__MAIN_TEXT__

Page 1

TLAČIVO NA 2 % Z DANE VO VNÚTRI ČASOPISU

154 / 2014

polovica pre predajcu

miesto pre číslo preukazu predajcu

apríl

1,40

Vpíšte text Vášho vtipu do bublín a do 1. mája pošlite na adresu: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 01 Bratislava. Víťazný vtip uverejníme a výherca získa dve vstupenky na Homeless Junialess (uskutoční sa 28. 6. v Zrkadlovom háji v Bratislave).

O

Vyhlasujeme súťaž o najlepší aprílový vtip

zv ie Kn 5 e rac ih pr ur ej a e p po d re lo uš da vic ič jcu a ke

HUMOR


nástenka pozor!

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746 03.03. 2014 13:07 Dobrý deň. Dnes som bol v BA a hľadal som banku. Prešiel som cez podchod pri Župnom námestí a tam som sa spýtal predajkyne s číslom 600. Veľmi ochotne mi vysvetlila, kade sa tam dostanem, a ja som jej sľúbil, že keď sa vrátim, kúpim si časopis. Keď som bol nazad, veľmi dobre sme sa porozprávali a mal som z nej výborný pocit. Držím jej palce, nech sa jej darí. S pozdravom Lorant 07.03. 2014 09:59 Dobrý deň. Pozdravujem milého a vytrvalého pána predajcu, ktorý denne celé hodiny stojí na Autobusovej stanici v BA a s úsmevom a charizmou predáva môj najobľúbenejší časopis. Prajem mu veľa príjemných zákazníkov a redakcii stále odhodlanie a nové inšpirácie pri tvorení týchto veľdiel, ktoré pohli nielen mojím srdcom a postojom, ale verím, že rozhýbete celý svet! Prajem všetkým požehnanú jar.

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

nota bene 154

03.03. 2014 20:18 Dobrý deň. Odkedy študujem v Bratislave, začala som pravidelne kupovať Nota bene od predajcu 2468. Je veľmi milý, zhovorčivý a každé ráno mi zdvihne náladu! Veľmi mu chcem poďakovať za jeho úsmev. Petra

rom sa dnes hľadajú veľmi ťažko. Držím všetkým, ktorí sa na jeho tvorbe podieľajú, palce, nech sa vám darí aj naďalej zlepšovať sa a ponúkať dôstojnú prácu pre ľudí bez domova. Ivana

ROZHOVOR

CYNICKÁ OBLUDA NIE JE ČLOVEK

9

FOTREPORTÁŽ MAĽOVANÉ KRÍŽE

vaše listy Nechajte nám aj vy odkaz na www.facebook.com/casopisnotabene.

Marcové vydanie Nota bene je asi najlepšie, aké som kedy držala v rukách, ženské, úprimné, emocionálne otvorené, veľmi sa mi páči, veľmi. Ako žena som v ňom našla veľa inšpirácie. Ďakujem, Ivana

Váš časopis je úžasný a verím, že si nájde ešte mnoho čitateľov. Také kvalitné články s obrovským kultúrnym a sociálnym zábe

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI

Bývam pri Autobusovej stanici v BA a vždy, keď idem na poštu alebo na autobus do práce, nemôžem si ho nevšimnúť. Stojí pred vstupom na AS, naširoko sa usmieva, ponúka časopis a i keď ho niekto obíde ako ducha (lebo veď, preboha, čo keby od neho niečo chcel?!) alebo so zamračenou tvárou, on sa usmeje a zaželá krásny slnečný deň. Nie potichu, ale nahlas! Veľakrát som mala mizernú náladu, no vždy som musela jednoducho zmeniť svoju trasu, aby som si od neho kúpila Nota bene. Nie kvôli časopisu, ale kvôli nemu. Pretože takú radosť mi robí každá jedna veta prehodená s ním, že by som si mohla časopisy kupovať každý deň. A dnes má navyše narodeniny. Pán 2468 (sľubujem, že už sa spýtam na meno :-)), želám Vám len to naj naj-naj, nech Vám robia ľudia a život takú radosť, ako Vy ostatným. 3. 3. 2014. P. S.: Večer sme sa vrátili aj s tortou, dúfame, že chutila. Katarína

1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze. 3. Predajca predáva časopis na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze. 4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu. 5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.

PARTNERI PROJEKTU

Kódex KUPUJÚCEHO Pomáhame slabým aj silným

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka. 2. Kupujte časopisy označené čislom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať. zostavil Peter Patrónsky

editoriál

Koniec srandy

Dobrý večer prajem, Nota bene považujem za najhodnotnejší časopis vychádzajúci na Slovensku. Vždy si ho so záujmom celý prečítam. Vašu prácu veľmi oceňujem, naozaj, klobúk dolu. Soňa z Bratislavy

Kódex predajcu

2

4

08.03. 2014 12:27 Predajca zo Žiaru nad Hronom pri Tescu mi dnes ako prvý a zrejme aj posledný pogratuloval k MDŽ. Tak ma to dojalo, že sa mi až triasol hlas, keď som sa chcela poďakovať. Naozaj ma to potešilo. Ďakujem. Ľudmila

z obsahu

2014 apríl

Jeho humor vraj nie je mienkotvorná publicistikaani návod na život. A predsa ľudí rovnako zabáva, ako aj vytáča. To preto, že sú afektované hysterky bez zmyslu pre humor, tvrdí RADO ONDŘEJÍČEK.

12

Keď niekto v rumunskej dedinke Sapanta zomrie, otvorí Dumitru Pop svoj poznámkový blok. Zapisuje si doňho osudy svojich spoluobčanov. Tieto poznámky potom pretvorí do veršovaného epitafu.

MOJICH 10 NAJHUMORNEJŠÍCH KNÍH

Jej rodina ju volá Heavy Metal. Je držiteľkou toľkých rekordov a vyhrala toľko medailí, že stratila prehľad o ich množstve. WINIFRED PRISTELLOVÁ je najsilnejšia 75-ročná žena na svete.

Vo svete literatúry existuje množstvo diel, ktorých autori preukázali pozoruhodný zmysel pre humor. Dado Nagy z nich vyberá svojich desať naj.

22 téma

REBRÍČEK

20

ľudia NAJSILNEJŠIA SEDEMDESIATNIČKA

28

ŽIDOVSKÝ HUMOR

reportáž NEZNÁMI ZELENÍ MUŽÍCI

Prežívať ťažké chvíle života sa dá jednoduchšie so smiechom. Keď už nie na perách, tak aspoň na duši. Taký presne je židovský humor. Inteligentný, dvojzmyselný, málokedy vulgárny, vystihujúci ich charakter.

Ešte nikdy si Rusi nedovolili urobiť to, čo teraz na Kryme – pričleniť územie cudzieho štátu pod laby veľkého ruského medveďa. Krym je prvý povojnový precedens svojho druhu.

„Ty máš také krivé nohy, že by ti pomedzi ne prebehol aj vôl.“ „Pokojne si poslúž!“ Napriek tomu, že som začala vtipom, dosť trpím, keď stretnem človeka, ktorý chrlí jeden vtip za druhým a ešte k tomu zabudne pointu alebo niečo popletie a začne odznova. Dobrý vtip je fajn, ale dobrý humor je oveľa lepší, lebo je to spôsob videnia a myslenia. Je to dar, ktorý sa prejaví aj v ťažkých chvíľach a všetko je hneď menej šedivé. Aj naše vlastné hlavy... Mám priateľku, ktorá nedokáže oceniť humor svojho manžela a pravdupovediac, keď mi niekedy rozpráva historky z ich rodinného života, ani sa jej nečudujem. Ktorej žene by padlo dobre, keď vzdychá, že je škaredá, tučná a stará, a manžel idúci okolo prehodí: „A kde si sa videla?“ Alebo keď kráčali spolu peši do kina, ona hovorí: „Vidno, že sme už desať rokov manželia. Ty máš ruky vo vreckách a ja za chrbtom.“ „No, ale veď plecami sa občas ošuchneme.“ Dobrý humor môže veľa zachrániť, aj manželstvo. Keď sme naplánovali, že toto aprílové číslo Nota bene bude venované humoru, veľmi som sa tešila. Ale čím detailnejšie som sa ním zaoberala, tým viac sa ma zmocňoval pocit, že to bude trapas. Podobne, ako keď na Silvestra očakávate poriadnu srandu a... nič. Zrazu nikto nevedel prísť s ničím naozaj vtipným, alebo to, čo sa nám zdalo vtipné predtým, záhadne stratilo všetok šmrnc. A nie len to. Ľudia, o ktorých som si myslela, že by mohli prispieť naozaj vtipnými textami, skúsenosťami a príbehmi, mi zrazu volali, že „im to nejde“. Humor na objednávku skrátka nefunguje. Naša korektorka navrhla, aby sme teda toto číslo premenovali na KONIEC SRANDY. Lenže ja v koniec srandy neverím. Sranda je napríklad aj počúvať klamstvá, keď viete, čo je pravda. Takže verím, že sranda umiera posledná, pretože je dvojča nádeje. „Akú mám nádej, pán doktor?“ „Nó, viete, túto operáciu budem robiť už dvadsiaty raz.“ „Tak to som pokojný.“ „Určite! Raz sa to podariť musí.“ Ada Jung, editorka

V ďalšom čísle na tému RÓMOVIA A MY nájdete: História

Príbehy Rómov

Pravlasť Rómov bola v minulosti zahalená tajomstvom. Niektoré hypotézy tvrdili, že Rómovia pochádzajú z Egypta. Koncom 18. storočia sa na základe komparatívnej lingvistiky podarilo preukázať, že pravlasťou Rómov je indický subkontinent. Mnohé zaujímavé fakty z ich histórie sa dozviete v článku streetworkerky RNDr. Zuzany Pálošovej.

Začítajte sa do desiatich životných príbehov, ktoré Vám priblížia Rómov a ich osudy z netradičného uhla pohľadu. Napriek všetkým odlišnostiach sú to ľudia z mäsa a kostí rovnako ako my. Bojujú so svojím osudom, znášajú prehry, zažívajú víťazstvá, majú svoje túžby, sny aj talenty. Ich príbehy sú príbehmi lásky, žiaľu i nádeje.

3


Rozhovor

text: ada jung | foto: natália hlavičková

nota bene 154

2014 apríl

Myslíš, že (tvoj) čierny humor pomohol v politike niečo pohnúť, rozprúdiť? Nemyslím si to. Politika sa neriadi humorom ani vtipnými pointami a už vôbec nie nejakým posmievačným blogom. Humor je v politike dobrý na bonmoty, možno nejakému politikovi, ak ním vládne, vie pridať pár bodov, ale určite to nie je nič extra. Minule mi prišla na um taká myšlienka, že keby bolo možné voľbami niečo zmeniť, neexistovali by... Tvoj názor? Asi ako kde a ako v ktorej dobe. Ja osobne do toho veľmi nevidím. Voliť chodím. Zatiaľ. Každopádne, za to, ako vyzerá spoločnosť v demokracii, nenesú zodpovednosť politici, ale len a len občania. Presne tá široká, tupá masa, čo na tých politikov frfle 24 hodín denne a závidí poslancom NR SR ich platy, ktoré považuje za rozprávkovo obrovské. Podľa teba sa tupota nikdy ani nehne, je a bude stále nekonečná... Nezdá sa ti však, že milión klikov za mesiac na Cynickú obludu svedčí o menšej tupote ľudí, ako si si myslel? Vôbec nie. Milión klikov je nič. Kliky sú zadarmo, každý ich má koľko chce. Nesúvisia s inteligenciou alebo tupotou. Sú prejavom tak maximálne ochoty ľudí pohnúť myšou alebo ťuknúť prstom. Z 300 000 unikátnych užívateľov, čo si každý mesiac pozrú Obludu, by som v reálnom živote za svoju krvnú skupinu považoval tak možno sto. Klikanie na nejaké obrázky naozaj nezlepší svet.

AK MÁ BYŤ POINTA SILNÁ, MUSÍ LIEZŤ POD KOŽU

CYNICKÁ OBLUDA NIE JE ČLOVEK Jeho humor vraj nie je mienkotvorná publicistika ani návod na život. A predsa ľudí rovnako zabáva, ako aj neskutočne vytáča. To preto, že sú v princípe afektované hysterky bez zmyslu pre humor, tvrdí RADO ONDŘEJÍČEK. Homo asapiens je úplne iný človek ako Cynická obluda? Najmä – Cynická obluda nie je človek. Je to len názov projektu. Homo asapiens bol taký destilát rôznych ľudí, takže nejaká personifikácia by sa asi dala vytvoriť, ale Obluda je jednoducho len názov, pod ktorým vymýšľam vtipy. Človek ani náhodou. Ok, ale rozhodne je nejakou súčasťou tvojej osobnosti, inak by vôbec nemohla vzniknúť. Pýtam sa, v akom pomere je s Homo asapiens v tebe a vôbec s Radom Ondřejíčkom? Asapiens vznikol ako vyrovnanie sa s nejakými desiatimi rokmi práce v marketingu a s príbehmi, ktoré som tam spoznal. Obluda je jednoduchý spôsob, ako si uchovávať veci, ktoré mi dlhé roky bežne vznikali a vznikajú v hlave.

4

Keď si sa pred rokom priznal k autorstvu Cynickej obludy, uviedol si, že tie vtipy pre obludu robíš, aj keď s nimi nie vždy súhlasíš. Je v tebe viac takých oblúd, ktorým musíš vyhovieť? Pri Oblude si kladiem otázku: Zdá sa mi to vtipné, alebo nie? Niekedy z vtipu ide názor, ktorý by som ako súkromná osoba nepodpísal, ale to je ok. Nie je to mienkotvorná publicistika, ani to nie je môj návod na život. Sú to vtipy na jedno-dve pousmiatia sa. Ľudia s tým očividne majú problém, nejako im nejde do hláv, že by niekto vyvíjal úsilie, mal populárny blog a pritom tým nechcel vôbec nič ovplyvniť. Zdá sa im, že v dnešnom svete také niečo nemôže existovať, musí to predsa niekto platiť za nejakým účelom.

Moja otázka však smerovala skôr k procesu tvorby. K pretlaku kreativity, ktorý si spomínal. Nakoľko ovláda tvoj život a formuje ho? Sú v ňom aj obludy, ktoré by si nikdy nevypustil? Isteže mi v hlave napadajú pointy, ktoré by som nikdy nevypustil. Buď preto, že sú zrozumiteľné len mne, alebo viem, že sú cez hranicu toho, čo je vhodné hovoriť nahlas, a to dokonca aj podľa mojich vlastných kritérií. Cynická obluda je podľa teba primitívny pseudohumor. Tak ako potom vyzerá dobrý a inteligentný humor? Ten tvoj to nie je? Mne sa moje vtipy páčia, ale Monty Python, L+S, Tajemství hradu v Karpatech alebo Shooty to skrátka nie je. Zároveň je označenie za

pseudohumor aj tak trocha preventívnou obranou pred kritikou, o ktorú vlastne nijako zvlášť nestojím, ani ma nezaujíma. Obluda vraj nerobí humor na objednávku. Tak to nikdy nefungovalo a ani fungovať nebude, píšeš na jej stránke. Zostalo to tak, aj keď sú tvoje karikatúry uverejnené napríklad v denníku SME? Lebo je známe, že karikaturisti denníkov robia najmä na objednávku... So SME to funguje tak, že ja robím vtipy, ako keby žiadne SME ani neexistovalo a oni si občas nejaký vyberú. Ja už ani nesledujem, že aký. Okrem dohody asi pred rokom a pol, že to robiť môžu, nie je medzi nami žiadna komunikácia. Obluda nie je so SME nijako zviazaná, nie som karikaturista konkrétneho denníka. Robím tieto veci len a len pre Cynickú obludu. S odstupom času, keď Cynická obluda získala popularitu, ako ju hodnotíš? Som prekvapený, že mi tie vtipy stále ešte napadajú, myslel by som, že sa to rýchlo vyčerpá, ale ono nie. S jej popularitou to až tak moc nemá, snažím sa veľmi si ju nepripúšťať, i keď to nie je vždy ľahké. Stále je to len a len odkladisko môjho vlastného kreatívneho pretlaku.

Viackrát si sa vyjadril, že svojím humor chceš ľudí iba pobaviť. Nezdá sa ti, že na to až príliš lezie pod kožu? Ak má byť pointa silná a zrozumiteľná, musí liezť pod kožu. Ale vtip je len vtip. Treba sa na ňom zasmiať alebo nezasmiať. Tam to, aspoň pre mňa, končí. Viem, že ľudia občas v Oblude nachádzajú aj niečo viac, ale to nikdy nebolo mojím úmyslom. Neviem si predstaviť zdravého človeka, čo by zmenil svoj politický alebo životný názor na základe vtipu.

Ale stále si myslíš, že v podstate každý humor niekoho uráža? Viac-menej áno. Sú trebárs veľmi vtipné slovné hračky alebo milé absurdnosti, ktoré nikoho priamo neurážajú a nikomu nevadia, ale väčšina z toho, na čom sa zvyknem smiať, si robí srandu z niekoho alebo z niečoho. Je to aj tým, že ľudia sú v princípe afektované hysterky bez zmyslu pre humor, takže sa dokážu uraziť aj pre úplne nevinné veci. Tak im treba, musí sa s tým fakt ťažko žiť. Keď si varil Tekvicový prívarok pre dušu, tiež si doň primiešaval po štipkách arzén, ale predsa len je ho menej než v karikatúrach Cynickej obludy... Prívarok je kompilácia z 13 rokov takmer každodenného písania. Z 2000 článkov som vybral 60 takých, pri ktorých som mal dojem, že ten čas prežili bez úhony. A tiež som chcel, aby to bolo skôr vtipné ako vážne čítanie. Ja inak nad svojím humorom nijako neteoretizujem. Neskúmam ho, či je cynický alebo nejaký iný. Cynická obluda sa to volá preto, lebo je to hláška z môjho obľúbeného filmu, nie preto, že by som chcel robiť zvlášť cynický humor. Cynizmus si pamätám zo štúdia filozofie, ale tam teda veľmi o vtipy nešlo. Nie som popkultúrny teoretik, toto prenechám iným. Mne jednoducho napadajú práve takéto veci a vyjadrujem ich spôsobom, ktorý technicky a časovo zvládam. Ľudia sa v tom snažia vidieť koncept alebo úmysel, ale ten tam nie je. A nemáš niekde v šuplíku schované aj texty, ktoré sú láskavejšie? Alebo si skrátka všímajú na ľuďoch aj niečo pekné, nielen ich slabosti a úbohosti? Ja som napísal za 13 rokov písania určite rádovo stovky láskavých textov. Sú na internete, pár ich je aj v Prívarku. Akurát ich až tak nevidno, lebo tie, ktoré sa posmievajú, sú oveľa populárnejšie.

„Rád si vnútorný svet nechávam pred seba.“

Prečo je to podľa teba tak? Zábavné veci sú vždy silnejšie a príťažlivejšie ako tie ostatné. V tomto smere ich priťahovaním prekonáva už len pornografia.

Predsa len – bývaš k ľuďom a ich slabostiam nemilosrdný. Bývajú potom aj oni rovnakí k tebe? Myslím, že nebývam. Ja som celkom normálny. Nehovoriac o tom, že som navyše dosť ostýchavá a introvertná povaha. Ale mám rád humor, a aj keď je ten humor postavený na niektorej z množstva mojich slabostí a defektov, mám ho stále rád. Je pár ľudí, s ktorými si môžeme povedať čokoľvek a nikto to neberie osobne, lebo je to v prvom rade vtipné. Takto naladených ľudí celkom vyhľadávam. Za 36 rokov som spoznal už hádam aj štyroch takých.

Keby bolo ľudí ako som ja priveľa, spoločnosť ide úplne preč, povedal si v jednej svojej prednáške. Čo je to „to“, čo by ju v takom prípade poslalo „preč“? Keď robím niečo v pracovnom čase, tak robím reklamu. Tá môže fungovať len ako nadstavba nad svetom, kde niekto aj reálne robí niečo užitočné. Vo voľnom čase zasa takmer nič neberiem vážne, používam humor ako spôsob úteku od problémov. Ale to si môžem dovoliť len preto, že iní ľudia tie problémy aj reálne riešia. Ak by všetci robili to čo ja, nič iné ako vtipy by tu neostali. Utopili by sme sa v nich.

