Page 1

ŠTÚDIE O sudcovskej tvorbe práva JUDr. Tomᚠ¼ALÍK, PhD. odborný asistent Katedra ústavného práva Právnická fakulta UK v Bratislave

¼ALÍK, T.: O sudcovskej tvorbe práva; Justièná revue, 66, 2014, è. 1, s. 1 – 19.

Autor sa v štúdii zaoberá fenoménom sudcovskej tvorby práva. Z možných východísk si vyberá dve, a to výklad a aplikáciu práva, resp. všeobecné znaky tvorby práva. V rámci výkladu a aplikácie je nosnou myšlienkou téza, že sudca de facto urèuje význam právnych noriem s oh¾adom na skutkové okolnosti prípadu a tým vlastne tvorí právo. Dvoma podskupinami sudcovskej tvorby práva je v rámci výkladu práva aj vypåòanie medzier v práve, resp. aplikácia rôznych sudcovských testov. Avšak pre to, aby sme mohli hovori o sudcovskej tvorbe práva, je potrebné naplni aj charakteristické znaky pre tvorbu práva. Na základe tejto dištinkcie je následne nutné rozlišova medzi sudcovskou tvorbou práva v užšom a širšom význame.

ÚVOD V dnešnej dobe globálne narastá vplyv súdnej moci. Ide o dôsledok rôznych externých, ale aj interných faktorov. Z externých faktorov je to predovšetkým prehlbujúca sa globalizácia, integrácia èi pokraèujúca federalizácia EÚ. Tieto procesy vedú v jednotlivých štátoch, a najmä v inštitúciách tradiène zodpovedných za tvorbu štátnej politiky (parlament, vláda), k strate vážnosti, prièom okruh vecí, ktoré môžu reálne ovplyvòova, sa èím ïalej, tým viac zužuje.1) Naopak, súdy týmito procesmi získavajú najmä v oblasti interjudiciálnej spolupráce,2) ako aj tým, že v podstate rozhodujú o tom, èi je ïalšia integrácia možná a za akých podmienok. Z interných faktorov do popredia vystupuje strata významu a prestíže parlamentu na úkor vlády, a to dokonca aj v takej parlamentnej forme vlády, akou je Ve¾ká Británia.3) Inými faktor1) 2)

3)

Napr. ochrana ¾udských práv, zahranièná politika, obrana, dodržiavanie rozpoètového deficitu atï. K tomuto fenoménu por. napr. KOCH, CH.: Judicial Dialogue for Legal Multiculturalism; Michigin Journal of International Law, roè. 25, 2004, s. 879 an. VOßKUHLE, A.: Multilevel Cooperation of the European Constitutional Courts, Der Europäische Verfassungsgerichtsverbund; European Constitutional Law Review, roè. 6, 2010, s. 195. BENVENISTI, E. – DOWNS, W. G.: National Courts, Domestic Democracy, and the Evolution of International Law; The European Journal of International Law, roè. 20, è. 1, 2009, s. 63 an. atï. Por. DYZENHAUS, D.: Are legislatures good at morality? Or better at it than the courts?; I•CON, roè. 7, 2009, è. 1, s. 50 – 51. BARBER, N. W.: Prelude to the Separation of Powers; The Cambridge Law Journal, roè. 60, è. 1, 2001, s. 86, ktorý poukazuje na dominanciu vlády pri tvorbe práva vo všetkých krajinách Commonwealthu.

1


¼alík, T. mi, ktoré sú zodpovedné za úpadok parlamentov, je napr. aj celosvetové znižovanie úèasti obyvate¾ov na parlamentných vo¾bách, èo už naráža na ohrozenie demokratickej a politickej legitimity parlamentu,4) celospoloèensky pociovaný rozpor vôle medzi vládcami a ovládanými (nedávne protesty „Gorila“), strata dôvery k politikom atï. Ïalšou inštitúciou, okrem vlády, ktorá v tomto procese získava dôležitos, je judikatíva. Súdna moc v právnom štáte tradiène rozhoduje všetky spory jednak medzi fyzickými a právnickými osobami, ale aj medzi orgánmi verejnej moci a fyzickými a právnickými osobami, ako aj medzi sebou navzájom. Oslabenie morálky ¾udí, tradièných neformálnych spôsobov riešenia sporov (kòaz, starosta, otec rodiny), materiálne vnímanie demokracie, pozitívny záväzok štátu v oblasti práv a slobôd,5) tzv. individuálne chápanie štátu, ktorý nie je sám osebe cie¾om, ale je povinný zabezpeèova slobodný rozvoj obèanov,6) len akcelerujú význam súdov v právnom štáte. Naèrtnutý vývoj je prirodzene cite¾ný aj v Slovenskej republike. Fenoménom, ktorý sa èiastoène týka vzrastu významu súdnej moci, je aj sudcovská tvorba práva. Jej budeme venova pozornos v tejto štúdii. Predtým však považujeme za nevyhnutné zmieni sa o jednej veci: sudcovskú tvorbu práva chápeme ako jav nevyhnutný a existenciálny pre súdnu moc. Nejde, a ani nemôže ís o akúsi oportunistickú èi svojvo¾nú tvorbu práva, ale naopak o skutoènos, pred ktorou nemožno uniknú. Pre tento záver svedèia najnovšie poznatky z oblasti právnej vedy, ktoré sa týkajú výkladu práva, jeho jazyka, teórie komunikácie, existencie medzier v právnych normách a predpisoch èi neurèitos pojmov. Na tieto javy sa budeme snaži poukáza a niektoré z nich aj rozvies. Zastávanie opaèného stanoviska, teda takého, že sudcovia právo netvoria a ani netvorili, je buï zastieracím manévrom alebo zatváraním si oèí pred poznatkami právnej vedy. Už na zaèiatku je však potrebné diferencova medzi pojmami, ktoré sa niekedy zamieòajú – sudcovské právo a súdne právo. Sudcovské právo sa týka práva, ktoré tvoria, resp. dotvárajú sudcovia.7) Súdne právo zasa znamená postup súdu poèas konania.8) Sudcovské právo sa prejavuje vo výslednom produkte práce súdu (uznesenie, rozsudok, nález). Je tak decisionistické. Súdne právo je, naopak, prepojené s procesom, resp. s procesným postupom súdu, teda je prevažne procesuálne. Toto uvažovanie je venované výluène sudcovskému právu. V nasledujúcej èasti zamyslenia poukážeme na základnú charakteristiku sudcovskej tvorby práva, ako aj na vplyv, ktorý tento jav vyvoláva. Samozrejme, budeme vychádza z univerzálnych a všeobecne akceptovaných poznatkov, prièom si podporne pomôžeme prevažne kontinentálnou právnou kultúrou. Sme si plne vedomí nevyèerpania tejto témy a jej nároènosti, èoho dôsledkom bude aj vynechanie niektorých typických foriem sudcovskej tvorby práva, 4) 5) 6) 7) 8)

Por. KIE£MINSKI, Z.: Frekwencja w wyborach do narodowych parlamentów w zachodniej Europie; in: Mo³dawa, T. – Zaleœny, J. (eds.): Parlamentaryzm w œwiecie wspó³czesnym. Miêdzy ide¹ a rzeczywistoœci¹; Warszawa: ELIPSA, 2011, s. 58 – 59. Por. DRGONEC, J.: Pozitívny záväzok štátu a možnosti jeho uplatnenia pri zabezpeèení práv priznaných Ústavou SR; Bulletin slovenskej advokácie, 1996, è. 2. K tomu por. inter alia rozhodnutie Spolkového ústavného súdu BVerfG, 2 BvE 2/08, § 224. V tomto príspevku budeme trva na syntéze pojmov tvorba a dotváranie práva, nako¾ko medzi nimi neexistujú výrazné rozdiely, snáï s výnimkou tradície kontinentálnej a angloamerickej právnej kultúry. Por. napr. DAVID, L.: O soudcovském právu; Právník, è. 5, 2011, s. 477 – 478.

2


O sudcovskej tvorbe práva akými sú rozširovanie a zužovanie právomoci súdov,9) interpretatívne výroky (najmä ústavného súdu), rozhodovanie súdov contra legem a pod. Štúdia je rozdelená do dvoch hlavných èastí a záveru. Prvá èas mapuje situácie, kedy judikatíva naozaj tvorí právo. V zásade pôjde o výklad a aplikáciu práva, ktorá sa prejavuje tak v rámci vypåòania medzier v práve, ako aj pri aplikácii rôznych sudcovských testov. Kvôli charakteru uvažovania, tieto situácie nebudeme rozpisova dopodrobna. Druhú èas tvoria znaky, ktoré charakterizujú tvorbu práva in genere, a to s dôrazom na podmienky v Slovenskej republike. To znamená, že pôjde o tie vlastnosti pozitívneho práva, ktorými sa vyznaèuje tvorba práva inštitúciami, ktorým je tradiène zverená. S uvedeným delením zamyslenia súvisí aj jeho hlavná téza: aby sme mohli hovori o sudcovskej tvorbe práva v užšom význame, musí prís k súèasnému naplneniu aj všeobecných znakov tvorby práva. Bez ich naplnenia môžme hovori nanajvýš o sudcovskej tvorbe práva v širšom význame. V závere štúdie sa obmedzíme na výsledné hodnotenie tohto fenoménu.

VÝKLAD A APLIKÁCIA PRÁVA AKO SUDCOVSKÁ TVORBA PRÁVA Ako paradox sa nám môže zda tvrdenie, že sudcovia nie sú tými, ktorým je zverená (delegovaná) moc tvori právo. Táto právomoc je ¾udom (prostredníctvom ústavy) delegovaná primárne na zákonodarcu (u nás NR SR) a sekundárne na výkonnú moc (vláda, ministerstvá, správne orgány), ktorá koná v hraniciach, ktoré jej urèila NR SR.10) Tradiènou úlohou súdnej moci je aplikácia práva, vytvoreného inými zložkami moci, na konkrétne, individuálne prípady. V procese aplikácie práva alebo pred aplikáciou práva prichádza k jeho interpretácii. Aplikácia a interpretácia práva sú z h¾adiska sudcovskej tvorby práva k¾úèové. Je tomu tak z dvoch dôvodov. Po prvé, ide o formálnu a terminologickú úroveò, ktorá vychádza z premisy hierarchického usporiadania právneho systému. Po druhé, je to vlastne poèas výkladu práva, kedy prichádza v podstate k sudcovskej tvorbe práva. Tento druhý dôvod môžeme nazva obsahovým. Najprv sa však budeme venova formálno-terminologickej rovine. Formálny a terminologický argument vychádza z totožnosti medzi tvorbou a aplikáciou práva. Pod¾a Hansa Kelsena medzi tvorbou práva a jeho aplikáciou neexistuje rozdiel. Tvorba práva je vždy zároveò a nevyhnutne aj aplikáciou práva, keïže vytvorenie právnej normy je v koneènom dôsledku aplikáciou vyššej právnej normy, ktorá upravuje proces jej tvorby. Prijatie zákona je tak aplikáciou ústavy, prijatie nariadenia vlády je aplikáciou zákona a prijatie ústavy je aplikáciou imaginárnej Grundnorm. Pod¾a Kelsena – aplikáciou vyššej právnej normy prichádza k vytvoreniu nižšej právnej normy. Súdne rozhodnutie je tak aplikáciou právnej normy, ale zároveò aj vytvorením individuálnej normy pre konkrétne procesné strany. Platí, že vyššia norma urèuje proces, kompetentný orgán, ako aj obsah vytvorenia nižšej právnej normy.11) V koneènom dôsledku tak medzi aplikáciou a tvorbou práva, z h¾adiska právneho sys9)

K tomu por. napr. GIBA, M.: Pozitívne objektívne právo; in: Cibulka, ¼. a kol: Teória a prax legislatívy; Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, 2013, s. 18 – 19. 10) Uvedené sa prejavuje najmä v tvorbe podzákonných právnych predpisov; por. Èl. 120 a Èl. 123 ústavy. 11) KELSEN, H.: General Theory of Law and State; Cambridge: Harvard University Press, 1949, s. 132 – 133.

3


¼alík, T. tému, neexistuje žiaden rozdiel. Každý právny akt jednak tvorí nieèo nové, no zároveò je aj aplikáciou vyššej právnej normy. Teraz prejdeme k obsahovému argumentu, ktorý sa zameriava na podstatu interpretaèného procesu. Najjednoduchšia definícia by mohla znie, že interpretácia oživuje právo. Bez interpretácie právo zostáva len màtvou literou zákona na papieri. Ako hovorí Aharon Barak – interpretácia je proces, v rámci ktorého sa právny význam vyvodzuje zo sémantického významu. Je to práve interpretátor práva, ktorý mení statické právo na právo dynamické.12) Výklad práva nie je samoúèelný. Cie¾om a úèelom výkladu právneho predpisu (a fortiori akéhoko¾vek textu) je urèi jeho význam, zmysel a úèel.13) Bez interpretácie nemôžeme spozna význam žiadneho textu. Toto triviálne konštatovanie však naráža na obrovskú ažkos. Urèenie významu právneho textu je totiž jednou z najažších úloh filozofie jazyka. V skratke ide teda o to, aby sme pomenovali, v akej situácii, akým subjektom a objektom je právna norma urèená.14) Povedané inými slovami, pri interpretácii sa musí vždy prís k rozhodnutiu, èi hypotéza právnej normy, urèená abstraktne vo všeobecnej norme, je naplnená v konkrétnej situácii, a èi sankcia, tiež urèená v abstraktnej rovine, sa uplatní na konkrétny prípad. Rozhodnutie o (ne)prítomnosti hypotézy alebo sankcie abstraktnej právnej normy, v konkrétnom prípade, má tak konštitutívny a nie deklaratórny charakter.15) Tento jav môžeme charakterizova aj ako problém subsumpcie.16) Okrem toho, proces interpretácie nevyhnutne predpokladá existenciu prostredníka, ktorým je práve sudca. Jeden subjekt totiž normu prijíma v urèitom èase, priestore, historickej a ideologickej epoche, a úplne iný subjekt ju vykladá tiež v urèitom kontexte, historickej situácii, èase a realite a následne ju aplikuje. Povedané inými slovami, prostredník aktualizuje dielo, odkaz vytvorený v minulosti (v našom prípade text právneho predpisu) na konkrétne okolnosti prípadu v súèasnosti. Pod¾a mnohých autorov, práve v procese interpretácie právnej normy sa nachádza kreatívna èas, ktorá spoèíva v tom, že interpretátor objavuje a h¾adá pravdivos alebo správnos diela (právneho predpisu) vytvoreného niekým iným.17) Prichádza tak zároveò aj k naplneniu èistej koncepcie princípu de¾by moci, keï jeden subjekt právo tvorí a druhý ho aplikuje. Záverom tejto struènej analýzy je konštatovanie, že proces interpretácie vyžaduje prostredníka (sudcu), ktorého úlohou je spozna význam vykladaného textu. Na vzah medzi výkladom práva a sudcovskou tvorbou práva existujú dva názory, ktoré približuje vo svojich publikáciách francúzsky konštitucionalista D. Rousseau. Pod¾a prvého konceptu je význam textu právneho predpisu (právnej normy) dopredu daný, jasný a urèený. Pod¾a tohto prístupu sudca aplikuje právnu normu, ktorú nevytvára a ktorej význam skôr urèený ho 12) BARAK, A.: The judge in a democracy; Princeton University Press, 2006, s. 122 – 123. 13) „Úlohou interpretácie právnej normy je odhali všetko, èo je obsiahnuté v právnej úprave, aby došlo k plnohodnotnému uplatneniu všeobecne záväzného právneho predpisu, k naplneniu úèelu jeho právnej úpravy.“ DRGONEC, J.: Súdna tvorba práva ako prostriedok uplatnenia zákona, zabezpeèenia spravodlivosti a právnej istoty; Justièná revue, roè. 60, è. 5, 2008, s. 716. 14) Por. MORAWSKI, L.: Zasady wyk³adni prawa; druhé vydanie, Toruò: Dom organizatora, 2010, s. 15. 15) Por. KELSEN, H.: General Theory of Law and State; Cambridge: Harvard University Press, 1949, s. 135. 16) Por. napr. MELZER, F.: Metodologie nalézaní práva; prvé vydanie, Praha: C. H. Beck, 2010, s. 6 – 8. 17) Por. aj LAUZIÉRIE, L.: Le pouvoir de rectification de la loi par le juge et son application en droit constitutionnel: , étude de l arrêt R. c. Laba; R.D.U.S., roè. 25, 1994-1995, s. 331.

4


O sudcovskej tvorbe práva zaväzuje. Inými slovami, sudca mechanicky aplikuje význam právnej normy, ktorej význam stanovil niekto iný (tvorca). Robí tak sylogistickým podraïovaním skutkových okolností prípadu pod urèenú právnu normu. Pod¾a druhého prístupu, text právneho predpisu je len súborom urèitých znakov, písmen a viet, ktoré sa nachádzajú na papieri. Tieto znaky nemajú objektívny význam, ktorý by urèoval obsah zákona (predpisu) a následne aj obsah rozhodnutia súdu. Každej právnej norme, právnemu predpisu možno priradi nieko¾ko významov. Poèet významov sa mení pod¾a kontextu prípadov. Ani metódy výkladu nie sú dôležité. Sudca sa v procese urèovania významu právneho predpisu môže odvoláva na legislatívny zámer predpisu, dôvodovú správu k nemu, základné princípy a hodnoty právneho poriadku, ducha právneho systému, odborné èlánky, monografie èi komentáre k právnym predpisom. Avšak vždy prichádza moment, kedy sudca musí rozhodnú, aký význam má právny predpis (právna norma). Samozrejme, takáto práca sudcu nie je svojvo¾ná (arbitrárna), ale musí by racionálna a výsledkom správnej argumentácie.18) My sa jednoznaène prikláòame k tomuto stanovisku. Uvedené nazeranie možno premietnu aj na koncepcie, ktoré diferencujú v rámci interpretácie právo, prièom rozlišujú výklad deklaratórny a výklad konštitutívny. Ide o starý spor o to, èi sudca právo len nachádza, alebo ho aj tvorí.19) V rámci deklaratórneho výkladu interpretátor (sudca) význam právneho predpisu netvorí, ale ho len odvodzuje. Konštitutívny výklad, naopak, môže by za istých okolností spojený s tvorbou práva. Kritériá, ktoré rozhodujú o tom, èi výklad má deklaratórny alebo konštitutívny charakter, urèujú vlastnosti právneho jazyka. Právny jazyk, ako súèas všeobecného jazyka, je neurèitý, neostrý a závislý od meniacich sa kontextov spoloèenského života, no zároveò od morálnych názorov interpretátora.20) Samozrejme, hranica medzi deklaratórnym a konštitutívnym výkladom práva vôbec nie je jasná a vo ve¾a prípadoch ju nemožno ani presne urèi. Konštitutívny výklad je ïalej spojený s dvoma koncepciami. Prvá koncepcia zodpovedá situácii, kedy sudca upúša od jazykového znenia právneho predpisu. Teda to, keï sudca vyboèuje za gramatický význam právnej normy, staèí na to, aby sme hovorili o konštitutívnom výklade. Pod¾a druhej koncepcie – o kreatívnej interpretácii hovoríme vtedy, ak je v nej obsiahnutý element normatívnej novosti, prièom dochádza k zmene rozsahu prikázaného, zakázaného alebo dovoleného konania.21) Teda nestaèí vyjs za jazykový výklad, nutná je aj prítomnos normatívnej novosti.

18) ROUSSEAU, D.: La justice constitutionnelle en Europe; 2e edition, Paríž: Montcherstien, 1996. Cit. pod¾a po¾ského prekladu S¹downictwo konstytucyjne w Europie; Preklad Miros³aw Granat, Varšava: Wydawnictwo Sejmowe, 1999, s. 29 – 30. 19) Niektorí autori odmietajú uvedenú dualitu; napr. Ronald Dworkin chápe právo ako jeden celok (law as integrity), ktorý odmieta retrospektívny poh¾ad na právo (právo ako konvencionálna prax) a rovnako odmieta aj výluène prospektívny charakter práva (právny pragmatizmus). Pod¾a neho sú právne nároky interpretatívne rozhodnutia, ktoré vykladajú súèasnú právnu prax, ktorú zasa Dworkin vidí ako odkrývajúcu sa politickú naráciu. Právna argumentácia pod¾a neho spája tak nachádzanie ako aj tvorbu práva. Robí oboje a pritom ani jedno z nich. Por. DWORKIN, , R.: Law s Empire; Oxford: Hart Publishing, 1998, s. 225. 20) Por. BUNIKOWSKI, D.: Czy s¹dy tworz¹ prawo?; s. 1. Prístupné na http://prawo.uni.wroc.pl/pliki/6813 (stránka naposledy navštívená dòa 18. 4. 2013). 21) Por. MORAWSKI, L.: Zasady wyk³adni prawa; druhé vydanie, Toruò: Dom organizatora, 2010, s. 18.

5


¼alík, T. Akú metódu výkladu aplikova, kedy je vhodné opusti jazykový význam textu alebo vytvori nový element v procese výkladu práva, to bude závisie od konkrétneho právneho odvetvia. Napr. v trestnom práve, resp. v daòovom práve je kreatívna interpretácia zakázaná.22) Zaujímavá je v tomto oh¾ade rozhodovacia èinnos ústavného súdu, ktorý nabáda ostatné súdy k tomu, aby sa odkláòali od doslovného znenia právneho textu, ak zo závažných dôvodov tak vyžaduje systematická súvislos, úèel zákona, èi ústavno-konformný výklad podústavného práva.23) Dokonca, ak možno právny predpis vyloži nieko¾kými spôsobmi a nastane situácia protikladného výsledku jednotlivých metód, prednos má dosta výklad e ratione legis pred gramatickým výkladom.24) Iný aspekt sudcovskej tvorby práva v procese interpretácie a aplikácie práva nám približuje slovenský vedec Jozef Ratica vo svojej publikácii Súd a tvorba práva. Uvedený aspekt sa netýka práva a urèovania jeho významu v konkrétnej veci, ale týka sa vzahu sudcu k predprocesnému (skutkovému) stavu. J. Ratica (v rámci kritiky normatívnej teórie) rozlišuje dve èinnosti, ktoré sudca v procese rozhodovania vykonáva – kognitívnu a volitívnu. Kognitívna èinnos sa týka poznávania predprocesného stavu veci, to znamená stavu pred tým, ako sa vec dostala na súd. Okrem kognitívnej (poznávacej) èinnosti uskutoèòuje sudca aj volitívnu (vô¾ovú) èinnos. Tá spoèíva na možnosti meni predprocesný stav veci a uplatni svoju vô¾u, aby z radu možností chápania, ktoré mu dáva predprocesný stav, vybral „jednu a tým dal bližší obsah novej norme“.25) Teda sudca nielenže urèuje význam právnej normy, ktorú aplikuje, ale v procese rozhodovania urèuje pod¾a toho aj skutkový stav, ktorý existoval predtým, ako sa vec dostala na súd. Uvedieme krátky príklad na ilustráciu. Prípad sa týka sporu o ochranu osobnosti medzi vydavate¾om a FO. Ak sudca svoju pozornos v rozsudku a jeho odôvodnení sústredí výluène na slobodu prejavu vydavate¾a, prièom právo na súkromie FO neberie vôbec do úvahy (alebo opaène), tak dané rozhodnutie bude manifestáciou slobody prejavu a právo na súkromie sa v òom neobjaví. Sudca právo na súkromie jednoducho opomenul aj napriek tomu, že také právo sa nachádza v ústave (Èl. 19 ústavy), v zákone (§ 11 Obèianskeho zákonníka), v doktríne, èi v judikatúre. V predmetnom prípade sudca vyriešil spor tak, že význam priradil len slobode prejavu. Opomenutie práva na súkromie znamená jeho neexistenciu. Aplikáciou príslušných právnych predpisov vytvoril právo pre daný prípad a spor rozhodol.26) Sloboda prejavu (èi iná právna norma) tak existuje len ako to, o èom rozhodnú orgány aplikácie práva. Najèastejšie osobou, ktorá vlastne rozhoduje, èo právom v konkrétnej veci vlastne je, bude sudca. Tým, že sudca vyberá taký význam práva a nie iný, resp. zisuje prítomnos hypotézy a sankcie práv22) Napr. rozširovanie trestnej zodpovednosti alebo kreácia nových skutkových podstát trestných èinov neprichádzajú vôbec do úvahy. Podobná situácia je v daòovom èi priestupkovom práve. 23) „Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádza prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýli v prípade, keï to zo závažných dôvodov vyžaduje úèel zákona, systematická súvislos alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (èl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveò vyvarova svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založi na racionálnej argumentácii.“ Rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 341/07. 24) Napr. sp. zn. III. ÚS 43/2010. 25) RATICA, J.: Súd a tvorba práva; 1941, reprint, Bratislava: Eurokódex, 2009, s. 136. 26) Samozrejme, v predmetnom spore vždy jedno právo dostane prednos a zákonite ustúpi druhému. Avšak táto situácia je odlišná od tej, keï sudca jedno z nich vôbec nezoberie do úvahy.

6


O sudcovskej tvorbe práva nej normy, vlastne rozhoduje, aký právny text v skutoènosti je.27) Právo tak v koneènom dôsledku existuje len ako rozhodnutie28) alebo ako judikatúra,29) a nie ako súbor právnych noriem. Pri rozhodovaní o predprocesnom stave to bude podobné. Zoberme si príklad neplatnosti právneho úkonu. Ak sudca rozhodne, že právny úkon je platný, tak v podstate rozhoduje, aké boli napr. okolnosti pri uzavieraní tohto právneho úkonu, ako sa strany následne správali atï. Inými slovami, sudca tvorí právnu realitu predtým, ako vec prišla na súd, èím sudca vytvára skutkový (predprocesný) stav. Sudca tak v rozhodnutí jednak tvorí právo, a jednak tvorí aj skutkový stav. Zároveò je však nutné v tejto súvislosti poznamena, že existujú aj hranice výkladu. Tie sa delia do rôznych kategórií. Napr. Aharon Barak ich delí na formálne a materiálne. Pod formálne zaraïuje napr. rovnos strán, premietnutie dôkazov do rozhodnutia, èi odôvodnenie rozhodnutia. Rozhodnutie musí by racionálne, konzistentné a koherentné, èo tvorí materiálne limity diškrécie sudcu.30) Ïalším limitom je samotný text právnej normy alebo právneho predpisu. Sudca nemôže vyloži ustanovenie tak, aby bolo v rozpore so sémantickým významom vykladaného pojmu alebo vety. Vykladaè nemôže da ustanoveniu taký význam, ktorý jazyk nie je schopný obsiahnu. Jazyk je tak nespochybnite¾nou hranicou výkladu. Ïalší autori vidia okrem jasného ustanovenia právnej normy aj nespochybnite¾ný úmysel zákonodarcu.31) Iní autori vidia hranice výkladu napr. v právnej kultúre alebo úlohe, ktorá tradiène patrí súdom v tej-ktorej krajine.32) Okrem toho sa mnohé publikácie zameriavajú na verifikáciu správnosti výkladu najèastejšie v podobe fúzie rôznych metód výkladu èi holistickej interpretácie.33) Nie je však našim zámerom venova sa tejto problematike bližšie. Dôležitejší je záver, že sudca výkladom a aplikáciou práva vždy právo tvorí, èi si to uvedomuje alebo nie. V ïalšej èasti sa bližšie pozrieme na dve podskupiny v rámci výkladu práva – vypåòanie medzier v právnych predpisoch a aplikáciu sudcovských testov.

