Issuu on Google+


Poďakovanie. Mamči Romči za odvoz na letisko, Bertylovi za odvoz z letiska, Marťanke za opravu rukopisu.

1


matrimandir Kapitoly z Tamil Nadu Peter Vojtek

3


Pouličný výjav.


Na skok do Tamil Nadu Ahoj kamoško. Toto je tamilská India, najjužnejšia aká len môže byť. Tu sa nikto na nič nehrá. Zober si malý batoh, povedzme 25 litrový, tričko máš na sebe. Čo si obuješ? Tie sandále, čo máš na nohách, ti bohato postačia. Príď aj bosý, tu sme bosí mnohí. Čo tu budeš robiť? Slony si budeš obzerať, ryžové polia obdivovať, mangá, papáje, jackfruit jesť, v morskej polievke sa budeš kúpať, rikšou sa voziť, za pár euro budeš žiť ako kráľ. Tak už poď.. Tak my sme šli. Samo a ja. Samo je taký útlejší, okuliare asi ukradol Johnovi Lennonovi, večne tú architektúru študuje vo Viedni a nie a nie ju dokončiť. Títo umelci.. Ja? To nestojí za reč. Nejako sa pretĺkam, životom. Do tamilskej Indie idem pozrieť jedného kamoška, je tamilec, volá sa Rajkumar (čítaj Račkumar), na Slovensku bol pred rokom. Ideme pozrieť, ako to má dole v Indii zariadené, ako idú kšefty, či ho žena poslúcha na slovo, či mu deti nechodia otrhané. Aj Samo má v tamilskej džungli kontakt. Tlaloc, havajsko–japonský indián, žije tam dole s Tamilcami už dlho. Pred rokmi bol na Slovensku v rámci európskeho turné. Prišiel za Samovou rodinou do Šenvíc, asi dostal chuť na pravé Šenkvické tyčinky. Samo vravel, že Tlaloc vystúpil v Šekviciach z vagóna ŽSR, mal len trenky – bez trička. V ruke malú igelitku. Tak si po svete cestuje Tlaloc. 23.7.2009 skoro ráno odcestovali dvaja slovenskí cestovatelia na dvaapoltýždňový výlet do indického štátu Tamil Nadu. Z Viedne leteli do Chennai, hlavného mesta štátu Tamil Nadu, prestupovali vo Frankfurte a Bombaji. O tom, čo sa dialo potom, sú informácie kusé, sporé a protirečivé, nasiahnuté pachom diaľav a spotených tričiek...

5


Samo dospรกva pred letiskom v Chennai.


Prílet do Chennai Z lietadla vystupujeme asi o tretej ráno miestneho času. Je noc, príjemná teplá tma. Vyplazíme sa pred letiskovú halu a čelíme indickej realite. Na presun do mesta je ešte priskoro, hneď pred nami je veľké parkovisko. Na voľnej ploche už ležia a spia desiatky Indov, bezdomovci aj cestujúci. Neváhame, nájdeme si svoje miestečko a o chvíľu už na chodníku ležíme aj my. Zapadli sme rýchlo, kamoško. Slnko vychádza po šiestej ráno, rýchlo, ku rovníku to nie je ďaleko. Za svetla nasadáme do motorikše (tu nazývaná arto) a necháme sa odviezť na autobusovú stanicu. Naša prvá jazda ulicami Chennai je s otvorenými ústami. Udivuje nás všetko, čo vidíme. Prečo tu nie sú chodníky? Prečo sa v meste prechádzajú kravy? V každom kúte niekto leží a spí. Prečo je každý tretí človek bosý? Na autobusovej stanici – ak sa tak dá nazvať vyhradená časť ulice, kde bezradne postávajú autobusy – sa snažíme zistiť, ako sa dostaneme na juh, do Auroville. Autobusy sú označené zväčša v tamilčine, tú nás v škole neučili. Snažíme sa vypátrať správny autobus, pýtame sa zamestnanca stanice. Kdeže očné bielka, borec má očné žĺtka. To očkovanie proti hepatitíde asi nebol zlý nápad.

7


Samov kamoško Tlaloc.


