Page 1

Symboly (Komplex na pravej strane srdca) 28.7.2011, BA

1. Vozík Bledomodrý vozík, je uložený v kôlni nášho rodinného domu, popri ňom sú tam uložené ešte ďalšie vozíky, ale tie nie sú dôležité. Prečo práve tento? Možno bledomodrá farba – v detstve som si uvedomil, že bledomodrá je jadrom mojej bytosti, že je to farba, ktorá sa mi najviac páči. Vozík niekto drží za rúčku, postavy sa menia. Niekedy je to tehotná žena, ktorej obraz so   symbolom   vozíka   nejako   súvisí.   Vo   vozíku   sú   deti,   pravdepodobne   ja   a moji   bratia. Niekedy postava, ktorá vozík drží s veľkou agresivitou lomcuje rúčkou vozíka. Vozík sa zjavuje prevažne   v ľavo‐pravej   orientácii   –   teda   postava   držiaca   vozík   naľavo,   vozík   samotný napravo, pričom postava akoby patrila vedomiu, kým vozík už je ponorený do podvedomia. Nedá sa s ním veľmi hýbať. Niekedy sa orientácia vozíka mení a niekedy sa vozík zdvojuje tak, že sú prítomné dva vozíky – jeden napravo, jeden naľavo, uprostred je osoba, ktorá drží rúčky vozíka – jeden vozík v pravej, druhý v ľavej ruke a ona je v strede. V tomto prípade sa postava zjavuje ako Ježiš. Podobá sa na obraz božieho milosrdenstva, na ktorom Ježišovi zo srdca   vychádza   biele   a červené   svetlo.   Uvádzam   obrázok,   ktorý   mi   v súvislosti   s týmto symbolom napadá, Obr.1,. Jesus.

1


Obr.1: Jesus

2. Nákupná taška Taška visí v priestore, je akoby z papiera – to znamená, že si uchováva tvar (na rozdiel od plastovej tašky, ktorá je mäkšia a voľne položená sa deformuje). Taška je niekedy zavesená na   háku,   niečo   ako   hák   na   zavesovanie   mäsa   v mäsiarenstve,   inokedy   tašku   drží   ruka, postava držiaceho je neznáma. V taške je skrčené dieťa, dokonca až embryo. Keď symbol vyložím ako maternicu, napadajú mi v tejto súvislosti hanlivé slová na adresu ženy: „ Ty si teda nakúpila!“, v zmysle otehotnela. To, že je taška nákupná a nie iná je teda dôležité. Môže to súvisieť s príbehom mojich rodičov: brali sa veľmi mladí, v 19 rokoch a to kvôli tomu, že mama čakala dieťa – mňa. Mama chcela ďalej študovať – bola čerstvou maturantkou – a to, že jej otec urobil dieťa jej skrížilo plány. Bola nahnevaná. Na druhej strane otec bol šťastný. Mohlo to byť aj tak, že otec si nebol sebou celkom istý vo vzťahu k ženám a tým, že urobil mame dieťa si ju akoby zaviazal a získal istotu, že zostane s ním. Ale mama predsa tiež nesie zodpovednosť za to, že vstúpila do neplánovaného rodičovstva. Symbol nákupnej tašky môže vypovedať aj o pocite viny za to, že som sa narodil, že som spojil dvoch ľudí a toto spojenie sa   časom   ukázalo   ako   dosť   problematické.   Pocit   viny   sa   môže   vzťahovať   na   všetky traumatické  zážitky z detstva týkajúce   sa vzťahu  mojich rodičov  ako napr.  otcove fyzické násilie na mame a jeho vulgarita a slovné ponižovanie. Otec mi povedal, že som to bol ja, kvôli ktorému vstúpil do manželstva s mamou.

3. Markíza Kvet s okvetnými   lupienkami,   niečo  na   spôsob  čakry – uprostred   je veľká  oblasť,  kde   sú uložené semienka a okvetné lupienky sú len drobné a je ich väčšie množstvo – ako príklad by sa dala uviesť slnečnica. V priestore semienok je veľké písmeno M napísané ornamentálnym spôsobom, presne ako znak slovenskej televízie Markíza. Uvádzam obrázok so znázornením tohto písmena, Obr.2, Písmeno M.

Čo toto M znamená? Ďalšie súvislosti vidím so slovom mama a menom Mariana. Jedná sa teda   o odkaz   na   ženy.   Tento   symbol   sa   mi   začal   zjavovať   v čase   ľúbostného   vzťahu s Marianou,   resp.   v jeho   závere,   keď   som   postupne   prijímal   fakt,   že   uskutočnenie a naplnenie   tohto   vzťahu   nie   je   reálne.   Pamätám   sa   na   báseň,   ktorú   som   napísal   pre Marianu. Verše začínali slovami –„jej meno stále bude znieť...“ Neskôr som tú báseň zničil. Ale meno Mariana sa mi doteraz veľmi páči. 

2


Obr.2: Písmeno M

4. Kresťanský a budhistický kňaz Biskup s biskupskou palicou stočenou na hornom konci do špirály a zašpicatenou čapicou na hlave.   Je   plný   svetla,   ale   toto   svetlo   zostáva   v ňom,   nevyžaruje   do   okolia.   Pôsobí   veľmi staticky – je to síce veľmi pevná a stabilná štruktúra, je však akoby umŕtvená. Nachádza sa skôr v hornej polovici tela – od srdca hore – ale to nevylučuje jeho presah aj do nižších častí po   celej   pravej   strane   tela.   Iný   obraz   s týmto   kňazom   je   negatívny:   súvisí   so   symbolom lopaty, ktorá je ostrá a ktorá sa tiež zjavuje tak, že toto ostrie má na oboch stranách poriska – konkrétne sa zjavuje vo vertikálnej polohe s centrom poriska v srdci a s ostrou kovovou časťou smerujúcou hore k hlave a dole k nohám. V prípade, že sa zjavuje len jednosmerná lopata – s ostrím dole, narába s ňou kňaz a kope hrob. Vedľa neho, na ľavej strane, stojí mníška. Hrob je už vlastne vykopaný, je v ňom truhla a v tej truhle je dieťa. Kňaz lopatou seká dieťaťu do hlavy a štiepi mu lebku. Mníška sa len nemo a bez pohybu prizerá.

Tento obraz   mi   vyvstal   v mysli   prvýkrát   vo   Francúzku   pri   mori,   kde   sme   cestovali   spolu s vtedajšou   priateľkou.   Vybrali   sme   sa   na   túru   po   chodníku,   ktorý   kopíroval   pobrežie. Priateľku   po   určitom   čase   chytili   veľké   bolesti   kvôli   menštruácii   a nemohla   ďalej   chodiť. Zastihlo   nás   to   v priestoroch   v blízkosti   hospica.   Preto   sme   sa   tam   zložili   s tým,   že   tam prespíme.   Ešte   tu   bol   problém,   že   veci   –   batohy,   sme   mali   odložené   v druhej   časti polostrova, na ktorom sme sa nachádzali. Tak som po ne zašiel a priateľka zatiaľ čakala na mieste sama. Keď som sa vrátil, utáborili sme sa a zložili sa spať. Uprostred noci som sa zobudil a začal písať text, v ktorom sa pojednávalo o psychickom ochorení. Chcel som tým uvoľniť napätie, ktoré som pociťoval. Keď som písal, mal som víziu kňaza, mníšky a dieťaťa, 3


ktoré vraždili (teda vraždil ho kňaz, mníška sa len prizerala). Priateľka sa tiež prebudila s tým, že má strach. V tichosti sme si zbalili veci a to miesto sme opustili.

Obraz troch postáv sa vzťahuje aj na rodinnú situáciu, v ktorej som vyrastal. Otec bol často agresívny vo vzťahu k dieťaťu (mne) – ani nie tak fyzicky, ako skôr slovne. Prichádzal domov opitý,   vzal   si   ma   k stolu   a donekonečna   mi   rozprával   svoje   životné   názory,   ktoré   boli podfarbené aj sklamaním – napr. ako sa nedá spoľahnúť na priateľov, lebo každý ťa raz sklame.   Rozhovory, teda monológy, trvali večnosť. Rozprávať tak dlhom malému dieťaťu o vážnych veciach (mohol som mať 5, 6 rokov), o ktorých nemôže mať ani tušenia, lebo ešte nemá nič prežité je patologické. Pamätám sa, že som pri tých monológoch strácal pozornosť, prestal   som   sa   sústrediť   na   to,   čo   otec   hovoril   a unikal   som   do   fantázie.   Počuté   však nevychádzalo  druhým uchom von, ako sa hovorí, ale ukladalo sa pekne do podvedomia. Takto mi otec zabezpečil veľmi pestré chvíle v čase môjho dospievania a zrenia. Musel som sa   vyrovnávať  s obsahmi  v mysli,  ktoré  mi  neboli   vlastné.   Moja   mama,   napriek   tomu,   že musela minimálne tušiť, že takéto výlevy opilca malému dieťaťu neprospievajú, nezasiahla. Len pasívne čakala opodiaľ, tak ako tá mníška z obrazu troch postáv a vlastne sa nečinne prizerala otcovej agresivite (možno až „vražde“). Jej postoj vyplýva z jej strachu z manžela – počas ich celého 20 ročného manželstva sa nedokázala veľmi prejaviť. Otec vystupoval ako autorita,   matka   zostávala   v submisívnej   polohe.   To   sa   zmenilo   až   počas   ich   rozvodu   – myslím, že mame sa podaril rozhodujúci prielom k slobode. Nemyslím teraz len vonkajšej, ale aj vnútornej. Prešla si síce veľmi negatívnymi stavmi, kedy sa vyplavil všetok hnev voči mužom, ktorý v sebe potláčala, ale nakoniec tento hnev dokázala transformovať a našla si priateľa, s ktorým teraz žije, podľa mňa, vo vyváženom vzťahu. Zaujímavé je, že takisto otec žije vo vzťahu s inou ženou, s ktorou si, podľa mňa, rozumie. Ale svojich rodičov a ich nové vzťahy poznám len povrchne, takže ktovie, ako je to v skutočnosti. V každom prípade sa do môjho   detského   srdca   zapísal   ten   vzorec   správania   sa   medzi   partnermi   a medzi   rodičmi a dieťaťom, ktorý som zažil ako malý. Tento vzorec správania sa a fungovania v rámci rodiny som   si   niesol   v sebe   až   doteraz   a spôsobil   mi   mnoho   problémov   –   hlavne   vo   vzťahu   k ženám...

Vadžra

Obojstranná lopata sa približuje symbolu vadžry z tibetského budhizmu, Obr.3, Vadžra.

4


Obr.3: Vadžra (na tomto obrázku je viac ako 4 – ramenná; nahradiť 4 – ramennou!)

Vadžra pozostáva z centra, ktoré symbolizuje základ všetkých prejavov v tomto svete – akýsi prapôvod, prahmotu. Z tohto základu vyrastajú dve ramená – to je prvý prejav duality. Tieto ramená sa štiepia na ďalších 5 ramienok – to sú Budhovia zodpovedajúci čistým prejavom jednotlivých psychických síl – niečo ako čistá podoba týchto síl. Ramienka sa nakoniec znova spájajú   na   koncoch   vadžry,   čo   symbolizuje   znovuzjednotenie   javov,   ktoré   povstali z prázdnoty   do   niečoho   integrálneho,   čo   už   má   však   za   sebou   proces   diferenciácie   do mnohosti typickej pre prejavený svet. Je to niečo podobné ako mántra ÓM MANI PADME HÚM. ÓM je prazáklad, z ktorého všetko povstáva, MANI je čisté vedomie, ktoré poskytuje základ na prejavenie sa prazákladu, PADME je lotos srdca, ktorý je konkrétnym prejavom prazákladu v čistom vedomí – tu sa vlastne ÓM diferencuje do mnohosti – hry farieb, tvarov a zvukov – to sú jednotlivé ramienka vadžry. A HÚM je znovuzjednotenie diferencovaných prejavených   foriem,   ide   už   o uvedomenú   jednotu,   nielen   jej   potenciál   ako   v prípade prázdnoty, teda ÓM, ale o realizáciu jednoty v prejavenom svete.

Symbol vadždry predstavuje aj nezničiteľnosť a ešte mužský aspekt. 

Rozdiel symbolov obojstrannej  lopaty  a vadžry je v násilí.  Lopata  sa prejavuje akoby pod tlakom, z nutnosti, je výsledkom pôsobenia vonkajších štruktúr, ktoré na ňu tlačia a nútia ju k existencii. Je ostrá a prejavuje sa násilne – útočí do podvedomia ako aj do nebies. Naproti tomu vadžra je pokojná, nič zlé sa jej nedotkne, pretože je silná – to ona pretvára štruktúry okolo seba na svoj obraz, nie je nútená k existencii závisiacej od vonkajších vplyvov. Vadžra vyžaruje do okolia múdrosť o podstate tohto sveta.

Lopata a vadžra môžu hovoriť o dvoch formách mužstva – v prvom prípade je to mužstvo nezvládnuté, deformované, krehké, prejavujúce sa násilím. V druhom prípade je to mužstvo, ktorého základným prejavom je sila, poznanie a stabilita.

Okrem kresťanského   kňaza   sa   mi   zjavuje   aj   budhistický.   Je   v habite   mnícha,   vyzerá   ako obyčajný človek, prichádza skôr z tmy podvedomia. Aj sa prejavuje ako človek, nielen ako princíp,  ako je to v prípade kresťanského kňaza. Túži po sexuálnom spojení so ženou. Je hravý   a zábavný,   má   zmysel   pre   humor.   Kresťanský   kňaz   je   oproti   nemu   veľmi   prísny   – posudzuje a trestá. Budhista je veľmi pohyblivý a flexibilný, postráda stabilitu kresťana, ale aj jeho silu. Akoby nemal moc prejaviť sa. Títo dvaja kňazi sú oddelený blokom na úrovni srdca. Takto   pozemské   nemôže   prenikať   do   nebies  a nebeské   princípy  sa  prejavujú  v smere  do podvedomia len násilne. Vzťah týchto dvoch postáv môže súvisieť so vzťahom otca a syna. Syn (budhista) sa nemôže prejaviť, pretože otec (kresťan) na neho neprestajne útočí. Ako 5


zabezpečiť, aby títo dvaja spolupracovali, alebo aby splynuli do jednej postavy kňaza, nech už je akejkoľvek viery, alebo aby splynuli do postavy muža?

5. Vták

Symbol vtáka, prevažne dravca, niečo  ako kondor  – malo by to súvisieť s jeho silou. Ale niekedy sa mihne aj obraz holuba, ktorý je skôr mierumilovný, avšak v oveľa menšej kvantite ako obrazy dravcov. Napadá mi – agresivita je len skrytá, alebo deformovaná forma vitality. Tento vták chce roztiahnuť krídla, ale darí sa mu to len ťažko. Na krku má obojok, ktorý sa v závislosti od vnútorného rozpoloženia niekedy uvoľňuje, niekedy sťahuje až tak, že vtáka dusí. Obojok je z kovu, je na úrovni krku.

Piata, krčná čakra Tu vidím súvislosť s piatou, krčnou, čakrou, s hlasom, so sebavyjadrením. Steiner piatu čakru považuje   za   orgán   jasnovidnosti.   Píše,   že   krčnú   čakru,   pozostávajúcu   zo   16   okvetných lupienkov,   je   možné   rozvíjať   len   z polovice   –   každý   okvetný   lístok   symbolizuje   nejakú schopnosť, či cnosť. 8 z nich sme dostali do vienka od Stvoriteľa a viac menej sú rozvinuté, rozvoj   tých   zvyšných   8   lupienkov   závisí   od   nášho   úsilia.   8   lupienkov   k rozvoju   dáva   do súvislosti   s 8   člennou   ušľachtilou   cestou   vedúcou   k oslobodeniu   sa   od   utrpenia,   ako   ju charakterizoval Budha Šakjámuni. 8 dielna cesta pozostáva z týchto častí: 1.správny názor, 2. správne myslenie, 3. správna reč, 4. správne konanie, 5. správna životospráva, 6. správne úsilie, 7. správna koncentrácia, 8. správna meditácia.

6


Obojok niekedy predstavuje prsteň s veľkým červeným rubínom. Takýto prsteň sa hodí ku kresťanskému   kňazovi,   biskupovi,   ktorý   si   ho   necháva   bozkávať   svojimi   podriadenými a svojimi ovečkami. Niekedy sa mi však v mysli zjaví aj šperk veľmi jemného charakteru, skôr ženský, je to pekný zážitok, sú s ním spojené príjemné pocity a vnímanie krásy – to len na okraj; neviem, či to súvisí so symbolom vtáka a obojku. S červeným rubínom som mal kedysi dosť silnú imagináciu:  zjavoval sa mi na srdci, vnímal som ho ako srdce bojovníka, alebo démona, ktorý opantáva moju myseľ – v tej imaginácii som démona stotožnil s mojím otcom. Z červeného rubína v srdci vyrastalo veľké množstvo chápadiel, ktoré sa energeticky napájali na moju bytosť. Vzal som meč a vrazil som mu ho do srdca, doprostred rubína. Ako som takto meč držal zastoknutý do srdca, postupne sa chápadlá sťahovali a démon strácal na sile. Nakoniec zmizol.

Tomuto boju predchádzal nasledovný ponor: som na okraji priepasti, rozhodnem sa skočiť, je príjemné letieť dole ‐ padnem do vody. Vo vode je žena (konkrétne išlo o bývalú priateľku Marianu),   s ktorou   sa   objímem,   stávame   sa   jednotou,   sme   ako   jin   a jang.   Je   to   veľmi príjemné, blažené. Potom sa vynáram a následne príde obraz s démonom môjho otca.

29.7.2011, BA

Zaujímavá súvislosť   s vtákom   je,   že   pravdepodobne   ide   o kondora.   Prečo?   Kondor   je holohlavý, nemá na hlave žiadne operenie, presne ako plešatý muž (aj ja som plešatý). Jeho pokožka na hlave je ružovo‐červená, čo ma odkazuje na červenú biskupskú čiapočku – tu sa symbol vtáka napája na symbol kresťanského kňaza. V detstve som miloval knihy o prírode a dobre sa pamätám na farebný obraz kondora, zobrazený v jednej z nich.

Obruč na krku kondora je niekedy prístupná uvoľneniu. Jeden z prejavov tohto uvoľnenia je, že môžem cez červený rubín na obruči vsunúť ruku do krku vtáka a potom z tade ťahám retiazku pozostávajúcu z drobných guličiek – takéto retiazky sa používajú vo vaniach, visia na nich   zátky   od   odtoku.   Keď   takto   vyťahujem   z vnútra   vtáka   cez   krk   retiazku,   pociťujem uvoľnenosť a dokonca jemnú radosť – až do momentu, kedy vytiahnem aj uzáver odtoku, zátku. Drží sa jej totiž ruka a keby som ťahal ďalej, vytiahol by som zrejme človeka (ďalšou vecou, ktorú by som zrejme vytiahol by boli vlasy, tak ako sa zvyčajne usádzajú v záchytnom sitku,   ktoré   zachytáva   nečistoty   vytekajúce   z vane   spolu   s vodou;   vlasy   symbolizujú   aj vzťahy). Pred takýmto  postupom sa však zháčim  a v predstave nechám  človeka vo vnútri vtáka. Obávam sa, že jeho vytiahnutím by som ho vytrhol z koreňov – čo pociťujem ako násilné –  a mohla by sa navonok vyplaviť veľká špina.

