__MAIN_TEXT__

Page 1

kupujte iba od predajcu s preukazom číslo preukazu predajcu

1,40€ polovica pre predajcu December 2015/174

ROZHOVOR

PÁPEŽ FRANTIŠEK

"Ježiš prišiel na tento svet bez domova."

VARILI SME PRE VÁS OMAĽOVÁNKY pre deti

VIANOCE


Nenechávajte si pre seba, Nástenka

2

ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo 0911 654 411 a pripíšte vaše krstné meno a mesto, kde časopis kupujete. Dobrý deň, moja skúsenosť: Bratislava, Hlavná stanica. Típek sedel na madle betónového schodiska, ako sa ide na nástupištia. Pohoďák si sedel a čakal. V kľude a ticho. Dal som mu 2 eurá za časopis a výdavok som mu nechal. Prehodili sme pár príjemných viet a šiel som. Jednoducho, ja som kluďas a hlučný by to u mňa nevyhral. Držte sa! P. S.: Pomôcť niekomu je darom pre obe strany. Martin Dobrý deň! Chcem pozdraviť veľmi milého a pozitívne naladeného pána predajcu č. 0022 pred Kauflandom v Trenčíne. Prajem veľa ďalších kupujúcich a veľa šťastia v živote! Adela Vďaka za milého a veľmi príjemného predajcu z Tesca v Žiari nad Hronom. Kupoval som u neho náhodou, lebo zvyknem nakupovať Nota bene v Bratislave, ale bol veľmi úslužný a usmiaty. Aj to poteší. Zdeno Pozdravujem pani spred starého Tesca v Žiline. Je vždy veľmi milá a usmiata, Nota bene si od nej kupujem veľmi rada. To isté sa však nedá povedať o pánovi predajcovi zo Štúrovej ulice v Žiline, ktorý nebol ochotný vydať mi presnú sumu, dokonca bol nahnevaný, že to od neho očakávam. Romana Srdečne pozdravujem predajcu 555, ktorý predáva v Košiciach pri Tip-Tope, je veľmi milý a ochotne mi otvoril dvere. Všetkým Vám držím palce a hlavne usilovným predajcom, veľa šťastia a ďakujem! Jarka Chcem pozdraviť milého predajcu č. 0187 spred OD Prior v Považskej Bystrici. Držím mu palce a prajem mu šťastie, lebo cítiť z neho ľudskú dobrotu. Roman Dobrý večer, už dlhšie vám chcem napísať, že predajca Nota bene s č. 0187 je veľmi milý pán. Obdivujem ho, ako zvláda predaj časopisu za akéhokoľvek počasia a nálady ľudí, ktorí okolo neho prechádzajú. Nikdy mu nezmizne úsmev z tváre. Som mu vďačná, že chodí predávať časopis aj do Prievidze. Všetko dobré vám praje Jana

Kupujeme Nota bene od predajkyne 008 v Banskej Bystrici. Je to milá pani, v očiach má šikovnosť. Rada by si spravila masérsky kurz. Veľmi si prajeme, aby sa jej to podarilo. TJ

Partneri projektu Projekt je podporený programom Aktívne občianstvo a inklúzia, ktorý realizujú:

Inzerát Lacno odkúpim staršie hudobné CD slovenských a českých interpretov (Modus, Karel Kryl, Lucie Bílá, Michal David, Elán...). Predajca Fero (č. 1650) spred bratislavského Zdravotného strediska Fedinova. Kontakt: 0940 829 536.

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze. 3. Predajca predáva časopisy na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze. 4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu. 5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov. 7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka. 8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj oficiálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

Kódex kupujúceho

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

Toto vydanie Nota bene podporili sumou 50€

zostavil: Peter Patrónsky

1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka. 2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

Foto na obálke: REUTERS / Max Rossi

Nota bene

12 2015

Hlavní podporovatelia projektu NOTA BENE


4

Rozhovor Nestratil som pokoj Pápežský apartmán odmietol s tým, že pre svoje duševné zdravie v ňom nemôže žiť a rovnako ako svätca z Assisi, po ktorom prijal meno, ho trápi chudoba. „O svet bez chudoby musíme bojovať,“ povedal PÁPEŽ FRANTIŠEK.

8

Reportáž V koži predajcu Možno ste ich videli predávať aj vy. Možno ste len prešli okolo a možno ste si Nota bene od nich kúpili. Ani ste si nevšimli, že títo predajcovia sú akísi iní. Lebo vlastne neboli.

12

Portrét Pohoda na Štedrý deň „Idem ja!“ V rodine Krajčovičovcov sa deti pretekajú, kto tieto slová vykríkne skôr, keď mama Vierka potrebuje s niečím pomôcť. „Snažíme sa žiť svoju vieru stále. Je to vlastne viera skutkov. Ale nepríde sama od seba,“ hovorí.

16

Svet Paríž stíchol Po teroristických útokoch sa život v Paríži na chvíľu zastavil. Na miesta, ktorých sa dotkla smrť, si ľudia stále prichádzajú uctiť pamiatku tých, ktorí už nie sú medzi živými. Čo Parížania cítia? Ako útoky zmenili ich mesto?

26

Ľudia Makovice plné nápadov Sú ešte mladí, ale už presvedčení, že by mali aktívne zlepšovať spoločnosť, v ktorej žijú. Natáliu, Filipa a Elu podchytila neziskovka Leaf, ktorá makovice plné nápadov podporuje. Po štúdiách v zahraničí ich láka späť domov.

29

Fenomén Punkový syndróm Založili punkovú kapelu a ukázali svetu, že mantinely sú na to, aby sa rúcali. Ich punkový vzdor je odvekým bojom človeka za dôstojnosť. „Nechcem bývať v ústave! Potrebujem len trochu rešpektu vo svojom živote!“ spievajú.

Svätá noc Aká veľká je to radosť, keď na svet príde dieťa. Aká radosť zaplaví srdcia rodičov, aký úsmev skrášli tvár každého, kto sa pozrie do nevinnej tváre sladko spiaceho anjelika. Aké tiché svetlo šíri okolo seba malá nedotknutá bytosť, akú vôňu a prísľuby sveta, z ktorého prišlo a ktorý tušíme z jeho dôverčivej odovzdanosti. Chodíme po špičkách, aby sme tento svet, ktorý k nám prišiel ukrytý v dieťati, neodplašili, nezničili. Snažíme sa ho tu udržať čo najdlhšie, snažíme sa ho napodobniť, vybudovať medzi nami. Cítime, že toto je to skutočné ŠŤASTIE, že toto je ten pravý DOMOV. No veľmi sa nám nedarí – jednou rukou staviame a druhou rúcame. To preto, že sme nevybudovali domov sami v sebe a na ten pôvodný sme zabudli. Keď sa dívam na ulici na predajcov Nota bene, na tých „správnych“, ktorých si ľudia obľúbili pre ich nemiznúci (a nemrznúci) úsmev, tichosť, alebo naopak povzbudivé slová, tak vidím to najpodstatnejšie – že ich ulica prinútila obnoviť si domov vo svojom vnútri. Iný nemajú a bez domova nemôže prežiť nikto. Či už oň prišli vlastnou vinou, alebo nie, museli začať od nuly. Je dobré uvedomiť si, že taká nula je v každom z nás a že stavať odznova a lepšie, sa vždy oplatí. Možno práve preto je svätá noc tá, v ktorej svätá rodina nemala kde hlavu skloniť a sväté dieťa sa narodilo v maštali. Tak, ako je Veľká noc príležitosťou zadívať sa do vlastných rán a zahojiť ich, sú Vianoce príležitosťou zadívať sa do svojho srdca, vyčistiť ho a otvoriť. Oboje nám prináša pokoj, o akom hovorí pápež František. Žiadne okolnosti nás oň nemôžu pripraviť, ak sa oň nepripravíme my sami. Odovzdajme teda jeden druhému, aj sami sebe, tiché, pokojné a radostné Vianoce. Odovzdajme si ticho, v ktorom sa navzájom počúvame, pokoj, ktorý môžeme vždy znovu obnovovať, a radosť, ktorá nepochádza z tohto sveta a ktorej nie je nikdy dosť. Ada Jung editorka

Nota bene

12 2015 Editoriál

3


Nota bene

12 2015 Rozhovor

4

Pápež František sa spolu s návštevníkmi veľa smial.

Nestratil som pokoj

Pápežský apartmán odmietol s tým, že pre svoje duševné zdravie v ňom nemôže žiť, a rovnako ako najobľúbenejšieho svätca z Assisi, po ktorom prijal meno, ho trápi chudoba. „O svet bez chudoby musíme bojovať,“ povedal PÁPEŽ FRANTIŠEK v rozhovore pre holandský pouličný časopis. Stijn Fens, Jan-Willem Wits Je ešte skoro ráno, keď dorazíme k služobnému vchodu do Vatikánu, vľavo od Baziliky sv. Petra. Švajčiarska garda o nás vie a púšťa nás. Mierime k Domus Sanctae Marthae, kde pápež František býva. Dve panie na recepcii, ako v hoteli, nás milo nasmerujú k bočným dverám. Miestnosť, kto-

rá pápežovi slúži aj ako zasadačka, je dosť veľká a pripravená na naše stretnutie. „Pápež prichádza,“ oznamuje nám jeho oficiálny fotograf. Ani sa nenazdáme a vchádza do miestnosti. Nesie veľkú bielu obálku. „Prosím, sadnite si, priatelia,“ smeruje k nám s jemným kývnutím ruky. „Aké pekné je mať

Frank Dries vás tu!“ Ihneď cítime, že je to pokojný, priateľský muž, ktorý je zároveň energický a presný. Keď si sadne, ospravedlňuje sa, že hovorí taliansky, a nie holandsky, no my mu hneď odpúšťame. Ako pouličný časopis vždy začíname rozhovor rovnakou otáz-


ako kňaz chodil vysluhovať sviatosti, ponúknuť posledné slová útechy tým, ktorí ma volali, a ja som šiel, pretože som ich miloval. Toto sú spomienky, ktoré mi prídu na um ako prvé. Aj vy ste hrávali futbal? Áno. Išlo vám to? Nie. V Buenos Aires sú tí, ktorí hrajú futbal tak ako ja, nazývaní pata dura, čo znamená, že majú dve ľavé nohy! Ale hral som aj tak a často som bol brankár. Keď ste boli dieťa, snívali ste niekedy o tom, že sa stanete pápežom? Nie! Ale poviem vám tajomstvo. Keď som bol malý, nebolo ešte veľa obchodov. Mali sme trh, kde bol mäsiar, zelovoc a podobne. Chodil som tam na nákupy s mojou mamou a babkou. Raz, mal som asi štyri roky, sa ma niekto spýtal: „Čím chceš byť, keď vyrastieš?“ A ja som odpovedal: „Mäsiarom!“

kou. Svätý Otec, čo si pamätáte o ulici, na ktorej ste vyrastali? Čo si predstavíte, keď si spomeniete na ulicu svojho detstva? Od môjho jedného roka, až kým som nenastúpil do seminára, sme bývali na tej istej ulici. Bola to jednoduchá štvrť v Buenos Aires s jednoa dvojposchodovými domami. Bolo tam malé námestie, kde sme hrávali futbal. Pamätám si, že som sa po škole zvykol vykrádať z domu, aby som mohol s ostatnými chlapcami hrať futbal. Môj otec pracoval ako účtovník v továrni vzdialenej len niekoľko sto metrov. A moji starí rodičia bývali od nás asi päťdesiat metrov. Boli sme od seba vzdialení len pár krokov. Tiež si pamätám mená ľudí, pretože som im neskôr

Až do 13. marca 2013 ste boli pre mnohých neznámy. Potom ste sa počas jedinej noci stali slávnym. Aké to pre vás bolo? Stalo sa to a ja som to neočakával. Ale nestratil som pokoj. A to je sláva Božia. Nemyslím veľmi na to, že som slávny. Hovorím si: teraz máš dôležité postavenie, ale o desať rokov nikto nebude vedieť tvoje meno (smiech). Viete, sú dva druhy slávy. Sláva veľkých, ktorí spravili skutočne veľké veci, ako napríklad madam Curie, a márna sláva. Tento druhý druh slávy je ako bublina z mydla. Takže hovoríte, som tu teraz a musím robiť to najlepšie, čo viem, a budem pokračovať tak dlho, ako budem vládať? Áno. Ako začala vaša osobná odovzdanosť chudobným? Mám na to veľa spomienok. Napríklad na ženu, ktorá k nám chodila trikrát do týždňa, aby pomohla mojej mame s domácnosťou.

Mala dve deti. Boli z Talianska Nota bene a prežili vojnu. Boli veľmi chudob- 12 2015 ní, ale tiež veľmi dobrí ľudia. Nikdy Rozhovor som na tú ženu nezabudol. Jej chudoba ma ohromila. Neboli sme bohatí, zvyčajne sme to zvládali až do konca mesiaca, ale nemali sme veľa. Nemali sme auto, nechodili sme na dovolenky ani nič podobné. Ale ona často potrebovala aj tie najzákladnejšie veci. Mama jej tie veci darúvala. Neskôr šla naspäť do Talianska, ale nakoniec sa vrátila do Argentíny. Opäť som ju našiel, keď som bol arcibiskupom v Buenos Aires, mala už 90 rokov. Mohol som jej pomáhať, až kým ako 93-ročná nezomrela. Jedného dňa mi dala medailu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorú so sebou až dodnes stále nosím. Táto medaila, ktorá mi ju pripomína, je pre mňa veľmi dobrá. Chceli by ste ju vidieť? (S trochou námahy pápež František vyberie medailu, dnes už vyblednutú po rokoch používania.) Vďaka nej na ňu myslím denne, a aj na to, ako trpela chudobou. A tiež myslím aj na ostatných, ktorí takto trpia. Nosím ju so sebou a slúži mi k modlitbe.

5

Čo je odkazom cirkvi pre tých, ktorí sú bez domova? Čo konkrétne pre nich znamená kresťanská solidarita? Dve veci. Ježiš prišiel na tento svet bez domova a vybral si chudobu. Po druhé, cirkev nás chce všetkých prijať a vraví, že mať strechu nad hlavou je každého právom. Populárne hnutia podporujú tri španielske T: trabajo (pracovať), techo (strecha) a tierra (zem). Cirkev nás učí, že všetci mame právo na tieto tri T. Často vyzývate k zvýšenej pozornosti voči chudobným a imigrantom. Nebojíte sa, že to môže viesť k zahlteniu v médiách a v spoločnosti ako takej? Keď musíme čeliť niečomu, čo sa nám nepáči a o čom je ťažké rozprávať, všetci by sme sa radšej chceli vyhnúť debatám na tú tému. Chápem, že tu existuje možnosť zahltenia, ale nebojím sa jej. Musím pokračovať v rozprávaní o pravde a o tom, aké veci naozaj sú.


Nota bene

12 2015 Rozhovor

6

Je to vaša povinnosť? Áno, je to moja povinnosť. Cítim ju v sebe. Nie je to prikázanie, ale ako jednotlivci tak musíme a mali by sme robiť všetci. Nebojíte sa, že vaša podpora bezdomovcom a ďalším skupinám ničeným chudobou, môže byť politicky zneužívaná? Ako môže cirkev hlásať tak, aby mala vplyv, ale zároveň tak, aby neskĺzla do politickej propagandy? Sú cesty, ktoré vedu k takým chybám. Chcel by som zdôrazniť dve pokušenia. Cirkev musí hlásať pravdu a tiež svedectvo – svedectvo chudoby. Ak niekto rozpráva o chudobe alebo bezdomovectve, ale žije v bohatstve, tak to nebude fungovať. To je prvé pokušenie. Druhé pokušenie je uzatvárať dohody s vládou. Samozrejme, že na dohodách ako takých nie je nič zlé, ale musia byť jasné a transparentné. Napríklad, my spravujeme túto budovu, ale účtovníctvo je prísne kontrolované, aby sa zabránilo korupcii. Pretože vo verejnom živote je pokušenie ku korupcii vždy. Aj v politickom, aj v náboženskom. Keď Argentína vstúpila do vojny o Falklandy s Veľkou Britániou, ľudia darúvali veci na charitu a videl som veľa ľudí, vrátane katolíkov, ktorí boli zodpovední za rozdeľovanie veci medzi tých, ktorí ich potrebovali, ale namiesto toho si ich nechali pre seba. Nebezpečenstvo korupcie tu je vždy. Raz som sa rozprával s argentínskym ministrom, čestným človekom, ktorý sa vzdal svojej funkcie, pretože nesúhlasil s tým, aké netransparentné boli niektoré veci. Spýtal som sa ho: „Keď posielate chudobným humanitárnu pomoc, či už vo forme jedla, šatstva, alebo financií, koľko z toho, čo pošlete, dorazí k tým, čo to potrebujú?“ Povedal mi: „Tridsaťpäť percent.“ Čo znamená, že 65 percent sa stratí. To je pre mňa korupcia: jeden kúsok pre mňa, ďalší kúsok pre mňa... Zmenilo sa počas vášho pontifikátu niečo na vašej mentalite, názoroch, napríklad v oblasti politiky? Neviem. Neviem, ako vám mám odpovedať. Viem, že niekto raz povedal, že som komunista. Ale to je kategória, ktorá je už trochu zastaraná (smiech). Možno sa dnes už používa iný pojem…

Marxista, socialista… To všetko tiež už o mne niekto povedal. Bezdomovci majú finančné problémy, ale zostáva im osobitá sloboda. Pápež nemá žiadne materiálne potreby, ale často je považovaný za väzňa Vatikánu. Prajete si niekedy, aby ste si mohli vymeniť miesto s bezdomovcom? Pamätám si dielo Princ a žobrák od Marka Twaina. Môžete jesť každý deň, máte šaty, posteľ na spanie a stôl na prácu, nič vám nechýba. A tiež máte priateľov. Ale princ podľa Marka Twaina žije v zlatej klietke... Dva dni po tom, čo ma zvolili za pápeža, som si šiel prevziať pápežský apartmán v Apoštolskom paláci. Nie je to luxusný apartmán, ale je veľký a široký. Keď som si ho prezrel, zdalo sa mi, že je to ako lievik prevrátený hore nohami, taký veľký, ale s takými malými dverami. Čo znamená – byť izolovaný. Hovoril som si, že pre svoje duševné zdravie tu nemôžem žiť. Nebolo by to pre mňa dobré. Na začiatku sa to zdalo trochu zvláštne, ale požiadal som, aby som mohol zostať tu, v Domus Sanctae Marthae. Tu mi je dobre, pretože tu sa cítim slobodný. Jedávam v jedálni spolu so všetkými hosťami. Keď prídem skôr, jedávam so zamestnancami. Stretávam ľudí a zdravím sa im, vďaka čomu sa moja zlatá klietka až takou klietkou nezdá. Ale ulica mi chýba. Svätý Otec, náš predajca Marc by vás rád pozval na pizzu. Čo poviete? Rád by som, ale neviem, či by sme to zvládli. Lebo v momente, čo odtiaľto odídem, obkolesili by ma ľudia. Keď som si šiel dať vymeniť šošovky v okuliaroch, bolo to o siedmej večer a v uliciach nebol takmer nikto. Odviezli ma do optiky, a keď som vyšiel z auta, jedna žena skríkla: „Je to pápež!“ Zrazu som ja bol vo vnútri, a všetci ľudia natlačení vonku… Chýba vám voľnejší kontakt s ľuďmi? Ľudia sem chodia, takže nie. Každú stredu počas audiencie na Námestí svätého Petra, alebo keď navštevujem miestne farnosti, sa s ľuďmi stretávam. A napríklad 26. ok-

tóbra prišlo do audienčnej sály Pavla VI. päťtisíc Rómov (smiech). Očividne si svoje povinnosti na Námestí svätého Pavla užívate. Áno, to je pravda. Váš menovec svätý František prijal chudobu, dokonca aj predal svoju knihu evanjelií. Ako pápež, rímsky biskup, cítite sa niekedy povinný predať bohatstvo cirkvi? Toto je ľahká otázka. To nie sú bohatstvá cirkvi, ale bohatstvá ľudstva. Napríklad, ak by som zajtra chcel vydražiť Michelangelovu Pietu, nemohol by som, pretože to nie je majetok cirkvi. Je umiestnená v cirkvi, ale patri celému ľudstvu. A to platí na všetky


do Wijchen na východe vašej krajiny, Nota bene pretože tam bol noviciát, a tiež som 12 2015 strávil jeden a pol dňa v Amsterdame, Rozhovor kde som prespal v jezuitskom dome. Z kultúrneho života krajiny som nič nevidel, pretože na to nebol čas.

