__MAIN_TEXT__

Page 1

kupujte iba od predajcu s preukazom číslo preukazu predajcu

1,40€ polovica pre predajcu Január 2016/175

EXISTENCIA


4 Reportáž Republika Pilgrim

8 Fenomén Umenie v byte

11 Téma Hniezda rebelov

14 Téma Tvorivá existencia

25 Téma Zánik civilizácií

30

EXISTENCIA

Rozhovor Proti prúdu

Falošní proroci

a pán Bezďák

Nemám rád falošných prorokov. Rovnako ako falošných predajcov Nota bene. Každý nás o niečo okráda. Ale minule sa mi pošťastil úlovok. Típek s ubolenou vizážou čorkáča pristúpil na ulici, že či prispejem, ibaže on má len jediný časák, aspoň pár drobných, šéfko... Jeden z tých krivákov. No tentoraz nemal v obale za igelitom ani len to kradnuté Nota bene – ale Forbes. Fakt. A aby kamufláž bola „dokonalá“, imitujúc kartičku predajcu, mal pri časáku založený obrázok Panenky Márie. Už som chcel automaticky rapotať o zlodejstve, ako to vždy teatrálne robím, ale ruka mi klesla. Fakt som nestíhal a ešte dlho sa rehotal nad tou neskutočnou kombináciou.

Ľudská vynaliezavosť nemá hraníc. Alebo sa to hovorí o ľudskej hlúposti? V každom prípade, bez hraníc môže byť toho veľa-preveľa, bezhraničná môže byť obetavosť, láska aj nenávisť, len istotne nie naša drahá zamindrákovaná vlasť – najlepšie je napustiť ich elektrinou, doplniť ostnatým drôtom, besniacimi vlčiakmi a esesákmi krágľujúcimi narušiteľov.

Vo vlne bezhraničného hulvátstva, ktoré zasiahlo naše kraje a ktoré výdatne živia falošní proroci z vlády, som počul asi jediné normálne slovo od človeka, ktorý je dávno v dôchodkovom veku, roky strávil v uránových baniach, pri lopate a po revolúcii v opozícii voči skostnateným cirkevným štruktúram. Anton Srholec sa postaral o stovky stratených existencií a o niekoľkých svojich migrantoch hovorí: „S cudzincami mám veľmi dobré skúsenosti. Oni sa boja, že ich pošlú preč. Ja zas robím všetko preto, aby u nás na Slovensku ostali. To sa samozrejme pánom policajtom vôbec nepáči.“ Robí to predsa preto, lebo „človeka musíme prijímať takého, aký je“. V knižke o tomto „Bezdomovcovi z povolania“ (s veľkým B) je silný aj moment, keď don Antonio rozpráva o záhradke v ich útulku: „Niektorí záhradu pokopú, iní ani nevládzu. Ďalší to ani nevedia. Väčšinou to musíme organizovať sami. Nasadiť nejaké rastliny. Vinič som zasadil ja. Chlapi si potom na jeseň trhajú, koľko chcú. Zasadil som úrodné stromy.“ Nehovorí sa tu len o záhradníctve, však?

Daniel Pastirčák

Neviditeľné fotografie Od rána fotografujeme; lezieme – fotografujeme, zliezame – fotografujeme. Sme v Súľovskom skalnom chráme. Šplháme sa po železných rebríkoch hore skalnou tiesňavou, ku korunke rozborených hradných múrov. Zamerať kompozíciu, nastaviť clonu, zaostriť a cvak: Debora sedí na strome nad priepasťou medzi dvoma zbúranými vežami. Fotíme na analóg, máme iba tridsaťšesť obrázkov. Každý snímok je preto malý rituál: „Vráť sa dolu, až za tú skalu. Keď poviem, začni stúpať hore.“ Sekíruje ma režisérka Debora. „Sorry... Znova. Nemala som pretočený film!“ Každý záber do nás zakresľuje predstavu fotografie, ktorú vynesieme ešte vlhkú z tmavej komory. Vyvážiť skladbu farieb, odhadnúť kompozíciu prvkov v priestore – plochy skál, čiary stromov... Zbierame chvenie času, stopy existencie lovíme do čiernej skrinky fotografickej večnosti. Krásne dopoludnie je za nami, no my si ho nesieme so sebou uchované v citlivej vrstve filmu. Minuli sme všetky snímky, no fotoaparát sa pretáča ďalej. Tušíme, že je zle. Doma sa to potvrdí. Film sa nenavíjal. Fotili sme naprázdno neviditeľné fotografie. Snímali sme svoju cestu bez stopy, tak ako žijeme okamihy našich pozemských dní. Nezostane napokon v čiernej skrinke nášho tela nič, čo by mohlo byť vyvolané? Zakladateľ existenciálnej analýzy Viktor Frankl veril, že všetko, čo žijeme v čase, zostane zachované vo večnosti. Smrťou sa film života dofotí a celá naša existencia od začiatku do konca bude vyvolaná v tmavej komore večnosti.

Zuzana Uličianska

Mám sa fajn, hompáľam chvostom Bytie – to nie je otázka pre filozofov či dramatikov, ale tá najpraktickejšia možná téma. Celkom presne si pamätám, že to, pokiaľ sa rozprestiera moje „ja“, ma zamestnávalo už v čase, kedy som nedosiahla na vypínače v kúpeľni. Zaujímalo ma, či by som to ešte stále bola ja, keby mi chýbala napríklad ruka či noha. A potom ma ešte trápilo, čo cíti taká svetlomodrá kachlička v kúpeľni. Neviem prečo som si ako zástupcu neživého sveta – je fakt neživý? – vybrala práve ju. Oveľa neskôr som sa dozvedela, že existujem, lebo si svoje bytie uvedomujem, kým taký pes len tak jednoducho je. Viete, ako to myslím, niežeby žral, ale je. „Ona si tou mačkou v sebe tak žije!“ skonštatovala minule obdivne moja známa o svojom zvieratku. Viem si to živo predstaviť. Keď papá, ide sa zadusiť od dychtivosti, pri love je absolútne sústredená, a keď krúti chvostom, urputne vymýšľa, čo by tak vyviedla. Podľa mňa sa máme od toho zvieratkovského spôsobu existencie čo učiť. „Všadeprítomná túžba po poznaní nám bráni vnímať svet taký, aký je. A čo by sa stalo, keby sme niečo nepochopili? Niečo nevedeli?“ pýta sa psychoanalytik Adam Phillips a odpovedá si rovno, že nielenže by sa nič nestalo, ale dokonca by sme sa zbavili úzkosti. V knihe Čo nám uniká jasne ukazuje, že všetci žijeme dva paralelné životy, pričom ten druhý, ten, ktorý by sme chceli alebo mohli žiť, sa za nami ťahá ako tieň. Čo keby sme si niekedy namiesto umárania sa predstavou o živote, ktorú z nejakého dôvodu nenapĺňame, len tak sadli a začali hompáľať chvostom?

Nedostatok vďačnosti Keď máme tak od 12 do 16 rokov, je odpoveď na shakespearovskú existenčnú otázku jednoznačná: NEBYŤ! Celý svet nás štve, všetko je proti nám, najmä rodičia a učitelia, a treba im to dať patrične najavo. Sme si istí, že s tým otrasným svetom treba niečo robiť a poriadne nahlas to aj manifestujeme. Na strednej sa to trochu zlepší, pretože pre nejaké krásne, hlboké oči sa určite oplatí BYŤ. Rodičov a učiteľov si príliš k telu nepúšťame, mohlo by to byť škodlivé pre psychické zdravie, a plnými pľúcami vdychujeme svoju slobodu. Napokon zložíme aj skúšku dospelosti, ale jej bremeno ešte necítime. Svet je voňavý a krásny! Väčšina z nás, ak sa tak doteraz nestalo, však veľmi rýchlo zistí, že čosi začína tak trochu „zaváňať“. Niektorí si síce ešte neznesiteľnú ľahkosť bytia predĺžime o pár rokov vysokej, ale nakoniec nás to čaká všetkých: BYŤ ČI NEBYŤ sa zrazu prehupne do materiálnej roviny – nie či, ale AKÝM SPÔSOBOM? Zúfalo pobehujeme, staviame väčšie či menšie domčeky z karát, akási nedefinovateľná túžba nás ženie ďalej a ďalej, zabezpečujeme sa a zabezpečujeme, až zrazu zabezpečujeme deti, ktoré majú 12 až 16 a nám na truc sa rozhodli – NEBYŤ! Je to rozčuľujúce, lebo nevieme, či im dať zaucho, alebo tiež podľahnúť nebytiu pri pohľade na to, čo nám ukazujú: že sme zabudli hľadať skrytú pravdu vlastnej existencie. Obzrieme sa späť a vidíme, že brázda, ktorú sme vyorali, nie je ani taká rovná, ani taká hlboká, ako sme chceli. Som si istá, že najneskôr vtedy, keď sa naša existencia začne čoraz viac nakláňať k zemi, pochopíme, že otázka BYŤ ČI NEBYŤ vlastne predstavuje nedostatok vďačnosti a nedostatok vďačnosti predstavuje nedostatok radosti a nedostatok radosti predstavuje nedostatok vďačnosti... A že na ňu nie len netreba hľadať odpoveď, ale vôbec si ju klásť. Ada Jung editorka

Nota bene

01 2016 Editoriál

3


PROTI PRÚDU Pred štrnástimi rokmi sa traja študenti rozhodli pomáhať ľuďom bez domova. Založili občianske združenie, ktoré dodnes kráča proti prúdu. „Ľuďom treba pomáhať vtedy, keď to potrebujú. Nielen vtedy, keď si to zaslúžia,“ hovorí ZUZANA POHÁNKOVÁ. Karol Sudor

Nota bene

01 2016 Rozhovor

4

Udial sa za tie roky v problematike bezdomovectva nejaký posun? Spoločnosť začala vnímať, že ľudia bez domova existujú a rozvinuli sa niektoré služby. My konkrétne sme priniesli na Slovensko streetwork, pomohli pri vzniku bratislavskej nízkoprahovej nocľahárne, realizujeme projekt časopisu Nota bene či projekt zamestnávania a oddlžovania Nosičov batožín na Hlavnej stanici. Podarilo sa nám tiež doplniť a zmeniť množstvo zákonov. Určite platí, že vieme ľudí bez domova posunúť a pomôcť im. Stále to však nie je dosť. Ľudí bez domova pribúda, úplne chýba prevencia. Denné centrá a nocľahárne nemajú zabezpečené financovanie a programy bývania vlastne neexistujú. Zapojenie sa do projektu časopisu Nota bene malo ľuďom bez domova pomôcť dostať sa z ulíc. Neraz ho však roky predávajú tí istí. Nestáva sa, že už nie sú motivovaní posunúť sa ďalej? Pre vás posun nemusí byť viditeľný, ale ten človek už možno nebýva v kanáli či nocľahárni, ale v ubytovni, kde si platí 130 až 160 eur mesačne. Ak predtým nemal dôstojné bývanie a žil na ulici, je to veľký posun. Neviditeľné môže byť aj to, že už má prístup k zdravotnej starostlivosti. Posun je neraz aj to, že nepadol nižšie. Neustrnie v snahe chcieť viac? Máme rôznych predajcov. Mnohí však už po rokoch nie sú schopní neustále čeliť novým prekážkam a zlyhaniam, tak svoju situáciu akceptujú. Súvisí to s tým, že im spoločnosť neposkytuje reálne výzvy, napríklad získanie bývania či zamestnania v prípade, že majú extrémne dlhy. Sociológ Petr Holpuch skúmal, za akou hranicou človek prijme „rolu bezdomovca“.

Vladimír Šimíček

Zistil, že ak už je na ulici viac ako dva roky, nastane bod zlomu, v ktorom prijme novú identitu a stigmatizujúce praktiky – žobre, vyberá kontajnery, žije pod mostom. Taký človek už nie je schopný ani predávať Nota bene. Je za tým aj strata pocitu hanby, ktorá ho atakuje prvé roky? Pocit hanby ho sprevádza ďalej a mnohí preto nie sú schopní žobrať bez toho, aby sa najskôr neopili. Kľaknúť si na zem, či za niekým ísť a pýtať si peniaze je náročné a ponižujúce. Ak teda niekto vraví, že títo ľudia prišli o bývanie práve pre alkohol, ja oponujem výskumami, ktoré tvrdia, že mnohí začali piť až na ulici. Alkohol samotný často nebýva spúšťačom toho, že sa na ňu dostanú, skôr je spôsobom prežitia na nej. Platí, že malá časť ľudí bez domova si tento život vybrala sama ako životnú cestu? Neviem si predstaviť, že by tak niekto chcel žiť. V médiách sa však zobrazujú nezmysly. Vznikajú tak, že kameraman s reportérom prídu za nimi a nakrútia ich výpoveď, ako si to vybrali sami, dokonca že im je tak dobre a nechcú ísť ani len do nocľahárne. V reportáži neodznejú súvislosti. Napríklad? Málokto si domyslí, že v kanáli či chatke majú viac súkromia ako v nocľahárni a že ak by počas zimy kanál opustili, mohli by im ho obsadiť iní ľudia. Na jar, keď nocľaháreň zavrú, by si museli hľadať nový prístrešok. K ich tvrdeniam, že si to vybrali sami – nimi si zachovávajú sebaúctu, vedomie, že nie sú lúzri. Spoločnosť si myslí, že každý si je strojcom svojho osudu a že človek, ak chce, môže dosiahnuť čokoľvek. Keby teda nepovedali, že

si to vybrali sami, priznali by svoje zlyhanie. Verejnosť tým získava falošný pocit, že keby chceli, tak sa z aktuálneho stavu ľahko dostanú. Dokázali ste naštartovať aj ľudí, ktorí boli na ulici dlhé roky, alebo viete pohnúť najmä s tými, čo tam sú maximálne rok či dva? Máme predajcu, ktorý roky spával na kartóne, bol závislý od alkoholu, až ho cirhóza pečene doviedla do nemocnice. Neskôr sa dostal do útulku a dnes už žije v ubytovni, pričom sníva Nota bene o vlastnom bývaní a rodine. Pre mňa 01 2016 je príkladom, že sa to dá dosiahnuť aj v extrémnych prípadoch, hoci to nao- Rozhovor zaj nie je bežné. Je za tým aj zúfalá a urputná cesta s večným vnútorným rozporom, kam vlastne ten človek patrí – či už je členom väčšinovej spoločnosti, alebo ešte nie.

