__MAIN_TEXT__

Page 1

LETNÉ KRÍŽOVKY 1€, POLOVICA PRE PREDAJCU

158 / 2014 miesto pre číslo preukazu predajcu

august

HRDINOVIA

1,40 polovica pre predajcu


nástenka

nota bene 158

4

pozor!

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746 06.07.2014 Dobrý deň. Chcela som Vám dávno napísať na predajcu Nota bene č. 352, ktorý už predáva 2 roky Nota bene. Odkedy predáva pred Lidlom na Moldavskej ulici v Košiciach, je poriadok pred Lidlom a ešte k tomu upratuje po neporiadnych zákazníkoch. Je to skromný človek a musí byť čistotný. Vďaka. Ružena Pristašová, Košice 05.07.2014 V Novom Meste nad Váhom pri Bille predáva mladý muž vždy na tom istom mieste Váš časopis. Chcem ho touto sms pochvá-

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

liť, veľmi slušný, úctivý mladý muž. Nikdy ho nemôžem obísť a nekúpiť si od neho časopis. Má moju veľkú pochvalu. Marcela Bajzová Halíková 09.07.2014 Dobrý deň, Váš predajca s číslom 2112 mi zdvihne náladu vždy, keď idem na nákup do Billy v Rači. Okrem toho, že mi posunie nákupný košík, usmieva sa a po nákupe sa ešte porozprávame. Je to príjemný, skromný, vždy upravený pán. Navyše Váš časopis je vynikajúci, vždy si ho kupujem od tohto predajcu. Prajem mu, nech sa mu darí. Milka

Hlavnej stanici v Bratislave. Vždy milý, úctivý a zdvorilý ku všetkým :-) želám mu veľa šťastia. Lila

ROZHOVOR

BOH JE BEZCHYBNÝ REŽISÉR

7

TÉMA

Osviežujúce hrdinstvO

Pomáha najchudobnejším a pre mnohých je stelesnením ideálneho kňaza. Častejšie nosí montérky než sutanu a jeho slová sledujú tisícky ľudí. Veriacich i neveriacich. Farár MARIÁN KUFFA.

Exhibicionizmus alebo snaha vtiahnuť iných do našich životov? V čom sa líši „selfie“ od obyčajného autoportrétu? Tým, že svoju fotografiu chceme čo najrýchlejšie zdieľať na sociálnych sieťach.

PORTRÉT MODRÁ BEZTIAŽ

TÉMA INTERNETOVÁ TOVÁREŇ NA MIER

Nič iné neexistuje, len vaše telo v hĺbke oceánu. Máte čistú hlavu. Ste súčasťou modrého, nekonečne tichého sveta. V stave beztiaže plávate s jeho obyvateľmi... To všetko na jediný nádych.

Čo si myslia obyvatelia dvoch krajín, ktorých politickí predstavitelia na seba navzájom mieria zbraňami? Nenávidia sa a želajú si smrť nepriateľa? Alebo by si radšej dali spolu kávu a pozreli futbal?

10

K ó de x p r e d a j c u

14

1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze.

3. Predajca predáva časopisy na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze.

4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu.

5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý

SEDEKO sro.

neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov. 7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka. 8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj oficiálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

PÚTNIK ZÁZRAČNÝ DOKTOR OČENÁŠ TRABANTOVÍ BLÁZNI

28

1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka.

2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným

Pomáhame slabým aj silným

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

Slovo hrdina ma dráždi svojou veľkoleposťou. Z človeka, ktorý raz a navždy povýšil vznešený cieľ nad svoje momentálne potešenie, mám husiu kožu. Deliť sa na hrdinov a na (väčších či menších) zbabelcov sa mi nepozdáva asi aj preto, že je jasné, do ktorej kategórie by som zapadla... Našťastie, existujú múdri ľudia, ktorí tvrdia, že hrdinstvo v našom genetickom kóde ani nemáme. „Fakt, že nie sme zo seba pravidelne a hlboko zahanbení, môže znamenať len to, že máme nebezpečne dobrú selektívnu pamäť,“ tvrdí anglický filozof Alain de Botton. A predsa túžime po veľkých činoch, po naplnení vízie, ktorá nás presahuje. Kľúč, ako spojiť tieto protiklady, leží v rozlišovaní medzi tým, KÝM sme, a tým, ČO robíme. Ak sa aj nemôžeme stať typickými hrdinami, môžeme sa učiť prekonávať svoju zónu komfortu, strach a sebectvo, a cvičiť sa v láskavosti voči sebe a iným v situáciách, keď sa nám to fakt vôbec nedarí. Kedysi som obdivovala ľudí, ktorí revoltovali a dokázali položiť život za niečo, čo ich prevyšuje. Dnes ešte viac obdivujem tých, ktorí dokážu prijať, čo im život prinesie. Ľudí, ktorí sa naučili riešiť spory elegantne a s humorom, ktorí si dovolia dôverovať sebe a iným ľuďom, aj keď to už toľkokrát nevyšlo. Ľudí, ktorí sa udržujú svieži tým, že idú do nových vecí, z ktorých majú strach, a sem-tam si strihnú nejakú výstrednosť. Viackrát som túžila pribrzdiť pri zastávke MHD a ponúknuť odvoz čakajúcim ľuďom. Keď som si nedávno uvedomila, ako strach z odmietnutia sťažuje život, dovolila som si tiež malú „výstrednosť“. Ponúkla som odvoz neznámej pani, ktorú dážď uväznil pod naším domom. Poplašene zakrútila hlavou, že nie, ani mi nepozrela do očí. Ale v spätnom zrkadle som videla, že sa usmieva. Áno, bolo to osviežujúce. Sandra Tordová šéfredaktorka P. S.

Letné krížovky Nota bene NA OBÁLKE: MARIÁN KUFFA, FOTO: JANA ČAVOJSKÁ

zostavil: Peter Patrónsky

2

20 ĽUDIA

K ó de x KUPUJ Ú CE H O

PARTNERI PROJEKTU

editoriál

HRDINA V HLAVNEJ ÚLOHE: JA!

12.07.2014 Ďakujem milému pánovi v Ružomberku pri Bille, ktorý mi okrem NB pridal aj dobrú náladu a úsmev.

14.07.2014 Dobrý deň, žijem vo Viedni a časopis som si kúpila v Bratislave prvýkrát... Oslovil ma obchodník s č. 755, mal smutný pohľad... Som veľmi milo prekvapená z časopisu – kvalitné články – aj z činností, ktoré vaša spoločnosť robí. Veľmi ma zaujal príbeh Miriam a bola by som 12.07.2014 vďačná, keby sme sa dozvedeli, ako sa vyvíja jej Dobrý deň, chcela by som vyjadriť vďaku, ďalší osud. Držím palce a časopis si určite zase úctu a obdiv sympatickému predajcovi na zaobstarám. Prajem veľa úspechov. Čitateľka L.

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI

z obsahu

2014 august

Primár Milan Očenáš šiel do dôchodku po dlhých rokoch práce na oddelení úrazovej chirurgie v Rooseveltovej nemocnici v Banskej Bystrici. Po pár mesiacoch sa začal nudiť. Chýbala mu atmosféra operačných sál.

Stálo to za to – povie si Dan Přibáň po každej zo svojich výprav. Žltý trabant menom Egu prvýkrát osedlal v roku 2007 a vybral sa s ním po Hodvábnej ceste. „Tie autá boli hrozné, už keď ich vyrobili,“ smeje sa.

Naším cieľom je dať ľuďom bez domova prácu, nie milodary. Preto v lete predajcom bude pomáhať ďalší produkt – Letné krížovky Nota bene. Mnoho ľudí v dobrom úmysle dáva peniaze a nevezme si časopis. Nevidím nič zlé v tom obdarovať niekoho peniazmi len tak. Ale vlastnými silami zarobené peniaze posilňujú sebadôveru. Nedržia ľudí v závislosti od iných a nefixujú naučenú bezmocnosť. Chceme, aby naši predajcovia ostali predajcami. Chceme v nich podporiť nádej, že ich život môže byť lepší a že je v ich silách ho zmeniť. Ďakujeme, že ste v tom s nami.

V ďalšom čísle s témou ALFABETA nájdete: Čo prezrádza rukopis

Návrat k zdravému rozumu

Šťastne až do smrti

Vedeli ste, že z rukopisu človeka je možné okrem charakterových vlastností vyčítať aj ešte skrytú, no rozvíjajúcu sa chorobu? O zaujímavom fenoméne skúmania písma sa zhovárame s grafológom Petrom Bakayom.

Ešte nikdy nemali rodičia k dispozícii toľko kníh o výchove a vzdelávaní ako v súčasnosti. A zároveň nikdy nemali toľko protichodných informácií. Nečudo, že sa v oblasti výchovy začína volať po návrate k zdravému rozumu.

Štatistiky hovoria, že v súčasnosti každé druhé manželstvo končí rozvodom a priemerne vydrží dvanásť rokov. My sa pozrieme na manželstvá, ktoré sa tomuto negatívnemu trendu vymykajú.

3


Rozhovor

text a foto: jana čavojská

nota bene 158

2014 august

Nič iné nie je dôležité. Ružence a omše? To je pomôcka, pokrm pre dušu, aby si vydržal mať takú lásku. Bez toho nemám silu na toto všetko. Keď ťa trikrát do týždňa okradne ten istý človek, tak sa vykašleš na všetku snahu a praskneš s tým. Ako pristupujete k takému človeku? Nerozprávate sa s ním ako matka, o ktorej ste hovorili? Slnko sa usmieva aj na blato a vysuší ho, aj na hnoj a premení ho na úrodnú pôdu. To je matka. Vďaka Bohu, že matky sú takéto rozšafné a dokážu takto dávať a nečakať, že to blato sa poďakuje. Keby som mal vyjadriť jedným slovom otca, pomôžem si jednou z hlavných právd. Hovorí, že Boh je spravodlivý sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých trestá. Na to dnes liberáli zabúdajú. Nielen odmeňovať, lebo vyrobíš bezdomovca. Nielen trestať, lebo vyrobíš nenávistníka a teroristu. Úloha otca je odmeňovať a trestať. Keby som ho mal nazvať jedným slovom, tak je to spravodlivosť. Čo váš otec a vaša matka? Ako oni ovplyvnili vašu životnú dráhu? Boh sa nikdy nepomýli. Môj otec bol agresívny alkoholik. Bol tvrdý. Mama bola jemná. Obidve veci potrebujem. Otec má osemdesiat rokov a doteraz mi tu pomáha. Napríklad dnes robí na streche elektrinu. Hovorí, že v živote urobil veľa zlého a chce aspoň niečo napraviť. Matka mi teda dala jemnosť, otec tvrdosť. Tu potrebujem obidve školy. Keby som nemal matkinu jemnosť, nevšímam si chudobných ľudí. Ale keby som mal len matkinu jemnosť, moji chlapci, čo sedeli za vraždy a násilie, by ma zabili. Keby som mal len otcovu tvrdosť, tak pozabíjam ja ich.

ŽIADNY ALKOHOL, ŽIADNY TRESTNÝ ČIN A PRÁCA

BOH JE BEZCHYBNÝ REŽISÉR Pomáha najchudobnejším a pre mnohých je stelesnením ideálneho kňaza. Častejšie nosí montérky než sutanu a jeho slová sledujú tisícky ľudí. Veriacich i neveriacich. Farár MARIÁN KUFFA – pod Tatrami mu nepovedia inak. Odkedy som prišla za vami do Žakoviec, vidím vás ponáhľať sa z miesta na miesto, vybavovať a počúvať ľudí, ktorí sa k vám prišli poradiť. Vyzerá takto každý váš deň? Každý jeden. Niečo si naplánujem a ľudia mi to úplne prerobia. Ale nad tým všetkým je jeden bezchybný režisér, Boh. Keby nebol, tak prídem o nervy. Videli ste tu zopár Rómov. Z deviatich osád chodia sem ku mne ako do Baumaxu. Nič, na čom sa s nimi dohodnem, neplatí. Ktosi mi raz objasnil dva body práce s Rómami. Bod číslo 1: Musíš im stanoviť pevné pravidlá, bod číslo 2: Rómom sa nedajú stanoviť pevné pravidlá.

4

Nie ste z toho už niekedy demotivovaný a rozladený? Môj známy bol na medzinárodnej konferencii v Bruseli a počul tam, že v takomto zariadení môže človek pracovať maximálne päť rokov. Potom potrebuje pauzu, inak končí. Tak to je v prirodzenom poriadku. Ale v nadprirodzenom to neplatí. Budúci rok bude už 25 rokov, čo pracujem s bezdomovcami a Rómami. Takže by som bol už päťkrát zničený. Ale nie ste? Matka, ktorá má päť detí, nie je zničená? Ak to berie vážne, tak áno. Ale zároveň je šťastná.

Prečo? Lebo láska. Aj keď si jej dieťa niečo nezaslúži, vie, že to potrebuje. Nerozpráva s ním, aby si uvedomilo, že sa nezachovalo správne, ale predsa sa oň postará. Keď ste zakladali zariadenie v Žakovciach, ako ste prišli k prvým klientom? Už ma čakali. Revolúcia nevytvorila bezdomovcov, len odkryla plachtu a ukázala ich. Mnohí dnešní bezdomovci boli na ulici ešte za predchádzajúceho režimu. Vtedy ich upratovali do basy. Podstata bezdomovectva je v nedostatku odpustenia a lásky medzi ľuďmi. Keď pestuješ nepriateľstvo čo i len k jednému člove-

ku, vyrábaš bezdomovcov. A ja sa tu v Žakovciach môžem zblázniť. Bezdomovec je človek chorý na lásku. Nevie lásku dávať ani prijímať. Bezdomovcom sa stal preto, lebo nevedel dávať lásku. A čo je láska? Jeden môj kolega farár hovorí: Láska sú tri déčka: Dať Druhému Dobro. Dať, nie vziať. Druhému, nie sebe. Dobro, nie zlo. Kňazom ste sa rozhodli stať až v tridsiatich troch rokoch, po páde z Gerlachu. Áno. Predtým som si sníval o inom živote. Chcel som sa oženiť. Veľmi som sa tešil na ženu. S Ježišom som vyjednával: Prvú mi daj dcéru, Bože, prvé dieťa nech je dcéra. Chcel som bývať v lese, mať koňa, pušku, trénovať karate, liezť po horách. Potom som spadol z Gerlachu. Šiesti horolezci ma dávali dole trinásť hodín. V popradskej nemocnici som otočil svoj život. Tam ste sa pýtali spolupacientov, načo sme na svete... Odpoveď som našiel po rokoch. Sme tu na to, aby sme maturovali z jediného predmetu: z nadprirodzenej lásky, z ktorej nemám niečo ja, ale ľudia okolo. Z tohto predmetu sú len dve známky: zmaturoval alebo nezmaturoval.

Aj vďaka tomu sa vám darí držať všetkých tých drsných chlapov na uzde? Dievčatá v kancelárii si pred chvíľou nevedeli dať rady s jedným z nich. Museli ma zavolať. Postavil som ho do pozoru. Nie z pýchy a nadradenosti, ale z otcovskej disciplíny. Odkiaľ mám to právo? Zhora. Kto dvihne autoritu Bohu, tomu aj Boh zdvihne autoritu. Niekedy mi ľudia povedia: „Ja neviem zvládnuť svojich dvoch synov, ako môžete vy, pán farár, zvládnuť 260?“ Tak, že dvíham autoritu Bohu. Nepýtam sa – nariadim a zakazujem. To dnes liberáli neradi počúvajú. Zakazujem a som prísny. Pred chvíľou som kričal: „Keď ti zakazujem, Jano, tak preto, že ti chránim život. A keď ti prikazujem, zdokonaľujem ti ho. Skús mi to vyvrátiť. Keď ti zakazujem piť, fajčiť, drogovať, tak ťa mám rád. Mám ťa radšej než sa máš rád ty. A keď ti prikazujem: vstávaj, umy sa, choď k lekárovi, tak ti zdokonaľujem život.“ Farár môže byť drsný. Obal môže mať tvrdý a pichľavý. Ale v jadre musí byť láska. Za komunizmu všetko zakazovali, a zakazovali aj to dobré, preto skrachovali. Za liberalizmu všetko dovoľujú, a dovoľujú aj to zlé, preto skrachujú tiež. Ježiš Kristus ti zakazuje, aby ti chránil život, a dovoľuje to, čo ti ži-

vot zdokonaľuje. Komunisti nám ako deťom zakazovali korčuľovať sa na ligovom štadióne. Museli sme sa korčuľovať na rybníku. Liberáli ti dovolia korčuľovať sa aj na Štrbskom plese. Rodičia ťa prosia, nerob to. Tak je mama zastaralá, otec bigotný, farár konzervatívny. Veď mám dobré korčule. Ale nejde o korčule, ide o tenký ľad. A liberáli ti to nepovedia, lebo chcú predať korčule. Všetko je dovolené, ale o nástrahách ti nikto nepovie. Všetky doterajšie -izmy mali cirkevný pohreb. Aj ďalšie ho budú mať. Cirkev všetky prežila. Liberalizmus si podpísal rozsudok smrti, keď dal zlu rovnaké práva ako dobru. Cirkev najprv ukladá povinnosti. Kto si ich plní, má nárok na práva. Kto vraždí a ubližuje, nemá nijaké právo. Sloboda podľa vás prináša neospravedlniteľné negatíva? Je alkoholik slobodný? Narkoman? Prostitútka? Nie. Sloboda našej prasnice, ktorá leží v močovke a na konci ju čaká porážka, taká je sloboda alkoholika. Je to otroctvo. Narkoman je otrok drogy. Prostitútka? Milovať sa bez lásky je najväčšie poníženie ženy. Ďakujem pekne za takú slobodu. Ukáž mi jednu šťastnú prostitútku, alkoholika, narkomana, hneď všetko farárske hádžem na zem a idem s nimi. Sú to nešťastní ľudia, pritom majú alkoholu, drog alebo sexu koľko chcú. Pribúda bezdomovcov alebo sa ich situácia lepší? Pribúda ich veľmi veľa. Navyše čoraz viac trpia psychickými poruchami. Podľa mňa nastala disharmónia narušením prirodzenej rodiny. Dieťa má svoj svet. Tým by mala byť harmonická rodina. Vtedy je ako vo vatičke. Keď toto narušíme, nastane disharmónia. Čítam z knihy, ktorá sa volá Život. Viem, že bezdomovci, ktorých tu mám, sú z rozbitých, rozvrátených rodín. Mám tu chlapa klampiara. Ruku má velikánsku ako veslo. A dievčinu z pôrodnice s útlou rúčkou. Keby sme ich vymenili, ako to dopadne? Ten s tou obrovskou rukou by ani nevedel, ako chytiť novorodeniatko. A čo by robila tá útla žena na streche kladivom? Nechajme robiť mužov to, čo je mužské, a ženy to, čo je ženské. Preteky mužov a žien sú nerozumné. Keď muž vyhrá nad ženou silou, je to prehra oboch a on by sa mal hanbiť. Keď žena vyhrá nad mužom láskou a dobrotou, obaja sú pozdvihnutí. Naozaj hocikto môže zaklopať na vaše dvere v Žakovciach a otvoríte mu? Áno, hocikto môže prísť. Ako organizujete toľkých ľudí? Osobný vzťah sa zrejme pri 260 klientoch musel zmeniť na nejaký systém. Keď nás bolo pár, bol výchovný proces kvalitnejší. Vedel som o tých chlapcoch všetko. Aj kedy si prezúvajú ponožky – čo bolo veľmi jednoduché, lebo si ich neprezúvali nikdy. Teraz to už nie je možné. Neobsiahnem toľko ľudí, hoci by som chcel. Musím mať spolupracovníkov a musíme mať pravi-

5


nota bene 158

dlá. Keď je málo ľudí, je humor, švanda. Keď ich je viac, musia mať pravidlá. Kde sa vytráca láska, množia sa príkazy. Kde je láska veľká, príkazov veľa netreba. Keď ťa má niekto rád, neokradne ťa. Ako je to teda u vás v Žakovciach? Snažíme sa vytvoriť model rodiny. Nedarí sa nám to. Prečo? Lebo ja matku nikdy nenahradím, hoc by som sa pokrájal. Našťastie, v Božích očiach sa aj pokus počíta. Keď urobíte všetko, čo je vo vašich silách, je to v očiach Boha sväté. Ježišovi kedysi dali päť chlebov a dve ryby, a on nakŕmil pätnásťtisícový zástup. Dali mu trápne málo, on urobil zvyšok. Ale v skutočnosti mu dali veľmi veľa, lebo dali všetko, čo mali. Tak aj my. Urobme všetko, čo je v našich silách, a Boh sa postará o ostatné. Tu zažívame denne rozmnoženie chleba a rýb. Pán Boh skúša našu pokoru. Ako? Že nám dennodenne mení plán cez potreby ľudí. Dnes som mal naplánované niečo úplne iné. Ráno som ukázal a zadelil chlapom prácu, ktorú som si predošlý večer na stavbe premyslel. Potom nám to otočili Rómovia, ktorí sem prišli. A čo teraz? Vykopneš ich za to, že sú primitívnejší? Čo s nimi urobíš? Nádych, výdych a ideš im na pomoc. Základné pravidlá však u vás platia. Áno. Žiadny alkohol, žiadny trestný čin a práca. Určite sa nájdu mnohí, ktorí to nevydržia. Jasné. Aj dnes jeden odišiel. Nebol alkoholik, bol domovák. Chlapci to tak drsne povedia: potrebuje od života po papuli. Takú výchovnú. To bolo aj u nás v rodine. Čo mama vysvetľovala dve hodiny, vysvetlil otec za dve sekundy. Stačilo jedno zaucho. A ten chlapec tiež potrebuje také zaucho. Nebol zlý. Iba hundral a všetko kritizoval. Dnes ráno som si ho zobral a hovorím mu: „Ty tu vlastne nechceš byť, len tu musíš byť, lebo nemáš peniaze. Povedz, kam chceš ísť, zaplatím ti lístok, nabalíme ti oblečenie a jedlo na tri dni.“ O mesiac sa môže vrátiť, ak poprosí o prepáčenie celú komunitu, ktorú tu tak urážal a ponižoval. Povedal som mu: „Povieš mi: Chcem tu byť, farár. Alebo mi z času na čas pošli pohľadnicu: Vďaka Bohu, že som odišiel z tých hnusných Žakoviec, mám sa dobre, farár. A vždy o dvanástej napoludnie, keď budú biť zvony, si spomeň, že ťa žehná ruka farára zo Žakoviec.“ Čo je požehnanie? Pre našich bratov neveriacich: Všetko najlepšie ti prajem. Pre veriacich: Aby Boh kráčal s tebou. Keď bude Jano chcieť, o mesiac sa môže vrátiť. Vonku je najväčší trest, keď niekoho zavrú. U mňa, že niekoho pustím. To je najúčinnejšia tabletka. Veľa sa ich vrátilo? A keby som vám ukázal, v akom stave sa vracajú! Trosky! Jeden na nás nahrešil, keď odchádzal a kričal: „Nikdy v živote sa nevrátim!“ Vrátil sa minulý týždeň. S cirhózou pečene, ktovie, či vôbec bude žiť. Prvé, čo urobil, sa rozplakal: „Farár, odpusť mi.“ Odpovedal som mu: „Šaňo, ja som ti všetko odpustil ešte v ten istý deň.“

6

Mnohých to určite zmení. Áno. Aj Šaňo priznal: „Farár, keby som ťa poslúchal, mohol som kvalitnejšie žiť.“ Vnútorný prerod uňho, myslím, nastal. A čím? Tým, že sa stretol s nadprirodzenou láskou. Farár je len lyžička, liekom je Kristus. Moja úloha je podať Krista v rôznej podobe. Modlitbe, eucharistii, pomoci núdznym, trpiacim. Kristus lieči a uzdravuje. Ako vlastne voláte svojich zverencov? Ja ich volám chlapci. Ale navonok musím používať svetskú azbuku, aj keď mi nepasuje, aj keď mi škrípe v ušiach. Keď poviem iba chlapci, tak nevedia, akí. Musím ich nazvať slovom bezdomovci alebo klienti. Viete, čo sa stalo s vašimi prvými klientmi? Niektorí zomreli. Napríklad Paľo Zádrapa, ktorý ma päťkrát okradol. Teraz je zákon Trikrát a dosť. Keby som ho aplikoval, kde by bol ten chlap? Nakoniec sa zmieril s Bohom, odišiel na salaš a pekne tam žil. Ale narobil mi veľa zla. Ukradol mi ovce, magnetofón, bicykel, zrno. Vždy som ho zobral naspäť. Keď prišiel piatykrát, začal: „Prevelebný pán farár...“ Prerušil som ho: „Paľo, nekecaj. Aký som ti ja prevelebný? Dám ti prekážku. Ak ju prekonáš, budem vedieť, že to myslíš vážne. Na tvoje reči už neverím. Pôjdeš na protialkoholické liečenie.“ Ostatní chlapi hneď spustili, ako sa to neoplatí, že liečenia majú len nízke percento úspešnosti. Ale

„Nepozerám na to, čo mám z druhého človeka, ale čo má on zo mňa.“ pre mňa by to bol signál, že Paľo sa naozaj chce zmeniť. Lekár pacientovi predpisuje, čo je preňho užitočné, nie príjemné. Keď je toto nemocnica duší, tak ja som lekár duší. Lekár najvnútornejšieho vnútra, kam nepustíš ani pedagóga, psychológa a psychiatra. Tam sa lieči duša. A tam je aj Boh s baterkou. Niektorí z chlapcov tu zostali a stali sa z nich vaši spolupracovníci? Sú aj takí, ktorí sa chytili. Pochopili, že blaženejšie je dávať, ako prijímať, že keď chceš byť šťastný, musíš robiť šťastnými iných ľudí. Jeden bol šestnásť rokov v base a jedenásť rokov mi tu pomáhal. Potom recidivoval a okrádal ma. Zomrel veľmi zle, mal polámané obidve ruky, tak ho doviezli do nemocnice. Chlapci povedali: „Farár, to má za to, že ťa okrádal.“ Pochoval som ho, ale nebol som schopný povedať ani slovo. Konzumný spôsob života, ktorý sa vedie vonku, za plotom, vyrába bezdomovcov. Učí ich brať. A čo učí farár v Žakovciach? Dávať. Naša spoločnosť chrlí bezdomovcov. Učí mladých ľudí brať. Oni nebudú pracovať pre druhého, to je dávanie. Brať ovocie práce, to vedia. Ale dávať nie sú ochotní.