7

Preto by to bol dobrý nápad, ak by vás bezdomovci Holandska pozvali navštíviť našu krajinu. Čo myslíte, Svätý Otec? Keď vám príde pozvanie, zvážite to? Zvážim. A teraz, keď Holandsko má argentínsku kráľovnú, kto vie? (smiech) Mate osobný odkaz pre bezdomovcov našej krajiny? Nie som veľmi oboznámený s podrobnosťami holandských bezdomovcov. Chcel by som povedať, že Holandsko je rozvinutá krajina s mnohými možnosťami. Požiadal by som ich preto, aby bojovali o svoje tri T.

Predajca pouličného časopisu Marc so Svätým Otcom. poklady cirkvi. Ale začali sme predávať dary a ostatné veci, ktoré som dostal. Výťažok z predaja ide monsignorovi Krajewskemu, môjmu almužníkovi (arcibiskup Konrad Krajewski je poverený prerozdeľovaním financií chudobným – pozn. red.). A tiež je tu lotéria, vďaka ktorej sme predali alebo rozdali niekoľko áut a výťažok šiel na charitu. To, čo môžeme predať, predáme. Uvedomujete si, že bohatstvo cirkvi môže vyvolať takéto očakávanie? Áno, ak by sme zostavili katalóg cirkevného majetku, mohli by sme si myslieť, že cirkev je veľmi bohatá. Ale počas konkordátu v roku 1929 talianska vláda ponúkla cirkvi veľký rímsky

park. No pápež Pius XI. povedal: „Nie, chcem len pol kilometra štvorcového na zaistenie nezávislosti cirkvi.“ Tento princíp stále platí. Áno, cirkev vlastní veľa nehnuteľností, ale tie využívame na udržiavanie cirkevných budov a tiež na financovanie množstva práce, ktorú vykonávame v krajinách, ktoré to potrebujú, na nemocnice a školy. Napríklad včera sme poslali 50 tisíc eur do Konga na výstavbu troch škôl v chudobných dedinách, vzdelanie je pre deti veľmi potrebné. Požiadal som vedenie a peniaze boli poslané. Porozprávajme sa o Holandsku. Boli ste niekedy v našej krajine? Áno, raz, keď som bol protoigumenom jezuitov v Argentíne. Šiel som

Svätý Otec, viete si predstaviť svet bez chudoby? Chcem svet bez chudoby. Za to musíme bojovať. Ale som veriaci a viem, že hriech je stále v nás. A tiež je tu stále ľudská chamtivosť, nedostatok solidarity, sebeckosť, ktorá vytvára chudobu. Preto je pre mňa ťažké predstaviť si svet bez chudoby. Keď myslíte na deti zneužívané na detskú prácu, alebo sexuálne zneužívané deti, alebo ďalší druh zneužívania: zabíjanie detí pre ich orgány, obchodovanie s orgánmi. To je tiež chamtivosť. Desivá. Preto neviem, či vôbec niekedy uvidíme svet bez chudoby, pretože vždy tu je hriech a ten vedie k sebeckosti. Ale vždy musíme bojovať. Vždy. Skončili sme. Poďakovali sme sa pápežovi za rozhovor. Tiež nám poďakoval a povedal, že si náš rozhovor veľmi užil. Potom vzal bielu obálku, ktorú mal vedľa seba po celý čas, a vybral z nej pre každého z nás ruženec. Urobili sme ešte zopár fotiek a potom sa s nami rozlúčil. Odišiel rovnako pokojný, ako prišiel. Pripravený na svoje ďalšie stretnutie. Preložila Ľudmila Kopásková


V koži predajcu

Nota bene

12 2015 Reportáž

8

Možno ste ich videli predávať aj vy. Možno ste len prešli okolo a možno ste si Nota bene od nich kúpili. Ani ste si nevšimli, že títo predajcovia sú akísi iní. Lebo vlastne neboli. Petra Nagyová

Vladimír Šimíček

Ondrej PRED TRŽNICOU. Je piatok. o Nota bene záujem. Je pozitívne naPre niekoho deň, ako každý iný, pre ladený a má chuť sa rozprávať. niekoho čímsi výnimočný. Tak ako „Vynáša to? Dá sa z toho žiť?“ pýta pre Ondreja. Stojí pred Tržnicou na Trnavskom mýte, v jednej ruke drží sa Ondreja. Chvíľu sa rozprávajú časopisy Nota bene a druhou ľuďom o živote, o ľuďoch. O tom, v akej kraneustále otvára dvere. Málokto si ho jine žijeme. Po chvíli nechá Ondrevšak naozaj všíma, ľudia prechádzajú ja tak a vchádza do tržnice. Oproti mlčky, len sem-tam niekto poďakuje. stojí starý pán s paličkou a celý čas Sú zahľadení do seba a majú naponáh- niečo hľadá. „Nemáte zapaľovač? lo. „Dobrý...“ Ondrej ani nestihne Kúpil som si cigarety, ale zabudol dokončiť vetu, muž len rýchlo prebeh- som na zápalky,“ povie Ondrejovi. ne okolo. Ďalší sa naňho ani nepoz- „Nie, nefajčím,“ odpovie mu mladík rie a stroho ho odbije: „Nie, vďaka!“ s časopismi a ďalej otvára ľuďom dvere. Nasledujúci vyzerá, že by mohol mať Náhodný okoloidúci sa vracia. „Už ste

medzičasom niečo predali? Slovensko je taká smutná krajina. Nebojte sa, bude lepšie,“ povie, ale Nota bene si nekúpi a rýchlo odchádza. Časopis si od Ondreja kupujú najmä mamičky s deťmi a staršie dámy. Ale potom, čo si Nota bene vezmú a zaplatia, často ho Ondrejovi vracajú späť. Určite nevedia, o aké super čítanie sa pripravili. A už vôbec si neuvedomujú, že narušili celý systém fungovania pouličného časopisu. Vo vrecku síce predajcovi zostanú drobné navyše, ale keď predá menej


časopisov, menej peňazí z nich pôjde združeniu Proti prúdu, ktoré s predajcami pracuje. Nielen, že pre nich časopis vyrába, ale poskytuje im aj sociálne poradenstvo, prispieva na lieky a rozvíja aktivity, ktoré im pomáhajú zamestnať sa a zbaviť sa dlhov. Ondrej naďalej s najväčšou pokorou otvára ľuďom dvere, pokúša sa im prihovárať a byť milý. „Prečo tu postávate? Choďte pracovať!“ vynadá mu náhle žena v stredných rokoch. Frflú aj ďalší dvaja muži. Ondrej len mlčky počúva. Nikomu by nenapadlo, že študuje umelú inteligenciu vo Viedni. Je jedným z mladých ľudí, ktorí sa 23. októbra rozhodli vyskúšať, aké to je snažiť sa zarobiť si predajom pouličného časopisu. Študenti, ale aj ktokoľvek, kto sa rozhodne ocitnúť v koži predajcu Nota bene, sa stane súčasťou rovnomenného sociálneho experimentu OZ Proti prúdu, ktoré časopis vydáva. Svoje si už na ulici zažili nie len študenti, ale aj známe osobnosti, ktorým osud ľudí bez domova nie je ľahostajný – výtvarník Rudolf Sikora, futbalista Ľubomír Moravčík, herečky Henrieta Mičkovicová a Kristína Farkašová, herci Dano Dangl, Andej Bičan a Peter Sklár, a aj moderátori Daniel Baláž, Pavol Hubinák a Adela Banášová. Ôsmi študenti, ktorých sme pri predaji sledovali, sú súčasťou trojročného rozvojového programu Nextria Leadership Academy. Jeho absolventi sa majú stať nositeľmi pozitívnych zmien na Slovensku. „Chceme, aby spoznali, čo to znamená stáť sa na ulici. Aké to je ocitnúť sa na druhej strane, mimo zóny komfortu, v ktorej vedú svoj pokojný život,“ hovorí Tomáš Hasala z neziskovej organizácie Nextria. „Trénujú sa v empatii, učia sa na druhých pozerať ako na rovnocenných, učia sa, že nemožno všetkých hádzať do jedného vreca.“ Je pozitívne, že sa pre tento cieľ dokážu rovnako nadchnúť budúci lekári, manažéri, kulturológovia alebo informatici. Mladí ľudia, ktorí popri dennom štúdiu venujú tejto rozvojovej akadémii svoje voľné víkendy.

Nota bene

12 2015 Reportáž

9

Erika POD MICHALSKOU. Toto „výchovných vyhrážok“. Jeden starší predajné miesto dostala Erika, pán hovorí: „Hneď by som si vás zoštudentka manažmentu. Centrum bral domov a vychoval vás!“ Podobmesta sa hemží turistami, často sa ných návrhov dostala veľa. „Ľudia jej pýtajú, ktorým smerom majú ísť. ma veľmi rýchlo odsúdili,“ konštatuje. Nemá najšťastnejší deň, ľudia si ju „Ja sa snažím nesúdiť nikoho. Netakmer vôbec nevšímajú. „Usmievam viem, čo všetko má človek za sebou, sa, zdravím ich... Prišla som sem aký je jeho príbeh.“ Vzápätí sa snaží s nadšením, ale nič nezaberá,“ hovo- upútať pozornosť mladej mamičky rí skleslo. Predala len štyri časopisy s dieťaťom v kočíku. „Dobrý deň,“ usa vyzerá to tak, že viac ich už ani meje sa. Mamička na Eriku ani nepoznepredá. „Je to zvláštny pocit. rie a na pozdrav neodpovedá. Najmä, keď sa milo pozdravím a málokto mi odzdraví späť. Začínam PRED TERNOM. Nie je miesto byť presvedčená o tom, že ľudia si ako miesto. Toto má výnimočnú atnedôverujú. Neveria si navzájom.“ mosféru a vyzerá to tak, že pôvodný predajca tu má s ľuďmi vytvorený Najviac ju vraj prekvapili ženy. úzky vzťah. „Kde je Dušan, čo sa Nota bene si od nej nekúpila ani jed- mu stalo?“ pýtajú sa Jakuba, ktorý na. To nečakala. Myslela, že sa dokážu ho pred obchodom na Stromovej vcítiť do situácie, keď iná osamelá ulici nahradil. Na „svojho“ Dušana mladá žena potrebuje pomoc. Na- sú zvyknutí, nepozdáva sa im, že tu miesto toho sa však Erika stala terčom s časopisom stojí niekto iný. „Dušan


Nota bene

12 2015 Reportáž

10

so mnou chvíľu predával a bolo vidieť, že tým žije,“ hovorí Jakub. „Keď odišiel, polovica ľudí, čo chodila do obchodu, sa ma naňho vypytovala. On k tomuto miestu prirástol.“

nie je práca. Tento omyl v dobrej viere pestujú a rozširujú všetci, ktorí si časopis od predajcu nekúpia, ale mu podstrčia drobné. Neuvedomujú si, že aj pre neho je obrovský rozdiel medzi peniazmi, ktoré si zarobí sám, a tými, ktoré dostane zo súcitu. Veď predsa v každom z nás posilňujú peniaze zarobené vlastnými silami sebavedomie a nezávislosť. „Pozorne som dnes sledoval ľudí a uvedomil som si, že ako bezdomovec som u väčšiny z nich stratil hodnotu. Vrhajú na mňa zvláštne pohľady, niekedy sa dostaví opovrhnutie. Pritom predajcovia Nota bene sa snažia svoj život zmeniť a mali by sme im v tom pomôcť,“ konštatuje Jakub, ktorému sa podarilo predať šesť časopisov.

Pri Jakubovi sa zastaví asi 80-ročná dôchodkyňa. „Ste mladý fešák, nebojte sa, vy sa nestratíte,“ pohladká ho. Snaží sa ho povzbudiť ako vlastného. Hľadá vo vrecku drobné a podáva mu 20 centov. Keď vychádza z obchodu, nedá jej to a podáva Jakubovi ešte balíček chrumiek. „Ostal som zamrazený, dala mi aj z toho mála, čo sama má.“ Ďalšia pani vyťahuje horalku, okoloidúci mladík mu podáva banán... Ale aj napriek týmto láskavostiam Jakub zisťuje, že predajcovia Nota bene to vôbec nemajú ľahké. No ani kritika na Dušan, na ktorého mieste Jakub seba nenechá dlho čakať. „Máte dve predáva, projekt V koži predajcu víta. zdravé ruky a nohy, prečo nepracu- „Mal by si to vyskúšať každý. Veľmi jete?“ premeriava si ho žena, ktorá rýchlo zistí, ako nás druhí vnímajú ide z nákupu. „Viete, je ťažká situácia. a čo si o nás myslia. Predávať Nota Musím si nejako poradiť,“ odpovedá bene je náročné. Neraz stojím na ulici Jakub. Žena odchádza krútiac hlavou. päť hodín a pritom mám sám zdravotné problémy, vysoký krvný tlak, bolia Ako drvivá väčšina si aj ona myslí, ma nohy. Doba je ťažká pre každého. že predávanie pouličného časopisu Ja predávam, aby som mal na jedlo

Predajca Dušan a Jakub

a na lieky. Nefajčím, nepijem.“ Dušan prespáva v nocľahárni Mea culpa. Jeho situácia bola zlá, ale predajom Nota bene si pomohol a ľudia si ho natoľko obľúbili, že mu na zimu nosia teplé topánky a oblečenie. Niektorí si kupujú Nota bene pravidelne, no sú aj takí, čo časopis odsúdia bez toho, aby do neho čo i len nahliadli. „Najskôr by ste si ho mali prečítať, až potom hodnotiť,“ hovorí ľuďom pred predajňou. „V Nota bene prinášame vždy nové témy a iné pohľady na život a ľudí.“

PRED BILLOU. Andrej sa rozhodol, že na Račianskej ulici nebude predávať Nota bene, ale úsmev. Verí, že keď sa bude na ľudí usmievať a šíriť dobrú energiu, zastavia sa a budú milší. „A ty prečo nie si v škole?! Nemal by si o takomto čase náhodou študovať?“ vyrúti sa na Andreja mladá žena. Je prísna a čaká na vysvetlenie. Andrej, ktorý študuje na matematicko-fyzikálnej fakulte, váha, čo má povedať a či vôbec reagovať. Aj on začína zisťovať, že predávať Nota bene je riadna drina. „Celý deň


dajcovia a predajkyne Nota bene to zďaleka také ľahké nemajú!

