Page 1

LIFE IS A GAME Petra Švaňová


Smrť je to najhoršie čo môže prísť, ale môže byť aj to najlepšie. Najhoršie je keď umriete bez toho, aby za vami niekto plakal, ale najlepšie je to, keď umriete pre toho, koho milujete.


Prológ ,,Didi poď“ zakričala na mňa Linda, moja sestra. Posledný krát som sa pozrela na dom, v ktorom som žila 17 rokov. Čiže celý môj život. V ňom sú ukryté všetky moje spomienky. Či už šťastné alebo smutné. Prevažne šťastné, ale i keď v poslednej dobe bolestné. V tomto dome som strávila svoje detstvo. Kebyže len opúšťame dom, ale my opúšťame celé mesto. Mesto, kde mám priateľov. Mesto, kde som ho prvá krát videla. Mesto, kde som sa naučila žiť. Mesto, kde ma naučil žiť. On ma naučil vychutnáť si život. On ma naučil urobiť prvý tanečný krok. On ma naučil vydať zo seba hlas, ktorý každého uchavatil. Aj keď tvrdil že ja som ho naučila žiť bolo to naopak. Ja som mu len povedala že na svete je veľa dobra. Stačí ho len nájsť. Bránil ma za každú cenu, dával na mňa pozor, utešoval ma keď som to potrebovala. Jedine on mi dokázal na tvári vytvoriť úsmev, jedine on ma dokázal upokojiť keď som mala trému. Jeho hlas bol pre mňa ako nejaký liek. Bol mi bratom.Usmiala som sa na starý život a nastúpila som do auta. Vyrazili sme na cestu za novým životom.