Medzera v právnom predpise ako základ pre sudcovskú tvorbu práva V rámci sudcovskej tvorby práva sa èasto spomína fenomén existencie medzier v právnych predpisoch a právnych normách, ktorý súvisí s výkladom a aplikáciou práva. V tejto kategórii však musíme rozlišova medzi medzerou v práve a medzerou v právnom predpise. Medzera v práve, pod¾a nášho názoru, neexistuje, nako¾ko právo je úplný systém, ktorý sa okrem pozi27) Uvedené mal na mysli aj slávny predseda Najvyššieho súdu USA J. Marshall, ktorý v nemenej slávnom rozhodnutí uviedol, že je právomocou súdov poveda, èo je právom („It is emphatically the province and duty of the judicial department to say what the law is.“); Marbury v. Madison, 5 U.S. 137 (1803). 28) Carl Schmitt hovorí, že právny poriadok, ako každý iný poriadok, je založený na rozhodnutí a nie na norme. SCHMITT, C.: Political Theology. Four Chapters on the Concept of Sovereignty; Preklad George Schwab, Chicago: University of Chicago Press, 2005, s. 10. 29) Tak napr. RATICA, J.: Súd a tvorba práva; 1941, reprint, Bratislava: Eurokódex, 2009, s. 18. 30) BARAK, A.: The judge in a democracy; Princeton University Press, 2006, s. 146 a 147. 31) Napr. MELZER, F.: Metodologie nalézaní práva; prvé vydanie, Praha: C. H. Beck, 2010, s. 232 – 233. 32) Napr. KOZAK, A.: Granice prawniczej w³adzy dyskrecjonalnej; Wroc³aw: Kolonia Limited, 2002. 33) Por. napr. BARBER, S. – FLEMING, J.: Constitutional Interpretation; Oxford: Oxford University Press, 2007, s. 189. MATCZAK, M.: Summa iniuria: O b³êdzie formalizmu w stosowaniu prawa; Varšava: Wydawnictwo naukowe SCHOLAR, 2007, s. 181 an., atï.

7


¼alík, T. tívneho práva skladá aj z etických a morálnych hodnôt a iných prirodzeno-právnych kategórií. Tento systém je tým úplný a poskytuje odpovede na každú otázku. Nevznikajú v òom medzery. Okrem toho, vždy možno vychádza zo všeobecných princípov práva. Ak by právo nebolo úplné, znamenalo by to, že existuje medzera v realite (skutoènosti).34) Pri tomto konštatovaní sa pridržiavame tézy Aharona Baraka, že aj keï právo nie je všetkým, právo je vo všetkom. Na druhej strane existuje medzera v právnom predpise ako prvku pozitívneho práva. Ide v podstate o neúplnos predpisu, resp. normy. Povedané inými slovami, pre daný prípad chýba právna norma, resp. právny základ z jazykového h¾adiska, ktorý by neexistoval, ak by zákonodarca pracoval správne. V tejto súvislosti je namieste hovori o „vrodenej“ slabosti zákonodarcu, teda o schopnosti predvída všetky možné životné situácie a správanie sa adresátov právnych noriem v právnom predpise na neohranièený èas do budúcnosti. Danú situáciu môžeme charakterizova ako limit pozitívneho práva, ktoré sa vzahuje len na urèité sociálne vzahy a ¾udské správanie. Pokusmi, ktoré sa snažia o èo najúplnejšie pokrytie životných situácií, sú rozsiahle kódexy jednotlivých právnych odvetví.35) Aj napriek tomu je sudcovská tvorba práva nevyhnutným riešením, kvôli existencii tzv. zákazu odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae) v prípadoch, ak sa medzera v predpise nájde.36) Princíp zákazu odmietnutia spravodlivosti je prameòom normatívnej sily súdneho rozhodnutia. V rovnakom èase vytvára povinnos pre sudcu urèi, èo je právo.37) Preto, ak budeme hovori o sudcovskej tvorbe práva v súvislosti s vypåòaním medzier v práve, na mysli budeme ma sudcovskú tvorbu pozitívneho práva. Rozdiel medzi výkladom (interpretáciou) práva a vypåòaním medzier z h¾adiska fenoménu sudcovskej tvorby práva je znaèný. Spoèíva v tom, že kým pri výklade práva ide o dávanie významu textu predpisu (aj keï èasto ide o rozšírenie jazyka textu až na samé hranice sémantiky), tak pri vypåòaní medzier sa pridáva text do textu právneho predpisu.38) Pri medzere text chýba a sudca ho dopåòa, kým pri výklade sudca priraïuje textu význam. Príkladom, kedy a ako má sudca medzeru vyplni, je èl. 1 švajèiarskeho obèianskeho zákonníka z roku 1907, ktorý stanovuje, že ak sa na prípad nedá použi ani písané ani obyèajové právo, konajúci súd vytvorí právo, rešpektujúc pri tom existujúcu judikatúru a právnu doktrínu. Na rozdiel od francúzskeho znenia èl. 5 Code Civil, švajèiarsky obèiansky zákonník hovorí o tom, že sudca má pri vypåòaní medzery kona tak, ako by konal zákonodarca. 39) Sudca má 34) Por. RATICA, J.: Súd a tvorba práva; 1941, reprint, Bratislava: Eurokódex, 2009, s. 62. 35) Absurdným a extrémnym príkladom je pruský obèiansky zákonník z roku 1794, ktorý obsahoval viac ako 19 000 paragrafov a bol vyjadrením snahy pruského panovníka Frederika II postihnú všetky životné situácie vo všetkých právnych odvetviach pod konkrétne ustanovenie zákona. Zároveò išlo o pokus vyhnú sa zmene jazykového významu ustanovenia v procese výkladu. Niet preto divu, že zákonník bol príliš kazuistický, vnútorne nekonzistentný a navyše èasto nezrozumite¾ný. 36) Základom pre koncepciu odmietnutia spravodlivosti je súèasný francúzsky Code Civil (1804) a jeho èl. 4, ktorý znie: „Sudca, ktorý odmietne meritórne rozhodnú vec kvôli tomu, že zákon mlèí, je nejasný alebo nedostatoèný, bude trestne stíhaný za odmietnutie spravodlivosti.“ Na druhej strane trochu paradoxne hneï nasledujúci èl. 5 Code Civil zakazuje sudcom tvori právo všeobecným spôsobom v prípadoch, ktoré rozhodujú. 37) Por. aj KOMÁREK, J.: Judicial Lawmaking and Precedent in Supreme Courts; LSE Law, Society and Economy Working Papers, 4/2011, s. 19. DRGONEC, J.: Súdna tvorba práva ako prostriedok uplatnenia zákona, zabezpeèenia spravodlivosti a právnej istoty; Justièná revue, roè. 60, è. 5, 2008, s. 718. 38) BARAK, A.: Purposive interpretation in law; Princeton: Princeton University Press, 2005, s. 66. 39) Por. RATICA, J.: Súd a tvorba práva; 1941, reprint, Bratislava: Eurokódex, 2009, s. 78.

8


O sudcovskej tvorbe práva stanovi všeobecné pravidlo správania sa, ak zistí medzeru v pozitívnom alebo obyèajovom práve. V rámci fenoménu medzery rozoznávame nieko¾ko typov medzier. Napr. nemecký profesor Bernd Rüthers rozoznáva tri typy medzier: pod¾a oblastí, kde sa medzera nachádza (medzera v zákone, v norme, kolízna medzera, oblastná medzera); pod¾a intencie autora právnej normy na vedomé a nevedomé medzery (èi zákonodarca vedome urèitú úpravu ponecháva na reguláciu zo strany sudcov alebo tak robí nevedome); pod¾a kritéria èasu na primárne a sekundárne medzery (èi medzera existuje už pri vstupe právnej normy do úèinnosti alebo až po tomto momente).40) Z h¾adiska sudcovskej tvorby práva je nevyhnutné uvies, že zistenie existencie medzery v práve sa nachádza v rámci hodnotiaceho aktu sudcu. Sudca, v prípade zistenia medzery v právnej norme alebo predpise, je povinný v zmysle zákazu odopretia spravodlivosti vyplni medzeru svojim rozhodnutím. Sudca je v tejto situácii partnerom zákonodarcu, keïže vytvára právo pre konkrétny prípad, ktorý musí urèitým spôsobom rozhodnú.41) Pod¾a Hansa Kelsena podmienkou na to, aby sudca konal ako zákonodarca, nie je skutoènos, že aplikácia platného práva je nemožná (lebo v tomto prípade by sudca návrh zamietol), ale skutoènos, že aplikácia platného práva je, pod¾a názoru sudcu, právno-politicky neadekvátna. Ide tu o psychologické obmedzenie, keï sudca využije splnomocnenie pre vyplnenie medzery v právnom predpise len vtedy, keï sa domnieva, že zamietnu návrh, o ktorom právny predpis mlèí, by bolo zjavne nespravodlivé. Sudca verí, že ak by takýto prípad prejednával zákonodarca sám, právnu normu ako základ pre konanie o návrhu, by vytvoril. Ale keïže právna norma chýba, nie je aplikovate¾ná na prejednávaný prípad a návrh musí zamietnu. Keïže sudca je povinný prípad rozhodnú, neostáva mu niè iné, len vec rozhodnú tak, akoby bol aj zákonodarcom.42) Správne teda, z h¾adiska terminológie, neprichádza k vyplneniu medzery, ale k implicitnému splnomocneniu sudcu zo strany zákonodarcu k vytvoreniu tých práv a povinností, o ktorých zákonodarca nerozhodol. Súd toto právo urèuje z vlastnej moci.43) Sudca de facto pridáva do platného právneho poriadku individuálnu právnu normu, s ktorou žiadna iná všeobecná norma nekorešponduje. Akým konkrétnym spôsobom má vlastne sudca pristúpi k vypåòaniu medzier a k tvorbe práva? Na rozdiel od zákonodarcu sudca nie je až taký slobodný pri vypåòaní medzier v práve.44) Aharon Barak rozoznáva dva spôsoby vypåòania medzier: homogénne a heterogénne. Pod¾a homogénnych doplòujúcich pravidiel – sudca musí vytvori právo spôsobom, ktorý zachováva vnútornú harmóniu medzi neúplnou právnou normou a doplòujúcim pravidlom. Sudca je v týchto prípadoch viazaný už existujúcim písaným právom vo forme analógie legis, rozhodo40) RÜTHERS, B.: Dotváøení práva soudci; preklad PhDr. Pavel Jiroušek, Soudce, è. 8, 2003, s. 4 – 5. Inú metodológiu ponúka Filip Melzer; por. MELZER, F.: Metodologie nalézaní práva; prvé vydanie, Praha: C. H. Beck, 2010, por. 222 – 232. 41) Por. RÜTHERS, B.: Dotváøení práva soudci; preklad PhDr. Pavel Jiroušek, Soudce, è. 8, 2003, s. 5. 42) KELSEN, H.: General Theory of Law and State; Cambridge: Harvard University Press, 1949, s. 147 – 149. 43) BVerfG 9, 338, 349. 44) V tejto súvislosti sme však nútení poznamena, že ani zákonodarca nie je slobodný pri tvorbe práva. Je viazaný ústavou, medzinárodným právom, právom EÚ, spoloèenskou realitou, ideológiou atï.

9


¼alík, T. vacou èinnosou iných súdov vo forme analógie iuris a názormi právnej doktríny (communis opinio doctorum). Heterogénne doplòujúce pravidlo na druhej strane pozostáva z používania externých princípov pri vypåòaní medzier v práve. V tomto prípade nejde o vnútornú harmóniu. Ako príklad môže slúži odvolávanie sa na spravodlivos, rozumnos, prirodzené právo, komparatívne právo atï.45) Opätovne však musíme uvies, že v tých právnych odvetviach, kde by sa mohlo postavenie jednotlivca vyplnením medzery zhorši (napr. rozširovanie trestnej zodpovednosti èi uvalenie novej daòovej povinnosti), sú vypåòanie medzier a sudcovská tvorba práva zakázané.

Sudcovské testy ako zdroj sudcovskej tvorby práva Ïalším zdrojom sudcovskej tvorby práva pri aplikácii práva, v širšom význame, je aj aplikácia rôznych testov pri posudzovaní jednotlivých prípadov, predovšetkým v oblasti ¾udských práv. Tento prameò sudcovského práva sa tak významne prekrýva s interpretáciou a aplikáciou práva. V tejto èasti poukážeme na test proporcionality, ktorý všeobecné súdy, ako aj ústavný súd, najèastejšie používajú pri sporoch, ktorých obsahom je oblas základných práv a slobôd.46) Pre naše potreby nám staèí v skratke popísa jednotlivé subtesty, ktorými sú test vhodnosti, test nevyhnutnosti a test proporcionality v užšom význame. Test vhodnosti spoèíva na zistení, èi obmedzenie základného práva sleduje cie¾, ktorý je stanovený v ústave, prièom musí existova racionálne prepojenie medzi obmedzením ústavnej hodnoty a cie¾om, ktorý obmedzenie sleduje. Cie¾ nemôže by svojvo¾ný. Test nevyhnutnosti sa týka zistenia, èi obmedzenie základného práva nie je možné menej invazívnymi prostriedkami, resp. obmedzenie základného práva nemôže by intenzívnejšie, ako je nevyhnutné na dosiahnutie cie¾a. Pri teste proporcionality, v užšom význame, sa porovnávajú pozitíva a negatíva obmedzenia s cie¾om, ktoré obmedzenie sleduje. Pri tomto zistení sa porovnávajú rôzne argumenty (kontextové, systematické, hodnotové a empirické), praktická konkordancia èi Alexyho vážiaca formula. Analýza, ktorú realizuje sudca v rámci testu proporcionality, je však typická úloha zákonodarcu. Pod¾a Wojciecha Sadurského, toto tvrdenie vyplýva z nasledovných argumentov. Po prvé, etapa analýzy odôvodnenia a dôležitosti cie¾ov je úlohou zákonodarcu par excellence. Len zákonodarca totiž môže rozhodova o cie¾och, ku ktorým právo smeruje alebo ktoré právo pomáha napåòa. Po druhé, proporcionalita medzi cie¾mi a prostriedkami je otázkou zložitého hodnotenia v rámci empirických procesov (príèina – následok), èiže kategóriou hodnotenia, o ktorej sudcovia nemajú informácie, vedomosti, a teda ani kompetenciu rozhodova. Rozhodovanie o príèinách a následkoch a o tom, aké prostriedky vedú k cie¾om, patrí politickej moci, ktorá má dostatoèné vedomosti a expertné znalosti. Po tretie, test proporcionality vyjadruje myšlienku váženia vzájomne súperiacich spoloèenských záujmov, hodnôt a preferencií. Práve zákonodarca, ktorý má demokratickú legitimitu, je oprávnený k výkonu vyvažovania týchto 45) BARAK, A.: Purposive interpretation in law; Princeton: Princeton University Press, 2005, s. 71 – 72. 46) Pre vyèerpávajúcu charakteristiku por. napr. BARAK, A.: Proportionality. Constitutional Rights and Their Limitations; Cambridge: Cambridge University Press, 2012; v slovenskej doktríne inter alia KUKLIŠ, ¼.: Test proporcionality a štrukturálne aspekty kolízie základných práv; Právny obzor, roè. 96, è. 1, 2013, s. 50 – 65.

10


O sudcovskej tvorbe práva priorít, a zároveò realizuje optimálne kompromisy medzi súperiacimi preferenciami, záujmami a hodnotami, ktoré nemožno úplne realizova.47) My k uvedenému zoznamu môžeme prida aj test proporcionality v užšom význame. Sudca až v òom totiž spravidla rozhoduje, ktoré právo, resp. èi verejný záujem alebo právo, preváži. V rámci toho sudca disponuje znaènou diškréciou najmä v hard cases, èím prichádza k tvorbe obsahu práva alebo slobody, resp. hodnoteniu dôležitosti verejného záujmu. Sudca uvedené realizuje tak, že sám rozhoduje, èi ujma pre to-ktoré právo bude „nízka“, „strednᓠalebo „podstatná“,48) alebo vysporiadaním sa s empirickými, systémovými, hodnotovými a kontextovými argumentmi.49) Pod¾a nás je dôvodné si myslie, že iný sudca by mohol prís na základe rovnakých skutkových okolností k úplne odlišnému záveru. Teda, že ujma vnímaná ako „nízka“ by bola charakterizovaná ako „stredná“, èi „strednᓠako „podstatnᓠ(a opaène). Podobná situácia môže nasta aj pri vyššie spomínaných systémových, empirických, hodnotových a kontextových argumentoch. Obdobnú mieru diškrécie sudca požíva v rámci posudzovania nárokov zo sociálnych práv, keï pri teste proporcionality aplikuje len test vhodnosti a pozornos zameriava na to, èi právna regulácia sleduje legitímny cie¾, èi prostriedok k naplneniu cie¾a je racionálny, no zároveò nemôže prís k narušeniu samotného jadra (podstaty) sociálneho práva.50) Rovnaká situácia je tiež pri teste diskriminácie, ktorý používa (ústavný) súd pri zisovaní, èi prišlo alebo neprišlo ku diskriminácii.51) V koneènom dôsledku je to sudca, kto rozhoduje nielen o tom, ktoré právo alebo záujem preváži, ale aj o tom, aký bude obsah samotného práva èi slobody, a zároveò aj urèuje, aký je obsah verejného záujmu èi úèelu právneho predpisu. Sudca tak vytvára aj obsah cie¾a (jeho dôležitos, naplnenie v praxi, vplyv na iné hodnoty a ciele), ktorý prijíma zákonodarca.

VŠEOBECNOS, ZÁVÄZNOS A PUBLIKÁCIA SUDCOVSKEJ TVORBY PRÁVA V PODMIENKACH SLOVENSKEJ REPUBLIKY V tejto èasti sa zameriame na charakteristické znaky tvorby práva in genere. Pôjde o všeobecnos, záväznos a publikáciu sudcovskej tvorby práva. Aby sudcovská tvorba práva mohla by považovaná za tvorbu práva, musí spåòa aj tieto kritériá. V prípade, ak ich napåòa, môžeme hovori o sudcovskej tvorbe práva v užšom význame. Ak ich spåòa nebude, takú tvorbu práva súdmi môžeme charakterizova len ako sudcovskú tvorbu práva v širšom význame. Sudca bude právo tvori len spôsobom (uvedeným v predchádzajúcej èasti) v rámci výkladu práva, vypåòaním medzier v právnych predpisoch èi aplikáciou rôznych testov. 47) SADURSKI, W.: „Rozumnoœæ“: Miêdzy teori¹ prawa i filozofi¹ polityczn¹; in: Wyrzykowski, M. (ed.): Rozumnoœæ rozumowañ prawniczych; Warszawa, 2008, s. 23 – 24. 48) Por. napr. II. ÚS 152/08. 49) Empirickým argumentom pri tom možno chápa faktickú závažnos javu, ktorý je spojený s ochranou urèitého základného práva. Systémový argument znamená zvažovanie zmyslu a zaradenia dotknutého základného práva èi slobody v systéme základných práv a slobôd. Kontextovým argumentom treba rozumie ïalšie negatívne dopady obmedzenia jedného základného práva v dôsledku uprednostnenia verejného záujmu. Hodnotový argument predstavuje zvažovanie pozitív v kolízii stojaceho základného práva a verejného záujmu vzh¾adom na akceptovanú hierarchiu hodnôt; por. napr. PL. ÚS 111/2011, § 1.4.3. 50) Napr. rozhodnutie Ústavného súdu ÈR Pl. ÚS 1/08, § 103. 51) Napr. I. ÚS 76/2011.

11


¼alík, T. Teraz je èas na predstavenie si vlastností typických pre tvorbu pozitívneho práva. Jedným z najvýznamnejších znakov tvorby práva in genere je jeho všeobecnos a abstraktnos. To znamená, že právo sa nevytvára pre jediný prípad, pre konkrétne procesné strany (inter partes), ale pre neurèitý (všeobecný) poèet subjektov (erga omnes). Okrem všeobecnosti a abstraktnosti pri subjektoch sa vyžaduje, aby aj predmet právnej úpravy bol dostatoène všeobecný. To znamená, že regulácia sa musí vzahova na všetky spoloèenské vzahy rovnakého druhu a nie na individuálny právny vzah. Tak znie príkaz princípu legality, ktorý vyviera z princípu právneho štátu. Všeobecnosou a abstraktnosou prijímanej právnej úpravy sa napåòa princíp právnej istoty, predvídate¾nosti práva, de¾by moci, èím prichádza aj k realizácii rovnosti (formálnej spravodlivosti) v konaní adresátov právnych noriem. So všeobecnosou, samozrejme, ide ruka v ruke záväznos. Z titulu, aby mohla by sudcovská tvorba práva, kvalifikovaná ako tvorba práva, porovnate¾ná s legislatívnou èinnosou zákonodarcu (v menšej miere exekutívy), musí napåòa znaky všeobecnosti a abstrakcie. To znamená, že rozhodnutie súdu v individuálnej veci bude ma presah cez konkrétne procesné strany a bude záväzné erga omnes, teda aj pre budúcich èi potenciálnych úèastníkov konania. Prichádza tak ku generalizácii a abstrakcii individuálnej právnej normy. Všeobecnos a abstrakcia v oblasti sudcovskej tvorby práva znamenajú, že na základe individualizovanej právnej normy bude možné rozhodova budúce prípady podobné tomu prípadu, ktorý dal základ pre vytvorenie tohto pravidla správania sa. V podmienkach Slovenskej republiky v rámci všeobecného súdnictva túto úlohu plní Najvyšší súd SR, ktorý jednotný výklad a používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov zabezpeèuje jednak vlastnou rozhodovacou èinnosou, prijímaním stanovísk k zjednocovaniu výkladov zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, no aj tým, že zverejòuje právoplatné súdne rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR.52) Právny mechanizmus zabezpeèujúci koherentnos judikatúry teda spoèíva vo vlastnej rozhodovacej èinnosti, v inštitúte uverejnenia súdneho rozhodnutia zásadného významu a v inštitúte prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu právnych noriem plénom alebo kolégiami najvyššieho súdu. Zjednocujúce stanoviská pléna a kolégií sú obsiahnuté v nieko¾kých normatívnych vetách, ktoré dopåòa argumentácia, na základe ktorej sa normatívne vety prijali.53) Podrobnosti a pravidlá, kedy a ako prijíma najvyšší súd zjednocujúce výklady, upravuje Rokovací poriadok najvyššieho súdu, publikovaný pod è. 291/2006 Z. z. Stanovisko možno vo všeobecnosti charakterizova tak, že v òom ide o abstraktný výklad zákona, vychádzajúci z rozhodovacej èinnosti súdov v konkrétnych veciach, s cie¾om zabezpeèi jednotný výklad právnych noriem pri rozhodovaní ïalších podobných vecí. Stanoviská prijíma plénum najvyššieho súdu, ktoré je zložené zo všetkých sudcov, vrátane sudcov doèasne pridelených. Pod¾a èl. 9 ods. 2 rokovacieho poriadku – plénum prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladov zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré sa týkajú viacerých kolégií, resp. otázok, ktoré sú sporné medzi kolégiami. Podnet na zaujatie stanoviska sa podáva predsedovi najvyššieho súdu, ktorý návrh ïalej predkladá plénu na zaujatie stanoviska. Tento návrh obsahuje okrem otázky, ktorá je sporná, 52) Stanovuje to § 22 ods. 1 zákona è. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. 53) Por. napr. Stanoviská vo veciach trestných, è. 1, 2012.