2014 august

text: jana čavojská

FENOMÉN

Nie všetci vaši chlapci sú veriaci. Niektorí farári ma hnali pred biskupa, keď som povedal, že do neba nevedie len jediná, katolícka cesta. Že rovnako dobrá môže byť evanjelická, českobratská, ale aj cesta úprimného neveriaceho. Neverím, že úprimný neveriaci by sa stratil. Boh by bol nespravodlivý. Stvorí ma moslimom či židom a potom ma za to potrestá? Nemám nijakú zásluhu na tom, že som katolík. Boh nebude pozerať, kto si, ale aký si. Neverím, že by dovolil, aby sa stratil niekto úprimný. Ako ste s týmto vysvetlením pochodili u biskupa? Prijal ho. A asi pred rokom to povedal aj terajší pápež. Prišli chlapci a hovoria: „Ten pápež ťa asi počúval za dverami, povedal to isté, čo ty!“ Mnohí naši bratia a sestry neveriaci, inoverci, nás predbehnú a budú svietiť ako hviezdy na nebi. Pekne rozprávať o láske nestačí. Treba podľa nej žiť.

Alexandra Kováčová na Filipínach.

V Janove.

Pri vodopáde Jean Larose.

Na rieke Svätý Vavrinec.

Ľudia teda viac potrebujú živý príklad ako kazateľa? Áno, skôr svedkov evanjelia, než učiteľov evanjelia. Čo z toho že si päťstowattová žiarovka v kostole, keď z nej neodpáliš oheň? Obyčajná sviečka je lepšia, lebo sa od nej zapáliš. Boh k nám neustále hovorí. Ak si pyšný a hlúpy, tak nepočúvaš. Zhora stále vysielajú, kde sú nástrahy, prijímačom je tvoje srdce. Hovorí ti: Skús žiť v súlade s láskou a pomáhať druhým. Vraj aj najväčší zločinec má rešpekt pred kňazom. Je to pravda? Sú aj také prípady. Prišli si sem vybavovať účty rôzni mafiáni. Brali mi chlapov, potom ich policajti doviezli zakrvavených. Aj za mnou prišiel jeden, mal zlatú reťaz na krku, koženku a pod ňou zbraň. „S tým ma nepostrašíte,“ hovorím mu, „vy máte pištoľ, ja mám pušku, ale nepoužijem ju na vás.“ Oni majú rešpekt, ale nie je to viera. Svätý Otec dobre povedal, že ctihodní muži nemôžu byť súčasťou Cirkvi.

SELFIE JE SILNÁ DROGA, ĽAHKO JEJ PODĽAHNETE

HRDINA V HLAVNEJ ÚLOHE: JA!

Čo na váš spôsob kňazskej služby hovoria vaši kolegovia kňazi a nadriadení? Na to nepozerám, to by som nedošiel ďaleko. Skôr pozerám na to, čo povie Boh. Keď ma niekto nepochopí, nehnevám sa. Kňaz môže byť zlý sociálny pracovník, ale to neznamená, že je zlý človek.

Číry exhibicionizmus alebo snaha vtiahnuť iných do našich životov? V čom sa líši „selfie“ od obyčajného autoportrétu, okrem cool názvu? Tým, že svoju fotografiu chceme čo najrýchlejšie zdieľať na sociálnych sieťach.

Myslíte niekedy na to, či vôbec existuje podobný človek ako vy, ktorý by toto dokázal a raz v budúcnosti zariadenie v Žakovciach prevzal? Skôr rozmýšľam, ako prežijeme dnešok. Ak je toto Božie dielo, tak Boh si nájde v pravý čas nástupcu. Nemusíme byť rovnakí. Ja staviam základy v bahne, hrubú stavbu. Po mne prídu ďalší, čo to dokončia, vymaľujú, zariadia nábytkom a vložia do toho systém. Ja som ten, kto stavia v bahne základy. Ďalej by som už so svojou drsnosťou zavadzal.

Podľa wikipédie nie je selfie taká moderná záležitosť, ako by sa mohlo zdať. Prvé takéto obrázky vznikli ešte niekedy okolo roku 1900. Vtedy prepadli trendu aj celebrity. Vraj sa takto, s využitím zrkadla, fotila aj ruská vojvodkyňa Anastázia, keď mala trinásť. Ale ešte nikdy nebolo také jednoduché zdieľať svoju fotku s celým svetom. Stačia dve ťuknutia na ikonky displeja smartphonu. Keď sa už nestretneme tvárou v tvár, tak nech aspoň vidia, čo sa s nami práve deje...

Do celej záležitosti sa zamontovali aj psychológovia, pretože vraj môže ísť o psychickú poruchu. Aj do našich médií už dorazil príbeh devätnásťročného Brita Dannyho Bowmana. Berte ho, prosím, s rezervou, veď ktovie, ako ho prifarbil britský bulvár a potom preložil ten náš. Každopádne, Danny bol údajne taký posadnutý dokonalou selfie fotkou, že fotenie samého seba mu zabralo desať hodín denne. Za ten čas urobil aj dvesto fotiek. Ani s jednou však nebol úplne spokojný,

čo ho priviedlo do brutálnej depresie. Z toľkého nešťastia pojedol lieky, matka ho však včas našla a zachránila. No štyria Slováci, ktorí si tiež robia selfie fotky a vešajú ich na sociálne siete, majú úplne inú motiváciu než urobiť dokonalý obrázok.

Bláznivá sexi cestovateľka Alexandra Kováčová žije posledné štyri roky cestovaním po svete. Nechala kvôli tomu džob letušky a niekedy je na cestách aj jedenásť me-

7


nota bene 158

siacov v roku. Necestuje len tak. Svoje zážitky Guinnessovský bicykel extrém chce sprostredkovať ďalej. Rozbehla vlastnú Rúti sa dolu úzkymi uličkami miest na bicykli, cestovateľskú webstránku crazysexyfuntrave- po chodníkoch, schodoch, strechách a zábradler.com s článkami a fotkami a jej facebooko- liach. Fúúú. Z klasických záberov malých kavá verzia má už viac ako 44 200 fanúšikov. Fičí mier, uchytených na prilbe, hrudi či bajku, je už aj na ďalších sociálnych sieťach. Ohlas na jej znudený. Veď technika ide dopredu. Preto má zážitky je taký dobrý, že články a fotky jej ces- biker Filip Polc novinku: seba a preteky sníma tovanie zaplatia. kamerou na novom type úchytu na prilbe. PoSpolupracuje pritom s hotelmi, cestovnými núka úplne iný pohľad na jeho jazdu a zachykanceláriami a PR agentúrami, ktorým po- tí aj to, čo iné kamery nie. núka reklamu u seba. A funguje to – často „Stačí ísť na môj youtube kanál Polcster!“ hopráve vďaka selfie. „Väčšinou cestujem sama vorí momentálne najlepší mestský zjazdár na a ak chcem mať aspoň nejaké fotky, musím svete. Na bicykli jazdí od dvoch rokov, od štysa aj fotiť sama alebo samospúšťou,“ hovorí roch preteká. Robil trial, BMX, crosscountry aj Alex. „Necítim sa komfortne, keď stále nieko- zjazd. Najviac mu sedia mestské zjazdy. Preteho žiadam, aby ma odfotil. Takže to istia jedi- kal už na rôznych zaujímavých miestach sveta, ne selfie. Nikdy ich však nefotím len tak, musí napríklad v brazílskej favele. V Kolumbii na preto mať nejaký zámer.“ Alex neuznáva ani fo- tekoch Devotos de Monserrate prekonal 1034 tografovanie nahotiniek a seba samu by tak schodov za 4,26 minúty (na bicykli, samozrejnikdy neodfotila. me), čo mu vyslúžilo zápis do Guinnessovej Cestovanie jej dáva pocit slobody. „Žijem pre knihy rekordov. Na ľadovej zjazdovke v Jasnej prítomný okamih, lebo rovnaká chvíľa sa už sa rútil dolu kopcom rýchlosťou 113 kilometnikdy nevráti. Snažím sa všímať si detaily oko- rov za hodinu... No nenatoč si to! lo a prežiť všetko čo najintenzívnejšie. Cesto- „Cez moje selfie video môžu ľudia viac pochovanie ma naučilo viac o mne samej, o ľuďoch piť tento šport, vžiť sa do mojej kože a predokolo a celkovo o živote.“ staviť si, o čo ide. Potom mi hovoria, že som Už plávala s piraňami a aligátormi, potápala blázon a že nechápu, ako môžem letieť dolu sa so žralokmi, liezla po vysokých vrcholoch po schodoch tak rýchlo,“ smeje sa Filip. On na Ánd, skákala z lietadla. Prespávala vysoko v ho- bajku strach nemá, snaží sa jazdiť v svojich lirách, na plážach, aj nudistických, kde ju ráno mitoch a na takej hranici, aby sa nemusel báť. zobudili postarší obnažení páni na prechádz- Aj keď zažil už aj nepríjemné pády a zranenia. ke so psami, v chatrči u domorodcov v mexic- V Rumunsku spadol na peň, natrhol si pečeň, kej džungli aj v drevenom domčeku z paliem zlomil rebrá a narazil obličku. Tvrdí, že adrev Amazonskom pralese s tisíckami komárov a nalín k životu potrebuje. Aj keď jeho šport je väčšinou o tvrdom tréningu. Nielen šliape do inej hávede okolo. Do srdca sa jej najviac vryla návšteva pyra- pedálov. Potrebuje aj posilňovňu, beh, plávamíd Teohituacan v Mexiku. „Hovorí sa, že to je nie. Denne trénuje dvojfázovo minimálne tri mesto bohov. Naozaj som tam cítila nekoneč- hodiny. Preteká na špeciálne upravených binú pozitívnu energiu,“ spomína. „Ťažko sa to cykloch. Dorába si ich tak, aby s nimi doslova opisuje slovami, ale na takom magickom mies- tvoril jeden celok... te som ešte asi nebola. Mala som odtiaľ aj ta- Už len zapnúť kameru a pustiť sa dolu koplizman v tvare srdca z posvätného kameňa ob- com. A čo by už v žiadnom prípade nenakrúsidiánu, ktorý ma ochraňoval na cestách a do- cal? Kde je jeho hranica? „Pády a chyby, ktoré dával mi energiu. Škoda, že mi ho ukradli. No urobím. Ale v takých prípadoch kameru vypasi je to znamenie, aby som sa vrátila naspäť.“ núť nestihnem.“ Rozprávať svoje zážitky prostredníctvom selfie považuje za dôležité preto, lebo fotografia Hľadačka pekných vecí niekedy povie viac ako tisíc slov. Svoje fotky si S Betty Trubačovou som sa zoznámila na ceste nemá čas spätne veľmi prezerať. Iba keď vy- do Izraela. Pripravovala tam reportáž pre dámberá tie najlepšie do článkov a potom na Fa- sky lifestylový magazín a obrazovo ju celú sklacebooku. „Všímam si, čo ľudia najviac lajkujú. dala zo selfie fotiek. Betty vyzerá v akejkoľvek Inšpiruje ma to fotiť tak, ako sa im to páči. Spo- situácii úžasne. Štýlovo a glamour. Vyštudovamínanie pri fotkách na dobré zážitky mi vždy ná fotografka fotí najradšej módu a ľudí. „Rada prinesie dobrý pocit pri srdci.“ robím svet krajším, harmonickejším a vyhľadáAlex absolútne nesúhlasí s tým, že by fotenie vam pekné veci, lebo sa v ich prítomnosti cítim selfie bolo psychickou poruchou. Veď človek dobre. Nemám potrebu poukazovať na to zlé niekedy nemá na výber, ak chce mať aspoň okolo nás,“ hovorí. „Nezaujíma ma politika, nenejakú fotku. „Ale zase fotiť sa neprestajne píšem o liekoch na rakovinu alebo svetovom len tak a pri každej príležitosti, to tiež nie je mieri. Život sám osebe je dosť komplikovaný v poriadku,“ zamyslí sa. „Ja fotím selfie skôr a ja sa v ťažkých témach nerada rýpem. Niepracovne. Fotky, na ktorých som aj ja, nie- komu sa môj postoj môže zdať povrchný, ale len krajinka, majú na sociálnych sieťach lep- ja nechcem zmeniť svet a lamentovať nad tým, ší ohlas.“ čo nemáme. Chcem iba žiť ten svet, ktorý už

8

Biker Filip Polc na stupni víťazov.

2014 august

máme, zaoberať sa fantastickými ľuďmi, ktorí v ňom sú, prežívať bežné situácie a užívať si ich, ako najlepšie sa dá. To sa snažím preniesť aj do svojich fotiek a článkov.“ Betty má rada miesta, na ktorých ešte nebola. Cestovala by kamkoľvek, ak by to miesto spĺňalo základné hygienické a bezpečnostné potreby. Jej najobľúbenejší dopravný prostriedok je momentálne motorka. Kúpila si veľké enduro, aj keď ju od toho všetci odhovárali. Miluje pocit, keď príde na nové miesto a môže na ňom sedieť, koľko sa jej páči. Len tak si sadne trebárs pred Versailles, nasáva atmosféru, predstavuje si, čo sa tu dialo pred stáročiami, pozoruje ľudí, ako sa tvária, čo majú na sebe, niekedy si vymýšľa príbehy, odkiaľ a kam idú. Cíti pri tom slobodu a inšpiráciu. „Na zaujímavom mieste si predstavujem, ako by som do záberu naaranžovala modelku. Samé osebe je pre mňa nudné a len tak cvaknúť si nejaké miesto dokáže každý. Keďže nastajlované a nalíčené modelky pri sebe bežne nenosím, robím si modelku sama sebe. Keď si doma prezerám fotky z dovoleniek, zastavujem sa iba pri tých, na ktorých som ja alebo moji blízki a smejem sa na tom, čo sme robili a ako sme sa tvárili. Eiffelovka sama osebe je o ničom, ale ja s grimasou pred Eiffelovkou, to je už iná káva,“ rozpráva Betty o svojej motivácii fotiť selfie. Svoje fotografie si poze-

„Fakt, že mi ľudia tri dni lajkujú fotku, ma napĺňa šťastím.“

Novinárka Betty Trubačová sama sebe modelkou.

Vlado Benko, adrenalínový selfíčkar.

rá úplne najradšej. Presne si pamätá, ako sa v tom momente na danom mieste cítila, aké vône boli vo vzduchu. Keď vidí selfie, prežíva to všetko nanovo. Niektoré fotky schováva v počítači v nenájditeľných zložkách, lebo jej pripomínajú nepríjemné situácie. Iné preto, lebo pre iných sú nezaujímavé, no pre ňu znamenajú veľa. „Mám potrebu rozprávať o úžasných zážitkoch, ktoré prežijem,“ hovorí. „A keď mám pri sebe mobil a pripojenie na net, tak to urobím a zavesím situáciu s patričným komentom na sociálnu sieť. Na niektorých fotkách som ja, na niektorých nie. Ale niekoľkonásobne viac lajkov a komentov dostávajú tie, na ktorých sa objavujem ja.“ Nikdy však nezverejní nič, čo by niekto mohol použiť proti nej. Profil na sociálnych sieťach je verejný, dostanú sa k nemu rodičia, kolegovia, potenciálni zamestnávatelia, deti... „Čiže sa nefotím polovyzlečená, opitá, na miestach, kde nemám čo robiť, alebo s ľuďmi, ktorým by som tým ublížila,“ vysvetľuje. „Selfie je silná droga. Ľudia púšťajú o sebe len dobré informácie, vykresľujú sa takí, akými by chceli byť, nie takí, akými naozaj sú. Pocit, že mi ľu-

dia tri dni lajkujú fotku, ma napĺňa šťastím. Keď mi potom týždeň nikto ani nepípne, mám pocit, že na mňa všetci zabudli. Tiež prežívam zmiešané pocity pri prezeraní si fotiek iných ľudí. Tieto vplyvy si uvedomujem a dokážem ich regulovať. Chápem, že slabšie osobnosti alebo mladší ľudia môžu ľahko podľahnúť závislosti na selfie. Najdôležitejšie je neporovnávať sa. Každý z nás je špeciálna osobnosť s nenapodobiteľným životom, ktorý by mal prežiť podľa seba.“

Adrenalínový imidž Fotograf Vlado Benko považuje sám seba za zakladateľa trendu selfie na Slovensku. Tvrdí, že sa tak fotil, keď tu ešte nikto pojem selfie nepoznal. „Pamätám si prvú takúto fotku, vznikla na festivale na piešťanskom letisku. Nejakí chalani tam mali klietku zavesenú na žeriave a skákali z nej bungee. Zavesil som sa na ňu a tak som fotil. Povedal som si, že keď už som tak vysoko, cvaknem si aj seba.“ Potom sa fotil pravidelne a menil si profilovky na Facebooku. „Budoval som si tak svoj imidž, svoju značku. Toto som ja, toto robím, takto sa bavím. Pritom nemám rád fotky ľudí, ktorí sa všade fotografujú. Ja sa nefotím pri pamiatkach a v klasických destináciách. Podmienkou je, aby to bolo pri outdoore, adrenalíne. Nech to nie je klasika, akú má v albume každý. Áno, egocentricky priznávam, že ma teší každý zdvihnutý palček alebo koment typu wow, Vlado, skvelá fotka, kam si to zas vyliezol.“ Vyliezol už napríklad na Inchebu, na kupolu Ufa, na Kamzík a ďalšie vysoké budovy v Bratislave. Po lešení vyliezol až na vrchol Dómu sv. Martina a prezrel si zlatú korunu, ktorá je úplne hore. Výšky má rád kvôli výhľadu. Svet je malý a problémy malicherné. Zhora však neskáče. Jeho príbuzní skáču padákom a na tridsiatku mu venovali zoskok. Nebol s tým celkom ok. Ako fotoreportér vyskúšal už všeličo, napríklad akrobatické lietadlo, a zoskok padákom – to už skáče každý. Nuda. „Asi potrebujem na seba pútať pozornosť a ukazovať svetu, aké robím šialenosti,“ uvažuje Vlado. „Selfie ma baví, som vyštudovaný marketér a chcem hľadať niečo nové a dobre to odfotiť. Fotím sa pri rôznych aktivitách a snažím sa urobiť to zaujímavo, dobre to nakomponovať, doblysnúť, usmievať sa. Do selfie komponujem zaujímavé prvky, okná, zrkadlá, odrazy. Aby to nebol iba taký cvak.“ Ide teda o zábavu, ukázať sa a o sebaprezentáciu outdoorového fotografa. Má aj vysnívanú situáciu, v ktorej by sa chcel odfotiť: pri parabolickom lete, ktorý simuluje stav beztiaže. Je selfie úchylka? „Pozrite si film Príbehy obyčajného šialenstva. Tam je krásne ukázané, že to, čo niekto robí bežne, môže byť pre iného šialené. Na každej veci môžeme nájsť niečo divné. Seriózny prieskum o selfie na relevantnej vzorke ľudí zatiaľ ešte nikto neurobil.“

9


Portrét

text: andrea settey hajdúchová | foto: elod laszlo photography

nota bene 158

DOBRODRUŽSTVO NÁDYCHOVÉHO POTÁPANIA Nič iné neexistuje, len vaše telo v hĺbke oceánu. Máte čistú hlavu. Ste súčasťou modrého, nekonečne tichého sveta. V stave beztiaže plávate s jeho obyvateľmi... To všetko na jediný nádych.

10

Katarína má 21 rokov a za sebou množstvo skúseností a zážitkov. Cestovateľské, športové, ale aj mentálne. S prístrojovým potápaním začala ako dieťa. Otec bol reprezentant Československa v jachtingu a rodina s ním veľa cestovala. V tínedžerskom veku sa dostala k freedivingu. „Stretla som sa s freedivermi a už to šlo samo, veľmi sa mi to zapáčilo. Strach ani obavy som nemala. Vodu som mala rada a cítila som sa v nej vždy komfortne,“ hovorí. Zážitkov má množstvo. „Je zábava plávať so zvieratami, ktoré sú voľné, vo svojom prostredí. Cítite sa ako súčasť prírody. Potápala som sa už s viacerými druhmi, väčšinou v hĺbke 5 až 30 metrov. Divoký delfín mi dovolil poškrabkať ho, len tak ku mne priplával a strávil so mnou nejaký čas. Bola som na pár metrov od veľryby a žralokov. Žralok nemá potrebu vás napadnúť, ak ho nedráždite a neprovokujete. Keď som vo vode so žralokmi, rešpektujem ich domov, kde som ja iba na návšteve. Podľa toho sa chovám.“ Nádychové potápanie bolo pre Katarínu-tínedžerku najskôr viac zábava, no postupne sa stalo jej životnou filozofiou. „Až neskôr som si uvedomila, prečo freediving tak milujem. Pretože tréningom som si dokázala uvedomiť veci o sebe samej, pár ich zmeniť a stať sa šťastnejším človekom. Pre niekoho je freediving šport a čísla. No pre mnoho ľudí, vrátane mňa, je to komplexná filozofia, ktorá dokáže ovplyvniť veľa sfér života. Samozrejme, vedieť si pripustiť veci o nás samých si niekedy vyžaduje odvahu, ale ak to dokážete, je to oslobodzujúci pocit. Vidím, že riešiť veci s pokojom a nevzdávať sa, je prínosom.“

Kyslík pre mozog Laikom sa môže zdať, že základom tréningu freediverov je „len“ to, ako zvýšiť kapacitu svojich pľúc a vydržať pod vodou s jedným nádychom čo najdlhšie. Najdôležitejšie pri profesionálnych

MODRÁ BEZTIAŽ Freediving je najprirodzenejší spôsob potápania „Všetko závisí len od toho, ako sa dokážete nastarý tisícky rokov. Pod hladinu si potápač so se- učiť dýchať a porozumieť vašej vlastnej hlave bou neberie iný vzduch okrem toho, čo má v pľú- a telu. Ako hlboko pôjdem, závisí od toho, ako cach. Podľa tých, čo to vyskúšali, je to cesta k po- som na sebe ochotná pracovať,“ vysvetľuje Kaznaniu možností vlastného tela. Kombinácia sil- tarína. Ona sama má za sebou hranicu 93 metného vzrušenia a koncentrácie zároveň. Vďaka rov pod morom! Tú dosiahla zatiaľ neoficiálne potápaniu bez prístroja sa potápač stáva súčas- mimo pretekov. Teraz trénuje na ponor do hĺbťou podmorského sveta. Dostane sa až na dotyk ky viac ako 100 metrov. To by útočila na svetový k rybám, delfínom aj k žralokom. Žiadne vzducho- ženský rekord. Oficiálne čísla hovoria, že Katarívé bublinky okolo, žiadny zvuk dýchania z prístroja. na Linczényiová je držiteľkou slovenského náKeď čítate o tom, čo dokážu so svojím te- rodného rekordu s ponorom do hĺbky 85 metrov. lom robiť freediveri, je to až neuveriteľné. Tréningom, jogou, dychovými a mentálny- Plávanie so žralokmi mi cvičeniami dokážu ovládať funkcie svo- Podľa freediverov by mal základy potápania jich vnútorných orgánov a mozgu, ovplyv- bez prístroja poznať každý potápač. Prístroňovať vrodené reflexy a doslova posúvať je môžu zlyhať a vtedy je dobré nepanikáriť a poznať techniky, ako fungovať pod vodou bez hranicu smrti.

