Issuu on Google+

Fénix Ondrej Bašták Ďurán (2004 – 2011) Deep depression is coming out rozlieva sa mi po stehnách z pupka vytláča husté šťavy dvíha sa v sladkých premenách prináša vyššie stavy deep depression is coming out.

Obloha I už dotýkam sa ťa rukou - jednou, aspoň končekmi odpusť mi ak priveľmi ženiem budúcnosť, aby diala sa už teraz ale láska, ktorou za mnou hľadí vietor z tvojej dlane núti ma upustiť od trpezlivej chôdze a zdá sa mi, že ak mi opätuješ dotyk sama od seba ak dotkneš sa mi tváre spočinie na mne svetlo, ktorého jas preberie ma zo zabudnutia II si jarným dňom, do ktorého prebúdzam sa si túžbou planúcou nad obzorom, ktorá sa ku mne skláňa a tvoja tvár usmievavá žiari slnkom ako obloha modrá sama


III som modré svetlo a prichádzam z dávnych čias aby stala sa pravdou múdrosť, o ktorej si ma poučila

Nebo a Peklo Nebo je priestor v tebe v tebe je zobrazené do storakých krás. Peklo do teba sa vstrebe myšlienkou vystužené bodajúc ako čas. Tých bratov nesie jedna vlna nenájdeš ich sa v duši pásť osamotene. Nádeji veľmi vzdialená civí medzi nimi priepasť vekmi nezmenene. Bežala Mávala pieseň na perách keď padala na zem, s hlávkou zaklonenou miatla ma slzou na lícach keď plakala pozriem, v srdci s vinou. Nechala stužku vo dverách a bežala za mnou, s tou novinou že vyrástla láska na poliach aby volal som: “s ňou, a nikdy s inou”.


Bola raz láska Bola raz láska, ktorá lieči a vyliečila človeka zo smútku. Bola raz láska radostná a tá potešila mnohých. Bola raz láska hlbšia ako studňa bezodná zrkadlila aj to, čo oči nevidia. Bola raz láska, ktorú sme chceli chytiť no ona prekĺzla vždy ako ryba. Bola raz láska nočnej oblohy hviezdy z nej padali, padal zlatý dážď. Bola raz láska, čo vzala nás za ruku nevinní ako deti šli sme s ňou. Bola raz láska, počul som jej kroky našla ma sama, kým ja som ticho stál. Ja som tá láska, spieva ten, čo s láskou vstúpi vždy mierny mocnou rukou v nás. Šťastie a nešťastie Keď som sa raz vybral, na hony vzdialený ľuďom do hôr a pustatín slnko stálo vysoko. Keď som sa raz vybral, spieval mladý háj a drozd v čiernom smútkom sa zajakal. A nebola to radosť, kráčať v diaľky sám no nebol to ni žiaľ močiť nohy v osude, čo plynul. A nebola to márnosť, niesť sa s vetrom vdiaľ no nebola to ani slasť piť víno, ktoré mi život do úst lial. Keď som sa raz vybral, hviezdy mi svietili v očiach točil sa kotúč mesiaca raz som sa stratil, raz som šťastie mal.


Tretí list Paľkovi (Na ceste z Efezu)

Prázdnota vo mne otvára okná vo vnútri prší. Keby si ma chcela objať, moja milá musela by si spievať vtákom že ich čierne krídla miluješ. Nie rozkoš ma opája, ale tvoja krása. Kráčal som po chodníku, rástlo tam lístie vo vrstvách košatilo svoje spomienky. Kráčal som nežne ako slimák jednou nohou mysliac na teba – Rimbaud – priateľ lístia. Nie rozkoš ma opája, ale tvoja krása. Prázdnota vo mne otvára si okná vo vnútri prší dážď. Keby si ma chcela chytiť, moja milá musela by si nebyť ako vták. Nie rozkoš ma opája, ale tvoja krása. O šťastí jednej noci Poklonil som sa kolenám, ktoré kľačia hovoriac: „Som len vlnkou tejto spustošenej rieky.” Brvno plávalo a plávalo i lístie a tvoje telo sa vlnilo, sa vlnilo. Vkročil som po členky do rozčerenej mláky hovoriac: „Si to ty, čo točíš sa v kruhu ako vír.” V tŕstí ohníky mi zašepkali že tvoje oči – ach – vždy ma zabolia.


Pád z okna Na ceste zvárali koľajnice keď vyskočil z okna. Ktovie, prečo skákal. Smrť zavolá a on - hopsá ako králik. Hop. Hop. Stekala kvapka po okne. Kvapka po okne stekala. Sledovala líniu rohu domu presne tú, ktorou padal dolu aj rýchlosť mala rovnakú. Zakrivovala priestor robiac ho smiešne guľatým i telo sa mu guľatilo. Stekala kvapka po okne. Kvapka po okne stekala. Keď padol na zem o rám okna sa rozliala. Kým na okne mala tvar teraz ho už strácala. Vonku cestári zvárali koľajnice iskri len tak lietali. Slovo a prázdnota Slovo za slovom z oka slimáka vynára sa von. Tam v bahne pulzuje život nemenne po veky pestrý, rozvitý. Tak ako život, tak aj slovo na blizne oplodnené neodpovedá na veci tohto sveta. Odhrniem závoj a tam zas nová scéna.


