Page 1

7. Ja som s Kivaderom do ústavu nešiel, len som ho odprevadil, aby som mohol Vajdovi dosvedčiť, že tam bol. Mali tam sivú bránu a murovaný plot, takže dovnútra nebolo nič vidno. Nikto z nás ani netušil, že tam je ústav. Kivaderovi sa nechcelo ísť, závistlivo na nás hľadel. Na stanici si dal dve pivá, aby mal odvahu. Zazvonili sme a čakali s ním, ale keď počul kroky, vyhnal nás, aby sme mu nespravili hanbu, že hráme pred bránou ako žobráci. Prišla mu otvoriť mníška a zobrala ich dnu. Museli však počkať na veľkom betónovom dvore, kde bolo ešte niekoľko podobných ako Rudko. Stáli neďaleko, dlho sa dívali. Niektorí sa smiali, iní hľadeli vážne s otvorenými ústami a kývali sa. Asi sa im zapáčil Rudkov kohút. Potom jeden urobil krok, aj druhý, a pomaly sa k nim približovali. Kivader nevedel, čo má robiť. O chvíľu bol už medzi tých debilov úplne vtlačený. Bál sa, lebo boli väčší a silnejší a ako on. No boli tam aj dvaja trpaslíci. A vtedy prišla riaditeľka v bielom plášti. „Čo je, chlapci? Neotravujte návštevu!“ zakričala a tlieskala rukami. A oni sa rozbehli do všelijakých dverí, čo boli okolo. Riaditeľka zobrala Kivadera do kancelárie, a keď jej podal správu, dlho čítala. „Čo to znamená? Prísť si len tak! A dajte ho do ústavu!?“ krútila hlavou a dala si dolu okuliare. „Čo tu je holubník? Prečo ste vec neriešili skôr?“ „Celé roky sme sa o chlapca poctivo starali. Lenže vznikla ťažká situácia…“ bránil sa Kivader a vysvetľoval, že v osade 28


robia na neho nátlak, najmä Vajda, keďže je spojený s mafiou. Rozprával aj o mne, že sme kamaráti, ale riaditeľku to nezaujímalo. Povedala, že sú plní, no môže sa stať, že sa niečo uvoľní, ale najprv sa musí podať žiadosť. Dnes sú iné podmienky. Ťažšie sa to pripravuje. „A koľko to stojí?“ spýtal sa Kivader ticho. „Dosť.“ Kivader si pomyslel, či by nebolo lacnejšie vrátiť peniaze Vajdovi. Mal také tušenie, že riaditeľka chce od neho úplatok. Nič jej však neponúkol. Aj tak nič nemal! Napokon bol aj rád, že chlapca nezobrala. Sedel na stoličke, v duchu sa radoval, aká bude Helenka šťastná, keď sa s Rudkom vráti domov. A na to, že ho doviedol, mal svedkov. Veď ho videli, že s chlapcom ide! No vypýtal si od riaditeľky papier, aby mal písomne, že ho nechcú. Riaditeľka odmietla. Odpovedať mohla iba na písomnú žiadosť! Kivader ju poprosil, nech zaňho žiadosť napíše teraz a hneď mu aj odpíše, lebo čo povie doma? Nechcela. Odpovedá sa vraj do mesiaca! No napokon súhlasila. Ale písala ona. Kivader iba podpísal. Keď už mal papier vo vrecku, chcel ešte kúpiť riaditeľke kávu. Vyšli na dvor. A zasa sa všetci chovanci zbehli. Ale bližšie nešli, lebo riaditeľka tlieskala a volala: „No tak, chlapci, no tak!“ Keď ich mníšky vypustili a ocitli sa vonku na ulici, Kivader bol taký šťastný, že od šťastia pobozkal zem. Aspoň hovoril, keď ma neskôr na jarmoku našiel.

29


30


31

Profile for patnagyova

7. Kapitola  

7. Kapitola  

Advertisement