Andrej stojíte a snažíte sa predať aspoň pár čísel. Ja som mladý a zdravý, ale čo tí, ktorí majú nejaký zdravotný problém,“ zamýšľa sa. Sú chvíle, keď mu to s úsmevom ide ľahko, a potom také, kedy to nejde vôbec. Na základe toho si ľudí rozdelil na tri skupiny. Do prvej patria tí, čo na úsmev a pozdrav reagujú a radi nezištne pomáhajú. „Potom sú ľudia, ktorí sú viac hanbliví. Aj by pomohli, ale ťažko sa im nadväzuje kontakt. Je cítiť, že im to nie je jedno a s človekom súcitia, len to nevedia prejaviť.“ A potom je skupina ľudí, ktorým je to jedno a druhých si nevšímajú. „Vyjdú z auta, upriamia svoju pozornosť na jeden bod a inam sa nepozerajú. Nič ich nezlomí.“ Časopis si od Andreja kupujú prevažne dôchodkyne. „Cítim sa pritom zvláštne, pretože samy toho veľa nemajú.“ V tej chvíli ako na potvrdenie pravidla zastaví pred predajňou výnimka – mercedes, z ktorého vystúpi solventná žena a podáva Andrejovi dve eurá. Len tak. Žiaden časopis, nič. Starší pre-

POD ZVONKOHROU. Podobnú skúsenosť má aj Lukáš, ktorý predáva na Kamennom námestí. Postáva pod zvonkohrou, snaží sa usmievať a byť milý. „Stáť s časopismi v ruke a s kartičkou predajcu na bunde vôbec nie je jednoduché,“ vraví. Spočiatku si ho ľudia príliš nevšímajú. Všetko sa prelomí, keď k nemu pristúpi mladý študent. „Ty si tu nový? Budeš tu aj zajtra? Rád by som si od teba kúpil časopis, ale teraz nemám peniaze,“ hovorí ospravedlňujúcim sa tónom. Lukáša by rada podporila aj dôchodkyňa, ale tiež vraj nemá z čoho. „Mám veľmi malý dôchodok, dostávam 300 eur a som sama. Mám problém vyžiť.“ Ďalšia žena Lukáša takmer prehliadla. „Dobrý deň, kúpite si Nota bene?“ volá na ňu Lukáš. Ona sa otočí, vráti, vezme si časopis a drobné mu nechá.

ktorí sa potrebujú porozprávať. „Pris- Nota bene tavujú sa pri mne ľudia, z ktorých 12 2015 cítim, že poznajú pocit samoty Reportáž a radi s druhými zdieľajú svoje radosti a starosti,“ hovorí Lukáš. Z toho, čo odpozoroval, si myslí, že ľudia sú skôr ostýchaví. Hanbia sa alebo im je čudné pristaviť sa pri niekom, kto je „iný“ než oni. „Radšej sa tvária, že si ma nevšimli.“ Niektorí si ho zasa všimnú hneď. Ako starší pán, ktorý k nemu pristúpi so známou pesničkou: „Mali by ste pracovať, nie sa poflakovať!“

11

Lukáš si takto spolu s ostatnými študentmi na vlastnej koži vyskúšal, čo znamená byť vystavený rôznym reakciám ľudí. Pozitívnym, aj tým negatívnym – odmeraným pohľadom, ignorancii, bočeniu. „Keď som robila diplomovú prácu, zamaskovala som sa a išla na ulicu žobrať. Zistila som, že človek bez domova je na ulici zvlášť viditeľný a ľudia sa mu preto vyhýbajú, čo je veľmi ponižujúce,“ hovorí Nina Beňová z Proti prúdu. Ľudia so študentom kulturológie „Uvedomuje si, že stojí na ulici a dáva málokedy nadväzujú očný kontakt. svetu na známosť, že je vydelený. To A ak, väčšinou sú to osamelí bežci, si vyžaduje veľkú odvahu.“

Lukáš ako predajca začiatočník, bez vesty. Gabo Kuchta


Nota bene

12 2015 Príbeh

12

Príbeh


o tebe Ľubica Noščáková

Naskočili sme s Julkou na kolobežky a vybrali sa na výpravu k nášmu obľúbenému mineralógovi. Okrem toho, že má množstvo ozajstných pokladov z celého sveta, má vždy aj dobré slovo pre každého a s Julkou zakaždým dlho debatuje o kameňoch, nehľadiac na to, či niečo kúpi, alebo nie. On nepredáva – on si vychutnáva záujem o jeho vášeň a to, ako Julke žiaria oči, keď jej rozpráva príbehy svojich polodrahokamov. Už-už som mala pred očami, ako bude zase príjemne, a tak som si nevšimla starkú, okolo ktorej sme prefrčali. Zrazu Julka zastala. Myslela som, že kvôli schodíkom na autobusovú stanicu, kde sa obchod s minerálmi nachádza. No ona kývla hlavou ku starkej. Kráčala za nami. Nevedela som, čo ju zaujalo a tak som sa zapozerala. Starká pomaly vykročila pred nami na schody, Julka mi podávala kolobežku, zrejme chcela počkať, kým babička príde a pomôcť jej do schodov. Zrazu oproti nej vykročil pán, čo predáva na stanici Nota bene. Zbehol k starkej po schodoch, chytil ju pod pazuchu a tie tri schody s ňou vyšiel. – Ďakujem pekne, mladý muž! – povedala starká pánovi, ktorý mal minimálne o 20 rokov viac ako ja. Potom pokračovala: – Je mi ľúto, ale nemám sa vám ako odmeniť. Nemám ani len na to, aby som si od vás kúpila ten časopis. Nech vám Pánboh požehná pevné zdravie a nech vám pošle niekoho, kto vám to aj za mňa oplatí. Starká začala krivkať dnu. Vtom ju predajca Nota bene obehol a s obrovským úsmevom jej podal časopis. – Nech sa páči, teta, vezmite si! A bez dlhých rečí, s nadšením jej vtisol časopis a odbehol späť na svoje miesto. Babička chvíľu váhala, no potom sa usmiala, zamávala a o čosi ľahším, akoby tanečnejším krokom sa oprela o tie svoje francúzske barličky a zmizla v dave. Julka si vzala späť kolobežku a vraví: – Videla si to, mami? – Myslíš toho úžasného pána, ktorý takmer nič nemá a predsa sa podelil? Je presne ako ten náš spred Tesca, ten, o ktorom to malé chlapča povedalo, že aj keď nemá takmer nič, má omnoho viac ako iní – že má dobré srdce? – To som nemyslela, hoci aj to je zaujímavé, že sme videli ďalšieho podobného. – A čo teda? – No, skôr som myslela na to, ako sa všetko okolo premení, keď urobíš dobrý skutok. Keď sme prichádzali, bolo tu tak sivo, špinavo a ubehane. A keď ten pán viedol babičku do schodov, ľudia sa pristavovali a usmievali. A keď mu potom nahlas ďakovala, tak sa usmievali všetci okolo. No keď ju dobehol, všetci, absolútne všetci okolo sme čakali, čo bude.

Nota bene

12 2015 Príbeh

Ivan Herényi

13

A to krásne, čo bolo, roztancovalo nielen babičku s chorými nohami, ale aj všetkých ľudí okolo. Zrazu začali kráčať tak akosi inak. Pozrela som sa na ňu a uvažovala, ako hlboko to dieťa vie vidieť. Mala pravdu. Možno to vyzerá, že sa nás dobro, ktoré sa deje okolo nás, v tom rozbehu tak celkom nedotýka. No ja som sa dnes vďaka Julke mohla dotknúť jeho podstaty. Keď sa prizrieme bližšie, je takmer hmatateľné, že dobro, ktoré sa vo svete deje vďaka komukoľvek z nás, ovplyvňuje všetkých. Tie malé dobré skutky konané s čistou prirodzenosťou bez očakávania odmeny dokážu meniť svet. Zastaviť ho na chvíľu a roztancovať srdcia všetkých ľudí okolo. Odchádzali sme všetci obdarovaní. Chcela som napísať, že je to príbeh bezdomovca, ktorý dokázal obdarovať celú autobusovú stanicu plnú ľudí. No ako som to napísala, uvedomila som si, že je jedno, kto to bol. Ako vraví starý filozof – zmeň meno a ten príbeh bude o tebe. A o to tu ide. Je o každom z nás. V tomto príbehu je jedno, kto som a čo mám. Dôležité je, čo cítim a ako žijem. Každý z nás dokáže obdarovať svet – sám sebou. Ďakujem všetkým, ktorí to vedia a žijú podľa toho. www.lubicanoscakova.sk

K napísaniu tohto príbehu inšpiroval autorku predajca č. 2468 Vladimír Weinlich (Kudlička), ktorého stále nájdete predávať na bratislavskej Autobusovej stanici Mlynské nivy.


Nota bene

12 2015 Portrét

14

Pohoda na Štedrý deň „Idem ja!“ V rodine Krajčovičovcov sa deti pretekajú, kto tieto slová vykríkne skôr, keď mama potrebuje s niečím pomôcť. Galina Lišháková Zo schodov domu sa na nás usmievajú tváre vyrezané v oranžových tekviciach. „Chystáte sa na Halloween?“ pýtam sa pani Vierky hneď, ako nám otvorí. „Nie, veď sme katolíci. Svetlušov máme radi, ale v ten deň ich nezapaľujeme.“ Dom je vyzdobený v duchu jesene, v strede kuchynských okien visia chvosty z lístia, ktoré vyrobili deti. Vierka ich zvoláva, aby nás prišli pozdraviť. Zbiehajú sa zo záhrady aj z poschodia. Spomíname, že pri mojej minulej návšteve bola najmenšia Mária ešte batoľa. Obdivovala som, ako ju starší súrodenci, aj chalani, brali na ruky a trpezlivo sa o ňu starali. Je ich spolu šesť. A za tú chvíľu, kým sa vrátia späť do svojich izieb, znovu zacítim, ako sa majú radi. Je koniec októbra, jesenné prázdniny, preto sú všetci doma. Ale my sme zvedaví, ako veľká kresťanská rodina prežíva advent a Vianoce, ktorých duchovný rozmer vraj už z mnohých rodín vyprchal. Vierka nás ponúka jablkovým koláčom a kávou a usádza v obývačke prepojenej s kuchyňou. Zostáva s nami len malá Mária, sedí si sama za veľkým jedálenským stolom. Zje koláčik a ukazuje nám, že jej treba umyť ručičky. Výzve neodolám, už dlho som nemala na rukách takého malého človiečika... Tak aký bude u Krajčovičovcov advent? Vierka určite niečo zaujímavé vymyslí. Táto mamina totiž patrí k prvým rodičom na Slovensku, ktorí sa nadchli pre domáce vzdelávanie. Doma učí už štyri zo svojich detí a má skúsenosť, že najlepšie to ide pomocou hry. „Minulý rok som

Jana Čavojská pred adventom uvidela na nejakom animátorovi tričko s nápisom Idem ja. Ihneď ma to nadchlo. Hovorím: Decká, toto heslo budeme používať počas adventu. Vašou úlohou bude nájsť každý deň aspoň jeden moment, v ktorom budete môcť zvolať Idem ja!, aby ste niekomu pomohli.“ Fungovalo to. Spočiatku sa až pretekali, časom nadšenie, prirodzene, ochablo a bolo ich treba motivovať znovu. Tento rok vraj majú v pláne vyrobiť adventný kalendár, ktorého okienka nebudú ukrývať čokoládky, ale lístočky s menami. „Napíšu ich deti a nemusia patriť len členom rodiny, môžu menovať aj cudzích. Lístoček vyberieme po večernej modlitbe „Môže na nej postupne vyfarbovať a človeku, ktorého meno na ňom bude, ozdôbky. Napríklad za dobrý skutok, venujeme modlitby celého ďalšieho za modlitbu či nedeľnú svätú omšu. dňa. Tak ho všetci prežijeme, ako Deti v predškolskom veku majú takéto si Boh želá – v láske a porozumení.“ činnosti rady, lebo ihneď vidia, ako Vierka sa na chvíľu zamyslí a povie, že im obrázok rastie.“ Najkrajšie je, že takto sa vlastne modlia aj v ostatné v tomto prípade vďaka dobrým skutdni, nielen počas adventu a Vianoc. kom. Staršie deti zasa majú zážitok „Snažíme sa žiť svoju vieru stále. Aj z viazania a zdobenia skutočného keď prechádzame cez ulicu, aj keď sa adventného venca. U Krajčovičovcov rozprávame s človekom, ktorý nám tvoria každý rok nový a deti fascinuje nie je veľmi príjemný. Je to vlastne aj zapaľovanie sviečok na ňom. viera skutkov. Ale nepríde sama od seba. Aby ju deti dokázali žiť, musíme sa Vierkinou hlavnou zásadou je, že o nej rozprávať a nad tým, čo počuli, Štedrý deň, a večer zvlášť, má byť pohoda. „Ako dieťa som to doma musia premýšľať. Až keď myšlienkam nezažila. Vždy bol stres z toho, čo porozumejú a upracú si v nich, môžu podľa nich konať.“ všetko treba porobiť. Ja to tak nechcem. Radšej si rozložím prácu na pár V dome je tichučko. Zhora občas dní dopredu. A aj deti musia pomáhať. počuť, že chlapci sa o niečo naťahujú, Teraz, keď išli na víkend preč, sme si ale po chvíli zmĺknu. Mária je teraz s mužom pri upratovaní uvedomili, pri maminke, ručičkou jej rytmicky koľko úloh okolo domácnosti sme prehrabáva vlasy, až pritom napo- už presunuli na ne. Domáce práce máme rozdelené na chlapčenské a kon zaspáva. Aj pre ňu už Vierka vymyslela adventnú hru. Už dokáže dievčenské, ale s pečením mi trochu narábať s farbičkami, tak dostane pomáhajú aj chlapci, no najmä Veomaľovánku s adventným vencom. ronika.“ Okrem medovníkov pečú me-


Nota bene

12 2015 Portrét

15

Marek (8), Martin (13), Juraj (10), Mária (2), Vierka (42), Ondrej (11), Veronika (16). dové rezy, ježe, marlenku, vanilkové rožteky či linecké kolieska. „Takže na Štedrý deň varím už len trochu a popritom z kuchyne radím deťom, keď zdobia stromček.“ Na štedrovečernom stole mávajú oplátky, kapustnicu a lososa s opekanými zemiakmi. „Už sa teším, ako si vyzdobím stôl, dám si s mužom kávičku a po obede, ešte pred večerou, pôjdeme na prechádzku.“

ktoré vyrobili sami. Mama niečo ušije, dcéra výtvarníčka namaľuje a oco rezbár vysústruží z dreva. My nie sme v tomto smere takí talentovaní.“ Krajčovičovci si však zakaždým nacvičia vianočné piesne a vinše, zoberú hudobné nástroje a po Štedrej večeri nesú radostnú novinu od dverí k dverám.

Raz sa im, ako naschvál, poĎalšie pravidlo, ktoré si kazil televízor práve na Vianoce. Krajčovičovci stanovili, znie: pre „Presnejšie, zasekol sa na jednom každého jeden darček. Sú veľmi ro- programe. Deťom som to povedala zvetvená rodina a financie majú s malou dušičkou, lebo keby mne obmedzené. „Deti si môžu povedať, toto urobili rodičia, odídem pozerať čo približne by ich potešilo, ale rozprávky k susedom a vrátim sa až nesľubujeme, že to dostanú.“ Staršie večer. Ale naše deti to prijali úplne už vedia, že darčeky nenosí Ježiško. pokojne. A musím povedať, že po„Rodič by mal deťom povedať túto kazený televízor bol najlepší darček pravdu veľmi citlivo. My to vždy for- aj pre nás s manželom. Mali sme mulujeme tak, že darčeky sú od Boha, zrazu oveľa viac času na seba navzálebo vďaka nemu je ocino zamestnaný jom, viac sme sa rozprávali.“ No po a zarába peniažky. A na nás je, aby pol roku napokon televízor predsa sme si všímali, po čom kto túži a moh- len museli kúpiť. Starí rodičia im li mu to sprostredkovať. Fascinujú mali strážiť dom a dedko povedal, ma naši susedia, ktorí sú takí zruční, že príde, len keď v ňom bude že sa obdarúvajú výlučne darčekmi, televízor. „Ale už sme sa k nemu

nikdy nevrátili naplno. Pozeráme ho len občas, napríklad včera, keď bol na programe fascinujúci dokument Cesta ľudstva. A ja si rada pozriem aj romantický film.“ Zrazu Vierka zapochybuje, či je vlastne na rozhovor o Vianociach vhodná. „Neviem, či sme s manželom dosť duchovní... Ale vždy, keď sa nám narodí ďalšie dieťa, symboliku Vianoc preciťujeme naplno. Šesť detí sme neplánovali. Od tretieho vyššie sme ich dostali ako darčeky a nič lepšie sa nám nemohlo stať. Každé je celkom iné a úžasné.“ Vianoce sú pre Krajčovičovcov o nádeji, ktorú Ježiško svojím narodením priniesol každému človeku bez rozdielu. „Nádej by však na nás malo byť vidieť stále... Neviem, či už nie sme vyhasnutí a tak pohltení starosťami o materiálne prežitie, že vždy novú a novú nádej prichádzajúcu do našich životov ani nevidíme...“ Autorka je redaktorka týždenníka Eurotelevízia.


PARÍŽstíc Po teroristických útokoch sa život v Paríži na chvíľu zastavil. No už o deň neskôr sa ľudia začali vracať do ulíc so sviečkami a kvetmi. Na miesta, ktorých sa dotkla smrť, si stále prichádzajú uctiť pamiatku tých, ktorí už nie sú medzi živými. Čo Parížania cítia? Ako útoky zmenili ich mesto? Magdalena Sodomková Lâm Duc Hiên

SYLIVIE BRYLINSKI 62 rokov

Som dezorientovaná, úplne stratená. Ponorená v smútku. Som z generácie 68, my sme v mladosti boli plní nádeje. Boli sme generácia hippie, čo vyznávala mier a lásku. Ale to, čo sa dnes deje, že mladí ľudia vraždia mladých ľudí, tomu nerozumiem. Nechápem, o čo ide. Samozrejme, to, čo tu zažívame, je menej dramatické, než čo prežívajú ľudia v Sýrii, v Afrike. Doteraz sme boli ušetrení. Teraz však musíme zmeniť naše vízie. Viete, chcela by som, aby po tom, čo sa tu stalo, ľudia pochopili, pred čím utečenci utekajú. Aký teror ich vyhnal z domovov. Ale obávam sa, že sa stane presný opak. Ľudia budú hovoriť, že ich nemáme prijímať, že sú pre nás nebezpečenstvom.

FRANCOISE NIELSEN 83 rokov

Teroristi žijú smrťou a zanechávajú za sebou smrť. Mieria na civilistov, na nevinných, len aby nás všetkých uvrhli do strachu. Aby nás ovládol teror. Dúfam, že útoky Paríž zmenia. Zmenia tak, že budeme žiť ako bratia. A že budeme solidárnejší s ostatnými.

CARMEN ALLAIN 60 rokov

Prišla som sa na miesto utrpenia modliť. Je to známa vec, že ľudí priťahuje zlo. Ale všetci sme bratia a sestry. A raz príde súdny deň a toto všetko skončí.

MAHIOUS WALID

21 rokov

Je mi smutno, som moslim, pôvodom z Alžíru. V Paríži žijem päť rokov. Ľudia teraz všetko budú miešať. Budú nás hádzať do jedného vreca s teroristami. Chápem ich, chápem, ale v Koráne sa hovorí o mieri. To, čo sa tu stalo, je pravý opak.


MELISSA DESVIGNES

chol

22 rokov

Som v šoku, chce sa mi plakať. Cítim v uliciach veľké napätie, Paríž stíchol. Cítila som, že sa musím vybrať na miesta útokov, položiť kvety. Prísť sem, byť v túto chvíľu s ostatnými.

SHENA SAIDI

40 rokov

DOWLAT NOWROUZI iránska disidentka

Lomcuje mnou hnev a smútok. Bývam neďaleko, počula som kalašnikovy. Potom vypukla panika. Je smutné pozerať sa na to. Ľudia predsa chcú žiť v mieri. To politici chcú vojnu, sú za tým peniaze. Tí, ktorí umierajú, však nie sú politici. Životom zaplatili nevinní ľudia.

Prišla som sem, na miesto útokov, aby som vyjadrila Francúzom svoju sústrasť. Verte mi, že my, iránski disidenti, rozumieme, akú bolesť dnes prežívajú. Odmietame tento brutálny útok na nevinných ľudí, ktorí boli zavraždení a zmasakrovaní teroristami. Sme teraz s rodinami obetí. Máme svoju skúsenosť s terorom v mene Boha. V mene náboženstva, konkrétne islamu. My sami sme obeťami teroru v mene náboženstva. Ale tieto činy nemajú s naším náboženstvom nič spoločné. Sú zločinom proti ľudskosti. Islamský štát sa zrodil vďaka brutálnej politike Bašára Asada, ktorý terorizoval sýrsky národ. A ktorý vyhnal dvanásť miliónov ľudí, z ktorých sa stali utečenci. A teraz je to Európa, čo zažíva rovnakú brutalitu a agresiu. V mene Boha. Zneužívajú naše náboženstvo. Odkaz, ktorý nám zanechal prorok Mohamed, však je, aby sme šírili lásku, milosrdenstvo, vášeň, bratstvo. Nebojíme sa, nenecháme sa zastrašiť, budeme bojovať. Na to potrebujeme jednotu, solidaritu, aby sme mohli spoločne čeliť teroru.