Vidieť Auroville Auroville je utopické a zároveň skutočné mesto v džungli, neďaleko Pondicherry. Založila ho Matka pred štyridsiatimi rokmi so slovami: Auroville wants to be a universal town where men and women of all countries are able to live in peace and progressive harmony above all creeds, all politics and all nationalities. The purpose of Auroville is to realise human unity. V centre mesta je Matrimandir, meditačná guľa zlatej farby s priemerom 30 metrov. Dovnútra sa dostávame po byrokratickej procedúre. Vnútorný priestor pripomína interiér vesmírnej lode. Meditačná miestnosť je celá biela, v strede sa nachádza veľká kryštáľová guľa, cez ktorú prechádza lúč svetla. Na nohách musíme mať biele ponožky, dodržiavame úplné ticho. Zvláštne miesto – nič podobné som ešte nezažil. V Auroville sa pije dynamized water. Je to voda zo studní, ktorá sa filtruje a ako tečie cez potrubie, púšťajú jej zo záznamu klasickú hudbu a Matkine mantry. V Auroville bývame sedem dní. Najprv v komunite Fraternity, potom sa presúvame do domčeku na strome v komunite Evergreen. Jednotlivé časti a komunity Auroville sú roztrúsené v džungli a pospájané prašnými cestami. V Auroville sa jazdí najmä na skútroch a motorkách, prenájom skútra nás stojí 50 rupií na deň (75 eurocentov). Mesto má asi 2000 obyvateľov mnohých národností. Študenti, rodičia s deťmi, dôchodcovia, vyslúžilí hipisáci, oduševnene sa tváriaci záchrancovia planéty, pralesní nadšenci, cestovatelia. Meditačné kurzy, jóga, ajurvéda, homeopatia, rekultivácia pralesu, trvalo udržateľné zdroje. V Auroville máme známeho. Tlaloc, havajský indián s japonským pôvodom sa tu poneviera už od 70tych rokov. You know, all the sex and drugs here..

9


Náš palmo–stromo–domček v Auroville.


Okolo Auroville Pobyt v Auroville je pre nás relaxom pred divokou cestou zvyškom štátu Tamil Nadu. Po raňajkách, zvyčajne mangá s banánmi a sušienkami, sa zájdeme okúpať na pieskovú pláž pri Bengálskom zálive. Potom nasleduje vegetariánsky obed v aurovillskej reštaurácii. Opražená ryža, omáčky, zelenina na rôzne spôsoby, sladké zemiaky, placky čapátí. All you can eat za 90 rupií (1,5 eura). Po obede si užívame siestu, teplota vtedy vystupuje aj ku 40° C (nad nulou), v Auroville je však príjemne, všade rastú stromy a hádžu na nás tiene. Na skútri sa podvečer vozíme do Pondy, bývalej francúzskej kolónie. Zapadneme na večeru a po dvoch troch pivkách sadám na motorizovaného tátoša. Samo sedí za mnou a čaká nás nočná jazda ku aurovillskej chatke na strome. Náš skúter zažil incident len raz, keď Samo poslal k zemi svojim kómatickým kolenom jednu posvätnú kravu. Večer sedíme pri chatke a s ostatnými backpackermi sa rozprávame o cestách po svete, v ruke pivo a beedies. V Auroville sa podľa Matkinej doktríny nesmie konzumovať alkohol a fajčiť. Kto chodí do Auroville? Napríklad Ann–Marie. Britka, 31 rokov. Vyskúšala všemožné drogy a na hríbovom výlete zistila, že je bosorka. Chce pomôcť celému svetu. Bola v miestnom hospici, videla tamilské ženy umierajúce na aids, videla askétov, čo žijú osamote v džungli. Bola na transcendentálnej meditácii, Castaneda číta od šestnástich rokov. Vraví, že ide do Írska študovať na univerzitu kvantovú fyziku, to je vraj cesta ako pochopiť svet. Mám podozrenie, že to nedopadne dobre.

11


Rajkumar nám kupuje jackfruit, výborné laxatívum.


