__MAIN_TEXT__

Page 1

K a l e n d Á r N O T A B ENE n a r ok 2 0 1 4

1,40

150 / 2013 december

polovica pre predajcu

er

5 pr po e ace e lo u pr vi r j d uš ed ca aj ičk cu e

zv i O ih a

NAVŽDY SPOLU

Kn

miesto pre číslo preukazu predajcu

ROZHOVOR Jana Kirschner: Idem do toho srdcom


nástenka

nota bene 150

4 ROZHOVOR

pozor!

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746 29. 10. 2013 09:48 Dobrý deň. Včera som si kúpil Nota bene od tety Olinky číslo 913 pri Bille na Segnerovej. Bola veľmi milá aj s jej priateľom Ivanom. Pekne som sa s nimi porozprával a veľmi ma potešili.

08.11. 2013 07:18 Chcela by som pozdraviť pána s číslom 252 pred OC Cottbus v Košiciach, ktorého ešte nikto nepozdravil cez vašu nástenku. Už dlho si od neho verne kupujem každé číslo. Som rada, že som prvá, lebo mi často spraví pekný deň! Lucia F. Nechajte nám aj vy odkaz na www.facebook.com/casopisnotabene.

Váš časopis si pravidelne kupujem od predajcu v Spišskej Novej Vsi a vždy si nájdem čas si ho 04. 11. 2013 09:30 celý preštudovať. Som rada, že takýto projekt exisDobrý deň. Chcem sa aj takouto formou tuje a je na vysokej úrovni – aj čo sa týka kvality poďakovať predajcovi č. 121 zo Zvolena za a charakteru článkov. V iných mainstreamových úsmev a dobrú náladu, ktoré rozdáva pri časopisoch by Vaše články určite neprešli. V okpredaji Nota bene. Nech sa mu naďalej darí. tóbrovom vydaní ma najviac zaujal článok o očkovaní, dokonca som si zvýraznila citáciu lekárky: 05. 11. 2013 19:37 „Kolektívna imunita závisí od kolektívnej zodpoDobrý, chcela by som sa spýtať, čo sa stalo vednosti,“ ktorá sa dá aplikovať aj na iné oblasti s predajcom č. 12, ktorý predával pred Do- života dnešnej doby. Ďalší článok o deťoch-konmom umenia v centre mesta v BA. Chýba zumentoch ma tiež veľmi zaujal, aj po štylisticmi, nemám si od koho kúpiť časopis. Dú- kej stránke (stále si všímam, kto články píše, aké fam však, že si našiel prácu a to je super zdroje uvádza, či to nie je len Ctrl C a Ctrl V, alebo nejaká propagácia a jednostranný názor. Tu dôvod. Helena

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

oceňujem prepracovanosť článku a naozaj akési hlbšie hľadanie a poučenie na záver). Prajem veľa nápadov a čitateľov. S pozdravom Majka

IDEM DO TOHO SRDCOM

7

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI

Navždy spolu

Inzeráty predajcov Hľadám od decembra na prenájom jednu samostatnú izbu v byte alebo rodinnom dome, najlepšie v lokalite Bratislava - Staré Mesto. Som nefajčiar, platím vopred. Do 200 eur / mesiac. Kontakt: 0940 775 310 Hľadám si prácu ako stajník. Som nekonfliktný, nefajčiar, bezdetný, flexibilný, pracovitý. Kontakt: dorusko@zoznam.sk alebo výdajňa 02/52625962. Predajca Jozef 598

Našla svojich ľudí. Svojho manžela, svoju dcéru. Ale našla aj seba samu v novej podobe ženy, matky a umelkyne. Príjemne rovnaká a stále nová JANA KIRSCHNER.

15

Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi prenajali chatku. Som nefajčiar, bezdetný, nezadaný, poriadkumilovný a čistotný. Cena podľa dohody. Kontakt: dorusko@zoznam.sk alebo výdajňa 02/52625962. Predajca Jozef 598

Radosť z lásky trvá len okamih, smútok z nej po celý život. Je naozaj pravda, že láska a utrpenie musia byť navždy spolu? Že ak má zostať láska láskou, nemôže sa zvrhnúť na dennú realitu?

19

ĽUDIA OSADA, KTORÁ SA MENÍ PRED OČAMI

FENOMÉN PRED DVERAMI, ZA DVERAMI

„To bude náš dom, tam budeme bývať! Moja sestra, bratia!“ vykrikujú deti a v rukách držia nákresy nových domčekov. Fero. Vojto. Ivan. Majitelia troch nových domov.

Veľa ľudí sa prichádza pozrieť, ako to u nich vyzerá. Iba najbližší susedia ešte neboli, majú ich za sektu. Cohousingové projekty sú pritom o blízkych susedských a priateľských vzťahoch.

Hľadám podnájom do 180 €. Som nefajčiar, abstinent. Kontakt: 0944 113 977. Predajca Fero 1851

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze. 3. Predajca predáva časopis na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze. 4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu. 5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.

21

26

PÚTNIK NEKONEČNÁ VOJNA

TÉMA DRUHÝ DYCH ŽIVOTA

Nelegálne sme preplávali thajsko-mjanmarskú hranicu a stretli sme sa s generálom Karenskej národnooslobodzovacej armády Yw Nu. Ak by nás chytili thajskí pohraničníci, hrozilo by nám väzenie.

Predstava, že niektorí ľudia trávia šesť zo siedmich dní v týždni osamote, vyvoláva pocity smútku a ľútosti. Je ich medzi nami viac, než by sme si mysleli. Na ich samotu však existuje liek.

PARTNERI PROJEKTU

Pomáhame slabým aj silným

2

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

zostavil Peter Patrónsky

Titulná fotografia: Martin Plašek

K ó d e x KUPUJ Ú CE H O 1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka. 2. Kupujte časopisy označené čislom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

editoriál

TÉMA SME ZAĽÚBENÍ DO LÁSKY

vaše listy

z obsahu

2013 december

Žijeme vo svete, kde má všetko svoj koniec – a túžime po láske, ktorá trvá večne. Tento paradox stále prežíva napriek tomu, že nás realita neustále presviedča o opaku. Stromy, kvety, ľudia a psy umierajú, emócie prichádzajú a odchádzajú. Jediná istota v tomto svete je, že sa všetko mení... Kde sa v nás berie tá túžba? O čom je toto volanie po večnosti? Robert C. Solomon vo svojej knihe1 píše, že láska, bez ohľadu na to, ako je vášnivá, nikdy nežije len pre tento moment. Už vo svojej podstate túži po „navždy“. Ten, kto nás stvoril, zdá sa, miluje paradoxy. Inak by nespojil tak rozličné bytosti ako muža a ženu. Zladzovanie je bolestný proces. Niekedy ho podozrievam, že čím ťažšie, tým lepšie. Máme doma dva agapornisy. Navždy spolu, až kým ich smrť nerozdelí, je v ich prípade realistickou víziou. Ani im nič iné neostáva. Agapornisy, v preklade vtáky lásky, majú viac ako iné druhy silnú potrebu života v páre. Sú však náročné a od vzťahu očakávajú veľa. Tie moje majú často zásadne iné predstavy, čo by mal ten druhý z nich robiť. Výsledkom sú každodenné strkanice a zákerné štípance do nohy, kde to bolí najviac. Rovnako radi však sedia vedľa seba a s exhibicionistickou pedantnosťou si vymieňajú semiačka. Nie je samozrejmosťou, že si dva náhodne vybraté agapornisy na seba zvyknú. Naši dvaja si našťastie porozumeli. Nie je to ideálne spolužitie, ale funguje im to. Objaviť súlad a harmóniu v ľuďoch, ktorí sa zásadne líšia, je výzva. Mám rada komplikované situácie. To, čo je v živote cenné, nás čosi stojí. Ale koľko bolesti je už priveľa? Ako spoznať, že sme na dobrej ceste a bolesť je adekvátna tomu, že sa naše svety otvárajú, aby sme vyšli v ústrety a porozumeli druhému? A kedy je už bolesť znakom, že to nefunguje? Solomon tvrdí, že láska nie je stav, ale proces. Čas hrá pre nás, nielenže lieči rany, ale vyživuje a buduje lásku. Bertram Russel sa nechal počuť, že ten, kto nezažil hlbokú intimitu a intenzívnu výmenu opätovanej lásky, prišiel o tú najlepšiu vec, čo život ponúka. Solomon optimisticky dodáva, že nie sme od prírody sebci, len máme medzery v chápaní a nazeraní na toho druhého. Máme na to čas, až do konca života. Sandra Tordová, šéfredaktorka Robert Solomon: About love (Reinventing romance for our times) 1

V ďalšom čísle na tému MODERNÍ OTROCI nájdete: Novodobí otroci

Spútaní závislosťou

Tajný život rastlín

V staroveku mohol zadlžený muž založiť či predať svoju rodinu, otrokov i seba, aby sa vyplatil z dlhov. Ak na svoje dlžoby nestačíte dnes, obkľúčia vás exekútori – často na doživotie.

Blikanie a pípanie hracích automatov je pre niekoho celým životom. Po svoju „dávku“ nemusí chodiť ďaleko, dostane ju hoci aj v centre mesta. Ako sú automaty regulované u nás a v zahraničí?

Niektorí pestovatelia veria, že po milých slovách sú ich rastliny krajšie a lepšie prospievajú. Vedci dokázali, že rastliny sú naozaj schopné komunikovať – prinajmenšom medzi sebou.

3


Rozhovor

text: ada jung

nota bene 150

2013 december

li tak, ako najlepšie vedeli, bez kníh a príručiek. Taká som aj ja, idem do toho srdcom. Akým spôsobom vstupuje do výchovy Eddie? Je ti oporou? Keď človek žije s partnerom z inej kultúry, trávi mnoho času hľadaním kompromisov. Snažíme sa robiť rozhodnutia spoločne a naučili sme sa viac jeden druhého počúvať a vyhýbať sa konfliktom. Eddie je hrdý a starostlivý otec, ale má svoje pravidlá a ja zasa svoje. Niekedy sú naše názory na výchovu úplne odlišné, no neriešime to pred našou dcérou. To je pravidlo, ktoré sme si zaviedli hneď na začiatku a funguje. Občas sa prispôsobím ja, inokedy on. Moja mama mi vravievala, nech život beriem s humorom. Vždy som nad tým len mávla rukou, ale ako to už býva, mala pravdu. Humor naozaj funguje. Vracia ti Matilda Janushka výchovné „chyby“? Matilda je veľmi pozorná a veľmi dobre si už uvedomuje, čo sa u nás doma deje. Keď ma niečo rozčúli, príde za mnou a povie: „Mami, tichučko.“ A tak aj v čase najväčšieho stresu dokážem všetko pustiť z hlavy. Vie aj také malé dieťa účinne nastaviť zrkadlo svojim rodičom? Áno a veľmi úprimne.

foto: Alan Hyža

TÚŽBA PO DOMOVE A VECIACH BLÍZKYCH

IDEM DO TOHO SRDCOM Našla svojich ľudí. Svojho manžela, svoju dcéru. Ale našla aj samu seba v novej podobe ženy, matky a umelkyne. Príjemne rovnaká a stále nová JANA KIRSCHNER. Pokiaľ si dobre pamätám, kedysi si nechcela byť žienka domáca. Je pre teba rodinný život veľkou zmenou? Odkedy som napísala túto skladbu uplynulo približne pätnásť rokov. Ani sa mi nechce veriť, že čas tak rýchlo uteká... Prešla som všetkým možným a dnes som okrem iného ženou a matkou. Bola to pre mňa veľká zmena, ale na živote je najkrajšie práve to, ako sa mení. Čo konkrétne je to najkrajšie pre teba? A čo najťažšie? Najkrajšie je, že som po rokoch hľadania našla svojich ľudí... Môjho muža a moju dcéru. Sú aj ťaž-

4

šie dni, keď sa na mňa niečo valí z každej strany a ťažko hľadám pokoj, no vždy sa to nejako utrasie. Rodinné putá patria medzi najsilnejšie. Nakoľko je silné to s tvojimi rodičmi či s najbližšími príbuznými? Ja som bola vždy veľmi samostatná. Rada cestujem a poznávam nových ľudí, no často mi chýba rodina a kontakt s mojimi priateľmi a rodinou. Možno práve preto je z mojich posledných albumov cítiť túžbu po domove a veciach blízkych. Čo pre teba znamenajú tieto väzby teraz? Už viem, že to nikdy nebude také ako predtým...

Rozhodla som sa žiť v inej krajine a už niekoľko rokov bývam v Londýne. Na druhej strane, človeku sa tá „jeho krajina“ zdá často z diaľky akási krajšia. Spomínaš si pri výchove Matildy na vlastné detstvo a výchovné metódy svojich rodičov? Osvojila si si niektoré alebo práve naopak? Je v tom taká irónia. Celý život som si vravela, že ja svoju dcéru budem vychovávať inak, a teraz v sebe vidím a počujem moju mamu. Vážim si svojich rodičov za to, ako ma vychovali, a aj keď som občas, ako sa povie, trochu „besná“, myslím, že mám v hlave jasno. Moji rodičia nás vychova-

Ako vyzeral Matildin deň, keď ste pracovali na albume? Vedeli sme, že to nezvládneme bez nejakej pomoci. Zobrali sme si opatrovateľku z Londýna, ktorá sa občas o Matildu stará, keď sme v Londýne. Inak je to tiež Slovenka, Lenka z Bratislavy. Počas dvoch nahrávacích týždňov bola s nami v štúdiu každý deň. Varila som jej večeru, lebo všetci muzikanti večerali vo vedľajšej krčme, kde sa to však nedalo. Lenka s ňou síce bola celý deň, ale stále som im bola k dispozícii, ak bolo treba. Ukladala som ju spať, ak bolo treba, vozila som ich do Prahy, lebo neďaleko nej sme nahrávali. Takže som bola dosť, dosť unavená. Ale čo bolo krásne, boli chvíle, keď naša dcéra mohla byť v štúdiu, s nami, so všetkými muzikantmi... Naše dieťa žije s nami, nie povedľa nás. Pre nás je to najdôležitejšie. A aj to, aby pochopila náš svet a cítila sa v ňom dobre. Aké rodinné korene má Eddie? Odrážajú sa jeho rodinné vzťahy a skúsenosti vo vašej rodinke? Je z veľkej rodiny. Má troch súrodencov. Odmalička boli vedení k samostatnosti a k tomu, aby mali svoju vlastnú hlavu a nenechali sa ovplyvniť väčšinovým názorom len preto, že sa to od nich očakáva. To je podľa mňa celkom dobrý základ pre výchovu našej dcéry. Ako Eddieho rodina prijala teba osobne? Neprekážalo im, že si cudzinka? Boli začiatky ťažké alebo hneď srdečné? Srdečné by som práve nepovedala, ale neboli ani nijako extrémne ťažké, hoci Edkova rodina je tvr-

Janka s dcérkou Matildou. Foto: Martin Plašek

dý oriešok. Každá rodina má nejaké veci pre človeka, ktorý do nej vojde, nové a musí sa s nimi stotožniť. Mne sa od začiatku zdali úplne skvelí, pre mňa to bol pohľad do klasickej britskej rodiny. Že som cudzinka, im neprekážalo, lebo sú to ľudia, ktorí majú radi ľudí z iných kultúr. Sami veľa cestovali, žili v Argentíne, v New Yorku... Dokonca jednu izbu vo svojom dome darovali univerzite, aby v nej zadarmo mohli bývať jej profesori. Žije u nich už päť rokov aj jedna Ruska, Irina, ktorá je už vlastne súčasťou rodiny. Takže boli nadšení, že do ich pestrej rodiny pribudol niekto ďalší. Kde sa cítiš najviac doma, najviac rodinne? V Londýnskom bytíku, v Prahe, u rodičov...? Praha je pre mňa nová. Je to taký darček. Občas si ju doprajem, ale nie, necítim sa v nej ako doma. U mojich rodičov mám odložené svoje staré veci

„Dúfam, že Moruša prinesie ľuďom radosť do života.“ a spomienky a rada sa tam vraciam, a v Londýne mám svoju novú rodinu. Mám to tam veľmi rada. Chvíľu mi trvalo, kým som si zvykla a prešla som si aj krízou, kedy som odtiaľ chcela utiecť, ale to je za mnou a dnes sa v tomto meste cítim doma. Počas Vianoc sa stretávajú aj tí členovia rodín, ktorým sa to v priebehu roka nepodarí. Ako a kde sa chystá tvoja rodinka stráviť sviatky? Ešte sa rozhodujeme. Minulý rok sme ich strávili v Anglicku a boli to pre mňa prvé Vianoce bez mojej slovenskej rodiny, tak to bolo také zvláštne. Na druhej strane som si to veľmi užívala, pretože dvadsiatehoštvrtého som sa prechádzala po tichom Londýne, v ktorom takmer nikto nebol a bolo 16 stupňov (smiech). Asi o pol piatej som zavelila, že sú Vianoce a pustila som Franka Sinatru. To bol môj 24. december. Uvarila som rýchlu polievku, zapálila som sviečky a to boli naše

