__MAIN_TEXT__

Page 1

kupujte iba od predajcu s preukazom

1,40

162 / 2014

december miesto pre číslo preukazu predajcu

polovica pre predajcu

c e na 7 ík,

DOMOV

Gomb

eur. Kni

Zatúla a h


nástenka

nota bene 162

pozor!

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746 Keď mi pred časom telefonovala naša Mirka, že bude na obálke časopisu Nota bene, tak som zareagovala: „Preboha, to si už nemohla vybaviť niečo iné? Slovenka, Život?“ Bola som predpojatá a potešila som sa, až keď mi povedala, že tam bude článok aj s básňami a že v predchádzajúcom čísle bola moja obľúbená Janka Kirschner. Vtedy som si povedala: „Keď je to dobré pre Kirschnerku, určite to bude dobré aj pre Ábelku!“ V živote je všetko, ako má byť. David Koller by si v Košiciach určite nekúpil ani Slovenku, ani Život. A nakoniec, ani ja by som sa nezmenila na pravidelnú kupovačku časopisu Nota bene. V ktorom sú skvelé články, silné príbehy a snaha pomôcť blížnym. David si Nota bene kúpil, nakontaktoval sa na Mirku a vznikla prvá z ich spoločných pesničiek. Prajem pesničke aj všetkým zúčastneným veľa šťastia! Teším sa na ďalšie! Katarína Ábelová

18. október 15. november Dobrý deň, práve čítam Nota bene (160/2014) Obyvatelia sídliska na Miletičovej a Priea som veľmi milo prekvapená. Úžasné člán- vozskej ulici v Bratislave sú veľmi spokojky! A ďakujem predávajúcej (55) zo ZA pred ní s úrovňou vášho časopisu a predajcu Billou, ktorá je veľmi ochotná. Jana č. 2345, ktorý ho predáva. 24. október Kúpila som časopis od predávajúceho č. 0041 v Považskej Bystrici, príjemný, milý a slušný pán. Ďakujem.

4

ROZHOVOR

ZATÚLANÝ GOMBÍK

AKTUÁLNE

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhod-

POMÔŽEM VÁM S BATOŽINOU?

ZIMA NA LAVIČKE

Láskavá kniha o priateľstve túlavého psíka Gombíka a človeka bez domova je prvou rozprávkou z dielne Nota bene. Pre malých a veľkých čitateľov ju napísala ZUZANA CSONTOSOVÁ a ilustrovala Daniela Olejníková.

Od decembra budú na Hlavnej stanici v Bratislave ponúkať ľudia bez domova zadarmo svoje služby ako nosiči batožiny. Spoznáte ich podľa typických uniforiem s rukavičkami.

DOMOV ULICA

DOMOV ULICA

12

14

NA NÁVŠTEVE U MILANA

DOBRE&DOBRÉ ROBÍ DOBRÚ VEC

Boli sme sa pozrieť, ako si žije Milan, ktorý bol ešte donedávna bez strechy nad hlavou. Jeho pracovitosť si však všimli ľudia, ktorí mu postupne začali dôverovať a ponúkli mu bývanie.

Práca v elegantnej kaviarni sa nám nespája s ľuďmi bez domova. Práve preto ich bratislavské občianske združenie Vagus v takej kaviarni zamestnalo. Je obľúbená a má nádych starej Bratislavy.

ným s registračným číslom uvedeným na preukaze.

3. Predajca predáva časopisy na určenom pre18. október Ahojte! Pozdravujem milú predávajúcu s číslom 466 (Lidl, Toryská, Košice), ktorá mi v sobotu ráno vyčarila úsmev a radosť na tvári a spravila môj deň slnečným :-) Ďakujem a prajem nech sa jej dari! Tomi

dajnom mieste uvedenom na jeho preukaze.

4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu.

5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov. 7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka. 8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj oficiálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

K ó d e x KUPUJ Ú CE H O

PARTNERI PROJEKTU

zostavil: Peter Patrónsky

1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je

18

DOMA DOBRE

DOMOV SVET

32

VEČERA, KTORÁ POMÔŽE MNOHÝM

KDE JE DOMA

Je streda večer a u Moniky je rušno. V obývačke sa zišlo desať ľudí – kolegovia, známi, priatelia. Nie všetci sa poznajú, ale nadchli sa dobrým nápadom – benefičnou večerou pre ľudí bez domova.

Ukotvenie v určitej kultúre a komunite, pevné zviazanie sa s miestom, starostlivo vybratým ako najvhodnejší kúsok zeme prarodičmi, sa už veľmi nenosí. Len žiadne putá, prosím! Zdajú sa nám zbytočné.

uvedené registračné číslo, fotka.

2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným

Pomáhame slabým aj silným

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

2

editoriál

10

15. november Ahojte. Srdečne pozdravujeme milého uja s číslom 36, ktorý predáva v Tesco Malacky. Nota bene kupujeme pravidelne a vždy sa na uja tešíme. Pozdravujeme ho týmto. Marcela s deťmi Lucinkou a Viktorkom

11. november Vďaka Nota bene som spoznala úžasného priateľa – pána Stanka s číslom 98 z Ban- 17. november skej Bystrice v Kauflande. Dokonca strá- Sama nemám dosť finančných prostriedkov, vil Vianoce s mojou rodinou a zobrali sme ale predajcov, ako je 070 z Banskej Bystriho ako priateľa rodiny... Ďakujem. Ľubka ce vždy rada podporím. Robíte dobrú vec Bullová pre ľudí v núdzi.

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI

z obsahu

2014 december

s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

Domov. Domov vesmír. Domov galaxia. Domov Zem. Domov Európa. Domov Slovensko. Domov mesto. Domov domov... Ako dieťa som najviac neznášala zvolanie: „Poď domov!“ A potom: „Poď domov! Ale už aj!!!“ To bola ešte aká poetika, keď mamy takto vykrikovali z okna, namiesto aby vzali mobil a vyvolávali svoje deti z obchodných centier. Keď sme boli veľmi zatúlaní, museli takto vykrikovať častejšie a dúfať, že sa napokon živí a zdraví zjavíme. Aj sme sa zjavili. Teraz naše deti vypínajú mobily, alebo aspoň zvonenie. Zmenil sa spôsob, ale zvolávanie detí domov nie. A zrejme ani to, že si ten domov ešte nevedia vážiť. Naučí ich to život. Dnes nadránom ma zobudila čierna mora. Už zo dva dni som premýšľala nad obsahom tohto stĺpčeka, ale nápadov bolo priveľa. Dnes sa mi snívalo, že môjho syna, ktorý študuje v zahraničí, vyhodili zo školy. On nám to nepovedal, pretože už tu nechal jednu ťažkú školu. V pohode urobil dva ročníky takmer bez učenia, ale potom mu došlo, že by sa tomu predsa len mal začať trochu venovať. No jeho lenivosť a neustále hranie hier na počítači mu boli milšie, a tak jednoducho prestal chodiť na prednášky. Teraz teda študuje mimo domova, má sa ako kráľ (rodičia doňho ustavične nerýpu), škola je vraj neskutočne ľahká a veľmi občasne si ide privyrobiť nočným vykladaním potravín v mega skladoch. Moje sny ma málokedy klamú, a tak som od rána presvedčená, že čochvíľa zostane v Dánsku na ulici, ale nám sa s tým neprizná. Predstavujem si ho, ako predáva dánsku obdobu Nota bene – a to ešte v lepšom prípade. V horšom prípade sa po čase vracia domov ako evanjeliový márnotratný syn, ktorý, ako vieme, premrhal všetky peniaze aj šance, až napokon spával so sviňami, keď mu to ich majitelia láskavo dovolili. Ba vlastne, keď sa to vezme dokola a dokola, aj to je ešte stále lepší prípad. Lebo márnotratný syn sa poučil. Ulica ho poučila. Tá by poučila každého, kto si myslí, že na nej nikdy nemôže skončiť. Poučila by ho o tom, že ocitnúť sa na nej je vlastne veľmi ľahké, ale prežiť na nej je dennodenné hrdinstvo. Aj o tom, že málokto – a už vôbec nie zákony tejto krajiny – mu pomôže a málokto sa neodvráti. Poučila by ho o všetkom dobrom, čo mal a stratil, o tom, čo si treba ceniť a čo sa nedá nijako nahradiť. Je to teplo domova, fyzické, duševné aj duchovné. Kedysi som často proti rozhodnutiam svojich rodičov protestovala odchodom z domu a prespaním na lavičke. Teraz priznávam, že aj keď mám slobodu milujúce túlanie sa stále v krvi, nikdy som to neurobila v zime a vždy som sa vrátila domov. Ochotná zniesť výčitky aj výprask. Chráňme si a ceňme, čo máme. Domov. Domov domov. Domov mesto. Domov Slovensko. Domov Európu. Domov Zem. Domov galaxiu. Domov vesmír... Ada Jung, editorka

3


Rozhovor

text: ada jung | foto: andrea šedíková

nota bene 162

KEĎ JE DOMOVOM ULICA, NAJVIAC ZAHREJE ĽUDSKÉ TEPLO

ZATÚLANÝ GOMBÍK Láskavá kniha o priateľstve túlavého psíka Gombíka a človeka bez domova je prvou rozprávkou z dielne Nota bene. Pre malých a veľkých čitateľov ju napísala spoluzakladateľka Nota bene ZUZANA CSONTOSOVÁ a ilustrovala Daniela Olejníková. Máš rada rozprávky? Kedy si sa začala venovať ich písaniu? Rozprávky som vždy milovala a nemohla som sa dočkať, kedy ich už budem môcť čítať mojim deťom. Syna som vzala po prvýkrát do knižnice, keď mal tri mesiace... Písať som ich začala asi pred piatimi rokmi. Zaoberala som sa ekológiou a hľadala som spôsob, ako ju priblížiť deťom. Tak vznikla moja rozprávka Víla Jazmínka a škriatok Vendelín – Ako spolu zachránili les. Čo všetko si vyžaduje písanie pre deti? Mať čo povedať, veľa písať a veľa čítať. Tak ako pri každom písaní. Tu treba navyše poznať deti a pohybovať sa v ich svete. Tvoja prvá knižka Najmocnejšie kúzlo svojím jazykom aj obraznosťou akoby čitateľa vracala k ľudovej slovesnosti. Zo sveta víl si v knižke Zatúlaný Gombík prešla do celkom iného sveta, sveta ľudí bez domova... Viac rokov som robila sociálnu prácu a tie zážitky vo mne zostali, sú silné a ja mám potrebu vkladať ich do príbehov. Kým v iných rozprávkach to môžem spraviť iba v malej miere, tu som si to mohla naozaj užiť! Príbeh o bezdomovectve? Presne to ma bavilo. A tešilo ma vymýšľať, ako to podať rozprávkovým spôsobom. Nikdy som nemala väčšiu radosť z písania, ako keď som dokončila Gombíka, a som vďačná šéfredaktorke Sandre Tordovej a Zuze Pohánkovej, že vymysleli takýto nápad. Mohla som o tom napísať oveľa viac, ale aby deti takúto rozprávku strávili, myslím, že nemohla byť príliš dlhá. Chcela som vytvoriť príbeh, ktorý sa dá dobre použiť aj v škole, a tam sú lepšie kratšie texty, aby sa čítanie nemuselo veľakrát prerušovať.

aj v Anglicku. Našich predajcov Nota bene som navštívila a videla, ako žijú – týmto im Gombík rozpráva o sebe veci, ktoré sa vlast- ďakujem za mimoriadnu pohostinnosť, ktone týkajú ľudí bez domova: je mu zima, je rú mi všetci prejavili. Videla som, ako žijú hladný, špinavý, odvracajú sa od neho... v kanáli, v stane pri Dunaji, v nocľahárni alebo v Čerpala si pri písaní zo skúseností z ulice? záhradných chatkách. Dokonca som bola v jasTakmer celý text je poskladaný zo skutoč- kyni, kde si to pekne upravili, mali tam koberec, ných udalostí, zážitkov a rozhovorov! Spo- nábytok... Týždeň som strávila v Žakovciach na znala som stovky ľudí bez domova – u nás, fare u pána Kuffu, ktorý sa tam ujal ľudí bez do-

4

2014 december

mova. Skúsenosti mnohých z nich som vložila do jediného príbehu. Chcela som podať obraz typického človeka bez domova – nič špecifické a výnimočné, ale čo najviac výstižné.

Stále sa dejú takéto povzbudenia. Ľudia často ani nevedia, že oni boli tí, vďaka ktorým niekto na ulici znova získal nádej. Myslia si, že pomohli maličkosťou, no pokiaľ to bolo s láskou, takýto skutok má v sebe ohromnú energiu. Pamätala som si na jedného človeka – stál vedľa svojho kamaráta predajcu, bol už tiež zaregistrovaný, ale hanbil sa predávať. Prešla okolo jedna babička, usmiala sa na neho a podala mu obloženú žemľu. Ten človek nemal ani cent na jedlo. Ešte v ten deň začal aj on predávať a stal sa veľmi úspešným predajcom.

Čo všetko si pri pohľade na ľudí bez domova neuvedomujeme? Ľudia z ulice vstávajú veľmi skoro ráno. Myslíme si, že sú leniví, ale skúste spať vonku a hneď uvidíte, ako vás skoro ráno zima vyženie na nohy. Tiež je veľmi ťažké to, že na ulici si nemáte kam odložiť veci. Žiadne jedlo, vodu, čisté a suché oblečenie. Preto ho musíte neustále zháňať. Je to každodenný boj o prežitie – a veľmi namáhavý. Nehovoriac o tom, že na „Aj v tme občas vyjde malá hviezdička ulici ste neustále v strese, aby vás niekto v noci a svieti nám na cestu...“ Mám dojem, že neprepadol, nezbil, neokradol. A kruté je, keď tí, ktorí začali predávať Nota bene, akoby k tomu ochoriete, hoci aj na banálnu chrípku. znovu našli nádej. Je to aj tvoja skúsenosť? Druhou polovicou tejto knihy sú rozhovory Nebolo náročné prerozprávať detskému, detí s predajcami časopisu Nota bene. Túto ale aj dospelému čitateľovi rozprávkovým časť vynikajúco spracovala Nina Beňová. Pre spôsobom kolobeh beznádeje, v ktorom sa mňa bolo dojímavé čítať, že keby nepredáčlovek na ulici ocitne? vali Nota bene, opäť by sa ocitli na ulici, vyPresne táto časť bola náročná. Ako si nájdete berali by kontajnery... Namiesto toho už žijú prácu bez ubytovania? Ako si zaplatíte uby- v chatke a na ubytovni, venujú sa predaju, ale tovanie bez zamestnania? A čo doklady, ak aj svojim záľubám, znova sa začali stretávať máte trvalý pobyt na druhom konci republi- so svojimi deťmi... ky? Mala som ju pôvodne rozpísanú podrobnejšie. No kamaráti, ktorí to čítali svojim Čo je tvojou malou hviezdičkou? Alebo ti deťom, ma upozornili, že deti tomu dobre ich v živote svieti viac? nerozumeli, a preto som to zjednodušila: za- Mojou najkrajšou hviezdičkou je Boh. Ten svieti aj mestnali by ste človeka z ulice? vtedy, keď ho nevidíme, a aj tam, kde sa nám zdá, že už zostala iba tma. Ďalšími hviezdičkami sú pre mňa ľudia, ktorí sa zjavia v pravý čas a s niečím mi pomôžu. A samozrejme moja rodina.

„Skutok lásky má v sebe ohromnú energiu.“

MOV AMENAJÚ DO PRE MŇA ZN É R TO m K , CI by TRI VE ián. Ak so a manžel Mar u a bo tk se ké ar so M si som Albert, veci, ktoré by ať te či ov ur en li m bo vy mala k by to aj na ulicu, ta Som zobrala hoci a spací vak. h to ba y, nk pá ečo to la ké turistic vymýšľa ni to, aby som na á t ck vo ti ži ak o m ide príliš pr šie. Na ulici vá zobrali, domov romantickej m ta si e st kného by ... te ví a čokoľvek pe ra sp ne z toho

Ako si prišla na taký pekný detail – Gombík charakterizuje ľudí prechádzajúcich popri Šimonovi podľa topánok... Tento detail vymyslel môj otec. A niektoré ďalšie zas moje deti, ktorým som vždy prečítala ďalšiu a ďalšiu kapitolu. Osobitne mi pomohli tým, že vymysleli psíkovi meno. Ja som vymýšľala mená ako Gordon a oni mi povedali: „Aký Gordon, veď to je psík! To musí byť niečo jemné, milé... Nie Gordon, ale Gombík, Gombíček!“ Keď Šimon ochorel a psík musel odísť sám na ulicu, hovorili mi: „Prečo teraz nepríde čarodejnica a nepomôže mu? Veď je to rozprávka!“ Lenže v bezdomoveckom svete sa žiadne rýchle mávnutia čarovným prútikom nedejú a ja som chcela ľuďom podať reálnejší obraz. Preto namiesto čarodejnice prišlo malé dievčatko a pomohlo. Šimon vie maľovať, ale už nemôže, pretože stratil vášeň... Toto malé dievčatko mu ju však pripomenie a on znovu začne maľovať. Funguje to tak aj v skutočnosti? Aj keď nepríde rozprávková víla, dostane sa človeku na ulici rozprávková pomoc?

V knižke často používaš slovo „bezdomovec“. Sociálni pracovníci zameraní na prácu s ľuďmi na ulici sa však tomuto slovu vyhýbajú. Súhlasíš s týmto názorom? Ak áno, do knižky sa podľa teba hodilo? Súhlasím – pretože na to poukázali samotní ľudia bez domova. Lenže môj príbeh rozpráva psík! Dúfam, že mu predajcovia časopisu prepáčia túto „politickú nekorektnosť“. Silným prvkom je, že psík aj Šimon sú bezdomovci. To sa logicky nedalo nahradiť pojmom „ľudia bez domova“.

Zuzana Csontosová pochádza z Trenčína, s manželom a dvomi deťmi žije v Brne. Je spoluzakladateľkou časopisu Nota bene. Má rada prírodu, venuje sa výtvarným tvorivým aktivitám, čítaniu a cestovaniu. Píše články pre rodičov do časopisu Dieťa. Napísala rozprávkovú knihu pre deti Najmocnejšie kúzlo, eko-rozprávku Víla Jazmínka a škriatok Vendelín a rozprávkový príbeh Zatúlaný Gombík, ktorý deťom vysvetľuje, ako sa môže stať, že človek zostane bez domova a prečo je ťažké získať ho späť. Hlavným hrdinom je psík Gombík.

KAŽDÝ V INÝCH TOPÁNKACH

Keď som ešte žil s pehavým Tomášom v dome, vedel som, že jedlo pre mňa odkladá do malej skrinky pri kuchynskom dreze. Lenže my so Šimonom nemáme žiadnu skriňu, kam by sme si mohli ukladať zásoby. Musíme každý deň niečo zarobiť, aby sme si mohli kúpiť jedlo a v zime zaplatiť Alexovi za bývanie. Preto sedávame na chodníku a žobreme. Šimon si položí pred seba čiapku, aby mu do nej ľudia hádzali mince. A tak si zarábame. Ja pri tom niekedy spím, ale keď som hore, rád sledujem ľudí, ktorí chodia okolo nás. Koľkých už poznám! A viete, ako ich spoznám? Podľa topánok! Topánky sú to, čo najlepšie vidím, keď ležím pri Šimonových nohách. Psst, práve prichádzajú čierne dámske poltopánky s ozdobnou sponou naboku. To je Marta. Každý týždeň k nám podíde a vloží do Šimonovej starej čiapky euro. Martu už poznáme, hoci sa pri nás nikdy nezastaví. Asi sa veľmi ponáhľa. Aj tak ju máme radi. A tieto topánky nemôžem ani cítiť! Vrrrrr!! Mám chuť chytiť ich do zubov a poriadne nimi zatriasť, ale viem, že by sa Šimon na mňa nahneval. Presne ich poznám – sú dlhé, čierne, lesklé, špicaté a neznesiteľne vŕzgajú. Aspoň mne sa tak zdá, lebo zvuky počujem oveľa hlasnejšie ako ľudia. „A čo tak nájsť si prácu, mladý pán?“ povie muž a dodá, že nemá pri sebe drobné. Nepamätám si, že by nám niekedy niečo dal, ale vždy má pre nás nejaké rady. Šimonovi tým tak pokazí náladu, že mu pol dňa nie je do reči. Pretože on veľmi dobre vie, že každý má mať prácu. Šimon mi povedal, že je to tak, ako keď ochoriete, neznesiteľne vás bolí jedno miesto, a presne tam vás niekto pichne ihlou. Chcel by mať prácu, ale kto by zamestnal človeka z ulice? Po noci strávenej vonku nevládze, všetko ho bolí a nemá sa ani kde poriadne umyť. Keď čierny pán vo vŕzgajúcich topánkach odišiel, začalo sa mi driemať, ale ešte som zacítil známu vôňu. Otvoril som jedno oko a hneď som vedel, že sa nemýlim. Je to ona! Viem, že sa Šimonovi páči, lebo vždy prestane rozprávať a zostane úplne nehybný, akoby bol z kameňa. Už vidím jemné belasé sandále s kvietkami na remienkoch. Za nimi sa šíri vôňa levandule. Tentokrát sa prizriem lepšie, aby som videl tú, ktorá zaujíma mňa. Za belasými sandálmi cupitá najrozkošnejšia sučka na svete! Má lesklú červenohnedú srsť. Neviem jej meno, tak ju volám Gaštanka. Jej vôňa je taká svieža, že ju spoznám medzi všetkými inými vôňami. Najradšej by som sa za ňou rozbehol, lenže nikdy na Gaštanku ani nezaštekám. Bojím sa, že keby som to spravil, slečna v belasých sandáloch by iba zrýchlila krok. Takisto ani Šimon sa nikdy neprihovorí tej dlhovlasej slečne, hoci viem, že to je to, čo si praje najviac. „To by bol portrét, však, Gombíček,“ povie mi potichu, keď prejdú okolo nás. Úryvok z knihy Zatúlaný gombík. Kúpite ju u predajcov Nota bene. Vydanie podporil Nadačný fond Slovenských elektrární v Nadácii Pontis.