Rajkumar v Trichy Z Auroville sa presúvame do Trichy, pozrieť Rajkumara, ktorý bol pred rokom na Slovensku. Tamilec Rajkumar je vedúci ústavu informatiky na tamojšej Bishop Heber College. Vybozkáva sa s nami a poukazuje nám školu pre 6000 študentov. Zoznámime sa so všetkými možnými zamestnancami a učiteľmi – viacerí sa pred Rajkumarom stavajú do pozoru, je tu veľký šéf. Pred učebňami sa povaľujú topánky, vnútri musia byť študenti bosí. Vyučuje sa v angličtine, bakalárske a magisterské programy, platí sa školné. Areál školy ostro konstrastuje s okolím. Na uliciach okolo sa pasú kravy a kozy, potulujú sa bosí ľudia a bosé psi, úroda z polí sa zváža na trh do mesta, v prachu cesty sa povaľujú odpadky. Bežná farebná indická ulica. Za bránou školy je iný svet. Udržiavaná záhrada, zelený trávnik, kvety, čisto, dokonca chodníky. V bufete pijeme tunajší čaj – čierny s cukrom a mliekom. Rajkumar nás poobede vezie na motorke (traja na jednej motorke, prilba ani jedna) obzrieť si nový dom, ktorý stavia. Pri hrubej stavbe domu stojí palmová chatrč, v ktorej bývajú robotníci a robotníčky dokončujúci stavbu. Takmer žiadna mechanizácia, všetko sa robí ručne. Na stavbách v tamilskej Indii pracuje mnoho žien. Po zotmení ideme s Rajkumarom a jeho ženou Sheelou na večeru. Ich manželstvo, ako väčšina zväzkov tu na juhu, je dohodnutých rodičmi. V novinách je pre tento účel viacstranová sekcia Wanted grooms/brides, tu je zopár inzerátov: WANTED Doctor Engineer for extremely beautiful upper middle class girl (26/160). Caste no bar. Qualified, smart boy 25/5’9’’, MBA, schooling business, looking for a pretty, well educated girl from a well respected family. Age between 18–22. No dowry.

13


Vestibul ĹželezniÄ?nej stanice v meste Madurai.


Bolestný výstup na kopec Od rána sa necítime najlepšie, žalúdočné problémy z indickej stravy a nepríjemné teplo k tomu. Rajkumar na nás hneď vidí, že vyzeráme biedne, a preto sa všade vozíme trojkolkou arto. Okolo obeda sa ideme pozrieť na Rock Fort Temple, chrám na skale uprostred mesta. Tých niekoľko stoviek schodov nahor musíme vyšlapať. Pokiaľ výstup vedie v zakrytej časti chrámu, ide to ako tak. Trpkokyslé chvíle nastávajú pri poslednej stovke schodov, ktoré sú nezastrešené a vedú k najvrchejšiemu chrámu. Kým sa doplazíme na svätý vrch, vriaci pocit preniká našimi zhýčkanými európskymi chodidlami, kvíkame od bolesti. Výhľad zhora za to však stojí. Mesto sa rozprestiera do roviny, z paliem sa kde tu čnie gopuram hinduistického chrámu. Poobede sa rozlúčime s Rajkumarom a odplazíme sa na autobus do mesta Madurai. Dnes jeme len sušienky, večer si dáme jednu Mirindu. Večer sa potulujeme po Madurai. Sme jasnou atrakciou, hviezdy prvého rangu. Neprejde pol minúty, aby nás na ulici niekto neoslovil, nechcel niečo predať, nespýtal sa, či nepotrebujeme odviezť artom. To sú mi veci. Z toho záujmu verejnosti sme rýchlo vyčerpaní a cítime sa istejšie, keď máme na skok vyblýskané hotelové wc, nuž sa povaľujeme pred hlavným vchodom hotela a pozorujeme život na ulici. Samé arto, jedna mašinka za druhou. Poprchá. Žeby ten slávny monzún konečne prišiel? Neprišiel, tento rok monzún mešká, možno nepríde vôbec. Napokon si pred spaním ešte pozrieme v telke ženský wrestling, ale iba chvíľočku, ženský wrestling to nie je len tak, a potom sa na manželskej posteli pod točiacou sa vrtuľou na strope ponoríme do upoteného spánku.

15


Chobotnáč mi napráva účes.