7


Retiazka, ktorú ťahám z krku vtáka má náväznosť na symbol ženského šperku, teda takisto prsteň   –   ako   ten   biskupský,   ale   ženský,   alebo   retiazku.   Tento   šperk   je   veľmi   pekný a vzbudzuje   pocit   krásy.   Oproti   biskupskému   prsteňu   je   veľmi   pohyblivý,   voľný.   Prsťeň biskupa je tuho spútaný s krkom vtáka.

Ešte k retiazke od vane, ktorú ťahám z krku vtáka:

Keď som bol ešte chlapec, prejavoval som sa niekedy tak, že mám kontakt s nadprirodzenými silami. Konkrétne retiazka od vane so zátkou sa viaže na kúpanie sa vo vani spolu s mojimi bratmi. Keď sme na záver kúpania vypúšťali vaňu, odtekajúca voda vydávala zvláštne zvuky. Tvrdil som svojím bratom, že to prehovárajú vodníci a pýtal som sa ich, či sa ich mám niečo spýtať, alebo im niečo povedať.

Rovnako som niekedy svojim bratom tvrdil, že dokážem rozprávať s Bohom a že keď mu poviem, tak na zemi rozpúta búrku. Neviem, prečo som im takéto veci tvrdil...

Ešte jeden prejav z tohto súdka: keď som chodil do škôlky, mohol som mať max. 5 rokov, možno   menej,   mal   som   problém   spať   s ostatnými   deťmi   počas   obedňajšieho   oddychu. Počkal som si, kým sa všetci uložili, potom som pod svojou posteľou nahmatal kúsok linolea, ktoré som prehol do tvaru knihy, presvedčil som sa, že vychovávateľky odišli a začal som ostatným deťom kázať ako z kazateľnice. Pritom som hovoril neznámym jazykom – vlastne som   si   vymýšľal   cudzie   slová,   ktoré   nič   neznamenali,   ale   zneli   cudzo   a mali   vyjadrovať náboženský   charakter   mojej   reči.   V rodine,   v ktorej   som   vyrastal   sa   náboženstvo   vôbec nepraktikovalo   a pokiaľ   viem,   nemal   som   odkiaľ   čerpať   materiál   na   takéto   prejavy.   Túto skutočnosť   spájam   teraz   s mojím   skúmaním   minulých   životov,   konkrétne   s ponorom   do jedného života, ktorý je pre môj terajší život zásadný.

V tomto živote som bol katolíckym kňazom, biskupom, niekde vo Francúzku – myslím, že sa jednalo   o severo‐západ   alebo   stredo‐západ   Francúzka,   niekedy   na   prelome   13.   a 14. storočia. Tento biskup bol dosť vplyvný, ale mal jeden neduh a síce, že nezvládol celkom dobre svoj celibát. Sexuálnu energiu nepretavil do duchovnosti, ale ju potlačil. Vlastne sa za to   nenávidel   –   za   to,   že   stále   túži   po   telesnom   spojení   so   ženou.   Táto   sebanenávisť   sa napokon preklopila aj navonok a síce do nenávisti voči ženám.  Problém však bol, že ako kresťanský kňaz mal dosť silne vyvinuté morálne cítenie a nemohol, ani nechcel, si dovoliť otvorene svoju nenávisť prejavovať – rovnako ako nemohol a nechcel prejaviť otvorene ani svoju sexualitu. Obe pokladal za zlé. Riešenie sa našlo, keď sa v cirkvi objavilo úsilie potrestať ženy, ktoré scudzoložili, alebo sa nemravne sexuálne správali – teda potrestať kurvy. Chopil sa   svojej   iniciatívy,   odchytával   takéto   ženy   a v mene   cirkvi   ich   týral   tak,   že   im   mrzačil 8


pohlavné orgány. To bol jeho spôsob sexuálneho ukojenia. Potlačená sexuálna energia sa teda nakoniec  prejavila, ale deštruktívnym spôsobom. Myslím si, že tieto zážitky sa tak silno vtlačili   do   mysle   onoho   kňaza,   a vyvolali   v ňom   tak   silné   morálne   boje,   že   sila   týchto odtlačkov sa preniesla aj cez ďalšie životy až do tohto súčasného, aby som sa popasoval s problémami, ktoré onen kňaz nedokázal spracovať. To je taký budhistický pohľad na vec.

V neposlednej rade treba spomenúť, že symbol vtáka naznačuje aj sexuálny rozmer, teda vtáka ako mužského pohlavného orgánu.

6. Strom Strom, ktorý korunou siaha do nebies, koreňmi je pevne vsadený do zeme a v strede kmeňa je prerušený. Komunikácia medzi nebom a zemou je obmedzená, centrálnou časťou kmeňa preteká len tenký prúd energie, ktorý je často úplne zastavený, alebo prerušovaný. Táto energia prúdi zo zeme k nebu. Pohyb z koruny ku koreňom je len v násilných prejavoch – už spomínaný symbol lopaty,  ktorú ovláda kňaz a seká  ňou  do hlavy dieťaťa, ktoré prebýva v koreňovom systéme stromu.

Uvádzam tu   obrázok   takého   stromu,   ktorý   som   nakreslil   v minulosti,   Obr.5,   Prerušená prítomnosť. Oproti vízii, ktorú tu opisujem sa strom na uvedenom obrázku líši tým, že jeho koruna má prvky hravosti a uvoľnenosti, kým v opisovanej vízii sa koruna stromu podobá usporiadaním spodnej časti stromu z obrázka – že teda koruna stromu vo vízii má strohé, pevné a tvrdé črty.

Obr.5: Prerušená prítomnosť. 9


Obraz je   viac   menej   statický,   dynamika   je   v ňom   vyjadrená   len   v tenkom   prúde   energie a násilí s lopatou. Statickosť je vyjadrená aj rámom obrazu: tento strom akoby nemal vlastnú podstatu, ale je vyformovaný štruktúrami v jeho okolí. Jedná sa o dve tváre – zrejme mužskú a ženskú, možno rodičovské vzory – ktoré sa na seba pozerajú tak, že ich vidno z profilu (akoby   sa   chystali   bozkať)   –  tam  kde   sa  im  stretávajú   nosy,  alebo   ústa  je  kmeň   stromu prerušený.   Horizontálna   komunikácia   medzi   tvárami   však   neexistuje,   nedochádza   tam k žiadnej výmene informácií, ani myšlienkovej, ani obrazovej. Len na seba staticky čumia.

Zdynamizovanie obrazu stromu

V posledných dňoch sa mi podarilo nájsť cestičku ako statický obraz stromu zdynamizovať. Išlo o to, že som si uvedomil nesúlad medzi tým, ako chápem svet z nebeskej perspektívy božích zákonov a duchovných princípov (koruna stromu) a tým, ako žijem tu na zemi (korene stromu). Že napr. za najdôležitejšie vôbec považujem priblíženie sa Bohu, alebo osvietenie, na   druhej   strane   v praktickom   živote   pre   tento   cieľ   robím   len   málo.   Chodím   do   práce, v ktorej síce pôsobím v prospech druhých ľudí, ale na druhej strane som prijal fakt, že som chorý   a že   nemám   žiadnu   svetlú   budúcnosť   v zmysle   dosiahnutia   nejakých   významných cieľov – či už je to samotná duchovná realizácia, ale napr. aj pozemský cieľ ako kariérny postup, či založenie si rodiny. Uvedomil som si, že koruna stromu akoby patrila jednému druhu stromov a jeho korene inému. Alebo, že kanáliky energie, ktoré vychádzajú z koreňov nie sú dobre napasované na tie, ktoré pokračujú do koruny. Ako teda nastoliť súlad?

Sú dve možnosti – zmeniť svoje náboženské presvedčenie a vzdať sa právd, ktoré som si doteraz osvojil v duchovnej oblasti, tak aby sa moje duchovné postoje zhodovali s mojím pozemským   životom,  alebo   zmeniť   svoj  pozemský   život  na  obraz  toho,  čo  považujem   za pravdivé a sväté. Vybral som si druhú možnosť, lebo hýbať s nebom mi pripadalo nemožné a nad ľudské sily. Predstavil som si, že som vytrhol korene stromu zo zeme a pomaly som celý spodný   kmeň   pootočil.   Vtedy   som   si   uvedomil,   že   dva   hlavné   energetické   kanály,   ktoré smerujú od koreňov ku korune a ktoré od koreňov stúpali po povrchu kmeňa, boli na úrovni srdca (prerušená časť kmeňa) prekrížené – pravý kanál sa preklopil na ľavú stranu a ľavý na pravú –  a že tok energie bol v nich týmto prekrížením priškrtený. Otočil som koreňmi tak, že sa tieto dva kanály dostali každý na svoju stranu a priľahli k povrchu kmeňa. V tej chvíli sa kmeň stromu spojený s koreňmi mohol voľne spojiť s kmeňom stromu spojeným s korunou. Všetky energetické kanáliky z jednej a druhej časti stromu do seba zapadli a energia začala kmeňom naplno prúdiť. V strede kmeňa zostal len centrálny kanál, ktorý pri otáčaní koreňov slúžil ako os. Pripadalo mi to ako spojenie muža a ženy v kojte.

10


Prekrížené kanály – možno ída a pingala – mi evokujú aj skrížené kolenné väzy.

Prekríženie ľavého a pravého energetického kanála spôsobovalo, že sa pozemský a nebeský kmeň nemohli spojiť – spôsobilo by to totiž tlak na tieto kanály, čo by sa dalo prirovnať k tlaku   na   obnažené   nervy   –  to   by   spôsobilo   veľkú   bolesť.  Prekríženie   kanálov   vytváralo akoby samostatné ja – bytosť, dieťa, ktoré však nebolo reálne, bolo len ilúziou vznikajúcou z pocitu bolesti, ktorú toto prekríženie spôsobovalo. Po rozpletení tohto prekríženia dieťa a teda akési pseudo‐ja zmizlo. Toto pseudo‐ja akoby bránilo spojeniu muža a ženy v mojom srdci.

V meditácii som potom pokračoval tým, že kým koruna stromu zasadená do nebies zostala nepohnutá  tak ako predtým, korene stromu sa vytrhli zo zeme a začali sa šialene otáčať v protismere hodinových ručičiek, keď sa na ne pozeráme zhora. Otáčaniu som napomáhal svojím   súhlasom   a ešte   som   ho   umocňoval   predstavivosťou.   Nakoniec   otáčanie   koreňov ustalo   a z pôvodných   tisícov   tenkých   korienkov   zostali   len   4   hrubé   korene   vyrastajúce v pravom uhle z kmeňa stromu. V takejto podobe som ich upevnil znova k zemi. Upevnenie prebiehalo tak, že koreň privrátený k ľavej ‐ materskej strane tela (všetko sa to odohráva na pravej strane môjho tela) som upevnil šróbou a matkou k zemi. Ostatné 3 korene sa síce dotýkajú zeme, ale nie sú pripevnené šróbami a matkou. Štyri korene môžu súvisieť so štyrmi okvetnými lupienkami koreňovej čakry.

Táto meditácia sa samozrejme nepodarila v úplnosti na prvý krát. Tento proces sa mi znova a znova   vracal.   Keď   prebiehal,   mal   som   na   mysli,   že   kompletne   prebudovávam   svoje pozemské   fungovanie.   To   je   v zhode   s mojím   rozhodnutím   odísť   z práce,   v ktorej   teraz pôsobím, odísť z mesta, v ktorom žijem a venovať sa v prevažnej miere len duchovnej ceste – meditácii, premýšľaniu, štúdiu. V práci, kde doteraz robím, som si zarobil dosť, aby som tak mohol   fungovať   dlhší   čas,   dajme   tomu   aj   dva   tri   roky.   Navyše   stále   poberám   invalidný dôchodok, ktorý mi pomôže v materiálnom zabezpečení. Na túto cestu sa teším.

7. Vajce Obraz podobný stromu, ako som ho popísal vyššie, s tým rozdielom, že vajce je zasadené do stredu stĺpu, v mieste, kde je v strome prerušený kmeň. Uvádzam dva obrázky so symbolikou takéhoto vajca, Obr.6, Ďobe ďateľ a Obr.7,  Čiapka.

11


Obr.6: Ďobe ďateľ

Obr.7: Čiapka

Stĺp takisto vyrastá zo zeme a siaha až do neba. Podobá sa však skôr svalu – má vláknitú štruktúru   a sval   môže   vyjadrovať   istú   jeho   pružnosť   a plastickosť,   kým   strom   je   skôr skostnatená,   tvrdá   štruktúra.   Uvádzam   obrázok   so   symbolikou   svalu,   Obr.   8,   Symbolika svalu.

12


Obr. 8: Symbolika svalu

Obraz a rám

Navyše priestor stromu je prázdny (áno, niekedy sa zjavuje ako prázdny a jeho formu vidieť len vďaka tomu, že vidieť obrysy tvárí, ktoré ho formujú; v prípade meditácie s otáčaním kmeňa spojeného s koreňmi sa však strom zjavoval ako obsažný, teda nielen vyformovaný rámom – tiež pozostával z vlákien ako sval (energetických kanálikov) a bol plný svetla – teda symbol stromu sa raz prejavuje ako prázdna forma, inokedy ako plný obsah; tu mi napadá jedna z centrálnych myšlienok budhizmu, ktorá vypovedá o prázdnej povahe všetkých javov: „forma   je   prázdnota   a prázdnota   je   forma“),   obsah   v obraze   stromu   je   tvorený   rámom z ľudských  tvárí. Naopak stĺp‐sval má svoj vlastný obsah, svoju telesnosť a v jeho okolí je prázdno, alebo skôr voľnosť, takže sa – aj vďaka svojej plastickosti – môže do určitej miery pohybovať,   alebo   vlniť   ako   had.   Uprostred   svalu   je   zasadené   vajce   –   vajce   ako   symbol zárodku, plodnosti, nového života, veľkých možností. Vajce odkazuje aj na symbol dieťaťa, ktorý   je   prítomný   vo   viacerých   tu   spomínaných   obrazoch.   Niekedy   je   vajce   puknuté   – v horizontálnej rovine, na dve polovice – čo môže hovoriť o zrode, že sa teda život prediera von zo škrupiny, ale tiež to môže hovoriť o rane, o puknutí. Keď sa tak nad tým zamýšľam, každé zrodenie je aj o radosti z novoprichádzajúceho života, ale aj o bolesti z príchodu do sveta, ktorého základnou charakteristikou je utrpenie, bolesť a boj o život.

Niekedy sa sval, hlavne jeho spodná polovica sformuje do tvaru rúk, ktoré sú spojené tak, že držia   vajce   akoby   v miske.   Myslím,   že   sa   jedná   o milosť,   láskavosť   a   ochranu,   ktorá   je prejavovaná novorodeňaťu. Tento symbol by mohol súvisieť so ženským prejavom božstva, napr. s Pannou Máriou. Celkovo sval sa javí ako pozitívny symbol – tak ako kresťanský kňaz, aj sval je zaplavený svetlom, ale toto svetlo sa z neho akoby odparovalo a šírilo do okolia, kým u kňaza akoby zotrvávalo uväznené v ňom samom. Svetlo, ktoré prúdi svalom je tiež 13


prejavom plodnosti, má v sebe niečo tvorivé, asi ako tekutina mužského semena, ale tiež ako ženské lono a maternica, alebo tiež výživný žĺtkový a bielkový obal vajca.

Dynamický charakter symbolu svalu a vajca sa prejavuje aj v tom, že niekedy sval naberá obraz vtáka, ktorého som ako symbol spomínal vyššie. Vtedy sa celý priestor pravej polovice môjho srdca dynamizuje a prichádza uvoľnenie. Štruktúry, ktoré sa mi tu zjavujú strácajú na svojej pevnosti a naberajú vláčny charakter.  To by mohla byť cesta, ako  uvoľniť napätie, ktoré sa tu premieta. Ešte keby to tak bolo všetko možné riadiť vôľou! Ale niekedy je treba použiť trpezlivosť, pokoj a pokoru.

8. Škrečok Pigi a zajac Zajo Zo škrečka sa zjavuje len jeho dolná polovica tela, hlavu vidieť len v občasných zábleskoch. Ale bolo obdobie, keď sa mi do vedomia tisla hlavne hlava a jeho dva predné hlodáky. Dolná polovica tela sa zjavuje hlavne ako nohy, ktoré ho držia vo vzpriamenom sede – nohy by sa dali prirovnať ku kengurím, čo by mohlo súvisieť práve so vzpriamenou polohou, ktorá je pre klokany   typická.   Ešte   by   to   mohlo   súvisieť   s vačkom,   ktorý   majú   klokany   na   bruchu a v ktorom nosia svoje mláďatá. Tým sa znova prejavuje symbol dieťaťa v ochrannom obale, ale u kengúr už ide predsa len o posun oproti nákupnej taške, alebo vajcu, kde bolo dieťa skôr v embryonálnom štádiu a viac menej pasívne. Vo vaku kengúr sa už mláďa pohybuje a prejavuje sa istou samostatnosťou –napr. staršie mláďa si už môže vybehnúť z matkinho vaku, preskúmať okolie a potom sa vrátiť späť. Prečo tento obraz vzpriamene sediaceho zvieraťa spájam so škrečkom? Viaže sa to na jednu udalosť   z môjho   života.   Veľmi   sa   mi   páčili   škrečky   v obchode   so   zvieratami,   tak   som   si jedného kúpil. Priniesol som si ho v krabičke od pigi čaju, preto dostal meno Pigi. Zostrojil som mu klietku, ale materiál, z ktorej som ju zostrojil, som zvolil nešťastne. Steny mala totiž z pletiva s väčšími okami. Škrečok robil v noci strašný hluk, hrýzol pletivo a liezol po ňom, čo ma privádzalo do šialenstva. Na noc som ho dával do sklenenej zaváraninovej fľaše, aby som mal kľud. Neskôr som sa presťahoval – nemal som kde bývať, tak som sa ubytoval v jednej študovni   v študentskom   internáte.   Boli   to   bojové   podmienky.   Dvere   na   chodbu   som zabarikádoval matracmi. Škrečok mi ušiel a našiel si dobrú skrýšu práve v týchto matracoch – vyhrýzol si tam diery a prebýval tam. Stále však šramotil. Jedného dňa ma to vytočilo a tak som matrace zvesil z dverí a jeden, v ktorom bol škrečok som celý rozpáral. Robil som to v takom prudkom afekte zloby, že mi bolo jedno, či to škrečok prežije, alebo ho zabijem. Nakoniec som ho však z matraca dostal a bol celý. O nejakú dobu potom som ho daroval známemu. Ďalšou udalosťou týkajúcou sa tohto symbolu je nákup zajaca pre moju priateľku, s ktorou som vtedy chodil. Chcel som ju potešiť, tak som jej na meniny kúpil vybavenie pre zajaca, postavil som aj veľkú klietku a neskôr sme šli zajaca kúpiť. Keď sme vychádzali z obchodu a v rukách som niesol krabicu so zajacom, cítil som sa, akoby sme vychádzali z pôrodnice a niesli si so sebou naše dieťa. 14