2014 august

nich. „Freediving si môžete užiť bez ohľadu na vek alebo fyzickú kondíciu, nemusíte byť atlétom. Základom je naučiť sa dýchať a relaxovať. Ľudia majú rôzne metódy ako relaxovať. Niekto si pozrie obľúbený film, niekto si dá kúpeľ s voňavými olejmi, niekto si ide zabehať. No základom relaxácie je dýchanie. Spôsobom, akým dýchame, sme schopní ovplyvniť náš život, naše fyzické zdravie aj psychickú pohodu. Keď učím študentov, nejdeme hneď do hĺbok, prvé ich naučím, ako využiť potenciál vlastného dychu,“ hovorí Katarína. A pripája obľúbené slová svetového priekopníka a propagátora nádychového potápania Umberta Pelizzariho: „Prístrojové potápanie robíme, keď si chceme pozrieť svet okolo nás. Nádychové, keď chceme vidieť svet v nás.“

„Ako hlboko pôjdem, závisí od toho, ako som na sebe ochotná pracovať.“ výkonoch je však zvyknúť telo na záťaž bez kyslíka a zvýšiť jeho toleranciu na oxid uhličitý. Nádychoví potápači trénujú aj uvoľňovacie, relaxačné techniky, ktoré im pomáhajú „potlačiť“ nutkanie mozgu okamžite sa nadýchnuť, ale tiež minimalizovať pulz a znížiť tak „nárok“ iných častí tela a orgánov okrem mozgu na obmedzené množstvo kyslíka. Dôležitá je aj taká vec ako stravovanie pred potápaním – trávenie tiež môže spotrebovávať kyslík, ktorý potrebuje mozog. Najťažšie je podľa nádychových potápačov naučiť sa „vyrovnávať tlak“ v ušiach a prínosných dutinách. Ak by potápač nevyrovnával tlak, jeho ušný bubienok môže byť v ohrození, môže sa poškodiť, v extrémnych prípadoch aj prasknúť.

U freediverov ožívajú a posilňujú sa niektoré re- a dokáže fungovať aj s nižšou hladinou kyslíka. flexy, ktoré vekom strácame. Napríklad diving re- Netreba však „tlačiť na pílu.“ Kto to robí, hrozí flex, ktorý majú v plnej miere vyvinuté morské ci- mu „blackout“, teda strata vedomia z dôvodu cavce. Pri hlbokom ponore vďaka tomuto reflexu nedostatku kyslíka. dochádza v tele k rôznym zmenám – k zníženiu „Stáva sa to väčšinou atlétom, ktorí trénujú na expulzu a podobne. Alebo laryngospazmus – reflex trémne výkony alebo súťaže a sú blízko k svojej silný u detí do 6 mesiacov. Okamžite, ako sa voda hranici, alebo ľudom, čo nerešpektujú bezpečdotkne tváre, tento reflex uzavrie mäkké podne- nostné pravidlá. Nemalo by k tomu dôjsť, no túto bie a zabráni preniknutiu vody do pľúc. skúsenosť mám aj ja. Stalo sa to na hladine, trvalo to tri sekundy a, samozrejme, mi pomohli zaisTvárou v tvár ťujúci potápači. Najdôležitejšie pravidlo freedivinĽudské telo je veľmi prispôsobivé, no potre- gu je – nikdy sa nepotápaj sám. Mala som krásny buje mať dosť času. Dlhoroční freediveri svoje ponor, akurát si nepamätám posledné dva metre telo postupne naučia športovať aj pri veľkom na hladine. Viem, kde som urobila chybu a zobrakyslíkovom dlhu. Výskum potvrdil, že u nich do- la som si ponaučenie.“ Základné pravidlo pri nádychádza k zužovaniu ciev v mozgu. Adaptuje sa chových ponoroch je potápať sa vždy s „freedive

11


foto: michal lindner

nota bene 158

2014 august

text: zuzana líšková | foto: alan hyža

FENOMÉN

DIVADLO AKO TERAPEUTICKÁ METÓDA

CESTA HRDINU Každý má v sebe hrdinu aj démona. Ten, kto nájde dosť odvahy stretnúť ich a uzavrieť s nimi dohodu, je na Ceste hrdinu. Prešiel po nej aj Patrik Krebs, režisér Divadla bez domova.

buddym“, ktorý sleduje potápača z hladiny alebo sa s ním stretne v dohodnutej hĺbke a vynára sa spolu s ním „tvárou v tvár“. Extrémny spôsob hĺbkových ponorov je „s prázdnymi pľúcami“ – potápač sa ponára vo výdychu. Je to nebezpečný spôsob, kedy sa odporúča, aby ho sprevádzal partner „tvárou v tvár“ najlepšie počas celého ponoru. V prípade, že nastane blackout v hĺbke, hrozí totiž utopenie, pretože negatívny tlak v pľúcach môže do nich nasať vodu.

Antické korene Spôsoby tréningu sú rôzne, nováčikovia začínajú so „statickou apnoe“ – potápači ležia bez pochybu na suchu či tvárou vo vode. Svetový rekord v tejto disciplíne je 11 minút 35 sekúnd u mužov a 9 minút 2 sekundy v ženskej kategórii. Pri „dynamickej apnoe“ už potápač pridáva pohyb – na suchu chôdzu, vo vode plávanie. Pohyb „výdrž“ výrazne skracuje. Súčasťou tréningu sú rôzne techniky správneho dýchania či joga, rozvoj koncentrácie, k tomu plávanie, posilňovňa a rozvoj kondície. A pritom pomaly a opatrne posúvať svoje hranice. História freedivingu sa začala písať v starovekom Grécku. Na Kalymnose, ostrove sopečného pôvodu, bolo zdrojom príjmov potápanie a predaj špongií a červených koralov. Potápači sa ponárali s lanom priviazaným o čln a s asi 15 kg zá-

12

važiami okolo pása. Nádychových potápačov si pomôcť do či z hĺbky aj pridržiavaním sa lana. Kanajímali aj na záchranu vzácneho nákladu z poto- tarína už so svojimi skúsenosťami vie presne určiť, pených lodí. Lex Rhodia im za nebezpečnú prácu ako hlboko pod hladinou sa nachádza. garantovali nárok na časť zachránených pokladov. „Pri rekreačnom freedivingu potápači používajú Freediveri hrali úlohu aj vo vojnách, keď budova- počítač, ktorý im hlási hĺbku. Je to pohodlné aj li podvodné bariéry proti nepriateľským lodiam. bezpečné. Pri tréningu hĺbok sa každý rozhodne V Japonsku má tradíciu „ama“ diving, potápanie sám, čo mu vyhovuje. Skúsený freediver vie veľmi za perlami, ktoré bolo typickou prácou najmä žien. dobre načúvať vlastnému telu. Začiatočník prežíva intenzívne veľa nových pocitov a ešte ich nePrvý nádych je eufóriou vie od seba rozlíšiť. Ja počítač nepoužívam. Viem, Väčšinu roka nežije Katarína na Slovensku. Aj te- v akej som hĺbke, pretože cítim zmeny vo vyraz trénuje v Dahabe v Egypte, kde sú pre hĺbkové rovnávaní tlaku, objeme pľúc, rýchlosti, teplote potápanie ideálne podmienky. Blue hole – hlboká vody, alebo keď otvorím oči, tak aj podľa množdiera v útese pri pobreží umožňuje trénovať po- stva svetla vo vode,“ hovorí Katarína Linczényiová. nory bez zápasu s vlnami a prúdmi na šírom mori. Napriek tomu, aký úžasný pocit je byť sama Navyše je tu ideálna teplota aj na tréning počas v modrom tichu v hĺbke desiatok metrov, vždy zimy. Ak je Katarína na Slovensku, tak najmä po- znova a znova je silný emocionálny zážitok aj náčas prázdnin, kedy vedie kurzy potápania a rela- vrat na hladinu. „Špeciálne pri veľmi hlbokom xačné a dýchacie worskhopy. Vidieť ju možno aj ponore je nevyhnutné, aby som sa dokázala súna freedivingových akciách a súťažiach. strediť len na ponor, na nič iné. Keď som vo veľAktuálne sa v Dahabe pripravuje na zdolanie slo- kej hĺbke sama a padám hlbšie, je to krásny pocit, venského rekordu v disciplíne konštantná váha pretože nič iné v ten moment neexistuje. Niekto s monoplutvou. Tá je považovaná za „kráľovskú to nazýva žiť moment. Ale rovnako nádherný je disciplínu“. Plávanie s jednou plutvou je náročné, návrat na hladinu. Prvý nádych po dlhej dobe neno zrýchľuje pohyb. Ďalšie freediving disciplíny sú dýchania prináša eufóriu.“ konštantná váha bez plutiev, kedy rovnako platí, že potápač nemôže použiť lano a na hladinu musí Viac o Katke a freediveri sa dozviete na www.ocevyplávať aj so závažím, ktoré mu na opasku pomá- annomads.net a Facebook fan stránke Katarina halo pri ponore. Pri free imersion si potápač môže Linczenyiova Freediver.

Cestu hrdinu, v origináli Hero´s journey, vymys- Cestou hrdinu si minulý rok pri Banskej Štiavlel a následne uviedol do praxe Paul Rebillot. nici prešiel aj známy slovenský režisér DivaV 60. rokoch pôsobil v San Franciscu ako ria- dla bez domova, Patrik Krebs. Túto tréninditeľ, režisér a herec pomerne úspešného di- govú metódu si vybral, pretože je určená vadla. Niekomu by sa mohlo zdať, že prežíval hlavne tým, ktorí pracujú s inými ľuďmi. „Pred vrchol kariéry. Ibaže Paul Rebillot zažil absolvovaním tréningu som bol veľmi skepticuprostred jednej komédie zvláštny okamih. ký. Veľa som o ňom nevedel,“ priznáva Patrik. S hereckou partnerkou mali nacvičený dialóg „Okrem práce v divadle som učiteľ. V Divadle aj s pauzami na smiech. Práve v momente, keď partnerka povedala svoju repliku a on čakal, kým sa diváci dosmejú, niečo sa stalo. V jedinom okamihu zapochyboval o všetkom, čo robí. Pochopil, že všetko je to iba márnosť. Bolo to jeho posledné predstavenie. Nasledovalo obdobie spochybňovania, hľadania a depresií, ktoré ho dostali až na psychiatriu. Po- bez domova robíme s manželkou Uršuľou čas tamojšieho pobytu si všimol, že sestričky s ľuďmi, ktorí majú často psychiatrickú diagnóa doktori nepomáhajú ani jemu, ani spolupa- zu alebo ťažký fyzický hendikep. Pri takýchto cientom. Navzájom si nerozumeli. Preto pre prácach je silné riziko vyhorenia. Navyše, väčlekársky personál vymyslel pár divadelných šinou som ja tým, kto pre niekoho pripravuje cvičení, v rámci ktorých mali lepšie pochopiť zážitky. Dlho som hľadal tréning alebo niečo, svojich pacientov. Tak začal formovať tréningo- kde by som mohol byť účastníkom. Toto bola vú metódu, ktorú neskôr nazval Cesta hrdinu pre mňa skvelá príležitosť.“ a ktorá vynikajúco fungovala hneď na prvý raz. Skupina ľudí sa pod vedením lektorov a ich

„Uvedomujem si, že nič neviem, a s tým sa dobre žije.“

asistentov stretla v prírode a spolu zažili neopakovateľnú týždňovú Cestu hrdinu. „Je to dramaterapeutická tréningová metóda, ktorá využíva najmä divadelné postupy terapie. Ale nielen to. Rebillot bol herec, tak je veľa častí spojených s divadlom, ktoré však nefunguje ako zábava, ale ako pôvodná grécka forma, rituál,“ približuje Patrik. Počas tréningu si každý prechádza svoju vlastnú Cestu hrdinu/ky, ale zažíva aj spoločnú cestu s ostatnými účastníkmi, keďže pri nej funguje aj silná skupinová dynamika. „Celý proces je úplne rovnaký ako všetky cesty hrdinov v mýtoch, rozprávkach, filmoch,“ upresňuje Patrik. „Všade existuje MONOMÝT – prapôvodný mýtus cesty hrdinu/ky. Je to archetyp putovania, ktorý má rovnakú štruktúru naprieč kultúrami. Je na nej niekoľko zastavení a sú vystopovateľné vo všetkých silných príbehoch, od Goliáša až po Matrix.“ Cesta hrdinu je nepretržitý proces. Je to jedna dlhá hra, ktorá má mnoho podhier. Pri ich plnení sa účastník dostáva do rôznych rolí. Okrem divadla metóda využíva aj iné typy umení: tanec, hudbu, výtvarné umenie či literatúru. Jej prvým, najdôležitejším krokom, je vypočuť volanie na Cestu. Musí byť nebezpečná, plná úskalí. Hrdina/ka má však po ruke pomocníkov, ktorí mu budú pomáhať. Ďalším krokom je dôjsť na kraj čierneho lesa, kde musí prejsť prahom do iného sveta. Stretáva démona a konfrontuje sa s ním. Jeho úlohou je dohodnúť sa s démonom a vyjsť z lesa na druhú stranu. Ako bude táto dohoda vyzerať alebo v akej forme sa hrdina z Cesty vráti, je silno individuálne. „Zdá sa mi, že prácu, ktorú robím, robím s väčším vnútorným komfortom,“ hovorí Patrik o prínosoch absolvovania Cesty hrdinu. „Uvedomujem si, že nič neviem, a s tým sa dobre žije. Oveľa ľahšie sa žije s nevedomým hrdinom ako s tým, čo si myslí, že všetko vie.“ Týždňovým kurzom sa pre Patrika Krebsa Cesta hrdinu neskončila. O tom, ako silno ho táto metóda zasiahla, svedčí aj fakt, že absolvuje školenia, aby aj sám mohol byť lektorom. „Bolo to naozaj silné, odovzdal som sa tomu ako žiak, teraz by som rád sprostredkovával zážitky najskôr ako asistent a potom ako učiteľ,“ priznáva Patrik plány do budúcnosti. „Aj pri viacnásobnom opakovaní procesu je to zakaždým iné a človek je vždy istým spôsobom účastník.“ Viac o metóde nájdete aj na stránke: divadlobezdomova.sk

13


TÉMA

text: jana čavojská | foto: archív m. n.

nota bene 158

2014 august

ternet. Ani on sa domov do Iránu vrátiť nemôže. Pre svoju vládu je zradca a izraelský špión. Svoje skutočné bydlisko v USA pre istotu tají. S rodičmi v Iráne môže hovoriť iba cez telefón – a už rok ani tak nie, aby ich nedostal do problémov. Vláda sleduje jeho podporovateľov. Tí sa radšej odhlasujú z jeho facebookového profilu, aby sa nedostali do problémov. Aj Majidovi bratia si radšej zrušili facebookové kontá. „Moje hnutie pritom nikdy nemalo byť politické,“ zdôrazňuje mladý muž. „Naši iránski podporovatelia však musia chrániť sami seba. Preto v poslednej dobe radšej odchádzajú z môjho webu. Naša vláda sa s nikým nehrá.“

Káva s nepriateľom

Majidova žena Tannaz a Ronnyho žena Michel spolu varia. Majid (vľavo) a Ronny šíria mier medzi svojimi znepriatelenými krajinami cez internet.

ISRAEL LOVES IRAN, IRAN LOVES ISRAEL

INTERNETOVÁ TOVÁREŇ NA MIER Čo si myslia obyvatelia dvoch krajín, ktorých politickí predstavitelia na seba navzájom mieria zbraňami? Nenávidia sa a želajú si smrť nepriateľa? Alebo by si radšej dali spolu kávu a pozreli futbal? „Ani by som poriadne nevystúpil z lietadla kané online hnutie lásky a porozumenia. Oda zabili by ma,“ je presvedčený Izraelčan Micha por k vojne zrazu vyjadrovali na svojich profio tom, čo by sa stalo, keby sa podujal na cestu loch tisícky ľudí. Uploadovali svoje fotografie do Iránu. Zrejme nie je vo svojej krajine jediný a videá s odkazmi: Máme vás radi, Nechceme s takýmto názorom. A naopak, mnoho Iráncov vojnu, Poďme radšej spolu na kávu... Nechcesi určite myslí, že to isté by ich čakalo po vstu- me zomrieť vo vašej vojne, odkazovali cez sope do Izraela. Pár fanatikov by sa našlo, no vše- ciálne siete svojim politikom. obecne si ľudia navzájom neželajú nič zlé a ne- „Keď vidíte svojho nepriateľa ako človeka pobudú nenávidieť presne takú istú rodinu, ako dobného vám, ako vyjadruje svoju lásku a poje tá ich len preto, že pochádza z krajiny, kto- rozumenie a hovorí, že k vám necíti nenávisť rej ich vláda vyhlásila vojnu. – hoci vaša vláda vám roky vymýva mozog a presviedča vás o opaku – nemôžete ho už ďalej sleA Love Story po nenávidieť. Začnete spoznávať jeden druhéKeď sa v roku 2012 zasa raz vyostrili izrael- ho a ste pripravení na mier,“ hovorí Ronny Edry. sko-iránske vzťahy a Izrael namieril na Irán Po facebookovom statuse, ktorý začal na Stredrakety, vymyslel 42-ročný grafický dizajnér nom východe šíriť lásku medzi bežnými ľuďmi, z Izraela Ronny Edry pre Iráncov iný odkaz. založil mimovládnu organizáciu The Peace Fac„Iránci, máme vás radi, nikdy nebudeme bom- tory, Továreň na mier, a zorganizoval množstvo bardovať vašu krajinu,“ napísal pod fotku seba ďalších aktivít. Uvedomuje si silu sociálnych a svojej malej dcérky na Facebook. Fotogra- médií. Ešte nikdy nebolo tak jednoduché šíriť fia sa začala šíriť internetom a spustila neča- myšlienky mieru a tolerancie. „Môžeme sa roz-

14

právať, stretávať a nadväzovať nové priateľstvá bez toho, aby sme vyšli z domu. Stačí kliknúť myšou,“ vysvetľuje Ronny. Na území Iránu alebo Izraela by sa takíto noví priatelia len ťažko mohli stretnúť a nahlas povedať, čo si o svojich vládach myslia. Virtuálne je to však možné. Iránci a Izraelčania sa po Ronnyho výzve začali stretávať aj naozaj. V zahraničí, keďže krajiny medzi sebou nemajú nadviazané diplomatické styky, a keby Iránec vstúpil do Izraela, dopustil by sa podľa iránskej vlády trestného činu. Fotografie zo svojich stretnutí s „nepriateľom“ vešajú na sociálne siete a dostali sa dokonca na autobusy mestskej hromadnej dopravy v Tel Avive. Ronny Edry vystúpil aj na TED konferencii v izraelskej Jaffe. Israel and Iran: A Love Story? – pýtal sa vo svojom prejave. Internetom naďalej šíri mier cez svoje statusy, selfie fotky a srdiečka. Jeho neformálne hnutie Israel loves Iran spojilo desaťtisíce ľudí zo znepriatelených krajín.

Bežní ľudia sa obvykle dokážu dohodnúť. Politici majú väčší problém.

Väzenie za názor Ďalšie iniciatívy nenechali na seba dlho čakať. Irán odpovedal. 34-ročný záhradný architekt Majid Nowrouzi verejnou kampaňou Iran loves Israel. Neurobil to z územia Iránu. V roku 2008 odišiel aj s manželkou Tannaz študovať do Malajzie a neskôr sa presťahovali do USA. V Iráne nie je internetová sloboda samozrejmá. Pozdravy „nepriateľom“ do Izraela posielajú Iránci radšej so zahalenými tvárami. Ak ich úrady spoznajú, hrozí im väzenie. Iránsky blogger Hossein Derakhshan (39), na internete známy aj ako Hoder, ktorého označujú za otca blogovania v Iráne a v perzštine, sedí v tehe-

ránskom väzení. Hrozil mu trest smrti. Nakoniec dostal 19 a pol roka odňatia slobody. Trest mu neskôr znížili na 17 rokov. A to všetko preto, lebo hovoril o mieri. Za blogy o slobode a šíre-

„Toto hnutie nikdy nemalo byť politické.“ ní demokratických politických zmien. Priťažila mu aj návšteva Izraela. Hodera tam na kanadský pas pustili v roku 2006 a 2007. Aj Majid má nepríjemné skúsenosti so svojou vládou. Rozpráva mi o nich, ako inak, cez in-

Iránci dobre vedia, čo je to vojna. „Tisíce matiek stratilo svojich synov vo vojne s Irakom v rokoch 1980 – 1988,“ píše mi Majid. „Tisíce detí prišlo o otcov. Tak veľa hrobov sme museli vykopať. Iránci sú už chorí z vojen! Osem rokov sme každý jeden deň počúvali hulákanie sirén, ktoré nás varovali pred ďalším náletom. A v roku 2012 bol na spadnutie ďalší krvavý konflikt, s Izraelom. Aj vtedy, aj teraz vojnu vyhlásili naše vlády. Nám, bežným občanom, nikto nevysvetlil prečo. Ale posielajú nás bojovať. Bežní ľudia ako ja alebo Ronny Edry nemajú dôvod nenávidieť sa navzájom.“ Majid dokonca hľadal nejaký historický dôvod nenávisti medzi dvomi krajinami. Nenašiel jediný. Je presvedčený, že rovnako ako on uvažuje väčšina Iráncov, ale aj Izraelčanov. Je tu však rozdiel: Ronny a ďalší občania Izraela môžu na sociálnych sieťach bez obáv hovoriť, že majú radi Iráncov. Iránci však nie. Facebookovať nie je povolené. Preto Iránci, ktorí zverejňujú svoje odkazy zvnútra Iránu, utajujú svoju identitu. „Napriek tomu vzniklo veľa priateľstiev medzi Izraelčanmi a Iránčanmi,“ hovorí Majid. „Pre mňa sú sociálne siete jedným z divov sveta. Môžem hovoriť s inými ľuďmi bez kontroly mojej vlády a filtrovania informácií. Predtým som o Izraeli veľa nevedel. Teraz sa rozprávame o jedle, prírode či futbale. Predstav si Izraelčana, ktorý povzbudzuje iránsky futbalový tím na majstrovstvách sveta v Brazílii! Áno, takú fotku mi jeden poslal... Náš najdôležitejší odkaz je, že názor našich vlád nie je názorom nás, občanov. Bežní Iránci necítia nenávisť k žiadnemu národu na Zemi. Naše voľby nie sú demokratické. Náš prezident, rozsievajúci nenávisť, nie je hlasom občanov Iránu.“ V roku 2012, keď Ronny a Majid rozbehli svoje virtuálne kampane, naplánovali si spoločné stretnutie. Najprv ho zrealizovali vo Photoshope. Fotomontáž uverejnili na sociálnych sieťach so slovami: Káva s nepriateľom, dnes vo Photoshope, nabudúce v coffeeshope.“ Nakoniec sa to naozaj podarilo. Izraelčan a Iránec sa stretli v USA aj so svojimi rodinami. A nedošlo medzi nimi k žiadnemu konfliktu.

15


Reportáž

text: sandra tordová | foto: michal halenár

nota bene 158

2014 august

foto: ivana tomková

Oslobodenie Tibetu a tombola

HVIEZDY ŽIARILI BEZ NÁROKU NA HONORÁR

JEDINÝ PLES BEZ BARIÉR

Chalani, vďaka

Homeless ples už piaty rok láme bariéry, spája ľudí bez domova s tými, čo domov majú. Tento rok sa po druhýkrát uskutočnil vo forme Juniálesu. Oranžová Vespa, ktorá pri vchode do Zrkadlového hája robí spoločnosť tuhým fajčiarom, z času na čas mizne previezť zopár šťastlivcov. Usmievavé dobrovoľníčky, medzi nimi aj Janka a Natália, vo vstupnej hale zdravia prichádzajúcich hostí. Úvod tohtoročného Homeless juniálesu odpáli show akrobatov a žonglérov zo školy nového cirkusu CirKus-Kus. Pódium sa zapĺňa plesajúcimi hosťami, ktorí sa učia žonglovať, v elegantných šatách balansujú na napnutom lane a roztáčajú taniere, ktoré dnes lietajú nebezpečne nízko pri zemi.