Herec za hercom odhaľuje tvár no nehľadaj gesto, ktoré prezradí ti viac. Je tu len hra; tej nabažíš sa sotva. Lebo to slovo – opelená čnelka je zas iba peľom – slovom zrodené. Slovo za slovom vynára sa v mysli a niet konca a zmyslu reťaze. Nemôžeš sa spýtať ani na Otca pokiaľ tu blúdiš v slizkom opare. Však vykroč nohou zo zahriatej pôdy a padni pritom telom do mora. Slovo sa stane nevýslovným ničím v ktorom sa stratí starosť o seba. Momentka - oslava jednej tváre Husté obočie, vypovedajúce o sebestačnosti o svojskosti silnej ženskej povahy. Nekonečne mäkký úsmev do ktorého sa muž zamiluje viackrát postupne ako ho bližšie spoznáva a potom dôverne známy spája dievčenskosť s materskosťou. Pri podrobnejšom skúmaní dráždivo pritiahne jemne previsnutá horná pera ktorá ako drobná ozdoba spestruje portrét a živo diskutuje s pozorovateľom. Nos rovný, ani nie veľký, ani malý ale taký, že vsadený do centra tváre jej dáva súmernosť a zároveň netypickou líniou chrbta vyjadruje skryté, umelecké sklony, bohémstvo. Okrúhla, symetrická tvár so zaoblenými slovanskými lícami vyniká nežnosťou ktorá je zdôraznená v lícnych kostiach vykrojených opatrne, hladko, ale výrazne aby potvrdili úsmev. Priezračné, čisté oči s prirodzene krásnymi mihalnicami. Uško hanblivo skryté za vlasmi, a inak primerane splývajúce s obrysom hlavy. Jasné svieže čelo a panenský krk vytvárajúci v spoločnej kompozícii s očami


dojem pozorne načúvajúcej srny ktorá sa v zápätí bezstarostne uvoľní a olizuje v návale citu mláďa. Vlasy stočené do uzla dopĺňajú ovál tváre bez rušivej myšlienky, ktorej asociácia by sa okamžite stratila v atmosfére bezúhonnosti. Decentne vykrojený dekolt načína tému neodhalenej krajiny vlniacej sa skryto v diaľke v miernom stúpaní a zatajených dychoch. Postava plná, žensky príťažlivá energicky vyzýva k chôdzi ale i k snovému zamysleniu. Náhla návšteva Prečo len prišla - si ma opustila? K nohám som jej kládol ruže, tulipány. Kríky, orgovány voňali mi vlasmi čo si nosila. Raz prišla si šťastná, roztopašná plakala si skoro od radosti. Fialová sponka v účese ladila ti s blúzkou no i bez blúzky. Nerozvážna v citoch, priniesla mi úsmev, radosť, zvesť. Potom zdvihol sa vietor a odvial mi ťa z ruky; už ani objať nestačím. Prázdne ramená zhojdali sa k telu a môj pohľad udrel do diaľky. V tej diaľke múza tancovala no hlboko v mojej pamäti duch nepookrel trúchlil a nemal radosti.


Červeno biele gerbery Biele gerbery sčervenali tak ako aj duša nabrala nádych čerstvo zapálených čerešní. A poviem ti: skrásnela si. Teraz už milujem na tebe aj vlčie maky... Akoby si niesla v náručí plod, a tíšiš ho milo svojím žiarivo bielym svetlom. Áno, si krásnejšia ako kedykoľvek predtým počas spoločného žitia. Ale sama dobre vieš, že to možno ja som sa zmenil. Zružovel som a sem tam chytám hnedé odtiene. Teraz ťa už môžem nežne chytiť za ruku a nemusím ti vravieť, moja láska. Spomienka stojím tu ako žoldák ozbrojený od ucha po členok achilovou pätou a čakám na správy o tebe na správy z cukrovej vaty obalené balzamom perami slovami, ktoré vkĺznu aj keď je zatvorené koľko mám ešte času? sklonený až po korene do matky zeme alebo si ma už vybrala? dobrodružne plytko do srdca vrytá smrť!


chcel som ťa objať dlaňami hlinenými tvarovať tvoje tvary, podľa pamäte stál som tam a chcel ti predostrieť domov a ešte iné sladkosti lízatká cukrovinky ako hrdina, ale tak trocha i zbabelo! pomaly zlyháva mi pamäť budúcnosť škrípe zubami a chce plody... mne jablone nezapustili a kvet nekvitne v krajine kde tvoje viečka dýchajú každým vzdychom ako zabudnutie dýchajú a lupene im spočívajú na obrazoch, ktoré si premietaš dýchajú a ja im k spokojnosti spievam pieseň dýchajú a ja dýcham s nimi dýcham len vďaka tomu, že tvoje viečka dýchajú snom, zázračným snom akým je každá láska Rúž a gerbera Vytrhnuté okenice, vykradnutý dom býval v ňom majster, v tom kraji zlom. Odtrhol ružu a potom gerberu nevedel vtedy, že mu ich zoberú z kože mu zoderú. Zobrali obe, i to málo či to za tú stratu vôbec stálo? Narovnal sa majster, zahľadel do slnka bolesť mu na strunu smutnú pieseň brnká.