5


Rozhovor

text: sandra maischberger pre BISS | foto: BISS

nota bene 162

V MNÍCHOVE SÚ PREDAJCOVIA ČASOPISU BISS POSVÄTNÍ

CHUDOBNÍ BUDÚ VŽDY NA SVETE HILDEGARD DENNINGER sa z dcéry krčmára vypracovala na manažérku jedného z najrešpektovanejších pouličných časopisov na svete. Prostredníctvom BISS viac ako 20 rokov podporovala ľudí bez domova. Ako ste sa dostali k práci v pouličnom časopise? Pred viac ako dvadsiatimi piatimi rokmi som pracovala v biznise, ktorý sa týkal daní, účtovníctva, bezplatného stravovania a ubytovania. Môj manžel je sociálny pracovník a do roku 1988 bol vedúcim oddelenia v čajovni Come – v mníchovskom zariadení pre ľudí bez domova. Zúčastnili sme sa výmenného pobytu s americkými kresťanskými komunitami. V tej dobe ešte nebolo bezdomovectvo v Nemecku také zjavné ako v Amerike. Pritom Ronald Reagan v televízii hlásal, že chudoba u nich nie je, pretože keď sa pozrel von oknom z Bieleho domu, žiadnu nevidel.

Kto vlastne prišiel s myšlienkou pouličného časopisu? S nápadom prišiel John Bird z Big Issue v Británii, je vlastne otcom všetkých pouličných časopisov. BISS je projekt, ktorý sa zrodil v roku 1991 na stretnutí Evanjelickej akadémie v Tutzingu. Dr. Jürgen Micksch, neskorší zástupca riaditeľa Evanjelickej akadémie, čítal o anglických pouličných časopisoch a požičal si túto

6

Predajú toľko, koľko chcú alebo potrebujú. Bez ohľadu na to, či predajú jeden výtlačok alebo 100 mesačne, 1,10 eura patrí im. Musela by som mať peniaze, aby som dostala prvé výtlačky? Nie. Prvé výtlačky sú zadarmo. Avšak museli by ste preukázať môjmu manželovi, ktorý je sociálny pracovník a vedúci predaja BISS, že ste chudobná. Je veľa veľmi dobre oblečených ľudí, o ktorých by ste nepovedali, že sú chudobní. Potom sa však ukáže, že majú príjem len 2,50 eura nad stanovenou hranicou chudoby. Musia to však preukázať dokladom o svojej penzii, napríklad. Až keď preukážete, že ste chudobná, dostanete preukaz, desať výtlačkov zadarmo a bude vám pridelené predajné miesto. A môžem predávať, kde budem chcieť? Nie, nemôžete. V Mníchove máme okolo 100 predajcov, 41 z nich sú zamestnanci a ostatní predávajú bez záväzkov. Každý zo zamestnancov má stanovený objem predaja a má svoje predajné miesto. Títo ľudia predávajú na určenom mieste a v určenom čase. V Berlíne sa pouličné noviny predávajú aj v metre, ale v Mníchove nie... Aj keby to v Mníchove nebolo zakázané vo všeobecnosti, nedovolila by som to. Považujem takýto predaj za nátlakový. Sedíte v malom priestore a niekto vám strká noviny pred nos. Viete, chceli sme, aby noviny BISS boli silná značka. Ako žurnál so svojou značkou musíme mať dobrú reputáciu a chceme, aby sa aj samotní predajcovia s BISS identifikovali. V Mníchove sú predajcovia posvätní.

Vy áno? Áno, v Amerike sme navštívili mnoho miest, kde žili chudobní. Keď sme prišli do Washingtonu, šli sme aj k Bielemu domu a hneď za rohom sme na ulici videli veteránov z vojny vo Vietname. Sedeli tam, mnohí len s jednou nohou. Chorí na tele aj na duši. Hrozné! Keď sme sa vrátili z Ameriky, chcela som urobiť niečo, aby to v Nemecku nebolo také zlé ako v Amerike. Toto bol bod zlomu. S manželom sme šli do časopisu BISS (Bürger in sozialen Schwierigkeiten, Občan v sociálnych ťažkostiach – pozn. red.), ktorý práve začínal. BISS predávajú len ľudia bez domova a nie ľudia, ktorí sú nezamestnaní? Musia žiť na ulici? Nie, vôbec nie. Na to, aby ste mohli predávať BISS musíte byť chudobný. To je všetko. V súčasnosti si napríklad všímame, že k nám prichádzajú penzisti, ktorí nemajú dosť peňazí na živobytie. V Mníchove nevedia žiť a platiť nájom zo 600 eur penzie. Títo ľudia buď sociálnu pomoc odmietajú, alebo sú jednoducho za hranicou príjmov, s ktorou by sa na ňu ešte kvalifikovali.

2014 december

myšlienku. V apríli 1993 sa stretol s bezdomovcami, pracovníkmi v kostoloch a novinármi a dňa 17. októbra 1993 BISS vstúpil na trh. BISS vytvárajú profesionáli i predajcovia? Presne tak. Magazín má dve tváre a jedna je rezervovaná pre príspevky predajcov. Ale nie všetci predajcovia chcú písať. Často sme sa ich na začiatku pýtali, či nechcú začať. Odpoveďou bolo, že nechcú písať, ale zarobiť peniaze. Dá sa to pochopiť. Niekedy ma síce ľudia obviňujú, že priveľa myslím na peniaze, ale ja som účtovníčka a chcem, aby tento projekt šiel ďalej. Noviny sú jedna vec a ich organizácia druhá. Prečo noviny využívajú registrovanú asociáciu? Nezisková organizácia eV bola veľmi dôležitá, ináč by sme neboli schopní zabezpečiť

príspevkové príjmy. Kladieme veľký dôraz na to, že všetko, čo sa týka personálu, nákladov na činnosť a magazínu sa platí len zo zárobku – ani halier z príspevkových peňazí nejde nikam inam ako predajcom, iným chudobným ľuďom a na projekty, ktoré podporujú chudobných. Ako veľmi musí byť človek chudobný, aby sa mohol stať predajcom BISS? Životné minimum je 382 eur, ak zarobíte viac ako dvojnásobok, u nás už nie ste považovaná za chudobnú. A chudobní penzisti nechcú ukazovať, akí sú chudobní. Hanbia sa za to aj napriek tomu, že celý život pracovali. BISS stojí 2,20 eura. Z toho polovica ide predajcovi. Koľko novín musí predajca predať, aby mal dosť na prežitie?

V roku 1998 ste ako jediní na svete zamestnanli prvých stálych predajcov BISS na plný úväzok. Prečo? V tom čase som sa rozhodla, že chcem mať zamestnancov na predaj BISS, ľudí, ktorí majú nízke vzdelanie a minimálnu šancu sa zamestnať. A nie len predajcov typu „je pekné počasie, idem predať pár kúskov“. Mnohí odborníci a kolegovia v novinách ma od toho odhovárali, vraj týchto ľudí nemožno zamestnať. Vtedy som, zahanbiac svojich kolegov, povedala: „Tí ľudia sú vonku a predávajú vaše noviny, zatiaľ čo vy si sedíte v teplej kancelárii a beží vám plat.“ Veľmi ma nahnevali. Bolo však jasné, že budeme potrebovať viac peňazí na mzdy, a to aj pre mladších ľudí. Nemáme totiž veľa mladých, väčšina ľudí je v strednom veku. Ak niekto pracoval 20 – 25 rokov, má dostať nejaké peniaze v penzii. Odkedy sme si toto uvedomili, zháňali sme peniaze na predajcov. Potrebovali sme sponzorov. Rudolf Moshammer (slávny nemecký módny návrhár, zavraždený v r. 2005 – pozn. red.) bol prvý.

Sám pochádzal z chudobného prostredia. Pán Moshammer bol prvý a jediný, kto náš model pochopil okamžite. Považoval ho za skvelý! Okamžite spustil trvalú spoluprácu, ktorá bola hodná viac ako samotná charita. A potom nám požehnal vo svojej poslednej vôli. Stálo v nej, a bola som tým mimoriadne dojatá, že jeho peniaze môžu byť použité výhradne na platy predajcov BISS. Náš model sme v súvislosti s peniazmi pána Moshammera uplatnili aj na penzie. Keď naši dlhodobí predajcovia už nie sú zo zdravotných alebo vekových dôvodov schopní plniť predajné ciele, dostávajú svoj plat aj naďalej. V roku 1996 ste primäli starostu Mníchova Christiana Ude, herečku Iris Berbenovú a futbalistu Jürgena Klinsmanna, aby sa zúčastnili masívnej reklamnej kampane. Znamená to, že máte obchodného ducha. Áno, ale len preto, lebo mám dobrý produkt. Nemohla by som predať nič, keby som si nebola na 150 percent istá našim projektom. Koľko trvalých zamestnancov máte? Trvalo zamestnaných predajcov je 41 a šesť ľudí ako personál: sociálneho pracovníka a predajného manažéra, oddelenie predaja, tri administratívne sily a manažéra.

„Nikdy som nemusela vypisovať listy a pýtať peniaze.“ A novinári? Novinári sú všetko nezávislí pracovníci. Na začiatku od nás nedostávali autori článkov nič. Od druhého roka sme vyplácali 50 centov za riadok. A dnes platíme približne toľko ako iné časopisy. Dali ste si nejaký limit pre počet platených predajcov? Na začiatku sme si povedali, že hranica bude na 60. Toto je stredne veľká firma, som fanúšikom firiem takejto veľkosti. Teraz máme dohromady 47 zamestnancov. Nemôže to byť všetko postavené na zamestnaných predajcoch, pretože potrebujú predať aspoň 400 časopisov mesačne. A to je ťažká úloha. Ak máte veľkú skupinu ľudí, potrebujete veľkú návratnosť na strane financií. Môžete ju dosiahnuť časopisom, ale musí byť v súlade aj s objemom finančných príspevkov. Je to také jednoduché? Na začiatku to bola ťažká práca. Musíte mať partnerov, ktorí zabezpečia finančné príspevky nie jednorazovo, ale pravidelne. Ja som nikdy nemusela vypisovať listy

a pýtať peniaze. Píšem len ďakovné listy. Vďaka nášmu magazínu a predajcom môže darca vidieť účinok svojho daru. Len samotné sponzorovanie predstavuje veľa peňazí – 5 000 eur sponzorského na predajcu. Potrebujeme teda 200 000 až 250 000 eur ročne na platy predajcov. Kým toto nemáme, nemôžem pokojne spávať. Ale nejakým zázrakom sme ich vždy zohnali. Ochota Mníchovčanov zapojiť sa do projektu BISS je veľmi vysoká. Čo migranti, ako sú Rumuni alebo Bulhari, ktorých je v Nemecku veľa. Aj oni môžu predávať BISS? Chudobný človek je chudobný človek. My nemáme problém s národnosťou. Ale držíme sa základného pravidla, že musia aspoň trochu hovoriť po nemecky. Ak treba, zaplatíme im ročný intenzívny kurz. Prijímate aj mladých? Keď sú v mimoriadnej núdzi, berieme ich na obmedzený čas. Napríklad, ak je niekto v dlhoch. Zapájame ich do našich projektov len jednorazovo. Aká je priemerná doba práce predajcu? Jeden deň až dvadsať rokov. Teraz trochu osobnejšia téma. Na Vianoce 1996 Vám po prvýkrát diagnostikovali rakovinu... Nikdy som si nemyslela, že sa to môže stať mne. Keby som nemala manžela a mojich najlepších priateľov, ktorí ma podporovali... Veľa plačete, lebo sa bojíte. Rakovinu som mala pred osemnástimi rokmi a pred tromi rokmi sa vrátila. Obidva razy som sa z toho dostala so šťastím – chorobu mi zistili v ranom štádiu a bez metastáz. Povedali ste to predajcom. Prečo? Musela som im to povedať, najmä tým starším. Bála som sa, že zomriem. Najprv sme sa spolu vyplakali, potom sme sa spolu smiali. Čo sa deje s BISS teraz, po dvadsiatich rokoch? Teraz som už, samozrejme, na penzii. Je jasné, že s BISS budem navždy, ale už nie ako manažér. Sledujete prácu nových manažérov „ponad ich plecia“? Nie, nie. Nechcem im hľadieť na prsty a kontrolovať ich. Ako vidíte nasledujúcich dvadsať rokov? Dúfam, že budem ešte nažive. Moja mama sa dožila 92 rokov. Ak ma v BISS budú potrebovať, budem tam. Ak nie, nájdem si niečo iné. Sociálne potreby určite ostanú aj v takom bohatom meste ako Mníchov. Chudobní budú na svete vždy.

7


Rozhovor

text: galina lišháková | foto: jana čavojská

nota bene 162

2014 december

som nemal v pláne, ale musel som ho založiť. Čo je zaujímavé, spočiatku som aj medzi katolíkmi narážal na určité napätie vychádzajúce z predsudkov voči drogovo závislým. Niektorí postupne uhol pohľadu zmenili. Snažíte sa ľudí bez domova, ktorí sú závislí, motivovať k liečbe? Nie je to jednoduché, lebo to predovšetkým musia chcieť oni sami. Navyše k nám často prichádzajú v takom stave, že by odvykaciu liečbu ani neboli schopní podstúpiť. Sú tak desocializovaní, že by nezvádli režim v zariadeniach, ktoré ju poskyTRI VE CI, KTO tujú. Najprv ich treRÉ PRE VZŤAH MŇA Z Y – tvo ba dostať do štária naš N budúc A M ENAJÚ u nosť. K DOMO eď ľud prítomnosť dia, aby odtiaľ a pred ia dok V zname ážu sp BYŤ SÁ m neušli. A to sa ô o n žu p lu dr ávajú M a nenú SEBOU – zn rekonať všet žať a pomôc netýka len záamená ko. tiť sa d ť si, o vecí, n vislých. Týka sa ktoré s enapodobň ovať n ú mi c DOMÁCA ie u n d k á to aj ľudí, ktorí už z o s ie h deform o , lebo t STRAV o všet u začne c A ko majú svoje roky, hýbať d – keď cestuje je. omáca m po s v polievk mohli by dôstoja, chlie ete, po čase m b a ma ne dožiť v nejakom kové slí i že. domove sociálnych služieb alebo zariadení pre seniorov, no bránia im v tom práve návyky, ktoré nabrali na ulici.

Juraj Bárath relaxuje malovaním obrazov. Na tomto je jeho otec, ktorý preňho veľa znamená.

CHÝBAJÚ PROSTRiEDKY, ALE HLAVNE DOBRÁ VÔĽA

DOMOV VYTVÁRAJÚ VZŤAHY Kým bežne si ľudia plánujú budúcnosť na roky, ľudia bez domova iba na jeden deň. Pretože na ulici musia vynaložiť všetky sily, aby ho prežili – hovorí JURAJ BARÁTH (56), zakladateľ nízkoprahových útulkov pre ľudí bez strechy nad hlavou. Na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny poslalo deväť organizácií vyhlásenie k nefunkčnosti zákona o sociálnych službách pre ľudí bez domova. Čo treba urobiť, aby sa situácia zlepšila? Chceme dosiahnuť rovnoprávne postavenie všetkých poskytovateľov týchto služieb. Prečo, keď je človek v nejakom domove sociálnych služieb, dostane iný príspevok od štátu, ako keď je v našom zariadení? No nejde len o financie. Navrhujeme vytvoriť Národný program na riešenie bezdomovectva. Aby nedochádzalo k tomu, že v Bratislave bojujeme za niečo iné ako v Prešove, ale najmä aby sa začalo pracovať systematicky a koncepčne na každej úrovni. Pretože v tejto oblasti sa o to snažia najmä, ak nie jedine, mimovládne organizácie.

8

Už po štrnástich dňoch na ulici sa vraj ľuďom bez domova mení myslenie. Môžete priblížiť akým spôsobom? Viaceré štúdie potvrdzujú, že im síce ostáva ten istý slovník, ale menia sa vzorce ich vnímania a reakcie na realitu. Kým bežne si ľudia plánujú budúcnosť na roky, ľudia bez domova iba na jeden deň. Pretože na ulici musia vynaložiť všetky sily, aby ho prežili. Strácajú zdravie, lebo zvyčajne jedia veľmi lacnú a nízkokalorickú stravu. Niektorí pred ňou dávajú prednosť alkoholu, aby zabudli na minulosť, na samotu... S ľuďmi bez domova pracujete od 90. rokov. Aké zmeny sa za ten čas udiali? Zákony vtedy pre nich nedefinovali ani len sociálne služby. Zmenil sa kus legislatívy,

ale ešte je toho veľa, čomu sa chceme venovať. Byť bez domova stále znamená obrovskú stigmu. Ťažko zoženiete prácu, lebo zamestnávatelia vám nedôverujú. Väčšina ľudí vás bude vnímať ako závislého človeka. Pritom to platí asi len o desiatich percentách ľudí bez domova. No ani ostatným to nepridáva na sebavedomí a sú veľmi prekvapení, že keď ich vezmeme do našich projektov, berieme ich rovnocenne. Oproti 90. rokom, keď na ulici prevažovali muži v strednom veku, dnes sledujem, že pribúdajú mladí bezdomovci. A medzi nimi závislí na tvrdých drogách. Kým ľudia zo staršej generácie podliehajú skôr závislosti na alkohole. Zaujímavé je, že tieto dve skupiny sa nemajú veľmi v láske.

Veľkým problémom ľudí bez domova sú dlhy. Tie sa nabaľujú z viacerých dôvodov. Napríklad – človek sa chce zohriať, ale nemá kde byť ani peniaze, tak cestuje načierno. Revízor mu dá pokutu, ktorá za pár rokov s úrokmi aj exekúciou narastie na niekoľko stovák eur. Najhoršie sú na tom tí, ktorí sa stali bielymi koňmi Čomu to pripisujete? Alkoholici sú viac otvorení a skôr si priznajú, že rôznych firiem. Keď tie skrachujú, vzniknú im majú problém. Tvrdí narkomani závislosť zatĺ- dlhy, z ktorých sa nemôžu vyplatiť do konca života. Akokoľvek by sa snažili. kajú a ťažšie sa s nimi komunikuje. Organizácia Depaul poskytuje nocľah aj ľuďom pod vplyvom drog, ktorých väčšina nocľahárni odmieta...

„Byť bez domova stále znamená obrovskú stigmu.“ Depaul vznikol ako reakcia na jednu veľmi krutú zimu, keď v Bratislave zamrzlo na ulici devätnásť ľudí bez domova. Prevažne alkoholici, drogovo závislí, prostitútky a psychicky chorí. Bratislavské mimovládky sa dali dohromady a hľadali riešenie. Zo zákona vyplýva, že by sa o nich mala postarať samospráva, ktorá to aj priznala, ale tvrdila, že na to nemá prostriedky. Myslím, že jej hlavne chýbala dobrá vôľa. Vďaka kontaktom som sa stretol s ľuďmi z londýnskej pobočky organizácie Depaul Trust, dnes Depaul International. Špecializujú sa na ľudí bez domova, aj takých, ktorí sú závislí na drogách. Služby pre nich nazývajú nízkoprahové. Depaul

Nedalo by sa to riešiť zmenou legislatívy? Je to dosť komplikované, pretože to, čo by sme vedeli obhájiť u ľudí bez domova, môžu zneužiť špekulanti. Ale pracujeme na tom s právnikmi pro bono. A čo dlhy na zdravotnom poistení? V nemocnici pre ne ľudí bez domova odmietajú operovať alebo sú po preliečení poslaní do „domáceho liečenia“ na ulicu. Ako to robíte v Depaul? Pomáhajú nám bratia z rádu Milosrdných bratov a sestry Matky Terezy. Zároveň školíme našich zamestnancov v poskytovaní prvej pomoci. Tento problém je zamotaný. Tým, že sa človek ocitne na ulici a bez zamestnania, nemá z čoho zdravotné poistenie platiť. Ale keď ho lekár odmietne ošetriť, čo sa stáva dosť často, jeho zdravotný stav sa zhoršuje. Musí počkať, kým bude vo vážnom ohrození života, vtedy už má nárok na zdravotnú pomoc aj zadarmo. Štát to však vyjde drahšie, ako keby sa problému venoval hneď na začiatku.

Veď práve. My sme po čase v Nocľahárni sv. Vincenta de Paul zistili, že ráno posielame na ulicu ľudí, ktorí majú horúčku, rôzne choroby. Rozhodli sme sa nechávať ich v útulku. Lenže zrazu všetci chceli byť chorí. Ostali by v teple, postarali by sme sa o nich, dostali by aj celodennú stravu. Museli sme zaviesť pravidlo, že ráno ostanú len tí, ktorí dostanú o chorobe potvrdenie od lekára. A následne sme pre nich založili Útulok sv. Lujzy de Marillac s kapacitou tridsaťpäť lôžok. V spolupráci s Vysokou školou svätej Alžbety sme otvorili Ošetrovňu svätej Alžbety a teraz pripravujeme ambulanciu jednodňovej chirurgie. A zložitejším prípadom poskytujeme nášho sociálneho pracovníka ako sprievod do nemocnice. Lebo mnohí, ktorí opakovane zažili odmietanie zo strany zdravotníkov, tam nechcú ísť, ani keď sú na tom vážne zle. Oslabuje dĺžka pobytu na ulici schopnosť zaradiť sa späť do bežného života? Čas tam hrá veľkú rolu, ale ešte väčšiu emocionálna odolnosť. Keď niekto dospeje do stavu, že nič preňho nemá zmysel, neprijíma ani rozumné argumenty, prečo by sa mohol zmobilizovať. Ale keď ho dokážeme motivovať, aby zabojoval, dá sa dosiahnuť veľa. Často stačí, keď vidí, že mu pomáhame a naše kroky majú preňho pozitívny výsledok. No zažili sme aj, že sme ľuďom pomohli k vlastnému bývaniu a oni sa po čase vrátili s tým, že sú osamelí a lepšie im bolo u nás v útulku. Pretože domov sú vzťahy. Autorka je redaktorka týždenníka Šarm.