16

Cez prekážky elegantne Tak ako vždy, nie všetko ide podľa plánu. Deň pred akciou dostal spevák z pozvanej skupiny ľadvinový záchvat, hlavná organizátorka mala menšiu autohavárku a v deň juniálesu sa náš vrchol programu – očakávaní Sendreiovci – zdržali na ceste z Dunajskej stredy dlhšie ako plánovali. Hosťami obliehaná moderátorka plesu Adela Banášová však z každej rozpačitej situácie elegantne vytancuje. Pri prvom tanci kráľa a kráľovnej plesu vtipne nahradí chýbajúcu muziku rytmickým potleskom. Ľuboš s Jankou, najkraj-

Ivan, predajca Nota bene, kvôli plesu docestoval z Košíc nočákom. Počas tradičnej tomboly navrhuje zaviesť špeciálnu cenu pre hosťa, ktorý sem meral najdlhšiu cestu, ktorým je zhodou okolností on sám. Nuž, nepodplatiteľný osud rozhodne inak. Jednu z 19 cien do tomboly venuje Radovanovi, ktorý vraj už dlho túžil stretnúť Adelu naživo. Na jej otázku, o čom sníva, Rado vyhlási, že jeho veľkým snom je oslobodenie Tibetu, za čo si vyslúži uznanlivý, miestami pobavený potlesk. „Myslím si, že je dôležité, aby všetky krajiny mali slobodu,“ hovorí. Vlado, ktorý vyhrá prvú cenu v tombole – tablet, vode odolný telefón a ľadvinku, si najviac užíva Sendreiovcov s ich kapelou Kokavakere Lavutara. „Mohli by hrať ešte dvakrát dlhšie,“ pochvaľuje si kapelu, ktorá nahrala hudbu aj do holywoodskej verzie Sherlocka Holmesa. Nikto netušil, že Janka Sendreiová, ktorá vystupovala aj v newyorskej Carnegie Hall, dnešný koncert odspieva bez ohľadu na to, že si predtým pricvikla prst do dverí auta. Z juniálesu ich cesta vedie rovno na pohotovosť. Sympatická čitateľka Nota bene, ktorú som si pod nevypátrateľným menom uložila v telefóne, rozpráva o tom, ako ju potešilo májové číslo Nota bene s témou Rómovia. Nakúpila vyše sto kusov z remitendy a posúva ich medzi svojich známych: „Potrebujú trochu osvety.“ Pred odchodom chrúmeme tortu, ktorú naokolo ponúka výherca v tombole, a balansujúc na stoloch odrezávame zo stropu papierové kvetové lampióniky. Naša sociálna pracovníčka Adela upozorňuje, že nesmie ostať ani kus špagátu. V Dome kultúry Zrkadlový háj máme dobrú povesť a chceme si ju zachovať. „Áno, vás si pamätám, to bolo v poriadku,“ hovoril pri druhej objednávke sály pán Lenárt. Ďakujeme im za to, že sa pred rokmi nezľakli a dali šancu prvému Homeless plesu, keď nás ešte z iných miest vyháňali. Aj tento rok sme dostali nájom za sponzorskú cenu.

ší pár večera, svoju šerpu nezložia až do konca večera. O nič menej krásna Bela z tanečnej školy CreDance vyženie zo stoličiek a roztancuje veľkú časť sály. Takmer polovicu zo 150 účastníkov tvoria predajcovia Nota bene a ich blízki. Už tradične hostíme aj priateľov z nocľahárne Depaul, z Útulku sv. Lujzy a z Mea culpy, klientov spolu s pracovníkmi, čitateľmi a sympatizantmi projektu Nota bene. Pochutnávajú si na cisárskej zeleninovej polievke a morčacích plátkoch s anglickou slaninou v bavorskej omáčke z cateringovej firmy Jozefa Dubjela.

A poďakovať chceme aj mnohým ďalším. Homeless ples už piaty rok láme bariéry, spája ľudí bez domova s tými, čo domov majú. Tento rok sa po druhýkrát uskutočnil vo forme Juniálesu. Naše najväčšie poďakovanie patrí Jurajovi Kemkovi, Lukášovi Latinákovi, Majovi Miezgovi a Robovi Jakabovi z Vianočného bazáru chalanov. Ďakujeme všetkým darcom, ktorí prispeli finančným alebo vecným darom na Vianočnom bazári chalanov 2013 alebo na darcovskom portáli dakujeme.sk, vďaka ktorým sa juniáles mohol uskutočniť. Za ceny do tomboly ďakujeme aj Nadácii Orange, spoločnosti Slovenské elektrárne, členovi skupiny Enel. Homeless Juniáles 2014 organizačne zabezpečila reklamná agentúra Extraordinary, ktorá všetky svoje služby pri príprave podujatia poskytla pro bono. Všetci účinkujúci vystúpili bez nároku na honorár. Ďakujeme im a aj našim fantastickým dobrovoľníkom za to, že nám venovali svoj čas a nadšenie.

17


Téma

text: dorota kráková | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 158

2014 august

Statočné psie srdce

PRÍBEHY ODDANÉHO PRIATEĽSTVA

PSÍ HRDINOVIA Oddane slúžia, vytrvalo a ochotne nasadzujú život. Pomáhajú ľuďom naprieč storočiami a príbehy o ich hrdinských skutkoch vháňajú slzy do očí. Je to inštinkt? Intuícia? Schopnosť vycítiť nebezpečenstvo? Alebo hlboko zakorenená láska a puto silnejšie, než si dokážeme predstaviť? Silu príbehov o hrdinských činoch zvierat, ktoré pomohli ľuďom či dokonca im zachránili život ešte umocňuje fakt, že sa svojím hrdinstvom nemôžu chváliť a že ho vlastne vykonávajú ako samozrejmosť. Ako prirodzenú súčasť svojej existencie, oddanej pánovi. Azda najkrajší príbeh je o hrdinovi z kirgizského mesta Karaganda. Podľa spravodajského serveru Info-Tses chcel 48-ročný majiteľ psa spáchať samovraždu, preto vypil fľašu vodky a ľahol si na koľaje, kde zaspal. Keď však pes uvidel, že sa blíži vlak, začal muža ťahať preč. Príbeh skutočného priateľstva je o to dojemnejší, že hoci strojvodca zatiahol rýchlobrzdu, pes, ktorý svojho pána z koľají odtiahol, už odskočiť nestihol. Lokomotíva mu prešla packy a na mieste vykrvácal. Pán sa o smrti svojho priateľa, ktorý zaňho položil život, dozvedel v nemocnici – po vytriezvení.

Jade, Major, Joe a Mack V britskom Birminghame zabalila matka novonarodenú dcérku do igelitovej tašky a schovala ju v parku. Dieťa objavila fenka Jade, ktorú venčil dôchodca Roger Wilday. Príbeh, rovnako ako mnohé ďalšie, prebral slovenský portál utulkovo.sk.

18

Jade vliezla do kríkov a nechcela odtiaľ vyjsť. „Išiel som za ňou a našiel som ju ležať vedľa igelitovej tašky, ktorá sa hýbala,“ povedal Wilday. „Najskôr som si myslel, že sú tam mačiatka, ale potom som zbadal malé ručičky a dievčatko začalo plakať.“ Zavolal políciu, ktorá bezbranné dieťa ihneď odviezla do nemocnice. Tam zistili, že dievčatko malo iba deň. Pomenovali ju po svojej záchrankyni – Jade. Nebyť jej, dieťa by určite neprežilo. Štvornohá Jade si teraz užíva pozornosť celej rodiny, v ktorej je, mimochodom, päť vnúčat. „Miluje deti. Vždy keď zaplačú, začne skučať,“ povedal dôchodca. Pitbulteriéry vzbudzujú rešpekt, no aj medzi nimi sú psy, ktoré možno vycvičiť tak, aby pomáhali. Príkladom je kríženec pitbula Major. Keď jeho majiteľ, vojnový veterán, dostal epileptický záchvat a spadol na zem, psík mu vybral z vrecka mobil, labkou stlačil predvolené číslo 911 na záchrannú službu. Lekárov dokonca čakal pred domom, aby ich zaviedol k svojmu pánovi Terrymu. Veľkosť odvahy sa nemeria veľkosťou psa. I keď pohnútky psíkov môžu byť rôzne. Deborah Epsteinová z New Jersey sa druhýkrát narodila vďaka svojmu malému yorkshirskému teriérovi. Hoci ho určite nechovala na svoju ochranu, práve on jej zachránil život. V jednu chvíľu začal psík Joe zúrivo štekať. Prestrašená majiteľka sa šla pozrieť, čo sa deje

a uprostred obývačky uvidela obrovského medveďa. „Medveď mieril k Joeovej miske s jedlom. Všetci vedia, že Joeovej misky s jedlom sa dotýkať netreba,“ povedala s úsmevom Deborah. Psík začal zúrivo štekať a útočiť na medveďa. Ten zneistel a napokon vyplašene utiekol. „Zachránila som Joa z útulku a on ma na oplátku zachránil pred medveďom,“ vyznala sa dojatá Deborah. Zdá sa, že pes vie vycítiť aj vzdialené nebezpečenstvo. Presvedčili sa o tom manželia Michelle a Gordon Dawsonovci z Calgary. Mack zúfalo prosil, aby mohol ísť von. Potom majiteľku otravoval, aby ho nasledovala cez ulicu k rieke Bow. Mack ju doviedol priamo k stromu, na ktorom sa práve chystala obesiť rozrušená žena. Kým Michelle Dowsonová volala záchranárov, Mack zostal pri strome a z celej sily na ženu štekal a znemožňoval jej tak spáchať samovraždu až do chvíle, kým nedorazila pomoc.

Slovenskí hrdinovia Príbeh nemeckého ovčiaka Astora je hodný sfilmovania. Jeho meno sa často objavovalo v slovenských médiách, pretože bol policajným psom – pátračom. Pred štyrmi rokmi napríklad vypátral v treskúcej zime matku troch detí, stratenú v Hornej Súči v lese a o rok na to v tlmačskom potoku nezvestného muža. Počas svojej

desaťročnej služby zachránil Astor mnoho ľudských životov a ešte by ich bol zrejme veľa zachránil, nebyť toho, že začal slepnúť. Polícia ho „vyradila“ a ako to už s ľudskou „vďačnosťou“ chodí, bol na utratenie, hoci v iných krajinách by odchod „do dôchodku“ absolvoval s policajnými poctami... Nad Astorom sa najprv zmiloval kežmarský útulok a teraz je v Čechách u nových, láskavých majiteľov. Ďalší hrdina, o ktorom sa z našich médií nedozviete, je fenka čierneho labradora Cora, ktorá denne sprevádza svoju nevidiacu majiteľku po Bratislave. Pre svoju paničku je nenahraditeľná nielen tým, že je jej „očami“, ale je aj dobrým spoločníkom. A tiež jej zachránila život. „Stáli sme na riadenej križovatke, a keď naskočila zelená, chcela som rýchlo prejsť, lebo svieti krátko. Cora sa na vyzvanie ani nepohla. Už som ju chcela ráznejšie prinútiť, keď tu sa cez prechod pred nami rýchlosťou blesku prehnalo auto. Evidentne malo červenú. Keby ma Corka poslúchla, dnes by som tu nebola. Nikdy nepochopím, ako mohla také nebezpečenstvo vycítiť,“ spomína nevidiaca Bratislavčanka. Podobný prípad priniesol aj slovenský denník Plus jeden deň. Fenku Patty si adoptovala Silvia z Veľkých Kapušian. Nekonfliktný, milujúci psík, vďačný za každé pohladenie, bez špeciálneho výcviku. A aj tak Patty zachránila život susedovi, ktorý spadol z trojmetrovej výšky, rozrazil si lebku a v bezvedomí ležal v záhrade. Keď šli náhodou okolo, Patty sa stavala na zadné a nedala sa utíšiť, stále Silviu ťahala k jednému miestu. Až keď sa cez plot lepšie prizrela, všimla si na zemi nehybného suseda, ktorého medzi zeleňou najprv nezbadala. Zavolala záchranku, a ako vyšlo najavo, išlo o minúty. Skvelej Patty sa potom prišla odvďačiť susedova dcéra.

V Čechách prejavujú psom vďaku za ich hrdinské činy oveľa významnejšie. Pes Arco, najznámejší služobný pes v histórii Československa, má už 80 rokov svoj pomník. Jeho príbeh z 30. rokov sa dokonca stal predlohou na diel televízneho cyklu Četnické humoresky. Arco mal skvelý výcvik a bol úplne oddaný svojmu pánovi Aloisovi Tauberovi, ktorého pri jednom z policajných zákrokov bránil vlastným telom. Bol postrelený rovnako ako jeho pán, no dokázal ešte prenasledovať páchateľa. Na rozdiel od seriálového príbehu Arco svojim zraneniam nakoniec podľahol. Televízna epizóda mala však nesmierny dosah na prácu kynológov, takže dnes patria českí kynológovia k najlepším na svete. Fenku Brendu zasa za jej „najkurióznejší“ záchranársky čin roka vyznamenal prezident Miloš Zeman. Majiteľka Brendy, Věra Janoštíková, skĺzla so svojím invalidným vozíkom do vody na zmrznutej ceste. Brenda, hoci nemá žiadny zvláštny výcvik, dobehla do najbližšej krčmy, kde sa snažila na seba upozorniť úporným štekaním a privolať tak svojej paničke pomoc. Keď si ju nikto nevšímal, vošla dnu a štyroch posedávajúcich mužov ťahala na miesto nešťastia. Fenka za svoj čin, ku ktorému okrem výnimočnej inteligencie potrebovala aj riadnu dávku neodbytnosti, dostala Zlatý záchranársky kríž. Prípad obletel všetky české médiá.

„Sebaobetovanie je prirodzenou súčasťou ich existencie oddanej pánovi.“ Už pár rokov sa v Čechách vyhlasuje cena Statočné psie srdce. Okrem príbehov, ktoré pre médiá spadajú do kategórie „obyčajné dedinské“, je tu aj jeden výnimočný. Fenka Zórinka vďaka svojej bdelosti zachránila život dvom dospelým a štyrom deťom. V rodine sa na ňu spomína už sto rokov a jej príbeh sa odovzdáva z generácie na generáciu. Odohral sa niekedy medzi rokmi 1912 a 1914. Kúrilo sa vtedy drevom a uhlíky sa večer polievali vodou, aby plameň zhasol. Raz však babička oheň uhasila zle a dom sa zapálil. Vtedy už rodina spala. Zórinku dym zobudil a hneď vedela, čo robiť. Začala štekať a z otca rodiny sťahovala prikrývku. Keď sa prebral, Zórinka ho začala postrkovať von z izby a vrhla sa na babkinu prikrývku. Dedko rozsvietil a všetkých zobudil. Vďaka tomu sa rodina zachránila. Príbeh vyrozprávala Lucie Vostrá, ktorá opatruje aj fotografiu rodiny – všetci sa nechali so Zórinkou po jej hrdinskom čine vyfotografovať a ona sama získala ocenenie Statočné psie srdce in memoriam. Autorka je redaktorka Staromestských novín.

Zvierací záchrancovia

• Cher ami, po francúzsky drahý priateľ, bol jeden z 200-tisíc poštových holubov, ktorých americká armáda využívala počas 1. svetovej vojny. Napriek tomu, že ho uväznil oheň v nepriateľskom území a bol zasiahnutý na nohe a hrudi, podarilo sa mu doručiť správu, ktorú mal zavesenú na zhorenej nohe. Jeho horlivosť v misii viedla k vyslobodeniu 194 vojakov a bol posmrtne vyznamenaný.

• Buddy, kocúr z Floridy, zachránil život svojmu pánovi Rickovi Chapovi. Jeho manželka Jennifer zbadala, že Buddy robí všetko pre to, aby si ho všimla – hlasno mňaukal, škriabal a skákal. Vzala ho teda na ruky, vyšla z izby a našla manžela zvíjať sa v kuchyni na zemi. Kým prišla záchranka, masírovala mu srdce a podarilo sa ho zachrániť. Nebyť kocúra, Jennifer by si nebola všimla, že s jej manželom niečo nie je v poriadku. Ako inak, Buddy je odvtedy extra rozmaznávaný.

• Ľudia sa radi venujú adrenalínovým športom, no Yang Yun to takmer stálo život. Zúčastnila sa súťaže o to, kto najdlhšie vydrží pod vodou bez vzduchu. Súťaž sa konala v zamrznutom mori a Yang Yun bola pod vodou, až kým si neprestala cítiť nohy. Nemohla plávať, a teda sa ani vynoriť. Zachránila ju veľryba Beluga, ktorá ju chytila za nohu a vyniesla na breh.

19


Ľudia

text: peter valo | foto: peter valo, archív mudr. očenáša

nota bene 158

2014 august

rurg operoval v klimatizovanom stane, ktorý nemocnici darovala vojenská nemocnica v Ružomberku. Na sále okrem neho pracoval európsky anestéziológ s kvalifikáciou. Ostatný personál si vycvičil spomedzi domácich zdravotníkov, ktorí absolvovali štyri triedy základnej školy, vedeli čítať, písať a ako-tak hovoriť po anglicky. S nimi vykonával tie najťažšie operácie v mizerných podmienkach. Elektriku vyrábal generátor len počas operácií, preto nemohli skladovať v chladničkách krvné konzervy, séra proti hadím jedom ani lieky, ktoré vyžadujú chladenie. Operácie museli prebiehať rýchlo, aby sa predišlo väčším krvným stratám.

Penicilín robil zázraky

MUDr. Milan Očenáš sa domov vrátil so šamanskou palicou – uznaním od šamana, ktorého priučil čosi z našej medicíny.

NEMOCNICA MEDZI LEVMI, HADMI A ŠKORPIÓNMI

ZÁZRAČNÝ DOKTOR OČENÁŠ Primár Milan Očenáš šiel do dôchodku po dlhých rokoch práce na oddelení úrazovej chirurgie v Rooseveltovej nemocnici v Banskej Bystrici. Po pár mesiacoch sa začal nudiť. Chýbala mu atmosféra operačných sál. Napokon si našiel miesto v dedine Mapuordit v Južnom Sudáne, kde Trnavská univerzita v spolupráci s talianskym rádom komboniánov otvorila nemocnicu. Nové pôsobisko bolo uprostred najdivokejšieho buša na rozhraní kmeňov Dinkov, Azandov a Džúrov. Vzdialiť sa v noci z dediny sa neodporúčalo, lebo sa tam potulovali levy a leopardy. Ani denné prechádzky v dedine neboli jednoduché. Človek si musel dávať pozor, aby nestúpil na škorpióna alebo jedovatého hada. Najjedovatejšie mamby, kobry či pieskové zmije sa dostali aj do nemocničného areálu. Dvorec domčeka, v ktorom doktor Očenáš býval, nemal viac ako tridsať krát tridsať metrov. Len v júni 2005 na ňom zabil osemnásť jedovatých hadov, pričom mal obrovské šťastie. Je jedným

20

z mála ľudí, ktorí nejakým zázrakom prežili uhryznutie mambou čiernou.

Nemocnica v chatrčiach Nemocnicu prevádzkoval rád komboniánov z Verony. Jeho zakladateľ, svätý Daniel Comboni už v 18. storočí vedel, akú pomoc potrebuje Afrika. Ponúkol starostlivosť o ducha, čo znamenalo vzdelať domorodcov zakladaním škôl. Len zmena myslenia môže vybudovať nové vzťahy v rodinách, potlačiť staré pohanské zlozvyky, dedičné kmeňové nepriateľstvá a vojny. K tomu pridal starostlivosť o telo, a to znamenalo budovanie nemocníc. Riaditeľom nemocnice bol doktor Rosario Iannetti. Robil všeobecné lekárstvo, pediatriu a od-

vádzal pôrody. Okrem toho sa staral o ekonomiku, rozdeľovanie liekov, zabezpečoval pohonné hmoty, dával pozor pri vydávaní stravy a výplat a kontroloval lenivých ošetrovateľov. Keď doktor Očenáš v ťažkých podmienkach, pri ktorých iní zutekali, klesal na duchu, povedal si, že keď to dokáže Rosario, tak to musí zvládnuť aj on. Okolie Mapuorditu bolo „rezerváciou“ tých najnebezpečnejších exotických chorôb. Okrem spavej nemoci, ktorú prenáša mucha tse-tse, nivočila ľudí východonílska horúčka, elefantiáza, brušná a kožná leishmanióza, žltá zimnica a onchocerkóza. Slovenský lekár sa sám liečil na nebezpečnú amébovú dyzentériu či maláriu. Nemocničné pavilóny boli černošské chatrče pokryté hrubými vrstvami trávy. Slovenský chi-

Obyvatelia žili v zajatí starých zvykov. Napriek neúnavnej práci misionárov sa pokračovalo v kupovaní žien. Keď dievča dostalo prvú menštruáciu, rodičia ho jednoducho predali. Potom pre nich stratilo cenu. Manželka bola otrokyňou, ktorá mohla len rodiť, variť a pracovať na manžela. Gynekologická prevencia a kontrola neexistovali, preto sa doktor Očenáš stretol so situáciami, s akými sa lekár v civilizovanej Európe nemôže stretnúť. Slovenský lekár mal za sebou dobrú chirurgickú školu. V Mapuordite robil gynekológa, urológa, ortopéda, očiara ba aj zubára. To všetko bez röntgenu a ďalších vyšetrovacích prístrojov, bez ktorých sa nezaobíde nijaká nemocnica v civilizovanom svete. O osude pacienta rozhodovala často intuícia. Vyriešil prípad mimomaternicového tehotenstva, keď pri operácii ženy v šiestom mesiaci objavil v medzičrevných priestoroch živý detský plod, či s úspechom operoval zanedbané pruhy, pri ktorých by bol Európan už niekoľko dní mŕtvy. V Južnom Sudáne zoperoval 428 malomocných pacientov a nechytil lepru. V krajne rizikových tropických podmienkach urobil okolo dvetisíc veľkých a päťtisíc malých chirurgických zákrokov. Napriek tomu nezaznamenal ani jednu infekciu operačnej rany, kým v európskych supersterilných sálach sa infikuje každá štvrtá. Obyčajný penicilín robil zázraky. Organizmus domorodcov sa s takýmto liekom nikdy nestretol.

Vojna medzi kmeňmi V krajine sa len nedávno skončila občianska vojna, ktorá prešla do vojny kmeňov. Pomsta si vyžadovala ďalšiu pomstu. Do Mapuorditu vtrhli bojovníci z kmeňa Azande. Odetí v leopardích kožiach, ozbrojení štítmi, oštepmi, lukmi a mačetami spustili neďaleko nemocnice bojový tanec. Hrozilo, že zaútočia. Strážcovia zavolali políciu. Policajti im vystrelili ponad hlavy dávku zo samopalov a zahnali ich na útek. Na druhý deň prišlo do nemocnice ultimátum: „My lekárov nepotrebujeme, máme svojich šamanov, ak vy doktori zaraz nezmiznete, tak vás zabijeme.“ O pár dní zastavili pri odchode z nemocnice doktora Očenáša ošetrovatelia: „Nechoďte, pred domom vás čakajú piati Azandovia, mohli by vám ublížiť.“

Opäť zavolali policajtov, ktorí útočníkov zahnali. V tom čase zavítal do nemocnice krajský náčelník, ktorému predtým doktor Očenáš operoval manželku. Keď sa dozvedel, čo sa deje, sľúbil, že vec prešetrí. O pár dní prišiel na džípe s guľometom a siedmimi samopalníkmi. Povedal, že to ide prešetriť. Po šiestich hodinách sa vrátil, že vec vybavil a nemusia sa ničoho obávať. Na lekárovu otázku, ako to vybavil, neodpovedal. Doktor Milan Očenáš sa až neskôr od jedného z ošetrovateľov dozvedel, že náčelník zistil, ktorí piati muži plánovali útok. Dal ich priviesť na námestie, kde ich vyzliekli donaha a pred celou dedinou mlátili palicami. Potom ich odviezli do buša a priviazali o strom. Do rána ich zožrali levy. Slovenský lekár bol zhrozený. Ošetrovateľ vysvetlil: „Keby to náčelník neurobil, tak by ste pri tom gumovníku skončili vy.“

Vyliečenie urovnalo konflikt V roku 2005 sa skončila v Južnom Sudáne vojna. Všade ostalo plno zbraní. Zabitie patrilo k bontónu. Ak si mládenec zobral dievča z iného kmeňa a rada starších mu to nepovolila, poslali strelca a ten ho zabil. Ak si ju zobral bez súhlasu otca, zabili ho tiež. Za chlapcom, ktorý robil inštrumentára na sále, prišla milenka z kmeňa Azande. Ušla od rodičov. Zosobášili sa a čakali dieťa. Nemala súhlas od rady starších ani od otca, ktorý za ňu nevyfasoval očakávané množstvo kráv. Keď inštrumentár vychádzal z nemocničnej brány, zazneli výstrely. Tri guľky ho zasiahli do oblasti ľavého

siov. Vojna zanechala za sebou biedu a stotridsaťtisíc detí bez rodičov. Cirkev založila Spolok na záchranu sirôt. Doktor Milan našiel popri medicíne zmysel v charite. Aj počas dovolenky na Slovensku vyhľadával ľudí, ktorí by vedeli pomôcť. Podarilo sa mu získať banskobystrického biskupa Rudolfa Baláža, vedenie kňazského seminára v Badíne a katolícke spolky. Napokon priniesol z dovolenky päťtisíc dolárov, čo stačilo na školské zabezpečenie tridsiatich detí. Aj vďaka tomu mohlo viacero nadaných sirôt študovať na lýceu. Najschopnejšia a veľmi inteligentná bola Marie. Keď zistil, že by chcela študovať ekonomiku, zaplatil za jej vstup do ročníka 450 eur. Okrem Marie zafinancoval ešte šesť nadaných detí. Pomohol aj chudákom, ktorým v monzúnovom období odfúkla víchrica strechu. Nepálené tehly sa rozmočili a bolo po dome. Inú zbierku zorganizoval pre jedenásťčlennú rodinu, ktorej mína zbúrala pol domu. V novom domčeku z pálených tehál dodnes spomínajú na Doktora Milana. MUDr. Milan Očenáš chcel v Afrike zostať do osemdesiatky. Jeho veľkolepý plán mu nevyšiel. Musel sa vrátiť domov o dva roky skôr pre problémy so srdcom.