5

V akom zmysle? V obchode a na ulici už nie je rozpoznateľné, že tí ľudia sú bez domova. Sú čistí a dobre oblečení. Stále však žijú v akomsi rozpore, lebo bývajú na ubytovni v trojposteľovej izbe bez súkromia a so spoločnou kuchynkou či sprchami na chodbe, navyše sa verejne identifikujú s bezdomovectvom, lebo predávajú Nota bene. Pritom by stačilo už len málo. Ak by sme im poskytli stabilné bývanie v nájomnom byte, pomohli oddlžiť sa, vďaka čomu by získali iné zamestnanie, mnohí by sa z bezdomovectva vymanili. Najťažším obdobím pre ľudí bez domova je zima. Mnohé nocľahárne majú podmienku, že prespať v nich je možné len v triezvom stave. Je to v poriadku? Súvisí to s absenciou nízkoprahových služieb vo veľkých mestách, kam by mohli prísť prespať aj


ľudia pod vplyvom alkoholu či drog. Ak závislý nie je schopný prestať piť výmenou za to, že prespí v teple, spoločnosť musí vytvoriť priestor, kam by mohol prísť. Je dôležitejšie, aby nikto nezomrel na ulici, ako od niekoho žiadať, aby nenafúkal. Preto je chybou, ak ponúkané služby nereflektujú skutočné potreby. Mnohé nocľahárne dokonca od klientov žiadajú snímok pľúc, či nemajú tuberkulózu, alebo potvrdenie od lekára, že nemajú svrab. Ako ho však majú získať, keď si neplatia zdravotné poistenie a nemajú doklady?

Nota bene

01 2016 Rozhovor

6

Existuje niekde praxou overený systém, ktorý ľudí bez domova vôbec neprodukuje, lebo jednotlivcov v problémoch, napríklad s dlhmi, hneď zachytí a snaží sa im pomôcť? Nedávno sme boli vo viacerých mestách v Amerike a mne osobne sa mimoriadne páčil jeden z tamojších modelov, takzvaný rapid re-housing. Spočíva v tom, že s človekom sa pracuje hneď, ako vyskočí, že je v kríze, napríklad ak stratí domov. Najskôr býva v krízovom režime v nocľahárni, pričom sa okamžite robí na tom, aby sa buď prostredníctvom mediácie vrátil do rodiny, alebo mal možnosť bývať inde. Cieľom je zabrániť, aby sa ten, komu zrazu hrozí prespávanie na ulici, dostal do stavu, že o týždeň z tohto dôvodu stratí aj prácu.

naozaj je – buď budeme čakať, kým všetci chronickí ľudia bez domova umrú, alebo im poskytneme to, čo im zabezpečí dôstojnosť a motiváciu na rozvoj. Mnohé potreby totiž inak ako v domove napĺňať nedokážete. Kritici však pri takýchto riešeniach vždy budú namietať, že ak sa oni musia snažiť, splácať dlhoročné hypotéky, nepiť a chodiť do práce, nemajú dôvod prispievať na pomoc a bývanie tým, čo padli dole. Americký profesor Dennis Culhane vypočítal, aké náklady má spoločnosť na služby spojené so starostlivosťou o ľudí, čo žijú dlhodobo na ulici. Vyšlo mu, že lacnejšie je poskytnúť im bývanie v byte. Okrem toho, že je to dôstojné a humánne, lebo nikdy nie je správne niekoho nechať zomrieť vonku, je to aj menšia záťaž pre daňových poplatníkov. Samozrejme, bývanie nesmie byť poskytnuté bez naviazanosti na spoluprácu s psychiatrami, so sociálnymi pracovníkmi, zdravotníkmi či streetworkermi. Ten človek im musí minimálne raz za týždeň otvoriť dvere, aby s ním mohli pracovať. Zároveň musí byť nájomníkom v pravom slova zmysle, platiť finančne dostupne nastavený nájom, nerušiť susedov, neničiť byt. Výsledkom je zlepšenie jeho mentálneho aj fyzického zdravia, riešenie dlhov či dokonca nájdenie si práce.

Náš systém je nastavený tak, že Darí sa to? ľudí s veľkými dlhmi nemotivujeme Napríklad v Utahu to majú také chodiť do práce, lebo ak tak urobia, prepracované, že priemerný počet nastúpi exekútor. Čo s tým, ak aknocí strávený v nocľahárňach je iba ceptujeme, že platiť dlhy je správne, sedem a klient sa ihneď dostáva do ale zároveň je to prekážka motivácie stabilnejšieho bývania. Iným mod- zamestnať sa? elom je takzvaný housing first. Ten Áno, dlhy sú pre ľudí obrovskou pracuje s ľuďmi, ktorí sú na ulici už bariérou, a netýkajú sa len ľudí bez niekoľko rokov. Človeku sa najskôr domova. Na Slovensku je aktuálne poskytne stabilné bývanie, napríklad začatých okolo troch miliónov exejednoizbový byt, pričom sa vôbec kúcií. Problémy s dlhmi sú systénepožaduje, že musí najprv prestať mové. Často to dokonca ani nie je piť, vyrovnať dlhy či navštíviť lekára. o tom, že si ich vyrobíte zámerne. Vo Washingtone DC sme boli na Stačí, že sa ocitnete na ulici a nenahvýjazde so streetworkermi a hovo- lásite sa na úrad práce – stanete sa rili s človekom, ktorý bol na ulici už „dobrovoľným“ platcom zdravotného šestnásť rokov. O týždeň si mal ísť poistenia a váš dlh na ňom raketovo pozrieť dva byty, kde mohol byť uby- porastie. Alebo ak sa neodhlásite tovaný. Pre mňa to bolo fascinujúce, z trvalého pobytu, lebo vás môže lebo sa absolútne preskočila podmien- odhlásiť iba majiteľ, a ostanete dlžní ka, že pomáhame iba tým, čo si to na dani za odvoz odpadu. Problézaslúžia a snažia sa. Aplikuje sa len mom sú aj dlhy za lístky v MHD, lebo téza, že pomáhame tým, čo to najviac MHD je pre ľudí bez domova v zime potrebujú, lebo inak zomrú. A tak to často jedinou možnosťou ísť do tepla

tov za kus. Práve z nich platíme tlač, redakciu, sociálnych pracovníkov, advokáciu, iné podporné projekty pre ľudí bez domova. Predajcovi pomôžete ihneď, dlhodobo mu však poškodíte, lebo my zanikneme a oni ostanú bez práce. Je tam aj ďalšie riziko. Ak by niekomu na predaj stačil jeden časopis, lebo ľudia by mu ho nevzali, iba mu dávali peniaze, predajca by nemal dôvod aspoň raz týždenne chodiť za nami po ďalšie kusy, čím by si nevytváral podporný vzťah so sociálnymi pracovníkmi.

a zachrániť si život. Som presvedčená, že takto by si zachraňoval život každý z nás. Paradoxné je, že spoločnosť by viac vyťažila z toho, keby takýchto ľudí dlhov zbavila, lebo by sa mohli zaradiť späť do pracovného života a znovu prispievať do systému. Takže generálny pardon? Už dlho sa usilujeme o zmenu zákona o využití inštitútu osobného bankrotu. Dnes totiž vyžaduje, aby ste na zbankrotovanie mali vstupný kapitál 2 300 eur. Pre ľudí bez domova je táto možnosť absolútne neprístupná. Politici nám na všetko reagujú tak, že sa to bude zneužívať. Neexistuje tu žiadna štátna koncepcia? Nie. V zahraničí sa aspoň vypracuje stratégia riešenia bezdomovectva, čo je dôležité nielen preto, že štát sa oficiálne prihlási k tomu, že taký problém existuje, ale dá aj návod na riešenie a vyčlení financie. U nás to nehrozí, motáme sa na začiatku a opakujeme chyby iných spred rokov, keď sa trebárs sústredíme iba na model zásluhového prestupného bývania, ktorý ministerstvo v súčasnosti pripravuje. Je to kolotoč – nejaké mesto sa potom v dobrej viere rozhodne postaviť nocľaháreň, ale v nevedomosti si dá podmienku, že v nej nik nesmie nafúkať. Nik do nej nepríde prespať a mesto získa pocit, že pomáhať je zbytočné, lebo aj tak nie je záujem. Keď teda nevieme, ako problémy riešiť, môžeme celej veci skôr uškodiť. Prečo verejnosť nevolá po riešeniach? Vedci skúmali ľudský mozog ľudí predtým aj potom, ako videli človeka bez domova. Zistili, že pri pohľade naňho sa im v hlave nespájal okruh, ktorý súvisí so sociálnym vnímaním, takže cítili skôr odpor. Pomohlo im, keď sa zašli pozrieť na výdaj stravy na ulici a dostali sa do interakcie s nimi. Keď ich spoznali, začali ich vidieť ako ľudí s vlastnými túžbami a potrebami. Dovtedy ich brali ako odpornú vec, no zrazu akoby sa im ten okruh zapol. Jedným z výstupov štúdie bolo, že médiá by mali mať zákaz zobrazovať ľudí bez domova v istých degradujúcich polohách. Práve o to sa snaží aj Nota bene. Ak bude desaťkrát za mesiac v správach len to, že „bezdomovec voľačo podpálil alebo

Čo budú tento rok nosné veci vo vašej práci? Budeme zefektívňovať a vyhodnocovať už bežiace procesy v našej organizácii a popri tom budeme veľmi aktívni pri sčítavaní ľudí bez domova. Sčítanie pripravuje Inštitút pre výskum práce a rodiny ako súčasť prvého výskumu bezdomovectva na Slovensku. A budeme sa naďalej snažiť o systémové zmeny v legislatíve a urobiť národnú stratégiu, ktorú sme minulý rok začali pripravovať s odborníkmi Nota bene zo Slovenska i z Čiech. Výhľadovo by 01 2016 sme chceli spustiť aj pilotný housing first alebo rapid re-housing projekt Rozhovor a z mesačníka urobiť dvojtýždenník. To však chce veľké investície.

7

ukradol“, zmena prístupu nenastane. Mnohí majú dilemu, či bezdomovcovi dávať na ulici peniaze. Je lepšie kúpiť im stravu alebo im nedávať nič? Sama s tým zápasím. Mala som teóriu, že dávať im peniaze je nesprávne. Dnes ich veľakrát odkážem na náš časopis, ale sem-tam im už dám aj peniaze. Dôvod? Čítam viac výskumov. Ak sa pýtate, či ich tým nedemotivujem, moja odpoveď je, že ak niekto žobre, je v konečnom štádiu, teda prijal identitu človeka bez domova. To už neovplyvníte tým, či mu tie peniaze dáte, alebo nie. Môže pár dní nejesť a umrieť, ale určite zajtra nenastúpi do práce a nevyrieši svoje dlhy. Človeka bez domova nezachránite tým, že mu peniaze nedáte, a rozhodne mu neuškodíte, ak mu nejaké dáte. Ak už niekto žobre, je to zlé

a každá pomoc je lepšia ako žiadna. Ak mu dám peniaze, nezhorším jeho situáciu? Nie. Možno mu dokonca zachránite život práve tým, že sa opije a vo svojej ťažkej situácii sa neobesí. Je cestou kúpiť mu jedlo? Niekedy som kúpila jedlo, ale potom som si povedala, že čo mám vychovávať iného človeka a určovať, na čo konkrétne má minúť peniaze, ktoré darujem. Mnohí ľudia dajú predajcom Nota bene peniaze, no časopis si nevezmú. Je to chyba? Predajcom chcú pomôcť, ale vlastne im škodia. Často sú nešťastní, že ľudia časopis nechcú, lebo ich tak nechtiac stavajú do roly žobrákov. Vedľajší efekt je, že to škodí aj našej organizácii. Ak si nevezmete časopis, my od predajcu nedostaneme 70 cen-

Čo by vás potešilo? Keby si čo najviac ľudí kupovalo časopis Nota bene, lebo až 60 percent rozpočtu tvoria príjmy z jeho predaja. Mesačne si ho kupuje 30-tisíc ľudí, ale keby tak urobili viacerí, napríklad všetci naši čitatelia, ktorých máme podľa posledného prieskumu 87-tisíc, vedeli by sme rozvinúť aj viac služieb pre ľudí bez domova, nehovoriac o tom, že aj samotní predajcovia by mali lepší pocit. Rozhovor uverejnil a pre Nota bene poskytol Denník N.

Zuzana Pohánková

sa narodila v roku 1975 v Štúrove, vyštudovala City University v Trenčíne a Fakultu manažmentu Univerzity Komenského v Bratislave. Je riaditeľkou občianskeho združenia Proti prúdu, ktoré vydáva pouličný časopis Nota bene (350 predajcov na Slovensku) a realizuje viaceré podporné projekty pre ľudí bez domova.


Nenápadný areál bokom od centra východoukrajinského Mariupoľa. Na dvore sú preliezačky a hojdačky. V predsieni skrinky na veľa, veľa topánok. A v kancelárii ma čaká vysoký muž s priamym pohľadom a silným stiskom ruky. Gennadij Mochnenko. Nevyzerá ako kňaz. Dokonca ani ako kňaz protestantskej cirkvi. Na jednom vešiaku so sutanou mu visia boxerské rukavice, cez operadlo stoličky má prevesenú maskáčovú bundu armádneho kaplána. Na stene je veľká mapa sveta s vyznačenými trasami, ktoré už prešiel na bicykli. „Možno ešte budem bicyklovať. Ale až keď skončí vojna a opäť bude čas,“ slabo sa usmeje impozantný muž. Kazateľ protestantskej cirkvi Dobrá zvesť vedie už dvadsaťdva rokov detský domov Republika Pilgrim. Od slova „pútnik“. Vracia tam do života deti ulice. S manželkou si k trom vlastným deťom adoptovali ďalších tridsaťdva chlapcov. Gennadij všetkých hrdo nazýva: „Moji synovia.“

brane. Gennadij mi na fotkách ukazuje chlapcov, ktorí bojovali v prvej línii. Mladší zas pomáhali kopať zákopy. Adoptívny otec je na nich hrdý. Neprekáža mu ako kňazovi, že narábajú so zbraňou a zabíjajú vojakov na druhej strane frontu? „Keď v miestnosti plnej ľudí začne nejaký šialenec strieľať do davu a niekto naňho skočí, aby ho zneškodnil, nemá na svedomí smrť ľudí, ktorých strely počas toho zasiahnu,“ prirovnáva Gennadij vojnu vo svojom meste k obdobnej situácii. „Je to vina agresora. “

im, že sú na nej. Že snajper protivníka ich tu môže zasiahnuť. Dali sme im radu: Nestojte na mieste, keď budete hrať, skúste sa neustále pohybovať aby vás tak ľahko nezasiahol. Bol to veľmi dynamický koncert.“

U Gennadija teraz žijú jeho spolukňazi, ktorí museli ujsť z miest a dedín potom, ako ich ovládli doneckí separatisti. S jedným z týchto kňazov, otcom Albertom, ideme za vojakmi. Zastaví v obchode aj na trhu a nakupuje. Kvas, kolu, kapustu, cibuľu, Gennadij sám zbraň do ruky chlieb, uhorky. Prídely potravín sú nevzal. Navštevuje vojakov na fron- biedne. Okrem Božieho slova privezú tových líniách. Smeje sa, dobre vie, že armádni kapláni vždy aj niečo pod zub. potrebujú aj inú podporu než Božie slo- Gennadija som sa potom opýtala, ako vo. „Niekde som čítal, že cez 2. svetovú povzbudí vojakov, keď majú strach. vojnu dostával každý americký vojak „Nikdy nemajú strach,“ prekvapil ma v rámci prídelov fľašku kokakoly. To odpoveďou. „To mi dáva neskutočnú v nich budovalo národnú hrdosť silu. Mladí či starí na fronte strach

Začiatky pritom vôbec neboli ľahké. „Po zmene režimu sa zrazu odniekiaľ vyrojili. Boli ich plné ulice. Opustené deti s vreckom toluénu na nose sa organizovali do pouličných gangov. Okrádali ľudí, aby si mali za čo kúpiť drogy.“ Gennadij mi ukazuje fotografie vychudnutých detí s obrovskými zapálenými krátermi od ihiel na rukách a nohách. Týchto chlapcov a dievčatá zbieral po mariupolských uliciach, aby im zachránil život. Keď niekto ušiel, lebo droga bola silnejšia, neodpočinul si, kým ho nenašiel a nepriviezol naspäť. Nepýtal sa tých detí, či sa chcú liečiť. To by bolo predsa v ich stave absurdné. Jednoducho ich – aj proti ich vôli – vytiahol naspäť do života.