12


O sudcovskej tvorbe práva aj spôsob riešenia problému výkladu alebo aplikácie právneho predpisu, resp. právnej normy. Na tento úèel si predseda najvyššieho súdu zriaïuje pracovnú skupinu, ktorej zašle všetky dokumenty týkajúce sa prijatia stanoviska. Návrh na zaujatie stanoviska je obligatórne zaslaný všetkým sudcom najvyššieho súdu spolu s lehotou na vyjadrenie. Fakultatívne môžu by oslovené štátne alebo vedecko-vzdelávacie inštitúcie s tým, aby sa k spornej otázke vyjadrili. Následne pracovná skupina vypracuje návrh stanoviska, berúc do úvahy názory sudcov a inštitúcií, ktorý obsahuje právnu vetu (obsah stanoviska) a jej odôvodnenie. Odôvodnenie pozostáva jednak z popisnej èasti (rozhodnutia, ktoré vyvolali potrebu zaujatia stanoviska) a jednak z argumentaènej èasti, v ktorej sa prihliadne na všetky argumenty, o ktoré sa návrh stanoviska opiera. Stanovisko musí by prijaté nadpoloviènou väèšinou prítomných sudcov na plenárnom zasadaní, prièom plénum je uznášaniaschopné len za prítomnosti 2/3 všetkých sudcov. Ak stanovisko nebolo prijaté, návrhom na jeho vypracovanie môže by poverená iná pracovná skupina, ktorá má povinnos prihliada na vyjadrenia sudcov a rozpravu v pléne. Druhou možnosou je, že sa stanovisko k danej otázke neprijme. V prípade prijatia stanoviska existuje možnos odlišných stanovísk sudcov, ktorí nesúhlasia s prijatými právnymi vetami, resp. s odôvodnením. Rovnopis prijatého stanoviska sa zašle všetkým sudcom najvyššieho súdu, kolégiám krajských súdov a všetkým okresným súdom. Sudcovia sú následne povinní pri svojom rozhodovaní vychádza z prijatého stanoviska. Podobnú úlohu pri zjednocovaní rozhodovacej èinnosti súdov zohrávajú popri pléne aj kolégiá najvyššieho súdu. Tie postupujú obdobne ako plénum, no s tým rozdielom, že zjednocujú rozdielne rozhodnutia senátov príslušného kolégia, resp. dvoch alebo viacerých rozhodnutí nižších súdov. Úlohu predsedu súdu plní predseda príslušného kolégia. Stanoviská kolégia sú prijímané na návrh predsedu kolégia, predsedu súdu a paradoxne aj ministra spravodlivosti, èo možno vníma ako istú neprípustnú ingerenciu exekutívy do súdnej moci. Tento prístup kritizuje Ján Svák, keï vyèíta, že stanoviská, resp. zásadné judikáty súdov, ktoré vyberá plénum alebo kolégiá najvyššieho súdu, sú následnou publikáciou vytrhnuté z kontextu prípadu a zaèínajú ži svoj vlastný normatívny život. Stanoviská a zásadné judikáty tak nadobúdajú hodnotu zovšeobecòujúceho pravidla, èo je typické pre normatívne texty právnych predpisov. Pod¾a neho sa tým zo sudcov stávajú zákonodarcovia, èo je neprípustné. Ïalším negatívom je, že sa, pod¾a neho, bráni v prístupe k právu, èím je narušený princíp právnej istoty. Sudcov v kolégiách a pléne najvyššieho súdu prirovnáva J. Svák k justícii schôdzujúcej na obraz zasadaní najvyšších orgánov bývalej KSÈ pred rokom 1989.54) Súhlasíme s J. Svákom, že ide o prácu sudcov, ktorá sa nepodobá na precedentné pôsobenie judikatúry v štátoch common-law ani v krajinách kontinentálnej Európy. Musíme však v tejto súvislosti podotknú, že v súèasnej dobe neexistuje a ani existova nemôže jednotný a univerzálny pojem precedentného pôsobenia sudcovského práva. Každá krajina má vlastný, unikátny spôsob, proces, formu a význam sudcovskej tvorby práva. Preto porovnáva sudcovskú tvorbu práva v SR s krajinami common law (èi inými krajinami) nemá význam, je to neúèelné. Dokonca aj v rámci krajín, ktoré patria do rovnakých právnych systémov (a to aj geograficky), 54) SVÁK, J.: Štyri východiská sudcovskej tvorby práva na Slovensku; in: Hanzelová, I. – Svák, J. (eds.): K aktuálnym otázkam konania a rozhodovania súdov v správnom súdnictve; zborník príspevkov z medzinárodnej konferencie, konanej v Èastej – Papiernièke 21. – 22. mája 2007, Bratislava: Eurokódex, 2007, s. 65 – 72.

13


¼alík, T. existujú podstatné rozdiely v tomto fenoméne. O tomto fakte hovoria mnohé zahranièné publikácie.55) Vyššie popísaný spôsob práce pléna, resp. kolégií považujeme za relatívne dobrý v tom, že len sami sudcovia najvyššieho súdu rozhodujú o zjednocovaní judikatúry všeobecných súdov vrátane najvyššieho súdu po urèitej možnej konzultácii s krajskými súdmi, generálnym prokurátorom, vedeckými inštitúciami, právnickými fakultami èi inými inštitúciami. Nevýhodou tohto spôsobu je však skutoènos, že ak sa senát najvyššieho súdu chce odkloni od právneho názoru iného senátu najvyššieho súdu, musí najprv vec odlišným spôsobom rozhodnú, a až následne môže prís k procesu, na konci ktorého môže by prijaté zjednocujúce stanovisko,56) a to zásadne v inej formácii, než inak zásadne prebieha konanie (v príslušných senátoch všeobecných súdov). Ïalšou nevýhodou tohto mechanizmu sa javí tá skutoènos, že zjednocujúce stanoviská sú prijímané „od stola“ a nie v prieskumnom inštanènom postupe vo veci samej. K tomuto argumentu si dovo¾ujeme zauja nasledovné stanovisko, ktoré vychádza z komparatívneho argumentu. Najvyššie súdne inštancie v krajinách common law a v kontinentálnej právnej kultúre pracujú skoro rovnako v tom, akú úlohu u nich hrajú skutkové okolnosti konkrétneho prípadu. Skutkové okolnosti síce pôsobia pre rozhodovaciu èinnos Najvyššieho súdu USA ako obmedzenie pri sudcovskej tvorbe práva,57) ale v skutoènosti pred ním nehrajú takú dôležitú úlohu. Jeho rozhodnutie sa orientuje na vyriešenie abstraktnej otázky, ktorá je ove¾a dôležitejšia ako skutoènosti, ktoré ju vyvolali.58) Podobne pracuje aj Kasaèný súd vo Francúzsku. Pri jeho rozhodovacej èinnosti hrajú skutkové okolnosti zanedbate¾nú úlohu. Kasácia je vo Francúzsku chápaná ako sankcia voèi nižším súdom za nedodržiavanie zákona a nie ako mechanizmus nápravy individuálnej nespravodlivosti. Preto sa rozhodnutie Kasaèného súdu neorientuje na konkrétne a faktické, ale na všeobecné a abstraktné.59) Preto, pod¾a nášho názoru, vydávanie zjednocujúcich stanovísk najvyššieho súdu bez väèšej spojitosti s konkrétnym prípadom nemusí by v rozpore s prácou najvyšších súdnych inštancií v iných krajinách. Okrem toho súdy v kontinentálnom právnom systéme preferujú deduktívny proces, teda postupujú od normy k aplikácii na skutkový stav a nie opaène. Najvyšší súd SR však nevydáva zjednocujúce stanoviská absolútne bez spojenia s reálnym prípadom, nako¾ko reálny prípad vždy hrá nezastupite¾nú úlohu pri zaèiatku každého procesu. Význam týchto okolností postupne, ako prípad prechádza súdnou sústavou, slabne a do popredia sa dostáva právna otázka (a nie faktická). Akým spôsobom prichádza k precedentnému pôsobeniu zjednocujúcich stanovísk najvyššieho súdu? Jednoznaène tým, že sudcovia nižších súdov, ako aj sudcovia najvyššieho súdu, sú povinní ïalej z nich vychádza, èo je stanovené v èl. 12 ods. 15, resp. v èl. 20 ods. 14 Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu SR. Tento príkaz nemôžeme vníma ako absolútnu 55) Por. napr. porovnanie precedensov v krajinách ako Švédsko a Fínsko v publikácii Interpreting Precedents: A Comparative Study; Neil MacCormick – Robert Summers (eds.), Dartmouth, 1997. 56) Tak napr. MAJERÈÍK, R.: Zjednocovanie rozhodovacej èinnosti súdov v Slovenskej republike; Justièná revue, 59, è. 12, 2007, s. 1593. 57) Por. Rule 14.1 (a) 28 U.S.C.A., ktoré hovorí, že len otázky uvedené v žiadosti o writ of certiorari, alebo spravodlivo zahrnuté v nej, budú posudzované súdom. 58) Por. KOMÁREK, J.: Judicial Lawmaking and Precedent in Supreme Courts; LSE Law, Society and Economy Working Papers, 4/2011, s. 13. 59) Ibid. s. 26.

14


O sudcovskej tvorbe práva záväznos stanoviska alebo judikátu, ale ako povinnos zaobera sa týmto rozhodnutím a povinnos zobra ho do úvahy pri rozhodovaní zo strany všetkých sudcov vrátane sudcov najvyššieho súdu.60) V tomto prípade však nejde o formu striktnej precedenènej záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu, aká existuje v systéme common law. Tieto rozhodnutia najvyššieho súdu majú záväznos, ktorá sa èasto, najmä v kontinentálnej literatúre, oznaèuje ako precedens de iure, teda formálna povinnos nasledova skoršie rozhodnutie.61) Okrem toho sám zákonodarca úlohu zjednocova výklad a aplikáciu zákonov a iných právnych predpisov zveruje do rúk najvyššieho súdu,62) ktorý nemôže na òu rezignova, ak nechce poruši princípy právneho štátu. Úlohu zjednocovate¾a pri výklade a aplikácii právnych predpisov vyžaduje od najvyššieho súdu aj ústavný súd.63) Tým dochádza k istej forme hierarchizácie medzi všeobecnými súdmi, èo je vidite¾né najmä pri odstraòovaní nejednotného rozhodovania všeobecných súdov nižších stupòov.64) Uvedené je však, pod¾a nás, kompenzované povinnosou verejnej moci, a súdnej moci zvl᚝!, dodržiava princíp formálnej rovnosti budúcich úèastníkov konania, dôvery obèanov nielen v právo ako také, ale aj ako dôveru v súdne rozhodnutie v rámci princípu právnej istoty. Ani súdy ani žiadny orgán verejnej moci nemôžeme chápa ako absolútne a nedotknute¾né inštitúcie, ale, naopak, ako inštitúcie štátu, ktoré musia slúži jednotlivcom a ich legitímnym oèakávaniam. Èo sa týka rozhodnutí najvyššieho súdu a všeobecných súdov zásadného významu, je otázka ich formálnej záväznosti pomerne jasná. Nie sú formálne záväzné, keïže zákonodarca, ani delegovaný normotvorca vo forme rokovacieho poriadku, o nich nehovorí. Tým pádom nemôže ís o precedensy de iure. Na druhej strane však máme za to, že ide o precedensy de facto, nako¾ko z nich sám najvyšší súd, ako aj ostatné všeobecné súdy v praxi vychádzajú vzh¾adom na to, že: boli formálne vybrané, po urèitej procedúre boli publikované, vybrala ich autorita najvyššieho súdu a ich nasledovanie vyžaduje tzv. kasaèná záväznos (pozri ïalej). Tieto faktory spôsobujú to, že tieto rozhodnutia sú reálne nasledované v ïalšej rozhodovacej èinnosti. Toto nás oprávòuje hovori o týchto rozhodnutiach ako o precedensoch de facto. Existencia mechanizmu zjednocujúcich stanovísk a v menšej miere zverejòovanie judikátov zásadného významu prináša so sebou faktické vylúèenie krajských a okresných súdov zo sudcovskej tvorby práva v užšom význame. Rozhodnutia krajských a okresných súdov však môžu ma presvedèovaciu silu v podobe argumentu èi dôkazu k riešenej právnej otázke pred iným súdom, ktoré však konajúci súd môže v argumentácii v odôvodnení rozhodnutia odmietnu. Avšak vždy je povinný sa s argumentom predchádzajúceho rozhodnutia okresného alebo krajského súdu vysporiada, v opaènom prípade riskuje nepreskúmate¾nos rozhodnutia èi nesprávne právne posúdenie vo veci, následne i zrušenie takého rozhodnutia kvôli porušeniu 60) Obdobne argumentuje aj MAJERÈÍK, R.: Zjednocovanie rozhodovacej èinnosti súdov v Slovenskej republike; Justièná revue, 59, è. 12, 2007, s. 1596. 61) Por. napr. STAWECKI, T.: Precedens w polskim porz¹dku prawnym. Pojêcie i wnioski de lege ferenda; in: Œledzinska-Simon, A. – Wyrzykowski, M. (eds.): Precedens w polskim systemie prawa; Varšava, 2010, s. 61 a tam cit. literatúra. 62) Por. § 8 ods. 3 zákona è. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. 63) Por. napr. I. ÚS 236/06. 64) Uvedené kritizuje vo svojom èlánku MAJERÈÍK, R.: Zjednocovanie rozhodovacej èinnosti súdov v Slovenskej republike; Justièná revue, 59, è. 12, 2007, s. 1593 – 1594.

15


¼alík, T. princípu rovnosti èi práva na spravodlivý súdny proces.65) V koneènom dôsledku však nie je vylúèené, že právoplatné rozhodnutie krajského èi okresného súdu sa stane všeobecne záväzným rozhodnutím zásadného významu. K tomu je však potrebné rozhodnutie príslušného kolégia (pléna) najvyššieho súdu. Rozhodnutia okresných a krajských súdov majú povahu len presvedèovacieho precedensu (tzv. persuasive precedent). V rámci všeobecného súdnictva výluène stanoviská najvyššieho súdu majú povahu precedensu de iure. Rozhodnutia zásadného významu publikované v zbierke stanovísk sú precedensmi de facto. Rozdiel medzi nimi spoèíva vo formálnej povinnosti nasledova skoršie judikáty. Pri zjednocujúcich stanoviskách sú tak súdy povinné urobi vždy. Pri rozhodnutiach zásadného významu súdy nemajú túto formálnu povinnos, ale v zásade sa nimi riadia pri svojej rozhodovacej èinnosti bez toho, aby ich k tomu priamo zaväzoval rokovací poriadok najvyššieho súdu. Presvedèovacie precedensy majú z týchto troch foriem záväznosti súdneho rozhodnutia najmenšiu silu a slúžia ako argument alebo dôkaz, ktorý konajúci súd môže presvedèivým dôvodom nezobra do úvahy.66) Teraz si priblížime situáciu v predmete nášho skúmania na jedinom súdnom ochrancovi ústavnosti – ústavnom súde. Pre znaky všeobecnosti a záväznosti pri tvorbe práva na ústavnom súde majú význam predovšetkým rozhodnutia pléna ústavného súdu. Konkrétne ide o konanie vo veci súladu právnych predpisov, ako aj konanie o výklade ústavy alebo ústavných zákonov. V oboch týchto prípadoch ústavodarca stanovuje, že tieto rozhodnutia sú všeobecne záväzné (Èl. 125 ods. 6, resp. Èl. 128 in fine ústavy). To znamená, že tieto rozhodnutia sú záväzné erga omnes a pro futuro, pokia¾ ústavný súd sám svoje závery nezmení (možnos evolúcie významu ústavnej hodnoty), alebo nepríde k zmene ústavy. Netreba zabúda, že rozhodnutia majú rovnakú silu ako ústava. Rozhodnutia ústavného súdu sú navyše abstraktnými precedensmi de iure, lebo sú všeobecne záväzné ex constitutionae. V súvislosti s ústavným súdom sa musíme aspoò èiastoène zmieni aj o koncepte tzv. negatívneho zákonodarcu, ktorým èasto vo svojej rozhodovacej praxi operuje ústavný súd.67) Zástancovia tejto teórie sa pritom odvolávajú na Hansa Kelsena, ktorý však nepovažoval ústavný súd výluène za negatívneho zákonodarcu. Pod¾a neho ústavný súd ani nepatrí do moci súdnej, ale patrí k moci zákonodarnej. Výsledkom jeho èinnosti je síce eliminácia zákona z právneho systému (negatívny zákonodarca), avšak tým, že má ústavný súd právomoc ruši právne normy, má zároveò právomoc urèova obsah ústavy (pozitívne vymedzenie ústavodarca). Zrušenie zákona má, pod¾a Kelsena, všeobecný charakter, rovnako ako vytvorenie zákona. Zrušenie je rovnocenné s vytvorením, avšak so znakom negatívnym. Derogácia zákona je preto výkonom zákonodarnej moci a súd derogujúci zákon je orgánom zákonodarnej moci.68) Keï totiž Ústavný súd skúma a následne ruší právnu normu (právny predpis) pre rozpor s ústavou, rovnako realizuje vplyv na budúcu aktivitu zákonodarcu, èím v podstate vopred urèuje obsah noriem zákonodarcu, ktoré zákonodarca ešte neprijal (nepriamy pozitívny záko65) Podobné závery ponúka aj OPETT, L.: Právna istota a predvídate¾nos súdnych rozhodnutí; Právny obzor, roè. 91, è. 4, 2008, s. 321. Por. aj DEMÈÁK, S.: O záväznosti judikatúry v podmienkach Slovenskej republiky; Bulletin Slovenskej advokátskej komory, è. 6, 2009, s. 8 – 13. 66) Samozrejme, to nevyluèuje materiálnu záväznos všetkých rozhodnutí súdov, ale tu do hry vstupujú všeobecné právne princípy vyplývajúce z princípu právneho štátu. 67) Napr. PL. ÚS 113/2011. 68) Por. KELSEN, H.: Wesen und Entwickung der Staatsgerichtsbarkeit; Veröffentlichungen der Vereinigung der deutschen Staatsrechtslehrer, è. 5, 1929, s. 30 an. Cit. WRONKOWSKA, S.: Kilka uwag o „prawodawcy negatywnym“; Pañstwo i Prawo, è. 10, 2008, s. 5 – 6.

16


O sudcovskej tvorbe práva nodarca).69) Tento fakt je vyjadrený v § 41a ods. 2 zákona è. 38/1993 Z. z., ktorý stanovuje, že orgán, ktorý neústavný predpis vydal, je viazaný právnym názorom ústavného súdu. Toto ustanovenie znamená, že dotknutý orgán ani v budúcnosti nebude môc totožný (neústavný) predpis vyda.70) Analógiu so zjednocovaním judikatúry na najvyššom súde predstavuje na ústavnej úrovni konanie o zjednocovanie právnych názorov senátov. Vo veci rozhoduje plénum súdu uznesením v prípade, ak senát dospeje pri rozhodovaní konkrétneho prípadu k inému právnemu názoru, než iný senát v obdobnej veci. Povinnos predloži návrh na rozhodnutie plénu má senát s odlišným právnym názorom bez potreby vynesenia odlišného rozhodnutia, na rozdiel od situácie na najvyššom súde.71) Postup v pléne je podobný ako pri prejednávaní iných vecí, nako¾ko ani zákon o ústavnom súde ani spravovací a rokovací poriadok neobsahujú ïalšie podrobnosti. Senát je rozhodnutím pléna v ïalšom rozhodovaní vo veci viazaný, aj keï plénum jeho predbežný návrh neprijme. Toto rozhodnutie pléna môžeme charakterizova ako konkrétny precedens de iure výluène s horizontálnou záväznosou, teda takou, ktorá zaväzuje ïalej len ústavný súd. Povahu iných rozhodnutí ústavného súdu musíme deli na dve skupiny. Prvú skupinu tvoria rozhodnutia, kde má ústavný súd originárnu právomoc (koná ako prvá a posledná inštancia), druhú skupinu tvoria rozhodnutia, kde koná len subsidiárne, teda v rámci inštanèného postupu. Pri výkone originárnej právomoci sú rozhodnutia ústavného súdu záväzné inter partes, èiže pre procesné strany v konaní, èo však nevyluèuje širší záber záväznosti v budúcnosti, èi už pre samotný ústavný súd (horizontálny vplyv) alebo pre iné orgány verejnej moci (vertikálny vplyv) prostredníctvom pôsobenia princípu právneho štátu. V tejto súvislosti sa musíme zmieni o rozhodnutiach ústavného súdu pri subsidiárnej právomoci, a tiež o rozhodnutiach všeobecných súdov, ktoré vydávajú v rámci inštanèného postupu. Typicky pôjde o „opravné“ prostriedky (odvolanie, dovolanie, mimoriadne dovolanie, èi ústavná sažnos), kedy súd, prejednávajúci prostriedok nápravy, rozhodnutie súdu zruší a vec vráti na ïalšie konanie. Následne je konajúci súd spravidla viazaný názorom krajského, najvyššieho èi ústavného súdu. V týchto prípadoch pôjde o individuálnu záväznos rozhodnutia, ktorá sa týka výluène konkrétneho prípadu. Môžeme hovori o tzv. kasaènej záväznosti rozhodnutia súdu. Táto záväznos je prísnejšia ako precedens de facto, ale na druhej strane viaže len následne konajúci súd, teda na rozdiel od precedensu nie je všeobecná. Do budúcnosti však nemožno vylúèi záväznos erga omnes týchto rozhodnutí, pretože už raz urobený výklad právnej normy mal by by východiskom pre rozhodovanie nasledujúcich prípadov rovnakého druhu, a to za predpokladu, že nepríde k racionálnej zmene judikatúry. Ostatným znakom typickým pre tvorbu práva in genere je jeho publikácia. Len publikáciou právnych noriem prichádza najprv k platnosti a neskôr aj k jej úèinnosti. V právnom štáte platí 69) Por. BEHRENDT, CH.: Quelques réflexions sur l'activité du juge constitutionnel comme législateur-cadre positif; Cahiers du Conseil constitutionnel, è. 20, jún 2006, s. 162. 70) Politická prax je však v SR odlišná, por. ústavný zákon è. 254/2006 Z. z. 71) V tejto súvislosti J. Mazák navrhuje, aby konanie o zjednocovanie právnych názorov senátov zaèalo aj vtedy, ak na dvojko¾ajnos judikatúry upozorní konajúci senát úèastník konania, resp. konajúci senát upozorní iný senát ústavného súdu. MAZÁK, J.: Zjednocovanie právnych názorov v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky – pokraèovanie príbehu; Justièná revue, roè. 61, è. 8-9, 2009, s. 1045 – 1046.

17


¼alík, T. zásada, že nepublikované (neverejné) právo, nemôže by ani platným právom.72) Táto podmienka sa vzahuje aj na precedensové právo, ktoré tvoria súdy. Mnohí autori dokonca za jeden z univerzálnych znakov precedensu považujú práve oficiálnu publikáciu súdneho rozhodnutia, èím sa z precedensu stáva písaný prameò práva.73) Publikáciou sudcovského práva, èi už v printovej podobe alebo na internete, prichádza k prehlbovaniu princípu právnej istoty, pretože adresáti právnych noriem sa majú možnos oboznámi s týmito rozhodnutiami a stanoviskami a prispôsobova im svoje konania. To zasa vplýva na predvídate¾nos rozhodovacej èinnosti. Ide v podstate o totožné úèinky ako pri vydávaní Zbierky zákonov, ktorou sa konštituuje zásada ignorantia iuris nocet (neznalos práva neospravedlòuje). Inými slovami povedané, úèastník konania sa nemôže dovoláva nielen neznalosti zákona (iného právneho predpisu), ale ani rozhodnutia súdu, ktoré interpretuje právny predpis. Osobitne vtedy nemôže prís k neznalosti rozhodnutí, keï sú tieto aj oficiálne publikované. Z uvedeného však môžu existova výnimky. Ide napr. o nejednoznaènos výkladu, dvojko¾ajnos judikatúry a iné.74) Publikácia sudcovského práva v podmienkach SR je upravená na dvoch úrovniach. Na mysli máme úroveò všeobecného a úroveò ústavného súdnictva. V rámci všeobecného súdnictva najvyšší súd priebežne vydáva Zbierku stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR, prièom zbierku publikuje aj na internete.75) Zbierka stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR obsahuje všetky stanoviská pléna a kolégií, ale aj judikáty zásadného významu. Èo sa týka výberu judikátov zásadného významu, táto právomoc bola v Rokovacom poriadku zverená do rúk kolégií, ktoré vyberajú rozhodnutia vhodné na uverejnenie. Návrhy na uverejnenie môže poda sudca, predseda a podpredseda súdu, predseda kolégia alebo senátu. Ako v prípade stanovísk, tak aj pri výbere judikátov je možná predchádzajúca konzultácia so štátnymi a vedecko-vzdelávacími inštitúciami. V prípade ústavného súdu sú rozhodnutia vo veci samej, týkajúce sa súladu právnych predpisov s ústavou v prípade neústavnosti, publikované v Zbierke zákonov. Ide o totožný postup ako pri iných všeobecne záväzných právnych predpisoch (Èl. 125 ods. 6 ústavy). Dokonca je výslovne stanovená povinnos uverejnenia týchto nálezov, a to ako podmienka ich platnosti i všeobecnej záväznosti. V tomto smere – aj keï zákon o zbierke zákonov hovorí, že sa uverejòuje celé znenie nálezu (§ 4 ods. 1 zákona) – prax je taká, že sa uverejòuje výroková èas s informáciou o neústavnosti pod¾a § 27 Spravovacieho a rokovacieho poriadku ústavného súdu, ktorý bol publikovaný pod è. 114/1993 Z. z. Výklad ústavy alebo ústavných zákonov sa tiež publikuje v Zbierke zákonov, v zmysle § 33 ods. 2 zákona è. 38/1993 Z. z. Tieto rozhodnutia i ostatné rozhodnutia ústavného súdu sú ïalej zverejòované dvojako, postupom predvídaným v § 31 spravovacieho a rokovacieho poriadku. Jednak sú všetky rozhodnutia ústavného súdu prístupné na internete na webovej stránke súdu, vrátane odlišných stanovísk sudcov, a jednak sú všetky nálezy ústavného súdu zverejòované v Zbierke nálezov 72) Z uvedeného však už existujú výnimky; por. HODÁS, M.: Európska únia a princípy právneho štátu, alebo môže by právo tajné? (úvaha nad rozsudkom vo veci C-345/06 Gottfried Heinrich); Justièná revue, è. 1, 2010, s. 103 an. 73) Por. MARÈENKO, M. N.: Sudebnoe pravotvorèestvo i sudejskoe pravo; Moskva: Vydavate¾stvo Prospekt, 2008, s. 128. 74) Detailnejšie úvahy o vzahu medzi výkladom práva a princípom „neznalos práva neospravedlòuje“ ponúka MORAWSKI, L.: Zasady wyk³adni prawa; s. 28 – 32. 75) Prístupná na stránke: http://www.supcourt.gov.sk/zbierka-stanovisk-a-rozhodnuti/

18


O sudcovskej tvorbe práva a uznesení ústavného súdu, ktorá je publikovaná jedenkrát roène. Èo sa týka uznesení, tie sú zverejòované v zbierke len výberovo na návrh senátu alebo pléna. Pri zverejòovaní rozhodnutí ústavného súdu sa zverejòuje výrok a podstatná èas odôvodnenia pod¾a § 31 ods. 4 Spravovacieho a rokovacieho poriadku ústavného súdu. Mená osôb a miest sa uverejòujú skratkami. Máme za to, že len publikácia všetkých súdnych rozhodnutí prispieva k budovaniu právnej istoty a právneho štátu; v tomto smere sme ešte len na zaèiatku cesty, pretože v prax poskytuje len ve¾mi nároèný prístup k celej judikatúre krajských súdov, najvyššieho súdu èi k uzneseniam ústavného súdu, a to bez systémovej selektívnosti, ktorá by mohla pôsobi normatívne.

