Zahnal(a) som Ta kedysi od seba, ó môj Bože, avšak Ty si toľko klopal na dvere môjho srdca, — budiac vo mne spasiteľnú bázeň — tu ma osvecujúc, — tu láska vými slovami sa mi prihovárajúc, — že dúfam, že si už do neho vošiel. Kojím sa nádejou, že pociťujem vo svo jom vnútri veľkú dôveru, že si mi už odpustil, veľkú ošklivosť nad Tebe učinenými urážkami: ľútosť, ktorá vo mne pôsobí veľkú bolesť, ale bolesť tichú a bolesť, ktorá blaží a naplňuje dôverou, že mi Tvoja dobrota už odpustila. Ďakujem Ti, ó Ježiš môj, a prosím Ta, aby si už neopúšťal moju dušu. Viem, že neodídeš, ak Ta sám(a) od seba nezaženiem; a o tú milosť Ta práve žia dam; a aby som o ňu žiadať neprestal(a), prosím Ta, daj, aby som Ťa nikdy nezahnal(a) od seba. Daj, nech za budnem na všetko, a nech myslím len na Teba, ktorý si ustavične myslel na mňa a na moje blaho. Daj, nech Ta stále v tomto živote milujem, a až raz odovzdám do Tvojich rúk svoju dušu spojenú s Tebou, nech odpočíva naveky pri Tebe, bez toho, žeby sa jej bolo treba báť, že Ta niekedy stratí. — Ó Maria, stoj pri mne v živote a prispej mi vo smrti, aby Ježiš prebýval navždy vo mne a ja v ňom. Rozjímanie VII.
Ježiš plače. Slzy Ježišove líšily sa veľmi od slz iných detí, keď prídu na svet. Tieto plačú od bolesti; Ježiš neplakal od bolesti, ale z útrpnosti nad nami a z lásky: „Tieto pla čú bolesťou, Kristus zo sústrasti“, hovorí sv. Bernard. (Šerm. j. in Nat.) — Plač býva znamením veľkej lásky. Preto hovorili židia, keď videli, že Spasiteľ plače nad smrťou Lazárovou: „Hla, ako ho miloval“ . (Ján ir , 36.) Tak aj anjeli mohli povedať, keď videli slzy Ježišo-