Ing. Mgr. Juraj Baráth je vyštudovaný elektrotechnik, ale po páde železnej opony spoluzakladal Slovenskú katolícku charitu a začal sa venovať práci s ľuďmi bez domova. Je riaditeľom Diecéznej charity Nitra a riaditeľom organizácie Depaul Slovensko.

Na Slovensku žije okolo desaťtisíc bezdomovcov, z nich len v Bratislave okolo tri až štyri tisíc. Mnohí sa na nich dívajú, akoby to ani neboli ľudské bytosti, dokonca v našej legislatíve neexistuje ich oficiálna definícia. V spoločnosti prevláda názor, že prišli o domov pre závislosť na alkohole. No v deväťdesiatich percentách sú dôvodmi strata zamestnania, domáce násilie, choroby… Okolnosti, ktoré môžu stretnúť každého z nás. Vrátiť človeka z ulice do bežného života vyjde sedemkrát drahšie ako udržať ho vo vlastnej domácnosti. Vo Viedni, ak niekomu hrozí vysťahovanie, snaží sa tomu sociálny úrad zabrániť. Nastavením splátkového kalendára, odpustením dlhu, pôžičkou… V niektorých štátoch bez domova radšej postavia byty a ponúknu podporu odborníkov. Na Slovensku povinnosť štátu postarať sa o svojich občanov, aj keď sa ocitnú na ulici, stále z väčšej časti suplujú mimovládne organizácie.

9


Aktuálne

text: galina lišháková

nota bene 162

PREDAJCOVIA NOTA BENE V UNIFORMÁCH A RUKAVIČKÁCH

POMÔŽEM VÁM S BATOŽINOU? Spoznáte ich podľa typických uniforiem s rukavičkami! Od decembra budú vybraní predajcovia Nota bene ponúkať svoje služby ako nosiči batožiny na bratislavskej Hlavnej stanici.

2014 december

V projekte Nosiči budú ľudia bez domova v prvotnej fáze zamestnaní na dohody, na desať hodín týždenne. Takže nezarobia toľko, aby v ich prípadoch boli exekúcie aktuálne. „Pozitívne pre nás je, že nám, ako zamestnávateľovi, sa exekútori ohlásia. Lebo mnohí budúci nosiči síce tušia, že majú exekúcie, ale nevedia akého rozsahu.“ Veľa závisí aj od jednaní s partnermi projektu, Železnicami SR a Železničnou spoločnosťou Slovensko. „Tí nosiTRI VE či, ktorí v práci obstoCI, K RODINA TORÉ PR ja, možno neskôr zísE MŇ – man A ZNA kajú väčší pracovný želka MENA OHEŇ a ose m – kúso ony s úväzok. Potom už ú mô násťmesač JÚ DOMO k od n D j ná dc ášho V raždia síce budú exekútodomo domov. érka, ku, je va o ri na ich príjem sia- ŠÁLKA Tu prežívam hnisko, kam , bývame pr ib na TE si dňa, a PLÉHO AN jkrajšie ch chodievam ratislavsko hať, ale my sa vynavíle p m le najl GLICK ohody e opekať. epšie ÉHO Č snažíme dohodnúť s mi ch utí do AJU – pijem rodinou. ma, k im také podmienho aj d Peter Kadle e sa mi spá v priebehu ky, aby ich to neničičík ja s re laxom Vedúci projektu Nosiči Peter Kadlečík. Foto: Palo Čejka lo,“ hovorí Peter Kadlečík. „No . a tých, ktorí budú mať nižší príjem, chceme dá sa z dvoch motivovať k tomu, aby sa prihlásili na úrad vekom bez domova, ale snáď sa týmto spôsobom aspoň trochu vcítia do kože tých, ktorí sa práce a pomôžeme im s administratívnymi vizuálov: V jednom záležitosťami.“ hovoríme, že vám pomôžeme s batožinou. ocitli na ulici a bojujú o svoj návrat. Na vizuáli je zobrazená ruka, ktorá predáU kreatívcov va druhej kufor. V druhom ďakujeme, že ste Autorka je redaktorkou týždenníka Šarm. Piati kreatívci z reklamnej agentúry MADE BY nám pomohli. Tu je zobrazené podanie rúk. Tá v bielej rukavičke je nosičova, tá druhá VACULIK – Martina Obertová, Martin Kovarík, Projekt Nosiči batožín realizujeme v rámci cestujúceho. V minulosti aj dnes bývajú ru- Programu Aktívne občianstvo a inklúzia podMichal Pivarči, Ján Bača a Ada Šimšíková – mi kavice základnou výbavou uniformy, vďaka na veľkej obrazovke premietajú vizuály kamporený Islandom, Lichtenštajnskom a Nórpane: informačné letáčiky, plagáty a uniforktorej identifikujeme zamestnanie,“ zdô- skom, ktorý spravuje Nadácia Ekopolis, Namy nosičov. Kampaň robia vo svojom voľnom razňuje Maťa. dácia pre deti Slovenska a SOCIA – nadácia na podporu sociálnych zmien, a tiež vďaka čase zadarmo. Výsledky tvorivého procesu Nosiči sa pripravujú finančnému príspevku Hlavného mesta SR. Momentálne, kým ešte pripravujeme toto čís- Partnermi projektu sú aj Železnice Slovenlo časopisu do tlače, pripravujú sociálni pra- skej republiky, Železničná spoločnosť Slocovníci nosičov na nové povolanie. Najprv po- vensko, a. s., Meton Slovakia, a. s., MADE BY mocou informačných, potom aj nácvikových VACULIK, s. r. o. stretnutí priamo na Hlavnej stanici v Bratislapredstavujú Ada a Maťa. Navrhli až tri konve, kde budú pôsobiť. A to aj napriek tomu, že cepty. Jeden vychádzal z faktu, že pohybovať predajcovia Nota bene majú skúsenosť s rôzsa po Hlavnej stanici v Bratislave, kde chýbanymi krízovými situáciami, alebo s tým, že im Prostredníctvom stránky www.dobrakrajina.sk jú eskalátory, s ťažkou batožinou, je náročné. ľudia povedia kadečo nepríjemné. No možno môžete na projekt NOSIČI BATOŽÍN prispieť aj vy. ich tento raz, vďaka elegantným uniformám „Cestujúci musí prejsť toľko schodov, že to Vašu pomoc využijeme na mzdy pre nosičov batonikto urážať nebude. môže pripomínať vysokohorskú túru. Preto žín a na motivačné príspevky na splácanie dlhov. V pilotnej fáze projektu bude na stanici pra- Dlhy a exekúcie spôsobujú, že ľudia bez domosme navrhli do interiéru stanice smerovky, ktoré by pripomínali turistické značky,“ opicovať päť až desať nosičov. Budú pracovať va nemajú prístup k zdravotnej starostlivosti suje Ada. „Schody by sme polepili tapetou v pondelok, stredu a piatok od 9:00 do 13:00 a sú demotivovaní zamestnať sa. Mnoho ľudí bez hod. Za svoju prácu dostanú mzdu, pre cestu- domova má dlhy na zdravotnom poistení, ktoré s grafickým vyobrazením hôr, dlážku šľapajúcich je služba zadarmo. vznikajú paradoxne tým, že neberú sociálne dávjami a steny výzvami, ako napríklad: Spravky a nie sú vedení na úrade práce. te si batožinu o 60 schodov ľahšiu.“ Maťa vyLetáčiky s podrobnosťami o kampani by Vrámci nášho pilotného programu oddlžovania svetľuje, ako uvažovali o vizuálnom koncepte sa mali rozdávať vo vlakoch, ako aj na s pracovným názvom fashion. „Pohrávali sme miestach, kde cestujúci viac postávajú. In- zdvojnásobíme všetky peniaze, ktoré si klient odsa s myšlienkou, že pomáhať sa nosí. Nosiča formačné plagáty budú pri vchode a výcholoží zo svojej mzdy na splatenie dlhov. Našou snav elegantnej uniforme s batožinou by sme nade zo stanice, prípadne v chodbičkách. Na hou je pomôcť im oddlžiť sa v zdravotnej poisťovfotili v kontraste s prostredím Hlavnej staniniektorých budú uvedené hlavné znaky uni- ni, aby mali prístup k zdravotnej pomoci. ce, takže by pôsobil ako z nejakého módneformy pre prípad, že by sa na projekte chce- Vašich 5 eur mesačne pokryje jednu hodinovú ho magazínu. To je jeden zo spôsobov, ktorý li priživiť falošní nosiči. mzdu aj s odvodmi pre jedného nosiča batožín. sa vo fashion fotografiách využíva.“ No a pri kartónovej fotostene s vyrezaným Vašich 10 eur mesačne mu umožní splatiť 240 Napokon zvíťazil návrh kampane s najčisoválom pre tvár sa cestujúci môžu odfoto- eur z dlhu (za rok si našetrí 120 eur, my mu spolu tejšou myšlienkou. „Má dve polohy a sklagrafovať. Nie, že by bolo atraktívne byť člo- s vami pomôžeme ďalšími 120 eurami).

„Obvykle sa pomáha ľuďom bez domova. Teraz sa situácia obráti.“ Predajca Note bene Vlado pomôže s batožinou. Foto: Jana Čavojská

Pred dvomi rokmi si čitateľka v e-maily pre Nota Bariéry mova sú nezodpovední a nechce sa im pracobene povzdychla, aká je škoda, že na železnič- Prípravy na spustenie projektu Nosičov práve vať. Chceme ukázať, že to neplatí pre všetkých. ných staniciach už nie sú, ako kedysi, nosiči ba- vrcholia. Krajčírka Eva Beňová došíva elegant- A tiež poukázať na bariéry v legislatíve, ktoré tožiny. Svojimi slovami ihneď inšpirovala Sandru né uniformy, ktoré navrhla kostymérka Ivana ľuďom bez domova hľadanie práce komplikujú.“ Tordovú, riaditeľku a štatutárnu zástupkyňa OZ Struhárová v spolupráci s kreatívcami z reklamProti prúdu a šéfredaktorku Nota bene, k nové- nej agentúry MADE BY VACULIK, kým oni záro- Zbaviť sa dlhov mu pracovnému projektu pre ľudí bez domova. veň finišujú s informačnou grafickou kampa- Druhým cieľom je pomôcť ľuďom bez domoNadchla ju myšlienka, že práca nosiča poskytuje ňou. Sociálni pracovníci chystajú školenie pre va zbaviť sa dlhov alebo ich podstatne znížiť. riešenie hneď pre dva problémy. „Ľudia na stanici tých predajcov, ktorí budú robiť nosičov. Aby ve- „V prvom rade ide o dlhy na zdravotnom popotrebujú pomôcť s batožinou po schodoch. Ľu- deli, akým spôsobom ponúkať svoje služby ces- istení, lebo tie ich diskvalifikujú, ak majú dia bez domova potrebujú prácu. Práca nosičov tujúcim aj ako prijímať prípadne odmietnutia. zdravotný problém. Ďalšie dlhy vznikajú pre batožín obe tieto potreby spája. Okrem toho sú „Už od mája sme si pozývali predajcov a zisťova- nešťastne nastavenú legislatívu. Toto riešime ľudia bez domova už tradične v roli tých, ktorým li, či si hľadajú prácu, aké s ňou majú skúsenos- s advokátmi pro bono zastrešenými Nadása pomáha. Teraz sa situácia obráti. Vybraní pre- ti z minulosti, v čom pri nej zlyhávali a v čom ciou Pontis. Pre dlhy sa ľuďom bez domodajcovia Nota bene budú tí, ktorí budú pomáhať.“ boli úspešní,“ hovorí Peter Kadlečík, sociálny va ani neoplatí zamestnať, lebo na ich plat pracovník a vedúci projektu Nosiči. „Napokon okamžite siahne exekútor. Má právo strhnúť Je nám ľúto, že kontakt na čitateľku, ktorá sme vybrali tých, ktorí dlho nemali klasického im z výplaty všetko až do 60 percent zo žicelý projekt inšpirovala, nevieme nájsť. Ak zamestnávateľa, pretože ich odmietali. Keď ko- votného minima. Zostane im len okolo 118 ste sa v týchto riadkoch spoznali, prosíme munikujeme s tými, ktorí ovplyvňujú legislatí- eur. Samozrejme, aby prežili, dajú prednosť vu, najčastejšie argumentujú, že ľudia bez do- práci načierno.“ Vás, ozvite sa!

10

Ako môžete pomôcť

11


Domov ulica

text: ada jung | foto: palo čejka

nota bene 162

2014 december

tej práce. „Zamestnanci si tú moju remeselnú robotu cenia.“ Teraz v kaviarni pracuje ako čašník. „Je to divné,“ usmieva sa. „Musel som získať nové návyky. Robiť stavbára a potom čašníka, to je čosi celkom iné. Zrazu sa musím pohybovať v obleku, obsluhovať, celkom inak komunikovať... Je to iné, ale veľmi sa mi to páči.“

AJ POŽIČANÝ DOMOV MÔŽE BYŤ ÚTULNÝ

NA NÁVŠTEVE U MILANA A PRE MŇ É R O T K I, V TRI VEC JÚ DOMOím čokoľvek, b ZNAMENAekoľvek a ro

m kd ci. nech so obré ve hli ale len d , ktorí mi pomo m ý t – VANIE re hajú. POĎAKO a pomá v dennom cent i m ď VO – s ľu ni. Sadám KAMARÁTST a v kaviar si k stolíku, na ktorom je pripravené pohostenie – tanier s chlebíčkami, napolitánky, káva. S takým niečím som vôbec nerátala a veru sa nenechám dlho ponúkať. Erika ničím nešetrila, na chlebíčkoch je maslo, hrubé koliesko šunkovej salámy, tri kolieska papriky každé inej farby, strúhaný syr. Musím sa ovládať, aby som ich nezjedla viac, pretože sú veľmi chutné, ale zároveň si uvedomujem, že z domácich po nich nikto ani nesiahol. Všetko nechávajú v prvom rade hos-

– PRÁCA

Na naše prvé stretnutie, na ktorom nám mal predstaviť svoj nový, aj keď len požičaný domov, sa Milan nedostavil. Zatelefonovali sme mu a zistili, že išiel radšej pracovať, pretože ho potrebovali v kaviarni Dobre&dobré. Naša chyba. Pozabudli sme, že s ľuďmi bez domova treba aj vopred dohodnuté stretnutie neustále potvrdzovať, pretože ani zo dňa na deň nevedia presne, čo bude. A keď to už vedia, spravidla nemôžu telefonovať, pretože nemajú kredit. Druhé stretnutie sa už podarilo. Milan (31) má mierne a priezračné oči, aké u mužov vidno málokedy. U tých z ulice zvlášť. Má v nich napísané všetko: život bez domova a pokorenie z tejto situácie, ale aj silu a umnosť prežiť. Očami neuhýba. Díva sa priamo ako človek, ktorý neklame, nevymýšľa si a nemá čo skrývať. Keď hovorí, že strašne rád pracuje, viete, že je to pravda. Rovnako, ako keď povie, že nenávidí ľudí, čo pijú a kradnú.

Chatka Je po daždi, kráčame pomedzi záhrady v jednej bratislavskej mestskej časti. Milan si sviž-

12

ným krokom vykračuje pred nami s veľkým belgickým ovčiakom, vlastne ovčiačkou Lusy. My s Palom sa občas pošmykneme na blate či mokrej tráve, ale sme radi, že dýchame celkom iný vzduch ako v centre mesta alebo na autami preplnenom sídlisku. Ísť tadeto v noci však môže byť nebezpečné, a nielen pre prístupovú cestu. Prichádzame k záhradnej chatke. Je to Milanove bývanie, jeho strecha nad hlavou, požičaný domov. Je zaň vďačný, pretože už nemusí byť na ulici. Najprv obchádzame kopu rôzneho odpadu, ktorý čaká na odvoz. „Rok tu bývali v prenájme dvaja alkoholici. Toto všetko som po nich vypratal. Vo vnútri to vyzeralo strašne. Riad sa nedal použiť, na všetkom bola pleseň, aj na kobercoch, všetko smrdelo od vína. Vonku zas bolo všade porozbíjané sklo, aj v kríkoch. Keď som ho chcel odpratať, musel som ich najprv vykosiť.“ Chatku Milanovi poskytla na bývanie vdova po mužovi, ktorému pomáhal a ktorý minulý rok zomrel. „Dôveroval mi, s mojou prácou bol vždy spokojný. Keď zomrel, jeho manželke som pomáhal aj ďalej, ale už nevládala chodiť pracovať do záhrady, ani starať sa o chatku. Tak mi v nej dovolila bývať s tým, že ju poopravujem a budem udržiavať.“ Vystupujeme po drevených schodíkoch a hneď na malej terase nás čaká prekvapenie. Milan

nebýva sám. Je tu jeho partnerka Erika (31) a jej sedemročný syn Adrian. A nie len oni, ruku nám na uvítanie podávajú ešte dvaja muži. Len čo sa predstavia, pobavene sa smejeme. Všetci traja sú totiž Milanovia. Hneď premýšľam, čo s tým pri písaní článku urobím.

Romantika Lusy, ktorá patrí majiteľke chatky, vbehne dovnútra prvá. Potom vchádzame my, hostia, a napokon „domáci“. Miesta je málo, a tak priestoru dominujú najmä pekne ustlané postele. Ale tá atmosféra! Keďže chatka nemá elektrinu, je vo vnútri príjemné prítmie. Príjemné preto, že v peci, na ktorej práve v konvici vrie voda, veselo praská oheň a na stolíku blikajú sviečky. Naozajstná romantika!

sedemdesiat pre nerovnosť terénu. „Teraz robím v kaviarni tri alebo päť dní v týždni, ako kedy. Robíme do jedenástej, takže domov musím ísť nočákom a niekedy prídem až o druhej v noci.“ Trochu ma strasie pri predstave, že by som sa mala vracať do chatky tmavou nocou bez pouličných lámp. A čo robia po večeroch? „Kecáme a počúvame rádio. Čo bolo v tento deň pred iks rokmi, Dubčekov príhovor, zostrih zo zjazdu KSČ. Počúvame, rozoberáme. Mali sme aj jeden a pol mesiaca tablet, tak sme sa na ňom trochu hrávali, lenže potom tuto kolega,“ ukáže Milan na Milana Druhého, „naň niečo položil a bolo! Ale aj tak, celý deň som ho v robote nabíjal a potom sa dalo hrať hádam len tri hodiny, to je nanič.“

Spomínanie

ťom a my zas chceme nechať im... Pýtam sa, čím kúria, pretože to krásne vonia. „Agátovým a čerešňovým drevom. Starám sa jednej právničke o vedľajšiu záhradu a bolo treba zrušiť starú búdu a odpratať roky spílenú čerešňu,“ hovorí Milan. „Aj v pivnici už máme nachystané drevo na zimu. Ešte musím zaskliť terasu a utesniť to silikónom. Vonku bude mínus a my tu budeme mať aj dvadsať stupňov,“ teší sa. Som zvedavá, či v lete využili to, že bývajú v záhrade. Naraz začnú vyratúvať, čo všetko si dopestovali: zemiaky, paradajky, sladkú aj štipľavú papriku, fazuľu. „Nie, že budeš spomínať aj pomaranče,“ uťahuje si z Milana Milan Druhý. Rozprúdi sa debata o pestovaní a Milan je nešťastný, že si nevie spomenúť na meno akéhosi kra, čo kvitne a rodí po celý rok. Potom zasa rozpráva, ako kopal jamu na vodovodné rúry, že bolo treba ísť až na meter

Do Bratislavy prišiel Milan pred necelými tromi rokmi. Vo Zvolene stratil ako stavbár prácu a dúfal, že v hlavnom meste to bude jednoduchšie. Nebolo. „Prišiel som sem, nikoho som nepoznal a nemal som žiadne peniaze. Bolo to začiatkom februára a bola mi zima. Tri dni som nemal čo jesť. Po troch dňoch na ulici už vyzeráte všelijako, začína to byť vidieť aj cítiť... Našťastie som na Račianskom mýte stretol človeka, ktorý mi povedal, kde by som mohol prespávať – na bývalom štadióne Artmedie v Petržalke.“ V tom čase získaval peniaze podobným spôsobom ako väčšina ľudí bez domova – predajom železa aj rôznymi brigádami, no bolo to demotivujúce, pretože za tri týždne práce dostal na zálohu 20 eur. Potom sa dozvedel o dennom centre občianskeho združenia Vagus na Mýtnej ulici. Pravidelne doň začal chodiť v septembri minulého roka. Jeho profesia a pracovitosť sa hodili, pretože denné centrum sa ešte len začalo budovať. „Robil som rôzne opravy, dlažby, stierky, asi dva mesiace som robil len kuchyňu. Všetko som robil, všade som nechal svoje ruky.“ Tento rok už Milanovi ponúkli prácu pri rekonštrukcii kaviarne Dobre&dobré v Starej tržnici. Tiež teda nesie stopy jeho rúk, či skôr svedomi-

Najmladší Najmladším členom chatkovej domácnosti je Adrian. Príjemné teplo, náš rozhovor a prítulná Lusy spôsobili, že zaspal. Keď si to Milan Druhý všimne, stíši hlas. „Adrianko je pracant, keby ste videli, ako dnes pílil drevo! Hovoril som, že bude skoro spať. A pomáha aj bezdomovcom. Ale presne vie, komu nemá dať peniaze. Počul som, ako jednému hovoril: Keby si nepil, tak ti dám, ale vidím, že si pil.“ Všetci sa dívame na spiaceho Adriana a v chatke zrazu nastane akési melancholické ticho. „Ešte to by chýbalo, aby nám ho zobrali, však by som to neprežil,“ dodáva. Mama Erika sa usmieva, teší ju, že Adriana majú radi a vysvetľuje, že k nej chodí len na víkend, a inak je u babky. „Nemôžem ho mať tu. Prišla sociálka a vraj nevyhovujúce bývanie. Keby býval tu, dali by ho do decáku. A čo, s mamou, keď má teplo, jedlo a všetku starostlivosť, mu je horšie, ako by mu bolo tam?“ Do toho sa ohnivo zapojí Milan Druhý: „Sám som Cigáň, ale čo si radšej nevšímajú, ako tí bývajú? Niekedy aj tridsiati spolu, v špine, a nič sa nestane.“ A potom sa dozvieme peknú vec. Potvrdzuje, a ak sa podarí, tak aj overí priateľstvo týchto ľudí. „Chceli by sme si prenajať dvojizbový byt, asi za 400 eur mesačne,“ hovorí Milan. „Všetci spolu by sme ho platili. Aby Adrian mohol byť s mamou a s nami.“ Mohlo by to vyjsť. Veď Milan má takmer stálu prácu, Erika si zarába upratovaním v občianskom združení Vagus a v kaviarni Dobre&dobré a ostatní dvaja Milanovia brigádujú. Milan Tretí, ktorý bol policajt, colník, má aj dôchodok. Hoci počas celej našej návštevy mlčal, teraz súhlasne prikyvuje. Ba vlastne raz sa zapojil, ale len preto aby povedal: „Ja mám rád duchovno, nie tento materiálny svet, tak som radšej skrytý. Ja tu vlastne ani nie som...“

13


Domov ulica

text a foto: jana čavojská

nota bene 162

2014 december

chýba tu bratislavskosť,“ hovorí Sergej s tým, že bratislavskosť chcú vrátiť do uličiek starého mesta práve v Dobre&dobré.

