__MAIN_TEXT__

Page 1

kupujte iba od predajcu s preukazom

1,40€ POLOVICA PRE PREDAJCU

Január 2015

Ako ďalej


Nenechávajte si pre seba ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo 0915 779 746

01 2015 Nástenka

2

19. 11. Želám veľa šťastia mladému, príjemnému predajcovi č. 2556 na konečnej trolejbusov 205 a 220 na Rajskej v Bratislave. Eva 19. 11. Dobrý deň, dnes sme šli na nákup do Kauflandu, šli sme okolo predajcu č. 542. Bola som prekvapená jeho správaním, hoci sme okolo neho prešli bez povšimnutia, predajca nám zaželal pekný deň, vrátili sme sa a časopis kúpili. Gitka a Andrej 19. 11. Pozdravujem veľmi milého pána, ktorý predáva v HM Tesco ZA s č. 51. Väčšinou sa stretneme v piatok. Držím mu palce. Alexandra 20. 11. Dobrý deň, vo štvrtok sme boli v OC Žilina a predávajúci s číslom 51 nám poprial PEKNÝ DEŇ a hneď bolo lepšie. Viera 21. 11. Dobrý večer, čítam cestou domov Nota bene a rada by som dala spätnú väzbu na pána, čo mi ho predal. Pán stál pri Bille na Karadžičovej ulici ráno s číslom 2489. Bol veľmi milý a aj vďaka nemu som mala veľmi pekný deň. Pozdravujem najmä jeho a všetkých, ktorí sa výrobe časopisu venujete, a silno držím palce v ďalšej činnosti. Pekný večer. Majk 23. 11. Ďakujem pekne milému a slušnému predajcovi č. 33 pred dúbravskou

4

Rozhovor Mám čisté svedomie Po tieto dni, začiatkom nového roka, má začať fungovať aj nová redakcia Projektu N. Na tému ako ďalej s nezávislou žurnalistikou na Slovensku sa s nami zhováral zakladateľ projektu a bývalý šéfredaktor Denníka SME, Matúš Kostolný.

novou Billou. Želám mu skoré zlepšenie životnej situácie, k tomu veľa zdravia a šťastia. Iveta 1. 12. Prajem dobrý deň, dnes som si kúpil časopis od pani s číslom 2 v Hlohovci, v Mojej Samoške. Pani bola milá a slušná. Aj keď nie je peniažkov nazvyš, vždy si od nej rád časopis kúpim, keď ju stretnem. Ak to číta, prajem veľa šťastia!

Partneri projektu Projekt je podporený programom Aktívne občianstvo a inklúzia, ktorý realizujú:

10

Téma Salto smrti jedného človeka „Môj milujúci otec bol agentom ŠtB. Cítila som hnev aj vinu. Ale aj zodpovednosť a odvahu to riešiť. To, čo urobil, sa dotýka aj mňa.“ Režisérka Anabela Žigová nakrútila o nepríjemnej pravde dokument Salto Mortale.

V decembri pred Vianocami nás náhle tragicky opustil predajca, herec Divadla bez domova a skvelý kamarát Zdeněk Langer. Bude nám chýbať.

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze. 3. Predajca predáva časopisy na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze. 4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu. 5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov. 7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka. 8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj oficiálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

Pomáhame slabým aj silným

20 Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

Toto vydanie nota bene podporili

26

Svet Zima je pre mačky ukrutná Ich magické oči vykúkajú spod zaparkovaných áut. Krčia sa pri vchodoch bytoviek dúfajúc, že ich pustíte do tepla. V zime mnohé zamrznú či umrú hladom. Na rozdiel od ľudí bez domova nevedia prísť do útulku.

Kódex kupujúceho zostavil: Peter Patrónsky 1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka. 2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

15

Reportáž Naši nosiči už nosia Podľa uniforiem máte dojem, že do Bratislavy po rokoch opäť prišiel Orient Expres. Retro dizajn, brigadírky a biele rukavičky. Nosiči batožín nastúpili začiatkom decembra prvýkrát do práce. Sú elegantní, milí a profesionálne slušní.

Ľudia Žijem si jak kráľ! Keď som prvý raz zočila ten dom, myslela som, že sa mi sníva! Bolo leto, nachádzala som sa v okrese Dunajská Streda, v dedinke s neobvyklým menom: Malá Budafa. Dom vyzeral ako kaštieľ, ktorý práve vyhupol z rozprávkovej knižky.

Foto na obálke: Ada Jung

Nota bene

18. 11. Už druhý mesiac mám zaseknutý krk, čo každé ráno cestou do práce vytáčam hlavu na semaforoch pri Bille v Trenčíne, či tam neuvidím stáť uja predajcu (č. 171), ktorý ma vždy svojou trpezlivosťou motivoval. Povedzte mu, prosím, že veľká túžba robí zázraky. Viem, že v júli bojoval so zákernou chorobou. Verím, že stále bojuje a preto ho, prosím, pozdravujte od dubnického bojovníka, ktorý roky rokúce každý mesiac od neho kupuje tri kusy najlepšieho časopisu na Slovensku. Ďakujem vám za všetko, čo robíte, ste pre mňa veľkou inšpiráciou. Vlad F. z Goa

Hlavní podporovatelia projektu NOTA BENE

32

Pútnik Ortodoxní sa ponoria trikrát Pri Dunaji v Izmaili to 19. januára vyzerá ako v lete na pláži. Starý ukrajinský pravoslávny zvyk: Kto sa trikrát ponorí do vody, bude zdravý a šťastný. Dve staršie dámy v teplých kabátoch sa mosúria, keď fotím dievčatá v bikinách.

Ako ďalej? Niekedy naozaj nevieme ako ďalej. A nemusí ísť hneď o celé univerzum. Na to, aby sme zablúdili, stačí aj ten náš malý, osobný vesmír. Možno len priveľa chceme. Možno len málo myslíme na to, čo máme, ale oveľa viac na to, čo nám chýba. A tiež oveľa viac na to, ako vyzeráme, než na to, akí sme. Predavačka v obchode ma presviedčala, že celkom určite si mám radšej kúpiť niečo na seba než jedlo. Lebo vraj to, čo mám na sebe, vidí každý, zatiaľčo do žalúdka mi nevidí nikto. Išla som si rovno kúpiť knihu, aj keď ani to, čo mám v hlave, nevidí nikto. Až keď otvorím ústa, alebo si sadnem a píšem, stane sa to viditeľné. Asi preto som pred písaním tohto stĺpčeka mala pocit, že lepšie by bolo mlčať a nechať ho prázdny. Veď kto už čo vie o tom ako ďalej, aby to mohol vravieť ostatným? Aj ja by som chcela tisíc vecí. Nádherné veci. Dom uprostred lesa, tiché súznenie s prírodou, priateľov, ktorí by ma nesklamali, deti, ktoré by mi nerobili starosti, muža, s ktorým by som bola jedna duša, prácu, ktorá by ma neunavovala... Veci, ktoré som ešte nikdy nemala. Ale cítim, že by som pre ne musela urobiť niečo, čo som ešte nikdy neurobila. A neviem, čo to je... Viem len, že by som nemala plakať, lebo sa niečo skončilo, ale tešiť sa, že to vôbec bolo. Že by som nemala príliš plánovať, lebo najvyšší Plánovač mi do toho zaručene pripletie nejakú „náhodu“. Nemusím sa ani toľko snažiť, lebo najlepšie veci vždy prichádzali samé od seba a práve vtedy, keď som to najmenej očakávala. A koľko dobrého ku mne prišlo prostredníctvom zdanlivo zlého! Vlastne by som potrebovala iba jednu vec. Múdrosť, ktorou oplývajú kvety, stromy, deti a veľmi staré duše. Hlbokú, pokojnú a radostnú múdrosť vyplývajúcu z istoty, že o všetko je postarané, že život je večný a všetko nezadržateľne smeruje tam, kam má. Ak táto múdrosť prenikne celého človeka, už nič viac nepotrebuje. Ani odpoveď na otázku ako ďalej. Ada Jung, editorka

Nota bene

01 2015 Editoriál

3


Ako zvládaš tú veľkú zmenu vo svojom živote? Ako sa máš? Mám sa dobre. Po dvadsiatich rokoch je to prvé dlhšie obdobie, čiže viac ako týždeň či dva, čo nie som v novinách, v redakcii. Nechodím síce do práce a som evidovaný na úrade ako nezamestnaný, ale v skutočnosti mám hrozne veľa roboty. Dúfam, že sa nám podarí rozbehnúť niečo nové, čo ešte zatiaľ nemá úplne konkrétnu podobu, ale snáď to bude fajn.

Nota bene

01 2015 Rozhovor

4

V čom je Projekt N iný ako ostatné noviny? Nové oproti klasickým, tradičným novinám je, že tie vznikali v tlačenej podobe papierových titulov a iba časom, keď si to vyžiadal rozvoj internetu, priberali aj internetovú podobu. V prípade Projektu N to musí byť naopak, prvý a dominantný musí byť internet. Je médiom budúcnosti a už teraz je pre určitý typ ľudí a informácií kľúčový. Napriek tomu si myslím, že na Slovensku je stále priestor robiť aj nejaký typ papierového vydania, ktoré musí byť od internetového odvodené. Čiže opačne, než to bolo doteraz. Podarilo sa to už niekomu takto obrátiť a vydržať vydávať denník v internetovej aj v tlačovej podobe? Podobné projekty vznikli napríklad v Česku, v Maďarsku, v pobaltských krajinách...

Mám čisté svedomie Po tieto dni, začiatkom nového roka, má začať fungovať aj nová redakcia Projektu N. Na tému ako ďalej s nezávislou žurnalistikou na Slovensku sa s nami zhováral zakladateľ projektu a bývalý šéfredaktor Denníka SME – MATÚŠ KOSTOLNÝ. Ada Jung

Gabriel Kuchta

V týchto krajinách, podobne ako u nás Denník SME, takisto prebrali zabehnuté denníky finančné korporácie. Je to „normálny“ jav pre bývalé socialistické krajiny, v ktorých sa síce rozbehol kapitalizmus, ale demokracia stále pokrivkáva? Nepovažujem to za normálne. Považujem to za choré, ale zjavne sa to deje, nie je to len slovenský prípad, ale naozaj rozšírený jav. Dôvody, prečo sa to deje v strednej Európe, podľa mňa súvisia s tým, že štáty, alebo vzletne povedané demokracie, sú naozaj mladé. V skutočnosti médiá vždy vlastnili a aj budú vlastniť bohatí ľudia. Rozdiel medzi bežným investorom či vydavateľom povedzme veľkých amerických denníkov, a tým, že u nás vstúpi do vlastnenia novín spoločnosť Penta, je v tom, že v zabehnutých demokraciách nemajú šancu takým výrazným spôsobom ovplyvňovať a deformovať verejný život. Ale skupiny, ktoré momentálne do médií vstupujú u nás, nie sú obyčajní podnikatelia. Sú to ľudia, ktorí od začiatku veľmi intenzívne obchodujú so štátom a práve obchod so štátom je jeden z dôležitých zdrojov ich bohatstva a toho, že sa stali veľkými. Tieto firmy majú rovnako veľmi intenzívne záujmy v politike a potrebujú ich presadzovať. Preto sa zdá, že médiá kupujú, aby to aj robili. Má to pri súčasnom probléme novín udržať sa na trhu obchodnú logiku? Keď Jeffrey P. Bezos kúpi Washington Post, takisto si môžeme ťukať na čelo, či to má biznis logiku. Lebo Washingtom Post má rovnaký ekonomický problém prežiť ako noviny na Slovensku. Ale odpadá podozrenie, že to robí preto, aby, čo ja viem, menoval ďalšieho prezidenta Spojených štátov. Zatiaľ čo na Slovensku, kde je konkurencia oveľa menšia ako v USA, je riziko, že niekto, kto tak dominantne vstupuje na trh, bude ovplyvňovať

aj riadenie štátu. Veď my máme naozaj len dvadsaťpäť rokov slobodného fungovania politiky a médií, a ukazuje sa, že je to stále krátky čas na to, aby boli niektoré dôležité veci vyriešené. Vždy nás bude limitovať maNota bene losť krajiny a možností rozhodovať sa. Druhý moment, kedy čas zohráva dôležitú úlohu, je aj čas pre samotných 01 2015 vydavateľov. Nepredpokladám to, ale je úplne pokojne Rozhovor možné, že aj Penta sa o nejakých päť rokov ukáže ako výborný vydavateľ, ak bude robiť to, čo hovorí: že to s podnikaním v médiách myslí vážne a že ich nechce používať ako zbraň.

5

Na to si však nechcel čakať... Áno, nechcel som čakať. Lebo neverím, že by to mohli urobiť. Ale je pravda, že ten čas som im nedal. Aj to je pravda, že napríklad Zdeněk Bakala v Česku, ktorý je takisto bohatý človek a takisto má aj obchody so štátom, i keď nie tak veľa ako Penta, vydáva noviny niekoľko rokov a v princípe neexistuje zásadná výhrada voči jeho práci ako vydavateľa. Zdá sa, že svoje postavenie nezneužíva, minimálne o tom nikto nevie alebo nehovorí. On dostal čas a títo ho teraz od nás nedostali, to je pravda. Odísť po dvadsiatich rokoch z redakcie, v ktorej si strávil v podstate polovicu doterajšieho života, určite nebolo ľahké. Keď si zvažoval, či odísť alebo zostať, zohrávalo to veľkú rolu? Alebo si bol tak zásadne rozhodnutý... Bol som zásadne rozhodnutý. V mojom zvažovaní ani na sekundu nehralo rolu to, že odchádzam a nemám istotu práce. Takisto ani na sekundu nehralo rolu, že mám luxus dobrého miesta, dobrého zabezpečenia, luxus veľkého vydavateľstva, ktoré mi dáva istotu, že stojí za mnou a vytvára mi podmienky na výrobu dobrých novín... Nehralo to rolu, lebo to bola úplne iná kategória argumentov, než bola pre mňa relevantná. Ale máš pravdu, ten osobný pocit, že som naozaj strávil dvadsať rokov v SME, nikdy v živote som nikde inde od devätnástich rokov nerobil, to bol prvý veľmi silný moment, ktorý som zvažoval. Za tie roky človek prejde všeličím, ale keď som aj bol unavený alebo otrávený, vždy nakoniec zvíťazila hodnota značky SME a radosť z toho, že môžem pracovať so sympatickými a šikovnými ľuďmi. Čiže odísť bolo oveľa viac ako len otvoriť dvere, vystúpiť a zavrieť dvere. SME mi vstúpilo do života viac ako len výplatnou páskou na konci mesiaca a viac ako len tým, že som tam musel byť ráno a odísť som mohol až večer. Vyrástol som v SME, dospel som v SME... Čo bol ďalší moment, ktorý si zvažoval? Že ľudia, ktorí sa rozhodli v SME zostať a s ktorými som celé roky pracoval, neurobili nič zlé a bolo mi ich ľúto opustiť. Od Alexeja Fulmeka až po každého jednotlivého redaktora. SME je pre mňa značka, ktorá dvadsaťdva rokov bojovala za slobodu a dobré veci. Boli to noviny nezávislé, v ktorých sa nerozhodovalo podľa toho, že „kto chce, čo chce“, ale podľa toho, čo bolo správne a v prospech verejnosti. Celé som to nakoniec vyhodnotil tak, že škody, ktoré napácha Penta tým, že vstúpi do novín a z môjho pohľadu zašpiní čistotu značky, sú pre mňa osobne neprijateľné.


Dva spomínané argumenty, ktoré som ešte pred odchodom zvažoval, neboli proti tomuto jedinému udržateľné. Nota bene

01 2015 Rozhovor

6

Ako na teba zapôsobilo, že sa s tebou rozhodlo odísť ďalších päťdesiat ľudí? Bol som naozaj dojatý, pretože oni vlastne urobili ešte ťažšie rozhodnutie ako ja. Mnohí sa nachádzali v oveľa ťažšej situácii, takže to pre nich bolo aj oveľa ťažšie rozhodnutie. Maximálne, čo by sa mne mohlo stať, je, že by som už nemohol robiť robotu, ktorá ma baví. Od vzniku SME som mnohokrát počula reči o tom, pre koho všetkého noviny pracujú, kto všetko si redaktorov za písanie článkov platí a podobne. Čo ty na to? Absolútne to popieram. Teda, nepopieram, že nás z toho vždy znova a znova obviňujú. Najčastejšie obviňovanie sa týkalo nadržiavaniu politikom či politickým stranám. Ale najlepším dôkazom toho, že noviny neboli poplatné ani stranám, ani firmám, ani nikomu, je to, že každý vždy tvrdil, že robíme práve pre tú druhú stranu. Politici mávali na SME ťažké srdce rad za radom. Mali pocit, že im krivdíme, a preto veľmi často prepadali predstave, že je to spiknutie a že to teda robíme pre niekoho iného. Je to jednoducho nezmysel. Noviny opakovane ukázali, že sú kritické, či išlo o Ficovu vládu, alebo Dzurindovu vládu, alebo Radičovej vládu, o politikov v koalícii alebo v opozícii. Nikdy ma nezaujímalo, kto je nositeľom myšlienky, ale to, či je dobrá, alebo zlá, chybná, nebezpečná.

je do súkromia ani bulvár, no niekto to robí... Napriek tomu nemám pocit, že by denník SME niekedy zásadným spôsobom zlyhal. Že by sa stalo niečo neodpustiteľné alebo také, aby to tieto noviny nanovo definovalo. Mám sám pred sebou čisté svedomie, že sme neurobili nič so zlým úmyslom alebo zámerom niekomu poškodiť. Naopak, snažili sme sa pomôcť. Nie je komické deliť noviny na Slovensku vo svete zabehaným spôsobom na pravicové, ľavicové či liberálne? Je, pretože u nás to takto už roky nefunguje. V skutočnosti je dôležité len to, či sú noviny nezávislé, či sú dostatočne odvážne a zvedavé. Na Slovensku vlastne ani

prázdnenosti potrebuje k svojmu životu profesionálov, ktorí by sledovali, čo sa okolo deje, ktorí by podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia zbierali, triedili a analyzovali informácie a vytvárali z nich čo najobjektívnejší obraz o spoločnosti. A to môžu robiť len nezávislé médiá. Preto si myslím, že na Slovensku je priestor pre nezávislý projekt a dostatočne veľká skupina ľudí, ktorá ho dokáže oceniť. Ľudí, pre ktorých sú dôležité presne tie hodnoty, ktoré som spomínal: nezávislosť, slušnosť, odvaha. Aj noviny predávané na ulici, podobne ako Nota bene, sú formou nezávislej žurnalistiky. Čo si o takýchto novinách a takejto forme predaja myslíš? Že je to fajn. Nie však pre každý typ novín. Záleží na

Stalo sa ti niekedy niečo také? Nič také si nepamätám. A to žijeme v dobe, kedy sa odpočúvanie telefónov a sledovanie e-mailovej komunikácie stáva takmer akoby národným športom. A nielen u nás, je to celosvetový problém. Takto ľuďom nevstupu-

V prípade, že Projekt N nedopadne tak, ako by sme si želali, vidíš tu pre seba, s tvojimi skúsenosťami, vhodné pracovné príležitosti? Nevidím. Navyše, novinárska práca má limit, ktorým je jazyk. Viem sa celkom dobre rozprávať v iných jazykoch, ale určite by som nebol schopný zdvihnúť sa a odísť robiť novinársku robotu niekam do zahraničia. Keď si to povie trebárs matematik alebo programátor, tak jeho univerzálnym jazykom je matematický alebo programátorský jazyk. Iný nepotrebuje až v takej miere, a ak je šikovný, uplatní sa hocikde. V novinárskej práci

Projekt N Ide o projekt nového média, založeného bývalými redaktormi Denníka SME, ktorí z redakcie odišli na protest proti vstupu finančnej skupiny Penta do vydavateľstva. Keďže viacerí redaktori mali výpovednú dobu do konca minulého roka, začne projekt naplno fungovať až teraz, v januári 2015. Projekt N chce robiť profesionálnu a nezávislú žurnalistiku a zároveň sa postaviť proti rastúcemu vplyvu oligarchov v médiách aj v celej spoločnosti. Hlavným cieľom je najprv vybudovať silný spravodajský web, ktorý by mohla dopĺňať aj tlačená verzia v podobe týždenníka alebo mesačníka. Konkrétna podoba závisí od záujmu čitateľov. Nezávislému projektu môžete pomôcť predplatením si novín N na stránke www.projektn.sk. Za 29 eur získate polročné digitálne predplatné na všetok online obsah. Periodicita papierových vydaní N závisí od množstva prostriedkov, ktoré sa podarí získať. Za 69 eur získate polročné predplatné denníka alebo ročné predplatné týždenníka. K predplatnému tlače dostanete zdarma aj digitálne predplatné. Momentálne má Projekt N okolo 2 500 predplatiteľov, potrebuje ich získať približne štvornásobok.