Vianoce. Bolo to úplne skvelé, bez akéhokoľvek zmätku. Na druhý deň sme mali britské Vianoce, s moriakom a so všetkými ostatnými vecami, ktoré k tomu patria. A pretože Eddieho celá rodina hrá na hudobné nástroje, spievali sa koledy. No super! Tak tento rok asi príde na rad slovenská rodina? Treba v tom jednoducho nájsť balans. Je to pre mňa stále také krehké, lebo na Vianoce som naozaj asi najradšej s mojimi rodičmi. Preto sme mali minulý rok vlastne dvojo Vianoc, jedny 15. a druhé 25. decembra, takže som to stihla tak. Určite ich chcem vidieť a vymyslím niečo, aby sme boli spolu, ale nemusí to byť 24. decembra. Už som dozrela, mám aj vlastnú rodinu a môžem sláviť Vianoce aj s ňou, tak to proste je. Ako si našla silu vymotať sa z domácich a rodinných starostí a povinností a začať znovu tvoriť, pracovať? Za všetko môže Eddie. Nedovolil by, aby som teraz začala stagnovať. Pred rokom a pol sme sa začali rozprávať o tom, že nahráme album. Potom to už išlo rýchlo a po večeroch a nociach sme nakoniec dali dokopy celkom slušný materiál. A odrazu sme nemali jeden, ale dva albumy. Biely a čierny... Ako ďaleko je po umeleckej stránke terajšia Jana Kirschner od tej, ktorá v devätnástich získala cenu Objav roka? Ďaleko... Ale niečo z nej tam ešte asi zostalo. Stále som trochu naivná... Ale to sa mi celkom páči, ja mám tú svoju naivitu vlastne rada a tajne si ju hýčkam. Bolo CD Shine tvojou doteraz najťažšou umeleckou skúsenosťou? Posunula ťa niekam? Skôr ľudsky najťažšou. Vôbec som to nemala v rukách a nedokázala som s tým pohnúť. Nechali ma tam dva roky čakať. Proste som mala vte-

5


nota bene 150

2013 december

text: zuzana uličianska | ilustrácia: klaus lempelman

Téma

Niečo, čo je naše

Foto: René Mikošek

Nový album Jany Kirschner Moruša: Biela je príjemný a cenný darček pod vianočný stromček. Janka sa predstavuje ako vyzretá speváčka s vlastným štýlom a novou tvárou. Novou a príjemnou. Janka a Eddie. Foto: Martin Plašek

dy pocit, že stojím po kolená ponorená do horúcej smoly a nedokážem sa odlepiť. Posunulo ma to a vrátilo späť na zem. Keď som trocha vytriezvela a prestala sa ľutovať, pustila som sa do práce a mala som šťastie. Pokoj v duši mi priniesol úspech a dal mi priestor a čas pripraviť sa na ďalší album, ktorým bola Krajina Rovina. Album Krajina Rovina ukázal, že si úplne zmenila svoj prístup k hudbe. Je to veľmi osobné a vyzreté umenie. Čo sa stalo? Čo ťa tak oslobodilo? Áno, bolo to pre mňa oslobodenie. Som za to nesmierne vďačná, aj keď mnohí nad touto platňou neveriacky krútili hlavami, iným ľuďom to doslova zmenilo život. A ja som jedným z nich. Tvoje nové CD Moruša: Biela vyšlo len minulý mesiac. Po ňom má prísť druhé CD Moruša: Čierna. Moruša má zvláštnu, osobitú chuť. Je taký aj tvoj album? Moruša je ovocie, na ktoré akoby sa zabudlo. Chcela som nájsť niečo, čo je naše, hudbu, ktorá patrí do tohto regiónu, puto, ktoré nikdy nikto nevymaže. Moruša rástla u mojej starej mamy v Nedožeroch-Brezanoch. Na albume je v obale dokonca aj popis cesty a stručná navigácia, ako sa k tomu stromu dostať... Či tam ešte stále rastie, netuším, ale to vlastne ani nie je dôležité... A prečo čierna a biela? Vidíš a delíš takto svet a veci v ňom? Moruša je čierna a biela, dokonca aj červená. Moruša biela je tradičnejšia, nielen v zložení nástrojov, ale aj použitím melódií. Ide o album, kde občas cítiť ľudovú pieseň, šansón či atmosféru starej Bratislavy. Hrajú na ňom nástroje ako cimbal, klarinet, husle, violončelo, akordeón, marimba, ale je tam aj mužský spevácky kvartet. Vieš už, aká bude Moruša čierna? Viem, Moruša čierna je veľmi moderná, dobrodružná, krásna, otvorená, a keď sa spojí s tou bielou, tak vytvoria neodlučiteľné dvojičky, kto-

6

ré musia žiť spolu. Takže ja sa veľmi teším na to, keď tieto dva albumy spojíme a budeme ich môcť tiež predstaviť naživo. A ak by vznikla aj červená? Vášnivejšia? Citovejšia? Vieš si predstaviť, že by si urobila ľúbostný album? (Smiech) Samozrejme, viem si to prestaviť. Veľmi rada píšem príbehy, ktoré vychádzajú práve zo vzťahov. Je mi to blízke a vôbec to nie je zlá myšlienka. Ešte nad tým porozmýšľam. Keď čitatelia držia v rukách toto číslo časopisu, už máš s Morušou bielou za sebou turné po šiestich slovenských mestách. My si teraz môžeme povedať len to, aké máš o ňom predstavy. Tvrdo sme pracovali na tom, aby Moruša uzrela svetlo sveta, čo sa nám podarilo. Teraz sme niekoľko týždňov dávali dokopy kapelu, ktorá je veľká a netradičná zostava. Bolo náročné spojiť to, čo sme si povedali, že spojíme – rozličné svety a rozličných muzikantov. Niekedy boli ako taká školská trieda, síce majú rôzne charaktery, rôzny vek, ale v zásade sú všetci rovnaké deti (smiech), takže je to také veľmi milé. Človek musí byť na tých skúškach aj psychológ, musí vedieť, čo s kým ako, a nitky musí poťahovať iba veľmi jemne, lebo muzikanti sú veľmi citlivé duše. A čo očakávam? Že ľudia dostanú kus krásnej hudby, že im prinesie radosť zo života a budú na to myslieť. To je všetko, čo očakávam, no samozrejme chcem, aby koncertné turné bolo úspešné a videlo ho čo najviac ľudí. Ešte pred krstom CD bol známy singel Sama. To na prvý pohľad neznie veľmi optimisticky ani rodinne... To rozhodne nie. Sama je tajomná, smutná, ale aj veselá či komická. Je to veľmi obrazná pieseň. Je o žene, ktorá túži po veciach, ktoré nemôže mať, o láske, ktorú nevie nájsť, o šťastí, ktoré jej uniká... Je tak trochu aj o mne predtým, než som stretla Eddieho a Matildu.

Speváčka a skladateľka predstavila novinárom album exkluzívne naživo v štúdiu Slovenského rozhlasu. „S albumom som spokojná, som šťastná, že to máme za sebou. Bol to rok tvrdej práce, musela som sa veľa rozhodovať a to pre mňa nebolo nikdy jednoduché. Na album sme dostali ponuky od šiestich vydavateľstiev. Takmer pred podpisom zmluvy s jedným z nich sme rozhodnutie zmenili a šli do Slnko Records, čo sú naši priatelia a skvelí ľudia. Som veľmi spokojná,“ tešila sa speváčka. Novinka sa nahrávala dva týždne v štúdiu Sono Records pri Prahe. O vynikajúci interpretačný výsledok skladieb Jany Kirschner sa postaralo 18 muzikantov z Veľkej Británie, Česka a Slovenska a na projekte spolupracovali aj špičkoví muzikanti zo sveta klasickej hudby – Miloš Valent, Marcel Comendant, Jozef Ľupták, Boris Lenko, Braňo Dugovič a mužský spevácky kvartet. Anglickú časť zastúpili známi štúdioví hudobníci Rob Mullarkey, Tom Skinner a Nathanael Keen. Všetci dohromady sa však stretli len na jeden jediný deň. So speváčkou nahrali vyše 100 minút originálnej hudby. Pod dohľadom producenta Eddieho Stevensa vznikol „rodinný orchester“, v ktorom zneli husle, akordeón, violončelo, marimba, klarinet aj cimbal. „Pre niekoho možno úlet, no pre nás zámer. Spolupracovali sme s kapelou After Phurikane a už tam sa objavila vo mne túžba vytvoriť niečo, čo vychádza z tohto regiónu. Niečo naše, neovplyvnené popovou kultúrou. Aj napriek tomu, že očakávam debatu či kritiku, bola som schopná do toho ísť. Čoraz viac mám pocit, že je tu veľmi málo vecí, ktoré sú samy za seba. Chcela som vytvoriť niečo, čo je od nás, z domu,“ vysvetlila Janka. Jej nový prejav, stále vyzretejší spev a srdce, ktoré doň dáva, rovnako ako odvážne spojenie muzikantov z rôznych hudobných žánrov, nás v štúdiu Slovenského rozhlasu očarilo. Album Moruša: Biela je plný ohňa, temperamentu, ale aj interpretačnej disciplíny, vyžadujúcej sústredenú profesionalitu. Najväčší potenciál okamžite zaujať má najmä pieseň Sama, ale vysoko jej konkuruje aj baladická skladba Palisády. Po príjemnom čítaní rozhovoru s Jankou Kirschner želáme ešte príjemnejšie počúvanie! (aj)

PREČO TÚŽIME PO SLASTNOM SMÚTKU Z LÁSKY?

SME ZAĽÚBENÍ DO LÁSKY Radosť z lásky trvá len okamih, smútok z nej po celý život. Je naozaj pravda, že láska a utrpenie musia kráčať ruka v ruke navždy spolu? Že ak má zostať láska láskou, nemôže sa zvrhnúť na dennú realitu? Plaisir d'amour ne dure qu'un moment. Chagrin d'amour dure toute la vie. Radosť z lásky trvá len okamih, smútok z nej po celý život... Kto by nepoznal túto sladkobôľnu baladu, ktorú naspievala ešte aj taká radikálna speváčka ako Joan Baezová? Hoci si na mená jej autorov už pomaly nikto nespomenie (nehnevajte sa na nás Jean-Pierr Claris de Florian a Jean-Paul-Égide Martini), už viac ako tristo rokov hľadia pri nej oduševnene do prázdna všetci zaľúbenci sveta. Prečo je také dôležité zaľúbiť sa? Alebo nie je?

Trýzeň z lásky Ak má zostať láska láskou, nemôže sa zvrhnúť na skutočnosť – tak nejako by sa dala vo veľkej skratke popísať téma rozsiahlej eseje, ktorá švajčiarskemu mysliteľovi Denisovi de Rougemontovi vyniesla uznanie i kritiku. Nech sa už na jeho argumentácie či vývody pozeráme akokoľvek, kniha Západ a láska, napísaná ešte v roku 1939, dáva pomerne presvedčivé dôkazy o priam masochistickej túžbe ľudstva po utrpení spôsobenom láskou. Nenadarmo slovo „passion“ po francúzsky znamená nielen vášeň, ale aj muky Krista na kríži.

Ako nám de Rougemont pripomína, o šťastnej láske sa romány nepíšu, iba o tej, ktorá je odsúdená na smrť, a to nielen spoločenskými prekážkami, ale aj samým životom. „Žijeme v takej ilúzii, v takej mystifikácii, že sme naozaj zabudli, aké je to nešťastie?“ pýta sa na margo toľko vzývanej „veľkej lásky“. Krízu západnej civilizácie totiž paradoxne nevidí ani tak vo vojnách, vraždení či lúpení, ako v glorifikovaní tejto lásky. Čím trýznivejšia, tým lepšia. Autor vraj chápe, ak sa milenecké dvojice vo svojom poblúznení odvolávajú na výnimky, no

7


nota bene 150

štatistika je podľa neho neúprosná a vyvracia celé svetové dejiny poézie. Nezdrží sa ani komentára, že ak by našu civilizáciu mali posudzovať podľa literatúry, zdalo by sa, že cudzoložstvo je jednou z najvýznamnejších činností, akej sa venujeme. Čo by bez nevery robenej v mene tej jedinej pravej lásky, či aspoň túžby po nej, zostalo zo svetovej literatúry? Len tak na ukážku: Anna Kareninová, Pani Bovaryová, Swanova láska, Eugen Onegin...

Právo vášne Všetko sa podľa neho začalo Tristanom a Izoldou. Práve v tomto príbehu, ktorý má všetky parametre mýtu, vidí de Rougemont definíciu západnej predstavy o legitimite vášne. Máte pocit, že tento starý rytiersky príbeh z 12. storočia o láske medzi rytierom Tristanom a írskou princeznou Izoldou je o objatí takom vrúcnom, že sa v ňom zdá ešte aj smrť sladká? De Rougemont sa však nenecháva uniesť všeobecne prijímaným nadšením a pozerá sa na tento nespočetnekrát umelecky spracovávaný epos s chladnou hlavou. Nie je to vlastne len o podvode, nevere, cudzoložstve a klamstve? Čo všetko sa dá ospravedlniť predstavou, že láska je osud, ktorému sa nedá vyhnúť? Posúďme sami: Rytier Tristan je poverený doniesť nevestu pre svojho kráľa Marka, keď mu však slúžka na ceste späť dá omylom napiť sa z čarovného nápoja určeného pôvodne pre kráľa, celkom nelojálne sa do Izoldy zaľúbi. Hoci sa Tristan a Izolda počas cesty „previnia láskou“, považujú si stále za povinnosť tváriť sa pred kráľom, že sa nič nestalo, ba snažia sa ho rôznymi lesťami presvedčiť o vlastnej nevinnosti. Keď ich však prichytia in flagranti, Izoldu vydajú skupine malomocných a Tristana odsúdia na smrť. Nebolo by to však ten správny príbeh, keby sa im nepodarilo ujsť. Náš pár začne teda spoločne žiť v hlbokom lese, nadivoko, ako sa hovorí, a v tomto prípade aj doslovne. V tejto fáze ich vzťahu dôjde aj k situácii, ktorá je častým námetom zobrazovania. Kráľ Mark nájde milencov spať v lese, ale keď vidí medzi nimi položený Tristanov meč, považuje ho za symbol cudnosti. Namiesto toho, aby pár zabil, položí medzi nich kráľovský paloš. Ako však s neskrývaným sarkazmom komentuje de Rougemont, len čo vyprší účinok elixíru lásky, začnú sa obaja kajať z hriechov a banovať za pohodlím kráľovského dvora. Za povšimnutie stojí aj fakt, že podľa prvej dochovanej verzie tohto príbehu je expiračná doba elixíru lásky tri roky, čo sa presne zhoduje s obdobím, v ktorom podľa najnovších výskumov v ľudskom tele pôsobia dopamíny vyvolávané zaľúbením. Tristan teda vráti Izoldu kráľovi, ale ona ho prosí, aby jej zostal nablízku, ba mu aj prisľúbi, že za ním dobehne, ak jej čo i len naznačí, pričom jej v tom nezabráni „ani veža, ani

8

hradba, ani mocný hrad“. Samozrejme, že kráľ bol trochu naivný, lebo milenci sa následne ešte niekoľkokrát stretli v horárni, ale Izolde sa podarilo kráľove pochybnosti zažehnať sfalšovaným Božím súdom. Tristan odchádza za ďalšími dobrodružstvami, dokonca sa formálne aj ožení s inou Izoldou. Skôr, ako by s ňou však začal žiť, ho na jednaj výprave smrteľne zrania. Toto je situácia ako stvorená pre rytiersky epos. Izolda neváha. Príde ešte naposledy objať svojho Tristana, aby mohla zomrieť spolu s ním. Ich počiatočná vina je vykúpená láskou a pokáním. Príbeh o Tristanovi a Izolde podľa de Rougemonta „nepremešká jedinú príležitosť, aby neoslavoval tých, čo sa ľúbia mimo manželstva a navzdory nemu“. A nie je to zďaleka jediný epos, v ktorom platí tá najsilnejšie legislatíva sveta – právo vášne. Bolo by ju však chybou vnímať iba na telesnej úrovni. Sila týchto príbehov totiž spočíva aj v istom mystickom rozmere, túžbe po duchovnom naplnení páru, pre ktorý dokážu milenci dokonca vzdať sa sveta či výhod a žiť istý čas akoby pustovníckym životom.

Láska k láske Všeobecné nadšenie, ktoré tento epos v dejinách sveta a umenia vyvolal, názorne ukazuje, ako veľmi sme zaľúbení do lásky ako takej. Je možné, že koncept lásky milujeme viac ako jej konkrétne objekty. Prečo je to tak? Prečo priam vyhľadávame utrpenie a možnosť oddávať sa slastnému smútku z lásky?

„O šťastnej láske sa romány nepíšu, iba o tej, ktorá je odsúdená na smrť.“ Roungemont mieni, že bolesť z lásky je formou spoznávania sveta. Ako to dokonale vyjadril Wagner v librete k svojej opere skomponovanej na tento námet: „Pre aký osud som bol vyvolený? Aby som túžil a zomrel.“ Ak preskočíme všetky de Rougemontove úvahy o vplyvoch katarskej herézy na stredovekých trubadúrov, musíme s ním súhlasiť, že oslava nešťastnej lásky je základom európskej poézie. Ani v Petrarcovi či v Dantem nenájdeme iný ako básnický subjekt túžiaci po láske. Vo všetkých poémach máme prakticky iba dve postavy – nariekajúceho básnika a odmietajúcu ženu, ktorá je stelesnením ideálu, hoci postavenie ženy nebolo vo vtedajšej spoločnosti nijako ideálne.