MAX BALESTRERI 51 rokov

Je to zrejme črta dnešnej doby. Veľké mestá sú plné ľudí z celého sveta. Napríklad ja pochádzam z Talianska, ale v Paríži žijem už pätnásť rokov. Musíme sa naučiť rozumieť si. A naučiť sa tiež, ako v takých situáciách reagovať. Paríž je obrovské mesto, také veci sa tu, rovnako ako v Berlíne či v Londýne, môžu stať kedykoľvek. V Paríži žije veľa ľudí z frankofónnych častí severnej Afriky, usadili sa tu ľudia z Blízkeho východu. Dnes som prišiel na parížske Námestie republiky, aby som bol nablízku ostatným. Najviac znepokojivé je, že mladá generácia vraždí svojich vrstovníkov. To je niečo nové, niečo, čo by sme sa mali snažiť pochopiť. Treba hľadať sociálne pozadie týchto činov.

Nota bene

12 2015 Svet

17


HROZNE

Nota bene

12 2015 Pútnik

18

Strašiak detí a osloboditeľ od zlých duchov.

Najstrašidelnejší diabli hôr sa zjavia vždy okolo 6. decembra, sviatku svätého Mikuláša. Ich úškľabkov sa nezľaknú len deti. Naženú hrôzu aj dospelým. Dagmar Canisová KRAMPUŠI A PERCHTI. ďalšia povesť. Vládkyňa, pani Per- chtenov. Nie sú to iba hrôzostrašné,

Krampuš má dva rohy. Na ne napichuje zatratené duše. Percht je jeho kolega, ďalšia nadprirodzená bytosť diabolského charakteru, ktorú zrodili tajomné Alpy. Percht má rohy minimálne štyri. Najhrôzostrašnejšie drevené masky zdobí až desať rohov. Samotné slovo krampuš má svoj pôvod v nemeckom výraze neživý a percht pochádza od slova medveď, znamenalo aj chlpatý alebo huňatý. V sprievode môžu masky pôsobiť hrozivo, ale ich dokonalosť je skôr upokojujúca a príjemná. Nádhera. Tradícia perchtenov pochádza ešte z predkresťanských čias. Symbolizujú boj človeka proti prírodným silám, ktoré najmä počas zimy strpčovali ľuďom život. Ale je tu ešte

chta alebo Berechta, prechádzala so svojím vojskom krajinou. Prinášala požehnanie na ďalší rok. Usilovných odmeňovala a lenivých trestala. V mytológii vystupuje ako dve postavy: Pekná prinášačka šťastia a škaredá trestajúca bytosť. Pod vplyvom cirkvi sa pani postupne zmenila na osobu mužského pohlavia a získavala stále viac nadprirodzených schopností.

Dnes je Percht démonická bytosť, ktorá trestá zlých a na rohy napichuje zatratené duše. Čím viac rohov, tým väčšia mýtická sila masky. Slovo percht sa však v niektorých súvislostiach používalo aj na označenie niečoho pekného, ligotavého. Preto dodnes rozlišujú pekných a škaredých Per-

trestajúce bytosti. Dodnes chodia od domu k domu a žiadajú, aby mohli vstúpiť a oslobodiť domácnosť od zlých duchov.

ZÁCHRANA TRADÍCIÍ. Za svoju najdôležitejšiu úlohu považuje Andreas Steiner, šéf skupiny Perchtenov vo Filmzoose, udržať skutočnú tradíciu perchtenov a krampušov. Aby ich nepohltili moderné hororové postavy a plastové masky. U nich netolerujú nič nepôvodné. Ani rohy, ktoré by neboli z regiónu. Každý musí mať ručne vyrezanú drevenú masku s rohmi z alpských zvierat, oblek z ovčej alebo kozej kože, zdobený konským chvostom a zvoncami. Niektorí nosia


HROZNÉ

Nota bene

12 2015 Pútnik

19

Drevená maska váži desať až dvadsať kíl. aj brezové prútie a šibú ním ľudí, aby im priniesli zdravie. Ešte v 18. storočí sprievody krampušov a perchtenov v Rakúsku vrchnosť zakazovala. Niekde za to dokonca hrozila smrť. Ľudia sa ich však nezriekli. Naopak. Deň svätého Mikuláša bol pre nich dňom odvety. Aspoň raz v roku sa mohli presadiť, a hoci pod maskou diabla, ale predsa ukázať odpor voči moci a prejaviť nespokojnosť. Kto je pod maskou, to sa prísne utajovalo. V uliciach vyvádzali anonymné rohaté príšery. Drevenú masku si jej nositeľ mohol sňať až po polnoci. Ak ho náhodou niekto spoznal skôr, zmizol v tme a vrátil sa v inom preoblečení. Len posledných päťdesiat rokov je to inak. Už nikomu neprekáža sňať si masku na verejnosti. Ortodoxným udržiavateľom tradície prekáža skôr komercia. Beh krampušov, Krampuslauf, organizujú v mnohých rakúskych mestách a dedinách. Masky bežia po vopred vyznačenej trase, ľudia sa prizerajú, potom

horí vatra a všetci popíjajú punč. V stánkoch predávajú krampušovské suveníry. Viac než tradičných drevených masiek je pri takýchto príležitostiach novodobých masiek z plastu. Tváre síce v odporných úškľabkoch, ale vždy ľudské, sa menia na známe postavy z hororov. Tieto udalosti len matne pripomínajú skutočnú alpskú tradíciu.

MOTOROVOU PÍLOU. Alpskú tradíciu uchováva aj rezbár Wolfgang Gangl z dediny St. Johann in Pongau. Vo svojej dielni už desaťročia vyrezáva tradičné masky krampušov. Používa na ne suché lipové alebo borovicové drevo. Svoju prvú masku vyrobil v roku 1970, keď mal štrnásť. Bola z lepenky. Potom prišlo na rad drevo. Potrebný kus si najprv vyreže motorovou pílou. Opracováva ho hoblíkom, dlátami a nožmi. Tvár vyreže do najmenších detailov. Nesmie vynechať hrôzostrašné tesáky. Hotovú masku dohladka vybrúsi, namaľuje, prelakuje a osadí na ňu rohy.

Do výroby masiek zasvätil aj svojich synov Wolfganga a Philippa. Philipp má dielňu v Schwarzachu in Pongau. S maskami vyrastal, odmalička sa hrával v otcovej dielni. Po škole začal pracovať a vždy v zime si obliekal masku Perchtena, rovnako ako jeho kamaráti. V priesmyku Hades považovali za bytostne dôležité udržanie tejto alpskej tradície.


Varili sme Zemiaky plnené mletým mäsom

Nota bene

12 2015 Recepty

20

Nasledujúci recept zvyknem robievať v čase okolo Štefana. Pochádza od mojej mamy, ktorá ho však robievala kedykoľvek v priebehu roka. Toto jedlo mám rád, pretože je veľmi chutné a pritom nenáročné na prípravu a peniaze. Do hodinky je hotové. Dobrú chuť! Peter, bratislavský predajca č. 1452 predáva na križovatke Bajkalská – Trnavská a pred Billou na Kazanskej ulici Čo potrebuješ stredne veľké zemiaky, červenú kapustu, údenú oravskú slaninu, bravčové mleté mäso, mleté čierne korenie, nové korenie, mletú rascu, bobkový list, soľ, cukor, polohrubú múku, mletú sladkú červenú papriku, cesnak, cibuľu, bravčovú masť, olej Ako to nepokazíš Do misky vložíš mleté mäso, čierne mleté korenie, sladkú papriku, rascu, soľ a pretlačený cesnak. Všetko spolu dobre premiešaš a necháš hodinu odležať. Stredne veľké zemiaky očistíš, prekrojíš napoly a stredy vydlabeš. Polovicu zemiaka naplníš zmesou, prikryješ druhou polovicou a ukladáš do vymasteného pekáča. Zemiaky osolíš, posypeš mletou rascou a dáš zapiecť do rúry. Keď sú upečené do zlatista, na každý zemiak položíš tenký plátok slaniny a dáš ešte na dve-tri minúty zapiecť. Kapustu nakrájaš nadrobno. Na oleji speníš cibuľku, pridáš mletú rascu, celé nové korenie, celé čierne korenie a cukor, ktorý necháš skaramelizovať. Napokon pridáš kapustu a soľ. Dusíš, kým nie je kapusta polomäkká, potom pridáš trochu octu. Pred dovarením ešte kapustu zahustíš zátrepkou z polohrubej múky a môžeš servírovať.

Šošovicová polievka

Náš predajca Boris ako prvý prišiel s nápadom dať do tohto čísla Nota bene naše recepty a pozdraviť tak čitateľov Nota bene osobnejšie. Aj svoj recept priniesol ako prvý, ale aby napísal, či aspoň povedal aj zopár úvodných viet, na to už nebol. Vraj by si musel ísť do knižnice naštudovať niečo o vzniku a pôvode tohto jedla. Nuž, jeho literárno-vedné korene sa nezaprú. :-) Pretože je šošovicová polievka vianočným jedlom v mnohých slovenských rodinách, jeho recept s radosťou uvádzame. Boris, bratislavský predajca č. 2407 predáva pred McDonald's na Hviezdoslavovom námestí Čo potrebuješ mäsový vývar, 1 bielu cibuľu, šošovicu, bobkový list, soľ, mleté čierne korenie, 4 strúčiky cesnaku, olej, hladkú múku, kyslú smotanu, majoránku, 2 – 3 zemiaky, podľa chuti údené mäso, koleno či klobásu Ako to nepokazíš Šošovicu preberieš, zaleješ mäsovým vývarom a necháš aspoň 20 minút odstáť. Potom ju osolíš, okoreníš, pridáš bobkový list, cesnak a majoránku. Cibuľu nakrájaš nadrobno a speníš v hrnci na malom množstve oleja, pridáš šošovicu a dáš variť. Po chvíli pridáš na kocky nakrájané zemiaky a tesne pred dovarením smotanu, v ktorej rozmiešaš hladkú múku. Do polievky môžeš pridať údené mäso, koleno či klobásku.

Vianočný párok Čo potrebuješ 1 párok, 30 cm drôtu, horčica, mašľa Ako to nepokazíš Párok uvaríš, potom ho po dĺžke napichneš na drôt, špirálovito ozdobíš horčicou a napokon aj mašľou. Vianočný párok postavíš na stôl a urobíš si „selfie“, aby si mohol/mohla obrázok zdieľať s kamošmi na FB. Ak začne párok zapáchať, je to znamenie, že je po sviatkoch. Veselé Vianoce a dobrú chuť! Josef, bratislavský predajca č. 1106 predáva na Námestí SNP pred Go4Game a na zastávke MHD Blumentál


pre vás Rybacia polievka

Túto polievku som podľa mňa pila už ako malá z fľaše namiesto sunaru. Otec bol z Nitry, mamina z Prievidze, dali sa kedysi dávno dokopy a zosúladili vianočné jedlá. Mamina jedávala pôvodne kapustnicu, otec rybaciu. Ale v momente, ako ju otec navaril, kapustnicu do úst nikdy viac nedala. Začali sa písať nové dejiny, v ktorých by Vianoce bez rybacej neboli Vianoce. Medzičasom sa naši rozišli, ale rybacia ostala. Sestra to má napríklad na sviatky jasné. Pre ňu ide hlavne o vďakyvzdanie rybacej polievke, ktoré treba sláviť jej neustálym pojedaním. Preto sa jej u nás varí 20 až 30 litrov. Niektoré ingrediencie a ich príprava síce znejú ako z Dobšinského rozprávok, ale statočného vianočníka-labužníka to nemôže odradiť! Maja, sociálna pracovníčka

Nota bene

12 2015 Recepty

21

Čo potrebuješ 5 až 7 hláv z kapra, pol až kilo kaprích ikier a mliečov, 3 až 4 hrste sušených hríbov, 2 až 3 hrste jačmenných krúp (perličiek), 2 kyslé smotany, 3 sladké smotany, 2 cibule, 6 lyžičiek horčice, soľ, čierne korenie, bobkový list, hladkú múku (ja dávam špaldovú), ocot Ako to nepokazíš Do jedného hrnca daj variť hlavy s bobkovým listom a korením (vody len toľko, aby boli hlavy zakryté). Do druhého hrnca daj variť ikry a mlieče (najlepšie na platňu – ikry ľúbia prihárať). Hrniec s ikrami odstav po hodine, hlavy po hodine a pol. Všetko nechaj vychladnúť. Cibuľu nakrájaš nadrobno, dáš na olej, na slabý plameň, semtam premiešaš, kým získa sladkastú chuť a zlatistohnedú farbu. Precedíš vývar z hláv, dáš ho variť spolu s hríbmi a pustíš sa do najluxusnejšej práce – oberieš všetko jedlé, čo na kaprej hlave je. Ak sú ikry ešte v blane, odstrániš ju a ikry rozdrobíš, mlieče rozdelíš na menšie kúsky. Vývar s hríbmi sa varí už hodinu, pridáš tam krúpky, opraženú cibuľu a tešíš sa, ako ti to varenie pekne ide. Po 15 minútach začínaš liať sladkú smotanu. Len sladkú a všetky tri. Osolíš, pridáš obraté hlavy, ikry a mlieče. Blížiš sa k finále. Polievka má byť hustá, veľmi hustá, tak zober jednu kyslú smotanu a urob zátrepku – zmiešaj smotanu s múkou a pridaj horčicu – Boh ťa chráň pred hrčkami!!! Zátrepku vleješ do hrnca a varíš ešte asi 10 minút, potom vypni. Ideš okysľovať. Ak však začneš hneď po vypnutí, nebodaj ešte počas varenia (!!!), vznikne ti veselá vianočná zrazenina, pretože ocot a smotana sa nemajú za varu v láske. Daj tomu čas, ale 10 minút stačí. Polievka má byť kyslá, takže ako ti je dobre, toľko octu daj. Nech ti však papuľu neskrúca, ocot nemá byť dominantou. Pridaj druhú kyslú smotanu a zaspievaj si koledu, práve je dovarené!

Trasená pouličná torta

Recept ma naučili v Unicefe, keď som chcela pripraviť sladkosť pre moju dcérku Líviu. Je rýchly a človek nemusí mať rúru, elektrinu, ani plyn. Pri jej príprave vo výdajni časopisu sme ju vyhlásili za Pouličnú tortu Nota bene. Ak vás zaujala a chceli by ste nás, predajcov, potešiť, môžete nám ju „napiecť“ na naše vianočné posedenie. Prineste nám ju prosím 16. decembra do 18.00 hod. alebo 17. decembra do 12.30 hod. na Karpatskú 10. My ju schuti zjeme. Ďakujem! Dagmar, bratislavská predajkyňa č. 1628 predáva pred Tesco expres na Jeséniovej ulici Čo potrebuješ 2 sladké smotany, 2 konzervy ovocia (najlepšie mandarínky a jahody), 2 vanilkové pudingy Olé, ovocie na ozdobenie (napríklad banán), tortový korpus alebo piškóty, lentilky Ako to nepokazíš Do uzatvárateľnej nádoby dáš ovocie z konzervy aj so šťavou, prileješ smotanu na šľahanie a vsypeš puding. Nádobu uzavrieš a trasieš, kým obsah nezhustne. Vzniknutú masu potom vrstvíš na pláty tortového korpusu alebo na piškóty. Tortu nakoniec ozdobíš ovocím a lentilkami. Pokračovanie na str. 24


Nota bene

12 2015 Pre deti

22


Nota bene

12 2015 Pre deti

OmaÄžovĂĄnka: Juraj Balogh.

23


Jablkový závin

Nota bene

12 2015 Recepty

24

Vianočné koláčiky u nás rád a dobre pečie starký, takže my na Vianoce vždy prídeme na hotové k starým rodičom. Máme však zopár receptov, ktoré robíme vo vianočnom a predvianočnom období veľmi radi. Sú to väčšinou dobrôtky z kysnutého cesta – k našim najobľúbenejším patria buchtičky s kyslou kapustou a slaninkou alebo tradičný jablkový závin. Pri pečení všetky suroviny meriame od oka a každú pochúťku pripravujeme za výdatnej pomoci mojich troch šikovných ratolestí, pre ktoré je samotné pečenie väčším zážitkom ako konzumácia. Po jablkovom závine sa vždy len tak zapráši – prvú polovicu nedočkavo zjeme ešte za tepla, aj keď to vraj nie je veľmi zdravé. Nina, projektová manažérka Čo potrebuješ 1 kocku čerstvého droždia (alebo 1 balíček suchého droždia), trošku viac ako pol kila polohrubej múky, trošku viac ako 2 deci mlieka, za dve hrste cukru, od oka oleja (približne dve, tri polievkové lyžice), 1 veľké a 1 malé (najlepšie domáce) vajíčko, približne 5 stredných až väčších jabĺk, balíček až dva škoricového cukru (podľa kyslosti a veľkosti jabĺk) a dvoch až troch prácechtivých malých pomocníkov Ako to nepokazíš Ako prvý si pripravíš kvások. Zoberieš väčší pohár, naleješ doň vlažné mlieko, pridáš za hrsť cukru a rozpustíš v ňom kocku droždia. Kým kvások „pracuje“, pripravíš si väčšiu misu, do ktorej preoseješ múku. Túto zodpovednú činnosť zveríš malým pomocníkom, a aby sa každý vystriedal, múka sa preoseje hneď dva- alebo trikrát. Prisypeš za hrsť cukru a zamiešaš, vleješ kvások, pridáš olej a veľké vajíčko a začneš miesiť. Cesto je dobré vtedy, keď sa zo začiatku trošku lepí na ruky a nie je moc husté ani tuhé.

