Page 1

kupujte iba od predajcu s preukazom

1,40

161 / 2014

november miesto pre číslo preukazu predajcu

polovica pre predajcu

eur. Kni

Gomb

c e na 7 ík,

ERROR

Zatúla a h


nástenka

nota bene 161

pozor!

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746 18.10. 8:28 Ahojte! Pozdravujem milú predávajúcu s číslom 466 (Lidl, Toryská, Košice), ktorá mi v sobotu ráno vyčarila úsmev a radosť na tvári a spravila môj deň slnečným :-) Ďakujem a prajem jej, nech sa jej darí! Tomi 18.10. 8:16 Dobrý deň, práve čítam Nota bene (160/2014) a som veľmi milo prekvapená. Úžasné články! A ďakujem predávajúcej (55) zo ZA pred Billou, ktorá je veľmi ochotná. Jana 6. 10. 9:55 Ďakujeme predajcovi Mirkovi, ktorý je registrovaný pod č. 51. Predáva v OC Veľké Tesco Žilina. Držíme mu palce, vždy, keď ho pri vstupe do OC stretneme, máme lepšiu náladu. Kamila a Jožo

com Nota bene. Predaj Nota bene nie je žob- 9.10. ranie, ale práca, a podľa mňa ešte veľmi pek- Dobrý deň, váš časopis mám veľmi rada ná, pretože predávajú jeden z najlepších časo- a pravidelne si ho kupujem. Aj vďaka tomu pisov na Slovensku. Zuzana viem spoľahlivo odlíšiť pravého predajcu od falošného. Keď vidím falošného predaj2. 10. 12:38 cu len raz, časopis si nekúpim a nechám to Zdravím. Číslo predajcu 1017, Antolská, Brati- tak. No už dlhší čas stretávam evidentne slava. Veľmi ochotný a slušný pán. Neviem, ako falošného predajcu pred Mojou Samoškou sa dostal na ulicu, ale môj prvý dojem – ne- v Rači. Akú taktiku mám zvoliť, ked ho uvipatrí sem. Želám mu (bohužiaľ neviem meno) dím nabudúce? Katarína a jemu podobným veľa zdravia a postupného úspechu. Martin Dobrý deň Katarína, ďakujeme za snahu zachovať dobré meno NB kúpou časopi3. 10. 16:59 su len od riadne registrovaných predajcov. Dobrý deň, píšem v mene mojej babky, ale aj celej Časopisy pečiatkujeme číslom predajcu rodiny. Ďakujeme predajcovi 0187 v Dubnici nad preto, aby sme našli toho, ktorý zásobuje Váhom za veľmi príjemné vystupovanie a gen- falošných predajcov časopismi. Pomôže tlemanskú pomoc našej babke. Tiež ďakujeme nám, keď si všimnete číslo predajcu na čaredakcii za úžasný časopis. Skvelá práca! Jana Z. sopise. Vďaka. (red.)

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI

Kódex predajcu

4

ROZHOVOR

KEĎ SA REŽISÉR NEDOSTANE DO VESMÍRU

TÉMA

10

chyby pre naše dobro

Nedá dopustiť na náhody, pretože posúvajú jeho filmy do úplne inej roviny. Tak to bolo aj s jeho novým projektom o kozmonautoch-náhradníkoch, ktorí sa po rokoch tvrdej prípravy nedostali do vesmíru. Režisér PETER KEREKES.

12

HISTÓRIA

Ľuba Heinzlová sa mesiace dokáže sústrediť na jednu úlohu a nenudí sa, Peter Coss fotí zvláštne náhody. Označenia „aspergerka“ a „mániodepresívny“ vyvolávajú dojem, že im čosi chýba. Odhalili sme, čím sú obohatení.

REPORTÁŽ

16

EGYPTSKÁ HISTÓRIA JE AJ NAŠA

NEUMERAJME PRED SMRŤOU

Český archeológ JAROMÍR MÁLEK mal v rukách originálne artefakty z Tutanchamonovej hrobky. Bol totiž správcom predmetov, ktoré sa na Oxfordskú univerzitu dostali z pozostalosti objaviteľa Howarda Cartera.

Keď som zháňala ľudí, ktorí by si, rovnako ako ja, ľahli na päť minút do truhly a potom odpovedali na jednu otázku, väčšinou reagovali slovami: „Nezahrávaj sa so smrťou, ešte si ju privoláš!“ A mysleli to vážne.

a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze.

3. Predajca predáva časopisy na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze.

4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu.

5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov. 7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka. 8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj oficiálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

21

32

FENOMÉN JAVISKO PRE UTLÁČANÝCH

PÚTNIK LEGENDY MESTA CELJE

„Prečo chodíš medzi bezdomovcov? Veď smrdia a nič sa im nechce robiť,“ hovorili Deniske známi. „Príďte sa pozrieť na naše predstavenie a sami uvidíte, akí sú!“ nedala sa.

Tajomný nindža bojujúci za spravodlivosť, policajt, ktorý naháňal samého seba, cestovateľka a jej lesbická spoločníčka, Nobelova milenka... Klemen Sagadin zbiera zvláštne legendy o svojom meste.

K ó d e x KUPUJ Ú CE H O

PARTNERI PROJEKTU

zostavil: Peter Patrónsky

1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka.

2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným

Pomáhame slabým aj silným

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

2

s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

editoriál

KAŽDÉ MÍNUS MÁ SVOJE PLUS

1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom

2. 10. 8:19 Dobrý deň, v nedeľu 28. 9. pred farským kostolom v Banskej Bystrici stála skupinka Rómiek s deťmi. Jedna z nich s jedným výtlačkom Nota Bene oslovovala vychádzajúcich z kostola. Keď som ju požiadala o preukaz, tak odpovedala, že žiaden nemá, že žobre pre deti. Ani nevie, ako tým poškodzuje a robí zlé meno predaj-

z obsahu

2014 november

Na minuloročnej konferencii o práci s ľuďmi bez domova lektor Vlado Labáth uviedol svoju prezentáciu tromi rovnicami: 5+2=7, 4+6=9, 7–2=5. Spýtal sa, čo vidíme. Okamžite ho niekoľko ľudí upozornilo na chybu vo výpočte. Bola to ukážka, ako neomylne sme nastavení na hľadanie chýb. Namiesto toho, aby sme viac podporovali a rozvíjali silné stránky ľudí, s ktorými pracujeme, nemilosrdne sa zameriavame na odstraňovanie nedostatkov. A nielen u druhých, ale aj u seba. Mám mizerný orientačný zmysel a často sa strácam aj v situáciách, kedy je to technicky zdanlivo nemožné. Vďaka tomu objavujem nové miesta a rozprávam sa s novými ľuďmi. Aspoň tak si to odôvodňujem, keď so slzami hanby v očiach dve hodiny krúžim okolo hostela (so zapnutou navigáciou!), a nie a nie trafiť. Ešte horšie sú chvíle, keď si uvedomím, že som sa zachovala bezohľadne a niekoho som zranila. To balansujem niekde medzi utápaním sa vo vine a popudlivým „ber ma takú, aká som, alebo nechaj tak“. Prípadne ma zaleje iracionálny strach, že budem vyobcovaná zo spoločnosti, opľutá a ukameňovaná... Mnohí z nás by súhlasili s tým, že hoci sú drobné chybičky to, čo nám dodáva osobitosť a pôvab a obmedzenia vlastne podporujú kreativitu, majú chyby pachuť hanby a strachu. Nedávno som čítala, že strach z odmietnutia sa nesie celým naším životom. Aj po rokoch dôverného vzťahu sa potrebujeme uisťovať, že sme stále milovaní. Situáciu komplikuje, keď si túto úzkosť sami pred sebou nepriznáme a odmietame ju ako prejav nezrelosti. Výsledkom je, že namiesto toho, aby sme si uistenie šarmantne a na rovinu vypýtali, nasadíme chladný odstup, pokúšame sa toho druhého ovádnuť alebo sa jednoducho správame hulvátsky. Aj napriek tomu, že tieto signály si ako volanie po nežnosti dokáže vyložiť len mimoriadne zdatný pozorovateľ, nejako tie naše vzťahy fungujú. Občas ma udivuje, aké je láskavé od života, že neplatím za všetky chyby, ktoré urobím. Že napríklad každý môj prešľap pravidiel cestnej premávky nevedie k hromadnej havárii s desiatkami mŕtvych. Nikto z nás by asi nehlasoval za to, aby sme platili za každú svoju chybu. A predsa v prípade ľudí bez domova vedieme kopec zbytočných rečí o tom, či si vôbec pomoc zaslúžia, keďže si „to spôsobili sami“. Aj história je plná omylov. V detstve sme sa prepchávali špenátom, len preto, že sa partička vedcov pomýlila o desatinnú čiarku. Šampanské vzniklo z nesprávne sfermentovaného vína a penicilín tu máme vďaka šlendriánstvu pána Fleminga, ktorý si neumyl laboratórnu misku. Zdá sa, že život si s našimi chybami celkom dobre poradí a našťastie mnohé z nich využije pre naše dobro. Sandra Tordová šéfredaktorka

V ďalšom čísle s témou DOMA nájdete: Umenie na kolesách

Nosiči batožín

Mysleli by ste si, že jediným spestrením sivého Pešaváru na pakistansko-afganskom pohraničí sú bledomodré burky. To ste ešte nevideli „umenie na kolesách“: autobusy, nákladné i osobné autá, ba aj vozy pouličných predavačov zdobí aspoň miniatúrny dekor. Pestrofarebné maľby rýb a vtákov, liany obsypané ohnivočervenými kvetmi, zrkadielka, girlandy či blikajúce farebné svetlá vyzerajú ako protest umeleckej avantgardy.

Podaril sa nám projekt, ktorý iste poteší aj vás a najmä čitateľku, ktorá nám ho vnukla. Keď sa vracala z ciest domov unavená, predstavila si, že jej na Hlavnej stanici v Bratislave pomáhajú s batožinou predajcovia Nota bene. Myšlienka sa nám zapáčila, pretože tí, ktorí sú odkázaní na pomoc od iných, by boli zrazu tými, ktorí pomáhajú. Podarilo sa, a tak budú naši predajcovia trikrát do týždňa pracovať v uniformách ako nosiči batožiny.


Rozhovor

text: jana čavojská

nota bene 161

2014 november

naša rodinná tradícia. Raz sme hovorili o tom, aký je vojenský kuchár dôležitý. Keď pokazí guláš, vojaci sa dobre nenajedia, prehrajú bitku a jedna prehratá bitka môže niekedy prehrať celú vojnu. Zasmiali sme sa, potom som na tej téme päť rokov robil a vznikol film. Tak dlho rozpracúvate jeden nápad? Hľadám motívy, ktoré s témou súvisia. V poličkách mám rady kníh. Každý sa týka témy nejakého môjho filmu. Študujem ich a z obrovského množstva informácií si urobím scenár, ktorý je pre mňa veľmi dôležitý. Potom sa ho pri nakrúcaní dôsledne držíte? Vôbec sa ho nedržím. Ale nepoznám žiadneho režiséra, ktorý by si ráno o deviatej sadol na gauč a začal sa venovať rozmýšľaniu nad filmom. To rozmýšľanie skôr vyzerá tak, že si píšete, lebo potrebujete formulovať svoje myšlienky. Druhá možnosť je mať dobrých kamarátov a rozprávať im o filme v krčme. Ja radšej píšem. Pritom si lepšie uvedomím, čo chcem. Všetko si po sebe čítam a text tak prechádza prvou kritickou kontrolou. Na film 66 sezón som mal osemdesiatstranový scenár, ktorý som mohol po príchode na pľac elegantne zahodiť. Všetko som mal totiž v hlave. Nemyslím poradie záberov, ale tému. Mal som ujasnené, čo sa ľudí chcem pýtať a prečo. Scenár je užitočný aj preto, lebo natáčanie je z 90 percent

„Radšej vytváram neprirodzené situácie.“ organizačný chaos. Režisér rieši, že vyšlo slnko, zašlo slnko, že fúka vietor a nepočuť zvuk, že kameraman je hladný a technik sa rozchádza s frajerkou, tak stále esemeskuje. Riešite veci, ktoré s filmom nemajú nič spoločné. V takých situáciách vám scenár pomáha. Ale film je úžasný práve v tom, že sa vyvíja.

Foto: Alan Hyža

V JEDNEJ VETE STAREJ MAMY BOLO 86 MINÚT FILMU

KEĎ SA REŽISÉR NEDOSTANE DO VESMÍRU Nedá dopustiť na náhody, pretože posúvajú jeho filmy do úplne inej roviny. Tak to bolo aj s jeho novým projektom o kozmonautochnáhradníkoch, ktorí sa po rokoch tvrdej prípravy nedostali do vesmíru. Režisér PETER KEREKES.

4

Aká je u vás cesta od nápadu k filmu? Nápady ku mne chodia úplnou náhodou. 66 sezón vzniklo z jednej jedinej vety mojej starej mamy. Rozprávala o mojom prastarom otcovi, ktorý sa nemohol dostať k moru, a povedala: „Kto nemôže ísť k moru, tomu musí stačiť košická plaváreň.“ V tejto jednej vete je 86 minút filmu. Ľudia chceli ísť k moru, ale nemohli sa tam dostať, tak si ho museli vytvoriť na kúpalisku, ktoré je vo filme akýmsi modelom sveta. Námet na film Ako sa varili dejiny vznikol tiež náhodou. Odmalička som s otcom cez víkend varil a rozprával sa o rôznych veciach, bola to

Aj námet na váš najnovší film o kozmonautoch, ktorí nakoniec neleteli do vesmíru, vznikol vraj náhodou. Vtedy som veľmi dúfal, že sa film Ako sa varili dejiny dostane na festival v Cannes. Ale nedostal sa. Tak som sa ostatným filmárom predstavil takto: „Pred dvomi mesiacmi som dokončil film, ktorý tu nie je, a cítim sa ako taký druhý kozmonaut. Mám za sebou obrovské množstvo práce, ale nikto o mne nevie.“ Zasmiali sa a mne došlo, že to je skvelý námet na film. Ako sa kozmonauti-náhradníci, s ktorými ste hovorili, vyrovnali s tou situáciou? Stretol som sa s dvadsiatimi a boli rôzni. Od zatrpknutých alkoholikov po ľudí, ktorých to ani nezaujímalo. Napríklad vedec z Houstonu zrušil let na Mesiac, lebo už ho nebavilo stále čakať a potreboval riešiť svoju vedeckú kariéru,

ktorá bola dôležitejšia ako mediálne zaujímavý výstup do kozmu. Náhradníčka Valentiny Tereškovovej zas tvrdila, že sa nikdy nesnažila byť prvá a dokazovať si niečo, no v skutočnosti to niesla veľmi ťažko. Ukázala mi fotky zo svojich troch arktických výprav a 1200 parašutistických zoskokov. Je to rôzne. Pre niektorých je to depka, pre iných životný príbeh, pre ďalších uzavretá epizóda. Stávajú sa vám aj priamo pri nakrúcaní náhody, ktoré posunú film do úplne novej roviny? Takých bolo milión. Mám ich veľmi rád. Napríklad pri točení 66 sezón mi asistent kamery zle zrátal škatule materiálu a tri dni pred koncom natáčania sme zistili, že už nemáme na čo točiť. Chýbali nám ešte dôležité veci. Sezóna kúpaliska sa však končila a museli sme čakať do ďalšieho leta. Ale žena, ktorá bola vlani tehotná, mala na tom istom mieste dieťa, partičke dôchodcov, ktorá popíjala pivo pod orechom, chýbal jeden člen, lebo medzičasom zomrel. A čas sa zrazu stal veľmi silnou linkou filmu. Keby to asistent nepoplietol, bol by to plochý film. Kedy je podľa vás film úspešný? Sú dve merateľné kategórie: diváci a festivaly. Ak sa podarí oboje, tak je to dobré. Ak aspoň jedno, je to tiež dobré. Ale sú filmy, ktoré nevidelo veľa divákov a ani nevyhrali nijaké ceny, napriek tomu formovali generáciu tvorcov. Pre mňa je takto dôležitý film Jana Gogolu Nonstop z roku 1998. Videlo ho len pár divákov vo filmových kluboch, ale formoval estetické cítenie celej jednej generácie filmárov, ktorá sa naň odvoláva alebo voči nemu vymedzuje. A kam by ste na rebríčku úspešnosti zaradili film Slovensko 2.0, na ktorom ste sa tiež režisérsky podieľali a ktorý veľmi rýchlo po premiére zmizol z dohľadu? Bol to zaujímavý počin. Je nemožné urobiť poviedkový film tak, aby sa každému páčil. Bolo tam obrovské žánrové rozpätie, desať režisérov s úplne iným prístupom dostalo voľnú ruku. Komu sa páči Liová, tomu sa nebude páčiť Čanakyová a podobne. Podľa mňa bol geniálny nápad dať tieto poviedky dokopy. Vznikol pomerne presný obraz Slovenska. Vaša poviedka je o pripojení Slovenska k Fínsku. Prečo práve tento námet? Tiež to vzniklo ako sranda. Keď boli škrty na kultúru. Ozývali sa hlasy, že je kríza a musí sa na kultúre šetriť. Zároveň sa riešilo dvojité občianstvo a slovenská identita. Rozmýšľal som, čo tvorí náš národ. Gén slovenskosti neexistuje, z DNA nie je zistiteľné, že sme Slováci, s okolitými národmi tvoríme jednu genetickú skupinu. Keď to nie je v krvi, musí to byť v jazyku a kultúre. Ale politici hovoria, že kultúra nie je dôležitá. Národ bez kultúry však nemá nárok na existenciu. Ak nechceme podporovať

5


nota bene 161

2014 november

kultúru, načo si jazykovým zákonom bránime svoj jazyk? Vykašlime sa na to a pozvime Fínov, nech to tu okupujú. Fínov preto, lebo je to absurdné. Keby som nakrútil o pozvaní Maďarov, vyvolalo by to pravdepodobne veľkú kontroverziu. Nakoniec, Slováci majú tradíciu pozývať nejakých okupantov. Slovenský štát vznikol s posvätením Nemecka, Biľak pozval Rusov. Objavujete sa aj na záberoch. Rád sa na seba pozeráte? Nie, cítim sa pritom veľmi zle. Mal som v pláne, že budem vystupovať vtipne a inteligentne budem reagovať na situácie, ktoré sa dejú. Ale stál som tam ako taký „knedlík“ a nebol som schopný povedať ani slovo. Vo väčšine scén niečo jete, to bol zámer? Nebol, ja totiž jem stále. Kde vám najviac chutilo pri nakrúcaní filmu o varení dejín? V Srbsku. Tam varia lepšie ako vo Francúzsku. Srbskí kuchári uvarili aj guláš z korytnačiek. Hoci tak ukazovali, že armáda si musí provizórne poradiť aj pri nedostatku zásob, bol výborný. S koľkými kuchármi ste sa pre film stretli? So stošiestimi. A každý vám niečo navaril? V podstate áno, alebo sme sa stretli v reštaurácii. Vždy sme spolu jedli. Nemôžete rozprávať o jedle a nejesť pri tom. Aspoň ste znížili náklady na catering pre štáb. Na záver nakrúcania ste mohli všetko zjesť. Práve naopak. Všetko, čo bolo pred kamerou, sme museli platiť. Inokedy si vystačíte s desiatimi bagetami, tu sme museli kúpiť celú kravu. Napriek náročným témam sú vaše filmy humorné. Rád sa smejem a mám rád vtipné filmy. Príbehy z minulosti sú väčšinou smutné a dojemné, nasadíte sláky a diváci budú plakať. Melancholické filmy útočia na prvú signálnu sústavu človeka. Ak to chcete posunúť ďalej a donútiť človeka rozmýšľať, funguje to práve vtipom. Humor vzniká spojením dvoch prvkov. Pozvanie fínskej armády si vyžaduje inteligentného diváka, ktorý pozná súvislosti, spojí si informácie a zasmeje sa. To mám rád. Snažíte sa neprekračovať hranicu medzi dokumentom a hraným filmom? Myslím si, že medzi dokumentom a hraným filmom neexistuje jasná deliaca čiara. Máme jednu literatúru, jednu hudbu, jedno výtvarné umenie a jeden film. Delenie filmu na dokumenty a hrané filmy je podľa mňa mylné. Ja občas používam hercov, niekedy mi autentickí ľudia zahrajú nejakú situáciu, raz postupujem podľa