„V rizikových podmienkach urobil okolo 7 000 chirurgických zákrokov.“ hrudníka tesne pod prsnou bradavkou. Mal veľké šťastie. Guľky síce minuli srdce, ale poškodili mu veľké priedušky a cievy. Hrozilo, že sa zadusí. Stratil veľa krvi, ktorú nemohli nahradiť transfúziou. Primár vyše mesiaca bojoval o jeho život. Keď inštrumentár po dvoch mesiacoch znovu nastupoval do roboty, prišiel za svojím záchrancom a kostrbatou angličtinou vyslovil vetu: „Doktor, vy ste sa mojou záchranou dostali do takej blízkosti Boha, že sa ho môžete dotknúť.“ Po nejakom čase prišiel za jeho ženou posol z jej kmeňa so správou: „Rada starších rozhodla, že tvoj muž dostal milosť. Už sa nemusí báť.“ Podľa starých zákonov platilo, že keď odsúdenec prežije popravu, stáva sa nedotknuteľným. Zázračné vyliečenie urovnalo celý konflikt. To bol vari najkrajší happyend Doktora Milana.

Marie a záchrana sirôt Primár Milan Očenáš zakladal ďalšiu nemocnicu v Burundi. Aj tu robil všetko, od ťažkej všeobecnej chirurgie, cez pôrodnicu až po trhanie zubov. Aj túto krajinu poznačila krvavá občianska vojna medzi kmeňmi Hutuov a Tut-

Osemnásť Doktorov Milanov Domáci mu hovorili Doktor Milan. Raz prišla za ním mladá žena, ktorá žila sedem rokov s manželom, trikrát sa jej narodilo mŕtve dieťa, bola v druhom stave a bála sa, že sa to zopakuje. Primár ju nechal v nemocnici dva týždne. Dieťa sa hýbalo. Vyzeralo to na termín pôrodu, akurát pôrodné bolesti neprichádzali. Doktor Milan jej pichol infúziu a nasledoval bleskový pôrod. Na druhý deň rozradostená behala s dieťaťom po dvore. Na pôrodnej sále sa zapisovali mená otca, matky, dátum narodenia a meno dieťaťa. Malému dali meno „Doktor Milan“. Milan Očenáš sa na tom zasmial, ale odvtedy ďalších sedemnásť žien, ktoré rodili v nemocnici, pokrstilo svoje deti Doktor Milan. Tak sa stalo, že doktor Milan napokon odrodil spolu osemnásť Doktorov Milanov.

21


Téma

text: jana čavojská | foto: archív OZ Nenápadní hrdinovia

nota bene 158

2014 august INZERCIA

Študenti dokumentujú príbehy ľudí, ktorí sa nedali komunistom

NENÁPADNÍ HRDINOVIA Nájdi človeka, ktorý išiel proti prúdu a zaplatil za to vysokú daň. Zachytiť utrpenie tých, ktorí nesúhlasili s režimom v rokoch 1945 – 1989, inak na nich navždy zabudneme. To je úloha projektu o nenápadných hrdinoch.

lo o 120 chlapcov s mentálnym postihnutím. Nevychádzala dobre s vedúcim, pokúšal sa rozoštvať sestry a Jarmila ho niekoľkokrát pristihla kradnúť. Žiadala o preloženie. Podarilo sa, dostala sa do domova dôchodcov v Smečne pri Kladne. V roku 1969 nahradili vincentky v zariadení civilné sestričky. Jarmila potom pracovala v niekoľkých zariadeniach pre mentálne postihnuté deti a seniorov. V roku 1977 jej československé úrady konečne povolili vycestovať na misie. Odišla do Rwandy. Potom pôsobila v komunite v Taliansku. Do Čes-

koslovenska sa vrátila po desiatich rokoch. Pracovala v ústavoch, až kým neodišla na odpočinok do Belušských Slatín, kde žije doteraz. Jarmila Homolková neváhala napriek zákazom usmerňovať a vzdelávať mladé dievčatá so záujmom o vstup do rehole. Napriek väzeniu naďalej slúžila Bohu a všetkým, ktorí potrebovali jej starostlivosť. Jej silné odhodlanie je pre študentov gymnázia Varšavská cesta v Žiline Beátu Suriakovú, Natáliu Židekovú a Vladimíra Bechného, ktorí jej príbeh zaznamenali, najdôležitejším odkazom.

Nevyrovnali sme sa s minulosťou Na niekoľko otázok k téme nám odpovedal FRANTIŠEK NEUPAUER, historik a zakladateľ občianskeho združenia Nenápadní hrdinovia.

Viliam Žingor: Popravená legenda

utiahol sa na kamarátovu chatu v Račkovej Na jar 1944 založil v Turci nad Bystričkou parti- doline. Chcel si tam premyslieť, čo ďalej. Odzánsku skupinu, ktorá sa potom stala základom mietol ponuku popredného funkcionára ŠtB 2. slovenskej partizánskej brigády M. R. Štefánika. Teodora Baláža odísť z hôr a zaradiť sa do norVelil jej pri obrane povstaleckého územia. Po oslo- málneho života. Tak ho komando ŠtB vypátralo bodení sa stal členom Slovenskej národnej rady. a zatklo. Spolu s ním zaistili ďalších 150 ľudí. V roku 1946 však vystúpil z Komunistickej stra- V správe Štátnej prokuratúry opisovali Žingora ako ny (KSS). Pracoval v detskom domove, postupne „živel predstavujúci fašistický typ, vedúci zbytky ho prepustili z viacerých zamestnaní. Dokonca aj reakcionárov na Slovensku“. z konzervárne v Dolnom Kubíne. Nasťahoval sa do Proces s ním mal v očiach verejnosti symbochaty svojho niekdajšieho spolubojovníka v Rač- lizovať vyrovnanie sa nového režimu s „rekovej doline. V roku 1949 ho spolu s viacerými akčnými“ silami protikomunistického zamebývalými partizánmi obvinili zo založenia ile- rania, bývalými továrnikmi, veľkostatkármi gálnej protištátnej organizácie, ktorá mala a stúpencami Vatikánu. V priebehu procesu vyvolať ozbrojené povstanie, nastoliť kapita- dokonca vykreslili Žingora ako predstaviteľa listický spoločenský poriadok a začleniť Čes- nepravého partizánskeho odboja, podporokoslovenskú socialistickú republiku do Únie vaného buržoáziou, ktorá sa tak vykupovala stredoeurópskych štátov. V októbri 1950 ho zo spolupráce s Nemeckom. Štátny súd v Bratislave odsúdil na trest smrti. „Nikdy nebuďte absolútne lojálni voči vládnucej Popravili ho 18. decembra 1950. Napriek svojim moci. A keď táto moc začne potláčať hodnoty výrazným zásluhám v povstaní sa stal obeťou vy- a názory, o ktorých správnosti ste presvedčení, konštruovaného politického procesu. majte odvahu vystúpiť z radu a ísť proti prúdu,“ poŽingorova predstava bola zachovať partizán- vedali o odkaze Viliama Žingora študenti Evanjeske hnutie ako nestranícku organizáciu, ktorá lického gymnázia v Martine Dominika Trofimenby stála nad politickými stranami a združova- ková, Terézia Kucbelová a Daniel Dulla, ktorí jeho la schopných, tvorivých ľudí, ktorí budú ovplyv- príbeh zaznamenali. ňovať demokratický vývoj spoločnosti. Zväz slovenských partizánov však usmerňovala KSS Jarmila Homolková: Za vieru vo väzení a využívala ho na vlastné ciele. Mnohí partizáni Jarmila sa narodila 4. apríla 1925 v Soupés vo už ani nechceli byť aktívni. Stačili im dosiahnuté Francúzsku. Keď mala 12 rokov, pricestovala osobné výhody. S týmto Žingor nemohol súhla- s rodinou na návštevu k príbuzným na Slovensiť. Odstúpil z funkcie vo zväze a vystúpil aj z KSS. sko. Rozhodla sa zostať. Rodičia ju prihlásili Prišiel o prácu a keď nevidel iné východisko, do meštianskej školy v Banskej Bystrici, kto-

22

rú spravovali vincentky, a vrátili sa naspäť do Francúzska. Po ukončení školy sa Jarmila stala novickou u vincentiek, dostala rehoľné meno Nymfa. Pridelili ju na detské oddelenie martinskej nemocnice. V roku 1946 začala študovať na zdravotnej škole v Nitre a potom ju pridelili do nemocnice v Levoči. Tam pracovala do roku 1955. Keďže bola mladá, vyhľadávali ju mnohé praktikantky. Vznikli medzi nimi silné priateľské vzťahy. Niektoré dievčatá sa napriek zákazu vstupu do reholí tajne pridali k vincentkám. Jarmila však mala podozrenie, že ju sleduje niektorý z lekárov. Predvolávali ju na výsluchy, ŠtB prehľadala byt sestričiek, hľadala náboženskú literatúru. 30. 8. 1955 uprostred noci vtrhli do bytu a prikázali sestričkám, aby si zbalili najnutnejšie veci. Zobrali celkom 86 sestier, zdravé k Českým Budějoviciam a choré do Jasova. 30. januára 1956 odviedli tajní policajti Jarmilu do väznice, najprv do Brna a potom do Košíc. Tam začali vypočúvania. 12. júla 1956 ju s ďalšími tromi sestrami odsúdili za trestný čin združovania proti republike a Jarmilu aj za poburovanie k tomu. Odsúdili ju na rok a pol väzenia. Keď si odpykala trest, prepustili ju zo zamestnania. Nemala kam ísť. Odcestovala za sestrami do Předhradia, kde predtým pracovala. Zostala tam do roku 1960. Potom ju preložili do domova dôchodcov v Mlázoviciach pri Jičíne. Tam sa stala proti svojej vôli sestrou predstavenou, hoci bola mladá (mala iba 34 rokov) a nemala skúsenosti. V roku 1965 ju preložili do Oseku u Strakoníc. 42 sestier sa tam stara-

Ako vznikla myšlienka zachytávať príbehy ľudí perzekvovaných komunistickým režimom? Na dvadsiate výročie Nežnej revolúcie sme si uvedomili, že na tých, Foto: Jana Čavojská. ktorí nám prinavrátili slobodu, sa často zabúda.

vensku silno cítime nevyrovnanie sa s minulosťou. V Česku bolo otvorených okolo dvesto trestných činov z obdobia komunizmu. U nás ani jeden.

Čo je hlavným cieľom vášho projektu? Sprostredkovať mladým ľuďom stretnutia s tými, ktorí nám prinavrátili slobodu. Ako historik som stretával mnohých ľudí, ktorí žili v utrpení ako politickí väzni. Pamätám si na docenta Kohouta v archíve v Prahe. Opýtal sa ma, čo tam študujem. Odpovedal som, že spisy o Františkovi Paňákovi. Až podskočil ten starý pán: „Veď my sme spolu sedeli!“ A začal mi rozprávať, čo všetko spolu prežili. Takéto nadšenie chcem vzbudiť aj u mladej generácie.

Príbehy musia objaviť sami? Na stránke www.november89.eu je databáza súdených. Nie sú tam všetci, len asi 70 000.

Nenápadní hrdinovia teda nie sú iba o zaznamenaní histórie, ale aj o autentických skúsenostiach mladých ľudí a ich osobných stretnutiach s obeťami bývalého režimu. Presne tak. Študentom často hovorím, že hoci nedostanú Nobelovu cenu za literatúru, zaznamenajú príbeh, ktorý by inak upadol do zabudnutia, a to má obrovskú hodnotu. Spomínam príslovie: Čo sa nenapísalo, to sa nestalo. Ak to nezaznamenáme my, tak po nás už nikto. Spoločnosť na nich zabúda? Áno. Čím to je? Jeden bývalý politický väzeň odmietol prevziať rehabilitačný rozsudok z toho dôvodu, že bol pod ním podpísaný ten istý sudca, ktorý ho kedysi odsúdil. Prokurátor, ktorý zastupoval štát v procese proti vysokoškolákom chyteným na hraniciach v 80. rokoch, je dnes špeciálny prokurátor. Na Slo-

Kto sa môže zapojiť do vášho projektu? Je určený pre najmladšiu generáciu, ôsmakov, deviatakov a stredoškolákov. Tento rok beží už šiesty ročník. Do konca septembra nám treba zaslať prácu a v novembri bude vyhodnotenie na konferencii v Bratislave. Zapájajú sa študenti z celého Slovenska, ale aj z Českej republiky a Ukrajiny.

Vieme vôbec, koľko ich bolo? Obrovské množstvo ľudí. 70 000 bolo odsúdených len na Slovensku. Ďalší boli odsúdení v Čechách. Okrem nich sú ďalší, napríklad príbuzní odsúdených, niektorí v dôsledku perzekúcií aj zomreli, obete vysťahovalectva, násilnej kolektivizácie, emigranti odsúdení v neprítomnosti, tí, čo boli v pomocných technických práporoch – asi 6 000 ľudí, v gulagoch – pravdepodobne až 20 000 ľudí, účastníci sviečkovej demonštrácie – do 10 000 ľudí, z ktorých 150 bolo zatknutých. Koľkých vyhodili zo škôl, sa nedá ani zistiť. Aké materiály zbierajú študenti do svojho príbehu? Sme na nich nároční. Niektorí projekt ani nedokončia, lebo od nich žiadame poznať situáciu z historického hľadiska, zaznamenať príbeh na audio alebo videonahrávku, napísať ho, pripraviť prezentáciu. Prečo sa venujete tejto téme? Cítim k tým ľuďom vďačnosť a chcem, aby mladá generácia na nich nikdy nezabudla. Dôležité je pomenovať to aj z historického hľadiska. No ešte dôležitejšie je ukázať mladým silu týchto nenápadných hrdinov. Jeden zo študentov povedal: „Keď na mňa prídu ťažké chvíle, spomeniem si na príbeh môjho nenápadného hrdinu a budem mať silu odolávať.“

Bašavel na pláži

vášeň v meste!

Živelnosť rómskeho umeleckého prejavu, farebné roztočené sukne a vibrujúca atmosféra letnej pláže k sebe patria. V sobotu 9. augusta bude Magio pláž na Tyršovom nábreží miestom odpočinku a pohody pre všetky generácie. Vychutnajte si to najlepšie z temperamentnej rómskej kultúry a umenia s nohami zaborenými v teplom piesku. Po úspešných festivaloch ako Cigánsky Bašavel, či Gipsy food festival organizuje občianske združenie Divé maky Bašavel na pláži. Bude to podujatie o splnených detských snoch. Za 9 rokov, počas ktorých Divé maky pomáhajú talentovaným rómskym deťom dostať šancu na rozvoj talentu, vzdelanie a úspešný život sa z mnohých stali stredoškoláci a niektorí už študujú na vysokých školách. V sobotu 9. augusta hrdo predvedú ako napredujú a rozvíjajú svoje nadanie.

Relaxovať môžete už od 15:00 pri klavírnom koncerte Norberta Daniša a Anabelky Patkolovej. Uvidíte divadelné predstavenie známeho rómskeho divadielka z Čičavy v réžii Nadi Uherovej. Krv v žilách Vám rozprúdi živelná cimbalovka. Zahrajú Vám talentovaní mladí hudobníci z Divých makov v sprievode svojej dlhoročnej lektorky a skvelej huslistky Barbory Botošovej a hostí. Nebude chýbať ani obľúbený workshop cigánskych tancov. Máte radšej iný druh pohybu? Zapojiť sa môžete do benefičného volejbalového turnaja. Mnoho ďalších prekvapení a sprievodných atrakcií objavíte na mieste. Príďte sa zabaviť a podporiť Divé maky. Podujatie je realizované vďaka podpore Nadačného fondu Telekom a ZSE. Ďakujeme! Viac info na: www.ciganskybasavel.sk www. facebook.com/divemaky

23


História

text: peter getting | foto: lucia bartošová

nota bene 158

2014 august

foto: slovenský národný archív

SNP

Partizánka Katka.

Partizánsky bunker v doline Mlynná pri Brezne.

AKO PRVÉ SI STRHLA ŽLTÚ HVIEZDU

PARTIZÁNKA KATKA Povstanie nebolo len vecou mužov. Dokazuje to aj drobné žieňa, ktoré hralo v dejinách odboja neodmysliteľnú úlohu. Partizánka Katka. Tak ju všetci volali. V skutočnosti sa volala Edita Drori-Ernstová. Hoci v ilegalite a v boji o prežitie používala viaceré falošné mená. Narodila sa vo Zvolene v židovskej rodine a na rozdiel od hrdinov, ktorých poznáme z učebníc, pamätných tabúľ a filmov, do antifašistického odboja nevstúpila až vtedy, keď „priháralo“. Strávila v ňom podstatne dlhší čas. Nárast počtu odbojárov sa totiž odvíjal od porážok na východnom fronte, od taktického skracovania línie, skrátka odvtedy, keď bolo jasné, že Hitler vojnu prehrá. Dovtedy stihli nacisti so svojimi poskokmi zakrvaviť kontinent. Slovenské dejstvo genocídy sa odohralo už v roku 1942, keď sme dobrovoľne

24

naložili svojich židov do dobytčiakov a odviezli ich nacistom do plynu. Málokto sa vtedy ozval. A málokto odmietol. Katka patrila medzi hŕstku, ktorá povedala NIE. Ako o tom neskôr napísala vlastnými slovami, rozhodla sa „sabotovať deportáciu do lágra“. Pri úteku si najprv strhla nenávidenú žltú hviezdu. Nebol to jej jediný odvážny čin. Byť v odboji od roku 1942 bolo iné, ako nastúpiť do Povstania v lete 1944. V slovenských lesoch sa vtedy ukrývali len niekoľkí odvážlivci, ktorí chceli bojovať proti fašizmu v dobe, keď ešte víťazil na všetkých frontoch a vo veľkom mu tlieskali aj masy. Nedostatok jedla, falošné doklady, strach, chlad, dážď, choroby a brlohy miesto obydlia...

Časopis z lesa Katka spolu s niekoľkými druhmi už v tej dobe robila sabotáže. V praxi to značilo zísť v noci z lesov dolu, do nebezpečného mesta, preliezť továrenský plot, uniknúť psom a strážnikom a napríklad prerezať remene na mašinách, z ktorých vychádzali výrobky pre fašistickú alianciu. „Predsavzali sme si, že vo fabrike urobíme trochu neporiadku... Fabrika potom stála celé týždne. Úrady prehľadali veľa domov pri pátraní po páchateľoch a tým väčšmi ich to hnevalo.“ Inokedy narušili elektrinu na stĺpoch vedenia, aby fašistickí pohlavári nemohli prednášať svoje nabubrené prejavy. Ešte účinnejším bojom bola tlač antifašistického časopisu, ktorá v podmienkach, v akých žili – uprostred lesov, s nedostatočnou výbavou – bola doslova zázrakom. Správy o skutočnom vývoji na fronte prepisovali zo slobodného vysielania, s tvárami zamazanými od tlačiarenskej černe uprostred lesov apelovali na povstanie: „Počúvaj nás, slovenský ľud, Tretia ríša sa pomaly, ale isto rúti do záhuby. Čo očakávaš ako jej prisluhovač?“ Druhé číslo časopisu tlačili opäť pod holým nebom cez babie leto v roku 1943. Ľudí v lesoch aj v odboji pribúdalo.

Boje o cintorín v Košútoch počas SNP.

„Nijaký živý tvor neznesie toľko utrpenia ako mus. Kniha aj téma bola naraz nevhodná: človek. Kým sa nezlomí na duchu, dovtedy „Osud môjho rukopisu ma veľmi zarmútil... bojuje o život, veď to vieš sama,“ povedal Niektoré inštancie museli schváliť publikojej kamarát, ktorý utiekol z lágra a vedel, že vanie. Na jar 1949 boli memoáre odmietnuKatka už dva roky žije v ilegalite. „Handry na té. Vysvetlili mi, že moje spomienky nezodtele sa mi takmer rozpadli, nikdy som ich povedajú záujmom novej politickej garninevyzliekla, pral ich iba dážď. Robila som, túry.“ Nechýbali ani prejavy antisemitizmu, čo som len mohla, aby som udržala morál- ktoré na vlastnej koži pocítila aj v povojnových rokoch, po zavraždení jej blízkych a tiku našej skupiny,“ opisovala. sícov ďalších židov. Podobne, ako ich poznaŽenský element la dokonca aj v antifašistickom povstaní. Bol to nesporne aj ženský element, ktorý vniesol základnú slušnosť a cit do mužskej spoločnosti v surovej dobe. Podobne sa prejavovala aj potom, keď v lete 1944 konečne vypuklo otvorené povstanie. Katka pôsobila v 6. partizánskom oddiele a už vtedy sa o nej medzi povstalcami a partizánmi šírili legendy: „Správa o mojom dva Zvyšnú, pokojnejšiu časť života prežila v Iza polročnom živote v ilegalite sa šírila od raeli. Po páde totality však chodila praviúst k ústam, najprv šeptom a potom na- delne na Slovensko. Vždy prekvapila vitalihlas. Všetci ma obdivovali, až som sa mu- tou a iskrou v oku, keď rozprávala o časoch, sela brániť voči výbuchom sympatií. Tak kedy bola legendárnou partizánkou Katkou. som sa stala pre 6. partizánsky oddiel ses- V jednom sa však mýlila. Svoju knihu spomienok, ktorá napokon vyšla v hebrejčine, tričkou Katkou.“ Svoje bohaté spomienky na prežité roky spí- nemčine, maďarčine, češtine aj slovenčine, sala hneď po vojne. Kniha mala vyjsť kaž- nazvala Olúpená o právo na život. Avšak – dú chvíľu, ale po fašizme nastúpil komuniz- neolúpili ju. Nenechala sa.

„Všetci ma obdivovali, až som sa musela brániť pred výbuchmi sympatií.“

INZERCIA


Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

nota bene 158

2014 august

STOPERCENTNÁ MAMA

V chladničke musí byť vždy mlieko, maslo, saláma, chlieb. Najviac jej z rozpočtu ukrajujú desiate do školy. „Mám dve deti, takže je to dvojnásobná položka. Navyše deti sú v družine od skorého rána do neskorého popoludnia, nemôžu byť hladné, takže aj balíčky musia mať trochu väčšie.“ Vrásky na čele jej robia dlžoby, ktoré logicky aj táto žena má. Na nákupy základných spotrebičov si jednoducho musela zobrať nevýhodné úvery. Splácanie nemá konca kraja, aj jej hrozia exekúcie, z predavačského platu jej automaticky strhávajú vyše päťdesiat eur a ešte riadne dlho to tak aj bude. Olinke by k spokojnejšiemu spánku veľmi pomohlo vyplatenie či aspoň ukrojenie z päťtisícového dlhu. „Ja naozaj nemíňam peniaze na žiadne zbytočnosti, oblečenie pre seba som si nekúpila ani nepamätám, deti obliekam do secondhandových vecí, nijaké more či lyžovačky u nás nehrozia. Stačí nám sobotňajší výlet na mestskú lúku, deti sú šťastné, keď pri dome lietajú na bicykli a ja si vážim, že mám dve zdravé deti. Keď mi je najhoršie, stále si opakujem, že nemám prečo fňukať. Boli sme len krôčik od toho, aby sme riešili to najzákladnejšie – zdravie. Prísť o dva mesiace skôr na svet nie je žiadna sranda. Stále mám pred očami pohľad na dve bezbranné malilinké stvorenia v inkubátore, kde bolo množstvo hadičiek. A kde som bola ochotná vypľuť dušu za to, aby boli moje deti zdravé. A oni sú!!! Áno, imunita je trochu oslabená, častejšie ich skolia virózy, ale opakujem, mám doma dve živé striebra, mám to, v čo som dúfala! Rastú ako z vody a možno si časom budem môcť pribrať aj ďalšiu robotu, hoci aj upratovačky, aby som do domu doniesla nejakú korunu navyše!“

Nič neprekoná strach o život a zdravie svojich detí. Olinka je ukážkovou mamou, aj keď tých polien pod nohy dostala mnoho... Oľga. Mama na plný úväzok, ktorá by svojim osemročným dvojičkám zniesla aj modré z neba. Žiadne čačky-mačky však pre ne vymýšľať nemôže. Je rada, že majú na chlieb a nedlžia na nájomnom v byte, v ktorom môžu bývať ešte šesť rokov. Čo bude potom? „Ja netuším, ale viem, že moje deti budú pri mne. Nás nič nerozdelí.“

Nečakané tehotenstvo

niť. A neskutočne ľúbiť. Hovorila som si, že všetko zvládneme. Nevedela som síce ako, ale byť mamou bola zrazu pre mňa priorita. S partnerom sme sa definitívne rozišli. Garsónku som musela opustiť, majitelia mali podmienku, že deti v nej nemôžu byť. V tridsiatke som sa nasťahovala späť k mame a otčimovi. Spočiatku to bolo vcelku fajn, zvládnuteľné,“ povie Oľga.