Škrečok a zajac sa mi v mysli spojili a môžu predstavovať moje dieťa, možno syna. Výchovu   škrečka   som   celkom   dobre   nezvládal   a hromadil   sa   vo   mne   voči   nemu   hnev. Vyvrcholilo to tým, že som ho skoro zabil. Tu chcem spomenúť situáciu, v akej som sa ocitol s mojím otcom. Mal so mnou dosť problém, pretože som bol svojský a nechcel som ho slepo počúvať. Raz sa ma niečo pýtal a ja som nebol ochotný mu odpovedať, už ani neviem prečo. To ho privádzalo do zúrivosti. Ja som však zaryto mlčal. Vzal šrobovák a priložil mi ho k telu. Kričal, že ak mu neodpoviem, tak ma zabije. Nakoniec som sa nad ním zľutoval a niečo som povedal. Potom ma objal a začal plakať, že prečo mu to robím, že veď on ma má rád. Ale bál som sa, že je toho schopný – zabiť ma. Vlastne som so škrečkom prežil niečo podobné ako môj otec so mnou, len som mal šťastie, že som sa to týkalo len zvieraťa, nie človeka – prežil som niečo podobné, ale v malom. Po zážitku so škrečkom sa mi začal zjavovať na úrovni srdca v podobe hlavy škrečka s dvoma hryzákmi ako piští a kúše, len aby si zachránil život. Prenasledovalo ma moje svedomie. Čo mám   urobiť,   aby   som   nebol   ako   môj   otec?   Ako   túto   násilnícku   črtu   osobnosti pretransformovať  do  niečoho  pozitívneho?  Vtedy  som  si  tiež  uvedomil,  že  sa  bojím mať dieťa, zvlášť syna. Teraz sa mi škrečok zjavuje znova, ale už nie v smrteľnom kŕči – silný afektívny odtlačok už vyprchal, skôr sa zjavuje tá jeho dolná polovica tela a vo vzpriamenom sede. Vzpriamený sed môže súvisieť jednak s mojimi budhistickými ašpiráciami, ale aj s vyrovnanou chrbticou ako symbolom charakteru. Podarí sa mi prijať dieťa v sebe –  svojho syna? Podarí sa mi nadviazať spoluprácu medzi otcom a synom vo mne? 9. Lakeť a koleno Predchádzajúci symbol zvieracích nôh, ohnutých v kolene tak, že zviera – klokan – sedí na zadku, prechádza plynule do symbolu spojeného kolena s lakťom. Toto spojenie je pevné, ťažko sa údy oddeľujú. Dá sa pripodobniť obruči na krku vtáka, ktorá spája hlavu – niečo nebeské – so zvyškom tela – s niečím pozemským. Ale nachádzam tu aj ďalšiu symboliku a síce spojenie otca so synom. Len neviem, ktorý úd predstavuje jedného a ktorý druhého.  Koleno asociuje nasledujúce odkazy:  Noha  je silnejšia  ako  ruka, tak ako   je počas  dospievania  otec  silnejší ako  syn; noha  drží celého človeka, vyrastá zo zeme a vlastne drží aj ruku, ktorá je so zemou spojená cez koleno – teda najprv rastie noha, až potom ruka; výraz pokolenie – dá sa vysvetliť ako ten, ktorý prichádza po kolene, teda že najprv bolo koleno a potom prišiel on; ak sa na vec pozrieme fylogeneticky, noha je oveľa starší orgán ako ruka – v porovnaní s nohou sa ruka vyvinula len nedávno; koleno nesie záťaž celého tela, a predstavuje skôr statický princíp – noha celkovo je aj menej pohyblivejšia v zmysle flexie, extenzie, rotácie a iných pohybov v kĺboch ako ruka; ruka je určená na jemné narábanie s predmetmi, kým noha odvádza skôr hrubú prácu v zmysle presúvania celého tela z miesta na miesto (tieto veci hovoria v prospech toho, že kolenom je otec a lakťom syn).

15


Na druhej strane koleno vyrastá zo zeme a ako som uvádzal v predchádzajúcich symboloch (kresťanský a budhistický kňaz), v dolnej časti tela pod srdcom sa objavuje symbolika dieťaťa, syna  a budhistického  kňaza   (ktorý  je  pohyblivejší  a flexibilnejší,   akoby   mladý  a živý),  kým v hornej   časti   tela   nad   srdcom   sa   zjavuje   symbolika   otca   v podobe   nebeských   zákonov, prísnosti a postavy kresťanského kňaza (ktorý je statický, strnulý a umŕtvený). Ktorý z výkladov je teda správny? Kde sa nachádza otec a kde syn? V hornej alebo dolnej polovici tela? Myslím, že sa tu jedná o dve vrstvy psychiky, ktoré boli doteraz prekryté, pričom vrstva, na ktorej   sa   zobrazuje   koleno   a lakeť   je   ontogeneticky   staršia,   kým   tá   druhá   so   symbolmi kresťanského kňaza (otec, horná polovica tela) a budhistického kňaza (syn, dolná polovica tela)   je   mladšia   a postavená   na   tej   staršej,   pričom   došlo   k významovému   preklopeniu psychických štruktúr, možno pod vplyvom priania dieťaťa počas vytvárania jeho osobnosti, ktoré sa tak veľmi chcelo stať takým, ako je otec, že jeho obraz dosadilo na miesta, ktoré boli určené pre neho a následne sa s týmto obrazom stotožnilo, čím zafixovalo svoj ďalší vývoj. Nestotožnilo sa však s obrazom otca úplne celé – obraz otca sa akoby zapísal do jeho mysle a teda mozgu (horná polovica tela), a od tohto obrazu sa odvinul celý jeden myšlienkový komplex; okrem toho fixácia na hotový vzor zabránila istým mozgovým štruktúram v rozvoji. Druhá   časť   dieťaťa   sa   týka   pudového   vývoja,   hlavne   sexuálneho   pudu,   ktorý   sa   takisto v detstve vyvíja. Tento pud nemohol byť zakomponovaný do celej osobnosti dieťaťa, pretože sexuálna energia nemala prístup na miesta fixované obrazom otca, ako koniec koncov žiadna iná energia. Preto pud zostal pre dieťa nepochopený. To sa v praktickom živote prejavovalo dlhoročnou   masturbáciou,   ktorá   v dieťati   vyvolávala   veľa   konfliktov.   Takto   sa   teda   otec dostal do hlavy, kde bolo pôvodne dieťa, syn, kým živá, nefixovaná časť dieťaťa, spojená s pudovým a spontánnym životom ostala v dolnej časti tela. Analýza symbolu kolena a lakťa okrem iného ukazuje, ako došlo k rozštiepeniu pôvodnej celistvej postavy dieťaťa na otca a syna.   Pod   vplyvom   silného   zážitku,   možno   násilia,   ktoré   vyvolalo   v dieťaťu   strach,   ale ukázalo mu aj možnosť sily, sa dieťa rozhodlo stať sa rovnako silným, ako agresor. Tým však stratilo schopnosť rozvíjať sa podľa vlastnej prirodzenosti – prebralo hotový vzor, ktorý sa časom stal mŕtvym a nefunkčným v zmysle súladu s povahou okolitého sveta. To dieťa bolo vo   mne   doteraz   také   prísne   (a   disciplinované,   ale   len   v zmysle   úskostlivého   držania   sa prebratého vzoru) – ako na seba, tak aj na iných. 10. Francúzština Arthur Schopenhauer vo svojej Metafyzike lásky uvádza, že je to práve dieťa, ktoré spojí svojich rodičov, že ono je tou silou, ktorá v nich vyvolá príťažlivosť a spustí procesy súvisiace so zaľúbením sa, ktoré neskôr vedú k nadviazaniu milostného vzťahu. Moji rodičia, ako som sa od nich dozvedel, sa prvýkrát stretli a zoznámili na kurze francúzštiny, ktorý navštevovala mama.   Otec   sa   tam   ocitol   nejakým   záhadným   spôsobom,   aj   keď   francúzštinu   ďalej neštudoval.   Možno   odtiaľ   pramení   môj   záujem   o francúzštinu,   ktorý   sa   u mňa   prejavil v prvých rokoch štúdia na vysokej škole. Akoby som štúdiom tohto jazyka jednak išiel po jadru veci, teda hľadám, kde a ako to všetko začalo, a jednak akoby som podľa vzoru svojich

16


rodičov hľadal cestu, ako nájsť lásku, alebo teda podľa vzoru svojho otca, ako nájsť ženu svojho života. Pritom  mám so  štúdiom  francúzštiny   značné   problémy.  Oproti  angličtine,  ktorú   ovládam lepšie, sa mi tento jazyk javí náročnejší. Je pravda, že som sa angličtine venoval dlhší čas, ale myslím si, že to skôr súvisí s akousi vlastnou podstatou týchto jazykov v súvislosti so mnou.   Angličtina je pre mňa neutrálna, bez citového náboja, technická – súvisí teda skôr s raciom. Francúzština má pre mňa silný citový náboj. Mám dojem, že jej učenie súvisí práve s tou časťou mojej osobnosti a mojich poznávacích schopností, ktoré sú okupované komplexom emócií a nespracovaných zážitkov, ktoré v tomto texte opisujem. Na tomto mieste svojho vnútra som naozaj plný – je tam veľa podvedomého materiálu a na toto miesto je naviazané množstvo psychických síl takým spôsobom, že tieto sily sú navzájom posplietané do akéhosi uzla. Tento problém – s učením a vštepovaním nových poznatkov však začal prerastať do všetkých oblastí   môjho   intelektuálneho   života.   Najmarkantnejšie   sa   to   prejavilo   pri   mojom   štúdiu fyziky   na   vysokej   škole.   Do   prvých   ročníkov   vysokej   školy   som   nemal   žiadne   študijné problémy, vôbec som sa ani nezamýšľal nad procesom, akým si osvojujem vedomosti, išlo to hladko   akosi  samo   od  seba.  Neskôr  však nastal   kvantitatívny  nápor  vedomostí  v podobe veľkého množstva učebnej látky, čo mi spôsobovalo až fyzické problémy. Tam niekde som si začal   uvedomovať   bolesť   na   pravej   strane   hrudníka,   ktorá   sa   stupňovala   pod   väčším intelektuálnym zaťažením. Myslím   si,   že   ak   sa   mi   podarí   uzol   na   srdci   rozpliesť   a vyprázdniť   priestor,   ktorý   tento komplex v mojej psychike zaberá – jeho začlenením do práce pre moje ja, tak aby jednotlivé psychické funkcie zaujali správnu pozíciu v štruktúre mojej osobnosti – budem oveľa lepšie prijímať   nové   informácie.   Konkrétne   verím,   že   sa   mi   bude   francúzština   ľahšie   osvojovať. Určite je potrebné zapojiť aj vôľu a disciplínu v učení, ale niektoré veci sa vôľou prekonávajú len ťažko a vôľové úsilie je niekedy málo účinné. Francúzština je ťažká hlavne na počúvanie, s textom mám menšie problémy. Jednotlivé slová nie sú presne ohraničené ako je tomu v angličtine – vo francúzštine splývajú jedno s druhým, jedno   slovo   presahuje   do   druhého.   Je   pre   mňa   ťažké   v počúvanej   reči   jednotlivé   slová oddeliť, pochopiť ich význam a potom ich znova poskladať do vetného významu. Myslím, že táto schopnosť – rozpoznať počutú reč – súvisí s akýmsi duševným sluchom a teda orgánom duševného ucha. Tento orgán mohol byť poškodený počas dlhých monológov opitého otca nezrelému dieťaťu. Síce som niečo počúval, ale bolo to dosť nestráviteľné, tak som sa bránil únikom do fantázie. Prepojenie medzi počutým a porozumením počutého chýbalo. Namiesto toho sa spájalo počuté s fantáziami, ktoré som počas počúvania asocioval. Keď už som bol starší,   otec   sa   mi   zvykol   sťažovať,   že   ho   nepočujem   a odporúčal   mi   navštíviť   ušného. Premýšľal som nad tým, ako to teda funguje, že prečo ho nepočujem, pretože podľa mňa som mal sluch v poriadku. Uvedomil som si, že to čo je v tomto procese počúvania a počutia problematické nie je sluchový zmysel, ale pozornosť. Jednoducho keď mi otec niečo hovoril, tak som nedával pozor a potom sa to javilo tak, že som nedoslýchavý.

17


Touto myšlienkovou konštrukciou sa však nechcem vyhnúť námahe, ktorú so sebou učenie sa cudzieho jazyka prináša. Okrem premeny zvnútra, ktorá by mohla učenie uľahčovať, je potrebná aj vonkajšia práca – teda sadnúť si za knihu a čítať, opakovať si slovíčka, počúvať nahrávky. Badám v sebe v tomto smere odpor, ale zároveň vo mne zreje odhodlanie pre takýto proces.

11. Ženích a nevesta Muž, s ktorým sa stotožňujem, nesie v náručí ženu. Dôležité je, že žena je v horizontálnej polohe, kým muž vo vertikálnej, čím akoby vytvárajú kríž. Žena pritom spí, alebo je natoľko vyčerpaná, unavená, slabá, že nie je schopná vstať a kráčať po svojich – dajme tomu vedľa muža. V akých životných situáciách takto muž nesie v náručí ženu? Napadá mi prenesenie nevesty cez prah – jednalo by sa teda o novomanželov. Ďalšou takou situáciou je, keď je človek v ohrození života, stane sa nejaké nešťastie – napríklad pri požiari v dome, kedy je treba človeka z domu dostať von. Táto situácia sa však nevzťahuje celkom na symbol muža a ženy, pretože rovnako by muž mohol zachraňovať aj muža. Zarážajúca na celom obraze je pasivita ženy, ktorá je znázornená jej spánkom, resp. únavou. Pritom keď ju nesiem v náručí, mám dojem veľkej váhy, záťaže. Obávam sa, že už ju dlho neunesiem. Na druhej strane ju chcem zachrániť. Keď ženu oslovím ako nevesta, pootvorí trochu oči a klipne na mňa. Vyvoláva to vo mne skôr odpor, lebo s ňou nič nechcem mať a bol by som rád, keby sa postavila na vlastné a našla si vlastné miesto niekde mimo môjho prežívania mužstva.  Uvádzam tu obrázok dvoch stromov, z ktorých ten na ľavo (žena) prerastá do koruny stromu napravo (muž), Obr. 8, Sekanie kradmej ruky.

18


Obr. 8: Sekanie kradmej ruky

Prvý krát sa mi tento obraz začal zjavovať počas vzťahu s Katkou, mojou bývalou priateľkou. Naozaj   som   mal   pocit   –   aspoň   do   istého   momentu   vzťahu,   že   ja   som   dominantný   a že určujem   dianie   vo   vzťahu.   Zaujímavá   je   skúsenosť   v tomto   vzťahu   s predmanželskou prípravou, ktorú som navrhol a na ktorej sme sa nakoniec aj zúčastnili. Katka bola kresťansky založená a chcel som k nášmu vzťahu pristúpiť zodpovedne, s myšlienkou na šťastné a zrelé manželstvo, preto som inicioval túto aktivitu. Čo sa tam udialo? Nevydržali sme tam dlho – časovo možno pol hodinu, aj keď príprava trvala celé dva dni. Viedol ju kňaz, ktorý nám rozdal dotazníky, do ktorých sme mali vyplniť, čo si o tých ktorých veciach myslíme. Napr. tam bola otázka – prečo ste prišli na túto predmanželskú prípravu, alebo – čo si myslíte o svojom partnerovi v súvislosti s tým a tým. Lístky sme mali vyplniť a potom si ich vymeniť, aby sme o veciach, ktoré sme napísali mohli navzájom diskutovať. Celkom praktická vec – spoznávanie sa z iného uhla pohľadu, ako je len bežný partnerský život. Kňaz potom myslím začal čítať text Hymny lásky od apoštola Pavla z listu Korintským. Vtedy akoby do mňa vošiel čert, vstal som a požiadal Katku, aby sme odtiaľ odišli. Keď sa ma už vonku pýtala, čo sa stalo, vysvetľoval som to tým, že ten kňaz predsa vôbec nevie o tom, čo je to láska a že tie štádiá lásky, uvedené v Hymne lásky, už máme dávno za sebou. Niekde v kútiku duše som však   vedel,   že   som   tú   enormnú   záťaž   –   záťaž   zo   spojenia   so   ženou   pred   Bohom a zodpovednosť z toho plynúcu nezvládol. Neskôr došlo k rozchodu s touto ženou. Stalo sa to v čase, keď – ako hovorila ‐ ma začala mať skutočne rada. Keď nad tým uvažujem, asi sa v nej prebudili dovtedy driemajúce city. To som pociťoval ako zaplavenie jednej časti mojej psychiky ženskou energiou. Na to, aby som tento nával citov zniesol, by som musel byť pevným a vyrovnaným mužom. Lenže ja som v sebe niesol poruchu, ktorá súvisela s rozštiepením môjho mužstva na otca a syna a s ustavičným 19


konfliktom, ktorý medzi sebou tieto dve časti mužstva zvádzali. A city, alebo ženská energia, ktorá   do   mňa   začala   plynúť,   sa   vkrádala   postupne   aj   do   tejto   poruchy,   takže   akoby zaplavovala moje „ja“ (tu ide skôr o ja v zmysle ega). Ja, o ktorom tu hovorím, vytváralo mostík  alebo  pojítko  medzi  synom   a otcom   vo   mne.   Udržiavalo   medzi   nimi   komunikáciu a pútalo ich spolu. Tým, že sa zrazu muselo vyrovnávať s prílevom pre neho cudzorodej látky a spracovávať  ju, dosiahlo jeho zaťaženie takú  mieru, že už  ho neunieslo.  Ak by som na vzniknutú   situáciu   nezareagoval   a nechal   ženskú   energiu   ďalej   napĺňať   obsahy   tohto spojovacieho elementu, nastalo by úplné oddelenie otca od syna – rozštiepenie, ktoré som pociťoval ako stratu kontroly nad sebou samým. Riešením teda bolo vytvoriť si k prenikajúcej ženskej energii odstup. Navrhol som priateľke, aby sme sa stretávali menej, pretože to, čo sa medzi nami deje nezvládam. Bohužiaľ som však sám tento mnou navrhnutý postup nezvládal, čo sa prejavovalo tým, že mi Katka veľmi chýbala – teda jej city, preto som ju vyhľadával. Keď som však bol v jej blízkosti, nezvládal som nápor citov, ktoré medzi nami boli, takže som znova unikal. Zrazu vo mne vznikalo nové rozštiepenie – nie medzi otcom a synom (hore a dole), ale medzi mužom a ženou (napravo a naľavo). To bolo bolestivé nielen pre  mňa, ale aj pre Katku, lebo  si moju  rozpoltenosť nevedela   vysvetliť   –   nevedela,   či   ju   mám   rád,   alebo   nie.   Nakoniec   si   odstup   vo   vzťahu vynútila sama. Ďalším odkazom obrazu ženícha a nevesty je vzťah mojich rodičov. Tak ako je v obraze muž ten, ktorý pevne stojí a predstavuje dominanciu, kým žena spí alebo dokonca zomiera, bol aj môj otec ten, ktorý sa prejavoval vo vzťahu k matke ako dominantný a matka sa len pasívne viezla. Ďalšou vecou je, že mama bola zo strany otca bitá, čo som ako dieťa mohol vnímať tak, že sa na nej pácha nespravodlivosť, čo ma dostávalo do opozície voči otcovi. Mohol som sa ako dieťa odhodlať pomôcť svojej mame tým, že ju zbavím tyranie, že jej pomôžem. Lenže dieťa predsa nemôže donekonečna niesť jedného zo svojich rodičov len kvôli tomu, že sa tento nevie postaviť na vlastné nohy! Ďalej mi mama rozprávala, že ja som bol tým dôvodom, prečo od otca neodišla, aj keď jej spôsoboval násilie. Spomínala situáciu, keď ju otec prvý krát udrel. Odišla z domu a bola rozhodnutá odísť od neho. Otec vzal dieťa, teda mňa, a povedal jej, že nech si kľudne ide, ale bezo mňa – teda vydieranie cez dieťa. To mamu prinútilo vrátiť sa späť. Už som vyššie uvádzal, že otec mi hovoril to isté – že ja som bol tým dôvodom, pre ktorý s mamou ostával. Teda obojstranné zaťaženie – vystavali si svoje problematické manželstvo na bezbrannom dieťati, ktoré ich akože spájalo a pociťovalo pocit viny za všetky problémy, ktoré sa v ich vzťahu vyskytli. Veď je to jeho vina, že sú spolu a že takto trpia. Bojovali medzi sebou a ani si nevšimli, že ich dieťa je tu medzi nimi a postupne vyrastá – teda vyrastá ako vyrastá! Z istého pohľadu   toto   dieťa   nemalo   možnosť   rásť   –   práve   pod   tlakom   zodpovednosti,   ktorú pociťovalo za vzťah svojich rodičov a pod tlakom nezrelých osobností svojich rodičov, ktorí sa o neho opierali namiesto toho, aby stáli samostatne. Dosť sebecké prežívanie vzťahu!  20