6

Foto: Miro Nôta

scenára a inokedy sledujem, čo sa pred kamerou vyvinie. Ešte v 30. rokoch minulého storočia povedal na nejakej konferencii jeden z otcov dokumentárneho filmu, John Grierson, že dokumentárny film nie je šťastné označenie, ale keďže zatiaľ nevieme vymyslieť nič lepšie, budeme ho používať. A toto trvá už takmer sto rokov. Pritom takzvaný dokument zahŕňa do spoločnej kategórie množstvo rôznorodých žánrov, nespojiteľných vecí. Napríklad observačný film Russia from my Window režiséra Victora Kossakovskeho točený z okna jeho bytu bez akejkoľvek manipulácie, ktorý je nádherným obrazom Ruska 90. rokov, je v jednom žánri s fil-

mom The Sounds of Insects Petra Liechtiho, ktorý je fiktívnym denníkom človeka, rozhodnutým spáchať samovraždu vyhladovaním, a nie je dokonca ani nakrútený na motívy skutočnej udalosti, ale na základe japonskej novely. Takže si myslím, že ako režisér môžem vo filme všetko. Aký ste režisér? Sedíte a sledujete, čo sa deje, alebo organizujete a kričíte? Myslím si, že je to dané fyziognómiou. Som veľký tučný človek s výraznou gestikuláciou. Všetko okolo organizujem a vytváram cirkus. Nedokážem robiť observačné filmy, sedieť v kúte a točiť, čo sa deje predo mnou. Vtedy sa

Pri nakrúcaní filmu 66 sezón s dvojníkom Adolfa Hitlera. foto: archív p. k.

cítim ako veľký idiotský kus nábytku. Potrebujem vytvárať situácie. Pri tom, čomu sa hovorí klasický dokumentárny film, mi nie je príjemne. To znamená nakrúcanie človeka, ktorý je doma sám, urobí si kávu, sadne si k oknu, zapáli si cigaretu a melancholicky sa pozerá von. V skutočnosti je tam natlačených ešte päť ľudí zo štábu, a to mi vždy príde hrozne smiešne. Cítim sa trápne, nepatrične a chce sa mi smiať. Radšej vytváram neprirodzené situácie. Vtedy sa celé nakrúcanie zrazu stane prirodzeným. Napríklad od jedného kuchára som chcel, aby sme točili uprostred mora a aby mu stúpajúci príliv postupne odplavil všetko náčinie a celý kuchár-

sky stôl. Bolo to také nezvyčajné, že nezvyčajnosť toho, že respondent je obklopený ľuďmi zo štábu, ktorí držia čudné zariadenia, je nič. Vnímate film skôr ako umelecké dielo alebo ako komerčný produkt? Umelecké dielo, ktoré sa môže dobre predávať. Ale ak sa umelecké dielo predáva ako chlieb či nábytok, je správne, že štát podporuje umenie? Ako k tomu príde živnostník, ktorý tiež predáva produkt, ale nikto ho nepodporil? To súvisí s pozvaním fínskej armády. Slovensko je taká malá krajina, že je tu veľmi malá

kúpna sila pre kvalitnú kultúru. Štatisticky je v každom štáte na svete približne rovnaké percento ľudí, ktorí si kupujú poéziu. Na päťmiliónovom Slovensku je výsledné číslo veľmi nízke, kultúra teda nie je schopná zaplatiť sa sama. Naproti tomu v USA je rovnaké percento obyvateľstva celkom početnou skupinou. Tam si na seba film zarobí. Myslím si, že pokiaľ máme štáty založené na národných hraniciach, je povinnosťou tých výpalníkov, ktorí od nás vyberajú dane, podporovať kultúru. Štát bez kultúry je iba mafiánskym ohraničením územia, v ktorom sa vyberá výpalné.

7


O NOVEMBRI

text: jana čavojská | foto: archív nadácie m. šimečku

nota bene 161

Nežná revolúcia nebola len v Bratislave

Ideál Novembra Programový riaditeľ Nadácie Milana Šimečku LACO ORAVEC (37) hovorí o projekte, v rámci ktorého študenti hľadajú osobnosti novembrovej revolúcie v regiónoch. Prečo projekt Remember November? Sme „Novembrová“ nadácia, v roku 1991 nás založili osobnosti Nežnej revolúcie. Prvých desať rokov venovali pripomínaniu Novembra veľkú pozornosť. Organizovali mnoho podujatí. Fedor Gál, Martin Bútora či Peter Zajac boli spoločensky veľmi angažovaní. Potom z nadácie odišli, nastala generačná obmena a naše smerovanie sa trochu zmenilo. Niekoľko rokov sme sa tejto téme nevenovali. Jedným z dôvodov boli financie – na takéto pamäťové veci sa ťažko zháňajú zdroje. A my, noví členovia nadácie, sme ako mladí ľudia nemali vytvorený vzťah k tejto téme. V roku 2011 mala naša nadácia 20. výročie. Vtedy nám prišlo logické vrátiť sa ku koreňom. Začali sme organizovať podujatie Remember November. Zamerali ste sa na mladých ľudí a na udalosti mimo Bratislavy. Vzdelávacím programom sa venujeme od nášho vzniku. Medzitým dorástla generácia, ktorá nezažila komunizmus. Preto ho treba vniesť do vzdelávacieho procesu. Rozbehli sme projekt Študenti po stopách totality. Každý rok sa osem vybraných škôl zameria na inú tému z obdobia komunizmu. Tento rok to bola Revolúcia v regiónoch. Chceme upozorniť na to, že revolúcia neprebiehala len v Bratislave. Bratislavský príbeh je dobre známy. Vystúpiť v Bratislave pritom nebolo také veľké osobné riziko ako v iných mestách a dedinách. Tam viac hrozila pomsta miestnych papalášov a eštébákov. Čo je úlohou študentov? Majú vo svojom okolí vypátrať príbehy Novembra, zdokumentovať ich a zorganizovať malé podujatie k výročiu novembrových udalostí. Mimo Bratislavy je spomienkových akcií málo a organizujú ich väčšinou aktéri Novembra, teda staršia generácia. Myslíme si, že túto štafetu treba predať ďalej. Je podľa vás dôležité neustále pripomínať, o čo v Novembri ’89 išlo? Aby sme boli schopní kriticky vnímať súčasnosť, stav demokracie a napredovanie našej krajiny, musíme sa vrátiť k ideálom Novem-

8

bra. Musíme konfrontovať situáciu, v ktorej sme, s tou, ktorú sme vtedy chceli dosiahnuť. Predstava, že už sme za vodou, že pádom komunistického režimu sme sa stali vyspelou, rozvinutou a tolerantnou krajinou, je veľkou ilúziou. Mali mladí ľudia, s ktorými ste sa stretli, dostatočné vedomosti o predchádzajúcom režime? Ak dostávajú informácie iba od svojich rodičov, prípadne od ľudí, ktorí sa nikdy neangažovali, môže sa vytvoriť neobjektívny náhľad na obdobie pred rokom ’89. Máme totiž tendenciu idealizovať si spomienky. Naša povinnosť je vzdelávať o komunizme objektívne, nielen idealisticky či kriticky. Dôležitou témou je každodenný život v období toho režimu. U nás nemal podobu najzločineckejších totalitných režimov. Študenti si zaslúžia čo najviac informácií. Preferencia sa však dáva obdobiu 2. svetovej vojny. Obdobie po roku 1948 sa vyučuje málo. Čím to je? Je to ešte príliš čerstvá história? Vždy je veľká dilema, ako vzdelávať o nedávnej minulosti. Ešte žijú deti bývalých komunistov, generácia vtedajších učiteľov stále učí na školách, obrodou neprešla ani justícia. Takáto téma sa nedá preberať faktograficky. Nedávna minulosť dáva viac

priestoru na subjektivitu, relativizmus a individuálne príbehy. Možno ju zo strany pedagóga netreba hodnotiť, skôr ponúknuť komplexné informácie. To je aj súčasťou moderného trendu vzdelávania, nechať študentov, aby si na historickú tému vytvorili vlastný názor. Venujeme na Slovensku dostatočnú pozornosť našej nedávnej minulosti? V susednom Česku existuje oveľa viac podujatí a iniciatív. Bývalé komunistické krajiny majú múzeá venované tomu obdobiu, či už vedecké alebo komerčné. Slovensko má v tomto ešte medzery. Ako keby sme vo všetkom o pár rokov zaostávali. Slováci majú z rôznych dôvodov vlažný vzťah k reflektovaniu minulosti. Vždy sme boli provinciou nejakej inej krajiny a často máme tendenciu presúvať zodpovednosť na tých druhých – Budapešť, Viedeň, Prahu, Nemecko. Príkladom môže byť osobnosť prezidenta Tisa a neschopnosť katolíckeho národa vnútorne sa vysporiadať s tým, že kresťanskú vieru a hodnoty reprezentoval takýto človek. Čo sa týka politických garnitúr, iba Radičovej vláda mala v programovom vyhlásení odsek venovaný pamäti. Plánovala vytvoriť múzeum komunizmu. Ostatné vlády sa k tomu nehlásili ako k svojej priorite. Slováci sa ešte musia učiť kritickému mysleniu.

2014 november

EUFÓRIA A DEZILÚZIA NOVEMBRA Režisér Martin Hanzlíček sa pýtal osobností Novembra, ako si spomínajú na udalosti spred dvadsiatich piatich rokov. Vyberáme niekoľko z nich. V každom meste sa na to, čo prinášala tá eufória, spomína ako na niečo úžasné, špecifické, neopísateľné. Napríklad som zohnala liek pre umierajúce dievčatko, ktorý sa nedal zohnať, ale zrazu si preň v priebehu polhodiny rodičia mohli prísť. Alebo nám ľudia hádzali do krabice dobrovoľné príspevky, aby sme mali na jedlo. Keď bola plná, šli sme do Slovenskej sporiteľne, aby sme to uložili na nejaký účet. Dve a pol hodiny sme v banke počítali drobné. Bolo tam 90 000 korún... Prekvapivé bolo že počas novembra a decembra nebol rozbitý jediný výklad, poškodený jediný kvetináč. Ten pocit súdržnosti bol šokujúci... Ďalší šok prišiel, keď opadla eufória, všetko to skončilo a ľudia sa vrátili k svojim predchádzajúcim zvykom a hodnotám. Ľubica Blaškovičová Začalo to tým, že študenti boli v auditóriu a ľudia z univerzity sa objavili za predsedníckym stolom. A po trištvrte hodine sa to vymenilo. „My si teraz sadneme sem,“ povedali sme im. Nevedeli, čo majú robiť, tak vstali a odišli. Volá sa to legitimita revolučnej moci. Predtým prebiehal klasický scenár, tie štruktúry začali riešiť komunálne otázky. Počet študentov na internáte, nedostatok toaletného papiera a čistej vody v kúpeľniach. Povedali sme im: „Nejdeme sa baviť o toaletnom papieri, ale o zmene režimu.“... Ja som nemal predstavu, že treba ísť do ulíc. Nebolo mi jasné, čo by sa tam malo robiť. Ani ma nenapadlo, že sa v Bratislave podarí dostať na námestia tú obrovskú masu ľudí... Otázky, či sa má ísť do ulíc, samozrejme kolovali. Ešte druhý či tretí deň kolovali informácie o mobilizácii a vojakoch. V podstate rumunský scenár, ktorý sme potom sledovali v televízii o mesiac neskôr a s hrôzou sme si uvedomovali, že sa mohol odohrať aj u nás a že niekto ho určite aj plánoval. Martin Bútora ml. Myslím si, že to bol plynulý proces. Aj keď sa hovorí, že sme nemali politickú kontraelitu, ktorá by konkurovala moci komunistickej strany, predsa len sa tu vytvárala akási politická trieda, ktorá mala skutočne veľmi kritický postoj ku komunistickej strane, k režimu, a dávala to najavo. Títo ľu-

dia mali rozhľad a boli v sieťach prepojení. Ľudia v regiónoch a v mestách po celom Slovensku mali jednu nevýhodu, že neboli v týchto sieťach zapojení, nemohli si dodávať odvahu, vzájomne sa podržať a informovať... Nikto vtedy nevystúpil s tým, že: My nahradíme komunistickú elitu. Na to nikto ani nepomyslel. Pavol Frič

Predpokladal som, že budem robiť politiku, a zrazu som bol konfrontovaný s tým, že moji kamaráti, ktorí ju robiť začali, ju začali robiť spôsobom, ktorý mi nebol úplne príjemný. Uvedomil som si, že politikov bude habadej, ale tých, ktorí ich budú kontrolovať, bude nedostatok... Depresia medzi ľuďmi, ktorí neboli pripravení na slobodu, na to, že budú musieť niesť aj zodpovednosť a že zmena od nich bude vyžadovať aj určité obete, tak tá dezilúzia prišla pomerne rýchlo... Mal som 27. novembra narodeniny a prehováral som pod tribúnou

svojich kamarátov, aby sa zastavili u mňa na pohár šampanského, a zarazilo ma, že nikto z nich nemal čas. Tie dejiny boli tak strašne dôležité, že nikto nemal čas osláviť moje narodeniny... Ostatní sa tvárili, že sú ponorení do tej politiky... Potom už nebolo treba toľko referovať a na námestia sa už nechodilo, tak som začal robiť novinársku prácu... Potom mi zavolal Martin Šimečka, že ma nevidel v Národnom divadle. Povedal som mu, že už to sledujem skôr z diaľky ako novinár: „Myslím, že to robíte celkom fajn a v podstate vám držím palce a snáď vám to ešte chvíľu vydrží a bude to na niečo dobré.“ Už vtedy som na tých ľuďoch videl, že moc ich mení. Zrazu sú dôležití, keď s nimi chce niekto hovoriť, musí sa ohlásiť na nejakom sekretariáte, už tam nie sú sami za seba, ale za ten národ, za dejiny a podobne... Po niekoľkých mesiacoch som robil rozhovor s Jánom Budajom a povedal mi: „Vtedy na námestiach, ako sme tam stáli, tak neviem, či si to uvedomuješ, ale vedľa nás tam stáli dejiny.“ Pozrel som sa naňho a povedal som: „Vieš, Jano, ja som si tam nikoho nevšimol.“ Ale on je o tom možno presvedčený dodnes. Ivan Hofman Vytvoriť z totalitného socialistického štátu, ktorý má, ako sa hovorilo, už prvky komunistického, demokratický štát v zmysle západného typu, to nikto nevedel, ako sa to má urobiť. Hlavne nikto nevedel, ako urobiť z plánovaného hospodárstva, ktoré striktne riadilo každú drobnosť, fungujúcu trhovú ekonomiku... Jedným zo základných princípov bolo, či má prebehnúť veľmi rýchla ekonomická reforma bez ohľadu na presné pravidlá hry, alebo či vytvoriť pravidlá hry, čo by znamenalo oveľa dlhšiu dobu na transformáciu ekonomiky na trhovú, kapitalistickú... Zvíťazila Klausova predstava, ktorej výsledkom je niekoľko miliardárov... Niektoré zákony sme novelizovali niekoľkokrát za sebou, pretože nás ani nenapadlo, že ľudia budú vymýšľať nie ako dodržať zákon – a to bola napríklad jedna z devastácií socializmu – ale ako ho obísť. Ernest Valko

9


Téma

text: galina lišháková | foto: jana čavojská a lucia gvozdjáková

nota bene 161

2014 november

PORUCHY, KTORÉ SÚ BOLESŤOU I NADANÍM

KAŽDÉ MÍNUS MÁ SVOJE PLUS Ľuba Heinzlová sa aj mesiace dokáže sústrediť na jednu úlohu a nenudí sa, Peter Coss zasa fotí zvláštne náhody. Označenia „aspergerka“ a „mániodepresívny“ vyvolávajú dojem, že im čosi chýba. Lenže my sme odhalili, čím sú obohatení. Aspergerov syndróm patrí k miernejším au- ná, potom slabiky, až v jednom momente čítatistickým poruchám. Prejavuje sa napríklad te a ide to čoraz plynulejšie. No trvalo to zhruproblémami s vytváraním vzťahov či zlou ba sedem rokov.“ orientáciou v gestách a mimike iných. Ľudia Z toho pozitívneho, čo jej odlišnosť prináša, si s týmto syndrómom sú zväčša veľmi inteli- cení, že dokáže byť sústredená na jednu úlogentní a je medzi nimi mnoho vedcov. His- hu aj dlhé mesiace a nezačne sa pritom nudiť. torici sa domnievajú, že aj Isaac Newton či „Sústredenosť, perfekcionizmus, cit pre detail, Albert Einstein mali aspergerov syndróm. spoľahlivosť sú podľa mňa cenné vlastnosti a ja ich mám. Dnes navyše vidím, že aj dlhé obTrápenie ju posilnilo dobie trápenia mi niečo dalo. Keď mi príde do Keď Ľube Heinzlovej (29) v dvadsiatke zisti- života niečo kladné, neberiem to ako čosi sali aspergerov syndróm, bola to pre ňu do is- mozrejmé, ale veľmi si to vážim. Mám to šťastie, tej miery úľava. Začala chápať, prečo jej od že trápenie ma nezlomilo, ale posilnilo.“ malička robili ťažkosti bežné prejavy zdvo- Ľuba vyštudovala masmediálnu komunikárilosti ako poďakovanie či pozdrav, prečo ju ciu v Trnave, ale napokon si ju našlo iné zanamiesto rozprávok o princeznách viac ba- mestnanie. „Náhodne som sa spoznala s chavilo čítanie z Malého atlasu húb a namiesto lanmi z občianskeho združenia 3lobit, ktoré spolužiačok rybičky v triednom akváriu, kto- pomáha ľuďom so zdravotným znevýhodnením ré celé prestávky pozorovala. Dokonca o tom a dnes sa spolu venujeme budovaniu multisenzačala otvorene, aj s humorom, písať do ča- zorických miestností, prevádzkujeme obchod s terapeutickými pomôckami a okrem iného sopisu .týždeň a šíriť v tomto smere osvetu. Keby sa Ľuba k svojej odlišnosti nepriznávala, by sme chceli zamestnávať ľudí z autistického nezišlo by mi na um, že je nejaká iná. Pôsobí spektra,“ približuje prácu, ktorá ju veľmi baví uvoľnene, veľa sa usmieva, žartuje... „Mám po- a pohlcuje väčšinu jej času. cit, že som už asimilovaná ,aspergerka´. Spočiatku to bolo veľmi ťažké, ale aj pravidlá soci- Veci prídu a odídu álneho kontaktu sa dajú naučiť, podobne ako Priznáva, že všetkých ťažkostí vyplývajúcich abeceda. Najprv zvládnete jednotlivé písme- z jej neurologickej poruchy sa zbaviť nedá,

10

ale niektorým sa naučila predchádzať. „Pre mňa je náročné, a to je typické pre autizmus, že niekoľkonásobne intenzívnejšie ako bežní ľudia vnímam hluk, svetlá a pachy. Niekedy ma to až fyzicky bolí a tým pádom ma to veľmi vyčerpáva. Pritom však medzi ľudí chodím rada a dnes už mám aj svojich priateľov,“ smeje sa. Pýtam sa, či sa zbavila depresií, ktoré spomínala vo svojich blogoch a ktoré tiež bývajú sprievodným znakom autizmu. „Celkom neodzneli. No budem sa preto znepokojovať? Prečkám ich. Čo iné sa s tým dá robiť? Veci prídu a odídu. Bodka!“ Ľuba sa neľutuje a neospravedlňuje ani sama pred sebou, ak pokašle niečo len preto, že vníma inakšie. „Nechcem pol dňa riešiť, že som mala konflikt, lebo som ,asperger´. Ľudia majú konflikty bežne a deje sa im kopec vecí z rôznych dôvodov.“ Vidíte. Niekedy stačí len zmeniť pohľad na vec. Mániodepresívna psychóza sa prejavuje striedaním hlbokej depresie, ktorá môže človeka doslova pripútať na lôžko, a povznesenej nálady, s ktorou získava úžasnú energiu a často aj presvedčivosť a neodolateľné čaro. Trpia ňou mnohí umelecky nadaní ľudia ako herečka Catherine Zeta-Jonesová či speváčka Britney Spears.

