__MAIN_TEXT__

Page 1

kupujte iba od predajcu s preukazom číslo preukazu predajcu

1,40€ polovica pre predajcu September 2015/171

cu

EXPERIMENT

Le tn é 1 k pr po eu ríž e lo r o pr v o v ed ica , k y aj

ROZHOVOR Katarzia


Nenechávajte si pre seba, Nástenka

2

ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo 0911 654 411. Nota bene kupujeme s dcérou pravidelne, ale od rôznych predajcov v meste. Chceme, aby každý z nich mal rovnakú šancu predať čo najviac kusov. V každom čísle časopisu je zaujímavé čítanie a predávajú ho slušní a skromní ľudia. Páči sa mi, že napriek svojim osudom nie sú dotieraví a nehrajú na city. Naposledy sme kúpili u predajcu s číslom preukazu 410 a toto všetko platí aj o ňom, za čo mu ďakujeme. Katarína Milé Nota bene! Váš časopis má pre mňa len jednu nevýhodu – že nevychádza častejšie, keďže lepší časopis na slovenskom trhu nepoznám. Myslím, že sa vám podarila skvelá vec – spojiť veľmi kvalitné čítanie s pomocou ľuďom. Celej redakcii aj predajcom ďakujem za ich prácu, ktorá zanecháva vo mne hlbokú stopu. Veronika Dnes som si kúpila Nota bene od predajcu s číslom 1194 na Zochovej ulici v Bratislave. Chcela by som len vyjadriť, že mi dotyčný pán zlepšil náladu. Nie len tým, s akým úsmevom mi časopis predal, ale aj tým, že som si povedala, že ak ten autobus na križovatke nie je môj, tak si časopis kúpim. Našťastie nebol a mohlo sa mi dostať úsmevu, ktorý ma pohladil na duši. Neviem, či sa mu tento odkaz dostane, ale aj tak mu ďakujem Vanesa Inzeráty POZOR! Predajca Ľubo 624 (Aupark podchod, Aupark lávka k Digital parku) kompletizuje osobný archív NB. Ak sa vám doma, prípadne inde, povaľujú čísla 1, 2, 3, 4, 6, 8, 9, 10, 11, 16, 22, 33, ktoré nepotrebujete a neviete, čo s nimi, prosíme, kontaktujte ho, bude vám neskonale vďačný. Kontakt: 0903 206 961. Kto daruje za odvoz funkčnú chladničku s mrazničkou? Kontakt: 0940 822 880. Petra 994, BA. Predajca časopisu hľadá pracovné uplatnenie. Znalosti anglického, talianskeho a ruského jazyka aktívne. Vodičský preukaz skupiny B, práca s počítačom, pracovné skúsenosti z Talianska, Nemecka a Rakúska.

Ideálna pozícia: optimalizácia firemných procesov, stredné a vyššie manažérske pozície. Kontakt: 02/52 62 59 62. Jozef 1106, BA.

Partneri projektu

8

Reportáž Experiment ulica „Keď som sa odhodlala žobrať o jedlo, stratila som akékoľvek pocity,“ opisuje začiatok svojho malého experimentu Galina Lišháková. Možno práve strata pocitov je súčasťou premeny „človeka“ na „bezdomovca“.

Oprava Vážení čitatelia, ospravedlňujeme sa za chybu v článku Droga zvyšuje utrpenie (Nota bene č. 170, august 2015, str. 18). Prvá otázka rozhovoru mala znieť: „Keď ste sa v roku 1993 z Afriky vrátili na Slovensko, musel to byť šok. Tvrdé drogy tu zažívali boom.” Za pochopenie ďakujeme! Redakcia

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze. 3. Predajca predáva časopisy na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze. 4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu. 5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov. 7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka. 8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj oficiálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

Kódex kupujúceho zostavil: Peter Patrónsky

1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka. 2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

Experiment raj Počula som už o všelijakých experimentoch. Nota bene Týkali sa uplatňovania moci, poslušnosti, vý09 2015 drže, inteligencie zvieEditoriál rat či ľudí, náhodného objímania a bozkávania sa na ulici, technológií, baktérií... No experiment, o ktorom som sa dočítala najnovšie, ma nechal nemo sedieť s otvorenými ústami.

3

Projekt je podporený programom Aktívne občianstvo a inklúzia, ktorý realizujú:

14

Téma Zvedavé žraloky Na každého človeka usmrteného žralokom pripadajú dva milióny žralokov zabitých človekom. Pre polievku. Mnohé druhy žralokov môžu za niekoľko rokov úplne vymiznúť, pritom sú najstarším žijúcim druhom na svete.

18

Téma Kanálová epidémia Naše odpadové vody sú obohatené o zvyšky liekov a drog. Vedci z nich dokážu vyčítať, ktoré drogy sú práve populárne, ale vedia aj to, že antidepresíva menia správanie rýb. Čo naše telo nezmetabolizuje, poznačí prírodu.

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

Toto vydanie Nota bene podporili sumou 50€

24 Na obálke: Katarzia, foto: Braňo Šimončík

Nota bene

09 2015

4

Rozhovor To je Katarzia „Nemusím sa tváriť, že život je dokonalý. Pravdivá komunikácia je základný prvok ľudskosti,“ hovorí jeden z najkrajších objavov slovenskej hudobnej scény posledných rokov. KATARÍNA KUBOŠIOVÁ, čiže KATARZIA.

Hlavní podporovatelia projektu NOTA BENE

Fenomén Ako sa rodí zlo Odkiaľ sa v ľuďoch berie agresivita a sklon všetko ničiť, vrátane ľudských bytostí? Dá sa agresie zbaviť? A bolo by to múdre? Prečítajte si, čo o tom hovorí expert klinickej a forenznej psychológie, profesor Anton Heretik.

34

Špión Ingrid a Štefan Ingrid (31) a Štefan (35) Karnerovci sa zoznámili pred štyrmi rokmi počas vianočného večierka pre predajcov Nota bene a už sa nerozdelili. Prstene, ktoré sa im páčili, si našli niekoľko mesiacov pred sobášom na internete.

Na tomto experimente spolupracuje holandské mesto Utrecht so svojou univerzitou a jeho cieľom je sledovať, čo sa stane, keď ľudia každý mesiac „len tak“ dostanú určité množstvo peňazí. Výskumníci rozdelia ľudí na skupiny. Prvá si bude užívať blahobyt bez akýchkoľvek pravidiel, v druhej si členovia budú musieť finančné výhody nejako zaslúžiť, no a tretia, kontrolná skupina, bude fungovať na základe pravidiel, ktoré v meste aktuálne platia. Výšku obnosu zatiaľ oficiálne neprezradili, ale médiami preletelo, že to bude maximálne 1 300 eur. Aj sama na sebe by som s takouto sumou „navyše“ rada experimentovala. Aby som zistila, či sa budem doma len tak povaľovať, alebo či peniaze použijem na svoj osobný rozvoj, alebo či ich, ako som teraz (bez nich) presvedčená, použijem pre dobro iných. Dobrý experiment. A typický pre krajinu, kde si až 45 percent obyvateľstva môže dovoliť a má dovolené pracovať len na čiastočný úväzok. U nás je to 4,5 percenta a s týmto číslom sme spomedzi 30 krajín Európy tretí od konca. Kiež by sme tiež na tom boli tak, aby nám štát – rozumej my sami – mohol za (možné) ničnerobenie mesačne dávať raz toľko, koľko je teraz náš priemerný plat a štyrikrát toľko, koľko nás čaká na dôchodku! Poviete si, že je to len experiment. Lenže Holanďania ho robia s cieľom uvedenia do praxe. Už teraz sú presvedčení, že za peniaze „z neba“ sa ľudia nebudú len tak povaľovať. Lebo všetci už chápu, že to by im ďalší rozvoj a teda ani žiadne osobné či kolektívne šťastie neprinieslo... Ada Jung editorka


Nota bene

09 2015 Rozhovor

4

TO JE KATARZIA „Nemusím sa tváriť, že život je dokonalý,“ hovorí jeden z najkrajších objavov slovenskej hudobnej scény posledných rokov. KATARÍNA KUBOŠIOVÁ, čiže KATARZIA. Juraj Kušnierik

Braňo Šimončík

Aké si mala detstvo? Keď som bola úplne malá, vždy v lete som išla do Košíc k babičke. Chodili sme do lesa na túry, zbierali sme huby a do herbára kvetiny. A potom sme písali básničky, medzi ktorými boli aj niektoré trochu vulgárne, hoci bez vulgárnych slov, ale fakt smiešne. Naučila som sa ich naspamäť a raz sme boli s druhou babičkou v kostole a prišlo na to, že deti majú ísť recitovať. Tak som vyšla pred oltár a začala som recitovať niečo o tom, že „kačka sa močí vo vode a močí si buchtu“ alebo niečo v tom zmysle. (Smiech.) Všetci sa za mňa hanbili. Bolo to vďaka tej druhej babičke, ktorá ma takéto veci učila. Tiež som sa učila bicyklovať s chlapcami, vždy som sa kamarátila s chlapcami. Mala som zobcovú flautu a taký malý klavírik Yamaha, ktorý mám dodnes. Takže už vtedy si inklinovala k hudbe? Mala som šesť rokov, ešte som nechodila ani na základnú školu, keď som povedala rodičom, že chcem chodiť na flautu. Oni že dobre. Tak mi vybavili, že jedna slečna chodila k nám domov a učila ma hrať na zobcovej flaute. No, a keď som bola na základke, začala som chodiť do ZUŠky. Máš súrodencov? Nemám. Vnímala si to ako handicap? Je to handicap hlavne preto, že často musím bojovať s vlastným egoizmom. Vieš, delenie sa o veci, napríklad. Keďže všetko bolo vždy sústredené len na mňa, teraz sa často snažím extrémne deliť o veci a pracovať na tom, aby som nebola iba ja, ja, ja. Ale dosť často to napriek tomu vypláva. Ďalšia vec je, že rodičia boli na mňa strašne upnutí – a stále sú – a to nie je ani pre nich dobre. Všetko, čo sa v mojom živote deje, riešia ešte viac ako svoj život. Všetku pozornosť presunuli na mňa. V puberte som s tým dosť manipulovala. No a nebol nikto, kto by mi vybojoval porušovanie zákazov, tak ako to majú mladší

súrodenci od starších. Niekedy to Nota bene bol celkom boj. A boli na mňa dvaja. 09 2015 Tvoja mama je vynikajúca herečka Eva Pavlíková. Deti hercov zvyknú hovoriť, že vyrastali v divadle. Aj u teba to tak bolo? Bolo, ale malo to aj veľmi pozitívny dopad: videla som veľmi veľa divadelných hier. Chodila som totiž do divadla aj na predstavenia, v ktorých mama nehrala. A chodila som s ňou do rôznych divadiel, aj v zahraničí. Takže divadlo je pre mňa ako literatúra. Mám ho pod kožou. Dalo by sa povedať, že sa zo mňa stal profesionálny divák. (Smiech.) Keď si bola malá, chcela si byť herečkou? Vždy. Nedávno som našla rozhovor s mojou mamou v časopise Žena a život. Mala som vtedy šesť rokov, som tam s ňou odfotená a hovorím tam, že chcem byť operná speváčka. A mama na to: To sa mi páči, to je dobrá kariéra! (Smiech.) Nitra je relatívne malé mesto, mamu tam skoro všetci poznajú. Teba tiež asi skoro všetci poznali, nie? Áno. Bolo to nepríjemné, pretože si všetci mysleli, že mám všade protekciu a vždy, keď ma niekto niekde videl, hneď to mame nabonzoval. Všetci mali pocit, že som z nejakej umeleckej rodiny a preto si o sebe myslím, že som super. Ale vôbec to tak nebolo. V skutočnosti som mala o sebe vždy najväčšie pochybnosti. Dôležitý prvok našej rodiny je to, že otec je čašník. Od šestnástich rokov som inklinovala k tomuto povolaniu. Poza chrbát rodičov som chodila robiť do baru. Bol to pre mňa najväčší zážitok, že ja som tá, čo z tej „pípy“ čapuje pivo. Prišlo mi to ako taká performance. Byť čašník znamená byť stále s ľuďmi a stále stredobodom pozornosti. Poznáš príbehy všetkých tých ľudí, môžeš ich pozorovať a vyvodiť si z toho ponaučenia do vlastného života. V bare som pracovala až do mojich 22 rokov. Teraz sa považujem za skúsenú čašníčku a mám alergiu na drobné chyby, ktoré čašníci robia. Radi sa na tom s otcom zabávame.

Rozhovor

5


Kedy sa tvoje detstvo skončilo? Na jednej strane nikdy neskončí, na druhej strane odchodom do Ameriky. Rozhovor Mala som 16 rokov a konečne som sa dostala z Nitry, ktorá bola pre mňa trochu väzením. Bolo to ako vo westerne: uzavreté mestečko a okolo púšť. Lebo ako puberťak sa bez rodičov nedostaneš nikam. Nepustia ťa. V Amerike som začala vnímať veci a svet zo svojho pohľadu a zisťovala som, že nie je všetko také, ako to do človeka hustia rodičia. Keď som sa vrátila domov, tešila som sa na to, kedy už konečne pôjdem na vysokú školu a nebudem už pod tlakom rodičov, ktorí zo mňa chcú vyformovať to, čo chcú oni. Ale to asi prežíva každé dieťa. Teraz už viem, že rodičia sú super a vždy sa snažili dať mi to najlepšie čo mohli, aj vo výchove. Nota bene

09 2015

6

Raz si mi spomínala, že v Amerike si zložila prvé pesničky. Mali sme tam v škole len štyri predmety. Jeden štvrťrok som mala zbor a ďalší štvrťrok gitaru. Mohla som si vtedy vyjsť do jedálne a sama si tam brnkať. Tam som zložila prvú pesničku a až do nedávna aj poslednú. Čo si počúvala, keď si mala šestnásť? Red Hot Chili Peppers, Aliciu Keys a dosť veľa vážnej hudby. Keď som sa vrátila z Ameriky, začala som vďaka môjmu kamarátovi, bubeníkovi Viktorovi Schramekovi chodiť na džezáky. Dosť široký záber. A ešte u nás doma bolo vždy veľa cédečiek z broadwayských muzikálov, lebo mama sa podľa toho učila svoje role. Vedela som ich všetky naspamäť, a keď som mala deväť, hrala som s ňou vo Fidlikantovi na streche jej sestru. Neskôr som počúvala ešte aj Queen a bavilo ma chodiť na drum&bass. Máš nejaký pamätný zážitok z prvého koncertu, na ktorom si bola? Boli to nejaké džezáky, hrala tam Hiromi. Bola som z toho hotová a asi tri roky som to potom počúvala. Keď mama dostala od Kristínky Turjanovej cédečko Chicka Coreu, hneď som ho skonfiškovala. Úplne od veci bolo to metalové violončelové kvarteto

z Fínska. Apocalyptica. To bolo moje najobľúbenejšie cédečko. (Smiech.) Sama to dodnes nechápem. S mamou sme to počúvali v obývačke na plné pecky. Strašne sme na tom fičali. Ale len keď otec nebol doma, lebo on mal na to alergiu.

Kráľovič. V slovenských textoch je Nota bene dôležité neopakovať klišé. Jazyk je 09 2015 veľmi konkrétny a vie sa ti zaryť do Rozhovor ucha, keď povieš niečo patetické alebo nejakú frázu. Nie je jednoduché písať slovenské texty, ale považujem to za veľmi dôležité. Nejde len o to vydávať tóny a spievať. Ty si vlastne spíker a reflektuješ životy, dobu, atmosféru toho, čo sa deje. Samozrejme, len ak hovoríme o hudbe, ktorá používa na vyjadrenie slovo, a teda niekto v nej spieva.

7

Neubehli ani tri roky od tvojho prvého verejného vystúpenia na koncerte skupiny Saténové ruky. Pamätáš sa, ktoré pesničky si tam hrala? Pamätám: Z vágneho jasné, Spýtala som sa a Mozgové sféry. A ešte Dunaj. A ešte jedna, ktorú som nikdy nikde nehrala. Tá bola úplne prvá a z nej vychádzajú všetky ostatné.

Keď si sa minulé leto vrátila z Portugalska, povedala si mi, že si prvýkrát od svojich dvanástich rokov bez frajera. Ja som vždy bola do niekoho zamilovaná. Bolo to dané mojou neschopnosťou byť sama. Ale myslím, že už to dokážem. Pochopila som, že moje šťastie nemôže byť závislé na nikom a že sa musím naučiť vydržať sama so sebou. Že si musím svoje problémy riešiť sama, a nie ich na niekoho zvaliť a vyžadovať, aby bol môj psychológ.

