Page 1

Úvod

Človek a svet zvierat v stredoveku Zvieratá boli pre stredovekého človeka každodennou súčasťou života, nebolo azda oblasti, v ktorej by sa svet ľudí nekrížil so svetom zvierat. Či sa ľudia modlili v kostole, nakupovali na trhoch, cestovali za poznaním, pracovali, bojovali, zabávali sa, jedli, pili – ku všetkému potrebovali zvieratá a všade sa so zvieratami stretávali: v kázňach farárov alebo potulných kazateľov, na nástenných maľbách kostolov, v knižných maľbách, v rytierskych románoch aj v odborných spisoch učencov, na erboch ako symbol moci a sebaprezentácie, v podobe darov, ktoré mali symbolizovať bohatstvo darcu aj význam obdarovaného, ale aj v každodennom obyčajnom živote ako zdroj potravy, pracovnej sily, ako s pomocníkom i spoločníkom. k tomu môžeme ešte prirátať folklór, príslovia, piesne, nadávky, rituály, spoločenské kódy, toponymá (zemepisné názvy) a antroponymá (mená ľudí) – všade môže historik natrafiť na zviera. Všetky aspekty spolužitia ľudí a zvierat v stredoveku nie je možné vymenovať, no s istotou vieme povedať, že to bolo spolužitie oveľa tesnejšie, ako ho poznáme dnes. Vzťah ľudí a zvierat – bez ohľadu na materiálny aspekt, keď zviera bolo zdrojom mäsa alebo pracovnou silou – vypovedá veľmi veľa o kultúre, myslení, vnímaní sveta, o náboženských predstavách či každodennom živote stredovekých ľudí. Z tohto aspektu je sledovanie interakcie ľudí a zvierat veľmi cennou metódou kultúrno-historických či kultúrno-antropologických výskumov. Táto téma je v európskej historiografii už dlhší čas veľmi atraktívna. Zoohistória sa vyprofilovala ako nová interdisciplinárna historická veda založená na spolupráci historikov, archeológov, zoológov, etológov, veterinárov, lekárov, kynológov, ikonológov, kunsthistorikov, ekohistorikov, zemepiscov, sociológov, právnikov, teológov a jazykovedcov.1 dnes možno konštatovať, že štúdium dejín zvierat je v európskej medievistike na vrchole výskumu. Práce venované vzťahu stredovekého človeka k zvieratám sa dnes rátajú na stovky, ba tisíce. Cesta k tomu nebola krátka ani jednoduchá,

1

le Goff – Schmitt, Encyklopedie středověku, 889.

7


Daniela Dvořáková a kol.: Človek a svet zvierat v stredoveku

historici dlho prenechávali zvieratá „malej histórii“, čo znamenalo zaradenie medzi témy bezvýznamné, anekdotické alebo okrajové.2 Boli to práve medievisti, ktorí prelomili ľahostajnosť historikov vo vzťahu k zvieratám, a hlavným dôvodom bolo, že „žiadne iné obdobie o zvierati tak často a tak intenzívne nerozmýšľalo, nehovorilo o ňom a neinscenovalo ho“3. Žiaľ, v slovenskej historiografii je situácia celkom iná. Téma zostávala až donedávna celkom mimo pozornosti slovenskej medievistiky. Prvou lastovičkou, ktorá sa na tomto poli zjavila, bol trojročný výskumný projekt Človek a svet zvierat v stredoveku, riešený tímom historikov v Historickom ústave SaV v rokoch 2011 – 2013. Z neho vzišli prvé práce, prvé konferencie a pracovné stretnutia. Významná bola konferencia venovaná interakcii ľudí a zvierat v stredoveku na prelome septembra a októbra roku 2013 v Topoľčiankach. Prebúdzajúci sa záujem o svet zvierat a prírody v stredoveku potvrdila veľkolepá medzinárodná výstava Umenie a príroda stredovekej Európy, ktorú si mohli záujemcovia o stredovek prezrieť na Bratislavskom hrade od októbra 2013 do februára 2014.4 napriek týmto optimistickým prvým krokom pri výskume stredovekej prírody a percepcie zvierat v stredovekej spoločnosti je zrejmé, že problematika je taká bohatá a, žiaľ, tak málo spracovaná, že bude trvať ešte niekoľko desaťročí, kým slovenská historiografia dobehne zaostávanie za výskumom v iných krajinách. Veríme, že táto kniha bude impulzom, ktorý prebudí záujem o zoohistóriu a pritiahne pozornosť vedcov aj týmto smerom. Bez poznania takého dôležitého aspektu, akým bolo súžitie ľudí a zvierat, nie je možné porozumieť svetu stredovekého človeka. kniha, ktorú čitateľ dostáva do rúk, vznikala niekoľko rokov. niektorí autori publikovali výsledky svojho výskumu už v predchádzajúcich čiastkových štúdiách v rôznych vedeckých časopisoch. Rozšírené a doplnené sme ich zaradili aj do tejto knihy, aby sme ponúkli čo najkomplexnejší pohľad na problematiku. Väčšina príspevkov je však úplne nová, dosiaľ nepublikovaná. Pri príprave knihy sme požiadali o spoluprácu aj českých kolegov, a tak vznikol česko-slovenský autorský kolektív odborníkov z viacerých vedných odvetví – kunsthistorikov, archeológov, jazykovedcov, medievistov a archivárov – aby sme čitateľom mohli poskytnúť čo najúplnejší interdisciplinárny pohľad na problematiku súžitia zvierat a ľudí v stredoveku. Z tohto dôvodu je kniha dvojjazyčná, preklady českých textov do slovenčiny by samotným 2 3 4

Pastoureau, Medievista zoči-voči zvieraťu, 23. ibidem, 24. katalóg z výstavy p. Zink – Pastoureau – de Chancel-Bardelot – descatoire, Umenie a príroda stredovekej Európy.