1.Kapitola Náš nový dom bol nádherný. Mal dve poschodia a aj veľkú záhradu. Všetko tu bolo zariadené inak. Obývačka a kuchyňa boli prepojené a zladene do zeleno-čierna. Otcové obľúbené farby. Izba rodičov bola zasa zladená do modro-biela. Moja mama tie farby miluje.A Lindina izba bola zelenej farby. A doladená farebnými dekoráciami. Moja izba bol zladená do bežovohnedá. Príjemné farby a dokážu ukľudniť. Mala som vlastnú kupeľňu a veľký šatník. Mám veľmi veľa vecí, ale nie toľko ako Linda. Kamoši mi hovorili že mám veľmi dobrý vkus. I keď som posledné dva mesiace na to nedbala. Hodila som na seba prvé čo mi prišlo pod ruku. V záhrade bol stôl a štyri stoličky. Okrem toho tu bola aj záhradná hojdačka, ovocné stromy, kvety a hlave pokoj. Linda aj rodičia boli z domu nadšený. Ja som nahodila úsmev. Úprimne som bola rada že sme sa presťahovali. Už som viac nebola v meste, ktoré mi pripomínalo časť života, ktorú mám uloženú v pamäti, ale ju uz nechcem ďalej žiť. Prišiel čas sa nepozerať späť, ale len dopredu. ,,Páči sa vám tu?“ opýtala sa nás mama pri obede. Mali sme zapekané cestoviny. Tie ja milujem. Možno aj preto ich máme. Keď sa to všetko stalo boli ku mne rodičia zhovievavý. Tolerovali moje ticho. Videla som na nich že ich to bolí, ale ja som si nemohla pomôcť. Chcela som byť sama. Nikoho som k sebe nechcela pustiť. ,,Je to tu úžasné.“ vykríkla od radosti Linda. Predpokládam že jej vôbec nevadí že sme odišli od jej kamarátov. Čo som si všimla vôbec jej navdilo že sa sťahujeme. A čo sa týka mňa... Mne to bolo absolútne jedno. ,,A čo tebe?“ opýtal sa ma ustarostene otec. V očiach mal nádej a zároveň strach. ,,Dom je skvelý a okolie som ešte nevidela, tak som sa rozhodla že sa pôjdem prejsť.“ usmiala som sa na nich. Mame aj otcovi sa na tvári objavil úsmev. Nie je sa čomu diviť. Posledné dva mesiace som povedala leda jedno slovo a zrazu poviem súvislú vetu, v ktorej oznamujem že sa pôjdem prejsť. Keď sme dojedli išla som sa prejsť. Mesto bolo krásne. Také nezvyčajné, teda aspoň pre mňa. Niektoré budovy boli porastené rastlinami a robené z tehiel. Teda aspoň vonok bol robený z tehiel. Budilo to tu ozaj nádherný dojem. Na námesí bola fontána a okolo nej lavičky. V meste boli asi dve nákupné centra, tri kaviarne, kaderníctvo a nemocnica. Takže mesto je veľké. Čakala som že to tu bude zapadákov. No zmýlila som sa. Presťahovali sme sa sem potom čo otec dostal ponuku na lepšie platenú prácu. A mama si môže dovoliť sa sťahovat. No aspoň tu. Je súčasťou veľkej retazi obchodov. A tu v tomto meste sa nachádza jedna z ich firiem, tak proste požiadala o preloženie. Šéf jej s radosťou vyhovel. Spomenula som si na deň keď mi oznámili že sa budeme sťahovať. Išli na to opatrne aby som nezačala vyvádzať. Ani som nemala chuť vystrájať kvôli sťahovaniu. Ešte som aj otcovi pogratulovala k novej práci. Decká z party neboli moc nadšené zo sťahovania ale predýchali to. Všimla som si že sa ti nachádza aj park. Išla som sa teda prejsť do parku. V parku bolo jazero. Nie moc veľké, ale zase to nebolo také miniaturné jazero. Okolo brehu boli lavičky. Okrem jazera tu bol aj lesík. Išla som do neho. Zašla som sa na nejaké, na prvý pohľad nenaštevované miesto. Nebola tu žiadna vyšľapaná cesta. Boli tu malé stromčeky a asi jeden či dva veľké. Stromy tu vytvárali dokonalú strechu. Keby pršalo tak na zem dopadne len malé množstvo vody. Sadla som si na zem ku jednému z dvoch veľkých stromov a oprela som sa o kmeň. Začala som rozmýšľať nad svojím životom. Najprv som začala rozmýšľať nad tou starou časťou. Mala síce svetlé stránky: priateľia, škola, klub, hudba. No zároveň v ňom bola aj temná časť-smrť. Bola som šťastné puberťiacké dievča, ktoré si dokázalo užiť život. Bola som členkou party, ktorá sa vylučovala od väčšiny nepotrebných pravidiel (neboli sme problémove decká). Milovala som spev a aj tanec. Užívala som si školu. Takáto som bola až kým do môjho


bezstarostného života nevstúpila smrť. Možno to bolo pred dvoma mesiacmi, ale mne to príde akoby sa to všetko stalo len včera. Akoby sa môj život zrútil iba včera. Pred očami stále vidím oči, ktoré ma obviňujú z toho čo sa stalo. A s nimi vidím aj ústa, ktoré hovoria že ja za to nemôžem, že to nie je moja vina. Ja veľmi dobre viem že Jayová smerť je moja chyba. Nemala som protestovať. Nemala som mu vzdorovať a ísť s ním na tu prekliatú súťaž dobrovoľne. Lenže som to nerobila. Vzdorovala som mu aj keď som dobre vedela že tam mám ísť. Nebudem si nikdy môcť odpustiť že Jay zomrel mojou chybou! A čo nový život? Rozhodla som sa že starý nechám napokoji a začnem sa venovať len novej etape svojho života. Budem taká ako predtým. Nebudem depresívne dievča, ktoré by chcelo najradšej zomrieť. Po dlhej dobe konečne začnem žiť naplno. Tak by to chcel Jay.