Na návšteve prikradla sa ku mne láska vplížila sa cez pootvorené okno prečo len som ho celkom nezavrel! a vniesla slabosť do môjho umenia byť silný plazila sa tíško po kraji postele našla moje ucho prečo len som ho poriadne neupchal! a šepot, ktorým sa ma dotkla mi odvtedy v hlave neustal postavil som sa tvárou v tvár v rukách kladivo prečo len nezovrel som ho pevnejšie! chcel som rozmlátiť falošné modly keď som však vstupoval k tebe niesol som iba kvety... bezbrannejší ako dieťa Úsmev sedel som a čakal hodiny, dni, týždne na pozadí čiernobieleho vedomia károvaných myšlienkových útvarov kdesi v skrytosti citového života... mapoval som najtajnejšie kúty v bytoch, domoch i kostoloch aby som obopol roztratené túžby silno a bojazlivo v obave pred príchodom tieňa napol som dúhu z balkóna na balkón z okna do okna


z oka do oka aby mi zasklievala rozbitý svet aspoň kúskom istoty pred nepoznaným a vtedy si sa usmiala nežne a hravo až otriasol som sa v základoch mojich základov a vyslovil opatrné smiem? Melódia počuješ tú hudbu? strunový nástroj; hrá smutné melódie clivota mu prevísa cez bradu ako hustý tuhý hlien... keby som tak dokázal zahrať na viole aby sa vtáci z okolia zlietali vôkol môjho hniezda možno by si uverila... že život, čo sa vonku derie krehší ako ľad, po ktorom kráčaš sa zavlní do vlny vždy za splnu; zdvíha starý koráb do výšky... stále mi v hlave znie tá melódia – spenené pobrežie a na ňom telo vedľa tela


Návšteva tam hore Vyšvihol som sa na vrcholky ducha a usadil sa na trón hneď vedľa Jeho pravice. Dali sme sa zľahka do reči bolo nám spolu celkom fajn. Skrútil som sa do klbka a vychutnával krásu chvíle keď On sa pobral na motýle nezabudnúc mi predtým vážne poriadne a hlúpo vynadať že telo a duša pobehujú samé a slnko bude zapadať že musím ísť, vrátiť sa späť. To bol koniec hravej témy na vážnosť mi zabrnkal lebo ja na tróne usadený pomýšľal som zotrvať. Telo choré uväznili dušu bláznovstvom poznačili tam dole tí lumpovia. A anjeli sa paprčili v nebeskom rúne odetí zo stolca ma vysotili. Možno sa mu sieťka zamotala na motýle keď zahromžil. Telo mi vrátil do duše vdýchol poriadok. Už aj tí tam dole v snehobielych plášťoch, s fajkou stočenou do úsmevu falošného čo strúhajú hlúpo jednostaj tí vševedi normálnosti lebo určili duši odkiaľ kam uznali moju nevinu. Koľko len práce stála ich moja návšteva! Zahromžil, bol koniec leta strhla sa búrka na Zemi. Bodala kruto Jeho veta: nevracaj sa mi stratený!


Anjel starého otca I Večer mi starý otec ukazovákom zhrubnutým od práce kreslil na oblohu zabodol ho pevne medzi hviezdy. "Tam je," vravel, a ja som už len kvôli nemu -tak trocha aj z obavychcel veľmi vidieť anjela. Noc sa mi však vzpierala a ja naľahko oblečený v zime na priedomí nemohol som v tme nahmatať jeho tvár. Až v poslednej chvíli zažiarili mi detské očká keď za strechu stodoly spadol jeho závoj biely závoj vznešeného anjela. Amožno to bol len dym. Aani neviem, čo mi to chcel starý otec vlastne ukázať. Bol to všakzázrak, ktorý vidno len raz za života. Anjel starého otca II Prosil som anjela, aby ma zachránil – v ten večer zosadol na náš dvor. Mal oči, ktorých zvuk sa niesol plytko po končekoch trávy. Slimáky sa hlásili k jeho spevu keď udierali prudko chvostom o zem. Zazvonil som u neho na štvrtom poschodí – objala ma ruka, ktorá chutila po nesolenom vajci namäkko... Prijal som jeho vône aj s kompromismi a očarený zelenými vrtkavými dotykmi


nakúpil som mu kartóny od horaliek... Močili sme sa spolu v zarosenom ľade – udrel január, z čista obločna až sa mi mráz vyteperil po chrbtici na očné pozadie. Pošteklil mi corpus pineale (čiže šušku), čo malo za následok predčasnú pubertu ako som sa neskôr dočítal v obrodnej literatúre... (Ale vzhľadom na pochybnú platnosť zákona kauzality - ja o nej pochybujem! išlo skôr o náhodnú spoluudalosť, javiacu sa ako následná.) Keď sme sa zosúložili uložil nás otec do poličky z čerešňového dreva – matka potom vzdychala až do brieždenia; asi ju trápilo, že ma neučesala. Anjel vyplazil jazyk hneď ako zaspal; naštudoval som si zatiaľ príručku „Ako zaobchádzať s anjelmi, keď spia?“, ktorú mi v jednu zadymenú noc strčil starý otec medzi malíček a ukazovák. Predčasná puberta okrem iného predčasne zväčšuje vonkajšie pohlavné orgány. Ktorého pohlavia sa zväčšovanie týka však neviem, pretože nasledujúci odstavec som už neprečítal – stránka sa zalepila slinami a anjel sa prevrátil na druhý bok. Tak som si v spánku aspoň rástol; ako mach, ako papradie a ešte ako oko. Na severnej strane sa po mne štveral brečtan a z balkóna sa nakláňala detská krhlička. Anjelovi som nikdy neodpustil, že namiesto eterníku máme na streche dach; vyparil sa ešte pred etanolom takže destilát som dopíjal sám : nad hranou stola posiateho úsečkami nerovnakej dĺžky.