Moji rodičia boli chytení  v pasci svojho vzťahu a ani jeden nevedel, ako  túto silnú väzbu uvoľniť – nie v zmysle rozchodu, ale v zmysle vytvorenia priestoru medzi nimi, ktorý by nebol vyplnený len ich pripútanosťou a silnými emóciami, ale by tvoril priestor rodiny, v ktorom môže dieťa nerušene vyrastať a rozvíjať vlastnú individualitu. Namiesto toho bolo ich dieťa pod tlakom z jednej i druhej strany, s obmedzenými  možnosťami posilňovať svoje vlastné jedinečné ja. Aké   by   mohlo   byť   riešenie   tohto   obrazu   –   uvádzam   tu   obraz   ako   problém,   ktorý   treba vyriešiť, pretože obraz je pre mňa nepríjemný; pociťujem, že spiaca žena v mojom náručí ma zaťažuje. Ideálnu situáciu si predstavujem tak, že muž by sídlil na pravej strane tela a žena zase na ľavej a fungovali by ako samostatné postavy. Teda riešením by bolo, keby sa žena prebrala, postavila sa na vlastné nohy a odkráčala by pekne do ľavej časti srdca, kde by sa usadila a zakorenila. Tým by sa ťažisko ja presunulo z pravej strany srdca do stredu. Celkovo  by som  bol  rád,  keby  sa   tieto   rodičovské postavy  jedného   dňa   úplne   rozplynuli a energia uvoľnená z ich obrazov by sa voľne rozdistribuovala do tých častí psychicky, ktoré chcem   a   potrebujem   využívať   pre   dosahovanie   vlastných   cieľov   –   teda   niečo   ako   smrť organizmov, ktoré sa po smrti rozpadnú do jednotlivých molekúl, ktoré sa stratia v prírode a použijú   sa   na  stavbu   iných   živočíchov,  na   rast  samotný.  Dalo  by  sa  povedať  aj,   že  ide o proces trávenia, ktoré takisto rozkladá kusy potravy na jednotlivé molekuly, ktoré potom organizmus využije pre svoje potreby. Trávenie sa dá zase pripodobniť analytickej činnosti mysle   –   analýzou   sa   rozkladajú   zložené   veci   na   ich   súčasti.   Takto   uvoľnené   základné stavebné   jednotky   –   psychické   elementy   ‐   je   potom   možné   využiť   na   syntézu   niečoho nového,  alebo  ich  len   tak   voľne  nechať  rozložené   v prírode  psychiky   a  nevytvárať   ďalšie umelé energetické centrá v zmysle Budhovho: Všetky zložené veci podliehajú rozkladu, preto vytrvaj vo svojom úsilí.

1.8.2011

12. Nožík rybka Zjavuje sa v spodnej polovici tela, pod blokom na úrovni srdca. Takýto nožík ma odkazuje jednak na detstvo, lebo vtedy bol žiadaný a neskôr som sa s týmto typom nožíka už nestretol a jednak   na   prastarého   otca,   maminho   starého   otca   z otcovej   strany.   On   takýto   nožík používal, aj keď sa od toho detského trocha líšil – bol silnejší a ostrejší. Prastarý otec bol pre mňa jedným zo vzorov muža – z tých lepších vzorov muža, s akými som sa v detstve stretol. Mal som ho rád. Celkovo som mal v detstve obdobie, keď som si veľmi vážil starých ľudí. Nožík je v tvare rybky: chvost, ktorý vyrastá zo zeme, sa akoby rozprestiera do vejára, a tým pripomína korene stromu. Avšak oproti koreňom stromu nevniká vejár chvosta príliš hlboko do zeme, tým že chvost ryby je ohraničený, kým korene stromu majú tendenciu rásť smerom do hĺbky. Na hlave rybky je výrazné oko. Nožík je zavretý, ale v prípade, že si ho predstavím otvorený,   nekladie   tomu   obraz   odpor,   avšak   keď   neudržiavam   nožík   otvorený   vôľou, 21


samovoľne sa uzavrie. Trochu pociťujem ako nedostatok, že sa neotvára z rybky vytasením sa po vertikálnej osi – že teda nie je vyskakovací ‐ ale otočením čepele okolo osi v oblasti oka – v prípade,  že by boli v okolí nožíka  nejaké  iné štruktúry, mohli by mu takto  v otvorení brániť. Za tú istú skutočnosť v zmysle nedostatku považujem to, že čepeľ noža nemá ostrie na oboch stranách, tak ako dýka. Otváranie nožíka otočením čepele do jednej, či druhej strany, rovnako ako jeho jednostranné ostrie je prejavom nesymetrie, ktorá mi je v tomto prípade nesympatická. Niekedy   sa   nad   rybkou   objaví   háčik.   Hák   sa   mi   zjavoval   v týchto   miestach   aj   pri   iných obrazoch – napríklad na ňom viseli nákupné tašky, alebo sa spájal (bol zaháknutý do) s iným hákom, ktorý mal ukotvenie zdola. Háčik však koliduje s čepeľou – buď sa zjavuje jedno, alebo druhé – inak sa prekrývajú v dvoch paralelných rovinách. Na chvoste má rybka krúžok na zavesenie. 13. Postava ženy – smrť ( Smrť a dievča) Zjavuje sa zozadu a to tak, že si rozpúšťa vlasy. Je naozaj krásna – vlasy jej padajú na chrbát, je nahá. Niekedy sa zjavuje samostatne, niekedy má pred sebou milenca. Snažím sa ju otočiť, aby som jej videl do tváre, ale bráni sa tomu. Nakoniec sa mi to podarí, snažím sa, aby to nebolo násilné. Keď sa otočí, spredu je naozaj strašná – škaredá, zošuverená, v očiach niečo ako uhlíky, prenikavý, ostrý pohľad, alebo je bez očí. Strašne kričí, ba vrieska, útočí dlhými ostrými nechtami. Je veľmi agresívna, šialená. Keď si ju v predstave takto otočím spredu, vidím na ňu len krátko, lebo má tendenciu sa odvrátiť – môže to byť aj moja reakcia, že je mi nepríjemné pozerať sa na ňu. Keď som sa pýtal, kto je táto žena – zozadu kráska, spredu striga – našiel som najpriliehavejšiu odpoveď v tom, že je to smrť. Minimálne tá jej podoba spredu – ale smrť má niekedy aj príťažlivý charakter... Keď je otočená chrbtom a pred sebou má   milenca,   je   na   neho   nalepená   a celkom   ho   paralyzuje.   Keď   ju   odvrátim   od   milenca a ukáže mi svoju škaredosť, je to akoby som postupne strhával chrastu z rany a pozrel sa na jej spodnú stranu – je zakrvavená. Zvláštne je, že napriek tomu, že ju odtrhnem od milenca, s ktorým sa zdá byť zrastená, na milencovi to nezanechá žiadne zranenie. Skôr ho to aktivuje. Takýto milenec sa potom javí aj ako budha sediaci v lotosovom kvete. V tom prípade by milenka   mohla   byť   jeho   duchovná   družka,   tak   ako   sa   to   zobrazuje   ikonograficky   na budhistických  maľbách   ‐  budha  sedí   v lotose,  kým  jeho   duchovná   družka  mu  sedí  v lone a objíma ho. Prečo by potom ale mala postava ženy taký negatívny charakter v zmysle jej škaredosti (to je len pasívna a relatívna negativita) ale hlavne agresivity? Jedna   z   vecí,   ktoré   mi   v   tejto   súvislosti   napadajú   je   moja   problematická   výchova   počas detstva zo strany mojej mamy. Myslím si, že celkom dobre nezvládala svoje dieťa, jeho živosť a šibalstvá – a určite to nebolo ľahké, pretože som asi dosť vyvádzal. Mama to riešila aj tým, že ma tĺkla a kričala po mne. Hnevom a agresivitou si chcela vynútiť rešpekt a úctu, avšak jej postup mal práve opačné dôsledky. Vážil som si ju ešte menej a okrem toho som ju začal aj nenávidieť. Na rozpoltenosť postavy ženy by sa dalo nahliadať aj tak, že navonok sa javí ako krásna a slobodná (rozpúšťanie vlasov), kým vo vnútri je škaredá, agresívna a spútaná (pripútanosť k milencovi). Na druhej strane duchovná družka Budhu je len jeho ženský aspekt a vzhľadom 22


na jeho duchovnú realizáciu ich zväzok predstavuje slobodu a nie pripútanosť, napriek tomu, že sú spojení v objatí.

3.8.2011

Niektoré symboly, o ktorých som písal vyššie sa vplyvom práce s nimi dostávajú do pohybu.

14. Premeny vtáka Vták sa zjavuje v rôznych podobách – napríklad sa mu zdvojuje hlava tak, že má dve hlavy odvrátené od seba. Doteraz bol v pozícii, akoby na niečom sedel, niekedy mal nohy zviazané reťazou, a bol otočený skôr chrbtom. Teraz sa však roztvára tak, že sa ukazuje jeho brucho a nohy má roztiahnuté od seba. Ide teda o symbol dvojhlavého orla – myslím, že sa používa ako symbol Nemecka, ale myslím, že aj Srbi ho majú v zástave. Myslím, že ide o symbol moci. Stredom takto zobrazeného dvojhlavého orla prúdi energia v akomsi energetickom kanály – vychádza niekde hlboko pod ním a plynie do oblasti vysoko nad ním.  Vták je vymedzovaný obrazmi dvoch tvárí, ktoré na seba pozerajú a zjavujú sa z profilu, tak ako som ich popísal pri symbole stromu. Kým však pri symbole stromu boli úplne statické a bez akejkoľvek komunikácie, tu už ožívajú. Jednak prestávajú byť znázornené len tvarom a ich výraz je dopĺňaný farbami – napr. červené pery. A potom dostávajú sa do pohybu a to tak, že sa otáčajú okolo svojich pier, ktorými sú spojené v bozku, ale nie mechanicky, ako napr.   divoké   otáčanie   sa   okolo   osi,   ale   plynulé,   vláčne   a   citlivé   otáčanie   hláv,   ako   pri skutočnom bozkávaní sa muža a ženy. Dôležité sú aj krídla vtáka, ktoré sú roztiahnuté na obe strany – tento aspekt vtáka prechádza plynule   do   obrazu   anjela   s roztiahnutými   krídlami   na   chrbte   (je   otočený   tvárou k pozorovateľovi) a svätožiarou.

Pozorovateľ

Tu je zaujímavé sa spýtať na polohu pozorovateľa, teda na vedomie, ktoré tieto obrazy vidí. Je akoby vonku a pozerá sa na obrazy smerom dovnútra. Zároveň som však začal vnímať veľmi   jemné   pôsobenie   akéhosi   centra,   ktoré   je   hlboko   za   obrazmi,   ktoré   tu   opisujem, a z ktorého   vyviera   svetlo   a živá   energia,   ktorá   oživuje   všetky   tieto   obrazy.   Niekedy   sa zameriam na toto centrum a stávam sa súčasťou tejto oživujúcej energie, akoby táto energia potom prechádzala na povrch cezo mňa. Je to veľmi príjemný pocit. Myslím si aj, že táto energia má uvoľňujúci účinok na obrazy, ktoré sa mi zjavujú v tom zmysle, že ich rozpúšťa. Tým, že som sa sústredil na toto centrum a spojil som to aj s modlitbou „Nech sú všetky 23


bytosti šťastné.“,   ktorú   som   sa   snažil   úprimne   precítiť   a predstavoval   som   si,   že   táto modlitba   sa   šíri   do   celého   sveta   a zasahuje   každú   bytosť,   prechádzala   táto   energia s modlitbou aj cez všetky možné symboly, ktoré tu opisujem a všetky tie symboly boli plné tejto energie, akoby sa stali jej súčasťou. Napr. postava kňaza, ktorá sa tak násilnícky chová k dieťaťu,   že   mu   totiž   do   hlavy   seká   ostrou   lopatou,   bola   zasiahnutá   touto   energiou a modlitbou a sama ju začala vyslovovať. To malo za účinok, že kňaz už nemal tendenciu násilia   k dieťaťu.   Akoby   mohol   mať,   keď   celým   sebou   žil   tú   myšlienku   –   nech   sú   všetky bytosti šťastné – teda aj ono dieťa! Preto odhodil lopatu a aspoň na chvíľu sa stal kňazom s jeho pozitívnymi aspektmi. Táto skúsenosť spôsobila, že sa mi podarilo úplne vyprázdniť priestor   medzi   vonkajším   pozorovateľom   a centrom,   z ktorého   energia   vychádza   (ale pozorovateľ bol aj v tom centre samotnom) – symboly a postavy sa rozplynuli. Pociťoval som to ako stratu hrubého obalu okolo toho miesta, kde sa symboly zjavujú a veľké uvoľnenie – niečo ako rozpustenie ega. Avšak na druhý deň sa tento priestor opäť vyplnil symbolmi, akoby do neho opäť natiekli, postupne, vo forme hrubej energie. Moja otázka je: odkiaľ? Odkiaľ tam natiekli? Lebo priestorovo nemajú odkiaľ. Jedno riešenie je, že sú produktom okolitých štruktúr a tie ich   svojím   pôsobením   opäť   vytvorili,   aj   keď   už   pozmenené.   Druhou   odpoveďou   je,   že prázdno, ktoré vzniklo po ich rozplynutí, má v sebe centrum, z ktorého nanovo vznikajú – ide však skôr o to, že sa vyplavujú už hotové obrazy, ktoré sú v centre tohto prázdna akoby zhustené   a uložené.   Napadá   mi   termín   alájavidžňána,   teda   zásobové   vedomie,   ako   je formulovaný   v budhizme,   ale   bohužiaľ   viem   o ňom   len   málo   a nie   som   si   istý,   či   sa   dá stotožniť s touto mojou skúsenosťou. Tým, že do prázdneho priestoru opäť natiekli hrubé energie, nie som sklamaný. Myslím si, že ide o proces vyčisťovania všetkých zážitkov, ktoré neboli dostatočne spracované a zaradené na správne miesto psychiky. Považujem to teda za postupné očisťovanie sa. Dýchanie Ešte mi vyvstáva obraz dýchania – teda výdychu, kedy sa pľúca vyprázdnia a nádychu, kedy sa   znova   naplnia   vzduchom.   Komplex   obrazov,   o ktorých   píšem   sa   nachádza   na   pravom pľúcnom laloku a moja práca so symbolmi sa podobá dýchaniu – tým, že symboly analyzujem a koncentrujem   sa   na   ne,   ich   stlačujem.   Priestor   pľúc   sa   takto   vyprázdňuje   a neskôr   sa uvoľním a do tohto priestoru znova natečú obrazy a symboly, ako vzduch pri nádychu. Tak ako pri výdychu a nádychu sa však po nádychu do pľúc už nedostáva ten istý vzduch, teda ani tie isté symboly, alebo skôr obsahy symbolov.

Trávenie Okrem procesu   dýchania   sa   dá   moje   pôsobenie   na   symboly   prirovnať   aj   inému fyziologickému javu a síce tráveniu – to v prípade, že symboly analyzujem a tým rozkladám na jednoduchšie časti, ktoré sú potom psychikou použité na iné psychické procesy. Vylučovanie 24


Teraz tak rozmýšľam, že pri písaní o symboloch ide tak trocha aj o ich vylučovanie – symboly, ktoré dávam na papier v celku, tak ako sa zjavujú, bez toho aby som prenikol analýzou do ich zmyslu, sa potom dajú prirovnať k nestráveným zvyškom potravy. Prirovnanie s vylučovaním však nie je úplne kompletné, pretože vylúčením symbolu sa ho môj organizmus ešte úplne nezbavuje. Zmyslom   týchto   fyziologických   prirovnaní   je   hlavne   poznanie,   že   do   oblasti,   s ktorou pracujem sa dostáva život a zdravie. Odpoveď na otázku, kde sa nachádza pozorovateľ, alebo vedomie, ktoré všetky tieto obrazy a procesy sleduje nie je jednoznačná. Jedna jeho poloha je vonkašia – že sa pozerá zvonka dovnútra, z povrchu do hĺbky a druhá jeho poloha je, že on sám je v hĺbke a z tejto hĺbky sa pozerá   navonok.   Naskytuje   sa   predstava,   že   časom   by   sa   títo   dvaja  pozorovatelia   mohli stotožniť do jedného a zostalo by len pozorovanie samo. To by sa mi páčilo...