Prečo človek ako ty cíti potrebu skladať piesne? Podľa mňa to má súvis s textom. Ja to beriem tak, že hudba okolo toho je len na to, aby som mohla poslať ďalej myšlienku. Pre mňa boli vždy dôležité tie básničky. Tak tvoje piesne aj vznikajú? Áno. Keď aj náhodou mám najprv akordy, tak potom listujem v iPhone, kde mám všeličo popísané. Nikdy to nerobím tak, že si poviem: Tak, teraz idem niečo písať... Vždy to vyplýva z toho, že nad niečím premýšľam a na základe toho si niečo píšem a potom to rozvádzam. Ale nevnímam to tak, že toto teraz musím ľuďom povedať, robím to skôr pre seba. Veľmi ma to baví. Mám rýchle asociačné myslenie vo veršoch. Neviem, ako to funguje, ale mozog ako keby išiel sám a ja len zapisujem. Snažím sa, aby aj ten krátky text mal nejakú dramaturgickú stavbu. Nie vždy sa mi to darí. (Smiech.) Tak to potom prepisujem, kým sa mi to nezdá hotové. Hovorievaš, že nevieš hrať na gitare. V skutočnosti hráš zvláštnym a zaujímavým štýlom. Teraz je to tak, že to, čo potrebujem, zahrať viem, a ruky mi začínajú fungovať. Takže už netvrdím, že neviem hrať na gitare. Ale ide o to, že to čo a ako hrám, stále neviem pomenovať. My so Shinou z Longitalu si myslíme, že u žien to funguje viac intuitívne – práca s hmatníkom,

s hudbou, s akordmi. Muži to všetko musia mať pomenované. Joni Mitchell by určite súhlasila. Asi áno. Ja si jednoducho na gitare podľa ucha hľadám to, čo by sa mi tam páčilo a potom sa učím zahrať to, čo som našla. Poznám asi desať akordov a to, ako sa po poltónoch posúvajú barové akordy. Hrám podľa vizuálnej pamäte, a preto sa mi občas na koncerte stáva – keď mám stres alebo keď sa na chvíľu necítim dobre – že mi vypadáva sled akordov. Aké to je spievať o vnútorných veciach pred ľuďmi, ktorých nepoznáš? Nad týmto som sa nikdy nezamýšľala. Prišlo mi to normálne, lebo ja tak s ľuďmi komunikujem. Od malička som bola taká, že som prišla a všetkým som všetko vytárala.

Aj teraz prídem a vysypem tie najosobnejšie veci. Veľa ľudí niečo skrýva a pretvaruje sa, a mňa to hrozne štve. Prečo sa mám tváriť, že som šťastná a veselá, keď mám depresiu? Pravdivá komunikácia je základný prvok ľudskosti. A tým, ktorí za to stoja a ktorým dôverujem, hovorím intímne veci a ukazujem im, že som iba človek. Za to sa nemusím hanbiť. Pokojne poviem, že som klamala, alebo že som podvádzala frajera... A aj to, ako som sa z toho poučila a prečo to nie je dobré, a že má zmysel o tom hovoriť. Nemusím sa tváriť, že život je dokonalý. Hudobníci, ktorým sa podarí nahrať úspešný debut, majú vraj problém s druhým albumom. Je to tak aj v tvojom prípade? Neviem. V tejto chvíli mám napísaných asi dvanásť, trinásť

pesničiek. Chcem ich urobiť ešte viac a potom z nich vybrať. Myslím, že moje nové pesničky sú textovo aj hudobne lepšie ako tie z prvého albumu. Asi som sa nepatrne posunula a piesne sa začínajú týkať aj iných tém. Snažím sa nájsť spôsob ako a s kým to nahrať. Uvažujem, že to bude elektronika, ale je to všetko ešte veľmi krehké a musím to celé nejako vymyslieť. Už ma nebaví hrať koncerty len sama s gitarou. Niečo mi tam chýba. Chcela by som, aby tam niekto za mnou stál. Uvidíme. Nikdy si nemala chuť písať anglické texty? Nechcem nič hovoriť proti ľuďom, ktorí spievajú anglické texty. Zrejme vedia, prečo to robia, a niekedy to je naozaj výborné, a nie je nutné, aby to bolo v slovenčine. Napríklad to, čo robia Veronika Seppová alebo Pišta

Vieš si predstaviť samu seba v rodine, s deťmi? Dúfam, že sa to raz stane. Ale asi až po tridsiatke. Boli sme v tom vychovaní, a nech sa akokoľvek bránim kresťanstvu, sme kresťanská Európa a je do nás vsadený ten model, že žiješ, aby si mal rodinu. Vnímam to ako zmysel toho, prečo som tu. Aby som všetko odovzdala ďalšiemu človeku. Obdivujem tých, čo majú krásne rodiny. Ale možno, keď sa ma opýtaš o rok, už bude všetko inak. Situácia v Európe a na Slovensku sa zvrhne a poviem ti, že priniesť ďalšieho nového človeka do tohto sveta by bolo pre neho skôr zbytočným utrpením. Ale dúfam, že nie.

Katarína Kubošiová (26)

Dcéra herečky Evy Pavlíkovej študovala divadelný manažment a filmovú scenáristiku a dramaturgiu na VŠMU. V roku 2012 v Nu Spirit Clube prvýkrát vystúpila na koncerte kapely Saténové ruky. O rok neskôr nahrala debutový album Generácia Y, za ktorý získala dve nominácie na ceny Radio_Head Awards 2013 v kategórii Nováčik roka a World Music.


EXPERIMENT Nota bene

09 2015 Reportáž

8

ULICA Galina Lišháková

Vladimír Šimíček

V momente, keď som sa odhodlala žobrať o jedlo, stratila som akékoľvek pocity. Možno práve toto je súčasťou premeny „človeka“ na „bezdomovca“. Som hladná. Veľmi hladná. Nejedla som od včerajšieho poobedia a teraz je obed. Bežne jem päťkrát denne, menšie porcie zhruba každé tri hodiny. Ale teraz chcem aspoň trochu pochopiť človeka bez domova. Nemá ani na jedlo a jediná možnosť je vyberať ho zo smetí, alebo oň prosiť. Väčšina reštaurácií v centre Bratislavy má sedenia aj na ulici a práve sa začínajú napĺňať. Pozorujem párik starších ľudí. Ochutnávajú si navzájom z tanierov, ona mu vkladá do úst kúsok rezňa. Pôsobia tak zamilovane, že by im možno ani neprišlo čudné, keby som ich aj ja o kúsok poprosila. Ale nedokážem ich osloviť. Akoby som mala v hrdle dva navzájom sa odpudzujúce magnety. Psychológovia, ktorí skúmali ľudí žijúcich na ulici, tvrdia, že aj keď sú vyhladovaní, dlho zápasia s hanbou a spoločenskými normami, ktoré im nedovolia siahnuť po jedlo do odpadkov či žobrať oň. Aj ja zápasím. A uvedomujem si, že hrabať sa v smetnom koši by mi oproti žobraniu nerobilo žiaden problém. Vyhliadla som si iný, starší párik. Stoja pri okienku s rýchlym občerstvením a ja som odhodlaná prelomiť zábrany. Uzávierka textov do časopisu je dostatočný dôvod. V momente, keď sa k páriku priblížim, žena vkladá igelitku plnú obloženého pečiva do ruksaku a hovorí k mužovi. Mám dojem, že po španielsky. Prihováram sa teda v angličtine: „I´m sorry. I´m very hungry. Can you share your meal with me?“ Prepáčte. Som veľmi hladná. Môžete sa so mnou podeliť o svoje jedlo? Pani na mňa sotva pozrie: I don´t understand. Nerozumiem, odvrkne. No ja mám pocit, že dobre rozumela. Napriek neúspechu, guča v hrdle zmizla. Nemôžem však povedať, že cítim úľavu. Iba necítim úzkosť. Akoby som sa odosobnila. Prelomila som magickú hranicu a je mi už jedno, čo si o mne budú ľudia myslieť... Dve dievčatá sa už-už chystajú zahryznúť do bagiet. Vyslovím svoju prosbu. Prudko odo mňa odstúpia, zrýchlia a s potešením na mňa fľochnú: „Aj my sme hladné.“ Presúvam sa k inej prevádzke. Vysoký muž, asi štyridsiatnik, si kupuje kebab. Z profilu pôsobí sympaticky, má pokojné pohyby, ale ako bude reagovať, to si odhadnúť netrúfam. Napokon je prvým človekom ochotným mi pomôcť! Okamžite z vrecka vyťahuje drobné, aby som si išla kúpiť jedlo. Ďakujem, odmietam si ich vziať a prezrádzam, že sa stal súčasťou sociálneho experimentu. Ochotne so mnou pózuje fotografovi... Žiaľ, stále nemám žiadne pocity. Žiadne znamená ani pozitívne, ani negatívne. Možno práve toto mám spoločné s ľuďmi z ulice. S ľuďmi, ktorých väčšina z nás vníma ako nepríjemnú vec...

Nota bene

09 2015 Reportáž

9


Nota bene

09 2015 Reportáž

10

Partia mladých mužov, pôsobia ako robotníci. Stoja v rade na rýchle občerstvenie. Podídem k prvému, odnáša si dva trojuholníky pizze na dvoch papierových táckach. „Prepáčte, že vás obťažujem. Som veľmi hladná. Podelili by ste sa?“ Ani nedopoviem, okamžite mi podáva polovicu svojho obeda. Nechce ju vziať späť, ani keď mu vysvetľujem, že som novinárka. Okamžite ju zjem, čo sa ihneď ukáže ako chyba. Keď totiž vzápätí vybehnem so svojou prosebnou formulkou na dve dievčatá, vtipne ma odbijú: „Nepodelíme sa. Práve ste zjedli pizzu.“ Elegantný pár v bielom, na inej ulici, pri inom stánku, mnou pohrdne: „Aj my sme hladní,“ zaškerí sa džentlmen. Zato muž s pomaľovanou gitarou, ktorý dlho zvažuje, či si kúpi v stánku s drobným ovocím jahody, sa so mnou o ne bez mihnutia oka podelí. A ešte mi aj dáva peniaze, aby som si išla kúpiť pečivo, lebo z jahôd sa poriadne nenajem... Po čase sme náš experiment obrátili. Kúpili sme pizzu a Vlado, ktorý sa ako fotograf zúčastnil experimentu so mnou, ju daroval mladíkovi v skupinke mužov očividne žijúcich na ulici. Zobďaleč pozorujem, ako ju okamžite ponúka ostatným. Doslova k nim uháňam, aby sa ušla aj mne, ale už je rozdaná. Chlapec mi dovolí, aby som si odtrhla z jeho trojuholníka a starší muž, ktorý si ešte nestihol odhryznúť, mi núka celú svoju porciu. Som dojatá. A hneď si s radosťou uvedomujem, že pocity sa mi konečne vracajú...

Keď sme nad uskutočnením tohto malého experimentu ešte len uvažovali, Sandra Tordová, šéfredaktorka Nota bene, bola presvedčená, že inak dopadnúť nemôže. Ľudí bez domova pozná roky. Nedostatok je ich dennou realitou, ale napriek tomu, či práve preto, sa podelia aj o posledné. A my? Neurobiológovia dokážu vďaka technickému pokroku pozorovať, čo sa deje v ľudskom mozgu pri pohľade na človeka žijúceho na ulici. Viete, čo to je? Je to rovnaká emocionálna reakcia, aká vzniká pri pohľade na nepríjemný predmet! Teda nie ako na nepríjemného človeka, či na odpudzujúce zviera. Ale ako na vec... Aké to je – byť vnímaný ako vec? Ako to človeka mení a zmení? Zakladateľ nízkoprahových útulkov pre ľudí bez strechy nad hlavou Juraj Baráth to približuje takto. „Ľuďom na ulici síce ostáva ten istý slovník, ale menia sa vzorce ich vnímania a ich reakcie na realitu. Kým bežne si plánujeme budúcnosť na roky, ľudia bez domova iba na jeden deň. Pretože na ulici musia vynaložiť všetky sily, aby ho prežili. Strácajú zdravie, lebo zvyčajne jedia veľmi lacnú a nízkokalorickú stravu. Niektorí pred ňou dávajú prednosť alkoholu, aby zabudli na minulosť, na svoju situáciu, na samotu.“ A iste aj na mnohé príkoria... Odvážili by ste sa na experiment, ktorý by vám pomohol vcítiť sa do ich kože? Autorka je redaktorka týždenníka Eurotelevízia.


Nota bene

Nota bene

09 2015

09 2015

Téma

Téma

12

13

Plášť neviditeľnosti Je to len centimetrová rúrka, do ktorej sa dá vopchať povedzme klinec. Pritom je to zázračný plášť neviditeľnosti. Galina Lišháková Plášť magnetickej neviditeľnosti zostrojil spolu so svojím tímom fyzik doc. Ing. Fedor Gömöry, DrSc., (62) a hneď oň prejavila záujem NASA. Pred stretnutím s čerstvým nositeľom ocenenia Vedec roka sa patrilo trochu si naštudovať, ako vlastne magnetická neviditeľnosť funguje. Základom objavu je myšlienka, že je možné vytvoriť objekt, ktorý vložením do magnetického poľa stratí to svoje, pričom v jeho okolí sa magnetické pole nezmení. Tak sa objekt stane neviditeľným... Fedor Gömöry je sám zvedavý, aké využitie sa pre plášť nájde. Celý tím objav stále zdokonaľuje, ale pretože je už zverejnený, môžu s ním experimentovať vedci z celého sveta. „Predstavte si, že namiesto očí máte merače magnetického poľa. Ak by existoval svet, kde má magnetické pole rovnakú úlohu ako u nás svetlo, živočíchy, ktoré by v ňom žili, by mohli mať schopnosť rozlišovať, čo je potrava a čo nebezpečenstvo podľa magnetizmu. Pomocou takýchto očí by ste videli všelijaké magnetické predmety, napríklad kusy železa, ktoré sú v tejto miestnosti. A ak by som ich chcel pred vami utajiť, schoval by som ich do plášťov magnetickej neviditeľnosti. Ale náš pokrok je v tom, že ani tie plášte by ste nezbadali. Nie je to teda optická neviditeľnosť, ale magnetická.“ Prvý plášť magnetickej neviditeľnosti vyrobili v Elektrotechnickom ústave SAV pred tromi rokmi. Bola to rúrka s priemerom pár milimetrov a dĺžkou jeden centimeter. Zatiaľ príliš malý plášť. Popred merače magnetického poľa by sa v ňom dal prepašovať napríklad spomínaný malý klinec. Čo ešte? Vedec sa smeje. „Ľudia sa pýtajú, či by som vedel cez letiskovú kontrolu dostať náboje a pištoľ. Svojho času boli torpéda s magnetickými

Vladimír Šimíček pre SAV rozbuškami, ktoré sa navádzali na vojenské železné lode. Keby sme takú loď dokázali zabaliť do nášho plášťa, torpédo by ju nezbadalo. Ale na ochranu vojenských lodí existujú už iné, jednoduchšie riešenia. Pomocou špeciálneho zariadenia sa demagnetujú, takže torpédo ich nenájde. Myslím, že aj pištoľ a náboje by išlo prepašovať jednoduchšie.“ Použitie plášťa trochu komplikuje podmienka, že musí byť ochladený na -196 °C. Takú teplotu ľudský organizmus neprežije. Možno by neprekážal humanoidom vyslaným na Mars, kde sú teploty aj hlboko pod nulou, ale my sa zatiaľ zo zabalenia do plášťa neviditeľnosti tešiť nemôžeme. „Tu sme na oddelení supravodičov, čiže materiálov, ktoré ideálne fungujú iba pri veľmi nízkych teplotách, a jeden je použitý aj na našom plášti. Tieto materiály sa používajú napríklad v magnetických rezonančných prístrojoch, kde však musia byť tepelne izolované, aby mohli byť ochladzované. Môže sa však stať, že už zajtra niekto objaví supravodič, ktorý nepotrebuje chladiť. Všetko je vo vývoji.“ Na začiatku vedec uvažoval o využití plášťa magnetickej neviditeľnosti v zdravotníctve. „Bola to prvá myšlienka, ale nerád na to spomínam. Dal by sa tam využiť totiž len teoreticky. Keď idete do praktických podrobností, zistíte, že nie. Magnetická rezonancia, ktorá sa používa na vyšetrenie rôznych orgánov ľudského tela, potrebuje vytvoriť pomerne veľké magnetické pole, navyše musí byť stále rovnaké. Keď má niekto napríklad strojček na srdce, tak na to vyšetrenie vôbec nemôže ísť, lebo strojček by mohol magnetické pole zdeformovať a princíp, na ktorom sa vytvára obraz vyšetrenia, by sa rozladil. S naším plášťom na strojčeku by sa magnetické pole nenarušilo,

Plášť, pozostávajúci zo štyroch prekrývajúcich sa pásikov supravodiča (zelené), zabalených do niekoľkých vrstiev feromagnetického materiálu (hnedé).