5


nota bene 154

2014 apríl

cynickaobluda.com

Je pre teba balansovanie na hrane životnou filozofiou? Alebo to len proste nevieš inak? Toto neviem posúdiť. Čo je to balansovanie na hrane? V osobnom živote som práveže dosť konzervatívny, neriskujem, robím kopu vecí na istotu. Som oveľa nudnejší, ako si väčšina ľudí z diaľky myslí. Ani vtipy v Oblude nepovažujem za nijako zvlášť na hrane. Nie z môjho pohľadu. Ak niekomu také pripadajú, je to vec interpretácie. Ja naozaj nie som stelesnenie Cynickej obludy, ani nie som v súkromí človek, akého si ma niekto môže predstaviť z mojich článkov z minulosti. Dá sa s tým žiť pokojne? Hádam hej. Veď ja vlastne ani nič iné ako pokoj od života neočakávam. Vnútorný svet každého z nás má svoje hranice. Kde, v čom sú tie tvoje? Mám asi celkom bohatý a živý vnútorný svet. Tam hranice nie sú. Ale samozrejme nedávam von všetko, čo mi napadne. Až taký asociál zatiaľ nie som. Rád si vnútorný svet nechávam pred seba. Podliezol si niekedy nejakú (svoju) latku? V nejakých veciach určite a mnohokrát. Ale v Cynickej oblude istotne nie. Všetko, čo som tam dal von, mi v tom čase pripadalo nejakým spôsobom vtipné a hodné uchovania. Čo všetko robíš tak rýchlo, ako sa len dá, čiže ako Homo asapiens, a čo naopak po-ma-lič-ky? Rýchlo si zapisujem a realizujem tie vtipy, čo mi napadajú. Pomaličky robím všetko to, čo vyžaduje dlhšiu pozornosť alebo viac úsilia ako nejakých sedem minút. Potom mám obdobia, keď rýchlo nerobím vôbec nič a zasa iné, keď sa snažím mať akčne všetko z krku. Stále nepočúvaš rádio? Stále. Okrem pár minút niekedy ráno v aute, ak sa mi nechce púšťať vlastnú hudbu. Doma nemám žiadne ani len naladené. Fungujú ešte na teba reklamy? Fungovali vôbec niekedy? A ktorá? Isteže! Na každého fungujú reklamy. A tí čo tvrdia, že sú imúnni, tí sú najľahšími obeťami. Mám niekoľko obľúbených reklám, ktoré sa mi páčia po profesionálnej stránke. Táto napríklad: www.youtube.com/watch?v=aMfSGt6rHos Dúfam, že čitatelia si ju pozrú. Pre mňa je tá reklama o tom, že človek so všetkou svojou vedou vnáša do prirodzeného poriadku vecí len chaos. Pre teba? Pre mňa je o tom, že existuje cieľová skupina ochotná zaplatiť viac, ak spolu s produktom dostanú aj pocit, že robia niečo dobré, alebo aspoň lepšie, ako to robí neuvedomelá väčšina. A túto cieľovku ten spot zasahuje veľmi presne vyrátanou emóciou.

6

foto: ela ondřejíčková

Dá sa urobiť reklama na všetko na svete? Samozrejme. V tom je pointa reklamných kreatívcov. Vedia byť tvoriví na ľubovoľnú tému a na počkanie. A môže byť zároveň aj dobrá? Inteligentná? Vtipná? Ak klient práve takú chce, tak prečo nie. Sú však reklamy, a nie je ich málo, kde je inteligencia skôr na škodu. Povahu reklamy vždy určuje cieľová skupina. Ľuďom, čo nečítajú nič iné ako bulvár, sú určené primerane hlúpe reklamy a tak ďalej. Niekedy mám pocit, že v reklame robia tí najväčší géniovia a najtalentovanejší umelci, a zároveň im trochu zazlievam, že sa predávajú. Robiť umenie, charitu alebo v treťom sektore nie je o nič lepšie alebo horšie, ako robiť v reklame. Netreba sa pokúšať nad reklamou vyvyšovať a ten pocit pominie. Ja zasa napríklad nemám rád umelcov, čo pýtajú na svoje umenie peniaze od štátu, pretože mu nedokážu a ani nechcú nájsť divákov. Sám by som si tiež radšej písal knižky namiesto práce, ale to neznamená, že budem očakávať, že sa mi na to budú skladať daňoví poplatníci, ktorým moje knižky nič nedajú. Ako často si chodíš oddýchnuť do Humna? Kedysi veľa, dnes vôbec. Humno spí, nikto naň nemá čas, ale môže hocikedy vstať a fungovať ďalej. Radšej chodím oddychovať k moru ako do Humna. Môjmu zdraviu je to oveľa prospešnejšie.

Keby si mal menovať povedzme päť priorít svojho života, ktoré by to boli? Ja takto nad vecami vôbec neuvažujem. Sem by sa hodili nejaké vznešené slová ako láska a sloboda a podobné, ale naozaj netrávim čas hľadaním životného motta, ani si neformulujem priority. Ja radšej veci robím, ako o nich teoretizujem. Ale tak v princípe sa asi snažím žiť podľa vlastných kritérií, pre pocit, že ma to celé baví a tak, aby mi čo najmenej záležalo na názore ostatných. S výnimkou konkrétnych ľudí, ktorých názor poznať chcem.

Rado Ondřejíček (1977) písal recenzie na hudbu pre cdshop.sk, pôsobil v známom internetovom magazíne inzine.sk a ako copywriter v reklamnej agentúre JANDL. V Slovak Telekome rozbiehal pre zoznam.sk internetový magazín T-Station. Pracoval ako kreatívny riaditeľ v agentúre Lazar – Klostermann. Od augusta 2010 bol dobrovoľne nezamestnaný a písal knihu Homo asapiens. Bol kreatívnym riaditeľom v reklamnej agentúre Komplot, v súčasnosti je riaditeľom strategického oddelenia v agentúre JANDL. Za rok 2007 získal Novinársku cenu v kategórii Najlepší krátky publicistický príspevok v printových médiách (článok Pozor, IDIOT!). Prevádzkuje portál humno.sk, veľmi populárna je jeho stránka cynickaobluda.com, z ktorej preberajú politické karikatúry viaceré slovenské periodiká.

7


Proti srsti

text: elena akácsová | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 154

2014 apríl

text a foto: jana čavojská

FOTOREPORTÁŽ

TROCHU HUMORU AJ NA CINTORÍNE

ROBILA, ČO MOHLA Máte už vybratý svoj epitaf? Krédo, ktorým sa celý život riadite a dalo by sa tesať na váš náhrobný kameň? – pýtam sa každého človeka, s ktorým robím rozhovor. Je zvláštne pozorovať tie rôznorodé reakcie. Niekto sa okamžite pohorší, že sa ešte nechystá umierať, na to je príliš mladý. Niekto sa začuduje, nikdy nad ničím takým nerozmýšľal a ani teraz s tým nezačne, ďalšiu otázku, prosím. Niekto mi povie, že to sa v priebehu času mení, tak ako sa mení aj on. Niekto sa vážne zamyslí a potom niečo zaujímavé povie. Napríklad šéfka Nota nene Sandra Tordová mi povedala, že jej život vystihuje veta: „Niekto to rád komplikované.“ Sčítaný respondent zasa rovno od boku vystrelí známy citát, niekto dokonca po latinsky. Najradšej mám vtipné odpovede, ktoré svedčia o respondentovom zmysle pre humor, čím černejší – tým lepšie. A evidentne nie som prvá, kto hľadá aj v epitafoch trochu zábavy. Kanadská spisovateľka Nancy Millarová, ktorá sa rada túla po cintorínoch a vydala svoju zbierku epitafov a posledných slov aj knižne, tvrdí, že za posledných dvadsať rokov sú Kanaďania v tomto zvláštnom druhu umenia čoraz originálnejší a že im už nestačí len „odpočívať v pokoji“ a „byť navždy milovaný“. Podobnú mániu zaznamenali aj v Británii, údajne od roku 2002, keď si na svoj náhrobok nechal írsky komik Spike Milligan umiestniť epitaf: „Vravel som vám, že som chorý.“ Tento výrok vyhral aj v britskej ankete o najvtipnejší epitaf a veľa ľudí si ho s obľubou prisvojuje. Podľa jednej spolumajiteľky kanadskej pohrebnej služby, ktorá vyrýva nápisy do náhrobných kameňov od roku 1924, kedysi ľudia hľadali inšpiráciu v Biblii, dnes na internete. Prisvojujú si cudzie epitafy ako: ,,Tu leží ateista. Celý vyobliekaný, a niet miesta, kam by šiel...“ alebo ,,Zomrel vo veku 102 rokov – dobrí ľudia zomierajú mladí.“ Či parafrázujú komika Milligana: „Vždy tvrdila, že ju jej boľavé nohy zabíjajú, ale nikto jej neveril.“ Alebo drzý epitaf sira Winstona Churchilla: „Som pripravený stretnúť sa so Stvoriteľom. Či je ale môj Stvoriteľ pripravený stretnúť sa so mnou, to je už iná otázka.“ Vyššie spomínané hlasovanie o najvtipnejší epitaf usporiadala pred dvoma rokmi na Facebooku hospicová organizácia Marie Curie Cancer Care, ktorá sa stará o nevyliečiteľne chorých pacientov s rakovinou. Je len jednou z ich akcií ako verejnosť upozorniť na témy spojené so smrťou a umieraním, a tiež s da-

8

„Humor môže pomôcť prelomiť ľady a odľahčiť ťažobu témy.“

rovaním orgánov (v Británii musí byť človek z vlastnej vôle v registri darcov, aby mohli byť jeho orgány darované, u nás je to naopak, človek musí písomne nesúhlasiť, inak je považovaný za darcu automaticky). Iniciátori súťaže tvrdia, že je veľmi dôležité, aby ľudia hovorili včas o tom, ako si predstavujú svoje posledné chvíle a nenechali blízkych tápať a mať pochybnosti, či urobia všetko tak, ako by si to boli želali. Ľudia však neradi hovoria o smrti, nechcú ju privolávať, preto práve humor môže občas pomôcť prelomiť ľady a odľahčiť ťažobu témy. Sú však aj ľudia, ktorí nezostávajú len pri epitafoch, otázky okolo svojej smrti majú dokonale premyslené vrátane oblečenia smútočných hostí. Mám kamaráta, ktorý pravidelne každý rok aktualizuje na CD kompiláciu skladieb na svoj pohreb. Dozvedela som sa to vďaka odbrzdenej kamarátke, ktorá s obľubou dostávala do rozpakov spoločnosť otázkou, či už majú vybratú pohrebnú hudbu. Podobne ako tí moji respondenti v rozhovoroch, aj pri reakcii na túto otázku sa veľmi rýchlo ukáže, či vaši spolustolovníci majú zmysel pre humor, iróniu, nadhľad, ale i mnoho ďalšieho, čo možno o sebe ani nechceli prezradiť. V tej pamätnej diskusii som sa musela priznať, že som nad tým do tej chvíle absolútne nikdy nerozmýšľala, ale odvtedy mi z času na čas pri nejakej hudbe zíde na um, že toto by bola pekná pohrebná pesnička. Mimochodom, nedávno som bola po dlhej dobe na pohrebe v krematóriu a šokovalo ma, že tam pribudla obrazovka, na ktorej sa premietajú nielen fotky zo života zosnulého, ale aj video. Bolo to dosť tragikomické, ako smútiaca rodina a priatelia namiesto tichého zamyslenia kukajú zhypnotizovane na telku. Nuž, proti gustu žiaden dišputát, poniektorí môžu teda k rozmýšľaniu nad výberom pohrebnej hudby pridať aj obraz. Herečka Zuzana Fialová chce mať podľa bulváru na svojom náhrobku napísané: ROBILA, ČO MOHLA, ALE PRD JEJ TO BOLO PLATNÉ. Neviem, ako je to s autorskými právami na náhrobné kamene, ale rada by som si prisvojila prvú časť, bez toho spochybňujúceho dôvetku. Snáď mi tá citácia prejde bez platenia tantiém.

NA TOMTO CINTORÍNE SA BUDETE USMIEVAŤ

MAĽOVANÉ KRÍŽE Miesto posledného odpočinku Sapantčanov vôbec nie je smutné. Keď niekto v rumunskej dedinke Sapanta zomrie, otvorí Dumitru Pop svoj poznámkový blok. Zapisuje si doňho osudy svojich spoluobčanov. Dôležité udalosti v ich živote, ich radosti, zásluhy, ale aj neresti. Tieto poznámky potom pretvorí do veršovaného epitafu. Majster dá ruku do ohňa za to, že každé slovo, ktoré o nebohom napíše, je pravdivé. Príbuzní mu do toho nemajú čo hovoriť! Že bol chlap usilovný hospodár sa na kríži objaví rovnako ako konštatovanie, že rád vysedával v krčme či behal za ženami. Píše sa tu vlastne história celej dediny. No ešte zaujímavejšie sú obrázky. Hlavne pre tých, ktorí nevedia po rumunsky. Naivné výjavy zo života pochovaného namaľované pestrými farbami. Drevené kríže sú zas belasé. Je to farba neba, v ktorom, ako dúfajú Sapantčania, raz všetci skončia. Aj napriek nerestiam, ktoré im Dumitru Pop píše do epitafov... Prvý kríž na sapantskom cintoríne vyrezal a pokreslil Stan Ioan Patras v roku 1935. Otec mu zomrel a on musel od štrnástich pracovať na

píle, aby uživil seba a svojich súrodencov. Kríže začal vyrezávať na prilepšenie. Neskôr pridal krátke epitafy a obrázky. Epitafy písal v rýmoch, v prvej osobe, takže to teraz vyzerá, akoby svoj príbeh rozprával ten, kto je v hrobe pochovaný. V textíkoch sú aj pravopisné chyby – predsa len, majster chodil do školy iba štyri roky, potom musel zarábať, aby rodina prežila... Miestni hovoria, že na každý kríž vyryl aj ovečku na znak úcty k týmto zvieratám, ktoré obyvatelia Sapanty posielali pred sebou cez vojnu, keď bolo okolie dediny zamínované. Kadiaľ prešla ovečka, mohli bezpečne aj oni. Pestré kríže Sapantčanov tešili. Ktovie, možno im aj trochu zmierňovali žiaľ za nebohým... Preto tradícia stále pokračuje. Dumitru Pop sa u majstra Patrasa učil od deviatich rokov a remeslo po ňom prevzal. Jeden kríž stojí v prepočte päťsto eur a práca na ňom Dumitrovi zaberie dva-tri týždne.

9


nota bene 154

1 ODMALIČKA MI HOVORILI STAN IOAN PATRAS VYPOČUJTE MA, PRIATELIA NIČ Z TOHO, ČO VÁM POVIEM, NEBUDE KLAMSTVO PO CELÝ MÔJ ŽIVOT SOM NECHCEL NIKOMU UBLÍŽIŤ PRE KAŽDÉHO, KTO MA POPROSIL O POMOC, SOM UROBIL, ČO SOM MOHOL Ó, SVET, BOLO ŤAŽKÉ ŽIŤ U TEBA! 2 POD TÝMTO ŤAŽKÝM KRÍŽOM LEŽÍ MOJA ÚBOHÁ SVOKRA KEBY ŽILA O TRI DNI DLHŠIE ONA BY TERAZ ČÍTALA TENTO EPITAF VY, KTORÍ PRECHÁDZATE OKOLO SKÚSTE JU, PROSÍM, NEZOBUDIŤ PRETOŽE AK SA VRÁTI DOMOV BUDE MA EŠTE VIAC KRITIZOVAŤ ALE JA SA URČITE BUDEM SNAŽIŤ SPRÁVAŤ DOBRE TAKŽE SA NEBUDE MUSIEŤ VRÁTIŤ Z HROBU ZOSTAŇ TU, MOJA DRAHÁ SVOKRA! 3 TU ODPOČÍVAM. VOLÁM SA STEFAN. KÝM SOM ŽIL, RÁD SOM PIL ALKOHOL. KEĎ MA OPUSTILA ŽENA, PIL SOM, LEBO SOM BOL SMUTNÝ. KEĎ SOM PIL VIAC, ROBILO MA TO ŠŤASTNÝM. NECÍTIL SOM SA AŽ TAK ZLE PRETO, ŽE MA OPUSTILA ŽENA. MOHOL SOM TOTIŽ PIŤ S MOJIMI KAMARÁTMI. PIL SOM VEĽA A AJ TERAZ SOM EŠTE SMÄDNÝ. TAK VY, ČO PRÍDETE K MÔJMU HROBU, NECHAJTE MI TU TROCHU VÍNA 4 KÝM SOM ŽIL MILOVAL SOM STRANU A CELÝ MÔJ ŽIVOT SOM SA SNAŽIL POMÁHAŤ ĽUĎOM (EPITAF LOKÁLNEHO VODCU KOMUNISTOV) 5 POĎTE KU MNE VŠETCI DÁM VÁM POHÁR SLIVOVICE ZABUDNETE NA VŠETOK ŽIAĽ ČOSKORO NAMIESTO JEDNÉHO UVIDÍTE DVA KEĎ SOM ŽIL VYRÁBAL SOM SILNÚ SLIVOVICU ALE OPUSTIL SOM JU AKO 54-ROČNÝ (EPITAF MIESTNEHO PÁLENIČIARA) 6 KEĎ SOM BOL MLADÝ MAL SOM RÁD TANEC SPREVÁDZANÝ HUSĽAMI OŽENIL SOM SA A MOJA ŽENA MI TO ZAKÁZALA

10

2014 apríl

7 VOLÁM SA DULRU MIRCEA ĽUDIA V DEDINE MA MALI RADI PRETOŽE SOM BOL SKVELÝ RÁNHOJIČ LIEČIL SOM KONE A DOBYTOK A MNOHÝM SOM POMOHOL ALE V STREDNOM VEKU SI PO MŇA PRIŠLA SMRŤ OPUSTIL SOM SVOJU ŽENU A DETI PROSÍM, PANE, OCHRAŇUJ ICH, KÝM BUDÚ ŽIŤ BUDÚ ZA MNOU TRÚCHLIŤ OPUSTIL SOM TENTO ŽIVOT VO VEKU 47 ROKOV (EPITAF MIESTNEHO VETERINÁRA) 8 NECH SA ŠKVARÍŠ V PEKLE TY HNUSNÝ TAXÍK KTORÝ SI PRIŠIEL Z MESTA SIBIU TAKÉ VEĽKÉ JE RUMUNSKO A TY SI SA MUSEL RÚTIŤ PRÁVE TADETO A ZRAZIŤ MA PRIAMO PRED NAŠÍM DOMOM POSLAL SI MA NA SMRŤ A NECHAL SI TU MOJICH RODIČOV PLNÝCH ŽIAĽU (EPITAF TROJROČNÉHO DIEVČATKA, KTORÉ ZRAZILO AUTO) 9 SMRŤ PRIŠLA RÝCHLO ODDELILA MA OD MOJICH MILOVANÝCH ODIŠIEL SOM DO PRÁCE A SMRŤ NA MŇA ČAKALA KEBY ČLOVEK VEDEL, ČO HO ČAKÁ TAK BY SA PRED TÝM CHRÁNIL MOJE POSLEDNÉ DNI SOM STRÁVIL PRÁCOU KAŽDÝ ČLOVEK NA ZEMI MÁ PRED SEBOU HROB MUSÍME BYŤ PRIPRAVENÍ NA SMRŤ, O KTOREJ NEVIEME, KEDY PRÍDE TAK AKO PRIŠLA PO MŇA A MOJE DNI SKONČILI 10 ŽIVOT JE SLADKÝ NEMÔŽEME OŇ ŽOBRAŤ ROZHODUJE OSUD DAL BY SOM VŠETKY SVOJE PENIAZE A CELÝ SVOJ MAJETOK ZA TO, ABY SOM MOHOL ROZKÁZAŤ OSUDU 11 BOL SOM DEDINSKÝ TRAKTORISTA ALE POTOM SOM ŠIEL DO ŠKOLY A STAL SOM SA STAROSTOM A ĽUDIA V DEDINE MA MALI RADI KÝM SOM ŽIL NIKOMU SOM NEUBLÍŽIL TERAZ MUSÍM POVEDAŤ: ZBOHOM ŽELÁM VÁM LEN TO NAJLEPŠIE A NEZABUDNITE NA MŇA A NA MÔJ ŽIVOT KTORÝ SOM OPUSTIL AKO 42-ROČNÝ

11


ĽUDIA

text: rosette royale, www.streetnewsservice.org | foto: lucien knuteson

nota bene 154

2014 apríl INZERCIA

Začiatky

CHCE SA DOŽIŤ 103 ROKOV A ZODVIHNÚŤ 136 KÍL

NAJSILNEJŠIA SEDEMDESIATNIČKA Rodina ju volá Heavy Metal. Je držiteľkou toľkých rekordov a medailí, že stratila prehľad o ich množstve. WINIFRED PRISTELLOVÁ je najsilnejšia 75-ročná žena na svete. Winifred začala vyhrávať súťaže, keď mala 67 rokov. Hoci sú pre ňu čísla dôležité, niektoré si skrátka nepamätá. Vie presne, koľko má rokov: 75. A nedokáže zabudnúť, že má dve deti, dve vnúčatá a tri pravnúčatá. Ale keď sa snaží spomenúť si, koľko svetových, štátnych a národných rekordov v tlaku na lavičke a v mŕtvom ťahu drží, pamäť sa jej zahmlieva. „Možno dvadsať,“ hovorí s obočím zdvihnutým nad rámy svojich okuliarov od Versaceho. „Neviem.“ Počas čakania na 17. ročníku každoročnej súťaže Annual Alki Beach Classic, malej súťaže silového trojboja vo West Seattli, ktorá pritiahla niekoľko tuctov súťažiacich do malého, zeleného parku blízko slnkom zaliateho bulváru, si táto žena s krátkym, šedivo-bielym afro účesom, držala v hlave dve dôležité čísla. Prvým z nich bolo číslo dva. Toľko týždňov trénovala pred súťažou Alki Beach. Znervózňovalo ju to, lebo pred súťažou zvykla trénovať aspoň osem-deväť týždňov. Druhé číslo už nebolo také presné, ale pohybovalo sa okolo 117. Toľko kilogramov chcela zvládnuť v mŕtvom

12

ťahu – vzpieračskej disciplíne, kde sa zohne k naloženej činke a zodvihne jej váhu k stehnám. Počítala, že to asi dokáže, veď rada hovorila ľuďom, že jej Pán Boh dal silu Samsona.