Pečené pstruhy

Na Vianoce nás pri štedrovečernom stole býva aj dvanásť. Keby nebolo mojej mamy, tak už dva mesiace vopred stresujem, že čo navarím a či sa mi to podarí. Ale vďaka mame máme vždy na Štedrý večer všetko krásne a chutne navarené. Moja rodina ešte netuší, že som začala ulietať na „kuchárovi bez čapice“ Jamie Olivierovi, a tak plánujem zobrať mamine vedenie v kuchyni a pripravím jeho recept. Určite to zvládnem, pretože tieto Vianoce určite stihnem zabaliť darčeky včas a aj okná poumývať. A ak náhodou nie, tak mamine ešte tieto Vianoce to vedenie v kuchyni prenechám a budúci rok to už určite všetko stihnem. Iba že by... Barbora, sociálna pracovníčka

Orechovo-čokoládový srnčí chrbát

Tento koláč je vynikajúci. Roztápa sa v ústach, netreba ani hrýzť. Moji blízki ho spomínajú ešte aj v lete a pýtajú si ho zakaždým, keď majú prísť na návštevu, nielen na Vianoce. A pečiem ho, aj keď sa chcem niekomu za niečo poďakovať... Galina, redaktorka Čo potrebuješ 5 vajec, 150 g Hery, 3/4 hrnčeka práškového cukru, nastrúhaná čokoláda na varenie, hrnček pomletých orechov, trocha nastrúhanej citrónovej kôry, 3 lyžice strúhanky, lyžica rumu, na polevu: čokoláda na varenie, asi 60 g masla

Ako to nepokazíš Žĺtka a bielka oddelíš, z bielkov vyšľaháš sneh. Žĺtka vymiešaš s cukrom a tukom dopenista, postupne primiešaš čokoládu, orechy, strúhanku vopred namočenú v rume a citrónovú kôru. Nakoniec zľahka primiešaš sneh z bielkov. Cesto naleješ do vymastenej, hrubou múkou vysypanej formy na srnčí chrbát, prípadne ju vystelieš papierom na pečenie. Pečieš pri 180 °C a každú chvíľu kontroluješ. Hotový koláč necháš vychladnúť a vyklopíš. Pripravíš si polevu. Do väčšieho hrnca dáš zovrieť vodu, vložíš doň menší hrniec s nalámanou čokoládou a maslom, a keď sa rozpustia, všetko to pekne dohladka premiešaš a vyleješ na koláč. Mňam!


Po dostatočne dlhom miesení (približne 15 minút) sa začne oddeľovať od misky a „prdkať“. To znamená, že sa v ceste tvoria bublinky a že už začalo pracovať. Vtedy ho poprášiš múkou, zakryješ čistou utierkou a dáš kvasiť na teplé miesto. Kým vykvasí, pripravíš si jabĺčka. Alebo si oddýchneš, a dáš to urobiť pomocníkom. Ak už zutekali, rozdelíš jabĺčka na štvrťky, vyberieš jadrovníky, postrúhaš na hrubom strúhadle a pridáš škoricový cukor. Ak oddychuješ, aspoň dávaš pozor, aby väčšina jabĺčok neskončila v útrobách ratolestí. Odoženieš ich skontrolovať, či cesto správne dýcha a dobre sa nafukuje. Potom si múkou poprášiš drevenú pracovnú dosku, a keď cesto zdvojnásobí objem (najneskôr do hodinky) za veľkých ovácií detí ho preklopíš na dosku. Deti veľmi radi vidia, ako sa nafúknuté cesto „zľakne“ a niekedy trošku vyfúkne, a tiež ho musia všetky potľapkať, aby vyskúšali, či je dostatočne hebké a vankúšikovité. Cestu to neuškodí, aj tak ešte musí podstúpiť vaľkanie. Snažíš sa ho vyvaľkať do tvaru veľkého, asi štyri milimetre hrubého oválu (aj keď za pomoci detí nadobúda rôzne tvary). Natrieš naň jablká, zvinieš, uzatvoríš konce na jednej i druhej strane a preložíš ho prehnutý do tvaru rožka na plech vystlaný papierom na pečenie alebo potretý maslom a vysypaný múkou. Deti závin zo všetkých strán ponatierajú rozšľahaným malým vajíčkom. Potom ho ešte popichajú vidličkou, aby mala kade unikať para z rozhorúčenej plnky a aby sa neroztrhal. A šup s ním do vyhriatej rúry (asi na 200 stupňov). Po piatich až desiatich minútach pečenia znížiš teplotu na 180 stupňov. Závin je upečený po 20 až 30 minútach. Môžeš ho ešte chvíľku nechať vo vypnutej rúre dôjsť. Upečený závin ocukríš a môžeš krájať. Ak sa bojíš, že by ťa mohlo nafúknuť, počkáš, kým úplne vychladne. Dobrú chuť!

Čo potrebuješ 2 pstruhy, morskú soľ, zelené, biele, čierne a červené korenie, čerstvý tymian, celú hlavičku cesnaku, citrón, olivový olej, zemiaky, čerstvá petržlenová vňať, maslo Ako to nepokazíš Pstruhov jemne narežeš a osolíš. V mažiari roztlčieš všetky korenia spolu s čerstvým tymianom. Hlavičku cesnaku priečne rozkrojíš a celé neošúpané polovice vložíš k pstruhom na plech. Neošúpaný cesnak drží pokope a vytvorí ti zaujímavú dekoráciu. Citrón takisto rozkrojíš na dve polovice a dáš ho piecť spolu s rybami. Pred vložením do rúry ešte všetko opatrne poleješ olivovým olejom. Pečieš asi 25 minút. Ako prílohu môžeš podávať zemiačky s petržlenovou vňaťou, poliate maslom.

Zemiakový šalát s falafelom

Tento zemiakový šalát sme mali počas Vianoc na tanieroch od útleho detstva. Je to tak aj dnes, iba nekresťanský vyprážaný bravčový rezeň nahradil vegetariánsky arabský falafel. Moja mama milovala šalát z nitrianskej stredoškolskej jedálne a napodobňovanie jeho chuti ustálila na tento recept. Ale práve keď som recept varila, aby som ho do časopisu odfotila, mama mi radostne do telefónu oznámila, že práve navarila verziu, v ktorej sladkú smotanu nahradila trochou tatárskej omáčky a pridala postrúhanú kyslú uhorku. Takto sa vraj šalát už-už podobá na ten školský :-) Baví ma, že v dospelosti aj ja naháňam detské chute. Preto je pre mňa tento šalát jasnou voľbou. Zuza, riaditeľka Čo potrebuješ 2 kilá zemiakov, 3 menšie cibule, nálev z 5 deci vody, 5 lyžíc cukru, 5 lyžíc octu a 2,5 lyžičky soli a 2 sladké smotany, na falafel: štvrť kila sušeného cíceru, 2 cibule, 5 strúčikov cesnaku, 1 surový nastrúhaný zemiak, zväzok čerstvej koriandrovej (ak nezoženieš, tak petržlenovej) vňate, lyžičku čerstvo pomletých semiačok koriandra, po lyžičke rímskej rasce a oregana, 2 lyžice hladkej múky, čerstvo pomleté čierne korenie, soľ, 2 lyžičky kypriaceho prášku Ako to nepokazíš Zemiaky umyješ a uvaríš v šupke. Cibuľu prekrojíš napoly, pozdĺžne nakrájaš na tenké polkolieska a vložíš do misy. Pripravíš si sladkokyslý nálev z vody, cukru, octu, soli a privedieš ho k varu. Zemiaky po uvarení ošúpeš, ešte horúce nakrájaš na plátky široké maximálne 7 milimetrov, pridáš ich do misy k cibuli, premiešaš a preleješ vriacim nálevom tak, aby boli zemiaky takmer zaliate. Necháš vychladnúť a odstáť na noc v chladničke. Zemiaky vsiaknu nálev. Čím horúcejšie sa zalejú, tým viac nálevu vsiaknu a budú chutnejšie. Ráno prileješ smotanu na šľahanie a pred servírovaním počkáš asi osem hodín (do vianočnej večere), aby sa šľahačka so zemiakmi perfektne prepojila. Na falafel namočíš cícer na noc, ráno zleješ vodu, cícer opláchneš a rozmixuješ. Do masy pridáš nadrobno nasekanú cibuľu, prelisovaný cesnak, nasekanú vňať, oregano, v mažiari rozdrvené čierne korenie, rímsku rascu a nastrúhaný zemiak. Vmiešaš múku a necháš odstáť 2 hodiny v chladničke. Zmes musí mať výraznú chuť, v recepte uvádzané množstvá sú minimálne. Pridáš kypriaci prášok, necháš ešte pol hodinu odstáť. Potom tvaruješ malé fašírky, ktoré sa vyprážajú takmer úplne ponorené v oleji z oboch strán.


Nota bene

12 2015 Ľudia

26

Makovice plné nápadov Sú ešte veľmi mladí, ale už presvedčení, že by mali aktívne zlepšovať spoločnosť, v ktorej žijú. Natáliu, Filipa a Elu podchytila neziskovka Leaf, ktorá makovice plné nápadov podporuje. Galina Lišháková

Vladimír Šimíček, archív F. Č.

Natália (19)

„Odkedy som bola v Afrike, viac sa zamýšľam nad rozhodnutiami, ktoré robím, a snažím sa pozitívne ovplyvňovať svoje okolie.“ Natália Volentová absolvovala prostredníctvom Leaf-u trojtýždňový prázdninový vzdelávací kemp v Johannesburgu. Videla deti mladšie ako ona, ktoré sa samy starajú o menších súrodencov, lebo ich rodičia zomreli na AIDS. Teraz spolu s kamarátmi z tábora zbiera ich príbehy. Chcú ich vydať knižne a výťažok z predaja im poslať na pomoc. Na African Leadership Academy sa Natália učila efektívnu komunikáciu, časový manažment, rétoriku a podnikavé líderstvo. Natáliina študijná skupina spolupracovala s organizáciou Ikageng, poskytujúcou základné potraviny pre deti, ktorých rodičia trpia na AIDS a nemôžu pracovať, alebo na AIDS už zomreli. „V taške určenej pre rodinu na celý mesiac sú zemiaky, ryža, cestoviny, suché pečivo, hygienické vložky a lieky na AIDS. Viete si predstaviť, že by ste z tohto ako troj- až šesťčlenná rodina mali naozaj mesiac vyžiť?“ Keď im takúto tašku priniesli, bol to pre deti obrovský zážitok. „Predvádzali sa s pečivom na ulici, poskakovali, tancovali. Dospelí sa vtedy väčšinou neukazovali, asi mali pocit hanby, kým deti si to neuvedomovali.“

to vydarilo, lebo africké organizácie pracujú pre nás v nepredstaviteľne ťažkých podmienkach. Nemajú skener a nemali ani SD kartu, ktorá stojí len päť či šesť dolárov. Poskladali sme sa na ňu, aby nám mohli deti nakrútiť na video, ale ešte nedorazilo. Momentálne im nefunguje ani wifi, takže nám nemôžu poslať oskenované príbehy, ktoré deti napísali.“

Zatiaľ ich majú okolo dvadsať. „Sú veľmi silné. Deti úprimne opísali, čím v živote prechádzajú. Pri prepisovaní do počítača som takmer plakala. Veľmi ma zasiahol príbeh trinásťročného chlapca Kgothatsa Tsewu. Keď mal päť rokov, jeho otec zomrel na AIDS a jeho mama, tiež nakazená HIV, muNatáliin tím tvorili traja študenti sela často chodiť do nemocnice. Tá z Ameriky a dvaja z Afriky. Ako jediní bola ďaleko, takže niekedy odišla aj na vo svojom projekte – zbieraní materiá- týždeň. Deti už nemali starých rodičov, lu na knihu – pokračujú aj po skončení ostávali samy. Až do návratu matky kempu. „Hľadali sme niečo, čo bude boli vo veľkom napätí.“ Chlapec si fungovať, aj keď odídeme. Poprosili však napriek tomu uvedomoval, aké sme Ikageng, nech deťom, ktorým dôležité je navštevovať každý deň školu. pomáha, rozdá bloky, aby do nich „V Afrike učitelia učia deti prostredpísali svoje príbehy. Sme šťastní, že sa níctvom piesní a básničiek, že ak sa

nebudú vzdelávať a pracovať na sebe, z tej mizérie sa nedostanú. Preto nechcel školu vynechávať a po víkendoch chodil po meste s reklamnou tabuľou na Coca-colu. Zarobil tak na jedno jedlo denne aj pre troch súrodencov.“ Podobných príbehov bude kniha, na ktorú majú zatiaľ nulový rozpočet, plná. Natália by teraz chcela pokračovať v štúdiu na ekonomickej škole vo Viedni alebo v Prahe, a potom uvažuje o podnikaní. „Inšpiroval ma tatino, ktorý mi vždy rozprával o svojich podnikateľských nápadoch, a mne pripadali veľmi zaujímavé. Lenže mal stabilné miesto a nikdy sa na podnikanie a realizovanie svojich nápadov neodhodlal. Mamina je zasa zapojená do projektov, ktoré vo mne formovali sociálne cítenie. Páčilo by sa mi žiť s dobrým nápadom a štipkou dobrodružstva.“


Stredná škola, na ktorej Filip študuje, trvá len dva roky a výsledky záverečných skúšok akceptujú v 80 krajinách. Z rovnakého množstva krajín sú študenti. „Už len keď sa rozprávame na internátnych izbách, vzájomne sa vzdelávame. Je to také zaujímavé, že sa málokedy bavíme o počasí.“ Filip je z kresťanskej rodiny, tretí najstarší zo šiestich súrodencov, troch sestier a troch bratov. „Rodičia sa veľmi snažili, ale nemohli sme si dovoliť toľko, čo ostatní. Dnes to hodnotím veľmi kladne, lebo keď sme si chceli kúpiť niečo drahšie, ja napríklad motorku, museli sme brigádovať. Tiež sme sa naučili deliť. Mali sme len jeden počítač, takže sme sa pri ňom zhruba po hodine striedali. Snažili sme sa spolu vychádzať, ale aj sme medzi sebou súťažili. No v princípe nám bolo veselo a som veľmi šťastný, že pochádzam z takejto veľkej rodiny.“

Filip (17)

Ešte pred rokom vraj nevedel, čo by mal ďalej v živote robiť. Odpoveď hľadal aj na internete, kde mu vybehla stránka Leaf-u. „Zaujal ma TalentGuide, polročný mentoring a prešiel som výberovým sitom. Môj mentor, Oto Pisoň, mi po prvých spoločných rozhovoroch pomohol pomenovať ciele, ktoré by som chcel za ten čas dosiahnuť. Napríklad zlepšiť si angličtinu, naučiť sa urobiť

si časový manažment a prezentáciu na verejnosti.“ Komunikovali spolu obvykle raz za týždeň a mentor mu posielal užitočné články. „Veľmi ma motivoval aj tým, že rozprával o svojej práci v SARIO, kde prezentujú Slovensko a snažia sa získať preň investorov, čo je veľmi dôležité pre našu ekonomiku. Rozprával mi aj o Central European University v Budapešti, na ktorej študoval. Preto som sa napokon začal uchádzať o štúdium na medzinárodnej škole UWC Robert Bosch College vo Freiburgu,“ hovorí Filip Čarnogurský. Aby mal väčšiu šancu uspieť, zadával mu mentor témy na eseje v angličtine, vysvetľoval mu, kde spravil chyby a ako je to správne. „V podstate mi to zmenilo život, lebo ja som nikdy neplánoval odísť zo Slovenska. On mi dodal odvahu.“

Internátna škola preto pre Filipa nie je nejakým veľkým šokom. „Systém štúdia je zložitejší, aj ja sa do toho ešte len dostávam. Volá sa IB štúdium a v praxi to znamená, že si študent z väčšej časti sám modeluje výber šiestich hlavných predmetov. Matematika a angličtina sú povinné, ďalší jazyk si volí, rovnako jeden humanitárny predmet, jeden z prírodných vied a šiesty predmet môže byť napríklad umenie. Okrem toho máme takzvané CAS activity, tvorivé aktivity. Ja chcem rozvíjať svoj prejav na verejnosti a prezentáciu pred ľuďmi. Ako činnosť mám plávanie a ako službu robím dobrovoľnú prácu na farme. Tam napríklad upratujeme hnoj po somároch, pomáhame robiť jablkový džús a už sme sa naučili aj dojiť kozy.“ Z každej CAS aktivity majú dve-tri hodiny týždenne a musia o nich písať správy. „Výberom predmetov sa sami profilujeme. Z tých šiestich základných som si zvolil ekonómiu, históriu a environmentálne systémy. Okrem toho máme kopu prednášok, výletov a iných podnetov. Je toho dosť, bývam unavený, ale stojí to za to. Ak budem mať dobrý prospech, môžem sa po dvoch rokoch uchádzať o štúdium na vysokej škole skoro kdekoľvek v zahraničí.“

Nota bene

12 2015 Ľudia

27


zakladateľkou Illah Van Oijen s tým, že by som chcela niečo organizovať. Mala som len pätnásť rokov a zdalo sa mi, že je z toho v rozpakoch, ale dovolila mi usporadúvať workshopy. Potom som dostala na starosť výzdobu tržnice a teraz už aj spoluprácu so spisovateľmi, fotografmi a výtvarníkmi.“ Štúdium na zahraničnej škole však Ela nezavrhla, len si ho necháva na obdobie, keď sa bude hlásiť na vysokú. „Nebolo to však úplne na zahodenie, lebo už pri hľadaní strednej školy v zahraničí som sa naučila veľa vecí. Mala som rôzne pohovory v angličtine s riaditeľmi škôl, naučila som sa napísať motivačný list a životopis, spoznala som veľa zaujímavých ľudí z Leaf-u a podobných organizácií, a získala som veľa výborných kontaktov.“

Nota bene

12 2015 Ľudia

28

Ela (17)

Ela Tolstová od mala chodila na výtvarnú, spievala, hrala na klavír a fotografovala. Vraví, že každý by mal robiť niečo pre svoje okolie, aby sa nám žilo lepšie. Chcela by ísť študovať hudbu do zahraničia, no už teraz komponuje vlastné skladby a píše k nim texty. Tiež jej k tomu pomohol program Leaf-u s názvom TalentGuide. Elinou mentorkou v ňom bola Ester Wiesnerová, ktorá študuje jazzový spev a kompozíciu na prestížnej univerzite Berklee College of Music v Bostone. „Ester chodila na konzervatórium v Nitre, skúsila si podať prihlášku na Berklee, nikomu o tom nepovedala a prijali ju. Je to veľmi drahé štúdium, takže potom celé leto zháňala sponzorov, aby tam mohla ísť študovať. Nakoniec

sa jej to podarilo a je pre mňa obrovskou inšpiráciou.“ Na slávnostnom ukončení TalentGuide už Ela prezentovala pieseň, ktorú sama skomponovala, otextovala a nahrala v štúdiu. „Na začiatku som neverila, že to dokážem. Jedna z dôležitých rád, ktoré mi Ester dala, bola viac vnímať svoje okolie a zapisovať si udalosti, ktoré ma oslovia. Naozaj to zafungovalo, inšpirácia je všade okolo nás.“ Ele sa podarilo naplniť aj jej najväčší cieľ, prijali ju na IB štúdium v Dánsku, no rozmyslela si to. „Škola síce plne hradila štúdium, ale musela by som si platiť ubytovanie a stravu, čo vychádzalo okolo 7 000 eur ročne plus letenky. Bolo to finančne veľmi náročné a uvedomila som si, že momentálne mám viac možností doma.“ Ela sa začala podieľať na organizovaní bratislavského pouličného festivalu Dobrý trh. Prezentujú sa na ňom lokálni výrobcovia, slovenské menšiny a umelci. „V projekte som začínala ako dobrovoľníčka. Hneď na začiatku som išla za jeho

Dnes už vie, aký odbor chce študovať, ale u nás neexistuje, študuje sa napríklad na anglickej univerzite Falmouth alebo v Škótsku, či Holandsku. „Popular and commercial music. Znie to, akoby vychovával komerčných spevákov, ale v skutočnosti je to kombinácia hudobného biznisu a kompozície. Zahŕňa aj písanie songov, spev, či hru na hudobný nástroj. Absolvent sa môže stať hudobným manažérom, producentom, založiť svoj festival, byť spevákom či textárom. Momentálne píšem vlastné skladby, ktoré by som chcela v blízkej budúcnosti nahrať v štúdiu.“ Autorka je redaktorka týždenníka Eurotelevízia.