Vrstvy radosti a bolesť z empatie S Petrom Cossom (39) si pozerám jeho výstavu fotografií a koláží na miestnom úrade v centre Bratislavy. Fotí magické momenty, akési objektívne náhody, v ktorých sa akoby myšlienka zrkadlila vo vonkajšej realite. Či už v prieniku veže bratislavského kostola Blumentál s dymiacim komínom, alebo dopravnej značky s vrcholom pamätníka Slavín. Ale zachytáva aj veselé momentky, dvojicu psov s prednými labkami vyloženými na múriku a pohľadmi upretými do diaľky, či slimákov s napnutými tykadielkami, takže pôsobia akoby obdivovali obraz na stene. Často zaznamenáva dianie z okna svojho bytu, vďaka čomu zdokumentoval, ako sa stavala budova Národnej banky Slovenska. Tá mu slúži aj ako monument pozadia pre sériu zátiší na parapete okna. Radosť z fotografovania prežíva v niekoľkých vrstvách – keď objaví výjav hodný zaznamenania, keď cvakne spúšťou... „Vždy som zvedavý, ako záber vyjde na fotke, a teším sa, keď ňou urobím niekomu radosť, napríklad preto, že sa na nej sám sebe páči. Niekedy síce objavím už objavené, ale viem sa až detsky radovať z maličkostí. Zo slnka, z hudby Wagnera, Davida Bowieho... Veľmi rozumiem deťom aj zvieratkám... Pri tvorbe je vyššia senzibilita výho-

dou. No sú chvíle, keď je pre mňa veľmi nároč- cov varoval pred dvojplošníkom z Granady, ktoná. Keď vnímam každý obraz, zvuk a impulz rý sa im chce nabúrať do trinásteho poschodia. z okolia súčasne a rovnako intenzívne. Ako- „Odviedli ma na políciu, kde som o tom podal by som sa do prostredia roztekal, akoby som tak imaginatívny príbeh, že zápisnicu z môjho s ním splýval. Moja empatia je potom ako dvoj- rozprávania by som rád vlastnil.“ Žiaľ, rovno odsečná zbraň. Je mi krásne, keď sa vcítim do dob- tiaľ putoval na psychiatriu. rého človeka, ale keď do zlého, je to bolestné.“

Maniacke nápady Peter si pamätá, že psychológovia a psychiatri ho sledovali už v útlom detstve, ani si nevie vybaviť, kedy mu diagnózu mániodepresia stanovili. Vďaka liečbe žije už sedem rokov bez výkyvov nálad a na bláznovstvá, ktoré povyvádzal v manických vlnách, spomína s humorom. Raz ho chytila mánia vo vlaku do Prahy, keď cestoval za kamarátkou. A pretože nechcel, aby ho v takom stave uvidela, presviedčal vlakvedúceho, aby v nej ani nezastavovali, ale pokračovali do Berlína. Pravdaže, nevyhovel mu. V inej vlne euforickej nálady sa zúčastnil združenia občanov za zušľachtenie Račianskeho mýta v Bratislave a s vážnou tvárou im navrhol, že by na ňom chcel postaviť dokonalú repliku Eiffelovej veže. Stavbu, ktorú obdivuje a objavuje sa aj v jeho kolážach. Dnes sa smeje, že z invalidného dôchodku by to neutiahol. V ďalšej mánii vstúpil do Národnej banky, aby jej zamestnan-

Najkrajší spôsob bytia

„V psychózach som býval rozrušený, ale nikdy som nikomu neublížil. V pokoji, vo svojom ateliéri, môžem dopomôcť k vzniku neopakovateľného diela. Cítim sa nadaný, aj keď si myslím, že utrpenie spojené s chorobou a jej liečením mi do istej miery talent znetvorili. V pätnástich som dokázal nakresliť takú skvostnú včelu, akoby pochádzala z Altamiry, teraz sa mi to nepodarí. V tvorbe nachádzam najkrajší spôsob bytia. Samozrejme, potrebujem priateľov. Bez ľudí by som asi zahynul. Milujem francúzsku a španielsku kultúru, hoci predkov mám Talianov. Na Ondrejskom cintoríne v Bratislave máme hrobku mojich predkov – bielu vežu s Kristom a nápisom arrivederci – dovidenia. Prečo nie? Viera, že sa po smrti stretneme s tými, s ktorými sa máme radi, a už nebudeme trpieť, sa mi páči. Ale aj život je oslavou lásky.“ Autorka je redaktorkou týždenníka Šarm.

11


HISTÓRIA

text: zuzana uličianska | foto: JVS group

nota bene 161

2014 november

Ide o starú teóriu, vyvolanú tým, že celkom presne nevieme, kto boli jej rodičia. Úprimne povedané, niet dôvodu, prečo by do Egypta prišla ako cudzinka, ale, samozrejme, možné to je. Prečo sa zatiaľ nenašla jej múmia? Existuje múmia, ktorá by mohla patriť Nefertiti. Jej identifikácia je však založená na analýze DNA, po ktorej my, egyptológovia, už musíme len počúvať tých, ktorí jej rozumejú. No pokiaľ viem, nepanuje medzi nimi zhoda. Niektorí si myslia, že máme múmiu Nefertiti, iní nesúhlasia.

Na výstave Tutanchamon – jeho hrobka a poklady si v bratislavskej Inchebe môžete ešte do konca novembra pozrieť repliku hrobky egyptského panovníka s tisíckou dokonalých napodobenín predmetov, ktoré sa v nej našli.

KTO CHCEL ZMENIŤ EGYPT, MUSEL ZMENIŤ JEHO NÁBOŽENSTVO

EGYPTSKÁ HISTÓRIA JE AJ NAŠA Český archeológ JAROMÍR MÁLEK mal v rukách originálne artefakty z Tutanchamonovej hrobky. Bol totiž správcom predmetov, ktoré sa na Oxfordskú univerzitu dostali z pozostalosti objaviteľa Howarda Cartera. Prečo Tutanchamonovu hrobku takmer jedinú nevykradli? Nebolo celkom nedotknutá, ale je fakt, že krádeže v nej neboli príliš dôležité. Za to, že sa zachovala, vďačíme zrejme stretu niekoľkých náhod, predovšetkým však pozícii hrobky v Údolí kráľov. Keďže za doby starého Egypta dosť často pršalo, piesok a kamene boli nanášané nad hrobky. Keď sa zhruba o 150 rokov začala v tesnej blízkosti budovať nová hrobka, naviezli nad vchod do Tutanchamónovej všetok stavebný odpad. Robotníci si nad ňou dokonca postavili svoje chatrče. Vie sa, kde sú predmety vykradnuté z iných hrobiek? Niektoré sa zachovali, ale väčšina bola recyklovaná – z bronzu a medi si robotníci vyrábali nástroje. Veľmi často dopadli podobne aj zlaté predmety.

12

Dnes už máme zemné radary, s ktorými by sa podobné hrobky mali nájsť ľahšie. Nie je to také jednoduché, ale je to budúcnosť archeológie. Len nedávno sa práve pomocou zemného radaru našla v blízkosti hrobky kráľa Tutanchamona iná hrobka, ktorá nepatrila nijakému špecifickému kráľovi. V súvislosti s Tutanchamonovou hrobkou sa dodnes šíria dohady, že nie všetky nálezy z nej boli zverejnené. Vieme presne, čo v hrobke bolo, máme kompletný zoznam 5 398 predmetov. Podrobne preskúmaných je však len asi 30 percent z Carterových nálezov. Dôvodov je viacero. Howard Carter si pre svoju komplikovanú povahu nevedel udržať spoľahlivých asistentov, a tak musel väčšinu práce urobiť sám. Po jeho smrti nemal kto na publikovaní zbierok pokračovať. Nehovoriac o tom, že nestačí predmet len po-

písať. Dnes si už kladieme otázky ako: odkiaľ je zlato, z ktorého bola vyrobená Tutanchamonova maska, aká bola technológia jej výroby a tak ďalej. Na hľadanie takýchto odpovedí sú potrební odborníci z viacerých oblastí. Nie je zvláštne, že sa v nej nenašli žiadne papyrusy s textami? Áno, je to trochu zvláštne. No celá hrobka je mimoriadna. Za vlády Achnatona, Tutanchamonovho otca, odmietli staré náboženské predstavy, čo znamená, že aj predstavy o posmrtnom živote bolo potrebné zreštaurovať. Za normálnych okolností by sa začala robiť hrobka hneď na začiatku vlády faraóna, ibaže keď máte na tróne osemročné dieťa, tak si nemyslíte, že ju budete potrebovať tak skoro. Tutanchamon zomrel veľmi mladý, nikto nečakal takú skorú smrť, a tak hrobka v tom čase ešte nemusela ani existovať. Vieme, že plány hrobiek

z obdobia pred Achnatonom a plány hrobiek po Tutanchamonovi (19. dynastia) boli úplne iné. Zrejme ešte na začiatku vlády Tutanchamona neboli konkrétne predstavy o tom, ako by mala kráľovská hrobka po novom vyzerať.

nálnych vojakov. Ibaže egyptská spoločnosť bola celá založená na ideológii, ktorou bolo náboženstvo. Ktokoľvek chcel niečo zmeniť v egyptskej spoločnosti, musel sa snažiť najprv zmeniť náboženstvo.

Prečo bolo krátke obdobie vlády Achnatona také dôležité? Mal aj nejaké výnimočné osobné vlastnosti? Charakter panovníka je dôležitá vec, ale tým hlavným dôvodom nebola Achnatonova osobnosť. Snažím sa tomuto obdobiu rozumieť inak ako mnoho egyptológov. Myslím si, že vtedajšia náboženská revolúcia nebola iba náboženskou. Egyptská spoločnosť mala v tom období veľké problémy a v starovekom Egypte nebolo možné vyriešiť problémy spoločnosti, kým ste nevyriešili náboženské otázky. Zmeny sa predtým diali postupne, no Achnaton sa ako prvý pokúsil vyriešiť problémy egyptskej spoločnosti veľmi radikálne.

Za vlády Tutanchamona sa však všetko začalo vracať naspäť. Nie, že by sa všetko stratilo, ale Achnatonove reformy neprežili úplne. Aj preto je Tutanchamonova vláda taká dôležitá a zaujímavá.

Aké problémy to boli? Jeden z nich bol ten, že sa objavili dve nové triedy. Dve významné skupiny, ktorým bolo treba nájsť v egyptskej spoločnosti miesto. Jednou skupinou boli kňazi spätí s chrámami, tou druhou vojaci. Predtým v Egypte neexistovalo profesionálne kňazstvo, objavilo sa až v 18. dynastii a jeho novú pozíciu bolo treba riešiť. To isté je možné povedať o vojenských skupinách, pretože Egypt predtým nemal profesio-

Nevyznával Achnaton z dnešného pohľadu vlastne akýsi kult energie? V jeho náboženskom systéme bolo veľmi dôležité slnečné božstvo, ktoré bolo v egyptskom umení po prvýkrát zobrazované bez ľudských charakteristík. Bolo jeho náboženstvo nejako prepojené s monoteizmom, ktorý sa presadil v judaizme? Je to obrovský problém, a nechcel by som sa tváriť, že som na to odborník. Myslím si však, že nie. Monoteistické tendencie sú veľmi všeobecné. Sigmund Freud spájal dokonca Achnatona s Mojžišom. Viem, že mal takéto nápady, ale podľa mňa je to dnes už prekonané. Prečo sa objavujú aj dohady, že Nefertiti mohla byť semitského pôvodu?

Ako si vysvetľujete, že lebky niektorých príslušníkov rodu boli výnimočne predĺžené? Pokiaľ vieme, nestalo sa to nijakým umelým zásahom, skôr je možný vplyv incestuálnych zväzkov. Známe sú prípady, kedy si v kráľovskej rodine otec vzal za manželku dcéru. Ak bol teda nejaký znak v rodine, mohol sa týmto spôsobom udržovať či stávať sa výraznejším. Je to však dosť komplikovaná otázka, pretože mnoho z toho, o čom si myslíme, že existovalo, poznáme len zo zobrazení v chrámoch a v hrobkách. Ale v egyptskom umení boli tendencie zobrazovať členov kráľovskej rodiny a dokonca i niektorých obyčajných ľudí tak, aby sa podobali na kráľa. Čiže otázka neznie len prečo, ale aj – vyzerali tak, alebo nie? Jedna z vecí, ktorú sa o umení starého Egypta človek veľmi rýchlo naučí, je to, že mu nesmiete veriť doslova. Za každým predmetom je totiž nejaká myšlienka či symbol, ktorú je pre nás ťažké dešifrovať. Prečo je dôležité, aby sme sa vracali k starým kultúram, akou je i egyptská? Pretože to nie je iba egyptská história. Je aj naša. Egyptská kultúra v mnohom ovplyvnila rímsku či grécku, a tie následne vplývali na našu. Keby sme egyptskú kultúru prehliadali, chýbalo by nám čosi v tej našej. Autorka je redaktorka denníka SME.

Jaromír Málek (1943) Vyštudoval egyptológiu na Univerzite Karlovej v Prahe. Od 70. rokov žije a pracuje v Oxforde, kde bol v Griffithovom ústave správcom pozostalosti Howarda Cartera. Je zodpovedný za web stránku venovanú nálezom z Tutanchamonovej hrobky. Tri roky viedol Svetovú egyptologickú spoločnosť. Je autorom viacerých kníh, medzi nimi: Egyptské umenie (1999), Egypt: 400 rokov umenia (2003), Mačka v starom Egypte (2006), Poklady Tutanchamona (2006), Poklady starého Egypta (2010). Je spoluautorom práce Topografická bibliografia starého Egypta: Hieroglyfické texty, sochy, reliéfy a maľby (2007).

13


INZERCIA

Terapie v „kozmickom“ obleku sa dočkajú ďalšie postihnuté deti Detská mozgová obrna postihuje na Slovensku podľa dostupných štatistík dve až tri z tisíc detí. Keďže ide o nevyliečiteľné postihnutie prinášajúce množstvo komplikácií a obmedzení, pre rodinu takáto diagnóza vždy znamená výrazný zásah do doterajšieho spôsobu života. Jeden z rodičov sa spravidla musí vzdať zamestnania, aby svojmu dieťaťu mohol poskytovať intenzívnu celoživotnú starostlivosť. A hoci dnešná medicína dokáže zlepšiť kvalitu života aj u takto postihnutých pacientov, faktom zostáva, že finančne náročnú liečbu si po výpadku jedného príjmu môže dovoliť málokto. Tu pomocnú ruku rodinám podáva Nadácia VÚB .Jedno z najuznávanejších centier špecializovaných na detskú neuroreha-

bilitáciu sa nachádza v Piešťanoch. Unikátny rehabilitačný program, ktorý mimoriadne dobre vplýva na neurologické poruchy pohybu vznikajúce pri detskej mozgovej obrne či mozgových príhodách, poskytujú v medicínskom centre ADELI. Pacientom je k dispozícii personál s viac ako 200 odborníkmi na neurológiu, liečebnú rehabilitáciu, fyzioterapiu, reumatológiu, a intenzívnu medicínu. Paradoxne, práve pre Slovákov je kvôli limitovaným príspevkom zo zdravotného poistenia liečba v Adeli málo dostupná. Preto vznikol projekt Rovnaké šance, v rámci ktorého Nadácia VÚB každoročne poskytuje príspevok na rehabilitáciu slovenským deťom. Počas uplynulých piatich rokov tak v Piešťanoch mohlo absolvovať rehabilitáciu vyše 90 malých pacientov, ďalší sa jej dočkajú v najbližších mesiacoch.

„Projekt Rovnaké šance je pre nás výnimočný tým, že od začiatku prináša tie najcennejšie výsledky – a to je zlepšenie zdravia a kvality života konkrétnych detí. Môžeme tak úplne adresne pomáhať rodinám, ktoré by si efektívnu liečbu v Adeli inak nemohli dovoliť,“ hovorí Elena Kohútiková, zástupkyňa generálneho riaditeľa VÚB banky. Tajomstvo úspechu liečebnej metódy Adeli spočíva v špecializovaných liečebných procesoch, pochádzajúcich tak z neurológie pre kozmonautov ako aj intenzívnej medícíny. Terapia v unikátnom „kozmickom“ obleku, ktorou sa centrum preslávilo, býva doplnená ďalšími postupmi, napríklad hyperbarickou kyslíkovou terapiou, fyzioterapiou či hydroterapiou. S jedným pacientom tu denne pracuje niekoľko hodín skupina piatich až šiestich terapeutov. Chýr o úspešnosti pri zlepšovaní zdravotného stavu už dávno presiahol hranice Slovenska. Vďaka 20-tisícovému príspevku od Nadácie VÚB sa tak k pacientom prichádzajúcim z rôznych krajín Európy a zámoria už v najbližšom období pripoja aj ďalšie slovenské deti.

2014 november

text: galina lišháková | ilustrácia: klaus lempelman

Ľudia

AK SI NEPLÁNUJETE CIELE, PLÁNUJETE SI ZLYHANIE

NIKDY SA NEVZDÁVAJTE John Goddard si v pätnástich napísal zoznam 127 životných cieľov. Splaviť Níl, vyliezť na Mount Everest, prečítať Shakespeara, Tolstého, oženiť sa, mať deti... Keď zomieral, na zozname mal len sedem nesplnených úloh. „Sedel som za kuchynským stolom a vypracovával som si domáce úlohy, kým moji rodičia večerali s pozvanými priateľmi,“ hovorí John o tom, čo ho k napísaniu zoznamu viedlo. „Iba úchytkom som počúval, o čom sa rozprávajú. Zrazu sa na mňa zahľadel dr. Keller a povedal, že by dal neviem čo za to, keby mal teraz toľko rokov ako ja, lebo by sa pustil do celkom iných vecí: Snažil by som sa naplniť svoje mladícke sny. To bola podstata toho, čo povedal. Myslím, že mal iba štyridsaťdva rokov a už mal pocit, že mu život unikol. Tak som si zaumienil, že si začnem okamžite plánovať, čo by som chcel v živote vidieť a zažiť, aby som neskončil ako on.“ Musel to byť veľmi silný okamih, lebo deň, keď svoj zoznam napísal, si pamätal úplne jasne aj vo vysokom veku: „Bolo daždivé nedeľné popoludnie, rok 1941. Dovtedy som nemal vykryštalizované, čo všetko by som chcel. A keďže som čítal najmä cestopisy, mal som pocit, že nie je nič lepšie ako byť dobrodruhom. Viete, keď napíšete niečo s úprimným úmyslom urobiť to, je to záväzok. Vo chvíli, keď to dáte na papier, akoby to vo vašej mysli ožilo. Samozrejme, musíte si ešte naplánovať termín, nachystať sa naň a naozaj sa na to podujať. Ale potom to už urobíte. Splnenie konkrétnych cieľov je akt viery a odvahy. Odvaha znamená pustiť sa do toho, strach je prehra. Lebo keď si vytvoríte presvedčivé ciele, akoby ste sa napojili na akúsi tajomnú silu, ktorá ako magnet priťahuje ľudí a skúsenosti potrebné k tomu, aby ste ich dosiahli. Ale keď zanedbáte uvedomovanie si toho, čo chcete dosiahnuť, keď sa na to dosť nesústredíte, zažijete opačnú záhadnú skúsenosť – stanete sa súčasťou životného plánu niekoho iného. Ak sa vám nedarí plánovať, vlastne plánujete zlyhanie.“ Písal sa rok 1951, keď sa John podujal, že splní úlohu číslo jeden – splavenie vyše šesť a pol tisíc kilometrového Nílu, najdlhšej rieky sveta, na kajaku. Dovtedy sa to nikomu nepodarilo a aj miestni znalci rieky ho od toho odhovárali, lebo šanca na prežitie bola podľa nich nulová. Iba dvadsaťpäťročný John vtedy zdolal nielen náročné riečne úseky, ale vyvesloval aj z iných extrémov – stretu s agresívnym krokodílom, útočnými hrochmi či pirátmi, ktorí ho chceli zjesť… Noviny Los Angels Times to nazvali najväčším

dobrodružstvom jeho generácie a po ďalších úspešných zápasoch so silou prírody mu dali prezývku Skutočný Indiana Jones, podľa fiktívnej postavy archeológa z filmovej trilógie Georgea Lucasa a Stevena Spielberga. John Goddard vyštudoval antropológiu a psychológiu, naučil sa hovoriť po francúzsky, španielsky a arabsky, bol v stodvadsiatichdvoch krajinách, žil s dvestošesťdesiatimi prírodnými kmeňmi, pilotoval štyridsať typov lietadiel, ale splnil si aj sen o rodine a narodilo sa mu až šesť detí. Napriek tomu, že pri svojich cestách niekoľkokrát bojoval o život, keď ho rok pred šesťdesiatkou zasiahla rakovina, priznal, že podľahol ťažkej depresii. „Chcel som zaliezť do spacáku, tak ako pri splave Nílu, keď ma na ňom sklátila malária, štyri ďalšie infekcie a pásomnica, a to všetko vážne brzdilo moju schopnosť ísť vpred. Ale spomenul som si, že vždy som odolal pokušeniu, vrátil som sa na rieku a tvrdo som bojoval. Tak som si sľúbil, že rakovinu prežijem s rovnakou rozhodnosťou.“

Odmietol, aby ovládla jeho život, aj keď sa cítil zle a prepadali ho negatívne myšlienky, vstal a okamžite ich nahrádzal pozitívnym očakávaním. Napriek prognózam lekárov sa s touto chorobou dožil vyše osemdesiatosem rokov. O svojich zážitkoch napísal dve knihy a živil sa aj motivačnými prednáškami. Tu je pár Johnových odporúčaní a myšlienok, ktoré sa mu v živote osvedčili: 1. Obklopujte sa ľuďmi, ktorým na vás záleží, ktorí vás milujú, budú vás povzbudzovať a veriť vám. Priveľa kritikov, neprajníkov a pochybovačov oslabuje vašu myseľ. 2. Život je vzácny dar, neotvoriť ho, je neodpustiteľné. Nikdy nie je neskoro začať od nuly, ani napísať svoj životný zoznam. 3. Aj chyby sú cenné dary, lebo vás môžu ochrániť pred potenciálnou budúcou katastrofou. 4. Nikdy sa nevzdávajte, bez ohľadu na to, či je to dosiahnuteľné. Autorka je redaktorkou týždenníka Šarm. Zdroje: Los Angels Times, La Canada News.