Slabina Zdroj Samsonovej sily – jeho vlasy – boli však zároveň aj jeho slabou stránkou. A Boh dal slabinu aj Winifred – artritídu v chodidlách, kolenách, bokoch, chrbtici, ramenách a rukách. Svoju silu sa však Heavy Metal naučila nachádzať práve v boji s ňou. 17. augusta, v deň súťaže v Alki Beach, sa dala bolesť kĺbov ignorovať len veľmi ťažko. „Artritída ma kope do zadku,“ povedala, keď sedela v tieni s trasúcimi sa rukami. Vedela, že sa na ňu ľudia prišli pozrieť. Aj jej syn Roosvelt, ktorý posledné dva roky sprevádzal Winifred na všetkých súťažiach. Rozhodol sa tak, keď prvýkrát videl svoju mamu súťažiť. Bol zhrozený, bol si istý, že sa zraní. Až do chvíle, kým nezdvihla viac než iné ženy, hoci boli proti nej juniorky. Inšpirovalo ho to k vzpieraniu a teraz sa zúčastňuje rovnakých súťaží ako jeho mama.

Jedného dňa, keď ju sledoval pri tréningu, vymyslel jej aj rodinnú prezývku – Heavy Metal. A na rozdiel od mamy vie, že okrem niekoľkých trofejí, ktoré rozdala, má zbierka v jej byte okolo 40 medailí. „Som najsilnejšou ženou na zemi,“ hovorí Winifred. „Na môj vek a váhu je to dokázaný fakt.“ Niežeby sa chcela vychvaľovať. Rovnako ako iní vzpierači tvrdí, že vždy sa dá zdvihnúť viac. Vždy existuje ďalší cieľ – a keď si nejaký stanoví, tak ho dosiahne. Vždy. Winifred patrí do zvláštnej skupiny vzpieračov: ženy od 69 do 74 rokov. Je to oficiálna skupina uznaná americkou vzpieračskou asociáciou. Na súťažiach sa jej skupina ešte zužuje, keďže patrí do váhovej skupiny žien medzi 82 a 90 kilami. Winifred váži 87 kg. V súťažiach sa väčšinou umiestňuje na vrcholných priečkach. V roku 2009 vytvorila svetový rekord vo WABDL (Svetový zväz vzpieračov), keď zdvihla 126 kg. V ďalšej WABDL súťaži pred rokom vytiahla 122 kg, rekord štátu Washington v jej kategórii. A prednedávnom sa v Las Vegas zaslúžila o svetový rekord AAU (Americký atletický zväz), keď zdvihla 121 kg. A to sú len tie rekordy, ktoré si pamätá.

Winifred sa narodila v Baton Rouge v Lousiane. Keď bola štvrtáčka, žila jej rodina po viacerých sťahovaniach v Georgetowne. Zistila, že má na basketbal talent, ktorý sa preniesol aj do softbalu. Volejbal bol pre ňu priľahký. Potom skúsila beh na 50 yardov. Vynikala skoro v každom športe, na aký sa dala. „Okrem kriketu,“ priznáva. Jej šikovnosť prilákala pozornosť, ale s ňou aj šikanu. „Volali ma čudák. Lesba. Nevedela som, čo to znamená.“ Ale bolelo to. A tak v pätnástich skončila v každom tíme, v ktorom hrala. Dokončila školu, vydala sa, narodili sa jej dve deti. Tie vyrástli a Winifred spohodlnela, k športu mala ďaleko. V štyridsiatke len jedla, pila, spala... „Neprešla som ani od jedného bloku k druhému.“ Mala nadváhu a vysoký tlak. Winifredina dcéra Audwin Cynthia sa ju snažila dotiahnuť do telocvične a nakoniec to Winifred skúsila. Tam zbadala ženu približne v jej veku, ktorá vyzerala perfektne fit. Winifred to inšpirovalo a začala s tréningovým režimom. Držiac dcéru za ruku, donútila sa prejsť z jedného konca bloku na druhý. Postupne prešla štyri bloky. Potom šesť. A na konci roka chodila tri míle denne päť dní v týždni. Winifred sa zapísala do ďalšieho fitness centra a zosilnela. V roku 2006 si našla trénera. Volal sa Andrew „býk“ Stewart a vypracoval jej tréningový plán s ohľadom na artritídu. Naučil ju správne používať posilňovacie stroje a tréning s činkami s ním naozaj „nabral na váhe“. Trénovali tlak na lavičke a mŕtvy ťah, pri ktorom sa zohnú kolená, uchopí sa činka a potom sa s ňou treba postaviť do úplného stoja. Keď začala domov nosiť trofeje, mala 67 rokov.

Dokážem to V súčasnosti Winifred trénuje v Columbia City Fitness Center v južnom Seattli. Je tam každý pondelok, stredu a piatok o 5.30 ráno, aj keď otvárajú až o pol hodinu neskôr. Po tréningu sa prejde do Tutta Bella podebatiť si pri espresse a zasa sa vráti do telocvične pozrieť priateľov. „Telocvičňa je pre mňa ako domov,“ hovorí. Súťaženie stojí peniaze, a tak sedela Winifred v lete pri stole pred telocvičňou s malou nádobkou a dúfala, že jej ľudia prispejú pár dolármi. Chcela ísť s Roosveltom do Las Vegas súťažiť o tituly AAU (Amerického atletického zväzu). Nakoniec sa jej podarilo zohnať dosť peňazí na to, aby si zaplatila vstupný poplatok a hotel pre seba a Roosvelta a k tomu aj cestu pre Stewarta. V strede júla leteli všetci do Las Vegas. V Quad rezorte tam Winifred predviedla osem mŕtvych ťahov. Každým dosiahla nový AAU svetový rekord v jej vekovej a váhovej kategórii. Vzpieračské organizácie počítajú iba vzpieračovu najväčšiu váhu, takže Winifred letela späť s jediným rekordom: 121 kilogramov. Ale Vegas nie je Alki. V Alki Beach Classic, voľnej súťaži, ktorú Stewart založil v roku 1996, majú súťažiaci len tri ťahy. Winifred tak mala menej šancí na prekonanie 117 kg a musela byť vo for-

me. Po nabíjajúcom obede – vyprážanej rybe a hranolčekoch – sa zabalila do teplej deky a išla sa pripraviť. „Viem, že to dokážem,“ povedala. Viac než tri hodiny sedela na stoličke a pozorovala súťažiacich: boli tam muži s postavami akčných hrdinov – pevné, štíhle pásy a mohutné, žilnaté bicepsy. Bola tam štíhla žena, ktorej tvár zčervenela do malinova, keď skoro spadla pri pokuse zdvihnúť činku. Bol tam muž, ktorý držal pred sebou ruky ako filmový Mojžiš rozdeľujúci Červené more, a potom vytiahol 300 kg. A bol tam šedivý muž, ktorý na lavičke vytlačil viac než 90 kg, a ktorého čierna šiltovka ladila s jeho čiernou protézou na nohe.

Všetko je malina Okolo 15.15 vyvolávač oznámil, že o chvíľu bude zdvíhať Winifred. Odložila deku. Na bielom tričku mala červený dres zakrývajúci trup a vrch stehien. Pevne si utiahla pás opaskom, no Stewart ho utiahol ešte viac. Siahla po fľaške s drvenou kriedou a nasprejovala si bielu čiaru na každé stehno, rozotierajúc kriedu do pokožky. A potom bola na rade. Činka so závažiami čakala na drevenej podlahe, bolo na nej 107 kg. Napravo, naľavo a oproti sedeli traja porotcovia. Winifred si pevne postavila pravú nohu za činku, potom ľavú. Ohla sa a chytila zospodu činku pravou rukou. Ľavá ruka držala činku zhora. Podrepla. „Máš na to! Máš na to!“ zakričal niekto. Winifred sa postavila, ťahajúc činku k nakriedovaným stehnám. Zaprela kolená, lakte, boky a ramená, potom sa vystrela dozadu. Asi sekundu sa nepohla, potom činku spustila. Sudcovia zdvihli biely hárok papiera. Tri biele – úspešný ťah. Winifred sa vrátila ku stoličke a zabalila sa do deky. Pri druhom pokuse postupovala rovnako: opasok, pódium, pravá noha, ľavá, ruka zospodu, ruka zhora. Stála nad činkou s váhou 111 kg. Kolega vzpierač zatlieskal na povzbudenie. Porotkyňa zdvihla ruku. Winifred potiahla mŕtvu váhu zo zeme. Všetci tlieskali. Tri biele hárky, ďalší úspech. Pri treťom ťahu napla ruky, podrepla, s očami uprenými ponad rámy okuliarov zdvihla váhu k stehnám a zastavila. Zodvihla 119 kg. Všetci zaburácali. „Krása,“ zakričal niekto. Keď Winifred odchádzala z pódia, Stewart ju silno objal a po ňom aj Roosvelt. Prichádzali ľudia, triasli jej rukou, niektorí sa s ňou chceli odfotiť. Winifredin výsledok by mal byť uznaný ako americký rekord, ale na Alki Beach nebolo dosť oficiálnych amerických vzpieračských porotcov. Musela sa uspokojiť s neoficiálnym americkým rekordom. To ale neprekážalo trénerovi. „Bol to jej najlepší ťah,“ povedal. Winifred nemá žiadne obavy z budúcnosti. Plánuje sa vrátiť do Las Vegas, aby dosiahla ďalší svetový rekord. Okrem toho sa jej sny opäť točia okolo dvoch čísiel. Prvé je 103: toľko rokov sa chce dožiť. A to druhé? „Mojím cieľom je asi 136 kg. Potom už je všetko malina!“ Pôvodne publikované v pouličnom časopise Real Change USA. Za preklad ďakujeme Zuzane Suranovej.


FENOMÉN

text: dorota kráková | foto: REUTERS/jeff christensen ms/tc

V ďalšom skeči uvidíme, ako sa Adolf Hitler a ďalší nacistickí pohlavári snažia po vojne presadiť v malom anglickom mestečku Minehead. Kým sa tu pripravujú voľby, oni sa obratne vyhýbajú odhaleniu. Príliš? A čo kultová scénka v ktorej Eric Idle, pribitý na kríž, spieva hymnu všetkých optimistov Always Look on the Bright Side of Life (Vždy pozeraj na svetlé stránky života)? Alebo niečo pre literárnych fajnšmekrov – súťaž, v ktorej bola úloha prerozprávať za minútu obsah Proustovho románu Hľadanie strateného času. Monty Pythons, legendárnej britskej humoristickej skupine, nič nie je sväté. Je to bezohľadné, absurdné, nehorázne. Dnes, keď sa bavíme na seriáloch postavených na bezohľadnosti hlavnej postavy, ako Dr. House či Dva a pol chlapa, alebo na politickej nekorektnosti najhrubšieho zrna, ako ju vidí Cynická obluda, sa ich vtipy už nemusia zdať také ostré. Oni pritom šli najďalej, ako to len v humore ide. Dovolili si dokonca niečo, čo nemá obdobu a čím porušili základný princíp humoru – písali skeče bez pointy.

Pytoneskný V roku 1969, keď sa prvý Monty Python´s Flying Circus objavil na obrazovkách, navyše, na verejnoprávnej BBC, bolo isté, že o týchto šiestich chlapíkoch sa ešte bude počuť. A stále je. John Cleese, Terry Gilliam, Eric Idle, Terry Jones a Michael Palin, alias Monty Python sú už dedkovia a nesmierne radi si pre tento fakt navzájom robia zo seba srandu. Ako inak, dosť morbídnu. „Nádherná a slobodná kavalkáda nonsensov, satirických skečov a britsky vyšpekulovaných slovných a situačných hračiek od pánov, ktorých mená znejú skoro ako mená svätých – John Cleese, Eric Idle, Terry Jones, Graham Chapman, Michal Palin – doplnených animáciami veľkého a divokého Terry Gilliama, zahajuje prehliadku odvážnych, ktorí súhlasili ocitnúť sa v ich žiariacom tieni,“ vychvaľuje Česko-slovenská filmová databáza. Humor sa robí ťažko a o to obdivuhodnejší je výpočet tvorivých aktivít, alebo aspoň tých, na ktorých nechali svoju stopu. Od filmov, seriálov, albumov, divadelných hier či dokonca kníh, ich kultúrny vplyv nemá hranice a dnes sa už po nich pomenovali aj počítačové hry, asteroid alebo programovací jazyk. Pytóni majú už aj vlastné slovo, ktoré sa bežne uvádza v britských slovníkoch – pytoneskný, čo, samozrejme, jeden z nich patrične okomentoval: „Cieľom Monty Python bolo vytvoriť niečo nové a nezaraditeľné a tak fakt, že existuje slovo pytoneskný a je v Oxfordskom slovníku anglického jazyka, ukazuje, do akej miery sa nám to nepodarilo,“ vraj sa vyjadril Terry Jones. Dnes už je vlastne všetko okolo tejto šestice kultové. Aj to, ako sa títo drzí chlapíci zoznámili, je historka hodná absurdného príbehu. Stretli sa totiž na univerzite – Jones a Palin na prestížnom Oxforde a Chapman a Cleese na Cambridge. Idle chodil na Cambridge tiež, ale bol o rok mladší. No a Graham, Brit, narodený v Amerike, sa s Cleesom zoznámili v New Yorku počas turné ich divadelnej revue z Cambridge. Trochu paradoxné, ale to ešte nie je všetko. Keď si Chapman ako mladý absolvent medicíny, pôsobiaci v londýnskej nemocnici, nebol istý, či s ich Cambrid-

14

nota bene 154

2014 apríl

MONTY PYTHON: SKEČE BEZ POINTY DOBILI SVET

BEZOHĽADNÉ, ABSURDNÉ, NEHORÁZNE Zákazník príde reklamovať mŕtveho papagája, ale predavač sa ho snaží presvedčiť, že ešte žije a len oddychuje... V roku 1969 nevedeli ani sami autori, kam svoj humor zaradiť. A predsa sú legendou.

ge Circus má ísť na turné aj on, presvedčila ho údajne samotná kráľovná matka, ako inak, náhodne sa nachádzajúca na návšteve nemocnice. Pre úplnosť treba uviesť, že historku uvádza sám Chapman vo svojich memoároch, ktoré skeptici, mimochodom, nazývajú tak trochu fikciou.

Ako sa píše humor Ktorý skeč je váš obľúbený? Ako skormútený muž spoločne s hrobárom zje svoju mŕtvu matku... a aby jej predsa len preukázal dostatočnú úctu, tak ju potom vyvracia do hrobu? Alebo muž, ktorý hypnotizuje tehly? Alebo súťaž o Vola Vyšších Vrstiev, sebaobrana pomocou ovocia, ministerstvo šibnutej chôdze, muž, ktorý chce ako prvý preskočiť kanál La Manche, hra Julius Caesar zahraná pomocou signálnych lámp a všadeprítomné šestnásťtonové závažie, ktoré padá na aktérov v naozaj nečakaných chvíľach... Ťažko opísať, čo je na ich skečoch také vtipné. Malý návod ako dosiahnuť úroveň ich humoru dávajú fanúšikovia Pytónov na internete: skúste si vymyslieť niečo skutočne dosť praštené, vynásobte to asi dvadsiatimi a budete mať približnú predstavu, ako vyzerá najslabší a najmenej „ujetý“ vtip či gag v podaní tejto legendárnej skupiny. Všetky ostatné gagy v ich predvedení sú tak neskutočne praštené a vtipné, že pri nich môžete smiechom zomrieť (nakoniec, toto príslovie sparodovali hneď v 1. diele svojho seriálu). To ťažko niekto prekoná. A pritom – v prípade Pytónov prichádza prekvapenie aj v podobe ich pracovnej morálky. Kto by čakal, že o deviatej ráno zasadli k písacím stolom a o piatej poobede končili?

Dúfam, že sa smaží Vyžívajúc sa v mystifikáciách okolo vlastných osôb, neobávajú sa ani – v bežnom ponímaní – mierne prestrelených vtipov na vlastný účet. Po smrti Grahama Chapmana vždy na spoločných fotkách nechýba ani vtipná narážka na jeho osobu – napríklad prevrátená urna. Je viac ako isté, že ani takéto vtípky by sa mu nezdali príliš silné. On sám si rád robil dosť uletené žarty zo svojej sexuálnej orientácie a robil tak v časoch, kedy ani zďaleka nebolo bežné otvorene hovoriť na danú chúlostivú tému. Jeho kamaráti to doviedli až do absurdnosti prvej ligy. Keď v roku 1989 zomrel na rakovinu, na jeho pohrebe sa rozrečnil John Cleese. Ako inak, verný svojmu charakteru, povedal: „Všetci si myslíme, aké je to smutné. Mám pocit, že musím povedať: Nezmysel! Pán boh zaplať, bastard! Dúfam, že sa smaží!“ Dodal, že Chapman by mu určite neodpustil, keby pri takejto príležitosti zahodil šancu šokovať prítomných v jeho mene. Erik Idle odkázal Chapmanovi, že akonáhle sa vráti zo záhrobia, začnú opäť hrať. „Jednáme s jeho agentom o termínoch,“ povedal vtedy médiám. Dopadlo to naozaj pytónovsky – no a na tento rok ohlásili Monty Pythons veľký návrat. Od čias Chapmanovej smrti spolu nehrali a to už je vyše 20 rokov. Veľká šou sa bude konať v Londýne 1. júla, lístky na premiéru sa vypredali bleskovou rýchlosťou a tak pridali ďalších päť predstavení.

15


FENOMÉN

text: jane oriel, www.streetnewsservice.org | foto: REUTERS/luke macgregor

nota bene 154

LÍSTKY SA VYPREDALI ZA 43 A POL SEKUNDY

NÁVRAT MONTY PYTHONOV

Legendy Monty Python po 30 rokoch vypredali lístky na svoje comebackové predstavenie za 43 a pol sekundy. K projektu poskytol rozhovor člen skupiny TERRY JONES.

2014 apríl

text: anna egrmanová | ilustrácia: klaus lempelman

SKRYTÁ KAMERA

MOJA DOBRODRUŽNÁ NEZNIČITEĽNÁ BABKA

REVOLVER LEN TROŠIČKU VYSTRELIL V detstve mala často odreté kolená. Váľala duby po stráňach zarastených bodliakmi a vrazila päsťou do nosa staršiemu chalanovi, ktorý terorizoval menšie a slabšie deti. Moja babina sa pomaly blíži k osemdesiatke. Je to elegantná a veľmi dôstojná dáma. S výnimkou najbližšej rodiny si od ľudí drží určitý odstup a vytrvalo vyká aj dávnym známym. Pritom má ohromný zmysel pre humor a sebairóniu. Z času na čas (v poslednej dobe čoraz častejšie) v sebe oslobodí to odvážne a šibalské dievča, ktorým bola kedysi.

Muž so zbraňou

Vraj ste sa preriekli, že sa Monty Python vracajú na scénu ešte pred oficiálnym oznámením. Ako k tomu došlo, bola to naozaj náhoda? Robil som rozhovor do BBC a nevedel som, čo povedať, a vtedy mi napadlo, že ohlásim comeback. Ako to vzali ostatní Pythoni? Hnevali sa na vás? Hm, trochu áno. Ale myslím, že som tým všetkým urobil službu, pretože to dalo veci do pohybu. Nakoniec sa upokojili. John Cleese vyhlásil, že celý comeback je o tom, aby mohol splatiť hypotéku. Nejde v skutočnosti o jeho dlhy na výživnom? No áno, myslím, že v Johnovom prípade ide o výživné, ale samozrejme tiež musíme splácať veľké poplatky za prehratý súdny spor so Spalamot royalties s Markom Forstaterom. Bol to trochu šok, lebo zvyčajne máme na súdoch šťastie. Kto sa rozhodol na poslednú chvíľu a ako posledný povedal áno? Myslím, že sme všetci súhlasili okamžite. Rokmi sme dozreli a viem, že všetci hovoria, že Erik s Johnom sa neznášajú, ale myslím si, že v skutočnosti sa všetci máme radi. Je to podobné ako v manželstve – škriepime sa, ale hlboko vnútri sa máme radi. Budete veľa skúšať? Veľa, pretože to bude veľkolepá šou, ktorá musí zaplniť O2 arénu. Zapojili sme aj profesionálnych tanečníkov pod vedením choreografky Arlene Phillips, takže to bude večer plný spevu a tanca. Ohlásili ste ďalších šesť vystúpení. Plánujete ich ešte viac? Myslím, že podľa toho, ako sa budú predávať lístky, sa rozhodneme ako ďalej, ale je to veľmi pravdepodobné. Nezničí pár predstavení pre masy „pythonovskú mytológiu“? Je dosť možné, že áno. Bodaj by ste nič nepovedali. Teraz si budem robiť starosti. Ľudia milujú vaše staré gagy. Ako budete na predstavení počuť sami seba, keď budú davy fanúšikov spolu s vami slovo za slovom opakovať obľúbené fóry?

