__MAIN_TEXT__

Page 1

TLAČIVO N A 2 % Z DA N E VO V N Ú TRI ČASOPISU

1,40

153 / 2014 marec miesto pre číslo preukazu predajcu

polovica pre predajcu

na pošte niekedy mám chuť ťa poslať preč previazať špagátom, omotať na čelo pečiatku prvou triedou doporučene preč ani nie tak z konkrétneho dôvodu v podstate len pre istotu

O

ŽENA A POÉZIA

zv ie Kn 5 e rac ih pr ur ej a e p po d re lo uš da vic ič jcu a ke

ROZHOVOR Mirka Ábelová poetka


nástenka pozor!

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746 31.01. 2014 20:42 Na Slovensku často nezažívam úsmevy na ulici od ľudí, ktorých nepoznám, a ešte k tomu zadarmo. Väčšina je pochmúrna a nevšímavá. Ale dvaja vaši muži sa na mňa usmejú vždy, aj keď si nie vždy kúpim Nota bene. Usmejú sa, aj keď by vôbec nemuseli. Pán z biskupickej Billy a pán zo Štúrovej ulice pri Šafárikovom námestí sú často jediné bytosti, ktoré sa počas dňa na mňa dokážu usmiať bez toho, aby sa za tým skrývalo niečo iné. Pozdravujem ich a držím im palce. Dia F. 06.02. 2014 19:23 Zdravím, chcela by som pozdraviť môjho obľúbeného predajcu 2461 v BA, Račianska a poďakovať sa za skvelý časopis aj za krásnu knižku blahoželaní, ktorú mi len tak daroval. Želám všetko dobré, hlavne zdravie a dobrých ľudí okolo seba. Dovidenia. Denisa

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

nota bene 153

04.02. 2014 07:14 Chcela by som pozdraviť predajcu Dušana zo seneckého Tesca, ktorý mne a mojej dcérke vždy zdvihne náladu svojím optimizmom. Pani Lucia 05.02. 2014 17:38 Dobrý deň. Dnes sme si prvýkrát kúpili časopis od predajcu č. 51 v Tescu. Potešil nás nielen pekný prístup predávajúceho, ale aj dobrá kvalita článkov. Určite to nebolo naše posledné číslo. 06.02. 2014 15:57 Dobrý večer. Chcem pochváliť predajcu číslo 141 z BB. Je veľmi slušný, upravený a milý. Časopis si pravidelne nekupujem, ale u tohto predajcu to zvážim. Ivana 2.02 2014 16:30 Dnes som si kúpil Nota bene od predajcu č. 536, ktorý predáva váš časopis pred Frešom pri Modráku. Upútal ma svojou vytrvalosťou a veľmi príjemným vystupovaním. Bol som jeho prvý zákazník, a to bolo už dosť neskoro popoludní. Dúfam, že som mu urobil radosť tak ako on mne, i keď som za časopis zaplatil oveľa viac, ako je jeho cena. Držím mu palce. Miro z Košíc

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI

07.02. 2014 15:05 Týmto by sme chceli pozdraviť predajkyňu Žanetku s č. 008 z Podlavíc v BB. Je veľmi milá, komunikatívna a hlavne nevtieravá. Želáme jej všetko dobré. Vierka a Ivana

SKRYTÁ KAMERA NECH SI KAŽDÝ PÍŠE, ČO CHCE U BRČKAVEJ MLYNÁRKY

8

1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze. 3. Predajca predáva časopis na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze. 4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu. 5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.

Nemá obľúbenú poetku a obľúbeného básnika nemení už celé roky. Nie je nič lepšie, ako sa prvý raz vyspať s vlastnou knižkou, tvrdí v jednej zo svojich básní poetka MIRKA ÁBELOVÁ.

9

Štíhla postava, celkom pekné nohy, bezchybný mejkap... No moment: naozaj je to pohľadná štyridsiatnička? Taniere po reštaurácii Dérerov mlyn v skutočnosti roznáša muž v sukni.

14

FENOMÉN VŠETKO JE MOŽNÉ

PORTRÉTY OBRAZY RADOSTI A POKOJA

Telo, teplo, tuk, tehotenstvo, trest, tajne – koľko rôznych predsudkov sa spája s našimi telami? Človek nemusí byť vo všetkom dokonalý, hlavne že má niečo, čo iný nemá – pripomína nám všetkým Denisa, ktorá tancuje aj na vozíčku.

Do domu a ateliéru Zuzany Botekovej vedie dlhá, strmá cestička. Zadýchaného návštevníka, stúpajúceho do kopca, však osviežuje výhľad na Bratislavu a Dunaj.

36

28 PÚTNIK

FOTOREPORTÁŽ NAOZAJ SLABŠIE POHLAVIE? DVA DNI MEDZI BARIKÁDAMI

K ó d e x KUPUJ Ú CE H O Pomáhame slabým aj silným

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

2

1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka. 2. Kupujte časopisy označené čislom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať. zostavil Peter Patrónsky

editoriál

JASNÁ LUNA

Nechajte nám aj vy odkaz na www.facebook.com/casopisnotabene.

Kódex predajcu

PARTNERI PROJEKTU

4 ROZHOVOR

vaše listy Dobrý deň, Chcel by som sa poďakovať za výborné články v čísle 152 časopisu Nota bene. Mal som možnosť presvedčiť sa, že ide o kvalitný časopis so zaujímavými témami, ktoré sa navyše dobre čítajú. Pri nákupe som sa príjemne porozprával s vaším predajcom v Bratislave. Pôsobil milo a príjemne. Bohužiaľ sa mi trochu pokazil dojem, keď som neskôr zistil, že skutočná cena časopisu je 1,40 €, nie 2 €, za ktorú mi bol predaný. Bola to samozrejme i moja chyba, že som si cenu neskontroloval, ale predsa ma to trochu zamrzelo. Veľmi rád by som za taký pekný časopis tie dve eurá dal, ale dobrovoľne. Bohužiaľ, to nie je prvýkrát, čo som sa s takým jednaním zo strany predajcov „pouličných“ časopisov stretol. (Možno využívajú neznalosť cudzincov?) Neberte prosím tento e-mail ako sťažnosť ani ako výčitku voči pánovi predajcovi, len ako priateľskú spätnú väzbu k vašej spolupráci s predajcami. Prajem mnoho úspechov vo vašej práci a držím vášmu časopisu palce. Lukáš (Česká republika)

z obsahu

2014 marec

Neboli to političky, veliteľky armád ani duchovné vodkyne. Ale počas bežných dní a situácií preukázali obrovskú životaschopnosť. Určite väčšiu ako muži v ich okolí.

Fotoreportér MICHAL BURZA sledoval v médiách dianie na Ukrajine. Krátko po tom, čo sa objavili hrôzostrašné obrazy „vojny“ v Kyjeve, mal možnosť získať odtiaľ osobnú skúsenosť.

Keď sa mi nedarí, keď život uháňa príliš rýchlo a stres je neúnosný, začítam sa do starej čínskej, kórejskej či japonskej poézie. Väčšinu týchto básní vytvorili učení muži, no k mojim najobľúbenejším patria práve tie, pod ktoré sa podpísali ženy. Básne čínskych poetiek sú ako oživené obrazy – za záclonou presvitá tieň zamilovaných lastovičiek, kvetiny plávajú na rybníkoch a odnášajú srdce ako odviazaný čln, závity dymu stúpajú a vzlietajú spolu s vôňou vankúšov a paravánu. V kórejskej poézii sa ženy objavujú až od 16. storočia. Aj to boli hlavne kiseng – profesionálne spoločníčky podobné japonským gejšám. Na rozdiel od vážených manželiek, spútaných spoločenskými pravidlami a starostlivosťou o rodinu, sprevádzali mužov na hostinách a výletoch do prírody. Obveseľovali ich hudbou, spevom, tancom i duchaplným rozhovorom, no pritom náležali do kasty zavrhnutých. Mnohé sú známe len pod prezývkami ako Slivkový kvet, Purpurový brokát či Priezračný nefrit. Kórejské kiseng písali o láske oveľa otvorenejšie a slobodnejšie, ako to dovtedy robili ich mužskí kolegovia. Hádam najslávnejšia poetka tej doby Hwang Čin-in pod pseudonymom Jasná luna vyzývala pána, hrdého na svoje morálne zásady, aby ju navštívil, lebo neskôr už nemusí mať takú šancu. Hanu alebo Studený dážď sa so svojím menom zahrala v odpovedi na milencove verše. Známy literát Im Če si ťažkal, že má v kostiach studený dážď a práve dnes musí spať sám. Hanu mu odpísala, že ak je to tak, nechcel by sa u nej rozohriať? Podobná ľúbostná konverzácia sa tiahne aj intímnym denníkom japonskej poetky Izumi Šikibu, ktorý zachytáva začiatok jej vzťahu s cisárskym princom Acumičim. Ich láska sa z veľkej časti rozvíjala prostredníctvom listov/básní. Vydatá dvorná dáma a ženatý princ sa totiž nemohli stretávať tak často a voľne, ako by chceli. Dnešní nápadníci už nepostávajú pod balkónmi svojich vyvolených a nerecitujú im (hoci aj cudzie) verše. Mnohé páry si vystačia so strohými vyznaniami cez fejsbúk či esemesky. Šetria čas, ako by to bol kompót, ktorý možno odložiť do špajze na neskoršie použitie. A to sa netýka len zaľúbených. Dobrý život sa však podobá dobrej poézii – vychutnávame si ho bez toho, aby sa nám chcelo preskočiť na ďalšiu „stránku“. Dagmar Gurová, redaktorka

V ďalšom čísle na tému ČIERNY HUMOR nájdete: Absurdity z nemocnice

Recept na šťastný život

V humoristickom románe Saturnin od Zdeňka Jirotku sa doktor štyrikrát pýta pacienta, ktorú nohu má zranenú, a potom mu zröntgenuje tú zdravú. Absurdné nemocničné príhody sa nedejú len v literatúre. Prečítajte si o skutočných ľuďoch, ktorým lekári zašili vlasy do hlavy, zasadrovali inú ako zlomenú nohu či „zabudli“ kus nástroja pod zubnou plombou.

Jeden z našich predajcov dostal neopakovateľnú šancu zbaviť sa svojich problémov raz a navždy. Tak to aspoň tvrdila „slávna“ veštica, ktorá mu v obsiahlom liste odhalila príčinu jeho zlyhaní a neúspechov – za všetko vraj môže jeho obydlie. Stačí však, aby si od nej kúpil zázračný energetický žiarič a už nikdy mu nebude chýbať láska ani peniaze.

3


Rozhovor

text: ada jung

nota bene 153

2014 marec

KLIŠÉ OBERAJÚ BÁSEŇ O ÚPRIMNOSŤ

mi spúšťať nejakú polemiku sama so sebou, ale vlastne ani neviem, či na náhodu verím. Či si náhodou nemyslím, že náhoda neexistuje. Neviem. Píšem, keď ma niečo nejakým spôsobom zaujme.

NECH SI KAŽDÝ PÍŠE, ČO CHCE Prezidentovi dala pusu na líce, nemá obľúbenú poetku a obľúbeného básnika nemení už celé roky. Nie je nič lepšie, ako sa prvý raz vyspať s vlastnou knižkou, tvrdí v jednej zo svojich básní poetka MIRKA ÁBELOVÁ. Pamätáš si na svoju prvú báseň? Pamätám. Tá úplne, úplne prvá bola nejaká detská veršovanka mamine k narodeninám. Mala som asi sedem. Milé, ale keď tak nad tým premýšľam, je asi dosť trúfalé nazvať ju básňou. Potom taká, čo k básni mala o trošku bližšie, ale stále to bolo celé zle, bola báseň o nejakom nešťastnom zaľúbení sa, asi v štrnástich. Kde sa mi hodil rým, samozrejme, gramatický, som ho dala, kde sa mi nehodil, som ho nedala. Prečítala som báseň ocinovi. Kedysi ako vysokoškolák písal a chodil ako ďalší jeho rovesníci za Vojtechom Mihálikom do Bratislavy na pokec. No. A otec mi vtedy povedal, aby som ju odložila do zásuvky a časom sa k nej vrátila. Nemal to srdce mi povedať, že ten výplod je proste nafigu. Tak som poslúchla, báseň odložila a našťastie sa k nej už nikdy nevrátila. Prvá taká „naozajskejšia“ bola báseň o mačke, ktorá vyliezla na strechu a zdochla tam. Tiež to malo čosi s láskou, cítila som sa vtedy ako tá mačka. Divné. Ale túto by sme asi mohli považovať za naozaj prvú. O jej kvalite ale tiež nemá význam sa rozprávať (smiech). Kedy a kde boli prvýkrát publikované tvoje básne? Úplne prvé asi v nejakej ročenke na gymnáziu. Nepamätám si už, koľko som mala vtedy presne rokov. Prvé, čo vyšli v nejakom časopise alebo tak, boli, keď som začala chodiť v Bratislave na vysokú školu. Kamarát Peter Kerlík, ktorý chodieval s nami piť do rozhlasového penziónu, ma vtedy raz zoznámil so šéfredaktorom Dotykov Borisom Brendzom. Poslala som mu nejaké texty a zakrátko ich aj uverejnili. Aký si mala z toho pocit? Myslím, že Jiří Žáček to prirovnal k prvému milovaniu... Jasné, že som sa tešila. Myslela som si vtedy, že Dotyky sú nejaký poriadne uznávaný časopis pre mladých autorov, poznala som ich ešte zo školy, keď sme sa o nich učili. Ukázalo sa, že až také uznávané literárnou scénou nie sú, ale to je iný príbeh. Dávajú priestor aj mladým autorom, to sa musí nechať. Prvé Dotyky, kde mi básne vyšli, mám doma odložené, napísala som si vtedy, trošku v podnapitom stave v niekdajšom Klube spisovateľov, sama svoje vlastné venovanie. Keď spomínaš to prvé milovanie... So Žáčkom sme to vnímali asi podobne (i keď on o čosi skôr), lebo mám na túto

4

tému báseň v mojej prvej zbierke Striptíz. Týkala sa pocitu, aký som mala, keď som prvý raz držala v ruke knihu, kde moje básne vyšli. To bolo v roku 2011 Sólo pre 9 hlasov, ktoré vydal Ikar. Dnes už píšem síce trochu iné texty, ale tak vtedy som to mala takto. I keď je to komické, lebo to prvé milovanie väčšinou žiadna sláva nebýva, že? Toto je tá báseň:

Prvé milovanie Nie je nič lepšie ako sa prvý raz vyspať s vlastnou knižkou Ľahla si ku mne na vankúš Chvíľu sme sa ticho obzerali so strachom nepokaziť ten magický moment Potom som ju stisla ako zatúlané mača a privoňala si k jej vlasom Ešte voňali tlačiarňou Potom som jej prechádzala rukou po koži ako to robievam tebe pripomínala letné ráno na terase prímorského hotela Potom sme sa objali a perami som hladkala jej písmená čítajúc si dookola vlastné meno na jej tvári Upadli sme do bezvedomia Bola to sladká noc Konečne som aspoň raz nemala nočné mory

Napísala si báseň, ktorú by si nikdy nepublikovala? Jasnačka! A nie jednu! A ešte sa to aj tak posúva, že napríklad aj tie básne, ktoré som už publikovala, by som dnes s odstupom času nepublikovala. Človek sa mení, básne sa menia, a tak to asi má byť. Napísala si vyslovene zamilovanú báseň? To záleží od toho, čo znamená vyslovene zamilovaná báseň... Téma lásky, alebo teda vzťahov, sa mi v textoch objavovala v prvej knižke najčastejšie. Neboli to však nejaké ospevné ódy na lásku či chlapov, ale depky zo situácií, ktoré láska alebo skôr jej nedostatok spôsobil. Čiže neviem... V zbierke „na!“, ktorá vychádza teraz koncom februára, mám ešte stále aj vzťahové texty. Snažím sa však rozšíriť ten záber aj na také spoločenské témy, ak to tak môžeme nazvať. Dadaisti a surrealisti často nechávali básniť náhodu. Ako je to u teba? Taký ten „ich“ experiment som robila asi raz. Bolo to na stretku, ktoré robil Daniel Hevier a týkalo sa kreatívneho písania. Vyšla z toho báseň, ktorá je tiež v Striptíze. Inak sa touto „praktikou“ nezaoberám. Nechcem tu veľ-

Miroslava Ábelová

foto: marián bačík

Veľký ruský básnik Chlebnikov povedal, že tlačová chyba býva občas skvelým umelcom. Inšpirovala ťa niekedy nejaká? Inšpirovala ma nie tlačová chyba, ale chybné výroky nášho prezidenta Gašparoviča. Zapracovala som ich do jednej básne. Volá sa Slovenský prezident: Bozkávanie so sexy dračicou. Robím si tam tak trošku srandu z viacerých vecí. Z článku českého bulvárneho plátku, ktorý prebral článok od nášho Nového času. Tomu vtedy poslal niekto fotku, ktorú mi šlohol zo sociálnej siete, keď som už ako novinárka rozhlasu bola na Dni otvorených dverí v prezidentskom paláci a počas fotenia s prezidentom som mu zo srandy dala pusu na líce. Nieže by som teda bola nejaká prezidentova fanynka, to určite nie. Ale prišlo mi to v tej chvíli proste zábavné. Mala som pre ten článok dosť vážne problémy v robote. Opodstatnene, bola to, samozrejme, neprofesionálna kravina. Ten článok bol však taký zlý a smiešny, že mi prišla škoda ho nevyužiť na experiment. Tak som poskladala báseň na striedačku z riadkov tohto článku a z chybných prezidentových výrokov, keď nás už teda spojili dokopy. Čiže tak trochu si robím srandu aj z týchto pomýlení a v neposlednom rade aj zo seba.

Poetka. Narodila sa v Bojniciach. Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Žije v Bratislave. Pracuje ako redaktorka publicistiky v Slovenskom rozhlase. Debutovala v kolektívnej zbierke Sólo pre 9 hlasov (Ikar, 2011). V tom istom roku jej vyšla vlastná zbierka básní Striptíz (Ikar, 2011). Víťazka súťaže Básne Asseco solutions 2012. Víťazka Ceny Rudolfa Fabryho za rok 2010. Vo februári 2014 jej vychádza druhá zbierka básní „na!“ (Ikar, 2014).

Alexandra de Paris Nenávidím Paríž to hnusné mesto plné splínu kde prispaté holuby obsierajú kaviarenské stolíky a leniví maliari mrhajú talentom na portréty tučných detí za desať eur kde ulice už dávno nespievajú harmonikou Nenávidím Paríž všetky tie šansóny a kabarety, Červený mlyn aj ťahavé tóny nudných speváčok tú kopu šrotu zvanú eiffelovka aj špinavú Seinu plnú mŕtvych rýb to biedne mesto, kde od chudoby skapali moji obľúbení autori zatiaľ čo snobi vyžierali foie gras v lesklých baroch Nenávidím Paríž tú fabriku na neveru, zhýralcov a lacné štetky kde sa v baroch tancuje náruživo telo na telo kde motely a hotely a byty pamätajú otrasy zemegule kde si po šukačke musia zapáliť aj susedia Nenávidím Paríž tie jeho domy, strechy, ulice a parky tie jeho múzeá, novinové stánky aj zastávky metra tú hlúpu parížštinu: Ça va? Oh-la-laaaa!, Mon amour!, Je t’aime! to, že sa všetci tvária chic a osudovo Nenávidím Paríž odkedy si vtrhla sem a parížskosťou opantala jeho zmysly odkedy si zvlnila krajinu pochybnosťami a skoro zbúrala moje Tuilerijské záhrady Nenávidím Paríž lebo si mu počmárala srdce po parížsky

Si vo svojej tvorbe úplne slobodná? Úplne otvorená? Zatiaľ píšem o tom, o čom písať chcem, takže istou formou slobody to nazvať môžeme. Otvorená sa byť snažím, myslím, že sa mi to darí o dosť viac ako pred rokmi. Snažím sa zbaviť tých klišé, v ktoré som kedysi sama verila a ktoré oberajú báseň o úprimnosť. Ako napríklad, že som nešťastný smutný básnik, ktorý svoj žiaľ upíja v alkohole a podobne. A tá večná sebaľútosť. Takže snažím sa veci, čo mi idú v hlave, nejako úprimnejšie pomenovať. Snáď to aj ide.

foto: marián bačík

Je pre teba svet poézie iným svetom, do ktorého odchádzaš, alebo je poézia skôr spôsobom, akým sa s týmto svetom vysporiadavaš? Ono je to tak nejako prepojené. Nejako sa nad tým ani nezamýšľam. Proste píšem, keď mám čas, keď mám chuť, keď mám pocit, že mám o čom. Píšem hocikedy a hocikde, nejako nad tým nešpekulujem. Keď to príde, tak to príde. Určite však to, čo sa snažím v tých textoch povedať, je asi aj istou formou, ako sa so svetom vyrovnávam. Neviem...