ZÁVER V príspevku sme sa snažili poukáza na niektoré aspekty sudcovskej tvorby práva. Za predmet skúmania sme si vybrali dve úrovne, a to jednak výklad a aplikáciu práva, s ktorými je tento fenomén bytostne prepojený, a jednak všeobecné znaky tvorby práva, ktorými sú všeobecnos, záväznos a publikácia. Záverom môžeme konštatova, že kreatívna tvorba práva je nevyhnutnou súèasou ústavnej funkcie justície. Preto pravdu majú tí autori, ktorí tvrdia, že zavedením a existenciou súdnictva vznikol v štáte nový právotvorný èinite¾.76) Ako na to poukazujeme v predostretom uvažovaní, v prvom rade možno diferencova medzi sudcovskou tvorbou práva v užšom a širšom význame. Kým druhá je spojená s prácou akéhoko¾vek sudcu, tá prvá je pevne spojená s tradiènými znakmi tvorby práva: všeobecnos, záväznos a publikácia. V podmienkach SR len niektoré rozhodnutia dvoch najvyšších súdnych inštancií spåòajú tieto znaky. Precedensmi de iure sú zjednocujúce stanoviská najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutia ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov a výklade ústavy èi ústavných zákonov, resp. zjednocovanie právnych názorov senátov. Ostatné rozhodnutia súdov v SR budú oscilova medzi precedensmi de facto (najmä zásadné rozhodnutia publikované najvyšším súdom), presvedèovacími precedensmi èi kasaènými rozhodnutiami, kde sa záväznos týka len inštanèného postupu. Je však nevyhnutné v tejto súvislosti podotknú, že ani napriek naplneniu charakteristických vlastností pre tvorbu práva in genere, sudcovská tvorba práva v užšom význame, o to menej sudcovská tvorba práva v širšom význame, nie je totožná s tvorbou práva zákonodarcu. Chýba jej predovšetkým systematickos, keïže je produktom individuálnych sporov (právnych alebo faktických), ktoré odzrkad¾ujú len urèitý výsek sociálnej reality a konkrétnych okolností. Sudcovská tvorba práva v SR je však realitou, ktorej sa už nemôžeme vyhnú ani pri uvažovaní o procese tvorby práva, ale ani pri úvahách o práve ako takom. Judikatúra súdov sa už nesporne stáva normatívne relevantným prameòom práva, ktorý významným spôsobom formuje obsah slovenského práva.

76) Por. RATICA, J.: Súd a tvorba práva; 1941, reprint, Bratislava: Eurokódex, 2009, s. 137.

19


Združenia a súdna ochrana

*)

JUDr. Mgr. Martina GAJDOŠOVÁ, PhD. Katedra teórie práva Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave

GAJDOŠOVÁ, M.: Združenia a súdna ochrana; Justièná revue, 66, 2014, è. 1, s. 20 – 32.

Autorka sa zaoberá právom slobodne sa združova v spolkoch a združeniach, najèastejšie nazývaných obèianske združenia, ako aj princípom nezasahovania štátu do obèianskej spoloènosti a výnimkám z neho. Èlánok je zameraný na problematiku súdnej ochrany združenia pred zneužitím štátnou mocou (napr. pri registrácii), ako aj na tému súdnej ochrany vo vnútorných sporoch združenia. Osobitný vývoj súdnej ochrany èlena združenia pod¾a z. è. 83/1990 Zb. o združovaní obèanov je zaznamenaný predovšetkým v judikatúre a v komparácii s vývojom v Èeskej republike.

Združovanie v spolkoch a združeniach odzrkad¾uje zachovávanie rôznych hodnôt v spoloènosti. V prvom rade je to sloboda, rovnos, ¾udská dôstojnos, ale aj ¾udská spolupatriènos. Potreba vlastnej sebarealizácie vyvierajúca z ¾udskej osobnosti má vytvorený svoj priestor i hranice aj na poli slobodného združovania. Nájdeme tu momenty spoloènej vášne (šport, vzdelávanie, umenie, rozmanité zberate¾stvo, etc.), spoloèného cítenia a odovzdávania sa (rôzne podoby poskytovania pomoci èi už v zdravotnej alebo sociálnej oblasti), spoloèného zasadzovanie sa za ochranu (napr. dodržiavania ¾udských práv v urèitých oblastiach spoloèenského života, životného prostredia); úplný výpoèet azda ani nie je možný a urèite nie je potrebný. Pri realizácii v tejto komunite nechýbajú ani momenty rýdzo individuálnej sebarealizácie a individuálneho sebauspokojenia. Nájdeme tu ve¾a ¾udského, ale aj obèianskeho, a celá táto masa èloveèiny i obèianskej angažovanosti je zaznamená aj vo svete práva. V histórii i dnes. Prekroèiac dlhé obdobie od poèiatkov združovania (spolky poznalo už rímske právo), súèasnos je najväèšmi ovplyvnená sformovaním a zaradením práva slobodne sa združova do katalógu základných práv (približne od druhej polovice 19. storoèia). Ide o jeden z prejavov obèianskej spoloènosti, do ktorej štát nemá zasahova, pokia¾ na to nie je splnomocnený zákonom. Niektoré druhy združovania ¾udí našlo svoj výraz prostredníctvom ústavnej ochrany slobody združova sa v politických stranách (èl. 29 ods. 2), združova sa na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov (èl. 37 ods. 1), združova sa v cirkvách a náboženských spoloènostiach (èl. 24), združova sa za úèelom dosahovania zisku (sloboda podnikania, èl. 35 ods. 1), združova sa v národnostných združeniach za úèelom rozvoja vlastnej kultúry národností (èl. 34 ods. 1). Nasledujúce riadky sú zamerané na jeden druh takéhoto združovania sa *)

Štúdia je súèasou riešenia projektu VEGA pod reg. è. 1/0275/11 s názvom Súdy a tvorba práva – hypertrofia legislatívy a judikatúra ako prameò práva.

20


Združenia a súdna ochrana ¾udí, a to právu slobodne sa združova v spolkoch, spoloènostiach a iných združeniach (èl. 29 ods. 1). Dnes má právo slobodne sa združova svoje plnoprávne miesto v ústavnom usporiadaní štátu.1) V rámci právneho dualizmu verejného a súkromného práva, ako je to štandardné v európskych štátoch s kontinentálnym právnym systémom, je jeho povaha dvojaká. Právo slobodne sa združova má svoj rozmer politického práva, ktorý v podmienkach Slovenskej republiky nájdeme zakotvený v Ústave Slovenskej republiky v Èl. 29 ods. 1, ale identifikujeme aj jeho súkromnoprávny rozmer.2) Naèrúc do prameòov práva slobodne sa združova, možno vypoèíta mnoho dohovorov medzinárodného i európskeho dosahu, ale aj mnoho predpisov vnútroštátneho práva.3) Základné aspekty právnej úpravy i aplikaènej praxe založenia, vzniku (registráciou na ministerstve vnútra), fungovania i zániku združení sú relatívne známe, fungujúce a stabilné. Osobitosti vývoja (predovšetkým za posledných 23 rokov) však možno zaznamena, ak sa poh¾ad zaostrí na jeden z nevyhnutných predpokladov práva slobodne sa združova, a to na oddelenos od štátu, zakotvenú aj ústavne (Èl. 29 ods. 4). Oddelenos združení od štátu je najcite¾nejšie vnímate¾ná práve v bodoch, kde sa štát so združením èi spolkom dotýka. Atribúty spolkov a združení – dobrovo¾nos, autonómnos a samospráva (ktoré netreba osobitne pripomína) tohto sveta oddeleného od štátu, majú totiž svoje zvodidlá v právnej úprave.

Krátky poh¾ad na súdnu ochranu v rámci práva slobodne sa združova Ochranou proti nezákonným dotykom štátu vo sfére práva slobodne sa združova je práve ochrana súdna. Ak by sme šli postupne, prvý dotyk je práve pri zrode nového združenia. Po súkromnoprávnom akte dohodnutia sa o založení združenia budúcimi èlenmi nastupuje akt registrácie na ministerstve.4) Ochrana práva slobodne sa združova v tejto etape je možná v situácii, ak ministerstvo odmietne združenie zaregistrova. Zákon o združovaní obèanov umožòuje v takej situácii èlenom prípravného výboru poda opravný prostriedok na najvyšší súd.5) Ïalšou ochranou práva slobodne sa združova pri zrode nového združenia, hoci tento1) 2) 3)

4)

5)

Pozri napr.: BRÖSTL, A. a kol.: Ústavné právo Slovenskej republiky; Plzeò: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Èenìk, s.r.o., 2010, s. 87 a nasl. ÈIÈ, M. a kol.: Komentár k Ústave SR; Eurokódex, 2012, s. 215 a nasl. DRGONEC, J.: Ústava SR. Komentár; 3. vyd., Heuréka, 2012, s. 555 a nasl. Porovnaj napr.: BRIM, L.: Soudní pøezkum rozhodnutí orgánù obèanských sdružení; Právník 5/2013, roèník 152, s. 499. Napr. èl. 20 Všeobecnej deklarácie ¾udských práv (1948), èl. 11 Dohovoru o ochrane ¾udských práv a základných slobôd (1950), èl. 22 Medzinárodného paktu o obèianskych a politických právach (1966), èl. 8 Medzinárodného paktu o hospodárskych, kultúrnych a sociálnych právach (1966), èl. 15 Dohovoru o právach dieaa (1989), Lisabonská zmluva, Charta základných práv EÚ, Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím (2006), Ústava SR, Listina základných práv a slobôd, z. è. 83/1990 Zb. o združovaní obèanov, Obèiansky zákonník, zákon è. 116/1985 Zb. o podmienkach èinnosti organizácií s medzinárodným prvkom v Èeskoslovenskej socialistickej republike. Nie je to povo¾ovací akt ministerstva, ale po splnení zákonných predpokladov ministerstvo vykoná registráciu. Pod¾a Telca ide primárne o viacstranný súkromnoprávny úkon a následne o individuálny správny akt verejnoprávnej povahy; in: TELEC, I.: Spolkové právo; C. H. Beck Praha, 1998, s. 114. Porovnaj tiež JEMELKA, L. – BØEÒ, J.: Zákon o sdružovnání obèanù, zákon o právu shromažïovacím, zákon o právu petièním s komentáøem; Praha: ASPI, a.s., 2007, s. 19. ÈERNÝ, P.: Zákon o sdružování obèanù, Komentáø; Praha: C. H. Beck, 2010, s. 76. Pod¾a z. è. 83/1990 Zb. o združovaní obèanov, sú dôvody na odmietnutie registrácie uvedené v § 8 ods. 1). Pod¾a § 8 ods. 3) proti rozhodnutiu o odmietnutí registrácie môžu èlenovia prípravného výboru poda do 60 dní odo dòa, keï rozhodnutie bolo ich splnomocnencovi doruèené, opravný prostriedok na najvyšší súd republiky. Ods. 4) Súd rozhodnutie ministerstva zruší, ak neboli dané dôvody na odmietnutie registrácie. Deò právoplatnosti takého rozhodnutia súdu je dòom registrácie združenia...

21


Gajdošová, M. raz nie prostredníctvom súdnej moci, je ochrana proti neèinnosti ministerstva. Samotný zákon o združovaní obèanov ráta so vznikom združenia, ak ministerstvo nekoná.6) Súdna ochrana je možná tiež v prípade, ak dôjde k mocenskému zásahu zo strany štátu – združenie rozpustí.7) Spolkový život na Slovensku po roku 1989 má svoju skúsenos aj s rozpustením združenia úradnou cestou.8) V týchto prípadoch ide o súdnu ochranu práva slobodne sa združova vo vzahu k zákonnému postupu registrujúceho orgánu.

Vývoj interpretácie súdnej ochrany èlena združenia alebo aj spolkové žaloby po novembri 1989 Ochranu práva slobodne sa združova však štát zabezpeèuje aj v prípade, keï sa spornou stane záležitos èisto vnútrospolkového charakteru. Spory zo spolkového života boli riešené pred súdmi (nielen) u nás v minulosti, a sú i dnes.9) Dnešný poh¾ad na ochranu práva slobodne sa združova možno vníma pri riešení citlivej otázky – èi vôbec a ako zasiahnu do sporu vo vnútri spolku (obèianskeho združenia). Tento poh¾ad sa nám naskytne, ak nazrieme do rozhodovacej èinnosti orgánov štátu (najmä súdov) za posledných dvoch desiatok rokov. Sféra obèianskych združení netvorí síce hlavný prúd života spoloènosti, predsa však je jej nezanedbate¾nou súèasou, a okrem toho „... sme iba na zaèiatku od 90-tych rokov minulého storoèia znovu oživeného rozvoja súkromnoprávnych i verejnoprávnych kooperatívnych zväzkov, ktorý nevyhnutne prinesie tiež viac sporov, riešených i pred orgánmi štátu...“10) 6)

Pod¾a z. è. 83/1990 Zb., § 8 ods. 5) – Ak splnomocnencovi prípravného výboru nebolo do 40 dní od zaèatia konania doruèené rozhodnutie ministerstva o odmietnutí registrácie, združenie vznikne dòom nasledujúcim po uplynutí tejto lehoty; tento deò je dòom registrácie... 7) Pod¾a z. è. 83/1990 Zb., § 12 ods. 3) – Ak ministerstvo zistí, že združenie vyvíja èinnos špecifikovanú v bodoch a) – c), bez meškania ho na to upozorní a vyzve ho, aby od takej èinnosti upustilo. Ak združenie v tejto èinnosti pokraèuje, ministerstvo ho rozpustí. Proti tomuto rozhodnutiu možno poda opravný prostriedok na najvyšší súd republiky. 8) Pozri rozhodnutie NS SR 5Sr/1/2009 a 6Sr/1/2009. 9) Pod¾a rakúskeho spolkového zákona è. 134/1867 r. z., spôsob urovnávania sporov vzniknutých „zvnútra“ upravovali stanovy zriadením tzv. zmierovacieho súdu, a to spôsobom jeho zloženia, zvolania i rozhodovania. Konanie pred zmierovacím súdom sa nemuselo spravova procesnými poriadkami. Nález zmierovacieho súdu sa pokladal za exekuèný titul. Judikatúra však hovorila aj o možnostiach, kde v prvom rade spory vzniknuté na pôde spolku mali by riešené v spolku pred spolkovým zmierovacím súdom, nebránilo to však možnosti do jedného roku namieta príslušnos zmierovacieho súdu a domáha sa žalobou na riadnom súde splnenia svojich súkromnoprávnych nárokov zo spolkového pomeru. Súdnej ochrane podliehali aj žaloby proti vylúèeniu èlena zo spolku; Judikatúra k zmierovaciemu súdu: Hye-Hugelmann 1891/1911, Váž. civ. 1668, 11.809, 12.652, Váž. civ. 4772, Váž. civ. 11.479; in: Dusil, V. – Kliment, J.: Spolky, shromáždìní a politické strany podle práva èeskoslovenského; Praha: Právnické knihkupectví a nakladatelství V. Linhart, 1936, s. 45. Taktiež in: Bohuslav, J. V.: Rukovì života spolkového; 2. pøepracované vydání, Jindø. Baèkovský, Èeskoslovenské knihkupectví, antikvariát a nakladatelství v Praze, Praha, 1923, s. 38. V Uhorsku bolo spolkové právo upravené podzákonnými normami; napr.: nariadenie ministra vnútra è. 216/1848 B.M., è. 128/1868 B.M., è. 1394/1873 prez. B.M., o kontrole spolkov; è. 773/1874 B.M., o vykonaní nariadenia o kontrole spolkov, è. 1508/1875 B.M., o zakladaní spolkov, výnos ministerstva vnútra è. 18705/1901, o kontrole podporných spolkov, è. 122000/1906, o miestnych skupinách spolkov robotníckych. Tieto predpisy síce priamo o súdnej ochrane èlena proti rozhodnutiu orgánu spolku, alebo o riešení sporov z vnútrospolkového vzahu pred súdmi nehovorili, bolo to však súèasou všeobecných zásad vtedajšieho súkromného práva. Aj pod¾a vyhl. è. 348/1951 Sb. o dobrovo¾ných organizáciách a zhromaždeniach, § 2 ods. 2) ... organizaèný poriadok obsahuje najmä ... (o. i.) ustanovenia o riešení sporov vo vnútri organizácie. Obdobie po roku 1948 do 1989 však nemožno považova za obdobie uplatòovania práva slobodne sa združova v jeho plnom význame. 10) DAVID, L. – BÍLKOVÁ, J. – PODIVÍNOVÁ, M.: Pøehled judikatury. Soudní ochrana èlena spolku, církve a politické strany; Praha: Wolters Kluwer ÈR, a.s., 2011, s. 9.

22


Združenia a súdna ochrana Zaujímavo, pre dnešné porovnanie, znie názor z rozhodovacej súdnej praxe, uverejnený v Komentári k èsl. všeobecnému obèianskemu zákonníku, v ktorom sa odôvodòuje súkromnoprávny charakter spolku: „Na soukromoprávní povaze spolkové smlouvy sa nemìní nic tím, že nebylo zøízení spolku správním úøadem zapovìdeno (§ 6 a 7 spol. zák.). Dozorèí právo propùjèené státní správì nad spolky podle spolkového zákona slouží jen k ochranì zájmù veøejných, všechny jiné zájmy musí si èlenové chrániti sami. Ani z dozorèího práva státní správy nad spolky nelze tedy dovoditi jejich veøejnoprávní ráz. ... Èlenství žalobce ve spolku spoèívá na smlouvì (na stanovách), jeho pomìr ke spolku jest soukromoprávního rázu, o žalobním nároku jest rozhodnouti poøadem práva...“11) V súèasnosti je rozhodovacia èinnos našich súdov vo vnútrospolkových veciach výrazne prepájaná zákonnou úpravou spolkovej žaloby èlena s celkovým charakterom práva slobodne sa združova v spolkoch a združeniach, upraveného ústavne i v medzinárodných dohovoroch (a prirodzene aj rozhodovacou èinnosou najmä ES¼P12)). Predovšetkým je to èlen združenia, ktorý má právo obráti sa na súd, ak považuje rozhodnutie orgánu združenia za nezákonné alebo rozporné so stanovami. Pod¾a § 15 ods. 1 zákona o združovaní obèanov – ak èlen združenia považuje rozhodnutie niektorého z jeho orgánov, proti ktorému už nemožno pod¾a stanov poda opravný prostriedok, za nezákonné alebo odporujúce stanovám, môže do 30 dní odo dòa, keï sa o òom dozvedel, najneskôr však do 6 mesiacov od rozhodnutia požiada okresný súd o jeho preskúmanie.13) Takto je od zaèiatku 90-tych rokov minulého storoèia základným spôsobom upravená súdna ochrana èlena združenia. Súdna ochrana zakotvená v tomto ustanovení osobitnej právnej úpravy združovania zaznamenala zaujímavý vývoj. Od posúdenia charakteru samotného konania, cez prípustnos žalôb, extenzívneho i reštriktívneho prístupu takého posudzovania.14)

11) Vážný 11479, in: SEDLÁÈEK, J. – ROUÈEK, F.: Komentáø k èeskoslovenskému všeobecnému obèanskému zákoníku a obèanské právo platné na Slovensku a Podkarpatské Rusi, Svazek 1; Právnické knihkupectví a nakladatelství V. Linhart v Prahe, 1935, reprint pôvodného vydania: Praha: ASPI Publishing, s.r.o., 2002, s. 74. 12) A vo všeobecnosti aj s právom na súdnu ochranu. Porovnaj napr. SVÁK, J. a kol.: Rozsudky Ve¾kej komory Európskeho súdu pre ¾udské práva (kompletné vydanie); Bratislava: Euro Kódex, 2006, s. 675 a nasl. SVÁK, J.: Ochrana ¾udských práv (z poh¾adu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva); II., rozšírené vydanie, Bratislava: Euro Kódex, 2006, s. 836 a nasl. Prirodzene, možno nájs i komparáciu s doktrínou i s rozhodovacou èinnosou vo veci práva slobodne sa združova v iných štátoch, napr. v Nemecku – viï nález ÚS SR, spis. zn. PL. ÚS 11/2010-42. 13) V Èeskej republike bolo v dôsledku zákona è. 151/2002 Sb. novelizované ustanovenie o súdnej ochrane tak, že miesto preskúmania môže èlen združenia požadova na súde urèenie, èi je sporné rozhodnutie v súlade so zákonom a stanovami. Výrok súdu potom deklaruje rozpornos daného rozhodnutia orgánu združenia so zákonom alebo so stanovami. Prirodzene, èeská skúsenos so spolkovými žalobami je pestrejšia i poèetnejšia, preto aj nasledovný vývoj vychádza najmä z porovnania s èeskou doktrínou i aplikaènou praxou. 14) Relatívna struènos osobitnej právnej úpravy i prepojenos s problematikou základných práv a slobôd je zrejme príèinou vzniku vskutku bohatého argumentaèného „materiálu“. V aplikaènej praxi majú orgány štátu (najmä súdy) nároènú prácu posúdi, rozhodnú i odôvodni svoje rozhodnutia, prièom v ich argumentaènej a interpretaènej èinnosti sa èasto možno stretnú nielen s metódami výkladu gramaticko-jazykovou, logickou a systematickou, ale aj s teleologickou a komparatívnou metódou a argumentáciou princípmi, judikatúrou i odbornou literatúrou. Struèná charakteristika je inšpirovaná: PRUSÁK, J.: Sociologicko-právny výskum prameòov práva a justifikácia súdnych rozhodnutí; Acta Universitatis Tyrnaviensis, Iuridica, Roèenka Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave, 2007, s. 5 – 141.

23


Gajdošová, M. Nazrúc do èeskej odbornej spisby, prvou interpretaènou komplikáciou bolo vyjasnenie otázky, èi ide o civilné alebo správne konanie.15) Zhoda sa ustálila na obèianskom konaní.16) Ku kultivácii aplikácie spolkových predpisov v slovenskom prostredí nepochybne prispel prípad,17) v ktorom najvyšší súd zamietol návrh navrhovate¾a – èlena združenia – proti združeniu, a to v konaní o návrhu proti neèinnosti orgánu verejnej správy. Súd v tomto prípade vo svojom odôvodnení významne poukázal na odlíšenie obèianskeho združenia od orgánu verejnej správy. Poukázal na rozlíšenie medzi obèianskymi združeniami, na ktoré je zákonom prenesený výkon èasti verejnej moci, a na tie, ktoré sú èisto súkromnoprávnymi subjektmi.18) Z odôvodnenia tohto uznesenia je zrejmá dôležitá skutoènos, týkajúca sa spolkovej agendy vo všeobecnosti, pod¾a ktorej nemožno preskúmava v správnom súdnictve rozhodnutia, èinnos alebo neèinnos orgánov obèianskeho združenia, pokia¾ ho nemožno považova za orgán verejnej správy. Správne konanie, v ktorom sa namieta neèinnos, môže by vedené proti správnemu orgánu, ktorým môže by za urèitých okolností aj združenie, založené pod¾a zákona o združovaní obèanov, avšak iba v prípade, ak mu zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Teda v takom prípade by muselo združenie, v rámci zákonom prenesenej kompetencie, na svoje rozhodnutie zo zákona aplikova procesné postupy stanovené zákonom a ako správny orgán by muselo vies vo veci administratívne konanie so všetkými jeho dôsledkami. To, že združeniu alebo jeho orgánom vyplýva urèitý postup pre konanie na podnet èlena združenia z jeho stanov alebo organizaèného a rokovacieho poriadku, však neznamená, že ide o správne konanie a vydanie rozhodnutia v rámci správneho konania a jeho vrchnostenského oprávnenia v rámci zákonom prenesenej alebo zverenej delegovanej pôsobnosti kona a rozhodova vo veciach verejnej správy. Súd tu odkazuje, že ak aj ustanovenie § 15 ods. 1 zákona o združovaní obèanov hovorí o súdnom prieskume rozhodnutí združenia na podanie návrhu na zaèatie konania, treba ním chápa právo na súdnu ochranu pod¾a Èl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a všeobecných ustanovení Obèianskeho súdneho poriadku. Správnymi orgánmi môžu by aj orgány záujmovej samosprávy a ïalších právnických osôb, prièom sú nutné dve podmienky, a to, že im musí by zákonom (nie však stanovami alebo podobným vnútorným predpisom) zverené rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických èi právnických osôb, a taktiež musí ís o rozhodovanie v oblasti verejnej správy. V prejednávanej veci išlo však o prípad, kedy rozhodovanie o právach a povinnostiach èlenov združenia bolo zverené do kompetencie orgánov združenia 15) Porovnaj napr.: TELEC, I.: Spolkové právo; Praha: C. H. Beck, 1998, s. 157. DAVID, L.: Na hranicích práva. Soudcovské eseje; Praha: Leges, 2012, s. 92. DAVID, L. – BÍLKOVÁ, J. – PODIVÍNOVÁ, M.: Pøehled judikatury. Soudní ochrana èlena spolku, církve a politické strany; Praha: Wolters Kluwer ÈR, a.s., 2011, s. 11 a nasl. 16) To, že vecne príslušným na rozhodnutie žaloby je okresný súd, a vec sa nemá postúpi na krajský súd, je spomenuté napr. v rozhodnutí NS SR è. 2Nds/1/2012, kde sa žalobkyòa domáhala preskúmania neplatnosti vylúèenia zo zväzu (základná organizácia SZZ 33 – 16 Malá Ida Lúèky). 17) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dòa 25. 1. 2011, spis. zn. 4Sžnè/1/2010; text je použitý z odôvodnenia súdu. 18) Na tomto mieste možno poukáza na poznámku o outsourcingu štátu, keï „… pod praporem požadavkù zmenšování, zeštíhlování státu dochází k privatizaci jeho funkcí, smyslu a úèelu jeho pùsoben텓; in: Holländer, P.: Soumrak moderního státu; Právník, teoretický èasopis pro otázky státu a práva, è. 1/2013, roèník 152, s. 12. Nie je však cie¾om našej štúdie venova sa téme prenesenia èasti verejnej moci na združenia.