Nota bene

01 2016 Reportáž

8

Republika Pilgrim Za dvadsať rokov sa stal otcom stovkám ukrajinských detí. Doslova ich vyťahoval z feťáckych brlohov a polorozpadnutých budov, z pazúrov zlodejských gangov či rodičov závislých od alkoholu a drog. Jana Čavojská

Jana Čavojská, archív G. M.

Fotky zo súčasnosti sú oveľa optimistickejšie. Z malých feťákov a zlodejov sú dnes zdravé osobnosti. Chodia do školy, starajú sa o mladších, v zime lyžujú, v lete plávajú a robia turistiku. Na výletoch poznávajú svoju krajinu a občas aj zahraničie. A odkedy je na východe Ukrajiny vojna, starším chlapcom zaberá viac času než akékoľvek záľuby. Mariupoľ pripadol na pár týždňov separatistickej Doneckej republike. A takto pred rokom znovu vypukli ťažké boje. Dospelí Gennadijovi synovia sa okamžite a prirodzene pridali k domo-

Nota bene

01 2016 Reportáž

9

a, ktovie, možno pomáhalo aj vyhrávať. Preto som si povedal, že aj našich chlapcov podporím podobne. Keď bolo hrozne horúco, doviezol som im nanuky. Aha, ide Dedo Mráz, kričal som na nich už z diaľky. Boli nadšení ako malé deti.“ Inokedy privezie celé debničky čerstvej zeleniny; prídely vojakov pozostávajú z kaše a konzerv. A zorganizoval dokonca aj koncert. Priamo v Šyrokyne, najťažšie skúšanom ukrajinskom meste, v ktorom pre ťažké boje nezostali žiadni civilisti. „Hudobníci sa opýtali kapitána, kde presne je tá frontová línia. Povedal

necítia. Vedia, že bojujú za dobrú vec. Vo vnútri zápasia s rôznymi pocitmi. S výčitkami, so smútkom za rodinou. Ale so strachom nikdy.“ Gennadij má rád Rusko. Ako mnohí tunajší ľudia hovorí po rusky, ruština je jeho materinský jazyk, nie ukrajinčina. To je v tomto regióne bežné. „Ale to, čo Rusko robí na Ukrajine, pripomína kamaráta, ktorý sa vám zrazu nasťahuje do obývačky. No dobre, ste priatelia, pomáhate si, ale to nie je dôvod, aby vám bez vášho súhlasu obsadil byt.“


Nota bene

01 2016 Fenomén

11

UMENIE V BYTE Existujú byty, ktoré ich majitelia otvorili ľuďom. Môžete vojsť, pozrieť si divadelnú hru, vypočuť si poéziu alebo prednášku o umení a viesť dlhé nočné rozhovory. Petra Nagyová

Marek Volf


BYT ČÍSLO 5 Pražská ulica neďaleko Václavského námestia je povestná pulzujúcim životom, ktorý neutícha ani v noci. Vyhľadávajú ju predovšetkým milovníci dievčat, kabaretov a nočného života. Málokto by tušil, že v jednom z bytov sa nielen býva, ale aj hrá divadlo. Stojíme pred starým domom Ve Smečkách 23, ktorý ešte nie tak dávno navštevovali eštébáci. Z balkóna na prvom poschodí sa vykláňa divadelná režisérka a herečka Michala Hadušovská. Hádže nám zväzok kľúčov. Na dverách chýba označenie i zvonček. Už o hodinu spustí bytové divadlo TME premiéru hry Camera obscura.

Nota bene

01 2016 Fenomén

12

V päťizbovom byte nás víta jedine plachý pes Jupiter z Ukrajiny. Z jednej z izieb zrazu pribehne do kuchyne Petr v cylindri, nasledovaný hereckým kolegom Jakubom a za nimi ďalší. „Čo máme na jedenie?“ herci vyťahujú z chladničky všetko, čo vidia. Na kuchynskej linke je položený pohár vína, hrnček s nedopitou kávou i tanier s nedojedeným chlebom. Markéta rýchlo hádže na plech zemiaky. Musia sa upiecť do začiatku predstavenia. V kuchyni vládne chaos. Podobný, ako keď čakáte doma návštevu a nie ste si istí, či máte pre hostí všetko pripravené. „Zabudli sme na víno! Kto pôjde kúpiť víno?“ dohadujú sa herci. Veľa času do premiéry nezostáva. Za pražským TME divadlom stojí Slovenka Michala, hudobník Roman Džačár a ich českí hereckí kolegovia. „Práve som zháňala priestory pre divadlo, keď som sa stretla s kamarátom, ktorý mi hovoril o prázdnom byte Ve Smečkách,“ hovorí Michala. V lete sa do bytu číslo 5 nielen nasťahovali, ale začali aj prvé divadelné skúšky. Predstavenie Camera obscura potrebuje špecifický priestor a byt ho spĺňal. Stalo sa z neho divadlo, v ktorom sa návštevníci medzi jednotlivými dejmi presúvajú po izbách.

Niečo ako sme. Je to vyjadrením toho, že sa s niekým len tak stretnete, no od začiatku spolu rezonujete.“ V byte sa počas leta skúšala pouličná klauniáda, využíval ho aj spoločný kamarát bábkoherec a odohral sa v ňom dokonca jeden koncert. TME tvorí komunita ľudí, ktorí milujú divadlo a medzi ktorými funguje tvorivá chémia. Michala sa s hercami Petrom a Jakubom, ktorí sú známi aj ako pražskí Hombres, zoznámila ešte na škole. „Keď sme v byte skúšali novú hru, všimla som si, že nám funguje prirodzená deľba práce. Boli sme k sebe nesmierne pozorní. Petr pripravil raňajky, Kristýna navarila obed, stále niekto niečím prispel.“ Tanečnica Lucia Vojtíšková, ktorá je zároveň produkčná divadla, schádza dolu po prvých hostí. Všetko je prichystané. Návštevníci stoja v chodbe bytu a medzi nimi v bezprostrednej blízkosti rozohráva svoju hru herečka Kristýna s kufrom v ruke. Koniec lásky alebo túžba po niekom inom? Sú to práve vzťahy, ktoré ľudí po celý život skúšajú v jednom spoločnom uzavretom priestore. „Občas sa mi chce zakryť si tvár rukami a už ich nikdy nezložiť. Čo si mám počať so svojou samotou? S dlhými dňami, tichými večermi? Čo mám robiť so všetkým časom, ktorý sa valí cezo mňa?“ znejú v byte repliky z nového predstavenia. Každý, kto prechádza dverami bytu číslo 5, sa zrazu stáva odvážnym pozorovateľom ľudí, ktorí balansujú na tenkej hranici pominuteľného každodenného života a nekonečného tajomstva snenia. „O čom nehovoríš, to neexistuje. Máš ma rada, ale nechceš ma. Ja ťa mám tiež rád, ale nechcem ťa. V tejto vyrovnanosti je základ nášho šťastia.“ Ako diváci sme intímnymi svedkami vzťahu dvoch ľudí, ktorí túžia po niekom inom, ale ostávajú spolu zo zvyku.

„S Romanom máme každý svoju izbu V predstavení sa používa antická prea ďalšie časti bytu slúžia ako divadelný mietacia technológia camera obscura. priestor,“ hovorí Michala. TME divadlo „Aj preto sme potrebovali priestor, kde má sedem členov a všetci sú navzájom je jedna miestnosť zatemnená a sú v nej prepojení, aj keď sa niekedy dlhú dobu diváci a z druhej sa prenáša obrátený obnevidia. „TME je taká naša slovná hračka. raz hercov za pomoci šošovky na plátno,

čím vidia inú perspektívu,“ vysvetľuje režisérka. Camera obscura divákom zobrazuje sen, ilúziu, ktorá sa vtesnáva do našej každodennej reality a túžob. Kým herci hrajú v jednej z izieb, Michala potichu kľačí v chodbe bytu. Citlivo vníma, čo sa na bytovom javisku deje – publikum je akési tiché, prečo sa diváci nesmejú? Kým herci po potlesku všetko púšťajú z hlavy, Michala v sebe stále spracováva odznené veci. „Nehovorím im do toho, čo majú robiť. Ako režisérka mám svoju predstavu a oni ju vypĺňajú sebe vlastným, tvorivým spôsobom. Niekedy ich treba krotiť, inokedy povzbudiť, ale je to vždy ideálna tvorivá situácia.“ Michala sa divadlu venuje už jedenásť rokov. Má skúsenosť aj z ruskej divadelnej školy v Petrohrade, ktorá je prísna, drsná, ale poctivá. „Potrebujem v živote zážitok alebo dobrodružstvo. Buď cestujem po svete, alebo robím divadlo. Stretávam pritom rôznych ľudí, niečo sa stále deje, premieňa, vzniká, učím sa spracovať s časom, vyrovnávať sa so situáciami. Človek nikdy nedokáže odhadnúť, akí ľudia prídu na predstavenie. Každé obecenstvo je iné a vždy si kontrolujem svoj kútik. Nemám však strach, pretože ľudia, ktorí k nám prídu do divadla, sa nepohybujú v mojom priestore. Je to divadelný priestor.“

Nota bene

01 2016 Fenomén

13

NA ÔSMOM POSCHODÍ Aj Bratislava má svoje bytové Divadlo na ôsmom poschodí. V súčasnosti však ide o spiaci projekt, keďže Lucia Kramárová, majiteľka bytu a divadla, študuje v Prahe. S aktivitami opäť plánuje pokračovať v lete. „Bol to taký spontánny nápad. Na väčšinu kultúrnych akcií, ktoré navštevujem, príde tak 10 až 20 ľudí. Raz, keď som sa prechádzala vo svojej obývačke, mi došlo, že u mňa sa tiež pomestia.“ Lucia už dlhšie dumala nad priestorom, kde by sa dali robiť kultúrne akcie a divadlo. „Hovorila som si, že nemám peniaze, že Bratislava je drahá a konzervatívna, no a potom som prišla na to, že keď si vytapetujem obývačku načierno, pocítim väčšinu svojich problémov,“ smeje sa.

Nina Bučková

Potom zavolala kamarátke Tereze Klasovej so slovami: „Počúvaj, urobila som si v obývačke kultúrny priestor. Urobíme z nej divadlo. Pomôžeš mi?“ Následne zorganizovali otvárací večierok a v trojizbovom byte sa zrazu konali čítačky, komorné koncerty i divadlo. Netradičné prevedenie malo aj divadlo jedného herca a jedného diváka s názvom Sen pani Bibiany. „Pani Bibiana je bytosť, ktorá žila tak dlho, že stratila svoju ľudskosť. Stala sa niečím, čo existuje mimo čas a slovo domov jej nič nehovorí. Ak sa aj niekedy v živote o niečo zachytila, nechala tam kus seba a kráčala ďalej.“

Lucia hru odohrala šesťkrát, vždy naopak pekné a prirodzené, že sa ľudia pre neznámeho diváka. Stačilo zavolať, zídu tam, kde je teplo, príjemne, a kde sa dohodnúť si deň a hodinu. „Nejaká milá deje niečo zábavné. Návštevníci mi choosoba v úlohe uvádzačky vás vpustí do dili do kuchyne, do obývačky a najhoršie, bytu/divadla, oboznámi vás s pravidlami, čo sa stalo, je, že mi niekto vylial víno na ktoré je treba dodržiavať a vpustí vás do koberec,“ smeje sa Lucia. divadelného priestoru. Potom sa predstavenie začne – vstúpite do príbehu. Susedia na jej nápad reagovali rôzne. Po skončení budete môcť a musieť opäť „Zopár si sťažovalo, ale iní mi potriasli odísť (ale nič vám nebráni prísť ešte raz),“ rukou, že som nesmierne odvážna a mám v tom pokračovať.“ Väčšina píše sa v inštrukciách. ľudí z osemposchodového domu si ani Ľudia sa o akciách divadla dozvedali nevšimla, že sa v byte niečo deje. „Možno prostredníctvom sociálnej siete alebo si dvaja – traja boli nespokojní, hádzali mi informácie podávali ústne. „Nikdy sa mi anonymné odkazy a vypisovali oznamy nič zlé nestalo. Ani som sa neobávala, na dvere, že v dome je umelecký brloh. že by sa malo stať. Aj keď som hrala Nerušili sme však nočný pokoj a nikomu divadlo jednej na jedného. Príde mi to sme nespôsobili žiadnu ujmu.“


Hniezda rebelov Obydlia, ktoré si postavili, sú rebéliou voči systému zotročujúcemu prírodu a človeka. Pomohli im vrátiť sa k prirodzenosti a inšpirujú k tomu aj ďalších. Galina Lišháková