5


nota bene 153

Ako by si doveršovala napríklad: Poézia je nežný nôž... To fakt? (smiech) Poézia je nežný nôž znie strašne! (smiech) Asi by som to skôr celé škrtla. Nemyslím túto otázku! (smiech) Pravdepodobne dnes už nehrozí situácia, že by si ako poetka mohla byť zakázaná. Keby sa to však stalo, ako by si reagovala? Vzdala by si sa tvorby? Kompromisy? Zmluva s diablom? Dúfajme, že nehrozí. Možné je ale všetko, všakže, hlavne, keď sa človek pozerá okolo seba, čo sa tu postupne deje. Ak by ma zakázali, asi by som skončila v base za rozdávanie protištátnych pamfletov, na ktorých by boli moje texty. Tvorby by som sa určite nevzdala. Kompromisy sa majú robiť v iných oblastiach života, napríklad vo vzťahoch, určite nie v poézii. Na zmluvu s diablom by som sa zvysoka vysrala. Potešila alebo naopak naštvala ťa nejaká kritika tvojej tvorby? Kedysi ma kritika mojej tvorby hrozne štvala a mrzela. Dnes už ju viem, vďaka kamošovi, ktorý tiež píše básne, brať viac s humorom a s nadhľadom. Paradoxne, kritika od neho ma dnes vie najviac vytočiť alebo potešiť – ak je teda mierna alebo, nedajbože, pozitívna. Ostatné, či už príliš pozitívne, alebo príliš negatívne recenzie sú v podstate ok. Každý má právo na názor, neberiem mu ho. Keď už idem s niečím von, musím sa pripraviť aj na kritiku. Nie je príjemná, ale niekedy ani tá príliš dobrá nie je dobrá. Vtedy má človek tendenciu jej neveriť.

6

ticho

foto: jaris vaľko

učím sa mlčať namiesto hodu tanierom umývam riad učím sa mlčať tak plačem potichu odpovedám holými vetami balkón potajomky cigareta učím sa mlčať, dýchať slová sú bumerang tak nechávam zrásť pery celkom mi to ide on zapína rádio

byť Slovákom je úžasné (zo života) Slovákov na cestách za hranice svojej zapáchajúcej každodennosti spoznáš ako taliansku čižmu ten zmätený beh po letisku si nemôžeš pomýliť prekračovanie diskrétnej zóny vykrikovanie: kde je brána G78? kde je brána G78? budú to tí čo pindajú, že more je teplé/studené pláž, slnečník, ležadlo, strava, všetko bude na hovno a bude to po slovensky po slovensky Chorvátom po slovensky Francúzom po slovensky komukoľvek keď uvidíš obtlstlých ujkov v slipových plavkách s krížikom na krku a škaredou ženskou s trvalou budú to Slováci na cestách nazývajúci černocha s kokosmi na pláži negrom ktorí budú predavačovi v Grécku ľúbozvučne po slovensky vysvetľovať že „jahodovú do kelímka a melónovú do kornútku, rozumiete?“ tajné spomienky na platinové časy keď v Juhoške miesto pizze žrali rezne a v kempingu im všetci rozumeli

jar nedeľa pred obedom hádžem psovi lietajúci tanier šúcha sa vzduchom voňavým po čistiacom prípravku z reklamy volá znepokojený otec či môj frajer len tak by the way nevolil náhodou komunistov nevolil, odpovedám ale Margaret Thatcherovú nemá rád je to v klídku, oci u nás v rodine sme takí starostliví a aj tolerantní nemáme iba radi komoušov, radikálnych moslimov, bigótnych katolíkov, príliš ženských gayov, príliš čiernych Rómov, Antiameričanov, fašistov, nepracujúcich, dílerov a chlapov, čo tlčú ženy je to v klídku, oci Nemyslíš si, že dnes existuje viac básnikov ako čitateľov poézie? Nemyslím. Možno je to len tým, že majú viac možností, vďaka internetu, sociálnym sieťam a tak. Tak sú viac na očiach. Otázka je, koho považujete za básnika. Či hocikoho, kto hocičo hocikde napíše, alebo niekoho, kto vydá knižku alebo vyhrá nejakú cenu... Básnických zbierok podľa mňa až tak veľa zase nevychádza. Čitateľov poézie je možno menej ako kedysi, ale ktovie. Možno aj nie. Má poézia nejakú demarkačnú čiaru? Existujú dnes vôbec hranice toho, čo poézia ešte je a čo už nie je? Netuším. Ja sa nad takýmito vecami veľmi nezamýšľam. A priznám sa, že sa mi ani nechce. Nech si každý píše, čo chce. Je niečo, čo podľa teba do poézie nepatrí? Nie. Ako som už povedala, nech si každý píše, čo chce. Ale nemám rada gra-

matické rýmy, klišé, moralizátorské kecy, vykradnuté obrazy a debilné pseudofilozofovanie. Čo ale neznamená, že aspoň niektorej z týchto vecí som sa nikdy nedopustila. (smiech) Nezdá sa ti, že vymizla poézia ženskej krásy? Alebo je len krása ženy inak vnímaná a inak ospevovaná? Podľa mňa sa len zmenili prostriedky, akými sa veci opisujú.

Ktorý slovenský či český básnik je tvoja srdcovka a prečo? Mám rada básne Václava Hraběho. A jasné, že aj Egona Bondyho. A z novších Čechov Milana Kozelku a Karla Škrabala. Slovenskú srdcovku nemám. Ak nerátam seba. (smiech)

„Človek sa mení, básne sa menia, a tak to asi má byť.“

Obľúbená poetka? Nedelím na mužov a ženy v poézii. Nemám obľúbenú poetku. Mám obľúbeného básnika, nemení sa už celé roky, je to Charles Bukowski. Mať ho rád sa už považuje pomaly za hriech alebo za čosi otrepané, ale je mi to jedno. Bol proste dobrý.

Je nejaká poézia trápna? Hej. Pre mňa Majka Demitrová, Martin Dzúr, Hirax a tak. Isto by sme niečo našli. Ale to má každý inak, všakže. Pre mnohých je zase trápna moja. A to je v poriadku.

Vieš naspamäť nejakú báseň slovenského klasika? Niečo z Detvana napríklad? Viem. Žltú ľaliu, Mor ho!, asi aj čosi z Detvana, povinná výbava zo základnej, pani učiteľka Marta Valachová to do nás riadne natlačila. Neskorších si nepamätám, maximálne nejaké dvojver-

šie sa mi občas pri konkrétnej situácii vynorí v hlave. Ale ja mám veľké problémy s pamäťou (smiech). Niekedy neviem, čo som robila včera, alebo kto mi čo povedal pred pár minútami. Čo za poéziu nepovažuješ? Asi prózu. Máš rada Shakespeara? Mám rada Rómea a Júliu. A niektoré jeho sonety. Bol to milý chlapík, skočila by som s ním na pivo niekedy. Ferlinghettiho? Aj toho, ale menej ako Bukowskeho a viac ako Ginsberga. Keď si chceš prečítať cudzojazyčnú poéziu, siahneš po českom či slovenskom preklade? Vo všeobecnosti mám radšej češtinu, príde mi ako krajší jazyk. Takže radšej po českom.

Matematika Tri pivá nalačno a pätnásť cigariet potrebujem na to aby mi začalo byť jedno čo sa s nami deje Osemnásť hodín samoty a dva kilometre behu potrebujem na to aby som pochopila že niektoré vzťahy sa aj končia Dvadsať sklamaní a jeden a pol roka natvrdo potrebujem na to aby som si zrátala že je to veľa preplakaných nocí Vždy som mala štvorky z matiky no nemusím byť Einstein aby som pochopila že ja plus ty sa rovná nule

foto: mili vigerová

Píšeš niekedy aj viazaným veršom? Alebo zastávaš názor, že rýmovaná poézia je staromódna? Rýmovanú poéziu neobľubujem. Pri klasikoch ju znesiem, inak mne osobne nič extra nedáva. V súčasnosti majú pre mňa rýmované veci zmysel asi jedine ako texty piesní, ale tiež musia byť riadne zmáknuté po technickej stránke. Keďže v dnešnej dobe zvláda rýmy len minimum autorov, väčšinou ten zvyšok končí dosť biedne – nesedí rytmus, sú tam klišoidné obrazy, nedajbože nelogicky a „starosvetsky“ menia slovosled, a proste celé je to bez nápadu a zle. Ale napríklad svojské využívanie rýmov a aj ich narúšanie má, síce speváčka, nie poetka, ale nevadí, Katarzia, ktorá to robí tak šarmantne, že jej to celé žeriem aj s navijakom. No, ale späť k tým autorom. Práve to, že tí dnešní veľmi často nevedia rýmovať, skĺzavajú do nejakej pseudoarchaickej roviny a to ma strašne irituje. Nemyslím si, že veršovať je staromódne, je desivé staromódne veršovať. Ja osobne poéziu viazaným veršom nepíšem, ale nejaké texty pesničiek som pomáhala robiť Jurovi Zaujecovi a prebásňovala som svetové šansóny do Šansón Klubu Jozefa Bednárika.

2014 marec

Ktorý slovenský preklad považuješ za vynikajúci a prečo? Nemám taký. Vyšiel už nejaký preklad tvojich básní? Ak áno, ako si s ním spokojná? Nie je to až tak trochu iná kvalita? Zopár textov vyšlo v poľskom časopise Poezija Dzisiaj. Napriek tomu, že ľudia tomuto jazyku rozumejú, ja mu nerozumiem a neviem to posúdiť. Určite sa tam však pretaví to, ako text pochopil a vnímal prekladateľ. Keď som vyhrala Básne 2012, tak sa víťazný text prekladal do tuším piatich európskych jazykov a vyšiel v zborníku European Poetical Tournament. Ale ani tie preklady neviem posúdiť, teda až na anglický, ktorý sa mi zdal ok. Kamarát mi prekladá básne do angličtiny, chcem to poslať do Ferlinghettiho vydavateľstva, ale stále pribúdajú nové a nejakí sme spomalení (smiech). Snáď to už raz dokončíme a snáď to bude ok.

7


SKRYTÁ KAMERA

text a foto: jana čavojská

nota bene 153

2014 marec

text: zuzana uličianska | foto: viťo fila

Fenomén

ABY ZACHRÁNIL PODNIK, OBLIEKA SI ŽENSKÉ ŠATY

U BRČKAVEJ MLYNÁRKY Štíhla postava, celkom pekné nohy, bezchybný mejkap... No moment: naozaj je to pohľadná štyridsiatnička? Taniere po reštaurácii Dérerov mlyn v skutočnosti roznáša muž v sukni. Prvého majiteľa Dérerovho mlynu na ceste číslo 50 zo Žiaru nad Hronom do Handlovej, sudetského Nemca, odlifrovali po vojne z republiky. Druhý sa obesil. Tretí sa tiež obesil. Štvrtého zabila elektrina. „A piaty sa zbláznil,“ usmieva sa Róbert Merčák (43). „A to som ja!“ Vysvetľuje, prečo obsluhuje v ženských šatách a zástere: „Obliekol som sa tak, keď nám banka oznámila, že nám berie podnik.“ Ženská vizáž mu sekne. Správa sa úplne prirodzene, aj keď má rúž a silonky. Ani si ho nedokážem predstaviť ako muža. Hoci rozpráva mužským hlasom.

Dedičstvo sudetských Nemcov „Reštaurácia nám nešla, nezarábali sme. Hostia nechodili,“ pokračuje silno nalíčený chlap. „Denne sme predali pätnásť obedov. S manželkou sme si lámali hlavu prečo. Nemali sme nijakú reklamu. Do mlyna patrí mlynárka, povedali sme si. Na mlynára sa nikto pozrieť nepríde. Zamestnať čašníčku – na to sme nemali. Manželka varí v kuchyni, tak to zostalo na mne.“ Merčákovci kúpili mlyn pred pätnástimi rokmi. Zobrali si hypotéku 900 000 korún. Budovu postupne prerábali, chceli z nej reštauráciu, penzión, ale aj vlastnú strechu nad hlavou. Predtým bola takmer prázdna, bývala tu jedna stará pani. Mlyn postavili Dérerovci, sudetskí Nemci, ktorí sem prišli okolo roku 1910. Po druhej svetovej vojne ich vyhnali. Svoj domov museli opustiť s dvomi kuframi. Aj z tých im vraj miestni s hnevom vyhádzali veci a naplnili ich kameňmi. Pán Merčák na to síce teraz nevyzerá, ale pôvodným povolaním je mechanik strojov a zariadení. Dvanásť rokov pracoval v zahraničí. Slovinsko, Anglicko, Taliansko, Nemecko, Rakúsko. Všetky zarobené peniaze išli do mlyna. A keď nebolo na murárov, preškolil sa aj týmto smerom.

Pod hrozbou krachu Potom sa preorientoval na čašníčku. Prvé tri roky obsluhoval v peknej biele košeli a čiernych nohaviciach. Ešte ako chlap. Jedného dňa však zavítali do mlyna dvaja páni a všetko si fotili. Boli z dražobnej spoločnosti a prišli kvôli znaleckému posudku. Banka totiž predala ich pohľadávku. Rodinný podnik vtedy nešiel. Jednou z príčin mohla byť aj vlečúca sa oprava cesty číslo 50. Semafor práve tu zastavoval autá aj na polhodinu. Šoféri sa radšej ponáhľali, než by si sadli najesť sa.

8

Čo s krachujúcim biznisom, keď nad vami visí hrozba, že vám predajú podnik aj strechu nad hlavou? Merčákovcom napadlo jediné: prilákať hostí na peknú mlynárku. A tak si Róbert jedného dňa do práce obliekol vypchatú podprsenku, silonky, krátku sukňu a zásteru, manželka ho nalíčila a mohol ísť do práce. Aj keď, prvý deň mal hroznú trému vstúpiť do reštaurácie... „Veľmi rýchlo sa roznieslo, že tu obsluhuje muž v sukni,“ spomína. „Ľudia chceli vidieť toho blázna.“ Nebezpečenstvo, že Merčákovci prídu o strechu nad hlavou, bolo o pár mesiacov zažehnané.

Keď nepomohla dobrá reklama... Na čelo si vraj nikto z hostí neťukal. Niektorí si ho fotili, iní sa pýtali, prečo obsluhuje takto. „Odpovedal som im: keď nepomohla dobrá reklama, musí pomôcť zlá... Odkedy mám ženské šaty, začala ma táto práca neskutočne baviť,“ pokračuje Róbert. „Vidím, ako rozdávam dobrú náladu.“ Zamračení, namrzení a vystresovaní hostia sa musia usmievať, keď ho vidia v sukni. Nepríjemnú skúsenosť ešte nemal. A reakcie rodiny, priateľov, známych? „Rodičov už nemám, mama zomrela, bol som jedináčik. A po dvanástich rokoch v zahraničí ani veľa kamarátov nezostalo. Nemal som peniaze na to, aby som si s nimi vyvolával. Bol som rád, keď som mohol zavolať manželke.“ Odkedy sa Róbert prezlieka za mlynárku, biznis sa úplne otočil. Štamgasti už nechodia len kvôli peknej „mlynárke“, ale aj pre veľké porcie. Merčákovci varia deväťstogramové obedy a čisto domácu kuchyňu. Vraj najlepšie idú halušky a hneď po nich guláše, rezne a mlynárove dukáty – bravčové soté v zemiakovej placke. Daniela Merčáková varí bez bujónov a polotovarov. Tak ako sa naučila doma, keď sa od jedenástich rokov musela starať o mladších súrodencov, kým rodičia pracovali. V Jánovej Lehote, do ktorej mlyn pri ceste patrí, si už na exota zvykli. Prezlečený za mlynárku chodí ráno aj do potravín. A vraj aj tam priláka predavačkám zákazníkov. A dokedy bude Róbert behať ako mlynárka? „Nuž, možno je načase vymyslieť novú srandu,“ uvažuje. „Čo také? Žeby som sa prezliekol za čerta? Aj čert patrí do mlyna.“

NIEKTORÉ LIMITY SÚ LEN VIAC VIDITEĽNÉ

VŠETKO JE MOŽNÉ Človek nemusí byť vo všetkom dokonalý, hlavne že má niečo, čo iný nemá. Pripomína nám všetkým Denisa, ktorá v inscenácii Tabu tancuje na vozíčku. Tabu je niečo neprípustné, nedotknuteľné, Limity vytvárajú silu „Najkrajšie je, keď diváci zabudnú na to, kto bol niečo, o čom sa nehovorí. Slovníkové heslo „Lepšia ruka, horšia ruka,“ Denisa dvíha svoje v predstavení na vozíku a kto nie, a debatuk tomuto cudziemu slovu počujeme počas postihnutím obmedzené končatiny. Obyčaj- jú o tom, čo zažili. Každý limit má potenciál vystúpenia integrovanej skupiny Len Tak Tak né pohladenie po tvári, ako si ho pamätáme vytvárať silu a pridanú hodnotu, to platí aj na nahrané nedokonalým, trasľavým hlasom star- z Chytilovej filmu Sedmikrásky, je pre niekoho fyzické postihnutie,“ tvrdí spoluautorka tanečšej ženy. Máme toho v našej spoločnosti dosť, po detskej mozgovej obrne výkonom. nej inscenácie Zuzana Vasičáková Očenášoo čom sa nehovorí... V skupine Len Tak Tak sa nikto nepokúša skryť vo- vá. Projekt Tabu ju naučil, že najkrehkejšia Telo, teplo, tuk, tehotenstvo, trest, tajne – koľko zíčky či zdeformované končatiny. Tanec nie je len poézia nemusí len pekne znieť, ale že toto slorôznych predsudkov sa spája s našimi telami? pre zdravých a krásnych, tvrdia už niekoľko rokov vo ženského rodu sa nás dotkne najlepšie, keď Tvorcovia inscenácie Tabu ukazujú, aké smieš- jej členovia. Od roku 2008 spravili päť predstave- je stelesnené. Každý nemôže tancovať, ale to ne sú naše predstavy o dokonalosti. Účinkujú- ní, od januára 2013 svoje aktivity preniesli do ľa- či máme, alebo nemáme nohy, nie je pri tom cich nechávajú hovoriť o svojich nedostatkoch, vého krídla Pisztoryho paláca na Štefánikovej 25 až také rozhodujúce, ako by zdalo. akurát, že celkom iných, ako by sme pri pohľa- v Bratislave, kde spolu s Divadlom bez domova Očenášová je jedna z tých, ktorí do Len Tak Tak de na nich predpokladali. Pripomínajú nám, že a jazdecko-divadelnou skupinou Equiteatro tvo- prišli urobiť jeden workshop a zostali niekoľko práca s telom je prácou na vzťahoch, či už si to ria komunitný kultúrny priestor. Tu inscenáciu rokov. „Dostávam tu úžasnú spätnú energiu a uvedomujeme, alebo nie. Tabu aj raz mesačne hrajú pre verejnosť. pocit slobody. Výborné sú aj jazdy nočným mes-

9


nota bene 153

tom zo skúšok,“ hovorí o svojich skúsenostiach s tanečníčkami, ktorým často pomáha aj obliekať sa. Problémy nastávajú, ak začnú členovia tejto skupiny zrkadliť svoje problémy. Ale to sa stane v každej dobrej kapele. S terapeutickým pohybom narába Očenášová aj v rámci iného projektu podporeného Hodinou deťom, v ktorom sa zameriava nielen na autistické deti, ale aj na ich rodičov.