2.kapitola Nová škola, noví spolužiaci. Na toto som sa pripravovala už od rána. Obliekla som si čierne kraťase a červené tielko. K tomu ešte modrú tašku cez rameno, do ktorej pôjdu veci zo školy. Svoje čierne vlasy som si nechala rozpustene. Zišla som dole na raňajky. Pri stole sedela Linda. Na sebe mala modré kvietkované štaty. Tie jej boli po kolená. ,,Dobré ráno.“pozdravila som ju. Do pohárka som si naliala jablkový džús a sadla som ku nej. Linda sa na mňa sebavedomo usmiala: ,,Dobré. Tešíš sa?“ ,,Ani neviem.“ odpovedala som jej uprímne. Ešte širšie sa na mňa usmiala: ,,Neboj to bude dobré.“. Ja ju nikdy nepochopím. Niekedy vypadá že sa ide zrútiť. Že nevie čo so sebou. No teda vypadá ako kôpka depresie a niekedy vypadá že ju nič nerozhodí. Usmieva sa ako slniečko a nech sa robí čo sa robí ten úsmev jej nezmizne. Ešte aj na jej hnedých očiach, ktoré mám rovnaké je vidno že má radosť. ,,Ideme?“ opýtala som sa jej keď som dopila džús. ,,Jasné.“ Linda si zobrala kľúče od auta. Obula som si čierne botasky a vyšla som von. Linda si automaticky sadla na sedadlo vodiča a ja na sedadlo spolujazdca. Takto to bude celý zostavajúci školský rok. Aj keď viem šoférovať nemienim to robiť. Pred časom som dokonca odmietala vôbec nasadnúť do auta. Až nakoniec ma Linda predsvečila. Ona ma v tých chvílach najviac podržala. Nútila ma komunikovať, jesť, chodiť do školy a vôbec niečo robiť. Vďaka nej som nemusela isť ku psychiatrovi. Vtedy som bola strašne suchá. Nič som nerobila a ani nerozprávala. Jedine zo svojou staršou sestrou a niekedy som prehodila pár slov s rodičmi. Okolitý svet som nevnímala. Stále som sa sústreďovala na to čo som urobila. Aj keď mi každý hovoril že ja som nič neurobila zlé neverila som tomu. Plakávala som v kúte svojej izby. Mala som chuť zmiznúť z tohto sveta, zmiznúť od tej bolesti. V takých chvíľach ma podržala jedine Linda. Nedovolila mi vzdať sa. A za to som jej veľmi vďačná. Zastavili sme pred obrovskou budovou. Na prvý pohľad sa zdá že ma asi tri poschodia. Ako zvyšok mesta aj ona je robená z tehiel a obrazstená rastlinami. Nachádzali sa tu stomy, kvety a aj dve fontány. Dobre na školu to tu bolo úchvatné. Parkovisko a aj areál školy sa hemžil študentami. Väčšinu skôr tvorili skupiny. ,,Ako nájdeme riaditeľnu?“ opýtala som sa sestry, keď som sa spamätala zo šoku. Aj ona pozerala na budovu s úžasom vo tvári. ,,Nemám potuchy.“ odpovedala mi bez toho aby sa na mňa pozrela. Okolo nás prešiel nejaký športiak. Zastavil o pár parkovacích miest ďalej. Vystúpil z neho nejaký chalan. Na sebe mal čierne džíny a biele tričko, ktoré krásne odopínalo jeho svaly. Mal hnedé vlasy a modré oči. Bolo vidno že sa venuje športu. Hneď k nemu pribehli nejaký chalani a spolu s nimi aj nejaké baby. ,,Tak čo?“ prebrala som z tranzu Lindu. Tá sa divala na skupinu ľudí, kde aj ja pred chviľou. ,,Asi dojdeme až na tretiu hodinu.“ zasmiala sa a už ma ťahala do školy. Z vnútra to tu bolo nezvyčajné. Steny neboli klasické biele ale vymalované rôznými, stále svetlími farbami. Skrinky boli pri stenách a medzi nimi sa tvorili medzere pre dvere do tried. Skrinky boli namalované do dvoch farieb: modrá a červená. ,,Troška divné nie?“ otočila sa na mňa Linda. Iba som mykla plecami. A očami som začala pátrať po niečom čomu sa hovorí plán budovy alebo niečo také. Stále som stála na mieste pri skrinkách až do kým do mňa niekto nevrazil. Ešte že viem tak dobre udržať balanc, lebo inak by som po takom silnom náraze bola rozplacnutá na zemi. Otočila som aby som videla dotyčnej osobe do oči. Bol to nejaký chalan, ktorý nevypadal ako šprt a zároveň ani ako