Milenci z Verony Ani najslávnejší milenci sveta – Romeo a Júlia – nepatrili medzi pragmatikov počúvajúcich nariadenia spoločnosti. Shakespeare naopak oživil ich tragédiou tristanovský mýtus.

2013 december

Fór s akýmsi elixírom lásky sa mu zas hodil do komédie Sen noci svätojánskej, v ktorej sa magickým riadením vzájomne premiešajú milenecké páry. Pompézny barok tragickej láske až tak nestranil, k slovu sa viac dostáva manželstvo ako ekonomická ustanovizeň, ale aj nástroj diplomacie. O partneroch rozhodujú zásluhy a bohatstvo, nie nestále city. Dynamika vášne klesá, ale neprestáva bublať pod povrchom. Portugalská mníška Mariana Alcoforadová žijúca v 17. storočí napísala mužovi, ktorý ju zviedol, aj takéto slová: „No predsa Vám v hĺbke srdca ďakujem za zúfalstvo, ktoré mi spôsobujete, a nenávidím pokoj, v ktorom som žila, kým som sa s Vami nespoznala... Zbohom. Milujte ma stále a dajte mi vytrpieť ešte viac bolestí!“ Jej svetská súčasníčka, istá Mademoiselle Julie za ňou v ničom nezaostávala: „Milujem vás tak, ako sa má milovať – v beznádeji,“ napísala nejakému šťastlivcovi. Do tejto situácie však prichádza úplne opačný príbeh Dona Juana. Kým Tristan žije slobodne mimo akýchkoľvek pravidiel spoločnosti, Don Juan morálku potrebuje, hoci len na to, aby ju mohol porušovať. Tristan je melancholický a odvážny, Don Juan zas ironický, ale zbabelý. Podľa de Rougemonta majú títo dvaja hrdinovia spoločný len meč v ruke. Aj Jean Jacques Rousseau pracuje vo svojom filozofickom románe Nová Heloisa s mýtom lásky, aj on rafinovane buduje sieť prekážok, ktoré sa bránia naplneniu lásky jeho hrdinov. Cudná láska zostáva v jeho ponímaní svätým zápalom, po svojom naplnení sa však okamžite stáva zločinom a ohavnosťou. Hrdinovia tohto románu však už neumierajú, naopak – končia v náručí manželstva a cirkvi. Goetheho Utrpenie mladého Werthera jemne kopíruje toto dielo, svojimi tragickým koncom sa však viac približuje k pôvodnej povesti.

Skepsa prichádza Osemnáste storočie už začína byť érou skeptikov, ktorým je zaťažko poddať sa romantickej vášni bez ironizujúceho komentára. Najlepším príkladom prístupu vtedajších autorov k vášnivej láske je povestný Stendhalov traktát O láske. „Hoci tento útly zväzok hovorí o láske, nie je to román. Je to výlučne presný vedecký opis istého druhu šialenstva, aké sa vo Francúzsku vyskytuje iba zriedkavo,“ píše v jeho úvode. Tým šialenstvom je samozrejme vášnivá láska, presne tá, ktorú tak famózne zahral vo viacerých filmových adaptáciách jeho románov Gérard Philipe. Podľa Stendhala existujú štyri druhy lásky – láska vášnivá, láska estetická, láska fyzická a láska márnivá. Zaľúbenosť pripisuje procesu, ktorý nazval „kryštalizáciou“. Podobne, ako keď hodíme suchú vetvičku do soľnej bane a po čase sa pokryje oslnivými diamantmi. Celkom takto si začneme idealizovať aj milova-

nú ženu, na ktorej každým dňom nachádzame nové a nové kryštáliky dokonalosti. Stendhal nehovorí, že sa môžeme v objekte našej vášne niekedy zmýliť, celý proces je podľa neho omylom. Vie totiž vopred, že po kryštalizácii nastane dekryštalizácia, čiže návrat k triezvemu hodnoteniu. Protijedom pred stratou súdnosti či nudou spôsobenou šťastným životom môže byť podľa neho jediné – nevera. Kým Stendhal smeruje svojim postojom až k vaudevillu, Rigard Wagner tristanovskú tému vracia do tragédie. Preňho nie je vášeň žiadnym pomýlením, ale vedomým rozhodnutím, voľbou smrti, ktorá je extázou vrcholnej slasti, oslobodením od banálnosti života. Wagnerovou operou sa tristanovský mýtus završuje – v celej viacznačnosti tohto slova, ktoré znamená tak vrchol, ako aj koniec a smrť. Podľa de Rougemonta sa opera Tristan a Izolda môže dodnes uvádzať len vďaka všeobecnej zaslepenosti divákov. Wagner v nej totiž priam ospevuje zánik. Naivní diváci si však myslia, že sa hovorí o zmyselnej láske a dávajú sa opiť krásnymi dekoráciami či kostýmami.

Happy endy Mýtus lásky však s Wagnerom ani zďaleka nezomrel. Naopak, v novej dobe si nachádza stále nové a nové uplatnenie, predovšetkým však v ľahších žánroch – v populárnych piesňach či divadelných komédiách. Z kráľa Marka sa stal typický paroháč, z Tristana zas prvý milovník. Tí, čo v komédii obhajujú manželstvo, pôsobia smiešne – stavajú sa totiž na stranu zachovania dedičstva, konvencie a pretvárky. Morálka romantizmu predpokladá „duchovnú“ nadradenosť milenky nad manželkou. Tristanovský čarovný nápoj sa volá osudovosť. Snaha mať pôžitok zo starého príbehu, ale nezaplatiť zaň smrťou, je základom aj hollywoodskych filmov s happy endom. Dlhý záverečný bozk zaľúbencov sa odohráva v luxusnom prostredí. Ide o zúfalú snahu divákov skĺbiť nespojiteľné koncepty – ideál romantickej vášne a meštiackeho zabezpečenia. Dnešná kríza manželstva je podľa Denisa de Rougemonta oneskoreným a spotvoreným triumfom vášne, ktorá sa zrodila zo smrteľne nebezpečnej túžby milencov po mystickom spojení. Rougemont napísal o láske z pohľadu kritického mysliteľa, celkom iné príbehy píšu psychológovia, biológovia, ezoterici, astrológovia, ekonómovia či sexuológovia. Čo ak tá naša bláznivá a krutá vášeň má v dejinách ľudstva svoj genetický význam? A čo ak to naše vesmírne dvojča niekde predsa len existuje? Nech je to už akokoľvek, o rozkošiach i smútkoch lásky si bude ľudstvo zrejme ešte veľmi dlho spievať. Hlavný zdroj: Denis de Rougemont: Západ a láska v preklade Michaely Jurovskej, Kalligram

9


Proti srsti

text: elena akácsová | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 150

2013 december

pri zlom darčeku reagujú muži a ženy veľmi rozdielne. Muži vyjadrili otvorene nespokojnosť, a keď sa ich vedci spýtali, akú perspektívu má ich vzťah, nevideli to ružovo. Naopak, ženy ktoré dostali zlý dar, videli perspektívu vzťahu oveľa dlhšiu ako tie, ktoré dostali dobrý dar. Psychológovia to vysvetľujú obranným mechanizmom. Ak ženám nedá partner dobrý darček, cítia ohrozenie vzťahu a snažia sa to nejako ospravedlniť. Podľa prieskumu darcu neraní, ak sa niekto znechutene uškrnie nad zle vybratým darčekom, ani to, že už ten darček v živote neuvidí, lebo obdarovaný ho niekam rýchlo zapatroší. Raní ho však, ak sa obdarovaný vôbec nepoďakuje. Vianoce nie sú o braní, ale o dávaní. Uzavrime kapitolu darčekov dvoma zaujímavými zisteniami. Jedno nás vystríha pred tým, aby sme si drinu s vyberaním darčekov uľahčovali a dávali namiesto nich peniaze. Tie vraj nedokážu dostatočne vyjadriť našu blízkosť a náklonnosť k obdarovanej osobe, zato okato zvýrazňujú sociálne rozdiely medzi nami. Jedinú výnimku z tohto pravidla tvoria vlastné deti, ktorým je ten sociálny rozdiel jasný a neurá-

S RODINOU SME NAVŽDY SPOLU. NA VIANOCE RAZ TAK DLHO

DESAŤ RÁD AKO PREŽIŤ VIANOCE Zapátrala som medzi novšími vedeckými štúdiami a experimentmi, oslovila zopár priateľov a tu je priehrštie rád, názorov, príbehov a skúseností, ktoré by vám mohli pomôcť. Ak už nie prežiť najlepšie Vianoce svojho života, tak aspoň tie najlepšie možné. Predstavte si, že sú všetci mŕtvi. Trošku drsná metóda na úvod, však? Ale vraj funguje, dočítala som sa v Guardiane. Vo chvíli, keď vianočné šialenstvo vrcholí, otec zase rozvíja teóriu, že tento svet ovláda päť Židov, matka kritizuje vašu kapustnicu, maďarská svokra sa vnúti s hálászlé, deti sa tvária otrávene a babka začne vyťahovať staré rodinné krivdy, vtedy je každá pomoc dobrá. Takže, zavrite oči a vizualizujte si ich náhrobné kamene. Poprechádzajte sa v duchu okolo nich, prežite svoj vlastný smútok za nimi, potom otvorte oči a... Hurá! Oni sú všetci tu, okolo vás! Živí, zdraví, mladí a krásni! Ak má Slovák priemernú dĺžku života 72 rokov, zažije maximálne 72 Vianoc, z toho pár rokov je niekde odcestovaný, neprítomný či ne-

10

príčetný. Odčítajte si od toho čísla svoj skutočný vek, alebo ešte lepšie, vek toho, čo vás najviac irituje. Čo vám zostane? Tešiť sa z prítomnosti a prítomných. Nešetrite alkoholom a jedlom. „Vianoce mám rada, odkedy sme všetci doma dospelí a môžeme piť alkohol. Takže všetci môžeme byť šťastní. Keď každý urobí niečo, nikto nepadá na hubu. A keď je uvarená čerstvá dávka punču, každý musí na mieste pustiť z ruky vysávač, strom, kapra a pomedzi ten bordel si vypiť, aby to ďalej dobre klapalo,“ povedala mi slobodná tridsiatnička Jana a ešte dodala: „Ale na Štefana už máme rodinnej pohody akurát dosť, takže s kamarátmi zapadneme do krčmy, otvore-

né sú len pajzle, kam sa človek bežne nedostane, ale na vyrovnanie vianočnej atmosféry sú akurátne.“ Vianoce sú predsa o duchovných a rodinných hodnotách! Iste, netreba hneď začať s alkoholom, začína sa to predsa nákupmi vianočných darčekov. Ale pozor, vedci zistili, že väčšiu radosť, zadosťučinenie a pekné spomienky prinášajú ľuďom rodinné a duchovné aspekty sviatkov, nie konzum. Zážitky sú dôležitejšie ako darčeky, pretože vec poteší len chvíľu a nech je akokoľvek luxusná, rýchlo si na ňu zvykneme. Na zážitok sa zvyknúť nedá, naopak, spomínaním sa vylepšuje. To hovoria vedci. Lenže iní k tomu dodávajú, že už samotné dáva-

„Zážitky sú dôležitejšie ako darčeky, pretože na zážitok sa zvyknúť nedá.“ nie darčekov je zážitok, takže tie môžu získať sentimentálnu hodnotu, ktorá sa postupom času zvyšuje. Pozor na darčekový paradox. Ak patríte k ľuďom, čo radi dávajú originálne a nečakané darčeky, máme pre vás zlú správu. Nikto vám za to nebude vďačný. Netrápte sa s vymýšľaním a dajte každému to, čo chce, podľa prieskumov s takými darčekmi sú ľudia najspokojnejší a naša intuícia vo veci, čo ten druhý vlastne chce, je dosť chatrná. Tak sa nehrajte na Sibylu a zistite si to! Je tu však ešte jedno prekvapivé zistenie. Hovorí sa tomu darčekový paradox a ten nás vystríha, aby sme k drahému daru nepridávali nasilu ešte nejakú drobnosť, bonus. Z pohľadu darcu sú dva dary síce viac ako jeden, aj ich sumárna hodnota je vyššia, z pohľadu príjemcu však dochádza k paradoxnému spriemerovaniu. Takže tá drobnosť navyše robí z drahého daru niečo menej, ako v skutočnosti je. Mimochodom, tento istý paradox zistili vedci aj v prípade trestov. Previnilci, ktorí dostali poriadkovú pokutu 750 dolárov plus dve hodiny verejnoprospešných prác a pri opakovaní prečinu len 750 dolárovú pokutu, vnímali druhý trest ako prísnejší. Muži sú nevďační a ženy ospravedlňujú. Štúdia z roku 2008 ukázala, že dobre vybratý darček jednoznačne upevňuje partnerstvo, ale

ža ich. Aj tak vás však nabádame, aby ste vo vlastnom záujme vyrazili na nákupy a skúsili namiesto dávania peňazí pohľadať ten správny darček. Podporu máme vo výskume, ktorý dokázal, že utrácať peniaze pri kupovaní darčeka pre iného nás robí šťastnejšími, ako utrácať peniaze na seba. Vybočte z koľají. Rituály, tradície, budovanie rodinnej kolektívnej pamäte, to všetko je dôležité, ale občas je potrebné vybočenie, aby sa každý človek opäť zatúžil vrátiť k tradícii. „Najlepšie rodinné Vianoce sme zažili pred mnohými rokmi na dovolenke v Tatrách,“ hovorí kamarátka Katka. „Doteraz s láskou spomíname. Na Štedrý deň lyžiari lyžovali, dôchodcovia počúvali v rádiu dojímavého Ernesta Weidlera a my dve s matkou sme chodili po okolitých hoteloch. V každom sme si dali poldeci a tešili sa, ako je nám dobre, zatiaľ čo všetky hysterky doma upratujú, varia a nervačia.“ Nápad stráviť Vianoce v Tatrách mala aj iná rodina, ktorej krátko predtým zomrel milovaný dedko. Povedali si, že zmena všetkým prospeje a nebudú sa aspoň musieť smutne pozerať na prázdne miesto pri stole. Žiaľ, do Tatier sa vybrali v roku, keď ich zničila víchrica, takže pohľad na dolámané stromy im dedka pripomínal ešte bolestnejšie.

Najviac zo všetkých si zaslúži vybočiť z koľají gazdiná, ktorá má celé rodinné Vianoce roky na krku. Jednej takejto zaslúžilej matke sa dospelé deti zložili na vysnívaný výlet do Mexika a to tak, aby sa vrátila pár dní pred Vianocami a doma bolo všetko nakúpené, napečené. „Vedeli sme, že bude mať poriadny jet lag a tri dni bude spať,“ spomína na to jej dcéra. „Lenže matka sa prirútila ako veľká voda, čerstvá ako rybička, robila si veľké plány, čo ešte dokúpiť, dovariť, vybaviť, a že ráno pobeží na siedmu do kostola. Trt makový. Spala tri dni v kuse, až sme sa báli, či ju vôbec Vianoce prebudia. Našťastie to dopadlo tak, ako sme chceli, na Štedrý deň sa prebrala a mohli byť Vianoce. Ale predchádzajú tomu dlhé desaťročia výchovy detí tak, aby ti tie deti chceli uľahčiť život,“ dodáva múdro. Pozvite niekoho cudzieho. Ak máte doma ešte malé deti a nemôžete od nich očakávať, že vás pošlú na výlet do Mexika, naopak, v nestráženej chvíli pozvú k vášmu štedrovečernému stolu rodičov či svokrovcov, ktorých nemôžete vystáť a ktorí vám chcú vnútiť ich vlastnú predstavu Vianoc, ako má chutiť kapustnica, kedy sa má podávať, kedy sa má modliť, potom pomôže jedine cudzinec ako v každej dobrej dráme. Pozvite si ku stolu kolegu z Angoly, dieťa z domova či kamarátku s manželom, ktorí nemajú žiadnych živých príbuzných. Vo svetle ich osamelosti sa vám bude lepšie tráviť vaša vlastná rodina. Ale najmä budete prekvapení, ako sa zrazu všetci budú pred cudzími ľuďmi držať a ukazovať tú najpríjemnejšiu spoločenskú tvár. Čím trápnejšie, tým lepšie spomienky. Kto sa hrá, nehnevá, hovorí sa o deťoch, ale toto ponaučenie platí aj na dospelých. Kto má čo robiť a necíti sa zbytočný, ten nás nebude iritovať. Chce to len vopred sa dohodnúť a rozdeliť si úlohy. Nepovedať – ja by som mohla urobiť majonézový šalát, ale – ja urobím majonézový šalát a môj muž si berie na starosť pitie, od nákupu až po chladenie, otváranie a nalievanie. Vopred je dobre premyslieť si aj nejaké zmysluplné činnosti, ktoré zamestnajú deti aj zlostných príbuzných. Odhadzovanie snehu, rúbanie dreva do krbu, vyrábanie kroniky, premietanie starých rodinných fotiek a videí. A prechádzka na polnočnú omšu po celodennom zakopávaní o príbuzných v malom byte poteší aj toho najzarytejšieho ateistu. Netreba trvať zubami nechtami na tradícii, riešiť bordel či nutkanie na rozvod a odchod, organizovať spoločné aktivity... „Nezabúdajme na svadobné pravidlo: čím trápnejšie, tým lepšie spomienky. Keď je zle, treba si predstaviť, že sme v takom tom americkom vianočnom rodinnom filme. Kým u nás nezvonia hasiči, je ešte všetko v poriadku,“ hovorí jedna moja múdra kamarátka.