Divadlo posúva dopredu Inscenácia Tabu nám v náznakoch umožňuje nazrieť aj do osobných príbehov účinkujúcich. Denisa Okrutská pochádza z Nového Tekova. Aby mohla študovať na špeciálnej škole, žije v Bratislave na internáte a domov sa vracia len raz mesačne. Má dvadsaťštyri rokov, o rok bude maturovať na obchodnej akadémii, ale oveľa viac ju baví literatúra a slovenčina. „Spolužiaci mi hovoria, že som mala radšej ísť na umelecký smer. Skutočne mám veľkú fantáziu, radšej si čítam knihy, ako sa na niečo pozerám. Nič nie je nad samostatnú predstavivosť,“ hovorí s nadšením. Zveruje sa, že občas píše aj básne, najčastejšie o prírode a označuje sa za romantickú dušu. Lenže Denisu rovnako zaujímajú aj psychologické knihy, rada by vedela, ako to funguje v našom mozgu. Nanešťastie, niektoré centrá

10

v jej mozgu po detskej mozgovej obrne nefungujú tak, ako by mali. Napriek tomu sníva o štúdiu detskej psychológie. „Vidím to ako nereálne, lebo mi nejdú jazyky a matematika a moje možnosti sú obmedzené, ale rada by som robila s deťmi. Páči sa mi ich čistota, oni sa na nič nehrajú, povedia vám priamo, čo si myslia, nie sú strojené,“ vysvetľuje. Kým niektorí jej kolegovia zo školy preferujú vozičkársky šport boccia, ju viac baví divadlo. Začala sa mu venovať už pred deviatimi rokmi. „Posúva ma, dáva mi niečo do života,“ hovorí s plnou vážnosťou o svojich vystúpeniach. Sama nie je veľkou divadelnou diváčkou – bezbariérový prístup do našich divadiel nie je taký, aký by mal byť. V škole o svojich tanečných pokrokoch veľmi nerozpráva, jej spolužiaci sa na predstavenia, v ktorých účinkuje, neboli ani raz pozrieť.

„Najkrehkejšia poézia nemusí len pekne znieť.“ Každý človek je originál Protagonistkou Tabu je Veronika Ježová, ktorú volajú Veve – mladá žena s poruchou rastu,

bez rúk. Aj pre ňu je divadlo vytrhnutím zo stereotypu. V rôznych zoskupeniach hrá už dvanásť rokov, môžeme ju vidieť aj v Divadle bez domova. „Vždy som bola javiskový typ, nie síce na hlavné úlohy, ale mám rada atmosféru divadla,“ hovorí nadšene. Veronika už z Mokrohájskej odišla, obchodnú akadémiu doštudovala inde. „Dlho som sa životom pretĺkala sama, pracovala som ako telefónna operátorka v call centre, stihla som sa vydať a už sa aj rozvádzam,“ opisuje svoj život s obdivuhodnou priamočiarosťou. Vysvetľuje, ako jej v praktickom živote pomáhajú asistenti a že jej rodina sa o ňu nikdy nezaujímala. O čom je podľa nej produkcia Tabu? Veronika sa priznáva, že jej zo začiatku nerozumela. „Dlho som nechápala, na čo sú chocholy, čo majú tanečníčky na hlavách,“ smeje sa Veve, ktorá by dnes inscenácii dala titul Nič nie je nemožné. Denisa si nechala pri tej istej otázke väčší čas na rozmýšľanie: „Všetci máme skryté chocholy. Aj tí, čo majú svoj chochol viditeľný, môžu mať vo vnútri skrytý ešte nejaký, o ktorom nikto netuší. Každý je jedinečný originál. Človek nemusí byť vo všetkom dokonalý, hlavne že vie na sebe objaviť minimálne jedno miesto, o ktorom si myslí, že je dokonalé. Také, aké nikto iný nemá.“

2014 marec

Naše telá ukrývajú vlastné príbehy LUCIA ŠUPLATOVÁ už roky venuje svoje nadšenie a voľný čas fungovaniu Len Tak Tak združenia, ktoré ponúka pohybové aktivity aj pre telesne postihnutých ľudí. Vyštudovali ste psychológiu. Ako ste sa dostali k tancu? Najviac ma priťahovali neverbálne a tanečno-pohybové terapeutické techniky. Hľadala som cestu, ako tento záujem prepojiť s tancom, ktorému som sa venovala amatérsky. Nenapĺňalo ma drilovanie tanečných štýlov a nacvičovanie choreografií. Chcela som tanec posunúť do inej roviny. Inšpirovali vás aj nejaké zahraničné produkcie pracujúce s hendikepovanými tanečníkmi? Áno, predovšetkým profesionálne súbory ako Candoco Dance Company z Londýna alebo Axis Dance Company pôsobiaca v Amerike. Čo vás priviedlo k vytvoreniu vlastnej integrovanej tanečnej skupiny? V Prahe som sama mala možnosť tancovať v integrovanej skupine Freedom 4. Zo spoločného tanca ľudí s hendikepom, ale i bez

neho, som mala takú radosť, že som sa rozhodla pokračovať v ňom aj na Slovensku. Tu som však našla len integrované tanečné oddiely venujúce sa štandardným a latinskoamerickým tancom, ktoré ma veľmi nezaujali. Rozhodla som sa preto založiť niečo vlastné. Začali sme fungovať ako neformálna tanečná skupina v priestoroch Spojenej školy na Mokrohájskej, na ktorej sa vzdelávajú deti so špeciálnymi potrebami. Očakávali ste, že sa projekt tak rozvinie? Zo začiatku som nemala veľké ciele. Chcela som len tanečníkov trochu rozpohybovať, rozšíriť ich pohybový repertoár a podporiť ich vlastnú tvorbu cez techniky súčasného tanca a improvizácie. Pred ôsmimi rokmi by som vôbec nečakala, že sa z môjho ,,len tak“ projektu stane pohybové divadlo, ktoré pravidelne reprízuje tanečno-pohybové inscenácie.

Čo môže dať tanec telesne postihnutým? Tanec sa pre nich môže stať cestou, ako spoznávať svoje telo aj dušu. Môžu v ňom nájsť nové spôsoby sebavyjadrenia, zlepšiť si svoju fyzickú kondíciu a cez proces tvorby aj svoju umeleckú tvorivosť. Ponúka integrované divadlo niečo aj bežným divákom? Môže búrať predstavy, že tanec je len pre krásnych a zdravých ľudí. Môže obohatiť zaužívané tanečné vyjadrovacie prostriedky novými a jedinečnými formami, dať mu silnejšie a osobnejšie výpovede. Takto to naozaj je: invalidný vozík je mojou každodennou súčasťou a nie je to len moja divadelná kulisa. Ako vnímate svoje telo? Naše telá a spôsob, akým sa hýbeme, vždy ukrývajú vlastný príbeh, ktorý je jedinečný, inšpiratívny a krásny. Tieto príbehy sa snažíme preniesť aj do našich predstavení.

11


anketa

text a foto: pre Nota bene pripravil denník SME

nota bene 153

Tri otázky pre kandidátov na prezidenta Ôsmim kandidátom na prezidenta sme položili tri aktuálne otázky, týkajúce sa sociálnej problematiky a problematiky rovnoprávnosti menšín v našej spoločnosti: 1: Ľudí bez domova stále pribúda. Čo by sa malo podľa vás zmeniť, aby sa tí, čo stratili domov, mohli vyhrabať z dna? 2: Aký je váš názor na prístup kompetentných orgánov k prípadu zbitých Rómov z osady Moldava nad Bodvou? 3: Ako vnímate povinnosť nezamestnaných odpracovať si dávku v hmotnej núdzi?

Róbert Fico, Smer 1: Neodpovedal. 2: Neodpovedal. 3: Neodpovedal.

Andrej Kiska, nezávislý 1: Pri práci v Dobrom Anjelovi som opakovane zažil, ako sociálny systém na Slovensku zlyháva práve pri pomoci ľuďom, ktorí ju najviac potrebujú. Riešili sme prípady, keď sa pre chorobu jedného člena rodiny dostala domácnosť úplne na dno a nezostali jej peniaze na základné veci. Samozrejme, príčiny, prečo ľudia strácajú domov, sú rôzne, ale jedno majú spoločné – sociálny systém, ktorý na Slovensku vôbec nemáme lacný, im nedokáže pomôcť. Pretože úrady sa často zameriavajú na formality, plošné a neefektívne riešenia, výkazy a papierovačky, ale pri práci „v teréne“ sú úplne bezzubé. Tu treba začať, zamerať sa na efektívnosť a prácu s konkrétnymi ľuďmi. 2: Považujem za nešťastné, ak vláda odmietne verejnú ochrankyňu práv, zvolenú v parlamente, pustiť na svoje rokovanie, nechce ju vypočuť, nemieni sa s ňou vôbec baviť. Je neprípustné, keď sa namiesto hľadania riešení problémy na Slovensku bagatelizujú siláckymi rečami a osobnými útokmi. Namiesto vecnej diskusie o návrhoch ombudsmanky, ako sú napríklad kamery v policajných autách pri zásahoch alebo na policajných staniciach, sa zodpovední schovávajú pred problémami a nechcú o nich nič počuť. Skutočná stabilita stojí na dôvere ľudí v to, že keď má krajina problém, politici ho vidia, rozumejú mu a riešia ho. 3: Na jednej strane rozumiem snahe, aby ľudia bez práce boli motivovaní k aktivite a neboli len pasívnymi prijímateľmi peňazí. Ale aj podľa ohlasov z viacerých obcí je jasné, že implementácia vládneho opatrenia zlyháva v praxi. Obce nevedia, čo majú robiť a ako naplniť literu zákona, a úrady práce im nevedia dať zmysluplné usmernenie. Riešením nie je chrliť nové zákony a predstierať zázračné lieky, na ktoré nie sú pripravené ani úrady práce, ani obce.

Milan Kňažko, nezávislý 1: Ide skutočne o alarmujúci jav. Bývanie patrí medzi najzákladnejšie potreby každého človeka a malo by teda byť súčasťou základných práv na zabezpečenie ľudskej dôstojnosti. Domnievam sa, že by sa štát a samosprávy mali usilovať o budovanie silnej sociálnej siete, ktorá nedopustí, aby sa človek ocitol na ulici bez akejkoľvek pomoci. Dôležitým nástrojom pomoci, najmä v zimných mesiacoch, sú útulky pre bezdomovcov. Systematickým nástrojom, ktorý by sa mal riešiť v kompetencii štátu, je sociálne bývanie, jeho podpora a rozvoj. Treba využiť všetky

12

možnosti, vrátane európskych zdrojov, ako na tento účel zabezpečiť dostatok finančných zdrojov. Nuž, a v neposlednom rade je potrebné oceniť, ale najmä podporiť prácu mimovládnych organizácií, ktoré sa venujú pomoci ľuďom bez domova. Je niekoľko zmysluplných projektov, ako napr. aj vydávanie časopisu Nota bene, ktorý bezdomovci predávajú na verejných miestach a časť výťažku z predaja majú ako vlastný zárobok. Tieto projekty majú svoj hlboký zmysel a postupne sa snažia ľudí na ulici naučiť zobrať svoj život do vlastných rúk. 2: Som pohoršený. Dlhodobo a verejne vyjadrujem kritický názor na zásah polície v Moldave nad Bodvou. Ale aj na streľbu na mladých študentov či nekonanie kompetentných voči útočníkom v Nitre. Nárast extrémizmu, ale aj svojvôľa mocenských orgánov štátu ma veľmi znepokojuje. Preto, pokiaľ budem zvolený za prezidenta SR, nebudem v týchto prípadoch ticho. Naopak. Budem hlasným zástancom ľudí a ich práv. Je nehorázne, ak premiér Fico ide povzbudzovať policajtov zasahujúcich v Moldave, ale už nejde povzbudiť vyšetrovateľov emisnej kauzy či Gorily. K tomuto by som ako prezident určite nebol ľahostajný. 3: Myslím si, že tento zákon nie je v súlade s ústavou. Ústava totiž garantuje nevyhnutnú pomoc v hmotnej núdzi. Zároveň ani neumožňuje vynucovať dobrovoľnícku činnosť. Aktivačné práce môže ponúknuť podľa zákona len obec, ale tá nemusí mať príslušné kapacity, a tak niektorí ich budú musieť vykonávať, a niektorí nie. Hrozí, že môže dôjsť k nerovnému zaobchádzaniu a dokonca korupčnému správaniu. V zákone je ďalej veľa disproporcií vo vyplácaní dávok v rôznych situáciách podľa rodinnej situácie, a dokonca vo viacerých prípadoch dochádza aj k zníženiu podpory v hmotnej núdzi. Tento zákon je zlý.

Pavol Hrušovský, Ľudová platforma 1: Cítim, že zo spoločnosti sa vytráca spolupatričnosť. Vláda rozdáva dotácie svojim mecenášom, ale nemá sa kto zastať dôchodcov, slabých a hendikepovaných ľudí. Treba prijímať rozhodnutia nielen rozumom, ale aj srdcom. Nezastupiteľnú úlohu tu hrá charita, ktorú by mal aj štát podporovať. Na druhej strane musí byť aj príjemca otvorený pomoc za určitých podmienok prijať. 2: Najviac ma pohoršila arogancia moci zo strany vlády, keď potupili verejnú ochrankyňu práv, ktorá sa snaží vec objasniť. Ľudské práva nie sú ani ľavicové, ani pravicové, preto nerozumiem arogantnému chovaniu vlády. Ja neodsudzujem policajtov, majú to ťažké v týchto oblastiach, treba ich podporiť. Ale ak zneužijú svoje postavenie, treba to riadne vyšetriť, a nie zahmlievať. 3: Je to nerealizovateľné, najmä v obciach, kde je nezamestnanosť vysoká a práce málo. Preto som aj podpísal podanie na Ústavný súd. Nie som zástanca súčasného stavu, ale treba hľadať riešenie, ktoré bude realizovateľné a v súlade s ústavou.

2014 marec

Radoslav Procházka, nezávislý 1: Som úprimne presvedčený, že úplne najviac by mohla spraviť samospráva, a to vytvorením podmienok pre vznik a fungovanie nízkoprahových azylov. Štát by zároveň mohol ľuďom, ktorí sa v nich ocitnú, poskytnúť základný servis, orientovaný nie na udržiavanie daného stavu, ale naopak práve na návrat bezdomovcov do spoločnosti. Zároveň si myslím, že rovnako ako vonkajšie okolnosti je dôležitá osobná vnútorná motivácia konkrétneho človeka, bez ktorej žiadna pomoc zvonku veľa nezmení. Život bez domova naozaj považujem za dno a práve preto už dlhé roky s úctou a vďačne sledujem úsilie OZ Proti prúdu, ktoré z času na čas podporujem aj finančne. 2: Tajnostkárskemu postupu polície som nerozumel a sklamal ma. Ombudsmanka si dôsledne plnila svoje nevďačné poslanie a patrí jej za to uznanie. 3: Dnes je takáto povinnosť asi v rozpore s ústavou, ale podľa mňa má rozumný základ. Dávka v hmotnej núdzi je finančnou pomocou niektorých občanov iným občanom. Ak adresát tejto pomoci naozaj dostane príležitosť na výkon nejakej reálnej práce, považujem za primerané žiadať, aby sa na ňu podujal.

Helena Mezenská, občiansky kandidát 1: Je potrebné zabezpečiť, aby každé mesto a obec malo útulok, domov pomoci pre tých, čo z rôznych príčin prišli o strechu nad hlavou. V takých útulkoch má byť k dispozícii jedno teplé jedlo – jednoduché, ale sýte, teplý čaj a možnosť vykonania očisty a hygieny. Rovnako by mali sociálni pracovníci v spolupráci s úradmi práce venovať pozornosť týmto ľuďom a uľahčiť im, ak o to budú mať záujem, návrat do pracovného procesu, napríklad pomocou s nájdením pracovného miesta, pomocou s ubytovaním, vybavením potrebných dokumentov. To, čo sa však predovšetkým musí zmeniť, je odmietavý prístup spoločnosti k ľuďom, ktorí sa dostanú z akýchkoľvek dôvodov na jej okraj. 2: Som proti násiliu a zlomyseľnej provokácii v akejkoľvek podobe. Nikto nemá právo nikoho svojvoľne napádať alebo biť. Čo sa týka prípadu v Moldave, nebola som na mieste a tak sa k tomu neviem objektívne vyjadriť. Na v parlamente zostrihané zábery sa nedá spoliehať, pretože nedávajú človeku komplexný a pravdivý obraz. Prípad v Moldave by mal byť pre všetkých predovšetkým výzvou prijať opatrenia, ktorými takýmto incidentom v budúcnosti predídeme, napr. zaznamenávaním každého policajného zásahu na kameru. 3: To, čo sa udialo za posledných dvadsaťpäť rokov, má viaceré tienisté stránky. Máme obrovské množstvo ľudí, ktorí z objektívnych dôvodov vypadli z trhu práce, a zároveň stále okolo seba vidíme pustnúcu krajinu. Zapojenie nezamestnaných do práce na obnove a zveľaďovaní krajiny je dobrá myšlienka, ktorá môže priniesť veľa dobrého. Podmienkou je vidieť v tejto povinnosti nie nútenie do práce, ale šancu meniť svoje okolie a svoj život k lepšiemu. Ak to však bude naberať masový charakter riadneho pracovného výkonu a po tomto riešení bude musieť siahať z objektívnych dôvodov čoraz viac kvalifikovaných ľudí, je potrebné za vykonané práce, tak ako sa patrí, ľuďom zaplatiť. Tak, aby ľudia neboli okrem nemožnosti zamestnať sa, ešte aj vykorisťovaní a zneužívaní ako lacná pracovná sila pri verejnoprospešných prácach. Toto na Sloven-

sku pre neschopnosť vládnej strany reálne hrozí. Ak sa nebude plytvať verejnými zdrojmi a ak sa nebudú tunelovať, budú prostriedky na riadne mzdy pre ľudí a bude dostatok aj riadne platenej práce.

Gyula Bárdos, SMK 1: Všetky poskytované sociálne služby na Slovensku ľuďom bez domova sú poddimenzované a sú zamerané viac na zabránenie zhoršovania stavu už vzniknutých problémov, nie na predchádzanie ich vzniku. Chýba legislatívny rámec, nakoľko zákon o sociálnych službách nepozná pojem bezdomovec, rieši iba potreby zdravotne postihnutých, resp. seniorov. Riešenie problematiky ľudí bez domova musí vychádzať z príčin vzniku daného problému a zároveň musí byť jasne stanovené legislatívne aj kompetenčne. 2: Odsudzujem takéto zneužitie právomocí. Bolo to brutálne zasahovanie do ľudskej dôstojnosti, bez akéhokoľvek právneho základu. Rómska otázka sa má riešiť inak – so zapojením Rómov do problematiky, a nie takto, ich ponížením a fyzickým atakovaním. Brutalitu zásadne odsudzujem. Podporujem prístup ombudsmanky Jany Dubovcovej. Na postup ministerstva vnútra neexistuje prijateľné vysvetlenie. 3: Motivovať dlhodobo nezamestnaných k pracovnej aktivite je chvályhodné, ale zmena zákona sa nedá uviesť do praxe. Svedčí o tom aj fakt, že účinnosť zákona sa odkladá na 1. júla 2014, pretože nie sú vytvorené podmienky na jeho realizáciu, t. j. nie je dostatok pracovných príležitostí, nie sú dané administratívne a technické podmienky úradov prác ani samospráv, ktoré by mali poskytnúť pracovné príležitosti.

Ján Čarnogurský, nezávislý 1: V prvom rade treba zabezpečiť, aby sa začal zmenšovať počet ľudí, ktorí strácajú strechu nad hlavou. Dlhodobo sa tejto problematike venujem a môj recept znie, že treba vylúčiť rodinné domy a byty z exekúcií. Znamenalo by to, že neplatičom pôžičiek nemožno zobrať dom alebo byt. Teraz ľudia o ne prichádzajú a stávajú sa bezdomovcami, keď nezaplatia dve alebo tri splátky pôžičky, ktorú si zobrali z existenčných dôvodov. Hodnota domu a bytu je vždy mnohonásobne väčšia než pôžička, ktorú si zobrali a zabezpečili domom či bytom. Ľuďom, ktorí sú bez domova, by mal pomôcť štát, župy a mestá či mimovládne organizácie rôznymi programami. Bez vlastného úsilia ľudí bez domova to však nepôjde. Prvým krôčikom na tejto ceste môže byť napríklad aj predávanie Nota bene. 2: Snažím sa dostať k nejakej štatistike o kriminalite v Moldave nad Bodvou zo strany Rómov aj Nerómov a k informáciám, do akej miery bola polícia schopná ju zvládnuť. Ako advokát som sa ujal dvoch prípadov (Oskar Dobrovodský v Malackách, iný prípad v Dunajskej Strede), kedy polícia nie je schopná zvládnuť kriminalitu neprispôsobivých Rómov a ľudia tým veľmi trpia. Tak sa vytvárajú podmienky pre tvrdý zásah polície. Kompetentné orgány, čiže riaditeľ PZ, prípadne až minister vnútra potom musia ubezpečiť policajtov, že sa ich zastanú, keď budú postupovať tvrdo, ale v rámci zákona, na druhej strane však treba stanoviť mantinely proti prekročeniu zákona políciou. 3: Pri citlivej aplikácii môže takáto povinnosť prispieť k zabráneniu zneužívania sociálnych dávok.