športový priaznivec. ,,Sorry...“ začal sa mi ospravedlňovať. Až teraz som si všimal že má hnedé vlasy so zeleným melírom. A k tomu ešte zelené oči. Na sebe mal voľnejšie rifle a čierne tričko a nejakou kapelou. ,,Ehm...To nič.“ Chalan sa usmial: ,,Micky“ podal mi ruku. ,,Didi a toto je moja sestra Lindu.“ poriasla som mu rukou a hlavou kývla na Lindu. ,,Teší ma. Vy ste tu nové?“ ,,Vlastne áno. Nevieš kde je riaditeľňa?“ chytila sa slova Linda. ,,Jasné. Poďte.“ Chytil Lindu okolo pliec. Cestou sa nás odkiaľ sme, kedy sme sa prisťahovali a tak ďalej. Odpovedala mu Linda ja som nemala chuť sa baviť. Zastavili sme pred tmavohnedými dverami. ,,Tak tu to je. Tešilo ma dámy.“ Odkráčal a zarovno so zvončekom. S povzdihnutým obočím som sa pozrela na Lindu: ,,Ideme?“ Nečakala som na jej odpoveď a už som klopala. Otvorila nám žena okolo 35. Mala čierne vlasy a zelené oči. Na sebe mala červenú sukňu a čiernu blúzku. Na tvári jej vysel úsmev. Čiže na prvý pohľad milá žena. ,,Vy ste Linda a Diana Dagwoodové?“ Linda prikývla. Pani riaditeľka Switgová nas pustila dnu. Začala si pozerať papiere zo starej školy, ktoré sme jej priniesli. Najprv pozrela Lindine. Tá ich mala dokonalé a hneď ako ich dočítala dala jej rozvrch, plán školy a knihy. Potom ju poslala do triedy. Keď dočítala meje spisy pozrela sa na mňa: ,,Vidím že máš priemerné známky a aj správanie máš dobre. Ale v poslednej dobe sa ti oboje zhoršilo. Prečo?“ Zľakla som sa. Jasné v poslednej dobe som bola kapánek mimo. Nezaujímala som sa o známky a ani o moje správanie a neskoré príchody. Snažila som sa nechať si úsmev: ,,No v posledných dvoch mesiacoch som mala zlé obdobie. Nešlo o žiadne drogy alebo čo. Len mi zomrel niekto veľmi blízky a mňa to veľmi ranilo.“ Pri poslednej vete sa mi hlas zlomil. Nevytiekla mi žiadna slzy a za to som bola veľmi vďačná. ,,Dobre chápem. A už ťa to obdobie prešlo?“ ,,Áno.“ Riaditeľka súhlasne prikývla a dala mi to isté ako Linde. S úľavou som vyšla a zamierila som si to ku skrinke a do nej som si vložila knihy. Vytiahnutú som si nechala len hudobnú výchovu. Tú som mala totiž prvú. Podľa plánu som našla triedu. Posledný krát som sa nadýchla. Zaklopala som a vošla som do triedy. Teraz každý pohľad smeroval na mňa. Pri pohľade na profesora sa mi na chviľu zastavilo srdce. Pretože sa veľmi podobal na Jeya. Tak teda nie lenže mal predľžené blond vlasy a hnedé oči s nádychom červenej farby mal aj podobné črty tváre. Oblešené mal rifle a červené tričko. Usmial sa na mňa. Dokonca aj úsmev mal podobný. ,,Dobrý deň. Ja som nová žiačka.“ Povedala som mu keď som sa prebrala z infarktového stavu. ,,Aha ja som profesor Andrej Lindré, ale volaj ma André. Čo keby si sa predstavila.“ vyzval ma. Otočila som sa na triedu: ,,Volám sa Diana Dawoodová, ale všetci ma volajú Didi. Pochádzam z Detroitu.“ Nenapadlo ma čo iné im povedať. ,,Fajn a teraz vyskúšame čo vieš?“ splašene som sa pozrela na profesora. Ten sa zase usmial: ,,Čo zaspieváš?“ Čože? Spievať a ja? To nikdy! ,,Ale ja nespievam...“ začala som sa zachraňovať. ,,Vôbec? Ani doma?“ Doma plačem v kúte. Iba som pokrútila hlavou. Anré povzdihol obočie.