Požehnanie od štyri a pol slona V Madurai si cez deň obzeráme tamojší rozľahlý hinduistický chrám. Pred vchodom sa treba vyzuť, sandále nám za pár rupií postráži domorodec. V hinduistickom templi je farebná, voňavá obchytaná, ulepená atmosféra ako na balkánskom trhovisku. Mnoho stĺpov a kamenných rytín, predaj kvetov a svastík, zriadenec si vypýta zopár rupií a namaľuje nám farebnú bodku na čelo. Medzi jednotlivými miestnosťami sú kovové prahy, na ktoré sa nemá stúpať. Na bosé nohy sa nám lepí svätá indická špina. Rýchlo sme objavili najobľúbenejšiu chrámovú atrakciu – žehnajúceho slona. Slon je pekne pomaľovaný, na nohe a okolo krku má zvončeky. Chobotom sa načahuje pomedzi ľudí. Postavím sa pred slona a do sliznatého chobotu mu vložím mincu. Slon mincu šikovne chytí a chobotom ma jemne ťapne po hlave, akože požehnanie. Mincu potom podá mahautovi, ktorý sa popri hlavnom biznise hrá s mobilom. Pekný kšeft. Chrámové slony som si ihneď obľúbil a požehnať som sa nechal u každého ktorého som stretol. Boli sme so slonmi veľkí kamoškovia, len piaty, posledný chobotnáč, ktorého sme stretli, ma slonsky podviedol. Dal som mu až päťrupiovú mincu a odignoroval ma, chobotom ma nechcel pohladkať. Asi prekukol, že nie som hindu.

17


Kto bude rýchlejší?


Vlaky, autobusy, rikše Z Madurai ideme ďalej na juh vlakom. Vlak vyzerá ako väzenský transport, na oknách mreže. Vnútri je plno, domorodci nám však uvoľnujú miesta na sedenie. Podobnú úctu nám prejavujú takmer všade. Zvyčajne cestujeme autobusmi, chodia častejšie než vlaky. V indickom autobuse nebýva miesta na rozdávanie. Ak sa cestujúcemu pošťastí sedieť, priestor pre nohy je primeraný drobným Indom. Mnohokrát však ľudia visia von z autobusu, vozidlá tu nemajú dvere. Nad hlavou je televízor a chrčiace reproduktory, z ktorých vrieska indická hudba, k tomu húfy tancujúcich Indov na obrazovke. Prvé čo ma po návrate na Slovensko zarazilo, bolo až meditatívne ticho a ľudoprázdno, v porovnaní s tamilským rámusom a preľudnením. Autobusom sa prediera ujo konduktor a predáva lístky. Cestovné je veľmi lacné, trojhodinová jazda za pol eura. Okrem hudobného rámusu sa pridružuje typické ázijské trúbenie, ktoré slúži ako signál pri každom dopravnom manévri. V meste sa často využíva arto, taxíková trojkolesová motorová rikša. Jazda s artom je vždy veľká zábava. Vodič mašinku štartuje veľkou pákou na podlahe. Arto nemá volant, ale riadidlá ako motorka. Vzadu je lavica, dvaja ľudia sa na ňu pohodlne zmestia, traja sa ako tak zmestia, siedmi Indovia sa vtesnajú.

19


Tu sa končí India.


Najjužnejší juh Dostávame sa do Kanyakumari, najjužnejšie položeného mesta v kontinentálej Indii. Významné pútnické miesto Hindov, stretávajú sa tu vody Indického oceánu a Arabského mora. Tu končí India, Svetadiel pod Himalájom. More je rozbúrené, máčajú sa v ňom húfy pútnikov. Preplnenou loďou sa prevezieme na neďaleký ostrovček, stojí tam svätyňa významného národovca a obroditeľa menom Swami Vivekananda. Hrnú sa sem hromady Indov, samá hare krišna, hare ráma, hare hare, rama, rama. Sme z toho nejakí oduševnelí, kamoško. Večer máme umelohmotný zážitok. Vybrali sme sa do reštaurácie v lepšie vyzerajúcom hoteli, zjesť čosi jednoduché. Cez presklené tónované dvere sa vchádza do miestnosti s bielymi stenami, asi ako do garáže. Vnútri zopár stolov, na stenách nič. Bez okien. Stoly su falošné drevo, stolová doska je imitácia kameňa. Na stole umelé kvety, pohár obalený v staniole slúži ako váza. Stoličky sú umelohmotné, imitácia dreva. Zapnutá klimatizácia. V takejto komore my dvaja spustnutí Európania sedíme sami a čakáme. Prichádza čašník a objednávame Mirindu, polievku a čistú ryžu. Čistá ryža. Chlapík donesie ryžu na plastovom tanieri, polievku jeme plastovou lyžicou. Potme sa vraciame do nášho hotela. Na okraji cesty sa povaľuje borec, spí, rozhodený pohodlne, akoby ležal v posteli. Snáď mu žiadne auto neprejde po ruke. Pred vchodom do hotela spia na zemi ďalší dvaja Indovia, opatrne ich prekračujeme.

21


Autobus triedy “ultra deluxe”.