15


Reportáž

text: galina lišháková | foto: marcel trnovský

nota bene 161

2014 november

Oblečte sa farebne

HYSTÉRIA ZO SMRTI NAMIESTO BÁZNE PRED ŽIVOTOM

NEUMIERAJME PRED SMRŤOU Keď som zháňala ľudí, ktorí by si, rovnako ako ja, ľahli na päť minút do truhly a potom odpovedali na jednu otázku, väčšinou reagovali slovami: „Nezahrávaj sa so smrťou, ešte si ju privoláš!“ A mysleli to vážne. Kartuziánski mnísi, ktorých heslom bolo MEMENTO MORI – PAMÄTAJ NA SMRŤ, spávali v truhlách, ale ako zahrávanie so smrťou to určite nechápali. Naproti tomu si my denne sadáme do „truhiel na kolesách“ a ani sa nad tým nepozastavíme. Cesta autom, autobusom, električkou je predsa oveľa nebezpečnejšia ako chvíľka v ozajstnej truhle. Okrem toho, nechcem sa zahrávať so smrťou, ani znevažovať pamiatku zosnulých. Chcem len zdôrazniť, že by sme si mali vážiť každý deň, lebo nikdy nevieme, kedy príde ten posledný...

Životná chyba V poslednom čase stretávam veľa ľudí nespokojných so svojimi životmi. Hovoria, že museli obetovať svoje sny, aby mohli zaplatiť za strechu nad hlavou a uživiť rodinu. Život je tvrdý, žijeme v zlej krajine, treba byť realista – takto svoj postoj obhajujú a tvrdia, že šanca na zmenu neexistuje. Iba ak by sa stal nejaký zázrak... S ľudským šťastím nie je niečo v poriadku – potvrdzujú to ukazovatele ako nárast depresívnych a úzkostných pacientov, obéznych ľudí,

16

klesajúca pôrodnosť... Pritom nikdy doposiaľ nežilo v takom blahobyte také množstvo ľudí. Nie je práve toto príčinou životnej nespokojnosti? Naše životné ciele sa zmršťujú na kôpku dobre vyzerajúcich vecí. Naozaj potrebujeme väčšie autá, väčšie byty, výkonnejšie počítače a mobily, a viac šiat, než sa nám zmestí do jedného kufra? Neženieme sa za pomýlenou predstavou šťastia podľa reklamy? A nebudeme to raz, na smrteľnej posteli, považovať za najväčšiu životnú chybu?

Päť výčitiek „Viem, aké je to silné, keď stojíte na prahu smrti a niečo ľutujete, ale už s tým nemôžete nič urobiť. Preto som sa rozhodla varovať tých, ktorí s tým ešte niečo urobiť môžu,“ hovorí Bronnie Wareová, austrálska opatrovateľka umierajúcich. Všimla si, že ľudia na prahu smrti prechádzajú fenomenálnou vnútornou premenou. „Každý umierajúci zažíval veľa emócií, popieranie, strach, hnev, obviňovanie, ľútosť a nakoniec prijatie.“ Najčastejšie výčitky, ktoré človeka trýznia na smrteľnej posteli, zhrnula Bronnie do piatich bodov. Mali by sme:

1. mať viac odvahy žiť život podľa seba, nie podľa očakávaní druhých, 2. tráviť menej času prácou, 3. dokázať viac vyjadrovať svoje pocity a želania, 4. byť viac v kontakte so svojimi priateľmi, 5. dovoliť si byť oveľa šťastnejší. Čínsky terapeut Tang Yulong sa odvoláva na tisíc spokojných klientov, ktorí uňho podstúpili terapiu v truhle uprostred smútočnej atmosféry typickej pre poslednú rozlúčku. Trvá len päť minút. Toľko vraj stačí na to, aby si človek predstavil, že je mŕtvy a usporiadal rebríček hodnôt, prípadne našiel silu riešiť problém, ktorý ho aktuálne brzdí. Huang, tridsaťpäťročný manažér, opísal, ako si uvedomil, že sa naháňal, aby mal dom, pritom si ale neužíval domov. Svoj prístup už zmenil a začal pracovať aj ako dobrovoľník v charitatívnych organizáciách. Huang je asi extrémne citlivý muž, no u mnohých Yulongových klientov ide skôr o „haló“ efekt. Odhodlanie, že niečo zmenia, zrejme tiež netrvá dlhšie ako päť minút. Každý dobrý psychoterapeut vie, že na zásadnú životnú zmenu potrebuje človek oveľa viac času. Napriek tomu som zvedavá na pocity ľudí, ktorí budú ochotní podstúpiť takúto zvláštnu situáciu.

Zháňam truhlu. Keď majiteľovi istej pohrebnej služby vymenujem dôvody, prečo ju potrebujem, úprimne sa rozčúli. Vraj, keď si do nej ľahnem, som úplná ... . Je síce ateista, ale s takouto situáciou by sa rozhodne nezahrával. A všetkých, ktorí sú nespokojní so svojím životom a nevedia ho zmeniť, by poslal pracovať do bane. Majiteľ pohrebnej služby Maestus v Bratislave môj zámer pochopí a ochotne mi vychádza v ústrety. Požičia mi nielen truhlu, ale aj svojho zamestnanca a priestor, v ktorom môžem reportáž zrealizovať. Na Facebook vešiam výzvu: Zháňam dobrovoľníkov, ktorí si na päť minút ľahnú do truhly a odpovedia mi na jednu otázku. Po troch dňoch hrobového ticha začínam pochybovať, že sa niekto ozve. Už ani neviem, po koľkýkrát obnovujem výzvu, keď na ňu zareaguje Sylvia, spolužiačka z Vysokej školy výtvarných umení. A po nej ďalšie spolužiačky, Mária a Lucia. Je mi podozrivé, že dievčatá sa tešia. Žeby preto, lebo sú umelkyne a tie mávajú trochu posunuté hranice? Sylvia a Lucia sú šperkárky, Mária študovala voľnú tvorbu v tom istom ateliéri ako ja. Chcela by som, aby v tej skupine boli aj muži... Lucia sa podujme, že ich zoženie. O chvíľu píše, že príde Paľo, ďalší spolužiak, fotograf a grafik, a ešte so sebou niekoho vezme. Všetkých prosím, nech prídu oblečení dôstojne, ako do truhly. Ráno pred reportážou sa však začínam obávať, že to bude na fotkách morbídne a rozposielam SMS: Oblečte sa farebne.

musíš doviesť do dospelosti, ešte chceš namaľovať veľa obrazov – beží mi v hlave. Vidím, ako tie budúce obrazy visia na konároch stromov v akejsi záhrade... Hm, to by bola pekná výstava... Ešte chceš napísať veľa článkov – upozorňuje ma môj mozog a pred vnútorným zrakom mi premieta krásne zábery z prírody. Psychika je mocná čarodejnica a ja žijem rada. Paľo však vraví, že mi to v truhle pristane. Vraj mu pripomínam výjav z jedného preraffaelistického obrazu. Myslím, že viem ktorého, len si neviem spomenúť na jeho autora. Napráva mi vlasy, nech ešte viac vyniknú, kým Sylvia sa smeje z mojich športových ponožiek, ktoré neladia so zvyškom oblečenia. Atmosféra vážnosti asi nenastane. Chystanú otázku „Ak by sa v čase, kým ste ležali v truhle, vo vašich životoch stal zázrak, čo

by v ňom bolo inak?“ musím nechať na neskôr. Prosím aspoň, aby sa sústredili na pocity, ktoré majú v truhle, ale dosť rýchlo sa v nej striedame... Uvedomujem si, že môj zámer sa mi vymyká z rúk a mení sa skôr na umelecký happening, ktorý môže pôsobiť povrchne. No svojich spolužiakov poznám ako citlivých, vnímavých ľudí. Som si istá, že téma v nich rezonuje a neskôr, v pokoji, sa dostane na povrch. Čo na to povedia?

Smrť patrí k životu So Sylviou a Máriou zakotvíme v blízkom lokáli. Aké pre nich bolo ležať v truhle? „Ako filmový fanúšik som veľakrát rozmýšľala nad tým, čo asi cítia herci, keď hrajú mŕtvych. Mala som pocit, že to pre nich môže byť celkom zábava, takže som očakávala, že to bude zábava aj pre

Neviditeľná sila O osemnástej sa stretávame pred pohrebnou službou. Asi som nový pokyn o oblečení poslala neskoro, lebo farbami hýrim iba ja. Paľo mi oznamuje, že s Danielom a Luciou idú do divadla, majú teda na mňa iba štvrťhodinku. Môj koncept s piatimi minútami v truhle a kladením otázky sa v tom momente rúca. Skleslo schádzam schodíkmi do pohrebnej služby. Pán Kányai sa predstavuje ako najdlhšie pôsobiaci funebrák v Bratislave a veľmi zaujímavo rozpráva. Ten už videl mŕtvych... Pochovával Gustáva Husáka, jeho manželku, Karla Duchoňa... Keď pán Kányai, o ktorom určite musím napísať článok do niektorého z ďalších Nota bene, kladie do stredu miestnosti truhlu, upozorňuje, že móda sa prejavuje aj vo výstelkách rakiev. Teraz sú „in“ smotanovej farby. Do truhly si líham prvá, aby som dodala odvahu ostatným, aj keď, nezdá sa, že to potrebujú. Je mäkučká, cítim úľavu. Zatváram oči, ruky spájam na hrudi... Predstava, že som mŕtva je oslobodzujúca. Už nemusím nič riešiť, všetky starosti sú preč... Aj ubolené telo v momente prestávam cítiť... Zrazu vnímam nejakú neviditeľnú silu. Akoby ma tlačila do chrbta. Máš úžasnú dcéru, ktorú

17


nota bene 161

mňa, a tak to aj bolo. Fyzicky som cítila akurát vôňu dreva.“ Sylvia si dokonca ležanie v truhle pochvaľuje. „Asi si jednu kúpim domov namiesto postele, z ktorej ma bolí chrbtica. Inak to pre mňa nebol až taký silný zážitok, ako som si myslela. Asi sa mi to nespájalo so žiadnou silnou spomienkou. Cítila som sa dokonca veľmi pohodlne. Bolo to skôr upokojujúce.“ Skúšam to s mojou hlavnou otázkou o možnosti zázraku v ich životoch. Chceli by ho? „Ja by som na sebe v podstate veľa nemenila. Možno len nejaké maličkosti, v zmysle ospravedlnenia sa niekomu, ak som mu spravila niečo zlé. Ak by sa mohlo niečo zmeniť, tak svet okolo mňa, o čo sa v rámci svojich možností aj sama snažím. Bolo by fajn, ak by boli ľudia ohľaduplnejší – k sebe a najmä k prírode a k zvieratám. A aby nepodliehali všelijakým nezmyselným dogmám, ale spoliehali sa hlavne na vlastné srdce a rozum.“ Sylvia neľutuje ani žiadne zo svojich rozhodnu-

a smrť k tomu bezpodmienečne patrí.“ Lucia takisto hovorí, že napriek očakávaniu chvíľka v truhle nebola nijako špeciálna. Paľo je skromný: „Nie je mi jasné, prečo by sa mal stať zázrak, práve keď si na chvíľu ľahnem do rakvy. Nechcem modifikovať realitu a nepotrebujem nič zadarmo, tak nech sa zázraky dejú tam, kde sú potrebné, alebo ľuďom, ktorí po nich túžia! Dúfam, že počas života urobím napríklad jeden konkrétny pohyb, ktorý mu dá zmysel. To mi stačí. Čo viac si želať?“

by sa mal stať zázrak? Určite by som už nemusel väčšinu dňa pracovať, teda robiť niečo, čo ma nebaví, aby som si tým zarábal peniaze. Aj bez zázraku som sa však rozhodol, že si chcem urobiť radosť a ísť si po majstrovský stupeň v iaijustu do Kjóta, o dva roky na Kamakuru a znovu do Kjóta. Rád by som si prešiel Himaláje, pozrel sa na Ararat a potom uvidím čo ďalej.“ Namieste je otázka, čo by som od zázraku očakávala ja. Jednoznačne viac času na maľovanie obrazov. Hovorím o tom už roky a stále si ho neviem vydobyť. Je mi jasné, že v blízkej budúcnosti sa dni nepredĺžia, takže budem musieť ubrať z iných činností – menej upratovať, žehliť, variť... V truhle som snívala o obrazoch na stromoch. Mať tak záhradu... Keď si splním sen s maľovaním a nejaké obrazy sa mi podarí predať, aj záhrada sa môže stať realitou. Inak som so svojím životom spokojná. Mám úžasnú dcéru, rodinu a kamarátov, a aj písanie ma baví.

Uskutočni si zázrak

tí, dokonca ani tie „nesprávne“. „Posunuli ma ďalej omnoho viac, ako tie s hladkým priebehom. Je zvláštne, že k mnohým dôležitým krokom som sa nevedela rozhýbať, ale ,šťastnou náhodou´ som vždy v pravý čas stretla človeka, ktorý ma k tomu dokopal. Už sa pomaly cítim ako futbalová lopta. Ale zápas sa mi celkom páči. Tak neviem, či to mám chápať ako osud, ktorý je dopredu určený, alebo je to niečo, čo som si zvolila sama, ale potrebujem len trochu doťuknúť. Rozhodne by som nemenila to, akých ľudí som vo svojom živote stretla.“ Lucia o téme, ktorú načrtávam, premýšľala už viackrát. „Truhla sa mi páčila, aj ako pokus a aj ako téma. Často si uvedomujem, že žijeme v spoločnosti, ktorá smrť vytesňuje a tvári sa, ako keby sme tu mali byť večne. Ja som úplne odmalička bojovala so strachom zo smrti, aj s inými strachmi, ale po rokoch som zistila, že sú neoddeliteľnou a každodennou súčasťou života. Myslím si, že život je o prežívaní a hľadaní rovnováhy vo všetkom, čo s ním súvisí,

18

Daniel, povolaním PR konzultant, priznáva, že si v živote práve upratuje, pretože prednedávnom dostal od neho pár faciek na zobudenie. „Zbavujem sa zbytočností, mŕtvej váhy. Odchádzajú veci, ľudia a vôbec neviem, čo na konci zostane. Asi japonský šerm iaijutsu, pár kamarátov, robota, rodičia... Ležať v truhle bolo také definitívne! Cítil som ľahkosť, mal som pocit, že konečne je koniec, vybavené... A ak

Ralph Waldo Emerson, americký filozof a spisovateľ, povedal, že byť sám sebou vo svete, ktorý sa ťa neprestajne snaží urobiť niekým iným, je veľký úspech. Myslím, že práve to sa na vzorke ľudí, ktorí sa v tejto reportáži odhodlali ľahnúť si do truhly, potvrdzuje. Nejde ani tak o to, že by moji spolužiaci mali posunuté hranice. Oni len nezahodili svoje sny a robia to, čo ich baví. Preto sa ich pocity zvlášť nelíšili od pocitov, aké má človek v posteli. Daniel a ja sme reagovali inak práve preto, že nežijeme úplne podľa svojich predstáv. Cesta k spokojnosti je síce neustály boj medzi predstavou a skutočnosťou, vonkajším a vnútorným pnutím, ale uvedomujem si, že zázraky si do života môžeme priniesť aj sami. Želám si, aby sme pre to všetci niečo robili. A neumierali už pred smrťou... Autorka je redaktorka týždenníka Šarm. Zdroje: Sydney Morning Herald, Chinadaily.com.

INZERCIA


INZERCIA

2014 november

text: : jana čavojská | foto: dávid tkačik

Fenomén

AJ ĽUDIA BEZ DOMOVA POTREBUJÚ TVORIŤ

JAVISKO PRE UTLÁČANÝCH „Prečo chodíš medzi bezdomovcov? Veď smrdia a nič sa im nechce robiť,“ hovorili Deniske známi. „Príďte sa pozrieť na naše predstavenie a sami uvidíte, akí sú!“ nedala sa. Stredoškoláčka sa pripravuje na maturitu na obchodnej akadémii. Je na vozíku a rozpráva s ťažkosťami. Keď mala prvýkrát prísť na skúšku Divadla bez domova, herci, sami bez domova, mali obavy. „Rozmýšľal som, ako vôbec bude hrať s vozíkom, či to pôjde,“ spomína Augustín. „Nakoniec to nebol žiadny problém.“ Hry Divadla bez domova sa totiž prispôsobujú hercom, nie naopak. Terapeutické komunitné divadlo spojilo ľudí bez domova, mladých s telesným hendikepom, ľudí v ťažkej sociálnej situácii aj bývalých sociálnych pracovníkov. Má sedemnásť členov a v repertoári momentálne šesť hier. Najnovšia, Divadlo utláčaných – Primeiro Passo, mala premiéru na konci októbra. Na javisko, medzi zvláštnu komunitu hercov, vtiahne aj divákov. Tí budú môcť rozhodnúť o riešení vzniknutých situácií. Jej medzinárodná verzia, v portugalčine Druhý krok, Out-

ro Passo, je koncipovaná tak, aby jej rozumel mocou divadla nastoliť dialóg. Názov ich predaj neslovenský divák. stavenia tvoria iba bodky, pretože dialóg mePremiéru bude mať na medzinárodnom fes- dzi ich krajinami zatiaľ neexistuje.“ tivale bezdomoveckých divadiel Error, ktorý principáli divadla Uršula Kovalyk a Patrik Krebs Viac pohybom než slovom s výdatnou pomocou všetkých herečiek a her- „Dramaterapiu využívajú terapeuti už dlho. Vnímajú ju však ako doplnok liečby či riešenia tráum. My sme z nej urobili hlavný cieľ. Vytvoríme divadelné predstavenie, z ktorého nemajú osoh iba naši herci a herečky, ale aj divák,“ vysvetľuje Uršula Kovalyk. „Diváci dostávajú od bezdomovca zážitok, emóciu. Od človeka, o ktorom by si nikdy necov organizujú v novembri v Bratislave už po pomysleli, že im niečo môže dať. Ale môže. Nesie ôsmykrát. Prídu divadelné súbory z Maďarska, v sebe totiž svoj vlastný životný príbeh.“ Poľska, Česka, Slovinska, Nemecka. A so svo- Práca režiséra a scenáristu v terapeutickom jím predstavením vystúpi prvýkrát na verej- divadle je úplne iná než v bežnom divadelnom nosti turecko-arménska skupina žien. „Doma súbore. Uršula a Patrik si nemôžu vymyslieť hru, ho nemôžu hrať, lebo vzťahy medzi Tureckom ktorá hercov nebaví alebo ju nedokážu zahrať. a Arménskom sú kvôli udalostiam z minulosti „Nemôžem chcieť od vozíčkarky Denisy, aby narušené,“ hovorí Patrik. „Tieto ženy chcú po- baletila,“ zhrnie to Uršula v jednej vete. Záro-

„Netreba hrať iné, než je človek sám.“

21


nota bene 161

2014 november

„Nerobíme tu klasickú sociálnu prácu typu: urobíme toto a toto a tvoja situácia sa zmení,“ vysvetľuje Uršula. „Vedieme ich k tomu, aby si sami dokázali vo svojej situácii pomôcť. Na javisku získajú sebavedomie, naučia sa rozprávať a vyjadro-

vať, dostanú pocit, že niekam patria a niekým sú, naučia sa lepšie zvládať stres a konflikty.“ Pokroky sú viditeľné. Beátka napríklad sedela rok v hľadisku, kým sa odvážila na javisko. Takú obrovskú trému mala. Rovnako Jelka. Po roku sa síce obja-

vila v hre, ale iba ako nasvietená silueta. No potom to už išlo bez problémov. Deniska rozprávala veľmi ťažko, dnes je oveľa lepšia. Niektorí členovia divadla si už zahrali v komparze v ozajstnom filme. Každý cíti svoje vlastné pokroky.