Olinka robí predavačku v potravinovom super- Nesloboda u mamy markete, je tam už deviaty rok a pochvaľuje si. Na rovinu priznáva, že od ideálneho vzťahu Nadriadená jej dokonca pomohla so starším ná- s mamou mala ďaleko, ťahalo sa to už od pubytkom do jednoizbáku, ktorý Olinke v rámci so- berty. Teraz však bola vďačná, že ju s rastúcim ciálneho programu na podporu mladej rodiny bruchom mama prijala. Výčitky, že ostala sama, v núdzi na dobu určitú pridelilo mesto. Aj pra- bez chlapa, však zo dňa na deň pribúdali. Oľga covný čas má prispôsobený potrebám detí. Robí cítila, že v byte zavadzia, ale „naozaj som neod siedmej ráno do štvrtej poobede. mala kam ísť“... „Tak, aby som stihla vybrať syna a dcéru z dru- Pôrod dvojičiek bol plánovaný až na september, žiny. Ráno sú v škole už o pol siedmej, chvala- bábätká sa vypýtali na svet o dva mesiace skôr. bohu, že existujú aj ranné družiny, a poobede „Boli drobulinké, vážili do poldruha kila a riadny po nich letím z opačného konca mesta. Stíham čas si pobudli v inkubátore. Strašne som sa o ne byť v škole medzi pol piatou – piatou. Kristín- bála, lekári ma stále varovali, aby som rátala so ka a Janko sú môj život. Áno, predstavy o ro- všetkým.“ Z pôrodnice teda dvojnásobná mama dinnom živote boli trošku iné, ale napriek všet- Olinka odchádzala plná strachu a smútku. Nekému som šťastnou mamou a to ma hreje pri niesla si domov svoju dcérku a syna, len nabasrdci,“ rozbásni sa o svojich pokladoch tridsaťo- lenú tašku vecí. Preplakala každý večer... Poctisemročná mama. Ocko detí existuje, „ale funguje to tak zvláštne. Žije v inom okrese, na deti platí a raz za čas za nimi aj príde. To je všetko. A mne sa nechce to nejako komentovať či analyzovať...“ Priznáva, že s bývalým partnerom spočiatku fungovali dobre. Mali prenajatú garsónku, možno ju aj škrelo, že jej od začiatku zdôrazňoval, že on sa ženiť nikdy nebude, ale neriešila to. Napokon, vo si odstriekavala mlieko a štyrikrát za deň ho sen o neveste v dlhých bielych šatách nikdy ne- nosila svojim drobcom do špitála. Cez maličké mala. Deti? Tiež si ich neplánovali, lenže... Časté otvory v inkubátore im hladkala ručičky a provracanie, celková nevoľnosť pred deviatimi rok- sila, aby zabojovali a ostali pri nej. mi neboli príznakom nijakej virózy. Oľga osta- „Zrazu mi všetky problémy prišli malicherné, la prekvapená, že je tehotná a „od úplného riešiť, či vás partner opustil, či máte dosť pezačiatku bolo viditeľné, že to budú dvojičky. Uf, ňazí, kde a za čo budete bývať... Všetko išlo bopoviem vám, dvojnásobne som to rozdýchavala, kom. Najpodstatnejšie predsa bolo a je, aby ale ani na sekundu som neuvažovala o potrate“. človek žil. A ja som sa modlila za dva nové žiS priateľom mali záľubu v cyklistike, chodieva- voty. Asi dobre, stačí sa na ne pozrieť dnes,“ li na túry, lenže keď jej bolo v začiatkoch často s pýchou v hlase povie. Kristínka s Jankom sú zle, bola rada, že ako-tak prežije deň, nieto šlia- dnes druháci, sú zdraví a neposední, tak ako sa pať do pedálov. „Partner začal chodiť na túry na osemročné stvorenia patrí. Na svoju mams nejakou známou,“ načne opatrne začiatok kon- ku nedajú dopustiť. ca Oľga. A keď mu oznámila, že je v tom, on sa Vzťah Oľgy s mamou sa však postupom času k tomu postavil „chlapsky“ – presťahoval sa výrazne komplikoval. Nechce rýpať do svojej k známej a pričasto skloňoval slovo potrat. mamy, je jej vďačná, že ju prichýlila, a vie, že „Dokonca som mala telefonáty aj z jeho rodiny, vnúčatá má rada. Dodnes jej ich stráži, keď nech si dám deti zobrať. Pre mňa absolútne ne- ochorejú a Olina musí do práce. Ostať na očeprípustné. Čím viac do mňa hustili, tým inten- erke nie je možné. Výplata by sa rapídne znížizívnejšie som začala svoje deti v brušku chrá- la a nezaplatiť nájom si nemôže dovoliť. Všet-

„Keď mi je najhoršie, stále si opakujem, že nemám prečo fňukať.“

26

Oľga a jej najväčšie poklady, od ktorých ju mnohí odhovárali. „Ja nádherné byť mamou!“

ko má vyrátané takmer do posledného centu. U mamy vydržala s deťmi takmer päť rokov. „Ale bolo to už hraničné. Totálne obmedzovanie osobnej slobody, nehovorí sa mi o tom ľahko. Možno bola príčina maminho správania aj v jej kombinácii liekov s alkoholom, ja neviem. Jednoducho, odstrkovala ma na vedľajšiu koľaj a ja som nemala žiaden manévrovací priestor. Pamätám si, že keď som skončila v nemocnici so zápalom slepého čreva, ani raz ma tam nebola pozrieť. Hovorila som si – nevadí, veď sa stará zatiaľ o moje dvojičky.“ Po návrate domov jej mama oznámila, že v jej byte už nemá trvalé bydlisko a nemá tam čo robiť. To už bol vrchol ľadovca, ktorému predchádzalo množstvo konfliktov. „Moja prítomnosť v byte jej patrične liezla na nervy. Nemohla som napríklad používať chladničku. Potraviny som mala na balkóne a jasné, že niektoré sa pokazili. Ona si to fotila a nosila to na sociálku, vraj nech vidia, čo som schopná dávať jesť svojim deťom. Nechápala som, prečo to robí. Prečo ma chce silou mocou vykresliť ako krkavčiu matku? Alebo som doma nesmela používať záchod. Jed-

noducho ma naň nepustili. Potrebu som robila vonku za panelákom... Jedného dňa som si už povedala dosť, každý máme svoju dôstojnosť a hrdosť, a takto to ďalej nejde. Skončila som na polícii, kde som prosila o radu. Odporučili mi krízové centrum,“ zahanbene spomína Oľga.

Raj na zemi s dlžobami V krízovom centre ju aj s deťmi prijali a dodnes na jedenásťmesačné obdobie spomína Olinka ako na najkrajšie na svete. Sloboda, pohoda, radosť. Pristihla sa, že sa vie od srdca smiať, vychutnávala si vlastné sociálne zariadenie, bola gazdinou v erárnej izbe s kuchynkou a kúpeľňou. „Fakt raj na zemi! Ešte aj spolubývajúce boli príma, s niektorými som v kontakte dodnes. Obrovským plusom bola pre mňa aj psychologička. Jednoducho, krízové centrum mi poskytlo neskutočný azyl pre telo aj dušu. Poviem vám, že keď som odtiaľ odchádzala do tohto jednoizbáku, plakala som ako malé decko. Vlastne sa mi odtiaľ vôbec nechcelo ísť.“ Oľga má v sebe organizačný talent, neustále zisťovala a pátrala po možnostiach, ako sa dopracovať k nejakej streche nad hlavou. Vede-

la, že pobyt v krízovom centre je limitovaný na maximálne osemnásť mesiacov, a vedela aj to, že návrat k mame nie je možný. A že na prenájom bytu zo svojho príjmu nemá. Šťastie sa na ňu usmialo a ona dodnes nechápe, ako sa to celé zomlelo. „Jednoducho mi pridelili starší malý bytík na desať rokov. V rámci programu na podporu mladých rodín v núdzi. Musím akceptovať, že je to len na desať rokov, a zároveň nemôžem ani raz meškať s platbou nájomného. Mesačne to robí dvesto eur. Lúčenie v krízaku bolo pre mňa ťažké, opúšťala som zrazu istoty, ktoré som nikdy predtým nepoznala. Sťahovať mi pomáhali všetci. Naozaj to pre mňa boli a sú krásne spomienky. Každá sme tam boli so svojím zamotaným osudom, ale vedeli sme si helfnúť, podporiť sa, pomôcť. Paráda!“ Oľga nenosí ružové okuliare, nesníva o nádhernom zajtrajšku, je realistka a stojí pevne oboma nohami na zemi. A snaží sa prežiť, ako sa len dá. Už šiesty rok pre tri firmy roznáša popri svojej práci predavačky letáky, hodí jej to necelú stovku na mesiac, ale sú to pre ňu obrovské peniaze, za ktoré dokáže nakúpiť základné potraviny.

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud statočnej mamy Oľgy s dvojičkami oslovil. Radi by sme jej aj s vašou pomocou pomohli s ukrojením úveru, aby jej nemuseli strhávať z nízkeho platu. Oľga si pomoc naozaj zaslúži. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Sberbank). IBAN: SK85 3100 0000 0040 4021 8205 SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku – Oľga. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 (medzinami@zoznam.sk). Neľahký osud Oľgy oslovil aj nás v Nadácii Orange. Veríme, že naša podpora pomôže naštartovať zmenu k lepšiemu.

27


Pútnik

text: jana čavojská | foto: jakub nahodil, zdeněk krátky, radoslaw jona

nota bene 158

2014 august

K výprave pribudol Slovák Marek Slobodník na motorke Jawe 250. „Česi na výprave makali, robili sme fotky, film, a ostatní mali na starosti len pohybovať sa vpred. Všetci spätne hovoria, že najstresujúcejšie na tom všetkom bolo nakrúcanie filmu. Preto sa naša výprava delila na dve časti: tú pracujúcu a vyčerpanú – českú a na akčnú a bláznivú – slovensko-poľskú,“ hodnotí Dan štvormesačnú cestu naprieč Južnou Amerikou. „Tím snov. Najlepšia zostava, akú som si vedel predstaviť.“

Stačia dve košele

PREDAL AJ KUCHYŇU, ABY MAL NA EXPEDÍCIU

TRABANTOVÍ BLÁZNI Stálo to za to – povie si Dan Přibáň po každej zo svojich výprav. Žltý trabant menom Egu prvýkrát osedlal v roku 2007 a vybral sa s ním po Hodvábnej ceste. 28

Chcel ísť vpred, kým to smiešne staré auto úplne nezdochne, a potom sa stopom vrátiť domov. Egu a jeho rovnako žltý parťák Babu odvtedy prešli krížom Afrikou aj Južnou Amerikou. Na naše stretnutie však neprišiel na trabante. „Tie autá boli hrozné, už keď ich vyrobili,“ smial sa. Tak prečo na nich robí dvadsaťtisíckilometrové cesty naprieč kontinentmi? „Lebo všetci hovorili, že to nejde. V tomto som stále v rozpore s fanúšikmi trabantov. Oni sú preň nadšení. Ja hovorím, že to auto je strašné, nepohodlné a všetky súčiastky, ktoré neboli životne dôležité, z neho vybrali ešte vo fabrike.“

bant, Babu. Mimochodom, oba pomenovala Danova malá dcérka. Egu bolo jej prvé slovíčko, keď ako šesťmesačné bábätko začala žvatlať, a Babu zas neskôr volala pieskovisko. Kým Egu vyhrabali niekde v Maďarsku, krajine trabantových bláznov, Babu prišiel z Nemecka a vraj nie je až taký odolný. „Oba sú jednoduché a v teréne sú lepšie než súčasné autá,“ tvrdí Dan. „Sú to vozidlá z inej doby, keď ešte všetky cesty neboli asfaltové a vlastne sa ani celkom nepočítalo s tým, že vôbec prídete do cieľa.“ Egu a Babu však prišli. Afrikou prefrčali úspešne. Tak prečo nie ďalšia expedícia? Dan vymys-

Tím snov

„Dobrodružstvo je predsa o tom, že neviete, ako to dopadne!“

Na prvý výlet, po Hodvábnej ceste, prehovoril kamaráta, ktorý jediný veril, že to prežijú. Zorganizovali slávnostný odjazd z Prahy pre divákov a médiá. Trabi sa však pokazil za prvým rohom. Naozaj odišli až po štvrtom dni v servise. Dan zo žartu hovorieva, že je to terénne auto, lebo dokáže zapadnúť naozaj kdekoľvek... Trabant Egu však nesklamal. Napriek zlým cestám, prachu púští a nedostatku paliva pokoril Turecko, Irán, Turkmenistan, Uzbekistan, Kazachstan a Rusko a do Prahy sa vrátil na štyroch kolesách. Ďalší projekt, prejazd Afrikou odhora až nadol, bol už odvážnejší. K Egu sa pridal druhý tra-

lel prejazd Južnou Amerikou. Rozhodol sa však rozšíriť bláznivý žltý tím. Ozval sa mu Poliak Tomek, ktorý na svojej minifiatke 126p poľskej výroby prešiel až k Aralskému jazeru, no nikto s ním už nechcel takým autom cestovať. Skvelé, povedal si Dan, tri trabanty kombi sa nezmestia do lodného kontajnera, aby ich previezli cez more, ale dva trabanty a jeden „maluch“ áno.

Dan Přibáň je vysoký človek, predstavujem si ho skrúteného v nepohodlnom malom trabante. „Sedačky máme vymenené, tie pôvodné boli šialene nepohodlné,“ hovorí. Napriek tomu ho baví šoférovať. To ho vlastne na trabantích cestách baví najviac. A film, fotky a všetky výstupy svojich zážitkov, ktoré potom môže podávať ďalej. A po tretie, poznávanie nových vecí a nových ľudí. „Tým sa človek veľmi veľa naučí. Cesty zo mňa urobili latentného anarchistu. Videl som ľudí, ktorí majú oveľa vážnejšie problémy než my v Čechách. Neberiem už veci tak vážne, viem si zo všeličoho urobiť srandu – a to ľudia okolo ťažko predýchavajú.“ Do trabantu sa toho veľa nezmestí. Hlavne keď všetko miesto zaberie technika na filmovanie a na streche sa vezie štyridsať litrov benzínu. Egu a Babu majú len dvadsaťšesťlitrové nádrže, takže benzín do zásoby je nevyhnutný. Dan so smiechom hovorí, že do batoha by toho pobalil viac než do svojho expedičného auta. A baví sa, keď sa ho na prednáškach ľudia pýtajú, či si so sebou na cesty nosí jedlo z domu. V skutočnosti vozí so sebou dve košele, dvoje nohavíc, dva páry topánok a to je všetko. Do Južnej Ameriky, do Ánd, pribalil aj hrubý sveter. „Takto zistíte, koľko vecí vlastne nepotrebujete,“ rozpráva. „Dookola perieme a jeme to, čo miestni. Spávame väčšinou vonku, v stane. Za štyri mesiace v Južnej Amerike sme za nocľah platili štyrikrát.“ Žlté trabanty nejazdia po najkonvenčnejších krajinách, ale Dan tvrdí, že všade je to oveľa lepšie, než to ukazujú v televízii. Realita nie je až taká hrozivá. „Čím menej známa krajina, tým je to pre cestovateľa lepšie. Ľudia sú slušnejší. Najotravnejší bol Egypt.“ V malých trabantoch majú výhodu. Miestni ich väčšinou považujú za zúfalcov, azda chudobnejších, než sú oni sami. Iba v Afrike to bolo inak. Tam si o každom bielom myslia, že je boháč, keďže si môže dovoliť precestovať takú diaľku. Ďalšou výhodou výrazne žltého trabantu je, že dokáže prilákať ľudí. Sami prichádzajú, vypytujú sa, či je ozaj žltý a drevený. Väčšinou si miestni ľudia viac fotili týchto bláznivých cestovateľov než naopak. V Afrike natrafili na rastafariánskeho guru Davida. Vypadlo im okno z auta a opravovali ho uňho na dvore. David bol síce vzdelaný, ale z toho stáleho húlenia už často nevedel, čo robí. Celú dobu rozprával, akého landrovera má a že

29


ho musí Čechom ukázať. Keď nakoniec otvoril bránu na garáži, bola prázdna. David sa treskol do čela: „Úplne som zabudol! Veď som ho pred polrokom dal do servisu!“

Vydržať po pumpu Podľa Dana majú Česi a Slováci zvláštne myslenie: boja sa ísť do rizika a vecí bez istoty dobrého konca. „Ľudia sa ma pýtajú: Čo by ste robili, keby...? Odpoviem, že neviem. Nerozumiem, načo by som to mal dopredu riešiť,“ hovorí muž, ktorý kedysi predal kuchynskú linku, aby mal peniaze na expedíciu. „Dobrodružstvo je predsa o tom, že neviete, ako to dopadne!“ Skrátka, aj uprostred pralesa si musíte vedieť poradiť. Mobily nefungujú a civilizácia je ďaleko. Zásadný problém boli – pumpy. Na plnú 26-litrovú nádrž a benzín v kanistroch na streche prešiel trabant pri šetrení spotrebou približne osemsto kilometrov. V džungli a v kopcoch, samozrejme, menej. Prekvapivo, púmp je viac v Afrike než v Južnej Amerike. „Afrika je úrodnejšia, takže je hustejšie osídlená. Navyše je tam čoraz viac asfaltu. Romantika pod ním rýchlo mizne,“ rozpráva Dan. „Južná Amerika, to boli obrovitánske prázdne priestory, kde nežil vôbec nikto. Nekonečná pustina a pár fariem v nej. Kým v Afrike sa do svojich krojov ľudia obliekajú väčšinou kvôli turistom, v Andách v Peru nosia tradičné oblečenie bežne. Skutočnú divočinu sme zažili v Etiópii a v Bolívii. Turkmenistan bol zas úplne úchylný. Ľudia sú hrozne chudobní, ale ich diktátor Turkmenbaši vybudoval mramorové mesto Ašchabád s mrakodrapmi a fontánami. V Guayane nám tri týždne nechceli vydať na colnici autá. Pýtali nejaký papier, ale sami nevedeli, aký. Za tie tri týždne sme sa zoznámili s rôznymi ľuďmi a ukázalo sa, že svokra nášho nového kamaráta je ministerka zahraničných vecí. Stačilo jedno stretnutie a svoje autá sme mali.“

Cestovateľ verzus turista Médiá o Danovi často hovoria ako o profesionálnom cestovateľovi. „Taký neexistuje,“ krúti Dan Přibáň hlavou. Neuživil by sa iba takto. Iste, vidí rozdiel medzi turistom a cestovateľom. Turista nie je ochotný pristúpiť na miestne pravidlá hry. Doletí klimatizovaným lietadlom, strčia ho do autobusu, odvezú do hotela, pripravia mu program a celý čas sa oňho niekto stará. Cestovateľ je ochotný spať u miestnych ľudí, jesť ich jedlá, hovoriť s nimi, zháňať si vlastnú dopravu. „Sme jednoducho filmári a novinári,“ hovorí Dan. „Presne ako Zikmund a Hanzelka. Zo svojich ciest robili reportáže do rozhlasu, fotili, písali knižky. Tým sa odlišujú od cestovateľov, ktorí iba išli. Ja som taký istý. Filmár a novinár. Cestovať bez toho by ma nebavilo.“

30

31


Kultúra

text: dado nagy | grafika: klaus lempelman

nota bene 158

METAFORICKÉ ROZPRÁVANIA O UNIVERZÁLNEJ SKÚSENOSTI

MOJI LITERÁRNI (ANTI)HRDNOVIA Literárnych hrdinov sú tisíce. Existujú dokonca lexikografické slovníky venované tejto téme a autori spriadajúci nové príbehy so slávnymi postavami slávnych literárnych diel. Za všetky spomeňme aspoň poviedku Woodyho Allena Kugelmassova epizóda opisujúcu erotické stretnutia newyorského učiteľa Kugelmassa s Emmou Bovaryovou... Tie najlepšie a najsilnejšie literárne postavy hovoria metaforicky o našej univerzálnej skúsenosti. Stotožnenie sa s nimi je však už výrazne individuálne. Napríklad zúfala snaha zememerača K. z románu Franza Kafku Zámok je nadčasovým vyjadrením akýchkoľvek nenaplnených snáh, ambícií a túžob. Rovnako fascinujúcou postavou Franza Kafku je Gregor Samsa z poviedky Premena – úradník, ktorý sa ráno prebudí doma v posteli ako

32

veľký odpudivý chrobák. Námet sa zdá fantastický, ale Gregorovo zúfalé a mierne komické skúmanie novej životnej situácie sa nám intenzívne zavŕta do podvedomia. Ako povedal môj kamarát P. počas nášho rozhovoru o starých ľuďoch: „Kafkov Samsa je dokonalou metaforou staroby: Zmenil si sa, máš problém. Nikto s tebou už nechce nič mať.“ Aj to je jeden z mnohých významov, ktorými sa nám toto dielo prihovára.

Pokojné prežívanie života Pri uvažovaní o mojich obľúbených literárnych hrdinoch ma znepokojilo, ako veľmi ich výbe-

rom odhaľujem svoju povahu. Slovo hrdina má v sebe niečo heroické – hrdina koná výnimočné, dobrodružné činy, často aj nebezpečné. Alebo je to aspoň ušľachtilá postava, ktorá by mohla byť pre iných vzorom. Prečo sa teda najviac stotožňujem s literárnymi hrdinami výnimočnými iba ak svojou schopnosťou pokojného prežívania vlastného života? Klasickým príkladom sú protagonisti románov Harukiho Murakamiho. A treba dodať, že z hľadiska japonskej kultúry ide o veľmi netypické japonské postavy. V krajine, kde sa mimoriadne cení najmä skupinový duch a extrémne pracovné zaťaženie, pôsobia in-

2014 august

dividualistickí antihrdinovia žijúci vo vlastnom mikrosvete veľmi nejaponsky. Väčšina Murakamiho postáv sú tridsiatnici, ktorí odišli zo zamestnania, aby mohli v pokoji popremýšľať čo ďalej s vlastným životom. Majú niečo našetrené a väčšinou ich neviažu žiadne zásadné rodinné ani vzťahové väzby. Nasadia najpomalšiu prevádzkovú rýchlosť a ich dni pozostávajú z varenia jednoduchých jedál, čítania, prechádzok, kŕmenia kocúra, návštevy plavárne... a z nejakej tej záhady, do ktorej sa zamotajú. Ich životný postoj je skôr pasívny – fantastické udalosti k nim prichádzajú ako nepriamy dôsledok ich vnútorného stíšenia. Z rovnakého súdka je aj postava spisovateľa Quinna z novely Paula Austera Newyorská trilógia. Po smrti svojej ženy a dieťaťa začína žiť s novou identitou v inej časti New Yorku. Každý rok napíše jeden detektívny román a zvyšok času venuje čítaniu, prechádzkam a bejzbalu. Až kým mu raz večer zvonenie telefónu neprinesie vskutku podivný príbeh. Východiskovou situáciou postáv Paula Austera je osobná či rodinná tragédia, po ktorej hlavná postava odchádza do ústrania, a práve tam ju čaká nová životná etapa. V čase písania tohto článku sa sťahujeme z miesta, kde som prežil 34 rokov, do inej časti mesta. Keď som predvčerom stál pred naším (už takmer bývalým) domom, prebehla okolo mňa postava, ktorá sa od môjho detstva takmer nezmenila – pán neurčitého veku so slúchadlami a palicou. Jeho výzor aj oblečenie naznačuje, že je na rýchlej prechádzke a cielene nevníma svoje okolie. Oči mu prechádzajú cez okolitý svet bez toho, aby ho zachytávali... A hneď mi napadol pán Letko – postava z krásnej novely Patrika Süskinda...

