POST SCRIPTUM
Daniel Pastirčák
Azda posledný Advent M
ožno to bude takto: Noc. V hlave adventná kázeň. Je treba otvoriť dvere, zbehnúť po schodoch k počítaču. Zaznačiť myšlienky, kým sa nerozplynú. Svetlo zhasne. Vypadol prúd. Šmátram po kľučke. Nič však nenahmatám. Obrátim sa dozadu. Urobím niekoľko krokov k oknu. Pozriem sa, či sa naproti svieti. Okno neviem nájsť. Na nič nenašľapujem, do ničoho nevrážam. Po chvíli to viem naisto. Nie je
A ten hlas!? Je taký známy: Môj vlastný hlas? Spomienky, svedomie...? Hovorí, čo som chcel dávno povedať, no doteraz nikdy nebolo dosť ticha. Vtom to príde. V tej PRÍTOMNOSTI zisťujem, že minulosť nikdy nepominula. Je tu. Všetko: To, čo som cítil, myslel, chcel, to, čo som vykonal. Nikdy som sa ešte takto nevidel: Celý – nerozdelený sekvenciami času – dieťa, mládenec, dospelý i starec. Čas sa rozplynul.
Nevypadol prúd. Vypadlo všetko. tu kuchyňa, chodba, ani izba, nie je ani dom naproti, nie je ani náš dom, nie je ani ulica, ani mesto... Nevypadol prúd. Vypadlo V Š E T K O. Až teraz som si uvedomil to TICHO. Také ticho som ešte nepočul. Nikdy. Nepočujem ani vlastný dych. Kladiem jednu dlaň na hruď, druhú pod nos. No ani hruď ani nos nie sú, kde by mali byť. Nedýcham. Tam, kde by som mal byť, nie som. To neznáme, čo ma obklopuje, nie je tma, ale SVETLO. No nie svetlo hmoty, skôr svetlo vedomia. Ani vedomie nie, skôr Život. Život sám, úplný, bezo zvyšku. Cítim ho na sebe ako nesmierny prúd bytia. Preniká všetkým. Prameň, z ktorého som doteraz pil iba dúšok po dúšku, ma zaplavil. Vnímam ho priamo, ako neohraničenú záplavu Radosti, Hrôzy a Úžasu. Stretol som sa s Nekonečnom. Odkryla sa mi SKUTOČNOSŤ. Hovorí čistú pravdu. Každým slovom ma z niečoho vyzlieka. Napokon som úplne nahý. Obnažený pred pohľadom Toho, ktorý vidí. Múr medzi tým, čo je vonku, a tým, čo je vo vnútri, padol. Som neohraničený, bezbranný, vydaný napospas PRAVDE. Masky padli. Nič už nemožno skryť.
Teraz ťa vidím, Kriste. Tvárou v tvár. Aké zvláštne: Máš tvár toho bledého chlapca z našej triedy; vysmievali sme sa mu pre jeho baletné pohyby a dievčenský hlas. Máš tvár chudobného príbuzného; večne ufrflaný, neznesiteľná povaha, možno preto sme jeho biedu prehliadali. Máš tvár všetkých mojich ľudí; tých, ktorých som odsúdil, ktorými som pohŕdal, ktorých som ohovoril. Tvár chorých, umierajúcich. Sú tu všetci. A oni všetci sú Ty. Dívaš sa na mňa, Kriste, tými ich očami. Hudba svetla je ako smiech. Pred jej výsmechom sa scvrkávam ako sušená slivka. Prepadám sa do seba. Zostáva zo mňa iba NIČ. Bod bez rozsahu, obsah bez objemu. Ty si zrazu iba jediná veľká otvorená rana. Vstúp, povieš. (Alebo sa mi to iba zdalo?) Vstúp! Všetko je vyrovnané, všetko je zmierené. Vstúpim a... Tam... Ste tam všetci, milovaní i prehliadaní, hladní i sýti, chorí i zdraví, cudzinci i domáci, sudcovia i obvinení, obete i páchatelia. Všetci sme si v tej tragikomédii zahrali raz tú, raz onú rolu. Hra skončila. Rekvizity a masky sme odovzdali rekvizitárovi. Čas dohorel, láska sa zavŕšila. Začala večnosť. ■
38 leden 2016
leden 2016.indd 38
12/23/2015 10:19:14 PM