Štefan, predajca Nota bene: Dlho ma do divadla prehovárali, ale nechcel som. Potom som si povedal, že nechcem už len stereotyp s časopisom, že ráno vstanem, umyjem sa a idem predávať.

videli. Všetko „šlapalo“. Vlaňajší ročník sa nám skončil veľmi zaujímavo, prišiel ozajstný koník ako súčasť predstavenia jedného liečebného divadla.

sveta, ktorý mám radšej. V predstavení Deň mŕtvych som bola na vozíku. Potom som veľmi chcela, aby vozík nebolo vidieť, a umožnili mi to. Sú hry, v ktorých hrám bez vozíka, napríklad ma nosí Jozef alebo hrám v priamom kontakte so zemou. To mi dáva veľkú slobodu.

Beátka, predajkyňa Nota bene: Nevedela som si zvyknúť na publikum. Pol roka som sedela v hľadisku a nenašla som odvahu hrať. Teraz hrám bez problémov. Myslela som si, že budem zabúdať texty, ale ešte nikdy som nič nezabudla. Aj ten nemecký na festival v Berlíne som sa dobre naučila. Jozef, predajca Nota bene: Hrali sme už na toľkých miestach, že nám do zbierky chýba hádam len jaskyňa. Najbrutálnejšie bolo hrať hru o psychiatrickej diagnóze v psychiatrickej liečebni. Občas som mal pocit, že niekto spácha samovraždu. Pri premiére má najväčšie stresy Patrik. Napriek tomu moje sestry so švagrom povedali, že lepšie zorganizovanú vec ako festival Error ešte ne-

Augustín, predajca Nota bene: Najlepšie bolo prísť hrať predstavenie na Úrad vlády v tričku s preškrtnutým Ficom. Najťažšia je vždy premiéra. Aj keď na skúškach všetko ide, na premiére sa vždy niečo zomelie. Ďalšie predstavenia sú potom lepšie a lepšie. Tomáš, bývalý sociálny pracovník: Predstavenie Kuca Paca som videl desaťkrát. Zakaždým to bolo úplne iné predstavenie. Vždy ma zaujalo niečo iné. A preto som sa pridal. Denisa, študentka: Divadlo je pre mňa oddych od každodenných myšlienok. Mám dva svety: jeden mám radšej, druhý mám menej rada. Divadlo je z toho

Cecilka, predajkyňa Nota bene: Vlani som bola dva a pol mesiaca v nemocnici na psychiatrii. Práve bol festival Error. Hovorila som lekárom, že tam musím ísť, lebo tam hrám v predstavení. Ale neverili mi a nepustili ma. Zuzka, študentka: Divadlo mi dáva vnútorný pokoj, ktorý mi predtým chýbal. Dozvedela som sa o ňom v škole pre hendikepované deti na Mokrohájskej v Bratislave, Uršula a Patrik nám doniesli prihlášky. Vtedy som si predstavovala, že ľudia bez domova budú smutní a zatrpknutí. Teraz viem, že sú nápomocní, a hoci sú niekedy smutní, sú to správni ľudia. INZERCIA

veň dodáva, že najdôležitejšie je, aby sa všetci podieľali na vzniku novej hry. Spoločne analyzujú tému, nachádzajú styčné body, rozoberajú dej. Úlohy nepotláčajú charizmu ich performerov, netreba hrať iné postavy, než je človek sám. Dôležitý je pohyb. Napriek zaangažovaniu hercov s hendikepom je výraznou súčasťou každej hry. Divadlo bez domova sa dokonca viac vyjadruje pohybom než slovom. „Ľudia sa väčšinou lepšie než slovami vyjadrujú expresívne. Pohybom, zvukom, maľbou, tancom. Ako deti sme sa vyjadrovali najprv pohybom. Až neskôr prišla reč,“ vysvetľuje Uršula. „Ľudia s veľkými blokmi vo vyjadrovaní a v racionálnom analyzovaní svojej situácie majú menšie bloky v pohybe. Uvoľňuje ich a vyjadria ním aj veci, ktoré nedokážu pomenovať.“ Samozrejme, divadlo má svoje pravidlá. Každý musí prísť načas, triezvy a nenafetovaný, musí akceptovať ostatných a nesmie byť agresívny. Ak niekto pravidlo poruší, v ten deň neskúša. Nezavrú mu však dvere navždy. Všetky problémy riešia spoločne. Jednu členku museli vylúčiť pre agresivitu, tiež to bolo spoločné rozhodnutie. Všetci sa zhodli, že ju medzi sebou už nechcú, pretože v jej prítomnosti nemôžu pracovať. Najprv však dostala šancu: agresivita bola príznakom psychického ochorenia a herečka mohla nastúpiť na liečbu. Zatiaľ to

22

odmieta. Ak ju však bude ochotná absolvovať, môže sa do divadla vrátiť.

Pre politikov aj väzňov Názov hry Divadlo utláčaných možno evokuje, že v ňom hrajú herečky a herci, voči ktorým máme predsudky. Na druhej strane, divadelníci sú sami ochotní hrať pre spoločnosťou odsudzovaných. „Napríklad pre politikov alebo väzňov v base,“ dopĺňa Patrik. Divadlo bez domova totiž už hralo aj na Úrade vlády, aj v košickej väznici. Zvláštnym zážitkom bolo hrať hru Bláznivé dieťa, ktorá je o psychiatrickej diagnóze, pre klientov psychiatrickej liečebne v Pezinku. Hrali v kultových slovenských a českých divadlách, na festivale Pohoda, ale aj na maličkom festivale v Španej Doline. Vyskúšali si divákov v najrôznejších obciach a mestách, od maličkej dedinky Nitrica až po obrovský Berlín. Každé predstavenie je iné. Neobsahuje presné scenáre a dialógy. Nosnou časťou je pohybová práca, často úplne bez slov. Každý má čo najviac prispieť k tvorbe svojej postavy. Herečky a herci sa zároveň dokážu zastúpiť, ak niekto práve nemôže odohrať predstavenie – a nová tvár dodá postave opäť nový rozmer. Alternácie predstavenia Bábka aj s ich nemeckými dialógmi takto nacvičili v aute cestou do Berlína, kam nemohli cestovať všetci členovia divadelného zboru. Cestovať s takýmto divadlom nie je jedno-

duché. Potrebujú autá vrátane tých pre hendikepovaných, asistentov. Potrebujú bezbariérové ubytovanie. „Zároveň považujeme za dôležité mať v rozpočte peniaze aj na kultúrne jedlo alebo kávu v kaviarni,“ hovorí Patrik. Alebo lístky na predstavenie Slovenského národného divadla. Aj o tomto musí byť svet herečiek a hercov Divadla bez domova. Hoci, nie je to jednoduché. „Ťažko hľadáme podporovateľov, cieľová skupina ľudia bez domova nie je veľmi populárna. Keď povieš, že nechceš pre nich na polievku, ale na divadlo, každý zareaguje: Načo im to je? Aj pre ľudí bez domova je však kľúčové tvoriť,“ myslí si Patrik.

Pocit, že niekam patria Divadlo bez domova začínalo kedysi s tromi hercami. Uršula vtedy ešte pracovala ako sociálna pracovníčka v Nota bene. To je blbosť, odbíjali ju predajcovia, keď ich volala hrať divadlo. Postupne však prichádzali ďalší a ďalší. Divadlo im dalo pocit zázemia a vlastnej hodnoty. Radi niečo vytvárajú. Aj divadelnú hru, aj samotné divadlo, ktoré vlastnoručne vybudovali v ľavom krídle bratislavského Pisztoryho paláca (šmirgľovala aj Deniska, hoci má postihnuté ruky a ledva v nich udrží knihu), aj festival Error, na ktorom zabezpečujú úplne všetko. Naučili sa vzájomne si pomáhať. Veď vozíčkari potrebujú tlačiť na vozíku a podopierať na scéne.


Špión

text a foto: jana čavojská

nota bene 161

2014 november

ODKLADÁ SI PENIAZE NA VIANOČNÚ UBYTOVŇU

horázne s ňou, to sa nedá ani opísať. Niekedy preplačem celú noc.

DCÉRKA CHCE BYŤ SO MNOU A JA S ŇOU

Mali ste niekedy normálne zamestnanie? Predávala som Nota bene, ale porušila som pravidlo zákazu predaja s deťmi, bolo to ešte keď boli moji chlapci malí a nemala som ich kam dať. Jasle sú neuveriteľne drahé. Či som chcela alebo nechcela, musela som ich mať pri sebe. Takže som dostala zákaz. (Predajkyne majú možnosť dostať príspevok na škôlku či jasle – pozn. red.) Pred polrokom mi dali v Nota bene druhú šancu. Teraz ma živí predaj časopisu. Ešte som polroka robila v Inchebe upratovačku. Od roboty som sa skoro zodrala, bola som tam od 6 rána do 8 večer a zarobila som smiešnych 250 eur. Za to si nezaplatím ani podnájom. A kde je strava na celý mesiac? Okrem toho mám vyživovaciu povinnosť na mojich chlapcov.

DAGMAR HROMJAKOVÁ (28) súrne potrebuje normálnejšiu strechu nad hlavou. Len tak jej vrátia štvorročnú dcérku Líviu. Pochádzate z Česka, z Karvinej. Ako ste sa dostali do Bratislavy? Mama odišla na Slovensko, a keď sa tu vydala, zobrala si ma k sebe od starých rodičov. Bývali sme v dvojizbovom byte môjho nevlastného otca, ktorý už je chudák nebohý. Čo váš vlastný otec? Toho nepoznám, ani jeho fotku som nevidela. Pokúsil sa so mnou skontaktovať, zohnal si číslo na nás domov a raz poslal aj pohľadnicu, ale to som už nemala záujem. Celé detstvo sa o mňa nezaujímal a neplnil si ani vyživovaciu povinnosť. Dospievanie ste strávili v reedukačnom centre. Áno. Nemám normálnu základnú školu, chodila som do špeciálnej, vtedy ich volali osobitná. Mala som hrozne veľa neospravedlnených hodín. Nemala som motiváciu chodiť do školy. Mama sa šla rozvádzať, už bývala so svojím novým priateľom v chatke, kde nebola ani teplá voda, ja som bola u nevlastného otca. Mali ste vtedy blízkeho človeka, ktorému by ste sa zdôverili? Nie. Mala som svoje pubertálne obdobie, robila som si, čo som chcela, chodila som s partiou, na diskotéky, túlala som sa a nebavilo ma chodiť do školy. V reedukačnom centre som sa potom vyučila za sanitárku. Aké to tam bolo? Ako v base. Všade mreže, stále okolo vychovávatelia, žiadne súkromie. Nemali sme ani sprchu, iba také veľké umývadlá, v ktorých sme sa museli ohadzovať vodou. V zime sa stávalo, že nešla teplá voda, a predstavte si, aké to bolo, keď sme mali svoje dni a museli sme sa takto umývať... Nemám na to pekné spomienky. Hlavne na druhé Vianoce. Prvý rok som bola na Vianoce s mamou, u jednej známej v byte. Druhý rok sa mame nepodarilo vybaviť ubytovňu, tak ma cez Vianoce nechali tam. Bolo to hrozne smutné, všetky chovanky sme plakali. Rodičia vás navštevovali? Mama bola za mnou asi dvakrát. Viac nemohla, nemala na cestovné. Ale posielala mi balíky, aj sme si pravidelne písali. Prišiel dokon-

24

ca aj nevlastný otec s novou manželkou, lebo sa medzitým štvrtýkrát oženil. Priniesli mi tabak, jedlo, sladkosti.

Kde sú chlapci teraz? Môj bývalý partner ich má zverených do starostlivosti a ja ich pravidelne navštevujem.

Pustili vás, keď ste mali 18. Kam ste šli potom? Pustili ma s tým, že idem k starým rodičom do Čiech, dostala som aj nejaké peniaze. Lenže u starých rodičov som vydržala štyri dni. Chýbali mi kamaráti. Tak som sa vrátila do Bratislavy. Myslela som, že mi pomôže nevlastný otec. Ale naopak. Musela som mu platiť vysoké nájomné, kupovať jedlo a zaplatiť aj za použitie práčky. Tak som odišla k mame.

Našli ste si ďalšieho partnera? Áno, ťaháme to spolu už niekoľko rokov. Volá sa Iľja, má 47 rokov a pracuje v pohrebníctve. Zoznámili sme sa cez spoločného kamaráta. Od začiatku bol iný ako ostatní chlapi. Bol seriózny. Nešlo mu len o to, aby ma dostal do postele. Bol veľký charakter. Najprv sme spolu žili na búranisku, teraz bývame v záhradnej chatke na Kolibe. A máme spolu dcérku Líviu. Má štyri roky a je to poklad nad všetko. Lenže nemáme vyhovujúce bývanie, takže mi ju odobrali. Momentálne je v profesionálnej rodine.

Kde vtedy bývala? V stane pri Dunaji. Bol to veľký stan, ako obývačka. Mali sme tam dve veľké váľandy s dekami a paplónmi a v taškách oblečenie. Bola zima, ale my sme boli také otužilé, že sme si zohrievali vodu a kúpali sa tam. Mamin priateľ sa o nás staral, ako prvý ráno vstal, uvaril nám horúci čaj, kávu. Chodie-

„Úradníkov a vlády sa chcem spýtať, ako by vyžili zo 60 eur mesačne.“ vali sme na charitu do Podunajských Biskupíc k bratovi Barnabášovi. Mohli sme si oprať, dostali sme horúcu polievku. Ja som sa chodila zohrievať do Tesca alebo do krčmy na kávu a vrelé vínko. Potom som si našla priateľa, odsťahovala som sa k nemu a otehotnela som. Mal váš partner normálne bývanie? Najprv sme bývali u jeho kamaráta, potom sme sa presťahovali k jeho rodičom. Môj prvý chlapec, Maroško, má osem rokov a už chodí do školy. Krátko po pôrode sa nám zas zadarilo a narodil sa Ľuboško. U rodičov môjho partnera som to psychicky nezvládala. Bývali sme v jednoizbovom byte – jeho rodičia, my dvaja, dve malé deti a obrovský vlčiak. To bola živá katastrofa. Tak sme sa rozišli. Ľuboška ste plánovali? Nie, na takúto odpornú dobu bohato stačí jedno dieťa.

Kedy vám ju odobrali? Keď mala tri roky. Dovtedy bola s vami v záhradnej chatke a úradom to neprekážalo? Áno, a to je veľká záhada. Vedeli, že z pôrodnice idem s dieťaťom do chatky. O týždeň prišli na kontrolu a nikomu nevadilo, že tam nie je elektrina ani voda. V tom najťažšom období, keď bola úplne maličká, som ju mala pri sebe a postarala som sa o ňu. Keď boli na Kolibe také záveje, že ani trolejbusy nechodili, vtedy úrady nezaujímalo, či nemrzne a či má čo jesť. Na kontroly chodili pravidelne. A potom jedného dňa zrazu tie podmienky boli nevyhovujúce a zobrali mi ju. Bolo to hrozné, keď ju brali preč, obidve sme hrozne plakali.

Koľko mesačne platíte a z čoho vám to vypočítali? Kurátorka navrhla najnižšie výživné a sudkyňa to odklepla, je to 30 percent zo životného minima, čo je 27 eur a 10 centov. Dostávate nejakú formu sociálnej podpory? Predtým som poberala rodičovský príspevok a prídavky na dieťa. Teraz nič, ale snažím sa to teraz riešiť, aby som dostávala aspoň niečo, čo by pokrylo aspoň to výživné. Aby ma ešte nebodaj nezavreli. Z vybavovania na úradoch mám však rešpekt, mám pocit, že človeka skôr odbijú než mu chcú poradiť. Veľmi by som sa chcela začleniť do normálneho života, splácať dlhy a šetriť si peniaze. Všetko je teraz veľmi drahé. Veď chlieb stojí euro! Úradníkov a našej vlády by som sa chcela spýtať, ako by oni vyžili zo 60 eur mesačne, čo je u nás výška sociálnej dávky. Na ulici a tehotná, to muselo byť veľmi ťažké. Bolo, určite som prechladla, musela som aj vláčiť ťažké brikety, aby sme v chatke nepomrzli. Po komplikovanom pôrode mám problémy s nohami. Nevyjdem po schodoch bez toho, aby som sa držala zábradlia. Máte psíka, ľudia by povedali – čo nemáte dosť starostí sama so sebou? Lea má rok a predaj Nota bene je s ňou oveľa ľahší. Toľko ľudí ju ľúbi! Hlavne deti. S ňou mi je veselšie. Aj ma ustráži. Nemusím sa báť, že sa mi stane niečo zlé.

Stretávate sa s ňou pravidelne? Raz do týždňa. Vychádzajú mi v ústrety, môžem si ju zobrať aj von na niekoľko hodín. Mala som ju u seba aj na prázdniny a na Silvestra. Teraz si chcem vybaviť, aby som ju dostala na Vianoce. Odkladám si peniaze a na tých pár dní si zaplatím ubytovňu. Jednoposteľová izba s televízorom, aby sa malá nenudila, stojí takmer 15 eur na noc.

Ako ste sa, sama žena, na ulici chránili? Bola som tam, kde bolo svetlo. A vyhýbala som sa agresívnym ľuďom.

Ako jej je v profesionálnej rodine? Má sa tam veľmi dobre. Lenže každá moja návšteva končí tak, že plače a chce ísť so mnou domov. Ona chce byť so mnou, ja ne-

A vaše najväčšie želanie do budúcnosti? Strecha nad hlavou, izba alebo lacnejší podnájom, kam by sa mi mohla vrátiť malá. To musím docieliť.