Kým mi otec vŕtal do lebky dieru, aby mi cez čo mal rozum ako natiecť prehrával som si v nebi pasians. Potom však, keďže kosť mám tvrdú som otca odsotil (mierne povedané; nechcem povedať na plné ústa, že … nikto by mi neuveril a nerád sa vystavím trestnému stíhaniu; ale aj tak by mi nič nedokázali, pretože zemiačnisko každý rok preorávam, takže štatisticky by sa atómy, - nie to ešte nejaká DNA, či podobné srandičky – už nemali vyskytovať pospolu, ale skôr kade-tade v rámci biosféry, možno niektoré aj mimo nej; čo sa týka stôp nehmotných, o to sa postaral anjel – mám konexie↑...) O to som ho vtedy prosil, vlastne žiadal, nie – nariadil som mu to... No, nakoniec som to urobil sám! (moja teológia v skratke)


Na zdravie vedomia, ktoré slávi smrť (Vražda v štáte Oregon) vedomie večnej matere a nekonečná smrť sa mi predierajú obočím úzkym kanálikom medzi brvou číslo 5 na 631 286 a 5 na 631 286 mínus 1 nad ľavým okom som občanom štátu, kde prekračuje sa krvné puto tajomstvo nad ním sa občas miesi s cestou na torty ozývajú sa spevy, vzrušené hlasy oslavujú svadba! - súdny deň sa ohol o ďalší stupeň z 37,3 stupňa a pätnásť minút na 38,3 stupňa a pätnásť minút a na jeho hrobe ženia sa pankharti nebudem sa plaziť plytko po jazyku akoby som chcel ochutnať zo starnúceho syra ponorím sa hlbšie a naraz lebo viem zadržať dych dlhšie ako trvá pôrod - na saniach sa zveziem úžľabinou rozčesnem slivku pohľadom a prerazím do sveta dieru – guľatú guľu guľového blesku na trávniku, na čistinke vystrojím jar - trojmo : na východ na západ na sever (na juh netreba, tam jej majú dosť!) na koni sa po nej budem zvážať o teplý chrbát sa opriem, o slíž (ten z uspávanky mamka varí slíže) čo mu skĺzne po remenci a vysmejem sa nebesiam – keď do nich vrazí môj smelý úsmev zapršia miesto kvapiek zuby - hryzáky, očné aj stoličky


(otec má ireverzibilnú paradentózu celé veky si neumýval chrup - strašne mu smrdí z huby) večnej materi musím zaobliť boky a sploštiť rozbujnené prsia preraziť naprieč jej násilníckym pudom; počasie sa ukáže až keď jej z rodného domu vytriskne prúdom krv (dovtedy len predčasie resp. časie) riedim si ju vodou pijem ako sirup... na zdravie! Mŕtve stánky som mŕtvy! konečne! áno, som mŕtvy pre večery strávené v náručí dám z vyššej spoločnosti do srdca sa mi zapísala ryha vyrytá hranami písacieho stroja riadky a brázdy áno, brázdili mi srdcom, či dušou už ani neviem ktorými koľajami večne dravé čajky jedna sedí na prove plachetnice a kľove si oko druhá usadená v sedačke vlaku druhej triedy píska si pesničku : "o nás dvoch" lenže - kde je srdce? a kde je duša? umreli? ach, áno! zobrala ich voda a odvial čas nahradili ich železobetónové konštrukcie a pravdu povediac : tie sa časom plavia ladnejšie


A bolo svetlo, a bola tma I lámeš ma ako o skalisko sa lámu vlny príboja a bojím sa že boj medzi nami neustane a z nás dvoch povstane iba ak krutá krása nie však život ktorého zákruty zrkadlili sa mi v tvojich krivkách slnko sa bude prizerať a mesiac mlčať až nás smrť nerozdelí JA SOM SMRŤ! vraví učiteľ a zosadá z havranieho koňa knieža smrť a v ruke drží lampáš ktorým osvetľuje najtemnejšie kúty otvára hroby a odomyká ústa TAK VYSLOV SVOJE ŽELANIE! želám si, - vraví more aby si ma oddelil od pevniny želám si, - pridá sa príkro útes ticho, v ktorom rodí sa hudba kniežacím rúchom ťažkým kývol rukou povetrím ON, KNIEŽA SMRŤ rozostúpili sa more a pevnina aby sa ozvalo hlboké ticho vychŕlené z bezbožnej priepasti sálajúcej teplom... áno, áno, vtedy zastonal som strašne zúbožený a šťastný ach, matka!


II Popíjame po pohári vína druhý cval chytáme sa hrivy zaplavuje nás pot ktorý vyplakala rieka siahnem ti na ruku na zápästie, na smäd tak veru, si to ty ty ma vedieš do sveta za týmto stolom čašník prinesie sladkastý úsmev aj ty sa usmeješ orgicky krútiš očami až mi srdce zvláčnie až sa vtláčam do peria ktorého som sa stal súčasťou zašepkal som ti o tulipánovej kráse - jej lupeňmi si si vystlala lono naše lono lono blaženosti, hoc i na jedinú noc teraz však piješ džús a hovoríš chorvátsky ach, keby som tak vedel či ešte túžiš prevaliť sa vlne za vlnou bol by som ako cirkusant ktorého baví život... čašník vzal mlčky prázdne poháre zaplatili sme účet pobrali sa každý svojou cestou ON, KNIEŽA ČAŠNÍK!