Dlhá cesta Bolo by skvelé, keby bola kaviareň aspoň na nule s príjmami a výdavkami. Podľa ideálneho modelu by časom zarábala na podporu projektov občianskeho združenia Vagus. V tejto fáze – Dobre&dobré otvorili koncom septembra – je však najdôležitejšie, aby si zamestnaní klienti udržali motiváciu. Pre každého z nich je to obrovský skok zo života predtým do zamestnania a bývania. Samozrejme, nešlo to zo dňa na deň. Po vyhlásení pracovnej ponuky sa na pohovor prihlásilo dvadsať ľudí. Sedem z nich prešlo a absolvovalo tréningový program so socioterapeutkou a psychologičkou. Jeden zo šťastnej sedmičky kedysi robil vo výčape, druhý mal skúsenosti z hotela. Iní nič. „Ale skúsenosti s prácou v obsluhe nás až tak nezaujímali, zisťovali sme skôr, ako to naši kandidáti vedia s ľuďmi. Kávu sa predsa naučí nosiť každý. Ťažšia je komunikácia so zákazníkmi,“ vysvetľuje Sergej. Súčasťou tréningového programu bol kurz ku káve, vínam, spôsobu obsluhy. Každý klient dostal ubytovanie na ubytovni, dvaja pracovali aj na prestavbe kaviarne. Tak k nej získali oveľa bližší vzťah, než keby len prišli na hotové. Časť tímu kaviarne a projektu, v strede Sergej Kára.

KAVIAREŇ S NÁDYCHOM STAREJ BRATISLAVY

DOBRE&DOBRÉ ROBÍ DOBRÚ VEC Práca v elegantnej kaviarni sa nám absolútne nespája s ľuďmi bez domova. Práve preto ich bratislavské občianske združenie Vagus v takej kaviarni zamestnalo. „Druhý dôvod bol, že ja a moji kolegovia z Vagusu sme mali ku káve blízko, robili sme v rôznych bratislavských kaviarňach,“ vysvetľuje Sergej Kára. „To je taký fenomén sociálnej práce. Musíš si niekde privyrobiť.“

Stratená bratislavskosť Minulé leto ľudia z Aliancie Stará Tržnica začali s oživovaním tejto štýlovej budovy v centre Bratislavy a organizáciám ponúkli priestory na sociálny projekt. Získali ich Vagusáci. A idea kaviarne bola na svete. Nemá z nej trčať, že tu obsluhujú ľudia bez domova, klienti projektu sociálnych služieb.

14

Jednou vetou to spomína nápojový lístok, to je všetko. Pracujú tu klienti, profesionálni čašníci aj sociálni pracovníci, všetci v rovnakých uniformách. „Zákazníci sa k nám nemajú vracať preto, lebo chcú podporiť náš projekt, ale preto, lebo im je tu dobre,“ hovorí Sergej. Dobre je heslom celej kaviarne. Veď sa aj volá Dobre&dobré. Vymyslel to kreatívec Marek Žibritovský. Vagusáci mu toľko rozprávali o svojom koncepte a ako tu všetko bude slovenské a dobré, že Dobre dobré, slovíčka, ktoré denne povieme stokrát, ho napadli automaticky. Celú kaviareň sa podarilo zariadiť len vďaka podpore širokého okru-

hu ľudí, grantom a sponzorom. Ešte stále je napríklad otvorená možnosť kúpiť si stolík v kaviarni. Za tisíc eur, ktoré Vagus použije na rozvoj svojich projektov pre ľudí bez domova, dostanete na „svoj“ stolík plaketku. Okrem dobrých vecí zo Slovenska a kávy praženej v Bratislave by tu zákazníci mali nájsť pravú rakúsko-uhorskú nonšalantnosť a pohostinnosť. „V kaviarňach v starej Bratislave, Budapešti, Viedni a Prahe mal vzťah k zákazníkovi veľmi vysokú úroveň. Vo Viedni to tak zostalo, u nás už starobratislavské kaviarne ani neexistujú. Sú z nich drahé podniky pre turistov. Ako keby sme zabudli, kde žijeme,

„Zákazníci sa k nám majú vracať preto, lebo im je tu dobre.“ Po tri a pol mesiaci tréningu zostali v hre štyria klienti. Jeden zo sedmičky si našiel inú prácu a ostatní dvaja pochopili, že kaviareň nie je práca pre nich. Tí, ktorí nakoniec v septembri do kaviarne nastúpili, zápasili s rôznymi obavami. Hanbili sa, netušili, ako za niekým prídu a opýtajú sa ho, čo si želá. Báli sa, že zákazníka oblejú alebo že rozbijú pohár. Strach mali aj z toho, že im nebude sedieť pokladňa a peniaze. Rýchlo sa však zabehli a získavajú skúsenosti po boku kolegov-profesionálov.

Spoločenská objednávka Sociálni pracovníci z občianskeho združenia Vagus jasne vidia aj ďalšie úskalia. Ľudia z ulice si prácu hľadajú ťažko. Klasický zamestnávateľ sa navyše nezaťažuje braním ohľadov na ich sociálny kontext. Barmanov a čašníkov z Dobre&dobré zamestnáva Vagus. Pomôže im s každým prípadným problémom, ktorý súvisí s prechodom z ulice do garsónky a každodenného zamestnania. Teraz dostanú klienti prvú výplatu. To znamená, že sa ozvú exekútori pre dlhy z minu-

losti. Ako povedal jeden z čašníkov, dlhy raz „Boli sme na ministerstve financií s konštruktreba splatiť, to je v poriadku. Naše zákony tívnymi návrhmi, aké fungujú aj v iných kravšak reštart ľudí v zlej situácii skôr brzdia, jinách. Odbili nás, že na systémové riešenia neexistuje spoločenská objednávka. Preto ako podporujú. Exekútori môžu zrážať zo mzdy až do sumy 120 eur. Neexistujú dlho- ju teraz urobíme,“ hovorí Sergej. „V decemvé prázdniny a na osobný bankrot človek po- bri v rámci podujatia s názvom Mesiac bez domova venovanému téme bezdomovectrebuje nelogických 2320 eur. Zo 120 eur sa nedá vyžiť. „To je hrozne de- tva môže každý občan podpísať, že si u štámotivujúce. Komu zostane takáto suma, tu objednáva riešenie tohto problému. Uviten radšej odíde zo zamestnania a pracu- díme, či sa potom niečo zmení.“ je načierno,“ myslí si Sergej. „Takto splátky odídu veriteľom raz a potom už nie. TRI VECI, Ak by bol zákon priaznivejší, splácali by KT ZNAMENAORÉ PRE MŇA dlžníci síce po menších sumách, ale dlhoNÁŠ STÔ JÚ DOMO L V KUCH V dobo.“ Spomína prípady, ako klientovi priYNI - sto s manže ročn lkou aleb šla pohľadávka v hodnote 22 eur a poplao kamará ý stôl, kde sa tmi stretn n tok exekútorovi bol 90 eur. Alebo klientov, POCIT - ťa ajeme a porozp eme, rávame. žko ho p o k ktorých najväčší veriteľ je štát – pre dlhy na písať slo torý pri n vami, ale a je keď mám šej práci s ľuďm zdravotnom poistení. Pri tomto systéme sa i bez dom to pocit, e možno ova cítim sť vrátiť ľudia z ulice nemôžu pozviechať. Ekonomicsa na mie e, niečo pe sto, kde ky neaktívny človek pritom stojí oveľa viac PES - keď kné čaká nás viem, že . otvo peňazí – a platíme ich všetci z našich daní. dialo čok rím dvere a aj k eby sa oľvek naša Žofi a sa bud na svete, e tešiť, ž e nás vid Sergej K í. ára


Domov ulica

text: jana čavojská | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 162

2014 december

text a foto: jana čavojská

MAJÚ DLHY, NO NIE SÚ MOTIVOVANÍ HĽADAŤ SI PRÁCU

UMENIE MÁ POTENCIÁL STIERAŤ PREDSUDKY

ZÁKONY DRŽIA ĽUDÍ NA ULICI

KONCERT V NOCĽAHÁRNI

Nadácia Pontis v rámci programu Advokáti Pro Bono už tri roky prepája neziskové organizácie s advokátmi ochotnými pomôcť im bezplatne (pro bono) s potrebami právneho charakteru.

Nízkoprahová bratislavská nocľaháreň Depaul sa 13. decembra zmení na koncertnú halu. Organizátor koncertu MICHAL KAŠČÁK chce takto verejnosti ukázať priestory, v ktorých ľuďom bez strechy nad hlavou zachraňujú život. vote tých, ktorí nemajú strechu nad hlavou. Spojili sme orchester a kapelu Korben Dallas – veľmi sa mi páči, že do takého priestoru príde klasický orchester. Potom zaspieva izraelská kapela LolaMarsh a nakoniec Puding pani Elvisovej. Bezdomovcov bude umelecky reprezentovať Franta Project Divadla bez domova. Takže to pôjde od veľmi vážneho až po zábavný „pudingovský“ koncert a ako ozdoba vystúpi raper, snáď jediný domáci hiphoper, ktorý si môže povedať, že je skutočnou „hudbou ulice“.

adresy. Takéto prihlásenie je však možné len za taxatívne určených podmienok, ktorých splnenie je pre veľké množstvo ľudí bez domova nemožné. Tí majú trvalý pobyt väčšinou nahlásený v nehnuteľnostiach, ktoré už nevlastnia a v ktorých sa nezdržujú. Prihlásiť sa na trvalý pobyt niekde inde však môžu len v prípade, ak ich z pôvodného miesta trvalého pobytu odhlási súčasný majiteľ. Ak to neurobí, neexistuje možnosť, aby sa človek bez domova mohol sám slobodne rozhodnúť, kde bude mať svoj trvalý pobyt. Pre toto ustanovenie zákona, ktoré podmieňuje zmenu trvalého pobytu na obec druhou osobou, sa ľudia ocitajú v akomsi vákuu. Majú sťažený prístup napríklad k úradom práce, zostávajú bez akejkoľvek finančnej podpory v podobe dávky v hmotnej núdzi, bez možnosti využiť služby zamestnanosti, narastajú im dlhy na zdravotnom poistení a znižujú sa možnosti zamestnania sa.“ Tento rok sa advokáti zamerali na koncepčné návrhy riešenia otázky bezdomovectva. V spolupráci so sociálnymi pracovníkmi identifikovali najväčšie problémy, s ktorými sa stretávajú nielen ľudia bez domova, ale aj tí, ktorým z dôvodu nízkych príjmov a vysokých dlhov hrozí, že prídu o bývanie. Je to neefektívne oddlžovanie, chýbajúce modely zamestnávania ľudí bez domova a sťažený prístup k úradom ako dôsledok problémového nahlasovania trvalého pobytu na obec.

Konkurz a vyrovnanie Súčasťou pro bono skupiny sú aj pracovníci nášho združenia, ktorí hľadajú riešenia, ako ľuďom bez domova pomôcť zbaviť sa dlhov. „Oddlženie u nás prakticky nefunguje,“ hovorí advokát Peter Hodál. „Podmienkou využitia oddlženia je ,neúspešné´ absolvovanie konkurzného konania, ktoré sa uskutoční, len ak má dlžník majetok aspoň vo výške 1 660 eur plus financie na zaplatenie preddavku pre správcu konkurznej podstaty.“ Až keď súd zruší konkurzné konanie, môže ísť dlžník do oddlženia. Vďaka tomu u nás inštitút oddlženia využije ročne len pár desiatok ľudí. Tento inštitút samozrejme nerieši situáciu najchudobnejších, je skôr vhodný pre nižšiu strednú triedu, ľudí, ktorí majú nejaký majetok.

16

V Českej republike majú podobný systém, ale s podstatným rozdielom: dlžník prechádza rovno oddlžením. „Je to riešenie pre človeka, ktorý sa vinou nesprávnych rozhodnutí dostal do situácie, že je síce schopný ekonomicky fungovať, ale má také dlhy, že za normálnych okolností ich nemá šancu splatiť. Pri od-

„Pre ustanovenie zákona sa ľudia na ulici ocitajú vo vákuu.“

Aké reakcie podľa vás vyvolá u ľudí nízkoprahová nocľaháreň? Návšteva takého priestoru môže mnohým otvoriť oči. Možno náš koncert pomôže pochopiť tento problém.

Pracovný inkubátor

Občianske združenie Vagus zamestnalo v kaviarni Dobre&Dobré svojich klientov bez domova. Nástupu do práce však predchádzalo tri a pol mesiaca tréningu a zabezpečenie ubytovania. Do práce sa nedá chodiť z ulice. Po určitom období bezdomoveckého života človek stratí pracovné návyky a potrebuje pomoc, aby sa dokázal znovu zapojiť do pracovného procesu. „Naša pracovná skupina navrhuje aj na základe úspešných skúseností zo zahraničia model akéhosi pracovného inkubátora,“ objasňuje Lucia Borovská z Nadácie Pontis. „Pre klientov však dlžení sa v priebehu piatich rokov môže zba- bude motivačný, len ak dostanú za prácu neviť 70 % dlhov za predpokladu, že pravidelný- jakú odmenu a bude im poskytnutá odborná mi splátkami splatí počas daného obdobia sociálna pomoc.“ zvyšných 30 %,“ vysvetľuje Peter Hodál a dodáva, že ide o dlhy nezabezpečené záložným Členmi pracovnej skupiny Advokáti Pro Bono sú: právom. Oddlženie je podmienené súhlasom Martin Provazník (bnt attorneys-at-law), Jana súdu, pričom veritelia sa vyjadrujú k spôso- Štulrajterová (Krivák & Company), Silvia bu realizácie oddlženia. V Česku prejde ročne Belovičová (advokátka), Peter Hodál (White takýmto oddlžením okolo 20 000 ľudí. & Case), Marek Samoš (White & Case), Zuzana Brušková (Hillbridges), Filip Juriš (Hillbridges), Martin Sopúšek (Hillbridges), Alexandra Kto ma prihlási? Sociálny pracovník Ivan Lorenc uvádza príklad Vicová (právnička), Ivan Lorenc (Dobre&Dobré), nevhodnej právnej úpravy, ktorá sťažuje život Sergej Kára (OZ Vagus), Peter Adam (OZ Vagus), ľudí v meste, kde žijú. „Aktuálna právna úprava Peter Kadlečík a Zuzana Pohánková (OZ Proti umožňuje človeku prihlásiť sa na trvalý pobyt prúdu / Nota bene), Miro Jurík (Depaul Slovensko, v obci pobytu, t. j. bez uvedenia konkrétnej n. o.), Nina Beňová (etnologička).

Pozvánka

Prečo bude koncert práve v nocľahárni Depaul? Upozorňovať na problém bezdomovectva v teplom, príjemnom divadle, klube alebo rozhlase nám prišlo nelogické. Chceli sme pozvať ľudí do reálneho prostredia, kde bezdomovci trávia čas. Depaul je nízkoprahové zariadenie. To znamená, že tam prenocujú skutočne každého, aj závislých. Pracovníci tam odvádzajú obdivuhodnú prácu. Ako tieto priestory zapôsobili na vás? Prekvapilo ma, že je to v podstate strohá hala. Je skvelé, že takéto zariadenie existuje. Zároveň je vidieť, že je to veľmi minimalistický koncept. Tí, ktorí pomáhajú, nemajú na to financií nazvyš. Je to však zásadná forma pomoci. Depaul možno vyzerá studeno, ale zachraňuje ľuďom životy. Považujete tému bezdomovectva za dôležitú? S Pohodou máme dlhodobo veľmi dobrý vzťah s neziskovkami, už v roku 1998 sme

ich mali prítomné na festivale. Vďaka témam, ktoré prinášajú, sa menil aj môj život. Dostal som sa k informáciám, o ktorých by som možno ani netušil. S nápadom upozorniť na problém bezdomovectva mesiacom podujatí v Bratislave prišla Nadácia Pontis a veľmi sa mi zapáčil. Je zameraný na chudobných ľudí, ktorí nemajú žiadnu atraktivitu. Existuje veľa oblastí, na ktoré ľudia radi prispievajú, no bezdomovcami nie sú ochotní sa zaoberať. Často počuť názor, že všetci si za to môžu sami, že sú to alkoholici a neprispôsobiví ľudia. Téma bezdomovectva má okolo seba obrovské množstvo predsudkov. Preto je skvelé, že existujú organizácie, ktoré s ľuďmi bez domova pracujú. Program ste zostavovali s ohľadom na tému podujatia? Áno, a zároveň sme chceli, aby to bol výnimočný koncert. Ľudia by na ňom mali stráviť príjemný čas a aj sa niečo dozvedieť o ži-

A vy? Máte konkrétne skúsenosti s ľuďmi bez domova? Keď sme začínali s kapelou hrať, boli sme súčasťou menšinovej komunity. Príslušníci takýchto komunít majú za sebou všeličo a niektorí z nich neskončia najlepšie. S takými ľuďmi som sa stretával odjakživa. Najnovší zážitok mám spred pár týždňov. V Paríži sme si vypili vínko s parížskymi bezdomovcami. Vyšli sme z koncertu a oni nás len tak ponúkli. To je strašne fajn, keď vás niekto neznámy takto ponúkne – hoci aj tým najlacnejším vínom. Paradoxne sme sa bavili o tom, aký je svet úžasný, hoci pre tých ľudí až taký úžasný nebol. Vy zrejme nemáte predsudky. Myslím si, že v podobnej situácii sa môže ocitnúť každý. Aj my. Za každým človekom je príbeh. Nepoznáme ho, preto by sme nemali toho človeka odsudzovať a pohŕdať ním. Nevieme, čo má za sebou. Myslím si, že umelecké aktivity majú potenciál stierať predsudky. Predsudky sú jedna z najhorších vecí.

Doma dobre Koncertom Doma dobre sa 13. decembra zakončí Mesiac bez domova, zatiaľ je plánovaný na čas od 14.00 do 17.45 hod. Michal Kaščák koncert organizuje spolu s Nadáciou Pontis priamo v Nocľahárni sv. Vincenta de Paul na Ivanskej ceste 32. Vstupné na koncert je dobrovoľné, výťažok bude venovaný na projekty pomoci ľuďom bez domova.

17


Doma dobre

text: petra nagyová | foto: nadácia pontis

nota bene 162

DOBRÝ NÁPAD MÁ UŽ ŠTYRISTO ROKOV

VEČERA, KTORÁ POMÔŽE MNOHÝM Je streda večer a u Moniky je rušno. V obývačke sa zišlo desať ľudí – kolegovia, známi, priatelia. Nie všetci sa poznajú, ale nadchli sa dobrým nápadom – benefičnou večerou pre ľudí bez domova. „Pozvala som k sebe priateľov, s ktorými sa cítim dobre a ktorí sa rozhodli pomôcť iným ľuďom v núdzi. Nejde o to, aby sa môj stôl prehýbal najvyberanejším jedlom,“ vysvetľuje Monika, ktorá nám pripravila cviklovo-syrový koláč, tekvicovú polievku, čerstvo upečený chlieb a tvarohový mrežovník. Monika pracuje ako manažérka a nedávno ju oslovil známy, či by nechcela podporiť dobrú vec. Pozval ju k sebe na benefičnú večeru a nápad ju nadchol. Hostia prispejú hostiteľovi akoukoľvek čiastkou, ktorú ten následne cez www.DobraKrajina.sk poukáže na pomoc ľuďom bez domova. Odkedy sa nápad s večerami zrodil, šíri sa ďalej. V Bratislave už bolo 20 benefičných večerí Doma dobre. Dokonca sa presúvajú aj do zahraničia. Martina žije v Londýne a na víkend pri-

18

cestovala na návštevu za Luciou, ktorá sa presťahovala do Bratislavy z východného Slovenska. Chudoba Lucii nie je cudzia – o hladových dolinách či ľuďoch bez práce by mohla hovoriť dlho. Martina bola jej nápadom milo prekvapená: „V piatok večer začali zvoniť pri dverách ľudia. Lucia pozvala priateľov a hostila nás rizotom, fazuľovým šalátom a jablkovou štrúdľou.“ Myšlienka benefičnej večere sa Martine zapáčila natoľko, že sa rozhodla organizovať ju aj za hranicami Slovenska.

Ľudí bez domova stále pribúda Myšlienka organizovania benefičných večerí Doma dobre vznikla dávno, takmer pred štyrmi storočiami. Už v roku 1617 sv. Vincent de Paul organizoval v Paríži večere, na ktorých

rozprával o pomoci núdznym. Ľudia mu chceli pomôcť, a tak po každej večeri dostával dary na podporu práce v nemocniciach pre opustené deti či pomoc obetiam vojny. V Bratislave, na kraji mesta, funguje nízkoprahová nocľaháreň, ktorá je pomenovaná po sv. Vincentovi de Paul. Tam vznikol aj nápad oživiť jeho charitatívne večere medzi bežnými ľuďmi a podporiť prácu organizácií, ktoré nezištne pomáhajú ľuďom bez domova. Hranica medzi chudobou a životom na ulici je veľmi tenká. Život ľudí v núdzi mnohokrát skomplikovali udalosti, ktoré môžu stretnúť každého z nás: rozvod, dlhy – v kombinácii s nezamestnanosťou či chorobou môžu viesť až k strate domova. V súčasnosti bezdomovectvo ohrozuje čoraz väčší počet chudobných ľudí.