Vypočítané rozloženie magnetického poľa v okolí plášťa.

ale neviem si predstaviť, ako vyrobiť obal na taký strojček. Myslím, že by sa dal ochrániť aj jednoduchšími metódami.“

preskúmali pri inom experimente a tušili sme, že na overenie teórie španielskych kolegov budú vhodné. Domnienku sme prepočítali, vyskúšali a fungovalo to.“

Zo sveta však prichádzajú prvé zmienky o využití výsledkov experimentu Fedora Gömöryho a jeho tímu. „Vedcov z čínskeho Nankingu, ktorí sa zaoberajú protikoróznou ochranou železných tyčí v betóne, zaujalo, že sme magnetickú neviditeľnosť dosiahli vďaka použitiu dvoch materiálov protichodných vlastností – supravodiča a feromagnetika. Zostrojili plášť na podobnom princípe, ale kombináciou dvoch materiálov s rôznymi chemickými vlastnosťami, ktorý dokáže ,zneviditeľniť´ železné tyče v betóne pred časticami spôsobujúcimi koróziu. Ďalší vedci zo Singapuru zasa vytvorili dvojvrstvový tepelný plášť, aby odtienili predmet od prúdenia tepla.“ No a Nemci z Karslruhe dosiahli svetelnú neviditeľnosť pre takzvané difúzne prostredie, čiže také, v ktorom sa nachádzajú čiastočky niečoho, čo rozptyľuje svetlo. „Aj oni sa odvolali na naše zistenie, že stačí mať dve vrstvy materiálov s diametrálne odlišnými vlastnosťami, aby vznikla istá forma neviditeľnosti, v ich prípade optická. Tá je mimochodom jednou z najvychytenejších tém v súčasnej fyzike. Stále sa na nej pracuje, ale cieľ sa zatiaľ dosiahnuť nepodarilo. No toto sú rôzne krôčiky, ktorými sa k nemu približujeme. Aj preto na článok o našom experimente bola vo svete taká veľká odozva a zaujíma sa oň NASA.“

Ale spôsob, akým je financovaná veda, sa laikom vysvetľuje ťažko. „Teraz je veľký tlak na to, aby vedci robili len na veciach, o ktorých panuje presvedčenie, že budú užitočné. Takže skoro všetko, čo robíme, je spolupráca na nejakých projektoch. Najzávažnejšie objavy však často vznikajú neplánovane. Aj na potvrdení plášťa magnetickej neviditeľnosti sme robili popri iných veciach, priam načierno. Povedali sme si, že to za to stojí. V roku 2012 sme zostrojili prvý maličký pláštik magnetickej neviditeľnosti. Ale aby sme mohli spraviť väčší a v overovaní metódy pokračovať, potrebovali sme oficiálne odobrenie.“

Odobrenie na to, aby aspoň jeden človek z tímu mohol na plášti pracovať s plným nasadením, aby dostali prostriedky na kúpu potrebného materiálu, aby mohli ísť na vedeckú konferenciu prezentovať výsledky... „Lenže akurát v tom roku žiadna možnosť ako ich získať nebola. V tomto smere sme na jeden a pol roka uviazli. Až potom prišla výzva na podávanie žiadostí o granty. Našťastie všetci kompetentní uznali, že to je výskum, ktorý má zmysel podporiť, a teraz v ňom už tretí rok pokračujeme. Náš prvý pláštik fungoval len pre konštantné, čiže nemenné magnetické pole. Teraz pracujeme aj so striedavým magnetickým poľom. Súvisí to s našou Už v roku 2012 sa prvýkrát zjavili články o existencii hlavnou témou, vývojom supravodivých zariadení pre plášťa magnetickej neviditeľnosti. Prečo trvalo tak dlho, elektrotechniku, aj tam by sa možno dal plášť využiť.“ kým sa objav dostal do sveta? „Teóriu o tom, že by malo byť možné taký plášť vytvoriť, vyslovili naši španielski kolegovia, Vynález, ktorý ešte pred niekoľkými desaťročiami s ktorými roky spolupracujeme. Hľadali niekoho, kto by ju patril rovnako do oblasti vedeckej fantastiky ako kedysi overil. Nám sa to podarilo za tri mesiace, čiže veľmi rýchlo, Verneho vzducholode, si skrátka hľadá svoju cestu. aj vďaka náhode. Práve sme totiž pracovali s vhodnými materiálmi na zhotovenie takého plášťa. Veľmi dobre sme ich Autorka je redaktorka týždenníka Eurotelevízia.


Nota bene

09 2015 Téma

14

Zvedavé ŽRALOKY

vyrazí veľkou rýchlosťou z 30 metrovej hĺbky a doslova za ňou vyskočí. Ostatné žraloky sa živia všetkým, čo je unavené, mŕtve a vyplavené na more. Keď dôjde k stretu človeka so žralokom, sto percent ľudí sa otočí a začne rýchlo plávať preč. „A to je chyba. Ako náhle sa žralok zjaví, máme tendenciu sa zľaknúť, začneme kopať nohami, kričať, potiť sa a sme nervózni. Plávať od žraloka v panike preč je to najhoršie, čo môžeme urobiť. Nehody vznikajú z jediného dôvodu, že žralok je zvedavý. Pláva niekde v hĺbke, ani o tom nevieme, no potom sa zľakneme, začneme vyplavovať adrenalín, ktorý žralok zacíti, ale nevie si vyhodnotiť, čo sme za zviera. Tak sa pokúsi svoju obeť doraziť. Strach do vody nepatrí, dôležité je ostať v pokoji. Žralok vycíti, že mu nechcete ublížiť a väčšinou ustúpi. Je to lovec, ktorý vie, že ste ho odhalili. Nemajú o nás záujem.“

Na každého človeka usmrteného žralokom pripadajú dva milióny žralokov zabitých človekom. Na polievku. Petra Nagyová

„Ak sa vám podarí stretnúť žraloka, ste najšťastnejší ľudia,“ hovorí cestovateľ, filmár a fotograf Richard Jaroněk. Richard sa so žralokmi potápa už takmer 20 rokov. Prvých stretol pri náhodnom potápaní v Karibiku a v Indonézii, profesionálne sa im začal venovať neskôr. „Začalo sa to v roku 1999, keď sme v Juhoafrickej republike točili film Steva Lichtaga s názvom Carcharias – The Great White o veľkom bielom žralokovi,“ spomína si. Okolo žralokov bol vtedy veľký boom a jediný film, ktorý existoval, bol Čeľuste. „Film u ľudí vyvolal taký strach, že ďalšie roky

plienili v mori všetko, čo malo plutvy. Otázkou bolo, kto prinesie svedectvo o žralokoch ako prvý.“ Filmári točili v juhoafrických vodách asi rok. Napokon vznikol 30-minútový dokument. „Nakrúcali sme v asi osem metrovej hĺbke, vo vodách, kde je veľmi slabá viditeľnosť. Keď sa objavili prvé žraloky, mali sme chuť utiecť z vody. Videli sme asi na tri metre. Keď priplával prvý, nevedeli sme, kde začína a kde končí,“ hovorí o neľahkých začiatkoch dokumentarista. V tom čase ešte nikto presne nevedel, ako sa žralok správa, či pláva vo svorke,

alebo je samotár, a či sa k nemu dá priblížiť. „Nevedeli sme, do čoho ideme,“ hovorí filmár, ktorý má za sebou viac ako 500 ponorov so žralokmi (celkovo 1500 ponorov) na Srí Lanke, Borneu, v Malajzii, Karibiku či Mozambiku a Juhoafrickú republiku navštívil 80-krát. Žraloky tam mali okolo päť metrov a mohli vážiť asi tonu a pol. „Verte mi, v klietke som stál na špičkách. Nevystrčil by som z nej ani malíček.“ Žraloky sú vraj veľmi zvedavé. „Radi si vás testujú. Prídu, krúžia okolo vás, buchnú si do vás

chvostovou alebo chrbtovou plutvou. Aj to je ich spôsob dorozumievania,“ opisuje dobrodruh, ktorý pochodil celý svet a ktorý sa živí dokumentovaním divočiny. Od adrenalínu závislý nie je. „Celý život sa učím ovládať. Strašne ma baví približovať sa k zvieratám a skúšať, kam ma pustia – či je to slon, nosorožec alebo žralok. Musíte ich však poznať, vedieť sa hrať a strach vypustiť.“ Vďaka tímu filmárov sa podarilo zistiť, že okolo Mysu dobrej nádeje sa pohybuje približne 40 žralokov bielych. Sú to samotári, ktorí rešpektujú jeden

Richard Jaroněk

druhého. „Nám sa však podarilo dokázať, že vedia spolupracovať. Lovia vo svorke, pričom jeden robí návnadu, druhý útočí zozadu. Každý z nich má svoju úlohu,“ hovorí fotograf. Na svete existuje asi 360 druhov žralokov. Dvanásť z nich je pre človeka nebezpečných a štyri sú skutočne nebezpečné – žralok modrý, belavý, dlhoplutvý a tigrí. „Žralok nikdy neútočí na hladine, ako to vidíme v amerických filmoch, keď zrazu uchmatne surfera. Je to mýtus,“ vysvetľuje dokumentarista. Žralok biely napríklad loví tak, že za korisťou, ktorou je väčšinou ryba alebo uškatec,

Fotograf a dokumentarista Ján Husár sa už tiež potápal v rôznych vodách sveta. Spolupracoval napríklad na nakrúcaní záberov pre film Revolution, známeho biológa, fotografa a potápača Roba Stewarta. Aj podľa neho sú žraloky veľmi zvedavé a deväťdesiat percent z nich nie je nebezpečných. „Nežerú mäso, len planktón. Ročne je zaznamenaných asi šesťdesiat stretov žraloka s človekom, no možno tak štyri z nich sú pre človeka smrteľné. Pritom šlo veľmi pravdepodobne o zlú identifikáciu.“ Na rozdiel od toho človek vraj zabije milióny žralokov ročne pre plutvy do polievky. „Tento biznis prosperuje najmä v Číne a Hongkongu. Pytliaci zabijú desať percent žralokov ročne. Hrozí, že o desať, pätnásť rokov žraloky biele úplne vymiznú. To je šialené.“ Na každého človeka usmrteného žralokom pripadajú dva milióny žralokov, ktoré zabije človek. Vedci už niekoľko rokov vyzývajú k obmedzeniu lovu žralokov, aby ich zachránili pred vyhubením. Polievku zo žraločích plutiev milovali už čínski cisári, dnes ju možno ochutnať nielen v ázijských, ale aj amerických reštauráciách. „Málokto si pritom

Nota bene

09 2015 Téma

15


Nota bene

Nota bene

09 2015

09 2015

Téma

Téma

16

17

Ján Husár uvedomuje, že mnohé druhy žralokov môžu za niekoľko rokov úplne vymiznúť. Na trhu je dopyt nielen po plutvách, ale aj po mäse. V Číne veria, že žraločia polievka zvyšuje potenciu. Žraloky pritom hrajú významnú úlohu v morskom ekosystéme a pre zachovanie rovnováhy druhov,“ vysvetľuje Ján Husár. Pracoval na dvoch projektoch, ktoré zabíjanie žralokov dokumentovali. „Začali ma fascinovať. Z nakrúcania a interakcie

s nimi som mal potrebu ukázať, že ich treba chrániť. Je to veľký biznis, pričom vo svete sa vraždia nielen žraloky, ale aj korytnačky či delfíny.“ Pred tromi rokmi strávil Ján Husár tri týždne v Ománe. S fotografom Tomášom Halászom sa im podarilo preniknúť do komunity rybárskych rodín. „Bola to silná skúsenosť,“ hovorí Tomáš Halász. „Počas fotenia rybolovu som bol asi meter od žraloka

chyteného na návnadu. Viac ako strach som cítil ľútosť. V oceáne boli naťahané desiatky kilometrov lán s návnadami, na ktoré sa žraloky sami chytia. Buď zomrú postupne, ešte než prídu rybári, alebo ich zabijú hákmi či utlčú palicami. Bolo to veľmi surové.“ Ešte horší je však podľa neho vysoko industrializovaný rybolov medzinárodných, často európskych lodí, ktoré lovia sieťami všetko živé a doslova plienia oceány.

Tomáš Halász V Ománe stretli rybárov, ktorí sa živia lovom už celé generácie. „Niektorí zarábajú enormné peniaze. Iní žijú na pokraji chudoby, lebo už nemôžu chytiť dostatok ani len pre svoju rodinu,“ upozorňuje Ján Husár. Približne tretina sveta je závislá od rybolovu. „To, že sa ryby v moriach a oceánoch lovia vo veľkom, je pre rozvojový svet niečo katastrofálne. Je to vidieť aj na príklade zo Somálska, kde sa pirátmi často

Často sú démonizované,“ konštatuje fotograf, ktorý sa svojimi snímkami snaží ukazovať, kam to celé speje. „Ryby sa nebudú môcť rozmnožiť Do roku 2050 hrozí svetu kolaps natoľko, aby sa zachovali stavy. rybárskeho priemyslu v dôsledku To prinesie ešte väčšiu chudobu nedostatku rýb. O vyhubení žralokov v rozvojových krajinách a menej nehovoriac. „Žraloky sú najstarší morských rýb pre západný svet. žijúci druh na svete. Za posledných Záchrana žralokov je len špička 60 miliónov rokov nezmenili svoj ľadovca. Ľudstvo ničí ekosystém tvar, len boli väčšie. O oceánoch, v oveľa väčšej miere a čoskoro to ale ani o žralokoch nevieme nič. pocíti každý z nás,“ dodáva. stávajú chudobní rybári. Vylovili sme im všetko, čo sa dalo, a mnohí nemôžu uživiť svoje rodiny.“


KANÁLOVÁ EPIDÉMIA

Z odpadových vôd dokážu naši vedci vyčítať, ktoré drogy sú práve populárne. Ale aj to, že antidepresíva z psychiatrickej nemocnice menia správanie rýb. Jana Čavojská V laboratóriách Fakulty chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity pravidelne analyzujú vzorky z čistiarní odpadových vôd. Ide im o monitoring drog a liekov a hľadanie spôsobu, ako ich z prírody odstrániť. Zatiaľ totiž neexistujú technológie, ktoré by tieto látky dokázali v čistiarňach odpadových vôd rozložiť.

Anna Hanusová a Tomáš Mackuľak.

Najväčšia bratislavská čistiareň odpadových vôd vo Vrakuni musí denne vyčistiť stotisíc metrov kubických vody. Kanalizácia je plná amoniaku a organických zlúčenín ako ropa, cukry a bielkoviny. S nimi si čistiarne dokážu bez výrazných problémov poradiť. Náš odpad je však obohatený aj o zvyšky chemických liekov a užitých drog. V našich telách sa nezmetabolizujú úplne. Vylúčime ich a kanalizáciou sa dostanú naspäť do prírody. „Napríklad antidepresíva potom menia správanie rýb,“ hovorí Tomáš Mackuľak z dvanásťčlenného výskumného tímu, ktorý vedie doktorka Birošová. Pri analýze odpadovej vody z osemnástich slovenských miest sa presne ukázalo, kde sa ľudia napchávajú akými medikamentmi. Napríklad v Piešťanoch je veľa tramadolu, lieku na pohybový aparát, ktorý užívajú pacienti kúpeľov. Pri psychiatrických nemocniciach sa zas prejavilo zvýšené množstvo zvyškov antidepresív. Najťažšie rozložiteľné sú kontrastné látky pri CT vyšetreniach a niektoré lieky na rakovinu. „Antibiotiká sú všade rovnaké. Lekári ich predpisujú veľmi veľa, hlavne v zimnom období. A tým sa v odpadových vodách vyvíja čoraz viac rezistentných baktérií.“ Tomáš Mackuľak vysvetľuje, ako to množstvo v prírode postupne vytvára odolné baktérie. Tým si budujeme rezistenciu na účinné látky antibiotík. Hrozí, že nám budú zaberať čoraz menej. A účinný systém čistenia odpadových vôd bude musieť odstrániť nielen polutant, ale aj rezistentné baktérie. Inak nám časom bude zaberať menej a menej účinných látok. „Časť pozostatkov liekov rozložiť vieme, ale len v laboratóriu. Technológia

Laboratórium je vraj bezpečné.

Táto rastlina nasaje do seba chemikálie.

je zatiaľ príliš drahá na bežné použitie.“ Preto je cieľom projektov pod vedením docenta Igora Bodíka a profesora Jána Hiveša vyvinúť cenovo dostupný spôsob čistenia odpadových vôd. Podobné analýzy robia v celej Európe. S drogami sme na tom vraj ešte dobre. V našom odpade dominuje pervitín a počas festivalov narastajú množstvá marihuany a extázy. Zjednodušene povedané – čím bohatšia krajina, tým viac kokaínu v odpadových vodách. S našimi množstvami v prepočte na obyvateľa sa však absolútne nedoťahujeme na mestá ako Londýn alebo Amsterdam. Kanál prezradí aj lokalitu, kde drogu varia. Zrazu v odpade vyskočí vyššie množstvo polutantov. Vedci dokážu odlíšiť metabolity, teda užitú drogu od drogy vysypanej. Neprezradia však nič. Tieto dáta poskytujú len polícii a ministerstvu vnútra. No a aby sme uzavreli zoznam nerestí, vedia namerať aj nikotín. Testy ukázali, že len v Bratislave sa denne vyfajčia cigarety za 0,3 milióna eur. V praxi monitoring vyzerá tak, že na čistiarni odpadových vôd odoberie prístroj vzorku každú hodinu v priebehu 24 hodín. Vedci získajú liter tekutiny, charakterizujúci jeden deň. Analyzujú ho na mikrobiológiu, hlavne stafylokoky a E. coli, aby vedeli, čo všetko z mesta priteká a akých rezistentných baktérií je tam najviac. A analyzujú výskyt stopäťdesiatich druhov liečiv a drog. V laboratóriách potom testujú spôsoby, akými nebezpečné látky rozložiť. Jednou z možností sú železany, ktoré počas svojho rozpadu degradujú prítomné liečivá. „Ich použitie je však šialene drahé,“ hovorí Tomáš Mackuľak. Vedci skúšajú aj iné postupy. Napríklad rastliny dokážu nasať niektoré nebezpečné látky. Tým sa však stávajú toxickými. Treba ich spáliť, nesmú sa stať potravou žiadneho živočícha, lebo by sa kontaminácia dostala do jeho tela. Ďalší z členov tímu, doktor Vojs, skúma využitie bórom obohacovaných diamantových elektród.