24


Združenia a súdna ochrana nie zákonom, ale stanovami a organizaèným a rokovacím poriadkom odporcu – združenia. V argumentácii súd odkázal na ustálenú judikatúru súdov Èeskej republiky.19) Druhou aplikaènou komplikáciou bol problém jedinej spolkovej žaloby pod¾a spomínaného § 15. Pestros sporov a èasto aj ich finanèná nároènos napokon priniesla ïalšie prípustné žaloby: napr. žaloby na urèenie èlenstva v spolku, žaloby na plnenie.20) Zaujímavý je aj vývoj interpretácie aktívnej vecnej legitimácie v spolkových žalobách, alebo napr. rozširovanie žalobných petitov, oprávnenos súdu interpretova interné predpisy združenia, ktoré interpretujú obsah stanov a iné.21) Rozširovanie rozsahu prípustných žalôb v spolkových veciach má svoje hranice. Sú síce pružné, ale chránia urèený priestor. Ide o autonómny priestor spolku, v ktorom sa realizuje dobrovo¾ný charakter èlenstva i èinnosti spolku, ide o samosprávnu sféru, do ktorej štát nemá zasahova. Teda súkromnoprávny charakter spolkov sa oblúkom prepája s verejnoprávnym poh¾adom na ochranu práva slobodne sa združova a túto zložitos vzahov s plnou zodpovednosou ich posudzovania možno sledova v aplikaènej praxi. Zo slovenského prostredia možno uvies názor ústavného súdu, dokumentujúci rešpektovanie autonómneho priestoru združení, ktorým bolo vyslovené, že pokia¾ vnútorná úprava pomerov v združení (napr. stanovy, disciplinárny poriadok) nie je v rozpore so zákonom, štát ju má rešpektova a poskytnú ochranu dotknutému èlenovi „... tým, že demokratický štát umožòuje obèianskym združeniam slobodne v medziach zákonov upravi si svoje vnútorné pomery, zároveò deklaruje, že v prípade, ak takáto úprava vnútorných pomerov združenia, stanovenie práv a povinností jeho èlenov nie je v rozpore so zákonom, bude ju i rešpektova, a v prípade, ak dôjde k porušeniu práv èlenov postupom orgánu združenia, ktorý je nezákonný alebo odporuje stanovám združenia, demokratický štát sa prostredníctvom rozhodnutia súdov zaväzuje poskytnú takémuto èlenovi združenia i súdnu ochranu, a to všetko v záujme naplnenia základného práva jeho obèanov na slobodné združovanie sa v spolkoch, spoloènostiach alebo iných združeniach. Súèasou týchto povinností štátu je potom aj povinnos rešpektova v medziach zákonov prijatú vnútornú úpravu pomerov združenia vrátane úpravy postupu konania disciplinárneho vedeného orgánom združenia proti jeho èlenovi za porušenie takto èlenovi stanovených povinností...“22) 19) Uznesenie Mìstského soudu v Praze vo veci sp. zn. 28 Ca 91/94, a rozsudok Nejvyššího soudu ÈR zo dòa 17. 2. 1998, sp. zn. 3 Cdon 1177/96, ako aj nález Ústavního soudu ÈR sp. zn. IV ÚS 9/98; in: odôvodnenie uznesenia NS SR, spis. zn. 4Sžnè/1/2010. 20) Porovnaj napr. DAVID, L.: Na hranicích práva. Soudcovské eseje; Praha: Leges, 2012, s. 92. 21) Napr. žaloby sa domáha neèlen dotknutý rozhodnutím združenia – rozsudok NS ÈR, spis. zn. 28 Cdo 2750/2005; spis. zn. 28 Cdo 2865/2006; právo èlena na súdnu ochranu v prípade porušenia svojho základného práva iným konaním, ako rozhodnutím orgánu združenia – nález ÚS ÈR sp. zn. III. ÚS 2542/2007, aktívna legitimácia nepatrí organizaènej jednotke združenia – NS ÈR, spis. zn. 28 Cdo 197/2005. Zo slovenského prostredia napr. vlastník pozemkov patriacich do po¾ovného revíru – neèlen združenia – sa uchádzal o èlenstvo v po¾ovníckom združení, a to urèením – nahradením vôle združenia súdnym rozhodnutím; pozri uznesenie ÚS SR, IV. ÚS 415/2010-16. Jednotlivé príklady dokumentujúce súdnu ochranu v spolkových veciach z èeského prostredia sú tematicky zoradené v publikácii: DAVID, L. – BÍLKOVÁ, J. – PODIVÍNOVÁ, M.: Pøehled judikatury. Soudní ochrana èlena spolku, církve a politické strany; Praha: Wolters Kluwer ÈR, a.s., 2011. 22) Nález ÚS SR, II. ÚS 413/09-35. V náleze ústavný súd konštatoval porušenie základného práva na súdnu ochranu pod¾a Èl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie pod¾a èl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ¾udských práv a základných slobôd sažovate¾a (èlena združenia) konaním urèeného súdu. Pôvodom sporu bolo nerešpektovanie vnútorných predpisov disciplinárneho konania združením voèi èlenovi, hoci ustanovenia zákona boli dodržané, napr. pri doruèovaní rozhodnutia.

25


Gajdošová, M. Naèrúc opä z èeského prostredia, možno postupne nájs kritériá ohranièenia prípustnosti spolkových žalôb. Špeciálnym prostriedkom ochrany proti rozhodnutiu orgánu združenia je stále žaloba pod¾a spomínaného § 15 zákona o združovaní obèanov. Z interných sporov sa nevyluèujú aj iné žaloby, pokia¾ s oh¾adom na spolkovú autonómiu vyhovujú nasledovným podmienkam: predchádzajúce zmierovacie konanie, vzniknutá ujma žalobcovi (materiálna, osobnostná), vysoká intenzita naplnenia, protiprávnos tvrdeného konania druhej strany (rozpor so zákonom, stanovami), spoloèenský záujem na prejednaní veci.23) K uvedeným kritériám možno nájs aj iný názor – pod¾a L. Brima by postaèil dostatoène intenzívny záujem žalobcu samotného z h¾adiska dotknutia jeho právnej sféry bez nutnosti h¾ada presah osobných záujmov žalobcu v smere celospoloèenskej relevancie a zároveò vyèerpanie vnútrospolkových inštrumentov nápravy.24) Èeská aplikaèná prax vo zvažovaní prípustnosti spolkovej žaloby posunula interpretáciu ïalej, zjednodušenie by sa to dalo oznaèi príklonom k zdržanlivosti a striedmosti v posudzovaní. Pod¾a rozhodnutia zo septembra 2011 „... ustanovenie § 15 ods. 1 zákona o združovaní obèanov je potrebné vyklada zužujúcim (reštriktívnym) spôsobom z h¾adiska povahy veci i okruhu osôb, ktoré sa môžu oprávnene dovoláva súdnej ochrany. S pomocou citovania rozsudku (28 Cdo 2916/2006) oznaèil súd kritériami posudzovania oprávnenosti žaloby, okrem zákonom prezumovanej protiprávnosti rozhodnutia orgánu obèianskeho združenia: (i) osobnostnú alebo materiálnu ujmu, ktorú utrpel èlen združenia, (ii) vyèerpanie prípadných interných zmierovacích èi rozhodcovských prostriedkov, (iii) spoloèenský záujem na prejednaní veci; to všetko pri dostatoène vysokom stupni intenzity naplnenia týchto kritérií. Nie je pochýb o tom, že výpoèet je otvorený a nemožno ani predpoklada, že by jednotlivé kritériá mali by splnené kumulatívne; interpretácia rozhodných právnych prameòov, zahròujúca tiež podporné použitie zmienených kritérií musí zoh¾adòova aj konkrétne okolnosti prípadu...“.25) Túto prepotrebnú zdržanlivos v zásahoch do vnútorného sveta združení súd ïalej odôvodnil takto: „...súd uplatnil pri interpretácii § 15 ods. 1 z. è. 83/1990 Zb. metodologický prístup, ktorý je oznaèovaný ako teleologická redukcia. Tento postup sa používa vtedy, ak sa ukáže dikcia právnej úpravy svojím vecným záberom širšia, než vyžadujú princípy, hodnoty a úèely, z ktorých právna úprava vychádza; právnemu predpisu pritom chýba pravidlo, ktoré by stanovilo výnimku z príliš široko poòatej právnej normy. Ide o nástroj dotvárania práva, pri ktorom sa na urèitý skutkový stav aplikuje len jadro zákonného ustanovenia, resp. zákonom upraveného pojmu, hoci by bolo možné použi tiež širší, hoci aj menej urèitý význam normy (pojmu). V záujme naplnenia úèelu právnej normy tu práve princíp (hodnota) úèelnosti právnej úpravy èiastoène koliduje s princípom práv23) Porovnaj napr. odôvodnenie rozsudku NS ÈR, spis. zn. 28 Cdo 2916/2006: „…Neznamená to však, že by nemohla být ve spolkové vìci podána žaloba s jiným znìním petitu – samozøejmì za pøedpokladu, že vyhovuje restriktivnì vyloženým kritériím pro projednání. Za taková kritéria lze oprávnìnì (dílem alternativnì, dílem kumulativnì – pøedchozí smírèí øízení, újma vzniklá žalobci) považovat, a to pøi dostateènì vysokém stupni intenzity jejich naplnìní, protiprávnost tvrzeného jednání druhé strany (v podobì rozporu se zákonem èi interními normami spolku), spoleèenský zájem na projednání vìci, vyèerpání smírèích instrumentù a v neposlední øadì výraznou újmu (materiální, osobnostní), potenciálnì utrpìnou žalobcem…“; senátu predsedal už citovaný JUDr. Ludvík David, CSc. 24) K výhradám proti uvedeným kritériám porovnaj: BRIM, L.: Soudní pøezkum rozhodnutí orgánù obèanských sdružení; Právník 5/2013, roèník 152, s. 504. Na tomto mieste však možno podotknú, že práve súkromnoprávny rozmer èlena, jeho èlenstva v spolku a spolku samotného vo vzahu k politickému právu slobodne sa združova, spôsobuje túto zložitos posúdenia sporu, èi prípustnos žaloby. Zdá sa, že primeraným riešením je práve zoh¾adnenie všetkých spomenutých kritérií. V celkovej spleti vzájomných vzahov nemusí by vždy (napr.) èlen vo vzahu k združeniu slabšou stranou, ktorá potrebuje ochranu zvonka. 25) Rozsudok NS ÈR, spis. zn. 28 Cdo 2304/2011. (Citovaný text je štrukturovaný dodatoène.)

26


Združenia a súdna ochrana nej istoty („co je psáno, to je dáno“), a prvému uvedenému princípu sa dáva prednos...“.26) V odôvodnení rozhodnutia sa nieko¾kokrát zdôraznila potreba zdržanlivosti súdu. Rozhodnutím pod¾a § 15 zákona o združovaní obèanov totiž nie je úèelné považova akéko¾vek rozhodnutie v rámci èinnosti združenia, aby sa súd nestal „akýmsi dozorcom nad spolkovým dianím,“ ale je dôležité k problému pristúpi individuálne, hoci aj s oh¾adom na prípadné dôsledky súdneho rozhodnutia.27)

Súdna ochrana práva slobodne sa združova a interpretácia predpisov o daniach a poplatkoch Inou témou združení a spolkov, pre poh¾ad praktika jednou z k¾úèových, je téma financií. Je známe, že združenia sú svojou podstatou organizáciami osôb, ktoré nemajú svoj prvoradý cie¾ dosahova zisk. Èo však neznamená, že zisk nemôžu dosiahnu. Každý subjekt, ktorý chce existova, sa nejakým spôsobom musí postara o ekonomickú stránku svojho fungovania, navyše, ak chce napredova a rozvíja i napåòa svoje ciele stále na vyššej úrovni, èi vo väèšom rozsahu. Združenia ako také podnika nemôžu,28) zisk však dosahova môžu. Aplikaèná prax sa ustálila na názore, že niè nebráni tomu, aby združenie založilo napr. obchodnú spoloènos.29) Zisk, ktorý mu z toho bude plynú, musí využi na ciele združenia. Na druhej strane však združenia môžu prevádzkova živnosti.30) Pre združenia všeobecne platí zásada, že dosiahnutý zisk sa využíva na ciele, prevádzku a rozvoj združenia. Zisk sa nemá rozde¾ova èlenom združenia, ani èlenom orgánov združenia. Problém sa môže javi, ako je to so zdaòovaním príjmov, konkrétne s niektorými druhmi príjmov, ktoré plynú združeniu. Predmetom dane obèianskych združení sú príjmy z èinností, ktorými dosahujú zisk alebo ktorými sa dá zisk dosiahnu, a to vrátane príjmov z predaja majetku, príjmov z nájomného, príjmov z reklám a príjmov z èlenských príspevkov. Od dane sú oslobodené èlenské príspevky, pod¾a stanov prijaté obèianskymi združeniami. Od dane sú oslobodené príjmy združení, plynúce z èinnosti, na ktorej úèel vznikli, alebo ktorá je ich základnou èinnosou vymedzenou osobitným predpisom (okrem príjmov z èinností, ktoré sú podnikaním a príjmov, z ktorých sa 26) NS ÈR, 28 Cdo 2304/2011, v texte odôvodnenia je odkaz: por. Melzer, F.: Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. Praha: C. H. Beck, 2009, s. 248, 249; též Gerloch, A., Tomášek, M. et al. Nové jevy v právu na poèátku 21. století. Díl II. Teoretické a ústavní impulzy rozvoje práva. Praha: Karolinum, 2010, s. 62. 27) V citovanom rozhodnutí NS ÈR, spis. zn. 28 Cdo 2304/2011 – sporným bolo rozhodnutie Odvolacej a revíznej komisie ÈMFS, prièom ak by sa zrušilo, výsledky príslušnej futbalovej súaže by aj tak zostali v platnosti, okrem toho delikt potrestaného žalobcu bol intenzitou minimálny a ujma na strane žalobcu už nebola reparovate¾ná; rozhodnutie sa ponechalo úvahe spolkového orgánu. K úvahám o teleologickej redukcii v spolkových žalobách pozri tiež: DAVID, L.: Na hranicích práva. Soudcovské eseje; Praha: Leges, 2012, s. 102 a nasl. 28) Pod¾a z. è. 83/1990 Zb., § 1 ods. 3 písm. b), tento zákon sa nevzahuje na združovanie obèanov na zárobkovú èinnos alebo na zabezpeèenie riadneho výkonu urèitých povolaní; združenia nie sú podnikatelia v zmysle Obchodného zákonníka. 29) Obèianske združenie môže samé alebo spoloène s niekým založi obchodnú spoloènos alebo družstvo, alebo sa iným spôsobom majetkovo podie¾a na èinnosti takýchto podnikate¾ských subjektov. R5/1998, Zbierka stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR 1/1998. 30) Zo stránky živnostenského registra možno vygenerova pod¾a obchodného mena (po zadaní „združenie“) 116 subjektov. V rámci týchto združení však ide o rozlièné druhy subjektov (nielen obèianske združenia, ale aj napr. s.r.o., a.s.); register poskytuje totiž len nasledovné údaje: obchodné meno, sídlo, IÈO, štatutárny orgán, predmet èinnosti, prevádzkareò. Register eviduje aj subjekty, ktorým už živnostenské oprávnenie zaniklo, teda aktuálny stav združení pod¾a zákona o združovaní obèanov, ktoré disponujú živnostenským oprávnením, sa nedá presne odhadnú; http://www.zrsr.sk/zr_browse.aspx (náh¾ad 26. 8. 2013).

27


Gajdošová, M. daò vyberá pod¾a § 43). Od dane sú tiež oslobodené štipendiá, podpory a príspevky poskytnuté z prostriedkov obèianskych združení.31) Keïže otázka oddelenosti združení od štátu súvisí aj s ich sebafinancovaním, posudzovanie zdanite¾nosti príjmov tiež istým spôsobom zasahuje reálny výkon práva slobodne sa združova. V tejto súvislosti sa významným javí rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v ktorom sa riešil problém zdanenia príjmov z reklám a ktorý nepochybne prispel k interpretácii príjmov, nákladov a zisku združení.32) Spornou z h¾adiska dosahovania príjmov sa javila otázka, èi príjmy z reklamnej èinnosti možno zaradi medzi èinnosti obèianskeho združenia – na úèel, na ktorý vznikol; resp. èi žiadna èinnos, ktorá je predmetom dane z príjmov, nemôže by základným poslaním obèianskeho združenia; v koneènom dôsledku však išlo o vyriešenie sporného prístupu, ako zdani èi nezdani príjmy z reklám. V danom prípade Hokejový klub Poprad (založený ako obèianske združenie) viedol spor s Daòovým riadite¾stvom Slovenskej republiky, ktorý potvrdil dodatoèný platobný výmer Daòového úradu Poprad, ktorým bol klubu vyrubený rozdiel dane z príjmov právnických osôb za urèené zdaòovacie obdobie v znaènej sume, okrem iného i s odôvodnením, že reklamná èinnos nie je èinnosou, za úèelom ktorej hokejový klub vznikol. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí medzi iným uviedol, že „... èinnos obèianskeho združenia je jednotná a nemôže by v žiadnom prípade zárobková. Práve toto ustanovenie zákona o obèianskych združeniach predpokladá, že získava peòažné prostriedky združenie môže iba do rozsahu, aby pokrylo vlastnú èinnos pod¾a stanov a na úèel na ktorý vzniklo. Inak môže by združenie rozpusten酓. Reagoval tak na nesprávnu interpretáciu èlenenia nákladov a výnosov klubu na zdaòovanú a nezdaòovanú èinnos. Zároveò súd na inom mieste uviedol, že „… to, èi sa dá dosiahnu zisk, možno vyhodnoti až po zistení výdavkov. Toto ustanovenie [§ 18 ods. 4) z. è. 366/1999 Z. z., pozn. M. G.] ... možno aplikova iba a posteriori po skonèení zdaòovacieho obdobia, kedy bude známa výška vynaložených nákladov na èinnos, za úèelom ktorej…“ združenie vzniklo. Príjmy športového klubu z reklamy patria do predmetu dane, „… to však neznamená, že reklama je ipso facto èinnos ktorou sa dosahuje zisk, alebo dá dosiahnu zisk. Predmetom dane môže by len dosiahnutý kladný rozdiel medzi príjmom z reklamy a úèelovo preukázate¾ne vynaloženými výdavkami na zabezpeèenie športovej èinnosti, pre ktorú bol žalobca zriadený…“. V tomto prípade ide o oslobodenie príjmov z èinnosti, na ktorej úèel daòovník vznikol, ak táto èinnos nezakladá cenovú konkurenciu voèi iným osobám, a ktorá je ich základným poslaním vymedzeným osobitným predpisom s výnimkou príjmov, z ktorých sa daò vyberá osobitnou sadzbou (§ 36). Teda je dôležité neposudzova samostatne príjmy z reklám ako zisk združenia, ale porovna ho s výdavkami na zabezpe31) Paragraf 12 ods. 2) a 3), § 13 ods. 1) a 2) z. è. 595/2003 Z. z. o daniach z príjmov. Pod¾a § 41 ods. 1) obèianske združenia nemusia poda daòové priznanie, ak majú iba príjmy, ktoré nie sú predmetom dane, príjmy, z ktorých sa daò vyberá pod¾a § 43, a príjmy oslobodené od dane pod¾a § 13 ods. 2 písm. b). Ustanovenia § 50 tohto zákona urèujú pravidlá pre použitie podielu zaplatenej dane na osobitné úèely (tzv. 2 percentá). 32) Rozsudok NS SR, spis. zn. 3 Sžf 43/2009, zo dòa 11. 3. 2010; text je použitý z odôvodnenia rozhodnutia. Na posudzovaný spor sa vzahoval právny stav predchádzajúcej úpravy dani z príjmov – z. è. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov. Predmetné ustanovenie § 18 ods. 4 korešponduje so súèasnou úpravou: Predmetom dane daòovníkov, ktorí nie sú založení alebo zriadení na podnikanie, sú príjmy z èinností, ktorými dosahujú zisk alebo ktorými sa dá zisk dosiahnu, a to vrátane príjmov z predaja majetku, príjmov z nájomného, príjmov z reklám, príjmov z èlenských príspevkov a príjmov, z ktorých sa daò vyberá osobitnou sadzbou (§ 36). Pod¾a § 19 ods. 1) písm. a) z. è. 366/1999 Z. z. od dane sú oslobodené príjmy daòovníkov uvedených v § 18 ods. 5 plynúce z èinnosti, na ktorej úèel daòovník vznikol, ak táto èinnos nezakladá cenovú konkurenciu voèi iným osobám, a ktorá je ich základným poslaním vymedzeným osobitným predpisom s výnimkou príjmov, z ktorých sa daò vyberá osobitnou sadzbou (§ 36) ...

28


Združenia a súdna ochrana èenie športovej èinnosti. Okrem toho, príjmy z reklamy nepatria k príjmom oslobodeným od dane, lebo neplynú zo športovej èinnosti. Oslobodenými príjmami33) „… môžu by príjmy zo vstupného na hokejové zápasy, príjmy z predaja hráèov, príjmy z televíznych a rozhlasových prenosov zápasov hokejového klubu a pod. Keïže ide o oslobodený príjem pod¾a zákona o daniach z príjmov, nie je možné k týmto príjmom priraïova daòové výdavky. … Predmet dane z príjmov sú iba príjmy od dane neoslobodené a k týmto príjmom sa viažúce náklady. Predmetom dane je len dosiahnutý kladný rozdiel medzi zdrojom príjmov a úèelovo preukázate¾ne vynaloženými výdavkami na zabezpeèenie èinnosti, pre ktorú bol predmetný subjekt zriadený...“. Z nedávnej aplikaènej praxe je tu ïalší osobitný príklad na interpretáciu v otázke spolkov a financií – uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom tento odmietol sažnos obèianskeho združenia zaoberajúceho sa ochranou spotrebite¾a.34) Išlo o interpretáciu ustanovenia o oslobodení od platenia súdnych poplatkov vo vzahu ku konkrétnemu združeniu a konkrétnej èinnosti. So zameraním na úèel právnej regulácie oslobodenia od súdnych poplatkov súd uviedol, že nemožno odhliadnu od postavenia a podstaty èinnosti, ktorú subjekt vykonáva, ani od vecného posúdenia konkrétneho prípadu, ale ani od úèelu oslobodenia od súdnych poplatkov, kde v danom prípade išlo o ochranu verejného záujmu.35)

Zákonná úprava slobodného združovania a najbližšia budúcnos. Ako je to u nás, keï v Èechách je to (už takmer) inak? Porovnávanie – najèastejšie s èeskou právnou úpravou, judikatúrou i doktrínou, je a dlho ešte zostane prirodzeným poh¾adom na nejeden právny inštitút èi problém. Zákon o združovaní obèanov, z dielne Federálneho zhromaždenia ešte Èeskoslovenskej socialistickej republiky z marca 1990 (z. è. 83/1990 Sb.), je dosia¾ zákonnou úpravou, v takmer identickom znení 33) Pod¾a § 19 ods. 1, písm. a) zák. è. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov. 34) Uznesenie ÚS SR, spis. zn. III. ÚS 503/2012-10, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu pod¾a Èl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie pod¾a èl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ¾udských práv a základných slobôd postupom urèených súdov. Sažovate¾om bolo združenie, na ktoré sa vzahuje ustanovenie § 3 ods. 4 z. è. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebite¾a; (4): Každý spotrebite¾ má právo združova sa spolu s inými spotrebite¾mi v združeniach a prostredníctvom týchto združení v súlade so zákonom chráni a presadzova oprávnené záujmy spotrebite¾ov, ako aj uplatòova práva zo zodpovednosti voèi osobám, ktoré spôsobili škodu na právach spotrebite¾ov. Združenie odmietlo v súdnom konaní o zaplatenie istiny s príslušenstvom zaplati súdny poplatok s odkazom na § 4 ods. 2 písm. c) z. è. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch: od poplatku sú oslobodené nadácie a charitatívne, humanitárne, ekologické organizácie a združenia pôsobiace na ochranu spotrebite¾ov. Súd však konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavil. Ústavný súd sažnos odmietol. 35) „… V zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch („od poplatku sú oslobodení...“, pozn. M. G.) je zrejmé, že v prípade väèšiny subjektov postaèí na oslobodenie od súdnych poplatkov ich urèité zaradenie – napr. štátne rozpoètové organizácie, štátne úèelové fondy a pod. Pri niektorých subjektoch však nemožno vylúèi skúmanie jednak postavenia a podstaty èinnosti, ktorú pod toto ustanovenie zaradené subjekty vykonávajú, ako aj vecných h¾adísk konkrétneho prípadu, najmä z h¾adiska, èi v danom prípade ide o ochranu verejného záujmu. K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov totiž nemožno pristupova len z h¾adiska textu zákona, a to ani v takom prípade, kedy sa text môže javi ako jednoznaèný a urèitý, ale predovšetkým pod¾a zmyslu a úèelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavova len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nosite¾om je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti èi nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie èi spresnenie potom slúžia ostatné interpretaèné prístupy postavené na roveò gramatickému výkladu, v tomto prípade systematický a teleologický výklad... Úèelom právnej regulácie obsiahnutej v ustanovení § 4 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch je nesporne ochrana verejného a celospoloèensky prospešného záujmu…“; in: Uznes. ÚS SR, spis. zn. III. ÚS 503/2012-10.