NOVINÁRKA

Tomáš Benčík, archív P. G., Michal Sváček

masle. Myslím si, že tento dom sme si skrátka mali zažiť.“

Zuzana Matúšková-Girgošová a jej manžel Janči sa pred dvomi rokmi roV dome, ktorý má 45 m2 je príjemne zhodli „resetovať“ svoj život. S dvomi teplo, vonia čerstvým drevom a jeho malými synmi odišli na tri mesiace interiér je rafinovane členený. Naľavo dobrovoľníčiť na farmy na Novom od vchodu je kuchyňa, napravo praZélande. O ich zážitkoch, prestavbe covný kútik – za počítačom práve životného štýlu aj vnútornej premene sedí Janči. Kúsok za jeho chrbtom vedie novinárka internetový blog Life- sa začínajú schody na poschodie, -Reset. Po návrate domov, do Štefanovej pod nimi je vstavaná skriňa a detská neďaleko Modry, sa odhodlali predať izbička. Jednu stenu má len polovičnú. svoj klasický zrekonštruovaný vinársky „To preto, aby deti videli na vchodové dvere. Je na ne výhľad z každej miestdom a postaviť dvojizbový „slamák“. nosti, podporuje to pocit bezpečia. Spí „Boli to dosť riskantné kroky. Spo- sa nám tu lepšie ako v našom starom jené s neistotou, strachom, nervozitou dome, kde k obytným izbám viedli dve aj bolesťou,“ hovorí Zuzana, ktorá sa chodby. Sme celý čas spolu, aj keď je snaží dívať na veci z vtáčej perspektívy. každý vo svojom kútiku.“ V spálni je „Ale ak sme na správnej ceste, všetko sa podlaha len o čosi väčšia ako dvojmadeje hladko, vody sa rozostúpia, ako sa trac, ktorý ju pokrýva. Od neho vedie píše v Biblii. Ak narážame na prekážky, šikmo k stropu sieť, cez ktorú vidno nejdeme dobrým smerom. Dom sme do kuchyne. Ležať v nej je nezvyčajný predali do mesiaca a vzápätí sme kúpili zážitok a chalani sa po nej pohybujú tento pozemok, po ktorom sme roky ako spidermani. túžili, no nebol na predaj. Aj podnájom v dedine sme si našli rýchlo. Ale keď sa Pre majiteľov nebolo podstatné mať rozchýrilo, že chceme s dvomi deťmi žiť v dome zvláštne dizajnérske kúsky, ale v dvojizbovom dome, všetci si klepkali úžitkové predmety príjemné na dotyk. na čelo. Neustáli sme to a rozhodli sme „Hovorí sa, že vnútorná pohoda prostresa pre väčší.“ dia je optimálna, keď má dobrú klímu a dobré svetelné a akustické podmienky. Lenže vtedy sa začali ťažkosti. My sme si dali záležať aj na dotykovom Napríklad jeden zo susedov odmietal vnímaní. Preto sedíme za masívnym dať súhlas k stavbe a schvaľovacia pro- dreveným stolom na masívnej drevenej cedúra sa natiahla o niekoľko mesiacov. lavici. Preto sme uprednostnili drahšie „Stavať zo slamy sa v zime nedá, a pod- drevené okná a stropy z akustického nájom sme mali iba na pol roka. Preto kartónu pohlcujúceho zvuky. Pomohla ožila pôvodná myšlienka na malý dvo- nám interiérová dizajnérka Veronika jizbový dom, ale vzhľadom na okolnosti Kotradyová, ktorá sa zameriava na to, sme sa rozhodli, že bude mobilný. Od aby interiér zdravo vplýval na ľudskú toho momentu šlo opäť všetko ako po psychiku a bol funkčný.“

Pre ekologické materiály stál dom aj so zariadením okolo 30 000 eur, no dal by sa postaviť aj lacnejšie. Zvonku pôsobí aj vďaka kruhovým oknám v modrom ráme ako loď. S jeho vzhľadom pomohol sused architekt, konštrukčne ho navrhol Janči, vyštudovaný projektant kúrenia a technológie domu. Príze- Nota bene mie a poschodie sú dve samostatné 01 2016 jednotky, aj elektroinštalačne, spojené Téma veľkými skrutkotyčami a zvonku obkladom, ktorý sa dá poľahky rozobrať. Pozemok spestrujú dve jazierka a záhony na kvety a zeleninu organických tvarov, dvadsať centimetrov vyvýšené nad zemou, aby starostlivosť o ne bola pohodlnejšia.

15

Zuzana však upozorňuje, že takýto dom nie je pre introvertov. Tí majú radšej priestory, v ktorých sa môžu zavrieť. „My sme extroverti a dom má pozitívny vplyv na našu pohodu. Synovia sa predtým dosť mlátili, a teraz už nie sú takí agresívni.“ Zmena bývania pomohla Zuzane a Jančimu k vytúženej zmene životného štýlu. Skrátili si pracovný čas na šesť hodín denne a náklady na bývanie znížili na 60 eur mesačne. Ostáva len splatiť pártisícovú hypotéku. Vďaka tomu si môžu dovoliť viac cestovať a na jar plánujú vyraziť na dva mesiace do Thajska. Navyše ich začali vyhľadávať ľudia, ktorí by chceli zmeniť svoj život podobným spôsobom. „Keď sa nazbierajú viacerí, robím pre nich prednášky o alternatívnom staviteľstve, o permakultúre, ale aj o duchovnej ceste životného reštartu. Na základe spätných väzieb viem, že mnohí sa po nich odhodlali k zmene a mám z toho radosť.“


CESTOVATEĽ

Nota bene

01 2016 Téma

16

Kým pred pätnástimi rokmi nezakotvil na Kostarike, precestoval Peter Garčár z Tešedíkova pri Šali kus sveta. Na Kostarike si však kúpil 21 hektárov dažďového pralesa a postavil v ňom stromohotel so štyrmi lôžkami a terasou. Nazval ho Treehouse Nature Observatorio a získal zaň svetové ocenenie v oblasti architektúry – Eco Oscara v kategórii najlepšia inovácia v turizme. Jeho stromodom je nielen atraktívny, ale aj energeticky samostatný a nevytvára žiadne znečistenie ani odpad. „Prales sa nachádza v chránenej oblasti a podlieha reguláciám zo strany ochranárov. Nemôžete si v ňom teda robiť hocičo,“ vysvetľuje Peter, ktorého k nápadu postaviť si dom na strome priviedli aj komáre. „Dva roky som sa v tom lese iba prechádzal a zamiloval som sa doň. Aj preto, že mi terénom pripomína Slovenský raj, do ktorého som chodieval cez víkendy, keď som študoval v Košiciach stavbarinu. Je v ňom riečka, kopec, skaly a sto- až tisícročné stromy. A tiež celkom iné živočíchy ako na Slovensku. Opice, tukany, papagáje, tropické motýle...“ Keď vo svojom lese prvýkrát vyliezol na strom, zistil, že tam hore je viacej svetla a života, krásny výhľad na oceán a žiadne komáre. „Hneď som si povedal, tu musím bývať,“ smeje sa. Keď skúmal, aké stromodomy existujú, prekvapilo ho, že sú buď dosť nízko nad zemou, spojené s ňou stĺpikmi, alebo, ak sú v korunách, stavi-

telia strom do značnej miery zohavia. Niektoré konáre odpília, aby sa im tam dom vošiel, ďalšie prevŕtajú skrutkami a oceľovými tyčami, aby pevne držal. To Peter nechcel. Pretože doma vyštudoval vysokoškolský odbor oceľové konštrukcie, rozhodol sa vymyslieť a zostrojiť závesný dom, ktorý strom nepoškodí. Je ako skladačka. Steny a podlažia sa zasunú medzi dva oceľové prstence a bez jediného klinca sa spoja priamo na strome. Petrov dom visí na ôsmich nylonových pásoch, „lianach“ navlečených do gumených hasičských hadíc, aby nepoškodili kôru 350-ročného stromu níspero a mohol sa tak dožiť svojich obvyklých 1 000 rokov. Konštrukcia voľne obkolesuje kmeň, aby mal dostatočný priestor pre rast (dá sa aj rozťahovať) a je oblepená pneumatikami z motorky, ktoré slúžia ako nárazníky. Spodné podlažie, obkolesené plexisklovým zábradlím, je 25 metrov nad zemou a funguje ako vyhliadková terasa. Je tu aj záchod, kúpeľňa a kuchynka. Na poschodí, kam sa vychádza schodmi, sú dve spálne pre štyroch ľudí. Zo zeme nahor sa však musíte vylaniť pomocou horolezeckého príslušenstva. Princíp vám ukáže Peter a Indiáni, ktorých zamestnáva. Indiáni pomáhali aj s hľadaním vhodného stromu. „Vďaka tomu, že žijú v lese, vedia, z ktorého stromu často padajú konáre, ktorý má plytké korene, ktorý má plody ako melóny, čo by pri páde mohli preletieť naprieč domom...“ Keď ideálny strom hľadali, vyliezli na väčšinu veľkých stromov v lese a vyt-

vorili katalóg, do ktorého pravidelne zapisujú, ako sa ktorý strom vyvíja, o koľko vyrástol či rozšíril kmeň... Aj takéto detailné informácie sa dozvedia návštevníci Petrovho stromodomu. Ak majú záujem, ponúka im lesné túry prispôsobené ich kondícii, počas ktorých ďalekohľadom pozorujú lesnú zver, pochutnávajú si na exotickom ovocí a oddychujú v hamakoch v korunách stromov.

prestali zabíjať hmyz, alebo že boli počas víkendu v lesnej škôlke sadiť stromčeky. Robia len malú vec pre záchranu prírody, ale je ich stále viac, takže táto misia má zmysel.“ PSYCHOTERAPEUT, HEREC Pjér la Šé´z si vybral na bývanie jurtu podľa rady hereckého kolegu Jaroslava Duška. „Pôvodne sme ju so ženou, dnes už bývalou, plánovali ako letné obydlie, vedľa ktorého sme časom chceli mať nejakú pevnejšiu stavbu. Po skoro päťdesiatich rokoch života v meste som sa ním cítil presýtený a jediná lákavá alternatíva bola príroda. Ani nie rok na to. ako jurta stála, sa naše cesty rozišli, takže som žene a deťom nechal byt v Prahe a uprostred zimy 2008/2009 som sa presunul do jurty.“

Od myšlienky po realizáciu stromodomu prešli dva roky a Peter doň investoval 55 000 eur. Bolo pre neho dôležité, že tak poskytol a poskytuje prácu domácim Indiánom, ktorí by inak pracovali na banánových poliach za tretinovú mzdu. Desať percent zo zisku od návštevníkov nezvyčajného hotela investuje Peter do postupného skupovania okolitého pralesa, čím ho zachraňuje pred zničením. „Na cestách Prežil v nej celých päť rokov, vrátane po svete som videl obrovskú skazu. zím. Mongoli si úmerne tomu, ako V Amazónii, v Indonézii, v Malajzii, primŕza, pokrývajú jurty plstenými v Kongu ľudia likvidujú lesy. Je smutné, návlekmi, môže ich byť aj pätnásť. že nevieme nájsť spôsob ako inak uživiť „Plsť mám, ale vo vnútri, aby bola jurta miestnych, iba tým, že obetujeme les. chránená pred stredoeurópskou klímou, Na dosky, na stavebný materiál a po- ktorá je oveľa vlhšia než v Mongolsku. tom na mieste, kde rástol, vytvoríme Takže centimeter hrubá vrstva plste pastviny pre kravy alebo nasadíme je, naopak, chránená plášťom jurty. sójové plantáže. Lenže o pár rokov sa A v strešnej časti je plsť ešte hrubšia, aby z pôdy odplavia živiny a územie sa pre- teplo smerom hore neunikalo tak rýchmení na púšť.“ lo.“ Pôvodný plášť bol zo silného prírodného plátna, ale po treťom roku ho začal Petrov hotel ponúka spôsob, ako impregnovať a zhruba po šiestich romôže strom zarobiť peniaze bez toho, koch ho už musel vymeniť. „Momenaby sa vyrúbal. „Mnohí z návštevníkov tálne mám ľahší polosyntetický materiál, sa vrátia do svojich miest a stanú sa ktorý nie je nutné impregnovať a jeho poslami našej myšlienky. Píšu mi, že výrobca sľubuje porovnateľnú životnosť. si zriadili záhradku na balkóne alebo Ešte mám klasickú piecku s relatívne

Nota bene

01 2016 Téma

17


Kde domov môj? Elena Akácsová

Sú ľudia, ktorí majú strechu nad hlavou, darí sa im v živote tak, že by sme im mohli závidieť, a predsa nemajú svoj domov. Ani tam, kde sa presídlili, ani tam, kde sa narodili. Sedeli sme pri ohníku, popíjali a debatovali. Reč sa zvrtla na slovenské voľby a my sme sa poriadne pohádali. Nič výnimočné, lenže tentokrát s nami bola aj moja kamarátka Henrieta. Študovala v Budapešti, emigrovala do Rakúska, žila v USA, teraz je v Poľsku. V každej krajine sa dobre adaptovala, perfektne ovláda reči, má prehľad aj odstup od našich žabomyších problémov. Vstúpila do našej hádky a chcela ju argumentmi podopretými príkladmi z iných krajín zmierniť.

dom. Náročné sú skôr dlhotrvajúce dažde, ale z akustických dôvodov. Lebo jurta síce chráni pred zimou a vlhkom, ale akusticky, a tým aj pocitovo, človeka od bezprostredného okolia neizoluje.“ To najpodstatnejšie na nej je však podľa Pjéra niečo, čo pôsobí na ľudskú dušu. „Jurta je stavba, ktorá je pre ňu prirodzená. Nenájdete v nej pravé uhly a jej konštrukcia akoby evokovala hviezdne nebo. Ten pôvodný, prastarý a večný človek v nás sa v nej cíti veľmi harmonicky.“

Lenže my sme boli už ďaleko za akýmikoľvek logickými argumentmi a niekto s najvyšším promile alkoholu ju umlčal slovami: „Ty sa do toho nepleť! Ty nám tu do toho nemáš čo hovoriť, nežiješ tu, nemôžeš tomu rozumieť!“ Rozplakala sa. Podobné reči doteraz počúvala len v zahraničí. Maďari, Rakúšania, Američania aj Poliaci ju občas umlčali slovami, že ona sa tam nenarodila a ani nežila dostatočne dlho, aby tomu mohla rozumieť. A zrazu sa dozvedela, že ani tam, kde sa narodila a prežila mladosť, nie je doma?

Pjér momentálne v jurte praktizuje iba psychoterapiu, pričom dbá na to, aby jeho klienti boli motivovaní, lebo inak je celý terapeutický proces odsúdený k nezdaru. „Keď ku mne niekto meria cestu, je to de facto poldenná a pre cezpoľných niekedy i celodenná záležitosť. Vzdiali sa z neurotizujúceho prostredia mestskej aglomerácie a preladí sa na hlbší kontakt so svojou dušou. Prostredie jurty, ticho lesa, sila okolitej prírody, oheň v piecke a otvorený výhľad do krajiny, to všetko ľuďom pomáha, aby sa viac spojili sami so sebou na obvykle menej dostupných úrovniach.“

Nedávno som robila rozhovor s Emíliou SičákovouBeblavou z Transparency International a reč prišla na vtipné doťahovačky Bratislavčania vs. cezpoľní. Povedala mi: „S dešpektom o cezpoľných hovoria len ľudia, ktorí nezažili, čo je to transformácia. Vytiahnuť svoje korene odniekiaľ, mať časť duše na Zemplíne a časť v tomto meste, to je náročný proces. Nejde o to, že niečo je lepšie, horšie, ale toto je moje, tu som doma, tu som vyrástla, tu mi je teplo, toto ma hreje. A zrazu prídem niekde, kde je to studené, cudzie, nie moje.“

Autorka je redaktorka týždenníka Eurotelevízia.