Pokračovanie k premenám vtáka

Vták sa predtým zjavoval pomerne konkrétne v podobe kondora. Teraz však na seba berie podobu rôznych vtákov. Prvá takáto premena nastala, keď som kondorovi odšróboval hlavu z tela   –   bola   nasadená   na   krku,   z ktorého   trčala   šróba.   Hlava   kondora   sa   tak   stala nadbytočnou – čo s ňou? Chvíľu som s ňou pohyboval po viditeľnom priestore, až nakoniec našla miesto na podnose, ktorý som umiestnil pred seba – pričom som videl seba ako celú svoju postavu sediacu so skríženými nohami v lotosovom kvete – a pripadalo mi to ako obeť. Na miesto pôvodnej kondorovej hlavy z krku vyrástla hlava iného vtáka, dravca – myšiak, orol, sokol – a spolu s tým, ako narástla nová hlava, premenilo sa aj telo kondora. Rozdiel výzoru tohto dravca oproti kondorovi je, že hlavu má operenú – kým kondor bol holohlavý – a hlava   splynula   s telom   do   jednoliateho   celku   –   tzn.   operenie   je   po   celom   tele   vtáka jednotné, také isté ako aj na hlave – kým u kondora bola hlava červená a telo čierne, boli odlíšené   farebne   (červená   hlava   –   biskupská   čiapka,   čierne   operenie   –   kňažské   rúcho) a navyše boli oddelené bielym golierom, aký má aj samotný vták kondor, ale aké nosili aj páni kedysi v stredoveku. Po   tejto   premene   kondora   na   iného   dravca   sa   obraz   vtáka   zdynamizoval.   Niekedy   sa napríklad zjavuje ako hus, možno gunár, čiže v bielom operení a s tupým zobákom, na rozdiel od ostrého  zobáka dravcov, čo  by mohlo odkazovať na premenu agresivity a dravosti na mierumilovnosť. (zážitok z detstva – gunár a stará mama – vyťahovanie uviaznutej potravy z gágora) Labute Symbol vtáka sa objavuje aj v súvislosti s tvárami, ktoré ho obklopujú – a totiž že tváre po oboch   stranách   vtáka   dravca   sa   menia   na   labute,   ktoré   sú   k sebe   obrátené   zobákmi a hruďou, čim vzniká tvar srdca. Tieto vtáky ale majú podľa mňa iný pôvod, ako obraz dravca 25


v strede medzi nimi. Keď sa zjavia labute, akoby zmizol orol – on tam síce je – niečo ako jeho vnútorný obsah, ale ako obraz zmizne. Znovu sa tu vraciam k budhistickému výroku zo sútry srdca: „forma je prázdnota a prázdnota ja forma“. Labute vytvárajú rám pre orla – keď sa zjavia oni, zmizne orol; keď sa zjaví orol nie sú prítomné labute. Akoby sa tieto dva prejavy doĺňali – možno by sa dalo uvažovať o tom, že sú prejavom jednej skutočnosti. Na komplementaritu dvoch prejavov vtáctva poukazuje aj ich   dravosť   (v   prípade   orla)   oproti   mierumilovnosti   a láske   (   v prípade   labutí).   Možno   je konečným procesom diferenciácie týchto obrazov ich splynutie, čím oba prejavy zaniknú a zostane len ich potenciál k obom z ich prejavov. Obraz labutí symbolizuje aj šiestu čakru umiestnenú v strede čela medzi očami s jej dvoma okvetnými   lupienkami.   Okvetné   lupienky   ádžňá   čakry   by   sa   dali   prirovnať   k dvom hemisféram   mozgu,   kde   každá   hemisféra   má   svoje   špecifické   funkcie.   Hovorí   sa,   že   keď kundalíní – energia hada spočívajúca v koreňovej prvej čakre – dosiahne adžňá čakru, jogín dosiahne stav prekonania duality. V súvislosti so 6. čakrou sa mi zjavuje vták pelikán, na mieste, kde sa zjavuje aj orol. Prečo práve pelikán? Pelikán je typický tým, že na spodnej strane zobáka má kožný vak, do ktorého je schopný nabrať väčšie množstvo potravy alebo vody. Mohlo by to súvisieť s ľudskou rečou – že pelikán má toho „na jazyku“ veľa, že má toho veľa, čo povedať. Keď sa mi zjavil prvý krát, všimol som si, že kým ľavé oko má otvorené a čisté, na pravé je slepý. Videl som v tom súvislosť s pravým plátkom 6. čakry, ktorý akoby som mal nefunkčný, resp. slabo funkčný. A naozaj, keď som to niekedy prehnal s intelektuálnou aktivitou určitého typu, že som teda nezachoval rovnováhu v mozgovej aktivite oboch hemisfér, rozbolela ma ľavá strana hlavy. Pravá strana ma takmer nikdy nebolí. Keď som postupne pracoval ďalej s komplexom obrazov na pravej strane hrudníka všimol som si, že sa pelikánovi pravé očko otvára   a vyčisťuje.   Táto   skutočnosť   ma   veľmi   teší.   Myslím,   že   to   súvisí   aj   s   fenoménom francúzštiny, ako som o ňom písal vyššie, kde som uviedol hypotézu, že keď sa mi podarí obnoviť isté psychické funkcie, bude sa mi francúzština ako cudzí jazyk osvojovať ľahšie. Myslím si, že tieto premeny symbolu vtáka odhaľujú súvislosti s tromi vyššími čakrami – srdcovou  (4.),   krčnou   (5.)   a  čakrou   v  strede   čela   (6.).   Labute,   ktoré   plávu   na   vode   a   sú privrátené k sebe tak, že sa dotýkajú hlavami a hruďami, vytvárajú svojimi zvlnenými krkmi tvar srdca. V tomto symbole sú obsiahnuté všetky tri spomínané čakry: 4. ‐ spojené hrude, 6. ‐ spojené hlavy, a 5. krky labutí, ktoré vytvárajú tvar srdca. Ďalšou súvislosťou tohto druhu je, že obraz labutí sa zjavuje na úrovni srdca, ale ich telá odkazujú na plátky 6. čakry, teda na oblasť hlavy. Spojovacím elementom srdca a hlavy je krk. Akú funkciu má krčná čakra? Je to centrum reči, sebevyjadrenia   a   sebavedomia.   A   tiež,   ako   uvádza   Steiner,   jej   rozvojom   sa   rozvíja jasnovidnosť. Tu si dovolím uvažovať nasledovne: jasnovidnosť nemusí súvisieť so samotnou krčnou čakrou – tým, že ju človek rozvíja, oných osem plátkov krčnej čakry, teda že kráča po osemdielnej   ceste,   ktorá   vedie   k   oslobodeniu   sa   od   utrpenia,   ako   ju   uviedol   Budha   – umožňuje energii srdca, aby stúpala nahor, až k hlave, k 6. čakre. A až táto podľa mňa súvisí s 26


jasnovidnosťou samotnou. Konkrétne jej dva okvetné plátky, na fyzickej úrovni dve mozgové hemisféry.

4.8.2011

15. Premena symbolov na abstraktné obrazce Komplex na pravej strane srdca akoby sa vyprázdnil. Symboly sa mi už nederú do vedomia s takou naliehavosťou, ako predtým a stratili aj na svojom energetickom náboji. Dá sa to vysvetliť aj tak, že sily, ktoré stoja za symbolmi prestali zasahovať do vedomia a pôsobia mimo neho, alebo že tieto sily sa stali súčasťou vedomia a už nestoja mimo neho ako niečo, čo je k vedomiu protikladné, alebo nepriateľské. Symboly by sa dali prirovnať k rastlinám a ich bujnosť prejavov k neudržiavanej záhradke. Keď som sa teraz podujal urobiť v záhradke poriadok – ostrihal som ruže, odstránil suché a mŕtve časti, porast som preriedil, aby do neho mohlo vnikať viac svetla, upravil som terén hrabličkami a smetie odviezol a teraz rastliny, ktoré v záhradke ostali pravidelne polievam – vyzerá záhradka k svetu. To však neznamená, že keď ju zase nechám na pospas prírode, že nezdivočie. To znamená, že sily prírody, ktoré do nej vháňajú život stále pôsobia.

Napriek tomu, že sa symboly oslabili a vyprchali, ešte sú tu nejaké ich pozostatky.

Kengurie nohy a hlava škrečka

Stále sa ukazuje obraz zvieracích nôh – kengurích – ktoré držia zviera vo vzpriamenom sede. (Áno, kengura, aj keď sedí, nie je až tak celkom vzpriamená, chrbticu má ohnutú vo veľkom oblúku, ale aspoň náznak vzpriamenosti tam je.) Tieto zvieracie nohy sú špecificky stočené – hlavne v kolene, ale aj v členku a bedre. Ak teraz na kolená zatlačím rukami tak, že ich tlačím k zemi, dostávajú sa nohy z vertikálnej polohy do horizontálnej a obraz zvieraťa sa mení na obraz človeka, alebo Budhu, sediaceho v meditačnej polohe lotosového kvetu. Teda zviera sa mení na človeka, a keď ochabne môj tlak rukami na kolená, človek sa opäť mení na zviera. Na   hornej   strane   obrazu   sa   zase   zjavuje   škrečkova   hlava   s výraznými   dvoma   prednými zubami, hryzákmi. Hryzáky by sa mohli spájať s obrazom ostrého zobáka vtákov, dravcov – oproti   zobákom   však   akoby   trocha   stratil   tento   symbol   na   agresivite,   pretože   na   jednej strane síce takéto hryzáky majú silu hlodať a zahryznúť sa do problému, ale na strane druhej sú   niekedy   aj   smiešne,   napr.   keď   sa   takýmito   hlodákmi   pýši   nejaký   človek.   Škrečok   je špecifický   aj   tým,   že   má   líca   rozšírené   do bočných   vačkov,   ktoré   mu   slúžia   na nazhromaždenie potravy. Možno niečo podobné ako kožný vak na zobáku pelikána. 27


Zaujímavé je potom spojenie týchto dvoch obrazov – obrazu kengurích nôh a škrečkovej hlavy. Keď sa zameriam na stred medzi nimi, kde by malo byť telo, telo chýba. Namiesto tela sa mi v tých miestach zjavujú len abstraktné útvary. O aké útvary ide? Akoby vyvierali zo stredu a štiepili priestor okolo seba, pričom lúče, ktoré štiepia priestor sa najprv   zjavujú   dva   (hore   a dole),   potom   štyri   (pridajú   sa   doprava   a doľava)   a potom   sa vynárajú ďalšie lúče, ktoré priestor štiepia ešte na jemnejšie časti. Keď sa lúče rozdelia na štyri, tieto majú tendenciu deliť sa ešte ďalej, vo väčšej vzdialenosti od stredu – akoby sa jeden lúč rozdelil na dve ramená. Ideálny stav takéhoto štiepenia priestoru by mohol byť taký, že stredom priestoru by sa stal nejaký zdroj svetla, ktorý by vyžaroval jemné svetlo do všetkých strán. Uvádzam príklad takéhoto vyžarovania (štiepenia priestoru) na obrázku, Obr. 9: Vyžarovanie, štiepenie priestoru.

Obr. 9: Vyžarovanie, štiepenie priestoru Tento opis je opisom dvojrozmerného obrazu, avšak moje vedomie tuší tretí rozmer, aj keď v tomto   smere   až   tak  jasne   nevidím.   Tretí  rozmer  sa  týka  orientácie  dopredu   –  dozadu. Z tohto tušenia povstáva myšlienka, že dvojrozmerný obraz je len uzlom, ktorý spája svet za symbolom so svetom pred symbolom. Pokiaľ by sa zdroj svetla rozžiaril naplno, vytvoril by tlak,   ktorý   vyviera   z jeho   vnútra   priestor   –   niečo   na   spôsob   obruče   (tzn.   bod,   z ktorého vyžaruje  svetlo,  by   sa   roztiahol  do   svetelnej   obruče).   Táto   obruč   by  chránila   priestor  vo svojom vnútri pred tlakom okolitých štruktúr a zároveň by vytvárala priame spojenie medzi vnútorným a vonkajším. Vnútorné a vonkajšie by už medzi sebou nemuseli komunikovať cez

28


symboly (akési zhustené kondenzáty energie a informácie). Myslím, že práve tento proces som svojím úsilím o rozlúsknutie významu symbolov naštartoval.

Vráťme sa ale k symbolu kengurích nôh a škrečkovej hlavy. Zaujímavá je otázka, kde je telo a prečo ho nevidím? Možno by bolo dobre sa v úvahe uberať aj tým smerom, že to, čo je pôvodné   a reálne   nie   sú   nohy   a hlava  zvieraťa   –   že   teda   tieto   symboly   sú  len   rámom   a skutočným obrazom je samotné telo. To však zatiaľ nevidím... Ešte   k dynamike   procesu   zatláčania   na   kengurie   kolená.   Po   zatlačení   sa   zviera   mení   na meditujúceho – v tomto prípade sa dá, aj keď nie úplne jasne zazrieť celé jeho telo. Prejavuje sa to tak, že keď ruky zatlačili kolená k zemi a nohy sú teda v lotosovej pozícii, začne zo spodu   meditujúceho   vyvierať   energia,   ktorá   prechádza   celým   jeho   telom   až   k hlave a pokračuje ďalej nahor. Takže akt usadnutia do meditácie uvoľní blok, ktorý hatí priechod energie zdola nahor. Keď energia prúdi telom meditujúceho, dá sa jeho telo čiastočne vidieť, ale nie v jasnom a pevnom tvare – skôr akoby to súviselo len so zviditeľnením centrálneho kanála   –   vedúceho   centrálnou   vertikálnou   osou   tela   meditujúceho   ‐   a energie   ním prechádzajúcej.

Femur a tíbia

Už v dobre známom prejave dvoch telies, ktoré pôsobia – jedno zhora, druhé zdola – tlakom na centrálnu časť, ktorá je medzi nimi, sa zjavuje aj symbol dvoch kostí spojených kolenným kĺbom   –   kostí   femuru   a tíbie.   Kosti   sa   zjavujú   tak   ako   sú   známe   aj   z anatomického usporiadania. Femur je hore, tíbia dole a medzi nimi je guľa, ktorá by mohla predstavovať jabĺčko, aj keď v reálnej anatómii ľudského tela sa jabĺčko nachádza vpredu pred kolenným kĺbom – je vsadené do väzu tiahnuceho sa zhora nadol – a nie medzi kĺbpovými plôškami oboch kostí. Tu by som chcel znova trochu rozobrať symbol otca a syna a síce hľadať odpoveď na otázku, kto je v tomto obraze otec a kto syn. Femur je kosť silnejšia, masívnejšia, preto by mohol predstavovať otca. Tíbia je kosť slabšia a menšia, preto by mohla predstavovať syna. Ešte je tu ihlica, fibula, ktorá podopiera tíbiu, na čo by sa dalo pozerať tak, že tíbia vo svojej slabosti potrebuje podporu, čo tiež poukazuje na symboliku syna. (Alebo by fibula mohla byť krehšia polovička   manželského   zväzku   tíbie   (manžela,   otca)   a   fibuly   (manželky,   matky).   V  tomto prípade by zase tíbia predstavovala otca a femur syna, ktorého podopierajú obaja rodičia, teda opačne ako v predchádzajúcej úvahe.) Takže v tomto obraze a v týchto výkladoch je otec alebo syn niekedy hore a niekedy dole. Keď by sme uvažovali o tom, že femur predstavuje otca a tíbia syna, krylo by sa to s polohou kresťanského kňaza, ktorý sa mi ukazuje hore, v hornej časti tela, na nebesiach a predstavuje duchovné   poznanie,   princípy   a prísnosť   –   teda   otca   a budhistického   kňaza,   ktorý   sa   mi 29


ukazujeje dole, v dolnej časti tela, je spojený so zemou, je hravý, pružný, mladý a túži po spojení so ženou – teda syna. Avšak na druhej strane, keď som rozoberal symbol spojeného kolena a lakťa, dopátral som sa k opačnému výkladu, kde koleno (noha) predstavovalo otca – čo znamená, že otec je dole, v dolnej polovici tela a lakeť (ruka) predstavovala syna – čo znamená, že syn je hore, v hornej polovici tela. V tomto prípade by bol otec dole a syn hore. Čo je teda pravda? Vychádza mi to asi takto: je dosť možné, že jednotlivé symboly otca a syna nemám celkom dobre pochopené a že teda môj výklad týchto symbolov je mylný, teda že to, čo predstavujú v skutočnosti,   nie   je   v   súlade   s   tým,   ako   si   ich   vykladám.   V každom   prípade   ma nejednoznačnosť   pozície   otca   a   syna   vedie   k myšlienke,   že   za   postavami   otca   a syna   sa skrýva iná postava, nazvem ju muž, ktorá má aspekty ako otca, tak aj syna, ale na rozdiel od nich je jednotná. Prečo sa mi symbolika otca a syna zjavuje vo forme kostí? Odpoveď   by   mohla   byť   v tom,   že   tieto   obrazy   sú   skostnatené,   teda   konzervatívne.   Ich pochopením by mohlo dôjsť k tomu, že obrazy zmäknú a spružnejú.

16. Ryba a rak Popis   nasledujúceho   procesu   sa   odvíja   od   symbolu   nožíka   rybky,   ako   som   ho   spomínal vyššie. Spomenul som tam, že mi na nožíku vadila nesymetria, ktorá sa prejavovala tým, že sa nožík otváral otočením základne čepele okolo osi (oka rybky) na hornom konci rúčky nožíka, takže sa mohol otvoriť buď napravo, alebo naľavo. Riešenie tejto nesymetrie som videl v tom, že by čepeľ nožíka vyskakovala smerom hore po vertikálnej osi nožíka. Druhým prejavom tejto nesymetrie bolo, že keď už aj nožík bol otvorený, ostrie mal iba na jednej strane. Opäť ‐  riešenie nesymetrie som videl v obraze dýky s obojstrannou čepeľou.

Moje podvedomie sa popasovalo s týmto  problémom  nesymetrie zaujímavým spôsobom. Rybka sa mi ukazovala tak, že sa otvárala raz do pravej strany, raz do ľavej. Položil som si otázku prečo.

Abstraktne filozofická vsuvka:

30


Mohlo to byť následkom toho, že som si uvedomil nesymetriu, na ktorej mi niečo vadilo, a keďže symetria je jedným z nástrojov správneho uvažovania, že je teda uvažovaniu vlastná, tak som vlastným chcením vyvolal zmenu obrazu v podvedomí. To je jeden pohľad – ten zo strany vedomia. Druhý je ten, že som si uvedomil nesymetriu, podvedomie to zaregistrovalo a reagovalo – akoby malo na čom stavať (teda na mojom čiastočnom uvedomení) a tak rozvinulo obraz, ktorý sa symetrii viac podobal – že teda symetria je vlastná podvedomiu, ktoré ju prejavuje v obraze. Na jednej strane je teda ten, ktorý si uvedomuje symetriu, na druhej ten, ktorý ju produkuje. Keď sa uvedomenie symetrie v zmysle analytického myslenia realizuje  v obraze dokonalej symetrie pochádzajúcom z podvedomia, mala by nakoniec zostať len čistá symetria, pričom ako myšlienka symetrie, tak aj obraz symetrie zaniknú.

Pokračovanie rozvoja obrazu ryby a raka: 

Keď som obraz ďalej rozvíjal, predstavil som si, že nožík má dve čepele a obe sa roztvárajú – jedna doprava, jedna doľava tak, že ostria čepelí boli obrátené navonok – napravo a naľavo od osi nožíka. Pokračoval som v otáčavom pohybe, až som prekrížil obe čepele tak, že ich ostria smerovali dovnútra, smerom k osi nožíka. V tej chvíli som si uvedomil, že rybka sa zmenila na raka, pričom čepele nožíka sú teraz klepetá raka. Rovnako som si uvedomil, že dvojramenný nožík sa mení na nožnice. V symbole nožíka rybky boli teda spojené dve rôzne roviny: Živočíšna: v dvojici ryba‐rak (citová, fantazijná, pudová zložka). Nástrojová: v dvojici nožík‐nožnice ( zložka abstraktného, analytického myslenia). Pojítko medzi týmito dvoma rovinami tvoril fenomén protikladu, aj keď nejde o protiklad vo forme   biely‐čierny,   teda   jednoznačných   protistojných   protikladov.   Ide   skôr   o protikladné dvojice,   kde   jeden   z protikladov   vystupuje   v podobe   jednotky   (nožík,   ryba),   kým   druhý z protikladov   v podobe   dvojnosti   (rak,   nožnice).   Dalo   by   sa   povedať,   že   symbol   jednotky v sebe obsahuje aj fenomén rozdvojenia sa.