,,Vôbec neviem spievať.“ ,,Tak si teda sadni.“ Vydýchal som si a sadla som si do jedinej veľnej lavice. André začal vysvetlovať niečo o renesačnej hudbe. Ja som ho skoro vôbec nepočúvala. V duchu som ďakovala bohu že som nemusela spievať. Aj keby som spievala tak by to dopadlo hrozne. Hlas by sa mi triasol a od strachu by som bola celá biela. Ten pocit dobre poznám. Zažila som ho keď som mala 12 a prvý krát som spievala pred niekým iným ako bol Jay. Mala som také nervy. Upokojil ma až Jay. Hovoril so mnou, upokojoval ma a ešte používal takú techniku že som už vôbec nebola v zákulisi. A keď som bola an pódium tak som si predstavila krajinu, kde dokážem byť úplne voľná. Začala som spievať a aj tancovať. Získala som druhé miesto, za čo boli niektoré decká z party naštvané. Mali chuť porotcom rozbiť huby. Spomenula som si na to ako sa tvárili. Pri tejto spomienke som sa usmiala. Patrila medzi tie, na ktoré spomínam veľmi rada. Pozrela som sa na profesora a bola som si istá že je najaký príbuzný Jaya. Možno to bude jeho brat, ktorého mi spomínal. Môže to byť tak. Veď majú rovnaké priezviska. Ako jedna z mála som vedela Jayove prizvisko. Skoro nikomu ho nepovedal. Ja som ho zlomila. Nikdy som nechápala prečo sa zaň hanbí. Veď priezvisko Lindré nie je nejak obzvlášť zlé. Moje rozmýšľanie vytrhol až zvuk zvončeku. Všetci sa stavali a opúšťali triedu. Ja som si prehodial tašku cez rameno a s nádejov som sa spýtala učiteľa: ,,Prepáčte ale nepoznali ste náhodou Jaya Lindrého?“ Andrému sa stratil úsmev z tváre: ,,Áno poznal som ho. Bol to môj brat. Prečo?“ Smutne som sa usmiala: ,,Veľmi sa podobáte a ešte aj to priezvisko.“ ,,Ty si ho poznala?“ ,,Trocha.“ nemala som chuť mu hovoriť celý môj príbeh, o tom ako som ho spoznala a tak. ,,Trocha?“ pozdvihol obočie. A zrazu mal výraz prekvapenia: ,,Nehovor mi že ty si tá Didi. Jeho anjel.“ Pri posledných slovách sa zasmial. Ja som len prikývla. ,,Čo vám o mne povedal?“ spýtala som sa. Teda skôr sa ho spýtala moja zvedavosť. ,,No toľko že si zachránila život. A že si pre neho veľmi dôležitá a že si pre neho ako sestra. A on ma spomínal?“ ,,Hej. Povedal mi všetko o jeho živote a akú rolu ste v ňom hral. Už by som mala ísť.“ ,,Dobre.“ Triedu som opúšťala so smútkom. Spomenula som si na Jaya a na to ako mi to všetko vravel. Sedeli sme spolu na protidrogovom a on mi rozprával o jeho živote. Ako vyrástal, ako sa jeho rodičia rozviedli, ako prišiel k drogám a ako k hudbe. Bol to veľmi zajímavý príbeh. Ja som ho počúvala zo zaujímom. ,,Didi.“ začula som za sebou hlas mojej milovanej sestry. ,,Tak čo?“ opýtala som sa prvá ja. ,,Skvele prvý som mala dejepis a ten ma baví. A čo ty?“ Ja som sa chabo usmiala: ,,Hudobnú ma učí Jayov brat.“ ,,Čože? On mal brata?“ ,,Vážne a áno mal.“ Sestra spoznala na mne že mi ešte niečo je. ,,Čo sa ešte stalo.“ ,,Ja len že sa naňho veľmi podobá.“ Linda chápavo prikývla. Teraz som mala mať Zemepis. Prišla som ku svojej skrinke a vybrala som si knihu na zemepis. Keď som zatvárala skrinku niekto do mňa vrazil. Už zase! Dúfam že sa z toho nestane zvyk. Pozrela som sa na dotyčného. Zostala som v šoku. Bol to ten chalan z parkoviska. Zase bol obklopený svojími kumpánmi. Podľa výrazu som usudila že mi išiel vynadať, lenže ako ma zbadal nevedel čo má povedať. Po chvili sa spamätal: ,,Prepáč nechcel som.“ Hodil na mňa jeden z tých úsmevom, pri ktorých sa každá baba