2014 december

Nezávislé odhady odborníkov, ktorí pomáhajú ľuďom bez domova v Bratislave, hovoria, že len v hlavnom meste prežíva 4 000 ľudí, ktorí nemajú domov. Nemajú kde bezpečne prenocovať, vykonať osobnú hygienu, nedostanú potrebnú zdravotnú starostlivosť. Bojujú s nedostatkom pracovných príležitostí a tiež možností nájsť si cenovo dostupné bývanie. Riešenie problému bezdomovectva sa odsúva na okraj a nevyčleňujú sa dostatočné prostriedky na vytváranie služieb pre ľudí, ktorí stratili strechu nad hlavou.

Večera so susedmi, obed s priateľmi, raňajky s rodinou alebo olovrant s kolegami? Nie je dôležité, akú formu si hostiteľ zvolí. Kreativite sa medze nekladú. „Podstatné je, že ide o spoločný čas strávený pri jedle s rodinou, priateľmi, manželom, priateľkou, deťmi a že spoločne symbolicky darujú ľubovoľnú sumu. Aj takýmto

„Bezdomovectvo sa nás týka, aj keď nám je doma dobre.“

Jedna večera robí veľké veci „Chceme, aby počas Mesiaca bez domova ľudia symbolicky venovali jednu svoju večeru ľuďom, ktorí domov nemajú,“ hovorí Anka Podlesná z Nadácie Pontis. „Nejde o darovanie jedla, ale o darovanie ľubovoľného finančného príspevku, ktorý hostiteľ poukáže cez Dobrú Krajinu organizáciám. Všetky dary rovnakým dielom prerozdelíme medzi štyri neziskové organizácie, ktoré dávajú v Bratislave šancu ľuďom bez domova prežiť a vrátiť sa do normálneho života. Medzi nimi nízkoprahovú nocľaháreň Depaul Slovensko na Ivánskej ceste, denné integračné centrum Domec, predajcov časopisu Nota bene a hercov z Divadla bez domova, aby mohli ďalej plnohodnotne tvoriť,“ vysvetľuje. Na Dobrej Krajine pomaly pribúdajú príspevky od ľudí, ktorým osudy druhých nie sú cudzie.

spôsobom vyjadria podporu myšlienke, že bezdomovectvo sa nás týka, aj keď je nám doma dobre, a vyzvú svojich priateľov, aby tak urobili aj oni.“ Túžbou nadšencov z Nadácie Pontis je, aby sa podarilo usporiadať aspoň 300 symbolických večerí pre ľudí bez domova. „Veríme, že sa myšlienka bude šíriť nielen v Bratislave, ale aj po celom Slovensku,“ dodáva Anka Podlesná. Bezdomovectvo sa nás všetkých týka. Aj keď je nám doma dobre. Usporiadaním jednej večere môže ktokoľvek bojovať s predsudkami a nahlas vysvetliť priateľom, susedom, rodine či politikom, aká tenká je hranica medzi chudobou a životom na ulici. Aké ľahké je nezvládnuť dnešné tempo doby, zadlžiť sa, ochorieť alebo jednoducho nemať rodinu a z detského domova ísť priamo na ulicu.

Čo môžete urobiť • Pozvite svojich priateľov, známych, susedov na večeru alebo si urobte večeru so svojou rodinou.

• Povedzte im, že podporujete ľudí bez domova

a radi by ste symbolickou večerou prispeli na organizácie, ktoré sa venujú ľuďom bez domova. • To, čo sa vám počas večere podarí vyzbierať, darujte cez www.DobraKrajina.sk na #domadobre. • Svojím príspevkom podporíte nízkoprahovú nocľaháreň Depaul Slovensko na Ivanskej ulici, denné integračné centrum Vagus, zamestnanie pre predajcov časopisu Nota bene a divadelné predstavenia s hercami bez domova – Divadlo bez domova. • Pri večeri sa môžete aj odfotiť a zdieľať vašu spoločnú fotku na sociálnych sieťach s hashtagom #domadobre. Vyzvite aj ďalších, aby sa pridali a urobili podobnú večeru ako vy. • Každý, kto prispeje, dostane pozvanie na festival Doma dobre.

Festival Doma dobre Ľudí bez domova podporuje aj hudobník Michal Kaščák, ktorý v sobotu 13. decembra v nízkoprahovej nocľahárni Depaul Slovensko na Ivanskej ceste v Bratislave organizuje s Nadáciou Pontis a ďalšími organizáciami festival Doma dobre. Každý si tak môže vyskúšať, akú dlhú cestu musí v zime merať človek v núdzi až na kraj mesta.

19


Domov svet

text: mira foffová

nota bene 162

ČÍM VÝSTREDNEJŠÍ VÝSLEDOK, TÝM LEPŠÍ OBCHOD

UMENIE NA KOLESÁCH Pešaváru na pakistansko-afganskom pohraničí dominuje sivá. Šeď sa valí z výfukov, mieša sa s prachom a halí všetko do dusivého závoja. No netreba sa domnievať, že jediným spestrením tohto kúta sveta sú bledomodré burky. Štrnganie reťazí preráža monotónny hluk uli- tajú liany obsypané ohnivočervenými kvetmi ce. Sú privarené o podvozok a pri jazde sa divo a nezastavia sa ani pred oknami. Okrem toho hompáľajú zo strany na stranu. O niečo ne- je okrášlený umelými kvetinami, zrkadielkaskôr zachytím aj cinkanie rolničiek a vzápätí mi, girlandami, vlajočkami, odrazkami, blikasa ozve klaksón, za ktorý by sa nehanbila ani júcimi farebnými svetlami a vrtuľkami. Volokomotíva. Ale to už autobus vyrazí z nepre- dič pri mojom úžase zažiari hrdosťou, kývne hľadnej zákruty a v plnej rýchlosti tesne mi- pomedzi prepelice nalepené na čelnom skle nie skupinu robotníkov. Je pokrytý pestrofa- a v momente, keď ma míňa, zatrúbi znovu rebnými maľbami rýb a vtákov, cez ne preras- – tentokrát ako policajná siréna. Neuveriteľ-

20

ný voz odhrkoce v obláčiku vlastného smogu a mne sa točí hlava, akoby som za pár sekúnd vyskúšala všetky kolotoče v zábavnom parku.

Overené Bedfordy Výzdoba, pri ktorej by náš dopravný inšpektorát ostal v nemom zdesení, vyzerá ako umelecký protest avantgardnej skupiny. V Pakistane je to však celkom bežná ukážka ľudovej

2014 december

zručnosti. Väčšina tovaru pre 186 miliónov obyvateľov sa po tridsiatejšiestej najrozľahlejšej krajine sveta rozváža prostredníctvom nákladných aut. Tie všetky majú aspoň minimálny dekor. Okrem toho sa podľa vkusu a finančných možností majiteľov zdobí všetko od autobusov až po vozíky pouličných predavačov. Hovoríme teda o stovkách tisícov diel, z ktorých každé je ručne vyrobený unikát. Ahmed Khan vlastní autodielňu na predmestí, blízko afganského utečeneckého tábora. Na dvore už čaká niekoľko nových dodávok na svoj prvý zákrok: najprv ich obnažia až na železnú konštrukciu, pridajú nápravu pre takmer dvojnásobnú nosnosť a zdvihnú bočnice pre väčší objem. Momentálne je však hlavným bodom programu staručký Bedford, ktorý prišiel len do „salónu krásy“. Dedičstvo britskej postkoloniálnej éry – Bedfordy – sú stroje, ktoré odvezú čokoľvek kamkoľvek a za svoj dlhý pracovný život prejdú niekoľkokrát znovu-

zrodením do novej podoby. Pevné miesto na trhu majú tiež Nissan, Isuzu a Hino, Pakistanci však nedajú dopustiť na overenú značku, a to aj dvadsaťtri rokov po ukončení jej výroby.

Zasľúbené krajinky Tento konkrétny voz je papierovo z konca 70. rokov, ale na šrotovisko dejín sa stále nechystá. „Ani šasi už na ňom nie sú originálne,“ smeje sa Khan, „z pôvodného auta ostalo asi len toto,“ ukazuje mi vyleštené písmenká z názvu značky. Kým ich znovu zabalí do handry, párkrát ich láskyplne otrie. Ešte chvíľu potrvá, než poputujú späť na svoje čestné miesto, pretože bedford podstupuje kompletnú renováciu. Plechové dvere na oboch stranách už vymenili za nové – poskladané z drevených vyrezávaných panelov, prilepená je aj väčšina dekorácií. Čačky akoby presiakli cez chýbajúce čelné sklo až dnu. Kabína sa zvnútra leskne ako zbojnícka jaskyňa a umelé kvety visia

v strapcoch zo stropu. Jediné, čomu nikto nevenoval pozornosť, sú sedadlá. Posádka sa bude musieť uspokojiť s doskami zakrytými koberčekom, pri stave pakistanských ciest ozaj bolestivá vyhliadka do budúcnosti. Štafetu teraz prevzali maliari. Pomocníci už pripravili majstrovi „plátno“ nanesením bielej v niekoľkých vrstvách. Farba je syntetický email, a teda každý ďalší náter schne o niečo dlhšie. V prašných podmienkach nie je jednoduché udržať ho naozaj biely až do konca prác. Boky auta sa môžu skladať z jediného výjavu, často akéhosi obrazu zasľúbenej krajiny, ktorú si šofér želá vidieť zo svojho okna na cestách, alebo z mozaiky hôr, zvierat a pasáží z koránu, prepletenej florálnymi motívmi. Detaily svojou precíznosťou pripomínajú budhistické mandaly. „Maľujeme podľa fotiek alebo sa snažíme vytvoriť dielo v súlade s predstavami. Čím výstrednejší výsledok, tým lepšie pre obchod,“ vysvetľuje Khan svoju stra-

21


nota bene 162 INZERCIA

tégiu. „Samozrejme, kladieme dôraz aj na kvalitu prevedenia, tak je isté, že si chlapi odovzdajú odporúčania tiež medzi sebou.“

V mene Božom

ale na to som si už zvykla. Je vlastne prirodzené, že v Pakistane si ho ani taká svetská a úžitková záležitosť ako tuning nemôže dovoliť obísť. V osobnom chráme, ktorý si každý šofér vozí nad hlavou, býva často vyobrazovaná Kába – posvätný čierny kameň vmurovaný do svätyne v Mekke – alebo niektorá z najdôležitejších mešít. Pešavár je však preslávený svojou kaligrafiou. „Obľúbené je najmä meno Proroka Mohameda, nech je mier s ním, alebo jedno z deväťdesiatichdeviatich mien Alaha.“ Sprievodca pokračuje zoznamom Božích prívlastkov v arabčine, jazyku, ktorým síce nerozpráva, ale za to v ňom vie odrecitovať celé kapitoly Koránu. Necháva sa trochu uniesť a ja si nie som istá, ako ho zastaviť.

Pri veľkých vozových parkoch môže mať majiteľ požiadavku na farebnú kombináciu alebo logo, no býva dobrým zvykom ponechať šoférom voľnú ruku pri dizajne druhých domovov. Každý región je unikátny svojou výzdobou a vodičov vkus väčšinou prezrádza jeho pôvod. Hoci Karáči je najväčším mestom a jediným námorným prístavom, a teda má najviac autodopravy aj dielní, mnohí neváhajú precestovať niekoľko tisíc kilometrov, aby zverili svojho miláčika do správnych rúk. Pešavár je známy svojou výzdobou z dreva, Balúčistan ornamentálnymi mozaikami, Ravalpindi geometrickými vzormi a nadmerným používaním plastových ozdôb a Sind sa špecializuje na dekorácie z ťavích kostí. No nie je to len tak, že auto stačí okúpať vo farbách dúhy a oblepiť všetkým, čo ostalo z folklórnych slávností. Tematika dekorácií jednotlivých častí vozidla je kánonicky Prerábka za štyri tisícky daná. „Tadž je najvýznamnejšie miesto na Na pomoc mi príde majiteľ dielne. Zmení aute,“ pustí sa do vysvetľovania môj tlmoč- predmet rozhovoru na kriket, ktorý tu v dôník, „pretože viera je najdôležitejšia súčasť na- ležitosti príliš nezaostáva za islamom. „Imšich životov.“ Slovo je prevzaté z perzštiny, kde ran Khan je národný hrdina,“ ukáže na zatiaľ znamená „koruna“ a spojler nad kabínou vodi- prázdny kruh na zadnom paneli auta, kde sa ča presne tak aj vyzerá – ako prezdobený krá- bude vynímať podobizeň. Hoci odkedy ako kaľovský šperk obsypaný trblietkami, mozaikami pitán doviedol v roku 1992 Pakistan k víťaza symbolmi vtákov na dvoch poschodiach. stvu svetového pohára, pretieklo už hodne „Toto je Bismillah,“ moju pozornosť obráti vody, jeho portréty stále brázdia celú krajinu. k arabskej kaligrafii na ústrednom mieste. „Už sme maľovali aj bolywoodskeho herca „Znamená to ,v mene Božom´, to je správny Shah Rukh Khana, speváka Fateh Ali Khana spôsob, akým má moslim začať každú prácu.“ a prezidenta Ayub Khana,“ vymenúva Ahmed Naša debata sa rýchlo zvrtne na náboženstvo, ďalších svojich slávnych menovcov. Na ces-

„Vodič dupne na plyn, privrie oči a zdvihne ruky v modlitbe.“

22

tách sa teda pohybuje kaleidoskop postáv z verejného života krajiny, ktorý je relatívne presnou štatistikou ich obľúbenosti. Vzhľadom k tomu, že pri nakladaní a vykladaní tovaru sa táto časť vozidla rýchlejšie ničí, častejšia obnova odzrkadľuje aktuálne preferencie. Zatiaľ čo vpredu je vážna tvár, ktorú vodič dôstojne ukazuje svetu, autám za sebou vystavuje svoju osobnosť. Okrem vlastnej celebrity si nad zadným nárazníkom vozí krátku báseň alebo výrok, ktorý je mu ušitý na mieru. Väčšie dielne v Karáči dokonca poskytujú servis dvorných básnikov, v tých ostatných sa treba uspokojiť so sentimentalitou maliara. Kompletná prerábka nákladného auta stojí približne 4 000 eur a tímu ľudí trvá päť až osem týždňov. Asi len štvrtina celkovej sumy je vynaložená na dekoráciu, práve tá však majiteľom neposkytuje žiadne priame finančné výhody. Tento obnos predstavuje vodičov ročný plat, je teda ťažko pochopiteľné, že autá ju podstupujú každých dva až päť rokov. Najvyššiu položku však tvorí modifikácia vozidla. Ako uvádzajú J. L. Hine a A. S. Chilver vo svojej výskumnej správe pre Transport and Road Research Laboratory (britské Laboratórium na výskum transportu a ciest), najčastejšie sa posilňuje podvozok, nápravy a ich odpruženie, ráfy kolies a pneumatiky. Správa je stará skoro štvrťstoročie, ale jej závery sú stále aktuálne: jediným cieľom úprav je posilnenie nosnosti vozidiel, nie ich rýchlosti alebo bezpečnosti, preto sa pri zvýšenej záťaži nepočíta s upravením výkonu motora ani účinnosti bŕzd.

Handra proti urieknutiu Späť do hotela sa doveziem v autorikši, asi najnebezpečnejšom dopravnom prostriedku na miestnych komunikáciách. Okrem toho, že je stiesnený, vratký a hrozí v ňom priotrávenie sa oxidom uhoľnatým (preto je už oficiálne zakázaný), medzi posádkou a zúrivou premávkou je iba tenký plech s ostrými hranami. Kým sa vyhrabem von s rastúcou hrčou na kolene a natrhnutou košeľou, opýtam sa šoféra, čo znamená neónový nápis na jeho čelnom skle. „Masha Allah, Boh to tak chcel,“ pobavene na mňa pozrie a neobťažujúc sa s vydávaním, zmizne v prúde aut. Ako neposlušný chvost za ním vlaje čierna handra, o ktorej si myslí, že ho ochráni pred urieknutím. Náboženstvo sa tu mieša s poverčivosťou a muži pracujúci v sektore dopravy, ktorý si ročne vyžiada viac ľudských životov ako boj s terorizmom, sa snažia zabodovať na oboch frontoch – sakrálne symboly dopĺňajú talizmanmi: farebnými šatkami, kravskými rohmi, jačími chvostmi a dokonca kuracími pazúrmi. Veru tak, viera vo vyššiu moc je tu absolútna, a preto sa na úzkych cestách a nad okrajmi zrázov najčastejšie stretnete s tým, že vodič dupne na plyn, privrie oči a zdvihne ruky v modlitbe.


2014 december

text: elena akácsová | ilustrácia: klaus lempelman

INZERCIA

Proti srsti

CHCETE ZVÍŤAZIŤ? POZVITE SI SÚPERA DOMOV!

VÝHODA DOMÁCEHO IHRISKA Doma je doma, nielen na Vianoce. Doma sa cítime sebaistejšie a tvorivejšie, svoje teritórium si bránime zubami nechtami. Na domácej pôde častejšie vyhrávame. Vedci zisťujú prečo, a aké to má dôsledky. Počas nedávnej volebnej kampane v našej štvrti vymyslela úradujúca starostka zaujímavý trik ako osloviť voličov. Na Dušičky poslala od dverí k dverám milé dievčatá, aby s balíčkami belgických bonbónov rozdávali jej volebný program. Taký obrátený Halloween. Nie „trick or treat“, teda daj sladkosť, inak ťa začarujem, tu ma spolu so sladkosťou mala asi očariť jej volebná agitka tak, že ju pôjdem voliť. Lenže to vôbec nefungovalo. Keď mi dievča nesmelo podávalo balíček, ustúpila som prudko, akoby mala v ruke jed, povedala nie, ďakujem, neprosím, a rýchlo zavrela dvere. Ešte horšie dopadli dievčatá u susedy, inak veľmi milej osoby, ktorá sa na obe rozkričala, čo si to dovoľujú otravovať s politikou ešte aj v dome, a vôbec, kto ich sem pustil. Ďalší susedia z chodby už vôbec dvere neotvorili. Vrátila som sa celá vystresovaná k počítaču, k rozpísanému článku o správaní sa na domácom ihrisku a uvedomila si, že ja som si to svoje práve celkom inštinktívne ako správny teritoriálny živočích uhájila. Aj keď nie je všetko také jednoduché, ako sa zdá. Toby Moscowitz a Jon Wertheim (autori knihy Scorecasting: The Hidden Influences Behind How Sports Are Played and Games Are Won) sa trošku povŕtali vo výsledkoch rôznych amerických športových líg viac ako sto rokov dozadu a potvrdili, že domáce mužstvá vyhrávali a stále vyhrávajú častejšie ako hostia, v niektorých ligách takmer 70 percent zápasov. Laicky sa to vysvetľuje morálnou podporou davu fanúšikov, ale aj lepšou znalosťou domáceho terénu, alebo tiež výhodou domácej stravy aj postele. Moscowitz a Wertheim zozbierali ďalšie dáta, aby tieto vysvetlenia otestovali. Výsledok ich prekvapil: môžu za to rozhodcovia. Nie, nie sú podplatení, ako vás možno v prvom momente napadlo. Oni nadŕžajú domácim bez toho, žeby si to vôbec uvedomovali. Jednoducho sa nechajú strhnúť atmosférou, a keď rozhodnú v prospech domácich, napríklad im pridajú minúty alebo potrestajú súpera, blaží ich pocit, že urobili radosť toľkým ľuďom naraz. Thomas Dohmen, ktorý skúmal nemecké ligy, dokonca zistil, že menej výhod dávajú rozhodcovia domácim mužstvám, ak je na štadióne

okolo ihriska bežecká dráha. Vtedy je odstup od publika väčší. Čím bližšie však sedia fanúšikovia, tým ovplyvniteľnejší sú rozhodcovia. Inšpirovaní úspechom ruských športovcov na olympiáde v Soči (získali najviac medailí – 33, aj najviac zlatých – 13) sa na tvrdenia o výhode domáceho ihriska pozreli aj americkí psychológovia Mark S. Allen a Marc V. Jones. K predošlým zisteniam o úprimne nadŕžajúcich rozhodcoch pridali fakt, že aj bez publika vyhrávajú častejšie domáci športovci. Pripísali to skutočnosti, že výkon zhoršuje cestovanie. Dokonca našli štúdiu, ktorá to vyčísľuje – každé prekonané časové pásmo súpera dáva domácim o 20 percent vyššie šance na úspech. Navyše je tu ešte evolúcia a náš prirodzený pud ochraňovať svoje teritórium. Jedna zo štúdií namerala domácim hráčom vždy vyššiu hladinu testosterónu ako na tréningu alebo na cudzom ihrisku. Testosterón pomáha zvyšovať fyzickú agresiu a motiváciu súťažiť – a v konečnom dôsledku vyhrávať. Ale pozor, domáce ihrisko aktivuje u hráča aj viac kortizolu, stresového hormónu. Ten zas spôsobuje, že hráči začnú vedome kontrolovať automatické reakcie. Vedomé reakcie v športe nikdy nie sú také rýchle a presné ako tie podvedomé, nadrilované dlhoročným tréningom. Nielen športovci profitujú zo silnej ľudskej potreby ovládať svoj priestor. Podľa Poa Bronsona a Ashley Merrymanovej, autorov knihy Top Dog: Science of Winning and Losing, ak vyjednávate na domácej pôde, máte 160 percentnú šancu uspieť. Ak teda žiadate šéfa o zvýšenie platu, dotiahnite ho do svojej kancelárie. Ak pracujú dva tímy na jednom projekte, tak s väčšou pravdepodobnosťou smotanu zlízne tím, ktorý vo svojej zasadačke hostil kávou a chlebíčkami ten druhý. Ak aktivujeme svoju teritoriálnosť, stávame sa aktívnejšími, konkurencieschopnejšími, motivovanejšími, tvorivejšími, ale aj agresívnejšími, ako náhle zacítime potenciálne ohrozenie. Domáce ihrisko sa jednoducho počíta, nech už je to byt, kancelária alebo len vlastný kút v izbe. Chráňme si ho, budujme a šperkujme, je to miesto, kde sa z nás stávajú víťazi.