Nikdy si zhora nedostal príkaz o čom a ako písať? Nikdy. Hoci diskusií sme mali veľa. Ale keby som dostal príkaz, tak by som tam nebol. Keď z postu šéfredaktora SME odišiel Milan Šimečka, tak pre .týždeň povedal, že jedným z dôvodov jeho odstúpenia je aj vplyv a tlak na redaktorov z politických strán, dokonca konkrétne menoval Mikloša. Ty za seba tvrdíš opak... Ja o takom vplyve ani tlaku neviem. Za tých osem rokov som ich nezažil. To, čo Milan Šimečka hovoril, si pamätám a pamätám si aj to, že keď odchádzal, stále som sa ho pýtal na konkrétne dôvody. Považoval som za dôležité zvážiť ich aj pre seba, teda zvážiť, či chcem v redakcii naďalej zostať. Dnes, po ôsmich rokoch viem, že robiť také noviny ako SME, je mimoriadne náročné práve preto, lebo si pod neustálym tlakom politikov a verejnosti. Je to verejná práca, verejne odkontrolovateľná, každý si ju vie prečítať a zhodnotiť, každý má na ňu nejaký názor, vstupuje sa ňou do životov iných ľudí, plus si v neustálom kontakte s ľuďmi, o ktorých píšeš... Takže je to komplikované a hrozne únavné. Je hrozne únavné byť akoby neustále na majáku, byť vkuse v strehu, aby sa nestalo niečo, čo je cez čiaru, čo sa nemá urobiť, čo by mohlo ohroziť nezávislosť a povesť novín.

kto sa ozval. Vyšli v náklade 215 000 kusov a stálo nás to okolo 15 000 eur, ktoré sme si požičali.

nie sú ľavicové noviny, a to aj z toho dôvodu, že deliaca čiara v spoločnosti už ľudí nedelí na ľavicovo a pravicovo orientovaných. Do popredia sa stále viac dostáva to, či ste slušný alebo neslušný, či kradnete alebo nekradnete, či zneužívate svoje postavenie alebo nie. Myslíš, že toto väčšinu ľudí naozaj zaujíma? Lebo ak by zaujímalo, nestali by sa predsa tieto krajnosti také dôležité. Neviem... Mňa to zaujíma! Lenže od toho, aby to zaujímalo väčšinu, závisí napríklad aj prežitie tvojho Projektu N. Bude to fungovať? Áno. Pretože napriek tomu, že žijeme v čase internetu, kedy je dostupné obrovské množstvo informácií, stále existuje veľká skupina ľudí, ktorá popri svojej zane-

tom, akú funkciu majú noviny plniť. Na Slovensku chýba nezávislé médium, ktoré vstupuje do verejnej debaty a pomáha spoločnosti posúvať sa dopredu. To sa určite nedá robiť s mesačníkom, ani s novinami s malým okruhom vplyvu. Potrebuje to silu, ktorá sa dá dosiahnuť iba tým, že ide o médium denne prítomné, ktoré sa denne stáva zdrojom informácií a zaujímavým priestorom pre výmenu názorov. Buďme konkrétni. Projekt N teda funguje primárne na internete. Zatiaľ vyšlo jedno číslo v tlačenej podobe len pre Bratislavu. Koľko vás stálo? Novembrové číslo sa malo dostať zadarmo do všetkých schránok v Bratislave, ale počúvam veľa sťažností, že sa nedostalo, čiže táto distribúcia asi miestami zlyhala. Noviny boli dostať aj v kníhkupectvách Martinus a Artforum a posielali sme ich aj osobne každému,

je to oveľa komplikovanejšie. Čiže ak by sa nerozbehol a neuspel by Projekt N tak, ako verím, že uspeje, mohol by som mať naozaj problém nájsť prijateľnú a zaujímavú prácu v mojej profesii. Neobával si sa toho, že tvoj odchod zo SME môže nejako poznamenať tvoju rodinu? Uvedomujem si, že je to aj pre moju rodinu vážna vec, ale nepochyboval som, že to musím urobiť. Bol by som oveľa horší člen rodiny, keby som bol nešťastný sám zo seba, nespokojný a frustrovaný, keby som sa sám za seba hanbil. V konečnom dôsledku by to bolo oveľa horšie ako to, že prídem o robotu. Myslím, že sa vždy budem vedieť postarať o rodinu, aj keby to malo znamenať, že nebudem robiť robotu, ktorú robiť chcem. Je tisíc príbehov o tom, že človek sa jednoducho musí rozhodnúť a možno začať úplne odznova. Ale nevidím to ako tragédiu.

Nota bene

01 2015 Rozhovor

7


Životný reštart Nota bene

01 2015 Téma

8

Dve malé deti, novinárka Zuzka na materskej, projektant Janči v práci od rána do večera, hypotéka na krku. Dobrodruhovia, ktorí ešte pred pár rokmi precestovali stopom celú Európu, cítili, že takto žiť nechcú. Potrebovali reštart. Jana Čavojská

Archív Z. M.

Lenže dostať na Nový Zéland dvoch veľkých a dvoch malých ľudí vo veku 20 mesiacov a tri roky, nie je zadarmo. A Matúšovci si to nemohli dovoliť. Zuzka hľadala sponzorov, alebo lepšie povedané spoločnosti, ktoré by ich podporili výmenou za reklamnú kampaň – tá by ich zviditeľnila cestou pozitívneho imidžu cez zaujímavý projekt. Vypracovala na mieru asi sto návrhov reklamných kampaní. „Odpovede od firiem boli síce negatívne, ale veľmi povzbudzujúce. Písali mi, že takúto kvalitne vypracovanú žiadosť o sponzoring ešte nedostali. Písali, ako nám držia palce. Nakoniec sa takýto barter podaril a získali sme letenky.“ Pred okolím držali Janči a Zuzka svoje plány v tajnosti. Vedeli, aké by boli reakcie ľudí. Vy idete na Nový Zéland? A s malými deťmi tak ďaleko? A dobrovoľníčiť? Veď vám treba zarábať a splácať hypotéku! Nakoniec nadišiel čas odchodu. Deň pred cestou bol Janči ešte v práci. A na Novom Zélande sa uňho prejavili príznaky ako u fajčiara, ktorý prestane s cigaretami. Jasný workoholik bol nervózny a podráždený. Hoci na farme odrobil najviac, stále mal pocit, že pracuje málo.

Jano, čo je s tebou? Veď ty si mŕtvy človek. Duša sa z teba vyparila, skonštatoval kamarát na oslave Jančiho tridsiatych narodenín. Projektant kúrenia si v podstate ani neuvedomil, ako mu z novorodenca vyrástol jednoročný syn. Zuzka bola na domácnosť a deti sama. „Naše duše vo vnútri plakali, a tým pádom plakali aj duše našich detí, lebo len šťastní rodičia môžu mať šťastné deti,“ hovorí Zuzka. „Cítili sme, že to musíme zmeniť.“

Zuzka strávila niekoľko mesiacov za počítačom, aby dostala rodinu na druhý koniec sveta. Ako hovorí, aby ju zachránila. Bola za tým obrovská motivácia. Vedela, že chcú ísť niekam dobrovoľníčiť a že by to mala byť farma, pretože práca s pôdou, chov domácich zvierat a život v súlade s prírodou bol tejto rodinke blízky. Dozvedela sa o programe – wwoofingu, celosvetovej sieti ekofarmárov, ktorí na svojich farmách ponú-

kajú ubytovanie, stravu a hlavne nové skúsenosti dobrovoľníkom za štyri hodiny práce denne. Na Novom Zélande s rovnakým počtom obyvateľov je takýchto fariem 1 400. Na Slovensku 13. „Nový Zéland sme si vybrali preto, lebo je to krajina s treťou najnižšou mierou kriminality na svete,“ rozpráva Zuzka. „Aká vyspelá musí byť spoločnosť, v ktorej ľudia nepáchajú trestné činy, všetko funguje a je tam nulová korupcia?“

Mladá rodina prišla do novej krajiny s babyšatkou a detským nosičom, hneď si kúpili auto, ktoré pri odchode predali, a vybrali sa na prvú farmu. Auto je v takej obrovskej a málo obývanej krajine nutnosťou. Zuzka oslovila sedemdesiat fariem, naspäť sa ozvalo trinásť farmárov a sedem z nich si Matúšovci vybrali pre dobrovoľníčenie. „Boli sme pre nich zaujímaví. Wwoofing robia väčšinou študenti zo západnej Európy. Z nášho regiónu ľudia cestujú do sveta skôr za prácou, aby zarobili peniaze, preto veľa dobrovoľníkov z východnej Európy nestretnete. Wwooferi zo Slovenska, navyše s dvomi malými deťmi, to bola pre nich rarita,“ spomína Zuzka. Dobrovoľník robí na farme všetko čo treba. Sadí, okopáva, pomáha s opravami, ale aj upratuje a varí. Podmienky sú rôzne. „Na jednej farme nás ubytovali v chatke bez vody a elektriny, bola tam len dvojposteľ a wifi pripojenie. Najprv som sa zľakla. Aj kvôli deťom. Deti však neriešia veci ako je komfort. Rodičia určujú deťom, čo je v poriadku, čo je luxus

a podobne. Nakoniec to bola skvelá farma. Inokedy sme bývali v krásnom dome na pláži. Farmárka nás pozvala, pretože nás chcela hlavne spoznať, naša rodina ju zaujala. Na oplátku jej Janči postavil ohradu pre sliepky, pričom mu asistovali aj naši chlapci.“ Na inej farme zasa dostali za úlohu počas Vianoc strážiť dom, kým boli majitelia preč, a venčiť ich psov. „Povedali sme si – môžeme ísť na pláž. Zaslúžime si to.“ Ale bola to nuda. Človek potrebuje v živote a v každom dni robiť niečo užitočné. Hlavne Janči, ktorý v práci „kreslí čiary“ na počítači. Je pre neho úžasné vidieť za sebou hmatateľný výsledok, ako napríklad dvadsať zasadených stromčekov za deň. Nový Zéland má na farmárčenie ideálne podmienky. Dobytok môže byť celý rok vonku a pásť sa na zelenej tráve. Permakultúra je tam úplne bežným prístupom k hospodáreniu. „Niečo sme o nej vedeli, ale až tam sme pochopili jej podstatu,“ hovorí Zuzka. „Je hlavne o zdravom rozume. Netreba robiť veľa zbytočných zásahov, niekedy je lepšie nechať prírodu tak a ona urobí veľa práce za vás. Je to vlastne o celom spôsobe života. O recyklovaní, o vzťahoch k prírode, prístupe k ľuďom. Je za tým hlboká etika.“ Zuzka s Jančim sa tam naučili aj niečo iné. Farmy mali ľudia väčšinou popri inej práci. Pár hodín denne pracovali a zvyšok venovali záhrade. Novinárka a projektant zistili, že to ide aj u nás. Práca ich napĺňa, preto sa svojich profesií nechcú vzdať a venovať sa len ekofarmárčeniu. Rozložili si ju teda na šesť hodín denne. Zvyšok môžu stráviť v záhrade, na čerstvom vzduchu a na slniečku, a spolu všetci štyria. Záhrada vráti financie, o ktoré bude ich výplata menšia. Wwoofing je systém hlavne o kultúrnej výmene. Farmári sú zvedaví

9 na vás, vy na nich a ich život, naučia vás niečo o ekologickom hospodárení a stretnutia s ostatnými dobrovoľníkmi sú tiež inšpiratívne. „Sú to zaujímaví ľudia, cestujú, lebo chcú poznávať, bývajú v jednoduchých podmienkach a robia, hoci si žiadny zárobok neodnesú. Sú to duchovne veľmi vyspelí ľudia,“ konštatuje Zuzka. „Stretli sme profesionálneho stromolezca, gajdistu aj horolezcov, ktorí sa z Nového Zélandu chcú dostať až na Slovensko k nám.“ Po troch mesiacoch sa Matúšovci vrátili. Vyrovnanejší, spokojnejší. Prehodnotili svoje priority a životné ciele. Ich život sa zmenil. So svojím časom už nakladajú tak, aby sa ušiel hlavne im, nie práci. Prioritou je pre nich zdravie, zdravá strava a rodinná pohoda. Predali dom, vyplatili väčšiu časť hypotéky, kúpili milovaný ovocný sad v dedinke pod Karpatmi a chcú si tam postaviť zdravý ekodom z hliny a slamy. Majú tam ukážkovú permakultúrnu záhradu a starú vŕbu, ktorá tieni malému jazierku. Matúšovci zmenili vzťah k peniazom, napríklad aj tým, že pokračujú v bartrovaní, teda vymieňaní ich služieb, toho, čo vedia ako projektant a novinárka, za služby stavebníkov pre ich slamený dom. Ide to a Matúšovci tvrdia, že to buduje medzi ľuďmi úplne iné vzťahy, než sú tie obchodné. Zuzka upozorňuje: „Samozrejme, nie sme dokonalí a bezproblémoví. Žijeme ako všetci, aj sa pohádame. Ani náš návod na životný reštart nie je univerzálny. Každý si môže vymyslieť vlastný spôsob. Cesta je jedinečná pre každého z nás. To, že o tom hovoríme a píšeme, je len malým povzbudením pre tých, ktorí chcú v živote tiež niečo zmeniť.“


Nota bene

01 2015 Téma

10

Salto smrti jedného človeka „Môj milujúci otec bol agentom ŠtB. Cítila som hnev, aj vinu. Ale aj zodpovednosť a odvahu to riešiť. To, čo urobil, sa dotýka aj mňa.“ Režisérka Anabela Žigová nakrútila o nepríjemnej pravde dokument Salto Mortale. Galina Lišháková Anabele potvrdila zdrvujúcu informáciu mama, ale s otcom sa už o tom nemohla porozprávať, bol sedem rokov po smrti. Filmárka, žijúca pätnásty rok v New Yorku, sa preto rozhodla po tejto časti otcovho živo-

Jana Čavojská, archív A. Ž.

ta pátrať. Medzi jeho najbližšími, ale aj v Ústave pamäti národa. Hlavná časť zložky MUDr. Ľubora Žiga, agenta s krycím menom Zinok, už bola skartovaná. Ostali len záznamy o honorároch a dátumoch jeho stretnu-

tí s nadriadeným dôstojníkom, ktorý viedol jeho spis. Prezrádzajú, že agentom bol posledné tri roky pred nežnou revolúciou, a ešte meno kolegyne a blízkej kamarátky, na ktorú bol údajne nasadený.

Uznávaný psychiater a súdny znalec však vo svojich kruhoch nikdy nevrhol ani tieň podozrenia. Bol považovaný nielen za veľkého odborníka, ale aj mimoriadne láskavého a hlboko empatického človeka. Nechce sa veriť, že pochybil. Najmä, ak to popiera aj jeho nadriadený eštebák. A odmieta kamarátka, na ktorú mal donášať. Veľa však hovoria čísla. Za politické trestné činy bolo v bývalom Československu celkovo odsúdených 71 168 ľudí, popravených 50, usmrtených na hranici 56, zomretých vo väznici 51… Rok pred nežnou revolúciou mala ŠtB 12 132 tajných spolupracovníkov a 13 600 dôverníkov. Kde sú všetci tí eštebáci dnes? pýta sa Alfonz Czima, respondent z audiovizuálneho archívu projektu

Oral history ÚPN. Pre ŠtB pracoval by s tým súhlasil... Ale mne pripadva mesiace, ale pre morálny rozpor dal zdravší postoj jedného z mojich emigroval do Kanady. Naopak, vý- profesorov sociológie. Že o tom trepoveď Emila Bartka, bývalého šéfa ba hovoriť a treba to riešiť. Prevlábaletu SND v Bratislave, ktorý síce dal vo mne pocit, že ako umelkyňa jediný pred kamerou priznáva, že nemôžem mlčať. Veď je to moje robol dôverníkom ŠtB, je plná zľah- dinné dedičstvo.“ Hoci nie práve počujúcich slov: „Ja som vlastne veľ- zitívne, záhadné a možno aj temné, mi rád, že bol november ´89, lebo ale dedičstvo. O to vzrušujúcejšia tak sme sa všetci dozvedeli, že sme môže byť pre umelca práca na odniekde boli...“ Tí „všetci“ žijú medzi halení pohnútok, ktoré k jeho vzninami, možno dokonca celkom blíz- ku viedli. Z filmu je však jasné, že ko, v našich rodinách. Salto Morta- Anabelu nepoháňala táto ambícia. le znamená smrteľne nebezpečný „Môj milujúci otec bol agentom ŠtB. premet, ale aj odvážny, zúfalý čin. Úplne na počiatku som na tú spráNájdeme naň rovnakú odvahu ako vu reagovala až traumaticky, túžila Anabela? Dokážeme sa s nimi kon- som to od seba odhodiť. Cítila som frontovať, vyrovnať sa s našou spo- hnev aj vinu. Ale aj zodpovednosť ločnou minulosťou? a odvahu to riešiť. To, čo urobil, sa dotýka aj mňa.“ Anabela priznáva, S Anabelou sme sa stretli v ka- že jednou z hybných síl k Saltu Morviarni kníhkupectva. Neskôr mi do- tale bol jej vnútorný konflikt. šlo, že s jej filmom toto prostredie No zápasila aj s dvomi zdanlivo veľmi súvisí. Aj vo filme Salto Mortale ju opakovane môžete vidieť protichodnými pocitmi zodpovedv kaviarni. Raz zahĺbenú do seba, nosti – voči zvyšku rodiny, ktorá inokedy v rozhovore. Je to zjavne z jej rozhodnutia ísť s pravdou na miesto, kde si rada triedi myšlien- verejnosť nebola nadšená, a voči ky. „Dnes mi pripadá zvláštne, že spoločnosti, ktorej sa týka. „Veľmi hoci som o otcovom tajomstve ešte ma povzbudil psychiater Jozef Hašnevedela, spontánne som sa začala to. Keď som mu prvýkrát napísazaoberať históriou socialistického la, na čom pracujem, odpovedal mi Československa. Zrazu som si uve- niečo v tom zmysle, že človek môže domila, že o tom období veľa ne- svojho rodiča súčasne milovať, aj sa viem a že tým pádom neviem dosť kriticky stavať k jeho konaniu. Cítiani o sebe, a môže mi to pri filmo- la som veľmi jasne, že sa voči tejto vej tvorbe chýbať.“ časti otcovej minulosti musím politicky vymedziť.“ V rámci iného filmového projektu práve spolupracovala s oddelením Ospravedlnenie, že otec možsociológie na John Jay College of Cri- no iba chcel žiť normálny život, minal Justice newyorskej City Uni- v očiach Anabely neobstojí. „Spätne versity. „Jeden z profesorov vyslo- vidím, že sme čerpali určité výhody vil úvahu, že ak moji rodičia robili a že otec to robil ako milujúci rodič. súdnych znalcov vo väznici v Leopol- Chcel nás chrániť. Pamätám si, ako dove, mohli byť nejakým spôsobom nás so sestrou, ešte ako deti, rodis režimom prepojení. Keď som po- čia vzali do mníchovskej Pinakotétom bola na Slovensku, mama mi ky. Mali sme viac, než naši rovesto o otcovi povedala. Celá rodina níci. Nosili sme texasky, mali sme túto informáciu už dávno zdieľala, extrovný bicykel BMX – postupne len ja nie. Takže v prvom momente sa mi to vyplavuje. Napriek tomu som sa cítila ako Alenka v ríši divov. otcove rozhodnutie dnes posudzuA téma, o ktorej som si myslela, že jem kriticky, pátram po dôvode sa ma osobne netýka a chcela som a motivácii, prečo to urobil. Aj preto, ju spracovať len v krátkej eseji, do- lebo tu máme celý druhý breh ľudí, stala zrazu ten najosobnejší rozmer ktorí totalitnému režimu odolávali.“ a prerástla do filmu, na ktorom som pracovala štyri roky.“ Vo filme vypovedajú niekoľkí politickí väzni, ale aj priatelia, ako naKamaráti radili Anabele verej- príklad výtvarníčka Ivica Vidrová ne to nepitvať. „Pretože je to dávna s dcérou Terezou Langerovou a jej história, otec je zosnulý a ktovie, či synom Arturom. Ivicin otec Emil Vi-