LEAF

je nezisková organizácia, ktorá sa sústreďuje na rozvoj mladých ľudí a vyhľadáva „makovice plné nápadov“. Pomáha im vybrať si vhodné štúdium alebo povolanie, ponúka polročný mentoringový program TalentGuide, poskytuje štipendiá na zahraničné školy a prázdninové vzdelávacie kempy a potom ich vzdelaných láka späť domov. Od budúceho školského roka otvára LEAF v Bratislave medzinárodnú strednú školu internátneho tipu.


Nota bene

12 2015 Fenomén

29

Nechcem žiť v spoločnom dome! Nechcem bývať v ústave! Potrebujem trochu rešpektu a rovnosti vo svojom živote! Potrebujem trochu rešpektu a dôstojnosti vo svojom živote!

PUNKOVÝ SYNDRÓM


Nota bene

12 2015 Fenomén

30

Štyria chlapíci z Helsínk si založili kapelu, hrajú nefalšovaný punk a koncertujú v Škandinávii aj vo svete. Peter Getting Na tom by nebolo nič zvláštne, podobných kapiel sú stovky. Ibaže v máloktorej sa členovia musia vysporiadať s diagnózami autizmu, Downovho syndrómu a ďalšími ťažkosťami mentálne postihnutých. Presne to je kapela s dlžizným názvom Pertti Kurikan Nimipäivät. V skratke PKN. Keď kedysi Sex Pistols vyhlásili, že im nejde o rebríčky hitparád, ale o to inšpirovať vznik stoviek ďalších kapiel, stal sa punk doslova liahňou najrozmanitejších projektov. V punku odjakživa boli speváci s vyštrbenými zubmi, nedokonalí gitaristi a vôbec muzikanti s antipopulárnou vizážou, ale súčasne šlo vždy o niečo viac než len o hudobný štýl a uznanie zo strany spoločnosti. Aj po bezmála 40 rokoch od nástupu rebelského štýlu to dokazujú kapely ako PKN.

archív PKN

Ale po poriadku. Najprv ten dlhý názov. V preklade značí Meniny Perttiho Kurikana. Fínska štvorka sa nazvala podľa skutočnej udalosti: gitarista Pertti Kurikka skrátka rád oslavuje svoj sviatok a pre istotu každého vopred prosí, aby mu daroval platne. Okrem neho sú v kapele spevák Kari Aalto, basgitarista Sami Helle a bubeník Toni Välitalo. Každý z nich je svojrázna osobnosť. Pertti má rád sviatky, ale aj švíky na oblečení. Pri každej možnej príležitosti ich skúma zavesené na vešiakoch, bzučí a predstavuje si šijací stroj, ktorý ich zošíval. Už keď vyrastal v sirotinci, skúmal vraj oblečenie zamestnancov. „Pertti vždy chytí niekoho rukáv a predstiera, že je had. Je to gitarista našej punkovej kapely,“ vysvetľuje spevák Kari. On má zasa rád motorky, punkové bary

a obchody s LP platňami – a z duše nenávidí povinnú pedikúru, ktorú musí pravidelne absolvovať. Kari býva v spoločnom domove pre mentálne postihnutých s basgitaristom Samim. Ten v mladosti žil v New Yorku a tak sa vďaka svojej angličtine stáva najvýznamnejšou persónou počas turné mimo Fínska. A bubeník Toni zasa žije stále s rodičmi a napriek všetkým ponukám na osamostatnenie sa odmieta odsťahovať – základom je preňho bubnovanie a trénuje asi aj v spánku. Kapelu založili v roku 2009 a odvtedy vydali viacero malých aj veľkých platní, samostatne aj spoločne s inými skupinami. Nedávno vyšli všetky doterajšie piesne na súbornej dvojplatni, ktorá nesie ironický názov The Best Of Greatest Hits. „Priniesli sme


odlišnú perspektívu do punkovej hudby – je to naša perspektíva,“ vysvetľuje basgitarista Sami. „Sme odlišní, sme štyria mentálne postihnutí chalani, takže naša perspektíva sveta punku je mierne odlišná.“ A má pravdu. PKN spievajú o problémoch, ktoré ich štvú, či už sú to každodenné ťažkosti, spolužitie v špecializovaných domovoch, trampoty s láskou alebo diskriminácia v živote marginalizovaných skupín. „Nechcem žiť v spoločnom dome! Nechcem bývať v ústave! Potrebujem trochu rešpektu a rovnosti vo svojom živote! Potrebujem trochu rešpektu a dôstojnosti vo svojom živote!“ kričí spevák Kari z pódia a má to šťavu. „Napísať slová do piesne mi zaberie pár minút. Témy nachádzam v spoločnosti a je to môj spôsob, ako sa dívam na svet...“ vyznáva sa, keď hovorí o jednej z ich najpopulárnejších piesní Kallion. Spieva v nej o helsinskej štvrti Kallio, kde našiel opilcov, rockerov aj obchody s LP. Raz by tam chcel bývať. „Myslím, že každý má právo na vlastné rozhodnutie, o tom, kde a ako by rád býval... Preto som o tom napísal pesničku: Chcem žiť v Kallio – v súkromí protiatómového krytu...“ Kým Kariho za mikrofónom vidieť najviac z kapely, gitarista Pertti sa zväčša stiahne do úzadia. V kapele je však najlepším hudobníkom a komponuje väčšinu hudby. Lenže nie vždy si zapamätá, ako ju má hrať. Zápisník má plný poznámok, ventiluje

v nich zadržiavaný hnev, napríklad o pobabranej párty v ústave, čo je tiež témou jednej z pesničiek. Vo fínčine tomu síce neveľmi rozumieť, ale poslucháč cíti, že tu ide o veľa – podobne, ako keď Kari spieva srdnatý text o nenávisti k pedikúre. Kapela po koncerte schádza z pódia, len pedant Pertti má zas výčitky a pred odchodom konštatuje do mikrofónu: „Užite si ešte prekliato dobrý večer! A prepáčte, že som hral s chybami.“ V každej správnej kapele to musí občas iskriť. Inak by to nebol rock´n´roll, ale iba sterilné disco. Táto poučka platí v prípade PKN dvojnásobne. Kolízie nastávajú vďaka rozdielnym povahám a asi aj diagnózam členov, nechýbajú ani každodenné šarvátky o hlúposti a ponorková nemoc, ktorú pozná každý muzikant. Ale klape im to: inak by asi ťažko nahrali už takmer 40 šťavnatých piesní, odohrali desiatky koncertov a oslovili nielen undergroundovú scénu.

za nejakú pliagu a zatvárame ich do škaredých plesnivých kaštieľov.“ Už z princípu veci vyplýva, že pre PKN punková vzbura proti mainstreamu, šablónam a predsudkom nie je pózou, ale skutočným životným pocitom: na pódiu hrá štvorica punkáčov a pod pódiom skáču rovnakí vydedenci spoločnosti. Hoci sa to zdá neuveriteľné – keďže PKN sa borí s reálnymi handicapmi a nie s pozérskym splínom – kapela stále rastie a dnes už vystriedali malé hudobné kluby za festivalové pódiá a fanúšikov, ktorí s nimi spievajú refrény pesničiek.

Mimochodom, ocitli sa aj v Eurovízii. Niežeby sa táto súťaž mohla chváliť mimoriadnymi kvalitami, ale napríklad v Škandinávii má tradičnú obľubu a už samotná účasť PKN o niečom svedčí – veď nikdy dosiaľ v nej nevystupovala rýdzo punková kapela. „Vždy musím upratovať, vždy chodiť k doktorovi, vždy sa sprchovať, vždy náležite jesť aj piť... Nemôžem Nečudo, že príbeh zaujal aj filmo- jesť sladkosti, ani piť sódu, tobôž dať vých tvorcov. V réžii Jukka Kärkkäine- si alkohol...“ spievali PKN. na a Jani-Petteri Passiho vznikol v roku 2012 film Punkový syndróm, ktorý zísNikto v súťaži doteraz nemal kal viaceré ocenenia: zvláštnu cenu kratšiu skladbu – ich song Aina mun poroty na festivale Visions du Réel pitää trvá len čosi vyše minúty a pol. v Nyone či víťazné miesto Medzinárod- Presne toľko, koľko treba. „Posolstvo nej súťaže filmov o umení Nové hori- za našimi piesňami je v tom, že ľudia zonty vo Wroclavi. „Dokument zaujme musia niečo robiť. Inak budú leniví najmä preto, o čom hovorí. Zrejme a roztrpčení,“ komentovali to hudobnikto pred pozretím Punkového syn- níci. „Chceme ukázať svetu, že ľudia drómu neuvažoval o tom, že mentálne s postihnutím môžu robiť čokoľvek, čo postihnutí ľudia môžu mať vlastnú, chcú a čoho sú schopní.“ a ešte k tomu aj punkovú kapelu,“ myslí si filmový kritik a riaditeľ Filmového PKN sa napokon v Eurovízii prefestivalu Hviezdne noci Peter Gärtner. bojovali „len“ do semifinále. Ibaže v inej súťaži – oveľa podstatnejšej Podotýka, že film sa na rozdiel od a komplikovanejšej, tej, čo nemá jasné väčšiny diel o postihnutých ľuďoch pravidlá a ktorú ľudia nazývajú život – nesnaží podsúvať citové vydieračky, sa dostali na najvyšší stupienok. Skrátnaopak, ukazuje zvnútra svet mentálne ka, punk´s not dead! handicapovaných. A najmä je nielen úprimný, ale aj vtipný. „Film osloví P. S.: Dúfajme, že sa nájde osvieaj tých, ktorí neholdujú punku, keďže tený promotér, ktorý im spraví konhovorí o všeobecnom probléme inte- cert kdesi v našich končinách. Stačí grácie postihnutých ľudí. A zatína do sledovať ich oficiálny web www.pkn. živého,“ dodáva Peter Gärtner. „Človek rocks. Okrem nových nahrávok tam je užasnutý z vysokej miery integrá- nájdete aj punkové tričká, odznaky cie postihnutých ľudí v Škandinávii. a nášivky s ich logom, ale napríklad aj A to zvlášť na Slovensku, kde polovica hrubé zimné rukavice či sadu Perttiho národa považuje postihnutých ľudí uletených vianočných kresbičiek.

Nota bene

12 2015 Fenomén

31


Nota bene

12 2015 PrĂ­beh

32

NajsmutnejĹĄie Vianoce


Danka má 44 a snaží sa nepoddať krutému osudu. „U nás asi platí, že keď sa to valí, tak poriadne. Neviem, čo sa ešte môže stať.“ Lucia Bucheňová Po bezproblémovom tehotenstve porodila pred deviatimi rokmi Miška. Videla ho päť minúť a hneď jej ho brali. Chlapček prišiel na svet s nevyvinutým hrubým črevom, bez konečníka, bez jednej obličky, chýbal mu 24. a 25. stavec. „S Milanom sme si povedali, že náš Miško zabojuje a budeme fungovať v trojici, nijaké zdravotné problémy nás nerozdelia.“ Miško má za sebou niekoľko operácií, dočasný vývod je už, našťastie, odstránený, ale problémy s vyprázdňovaním pretrvávajú. „Je to nepríjemné, lebo sem-tam sa mu stane aj nehoda. Je však statočný, má výborných spolužiakov, ktorí vďaka chápavej bývalej triednej učiteľke vedia, že Miško za nič nemôže a nesmú sa mu posmievať,“ hovorí Danka. Keď mal Miško tri roky, nahmatala si Danka na pravej nohe hrčku. Lekári si ju posúvali ako horúci zemiak, nič nerobili. Až keď hrčka narástla na sedemnásť centimetrov, ujali sa jej onkológovia – nasadili najsilnejšiu chemoterapiu s cieľom zmenšiť nádor, aby mohli operovať. „Bola som naštvaná, že ma takto zanedbali. Kričala som na nich, nech mi hoci aj nohu odrežú, že sa dá žiť aj bez nej. Veď mám malého syna!“ Napokon ju operovali vo Viedni a po prebratí z narkózy bola najšťastnejšia na svete – žila! Nádor dokázali vybrať celý, nemusela podstúpiť ani následnú liečbu. „Nebolo to však zasa také jednoduché, že operácia a život v zdraví pokračuje. Bol to boj, bolestivý, pomalý. Môj život sa chorobou radikálne zmenil.“ Danka ostala na invalidnom, odkázaná na vozík, pretože noha je funkčná len na tridsať percent. „Som rada, že aspoň po byte sa motám s barlou, to je pre mňa obrovská výhra.“ Aj túto etapu svojho života však sympatická žena považuje za minulosť. Povzdychne si. Vie, že sa blížime k jej Milanovi. Chlapovi, na ktorého nikto nemohol povedať zlého slova. Dobrák od kosti, ktorý sa stopercentne vedel postarať o chorého syna, keď Danka v bolestiach a strachu ležala v špitáli. Domácnosť zvládal, aj keď už bola Danka z nemocnice doma. „Také mäso na hríboch neurobí nik, len môj Milan,“ usmeje sa smutne. Boli zohratý pár, všetky starosti brali s nadhľadom, robili si žarty zo svojich diagnóz. Vždy platilo – pokiaľ žijeme, je nám hej. Od októbra to už však neplatí. Milana niet. Zomrel záhadne. Každý, kto počuje jeho príbeh, len nechápavo krúti hlavou... Milan robil plavčíka v Senci. V polovici augusta prišiel domov s tým, že ho asi čosi poštípalo, nech mu to Danka vzadu na krku pozrie. Naozaj tam našla dva vpichy. „Je tam toho,“ pomyslela si a natrela krk ichtyolom. Situácia ale nabrala dramatický spád. Rana sa nehojila, o štyri dni mu navrel krk, na pohotovosti z rany vybrali hnis a stále všetci dúfali, že to prejde. Milan však odchádzal doslova

Alan Hyža

pred očami. Hospitalizovali ho, dopovali antibiotikami, na ktoré zareagoval zle, opuchol, vytvárali sa mu veľké mokvajúce rany, začali zlyhávať obličky. Cukor mu vyskočil na závratných 63, zväčšovalo sa srdce... Telo kolabovalo. Keď bol v septembri chvíľu doma, pohľad naňho bol desivý. Obrovitánsky naliaty chlap, ktorý, keď opatrne prešiel po byte pár metrov, zanechával na podlahe kaluže – rany praskali a hnisali. Danka zvládne kadečo, s láskou mu ich čistila a preväzovala, no nie raz ju naplo a musela Milanovi povedať, že sa len na chvíľu nadýcha vzduchu a hneď bude pokračovať. Milan chápal, ale nevládal nič, len tuho stláčať milovanej manželke ruku. Robil to celú noc a v očiach mal strach. Keď sa vrátil do nemocnice, z JIS-ky ešte poslal Danke sms, že má zlú krv a ráno, 12. októbra zazvonil telefón: „Máme pre vás smutnú správu, váš manžel o pol siedmej zomrel...“ V šoku sa pýtala, či si z nej robia srandu, z jedného štípanca sa predsa neumiera! Zložila telefón a s Miškom v objatí plakali. To nie je možné, aby ocko takto odišiel, veď mu predsa nikdy nič vážne nebolo, chorý v tejto rodine boli predsa vždy Miško a mamka, nie ocko! „Zistilo sa, že v tom čase niečo záhadné poštípalo ešte ďalších dvoch ľudí. Jeden pán tiež zomrel a pani je vraj v bdelej kóme. Nechápem, nerozumiem, nevládzem. Mám toľko PREČO v hlave, že sa idem zblázniť. Bolí to.“ Vianoce by tento rok najradšej vyškrtli z kalendára. No a čo, že na stole bude kapustnica, oplátky, ryba so šalátom... To všetko vždy najlepšie uvaril Milan... Načo im bude svietiť stromček? „Miško podeň nechce nič. Keď sa ho opýtate, čo by si prial, povie: Mami, ja chcem, aby sa ocko vrátil! Čo mu mám odpovedať?“ plače zúfalá žena. Navyše nedávno takmer ešte aj vyhoreli – z ničoho nič došlo k skratu a zhoreli zástrčky. „Keď tu bol majster, jednoznačne povedal, že treba nanovo porobiť v byte elektrinu – mám si prichystať tak do troch tisíc. Som sa zasmiala, že odkiaľ ich tak mám vziať a čo všetko ešte ma čaká, či už toho nebolo dosť...“ Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho príbeh čerstvej vdovy Danky oslovil. Radi by sme im aj s vašou pomocou pomohli s príspevkom na akútnu prerábku elektriny. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Sberbank). IBAN: SK8531000000004040218205, SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku – Danka Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk).