Nota bene

09 2015 Téma

19


Nota bene

Nota bene

09 2015

09 2015 Ľudia

Ľudia

21

20

Zľava Jenda, Matěj a Jiří.

Jiří v marockom pohorí Atlas.

Handbike experiment V šestnástich rokoch takmer úplne ochrnul. Island, Izrael, Palestínu a Maroko prešiel na handbiku, ktorý ovláda len svalmi na ramenách. Jiří Čeloud (25) sníva o ďalšej ceste, do Ázie. Galina Lišháková Život mu zmenila sekunda, na akú sa nedá pripraviť. Znehybnila mu celé telo, až na pár svalov. Pocity beznádeje, smútku, výčitky, ilúzia novej nádeje, príval vnútornej sily... A znovu beznádej a tie isté emócie dookola... Po pol roku v nemocnici ho zmobilizovali Vianoce strávené u rodičov. „Bol som na nich úplne odkázaný a bolo to také frustrujúce, že som sa okamžite prestal zaoberať tým, či budem, alebo nebudem chodiť. Začal som riešiť, ako sa čo najskôr osamostatniť. Jediné, čo človek môže v takom stave, je začať cvičiť. A naučiť sa veľkej trpezlivosti. Lebo kým som si povedal, už je to dobré, môžem zasa žiť, ubehlo päť rokov.“ Dnes Jiří pracuje v charitatívnom obchode Hviezdny bazár, do ktorého zháňa oblečenie a predmety od známych osobností a zároveň ich predáva. Zisk ide na Českú asociáciu paraplegikov, čiže ľudí na vozíku s postihnutím chrbtice, ktorej je členom. Vraví, že žije normálny život, len s prekážkami iného druhu, aké poznajú tí, ktorí sa pohybujú bez vozíka. „Ľudia si myslia, že problém nastane, len keď narazíte na desať schodov, ale mňa zastaví aj pár centimetrov vysoký obrubník. Tých prekážok, s ktorými sa denne stretávam, je množstvo, takže často musím oslovovať okoloidúcich, aby mi pomohli. Ale väčšinou sú veľmi ochotní. Mám obrovské šťastie na ľudí.“

archív Jiřího Čelouda Sen o vandrovke vyklopil niekoľkým kamarátom z čias puberty, už keď bol trochu zrehabilitovaný. „A tak sme na handbikoch vyrazili cez južné Čechy a kúsok Rakúska. Bolo to asi 300 km. Vzali sme si len spacáky, karimatky, stan, po jednom náhradnom oblečení, nejaké konzervy... Keď sme videli, že to ide, začal som snívať o dlhšej ceste, trebárs dvojtýždňovej, cez Slovensko do Užhorodu. Ale kamarát Jenda pri štvrtom pive navrhol, aby sme išli na Island. Tak vznikla naša prvá veľká šesťtýždňová púť.“ Jenda a Matej sú úplne zdraví. Jirkovi otec vyrobil pomôcku, ktorú si pripevní o ramená, zakvačí o kormidlo a pomocou funkčných ramenných svalov vozidlo poháňa. Nemá žiadne výnimočné požiadavky, hoci vzhľadom na telesný hendikep by boli úplne na mieste. Neodrádza ho ani riziko preležanín, ktoré sa mu už raz na takejto ceste vytvorili na nohe. Vozí so sebou veľkú lekárničku, takže si ich ošetril a pokračoval v ceste. Rovnako ako ostatní spí pod holým nebom alebo v stane, keď dôjdu zásoby potravín, nepohrdne ani jedlom z kontajnerov, a keď nie je iná možnosť, neumýva sa aj niekoľko dní. Rekord v tomto smere zaznamenal s partiou v Maroku, kde boli bez sprchy 35 dní. „Prvé dva týždne sme si zvykali, že smrdíme a sme lepkaví,

potom sme to prestali vnímať. Ale nevšimli sme si, že by sme preto niekoho odpudzovali.“ Do prírodného terénu handbike nie je, zvládne nanajvýš lesnú cestu či kúsok po púšti, takže Jiřího výpravy sa orientujú na klasické dopravné komunikácie. „Island sme prešli po diaľnici číslo 1, ktorá je kompletne asfaltová. Len asi 25-metrový šutrový úsek sme absolvovali autom, lebo sme mali problém s pneumatikou. Primárne putujeme krajinou skôr mimo civilizáciu. Ale keď sme boli v Izraeli, chceli sme vidieť Jeruzalem a tie najzásadnejšie pamiatky. Čo sa ukázalo ako veľmi náročné, lebo sú to miesta plné bariér. Keď sa inak nedalo, chalani ma vzali na ramená.“ Z Jirkovho denníka: „Deň 11 až 18. Matej pri výjazde na Kraflu (vulkanický komplex – pozn. red.) zlomil kľuku. Večer, ešte než sme šli spať, sme napísali email jedinému dealerovi handbikov. Keďže bolo neskoro, povedali sme si, že mu ešte ráno zavoláme. Zobudili sme sa o niečo skôr a po krátkom rozhovore sme dostali kontakt na jediného zákazníka danej firmy, ktorý si nedávno objednal nový handbike, mal doraziť zhruba do týždňa. Zhodou okolností bol tento pán menom Gisli z Mývatn (kde sme sa práve nachádzali) vlastníkom miestneho kempu. A i keď práve nebol doma, cez svojich pracovníkov zariadil opravu našej kľuky. Všetko sprevádzalo veľké šťastie a tak nám ju zvarili v miestnej elektrárni Krafla. Chceli sme záhadnému Gislimu poďakovať, preto sme zostali v Mývatne do druhého dňa. Plánovali sme návštevu na 20, 30 minút. Z poďakovania sa však vykľulo pozvanie na večeru, prespanie v kempe, pomoc s plánovaním trasy a mnoho ďalších vecí...“ Jiří dodáva, že Gisli bol navyše vozičkár. A že na ich cestách sa vyskytuje zvláštna priama úmera – čím väčšia smola sa im prihodí, tým viac nápomocných ľudí stretnú. V Maroku snežilo. Z denníka: „Sme 15 km severne od mesta Zeida v pohorí Atlas a Afrika nám ukazuje svoju trochu belšiu tvár. Nasnežilo nám pol metra, cesty sú uzavreté, ľudia

k nám neboli práve najvrelejší, ale chlapík menom Cruz sa vzoprel i polícii, ktorá nám zakázala úplne všetko a povedal im: Tí chlapci budú bývať u mňa, či s tým súhlasíte, alebo nie! Takže sme už 3. deň v dome bez elektriny, popíjame v spacákoch darovanú slivovicu a dúfame, že prestane snežiť, odhrnú cestu a hlavne, že stihneme lietadlo!“ Nakoniec sa chlapci predsa len museli vybrať po zasneženej ceste, hoci pre taký prípad nemali žiadne vybavenie ani vhodnú obuv. Na sandále si navliekli vrecká a zvládli to. Od Palestíny ich ľudia odrádzali ako od nie práve bezpečnej krajiny. „Ale až tam sme spoznali, čo znamená pohostinstvo. Bolo vidieť, že Palestínčania žijú veľmi skromne, ale rozdali by aj posledné. Raz sme si na noc rozkladali stan. Chlapi, ktorí nás spozorovali, nás pozývali do domu. Odmietli sme ich prvý aj druhýkrát, tretíkrát nám to už pripadalo neúctivé, tak sme prijali. Ocitli sme sa v miestnosti, kde s nami asi na troch gaučoch sedelo zhruba pätnásť chlapov. Nevedeli ani slovo po anglicky, dohovárali sme sa rukami, ale bolo to veľmi milé. Ženy k nám nesmeli. Iba občas nakukli, zachichotali sa a zase zmizli.“ Z týchto ciest si Jiří prináša krásne zážitky aj pocity. A ešte čosi navyše. „Vždy, keď sa vrátim do Česka, som veľmi vďačný za život, aký vediem. Že mám doma sprchu, že si môžem zájsť do obchodu kúpiť rožky. Tie cesty sú ohromnou motiváciou.“ A nielen pre neho. Robí o nich prednášky napríklad v rehabilitačných ústavoch, v školách a z cesty po Maroku vznikne film, ktorý pri nich bude premietať. Jiří má aj partnerku, „krásne, zdravé dievča,“ hovorí. Je fyzioterapeutkou a spoznali sa na cyklistickom kurze. Sú spolu skoro trištvrte roku, no plány do budúcna si zatiaľ nerobia. Jiří sníva o ďalšej ceste, tentoraz do Ázie. „Zabrala by však dva až tri mesiace a doposiaľ som bol na púti maximálne šesť týždňov. Je to výzva, ale verím, že to zvládnem.“ Autorka je redaktorka týždenníka Eurotelevízia.


Nota bene

09 2015 Proti prúdu

22

Aikido je tanec s nepriateľom „No poď mi jednu šupnúť, vyskúšajme to,“ vyzýva Dada spolubojovníčku Martinu. Tá chytí Dadu za ruku, pomaly sa otáča a ťahá ju k zemi. „Urobíš kliešte a ideš,“ obe nahlas opakujú techniku aikida. Petra Nagyová

Vladimír Šimíček

Popri Dade a Martine sa opatrne dokola točia aj Peter s Andrejom a Juraj s Fredym. Techniku treba nacvičovať dovtedy, kým sa hmat nevydarí. Vonku je asi 40 stupňov, no v budove nášho Občianskeho združenia Proti prúdu v Bratislave, ktoré vydáva Nota bene, zasa príjemný chládok. Miestnosť je tak akurát, aby v nej šiesti predajcovia Nota bene mohli trénovať aikido. „Chytíš mu ruku, pomaly sa roztočíš a máš to,“ ukazuje jednej z dvojíc tréner Jaroslav Šipoš, ktorý má 2. Dan Aikikai. Jaro sa aikidu sa venuje už 25 rokov a jedno z najmladších bojových umení učí okrem predajcov aj nevidiacich. Predajcovia sa aikidu venujú dva mesiace. Iniciátorkou bola práve Dada, ktorá videla aikido na videu a veľmi sa jej zapáčilo. „Tréningy mávame dvakrát do týždňa. Prispôsobil som im techniky a venujeme sa najmä základom, ktoré sú použiteľné na ulici – či už útočník škrtí, alebo inak zaútočí. Jeden deň sa učíme niečo nové, druhý si to opakujeme,“ vysvetľuje tréner. Aikido sa nezameriava na údery a kopance. Slúži na obranu a využíva energiu útoku na jeho neutralizáciu. Myšlienkou aikida je neagresivita, boj je len poslednou formou riešenia konfliktov. „Energiu je možné vypustiť a je možné ju transformovať. Aikido je o transformácii a veľký dôraz kladie na dynamiku,“ hovorí Jaro. Vzápätí ukazuje ďalšiu novinku ako útočníka dostať bezbolestne na zem. „No skús ma udrieť. Ale pozor, rebrá sú bolestivé,“ upozorňuje Petra, keď si spolu skúšajú tajné ťahy. Najstarším aikidistom v skupinke je asi 60-ročný Juraj, ktorý má na tvári kropaje potu.

Jaro Tréning aikida mu, podobne ako ostatným, dáva zabrať. Partnera chytí za ruku, točí ho v kruhu a je to. „Na ulici natrafíte na kadekoho. Nikdy neviete, čo sa môže prihodiť, aj preto sem chodím,“ vraví. „Všimnite si, že sa celou váhou tela o neho opriem, ako keď sa opieram o stôl,“ naznačuje inštruktor, keď ukazuje novú techniku. Martina ju na Dade ihneď skúša. K aikidu sa pridala po tom, ako na tréningy začal chodiť jej priateľ Peter, ktorý zatiaľ nevynechal ani jeden. „Bývame na ubytovni a aj tam sa hocičo prihodí. Pár hmatov sa zíde. Ja som sa však nikdy nebál. Aikido ma baví. Mám problémy s chrbticou, a keď celý deň počas predávania Nota bene stojím na jednom mieste, je to monotónne. Takýto pohyb je pre mňa relax, vždy

sa po tréningu cítim lepšie.“ Vzápätí chytí Andreja, ktorý naznačil úder, a už sa točia v kruhu. „Nabudúce by si mohol pustiť aj hudbu a nacvičovali by sme pri nej ako v tom videu,“ smeje sa Dada, ktorá si tréningami vypĺňa voľný čas, keď práve nepredáva časopisy. „Mám veľmi rada pohyb a napokon, nikdy neviem, kedy sa mi to zíde. Najmä, keď som žena,“ vraví. Cieľom aikida je ubrániť sa bez toho, aby som niekomu ublížil. To je tá najvyššia forma. „Keď niekto na vás útočí, tak len preto, že sa bojí, má problémy, alebo sa ho niečo dotklo,“ hovorí Jaro. Aikidista nemá ubližovať, zlá energia sa tým len znásobí. Ideálne je, ak v boji vyhrajú obaja partneri. „Keď sa niečo zomelie na ulici, je dosť veľká pravdepodobnosť, že útočník

tam nie je sám. Najradšej si udrú takí, ktorí majú vo svojom okolí ešte ďalších päť kamarátov. Žiadna férovka,“ upozorňuje tréner. Pri tomto bojovom umení však človek nestojí na mieste. „Stále som pri ňom v pohybe a pozerám sa okolo seba, aby som vedel, čo sa deje. Kým s útočníkom obiehate okolo seba, je ťažšie vás trafiť. Keď zastanete, je ľahšie vás zasiahnuť, a keď nie ste ako Bud Spencer, že budete útočníkov cez seba prehadzovať, tak je s vami koniec,“ dodáva. „Poď ma udrieť, vyskúšame si to,“ vyzýva Peter Dadu. Pridáva sa k nim aj Martina. Obiehajú pomaly okolo seba, uvažujú nad ťahom, ktorý spravia. Potom sa nahlas zasmejú a zaznieva potlesk. Aikidisti nevyhľadávajú konflikt. Dbá sa pri ňom na pohyb, ktorý vyzerá tanečne, až ritualizovane. „Je dôležité, aby ste sa po tréningu cítili dobre. A o tom to je, že človek pri ňom dokáže premeniť svoj strach a agresivitu na pohyb, ktorý je príjemný, dáva zmysel, a pritom dávam pozor na partnera. Nie je to o rivalite,“ hovorí Jaro. Kým predajcov Nota bene učí prednostne obrane proti úderom, ktoré sú v bežnej potýčke najčastejšie, u nevidiacich sa zameriava na iné situácie. „Tréning s nevidiacimi je prispôsobený ich hendikepu. Nevidiaci sa najlepšie dokáže brániť až od momentu prvého kontaktu s útočníkom. Obťažovaniu typu, keď vás niekto chytí za plece, škrtí, tlačí alebo ťahá, sa môžete brániť aj bez zraku. A práve na tieto situácie sa zameriavame.“ Predajcovia Nota bene nie sú vôbec slabší ako iní žiaci aikida. „Každý tréning je zaujímavý. Niekedy im to ide tak dobre, že ešte niečo musím pridať. Inokedy sa zasekneme na nejakej drobnosti a musíme to vymyslieť tak, aby sme sa pohli ďalej. Veľmi zaujímavé je tiež sledovať, ako sa predajcovia učia jeden od druhého. Navzájom si vysvetľujú pohyby a techniky svojimi slovami, a to je veľká inšpirácia,“ dodáva Jaro, ktorý je rád, že počas práce nemusí sedieť stále len za počítačom. Sám pre organizáciu Proti prúdu pracuje ako fundraiser a inzertný manažér časopisu Nota bene. K predajcom má teda viac než blízko.