8


Úvod

textom veľmi ublížili, pretože často pracujú s originálnymi stredovekými českými textami, ktoré sú do slovenčiny v podstate nepreložiteľné, a pripravili by čitateľa o čaro autentického dobového jazyka. Ďalším problémom, s ktorým sme sa pri príprave knihy stretli, bolo časové vymedzenie témy. Ukázalo sa, že nie je možné vyhnúť sa presahom do iných období, pre pochopenie daného problému sú často potrebné exkurzy do starších období, a naopak, nepomerne bohatšie pramene z raného novoveku nám umožňujú urobiť si predstavu o tom, ako to asi bolo v stredoveku. Preto sme do knihy zaradili aj kapitoly venujúce sa mladším obdobiam. Je zrejmé, že v rámci jednej knihy nie je možné pojednať o všetkých aspektoch spolužitia ľudí a zvierat v stredoveku, ba ani o všetkých zvieratách, ktoré stredovekí ľudia ,,poznali“, nielen z každodenného života, ale aj zo sveta umenia, fantázie či viery, no ponúkame aspoň pestrý kaleidoskop pohľadov a sond do tejto problematiky. Takmer úplne mimo našej pozornosti zostali vybájené a fantastické zvieratá, ktoré stredovekí ľudia tak obľubovali a o ktorých existencii boli presvedčení: jednorožec, gryf, bazilišek, kentaur, drak a ďalšie. Tento fenomén je námetom na samostatnú monografiu, ktorá ešte len čaká na svojho autora. Jedinou výnimkou je vlkolak, ktorému je v tejto knihe venovaná samostatná kapitola. Základným zdrojom informácií tak o vybájených, ako aj o reálnych zvieratách bol po celý stredovek tzv. Physiologus, akási encyklopédia „prírodopisu“, ktorá zahŕňala nielen opis zvierat, ale aj rastlín a kameňov. najstaršie, grécke, zachovanie Physiologa pochádza z 2. stor. nášho letopočtu. Čoskoro sa toto dielo dočkalo prekladu do ďalších jazykov (koptský, sýrsky, arménsky, arabský ) a, pochopiteľne, do latinčiny. neskôr sa Physiologus prekladal aj do národných jazykov a získal si neuveriteľnú popularitu. V jednotlivých variáciách sa tu hovorí asi o 50 – 60 zvieratách, bez ladu a skladu sú zahrnuté bežné, ako aj exotické zvieratá, ale sú tu zaradené aj už spomínané vybájené zvieratá zrodené iba v ľudskej fantázii. Zvieratá sú predstavované aj ako symboly cností alebo hriechov. Physiologus si získal obrovskú obľubu, vychádzali z neho aj mnohí ďalší stredovekí autori, ktorí sa venovali svetu zvierat, pričom ho obohacovali o vlastné postrehy a poznatky. dielo sa v odpisoch a neskôr aj v tlačených vydaniach rozširovalo po celej európe až do 18. stor. Známe bolo i v Uhorsku, jeden rukopis Physiologa vlastnil aj rodák z Trnavy, učenec, lekár, humanista a polyhistor Ján Sambucus (1531 – 1584)5.

5

kódex je dnes uložený v Österreichische nationalbibliothek vo Viedni, Cod. gr. 290.

9


Daniela Dvořáková a kol.: Človek a svet zvierat v stredoveku

Physiologus, zač. 16. stor., Benátky, v roku 1587 sa dostal ako majetok Jána Sambuca do Dvorskej knižnice vo Viedni.

Hoci Physiologus významne ovplyvnil aj teologickú spisbu, v samotných počiatkoch k nemu cirkev pristupovala s nedôverou. Pápež Gelasius i. ho v roku 494 dokonca zakázal, no pápež Gregor i. Veľký (590 – 604) jeho šírenie opätovne povolil.6 Víťaznému ťaženiu Physiologa po európe už nestálo nič v ceste, dielo výrazne ovplyvnilo nielen teológiu, ale aj celú odbornú prírodovedeckú spisbu, literatúru či výtvarné umenie. Physiologus sa v prvom rade stal základom početných ďalších encyklopédií a odborných spisov o zvieratách. ak by sme chceli vymenovať iba zopár najvýznamnejších, nemôžeme opomenúť 12. knihu Etymológií izidora zo Sevilly De animalibus (O zvieratách), ktorá vznikla na prelome 6. a 7. stor., spis Hrabana maura z 9. stor. De rerum naturis (O podstate vecí), Huga zo Sv. Viktora a jeho Liber de bestiis et aliis rebus (Kniha o zvieratách a iných veciach) z 12. stor., dvoch autorov z 13. stor.: Bartholomea anglica, autora spisu De proprietatibus rerum (O vlastnostiach vecí), a nemenej slávneho alberta Veľkého (albertus magnus) či o storočie mladšieho konráda z megenbergu, autora najstaršieho po nemecky napísaného prírodopisu Das Buch der Natur. Pochopiteľne,

6

meier, Mensch und Tier, 33.