Nota bene

12 2015 Príbeh

33


Príďte na koncert Nota bene

12 2015 Koncert

34

DOMA DOBRE

Nízkoprahová bratislavská nocľaháreň Depaul sa rovno na Mikuláša opäť zmení na koncertnú halu. Organizátor koncertu MICHAL KAŠČÁK už druhýkrát pozýva do priestorov, v ktorých ľuďom bez domova zachraňujú život. Ada Jung Minulý rok si si povedal, že upozorňovať ľudí na problém bezdomovectva v teplom, príjemnom divadle, klube alebo rozhlase nie je na mieste. Preto si zorganizoval koncert v nocľahárni. Myslíš, že sa ti podarilo odovzdať ľuďom tú myšlienku, ktorú si chcel? Každá úprimná akcia, ktorá upozorní na problém ľudí bez domova, má svoje opodstatnenie, aj v tom najluxusnejšom prostredí. Zároveň však platí, že prísť do priestorov, kde sa týmto ľuďom venujú denne, má z môjho pohľadu väčšiu silu. Minulý rok to dopadlo nad očakávanie. Aby mala akcia zmysel, stačí, ak pohne jediným človekom. V tomto prípade ich bolo podľa mňa veľa. Na koncerte sa konala aj zbierka. Podarilo sa niečo vyzbierať alebo získať sponzorov? Áno, túto časť mala na starosti nadácia Pontis. Na koncert prišlo vyše 600 ľudí a vyzbieralo sa 2 100 eur. Sponzori sa na podobnú akciu zháňajú ťažko, pretože predsudky sú silné. Každému preto patrí osobitá vďaka. Priestory nocľahárne sú v podstate strohou halou. Zmenili sa nejako počas koncertu? A zmenili sa nejako v priebehu roka? V deň koncertu sme ráno, po odchode ľudí, ktorí v hale spali, premenili halu na koncertné miesto. Myslím, že z návštevy nocľahárne každý súdny človek, ktorý mal pocit, že neziskovky môžu ľuďom bez domova na Slovensku poskytovať ktovieakú pomoc, pochopil, že bola naozaj len základným prejavom ľudskosti. Keď sme prišli na obhliadku tento rok, našli sme iný Depaul. Zmena je fantastická, celý tím nocľahárne si

zaslúži rešpekt a obdiv, podmienky sa výraze zlepšili. Ako na ubytovňu reagovali ľudia, ktorí na koncert prišli? Návštevníci, ktorí priestory Depaul nepoznali, boli prekvapení, že ide o strohé praktické zariadenie bývalej priemyselnej haly. Časť aktivistov má s týmto problém, pretože považujú takéto riešenie mimo centra za odsúvanie problému z očí verejnosti. Ak by sme mali na výber, určite by aj ľudia z Depaul boli radšej v nejakom peknučkom priestore v centre mesta. V situácii, aká je na Slovensku, musíme však byť vďační za akúkoľvek pomoc. Som si istý, že mnohým ľuďom Depaul zachránil život a mnohým ho zmenil k lepšiemu. Pán Boh zaplať za úsilie, ktoré pracovníci nocľahárne odovzdávajú na pomoc ľuďom v núdzi. Bolo na koncerte či okolo neho niečo, čo ťa zvlášť potešilo, dojalo... Celá akcia bola veľmi srdečná. Potešilo ma, že v hľadisku boli spolu s návštevníkmi aj klienti Depaul. Myslíš, že koncert pomôže rozptýliť predsudky ľudí, týkajúce sa bezdomoveckej problematiky? Myslíš, že sa v tomto smere v našej spoločnosti už niečo pohlo? Samozrejme. Som si tým istý, inak by sme v akcii nepokračovali. Pohyb v celej spoločnosti záleží hlavne na aktivitách jednotlivcov. Od štátu neočakávam nejaké väčšie aktivity, pretože bezdomovci nie sú zaujímaví voliči. Máme takzvanú sociálnodemokratickú vládu, ktorá však s chuťou tých najbiednejších škandalizuje, alebo ich jednoducho prehliada, pretože si nechce robiť „problémy“. Každú citlivú tému kapitalizuje len vo svoj prospech. Neuveriteľný paradox, nie?

Minulý rok prišli myšlienku podporiť Korben Dallas alebo Puding pani Elvisovej. Kto bude účinkovať tento rok? Longital zahrajú so sláčikovým kvartetom, bude to druhé uvedenie po beznádejne vypredanom koncerte na festivale Konvergencie. Kvarteto ešte predtým zahrá štyri koledy od Alexandra Albrechta. Holandská skupina My Baby je jeden z objavov minulého roka, ohromná energia a poctivá hudba. Na záver zahrajú skvelí Midi Lidi z Brna. Budeme radi, keď príde opäť veľa ľudí a tak ukážeme, že nám ľudia bez domova nie sú ľahostajní.

Doma dobre

Doma dobre sa uskutoční 6. decembra v Depaul na Ivánskej ceste 32. Dostanete sa tam kyvadlovou dopravou zo zastávky Námestie 1. mája (STU) o 12.30, 13.30 a 14.30, alebo MHD autobusmi 61 a 96 – odtiaľ je to do nocľahárne peši (!) ešte asi 1,5 km. Ak sa vyberiete autom, v okolí nocľahárne sa dá parkovať. Vstup na koncert je bezplatný, počas koncertu môžete darovať dobrovoľný príspevok na večeru, nocľah a raňajky pre ľudí bez domova. Za svoj príspevok dostanete tričko, tašku, odznak alebo náramok. Program sa začne o 13.00 hodine otvorením výstavy fotografií Lukáša Maceka a premietaním filmu o Nocľahárni sv. Vincenta de Paul. Približne v tom čase začne pripravovať svoju kapustnicu aj známy šéfkuchár Jaro Žídek. Od 15.00 hod. sa asi polhodinku budú predstavovať neziskové organizácie, ktoré pomáhajú ľuďom bez domova, o 16.15 hod. sa spustí diskusia na tému Ulica nie je domov. Koncerty vo vstupnej hale sa začnú už o 14.00 hod. a potrvajú približne do 17.30. Úplne na záver návštevníkov prekvapí maliar Marek Ormandík.


Mária Nerádová, ilustrácia z knihy Vánoce z celého světa, vydal Albatros.

Deti veria na Ježiška a na baktérie Vážený pán Ježiš Kristus, Nebeská 1, 000 01 Nebo. Takú adresu písal na svoje vianočné listy Ježiškovi môj kamarát Jurko. Elena Akácsová Teda, on ešte písať nevedel, iba to diktoval mame a na poštu chodili s Listom spoločne. Potom mu v škôlke nejaký mudrlant prezradil, že Ježiško neexistuje a darčeky nosia rodičia. Jurko na to reagoval svojsky – naďalej diktoval mame listy, chodil na poštu a informáciu, že Ježiško neexistuje, vytesnil. Dnes má štyridsať, vlastné dieťa a podivné záľuby v rôznych hračičkách a figúrkach, až mám niekedy pocit, že tú informáciu vytesňuje dodnes. Ale ktovie, kto z nás dvoch je na tom lepšie. U nás doma sa žiadne listy Ježiškovi nepísali. Vlastne si ani nepamätám, že by som vôbec niekedy verila na Ježiška. Možno hej, ale mala som o tri roky staršieho brata, vždy som vedela všetko vo veľkom predstihu. Možno ma zastihla informácia o neexistencii Ježiška vo veku, keď som bola väčší realista nielen ako môj brat, ale aj ako rodičia. Aspoň tak som sa to dočítala v jednom článku o detských vierach vo veci nadprirodzené. Pri štúdiu prírodných národov z Madagaskaru a Južnej Afriky sa zistilo, že úplne malé deti sú menej nadšení vyznávači nadprirodzena

ako ich rodičia. A že vo všeobecnosti, nielen v Afrike, sú väčší skeptici štvorroční ako šesťroční dôverčivci. Viac päťročných vám povie, že existuje Ježiško, ako tých trojročných. Už trojročné dieťa dokáže pochopiť rozdiel medzi skutočnou a predstieranou činnosťou, medzi hračkou a reálnym objektom. Päť-šesťročné deti chápu, že existujú kyslík aj baktérie a to i napriek tomu, že ich nemôžu vidieť. Na druhej strane s istotou odmietajú existenciu víl, príšer a Harryho Pottera. Prečo však ešte takmer tretina deväťročných Američanov verí na Santa Clausa? Prieskumy dokazujú, že schopnosť posúdiť realitu nesúvisí priamo s dôverčivosťou. Viera v to, čo nám niekto povie, a my na to nemáme žiaden dôkaz, je základnou súčasťou ľudského učenia. V komplexnej spoločnosti si väčšinu informácií nemôžeme ohmatať vlastnými rukami a vidieť na vlastné oči. Preto už troj-štvorročné deti si vedia pomerne sofistikovane vyberať, o čom a koho budú počúvať.

Veria ľuďom blízkym a skúseným, sakramentsky dobre si pamätajú, či sa niekto v minulosti nemýlil a nerobil chyby. Škôlkari tiež berú do úvahy kontext. Majú tendenciu neveriť v existenciu postáv ako víly a trojhlaví draci, ktoré robia nereálne činy a žijú vo svete, kde sa dejú nemožné veci. Naopak, veria veciam, ktoré reálne pôsobia v reálnom svete – baktérie spôsobujú ozajstné choroby, zúbková víla zanecháva peniaze pod vankúšom. A presne tak je to aj s Ježiškom. Deťom o ňom hovorí niekto, komu veria, a jeho skutky majú reálne dopady na skutočný svet: Ježiško tu predsa nechal darčeky! Reálne darčeky potvrdzujú jeho existenciu. Deťom pritom nerobí problém vymýšľať si aj rôzne kombinujúce vysvetlenia. Keď vidia pod stromčekom darček, pri ktorého nákupe boli spolu s rodičmi, usúdia, že Ježiško toho má veľa a tak mu rodičia pomáhajú... A keď im nakoniec rodičia povedia, ako to naozaj je, povedia niečo ako: ja som si to aj myslel. Teda až na toho Jurka. Autorka je redaktorka .týždňa.

Nota bene

12 2015 Proti srsti

35


Nota bene

12 2015 Špión

36

Z darčekov už vyrástol Cesty človeka sú nevyspytateľné. Nikdy nevie, či prežije do zajtrajška. „Preto sa nerozčuľujem ani nesťažujem. Ja ten život jednoducho žijem,” hovorí Štefan Benda (50). Petra Nagyová „Vypožičanú knihu zabaľ do papiera. Nechytaj ju do nečistých rúk. Pamätaj si, koľko čitateľov ju bude chcieť po tebe čítať čistú a neporušenú,“ deklamuje mi Štefan pri spoločnej rannej káve svoju rolu z hry Povinné čítanie – INAK. Už

Vladimír Šimíček

mesiac je totiž členom Divadla bez domova. Zalievanú kávu v plastovom poháriku pijeme vo výdajni OZ Proti prúdu, kam si predajcovia každé ráno chodia po Nota bene. Ja s cukrom, on bez neho. Neosladzuje si život. Snaží sa ho vraj žiť tak, ako príde.

„Som normálny človek, len bez domova. Bývam v malej chatke v lese. Zvykol som si na samotu,“ vraví. Strach vraj nemá. „Čoho sa mám báť? Život je taký, aký si ho človek spraví. Ja som tak možno kdesi v strede. Každá pomoc je do-


Vladimír Král, ilustrácia ku knihe Vianočné mystérium.

Štefan Benda

brá a som jej rád. Len niekedy ľudia – vždy, keď sa ocitol v ťažkej situácii čakajú najväčšie zázraky a neuvedo- bez stabilného príjmu a domova, mujú si, že sa to nedá,“ skonštatuje. mohol sa vrátiť k predaju časopisu. Rád by si našiel stabilné zamestPišta o sebe hovorí nerád. nanie, ale nemá šťastie. „Robil som „Nechcem si spomínať na to všetko, už všetko možné. Naposledy som čo sa dialo pred pätnástimi rokmi, maľoval materskú školu a jeden čo všetko som navyvádzal. Bol som panelák. Potom prišiel vedúci dvakrát vo väzení, dohromady a povedal: Chlapci, nehnevajte osem rokov. Druhýkrát ma to zlo- sa, nemám robotu. A takto sa furt milo. Uvedomil som si, čo robím popálim. Nepôjdem už radšej nikam a komu som robil zle. Snažil som a budem predávať Nota bene,“ hosa napraviť svoje chyby a chcem vorí sklamane. na všetko zabudnúť,“ vysvetľuje s pokorou a skromne. Aspoň že sa stal členom Divadla bez domova, ktoré je vlastne umeSkromné budú aj jeho Vianoce. leckým domovom pre tých, čo sa „Strávim ich u seba v chatke s ka- ocitli na ulici, majú telesné postimarátom a s jeho priateľkou, alebo hnutie či psychiatrickú diagnózu, u nich. Pripravíme si kapustnicu alebo sú po výkone trestu. Herci sa a zemiakový šalát, darčeky si však venujú sociálnym témam, s ktorýnedávame. Už sme z nich vyrástli.“ mi sa sami v živote konfrontujú Napriek tomu sa niekedy stane, že a ktoré sú často prehliadané. „Kamu ľudia prinesú „vianočné“, či už marát ma zavolal a ja som to skúsil. v podobe oblečenia, topánok alebo V divadle mi povedali, že ak na to maličkostí. mám hlavu, tak to zvládnem. Mám to tam rád a mám rád, keď mi ľudia „U nás je dôležité, aby mal človek pomáhajú.“ No poznal aj iných ľudí, čo jesť. Všetky peniaze mám z toho, takých, ktorým charakter pokazili čo zarobím, od nikoho zadarmo peniaze. Pri predávaní Nota bene ho nič nedostávam,“ vraví predajca radšej obišli. No nehnevá sa na nich. s číslom 12, ktorý po krátkej prestávke opäť predáva pri bratislav„Aj ja som sa veľmi zmenil,“ ských Klariskách. Nota bene predá- stíchne. Nerád spomína na časy, va od jeho vzniku, už pätnásť rokov keď sa nechal zvábiť rôznymi partiami a alkoholom. „Ľudia pijú, lebo chcú zabudnúť na svoje problémy a starosti. Ale na druhý deň im dôjde, čo spravili... Alkohol mi narobil veľa problémov. Zbadal som sa však až pri kamarátovi, ktorý veľa pil a neskôr na to aj umrel. Povedal som si, že s tým musím prestať, lebo inak dopadnem ako on.“ Štefan hovorí pokojne. Nič a nikoho nesúdi, nesťažuje si. „Som spokojný. Všetko mám. Napokon, človek sa musí vedieť nechať aj prekvapiť. A keď niečo priveľmi čaká, nič nedostane. Preto radšej nič nečakám,“ hovorí. Večery trávi sám. Väčšinou vo svojej chate, kde nie je elektrina, len sviečka. „Cesty človeka sú nevyspytateľné. Nikdy nevie, či prežije do zajtrajška. Preto sa nerozčuľujem ani nesťažujem. Ja ten život jednoducho žijem.“

Nota bene

12 2015 Špión

37


Nota bene

12 2015 Čítanie

38

Vianočné mystérium Elisabet netušila, ako ďaleko ani ako dlho bežala za jahniatkom, ktoré utieklo z hračkárskeho oddelenia obchodného domu... Ada Jung … Len sa čudovala, že v meste husto snežilo, ale teraz na lesnom chodníku nebol nijaký sneh. Zišlo jej na um, že možno bežala tak ďaleko, až sa dostala do krajiny, kde je leto po celý rok. A ak nebežala ďaleko, bežala tak dlho, že sa medzitým stihlo otepliť a prišla jar. Ako tak stála a lámala si hlavu, začula v diaľke krehké cinkanie zvončeka. Opäť sa dala do behu a čoskoro zbadala jahniatko. Našlo si neveľkú čistinku a s chuťou sa páslo na tráve. Elisabet sa zakrádala k jahniatku, a keď ho už-už mala na dosah a chcela ho pohladkať po kožúšku, opäť sa rozbehlo. Aj Elisabet sa rozbehla, ale potkla sa o koreň borovice a natiahla sa, aká dlhá, taká široká, na zem. Keď vzhliadla, zbadala medzi stromami žiariace stvorenie. Z dlhej košele, aspoň takej bielučkej ako srsť jahniatka so zvončekom, vytŕčali dve krídla... Aj z týchto niekoľkých riadkov sa dá vytušiť, že Vianočné mystérium Josteina Gaardera (vydalo Artfórum 2012) je krásne a netradičné čítanie. A zároveň ten najzaujímavejší adventný kalendár, ktorý môžete svojim deťom začať čítať hneď 1. decembra. Presne v ten deň začína totiž chlapec Joachim spolu so svojimi rodičmi otvárať okienka na ručne zhotovenom adventnom kalendári. Robia tak každý večer až do 24. decembra a odkrývajú spolu tie najzaujímavejšie tajomstvá. Ak to vy a vaše deti budete robiť spolu s nimi, na Štedrý deň bude mystérium Vianoc prítomné aj u vás a vo vás. A malé nórske dievčatko Elisabet, hlavná hrdinka príbehu, sa dovtedy stane obľúbenou členkou vašej domácnosti. Elisabet sa v predvianočnom ruchu stratí mame v obchodnom dome, ale na strach a obavy nebude mať čas, pretože sa pri nej zjaví neobyčajná bytosť a vezme ju na výlet v čase. Je to, samozrejme, anjel, a vezme ju až do roku 0, aby na vlastné oči uvidela v Betleheme narodenie Jezuliatka. Na svojej ceste Elisabet stretne ešte mnohé zaujímavé bytosti a nemenej zaujímavých ľudí. Ako roky ubúdajú, pribúdajú pútnici, pastieri, postavy z dejín vianočného príbehu, ale aj pre ňu doposiaľ neznáme krajiny. Je to preto, že Elisabet neputuje len v čase, ale aj v priestore. Jostein Gaarder je pri písaní Vianočného mystéria rovnakým mágom ako tí, ktorí oplývali takou múdrosťou a vedomosťami, že sa prišli novému kráľovi pokloniť z tých najvzdialenejších končín sveta. A v tejto čarovnej vianočnej mágii je autorovi príbehu rovnocenným partnerom náš ilustrátor Vladimír Král. Krásne čítanie!


Najslávnejší bezdomovec sveta Príbeh najslávnejšieho bezdomovca všetkých čias sa odohral v dobe, keď mal najnovší počítač 64 guľôčok, poštár jazdil na koni a najrýchlejšie esemesky sa doručovali deň. Ak ste chceli niekomu zavolať, dalo sa to iba z okna. Namiesto televízora pozerali ľudia dierou v strope na oblohu.

Vladimír Král, ilustrácia ku knihe Vianočné mystérium.