Nota bene

01 2015 Téma

11


Nota bene

01 2015 Téma

12

dra pre nesúhlas s režimom sedel a v roku 1968 emigroval do Viedne. Aj ony si preto vytrpeli svoje. „Veď my sme vedeli, čo sa tým ľuďom deje,“ hovorí Anabela. „Kladiem si preto otázku: Čo by som urobila ja na otcovom mieste?“ Od začiatku Anabela vo filme spracúva najmä vlastnú frustráciu z otcovho tajomstva, no postupne sa k nej pridáva podobná frustrácia jej respondentov. Prejavuje sa však najmä mlčaním. „V jednom momente nakrúcania sme pochopili, že viac neodkryjeme. Že mlčanie na túto tému zrkadlí stav slovenskej spoločnosti. Napokon, aj ono o niečom vypovedá – obsah tam je, ale ostáva skrytý.“ Jeden z najsilnejších momentov filmu prináša pani Lucia, kolegyňa a kamarátka Anabelinho otca, na ktorú mal údajne donášať. Po dlhom uvažovaní či pristúpiť na rozhovor napokon súhlasí. Nepríjemnú tému sa nečakane rozhodne prediskutovať v príjemnej dovolenkovej destinácii Kanárskych ostrovov, kam priletí z Bratislavy. Ale v momente, keď to Anabele oznamuje, rozpočet na film je vyčerpaný. „Uvažovala som, či ho uzavrieť bez jej výpovede, alebo sa zadlžiť. Kamaráti, umelci a pár ľudí od fachu v New Yorku ma povzbudili a povedali mi, že za Luciou musím ísť. Že od toho sú kreditky, charterové lety a priatelia. Tí ma skutočne podržali a chýbajúce peniaze načas poskytli. Všetkým som nesmierne vďačná, lebo bez nich by film nedostal túto podobu.“ Za pani Luciou letela s očakávaním, že sa konečne dozvie veľké tajomstvo. No prvá veta, ktorú od nej počula, znela: Ja som to o ňom nevedela. „Čo z jej úst nasledovalo potom, bol pre mňa osobne príbeh salta mortale otcovej osobnosti. Lucia mi zrazu začala rozprávať o jeho autonehode v roku 2002, po ktorej zomrel, a o tom, že je ťažko pochopiteľná, pretože bol výborný vodič. Rozprávala, ako ho navštevovala v nemocnici a ako veľmi trpel... V závere filmu zaznie môj veľmi osobný pocit, moja subjektívna interpretácia toho, že otcova náhla smrť môže symbolicky súvisieť s jeho utajovanou minulosťou.“

Môže sa to zdať nepravdepodobné, ale Anabela, ako dcéra dvoch psychiatrov, počúvala o vedomých a podvedomých psychických procesoch od mala. Vie, ako hlboko, dlho aj nečakane môžu ovplyvňovať ľudské konanie. Aj vďaka tomu, že ako študentka Beaux-Arts v Paríži podstúpila psychoanalýzu na vlastnej koži. Procesom tvorby filmu sa v Anabele veľa vyčistilo. „Zbavila som sa mnohých zmiešaných pocitov. Niečo sa nenávratne zmenilo, niečo vo mne dozrelo. Spolu s uvedením filmu je to vonku. Nie je to niečo, čo človek urobí suverénne. A je to niečo, s čím teraz musím žiť. Je to proces. Ale musím povedať, že neľutujem. Urobila by som to znova. Aj preto si myslím, že je veľmi dôležité hovoriť o tom, čo sa tu v čase totality dialo, a snažiť sa to pochopiť. Nie posudzovať, ani súdiť. Morálny štandard si môžem klásť iba v osobnej a rodinnej histórii. Tam to končí. No téma udavačstva, narušených hraníc súkromia, traumy z totalitného režimu, sa dotýka nás všetkých. Filmom Salto Mortale som sa snažila vytvoriť akúsi platformu pre dialóg. Od ktorej sa môžu ľudia odpichnúť. Nemusia o svojej minulosti hovoriť, ale môžu sa s ňou prostredníctvom filmu konfrontovať. Ak to niekomu niečo dá, bude to úžasné.“ Salto Mortale zatiaľ mali možnosť vidieť len diváci v Bratislave, v rámci medzinárodného filmového festivalu dokumentárnych filmov o ľudských právach Jeden svet. Distribútor Film Europe ho teraz ponúka do kín na celom Slovensku a na zahraničné festivaly. Po bratislavskej premiére malo obecenstvo možnosť klásť autorke filmu otázky. Veľmi emotívne pôsobili výpovede ľudí, v ktorých osobne zarezonoval. Napríklad pani, ktorá si v bývalom režime odsedela štyri roky ako politický väzeň. Muž, ktorý mal v rodine odporcov totality, ale aj donášača. Ľudia, ktorí Anabelinho otca poznali len po kladnej stránke. Bolo by zaujímavé počuť slová aj tých z druhej strany. Ale ktovie, či v obecenstve, okrem odvážneho pána Emila Bartka, nejakí boli. Ako

Náhradné aktivity si však treba najprv vyskúšať. Ak je za vaším každodenným zvykom kúpiť si veterník naozaj chuť na sladké, americký psychológ Dan Ariely by vám poradil, aby ste nechodili nakupovať hladní a zbavili sa zásob sladkostí, ktoré máte doma Nota bene v šuplíkoch. No ak sa ukáže, že po veterník chodíte kaž- 01 2015 dý deň, aby ste si oddýchli a zmenili prostredie, veľ- Fenomén mi rýchlo si nájdete zdravšiu náhradu, ktorá vám prinesie uspokojenie.

a či vôbec sa s minulosťou vyrovnávajú. Ich zoznamy sú verejne dostupné. No zdá sa, že spoločnosť sa s nimi konfrontuje – a bez dôsledkov – len ak ide o známych ľudí, ktorí ďalej pôsobia na významných spoločenských pozíciách. Je však možné, že mlčanie a prevládajúca pasivita sa týka len generácií, ktoré socializmus zažili. Ďalšie generácie možno budú mať odvahu hovoriť a Anabela Žigová je prvou lastovičkou.

13

Aj za dobrými a zdravými zvykmi, ako je napríklad behanie, sa podľa Duhigga skrýva túžba. Bežci túžia po endorfínoch a ďalších neurochemikáliách, ktoré sa uvoľňujú pri cvičení alebo pocite výhry. Ako odmena, aby si navykli behať, to úplne stačí. Ak si chceme vybudovať nové dobré zvyky, musíme si preto uvedomiť, po čom túžime a akou zdravou cestou sa k tomu vieme dostať. Ale ani potom nemôžeme očakávať, že to pôjde len tak.

Autorka je redaktorka týždenníka Eurotelevízia.

Neustále zápasíme medzi impulzívnou a racionálnou časťou v nás. „Ak je naša časť mozgu zodpovedná za racionálne myslenie preťažená, získa nad nami kontrolu náš impulzívny systém,“ píše Ariely. Pokušeniam totiž odolávame od rána, už v momente, keď sa nám nechce vstať z teplej postele, keď v práci robíme, čo nás nebaví, keď sa vrátime domov a najprv treba trochu upratať, navariť, pomôcť deťom s úlohami. Napokon už nevládzeme odolávať ďalším pokušeniam a skončíme pred televízorom s misou slaných orieškov. Tento jav má aj svoj odborný termín. Volá sa „vyčerpanie ega“ a predstavil ho americký psychológ Roy Baumeister. Nadviazal na prácu iných psychológov, ktorým sa napríklad podarilo experimentálne dokázať, že sudcovia, ak boli hladní a unavení, udelili vyšší trest, ako keď sa práve vrátili oddýchnutí z obeda.

Anabela Žigová (1974) Narodila sa v Bratislave, vyrastala v Pezinku, pätnásť rokov žije v New Yorku. Vyštudovala Strednú umeleckopriemyselnú školu a scénografiu na VŠMU v Bratislave. Už počas štúdií na vysokej škole ju objavili kurátori výtvarného umenia, jej autorské práce a inštalácie sa objavili v SNG, v nemeckej Kunsthalle, v Paríži či v New Yorku. Po stážach v zahraničí sa na dlhšie usadila v Paríži, kde získala magisterský titul v ateliéri sôch a multimédií na Ecole Nationale Supérieure des Beaux Arts (Národnej vysokej škole krásnych umení). Filmársku kariéru začala rozbiehať na School of Visual Arts (Škole vizuálnych umení) v New Yorku. V Brooklyne si otvorila ateliér a zrealizovala niekoľko krátkych filmov, ktoré aj koprodukovala. Salto Mortale je jej prvý celovečerný dokument.

Novoročné predsavzatie:

Užívaj deň Mária Žuffová

Klaus Lempelman V Spojených štátoch vymysleli mobilnú aplikáciu, prostredníctvom ktorej si užívatelia dávajú verejné predsavzatia a každý deň informujú, ako sa im darí plniť ich. Fotia sa v prepotených tričkách po behu, zhrbení nad učebnicami jazykov, lúštiaci noty za klavírom. Pretože nie je možné, aby sa odfotili pri niečom, čo robiť prestali, dávajú si predsavzatia, ktoré vidno. Začať s novými zvykmi, a hlavne si ich udržať nie je vôbec ľahké. Charles Duhigg, americký novinár a autor knihy Sila zvyku hovorí, že všetky zvyky poháňa túžba. A preto, či sa chceme zbaviť zlozvykov, musíme zistiť, čo ich poháňa a nahradiť ich dobrými zvykmi.

Ste pohoršení? Neobstáli by ste lepšie. Robiť rozhodnutia, odolávať rôznym pokušeniam počas dňa si vyžaduje vôľu. A vyčerpanie ega dokazuje, že vôľa nie je pevná sústavne. Je ako sval. Ak sa počas dňa veľa namáha, vyčerpá sa. Všetky drobné víťazstvá vytvárajú predpoklad, že na konci dňa vás pokušenie predsa len zdolá. Jedným zo spôsobov, ako to prekonať, je splniť si dôležité predsavzatia hneď zrána, keď máme ešte dostatok energie a odhodlania. Ak máte slabosť pre sladké, každá jedna tabuľka čokolády, ktorú si cez deň nedáte, je prekonaný impulz, ktorý vám ukrojil z vašej vôľovej rezervy. Podobne ako každé položenie ruky po tom, čo ste si chceli od nervozity okusovať nechty. Všetky tieto drobné víťazstvá vytvárajú predpoklad, že na konci dňa vás pokušenie predsa len zdolá. Jedným zo spôsobov ako to prekonať, je splniť si dôležité predsavzatia hneď zrána, keď máme ešte dostatok energie a odhodlania. Všetky spomínané výskumy mi pomohli sformulovať novoročné predsavzatie: nezabudnúť si popri každodenných povinnostiach, ktoré oberajú o energiu, užívať deň.


INZERCIA

Nota bene

01 2015 Reportáž

15

14

Naši nosiči už nosia Podľa uniforiem máte dojem, že do Bratislavy po rokoch opäť prišiel Orient Expres. Retro dizajn, brigadírky a biele rukavičky. Nosiči batožín nastúpili začiatkom decembra prvýkrát do práce. Jana Čavojská


Projekt oddlžovania pomôže nosičom splatiť si v prvom rade dlhy na zdravotnom poistení. Kým nesplatia dlh do posledného centu, majú nárok len na neodkladnú zdravotnú starostlivosť. Ak vážnejšie ochorejú alebo majú úraz a potrebujú drahú operáciu, poisťovňa im ju neuhradí. „Mnoho našich klientov má dlhy a exekúcie. Keď sa človek ocitne na ulici, snaží sa, aby prežil, a nemyslí na to, že by sa mal prihlásiť na úrad práce, aby mu bolo hradené zdravotné poistenie ,“ vysvetľuje Peter Kadlečík, sociálny pracovník nášho združenia a koordinátor projektu nosičov. „Ak sa potom zamestnajú, nadšenie opadne len čo im exekútor z prvej výplaty vezme veľkú časť peňazí. Nechceme, aby exekúcie demotivovali našich nosičov natoľko, že z práce odídu.“

Nota bene

01 2015 Reportáž

16

2300 eur. Niektorí sú tak navždy odsúdení pracovať na čierno,“ hovorí Tordová. Preto v Proti prúdu spolupracujeme na úprave zákonov vrámci projektu Advokáti pro bono s Nadáciou Pontis. Občianske združenie Proti prúdu navyše ponúka tým no- Nota bene sičom, ktorí si zo svojho príjmu ušetria nejakú sumu, že 01 2015 im sumou v rovnakej výške, maximálne však sto eurami Reportáž mesačne, prispeje na splácanie dlhov. „Môžu si splatiť dlh vo výške viac než 2000 eur. Je to malá pomoc, aby mohli začať odznova s čistým štítom.“

17

Sú elegantní, oficiálni, milí a profesionálne slušní. Sedem predajcov Nota bene pomáha na bratislavskej hlavnej železničnej stanici s batožinou cestujúcim. Ich prvý deň v práci sprevádzali svetlá kamier a blesky fotoaparátov. Slovenské médiá sa o nosičov zaujímali a na pár hodín z nich urobili hviezdy; predajcovia Nota bene v nových uniformách nestíhali odpovedať na otázky a pózovať pred objektívmi. Hneď po nich sa ohlásili zahraničné médiá. Projekt je totiž unikátny aj v svetovom meradle: nikde inde porteri z radov bezdomovcov ľuďom batožiny nenosia. Na druhej strane, asi nie je veľa staníc – aspoň nie v hlavných mestách vyspelých krajín – na ktorých by chýbali eskalátory a výťahy. Starší človek alebo mamička s batožinou, kočíkom a deťmi môžu prísť o nervy, kým sa im podarí prekonať všetky tie schody k vlaku. „Už dlhšie sme premýšľali nad tým akú prácu vytvoriť predajcom Nota bene ako ďalší krok. Prácu v ktorej by pomáhali iným ľuďom alebo by prispievali k riešeniu problémov. Asi pred rokom nám prišiel mail od čitateľky Nota bene, v ktorom si povzdychla nad tým, ako musela na hlavnej stanici vláčiť po schodoch ťažkú batožinu a navrhla, že by s kuframi mohli pomáhať naši predajcovia v uniformách. Úžasný nápad,“ hovorí Sandra Tordová, riaditeľka občianskeho združenia Proti prúdu. Po roku príprav sa projekt Nosiči batožín stal skutočnosťou. Jeho súčasťou je aj program oddlžovania.

Ako môžete pomôcť: Prostredníctvom www.dobrakrajina.sk môžete prispieť na projekt Nosiči batožín. Vašu pomoc využijeme na mzdy pre nosičov a na motivačné príspevky na splácanie dlhov. Peter má tiež na sebe uniformu. Spolu s ďalšími kolegami bude pracovať s nosičmi a poskytovať im potrebnú podporu. Pre ľudí bez domova je toto úplne nová situácia. Musia si zvyknúť na novú pracovnú rolu. Preto sa projekt rozbieha najprv v menej frekventovanom čase. Nosiči pracujú v pondelok, stredu a piatok medzi deviatou a trinástou hodinou. Ak združenie získa dosť peňazí, zamestná nosičov na polovičný úväzok, rozšírime pracovné hodiny. Cestujúci za odnesenie batožiny neplatí nič, hodinovú mzdu nosičom vypláca občianske združenie Proti prúdu z financií na sociálne projekty. Reakcie ľudí sú rôzne. Väčšinou sú vďační, že im má kto pomôcť. „Sme radi, že sme si získali dôveru cestujúcich,“ hovorí

Sandra Tordová. Adepti na prácu nosiča majú za sebou niekoľkotýždňový tréning. „Kým som predával Nota bene, ľudia mi pomáhali a kupovali si ho odo mňa. Teraz, ako nosič, chcem zas pomôcť ja im,“ hovorí Jozef, ktorý má radšej označenie „bezbytovec“ ako bezdomovec. Aj jeho zmenila uniforma na nepoznanie, na distingvovaného pána, ktorý milým spôsobom ponúka na stanici pomoc. „Chcel by som sa konečne zbaviť dlhov a dostať sa naspäť do života.“ Dlh na zdravotnom poistení mu narástol na neuveriteľných 2 300 eur. Ďalší z nosičov, Ladislav, do zdravotnej poisťovne dlhuje dvetisíc eur. Verí, že nosením kufrov na hlavnej stanici pomôže druhým, ale aj sebe, keď svoj dlh postupne splatí. „Ľuďom, ktorí sa snažia dostať z ulice, hádže systém polená pod nohy. Hoci neberú od štátu ani korunu, paradoxne sa stávajú dlžníkmi na zdravotnom poistení. Práve tento dlh voči štátu im bráni sa zamestnať a získať prístup k ošetreniu až kým nesplatí poslednú korunu zo svojho dlhu. Podľa našich zákonov môže exekútor siahnuť ľuďom na celú výplatu a na prežitie im ostane 118 euro, z toho nie je možné si platiť dôstojné bývanie a stravu. Osobný bankrot je pre nich nedostupný, lebo potrebujú vstupný kapitál vyše

Projekt Nosiči batožín realizujeme v rámci Programu Aktívne občianstvo a inklúzia podporený Islandom, Lichtenštajnskom a Nórskom, ktorý spravuje Nadácia Ekopolis, Nadácia pre deti Slovenska a SOCIA – nadácia na podporu sociálnych zmien. Partnermi projektu sú Železnice Slovenskej republiky, reklamná agentúra MADE BY VACULIK, s. r. o., Železničná spoločnosť Slovensko, a. s. a Meton Slovakia a.s.