Som, ktorý som i nie som I Ja, jednojediný! Pán priestoru a času zvuku aj imaginácie. Pán vesmírneho kľudu i pozemskej činorodosti. Pán posvätných čiaš a zvrátenej dobroprajnosti. Ezoterický mág a uhrančivý logik. Ja, divozel a kríkový porast a ja sladký med a národ bez boha. Ja som ten, ktorý kráča pred ktorým rozostupuje sa more pred ktorého pohľadom otvára sa obloha ktorého slina živí Zem a ktorého ruka kolíše dieťa. Ja som to slovo ktoré hovorí a je svetlo či tma a je modré nebo alebo pekelná horúčava. Som ten, čo nepozná strach lebo moja je odvaha a som ten, čo dáva povstať zbabelosti keď vrhnem oštep na kraj piesočnej duny. Ja povstávam až sa vyrovnávajú chodníky aby sa moja posvätná päta ukladala na cesty v jase a velebnosti. Mňa oslavujú a hania a ja im dávam jazyk aby vzývali, či preklínali. Ja som ktorý som i ktorý nie som a každý červ a každá srnka zvlečie raz svoju kožu pred ničivým závanom môjho dychu. Lebo moja je moc život dávať i odobrať svätiť i preklínať oplodňovať i kosiť.


Ja som ten kosec pred ktorým sa klaňajú mocnári ja rozdávam chudobným a žehnám ich almužnou. II Dietky moje, milujte ma moje srdce tlčie ako zvon. III Ja som matka čierna matka čo vás nosí pod srdcom a kojí mliekom zo sladkých ňadier ja som rozkoš ktorá sa vám derie krkom až k podnebiu keď kričíte v noci svojím ženám a mužom chvály na blaženosť keď vaše výkriky rozliehajú sa obydliami a prebúdzajú deti zrodené v posvätnej súloži. Ja, čierna matka, matka hojnosti prichyľujem vás dennodenne do tepla svojho lona a vy chválite ma svojimi bozkami vzývate moje šťavy a premieňate sa mi v dlaniach na chlapcov a dievčatká. Ja, veľká matka, hnetiem si vás na svoju podobu ja, božská matka a milenka stvorila som vás na svoj obraz a vtlačila vám do tváre svoje tvary svoje pery, nos a líca. Svojou príťažlivosťou vás zvádzam z cesty a kladiem vám na bedrá svoje milodary aby ste blúdili v nekonečnej ilúzii a opíjali sa mojou krásou. Ja vám dávam zabudnúť a spomenúť si v pravý čas aby ste nielen verili ale aj milovali a nenávideli. Ja vám zadržiavam i odpúšťam prijímam vás i odmietam nesiem vás vo svojom náručí pod hompáľajúcimi sa prsiami a rozvoniavajúcimi bradavkami


a dávam vám ochutnať z božskej chuti svojho rozohriateho lona. Ja som tá, ktorá poblúzni ja spútavam, zväzujem i oslobodím v ťažkej chvíli podľa svojej roztopaše. Som tá, čo omotá si kolo prsta a ktorá poťahuje nitky milostného príbehu udeľujem milosť alebo privolávam záhubu. Ja som tá božská milenka ktorú vysnili ste si v hlbokom spánku ja som tá prostitútka z ulice ktorá na vás mrká okom až sa idete zblázniť z neistoty zo zmätku, ktorý vo vás povstane lebo milujete a ostávate verní ale vaše srdce už blčí plameňom aj po inej, aj po inom. Áno, ja som tá nekončiaca hra lásky rozdávam karty a vládnem tromfom falšujem a podvádzam ak sa mi zachce a preto každý hráč končí mi v náručí lebo som žiadostivá a hladná alebo zostáva sám a odmietnutý obohratý a okradnutý, na ulici v špine a daždi lebo som aj pyšná a vyberavá. Ach, veľmi vás milujem láskou, ktorá prekračuje lásku matiek ale i mileniek a prostitútok. Ja vám dávam ktorúkoľvek z rozkoší a utišujem vás ako deti. V mojej oddanej láske a v mojej vernosti kolíšete sa ako vlnky na mori a topíte sa v mojich hĺbkach v hĺbkach božského srdca ako stroskotanci, či víťazi. Lebo ja dávam vyhrať i padnúť preto milujte, trpte, radujte sa... IV Keď hlas doznel nebo zavrelo sa a na kraj spustilo sa ticho.


Svätá Ja, z diablovej vôle básnik prednesiem tu pár slov o trojjedinosti a iných rečičkách. Tak v prvom rade trojjediný diabol satan otec satan syn a satan duch pekelný je strojcom pozemského diania. Na tele, ktorého súčasťou som bol mala v ten večer modrú mužskú košeľu ale žiara ktorá jej oslnivo vyrážala z pokožky presiakla každú jednotlivú farbu takže sa farba stala sebou prázdna a plná práve len tou žiarou. Z rohov miestnosti sa zlietali anjeli a hlásali velebne vôkol nej svätá svätá svätá z nej vydralo sa - koniec... Bola čašou vrchovato naplnenou šťastím sladkou dužinou, opojným mokom prelievala sa čistou krásou v jej tlame však zahniezdilo sa hadie semeno. Bol by som prisahal že ak sa jej dotknem splyniem s ňou a jej svätosťou pomiešajú sa naše šťavy a prinesú na svet plody


ktorých obsah sa rozleje prežiari nielen múry a asfaltové hrádze ale vnikne matke zemi pod kôru až do horúceho lona. Zasyčala však jedovato a burina jej prerástla jazykom. Miloval som aj bodliak ktorým sa ozdobila a vyklal som si kúsok srdca aby som nahradil vrodenú srdcovú vadu ktorou trpela. Jej drápy sa zatínali hlboko do mojich rán. Viem, že ma odstrkovala len preto lebo nedokázala uniesť radosť ktorou sa jej zaplavila duša pri pohľade na moje vrelé oči. Keď mi jej tep pulzoval na krku prezradila mi, že ma miluje zaspala ako dieťa kým som uchvatený zvlnenou hruďou ktorá jej pravidelne oddychovala chválil boha za blaženosť. Ale prišla búrka a zmiatla mi ju z rúk zrazu jej nebolo a ak som ju ešte v diaľke zahliadol tak len ako blikotajúce svetielko ktoré však vo vetre zhasínalo na stále dlhšie pauzy až mi zmizlo z dohľadu. Ako mi šťastie spadlo do klína tak mi ho i vytrhla neznáma moc. Vlastne sa len prelievali city z jej nádob do mojich útrob a naopak. Kým city prúdili, spôsobovali život a rast keď pominulo ich radostné putovanie