Dada a Martina

Dušan a Peter


Pieter Bruegel starší, Saulova samovražda, 1562, detail

Nota bene

09 2015 Fenomén

24

Ako sa rodí ZLO

Americký psychológ Philip G. Zimbardo prišiel v roku 1971 s pokusom, ktorý pripomínal skôr drámu než psychologickú štúdiu. Chcel preskúmať, aký vplyv má na obyčajných, neagresívnych a psychicky zdravých ľudí získanie moci. Prostredníctvom inzerátu našiel dobrovoľníkov, aby mohol študovať psychologické účinky na život ľudí v zajatí. Vylúčil z nich všetkých, ktorí mali záznamy v trestnom registri alebo užívali drogy. Ponechal si 24 vysokoškolských študentov, ktorí sa stali súčasťou známeho Stanfordského väzenského experimentu. Zimbardo rozdelil študentov na dozorcov a väzňov. O tom, kto bude dozorcom a kto väzňom, rozhodol hod mincou. Dozorcovia mali stupňovať tlak na väzňov, pričom sa sledovalo, či je umelo vytvorená situácia silnejšia ako osobnosť sledovaných. Zimbardo svoj experiment monitoroval videokamerou a odpočúvacím zariadením. To, čo sa udialo potom, mnohých šokovalo. Dozorcovia začali väzňov veľmi skoro, už po pár dňoch, šikanovať, a to oveľa viac, než určovali pokyny. Hoci väzňov spočiatku situácia stmelila (prvá vzbura), neskôr prestali držať spolu. Niekoľko študentov z pokusu vylúčili pre depresie a strach. Ostatní zotrvali len preto, že si zvolili slepú poslušnosť. Pokus sa uskutočnil v pivničných priestoroch Stanfordskej univerzity bez okien. Keďže väzni nemohli sledovať

striedanie dňa a noci, stratili pojem o čase. Dozorcovia, na rozdiel od väzňov, mohli po skončení práce chodiť aj domov, no túto možnosť využívali čoraz menej. Páčila sa im ich novonadobudnutá moc. Ponižovaním väzňov si stále viac upevňovali moc a postavenie. Zimbardo prostredníctvom videokamery zistil, že násilie voči väzňom praktizujú aj v nočných hodinách, pretože si mysleli, že ich nikto nevidí.

Zaujímavé je, že v deň, keď bola povolená návšteva rodičov a priateľov, dozorcovia výrazne podmienky väzňov zlepšili. Mohli sa umyť, dostali jedlo, bolo čisto, hrala hudba. Ani tí rodičia, ktorí boli podmienkami experimentu znepokojení, nepožadovali jeho ukončenie alebo zlepšenie podmienok pre všetkých väzňov. Ak, tak požadovali zlepšenie len pre ich rodinného príslušníka. Veci sa zmenili, až keď väzenie navštívila výskumníčka Christina Maslach. Šokovali ju väzni pochodujúci na záchod s vrecami na hlavách, držiaci sa navzájom za ramená spútanými rukami. Na jej odporúčanie Zimbardo experiment po šiestich dňoch predčasne ukončil. Uvedomil si, že pokus sa stal z psychického i fyzického hľadiska nebezpečným. Rýchlosť, akou sa zmenilo správanie oboch skupín, bola neuveriteľná. Ukázalo sa, že ak je zdravý človek vystavený extrémnym podmienkam, môže svoje správanie radikálne zmeniť v extrémne krátkom čase. Hlavný záver,

Petra Nagyová

ktorý Zimbardo urobil, bol, že brutálne zločiny nie sú dielom psychopatov ani ľudských netvorov, ale obyčajných ľudí vystavených neprekonateľnému tlaku okolností. Jeho názory potvrdil život. V roku 2004 bol ako znalec prizvaný k posúdeniu príslušníkov americkej vojenskej polície, ktorí v irackej väznici Abu Ghrajb šikanovali a týrali väzňov podozrivých z terorizmu. Bol to systém, nie jedinci, ktorý stál za týmito zlyhaniami.

Peter Žákovič o živote a o ich trestnom čine. Skúmal som, nakoľko sa ich agresivita podieľala na jeho spáchaní a či ich robí rizikovejších pre spoločnosť. Vo svojej psychoterapeutickej praxi sa však naopak stretávam s patologicky neagresívnymi ľuďmi. Väčšina úzkostných a depresívnych klientov sú zúfalo neagresívni.“ Preto, keď sa počas terapií stane, že submisívny človek v sebe zrazu objaví agresivitu, psychológ ho pochváli: „Dostali sme sa k niečomu, čo vo vašom živote chýbalo. Poďme sa pozrieť na to, aká je vaša agresivita a ako by ste ju mohli konštruktívne použiť pre svoj život.“

Agresivite sa celý život venuje aj známy slovenský psychológ a súdny znalec Anton Heretik. „Agresivita je to, čo nás spája so všetkými živočíchmi,“ hovorí. Mnohí ľudia Ak sa však správame prekvapivo agresívne, nemáme si jej existenciu nechcú pripúšťať, pretože sa v spoločnosti vníma negatívne, no napriek tomu je každému z nás podľa Antona Heretika s vlastnou agresivitou kontakt. vlastná a v evolúcii ľudstva hrá dôležitú úlohu. „Človek „Popierame ju, prehliadame alebo si ju neuvedomujeme. ako druh sa vyvíja šesť miliónov rokov a agresivita je stále Psychoterapeutická práca je preto niekedy práve aj našou súčasťou. Mali by sme sa s ňou naučiť pracovať o hľadaní zdrojov agresivity.“ Základy má už v rannom a kultivovať ju,“ tvrdí odborník, ktorý sa počas svojho detstve, násilie často koluje v rodinách a objavuje sa znova života stretol so stovkami vrahov a pacientov s psychický- a znova. To podstatné sa odohráva veľmi skoro – už do mi poruchami. Ľudia sa podľa neho dostávajú do problé- prvého roka života dieťaťa prostredníctvom tzv. citovej mov na jednej strane preto, že svoju agresivitu nedokážu väzby. „Tá nás formuje v tom, či bude naša agresivita ovládať, alebo na druhej strane preto, že majú problém nebezpečná a riziková, alebo sa bude prejavovať bežným využiť ju – sú príliš submisívni a nechajú sa manipulovať. spôsobom. Vždy, keď sa dieťa javí ako problémové a prejavuje sa u neho agresia voči rovesníkom či spolužiakom, „Stretol som mnoho páchateľov najťažších zločinov týra zvieratá alebo bojuje s autoritami, sú to varovné a vrážd. Pozoroval som ich dlhé hodiny, hovoril s nimi signály, aby sme s ním začali pracovať.“


Nota bene

09 2015 Fenomén

26

Dve tretiny páchateľov vrážd zažili v detstve niečo extrémne negatívne. Buď boli vychovávaní ľahostajne, bez dostatočnej citovej opory a prejavov nehy, alebo boli kruto trestaní a videli okolo seba veľa násilia. A to nie len skutočného, ale aj virtuálneho. „Ak majú deti pred sebou v televízii alebo v počítači násilie a krv, treba im ich vypnúť, treba kontrolovať programy, ktoré pozerajú, alebo s nimi hovoriť o tom, čo videli – ako sa pritom cítia, čo zažívajú pri počítačovej hre? Práve tým, že deti učíme rozumieť agresivite, znižujeme riziko, že budú násilie videné v médiách napodobňovať.“

športu či umenia. „Šport je geniálny ľudský vynález. Všetky športy sú ritualizovaná agresivita. Dokonca aj šach je nesmierne agresívny šport, vojna dvoch kráľovstiev. Počul som veľa príbehov od šachistov o tom, akí vedia byť voči sebe nepriateľskí, ako si dokážu robiť psychologicky zle alebo sa kopú pod stolom počas turnaja,“ rozpráva psychológ. Niektoré športy sú otvorene agresívne – rôzne bojové umenia, a potom existujú ritualizované kolektívne agresie, ktoré umožňujú ľuďom, aby svoju agresiu odreagovali. „Aj to je jeden z dôvodov, prečo státisíce ľudí sledujú šport ako diváci. Vlastnú agresiu si odžívame ako publikum.“

Najzaujímavejšie prípady popísal Anton Heretik v knihe Zlo (Spomienky súdneho znalca), ktorá vyšla tento rok. Snaží sa v nej vyvracať niektoré mýty o vraždách. „Ľudia majú napríklad predstavu, že vraždy sa odohrávajú v tmavých parkoch. Naopak, väčšinou vo vlastnom dome alebo v dome páchateľa. A nepáchajú ich zlí, zarastení muži. Na osemdesiatpäť percent ju spácha niekto, kto je blízky obeti – príbuzný, známy, kamarát alebo erotický partner. Väčšina vrážd sa odohráva ako vyvrcholenie dlhodobého krízového vzťahu alebo eskalujúceho konfliktu medzi blízkymi ľuďmi.“

Anton Heretik spolu s ďalšími psychológmi skúmal aj výskyt depresívnych a úzkostných porúch na Slovensku. Sú emócie, ktoré si neradi pripúšťame – či už je to hnev, alebo úzkosť. „V našej kultúre sa emócia hnevu často popiera. Každá emócia má však svoj význam – evolučný, osobný, psychologický. Úzkosť je síce tiež nepríjemná, ale má svoju hodnotu. Podobne je to aj s našou agresivitou. Je síce pravda, že základ dostávame v rodine, ale prečo by sme mali rezignovať? Je potrebné kultivovať sa, pretože ľudia s antisociálnou poruchou osobnosti to majú v dospelosti ťažké. A v prostredí väzenia sa to už nikto nenaučí. Na to je neskoro.“

Je dobré naučiť sa prejaviť agresivitu prosociálnym, nie antisociálnym spôsobom. Dá sa to prostredníctvom

Zimbardov pokus zdroj Wikipédia. INZERCIA

Skôr padneš, skôr uspeješ Veľké talenty na stavanie veží a riadenie tvorivých tímov práve nastupujú do prvých tried. Tvárime sa, že ich ideme niečo naučiť, v skutočnosti sa máme čo učiť my od nich. Elena Akácsová Predstavte si, že ste v štvorčlennom tíme a máte k dispozícii dvadsať kúskov špagiet, meter lepiacej pásky, meter špagátu a jeden marshmallow (taký ten americký veľký gumený cukrík, čo sa dá aj napichnúť na palicu a grilovať). Vašou úlohou je postaviť za osemnásť minút čo najvyššiu vežu, ktorá na vrchu udrží ten marshmallow. Ako budete postupovať? Ak by som sa v takom tíme ocitla ja, rozhodne by som sa nevrhla bezhlavo do lepenia a viazania špagiet. Najprv by som zistila, či máme v tíme architekta alebo zručného inžiniera a potom sa pokúsila načrtnúť nejaký plánik, rozdeliť úlohy a postaviť to. V podstate by som postupovala ako väčšina účastníkov, ktorých pozoroval najprv iniciátor špagetového experimentu dizajnér Peter Skillman a potom Tom Wujec. Ten ho premenoval na Marshmallowovu výzvu, zadal tú úlohu na sedemdesiatich rôznych workshopoch, prednášal o tom na TEDe 2010 a vytvoril stránku marshmallowchallenge.com, kde nájdete postupy aj rekordy z celého sveta. Väčšina tímov po všetkých tých debatách, plánoch, manažovaní a stavaní až úplne nakoniec postaví na vežu marshmallow a je to! Chyba lávky! Cukrík predsa len nie je najľahší a celú konštrukciu zvykne podlomiť, veža spadne a im už nezostane čas (a chuť) začať celý proces odznova. Podľa zistení Skillmana najvýkonnejšie tímy, ktoré stavajú najlepšie veže, nie sú ani manažéri, ani inžinieri, ale čerství absolventi materskej škôlky. Nielenže sa im darí postaviť vyššie funkčné veže ako dospelým, ale sú aj zaujímavejšie, majú podobu stromu, pavúka či slona. Najhoršie výsledky dosahujú čerství absolventi ekonómie a to napriek – či vďaka? – tomu, že bojujú udatne, sú orientovaní na úspech a sú ochotní aj podvádzať. Deti stavajú inak. Idú rovno na vec. Neboja sa neúspechu. Postavia prototyp a položia na vrch cukrík, či drží. Pridajú ešte nejaké špagetky a zase skúsia položiť cukrík. Opakujú dokola, skúšajú, padajú, učia sa rýchlo z toho, čo nefunguje. Robia prototyp a hneď to testujú. Pokus-omyl. Pokus-omyl. Pritom stále skúšajú, či na vrchole ten cukrík drží. Dokiaľ im nevyprší čas.

Priemerná výška postavenej funkčnej veže je 50 cm. Ekonómovia postavia polovičnú, z dospelých najvyššie stavajú inžinieri a architekti. Aspoň že to. Druhí najlepší sú tí, čo majú v tíme výkonného riaditeľa, ktorý riadi celý proces, chápe jeho podstatu a podporuje ostatných. Vydýchla som si, keď som si toto prečítala, predsa len mám šancu stavať dobré špagetové veže, aj keď mi nie je vlastný hurá systém pokusov-omylov, radšej si poriadne naštudujem všetky možné riešenia a hľadám schopných ľudí, čo s tým majú nejaké skúsenosti. Nie som experimentátor-inovátor, i keď o takých ľuďoch rada čítam, rada sa nimi obklopujem a spolupracujem s nimi. Skillman tvrdí, že mnohonásobná iterácia napokon vyhráva, že ľudia, čo plánujú, sa neučia – iba tí, čo skúšajú a padajú. Dúfam, že v tíme, kde skúšajú všetci spoločne, sa predsa len učí aj ten plánovač. Dôležité však je nezostať naveky pri plánovaní, a čo najskôr začať skúšať a padať. Skôr padneš, skôr uspeješ. Autorka je redaktorka .týždňa.

Nota bene

06 2015 Proti srsti

27


Experiment Nota bene

09 2015 Portrét

28

ŠKATUĽA PLNÁ DROG. Ame-

rický psychiater českého pôvodu Stanislav Gróf vyvoláva rozporuplné reakcie. Halucinačné zážitky sa preňho stali zdrojom poznania. A to je výčitka vedcov opačného zamerania, ktorí nedajú dopustiť na empiricky získané poznatky. Stanislav Gróf podľa nich pôsobí skôr ako spirituálny guru než seriózny psychiater. Navyše si pomáha pochybnými metódami, ako je hyperventilácia či drogy. Nuž, zákutia duše sú zložité a neprebádané...

Pôvodne chcel byť animátorom. Liečiť ľudské duše sa rozhodol po tom, ako mu kamarát požičal Freudov Úvod do psychoanalýzy. Tá kniha ti zmení život, prorokoval kamarát. A stalo sa. V priebehu jediného týždňa sa Stanislav Gróf vykašľal na animáciu a rozhodol sa vyštudovať lekársku fakultu a stať sa psychoanalytikom. Jeho nekonvenčný prístup odštartovala zvláštna zásielka. Na katedru psychiatrie poslali zo Švajčiarska škatuľu plnú ampúl. Bolo v nej LSD od farmaceutickej spoločnosti Sandoz. Výskumný tím poslal takúto zásielku univerzitám a výskumným pracoviskám po celej Európe s prosbou, či by ich nemohli otestovať. V rámci vedeckého projektu totiž zistili, že látka je schopná na pár hodín navodiť psychózu, takže sa môže stať zaujímavým, a hlavne nekonvenčným výukovým nástrojom pre psychiatrov a psychológov – aby dokázali lepšie pochopiť problémy svojich pacientov. „Keď som pozoroval, že na každého účinkuje inak, došlo mi, že nenavodzuje psychózu, ale je nešpecifickým katalyzátorom. Zážitky a vízie neprodukuje, ale vyťahuje z hlbokého podvedomia,“ opísal Stanislav Gróf v jednom rozhovore. Zážitky po aplikácii LSD, hlavne keď boli spojené so silným stroboskopickým svetlom, opisuje ako výrazne mystické. „Od tej chvíle som začal vidieť LSD ako nástroj, ktorý môže pre psychiatriu znamenať to isté, čo mikroskop v biológii alebo teleskop v astronómii.“ Droga mu otvorila oblasť, do ktorej bežní psychiatri nemajú prístup.

podľa GRÓFA

KOLEKTÍVNA PAMÄŤ? Apliká-

Každopádne, zmenenému vedomiu sa stáročia venujú šamani rôznych kultúr naprieč celou Zemou. V každej ide o dôležitý rituál, nie o zneužívanie omamnej látky. Halucinogén užívajú alebo dávajú užívať iným z vážneho dôvodu, napríklad potlačenie ťažkostí, nájdenie správnej životnej cesty, objasnenie zvláštnej situácie. Ayahuaska v Južnej Amerike, istý druh muchotrávky na Sibíri či konope v Indii dostávali (a stále dostávajú) ľudí do stavu, kedy jasne vnímajú veci, o ktorých hovorí aj Gróf. Myslí si, že vedomie môže nadobúdať transpersonálne skúsenosti. To sú také, keď sa zrazu staneme iným človekom, zvieraťom či skutočnosťou. Vtedy sa vedomie dokáže učiť a získavať informácie úplne iným spôsobom než pri bežnom vnímaní a analyzovaní informácií.

ciou LSD dospel psychiater k názoru, že naše vedomie si so sebou nesie zážitky nielen z nášho detstva a dospelosti, ale aj z pôrodu, z prenatálneho vývoja i predchádzajúcich životov. To je podľa neho kľúč k nevysvetliteľným psychickým poruchám. Zážitky, ktoré sme nedokázali spracovať ani sa s nimi vyrovnať a bežný psychoanalytik sa k nim nedopátra, keďže sa nestali počas života pacienta. „Pritom v sebe každý z nás nesie veľmi silný záznam o pôrode, ktorý je nesmierne rozsiahlym úložiskom ťažko zvládateľných emócií a fyzických energií, ktoré neboli prejavené,“ je presvedčený psychiater. A ide ešte ďalej. Skúma problematiku hmoty, problematiku jednotnosti vedomia a našej možnosti byť čímkoľvek známej predovšetkým z východných filozofií. „Podľa materialistickej vedy je vedomie pôvodným prejavom hmoty, teda produkt neurofyziologických procesov v mozgu. Vedomie je však prvotnou podstatou vlastností bytia. Je schopné mnohých rôznych činností, ktorých mozog schopný nie je. Je súčasťou i účastníkom v rozsiahlom univerzálnom poli kozmického vedomia, ktoré prestupuje akúkoľvek existenciu,“ píše psychiater.