10


Úvod

tak títo, ako aj mnohí ďalší autori neboli iba kompilátormi Physiologa, ale rozširovali poznatky o vlastné zistenia či štúdium antických autorov. Etymológie izidora zo Sevilly boli napríklad veľmi významným mostom medzi poznaním antiky a stredoveku, pretože sprístupnili stredovekým učencom antické práce dotýkajúce sa zvierat (z nich najvýznamnejší boli aristoteles, Plínius, Solinus či arabský sprostredkovateľ antického poznania avicenna). antické prírodovedecké poznatky boli obohatené nielen o kresťanskoteologický pohľad na zvieratá, ale aj o konkrétne skúsenosti stredovekých cestovateľov, ktorí od 12. – 13. stor. objavovali aj svet vzdialených exotických zvierat. Výsledkom bol pozoruhodne pestrý svet zvierat, v ktorom často nie je možné presne určiť hranice medzi fantáziou a realitou. Vnímanie zvierat z hľadiska ich každodenného súžitia a ekonomickej využiteľnosti bolo niekedy na hony vzdialené od toho, ako ľudia rozmýšľali o zvieratách v intenciách viery a stredovekej symboliky.7 Stopy Physiologa nájdeme aj v mnohých teologických, medicínskych či alchymistických spisoch, no predovšetkým v tzv. bestiároch, v stredoveku mimoriadne obľúbenom type literatúry. išlo o kompendiá zvierat, ktoré okrem ich opisu obsahovali aj teologicko-moralizátorské poučenie či symbolický význam daného zvieraťa. Podľa stredovekých predstáv Boh komunikoval s ľuďmi prostredníctvom symbolov, symbol mal úlohu mosta, ktorý spájal viditeľný fyzický svet s tým nadpozemským. Z takéhoto chápania vychádzali aj bestiáre: Boh dal zvieratám isté vlastnosti, negatívne alebo pozitívne, ktoré ich povyšovali na symbol danej cnosti alebo neresti, božskej, alebo diabolskej podstaty a ľuďom mali slúžiť ako „rukoväť“ kresťanskej morálky a viery8. Zaujímavé je, že bestiáre začali vznikať v rovnakom čase ako erby, ktoré tiež bohato využívali zvieraciu symboliku.9 antické alegórie o zvieratách sa v stredovekých bestiároch pretavili do čistej typológie. Zvieracie bájky a alegórie sa uplatnili skôr v obľúbených exemplách, krátkych príbehoch s morálnym poučením, ktoré tvorili súčasť stredovekých kázní.

7

8 9

Page, Good Creation and Demonic Illusions, 27. o hlavných zdrojoch stredovekých zoologických poznatkov podrobne Beullens, Like a Book Written by God´s Finger, 127 – 151. Page, Good Creation and Demonic Illusions, 33. Scheibelreiter, Wappenbild, 69.

11


Daniela Dvořáková a kol.: Človek a svet zvierat v stredoveku

Bestiáre patrili k obľúbenej literatúre stredoveku. Zahŕňali fantastické aj reálne zvieratá. Na iluminácii z bestiára z polovice 13. stor. je zobrazený jednorožec. Zdroj: archív autorky.

Bestiáre rozdeľovali zvieratá na „dobré“ a „zlé“. existovali teda zvieratá s vyslovene výbornou povesťou, alebo naopak, úplne negatívne, dnes by sme povedali, lúzri. Postavenie niektorých zvierat kolísalo, ich symbolika mohla byť negatívna aj pozitívna, prípadne sa mohla meniť v závislosti od obdobia a kultúrneho prostredia. Takým prípadom je napríklad vlk alebo medveď. medveď bol pôvodne považovaný za kráľa zvierat, no napokon skončil ako padlý kráľ, ako ho výstižne nazval francúzsky historik kultúrnych dejín michel Pastoureau vo vynikajúcej monografii o percepcii medveďa v dejinách.10 medveď musel odovzdať kráľovskú korunu levovi a stal sa porazeným, ponižovaným, cirkusovým zvieraťom, s obidvomi obrazmi sa môžeme stretnúť aj v uhorskej heraldike. Skrotené, resp. zotročené medvede, ktoré sa predvádzali s obľubou na jarmokoch a trhoch v mestách, patrili aj k uhorskej realite. medveďa v klietke si držali napríklad v stredovekom Budíne, ako o tom vypovedá Budínska právna kniha (Ofner Stadtrecht). Z roku 1450 máme údaj o „tancujúcom medveďovi“ priamo z územia Slo10

Pastoureau, Medvěd. Dějiny padlého krále.

12


Úvod

venska, mestská rada kremnice vyplatila jeden zlatý akémusi danielovi, ktorý mestu poskytol píšťalkára s tancujúcim medveďom.11 absolútnym kráľom medzi zvieratami bol lev. lev je napríklad jediné zviera, s ktorým sa stretneme v listinnom materiáli uhorskej proveniencie pri zdôrazňovaní pozitívnych ľudských vlastností.12 Veľa zvierat, pochopiteľne, v listinách nenájdeme, okrem toho, keď sú predmetom listiny (krádež, kúpa, darovanie). lev je v tomto prípade výnimkou, v naráciách donačných listín sa pri opise výnimočných skutkov a vlastností obdarovaného často uvádza „levia odvaha, statočnosť“. kým pri opise pozitívnych vlastností si uhorská kráľovská kancelária vystačila s levom, symbolika zvierat využívaná pri opise záporných postáv je oveľa pestrejšia, prirovnávané sú ku kobylkám vyskakujúcim z nekonečnej studne, aby škodili svetu (tu ide o biblickú symboliku – Zjavenia sv. evanjelistu Jána 9. kap. Trúbenie piateho anjela), k líškam, ktoré sa tajne zakrádajú, k prefíkaným lišiakom, k nenásytným vlkom či dravým supom.13 Veľmi zlú povesť mali aj ropuchy alebo hady. démonizovanie niektorých druhov zvierat je pochopiteľné. Pre človeka predstavovali skutočné nebezpečenstvo. nájazdy kobyliek neboli iba biblickým príbehom, ale z času na čas ich ničivú silu skúsili stredovekí ľudia na vlastnej koži vrátane obyvateľov Uhorského kráľovstva. autentický opis nájazdu kobyliek v susednom Rakúsku zanechal slávny cisár a český kráľ karol iV., ktorý ho zažil v lete roku 1338, keď viezol svoju najstaršiu dcéru margarétu uhorskému kráľovi Ľudovítovi, aby mu ju odovzdal za manželku. na spiatočnej ceste v Rakúsku ho jedného rána z hlbokého spánku zobudil akýsi rytier so slovami: „Pane, vstaňte, lebo je súdny deň. Celý svet je plný kobyliek.“ kráľ vyskočil a nasadol na koňa, pretože chcel vidieť kobylky na vlastné oči, a cvalom sa hnal krajinou v snahe zistiť, kam až siaha mračno kobyliek. Zastavil sa až v Pulkau, sedem míľ ďaleko od miesta, kde nocoval. Taký dlhý bol mrak kobyliek, jeho šírku nedokázal odhadnúť, lebo bola nepredstaviteľná. kobylky vraj úplne zatienili slnko a vydávali nesmierny