Lezú nám pod kožu Nota bene

01 2015 Téma

18

Ľudia sa menia na polokybernetické bytosti. Neveríte? Zatiaľ si to možno ešte neuvedomujeme, ale nové informačné technológie k tomu jednoznačne smerujú. Snáď (ich) dokážeme vypnúť včas. Galina Lišháková Už nás ani neprekvapuje, keď po ulici kráča nahlas diskutujúci a partnera jeho dialógu nevidno. V kabáte schovaný mobil, v ušiach malé slúchadlá... I keď momentálne sú znovu populárne veľké slúchadlá a aj telefóny sa veľkosťou blížia skôr k pohodlnejším tabletom či čítačkám. Keď čakáme na zastávke MHD či cestujeme, minimálne polovica ľudí si v nich listuje. Zatiaľ najmä pre zábavu. No čím ďalej viac si takto vystačíme sami a prestávame si všímať bezprostredné okolie. Kam to môže smerovať? Možno o pár rokov budú informačné technológie také miniatúrne, že ich budeme nosiť na tele ako samolepky alebo pod kožou. A tak ako dnes prstom ťukáme do ich obrazoviek, v budúcnosti budeme prstom ďobkať akoby do prázdna, lebo displej bude neviditeľný. Nahradí ho len akási plazma v polmetrovom odstupe od tela. Čo na to hovorí človek od fachu? „Na tom, čo nazývate plazma, sa pracuje už dávnejšie,“ hovorí Alena Kovárová, pedagogička a výskumníčka v oblasti interakcie človeka s počítačom na FIIT STU v Bratislave (na snímke). „Neviditeľný displej bude pravdepodobne nejakým spôsobom premietaný do oka, ale budeme ho vnímať, ako keby sa nachádzal pred nami. V súčasnosti pracujem s Google Glass, okuliarmi, na ktoré sa premieta virtuálna realita, a súčasne môžem vnímať aj reálny svet okolo mňa.“ Síce vedkyňa, ale predsa len žena, lebo hneď dodáva: „Osobne sa mi najviac páči využiť nápad v ku-

Jana Čavojská

chyni – pri varení podľa receptu. Gazdiná by nemusela neustále odbiehať, fyzicky či pohľadom, k zošitu či k displeju mobilu, počítača. Mohla by si ho premietať priamo pred očami, odkrokovaný pomocou textu, obrázkov alebo videa.“ Tieto špeciálne

okuliare by sa dali používať pri akejkoľvek činnosti, ku ktorej je potrebný návod. „Čiže aj pri takej, s ktorou si ušpiníte ruky, pretože ich nemusíte ovládať dotykom, ale vystačíte si s hlasovými povelmi. Na trhu je už okolo dvadsať druhov podobných okuliarov a ich vývoj ide veľmi rýchlo dopredu.“ Veľmi sľubnou doménou uplatnenia inteligentných okuliarov je oblasť medicíny. V nej má uplatnenie snáď každý typ smart glasses. Okrem Google Glass v oblasti medicíny súperia napríklad Epson Moverrio – kalifornská spoločnosť Evena Medical ich doplnila infračervenými žiaričmi a vytvorila aplikáciu, pomocou ktorej dokážu vidieť pod kožu, až na cievy a žily pacienta.

Klaus Lempelman Ich obraz potom „vykreslí“ na ruku alebo inú časť jeho tela. Tým môžu zdravotnej sestre či lekárovi uľahčiť rozhodnutie, kam pichnúť injekčnú ihlu alebo kanylu pri vnútrožilovej operácii. Uplatnenie informačných technológií v zdravotníctve má veľmi široké možnosti. Philips spustil a ďalej vyvíja cloudovú platformu Philips Digital Health Platform, ktorá funguje pomocou dvoch spolupracujúcich aplikácií. Jednu má v počítači lekár, druhú pacient. Tá u pacienta preberá dáta z elektronických glukometrov, váh, dávkovačov liekov a ďalšej zdravotnej prenosnej elektroniky. Pacient jednoduchým zaškrtávaním odpovedá na subjektívne zmeny svojho zdravotného stavu, prípadne ich širšie komentuje a systém ich vyhodnocuje. Ak sa zhoršia, lekára, ktorý namerané hodnoty vidí vo svojom počítači, na to automaticky upozorní. Alenu Kovárovú fascinuje prepojenie vývoja informačných technológií a psychologického výskumu správania sa človeka pri počítači. „Na našej fakulte sa tomu veľa venujeme, lebo je to cesta ako človeku uľahčiť prácu s počítačom. Dnes je kyberpriestor taký presýtený informáciami, že keď niečo hľadáte na internete, zaberie to kopu času. Bolo by veľmi užitočné, keby počítač dokázal rozpoznať – aha toto je Jurko, ktorý minule hľadal gumených medvedíkov. Takže, keď zase do vyhľadávača píše medvedík, asi nehľadá plyšáka, ale cukrík. Alebo keď doň zadá sladkosť, pravdepodobne zasa myslí na cukrí-

ky. Na základe aktivít konkrétneho človeka na počítači, by si o ňom špeciálny program nazbieral informácie, vytvoril jeho profil, my tomu hovoríme model používateľa, a ponúkal mu, čo by ho mohlo podľa jeho odhadu zaujímať. Ale tiež automaticky odfiltrovať, čo ho nezaujíma.“

V jednej časti ho vysvetľuje, v druhej časti mu zadáva úlohy. My však chceme, aby mu poskytoval informácie v rozumnom poradí a rozumným spôsobom. Aby ich vyberal z nejakej databázy učebných celkov a cvičení tak, aby to pre študenta bolo v danej chvíli čo najefektívnejšie.

Aby bol program čo najviac nápomocný, výskumníci hľadajú metódy ako od používateľa získať čo najviac informácií o jeho osobnosti a stave. „Aký má charakter, pohlavie, či je introvert, alebo extrovert, akú má v danej chvíli náladu, čo práve teraz za počítačom robí. Napríklad preto, lebo keď je unavený alebo rozrušený, robí viac chýb. Keby počítač vedel zistiť, že je v takom stave, mohol by mu prispôsobiť obsah obrazovky tak, aby znížil riziko chyby. Špeciálne, ak má zamestnanie, ktoré si vyžaduje mimoriadnu pozornosť, napríklad dispečer v kontrolnej veži letiska, ktorý nesie veľkú zodpovednosť, neraz aj za životy cestujúcich.“

Napríklad, ak nezvládne danú úlohu, ponúkne mu inú, o kúsok ľahšiu, a až keď ju vyrieši, dá mu zložitejšie zadanie. Bolo by super, keby systém rozlišoval aj to, že niekto sa lepšie učí pomocou obrázkov, iný pomocou textov. A tiež, keby mal študent zariadenie, či už Google Glass, eye tracker alebo iné,

Pomocníkom pri bádaní v tomto smere je aj technológia zvaná eye tracker. „Je to sledovač pohybov očí, presnejšie zreničiek, ktoré tiež veľa prezrádzajú o vašej pozornosti či uhle pohľadu a správaní. Na Google Glass sú zas umiestnené senzory, ktoré snímajú vzdialenosť oka od obrazovky, teda aj žmurkanie a mimovoľné i zámerné pohyby hlavou vo všetkých troch osiach. Na našej univerzite v tomto smere robíme výskum, na ďalších univerzitách zas skúmajú iné zaujímavé veci. A keď každý výskumný tím prispeje svojou troškou, možno vznikne nejaká užitočná aplikácia alebo technológia.“ Na čo konkrétne by ešte mohli dokonalejšie informačné technológie poslúžiť? „Keďže sme vzdelávacia a vedecká inštitúcia, mnoho našich vedeckých myšlienok testujeme v oblasti vzdelávania. Predstavte si, že študent používa náš systém, ktorý s ním preberá nejaké učivo, napríklad z odboru programovania.

ktoré by pomocou senzorov dokázalo odsledovať, že mu klesá koncentrácia a navrhnúť mu prestávku alebo ponúknuť podnet, ktorý mu ju zvýši.“ Srdcovou záležitosťou Aleny Kovárovej je vývoj aplikácie nápomocnej ľuďom pri rýchlej orientácii v budove. Či už pri hľadaní konkrétnej miestnosti, alebo tovaru v nákupnom centre. „Dnes, ak si chcete kúpiť trebárs červenú blúzku, musíte na orientačnom pláne budovy prečítať, kde sa aké odevné obchody nachádzajú, potom ich všetky obehať a zakaždým sa prehŕňať v množstve blúzok. Aké by to bolo jednoduché, keby ste mali v mobile aplikáciu s mapou konkrétneho obchodného centra a obchod-

níci by ju napĺňali údajmi o svojom tovare. A ešte aj navigačný systém, ktorý by vám do obchodu ukazoval trasu. Problém je, že signál GPS navigácie je vo vnútri budovy rušený stenami. Ale existujú vysielačky beacony, malé asi ako dvojeurová minca, ktoré môžete nalepiť po celom priestranstve, ich pomocou vás aplikácia lokalizuje a naviguje vybraným smerom. Nakúpili by ste oveľa rýchlejšie.“ Vedci a vývojári teda pracujú na tom, aby nám počítače čoraz viac rozumeli, priblížili sa nám na rovnocennú partnerskú úroveň. Čo je príjemnejšie, ako mať bezkonfliktného nápomocného partnera či partnerku? Alena Kovárová si však uvedomuje, že ak nám budú informačné technológie rozumieť stále dokonalejšie, budú sa čoraz viac oslabovať medziľudské vzťahy. „Sociálna sféra sa presúva z fyzickej do digitálnej a myslím si, že nás to veľmi ochudobňuje. Neviem si predstaviť, v akom svete budú žiť naše deti...“ Rizikom budúcnosti je ovplyvňovanie identity pomocou informačných technológií. Veď keď vám bude počítač odfiltrovávať, čo vás nemusí zaujímať a upozorňovať na to, čo si máte všimnúť, ako si budete istí, že už vami niekto jeho prostredníctvom nemanipuluje? „Je tiež veľká pravdepodobnosť, že jedného dňa budeme mať na jedinom čipe všetky identifikačné údaje v digitálnej forme, od čísla občianskeho preukazu, cez zdravotné poistenie a vodičský preukaz, bankomatovú kartu... Lenže digitálne rovná sa ľahšie zneužiteľné.“ Osudová otázka teda už neznie, či dokážeme rozoznať robota od človeka, ale: Dokážeme sa od informačných technológií „vypnúť“, teda oslobodiť? Lebo zjavne nám čoraz viac lezú pod kožu. Autorka je redaktorka týždenníka Eurotelevízia.

Nota bene

01 2015 Téma

19


Nota bene

01 2015 Ľudia

20

Keď som prvý raz zočila ten dom, myslela som, že sa mi sníva! Bolo leto, nachádzala som sa v okrese Dunajská Streda, v dedinke s neobvyklým menom: Malá Budafa. Dom vyzeral ako kaštieľ, ktorý práve vyhupol z rozprávkovej knižky. Ada Jung

vom obložené stropy, nad dverami vyrezávané štíty, drapérie na oknách... Najväčším prekvapením je, že tento nábytok vyrába sám pán Tóth. „Veď som tesár. A čo budem robiť v zime? Tak vyrábam nábytok. Ale neni to len tak, že hip-hop. Všetko chce čas a trpezlivosť. Tú komodu pod televízorom som robil dva roky, teda dve zimy. A popri tom počúvam Beethovena a barokovú hudbu, to je moje.“

Renáta Rehorovská

Koľko majiteľa stála výstavba jeho kaštieľa, zariadenie a celá farma vraj netuší. „Na základ som našetril ešte za socializmu, veď som robil od pätnástich rokov. Ba vlastne od detstva,“ hovorí. „Aj nejaký materiál som mal nazbieraný.“ Sumy, ktoré si pamätá, sa týkajú skôr farmy ako domu. Napríklad kone. Ten z Maďarska za 2 500 eur, zo Slovenska za 4 000 eur. „Ja peniaze takto nepočítam. Čo mám, čo zarobím ako tesár, to ide do domu, do hospodárstva alebo na cesty. Kedysi som dobre zarábal, ale od krízy je to horšie. Skúsim zarábať aj ustajňovaním koní, veď koňom rozumiem, venujem sa im už desať rokov.“

Kto by si postavil niečo také? A kto by to naprojektoval? Ukradomky som vytiahla telefón a poza stromy a kríky som začala fotiť. Brána a na druhej strane aj veľké vráta boli otvorené, akoby ma pozývali ďalej, ale keď sa vynoril muž s fúrikom v zablatenom pracovnom oblečení, chytro som ustúpila na cestu. Lenže on ma zbadal, veselo sa usmial a povedal: „Choďte ďalej a kľudne si všetko nafoťte. No nebojte sa, choďte!“ A začal veci z fúrika prekladať do auta. Kto vie, kto je to, pomyslela som si. Nejaký robotník ma pozýva ďalej, potom príde majiteľ a vyhodí ma. „Vy ste majiteľ?“ spýtala som sa. Zaškeril sa a so šibalským úsmevom odpovedal takisto otázkou: „Vyzerám tak?“ Teraz som sa do Malej Budafy vrátila znovu. Pán Ladislav Tóth (45) sa totiž do tohto čísla Nota bene vyslovene hodil, pretože po novembri 89 príliš nepremýšľal ako ďalej. Mal len devätnásť rokov, ale rovno si začal plniť svoj sen. A plní si ho každý

Žijem si jak kráľ!

deň až dodnes. Jeho „kaštieľ“ má tri poschodia, no on so širokým úsmevom hovorí: „Tento dom nebude nikdy dostavaný. Stále niečo dorábam, prerábam, pristavujem.“ Dom na spôsob kaštieľa si vymyslel sám, kamarátovi, architektovi zo Šamorína povedal, čo chce, a ten mu urobil projekt. Vážne pochybujem, že bol vypracovaný do detailu, všetky šperky tejto stavby iste vznikli vo fantázii majiteľa.

Pán Tóth miluje cestovanie, ale najmä po Slovensku, prípadne Maďarsku a Česku. Karavan vraj stihol kúpiť ešte pred krízou a s manželkou Hildou, s ktorou sú spolu 21 rokov, ho aj hojne využívajú. Tento rok si v ňom vyšli aspoň dvadsaťkrát. „Bárskde v lese zastanete, za ubytovanie neplatíte, nasadnete na bicykel a idete. More ma nebaví. Čo more? Tu sú lesy, zvieratá, čo môže byť krajšie?“ Keď idú na svoje cesty, o dom sa starajú dcéry. Betka vyštudovala grafiku a v tomto odbore aj pracuje, Angelika učí v Bratislave na gymnáziu. Napriek tomu ich mesto neláka, radšej dochádzajú, ako by mali opustiť svoj nezvyčajný domov uprostred ticha a prírody.

Na svojich potulkách pán Tóth nedokáže odolať jednému pokušeniu: „Fúúúha, ja keď vidím kaštieľ, zastanem a idem si ho pozrieť. Strávim v ňom Najprv ideme za dom. V prvom momen- aj niekoľko hodín. Je mi tam dobre a inšpirujem sa. V minulom živote som te si pomyslíte, že tu stojí niekoľko ďalších, bol asi gróf, no a teraz som sa musel naučiť robiť,“ smeje sa. „My skrátka menších, obyčajných domčekov. No z jed- žijeme inak. Peniaze nemám, ale som spokojný a to je dobre. Nenaháňam sa, robím, a keď som unavený, vezmem koňa, ten vybehne cez pole a zastaného sa zrazu ozve hlboké a mocné volanie ne pred krčmou. Vie, kde má zastať. Dám si pivo, posedím, porozprávam sa, čiernych, pokojných a spokojných kráv. Na vrátim sa a zas robím. Od rána do večera. Je to ťažká robota, ale pekná. Najčloveka sa dívajú očami bytostí so životným dôležitejšie je, že mám slobodu. Ani veľkí páni tak necítia život. Dvadsaťpäť nadhľadom. Domček vpravo je plný sliepok rokov som budoval a žijem si jak kráľ!“ a evidentne prospievajú – pobehujú, trkocú a sú nadmieru rozšafné. Nechtiac si predstavujem opŕchnuté sliepky, ktorých produkty si kupujem v škatuli s nápisom „čerstvé vajcia z klietkového chovu“. Nasleduje príbytok, ku ktorému smerovalo tiahle bučanie kravičiek – tu sa kŕmia dva statné býky. No a napokon najväčší domec. Vráta má dokorán a naoko je prázdny, ešte aj králiky, ktoré tu boli v lete, sú preč. Dozvedám sa, že je pripravený na zimné ustajnenie koní. Trošku sme premrzli, ideme do domu, v ktorom nás môže čakať len rovnako prekvapivý interiér ako exteriér. Vyrezávaný nábytok ako spred dvoch storočí, drevené podlahy, dre-

21


Nota bene

01 2015 Rozhovor

22

INZERCIA

Vráťme im sebadôveru MICHELE BOLOGNA, riaditeľ komunikácie a PR v spoločnosti Enel – Slovenské elektrárne hovorí, že jeho názor na ľudí bez domova sa zmenil. V spoločnosti Enel pomohol odštartovať pomoc pre ľudí bez domova. Jana Čavojská

archív M. B.

Pochádzate zo zmiešanej českotalianskej rodiny. Ako sa našli vaši rodičia? Moja mama sa narodila v bývalom Československu, na Morave, takisto do zmiešanej rodiny. Jej otec mal nemecký pôvod, babička bola Moraváčka. V roku 1968, v období otvorených hraníc, odišla k tete do Viedne. Potom sa hranice do Československa zatvorili. Jej otec bol inžinier a občas mu dovolili vycestovať na nejakú medzinárodnú konferenciu. Len vtedy sa mohli stretnúť. Raz sa takto stretli v Taliansku a na tej ceste sa mama zoznámila s mojím otcom. Bol to taký romantický príbeh pri Lido di Venezia. On bol klavirista, hral v nejakom hotelíku. Začala láska a o pár mesiacov už žili spolu. Mali ste možnosť cestovať do Československa? Áno, vždy na Vianoce. Za socializmu ma fascinovali tie obrovské rozdiely medzi krajinami. Nakoniec ste sem prišli študovať. Prečo? Fascinovala ma téma rozdelenia Československa. Kultúrne rozdiely medzi Čechmi a Slovákmi som vtedy nevnímal, bral som ich ako jeden národ. Študoval som medzinárodné ekonomické vzťahy a ako tému diplomovej práce som si vybral rozdelenie Československa. Posledný semester vysokej školy som robil na Karlovej univerzite v Prahe a potom mi ponúkli miesto na talianskom veľvyslanectve v Bratislave. Bola to zaujímavá skúsenosť. Ale ujasnil som si, že netúžim po práci vo verejnej správe. Tak som odišiel do Etiópie. Pre UNDP (Agentúra OSN pre rozvojové programy – pozn. red.) som robil projektového manažéra na prevenciu a kontrolu HIV. Zbierali sme dáta od zdravotníckych zariadení – asi si viete predstaviť, ako

v tej časti sveta vyzerajú – a zostavovali sme analýzu potrieb na prevenciu proti HIV. Ako na vás Etiópia zapôsobila? Kamarát z Addis Abeby mi chcel ukázať krajinu, tak ma zobral na výlet. Po sto kilometroch skončila asfaltka a trmácali sme sa po nespevnenej ceste v období dažďov priemernou rýchlosťou sedem kilometrov za hodinu. Raz sme zastavili v motoreste. Očakával som niečo klasické, bola to však iba malá drevená chatrč. Opýtal som sa na toaletu. Poslali ma k diere vykopanej v zemi, do ktorej všetci vykonávajú svoju po-

trebu celé mesiace až roky. Keď som sa bledý vrátil, kamarát sa usmieval: Welcome to Ethiopia! Bol to pre mňa šok, hoci som sa považoval za dobrodruha a ako backpacker (s batohom na chrbte, pozn. redakcie) som precestoval Južnú Ameriku. V Afrike sú však oveľa ťažšie životné podmienky. Ale získal som cennú, krásnu skúsenosť. Stretol som veľmi dobrých, srdečných, otvorených a usmievavých ľudí. Naučili ma pozerať sa v živote na dnešok. Aby to, čo robíme práve dnes, malo nejaký zmysel, a aby sme to robili s úsmevom na tvári bez zbytočných problémov, ktoré si tu v Európe vytvárame.