Tým si vysvetľuje špecifické znalosti, ktoré máme, hoci sme sa ich nemali odkiaľ naučiť. Jednoducho ich čerpáme z jednotného, kolektívneho vedomia, akejsi kolektívnej pamäte, a z predchádzajúcich životov. A z nich sa v nás usadili aj traumy, ktoré môžu byť koreňmi našich emočných problémov. Podľa Grófa robia konvenční psychiatri jednu chybu: predpokladajú, že ľudské vedomie má pôvod v mozgu. „Na to nemáme nijaký dôkaz,“ tvrdí. „Máme len množstvo pozorovaní, ktoré dokazujú systematické korelácie medzi anatómiou, fyziológiou a biochémiou mozgu a stavmi vedomia.“ Nič však nedokazuje, že vedomie vzniká v mozgu. Stanislav Gróf je presvedčený, že mozog vedomie skôr sprostredkúva, než vytvára. Dokazujú to podľa neho aj ľudia, ktorí prežili klinickú smrť a ocitli sa mimo svojho

Čierna ovca súčasnej psychiatrie? Alebo geniálny lekár, ktorý vďaka psychotropným látkam a šamanským praktikám lepšie rozumie svojim pacientom? Jana Čavojská tela. Opisujú, ako ich vedomie opustilo telo a zhora sa dívalo na proces resuscitácie, a tieto opisy sú absolútne verné – dokonca aj u ľudí, ktorí sa narodili slepí a nikdy nevideli.

ZMENENÉ VEDOMIE. Pri jednom rozhovore s terapeutom, ktorý pri svojich pokusoch absolvoval viac než päťsto intoxikácií LSD, sa Stanislav Gróf zaujímal, či je vôbec možné mať toľko nových zážitkov. „Verte mi, že stále nachádzam nové veci,“ uistil ho kolega. Gróf však nezostal len pri LSD. Skúšal ďalšie psychotropné látky a s manželkou Christi-

nou, ktorá údajne pri prvom pôrode zažila masívne prebudenie svojej ženskej energie kundalini, vyvinuli techniku holotropného dýchania. Bolo to nevyhnutné, ak chcel v práci pokračovať, lebo výskumný projekt užívania drog skončil a zákony mu zakazovali brať LDS či ponúkať ho pacientom počas terapie. Holotropné dýchanie je, zjednodušene povedané, zrýchlené dýchanie za zvuku špecifickej hudby, ktoré bez akejkoľvek cudzorodej látky v mozgu navodí pocity zmeny vedomia. Zlé jazyky však tvrdia, že ide o obyčajnú hyperventiláciu.

Kontroverzný psychiater napríklad takto opisuje jednu transcendentálnu skúsenosť v zmenenom stave vedomia po požití ketamínu: „Chvíľu mi trvalo, než som si uvedomil, že som sa stal ropou a vypĺňam obrovské dutiny vo vnútri Zeme. Kým som prežíval túto identifikáciu s ropou ako fyzickou hmotou vrátane jej prenikavého zápachu, uvedomil som si, že som sa stal aj zlou metafyzickou a archetypálnou bytosťou nepredstaviteľných rozmerov. Zaplavili ma fascinujúce pohľady do sveta chémie, geológie, biológie, psychológie, mytológie, histórie, ekonómie a politiky... Keď som prežíval to, čo som vnímal ako vedomie ropy, videl som jasne, že jej smrtonosný charakter sa prejavuje v zabíjaní motivovanom nenásytnosťou, chamtivosťou a túžbou po astronomických ziskoch.“

pie však prebiehajú v normálnom sta- Nota bene ve vedomia. Pri holotropnom dýcha- 09 2015 ní sa naopak hlboko zmení práve stav Portrét vedomia,“ hovorí.

TRAUMY MINULÝCH ŽIVOTOV. Technikou holotropného dýchania dostáva pacienta do stavu, aký Carl Gustav Jung nazýval kolektívne nevedomie či karmické zážitky. Celá psychiatria a psychológia sa podľa neho zameriava na útle detstvo, detstvo a ďalší život pacienta a tam hľadá niečo, čo mohlo vyvolať jeho psychické ťažkosti. Často však odpoveď nenájdu. Preto je Gróf presvedčený, že existujú ešte skoršie traumy, ktoré si v sebe nesieme: traumy z pôrodu, z prenatálneho vývoja v maternici či z minulých životov. Svojich pacientov sa snaží vyliečiť práve z nich. Uvoľňuje takéto potlačené emócie a blokované energie. Samozrejme, nemôže na to používať LSD ani iné drogy. Preto počas terapeutických sedení privádza pacientov do stavu zmeneného vedomia holotropným dýchaním a pomáha im pochopiť nespracované traumy. Táto terapia pripomína viac výrazne emotívne rituály u šamana niekde v divočine než kultivované sedenie u psychiatra na gauči a vedenie siahodlhých rozhovorov. Gróf je presvedčený, že práve to vyvoláva nevôľu u niektorých jeho kolegov. Zároveň im nerozumie. Veď to, čo by oni nazvali psychózou, stáročia a bežne praktizujú šamani, sádhúovia, derviši a jogíni v rozličných častiach sveta – a tým by zas prišlo úplne šialené dopovať sa umelými antidepresívami a liekmi na zmeny cítenia.

Stanislav Gróf o sebe hovorí, že je v prvom rade klinický psychiater. PreZložitosť moderného života nás to sa zaujíma hlavne o liečebné účin- vzdialila od halucinogénov, ktoré ky mimoriadnych stavov vedomia na- naši predkovia používali v zloživodených psychotropnými látkami tých životných situáciách stáročia. alebo zrýchleným dýchaním. Nech si „Psychiatria ako veda je oproti tým myslí o jeho postupoch, kto chce, čo stáročiam ešte príliš mladá, má len chce, hlavne že pomáhajú jeho pacien- niečo cez sto rokov,“ upozorňuje Statom. „V súčasnej dobe sa psychotera- nislav Gróf, ktorý verí, že naša spopia praktikuje väčšinou verbálne. Ľu- ločnosť sa bude postupne liberalizodia sa pri rozhovore snažia dopátrať vať a pripustí aj iné názory o našej k zážitkom rekonštrukciou nepriamo, duši a vedomí. Vedomie je totiž najnapríklad analýzou snov. Tieto tera- väčším tajomstvom.

29


Nota bene

09 2015 Pútnik

30

Druhý Paríž je modrobiely Všetky domy musia byť biele a brány, okenice, dvere a mreže modré. Každý, kto tu žije alebo sa prisťahuje, sa zaväzuje dodržiavať toto pravidlo. Jana Čavojská SÚ INÍ? Tá krajina s vôňou jazmínu si to nezaslúžila! Napadne mi vždy, keď vidím alebo čítam o dianí v Tunisku. Po zrejme najhoršej letnej turistickej sezóne, ktorú spôsobili hrozné vraždy v múzeu Bardo a na pláži v Sousse, sa márne snaží zabrániť ďalšej radikalizácii medzi svojimi občanmi. Práve tu sa začala Arabská jar. Z krajín, ktorých obyvatelia sa búrili s túžbou po slobode, sa potom Tunisko javilo ako najúspešnejšie vo vývoji demokracie. Alarmujúce boli len počty Tunisanov v radoch extrémistických islamských armád. Podľa informácií OSN ich v Sýrii bojuje 4000, v Líbyi 1500 a v Iraku 200. V Sýrii sú najpočetnejšou skupinou takýchto militantných „expatov“. „Medzi moslimskými krajinami nie sme obľúbení,“ povedal mi v apríli tuniský riaditeľ Národnej organizácie pre cestovný ruch Abdellatif Hamam. „Sme iní. Pijeme červené víno, ženy sa bežne zúčastňujú verejného života.“ A v chaose, do ktorého radikáli zatiahli moslimský svet, sa zdalo, že Tunisko jasne vidí svoju cestu k niečomu, čo môžeme prirovnávať k západnému fungovaniu spoločnosti. Lenže prišli útoky na to najzraniteľnejšie: na zahraničných turistov, ktorí do krajiny prinášali pätnásť percent jej HDP. Kto sa bude bezstarostne kúpať v mori, aby si po náročných mesiacoch v klimatizovanej kancelárii kdesi na západe poriadne oddýchol od stresu, keď po okolí môže pobehovať šialenec so samopalom? Že krajina posilnila policajné hliadky v letoviskách, to človeka úplne neupokojí. Frankofónne Tunisko bolo pritom už v dávnej minulosti cieľom Európanov.

PÔVAB NA SKALE. Medzi všetkými navštevovanými mestami a miestami vyniká jedno. Modrobiele spletené uličky na pahorku nad Stredozemným morom. Sidi-bouSaid. Dedinka sa pred storočiami volala Jabal el-Menar. Kedysi tu Abou Said (celým menom ešte aj ibn Khalef ibn Yahia Ettamini el Beji) založil modlitebňu a v roku 1231 tu aj zomrel. Pochovali ho priamo v dedine, ktorá odvtedy nesie jeho meno. Obec má skvelú polohu. Od hlavného mesta Tuniska, Tunisu, je vzdialená necelých dvadsať kilometrov. Na ceste z metropoly do Sidi-bou-Said stoja ruiny starovekého Kartága a bielomodrá dedina je jednou zo zastávok železnice medzi Tunisom a tuniským Cannes – obľúbeným letoviskom smotánky La Marsa. Typický architektonický štýl sem priniesli v 16. storočí Arabi vyhnaní zo Španielska. Pôvabná dedinka na skale neunikla pozornosti bohatých. Už v 18. storočí, keď územie Tuniska patrilo Osmanskej ríši, si tu budovali svoje rezidencie osmanskí guvernéri. Čoskoro sa k nim pridali bohatí Tunisania. A neskôr, keď nadvládu nad Tuniskom získalo Francúzsko, objavili mestečko Francúzi. Celoročne príjemná klíma a očarujúca architektúra sem lákala boháčov, ale aj bohémov. Sidi-bou-Said nazývali „druhý Paríž“. Z francúzskeho Marseilles sem cestovali parníkom dvadsaťštyri hodín. Najznámejšie francúzske odevné a kozmetické značky tu otvorili svoje filiálky, aby mohli byť blízko svojej zazobanej klientele, aj kým trávila týždne vo svojich severoafrických sídlach.

Nota Nota bene bene

09 2015 08 2015 Pútnik Svet

31


Nota bene

09 2015 Pútnik

32

BOHÉMA. V roku 1909 si tu svoj palác začal stavať barón Rodolphe d´Erlanger, dedič bohatej bankárskej rodiny, milovník výtvarného umenia, hudby a arabskej kultúry. Sám maľoval, zapisoval arabskú hudbu, hral na niekoľkých hudobných nástrojoch a v paláci, ktorý nazval poeticky Hviezda Venuše (Nejma Ezzohara), nacvičoval jeho vlastný orchester tradičné arabské skladby. A potom do modrobieleho mestečka na skalách začali prichádzať umelci. Maliari, spisovatelia, novinári tu hľadali inšpiráciu. Pracovali, ale aj organizovali bohémske večierky a zábavu. Žili a tvorili tu Paul Klee, Andre Gide, Michel Foucault. Jedinečná atmosféra zachránila mestečko aj pred bombardovaním počas 2. svetovej vojny. Do centra sa nasťahovali Nemci. A hoci veľa zariadenia zničili alebo ukradli, múry mesta zostali nedotknuté. Neskôr, keď Tunisko v roku 1956 vyhlásilo samostatnosť, vláda zhabala nehnuteľnosti, ktoré v krajine vlastnili cudzinci. D'Erlangerovci prišli o svoj palác aj domy v Sidi-bou-Said. Dodnes tu však platí pravidlo, ktoré zaviedol ešte barón Rodolphe. Všetky domy musia byť biele a brány, okenice, dvere a mreže modré. Každý, kto tu žije alebo sa prisťahuje, sa zaväzuje dodržiavať toto pravidlo.

MUŽI A ŽENY. Sidi-bou-Said je dnes predovšetkým miestom turistov. Čas tu radi trávia návštevníci zo zahraničia, ale aj miestni. Miestni sa určite zastavia pri studni, z ktorej vraj vďaka pochovanému svätcovi dodnes tečie liečivá voda. Námestíčka a uličky sú plné predavačov suvenírov, malých kaviarní a reštaurácií. A, samozrejme, nechýbajú galérie. Dodnes tu majú svoje priestory výtvarní umelci. V paláci Hviezda Venuše je Centrum arabskej a stredomorskej hudby. Môžete si tu pozrieť zbierku historických hudobných nástrojov a vypočuť niektorý z pravidelných koncertov. Typický dom v Sidi-bou-Said kopíruje požiadavky moslimskej rodiny. Zvonku sú vysoké múry, má malé okná, pevnú bránu a drevený balkón, z ktorého môže nezahalená žena pozorovať dianie na ulici bez toho, aby bola videná. Na bráne sú dve klopadlá. Každé vydáva iný tón. Jedno je pre mužskú a druhé pre ženskú návštevu. Nepatrí sa totiž, aby sa osoby rozdielneho pohlavia len tak stretávali, pokiaľ nie sú príbuzní. Keď sa ozve ženské klopadlo, otvoriť ide pani domu, keď mužské, otvára pán domu. Vnútro domu má podobu akéhosi átria s dvorom, kde je svieži vzduch. Do jednotlivých miestností sa vstupuje z dvora. Všade sú príjemne chladivé mozaiky. Nevyhnutným doplnkom sú veľké vtáčie klietky, typické pre tento región aj pre celé Tunisko. Tie zo Sidi-bou-Said sú, ako inak, natreté namodro.

Nota bene

09 2015 Pútnik

33


Špión

34

Ingrid a Štefan

Nota bene

09 2015

Ingrid (31) a Štefan (35) Karnerovci sa zoznámili pred štyrmi rokmi počas vianočného večierka pre predajcov Nota bene a už sa nerozdelili. Petra Nagyová Obaja boli osamelí, mali odžité viac než dosť a ani netušili, čo všetko zmení v ich životoch jeden spoločný večer. „Akurát si objednávala kávu. Chcel som tiež, tak som sa jej prihovoril,“ spomína Štefan, ktorého ostatní predajcovia volajú Pišta. „Nie, bolo to trocha inak. Opýtal si sa ma: Smiem vedieť tvoje ctené meno? Môžem ti urobiť kávičku?“ protirečí mu Ingrid. Štefan jej napokon kávu priniesol. Čím ho zaujala? „Nežným výzorom dievčaťa,“ usmeje sa Štefan, ktorý svoju ženu prezýva aj Bábo. Na večierku sa ešte dlho rozprávali. „Aj sme sa pobozkali a odišli sme do nocľahárne pozerať film.“ Ingrid v tom čase bývala už dva týždne u svojej kamarátky. „Odišla som z domu, pretože sme sa nepohodli s mamou. U kamarátky som však nemohla ostať,“ spomína. Pišta v tom čase prespával v nocľahárni Mea Culpa v Bratislave. „Vravel som si, že ju predsa nenechám na ulici, tak som ju vzal k sebe.“ Rozumeli si, stále sa mali o čom rozprávať. „Začali sme spolu chodiť, najprv sme bývali v nocľahárni, potom sme sa presťahovali na ubytovňu a neskôr sa nám pošťastil byt od sestry,“ hovoria dnes už manželia Karnerovci, ktorí mali sobáš 23. mája v bratislavskej Petržalke za účasti dvoch svedkov a blízkej rodiny. „Mali sme obyčajnú malú svadbu. Všetci nás už nabádali – kamarátka i susedia,“ hovorí Pišta. Niekoľko mesiacov pred sobášom si na internete našli prstene, ktoré sa im páčili a kúpili si ich. „Ráno sme vstali niečo pred siedmou. Okúpal som sa, oholil, ožehlil som si košeľu a obehal som susedov, kým naše susedky urobili mojej neveste vlasy a mejkap. Po sobáši sme si urobili malé posedenie so susedmi na dvore pred domom,“ opisuje skromnú svadbu Štefan. Na svadobnú cestu sa vraj chystajú, no nebude to žiadna exotika, ako je dnes v móde. „Chceme ísť do Rajeckých Teplíc, tam je to najkrajšie,“ tvrdí ženích, ktorý Teplice v minulosti spoznal vďaka relácii Srdcové záležitosti. Už vtedy sa snažil nájsť si