11


TÉMA

text: ivan valkovič | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 150

UVOĽNIŤ NAPÄTIE, OBNOVIŤ SPOJENIE

DOBRÁ HÁDKA SA DÁ NAPLÁNOVAŤ Hádka je ako búrka. Môže narobiť veľa škody, ale môže prečistiť vzduch. Odstráni napätie, ktoré zákonite v každom vzťahu vzniká. Hádka sa obvykle považuje za niečo zlé, za príznak poruchy vo vzťahu. Preto sa jej všetci radšej snažíme vyhnúť. Lenže dvaja ľudia nemôžu mať stále rovnaký názor... Čo teda urobiť, aby hádka priniesla viac úžitku, než napáchala škôd? V podstate ide o to regulovať agresivitu pomocou pravidiel. Takých, ktoré zabezpečia, že partneri budú bojovať spravodlivo, nebudú sa zbytočne zraňovať a hádku dotiahnu k dohode o zmene k lepšiemu.

1. Hádka v dohodnutom čase. Na úvod partnerovi oznámite, že sa chcete hádať. Dohodnite si čas a možno aj tému, nech sa môže aj on pripraviť. Naplánovaná „hádka“ je čosi, čo si mnohí nevieme predstaviť. Už nie je taká spontánna, a o to práve ide. Je omnoho racionálnejšia a týmto spôsobom je možné zaistiť, aby partnerov nič nevyrušovalo a aby pri nej nebol nikto neželaný (nechceme sa napríklad hádať pred deťmi). Neodporúča sa ani pohádať ráno pred odchodom do práce či uprostred rodinnej večere a podobne.

2. Ujasnite si ciele. Je dobré, ak ten, kto hádku začína, vie, čo chce dosiahnuť. Nejde o to poraziť toho druhého,

12

ale spoločnými silami vyriešiť aktuálny problém. Ak si takto stanovíte cieľ, pravdepodobne budú aj vaše slová skôr zamerané na vec, nie na osobnosť toho druhého.

3. Hádka nemá trvať dlhšie ako hodinu. Je to namáhavá činnosť, a ak sa nám nepodarilo dospieť ku konštruktívnemu riešeniu za hodinu, treba si dať prestávku a naplánovať pokračovanie na druhý deň, alebo aj o niekoľko dní. Užitočná „miera“ je jedna hodinová hádka raz za týždeň.

4. Obaja sa zapoja. V dohodnutom čase iniciátor hádky zdieľa, čo mu leží na srdci, a druhý reaguje. Dôležitý moment dobrej hádky je, že sa zhruba rovnako zapájajú obaja partneri. Teraz je ten čas, aby obaja vyjadrili, čo ich ťaží, kde ich tlačí topánka. Je dobré hovoriť otvorene, nie však zhadzovať a ponižovať druhého. Zachovávame vzájomnú úctu a rešpekt.

5. Hrajte fair play. V hádke obaja partneri dodržujú pravidlá fair play. Hovorte k veci a zásadne nevyťahujte staré hriechy. Ľahšie sa dá vyriešiť jeden problém

než celé zamotané klbko. Rešpektujte citlivé miesta toho druhého, nedávajte rany pod pás. Po určitom čase partneri spoznajú, na čo je ten druhý citlivý, a keď sa hnevajú, láka ich udrieť tam. Citlivým miestom spravidla bývajú rodičia alebo deti. Je to zaručená metóda, ako partnera nahnevať, čím opadne vlastný hnev. No nie je to čestný spôsob, ako dosiahnuť úľavu, a užitočný je len z krátkodobého hľadiska. Z dlhodobého hľadiska sa nevypláca.

6. Hľadanie alebo ponúknutie riešenia. Poslednou fázou hádky je nájdenie pozitívnej zmeny. Mnohí skúsení manželskí poradcovia radia v tejto fáze prejaviť ľútosť nad vlastnými chybami a radosť z niečoho pozitívneho na tom druhom. Výrazne to prispeje k obnoveniu pohody vo vzťahu, no nerobte to nasilu. Ale ak ste už vyjadrili svoje sťažnosti a dospeli k nejakej pozitívnej zmene, budete cítiť úľavu a také slová vám prídu na um samé. Ak nie, nejde o to, aby ste ustúpili, urobili kompromis a zmierili sa len preto, aby bol pokoj. To nie je zmyslom konštruktívnej hádky. Zmyslom je vyjadriť napätie, uvoľniť ho a obnoviť spojenie medzi partnermi.

INZERCIA


2013 december

INZERCIA

text: andrea settey hajdúchová | foto: architekti v osade

ĽUDIA

Deň otvorených dverí.

ČO STAVAJÚ ARCHITEKTI S DOBRÝM SRDCOM

OSADA, KTORÁ SA MENÍ PRED OČAMI „To bude náš dom, tam budeme bývať! Moja sestra, bratia!“ vykrikujú deti a v rukách držia nákresy nových domčekov. Fero. Vojto. Ivan. Majitelia troch nových domov. Pomáhame slabým aj silným

Strihanie psíkov a poradenstvo

Spolu s nimi dokončujú domy v osade architekti. Dorobia ešte podlahy a do Vianoc budú rodiny bývať v novom. Dobrovoľníci z Fakulty architektúry STU pracovali v osade toto leto, bývali na miestnej fare a pomáhali novým majiteľom pri stavbe. A hrali sa s deťmi, ktoré sa celé dni motali okolo. Aj ony pomáhali. Boli rady, že sa v osade niečo deje.

Dvadsaťjeden chatrčí

0907 473 718, Ľubica Chlpíková

Internetový obchod – chovateľské potreby:

www.webareal.sk/dream

„Rok som sebe šetril, budeme mať kuchyňu, podkrovie, telku... Keď pršalo, tieklo nám do chalupy. Teraz už nebude,“ hovorí Vojto. Je jedným z majiteľov nového domu. Vojto má 18 rokov, dnes býva v chatrči spolu s rodičmi,

súrodencami, sestriným manželom a malým synom. Dohromady desať ľudí. Chatrč stojí na súkromnom pozemku. Nový dom, na ktorý si Vojto a jeho rodina odkladali po celý rok každý mesiac po 20 eur, stojí už na obecnom pozemku. Vojto má s obcou nájomnú zmluvu. Keď sa rodina nasťahuje, bude platiť nájomné za pozemok, splácať pôžičku na dom a keď pribudne elektrina aj poplatky za ňu. Voda v domčeku nebude, suchý záchod stojí za domom. Kojatice v Prešovskom kraji majú 1011 obyvateľov, z toho 144 Rómov. Kým sa v obci začalo s výstavbou domov, Rómovia žili v 21 chatrčiach. To už pomaly nie je pravda. Do Programu bývania sa zapojilo 13 domácností. Tie majú v ru-

kách projekty nových domov. Z nich osem si na domy začalo šetriť v rámci programu sporenia, ktorý v obci spustila ďalšia partnerská organizácia projektu – ETP Slovensko. Koordinátorom a dušou Programu bývania je Michal Sládek z organizácie Člověk v tísni – Slovensko. „Nedokázali by sme spustiť stavbu ôsmich domov v rovnakom čase, preto sme museli losovať. Fero, Vojto a Ivan si vytiahli číslo 1. Teda vedeli, že ich domy budeme stavať prvý rok. Ďalší mali dvojku. Pokračujú v šetrení a vedia, že so stavbou ich domov začneme budúce leto. Do projektu sa už hlásia ďalšie domácnosti, šetria si a vedia, že ich domy začneme stavať v roku 2015,“ vysvetľuje.

15


Ako si sporia

Architekti v osade „Keď máš dobrý dom, to je základ života,“ hovorí Monika Bočková, študentka FA STU. Aj ona si pred rokom všimla plagát na škole: Hľadáme architektov s dobrým srdcom. Prihlásilo sa ich 16, nielen študenti, ale aj architekti z praxe. „Počas workshopu navštívili klientov priamo doma, pýtali sa na ich predstavy o bývaní. Bola to náročná komunikácia, týchto klientov sa málokedy niekto pýta na ich sny a túžby. Málokedy sa ich niekto čokoľvek pýta,“ hovorí Michal Sládek. Potom architekti tvorili a navrhli 13 domov. Všetky museli splniť podmienky – neprekročiť 25 m2 a nepresiahnuť náklady do 3000 eur na jeden dom. Kreslili a modely domov vyrábali pre klientov z kartónu. A potom sa losovalo. Ktoré domy sa budú stavať. A architekti prišli do osady opäť v lete. Stavať. Spolu s Rómami. „Uvedomil som si, že architekti vždy nakreslia dom tak, ako bude vyzerať hotový. Novou skúsenosťou pre mňa bolo stavať dom a riešiť praktické situácie. Nemôžeš sa uspokojiť s prvým jednoduchým riešením, ktoré ti napadne, lebo to obyčajne zmení výzor domu. A ten musíš zachovať, pretože výzor robí architektúru. Ak sa mi podarilo nájsť riešenie, bol to príjemný pocit,“ hovorí Sládek.

Sporiaci program rozbehla organizácia ETP Slovensko v roku 2007, odvtedy sa do neho zapojilo viac ako 700 klientov. Podmienky sú prísne, každý klient musí absolvovať finančné vzdelávanie a potom si rok či dva odkladať na vkladnú knižku či sporiaci účet mesačne určenú sumu. Najčastejšie si sporia na rekonštrukcie domu, opravy a výmenu okien, zateplenie. Od januára je možné sporiť minimálne šesť mesiacov, to využívajú najmä mladí, ktorí sporia na počítač či na vodičský preukaz, ale aj na štúdium či kurzy. Ak klienti vydržia sporiť určený čas, ETP Slovensko im nasporenú čiastku o rovnakú sumu zvýši. To je aj prípad rodín v Kojaticiach. Sporia už rok a teraz získajú bonus. Úspory a bonus môžu použiť iba na stavbu domov. „Program má okrem sporenia pre klientov aj pridanú hodnotu – učí ich myslieť na budúcnosť, nežiť len pre daný deň, ale pamätať aj na zajtra,“ hovorí Kornélia Fürjeszová z ETP Slovensko.

Architekt Michal Sládek (vpravo) v osade.

Fero, Vojto, Ivan Okrem Vojta stavajú prvé domy aj Fero a Ivan. Fero býva v chatrči so štyrmi súrodencami, rodičmi, starými rodičmi a ďalšími dvadsiatimi príbuznými. Fero má 19 rokov, zatiaľ je slobodný a do nového domu sa bude sťahovať s rodičmi a súrodencami. Zvyšní príbuzní zostanú v pôvodnej stavbe. Peniaze na dom šetrí Ferova mama, 20 eur mesačne. Ivan býva s manželkou Marcelou a dvoma malými dcérkami v chatrči prilepenej k chatrči svojich rodičov. O Vojtovi sme už hovorili. Všetci traja sú podľa Sládeka šikovní a pracovití. Ešte majú odhodlanie zlepšiť situáciu svojej rodiny. Ich otcovia už túto motiváciu s pribúdajúcimi rokmi bez perspektívy postupne stratili. Do stavby sa zapájajú aj oni, ale nie je to každý deň. Aj na šetrenie dohliadajú najmä manželky a matky. Fero, Ivan aj Vojto sú nezamestnaní. Napriek tomu, že sú šikovní. V celej osade pracuje len jeden obyvateľ – Emil, ktorý chodí každý deň do stavebnej firmy. „Situácia sa v posledných rokoch dramaticky zhoršila. Keď sme pred troma rokmi prišli do osady, viacerí chlapi niekde robili, možno na dohody, možno na fuškách. Dnes pracuje jeden. A to ma trápi najviac. Keď vidím mladých a viem, že vedia robiť a chceli by, ale práce nie je dosť ani pre ľudí v dedine. Aj medzi nimi sú nezamestnaní. A tí, čo pracujú, dostávajú minimálnu mzdu,“ hovorí Sládek. Riešenie, ako dať Rómom prácu, vidí zatiaľ jediné – vytvoriť firmu a zamestnať ich. Možno tak naznačuje pokračovanie projektu...

16

Takto sa rodí dom pod dohľadom architekta.


TÉMA

text: andrea settey hajdúchová | foto: architekti v osade

nota bene 150

2013 december

text a foto: jana čavojská

Fenomén

BÝVANIE NEMUSÍ BYŤ LEN CIEĽ, ALE AJ PROSTRIEDOK

ARCHITEKTÚRA JE SLUŽBA Program bývania neziskovej organizácie Člověk v tísni – Slovensko, to je najmä jedna osoba – MICHAL SLÁDEK. Michal je zároveň doktorandom na Fakulte architektúry STU v Bratislave, ktorá s organizáciou podpísala memorandum o spolupráci. Prečo sa Člověk v tísni pustil práve do stavby domov v Kojaticiach? Člověk v tísni sa snaží o komplexný prístup. Keď sme začali pôsobiť na Slovensku, budovali sme komunitné centrá, ich súčasťou bol nízkoprah pre deti, predškolská príprava, pre starších žiakov program doučovania, pri ktorom spolupracujeme so študentmi z Prešovskej univerzity a štipendijný program. Pre dospelých ponúkame školu rodinných financií či pracovné poradenstvo. Bývanie je oblasť, do ktorej sme vstúpili prirodzene. Dopyt po bývaní je obrovský. Štát reaguje výstavbou nízkonákladových nájomných bytov, no výsledok ovplyvňuje to, s akým cieľom obce do programu vstupujú. Sú starostovia, ktorí sa chcú zbaviť problému a vysťahovať Rómov z obce, a starostovia, ktorí majú záujem o lepšie spolužitie s občanmi. Bývanie nemusí byť len cieľ, ale aj prostriedok. To konkrétne znamená, že Rómovia v Kojaticiach si na domy šetrili, podieľali sa s architektmi na ich návrhu a potom ich stavali. Riadime sa pravidlom pracovať s tými, ktorí majú záujem. Vedenie obce Kojatice prejavilo záujem zapojiť sa do programu. Člověk v tísni – Slovensko začal na Slovensku najskôr s výstavbou slameno-hlineného domu v Spišskom Podhradí. Ambíciou bolo vytvoriť alternatívu k domom nižšieho štandardu, stavaným zo štátnych zdrojov. Na základe tohto projektu sa ozvala terénna pracovníčka z Kojatíc. V obci mali projekt na výstavbu nízkonákladových nájomných domov, no väčšina obyvateľov s výstavbou nesúhlasila. Starosta to nevzdal a zavolal nám – bolo treba vymyslieť niečo, čo príjmu obyvatelia, na čo zastupiteľstvo nebude musieť schvaľovať obecné peniaze a zároveň to zlepší situáciu Rómov. Pre nás bol splnený prvý predpoklad – starosta chcel situáciu riešiť. Náročné zadanie – nenahnevať obyvateľov, pomôcť a nezaťažiť obecný rozpočet... Pomohla náhoda. Projekt slameného domu zaujal aj ľudí v Nadácii Pontis. Ozvali sa, že by radi zorganizovali workshop pre ar-

18

chitektov, ktorí by riešili práve bývanie Rómov. Projekt podporili Slovenské elektrárne Enel. Vysvetlili sme im, že vieme výsledky workshopu hneď využiť v Kojaticiach.

Michal Sládek

Slovenské elektrárne súhlasili a do projektu sa pridala stavba prvého domu a postupne ďalších. K projektu sa pridávali ďalší donori, najmä Vysoká škola sv. Alžbety, a tak dnes v Kojaticiach stoja tri domy a ďalšie staviame budúce leto.

Výstavba je pre teba aj výskumom, keďže tvoja doktorandská práca sa volá Princípy udržateľnosti pri sociálnom bývaní. Čo si zistil? Do projektu som vstúpil, keď sa staval slamený dom. Vtedy som pochopil, že spojenie Rómovia a prírodné materiály akokoľvek lákavo vyzerá, nie je riešenie, kým také bývanie nechcú samotní klienti. Základný princíp udržateľnosti v sociálnom bývaní nie je v materiáloch, ale v tom, že vytvoríš vzťah klientov k bývaniu. O to sa snažíme. Bol by som, samozrejme, rád, keby som nemusel do osady prísť so slovami – chceme vám pomôcť. Lebo ak niekomu povieš, že mu chceš pomáhať, okamžite z neho robíš obeť. Ideálne by bolo, keby výstavba stála na obchodnom vzťahu, teda príde firma a povie, za akú sumu postaví dom. Ak však klienti nemajú príjmy, nedokážu si kúpiť pozemky, a ak chceme, aby zvládli náklady spojené so starostlivosťou o dom, nejde to zatiaľ inak. Aký dom postavíte z úspor 20 eur mesačne? Ale to je práve predmet môjho výskumu (úsmev). Prečo si vstúpil do programu? Bolo by asi ľahšie navrhovať vily klientom v Bratislave... Počas štúdia architektúry som strávil semester v Indii. Študoval som u profesora Chayu a pochopil som, že architektúra je služba. Architektúra je všetko naše zastavané prostredie, je to najprítomnejšia forma umenia. Pre koho však architekt pracoval, keď budovy kreslil? Zvyčajne pre štát či súkromných investorov. A tých je menej ako klientov, čo v stavbách žijú životy. A potom je ešte jedna skupina – tí, ktorí nemajú možnosť žiť v naprojektovaných stavbách. Tento rozpor si architekti čoraz intenzívnejšie uvedomujú. Vznikajú iniciatívy hľadajúce formu, ako priblížiť vedomosti architekta tým, ktorí si to nemôžu dovoliť. Myšlienka architektúry ako pomáhajúceho povolania nie je nová, existujú organizácie ako Architekti bez hraníc či Architekti za humanitu. Navrhujú komunitné centrá, nemocnice v rozvojových krajinách, školy, športoviská na uliciach v chudobných štvrtiach...