16

Áno, je to pravda, ale John vravel, že keď vystupoval v New Yorku, bol tam príšerný hukot, no keď sa dostal k scénke s papagájom, nastalo ticho. Nebol na to zvyknutý, tak sa spýtal kulisára, čo sa stalo, a ten mu povedal, že obecenstvo s ním celý skeč odrecitovalo bez slova, iba otvárali ústa. Muselo to vyzerať dosť čudne. Som si istá, že ľudia za vami chodia a citujú vaše známe hlášky. Ktoré z nich sa vám za posledné roky už prejedli? Ach, v žiadnom prípade sa mi neprejedli, pretože bavia ľudí. Najčastejšie chcú, aby som zopakoval scénu: Nie je to žiadny mesiáš, ale veľmi neposlušný chlapec. Po rozpade Monty Python ste všetci rozbehli úspešné kariéry v oblasti opery, muzikálov, písania, vysielania a režírovania filmov. Mali ste väčší úspech každý sám ako všetci spolu? Ak berieme do úvahy reakciu na náš návrat, tak odpoveď je nie. Napríklad sme sa ocitli na titulke The Sun. Myslím, že nech by som robil čokoľvek len ja sám, na titulku by ma nedali. Počkajte, už som sa vlastne ocitol na titulke The Sun. Keď som sa zúčastnil jednej párty, ktorú organizovala Cynthia Payne a niekto ma odfotil, ako odtiaľ odchádzam. Vtedy som o nej nakrúcal film Personal Services. Cez celú prednú stranu bolo napísané: Terry Jones sa zúčastnil sex párty. O téme stredoveku vám vyšlo niekoľko kníh a vytvorili ste televízne programy. V čom by sa súčasná vláda mohla poučiť z oných čias? Myslím, že to hlavné, čo sa treba naučiť je, že v skutočnosti sa nič nemení. Moja dlhodobá téma je, že stredoveký svet je taký ako ten náš a vždy nejakí ľudia využívajú druhých. Ľudstvo sa za tie stáročia nezmenilo. Národné waleské divadlo predstavilo hru Silly Kings – Hlúpi králi, vianočný príbeh, ktorý vychádza z vašej obľúbenej detskej knihy Fairy Tales, ktorá vyšla v roku 1981. Rozhodol som sa napísať moje vlastné rozprávky pre najstaršiu dcéru, ktorá mala v tom čase jedenásť rokov. Prvý týždeň som napísal dve za deň, potom na druhý týždeň každý deň jednu a potom to už šlo pomalšie. Mám tie príbehy naozaj rád. Pôvodne publikované v pouličnom časopise Big Issue UK. Preložila Sandra Tordová.

Babka dokáže spraviť grotesku aj zo situácie, ktorá má veľmi blízko k tragédii. V rodine sa dodnes rozpráva o jej pamätnom „výstupe“ po tom, čo si môj otec rozbil hlavu pádom z bicykla. So silným otrasom mozgu ho previezli do nemocnice a mojej mame – na materskej s dvoma malými deťmi – o tom až do večera nedal nikto vedieť. Vtedy sa dovalila babka s otcovou zakrvavenou aktovkou, ktorú mame podávala ako nejaký hrozivý obetný dar. „Neboj sa, vôbec nič sa nestalo,“ prevolávala s nervóznym úsmevom. V mladšom veku síce babka žila dosť konvenčne, ale sklony k dobrodružstvu prejavila tým, že sa vydala za „muža so zbraňou“. Lepšie povedané – s celým arzenálom. Náš dedko, vášnivý poľovník, vlastní niekoľko pušiek, ktoré starostlivo drží pod zámkom. Revolver, ktorý si zadovážil len pred pár rokmi, by však najradšej bral aj na rodinnú dovolenku. Je dotknutý, keď protestujeme. Tvrdí, že tomu nerozumieme, ale ja si myslím, že opatrnosti nie je nazvyš. Zvlášť odvtedy, čo som zbadala podivné diery v stene babkinej predsiene a ona bezstarostne poznamenala, že dedkovi trošičku vystrelil revolver, ktorý vyberal z puzdra.

Desať prstov na ruke Neskôr nás babka strašila i zabávala rozprávaním o náhlom popude preskočiť veľkú mláku, za ktorý zaplatila zlomenou rukou. Opisovala nám aj podivuhodnosti, ktoré zažila pri mozgovej príhode: „Keď som mala tú akciu, videla som dvojmo, takže to vyzeralo, akoby som mala na jednej ruke desať prstov. To bolo zaujímavé.“ Len nedávno vydesila svojich susedov strašným rámusom, keď sa oprela o nezaistenú dosku kuchynského stola a strhla ju so sebou na zem. Spolu s ňou zletela aj velikánska platňa z hrubého skla, ktorá chránila obrus. Kusy ostrého skla sa váľali po celej kuchyni. Neboli len na jedinom mieste! Tam, kde dopadla babka, ktorá až na pár modrín vyviazla bez zranení.

Ďalšej obskúrnej nehode v domácnosti unikla iba o pár mesiacov nato – zo steny s dedkovými trofejami znenazdajky padli obrovské jelenie parohy chvíľu potom, ako babka vstala z kresla pod nimi.

Keď čerešňa padá Najväčší „výbuch“ hrozí, keď babka s dedkom spoja svoje tvorivé sily. Vlani v lete sa dedko rozhodol vyrúbať gigantickú starú čerešňu v záhrade. Keďže v tej-

„Sklony k dobrodružstvu prejavila už tým, že sa vydala za Muža so zbraňou.“ to oblasti považuje sám seba za znalca, neohrozene tvrdil, že strom padne v určitom smere. Namiesto toho, aby babka pozorovala jeho výkon z bezpečnej vzdialenosti, o kúsok vedľa bezstarostne oberala ríbezle. Samozrejme, čerešňa padla presne tam. Dedko sa bránil, že jeho výpočty zmaril náhly poryv vetra, ktorý zmenil dráhu dopadu. Stihol ešte varovne vykríknuť, ale babka

nemala veľa času na únik. Cúvla o pár krokov, zakopla o trs trávy a spadla pod mladú jablonku. Tá našťastie zachytila najväčšie konáre vyťatého stromu. Nezničiteľná babka sa z tej spleti pohotovo vyslobodila a s dedkom sa hneď pustila do oberania čerešní, ktoré ostali na vrcholku stromu. Svorne pritom frflali, že z väčšiny ovocia si už zobli vtáci a teraz začína hniť. Zopár kíl čerešní však predsa len naoberali. Babka ich do tretej ráno triedila a zavárala, takže toto dobrodružstvo jej bude dočasne pripomínať asi päť fliaš kompótu.

Šťastná staroba Moja babka s dedkom majú šťastie. Napriek vysokému veku a rôznym neduhom ešte stále môžu robiť plno z tých vecí, ktoré ich vždy bavili. A predsa sem-tam potrebujú, aby sa udialo čosi navyše. O čo viac však musia po spestrení všednej rutiny túžiť starí ľudia, ktorí už nevidia, nepočujú či nechodia. Agatha Christie často spomínala viktoriánske babičky, ktoré si starobu ozvláštňovali predstavou, že sa ich ktosi pokúša otráviť či okradnúť. Môžeme len dúfať, že ak tým svojim aspoň občas doprajeme trochu neškodnej zábavy, bude aj k našej starobe osud milostivý.

17


téma

text a foto: philipp hedemann, www.streetnewsservice.org

nota bene 154

NIK NIE JE CHUDOBNÝ, AK SA VIE SMIAŤ

MAJSTER SVETA V SMIECHU Belachew Girma sa v roku 2008 smial bez prestania tri hodiny a šesť minút. V Etiópii, krajine, kde väčšina ľudí nemá mnoho dôvodov na smiech, založil prvú africkú školu smiechu. vplyvom katu, ako revolverom mieri na fľašu piva balansujúcu na jeho chodidlách. Bolo to obdobie, keď Girma často rozmýšľal, že revolver namieri na svoju hlavu. Ale nestalo sa.

Ani deň bez smiechu

Muž v lekárskom plášti sa váľa po podlahe a smeje sa. Po červenej tvári mu tečú pot a slzy, z kútikov úst sliny. Metá sa, ťahá sa za uzol kravaty a lapá po dychu. Zbláznil sa? Potrebuje doktora? Je pod vplyvom drog? Odrazu vstane, zhlboka sa nadýchne a vážnym hlasom povie: „A teraz chcem, aby ste takto smiali aj vy.“ Nie, Belachew Girma nie je blázon – je majster sveta v smiechu. Robíme kurzy, v ktorých ľudí učíme, ako sa smiať napriek skaze a hladomoru, píše sa na webstránke školy. Prihlásilo sa na ne 22 Etiópčanov. V miestnosti osvetlenej neónovými lampami sedia v kruhu, uprostred sa na podlahe zmieta smejúci sa muž. Niektorí vyzerajú podráždene, ostatní si chcú vyslúžiť majstrovo uznanie a snažia sa ho prehlušiť vlastným smiechom. Alemayehu Anbessie je oddaný žiak majstra, a keď sa k nemu pripojí, na čele mu navrú hrubé žily. Ale najväčšiu pozornosť púta jeho pravé líce. Tvár má totiž znetvorenú rakovinovým nádorom veľkosti pomaranča. „Smiech síce rakovinu neodstráni, ale pomáha mi s ňou žiť. Odkedy som sa naučil smiať, nepotrebujem lieky proti bolesti,“ vraví 58-ročný inžinier.

18

Dolu vodou Lekári tradičnej medicíny to možno považujú za vtip, ale Girma to myslí vážne. „Smiech je najlepší liek,“ hovorí tónom, ktorý nepripúšťa polemiku. Girmova premena, keď sa z narkomana so samovražednými sklonmi zmenil na psychológa, sa začala pred desiatimi rokmi. Kedysi pracoval ako učiteľ, ale učitelia v Etópii si veľa nezarobia. Kúpil si teda psa, ktorého naučil robiť rôzne triky a začal s ním vystupovať. Obecenstvu sa Girmove vystúpenia páčili a on mal zase rád obecenstvo. Neskôr si založil skupinu, s ktorou cestoval po krajine, až kým nezarobil na malý obchodík s hotelom. Lenže, ako je tu dosť obvyklé, žuval listy katu, rastliny, ktorá môže spôsobiť schizofréniu. Dlhé roky jej trpkú chuť zapíjal alkoholom. Dal sa dokopy s nesprávnymi ľuďmi, otvoril si nočný klub, na prostitútkach zarobil majetok. Postupne stratil kontrolu nad vlastným životom, hotel a obchod mu zhoreli, a keď ich nanovo postavil, záplavy ich zničili znovu. Krátko po tom, ako mu diagnostikovali vírus HIV, jeho žena aj milenka zomreli. „Dostali to odo mňa. Chcel som ísť za nimi,“ vraví Girma. Fotka z najhoršieho obdobia ukazuje Girmu pod

Namiesto toho sa niekdajšiemu vyznávačovi kresťanstva opäť dostala do rúk Biblia a tiež kniha, ktorá vyzdvihovala liečivú silu smiechu. „Doslova som ich zhltol a rozhodol som sa zmeniť svoj život. Prestal som žuvať kat a piť alkohol, a namiesto toho som sa začal smiať. Aj keď som na to naozaj nemal veľa dôvodov,“ rozpráva Girma. Jeho obľúbeným citátom z Biblie je: Radostné srdce je dobrý liek, ale zlomený duch vysušuje kosti. Kvôli nemu sa dve deti stali polosirotami, a tak dnes Girma pomáha sirotám v metropole Addis Abeba navrátiť sa do života prostredníctvom smiechu. Halima najskôr vyzerá ostýchavo, keď si k nej Girma kľakne. „Budem ako dieťa,“ povie a nahlas sa zachichoce. Halima sa k šesťnásobnému otcovi pridá a slzy smiechu jej čoskoro stekajú po tvári. „Vždy sa poteším, keď príde Belachew, pretože ma naučil, ako sa mám smiať,“ hovorí desaťročná Halima. Smiať sa prestala, keď jej pred piatimi rokmi zomrel otec. Girma hodiny smiechu často ponúka zadarmo sirotám, polosirotám či deťom žijúcim na ulici. Raz do týždňa takisto bez nároku na honorár učí v miestnej škole. Bežne však za štyri hodiny smiechu účtuje 450 birrov, čo je suma, ktorá v Etiópii predstavuje mesačný plat robotníka. Okrem praktických ukážok a návodov na smiech dostávajú Girmovi žiaci aj inšpiratívne citáty. „Keď ti život dáva citróny, urob si z nich limonádu,“ alebo: „Nik nie je chudobný, pokiaľ sa vie smiať.“ Jeho žiakom sa to páči. Girma vedie organizáciu Laughter for All (Smiech pre všetkých) so sídlom v Addis Abebe, vystupuje ako motivačný lektor, prispieva do mnohých publikácií a ako hosť sa objavuje v rôznych televíznych programoch nevynímajúc BBC. „V Etiópii je veľa problémov. Keď sa smejeme, dajú sa riešiť ľahšie,“ vraví Girma, ktorý je oficiálnym vlastníkom svetového rekordu v smiechu z nemeckého Dachau. Jeho obľúbené motto znie: „Deň bez smiechu je strateným dňom.“ Girma tak z posledných 3500 dní nestratil ani jeden. Za preklad ďakujeme Lenke Janotkovej

2014 apríl

text: anna egrmanová | ilustrácia: klaus lempelman

ZO ŽIVOTA

VESELÉ PRÍBEHY SO ZVIERATAMI DOMA AJ V ZAHRANIČÍ

RODINA A INÁ ZVERINA Ako malé deti sme so sestrou nemali žiadne domáce zvieratko. Rodičia nám tvrdili, že v paneláku by sa necítilo dobre, ale nebola to celkom pravda. Napríklad myšiam sa v našom dome darilo až príliš. Prvá k nám vnikla len chvíľu po tom, čo sme sa nasťahovali. Prejavila neobvyklý záujem o horkú čokoládu, ktorú jedla aj s alobalom. Dodnes si pamätám na odtlačky jej drobných zúbkov, ktorými sa prezradila. Pahltnosť sa však myši nevyplatila. Otec ju veľmi rýchlo vlákal do pasce na čokoládu kombinovanú so slaninou. Obeť čokoholizmu som úprimne oplakala, ale vpád ďalšieho hlodavca ma zatvrdil. Tentokrát sa u nás usídlila neľútostná Supermyš, mimoriadne prefíkaná a odhodlaná vyplieniť každú pochúťku, na ktorú natrafila. Za jedinú noc urobila v našej dobre zásobenej špajze takú spúšť, na akú by sa muselo spojiť desať jej obyčajnejších kolegýň. Myš, ktorá by tromfla aj slávneho iluzionistu Harryho Houdiniho, k nám prenikla po nepoužívaných elektrických drôtoch. Diera v stene, ktorá vznikla po tom, čo votrelkyňa vytlačila kryt, vnukla otcovi geniálny nápad: Namiesto toho, aby otvor zakryl drevom (ako žiadala mama), napchal tam polystyrén. „Myš sa ho nažerie a praskne,“ tvrdil nám. Ibaže nepraskla a v špajze bolo podobné dopustenie ako deň predtým. Mama, rozhorčená haldou znehodnotených potravín a dvojnásobným upratovaním, si nakoniec vydobyla svoje. Drevenou zábranou sa myš neprehrýzla a zrejme sa odobrala terorizovať niektorého z našich susedov. V deviatich rokoch som sa stala hrdou majiteľkou suchozemskej korytnačky. Nevydržala som sa pozerať na to, ako búcha hlavou do priehľadnej steny akvária, takže onedlho si voľne vykračovala po byte. Na relatívnu slobodu pohybu si veľmi rýchlo zvykla a odmietala aj krátkodobé „ustajnenie“. Párkrát sa jej podarilo uniknúť tak, že sme ju nevedeli nájsť. Jedno z najdramatickejších zmiznutí sa odohralo na lúke pod Kráľovou hoľou. Práve sme sa naobedovali, keď sme zistili, že korytnačia škatuľa je prázdna. „Rozdelíme si územie na štvorce,“ zavelil otec a všetci, vrátane babky a dedka sme sa hodili na kolená a podrobne prehľadávali zarastený terén. „Určite ju uchytí jastrab alebo jej nejaké zviera odhryzne hlavu,“ prorokoval dedko. „Na každý pád, zimu tu neprežije.“ Po dvoch hodinách hľadania sme sa celí uslzení vzdali, aby sme svoj smútok aspoň trochu zmiernili dobrým jedlom. Len čo sme zasadli k drevenému stolu pred chatou, zakopol ocko o korytnačku, ktorá tam po celý čas spokojne spala. Korytnačka s nami žije už 26 rokov. V poslednej dobe prebýva u rodičov, ktorým sa stará o pravidelný prísun dobrodružstiev. Toto je jedno

z posledných: „Deti, reklamujem správanie Sisiny, ktorú vám opatrujeme. Včera ráno previedla kybernetický útok na naše sídlo. Už v sobotu večer zmizla z radaru bezpečnostného analytika – rozumej vaša mamina. V nedeľu ráno obsadila router v pracovni a vycikala sa tam, čo spôsobilo okamžité odpojenie domácnosti od internetu. Urobila to v najnevhodnejšej situácii, keď bol bezpečnostný analytik na WC. Prosím vás o zjednanie nápravy! Otec.“ O podivné príhody so zvieratami nemajú naši núdzu ani na dovolenkách. V Grécku mama nechtiac prilákala svorku prašivých psov, ktorí nás oddane sledovali z opustených olivových hájov až do centra mesta, kde úspešne vydesili miestnych obyvateľov. Na safari v Afrike zas prekvapila nosorožca, ktorý zabral cestu tesne vedľa otvoreného auta s nákladom turistov. Mama nemohla odolať a v tejto výhodnej pozícii ho odfotila. Hneď na to sa však vo foťáku začal pretáčať film. Nosorožec, zaskočený príšerným pískaním, gúľal malými očkami a ľudia v aute od strachu ani nedýchali. Obrovské zviera ich zablokovalo, aby umožnilo ujsť svojej partnerke s mláďaťom, a nikto netušil, ako na dodatočné podráždenie zareaguje. Otec zažil väčšinu blízkych stretnutí s exotickou zverinou v kúpeľni. Napríklad mu vôbec nenapadlo, že pred sprchovaním v hoteli obklopenom divočinou, by mal zažať svetlo a overiť si, či sprchový kút má naozaj sám pre seba. Takto si až po hodnej chvíli všimol, že sa oň delí s neznámym spoločníkom. Pohotovo ho začal omaciavať nohou a pritom volal na mamu, aby prišla zistiť, čo je vo veci. Ukázalo sa, že otec sa sprchuje spolu s pavúkom veľkým ako mužská dlaň. Našťastie bol pavúk tak obarený horúcou vodou a mydlom, že proti skúmavým dotykom otcovej nohy nijako neprotestoval. Mama ho naložila na tácku a vyniesla pred dvere, odkiaľ sa na neistých nohách odšuchtal do húštiny. Ešte silnejšie na otca zapôsobili tajomné udalosti, ktoré sa odohrali na ostrove Lanzarote. Mama mu s hrôzou oznámila, že po jeho kúpeli sa vo vani objavujú odporné červy. „Musel si chytiť nejakého cudzopasníka,“ presviedčala ho a hneď vyratúvala možné následky. Otec, nahlodaný pochybnosťami, začal uvažovať o tom, či z neho predsa len červy nevypadávali bez toho, aby o tom vedel. Našťastie sa onedlho prišlo na to, že červy obývali vodovodné potrubie a z úkrytu ich vyháňala len vriaca voda, ktorou sa otec sprchoval.

„Reklamujem správanie korytnačky, ktorá previedla kybernetický útok na naše sídlo.“

19


Rebríček

text: dado nagy | foto: ľubomír drahoš a archív dada nagya

nota bene 154

KĽÚČ OD IZBY, KDE LEŽIA PENIAZE, BY SI NECHCEL?

MOJICH 10 NAJHUMORNEJŠÍCH KNÍH Vo svete literatúry existuje množstvo diel, ktorých autori preukázali pozoruhodný zmysel pre humor – láskavý, absurdný, suchý, surreálny, intelektuálny, minimalistický, drsný, čierny, akademický, silený či dokonca vulgárny. Toto je základná desiatka mojich najobľúbenejších humoristických kníh. Niektoré známe diela som sem nezaradil zámerne – nikdy som napr. nebol príliš kompatibilný s Terrym Pratchettom – a iné by pokojne mohli vytvoriť ďalšiu desiatku – Boris Vian, Jerome Klapka Jerome, Eoin Colfer, Frigyes Karinthy, Jenő Rejtő (P. Howard), Slawomir Mrożek, Arto Paasilinna, Saki, István Örkény... z detských Sempé – Goscinny alebo Arnold Lobel. A dosť!

Veľký kombinátor Ostap preukazuje pri pátraní po šperkoch obrovskú vynachádzavosť. Obe diela koncipovala autorská dvojica ako kriminálku, ktorá priam hýri vtipnými nápadmi. V tomto zmysle autori neraz prerušujú plynulosť deja rôznymi odbočkami, v ktorých sa odkrýva absurdita a tragikomika doby.