29


Gajdošová, M. platnou v Èechách i na Slovensku dodnes. Systematická zmena v zaradení právnej úpravy (o. i.) právnických osôb však v Èechách zaviedla nový prístup. S úèinnosou nového Obèanského zákoníka (z. è. 89/2012 Sb., úèinný od 1. 1. 2014) sa ruší táto ponovembrová ¾udsko-právna zákonná úprava združovania v najfrekventovanejšie nazývaných – obèianskych združeniach. Doterajší elegantný zákon (s 22 paragrafmi) je nahradený novou rozsiahlou úpravou (spolkom sa venuje § 214 – § 302). Obsahovo ïaleko podrobnejšia úprava spolkov v Èechách, vo sfére zákonného nároku poda žalobu, prináša nieko¾ko konkrétnych ustanovení. Do úpravy mechanizmu vylúèenia èlena je vložená možnos vylúèeného èlena navrhnú súdu, aby rozhodol o neplatnosti vylúèenia.36) Zrejme vývoj judikatúry v èeskom prostredí spôsobil, že do nového Obèianskeho zákonníka bolo vložené ustanovenie o spolkovej žalobe (nielen) èlena domáhajúceho sa rozhodnutia o neplatnosti rozhodnutia orgánu spolku, prièom sa zoh¾adòujú aj spôsobené právne následky èi osobitný záujem spolku.37) Ïalším zákonom upraveným návrhom sa môže èlen domáha primeraného zadosuèinenia.38) V Slovenskej republike pod¾a legislatívneho zámeru Obèianskeho zákonníka, schváleného v januári 2009 vládou, v oblasti právnej úpravy právnických osôb by mal by zachovaný v zásade obdobný charakter ako v súèasnosti.39) Rekodifikovaný Obèiansky zákonník bude obsahova všeobecnú úpravu právnických osôb, subsidiárne použite¾nú pre všetky právnické osoby, ktoré budú vznika aj pod¾a iných právnych predpisov (napr. nadácie, obèianske združenia, neziskové organizácie, obchodné spoloènosti a družstvo). Zachová sa typologické èlenenie na právnické osoby korporatívnej a nadaènej povahy. Obèiansky zákonník sa nevráti k rozlišovaniu na právnické osoby verejného a súkromného práva, a neuvažuje o vysvet¾ovaní korporácií na súkromné a verejné (hoci nepopiera teoretický význam tohto èlenenia). Nový Obèiansky zákonník zakotví základné predpisy týkajúce sa založenia a vzniku, názvu a sídla, 36) Z. è. 89/2012 Sb., § 242 – Vylouèený èlen mùže do tøí mìsícù od doruèení koneèného rozhodnutí spolku o svém vylouèení navrhnout soudu, aby rozhodl o neplatnosti vylouèení; jinak toto právo zaniká. Nebylo-li mu rozhodnutí doruèeno, mùže èlen návrh podat do tøí mìsícù ode dne, kdy se o nìm dozvìdìl, nejdéle však do jednoho roku ode dne, kdy byl po vydání rozhodnutí zánik jeho èlenství vylouèením zapsán do seznamu èlenù; jinak toto právo zaniká. 37) Z. è. 89/2012 Sb., § 258 – Každý èlen spolku nebo ten, kdo na tom má zájem hodný právní ochrany, mùže navrhnout soudu, aby rozhodl o neplatnosti rozhodnutí orgánu spolku pro jeho rozpor se zákonem nebo se stanovami, pokud se neplatnosti nelze dovolat u orgánù spolku. § 259 – Právo dovolat se neplatnosti rozhodnutí zaniká do tøí mìsícù ode dne, kdy se navrhovatel o rozhodnutí dozvìdìl nebo mohl dozvìdìt, nejpozdìji však do jednoho roku od pøijetí rozhodnutí. § 260 – (1) Soud neplatnost rozhodnutí nevysloví, došlo-li k porušení zákona nebo stanov, aniž to mìlo závažné právní následky, a je-li v zájmu spolku hodném právní ochrany neplatnost rozhodnutí nevyslovit. (2) Soud neplatnost rozhodnutí nevysloví ani tehdy, bylo-li by tím podstatnì zasaženo do práva tøetí osoby nabytého v dobré víøe. 38) Z. è. 89/2012 Sb., § 261 – (1) Porušil-li spolek základní èlenské právo èlena závažným zpùsobem, má èlen právo na pøimìøené zadostiuèinìní. (2) Namítne-li to spolek, soud právo na zadostiuèinìní èlenu spolku nepøizná, nebylo-li uplatnìno a) v dobì stanovené pro podání návrhu na vyslovení neplatnosti rozhodnutí, nebo b) do tøí mìsícù ode dne právní moci rozhodnutí o zamítnutí návrhu, byl-li tento návrh zamítnut podle § 260. Okrem uvedeného možno nájs prípustnú žalobu na urèenie èlenstva v spolku, žalobu o súèinnos pri vyporiadaní spolku, alebo oèakáva žalobu o vysvetlenie záležitosti spolku pod¾a § 251, žalobu o právo nahliadnu do zápisu zo zasadnutia štatutárneho orgánu – § 254, žalobu o urèenie neplatnosti zmluvy o fúzii spolku – § 283; in: DAVID, L.: Na hranicích práva. Soudcovské eseje; Praha: Leges, 2012, s. 106 a nasl. K úvahám o budúcnosti spolkových žalôb pozri tiež: BRIM, L.: Soudní pøezkum rozhodnutí orgánù obèanských sdružení; Právník 5/2013, roèník 152, s. 514 a nasl. 39) http://www.justice.gov.sk/Stranky/Nase-sluzby/Nase-projekty/Obciansky-zakonnik/Obciansky-zakonnik.aspx (náh¾ad 19. 8. 2013).

30


Združenia a súdna ochrana zrušenia a zániku právnickej osoby, ako aj vykonávania právnych úkonov za právnickú osobu (poèíta s konštrukciou zastúpenia právnickej osoby).40)

Krátka poznámka na záver Práve pre vzájomnú prepojenos súkromnoprávneho charakteru spolkov s verejnoprávnymi prvkami ochrany jedného zo základných práv – práva slobodne sa združova – je dôležité neuprednostòova bez ïalšieho len niektorú jeho zložku. Je preto prepotrebná snaha orgánov štátu (predovšetkým súdov41)) h¾ada mieru a vyvažova jednotlivé atribúty práva slobodne sa združova, na lekárenských váhach váži, èi a ako zasiahnu, ako aj zodpovedne sa rozhodnú pre ponechanie priestoru samotnej kultivácii autonómneho spolkového prostredia. V Slovenskej republike (dúfajme) neoèakávame zásadné zmeny v oblasti právnej úpravy práva slobodne sa združova.

Zoznam použitej literatúry: BOHUSLAV, J. V.: Rukovì života spolkového. 2. pøepracované vydání, Jindø. Baèkovský, Èeskoslovenské knihkupectví, antikvariát a nakladatelství v Praze, Praha, 1923 BRIM, L.: Soudní pøezkum rozhodnutí orgánù obèanských sdružení. Právník 5/2013, roèník 152, s. 499 – 518 BRÖSTL, A. a kol.: Ústavné právo Slovenskej republiky. Plzeò: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Èenìk, 2010 ÈERNÝ, P.: Zákon o sdružování obèanù. Komentáø. C. H. Beck, Praha, 2010 ÈIÈ, M. a kol.: Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Eurokódex, 2012 DAVID, L.: Ochrana èlenù církví, spolkù a politických stran v civilním soudním øízení. In: Jermanová, H. – Masopust, Z.: Dvacet let poté: Právo ve víru metamorfóz; Zborník z medzinárodnej konferencie, ktorú organizoval Ústav státu a práva Akademie vìd ÈR a ZÈU Plzeò v júni 2010 v Znojme, Praha – Plzeò: Aleš Èenìk, 2010 DAVID, L.: Na hranicích práva. Soudcovské eseje. Praha, Leges, 2012 DAVID, L. – BÍLKOVÁ, J. – PODIVÍNOVÁ, M.: Pøehled judikatury. Soudní ochrana èlena spolku, církve a politické strany. Praha, Wolters Kluwer ÈR, a.s., 2011 DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Komentár. 3. vyd., Heuréka 2012 DUSIL, V. – KLIMENT, J.: Spolky, shromáždìní a politické strany podle práva èeskoslovenského. Právnické knihkupectví a nakladatelství V. Linhart, Praha, 1936 GAJDOŠOVÁ, M.: Združenia a právo slobodne sa združova. C. H. Beck Bratislava, 2013 40) Podrobnejšie k úvahám o pripravovanej zmene v úprave realizácie spôsobilosti právnických osôb na právne úkony, o priamom konaní orgánov právnických osôb a novej konštrukcii zastúpenia právnickej osoby pozri napr.: JURÈOVÁ, M. – PAVELKOVÁ, B. – NEVOLNÁ, Z. – OLŠOVSKÁ, A. – SMYÈKOVÁ, R.: Zastúpenie v súkromnom práve; Praha: C. H. Beck, 2012, s. 26 a nasl. 41) Pozri napr.: NS SR, spis. zn. 3 Sžnè 19/2008 a 5 Sžnè/13/2009.

31


Gajdošová, M. HOLLÄNDER, P.: Soumrak moderního státu, Právník. ÚSP ÈAV Praha, è. 1/2013, roèník 152, s. 1 – 28 JEMELKA, L. – BØEÒ, J.: Zákon o sdružovnání obèanù, zákon o právu shromažïovacím, zákon o právu petièním s komentáøem. Praha: ASPI, a.s., 2007, s. 19; JURÈOVÁ, M.: Perspektívy nového Obèianskeho zákonníka v Slovenskej republike. Èasopis Corpus delicti, Trnava, è. 3, roèník 2012 PRUSÁK, J.: Sociologicko-právny výskum prameòov práva a justifikácia súdnych rozhodnutí, Acta Universitatis Tyrnaviensis, Iuridica, Roèenka Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave, 2007, s. 5 – 141 SEDLÁÈEK, J. – ROUÈEK, F.: Komentáø k èeskoslovenskému všeobecnému obèanskému zákoníku a obèanské právo platné na Slovensku a Podkarpatské Rusi, Svazek 1. Právnické knihkupectví a nakladatelství V. Linhart v Prahe, 1935, reprint pôvodného vydania, ASPI Publishing, s.r.o., Praha, 2002 SVÁK, J. a kol.: Rozsudky Ve¾kej komory Európskeho súdu pre ¾udské práva (kompletné vydanie). Euro Kódex, Bratislava, 2006 SVÁK, J.: Ochrana ¾udských práv (z poh¾adu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva). II., rozšírené vydanie, Euro Kódex Bratislava, 2006 TELEC, I.: Spolkové právo. Praha: C. H. Beck, 1998

32


ÈLÁNKY Doktrína dôvodného podozrenia pri procesných úkonoch Mgr. Jaromír PROKEŠ externý doktorand Katedra trestného práva a kriminológie Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, prokurátor Okresnej prokuratúry v Novom Meste nad Váhom

PROKEŠ, J.: Doktrína dôvodného podozrenia pri procesných úkonoch; Justièná revue, 66, 2014, è. 1, s. 33 – 43. Autor analyzuje uplatnenie uváženia o dôvodnom podozrení v procese aplikácie inštitútov trestného konania. Uplatòovanie dôvodného podozrenia v trestnom konaní eliminuje neproporcionálne, negatívne úèinky procesných úkonov orgánov èinných v trestnom konaní a trestných súdov na životy dotknutých osôb. V èlánku ïalej struène popisuje doktrínu probable cause v americkom trestnom konaní, ktorá je obdobná s dôvodným podozrením.

ÚPRAVA PRINCÍPU DÔVODNÉHO PODOZRENIA V PRÁVNYCH NORMÁCH A JUDIKATÚRE Predmetom trestného práva je úprava zabezpeèujúca reguláciu vzahov, ktoré vznikajú v súvislosti so spáchaním trestného èinu. Špecifiènos tohto odvetvia práva je nutné vidie predovšetkým v tom, že trestné právo chráni dôležité spoloèenské vzahy, regulované spravidla inými odvetviami práva, pred hrubými, zavinenými spôsobmi ich narušovania.1) Použitie trestného práva ako regulátora spoloèenských vzahov je ovplyvòované vhodnosou a efektivitou jeho regulaèných metód. Miera ich efektivity je závislá od pomeru materiálnej protiprávnosti konkrétneho konania a závažnosti právom nezamýš¾aných negatívnych úèinkov. V trestnom práve sú tieto metódy najzávažnejšej formy štátneho donútenia zabezpeèované najmä trestami, ale aj procesnými úkonmi. Inak povedané, miera efektivity trestného práva je determinovaná mierou neefektívnosti iných právnych prostriedkov (iných právnych odvetví). Použitie trestného práva v konfliktoch, ktoré sú efektívnejšie riešite¾né inými právnymi prostriedkami, s miernejším negatívnym dopadom na spoloènos, nie je proporcionálne vyvážená a nezodpovedá cie¾u, ktorý trestné právo sleduje. Neproporcionálne použitie trestného práva je v roz1)

SAMAŠ, O. – PRIKRYL, O.: Nieko¾ko úvah nad kontradiktórnosou v slovenskom trestnom konaní; in: Dokazovanie v civilnom a trestnom konaní; Pezinok: Justièná akadémia Slovenskej republiky, 2012, s. 188.

33


Prokeš, J. pore s požiadavkou efektivity právneho poriadku ako celku, nako¾ko spôsobuje vysokú mieru negatívnych zásahov do základných práv a slobôd.2) Jedným zo základných spôsobov zníženia pravdepodobnosti vzniku neadekvátneho zásahu do základných práv a slobôd dotknutých subjektov, je posúdenie proporcionality cie¾a sledovaného vykonávaným procesným úkonom voèi povahe a závažnosti jeho nezamýš¾aných úèinkov. Princíp proporcionality je v trestnom práve rovnako dôležitý ako v ktoromko¾vek inom právnom odvetví. Test proporcionality je štandardný nástroj pre posudzovanie legitimity zásahov do práv a slobôd osôb, a princípu proporcionality musia vyhovova aj úkony orgánov èinných v trestnom konaní.3) Najèastejšou formou špecifikácie testu proporcionality v trestnom práve procesnom je existencia dôvodného podozrenia, a to ako obligatórneho predpokladu realizácie konkrétneho procesného úkonu. Na dôvodné podozrenie narážame v Trestnom poriadku, ktorý je základným právnym predpisom regulujúcim trestné konanie na mnohých miestach. Príkladom je § 71 ods. 1 Trestného poriadku, pod¾a ktorého môže by obvinený vzatý do väzby len vtedy, ak okrem iného existujú dôvody na podozrenie, že prejednávaný skutok spáchal obvinený. Ïalším je § 99 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý stanovuje, že predpokladom vydania príkazu na domovú prehliadku, resp. prehliadku iných priestorov je dôvodné podozrenie, že v byte, alebo v inom priestore slúžiacom na bývanie alebo v priestoroch k nemu patriacom, je vec dôležitá pre trestné konanie, alebo že sa tam skrýva osoba podozrivá zo spáchania trestného èinu, alebo je potrebné vykona zaistenie hnute¾ných vecí na uspokojenie nároku poškodeného na náhradu škody. V zmysle § 99 ods. 3 Trestného poriadku možno osobnú prehliadku vykona iba vtedy, ak je dôvodné podozrenie, že niekto má pri sebe vec dôležitú pre trestné konanie. Pod¾a § 108 ods. 1 Trestného poriadku možno vyda príkaz, aby pošta alebo právnická osoba, ktorá vykonáva prepravu zásielok, vydala zásielku, pri ktorej je dôvodné podozrenie, že òou bol spáchaný taký trestný èin alebo s takým trestným èinom súvisí, ak je na objasnenie skutoèností závažných pre trestné konanie nevyhnutné zisti jej obsah. V zmysle § 112 ods. 4 Trestného poriadku je vydanie príkazu na predstieraný prevod podmienené písomnou žiadosou policajta, ktorá musí by odôvodnená podozrením z konkrétnej trestnej èinnosti. V zmysle § 113 ods. 3 Trestného poriadku príkaz na sledovanie, pod¾a odseku 2 citovaného paragrafu, sa môže vyda len na základe písomnej žiadosti, ktorú musí žiadajúci orgán odôvodni podozrením z konkrétnej trestnej èinnosti. V zmysle § 114 ods. 2 Trestného poriadku je príkaz na vyhotovenie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov podmienený návrhom, ktorý musí by odôvodnený podozrením z konkrétnej trestnej èinnosti. 2) 3)

PROKEŠ, J.: Princíp ultima ratio trestného práva v praxi aplikaèných orgánov; in: Justièná revue, 2011, è. 4, s. 548. VUÈKA, J.: Test proporcionality pøi zajišování dùkazù; in: Trestnìprávní revue, 2010, è. 9.

34


Doktrína dôvodného podozrenia pri procesných úkonoch V zmysle § 117 ods. 2 Trestného poriadku je použitie agenta podmienené dôvodným podozrením, že bol alebo má by spáchaný trestný èin. V zmysle § 156 ods. 1 Trestného poriadku možno pitvu nariadi, ak vznikne podozrenie, že smr èloveka bola spôsobená trestným èinom. Z citovaných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že dôvodné podozrenie je obligatórnym predpokladom väèšiny úkonov z najzávažnejšími negatívnymi úèinkami voèi právu na ochranu súkromia, nedotknute¾nosti obydlia, resp. iným základným právam a slobodám dotknutých subjektov. Prítomnos dôvodného podozrenia, ako predpokladu výkonu právomoci orgánu verejnej moci, obsahujú aj iné právne predpisy, ktoré majú blízky súvis s trestným konaním.4) Napriek evidentnej dôležitosti tohto právneho termínu neexistuje jeho jednotný výklad. Je to dané najmä absenciou akéhoko¾vek vymedzenia pojmu dôvodného podozrenia v relevantných právnych predpisoch, judikatúre èi literatúre. Táto absencia prameòov poznania daného inštitútu znižuje efektivitu a správnos uváženia orgánov èinných v trestnom konaní a trestných súdov pri používaní procesných úkonov, ktoré ako záväznú podmienku dôvodné podozrenie vyžadujú. Toto sa v niektorých prípadoch následne premieta do neproporcionálneho využívania procesných úkonov, ktoré spôsobujú ich absolútnu neúèinnos. Dôvodné podozrenie je svojou povahou, a aj oznaèením, podobné doktrínam PROBABLE CAUSE v americkom trestnom konaní. Nie je však obsahovo totožné; doložíme to nižšie. Dôležitým predpokladom správneho pochopenia dôvodného podozrenia je pokus o jeho definovanie. Nako¾ko normatívny text jeho explicitnú definíciu neobsahuje, a tento inštitút nemožno zrejme definova ani kontextovo,5) možno k jeho pochopeniu dospie iba na základe analýzy v procese uváženia. Miera vo¾nosti uváženia, ktorú zákon aplikaènému orgánu pri použití konkrétneho procesného prostriedku umožòuje, je vždy determinovaná dodržaním princípu actum secundum et intra legem.6) Uváženie, prezieravo poskytnuté právotvorcom orgánu verejnej moci pri aplikácii práva, teda nesmie znamena jeho ¾ubovô¾u v rozhodovaní. Možnos uváženia neznamená, že orgány verejnej moci budú rozhodova „ako sa im zachce“.7)

DÔVODNÉ PODOZRENIE V SLOVENSKOM PRÁVE Prvý krok interpretácie zákona pri analýze dôvodného podozrenia je sémantický. Je zameraný na zachytenie bežného významu slov zákona. Ten môže by relatívne široký; je to skôr nieèo ako vymedzenie po¾a možných významov v sémantickom zmysle slova. Druhý krok je teleologický. Na základe zisteného, alebo prezumovaného úèelu, zákon nejakým spôsobom redukuje výsledok prvého kroku. Niektoré zistené významy sa vyluèujú ako právne irelevantné, ïalšie sa odôvodnene spresòujú alebo korigujú.8) 4) 5) 6) 7) 8)

Napríklad pod¾a § 9 zákona èíslo 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov – vykonanie služobného zákroku policajtom je podmienené existenciou dôvodného podozrenia zo spáchania trestného èinu. Pozri napr. KNAPP, V. – GERLOCH, A.: Logika v právním myšlení; Praha: Eurolex Bohemia, 2001, s. 181 – 182. Ústava Slovenskej republiky – z. è. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, Èlánok 2 odsek 2. BRÖSTL, A. – DOBROVIÈOVÁ, G. – KANÁRIK, I.: Teória práva; Košice, 2002, s. 120. SOBEK, T.: Argumenty teorie práva; Plzeò, 2008, s. 223.

35


Prokeš, J. Nevyhnutnos použitia teleologickej formy interpretácie je opakovane deklarovaná aj Ústavným súdom Slovenskej republiky. V jednom zo svojich rozhodnutí napríklad dôvodil, že orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerova pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýli, pokia¾ to vyžaduje úèel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislos alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomína ich úèel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.9) Výsledok interpretácie korektívu dôvodného podozrenia je teda, okrem iného, výrazne ovplyvnený aj cie¾mi trestného procesu, t. j. toho, aby trestné èiny boli náležite zistené a ich páchatelia pod¾a zákona spravodlivo potrestaní, a to pri rešpektovaní základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb.10) Sémantický význam výrazu podozrenie spoèíva v domnienke o urèitom praxou doposia¾ nepotvrdenom fakte, resp. realite, ktorá predstavuje iba pravdepodobnostný úsudok o tom, že urèitá okolnos nastala, resp. nastala spôsobom, aký sa predpokladá. Nejde teda o poznatok o reálne existujúcom jave alebo objektívnej skutoènosti, ale iba o hypotézu o skutoènom stave veci, ktorá predstavuje pravdepodobnostný záver o jej povahe. Keïže ide o predpoklad, ktorý zodpovedá danému stupòu znalosti skúmaného javu, musí v dôsledku možnosti jeho overite¾nosti vychádza z faktov, ktoré sú už známe, týka sa ich. Tento proces formulácie hypotézy sa nazýva dôvodenie, alebo argumentácia. Dôvodenie je proces udávania dôvodov, teda podopieranie domnienok faktami. Dôvod je to, o èo sa opiera rozhodnutie, myslenie, a následne konanie aplikaèného orgánu, argument alebo dôkaz. Dokazovanie je logický proces, ktorý vedie k zisteniu nepravdivosti, pravdivosti, alebo pravdepodobnosti existencie skúmaného javu. Z uvedeného h¾adiska možno dôvodné podozrenie chápa ako pravdepodobnostný úsudok, záver o urèitej relevantnej skutoènosti, ktorý vyplýva zo zistených argumentov, dôkazov. Ide o myšlienkovú èinnos, usudzovanie o urèitých javoch na základe iných javov. Je zrejmé, že tento proces je podobný procesu dokazovania. Ve¾mi popisným rozborom procesu dokazovania, z logického h¾adiska, je analýza akademika Viktora Knappa, ktorý dokazovanie rozdelil do troch stupòov. Prvým stupòom dokazovania je stanovenie jeho predmetu, t. j. výroku, ktorého pravdivos alebo nepravdivos má by dokázaná. Druhý stupeò dokazovania je dôkazný prostriedok alebo argument. Tretím stupòom je dôkaz, alebo demonštrácia, ktorá predstavuje závereènú formulu quod erat demonstrandum, èo znamená „toto malo by dokázané“.11) Na úèely deskripcie procesu uváženia aplikaèného orgánu pri stanovení dôvodného podozrenia, budeme vychádza zo základov tohto vymedzenia.

THEMA PROBANDI (PREDMET DOKAZOVANIA) Predmet dokazovania alebo thema probandi je, v prípade posudzovania existencie dôvodného podozrenia, zákonom prezumovaná skutoènos, fakt. Tento fakt je v rámci trestného ko9)

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 255/2010 z 30. júna 2011; in: Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky, 2011, è. 54/2011. 10) Zákon è. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (Trestný poriadok) – § 1. 11) KNAPP, V.: Teorie práva; Praha: C. H. Beck, 1995, s. 176.

36


Doktrína dôvodného podozrenia pri procesných úkonoch nania formulovaný s oh¾adom na povahu procesných prostriedkov, pre ktorých aplikáciu predstavuje podmienku, bez existencie ktorej nemôžu by tieto úkony použité (causa sine qua non). Ide pritom o rôzne skutoènosti. Napríklad, pri prehliadkach kriminalisticky relevantných priestorov požaduje zákon prítomnos veci alebo osoby dôležitej pre trestné konania. Pri použití informaèno-technických prostriedkov a prostriedkov operatívno-pátracej èinnosti je v hre zväèša fakt, že urèitý trestný èin bol spáchaný a osoba, do ktorej súkromia má procesný úkon zasiahnu, disponuje relevantnou informáciou. Dôležitým aspektom thema probandi je stanovenie miery pravdepodobnosti z poh¾adu jej reálnosti. Hoci Trestný poriadok explicitne neurèuje, s akou mierou pravdepodobnosti má by thema probandi preukázaná, zo sémantického výkladu slova podozrenie postaèuje nižšia miera. Tomuto záveru nasvedèuje aj procesné štádium, v ktorom bývajú tieto prostriedky reálne použité. Miera pravdepodobnosti predstavuje v rámci pravdepodobnostnej logiky urèitú formu rozumového procesu, ktorého úèelom je stanovi, èi nejaký jav nastal, nenastal alebo mohol nasta. Determinantom tohto úsudku je subjekt uvažovania, ktorý pri usudzovaní, v zmysle platnej právnej úpravy, postupuje pod¾a zásady vo¾ného hodnotenia dôkazov, ktorej použitie však neznamená uplatnenie ¾ubovôle. Použitie zásady vo¾ného hodnotenia dôkazov sa v zmysle judikatúry a právnej teórie riadi presne stanovenými logickými a právnymi zákonitosami. Subjekt uváženia vždy vychádza z partikulárnych cie¾ov, daných konkrétnym procesným štádiom trestného konania. Ciele, ku ktorým úkon smeruje, sa tak líšia pod¾a toho, èi sú realizované v prípravnom konaní, alebo v konaní pred súdom a pod.

ARGUMENTY Druhým štádiom logického dokazovania je, ako už bolo spomenuté, predloženie argumentov. Argumenty sú fakty o realite, ktoré súvisia s posudzovaným predmetom dokazovania. Ide o informácie, ktorých pravdivos je už preverená a ktoré urèitým spôsobom súvisia s thema probandi, ktorej pravdivos, nepravdivos alebo pravdepodobnos má by z týchto faktov vyvodená. Zákon je pri špecifikácii povahy, formy a spôsobu používania argumentov rovnako skúpy, ako je to v prípade urèenia nevyhnutnej miery dokázania thema probandi. Pri posúdení povahy a formy argumentov a spôsobe ich používania, v zmysle ich zisovania, zabezpeèovania a vykonania, možno vychádza iba zo všeobecných zásad a princípov, uplatòovaných v rámci trestného práva procesného. Z poh¾adu celého procesu používania argumentov je dôležitá hlavne zásada zákonnosti, z ktorej možno vyvodi, že ako argumenty odôvodòujúce urèité podozrenie nemôžu zásadne slúži informácie získané nezákonným postupom. Absencia zákonnosti totiž spôsobuje absolútnu neúèinnos výsledku procesného úkonu, ktorý vo väèšine prípadov, v zmysle princípu ovocia z otráveného stromu, nemôže slúži ako predpoklad na vykonanie ïalšieho procesného úkonu, pretože by spôsobil aj nezákonnos jeho výsledku, teda by ho „otrávil“. Toto však v rámci kontinentálnej právnej kultúry neplatí bezvýhradne, tak ako je tomu v rámci právnej kultúry anglo-americkej.12) Preto je potrebné tento úèinok nezákonného argumentu vyhodnoti v kontexte konkrétnej situácie. Pri posudzovaní formy argumentov možno na základe exemplifikatívneho výpoètu dôkazných prostriedkov v Trestnom poriadku usudzova, že zákon žiadnu špecifickú formu nevyžaduje. 12) Pozri napríklad REPÍK, B.: Evropská úmluva o lidských právech a trestní právo; Praha, 2002, s. 125.