11 12

13

Zolnay, Kincses Magyarország, 84; Fejérpataky, Szamadáskönyvei, 644 (pfayfer mit dem bern). napríklad, Wenzel, Stibor, 101; CdH X/1, 332, 416: „leonina audacia“; dl 70 721: „leonina accinctus animositate“; CdH 10/6, 855: „leonina suffultus audacia“; áldásy, A Magyar nemzeti múzeum könyvtárának czímereslevelei II., 35: „more leonis“. CdH X/1, 422: „Eorum, quorum inuidiae pestiferi surculi, vtpote locustae ex abyssi puteo ad nocendum erumpentes.“; CdH X/2, 560: „Tanquam vulpecula latitans profugiendo subintrauit.“; „Astutia vulpina suffultus.“; dl 7 756: „Pagani tanquam rapaces lupi et vispiliones feroces.“; CdH X/1, 356: „Infidelitatis interna perfidia, et venenositate pestifera concitati, ad instar rapidi vulturis prosilientes.“

13


Daniela Dvořáková a kol.: Človek a svet zvierat v stredoveku

zápach.14 karolovu správu o kobylkách, doplnenú informáciou o tom, ako mračná tohto hmyzu úplne znivočili úrodu obilia aj pastviny, potvrdzuje aj ďalší kronikár.15 o tom, ako také nálety vyzerali, si dnes môžeme urobiť úplne autentickú predstavu; vďaka internetu a médiám ich môžeme na vlastné oči vidieť, ešte stále jestvujú krajiny, ktoré tejto katastrofe čelia. Výrazná zmena klímy v období vrcholného stredoveku, ktorá zasiahla európu a ktorá sa niekedy nazýva „malá doba ľadová“, našťastie, skončila nájazdy kobyliek v našich končinách. kobylky, červy, húsenice, chrústy, myši, osy – to všetko boli zvieratá, ktoré mohli ľuďom spôsobovať veľkú škodu na poľnohospodárskych produktoch, od ktorých záviselo ich prežitie. Je preto pochopiteľné, že ich hromadný výskyt považovali za dielo diabla a temných síl a usilovali sa tomu brániť. od 13. až do 19. stor. máme v prameňoch doložené cirkevné procesy proti zvieratám, ktorých výsledkom bola kliatba nad príslušným zvieraťom (zvyčajne nie jedincom, ale celým zoskupením). Podobne ako pri svetských procesoch so zvieratami, o ktorých ešte budeme hovoriť, išlo o riadny proces, a niekedy ho viedol sám biskup.16 Ľudia si škodlivé pôsobenie niektorých zvierat vysvetľovali v intenciách viery – považovali ich za dielo diabla alebo démonov. Pre konkrétne úbohé zviera, ktoré označili za posadnuté démonom alebo za samotného démona, to neznamenalo nič dobré. V najlepšom prípade sa usilovali démona z neho vyhnať pomocou exorcistických formuliek, v tom najhoršom prípade ho umučili a popravili. obeťami neboli vždy iba zvieratá, ktoré ľuďom z ich hľadiska vyslovene škodili, ale napríklad aj veľmi užitočné mačky. mačka pritom spolu so psom patrí medzi najobľúbenejšie a najrozšírenejšie domestikované zviera. V niektorých vyspelých krajinách majú dnes tieto zvieratá už osobitný status „spoločenského“ zvieraťa, ktoré ich radí do vyššej triedy ako hospodárske či úžitkové zvieratá. Vieme, že mačky (lovenie hlodavcov) aj psy (celá škála ich využitia) majú pre človeka okrem vlastnej úžitkovosti aj obrovskú psychologickú hodnotu: emocionálna interakcia, psychologické prenosy či medzidruhová komunikácia sú pri kontakte s týmito zvieratami najrozvinutejšie a najbadateľnejšie. mačky to však nemali 14 15

16

emler, Spisové Karla IV, 41. ibidem, 41 s odvolávkou na letopis Světelský: „Eodem anno temporis messis de partibus marinis venerunt locusta cum tanta multitudine et tot turmis et ita spisse volabant, quod etiam terre obumbrabant et splendor solis non poterat eas penetrare; que omnes segetes tritici, siliginis, avene et omnia prata depaste sunt et maximum terre dampnum intulerunt.“ Gerick, Recht, Mensch und Tier, 57, jeden takýto prípad sa stal v Berne v roku 1451, kde biskup z lausanne viedol exkomunikačný proces proti červom.