SUSEDIA, KTORÍ NEŽIJÚ LEN VEDĽA SEBA

PRED DVERAMI, ZA DVERAMI Veľa ľudí sa prichádza pozrieť, ako to u nich vyzerá. Iba najbližší susedia ešte neboli, majú ich za sektu. Cohousingové projekty sú pritom o blízkych susedských a priateľských vzťahoch. Autá odparkované na okraji bloku, aby bol zvyšný priestor bezpečný pre detské hry aj stretávanie dospelých. Vlastné súkromie kombinované s veľkorysými spoločnými priestormi. Veľa zelene. Zdieľanie vecí, ktoré domácnosť až tak často nevyužíva, trebárs kosačky na trávu. Lacnejšie hromadné nákupy. Bližšie vzťahy, susedia, ktorí vám bez problémov postrážia deti, keď to potrebujete. To je v skratke podstata cohousingu, akéhosi spoločného bývania. Jeho koncept sa zrodil v Dánsku pred viac ako štyridsiatimi rokmi a rozšíril sa hlavne do USA, Veľkej Británie, na Nový Zéland a do škandinávskych krajín. Jeden takýto projekt funguje aj kúsok od našich hraníc, v rakúskom Gänserndorfe. Volá sa Lebensraum, po nemecky Životný priestor. Výstižne. Prečo u nás ešte nič také nemáme, v Česku sa dlhé roky snažia niečo rozbehnúť a v Rakúsku sa na sto percent uchytil iba Lebensraum? „Najväčší problém je pozemok,“ vysvetľuje Stefan Kovacs, momentálne správca Lebensraumu. Obyvatelia sa v tejto funkcii ob-

mieňajú každé dva roky. „Musíte nájsť vhodnú lokalitu a skupinu ľudí, ktorá chce pozemok spoločne vlastniť. Je to veľká investícia.“

Bazén aj galéria Lebensraum založil architekt Helmut Deubner pred deviatimi rokmi. On aj všetky stavby naprojektoval. Využil veľa dreva, skla a prírodných materiálov, dal si záležať na energetickej úspornosti, namontoval solárne panely, ktoré

„Kto chce, zatvorí dvere a má svoje súkromie.“ celé leto postačujú na ohrev vody. Samozrejme, nebol sám. Prišiel s nápadom a vytvoril okolo skupinu rovnako nadšených ľudí, ochotných investovať nielen do vlastného bytu, ale aj do spoločných priestorov. Sú to ľudia rôznorodí, od umelcov cez alternatívne bytosti, ktoré majú blízko k prírode, až po úradníkov,

pedagógov a právnikov. Ale hlavne sú to ľudia, ktorí sa chcú priateliť. Na sídliskách alebo v rezidenčných štvrtiach si k sebe obyvatelia jednotlivých domov či bytov väčšinou nevytvárajú vzťah. Každý žije pre seba. Zatvorí dvere a chce mať pokoj. Tu je to iné. „Samozrejme, do spoločných aktivít nikoho nenútime,“ upozorňuje Stefan. „Kto chce byť doma a zatvoriť dvere, má svoje súkromie.“ Priestor však ponúka množstvo možností. Začneme od konca. Ihrisko na plážový volejbal, potok, indiánske típí, bazén, preliezky a šmýkačky pre deti, malinký vinohrad, záhradky, priestor pre koncerty pod holým nebom, kópia mongolskej jurty. A potom rezidenčné priestory. Každý má malú predzáhradku, do bytov sa vstupuje z vnútornej chodby. Tá je presklená, takže vytvára dojem spojenia s okolím a prírodou. Spoločná chodba slúži aj na odkladanie bicyklov, kočíkov, športových potrieb, ale je aj malou galériou. Obyvatelia si ju vyzdobili, každý po svojom. Obrazmi, fotkami, jeden z umelcov tu má dokonca výstavu plastík.

19


text a foto: jana čavojská

2013 december

Stefan Kovacs by bývanie v Lebensraume nemenil.

Pútnik

Ihrisko pre najmenšie deti.

Mae La. Ohradený a strážený utečenecký tábor sa rozrastá v džungli.

BOJ ETNICKÝCH KARENOV ZA SLOBODU

NEKONEČNÁ VOJNA Súčasťou areálu je bazén, ihrisko, maličký vinohrad aj pravá mongolská jurta.

Varíme pre všetkých „Myslím, že práčku nikto nevlastní, máme ich spoločné,“ uvádza ma Stefan do práčovne. Rovnaké je to aj s kosačkou na trávu a rôznym pracovným náradím – a funguje to bez problémov. Na dvore práve dokončili spoločnú pec na chlieb. „Akurát zdieľanie auta sa nám dlho nedarilo naštartovať,“ priznáva Stefan. „Rozbehla ho až rodina, ktorá sa prisťahovala pred dvomi rokmi.“ V spoločných priestoroch je akási obrovská obývačka s krbom, detské hračky, knižnica, pressostroj, stoly, stoličky a ozajstná profi kuchyňa. Niekoľkokrát do týždňa sa totiž podáva spoločné jedlo. Domácnosti sa striedajú vo varení. Opäť ide o dobrovoľnú aktivitu. Kto sa prihlási, varí a je. „Povinné je akurát udržiavanie spoločných priestorov,“ vysvetľuje Stefan. „Každý má nejaké povinnosti, iba tak môže systém fungovať.“ Stalo sa, že sa prisťahoval pán, ktoré-

20

Podstatou cohousingu sú spoločné priestory.

mu to nevoňalo. Nakoniec odišiel. A občas sa obyvatelia aj nedohodnú. Vtedy prichádza na rad spoločná schôdza a vydiskutovanie problému. Zo začiatku museli využiť služby externého mediátora. Tí z vás, ktorí bývali na internáte alebo v podnájme s viacerými spolubývajúcimi, si asi vedia predstaviť dôvod. Ale systém väčšinou funguje skvele a ľudia sa dohodnú.

Nápady sú vítané Koexistovanie má svoje nesporné výhody. Napríklad spoločné nákupy. Kto ide autom do supermarketu, privezie nákup aj susedom. Sezónnu zeleninu a ovocie kupuje spoločenstvo raz do týždňa vo veľkom od farmára, ktorý hospodári neďaleko. Jedna z obyvateliek má kvalifikáciu učiteľky v materskej škole a dá pozor na deti susedov, keď treba. Iný sused zas vie opraviť rôzne veci v domácnosti. Tak si navzájom pomôžu. Každá dobrá myšlienka je víta-

ná. Kto má nápad, trebárs na vylepšenie interiéru či exteriéru, na koncert, cvičenie jogy, tanec alebo výstavu fotografií, dostane priestor na jeho realizáciu. V Lebensraume žije okolo päťdesiat dospelých a približne tridsať detí. Byty majú päťdesiat, sedemdesiat a deväťdesiat metrov štvorcových a mesačné náklady na bývanie sa pohybujú medzi šesťsto a tisícdvesto eurami. Projekt nie je kam rozširovať. Okolo nie sú nijaké voľné pozemky. Na prípadné uvoľnenie bytu už čakajú ďalšie rodiny. No málokedy sa naskytne tá možnosť. Záujemcov len tak prísť a prezrieť si, ako to tu funguje, je vraj tiež dosť. Akurát najbližší susedia v Lebensraume ešte neboli. Obyvateľov považujú za akúsi čudnú sektu. „Ja by som však takéto bývanie nemenil,“ uzatvára Stefan. „Mám rád spoločnosť ľudí, spoločný program a to, ako si navzájom pomáhame. A samozrejme aj to, že ak kedykoľvek zatvorím dvere na svojom byte, mám svoje súkromie.“

Nie je to tak dávno, čo som loďkou plnou vody nelegálne prekročila, lepšie povedané, preplávala, thajsko-mjanmarskú hranicu. Cez rieku Moei som sa dostala v skvelej spoločnosti: bola so mnou ďalšia novinárka Magdalena a humanitárna pracovníčka v piatom mesiaci tehotenstva Monika. Generál Karenskej národnooslobodzovacej armády (KNLA) Yw Nu totiž súhlasil, že sa s nami stretne a porozpráva. So svojimi tristoosemdesiatimi mužmi kontroluje pohraničné územie, takže sme vedeli, že mjanmarskí vojaci tam nebudú. Ak by nás však chytili thajskí pohraničníci, hrozili by nám štyri mesiace väzenia a vyhostenie. Videli sme chatrné dedinské domčeky a nemocnicu pozostávajúcu z troch ošarpaných miestností s minimálnym vybavením na kopec. Prešli sme okolo niekoľkých vojenských hliadok a pokračovali popri prízemnej drevenej budove, kde boli vojaci ubytovaní. Ako sme sa blížili ku generálovmu domu, koncentrácia ozbrojených mužov sa zvyšovala. Dom, kde býval generál, niekoľko žien a detí, chránil aj vysoký múr. Stavba bola veľmi jednoduchá, horné poschodie ešte nebolo dokončené. Prezreli nás vojaci a mohli sme vojsť dnu.

Najpestrejšia krajina To, čo nám generál rozprával o sebe, akoby paušálne platilo pre dianie v celom Mjanmarsku. Zahraniční politici a médiá si pochvaľujú novú demokraciu. No realita v krajine vyzerá inak. Hlavne tam stále neskončilo niekoľko vojenských konfliktov. Najdlhší z nich, a vôbec najdlhšie prebiehajúci konflikt na svete, trvá už šesťdesiatšesť rokov. Je to boj etnickej skupiny Karenov za slobodu. Keď totiž britskí kolonizátori v roku 1947 opúšťali Barmu, nereagovali na požiadavku početných etník na zavedenie funkčnej federácie. Majoritné etnikum Burma tvorí necelých sedemdesiat percent populácie. Zvyšok sú etnické skupiny s vlastnou špecifickou kultúrou, jazykom, históriou a silným zmyslom pre sebaurčenie. Až stotridsaťpäť unikátnych etník robí z Mjanmarska najdiverzifikovanejšiu krajinu juhovýchodnej Ázie. Vzniku tej-

to pestrosti kultúr napomáhal hlavne hornatý terén, ktorý jednotlivé komunity izoloval. A hoci ústava rozdelila Mjanmarský zväz na štáty podľa etnicity ich obyvateľov, krajina reálne nikdy podľa nej nefungovala. Centrálna vláda nenechala menšiny dýchať. Šanovia, Čini, Kačini, Kareni, Rohingovia vedú už desaťročia ozbrojený odpor proti diskriminácii. Mnohým nejde ani tak o samosprávu. Skôr o normálny život. Niekdajší vojenský režim totiž vykorisťoval tieto územia aj ich obyvateľov. Nútené práce, bezhlavé drancovanie prírodných zdrojov, lúpenie úrody chudobných roľníkov, to je len krátky výpočet vecí, ktoré sa v okrajových častiach Mjanmarska dejú. Nezastavilo ich ani podpísanie prímeria. Nová mjanmarská vláda sa ho pokúša uzatvoriť so všetkými odbojnými skupinami. No problém ani zďaleka nie je vyriešený.

21


INZERCIA

Vystrašení Mae La je najväčší utečenecký tábor pre ľudí z Mjanmarska na thajskom území. Presný počet jeho obyvateľov nikto nepozná. Podľa odhadov tu žije 43 000 ľudí. Takmer všetci sú Kareni. A takmer nikto sa ešte naspäť domov nevrátil. Naopak. Petíciu proti prieskumu, ktorý tu chcelo zrealizovať OSN s thajskou vládou, podpísalo vyše 3 600 ľudí. Tvrdia, že odpoveďami na otázky typu „Do ktorého Mjanmarského regiónu by ste chceli byť repatriovaný?“ dajú vlastne súhlas na svoj dobrovoľný návrat domov, z ktorého majú stále strach. Mae La funguje od roku 1984. Mnohí utečenci sa v ňom narodili a iné miesto pre život nepoznajú. Ďalší v ňom žijú od jeho založenia, teda takmer tridsať rokov. Nie je to jednoduché. Thajsko ich neuznáva ako utečencov podľa medzinárodných štandardov. Oficiálne im povolilo iba dočasný pobyt. Bez povolenia nesmú opustiť tábor ani pracovať. Ak ich chytia vonku, okamžite ich naložia na nákladné autá a odvezú do Mjanmarska. Prístrešky v tábore môžu byť len dočasné. Omša v kostole v utečeneckom tábore Mae La.

Mae La funguje ako malé, do značnej miery sebestačné mesto.

Malé mníšky v Pa-ane, hlavnom meste Karenského štátu.

Ošemetné prímerie „Nezložím zbrane, kým nám vláda nedá úplnú autonómiu,“ pokojne hovorí Yw Nu. Ako je to možné, keď velenie Karenov aj ich politickí predstavitelia už podpísali prímerie s centrálnou vládou? Jednoducho tak, že hoci karenský odboj má jednotné velenie, každý z veliteľov si tak trochu môže robiť, čo chce. Hory sú rozľahlé, džungľa hustá, vojna tu vyzerá inak, ako si ju väčšina z nás predstavuje. Vždy sa bojovalo na viacerých miestach naraz, a v danej lokalite najviac platilo slovo veliteľa. Yw Nu nám pri čaji la pej s mliekom ukazuje fotografie z mierových rokovaní. Stretáva na

22

Bambusová domácnosť v Mae La.

nich ostatných karenských veliteľov, štátnych generálov aj opozičnú političku a symbol odporu proti vláde vojenskej junty, držiteľku No-

„Utečenecký tábor Mae La je vlastne samostatné mesto uprostred džungle.“ belovej ceny za mier Aun Schan Su Ťij. Velitelia rokujú, rokujú, a nevedia sa celkom zhodnúť. Časť prijala podmienky vlády a zložila zbrane. Časť žiada garantovanie určitej miery

Karenskú utečenkyňu ošetrili v nemocnici v Thajsku len vďaka charite.

samostatnosti a samosprávy. A časť, ako Yw Nu, rezolútne odmieta reči o mieri, kým Karenom neprisľúbia širokú autonómiu. „Je to nevyhnutné. Vládni vojaci naďalej terorizujú ľudí, vláda ťaží na našom území nerastné suroviny a buduje priehrady, aby mohla predávať elektrinu,“ dôvodia. Ktovie, či sa niekedy títo odbojní muži a ženy dokážu dohodnúť. Konflikt medzi vládou a Karenmi vyhnal z domovov státisíce ľudí. Vládni vojaci si do džungle nevliekli vlastné zásoby. Namiesto toho v prípade potreby vyplienili nejakú dedinu. Zobrali jedlo, znásilnili ženy a z mužov si urobili nosičov nákladu. Často museli vy-

strašení dedinčania kráčať pred vojakmi cez mínové polia. Tieto veci sa stále dejú, tvrdia politickí predstavitelia Karenov. Samozrejme, oceňujú pokroky v mierovom procese a ďakujú vláde za všetku snahu. Prostredníctvom svojej webstránky však často vyjadrujú znepokojenie nad ďalším rozmiestňovaním vojenských posádok v Karenskom štáte či nad zbytočnou krutosťou, s ktorou vládni vojaci potláčajú akýkoľvek náznak odporu ľudí. Napríklad, keď minule protestovali obyvatelia voči bezhlavej ťažbe na „ich“ území. To predsa nie je sloboda prejavu, a tým ani demokracia.

Mesto utečencov Ale choďte sa tam pozrieť. Je tam všetko: domy, reštaurácie, trhoviská s množstvom tovaru. Zoženiete tam lacnú elektroniku, ale aj drogy či prostitútku. Na každom kroku je obchodík, maličká reštaurácia, niekde dokonca trhoviská so stánkami. Tábor je vlastne samostatnými mestom uprostred džungle. Bambusové domčeky, v ktorých dole bývajú hospodárske zvieratá a hore ľudia, si utečenci stavajú vlastnými rukami. Obyvatelia sa nemôžu spoliehať na jedlo od humanitárnych organizácií. Na každom voľnom kúsku zeme niečo pestujú alebo pasú kravy a kozy. V Mae La nájdete ihriská aj tržnice, bordely aj školy. Lacný čínsky tovar, cigarety, betel, drogy. Mešitu aj budhistický kláštor. Časť ľudí nemá nič a je odkázaná na potravinové dávky. Iní kšeftujú a zarábajú. Vidno motorky, mobily, počítače, tablety. V domčeku pod strechou z palmových listov, v ktorom sme prespali na tenkých matracoch, je wifi signál. Uprostred utečeneckého tábora, v džungli píšem maily na požičanom tablete. Domáci si potom sťahujú videá z youtube. Nahrávky z bojov jednotiek KNLA so štátnymi vojakmi. Muži strieľajú alebo kráčajú džungľou a nesú zbrane. V uniformách a šľapkách. Aj karenské piesne sú bojové. Napríklad: dievča čaká na akúkoľvek správu od svojho milého, ktorý musí bojovať kdesi v džungli. Jeho jednotka sa pravidelne vracia do rodnej dediny. No on sa s ňou raz už nevráti. Pocitu ohrozenia sa títo ľudia stále nezbavili. V utečeneckom tábore sa nežije jednoducho. No napriek tomu sa boja vrátiť domov. Vraj to tam stále nie je pre nich bezpečné.

