a product message image
{' '} {' '}
Limited time offer
SAVE % on your upgrade

Page 1

8. Hľadal nás dlho a bol už zúfalý. Náš jarmok je veľký, vo všelijakých uličkách, a všade plno ľudí. Raz nás aj zbadal v diaľke, no nemohol sa pretlačiť, ľudia ho strkali ku kolotočom, kým sa pretisol, už sme tam neboli. Hrali sme pri stánkoch. Často nás vyháňali, no my sme hrali ďalej, nech dajú aspoň desať korún. Keď dali desať, hrali sme, nech dajú dvadsať. Niekde nás uvideli a už nám dávali peniaze a kričali, aby sme boli ticho. Inde sa tvárili, že nás nepočujú. Najlepšie sa hrá pri bufetoch. Tam si vždy niekto sadne, aby si oddýchol, zacíti klobásu, kúpi si k nej i pivo. Ale sú ľudia, čo nedajú nič! Môžeš im hrať do ucha celý deň. Radšej nám objednajú borovičku, hoc aj za sto korún. Nám sa to však neoplatí! Veď čo si za ňu kúpiš? Ale vypiť musíme! Aby sa nikto neurážal. No nesmie sa veľa. Opitému sa hrá ťažko, hral by aj zadarmo, sám by si borovičku kupoval a ešte by všelikomu platil. Preto s Tarzanom často chodí žena a peniaze mu berie. I s Kalejom. Ja ženu nemám. Takže môžem vypiť viac. Keď ma Kivader našiel, všetko mi porozprával. A ukázal mi, že kúpil pre ženu veľké srdce, pre dievčatá malé, pre Rudka zatiaľ nič, lebo ho musel od každého stánku ťahať. Rudkovi sa na jarmoku páčilo. Jemu sa páčili asi aj stoly, kde boli porozhadzované poháre. On by možno šiel aj do smetného koša všeličo hľadať. Kivader vravel, že si chce na jarmoku iba porozmýšľať, kým príde domov. Lebo jemu sa inde dobre nepremýšľalo, ale na jarmoku áno. A najlepšie, 32


keď si dal pálenku, aby bol menej nervózny. My sme hrali, on sedel s Rudkom a všetko mi rozprával. Máločo som počul, lebo som bubnoval. Ale v prestávkach som počúval! Pri stánku s jedlom stál jeden chudý s ruksakom, v ruke mal antény s farebnými bobuľami na pružinkách. Predával ich. My s Kivaderom sme ho pozorovali, či nie je blázon, lebo tie antény nekupoval nikto. Stál smutne, bobule v ruke mu cinkali, ale keď šla okolo nejaká pekná žena, začal sa smiať a vykrikovať, nech si kúpi. Ja som sa ho spýtal, na čo tie bobule sú, a on mi povedal, že je pri nich lepšia zábava a deťom sa veľmi páčia. Povedal som, nech požičia, a bubnoval som s bobuľami na hlave. Naši Rómovia ukazovali na mňa prstom. Potom Lakatoš kúpil Irenke za päťdesiat korún, ale my sme hovorili, nech dá za tridsať. Dal, ale iným už nie! Kupovali už za päťdesiat. Asi tridsať Romákov ich kúpilo. Behali s anténami hore dole po jarmoku. A zrazu chcel mať tie antény každý. A ten chudý mal o chvíľu prázdny ruksak. Povedal nech počkajú, o tri minúty sa vrátil, nestačil ani vyberať, všetko mu ihneď rozobrali. Kivader hovoril, že to je hlúposť, lenže Rudko sa na tie antény zadíval, zrazu sa k tomu chudému rozbehol, chytil tie bobule a ťahal. Museli sme mu kúpiť červené, aby nekričal. Potom sedel, kýval spokojne hlavou. Ale o chvíľu chcel zelené, tak sme šli vymeniť. Neskôr chcel modré, o chvíľu zasa červené ako na začiatku. Ten, čo predával, bol už nervózny, lebo všetci kupovali, a my sme len vymieňali. A zrazu prišla polícia, že čo to tu predáva a či má papiere. Keďže nemal, vyhnali ho preč, hoci ľudia ešte tie antény chceli. Asi ho udali zo stánku s občerstvením. Nepáčilo sa 33