37


Prokeš, J. Reálne tak možno ako argumenty odôvodòujúce podozrenie použi èoko¾vek, èo bolo zabezpeèené v súlade so zákonom. Pri posudzovaní informaènej hodnoty argumentu je potrebné overi ich pravdivos. Nepravdivé argumenty, alebo argumenty s potenciálnou informáciou v podobe dohadu, by tak nemali by zahrnuté do podkladov pre rozhodnutie o použití procesného prostriedku. Rovnako obozretne by sa mali používa aj derivatívne argumenty, ktorých pravdivos nemožno preveri. Z uvedeného dôvodu by nemali by podkladom pre nariadenie zásahov do základných ¾udských práv a slobôd; napr. nièím neoverené tvrdenia orgánov èinných v trestnom konaní, èi operatívnych zložiek polície, ak nemožno identifikova ich zdroje. Tým sa predchádza nariadeniu zásahov do základných práv a slobôd dotknutých subjektov, na základe nepravdivých informácií.13) Hoci Trestný poriadok nestanovuje špecifickú formu prezentácie argumentov, napríklad v podobe protokolov, je pre úèely posúdenia zákonnosti a adekvátnosti použitia procesného prostriedku nevyhnutné zvoli takú formu, ktorá umožní ich preskúmanie v urèitom èasovom odstupe.

QUOD ERAT DEMONSTRANDUM (ÈO SA MALO DOKÁZA?) Poslednou fázou procesu uváženia je uskutoènenie samotného úsudku o existencii odôvodneného podozrenia. Tento proces je, ako už bolo spomenuté, determinovaný urèenou thema probandi, argumentmi a subjektom uváženia. Pri tomto myšlienkovom postupe musí aplikaèný orgán zváži najmä zákonnos argumentov a samostatne v celom kontexte posúdi ich informaènú integritu. Informaèný prínos argumentov možno hodnoti iba v medziach predmetu dokazovania. Spôsob uváženia nie je zákonom striktne stanovený a uplatòujú sa v òom princípy formálnej a následne pravdepodobnostnej logiky. Pre uváženie o použití úkonov zasahujúcich do základných práv a slobôd sa, okrem iného, uplatòuje zásada primeranosti a zdržanlivosti, ktorá je v zmysle § 2 ods. 2 Trestného poriadku vyjadrená tak, že „do základných práv a slobôd osôb v prípadoch dovolených zákonom možno zasahova len v miere nevyhnutnej na dosiahnutie úèelu trestného konania, prièom treba rešpektova dôstojnos osôb a ich súkromie“. Pre úèely posúdenia dôvodnosti podozrenia, vyžadovaného pre uplatnenie konkrétneho procesného postupu, je v súvislosti s touto zásadou dôležité najmä to, že zásah musí by odôvodnený, t. j. každé rozhodnutie o zásahu do základných práv a slobôd musí jednoznaène vyplýva zo skutkového stavu a z daného rozhodnutia musí by zrejmé, že vykonanie zásahu bolo nevyhnutné a nebolo možné zabezpeèi úèel inak.14) Napríklad, pri posudzovaní dôvodného podozrenia osoby zo spáchania trestného èinu, ktorý je základným predpokladom pri rozhodovaní o väzbe, ktorého úèelom je poskytnutie záruk proti jej svojvo¾nému uvaleniu, sa predpokladá existencia faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu pozorovate¾ovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spácha trestný èin, prièom jeho „dôvodnos“ závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu (rozsudok Európskeho súdu pre ¾udské práva vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Ve¾ká Británia, z 30. augusta 1990). Pod¾a konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky 13) Pozri napr. Pri odpoèúvaní chýba úèinná kontrola – Pravda.sk; in: Pravda.sk [online] [cit. 15. 4. 2013]. Dostupné na internete: http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/172473-pri-odpocuvani-chyba-ucinna-kontrola/ 14) ÈENTɊ, J. et al.: Trestné právo procesné, Všeobecná a osobitná èas; Šamorín: Heuréka, 2012, s. 61.

38


Doktrína dôvodného podozrenia pri procesných úkonoch – procesne kvalifikovaným spôsobom prezentácie existencie dôvodného podozrenia zo spáchania trestného èinu voèi konkrétnej osobe, je jeho deklarovanie vznesením obvinenia príslušným orgánom èinným v trestnom konaní (èo nevyluèuje právomoc sudcu pre prípravné konanie, resp. právomoc súdu rozhodujúceho o väzbe, samostatne posúdi uvedenú otázku pre úèely posúdenia zákonnosti a dôvodnosti väzby obvinenej osoby). Existencia dôvodného podozrenia vyjadruje stav podozrenia voèi obvinenému v intenzite zodpovedajúcej prvotnému štádiu trestného konania, kedy spravidla k vzneseniu obvinenia dochádza (predpokladá existenciu faktov umožòujúcich úsudok, že konkrétna osoba mohla spácha konkrétny trestný èin). Až v priebehu ïalšieho konania má dôjs v rámci vykonaného dokazovania k zisteniu, èi podozrenie voèi obvinenému (vyjadrujúce pôvodne reálnu možnos, že sa dopustil trestného èinu, z ktorého je obvinený) je aj opodstatnené. Dôvodnos postavenia obvineného pred súd (dôvodnos súdneho štádia trestného konania) vyžaduje podstatne vyššiu mieru podozrenia voèi obvinenému v porovnaní s intenzitou „dôvodného“ podozrenia pri vznesení obvinenia, pretože obžaloba na obvineného musí by založená na dôkazmi podložených skutkových zisteniach orgánov prípravného konania, zodpovedajúcich požiadavke náležitého zistenia skutkového stavu veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie súdu (§ 2 ods. 5 starého Trestného poriadku).15) Forma zakonzervovania úsudku v podobe rozhodnutia o použití procesného prostriedku je stanovená zákonom. Napríklad, v prípade dôvodného podozrenia zo spáchania trestného èinu konkrétnou osobou má formu uznesenia o vznesení obvinenia, v iných situáciách zase príkazu súdu. V rámci dodržanej formy musí by dôvodnos tohto predpokladu overená v procese dokazovania predložením argumentov, ktoré vyplývajú z dokazovania, alebo musí vychádza z inej èinnosti orgánov èinných v trestnom konaní alebo súdov. Trestný poriadok pritom nestanovuje žiadnu osobitnú procesnú formu zistenia, predloženia týchto argumentov. Miera dôvodnosti podozrenia je pritom rozdielna pre rôzne formy procesných prostriedkov èi štádiá trestného konania. Napríklad dôvodné podozrenie zo spáchania trestného èinu, ktoré odôvodòuje trestné stíhanie osoby ako obvineného, je nepochybne nižšej kvality ako to podozrenie, ktoré odôvodòuje postavenie obvineného pred súd.16) Hoci je teda forma prezentácie dôvodného podozrenia pri jednotlivých druhoch zásahov do ¾udských práv rozdielna, a je diferencovaná aj pre rôzne štádiá trestného procesu, existuje judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky všeobecne stanovená podmienka dostatoènej odôvodnenosti. Táto podmienka, ktorej úèelom je eliminácia arbitrárnosti a následnej nepreskúmate¾nosti dôvodov a zásahov do základných práv osôb, predstavuje požiadavku odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej moci tak, ako ju v rámci svojej judikatúry prezumuje Ústavný súd SR, ktorý vyslovil, že súèasou obsahu základného práva na spravodlivý proces pod¾a Èl. 46 ods. 1, Èl. 48 ods. 2 Ústavy a práva pod¾a èl. 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumite¾ne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti neadekvátnemu uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Situácia je však komplikovanejšia pri niektorých druhoch procesných rozhodnutí, ktorých forma v zmysle platnej legislatívy nevyžaduje nijaký druh odôvodnenia. Pri takýchto inštitútoch teda na jednej strane stojí judikatúrou prezu15) Napríklad Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 34/07, z 26. júna 2007. 16) Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 83/01, z 24. januára 2002; in: Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky; 2002, roè. 1, è. 9/2002.

39


Prokeš, J. movaná požiadavka dostatoènej formy odôvodnenia negatívnych zásahov do ¾udských práv a na druhej strane zákonom stanovená forma vyluèujúca vyhotovenie odôvodnenia. Typickým príkladom takéhoto druhu rozhodnutia je súhlas zákonného sudcu s použitím informaèno-technických prostriedkov pod¾a zákona èíslo 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informaèno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpoèúvaním). Hoci uvedený právny predpis stanovuje ako všeobecný predpoklad použitia informaèno-technických prostriedkov existenciu dôvodného podozrenia zo spáchania trestného èinu, v popise podstatných náležitostí súhlasu s ich použitím nevyžaduje vyhotovenie písomnej podoby odôvodnenia. Ústavný súd Slovenskej republiky, napriek absencii odôvodnenia zásahu, dospel v rámci svojej rozhodovacej právomoci k záveru, že nemôžu by nijaké pochybnosti o tom, že tak ako príkaz na odpoèúvanie a zaznamenávanie telekomunikaènej prevádzky, vydaný pod¾a Trestného poriadku, aj súhlas musí by riadne odôvodnený. Je to tak preto, že hoci ide o závažný zásah do základného práva, dotknuté osoby nemajú možnos poda proti takému rozhodnutiu opravný prostriedok; o jeho vydaní sa dozvedia spravidla až dodatoène (ak vôbec), keï už zásah do práva na súkromie bol realizovaný. Majú preto možnos žiada o jeho preskúmanie až dodatoène. Preskúmate¾nos dôvodnosti vydania takéhoto rozhodnutia si vyžaduje relevantnú, konkrétnu, vysvet¾ujúcu argumentáciu, akými skutoènosami boli naplnené zákonom ustanovené podmienky na tento zásah do práva na súkromie. Bez náležitého odôvodnenia, opierajúceho sa o konkrétne skutoènosti, je dané rozhodnutie spravidla nepreskúmate¾né, a tým aj svojvo¾né. Vzh¾adom na utajený charakter odpoèúvania však niè nebráni tomu, aby dôvody, ktoré viedli súd (sudcu) k vydaniu rozhodnutia, ktorým bol udelený súhlas na odpoèúvanie a zaznamenávanie telekomunikaènej prevádzky, boli konkrétne uvedené. Pri dodržaní režimu utajenia sa dotknuté osoby môžu o vydaní tohto rozhodnutia, ako aj o dôvodoch, ktoré k tomu viedli, dozvedie len dodatoène. Obsahom základného práva na súdnu ochranu pod¾a Èl. 46 ods. 1 Ústavy (ako aj pod¾a èl. 36 ods. 1 listiny) a práva na spravodlivé súdne konanie pod¾a èl. 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo úèastníka konania, procesnej strany v konaní alebo právo inej zainteresovanej osoby na rozhodnutie, ktorého dôvody vydania sú zjavné a zrete¾né, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí da odpoveï na všetky otázky, staèí, ak dá len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatoène objasòujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov veci.17) Z uvedeného je teda zrejmé, že prezentácia úsudku o existencii dôvodného podozrenia musí ma nevyhnutne podobu písomného odôvodnenia, a to aj v prípade absencie tejto požiadavky v aplikovanom právnom predpise.

DOKTRÍNA PROBABLE CAUSE V AMERICKOM TRESTNOM KONANÍ Ako už bolo spomenuté, doktrína PROBABLE CAUSE je svojou povahou podobná inštitútu dôvodného podozrenia v slovenskom trestnom práve. Termín PROBABLE CAUSE bol odvodený zo štvrtého dodatku k Ústave Spojených štátov Amerických, pod¾a ktorého môžu by zásahy do základných práv a slobôd obèanov realizované iba na základe príkazu súdov, na podklade racionálneho podozrenia, podporovaného okolnosami dostatoène silnými na to, aby 17) Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 117/07, zo 4. februára 2009; in: Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky, 2009, è. 16/2009.

40


Doktrína dôvodného podozrenia pri procesných úkonoch u obozretnej osoby odôvodnili presvedèenie, že urèité okolnosti sú pravdepodobne pravdivé.18) V trestnom práve Spojených štátov Amerických je doktrína PROBABLE CAUSE štandardom, ktorý pre orgány èinné v trestnom konaní predstavuje procesný podklad na uskutoènenie zadržania, vykonania kriminalisticky relevantných prehliadok, alebo na zatknutie. PROBABLE CAUSE bola tradiène definovaná ako informácia, ktorá priemernému jedincovi umožòuje nadobudnú presvedèenie, že osoba, ktorá je h¾adaná, spáchala trestný èin (pri zatýkacom rozkaze), alebo že prehliadkou relevantných priestorov alebo osôb budú nájdené dôkazy preukazujúce spáchanie trestného èinu (pri príkazoch na prehliadku). V roku 1960 bolo stanovené, že predpokladom na vydanie príkazu môže by aj èestné vyhlásenie policajta o existencii dôvodného podozrenia, nadobudnutého na základe derivatívneho svedectva, získaného od hodnoverného informátora polície. Podmienky procesného štandardu však boli následne znížené tým, že v roku 1983 súd v prípade Illinois v. Gates stanovil, že podkladom pre PROBABLE CAUSE sú aj informácie indikujúce znaènú pravdepodobnos a reálnu možnos, že došlo k spáchaniu trestného èinu. Týmto rozhodnutím boli tiež zaviazané apelaèné súdy, ktoré rozhodujú o zákonnosti príkazov magistrátnych súdov tak, že im bolo znemožnené preskúma dôvodnos úvahy podmieòujúcej vydanie príkazu, teda existenciu PROBABLE CAUSE v konkrétnych veciach. Navyše bolo urèené, že ani faktické chyby polície, ktorých sa dopustila v priebehu procesu obstarania príkazu, nespôsobujú neplatnos úvahy o existencii PROBABLE CAUSE, a to za predpokladu, ak bola odôvodnená okolnosami konkrétneho prípadu. Z uvedených dôvodov doktrína PROBABLE CAUSE v súèasnosti predstavuje relatívne nízky štandard podmienok pre odôvodnenie príkazov na zatknutie alebo na prehliadky kriminalisticky relevantných objektov.19) Súèasou doktríny PROBABLE CAUSE je aj pojem reasonable person. Reasonable person je právna fikcia oznaèujúca súbor vlastností požadovaných od subjektu úvahy, a to pri posúdení dodržania podmienok PROBABLE CAUSE. Ide o hypotetickú osobu žijúcu v konkrétnej spoloènosti, ktorá pri rozhodovaní o dodržaní štandardu PROBABLE CAUSE vynakladá priemernú starostlivos, zruènosti a úsudok. V praxi to znamená, že súbor faktov, ktoré odôvodòujú vydanie príkazu, nemusí by dostatoèný pre právneho èi policajného špecialistu, charakterizovaného na jednej strane vyššou mierou znalosti problematiky a na druhej strane aj urèitou profesionálnou deformáciou, no musí by dostatoèný pre spo¾ahlivý úsudok jedinca s priemernými schopnosami, znalosami a vedomosami. Doktrína reasonable person, ktorá sa používa aj v iných odvetviach common law, je podobná zákonnej prezumpcii subjektívnej a objektívnej miery opatrnosti, vyžadovanej od páchate¾a nedbanlivostného trestného èinu. Takéto kvalitatívne požiadavky na presvedèivos predložených argumentov, ktoré majú odôvodòova zásah do práv a slobôd, nie sú však totožné s obsahom slovenského trestného práva procesného, pretože to vyžaduje uplatnenie osobitných právnych znalostí aplikaèného orgánu, ktorým je súd. Inak povedané, argumenty odôvodòujúce vykonanie procesného úkonu nesmú dáva zmysel iba priemernému jedincovi, ale aj právnemu odborníkovi. Èi je správna angloamerická doktrína alebo naša, slovenská, je vecou názoru.

18) U.S. Constitution – Amendment 4 – The U.S. Constitution Online – USConstitution.net; in: [cit. 16. 4. 2013]. Dostupné na internete: http://www.usconstitution.net/xconst_Am4.html 19) Search and Seizure: The Oxford Companion to American Law Oxford Reference; in: [cit. 16. 4. 2013]. Dostupné na internete: http://www.oxfordreference.com/view/10.1093/acref/9780195088786.001.0001/acref-9780195088786-e-0818?rskey=YjbYJs &result=2&q=probable%20cause

41


Prokeš, J. ZÁVER Orgány èinné v trestnom konaní a trestné súdy musia postupova èo najefektívnejšie, ale so šetrnosou k základným právam a slobodám, zaruèeným Listinou základných práv a slobôd, Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami o ¾udských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná. Pri vykonávaní úkonov trestného konania možno do týchto práv osôb, ktorých sa takéto úkony týkajú, zasahova len v odôvodnených prípadoch, na základe zákona a v rozsahu nevyhnutnom na zabezpeèenie dosiahnutia úèelu trestného konania. Splnenie tejto požiadavky je dosahované dodržaním zákonom prezumovaných predpokladov a racionálnym zdôvodnením potrebnosti použitia procesných prostriedkov v smere k dosiahnutiu zákonom stanoveného úèelu. V podmienkach právneho štátu, v materiálnom ponímaní, nemôžu orgány verejnej moci vykonáva procesné úkony iba zo samotného faktu existencie zákonného splnomocnenia, ktoré im daný druh úkonov umožòuje realizova. Okrem formálneho oprávnenia, prezentovaného v zákone, je vždy nutné skúma, èi existujú aj vecné dôvody vykonania takéhoto úkonu. Ak je takýmto úkonom zasahované do práv urèitej osoby, je potrebné zváži, èi existujú dôvody na realizáciu zásahu do práv tejto konkrétnej osoby. Z toho logicky vyplýva, že úkony trestného konania nemožno vykonáva úplne naslepo, resp. bez primeraného dôvodu voèi osobe, ktorej práva sú nimi dotknuté.20) Dôležitým faktorom pri zhodnotení dostatoènosti dôvodného podozrenia, ako podmienky použitia procesného úkonu, je dodržanie princípov formálnej logiky, ktorých zachovanie zabezpeèuje správnos výsledku uváženia. Ako predpoklady rozhodnutia, tak aj samotný proces ich zhodnotenia musí by následne zhmotnený do dostatoèného odôvodnenia pre použitie zásahu do základných práv a slobôd dotknutých subjektov. Nedodržanie stanoveného postupu má za následok nevyhnutnú neplatnos a nepoužite¾nos výsledkov realizovaného úkonu.

Použitá literatúra: BRÖSTL, Alexander – DOBROVIÈOVÁ, Gabriela – KANÁRIK, Imrich: Teória práva. Košice: UPJŠ v Košiciach, 2002. ISBN 9788070974865 ÈENTɊ, Jozef et al.: Trestné právo procesné, Všeobecná a osobitná èas. 2. vyd., Šamorín: Heuréka, 2012. ISBN 9788089122769 KNAPP, Viktor: Teorie práva. Praha: C. H. Beck, 1995. ISBN 8071790281, 9788071790280 KNAPP, Viktor – GERLOCH, Aleš: Logika v právním myšlení. Praha: Eurolex Bohemia, 2001. ISBN 8086432025, 9788086432021 PROKEŠ, Jaromír: Princíp ultima ratio trestného práva v praxi aplikaèných orgánov. In: Justièná revue, 2011, è. 4, s. 546 – 554 REPÍK, Bohumil: Evropská úmluva o lidských právech a trestní právo. Praha: Orac, 2002. ISBN 9788086199573 20) VUÈKA, J.: Test proporcionality pøi zajišování dùkazù.

42


Doktrína dôvodného podozrenia pri procesných úkonoch SAMAŠ, Ondrej – PRIKRYL, Ondrej: Nieko¾ko úvah nad kontradiktórnosou v slovenskom trestnom konaní. In: Dokazovanie v civilnom a trestnom konaní. Pezinok: Justièná akadémia Slovenskej republiky, 2012, s. 188 – 194. ISBN 9788097020743 SOBEK, Tomáš: Argumenty teorie práva. Plzeò: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Èenìk, s.r.o., 2008. ISBN 9788090402454 VUÈKA, Jan: Test proporcionality pøi zajišování dùkazù. In: Trestnìprávní revue, 2010, è. 9, s. 290 Trestný poriadok – z. è. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov Ústava Slovenskej republiky – z. è. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 117/07 zo 4. februára 2009. In: Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky. 2009, è. 16/2009 Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 255/2010 z 30. júna 2011. In: Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky. 2011, è. 54/2011 Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 83/01 z 24. januára 2002. In: Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky. 2002, roè. 1, è. 9/2002, s. 113 Pri odpoèúvaní chýba úèinná kontrola. In: Pravda.sk [online] [cit. 15.04.2013]. Dostupné na internete: http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/172473-pri-odpocuvani-chyba-ucinna-kontrola/ Search and Seizure: The Oxford Companion to American Law Oxford Reference. In: [cit. 16.04. 2013]. Dostupné na internete: http://www.oxfordreference.com/view/10.1093/acref/9780195088786.001.0001 /acref-9780195088786-e-0818?rskey=YjbYJs&result=2&q= probable%20cause U.S. Constitution – Amendment 4 – The U.S. Constitution Online – USConstitution.net. [Cit. 16.04.2013]. Dostupné na internete: http://www.usconstitution.net/xconst_Am4.html

43


Úrok z omeškania s platením výživného doc. JUDr. Bronislava PAVELKOVÁ, PhD. Ústav súkromného práva Paneurópskej vysokej školy Bratislava

PAVELKOVÁ, B.:

Úrok z omeškania s platením výživného; Justièná revue, 66, 2014, è. 1, s. 44 – 51.

V zákone o rodine boli do § 76 vèlenené ustanovenia ods. 3 a 4, ktoré nadobudli úèinnos 15. 6. 2013. Od tohto dátumu možno každé omeškanie s platením výživného, splatného po 14. 6. 2013, sankcionova úrokom z omeškania. Autorka sa venuje tejto novej právnej úprave, prièom sa pokúša h¾ada odpovede na všetky 1) potenciálne problémy, ktoré by aplikácia tohto ustanovenia mohla prinies.

Novela zákona o rodine è. 125/2013 Z. z. definitívne ukonèila polemiky, týkajúce sa podporného použitia ustanovenia § 517 ods. 2 Obèianskeho zákonníka vo vzahu k omeškaniu s plnením výživného. Od 15. júna 2013 už zákon o rodine explicitne ustanovuje, že ak je povinný v omeškaní s plnením výživného, urèeného rozhodnutím súdu, je povinný plati aj úroky z omeškania pod¾a predpisov obèianskeho práva, ak o to oprávnený požiada. Ide o zákonný nárok oprávneného, ktorý si musí uplatni u povinného, a ak povinný tieto úroky z omeškania nezaplatí dobrovo¾ne, potom si ich môže oprávnený uplatni na súde.

1. Vznik a trvanie práva na zaplatenie úroku z omeškania Úroky z omeškania patria oprávnenému zo zákona. Povinnos dlžníka plati úroky z omeškania vzniká prvým dòom omeškania a trvá, kým trvá hlavný záväzok. Za prvý deò omeškania sa považuje vždy deò nasledujúci po márnom uplynutí lehoty, urèenej na riadne a vèasné splnenie dlhu. Pri opakujúcich sa plneniach (ako je výživné) je to teda deò, ktorý nasleduje po dni urèenom ako posledný deò splatnosti jednotlivého plnenia. V súdnych rozhodnutiach je súèasou výroku o výživnom vždy urèenie lehoty, dokedy má povinný v mesiaci výživné zaplati (napr. do 15. dòa v mesiaci vopred). Toto ustanovenie urèuje, kedy je teda výživné zaplatené vèas. V kontexte ust. § 567 ods. 2 Obèianskeho zákonníka (ktorý platí v tomto prípade subsidiárne) je peòažný dlh plnený prostredníctvom peòažného ústavu alebo prostredníctvom poštového podniku splnený pripísaním sumy dlhu na úèet verite¾a v peòažnom ústave alebo vyplatením sumy dlhu verite¾ovi v hotovosti. „Vyplatenie v hotovosti“, v prípade plnenia prostredníctvom poštového podniku, však neznamená, že si oprávnený musí aj fyzicky plnenie vybra na pošte. Takáto aplikácia by znevýhodòovala dlžníka, pretože verite¾ by mohol odklada vyzdvihnutie oznámených peòazí, aby tým spôsobil omeškanie dlžníka. Obèiansky zákonník pre podobné prípady v ustanovení § 520 hovorí, že k omeškaniu dlžníka nedôjde, ak verite¾ vèas a riadne ponúknuté plnenie neprijme alebo dlžníkovi neposkytne súèinnos potrebnú na splnenie dlhu. Nevyzdvihnutie peòazí, ktoré boli verite¾ovi riadne poštou oznámené v lehote splatnosti (dostali sa teda 1)

Text je v podobnom znení súèasou druhého vydania Komentára k zákonu o rodine (vydavate¾stvo C. H. Beck).

44


Úrok z omeškania s platením výživného riadne a vèas do jeho dispozície), nespôsobuje omeškanie dlžníka, ale omeškanie verite¾a, a spravuje sa ustanovením § 522 a § 523 Obèianskeho zákonníka. Dlžník síce v zmysle zákona znáša bremeno „transferu peòazí“, teda náklady na ich zaslanie, a na jeho vrub sa pripisuje aj èas od zaslania po doruèenie peòazí do sféry dispozície verite¾a, ale nemôže už znáša bremeno úložnej lehoty, poèas ktorej je verite¾ oprávnený si peniaze na pošte vyzdvihnú. Pokia¾ ide o posledný deò trvania záväzku (povinnosti plati úroky z omeškania), tak tento nastane spolu so zánikom dlhu. Dlh zaniká najèastejšie splnením (zaplatením dlžného výživného), prípadne iným spôsobom zániku záväzku, s ktorým zákon poèíta. So zánikom dlhu zaniká aj povinnos plati úroky z omeškania. Zostáva len povinnos dlžníka zaplati už existujúce úroky z omeškania, ktoré vznikli do dòa zániku záväzku.