1. Ilja Iľf a Jevgenij Petrov – Dvanásť stoličiek, Zlaté teľa

Už ako stredoškolák som sa zamiloval do thurberových nehrdinských poviedkových postáv ušliapnutých mužov v stredných rokoch, ktorí zvyčajne chcú od života jediné – aby im všetci dali svätý pokoj. Pri opätovnom čítaní si uvedomujem, ako veľmi výrazne ma škála týchto tichých excentrikov ovplyvnila. Thurber bol súčasníkom Iľfa a Petrova. V rokoch 1927 – 1950 pracoval ako novinár a karikaturista časopisu The New Yorker. Na rozdiel od ruskej dvojice humoristov však jeho dielo nikdy nevyšlo v slovenskom preklade. V detstve mu brat vystrelil pri hre na Williama Tella šípom oko. Absolvoval viacero operácií a v strednom veku oslepol úplne. Keď sa ho novinári pýtali, ako slepotu znáša, vymenoval ešte množstvo ďalších životných rán a povedal: „Ak spisovateľ niečo potrebuje, sú to najmä hendikepy.“

Dve románové klasiky svetovej humoristickej a satirickej literatúry. Ako o ich tvorcoch povedala naša domáca humoristická jednotka – dvojka Milan Lasica a Július Satinský: „Je vždy zaujímavé, keď dvaja spolu niečo robia.“

Keby som mohol využiť stroj času, určite by som chcel vidieť týchto dvoch mladých mužov pri práci. Stretli sa v roku 1923 v Moskve ako redaktori časopisu sovietskych železníc – Gudok (Signál). Obaja pochádzali z Odesy – prístavného mesta so zmiešaným rusko-ukrajinskožidovským obyvateľstvom, ktoré bolo typické nielen špecifickou kultúrou, ale aj farbistým a vtipným jazykom. Iľja Iľf (nar. 1897) pochádzal zo židovskej rodiny a vystriedal viacero zamestnaní. Jevgenij Petrov (nar. 1903) po skončení strednej školy pracoval tri roky ako policajný vyšetrovateľ a kamaráti si z neho uťahovali, že jeho prvým literárnym dielom bol vyšetrovací spis venovaný nálezu mŕtvoly. Iľf s Petrovom mali obrovské šťastie, že ich romány, ktoré si kráľovsky uťahujú zo sovietskej spoločnosti, vznikli v relatívne liberálnej atmosfére politického a ekonomického uvoľnenia 20. rokov – tzv. NEPu, čiže Novej ekonomickej politiky. Len čo toto obdobie skončilo, obaja boli obvinení z protisovietskej propagandy a ich slávne romány mohli opäť vyjsť až po Stalinovej smrti. Keďže v sovietskych časoch sa strieľalo aj za omnoho menšie prehrešky, než že si niekto uťahoval z nových poriadkov, je zázrak, že vôbec prežili prvé vydanie. A kľúč od izby, v ktorej ležia peniaze, by si nechcel? Volám sa Ostap Bender. Môj tatko bol turecký občan. Som na nebezpečnej misii. A komu vlastne v sovietskom Rusku nehrozí nebezpečenstvo? Ide o príbeh päťdesiatnika Hyppolita Matvejeviča Vorobjaninova, ktorého svokra zašila do jednej z dvanástich predrevolučných stoličiek brilianty, a jeho pomocníka – dobrodruha Ostapa Bendera.

20

2. James Thurber – Filozof a ustřice

2014 apríl

a rozkoše plakal od smiechu. Celok dopĺňajú Danglárove kresby a pocit nezvyčajnej ľahkosti a otvorenosti, s akou nás autor preniesol cez vážnu tému vyrovnania sa so zvrátenosťami nových čias.

4. Douglas Adams – Stopárov sprievodca galaxiou V oblasti literárnej fantastiky existuje viacero zábavných próz či celých sérií. Ale Stopárov sprievodca je mimoriadne dielo vynímajúce sa v tomto žánri podobne ako romány Raymonda Chandlera medzi detektívkami. Dej v podstate nie je až taký dôležitý ako jednotlivé skeče, originálne absurdné nápady a zápletky jeho postáv – Arthura Denta, Forda Prefecta, Zaforda Bíblbroxa, Trilian či klinicky depresívneho robota Marvina. Takto napríklad hodnotí Vogonskú poéziu: „Vogonská poézia je samozrejme až treťou najhoršou vo Vesmíre. Druhá najhoršia je poézia Azgothov z planéty Kria. Keď kráľ ich básnikov Chrochtos Nadýmavý recitoval svoju Ódu na malú hrudku zeleného hnusu, ktorú som objavil v podpazuší jedného letného rána, štyria poslucháči zomreli na vnútorné krvácanie a predseda Stredogalaktickej komisie pre zmrzačenie umenia prežil len vďaka tomu, že si odhryzol jednu nohu.“

5. Andy Stanton – Ste zlý človek, pán Gum Toto je prvá zo série kníh o zlom pánovi Gumovi z dedinky Spitá Lehota. Ďalšie diely by mi ani nechýbali, lebo už v prvej knihe predviedol autor úplný ohňostroj originálnych nápadov a absurdného humoru, ktorý ťažko prekonať. Túto prózu síce nájdete v oddelení literatúry pre deti a mládež, ale inak by pokojne mohla byť aj v sekcii pre dospelých – hneď vedľa Monty Pythonovcov. Ide o príbeh nevrlého starca pána Guma, ktorý má doma strašný neporiadok, obľubuje samotu, najradšej celé dni drieme v posteli a na všetko škaredo zazerá. Mamy v Spitej Lehote zvyčajne strašia svoje deti slovami: „Ale už aj spať, lebo príde pán Gum, bude revať na hračky a ochriacha ti knižky.“ A to zvyčajne zaberie. Pán Gum má jediného kamaráta – nechutného mäsiara Vila Viliama III., s pomocou ktorého chce otráviť veľkého psa Džekyho. Toho zachraňuje dievčatko s komplikovaným menom: Umu Duma Luma Trma Vrma Stereo Eo Eo Lep Sep Nermonika De Strapec De Gapec de Kapec de Rapec, De Hup De Šup De Dup Veselé Vianoce Lenora. Kamaráti ju však volajú jednoducho Poly. Poly plánuje Džekyho nájsť a varovať, stratí sa však v temnom lese a tam ju zachráni ďalšia bláznivá postava – starý pán Piatok O´Leary. Príbeh má mnoho odbočiek, falošných koncov, až je čitateľ rád, že tam koniec vôbec je.

6. Stephen Leacock – Literárne poklesky

Asi najčastejšou témou Thurberových poviedok a karikatúr je manželstvo a problémy s ním spojené. Od nevinných roztržiek, až po rôzne drsné krutosti, ktorými sa partneri obšťastňujú. K mojim obľúbeným patrí napr. poviedka – Pán Preble sa zbavuje manželky. Jej protagonista platonicky sníva o tom, ako začne nový život so svojou sekretárkou. Manželka ho otrávene a rutinérsky presvedčí, aby ju teda pokojne zabil v pivnici, keď mu to urobí radosť. A ako sa dalo čakať – opäť má navrch.

rom, hráčom na klarinet a autorom mnohých úžasných viet typu: „Chcel by som dosiahnuť nesmrteľnosť. Nie svojím dielom, ale tým, že neumriem.“ Alebo: „Absolvoval som kurz rýchločítania a Vojnu a mier som zvládol za dvadsať minút. Je to o Rusku.“ A ešte jeden aforizmus: „Na svete sú dva typy ľudí – dobrí a zlí. Tí prví lepšie spia, tí druhí sa omnoho radšej zobúdzajú.“ Teším sa, že máme aspoň jeden výborný slovenský preklad autorových poviedok od Martina Kubuša.

Literárne poklesky sú veľmi populárnou klasikou modernej humoristic- 9. Daniil Charms – Štvornohá vrana kej literatúry. Takmer každý ich pozná a cituje, hoci nikdy nevyšli v slo- Charms je moja srdcová záležitosť. Odkedy som sa po prvý raz stretol venskom preklade. Tematická škála jednotlivých poviedok je veľmi ši- s jeho krátkou poviedkou „o mužovi, ktorý nemal ani nohy, ani ruky, roká – od absurdností vianočného obdarúvania, cez naivné kochanie sa nos, vlasy, ani tvár – takže nevieme, o kom je vlastne reč a radšej už umením a prírodou, kazenie kúzelníckeho triku, až po skvelú poviedku o ňom nehovorme...“, snažil som sa zohnať si všetko, čo mu posmrtne vyšlo. Charmsove krátke texty si ma získali svojou temnou absurdnoso kaplánovi Melpomenovi Jonesovi, ktorý mal obrovské problémy sa s ľuďmi rozlúčiť, a tak na návšteve pri tisíckrát začatej vete „tak ja by ťou vychádzajúcou z beznádejného osobného položenia. „Ak kupuješ vtáka, pozri sa či nemá nohy. Ak nohy má, nie je to vták.“ som už hádam...“ najskôr zošalel a potom zomrel.

7. Ephraim Kischon – Poviedky

10. John Kennedy Toole – Spolčení hlupců

3. Peter Pišťanek – Rivers of Babylon

Po Kischonových poviedkových knihách siahnem vždy, keď potrebujem vybrať do rozhlasovej relácie niečo jednoznačne vtipné. Jeho štýl aj okruh tém je pomerne typický – rodina, priatelia, politika, dane, jedlo a manželstvo... Kischonove pointy majú hĺbku a múdrosť podobnú aforizmom Tomáša Janovica, „keď sa oko smeje a plače tou istou slzou“.

Tento román síce nemal byť humoristickou knihou, ale ide jednoznačne o najzábavnejšie dielo slovenského autora, aké som kedy čítal. Autor tromfol sám seba iba geniálnou zbierkou noviel Mladý Dônč. Rivers of Babylon je fascinujúcim pohľadom na našu spoločnosť na prelome veľkých spoločenských zmien v deväťdesiatych rokoch. Priniesol úplne nový slovník, štylistiku, nezvyčajné postavy, situácie a drsnosť nadľahčovanú bizarnou fantáziou. Pri čítaní som od prekvapenia

Woody Allen je typom umelca, ktorý sa dokáže prostredníctvom humoru vyrovnať so svojimi starostlivo pestovanými neurózami a fóbiami. Súčasne je považovaný za jedného z najväčších popularizátorov filozofie a modernej literatúry, keďže si z týchto odborov vo svojich poviedkach zvykne výrazne uťahovať. Je scenáristom, režisérom, poviedká-

Na záver mi ešte napadá veľa iných humoristických kníh a tvorcov – napr. paródia na gotický a westernový román Richarda Brautighana Hawklinovská príšera, Doppler Erlenda Loe, Jirotkov Saturnin, Kniha o cintoríne od Samka Tále, Kjell Askildsen a jeho minimalistická kniha o starých ľuďoch Hřebík v třešni alebo praprastarý otec moderných humoristických diel – Život a názory Tristrama Shandyho od Laurenca Sterna. Rozlúčim sa však humoristickým románom, ktorého slávy sa autor nedožil, lebo nedokázal uniesť, že ho spočiatku žiadne vydavateľstvo nechcelo vydať a tak spáchal samovraždu. Tento pitoreskný román Johna Kennedyho Toola opisuje život a názory Ignatiusa Reillyho – lenivého, obézneho, mizantropického pseudovedca, ktorý žije so svojou matkou. To všetko vo fascinujúcej atmosfére mesta New Orleans.

8. Woody Allen – Nežiadúce príznaky

21


téma

text: zdroj www.kehilazilina.sk | obrázky: čejka a NEW YORKER/cartoon editor robert mankoff

nota bene 154

2014 apríl INZERCIA

JE KRITICKÝ A DEMOKRATICKÝ – NEVYNECHÁ NIKOHO

ŽIDOVSKÝ HUMOR Prežívať ťažké chvíle života sa dá jednoduchšie so smiechom. Keď už nie na perách, tak aspoň na duši. Taký presne je židovský humor. Vedieť sa smiať sám sebe a svojej často nezávideniahodnej situácii, vypestoval v Židoch špecifický zmysel pre humor. Stal sa pre nich v akejkoľvek situácii taký typický, že sa začal nazývať humorom židovským. Je inteligentne dvojzmyselný, málokedy vulgárny (ak vôbec), vystihujúci charakteristické črty Židov a prostredia, v ktorom žili. S humorom sa stretávame už v Talmude, kde sa jeho prostredníctvom podávajú aj niektoré vysvetlenia náboženských zákonov a predpisov. Židovský humor býva demokratický, ale môže byť aj autoritatívny. Ironický pohľad nevynechá nikoho a nič, používajúc až zvrátenú logiku, no napokon vždy prekvapí rýchlym obratom na záver, väčšinou s nečakaným rozuzlením.

„No, to sú už tri priestupky, ale prečo si si nemohol dať kóšer jedlo?“ „Lebo som nebol v židovskej reštaurácii.“ „To prináša len ďalšiu otázku, prečo si nešiel do židovskej reštaurácie?“ „Lebo boli na Jom kipur všetky zavreté.“

budeme na teba stále myslieť a každý večer sa za teba pomodlíme.“ Rebeka sa zamyslela a hovorí: „Ďakujem za ochotu, ale mohli by ste radšej každý večer prísť navariť a upratať, modlenie si zoberiem na starosť sama.“

Moritz navštívil doktora a sťažuje sa: „Pán dok-

tor, čím ďalej, tým viac zabúdam. Čo s tým mám robiť?“ „Porozmýšľam, ale budete musieť zaplatiť dopredu.“

Lea prišla k rabínovi so strašnou bo-

lesťou hlavy. Začala mu vysvetľovať, aká je utrápená, kto všetko jej ubližuje, ako ju nemá nikto rád a nič sa jej nedarí. Rabín sa za celú hodinu nedostal ani na chvíľu ku slovu, až zrazu Lea hovorí: „Rabi, zázrak, vaša svätá prítomnosť ma vyliečila, bolesť hlavy je preč.“ „Nie, Lea, mýliš sa, nie je preč, mám ju ja.“

O jedle

R

ozprávajú sa dvaja Číňania: „Vieš, čo je problém každej židovskej reštaurácie?“ „Nie.“ „Keď sa tam naješ, za tri dni si znova hladný.“

Moritz absolvoval rozsiahle vyšetre-

Sára si dala na večeru rybu, a keď doje-

dla, zavolala si čašníka a hovorí: „Už som teda jedla aj čerstvejšiu rybu.“ „Nie u nás, milá pani, nie u nás.“

Na návšteve u Rebeky si priateľky po-

Pán Kohn a pán Stein pred priečelím synagógy. „Čo znamená ten veľký nápis, pán Kohn?“ „Znamená to: VY STE VÔL, pán Stein.“ „Moment, pán Kohn, ja síce neviem tak dobre hebrejsky ako Vy, ale viem, že všetko sa číta opačne, sprava doľava. Tak potom VÔL STE VY.“

chutnávajú na dobrých koláčikoch. Rebeka ich ponúka a roznáša ďalšie a ďalšie dobroty. Príde aj k Sáre a hovorí: „Sára, daj si aj tento, ak si ešte nemala.“ „Ďakujem, ale jeden som už mala.“ „No, keď už ide o to, mala si tri, ale jeden si ešte môžeš dať.“

nia v nemocnici, a keď boli všetky hotové a vyhodnotené, zavolal si ho doktor a takto mu hovorí: „Moritz, Moritz, nepoteším ťa, zostáva ti maximálne šesť mesiacov života.“ Moritz ostal ako obarený, chvíľu rozmýšľal a napokon hovorí: „Hm, to vám ani nezaplatím účet za tie vyšetrenia.“ „Tak dobre, nechávam ti teda ešte rok života.“

Matky a svokry

S

tojí Rebeka pred synagógou, chystá sa vstúpiť, pomaly začína svadobný obrad. Vo dverách ju víta zriadenec, chce ju usadiť a tak sa orý rabín dostal v nemocnici veľkú kyticu pýta: „Ste priateľka zo ženíchovej strany alebo ...?“ kvetov po zložitej operácii s prianím rýchleho „Samozrejme, že nie, som matka nevesty!“ ríde Moritz k rabínovi poprosiť uzdravenia s nasledovným textom: o radu, čo má robiť, aby mu bolo odpustené, „Drahý rabi, celá naša obec Vám praje rýchle uzdraoritzko volá z internátu domov mame: „Ahoj mami, ako sa máš?“ lebo sa zabudol Bohu po jedle poďakovať a venie v pomere hlasov 212 za, 74 proti.“ „Oj, ďakujem za opýtanie, veľmi dobre.“ hovorí: „Rabi, zabudol som sa po jedle poďakovať. Ako áchel a Sára navštívili Rebeku, ktorá le- „A prepáčte, asi som vytočil zlé číslo.“ to mám odčiniť?“ žala pripútaná na lôžko s boľavým chrbtom. „A prečo si sa nepoďakoval?“ Keď k nej prišli, pustili sa do nariekania, aké oritz sa stal prezidentom a okamžite volá „Lebo som si pred jedlom zabudol umyť ruky.“ to musí byť strašné celý deň ležať v posteli, mame: „Ahoj mami, vyhral som voľby a stal som „No, to sú už dva priestupky, ale stále to nevy- bez možnosti akéhokoľvek pohybu, a keď- sa prezidentom, pozajtra je inaugurácia.“ svetľuje prečo.“ že ju chceli utešiť tak jej navrhli: „Drahá Re- „Oj, to je samá starosť, ja asi neprídem, ani si ne„Lebo som nejedol kóšer jedlo.“ beka, srdiečko, oj, oj, ako ti musí byť ťažko, mám čo obliecť.“

Zdravie a choroby

Ch

P

M

R

M

22

"A nezabudni: čokoľvek budeš potrebovať, som ti k dispozícii 24 hodín denne, 6 dní v týždni." „Kúpim ti nové šaty, nič sa neboj.“ „Ale nie, zdravie mi slúži, vládať vládzem, len keď „Oj, ani tam nebudem môcť nič jesť.“ som bol mladší, tak som si prial, aby mi bolo do„Neboj sa, bude aj kóšer jedlo.“ priate ostať na tomto svete do 90 rokov. Potom Naveľa, naveľa matka súhlasila a na inauguráciu som mal 90, 95, 100 a 105 a stále som tu. Myslím, prišla. Usadili ju do prvej rady, vedľa mamy vice- že na mňa najvyšší zabudol, tak sa mu nechcem prezidenta, a keď Moritz prisahal vernosť národu, pripomínať...“ tak sa k nej otočila a hovorí: „Vidíte toho, čo akurát prisahá, tak to je môj syn, ale jeho brat je doktor.“ a obchodnej ulici v Presburgu sa prechádza pán, keď tu zrazu míňa výklad s veľkými hodinami. raja synovia sa rozutekali do sveta, patrične zbo- „Výborne,“ pomyslí si, „to som práve potreboval, hatli a rozhodli sa pri jednom spoločnom stretnutí, dám si aspoň nastaviť moje nové hodinky.“ že pošlú svojej mame nejaké darčeky, z vďačnos- Vošiel dnu, zavolal na obsluhu, ktorá bola niekde ti, čo pre nich urobila. Abraham sa rozhodol, že jej vzadu, vybral hodinky a hovorí: „Môžete mi, propostaví dom. Moše jej kúpil novučičký Mercedes. sím vás, pozrieť tie hodinky, sú úplne nové a už No a David, najmladší, sa rozhodol, že jej pošle ho- meškajú.“ voriaceho papagája, ktorý vie recitovať akýkoľvek „Ale ja nie som hodinár, ja som mohel, ja robím úryvok z Tóry, pretože ju mama rada čítala, ale už obriezky.“ dobre nevidí, tak aspoň takto si bude môcť vypo- „No a prečo máte potom vo výklade tie veľké hočuť svoje obľúbené state. Po pár mesiacoch prišiel diny?“ „Fajn, a čo si tak tam mám asi dať?“ každému synovi ďakovný list: Abrahámovi – „Ďakujem za krásny dom, len je veľký a ja bývam len v jednej izbe, ale musím ho celý upratovať.“ oritz prišiel do svojej banky so žiadosťou Mošemu – „Ďakujem za krásne auto, len ja už toho o pôžičku. Nebolo by to nič výnimočné, keby moc nenacestujem, akurát na ňom musím stále neišlo o 100 eur na dva mesiace. Úradník utierať prach.“ v banke tomu celkom nerozumel, ale keďže MoDávidovi – „Ďakujem, to kurča bolo výborné.“ ritz bol stály klient a navyše ponúkal ako zálohu svoj nový Mercedes, nehrozilo žiadne riziko, ký je rozdiel medzi mamou Taliankou a tak mu ponúkol pôžičku 100 eur na dva mea mamou Židovkou? Talianka hovorí svojmu die- siace, s úrokom 12%, to znamená čistý úrok ťaťu: „Toto zjedz, lebo ťa zabijem.“ Židovská mama predstavoval 2 eurá. Po dvoch mesiacoch Mohovorí svojmu dieťaťu: „Toto zjedz, lebo sa zabijem.“ ritz opäť prišiel do banky, vrátil 102 eur, zobral auto, ktorým ručil a spokojne sa poberal domov. Rôzne Úradník ho zastavil a pýta sa: „Nič mi v podstate do toho nie je, ale vysvetlite mi účel tejto zvlášttarý Moritz, ktorý bol pravidelným náv- nej pôžičky. To vám tak chýbalo 100 eur, že ste števníkom synagógy, dosiahol vek 105 rokov si ich museli požičať a navyše ich založiť svojím a zrazu sa v synagóge neobjavil, čo je rok dlhý. novým autom?“ Rabi si začal robiť starosti, a tak starého Moritza „Ale viete, bol som dva mesiace v zahraničí, navštívil a pýta sa: „Čo sa stalo, Moritz, taký vzor- a kde by som zohnal lacnejšie, a tak dobre strážený veriaci ako ty a zrazu vynechávaš všetky spoloč- né parkovisko v Bratislave na dva mesiace?“ né modlitby a stretávanie sa s Hospodinom. Čo už Ďakujeme Židovskej náboženskej obci Žilina nevládzeš alebo ti prestalo slúžiť zdravie?“

N

T

M

A

S


Rozhovor

text: peter getting | foto: martin dlugoš

NA KONCI VŠETKÉHO JE VŽDY NOVÝ ZAČIATOK

HURÁ DO KOLAPSU! VÁCLAV CÍLEK je český filozof, spisovateľ, geológ, klimatológ a popularizátor vedy. Patrí medzi vedcov, ktorí hovoria o nevyhnutných kolapsoch civilizácií a zároveň o tom, že súčasne prinášajú regeneráciu. Prečo nás téma kolapsu civilizácií alebo konca sveta tak priťahuje? Na kolapsy a koniec sveta sa ma pýtajú tak často, že už ma táto téma, pravdupovediac, veľmi nebaví. Ide o fenomén, ktorý možno aj podvedome vytesňujeme. Niektorí hovoria, že nás zachránia nové technológie, preto je spoločnosť na technológie aj mimoriadne orientovaná. Avšak v takom prípade si vie oveľa horšie poradiť sama so sebou. Pokiaľ by som príliš hovoril o kolapsoch a koncoch sveta, bolo by to, akoby som rozširoval akúsi chorobu spoločnosti. A to aj napriek tomu, že ide o spola nepriznaný fenomén, problém, na ktorom ma zaujíma najmä bod obratu. Preto radšej hovorím o regenerácii, ktorá príde po ňom.

diať, keď ľuďom vysvetlíte, že je to zlyhanie systému. Začnú dvíhať svoj hlas, začnú vytvárať mimovládky, vlastné záujmové skupiny a berú veci do vlastných rúk.