Vlani, keď som bol mladý Mojimi prvými detskými hrdinami boli predovšetkým Traja pátrači Roberta Arthura: Jupiter Jones, Bob Crenshaw a Peter Andrews, ktorí sa stretávali v obytnom prívese zakrytom kopou šrotu na dvore Jupiterovho strýka. Riešili množstvo príbehov a o svojich výsledkoch informovali slávneho režiséra a milovníka záhad Alfreda Hitchcocka. Ako školák som v letnom tábore začal rozprávať ich príbehy a musel som v tom pokračovať stále dokola. Predstava utajeného prívesu, objasňovania nenápadných udalostí, z ktorých sa postupne vyvinú tajuplné záhady, a najmä priateľské stretávania v trojici ma v živote asi dosť ovplyvnili. Druhou literárnou postavou, ktorá na mňa mala veľký vplyv, bol Richard Hayes z knihy Moniky Dickensovej Vlani, keď som bol mladý. Tohto stredoškolského študenta škola príliš nebaví, ale rád sa oddáva snívaniu, má úžasnú predstavivosť a zmysel pre humor. Tieto vlastnosti ho nekvalifikujú na úspešné absolvovanie priemyslovky a tak

mu riaditeľ školy navrhne, aby sa radšej vyučil za ošetrovateľa. Na prvý pohľad to vyzerá ako životné zlyhanie, ale Richard sa v tejto pokojnej a nepríliš atraktívnej práci nájde. Venuje sa svojim súkromným pacientom, medzi ktorými sú neraz starí a zomierajúci ľudia. A práve tu som objavil magicky pokojný svet na pomedzí smútku a svojráznej situačnej komiky. Richard má trpezlivosť opakovať neustále tie isté úkony, čítať svojim pacientom smutné udalosti z čiernej kroniky a popri tom do ľubovôle fantazírovať. A objaví aj svoju prvú veľkú lásku. V období dospievania bol (nielen) mojím idolom prototyp antihrdinu z poviedok a románov Charlesa Bukowského. Jeho excentrické postavy žijú slobodomyseľným životom mimo systému. Nebudujú si kariéru a nerobia nič s víziou budúcnosti. Chvíľu tu, potom tam. Stávky na kone, ženy, alkohol, počúvanie vážnej hudby a... samozrejme, písanie, ktoré nikto neberie vážne. Bukowski bol úžasný v zachytení slobody, voľnosti a užívania jednoduchých krás sveta. Nenechať sa spútať na jedno miesto, k jednému zamestnaniu či jednej žene... Jeho poviedky sa mi spájajú s rokom v prenajatom byte, kedy som pred naším domom pravidelne stretával autorovo alter ego. Vysokého robustného a poďobaného chlapa s vlnitými vlasmi začesanými dozadu. Bol geniál-

„Okrem medvedíka Pú je asi málokto z mojich hrdinov vhodným vzorom.“ nym rozprávačom a vymýšľačom dôvodov, prečo je pre mňa mimoriadne výhodné požičať mu opäť 20 korún. Nasledujúci deň mi desať vrátil a chcel si požičať ďalších dvadsať. Keď ma sťahoval z prenajatého bytu, povedal, sediac so mnou v kabíne sťahovacieho auta: „Odkedy nepijem, konečne vidím farby.“

Marlowe a Medvedík Pú Hlavné postavy detektívnych románov bojujú proti zlu, no ich súkromie a osobný život sú štandardne v katastrofálnom stave. Sú rozvedení, opustení, majú problémy s alkoholom, peniazmi, vlastnou psychikou a sebaúctou. Absolútnou jednotkou medzi nimi je detektív Philip Marlowe – hlavná postava románov predstaviteľa tzv. drsnej školy americkej detektívky Raymonda Chandlera. Marlowe je ošumelý elegán so zmyslom pre česť a lakonicky suchý humor. Páči sa mi najmä hrdosť, s akou nesie zmysel svojej často absurdnej existencie. Philip Marlowe: Chlap na podlahe vyzeral, akoby ho niekto práve spracoval krompáčom. Že je to Charlie Brown, môj klient, som spoznal podľa klobúka, ktorý mal rozmazaný po hlave.

Philip Marlowe: Som sviatočný pijan. Taký, ktorý ide na jedno a prebudí sa v Singapure s pol metrovou bradou. General Sternwood: Ako máte rád brandy, pane? Philip Marlowe: V pohári. Carmen Sternwood: Nie ste veľmi vysoký, však? Philip Marlowe: Nuž, snažil som sa byť. Velma Kelly: Nevideli sme sa niekde? Philip Marlowe: Je to možné, niekde som už bol. Mojím ďalším antihrdinom bol Doppler – postava z rovnomennej knihy nórskeho autora Erlenda Loea. Doppler je muž v strednom veku s manželkou, dvoma deťmi a dobrým zamestnaním. Po smrti svojho otca začne premýšľať o zmysle vlastného života a náhle sa rozhodne opustiť prácu, rodinu a všetky výdobytky civilizácie. Odsťahuje sa do lesa na okraji Osla, kde žije v stane s malým losom Bingom. Potraviny si obstaráva výmenným obchodom a drobnými krádežami v chatárskej oblasti. Doppler rezignuje na všetky úlohy, ktoré by mal v živote napĺňať, a urobí niečo, po čom veľa ľudí túži, nikdy sa však na to neodhodlajú. Búri sa proti svetu, konzumnej spoločnosti a ľuďom, ktorých nenávidí pre ich uniformnosť, slušnosť a ochotu nechať sa zviazať spoločenskými pravidlami. Sám koná absolútne sebecky – netrápi ho, čo si o ňom pomyslia rodinní príslušníci ani okolie. Keď pri náhodnej návšteve svojho bývalého domu prichytí zlodeja, ochotne mu ponúka domáce zariadenie. Erlend Loe zámerne provokuje a preháňa, ale na druhej strane vytvoril postavu, ktorá vyjadruje tajné túžby viacerých tzv. dospelých a zodpovedných členov spoločnosti. Na záver by som sa ešte rád priznal k svojej slabosti pre rozprávkové postavy typu Medvedík Pú od Alana Alexandra Milna. Pú je kamarátsky, dobrosrdečný, má vždy dobrú náladu a intelektuálne príliš neprevyšuje svoje okolie. Žije pre svojich priateľov, má rád niečo malé na zahryznutie a miluje med. Je prototypom jednoduchej šťastnej existencie. Je však vždy pripravený na akékoľvek dobrodružstvo – nech to stojí, čo to stojí. Púovým literárnym ekvivalentom sú aj hobiti z Tolkienovej ságy o Pánovi prsteňov alebo postavy z rozprávok Arnolda Lobela – Kvak a Čľup či pán Sova. Nuž, nie je to veľmi hrdinský zoznam literárnych hrdinov. Ani Winnetou, Old Shatterhand či Malý princ sa v ňom nevyskytujú. Okrem medvedíka Pú je asi málokto z mojich literárnych hrdinov nasledovaniahodným vzorom. Asi sa nie náhodou hovorí – povedz mi, čo čítaš, a ja ti poviem, kto si. Takže o mne to už viete.

33


POVIEDKA

nota bene 158

etgar keret

Neskôr to ešte párkrát skúsili. Nora ani Karen síce už ani raz nepocítili to, čo prvýkrát, ale mali dobrý pocit. A ľudia, ktorí od nich prijali peniaze, mali tiež dobrý pocit, alebo aspoň lepší než predtým. Krátko nato dostala Karen nápad s tou aplikáciou: softvér, ktorý spracuje všetky dáta, ktoré doňho ľudia zadajú o homelessoch alebo žobrákoch vo štvrti, a aplikácia vám ako GPS nájde vášho najbližšieho žobráka. Bolo to geniálne. Frčalo to. Ľudia sa za tým išli roztrhať. Newsweek o tom s nimi urobil rozhovor a dokonca od nich chcel Mark Zuckerberg kúpiť spoločnosť. Odmietli ju predať, ale dohodli sa, že mu ju darujú pod podmienkou, ak sľúbi, že celý zisk rozdá a nenechá si ho pre seba. Vyzeral urazený, keď mu to oznámili. „Vy si myslíte, že do toho idem pre peniaze?“ vysvetľoval. „Peňazí mám už dosť. Idem do toho, aby som činil dobro. A keď vravím 'činil dobro', tak tým nemyslím čosi ako nákup záchodov pre Sudáncov alebo Indov na druhom konci sveta. Hovorím tu o pomoci všetkým tým, čo žijú medzi nami, ale sú totálne neviditeľní.“ Povedal to tak krásne, že Nore úplne vyschlo v krku. Ten človek mal schopnosti. Nie náhodou to dotiahol tak ďaleko. Keď sa išla na chvíľočku poradiť osamote s Karen, skôr než stihla povedať pol slova, Karen ju schmatla za ruku a vyhŕkla: „My mu to musíme dať!“ Najprv sa ich aplikácia volala Dobrý skutok denne, ale keď to prevzal Zuckerberg, hneď zmenil názov na GooDeed, čo bolo kratšie a chytľavejšie a za tri mesiace sa z toho stal hit. Nie až taký ako WhatsApp, ale veľký.

GooDeed Jedna bohatá žena objala chudáka. Bolo to úplne spontánne. Absolútne neplánované. Pristúpil k nej a požiadal o pár drobných na kávu. Vo štvrti, kde bývala, neboli žiadni žobráci, takže ju to dosť zaskočilo. Chlapík, čo sa jej prihovoril, tiež nebol typický žobrák. Bol to beloch, hovoril dobre po anglicky a hoci tlačil vozík zo supermarketu a bolo jasné, že býva na ulici, vyzeral čistý a oholený. Bohatá žena prehrabávala peňaženku, ale nemala drobné, iba stodolárové bankovky. Keby našla desaťdolárovku alebo aj dvadsiatku, dala by mu ju bez mihnutia oka, ale vytiahnuť stovku jej pripadalo trochu prehnané a preňho možno aj nepríjemné prijať. Vzťahy medzi žobrákmi a ľuďmi na ulici majú tiež jasne dané pravidlá hry: hovoriť spolu slušne, nedívať sa do očí, nepýtať sa na meno a nedávať viac ako dvadsať dolárov. Do dvacky to je ešte na hranici normálnej štedrosti. Viac – to už je pokus upozorniť na seba, robiť dojem či donútiť žobráka povedať „pani, vy ste úžasná žena“ alebo z neho urobiť nevďačníka. Nechcela to dohnať tak ďaleko, ale nemala menšie bankovky ani mince. Oznámila teda mužovi s nákupným vozíkom: „Počkajte tu na mňa chvíľku, dobre? Skočím si len do obchodu rozmeniť peniaze.“ „Ten vám to nerozmení,“ odvetil muž, „nikomu nerozmieňa. Nedovolí ani piť vodu z kohútika a už vôbec nie ísť na záchod.“ „Aha,“ vraví žena, „že by som to aj tak skúsila?“ „Nechajte to tak,“ povedal bezdomovec. „To je jedno. Dáte mi to inokedy. Ako ste vraveli, že sa voláte?“ Bohatá žena síce predtým nezmienila svoje meno, no teraz už nemala na výber, tak mu ho povedala. „Ste dobrá žena, Nora,“ odtušil chudák, „určite nie som prvý, kto vám to povedal. Máte dobré srdce.“ „Ste prvý, kto mi to hovorí,“ odvetila Nora. „Často pomáham svojmu staršiemu bratovi. Hlavne finančne. Aj svojim rodičom, teda otcovi, mame už nemôžem pomôcť, zomrela. A nikdy mi nikto nepovedal, že mám dobré srdce, tobôž mi poďakoval.“ „To je nahovno,“ zašomral žobrák, „strašne frustrujúce. Človek sa musí cítiť ako neviditeľný. Alebo ako sluha. Robí to z vás neviditeľného sluhu. Takého, že si ho všimnú len vtedy, keď nedáva, čo od neho ľudia očakávajú.“ Bohatá žena prikývla. Chcela tomu chudákovi povedať, že kedysi ich mala veľmi rada – svoju rodinu, a aj dnes by ich chcela mať rada, ale už nevládze. A chcela mu aj porozprávať, že keď sa zoznámila so svojím mužom, hneď jej oznámil – „žiadne deti“, lebo to bolo jeho druhé manželstvo a z prvého už mal jednu problémovú 14-ročnú dcéru. A skutočne dnes nemajú deti a dokonca je to v poriadku, lebo ich život je i tak dobrý. Naplnený. Lenže to, čo ju žerie, je, že mu nikdy nepovedala, že ona by deti celkom rada mala. Žobrák navrhol: „Poďme si niekam sadnúť. Tu za rohom je lavička a neďaleko sa dá kúpiť káva do tégliku. Pozývam vás.“ No ona nechcela. Nechcela kávu, ani ísť niekam, kde to nepozná, lebo vedela, že len doma bude môcť za sebou zavrieť dvere a vyplakať sa. Ale nemala v úmysle žobráka uraziť. Nechcela, aby si myslel, že sa nad ním povyšuje. A zo všetkého toho jej chcenia a nechcenia sa nakoniec zrodilo objatie. Prekvapivé objatie, ktoré zahŕňalo štedrosť aj nastavenie hraníc. Ako keby vravela „som s tebou“, ale zároveň „ja som ja“. To bol taký dobrý pocit. Skvelý. Dala mu sedemsto dolárov a ani na chvíľu jej nenapadlo, ako to bude vyzerať a či tým neporušuje pravidlá. Aj tak ich už predtým porušili, keď mu prezradila, ako sa volá. Muž povedal: „To je príliš veľa.“ Ona na to: „To je akurát.“ Keď si vzal peniaze, ešte raz ho objala a odišla. Pôvodne sa chystala zobrať si taxík, aby sa dostala domov čo najrýchlejšie. No teraz už to nebolo dôležité, chcela si len užívať tento výnimočný deň. A okrem toho jej už v peňaženke nezostali žiadne peniaze. Tak išla

34

2014 august

domov celú cestu pešo a mala pocit, že každý krok, ktorý urobila v červených topánkach značky Jimmy Choo, bol, akoby sa vznášala na oblakoch. Porozprávala o tom svojim priateľkám. O tom pocite robiť si, čo sa jej zachce, dovoliť si byť dobrá. O tom, aké to je darovať sedemsto dolárov a ako vám niekto povie: „Ďakujem ti, Nora. Spravila si ma šťastným na celý deň, možno aj týždeň.“ Kedy vám naposledy niekto niečo také povedal? Všetky jej priateľky to okamžite chápali a túžili pocítiť čosi podobné. Nechceli len robiť charitu na tých únavných recepciách, kam ich manželia neustále vláčia so sebou a kde vždy dostanú maximálne zlatú brošňu a akési kolektívne poďakovanie od starostu či od starnúcej filmovej hviezdy, ktorú tam pritiahli len pre túto príležitosť. Chceli zažiť to poďakovanie, ten pohľad, hoc aj objatie – pokiaľ sa to v danej chvíli bude zdať prirodzené – od človeka, ktorého vytiahli zo stoky, a keby aj nevytiahli, tak ho významne posunuli. Chceli ho vidieť trebárs plakať či ďakovať Ježišovi za to, že im ich zoslal, ako keby boli nejaké sväté, a nielen obyčajné bohaté ženy. Nora vzala dve z nich do svojho strieborného Mini Coopera. Nebolo to pre nich tri ideálne auto, Suzan si musela poskladať dlhé nohy a napchať sa dozadu, ale zmestili sa.

O šesť rokov neskôr, priamo pred obchodným domom, natrafila Nora na toho muža, ktorého objala na ulici. Len pred pár týždňami podpísala s manželom rozvodové papiere, no keď sa jej ten chlapík spýtal, ako sa má, odvetila, že dobre. Na jednu stranu mu chcela porozprávať, že sa s Walterom rozišli a že prvýkrát v živote chápe, aké to je byť sama, no namiesto toho mu povedala o aplikácii a on skoro odpadol. Poznal tú aplikáciu, samozrejme, všetci ju poznali, ale nespojil si to so sebou a s ich stretnutím. Keď sa už lúčili, vytiahla peňaženku a ponúkla mu peniaze. „Už nie som žobrák,“ usmial sa na ňu. „A vašou zásluhou, vďaka nášmu stretnutiu. Pozbieral som sa, prestal som piť a teraz vediem krúžky pre mládež v komunitnom centre. Moja teta pred pár rokmi zomrela, čosi som zdedil a kúpil som si za to malý byt tu neďaleko.“ „Hej!“ mával jej pred nosom zlatým prsteňom, čo sa mu leskol na prste. „Dokonca som sa oženil. A hádajte čo! Máme dve dievčatká – dvojčatá.“ Nora tam ešte stála s bankovkami v ruke. „Už nepotrebujem,“ spoly sa ospravedlňoval, „vtedy áno, ale teraz už som okej. Naozaj.“ „Zober si,“ prosila ho so slzami v očiach, „prosím, zober si to. Kvôli mne.“ Urobili pár okružných jázd v južnej časti mesta, kde bývali obyčajnej- V ruke držala niekoľko stovák dolárov, nevedela koľko, ani ich nepočíší ľudia a bolo tam menej bezpečnostných agentúr. Nora dúfala, že tala. Až keď sa horko rozplakala, vzal jej bankovky z ruky. tam ľahšie nájdu nejakých žobrákov a naozaj jedného našli. Chlapa so psom a bez nohy. Suzan a Karen sa pohádali, ktorá mu dá penia- Preložila Silvia Singer ze – štýlom, že každá veľkoryso trvala na svojom, že dá prednosť tej druhej. Nakoniec Karen vystúpila z auta a podišla k beznohému, ktorý mal na kartónovej škatuli čiernou fixkou napísané, že je bývalý vojak. Do plastového tégliku mu vložila tisíc dvesto dolárov. Beznohý muž tú sumu postrehol. Možno nie presne, ale rozpoznal je izraelský spisovateľ, poviedkar. Píše stodolárovku a tiež si stihol všimnúť, že Karen tam dala viac než tiež scenáre, poéziu, divadelné hry a kojednu. Nepovedal nič, len jej dlho hľadel do očí a potom prikývol miksy. Mnohé z jeho kníh sa stali bestna znak vďaky. Večer, keď už všetci zaspali, Karen ležala v poste- sellermi, boli preložené do angličtiny, li a snažila sa so zavretými očami znovu si vybaviť to prikývnutie. ruštiny a ďalších jazykov. Patrí medzi Po celom tele jej prebehla triaška. Prvýkrát po dlhom čase sa na najpredávanejších autorov píšucich po ňu niekto takto pozrel. hebrejsky. V roku 2010 získal francúzNa ďalší deň našli jedného pre Suzan. S ním to však akosi neklaplo. sky Rád umenia a literatúry. U nás sú Teda, zobral si peniaze a poďakoval, dokonca sa aj zoširoka usmial známe knihy poviedok Létající Santini, bezzubými ústami, lenže Nora mala hneď pocit, že je to narkoman, Zrazu ktosi klope na dvere či Sedem ktorý všetko premrhá na drogy. A naozaj medzi ním a Suzan nevznik- dobrých rokov. Keretove poviedky sú la žiadna „chvíľa“. Hoci, nebol to zážitok na zahodenie. humoristické, aj vážne témy autor odľahčí absurditou.

Etgar Keret (1967)

35


Recenzia

text: zuzana mojžišová | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 158

O LÁSKE A O DOBRE A ZLE Je až zarážajúce – v dobrom zmysle slova – že takáto knižka bola napísaná v Spojených štátoch. A že bola napísaná s takou empatiou pre históriu, ale najmä ľudovú slovesnosť cudzej kultúry.

36

text: elena akácsová | ilustrácia: klaus lempelman

Hrdinstvo v ľahkých časoch Chcete sa stať hrdinom a máte pocit, že v dnešnej dobe nie je príležitosť páchať naozajstné hrdinské skutky? Tak si nakreslite na čelo bodku. Že čo je to za hrdinstvo? No veď skúste. Potom pritvrdíme. „Jeden z najväčších prínosov novembra '89 je v tom, že dáva aj potenciálnym slabochom šancu na slušný život, za ktorý sa nemusia hanbiť,“ napísal pred piatimi rokmi Roman Pataj v SME na margo odhalenia spolupráce Vojtecha Zamarovského s ŠtB a mne tá veta dlho ležala v hlave. Spomenula som si na ňu, keď som sa dozvedela tému tohto čísla.

svet vidieť aj vo chvíľach, keď je nahý – keď sa z operencov stávajú človečí ženísi. Len raz sa prezradí... a vzápätí horko oľutuje. V škole zabudne, že treba mlčať, a povie: „Zajímalo by mě, jakým ptákem byl soudruh Lenin, než se odrazil od země, jestli soudružka Krupská viděla, jak padá ze stromu.“ Napokon sa Morevna predsa len dočká. Stojí pri okne úzkeho domu v pracovnom úbore a pozoruje vtáky. Pred domom akoby z čista-jasna (ale len naoko to tak vyzerá) vyrastie muž v čiernom plášti a s prenikavým pohľadom. Povie: „Jsem soudruh Kostej, příjmením Bessmertnyj.“ Mária Morevna a Kostej Bessmertnyj, Cár Života, sa teda konečne stretávajú a ich búrlivá love story sa preplieta, vplieta, vrastá, zrastá s životom otriasajúcimi, otrasnými ruskými dejinami prvej polovice dvadsiateho storočia. Príbehová rozdvojenosť na rozprávkovú a realistickú líniu sa postupom času čoraz väčšmi zotiera. Keď útočí Kostejov brat, Cár Smrti, na bratovu šťastnú zem, to akoby Lenin, Stalin, Hitler vždy znovu a znovu ako besné psy útočili na Sankt Peterburg. Je až zarážajúce – v dobrom zmysle slova –

PROTI SRSTI

Zobrala nám revolúcia možnosť byť hrdinom?

ČAS NEZASTAVÍŠ, ANI DEJINY, ANI ARMÁDY

Časy sa menia, hodiny v skutočnosti nezastavíš (iba ak naoko). Ešte nedávno sa ma dcéra pýtavala: „Čo si mám prečítať?“ Teraz si už sama objavuje knižky v kníhkupectvách a hovorí mi: „Toto si určite prečítaj!“ Poslúchla som. Išlo o román Nesmrtelný příběh (Plus, Praha 2013, preklad: Eva Dobrovolná). Jeho autorkou je vychytená americká science-fiction a fantasy spisovateľka Catherynne M. Valenteová (1979). Uvádza ho, rovnako ako každú zo šiestich častí košatého príbehu, a skvele načrtáva jeho zdanlivú naratívnu rozpoltenosť mottom – veršami Anny Achmatovovej: „Od roku devatenáct set čtyřicet / Vidím všechno jakoby z vysoké věže / Jako bych se loučila / S čím už jsem dávno rozžehnaná. / Jako bych se křižovala / A pod temnou klenbou kráčela níž a níž.“ Časy sa menia, hodiny v realite nezastavíš (iba ak naoko). Ešte nedávno sa čarovná Mária Morevna, nesmrteľný Kostej či Ivan Carevič preháňali iba v rozprávkových šatách po ruských ľudových rozprávkových lesoch, lúkach a sídlach. Stáročia pokojne prechádzali z jednej do druhej, menili podoby, nátury... Teraz sa už Mária Morevna, prekvapivo do špiku kostí predchnutá ruskosťou, stane hrdinkou amerického fantasy bestselleru. Rozprávanie sa začína. V krajine ešte vládne posledný z romanovského rodu, ale dlho už nebude: „Ve městě u moře, které se kdysi zvalo Sankt Petěrburg, pak Petrohrad, potom Leningrad a mnohem později znovu Sankt Petěrburg, stál na dlouhé, úzké ulici dlouhý úzký dům. U dlouhého úzkého okna čekala dívenka v bledě modrých šatech a bledě zelených přezůvkách, až přiletí pták a ožení se s ní.“ Kým sa však na oblohe objaví ten jej vták, príde si pre najstaršiu sestru Oľgu havran. Pred očami šesťročnej Márie Morevny – len ona jediná je schopná to uvidieť – sa hodí na ulici o zem, a keď sa od nej odrazí, je z neho chlap v uniforme. „Jsem poručík Grač z Carovy osobní gardy,“ predstaví sa. Ubehnú tri zimy, z kŕdľa kulíkov sa jeden oddelí, premení sa a vyhlási: „Jsem poručík Bílé armády Zujok.“ Za ženu dostane Máriinu ďalšiu sestru Taťjanu. O tri roky odíde podobným spôsobom z domu tretia sestra, Anna. Predtým sa pred ich dverami zo strakoša stane muž: „Jsem poručík Rudé armády Žulan.“ Je to tak, čas nezastavíš, dejiny tiež nie. A ani armády. Mária Morevna trpezlivo čaká na toho, kto je jej súdený. Pred okolím skrýva, že dokáže

2014 august

že takáto knižka bola napísaná práve v Spojených štátoch. A že bola napísaná s takou empatiou pre históriu, ale najmä ľudovú slovesnosť cudzej kultúry. Podľa čitateľských a recenzentských ohlasov jednoznačne zabodovala aj v krajine svojho vzniku, našinec si ju však, domnievam sa, dokáže lepšie vychutnať. Od ruských bylín, ruských rozprávok, ruských hrdinov aj ruských hrdlorezov nás totiž nikdy neoddeľoval (a nikdy ani oddeľovať nebude) nijaký oceán. Mária Morevna sa v príbehu Catherynne Valenteovej ocitá na rôznych miestach, hrozných aj príjemných. Najkrajšie je asi v Jajičke, kde „se říká, že dítě se poprvé nadechne ušima, podruhé očima a potřetí ústy. To proto někdy chvilku trvá, než se dítě rozpláče. První nadechnutí je za matku, druhé nadechnutí je za boha a třetí za otce. Nadechnutí ústy přináší nejvíce potěšení, a tak okamžitě zapomínáme, že jsme někdy uměli dýchat jakkoliv jinak. Když se v Jajičce nějaké dítě rozpláče, matka ho zvedne a posadí si ho na klín a rozesměje se a řekne: Podívejte na moje malé medvídě, už zase dýchá očima. A dítě hned přestane, protože se mu líbí, když mu říkají medvídě.“

Hrdinovia proti svojej vôli

je predsa ešte veľký priestor na to, žiť slušným životom, v pravý čas sa správne rozhodnúť a neotupieť. Ja som šťastná, že nemusím viesť dvojaký život: iné si myslieť a iné hovoriť. Aj tak mám každý deň čo robiť, aby som bola hrdinom, ako ho raz definoval režisér Krzysztof Zanussi v rozhovore pre .týždeň: „Hrdinstvo je schopnosť prekonať seba samého. Naozajstných hrdinov v skutočnosti nikdy nevidíme. Hrdinom sa človek stáva sám pred sebou, pretože dokázal prekonať svoju slabosť.“