23


Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

nota bene 150

2013 december

VEĽKÝ A MALÝ CHLAP SA VŽDY DOHODNÚ

v počtoch jasno – roku 2016 im skončí päťročnica a môžu sa zaradiť do zoznamu čakateľov... Stačí im jednoizbák, Adrián myšlienku o vlastnej izbe dávno zavrhol, je realista. Otec maká v nemocničnej práčovni, zarobí štyristo eur, k tomu invalidný stosedemdesiat plus šesťdesiatšesť eur výživné od mamy. To občas chodí, občas nie. Peter požiadal o zvýšenie, veď syn rastie do neba, apetít tiež nie je bábätkovský a treba platiť aj veci do školy. Fakt, že chalan potrebuje notebook, je už v roli blúznenia. Nemajú na to, nech sa akokoľvek rozkrájajú. Peter totiž ešte spláca dlžoby, ktoré na jeho meno urobila bývalá manželka. Klasika, na jeho meno zobrala úver a basta... „Zrážajú mi z účtu, na živobytie nám mesačne ostane sto, maximálne o päťdesiat eur viac. Je to ťažké, od kolegov si požičiam niekedy päť alebo desať eur, aby som mohol niečo uvariť. Vždy vrátim, vždy,“ dušuje sa Peter a aj najväčšiemu nevercovi musí byť jasné, že tento človek je dobrák od kosti a v živote by nikomu neklamal.

TANDEMOVÁ FAMÍLIA Bez mamy, bez bytu, s minimom peňazí. Dvaja chlapi z ubytovne čakajú, že sa dostanú na zoznam. Dnes Peter ukuchtil vyprážaný karfiol, varí každý deň. Adrián má šestnásť a teplú stravu potrebuje. Rovnako ako slušné bývanie. To však zatiaľ hapruje. Chlapská dvojka, otec so synom, alias Peter a Adrián sú už zvyknutí. Že mama neexistuje a domov tiež nie je. Sťahovali sa už trinásťkrát.

Za otca sa nehanbí Ešte v roku 2005 bol Adrián oficiálne zverený do opatery svojmu otcovi. Ten zrušil svoju robotu v Čechách, pochopil, že Anna svoju rolu mamy nezvláda. „Všetko začalo nástupom Adriána do prvej triedy. Zrazu začala byť hysterická, zlá, nervózna. Na maximum ju vedeli vytočiť krivé čiarky nášho syna, ktoré robil pri písaní prváckych domácich úloh. Po čase som zistil, že Adriána bila, situácia sa len a len zhoršovala, pochopil som, že výplata-nevýplata, musím sa o syna postarať ja. V roku 2007 nás rozviedli a odvtedy si bačujeme sami,“ hovorí Peter. Rozumieť mu, ale treba sa riadne sústrediť. V detstve prekonal trikrát zápal stredného ucha a následky sú trvalé. Na jedno ucho nepočuje a rokmi sa sluch rapídne vytratil aj z druhého ucha. Päťdesiatnik Peter je na čiastočnom invalidnom dôchodku, so synom sa však vždy dohodnú ľavou zadnou. „Nie, nikdy som sa za otca nehanbil, nemám prečo a našťastie ani posmechy na jeho adresu som od kamarátov nezažil. Posunkovú reč neovládam, čítame si z pier, ale mnohému rozumiem aj z väčšej diaľky,“ placho sa usmeje stredoškolák Adrián, ktorý na otázku, či mu niečo alebo niekto chýba, placho odpovie: „Ani nie.“ Potom predsa len opatrne vysloví sen o vlastnej streche nad hlavou, verí, že raz sa jej dočkajú a naozaj si bude môcť povedať, že ide domov.

Sťahovačky Ako trojčlenná rodina fungovali najskôr v okrese Partizánske, neskôr sa sťahovali do Veľkého Krtíša, kde mama Anna kúpila byt, bohužiaľ, ukázalo sa, že išlo o exemplárny podvod. Pôvodný majiteľ bytu totiž ani netušil, že niečo predal. Prišli o všetko. O peniaze, strechu nad hlavou a aj o poslednú štipku ilúzií. Nastúpil kolotoč prenájmov a po rozvode sa Peter rozhodol, že sa vracia na Záhorie. K mame a Adrián k babke, ktorá je dodnes

24

hlavnou ženou ich života. Na trvalé bývanie to však nebolo, po dohode veľkého a malého chlapa sa napokon zhodli, že okúsia život v hlavnom meste. Na prenájom síce nebolo, ale vďační boli aj za pobyt v krízovom centre. Dokonca si ho dodnes pochvaľujú. „Áno, bolo tam celkom dobre, nanovo zariadené, milý personál, slušní klienti, mám odtiaľ aj kamarátov,“ komentuje Adrián s poznámkou, že v takomto centre mohli fungovať len desať mesiacov. To je maximálna hranica. Peter dôsledne počúva svojho syna a súhlasne pritakáva: „Áno, krízové centrum sa najviac podobalo domovu, príjemné prostredie vonku aj vnútri.“

Na Vianoce dvaja Zvláštnu príchuť majú aj Vianoce na ubytovni – alebo? Adrián sa pomrví a oponuje: „Prečo by mali byť iné, veď oco uvarí všetko. Kapustnicu, šalát, rybu, máme aj oplátky, aj stromček.“ S darčekmi je to poslabšie, ale vždy Peter nejakú drobnosť synovi dopraje. Mama naňho roky zvysoka kašle, Adrián k nej nič necíti, osem rokov ju nevidel a už ani netúži s ňou byť. Je mu len ľúto otca, že ostal na všetko sám. Preto verí, že keď zmaturuje, nájde si robotu a s otcom už dokážu utiahnuť aj nájomné v naozajstnom byte. A odložia aj na zubné implantáty, ktoré otec potrebuje, ale nemá na ne peniaze. Pri dávnej autohavárii utrpel zlomeninu sánky, už roky ju má spojenú len drôtmi a už sa trápi aj vedľajšími následkami. Po celom tele sa mu z tých drôtov robia hrče, práve ho čaká operácia, na bruchu už hrče šarapatia priveľmi. Veria, že všetko dobre dopadne.

Na ubytovni svietia Odtiaľ sa presunuli sem. Do mestskej ubytovne, ktorá na prvý dojem pôsobí ako študentský internát, ale keď vojdete dovnútra, okamžite na človeka padne obrovská ťažoba. Uf, dostať sa sem by nebola balada... Zmes

„Na Vianoce oco uvarí všetko, kapustnicu, šalát aj rybu.“ pofidérnych pachov, do výťahu ako návšteva radšej nevkročím, schody na piate beriem rýchlosťou blesku pre istotu po dvoch, aby som to mala čo najskôr z krku. Hoci nechcem, vypočujem si debatu na treťom poschodí o šváboch a plošticiach, kde v ktorom byte vraj sú... Na dlhokánskej chodbe opatrne klopem na dvere Petra a hoci otvára hneď, mne sa to zdá ako večnosť. Sekunda sa nekonečne vlečie, keď stojíte na chodbe a zľava i sprava vás očumuje do desať zvláštnych týpkov. Do izbičky Petra a Adriána som vkĺzla tuším aj bez pozdravu. Cítila som, že tu už budem v bezpečí, najmä vnútornom. Čisto, voňavo, skromne, no útulne zariadená domácnosť. Petrovi sa rozžiaria oči, keď ho chválim, aká je z neho gazdiná. Hanblivo si buchne rukami o stehná a kúzelne odpovie: „Snažím sa.“ Dve váľandy, kúsok obývačkovej steny, telka, stolík, skriňa a chladnička. Všetko dary od dobrých ľudí. Na minichodbičke pokus o kuchynskú časť. Varí sa na dvojplatničke a Peter sa malebne rozhovorí o svo-

Pár: sú jedinou chlapskou dvojkou na ubytovni. A keby sa robilo bodovanie izieb za čistotu, určite by všetkých prevalcovali. Neskutočne silní Peter a Adrián!

jom „chlapskom“ sne – elektrický sporák. S rúrou, aby mohol upiecť mäso, ale aj koláč. Jasné, že vie. Recepty nepotrebuje, roky varí z hlavy a netočí len tri jedlá dokola. „Chutí mi od neho všetko, len nech nerobí špenát, ten nemusím,“ vzdá kulinársku poctu otcovi jeho jediný syn. A hlavná opora v živote. Vzájomne sa držia nad

vodou, a keďže sú to chlapi, nepotrebujú si to dokazovať slovami. Dodržujú nepísané dohody a basta. Adrián vie, že má byť doma do deviatej, vie, že škola je dôležitá a záškoláctvo je hovadina. Slušnosť je to, čo v tejto tandemovej famílii cítiť na sto kilometrov, je to dvojka, ktorá na takúto ubytovňu nepatrí. Nepasuje sem.

Vždy všetko vrátia Bývajú tu už rok a sú vďační, že majú strechu nad hlavou. Trvalé bydlisko je však len Bratislava, nijaká ulica ani číslo domu. Peter chodí po úradoch a zisťuje možnosti, po piatich rokoch trvalého pobytu v meste si môže požiadať o sociálny byt. Chlapi majú

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud Petra s Adriánom oslovil. Radi by sme im aj s vašou pomocou prispeli na nový sporák, práčku, notebook a implantáty pre obetavého otca Petra. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Sberbank). Pripíšte poznámku – Peter. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk).

25


Téma

text: igor kocian | foto: archív liz weir

nota bene 150

2013 december

Neplatení pracovníci sú taktiež neodmysliteľ- melým ľuďom na dôchodku ako skupine, ktorá nou súčasťou tímov v obchodoch prevádzko- potrebuje pomôcť. Netradičný londýnsky projekt vaných neziskovými organizáciami. Pôsobenie s názvom The Amazings – Úžasní, však postav predajniach im umožňuje tráviť čas s ľuďmi, vil seniorov do úplne opačnej pozície – núka im či už kolegami alebo zákazníkmi. možnosti, ako odovzdať svoje skúsenosti mladPani Lilian napríklad našla na dôchodku uplat- ším generáciám prostredníctvom aktívneho venenie v obchodíku s oblečením z druhej ruky. denia kurzov a školení. „Celý život som pracovala v továrňach a teraz „Skúsenosti sú najlepším učiteľom. Preto sú sevypomáham v obchode,“ hovorí energicky pani niori najúžasnejší, keď sú okolo nás,“ píše sa na so starostlivo nakrátko upraveným účesom internetovej stránke projektu. Združenie prea odchádza sa spýtať zákazníčky, či jej môže vádzkujúce projekt nabáda k zamysleniu sa pomôcť s výberom oblečenia. Po chvíli sa ku nad vnímaním starších ľudí spoločnosťou. Namne vracia a na otázku, ako sa jej pracuje miesto považovania seniorov za bremeno by v tíme s kolegami z mladších generácií, vraví: sa mala spoločnosť učiť zo zručností, poznat„Vychádzame spolu dobre. Je to zábava. Vždy kov a skúseností tejto populačnej skupiny, tvrsa máme o čom porozprávať.“ dia autori projektu. Obchodík v centre severoírskeho Belfastu, Projekt funguje jednoducho. Združenie podnecuje seniorov, aby podnikli kurzy a školenia zav ktorom pani Lilian každý utorok a štvrtok merané na činnosti, v ktorých majú dlhoročné vypomáha, patrí neziskovej organizácii Age NI. Už podľa anglického názvu je zrejmé, že skúsenosti a ktoré zvládajú takpovediac „ľavou združenie sa zameriava na pomoc seniorom. zadnou“. Zoznam školiteľov a kurzov sa nacháPracovníci Age NI organizujú viaceré progra- dza na internetovej stránke projektu www.themy pre ľudí starších ako 50 rokov, ktorým hro- amazings.com. Od bývalého kaderníka Michaela sa napríklad zí chudoba, samota či izolácia. Združenie prevádzkuje v Severnom Írsku se- môžete naučiť, ako si upraviť vlasy do úchvatnédem obchodov s oblečením z druhej ruky. ho retro štýlu, od nadšenej krajčírky Judith, ako V nich majú možnosť dobrovoľne vypomáhať si prerobiť vyťahané tričko na atraktívne šaty či ľudia, ktorí cítia potrebu zapojiť sa do komu- sukňu, a od milovníka prírody Terryho, aké nenitného života a stretnúť ďalších ľudí. Tri ďal- zvyčajné plodiny a rastliny nachádzajúce sa vo voľnej prírode môžu obohatiť váš jedálniček. šie obchodíky podporené organizáciou Age NI manažujú priamo vo svojich lokalitách zoskupenia seniorov. Zisk z obchodíkov putuje Starší je skúsenejší následne na miestne aktivity týchto združení. Záujemcovia o kurzy si môžu za primeraný poplatok dohodnúť hodinu s konkrétnym školiNávštevníci chalupy Ballyeamon Barn počúvajú tajomnú historku rozprávačky Liz (medzi sediacimi v pravom rohu) počas halloweenskeho večera.

O MIESTACH V SEVERNOM ÍRSKU, KDE STARÝ ČLOVEK NIE JE SÁM

DRUHÝ DYCH ŽIVOTA Predstava, že niektorí ľudia trávia šesť zo siedmich dní v týždni osamote, vyvoláva pocity smútku a ľútosti. Je ich medzi nami viac, než by sme si mysleli. Na ich samotu však existuje liek. Hodiny ukazujú neskoré popoludnie a stará mama mi nalieva štamprlík slivovice. Zavrie fľašu, štrngneme si a žena, ktorá prežila bohatý, no zároveň ťažký život, sa rozhovorí: „Vieš, cítim sa sama. Všetci pracujú a nikto nemá čas sem prísť.“ Pri konverzácii s 80-ročnou babičkou si uvedomujem, aké náročné musí byť tráviť deň osamote. Spomínam si na obdobie bez práce a riadnej komunikácie s ľuďmi, ktoré ma unavilo podstatne viac ako akákoľvek náročná aktívna činnosť.

Spoluzdieľanie V mnohých prípadoch privedú jednotlivcov do osamotenej situácie nepríjemné životné okolnosti, či už ide o odchod do dôchodku, ovdovenie,

26

dlhodobú stratu zamestnania alebo jednoducho život bez rodiny. Ak človek nemá pri sebe nikoho, s kým by spoluzdieľal svoje každodenné radosti a starosti či spoločne sa venoval obľúbeným aktivitám, pravidelne ostáva vo frustrujúcej izolácii. Spoluzdieľanie a ohodnotenie sú veľmi dôležitými psychologickými hnacími motormi jedinca. Bez ich občasného prežitia človek môže náhle spomaliť a stratiť motiváciu. Otázka znie: Ako predchádzať samote? V Severnom Írsku som sa stretol so zaujímavou spoločenskou črtou. Obyvatelia krajiny sa vo veľkom meradle zapájajú do komunitného života vykonávaním dobrovoľných verejno-prospešných aktivít. Tie sa stávajú skvelou príle-

žitosťou pre osamelých ľudí, ako sa stretnúť s inými, plnohodnotne sa porozprávať a spoločne odviesť kus práce, ktorá je zaujímavá, prospešná komunite a prináša sebauspokojenie.

Dobrovoľníci V dnešnej dobe sa už napríklad bez dobrovoľníkov nezaobídu dve z najväčších severoírskych podujatí – jesenný festival kultúrnych podujatí pod názvom Belfast Festival at Queen’s a neodmysliteľný belfastský maratón. Dobrovoľníci pôsobia v rôznych úlohách, od prípravy koncertov, cez „trhanie“ lístkov na podujatiach, až po distribúciu občerstvenia pre účastníkov maratónu.

Komunitné centrá

Takmer 80-ročná pani Olga z Belfastu maľuje a vyšíva obrazy. Rada ich ukazuje návštevám. Ako sama hovorí, namaľovala a navyšívala ich už toľko, že jej dcéra ich skúša predávať na víkendových burzách. Aj mňa nakoniec jedným zo svojich obrazov obdarúva. Olga vlastnila v mladosti obchod s domácimi maznáčikmi, prostredníctvom ktorého stretávala desiatky ľudí. Dnes prežíva tichšie chvíle, ktoré jej spríjemňuje hlavne rozprávajúci spoločník – papagáj. Stále aktívna dôchodkyňa hovorí, že by sa cítila sama, keby nemala pravidelnú aktivitu. Okrem toho, že ju navštevuje dcéra, Olga podľa vlastných slov dva až trikrát do týždňa chodí do komunitného centra, ktoré organizuje kurzy maľovania, vytvárania mozaík či štrikovania. Cestou do centra ju spolu s ďalšími seniormi vyzdvihne bezbariérový komunitný autobus. Po aktivitách zasa ľudí porozváža späť do ich domovov. Do centra sa tak dostanú i seniori s pohybovými problémami, aby sa mohli potešiť činnostiam a čaju v kruhu príjemného kolektívu.