13


PORTRÉTY

text: dagmar gurová | foto: archív zb

nota bene 153

2014 marec

Inšpiráciu nachádza v Božom slove i v obrazoch svojho manžela. „Kreativita a výtvarné umenie nás veľmi zbližuje. Chodíme spolu na výstavy a navzájom si konzultujeme rozrobené plátna.“ Výsledkom osobnej i profesionálnej komunikácie bolo niekoľko spoločných výstav. Úzke prepojenie tejto dvojice pripomínajú aj obrazy Pocta manželke a Pocta manželovi, ktoré visia na stenách ateliéru. Zuzana maľuje i na hodváb, ktorý v poslednej dobe kombinuje s akrylom. Popri obrazoch vyrába poťahy na vankúše, kravaty či šatky. „S maľovaním som začala ako dieťa. S kamarátkou Vierou sme si vymýšľali rôzne témy, napríklad sme maľovali výhľad z balkóna a hotové dielka sme si navzájom porovnávali. Bolo mi jasné, že pôjdem študovať na strednú umeleckú školu a dostala som sa práve na tú svoju vysnívanú – legendárnu bratislavskú Šupku.“ Pôvodne sa chcela hlásiť na grafiku alebo aranžérstvo, ale na výber jej ostala fotografia a textil. „Dosť som zvažovala fotografiu, no nakoniec som si vybrala textil ako úplne novú oblasť, s ktorou som dovtedy nemala žiadnu skúsenosť.“ Zvládnuť haldu nových techník nebolo jednoduché. Namiesto bohémskeho života, aký by sa dal u študentky umeleckého smeru očakávať, každú voľnú chvíľu štrikovala, vyšívala či paličkovala. Dnes už s úsmevom spomína na to, ako do rána tkala tapisériu, aby ju stihla odovzdať v termíne.

Stromy, hodvábny šál.

Hľadanie harmónie

ŽIVOT AKO OBJAVNÁ CESTA

ZUZANA: RADOSŤ A POKOJ Do domu a ateliéru Zuzany Botekovej vedie dlhá, strmá cestička. Zadýchaného návštevníka, stúpajúceho do kopca, však osviežuje výhľad na Bratislavu a Dunaj.

14

Štruktúra Teslovho atómu.

„Neviem sa nabažiť farieb, túžim po pestrosti.“

foto: Peter Žákovič

„Máte to aj s trochou telocviku,“ víta ma na vrchole štíhla, dlhovlasá žena, pani maliarka osobne. Už vo vstupnej hale je jasné, že v tejto domácnosti majú radi žiarivé farby. „Kedysi sme mali klasický, tmavý nábytok, ale postupne si to pretváram po svojom. Asi to súvisí s tým, že som prežila detstvo za komunizmu, kedy mi všetko pripadalo nevýrazné a šedivé. Teraz sa farieb neviem nabažiť, túžim po pestrosti.“ Nenápadné skrinky pomaľovala geometrickými vzormi a spravila z nich originálne kúsky, podobne ako z látkových pokrývok stoličiek, ktoré vylepšila farebnými odtlačkami dlaní. Všade na stenách visia obrazy a fotky. Na zemi a v policiach zavalených knihami sa vŕšia malebné zátišia z vecičiek, ktoré uchovávajú spomienky na príjemné chvíle. Tento trend kulminuje v ateliéri, ktorý pôsobí ako ohnisko rodiny. Zuzana sa oň delí s manželom architektom, ktorý je zároveň náruživým maliarom.

„Po maturite som bola dosť unavená. Potrebovala som zmenu, tak som začala pracovať.“ Tri roky maľovala pútače a transparenty v PKO. Rovnako dlho pracovala ako arteterapeutka v domove sociálnych služieb Kampino. „Svet detí s Downovým syndrómom som predtým nepoznala,“ hovorí Zuzana, ktorá sa vždy z času na čas potrebuje vnoriť do neznáma a prekonať nové výzvy. Na vysokú školu nastúpila v čase, keď tam jej spolužiaci zo strednej končili. Po šiestich rokoch štúdia skončila s diplomom a dvoma deťmi – synom Matúškom a dcérou Lucinkou. „Ďalších päť rokov som bola na materskej dovolenke, takže som jedenásť rokov nepracovala. Venovala som sa rodine a maľovaniu, bola to veľmi príjemná doba.“ Domácky život vyvážila zaujímavou, ale veľmi náročnou prácou v domove sociálnych služieb Sibírka – deväť rokov robila arteterapiu pre deti s najťažším mentálnym a fyzickým hendikepom. „Mnohé z nich nevedeli rozprávať, samy si nedokázali umyť ruky, bez pomoci neudržali štetec... No vďaka výtvarnej činnosti predsa len získavali nové podnety, prepájali sa s okolitým svetom.“

Akoby tu nahromadili všetko, čo im je blízke, aby tak podporili tvorivú energiu miesta. Tú ešte dopĺňa výhľad do záhrady plnej zelene. „Nestíhame sa o ňu starať tak, ako by potrebovala. Keď máme trochu voľného času, radšej maľujeme.“ Zuzana sa našla v abstraktnej maľbe. „Takto sa viem lepšie vyjadriť. Význam obrazov môže každý chápať po svojom. Snažím sa však, aby navodzovali optimizmus, radosť a pokoj, pretože toho smutného a pochmúrneho je viac než dosť v každodennom živote.“

Akryl, slovo, hodváb Často pracuje s akrylom, ktorý zvykne kombinovať s kolážou. „Rada narábam so slovami,“ ukazuje obraz, na ktorom symbol kríža zahaľuje červenkastá žiara v tvare vajíčka, po okrajoch pokrytá papierikmi s nápisom Duchovná sila.

Zuzana a Andrej, spoločná výstava.

Tichý svet Do života ľudí so špeciálnymi potrebami sa dokáže vcítiť o to viac, že aj ona sa musela vyrovnať s istou zvláštnosťou, 90-percentnou stratou sluchu. „Mama mala negatívny RH faktor, ja pozitívny. Vtedy s tým ešte lekári nevedeli nič robiť. Počas tehotenstva sa moje a mamine protilátky bili a nebolo jasné, či prežijem.“ Pri rozhovore tvárou v tvár je ťažké uveriť, že Zuzana nepočuje. Pohotovo odčíta z pier, má perfektnú výslovnosť aj intonáciu. „Za to vďačím starostlivej mame, ale aj môjmu mozgu, ktorý mi umožňuje odčítať z pier – každý nepočujúci nemá také šťastie. Aj preto som si pri práci v Sibírke uvedomovala, aký je to dar mať zdravé deti.“ Zuzana síce pracovala na polovičný úväzok, no v poslednej dobe cítila, že jej ubúda času na vlastnú tvorbu. „Po štyridsiatke na vás dolieha únava skôr ako predtým a nasilu sa maľovať nedá. Na to treba pohodu a pokoj, preto som odišla z práce a môj život prechádza do inej etapy. Zrejme budem zase výtvarníčkou na voľnej nohe.“

Maľba na vankúšoch.

15


PORTRÉTY

text: dagmar gurová

nota bene 153

Foto: Peter Žákovič

Hovor so mnou

V SNOCH ROBÍME FASCINUJÚCE VECI

MÁRIA: VŠETCI MÁME DVE SRDCIA Mária Matrková má hlavný ateliér v dome svojich rodičov, z ktorého jej obrazy urobili jedinečnú galériu. Takmer na každej stene tu visia plátna, mnohé majú veľmi štedré rozmery. Sú ako brány do tajuplných svetov, v ktorých sa môžeme túlať celé Sny, ktoré nám nie sú cudzie hodiny a stále budeme mať čo objavovať. Väčšinou zobrazujú osa- Máriu zaujíma odhaľovať to, čo bežne ostáva skryté. V sérii obrazov melé postavy, niektoré obklopené prázdnotou, iné magickou kraji- s názvom Prádlo je to luxusná spodná bielizeň, ktorou zaodela nenou. Vyžaruje z nich intenzívny pocit naliehavosti – ako by nám chce- hmotné ženské telá. Ešte hlbšie tajomstvá nás nechá lúštiť vo výjavoch inšpirovaných snami. li oznámiť čosi nanajvýš dôležité. „Pracujem s reálnymi ľuďmi, ale ich podobu si pretváram po svojom. „V snoch niekedy vidíme, cítime a robíme veci, ktoré by sme v tomČasto sú to ženy, lebo ako žena tejto téme najviac rozumiem. Maľo- to živote nijako nemohli skúsiť. A to ma fascinuje.“ vala som aj brata, priateľa či krstného syna. Mužským modelom sa Na projekte Sny spolupracovala s výtvarníčkou Michaelou Rázusonevyhýbam, ale používam ich zriedkavejšie.“ vou Nociarovou. Výsledkom bola spoločná výstava a katalóg, kde prepojili obrazy so snami, ktoré ich k nim podnietili. Niektoré príHľadanie strateného dieťaťa behy zaberajú celú stranu, iné pár riadkov: „Všetci máme dve srdcia. Asi najsilnejšie v jej prácach pôsobí motív dieťaťa, symbolu nevin- Srdcia máme mimo svojho tela. Je na nás, kam ich schováme. Utenosti. V ateliéri sa o stenu opiera trojica obrazov s rozmermi 140 x 180 centimetrov. Každému dominuje výrazná postava malého dievčatka, za ktorou „planú“ vzdialené svetlá obrovského nočného mesta. Zdá sa, že dieťa je jedinou živou bytosťou široko-ďaleko. Možno zablúdilo a možno sa aj trošku bojí. No cítiť v ňom aj akúsi zvláštnu živelnosť, vďaka ktorej sa nepoddá tme, samote ani nebezpečenstvu. „Maľovala som to v čase, keď som riešila tému krehkosti, zraniteľnos- kám temným, čiernym lesom. Utekám pred niekým alebo pred nieti. Každý človek má z niečoho strach, čo je normálne a prirodzené. Je čím. V rukách mám svoje dve srdcia. V tomto tmavom a hlbokom dobré preskúmať to zblízka a ujasniť si, čo je za tým,“ hovorí Mária. lese si jedno schovám na miesto, ktoré budem poznať iba ja a les. Väčšina jej obrazov vyvoláva smutno-krásny dojem. Závisí od nášho rozpolo- Les moje srdce uchráni. To druhé si zatiaľ nechám v mojich rukách, ženia, čo z tejto kombinácie vnímame silnejšie. „Kamarátka psychologička mi chránené iba mnou samou,“ napísala Mária k obrazu Srdce. Skoro hovorila, že v istom životnom období sa všetci zaoberáme hľadaním strate- celú plochu obrovského plátna (130 x 195 cm) zaberá nepreniknuného dieťaťa. Pre niekoho to môže byť tak znepokojivá a bolestná téma, že teľný, tmavomodrý les. Len úplne dole je šarlátovo červený objekt, moje obrazy vníma až negatívne. Tí, ktorým sa páčia, v nich spoznávajú čosi ktorý by mohol byť ľudským srdcom alebo miniatúrnou postavou zahalenou rozviatym rúchom. zo seba. Často sa rozhovoria o pocitoch a zážitkoch, ktoré im pripomínajú.“

„Často maľujem ženy, lebo ako žena tejto téme najviac rozumiem.“

16

2014 marec

Výtvarníčky si všimli, že v ich obrazoch sa objavujú podobné symboly, na aké natrafili aj v snoch iných ľudí. Sú to archetypy, zdedené praobrazy základných skúseností ľudstva, ktoré sú súčasťou kolektívneho nevedomia. Majú univerzálny význam, no zároveň ich napĺňame vlastným obsahom, ktorý závisí od našich špecifických skúseností. Aj preto sú Máriine obrazy mnohým tak blízke, hoci ich „čítajú“ po svojom. „Baví ma študovať knihy o snoch, hľadať archetypy v rozprávkach. Čím viac sa tejto téme venujem, tým intenzívnejšie snívam. Sú to celé príbehy, ktoré si podrobne pamätám.“ Nestáva sa, že by v sne videla hotový obraz. Na začiatku je vždy emócia, ktorú potom pretvára do vizuálnej podoby.

PurPur Máriino zaujatie snami možno súvisí aj s tým, že už ako dieťa trávila veľa času vo vlastnom fantazijnom svete. Vysedávala nad knihami alebo kreslila a maľovala. Ako stredoškoláčka študovala modelovanie odevov, ale na vysokej škole sa už zase naplno venovala maľbe. „Je to introvertnejší spôsob tvorby, preto mi viac vyhovuje.“ Mária však ani zďaleka nie je od sveta odtrhnutá, zasnívaná samotárka. „Potrebujem niečo zažiť a riešiť aj mimo svoj ateliér. Nazbierať emócie a skúsenosti, nech je zase z čoho tvoriť.“ Aby sa udržala ako profesionálna maliarka, musela si nájsť aj praktickejšie živobytie – s kolegyňou Michaelou vedie Ateliér PurPur (purpuratelier.sk), v ktorom vyučujú všemožné formy výtvarného umenia – maľbu, kresbu, grafiku, modelovanie. Fungujú pre všetky vekové kategórie, pre laikov i budúcich študentov umeleckých smerov, ktorí sa chcú pripraviť na prijímacie skúšky. „Neriadim sa nemennými osnovami, ku každému pristupujem individuálne. Baví ma sledovať, kto aký je a čo potrebuje, aby sa posunul ďalej. Začiatočníkov často nakopne už to, že ich povzbudím. Kto má chuť a výdrž, vždy sa niečo naučí.“ Či už Mária učí alebo maľuje, ako by sa vrstvu po vrstve prepracovávala k podstate ľudskej duše. „Pomáha mi to odkrývať aj samu seba. Je to ako nevyčerpateľná studňa, v ktorej nikdy nenarazíte na dno.“ Obrazy Márie Matrkovej si môžete pozrieť na stránke mariamatrkova.com

Nad mestom

17


PORTRÉTY

text: dagmar gurová | foto: archív terezy ruth

nota bene 153

2014 marec

Mariposa

Tereza, Jerguš a Trezalka.

VZNÁŠAJÚ SA VO VÁNKU, ROZKVITAJÚ DO NEHY

TEREZA: ŽENY – BOHYNE Tereza Ruth vyzerá ako jej obrazy: dievča-žena, víla-bohyňa. Tieto vlastnosti pomáha v sebe objaviť a rozvinúť aj iným matkám a dcéram. Tereza Ruth vyštudovala fotografiu a k maľovaniu sa dostala až po narodení prvej dcéry Agátky. „Začínala som veľmi nesmelo. Mnoho času som trávila doma, takže sa mi prirodzene vytvoril priestor na kreatívnu prácu. Najskôr som maľovala detské motívy na textil, ako podklad som používala klasickú alebo sypanú batiku. Vyrábala som tričká pre rodinu a kamarátov.“ Po návrate do práce maľovanie na dlhšiu dobu odložila. Vrátila sa k nemu až potom, keď do rodiny pribudla druhá dcéra Trezalka. Popri tom skúmala aj iné spôsoby tvorivého sebavyjadrenia a rozvíjania ženskej energie. Prelomový bol pre ňu objav knihy Ženy, ktoré behali s vlkmi od Clarissy Pinkoly Estés. „Uvedomila som si, do akej hĺbky siaha línia našich pramatiek a aké dôležité je vnímať, kde nás toto prepojenie podporuje a inšpiruje, a kde nás oslabuje a brzdí.“ Narastajúci záujem o tento námet sa prejavil aj v jej obrazoch, na ktorých sa stále častejšie objavovali ženské postavy – jemné, pôvabné a zasnené, ktoré žiaria, akoby v sebe niesli tisíce malých svetielok. Zrejme to súvisí aj s tým, že Tereza s obľubou používa ružovú, zlatú či tyrkysovú farbu. „Maľovanie ženských motívov je jedným zo spôsobov, ako sa prepojiť s vnútornou ženou-bohyňou. Svoje obrazy ponímam ako ilustrácie, sústredím sa na prepracovanie detailov. Väčšinou maľujem na textil alebo akrylom na plátno.“ Terezine bohyne často pôsobia, akoby sa vznášali v ľahkom vánku, ktorý im čuchrá dlhé vlasy, rozochvieva motýlie (či anjelské) krídla a hladí pokojné tváre.

Prebúdzanie divošky Pohyb, ktorý v nás rozvibruje zaseknutú energiu, je totiž jej pracovným nástrojom. „Dlho som hľadala cvičenie, ktoré by bolo špeciálne vytvo-

18

rené pre ženy. Našla som ho v tantrajoge, ktorú som začala študovať na štvorročnej škole. Bolo to intenzívne obdobie, prinieslo mi veľa tém spojených so ženskou cestou,“ hovorí. „Uvedomovanie energie v panvovom dne vnímam ako zdroj vlastnej sily, tvorivosti a radosti zo života. Som rada, že toto poznanie môžem posúvať ďalej.“ Tereza organizuje kurzy, v ktorých spája tantrajogu s tancom, výtvarnými technikami a zdieľaním pocitov, zážitkov, spomienok, problémov v ženskom kruhu. Ženy tancujú na divokú hudbu. Oči majú zakryté šatkou, aby sa čo najviac odpútali od okolitých tiel a ponorili sa do svojho súkromného sveta. Skáču a zvŕtajú sa v čoraz rýchlejšom tempe. Do mysle im preniká iba hudba a Terezin jasný hlas. Uvedomujú si každú časť svojho tela. Bolia ich svaly, dochádza im dych, a keď sa zdá, že nemôžu ďalej, zasiahne ich nálož emócií. Plačú, smejú sa, výskajú a ujúkajú. Všetko sa to zlieva v jeden prúd, ktorý im prináša pocit slobody a uvoľnenia. Aj takto to môže vyzerať na Prebúdzaní divošky – celodennom zážitkovom seminári z cyklu Sedem klenotov ženy. „Na týchto stretnutiach pracujeme s asánami a zakaždým riešime určitú tému, ktorá súvisí so ženskou spiritualitou.“ Tereza robí aj kurzy, ktoré sú viac zamerané na cvičenie a meditáciu. Pri práci s energiu (ženského) lona považuje za dôležité prebudiť najprv vnútorný tvorivý „oheň“, ktorý v nás spoločenské zvyklosti a predsudky tak vytrvale dusia. „Aby sme prehĺbili spojenie s vnútornou ženou, musíme začať práve od tejto živočíšnej sily, ktorá v nás prirodzene je. Mnohé ženy sa cí-

„Ženy na Tereziných obrazoch žiaria, akoby v sebe niesli tisíce malých svetielok.“

Kocúr

tia frustrované, keď v nich náhle vybuchne. Ale ak s ňou pracujeme a vedome ju kultivujeme, môže nám byť veľmi inšpiratívnou sprievodkyňou.“

V roli matky Výborným nástrojom na uvoľnenie je cigánska hudba, hovorí obdivovateľka prapôvodnej rómskej kultúry. To pozitívne z nej sa snaží predať aj svojím rómskym deťom Trezalke a Jergušovi. „Radi s nimi rozprávame o ich koreňoch, no pritom si nezastierame, že s nimi treba neustále pracovať na dôslednosti a dodržiavaní dohôd.“ Ťažko si predstaviť nežnejšiu mamu, ako je Tereza. Keď Jergušovi cez telefón navrhuje, že ho vezme na detskú výtvarnú, ktorú vedie, vyzerá to, akoby aj na diaľku spočívali v láskyplnom objatí. Aj Trezalka už vyskúšala niekoľko maminých kurzov pre ženy. Táto skúsenosť Terezu podnietila k vytvoreniu workshopu pre matky a dcéry Rozkvitanie do nehy, ktorý vedie spolu s psychoterapeutkou Maruškou Kratochvílovou. „Veľa žien si potrebuje doriešiť vzťah matka-dcéra. Nezaoberáme sa však len spojením s našimi matkami. Je to príležitosť ukázať sa svojím dcéram v prirodzenej ženskosti a kráse, a to je veľký dar, ktorý im môžeme odovzdať,“ hovorí Tereza. „Moja mamina zomrela pred deviatimi rokmi. Boli sme si veľmi blízke a aj ona ma inšpirovala k tejto práci. Viem, že to čo robím, robím aj pre ňu.“ Keď sa práve nevenuje rodine alebo tantrajoge, maľuje v „ateliéri pri piecke“, ako s úsmevom nazýva miestečko v obývačke, kde vytvára čarovné obrázky. „Maľovaním vyvažujem svoju prácu v ženských skupinách. Je to čas môjho stíšenia, ponorenie sa samej do seba. Kurzy mi zatiaľ zaberajú viac času ako maľovanie, ale kto vie, možno to raz bude naopak.“

Nevesta

Obrázok na tričku.