roztopí. Lenže chlapec má smolu. Na mňa takéto veci neplatia. ,,To nič.“ povedala som mu bez záujmu v hlase. Pozrela som sa na papier. Takže druhé poschodie a učebňa čislo 12. Nesmelo som sa usmiala a pozrela sa na chalana, ktorý stále neodišiel. ,,Ešte niečo?“ opýtala som sa ho. V duchu som sa usmiala. Už sa vrácam do svojej predošlej podoby. Teda myslím podobu akú som mala pred Jayovou smrťou. Drzá, nebojácna, spravodlivá. ,,Ty si tu nová?“ opýtal sa ma. Ešte stále mi neodpovedal na moju otázku. ,,Hej.“ odpovedala som mu. A začala som sa pozerať po chodbe. ,,Som Luke.“ podal mi ruku. ,,Didi.“ potriasla som mu. ,,Luke!“ zakríčal na neho nejaký chalan. Mala som chuť tomu chalanovi normálne ísť poďakovať. Našťastne mám dobrú sebakontrolu. ,,Ahoj Didi.“ podišiel ku mne Micky. Otočila som sa na neho. Spolu s ním bolo aj nejaké dievča. ,,Ja som Anne.“ predstavila sa mi. ,,Didi.“ ,,Čo máš?“ opýtal sa ma Micky a vytrhol mi rozvrch z ruky. ,,Zemepis.“ ,,Ten mám aj ja. Pôjdeš so mnou.“ usmiala sa na mňa Anne. Ja som jej vďačne prikývla a zobrala si svôj rozvrch späť. Micky sa zatváril akoby som mu vrazila. Mala som chuť sa smiať. Anne ma ťahala za ruku do triedy. Spolu sme si sadli do zadnej lavice. ,,Odkiaľ si sa prisťahovala?“ opýtala sa ma Anne aby reč nestála. ,,Z Detroitu.“ ,,Tam som bola. Žije tam moja sesternica...“ ,,Hej? Ako sa volá?“ ,,Joana Mendrovová.“ V hlave sa mi vybavili spomienky na Joan. Veľmi ukecaná blondína. Dalo sa s ňou veľmi dobre pokecať. A okrem toho veľmi dobre tancovala. ,,Tu poznám. Dobrá kamarátka. Ukecaná ale dobrá.“ ,,To je celá ona.“ Do triedy vošiel Luke a aj s nejakými chalanmi. Napadlo ma či aj na záchod chodia spolu. Už sa mi vracia aj moja bláznivosť. Luke sa na mňa pozrel a usmial sa. ,,Prečo sa na teba usmial?“ drgla do mňa Anne. Ja som sa usmiala: ,,Mňa sa nepýtaj to skôr jeho.“ ,,To mu by si neverila...“ sadol si pred nás nejaký chalan a s ním aj ďalšia baba. Chalan mal čierne vlasy a modré oči. Oblečené mal čierne džíny a modré tričko. Baba mala červené vlasy a hnedé oči. Na seba mala modré tielko a čiernu sukňu, pod ktorú si dala čierne legíny. Chalan sa zarazil v polovici vety, keď sa pozrel na mňa: ,,Ahoj. Neboj spomeniem si na tvoje meno.“ Vypadal že tuho rozmýšľa nad mojím menom. ,,Nespomenieš.“ oponovala som mu s úsmevom. ,,Prečo?“ pozdvihol jedno obočie. ,,Lebo sme sa ešte nevideli.“ V jeho výraze sa objavilo prekvapenie. ,,Aha ták. Tak potom som Dac.“ ,,Didi.“ ,,Čo sa stalo?“ opýtala sa ho Anne. ,,Lory dnes rozkázala riaditeľke aby sme na obed mali nekalorické jedlá. No chápeš ju?“ ,,Kto je Lory?“ nechápavo som sa spýtala. ,,Považuje sa za kráľovnú školy. Jej otec vlastní 65% školy. Má veľký zálusk na Lukea. Moc