Život vás opäť priviedol do Bratislavy, prišli ste na pozíciu riaditeľa taliansko-slovenskej obchodnej komory a neskôr ste začali pracovať pre Enel. Ako ste sa dostali k téme bezdomovectva? V roku 2006 bola veľmi tuhá zima a na uliciach zomrelo veľa ľudí. Čítali sme niekde rozhovor s pánom Baráthom z nocľahárne Depaul o tom, že majú problémy vykryť základné potreby ľudí bez domova. Kontaktovali sme ho. Vtedy sme boli narýchlo schopní uhradiť aspoň účty za energie. Ale problému sme sa venovali naďalej, zatiahli sme doň aj našu materskú firmu, podarilo sa nám opraviť strechu nocľahárne a v renovácii pokračujeme. Pred dvomi rokmi vznikla myšlienka nepodporovať len príležitostné aktivity, ale vytvoriť grantovú schému pre celý sektor, ktorý pomáha ľuďom bez domova a naštartovať dlhodobejšie projekty. Ako sa vám podarilo presvedčiť ľudí z vašej spoločnosti? Nebolo to jednoduché. Voči bezdomovcom existuje veľa predsudkov a naši kolegovia najprv reagovali otázkami, prečo nepodporíme radšej detské domovy. Vypracovali sme však analýzy, koľko prostriedkov súkromných darcov ide do akých neziskových aktivít a videli sme, že práve v oblasti pomoci ľuďom bez domova je veľká diera. Navyše ani štátne orgány a verejná správa jej nevenujú dostatočnú pozornosť. Takže je aj náš splnený sen, že sa to podarilo. Niektorí moji kolegovia teraz dobrovoľne pomáhajú v nocľahárni Depaul. Cieľom našich spoločných aktivít s mimovládnymi organizáciami je aj to, aby ľudia, ktorí sú zo zákona zodpovední, začali konať a riešiť túto problematiku. Dôležitá je však tiež verejná mienka. Spoločnosť bezdomovcov väčšinou vníma ako ľudí, ktorým sa nechce pracovať. Nemôžeme to takto zjednodušovať. Za každým človekom je iný, často veľmi ťažký príbeh. Mnohí sa chcú dostať z tejto situácie. Je to však extrémne náročné. Páči sa mi metafora, ktorú používa Sandra Tordová: je to ako ísť na Mount Everest bez kyslíka.

Aj vy ste zmenili názor na ľudí bez domova? Áno. Predtým som si myslel, že každý sa môže uplatniť, stačí chcieť. To bolo moje krédo. Myslieť sám na seba a makať, aby som dosiahol svoj cieľ. Mal som veľké šťastie v tom, že som dostal veľa príležitostí. Ale mnohí ľudia toľko príležitostí nemajú a ocitnú sa v takých ťažkých situáciách, aké si nevieme ani predstaviť. Preto už neodsudzujem iných. Príbehy ľudí bez domova mi pomohli lepšie porozumieť životu. Máte osobnú skúsenosť s niekým z nich? Kým nezačali prerábať Gagarinovu ulicu, mal som tu svojho obľúbeného predajcu Nota bene. Vlani prerábali cestu, musel odísť z križovatky a teraz ho neviem nájsť. Volá sa Roland, má rómsky pôvod a rodinu v Rumunsku. Na semafore sme často pokecali. Je to veľmi milý, usmievavý človek. Vždy mi pripomenul Etiópiu tým, že hoci žije v ťažkých podmienkach, má veľmi pozitívny prístup k životu. Navyše je hrdý. A to pomáha vo všetkom. Cením si ľudí, ktorí sa aj napriek nepriazni osudu dokážu postaviť na vlastné nohy, pracovať a vnímať život pozitívne. Čo podľa vás takíto ľudia najviac potrebujú? Prácu? Jedlo? Prístrešie? Kombináciu všetkých týchto faktorov. Na začiatku dokázali v provizórnej nocľahárni poskytnúť len to základné: prístrešie, jedlo a lekársku starostlivosť. Prvoradé bolo, aby už nikto nezomrel na ulici. Teraz vznikajú aktivity, ktoré ponúkajú návrat do bežného života. Ale všimol som si, že ľudia bez domova súrne potrebujú ešte niečo. Sebadôveru. A v tomto je perfektné Divadlo bez domova. Terapia, ktorú realizuje, formuje plnohodnotných, sebavedomých a pozitívne naladených ľudí.

CAFÉ LUXOR, PASÁŽ LUXOR, GRÖSSLINGOVA 5, BRATISLAVA WWW.CAFELUXOR.SK


Budúcnosť, s. r. o. Nota bene

01 2015 Téma

24

V roku 2030 bude počet zločinov spáchaných mladými ľuďmi o tridsať percent nižší než v súčasnosti. No zločinnosť seniorov vzrastie o desať percent... Čo s nami bude? Pýta sa vo svojej novej knihe redaktor Mladej fronty dnes – Milan Vodička. Miroslava K. Valová

Klaus Lempelman

Ropa. Ak sa raz minie, nepÔjde iba o to, že do práce pôjdeme peši, ale aj o návrat ku kose a cepom. Bez ropy by sme sa síce vrátili do sveta bez plastov a exhalátov, ale aj bez áut, lietadiel a kamiónov, ktoré rozvážajú úplne všetko (a z toho všetkého by sa mnohé vôbec nedalo vyrobiť). Ale ako by sa dali bez ropy zásobovať mestá? A ako dlho sa dnes dá vyžiť bez pravidelného zásobovania? Taký kolaps si ani nevieme predstaviť... A ani nemusíme, lebo ropa vraj ešte chvíľu vydrží. Snažíme sa ju totiž stále efektívnejšie využívať a keby niečo, začali sme vymýšľať aj jej náhrady. Vody je zatiaľ dosť, ale v mnohých oblastiach jej zdroje vysychajú a ľudí, ktorí ju bezodkladne potrebujú, stále pribúda. O dvadsať rokov nás bude pravdepodobne cez osem miliárd. Niežeby sa nás tak veľa rodilo, skôr pomalšie umierame. A vodu treba na všetko: na pitie, umývanie, dopestovanie jedla, vo výrobe, na zalievanie bavlníkových plantáží. Aj tričko a rifle, čo máme na sebe, znamenajú v prvom rade veľké množstvo vody. Už teraz mnohé veľkomestá dovážajú všetku vodu, ktorú spotrebujú. Zatvoriť kohútiky, zabrať vodu (alebo dokonca dažďový oblak) niekomu inému, môže byť čoskoro zdrojom veľkých svetových konfliktov. A v tomto prípade náhrada neexistuje. Spadne sieť alebo dlhodobo vypadne prúd. Oboje pre väčšinu z nás znamená, že budeme bohatí len tak, ako práve ukáže naša peňaženka. Tiež máte peniaze len v internetových bankách? V tých kamenných by bolo odrazu strašne veľa ľudí a tých pár, čo by ich obsluhovalo, by vlastne vôbec netušilo, čo má robiť. Ako píše Vodička: „Od strojvodcu šinkansenu tiež nik nečaká, že bude vedieť obsluhovať parnú lokomotívu.“ Nebolo by jednoduché obnoviť ani iné systémy tak, aby svet fungoval ako predtým. Bol by to kolaps dopravy, zásobovania, výroby, telekomunikácie, televízie. A to sme sa vrátili len pätnásť rokov dozadu. Ale možno by sme tým znovu získali kontakt s reálnymi susedmi a dokonca súkromie, o ktoré nás internet potichu pripravil a my sme si to pri čítaní a lajkovaní statusov na Facebooku ani nevšimli. Ste žena, pracujete v zdravotníctve a máte tri malé dcéry? Ani neviete, aký poklad vlastníte. Budúcnosť totiž praje ženám a „ženským“ zamestnaniam. Populácia starne a tak bude čoskoro veľmi potrebná práve vaša odbornosť. Mnoho ťažkej mužskej práce budú vykonávať stroje. Ženské pohladenie, cit a empatiu však nenahradí nič. Tiež máme tradíciu v povolaniach, na ktorých budúcnosť až tak veľa nezmení: ošetrovateľky, kuchárky, učiteľky. Ale etablujeme sa aj ako šéfky tvorivých kolektívov. Už dnes je v USA vo viac ako 40 percentách rodín živiteľkou žena a tento trend bude na západe stúpať. Muži-alfasamci tam budú na vyhynutie.

Autá bez šoférov

Patent na pravdu o budúcich desaťročiach nevlastní ani Milan Vodička a uvedomuje si to najmä, keď si vo svojej histórii budúcnosti všíma negatívne trendy. Patent na pravdu nemali ani iní prognostici. Ešte v polovici 80. rokov 20. storočia tí západní netušili, že na európskej politickej scéne neočakávane zamieša karty jeseň roku 1989. A tí, ktorí s nádejou pozerali do mierového 21. storočia, si vylomili zuby hneď 11. septembra 2001. Hoci žijeme v čase, žijeme najmä prítomným okamihom. To, čo sa nám už stalo, považujeme vďaka spomienkovému optimizmu za dobré alebo aspoň užitočné, a toho, čo bude, sa vždy trochu obávame. Ale každá budúcnosť raz bude pre niekoho peknou minulosťou. Bude v nej okrem iného spomínať na mamine steaky zo skúmavky, ako sa v školskej jedálni začali vydávať veľmi zdravé a chutné grilované pandravy alebo na prvé milovanie podľa videí na internete.

Vojny bez vojakov

Aby si médiá uchytili čo najlepšie miesto na už aj tak presýtenom informačnom trhu, budú sa stále viac zaujímať o konšpiračné teórie. Ľudia už síce nebudú veriť ničomu, ale všetko môžu brať vážne. A to bude veľmi radikálne meniť aj ich voličské postoje.

Výdavky štátov na armády sa budú znižovať, ale vojny sa viesť budú. Bojovať v nich budú nájomní odborníci-civilisti, tzv. „kontraktori“, a platiť ich budú aj súkromné firmy. Vo svojom záujme, samozrejme. Keďže však nebudú lacní, pôjdu tam, kde dostanú viac.

Dokonalé deti

Očkovanie-neočkovanie

Poručíme větru, dešti

Vzkriesené i odsúdené zvieratá

Najímanie pracovníkov

Aj celkom bežní rodičia budú mať práve také! Zatiaľ o tom vedia len genetici, ale v budúcnosti sa deti budú dať vyrobiť na zákazku. Z každého rodiča to krajšie, zdravšie, nadanejšie. Lenže, čo myslíte, budú dokonalé deti za svoju nadľudskosť rodičom vďačné?

Pozrime sa však na východ. Čína je v súčasnej dobe zasiahnutá nielen politikou jedného dieťaťa, ale aj tradičným chápaním, že o rodičov sa v starobe lepšie postará syn. Je to síce zakázané a trestané, i tak sa však často tajne zisťuje počas tehotenstva pohlavie dieťaťa, a preto sa dievčat rodí stále menej. Niekde dokonca len jedno na dvoch chlapcov. Ak nebude Čína o 15 – 20 rokov nejako riešiť prebytok testosterónu, môže sa z nej stať, hlavne v chudobnejších oblastiach, krajina s veľkou vnútornou nestabilitou. A asi tušíte, že na svete nie je jediná s takýmto problémom. Preto ženy (aj z dovozu) budú pokladom nad zlato!

Médiá a politika

Jazdia šetrne, plynule a bez nehody, lebo zmenu na ceste zaznamenajú skôr, ako sa viditeľne udeje. Akurát, že „vodič má obvykle úsudok: keď pred neho vbehne dieťa, radšej strhne volant a narazí do stojaceho auta“. Palubný počítač si vyberie menšiu prekážku...

S tými prvými (praturom či mamutom) sa pohrávajú zase hlavne genetici, s tými druhými sa už čoskoro nebude nikto. A nepôjde len o gorily či pandy, naše vnúčatá už nebudú poznať ani lastovičky či veveričky.

Megamestá a miništáty Mestá sa budú rozrastať stále viac. Čoskoro v nich bude žiť vysoké percento svetovej populácie, dokonca aj v tých najchudobnejších krajinách. Mesto totiž aj v najbiednejšom slame poskytuje príležitosti, o ktorých môže rovnako chudobný vidiek iba snívať.

Pre obavy z jeho vedľajších účinkov sa môže stať, že sa vrátia choroby, ktoré sa už považovali za vykynožené, a že dokonca nadobudnú pandemický charakter. Vďaka včasnej diagnostike a očkovaniu však bude pandémií zase ubúdať.

Končí sa éra zamestnania na celý život, firmy budú odborníkov najímať len na konkrétne zadané úlohy a v určitom období. Ak tak už fungujete, asi vás neprekvapí, že jedným z viacerých nových zamestnaní má byť tzv. stresový poradca.

Vetička, ktorá vyznievala ako vtip vo všetkých privátnych klebetách o „úspechoch socializmu“, je už skutočnosťou. A dobré počasie znamená aj dobrú úrodu a „dobré ceny“ pre tých, ktorí na potraviny také šťastie mať nebudú.

Nota bene

01 2015 Téma

25


Zima je pre mačky ukrutná Nota bene

01 2015 Svet

26

Ich magické oči vykúkajú spod zaparkovaných áut. Krčia sa pri vchodoch bytoviek dúfajúc, že ich pustíte do tepla. V zime mnohé zamrznú či umrú hladom. Na rozdiel od ľudí bez domova nevedia prísť do útulku. Galina Lišháková Mačiatka sú všade. „Na sídliskách, v parkoch, v okolí škôl i nemocníc. Ľudí k sebe privolajú neúprosným mňaučaním. Vyzerajú bezbranne, ale kdesi nablízku loví ich mama. Nemali by sme ich preto nosiť do útulkov. Bez svojej matky totiž ťažko prežijú. Keďže mačky rodia viackrát v roku, od jari do jesene, bratislavský útulok Slobody zvierat máme mačkami preplnený,“ hovorí Jana Liptáková zo Slobody zvierat. Podľa prieskumu ochranárov zvierat na Floride sa pouličné mačky dožívajú priemerne sedem rokov. Mačka môže byť kotná už od piatich mesiacov, a keby len dva razy v roku vrhla po päť mladých, môže mať za svoj život sedemdesiat mačeniec. Samozrejme, toto je čistá matematika. Neráta s tým, že zvieratá na ulici oslabuje hlad a choroby, takže ich vrhy nebudú pravidelné, ani rovnako početné. No aspoň čiastočne vysvetľuje, prečo pribúdajú tak prudko. „Tento rok sme v útulku mávali okolo päťdesiat mačiek, väčšinou vo veku do päť mesiacov, kedy už môžu byť kastrované. Priebežne im hľadáme nové, adoptívne domovy. Ale ďalšie sme museli odmietnuť, lebo u nás vypukla pandémia mačacieho moru. Je to veľmi infekčná choroba, smrteľná hlavne pre neočkované zvieratá. Síce ich proti tejto chorobe očkujeme, ale až keď sa im posilní imunita a to nejaký čas trvá. Aj očkovacia látka začne účinkovať až po nejakej dobe a na malom priestore nášho útulku hrozí preto rýchlejšie šírenie chorôb. A všeobecne, útulky nie sú pre mačky vhodné miesto. Mali by v nich zostávať, len keď sú zranené, choré alebo ešte maličké.“ Ochranári z celého sveta sa zhodujú, že ak chceme pomôcť pouličným mačkám, musíme ich sterilizovať. „Ferálne mačky, čiže tie, ktoré žijú samostatne v mestách aj na vidieku, odchytávame a dávame kastrovať. To je jediný spôsob, ako ich počet regulovať a zároveň im uľahčiť život na ulici, kde je pre ne rozmnožovanie veľmi vyčerpávajúce. Kastrácie znášajú veľmi dobre. Iba prvý deň po narkóze sú omámené, na ďalší sa už správajú úplne normálne a môžu sa vrátiť na miesto, z ktorého boli odchytené. Sú to totiž teritoriálne zvieratá a na inom mieste by boli dezorientované. Navyše, ak ich z danej oblasti odstránime, obsadia ju iné, nevykastrované mačky. Aj preto je najvhodnejšie vrátiť ich tam, odkiaľ pochádzajú. Ale aby bolo zrejmé už na prvý pohľad, že ide o takto operovanú mačičku či kocúra, veterinár im šikmo zastrihne uško.“

Nota bene

01 2015 Svet

27

Jana Čavojská Bratislava sa na základe zmluvy so Slobodou zvierat podieľa na kastráciách ferálnych mačiek tým, že na ne prispieva. „Obyvatelia Bratislavy, ktorí majú v okolí kolónie ferálnych mačiek alebo aj jednotlivé voľne žijúce mačky, môžu na magistráte hlavného mesta podať žiadosť o ich kastráciu. Aj obyvatelia ostatných miest na Slovensku majú právo žiadať svoj magistrát o túto službu. Podobne situáciu riešia aj v iných veľkomestách Európy. Praha nedávno nariadila hromadný odchyt ferálnych mačiek po jednotlivých obvodoch a po kastrácii ich vrátila do ich teritórií. V Rakúsku odstraňujú reprodukčné orgány aj doma chovaným mačkám. Aby sa predišlo tomu, že ich potomkovia skončia na ulici alebo ich ľudia utratia.