S rodinou.

Viac o jednotlivých kurzoch sa dozviete na www.tereza-ruth.webnode.sk.

19


téma

text: ada jung | foto: archív kk

nota bene 153

2014 marec

Katka s manželom Tonom.

Chodenie po pahrebe vás preskúša.

AJ ÚTLA RUKA DOKÁŽE PRELOMIŤ HRUBÚ DOSKU

CHODENIE PO ŽERAVÝCH UHLÍKOCH „Naučila som sa mať rada sama seba. Viem hovoriť nie a nie aj prijímať. Nesťažujem sa, život je pre mňa veľký dar s radosťami aj skúškami. Moje srdce narástlo a rastie každý deň.“ Tieto slová napísala Soňa V. po tom, čo absolvovala dvojdňový tréning sily – ak chcete zaužívaný anglický názov, tak Power Training. Soňa je rovnaká ako mnohé iné ženy, ale aj muži. So svojimi trápeniami, ťažkosťami, nezvládnutými životnými situáciami, ranami a neúspechmi, sklamaniami. Mala však šťastie, že v určitý presne načasovaný okamih jej do cesty prišla iná žena. Alebo skôr žieňa. Na pohľad drobná, krehká, ale usmiata, sálajúca energiu, optimizmus, odhodlanie, nadšenie. Katka Kovalčíková, trénerka pre Power Training a Speak Up!, čiže tvorivé sebaprezentovanie, má naozaj krásne povolanie. Pomáha ľuďom objaviť ich talenty a rozvinúť ich potenciál tak, že im umožní pochopiť jednoduchú, no zásadnú pravdu: človek je sám sebe kľúčom, no zároveň i prekážkou k úspechu, šťastiu a naplneniu.

Zmena ako nový štart „Ešte počas strednej školy som pričuchla k priamemu predaju. Cítila som sa podkutá v tom, čo a ako rozprávam, ale veľmi rýchlo som si uvedomila, že aby ma ako také mladé žieňa vôbec brali vážne, aby som bola úspešná a dôveryhodná, aby som vôbec niečo mohla predať, musia klienti najprv kúpiť mňa ako osobnosť. Potrebovala som zapracovať na vystupovaní, na sebadôvere, na tom, ako som sa vnímala.“

20

Na radu svojho priateľa Tona, teraz už manžela, sa preto rozhodla ísť na Power Training. Presvedčila ju najmä zmena, ktorú po absolvovaní tréningu na partnerovi videla. „Na mne to zafungovalo rovnako.“ To bolo v roku 2006 a odvtedy sa veľa zmenilo. Keďže Katka sama bola veľmi spokojná, odporúčala Power Training aj ďalším ľuďom a tí zostali rovnako spokojní a nadšení ako ona. Napokon sa veci rozbehli takým smerom, že Katka prebrala alebo skôr obnovila tréningy po pôvodnom zakladateľovi, ktorý nechal vedenie kurzov rok ležať úhorom pre osobné problémy. „S manželom nám prišlo ľúto, že by mala zakapať taká výborná, prospešná a dobre rozbehnutá vec. Preto sme si povedali, že to podchytíme a začneme kurzy znovu organizovať my. Ešte som študovala na ekonomickej univerzite obchodný marketing, mala som aj inú prácu a manžel už pracoval normálne, ale začali sme sa tomu po večeroch venovať. Takto sa nám podarilo zorganizovať prvý, druhý, tretí tréning, až sa to celé znovu oživilo.“ Dobrá, prospešná vec sa môže ľahko znovuzrodiť. Pre tých, ktorí sa rozhodnú absolvovať Power Training, má asi najväčší význam efekt, o ktorom hovorí Katka aj vo svojom prípade: „Najviac som to pocítila na sebadôvere. Síce som v sebe vždy cítila väčší potenciál, ale nikdy som si extra neverila. Nedokázala som sa odhodlať začať nejaké veci,

rozbiehať projekty a podobne. Snažila som sa nevytŕčať, vždy som čakala, že ma niekto k niečomu prizve. To sa zmenilo. Teraz túto zmenu stále znovu vídam aj u absolventov kurzov.“ Po prvých 2 hodinách – cítim očakávanie, no aj zvedavosť. Mám úplne otvorenú myseľ. Som tu, lebo to potrebujem, teraz je ten správny čas. Po 8 hodinách – cítim šťastie, ale aj zmiešané pocity, v mojom najbližšom okolí je veľa ľudí, ktorí by Power Training potrebovali absolvovať tiež. Po 14 hodinách – som nabudená a unavená zároveň, cítim sa slobodná, som súčasťou tímu a dojatá z toho, čo som tu dnes videla. Som zvedavá, čo prinesie zajtrajšok. Na druhý deň – úžasné, mám slzy na krajíčku, pokorila som pár ťažkých prekážok, ľudia sa mi menia pred očami, všetci napredujeme, sme skvelí jednotlivci aj tím. Teším sa. Tento tréning je určený mužom aj ženám, mladším aj starším. Spolu so mnou boli na tréningu podnikatelia, lekári, právnici, študenti, ľudia rezervovaní, nervózni, kamarátski, ľudia s fantáziou. Každý z nás však prišiel s nádejou v kútiku duše, že budeme žiť plnším životom a nielen život nezmyselne prežívať. A mali sme pravdu! Broňa B.

Zlomenie dosky sa začína v hlave.

Strach z neznámeho rozprávanie pred všetkými o svojich túžbach, Odstraňovanie blokov Ľudia prichádzajú na Power Training s rôz- problémoch či neistotách? Vraj aj to, ale mys- Vnútorné brzdy, ktoré nám bránia dosiahnymi príbehmi a problémami. „Prichádza- lieť si, že ide o najväčšiu výzvu, je v prípade nuť cieľ, nie je ľahké ani rozpoznať, ani odjú mamičky, ktoré boli dlho na materskej power tréningu omyl. Je ňou totiž – chode- strániť. „Najdôležitejšia otázka znie, čo je a stratili kontakt s pracovným svetom, guráž, nie naboso po žeravom uhlí! to, čo ma blokuje v mojom vlastnom vnútšmrnc, vieru v seba, možno aj chuť realizori?“ Je jednoduché hľadať príčiny problévať sa. Ale prichádzajú k nám aj podnikatelia, Cestička za víziou mov mimo seba. Raz je to rodina, inokedy s ktorými je to presne naopak, splnili si a do- „Toto robíme v posledný deň tréningu,“ hovo- minulosť alebo situácia na trhu. To všetko siahli v živote všetko, čo chceli, no napriek rí Katka. Viete si predstaviť lepšiu cestičku, sú vonkajšie faktory, ktoré nemôžeme priatomu zažívajú pocit prázdnoty, nevedia sa po ktorej sa pustiť za svojou víziou? „Uhlíky mo ovplyvniť, preto na ne radi poukazujeradovať, nemajú vnútorný pokoj, sú ako vy- predstavujú všetky ťažkosti, prekážky na ces- me ako na príčiny stagnácie či neúspechu. horení. Prichádzajú aj čerství absolventi škôl, te. Pália, je to riziko, ale keď je človek dosta- No najsilnejším dôvodom vlastných neúspektorí ešte nič nerobili a ani nevedia, čo pres- točne sústredený na cieľ, tak po nich prejde chov sme my sami. ne by chceli robiť, v čom sú dobrí, čo by ich bez popálenia. Niektorí dokonca hovoria, že „Posunúť sa ďalej si preto vyžaduje veľkú bavilo. Dokonca stretávame aj ľudí, ktorým mali pocit, akoby prechádzali po chladnom mieru sebareflexie,“ hovorí Katka. Niekosa stala nejaká tragická udalosť, z ktorej sa betóne alebo po tráve.“ Zdá sa neuveriteľné, ho brzdí strach zo zlyhania, iného strach nedokázali spamätať.“ aby sa človek dostal do takého stavu kon- z rizika, z niečoho nového a nepoznaného, Príbehy ľudí sú také rôzne, že Katka nemá centrácie, ba takmer tranzu, za dva dni. Je to možno aj nevypočítateľného. Pre niekoho šancu ani kapacitu dávať im osobné rady či naozaj možné? Katka tvrdí, že áno a že popá- je blokom nerozhodnosť alebo prílišné ananávrhy, čo a ako ďalej. O to v power trénin- lenia sú veľmi zriedkavé a ak, tak občas nieko- lyzovanie, či dokonca túžba po dokonalosgu ani nejde. „Ide o to, aby si každý účast- mu navrie malý pľuzgierik. No za ten zážitok ti. „Aj dobrá vlastnosť, keď je prehnaná, sa ník vybral z každej aktivity pre seba to, čo to vraj stojí, pretože malé poranenie si ľudia môže stať blokom.“ potrebuje. Aby porozumel sám sebe, posta- odnášajú ako trofej odvahy a toho, že sa do- Ale keď si už účastník tréningu dokáže ten vil sa tvárou v tvár svojim hlboko zakorene- kázali vysporiadať s nejakým vleklým problé- svoj blok určiť, nasleduje mentálno-vizualiným strachom, aby si ujasnil víziu ako ďalej. mom, či neraz aj s celou svojou minulosťou. začné, silne emotívne cvičenie. A potom príPritom my neradíme ako z problémov von, Dokážu napríklad poodpúšťať veci, ktoré ich de na „lámanie chleba“, v tomto prípade na ale vytvárame prostredie pre silný a veľmi zaťažovali celé roky a bránili im naplno a slo- dosku. „Duševný, nehmotný problém exisosobný zážitok, v ktorom si nájdu konkrétnu bodne dýchať a žiť. tujúci v hlave, musí každý uložiť do dosky odpoveď na svoj konkrétny problém.“ a potom ho úderom holej ruky prelomiť spoDostať z Katky, čo konkrétne si pod slova- Na Power Training som išla len preto, že ma lu s ňou.“ Je to vraj riadna doska, aj chlapi mi „prostredie pre zážitok“ máme predsta- zaujímala chôdza po uhlíkoch, ako to vlast- z nej majú strach, ale Katka na základe skúviť, nie je úplne jednouché. Sama to považu- ne funguje. Ale netušila som, čo ma tam čaká. seností odmieta tvrdenie, že také niečo je je za určité tajomstvo, ktoré má pri príchode Prvý poldeň som premýšľala, čo tam vlastne schopný urobiť len niekto trénovaný v bojona power tréning svoju funkciu a silu. Dokon- robím, poobede ma to začalo postupne baviť vých umeniach. „Videla som dosku prelomiť ca sa to záujemca o power tréning nedozvie a druhý deň plný silných, emotívnych zážitkov útlu ženu na prvý šup a videla som poriadani z reklamných letákov, takže na kurzy sa mi zmenil pohľad na život. Uvedomila som si, neho chlapa, ktorý to nedal ani na viackrát. ľudia prihlasujú poväčšine skôr na základe čo ma blokuje v tom byť lepšou, kde mám sla- Ten rozdiel je v hlave. Celé lámanie dosky ústnych odporučení spokojných účastníkov, bé stránky a zistila som, aká je vo mne sila... je hlavne symbolom odhodlania a sily roznež na základe cieleného marketingu. „Chce- Prvý mesiac po Power Trainingu som lietala hodnutia. Najťažšie na tom nie je ísť do rime, aby prišli a nič nevedeli. Aby boli prekva- v oblakoch. V práci sa mi začalo dariť, všetko zika a ohroziť vlastnú ruku, ale ochota pripení a museli pracovať aj so strachom z ne- som zvládla s pokojom, neustále som sa smia- znať pred sebou a pred inými, že mám chyznámeho, aby boli neustále akoby na ihlách.“ la. Rok po Power Trainingu tú silu v sebe stá- by, blok, strach. Ľudia sa chránia, nosia panTo chápeme, ale zo zvedavosti neustúpime, le mám, aj nadšenie a chuť pracovať na sebe ciere, stavajú si vysoké ploty... Zraniteľnosť a tak Katka prezrádza jednu zo zážitkových čím ďalej, tým viac. je veľmi riskantná, veď čo keby to niekto aktivít. Mysleli by ste si, že je ňou napríklad Andrea H., obchodná zástupkyňa využil proti mne?“

21


nota bene 153

Katka Kovalčíková

Radostné objatia sú na Power Trainingu časté.

Veľmi skoro mi došlo, že ide len o rozhodnutie v mojej hlave a snažila som sa ísť do všetkých úloh naplno. Zistila som, že tréneri sú naozaj úžasní a odchádzala som s veľkým nadšením a dobrým pocitom, že som to zvládla. Prvé, čo som si potom všimla, bol nárast klientov. Bola som v jednom kole, všetko sa akosi zrýchlilo. Ale postupom času som sa dostala do pokoja a teraz pozorujem, že som v úžasnej rovnováhe, a keď sa dostaví nejaká kríza, dokážem sa z nej rýchlo dostať. Katka B.

Umenie byť ženou Keď sa Katka ako žena zamyslí nad problémami žien, ktoré sa na power tréningoch snažia vyriešiť, konštatuje, že väčšinou samy sebe nerozumejú. „Samy pre seba sú čiernou skrinkou. V dôsledku toho nie sú schopné efektívne komunikovať svoje potreby voči rodine, deťom, mužom, iným ženám. Často vplyvom okolností ani nemajú svoje potreby ujasnené, preto podliehajú tlaku a sú nespokojné. Spokojné ani nemôžu byť, keďže sa ich ciele zúžili na to, aby boli prijaté a oceňované za to, že vyhoveli požiadavkám iných.“ Ako sa teda vymaniť z bludného kruhu naháňania sa za vlastnou „dokonalosťou“? Podľa Katky neexistuje univerzálna rada, ale keď žena pochopí svoj problém, súčasťou „liečby“ je oslobodenie opačnej vlastnosti než tej, ktorou sa nechala zablokovať. Príliš zodpovedná žena by si napríklad mala uvedomiť, že tá dobrá, no preháňaná vlastnosť, jej nie vždy slúži, a zároveň, že nezodpovednosť, ktorej sa snaží vyhnúť, jej v živote chýba. Mala by ju prijať a používať. Toto zistenie je pre ženy oslobodzujúce. Je to skrátka o pocho-

22

Okrem toho, že je hlavnou trénerkou pre Power Training – tréning osobného rozvoja, vedie aj kurzy rečnenia. Sama je víťazkou európskej medzinárodnej súťaže humorných prejavov a odmala vášnivá rečníčka. Vyhrávala recitačné súťaže, moderovala rôzne podujatia a trému sa naučila prekonávať, ovládať a využívať vo svoj prospech intuitívne sama. Napokon ju ľudia začali oslovovať, aby im pomohla zlepšiť sa v prezentácii pred ľuďmi. „Fascinovalo ma, ako rýchlo sa dokázali zlepšiť. Už po dvoch hodinách práce bolo vidieť značné rozdiely, bolo to až neuveriteľné. Rečníctvo je umenie dostupné každému. Nevravím, že všetci budeme Cicerovia, no každý človek dokáže vďaka správnemu mentálnemu postoju a cvičeniu zlepšiť svoju schopnosť sebavyjadrenia na úroveň, o ktorej predtým možno ani nesníval.“ Cieľom Speak Up Bootcampu, intenzívneho tréningu rečnenia je, aby sa človek uvoľnil, bol sám sebou a vystupoval sebavedomo, autenticky a s ľahkosťou. Katkinu prednášku na tému Umenie byť sebou a mnohé iné si môžete vypočť na podujatí Umenie byť ženou, ktoré sa koná 15. a 16. marca v bratislavskom hoteli doubletree by Hilton. pení symboliky znamení jin a jang. Biele má Voľnú vstupenku získa prvých 5 čitateľov Nota v sebe čiernu bodku a čierne zasa bielu, lebo bene, ktorí správne odpovedia na otázku: Ako len tak je možné vytvoriť harmóniu. rozoznáte falošného predajcu Nota bene? Od„Prichádzať do kontaktu s ľudskými problé- povede posielajte na redakcia@notabene.sk. mami ma učí pokore. Preto nie len, že veINZERCIA diem tréning, ale aj ja sama pracujem na sebe, aby som bola schopná ísť viac do hĺbky a účinnejšie pomáhať,“ hovorí Katka, pre ktorú je veľmi silné vidieť, ako sa ženy na tréningoch oslobodzujú, otvárajú, nachádzajú samy seba. „Možno predtým počuli veľa dobrých rád, prečítali múdre knižky, videli poučné filmy, no nič sa v ich živote nezmenilo, pretože sa nezmenilo ich myslenie. Power Training je zameraný práve na zmenu v myslení. Na uvedomenie si skutočnosti, že svoj život môžeme ovplyvniť a zmeniť tu a teraz a že s tým máme začať vo svojej hlave.“

Nová cesta.