„Chráňme si domáce ihrisko, je to miesto, kde sa z nás stávajú víťazi.“

25


Portrét

text: peter michalík | foto: magg.is

nota bene 162

2014 december

V období hlbokej hospodárskej krízy však stálo hlavné mesto Islandu pred mnohými existenčnými výzvami. Medzi tie najzásadnejšie patrila napríklad záchrana spoločnosti Reykjavík Energy, ktorá sa v období krízy ocitla tesne pred bankrotom. Zdroje bolo potrebné prerozdeľovať zodpovedne a uvážlivo a v tejto ambícii Gnarr ukázal prekvapivé odhodlanie, hoci informácia o možnom krátení financií pre sociálny program pre mladistvých, ktorý svojho času pomohol aj jemu samému, sa skončila slzami na verejnosti. Do zabehnutého chodu úradu Gnarr zásadným spôsobom nevstupoval, činnosť inštitúcie vyživovala práca profesionálnych úradníkov. Tvár komunálnej politiky však ovplyvňoval viacerými symbolickými gestami a pre svet politiky netypickou komunikáciou. Nezanedbateľným vkladom bola najmä vysoká miera úprimnosti, ktorú Gnarr do vedenia radnice vniesol: Na zvedavú otázku novinára neváhal starosta hlavného mesta Islandu odpovedať pravdivo a stručne – neviem.

RECEPT JÓNA GNARRA PRE KOMUNÁLNU POLITIKU

VIAC PUNKU, MENEJ PEKLA! Ako môže vyzerať mesto, ktorého spravovanie zveria obyvatelia komikovi, anarchistovi a punkovému hudobníkovi? Štyri roky po zvolení Jóna Gnarra za starostu Reykjavíku je možné dať odpovede aj na ďalšie otázky. Koľko ľahkosti a zábavy sa dá preniesť z recesistickej predvolebnej kampane politického diletanta do fungovania dôležitej štátnej inštitúcie? Kedy sa pri správe vecí verejných „sranda“ definitívne končí? Do akej miery môže narušiť bojovník proti establišmentu integritu politického systému a aké je riziko, že systém naruší jeho?

Psychiatrické diagnózy Vysoko nepravdepodobný politický scenár sa naplnil v roku 2010 – recesistická, anarcho-surreálna Najlepšia strana vyhrala komunálne voľby na Islande a jej predseda sa stal starostom hlavného mesta krajiny. Pôvodný zámer – vniesť do politického života ekonomickou krízou zmietanej krajiny viac zábavy, sa tak podarilo naplniť v absolútnej mierke. Zvolenie Jóna Gnarra – excentrickej postavy islandskej televíznej a hudobnej kultúry – do čela hlavného mesta šokovalo celý svet a zdá sa, že v nemalej miere to šokovalo aj samotného Gnarra. Ako spomína vedúca kampane Najlepšej strany Heida Helgadottir, Gnarrova predstava o fungovaní politiky bola – mierne povedané – neúplná: V prvých fázach príprav bolo potrebné ozrejmiť predsedovi rozdiel me-

26

dzi parlamentnými a komunálnymi voľbami, ako aj naznačiť, aký druh práce čaká na starostu hlavného mesta po nástupe do úradu. Pohľad do Gnarrovho životopisu túto neinformovanosť uspokojivo vysvetľuje: Skutočnosti, že vizitka s jeho menom bude jedného dňa visieť na dverách vysokého politického úradu, v ňom nenasvedčuje vôbec nič. Psychiatrické diagnózy, problematické štúdiá, pôsobenie v kultúrnom undergrounde. Nečudo, že jeho zvolenie do čela radnice vyvolalo zdesené reakcie takmer celého islandského politického establišmentu.

Prekvapivé nasadenie O nepriateľov naprieč politickým spektrom mal Gnarr postarané ešte pred nástupom do úradu. Na druhej strane tu však bol jasný výsledok legitímnych komunálnych volieb, hoci zisk 34,7 percent pre Najlepšiu stranu predpokladal vytvorenie koaličnej vlády. Očakávania voči potenciálnym partnerom boli zadefinované jasne: spolupráca môže fungovať len s tými, ktorí majú napozerané všetky série Gnarrovho obľúbeného seriálu The Wire. No, ako to už v politike býva, ani táto požiadavka sa v konečnom dôsledku neobišla bez istej miery kompro-

misu: predseda islandskej sociálno-demokratickej strany v čase podpisu koaličnej zmluvy seriál nevidel, no sľúbil, že si ho napozerá. Napriek skepse, vyplývajúcej z predstavy politického nováčika vo vysokej riadiacej funkcii, sa Gnarr ujal kormidla s prekvapivým nasadením. Za základný problém fungovania radnice označil protekcionizmus a rodinkárstvo. Ako výraz úprimného odhodlania zmeniť tieto pomery možno vnímať nenaplnené očakávania pred-

„Človek, ktorý nedokončil strednú školu, podal pozoruhodný výkon.“ staviteľov kultúrnej obce, ktorí predpokladali, že so zvolením „ich“ človeka prichádzajú zlaté časy. Pohľad zvonku odkryje, prirodzene, najmä excentrickú stránku Gnarrovho pôsobenia: šialené kostýmy na Gay Pride, nonkomformné odkazy a fotky na sociálnych sieťach či absurdné predvolebné sľuby – ako bezplatné osušky na mestských kúpaliskách alebo zaobstaranie ľadového medveďa do miestnej ZOO.

Nemám potuchy Dnes je už Jón Gnarr bývalým starostom Reykjavíku. Záver jeho pôsobenia na čele radnice však nie je spojený s nevôľou miestneho „elektorátu“, ale dôsledkom vlastného rozhodnutia: nekandidovať. Bol to možno práve tento postoj, verejne deklarovaný pár mesiacov pred voľbami, ktorý Gnarra oslobodil od nutnosti zaliečať sa voličom populárnymi opatreniami. Prieskumy verejnej mienky pritom Gnarra favorizovali aj v komunálnych voľbách v roku 2014. Samotný fakt, že Jón Gnarr vydržal v kresle starostu Reykjavíku celé jedno funkčné obdobie, je však popri absurdnosti celého jeho politického príbehu pozoruhodný ešte aj z iného dôvodu – dokončiť mandát totiž nie je v hlavnom meste Islandu nijakou samozrejmosťou. Za posledné tri desaťročia sa to podarilo len dvom starostom. Tretím bol práve Jón Gnarr. Na človeka, ktorý nedokončil strednú školu, vskutku pozoruhodný výkon. Z populárneho islandského komika sa medzičasom stala globálna celebrita. Oslavné odkazy na Gnarrovu adresu vyslovovali hviezdy alternatívnej hudby (Björk), pop-music (Lady Gaga), ale aj predstavitelia akademického sveta (Noam Chomsky). Po uplynutí mandátu prijal Gnarr ponuku pôsobenia na Rice University a odsťahoval sa s rodinou do amerického Texasu. Podobne, ako už mnohokrát predtým, do jeho životných plánov zasiahla nepravdepodobná, no príťažlivá okolnosť. Len pár týždňov pred skončením vo funkcii starostu Reykjavíku totiž na otázku novinára – čomu sa bude venovať po dovŕšení mandátu – odpovedal po svojom: Nemám potuchy. Autobiografická kniha Jóna Gnarra Ako som sa stal starostom Reykjavíku a chcel zmeniť svet nedávno vyšla vo vydavateľstve Artforum.

text: adam znášik

OBČIANSKY AKTIVIZMUS JE COOL AJ NA SLOVENSKU

HORŠIE TO UŽ BYŤ NEMOHLO Jón Gnarr sa rozhodol založiť stranu a stať sa primátorom v čase najhlbšej hospodárskej krízy svojej krajiny. Politickú kampaň spustil len šesť mesiacov pred komunálnymi voľbami a stal sa primátorom. Ako je to možné? O politike nevedel profesionálny komik Jón Gnarr nič a celý nápad vznikol pôvodne ako skeč do zábavnej show. Jeho Najlepšia strana sľubovala všetko možné aj nemožné – od ľadového medveďa v reykjavíckej zoo až po osušky zdarma v mestských kúpeľoch. Jón Gnarr a jeho strana voľby vyhrali a stala sa z neho globálna superstar. V týchto dňoch vychádza jeho kniha o tom, ako sa stal primátorom Reykjavíku a chcel zmeniť svet. Logicky sa natíska otázka, či je také niečo možné aj na Slovensku a či to môže fungovať. Odpoveď znie áno – pri zhode niekoľkých zásadných okolností.

Už je zle Gnarrov úspech bol kombináciou totálnej krízy dôvery voči tradičným stranám a politikom, jeho charizmou a neobvyklým spôsobom komunikácie. Voliči sa rozhodli, že to risknú. Horšie to už podľa nich byť nemohlo. Presadiť sa vo veľkej politike je komplikované a dosť drahé. To však neplatí o komunálnej politike, kde kandidátom stačí menší počet hlasov a náklady na kampaň sú len zlomkom celoštátnych. A na to, aby ľudia komunálnych politikov neznášali, netreba ani globálnu hospodársku krízu. Stačia špinavé ulice, ocikané stanice, čierne stavby, vyrúbané stromy a nejaký škandálik. Navyše, rozmach internetu spôsobil, že aj komunálna politika je niečo, čím ľudia denne žijú a píšu nasrdené statusy na sociálne siete.

Občiansky aktivizmus Už aj na Slovensko dorazil trend, že angažovať sa vo verejných veciach je „cool“. Občiansky aktivizmus už nie je o čudných, zle oblečených ľuďoch, ktorí bojujú proti pokroku. Stal sa atraktívnou aktivitou, ktorej súčasťou sú drobné environmentálne „zlepšováky“ v susedských komunitách, kultúra, ktorú si ľudia organizujú sami, ale aj špinavá robota, ktorú je vidieť a ukazuje zdvihnutý prst verejným obstarávačom údržby. Občiansky aktivista je napríklad manažér z korporácie, akčná mamina na materskej alebo predavač z miestnych potravín, ktorého štve, že si nie je kde oprieť bicykel.

Líderstvo Väčšina takýchto aktivít sa môže stať reálnou a funkčnou politickou kampaňou a ich lídri lídrami zmeny. Ľudia sú ochotní počúvať ich a ísť za nimi. No z občianskeho aktivistu alebo šéfa krúžku v domove dôchodcov sa líder nestane len tak. Treba na to odvahu, cieľ, odhodlanie a aj talent. Pretože politika, či už stranícka alebo občianska, má dnes veľa spoločného so šoubiznisom. Schopnosť formulovať svoje názory tak, aby boli pochopené a prijaté, je nevyhnutné dokonca aj vtedy, keď ich prezentujete ako vtip. Gnarrovi to šlo prirodzene, pretože je komik. Ostatní sa to musia naučiť. V prípade komunálnych volieb je účinná a aj lacná kampaň na sociálnych sieťach. Dobrá kampaň môže byť vtipná, poučná, dokonca aj nepríjemná. Ak má hlavu a pätu, funguje. Dôkazom toho je víťazstvo českého hudobníka a občianskeho aktivistu Matěja Hollana, spoluzakladateľa politického hnutia Žít Brno, v posledných komunálnych voľbách.

Reálny život Keď už nádejný nový líder preskáče všetky nástrahy často špinavej a mrzkej kampane, čaká ho najťažšia úloha – reálny život. Do volieb mohol ísť s tými najlepšími úmyslami, no po nich, či chce, alebo nie, sa stáva politikom. Najväčšia výzva, ktorá ho čaká, je spojenie zmysluplného aktivizmu s kompetenciou spravovať každodennú agendu. Politik totiž už nemôže len stavať komunitné záhrady, platiť ľuďom za cestovanie v MHD a otvárať kunsthalle. Musí sa venovať normám stravy v škôlke, opravovať výtlky alebo čítať nevypovedateľné zmluvy, ktoré jeho predchodcovia uzavreli na storočia dopredu. Všetky tieto veci stoja peniaze, ktoré, ako čoskoro zistí, nemá. Vtedy sa oddelí zrno od pliev a blázni od lídrov. Veľké očakávania prinášajú veľké sklamania a vysvetľovať, že veci predsa len idú komplikovanejšie, si vyžaduje veľký kus politickej obratnosti. Inak hrozí, že z obrody občianskej spoločnosti v mestách a obciach sa opäť navrátime ku klasickým a zásadným dilemám, či bude naše mesto alebo obec modré, alebo červené. No nie je to nemožné, a aj príklady z veľkých miest ako Londýn alebo New York ukazujú, že keď sa chce, tak sa to dá. Ak to chcete vyskúšať, kniha Jóna Gnarra je dobrý spôsob ako začať. Autor je marketingový a politický konzultant.

27


Špión

text a foto: jana čavojská

nota bene 162

2014 december INZERCIA

ný, že sa chcem umyť a poznám miesto, kde sa dá osprchovať za poplatok. Ľudia s dobrým srdcom mi vždy pomohli. Ale ak niečo chcete, musíte byť čistý, mať čisté aspoň ruky a tvár. Nesmiete smrdieť na kilometer od šťanky, ako to niektorí robia.

til ako človek z najlepších kruhov. Sestričky mi nosili jablká, príbuzní spolupacientov mäso a zákusky. Chorobu som nevnímal. Bol som taký šťastný, že žijem, som v teple, že sa konečne vyspím bez strachu z prepadnutia a okradnutia.

Boli ste vonku aj cez zimu? Cez veľa zím. Keď mrzlo, hľadal som barák s veľa poschodiami a na čo najvyššom som sa schoval za kartóny. Čím vyššie poschodie, tým teplejšie. Ale istý čas som býval aj v bungalove v záhradkárskej oblasti s piatimi kamarátmi a v budove bývalého mäsokombinátu v Petržalke.

Na ulici vás niekedy okradli? Koľkokrát! Páčilo sa mi pekne sa obliecť. Za peniaze z brigád som si kupoval dobré tenisky, bundu, aj zlatú retiazku. Spal som na lavičke, v noci ma okradli a ráno som nemal nič. Keď to boli seriózni zlodeji, tak mi nechali aspoň svoje deravé „škrpále“ a hodili na mňa starý sveter, aby som nezamrzol.

Vznikajú na ulici priateľstvá? Áno, ale odtiaľ-potiaľ. Priatelia sa s vami, kým ste prospešný. Ako náhle oslabnete, každý od vás bočí. Ja som si vždy vedel vybrať priateľov, ktorým na sebe záležalo a mali ešte nejaké ciele. Napríklad posunúť sa v živote, nájsť si bývanie, prácu. Stále sme si verili. Opustený mäsokombinát sme si vyčistili tak, že to tam vyzeralo ako v byte. Žobrali sme, zbierali sme železo, papier, peniažky na stravu a alkohol boli vždy. Ale vypaľovali sme tam meď z káblov, bol tam dym, chodili tam hasiči, množili sa sťažnosti. Nakoniec to miesto ohradili. Tak som šiel na vlakovú stanicu.

AJ TAKMER PREHRATÝ ZÁPAS SA DÁ VYHRAŤ

NAJKRAJŠIE VIANOCE BOLI V DETSTVE Rudolf Ištok (54), niekdajší šoumen z bratislavskej železničnej stanice, už nepije. Doslova vstal z hrobu. Lieči sa z chorôb, predáva Nota bene a teší ho každé stretnutie na ulici. Ako si spomínate na svoje manželstvo? Ženil som sa v osemnástich. Bol to taký diskotékový úlet, „očný ošiaľ“. Ani sme sa nepoznali a splodili sme dieťa. Tak sme sa museli vziať. Narodil sa nám chlapec a ja som odišiel na vojnu. Keď som sa vrátil, bol to už iný vzťah. S manželkou sme sa odcudzili. Rozišli ste sa? Začal som blbnúť, chodil som von, užíval som si. Raz som odišiel večer preč s kamarátom a rok som sa nevrátil domov. Prečo? Jednak som sa hanbil, jednak som spoznal nový život a chcel som si ho užiť. Hýril som, striedal som dievčatá. Prestal som pracovať a žil som iba z brigád. Žena ma potom udala, že neprispievam na dieťa a na byt. Na osem mesiacov ma zavreli.

28

Bola basa zlá? Vôbec nie. Viem si získať ľudí, všade som bol obľúbený. V civile sme chodili do práce, na stavbu materskej školy. Pomáhal som murárom. Nasledoval rozvod. Nedostavil som sa na súd, lebo som sa hanbil za to, čo som v živote povyvádzal. Kam ste šli? K mame. Mal som rôzne známosti. S jednou ženou som žil osem rokov. A predsa sme sa odcudzili. Asi hľadala nejaké iné šťastie. Ďalšie vzťahy trvali tak rok – dva. Vracal som sa k mame. Vždy ma prichýlila. Čo vám radila do života? Odpúšťala mi veľa chýb. Stále mi dávala rady. Trebárs, aby som si bral príklad z usporiadaného života môjho brata. Ale neposlúchal som ju. Zomrela náhle a tichučko pred desiatimi rokmi. Večer sme si ešte pozreli spolu televízor, ľahli

Tam ste sa stali celkom známou postavičkou. Tam som bol šéf! Vďaka mojej komunikatívnosti sa ľudia so mnou zabavili, kým čakali na vlak, a ja som mal pivo, tvrdé a cigarety. Všimli si ma aj prevádzkovatelia bufetov a kaviarní. Ponúkli mi, že u nich môžem upratovať, vynášať smeti a pomáhať. Platili mi za to pár eur a dovolili mi u nich prespať. To bola výhoda. Mal som sa kde umyť. Poznali ma aj železniční policajti. Vždy som sa správal slušne, tak mi odpustili aj nejaký ten prehrešok. Napríklad, že som sedel v čakárni, aj keď to bolo zakázané. Keď vonku mrzlo a potreboval som sa zohriať, prižmúrili oči a nechali ma.

Čo bolo na ulici najťažšie? Nevedel som, ako pristúpiť k ľuďom a vypýtať si na jedlo. Hanbil som sa a nedokázal som si to ani predstaviť. Postupne som sa to naučil. Jeden doktor psychológ mi ešte ako sanitkárovi hovoril: „Rudi, máš päť sekúnd na to, aby si si niekoho získal. Keď nezapôsobíš do piatich sekúnd, už je to zbytočné.“

Život na stanici určite nebol taký zábavný. Niekedy som to prepískol s alkoholom a zaspal som na chladnom mieste. Z toho sú omrzliny, cítite to na pľúcach, obličkách. Často som sa opitý previezol vlakom. Sprievodca ma vysadil v Svätom Jure a musel som sa vrátiť pešo. Vo vetre, daždi, snehu som sa vracal po koľajach. Toľkokrát som rozmýšľal, že sa tam hodím! Ale vždy som si povedal, že ešte nie je čas, že moja kniha života sa stále píše. Keď som potom videl známe tváre na stanici, vždy ma to pozdvihlo. Na tie lavičky som sa vrátil ako domov. Potom mi začali puchnúť a černieť nohy. Rástlo mi brucho. Taxikári mi raz zavolali sanitku. Odviezli ma na Kramáre. Mal som zápal pľúc, cirhózu pečene, vodu v bruchu, problémy so srdcom, nepracovali mi obličky.

Ako ste to teda robili? Zistil som, že dievčatá a dámy sú citlivejšie než muži. Oslovoval som ich slušným spôsobom. Povedal som, čo by som potreboval, že som veľmi hlad-

Dostali ste sa z toho? Bol som tam dva a pol mesiaca. Od nikoho som nepocítil, že som bezdomovec a asociál. Naopak, starali sa o mňa tak skvele, že som sa cí-

sme si spať a v noci jej prišlo zle. Embólia. Veľmi ma to zlomilo. Po jej smrti ste skončili na ulici? Áno. Opíjal som sa s kamarátmi. Z práce vodiča sanitky ma prepustili. Otčim ma vyhodil z bytu. Nemal som kam ísť.

Teraz bývate v útulku svätej Lujzy, zriekli ste sa alkoholu aj cigariet. Ako vás berú starí kamaráti, keď vás stretnú? Čudovali sa, že som vstal z hrobu. Ale už som pre nich niekto na druhej strane. Nepijem, nefajčím, starám sa o seba. Vidím, aký ľahostajný som bol predtým k životu. Predávam Nota bene na Americkom námestí a denne stretávam skvelých ľudí. Som vďačný za každý pohľad, úsmev, rozhovor. To potrebujem viac ako peniažky. Nechcem tých ľudí sklamať. Chcem vyzdravieť a nájsť si prácu a bývanie. Verím, že ešte nájdem uplatnenie.

„Vidím, aký ľahostajný som bol predtým k životu.“ Nikdy ste sa nevzdali. Klesol som veľmi hlboko. V mladosti som hrával futbal. Keď sme prehrávali o dva – tri góly, povedali sme si s chalanmi: nedáme sa a ukážeme, čo v nás je. A to si hovorím aj v živote. Aj takmer prehratý zápas sa dá vyhrať. Ako vyzerali vaše Vianoce? A ako ich prežívate v útulku? Najkrajšie boli v detstve. Tie iskry v očiach, keď sme ešte verili, že Ježiško existuje, mama alebo otec odišli za dvere a zrazu zazvonil zvonček a pod obrovskou borovicou boli darčeky. Takéto Vianoce som sa snažil skopírovať pre svoju rodinu, keď som bol ženatý, ale nepodarilo sa mi to. Nežil som poriadne so ženou. Aj na ulici som prežil pekné Vianoce. Boli sme chudobní, ale vďaka dobrým ľuďom sme mali sviatky bohaté. Na trhoch nám nechávali nepredané klobásy, ľudia nám nosili jedlo, dokonca nám raz kúpili stromček! Na stanici to bolo úžasné. Každý mi chcel niečo dať. Stále tam bol niekto a volal ma k sebe, stanica pracuje nonstop. V útulku svätej Lujzy máme Vianoce krásne. Každý si vykrášli svoju izbičku, vyrábame pohľadnice, dekorácie, chodia k nám koledníci. Aj keď ste bez domova alebo chorý, môžete mať krásne Vianoce, ak máte okolo seba priateľov.