a nádoba sa prevrhla zdvihol sa z ich mláky obrovský ohnivý drak horel hrubými krvavými plameňmi ktoré sa neskôr po spopolnení poprepletali do hustých čiernych vlasov ktorých nebolo počiatku ani konca až sa zauzlili. Z posvätného svetla povstal démonický starec a predpovedal mi krutú bolesť. Jeho tmavomodré slová splnili sa do bodky. Musel som prijať jeho horké bobule a utíšiť tak utrápenú myseľ : "V každej temnote i v tej najväčšej skrýva sa semienko osvietenia," vravel. Ale dnes už viem, že to platí i naopak. V každom svätom i v tom najsvätejšom je zárodok pekelného. A kto chce zlo obísť krivou cestou napomáha jeho bujneniu. Preto ma trojjediný satan povolal k písaniu aby som o prelievaní nádob podal svedectvo. Taká je pravda o ceste Tao.


Ako tancovať po milovanej francúzskej zemi Zomieram. Na doskách, ktoré tleli hral som divadlo. Na ceste zase – z Karlsruhe do Stuttgartu zabil som Boha; Nietzsche mi je svedkom. Nevládne telo rozvalené na zelenom slnkom prežiarenom trávniku opúšťal životný duch – zo žíl mu ubúdalo. Zomieram. Na doskách, ktoré tleli hral som divadlo. Tak ako On tu teraz ležím a prajem si smrť. Tancujúca je jej meno. Spod obhorených dosák vyšľahuje divokými jazykmi; ani pýr by sa nehanbil keby sa tak obratne plazil; krivkami svojho vábivého tanca povoláva ma k službe. “Budeš tancovať – TU! Budeš spievať – TU! TU – sa usmeješ! TU – budeš túžiť! Chcela si vari, aby som žil, moja režisérka? Zrežírovala si mi život, kričím na ňu! Môžem povedať len : Zomieram. Na doskách, ktoré tleli hral som divadlo. Zvrtla sa. Divadelnú scénu obsadili voskové figuríny,


medzi nimi hľadám : tancujúcu, ktorá mi raz vdýchla život. Som samé oko a iba oko som samé ucho, jedno veľké ucho – to zbystrujú sa mi zmysly povzbudené zmyselnosťou. Siaham po tebe i hmat si chce prísť na svoje, no nenachádzam. Vystrúhaš figurínu, aby bolo jasné kto po koho siaha a kam už nedočiahne – lebo je tam medzera : medzi životom predtým a životom potom, medzi dvojsvetom. V tejto medzere chcem sa za teba nadýchnuť, napínam hrudník, silím pľúca, chcem životom ťa udržať v rovnováhe, pri vedomí, celistvú ... Kto vlastne si, položím si otázku v medzičase medzi dvojitým nadýchnutím a dvojitou zástavou srdca? Kto vlastne si, vracia sa mi ozvenou cez žily, ktoré sa mi za ten krátky čas záchrany života preplietli bolestne s tvojimi? Ležíme na brehu mora na smrť už nemysliac – po poslednom vydýchnutí. Vtedy si spomeniem, že som herec. (Ale ja chcem byť režisér!) Že divadelné dosky, hoci tlejúce sú mojím živodarcom a že zomieram. V poslednej chvíli, päť minút po vydýchnutí zakričím, že chcem zmeniť scénu, že protestujem proti vedeniu divadla, že režisér – tancujúca


hrubo a nesprávne zasahuje do umeleckého prejavu, a vôbec : šliape po autorstve diela! Musím sa porozprávať s autorom osobne! Pokúšam sa zdvihnúť nevládne telo ženy ležiacej na brehu... keď v tom, zahliadnem hrob. Je k nemu kúsok, krok či skok a keď doň spadnem – zmena. Zmením sa ja i príbeh a aj scéna. No ako premýšľam, drgnem do jej tela a ono udusené posledným vzdychom skotúľa sa tuho pod zem. Mohol by som byť hrobár, navrhujem tancujúcej, keď zľahka vykročím naprieč francúzskou zemou pomaly a iste, znova si osvojujem umenie nádychu... Tancujúca sa naširoko rozkročí, zašľahá bičom, že sa jej v očiach zablyští – od radosti a zakvíli zvieracie zdesenie. Zdá sa, že spod opasku vytŕča jej brucho. Ale ja nechcem, aby si rodila! Nechcem! A potom : urobil som smrti dieťa! Znova zomieram. Na doskách, ktoré tlú hrám divadlo. Som otcom krvavého potratu. Snúbi sa v ňom život so smrťou – voňajú si ňufáky značkujú teritóriá vyhlasujú sa za svojprávnych... nahovárajú si, že sú tu pre seba a jeden bez druhého nie sú, alebo nemôžu, alebo nechcú byť. Zavrel som smrť do chlieva a zakázal jej rodiť! Kým sa nenaučí ľudským móresom,