2. Splatnos úrokov z omeškania Splatnos úrokov z omeškania sa viaže na ustanovenie § 563 Obèianskeho zákonníka, keïže nemohla by urèená dohodou úèastníkov. Pod¾a tohto ustanovenia je dlžník povinný plni verite¾ovi nasledujúci deò po tom, ako o plnenie verite¾ požiada. Èiže predpokladom „zosplatnenia“ poh¾adávky verite¾a je tzv. výzva; (zosplatnenie = urobí splatným). Túto musí verite¾ doruèi do sféry dispozície dlžníka. Ako každý právny úkon, aj výzva musí by zrozumite¾ná a urèitá. Musí z nej by zrejmé, že si verite¾ (oprávnený) uplatnil nárok na úroky z omeškania za dlžné výživné. Pokia¾ už bolo toto výživné zaplatené alebo vymožené, potom možno vyèísli konkrétnu výšku dlžnej sumy, ktorá sa vypoèíta pod¾a ust. § 3 nariadenia vlády è. 87/1995 Z. z. Ak však nebolo výživné zaplatené ani vymožené, potom je logické, že oprávnený vyzve povinného, buï aby zaplatil dlžné výživné spolu s úrokmi z omeškania vo výške, ktorú si odvodí pod¾a predpisov obèianskeho práva2) pre každú dlžnú splátku osobitne, alebo aby zaplatil len úrok z omeškania. Ak povinný nesplní dlžné výživné alebo úroky z omeškania ani po upomienke, potom sa režim nárokov, v nej uvedených, „rozdvojí“. Keïže výživné už bolo urèené súdnym rozhodnutím, možno da návrh na exekúciu. Exekútor vymôže dlžné výživné, avšak nemôže súèasne vymáha jeho príslušenstvo, lebo ešte nebolo priznané rozhodnutím súdu, a teda neexistuje exekuèný titul. Nárok na úroky z omeškania treba najskôr uplatni na súde žalobou. Petit žaloby musí by urèitý; to však neznamená, že musí obsahova presnú sumu, ktorej zaplatenie má by predmetom konania. Ak ešte nebola zaplatená istina, potom ani nemožno presne definitívnu sumu vyèísli. Možno ju vyèísli len ku dòu podania žaloby, èo však predpokladá v budúcnosti ïalšie a ïalšie žaloby kvôli nezaplateniu úrokov z omeškania platby toho istého výživného za obdobie po podaní žaloby. Nako¾ko plynú oprávnenému premlèacie lehoty, nesmie mu by znemožnené domáha sa samostatnou žalobou aj, a zároveò len, priznania úrokov z omeškania, urèite¾ných v budúcnosti po zaplatení istiny. V tomto prípade musí by petit formulovaný tak, aby bolo možné v budúcnosti po zaplatení istiny úrok jednoznaène vypoèíta. Vyžaduje sa teda, aby boli v návrhu uvedené tieto skutoènosti: • že ide o úrok z omeškania • spôsob, akým možno urèi jeho sadzbu • deò, od ktorého má by toto príslušenstvo súdom až do zaplatenia priznané.3) 2) 3)

... s úrokom z omeškania vo výške ... % roène zo sumy … od … (1. deò omeškania) do zaplatenia. „Žalovaný je povinný zaplati žalobcovi úrok z omeškania vo výške ... % roène zo sumy …  od … do zaplatenia“.

45


Pavelková, B. Úrok z omeškania sa poèíta osobitne od každej splátky výživného, s ktorou je povinný v omeškaní, preto sa sadzby (závislé od ECB) pre jednotlivé splátky môžu líši. Z h¾adiska poplatkových povinností je praktické vyèísli aspoò v texte žaloby (nie v petite), aká je aktuálna suma úrokov z omeškania ku dòu podania žaloby. Hoci je totiž navrhovate¾ oslobodený od platenia súdnych poplatkov, neplatí to pre odporcu v prípade, ak bude žaloba úspešná.4) Odporca bude znáša trovy, od ktorých bol navrhovate¾ oslobodený, a súd mu ich musí vyèísli. Preto potrebuje ma urèenú hodnotu sporu. Judikatúra sa už vysporiadala aj s absenciou výzvy pod¾a § 563 OZ, teda prípadom, keï verite¾ hmotnoprávnym úkonom nezosplatní poh¾adávku, ktorej splatnos nebola vopred urèená dohodou. V takomto prípade platí, že za kvalifikovanú žiados treba považova žalobu; avšak deò splatnosti poh¾adávky uplatòovanej v žalobe nebude deò nasledujúci po podaní žaloby na súd, ale deò nasledujúci po doruèení žaloby žalovanému.5) Všeobecne pri iných majetkových nárokoch možno konštatova, že od tohto dòa, nasledujúceho po doruèení žaloby žalovanému, potom môže súd urèi žalovanému povinnos zaplati popri istine aj úrok z omeškania ako príslušenstvo poh¾adávky. Tento význam urèenia dòa splatnosti poh¾adávky však nemá relevanciu vo vzahu k priznaniu úrokov z omeškania ako samostatnej poh¾adávky. Dôvodom je skutoènos, že úroky z omeškania, ako príslušenstvo poh¾adávky (§ 121 OZ), sa už ïalej neúroèia – èiže omeškanie s ich splnením už nemožno ïalej sankcionova ïalším úrokom z omeškania. Vyplýva to zo záveru, pod¾a ktorého6) úrokový záväzkový vzah je vzahom akcesorickým, ktorého vznik je podmienený platným hlavným záväzkovým vzahom. Tým, že dlžník vèas nezaplatí úroky z istiny, dostáva sa do omeškania s plnením príslušenstva, nie do omeškania s plnením vlastného dlhu (istiny). Verite¾ preto nemá právo nárokova si voèi dlžníkovi príslušenstvo z príslušenstva, teda úroky z omeškania z dohodnutých úrokov, nako¾ko ani Obèiansky zákonník ani Obchodný zákonník to neumožòujú, ba ani neupravujú sankèný nárok pre prípad omeškania s platením príslušenstva poh¾adávky. Branie úrokov z úrokov, anatocizmus, bolo zakázané už pod¾a rímskeho práva.7) Takže doruèením žaloby do sféry dispozície žalovaného sa „zhojí“ nedostatok spoèívajúci v nezosplatnení nároku pred podaním žaloby. Právo na úrok z omeškania však, v tomto prípade v deò nasledujúci po doruèení žaloby žalovanému, nevznikne.

3. Predpoklady vzniku práva na úrok z omeškania Právo na zaplatenie úrokov z omeškania vzniká pri všetkých druhoch vyživovacích povinností aj príspevkov upravených v zákone o rodine, a to za podmienky, že boli priznané súdnym rozhodnutím. Týka sa teda aj tých vyživovacích povinností, ktoré inak môžu vzniknú aj dohodou medzi oprávneným a povinným, a pre svoju úèinnos nepotrebujú schválenie súdom. Toto zrejme spôsobí, že sa dohody o výživnom (nie pre maloleté deti, lebo tieto potrebujú schválenie súdom) budú v každom prípade nahrádza rozhodnutím súdu. 4) 5) 6) 7)

Paragraf 2 ods. 2 zák. 71/1992 Zb. R 27/1977, s. 127. Rozsudok 7C/73/2011, Okresný súd Prešov, zo dòa 26. 1. 2012. Obdobne Najvyšší súd Èeskej republiky v rozhodnutí 35 Odo 101/2002 alebo 29 Odo 689/2006.

46


Úrok z omeškania s platením výživného Keïže zákon nerozlišuje, ko¾ko môže by povinný v omeškaní s plnením výživného, urèeného meritórnym rozhodnutím súdu alebo predbežným opatrením, možno skonštatova, že v oboch týchto prípadoch neplnenie riadne a vèas spôsobí vznik práva žiada úrok z omeškania. Táto skutoènos môže vyvola v budúcnosti potenciálnu kolíziu nárokov na úrok z omeškania, pretože ak povinný riadne neplnil výživné, urèené predbežným opatrením, vznikne oprávnenému právo na úrok z omeškania za platby predbežne urèeného výživného. Meritórne rozhodnutie vo veci však zoh¾adní zaplatené a nezaplatené sumy výživného i spätne (èasto za èas trvania predbežného opatrenia), keï urèí tzv. zroèné výživné (nedoplatok na výživnom urèený za obdobie pred vyhlásením rozsudku). Súdy v takýchto prípadoch vykonávajú automaticky zapoèítanie skutoène zaplateného výživného (aj pod¾a predbežného opatrenia) a novovzniknútého nároku, prièom negatívny rozdiel tejto sumy uložia povinnému zaplati ako zroèné výživné buï jednorázovo, alebo v splátkach, ak sú splnené podmienky ust. § 160 ods. 1 OSP. Výrok rozsudku, ktorým sa vykonáva zápoèet už realizovaných plnení, musí by totiž urèitý – to znamená, že musí by presne vyjadrená hodnota plnení, ktorú povinný v rozhodnej dobe poskytol; táto sa zapoèíta s dlžným výživným (pokia¾ vzniklo) tak, aby bolo jasné, ko¾ko má povinný ešte zaplati za minulé obdobie ako zroèné výživné. Vykonate¾nosou rozhodnutia o zroènom výživnom sa vlastne zruší predbežné opatrenie za uplynulý èas a povinný má plni výživné predbežne vykonate¾né pod¾a meritórneho rozsudku. Vykonate¾nosou rozhodnutia o bežnom výživnom sa tiež zrušia úèinky predbežného opatrenia do budúcnosti a povinný má už ïalej plati výživné pod¾a predbežne vykonate¾ného meritórneho rozsudku. Keïže zanikla povinnos uložená predbežným opatrením (plati istinu dlhu), zaniká súèasne aj povinnos plati úroky z omeškania tejto istiny. Zostáva len povinnos dlžníka zaplati už existujúce úroky z omeškania, ktoré vznikli do dòa zániku povinnosti. Odo dòa vykonate¾nosti meritórneho rozhodnutia potom vzniká povinnému, v prípade omeškania, povinnos plati úroky z omeškania s plnením novej istiny – výživného, urèeného rozhodnutím vo veci samej, a to tak zroèného, ako aj toho, ktorého splatnos nastane po vyhlásení rozhodnutia.

4. Výška úrokov z omeškania Výška úrokov z omeškania sa odvodzuje od základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, platnej k prvému dòu omeškania (§ 3 ods. 1 nariadenia vlády SR è. 87/1995 Z. z.). Za základnú úrokovú sadzbu ECB sa pod¾a § 17 ods. 1 zákona o zavedení meny euro v Slovenskej republike8) považuje sadzba hlavné refinanèné operácie (obchody).9) Pre urèenie výšky úroku z omeškania je rozhodujúca sadzba k prvému dòu omeškania, èo platí pre každú jednotlivú splátku výživného osobitne. Preto sa môže výška uplatòovaných sadzieb rôzni. Pod¾a cit. ustanovenia § 3 nariadenia vlády SR è. 87/1995 Z. z. sa k základnej úrokovej sadzbe ECB, platnej k 1. dòu omeškania, pripoèíta 8 percentuálnych bodov; takto vypoèítané èíslo predstavuje roèný percentuálny úrok z omeškania z dlžnej èiastky. Tento úrok by mal plati poèas celej doby existencie dlhu (až do zániku istiny).

8) 9)

Zákon è. 659/2007 Z. z. Výšku základnej úrokovej sadzby možno zisti na webovej stránke NBS v oddiele Štatistika – Údajové kategórie – Úrokové sadzby – Úrokové sadzby ECB. Link na stránku je dostupný aj cez stránku Ministerstva spravodlivosti SR.

47


Pavelková, B. Výnimoène sa môže poèas trvania dlhu, na žiados verite¾a, zmeni, a to pod¾a ust. § 3 ods. 2 nariadenia vlády SR è. 87/1995 Z. z., ak sa zmení základná úroková sadzba ECB. Nemôže však ís o hocijakú zmenu. Táto zmena musí pre verite¾a predstavova výhodnejší výpoèet v tak podstatnej miere, že bude ma právo na vyšší roèný úrok než pod¾a výpoètu v odseku 1, a to aj napriek tomu, že sa k základnej úrokovej sadzbe ECB, platnej k 1. dòu kalendárneho polroka pod¾a tohto odseku, pripoèíta len 7 percentuálnych bodov.10) Takto urèená sadzba platí poèas celého kalendárneho polroka, pre ktorý bola urèená. Následne sa so zaèatím nového kalendárneho polroka buï urèí opä sadzba pod¾a ods. 2 (ak je to stále pre verite¾a výhodnejšie), alebo sa urèovanie výšky úrokov z omeškania „vráti“ k ustanoveniu ods. 1, a teda k pôvodne urèenej sadzbe, platnej k 1. dòu omeškania. O priznanie zvýšených úrokov pod¾a sadzby, urèenej v dôsledku aplikácie ods. 2 cit. paragrafu, môže verite¾ požiada aj dodatoène. Toto jeho právo sa premlèuje v trojroènej lehote, ktorá plynie od 1. dòa kalendárneho polroka, v ktorom bolo možné zvýšenú percentuálnu sadzbu uplatni.

5. Premlèanie práva na zaplatenie úrokov z omeškania Úroky z omeškania sa (ako väèšina majetkových práv) premlèujú. Premlèacia doba je ustanovená ako trojroèná (§ 110 ods. 3 OZ sa vzahuje na oba druhy úrokov – aj dohodnutých, aj úrokov z omeškania). Plynie osobitne pre každé omeškanie s platbou výživného. Pokia¾ však už bol úrok z omeškania priznaný právoplatným rozhodnutím súdu, uplatní sa na jeho premlèanie § 110 ods. 1 OZ – úroky z omeškania, ktoré boli súdnym rozhodnutím právoplatne priznané, sa premlèia v desaroènej lehote. Pre premlèanie úrokov z omeškania s platením výživného nemožno aplikova celé ustanovenie § 110 ods. 3 OZ, pretože jeho znenie vychádza zo súèasného uplatnenia istiny poh¾adávky a jej príslušenstva (úrokov, úrokov z omeškania). Zákon tam preto výslovne rozlišuje úroky, ktorých splatnos nastala pred právoplatnosou rozhodnutia a po nej, a pod¾a toho rozlišuje dåžku premlèacej doby na 10-roènú (pre úroky, ktorých splatnos nastala do právoplatnosti rozhodnutia) a 3-roènú (pre úroky, ktorých splatnos nastala po právoplatnosti rozhodnutia). Keïže sa však úroky z omeškania pri neplnení výživného budú uplatòova zásadne samostatne (bez istiny), je súd viazaný petitom. Nemôže rozhodnú aj do budúcnosti o potenciálnych nesplatených splátkach. Preto petit i výrok súdneho rozhodnutia musia obsahova presný výpoèet konkrétnych nezaplatených platieb výživného, z ktorých žalobca odvodzuje právo na úrok z omeškania. Nároky z ïalšieho výživného, nezaplateného riadne a vèas, bude potrebné žalova novou žalobou. Na úroky (aj dohodnuté aj z omeškania) sa nevzahuje ani výnimka ustanovená § 114 OZ, pod¾a ktorej premlèacia lehota neplynie pri právach medzi zákonnými zástupcami na jednej strane a maloletými demi na strane druhej (mohlo by sa to týka vyživovacej povinnosti rodièov k deom a detí k rodièom), èi medzi manželmi (vyživovacia povinnos medzi manželmi). Z neplynutia sú totiž explicitne vylúèené úroky a opakujúce sa plnenia (èiže aj výživné samotné).

10) Napríklad od 8. 5. 2013 platí základná úroková sadzba 0,5 %; takže roèný úrok z omeškania pod¾a predpisov obèianskeho práva predstavuje 8,5 %. Verite¾ by mohol požadova zmenu úroku pod¾a odseku 2, ak by došlo k zvýšeniu základnej úrokovej sadzby ECB na èíslo vyššie ako 1,5 – pretože k novej sadzbe sa pripoèíta 7 percentuálnych bodov a aplikácia novej sadzby musí by pre verite¾a výhodnejšia.

48


Úrok z omeškania s platením výživného 6. Úrok z omeškania pri plnení výživného, urèeného neprávoplatným rozhodnutím súdu Zákon viaže právo na úroky z omeškania na nezaplatenie výživného, urèeného súdnym rozhodnutím. Text zákona výslovne nevyžaduje, aby bolo toto rozhodnutie právoplatné. Pri akýchko¾vek iných súkromnoprávnych nárokoch je absencia takejto precíznej formulácie logická, pretože žalovanému vždy vznikne povinnos plni žalobcovi až po právoplatnosti rozhodnutia. Avšak výživné je bez výnimky zo zákona predbežne vykonate¾né.11) Platí to pre všetky druhy výživného, a rovnako pre výživné urèené do budúcnosti, ako aj zroèné výživné, vypoèítané rozhodnutím súdu ako nedoplatok spätne za urèité obdobie. Predbežne vykonate¾ný rozsudok musí žalovaný plni bez oh¾adu na to, èi podá alebo nepodá odvolanie. Preto je aj neprávoplatný rozsudok odsudzujúci na plnenie výživného exekuèným titulom. Tak sa môže sta, že oprávnený bude požadova úroky z omeškania aj z výživného, o ktorom ešte nebolo rozhodnuté právoplatne. Z h¾adiska právnej istoty a predchádzaniu vzniku zbytoèných procesných nákladov by bolo vhodnejšie, keby zákon výslovne stanovil, že o povinnosti zaplati úrok z omeškania pri výživnom možno rozhodnú až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo výživné upravené. Nie je však vylúèené, že si takýto postup osvoja súdy a s priznaním úrokov z omeškania poèkajú až na právoplatnos rozhodnutia o výživnom, pretože takéto riešenie jednak spravodlivým spôsobom rozde¾uje mieru zodpovednosti za omeškanie medzi oprávneného a povinného, a jednak pôsobí preventívne. Ak totiž bude rozsudok súdu 1. stupòa potvrdený a povinný ho napriek predbežnej vykonate¾nosti neplnil, je spravodlivé, aby bol sankcionovaný úrokom z omeškania, a to za celé obdobie omeškania (od kedy bol pod¾a rozsudku povinný plni). Povinnos uloženú súdnym rozhodnutím tak neplní s rizikom, že ak bude rozhodnutie prvostupòového súdu potvrdené, musí zaplati aj úroky z omeškania, a v takomto prípade sa dåžka odvolacieho konania pripoèíta na jeho archu. Ak bude rozhodnutie o výživnom zmenené alebo zrušené, predíde sa odložením rozhodovania o úrokoch z omeškania predèasnému rozhodovaniu o nároku, ktorý v budúcnosti zanikne a ešte navyše jeho zánik vyvolá povinnos vráti prijaté plnenia úrokov. Vzniknú zbytoèné trovy meritórneho konania o priznaní úrokov z omeškania, prípadne aj trovy exekúcie.

7. Procesné súvislosti Už sme pripomenuli, že úroky z omeškania sú príslušenstvo poh¾adávky výživného a môžu by ako hmotnoprávny nárok uplatnené na súde samostatnou žalobou. Môžu by tiež samostatne vymáhané v exekúcii. Hoci patria verite¾ovi zo zákona, nemôže ich súd prizna, ak to žalobca nenavrhne. V prípade maloletého oprávneného by však mohol súd zaèa konanie aj ex offo. Tým, že bola právna úprava úrokov z omeškania zaèlenená do zákona o rodine, ide o rodinnoprávny, nie obèianskoprávny nárok, a preto sa jeho úprava podriaïuje právnej úprave istiny – výživného, na ktorú priamo nadväzuje. Rovnako o výživnom pre maloletého oprávneného môže súd zaèa kona aj bez návrhu, nako¾ko si ochranu záujmov maloletého dieaa vyžaduje jeho nedostatoèný vek a rozumová a vô¾ová vyspelos. Podobné rozlíšenie právnych vzahov aplikoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí spisová zn. è. 5 Cdo 217/2010 zo dòa 11) Ust. § 162 ods. 2 OSP.

49


Pavelková, B. 26. januára 2012, ktoré bolo v podstate dôvodom pre prijatie novely è. 125/2013 Z. z., pretože odmietlo podporné použitie OZ pri omeškaní s plnením výživného. Súd v òom konštatoval, že uplatnenie úroku z omeškania v prípade výživného nemá oporu v hmotnom práve, nako¾ko nejde o záväzkový právny vzah medzi úèastníkmi konania. Argumentoval pritom tým, že výživné predstavuje vzah vyplývajúci z rodinného práva a nie je záväzkom pod¾a obèianskeho práva v zmysle obligaèných ustanovení o záväzkoch pod¾a OZ. V súèasnosti už teda úrok z omeškania má oporu v hmotnom práve, a to konkrétne v rodinnom práve. Preto je úrok z omeškania s platením výživného rodinnoprávnym nárokom, hoci pri urèení výšky úroku zákon o rodine odkazuje na predpisy obèianskeho práva. Rovnaký výklad obsahuje dôvodová správa k zák. è. 125/2013 Z. z.: „Právo na úroky z omeškania bude vyplýva teda už zo zákona o rodine, avšak nárok naò si bude potrebné uplatni (podobne ako pri nezaplatenom výživnom) priamo v obèianskom súdnom konaní.“ Keïže je úrok z omeškania predmetom samostatnej žaloby (bez istiny) musí by v žalobe odôvodnené, na základe akého rozhodnutia vznikla žalovanému povinnos plati žalobcovi výživné v danej výške. Tiež treba uvies, kedy mali by konkrétne platby výživného zaplatené, èi povinný nieèo zaplatil a ak áno, ko¾ko a kedy. Výsledkom bude urèenie, odkedy je povinný v omeškaní a s akou presnou sumou pod¾a jednotlivých platieb výživného. Ak už pred podaním žaloby došlo k zaplateniu dlžného výživného, môže žalobca presne vyèísli sumu úroku z omeškania a formulova petit tak, že požaduje zaplatenie konkrétnej sumy. Podobne môže vyèísli a žiada prizna konkrétnu sumu, ktorú dosiahol úrok z omeškania ku dòu podania žaloby, hoci istina ešte nebola zaplatená. Alebo prichádza do úvahy všeobecná formulácia petitu tak, aby bolo možné v budúcnosti po zaplatení istiny úrok jednoznaène vypoèíta. Vyžaduje sa teda, aby boli v návrhu uvedené údaje, že ide o úrok z omeškania; spôsob, akým možno urèi jeho roènú sadzbu (viï bod 5.) a deò, od ktorého má by toto príslušenstvo súdom až do zaplatenia priznané. (Žalovaný je povinný zaplati žalobcovi úrok z omeškania vo výške ... % roène zo sumy …  od … do zaplatenia). Úrok z omeškania sa poèíta osobitne od každej platby výživného, s ktorou je povinný v omeškaní. Nie je tiež vylúèené, že oprávnený požiada súd o vydanie platobného rozkazu, èo je praktické riešenie z h¾adiska efektivity práce súdu a rýchlosti konania. Súdny poplatok sa pri podaní žaloby neplatí. Súèasne s prijatím zmeny v zákone o rodine novelizoval zákon è. 125/2013 Z. z. aj zákon o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov è. 71/1992 Zb., a to v § 4 ods. 2 písm. e), kde priznal osobné oslobodenie aj navrhovate¾ovi v konaní o uplatnení práva na zaplatenie úrokov z omeškania s plnením výživného. Dôvodová správa k tejto novelizácii vysvetlila, že „v prípade, že bude musie matka dieaa predsa len vymáha od povinnej osoby nezaplatené výživné i s úrokmi z omeškania, tak zakotvujeme, podobne ako to je pri istine výživného, že aj súdnou cestou vymáhané úroky z omeškania zo zameškaného výživného budú oslobodené od súdneho poplatku. Je to z dôvodu èasto nepriaznivej sociálnej situácie oprávnených a na výživné odkázaných osôb.“ Ide o osobné oslobodenie, preto platí ust. § 2 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch (... ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí pod¾a výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú èas odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený...). Po priznaní nároku teda súd vyrubí súdny poplatok odporcovi, pokia¾ aj on nespåòa podmienky pre oslobodenie od platenia. Z tohto dôvodu je vhodné vyèísli v žalobe uplatòovaný nárok na úroky z omeškania aspoò vo výške ku dòu podania žaloby, aby mal súd stabilizovanú hodnotu sporu.

50


Úrok z omeškania s platením výživného Vecná príslušnos je daná okresným súdom. Miestna príslušnos sa spravuje rovnakými pravidlami ako výživné (istina poh¾adávky). Záverom možno uvies, že hoci je úrok z omeškania pri plnení výživného novinkou v našom právnom poriadku, má svoje logické i praktické odôvodnenie. Myšlienka jeho zakotvenia v zákone o rodine vychádzala z reálnej situácie, ktorú umocnila prebiehajúca ekonomická kríza. V dôvodovej správe sa možno doèíta, že impulzom pre predloženie tohto pozmeòujúceho zákona bolo h¾adanie spravodlivosti medzi právnym postavením oprávneného a osôb povinných mu poskytova výživu.12) A to je skutoèný zmysel, ktorý má každý právny predpis obsahovo naplni.

12) Mnohé vyživované osoby alebo mnohé na výživné èakajúce osoby (napr. slobodná matka dieaa, samotné diea, rodiè, manžel, príbuzný) mnohokrát riešia neskoro zaplatené (resp. zameškané) alebo nezaplatené výživné tým spôsobom, že si peniaze na živobytie alebo na zabezpeèenie základných potrieb vyživovaného dieaa musia požièa z banky, od inej finanènej inštitúcie, od známych alebo jednoducho preèerpajú limit na platobnej karte s nádejou, že keï im povinná osoba s vyživovacou povinnosou raz zaplatí zameškané výživné, tak potom to všetko vrátia. No málokto si uvedomuje, že aj keï síce príslušná osoba s vyživovacou povinnosou výživné oneskorene (napr. po troch mesiacoch alebo po pol roku) èiastoène zaplatí, tak nakoniec oprávnené osoby odkázané na výživné alebo vyživované osoby potom príslušným finanèným inštitúciám musia zaplati za spomínané pôžièky aj rôzne vysoké úroky, ktoré im však osoby s vyživovacou povinnosou nikdy nenahradia. A práve to je aj dôvodom, že vyživované osoby sú neraz vydierané osobami s vyživovacou povinnosou (napr. otcom dieaa), že pokia¾ neurobia alebo nesplnia ich požiadavky, tak povinní im len sèasti zaplatia alebo vôbec im nezaplatia, alebo nezaplatia im naèas výživné.

51


Jr 1 2014 ukazka  
Advertisement
Read more
Read more
Similar to
Popular now
Just for you