Fenix

medzi nimi hľadám : tancujúcu, ktorá mi raz vdýchla život.

Som samé oko a iba oko som samé ucho, jedno veľké ucho – to zbystrujú sa mi zmysly povzbudené zmyselnosťou.

Siaham po tebe i hmat si chce prísť na svoje, no nenachádzam.

Vystrúhaš figurínu, aby bolo jasné kto po koho siaha a kam už nedočiahne – lebo je tam medzera : medzi životom predtým a životom potom, medzi dvojsvetom.

V tejto medzere chcem sa za teba nadýchnuť, napínam hrudník, silím pľúca, chcem životom ťa udržať v rovnováhe, pri vedomí, celistvú ...

Kto vlastne si, položím si otázku v medzičase medzi dvojitým nadýchnutím a dvojitou zástavou srdca?

Kto vlastne si, vracia sa mi ozvenou cez žily, ktoré sa mi za ten krátky čas záchrany života preplietli bolestne s tvojimi?

Ležíme na brehu mora na smrť už nemysliac – po poslednom vydýchnutí.

Vtedy si spomeniem, že som herec.

(Ale ja chcem byť režisér!) Že divadelné dosky, hoci tlejúce sú mojím živodarcom a že zomieram.

V poslednej chvíli, päť minút po vydýchnutí zakričím, že chcem zmeniť scénu, že protestujem proti vedeniu divadla, že režisér – tancujúca