Kurzy a školenia Mnohé organizácie a štátne inštitúcie sa vo Veľkej Británii a Severnom Írsku tradične zameriavajú na poskytovanie starostlivosti a služieb osa-

„Videla som ľudí kvitnúť. Nadväzujú priateľstvá zo všetkých vekových skupín.“ teľom. Prelomovým prvkom projektu sa čerstvo stala online ponuka kurzov s prístupom odkiaľkoľvek na svete. Ak človek disponuje dostatočne rýchlym internetovým pripojením, stačí sa zaregistrovať na kurz a po zaplatení neveľkého poplatku si pozrieť videohodinu aktivity, o ktorej sa chce dozvedieť viac. Aktivita združenia podnietila obrovský záujem mladších generácií, z ktorých predošlí účastníci kurzov so záujmom vystupujú vo videonahrávkach svojich školiteľov-seniorov. V priebehu prvých troch mesiacov roka 2013 zaknihoval projekt The Amazings neuveriteľných 350 hodín kurzovej výučby. Projekt Úžasných vo mne vzbudil mnohé otázky o nazeraní na staršiu generáciu. Spomenul som si na svoju starú mamu, ktorá ešte v osemdesiatke dostala na zákazku napiecť 3 000 zákuskov na svadbu. Uvedomil som si, že zrealizovať projekt takého rozsahu by som nezvládol lusknutím prstov, ale iba vďaka dôkladnej príprave a rokmi budovanej zručnosti. A práve starší skú-

sený človek oplýva jedinečnými skúsenosťami, ktoré mi dokáže sprostredkovať v omnoho kratšom čase, ako by som si bol ja schopný čokoľvek naštudovať a skúšať štýlom pokus – omyl. Pečenie so starkou okorenili zaujímavé a zábavné rozhovory. Čas, ktorý sme zažili spolu, pre nás znamenal podstatne viac, ako keby každý z nás robil niečo iné vo svojej vlastnej izolácii.

Na samote v lese Pracovníci Age NI pred časom spustili program s názvom Popoludnia pre vytváranie spojení. V rámci nich sprístupnili ľuďom vo veku 50 a viac rokov bezplatné kurzy organizované tromi severoírskymi múzeami. Kurzy sa špecializujú na spájanie ľudí po päťdesiatke prostredníctvom aktivít, k akým patria tkanie, vyšívanie, tradičná atramentová tlač či výroba vianočných ozdôb. V programe múzea v prírode Ulster American Folk Park zaujme moju pozornosť jeden z kurzov, ktorý vyčnieva vďaka nezvyčajnému pomenovaniu: Storytelling – Rozprávanie príbehov. Názov znie tajomne, podobne ako miesto, na ktorom sa „ukrýva“ pani Liz Weir, autorka kurzu a rozprávačka v jednej osobe. Najlepším dňom, kedy ju navštíviť, sú soboty. Vtedy sa v jej bydlisku odohráva niečo jedinečné. V tichom lesíku na samote neďaleko malebnej dedinky Cushendall žiaria svetlá okien v tme skrytého domčeka. Z rozžiarenej miestnosti znejú do jesenného chladu novembrového večera ľúbezné tóny írskej piesne. V miestnosti zrekonštruovanej chalupy, do ktorej vstupujem, udierajú rytmicky do strún gitary a bendžo-mandolíny dvaja starší páni. Hneď ako dokončia pesničku, vedľa nich sediaca dáma nasmeruje zrak ku dverám, pri ktorých stojím, a prednesie k dvadsaťčlennej skupinke zúčastnených: „Máme tu návštevu zo Slovenska. Vitaj, Igor!“ Ľudia sediaci v kruhu na mňa uprú pohľady a z ich úst znie v rôznych tóninách hlasov: „Ahoj, Igor!“ Zalieva ma teplo z úžasného privítania ľuďmi, ktorých vek odhadujem od skorých dvadsať po neskutočných vyše osemdesiat rokov. „Ahoj,“ odpovedám pred tým, ako sebavedomá dáma s úsmevom nadhodí: „Azda budeme neskôr počuť i slovenskú pesničku.“ „Určite,“ opätujem úsmev. Ani neviem, ako sa zrazu v mojich rukách ocitla šálka teplého čaju. Pomaly si prisadnem do kruhu a zahĺbim sa do počúvania tajomných príbehov a vtipných historiek.

Výnimočné príbehy Pani, ktorá ma privítala, nie je nik iný ako Liz, profesionálna rozprávačka príbehov. Svoje aktivity na voľnej nohe kombinuje s ponukou ubytovávania turistov na poschodí domčeka, ktorý takmer každú sobotu víta nadšených poslucháčov jej historiek. Stretnutia u Liz úžasne spájajú rôzne generácie. Sedemdesiatročný Charlie spieva tradičné piesne, bendžo-mandolína jeho rovesníka Alexa vy-

27


nota bene 150

Napísali ste pre nás

2013 december

text: dagmar gurová | foto: archív nb

PROTI PRÚDU

ĽUBOŠA DRŽÍ MANŽELKA A NOTA BENE

NAPRIEK VŠETKÉMU SA NEVZDÁVA Ľubošov príbeh sa v jednom momente podobal rozprávke, v ktorej sa všetko na dobré obrátilo. Aj v tomto novom živote ho však dostihli všemožné problémy a prekážky.

Ako som sa stal neviditeľným

Liz Weir je na rozprávanie príbehov majsterka.

ludzuje radostné zvuky a pani Eileen následne ktoré návštevníkom samoty pri Cushendalle rozčíta jednu zo svojich poém. Zväčša mladí turis- práva, pozostávajú z ľudových legiend a povestí, ti a dovolenkári spoločne tlieskajú do pesničiek ale i bežných historiek o predošlých zamestnastaručkých muzikantov. Následne hovoria vtip- niach, tanečných zábavách alebo jedlách, ktoné i zábavné príbehy zo svojich krajín a načúva- ré staršie generácie konzumovali ešte ako deti. jú príbehom a mýtom z írskeho a severoírskeho „Zažívam reakcie ľudí, ktorí majú mnoho zážitkov. prostredia. „Videla som tu ľudí kvitnúť! Takmer Moje historky vyprovokujú ich historky: bežní dostali druhý dych do života,“ sprostredkováva ľudia majú v zásobe výnimočné príbehy o druLiz emócie večerných stretnutí. „Jeden 83-ročný hej svetovej vojne, bombardovaní Belfastu alepán sem šoféruje 40 míľ, približne 65 kilometrov, bo pašovaní,“ podčiarkuje Liz spoluzdieľajúcu zo svojho domu. Priateľstvá tu nadväzujú ľudia atmosféru večerov. Tie sa stali sviatočnou spovšetkých vekových skupín,“ srší Liz nadšením. ločenskou udalosťou pre desiatky, ba za dlhé Rozprávačka príbehov so stredne dlhými orieš- roky stovky návštevníkov chalúpky s červenýkovými vlasmi organizuje i mimosobotné stret- mi dverami a okennými rámami. Liz vytvorila nutia pre skupiny ľudí ohrozených samotou. v priebehu rokov jedinečný projekt spoluzdieV poslednom čase hostila vo svojom domčeku ľania s unikátnym útočiskom, do ktorého sa s menom Ballyeamon Barn Združenie priateľov opätovne vracajú dokonca i ľudia zo zahraničia. ľudí s Alzheimerovou chrobou či skupinu penzis- Na samotu, kde sa človek necíti sám, sa plánutov z Belfastského komunitného centra. Príbehy, jem vrátiť čoskoro i ja.

28

Celé to začalo celkom nevinne. Bol som behať. Tepláky, dotrhané tenisky, starý sveter. Keď behám, nikoho nebalím. Keď som skončil, na firemnom pozemku som našiel nákupný vozík, v ktorom bezdomovci vláčia svoje majetky. Mal som rukavice, tak som sa neštítil a vozík tlačil na ulicu. Reku, odtlačím ho niekam do kríkov, niekam dostatočne a bezpečne ďaleko od firmy. Vyšiel som na ulicu a obišiel prvý roh, ale kríky nikde. Stretol ma prvý človek a ten pozeral celkom iným smerom, a pritom som videl, že ma vníma. To ma zaujalo. Tlačil som ďalej a stretol ďalšieho človeka, ktorý pozeral presne takým istým pohľadom do diaľky. Wau, úplne rovnaká reakcia! To ma povzbudilo, a tak som došiel k zastávke trolejbusu na Prievozskú ulicu. Tam bolo plno ľudí a krásnych dám, ale žiadna mi nevenovala pozornosť. Nádhera. Tlačil som vozík po chodníku popri Avione, odkiaľ vychádzali pracovití a upracovaní ľudia z úradov, kaviarní a obchodných rokovaní. Určite verili tomu, že majú za sebou úspešný deň, čo merali mierou svojej únavy. A tento dav sa predo mnou rozostupoval ako more pred Mojžišom! Úchvatný pohľad! Chodník mal zrazu šírku diaľnice a ja som mohol kdekoľvek zabočiť, všade bolo dosť miesta. Treba poznamenať, že vozík vydával strašný rámus svojimi kolieskami na dlažobných kockách, no aj tak sa na mňa NIK nepozrel. Čím lepšie ma počuli, tým viac ma nevideli. Najneskôr od čias Golema som vždy túžil byť neviditeľný a dnes sa mi to prvýkrát podarilo! Ani nevieš, ako ma to urobilo šťastným. Vozík som obtlačil okolo celého Avionu a pekne uschoval do pivnice. Odteraz je to môj majetok, ktorý mi bude spôsobovať radosť, silnú a hlbokú, a pritom úplne zadarmo... Teším sa na ďalšiu jazdu! Viačeslav Venované Petrovi Sorátovi

Pred vyše desiatimi rokmi žil Ľuboš na ulici. S kamarátom Gabom si zariadili kompletnú domácnosť v teplovodnom potrubí. Túlali sa po Bratislave, vyberali kontajnery, žobrali. To všetko zmenilo Nota bene, ktoré sa v tom období ešte len rozbiehalo. „Patril som k prvým predajcom. Popri predaji časopisu som si privyrábal aj odkladaním nákupných vozíkov pred lamačským Tescom. Pracoval som šestnásť hodín denne, aby som sa z toho života vyhrabal.“ Darilo sa mu to tak dobre, že si rozšíril vodičský preukaz a začal pracovať ako vodič električky. Zaľúbil sa, oženil, našiel si normálne bývanie. Nejakých šesť, sedem rokov sa zdalo, že zlé časy má definitívne za sebou.

Život s dlhmi Prechod z ulice do bežného života však nie je až taký jednoduchý. Ľuboš s manželkou mali len to, čo zarobili, a z výplaty ledva pokryli najnevyhnutnejšie výdavky. A tak si požičali. „Nechceli sme nič luxusné, iba mať trochu viac než len stravu a bývanie.“ Kým boli obaja zamestnaní, so splácaním dlhov nebol problém. Situácia sa razom zmenila po Ľubošovej nehode s električkou. „Nestala sa mojou vinou – aj policajti to potvrdili, no ja som sa potom psychicky zrútil. Deväť mesiacov som bol práceneschopný. Zo zdravotných dôvodov som nakoniec musel z roboty odísť.“ Vystriedal niekoľko zamestnaní, no stále sa nespamätal z prežitej traumy a nikde nevydržal dlho. Lekárka ho znova vypísala a pre neutíchajúcu depresiu mu už neodporučila pracovať. Ľuboš práve dovŕšil ročnú PN-ku a chystá najatý iba do januára, a potom si musíme rýchlo Napriek tomu všetkému sa Ľuboš nevzdása požiadať o invalidný dôchodok. nájsť čosi ďalšie. Ja som v podstate bezdomovec va. Robí, čo môže, aby prežil. „Vrátil som sa Jeho zdravotné problémy sa ešte zhoršujú sta- – trvalý pobyt mám napísaný na mestskú časť.“ k predaju Nota bene a to mi zachránilo žirosťami o to, kde zohnať peniaze na ďalšiu vot. Inak by sme nemali čo jesť. Neostasplátku. „Požiadal som banku o odloženie splá- Vôľa prežiť li by mi ani peniaze na lieky, ktoré nutne tok. Hoci si na tejto možnosti robí reklamu, Ľuboš si vždy zakladal na tom, že vyzerá sluš- potrebujem.“ mne ju nepovolila a začali ma obháňať exekú- ne a čisto – aj vtedy, keď žil v kanáli. „Manžel- Od rána do obeda predáva v Dúbravke pri tori,“ hovorí. „Nedalo sa to zniesť – samé výhraž- ka by mi ani teraz nedovolila, aby som sa za- benzínovej pumpe Lukoil, poobede ponúné listy a večné telefonáty. Bol som za nimi aj ka časopis o kúsok vyššie, pred Billou. „Je osobne, vysvetlil som svoj zdravotný stav, ale to robota ako každá iná, možno ešte ťažšia. nedalo sa na ničom dohodnúť. Počas PN-ky Ak chce predajca zarobiť na bývanie, jedlo, som dostával šesť eur na deň. Z toho sa nedá oblečenie, musí na svojom mieste odstáť ani poriadne vyžiť a oni chceli, nech splácam osem až dvanásť hodín denne.“ aspoň stovku mesačne.“ Nota bene však pre neho nie je iba príjmom. Ľubošova manželka je učiteľka so 16-ročnou praV rozhovoroch s našimi sociálnymi pracovxou. V rámci jedného úväzku teraz učí na štyroch nedbával. Nepijem, nežobrem, mám za sebou níkmi nachádza podporu v ťažkých časoch. rôznych školách a v čistom zarobí 430 eur. „Celá 33 odpracovaných rokov. Zo zákona by som „Veľmi ďakujem ľuďom, ktorí Nota bene zajej výplata ide na nájomné. Za posledné dva roky mal mať právo na dôstojné bývanie, ale náš ložili, všetkým tým, ktorí ho ďalej ťahajú sme sa štyrikrát sťahovali, lebo po čase všade systém také čosi vôbec nerieši. Takých, ako a mojim zákazníkom. Ak by mi chcel niekto pomôcť, nech si kúpi Nota bene.“ chceli, nech platíme viac. Aj tento byt máme pre- som ja, znova tlačí na ulicu.“

„Nechceli sme luxus, iba trochu viac než len stravu a bývanie.“

29


INZERCIA

INZERCIA

Tu sa nám páči, tu chceme žiť Baumit grantový program Baumit svojimi produktmi pomáha ľuďom realizovať pekné, energeticky efektívne a zdravé bývanie a spríjemňovať životné prostredie. Oblasť firemnej filantropie profilujeme v téme súvisiacej s „core biznisom“ našej spoločnosti, v téme regionálneho rozvoja. V grantovom programe „Tu sa nám páči, tu chceme žiť už 9 rokov podporujeme aktívnych ľudí, ktorí chcú pretvoriť rodné mesto, mesto, kde trávia väčšinu svojho voľného či pracovného času, mesto kde žijú. Naším cieľom je obnoviť miesto, s ktorým sa viažu spomienky a zážitky, miesto kde, je im dobre, neradi ho opúšťajú alebo si po presťahovaní k nemu len vytvárajú vzťah. Sme radi že môžeme pomôcť budovať oporné body v našich komunitách po celom Slovensku. Vidíme, že, všetko, čo aj vďaka našej podpore ostáva na verejne prístupných priestranstvách, spĺňa predstavy tých, pre ktorých majú aj inú ako úžitkovú hodnotu. Často je to hodnota umelecká, estetická, ale aj hodnota symbolická, či hodnota presahujúca vieru, tradíciu alebo len dobrý pocit. Sme radi, že sa ľuďom začína páčiť tam, kde žijú. Grantový program realizujeme v spolupráci s partnerom z neziskového prostredia s Centrom pre filantropiu n. o. Jednou zo 103 podporených aktivít sú aj vyznávači graffiti a street artisti organizovaní v Občianskom združení Legálne graffiti zóny v Bratislave. Aj keď je mnoho ľudí z počarbaných ulíc, budov znechutená, chceli sme pomôcť ukázať, že toto pouličné umenie tu má svoje miesto. Podporili sme skrášlenie podchodu, ktorý vedie na petržalskú hrádzu na Dolnozemskej ulici. V rámci aktivít Zelenej hliadky, dobrovoľníci tohto združenia vyčistili podchod a steny umelecky stvárnili pomocou 25 kg exteriérovej farby. Svojimi maľbami sa im podarilo zapasovať toto miesto do ostatného prostredia, ktorým je rekreačná zóna hrádza. www.tusanampacituchcemezit.sk/; www.baumit.sk Text: Zuzana Thullnerová, Centrum pre filantropiu, n.o. Foto: Centrum pre filantropiu, n.o.

Živá energia pomáha už 5 rokov ZSE v spolupráci s Nadáciou Ekopolis už piaty rok pomáha realizovať projekty investičného alebo neinvestičného charakteru prostredníctvom Nadačného fondu Živá energia. V tomto ročníku bolo zo 60 predložených projektov vybratých 14, ktoré získali finančnú podporu celkovo vo výške 90 225 eur. Väčšina z projektov rieši ohrev TÚV na strechách školských zariadení, vďaka čomu samosprávy šetria náklady na energie a tie ich tak môžu využiť na financovanie iných aktivít, na ktoré v miestnych rozpočtoch nie sú prostriedky. Podporené projekty sú z okresov Bratislava, Dunajská Streda, Hlohovec, Nové Zámky, Senec, Senica, Topoľčany, Zlaté Moravce, Zvolen a Žiar nad Hronom. Plánované investičné aktivity zahŕňajú prevažne výstavbu a inštaláciu nových zdrojov využívajúcich obnoviteľné zdroje

energie, ich rekonštrukciu v snahe zvýšiť energetickú efektívnosť, inštaláciu solárnych kolektorov, modelové využitie fotovoltických článkov a opatrenia pre energetické úspory ako napríklad výmenu okien. Fond Živá energia je financovaný z predaja produktu Živá energia spoločnosti ZSE Energia. Od svojho vzniku v roku 2009 pomohol fond Živá energia už takmer 60 projektom v celkovej hodnote 300 000 eur.