Posvätná stoka Rameshwaram Autobusom triedy “ultra deluxe” sa za osem hodín presúvame v časopriestore do ďalšieho pútnického mesta – Rameshwaram. Autobus je viac ultra než deluxe, vodič tridsaťročnú mašinku štartuje dlhou drevenou tyčou, ktorú niekde v hĺbke motora pritlačí na kontakty a motor ožije. Rameshwaram je významné pútnické miesto. V chráme polievajú hinduistov svätou vodou z nádrží. Vďaka tomu je v chráme podlaha mokrá a pokrytá vrstvou indického slizu. Mestečko má krásnu polohu. Palmy a dlhé piesočnaté pláže. Pobrežie pri meste, rovnako aj promenáda, slúžia ako verejné wc, pastvisko a skládka odpadu. Po uliciach sa preháňajú čuníci, z rybárskej štvrte vanie puch sušiacich sa rýb. Náš hotel má názov Island Star. Tu sú ponúkané vymoženosti: Canteen facility – reštaurácia je súčasne vchod do hotela a garáž pre autá, z kanála v kúte vyliezajú potkany a kopulujú. Luxurious furnished room – v izbe zavadzia obstarožný nábytok, na ktorom je zaschnutá farba od posledného maľovania. Lift facility – po prvej a poslednej jazde radšej chodíme na druhé poschodie peši. Sea view – výhľad na more a na záliv, kde ráno čupia Indovia a nakladajú. Temple Compound Opp – chrám hneď naproti, hudba z neho začína vrieskať o pol piatej ráno a končí o jedenástej večer. Bez štupľov do uší by sme už boli mŕtvi.

23


PredajĹˆa kokosovĂ˝ch orechov v dedine na Konci sveta.


Na konci sveta v Danushkodi Mesto Rameshwaram leží na úzkom polostrove, ktorý ako jazyk vybieha smerom ku Srí Lanke. Na konci jazyka je pustatina obklopená morom. Koniec sveta. Ale čosi tam vraj predsa len je, podľa mapy tam má byť dedinka menom Danushkodi. Chceme si prenajať skúter, aby sme sa dostali na koniec sveta svojpomocne. Do hľadania vhodného približovadla sa iniciatívne zapojí zopár domorodcov z hotela. Napokon ktosi doniesie krásny červený skúter, ktorý dve domorodkyne začnú holými rukami umývať, až sa blyští. Vidím, ako jeho cena vzrastá, oj ojojój. Začína zjednávanie ceny. Domorodec chce za prenájom skútra 1100 rupií. Ja na to, že v Pondy sa za taký skúter platí 100 rupií. Ale on, že tu nie sme v Pondy. Ale ja že 100 rupií, chudobný študent. A on že na skútri chodí do práce a bude mu deň chýbať a nezarobí. Ale ja že 100 rupií v Pondy, v bývalej francúzskej kolónii Pondycherry! A on že tak teda nič. Normálne povedal, tak nič. Bol som nabudený na poriadne ázijské zjednávanie, pripravoval som sa na to desať minút v hotelovej izbe, Samo mi v príprave robil sparring partnera, a on, že tak nič. To ako? Po neúspešnom kšefte presedláme na arto. Zjednáme, že za 300 rupií nás rikšiak odvezie 19km do Danushkodi, počká hodinu, kým ukojíme naše animálne túžby po konci sveta a ešte nás aj dovezie naspäť. Ideme! Cesta je asfaltová, miestami skoro–asfaltová. Danuskhodi je dedina z palmových domcov uprostred nekonečnej pieskovej pláže. Vyzerá takmer rajsky. Nie je tu elektrické vedenie. Najvyšší bod dediny je asi dva metre nad morom. Počas tsunami v roku 2004 sa zrejme okúpali všetci obyvatelia, chtiac nechtiac. Odkráčame zopár metrov za dedinu a čvachceme sa v luxusne vyhriatom mori. Piesková pláž pokračuje až po obzor, dlhé kilometre. Je tu iba piesok, more a my dvaja.

25


Malá Indka vyberá noviny spomedzi smetí, Rameshwaram.