Najprv som mala pocit, že áno, že komentátor trafil klinec po hlavičke. Koľkí obyčajní ľudia, ktorí ani nemuseli byť slabosi, iba neboli hazardéri a mysleli aj na reálne hroziace dôsledky svojich rozhodnutí pre seba a pre rodinu, jednoducho neboli neochvejní hrdinovia. Museli robiť veci, ktoré dnešný mladý človek nepochopí, ani s nimi nepríde do kontaktu. Nemyslím teraz len na spoluprácu s ŠtB, ktorá mohla uškodiť nevinným ľuďom, ale na každodenné maličké kompromisy, ako nevyjadriť otvorene názor, vierovyznanie, vstúpiť do SZM, KSČ, ZČSSP, ísť na brigádu, k voľbám. Všetko veci, ktoré robila väčšina a ktorých odmietnutie aj tak nič veľké v spoločnosti nezmenilo, zato mohlo dramaticky zmeniť životné podmienky konkrétneho človeka. Kamarát mi namietol, že aj dnes musia robiť ľudia kompromisy, aby napríklad nestratili zamestnanie či zákazníka. Ja som oponovala, že vtedy mohol človek urobiť len dve veci, keď sa dostal do konfliktu s mocou: alebo urobiť niečo proti svojmu presvedčeniu a deformovať si chrbticu, alebo sa stať proti svojej vôli hrdinom a riskovať kariéru, rodinu, domov. Dnes sa takému rozhodovaniu jednoducho môže úplne vyhnúť. Riskuje možno dobre platené miesto alebo zisk, ale vždy je ešte na výber iná robota, iný zákazník, iná krajina, bez fatálnych následkov. Ďalší kamarát sa na to pozrel z opačnej strany. Teda, že November zobral obyčajným ľuďom nielen hrozbu zlyhať a ukázať sa ako slaboch, ale aj príležitosť byť hrdinom. Dnešná doba, podľa neho, z nás všetkých robí slabochov, tupé konzumujúce zvieratká. Tak neviem, či od ľudstva neočakávajú moji kamaráti jeden príliš málo a druhý príliš veľa. Medzi totalitou alebo vojnou vynúteným hrdinstvom a konzumným slabošstvom

Podobne definuje hrdinstvo aj americký profesor psychológie Philip Zimbardo, ktorého preslávil stanfordský väzenský experiment, kde skupina dobrovoľníkov bola náhodne rozdelená na väzňov a dozorcov. Behom niekoľkých dní obyčajní slušní ľudia vplyvom extrémnej situácie dokázali ponižovať, týrať a vymýšľať tej druhej polovici kruté a premyslené tresty. Násilie eskalovalo, pokiaľ sa jedna účastníčka nespamätala a neprinútila Zimbarda, aby experiment ukončil. Zimbardo sa s tou hrdinskou dámou neskôr oženil a dodnes skúma, ako sa z človeka môže stať darebák i hrdina. Tvrdí, že hrdina je tak trochu deviant, lebo musí vystúpiť zo svojho vlastného pohodlia, zo stáda a poukázať na chyby, ktoré sa dejú. Prekonať svoju slabosť. A tiež tvrdí, že hrdinstvu sa dá postupne naučiť. Začať môžeme tak, ako to on predviedol na jednej konferencii v Prahe. Nakreslil si na čelo veľkú bodku a chodil s ňou celý deň medzi ľuďmi. Vraj takto si zvykneme na čudné pohľady a na to, že sa líšime, a nepríjemný sociálny tlak na nás prestane pôsobiť. Navykneme si vystupovať zo stáda a opúšťať svoju komfortnú zónu. A pretože sa na každú novú situáciu adaptujeme rýchlo a tá sa pre nás stane novou komfortnou zónou, musíme sa naučiť opúšťať ju opakovane. Najhoršie je to však prvý raz, keď je to len bodka na čele! Nechcete chodiť s bodkou na čele ako blázon? Dobre, skúste najbližšie, keď budete podpisovať cez internet nejakú petíciu, nezakliknúť možnosť utajenia svojho mena. Taká virtuálna bodka na čele. O mesiac možno sami nejakú petíciu spíšete a jedného dňa zachránite svet.

Hrdinovia z vlastnej vôle

„Hrdina je tak trochu deviant.“

37


EKO

text: štefan szabó | foto: silvia szabóová a daniel szabó

nota bene 158

2014 august

tak, aby sa zabezpečil odtok. Prečistená voda môže pretekať do nádrže umiestnenej v zemi, odkiaľ sa bude čerpať na polievanie alebo sa nechá zasiaknuť (vtedy je vhodné zasadiť nad vývod strom, ktorý spotrebuje vyčistenú vodu).

Materiál filtra

1.

2.

3.

V blízkosti zaústenia nasypte hrubší štrk alebo drvený kameň, zrnitosť má byť postupne smerom k vyústeniu stále jemnejšia a v poslednej časti je už len piesok (obr. 5). Do štrkového filtra nasadíme trstinu a ďalšie vodné rastliny (obr. 6) a ihneď napúšťame odpadovú vodu. Baktérie zabezpečujúce prečistenie sa samy rozmnožia a prečisťovanie začína fungovať. Výsledky laboratórnych testov ukazujú až 98% účinnosť prečistenia vôd! Tento spôsob zachytí nielen zlúčeniny dusíka a fosforu, ale aj ťažké kovy a iné nebezpečné látky.

Fungovanie filtra 6.

5.

4.

ČO VŠETKO DOKÁŽU VYČISTIŤ BAKTÉRIE A RASTLINY

BIOFILTER V minulom čísle Nota bene sme popísali, ako postaviť kompostovaciu toaletu. Biofilter je systém, ktorý slúži na vyčistenie tekutého odpadu z toalety, ale aj tzv. sivej vody z kúpeľne a kuchyne. Je povinnosťou každého človeka, aby vodu používal rozumne a šetrne. Každý človek potrebuje vodu, preto je potrebné pri používaní vody brať do úvahy aj potreby ostatných spotrebiteľov vody. Kto nepremyslene plytvá vodou, zneužíva spoločné prírodné zdroje. X. článok, Európska charta o vode To, že vodné rastliny dokážu účinne vyčistiť vodu, je známe už dávno. Napríklad v delte Dunaja sa nachádzajú oblasti s veľkými plávajúcimi ostrovmi trstiny. Tieto rastliny a na nich viazané baktérie prečistia vodu Dunaja natoľko, že ju miestni obyvatelia používajú ako pitnú vodu.

38

Kombinácia mechanického čistenia, zabezpečeného zmesou štrku, piesku a vodných rastlín s baktériami viazanými na ich korene, je teda ideálnym „dvojfázovým“ čistením odpadových vôd. Vo svete, dokonca aj v okolitých štátoch fungujú takéto koreňové čističky nielen na úrovni domácnos-

siakavacej jamy (jama o objeme 0,5 kubického metra sa vyplní štrkom a pieskom, navrch sa nasype hlina). Môže sa odviesť do zásobníka umiestneného v zemi – moč treba zriediť zhruba v pomere 1:8 s dažďovou alebo inou vodou, vzniknutým roztokom sa môže polievať, moč obsahuje pre rastliny užitočné minerálne a stopové prvky. No, a napokon tretí spôsob je vyčistiť moč spolu s vodou z kúpeľne a kuchyne vlastnoručne vytvorenou jednoduchou biologickou („koreňovou“) čističkou vôd. To je náš biofilter.

Princíp systému

tí, ale aj pre celé obce. Žiaľ, my sme v tomto opäť pozadu.

Voda preteká zo separačnej toaletnej misy samospádom (potrubím) do umelo vytvoreného malého jazierka, kde nasadíme trstinu, prípadne aj iné vodné rastliny (pálka, sitina, kosatec a podobne). Tieto rastliny, presnejšie povedané baktérie žijúce na ich koreňoch, sa postarajú o dokonalé dočistenie vody, ktorá môže potom pokojne vytekať do záhrady alebo sa využije na zavlažovanie (obr. 1).

Biologický filter

Umiestnenie biofiltra

Moč z kompostovacieho záchoda neobsahuje nebezpečné zložky a je možné s ním nakladať niekoľkými spôsobmi. Môže sa odviesť do za-

Pokiaľ je terén rovný, musíte pre spád tekutého odpadu vykopať jamu tak, že biofilter bude zapustený pod úrovňou okolitého terénu. Čis-

7.

8.

tičku dajte čo najbližšie k budove, aby ste nemuseli kopať zbytočne hlbokú jamu zabezpečujúcu spád. Pokiaľ chcete mať zdokonalený variant, tak pred samotný biofilter zapustite do zeme usadzovaciu nádrž, ktorej obsah si raz za čas dáte vytiahnuť (obr. 2).

Izolácia dna Dno jazierka je potrebné izolovať nepriepustnou špeciálnou fóliou z polyetylénu (2 mm hrubou) pre záhradné jazierka. Fólia môže byť odspodu ešte izolovaná geotextíliou, starým kobercom alebo utlačeným ílom. Na fóliu nasypte aspoň 40 cm hrubú vrstvu štrkopiesku alebo drviny. Pokiaľ dáte hrubšiu vrstvu, tak hladina vody bude pod povrchom, čo nevadí. Plocha jazierka na 1 osobu má byť aspoň 2 m štvorcové (obr. 3).

Vstup a výstup Na začiatku filtra – bližšie k budove – vyveďte odpadovú rúru, ktorú vodotesne spojte s izolačnou fóliou (zvarom, vodotesným lepidlom) tak, aby voda nepresakovala cez spoj (obr. 4). Na opačnom konci biofiltra podobným spôsobom umiestnite vývodovú rúru, cez ktorú vyteká prečistená voda. Táto rúra musí byť umiestnená trocha nižšie (hlbšie) než vstupná rúra

Časť prečistenej vody sa odparí, časť vyteká samospádom do zasiakavacej jamy alebo ju zachytávame do ďalšej nádrže. Prečistenú vodu môžeme používať na polievanie záhrady a ako úžitkovú vodu. Voda v zime vo filtri nezamrzne, pretože dostatočná hĺbka štrkopieskov, prítok teplej vody z domu a najmä baktérie, žijúce na koreňoch rastlín, udržujú potrebnú teplotu. Prečisťovanie vody prebieha, aj keď sú vonkajšie teploty pod bodom mrazu – napriek tomu, že rastliny majú vegetačný pokoj, pre činnosť filtra sú dôležité baktérie, ktoré na koreňoch rastlín vydržia aj mrazy (obr. 7).

Údržba Koreňová čistička nepotrebuje žiadnu obsluhu ani energiu. Údržba spočíva v preriedení trstiny a pálky (pokiaľ sa veľmi zahustí) a v odstránení odumretých zvyškov rastlín. Raz za 10 rokov je potrebné vymeniť štrkový filter. Pokiaľ do filtra vypúšťame aj tzv. sivú vodu, tak nesmieme vylievať do umývadiel žiadne chemikálie a je potrebné používať ekologické prostriedky na umývanie riadu, ako aj odbúrateľné šampóny a mydlá.

Prečo je to dobré Hovorí sa, že vec je dobrá, pokiaľ má aspoň tri rôzne funkcie. Biofilter je nielen účinný pri čistení, ale má aj svoju estetickú funkciu, pretože vhodnou skladbou rastlín vo filtri a úpravou brehu (skalkami a pod.) vytvoríme peknú vlhkomilnú okrasnú záhradku. No a nezabudnime na tretiu, prírodnú funkciu – takéto vlhké biotopy rýchlo obsadia aj žaby, vtáci, hmyz a vznikne zaujímavá mokraď. Pre záujemcov, ktorí sa chcú bližšie oboznámiť s popísanými systémami, odporúčame navštíviť verejnú kompostovaciu toaletu s dočisťovacím jazierkom, ktorá je umiestnená v Ekocentre SOSNA (obr. 8).

39


foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

Príbeh jednej poslušnosti Poslušnosť. Navonok také obyčajné slovo. A dôverne známe. Vtĺkajú nám ho do hláv a my zas do ďalších. Veď ako inak? Strašný príbeh poslušnosti začína už v jeho koreni. Po-slušnosť. Ste slušní, keď ste poslušní. Už od prvých minút, veď treba poslušne liezť z lona. Rodičov treba poslúchať, inak nebudú hračky pod stromčekom. Potom poslúchať v škole, čo je v dnešnom systéme vzdelávania pre každučkú tvorivú bytosť mentálny láger s kápami na čele. Zo šíkov sa netrčí. Poslúchaj aj ďalej a dostaneš kredity a titul za poslušnosť. Poslúchaj šéfa vo firme a cikaj len 3 minúty a postúpiš. Poslúchaj choré zákony, súdy, obušky. Poslúchaj za fašistov – arizuješ, za boľševika – si káder, za mečiarizmu – bude „trafika“. Aj dnes sa to tak hodí! Lebo veď tí neposlušní, to sú predsa platení agenti západu, tajnými silami a čertviečím ešte. A poslušnosť od prapraprarodičov, čo hrdlačili na panskom, sa dedí. S rebelmi hodno rázne zatočiť. „Pritom, ak sa zamyslíme nad dlhou a ponurou históriou ľudstva, zistíme, že viac odporných činov bolo spáchaných v mene poslušnosti, než v mene rebélie,“ podotýka spisovateľ C. P. Snow. Jeho slová spomína vo svojej knihe Poslušnosť voči autorite psychológ Stanley Milgram. Vo výsostne poučnej knihe, ktorá aktuálne vyšla vo vydavateľstve F. Podľa Milgrama poslušnosť nie je čisto psychologický mechanizmus: „Možno existovali časy, keď bol človek schopný čisto ľudsky reagovať na akúkoľvek situáciu, lebo bol do nej zaangažovaný ako ľudská bytosť.“ Dnes stačí len trošičku prikývnuť, veď „to tak predsa všetci robia“ a „plnil som len príkaz“. Aké je to ľahké. A na konci je človiečik, čo rovnako ľahko hádže Cyklon B na ľudské bytosti. V Milgramových experimentoch obyčajní, radoví ľudia bezcitne ubližovali a týrali iných ľudí. Zarážajúcim výsledkom je naša slepá, trápna, živočíšna, strašná poslušnosť. To zistenie je pritom len prvý krok. Ten druhý musí urobiť každý z nás. Len vykročiť. Peter Getting autor je publicista a prozaik

40

Mimochodom

takmer bodka

2014 august

Prevádzajte veľké problémy na menšie a menšie, a oni nakoniec [...]! Z Číny

... Daniela Pastirčáka

Hrdina – hrdý na čo? Keď počujem „hrdina“, v hlave sa mi vynorí je hrdinské ego do čosi nehybné, ťažkopádne, veľké, poväčšine nadľudských rozz bronzu. Objekt povedzme ako Svätopluk merov. Roky uplyna hradnom kopci, niečo, čo je treba leštiť nuli, bublina spľasa pravidelne z toho odstraňovať medenku. la a hrdina nikde. Čosi rozložité, umiestnené na mramorovom Dnes sa mi zdá, podstavci tak, aby mali kam štátnici počas že hrdinstvo, ak sviatkov položiť kytice či vence. sa prejaví, vynoAlebo aspoň čosi oblé a zvlnené ako Schwar- rí sa iba tam, kde zeneggerove bicepsy. Spomeniem si pri tom niet hrdinu. Nevysamozrejme aj na čiernobiele portréty hrdi- tryskne z hrude nov socialistickej práce na tabuli cti v zaprá- toho, čo sa hrdí, šenom ružovom záhone pred fabrikou (vy ale z pokory toho, kto na chvíľu zabudol na seba. Tak vznikajú hrdinské okamihy poznastarší si tých hrdinov iste pamätáte). Keď počujem „hrdina“, pýtam sa: Hrdý na čo? nia, milovania, či okamihy dobra. Hrdina musí Pojem „hrdina“ je predsa odvodený od slo- ustúpiť, zmiznúť, aby mohlo vstúpiť hrdinstvo. va hrdiť sa. Hrdina je Jediná múdrosť, „Hrdinstvo, ak sa prejaví, ten, kto sa hrdí, alebo v ktorú môžeme dúten, ktorým sa hrdia vynorí sa iba tam, fať časom, napísal iní, povedzme národ... T. S. Eliot, je múdkde niet hrdinu.“ Aj ja som chcel byť kerosť pokory, a tá je dysi hrdinom. S otvonekonečná. renými očami som sníval o tom, že budem Nuž, jediné hrdinstvo, v ktoré môžeme dúfať odvážnejší, šikovnejší, statočnejší, dôvtipnej- časom, sa rodí z pokory; tam hrdinu už niet, ší než všetci ostatní, aspoň tak, ako naprí- zostala iba otvorenosť poznaniu, milovaniu klad Old Shatterhand. Nafukoval som svo- a dobrote – a tá je nekonečná.

... zuzy uličianskej

Päťdesiat statočných Keď som jednému hip-hoperovi položila hlúpu novinársku otázku, čím by sa chcel stať, odpovedal, že Hulkom. Priznávam sa čestne, musela som si tohto zeleného komixového obra vygúgliť. Je to vlastne matrioška akčného hrdinu, ktorá v sebe skrýva nenápadného vedca. Bruce Banner by takým aj zostal, keby pri pokusoch nedostal priveľkú dávku žiarenia, ktoré obyčajných ľudí mení na nie celkom prívetivých, hoci po spravodlivosti túžiacich obrov. Je to vlastne archetypálny príbeh o Frankensteinovi, ibaže umelo vyrobenou obludou sa v tomto prípade stáva samotný vedec. Keď sa naštve, nie je dobré byť v jeho prítomnosti. Z dejín vieme, že netreba až tak veľa „žiarenia“, aby sa z nás všetkých stali neovládateľní Hulkovia. Filmoví akční hrdinovia zvyčajne veľa múdrosti nepobrali, ale rozoznávať zlo a dobro ešte – na rozdiel od mnohých reálnych akčných vodcov – ako-tak dokážu. Príbeh o Hulkovi mi pripomenul to, čo sa nie až tak dávno stalo vo Fukušime. Pracovníci tejto atómovej elektrárne boli zasiahnutí žiarením, keď sa po výbuchu snažili zabrániť najhoršiemu. Tých, čo

v elektrárni zostali aj po katastrofe, médiá označujú Fukušima 50. V skutočnosti ich bolo najmenej sto. Nikto ich nenútil zostať, ale vedeli, že sú jediní, čo dokážu minimalizovať následky pohromy. Zabudli na vlastné rodiny a na zdravotné dôsledky, ktoré sa skôr či neskôr dostavia. Paradoxom dnešnej doby je to, že sa z nich nestali národní hrdinovia, ba ani mediálne celebrity, nenakreslili o nich komix, nenatočili film a vláda im poďakovala až po 18 mesiacoch. Japoncom a nám všetkým totiž priveľmi pripomínajú zlyhanie i stále nezažehnané nebezpečenstvo. „Nepovažujem sa sám za hrdinu, ale som vďačný, ak niekto poďakuje za to, čo sme urobili,“ povedal v rozhovore jeden z tých bezmenných obrov v bielych kombinézach.

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: O hodnote človeka nerozhoduje čo [vie, ale čo koná]. Fichte troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na jaro@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou „6 bere“. INZERCIA

SPONZOR KRÍŽOVKY INZERCIA

Strihanie psíkov a poradenstvo

„Nikto ich nenútil zostať, ale jediní dokázali zmierniť následky pohromy.“

0907 473 718, Ľubica Chlpíková

Internetový obchod – chovateľské potreby:

www.webareal.sk/dream

41


Špión

text a foto: jana čavojská

nota bene 158

Vo dvojici je všetko ľahšie

Byt a spoločné bábo JÁN a HELENA PEKALOVCI prišli pred pár mesiacmi z Popradu do Bratislavy skúsiť šťastie. Už sa tu cítia ako doma – lebo domov je tam, kde sú dobrí a priateľskí ľudia. Helena predáva na Dunajskej ulici a Ján pri Manderláku. Napriek tomu, že ich osud skúšal a skončili na ulici, necítia sa sklamaní životom. Ani Helena, chorá na epilepsiu, ktorú predchádzajúci partner nechal s dvomi deťmi samu. Obaja veria, že už bude lepšie. Aké je predávať Nota bene? Ján: Začal som predávať, lebo z brigád cez agentúry mi to na prežitie nevychádzalo. Helena: Som invalidná dôchodkyňa, od narodenia mám epilepsiu, ešte ako dieťa som bola tri mesiace v nemocnici v Košiciach. Jána som spoznala v Poprade na ubytovni. Bývala som tam deväť rokov ako slobodná matka s dvomi deťmi. Ich otec sa nestará. Vykašľal sa na to. Mala som s ním aj súd, ale ani neprišiel. Našiel si frajerku, oženil sa a majú päť detí. Nota bene som začala predávať v Poprade. S manželom sme si povedali, že skúsime šťastie v Bratislave. A tak sme tu. Vedeli ste, do čoho idete, keď ste sa sťahovali do Bratislavy? Ján: Mám tu dobrého kamaráta, býva v chate v Rači a zobral nás k sebe. Aspoň mu finančne pomôžeme a prispejeme. Okrem predaja časopisu brigádujem na stavbách a vezmem hocijakú robotu. Helena: V Poprade šiel predaj horšie. V Bratislave predávam niekedy aj do deviatej večer. Ľudia sú veľmi dobrí. Dostala som už aj tri stravné lístky. Poprad nám niekedy chýba. Manžel má možnosť zamestnať sa v pekárni, ale potrebuje občiansky. Ten si musí vybaviť na úrade v Poprade. Kde sa cítite byť doma? Ján: Tu sa cítim viac doma ako v Poprade. Mám tu známych, kamarátov, zákazníkov, ktorí ma podporujú a dávajú do mňa trošku humoru aj sily. Na začiatku to išlo ťažko. Aj som si povedal, že na to kašlem a nechám predaj tak. Ale zákazníci mi dodávali sily a zdvihli ma hore. Veľmi pekne im za to ďakujem. Na aký zážitok si radi spomínate? Ján: Na svadobnú cestu. Boli sme vo Viedni a svadobnú noc sme strávili v hoteli. Bol to dar od primátora Popradu. Tú spomienku budem mať navždy v hlave.

42

Iste ste zažili mnoho sklamaní a na ulici aj ťažké časy. Helena: Otca nemám, zomrel na rakovinu ako päťdesiattriročný. Bolo nás deväť detí. Najstaršia sestra zomrela, ostatní súrodenci majú svoje rodiny. Na ulici som bola tri roky. V Poprade sme si s manželom dali žiadosť o sociálny byt. Možno nám to vyjde, keď manžel začne pracovať. Ján: Zatiaľ som nezažil sklamanie. Mám ťažký život, ale prekusol som to. Snažím sa postaviť na nohy a žiť ako normálny človek. Ako najradšej oddychujete? Ján: V meste, medzi ľuďmi. Rád trošku pokecám so zákazníkmi. Alebo sa zastavím na kávu vo výdajni Nota bene, desať minút posedím a zas idem predávať. Celý deň som na svojom predajnom mieste. Helena: Od rána do večera predávam. Keď skončím, tak idem k manželovi a ideme spolu domov. Veľa sa spolu rozprávame a ak nie je príliš horúco, tak sa trochu poprechádzame po vonku. Aké je vaše najväčšie želanie do budúcnosti? Ján: Dostal som ponuku práce v pekárni a veľmi si želám, aby ma tam zamestnali, keď si vybavím občiansky.

Helena: Želám si, aby manžel pracoval, aby som si potom mohla zobrať k sebe môjho syna Ondreja z ústavu. Starší syn Marek sa nedávno oženil. Ondrej má ťažkú epilepsiu a potrebuje starostlivosť. A chcem s manželom naše vlastné bábo. Akú ste mali svadbu? Helena: Zobrali sme sa pred tromi rokmi v Poprade. Sobáš bol na matrike a svadba u mojej mamy. Vystrojila som ju za tisíc korún. Sama. Jánova mama neprišla. Býva vo Vranove nad Topľou, to je ďaleko. Ján, čo si najviac ceníte na manželke? Je férová, má v sebe lásku, a to je hlavné. Je na mňa trošku prísna. Niekedy som pod papučou, ako sa hovorí. Už nie som taký ako predtým. Predtým som veľa pil s kamarátmi a chodil po diskotékach. Ako sme sa spoznali a zobrali, tak som sa polepšil. Prestal som piť, menej fajčím, pijem menej kávy. Obmedzujem všetko, čo mi povie. Poslúcham ju ako v kostole. A vy, Helena, na manželovi? Chcem, aby nepil, aby veľa nefajčil. Muž sa musí žene páčiť, načo by si ho inak brala? Ján je šikovný a pracovitý.

2014 august


Profile for Proti prudu

Nota bene 158 august 2014  

Hrdinovia

Nota bene 158 august 2014  

Hrdinovia

Advertisement