Takže obligátna otázka: stojíme pred kolapsom? Myslím, že žiadna vláda to už nemôže „uhrať“. Zatiaľ to síce vyzerá tak, že väčšine ľudí sa darí relatívne dobre. Najmä tým, ktorí rozhodujú. Horšie sú na tom tí, ktorí sú skutočne chudobní. Často jazdievam do Jeseníkov, u vás zasa do Slovenského krasu, a tak mám na mysli napríklad pomery v hladových dolinách v okolí Rožňavy. Ľudia tam sú väčšinou naštvaní a apatickí. Neviem, ako je to presne na Slovensku, ale v Čechách veľké množstvo nezamestnaných berie antidepresíva. A keď hovoríte s neziskovkami, ktoré sa o takýchto ľudí starajú, pochopíte, že ide o veľký škaredý trik.

Jedným z ukazovateľov kolapsu civilizácií je podľa vás aj zníženie produktivity, teda toho, čo sme sami pre seba schopní vyprodukovať. Ukážková je v tomto zmysle odkázanosť Európy na cudzie zdroje. Je jej kolaps nezadržateľný? Európa je zložitá. Starne, je malá, nemá vlastné energetické zdroje, má roztrieštenú ekonomiku. Vieme, že pre niektorých ľudí zamestnanie už nikdy nebude, že sú kraje určené k vyľudneniu. Došlo k tomu vo Francúzsku i v Taliansku, dôjde k tomu aj u nás. Ale môže nastať – a mal by nastať – opätovný návrat k poľnohospodárstvu, k sebestačnosti. V Európe je veľké množstvo bezzemkov, ktorí môžu žiadať európske dotácie na pôdu alebo len preto, aby zasadili trávu, ktorú potom pokosia. Takže sa nebudú žať plodiny, ale európske dotácie, ktoré ale tiež raz nebudú, všakže. V tejto chvíli vyhráva súboj o suroviny Čína so svojou centrálnou ekonomikou a nevedno, kam to povedie. Avšak ku všetkým úvahám o kríze civilizácie treba pristupovať s istým odstupom. Je to totiž ľahko zneužiteľná záležitosť a posledné, čo potrebujeme v sťažených dobách, ktoré nás čakajú, je možnosť, že sa objaví nejaký veľmi nepríjemný populista, ktorého si beztak zrejme budeme musieť v blízkej dobe dopriať.

Ako to myslíte? Je ním prístup spoločnosti, ktorá hovorí, že pokiaľ ste nezamestnaní, je to vaše zlyhanie. Môžete si za to sami. Nie ste dostatočne vzdelaní, nie ste dosť „chytrí“, nie ste šikovní... A ľudia to prijímajú. Nebaví ma pozorovať pozvoľný rozpad spoločnosti, a pritom od ľudí počúvať, že si mysleli, že to nemôže byť také zlé, a v skutočnosti je to ešte horšie. Je však veľmi zaujímavé, čo sa začne

So závislosťou na konzume rastie aj naša agresivita voči životnému prostrediu. Nevzdialili sme sa príliš od prírody? Moja generácia ešte áno, ale tie mladšie už nemajú bežne babičku na vidieku a spolu s tým možnosť zažívať prirodzený svet. Moji domáci i zahraniční študenti mi nezriedka ďakujú, že som im ukázal prírodu. Pre predstavu: prejsť Chicagom autom môže trvať tri hodiny, ďalšie tri hodiny sa prechádza oblasťou s na-

24

nota bene 154

2014 apríl

ťahanými plotmi a až potom nasleduje príroda. Počul som, že na hodinách environmentálnej výchovy sa nasadzuje nová počítačová hra, v ktorej deti idú lesom, kliknú na strom a ukáže sa im veverica. Tomu hovorím, že ide o ideálny spôsob, ako deti nedostať do prírody vôbec. Nevidel by som však tento problém len vo vzťahu k prírode, ale vôbec ku všetkému prirodzenému. Prirodzený svet je svetom normálneho času, nie zrýchleného. Je to svet kontinuity, normálnych farieb, bez reklamy. Podstatné je, samozrejme, aj vnútorné vnímanie. Nahrádzame teda postupne skúsenosť reálneho sveta virtuálnym? Známy anglický profesor mi spomínal, že keď prednáša študentom, musí používať PowerPoint, pretože tí sú zvyknutí na televíziu a milujú vnímanie povrchným spôsobom. No na iných renomovaných univerzitách je povrchnosť zakázaná, pracuje sa iba s tabuľou a kriedou. Sú napríklad školy architektúry, kde je zakázané používať počítače a pracuje sa ručne. Vychádza sa z toho, že ruka, oko a mozog tvoria jeden systém a vo chvíli, keď tvoríte pomocou ruky, aktivizujete aj ďalšie sféry kreativity. Keď si uvedomíte, že záleží na každom konkrétnom ťahu, čiare, je to už nielen gesto, ale je v tom aj ďalšia informácia. S tým, čo vidíme na obrazovke, sa len ťažko stotožňujeme. Naopak s človekom, ktorý aktívne niečo robí, začína iný typ kódovania sveta. Kým si to však uvedomíme, nestaneme sa asociálmi? Nedá sa takýto vývoj zastaviť? Nedá, musí to prebehnúť. A jedným zo sprievodných javov je, že nám začína chýbať sociálna inteligencia. Keď sa zhovárame z očí do očí, len ťažko vám bezdôvodne poviem niečo škaredé, ale na internete bez problémov. Ľudia, ktorí sa zaoberajú sebaobranou, vnímajú, že je čím ďalej ťažšie odhadnúť reakcie ľudí. Stávajú sa asociálnejšími, sú menej proporční. Platíme zato mnohými neurózami a neviem čím všetkým ešte. No na druhej strane, čím viac bude svet skĺzavať do krízy, tým väčšie zázemie pre návrat do prirodzeného sveta to bude vytvárať. A na konci všetkého je vždy aj nový začiatok.

RNDr. Václav Cílek, CSc. český geológ, klimatológ, spisovateľ, filozof, prekladateľ taoistických a zenových textov a popularizátor vedy. Pracoval v Akadémii vied ČR, kde sa stal aj riaditeľom Geologického ústavu. Pred dvomi rokmi opustil akademickú prácu a vrátil sa k vede a výskumu. Spolupracoval na asi 30 knižných tituloch, publikuje v množstve časopisov, spolupracuje s českým rozhlasom a televíziou na tvorbe niektorých programov. Za knihu Krajiny vnútorné a vonkajšie a nasledujúcu knihu Makom: Kniha miest, získal v roku 2004 Cenu Toma Stopparda za eseje.

25


svet

text: zuzi nemčeková | foto: zuzi nemčeková, santiago navarro, liza nigris, pupi maciel

nota bene 154

2014 apríl

Je to naozaj neuveriteľný dom. Miesto pre život, jedlo, vodu, energiu, teplo. Earthship nie je nič iné, než fyzika – spojenie gravitácie, slnka, zeme... A slnko je tu pre všetkých. Na každého svieti rovnako, tak prečo to nevyužiť prirodzeným spôsobom? Argentínska Ushuaia (alebo aj Fin Del Mundo) je najjužnejšie osídlené mesto sveta. Rozprestiera sa v nádhernej Ohnivej zemi – Tierra del Fuego. Podnebie je tu veľmi premenlivé, nestále. Niekoľkokrát počas dňa prší, padajú krúpy, svieti slnko alebo fúka studený vietor. A takto sa to točí dokola. Ale to je leto. V zime sú podmienky pre život vyslovene kruté a približne 56-tisíc obyvateľov Ushuaie denno-denne bojuje o prežitie. Asi 8000 rodín žije bez vody a elektriny, domy majú postavené zo všetkého, z čoho sa dá... Medzi 6. a 31. januárom sa tu tento rok podarilo zorganizovať Earthship Academy session. 73 študentov z rôznych kútov sveta spolu s Michaelom Reynoldsom a jeho tímom postavilo vzorový model domu – Simple survival Earthship. Touto cestou sa naučili všetko o stavaní Earthshipov. Pracovalo sa šesť dní v týždni v dvoch skupinách. Prvá mala počas celého dňa prednášky, zatiaľ čo druhá sa aktívne podieľala na výstavbe. Nasledujúci deň sa skupiny vymenili. O štyri týždne bol Earthship kompletne hotový. Stal sa vzorom bývania pre všetkých obyvateľov mesta Ushuaia, ale aj pre všetkých Argentínčanov.

Ako to funguje

EARTHSHIP NEMÁ ZÁKLADY, ANI INŽINIERSKE SIETE

NEUVERITEĽNÝ DOM Z ODPADKOV Do života na Zemi sa všetci rodíme nahí, bez ničoho. A takisto z neho odchádzame. Už sa nedá ďalej produkovať stále viac a viac nového a „staré“ hádzať do koša. Kôš neexistuje. Všetko je niečo. A z toho niečoho sa dá postaviť... Earthship.

26

Michael sa počas viac ako 40-ročnej skúsenosti s Earthshipmi dopracoval k modelu bývania, ktorý človeku dáva všetko, čo potrebuje. Znie to až neuveriteľne, ale samotný Earthship je postavený bez základov a inžinierskych sietí. Je zhotovený zo starých automobilových pneumatík, plechoviek a sklenených fliaš – jednoducho dom z odpadkov. Z vecí, ktoré všetci zahadzujeme. Každý Earthship je otočený na slnečnú stranu a svojim obyvateľom zabezpečuje konštantnú celoročnú izbovú teplotu bez potreby kúrenia. Použitím termomasy, izolácie a slnečného žiarenia je možné prijímať teplo zo slnka, akumulovať ho v hlinou naplnených pneumatikách a zabezpečiť,

aby neunikalo pomocou izolácie. Pomocou slnečných kolektorov a veterného mlynu vie dom vyprodukovať dostatočné množstvo elektrickej energie. Slnko je v lete vyššie, čo pomáha vytvárať tieň a tak ochladzovať interiér domu počas letných horúčav. V zime zasa slnko svieti ostro do hĺbok domu a tým zabezpečuje teplo v chladných mesiacoch. Earship sa dá postaviť úplne všade, či už na púšti v Taose alebo na Sibíri. Šije sa na mieru oblasti, v ktorej má fungovať.

Voda a skleník Okrem pneumatík a fliaš sa recykluje aj voda. Strecha zachytáva dažďovú vodu, ktorá sa potom zlieva do cisterien umiestnených v zemi za domom. Dažďová voda sa filtrovaním mení na pitnú vodu – white water. Použitá pitná voda (1. použitie) sa v Earthshipe opäť využíva, ničím sa neplytvá. Preženie sa cez rastlinnú čis-

„Dom, ktorý sa stará o nás, nám dáva množstvo slobody.“ tičku – a stáva sa z nej šedá voda – grey water. Môže sa použiť na pranie alebo sprchovanie (2. použitie). Takto použitá voda sa potom stáva zdrojovou vodou pre splachovania v záchode (3. použitie) a po spláchnutí sa využíva na vonkajšie rastlinstvo (4. použitie). Všetko má svoje dokonalé využitie. Splachovať pitnou vodou alebo len tak nechať odtiecť vodu po sprchovaní bez ďalšieho rozumného použitia, to je v dnešných dňoch už prežitok. Veď voda je taká vzácna! Neodmysliteľnou súčasťou každého Earthshipu je skleník. Ten zabezpečí, že v dome je počas celého roka teplo. Okrem toho rastliny rastúce v ňom spĺňajú funkciu čistenia vody a zároveň ponúkajú priestor pre pestovanie vlastného ovocia a zeleniny. Rastliny v skleníku sú vysádzané do rastlinných čističiek. Sú to akési jamy v zemi, cez ktoré sa preženie šedá voda a takýmto spôsobom

ju rastliny prečistia a zároveň z nej načerpajú všetky potrebné živiny k rastu. Voda sa tak očistí a je pripravená na ďalšie použitie. Stačí si pozrieť Earthshipy v Taos v New Mexico. V prostredí, kde sa za normálnych okolnosti nedá dlhodobo žiť, Earthship zabezpečuje všetko potrebné pre život v tejto drsnej púštnej krajine. Určite by ste nečakali, že sa na takomto mieste dajú dopestovať banány alebo avokáda. S Earthshipom sa to jednoducho stalo možné. Ten v Ushuaia sme stavali skleníkom smerom k severu. Cez skleník sa vnútorný priestor cez deň ohrieva a teplo sa prirodzene akumuluje do pneumatík, ktoré tvoria hlavnú stavebnú líniu. V noci sa teplo z nich šíri do interiéru. Funguje to presne ako jazero, na ktoré cez deň svieti slnko. Jazero sa ohrieva stále viac a hromadí sa v ňom teplo. V noci sa stane zdrojom tepla a sála ho do okolia.

Na vlastnej koži Dokončením Ushuaiského Earthshipu sa pre 73 študentov Earthship academy nekončí. Podmienkou pre jej absolvovanie je aj napísanie práce s tematikou Earthshipu. Môžu napríklad preložiť Earthship knihy do svojho rodného jazyka alebo porovnať Earthship s klasickým bývaním. Ďalšou podmienkou je organizácia minimálne jednej stavby Earthshipu. Všetko od zháňania použitých pneumatík a fliaš až po osadenie umývadla. Zažiť Earthship academy na vlastnej koži môžem každému len odporučiť. S ostatnými študentmi sme sa stali dobrými priateľmi a už sa nevieme dočkať, kedy niekto z nás bude organizovať stavbu. Rozhodne si prídeme navzájom pomôcť, aj keby to opäť malo byť niekde na druhom konci zemegule. Budúcnosť patrí domom, ako je Earthship. Domom, ktoré sa starajú o svojich obyvateľov, poskytujú im útočisko, pitnú vodu a dokonca jedlo. Všetko v súlade s prírodou a jej zákonitosťami. Dokonca pri využití odpadu, ktorý sme tu za posledné desaťročia nahromadili. Dom, ktorý sa stará o nás, nám dáva množstvo slobody. Ako tú slobodu využijeme, je na nás.

27


Reportáž

text a foto: andrej bán, reportér časopisu .týždeň

nota bene 154

2014 apríl

Ruskí vojaci boli na počudovanie zhovorčiví...

Neznámi zelení mužíkovia, podľa všetkého ruskí vojaci.

SÚ NA KAŽDOM KROKU SO SAMOPALMI

NEZNÁMI ZELENÍ MUŽÍCI Ešte nikdy si Rusi nedovolili urobiť to, čo teraz na Kryme – pričleniť územie cudzieho štátu pod laby veľkého ruského medveďa. Krym je prvý povojnový precedens svojho druhu. 28

Neoznačení ruskí vojaci „strážia“ ukrajinskú základňu v Perevalnom.

Rusko najskôr vojensky okupovalo, neskôr na riadaní sveta, ktorá fakticky znamenala ovládzáklade nelegitímneho referenda anektovalo nutie strednej Európy Sovietskym zväzom. ReKrymský polostrov ako súčasť Ukrajiny. Medzi- volúcie v roku 1956 v Maďarsku a v roku 1968 národné spoločenstvo sa zmohlo v čase uzá- v Československu nemohli byť v časoch silného vierky tohto článku iba na chabé reakcie, zmra- „Sojuzu“ úspešné a Sovieti ich krvavo potlačili. zenie účtov pre 21 osôb. To môže Putina po- Nikdy si však nedovolili to, čo teraz v prípade vzbudiť k obsadeniu východnej Ukrajiny. Sme Krymu – pričlenenie územia cudzieho štátu pod na prahu globálnej vojny? krídla, či presnejšie pod laby veľkého ruského Multietnický a multikultúrny Krym je nádher- medveďa. Krym je prvý povojnový precedens né miesto, má úrodné nížiny, ale aj hory a prí- svojho druhu. Rusi si nepričlenili doteraz ani morské letoviská. To vedeli už klasici ruskej li- moldavské Podnestersko, ani gruzínske Abcházteratúry, Puškin alebo Lermontov, ktorí si ten- sko či Južné Osetsko. Prečo teda Krym? Obvykto polostrov – vtedy ešte obývaný prevažne Ta- lá odpoveď, že Putin sa zbláznil, nepostačuje. tármi – obľúbili a jazdili sem na tvorivé rekreácie. O niečo neskôr, ku koncu 2. svetovej voj- Kto ste, čo tu chcete? ny, na krymskej Jalte podpísal Stalin s Churchil- Na Krym vedú z Ukrajiny iba dve cesty, no Ruslom a Roosveltom dohodu o povojnovom uspo- ko teraz urýchlene buduje most cez niekoľko-

kilometrovú Kerčskú úžinu na východe polostrova. Keďže sme sem s kolegom po 2200 kilometroch z Bratislavy prišli (zrejme ako jediní cudzinci) autom, tak po divokom týždni sa odtiaľto musíme autom aj dostať domov. Nebude to jednoduché. Množia sa správy o útokoch a okrádaní novinárov neznámymi mužmi v uniformách; čo môžu byť buď príslušníci proruskej domobrany alebo priamo ruskí vojaci, v rozpore so ženevskými konvenciami neoznačení. Volajú ich tu ironicky „neznámi zelení mužíci“. Stoja pri každej strategickej budove alebo pri kasárňach ukrajinskej armády, z pôvodného počtu 11 tisíc príslušníkov sevastopoľskej námornej pechoty sa ich počet v priebehu dvoch týždňov zdvojnásobil. Sú nevrlí, s novinármi ani s bežnými ľuďmi sa nebavia. Na otázky

29


nota bene 154

2014 apríl

Polícia chráni zástupcov OSN pred hotelom Ukrajina, aby im demonštranti umožnili odísť.

Milovníčka Putina a Medvedeva nás najprv považovala za špiónov...

„Kto ste?“ alebo „Čo tu chcete?“ alebo „Načo ste sem prišli?“ iba ukážu hlavňou samopalu, aby ste šli preč. Nie, v krymských mestách zatiaľ nie sú tanky ako u nás v roku 1968, nepochybne však ide o okupáciu. S početnou prevahou a s lepšou výzbrojovou obkľúčili ukrajinské kasárne a vyzývajú ich posádky, aby sa vzdali a zložili zbrane – v tom prípade im umožnia slobodne odísť. Aká veľkorysosť! Niektorí Ukrajinci, aj velitelia a generáli sa už vzdali a dokonca prešli na stranu ruských okupantov, Kyjev ich preto chce súdiť ako vlastizradcov. Lenže Kyjev už na Krym nemá nijaký vplyv: po nelegitímnom referende, ktoré takmer na 100 percent rozhodlo (pod hlavňami ruských

30

vojakov) o pripojení dvojmiliónového polostrova k Ruskej federácii, Rusi na Kryme ovládli ukrajinský majetok a namiesto hrivny tu bude platiť rubeľ. Úplne celé medzinárodné spoločenstvo – až na tradične zdržanlivú Čínu – tento bezprecedentný akt agresie a anexie odsúdilo. Lenže nikto nechce s Rusmi bojovať. To iba slabučká a v porovnaní s Ruskom zle vyzbrojená Ukrajina povoláva svoje vojenské zálohy a jeden zo starších mužov v uniforme hovorí: „Nechcem zabíjať našich ruských bratov, no ak nebudem mať iné východisko, urobím to.“ Zopakujme si to, nič podobné sa v povojnovej Európe nestalo.

Ostrý protest proti západu a Spojeným štátom obzvlášť v centre Simferopoľa.