Vladimír Šimíček

partnerku, s ktorou by mohol žiť. No neúspešne. „Raz som už dokonca organizoval zásnuby. Mal som priateľku, ktorú som si chcel vziať po štyroch rokoch, ale napokon z toho vycúvala. Odmietla ma. Inak by som už bol dávno ženatý,“ vraví. Štefan svoje rozhodnutie oženiť sa neľutuje. „Som rád, že mám Ingrid. Vďaka nej sa mi zmenil život a mám veľa vecí, o ktorých by sa mi predtým ani nesnívalo. To, čo pre mňa urobila za rok či dva, by žena pre muža nikdy nespravila,“ dodáva. No aj oni mávajú svoje búrlivé obdobia. „Najviac ma hnevá, keď je lenivý a nevie si po sebe upratať,“ sťažuje si Ingrid. Štefan sa bráni. „Ona musí mať vždy posledné slovo. Často potom máme tichú domácnosť, ale dlho nevydržím. Prídem k nej a pritúlim sa,“ opisuje Štefan spoločné okamihy zmierenia. Predtým, než spoznal Ingrid, mal rozlietaný a smutný život. Prežíval, ako sa dalo. „Žil som v Rakúsku i v Česku a potom som sa vrátil na Slovensko. Prespával som v nocľahárňach. Niekedy aj v lacnom hoteli, keď som sa chcel osprchovať a žiadala sa mi malá zmena. Potreboval som jedine peniaze na nocľah, na časopisy Nota bene a na stravu.“ Ako malý chlapec vyrastal v detskom domove. „Oddelili ma od dvoch sestier a napokon rozdelili aj tie,“ vraví.

o ktorého sa stará jej mama. „Mám šťastie, že ho môžem vidieť, kedy chcem,“ vyznáva sa. Lukasa si obľúbil aj Štefan, a preto ďalšieho potomka tak skoro neplánujú. Chcelo by to peniaze navyše, no pri ich invalidných dôchodkoch je to nereálne. Kým Štefan musí mesačne prežiť zo 180 eur, Ingrid má 121 eur. „Odkedy sme spolu, je nám oveľa lepšie ako predtým. Niekedy si navaríme aj na tri dni. Pomáhame si predajom Nota bene a brigádami, ako sa len dá.“ Rodinnú kasu drží Ingrid. „U nás šetrím najmä ja, on sa to stále nevie naučiť.“ Štefan si pritom chytá náušnicu v ľavom uchu. „Keď ju niekedy vytiahnem a zabudnem ju vrátiť, som z toho doslova nervózny. Chýba mi. Je to môj malý talizman, nosí mi šťastie,“ usmieva sa. Hovorí, že je dôležité, ako vyzerá. „Dbám o seba, lebo keď človek dobre vyzerá, má úspech aj v iných veciach. Aj ľudia vás potom inak vnímajú.“ Vďaka Nota bene sa dvojici už dostalo veľa pomoci od ľudí. „Bola by som šťastná, keby som si vedela konečne nájsť prácu. Kedysi som robila upratovačku, ale teraz sa mi nedarí. Bojím sa, že sa mi to nezapočíta do dôchodku a nebudem mať odrobené vôbec nič,“ sťažuje si Ingrid, ktorá popri predaji Nota bene chodí aj na brigády. Štefan sa vždy snaží byť k ľuďom milý a pozitívny. Teraz by si rád dokončil vodičák, ktorý môže robiť vďaka sponzorom, a našiel si dobrú prácu.

Po opustení detského domova pomáhal v pohrebníctve. „Raz som prechádzal okolo jedného hrobu a zistil som, že sú v ňom pochovaní babka s dedkom. Poprosil som majstra, aby „A ešte mám jedno veľké prianie mi dal chvíľu. Išiel som im kúpiť kvety, zapálil sviečky a venoval im – aby boli ľudia k sebe milší. Niekedy minútu ticha. Keď som bol v domove, poznamenajú, že veď mám zdravé nemohol som im ísť na pohreb. Dedo ruky a nohy, prečo nejdem pracovať. ma mal veľmi rád,“ spomína Štefan, Lenže ako malého ma zrazilo auto, ktorý sa stal obeťou podvodu. „Stratil mám problémy s chrbticou. Rád by som dávnejšie doklady, a keď som to som pracoval, ale nemôžem robiť nahlásil na polícii, už bolo neskoro. hocičo. Raz mi jeden pán povedal, že Niekto si na moje doklady vzal úver som bezdomovec. Mnohí z nás si také a dlhy narastali,“ hovorí. „Mal som označenie nezaslúžia. Mám kde spať, poťahovačky so súdmi.“ žijem z mála. Predávanie časopisu je to isté ako predávať v novinovom Ingrid a Štefan žijú jednoducho. stánku, akurát Nota bene ponúkam Od života veľa nežiadajú. Najväčšiu na ulici a jeho predajom si pomáham radosť robí Ingrid malý syn Lukas, k lepšiemu životu.“

Nota bene

09 2015 Špión

35


Nota bene

09 2015 Príbehy

Veľká vďaka

Nota bene

09 2015 Príbehy

Lucia Bucheňová

36

37

Alan Hyža Naša pomoc je zrejme len kvapkou v mori, ale v danej chvíli možno životne dôležitou. Aj minulý rok sme sa, bohužiaľ, stretávali s trápením vo všetkých podobách. Choroba, strata práce, práca za minimálnu mzdu, exekúcie, chudoba, absencia otca v rodine, opustené matky s deťmi... Všetci hrdinovia našich príbehov si pomoc zaslúžili a dočkali sa jej aj vďaka priestoru v Nota bene a vďaka vám, čitateľom, ktorým patrí hlboká poklona. V dnešnej dobe siahnuť do vlastného vrecka a prispieť na osud cudzieho človeka je veľká vec, vážime si to a za všetkých obdarovaných vám vyslovujeme obrovské ĎAKUJEME! OZ Medzi nami

Jún 2014

VERONIKA

Od desiatich rokov sa potulovala po decákoch, neskôr žila v ubytovni pre ľudí bez domova. Prišlo prvé dieťa, neskôr s iným druhé a do tretice s tretím tretie... Jednoduchá žena by však za svoje dcéry dýchala. A začína stáť pevne na vlastných nohách. Pridelili jej dvojgarzónku a radosť z vlastného bývania ju pozitívne zmenila. Peniaze od dobrých ľudí použila na platbu nájomného, niečo si odložila na prerábku bytu a deťom nečakane urobila sladkú hostinu.

Január 2014

ROMČO

Dvadsaťšesťročný svalový dystrofik Roman vlani naozaj utiekol hrobárovi z lopaty – vďačiť za to môže svojej skvelej mame, ktorá mala v hraničnej situácii viac rozumu ako všetci lekári. Romčo je nenapodobiteľný optimista, život si vychutnáva napriek bariéram a v rámci možností sa mu darí dobre. Jeho rodine sa nakopili dlhy a vďaka uverejneniu ich príbehu ste mame Majke vyčarili úsmev na perách. To podstatné sa splatilo a veľmi ďakujú.

Júl 2014

MIRIAM

Chudobná a osamelá Miriam sa naďalej trápi životom so svojou dcérkou. Zbiera starý papier, centy za každé kilo potrebuje ako soľ. Na našu žiadosť zaplatila predovšetkým nedoplatok na nájomnom, strecha nad hlavou je predsa základ. Trochu nás mrzí, že ponúkanú prácu napokon neprijala, je preto už na nej, ako sa posunie o krok vpred. Držíme palce, pretože finančný nedostatok sa najviac dotýka malej Veroniky.

Február 2014

JANA

Štyridsiatnička Jana živorí. Po ťažkej autonehode v pätnástich s trvalými následkami je na čiastočnom invalidnom dôchodku. Z bývalého partnera sa vykľul alkoholik a agresor, preto aby mali s dcérou čo jesť, upratuje v dvoch firmách. Skúša začať život nanovo, je to veľká bojovníčka a s dcérou tvoria skvelý tím. Výsledkom našej pomoci bol príspevok na úhradu prenájmu, aby neostali na ulici.

August 2014

OĽGA

Pracovitá mama dvojičiek si veľmi váži príspevok, ktorý po uverejnení príbehu dostala. Najprv uhradila strojček na zuby pre dcérku, zvyšok išiel na dlh, ktorý síce nerastie, ale ani nemizne. Oľga je realistka a snaží sa prežiť, ako sa len dá. Na nižší životný štandard sa nesťažuje, tvrdí, že ak má človek zdravé deti, nemôže byť nešťastný. A pozitívnu energiu zo seba rozdáva aj zákazníkom za pultom v lahôdkach.

Marec 2014

DÁŠA

Apríl 2014

KATKA

Dáška naďalej bojuje s rakovinou. Na paliatívnom oddelení je stabilným „hosťom“, zlyhávajú jej obličky, z ničoho nič odpadáva – plače, plače, plače. Z príspevku sa urgentne vyplatil dlh na prenájme jednoizbového bytu, momentálne však musia z neho odísť, je na predaj. Dáška vybavila úver a berú si mobilný domček, zohnala aj pozemok na prenájom – natrafila na dobrých ľudí. Dáškin osud je taký ťažký, že sa k nej tento rok ešte vrátime.

Brutálne týraná Katka po rokoch našla odvahu a ušla od muža. S dvoma milovanými deťmi začala od nuly, z krízového centra sa vyšplhala na prenájom, dokončila si maturitu. Je ochotná hocikedy poradiť a pomôcť týraným ženám. Peniaze zo zbierky cez Nota bene použila na bývanie a veci pre deti. Život sme jej rozjasnili aj my. A zdá sa, že slnko svieti naplno – našla šťastie a my jej silno držíme palce!

ANDREA

November 2014 Vlaňajšie prázdniny zmenili Simonke život, pod kolesami ťažkého domiešavača prišla o nožičku. Z najhoršieho sa dostala a z našej zbierky jej rodičia kúpili veci, po ktorých túžila. Zažehnala sa aj finančná kríza rodiny v období, keď si otec vybavoval opatrovateľský príspevok. Simonka sa po uverejnení článku dostala aj do relácie V siedmom nebi, kde si získala sympatie celého Slovenska. Ľudia pomohli, prispeli a rodičia Simonky zo srdca ďakujú!

Október 2014

Po rokoch sa z ubytovne dostala do sociálneho jednoizbáku, našla si prácu ako pomocná sila v kuchyni a hoci v živote urobila zopár prešľapov, ktoré ju stáli aj istý čas slobody, dnes je príkladom, že každý človek má právo na reparát. Andrea ho zvládla na výbornú, je nielen starostlivou mamou, ale rozhodla sa pomáhať aj iným, ktorí sú na tom tak ako ona kedysi. Peniaze zo zbierky vložila do úprav v pridelenom byte. Bola neskutočne vďačná!

SIMONKA

Máj 2014

VIERKA

Zdravotná sestrička Vierka sa chodí do práce usmievať a dobiť energiou. Miluje svoju prácu. Doma to už také veselé nie je. Zostala jej starosť o tri deti a po rozvode aj dlhy, ktoré otec detí narobil. Vierka má dve práce, aby ukrojila z dlhu, ktorý jej nedá spať. Spravila si finančný kalendár a postupuje podľa harmonogramu – na úkor napríklad aj prázdnej chladničky. Pomoc cez naše združenie jej urobila radosť. Jej dlh je teraz menší a zaplnila sa aj chladnička.

December 2014

TÁŇA

Táňa žije len pre svojho Lukáška, ktorého porodila jej adoptívna dcéra. Robí všetko pre to, aby sa malý zbavil traumy zo života s matkou a konečne začal rozprávať. Peňazí je málo, sú dni, keď musia stačiť cestoviny a chlieb s margarínom. Keď začali chodiť príspevky, Táňa bola veľmi dojatá. Zvlášť, keď jej jedna dobrá duša darovala ojazdené auto. Už sa nemusí báť cestovania v MHD s Lukáškom, ktorý máva nečakané zvraty v správaní.


LIEČIVÉ DOTYKY

Nota bene

09 2015 Eko

38 ODVAR sa pripravuje podobne ako čaj. Vriacou vodou zalejeme sušenú alebo čerstvú rastlinu a necháme lúhovať 10 minút, potom zlejeme do šálky. Dávkovanie je 30 g sušenej alebo 75 g čerstvej rastliny na 500 ml vody. TIPY: Rastliny v odvare môžete aj kombinovať – výborná kombinácia je lipovo-bazový odvar, materina dúška s lipou a pod. Medovka chutí vždy príjemne, aj chladená, v letnom období dochutená citrónom. Kloktanie odvarom zo šalvie pomôže pri zápaloch hrdla či ďasien.

Olejčeky, masti, oleje, liečivé krémy, obklady, výluhy, tinktúry. Voňajú, liečia, pomáhajú. A najkrajšie je, že veľa z toho, čo by sme draho kúpili v lekárňach „obohatené“ o umelé konzervanty a prídavné látky, si dokážeme pripraviť z dopestovaných či nazbieraných rastlín sami. Silvia Szabóová VÝLUH je silnejší výťažok účinných zložiek. Používame ho na spracovanie kôry, koreňov, vetvičiek alebo niektorých plodov. Rastlinu vložíme do studenej vody, necháme dôjsť po bod varu a potom hodinu varíme. Dávkovanie: 30 g sušenej alebo 30 g čerstvej rastliny na 750 ml vody, ktorá sa vyvarí asi na 500 ml. TIPY: Každému známy podbeľ lekársky je účinný pri kašli; pri zápaloch hrdla a chronickom kašli pomôže divozel lekársky, pri prechladnutí pomôže ďumbier v kombinácii so škoricou. Výluh z vetvičiek moruše pomáha pri reumatických bolestiach. Rebarbora je dobrá nielen do koláča, ale ako slabý výluh aj proti hnačke (koreň – 0,5 g na dávku) a pri zápche – 3 g na dávku.

TINKTÚRA sa pripravuje takisto jednoducho – zaliatím rastliny do 25 – 27% zmesi alkoholu a vody. Najlepší je biely alkohol, napríklad vodka. Dávkovanie je 200 g sušenej alebo 600 g čerstvej rastliny na 1 liter. Alkohol pomáha vylúhovať účinné látky a zároveň konzervuje – tinktúra vydrží až 2 roky. Platí pravidlo: jeden druh rastliny – jedna tinktúra. Až po dohotovení môžeme jednotlivé tinktúry kombinovať podľa potreby. Rastlinu – vňať či listy, nakrájame a vložíme do zaváraninového pohára, zalejeme zmesou alkoholu a vody a dáme na 2 týždne na tmavé miesto, napríklad do chladničky. Potom zlejeme cez gázu do tmavej fľaše, zvyšok môžeme skompostovať. Skladujeme na chladnom, temnom mieste. TYPY: Tinktúra z mäty je výborná proti nadúvaniu a na dobré trávenie, tinktúra z kapucínky je prirodzené antibiotikum, vynikajúce na liečenie zápalov močových aj dýchacích ciest, valeriána pôsobí pri nespavosti a strese. Echinacea pomôže podporiť imunitu.

Nota bene

09 2015 Eko

39 SIRUP si pripravíme jednoducho. Zohrejeme 500 ml výluhu, pridáme 500 g medu alebo cukru a miešame, kým sa neroztopí. Vychladnutý sirup nalejeme do fliaš, najlepšie z tmavého skla a uzatvoríme korkovou zátkou. V chladničke vydrží pomerne dlho, ale postupne môže začať fermentovať. Preto si pripravujeme len také množstvo, ktoré spotrebujeme pri chorobe. TIPY: Pri kašli a ťažkom, slabom dýchaní pomôže sirup z yzopu lekárskeho, z plodov bazy si pripravíme sirup na prevenciu proti nachladnutiu, proti kašľu zaberie podbeľ lekársky.

OLEJ môžeme pripraviť dvomi spôsobmi. Pri prvom z rastliny do oleja dostaneme účinné látky pomalým varením. Na 500 ml oleja dáme 250 g alebo 750 g čerstvej rastliny do hrnca, ktorý postavíme do ďalšieho hrnca s vriacou vodou a varíme na miernom ohni asi 3 hodiny. Zmes precedíme cez gázu do fliaš. Ak použijeme studený olej, na výsledok si budeme musieť počkať 2 – 3 týždne. Do zaváraninového pohára natlačíme rastliny a zalejeme 1 litrom slnečnicového oleja tak, aby v ňom rastliny boli celkom ponorené. Pohár postavíme na slnečné miesto a po 2 – 3 týždňoch liečivý olej precedíme cez gázu. TYPY: Olej z nechtíka je výborný na popáleniny a kožné problémy. Levanduľový olej uvoľňuje svalové napätie, má protizápalové účinky, lieči ekzémy a plesne, hojí popáleniny, má protizápalové účinky, tlmí bolesti hlavy a celkovo upokojuje.

MASŤ sa do pokožky nevstrebáva, ale vytvára na nej oddelenú vrstvu. 500 g neslanej masti roztopíme a pridáme do nej 180 g čerstvej byliny. Ohrievame cca 2 hodiny vo vodnom kúpeli, až kým rastliny nie sú krehké. Potom scedíme cez gázu do sklenených fľašiek so širokým hrdlom. TIPY: Kostihoj lekársky a jeho koreň robia zázraky – pri vyvrtnutiach, artritických kĺboch, natrhnutých šľachách, skorocelová masť pomôže pri hemoroidoch, popáleninách a ranách. Viac na www.sosna.sk.