Nerovný súboj s indickou špinou Aby som nezabudol, počas celého pobytu sa z bezpečnostných dôvodov správame ako mimozemšťania. Pijeme balenú vodu, ovocie kupujeme len v šupe, ruky si umývame mydlom tak často sa len dá, sme zdržanliví a neobchytávame miestne krásky ani počerné deti. Na ulici bezdomovcom ruky nepodávame, a tak radi by sme. Ku koncu výletu sa už radšej príliš nedotýkame ani vlastných nôh a sandálov. Pri ceste autobusom sušienky vyberáme z balenia ústami, len nepoužiť toxické ruky. Prečo to všetko? Sme zhýčkaní, zdevalvovali sme. Napríklad taký bežný Ind. Ráno sa zobudí, pozbiera noviny, na ktorých spal pri ceste, napraví si sárí a oští najbližší múr. Prebrodí sa cez hromadu odpadkov a vyhne sa kravám, ktoré prežúvajú igelitové sáčky. Ide do hinduistického templíku a poobchytáva všetky steny, trochu si poleží na zemi, pooblieva sa svätou fekálnou vodou z chrámovej žumpy. Ak je majetnejší, na obed zájde do pouličnej vývarovne. Hostinský vyberie z hromady banánových listov na zemi jeden kus a položí ho na stôl ako tanier. Na banánový list za žufanku ryže a tri kôpky omáčky. Ind pravou rukou pomieša ryžu s omáčkou a spojenými prstami si ju podáva do úst, popri tom odháňa muchy. Ľavú ruku použije o čosi neskôr, keď bude kľačať na wc. Ak nenájde wc, rovnako dobre poslúži pláž pri meste. Ruky si občas umyje, vodou. Erárne mydlo sme občas v reštaurácii pri umývadle zazreli, len tak tak, že na nás neskočilo. Ale k tomu bežnému Indovi. Na každého jedného Jozefa Maka, človeka milión, pripadá tisíc Indov. Na fľašiach s balenou vodou sa píše, že kým vodu zo studní dajú do fliaš, čistia ju reverznou osmózou, ožarujú UV lúčmi, dezinfikujú ozónom a filtrujú cez pieskové a uhlíkové filtre. A hromady plastových fliaš rastú a rastú.

27


Naposledy si s Indami zamรกvame a ideme domov!


Telefonát za 53 eur Po dva a pol týždni v Indii letíme domov. Kým sa ale ocitneme v lietadle, musíme vybojovať niekoľko byrokratických bitiek. Už na indickom veľvyslanectve v Bratislave sme pri podávaní žiadosti o víza nútení preukázať, že máme zakúpenú aj spiatočnú letenku z Indie. Chápeme, že strach, aby zbedačení európania nezačali húfne emigrovať do prosperujúcej Indie, je veľký. V čase vybavovania víz však ešte netušíme, koľko dní naša Veľká indická cesta potrvá, ale to si úradníci nechcú nechať vysvetliť, oni chcú vidieť spiatočnú letenku z raja. Nedá sa inak, spiatočné letenky nekupujeme, namiesto toho vyrábame takmer pravé domáce potvrdenie o kúpe leteniek. Papier ako papier, úradník ho so spokojným chrochtaním založí a víza udelí. Letenku do Európy kupujeme cez internet v Indii. Nazdávame sa, že to bude jednoduché a nedá sa na tom nič pokaziť. Našli sme vhodný let, zadali údaje do formulára a klikli na „Odletieť domov”. O minútu volá na Samov mobil Ind z letenkovej agentúry a začína sa bohovský telefonát. Kamoško sa volá Anoop. Letenky sú, ale práve trošku zdraželi. To nevadí, môže byť. Poprosím nadiktovať vaše mená, hovorí Anoop. Prekrišnu prečo? Teraz sme ich vpisovali do formuláru na webe! Vaše mená. Skúste Anoopovi s tamilskou angličtinou vyhláskovať svoje slovenské meno tak, aby ho napísal správne. 27 minút!!! Než sme sa s Anoopom z letenkovej spoločnosti dohodli, volali sme spolu dvadsaťsedem minút cez rakúsky mobil a indický roaming. Jedno euro a 99 centov za minútu! Obed v reštaurácii pre nás dvoch tu stojí toľko ako 30 sekúnd hovoru s Anoopom. A to je koniec, letíme kamoško, deväť hodín v lietadle, dve storočia vpred. Dobre tam bolo, keď môžete, choďte tiež.

29


Peter Vojtek

Matrimandir Kapitoly z Tamil Nadu Fotografie: Peter Vojtek, Samo Bertok Recenzent: Marta Dušková Samizdat, vydané v roku 2014 Tlač: lulu.com


Matrimandir - Kapitoly z Tamil Nadu