Poučenie na vyplnenie vyhlásenia o poukázaní sumy do výšky 2 % (3%) zaplatenej dane z príjmov fyzickej osoby podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“)

1. Do kolónky „Rok“ sa uvedie zdaňovacie obdobie, za ktoré sa platí daň, teda za ktoré zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane (ďalej len „zamestnávateľ“) vykonal daňovníkovi ročné zúčtovanie preddavkov na daň. Napr. ak sa v roku 2014 platí daň za zdaňovacie obdobie roku 2013, uvedie sa rok 2013. 2. Do kolónky „Adresa“ sa uvedie adresa trvalého pobytu daňovníka na území SR. Ak daňovník nemá trvalý pobyt na území SR, uvedie sa adresa pobytu na území SR, kde sa v zdaňovacom období obvykle zdržiaval. Skutočnosť, ktorá adresa sa uvádza, sa vyznačí krížikom. 3. Daňovník je po zaplatení dane z príjmov fyzických osôb oprávnený, podľa § 50 zákona o dani z príjmov, predložiť svojmu miestne príslušnému správcovi dane v prípade, ak tomuto daňovníkovi zamestnávateľ vykonal ročné zúčtovanie preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti vyhlásenie, v ktorom uvedie, že suma do výšky 2 % alebo 3 % zaplatenej dane sa má poukázať ním určenej právnickej osobe. 4. Podiel do výšky 3 % zaplatenej dane podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o dani z príjmov môže prijímateľovi poukázať fyzická osoba, ktorá v zdaňovacom období vykonávala dobrovoľnícku činnosť podľa zákona č. 406/2011 Z.z. počas najmenej 40 hodín a predloží o tom písomné potvrdenie, ktoré je prílohou tohto vyhlásenia. 5. Zoznam prijímateľov, ktorým sa môže podiel do výšky 2 % alebo 3 % zaplatenej dane poukázať, zverejňuje Notárska komora Slovenskej republiky do 15. januára kalendárneho roka, v ktorom možno prijímateľovi túto sumu poukázať. 6. Daňovník vo vyhlásení môže určiť len jednu právnickú osobu (prijímateľa). 7. Daňovník, ktorému zamestnávateľ vykonal ročné zúčtovanie preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti (ďalej len „ročné zúčtovanie“) v súlade so zákonom o dani z príjmov predloží svojmu miestne príslušnému správcovi dane vyhlásenie do 30. apríla roku, v ktorom sa vykonáva ročné zúčtovanie za predchádzajúce zdaňovacie obdobie. Prílohou vyhlásenia je aj potvrdenie od zamestnávateľa o tom, že daň za zdaňovacie obdobie, za ktoré sa ročné zúčtovanie vykonalo, bola zaplatená. To znamená, že do termínu podania vyhlásenia bol zrazený (zaplatený) aj prípadný daňový nedoplatok vyplývajúci z ročného zúčtovania - daňovník, ktorý sa rozhodne predložiť vyhlásenie podľa § 50 zákona o dani z príjmov, nemôže mať daňový nedoplatok z príjmov fyzickej osoby. 8. Podiel zaplatenej dane poukázaný správcom dane určenému prijímateľovi nemožno dodatočne upravovať ak sa dodatočne zistí, že daňová povinnosť bola iná. Ak v takom prípade daňovníkovi vznikne daňový preplatok z príjmov fyzickej osoby, tento sa zníži o rozdiel medzi sumou poukázanou prijímateľovi a sumou do výšky 2 % alebo 3 % z upravenej daňovej povinnosti. K bodu 4. Dobrovoľníkom je fyzická osoba, ktorá na základe svojho slobodného rozhodnutia bez nároku na odmenu vykonáva pre inú osobu s jej súhlasom v jej prospech alebo vo verejný prospech dobrovoľnícku činnosť založenú na svojej schopnosti, zručnosti alebo vedomosti, ak dobrovoľnícku činnosť a) vykonáva mimo svojich pracovných povinností, služobných povinností a študijných povinností vyplývajúcich jej zo zákona, z pracovnej zmluvy, zo služobnej zmluvy, zo študijného poriadku alebo z iného obdobného pre neho záväzného dokumentu, b) nevykonáva pre orgán alebo funkcionára právnickej osoby, ktorej je členom, zamestnancom, žiakom alebo študentom, c) vykonáva mimo svojho podnikania alebo inej samostatnej zárobkovej činnosti. Dobrovoľníckou činnosťou nie je a) činnosť vykonávaná medzi manželmi alebo medzi blízkymi osobami, b) činnosť vykonávaná v rámci podnikania alebo inej zárobkovej činnosti, c) činnosť vykonávaná v pracovnoprávnom vzťahu, v štátnozamestnaneckom pomere, služobnom pomere alebo činnosť vykonávaná v rámci študijných povinností, d) vzájomná občianska alebo susedská výpomoc, e) činnosť vykonávaná osobami, ktoré nedovŕšili 15 rokov. Prijímateľ dobrovoľníckej činnosti je povinný vydať písomné potvrdenie o trvaní, rozsahu a obsahu dobrovoľníckej činnosti dobrovoľníka a písomné hodnotenie dobrovoľníckej činnosti, ak o to dobrovoľník alebo vysielajúca organizácia požiada.

medailón LEGENDA O LÁSKE DVOCH BÁSNICKÝCH DUŠÍ 2014 marec

text: zuzana uličianska | foto: archív

PORTUGALSKÁ FRIDA

Elizabeth Barrettová-Browningová (1806 – 1861) bola Fridou Kahlo viktoriánskej poézie. Rovnako ako mexická maliarka našla odvahu vášnivo tvoriť a milovať napriek limitom svojho chorľavého tela. Viac ako dvesto rokov prešlo odvtedy, čo sa v dobre situovanej rodine testom otca sa mladý pár tajne zosobášil v kostole Marleybone Parish Barrettovcov narodilo prvé z trinástich detí. Elizabeth strávila detstvo na v Londýne a ušiel do Florencie. Ich luxusný dom Casa Guidi sa stal úto500 akrovom pozemku v Hope End v Hertfordshire. Keďže mal Edward čišťom mnohých umelcov. Moulton Barrett plantáže na Jamajke, nadaná Elizabeth mohla chodiť Zmena prostredia, ale aj manželova láska chorľavej Elisabeth veľmi pos bratom na súkromné hodiny a študovať filozofiu a jazyky vrátane gréč- mohli. Dokázala cestovať po Taliansku, ba v roku 1849 ako 43-ročná dotiny a latinčiny. Prvé básne publikovala pod pseukonca porodila syna, ktorého nazvali Pen. Niekedy Portugalské sonety donymom už ako 14-ročná. v tomto období ukázala Elisabeth svojmu manV pätnástich rokoch však spadla z koňa a násled- 43/ želovi zbierku milostnej poézie. Robert, ktorý mal ky tohto zranenia ju poznačili na celý život. Otec Ako ťa ľúbim, milý? Cez priepastné prezývku Portugalec, pomohol s ich vydaním pod ju síce podporoval v literárnych ambíciách, no hĺbky a výšky, kam vie doletieť názvom Portugalské sonety, čo malo naznačiť, že duša, keď sníva, že tam vôbec niet zakázal sa jej vydať. ide o preklady, keďže ich láska stále nemala roKeď sa Barrettovci presťahovali do Londýna, Eli- hraníc, kde život, a s ním krása, zhasne. dičovské požehnanie. Otec Barrett do konca žizabeth vo veku 31 rokov ochorela na pľúcnu cho- Ľúbim ťa ako všednému dňu vlastné vota neotvoril žiadny z listov, ktoré mu Elizabeth posielala. robu a žila prakticky neustále vo svojej izbe, ob- svetlo či pokrm; voľne ako keď klopená knihami. Manželia Browningovci sa vzájomne podporodokážu ľudia za práva aj mrieť, Lekári nemali pre jej literárne záľuby pochope- a čisto, ako keď odmietajú vali, kritizovali, ale dokázali rešpektovať aj svoju nie a zakazovali jej písať, keďže poézia nebola hlasné pochvalné slová. Detsky – neskonale jedinečnosť. „Nepíšem preto, aby som sa zapáčila kou žien za žiadnych okolností kompatibilná s vše- veriac ťa ľúbim, s vášňou, ktorou v dňoch, mukoľvek, ani môjmu manželovi nie,“ napísala E. B. B. čo už sú za mnou, vreli moje žiale. obecnou predstavou o zdraví. Jej najuznávanejším dielom je román vo verV roku 1838 vydala už pod svojím menom zbier- Aj v mojom dychu, slzách, úsmevoch šoch Aurora Leigh vydaný v roku 1857. Ide o akúsi ku Serafíni a iné básne. Poetka si začala dopiso- je láska k tebe, a chcem ľúbiť stále, poetickú verziu Jany Eyrovej. Aj v tomto prípavať s osobnosťami, akými boli napríklad Edgar aj po smrti – ak dovolí mi boh. de je totiž hlavným dejom duševný rozvoj mlaAllan Poe či William Wordsworth. dej hrdinky. Dokonca aj záver sa podobá na ten Preklad: Jana Kantorová-Báliková Radosť jej však veľmi skoro skazila rodinná tragéBrontëovej – Aurora si môže zobrať jemne arodia. V roku 1840 vycestovala k moru do letoviska Torquay v južnom Ang- gantného Romneyho až po tom, čo ho autorka nechá oslepiť. licku, kde sa jej brat Edward utopil v zálive. Barrettová-Browningová zomrela v náručí svojho manžela. Na Anglickom V roku 1845 na jej tvorbu listom zareagoval známy básnik Robert Brow- cintoríne vo Florencii má krásnu mramorovú hrobku. Robert Browning sa ning. Ich korešpondencia je doslovne románom v listoch, ktorý ukazu- po jej smrti vrátil do Londýna. Prežil svoju o šesť rokov staršiu ženu o celých je, ako sa obdiv postupne pretavuje do vzájomnej lásky. Napriek pro- 28 rokov. Svoje najlepšie diela však napísal v čase, keď žili spolu.

27


pútnik

text a foto: jana čavojská

nota bene 153

2014 marec

Ženy s deťmi pred domom v mestečku Akhaltsikhe.

Celý svoj dovtedajší život strávila v jednej dedine v Južnom Osetsku. Opustila ju, až keď do jej domu v roku 2008 vpadli Rusi. Tina však o sebe nerozpráva rada. Alebo nerada hovorí o smútku a nešťastí. Radšej sa usmieva širokým srdečným úsmevom, aj keď na smrť unavená po šichte v kuchyni a na poli prichádza celá spálená od slnka do svojho jednoduchého bytu, ktorý jej ako vysídlenkyni pridelili v bývalej robotníckej ubytovni.

Tina sa neprestáva usmievať

Tina sa napriek ťažkostiam neprestáva usmievať.

„Ruskí vojaci nás vyviedli z domov a zatvorili do domu kultúry,“ spomína Tinina susedka z ubytovne a priateľka ešte z rodnej dediny v Osetsku Dali Bazalishvili a plače. „Väznili nás tam osemnásť dní bez jedla. Prežila som len vďaka Tine.“

ŠTYRI HRDINKY: TINA, ADŽAK, AIŠA, KAMALA

„Najkrajšia žena je plná vnútornej sily.“

NAOZAJ SLABŠIE POHLAVIE? Neboli to političky, veliteľky armád ani duchovné vodkyne. Ale počas bežných dní a situácií preukázali obrovskú životaschopnosť. Určite väčšiu ako muži v ich okolí.

28

Fotograf Alec Soth cestoval pred pár rokmi po Gruzínsku a hľadal najkrajšiu ženu tejto krajiny. Tvrdí, že ju našiel, no nechcela sa dať odfotografovať. Ja som najkrajšiu ženu Gruzínska našla, teda aspoň pre mňa. Hoci fotograf hľadajúci fyzickú krásu by si to zrejme nemyslel. Nie je mladá, nemá peknú postavu a ani sa neoblieka podľa najnovších trendov. Tina Nebierigtse má v sebe toľko vnútornej sily, že to z nej robí najkrajšiu ženu široko-ďaleko. Keď som ju spoznala, mala šesťdesiattri rokov.

Dali, Tina a ďalší vysídlenci museli opustiť svoje domovy v auguste 2008, po krátkej vojne, počas ktorej sa s výdatnou pomocou ruskej armády odtrhlo od Gruzínska Južné Osetsko a etnickí Gruzínci tam viac neboli v bezpečí. Tí šťastnejší majú zo svojho predchádzajúceho, šťastného života aspoň zopár fotiek. Najprv bývali provizórne v školách, telocvičniach,

domoch kultúry a kdekoľvek boli úrady schopné nájsť pre nich miesto. Potom dostali vlastné ubytovanie. V bývalej robotníckej ubytovni v obci Gardabani našlo nové, stiesnené domovy stodvadsať rodín. Títo ľudia žili predtým na dedine, mali vlastné hospodárstva, jablkové sady, ktorých plody boli také sladučké a šťavnaté, že boli preslávené po celom Kaukaze. Ťažko si zvykali medzi štyrmi stenami. Navyše väčšinou zostali bez práce. Načo je ani nie tridsaťročnej Natii Megrelishvili diplom z práva, keď si vytúženú prácu nenájde? Muži sa so svojou situáciou vyrovnávajú oveľa ťažšie ako ony. V Gardabanoch trávia mnohí z nich dni tak, že hrajú stolovú hru, pofajčievajú a čakajú, čo bude. Ženy, možno preto, že cítia obrovskú zodpovednosť za svoje deti, konajú. Tak ako Tina. Cez deň pracuje v malej reštaurácii. Hoci, reštaurácia je honosné pomenovanie pre ošumelý podnik, kde steny kuchyne už dávno pohltila pleseň. Tina tu robí všetko, čo treba. Pripravuje jedlo. Umýva riad. Obsluhuje. Čapuje pivo. Varí kávu. Horúcu pokrievku obrovského hrnca nadvihne len tak, navyknutou rukou. Neobsedí. Chcela mi ukázať, kde pracuje, uvarila mi kávu a teraz stále sleduje, či mi niečo nechýba. Nosí mi ďalšie cukríky, ponúka mlieko, malinovku, pivo, čokoľvek. Neprestáva sa usmievať. Podvečer ju čaká šichta na poli, pracuje pre nejakého farmára. A tak to ide každý deň... Neprestáva sa usmievať.

29


nota bene 153

2014 marec INZERCIA

Adžak ani nemrkne Nemocnica v dedine Mapuordit v Južnom Sudáne je široko-ďaleko jediná. Krajina postihnutá takmer päťdesiatročným vojnovým konfliktom funguje z veľkej časti vďaka zahraničným humanitárnym pracovníkom... Hoci veľa vecí, na ktoré sme zvyknutí, tu nefunguje vôbec. Napríklad asfaltové cesty, elektrina, mobilná telefónna sieť. Na dlážke provizórnej čakárne čaká na lekárske vyšetrenie Adžak Rong. Má asi tridsať rokov a v náručí malé dieťa. Keď sú hotové výsledky jej krvných testov, doktor Marek zo Slovenska krúti hlavou nad tým, že mladá žena ešte žije. Hodnota hemoglobínu v jej krvi je taká nízka, že lekári na západe by prisahali, že ľudské telo takto nemôže fungovať. Adžak navyše kojí svoje dieťa. Nemožné. Ženu pravdepodobne napadol nejaký parazit. Momentálne jej môže zachrániť život len transfúzia krvi. Jej manžel má rovnakú krvnú skupinu. Bude ochotný darovať manželke krv? Žena má v týchto končinách menšiu hodnotu ako krava... Našťastie muž s transfúziou súhlasí. Tunajší muži sú riadni mačovia. Nebudú napríklad niesť náklad. To je pod ich úroveň. Majú predsa manželky. Muž si kráča so založenými rukami a žena vlečie všetok náklad. Maličkosť. Tunajšie ženy unesú na hlavách aj päťdesiatlitrové nádoby s vodou. Dieťa Adžak mal chvíľu na rukách starý otec, slovenskí lekári mu ho dali, nech si mladá žena trochu oddýchne. No chlapček stále kričal a muž rýchlo stratil trpezlivosť. Vrátil ho Adžak, aby sa oňho na nemocničnej posteli starala. Adžak ani nemrkla, keď jej infúzna a potom transfúzna ihla rozryla žilu. Jej manžel znášal odber krvi oveľa ťažšie.

sila, či ju vypočujeme. Ukázala nám svoju deväťročnú dcérku. Veľmi by ju chcela poslať do školy do susednej dediny. Aby mala malá Fatima lepší život. No nemá na to peniaze. Tak či by bolo možné, aby sme podporili aj ju.

Kamala miluje hostí

Adžak Rong sa aj počas transfúzie stará o kričiaceho synčeka.

Žena v marockej dedinke Agouti vlečie krmivo pre dobytok.

Aiša a jej nevesty Aiša je drobná, šesťdesiatročná vráskavá Berberka z dedinky Agouti, stratenej na konci všetkých ciest v pohorí Atlas v Maroku. Na tvári má tradičné tetovanie, ktoré ju chráni pred urieknutím. Nohy má nafarbené hennou. Tá má chrániť proti poraneniam, horúčave a uštipnutiu hadom, v skutočnosti skôr dobre maskuje špinu. Aiša a jej nevesty, ktoré tu bývajú, sa umývajú asi raz do týždňa. Vtedy si aj menia oblečenie. Muži v Aišinom dome nie sú. Jej manžel zomrel a synovia pracujú na stavbách kdesi v Casablance. Ako väčšina mužov z Agouti. Domov chodia dvakrát ročne, cez dva najväčšie moslimské sviatky. Stihnú akurát urobiť svojej žene ďalšie dieťa, ktoré ona potom porodí na hlinenú podlahu domčeka. Do pôrodnice v Keele M´Goune idú len uvedomelejšie ženy. Spíme rovnako ako miestni, na tenkých matracoch na podlahe, vystlanej kobercami. Jeme za klasickým stolom v akejsi honosnej obývačke, na ktorú je Aiša obzvlášť hrdá.

30

Aiša je hlavou domácností svojich dcér, neviest a vnúčat. Muži v jej dome nie sú.

Má tam zdobený strop a skutočnú obývaciu stenu. Ďalšia miestnosť, na ktorú je hrdá, je kúpeľňa. Tá je iba pre nás. Vykachličkovaná miestnosť s tureckým záchodom a naozajstnou sprchou. Ak bol v trubkách aspoň aký-taký tlak, záchod splachoval a zo sprchy tiekol cícerok vody. Ak nie, ženy vláčili vodu z prameňa pod kopcom a zohrievali ju pre nás. Potom sme sa oplachovali kýblikom. Dôležitou ceremóniou v Aišinom dome bolo servírovanie čaju. Čierneho so štedrou porciou mäty a cukru. Berberi ho lejú zhora z veľkého

Kamala vo svojej jednoduchej obývačke.

čajníka do malých sklenených pohárikov. Na stole je vždy okrúhly, tenký chlieb. Každý dom má vlastnú pec a upiecť chlieb patrí ku každodenným povinnostiam žien. Okrem toho pracujú na poliach, starajú sa o domáce zvieratá, varia, udržiavajú dom v čistote, nosia vodu. Stále sú ovešané deťmi. To najmenšie si obvykle priväzujú na chrbát. Prísne moslimské prostredie oberá dievčatá z Agouti o už i tak značne oklieštené šance, ktoré obyvatelia majú. Nie je vhodné, aby dievča dvakrát týždenne kráčalo

do školského internátu do vedľajšej dediny, vzdialenej tri hodiny chôdze cez kaňon, po skalných rímsach a korytom rieky s dedinskými chlapcami; deti sú už pomaly v puberte a ktovie, čo sa môže zomlieť... Zahaľujú tu pritom už celkom malé dievčatká. Preto prostredníctvom našej malej organizácie Berkat podporujeme školskú dochádzku dievčat z Agouti. Ich rodičia sú totiž väčšinou takí chudobní, že si nemôžu dovoliť internát. A ak áno, tak tam pošlú chlapcov. Drobná Aiša sa raz večer ospravedlnila a popro-

Pohostinnosť Azerbajdžancov nepozná hraníc. Na návštevu nás pozvala sestrina kamarátka zo štúdií v zahraničí, Turkan. Domček rodiny Rustamovcov bol vtlačený medzi niekoľkými podobnými prízemnými príbytkami vo dvore pod panelákmi. Z dvora sa vchádzalo rovno do minikuchyne, odtiaľ do miniobývačky a z nej do izby na spanie. Vo vnútri bola ešte kúpeľňa s toaletou. Dvere v lete nezatvárali ani na noc. Iba cez ne preložili dosku, aby sa dovnútra nedostali túlavé mačky. Jednoduchosť príbytku vyvažovala pani Kamala Rustamová láskavosťou a neustále plným stolom. Trvala na tom, že my musíme spať v izbe, v posteliach. Ona si vždy večer rozprestrela matrac v miniobývačke a jej syn Rufat tam spal na nepohodlnom, krátkom gauči. „Tu na Kaukaze milujeme hostí,“ hovorili nám všetci. Azerbajdžanská spoločnosť je spoločnosťou nablýskaných nákupných centier, ale aj tradícií. Rufat sa chce oženiť. „Musíme nakúpiť toľko vecí,“ vysvetľuje Kamala v malej obývačke. „Rodina ženícha musí priniesť neveste dary. Vybavenie domácnosti. Porcelán. Lustre. Ale nie šmejdy z Číny. To by nám obúchali o hlavu,“ smeje sa. Tu si stále cenia český krištáľ. Vybrúsené poháre a lustre sú nielen pekné, ale aj prinášajú šťastie. Azerbajdžan je síce moslimská krajina, ale islam tu má úplne svojskú podobu. Väčšina ľudí nedodržiava nijaké prísne pravidlá. Hromadné návštevy mešít a vykrikujúceho muezína päťkrát denne tu nezažijete. Ženy sa zahaľujú, len keď sa modlia v mešite. Obvykle je to iba párkrát do roka. „Za Sovietskeho zväzu sme museli všetky povinne nosiť šatku. Teraz je to oveľa lepšie,“ myslí si Kamala. No aj v modernom Azerbajdžane si stále mnohí myslia, že najlepšie sú dohodnuté sobáše. Utužujú vzťahy medzi spriatelenými rodinami a mladí podrobne poznajú zázemie človeka, s ktorým vstupujú do manželstva. „Ja som však svojho manžela videla prvýkrát až na svadbe. Pár mesiacov nato ma začal biť. Nebola som s ním šťastná.“ Rozvod však neprichádzal do úvahy. Kamala pracovala najprv ako zverolekárka, ale po rozpade ZSSR veľké družstvá skončili a nebolo treba toľko zverolekárov. Urobila si druhú školu a zamestnala sa ako učiteľka. Po čase už ani učiteľov toľko nebolo treba, keďže sa rodilo čoraz menej detí. Kamalin manžel odišiel na Ukrajinu a ona s dcérou a synom do hlavného mesta, Baku. Za lepším životom. Začali ho v malom domčeku pod sídliskovými panelákmi, kde sa ani na noc nezatvárajú dvere.