25


INZERCIA

2014 november

text: elena akácsová | ilustrácia: klaus lempelman

Proti srsti

Chyby nás tlačia von z našej komfortnej zóny

Omylom vpred

Som perfekcionistka, nerada sa mýlim, nerada robím chyby a nemám rada, keď sa mýlia iní. Dlho som si myslela, že je to moja prednosť a ich nedostatok. Mýlila som sa! Mala som sotva päť rokov, keď ma mama poslala do obchodu za rohom po mlieko, maslo a polku chleba. Hoci starší brat už vedel čítať aj počítať, dva pokusy vyslať ho na nákup dopadli katastrofálne, raz stratil peniaze, druhý raz nedoniesol, čo mal na zozname. „Ty si šikovná malá Elenka, ty sa nikdy nepomýliš!“ pochválila ma mama, keď som misiu splnila na výbornú. Vznášala som sa tri metre nad zemou, že som konečne v niečom lepšia ako môj veľký a dokonalý brat. Od tej chvíle som obstarávala drobné nákupy len ja, a až v puberte som pochopila, kto z nás dvoch súrodencov je ten rozumnejší. Rodičovské ocenenie mojej neomylnosti malo však aj horšie následky. Každá chyba, ktorej som sa náhodou dopustila, ma dlho zožierala. Mala som totiž pocit, že ľudia, čo sa mýlia, čo strácajú veci, zabúdajú nákupy, sú nanič. Schopnosť pobabrať aj úplne jednoduché úlohy som pripisovala ich nedôslednosti, nezodpovednosti, hlúposti. Keď som začala tancovať vo folklórnom súbore a naša krojárka zabudla do Východnej zabaliť ženské oplecká, mala som pocit, že to urobila naschvál, aby som si ja nemohla na tom významnom podujatí zatancovať. O rok som prevzala krojáreň sama a nikdy sa mi nič také nestalo, pretože som vždy všetko desaťkrát skontrolovala. Ak som aj niečo zabudla, vždy som mala po ruke niekoľko náhradných riešení do rezervy. Pravda, ešte dlho po skončení mojej folkloristickej kariéry som sa stŕhala z hororového sna, že som zabudla zabaliť sukne. Som jednoducho perfekcionistka, čo má pre moje okolie tú výhodu, že všetko, čo mám na starosti, funguje hladko a spoľahlivo. Je mi však jasné, že to má i nevýhody, moje nároky vydržia len naozaj silné povahy. Veď ani mne samej sa so mnou a s týmto nastavením nežije ľahko. Horšie je, že ani môj perfekcionizmus už nie je, čo býval. Začalo sa to pred niekoľkými rokmi, keď som si po dlhom boji s rezervačným systémom omylom objednala spiatočnú letenku z Varšavy namiesto júna na júl, takže sa mi cesta domov poriadne predražila a predĺžila. Absolútne som nedokázala pochopiť, ako som to jedno písmenko mohla prehliadnuť, stále dokola som sa tým týrala. Potom som narazila v článku o vedeckom pokroku na tento výrok: Being right keeps you in place.

Being wrong forces you to explore. Teda vo voľnom preklade niečo ako: Pravda ťa zabetónuje na mieste, omyly ťa nútia skúmať ďalej. A v ďalšej vete prišla pointa: vlastné chyby nás vytláčajú z našej komfortnej zóny. Rozmýšľala som, kam ma mohol môj omyl s letenkami asi tak posunúť, aké ponaučenie mi to malo dať. Chápem, že keď je niekto lajdák a objedná si zle letenky, poučí sa z toho a nabudúce si dá väčší pozor, ale ja? Ja, čo si overujem všetko desaťkrát? Pred pár mesiacmi som si na tie letenky spomenula. Mala som v kalendári na jeden deň napísané tri dôležité termíny. Počas dňa vyšlo najavo, že som si všetky tri (!) zapísala zle, jedno som si pomýlila o deň, druhé o týždeň a tretie až o mesiac. Čo sa to so mnou deje? Roztriasla som sa, bolo mi do plaču. Uvedomila som si, že mýliť sa dá napriek všetkej dôslednosti a kontrolám. Napokon ma teda moje chyby predsa len posunuli z mojej komfortnej zóny, zo sebauspokojenia neomylnej perfekcionistky. Uvedomila som si, že robiť chyby nerovná sa byť hlúpy a že naozaj to neznamená, že ich niekto robí naschvál. Na svoju obranu uvádzam, že v tomto mylnom presvedčení nie som sama, je to predstava hlboko zakorenená v našej euro-atlantickej kultúre. Na rozdiel od Ázijcov sa musíme tvrdo učiť pozerať sa na chyby nie ako na hrozivé osobné zlyhania, ktoré je nutné popierať alebo ospravedlňovať, ale ako na nevyhnutné aspekty života, ktoré nám pomáhajú dospievať a rásť. Tak ako nás marketingové príručky učia pozerať sa na problémy pozitívne ako na výzvy, aj omyly sú príležitosti ako byť lepším človekom. Minulý týždeň mi môj diktafón zahlásil error 36 a odmietol prehrať dôležitý rozhovor. Druhý, rezervný diktafón v iPhone, ktorý používam súbežne, poučená predošlými zlyhaniami prvého diktafónu – zicher je zicher, nahral len polovicu rozhovoru. Pred pár rokmi by som sa z toho zrútila a potom sa snažila vyskladať si ten rozhovor z pamäti, aby respondent neprišiel na moju hlúpu chybu. Teraz som ju dala k dobru na Facebooku a napísala respondentovi, že sa musíme stretnúť ešte raz. Nepovažoval ma ani za hlúpu, ani za neschopnú, stávajú sa aj horšie veci. Teší sa dovidenia.

„Pravda ťa zabetónuje na mieste, omyly ťa nútia skúmať ďalej.“

27


KULTÚRA

text a foto: jana čavojská

nota bene 161

2014 november

tých, ktorí sa chcú pohnúť ďalej, prevádzkujú byt na polceste. Dvaja klienti tam môžu bývať samostatne a starať sa o seba. Je to ďalší krok k opätovnej integrácii do spoločnosti. „Pre tých, ktorí chcú byť zodpovední, nájsť si prácu a podobne,“ vysvetľuje Domen. „Zaujímavé, že medzi bezdomovcami o takéto bývanie veľký záujem nebol,“ dodáva jedným dychom. Klienti sú zväčša spokojní so strechou nad hlavou, jedlom a teplou vodou, ktoré tu majú, neveria si a obávajú sa väčšej samostatnosti a zodpovednosti.

Osud a charakter

NAJMLADŠIA HEREČKA MÁ 9 A NAJSTARŠÍ HEREC 55 ROKOV

KAŽDÝ MÁ V SEBE NEJAKÝ TALENT Na festival bezdomoveckých divadiel Error prídu aj divadelníci zo Slovinska. Na ich javisku vystupujú ľudia bez domova, klienti krízového centra pre mládež a rodinu, sociálni pracovníci a divadelní profesionáli. „Keď si oproti sebe posadím bezdomovca Hermana a poviem mu: Herman, prečo toľko piješ? Prosím ťa, prestaň s tým... Čo urobí? Vstane a odíde. Preto keď hráme divadelnú hru o charaktere, osude a životných rozhodnutiach, je to preňho oveľa účinnej-

28

šia terapia,“ hovorí Domen Rakovec o tom, slovenského Divadla bez domova povedal: prečo je podľa neho divadlo jedna z najú- „Prečo nezaložíš divadlo? Je to účinná forčinnejších terapeutických metód v sociál- ma terapie!“ A tak ho Domen založil. Volá sa Carnium Legendarium a svoju prvú hru nej práci. V slovinskom Kranji pracuje v útulku pre nacvičilo za tri mesiace. Pred hercami bola bezdomovcov. Vlani mu Patrik Krebs zo totiž sladká odmena, čerešnička na torte:

cesta do Bratislavy na festival Error. Na návštevu cudzej krajiny sa všetci tešili. Prídu aj tento rok. Ich divadelná hra je malý experiment o osude.

Nikto nezostane na ulici

Od Ľubľany je to do Kranju polhodinu po diaľnici. Štyridsaťtisícové mesto prevádzkuje útulok pre 25 klientov bez domova. V príjemnom, moderne zariadenom domčeku, bývajú aj alkoholici a závislí, funguje tu verejná kuchyňa, kde môže ktokoľvek dostať jedno teplé jedlo denne, centrum pre mladých a rodinu a centrum pre drogovo závislých. Neuveriteľné, aké čistučké a usporiadané to tu všetko napriek zložitému osadenstvu majú. Domen hovorí, že pred nikým nezatvoria dvere. Hlavne v zime, keď vonku mrzne. Kapacita 25 postelí pre malé mesto stačí, no v prí-

pade potreby rozložia ďalšie lôžka v obývačke. „V Kranji nikto nezostane na ulici. Keď sa niekto taký objaví, ľudia hneď volajú políciu a nás, aby sme mu prišli pomôcť. Taký prípad sa pravdepodobne hneď ocitne na titul-

„Všetci sú jeden tím. Na javisku sú si rovní.“ ke miestnych novín.“ Tolerujú sa drogy a alkohol, klient môže prísť pod ich vplyvom, ale nesmie robiť vo vnútri neporiadok. Ak niečo vyvedie – kričí, napáda ostatných, ničí zariadenie alebo kradne – dostane na výber: liečenie alebo odchod. Sociálna dávka je v Slovinsku 270 eur. Za útulok so stravou zaplatí klient 201 eur, to je 75 %. Zvyšok môže použiť na čo sa mu páči. Pre

S divadlom to bolo podobné. „Najprv chodil na skúšky iba jeden bezdomovec, Marian,“ spomína Domen. „Ostatní tvrdili, že sú veľmi zaneprázdnení a práve musia niekam odísť. Ale to je bežné. Keď niečo v útulku organizujeme, zrazu každý musí niekam odísť a polhodinu pred začiatkom akcie tam niet ani nohy.“ Po festivale Error sa pridal Marko. Mal obrovské problémy s alkoholom, opitý bol nonstop. Na workshop však vždy prišiel triezvy, pracoval a zapájal sa do každej aktivity. Žiaľ, nedávno náhle zomrel, priamo v útulku. Mal iba štyridsať rokov. Potom Domen dotiahol Hermana. Povedal mu: „Zostaň tu hodinu, zapoj sa do našich aktivít, uvidíš, bude to fajn, nabije ťa to pozitívnou energiou, a ak sa ti to zapáči, môžeš chodiť pravidelne.“ Herman odvtedy hrá divadlo. Tiež má problémy s pitím, ale vždy príde načas a triezvy. Usilovne pracuje na každej úlohe. Koľkokrát Domena v útulku zastaví a povie mu: „Domen, aha, nacvičujem toto a toto, čo si mi minule zadal!“ Najmladšia členka divadla sa volá Dionita, má 9 rokov a s mamou ušla z Kosova. Najstarší má 55 a je úžasné pozorovať ich, ako spolu na javisku pracujú. Každý tu má svoju úlohu a všetci pracujú spoločne na dobrom výsledku. Na javisku sú si rovní. Domen nie je v pozícii niekoho, čo nariaďuje a prikazuje, a ostatní nie sú objekty jeho sociálnej práce. Všetci sú jeden tím. Aj scenár vzniká spoločne. Tento rok pracujú v divadle s otázkami – čo je osud, kto ho určuje a ako náš charakter ovplyvňuje náš osud. Už rozoberanie tejto témy je terapiou. „Inšpirovala nás mytológia afrického kmeňa Joruba,“ hovorí Domen. „Oni veria, že všetko v našom živote je založené na našom charaktere. Ak sme dobrí ľudia s pozitívnym charakterom, správnymi morálnymi a etickými štandardmi, tak môžeme prežiť veľmi pekný život. Ale ak robíme zlé veci, veľa pijeme, drogujeme, kradneme, bijeme sa a sme násilní, nemôžeme mať dobrý život.“ „A čo ak niektorý herec nemá absolútne talent?“ pýtam sa Domena. „Čo urobíš v takom prípade?“ Usmeje sa: „Každý má v sebe nejaký talent, ver mi.“

29


Téma

text a foto: igor kocian

nota bene 161

2014 november INZERCIA

diteľ Strabagu preposlal pani Cecily Corti z organizácie VinziRast s otázkou: „Čo si o tom myslíte?“ Jej reakcia taktiež nepredpovedala projektu úspech.

Byť sami sebou

Spoločná terasa domu Mittendrin.

Reštaurácia Mittendrin.

Pani Cecily Corti, riaditeľka projektu organizácie VinziRast, popisuje spoločné bývanie bývalých bezdomovcov a študentov pred jedným z apartmánov projektu Mittendrin.

Detail reštauračnej lavice.

ŠTUDENTI A BEZDOMOVCI BÝVAJÚ SPOLU

UČIA SA JEDEN OD DRUHÉHO Interiér zdobia sedačky potiahnuté kávovými vrecami, steny sú pokryté latkami z drevených prepraviek. Pomyslíte si, že majiteľ reštaurácie zaplatil nákladného dizajnéra, aby prilákal majetných zákazníkov. Len čo sa však usadíte, z letáka na stole zistíte, že budova menom VinziRast Mittendrin v širšom centre Viedne je úzko prepojená s ľuďmi bez domova. Bývajú tu, jedávajú a aj pracujú. V dome sa okrem reštaurácie nachádza desať apartmánov s posteľami pre 27 ľudí. Bezdomovci z nich zaberajú o čosi viac než polovicu. „O apartmán som sa delila s 57-ročným Rakúšanom, ktorý predtým žil na ulici,“ spomína nemecká študentka Berit. V projekte VinziRast Mittendrin strávila osem mesiacov. Každý z desiatich apartmánov na viedenskej ulici Währinger Strasse obývajú spoločne študenti s ľuďmi prichádzajúcimi z ulice. „Dom je experi-

30

mentom ľudí, ktorí veria v ľudskosť a príležitosť učiť sa jeden od druhého aj napriek veľkým rozdielom medzi sebou,“ vysvetľuje mladá žena. V roku 2009 okupovali študenti v Rakúsku viacero vysokoškolských budov vrátane najväčších posluchární Viedenskej univerzity. Protestovali proti obmedzujúcim nariadeniam v oblasti prístupu k vyššiemu vzdelávaniu. Dlhé dni a noci odmietali opustiť univerzitné priestory. V chladnú jeseň sa náhle stalo niečo, čo ani samotní štrajkujúci študenti nečakali. Niekoľko bezdomovcov ich poprosilo, či by mohli spolu s nimi prespávať v univerzitných priestoroch. Študenti súhlasili a ľudia bez domova sa im od-

vďačili za poskytnutý nocľah varením a umývaním riadu počas trvania protestov. Medzi mnohými študentmi a bezdomovcami vzniklo silné puto solidarity a svojpomoci. Skupina univerzitných poslucháčov sa neskôr rozhodla, že bezdomovcom bude pomáhať naďalej. Napísali list Hansovi Petrovi Haselsteinerovi, generálnemu riaditeľovi stavebnej spoločnosti Strabag, ktorý už predtým zo sociálneho fondu firmy podporil organizáciu VinziRast. Odpoveď pána Haselsteinera bola rýchla a zamietavá. Žiadosť mladých ľudí o výpomoc pre projekt ubytovávania bezdomovcov však ria-

„Je veľmi zaujímavé, že študenti sa zaoberajú bezdomovcami, ale znie to trochu abstraktne a naivne,“ spomína si na svoju odpoveď stavebnej firme pani Corti a dodáva so smiechom: „Myslela som si, že to je nemožné!“ Sprvoti nepredpokladala, že oná výmena listov povedie k nespočetným neformálnym stretnutiam so študentmi a následne k rýchlemu spádu udalostí v prospech projektu. Keď študenti zistili, že jeden z domov na Währinger Strasse dýcha prázdnotou, prišli podľa pani Corti s návrhmi: „Nekúpime ho? Môžeme ho zrenovovať spolu s ľuďmi bez domova a môžeme v ňom bývať počas renovačných prác.“ Spoločnosť Strabag nakoniec poskytla 1,5 milióna eur na kúpu domu. Združenie VinziRast zabezpečilo architekta a úver na rekonštrukciu. Okrem reštaurácie a apartmánov v dome navrhli i obrovskú spoločenskú miestnosť s východom na rozľahlú strešnú terasu, ktorá v súčasnosti slúži na pestovanie rastlín a zeleniny. Na jednom z podlaží majú študenti pracovňu a v prízemnej časti zadného traktu domu spojazdňuje združenie VinziRast dielne na prácu s drevom, opravy bicyklov a prácu s textíliami. Stretávajú sa pri nich ubytovaní bývalí bezdomovci, študenti, dobrovoľníci a ľudia zo susedstva. S projektom pomáhajú podľa pani Corti ľudia zo všetkých možných profesií a zázemí. Sú nimi diplomati, žurnalisti, fotografi, ženy v domácnosti, remeselne zruční ľudia, študenti, dôchodcovia či ľudia, ktorých nenapĺňa ich platená práca, sú presýtení orientáciou na peniaze a potrebujú v živote rovnováhu robením niečoho vnútorne bohatého a zaujímavého. Samotný život študentov a ľudí bez domova v budove Mittendrin nepodlieha mnohým pravidlám. „Najdôležitejšie pravidlá vychádzajú z ochoty žiť spolu a užívať si vzájomnú prítomnosť,“ popisuje svoje skúsenosti z projektu študentka Berit a tvrdí, že rešpektovanie slobody a názorov jeden druhého nie je síce písaným pravidlom, ale skôr faktom života v dome. Obyvatelia budovy sa stretávajú raz do mesiaca, aby prediskutovali dôležité aspekty spoločného života. „Najdôležitejšou úlohou, ktorú máte, je žiť v dome ako ľudský obyvateľ, čo znie úplne samozrejme, ale premýšľať skutočne o tom, čo je ľudskosť, a potom konať v tom duchu, to nie je také ľahké,“ vyjadruje hnedovlasá Berit duševnú hĺbku projektu. Pani Corti vysvetľuje, že pre mnohých ľudí konfrontácia s tými, ktorí pochádzajú z dna spoločnosti, vedie k zredukovaniu vlastného bytia na úplný základ. „Vtedy prestanete premýšľať o svojom zovňajšku a o tom, ako sa správať,

aby ste boli akceptovaní,“ tvrdí 74-ročná dáma, ktorá svojím výzorom a dynamickým prejavom pôsobí o 15 rokov mladšie. „Vtedy ste nútení byť samými sebou,“ uzatvára s nadhľadom.

Má to zmysel Dom s reštauráciou Mittendrin nie je jediným projektom organizácie VinziRast. Pani Corti sa intenzívne začala venovať práci s bezdomovcami, keď zomrel jej manžel, známy rakúsky režisér Axel Corti. Pred desiatimi rokmi slávila prvý veľký úspech svojej práce, keď zatelefonoval istý pán, že počul o jej práci s bezdomovcami. Vďaka tomu, že sa mu spolu s manželkou v živote finančne darilo, rozhodol sa venovať pani Corti 230 000 eur na kúpu nehnuteľnosti pre jej projektové plány. Riaditeľka združenia VinziRast kúpila dom vo viedenskej štvrti Meidling a dohodla si stretnutie s riaditeľom firmy Strabag s cieľom požiadať o financovanie renovácie domu. „To sa mi páči! To urobíme!“ reagoval po desiatich minútach rozhovoru pán Haselsteiner a firma Strabag preinvestovala na renováciu domu 1,8 milióna eur. Dokonca dali vyrobiť výťah a kompletne vysušili navlhnuté pivničné priestory. Združenie VinziRast tak má k dispozícii útulok pre približne šesťdesiat ľudí bez domova. „Je tam dobre. Noc stojí dve eurá a v cene je aj večera a raňajky,“ pochvaľuje si skúsenosti s útulkom predajca Nota Bene Zdeněk, ktorý strávil istý čas vo Viedni. Popri rakúskych občanoch

„Dom je experimentom úplne odlišných ľudí.“ v núdzi patrí Zdeněk k početnému množstvu cudzincov z rôznych kontinentov, ktorým dobrovoľníci z VinziRast v priebehu dekády pomohli. Keďže v útulku môžu ľudia bez domova ostávať maximálne 30 dní v priebehu pol roka, združenie VinziRast spustilo projekt pre tých, ktorí sú najohrozenejšou skupinou ľudí z ulice. Pod názvom CortiHaus ponúka vybraným ľuďom z útulku dlhodobejšie bývanie v apartmánoch, ktoré združenie odkúpilo od cirkvi. A to nie je všetko! Unikátnym projektom sa stala komunita šiestich abstinujúcich alkoholikov, ktorí zdieľajú spoločné ubytovanie a sami sa kontrolujú a motivujú na vytúženej ceste k životu bez alkoholu. Pani Corti pozerajúc cez svoje okuliare s hrubými rámami hodnotí, že koordinovať všetky projekty stojí veľa práce. „Máme pri tom však veľa síl a myslím si, že to má zmysel!“ neskrýva nadšenie a cituje slová jednej zo svojich obľúbených osobností, Václava Havla: „Nádej nie je presvedčenie, že niečo dopadne dobre, ale istota, že niečo má zmysel, bez ohľadu na to, ako to dopadne.“ A zmysel v projektoch VinziRast vidí viacero Viedenčanov. Nečudo, že združenie dostalo v septembri do daru pre svoje aktivity ďalší dom.