14


Úvod

v stredoveku také jednoduché ako psy – často ich prijímali s nedôverou, chápali ako symbol čarodejníctva, diabla, hriechu, chlipnosti, a preto ich zabíjali, mučili, upaľovali. Ťažký život mali mačky aj v mestách, zvlášť tam, kde sa mačacie kožušiny stali žiadanou komoditou. Podľa francúzskeho kronikára Jacqua de Vitry (o. 1160/70 – 1240) si predajom mačacích kožušín privyrábali študenti v Paríži. V Ríme v 14. stor. boli stanovené tresty osobám, ktoré by predávali mačacie kožušiny a vydávali ich za líščie. obľúbené vraj boli aj u mníchov, ktorí ich v súlade s predpismi skromnosti považovali za menejcenné a lacné. ekonomické využívanie mačiek dosvedčuje mimoriadna koncentrácia mačacích kostí na niektorých stredovekých archeologických náleziskách.17

Mačka – v stredoveku domáci miláčik aj stelesnenie diabolských síl. Vyobrazenie zo stredovekého bestiára z polovice 13. stor. Zdroj: archív autorky.

nebolo to tak, samozrejme, všade a vždy. Stredoveké mačky sa tešili aj postaveniu domáceho miláčika. Vítané boli v kláštoroch, kde si ich zrejme cenili za ich nezastupiteľnú úlohu v boji s hlodavcami. Predovšetkým v ranom stredoveku mali mačky ešte status užitočných, k ľuďom priateľských

17

Pascua, From Forest to Farm and Town, 102.

15


Daniela Dvořáková a kol.: Človek a svet zvierat v stredoveku

Waleský panovník Hywel Dda a jeho zákonník zahŕňajúci aj ochranu mačiek. Zdroj: archív autorky.

zvierat, preto boli chápané pozitívne, a to aj z teologického či symbolického hľadiska, honba mačiek za myšami sa prirovnávala k honbe človeka za poznaním, oceňoval sa ich zrak v hlbokej tme. niekedy nachádzame mačku na vyobrazeniach pri nohách Panny márie a stala sa aj atribútom sv. Gertrúdy z nivelles. Z hľadiska dejín mačiek je slávny najmä waleský panovník Hywel dda (Hywel dobrý) (880 – 950), ktorý kodifikoval waleský zákonník (zachoval sa v ilustrovanom rukopise z polovice 13. stor.) a do tohto zákonníka zahrnul aj ochranu mačiek: pod pokutami zakázal ich zabíjanie, stanovil presné taxy za ich zabitie podľa hodnoty mačky, pričom sa cenili aj malé, ešte slepé mačiatka. nesmrteľný sa stal aj neznámy írsky mních, ktorý v Reichenau pri kostnickom jazere v 9. stor. napísal dojímavú báseň venovanú svojmu kocúrovi Pangur banovi, Pangurovi bielemu.18

18

Vynikajúcu štúdiu o reflexii mačky v českom prostredí v stredoveku a ranom novoveku napísali Sůvová – Wasková, Černá kočka, bílý kocour. dejiny súžitia mačky a človeka od najstarších čias po súčasnosť p. oeser, Katze und Mensch.

16


Úvod

Potešenie z mačiek však určite nezdieľali všetci mnísi a mníšky. napríklad Hildegarda z Bingenu, nemecká mystička, spisovateľka a lekárka 12. stor., oceňovaná ako veľká znalkyňa prírody, napísala o mačkách toto: „Mačka je skôr studená ako teplá a nasáva zlé šťavy ... Je prirodzeným spôsobom spätá s ropuchou a hadom. Uprostred letných mesiacov, keď je najteplejšie, je mačka totiž suchá a studená a oblizuje rada ropuchy a hady, aby sa osviežila ich šťavami, ktoré sú pre ňu potravou, inak nemôže prežiť a zahynie. A zo šťavy, ktorú takto prijíma, je, takpovediac, vnútorne jedovatá, jej mozog a mäso sú jedovaté. Nie je rada s ľuďmi, okrem tých, ktorí ju kŕmia. V ročných obdobiach, keď oblizuje hady a ropuchy, je aj jej teplo pre človeka škodlivé a jedovaté. Keď mačka čaká mladé, povzbudzuje jej teplo ľudí k rozkošiam (vášnivosti), vo zvyšnom čase zdravým ľuďom neškodí.“19 V uhorských písomných prameňoch sa mačka vyskytuje úplne ojedinele. Takouto výnimkou sú účty poľského kniežaťa Žigmunda z roku 1500, keď sa zdržiaval na uhorskom kráľovskom dvore. medzi najrozličnejšími výdavkami jeho dvora sú uvedené aj dva denáre za opravu reťaze na priväzovanie mačky.20 dúfajme, že to bola retiazka na vodenie domáceho miláčika, a nie putá pre mačky, ktoré napr. používali ako návnadu pri výcviku loveckých psov. Pes je celkom iná kategória v živote stredovekého človeka; čo sa týka obľúbenosti, v podstate nemal konkurenciu. Hoci nazvať niekoho psom bolo urážkou, psy boli vysoko cenené, nielen ako verní spoločníci, pomocníci pri love, domáci miláčikovia na maznanie, verní strážcovia či pomocníci pri pasení stád. dobre vycvičené psy, predovšetkým lovecké, boli podobne ako dobré kone pýchou šľachticov a predstavovali luxus, bežne nedostupný. V listinách uhorskej proveniencie sa spomína viacero druhov psov. dobrý lovecký pes bol doslova majetkom a jeho cena stúpala do závratných výšok, preto sa neraz stal aj predmetom krádeže. Veľmi často boli lovecké psy kráľovským darom, a to aj na medzinárodnej úrovni. obyčajné psy, ktoré sa nekontrolovane množili, predstavovali neraz problém, predovšetkým v mestách. Svorky túlavých psov boli nebezpečné a nežiaduce, mestá preto vydržiavali šarhov, ktorí túlavých psov nemilosrdne zabíjali. Samostatnú kapitolu vzťahu ľudí a zvierat predstavovali kone, ktoré zohrali v dejinách mimoriadnu úlohu, doslova kľúčovú. Po celé stáročia boli hlavnou hybnou silou dejín: zasahovali do všetkých oblastí ľudského života, bez koní stredoveký človek nemohol existovať, predstavovali hlavný zdroj energie. kone v stredoveku sú najčastejšie spájané s rytiermi (napokon, boli aj jedným z atribútov rytierstva), s vojenskými výpravami, turnajmi, poľo19 20

Physica VII/26. mTT XXVi, 84: A reformatione cathene, que (sic) cattus ligatur, dedi II. den. Ung.