CAFÉ LUXOR, PASÁŽ LUXOR, GRÖSSLINGOVA 5, BRATISLAVA WWW.CAFELUXOR.SK

29


INZERCIA INZERCIA


Domov svet

text a foto: jana čavojská

nota bene 162

MIESTA, KTORÉ NÁM PRIRÁSTLI K SRDCU

KDE JE DOMA Ukotvenie v určitej kultúre a komunite, pevné zviazanie sa s miestom, starostlivo vybratým ako najvhodnejší kúsok zeme prarodičmi, sa už veľmi nenosí. Len žiadne putá, prosím! Zdajú sa nám zbytočné. Tí, ktorí náhle prišli o domov, napríklad pre vojnový konflikt alebo živelnú katastrofu, si na novom mieste väčšinou nezvykajú ľahko. Jednou z príčin sú provizórne životné podmienky. Ale ďalšou, nemenej dôležitou je to, že domov im chýba. Ich obľúbený vankúš, miesto pri okne, komunita blízkych ľudí, miesta, kam radi chodili... Mnohí sa ani po rokoch či desaťročiach necítia na novom mieste úplne doma. Pocit vykorenenosti si nesú so sebou navždy. Iní ľudia by zasa mali oveľa jednoduchšie životy, ak by vymenili svoj domov za iný. Kresťania v Iraku tvrdošijne navštevujú svoje chrámy, chránení ozbrojenými vojakmi, a trpia obmedzeniami vo svojich enklávach. Stačí tak málo – odísť do krajiny, ktorá dáva kresťanom dýchať slobodnejšie. Nechcú odísť. Tam sú doma a je ich povinnosťou udržať tie miesta aj pre ďalšie generácie. Rovnako to vnímajú aj obyvatelia stiesnených štvrtí starého Jeruzalema. Natlačení uprostred hradieb tvrdohlavo obhajujú historické nároky jednotlivých vierovyznaní. Obyvatelia starých židovských osád na území Palestíny tiež nechcú odísť. Kvôli domovu znášajú nepohodlie a riziká. Zvláštna nostalgia púta ľudí k blízkym miestam. Dokonca aj my, novodobí nomádi, máme nejaké putá, napríklad nezameniteľnú, hoci trochu zatuchnutú vôňu v dome starých rodičov alebo rodičov, v ktorom sme trávili detstvo. Keď sa jej nadýchnete, cítite všetky tie spomienky, znovu počujete priateľské hlasy a akosi viete, že toto miesto vám prirástlo k srdcu.

32

2014 december

Zieselhof, Rakúsko

Pracovňa vyše osemdesiatročného pátra Othmara Amtmanna v rakúskej dedinke Zieselhof. Páter pochádza z Nemecka, ale patrí do kongregácie maďarských benediktínov z Pannonhalmy. Do Zeiselhofu ho pridelili, aby sa staral o unikátnu kaplnku. Podľa starej legendy ju dal z vďaky Panne Márii postaviť pastier, ktorého ťažká choroba sa vyliečila po návšteve pútnického mesta Mariazell. Najprv bola len z dreva. Murovaná tu stojí pravdepodobne od polovice 18. storočia. Vraj sa na tomto mieste vždy rada zastavila Mária Terézia, keď išla okolo, a práve ona dala zriadiť murovanú kaplnku. Dlhé roky sa tu spolu modlili Slováci a Rakúšania. Po vzniku Československa pozemky rozdelili: päťsto hektárov zostalo na rakúskej a tristo na slovenskej strane. V roku 1944 odkázali poslední vlastníci z Rusoviec Zeiselhof maďarským benediktínom. Po politických zmenách na Slovensku však boli zoštátnené. Benediktíni z Pannonhalmy spravujú iba päťsto rakúskych hektárov. Kaplnka však už vtedy bola zničená, zdevastovali ju Rusi na konci vojny. „V roku 1996 ma pannonhalmský arciopát požiadal, či by som nešiel spravovať Zeiselhof. Spolu so mnou sem prišla moja asistentka Barbara Kwiet, pôvodom takisto Nemka,“ rozpráva páter Othmar pri šálke čaju. „Opravy kaplnky trvali rok a pol. Reštaurovali ju traja Slováci, jeden Turek a jeden Macedónec.“

Gardabani, Gruzínsko

Pani Zubašvili ukazuje v provizórnom príbytku v prerobenej robotníckej ubytovni fotku zo šťastnejších čias, zo svojho domu v Južnom Osetsku. Po vojne v roku 2008 musela aj s dvomi dcérami ujsť. Teraz sa tiesnia v budove s ďalšími rodinami s rovnakým osudom a k biednej sociálnej podpore sa snažia nejako si privyrobiť. Pani Zubašvili šije a opravuje odevy, dievčatá Nino a Iza prevádzkujú fotokopírku. Vojna pre ne zmenila úplne všetko. „Naši kamaráti z detstva a zo školy teraz bývajú na rôznych miestach po celom Gruzínsku,“ hovoria. Utečenci si mohli vybrať bývanie v takomto byte alebo v domčeku v novovybudovaných satelitných obciach. Pani Zubašvili a jej susedia si vybrali mesto. Dúfali, že tu si ľahšie zoženú prácu. Teraz svoje rozhodnutie väčšinou ľutujú. Boli zvyknutí na dedinu, na svoje polia, ovocné sady, na prácu s pôdou. Steny bytov sú im tesné. Už vedia, že v domčeku so záhradkou by im bolo lepšie.

Mae La, Thajsko

Domov staršieho muža, ktorý si z bezpečnostných dôvodov neprial uviesť svoje meno, v najväčšom utečeneckom tábore pre ľudí z Mjanmarska na thajskom území. Žije tu takmer 50 000 ľudí. Thajsko im nepriznáva štatút azylantov, nemajú dovolené voľne sa po krajine pohybovať ani pracovať. Svoj domček z bambusu si musí každý postaviť sám. Doma, v Karenskom štáte v Mjanmarsku, pracoval pán ako učiteľ. Aj tu, v utečeneckom tábore, sa snaží šíriť osvetu. Na kolene vyrába noviny a vzdeláva deti utečencov. „Ešte sa tam nemôžem vrátiť. Násilie voči nášmu národu tam ešte neskončilo,“ hovorí.

Diyarbakir, Turecko

Obývačka rodiny Saglamovcov, Kurdov z východotureckého mesta Diyarbakir. Tu sa schádzajú na spoločné jedlo a oddych. Jedávajú tak, ako je u Kurdov zvykom, sediac na zemi na koberci alebo vankúšoch, z jedla servírovaného rovnako na koberci. Po každom jedle nasledujú nevyhnutné bucľaté poháriky čaju. V noci sa táto miestnosť mení na hosťovskú izbu pre návštevy. Stačí pár matracov a diek. Domáci nespávajú oveľa pohodlnejšie: na postele si nikdy nezvykli, v spálni majú na koberci položené matrace. Pre pani domu je byt jediné miesto, kde si skladá z hlavy šatku. Kurdské tradície a moslimská viera jej nedovoľujú odhaliť vlasy pred zrakom muža, ktorý nie je jej príbuzný.

Bratislava,

Slovensko Olašské Rómky čakajú, kým sa začnú krstiny prvorodeného dieťaťa mladému páru z ich komunity. Rodina žije v bežnom panelákovom byte vo Vrakuni a jej temperament občas privádza susedov do zúfalstva. Sú spolu radi a hovoria medzi sebou hlučne. Na ich byte sú v lete stále pootvárané okná a prebieha debata medzi tými na ulici a tými v byte.

33


nota bene 162

Christiania – Kodaň, Dánsko

Los má cez osemdesiat rokov a je najstarším obyvateľom Christianie, kodanskej štvrte, kde sa kedysi usídlili hippies a zaviedli tu vlastné zákony slobody a tolerancie. Dlho to bolo miesto voľného životného štýlu, umelcov a drog. Už dávno sa však zmenilo na štvrť, kde našli svoj domov aj rodiny s deťmi či ľudia v strednom veku zamestnaní v bežných profesiách niekde v meste. Los býva v podkroví jedného z bývalých skladov. V jednej miestnosti zahádzanej všetkými haraburdami, ktoré v živote na niečo potreboval, sa venuje maľovaniu obrazov, hre na husliach a mandolíne, fajčeniu a počúvaniu hudby. Záchodovú misu má meter od postele a sprchu len o kúsok ďalej. „Prišiel som sem v sedemdesiatomtreťom z Fínska,“ spomína. „S manželkou. Ona sa po niekoľkých rokoch vrátila, ja som zostal. Vyhovuje mi to tu. Je pre mňa zaujímavé sledovať, ako si táto komunita dokáže sama spravovať svoje záležitosti a spoločne rozhodovať o dôležitých otázkach.“ Celý Losov svet je zavretý v tejto miestnosti. Von teraz veľmi nechodí, bolí ho noha, vraj ischias. Posteľ má však dvojitú. „Samému sa človeku zle spáva,“  Mumbai, India smeje sa. Občas predá nejaký obraz. „Ale umenie Rodina v kuchyni v ma- dnes ľudia nepotrebujú. Len akčné fotky, senzácie lom bytíku jednej z pre- v novinách.“ Ťažkú hlavu z tohto faktu si však neplnených mumbajských robí. „Dôležitý je vnútorný postoj, nie okolie, ktoštvrtí. Ulice lemujú malé ré vás obklopuje,“ zdôrazňuje. obchodíky a dielničky. Ich majitelia bývajú vzadu. Nemajú toho veľa a cez deň málokedy zamykajú dvere. Susedia sa medzi sebou neustále navštevujú. Ani u tých najchudobnejších nesmú chýbať hinduistické symboly pre šťastie na stenách.

2014 december

Agouti, Maroko

Aiša, drobná, šesťdesiatročná vráskavá Berberka, je pani tohto domu, postaveného z hliny. Na tvári má tradičné tetovanie, ktoré ju chráni proti urieknutiu. Nohy má nafarbené hennou. Tá má chrániť proti poraneniam, horúčave a uštipnutiu hadom, v skutočnosti skôr dobre maskuje špinu. Aiša a jej nevesty, ktoré tu bývajú, sa umývajú asi raz do týždňa. Vtedy si aj menia oblečenie. Muži v Aišinom dome nie sú. Jej manžel zomrel a synovia pracujú na stavbách kdesi v Casablance. Ako väčšina mužov z Agouti. Domov chodia dvakrát ročne, cez dva najväčšie moslimské sviatky. Stihnú akurát urobiť svojej žene ďalšie dieťa, ktoré ona potom porodí na hlinenú podlahu domčeka. Ženy spia na tenkých matracoch na podlahe, vystlanej kobercami. Ráno dajú matrace nabok a v tejto miestnosti aj varia a trávia čas, ktorý nemusia venovať práci. Aiša má aj honosnú obývačku, na ktorú je veľmi hrdá, ale používa ju len pre vzácne návštevy. Ďalšia miestnosť, na ktorú je hrdá, je kúpeľňa. Vykachličkovaná, s tureckým záchodom a naozajstnou sprchou. Tá je však tiež len pre návštevy. Ženy z domu chodia na latrínu k maštali.

Džurdžulešť, Moldavsko

Nevesta sa pripravuje na svadbu v jednoduchom dedinskom dome, kde býva so starými rodičmi. Prišla aj jej mama, pracuje v Taliansku a do Džurdžulešti sa dostane málokedy. Na svadbu sa zišli príbuzní a priatelia mladého páru. V tejto chudobnej krajine ľudí živí poľnohospodárstvo a 40 % hrubého domáceho produktu tvoria peniaze, ktoré domov rodinám posielajú príbuzní pracujúci v zahraničí. Cesty medzi domami sú z blata, dôchodok je v prepočte 39 eur. Pracovných príležitostí tu veľa nie je. Mladý pár má vlastne šťastie: ženích pracuje na neďalekej colnici na hranici s Ukrajinou.

Rehoľná sestra, patriaca k rádu Malých sestier svätej Terezky Ježiškovej, našla svoj domov v misijnom dome v Riviere Froide pri Port au Prince. Sestry tu vedú Školu svätého Františka Saleského pre tisícdvesto žiakov a rehabilitačné centrum pre hendikepované deti. Cez zemetrasenie v roku 2010 zomrelo v zborených múroch budovy osemdesiat detí. Boli to deti z chudobných rodín. Do štátnej školy sa nedostali a súkromnú im rodičia nemali z čoho platiť. Tu, u sestričiek, dostanú k vzdelaniu aj jednoduché jedlo, ryžu s fazuľou.

Riviere Froide, Haiti

Kornica, Slovensko

Jozef Zigmund vo svojej obývačke. Drevenú budovu niekdajšej dedinskej školy si prerobil na bývanie potom, ako ju úrady zatvorili. Keď sem pred desaťročiami ako učiteľ nastupoval, učilo sa tu 650 žiakov! Hranica vtedy akoby neexistovala. Do škôl v osadách chodili aj deti z Česka, ktoré to mali bližšie na slovenskú stranu. A naopak, z niektorých osád pri hranici dochádzali slovenské deti do českých škôl. Alebo aj nedochádzali. Keď v zime napadlo príliš veľa snehu, nedostali by sa z domu ani len ku ceste. Obec Klokočov má asi tritisíc obyvateľov, ale až 130 kilometrov obecných ciest. Tak rozťahané sú domy v osadách po okolí. Je tu pekne, ale bývanie pre mladých to veľmi nie je. V tom sa obyvatelia osád zhodujú. Niektoré osady sa časom stali súčasťou dedín, tak sa rozrástli ulice. Ale iné stoja dodnes osamote, v kopcoch, ktoré cez zimu niekedy zafúka snehom a človek neodloží lopatu z ruky. Ľudia si tu stavali domy, aby to mali blízko na svoje polia. Dnes v dreveniciach a veľ kých viacgeneračných murovaných domoch dožíva staršia generácia. Mnohé z osád by už boli dávno opustené, keby nie chatárov. Hlavne Ostraváci, ale už aj Slováci poskupovali dreveničky a prerobili si ich na víkendové bývanie. Život na Kysuciach sa zmenil. Kornica, Rybáre, Vrchpredmier, Hlavice, Javorová, Riečky, Chalupisko, Hrubý Buk... Takto si ľudia kedysi pomenovali lokality okolo obce Klokočov. A ďalej, podľa obyvateľov osád: U Marca, U Ježikov. U Mudríkov, U Vojtkov, U Polkov, U Gaška, U Škera... Dedinu tu volajú jednoducho – ústredie. Skoro každá osada mala kedysi svoju školu. Málotriedok tu bolo šesť. Ešte za Rakúska-Uhorska sa učilo v prenajatých izbách v súkromných domoch. Poslednú malotriedku zatvorili na Hlaviciach v roku 2004. V krčme pri hranici čapoval kedysi čašník pivá pre tri autobusy robotníkov, čo išli z práce v Ostrave. Dnes tam vysedáva jeden štamgast. To je všetko.

34

Nairobi, Keňa

Jednoduchý príbytok z vlnitého plechu a s hlinenou podlahou v slume Mukuru. Margaret prišla navštíviť matku, ktorá sa jej pre problémy s alkoholom zriekla. Našťastie sa dievčaťa ujala charitatívna organizácia. Inak by možno skončilo ako jej sestra Šiko, ktorá sa tehotná potuluje s bandou pouličných násilníkov a feťákov.

35


Príbeh

text: lucia bucheňová | foto: alan hyža

nota bene 162

2014 december

ADOPTOVALA DCÉRU, VYCHOVÁVA VNUKA

mať od neho svätý pokoj, odháňala ho od seba. Lukáškovi sa akoby navždy zamkli ústa, úplne prestal komunikovať, vytvoril si vlastnú posunkovú reč a každý deň sa modlím, aby konečne zo seba dostal prvé slovo. Zatiaľ bezúspešne. Pridružili sa k tomu jeho prejavy strachu, nastúpilo nekontrolovateľné správanie, ťažko sa mi o tom hovorí. Trpezlivo ho upokojujem, do aleluja mu každulinkú činnosť, drobnosť vysvetľujem, neustále naňho rozprávam. A stále mu dávam najavo, že ho ľúbim. Je taký sladký, keď ma objíma a stíska. Má až panický strach, keď ma nevidí, keď nemá prehľad, kde sa pohybujem. Bojí sa, aby som ho nenechala samého. Je to bezbranné dieťa, ktoré nedostalo lásku mamy. Dala by som zaňho život, aj keď mi dáva riadne zabrať,“ usmeje sa Táňa a na otázku, či neľutuje, že sa pred rokmi rozhodla pre Mirku, odpovie takmer okamžite. „Neľutujem... Nie, takto sa to povedať nedá. Mirka bola môj život, ako mamu ma preto veľmi bolí, že som ju už od leta nevidela, že som jej musela zakázať, aby ku mne chodila len vtedy, keď je hladná, keď žobre o peniaze. Neustále ma len klamala, má už 23 rokov, stále má ešte šancu dostať sa na správnu cestu, ale tým, že jej budem ustupovať, jej nepomôžem. Nie, neľutujem, že som si z ústavu odniesla Mirku. Mala som s ňou aj pekný život. A teraz mám Lukáška. Ktorému som babkou, no aj mamou, a keďže nebolo koho dať za krstnú, tak som mu aj krstnou mamou. Je ľúbený a viem, že to cíti. Bojujeme spolu s neľahkým osudom a ja verím, že z neho vychovám slušného človeka.“

STATOČNÁ MAMA TÁŇA Zvykla si. Že každú drobnosť si musí dobre naplánovať, že treba na maximum využiť čas, keď malý spí. Že napríklad mobil je väčšinou v tichom režime. Táňa by tých „že“ mohla sypať ako z rukáva. Jej život sa točí okolo Lukáška. „Inak by skončil v detskom domove, to mi je jasné.“ Aby sme zbytočne nenapínali, skôr než sa vrátime do minulosti, prezradíme, že Lukáško je Tánin vnuk. Od adoptívnej dcéry Mirky. Táninho jediného vymodleného dieťaťa. Lukáško je veľmi živé, hyperaktívne dieťa s nepredvídateľnými prejavmi zlosti, kriku a s obrovským strachom, že Táňa od neho odíde. Musí ju mať stále na blízku, na očiach.

Šťastná aj nešťastná V mladosti si toho Táňa preskákala veľa, niekoľko gynekologických operácií, pričom žiadna nepriniesla zázrak, ktorý by chcela počuť každá žena s problémom otehotnieť. Výsledok bol nezvratný – nemôže mať deti. Táňa však túžila byť mamou. Aj keď bez partnera, rozhodla sa pre pestúnsku starostlivosť. V dojčenskom ústave v Banskej Bystrici jej padla do oka Mirka. „A Mirka si zasa spontánne vybrala mňa,“ s láskou spomína sympatická päťdesiatnička. Mrzí ju len jedno, že malú Mirku nedostala o trošičku skôr. „Myslím, že očko by sme zachránili.“ Malá slečna mala totiž od jedného roka očný implantát, celé očko jej vybrali, hoci Táňa už v tom čase za Mirkou do ústavu chodila a dokonca komunikovala s očnými lekármi. Lenže, dieťa nebolo ešte oficiálne prisúdené jej, takže v tomto prípade ťahala za kratší koniec. „Oko sa mohlo zachrániť, bohužiaľ, mám pocit, že v domove zvolili jednoduchšiu cestu – vybrať ho a basta.“ Napriek hendikepu bola Táňa najšťastnejšou ženou na svete, keď si Mirku priniesla domov. Bola mamou a vedela, že pre svoju dcéru urobí všetko na svete. Idylka aj zopár rokov trvala, Táňa dnes pri spomienkach na malú Mirku okamžite povie, že to bolo nádherné a dobré dieťa. Zlom nastal kdesi v puberte, možno o niečo skôr. „Neviem, či som niekde urobila nejakú chybu, nič konkrétne mi nenapadá. Mirke som v jej šiestich rokoch povedala pravdu, že ju ľúbim najviac na svete, aj keď som ju nepriviedla na tento svet. Zhruba okolo jedenástich rokov však začala trpieť utkvelou predstavou, že som ju ukradla od bohatej rodiny. Neviem, kde na to prišla. Uvedomujem si, že postupne ma začala takmer až nenávidieť. Robila mi všetko naschvál.“ Tánina dcéra mala osemnásť, keď si urobili výlet za Mirkinou biologickou rodinou. „Nebránila som sa, aby ju nespoznala. Naopak.“ Náv-

36

števa však nedopadla dobre. Vlastná matka od Mirky doslova cúvala, k tomu jej agresívny brat... „Mirkou to ale vo vzťahu ku mne nepohlo,“ smutne konštatuje mama Táňa. Dcéra skončila len špeciálnu základnú školu pre deti s poruchami zraku, učňovku zameranú na záhradníctvo nedokončila, zvíťazilo záškoláctvo, klamstvá, prišli krádeže a s občianskym mladej dáme narástli krídla. „Neváhala brať úvery z nebankoviek, flákala sa, nepomáhalo dohováranie po dobrom ani po zlom. Neprajem to nijakej matke.“ Z Táninho bytu postupne zmizli zlaté šperky, v záložni skončilo takmer všetko, čo malo akú-takú cenu. „Robila mi naschvály. Chcela koženú bundu, lebo ju mali všetci. Kúpila som jej ju. Raz prišla zo školy domov a na chrbte ju mala rozrezanú. Tvrdila, že to urobili druhí. Nedalo mi a zašla som do školy, kde som sa dozvedela, že Mirka bundu naschvál roztrhala na háčiku v šatni. Ani oni nechápali, prečo to robí. Ja som ale chápala. Chcela ma raniť.“

„Verím, že z neho vychovám slušného človeka.“ Lukáško Po zhruba poldruharočnom chodení s priateľom, s ktorým spolu kradli drobnosti v hypermarketoch, Mirka otehotnela. Táňa sympaticky priznáva, že sa snažila svojej už dospelej dcére vysvetliť, že si nie je istá, či dieťa zvládne. Veď nemá zodpovednosť ani za seba, ako ju získa za dieťa... Potencionálna svokra Mirke radila bez okolkov potrat, prípadne pôrod a dieťa nech dá rovno do decáku. Lukáško sa napokon narodil v máji pred troma rokmi. Prišiel na svet cisárskym rezom ako krásne voňavé bábätko. Zdravé. Vlastnou mamou však neľúbené. Táňa si povedala, že nebude dcéru rozmaznávať, je už matkou, tak nech skúsi začať brať život vážne a zodpovedne. „Najskôr bola s malým v centre pre matky s deťmi v Žiline, potom som jej vybavila krízové centrum tu, v Bratislave. Myslela som si, že si nájde cestu k synovi, že sa bude snažiť byť mamou. Takou naozajstnou. Omyl. Lukáško bol väčšinu času u mňa a ona si užívala. Klamala mi, že si hľadá prácu, potom, že už pracuje, chodila opitá,

Táňa je pre Lukáška babkou, mamou, aj krstnou. A trojitou láskou a trpezlivosťou ho aj zahŕňa. Lukáško nerozpráva, traumy z biologickej mamy sa nedajú ľahko vymazať...

s otcom Lukáša už nefungovala, ale myslím, že na chlapov nezanevrela... Je to smutné, ale je to tak,“ odhaľuje krutú pravdu Táňa. S vyskočenou platničkou a obrovskými bolesťami chrbta bola rok na maródke, potom si našla prácu, ale vnútorne sa pripravovala na moment, že jedného dňa asi nastúpi na materskú... Stalo sa to prirýchlo. „Po mesiaci v robote som už oznámila, že ak chcem uchrániť vnúčika od detského domova, musím sa ho ujať. Lukáško mal rok, keď som ako jeho babka nastúpila na materskú dovolenku. Dcéra sa vôbec nebránila, dušovala sa však, že bude naňho dávať peniaze, že bude za ním chodiť...“ Realita?