vravím si. Žije si medzi husami a ošípanými, nad hlavou poskakujú jej zajace. Prechádzam okolo a pýtam sa : ako ju zabiť? smrť? A ona tíško odpovedá : životom – životom – životom – Tlejúce dosky, po nich kráčam. Snažím sa odtrhnúť jablko. Je vysoko a odtrhnuté rýchlo hnije. Pozerám, cez korunu, cez listy – spojím si jablko priamkou so slnkom a vtedy : Chcel by som sa vidieť zo slnka. Bola to tá vzácna chvíľa keď sčasti nazrieme. Vedel som však, že zo sadu sa musím vrátiť do rodinnej situácie a ... Vykrvácal na ceste z Karlsruhe do Stuttgartu, trávnik slnkom zaliaty zaškvrnil sa krvou vzduch sa obohatil o posledný vzdych a mnou zalomcovala radosť : Takže predsa sa dá žiť šťastne! Milovaná francúzska zem mi ubiehala pod nohami a kolesami, juh sa triasol od vzrušenia. Už idem, už som na ceste – hlásim poslušne do telefónu. V Marseille ma očakáva tancujúca. (Kto by si nezatancoval so zlatou sochou nad mestom? Len blázon by riskoval život aby zostal mŕtvy. Ja milujem, ty miluješ – také sú pravidlá hry.)


Láska na dva krát Ani si neplakala keď som ti do ucha zašepkal modlitbu zo štyroch strán. Máš uši netopiera počuješ nepoučiteľné i jahody rásť, i náušnice padať. Som zaviazaný duchom hory okolo ktorej nakreslila si kruh; ale preťal som ho štvorakým mečom. Jazdec na koni zaprel sa zrakom aby otvoril skalu a z nej padajúci oceán. Ty si mu česala vlasy podopierala ho v kolene; ale kopyto zarylo sa ti ostro do bokov. Náučný chodník po ktorom sa rozlievali riadky knihy končil roztrhnutou stranou. Príbeh však pokračuje – počuješ pery ohýbať sa nad slovom? Tvoje obnažené plecia! Alebo si chceš odpočinúť? Pískať zaslepeným vrcholcom a nevydať z lona vzdychy po novom? Farbistá noc Bola farbistá noc najviac mi do očí udrela zlatistá červeň dozrievajúceho machu narazila o mňa ako plechová tabuľa o károvanú tmu naozaj, káva sa pila biela ale osladená čiernym kockovým cukrom. Plech sa zvlnil, až sa priestorová zelená nadýchla matnej olivovej a pozohýbal sa do tvarov môjho tela.


V pamäti mi utkvel ružovkastý lalôčik ucha. Počula si burácať plech keď ležala si obrastená trávou? Napriek tomu si sa usmievala do tichého lesného porastu šelest ustal a akýkoľvek drobný zvuk sa v mihu prevteľoval do farieb. Nazval som to - vypadnúť z kukuričieho hniezda a objaviť zem s oceánom; ten sa mi vskutku rozprestrel pod nohami v momente keď narástli mi krídla. Odvtedy si na zem sadám len sporadicky lietam. Naučím i teba, chceš? Plač slečny Idealy Zaplač, keď môžeš – Mari-e-na... Mari-a-na... V piesku pod detskou lopatkou vytŕča rebro od srdca... (Tak ako objať sa dá – nie raz a či dvaja; ale sám. Tak ako dýchať sa dá – nie na oko a či nosom; ale spolu.) Tvoje ruky zatočili sa do DNA replikujem sa ti v náručí obkrúcam slzy vláknami, vidinami – o – bezkonkurenčnom boji za spasenie koreňovej zeleniny. Tvoje zúbky otvorené úsmevnej hre na vyslovovanie zabudnutého... siahnem po pere? alebo na zbrázdené bradavky?


Ty a tvoj teplý dych a tvoje oddychovanie... Naučil som sa to “áno” mohutný raz; vtedy si vykríkla, ale nevystrelila : nábojnica merala súhvezdie Ona-n-On oblok popukal zavesil sa nad rámec svojho blaha... Musela – keď zakotúľaný mesiac čo mesiac Mari-e-nel... Mari-a-nel... do vzduchu do oblohy do rozpínajúceho sa srdca. Vytĺkanie okien Vnímam krásu; pomaly sa ku mne prikráda - až je ťa veľa, priveľa! Obklopuje moje svety, ktoré starostlivo schované zotrvávali dlho v krehkosti. Čo teraz? Keď je vedľa môjho oka tvoje oko, vedľa môjho ucha tvoje ucho, keď ma obklopuje telo a pot sa mieša s potom. Otvorím ústa, aby som vyslovil slovo - to pretrhne ticho, zhusťujúce sa našou prítomnosťou. Áno, priestor zostáva rovnaký, len my narastáme... Vyslovím meno - ticho je pretrhnuté ako kus látky, ako mäso zrazené z kosti tupým predmetom a hneď je vedomie dýchateľnejšie. Naozaj – obklopuješ ma! Tvoja blízkosť preniká a tlačí nerešpektujúc hranice môjho tela.


Vyslovím slovo - výstrel z kanóna prerazím ďalšiu vrstvu iluzórnych pocitov zhodím medvediu kožu, ktorá si ma nárokuje pokryť natrvalo vykríknem až lietajú tvoje oči zrážajú sa ti v nosných dierkach a hlava ti poletuje kdesi v priestore brucha. Ach, áno, takto rozbíjam si vytĺkam cestu zo zaskleného chrámu vonku na vzduch, na povetrie roztiahnuť krídla a voľne lietať. A už nikdy, nikdy nevrátiť sa späť.