31


Pútnik

text a foto: jana čavojská

nota bene 161

2014 november

Hostel s „legendárnymi“ izbami.

Klemen Sagadin robí z priemerného mesta zaujímavé miesto.

Izba s čiernym oblekom nindžu v skrini

Legendy mesta Celje Tajomný nindža bojujúci za spravodlivosť, policajt, ktorý roky naháňal samého seba, nový súdruh riaditeľ, legendárna cestovateľka a jej lesbická spoločníčka, uznávaný fotograf, Nobelova milenka, vznešení grófi, rímska diaľnica... Slovinec Klemen Sagadin zbiera zvláštne legendy o svojom meste.

32

Izba venovaná policajnému prípadu Pána K.

Tretie najväčšie slovinské mesto nie je vôbec veľké – napokon ako všetko v tejto malej krajine. Žije tu necelých päťdesiattisíc ľudí, tečú štyri rieky a hore na kopci nad tým všetkým stojí hrad zo 14. storočia. A pod mestom je ešte jedno mesto. Staré niekoľko tisícročí. Na prvý pohľad nuda. Klemen Sagadin si to však nemyslí. Pred niekoľkými rokmi začal oživovať legendy Celje. Ešte predtým robil adrenalínové športy a sprevádzal turistov po horách. Teraz ho zaujímajú alternatívne zdroje energie, ekológia či lokálna umelecká scéna. Turistov sprevádza skôr po meste. Vie odporučiť najlepší burek, ale radšej skúma historky

Ilúzia v regionálnom múzeu: akoby ste naozaj kráčali po zvyškoch rímskej diaľnice k starovekému mestu.

zo života rôznych celjských postavičiek z blízkej aj dávnejšej minulosti. Zahrnul ich dokonca do konceptu hostela, ktorý vedie. Každá izba je zariadená podľa inej legendy z Celje. Príklad? Povedzme celjský nindža. V 90. rokoch sa skutočne objavil v uliciach muž v čiernom a s nindžovskými zbraňami. Snažil sa bojovať proti zločinnosti a nespravodlivosti. V skrini v nindža izbe nájdete čierny oblek, ktorý si pokojne môžete obliecť a ako nindža vyraziť do ulíc.

Ryhy od kolies Tam, kde je dnes Celje, žili ľudia už osem storočí pred naším letopočtom. Najprv ilýrske kme-

ne a neskôr Kelti. V roku 15 pred naším letopočtom pričlenili mesto Rimania k svojej ríši. Nazývali ho Claudia Celeia, ale aj Malá Trója. V podzemí moderného regionálneho múzea dodnes stoja múry rímskeho mesta. A je tu niečo ešte vzácnejšie. Zostupujem do zvláštne nasvietenej miestnosti. Ilúzia je dokonalá. Môžem sa prejsť po starovekej rímskej ceste vedúcej k stavbe z kameňa. Najúžasnejšia stavba Rímskej ríše. Dnes by sme ju nazvali diaľnicou. Cestná sieť Rimanov merala 80 000 kilometrov a prechádzala terajším územím tridsiatich európskych štátov. Na časti, ktorú archeológovia vykopali pod Celje,

33


nota bene 161

jasne vidím aj po toľkých storočiach ryhy od vozových kolies. Časť pre vozy je vyvýšená, aby na nej nestála voda, časť pre chodcov je nižšia. Po okrajoch sú ešte kanály na odtok vody. Povrch je vyložený lesklými plochými kameňmi. Obdivuhodné, že Rimania takto vystavali naozaj 80 000 kilometrov krížom cez Európu.

Záchranca kráľa

ný výpočet všetkých jej záujmov a schopností. Hovorila štrnástimi jazykmi vrátane japončiny a počas 2. svetovej vojny bojovala po boku partizánov. A to napriek tomu, že ju kvôli asymetrickej tvári považovali po narodení za retardovanú. Precestovala Európu, študovala v Londýne a Paríži a v roku 1919 sa vybrala na deväťročnú cestu okolo sveta krížom cez Severnú a Latinskú Ameriku, Austráliu a Áziu. O svojich cestách písala knihy v nemčine. Excentrická žena sa vrátila do Celje na žiadosť svojej umierajúcej matky, sama vyčerpaná chorobami a depresiou. Už nikdy sa nevybrala na cesty. Zato ďalej usilovne študovala, písala, a keď vypukla vojna, zobrala pušku a pridala sa k partizánom. Vtedy prestala písať v nemčine a v Ríši pálili jej knihy. Posledné roky svojho života strávila v dedine Pečovnik pri Celje so svojou lesbickou partnerkou Theou Gamelin.

Klemen (a s ním aj ďalší obyvatelia Celje) s hrdosťou hovoria: „Teraz je Celje malé mesto, ale kedysi to bolo dôležité sídlo, porovnateľné s veľkými európskymi mestami.“ Bolo to v 14. a 15. storočí. Pánom z hradu Sanneck vtedy kráľ Ludwig IV. Bavorský udelil titul grófov z Celje. Z týchto pánov sa stal najdôležitejší šľachtický rod na území dnešného Slovinska. Vlastnili tu viac ako dvadsať hradov a ich vplyv sa postupne rozrastal do českých zemí, Rakúska, Uhorska a Nemecka. Vďaka sobášom svojich dcér boli grófi spriaznení s vládcami Veľká požieračka peňazí Bosny a s poľským, českým a uhorským krá- „Je ťažko pochopiteľné, ako muža takej inteliľovským rodom. Vo vojnách bojovali po boku gencie a vysokých ideálov mohla očariť táto mocných kráľov. V boji proti Turkom dokonca netalentovaná a ľahostajná osoba,“ povedal Herman II. zachránil život uhorskému kráľovi kedysi blízky priateľ Alfreda Nobela o jeho miŽigmundovi. Dostal za to mesto Varaždín. Naj- lenke Sofiji Hessovej z Celje. Táto predavačka mocnejší z grófov, Ulrich II., sa snažil získať po- bola preňho „drahé sladké dievčatko“, no jej zíciu uhorského regenta. Zavraždili ho ľudia spoluobčania ju nenazvali inak ako „veľká poLadislava Huňadyho v Belehrade. Slávna éra žieračka peňazí“. Niekoľko rokov s ním žila na grófov z Celje sa skončila. A Celje ako dôleži- rôznych miestach Európy v luxuse, v Paríži jej kúpil dom, platil služobníctvo aj učiteľa franté mesto zmizlo z mapy Európy. cúzštiny. Údajne ju viac ako štúdium zaujímali Majster portrétov večierky a míňanie Nobelových peňazí. S ťažNa jeseň v roku 1919 prišiel do Celje Josip Pe- kým srdcom sa s ňou rozlúčil, ale stále ju mal likan. Priniesol si so sebou na tú dobu naj- rád a celé roky jej posielal peniaze – aj s lásmodernejšie fotografické vybavenie vrátane kavými dohovormi v listoch, aby s nimi naráveľkoformátového fotoaparátu a ľahšieho mo- bala trochu rozumnejšie. delu na fotografovanie v teréne. V centre Celje si zriadil ateliér. Kvôli svetlu je strop a jedna Pesojed a ďalší stena presklená. Fotografoval v ateliéri, ale aj Okrem nindžu kolujú po Celje aj ďalšie mestv uliciach každodenný život Celje. Pravidelne ské legendy. Policajta, pána K., poznajú všetci dochádzal do blízkych kúpeľov Rogaška Slati- po mene. Po veľkej lúpeži, pri ktorej bol vážna a Dobrna, aby robil portréty kúpeľných hostí. ne zranený jeden človek, sa celé roky snažil Ťažký fotoaparát si bral so sebou aj do Álp. Keď dolapiť zlodeja. Rozličné indície však nasvedmesto obsadili Nemci, musel pre nich zdoku- čovali tomu, že ju spáchal on. Všetci to vedeli, mentovať odsun Židov. Našťastie, po vojne sa ibaže súd ho pre nedostatok dôkazov neoddo jeho ateliéru vrátili radostnejšie časy. A Jo- súdil. Pán K. viedol v Celje naďalej bežný život sipa Pelikana jeho spoluobčania opäť stretáva- a kvôli prezumpcii neviny ho tu nemôžeme li v uliciach mesta, ako sa na bicykli a s ťažkým osloviť celým menom. Iná historka hovorí fotoaparátom a statívom na pleci prepravuje o súdruhovi Ocvirkovi. Jedného dňa navštívil z miesta na miesto. Majster slovinskej portrét- celjskú fabriku vysoký komunistický funkcionej fotografie zomrel v roku 1977. Jeho ateliér nár. Povedal, že odvoláva riaditeľa a na jeho však žije ďalej. V podobe z 30. rokov minulého miesto okamžite nastupuje súdruh Ocvirk. Lenstoročia. Návštevníci sa môžu dať dokonca vy- že vo fabrike pracovali traja s takým menom! fotografovať fotoaparátom, ktorým kedysi fo- Všetci sa straníckeho pohlavára tak báli, že sa til samotný Pelikan. neopovážili opýtať, ktorý z tých troch to má byť. Šepká sa aj o gigantickom sumcovi v blízDeväť rokov na cestách kom Šmartinskom jazere, ktorý žerie malé Bola taká útla a drobná, že ju ľudožrú- deti, mačky, labute, psov – volajú ho Pesoti ušetrili a nezjedli – hovoria dnes v Celje jed. A mnohé ďalšie príbehy zozbieral Klemen o najznámejšej občianke tohto mesta. Vý- a miestni celjskí umelci ich namaľovali na stenimočnej žene, cestovateľke, výskumníčke ny tematických izieb mestského hostela. Staa spisovateľke Alme Karlin. Toto nie je koneč- čí sa prísť pozrieť.

34

2014 november

V centre mesta Celje.

Výhľad na hrad a na Celje v pozadí.

Josip Pelikan tak, ako si ho pamätajú spoluobčania.

Takto miestny umelec zobrazil život grófov z Celje.

Reprofotografia štúdia Josipa Pelikana s preskleným stropom a jednou stenou. Dnes je v ňom malé múzeum, v ktorom vám urobia fotografiu starým veľkoformátovým fotoaparátom.

35


Príbeh

text: lucia bucheňová | foto: alan hyža

nota bene 161

2014 november

OCINKO JU ČASTO NOSÍ NA RUKÁCH

Ďakujeme! Z nehody si pamätá všetko, naschvál sa jej na to však nepýtam, zvedavá som na jej bračekov. Či ju poslúchajú. „Všetci štyria, najviac najstarší Alex. Sú dobrí a je mi s nimi dobre,“ rozkošne povie malé šidlo. Chýbajú jej aj kamarátky zo školy, najmä Vikinka, Simi verí, že do školy raz nastúpi. Termín je však v nedohľadne. Teraz sú na rade vybavovačky, napríklad vozík. Zatiaľ majú len zapožičaný z domova dôchodcov, kýptik na ľavej nohe sa musí dobre zahojiť, aby si mohla dať urobiť „novú nožičku“. A potrebuje množstvo rehabilitácií. Malé dievčatko má pred sebou náročný život, šťastím je, že si vo svojej detskej nevinnosti neuvedomuje do hĺbky, čo všetko havária s jej životom urobila. Keď plakala v nemocnici, že nemá nožičku, ocko jej povedal: „Nie je dôležité, že ju nemáš, že ti nedorastie, dostaneš náhradnú a naučíš sa s ňou chodiť, neboj. Najdôležitejšie zo všetkého je, že si ostala medzi nami a že máš srdiečko!“ Simonka si toto krásne zdôvodnenie zobrala k srdcu a rozhodla sa užívať si svoj život tak ako za starých čias. Našťastie sa jej nezmenila ani povaha, je stále roztopašnou čerticou, ktorá z postele či vozíka už po pár dňoch strávených doma diriguje bratov a rodičov, aby si pohli, veď sa predsa ide von. Na vychádzku, na vzduch. Na záver ešte veľké poďakovanie Simonkiných rodičov: Ich dcérka súrne potrebovala krv, hneď po nehode sa rozbehla v médiách veľká kampaň a ľudia naozaj prišli. „Aj vďaka nim je naša dcéra späť. Ďakujeme, ďakujeme. Zo srdca!“

SIMONKINE SRDIEČKO Dievčatko boj o život vyhralo, následky sú však fatálne. Ona však rozosmeje po pár minútach každého. Čertica v sukni. Päť detí v rodine. Plánované mnohorodičovstvo to síce nebolo, ale dnes by svoje ratolesti nevymenili za nič na svete. Otec Miro hovorí, aký bol hrdý na svoju jedinú dcéru Simonku – taký správny šibal v sukni. Lietala, behala, nikdy neobsedela. Nečudo, veď okolo nej boli len samí bratia. Dnes je na ňu hrdý ešte viac – po amputácii ľavej nožičky je Simonkina tvár aj tak často plná smiechu, veselých očí... „Je to náš poklad!“

Čierny deň Simonkina rodina nikdy nežila v blahobyte. Dokonca by sa dalo povedať, že nespadajú ani do priemeru, skôr sú hlbšie pod ním. Päť detí, mama, oco, babka a do leta ešte aj dedko – toľko duší sa tlačilo v dvojizbáku. Dedo bol chorý, už potreboval stopercentnú opateru a v polovici leta odišiel do neba. Smutné, smrť predsa vždy najbližších zabolí. Lenže tri dni pred skonom starého otca prišla rana ako z dela. Jediná princezná v rodine – osemročná Simonka prišla takmer o život. A hoci svoj boj napokon vyhrala, je nad slnko jasné, že všetko už bude iné. Poďme po poriadku. Bol 25. júl a deti si užívali prázdniny. Ako každý rok, ani tento sa nijaký výlet či viacdňová dovolenka nekonala – peňazí nazvyš nebolo a nie je. Piati súrodenci behali po vonku, mama Zuzka bola doma s chorým otcom, hlava rodiny maľovala susedke byt. Simonka bola s najmladším, päťročným Dávidkom pri bytovke. Teda, mala byť. Otec Miro dnes už môže len špekulovať, prečo sa dcéra so synom vzdialili od domu ďalej, prečo boli s väčšími deťmi od susedov blízko cesty, prečo neprišli domov povedať, že idú tam a tam... Tých prečo je mnoho, ale dnes je už zbytočné takto uvažovať, stalo sa a treba ísť ďalej. Simonka nepotrebuje výčitky, hnev, zlosť. Chcela zachytiť malého Dávidka, aby nešiel na cestu, lenže noha sa jej akosi zakliesnila a spadla rovno pod idúci domiešavač. Ťažkým kolesom jej prešiel po nohách. Zdesený Dávidko utekal domov, kričal, že Simonku zrazil kamión. Plakal, oco Miro v sekunde vstal, schytil malého za ruku a bežali na miesto činu. „Nevnímal som nič. Len som letel a chcel byť pri Simonke. Ten pohľad neprajem ani najväčšiemu nepriateľovi. Dcérku držala na rukách pani, ktorá šoférovala auto za domiešavačom. Hneď bolo jasné, že ľavú nožičku, ktorá

36

visela len na kúsku kože, doslova na vlásku, sa nepodarí zachrániť. Opakoval som si iba jedno, Simi, zabojuj, musíš žiť,“ hovorí so slzami v očiach Miro. Blonďavé dievčatko bolo pri vedomí, pýtalo si maminku, a keď dobehla aj mama Zuzka, zrazená dcérka sa okamžite natiahla za jej rukou. Na mieste boli hasiči, ktorí dieťa vytiahli spod kolies veľkého auta, a policajti. Sanitka prišla do pol hodiny. Simi postupne odchádzala pred očami najbližších, bola takmer bez kvapky krvi. Záchranársky vrtuľník ju bral na Kramáre. „Keď som tam dorazil aj ja, primár mi povedal, že malá nemá šancu na prežitie, utrpela devastačné poranenia nohy, mala opuch mozgu, pomliaždené pľúca, natrhnutú slezinu aj pečeň, spočiatku sa zdalo, že chytené sú aj obličky. Tie sa však časom nakopli,“ vyratúva zranenia nešťastný otec. Nedokázal si predstaviť, že by zrazu Simonka nemala byť. „Bola celá zdeformovaná, dva týždne v umelom spánku, pod silnými liekmi, nikto netušil kedy, či vôbec a v akom stave sa prebudí. Opuch mozgu bol veľkým strašiakom.“ Miro nikdy neza-

„Keď budem veľká, budem kuchárka.“ budne na Simonkin prvý pohľad po prebratí. Priviazaná o posteľ sa tak žiarivo potešila, že vidí pri sebe najbližších, doslova ako v rozprávke. „Naša dcérka nás poznala!!! V tej chvíli nebolo na svete šťastnejšieho človeka, Simonka vitaj, si späť!“

Nerozlučná dvojka Nasledoval nekonečne dlhý pobyt v nemocnici, slečne postupne vysadzovali silné sedatíva a dievčatko malo halucinácie – v noci kričala, že jej režú nožičku, že ide rodiť... „Celé noci som ju držal za ruku, mala vysoké horúčky, plakal som potichu a nahlas ju upokojoval. Je veľká bojovníčka, zvládla to a ja som si uvedomil, že mám najstatočnejšiu dievku na svete. Pobyt v nemocnici nám obom dal hrozne veľa. Do osudnej nehody som fungoval v stereotype – robota, po príchode domov telka a počítač. Priznávam, že príliš som sa rodine nevenoval, že mám okolo seba zdravé deti som bral ako samozrejmosť. Dnes už viem, že je to vzácny dar,“ konštatuje Miro.

Jej smiechu je plný byt. Na šoféra domiešavača, pod kolesá ktorého padla, sa nehnevá, aj jeho tragédia navždy poznačila a do nemocnice za ňou prišiel s veľkým plyšákom.

Pre dlhodobý pobyt v nemocnici pozastavil živnosť a po dohode s manželkou sa rozhodol, že pravou rukou Simonky bude práve on. „Žena má stálu robotu, zarobí síce málo, ale má zmluvu na dobu neurčitú a tým pádom aj akú-takú istotu, že každý mesiac jej výplata nabehne. U mňa to bolo večne nestabilné, boli mesiace, keď som bol rád, že som mal na povinné odvody. Práve si začínam vybavovať opatrovateľské, so Simonkou máme pred se-

bou ešte dlhokánsku cestu, aby sa čo najviac zaradila do bežného života. Stala sa z nás však nerozlučná dvojka!“ Druháčka Simonka si zvyká na život bez nožičky. Zvyká si aj na to, že ani s pravou nohou nemôže zatiaľ veľmi rátať. Je síce celá, ale akoby „okúsaná“, o došľapovaní na chodidlo zatiaľ môže naozaj len snívať. Funguje na vozíčku. „Ocino ma často nosí na rukách, ja sa mám,“ úprimne sa zasmeje Simi,

ktorá sa pochváli aj svojou najväčšou záľubou. Varením. „Keď budem veľká, budem kuchárka. V takej peknej jedálni.“ Prezradí, že práve pripravila s maminou jablkovú štrúdľu a že vie už uvariť aj fazuľovú polievku. Recept: „Nooo, dáš do hrnca fazuľu, potooom slíže a vodu,“ vyratúva ingrediencie nádejná kuchárka, ktorá si najviac pochutná na dobrom rezni s majonézovým šalátom a „jasneže, fazuľovici“.