Amok a posunková reč „Mám ho v pestúnskej starostlivosti a výživné na Lukyho posiela štát. Stotridsať eur. Plus rodičov-

ský príspevok okolo dvesto eur a prídavky dvadsaťpäť eur. Pestúnske nemôžem dostávať, lebo zákon je zákon. A podľa neho zdvojený príjem na dieťa mať nemôžem... Na staré kolená som odkázaná trikrát si premyslieť, na čo použijem nie euro, ale doslova každý cent. Je to o živorení, nie žití. Malý má atopický ekzém, mastičky a obväzy kupovať musím, u lekára sme viac než často, doplatky za lieky nie sú lacný špás, chodím s ním k psychológovi, teraz skúšame centrum Dialóg, verte mi, že aj tridsať eurový poplatok mi výrazne naruší náš skromný rozpočet. Žijem pre Lukáška, potrebuje ma a ja pre neho urobím všetko na svete. Musíme sa odraziť od dna. Veľmi si želám, aby začal konečne rozprávať, aby sme eliminovali všetky prejavy, ktoré k trojročnému chlapčekovi nepatria. Je pre mňa náročné cestovať s ním MHD, hocikedy ho pre-

padne doslova amok a ja som nútená s ním vystúpiť, aby sa upokojil. Poznámky a zhrozené pohľady cudzích ľudí, keď vidia Lukáška doslova v záchvate, nemám čas a chuť riešiť, užili sme si ich habadej. Radšej už vystúpim z autobusu. Donedávna som ešte mala starú Thaliu, ale jazdila a aspoň cesty k lekárovi s malým boli pokojné. Ibaže auto definitívne odišlo a ja viem, že ani na ojazdené si už nikdy nenašetrím. Pritom by nám to s Lukáškom obrovsky skvalitnilo život.“ Keď si Táňa definitívne zobrala vnuka k sebe, mal chlapček rok. Začínal bľabotať, rozväzoval sa mu jazyk. Táňa nebránila kontaktu Mirky so synom, naopak, verila, že si dcéra uvedomí, že najväčšie bohatstvo je dieťa. Minulé leto však Mirka strávila so synom a chlapček má od tohto času zvláštne prejavy. „Je to smutné, ale myslím, že ho Mirka začala strašiť, chcela

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud Táne a Lukáška oslovil. Radi by sme im aj s vašou pomocou pomohli žiť čo najplnohodnotnejší život. Skúsme im pomôcť s príspevkom na kúpu ojazdeného auta, ktoré potrebujú ako soľ. Alebo s príspevkami na lieky a celkové živobytie. Každé euro pomôže, a veľmi! ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Sberbank). IBAN: SK853100 0000 004040218205 SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku – Tatiana. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk). Neľahký osud statočnej Tatiany a Lukáška oslovil aj nás v Nadácii Orange. Veríme, že naša podpora pomôže naštartovať zmenu k lepšiemu.

37


EKO

text: štefan szabó | foto: silvia szabóová, daniel szabó

nota bene 162

2014 december

VYMENÍ STUDENÝ VZDUCH ZA TEPLÝ Obr. 3, 4: Vyhotovte si z drevených hranolčekov pevný rám na uchytenie skla. Plochu kolektora si zvoľte podľa veľkosti miestnosti – čím väčšia plocha kolektoru, tým viac tepla dokáže dodať. Sklo do rámu použite aspoň 4 mm hrubé, na zabezpečenie skla použite gumené tesnenie a drevené lišty. Pokiaľ máte staré eurookno, tak vám táto časť práce odpadá.

VESELÝ DOM S ČIERNYM OKNOM Dom môžete dokúriť slnečnou energiou a nepotrebujete k tomu žiadne hypermoderné a drahé technológie. Stačí materiál „z garáže“ a pár šikovných rúk. No a, samozrejme, slnko, pokiaľ možno bez mračien. Je zima, každý sníva o teple a mnohí z nás sa zamýšľajú aj nad tým, ako ho v dome zabezpečiť a ako pritom znížiť výdavky za kúrenie. Jednoduchým riešením môže byť Trombeho stena, ktorá šetrí nielen peniaze, ale aj životné prostredie. Ide o pomerne starý vynález, veď patent na tento spôsob vyhrievania domu pochádza už z roku 1881. Napriek tomu je u nás takmer neznámy.

Obr. 5: Zdravotne nezávadnou matnou čiernou farbou dôkladne natrite plochu steny, ktorá bude zakrytá kolektorom. 3.

4.

Čo je to Trombeho stena? Tie najlepšie veci sú geniálne jednoduché. Platí to aj o Trombeho stene, založenej na elementárnej fyzike, ktorá hovorí, že studený vzduch sa v dome drží pri podlahe a teplý stúpa k stropu. Stačí pomocou jednoduchých pomôcok vyriešiť problém, ako vytiahnuť chladný vzduch z domu, ohriať ho a teplý vrátiť späť. K tomuto účelu slúži jednoduchý slnečný kolektor na vzduch – Trombeho stena. Základ systému tvorí južne orientovaný masívny múr stavby, natretý matnou čiernou farbou, aby lepšie absorboval slnečnú energiu. Pred stenou je v ráme pripevnenom na stenu umiestnené sklo tak, aby vzduchová medzera (vzdialenosť medzi sklom a stenou) mala zhruba 10 cm. Vnútorný priestor domu je so vzduchovou medzerou spojený otvormi (prieduchmi) v dolnej a hornej časti Trombeho steny. Otvory je možné uzavrieť klapkami a regulovať tak prúdenie vzduchu.

Ako to funguje? Princíp využitia energie spočíva v tom, že slnečné žiarenie dopadá cez sklo na čiernu stenu a zahrieva ju. Akumulačná stena môže byť z tehál, váľkov, ubíjanej hliny alebo kameňa, prípadne betónu. Masívny materiál steny v sebe akumuluje teplo a ohrieva vzduch v medzere. Vo vykurovacom období, po otvorení horných aj dolných klapiek, je cez dolné prieduchy vysávaný chladný vzduch, ktorý sa pri prechode cez kolektor ohrieva a hornými prieduchmi prúdi do interiéru a ohrieva ho. Počas noci sú prieduchy uzavreté preto, aby nedošlo k spätnému prúdeniu vzduchu, a do interiéru je odovzdávané iba teplo naakumulované múrmi. Počas zamračeného dňa ostávajú vetracie klapky na miestnosti uzatvorené, čím sa zabraňuje prúdeniu vzduchu a tepelným stratám z miestnosti.

38

7.

5.

1.

Tento systém však dokáže v lete dom aj ochladzovať. Horúci vzduch sa vypúšťa hornou vonkajšou klapkou, pričom spodná vnútorná aj vonkajšia klapka ostáva otvorená. Vytvorený ťah ochladzuje stenu, ako aj obytné priestory. Druhou možnosťou je prekryť sklo závesom, prípadne postaviť strechu s takým presahom, aby v lete zatienila kolektor. Tento jednoduchý výmenník tepla potom funguje bez akejkoľvek dodatočnej energie, len s pomocou slnečnej energie. Pokiaľ nemáte dokonale zaizolovaný dom, tak okrem Trombeho steny potrebujete aj iný zdroj tepla (napríklad pec), a to najmä pre obdobie, kedy je dlhodobo zamračené počasie bez slnečného svitu. Konštrukcia s jednou vrstvou skla je vhodná skôr pre čiastočne alebo prechodne vykurované objekty (rekreačné, záhradné chalupy). Pre trvalo vykurované objekty treba zvoliť riešenie s izolačným dvojsklom pred stenou.

8.

2.

Čo potrebujete? Na zhotovenie vnútorných prieduchov v stene potrebujete plastové rúry priemeru 10 cm, ďalej potrebujete dosky a drevené hranolčeky na zhotovenie rámu kolektora, číre sklo (ideálne je izolačné dvojsklo) s gumeným tesnením a matnú čiernu farbu (takú, ktorá môže prichádzať do kontaktu s potravinami – táto neuvoľňuje žiadne jedovaté výpary). Rám a sklo môžete nahradiť aj vyradeným oknom.

Obr. 7, 8: Vyhotovíme si drevené „štuple“ s priemerom rovnakým, ako je priemer plastových rúr prieduchov. Touto pomôckou môžeme ručne otvárať a zatvárať prieduchy a regulovať tak prúdenie vzduchu podľa potreby. Vonkajšie klapky sa môžu regulovať pomocou jednoduchého lankového mechanizmu, ktorým môžeme klapky otvárať alebo zatvárať zvnútra budovy. Pokiaľ sú všetky prieduchy otvorené (a vonkajšie klapky zatvorené), tak dochádza k výmene studeného vzduchu za teplý. Ak sú otvorené len horné prieduchy a dolné aj horné vonkajšie klapky, tak dochádza k ochladzovaniu odvádzaním teplého vzduchu. V noci a v zamračenom období sú uzavreté aj prieduchy aj klapky.

6.

Obr. 9: Funkčný, svojpomocne postavený príklad Trombeho steny si môžete pozrieť v Hobiťom dome pri Ekocentre SOSNA v Družstevnej pri Hornáde. Viac sa dozviete na www. sosna.sk a https://www.facebook.com/ekocentrum.sosna

Ako na to?

Obr. 1, 2: Pokiaľ ešte len začínate so stavbou domu, tak do vybranej časti južnej steny zabudujte prieduchy z plastových rúr tak, aby spodné boli cca 10 – 15 cm nad podlahou a horné cca 30 cm pod stropom domu. Pokiaľ idete vybudovať Trombeho stenu pre už stojacu budovu, tak musíte do múru preraziť otvory a vložiť do nich trubky.

Obr. 6: Rám položte na pevný drevený podklad, chránený pred dažďom, v ktorom sú umiestnené dolné vonkajšie klapky na prívod vzduchu zvonka, používané na ochladzovanie. Rám upevnite aj z hornej strany dreveným prekladom s hornými vonkajšími klapkami (tie sa tiež používajú pri ochladzovaní vypúšťaním teplého vzduchu). Ideálne je rám s oknom mierne nakloniť tak, aby sa čo najlepšie využila slnečná energia. Rám musí čo najlepšie priliehať k akumulačnej stene a medzery musia byť utesnené tak, aby nedochádzalo k únikom prúdiaceho vzduchu. Vzdialenosť skla od podkladu môže byť v rozmedzí cca 2 – 12 cm, ideálna je vzdialenosť okolo 10 cm.

9.

Projekt stavby Trombeho steny bol podporený Islandom, Lichtenštajnskom a Nórskom prostredníctvom Programu Aktívne občianstvo a inklúzia, ktorý realizuje Nadácia Ekopolis v spolupráci s Nadáciou pre deti Slovenska a SOCIA – nadácia pre sociálne zmeny a z podpory programu The GEF Small Grants Programme a Programu Leonardo da Vinci – Program celoživotného vzdelávania.

39


foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

Dušičky, upíri a my Niet zbytočnejšej veci ako včerajšie noviny. Či módny magazín spred desiatich rokov. Alebo také prírodopisné knihy. Ešte pred pár rokmi uvádzajú o vtáčích druhoch ako skaliar pestrý či krakľa belasá, že „u nás hniezdia vzácne“. Dnes to už neplatí. Niežeby sa mýlili knihy. V čomsi sme sa pomýlili my. Lebo sme ich vyhubili... O smrti hovorí aj román Brama Stokera z roku 1897 Dracula. Doslova vidím, ako autor pri príprave hororu študuje v Britskom múzeu a vyťahuje skúpe infošky o kúte Európy, ktorý nikdy nenavštívil a ktorý mu pripadá ako koniec sveta. Nepresnosti z dobových encyklopédií sa dostali aj do románu a dodnes v ňom kolujú s novými vydaniami. Všimne si to tuzemský čitateľ, lebo sa týkajú Slovákov, ktorí sa údajne preháňajú po transylvánskych horách. Skrátka, preleteli cez oblúk Karpát a zrazu sú na strašidelnom hrade: „Do dvora vchádzajú rebrináky, na čele každého záprahu kráča Slovák v špinavom ovčom kožuchu.“ Atmosféra hustne, do noci vyjú vlkolaci a nechýba Slováčisko ako z Detvy: „Najčudesnejšie vyzerajú Slováci. Vo svojich veľkých klobúkoch, špinavobielych nohaviciach a obrovských opaskoch, povybíjaných mosadznými klincami, pôsobili barbarskejšie ako ostatní.“ Stoker pripomína ich dlhé vlasy a ťažké čierne fúzy: „Vyzerajú malebne, ale nepôsobia príťažlivo. Kdesi na divadelnom javisku by ich určite uviedli ako akúsi orientálnu tlupu banditov.“ Mŕtvol, upírov aj krvi pribúda, ale Slováci nechýbajú ani vo finále. Opäť hrajú špinavú úlohu v záchrane diabla a hrdinovia musia s nimi zviesť súboj, hoci „sa nedá predpokladať, že by takíto chlapíci nosili pušky“. Asi bojovali len zubami. Nechýba ani situácia, ktorá veľmi pripomína dnešné predsudky, keď v knihe nájdu mŕtvolu: „hrdlo má roztrhané, akoby ho napadla divoká šelma. Všetci sa rozbehli ku kostolu a ženy vykrikovali: To určite urobil nejaký Slovák!“ Iste, písal to viktoriánsky autor z pohodlia západnej „civilizovanej“ Európy a ubehlo odvtedy storočie. No iná vec je, či v každodenných procesoch, v ktorých sú živí tvorovia vopred obvinení, súdení aj odsúdení, nepoužívame stále rovnaký meter. Peter Getting autor je prozaik a publicista

40

Mimochodom

... Daniela Pastirčáka

takmer bodka

2014 december

Boh je taký veľký, že mu ani to [...]. Dietrich Banhoeffer

Na ceste domov Domov je čosi, čo stále hľadám: už, už som bode a cestou tam, no nikdy nie úplne. Ako študent som s e b a t r a n s c e n sa podchvíľou sťahoval do nového podnáj- dencie k láske. mu. Všimol som si zvláštny jav. Boli pod- Medzi slobodou nájmy, kde som nesmel nič zmeniť. Posteľ, a láskou je však stôl či obraz na stene museli zostať tam, trvalé napätie: kde ich umiestnil pán domáci. tam, kde mám V takom priestore som sa cítil aj po pol- slobodu, nesiem roku ako na návšteve. Stačilo však zve- si na sebe ťarchu samoty; tam, kde mám siť obraz, presunúť posteľ či vymeniť stôl lásku, narážam na obmedzenie – tvoje oba už som tu bol viac doma. Taká je moja medzenia sa stávajú mojím obmedzením. túžba po domove – túžim dosiahnuť stav, Nuž, nikdy tu nie som úplne doma. Moja v ktorom by veci okolo mňa boli v súlade túžba hľadá čosi, čo je za horizontom. Spos tým, čo je vo mne. Zvykneme to nazý- činúť môže iba v Bohu. Lebo iba v Bohu vať slobodou... sa rozpor medzi slobodou a láskou preNo domov je pre mňa i čosi iné, opač- konáva. Boh je nekonečné bytie. Keď sa né. Domovom si „ty“ mu v láske oddávam, deje sa – tajomný zázrak vzá- „Tu som doma, kde sloboda opak toho, čo jomnosti. Domov je a láska jedno sú.“ tam, kde sa otvárav ľudskom vzťame jeden druhému hu: tá láska ma – vystupujem zo seba a prijímam ťa tak, nespútava, ale oslobodzuje. Čím viac som že ty si vo mne a ja som v tebe. Zvykne- jedno s Nekonečným, tým viac sa moje me to nazývať láskou. hranice rozostupujú. Čím viac Bohu patDomov teda kráčam po dvoch odlišných rím, tým viac som slobodný. Tu som doma, cestách – cestou sebarealizácie ku slo- kde sloboda a láska jedno sú.

... zuzy uličianskej

Základný tábor Televízny kanál History ponúka bizarnú šou s názvom Vojna skladov. Majitelia bazárov či starožitníctiev v nej dražia veci zo skladov, ktorých prenájom už vypršal. Čo môže byť na otváraní akýchsi garáží, do ktorých si ľudia odložili svoje veci, zábavné či dokonca napínavé? To, že nádejných nových majiteľov dnu nevpustia, takže hodnotu obsahu ponúknutého na dražbu odhadujú len podľa letmého pohľadu na zaprášené haraburdie. Budú v škatuliach tam vzadu len staré faktúry alebo fotografie historickej hodnoty? A čo ten mrazák v kúte? Bude ešte funkčný? Nenájde sa v ňom mŕtvola? Noví majitelia si sem tam vydražia len pokazené spotrebiče, ktoré nepredajú ani za 20 dolárov, inokedy tam nájdu aj skutočne vzácne veci za tisícky. Pre mňa je to jedna z najsmutnejších zábavných relácií, aké môžu existovať. Toto všetko bolo raz domovom. Každé sťahovanie je malou vojnou skladov. Nielen v Amerike si ľudia skladajú svoje detstvo do ška-

túľ, kým cestujú po svete, kým študujú, kým sa rozvádzajú... Sú aj takí, čo sa celé roky presúvajú z bytu do bytu, z krajiny do krajiny, a stále veria, že sa raz po tie svoje denníky z tretej triedy vrátia. Ďalší majú podobné poklady naskladané priamo vo svojom byte, no aj tak tie škatule so starými knihami či šatami už nikdy neotvoria. Škatuľa od banánov je v dnešnej dobe oveľa pravdepodobnejším domovom ako drevená chalúpka, v ktorej nás čakajú starí rodičia s čerstvo napečenými koláčikmi. Ak máte nad súčasným nomádstvom nadhľad podobne ako Dorota Nvotová, nazvete si tú svoju pivnicu plnú spomienok základným táborom. A potom už stačí len nájsť ten vrchol, na ktorý sa máte oslobodení od dečiek a vázičiek vyškriabať.

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Skoro všetky najlepšie a najvzácnejšie veci na svete dostanete za pár halierov. S výnimkou slnka, zeme, mesiaca, ľudí, hviezd, búrky a podobných maličkostí. [Tie dostanete zadarmo.]. Gilbert Keith Chesterton.

Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na jaroslav.sipos@notabene.sk , odmeníme spoločenskou hrou „6 bere“. INZERCIA

SPONZOR KRÍŽOVKY INZERCIA

Strihanie psíkov a poradenstvo

„Každé sťahovanie je malou vojnou skladov.“

0907 473 718, Ľubica Chlpíková

Internetový obchod – chovateľské potreby:

www.webareal.sk/dream

41


2014 december INZERCIA

PRI KÚPE PROSÍM, VENUJTE POZORNOSŤ

Oficiálny predajca v Bratislave nosí vestu

Oficiálnych predajcov Nota bene v Bratislave spoznáte podľa vesty Vesty s logom Nota bene pomôžu kupujúcim rozoznať pravých predajcov od podvodníkov. Vesty chránia dobré meno projektu, ktorý dáva živobytie slušným predajcom. Do viest sa obliekli zatiaľ len predajcovia v Bratislave. Postupne sa stanú „pracovnou uniformou“ aj predajcov v ďalších mestách. Predajca má aj preukaz.

Začiatočník v bratislave vestu nemá, má špeciálny preukaz Od mája všetci oficiálni predajcovia v Bratislave nosia povinne vestu. Výnimkou z pravidla sú predajci - začiatočníci, ktorí predávajú prvý mesiac v skúšobnej dobe. Tí vestu nemajú, iba špeciálny preukaz (veľkosť A5) platný v daný mesiac.

Oficiálnych predajcov v iných mestách spoznáte podľa preukazu s fotografiou, ako doposiaľ Registračné číslo predajcu na preukaze sa musí zhodovať s číslom na časopise, ktorý predáva. Predajca stojí na svojom predajnom mieste, ktoré má uvedené na preukaze a je viazaný dodržiavať pravidlá predaja uvedené v Kódexe predajcu.

Ďakujeme, že ste všímaví.

Začiatočník v bratislavE má iba špeciálny preukaz


INZERCIA

Profile for Proti prudu

Nota bene 162 december 2014  

Domov

Nota bene 162 december 2014  

Domov

Advertisement