17


Daniela Dvořáková a kol.: Človek a svet zvierat v stredoveku

vačkami a podobne. najväčšiu úlohu však zohrávali pri presune ľudí a tovaru, bez nich by sa bol život stredovekého človeka zastavil. o koňoch v stredoveku by sme mohli hovoriť veľmi dlho.21 ak sme spomínali psy a kone, nemôžeme zabudnúť na dravé vtáky, ktoré boli v rovnakej miere súčasťou šľachtickej kultúry a životného štýlu. dravé vtáky vycvičené na lov mali asi takú hodnotu ako vycvičený pes. V prameňoch sa spomínajú v prvom rade sokoly, ale aj jastraby, a to najmä vtedy, ak došlo ku krádeži. Sokoliarstvo a lov s vtákmi predstavovali umenie, ktoré prežilo do dnešných čias ako kultúrne dedičstvo našich predkov. V knihe o tom nájdeme rozsiahlu kapitolu, ktorá opisuje sokoliarstvo v Uhorsku v kontexte európskeho vývinu tohto umenia. osobitnú pozornosť historikov si vyžadujú aj bežné hospodárske zvieratá, ako aj ryby a vtáctvo. Hoci sa im venujeme dosť podrobne, nedokážeme postihnúť celý obrovský komplex problémov a tém, ktoré sa k tomu viažu: od spôsobu stravovania stredovekého človeka (stredovekí ľudia boli vyslovene mäsožraví napriek pôstom, teda zvieratá predstavovali hlavný zdroj potravy) až po obchod s dobytkom, v ktorom bolo Uhorské kráľovstvo doslova veľmocou; zásobovalo najmä nemecko a severné Taliansko. Ďalšie problémy, ktorým sa čiastočne budeme v knihe venovať alebo ktoré ešte len čakajú na svoje spracovanie, sú spôsob chovu domácich zvierat, lovectvo, rybolov, liečenie zvierat, teda počiatky veterinárnej medicíny, význam zvierat v remeselníckej produkcii, v doprave, zvieratá ako zdroj energie a hlavná pracovná sila, vojenské využitie zvierat, ich úloha v zábave, náboženstve, profánnej literatúre, obrazovom umení, v hudbe, vo vede... Pokračovať by sme mohli aj ďalej. Veríme, že naša kniha prebudí u vedcov z najrozličnejších oblastí záujem o tieto otázky a ďalší výskum nám poskytne v budúcnosti odpovede. Čo dodať na záver? Zvieratá v stredoveku ťahali vo vzťahu s ľuďmi za kratší koniec, výnimkou boli asi len niektoré kone a psy. „Welfare zvierat“, samozrejme, neexistovalo, aj samotná liečba zvierat (napríklad koní) bola doslova tortúrou, spôsob zabíjania zvierat, či už domácich zvierat, alebo koristi, bol krutý rovnako ako kántrenie túlavých psov, mučenie a zabíjanie mačiek, predvádzanie zvierat na jarmokoch, liečenie zvieratami či využívanie zvierat ako prostriedku pomsty a nepriateľstva. niektoré praktiky späté so zvieratami nám pripadajú už úplne nepredstaviteľné a pripomínajú bájku alebo rozprávku. medzi ne patria tzv. procesy so zvieratami, skutočné súdy, kde zvieratá boli obžalovanými, nad ktorými sudcovia vynášali rozsudky, často 21

o koňoch v stredovekom Uhorskom kráľovstve obsiahle dvořáková, Kôň a človek v stredoveku.

18


Úvod

tresty smrti. akokoľvek sa to dnes zdá bizarné, tieto procesy so zvieratami sa vyskytovali v rôznych európskych krajinách od 13. až do 18. stor. išlo o riadne súdne procesy a terminológia, ktorá sa na nich používala, bola úplne rovnaká ako v prípade ľudí – delikvent, delikt, prokurátor, zločin, rozsudok, trest, sankcie a podobne. obvinené zviera sa zvyčajne dopustilo nejakého nežiaduceho správania (zranenie človeka, zničenie majetku) a za tento skutok ho postavili pred súd. delikventmi boli takmer výhradne bežné domáce zvieratá – svine, kozy, psy, kravy. a keďže obvinený sa, pochopiteľne, sám nemohol obhájiť, o treste rozhodoval samotný skutok a výpovede svedkov. najviac takýchto procesov bolo vo Francúzsku, odkiaľ pochádza až 36 zachovaných „zvieracích“ rozsudkov. najstarší je z roku 1268 neďaleko Paríža, keď bolo zviera odsúdené na smrť upálením. Ďalšie procesy sú doložené na Sardínii, vo Flámsku a od 16. stor. aj v nemecku, Holandsku, Taliansku, vo Švédsku a v anglicku.22 nie vždy sa proces končil odsúdením na smrť, ako to dokladá jeden prípad z Rakúska v 17. stor., keď pes, ktorý uhryzol istého radného, skončil v doživotnom žalári.23 každopádne, spôsob potrestania v prípade rozsudkov smrti, ktoré prevažovali, bol presne stanovený: zahrdúsenie, obesenie, upálenie, utopenie, sťatie a pochovanie za živa, pričom obesenie bolo, podobne ako pri trestaní ľudských delikventov, najrozšírenejšie. niekedy bolo zviera odsúdené iba na degradáciu, ako napríklad kočiarový kôň, ktorého odsúdili na prácu s jarmom, určenú volom.24 Z Uhorského kráľovstva podobné procesy nepoznáme a je možné, že sa u nás ani nikdy nekonali. aby sme však úvod nekončili tak pesimisticky, vzťah ľudí a zvierat nebol iba plný krutosti a násilia. Určite sa medzi ľuďmi našli aj takí, čo svoje zvieratá milovali a zabezpečili im priaznivé podmienky na život. istotne aj v Uhorskom kráľovstve žili ľudia, ktorí mali svojho Pangur bana, mačacieho miláčika alebo obľúbeného psa. Chýbal však literát, podobný írskemu mníchovi, ktorý by zvečnil jeho pamiatku. daniela dvořáková