K symbolu   ryba‐rak   uvádzam  nasledovný  sen,   z  (dátum),  ktorý   sa   mi   sníval   v Ženeve,  na návšteve u kamaráta Zdena. Sen z 29.6.2011: Som u svojej starej mamy z maminej strany. V sne ma sprevádzajú mužské postavy ‐ môj otec a najlepši kamarát z gympla. Ale sprevádzajú ma len ako tiene, nevidím jasne ich obrysy. Vyberieme   sa   na   ulicu.   Hneď   vedľa   domu   starej   mamy   býva   Lena,   príbuzná,   žena   brata 31


môjho starého otca, maminho otca. Je to postavička na pohľadanie. V detstve som s ňou vychádzal dobre, navštevovali sme ju, mal som ju rád. Až do  istého  momentu.  Vtedy  sa nevedno prečo radikálne zmenila ‐ nepriateľsky voči celému zvyšku rodiny. Pamätám sa, ako sme navštívili starú mamu ‐ bývali sme v susednej dedine ‐ a moja prvá cesta viedla k bránke v   plote,   ktorý   spájal   záhradu   starej   mamy   s   Leninou   zahradou.   Bránka   bola   na   moje prekvapenie zamknutá. Tak som sa pustil preliezať ju. Keď som vyliezol celkom hore a chcel sa prehupnúť na druhu stranu, zjavila sa Lena. Bol som rád, že ju vidím. V rukách držala hrable a s hnevom ma nimi strkala z bránky, aby som nemohol preliezť. Nechápal som, čo sa deje. To bol koniec akýchkoľvek ďalších pozitívnych kontaktov s touto osobou. Potom nám robila ešte také veci, ze nám cez záhradu ukazovala holý zadok, ako znak pohŕdania. Neskôr zomrela a ľudia z jej okolia – nielen rodina ‐ si vydýchli. Ako som už spomenul, nikto nevie, prečo sa tak zmenila. Za Leniným domom bol hneď cez ulicu náš nový dom – novostavba, v ktorej   sme   ešte   nebývali.   Tam   som   sa   vlastne   v   sne   vybral.   Lenin   dom   bol   teda   takým pojítkom madzi domom starej mamy a našim domom. Keď sme dom ešte len stavali a často sme bývali u starej mamy, chodili sme cez Leninu záhradu na novostavbu. Bola to skratka, lebo inak bolo treba obchádzať celú Panskú záhradu (dedinská časť). Späť k snu! Vysvetľujem niektorému z mojich mužských tieňov, že od domu starej mamy k nášmu domu kedysi tiekla riečka. Volala sa Tília ‐ neviem, čo toto meno znamená (možno súvislosť s lipou a srdcom, pretože lipa je latinsky tilia a má listy v tvare srdca). Ale táto riečka vyschla. Vchádzame do Leninho domu, do pivníc. V pivnici má rieku a v tej rieke pláve akýsi živočích. Je to veľký rak, alebo kapor, niečo medzi tým. Je veľký asi ako dospelý človek. Spomínam si na jednu ľudovú pieseň: „Zasial mužík proso“, kde sa spieva ‐ chytil mužík rybu, žena vraví rak, či tak lebo tak, bude teda z ryby rak. Tá pieseň pojednáva o tom, že v manželstve, napriek tomu, že muž rozhodne   jedným   spôsobom,   bude   platiť   to,   čo   rozhodne   žena.   Mužík   v   piesni   je   pod papučou. Chceme to zviera z vody vytiahnuť a prepraviť ho k nám domov, do novostavby. Hľadám vhodnú nádobu alebo nejaké nosítka, na ktorých by sme ho preniesli. Aj sme ich našli a prenášame rybu‐raka domov. Tu táto časť sna končí. Jeho súčasťou je však ešte obraz, ktorý sa mi zjavil v dnešnom  snení.   Snažím  sa pozrieť  na jedno miesto mojej mysle, ale nemôžem; keď sa mi tam aj podari skoncentrovať myseľ, nič nevidím. Viem však, že som v tomto   smere   zablokovaný.   Ten   blok   má   štruktúru   mladého   muža   a   ženy,   ktorí   sú   v   tak tesnom   objatí,   že   už   sa   medzi   nich   nič   nevojde,   ani  svetlo.   Sú   akoby   zrastení.   V   sne   sa niekoľko   krát   snažím   nahliadnuť   bližšie   na   túto   dvojpostavu,   ale   som   z   tade   zakaždým vyhodený.   Zjavenie   sa   tohto   obrazu   však   napriek   tomu   považujem   za   pokrok,   pretože doteraz som blok nevizualizoval. Zostával len ako tupá záťaž na mojej psychike. Som rád, že som sa pohol o krok vpred. Sen chápem aj ako hľadanie stratenej cesty môjho vnútorného muža k matke, alebo celkovo k žene. Snažil som sa spojiť rodný dom mojej mamy s mojim súčasným domovom. Riečka Tília vyschla! Práve ona bola živým pojítkom týchto dvoch častí môjho sveta. V podzemí však rieka je, síce netečie, je skôr ako stojatá voda, ale predsa. V tejto vode žije prízrak, ktorý čaká na ďalšie rozlúsknutie. Koniec sna. Jednou   z vecí,   ktoré   vyvodzujem   zo   symbolu   raka   v oblasti   pravej   strany   hrudníka   je myšlienka, že ak by som s touto oblasťou nezačal pracovať a nerozpúšťal napätie, ktoré sa tu naakumulovalo za roky, malo by to následok v podobe ochorenia rakoviny. Na túto vec som 32


pomyslel už   viac   krát   predtým,   pretože   tlak   na   pravú   stranu   hrudníka   bol   prítomný permanentne po dlhé roky, z čoho som usudzoval, že môže mať patologický vplyv na orgány v tej oblasti (napätie svalov spôsobuje horšie prekrvenie napätého miesta – zhoršuje sa jeho zásobovanie živinami, odplavovanie produktov metabolizmu, prísun kyslíka, ...).

17. Reiki Včera večer   som   zaznamenal   nasledujúcu   skúsenosť.   Analyzovaním   symbolov   sa   stávam vnímavejším na duševné poryvy. Cítil som sa uvoľnený, v mysli mi prebiehali deje, ktoré by sa dali nazvať očisťovaním sa. Vtom mi napadla myšlienka, že by som mohol skúsiť reiki. Otvoril som teda tri symboly a začal vysielať energiu reiki s touto myšlienkou: „Vysielam si energiu reiki a táto energia rozpúšťa psychické obsahy, ktoré vyvolávajú napätie na pravej strane hrudníka.“ Vplyv reiki bol silný – začali do mňa natekať rôzne obsahy, väčšinou som ich vnímal ako niečo veľmi negatívne, ako čiernu energiu. Bol som týmto javom prekvapený. Pritom   priestor,   z ktorého   tieto   energie   natekali   sa   nedal   lokalizovať   –   akoby   natekali odvšadiaľ a z takej diaľky, že ju môj duševný zrak nezachytával. Energie by sa dali rozdeliť do dvoch kategórií: Jedna by sa dala nazvať niečo ako pozadie,  veľmi jemné, ale negatívne, druhá by sa dala nazvať ako niečo hrubé, živé, niečo ako ramená nejakej rastliny. Chvíľu som tento   proces   sledoval   mysliac   si,   že   sa   jeho   negatívny   charakter   zmení,   ale   negativita narastala   a negatívne   energie   sa   ukladali   na   miesta,   ktoré   som   práve   vyčistil   opisom predchádzajúcich   symbolov   (procesy   týkajúce   sa   symetrie   v myslení).   Pritom   negativita akoby sa lepila na očistené psychické štruktúry, prisala sa na ne a obsadila ich. Keď som si uvedomil,   že   sa   deje   niečo   zlé   a že   nemá   tendenciu   sa   to   zmeniť   k lepšiemu,   vysielanie energie som zastavil. Negatívna energia prestala natekať, ale zostal pocit ťažoby. Intuitívne som sa  začal  modliť  otčenáš,  Zdravas   Mária  a Sláva  otcu.   Tým,  že  som  si tieto  modlitby opakoval,   sa   moja   myseľ  trocha  skoncentrovala,   ale   s ťažobou  na   pravej  strene  srdca   to nepohlo. Mal som pocit, akoby všetka duševná námaha, ktorú som vyvinul na očistenie toho miesta, vyšla nazmar. Bolo treba začať čistiť odznova, ale chvíľu to trvá, kým sa duševné procesy ustália a dozreje situácia na vedomé spracovávanie obsahov mysle, preto bolo treba čakať. Čakal som do dnešného rána – takmer som nespal, lebo som celý čas vnímal, že sa mi vo vnútri deje niečo zlé, akoby som mal v sebe cudzorodý materiál. Teraz sa pokúsim tie obsahy vyniesť na svetlo božie.

Prejavuje sa to napr. kruhom, ktorý je prečiarknutý dvoma čiarami, ktoré sa v strede krížia; presne ako označenie žiarovky v elektronike. Táto prekríženosť má viacero konotácií. Keď som   dnes   išiel   z bytu   do   Sadu   Janka   Kráľa,   v električke   som   sledoval   svoje   myšlienkové pochody: ozvalo sa tam niečo ako – idem do Jadu Sanka Kráľa teda prešmyčka, vymenenie písmen J a S. Tu som si uvedomil tendenciu oného komplexu obracať významy slov naopak, alebo   krížiť   ich   významy.   Ďalšou   vecou   je   slovo   kríženie   samotné   –   myslím,   že   ide   aj o sexuálnu spojitosť, teda kríženie v zmysle párenia sa, alebo spájania mužského a ženského s   tým,  že   niečo  zoberiem  od   mužského,   niečo   zase   od   ženského  a vytvorím z toho   nový organizmus,   nový   význam.   K tomuto   výkladu   prispieva   aj   obrázok,   ktorý   som   nakreslil 33


v minulosti,   pár   rokov   dozadu,   Obr.10,   K symbolu   preškrtnutého   kruhu   (znak   žiarovky v elektronike).

Obr.10: K symbolu preškrtnutého kruhu (znak žiarovky v elektronike)

Na pravej strane obrázka je znázornený symbol žiarovky ako sa používa v elektronike, kde predstavuje aj niečo ako ženský pohlavný orgán. Dá sa tak usudzovať zo spojitosti s postavou muža,   ktorá   je   znázornená   nahá   s pohlavným   údom,   ktorý   sa   dotýka   symbolu   žiarovky. Zaujímavé   je,   že   prekríženie   čiar   v symbole   žiarovky   je   vlastne   prekríženie   častí   stoličky. Stolička na obrázku akoby mala prekrížené nohy. Ak by sme predné nohy stoličky narovnali – pravú na pravú stranu a ľavú na ľavú stranu, prekríženie by zmizlo a v strede stoličky, na jej sedadle by zostal len znak kruhu. Prekríženie nôh môže odkazovať aj na meditačnú prax používanú v budhizme, kde sa často sedáva v pozícii lotosového kvetu so skríženými nohami. V prípade,   že  by sme  teda   predné   nohy  napravili  tak,  aby  príslušná  noha   bola   na   svojej strane a muž na obrázku by si sadol na stoličku, mohol by kruh na stoličke predstavovať aj ritný otvor. Čo ma vedie k takejto dráždivej úvahe? Jedna z vecí, ktoré som vnímal ešte pred analýzou vzniknutého napätia bolo slovo sodomia. Navyše,   keď   som   sa   ráno   sprchoval   a umýval   som   sa   na   miestach   pohlavných   orgánov a análneho otvoru, v momente, keď som sa dotkol análu som pocítil niečo ako vzrušenie, alebo   jasnosť,   alebo   veľmi   jasný   obraz   análneho   otvoru   v mojej   mysli.   Akoby   zmyslové vnemy  hmatu  z dotyku  prstov – keď  sa dotkli  análneho  otvoru ‐ boli  veľmi  silno  a jasne prepojené zo zmyslami zraku, ale skôr duševného – alebo s predstavivosťou.

34


Napadá mi ďalšia súvislosť: prečo práve sodomia, prečo nie heterosexuálny prejav? Odpoveď je možné hľadať v jednom z prejavov komplexu na pravej strane hrudníka a tým je postava kňaza, pričom sa prejavuje ako postava dvoch kňazov – kresťanského a budhistického. Títo majú medzi sebou pojítko, akýsi komunikačný kanál, cez ktorý sú napriek svojej zdanlivej oddelenosti, či autonómii spojení. Čo je to za pojítko? Ako sa prejavuje? Najprv k samotnému významu pojítka, všeobecnejšie k psychickej funkcii spájania. Tá môže mať erotický základ, nie len v zmysle fyzického sexu, ale v zmysle sexuálneho pudu, ktorého jeden z prejavov je spájanie protikladov. A ako sa prejavuje konkrétne v obrazoch postáv dvoch   kňazov?   Najzreteľnejší   výraz   má   v energetickom   kanály,   ktorý   prechádza   stredom oboch postáv, aj oblasťou, kde tieto postavy nie sú prítomné a ktorá ich oddeľuje. Ale tento energetický kanál môže byť uložený hlbšie ako obe postavy a presvitá na povrch len vďaka tomu, že ním prúdi svetlo. Aké symboly sa ešte zjavujú medzi dvoma kňazmi? Je tu napr. ostrá lopata, ktorou kresťanský kňaz seká zhora do priestoru, kde sa nachádza budhistický kňaz, aj keď oveľa kondenzovanejší ako obraz budhistu sa v tomto prípade javí obraz   dieťaťa,   syna.  Teda  ide   o pojítko   násilné,   akoby   v zmysle   útoku,   možno   potláčania nižších   štruktúr.   Budhistický   kňaz   sa   rozkladá   akoby   od   najspodneších   častí   viditeľného priestoru (niekde okolo nôh a prvej a druhej čakry), cez oblasť brucha, až po hrudník, ba dokonca   zaujíma   aj   miesto   v hrudníku   samotnom   a to   presne   v strede   komplexu,   teda v strede medzi kresťanským kňazom a dieťaťom, synom – a tu sa aj trochu viac kondenzuje, stvárňuje. V týchto vyšších partiách sa budhista ukazuje ako meditujúci v polohe lotosového kvetu. Naproti tomu dieťa zostáva na úrovni prvej a druhej čakry, ktoré sú okrem iného aj reprezentáciami najzákladnejších ľudských pudov – pudu sebazáchovy a sexuálneho pudu. Vráťme sa však k otázke sodomie: dalo by sa povedať, že jej význam ako symbolu je v spájaní sa oddelených mužských častí psychiky. Späť k obrázku: Zaujímavé   je   zobrazenie   mužského   pohlavného   údu,   ktorý   je   akoby   spojený   s podobnou štruktúrou na úrovni hrudníka – pri troche chcenia by sa za ňu dal pokladať obraz vtáka, ktorý sa tak často zjavuje v tejto oblasti. Ďalšou   zaujímavosťou   sú   tri   červené   rohy,   ktoré   trčia   z energetického   vyžarovania   muža smerom napravo, pričom dve sú hore, nad úrovňou hrudníka, kým jeden je dole pod jeho úrovňou.   Čo   môžu   znamenať?   Budú   nasledovať   len   moje   dohady:   možno   troch   synov, z ktorých   pochádzam,   teda   troch   mužských   potomkov   mojich   rodičov,   troch   bratov.   Ale možno sú to aj dvaja kňazi – kresťanský a budhistický, ako vyššie princípy mužstva (horné rohy) a dieťa, syn, ktoré je v nižších partiách (dolný roh). Na symboliku troch bratov, alebo troch mužských postáv poukazuje aj ženská postava na ľavej strane obrázka: je to tehotná matka, ktorá v bruchu nosí tri plody. Zaujímavé je, že aj tu sú potomkovia oddelení na dvoch (v ľavej časti brucha) a jedného (v pravej časti brucha), 35


pričom sú oddelení akousi prepážkou, možno chrbticou, ktorá okrem toho, že delí brucho na pravú a ľavú stranu, aj spája dve oddelené časti vo vertikálnom smere: boky a hrudník, teda by mohla symbolizovať aj úzky ženský driek. K usporiadaniu pohlavných orgánov na mužskej a na ženskej strane: Na mužskej strane je pohlavný úd muža umiestnený hore a smeruje dole, kde je v podobe znaku žiarovky akoby jeho ženský proťajšok. Na strane ženy je tomu naopak: mužský úd je umiestnený dole a smeruje nahor k ženskému lonu. To by mohlo poukazovať na dominaciou tej ktorej sily na svojich príslušných stranách.

18. Jednotka a dvojka (prvá a druhá čakra) Chcem sa vrátiť k symbolike jednotky, alebo jednoty a dvojky, alebo dvojnosti, tak ako boli spomenuté pri symboloch ryby – raka a nožíka – nožníc a túto symboliku dať do súvislosti so symbolmi jednotky a dvojky, ako boli spomenuté pri opise Obr.10 a síce vo forme rohov trčiacich z postavy muža – jeden dole, dva hore a vo forme plodov v matkinom bruchu – jeden   napravo,   dva   naľavo.   Tento   výskyt   dvojice   jedna   a dva   by   sa   mohol   viazať   na   1. (koreňovú) a 2. (sexuálnu) čakru. Prečo   tak   usudzujem?   S touto   otázkou   sa   mi   spája   Obr.11,   Systém   čakier   –   zobrazenie jednotlivých stavcov chrbtice.

36


Obr.11: Systém čakier – zobrazenie jednotlivých stavcov chrbtice Keď sústredím pozornosť na to, čo sa vo mne deje, vidím obraz dieťaťa v pravej polovici tela, na úrovni prvej a druhej čakry. Z tohto dieťaťa – a možno konkrétne z jeho hlavy, alebo rany v mozgu   –   vyviera   prúd   energie,   ktorý  sa   dvíha   dohora   a rozprestiera  sa   po   celej   pravej polovici tela až k hlave. Je to niečo akoby medzi moju ľavú polovicu tela spojenú so stredom tela (s osou, chrbticou) a pravú polovicu tela, ktorá sa nachádza akoby vytlačená až mimo tela,   bol   vklinený   samostatný   psychický   útvar.   Tento   útvar   je   veľmi   pohyblivý,   akoby pozostával  z množstva   malých   rozkúskovaných   častí.   Tieto   časti   priblížim   citátom   z mojej básne Spoza bieleho závoja (zbierka Smrť a dievča), ktorá končí slovami:

„vyrojí sa hra rojnice malých bytostí zdrapov, kúskov, úlomkov, po mne, po mne, čitateľ“

Ďalšie priblíženie je jeden z mojich obrázkov, Obr.12. (žiaľ nemám ho zoskenovaný, je treba ho doplniť). 37


Tieto kúsky sú  akoby úlomky svetla –  väčšinou žltej farby – čiarky, ktoré sa neprestajne pohybujú a prúdia všemožnými smermi v rámci útvaru, v rámci priestoru na pravej polovici tela.  Možno   by  sa   dali   prirovnať   aj  k elementom  mnohopotentného   vákua,  ktoré   je  síce zbavené akýchkoľvek častíc, ale skrýva v sebe potenciál vytvoriť akékoľvek z nich. S pozorovaním   tohto   útvaru   sa   tiež   presúva   ťažisko   pozornosti   z presne   lokalizovaného ložiska na pravej strane hrudníka, ktoré bolo doprevádzané aj fyzickým tlakom na tomto mieste na celú oblasť pravej strany tela a tiež na dvojicu čakier 1 a 2, teda na oblasť na pravej  strane  tela   približne  na  úrovni  močového  mechúra  a potom  ešte  nižšie  na  úrovni bedrového   kĺbu.   Teda   blok   na   úrovni   srdca   v tejto   fáze   procesu   jeho   rozpúšťania   akoby strácal   na   význame,   rozprestiera   sa   na   väčšej   ploche,   ba   vo   väčšom   priestore.   To   však neznamená,   že   zanikol,   lebo   veľká   časť   pocitov,   ktoré   doprevádzajú   plynutie   energie a chaotický pohyb žltých čiarok – kúskov energie – v celej oblasti pravej strany tela pociťujem práve v oblasti srdca, ale už ani nie ako bodovú, alebo presne lokalizovanú bolesť, ale skôr ako chvenie a jemné pichanie v celej pravej oblasti hrudníka – a pravdupovediac veľká časť týchto pocitov sa prelieva aj mimo tela, napravo od hrudníka. Na   Obr.   11,   Systém   čakier   –   zobrazenie   jednotlivých   stavcov   chrbtice,   je   tento   priestor znázornený výrezom v tvare písmena V, ktorého ostrá hrana je položená do oblasti medzi koxigeálnymi (kostrčovými) stavcami chrbtice C3 a C5. Jeho ramená potom vychádzajú hore a pohlcujú oblasť pravej strany tela s čiastočným presahom aj na ľavú stranu tela (v hornej oblasti). Stav, ktorý pociťujem teraz sa líši od stavu na Obr.11 tým, že energetický útvar v tvare V sa nerozpína vo vyšších polohách do takej šírky a je lokalizovaný takmer výlučne na pravej strane tela – niekedy mám pocit, že ani nejde o útvar v tvare písmena V, ale o stĺp energie, ktorý sa rozpína na pravej strane tela. Keď sa zamyslím nad dieťaťom umiestneným na úrovni prvých dvoch čakier, zdá sa mi, akoby som ho v tejto oblasti mohol pokladať za zdravé, kým od druhej čakry hore, akoby nastala nejaká porucha. Zdravie dieťaťa je pre mňa spájane aj s dvoma základnými životnými pudmi –   pudom   sebazáchovy   (prvá   čakra)   a pudom   sexuálnym   (druhá   čakra).   Tieto   akoby   boli v poriadku,   napriek   tomu   z nich   akoby   vyrastala   porucha,   ktorá   sa   prejavuje   vo   vyšších energetických   centrách,   alebo   vo   vyšších,   mladších   psychických   funkciách.   Túto   úvahu dopĺňa   aj  obraz   dieťaťa,   ktorý  sa   mi   zjavuje   v tejto   oblasti   v súvislosti   s inými   symbolmi, konkrétne mám na mysli kresťanského kňaza, ktorý seká ostrou lopatou do mozgu dieťaťa. Tu   akoby   dieťa,   alebo   základný   životný   pod   (či   už   sebazáchovný,   alebo   sexuálny)   bol atakovaný vyššími psychickými funkciami – napr. morálkou, ktoré takto poškodzujú mozog dieťaťa. Paradoxné je, že v oblasti pudov sa zjavuje obraz mozgu, ako najrozvinutejšieho orgánu tela, v ktorom sídlia najvyššie psychické funkcie človeka. Na Obr.11 je znázornený prenos lumbálnych  stavcov chrbtice L6 a L7 z úrovne drieku na úroveň   prvých   dvoch   kostrčových   stavcov   C1   a C2.   Aké   súvislosti   mi   s týmto   aktom napadajú? Moja mama má dosť vážny problém s lumbálnym stavcom, L5, ktorý jej akoby prepadol dovnútra a vytvára vážne ohrozenie miechy. Lekári jej síce predpovedali, že môže očakávať zhoršenie do tej miery, že nebude môcť chodiť, ale našťastie už roky sa táto ich predpoveď nepotvrdzuje. Mama normálne chodí, aj keď máva bolesti, ktoré vystrelujú do bedrových kĺbov. Túto asociáciu neviem celkom dobre vysvetliť. 38