im, že predá viac bobúľ než oni klobás. My sme si mysleli, že keď si u nich kupuje pivo, že sú kamaráti. No neboli! Mnoho ľudí potom chodilo a pýtalo sa: „Kde je chudý?“ Až neskôr sme si všimli, že sedí blízko nás a ešte stále predáva. Ale tajne. Prídu za ním, niečo mu pošepkajú, on otvorí ruksak a bobule im predá. Mal pri sebe ešte jedného, tučného v koženke, s bradavicou. Nepredával. Len stále telefonoval. Asi to bol vedúci. Aj som počul, že si tých bobúľ objednáva päťtisíc. Mali mu ich doviezť a on bol podráždený, že nemôže odísť, lebo musí strážiť. Keď už bol večer, chudý tam ešte sedel. Ale už nepredával. Prišli sme k nemu, že keď má peniaze, že nech nám niečo dá, lebo sme mu cez deň pomohli. No on ma odstrčil. Kivader mi poradil, nech idem znova. A on mi zlostne kopol do bubna a spravil mi dieru. Tarzan a Kaleja sa s ním chceli biť, no prišiel ten holohlavý a povedal, že keď chceme, môžeme byť porezaní na klobásy. Radšej sme dali pokoj. Zdal sa nebezpečný. Kým som zlepil bubon páskou, bola už tma. Kaleja s Tarzanom išli hrať, no my sme sedeli. A dobre sme urobili! Jeden sa opil, vyskočil na stôl, tancoval a vypadli mu z vrecka peniaze. Keď sme sa s Kivaderom rozdelili, mal som lepšie zarobené, akoby som hral. Takže som ani hrať nemusel. Lenže hral som. Kivader chcel! Rudko sa kýval na lavičke a pozoroval toho chudého. Teraz sedel, pil pivo a jedol párky, lebo mal zarobené. Potom si už veľa nepamätám, všetko mám v hlave domiešané. Hľadali sme Tarzana a Kaleju pri stánkoch, keď sme ich našli, utekali sme na autobus. Ale darmo sme sa tlačili. Šofér nás nezobral, 34


že sme opití. Išli sme teda vlakom, hrali sme vo vagóne, no ľuďom sa to nepáčilo. Zavolali sprievodcu, nech sme ticho. Ale my sme boli takí rozohraní, že o chvíľu začal Tarzan znovu trúbiť a ja som sa pridal, Kaleja tiež, hoci mal na gitare roztrhané struny. Ale on vie hrať i na jednej. A keď už nemá struny, spieva ako gitara. Kričali na nás, že majú malé deti, že chcú spať. Čo nespia doma? Čo chodia po vlakoch spávať?

35


Kivader tlieskal, vyskočil aj na sedadlo, akoby všetkým naschvál, a vykrikoval, že gádžovia sa nevedia zabávať, aký je on šťastný a behal po vlaku, s každým sa chcel rozprávať, aj si zapálil. A vtedy znovu prišiel sprievodca, nech vypadneme, lebo zavolá políciu. Beztak sme vystúpili, lebo sme spoznali našu stanicu. Ale keď vlak odišiel, zistili sme, že sme sa pomýlili. Bežali sme za vlakom. Ale iba chvíľu. Lepšie bolo ísť domov. Ďalší vlak išiel až ráno a nám nechcelo čakať. Domov sme mali štyri kilometre. Išli sme skratkou cez kukuričné pole, stále sme hrali, aj sme poblúdili. Bubnoval som do pochodu, no všetko sa mi pred očami krútilo. Stále som padal, ale aj Kivader a všetci. Často sa padá, keď sa ide cez potok. Držali sme sa za ruky, Kivader sa pošmykol, všetkých nás stiahol a pekne sme sa vykúpali. Svietil mesiac, takže sme videli. No v lese sme nehrali. Radšej sme šli ticho. Doma Kivader stále do niečoho zakopával, hľadal v kuchyni víno, chcel spievať, no zhodil hrnce, pribehla Helenka a už boli hore aj dievčatá. Kivader mával rukou, nech idú spať a dal im perníky, hoci už celkom rozmočené. Chcel si ísť ľahnúť k Helenke, ale nepustila ho, tak som ho uložil v kuchyni na diváne. Zapol televízor, aby si pozrel holé ženy, no znovu prišla Helenka a spýtala sa, či je Rudko v ústave. Ale on zívol, bez slova padol na posteľ a zaspal. Keď som sa vracal, stále som blúdil okolo Kivaderovho domu. Boleli ma už nohy. Tak som si ľahol na lavičku.

36

Profile for patnagyova

8. Kapitola  

8. Kapitola  

Advertisement