ĽUDIA

text: aj | foto: archív hs

nota bene 153

2014 marec

text: elena akácsová | ilustrácia: oleg šupljakov

PROTI SRSTI

OLYMPIONICI ĎAKOVALI MAMÁM. KTO POĎAKUJE OTCOM?

HĽADÁ SA NOVÝ VZOR MUŽA Kedysi boli ženy druhým pohlavím, odsúdeným akurát tak na to, aby trpne inšpirovalo básnikov. Dnes vytláčajú mužov z pozície pánov tvorstva a samé sa obliekajú do ich brnení. Čo zostáva pre mužov?

NIE SME CHODIACE PAMÄŤOVÉ DISKY

Minulý rok dostala príležitosť a za slovenskú mládež rečnila na pôde OSN. Študentka sociológie na Masarykovej univerzite v Brne HANA SKLJARSZKA kritizovala náš vzdelávací systém.

Vo svojom prejave si povedala: My mladí sme netolerantní, bojíme sa odlišností a neznáma... To je podľa teba možné zmeniť vzdelávaním? Samozrejme, že na tieto veci má vplyv okolie jedinca. Ak vám doma vtĺkajú do hlavy napríklad zaslepenú nenávisť voči inému etniku, je o to dôležitejšie, aby sa zasiahlo v škole. Trávime v nej väčšinu mladosti, sme formovateľní. Preto je základnou úlohou školy, aby z nás robila lepších ľudí. Aby nás naučila rozmýšľať kriticky, spochybňovať myšlienky a hodnoty, o ktorých si myslíme, že sú určené a nemenné. Tvrdíš, že náš vzdelávací systém predpisuje, v čom máme byť dobrí. Určité „predpisovanie“ je však súčasťou každého systému... Ja netvrdím, že nemáme mať žiadne predpisy. Mne sa len nepáči, že striktné kurikulá a uniformný prístup z nás vyrábajú študentov „cez kopirák“, ktorým učitelia dookola opakovali, že z nich nič nebude, lebo nevedia naspamäť Marínu. V súčasnosti už nepotrebujeme vedieť veci naspamäť, pretože akúkoľvek informáciu si v priebehu niekoľkých sekúnd vyhľadáme na internete. Mali by sme sa skôr učiť, ako určiť relevanciu týchto informácií. Vidieť obe strany mince. To je rozdiel medzi chodiacimi pamäťovými diskami a premýšľajúcimi ľuďmi.

Výber delegáta do OSN spomedzi študentov je vraj prísny. Ako prebieha? V prvom kole posielajú záujemcovia motivačný list, esej o problémoch, ktoré trápia slovenskú mládež a životopis. Všetko v angličtine. Druhé kolo je interaktívnejšie, spočíva v prezentácii problému mládeže, ktorý by ste chceli vyriešiť. Malo by ísť o dobre premyslený projekt, realizovateľný a inovatívny. V poslednom kole sa potom konajú osobné interview, na ktoré sa veľmi pripraviť neviete – pýtajú sa všetko. Od toho, aký máte názor na OSN, až po vaše záľuby a sny do budúcna. Ja osobne si nemyslím, že výberový proces je nejaký prísny. Napísala si si celý prejav sama? Sama a zo srdca. Samozrejme som ho konzultovala s mojimi kamarátmi, tí mi pomáhali najmä so štylistikou a gramatikou, ktorá mi veľmi nejde (smiech). Mala si strach? Vôbec. Keď čítate prejav z papiera, nedá sa toho veľa pokaziť. Ale nejaká tréma asi účinkovala, lebo som si zabudla zapnúť mikrofón a urobil to za mňa môj slovinský kolega.

Považuješ sa za kritickú? Som zdravo kritická, naučila som sa premýšľať o veciach okolo seba. Takže keď nachádzam chyby, rovno rozmýšľam, ako by mali veci vyzerať inak. Niekto to nazve frflaním, ja tomu hovorím konštruktívny feedback. Vždy som bola rebel, takže mám s narúšaním systému veľa skúseností.

Počúvali ťa pozorne alebo si si musela pozornosť získať? Upútať pozornosť na pôde OSN je naozaj ťažké. Celý deň sa čítajú vyjadrenia rôznych vlád a nie je to veľmi záživné. Naproti tomu mládežnícki delegáti mali silné, kritické a výnimočné prejavy. Úplne sa odlišovali od stereotypných prejavov krajín. Normálne sa na zasadaniach po prejavoch netlieska, no každý mládežnícky delegát si potlesk vyslúžil.

Čo sa ti na mladých ľuďoch páči najviac? Na mladých sa mi najviac páči, ako sa dokážu nadchnúť pre veľké veci. Nie sú ešte unavení z prehier a neúspechov, preto si niekedy – možno aj naivne ako ja – myslia, že zmenia svet. Na ženách a mladých dievčatách obdivujem, ako si dokázali vybojovať svoju pozíciu v spoločnosti. Obdivujem najmä tie, ktoré za vzdelávanie, prácu a dôstojný život musia ešte stále bojovať. Sú to naozajstné hrdinky.

Myslíš, že takýto prejav má nejaký konkrétny zmysel a dopad? Efekt takéhoto prejavu je podľa mňa veľmi krátkodobý. Nám však pomohol zviditeľniť sa. Delegáti už vedeli, kto sme a za čo bojujeme. Bolo potom jednoduchšie nadväzovať kontakty a spojenectvá. Pre mňa je to tiež výborný nástroj ako propagovať svoje myšlienky na Slovensku. Každý zvýši pozornosť, keď zistí, že je to reč, ktorá odznela v OSN. Svet ňou síce nezmením, ale keď sa aspoň niekto nad ňou zamyslí, tak svoj účel splnila.

32

Určite ste aj vy tú reklamu výrobcu plienok a pracích práškov videli – olympijskí športovci ďakovali mamám. Pred olympiádou v Londýne zaslzili matky celého sveta, že si konečne niekto všimol ich zásluhy a mravčiu prácu. Pred olympiádou v Soči pri zimnej verzii zaslzili znovu. Mama učí chodiť, stáť na lyžiach, mama budí, mama pripravuje raňajky, mama ešte za tmy rozváža a odprevádza, fúka odreté kolená, zlomené nohy a boľavé svaly, mama utešuje pri neúspechoch, prvá sa teší z úspechov. Mama, mama, mama. Otec sa tam mihol celkom dvakrát, aj to len sedel a čumel. Nič proti matkám a ich nespochybniteľnej zásluhe na tom, čo z ich detí vyrastie. Ale kde sa podel otec? Iste, viem, pracie prášky kupujú najmä ženy, ale každý, kto sa zaoberá vrcholovým športom vám potvrdí, že aktívna prítomnosť otca, jeho záujem, jeho sústavná podpora (mimochodom, najviac ambicióznych otcov je vraj za špičkovými tenistkami) je pre dieťa, ktoré to v športe chce niekam dotiahnuť, nevyhnutná. Záťaž trojfázových tréningov znesie len kompletná a súdržná rodina, ktorá svoj program absolútne podriadi programu budúceho olympionika. V neposlednom rade ide aj o peniaze, lebo šport nie je lacný špás, ale tiež o psychickú pohodu. Ako náhle sa rodina rozpadá, rodičia sa začnú naťahovať, výkonnosť dieťaťa klesá. Iste, sú silné výnimky, ktoré prekonajú rozvod rodičov, či uspejú napriek tomu, že ich vychováva a podporuje celý čas len jeden starostlivý rodič, ale pre vrcholový šport je to rovnako vážny hendikep ako telesný nedostatok. Nie je mojím cieľom znevažovať neúplné rodiny, ani písať o výchove budúcich olympionikov, len mám pocit, že sa nám ten ženský emancipačný boj preklopil do opačného extrému a z mužov sa v západnom svete pomaly stáva to druhé pohlavie, pohlavie, ktoré treba pozitívne diskriminovať, aby sa mohlo prejaviť. Možno na Slovensku to nie je také vypuklé, ale v Amerike už bijú na poplach. Niekde sa im tam stratili poriadni chlapi, nechce sa im ženiť a vychovávať deti. Zaspali na vavrínoch, mysleli si, že výsadné postavenie pána

tvorstva im náleží automaticky, a keď sa o neho musia popasovať so ženami, vzdávajú sa bez boja a kašlú na to, že to škodí spoločnosti ako celku. Iný pohľad hľadá chyby len v ženách – sú príliš ambiciózne, tlačia sa do tradičných mužských rolí a povolaní, chcú sa mužom vo všetkom vyrovnať a darí sa im to. Tradicionalisti volajú po návrate starých rodinných hodnôt a myslia tým tradičný model, kde žena obetuje svoje sny a svoj potenciál mužovi a rodine. Lenže to nepôjde, nikto svet nevráti do starých koľají. O zmier sa snaží forenzná psychologička Helen Smithová, ktorá nedávno vydala knihu Men on Strike čiže Štrajkujúci muž. Tvrdí v nej, že Amerika sa stala vyslovene anti-mužská, postavenie muža – otca rodiny stratilo rešpekt, a tak sa mužom nečuduje, že necítia zodpovednosť za budúcnosť spoločnosti, ktorá z nich urobila nepriateľov číslo jeden. Myslím si, že je tu ešte jeden problém a naviedla ma naň zase reklama. Je to reklama malajziskej burzy s ryžou, takže sa v nej často konzumuje ryža, ale o to nejde. Vidíme v nej rodinu, kde vyrastá vzdorný syn, rád sa zabáva a nerozumie si s prísnym a mĺkvym otcom. Mama sa ustarostene snaží všetko urovnávať, plače, uteká za synom, keď sa na truc otcovi zbalí a ide preč. Syn sa musí zamestnať a spadne z lešenia, skončí na vozíčku. Potom je ešte odpornejší, k rodine, matke, uzavrie sa do seba. Otec nevydrží, zoberie syna na plecia a proti jeho vôli ho núti chodiť. Celé dni a noci ho vláči na chrbte až jedného dňa sa syn sám postaví z vozíčka. Slzy šťastia sa tisnú do očí všetkým. Byť matkou je veľmi náročné, ale materská rola je prirodzená a jasne daná biologicky. Žena je tá, čo cíti, miluje, ochraňuje, fúka boliestky. Muž sa musí otcom stať, pritom otcovstvo je spoločenská rola, takže podlieha v tej spoločnosti zmenám. Mal by byť milujúcim, ale zároveň tvrdým rytierom v zbroji, ktorý dieťa pripraví na vonkajší svet. Mužom to skutočné otcovstvo nikdy veľmi nešlo, ťažko sa ich synom taký vzor nasledoval. V nových spoločenských podmienkach, kde je brnenie na smiech, sa zdá, že rolu otca nikto nevie ani poriadne zadefinovať. Nečudujem sa, že sa do toho mužom nechce.

„Niekde sa stratili poriadni chlapi, zaspali na vavrínoch.“

33


Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

nota bene 153

2014 marec

KEĎ JEDNA TRAGÉDIA SPUSTÍ LAVÍNU

nika. Dom kúpil akýsi priekupník, ktorý ho prenajíma za 500 eur na mesiac. Na tú ulicu radšej ani nechodím, nemôžem sa dívať na dom, kde sme žili šťastne. Bolí to, veľmi to bolí.“ Situáciu bolo treba urgentne riešiť. Najstarší syn sa už osamostatnil, chorá Dáška s mužom, dcérou a mladším synom s nevestou a malou vnučkou skončili u Dáškinej sestry. V rodičovskom dome. Na pozemku im sestra dala súhlas na stavbu menšieho baráčiku. Postavili sa základy, keď zo dňa na deň Dáša s rodinou museli z pozemku odísť. „Rodinu si proste nevyberáte. Nepomohlo nič, nemalo význam prosiť, že nech počkajú, kým vyzdraviem.“ Skončili sme v karaváne. Ako úplní úbožiaci. V štyridsiatkach horúčkach prosila sestru, nech ju aspoň pustí na toaletu. „Potupné, chcela som zomrieť a nezavadzať.“ Na onkológii zistili, že prekonala ťažký zápal pľúc, bola slabá ako mucha, imunita v kýbli – to všetko sa dialo vlani. A ťahá sa to dodnes. Hoci, akú-takú strechu nad hlavou už majú. Prenajatý jednoizbák, tlačia sa v ňom siedmi, z toho dve malé vnučky. Jasné, že ani postelí toľko nie je, ani paplónov – „ale nie sme úplní bezdomovci. Za 350 eur sme natlačení ako sardinky. Je mi z toho do plaču. Manžel je už psychicky na dne, tak veľmi by šiel pracovať, lenže – má 52 a je Róm. Poviem vám, ťažká kombinácia...“ Z invalidného dôchodku – 241,70 eur jej veľa neostane. Väčšina totiž ide na lieky. Tabletky proti hnačkám štyri eurá na deň – stodvadsať eur je fuč. Mastička za jedenásť eur na spálený konečník vydrží týždeň. K tomu všetkému milióny hygienických potrieb... Teraz v peňaženke nemá ani cent. „Hanbím sa, prepáčte,“ povie žena, ktorá si zaslúži našu pomoc. Zdravotne jej pomôcť veľmi nevieme, môžeme iba držať palce, ale aspoň o máličko jej zvýšiť komfort života, to by sme radi. Dáška, bojuj!

V KREHKOM STAVE Na skromnú ženu sa toho nakopilo viac než dosť. Choroba naštartovala aj chudobu. Dáška. Zlomená duša, ktorá bojuje s osudom doslova z posledných síl. Nad vodou ju držia vnúčatá, no tie ani zďaleka nemôžu tušiť, čo sa s ich babkou deje. Na otázku, či je šťastná, cudne skloní hlavu a ovláda sa na maximum, aby sa nespustil potok sĺz. V polovici januára mala 45, darček dostala vskutku originálny... Objednali ju na veľké cétečko. „Aj lekári majú silné podozrenie, že choroba je naplno späť. Nebol to pre mňa šok, pod psa sa cítim už dobré štyri mesiace. Som prehnane unavená, oslabnutá, búši mi srdce, viem si zrátať dva plus dva...“ potichu povie drobná, útla žena. Plná bolesti a bezradnosti. Už tretí rok je onkologickým pacientom, na pravidelné kontroly chodí na oddelenie, ktoré optimisticky veru neznie: paliatívne.

To boli časy Život mala krásne zabehnutý, napriek chorobe, ktorá ju zožiera zvnútra i zvonka, sa jej pri rozprávaní o manželovi Ľubošovi nádherne rozžiari celá tvár. „Najlepší chlap na svete,“ s pýchou dodá a ponára sa do rodinných spomienok. Keď všetko fungovalo, ako má. Deti, práca, dom. I keď prostredná z troch detí, jediná dcéra Zuzanka, prišla na svet s hendikepmi. Sluchovo postihnutá, s vážnou poruchou srdca, pri ktorej jej z ničoho nič zmeravie svalstvo aj na niekoľko týždňov. Dáška by za ňu dala aj život. Mohla ju nechať v hlavnom meste na internáte pri špeciálnej škole pre deti s poruchami sluchu už od prvej triedy. „Zomrela by som však bez nej. Radšej som každý deň vstávala o štvrtej, aby som pripravila raňajky a s malou stíhala autobus. Zuzanka je naše zlatíčko, nechať malé dieťa v erárnom prostredí, nie, to by som neprežila. A som pyšná, že vie čítať a písať, zvládne domáce práce, vie navariť. Len je izolovaná od okolitého sveta. Nemá kamarátov, našťastie má skvelých bratov, švagriné, neterky.“ Aj napriek Zuzankiným diagnózam fungovali ako šťastná família. V nádhernom dome, kde mal každý svoju izbu, kde Dáška varila v kuchyni presne podľa svojich predstáv. Slzy sa jej tisnú do očí, keď ukazuje fotky baráku s bielou fasádou. So záhradou. „Bože, ako som milovala kvety, hrabať sa v skalke, nikde nesmela byť ani burinka.“ Zbožňovala sviatky. Na Vianoce, Veľkú noc – vždy muselo prestieranie ladiť s výzdobou, raz darmo, Dáška bola pedant. Pri spomienke na nedeľné vyváranie až zalapá po dychu. To boli časy! „Plnené kuracie prsia rozvoňali dom už o desiatej doobeda, syn len vstal z postele a hneď žobronil, či môže ochutnať čerstvý rezeň.“ Dnes? Každú nedeľu rezne? „Prosím vás, kdeže!“ trpko skonštatuje chorá žena. Ži-

34

vot sa jej začal rúcať v roku 2010. Keď krátko pred Vianocami začala skloňovať slovo rakovina. Samej sa jej nechce veriť, že všetko nabralo tak dramatický spád.

Choroba, chudoba Najskôr jej vybrali len maternicu, po operácii ju poslali domov, hoci sa sťažovala na ukrutné bolesti brucha. Nezapla ani nohavice, tak ho mala naliate. Pamätá si, že šoféra sanitky prosila, aby jej zastavil v miestnej nemocnici, chcela ísť na gastroskopiu, nech ju skontrolujú. Sanitka ju však doviezla rovno domov. Na druhý deň boli Vianoce. Dáška ich preplakala od bolesti, volali aj záchranku a na prvý sviatok vianočný ju urgentne operovali – zauzlenie čriev. „Dôkaz, že som si nič nevymýšľala.“ Skráťme to. Krátko po Novom roku histológia potvrdila deväťcentimetrový zhubný myóm za maternicou. Bola streda a vo štvrtok urgentná operácia, vybrali jej vaječníky. Po zotavení zo zákroku začala s nepríjemnou liečbou. A tá zanechala na trojnásobnej mame trvalé následky. Nedôstojné večné hnačkovanie, všetko z nej ide von v ukrutných bolestiach, konečník je doslova spálený po ožiaroch. Keď naposledy so slzami prišla k lekárovi, že už sa to nedá vydržať, pán doktor aj do papie-

„Bože, ako som milovala sviatky, vyváranie...“

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud Dášky oslovil. Radi by sme jej aj s vašou pomocou prispeli na skvalitnenie uboleného života. Príspevkami na lieky, na stravu, pomoc s úhradou prenájmu. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Sberbank). Pripíšte poznámku – Dáška. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk).

rov napísal, že pacientka trpí až týrajúcimi bolesťami. Navrhol stómiu. Dáša sa na vývod psychicky pripravuje, desí sa toho, no verí, že hádam trochu bolestí ubudne. Počká si však ešte na to veľké cétečko, nech vie, ako je na tom s rakovinou. Či je v recidíve. „Myslím si, že som,“ potichu povie a slzy už neudrží... Z niekdajších 92 kíl je dnes ledva 46. Kosť a koža, popolavá tvár, veľké smutné oči...

Všetko sa zosypalo Stanovenie jej diagnózy bolo akoby spúšťačom kliatby na celú jej rodinu. Presne na Veľkú noc pred troma rokmi zomrela jej päťmesačná vnučka Helenka. Babkine slniečko odišlo do neba pre choré srdiečko. Následne mal Dáškin syn autonehodu, po vystrábení sa zo zranení dostal v práci padáka. A to zarábal veľmi slušne – „na staré koruny do päťdesiattisíc“. Ibaže práve na syna si zobrali miliónovú pôžičku. Keď prišiel o príjem, žiadal o odklad splátok. Namiesto toho sa dočkali exekúcie na dom. „A aj sme oň prišli, celé to bolo prapodivné, zvláštne, nemali sme však na práv-

Neľahký osud Dášky oslovil aj nás v Nadácii Orange. Veríme, že naša podpora pomôže naštartovať zmenu k lepšiemu.

Dáši lekár napísal, že je v krehkom stabilizovanom stave. Vystihol to presne. Stačí máličko a môže sa spustiť lavína...

35


FOTOREPORTÁŽ

text a foto: michal burza

nota bene 153

2014 marec

ĽUDIA SA POSTAVILI MOCI SO ZBRAŇAMI

DVA DNI MEDZI BARIKÁDAMI Fotoreportér MICHAL BURZA niekoľko týždňov sledoval v médiách dianie na Ukrajine. Krátko po tom, čo sa objavili hrôzostrašné správy a obrazy „vojny“ v Kyjeve, sa mu naskytla možnosť získať odtiaľ osobnú skúsenosť. Po pätnástich hodinách sme ráno dorazili do centra Kyjeva. Pri východe slnka sme cez obrovské okná kaviarne hľadeli na „východný Paríž“. Po správach v médiách sme čakali niečo celkom iné. Určite nie krásne ženy v kabátoch chodiace z obchodu do obchodu, akoby sa vôbec nič nedialo. Pritom necelý kilometer vzdušnou čiarou od nás sa odohrával Euro Maidan.