Emigrant v novej domovine, a je jedno, či ide o iný svetadiel alebo okres, musí prežiť niekoľko dô-

Nota bene

01 2016 Téma

18

malým výkonom, pretože jurta ma priemer šesť metrov, čo je asi 28 metrov štvorcových obytnej plochy, takže vo vnútri je teplo veľmi rýchlo.“

a vodu na pitie si môžem priniesť. Záchod mám čisto prírodný, spojený s kompostovaním, lebo lepšiu technológiu som zatiaľ neobjavil.“

Väčší problém spôsobovali teplotné výkyvy, ale to sa upravilo po obložení piecky šamotovými tehlami. „Ich pôsobenie sa približuje peci – najprv sa nahrievajú tehly, ktoré potom dlho vyžarujú teplo do priestoru a výkyvy teploty sa minimalizujú.“ Pocit európskeho komfortu dodáva aj podlaha. „Je to asi dvadsaťcentimetrový sendvič z hrubej vrstvy kamennej vlny, pokrytej asi tri centimetre hrubými palubovkami zo smrekovca. Celá podlaha stojí na jedenástich žulových kvádroch, každý váži 70 kg a je v ňom otvor so skrutkou, na ktorej konštrukcia podlahy stojí. Vďaka tomu sa jej výška môže rovnomerne dolaďovať.“ Podlaha stála viac ako tretinu celej ceny, ktorú za jurtu, celú zo smrekovca, Pjér dal. V roku 2008 to znamenalo vyše 10 000 eur. Varí na sporáku na plynovú bombu. „Sprchu som si nechal zaviesť pred jurtu. V zime sa radšej saunujem, a keď voda asi na mesiac zamrzne, mám dosť zachytenej dažďovej vody alebo snehu

Väčšinu času v jurte prežil pustovníckym spôsobom života. „Deti som si brával na víkendy a nikdy sme nevnímali ten priestor inak, než ako spoločný. Ale vedel som, že ako budú rásť, ich záujmy a nároky sa budú meniť. Tiež som vedel, že nebudem žiť stále sám. A hlavne, časom som začal viac a viac narážať na zásadné rozdiely medzi mentalitou prírodných národov a seba ako človeka, ktorý sa síce sťahuje pred civilizáciou, ale už ju má v sebe nezmazateľne zakorenenú. Pre všetky tieto dôvody som sa vrátil k pôvodným plánom a kúsok nad jurtou som začal niekedy v roku 2010 stavať dom, v ktorom momentálne žijem už tretiu zimu.“ Rozdiel medzi domom a jurtou vníma predovšetkým v teplotnej zotrvačnosti. „Jurtu rýchlo ohrejete a rovnako rýchlo je v nej vonkajšia teplota. V horúčavách pomáha aspoň malý prievan, ktorý je účinnejší vďaka strešnému otvoru. V noci sa jurta zase rýchlo ochladí. No keď silno mrzne, jurtu rozhodne vyhrejete ľahšie ako

ležitých fáz od fascinácie cudzou krajinou, cez dezilúziu, kultúrny šok, krízu vlastnej identity, pocity viny, nostalgiu až po adaptáciu a vytvorenie novej identity. Zmení ho to. Keď sa vráti domov, prežíva so svojou starou domovinou v podstate to isté. Je to však o to horšie, že mu je zrazu cudzo a chladno tam, kde sa cítil najlepšie. Do tretice Irena Brežná. Nedávno jej vyšla v slovenskom preklade kniha Nevďačná cudzin(k)a. S humorom hovorí do očí Švajčiarom to, čo im inak cudzinci hovoria len za chrbtom. Niektorí jej ďakujú, že to výborne vystihla a že takú reflexiu potrebovali. Iní jej vyčítajú, že je nevďačná cudzinka. A aj keď jej hrdinka napokon je schopná oceniť zo Švajčiarov to dobré a čiastočne sa prispôsobiť, vytýkajú jej, že jej to trvalo dlho. A potom sú tam ešte niektorí slovenskí emigranti, ktorí sa za ňu hanbia, čo si to dovoľuje. Oni sa chcú prispôsobiť a rýchlo zapadnúť. Chcú mať konečne to, čo chceme všetci – pocit, že sú niekde naozaj doma. Podľa Ireny Brežnej je exil traumatizujúcejšia skúsenosť ako samotný komunizmus, pred ktorým ušla. Darmo padla železná opona, darmo je celý svet prepojený technológiami, darmo môžeme sledovať rovnaké správy na ktoromkoľvek mieste na Zemi. Aj tak sa človek neubráni pocitu vykorenenosti, pocitu, že nikde nie je doma. A ak sa aj ubráni a je schopný to prekonať, vždy sa nájde nejaký dobrák, čo mu to drsne pripomenie. Autorka je redaktorka .týždňa.

Nota bene

01 2016 Téma

19


INZERCIA


TVORIVÁ EXISTENCIA Gertrude Steinová s obľubou písala pri pohľade na pasúce sa kravy, Sigmund Freud robil, čo ho bavilo, ostatné prenechal manželke. Ako vyzerá denno-denná „rutina“ kreatívnych osobností?

Nota bene

01 2016

Anna Egrmanová ANTHONY TROLLOPE Napísal 47 románov a 16 kníh v iných žánroch. Za deň vyprodukoval desať strán textu. Týmto tempom vytvoril za desať mesiacov tri trojdielne romány, „čo sa musí v každom prípade považovať za toľko, koľko môžu čitatelia románov po celom svete očakávať od jedného autora,“ povedal. Trollope už od pol šiestej ráno sedel za stolom a – ako napísal vo svojej autobiografii – nemal nad sebou zľutovania. Na písanie si vyhradil tri hodiny, a keď svoj román dokončil skôr, okamžite sa pustil do ďalšieho. Tvrdil, že za túto dobu musí každý, kto sa živí pravidelnou literárnou prácou, naplniť svoju dennú kvótu. „Mal by sa však vytrénovať tak, aby počas tých troch hodín dokázal pracovať nepretržite – mal by svoju myseľ vycvičiť tak, aby už nemusel ohrýzať pero a hľadieť do steny, pokým nájde slová, ktorými by vyjadril svoje nápady.“

SIGMUND FREUD Prvý psychoanalytik by život bez práce nepovažoval za pohodlný.

Klaus Lempelman

Venoval sa tomu, čo ho zaujímalo, a vďaka manželke Marthe mal na to tie najlepšie podmienky. Nielen, že mu každý deň chystala oblečenie, ale ani zubnú pastu na kefku si nemusel vytláčať sám. Freud vstával o siedmej ráno a o ôsmej už analyzoval prvého pacienta. Ďalších prijímal do obeda. Od tretej mal konzultácie, po nich analytických pacientov až do deviatej. Minimálne do jednej po polnoci čítal, písal a editoval články pre psychoanalytické časopisy.

GERTRUDE STEINOVÁ Spisovateľku výdatne podporovala celoživotná partnerka Alice B. Toklasová. No aj tak dokázala písať iba polhodinku denne. Niekedy začala hneď po prebudení, ale v dobe, keď žila na francúzskom vidieku, najradšej pracovala na čerstvom vzduchu. Pritom sa rada pozerala na kravy a skaly. Zatiaľ, čo si Gertrude hovela na kempingovej stoličke, nebojácna Alice nadháňala kravu tak, aby na ňu jej priateľka čo najlepšie videla. Ak krava neza-

padala do spisovateľkinej nálady, dámy nasadli do auta a odviezli sa k inej. Keď mala Gertrude dobrý deň, asi štvrťhodinu rýchlo písala. Často však len sedela a pozorovala stádo na paši.

MAYA ANGELOU Uznávaná autorka životopisov a divadelných hier Maya Angelou by nemohla písať doma, kde to má vraj príliš pekné. Vyhovujú jej neosobné izby v hoteloch a moteloch, kde sa obklopí len niekoľkými rekvizitami – slovníkom, Bibliou, balíčkom karát a fľašou sherry. V rozhovore z roku 1983 opísala svoj bežný deň: Do „roboty“ odchádzala o 6.30, písala približne od 7.00 do 14.00. „Pokiaľ sa mi nedarí, ostávam do pol jednej. Ak napredujem, zotrvám, kým mi to ide. Je tam pusto, a to je úžasné.“ Keď o druhej prišla domov, prečítala si, čo napísala a snažila sa to pustiť z hlavy. „Osprchujem sa, varím večeru, takže keď sa vráti môj manžel, nie som totálne ponorená do práce. Máme zdanie normálneho života.“

Téma

25


HARUKI MURAKAMI

Nota bene

01 2016 Téma

26

koro v noci, budil sa s prvým svetlom a obvykle pracoval až do obeda. Neprekážala mu ani občasná opica. Vtedy vraj mal myseľ nabitú energiou a veľmi jasne mu to pálilo.

Písaniu kníh podriaďuje celý svoj život. Vstáva o štvrtej ráno a pracuje päť až šesť hodín vkuse. Poobede športuje, číta, počúva hudbu a o deviatej večer je už v posteli. Opustime teraz stránky knihy V rozhovore pre Paris Review z roku Každodenné rituály a pozrime sa na 2004 povedal, že všetky jeho dni „kreatívnu rutinu“ slovenských umelcov. vyzerajú rovnako. „Samotné opakovanie (činností) sa stáva dôležité, JURAJ GÁBOR je to forma mesmerizmu. Snažím sa zhypnotizovať, aby som dosiahol Venuje sa kresbe, soche, objektu, hlbší stav mysle.“ Zistil, že písanie inštalácii, maľbe, akčným prejavom vyžaduje aj dobrú fyzickú kondíciu. umenia, videu. Sám si určuje, čo Presťahoval sa na vidiek, prestal a ako bude robiť, kedy začne a skončí. fajčiť, obmedzil alkohol, začal Popritom má robotu v kamenárskodenne behať a zdravo jesť. Jediným reštaurátorskej firme s presne nedostatkom takéhoto režimu je vymedzeným pracovným časom malý priestor pre spoločenský a náplňou. „Vstávam o štvrtej až pol život. Murakami však tvrdí, že sú aj piatej ráno. Vtedy mám najčerstvejšiu dôležitejšie veci: „Moji čitatelia by hlavu na písanie. Vybavujem maily, sa uspokojili s hocijakým životným ktoré sa týkajú mojej voľnej tvorby. Muštýlom, ktorý by som si zvolil, pokiaľ sím to urobiť rýchlo, preto píšem vecne im zaručím, že každé nové dielo a jasne.“ O piatej už cestuje do práce, bude lepšie než to predošlé. A nema- ktorú má kúsok za Viedňou. „Nemysla by to byt pre mňa ako spisovateľa lím na to, čo ma v nej čaká. Čítam Tao te povinnosť a hlavná priorita?“ ting (knihu, z ktorej vychádza filozofická škola taoizmus, pozn. red.), aby som sa myšlienkovo naladil do svojho sveta.“ FRANCIS BACON Britský maliar robil všetko vo veľkom štýle. Denne si doprial niekoľko výdatných jedál, ktoré štedro zalieval alkoholom. Vyskúšal každý stimulant, ktorý sa mu dostal do rúk. A zabával sa tak náruživo, že len málokto s ním dokázal držať tempo. Toto všetko malo svoj pevný program a maľovanie bolo prvoradé. Hoci sa Baconove pitky končili nes-

V robote Juraj funguje podľa ustáleného režimu. Hovorí, že jeho telo sa tej pravidelnosti už prispôsobilo. Vie, kedy sa má na čo tešiť (napríklad na pätnásťminútovú pauzu o deviatej s prídelom čerstvého müsli). „Živím sa remeslom, ktoré mám rád, a popri ňom môžem premýšľať o svojej práci. Keď prídem domov, poznamenám si nové nápady a cez víkend alebo

dlhšie voľno ich zhmotním do reálneho výstupu.“ Ako kamenár pracuje naplno od začiatku pracovnej doby, ako umelec sa rozbieha pomaly. „Príliš sa sústredím. Veľmi silno vnímam všetko okolo seba a to ma ruší. Musím si preto absolútne harmonizovať priestor – upratať, vyčistiť si všetky výhľady, aby sa mi niekde nezasekol pohľad.“ Ak sa mu toho nakopí veľa a do práce sa musí pustiť bez upratovania, je vykoľajený. „Už na škole som čakal, kým si spolužiaci rozložili stojany a rozkreslili sa. Stávalo sa síce, že mi ostalo miesto, ktoré nebolo veľmi dobré, ale nikto mi nestíhal nazerať ponad plece,“ hovorí. „Keby som sa mal prirovnať k závodnému bežcovi, povedal by som, že sa pozvoľna rozbieham vtedy, keď všetci ostatní už vyštartovali, ale dlhšie vydržím.“

VLADIMÍR MIČUCH Mladý režisér s umeleckým menom Aramisova mal za sebou niekoľko úspešných krátkych filmov. Nora sa mi páči (2010) získal cenu za najlepší zahraničný film na festivale krátkych filmov v Riu de Janeiro a Cagey Tigers (2011) bol nominovaný na festivale v Cannes. Tesne pred smrťou dokončil scenár k svojmu prvému celovečernému filmu Decká z východu, ktorý vybrali do druhého kola na Sundance ScriptLab. Získal zaň tiež, ako „work in progress“, cenu za najlepší scenár na 10. ročníku Crossroads Co-Production Forum Agora Awards v Solúne. „Vladko bol určite jeden

z najslobodnejších a najautentickejších com nedovoľoval scenár čítať, celé ľudí, akých som kedy poznal,“ povedal natáčanie bolo v podstate intuitívne, Marek Adamov z kultúrneho centra veľmi spontánne, no na druhej Stanica Žilina-Záriečie. „V umení je to strane aj veľmi premyslené. Zábery dar. Takí ako on patria na červený ko- mal detailne spracované v hlave. berec filmových festivalov. V bežnom „Keď celý štáb odišiel, lebo všetci živote to s nimi nie je ľahké, no jeho mali lepšie platené kšefty, mali život – hoc krátky – všedným nebol ani sme DIY natáčanie. Aramiska chyjeden deň.“ til kameru do ruky, točil, režíroval a my, herečky, sme brali zvuk a klapPri písaní scenára bol pre Vlad- li klapku a následne hrali.“ Casting imíra základom čaj. „Vždy mal na robieval na ulici, v baroch, na party. stole, či na zemi, pri sebe kanvicu Annu, Chabroovu, z posledného s čajom. Sypaný čaj sa nám povaľoval natočeného krátkeho filmu, obsadil všade, takmer vždy ho mal aj pri v jednom pražskom podniku. Na sebe v taške,“ spomína partnerka koncerte mu spadla rovno k nohám. Bielka. „Často trávil dlhé chvíle „Raz sme stáli na námestí a on zazev sprche a potom utekal, ešte za- ral na malého chalana. Keď chalan balený v mokrom uteráku, rovno odišiel, povedal mi, že nejako takto k zošitu alebo k počítaču, či stroju, si predstavuje jedného z hercov do a písal.“ Do plánovaného písania Deciek z východu. Bežal za ním, no scenára sa nechcel pustiť bez písa- už ho nenašiel. Všímal si ľudí na cieho stroja. Keď už mal dcéru Lajku, ulici, casting vlastne prebiehal stále. niekedy vymenil stroj za počítač. Vždy mal niekoho akoby v zásobe.“ „No aj tak sa musel vyrovnávať s tým, že Lajka ho začínala okupovať kvôli HANY KAŠIČKOVÁ ranným a večerným rituálom s Maxipsom Fíkom. Tak zvykol vstávať skôr, Umelecká šperkárka vyrába vlastne ani neviem kedy, a písaval voľné autorské galerijné šperky, ale skoro ráno s čajom v ruke,“ hovorí aj šperky na prianie pre konkrétnych Bielka. „Minulé leto sme si prenajali ľudí. „Môj deň sa začína o siedmej krásny domček v Banskej Štiavnici, ráno. Mám malé deti, takže môj čas tam v podstate písal posledný scenár sa delí aj medzi ne a manžela. Keď k celovečeráku Decká z východu. deti vychystám do školy a škôlky, vyPísal nárazovo, a keby neexistovali bavujem maily a telefonáty, ale aj iné deadliny, nič by asi neurobil, všetko papierovačky. Niekedy sa vyberiem aj na nákup pracovného materiálu.“ robil na poslednú chvíľu.“ Podvečer sa Hany stretáva so zákaPočas natáčania však scenár ležal zníkmi, ktorí si chcú dať vyrobiť odhodený niekde v kúte a Aramisova šperky „na mieru“. „Rozprávame sa nakrúcal z hlavy. Hercom-neher- o tom, čo má šperk vyjadrovať, čo má

znamenať pre majiteľa, v akom štýle má byť. Pri galerijných šperkoch je mi inšpiráciou môj osobný život, ale aj popová kultúra streetových kresieb a komixy. Najradšej tvorím naraz len jeden šperk, ktorý mám stále rozpracovaný v hlave.“ Na návrhoch a v dielni pracuje Hany skôr poobede a v noci. „Som večerný až nočný typ. Všade je pokoj, nezvoní telefón, všetci spia, nikto nepíše maily... Len keby som nemusela ráno vstávať.“