Chcem sa ešte vrátiť k obrazu dieťaťa v prvej a druhej čakre. Tu sa ukazuje ako svetelná guľa – jedna v prvej, druhá v druhej čakre – a zdá sa, že dieťa je spokojné. Jeho ďalší vývoj však bol zablokovaný – celistvá pudová energia sebazáchovy a sexuality sa nemohla vyvinúť do celistvosti aj  vo   vyšších  centrách,   oproti  tomu   sa  však  rozpadla   na  nekonečné  množstvo drobných energií, ktoré len chaoticky poletujú v psychickom priestore. Teraz by sme sa mohli zamerať na blok, ktorý spôsobil, že pudová energia nestúpala do vyšších centier vo svojej jednote, ale si pod vplyvom tohto bloku bola nútená nájsť mnoho malých energetických kanálikov,   ktoré   ten   hlavný   –   dajme   tomu   pingalu   (stredom   chrbtice   prechádza   hlavný energetický   kanál   človeka   –  sušumna,   ktorá   začína   v koreňovej   čakre,  v mieste,   kde   sídli kundalíny energia; z tohto istého miesta vyvierajú dva vedľajšie energetické kanály – dalo by sa povedať po sušumne druhé najdôležitejšie energetické kanály v tele človeka – po ľavej strane ída: ktorá má aspekt ženskej  energie a po  pravej strane pingala: ktorá má aspekt mužskej energie) obchádzajú. Cievy Dalo by sa to prirovnať k tvorbe nových krvných ciev v prípade, že prúdenie krvi v cieve, ktorá zásobovala oblasť krvou bolo z nejakého dôvodu prerušené. Ak sa aj vytvoria nové cievy   a zásobujú   príslušnú   oblasť   krvou,   stále   však   kapilárami   prechádzajú   do   žíl,   ktoré nakoniec krv odvádzajú do nejakej väčšej žily. V prípade, že je v toku krvi nejakou tepnou prekážka, obíde organizmus túto prekážku tým, že vytvorí prekrvenie oblasti rozvetvenými menšími cievami, ktoré sa nakoniec v ďalšom pokračovaní opäť napoja na pôvodné krvné cesty. V prípade, že by tomu tak nebolo, krv by sa vylievala do organizmu, teda krvný obeh by   bol  v tomto   mieste   otvorený   –   išlo   by   o krvácanie.   Keď   sa   pozriem   na   chaotický   tok energie na pravej strane tela, má tendenciu postupovať smerom hore a dá sa prirovnať ku krvácaniu. Nervy Rovnako ako v prípade vytvárania nového krvného riečiska pod vplyvom bloku, by sa dalo uvažovať   o vytáraniu   novej   inervácie   oblasti,   ktorej   fyziologická   inervácia   bola   prerušená poškodením príslušného nervu. V tomto prípade však analógia nie je taká jednoznačná, lebo ako je z fyziológie, či patológie známe, poškodené nervy sa neobnovujú. Tu však narážam na svoj nedostatok odbornej znalosti tematiky, pretože je možné, že starý, poškodený nerv sa možno neobnovuje, ale nová inervácia vzniká. (doplniť o fyziologické stanovisko!) V každom prípade tu máme dva fyziologické, či patologické javy, ktoré by sa k narušeniu toku energie v energetickom tele človeka a následnej kompenzácii tohto narušenia dali prirovnať: ide o cievotvorbu a vznik novej inervácie. Kým vo fyzickom tele je energia reprezentovaná krvou, či nervovými vzruchmi, v súvislosti s energetickým telom sa spomínajú jemnohmotné energie.  Tok energie pingalou sa vďaka bloku na úrovni 2. čakry, vetví do priestoru, kde táto energia vyteká a môže byť zodpovedná za vznik onoho energetického sčasti usmerneného (stúpanie energie hore) a sčasti chaotického (mihotanie žltých čiarok, drobných energetických útvarov) prúdenia, ktoré vnímam v oblasti pravej strany tela. 39


19. Obraz raka ako útvaru formujúceho sa z prúdu energie na pravej strane tela Obraz raka som už spomínal v súvislosti s premenou nožíka na nožnice, resp. rybky na raka. V opise tejto premeny je spomenutý sen asi spred mesiaca, kde vystupuje živočích, ktorý je niečo medzi rybou a rakom. Tento živočích žije vo vode (v rieke alebo jazierku), ktorá sa nachádza   v základoch   domu,   niekde   v   pivničných   priestoroch.   V týchto   priestoroch   je vykopaná jama, cez ktorú je možný prístup k vode. Ponad vodu – jazierko alebo riečku – je postavený most so zábradlím. Tam stojím a pozerám sa do vody na živočícha, ktorý je aj rak aj ryba, ani ryba, ani rak. V sne tohto živočícha vylovím a nesiem ho (na rukách, prvá fáza) a veziem ho (na vozíku, druhá fáza) polomŕtveho k nám domov. Ako tento rybo‐rak vyzerá? Nuž, budem ho popisovať skôr ako raka – z charakteristiky ryby má iba to, že nemá výrazné klepetá – resp. raz ich má, raz nie – a telo má vláčne na rozdiel od raka, ktorý je pokrytý pancierom. Inak má račie oči a fúzy – chvost akoby mali ryba aj rak spoločný, len raz je vláčny a jemný – v prípade ryby, inokedy predstavuje akoby mušľu (ako ikona benzínovej pumpy Shell), ktorá sa jedným koncom upína na telo raka a z miesta úponu sa lúčovito smerom dole rozbieha   do   šírky   –   v prípade   raka   je   mušľa   tvrdá,   má   tvrdú   schránku,   čo   korešponduje s pancierom   raka.   Najtypickejším   prejavom   tohto   živočícha   však   je,   že   z neho   napravo a naľavo vyrastá veľké množstvo niečoho ako fúzov – mohli by to byť nejaké vlákna, alebo údy ktoré sú dosť hrubé, ale sú mäkké a vláčne. Keď je ryba‐rak vo vertikálnej polohe tak, že hlavu   má   hore   a chvost   dole,   vyrastajú   z neho   tieto   údy   napravo   a naľavo   a to   v takom množstve, že sa navzájom tlačia zo živočícha a predbiehajú sa, ktorý bude z neho prvý von. Nielenže sa tlačia v jednej (frontálnej) rovine, ale je ich tak mnoho, že sa tlačia priestorovo, pričom sa navzájom prekrývajú. Keď píšem tieto riadky, vyplavujú sa vo mne nepríjemné pocity v zmysle živočíšneho tepla, vyplavovanej špiny, nechuti, odporu a hrôzy. Myslím, že som narazil na koreň problému. K čomu by sa dali prirovnať tieto fúzy, údy, vlákna? Podľa mňa by sa dali prirovnať k nervom, ktoré vyrastajú z chrbtice s tým rozdielom, že kým nervy   sú   biele   a   čisté,   tieto   vlákna   sú   tmavé,   zeleno‐hnedé   a špinavé,   pokryté   hlienom a vlhké. Nervy vyrastajú z chrbtice (koreňové nervy), z jednotlivých stavcov. V obraze ryby‐ raka predstavujú stavce chrbtice jednotlivé články zvieraťa, v tomto prípade skôr raka ako ryby, ktorý má článkované telo. V tejto súvislosti mi napadá kresba, ktorú uvádzam na Obr. 12, Krehká rovnováha.

40


Obr. 12: Krehká rovnováha. Články raka tu predstavujú slabo a silno zelené kosoštvorce, ktoré sú pospájané len vrcholmi vo vertikálnom smere a vytvárajú tak len veľmi krehkú rovnováhu. Takto postavená chrbtica (môže   byť   aj   v   zmysle   charakteru)   sa   môže   kedykoľvek   pod   väčším   náporom   okolností rozsypať. Hruď raka je pre mňa v tejto chvíli natoľko odstrašujúca, že pociťujem niečo ako strach a blízkosť smrti. Hruď je tvorená kompaktným pancierom v tvare hranatého mnohouholníka a pripomína truhlu. Dokonca je na tejto truhle kresťanský kríž. (doplniť o kresbu s truhlou!) Kto je pochovaný v tejto truhle? V mysli sa mi zjavuje znak otáznika na truhle, ktorý pulzuje. Pulzácia odkazuje na srdce, s ktorým sa tento otáznik strieda – raz je tu otáznik, raz je tu srdce. Objavujú sa aj živšie farby ako doteraz a síce červená farba srdca. Blikačka‐húkačka Tu si spomínam na jedno ráno spred pár dní, kedy som po noci práce so symbolmi psychiku do istej miery uvoľnil – kráčal som po chodníku  k môjmu šéfovi z práce (býva neďaleko) a v oblasti srdca som videl blikať červenú blikačku, aká sa používa na sanitkách. Tento vnem bol doprevádzaný aj vnímaním zvuku húkania tejto húkačky (teda blikačka – zmysel zraku a húkačka – zmysel sluchu). Keď som túto blikačku‐húkačku vnímal, vybavovali sa mi v mysli súvislosti s nemocnicou  a s mojím psychickým ochorením – mal  som na  mysli psychiatriu a diagnózu schizofrénie. Čo   sa   ešte   ukazuje   na   truhle   –   hrudi   raka?   Zjavuje   sa   tam   ľudská   lebka   –   niekedy s prekríženými hnátmi ako na vlajkách pirátov, inokedy bez nich. Vyplavujú sa mi dva obrazy: Atlas húb Jeden z detstva  v súvislosti s atlasom hríbov. Pri každej hube boli uvedené značky, či je daná huba   jedlá,   alebo   nie.   Jedlosť   alebo   jedovatosť   boli   odstupňované   počtom   príslušných značiek. Jedlé huby mali uvedenú značku prekríženej vidličky a nožíka, jedovaté zase znak ľudskej lepky – ale teraz neviem, či aj s prekríženými hnátami, alebo nie.

41


Lord Lorson Druhá súvislosť sa mi vybavuje v podobe jednej mojej kresby, ktorú uvádzam nižšie, Obr.13, Lord Lordson.

Obr.13: Lord Lordson Asociácia tejto kresby súvisí pravdepodobne s obrazom lebky. Kresbu som nakreslil tak, že sa mi akoby prisnila – ale nie v zmysle, že by som túto kresbu v sne uvidel, ale skôr som v sne uchopil myšlienku tejto kresby, ktorá sa skondenzovala so mena Lord Lorson. O čom hovorí táto kresba? Myslím, že jej najdôležitejší odkaz v súvislosti s tým, o čom tu píšem je znázornenie zmyslov na   hlave   človeka:   zraku,   sluchu,   čuchu,   chuti   a mysle   samotnej   v podobe   mozgových hemisfér.   Tieto   zmysly,   spolu   s mysľou   samotnou,   sa   prejavujú   tým,   že   akoby   vyliezali z lebky, teda vyliezajú za jej hranice.  To je vlastne aj normálna  funkcia  zmyslov, že teda presahujú hranice tela a sprostredkuvávajú tak kontakt s okolitým svetom. Zmysly na kresbe sú však deformované, čo odkazuje na ich nesprávne fungovanie – a to môže byť ako v zmysle čistej percepcie, tak aj v zmysle interpretácie vnímaného. Lebka zjavujúca sa na truhle, hrudi raka, nemusí predstavovať len súvislosť so smrťou. Môže odkazovať aj na hlavu. Čo robí hlava v oblasti srdca? Akoby boli hlava a srdce prekryté. To by mohlo znamenať, že tu chýba krk – spojovací prvok medzi srdcom (hrudníkom) a hlavou. Pozri tiež kapitolu 14. Premeny vtáka, odsek Labute. Srdce   ako   duchovný   orgán   sa   zobrazuje   v podobe   srdcovej   čakry   s 12‐timi   okvetnými lupienkami. Každý z týchto lupienkov predstavuje jednu z cností srdca. Sú tam cnosti ako: odvaha, trpezlivosť, pokora, obetavosť... Vráťme sa k hrudi raka. Čo sa tam ešte zjavuje? Lebka sa tu ukazuje aj vo forme motýľa smrtihlava , ktorého príroda obdarila obrazom lebky na   jeho   hrudi.   Smrtihlav   evokuje   nepríjemné   súvislosti   s hlavou:   akoby   hlava,   ktorá nefunguje   správne   spôsobovala   smrť   (smrť   srdca).   V tejto   súvislosti   mi   napadá   hlavne prísnosť – intelektuálna  prísnosť, ale aj morálna a mravná prísnosť. Všetko sú to v istých súvislostiach bludy, pokiaľ nie sú vyvážené láskavosťou, hravosťou a miernosťou. Myslím si, že   toto   je   hlavný   problém   postavy   kresťanského   kňaza,   alias   otca,   resp.   syna,   ktorý   sa 42


stotožnil so vzorom prísneho otca – možno s úmyslom stať sa „silným“ ako on, čo sa mu nakoniec aj podarilo, ale malo to za následok veľa bolesti a utrpenia. Prísnosť je spájaná aj s 5., krčnou čakrou... Čo sa ešte zjavuje na hrudi raka? Myslím, že tento symbol som pre túto chvíľu vyčerpal. Do mysli sa mi znova vracia obraz nožíka rybky. Teda protikladný aspekt raka – v zmysle protikladu jednoty voči dvojnosti, ako som ho spomínal vyššie. Rybke akoby sa zvýraznila hlava – nie že by sa nejako zmenil obraz rybky,   ale   moja   pozornosť   akoby   bola   pútaná   na   hlavu   rybky.   A na   hlave   rybky   je   to zvýraznenie   jej   oka   a vyrastanie   dvoch   fúzov   napravo   a naľavo.   Tieto   fúzy   sú   pohyblivé, približujú sa k sebe z horizontálnej polohy smerom hore, až dosiahnu vertikálnu polohu. Tu si zrazu uvedomím, že vo verikálnom prepletení tieto fúzy predstavujú jazyk hada. To by mohlo byť to zviera, ktoré nie je ani ryba ani rak. Akonáhle si to uvedomím, telo hada sa mení na abstrakný obraz prúdu energie, akéhosi vertikálneho stĺpca, kým hlava sa od tela oddeľuje a získava samostatnosť. Ukazuje sa v tvare smajlíka s otvorenými ústami – hlava je vyvrátená nahor. Potom je na hlave už iba oko. Z úst hlavy potom vyviera prúd energie, ktorý plynie hore. To by sa mohlo spájať s rečou, ako jednou z funkcií úst – ale tiež aj funkcií krčnej čakry, alebo inak hlasiviek. Žeby sebavyjadrenie? 6.8.2011 20. Volant Za volantom sú dvaja – môj otec a ja (otec a syn) – obaja sa snažia riadiť auto a pritom bojujú, kto ho bude riadiť. Traktor Autom je napr. traktor, ktorý sme vlastnili v čase môjho detstva. S traktorom sa mi viaže viacero spomienok. Viem, že som ním bol ako dieťa fascinovaný – možno kvôli sile, ktorú taký traktor dokáže vyvinúť, kvôli jeho veľkosti. Dôkazom tejto fascinácie je aj skutočnosť, že som sa ako malý zúčastnil výtvarnej súťaže, do ktorej som poslal jednu svoju kresbu. Už sa na ňu nepamätám podrobne, ale viem, že jej dominantou bol práve traktor. V našej rodine traktor predstavoval aj mužskú silu – viem, že tento traktor kedysi zostrojili môj   starý   otec,   spolu   so   svojimi   synmi   –   mojím   otcom   a jeho   bratom   –   zostrojili   ho z jednotlivých dielov. Videl som fotku, na ktorej je stojan v podobe trojnožky, taký aký sa používa pri zabíjačke (prasa sa zavesí na hák, ktorý visí z vrcholu trojnožky), ale väčší – na reťazi z neho visí rozobraný motor traktora. Traktor   sa   používal   na   všetky   možné   mužské   práce   –   zvážanie   dreva   z hory   (kúrili   sme drevom), zváženie sena (kedysi sme sušili seno – vlastnili sme dosť veľa trávnatej plochy, rôzne   záhrady   a lúky;   kosenie   trávy   predstavovalo   stretnutie   mužov   našej   rodiny   –   išlo o čisto mužskú záležitosť a následné sušenie sena predstavovalo stretnutie celej rodiny – od starých   rodičov   až   po   vnúčatá;   namiesto   dovolenky   v zahraničí   sme   teda   leto   trávili agroturistikou;   mám   na   tieto   spoločné   práce   dobré   spomienky),   zvážanie   kameňov   na stavbu... 43