Človek bez domova a pouličný kocúr Toto je krásny príbeh dvoch stratených duší, mladého muža Jamesa Bowena a kocúra Boba, ktorí sa prestali túlať, keď stretli jeden druhého. James (35) sa narodil v Anglicku, ale po rozvode rodičov sa s mamou a otčimom presťahovali do Austrálie. Údajne preto, že tam často menili bydlisko, sa na Jamesa nabaľovali problémy. Bol nepokojný, nesústredený, spolužiaci ho šikanovali, začal fetovať… Lekári jeho chovanie diagnostikovali ako dôsledok ADHD a mánio-depresívnej psychózy. V dospelosti strávil desať rokov v Londýne ako človek bez domova a so životom sa vyrovnával aj „pomo-

cou“ heroínu. V roku 2007 bol prijatý do odvykacieho programu a dostal chránené ubytovanie. Raz na schodoch našiel kocúra s doráňanou labkou. Keď sa kocúr nepohol z miesta ani nasledujúce dva dni a nikto si ho nevšímal, zašiel s ním James k veterinárovi. Povedal si, že kým sa vylieči, môže bývať uňho, ale potom ho vráti na ulicu. Lenže kocúr zjavne návrat do džungle veľkomesta už nemal v pláne. Jamesovi bol v pätách,

„Problém je, že náš zákon o veterinárnej starostlivosti síce ukladá starostom povinnosť odchytu túlavých zvierat a povinnosť zmluvy s útulkami a karanténnymi stanicami, ktoré ich kastrujú, ale skutočnosť je taká, že si ju neplnia. Kým zákon nehovorí konkrétne o mačkách, radi sa z toho vyzúvajú a situáciu riešia zákazom ich kŕmenia na ulici a pokutovaním za porušenie. Lenže vykastrované mačky sa môžu prikrmovať bez toho, aby to niekomu ubližovalo. Pomôže im to prekonať najťažšie obdobie, zimu. Vo svete sú samozrejmosťou zateplené prístrešky pre mačičky, ktoré ich chránia pred krutým mrazom.

Mohli by byť aj u nás. Nezabúdajme, že akékoľvek zabíjanie mačiek i mačiatok je trestný čin a že usmrtiť zvieratko môže iba veterinár eutanačnou injekciou.“ Predstavte si, ako sa cítite, keď vynecháte obed. Večer už máte pocit, že umriete od hladu. A to nežijete na ulici. Ale aj keby ste sa ocitli bez jedla a bez strechy nad hlavou, stále existujú občianske združenia a útulky, kam sa môžete obrátiť s prosbou o pomoc. Zviera však nie je schopné samé vyhľadať útulok. „V niektorých svetových metropolách, napríklad v belgickom Bruseli, špeciálni zamestnanci denne mačky nasledoval ho do autobusu, aj do práce. James mu preto z bezpečnostných dôvodov vyrobil z topánkových šnúrok popruh a pomenoval ho Bob, podľa postavy z Twin Peaks. Stali sa nerozlučnou dvojicou, na ktorej sa okoloidúci v dobrom zabávali, snímali ju mobilmi a krátke videá vešali na Youtube. Bob prerušil liečbu metadonom a pretože k drogám sa už nevrátil, stal sa predstaviteľom úžasne motivujúceho príbehu. „Bob ma potrebuje viac, ako ja potrebujem zneužívať svoje telo. Preňho sa každý deň budím. On mi ukázal, ako správne žiť svoj život,“ vyhlasoval na prednáškach pre po-

dobne trpiacich ľudí. Nečudo, že prilákal aj knižného vydavateľa. Len vo Veľkej Británii sa z titulu Pouličný kocúr menom Bob predali milión kusov a bol preložený do tridsiatich jazykov. V marci tohto roku, v rámci Svetového dňa knihy, sa ocitol siedmy na zozname najinšpiratívnejších kníh pre dospievajúcich. Odvtedy napísal James o Bobovi ďalších šesť kníh, ale živí sa aj ako pouličný muzikant. Samozrejme, Bob sa od neho nepohne ani na krok. Bestsellery Jamesa Bowena Pouličný kocúr menom Bob a Svet podľa Boba zatiaľ nie sú preložené do slovenčiny. Prvú knižku však dostať v češtine pod názvom Kocour Bob.

dokrmujú na stanovených miestach. Jedno je dokonca v centre.“ Našťastie, na Slovensku sa nájdu súcitní ľudia, ktorí za vlastné peniaze odnášajú tieto tuláčky na sterilizáciu, poskytujú im prvú pomoc, kŕmia ich. Snáď aj vďaka nim, aktivistom a ochrancom zvierat, ktorí opakovane apelujú na zmenu článku o ochrane zvierat veterinárneho zákona, sa postupne podarí zlepšiť ich život. Myslite na to, že mačky sú cítiace bytosti a rovnako ako my potrebujú jedlo, bezpečie aj lásku. Autorka je redaktorka týždenníka Eurotelevízia.


INZERCIA

Nota bene

01 2015 Proti srsti

29

28

Každé nie treba osláviť Elena Akácsová

Moja kamarátka je skvelá scenáristka. Ibaže na slovenskom trhu nenachádza uplatnenie. Telenovely sa jej tak sprotivili, že už rok odmieta akúkoľvek lukratívnu ponuku. Čo je však horšie, má z toho taký blok, že nedokáže písať vôbec nič. A tak hľadá inú prácu, prvýkrát v tridsiatich štyroch rokoch s dvomi umeleckými školami. Zobrala by hocičo, aj brigádu v tlačiarni. Ale pre všetkých je akosi mimo, aj s tým svojím prevzdelaním, aj s telenovelami v portfóliu, a tak sa stretáva so samými odmietavými odpoveďami. Rozhodne nie je sama, kto každý deň čelí moru odmietania a snaží sa neprepadnúť panike a beznádeji. Dokonca i ľudia, ktorí majú dobré zamestnanie, musia denne čeliť odpovedi „nie“. Doma, keď dieťa nechce pochopiť, prečo by si malo upratovať izbu a dobre sa učiť, v práci, keď kolegovia či šéf nechcú akceptovať jeho dobré nápady, vo vzťahu, v škole, všade. V skvelej knihe Prodávat je lidské (Jan Melvil Publishing, 2013) autor Daniel H. Pink rozdeľuje problém do troch fáz – ako sa správať pred, počas a potom, čo na odmietnutie narazíme. Ešte donedávna boli príručky pre predajcov plné siláckej motivácie, keď sa mali hecovať a vsugerovávať si, že sú najväčší borci, všetko dokážu a všetko predajú. Ale Pink tvrdí, že toto nefunguje, zvlášť nie na ľudí so skeptickým myslením. Za vzor nám dáva postavičku z detského animovaného seriálu Bob Builder (na detských kanáloch zväčša v češtine známy ako Bořek Stavitel). Ten so svojou partičkou naráža na rôzne problémy a pri tom trpí „samomluvou“. Na rozdiel od negatívnych (na to nemám, to nedám) či pozitívnych (som macher, viem aj nemožné) sugescií si kladie otázky: „Dokážeme to opraviť?“ A jeho miešačky a bagre kričia: „Jasné!“

Ak jednáme priateľsky, pozitívne, možno hneď nepredáme, ale nezatlačíme druhú stranu do obranného postoja, na útek. Naopak, začne rozmýšľať o možných zajtrajších riešeniach. Pozitivita neznamená maľovať svet i seba na ružovo a nepriznávať si žiadne problémy. To je rovnako zlé, ako vidieť svet príliš čierne. Sociológovia zistili, že zlatý pomer pozitivity je 3:1. Teda keď máme na jeden negatívny zážitok tri pozitívne. Nie všetko však dopadne dobre. Preto je dôležité, ako si najhoršie zážitky vysvetľujeme potom. Tí, čo sa ľahko vzdávajú, si ich vysvetľujú ako trvalé a osobné. Optimisti zas ako dočasné a externé. Na otázku: Je to trvalé?, je teda najlepšia odpoveď: Nie, len dnes sme boli bez energie, nesústredili sme sa. Na otázku: Je to tak všade?, je najlepšia odpoveď: Nie, len tento konkrétny človek je kretén. Na otázku: Je to osobné?, je správna odpoveď: Nie, my sme boli dobrí, len on potreboval niečo celkom iné. Kľúčom je spochybnenie negatívneho vysvetlenia, zbavenie sa katastrofického nádychu. Cvičme sa teda v otázkach podľa Bořka a neúspechy počítajme a oslavujme. Áno, neúspechy! Pink odporúča robiť si čiarky za každé nie, za každý prípad, keď naša snaha narazí na odpor. Na konci týždňa nás prekvapí, koľko „nie“ nám svet uštedril. A asi nás prekvapí aj to, že v oceáne odmietnutí sme sa udržali nad hladinou! Toto zistenie nám dodá odvahu ľahšie zvládnuť každé ďalšie nie. A pokojne ich aj osláviť. Baseballový tréner Jay Goldberg si vraj všetky odmietnutia na žiadosti o prácu zarámoval a dal do pracovne. Pripomínajú mu, čo dokázal. Napriek všetkým. Postoj k odmietnutiu vždy závisí od toho, ako ho zarámujeme. Metaforicky aj doslovne.


Nota bene

01 2015 Špión

30

Rozmýšľam nad tým, čo bude dnes Jozef Dorušák (32) má rád vlaky. Ako malý vlakom ušiel z detského domova na výlet do Tatier, keď prišiel o strechu nad hlavou, prespával vo vykúrených vagónoch. Teraz sa k vlakom vracia ako nosič batožiny. Jana Čavojská

Vyštudoval si gymnázium, vysokú skolu si už neurobil. Prečo? Pre túžbu po slobode. Mladý človek, sprostý človek. Ale keď vidím, aké sú v dnešnej dobe možnosti zamestnania, neľutujem. Nie je dôležité, či máš papier, ale čo vieš. Od troch rokov si vyrastal v detskom domove. Poznal si svojich rodičov? Máš súrodencov? Poznáme sa, ale neudržiavame medzi sebou vzťahy. Párkrát za mnou možno v domove boli, istý čas sme aj boli v kontakte, ale potom som to prerušil. Idem svojou cestou, oni zas majú svoj život. Mám dve mladšie sestry, tiež vyrástli v detskom domove. Rodičia sa o nás veľmi nezaujímali. Patril som k prvej generácii domovákov, ktorí prešli na systém detského domova rodinného typu. Bývali sme v bežnom panelákovom byte, žili sme úplne normálne, akurát sme nemali mamu a otca, ale tetu a uja. Dali mi dobrý základ do života, ale ja som ho nerozvíjal. To, čo zasiali, zostalo len v korienkoch. Až teraz, keď som starší, začína to pomaly rásť. Aj s burinou. Cítiš k vychovávateľom vďačnosť za to, čo ťa naučili? Vzhľadom na to, že pracujú pre štát, bola to ich povinnosť. Ich povinnosť je aj naučiť deti, že nič nie je zadarmo. Niektorí odchovanci detských domovov si myslia, že majú na všetko nárok. Dajte, ja som chudáčik domovák! Ale to je chyba, a je to aj chyba vychovávateľov. Nás učili, že všetko si musíš nejakým spôsobom získať. Kedy si musel z domova odísť? Keď som mal 21 rokov. Vybavili mi ubytovňu v Kremnici. Pracoval som tam ako správca budovy. Potom som si našiel prácu v automobilke v Bratislave, bola to veľmi dobrá pracovná ponuka, aká sa neodmieta. Teraz už ľutujem, že som ju prijal. Skolaboval som. Prišiel som ráno na dvanásťhodinovú zmenu, potom som ťahal nadčas a potom som padol. Doktor povedal, že buď zmením prácu, alebo ma ďalší infarkt skolí tak, že sa už nepostavím. Z automobilky si odišiel? Áno. Ale tým som stratil aj ubytovanie. Keď ma prepustili z nemocnice, mal som nejaké peniaze a istý čas som si platil lacné ubytovne. Ale keď nerobíš, nie sú peniažky. Skončil som na ulici. Na ulicu spomínam rád. Tam spoznáš skutočných ľudí. V práci má každý svoj domov a teplučko a je taký herec. Hrá, že všetko je ok a žiadne problémy neexistujú. Ale na ulici vidíš, akí sú ľudia v skutočnosti. Pomôžu ti, okradnú ťa, zbijú ťa. To je ozajstný život. Neprekážali ti ťažké životné podmienky ani v zime? Nebolo to najhoršie. Ako dobré miesta na spanie slúžia vykúrené vlaky. Samozrejme, pokiaľ ťa nechytí nejaký policajt a nie je z toho gumová liečba. Prespával som aj v squatoch a živil som sa „fáračkou“, teda vyberaním kontajnerov. Kradnúť neviem. Z toho som mal vždy strach. Je to, v úvodzovkách, umenie. Teraz prespávam v nocľahárni Depaul. Je tam celkom veselo. Na lepšiu ubytovňu nemám, najlacnejšia stojí mesačne 135 eur a toľko peňazí naraz neviem dať dokopy. Ak by som platil za každú noc zvlášť, predražilo by sa to. Takže lepšie ubytovanie je pre mňa momentálne nedostupné.

Aj Jozef je súčasťou nášho nového projektu.

Ako si sa dostal k predávaniu Nota bene? Cez dvoch pánov, jeden predáva dodnes, druhý pracuje ako vodič trolejbusu. Ale teraz predávam časopis, len ak nemám

inú možnosť zárobku. Väčšinou sa snažím zohnať prácu. Nebudem klamať, priznám, že načierno. Je lepšie mať peniaze na ruku ako sľub, že ti zaplatia o týždeň, a ty robíš, ale peniaze potom nevidíš. Takýchto skúseností mám veľa. Teraz si sa zapojil aj do projektu nosičov batožín. Nesprával som sa zodpovedne k svojmu životu, neplnil som si občianske povinnosti a narobil som si dlhy. Chcem sa k tomu postaviť a vyrovnať si ich. Na zdravotnom poistení dlhujem približne 700 eur. A možno mám aj ďalšie dlhy, o ktorých zatiaľ neviem. Čakám, kedy sa ozvú exekútori. Mal som totiž obdobie, počas ktorého som veľa pil a niektoré veci si nepamätám. Takže je možné, že som niekde niečo vyviedol alebo ma revízor chytil bez lístka a ani o tom neviem. Prečo si začal piť? Na ulici som sa nudil. Aj keď som behal po kontajneroch alebo žobral, nudil som sa. Najhoršie to bolo večer. Ťažko sa mi zaspávalo, jednoduchšie bolo naliať do seba nejaké karpatské horké. Ale už dva a pol roka nepijem. Cítil som znechutenie. Tak som sa už ožieral, až mi to bolo hnusné. Odišiel si do komunity Cenacolo pre závislých, ktorí sa rozhodnú so sebou niečo robiť. Pomohlo ti to tam? Vôbec mi to nepomohlo. Bola to len práca a modlitba, a žiadna komunikácia. Hrôza. Mohli sme hovoriť len o tom, čo treba urobiť, o modlitbe, o tom, ako sme prežili deň. Iné témy, dokonca ani téma závislosti, nebola povolená. Rozprávali sme sa len potajomky. Inak sme celé dni pracovali. V záhrade, v lese, v kuchyni aj v práčovni. Boli tam ľudia z celej Európy, Slovákov nás bolo dvanásť. Si veriaci? Kým neprišli modlitby v Cenacole, myslel som si, že áno. Ale tam som pochopil, že ich ponímanie modlitby je ďaleko od skutočnej modlitby. Bola to skôr fráza, básnička, ktorú sme museli opakovať niekoľkokrát denne. Vydržal som tam štyri mesiace. Odísť môžeš kedykoľvek. Na Slovensko som sa vrátil stopom a načierno vlakom z Mariboru do Viedne. Nemal som peniaze a sprievodkyňa ma párkrát vysadila, ale keď pochopila, že som naozaj bez peňazí a súrne sa musím dostať domov, nechala ma zadarmo docestovať až do Viedne. Takže vlak ti opäť pomohol. S vlakmi mám veľa príjemných zážitkov. Hlavne z obdobia, keď som v nich prespával. Železniční policajti ma niekedy nechali prespať, keď videli, že som slušný a čistý a nerobím tam neporiadok. Keď som bol malý, raz som ušiel z detského domova a odviezol som sa vlakom až do Tatier. Tam ma pán výpravca zobral do kancelárie, zavolal policajtov a tí ma odviezli do detského domova. A bolo po výlete. Potom som takto ušiel vlakom až niekde k maďarským hraniciam. A to už nebolo vtipné. Po slovensky tam veľmi nerozumeli a už bola tma. Cestoval som tak, že som vždy stál pred kupé, v ktorom cestovala dvojica, a sprievodcovi som povedal, že sú to moji rodičia. Máš sen, ktorého splnenie si do budúcnosti želáš? Som vďačný za každý deň. Rozmýšľam nad tým, čo bude dnes, teraz, o hodinu, nie čo bude o týždeň alebo v budúcnosti. Verím, že príde deň, keď už v Depaule nebudem a niekam sa posuniem. Ako človek starne, túži mať blízkych ľudí, rodinu. Takže to by som chcel aj ja. Ale na ulici je problém nájsť slušnú a čistú dievčinu, ktorá nepije a nie je vulgárna.

Nota bene

01 2015 Špión

31


Nota bene

Nota bene

01 2015

01 2015

Pútnik

Pútnik

32

33

Ortodoxní sa ponoria trikrát Pri Dunaji v Izmaili to 19. januára vyzerá ako v lete na pláži. Starý ukrajinský pravoslávny zvyk: Kto sa trikrát ponorí do vody, bude zdravý a šťastný. Jana Čavojská


Nota bene

01 2015 Pútnik

34

Dve staršie dámy v teplých kabátoch a čiapkach sa mosúria, keď fotím dievčatá v bikinách. „Tam sú mladí pekní chlapci, tých si odfoť!“ Moderné novoty ako tá, že do studenej rieky lezú aj ženy, sa im nepáčia. Podľa nich je to bláznovstvo. Kedysi sa na Kreščenie kúpali iba muži. A Boh to tak určite chce aj naďalej. Emancipácia však dorazila aj na mestskú pláž v ukrajinskom Izmaili. Prichádzajú muži, ženy, mladí, starí, jeden pán vbehne do chladných vĺn Dunaja s desaťročnou dcérkou na pleciach. Sú tu rodiny, skupiny kamarátov aj kolegov z práce. Šaty odhadzujú na piesok a v plavkách, akoby bolo vonku tridsať stupňov a nie mínusové januárové teploty, viac či menej odvážne vchádzajú do rieky. Niekto tam vbehne naraz, iný volí opatrný postup a najprv sa osmeľuje pri brehu. Svoj kúpeľ však každý ortodoxný kresťan musí zavŕšiť tromi úplnými ponormi pod hladinu. Iba tak si zaručí zdravie na celý rok. Koľko je kúpajúcich, toľko je aj fotografov: každý si chce splnenie náboženskej povinnosti zvečniť na pamiatku. Do Dunaja takto vlezú stovky ľudí. Po niekoľkých pohárikoch vína, vodky a koňaku, ktorými ma na brehu nalievajú pohostinní Izmailčania, mi to už vôbec nepripadá ako problém a napriek svojej zimomravosti si vyzliekam kabát a pripravujem sa na rituálny kúpeľ. Netuším, aké posledné zvyšky jasnej mysle ma nakoniec od toho odhovorili. Radšej sa vraciam na breh, kde municipalita zabezpečila podávanie horúceho čaju a stan vyhriaty pieckou na drevo. Lenže – aj tu partia kamarátov nalieva a pije. Jeden z najdrahších koňakov. Toto sú lepšie situovaní Ukrajinci. Dáme sa do reči. Pracujú pre zahraničné firmy, jasne si uvedomujú tú mizériu, v akej žijú ich spoluobčania. Napriek tomu sú na Ukrajinu hrdí. Aj na svoje staré tradície. A keďže Kreščenie nie je len o ľadovom kúpeli, ale aj o stretnutiach a piknikoch na brehu Dunaja, každý tu má so sebou nejakú fľaštičku, chlieb, sušené ryby, nakladané uhorky, koláče, niektorí aj gril a šašliky. „Zdravie, šťastie,“ pripíjame si donekonečna vodkou a vareným vínom s rodinou a priateľmi kamaráta Andreja Stefogla. Kúsok od nás iná skupinka ľudí tancuje a spieva, vyhráva im pritom harmonikár. Ako inak, o pár minút musíme tancovať a piť s nimi. Andrej pracuje na ukrajinskej výletnej lodi, ktorá pláva po Dunaji pre nemeckú cestovnú kanceláriu. Medzi Passau a Izmailom vozí nemeckých turistov, ktorí na to majú. Jeho žena Ira donedávna robila prevádzkarku reštaurácie. Znamenalo to dlhú pracovnú dobu nonstop na nohách za minimálne peniaze. Vykašľala sa na to. Radšej sa venuje šesťročnému synčekovi Savelimu. Je to Lipovanka. Lipovanci sú etnickí Rusi, ktorí do dunajskej delty ušli v 16. storočí pred ruským cárom Ivanom Hrozným a jeho náboženskými reformami. Pýtam sa čiernovlasej Iry, čo pre ňu znamená byť Lipovankou. „Sme nezlomní ľudia, nič nás nepokorí, vždy bojujeme za svoju pravdu,“ odpovie hrdo. Tento kraj kedysi nazývali Besarábia a vždy tu žilo pokope a bez problémov množstvo národností. Podľa etnológov tu dodnes žije 43 etnických skupín. Besarábia patrila počas dejín Otomanskej ríši, Rusku, Rumunsku, Sovietskemu zväzu aj Ukrajine. Izmailčania sa dnes považujú za Ukrajincov, ich materinský jazyk je však ruský. A nikto sa nad tým nepozastavuje.