namyslená blondína.“ Chápavo som prikývla. ,,A čo na to povedala riaditeľka?“ opýtala sa Daca druhé dievča, ktorého meno ešte nepoznám. ,,Že tam začneme mať nejaké nekalorické jedlo. Ale nemôže vylučiť to kalorické...“ odpovedal je Dac a pohľadom hodil na nejaká blondínu. Pozrela som sa na nu. Teda naprvý pohľad bolo vidno že je namyslená. Ružová sukňa, viele tieľko a k tomu ešte ružový svetrík. Jej blond vlasy siahali pod lopatky. Držala sa v blízkosti Lukea. Pripomínala mi jendu moje bývalu spolužiačku. Teda neboli sme kamarátky, boli sme nepriateľky. Volala sa Jessie a za každú cenu chcela mať všetko. Keď Jay zomrel tak mi po telesnej povedala že je to moja vina a že som vrah. Ja som to nevydržala a jednu som jej vrazila. Zlomila som jej noc. Nič z toho nerobila lebo to skončilo tak že išla na plastiku nosa a tú mala troška lacnejšie vďaka mne. Zasmiala som pri spomienke na jej výraz keď som jej vrazila. ,,Čo sa smeješ?“ opýtala sa ma Anne. ,,Len mi pripomína bývalu spolužiačku, ktorej som zlomila nos.“ ,,Jasné na každej škole sa nájde nejaká taká naivka. Lenže naša parta a jej klub rozstlieskavačie sa neznášame. Mimochodom som Alex.“ usmiala sa na mňa. ,,A ešte si k tomu zabudla pripočítať futbalistov.“ doplnil ju Dac. Mykla som plecami: ,,Ani ja ich moc nemusím. U nás som si s futbalistmi nerozumela odvtedy čo som ich kapitánovi knokautovala kamarádika.“ Škodoradostne som sa usmiala. ,,A to prečo?“ zaujalo to Alex. ,,No raz na telsnej sme hrali volleyball a myli sme taktiku. Baby budú baliť a chalani brať lopty. Fungovalo to. Tak ich kapitán volal sa Brad ma nazval štetkou tak som proste rupla.“ vysvetlila som jej to. ,,Ísť proti tebe bude asi samovražda čo?“ uškrnul sa na mňa Dac. ,,Ani nie. Pre tých s ktorými sa nemusím sa snažím ignorovať. Žiadne problémi.“ ,,Chytré.“ prikývla mi Anne. Prišla mi SMS-ka. Z kapsi som vytiahla mobil. Písala mi Linda: ,,Istá podoba tu je.“. Usmiala som sa nad mobilom. ,,Stalo sa niečo?“ pozdvihal obočie Alex. ,,Nie len mi písala sestra.“ odvetila som jej. Chcela sa ma ešte niečo spýtať, ale do triedy vošiel učiteľ.


Life Is A Game  

Príbeh o Diane, ktorá milovala hudbu. Spievala a tancovala. Keď jej zomrel najlepší kamarát zanevrela na nu. S rodičmi sa presťahuje do nové...

Read more
Read more
Similar to
Popular now
Just for you