Ohňová hradba Vyložil som batožinu v hosteli priamo nad Námestím nezávislosti a konečne vyrazil. Dym z horiacich pneumatík bolo vidieť už z diaľky. To je pôvodný Euro Maidan, priestor miernejšieho protestu obklopený barikádami. Na pódiu bežia prejavy spolupatričnosti, politická kampaň či omše. Námestie stále pôsobí ako zaplnené, je jedno, či sa tam nachádza len zopár stovák ľudí alebo je na ňom tak plno, že nedokážete prejsť. Každý vstup do tohto priestoru stráži skupina demonštrantov. Sú vyzbrojení palicami. Asi 500 metrov ďalej je Ulica Hruševského, kde prebieha ostrejšia demonštrácia. Hruševského je ulica, ktorá vedie priamo do vládnej štvrte. Po tom, čo sa polícia pokúsila rozohnať pokojnú demonštráciu, dostali sa na rad radikálnejší odporcovia ukrajinského prezidenta Viktora Janukoviča a jeho režimu. V uliciach prebehli ťažké boje s vážne zranenými, ba aj mŕtvymi. Do Kyjeva som dorazil deň po tom, čo najväčšie nepokoje utíchli. Ohňová hradba sa stala akýmsi ich symbolom. Momentálne silnejším ako samotný Euro Maidan na vedľajšom námestí. Tisíce ľudí stáli za barikádami a povzbudzovali demonštrantov heslami. Policajti už stáli mimo ich dostrel, takže hádzanie kameňov či Molotov kokteilov bolo už len akousi formou odkazu. Odkazu od ľudí, ktorí sú už unavení z boja, čo trvá príliš dlho. Medzi „radikálmi“ v prilbách a nepriestrelných vestách sa objavil starší človek. Svojím kameňom síce neprehodil ani autobus tvoriaci prvú líniu zátarasu, no poslal svoju správu.

Helma a respirátor Večer sa situácia úplne zmenila. Demonštranti sa s políciou dohodli na prímerí, ktoré demonštranti veľmi dôsledne strážili. Pokus skupinky provokatérov s petardami a Molotov kokteilmi sa skončil okamžitým zásahom a polhodi-

36

novou prednáškou. Odrazu som si začal všímať všetku tú organizovanosť. Už len vznik protestov na Hruševského ulici drží Berkut ďaleko od pokojnej demonštrácie na Námestí nezávislosti. Ak ste chceli prejsť do prvej línie, zastavili vás a skontrolovali, či ste dostatočne chránený. Helma a respirátor. Bez toho vás k horiacim barikádam nepustia. Neviem, aký dopad na ovzdušie Kyjeva bude mať množstvo zhorených pneumatík, no určite mu nepomôže. Zničení muži po dňoch bojov večer už len ležali pri táborákoch z pneumatík. V teplotách okolo mínus 30° C sa im niet čo čudovať. Už im je všetko jedno. Môj respirátor bol čierny, aj keď som bol medzi nimi len hodinu, často aj viac. Cez deň ma zastavila sestrička a ponúkala mi respirátor. Len som sa na chvíľu zastavil, zamyslel a sledoval ľudí v prvej línii ako hádžu Molotovy, a hneď ku mne dobehli dvaja ľudia a pýtali sa, či som v poriadku. Ak sa človek zdržal pri ohni, dostal železnú tyč, jedlo – vareniky (pirohy plnené zemiakmi) alebo čaj.

Demonštrant sa pri udržiavaní ohnivých barikád kryje proti vodnému delu a prípadným projektilom. Vodné delo používané na hasenie ohňov je pri teplotách nižších ako mínus 20° C veľmi nebezpečné.

Unavený demonštrant oddychuje. Po niekoľkých dňoch bojov v centre Kyjeva človek vidí v očiach demonštrantov totálne vyčerpanie.

Lepší smer pre Ukrajinu Po hodinách bez spánku sme si dopriali pauzu v miestnom Irish Pube, kde na obrazovke bežal live stream z protestov. Po hodine sedenia vidíme, že sa demonštranti snažia dobyť Ukrajinský dom. Pýtame sa čašníčky, kde to je. „Nebojte sa, tu ste v bezpečí,“ odpovedá. Na mieste sa však dozvedám, že celý príbeh je trochu iný. Ukrajinský dom bol obsadený Berkutom, a to si demonštranti nemohli dovoliť, strategicky totiž rozdeľoval dva protesty. Demonštranti však nešli do konfliktu a po zásahu Klička nechali policajtov zadným vchodom opustiť budovu. Ako sa však demonštrácia upokojila, začalo sa na mieste objavovať stále viac ozbrojených ľudí. Nepriestrelná vesta už nebola prekvapením, skôr štandardom. Nedovolím si povedať, ktorá strana je dobrá a ktorá zlá. Myslím si však, že nech to na Ukrajine dopadne akokoľvek, bude to náročné. Výhra opozície neznamená EU. Prehra neznamená ZSSR. Ľudia sa postavili moci so zbraňami v ruke. Postupne dostávajú, čo chcú. Rétorika opozície je veľmi nacionálna. Sláva Ukrajine znie z každej strany. Dúfam, že jedného dňa sa ľudia vrátia k svojim životom a Ukrajina sa vydá lepším smerom.

Boje na predných barikádach. Medzi demonštrantami s kameňmi sa objavili aj starí ľudia. Kameň sa na Hruševského ulici stal symbolom hnevu.

Molotov kokteil či rôzne výbušné granáty (slzotvorné, dymové...) patria k bežnej výzbroji demonštrantov. Demonštranti si budujú zásoby a pripravujú sa na najhoršie.

37


nota bene 153

Protest na Hruševského ulici mal v čase pred vyhlásením prímeria väčšiu podporu verejnosti ako pokojné stretnutie na neďalekom Námestí nezávislosti.

Demonštranti sú organizovaní. Majú jedlo, ubytovanie a stará sa o nich Červený kríž. Na fotografii sa zdravotník zapája do rytmického búchania demonštrantov.

Demonštranti po vyhlásení prímeria veľmi dôsledne zasahovali proti provokatérom. Jeden z argumentov znel: Nebojíte sa, že vás postrieľajú?

Predstaviteľ opozície Vitalij Kličko vysvetľuje obsadenie Ukrajinského domu. Demonštranti doň vnikli po tom, čo sa dozvedeli, že je obsadený políciou. Kličko po pár hodinách zabezpečil bezpečný odchod policajtov bez bojov.

38

INZERCIA


foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga Taká malá samozrejmosť Mala rada Tatry, básne Jiřího Wolkra a v kritickom čase zostala človekom. Navyše, ani po skončení vojny, keď sa odrazu vynáralo veľa samozvaných odbojárov, nemala potrebu sa tým oháňať. Maša Haľamová. Žila s manželom na brehu Štrbského plesa, ich biely dom tu dnes stojí mĺkvy, zatvorený, chátrajúci. A ako bola ona zbláznená do Wolkra, zvyšok slovenskej literárnej obce bol zas zbláznený do Maši. Myslím, že ako argument úplne stačí jej fotografia. S manželom tu prežili aj vojnu. Práve k nej sa viažu konfrontácie s realitou, takou vzdialenou od romantických veršov. Prvá konfrontácia prišla už s rozbitím republiky, keď na Slovensku prevzali vládu fašisti a začali s vyháňaním nepriateľov národa, vtedy tak označili Židov a Čechov. Mašina báseň o zmlátenom českom pacientovi, ktorý leží v nemocničnej izbe a vstup k nemu je zakázaný – bola tiež zakázaná. Písala v nej, ako by chcela pacienta „pohladiť teplou dlaňou, šepnúť: brat môj milý – a odprosiť Ťa za tých, čo Ti ublížili“. Ibaže v tej dobe už Maša bojovala proti fašizmu nielen veršom. Spolupracovala s odbojom, viackrát ju vypočúvala fašistická tajná služba, počas Povstania bola členkou ilegálneho národného výboru v Štrbskom Plese a ich dom bol útočiskom partizánov. Predovšetkým však pomáhala v spravodajskej činnosti: „Štátne kúpele na Štrbskom Plese boli v politickom zmysle slova veľmi exponované. Stretávali sa tu vedúci politici tzv. Slovenského štátu, neskoršie i vysokí vojenskí a civilní nemeckí fašistickí hodnostári. Mala som možnosť získavať mnohé informácie, ktoré mali cenu pre tvoriaci sa domáci i zahraničný odboj, a takéto informácie podávať do Bratislavy.“ Tieto jej „spomienky na vojnové roky v Tatrách“ vyšli v roku 2001 v regionálnom vydaní edície Tatranské listy z Podtatranskej knižnice v Poprade a zaslúžili by si väčšiu pozornosť. Maša síce po vojne dostala ocenenie, ale odboj dnes málokto spája s touto krehkou ženou s podmanivými očami. A pre ňu to bola asi samozrejmosť. Takých „samozrejmostí“ by nám isto nezaškodilo viac. Peter Getting Autor je prozaik a publicista

40

Mimochodom

takmer bodka

2014 marec

Nebyť milovaný, to je smola, [...] to je nešťastie. Canus

... Daniela Pastirčáka

Poézia v supermarkete Medzi regálmi TESCA, tam, kde by to človek najmenej čakal, uzrel som poéziu. Medzi stenami plnými tovarov, v kráľovstve konzumnej melanchólie, kde človek míňa človeka, každý uzavretý do seba ako padajúca hviezda, tam, kde sa všetci hemžia pospolu, no každý pri tom zostáva sám, uvidel som skutočnú ženu. Tam, kde v ruchu plnom cinkania fliaš, bzučania elektronických pokladní, tiahnu zástupy unavených namrzených tvárí, uzrel som skutočného muža. Ako som tlačil svoj nákupný vozík a vyhýbal sa iným vozíkom, uvidel som čosi, čo ma prinútilo zastať a pozerať sa, fascinovaný ako čitateľ, ktorý vychutnáva podivnú metaforu. Videl som toto: Starý muž – iste mal na krku už sedemdesiatku – tlačil na invalidnom vozíku svoju starú ženu a ona zas tlačila pred sebou nákupný vozík so skromným nákupom. Obaja sa usmievali, živo gestikulovali, pomaličky sa posúvali medzi regálmi. Žena vyberala tovar, muž ho vkladal do košíka. Ich nálada kontrastovala s hektickou ponurou náladou naokolo. Pripadali mi ako zjavenie z iného sveta. Sveta, ktorý už zanikol. Sveta, kde bol človek dô-

ležitejší ako peniaze, tovar či životná úroveň. Sveta, kde si ľudia nevymieňajú svojich životných partnerov ako počítač, mobil, auto či šaty, kde človek človeku nie je iba tovarom na voľnom trhu vždy nových a nových príležitostí. Prítomnosť tých dvoch vozíkov, spájajúcich dvoch starých manželov v tajomnej, dnes už takmer zabudnutej vzájomnosti, premenila banalitu nakupovania na slávnosť prostej poézie života. Čo museli pochopiť, akú múdrosť objaviť, akú pokoru nadobudnúť, že napriek ťažkému životnému údelu ich láska dozrela do takého krásneho plodu. V obchode plnom zbytočného nadbytku, zaplaveného únavným množstvom vecí, som uvidel to jedno jediné, na čom naozaj záleží: Ja a Ty v mystériu trvajúcej vernej lásky. Načo nám bude toto všetko, keď to jedno jediné, na čom sa zakladá naša ľudskosť, stratíme?

„Ja a Ty v mystériu trvajúcej vernej lásky.“

... zuzy uličianskej

Poézia ako dub Poéziu milujem, mám s ňou samé vtipné zážitky. Všetko začalo mojou prvou aj poslednou Wolkrovou Poliankou. Nezabudnem na to, ako počas odborného hodnotenia našich neumelých diel jeden z porotcov zaspal a bolo vidno, že nielen od nudy. Druhý člen poroty, známy slovenský básnik, usúdil, že menej kompromitujúce bude v hodnotení pokračovať. Podobné vpády reality odvtedy čakám pri všetkých diskusiách o umení. Mojou najpoetickejšou životnou skúsenosťou bola novinárska cesta na festival poézie do Slovinska. Na galavečeri sa prezentovali príslušníci všelijakých národov sveta s vlastnými veršami prednášanými v materčine. Dostali sme hrubú knihu s prekladmi ich diel do angličtiny. Ako sa dalo čakať, po treťom vystúpení sme sa totálne stratili a celkom prestali tušiť, kto je kto, a o čom asi tak hovorí. Celé sa to teda zvrhlo na tajný kasting do neexistujúceho koprodukčného filmu. Tento zlý chlapec by bol dobrý na gangstra, táto blondínka môže byť jeho partnerkou. A čo s tým chlapíkom s nežnou briadkou? Ideálny hrdina nezávislého amerického filmu. Najviac sa však spätne bavím na tom, ako som

v porevolučnom nadšení reagovala na akúsi reklamu v britských novinách oslovujúcu nádejných básnikov. A aká som bola hrdá, že do vydania vybrali moje tri básničky! Podmienka zakúpenie jedného výtlačku knihy sa mi zdala logická. Keď potom prišla poštou obrovská buchla plná výlevov ľudí, ktorí si zaplatili 50 dolárov za to, aby videli vydané svoje tri riadky, pochopila som, že predať sa dá naozaj všetko. Od hanby som tú honosne viazanú nádheru nikdy neotvorila. Nechcem všetkými týmito historkami nijako naznačiť, že poézia nie je vážna vec. Naopak, poetické presvedčenie, že každé slovo, pomlčka či dvojbodka, je dôležité, je sama o sebe fascinujúcim aktom dôvery v ľudstvo. Moja mama milovala Gałczyńskeho. Poézia nie je mechanický zajac, ale dub čo voľne rastie, recitovala nám pri varení.

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Nie je nič krajšieho [ako desiť ľudí] za peniaze. Alfred Hitchcock troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na jaro@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou „6 bere“. INZERCIA

SPONZOR KRÍŽOVKY INZERCIA

„Poézia nie je mechanický zajac, ale dub čo voľne rastie.“

41


PROTI prúdu

text: dagmar gurová | foto: nota bene

nota bene 153

NOTA BENE JE ISTEJŠIE AKO ŠŤASTIE V ŠPORTKE

NEROZLUČNÁ DVOJICA Katka je jednou z prvých predajkýň Nota bene. Už desať rokov ponúka časopis v centre Bratislavy. Spoločnosť jej pri tom robí jej verný priateľ, pes Rex. Našu predajkyňu Katku sprevádza Rex takmer vždy a všade. Dnes je zababušený do nepremokavého kabátika, aby nepremrzol, kým jeho pani predáva Nota bene na Hodžovom námestí. „Keď je veľká zima, ešte ho aj zabalím do deky. Celý čas ticho sedí, a kto chce, môže ho pohladkať. Niektorí turisti si ho aj fotia, ale vtedy sa skrýva. Ani jeden z nás nie je fotogenický typ,“ tvrdí Katka, keď ju chceme odfotiť pre náš časopis. Nakoniec sme na pózovanie pred objektívom presvedčili oboch a svedčí im to! „Rexa som od malička brávala so sebou. Naučila som ho, aby zastal pred cestou, ale inak sa vycvičil sám. Zistili sme, že všetky povely ovláda bez toho, aby ho na ne niekto pripravoval.“ Počas nášho rozhovoru sa psík nežne túlil ku Katke a všemožne dával najavo, že ona je tým najlepším človekom na svete. „Rex je ako moje dieťa. Život bez neho si neviem predstaviť,“ hovorí. „Raz sa na mňa jedna pani rozkričala, že ho určite nechávam hladovať, keď sa neviem postarať ani sama o seba. Vraj by som ho mala dať do útulku. Opýtala som sa jej, či by dala svoje dieťa do ústavu.“

Pes alebo strecha nad hlavou? Pre mnohých ľudí bez domova je pes jediným priateľom a spoločníkom, ktorému môžu bezvýhradne veriť a nikdy ich nesklame. Zároveň im však bráni v tom, aby sa dostali k dôstojnému nocľahu – väčšina nocľahární, útulkov, ale aj komerčných ubytovní totiž zvieratá nepovoľuje. Katka má Rexa asi desať rokov, teda skoro od vtedy, ako začala predávať Nota bene. Za ten čas vystriedala najrôznejšie obydlia – improvizované kempovanie pri jazere, tunel pod Prístavným mostom, záhradné chatky bez vody a elektriny, ubytovňu, do ktorej zatekalo, a na krátky čas aj podnájom. Na ulici ostala v 17-ich rokoch, keď jej mama Veronika (ktorá tiež predáva Nota bene) prišla o byt. „Mesiac sme bývali na ubytovni, ale potom mamu vyhodili z práce a došli nám peniaze. Ja som ešte obišla celkom dobre, pomáhal mi frajer. S ním som bola v bezpečí. Aj doklady mi ukradli tuším len dvakrát. Na rozdiel od mamy, ktorú obrali o občiansky šesťkrát v jednom roku,“ spomína. „Teraz bývam na dobrej ubytovni, kde mi dovolili byť aj so psom. Samozrejme, je to len na čestné slovo. Pri najmenšom probléme by som letela.“ Spolu s mamou sa Katka stala jednou z prvých predajkýň Nota bene. „Ktosi nám poradil, že na Hlavnej stanici sa môžeme zaregistrovať a odvtedy sa okrem pár prestávok živím predajom

42

časopisu. Na to, čo potrebujem, si zarobím.“ Predaj Nota bene berie ako prácu, do ktorej poctivo „chodí“. Vďaka tomu si môže predplatiť bývanie na nejaký čas dopredu. „Závisí to od toho, koľko časopisov predám. Väčšinou sa mi podarí našetriť na dva-tri dni, ale nikdy to nebolo na viac ako päť dní.“ Ak sa jej niektorý deň v predaji nedarí, nemu-

„Rex je ako moje dieťa. Život bez neho si neviem predstaviť.“ sí sa báť, že na noc ostane vonku. Stále však nezarába dosť na to, aby si bývanie udržala a zároveň sa zamestnala. „Ide o to, kde zohnať peniaze, kým príde prvá výplata. Zvlášť ak by som popri práci nestíhala predávať časopis. Mesiac na ubytovni ma stojí dvesto eur, ktoré by som si musela najskôr našetriť.“ Už takto si každý týždeň odkladá niekoľko eur na splátku pre exekútora. „Snažím sa zbaviť dlhov. Dlžím napríklad v banke na poplatkoch za vedenie účtu. Nemala som totiž žiadne peniaze, ktoré by som tam mohla vložiť. Aj preto by

som musela pracovať jedine za výplatu v hotovosti, čo dnes skoro nikde nepovoľujú. Inak by si banka sťahovala peniaze z účtu najmenej rok a mne by neostávalo ani na to najnutnejšie.“

Pomáhať je zábavné V minulosti pracovala ako upratovačka, pomocná sila v kuchyni či brigádnička v krčme, no časom sa vždy vrátila k Nota bene. Časopis nevníma len ako zdroj obživy, je to aj spôsob, ako byť s ľuďmi a posúvať sa ďalej. Katka nechýba na žiadnej našej akcii, či je to kurz angličtiny, ktorý u nás viedli zanietení dobrovoľníci, krst knihy napísanej talentovaným predajcom, vianočný večierok alebo splav Malého Dunaja. „Od toho ma iní predajcovia odhovárali, vraj som moc ťažká, ale ja som sa nedala,“ hovorí Katka, ktorá na naše podujatia nechodí iba kvôli zábave. Vždy sa ochotne zapája do ich prípravy. „Rada pomáham, keď je to v mojich silách a možnostiach. Je to lepšie, ako sedieť doma.“ Katka je v Nota bene spokojná, no predsa túži po niečom viac: „Chcela by som mať svoje bývanie a robotu, to ostatné by sa už potom uvidelo. Minule sa mi snívalo, že som vyhrala v športke. Možno, že raz skúsim, či budem mať šťastie.“


Profile for Proti prudu

Nota bene 153 marec 2014  

Žena a poézia

Nota bene 153 marec 2014  

Žena a poézia

Advertisement