Izmail leží v zabudnutom kúte Odeskej oblasti na brehu Kilijského ramena dunajskej delty. Oproti nemu, na druhom brehu, je Rumunsko. Neprejdete tu však, oficiálny hraničný prechod neexistuje. Zlá cesta vedie naspäť do Moldavska a do Európy za ním. Druhá, ešte horšia, do posledných dediniek na ceste k Čiernemu moru. Je tam už len Stara Nekrasivka, Kilia a Vylkovo. Dotrmácať sa tam vlastným autom miestni neodporúčajú. Diery v asfalte sú miestami hlboké aj pol metra. Radšej sa odvezieme starým rozsypaným mikrobusom. Do prístavu kedysi plávali po Kilijskom ramene námorné lode, aby tu preložili svoj náklad na vlaky. Toto skončilo s pádom komunizmu, keď východný blok a krajiny RVHP medzi sebou prestali obchodovať. Posledný smrteľný úder nasadila komerčnej plavbe po Dunaji vojna v Juhoslávii. Vodná cesta bola vtedy nebezpečná. Nákladné lode vystriedali kamióny a vlaky. Prístav, ktorý dával ľuďom prácu, už ledva prežíva. Teraz tu nie je robota ani peniaze. Z trhu priniesla Ira obrovskú tašku kaviáru. Malé sivohnedé guľôčky pripraví na spôsob nátierky na našu večernú párty. Oslava musí byť, keď prišli hostia. Našťastie, ryby v Dunaji ešte zostali. „Keď sme boli malé, každá rodina zo strednej triedy bežne jedávala čierny kaviár,“ spomína Irina kamarátka Oľa. „Už mi ani nechutil. Fúj, zas kaviár? Mama mi na desiatu robila chlieb s čiernym kaviárom a vonku za rohom som si ho vymieňala s chlapcom z chudobnejšej rodiny za chlieb s cukrom.“ Teraz si kaviár môže dovoliť len na slávnostné príležitosti. A kupuje lacnejší, hnedý a sivý. Neuveriteľné, koľko toho Ukrajinci dokážu vypiť. Napriek tomu sa rozhovor točí aj okolo vážnych vecí. Tridsiatnik Andrej, ktorý prevádzkuje v najbližšom väčšom meste Réni cukráreň, mi povedal, že Besarábia mala zostať Rumunsku a ľudia by sa tu mali lepšie. „Rumunsko, Rusko, Ukrajina – nie je to jedno? Aj tak na nás všetky vlády kašlú,“ reaguje Andrej Stefoglo. „Podľa mňa by sme mali patriť Nemecku. Väčšina mužov pracuje v zahraničí pre nemecké spoločnosti.“ Vie, o čom hovorí. Výplaty od štátneho podniku meškajú niekoľko mesiacov, nemecká cestovka mu platí vždy načas. Vojna na východe krajiny zasiahla aj Izmailčanov. Každý deň odvedú z mesta na front sedem mladých ľudí. Andrejovi kolegovia z výletnej lode neustále zháňajú pre svojich dospelých synov prácu v zahraničí. Len aby nemuseli na front. Vláda avizovala, že obmedzí dodávky elektriny a vody na pár hodín denne. V zime sa nebude poriadne kúriť. Keď sa to Jurij, barman na výletnej lodi, na jeseň dozvedel, hneď začal špekulovať: „Potrebujem televízor na baterky!“ Od jari do jesene pracuje na lodi a v zime prevádzkuje kaviarničku na prízemí svojho domu. Neobsedel by bez roboty. Vie, že jeho štamgasti prídu na vodku, aj keď nebude elektrina a kúrenie, ale futbal si v telke pozrieť musia. Jurij a jeho žena Ira kedysi chodili pravidelne na Krym. Žijú tam jej rodičia. Jurij mi v mobile ukazuje fotky a rozpráva, ako opravil starý dom. Ako tam majú svoju vlastnú izbu na leto, aké je tam príjemné more a kvalitný vinič. Toto leto už na Krym nešli. „Ešte nebolo doriešené, na aký pas nás tam pustia a koľko by sme zaplatili za vjazd autom,“ mávne rukou. „Čo bude s Ukrajinou? Neviem. Naša vláda je tvrdohlavá a Rusko je silný súper.“

Nota bene

01 2015 Pútnik

35


Kakauko musí byť Nota bene

01 2015 Príbeh

36

Psychika je polovica liečby, to Maťa dobre vie. A preto sa deň čo deň nastavuje tak, aby neprepadla zúfalstvu a beznádeji, lebo potom to môže rovno zabaliť. Lucia Bucheňová

Alan Hyža

O trojčlennej rodine, ku ktorej osud príliš zhovievavý nebol, sme písali vlani v marci. Je o rok viac. Angelika má osem, vonku leje ako z krhly, takže na kolieskových korčuliach lieta po chodbe starého domu. Usmieva sa a skúša zo seba vydolovať slovo teta. Nejde to. Jej mamka je však vďačná, že blonďatá slečna dostane zo seba aspoň: te-te. Malá má v papieroch stopercentnú nedoslýchavosť, je prváčkou na škole pre deti s poruchami sluchu, učí sa posunkovú reč, ale rodičia sa nevzdávajú a veria, že aspoň trošičku sa ich jediná dcérka rozrozpráva. Hlásky a, e, m povie bez zaváhania. „Aj slovo mama sa jej občas podarí, aj pes, len to s tam zabúda priložiť,“ vymenúva slovnú zásobu svojej dcéry mama Martina. „Drilujeme rozprávanie, každá vyslovená nová hláska je pre nás obrovským úspechom.“ Za svoju Angeličku by aj dýchala. Krehké dievčatko je jej najväčším životabudičom. Na svet prišla predčasne, malilinká ako hrášok – 900 gramov, 39 centimetrov. Dnes je z nej nádherná okaňa. „Rada sa fotí, predvádza, pózuje. Celkovo je naše dieťa mimoriadne spoločenské,“ usmeje sa Maťa. „Ale vie byť aj riadne zanovitá, tvrdohlavo sa snaží presadiť si svoje.“ Čo sa za ten rok udialo? Zázraky sa nekonali. U Angeliky sa potvrdila neurofibromatóza. Zatiaľ sa prejavuje len tzv. kávovými fliačikmi po tele, hocikedy však môže vzniknúť nádor – zhubný aj nezhubný. Angelika má každoročne predpísanú magnetickú rezonanciu, treba zistiť, čo neurofibromatóza v jej telíčku robí. „Zatiaľ sme ako-tak fajn. Lekári však stále strašia, že malá môže hocikedy oslepnúť či ochrnúť...“ Nie, s takým niečím sa nedá zmieriť, mama Martina a oco Jaro zvolili inú taktiku. Naučili sa neplakať nad chorobou a tešiť sa z každého dňa, v ktorom ich neprikvačí ďalšia komplikácia. Počas mojej návštevy sa však skloňuje slovo operácia. Angelika musí pod narkózu pre pruh, zajtra ju čakajú predoperačné vyšetrenia a o dva dni sa ide na to. Popritom jej nad palčekom vyrežú aj cystu, ktorá jej zavadzia pri písaní. „Narkózy sa bojíme ako čert kríža,“ podotkne Maťa. Angelika bude po prebudení opäť ťažko zvládnuteľná, zlostná... „Už nech to máme za sebou.“ Keď sa malá okaňa vystrábi z operácie, príde na rad Maťa. Začne myslieť sama na seba, poobvoláva si lekárov, objedná termíny... Pred dvoma rokmi si nahmatala hrčku na prsníku, bolo to zhubné. Náročnú liečbu zvládla, ale lekári boli neúprosní, odporúčali amputáciu. V máji minulého roku sa napokon zavrela v nemocničnej izbe, potrebovala byť sama so sebou a naplno sa vyplakať. „Doma v sebe smutné myšlienky tlmím, pred operáciou som ich nechala plynúť. Takmer ma prevalcovali.“ Prsník šiel preč a až po dvoch rokoch má nárok na plastiku nového. Momentálne používa špeciálnu náhradu. „Poisťovňa mi preplatí jednu podprsenku a náhradu ročne, pritom za náhradu musím doplatiť päťdesiat eur a za podprsenku päť. To je, čo?“ ironicky vyratúva onkopacientka.

« Život, aj keď chorý, stojí za to. »

Rovnakú diagnózu má aj Matina o rok staršia sestra Marcela. Martine zobrali prsník v stredu, sestre nasledujúci pondelok. Absolvovali ožarovania, prišli o vlasy a čakajú, čo bude ďalej. Ktorá je silnejšia bojovníčka? „Zámerne náš osud zľahčujem, v dobrom vyčítam sestre, že je na

tom lepšie. Už jej narástla nádherná hriva! A ja?“ smeje sa Martina, dá dole blonďatú parochňu a odhalí jemné páperie. „Mám plakať, že choroba mi okrem prsníka vzala aj vlasy? Že z hormónov len priberám? Kašlem na to, ja sa za chorobu nehanbím, hanbiť by sa mala tá choroba!“ Starosti jej robia rebrá. Niečo tam je. Čo ak sú to metastázy? „Tak sa vrhnem znova na liečbu, veď už to poznám,“ mávne rukou. Viac ju trápi, že sen o druhom dieťati je definitívne preč. S mužom si stále hovorili, že po piatich rokoch od nálezu, keď bude čistá, skúsia bábätko. „Chceli sme ho aj preto, aby Angelika mala oporu, keď budeme starí alebo tu už nebudeme. Ale nie, genetické testy hovoria jasnou rečou, lekári mi druhé dieťa absolútne neodporúčali. Poplakala som si, ale musím ísť ďalej. Kvôli nej,“ kývne hlavou na malú rapotačku. Ako v každej rodine, v ktorej vládne choroba, aj tu môžeme dookola skloňovať slovo chudoba. Oco Jaro je stále odkázaný na príležitostné fušky, problém je, že nie každý klient za jeho prácu aj zaplatí. Od augusta mu nezaplatili za robotu, stabilný príjem je teda len Matin invalidný dôchodok 329 eur, 25 eur prídavok na dieťa a dar od Dobrého anjela. „Bez Anjela by sme fakt nevyžili,“ zdôrazní Martinka. Jediný posun v príjme pri postihnutom dieťati je, že si konečne vyboxovali tridsaťeurový príspevok na benzín. Peniaze stačia ledva na holé prežitie, pustiť sa do renovácie deravej strechy či výmeny okien na dome je nonsens. Každý dážď či sneženie prežívajú v strachu. „Vážim si nesmierne každú pomoc. Keď sme boli minule v Nota bene, podarilo sa nám vyplatiť dlh na plyne a prešli sme pod inú, lacnejšiu plynárenskú spoločnosť. Nájdu sa ľudia, a nie je ich málo, ktorí nám vyčítajú, že na chorobe profitujeme a sme určite v riadnom balíku. Naučili sme sa ignorovať klebety, máme dosť naozajstných problémov.“ Mnohým vadí aj to, že Maťa chodí usmiata, pôsobí spokojne a veselo. „Vraj si diagnózu zhoršujem, určite to nie je také zlé, ako hovorím. Asi by sa hodilo chodiť v čiernom a mať uplakané oči. Lenže rakovina, nepočujúce dieťa, neurofibromatóza, chudoba – nič z toho mi nemôže každé ráno, keď otvorím oči a spod paplóna na mňa vykukne naša usmiata princezná, zabrániť v úsmeve. Prinesiem jej kakauko vo fľaške a poviem si, že život, aj keď chorý, stojí za to. Áno, malá má osem, ale kakauko vo fľaši ráno a večer musí byť. Tejto neresti sme sa zatiaľ nezbavili. Hoci cez deň pije z pohára cez slamku, ráno a večer je stále naše veľké bábo,“ láskyplne povie bojovníčka Martinka. Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud Martinky oslovil. Radi by sme im aj s vašou pomocou pomohli s príspevkom na novú strechu alebo okná. Potrebujú to urgentne. Každé euro pomôže, a veľmi! ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Sberbank). IBAN: SK853100 0000 004040218205, SWIFT: LUBA SKBX, pripíšte poznámku – Martina. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk). Neľahký osud statočnej mamy Martinky oslovil aj nás v Nadácii Orange. Veríme, že naša podpora pomôže naštartovať zmenu k lepšiemu.

Nota bene

01 2015 Príbeh

37


Nota bene

01 2015 Eko

38

5

Aby záhrada fungovala ako prirodzený systém, je dobré, aby časť plochy zaberala voda. Ak je vaša záhrada menšia, aj tak určite nájdete miesto na malé záhradné jazierko. Jazierko je jedinečný ekosystém, v ktorom môžeme pozorovať, ako život funguje. Priláka na záhradu obojživelníky (skokany, ropuchy, kunky) a umožní im prirodzene sa rozmnožovať. Slúži ako priestor pre život vážkam, šidlám, komárom, vodnému hmyzu, slimákom, ale aj ako zdroj vody pre vtáky a ďalšie živočíchy. Nezľaknite sa ich, pomôžu vám prirodzeným spôsobom bojovať so živočíchmi, ktoré požierajú vašu úrodu. Sú priateľmi a pomocníkmi.

1

 Výkop a tvarovanie zón. Jazierko by malo mať svoje zóny, plytšiu časť, strednú aj hlbokú, aby sa v ňom vytvorila mikroklíma, aj podmienky pre život a rozmnožovanie živočíchov a rastlín. Ak hĺbite jamu, premyslite si, na ktorú stranu bude plytká zóna jazierka orientovaná, aby nebola príliš vystavená slnku a pretepleniu vody. Rozličné rastliny vyžadujú rozličnú hĺbku, najhlbšia zóna by mala mať aspoň 80 cm až 1 m.

 Výsadba rastlín. Rastliny buď sadíte v črepníkoch, alebo s koreňmi zabalenými v jutovine, ak nechcete, aby sa vám premnožili. Rozmiestnite ich najprv nasucho, aby ste mali prehľad, čo kde je a ako husto. Vodné rastliny rastú naozaj rýchlo, tak to neprežeňte s množstvom. Do každej hĺbkovej zóny patria iné rastliny. Najhlbšie, minimálne do 80 cm, sa sadí lekno. Pri ňom pridajte ku koreňom trošku hnoja, aby kvitlo. Z rastlín nezabudnite ani na hladine plávajúcu žaburinku, ktorá zabezpečí, že sa voda v jazierku nebude prehrievať. Ak rastliny nedávate do črepníka, stačí korene zaťažiť kameňom, aby pri napustení vody nestúpli ku hladine. Jazierko môžete využiť aj na pestovanie vlhkomilných liečivých rastlín – napríklad puškvorec, vysušený koreň je vynikajúci liek na žalúdočné problémy. V okrajovej zóne, kde je vlhko, ale nestojí voda, môžete zasadiť mätu na osviežujúci čaj a pod. Vodu napúšťajte pomaly, hadicou, nie prudkým prúdom. Ak máte sudy na dažďovú vodu, použite prednostne tú.

Voda v záhrade znamená život Silvia Szabóová

 Zmäkčenie dna. Po výkope dno vysypte buď pieskom, aby ste zjemnili ostré časti a zabránili tak prepichnutiu fólie, alebo druhou možnosťou je vystlať výkop starým kobercom, nepotrebnými šatami a pod.

 Osadenie jazierkovej fólie. Jediný materiál, ktorý je potrebné kúpiť, je jazierková fólia. Musí byť dostatočne veľká, pretože ju budete ohýbať a musí prekryť okraj jazierka aspoň o 50 cm, aby bola zabezpečená proti sklzu do jazierka. Namiesto fólie sa dá použiť hrubšia vrstva ílu.

3

2

4

 Zapracovanie okrajov. Okolo jazierka vykopte rigol. Vykopané trsy trávy dávajte nabok. Do rigolu dáte okraje fólie a zasypete hlinou. Ak na okraj jazierka budete dávať kamene, podsypte pieskom, aby ste kamene vedeli pekne ukladať vo vodorovnej polohe. Iná alternatíva je okolie jazierka vystlať štrkom, okruhliakmi a pod., aby bol k jazierku príjemný prístup.

6

 Živočíchy. Väčšinou sa do jazierka nasťahujú samy, napríklad žaby v čase rozmnožovania, komáre a podobne. Vážky priletia hneď, ako začnete napúšťať vodu. Niektoré živočíchy vám vďačne darujú tí, ktorí už jazierko majú, alebo si ich donesiete z prírodných jazier – vodné slimáky, dravé potápniky a ďalšie. Do väčšieho jazierka pokojne môžete nasadiť aj ryby – napríklad ozdobné karasy. Pri jazierku môžete vysadiť strom, najlepšie tak, aby počas dňa čo najviac tienil, teda na južnú stranu.

Nebojte sa jazierka:

·

Voda a život v jazierku sa väčšinou ustáli behom jedného roka. Spočiatku v ňom budú aj riasy, ale postupne rastliny pokryjú časť hladiny, voda sa nebude tak prehrievať a začne sa čistiť. Tomu napomôžu aj nasadené slimáky, ktoré drsným strúhadlovitým jazykom zoškriabu riasy z kameňov a stien jazierka. Pri dostatočnej hĺbke jazierko nikdy nevyschne, voda sa dopĺňa zrážkami. Pokiaľ je hladina čiastočne zatienená leknom a ďalšími rastlinami, je vyparovanie vody pomalé. Voda v jazierku v zime nezamrzne. Ak je aspoň 80 cm hlboké, spodná vrstva nikdy nezamŕza a má okolo 4 stupňov Celzia. Ukryjú sa a prezimujú v nej všetky živočíchy, ktoré jazierko obývajú. Jazierková voda nesmrdí. Čistí sa prirodzenou cestou koreňmi rastlín a živočíchmi. Len občas je jazierko potrebné vyčistiť od napadaného lístia, odstrániť kaly a bahno, ktoré sa pomaly vytvárajú na dne, a premnožené rastliny darovať ďalším záujemcom o vybudovanie jazierka. Komáre sa v jazierku nepremnožia a nebudú vám znepríjemňovať život. Zabráni im v tom nastolenie prirodzenej rovnováhy živočíchov, ktoré sa živia larvami komárov a komármi samotnými: ježko, vážky, dravé chrobáky, žaby.