Tvorivá existencia

• Na prácu si vyhraďte určitý čas denne a snažte sa ho dodržiavať. • Overte si, v ktorej časti dňa alebo noci je vaša myseľ najčerstvejšia a vtedy ju zamestnajte. • Robte len dovtedy, kým sa dokážete sústrediť (niekto tri hodiny, iný trinásť). • Doprajte si osviežujúce prestávky, športujte, vyjdite si na prechádzku, rozprávajte sa s priateľmi. • Nájdite si podnetné miesto na prácu – môže to byť vlastná pracovňa, ale aj lavička v parku. • Nahromaďte si nové nápady cez hluché obdobia dňa (cestovanie, nákupy, sprchovanie). • Skončite, kým ešte máte čo „povedať“ – aby ste na druhý deň mohli začať bez otáľania. • Nevzdávajte sa, keď máte aj po hodinách práce malé výsledky – časom sa to nazbiera.

Nota bene

01 2016 Téma

27


MAŤ DOMOV stretnutie detí s predajcami Nota bene

PREDAJKYŇA VERONIKA Hlavná stanica, Bratislava

„Keď večer idem na ubytovňu, často rozmýšľam nad tým, čo pre mňa znamená domov. Hovorím síce, že idem domov, lebo sa mám kde vyspať, navariť si jedlo a môžem si dať sprchu, ale nikdy to nebude skutočný domov. Keď sa chcem stretnúť so známymi, musím to urobiť na ulici. Ale koľkí sú takí, že nemajú ani len na ubytovňu, odvrhla ich rodina, nestretávajú sa s nimi príbuzní. Keď premýšľam nad domovom, rada si spomínam na detstvo. Môj starý otec robil údržbára a vonku bola stará lipa oplotená reťazami, kam som sa chodila hojdať.“

PREDAJCA JOZEF Tesco Express Petržalka, Bratislava

Nota bene

01 2016 Proti prúdu

28

„Nemám rád slovo bezdomovec, je škaredé, radšej používam bezbytovec. Veď dom má dnes aj tak málokto. Mal som šesť rokov, keď ma vzali z detského domova do náhradnej rodiny – mali tri vlastné a Nota bene päť nevlastných detí. Potom sme však 01 2016 prišli o byt... V práci, ktorú som mal Proti Prúdu predtým, za mňa neplatili zdravotnej poisťovni, a tak mám dlh, ktorý musím splácať. Teraz pracujem ako nosič batožiny. Zostane mi 120 eur mesačne a bez predaja Nota bene by som z toho nemohol vyžiť, veď len ubytovňa stojí toľko. Pritom v nej spím spolu s ďalšími ľuďmi, máme jeden televízor, spoločnú toaletu, sprchu aj kuchynku. O šiestej ráno ma zobudí budík, dám si kávu a cigaretu a do pol deviatej predávam Nota bene v Petržalke. Odtiaľ zasa utekám na autobus na železničnú stanicu, kde každý deň nosím kufre. Práca sa mi páči a zažívame aj vtipné situácie. Niesol som už aj kufor, ktorý mal 50 kilogramov, a jedna pani ho mala taký ťažký, že napokon priznala, že v ňom nesie zaváraniny pre syna.“

29

Diskusie s predajcami Nota bene sme realizovali v roku 2015 v rámci projektu Nota bene - Nosič batožín v Programe Aktívne občianstvo a inklúzia, podporenom Nórskom, Islandom a Lichtenštajnskom, ktorý spravuje Nadácia Ekopolis, Nadácia pre deti Slovenska a SOCIA – nadácia na podporu sociálnych zmien.


Zánik civilizácií „Ľudia sa len málokedy dokážu na problémy sveta pozerať ako na výzvy,“ tvrdí známy český egyptológ a archeológ Miroslav Bárta. Petra Nagyová „Žijeme v dobe rozmachu technológií a neobmedzených možností. Zvykli sme si na pohodlie a nepripúšťame si, že naša spoločnosť sa práve nachádza v bode, kedy sa rozhoduje, či sa nám podarí s narastajúcimi problémami vyrovnať, alebo nie,“ hovorí Bárta, ktorý sa už niekoľko rokov zaoberá štúdiom kolapsov civilizácií. Podobné problémy, ktoré aktuálne našu civilizáciu trápia, vraj pochovali aj egyptskú: rozbujnená administratíva, nadmerná byrokracia, neproduktívne štátne výdavky, strata spoločnej vízie, rozmach rodinkárstva, klimatické zmeny, územný rozpad a migrácia. Bárta to však, podobne ako iní odborníci zaoberajúci sa históriou a vývojom ľudstva, vidí s nadhľadom – vznik a zánik sú pre rozvoj nevyhnutné. „Príčina nestability systému je väčšinou v jeho vnútornej anatómii. Potom stačí malý podnet zvonka a začne sa sypať ako domček z karát. Staroveký Egypt sa otriasal, pretože bol zaťažený nezmyselnými výdavkami a obsadzovaním rodinných príslušníkov do významných funkcií.“ K tomu sa pridali zásadné klimatické zmeny na severnej pologuli a spoločnosť sa stávala čoraz viac nefunkčnou. Miroslav Bárta v tom vidí jasné paralely s našou civilizáciou, ktorej takisto hrozí kolaps. Ten však podľa neho neznamená žiadnu apokalyptickú katastrofu. „Systém len jednoducho prestane mať prostriedky na to, aby generoval toľko ako predtým. V praxi to môže znamenať menšiu produkciu tovaru, menej exportu, menej luxusu. Ale hlavne to znamená, že to, na čo sme zvyknutí, stratíme skokom, nie postupne.“

Klaus Lempelman chcú práva, ale nikto nehovorí o povinnostiach. Všetci chcú sociálny systém, ale málokto je ochotný budovať ho. Z nášho života sme vytlačili duchovný rozmer. Chýbajú nám skutočné osobnosti, ktoré by nás nútili rozmýšľať inak. Týka sa to aj elít, vedcov či novinárov, ktorí by sa mali správať zodpovedne a rozumne. V politike je to samý úradník, ale žiadny Churchill.“ Problém je aj v mase ľudí – nepoučiteľnej, zahltenej každodennými starosťami, ktoré dusia záujem o to, čo sa v okolí a vo svete deje. „Menšina nedokáže presvedčiť väčšinu, že sa odohráva niečo naozaj závratné a že je nutné rýchlo a zásadne zmeniť prístup k riešeniu jednotlivých problémov.“ Všetkých by mala spájať spoločenská zodpovednosť, ale sme takí presýtení prijímaním informácií, ktoré na druhý deň už nemajú žiadnu hodnotu, že naliehavé spoločenské znamenia nevidíme, nechceme o nich počúvať, vidieť ich, ani nad nimi premýšľať. „V minulosti boli ľudia oveľa rozumnejší, pretože pozorne vnímali svet okolo seba. To, ako narábali so svojou zemou, prostredím či náboženstvom, pre nás môže byť inšpiratívne.“ My naopak nechávame ležať pôdu ladom, plodiny dovážame zo vzdialenosti tisícov kilometrov, nedokážeme sa postaviť proti ľuďom, ktorí zneužívajú systém, a nedokážeme efektívne brániť a obhajovať naše hodnoty. Naše spoliehanie sa na štát a sociálny systém narástlo do takej miery, že sme úplne zanedbali rodinu. „Predtým to boli rodinní príslušníci, ktorí sa dokázali postarať o svojich najbližších. No západná civilizácia priniesla toľko individualizmu, že tento model prestáva fungovať.“

Tie isté faktory, ktoré civilizáciu priviedli na vrchol, ju zároveň vedú k úpadku. Panikáriť však vraj netreba. Ide o ozdravný proces, počas ktorého sa zjednodušujú Aktuálnu spoločenskú a civilizačnú krízu však podľa alebo zanikajú nefunkčné štruktúry a začína vznikať nový systém. „Keby sme si pripustili, že sa nedá byť stále na Miroslava Bártu prežijeme, ide len o to, aby sme už tevrchole, museli by sme zmeniť veľa vecí. Aj spôsob, akým raz dokázali vytvárať podmienky pre opätovný rozvoj. sa pozeráme na svet. A museli by sme veľa obetovať. Ale „V súčasnom systéme je totiž veľa záujmových skupín, sme ochotní?“ Bárta o tom pochybuje. Práve neschopnosť ktorým bude do poslednej chvíle vyhovovať situácia taká, sebareflexie býva príčinou kolapsu civilizácií na vrchole. aká je, aby z nej ťažili čo najviac.“ No nech sú už zmeny Priznali by sme si napríklad, že sme až príliš korekt- akokoľvek dramatické, vždy znamenajú novú etapu vývoja, ní? Aj k javom, ktoré našu spoločnosť napokon oberajú naštartovanie procesu transformácie, z ktorého vyraso ozdravné schopnosti? tá niečo obohacujúce. „Všetko záleží len na nás, lebo aj nebezpečenstvo vytvárame len my sami a sami sme si aj „Neexistuje lenivý študent, máme len študentov so najväčšími nepriateľmi.“ Keď si to uvedomíme, pochopíme, zníženou schopnosťou učiť sa. Keď má niekto nepodložený že mieru katastrofy určujú naše postoje a naše správanie názor bez argumentov, nazveme ho zaujímavým. Všetci a že každý problém prináša zároveň nádej.

Nota bene

01 2016 Téma

31


Obchod na samote Jana Čavojská

Kraj taký krásny, až z toho bolí srdce. Mám pocit, že sa vozím v zimnej pohľadnici. Realita však taká idylická nie je. Na samotách v rumunských Bihorských horách žijú Slováci.


Keď tu v horách napadne sneh, každý šofér dúfa, že neskončí v najbližšom záveji. Prašné cesty sú zasypané a namŕzajú. Voz a kôň sa osvedčili viac než auto. Hlavne keď nikto dopredu nevie, v akom stave bude cesta. Aj teraz ešte deti musia chodiť do školy niekoľko kilometrov pešo. Je to pochopiteľné: keď Slováci pred dvesto rokmi na Bihor prišli, každý kúpil kus zeme a tam niekde na tom svojom pozemku, na tom úplne najkrajšom mieste, si postavil izbu, ako tu hovoria domu. Život mal presné pravidlá. Určovali ich ročné obdobia a nemenný cyklus prác na poli. Strojov vtedy nebolo. Všetko sa robilo ručne.

Nota bene

01 2016 Pútnik

34

Hoci sa doba zmenila, niektoré veci zostávajú rovnaké. Jediný obchod, krčmu a diskotéku v jednom tu už 55 rokov vedú manželia Piškovci. Alebo keď chcete teliatka, kravu tiež musíte zobrať k Janovi Piškovi. Lepšie povedané, k jeho plemennému býkovi. Teraz, na prelome rokov, je ten najvhodnejší čas. A tak sa u Piškovcov stretávajú gazdovia s kravami, zákazníci obchodíka a krčmy, a v piatok či v sobotu aj mladí na diskotéke. Diskotéke s ozajstným dídžejom. Ani sa mi nechce veriť, že ju prevádzkujú manželia nad sedemdesiat, ktorí majú už dvanásť vnúčat. Bývajú tu od roku 1961. Mária nemala ani šestnásť, keď sa zoznámili. Svadba bola už o dva mesiace. Ako vtedy mladí mohli spolu chodiť? „Mohli sme spolu ísť z kostola alebo na zábavu. Ale tancovať som mohla ísť, až keď som vedela napiecť chlieb a urobiť všetko okolo domu.“ Rok po svadbe sa narodila Hana. Dva roky po svadbe otvorili obchod. Jediný v širokom okolí. Najbližšia dedina, Borod, je vzdialená dvanásť kilometrov. K Piškovcom to majú obyvatelia Šarian bližšie. A Jano Pišek mal vždy obchodného ducha. Aj na vojenčine začal čoskoro obchodovať. Obchod doma mala zatiaľ na starosti Mária. Hore v kopcoch sa hovorilo len po slovensky. No veci dole, v dedinách, bolo treba vybavovať v rumunčine. Po rumunsky vedela Mária málo. Do školy začala chodiť, keď mala šesť, skončila, keď mala desať. Rumunčiny mali dve hodiny do týždňa. Aj preto si chcela dokončiť základnú školskú dochádzku. Prihlásila sa do večernej školy v Borode. Chodila do nej pešo, dvanásť kilometrov tam a dvanásť naspäť. Prvé tri deti porodila Mária doma, na samote. Elektrina vtedy ešte na Šaranoch nebola. Motory, ako tu volajú autá, tiež nie. V roku 1970 Jano našporil dosť peňazí na

motorku, o pár rokov nato aj na ojazdené Aro, rumunské auto, ktoré prejde všetky cesty. Keď potom meteorológovia hľadali v horách domácnosť ochotnú robiť meteorologické pozorovania, natrafili na Piškovcov. Niekoľkokrát denne bolo treba skontrolovať prístroje a hodnoty oznámiť telefónom. K Piškovcom potiahli telefónne drôty a onedlho aj elektrinu. Svoj príbeh rozprávajú Piškovci v malej kuchyni, vykúrenej pecou na drevo. Teplota v ostatných miestnostiach je teraz v zime ľadová. Sem-tam niekto zaklope na dvere. „Pochválen buď pán Ježiš Kristus,“ pozdraví a dodá: „Pôjdete niečo predať?“ Jeden z manželov vtedy vstane a ide otvoriť predajňu. Manželia hovoria, že všetky ich deti mohli študovať, dokedy chceli. Keď odišli do škôl a Mária zostala sama, začalo jej byť smutno. A tak si adoptovala štvorročné rumunské dievčatko. Adriana sa naučila krásne po slovensky. Dostala sa však do zlej partie, naučila sa kradnúť. Strednú školu, lýceum v mestečku Alešď, už nedokončila. Ostatné slovenské dievčatá ju medzi seba neprijali. Slovenské deti tam bývajú na jednoduchom internáte pri fare, ktorý zriadil rímskokatolícky farár Peter Kubaľák. Z hospodárstiev by nemohli do školy dochádzať a platiť za ubytovanie si tieto chudobné rodiny nemôžu dovoliť. U Kubaľáka bývajú zadarmo, každý len donesie drevo na kúrenie do piecky. A práve na internáte Adrianu nechceli. Vedeli totiž, že kradne... Vydala sa na Šaranoch za Slováka. Svojich adoptívnych rodičov občas navštívi, ale blízky vzťah sa vytratil. „Zhubili mi ju,“ pokrčí plecami Mária. Znamená to, že dievčaťu pokazili charakter.