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud Simonky oslovil. Radi by sme jej aj s vašou pomocou pomohli žiť čo najplnohodnotnejší život. Rodina potrebuje peniaze na novú posteľ pre Simonku, na doplatky za lieky, na rehabilitácie, aj na celkové živobytie (kým sa vybaví opatrovateľské pre otca). Dievčatko bez nožičky túži najmä po Monster High bábikách. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Sberbank). IBAN: SK853100 0000 004040218205. SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku – Simonka. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk). Neľahký osud Simonky oslovil aj nás v Nadácii Orange. Veríme, že naša podpora pomôže naštartovať zmenu k lepšiemu.

37


EKO

text: daniel šlosár, štefan szabó | foto: daniel šlosár

nota bene 161

2014 november

NAJLEPŠIA SPRCHA JE POD ŠÍRYM NEBOM

smerom na juh, vyriešenie prívodu a vyriešenie odtoku vody.

SLNEČNÁ SPRCHA Pokiaľ si ju skombinujete s jednoduchým biofiltrom, o ktorom sme písali v letnom čísle Nota bene, tak máte nielen teplú vodu na sprchu, ale aj vodu na polievanie zadarmo. Komerčne vyrábané solárne panely na ohrev vody sú investíciou, ktorá sa síce po čase vráti, ale nestoja málo a rodinný rozpočet na ne nemusí stačiť. Preto sme sa v Ekocentre SOSNA pustili do stavby solárnej sprchy, ktorú si môže dovoliť každá rodina s bežným platom. Veľkú časť vecí potrebných na stavbu slnečnej sprchy nájdete v pivnici alebo na skládke. Tvorivosti sa medze nekladú a samotná konštrukcia sprchy záleží na vašich možnostiach. Niektoré potrebné veci asi vyhodené na skládke nenájdete, preto sa malému nákupu u vodára nevyhnete. Ale sprchovanie sa v teplej vode bez rozmýšľania o tom, koľko stojí, poteší každého. No a zahreje aj dobrý pocit, že šetríte prírodné zdroje a našu planétu.

1.

2.

7. Hadicu, ktorú ste vyviedli zo stredu kolektora, napojte priamo na zmiešavací ventil. V prípade horúceho slnečného dňa pôjde z kolektora vriaca voda, preto je ideálne, ak na tomto úseku nebude žiadne predelenie hadice. Vývod zmiešavacieho ventilu pripojte priamo na sprchovaciu hlavicu.

Ako to funguje Princíp je jednoduchý. Studená voda sa privedie do kolektora, ktorý sa skladá z čiernej hadice, zatočenej do špirály. Čím má hadica väčšiu dĺžku a menší prietok, tým bude voda na konci teplejšia. Zohriata voda dosahuje pri ideálnych slnečných podmienkach približne 80 °C. Aby ste sa neobarili, pred sprchovaciu hlavicu sa umiestni zmiešavací ventil, ktorý zmiešava ohrievanú vodu z kolektora so studenou vodou z vodovodu a ktorý vriacu vodu ochladí na požadovanú teplotu. Vďaka tomu máte v sprche iba jeden kohútik na reguláciu množstva vody. Takéto riešenie prináša komfortné sprchovanie – teplota vody sa reguluje sama a samotná slnečná sprcha funguje ako prietokový ohrievač.

3.

Ako na to

1. Ako prvý vytvorte kolektor, od ktorého sa odvíja celá konštrukcia slnečnej sprchy. Zoberte si staré okno, ktorého rozmery vám poslúžia na vytvorenie kompaktného dna kolektora.

38

8. Pred prvým sprchovaním pustite vodu a dôkladne prezrite všetky vodárenské spoje, je totiž veľká pravdepodobnosť, že pri spojoch nájdete netesnosti. Pri testovaní sa tiež celá sústava prepláchne.

Naše skúsenosti Fotografie sú zo slnečnej sprchy, ktorú autor článku postavil v tomto roku v Ekocentre SOSNA. Sprcha je vďaka svojej polohe pod šírim nebom omnoho obľúbenejšia než druhá sprcha, ktorú máme v kúpeľni, a návštevníci našich kurzov zvyknú stáť v rade, aby si ju mohli vyskúšať.

Čo potrebujete - 70 m čiernej vodárenskej hadice typ PE 40 20x3.0, PN10 SOR7, - spojky pre PE hadice podľa konštrukcie sprchy, - staré okno štvorcového tvaru, - guľový ventil, - zmiešavací ventil R156, - teflónovú pásku, - spojovací materiál na vytvorenie konštrukcie, - izolačnú fóliu za radiátory (alobal alebo stará hliníková karimatka), - sprchovaciu ružicu a vodovodný kohútik.

6. Hadicu, ktorú ste vyviedli ku okraju kolektora, pripojte na vodovodné potrubie alebo na čerpadlo, ktorým čerpáte vodu napríklad zo studne. Pre bezpečnosť potrubia môžete medzi hlavný uzáver vody a kohútik sprchy vložiť spätný ventil a expanznú nádobu. Premyslite si, kde bude v sprche kohútik. Vložte ho pred kolektor a zmiešavací ventil. Teplá voda, ktorá potečie od kolektora do zmiešavacieho ventila, nebude pod tlakom. Nadbytočný tlak vody spôsobený nerovnomerným nahrievaním kolektora sa automaticky vypustí cez sprchovaciu ružicu. Poradie komponentov na hadici je v smere šípky: vodovod alebo čerpadlo  spätný ventil  expanzná nádoba  kohútik  T spojka:  (studená voda) zmiešavací ventil  (studená voda) kolektor  (teplá voda) zmiešavací ventil  sprchovacia ružica.

Typ pre fajnšmekrov

7.

2. Vrchnú časť dna potiahnite izolačným materiálom. Dno v strede a na kraji prevŕtajte tak, aby otvorom prešla hadica. Po týchto prípravách môžete ku dnu priskrutkovať rám okna. 3. Dbajte na to, aby hadica, ktorú použijete, spĺňala hygienické normy, preto neodporúčame používať bežné záhradné hadice. Prestrčte hadicu cez okrajovú dieru podľa potrieb vodoinštalácie. Začnite natáčať hadicu od okraja smerom ku stredu. Keď ju natočíte až po stred, vyveďte zvyšok hadice cez stredovú dieru. Hadica sa pri natáčaní dosť bráni, preto by bolo dobre, keby ste ju natáčali viacerí. Je to celkom zábavná hra, ktorá sa končí zviazaním hadice tenkým želez-

ným drôtom tak, aby nemala možnosť ujsť z kolektora preč.

4.

5.

4. Celý kolektor uzavrite osadením skla do okenného rámu. Použite sklo, ktoré vydrží aj krupobitie. Ideálne je použiť tvrdené sklo s hrúbkou 8 mm. 5. Konštrukcia sprchy záleží od vašich predstáv a možností. Avšak mali by ste mať na pamäti, že kolektor je potrebné natočiť na juh a musí mať sklon aspoň 35°, aby sa nezanášal prachom a špinou. Do úvahy je dobré vziať aj samotné umiestnenie sprchy na pozemku. Tri základne veci, na ktoré by ste mali dbať, sú: nutnosť natočenia kolektoru

6.

8.

Slnečnú sprchu nemusíte používať iba na sprchovanie. Kolektor je možné použiť ako prietokový ohrievač vody v bazéne alebo vírivke. Kolektor je počas slnečného dňa schopný nahriať vodu až na 80 °C. Pokiaľ si vytvoríte zásobník vody, do ktorého si horúcu vodu odchytíte, môžete sa sprchovať aj po západe slnka. Tvorivosti a možnostiam využitia sa medze nekladú. Uvedené zariadenie bolo vyvinuté a propagované v rámci projektu podporeného Islandom, Lichtenštajnskom a Nórskom prostredníctvom programu Aktívne občianstvo a inklúzia, ktorý realizuje Nadácia Ekopolis, a z podpory programu The GEF Small Grants Programme.

39


foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

Potrava či otrava Vzdelávajme deti, veďme mládež, smúťme za nezáujmom o knihy. Plesajme pri každej sfilmovanej klasike, dá ľudu, čo by nikdy nečítal, bárs je to Tolstoj sploštený na hollywoodsky shit. Radujme sa nad každou elektronickou čítačkou, tým ďalším nevoňajúcim a nezapáchajúcim strojčekom na baterku. Tak to aspoň počúvame. Apokalyptické vízie rozvratu kultúry tu pritom boli vždy (už v antike žialili nad hlúpnutím más a starí Egypťania v hieroglyfoch smutne písali o „starých časoch“). Nemenej pochabý je pozitivistický jasot nad údajným rozvojom a pokrokom, napríklad pokiaľ ide o náklady predaných kníh. Rebríčkom vládnu Brown, Steelová, sex a natuplá ezoterika, smiešne kvázifilozofické recepty a konšpiračné báchorky, čo sú, prepytujem, rovnaké debiliny, ako boli pred sto rokmi mayovky, Tarzan, náboženské kalendáre a sentimentálne precukrené lovestory. Pred časom na to našli riešenie. A aké parádne! Mládež razom prestala hltať bezcenný brak a vrhla sa inam. Ako uvádza český publicista Emil Hruška v týždenníku Literatura-Umění-Kultura, stalo sa tak za poslednej vojny, za vlády germánskej kultúry. České vydavateľstvo Orbis sa špecializovalo na vydávanie dostupných, lacných kníh pre deti a mládež. No a v roku 1943 začalo v spolupráci s nacistickou mocou chrliť v Knižnici pre mládež preklady nemeckých diel o hrdinstve esesákov, udatnosti vojakov a podobné nežné témy. Úspech bol enormný, počiatočný desaťtisícový náklad sa čoskoro zvýšil na rozprávkových 120-tisíc kusov. Kto by nejasal. Emil Hruška to komentuje: „Za jediný polrok vyrobili takmer milión a pol exemplárov duchovnej potravy pre mládež.“ Opravme, že duchovnej otravy. Keď po čase zisťovali úspešnosť akcie, padla sánka – deti sa v ankete predháňali v nadšení a na otázku, čo sa im najviac páčilo, odpovedali „hrdinstvo“, „vojenská statočnosť“, „nová Európa“, „boj proti židoboľševizmu“. Na losovaní víťazov bolo tisíc detí s rodičmi, hrala muzika, nálada kypela, malilinké ručičky vzorne hajlovali k nebíčku. Asi je lepšie počkať, ak niekto povie, že rád číta. Ide aj o to, čo. Peter Getting autor je prozaik a publicista

40

Mimochodom

takmer bodka

2014 november

Skoro všetky najlepšie a najvzácnejšie veci na svete dostanete za pár halierov. S výnimkou slnka, zeme, mesiaca, ľudí, hviezd, búrky a podobných maličkostí. [...]. Gilbert Keith Chesterton.

... Daniela Pastirčáka

Chce to odstup Ako starnem, veci sú čoraz menej viditeľ- Je vtieravý, otravné. Nechcem popisovať onen jav, ktorý vý- ný, bez prestania stižne pomenovala moja svokra, keď otvo- mi vnucuje svorila noviny: „Veľké písmená si prečítam ju prítomnosť. Hovorím mu Ja, a ostatné nech si číta, kto chce.“ Znepokojuje ma toto: čím dlhšie sa na i keď stále meveci dívam, tým menej ich vidím. O čo dlh- nej rozumiem, čo šie ich poznávam, o to menej ich poznám. tým chcem poveBorím sa s tým denne. Stráca sa mi pred dať. On určuje všetko. Ním sa dívam na očami stôl i knihy, ktoré som na ňom vče- svoju izbu, ním premýšľam, ním píšem ra zabudol. Čoraz slabšie vidím svojich naj- tieto riadky. On je mnou a ja som ním. bližších. Poznám ich príliš dlho, viem, ako Tak dlho na neho hľadím, tak dlho o ňom sa tvária, keď sú ospalí, či keď sú nahne- premýšľam, že sa mi úplne stratil, nevivaní. Nepotrebujem ich počúvať, vopred dím ho. A predsa je vo mne ako zdroj moviem, čo povedia. Keď píšem text, vety jej slepoty. na hrote pera sú bez významu. Slová ma Nuž, ako odstúpiť od seba samého? Kam zradili. Čím dlhšie zo seba odísť, do ich používam, tým „Čím dlhšie sa na veci dívam, akého priestoru menej zavážia. Kde tým menej ich vidím.“ utiecť, do akej tmy vstúpiť, do je chyba? akého prázdna Chce to odstup. Od všetkého sa dá predsa odstúpiť. sa rozplynúť, aby som od seba úplne odLenže, je tu niekto, kto je so mnou vždy. stúpil? Dívam sa na kríž na stene a mysNiet pred ním úniku. Obťažuje ma bez lím na slová Majstra Eckharta: Chudobní prestania, celých päťdesiatpäť rokov. duchom sú tí, čo Bohu ponechali všetko Keď chcem odstúpiť, on odstúpi so mnou. tak, ako to mal, keď ešte neboli.

... zuzy uličianskej

Chyba Error – to je moja životná téma. Som totiž človek „ochybný“. Môj mozog generuje lapsusy s tvorivou radosťou, preklepy či nechcené prešmyčky nie sú chybou v mojom systéme, ale jeho integrálnou súčasťou. Existuje dlhý zoznam povolaní, pre ktoré som úplne nepoužiteľná: navigátorka, kozmonautka, inštruktorka zoskokov padákom... Aj s tým mojím žurnalizmom je to na hrane. Akokoľvek sa „sanžim“, prepašujem sem-tam do tlače aj „operených“ spevákov. Niekedy sa mi zdá, že zo slov označujúcich farby či dni v týždni si vyberám celkom ľubovoľne, ako sa podarí. „Aké pekné slnko,“ poviem bez váhania pri splne. Moja myseľ sa v duchu významu latinského slova error rada túla, motá, kľučkuje a stráca sama v sebe. „Vady“ nie sú len ľudským fenoménom, ale spájajú nás aj s našimi technologickými priateľmi. Chybové hlásenia sú zúfalými pokusmi tlačiarní, počítačov či umývačiek dohovoriť sa s nami našou rečou. To isté, nakoniec, robíme aj my. Často sa „mýlime“, aby sme získali pozornosť a lásku, spoznávali hranice. Múdri sa vraj mýlia sedemkrát denne, tí

hlúpejší potom určite aj dvestokrát. Naše chyby môžu byť hlúpe, trápne, vtipné, nešťastné – jedinou dôležitou otázkou je však to, či sú nezvratné. Nedávno som narazila na dokument o živote slonov v jednej africkej rezervácii, ktorý pôsobil ako thriller. Jej správcovia si totiž nedokázali vysvetliť náhle úmrtia mladých sloníc. Po pátraní v štýle kriminálky zistili, že ich spôsobujú mladé samce, ktorých starší jedinci nenaučili, ako sa majú správať. Tých totiž pre kly vykynožili pytliaci, ktorí v oblasti pôsobili pred tridsiatimi rokmi. Komplikovaná štruktúra vzťahov v slonej komunite zostala aj po rokoch narušená, a nie je v ľudských silách s tým nič urobiť. Nepripomína nám to niečo?

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Iba tí, ktorí budú riskovať ísť príliš ďaleko, môžu zistiť [ako ďaleko možno zájsť]. T. S. Eliot

troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na jaroslav.sipos@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou „6 bere“. INZERCIA

SPONZOR KRÍŽOVKY INZERCIA

Strihanie psíkov a poradenstvo

„Dôležitou otázkou je, či sú naše chyby nezvratné.“

0907 473 718, Ľubica Chlpíková

Internetový obchod – chovateľské potreby:

www.webareal.sk/dream

41


Portrét

text: zuzana mojžišová | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 161

ŽIVOT POZNAČENÝ BOLESŤOU, NO PRESVIETENÝ LÁSKOU

TAJOMSTVO ALE RACHMANOVOVEJ Nesmie byť nenávisť, len láska, napísala ruská spisovateľka Aľa Rachmanovová. Krásna veta, priam biblická. Človek hneď túži žiť v takom svete, kde by do bodky platila. Tieto slová použila Ilse Stahr, autorka biografie Tajomstvo Ale Rachmanovovej (Promedia 2014), ako motto knihy. O Rachmanovovej píše: „Až do vysokého veku pociťovala potrebu spisovať všetko, čo sa stalo cez deň. Každá myšlienka sa jej zdala hodná zachytenia. Na otázku, či toto večné zapisovanie má nejaký zmysel, si odpovedala tým, že plnila zošit za zošitom. Písaním si uľavovala od hnevu a starostí, spomínala a dopisovala si s Bohom.“ Formu (takmer) každodenných zápiskov Aľa Rachmanovová (1898 – 1991) neopustila ani vo svojej najznámejšej, pomerne nedávno do slovenčiny preloženej autobiografickej románovej trilógii Študenti, láska, Čeka a smrť – Manželstvá v červenej búrke – Mliekarka z Ottakringu. Medzi vojnami to boli v nemecky hovoriacich krajinách totálne bestsellery, po roku 1938 boli zas totálne zakázané. V Rusku a jeho satelitoch bolo vydanie týchto kníh až do nedávnych čias nepredstaviteľné. Istotne najmä pre ich prvé dve časti. Odohrávajú sa v Rusku v období rokov 1916 až 1925. Ponárajú sa do strašných čias vojny a komunistického prevratu začínajúceho sa výstrelom nešťastia z dela Auróry, ktorý ako krvavá guľa nabaľoval na seba slzy, hlad, trýzeň, rozvrat, poníženie a smrť. Nenávisť. Nie lásku. Vtedy sa novorodeniatka nekrstili, ale „októbrili“ a v denníkoch sa objavili takéto zápisky: „Červení obsadili naše mesto! Sedíme v dobytčom vagóne a uháňame smerom na Sibír... Pane Bože, aká panika zavládla v meste! Všetci sa predsa boja červených ako smrti!“ A vedia prečo. Pre prípad potreby dokonca Alin otec rozdal dcéram fľaštičky s cyankáli. Keď sa dobytčiak zastaví, ľudia na peróne vykrikujú: „Buržuji! Utečenci! Rozdrvte ich! Vytrhajte im vnútornosti! Obesiť! Zastreliť!“ Spoločensko-politické udalosti 20. storočia sa na živote Ale Rachmanovovej doslova vybúrili. Po červenom terore údel nemajetnej emigrantky vo Viedni, po hnedom terore a synovej smrti skúsenosť neželanej presídlenkyne vo Švajčiarsku. Ilse Stahr, správkyňa časti spisovateľkinej pozostalosti, sa najmä v prvej časti knihy Tajomstvo Ali Rachmanovovej, tejto Rusky bez Ruska, opiera o spomínanú trilógiu, alebo aj o iné autobiograficky ladené diela. No svoje rozprávanie nasycuje aj mnohými ďalšími informácia-

42

mi, zápletkami, príbehmi, citátmi, udalosťami osobného, spoločenského či dejinného rázu. Napríklad: v Manželstvách v červenej búrke Rachmanovová v zápise z 19. októbra 1920 píše o návšteve v „prijomniku“, centrále, z ktorej boli osamelé deti rozdeľované do detských domovov. V krajine bolo v tých časoch, najmä vo veľkých mestách, sedem miliónov bezprizorných detí. Ilse Stahr píše, ako sa Rachmanovová usilovala takýmto deťom priniesť aspoň trochu radosti. Popritom spomenie maliara, ktorý sa pôvodne volal Mojše Šagal (francúzsky maliar Marc Chagall) a v sirotskej kolónii Malachov-

ka pôsobil ako učiteľ a vychovávateľ. „Deti boli nadšené starostlivosťou, akej sa im dostávalo a vrhali sa na farby ako divé zvieratá na mäso.“ Na zádušnej omši vo švajčiarskom Tänikone v roku 1991 farár povedal: „Aľa Rachmanovová mala ťažký život, zažila hrozné katastrofy, jej existencia bola poznačená útekom, smrťou, bolesťou, strachom, hladom, biedou a hlbokou núdzou. Bol to však život bohatý, pretože bol presvietený úžasným kresťanským optimizmom, detskou vierou a láskou k blížnym.“ Je fakt naivné myslieť si o svete, že v ňom raz láska zvíťazí nad nenávisťou?

2014 november


INZERCIA

Nota bene 161 november 2014  

Error

Nota bene 161 november 2014  

Error

Advertisement