Podporené projekty v roku 2013: Obec Názov projektu Zlaté Moravce Solárna energia v škôlke Hlboké Oživme mohylu J. M. Hurbana Živou energiou Trakovice Rekonštrukcia areálu TJ Trakovice Miloslavov Ostrovné osvetlenie Tomášov Výmena okien BA – Devínska Nová Ves Slnečná energia v službách ZŠ Orechová Potôň Vyregulovanie kultúrneho domu a solárne merače rýchlosti v obci Veľký Meder Slnečná energia ako efektívny, ekologický prírodný zdroj Šamorín Regulácia vykurovacej sústavy rekonštruovanej budovy škôlky na Dunajskej ulici v Šamoríne Kamenín Využitie energie slnka v materskej škole Hamuliakovo Rekonštrukcia budovy základnej školy – výmena okien Žiar nad Hronom Solárna terasa Topoľčany Podpora predškolskej výchovy formou znižovania energetickej náročnosti v MŠ Lipová ulica Zvolen Výskumný a demonštračný koncentrátor priameho slnečného žiarenia


foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

Svet je farebný a kapoan Tak tu znovu máme novinku možnú vďaka vynálezu pána Gutenberga. Po Kladive na čarodejnice, Mein Kampfe či Breivikovom manifeste kniha od Tibora Eliota Rostasa. Človek nevie, či sa má smiať, alebo plakať. Pamätám si, keď pred rokmi tento istý autor, skutočným menom Tibor Rostás, mal na vidieku koncert so svojou kapelou, hudobným odvarom à la Cure s piesňou David (v tej dobe totiž letel aj Shalom, takže nezávisláci boli smutní a hlásili sa k Dávidovej hviezde). Keď nespravil dieru do sveta s kapelou, zarábal si ako autor reklám pre nadnárodné koncerny. Napokon to dnes ten istý človek skúša s konšpiračnými bludmi. Poznáme to – za všetko môžu Židia. A okrem Židov zlí západniari... To sa možno dozvedieť od toho istého Rostása, ktorý kedysi básnil o židovskom Dávidovi a hral hudbu v rytmoch z černošskej Afriky, na gitarách od španielskych Maurov a Rómov, nevraviac o tom, že len čorkoval hudbu z kapitalistickej Británie... Tragikomédia v priamom prenose. Svetom konšpiračných teórií by nemalo zmysel sa zapodievať – to je parketa pre psychológov – pokiaľ by na konci vždy nestála rasová nenávisť, stredoveké predsudky živené vlastnými komplexmi, fóbická xenofóbia. Po maskáčových agroskínoch tu máme modifikovaný vírus, ktorý spamuje verejný priestor a vo svojich konšpiráciách aktívne spolupracuje s „nenápadne“ zakonšpirovanými neonacistami. Je hanbou, že tieto produkty šíria dva najväčšie knižné veľkoobchody a pokrytecky privierajú oči nad vymieľaním mozgov. Respektíve, viem si predstaviť akúsi Čiernu knižnicu: návštevníkom by mohli ponúkať gumené rukavice a igelitové vrecúška. Spisovateľa totiž nerobí spisovateľom to, že si pozmení meno a škrtne z neho dĺžeň – práve z toho priezviska Rostás, ktoré nosilo tak veľa maďarských Židov, povraždených v holokauste, všakže. Ba nerobí ho ani to, že si do úst strčí fajku a z webu vysurfuje pár výrokov. Papagája totiž nemôže učiť hovoriť papagáj. A do toho sa človek dozvie, že niektorí iniciatívni katolícki kníhkupci odmietli predávať novú knihu Róberta Bezáka. V prvej mojej knižke som mal úvodnú poviedku o svete naopak. Nič sa nemení. Pripíjam si na svet kapoan! Peter Getting Autor je prozaik a publicista

32

Mimochodom

takmer bodka

2013 december

Ak ponorím jednu ruku do teplej vody a druhú do studenej tak v priemere [...]. M. Twain

... Daniela Pastirčáka

Dve oči, jedna tvár Prichádzajú za mnou páry milencov. Po prvý raz si začínajú klásť otázky o Bohu. Uvedomili si, že krehkú ľudskú lásku potrebujú oprieť o čosi väčšie, než sú sami. Či sme si toho vedomí alebo nie, naša viera určuje naše bytie. Človek sa postupne stáva tým, v čo verí, že je. Materialisticky zmýšľajúci človek považuje sám seba za sústavu biochemických reakcií. Svojej láske by nemal hovoriť: „Milujem ťa“, mal by povedať: „Práve sa vo mne odohráva mimoriadne príjemný proces biochemických reakcií.“ Milenci si v takom vesmíre nemôžu sľúbiť vernosť. Veď kto môže vedieť, čo s ním biochemické reakcie urobia zajtra. Vernosť je možná iba vo vesmíre, kde Duch stojí nad hmotou. Duchovný človek si sám seba nepredstavuje ako náhodnú hru hmoty, objavuje v sebe obraz Boha. Aký je to obraz? „Boh je Láska,“ odvážil sa na sklonku prvého storočia nášho letopočtu napísať apoštol Ján. Láska je jednota Milujúceho, Milovaného a ich Milovania. Boh

je večné Ja a Ty spojené Duchom Lásky. Človek si v sebe nesie obraz tej jednoty: Je dvoma očami jedinej tváre – jedno oko muž, druhé oko žena. Tí dvaja sa spájajú v milovaní a stávajú sa jedným telom. Stavebný materiál každej ľudskej bytosti tvoria bunky z tela otca a z tela matky. V mojej osobe sa moja matka a môj otec stali jedným telom. Toto je fakt volajúci k vernosti, všetko ostatné je etická zodpovednosť za tento fakt. Ľudské ja nenájde svoj zmysel, kým neobjaví ty, ktorému sa odovzdá. A práve v tom hľadaní sa, v tom strácaní seba, v tom nachádzaní seba v druhom, sa človek stáva Božím obrazom.

„V mojej osobe sa moja matka a môj otec stali jedným telom.“

... zuzy uličianskej

Na večné časy V rozhovore, ktorý som robila nedávno s organizátorkou dobrovoľníckej pomoci pre chorých, ma zaujalo, s akou neuveriteľnou samozrejmosťou používala spojenie „poskytovanie prítomnosti“. Ako mi vysvetľovala, členovia ich združenia chorých neliečia ani fyzicky, ani psychicky, len s nimi „sú“. Niežeby som nerozumela zmyslu tejto služby, „poskytovanie prítomnosti“ mi len čisto gramaticky znelo trochu ako „spasiteľská činnosť“, ktorú mi nedávno prišli pred dvere vykonávať akísi misionári. Prítomnosť je však jedna z hodnôt, ktorú si nemáme čím uvedomovať, kým nám nechýba. Bohatých a vplyvných najľahšie nerozpoznáme podľa značiek hodiniek, ale podľa toho, že majú vlastnú „entourage“, ľudí, ktorí ich obklopujú. Ako nám to názorne ukazujú aj prírodopisné seriály zo života primátov – prítomnosť iných je základnou potrebou. Vylúčenie zo spoločenstva je najväčšou hrozbou aj pre najsilnejších a v prírode prakticky znamená rozsudok smrti. Nečudo, že tí, čo sa chcú do nejakého kolektívu začleniť, sa usmievajú až im vidno ďasná, presne tak, ako to robieva v komédiách Iva Janžurová. Ne-

chcem zachádzať do nejakých ponižujúcich podrobností, ale pre prijatie do skupiny sú naši zvierací príbuzní schopní urobiť presne to, čo robíme my. Je z toho nejaké poučenie? Napríklad, že ľudstvo preto bude ako šťastný pár z rozprávky žiť spolu, až kým nepomrie. A aby som citovala starý vtip o socialistickom hospodárstve, v globále bude aj lásky dosť. Je síce pravda, že tá vaša konkrétna sa nemusí vždy vrátiť z tej istej strany, na ktorú ste ju vyslali – skôr by som povedala, že systémovo prichádza od chrbta, keďže zem je guľatá a musí ju stihnúť obehnúť, aby sa svet ako taký neprestal krútiť. Ale tešiť nás môže aspoň to, že tak to bude na večné časy a nikdy inak. Nie je to romantika ako delo?

„Ľudstvo bude ako šťastný pár z rozprávky žiť spolu, až kým nepomrie.“

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Krúžok na kľúče je starý vynález, ktorý nám umožňuje stratiť všetky [kľúče naraz]. ľudová múdrosť Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na jaro@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou „Slovensko – cestovná verzia“.

Distribučné miesta

• BRATISLAVA O. z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, Tomáš Kubiš, Ivan Lorenc, Barbora Žiaranová 02/52 62 59 62, poradcovia@notabene.sk • BANSKÁ BYSTRICA Slovenský červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kliniarová, 048/413 13 35, sus.bbystrica@redcross.sk • ČADCA DCH Žilina, Dom charity sv. Gianny, Kukučínová 4, 022 01 Čadca • HLOHOVEC O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 38 27, viera.vavrova@d2u.sk • HOLÍČ N. o. Križovatky – Azylový dom Emauzy, J. Čabelku 3, 908 51 Holíč, Michal Sedláček, 0905 579 087, 034 / 6683110, emauzy@stonline.sk • KEŽMAROK O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/466 02 12, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk • KOŠICE koordinator: Mgr. Marta Spišiaková, mail: notabene.kosice@gmail. com, tel: 0910 842 182, adresa: Charitny dom sv, Alžbety, Bosakova ul. • LEVICE O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk • LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Silvia Tomková, komunitne.centrum@atlas.sk, 0911 197 227, 044/ 55 22 052

• MALACKY N. o. Križovatky – Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 034/7722457, 0908 461 988 acbetania@orangemail. sk • NITRA DCH – Dom charity sv. Rafaela, Samova 4, 950 50 Nitra, www.charitanitra.sk, Andrea Rončková, 037/772 17 92, 0907 451 771, rafael.charita@gmail.com • PIEŠŤANY ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 033/ 772 76 87, 0915 400 577, domum@kios.sk • POPRAD ZSS – O. z. Korene (v spolupráci s MsÚ Poprad), Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 052/772 42 09, 0910 890 488, socialne@msupoprad.sk • SENICA N. o. ZSS Senica, Štefánikova 11/B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 034/622 84 56, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk • TRNAVA ADCH, Hlavná 43, 917 01 Trnava, www.charitatt.sk, Zuzana Ryšková, 033/533 31 59, 0910 788 031, battarci.charita@stonline.sk • VRANOV NAD TOPĽOU ADCH – Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, 057/44 3 15 78, 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk • ŽILINA DCH – Dom charity sv.Vincenta, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 041/724 47 95, 0918 314 197, dchvincent.za@gmail.com

SPONZOR KRÍŽOVKY INZERCIA

33


VIANOČNÁ ANKETA

text: dagu, dot | foto: archív

nota bene 150

Kedy ste v živote prežívali okamih, pri ktorom ste si želali, aby trval večne? Jarka, predajkyňa Nota bene Zopárkrát som zarobila aj na ubytovňu a dokonca aj na jedlo a mohla som ísť domov spokojná, lebo inokedy sa na to musím natrápiť.

Veronika, predajkyňa Nota bene Také chvíle boli, keď som chodila na učňovku, kde som zažila veľa pekného. Vždy hovorievam, že by som tie roky rada vrátila.

Hana Zavřelová Gallová, moderátorka Bolo ich viac, ale som rada, že odišli, aby mohli prísť iné, ešte lepšie. Myslím si, že čaro týchto momentov je aj v tom, že sú neopakovateľné a neprežívame ich večne. O to viac si ich vážime a tešíme sa zo spomienky na ne. Dôležité je vedieť si ich vychutnať, keď sa dejú!

Kristína Farkašová, herečka V živote som zažila milióny momentov, ktoré by som chcela prežívať večne. Som priam zberateľkou takých momentov a dokážem sa v nich rochniť! A nakoľko sa takýmito momentmi od malička vyslovene zaoberám, trvajú večne. Cez vône, obrázky v mojej hlave, dotyky, zvuky, či cez moje denníky. Nie som prívrženkyňou toho, že všetko treba fotiť či nakrúcať. Priam mi to zaberá čas a priestor, aby som si momenty zachovala v sebe. Moja pamäťová karta sa totiž nikdy nevymaže (pokiaľ samozrejme nebudem mať Alzheimera). No nič, budem končiť, idem zažívať ďalšie pekné momenty!

Katka, predajkyňa Nota bene Chcela by som zase prežívať rodinný život, mať pokoj na duši. Vtedy som vyrovnaná a šťastná a chcem, aby to trvalo večne, ale to sa nedá. Dôležitý je pre mňa pocit bezpečia, keď máme to, čo potrebujeme. Stačia nám aj tie najzákladnejšie veci – keď máme za čo bývať, najesť sa a niečo pomimo. Moment, ktorý by som chcela prežívať večne, je teda bezpečie v kruhu rodiny.

Vlado, predajca Nota bene Vrátil by som sa do detstva, keď ma vychovávateľka (z detského domova) na víkendy brávala k sebe domov a fungovali sme ako rodina. Vlastnú rodinu som nepoznal, pri nej som mal pocit, že niekto ma má rád ako mama.

Pišta, predajca Nota bene Veľmi ma potešilo, keď som sa dostal do Divadla bez domova. Že v živote treba aj zmenu, že chodíme na výlety, vypadneme z tej Bratislavy. A veľmi ma potešilo, že som si našiel priateľku!

Tu si vystrihnite pohľadnicu

Laco Teren, maliar Takéto pocity som mával v súvislosti so zamilovaním, ale v určitom veku človek pochopí, že všetko má svoj koniec. Teraz nechcem, aby niečo trvalo večne, ale užívam si to, kým to trvá. Napríklad večer, keď si ľahnem do postele, položím hlavu na vankúš a som nadšený, že som sa tam vôbec dostal. Aj maľujem preto, že ma to teší, kým to trvá. Prostredníctvom dotyku štetca na plátne niekedy pocítim, že večnosť existuje. Nestáva sa to zakaždým a nesúvisí to s úspešnosťou obrazu.

Jozef, predajca Nota bene Takých okamihov bolo skutočne veľa. Napríklad, keď som sa vrátil k Nota bene, lebo inak by som skončil na ulici. A tiež, keď som pracoval s koňmi – zažiť rodenie žriebätka je veľmi silný moment.

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať bezdomovcov, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma. Všetky ostatné si kupuje za 0,70 eura a predáva za plnú sumu 1,40 eura. Je povinný nosiť preukaz predajcu a dodržiavať pravidlá predaja (Kódex predajcu na str. 2). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje kódex, prosím informujte nás na doleuvedených číslach. O. z. Proti prúdu poskytuje svojim klientom ďalšie služby: sociálne a právne poradenstvo, zdarma využitie telefónu a počítač s internetom na hľadanie práce, príspevky na zdravotné potreby a voľnočasové aktivity. Viac na www.notabene.sk. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISSN 1335-9169. O. z. Proti prúdu je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Vydavateľ: O. z. Proti prúdu IČO: 360 68 781, č. účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, www.notabene.sk. Manažment projektu: riaditeľ Bc. Martin Opeta, 0907 197 908, martin@notabene.sk, zástupkyňa riaditeľa Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, sandra.tordova@gmail.com. Redakcia: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, redaktorka Dagmar Gurová, 0915 779 746, dagmar.gurova@notabene.sk, Grafické spracovanie: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Lito a tlač: typocon, bind print s.r.o. Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0911 214 411, jaro@notabene.sk. Administratíva: Fabiola Mokrá. Fundraising, PR: Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana@notabene.sk. Streetwork s predajcami Nota bene: Peter Kadlečík, 0907 733 388, peterkadlecik@notabene.sk.

dáva každý mesiac šancu získať dôstojný príjem, sebaúctu a sociálne kontakty 350 ľuďom bez domova v sedemnástich mestách Slovenska.

organizácia.................................................................................. krstné meno................................................................................ registračné číslo predajcu..................................................... adresa............................................................................................ mesto.............................................................................................


VIANOČNÁ POŠTA Prekvapte svojho predajcu Nota bene a pošlite mu pohľadnicu! Vianočná pohľadnica v dobe emailov a mmsiek poteší asi každého. Ak chcete dať svojmu predajcovi najavo, že Vám na ňom záleží, urobte to po starom. Aby sa dostala do správnych rúk, pripíšte registračné číslo predajcu (nájdete ho na obálke časopisu) a krstné meno predajcu. Ubezpečte sa, že ste zadali správny názov organizácie a adresu. Názov organizácie, ktorá realizuje Nota bene vo vašom meste nájdete v tomto čísle Nota bene na strane 33 (pod názvom Distribučné miesta).

Vianoce plné lásky želajú čitateľom predajcovia Nota bene, pracovníci O. z. Proti prúdu a spolupracujúce organizácie v sedemnástich mestách na Slovensku. Tu si vystrihnite pohľadnicu

Profile for Proti prudu

Nota bene 150 december 2013  

Navždy spolu

Nota bene 150 december 2013  

Navždy spolu

Advertisement