22

23 24

Podrobne o procesoch so zvieratami s odvolávkami na ďalšiu literatúru Gerick, Recht, Mensch und Tier, 36 – 70. ibidem, 38. ibidem, 40. niektoré ďalšie prípady p. aj meier, Mensch und Tier, 70 – 77.

19


1. Zviera ako symbol

kresťanský stredovek postavil zviera do centra svojho záujmu a venoval mu – na rozdiel od biblického a grécko-rímskeho staroveku – výnimočnú pozornosť.1 Vo vnímaní zvierat v stredoveku rozlišujeme dva hlavné prúdy. na jednej strane ľudia o zvieratách uvažovali „symbolicky“, pričom ich považovali za podriadené a nedokonalé živé tvory existujúce v protiklade k človeku stvorenému na obraz Boží. Zviera je v tomto ponímaní predmetom metafor a prirovnaní. druhý, zásadne odlišný prúd vnímania zvierat tvorí kresťanská tradícia vychádzajúca z aristotela, ktorá prišla s myšlienkou o rovnocennom spoločenstve všetkých živých stvorení. najslávnejším príkladom tohto postoja k zvieratám je sv. František z assisi, ktorý rozšíril svoju evanjelizačnú misiu na všetky stvorenia a vyjadril myšlienku, že zvieratá nežijú iba pre ľudí, ale aj pre Boha.2 myšlienkový pôvod takéhoto vnímania zvierat historici nachádzajú v slovách apoštolského listu sv. Pavla Rimanom, ktorý zahrnul zvieratá medzi „dietka Božie“, ktoré budú tiež spasené, „že aj samo stvorenstvo bude oslobodené z otroctva skazy do slobody a slávy dietok Božích (Rim. 8, 21)“. na základe citovaného slovného spojenia sv. Pavla z listu Rimanom stredovekí teológovia v scholastických dišputách na univerzitách riešili otázky, či môžu byť aj zvieratá po smrti vzkriesené, či majú možnosť prísť do neba, či tam majú špeciálne vyhradené miesto, či príde do neba každý jedinec, alebo iba zástupca konkrétneho druhu a podobne. S tým súviseli aj otázky ich správania na zemi: môžu zvieratá pracovať v nedeľu? majú sa v stanovené dni postiť? Treba s nimi zaobchádzať ako s tvormi morálne zodpovednými? Z takéhoto uvažovania vzišli aj súdy so zvieratami, o ktorých sme sa zmienili v úvodnej kapitole.3 Témou prvej časti esejí tejto knihy sú zvieratá v úlohe symbolu, viac sa teda budeme zaoberať prvým myšlienkovým prúdom, ktorý chápe zvieratá ako „znaky“, symboly, a nie ako živé tvory jestvujúce samy osebe. Vlastnosti zvierat sú v takomto ponímaní opisované cez filter náboženských a moralis1 2 3

Pastoureau, Medievista zoči-voči zvieraťu, 26 Page, Good Creation and Demonic Illusions, 31. ibidem, 24 – 25.

20


1. Zviera ako symbol

tických náhľadov a vyhodnocované ako pozitívne či negatívne, čiže stávajú sa nositeľmi cností alebo nerestí. Jednoznačne negatívne alebo pozitívne zvieratá sú však v menšine, väčšina zvierat má ambivalentný význam, môžu vystupovať raz ako „dobré“ a inokedy ako „zlé“.4 o to ťažšie je pre dnešného človeka interpretovať význam konkrétneho zvieraťa a bádateľ sa neraz vydáva na veľmi neistú pôdu. no ak porozumieme skrytej symbolike zvierat, môžeme fascinujúcim spôsobom nahliadnuť do myšlienkového sveta našich predkov. Skvelým spôsobom to ukázala vo svojom príspevku angelika Herucová, keď na bratislavskej tapisérii zobrazujúcej Príbeh o Ester identifikovala „dobrého“ a „zlého“ psa, ktoré predstavovali pre diváka čosi ako „morálny kompas“ ku konkrétnym výjavom. S dvojakým chápaním symboliky konkrétnych zvierat sa čitateľ stretne v podstate vo všetkých príspevkoch tejto časti. osobitnou oblasťou, v ktorej sa naplno využívala symbolika zvierat, boli erby. elementárne predstavy o schopnostiach zvierat, presahujúce ľudské možnosti, dávali zvieratám magický charakter, stávali sa predmetom ľudskej imitácie, získavali mýtickú podobu. Prostredníctvom magických praktík sa ľudia identifikovali s nejakým zvieraťom, rituály tohto typu prežili aj vo vyvinutejšom kultúrnom prostredí, avšak vyhasínal ich pôvodný zmysel alebo sa prispôsobili zmenenému svetu, okrem iného v podobe heraldických figúr na erboch.5 Heraldickými zvieratami boli pôvodne zvieratá späté s keltsko-germánskymi tradíciami – medveď, vlk, diviak, havran, jeleň, kôň, býk a podobne. kontinuita archaickej symboliky zvierat sa napriek kresťanským vplyvom a obmedzeniam udržala v heraldike až do obdobia okolo roku 1100. Potom došlo k radikálnej zmene, ktorá súvisela so šírením rytierskej kultúry. Starobylé symboly získali nový obsah alebo celkom zmizli. Vedúce zvieratá archaickej symbolickej predstavivosti, medzi ktoré patrili spomínaný medveď, vlk či diviak, boli z vedomia rytierskej spoločnosti úplne vytlačené a len zriedka sa dostali ako heraldická figúra na erby predstavujúce čoraz rozšírenejšie médium prezentácie elitných vrstiev spoločnosti.6 Ukážkovým príkladom je diviak, pôvodne symbol divokej sily a hrdinstva. V heraldických časoch sa prostredníctvom kresťanských a anticko-byzantských vplyvov stal z diviaka symbol nečistoty, necudnosti a nevychovanosti, stotožňovaný s domácou sviňou.7 Rovnako ako ďalšie, bežne lovené a známe zvieratá prestali byť pre rytiersky svet dostatočne atraktívne, napríklad vlk a pes zbavené svojej dé4 5 6 7