Plán bol postaviť dole v Borode jednu bytovku pre všetkých obyvateľov Šarian a hore v kopcoch pásť ovce a kravy. Ľudia odmietli. Pohrozili, že radšej všetci odídu na Slovensko. Ktovie. Možno boli Šarany nakoniec pre úradníkov príliš ďaleko. Dole v dedinách neváhali ľudí nasilu nútiť a presviedčať hoci aj bitkou, aby podpísali „kolektívu“. Po revolúcii pribúdali autá a traktory. Predsa len sa na poliach s nimi robí ľahšie. Len ľudí je na Šaranoch stále menej. „Ani tretina z toho, čo kedysi,“ hovorí Mária. Oni s manželom sú už dôchodcovia. Keby čakali len na to, čo dostanú od štátu, žili by z dôchodku necelých sto eur na osobu. A to sú na tom ešte dobre. Niektorí ľudia nedostávajú vôbec nič. Piškovci sa rozchádzajú v názore na rumunskú večnú tému: kedy bolo lepšie, za Čaučeska, alebo teraz. Jano si chvíľu myslí, že predtým. Bol v strane, v dedine bol predsedom, mal výhody, pomáhal riešiť spory, mal pocit, že je niekto. „Hovorili so mnou ako s pánom farárom.“ Teraz je bežný človek nikto, nedomôže sa pravdy, nikto ho nepočúva. Mária má zas jasno v tom, že život je ľahší s modernou dobou. „Máme elektrinu a tečúcu vodu. S prácou na poli pomáhajú traktory. Máme auto. Lekár sem chodí raz do týždňa,“ vypočítava výhody. Nepáči sa jej však, ako sa Slováci miešajú s Rumunmi. „Keby som kedysi na zábave tancovala s Rumunom, mama by ma vyfliaskala priamo tam pred ľuďmi a hnala domov. Dnes je to bežné. Slovenky si berú Rumunov. Deti z takých rodín nevedia, ktorý jazyk skôr počúvať. Materinský jazyk však má byť iba jeden.“

Veľa rumunských Slovákov odišlo na Slovensko. Aj Piškovci o tom uvažovali. Obaja tam mali celý rad príbuzných. No obaja boli najstaršími deťmi svojich rodičov. A tí ich nechceli pustiť. Takže zostali na Šaranoch. Ľutovali niekedy? „Keď som potom na Slovensku videla, ako krásne po slovensky medzi sebou ľudia hovoria a vysielajú v televízore v čase, keď u nás nebol ešte ani elektrický prúd, tak áno,“ priznáva Mária. No zostali a aj na Šarany prišli nové časy. Paradoxne, bolo tu lepšie, než tam dole. Keď mali v mestách málo potravín, farmári v horách si vždy dokázali vypestovať a vychovať dostatok. Ľudí nepresvedčili ani ísť do „kolektívy“, teda nechať si znárodniť polia a zvieratá do obrovských družstiev.

1. Mária (16) a Janko (19) Piškovci ako mladí manželia. 2. Janko v kuchyni, v jedinej miestnosti, kde je v zime počas dňa teplo. 3. Na živobytie zarába Piškovcom ich obchodík na samote, jediná predajňa široko-ďaleko. 4. Piškovci chovajú kravy aj vyhláseného plemenného býka.

Nota bene

01 2016 Pútnik

35


Šťastný trojlístok Jedna veľká a jedna malá cukrovkárka, kopec ďalších zdravotných problémov, málo peňazí, ale jeden skvelý syn a brat. Lucia Bucheňová V tejto rodine to funguje tak, že smútok a choroby treba zaháňať humorom. „Inak by sme sa zbláznili,“ hovorí 48-ročná mama Evka. A dodáva: „Veď sme Záhoráci, veselá kopa.“ Stále je mamou troch detí, hoci najstaršia Erika je už pätnásť rokov v nebi. Mala sedem a pol, keď jej zistili nádor na mozgu a rovnaký čas s ním bojovala. „Erika bola nádherné, bojovné dievčatko. Chcela som umrieť spolu s ňou.“ Nad vodou Evu držal vtedy šesťročný Janko, pre ktorého musela žiť... Stratou milovanej dcérky sa pre ňu začalo akoby iné obdobie. Definitívne sa rozhodla pre rozvod, otec detí bol flákač, a keď k tomu pridáme alkohol – žiadna sláva. Po rozvode na Janka neplatil, dodnes poriadne nepracuje a Eva ho už zo svojho života definitívne vyškrtla. Po zákone o náhradnom výživnom začala na Janka čosi málo dostávať od sociálky. Chodila do práce, makala za pásom na zmeny a po čase sa jej do života priplietol nový chlap. „Asi som potrebovala objatie. Spoznali sme sa cez inzerát, cítila som sa ako v siedmom nebi. Keď vidíš, ako sa cudzí chlap zaujíma o tvoje dieťa, ako si rozumejú – no, paráda! Ale asi som bola slepá, lebo to bolo celé falošné. No aj tak nemôžem tento nevydarený vzťah ľutovať – mám z neho milovanú jedenásťročnú Moniku, naše slniečko.“ Monika prišla na svet s dvomi obličkami, ale: „Jednu obličku jej telo záhadne zožralo. Funguje už roky len s jednou, a je to taká tichá časovaná bomba,“ podotkne utrápená mama. Navyše, keď mala Monika sedem a pol, zistili jej predčasnú pubertu, hrozilo zastavenie rastu. Jedinou záchranou boli hormóny. Špeciálne hormonálne injekcie však treba platiť – mesačne 60 eur. Dievčatko však zdedilo po mame ešte aj cukrovku, samo si štyrikrát denne pichá inzulín. Eva je na invalidnom dôchodku, odkázaná na tristo eur mesačne. Vďaka cukrovke má aj polyneuropatiu, upchávanie ciev, pred dvoma rokmi jej museli amputovať prostredník na ľavej nohe. „Horšie je, že tento rok sa asi nevyhnem odrezaniu ďalšieho prsta...“ Veľkým hendikepom sú pre Evičku oči. Cukrovka jej zatemnila ľavé oko, na pravé ešte čo-to vidí. „Ide to so mnou dolu vodou. Už ma musia upozorňovať na nižšie stupienky v obchode, na prahy medzi dverami...“ Úplne zúfalá je aj zo svojej slabosti, sú dni, kedy nevládze ani navariť. „Nie som stopercentná mama. Strašne ma to štve, môj Jan-

Alan Hyža

ko a Monička sú však pre mňa všetkým, sme naozaj šťastní, aj keď sa nám nežije ľahko.“ Dvadsaťročný syn Janko zmaturoval na stavebnej priemyslovke, ale už počas školy nepoznal voľné víkendy či poobedia. Vkuse si hľadal brigády, aby bolo z čoho žiť. Zarobil aj na materiál na opravu starého domu, sám urobil novú strechu, zobytnil podkrovie a naposledy kúpil knižnicu a policu na topánky. „Všetko, na čo sa u nás pozriete, je Jankova zásluha. Nota bene Je fantastický, ale trápi ma, že je večne nevyspatý, naháňa sa 01 2016 za robotou, a keď mu poviem, aby aspoň jeden víkend vypol, Príbeh zahriakne ma, že bez práce nie sú koláče. Nie je len mojím synom, ale aj najlepším kamarátom a Monike bratom aj otcom.“ Janko robí aj na Monikine hormonálne injekcie, aj nedávny účet za nedoplatok na plyne 400 eur zaplatil on.

37

No a Monika sa už tiež chytá roboty. Pomáha pri varení, umývanie riadu je stabilne jej parketa, rovnako ako vešanie bielizne. „Nechodíme na nijaké dovolenky, výlety, a Janko, ten nemal žiadne detstvo. Preto mám jednu prosbu – ak by sa dalo, dopriať mu krátku dovolenku, aj na Slovensku, rád rybárči... Alebo by som mu dopriala nové náradie, na stavbách je večne, vkuse si svoje mašinky opravuje a odďaľuje nákup nových. Môžem Jankovi niečo takto do časopisu odkázať? Veľmi ťa ľúbim! Dávaš nám s Monikou úplne všetko, som najpyšnejšia mama na svete. Ale zas, nech ti z môjho vyznania nenaprší do nosa,“ odľahčí odkaz synovi mama Evka smiechom. Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene, snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho príbeh mamy Evy oslovil. Radi by sme jej aj s vašou pomocou pomohli s príspevkom na úhradu plynu, aby aspoň trochu finančne odbremenila syna Janka. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Sberbank). IBAN: SK853100 0000 0040 4021 8205, SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku – Eva. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk).


Gabo Novák (52) Petra Nagyová

Nota bene

01 2016 Špión

38

Vladimír Šimíček

Kde bývate? Už rok prespávam v nocľahárni Depaul. Býval som v chatke vo Vajnoroch, ale stará pani, čo mi ju prenajímala, umrela. Nemohol som tam ostať dlhšie.

Čo najviac ľutujete? Ľutujem, že som sa viac neučil. Chýbajú mi rodičia, aj svokrovci. Jednému, čomu som rád, je, že mám dcéru. Už je veľká.

Prečo predávate Nota bene? Ovdovel som. Nevedel som si nájsť prácu, tak som začal pracovať ako predajca. Predávam od prvého čísla s prestávkami. Medzitým som robil vodiča, závozníka, ale často som pre rodinkárstvo prišiel o prácu. Niekto dohodil svojho známeho a mňa prepustili. Teraz predávam Nota bene pred prejaňou Terno vo Vajnoroch.

Máte radosti? Keď vidím, že sa vypredá celý náklad Nota bene. Snažím sa predávať čo najviac a byť v kontakte s ľuďmi. To ma upokojuje.

Aký ste človek? Som priateľský. Ak môžem, rád pomáham a ľudí obdarúvam. Baví ma futbal, ale väčšinu času trávim predajom Nota bene. Denne strávim na svojom predajnom mieste aj desať hodín. Prídem o siedmej ráno a som tam do piatej. Máte neresti? Fajčím. Začal som, keď som prišiel o manželku. Kedysi som pil. Za to som aj pykal, lebo rok som nemohol predávať časopis (po opakovanom porušení pravidiel predajcovia dostávajú stopku – od týždňa až po rok – pozn. red.). Alkohol si dávam už len príležitostne. Veríte na osud? Verím, že čo má dôjsť, dôjde, a čo nemá dôjsť, nedôjde. Aká bola najväčšia láska vášho života? Moja žena Anka. Zabilo ju auto. Mám ju stále v srdci. Aj preto som sa už neoženil. Keby sa dalo, čo by ste robili inak? Chodil by som na vysokú školu, mal by som lepšiu prácu a nemusel by som predávať Nota bene. Keď je človek starší, inak rozmýšľa. Možno by som sa venoval sociálnej práci a pomáhal by som. Bavilo by ma to.. Aké ste mali detstvo? Vynikajúce. Vyrastal som v Šali, rodičia ma podporovali v športe. Hrával som aktívne futbal do 23 rokov. Mal som výborných rodičov a pekné detstvo. Také by som doprial každému. Čo si najviac vážite na ľuďoch? Úprimnosť a ochotu pomáhať. To, keď sú ľudia otvorení, neohovárajú, ale povedia priamo do očí, čo sa im nepáči.

Aké máte vzťahy s čitateľmi Nota bene? Mám dobrých a pravidelných zákazníkov. Často mi hovoria, čo sa im v časopise páči a ktorá téma ich zaujala. Sú ku mne dobrí a pomáhajú mi. Čo nemáte rád na ľuďoch? Keď ma niekto podpichuje alebo klame. A tiež dotieravosť. Máte radšej leto alebo zimu? Jeseň. Keď sú vonku horúčavy, veľmi zle sa predáva. Na jeseň je to akurát a aj príroda je krásna. Aký je váš ideálny deň? Ja som fakticky rád na svojom predajnom mieste. Stačí, že sa porozprávam s ľuďmi, na ktorých som zvyknutý. Mám ich rád. Aj keď nič nepredám, nevadí mi to. Už ma tam berú ako inventár. Máte dosť peňazí? Dosť. Na milión percent mám dosť. Žijem len z Nota bene. Vaše povolanie? Bol som vodič. V roku 1981 som sa zamestnal v Matadorke a jazdil som na Avii. Keď som sa oženil, začal som pracovať na tri zmeny na vysokozdvižnom vozíku. Aká práca by vás bavila? Mňa baví len ten volant točiť. Ale beriem aj ponuky na rýľovanie a maľovanie. To viem. Rád robím to, čo ma baví. Ako si predstavujete svoj život? Keby mohol byť podľa mojich predstáv, chcel by som rodinný dom. Mať svoj domov. Takto, aj keď človek predáva, je stále v strese, či zarobí, alebo nie. Chcel by som normálny život.

Nota bene

01 2016 Špión

39


KRÁTKE SPRÁVY Z NOTA BENE V spolupráci s expertmi sme pripravili odborné materiály o bezdomovectve na Slovensku. Nájdete ich na www.notabene.sk/bezdomovectvo. Mapujú aktuálny stav a vytyčujú hlavné problematické body systémového riešenia bezdomovectva: bývanie, sociálne služby, zamestnávanie, prístup k zdravotnej starostlivosti, prístup k hmotnému zabezpečeniu a prístup k právnym službám a vymožiteľnosti práv. Výsledkom štúdií sú aj návrhy riešení, ktoré tento rok rozdiskutujeme v pracovných skupinách ako súčasť návrhu Národnej stratégie prevencie a riešenia bezdomovectva. Minulý rok aktivitu finančne podporil Nadačný fond Slovenských elektrární v Nadácii Pontis, od januára už ide z našej réžie.