Je deň „D“. Deň po vyhlásení krymskej nezávislosti na Ukrajine. Samozvaný premiér Sergej Aksionov, v mafiánskych kruhoch známy ako Goblin, je na koni a chystá sa do Moskvy „doriešiť posledné detaily“. Aj na neho je vydaný ukrajinský zatykač a medzinárodné sankcie, ktoré ho nepustia do EÚ ani do USA. Zdá sa, že ho to príliš netrápi. Pri pamätnom hlasovaní koncom februára ho zvolilo iba 30 zo 100 poslancov krymského parlamentu. Ostatní pred hrozbou hlavní ruských zbraní radšej ušli a už sa neukázali. Verní sú mu iba bývalí poslanci Janukovyčovej Strany regiónov, ktorí k nemu „prebehli“.

Ochotný Valerij S kolegom Tomášom Prištiakom skoro ráno vychádzame z pohostinného a pokojného tatárskeho mestečka Bachčisaraj. Čaká nás vyše sto kilometrov jazdy na hranicu pri mestečku Krasnoperekopsk. Už cestou sem sme tam videli ruské pancierové vozidlá a stany s ruskou vlajkou, neoznačených zelených mužíkov, ale aj kozákov s typickými čiernymi baranicami (a zlatými zubami) a drsných príslušníkov ukrajinskej špeciálnej jednotky Berkut. Tomáš sa vystrašil, pretože domáci Tatári nás varovali, že Rusi nás orabujú o všetku záznamovú techniku a počítače. Všetky súbory z notebooku si zálohoval. Napokon, pri ceste sem mu jeden Berkuťák bez mihnutia oka ukradol kartu z fotoaparátu.

Prichádzame k blokpostu. Našťastie, sú tu iba ruskí vojaci. Opäť si s úľavu uvedomím, ako je dobre, že som mal ruštinu kedysi za socializmu ako povinný jazyk na škole. „Uvedomujete si, že ste vo vojenskej zóne a nesmiete mať kamery ani iný záznamový materiál?“ pomerne korektne sa nás pýta jeden ruský vojak. „Musíte sa otočiť a vrátiť na Krym,“ vraví mi. Vystúpim z auta. „Ako sa voláš?“ opýtam sa ho bez okolkov. „Valerij. A ty?“ Usmejem sa a poviem: „Andrej. A spomínaš si, ako sme nedávno hrali na olympiáde spolu hokej?“ pýtam sa ho. To už si zapaľujú cigarety ďalší zvedaví ruskí vojaci naokolo. „Hm, čosi si spomínam...“ vraví Valerij. „No vidíš, skonči-

lo to nula – nula, ale vy ste v predĺžení vyhrali. Dobrý hokej to bol,“ vravím mu. „Pravdu hovorí,“ pritakávajú ostatní ruskí vojaci. „Vieš, Valerij, my sme blízke národy, ja mám dvetisíc kilometrov odtiaľto blízkych a chcem ísť domov.“ Chvíľu je ticho. Valerij zvažuje, premeriava si ma od hlavy po päty. „Dobre, tvoj kolega nech si sadne dozadu, prevediem vás cez blokpost, aby ste nič nefotili ani nefilmovali,“ povie. A mohutný muž v maskáčoch si sadne na sedadlo spolujazdca, so samopalom medzi nohami. Asi po kilometri zastaneme, Valerij vystúpi, rozlúči sa a povie: „Tam kúsok ďalej budú ukrajinskí vojaci. Tých si pokojne nafilmujte. A šťastnú cestu!“

31


2014 apríl

text: dagmar gurová | foto: archív nota bene

Proti prúdu

JAZDI NA SANITKE, ODROĎ DIEŤA, UTEČ Z OTROCTVA

AtTILOVE NEUVERITEĽNÉ DOBRODRUŽSTVÁ Päťdesiatnik Attila, má za sebou toľko dobrodružstiev, čo by iní nenazbierali za tri životy. Celý život bol šoférom a túži si opäť obnoviť vodičský preukaz. „Utieklo to ako voda popod bratislavské mosty,“ hovorí náš predajca Attila. „Keď som sa narodil, existoval tu iba Starý most, ktorý teraz rozoberajú. Odvtedy pribudli ďalšie štyri – Most SNP, ktorý už trikrát premenovali, Prístavný most, pre ktorý sme prišli o rodinný dom, Lafranconi a Most Apollo,“ spomína. „Rád sledujem, ako sa mesto mení. Zmizla židovská štvrť pod Hradom, kúpalisko Lido aj petržalský Lunapark, kde som brigádoval na autodrome.“ Autá ho uchvátili tak, že sa stal šoférom z povolania. Vyučil sa síce za opravára poľnohospodárskych strojov a chvíľu pracoval na družstve ako vedúci dielne, no popri tom už jazdil na kombajnoch. Šoféra robil aj počas vojenčiny a po návrate do Bratislavy presedlal na mestské autobusy. „Najlepšie sa zarábalo na Ikarusoch, lebo šofér dostával príplatok za príves, to bola akože časť autobusu za harmonikou,“ smeje sa. Keď už mu okružné jazdy po meste nestačili, prešiel na diaľkové linky v ČSAD. „Tam som sa čosi najazdil. Moja trasa bola Bratislava – České Budějovice.“

Nábrežie s ruskou vojnovou loďou na horizonte v Sevastopole.

V sanitke aj v kamióne

Tabuľa zaslúžilých pracovníkov v Sevastopole.

Hovorte pravdu! Pred sochou Lenina na Leninovom námestí v centre Simferopoľa za zhromažďujú miestni Rusi. Nie sú ich tisíce, iba desiatky, čo je napriek dažďu slušná účasť. Na pódiu sa medzitým pripravujú tanečné a spevácke súbory v rámci „družby národov“ a Krymskej jari. Keď si všimnú demonštranti novinárov, obzvlášť zo Slovenska, začnú hovoriť a prekrikovať sa jeden cez druhého. Mladý muž, ktorý nepovie svoje meno, hovorí, že všetci sú tu ruskojazyční, no štátny jazyk je iba jeden – ukrajinský. „Choďte na železničnú stanicu, všetky odchody aj príjazdy vlakov sú iba v ukrajinčine!“ Načo by sme tam však chodili, že? Nepredstaví sa ani mladá žena, údajne zastupuje krymské matky. Má dlhý prejav, počas ktorého ostatní súhlas-

32

Socha Lenina na ústrednom Leninovom námestí v Simferopole.

ne prikyvujú: „My krymské matky sme ďakovali ruským vojskám, že nás ochraňujú. Pokojne sme sa tu prechádzali, u nás je ticho a pokoj. Sme proti NATO aj proti EÚ. Včera sa tu zišli všetky matere Kryma, bola tu dievčina, ktorá zastupovala matere z Jalty, televízne štáby sa nás pýtali a krymské kanály hovorili pravdu. No tatársky kanál našu dievčinu arménskeho pôvodu, no občianku Ukrajiny, ktorá porodila tri deti, vykreslil ako čečenskú teroristku. Ukázali namiesto nej od druhej do šiestej fotografiu jednej Čečenky. My sme tam zavolali a hovorili, že je to lož, môže ukázať svoj pas. Tunajší Arméni boli v šoku, volali jej, volali jej matke. Dievčina sedela a plakala. Pretože pred celým svetom ju označili za teroristku. Tí novinári nás potom prišli odprosiť na kolenách, že iba plnili príkazy z

Kyjeva. Žiadame vás, zahraničných novinárov, ukazujte pravdu, hovorte pravdu.“ Ostatní prítomní Rusi opakujú pre nás evidentnú lož, že sa na nich z Kyjeva blížia autobusy plné banderovcov a Ukrajincov fašistov, ktoré by Krym – nebyť ruských vojakov – ovládli. Je to nezmysel, či skôr výmysel ruskej propagandy. Tá zašla až tak ďaleko, že z večera na ráno vypli ukrajinské televízne a rozhlasové kanály a nahradili ich ruskými. A práve propaganda, strach a sľuby Putina, že budú mať v Rusku vyššie platy a dôchodky spôsobili, že drvivá väčšina obyvateľov Kryma (58 percent tvoria Rusi, 25 percent Ukrajinci a 12,5 percenta Tatári) sa v referende vyslovila za presun do Ruska. Ak to oľutujú, bude už neskoro. Nikto na svete, s výnimkou sýrskeho prezidenta Bášira Asáda, tento krok totiž neuznal.

Aby to mal ako šofér pestrejšie, pracoval aj na výstavbe Vodného diela Gabčíkovo, ale asi najsilnejšie príhody zažil ako vodič sanitky. „To sa červených múroch. „Vo Francúzsku som si zvon- nemohol nájsť prácu, keď mi nejakí chlapi poešte jazdilo na tisícdvestotrojkách. V nemocnici ku obzrel väznicu La Santé, v Mníchove som vi- núkli miesto. Predali ma podnikateľovi, ktoréna Bezručovej som si najskôr musel spraviť pô- del bývalú olympijskú dedinu a fabriku BMW.“ mu som sa v jednej dedine staral o kone. Nerodnícky kurz. Jedným z dôvodov bolo, aby som Šoférovanie na dlhé trasy však malo isté ne- dostával som žiadne peniaze a nemohol som vedel odhadnúť, ako blízko je pôrod. Žena totiž výhody. „Narúšalo to spánkový rytmus. Do cie- odtiaľ odísť. To sa mi podarilo, až keď ma prenesmela porodiť v sanitke – ak by šofér zistil, ľa som musel doraziť včas, takže som sa čas- dal do inej dediny.“ že ju nestihne dopraviť do nemocnice, musela to nemohol vyspať vtedy, keď som chcel.“ Na Posledné roky sa Attila živí predajom Nota s jeho pomocou odrodiť doma. Nestávalo sa to problémy so zaspávaním si Attila vypracoval bene, ktorý strieda s dlhodobými brigádami. často, ale ja mám jeden takýto pôrod za sebou. svojrázny recept. „Na nespavosť najlepšie za- „Aj teraz som mal dlhšiu prestávku v predaVtedy o tom písali v bratislavskom Večerníku.“ ji, lebo som prezúval gumy v pneuservise.“ TaV sanitke zažíval aj nepríjemné situácie. „Ráno kéto „výpadky“ obvykle spôsobujú, že po násom prišiel do práce ešte rozospatý, a vtom vrate k Nota bene musí začínať na novom sme dostali hlásenie, že pri PKO sa zrazil Ikapredajnom mieste. „Vždy nejaký čas trvá, kým si rus s kamiónom. Vyzeralo to tam hrozne, ten ľudia zvyknú na neznámu tvár. Teraz som pri Bille na Jesenského. Niekoľkí zákazníci mi už autobus bol ako otvorená konzerva. Na to veru sľúbili, že odo mňa budú kupovať pravidelne, nezabudnem.“ ale čas ukáže, či to mysleli vážne.“ Neskôr, už ako vodič kamiónu, precestoval celú berá sledovanie zápasu v tenise. Ľahnete si na západnú Európu. Najviac spomína na Nemecko, gauč, pustíte televízor a po chvíli už o sebe ne- Pôvodne sa dal na predaj pouličného časopisu preto, že prišiel o prácu a potreboval niečo na Francúzsko a Španielsko. „Každý si myslí, koľko viete. Podobne funguje aj golf.“ Tým, ktorých toho kamionisti na cestách vidia, ale väčšinou zmáha nechcená ospalosť, odporúča preladiť prežitie. Tento rok má veľký cieľ: „Nájsť si zamáte pred sebou iba diaľnicu,“ hovorí Attila, kto- na „ukričaný“ americký futbal. mestnanie a vyplatiť sa z dlhov. Životné minirý si však predsa len našiel čas na to, aby navmum mi nechať musia a zvyšok platu nech si štívil aspoň zopár neobvyklých „pamiatok“. V Bar- Na dôchodku bez dlhov vezme exekútor. Vďaka Nota bene si privyrocelone sa vybral na legendárny cintorín Montju- „Život to zariadil tak, že som sa veľa sťahoval. bím na to, čo potrebujem. Keď sa zbavím dlhov, Aj preto som často menil prácu. Býval som ka- dám si obnoviť vodičský preukaz. Znova budem ïc (známy napríklad aj z Almodóvarovho filmu Všetko o mojej matke). Truhly a urny sa tam ne- de-tade po Slovensku, ale aj v Mníchove, v Pra- môcť pracovať ako šofér a pohnúť sa k ďalšieukladajú do zeme, ale do malých okienok, kto- he či v Budapešti. Práve tam som sa stal novo- mu bodu – bývaniu. Dúfam, že sa mi to podarí, ré sú vytesané tesne vedľa seba v obrovských, dobým otrokom,“ spomína. „Dlhšiu dobu som lebo už musím myslieť aj na dôchodok.“

„Veľa som sa sťahoval, a preto som často menil prácu.“

33


Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

nota bene 153

2014 marec

ŽIARLIVÝ PRINC NA BIELOM KONI

Stáť na vlastných nohách Opäť skončili v krízovom centre, Katka sa pripravovala na pôrod druhého dieťaťa, zároveň však bojovala s abstinenčnými príznakmi. Presne ako narkoman závislý na drogách potrebuje dávku, ona pociťovala zvláštne nutkanie opäť byť s ním. Obrovské šťastie mala na vynikajúcu súdnu psychologičku, ktorá jej pomohla ustáť najhoršie stavy. Z krízového centra odišla do pôrodnice a z nej sa s malilinkou Katkou vrátila opäť do centra. Domov... Kontaktoval ju, vyvolával, snažil sa získať na svoju stranu Jakuba. „Všetko márne. Jakubko aj policajtom jasne zdôraznil, že otca nemá. Postupne sa vybavili všetky papiere – rozvod, zákaz priblíženia a kontaktovania sa s ňou. Trestné oznámenie? Súd ho za týranie blízkej osoby odsúdil len podmienečne, pretože ON prijal dohodu o vine a treste... „Nebudem sa vyjadrovať k súdnictvu, som exemplárnym príkladom, ako by súdy postupovať nemali. Je výsmech, že chlap, ktorý mi zničil život, doráňal telo a dušu, zdeptal vlastného syna – že takýto netvor dostane podmienku.“ Katka sa postupne stavia na nohy. Z krízového centra prešla do prenájmu, aby ho utiahla, býva s ňou v byte ešte jej kamarátka z centra s dieťaťom. Tento rok si externe dokončuje maturitu a plány sú vysoké. Štúdium sociálnej práce a po ňom práca mediátorky. Katka chce svoj spackaný život zužitkovať v pomoci iným. Chce druhých usmerniť, poradiť im, varovať ich. Apropo, spackaný život? „Mám dve nádherné deti, ktoré sú pre mňa všetkým. Nemôže to byť teda spackaný život. Verím, že už ho máme nasmerovaný tým krásnym smerom. Plným lásky, úsmevu a pohody. Chudobne, ale slobodne!“

NAPOKON UŠLA!

Vyšklbané vlasy aj s kožou, pálenie ohorkov na tele, zlomené rebro, nie raz dolámaný nos, facky, kopance. Tyrania na nevydržanie. Katka. Pred trinástimi rokmi sa s ním dala do- „tak po svojom“ ľúbila, keď jej proste chýbal kopy a... „Netušila som, aký osud som si na- a cítila, že potrebuje byť s ním. „Stávala som linajkovala. Zlý, veľmi zlý,“ potichu podotkne. sa na ňom závislá.“ Nad vodou ju držia len oni dvaja – Jakubko a Katka. Deti, ktoré splodila s ním. Áno, obidve... Maratón tyranie Katka na rovinu priznáva, že si prešla všetkými Zámerne nepreberáme do detailov fyzickú tyformami tyranie. V počiatkoch nemohla tušiť, raniu, pohľad na Katkin osemkrát (!!!) zlomený že jeho poznámky – načo chodí do roboty, keď nos hovorí za všetko. Nešlo o osemnásobné je tehotná, nech je radšej doma, chce ju mať nešťastné potknutie... Ten netvor si na svojej pri sebe – že to všetko nebol iba strach o ňu žene rád zgustol. Pecky do tváre časom Katku a o nenarodené dieťa, ale boli to už prvé prí- prestali bolieť. „Prah bolestivosti sa mi rapídznaky chorobnej žiarlivosti. „Nevenovala som ne posunul, mňa už vážne neboleli jeho štiptomu však veľkú pozornosť. Veď vedel byť aj ľavé facky, otrieskavanie hlavy o stenu.“ Duša tak náramne pozorný! Lakoval mi nechty, umý- však plakala. Zámienku na agresiu si našiel val vlasy, krémoval chrbát – doslova princ na vždy. Spočiatku bol „ohľaduplný“ a zverstvá bielom koni,“ hovorí tridsaťšesťročná Katka stváral na Katke, keď ich syn nebol doma. Páa na otázku, či sa vlastne brali z veľkej lásky po- lil na nej cigarety, vytrhával jej chumáče vlalozahanbene odpovie: „Dva týždne pred svad- sov, sťahoval nechty... bŕŕ... Katka tieto hrôzy bou som zistila, že som tehotná, dieťa som veľ- opisuje so stoickým pokojom. Bezemočne. „Vými chcela, ale pamätám si, že na obrade som to hrou je, že už o tom dokážem hovoriť, už áno.“ áno povedala veeeľmi opatrne a dosť potichu...“ Isteže ju vždy, keď mal chuť, donútil k sexu, a nemal problém ju krátko po ňom stĺcť takmer do bezvedomia. Rekord jeho mučenia bol šestPrvá facka Malý Kubko nemal ani rok, keď dostala prvú násť hodín vkuse. „Maratón. Skončila som so šľahu od manžela. Dovolila si mu oponovať pre zlomeným rebrom, čo sa, samozrejme, zistilo až jeho výber peňazí z jej karty a kúpu mobilu. Jasné, že prišlo obrovitánske kajanie, odprosoval ju na kolenách, bez nej vraj nechce žiť, miluje iba ju. Sľuby, sľuby, sľuby... Áno, chvíľu bol nebeský pokoj. Mladá rodina s pôžičkami na krku však potrebovala peniaze ako soľ. Keď mal syn neskôr. Muž ma donútil s dolámaným rebrom sedemnásť mesiacov, s mužom sa na mater- hrať s ním tenis. Nie, nedalo sa od neho len tak skej vystriedali, on prišiel o robotu, takže mla- ujsť, bral mi mobil, zamykal ma. Či som volala dá mamina sa vrátila späť do fabriky. o pomoc? Preboha! Ja som vrieskala, nech voV relatívnom pokoji tam chodila ani nie dva lajú policajtov.“ Susedia „asi“ nepočuli. mesiace. Postupne začali pribúdať kontrolné Časom však už nehral divadlo ani pred synom. otázky – kedy príde, prečo včera prišla zo zme- Dokonca nútil malého Jakuba, nech mamku ny o desať minút skôr ako dnes, kde teda bola bije ceruzkou, chlapček nechcel, ale musel. Udtých desať minút. Domov sa vracala s čoraz rel len tak – akože. Otec reval, že musí buchstiahnutejším žalúdkom, dopredu vedela, že núť riadne, ako chlap, inak zbije on jeho! Nenijaký argument naňho nezaberie. Neskôr pre- budem to viac rozoberať, stačí, keď poviem, šiel na vydieračské telefonáty priamo do prá- že Jakub o svojom otcovi nechce ani počuť. rovala, nech radšej odíde, lebo on už vie, že sú ce – ak vraj okamžite nepríde, malý syn ostane Neexistuje preňho. A to isté vraj platí aj pre u nej. Nasledovali krízové centrá. Katarína by sám doma. „Toto už bolo vážne psychické týra- jeho malú sestričku Katku. „Naposledy mi dô- o nich mohla napísať bedeker. Lenže. Vystoponie, jeho chorobná žiarlivosť nepoznala hraníc.“ razným hlasom povedal, nech Katke poviem, val si ju aj v centre. Pred takmer štyrmi rokmi Určoval a dirigoval každý jej krok. Silnú a seba- že otca nemá.“ ju opäť uchlácholil sľubmi. Katka sa k nemu vedomú ženu postupne dostal do role obyčajvrátila. Hneď na prvý raz asi aj znovu otehotnej puťky, ktorá už sama nedokázala rozhod- Nečakaná sestrička nela. On nechcel veriť. Musela pred ním ocikať núť ani to, čo dnes bude variť. „Implantoval Katarína sa s malým Jakubom pokúšala od tehotenský test. A po lekárskom potvrdení tedo mňa pocit, že som zlá, že chyba je naozaj manžela odísť minimálne päťkrát. Najskôr sa hotenstva všetko nabralo rýchly spád. Bitky, vyvo mne.“ Katarína otvorene priznáva, že svoj- schovávala u svojej mamy, vždy ju tam však hrážky smrťou, kopance... ho muža nenávidela, ale prišli aj stavy, keď ho našiel. Potom sa ukryla u svokry, ktorá ju va- „Bolo mi jasné, že už buď neprežijem ja alebo

„Prah bolesti sa mi rapídne posunul.“

34

Katkin príjem: 200 eur materská, 220 eur plat upratovačky, 200 eur náhradné výživné. 300 ju stojí prenájom bytu. Dopriala by deťom nové oblečenie, pekný výlet do aquaparku, o mori ani nehovoriac, ale kúzelníčka nie je.

dieťa v bruchu. Starostlivo som si pripravovala plán úteku.“ Nebolo to jednoduché. On akoby cítil, že Katka má čosi za lubom. Všade chodili spolu, samú ju nepustil ani do obchodu, bola jeho väzňom. Jedného dňa sa ale oslobodila. Vyšlo to v ten deň síce až na tretí pokus, ale vyšlo. Tehotná Katka šoférovala, vzadu sedel Jakubko, vedľa nej on. Blížili sa k bytovke, kde žili v prenájme. Do areálu však bolo treba pootvoriť bránu. Väčšinou ju išiel otvoriť on, ale pre istotu si so sebou bral aj Jaku-

ba. Katka sa v duchu modlila, aby tentokrát Kubka nechal v aute. Otčenáš bol vyslyšaný. Vyšiel sám. Katka sa sekundu pozerala, ako sa blíži k bráne, zvrtla volant a v obdivuhodnom pokoji zmenila smer jazdy. Netušila kam, vedela len, že preč od neho! „Vôbec som nezrýchlila, išla som podľa predpisov, mala som pri sebe všetko. Jakubka, bábätko v brušku a jednu igelitku s vecami. Hor sa skúsiť nový život... Bolo to ťažké, veľmi ťažké.“

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud Katky oslovil. Radi by sme jej aj s vašou pomocou prispeli na skvalitnenie uboleného života. Príspevkami chceme pomôcť s úhradou prenájmu, možno sa podarí aj dovolenka s deťmi konečne mimo bydliska. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Sberbank). IBAN: SK853100 0000 004040218205 SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku – Katka. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk) Neľahký osud Katky oslovil aj nás v Nadácii Orange. Veríme, že naša podpora pomôže naštartovať zmenu k lepšiemu.