À propos

40

Daniel Pastirčák

Chudák náš zobák

Použitie na vlastné riziko

Každý rozpráva, ako mu zobák narástol. Otázka znie, kto rozhoduje o tom, ako nám zobák narastie? Nejaký zamindrákovaný predpis či minister? Slovutní páni vedci či najslovenskejší Slováci? Netuším; no viem, že prichádzame o veľa. Náš zobák si to nezaslúži.

Mám kamaráta, ktorý od malička experimentoval. Keď mal desať, dopočul sa, že niektorí ľudia iných ľudí vešajú. Zaujímalo ho, ako dlho taký človek vydrží. Zohnal si pevné lano. Podmienky vhodné pre experiment našiel na dvore s vešiakom na koberce. Vyliezol na vešiak upevnil lano, slučku vložil na hrdlo a opatrne sa spustil. Visel len chvíľu. Dusivý efekt sa dostavil takpovediac okamžite. Vyšplhal sa, slučku sňal a lano odviazal. Experiment bol úspešný, iba suseda, ktorá experiment pozorovala z balkóna, omdlela. Niektorí ľudia majú experiment takrečeno v krvi. Iní sa radšej riadia podľa spoločensky overených receptov. Chovajú sa tak, ako sa naučili. Život je krehká vec, neradno s ním experimentovať. Lenže – dá sa to vôbec? Experimentovať predsa znamená vstúpiť na cestu, ktorou ešte nikto nekráčal. Môj život však, prísne vzaté, je nevyhnutne práve takýmto experimentom. Nikto ako ja tu predsa nikdy pred tým nebol... K životu by sme mali v príbalovom letáku dostať i varovanie: „Použitie na vlastné riziko.“ Človek sa však rizika bojí ako čert kríža. Uniká sám pred sebou, oblieka na seba vhodné spoločenské role – úspešnej ženy, úspešného muža – skrýva sa za módne masky – jednoducho, chce byť „in“. Bojí sa sám seba. Byť sám sebou totiž vyžaduje odvahu k experimentu; je treba vstúpiť na neistú cestu do tajomstva. Nebojme sa. Na tej ceste napokon možno nestretneme iba sami seba, stretneme i Toho, kto nás v našej jedinečnosti myslel skôr, ako sme boli.

V minulosti boli onakvejšie časy. Keď napríklad neúnavný propagátor literatúry Matej Hrebenda v 19. storočí opisoval, ako v ZOO videl okrem slona aj „veľbluda“ (áno, dnešnú ťavu). Alebo Gejza Vámoš nepísal v divadelnej hre o zmrzline – ale o „sladoľade“. Novotvary vytváral už Dante vo svojej Božskej komédii na začiatku 14. storočia. A taký Jan Hus miesto latinskej „kapitoly“ vymyslel vtipné slovíčko „hlavizna“ a toho, čo váľal hnoj, nazval „hnojikyd“. Dnes už nevieme ani povedať počítač, je to pí-sí. Koľko krásnych slov nám už ukradli spred zobáka. Nemôžeme si už dať kafe, je iba káva. Nemôžeme ani kecať. U nás, keď vojde mafián do baru, tak pred spustením streľby si nemôže dať šampanské a hranolky, maximálne si môže dať šumivé víno a spisovné hranolčeky. Zrušiť treba všetky nepodarky. Aj všetky dedinky zvané nehorázne Závada – odteraz budeme mať Nepodarok pri Humennom, ďalej Trenčiansku Chybičku a pri Žiline zas Paštinu-Poruchu. Zmiznú ohavnosti ako Horné a Dolné Kočkovce, budú len Mačkovce. A Spišská Nová Dedina, žiadna Ves. Keď to vezmeme od podlahy, sme zaraz hotoví. Aj náš prozaik František Švantner mal nejedno podozrivé slovíčko. Takže v nedávnom vydaní jeho diela nahradili väčšinu „nevhodných“ slovíčok tými „správnymi“. Čo na tom, že práve tieto slovíčka (napríklad rôzne výrazy z lazov) uvádza Slovník slovenského jazyka práve s odkazom na Švantnera... (Vedeli ste, že „kopnieť“ môžu kopce, z ktorých zlieza sneh?) Dá sa vôbec jazyk spútať? Nespútavame spolu so všetkým týmto bojazlivým slováctvom sami seba? Ej bisťu, veruže ma to aj trocha pomŕza... (Čo značí, že jemne hnevá.)

Šťastie je ako okuliare. Hľadáme [...]. Francois Xavier Droz KRÍŽOVKY O ŠŤASTÍ

Nota bene

09 2015 Krížovka

41

Zuzana Uličianska autor: Pavol Surovec

Nota bene

09 2015

Peter Getting

Pokusné ľudstvo Človek sa ani nenazdá a už je obeťou experimentu. Nedávno som čítala článok o mužovi, ktorému zubár umŕtvil pri bežnom zákroku anestetikom zub a od tej chvíle stratil schopnosť čokoľvek si zapamätať. Pri podobných prípadoch sme solidárni. Keď niekto vedome hazarduje so svojím zdravím, vie nás to naopak spravodlivo pohoršiť. Ako sa môže takto zabíjať, toľko piť, toľko priberať? Smiešne je len to, že keď robí pokusy samo na sebe celé ľudstvo, zostávame podozrivo pokojní. Nedávno som videla dokument o odstavovaní starej atómovej elektrárne vo Francúzsku: „upratovacie“ práce vysúťažila celkom iná firma, ako tá, čo atómku dovtedy prevádzkovala, pomaly nikto si nepamätal zastarané technológie a nájomní robotníci sa vôbec nechránili... Podobných technologických príšer je po svete niekoľko, ale my sa stále tešíme, ako si pomáhame „čistou“ energiou z jadra a rádioaktívny odpad organizovane ukladáme do dočasných úložísk, z ktorých by sa po päťdesiatich rokoch mali presunúť do tých definitívnych. Aspoň tak to učíme deti. Už im však nezdôrazňujeme, že vyhorené jadrové palivo nebude bezpečne rozpadnuté ani po ďalších stovkách tisícoch rokov, že jediné, čo s ním vieme urobiť, je izolovať ho. Akurát, že netušíme kam. More sme už zavrhli, takže nejaké hlbinné úložiská? Ale na ktorom mieste za stotisíce rokov nepríde žiadna povodeň, ani zemetrasenie, ani výbuch, ani nič? Ani sme sa nenazdali, a v predstave, že sa to niekedy dorieši, experimentujeme s našimi potomkami. Akoby nám všetkým nejaký zubár vpichol injekciu na umŕtvenie našich bolestí a my sme stratili schopnosť čokoľvek si pamätať.

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Šťastie je jediná vec, ktorú môžeme [dávať, aj keď ju sami nemáme]. Mark Rutherford INZERCIA

Radi lúštite a chcete podporiť vášho predajcu? Pýtajte si naše letné krížovky a sudoku za 1 euro.

Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na jaroslav.sipos@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou. SPONZOR KRÍŽOVKY


Nota bene

09 2015 Čítanie

42

Ella Amanda Milanová zasahuje Zuzana Mojžišová

Meniť Zločin a trest je zločin, ktorý si zasluhuje trest. Celej veci treba prísť na kĺb a zatrhnúť ju, veď ako by to vyzeralo, keby sa v knižkách písalo hocičo?! Posledné desaťročia je umenie poznamenané hojným, neraz veľmi obohacujúcim žánrovým prelínaním. Človek oň zakopáva na každom kroku. Ale s tým, čo sa do knihy Literárni spolek Laury Sněžné podarilo naprelínať spisovateľovi Pasimu Ilmarimu Jääskeläinenovi, o ktorom sa na obálke píše, že je jedným z najlepšie strážených fínskych literárnych tajomstiev, sa len tak ľahko nestretnete. Máme tu nefalšovanú rozprávku o zvieratkovských potvorkách (možno na spôsob Tove Janssonovej), realistické stvárnenie života v malomeste, drámu psychologickú, vzťahovú aj rodinnú, viac než len náznaky thrilleru, sci-fi, fantasy, detektívku... a humor. Jääskeläinen to volá „reaalifantasia“. Páči sa mi takýto preklad: naozajstná fantázia, hoci literárni vedci by asi uprednostnili magický realizmus.

Články =OSLO a ARNE v augustovom čísle Nota bene / č. 170 sme pripravili v spolupráci s partnerskou organizáciou Stiftelsen Erlik, v rámci projektu Nota bene – Nosič batožiny, realizovaného v Programe Aktívne občianstvo a inklúzia, podporenom Nórskom, Islandom a Lichtenštajnskom, ktorý spravuje Nadácia Ekopolis, Nadácia pre deti Slovenska a SOCIA – nadácia na podporu sociálnych zmien.

Pouličný časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať ľudí bez domova, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova.

Zaječín, kde sa dej Jääskeläinenovho príbehu odohráva, nie je len tak hocijaké mestečko. Toľko spisovateľov v inom meste nebýva. Toľko psov v inom meste neuteká od svojich milujúcich majiteľov. Nikde inde si nemôžete objednať mytologické mapovanie vo vlastnej záhrade, aby vám po jeho skončení mohol naslovovzatý odborník so stopercentnou presnosťou povedať, koľko je u vás duchov zosnulých, lesných žienok, strážnych duchov pokladu, raráškov, trpaslíkov... Hlavná hrdinka, dvadsaťšesťročná Ella Amanda Milanová, „se krom jiného skládala z překrásně vykroužených rtů a nefunkčních vaječníků“. Vyštudovala literatúru u profesora Divočinu, pracuje ako učiteľka fínčiny v rodnom Zaječíne, žije s čipernou mamou a chorľavejúcim otcom, po rozchode so snúbencom trávi večery výlučne neveľmi záživným opravovaním študentských esejí. V jednej z nich sa píše o najslávnejšom Dostojevského románe a o tom, že v jeho úvode Raskoľnikov zavraždí starú úžerníčku oceľovou strunou a v závere zas Soňa Marmeladová zabije bývalého študenta guľkou do srdca. Učiteľka obviní žiaka, že román nečítal, on jej však podá prečítanú knihu, aby si všetko skontrolovala. A veru: je tam aj struna, aj pištoľ. Meniť Zločin a trest je zločin, ktorý si zasluhuje trest. Navyše ak neostane jedinou zbastardenou klasikou pochádzajúcou z miestnej zaječínskej knižnice. V Camusovom Cudzincovi, napríklad, príde hlavného hrdinu vyslobodiť z väzenia Jozef K. a ostane v cele sedieť a čakať na rozsudok namiesto neho.

Predajca časopisu musí byť registrovaný v OZ Proti prúdu alebo partnerskej organizácii mimo Bratislavy. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma, všetky ostatné si

Ella sa rozhodne prísť celej veci na kĺb a zatrhnúť ju, veď ako by to vyzeralo, keby sa v knižkách písalo hocičo?! A tak sa vyberie do knižnice, stretáva mierne podozrivú knihovníčku, čuduje sa, keď vyjde najavo, že ňou nie je nik iný ako Ingrid Kočičková, členka široko-ďaleko vychýreného Literárneho spolku ešte vychýrenejšej autorky detských príbehov o krajine Potvorkov, tamojšej celebrity vysokého lesku. Ella netuší – a tušiť nemôže ani v najbláznivejších snoch – kam ju až pátranie po drzom tlačiarenskom škriatkovi zavedie. Keby tušila, možno by to všetko nechala tak. V istom okamihu je totiž takmer celá súčasná fínska literatúra vydaná napospas len a len Elle Amande Milanovej a jej literárno-historickej bádateľskej cti. Pasi Ilmari Jääskeläinen, doposiaľ známy domácemu publiku najmä ako oceňovaný autor science fiction a fantasy, napísal skvelý, bohatý a zábavný román. Bolo by priam hriechom neprečítať ho.

kupuje za 0,70 € a predáva za plnú sumu 1,40 €. Je povinný nosiť preukaz, v Bratislave aj oficiálnu vestu a dodržiavať kódex predajcu (pozri str. 2). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje pravidlá, prosím informujte nás alebo partnerskú organizáciu. OZ Proti prúdu v rámci integračného projektu Nota bene poskytuje predajcom ďalšie služby: základné a  špecializované sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov, podporu streetworkera na predajnom mieste, právne poradenstvo partnerskej advokátskej kancelárie, tréningy, skupinové stretnutia a  workshopy, prí-

Manažment Proti prúdu: riaditeľka Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812. Štatutárne zástupkyne: Mgr. Zuzana Pohánková, Mgr. Sandra Tordová. Redakcia Nota bene: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, zastupujúca šéfredaktorka Ada Jung, 0944 243 446. Inzercia a fundraising: Jaroslav Šipoš, 0911 654 411. Administratíva: Ing. Fabiola Mokrá, 0911 209 559. Sociálni pracovníci: 02 5262 5962, poradcovia@notabene.sk, Barbora Žiaranová, Mgr. Mária Benkovičová, PaedDr. Libor Klenovský PhD, Mgr. Erik Kapsdorfer, Mgr. Igor Kocian. Projekt nosiči batožín: PhDr. Peter Kadlečík, 0907 733 388, Bc. Tomáš Dobrovič. Konferencia ľudia bez domova: projektový manažment Mgr. Nina Beňová, PhD, 0908 434 826. Grafické spracovanie časopisu: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Tlač: Dolis, s.r.o. Všetci uvedení pracovníci majú zároveň osobnú mailovú adresu v tvare: meno.priezvisko@notabene.sk.

stup do kupónového motivačného sociálneho obchodu, príspevky na lieky, internet, PC a telefón zadarmo pre vybavovanie práce, bývania a  úradných záležitostí, úschovu peňazí a  úradných listín a možnosť využívať korešpondenčnú adresu o. z. na zasielanie osobnej pošty. OZ Proti prúdu od roku 2001 realizuje pilotné projekty v oblasti riešenia bezdomovectva, vydáva knihy z  pera ľudí bez domova, organizuje odborné konferencie a vydáva odborné publikácie. Je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Viac na www.notabene.sk.

Mesačník Nota bene, 14. ročník, číslo 171. Vydavateľ: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, www.notabene.sk. IČO: 360 68 781, IČ DPH: SK2021585731, číslo účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, IBAN: SK 21 1100 0000 0026 6347 5014, BIC (SWIFT): TATRSKBX. Registrácia na MV SR dňa 20. 3. 2001, číslo spisu: VVS/1-900/90-17945, na MK SR pod číslom EV 3665/09 ISS N 1335-9169.

Organizácie zabezpečujúce realizáciu integračného projektu Nota bene na Slovensku: BRATISLAVA (od roku 2001): O. z. Proti prúdu, vydavateľ Nota bene, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, poradcovia@notabene.sk, www.notabene.sk, BANSKÁ BYSTRICA (2003): Sociálno-charitatívne centrum Prístav, prevádzkovateľ: Územný spolok SČK, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kleniarová, 048/413 1335, sus.bbystrica@redcross.sk, ČADCA (2006): Dom charity sv. Gianny, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Kukučínová 4, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 0918 874 839, 041/432 40 88, charita.cadca@centrum.sk, HLOHOVEC (2009): O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 3827, viera.vavrova@d2u.sk, HOLÍČ (2009): Azylový dom Emauzy, prevádzkovateľ: N. o . Križovatky, Holíč, Michal Sedláček, 034 668 3110, michal.sedlacek@gmail.com, 0905 579 087, 034 6683110, emauzy@stonline.sk, KEŽMAROK (2006): O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 0905 886 546, 052/466 0212, komunita@kezmarok.sk, KOŠICE (2003): Charitný dom sv. Alžbety, prevádzkovateľ: ADCH Košice, Bosáková ul. Košice, Ing. Bc. Martina Mačingová, 0910 842 182, notabene.kosice@gmail.com, LEVICE (2005): O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ (2010): Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Alena Novajovská, 0911 197 227, 044 552 2052, komunitne.centrum@atlas.sk, MALACKY (2006): Azylové centrum Betánia, prevádzkovateľ: N. o. Križovatky, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 0908 461 988, 034 772 2457, acbetania@orangemail.sk, www.krizovatky.eu, NITRA (2003): Dom charity sv. Rafaela, prevádzkovateľ: DCH Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Andrea Rončková, 0907 451 771, 037 772 1792, rafael.charita@gmail.com, www.charitanitra.sk, PIEŠŤANY (2005): ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 0915 400 577, 033/ 772 7687, domum@kios.sk, POPRAD (2005): ZSS, prevádzkovateľ: O. z. Korene v spolupráci s MsÚ Poprad, Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 0910 890 488, 052/772 4209, socialne@msupoprad.sk, TRNAVA (2006): ADCH Trnava, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Soňa Pobiecka, 0948 091 011, 033/533 3159, kristina.bacikova@charitatt.sk, sona.pobiecka@charitatt.sk, VRANOV NAD TOPĽOU (2009): Charitný dom pre mládež, prevádzkovateľ ADCH Košice, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, 0904 981 536, 057/443 1578, maria.tongelova@charita-ke.sk, ŽILINA (2003): Dom charity sv. Vincenta, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 0918 314 197, 041/724 4795, dchvincent.za@gmail.com


INZERCIA

Profile for Proti prudu

Nota bene 171 september 2015  

Experiment

Nota bene 171 september 2015  

Experiment

Advertisement