Viac k tejto téme descatoire, Rastliny a zvieratá v stredovekej ikonografii, 54. Scheibelreiter, Wappenbild, 31. ibidem, 41. ibidem, 37.

21


Daniela Dvořáková a kol.: Človek a svet zvierat v stredoveku

monickej a mýtickej povahy už nemali miesto v dvorskej kultúre. V súvislosti s križiackymi výpravami prichádzali do módy exotické, a tým atraktívne zvieratá, predovšetkým lev, ktorý prevzal korunu kráľa po medveďovi8. o obľúbenosti leva ako heraldickej figúre, ktorému v popularite siahal na päty iba orol, svedčia konkrétne čísla. Rakúsky historik a heraldik Georg Scheibelreiter odhaduje počet zvieracích erbov v 12. stor. na 60 % všetkých erbov. V 13. storočí došlo k silnému poklesu zvieracích motívov a v 14. stor. tento trend pokračoval až ku konečnému číslu 30 %, ktoré sa udržalo až do konca 18. stor. Z celkového počtu zvieracích erbov na začiatku 13. stor. predstavovalo až 80 % leva alebo orla/orlicu. na konci stredoveku to bolo síce už iba 60 %, no i tak to bolo jednoznačné víťazstvo nad ostatnými zvieratami.9 leva dosadila na trón rytierska kultúra. V antickom Ríme bol iba jedným z divokých zvierat, ktoré zomierali po tisíckach v amfiteátroch. V diele izidora zo Sevilly (560/70 – 636) je už kráľom zvierat.10 Po zaradení do kresťansko-kozmologického kontextu získal lev ľudské vlastnosti: okrem tak ospevovanej odvahy (audatia) mu napríklad albertus magnus (De animalibus) pripísal aj vľúdnosť (clementia), ušľachtilosť (generositas), milosrdenstvo (misericordia). Učenci verili, že lev napadne skôr muža ako ženu, že dieťa zožerie iba v najväčšom hlade, že zajatca prepustí domov, vyčerpaného ušetrí a podobne. lev tak stelesňoval predstavy ideálu rytierskeho dvorského správania.11 Vieme, že stredovekí ľudia verili aj v existenciu vybájených, nejestvujúcich zvierat. každý historik stredoveku sa s nimi stretol: jednorožec, gryf, bazilišek, kentaur, drak a ďalšie. Tieto zvieratá zrodené vo fantázii ľudí mali tiež svoju symboliku, preto boli niektoré z nich veľmi obľúbené v heraldike, uhorskú nevynímajúc. k takým patrí napríklad gryf alebo jednorožec. Viac sa čitateľ o symbolike skutočných aj vybájených zvierat v heraldike dozvie v eseji dušana Burana a Radoslava Ragača. autori vo svojom texte upozornili aj na dôležitú myšlienku michela Pastoureaua, aby sa historici pri hodnotení vnímania vybájených zvierat stredovekými ľuďmi vystríhali kultúrneho anachronizmu a nehodnotili ich na základe dnešných prírodovedeckých poznatkov. imaginárnosť tvorila v stredoveku súčasť reality, a preto ju historik musí vnímať ako realitu.12 8

9 10

11 12

Pastoureau, Medvěd. Dějiny padlého krále, 137 – 155. o percepcii leva v stredoveku a novoveku obermaier, Auf den Spuren des Löwen. Scheibelreiter, Wappenbild, 57. ibidem, 61, s odvolávkou na isidorus, Etymologiae lib. XII. II, 3, ed. lindsay: „Leo autem Graece, Latine rex interpretatur, eo quod princeps sit omnium bestiarum.“ ibidem, 57 – 72. Pastoureau, Medievista zoči-voči zvieraťu, 26 – 27.

22


1. Zviera ako symbol

Leva v stredoveku považovali za kráľa zvierat. Iluminácia zo stredovekého bestiára. Zdroj: archív autorky.

23

Človek a svet zvierat v stredoveku - Ukážka  

http://www.vydavatelstvorak.sk/product/clovek-a-svet-zvierat-v-stredoveku-180/Zvieratá boli pre stredovekého človeka každodennou súčasťou ži...

Read more
Read more
Similar to
Popular now
Just for you