Stalo sa vtedy, že štátna správa si uzmyslela vykonať sčítanie ľudu. Keďže správa bola centralizovaná, bolo nutné naložiť celú famíliu na osly, kone a iné moderné dopravné prostriedky a prepraviť sa do centrálneho sčítacieho bodu. Ten nebol na taký nával ľudí pripravený, nebolo dosť ubytovania pre všetkých. A tak sa rodina nášho najslávnejšieho bezdomovca uchýlila do maštale. Tam sa náš najmenší aj narodil. Bolo to symbolické. Narodil sa ako bezdomovec medzi zvieratami. Aj keď už vtedy vládol celému svetu, vôbec to na prvý pohľad nebolo vidieť. Ani druhý pohľad nič neprezradil. Narodil sa potichu, v jednoduchosti, skromnosti, skrytosti. No v dospelosti začal mnohým ľuďom rozprávať do života. Poúčal ich, ako majú žiť, čo majú, robiť, a obchodníkom v chráme dokonca poprevracal stoly a vyhnal ich z neho bičom. Pochopiteľne ho za to mnohí nemali radi. Hoci – robil aj zázraky. Napríklad, keď na svadbe, na ktorej bol hosťom, svadobčanom došlo víno, tak im nejakú tú vodu premenil na víno... Počas svojho života pobýval a spával na rôznych miestach. Jeho domovom a miestom na odpočinok či spánok boli brehy jazier, záhrady, púšte, hory... Čas od času sa votrel k iným ľuďom, lebo aj umyť sa mu bolo treba, aj najesť... A keď si preň prišli „policajti“, tiež ho našli v záhrade, kde jeho dvanásti pod stromami trávili slávnostnú večeru. Vyšli na neho s mečmi a kyjmi ako na lotra, veď čo s tým žobrákom??? „Ukrižovať ho!!!“ A tak aj urobili – zabili ho. Na Vianoce si teda pripomíname narodenie najposlednejšieho z posledných, Ježiša Nazaretského, Kráľa židovského. Josef Rykr, predajca

Nota bene

12 2015 Pouličné blues

39


Nota bene

12 2015 À propos

40

Peter Getting

Daniel Pastirčák

V seďemďesjatej sjedmej krajiňe

Slávnosť detí

Keď sa človek rozhliadne naokolo, vždy má dosť dôvodov, aby sa obrátil k rozprávkam plným kúziel, v ktorých je svet – spravodlivý. Rozprávky si vždy rozprávali dospelí. Deti si ich všimli až v poslednom storočí – a s nimi aj obchodníci chrliaci gýče s nablýskanými obrázkami, osekanými príbehmi a premrštenými cenami. Aj keby ste chceli, súborné Dobšinského rozprávky nekúpite, skrátka nie sú na trhu. Slovenská kultúra v praxi.

Zas sú Vianoce. Z tmy hmlistých podvečerov sa vynárajú umelé svetlá vianočnej výzdoby. Po roku opäť nastáva nákupná horúčka. Vianoce supermarketov – slávnosť tých, čo predávajú, a tých, čo kupujú. Vianoce, ako som ich po dlhé roky miloval, sa v tom supermarkete strácajú. Moje Vianoce totiž boli i budú o inom. O zázraku slova, o tajomstve vesmíru a o tajomstve kníh. A tie tri tajomstvá pre mňa na Vianoce jedno sú. Presne tak ako v texte apoštola Jána: „Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh... To slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami...“

A dá sa ísť ešte hlbšie. K zdrojom, z ktorých vychádzali rozprávky, k rukopisom s rozkošnou, ešte nekodifikovanou slovenčinou: „Bolo to v seďemďesjatej sjedmej krajiňe, pri skleňanom moru a pri dreweňej skaľe...“ Dielka zapísané atramentom dávnymi pisármi odhaľujú zákutia, nečakané aj absurdné konce. V jednej sa napríklad zo 7 trpaslíkov stáva 12 zbojníkov – a keď Snehulienka zomrie, zbojníci ju v sklenej rakve doniesli k hrobu, „a potom od welkiho žialu wšeci sa postrieľali a popadali dnu...“ V inej rozprávke si zas čižmársky učeň Ondrej od čarovnej lampy vypýta úprimne: „Zaňesieš ma do zeleňiho hája, na takuo mesto, zkteriho bisom sa mohou ďíwať na kúpajúcú sa kňažnú“ a nasleduje erotická pasáž o kúpeli kráľovskej dcéry... Hoci človek rozumie snahám obrodencov, z ktorých väčšina boli kňazi, že chceli ukázať „kultúrnu vyspelosť“ národa, a preto v Dobšinského vydaniach uhladili nezrovnalosti – práve profesionálny prístup zadusil ono neopakovateľné čaro autentickosti, bezprostrednosti, hravosti. Napríklad keď autor opisuje havranov ako „dwanác čiernich bobuľuok kolimbajúcich wpowetrí“ – je to obraz, aký by nepoužil asi žiadny profesionál, ale tuná pasuje, človek cíti pulz príbehu, doslova pri tom puká v peci, za oknami meluzína a staručký dedko rozpráva... Týmito pôvodnými rukopisnými zdrojmi (Codex tisovský a Codex diversorum auctorum) sa zaoberá literárna vedkyňa Jana Pácalová: vydala ich ako odborné publikácie pre vedeckých bádateľov. Zaslúžili by si aj čitateľské, historicky prvé vydanie. Bude čakanie na ne ďalšou rozprávkou v seďemďesjatej sjedmej krajiňe?

Teda Vianoce ako Slovo. Slovo, ktorým Boh písmeno po písmene vyslovuje Svet. To, čo videli oči mystika Jána, a to, čo dnes vidia oči súčasných fyzikov, sa zarážajúco podobá. Pevné tvary: kameň, stôl, stolička, úradník, hrad či budova parlamentu, sa rozpadajú na malé čiastočky – písmenká veľkej vety. Vírivý tanec narastajúcej informácie na parkete vesmírnej katedrály. Svet je obrovský narastajúci text. A nielen to: My sami sme slovo – text napísaný v jazyku DNA. Boh sa nás tým slovom nepretržite dotýka priamo zvnútra nášho bytia. Vianoce sú zakódované v tajomnom jazyku DNA. Trikrát som bol svedkom toho, ako sa to Slovo stalo telom v našich deťoch. So zatajeným dychom som celé roky pozoroval, ako sa to slovo vynáralo z hlbiny ich bytostí. Preto sú pre mňa Vianoce v prvom rade slávnosťou detí. Slávnosťou detí tancujúcich okolo toho jediného dieťaťa, v ktorom sa Boh stal človekom.

Zuzana Uličianska

Vianočné nezvyky Sviatky bez ustálených rituálov by sa nám nerátali. Dodržiavanie tradícií považujeme automaticky za niečo pozitívne, pritom úprimne povedané, niektoré zvyklosti sú dosť čudné, napríklad jesť vianočku k šunke, či vytínať zdravý strom, aby sme sa z neho mohli pár týždňov potešiť doma či na námestí. Celé vianočné menu je vlastne jedna veľká gastronomické katastrofa. Kysnuté koláče, huby, údené, klobása, alkohol – nič pre tvory trpiace histamínovou intoleranciou. V období Štedrého večera sa v našich rodinách očakáva predovšetkým vyostrovanie kapustnicovo-šošovicových vojen. „Vy jíte zelné koláče?“ – smiala sa na celé kolo moja česká kamarátka, keď som jej hovorila o otcových obľúbených kapustníkoch. Prečo tak ľpieme aj na tých zvyklostiach, ktoré nám zjavne ubližujú? Zdá sa nám azda, že ak ich budeme dodržiavať, nič okolo nás sa nezmení? Ibaže zmení! Bez ohľadu na naše skvelé recepty. Čo keby sme si naopak počas sviatkov dali mikropredsavzatie zbaviť sa čo i len jedného z našich filozofických či gastronomických predsudkov? „Máme celý rad zvykov, ktoré boli užitočné, ale niekedy sa okolnosti menia, takže si potrebujeme zvyknúť na niečo iné,“ tieto slová zazneli v úvode filmu Posledná výzva. Predniesol ich prognostik Dennis L. Meadows, ktorý bol v roku 1972 vedúcim autorského tímu futurologickej knihy Hranice rastu. Doteraz chodí po svete a presviedča ľudí, aby jej konečne uverili. Meadows vysvetľuje, že zmeniť čo i len spôsob, akým si križujeme ruky na hrudi, vyžaduje istú mentálnu námahu. Aj naše nové vianočné zvyky, či skôr nezvyky, môžu byť spočiatku trochu nepohodlné, ale o to premyslenejšie. Pretože aký ďas nás núti jesť všetko dokopy, hádať sa o hlúpostiach, ba ešte aj tvrdiť, že sú základom našej civilizácie?


Šťastie [...]. Ingrid Bergman KRÍŽOVKY O ŠŤASTÍ

Nota bene

12 2015 Krížovka

autor: Pavol Surovec

41

Vylúštenie krížovky z minulého čísla:

Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na igor.kocian@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou.

Šťastie je zdravý rozum, čisté [svedomie a srdce plné lásky] Anonym INZERCIA

Radi lúštite a chcete podporiť vášho predajcu? Pýtajte si naše letné krížovky a sudoku za 1 euro.

SPONZOR KRÍŽOVKY


KRÁTKE SPRÁVY Z NOTA BENE

Nota bene

12 2015

Predajcovia NB účinkujúci v Divadle bez domova úspešne zvládli premiéru novej divadelnej hry. Herecký kumšt Cecilky, Beátky, Tóna a Pištu môžete najnovšie obdivovať v hre Povinné čítanie – INAK.

Predajcovia sa popri predaji učia aj základom práce na počítači. Pavel z bratislavskej Oslávte Karlovej Vsi na to išiel úplne od piky. s nami rok nášho Najprv sa učil ako zapnúť počítač či nosenia batožín na skrotiť divokú (počítačovú) myš. Dnes Hlavnej stanici v Bratislave. nám už posiela pravidelne e-maily V pondelok 14. decembra vás na a vyrába užitočné tabuľky v Exceli (napr. stanici pozývame na kávu a niečo aj k archívu článkov). Dvadsiateprvé Už je pod zub. Videoupútavku na akciu storočie tak dorazilo aj do jeho života. vás 87 000, ktorí pripravili naši staniční priatelia zo Paľo dúfa, že mu nové zručnosti čítate Nota bene. Keby sme Salónika - kultúrne občerstvenie. v budúcnosti pomôžu pri mali toľko kupujúcich, mohli by Sledujte www.facebook.com/ nájdení práce. sme pomáhať viac. V súčasnosti predáme casopisnotabene. za mesiac 30 000 ks a to je málo zdrojov na nový projekt. Dagmar (č. 1628) z Koliby, ktorá má vianočný recept na str. 24-25, to výstižne zhrnula: „Je veľmi dôležité, aby si ľudia Nota bene kupovali a aj vzali, nielen kvôli tomu, aby pomohli nám, ľuďom bez domova, ale aby zároveň pomohli aj občianskeho združeniu Proti Baví vás piecť na prúdu, lebo keď sa predá viac časopisov ako doteraz, Vianoce a radi by ste sa OZ môže aj nám úplne inak pomáhať. Keď bude viacej podelili? 17. decembra pustíme financií, bude viacej pomoci.“ Ak máte v okolí ľudí, koledy, naservírujeme na stoly ktorí si časopis nekupujú, dajte im prosím vedieť, skvelé jedlo, a ak nám napečiete, tak že Nota bene je naozaj dobré čítanie. Iba spolu k tomu pridáme aj vaše koláče. s vami môžeme pomôcť viac. Našou víziou S našimi predajcami tak spolu strávime je byť dvojtýždenník a spustiť predvianočné popoludnie. Ako Bratislavu pilotný projekt bývania. dobrovoľníci nám môžete pomôcť čaká výskum Ďakujeme! nielen pečením, ale aj osobne, bezdomovectva. Výrazne sa hláste sa na tomas.dobrovic@ na ňom podieľame. Uskutoční sa na Aj notabene.sk. začiatku roka 2016 pod záštitou Inštitútu túto zimu pre výskum práce a rodiny (IVPR) a bude môžete vašim predajcom pravdepodobne spojený s prvým sčítaním ľudí bez v 17 mestách pomôcť viac. domova v Bratislave. Ako tento výskum urobiť sme Mnohí z nich sa sťahujú z ulíc 12. novembra preberali na seminári IVPR, ktorý sme alebo nevykúrených chatiek do tepla, spoluorganizovali. Deň na to sme zorganizovali druhé nocľahární, útulkov či ubytovní stretnutie pracovnej skupiny z celej SR, témou bol prístup ľudí bez domova k zdravotnej starostlivosti a k hmotnému a potrebujú na to viac peňazí. Pýtajte si zabezpečeniu. Práve zlý zdravotný stav a nemožnosť liečiť sa, od nich náš zimný produkt - ilustrovaný či nemožnosť získať sociálne dávky (napr. pre problémy DzivIÁR , kalendár a omaľovánky s trvalým pobytom) zhoršujú situáciu ľudí bez domova a doplňovačky pre dospelých (bez šance riešiť ju). Stretnutie pokračovalo na rok 2016. seminárom o sociálnej doložke vo verejnom obstarávaní a možnosti ako zamestnať aj ľudí Predaj bez domova. Aktivity finančne podporil Nota bene je práca, Nadačný fond Slovenských nie žobranie. Aj v Banskej Časopis si po kúpe vezmite elektrární v Nadácii Pontis. Bystrici. V októbri prebehla médiami informácia o zvýšenom Zriaďte si trvalý príkaz počte agresívnych ľudí žobrajúcich na na náš účet Nota bene v tomto meste. Mrzí nás, že IBAN: SK21 1100 0000 0026 tento negatívny jav priamo škodí oficiálnym 6347 5014 predajcom, ktorí dodržujú kódex a vedia, že SWIFT kód: TATRSKBX. vulgárnosť a agresivita k predaju nepatria. Darujte pravidelne online na Ak sa k vám „domáhači pomoci“ správajú agresívne, volajte priamo www.notabene.sk. políciu, číslo 158 alebo 159.

Proti prúdu

42

.. .

TRVALÁ PODPORA

ĎAKUJEME!


Pouličný časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať ľudí bez domova, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v OZ Proti prúdu alebo partnerskej organizácii mimo Bratislavy. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma, všetky ostatné si

kupuje za 0,70 € a predáva za plnú sumu 1,40 €. Je povinný nosiť preukaz, v Bratislave aj oficiálnu vestu a dodržiavať kódex predajcu (pozri str. 2). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje pravidlá, prosím informujte nás alebo partnerskú organizáciu. OZ Proti prúdu v rámci integračného projektu Nota bene poskytuje predajcom ďalšie služby: základné a  špecializované sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov, podporu streetworkera na predajnom mieste, právne poradenstvo partnerskej advokátskej kancelárie, tréningy, skupinové stretnutia a  workshopy, prí-

Manažment Proti prúdu: riaditeľka Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812. Štatutárne zástupkyne: Mgr. Zuzana Pohánková, Mgr. Sandra Tordová. Redakcia Nota bene: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, zastupujúca šéfredaktorka Ada Jung, 0944 243 446. Fundraising a inzercia: Mgr. Igor Kocian, 0911 654 411. Administratíva: Ing. Fabiola Mokrá, 0911 209 559. Sociálni pracovníci: 02 5262 5962, poradcovia@notabene.sk, Barbora Žiaranová, Mgr. Mária Benkovičová, PaedDr. Libor Klenovský PhD, Mgr. Erik Kapsdorfer. Projekt nosiči batožín: PhDr. Peter Kadlečík, 0907 733 388, Bc. Tomáš Dobrovič. Konferencia ľudia bez domova: projektový manažment Mgr. Nina Beňová, PhD, 0908 434 826. Grafické spracovanie časopisu: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Tlač: Dolis, s.r.o. Všetci uvedení pracovníci majú zároveň osobnú mailovú adresu v tvare: meno.priezvisko@notabene.sk.

stup do kupónového motivačného sociálneho obchodu, príspevky na lieky, internet, PC a telefón zadarmo pre vybavovanie práce, bývania a  úradných záležitostí, úschovu peňazí a  úradných listín a možnosť využívať korešpondenčnú adresu o. z. na zasielanie osobnej pošty. OZ Proti prúdu od roku 2001 realizuje pilotné projekty v oblasti riešenia bezdomovectva, vydáva knihy z  pera ľudí bez domova, organizuje odborné konferencie a vydáva odborné publikácie. Je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Viac na www.notabene.sk.

Mesačník Nota bene, 15. ročník, číslo 174. Vydavateľ: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, www.notabene.sk. IČO: 360 68 781, IČ DPH: SK2021585731, číslo účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, IBAN: SK 21 1100 0000 0026 6347 5014, BIC (SWIFT): TATRSKBX. Registrácia na MV SR dňa 20. 3. 2001, číslo spisu: VVS/1-900/90-17945, na MK SR pod číslom EV 3665/09 ISS N 1335-9169.

Organizácie zabezpečujúce realizáciu integračného projektu Nota bene na Slovensku: BRATISLAVA (od roku 2001): O. z. Proti prúdu, vydavateľ Nota bene, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, poradcovia@notabene.sk, www.notabene.sk, BANSKÁ BYSTRICA (2003): Sociálno-charitatívne centrum Prístav, prevádzkovateľ: Územný spolok SČK, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kleniarová, 048/413 1335, sus.bbystrica@redcross.sk, ČADCA (2006): Dom charity sv. Gianny, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Kukučínová 4, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 0918 874 839, 041/432 40 88, charita.cadca@centrum.sk, HLOHOVEC (2009): O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 3827, viera.vavrova@d2u.sk, HOLÍČ (2009): Azylový dom Emauzy, prevádzkovateľ: N. o . Križovatky, Holíč, Michal Sedláček, 034 668 3110, michal.sedlacek@gmail.com, 0905 579 087, 034 6683110, emauzy@stonline.sk, KEŽMAROK (2006): O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 0905 886 546, 052/466 0212, komunita@kezmarok.sk, KOŠICE (2003): Charitný dom sv. Alžbety, prevádzkovateľ: ADCH Košice, Bosáková ul. Košice, Ing. Bc. Martina Mačingová, 0910 842 182, notabene.kosice@gmail.com, LEVICE (2005): O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ (2010): Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Alena Novajovská, 0911 197 227, 044 552 2052, komunitne.centrum@atlas.sk, MALACKY (2006): Azylové centrum Betánia, prevádzkovateľ: N. o. Križovatky, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 0908 461 988, 034 772 2457, acbetania@orangemail.sk, www.krizovatky.eu, NITRA (2003): Dom charity sv. Rafaela, prevádzkovateľ: DCH Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Andrea Rončková, 0907 451 771, 037 772 1792, rafael.charita@gmail.com, www.charitanitra.sk, PIEŠŤANY (2005): ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 0915 400 577, 033/ 772 7687, domum@kios.sk, POPRAD (2005): ZSS, prevádzkovateľ: O. z. Korene v spolupráci s MsÚ Poprad, Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 0910 890 488, 052/772 4209, socialne@msupoprad.sk, TRNAVA (2006): ADCH Trnava, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Soňa Pobiecka, 0948 091 011, 033/533 3159, kristina.bacikova@charitatt.sk, sona.pobiecka@charitatt.sk, VRANOV NAD TOPĽOU (2009): Charitný dom pre mládež, prevádzkovateľ ADCH Košice, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, 0904 981 536, 057/443 1578, maria.tongelova@charita-ke.sk, ŽILINA (2003): Dom charity sv. Vincenta, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 0918 314 197, 041/724 4795, dchvincent.za@gmail.com


Profile for Proti prudu

Notabene 174 december 2015  

Full content of Nota bene 174 December 2015. Nota bene is a Slovak monthly street magazine sold by homeless people.

Notabene 174 december 2015  

Full content of Nota bene 174 December 2015. Nota bene is a Slovak monthly street magazine sold by homeless people.

Advertisement