Havária S traktorom sa mi viaže istá udalosť: otec ma už v relatívne skorom veku učil riadiť traktor. Raz   sme   zvážali   seno   z lúky,   ktorá   bola   v dosť   strmom   kopci.   Vlečka   bola   plne   naložená senom a my sme pomaly klesali dole po strmine. Vlečka však mala jednu chybu a síce, že jej nefungovali brzdy. Riadil som ja. V prípade, že na vlečke nefungujú brzdy, hrozí, že sa na svahu môže otočiť okolo oja a vychýliť sa na jednu, či druhú stranu – zvlášť keď je k tomu aj mokrá tráva. Presne toto sa stalo – vlečka sa zošmykla na jednu stranu a kĺzala sa po svahu. Hrozilo, že prevráti traktor. Otec sedel hneď vedľa mňa. Ja som si kĺzanie vlečky nevšimol, to až otec – keď si to uvedomil, rýchle mi vytrhol volant z ruky a začal riadiť traktor sám. Lenže to už vlečka na traktor tlačila takou silou, že už ju traktor nedokázal ubrzdiť a rútili sme sa nekontrolovane dolu svahom. Nepamätám sa presne, ako to prebiehalo, viem len, že nás to všelijako   točilo   a natriasalo,   až   sme   sa   ocitli   na   úpätí   svahu,   kde   celý   ten   kolos   zastal. Bezradne som tam sedel, otrasený zážitkom. Detská kára Ďalším dopravným prostriedkom s volantom, ktorý sa snažia riadiť aj otec aj syn, pričom bojujú kto z koho, bola detská kára. Ako chlapci sme si konštruovali káry, na ktorých sme sa potom vozili. Keď som bol ešte mladší, kúpili mi rodičia auto, v ktorom sa dalo jazdiť, a ktoré malo pohon na pedále. Keď som šlapal do pedálov, auto sa samočinne hýbalo. Prezrel som si toto  auto,  zvlášť  to,  ako  je skonštruované riadenie –  teda  mechanizmus  spájajúci  volant s prednými kolesami. Keď už som to pochopil, tak som podľa tohto vzoru dal skonštruovať riadiace zariadenie na novú káru. Najprv som zohnal materiál – železné plocháče, šrouby, guľatinu na os volantu – a potom som jednotlivé časti dával dohromady. Niektoré časti však bolo treba pozvárať a to som v tom čase nevedel, preto som sa obrátil s prosbou o pomoc na suseda, ktorý mal zváračku, či by mi pozváral zopár želiez. Súhlasil. Konštrukcia bola hotová, chýbal už len volant – ten mi doniesol otec z práce. Bol to veľký kohútik (lepšie by bolo povedať   kohút,   ale   to   by   menilo   význam   toho,   čo   chcem   povedať)   ventilu   –   možno plynárenského, alebo vodárenského, alebo iného. Riedenie káry bolo hotové. Ostatné časti káry – drevenú karosériu, kolesá, operadlo – som si skonštruoval, či namontoval viac menej sám. Káru so samostatným riadením na volant mal medzi chalanmi z ulice málokto, snáď nikto, preto som bol na svoju káru patrične hrdý. V mysli sa mi už viac krát vynorilo, ako túto káru – za volantom sedím ja – riadim ja, ale otec ku mne pristúpi, chytí sa volantu a snaží sa ju riadiť on. Bojujeme. Symbol volanta a znaku žiarovky ako sa používa v elektronike Volant   je   znázornený   ako   kruh   s dvoma   uhlopriečkami,   ktoré   sa   križujú   v pravom   uhle v strede kruhu – presne tak, ako je znázornený znak žiarovky v elektronike (pozri odsek 17. Reiki a Obr.10, K symbolu preškrtnutého kruhu (znak žiarovky v elektronike)). Ako som už uviedol vyššie, dá sa vypátrať spojitosť medzi znakom žiarovky a ritným otvorom, pričom táto   súvislosť   odkazuje   na   sexuálne   spojenie   dvoch   mužov   v akte   sodomie.   Sexuálne   tu nemusí   znamenať   len   ukojenie   pudu,   ale   tiež   všeobecnejšie   spojenie,   teda   spájanie   ako psychickú funkciu, ktorej základ môže ležať v sexuálnom pude.  44


Aké teda   bolo   spojenie   otca   a   syna   vzhľadom   na   symboly,   cez   ktoré   sa   toto   spojenie manifestuje? Bohužiaľ   dosť   patologické:   v prvom   prípade   je   tu   odkaz   na   sodomiu,   teda   neprirodzené ukájanie   sexuálneho   pudu,   v druhom   prípade   ide   o spojenie   cez   násilie   (kresťanský   kňaz sekajúci   ostrou   lopatou   do   dieťaťa)   a v treťom   prípade   o boj,   kto   bude   riadiť   dopravný prostriedok. Tretí prípad by sa mohol nazvať aj boj o moc, alebo boj o riadenie – myslím si, že tento boj je možné spojiť so zrením tretej čakry ktorá sa znázorňuje s 10 okvetnými lupienkami, a ktorej psychické   funkcie   sú   utváranie   ega   ako   centrálneho   prvku   sceľujúceho   osobnosť.   K tejto čakre sa ako symbol priraďuje trojuholník, ktorý stojí na jednom  zo svojich vrcholov.  To dávam do súvislosti s energetickým útvarom v tvare písmena V, ako som ho opísal v odseku 18. Jednotka a dvojka (prvá a druhá čakra). Tento útvar v spomínanom opise stojí svojím hrotom niekde na úrovni druhej čakry, odkiaľ vyviera energia a vyteká smerom hore, pričom zaplavuje priestor na pravej strane tela. Toto vytekanie energie je patologické v zmysle toho, ako   som   to   popísal   na   príklade   ciev   a nervov,   ktoré   sú   zablokované   a preto   vytvárajú náhradné krvné riečisko, či novú inerváciu. V prípade, že sa nové krvné riečisko vytvorí, rozvetvené cievy prechádzajú do kapilár a tie do žíl – krvný obeh zostáva uzavretý. Ak by sa artérie neuzavreli späť do žíl, krv by z nich voľne vytekala, teda by išlo o krvácanie. V prípade  nervov  sa  nedá  hovoriť o uzavretom  obvode, pretože  tie sú postavené  tak,  že signály, ktoré sú vysielané z centrálnych riadiacich štruktúr končia na orgánoch, kde sa menia na chemické pochody. To je cesta, akou sa elektrické impulzy dostávajú z riadiacich centier k orgánom.   Spätná   cesta   –   od   orgánov   k riadiacim   centrám   –   je   sprostredkovaná   iným druhom   nervov   ‐   chemické   alebo   fyzikálne   signály   z orgánov   sa   vo   forme   elektrických impulzov prenášajú späť do centier vnímania. K prvému druhu nervov patria napr. motorické nervy, cez ktoré mozog ovláda svaly, druhý druh nervov sú senzitívne nervy, ktoré napr. sprostredkovávajú zmyslové vnemy vedomiu.  Tieto dva druhy nervov sú často v tele umiestnené paralelne vedľa seba – tak ako napríklad protismerné   pruhy   cestnej   komunikácie,   po   ktorej  jazdia   autá   oboma   smermi,  ale  každý smer má svoj vlastný pruh. Prečo sa znova zaoberám opisom nervov a ciev? Týmto   opisom   a súčasným   pozorovaním   vnemov   v   mojej   mysli   duševným   zrakom   sa   mi vynárajú zaujímavé súvislosti a paralely. Dalo by sa povedať, že sa mi ukazuje tretí rozmer. Ide o to, že začínam rozlišovať úroveň fyzickú, éterickú a astrálnu, tak ako sú popisované v antropozofii. V tomto systéme sa na človeka pozerá ako na bytosť, ktorá nemá len fyzické telo, ale aj telá jemnohmotnejšie   –   éterické,   životné   telo,   ktoré   sa   dá   prirovnať   k úrovni   sveta   rastlín a astrálne, ktoré sa zase viaže na zvieraciu ríšu. Pri uvádzaní analógie k tomu, ako sa chová 45


energia v mieste   prekážky   –   na   úrovni   druhej   čakry   –   teda   že   nekontrolovane   vyteká   – s fyzickým telom a jeho fyziológiou sa mi plietli dva obrazy, obraz ciev a nervov. Myslím si, že obraz ciev súvisí s éterickým telom, kým obraz nervov s astrálnym telom. V éterickom tele sú rôzne duševné orgány, ktoré sú poprepájané niečím ako krvné riečisko – k orgánom sa takto dostáva výživa potrebná pre ich rast a správne fungovanie. Tok výživy v éterickom tele je uzavretý, tak ako je uzavretá cirkulácia krvi vo fyzickom tele. Na   astrálnom   tele   sú   čakry,   ako   energetické   centrá   alebo orgány   astrálneho   tela. V astrálnom   tele plynie energia prány, ktorá má na fyzickom tele analógiu v elektrických impulzoch   nervov.   Astrálne   telo   je   s éterickým   prepojené   cez   tzv.   nádí,   alebo   kanáliky, v ktorých plynie prána z centrálnych energetických orgánov k éterickému telu. Ako toto vnímanie rôznych druhov energie, alebo jemnohmotných tiel človeka aplikovať na blok, ktorý vnímam na úrovni druhej čakry? Myslím si, že tento  blok by mohol byť na dvoch úrovniach – ako na astrálnej,  tak aj na éterickej, alebo sa minimálne oboch týchto úrovní týka. Prána astrálneho tela sa snaží dostať z astrálneho tela k éterckému, aby tam odovzdávala dôležité   signály   duševným   orgánom   éterického   tela.   Tieto   orgány   –   konkrétne   sa   môže jednať o orgány súvisiace so sexualitou, ale možno aj trávením – sú však obalené v obale, ktorý pránu z astrálneho tela neprepúšťa a tým dochádza k tomu, že zostávajú nevyvinuté. Prána z astrálneho tela si nachádza cestu až k fyzickej úrovni tak, že obchádza tieto uzavreté orgány a voľne sa rozlieva do priestoru – jednak do psychického priestoru – to je vnímanie rozlievania   energie   a energetického   útvaru   na   pravej   strane   tela,   ale   aj   do   fyzického priestoru, kde sa prejavuje ako fyzické pocity jemného pichania alebo chvenia. Pránu astrálneho tela sa dá predstaviť ako svetelné vyžarovanie. V prípade, že niečo tomuto svetlu stojí v ceste, vzniká tieň, ale aj niečo ako deformácia vyžarovaného svetla. Toto svetlo je ako biele, tak hrá aj rôznymi farbami – jednotlivé farby sa spájajú, čím vytvárajú objekty, prejavujúce sa vo vedomí ako obrazy – svetlo akoby hustlo, až sa z vyžarovania, ktoré nemá tvar, formujú útvary, obrazy. Tu mi napadá ešte hlbšia úroveň a to mentálna. Mentálne telo je ešte hlbšie ako astrálne a pozostáva z myšlienok. Zdá sa mi, že obraz malých žltých fragmentov, ktoré sa chaoticky a bez prestania pohybujú v energetickom útvare na pravej strane tela sú obrazy myšlienok, na ktoré sa vzťahujú rovnaké charakteristiky ako na ich obrazy – teda že ide o fragmenty, ktoré nie sú usporiadané do systému, ale koexistujú chaoticky a náhodne. Maternica a embryo Vráťme sa k orgánom éterického tela, ktoré sú uzavreté voči prijímaniu astrálnej prány. Čo sú to za orgány? Keď na ne zameriam pozornosť, vidím embryo v maternici. Toto embryo je vo   svetelnom   obale,   podobnom   ako   je   znázornený   na   Obr.10,   K symbolu   preškrtnutého kruhu  (znak  žiarovky v elektronike),   a v ktorom sa  na tejto  kresbe  nachádza  obraz muža. Svetelný obal pozostáva z vyžarovania, ktoré je prejavom agresie – svetelné lúče sú hrubé, 46


husté, majú krátky dosah, výrazná je červená farba, ktorá nemusí byť vždy prejavom hnevu, alebo agresivity, ale vzhľadom na tvar lúčov a obsahu objektu vyžarovania – je znázornený obrazom   muža,   ktorý   rozhodne   nevyzerá   pokojný   a mierny   –   ich   pravdepodobne reprezentuje. Zaujímavá je modrá farba, ktorou je znázornený samotný muž a jeho najbližšie vyžarovanie – mohla by predstavovať slobodu a priestor – naozaj, muž sa v geste roztiahnutých rúk snaží akoby vytvoriť si väčší priestor proti tlaku okolia. Mám však dojem, že žiadny tlak okolia na muža   nepôsobí,   že   spomínaný   tlak   je   skôr   tlakom   vnútorným,   z ktorého   má   snahu   sa vymaniť. Žlté vyžarovanie by mohlo súvisieť so samotnou energiou prány, ktorá sa snaží tento objekt vyživovať,   alebo   skôr   podporovať,   riadiť   jeho   rast   a správny   vývoj   ako   aj   s mentálnou úrovňou myšlienok. Obraz   muža   sa   pod   vplyvom   jeho   rozoberania   a zamerania   mojej   pozornosti   na   neho čiastočne mení. Stále je tu postava muža s rozpaženými rukami, akoby sa snažil tlačiť proti tlaku zo strán, alebo tiež akoby sa snažil roztiahnuť krídla. Tento akt je zachytený aj na inom obrázku: Obr. 14, Smrteľný strach.

47


Obr. 14: Smrteľný strach Je na ňom rovnako postava muža, ale v trochu inej formy negativity, ako je znázornená na Obr.10. Na Obr. 10 je muž modrej farby, čo je o niečo živšia farba ako čierna (aj keď čierna farba nemusí byť chápaná iba ako negatívna – napr. vo forme čiernej matky je plná života – ale v tomto prípade je spájaná vzhľadom na podobu mužskej postavy pripomínajúcej upíra, či kostru, skôr so smrťou). Modrá farba je aj dynamickejšia, čo môže súvisieť aj s dynamikou sexuálneho spojenia, ktoré je   na   Obr.10   naznačené,   aj   keď   po   analýze   tohto   obrázku   sme   dospeli   k záveru,   že   ide o konfliktnú situáciu v zmysle boja medzi dvoma druhmi mužského prejavu. Na druhej strane na  Obr. 14 je postava  muža  znázornená  staticky, hovorí o strachu,  možno  až smrteľnom 48


strachu. Predsa sa tu však zjaví modrá vo forme vnútornej štruktúry pripomínajúcej kostru – kým však na Obr.10 modrá vyžaruje aj okolo postavy, tu je v nej uzavretá. Postava muža sa prejavuje modrou farbou na oboch obrázkoch – či už modrým vyžarovaním, alebo modrou kostrou – modrá ako priestor, obloha, sloboda – akoby vnútorná štruktúra postavy, jeho kostra, to čo ho drží pohromade je túžba po oslobodení sa. Táto myšlienka je podporovaná aj gestom roztiahnutia rúk, či krídel, čo len podporuje myšlienku slobody (lietať si voľne ako vták); a navyše pridáva symboliku vtáka, ktorá sa na jednej  strane spája so slobodou,   priestorom   a voľnosťou,   na   strane   druhej   však   aj   so   symbolikou   vtáka   ako mužského pohlavného údu a teda s mužskou sexualitou. Keď tieto rôzne roviny symbolu spojíme, dostaneme výklad – oslobodenie sexuality, alebo tiež oslobodenie sa od sexuality, alebo skôr od moci sexuality. 21. Písmeno M Tento symbol som už spomínal v odseku 3. Markíza. Tu k nemu poskytnem podrobnejší opis a výklad. Symbol je znázornený na Obr.2, Písmeno M. Začnem   od   súvislosti   medzi   obrázkom   stromu,   Obr.   5,   Prerušená   prítomnosť   a Obr.2, Písmeno M, a síce od špirály, ktorá je umiestnená na ľavej strane stromu (korene stáčajúce sa nahor do špirály) a na ľavej strane písmena M (jeho ľavé rameno, alebo inak nôžka). Myslím si, že ide o tú istú skutočnosť, o ten istý psychický objekt. Podľa mňa sa jedná o prvú alebo druhú čakru. Čakry sú umiestnené v centrálnej vertikálnej osi človeka, teda zobrazujú sa tam. Špirála stromu, alebo písmena M je umiestnená naľavo od stromu a písmena a keďže sa tieto symboly ukazujú na pravej strane tela, môžeme pozíciu špirály pokladať vzhľadom na celé telo za centrálnu. Vnímam to tak, že prejav prvej, či druhej čakry je dvojeho druhu – jednak je to ľavá polovica tela,   kde   sa   nenachádzajú   takmer   žiadne   objekty,   je   len   zaplavená   svetlom   a energiou, a potom pravá strana tela, kde sa prejav čakry zhmotňuje do hrubšieho prejavu energie ako na ľavej strane tela – energia získava tvar a ukazuje sa v tvare objektov, symbolov. Túto nerovnováhu vnímam aj tak, že kým ľavá strana fyzického tela je priamo napojená na astrálne telo (to znamená štruktúry éterického tela akoby chýbali), na pravej strane tela sú aj štruktúry éterického tela. Je to situácia, akoby sa éterické telo vytesnilo zo svojej prirodzenej polohy – malo by pôvodne splývať s fyzickým telom ‐ napravo a nekryje sa úplne s fyzickým telom. K tomuto vykriveniu éterického tela na pravú stranu uvádzam aj obrázok, Obr.15, Ježiš na kríži.

49


Obr.15: Ježiš na kríži K symbolu písmena M: Prejav prvej, či druhej čakry je tada dvojeho druhu. Čo hovorí časť týkajúca sa samotného tela písmena? Ide o stvárnenie človeka, pravdepodobne ženy, ktorá leží na chrbte a má roztiahnuté nohy, tak že jej vidieť lono – lono sa v tomto prípade nachádza v hrote, kde sa spájajú obe polovice písmena   M.   Ak   by   sme   si   toto   písmeno   dali   do   súvisu   s tvarom   písmena   V,   ktoré   som spomínal pri opise energetického útvaru vychádzajúceho z prvej, či druhej čakry (odsek 18. Jednotka   a dvojka   (prvá   a druhá   čakra),   Obr.11,   Systém   čakier   –   zobrazenie   jednotlivých stavcov   chrbtice),   a ktoré   dostaneme   z písmena   M   v prípade,   že   si   odmyslíme   nohy   na ktorých M stojí, potom ženské lono, ktoré som zahliadol v centrálnom hrote písmena M by sa dalo umiestniť aj do hrotu písmena V, na ktorom toto písmeno stojí. Toto lono by potom mohlo byť blokom, ktorý spôsobuje vznik onoho energetického útvaru na pravej strane tela, resp. vytekanie energie prány z astrálneho tela do fyzického (a takisto vytekanie mentálnych útvarov z mentálneho tela), pričom je táto energia deformovaná a skresľovaná objektom, ktorý obteká.  Ženské lono mohlo spôsobovať abnormálny vývoj éterického tela, ktoré tým, že stojí ceste energii, ktorá prichádza z astrálneho tela, deformuje túto energiu a vytvára tak rôzne symboly viditeľné vedomím. Ženské lono sa však neukazuje vo forme obrazu, a ak tak len skryte, v metafore písmena M, ale je tu zastúpené ako myšlienka.  Žena   sa   dotýka   nohami   zeme,   cez   ktoré   je   s ňou   zrastená   –   tak   ako   strom   na   Obr.   5, prerušená prítomnosť, vrastá do zeme koreňmi, pričom pravá noha je do zeme vrastená napevno, kým ľavá je vo forme špirály, z ktorej sa neprestajne odparuje energia smerom do ľavej časti tela a hore a akoby nohu nadvihovala. Tomu zodpovedajú telesné pocity, ktoré vnímam   už   roky   a síce   isté   šteklenie   v ľavom   chodidle,   akoby   zo   zeme   prúdila   energia a nadvihovala   mi   nohu.   Je   to   trocha   nepríjemné,   pretože   to   vo   mne   vyvoláva   pocit nestability. To,   že   sa   nohy   dotýkajú   zeme   a vrastanie   koreňov   stromu   do   zeme,   by   mohlo   súvisieť s prvou čakrou, s ktorou sa spája prvok zeme. 50


Lono ženy by zase mohlo predstavovať druhú čakru, s ktorou sa spája prvok vody. Zaujímavé je, že žena sa zobrazuje v písmene M len od pása dole. Horná časť tela mi je zatiaľ neviditeľná. 

51

Symboly  

Symboly - Ondrej Bastak Duran

Read more
Read more
Similar to
Popular now
Just for you