· · ·

·

Nota bene

01 2015 Eko

39


Lži za ťažké lóve Nota bene

01 2015 À propos

40

Nepresnosti a omyly sú v literatúre bežnou vecou a prihodia sa každému autorovi, každej omylnej ľudskej bytosti. Sám viem o nejednej nepresnosti, čo Peter Getting sa mi pritrafila do kníh. Rovnako sú v Aristotelovi, v Biblii aj v najnovšej teórii veľkého tresku. Iná vec sú bludy, tie zámerné lži, čo sa snažia tváriť ako niečo iné, než sú. Klamstvá písali na papyrus už starí Egypťania, ktorí ospievali víťazstvo veľkého faraóna Ramzesa II. kdesi pri Kadeši, bárs v skutočnosti utŕžil debakel a zdupkal. Polovica slávnej knižky Milión od Marca Pola je taká plná nezmyslov, že sa dodnes prieme, či v Číne vôbec bol. Inšpiroval sa ním Kolumbus a vieme, ako to dopadlo. Aj koľko stohov kníh sa spísalo na oslavu rasizmu a imperializmu. Stredovekí ctihodní otcovia vo svojich dielach dôvodili, že žena je len neúplný muž, kronikári spisovali diabolské znamienka na tele a aj totálne nezrozumiteľný Hegel písal, ako pri Napoleonovi zočil samotného Absolútneho Ducha na koni. Lží sú plné regály: 90 percent slovenských literárnych bardov 20. storočia klamalo, aké je správne nenávidieť iných a poklonkovať sa mocným. Dnešnú literatúru reprezentujú aj donášači ŠtB typu Pamír, Iris a Lotos či matiční historici so svojimi náckovskými paškvilmi. No a akademici, tí nám buď vedecky dokazujú, že Boh nie je, alebo potom zas, že je. Bludov sú plní konšpirátori à la Zem a vek, pričom je hanbou, že tento odpad púšťajú dokonca do knižníc, tých stánkov ducha – podľa tohto metra by si zaslúžil priestor aj Hitler a jeho Mein Kampf. Moderné kšeftárske bludy typu Da Vinciho kód darmo spomínať. Ba ešte aj v rozprávkach sa bohapusto klame, že vlk je zlý a kráľov poľovník je ten „správňak”. Najnovšie nám hrozí, že do špecifického literárneho diela, ústavy, prenikne hlúpa, paranoidná a najmä zbytočná lož. A to dokonca schválená referendom, ktoré nás vyjde na vyše šesť melónov v eurách. Keď to delím počtom dní v roku, dokázali by tieto prachy nasýtiť 12 tisíc hladných úst. Každučký deň... Koniec počtom. So lžou sa nemá počítať. Hoci niektorá má parádne dlhé nohy aj so sexi črievičkami.

Vrátiť sa do mlčania prameňa

Aj realizovaný [...]. Nick Cave

Sú v živote miesta, kde uviazneme. Zablúdime. Cesta ďalej nevedie. Dielo, ktoré som začal, narazí na prekážku, ktorú nemožno prekonať. Vo vzťahu, ktorý pre mňa znamenal tak veľa, sa objaví trhlina, ktorú neviem premostiť. Niet vo mne sily pokračovať. Ako ďalej, keď cesta nikam nevedie? Kde vziať inDaniel Pastirčák špiráciu, kde silu k odpusteniu, keď som všetky svoje sily vyčerpal? Tam, kde niet vo mne cesty, existuje už iba jedna cesta. Nenájdem ju v predstavivosti, ani v reflexii, v emócii, ani vo vôli. Začína práve tam, kde ja končím; predstavivosť, reflexiu, emócie i vôľu nechám vyhasnúť. Tá cesta sa nachádza v tichu a prázdnote pred všetkými obrazmi a myšlienkami, v mlčaní pred slovami: cesta meditácie. Tu nachádzame to, čo predchádza každej novej inšpirácii, myšlienke, citu, obnovenej vôli tak, ako koniec predchádza začiatku. Čoraz častejšie sa na to nevýslovné miesto v sebe vraciam. Dnes chápem, čo mal na mysli môj učiteľ dejín umenia Ján Berger, keď tvrdil, že akt tvorivosti sa začína v stave „tabula rasa“. Je treba vrátiť sa do mlčania prameňa, byť s ním jedno, „odstvoriť sa“ (ako zvykla hovoriť Simone Weil) až k nebytiu, do ticha Boha pred prvým dňom stvorenia. To miesto dôverne poznal môj milovaný Majster Eckhart. Nikto to miesto nevedel popísať tak hodnoverne ako on: ak má odlúčené srdce stáť na tom najvyššom, musí stáť na ničom, lebo práve v tom spočíva najvyššia schopnosť prijímať. Keď chcem písať, musím zmazať všetko, čo je na tabuli napísané. A nikdy sa mi tabuľa nebude hodiť tak dobre k písaniu ako v prípade, keď na nej nebude napísané vôbec nič. Keď odlúčenosť dospeje k tomu najvyššiemu, duša v poznaní stráca svoje poznanie, v láske stráca svoju lásku, vo svetle stráca svoje svetlo.

Nota bene

01 2015 Bodka

41

Po prúde „A potom sa dlho radili, ako sa vyhnúť nutnosti podvádzať, žiť v rôznych mestách a dlhú dobu sa nevidieť. Ako sa zbaviť tých neznesiteľných pút? „Ako, ako?“ pýtal sa a chytal sa za hlavu. „Ako?“ A zdalo sa, že už stačí málo a všetko sa na dobré obráti – nastane nový nádherný život. Ale obom bolo jasné, že koniec je ešte veľmi veľmi ďaleko a že to najzložitejšie a naj- Zuzana Uličianska ťažšie sa iba začína.“ Keď som si v puberte prečítala záver Čechovovej poviedky Dáma so psíkom, zdalo sa mi, že teraz už viem o živote všetko. O niekoľko desaťročí neskôr sa, celkom tak ako hrdinovia tejto poviedky, ocitám na lavičke veľmi veľmi ďaleko od konca. Azda všetci sa občas motáme – zarábame, aby sme mohli nakupovať prípravky proti starnutiu, priberaniu a blázneniu, ku ktorému sa dopracúvame zvýšenou rýchlosťou, pretože musíme zarábať na prípravky proti starnutiu a priberaniu... Spúšťačom tohto životnému pocitu je asi presvedčenie, že nový nádherný život niekde existuje, ba že je to miesto také reálne, ako zastávka na trase našej dovolenkovej cesty. Mám kamarátku, ktorá si svoje itineáre plánuje na hodinu presne, a je ich schopná aj dodržať. Aj ja mávam záchvaty racionality, rovnako si tlačím tabuľky odchodov a príchodov vlakov, ibaže moje prepočty zlyhávajú: alebo sa v ten deň mení grafikon, alebo sa začítam a zabudnem vystúpiť. Tak sa z času na čas ocitnem uprostred ničoho, odkiaľ sa vraciam prériovým „expresom“. A nikdy na tú nádhernú skúsenosť nezabudnem. Zo všetkého najviac som vždy milovala, ak som sa mohla stratiť v cudzom meste. Ak som nepotrebovala v každej sekunde vedieť, kde som, a len som sa dala unášať davom. Práve dnes som si prečítala v kníhkupectve vetu, že prúdenie je silné, múdre a nikdy neopúšťa prítomnosť. Ale vysvetlite nejako aerolíniám, prečo ste zmeškali ich skvelý let do budúcnosti.

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Boh je taký veľký, že mu ani to [najmenšie nie je primalé]. Dietrich Banhoeffer INZERCIA

Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na jaroslav.sipos@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou Milostný dopis. SPONZOR KRÍŽOVKY


Uprostred ľadu Nota bene

01 2015 Čítanie

42

Cormac James (1971) je Ír z Corku, žije vo Francúzsku a píše pre časopisy. Vynáranie je jeho druhá kniha. Obdivuhodná.

PRI KÚPE PROSÍM, VENUJTE POZORNOSŤ

Oficiálny predajca v Bratislave nosí vestu

Zuzana Mojžišová

Klaus Lempelman

pán Morgan, ktorý je zároveň aj rozprávačom. Cez jeho myseľ a oči sledujeme všetko dianie na lodi i mimo nej. Jeho prostredníctvom spoznávame doktora DeHavena, kaplána McDonalda, kuchára Cabota, dôstojníkov i námorníkov, Banesa, Dalyho, Brooksa... Autor o svojom hrdinovi povedal: „Domnievam sa, že na počiatku sa predstaví ako veľmi rezervovaný muž. Stelesňuje určitú masku sveta, zohráva na lodi určitú rolu a cíti sa vo svojej situácii bezpečne, vyhovuje mu. Vie, že by nikdy nemal prekročiť hranice istej miery úprimnosti, komunikácie, intimity. A pravdepodobne to je jedna z príčin, prečo Morgan odišiel na expedíciu. Lebo predpokladá, že všetko, čo sa bude v budúcnosti diať, bude zadefinované: aj možnosti, aj úlohy, aj vzťahy medzi ľuďmi.“ No ale – jasná vec – plavba sa ani trochu nebude odvíjať spôsobom, aký by si Morgan vedel pred nalodením čo i len vo sne predstaviť.

Písal sa rok 1845, keď sir John Franklin vyplával z rodného Anglicka. Bol skúsený, bola to už jeho štvrtá arktická expedícia. Pred ním stála, aj z ekonomického hľadiska, dôležitá úloha: objavenie severozápadnej cesty, ktorá by skrátila námornú trasu medzi Európou a Áziou. Slávnemu moreplavcovi sa však cieľ dosiahnuť nepodarilo. Celá expedícia, kapitán, aj vyše stodvadsať mužov, sa stratili v ľadovej večnosti. Písal sa rok 1850 a pri Beecheyho ostrove sa stretlo desať britských a amerických lodí, odhodlaných nájsť stratenú Franklinovu výpravu. Medzi nimi boli aj plachetnice Advance (Pokrok) a Rescue (Záchrana). Smer ich plavby približne kopíruje Jamesom síce vymyslená, ale historických prameňov sa pridŕžajúca loď Impetus, ktorej paluba sa stáva hlavným javiskom románového deja, vzťahov medzi postavami i bojom s prírodnými živlami. Impetusu velí starý kapitán Meyr, chudý srdnatý muž, ale hlavným hrdinom príbehu je jeho zástupca

Bolo ojedinelé nachádzať sa v polovici 19. storočia ďaleko na severe, uprostred kryhami posiateho mora, na lodi so zamrznutými plachtami, míňajúcimi sa zásobami jedla, potácajúc sa od jednej pustatiny k druhej, v prítomnosti stále tých istých ľudí, ktorých ste si nevybrali, ale ktorých vám pridelili. Tú ojedinelosť človek vníma aj zo stránok Vynárania. Nažívanie chlapov a naplnenie ich cieľa ustavične niečo kalí – poveternosť, nedostatok, ponorková choroba a nepredvídateľné výzvy. Ale musia držať spolu. Sú na seba odkázaní, už sa predsa dostali na územia, aké nie sú zakreslené na nijakej mape sveta. Posledný obývaný ostrov, Disko, opustili pred mnohými týždňami. Dali si tam do poriadku poškodenú loď, zabavili sa s miestnymi ženami, vzali vrece s listami i všeličo iné. Spôsob, akým nám autor dávkuje informácie, zápletky, opisy, rozhovory, korešponduje s charakterom hlavnej postavy. Morgan je navonok zdržanlivý, ponorený hlboko do svojho vnútra. Typicky polárnický, ale aj celkom iný. Verný svojmu storočiu, ale aj moderný. Každú hodinu expedície si musí odpovedať na otázku: Ako ďalej? Na záver kompliment, ktorý zložil Cormacovi Jamesovi iný skvelý spisovateľ, autor románu Chlapec v pásikavom pyžame, John Boyne: „Vynáranie je výnimočný román. Kombinuje silný príbeh s premýšľaním a využíva poetický jazyk spôsobom, aký sa veru každý deň nevidí. Pri čítaní tej knihy som si spomenul na dramatické opisy prírody v dielach Jacka Londona či na divoké, neskrotné moria v diele Williama Goldinga. Grandiózny štýl Cormaca Jamesa si to porovnanie zaslúži.“

Začiatočník v bratislavE má iba špeciálny preukaz

Oficiálnych predajcov Nota bene v Bratislave spoznáte podľa vesty Vesty s logom Nota bene pomôžu kupujúcim rozoznať pravých predajcov od podvodníkov. Vesty chránia dobré meno projektu, ktorý dáva živobytie slušným predajcom. Do viest sa obliekli zatiaľ len predajcovia v Bratislave. Postupne sa stanú „pracovnou uniformou“ aj predajcov v ďalších mestách. Predajca má aj preukaz.

Začiatočník v bratislave vestu nemá, má špeciálny preukaz Od mája všetci oficiálni predajcovia v Bratislave nosia povinne vestu. Výnimkou z pravidla sú predajci - začiatočníci, ktorí predávajú prvý mesiac v skúšobnej dobe. Tí vestu nemajú, iba špeciálny preukaz (veľkosť A5) platný v daný mesiac.

Oficiálnych predajcov v iných mestách spoznáte podľa preukazu s fotografiou, ako doposiaľ Registračné číslo predajcu na preukaze sa musí zhodovať s číslom na časopise, ktorý predáva. Predajca stojí na svojom predajnom mieste, ktoré má uvedené na preukaze a je viazaný dodržiavať pravidlá predaja uvedené v Kódexe predajcu.

Ďakujeme, že ste všímaví.

Pouličný časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať ľudí bez domova, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v OZ Proti prúdu alebo partnerskej organizácii mimo Bratislavy. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma, všetky ostatné si

Mesačník Nota bene, 13. ročník, číslo 163 Vydavateľ: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, www.notabene.sk. IČO: 360 68 781, IČ DPH: SK2021585731, č. účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, IBAN: SK 21 1100 0000 0026 6347 5014, BIC (SWIFT): TATRSKBX, registrácia na MVSR dňa 20.3.2001, číslo spisu: VVS/1-900/90-17945, registrácia časopisu Nota bene na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISS N 1335-9169.

Manažment OZ Proti prúdu: riaditeľka a štatutárna zástupkyňa Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, sandra.tordova@notabene.sk; zástupkyňa riaditeľky Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana.pohankova@notabene.sk Redakcia Nota bene: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, editorka Ada Jung Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0911 654 411, jaroslav.sipos@notabene.sk Fundraising a PR: Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812, Administratíva: Ing. Fabiola Mokrá, 0911 209 559, fabiola.mokra@notabene.sk Sociálni pracovníci: 02/5262 5962, poradcovia@notabene.sk; PhDr. Peter Kadlečík, 0907 733 388, peter.kadlecik@notabene.sk; Barbora Žiaranová, barbora.ziaranova@notabene.sk; Mgr. Adéla Bodo Novotná, adela.novotna@notabene.sk; PaedDr. Libor Klenovský, PhD., libor.klenovsky@notabene.sk; Bc. Michaela Galádová, michaela.galadova@notabene.sk Grafické spracovanie Nota bene: Mgr. art. Pavol Čejka, Jazyková korektúra: Workaholic culture, Tlač: Dolis, s.r.o.

kupuje za 0,70 € a predáva za plnú sumu 1,40 €. Je povinný nosiť preukaz, v Bratislave aj oficiálnu vestu a dodržiavať kódex predajcu (pozri str. 2). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje pravidlá, prosím informujte nás alebo partnerskú organizáciu. OZ Proti prúdu v rámci integračného projektu Nota bene poskytuje predajcom ďalšie služby: základné a špecializované sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov, podporu streetworkera na predajnom mieste, právne poradenstvo partnerskej advokátskej kancelárie a  sprostredkovanie psychologickej pomoci, tréningy, skupinové stretnutia a  workshopy,

prístup do kupónového motivačného sociálneho obchodu, príspevky na lieky či bývanie, internet, PC a telefón zadarmo pre vybavovanie práce, bývania a úradných záležitostí, úschovu peňazí a  úradných listín a možnosť využívať korešpondenčnú adresu o. z. na zasielanie osobnej pošty. OZ Proti prúdu od roku 2001 realizuje pilotné projekty v oblasti riešenia bezdomovectva, vydáva knihy z  pera ľudí bez domova, organizuje odborné konferencie a vydáva odborné publikácie. Je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Viac na www.notabene.sk.

Organizácie zabezpečujúce realizáciu integračného projektu Nota bene na Slovensku: BRATISLAVA (od roku 2001): O. z. Proti prúdu, vydavateľ Nota bene, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, poradcovia@notabene.sk, www.notabene.sk, BANSKÁ BYSTRICA (2003): Sociálno-charitatívne centrum Prístav, prevádzkovateľ: Územný spolok SČK, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kleniarová, 048/413 1335, sus. bbystrica@redcross.sk, ČADCA (2006): Dom charity sv. Gianny, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Kukučínová 4, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 0918 874 839, 041/432 40 88, charita.cadca@centrum.sk, HLOHOVEC (2009): O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 3827, viera.vavrova@d2u.sk, HOLÍČ (2009): Azylový dom Emauzy, prevádzkovateľ: N. o. Križovatky, J. Čabelku 3, 908 51 Holíč, Michal Sedláček, 0905 579 087, 034 6683110, emauzy@stonline.sk, KEŽMAROK (2006): O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 0905 886 546, 052/466 0212, komunita@kezmarok.sk, KOŠICE (2003): Charitný dom sv. Alžbety, prevádzkovateľ: ADCH Košice, Bosáková ul. Košice, Ing. Bc. Martina Mačingová, 0910 842 182, notabene. kosice@gmail.com, LEVICE (2005): O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ (2010): Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Silvia Tomková, 0911 197 227, 044 552 2052, komunitne.centrum@atlas.sk, MALACKY (2006): Azylové centrum Betánia, prevádzkovateľ: N. o. Križovatky, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 0908 461 988, 034 772 2457, acbetania@orangemail.sk, www.krizovatky.eu, NITRA (2003): Dom charity sv. Rafaela, prevádzkovateľ: DCH Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Andrea Rončková, 0907 451 771, 037 772 1792, rafael.charita@gmail. com, www.charitanitra.sk, PIEŠŤANY (2005): ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 0915 400 577, 033/ 772 7687 domum@kios.sk, POPRAD (2005): ZSS, prevádzkovateľ: O. z. Korene v spolupráci s MsÚ Poprad, Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 0910 890 488, 052/772 4209, socialne@msupoprad.sk, TRNAVA (2006): ADCH Trnava, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Zuzana Ryšková, 0910 788 031, 033/533 3159, battarci.charita@stonline.sk, www.charitatt.sk, VRANOV NAD TOPĽOU (2009): Charitný dom pre mládež, prevádzkovateľ: ADCH Košice, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, 00904 981 536, 57/443 1578, chdmvranov@zoznam.sk, ŽILINA (2003): Dom charity sv. Vincenta, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 0918 314 197, 041/724 4795, dchvincent.za@gmail.com


INZERCIA

Profile for Proti prudu

Nota bene 163 január 2015  

Ako ďalej

Nota bene 163 január 2015  

Ako ďalej

Advertisement