35


eko

text: štefan szabó, ladislav bartók | foto: ladislav bartók

nota bene 154

PRENOSNÁ, ÚSPORNÁ, VÝKONNÁ

PIECKA NA PLYN AJ BEZ PLYNU Znižuje spotrebu energie, šetrí peniaze a najmä prírodu a životné prostredie. Je to piecka, ktorú si ľahko zhotovíte i sami a rýchlo na nej uvaríte aj kotol gulášu. Občianske združenie SOSNA vyvinulo prototyp variča, ktorý je vhodný aj pre sociálne slabšie skupiny. Je maximálne jednoduchý, nezničiteľný, lacný, vysoko účinný a vhodný na varenie veľkého množstva jedla. Tento rok spoločne s O. z. Pro Tornensis dokonca vyvinuli variant pre svojpomocnú výrobu. Podobné zariadenie sa osvedčilo v Afrike, kde prispelo k zastaveniu ničenia pralesov pre drevo na varenie. Šetrenie palivovým drevom a jeho nahradenie drevným odpadom alebo iným organickým materiálom môže byť rovnako efektívne aj u nás.

Splyňovacia piecka – čo je to? Splyňovacia piecka (wood gas stove) je založená na využívaní tzv. drevoplynu. Dnes už málokto vie, že napr. v povojnovom Československu jazdi-

36

lo mnoho áut na drevoplyn. Aj niektoré prvé bratislavské autobusy využívali tento zdroj energie. Drevoplyn však možno použiť aj na varenie a vykurovanie, a to práve v splyňovacích pieckach. Ide o jednoduchú piecku, ktorá je prenosná, veľmi úsporná, dostatočne výkonná a vhodná aj na prípravu veľkého množstva jedla, takže na nej pohodlne a rýchlo uvaríte aj 15 litrov gulášu. A čo je najdôležitejšie: na varenie potrebujeme len konáre alebo malé kúsky dreva a spotrebujete približne len štvrtinu z množstva paliva ako pri bežnom spôsobe varenia na ohni!

Ako varič funguje V tomto type varičov sa drevo zahrieva a následne sa spaľujú horľavé plyny, ktoré sa

z neho uvoľňujú. Týmto spôsobom sa spáli väčšina dymu a výsledné horenie je efektívnejšie a čistejšie, než pri použití klasických pecí. Podmienkou fungovania variča je používanie úplne suchého paliva a miesto chránené pred vetrom. Ak sa naplní varič vlhkým materiálom, nedôjde k zapáleniu plynov a drevo len tlie a dymí. Podobne drevo dymí pri silnejšom vetre. Konštrukcia variča je založená na dvojplášťovej spaľovacej komore s otvormi pre prívod vzduchu. Komora sa naplní palivom, ktoré sa zapáli zvrchu a postupne prehorieva smerom dole. Vznikajú horľavé plyny, ktoré stúpajú hore, kde sa zmiešajú so vzduchom a horia jasným plameňom. Na manipuláciu s varičom slúžia dva držiaky.

2014 apríl

Spôsob použitia • naplňte spaľovaciu komoru variča kúska-

• Piecka sa behom krátkej doby rozpáli, ak

mi suchého dreva tak, aby netrčali z variča,

ju chcete premiestniť, tak ju držte za držiaky.

• pre lepšie začatie horenia dajte na vrch zhúžvaný suchý papier,

• keď sa oheň dostatočne rozhorí jasným plameňom, môžete prikladať palivo, • v tejto fáze môžete na hrdlo variča postaviť hrniec alebo panvicu, • prikladať môžete cez bočné otvory nad hrdlom, bez toho, aby ste dávali dolu hrniec, • po ukončení prevádzky počkajte, kým varič poriadne vychladne a potom z neho vysypte drevené uhlie, ktoré môžete použiť ako výborné hnojivo do záhrady, • piecku neumývajte vodou, raz za čas ju očistite dôkladne od sadzí a hrdze napríklad jemným brúsnym papierom alebo drôtenou kefou a handrou.

Bezpečnostné upozornenia • Piecku umiestnite na otvorenom priestranstve na stabilný, rovný, nehorľavý a pevný podklad. Pokiaľ chcete mať piecku chránenú pred dažďom, tak ju umiestnite pod striešku verandy alebo pod altánok. Piecku nemôžete používať vo vnútri domu! • Do piecky používajte len suché drevo, kôru, šišky, papier, kartón, prípadne slamu. • V žiadnom prípade nespaľujte žiadne ume-

lé hmoty, gumu a iné nebezpečné hmoty!

Ako na to? Piecky na fotografiách zhotovili v dielni O. z. Pro Tornensis členovia združenia a nezamestnaní Rómovia ako dobrovoľníci.

Čo potrebujete? • 2 x železné rúry, • 1 x redukciu medzi rúrami, • železný rošt alebo drôtenú mriežku, • hrubý drôt alebo tenkú guľatinu na držiaky,

• 6 x železné pásy 5 cm dlhé na nôžky a nástavec nad hrdlo,

• rozbrusovačku a zváračku. 1. Na výrobu použijeme dymové rúry s priemerom 200 a 150 mm, s hrúbkou plechu 1,5 mm a redukciu 200/150 mm. 2. Rúry rozbrusovačkou narežeme na potrebné dĺžky – v našom prípade 200 mm. 3. Do rúry priemeru 150 mm a dĺžky 200 mm navŕtame asi 2 cm od okraja diery priemeru 10 mm, navzájom od seba vzdialené 15 mm. Tieto dierky fungujú ako horáky pre drevný plyn. 4. Na spodný koniec rúry privaríme rošt s dierkami 10 x 10 mm.

5. Do užšej časti redukcie vyrežeme tri 5 cm otvory pre sekundárny vzduch, alebo navaríme tri 5 cm dlhé pásy na uloženie nádoby. Bez prístupu vzduchu by oheň po prikrytí vyhasol. 6. Rúru o priemere 150 mm privaríme k vnútornej časti redukcie tak, aby rošt bol naspodku. 7. K širšej strane redukcie privaríme rúru o priemere 200 mm a dĺžke 200 mm. K rúre privaríme z dolnej časti tri nôžky, tak, aby odspodu vstupoval do piecky vzduch. Na bok rúry privaríme držiaky. 8. Tým máme piecku hotovú. Zo suchého materiálu rozložíme oheň, po krátkej dobe (zohriatí) začne piecka horieť čistým plameňom, ktorý šľahá z bočných horákov. 9. Počas varenia prikladáme konáriky alebo iný materiál do bočných otvorov. 10. Priebeh spaľovania v splyňovacom variči je znázornený na schéme. Viac o činnosti občianskeho združenia SOSNA nájdete na stránkach www.sosna.sk a www.facebook.com/ekocentrum.sosna Uvedené zariadenie bolo spolu s ďalšími riešeniami vyvinuté a propagované v rámci projektu podporeného Islandom, Lichtenštajnskom a Nórskom prostredníctvom Programu Aktívne občianstvo a inklúzia, ktorý realizuje Nadácia Ekopolis a z podpory programu The GEF Small Grants Programme.

37 Ďakujeme OZ SOSNA za 10 piecok, ktoré dostanú vybraní predajcovia Nota bene.


foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

Mimochodom

takmer bodka

2014 apríl

Smutné je, že hlupáci sú tak sebaistí a ľudia [...] pochybností. Russel

... Daniela Pastirčáka

Čierny a černejší

Lož a jej nohy Vraví sa, že lož má krátke nohy. No, občas fakt neviem. Či aj toto porekadlo nie je len lžou. Veľakrát má lož až šialene dlhé nohy. Dostatok príkladov na to je aj v literatúre. Taký Remarque. Spisovateľ, ktorý nikdy nepremeškal príležitosť struhnúť vo svojej knihe poctivú facku malomeštiactvu, nacionalizmu, sprostote. Hitlerovci boli naňho krátki. Nenávidel totiž vojnu, lebo ju zažil, žiadny papierový VŠ geroj. A nebol ani Žid. Tak ako naňho? Jednoducho – v režime, kde lož je štátnou doktrínou. Vyrobili z neho Žida, čo nikdy nebol na vojne a volal sa v skutočnosti Kramer. Akože odzadu. Odpredu bol pritom Erich Maria Remarque Nemec ako poleno. Išlo skrátka o typický nacistický výplod a v Remarqueovom prípade ešte zostreným po tom, ako odmietol ich ponuky na kolaboráciu. Preto, keď počas vojny stínali gilotínou jeho sestru Elfrídu, pred popravou na ňu kričali: „Váš brat nám, nanešťastie, unikol. Vy nám neuniknete!“ Isteže, Remarque nebol jediný. A keďže v literatúre je možné všetko, nechýbajú ani autori, čo si schválne menili mená. Taký Fran ç ois Rabelais vydal svoju knihu pod poriadne skomoleným menom: Alcofribas Nasier. Poprehadzoval písmenká v mene aj v priezvisku. A zaujímavý filozof Jean Améry mal zas skutočné priezvisko Mayers: svoje meno vytvoril jednoduchou prešmyčkou. Nebola to hra. Počas vojny si užil odboj aj nacistický láger a asi mal dosť jeho nemeckého znenia. Nejde však len o minulosť. Tá vždy siaha aj do našich dnešných dní. Pôsobivé je, že tú goebbelsovskú, vyše 70-ročnú lož o Remarqueovi nájdete aj dnes, a zďaleka nielen v bežnom smetí internetu. Vážne som na to narazil aj v „modernej“ encyklopédii literatúry. A to je svojím spôsobom ešte strašnejšie než dávno prebolené hrôzy. V spoločnosti stále zahnívajú resentimenty totalít, propagandy, lži. Ako inak si vysvetliť komunistu, ktorý si odrazu spomenul na birmovku, politika, čo počas Nežnej revolúcie kachličkoval kúpeľňu či najčistejších Slovákov, čo neovládajú poriadne slovenčinu. Nie, lož má parádne dlhé nohy. A sexi veru nie sú ani trochu. Autor je prozaik a publicista

38

Tento vtip poznáte? Dvaja staručkí manželia dokrivkajú do rozvodovej kancelárie. „Všetko sme s manželkou zvážili a aspoň raz sme sa na niečom dohodli. Chceme, aby ste nás rozviedli,“ povie starček. „Poznáte to,“ dodá starenka, „ustavičné škriepky, v ničom sa nevieme zhodnúť, takto sa už ďalej nedá, je to hotové peklo.“ „Odkedy máte také vážne problémy?“ vyzvedá sa úradníčka. „Od kedy, od kedy...“ škriabe sa starček po lysej hlave: „Nuž, odjakživa!“ „Ako dlho ste zosobášení?“ „On si to nepamätá,“ mávne zošúverenou rukou starenka: „Viete, on si už nič nepamätá, ale ak sa nemýlim, sme spolu už sedemdesiatpäť rokov.“ „Prepáčte mi hlúpu otázku, ale koľko vlastne máte rokov?“„Ja budem mať toho roku deväťdesiatsedem a manžel je o rok starší.“ „A prečo ste prišli až teraz?“ diví sa úradníčka. Starček a starenka sa na seba sprisahanecky pozrú: „Viete,“ povie starček, „chceli sme počkať, až deti umrú.“ Čierny humor. Napadol mi ešte černejší.

Za farárom dokrivkajú starček a starenka. „Chceli by sme sa zobrať. Žijeme spolu už viac než sedemdesiat rokov. Nedokázali by sme bez seba byť. Sme ako jedna duša. Radi by sme si založili rodinu. Neviem si predstaviť lepšieho otca pre svoje deti,“ hovorí starenka starček prikyvuje. „A koľkože to máte rokov?“ spýta sa farár. „Ja budem mať toho roku deväťdesiatšesť a priateľ je o rok starší,“ povie starenka. „Prečo ste neprišli skôr?“ diví sa farár. „Viete,“ povie starček, „chceli sme si vyskúšať, či nám to spolu vydrží až do smrti.“

„Chceli sme si vyskúšať, či nám to vydrží až do smrti.“

... zuzy uličianskej

Vtipné ako život Ľudia milujú komédie. Prečo by inak divadlá nasadzovali toľko komediálnych titulov do svojich repertoárov? Keď sa však náhodne ocitnem v hľadisku nejakého diváckeho hitu, zisťujem s prekvapením, že niekedy prejde aj hodina, kým sa obecenstvo na niečom zasmeje. Po skončení takého predstavenia očakávam, že sa sklamaní diváci začnú tlačiť k pokladniam a dožadovať sa vrátenia lístkov. „Predsa sme sa na ničom nezasmiali!“ čakala by som ich reakciu. Všetci sa však pokojne, ba priam spokojne rozchádzajú domov. Na úspešnej komédii je zrejme lákavé práve to, že nemá nič spoločné so životom. To isté sa už nedá povedať o čiernom humore. „Sýrske zdravotníctvo je pred kolapsom, pacientov omračujú tyčami,“ dočítate sa v novinách a môžete si hneď predstavovať skvelú scénu vhodnú do grotesky, ako niekomu amputujú ruky či nohy pri plnom vedomí. Ďalší deň sa dozviete, že advokát ľudí z podsvetia kandiduje na ústavného sudcu. Vrahov by vraj neobhajoval, tí, ktorých obhajuje, podľa neho vrahmi nie sú. Chápem. Alebo: Polícia zastaví ženu, ktorá ide popri ceste na sídlisko, lebo nemá na taxík, dá jej

pokutu, že nemá reflexnú vestu a nechá ju ísť ďalej... Cynickí karikaturisti prídu čoskoro o džob, realita je dostatočne vtipná aj bez ich zveličenia. Koľkokrát za deň si môžeme spomenúť na repliku z výborného filmu Ona: „Bolo by to vtipné, keby to nebola pravda“? Brnianske Národné divadlo nedávno vydalo manuály pre úspešných divákov. Píše sa v nich, že koniec predstavenia sa pozná podľa toho, že padne opona. Pekne pokloniť sa aj po úplne absurdnom živote predsa radili aj Monty Pythonovci vo filme Život Briana. „Vždy sa dívaj na veci z tej svetlejšej stránky,“ spievajú tí, čo visia na krížoch spoločne s nezorientovaným Brianom. V angličtine sa „bright“ rýmuje s „right“. Žeby tá svetlejšia stránka veci bola skutočne tou správnou?

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Nebyť milovaný, to je smola, [ale nemilovať] to je nešťastie. Canus troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na jaro@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou „6 bere“. INZERCIA

SPONZOR KRÍŽOVKY INZERCIA

Strihanie psíkov a poradenstvo

„Bolo by to vtipné, keby to nebola pravda.“

0907 473 718, Ľubica Chlpíková

Internetový obchod – chovateľské potreby:

www.webareal.sk/dream

39


40


Poučenie na vyplnenie vyhlásenia o poukázaní sumy do výšky 2 % (3%) zaplatenej dane z príjmov fyzickej osoby podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“)

1. Do kolónky „Rok“ sa uvedie zdaňovacie obdobie, za ktoré sa platí daň, teda za ktoré zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane (ďalej len „zamestnávateľ“) vykonal daňovníkovi ročné zúčtovanie preddavkov na daň. Napr. ak sa v roku 2014 platí daň za zdaňovacie obdobie roku 2013, uvedie sa rok 2013. 2. Do kolónky „Adresa“ sa uvedie adresa trvalého pobytu daňovníka na území SR. Ak daňovník nemá trvalý pobyt na území SR, uvedie sa adresa pobytu na území SR, kde sa v zdaňovacom období obvykle zdržiaval. Skutočnosť, ktorá adresa sa uvádza, sa vyznačí krížikom. 3. Daňovník je po zaplatení dane z príjmov fyzických osôb oprávnený, podľa § 50 zákona o dani z príjmov, predložiť svojmu miestne príslušnému správcovi dane v prípade, ak tomuto daňovníkovi zamestnávateľ vykonal ročné zúčtovanie preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti vyhlásenie, v ktorom uvedie, že suma do výšky 2 % alebo 3 % zaplatenej dane sa má poukázať ním určenej právnickej osobe. 4. Podiel do výšky 3 % zaplatenej dane podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o dani z príjmov môže prijímateľovi poukázať fyzická osoba, ktorá v zdaňovacom období vykonávala dobrovoľnícku činnosť podľa zákona č. 406/2011 Z.z. počas najmenej 40 hodín a predloží o tom písomné potvrdenie, ktoré je prílohou tohto vyhlásenia. 5. Zoznam prijímateľov, ktorým sa môže podiel do výšky 2 % alebo 3 % zaplatenej dane poukázať, zverejňuje Notárska komora Slovenskej republiky do 15. januára kalendárneho roka, v ktorom možno prijímateľovi túto sumu poukázať. 6. Daňovník vo vyhlásení môže určiť len jednu právnickú osobu (prijímateľa). 7. Daňovník, ktorému zamestnávateľ vykonal ročné zúčtovanie preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti (ďalej len „ročné zúčtovanie“) v súlade so zákonom o dani z príjmov predloží svojmu miestne príslušnému správcovi dane vyhlásenie do 30. apríla roku, v ktorom sa vykonáva ročné zúčtovanie za predchádzajúce zdaňovacie obdobie. Prílohou vyhlásenia je aj potvrdenie od zamestnávateľa o tom, že daň za zdaňovacie obdobie, za ktoré sa ročné zúčtovanie vykonalo, bola zaplatená. To znamená, že do termínu podania vyhlásenia bol zrazený (zaplatený) aj prípadný daňový nedoplatok vyplývajúci z ročného zúčtovania - daňovník, ktorý sa rozhodne predložiť vyhlásenie podľa § 50 zákona o dani z príjmov, nemôže mať daňový nedoplatok z príjmov fyzickej osoby. 8. Podiel zaplatenej dane poukázaný správcom dane určenému prijímateľovi nemožno dodatočne upravovať ak sa dodatočne zistí, že daňová povinnosť bola iná. Ak v takom prípade daňovníkovi vznikne daňový preplatok z príjmov fyzickej osoby, tento sa zníži o rozdiel medzi sumou poukázanou prijímateľovi a sumou do výšky 2 % alebo 3 % z upravenej daňovej povinnosti. K bodu 4. Dobrovoľníkom je fyzická osoba, ktorá na základe svojho slobodného rozhodnutia bez nároku na odmenu vykonáva pre inú osobu s jej súhlasom v jej prospech alebo vo verejný prospech dobrovoľnícku činnosť založenú na svojej schopnosti, zručnosti alebo vedomosti, ak dobrovoľnícku činnosť a) vykonáva mimo svojich pracovných povinností, služobných povinností a študijných povinností vyplývajúcich jej zo zákona, z pracovnej zmluvy, zo služobnej zmluvy, zo študijného poriadku alebo z iného obdobného pre neho záväzného dokumentu, b) nevykonáva pre orgán alebo funkcionára právnickej osoby, ktorej je členom, zamestnancom, žiakom alebo študentom, c) vykonáva mimo svojho podnikania alebo inej samostatnej zárobkovej činnosti. Dobrovoľníckou činnosťou nie je a) činnosť vykonávaná medzi manželmi alebo medzi blízkymi osobami, b) činnosť vykonávaná v rámci podnikania alebo inej zárobkovej činnosti, c) činnosť vykonávaná v pracovnoprávnom vzťahu, v štátnozamestnaneckom pomere, služobnom pomere alebo činnosť vykonávaná v rámci študijných povinností, d) vzájomná občianska alebo susedská výpomoc, e) činnosť vykonávaná osobami, ktoré nedovŕšili 15 rokov. Prijímateľ dobrovoľníckej činnosti je povinný vydať písomné potvrdenie o trvaní, rozsahu a obsahu dobrovoľníckej činnosti dobrovoľníka a písomné hodnotenie dobrovoľníckej činnosti, ak o to dobrovoľník alebo vysielajúca organizácia požiada.


Profile for Proti prudu

Nota bene 154 apríl 2014  

Humor

Nota bene 154 apríl 2014  

Humor

Advertisement