Nota bene

01 2016 Krátke správy

40

V tomto období vo zvýšenej miere komunikujeme so zdravotnými poisťovňami. To sa darí aj vďaka know-how, ktoré nám prináša zamestnávanie predajcov v projekte Nosiči batožín. Nášmu predajcovi sa podarilo znížiť si dlh na zdravotnom poistení z pôvodných 2 030 na 171,80 eura. Za asistencie sociálnej pracovníčky úspešne zdokladoval veci na príslušných úradoch a svoj dlh 171,80 eura už spláca. Ďalší traja predajcovia si tiež vybavili splátkové kalendáre a dlh na zdravotnom poistení zatiaľ zvládajú splácať, čím získali prístup k úplnej zdravotnej starostlivosti.

KRÍŽOVKY O ŠŤASTÍ

Nerobili sme to radi, ale zavolali sme políciu. Išlo o človeka, ktorý sa na bratislavskej križovatke Galvaniho-Ivánska cesta dlhodobo vydával za oficiálneho predajcu a zneužíval tým náš časopis, preukaz predajcu aj červenožltú vestu. Vesty i preukaz sú našim majetkom a predajcom ich zapožičiavame. Asistovanie polície pri ich odoberaní považujeme za krajné riešenie. Polícii ďakujeme za profesionálny a citlivý prístup. Falošnému „predajcovi“ sme ponúkli možnosť zaregistrovať sa do projektu oficiálne.

Nota bene

01 2016 Krížovka

Spoločný čas na vianočnom posedení Nota bene. 17. decembra sme si spolu s takmer sto predajcami v Bratislave sadli za hojne prestretý vianočný stôl. Rybu a šalát pre nás pripravili kuchári a kuchárky z Park Inn Danube Hotel, palacinky firma Bubary a naši dlhoroční, ale aj noví dobrovoľníci zase doma ozlomkrky piekli a pomáhali aj priamo na akcii. Na kapustnicu k nám zavítali naši spolupracovníci z bezdomoveckých organizácií v Bratislave, partneri z inštitúcií a firiem i niektorí susedia. Sídlime totiž v dome s nájomnými bytmi, a preto nám náš sused, bývalý predajca, zahral na gitare. Ďakujeme všetkým za podporu a už sa tešíme nabudúce!

41

Vylúštenie krížovky z minulého čísla:

Šťastie [to je dobré zdravie a zlá pamäť]. Ingrid Bergman Sudoku bezplatne poskytol www.griddlers.net. Ďakujeme!

.. .

TRVALÁ PODPORA Časopis si po kúpe vezmite Zriaďte si trvalý príkaz na náš účet IBAN: SK21 1100 0000 0026 6347 5014 SWIFT kód: TATRSKBX. Darujte pravidelne online na www.notabene.sk.

ĎAKUJEME!

autor: Pavol Surovec

Ak by sme konečne prestali hľadať šťastie [...]. Willard R. Espy

V projekte Nosiči batožín pomáhame našim predajcom s oddlžením. Laco pracuje ako nosič od začiatku projektu – rok a mesiac. Podarilo sa mu splatiť 1 250 eur, no jeho dlhy stále presahujú 16 000 eur, preto sa rozhodol vstúpiť do 4-ročného procesu oddlženia. Počas tohto obdobia mu súd môže siahnuť až na 70 percent príjmov, preto ho chceme podporiť požičaním sumy na podanie žiadosti o bankrot – 2 300 eur. Keďže sme pre Laca zamestnávateľom i veriteľom, budeme sa celého splácania zúčastňovať a jeho príbehu ešte budeme v Nota bene venovať priestor. Našimi aktivitami nielen pomáhame ľuďom bez domova, ale aj získavame skúsenosti, na základe ktorých môžeme presadzovať zmeny nefunkčných zákonov, udržujúcich ľudí v okovách bezdomovectva. Ďakujeme advokátom Pro bono Nadácie Pontis za bezplatnú právnu pomoc pri riešení dlhov našich nosičov.

Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na igor.kocian@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou. INZERCIA


Nenechávajte si pre seba,

Hlavní podporovatelia projektu NOTA BENE

ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo 0911 654 411 a pripíšte vaše krstné meno a mesto, kde časopis kupujete.

Partneri projektu

Dobrý deň, ďakujem za taký pekný časopis! Moja dcérka má rakovinu a drží sa. Časopis kupujeme v Košiciach pri potravinách Klas od predajkyne č. 278. Jej aj vám prajeme pekné sviatky. Alenka Krásny deň! Ja by som chcela pozdraviť pána predajcu z Košíc, ktorý predával pred Dómom sv. Alžbety. Aj napriek tomu, že bol po porážke a rozprávalo sa mu ťažšie, úsmev mu nechýbal. Prajem mu, nech sa mu v živote darí a nech má veľa dôvodov na úsmev! Alžbeta

Nota bene

01 2016 Nástenka

42

Keď prídem do Žiliny, vždy sa rada zastavím pri pánovi číslo 6, ktorý ponúka časopis pri drogérii oproti železničnej stanici. Je vždy príjemný a milý v hocakom počasí. Prajem mu veľa zdravia, pokoja a požehnané Vianoce. Pavla

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

Toto vydanie Nota bene podporili

Čítam pouličné časopisy po celej Európe a Nota bene je naozaj bez všetkej zaujatosti jeden z najlepších! Je intelektuálny, ale nie odpútaný od skutočnosti. Veľmi ma potešil postoj časopisu k utečencom! Prajem vám veľa šťastia s časopisom aj s Národnou stratégiou. Veľmi si Vašu prácu cením. Melinda Dobrý deň, pozdravujem láskavú a zhovorčivú pani predajkyňu č. 234 stojacu na rohu Mlynskej ulice v Košiciach blízko Dómu sv. Alžbety. Je to skutočne dobrý človek s nepredstieraným záujmom o iných. Prajem jej čo najviac zákazníkov a veľa šťastia v živote! A váš časopis je môj najobľúbenejší, poučný a bez skreslených informácií. Ďakujem. Anka Nota bene som si nevšímala, pretože som si nevšímala ani predajcov. Obchádzala som ich, neboli mi príjemní. Všetko sa zmenilo, keď som v Košiciach našla Nota bene predávať moju priateľku z detstva. Nespoznala som ju, ale ona ma oslovila menom. To ma prekvapilo a prinútilo pristúpiť k nej. Porozprávala mi, ako zo dňa na deň prišla o všetko. Od elektrického skratu sa jej chytil a zhorel malý domček. Na poistenie jej peniaze nezostávali, z malého dôchodku žila ako vdova sama a deti nemala. Nikto jej nepodal pomocnú ruku. Jej príbeh sa ma veľmi dotkol, začala som od nej kupovať časopis a okrem dobrého pocitu som získala prekvapujúco dobré čítanie. Ďakujem vám aj za moju priateľku. Zuzka

Pouličný časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať ľudí bez domova, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova.

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze. 3. Predajca predáva časopisy na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze. 4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu. 5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov. 7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka. 8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj oficiálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

Kódex kupujúceho

zostavil: Peter Patrónsky

1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka. 2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

Predajca časopisu musí byť registrovaný v OZ Proti prúdu alebo partnerskej organizácii mimo Bratislavy. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma, všetky ostatné si

kupuje za 0,70 € a predáva za plnú sumu 1,40 €. Je povinný nosiť preukaz, v Bratislave aj oficiálnu vestu a dodržiavať kódex predajcu (pozri str. 42). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje pravidlá, prosím informujte nás alebo partnerskú organizáciu. OZ Proti prúdu v rámci integračného projektu Nota bene poskytuje predajcom ďalšie služby: základné a  špecializované sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov, podporu streetworkera na predajnom mieste, právne poradenstvo partnerskej advokátskej kancelárie, tréningy, skupinové stretnutia a  workshopy, prí-

Manažment Proti prúdu: riaditeľka Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812. Štatutárne zástupkyne: Mgr. Zuzana Pohánková, Mgr. Sandra Tordová. Redakcia Nota bene: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, zastupujúca šéfredaktorka Ada Jung, 0944 243 446. Fundraising a inzercia: Mgr. Igor Kocian, 0911 654 411. Administratíva: Ing. Fabiola Mokrá, 0911 209 559. Sociálni pracovníci: 02 5262 5962, poradcovia@notabene.sk, Barbora Žiaranová, Mgr. Mária Benkovičová, PaedDr. Libor Klenovský PhD, Mgr. Erik Kapsdorfer. Projekt nosiči batožín: PhDr. Peter Kadlečík, 0907 733 388, Bc. Tomáš Dobrovič. Konferencia ľudia bez domova: projektový manažment Mgr. Nina Beňová, PhD, 0908 434 826. Grafické spracovanie časopisu: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Tlač: Dolis, s.r.o. Všetci uvedení pracovníci majú zároveň osobnú mailovú adresu v tvare: meno.priezvisko@notabene.sk.

stup do kupónového motivačného sociálneho obchodu, príspevky na lieky, internet, PC a telefón zadarmo pre vybavovanie práce, bývania a  úradných záležitostí, úschovu peňazí a  úradných listín a možnosť využívať korešpondenčnú adresu o. z. na zasielanie osobnej pošty. OZ Proti prúdu od roku 2001 realizuje pilotné projekty v oblasti riešenia bezdomovectva, vydáva knihy z  pera ľudí bez domova, organizuje odborné konferencie a vydáva odborné publikácie. Je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Viac na www.notabene.sk.

Mesačník Nota bene, 15. ročník, číslo 175. Vydavateľ: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, www.notabene.sk. IČO: 360 68 781, IČ DPH: SK2021585731, číslo účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, IBAN: SK 21 1100 0000 0026 6347 5014, BIC (SWIFT): TATRSKBX. Registrácia na MV SR dňa 20. 3. 2001, číslo spisu: VVS/1-900/90-17945, na MK SR pod číslom EV 3665/09 ISS N 1335-9169.

Organizácie zabezpečujúce realizáciu integračného projektu Nota bene na Slovensku: BRATISLAVA (od roku 2001): O. z. Proti prúdu, vydavateľ Nota bene, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, poradcovia@notabene.sk, www.notabene.sk, BANSKÁ BYSTRICA (2003): Sociálno-charitatívne centrum Prístav, prevádzkovateľ: Územný spolok SČK, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kleniarová, 048/413 1335, sus.bbystrica@redcross.sk, ČADCA (2006): Dom charity sv. Gianny, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Kukučínová 4, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 0918 874 839, 041/432 40 88, charita.cadca@centrum.sk, HLOHOVEC (2009): O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 3827, viera.vavrova@d2u.sk, HOLÍČ (2009): Azylový dom Emauzy, prevádzkovateľ: N. o . Križovatky, Holíč, Michal Sedláček, 034 668 3110, michal.sedlacek@gmail.com, 0905 579 087, 034 6683110, emauzy@stonline.sk, KEŽMAROK (2006): O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 0905 886 546, 052/466 0212, komunita@kezmarok.sk, KOŠICE (2003): Charitný dom sv. Alžbety, prevádzkovateľ: ADCH Košice, Bosáková ul. Košice, Ing. Bc. Martina Mačingová, 0910 842 182, notabene.kosice@gmail.com, LEVICE (2005): O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ (2010): Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Alena Novajovská, 0911 197 227, 044 552 2052, komunitne.centrum@atlas.sk, MALACKY (2006): Azylové centrum Betánia, prevádzkovateľ: N. o. Križovatky, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 0908 461 988, 034 772 2457, acbetania@orangemail.sk, www.krizovatky.eu, NITRA (2003): Dom charity sv. Rafaela, prevádzkovateľ: DCH Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Andrea Rončková, 0907 451 771, 037 772 1792, rafael.charita@gmail.com, www.charitanitra.sk, PIEŠŤANY (2005): ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 0915 400 577, 033/ 772 7687, domum@kios.sk, POPRAD (2005): ZSS, prevádzkovateľ: O. z. Korene v spolupráci s MsÚ Poprad, Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 0910 890 488, 052/772 4209, socialne@msupoprad.sk, TRNAVA (2006): ADCH Trnava, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Soňa Pobiecka, 0948 091 011, 033/533 3159, kristina.bacikova@charitatt.sk, sona.pobiecka@charitatt.sk, VRANOV NAD TOPĽOU (2009): Charitný dom pre mládež, prevádzkovateľ ADCH Košice, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, 0904 981 536, 057/443 1578, maria.tongelova@charita-ke.sk, ŽILINA (2003): Dom charity sv. Vincenta, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 0918 314 197, 041/724 4795, dchvincent.za@gmail.com


34 inkubátorov pre 14 nemocníc v 10 mestách v hodnote 600 000 eur Projekt „Rozp právky, y, ktoréé potešia všetky deti deti“

Klinika detskej hematológie a onkológie Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave modernizácia v hodnote 62 000 eur

novej Podpora základných škôl v blízkosti či zrekonštruovanej predajne projekt „Váš nákup = veľká pomoc“ gogické 11 škôl z 5 miest získalo športové a peda eur 000 33 potreby v hodnote

linikou v Banskej Bystrici Detská fakultná nemocnica s polik oxygenáciu vú otelo mim Cardiohelp - prístroj na eur 000 60 v hodnote

Lidl les ďalších 115 000 stromčekov v roku 2015 pribudlo ďa

Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska Projekt „Zdravé oči už v škôlke“ 2 autorefraktometre v hodnote 13 000 eur

Úsmev ako dar modernizácia priestorov centrály v hodnote 15 000 eur

Lidl v roku 2015 podporil zodpovedné projekty v hodnote 860 000 eur Budúcnosť nám nie je ľahostajná, spolu sme na ceste k lepšiemu zajtrajšku. Stovky vážne chorých detí dostanú vďaka špičkovej technike kvalitnú zdravotnú starostlivosť, tisícky žiakov základných škôl budú využívať nové športové a vzdelávacie pomôcky a budúce generácie spoznajú prírodu tak, ako ju poznáme my. „V rámci napĺňania našej spoločenskej zodpovednosti sa primárne orientujeme na podporu detí a ochranu životného prostredia. Budúcnosť nám totiž nie je ľahostajná a spolu s našimi zákazníkmi sme na ceste k lepšiemu zajtrajšku,“ povedal Tomáš Bezák, PR manažér Lidl.

Profile for Proti prudu

Notabene 175 januar 2016  

Full content of Nota bene 175 January 2015. Nota bene is a Slovak monthly street magazine sold by homeless people.

Notabene 175 januar 2016  

Full content of Nota bene 175 January 2015. Nota bene is a Slovak monthly street magazine sold by homeless people.

Advertisement