Fénix Prebudil som sa do krvavých stien. Márne nahmatávam kúsky bielej. Moje prsty hrajú na organ, píšťaly lúdia riedke tóny. Vstanem z posteľného prádla premočeného krvou chodidlami maľujem na podlahu tieň; snáď okná premenia mi čerňou podfarbené oči. Sklá však prerastajú rovnaké pulzujúce žilky ako bielka hľadiace do tmy. Havran prestrihol oblohu oblúkom, spoza závesu vyvalila sa krv. Našmátram v zásuvke stola kus papiera, básne čítam posolstvo vidím tvoju tvár vidím svoju tvár zohavenú tvrdým úškrnkom. Zažnem svetlo, fialovú agonickú výbojku; dezorientovaný hmyz mi prelieza mozgom priťahovaný svetelnou explóziou. Napadlo mi, že ak otvorím dvere, prestanú ma prenasledovať Svedkovia Jehovovi. Stanem sa obyčajným človekom. Vzduch pulzuje cez dvere vyvrátené z pántov, od záchoda počuť vzdychy, srdce pumpuje. Musím preplávať krvinkami k pôvodu prvotnej zlosti, aby už neútočili, aby dýchali, ale nepraskali. Rachot na chodbe trhá okoloidúcich; lepia sa na savé podklady – rýchlo zbehnem dole na dvor, aby som vypľul opovrhnutie. Potoky zabudnutých spomienok sa valia cez bránu na ulicu. V člnoch sa plavia opozdilci – čakajú, až ich skolí pravdovravnosť uprostred ružolíceho hašterenia.


Len neutiecť príliš ďaleko od svojho domu len si zostať verným psom a nevešať sa na plecia majestátu ani na šibenice mravokárcov. Odpľujem si a zazriem oči. Chcú sa zavesiť na návnadu, na háčik. Túžobne sa odtŕhajú od ciev a nervov vlievajú sa mi do dlaní. Siahnem rukou a vylovím prsník, ovísa mi bezradne pred bradou a pýta si jesť – trhám plody nenásytne sa deriem vpred. Holubica mi zaspieva indigové blues, kým ju blesk nepretne vo štvore. Bežím ďalej, dúfam, že nesklamem... vyjem poplašne s vlkmi v dopravnej zápche. Keď sa zastavím, príde kmotrička smrť. Našepkáva mi svoje scenáre! Ak neprestane, preseknem jej krk. Hlboký nádych mi robí dobre, i modré nebo už stráca dych. Otvorím oči a preblesne mi mysľou že čo je mŕtve, nemôže už žiť. Fénix však povstáva z popola!

Staviteľ Zapredal ma! opľul! olúpil! Vzal všetku úctu a česť. Potupil moju ľudskosť, degradoval na zviera choré a odkázané na milosť. Že nie som hoden lásky tak ma narovnal! tak vztýčil oporu! Avšak! Ja som to, kto sám seba stavia!


Zazvonilo zvonidlo zazvonilo zvonidlo - cingi bom spod kostolnej veže - udrel hrom bim a bom blesk rozžiaril pole - treski bác otvoril si cestu na palác streľba pichá vzduch a orie zem v záhrade si lôžko posteliem ruže skláňajú sa k hrobom bim a bom vystierajú hlávky k oblakom slnka zažiadalo sa im v krutosti pretrhnúť nebo tŕňom vľúdnosti chmáry roztvoria sa blesky roztratia sa plameň osvetlí chrámový múr na jazyku mám - mon amour Dym a holubica Za dym a snežnú belobu ďakujem ti až do hrobu. Keď zakvitne ruža snehová v noci, v januári vystrelí guľa delová zmrazí ti úsmev v tvári. Dym ducha zobrazí a vrhne na sneh tieň. smrtka si hnáty napraví porodí ostrý srieň.


Dlžoba - Aké to je, keď z teba odpadávajú podvedomé obsahy? - Akoby som člnkoval s vlnkami, akoby som prášil kožuch od bĺch, akoby som tlieskal plieskal rukami... - A keď sa ťa spýtajú : "Prečo si sa vydal na cestu," čo odpovieš? - Že som musel zvliesť obnosenú tvár, že som túžil zaskákať si miesto chodenia a že som to bol svojej duši dlžný. Vlastná Keď už som druhýkrát roztrhal zošit s básňami povedal som si, že takto to ďalej nejde že musím dosiahnuť osvietenie. Potom mi napadlo, že aj ako osvietený budem trhať vlastné básne a to už bolo na mňa príliš. Tak už ani to osvietenie za to nestojí? keď furt len nevydávam, iba píšem! A tak vymieňam osvietenie za knihu. Vlastnú! Anjel starej mamy Nadojím kravy, nadojím mliekom, aby dávali čerstvú trávu. A potom skyvu chleba z požehnaných rúk; - žehnám vás krížom, aby neprelomili vás vidly naložené hnojom. Tak som sa vozil ako malý chlapec popri starej mame vo vagónku kravám som z dlaní sypal šrot. A že som miloval, o tom môžem básniť nie však podoprieť výmoľom vyhlodaný dom. Akurát anjel strážny stal sa mi kozubom.


Óda na svet (zabudnutým africkým deťom)

Súhvezdie meria končeky inteligencie od hviezdy k hviezde rážou 9,5 mm. Reč o spasení modrobielo svetielkuje plameniaky na ňu plamienkujú zavadia o špic a – plynú. Miliardárom sa hnusí kupovať zmrzlinu preto ju kradnú – deťom spod jazyka... ako LSD. A potom, že žiť sa dá aj šťastne – s prevŕtanou hlavou ružovými rečičkami a bruchom napuchnutým od hladu... Domokocovina (zánik druhého slovenského štátu)

Domestifikácia progreduje najprv vlkom, potom krotkým psom. Snáď sa len hrám ako dieťa, s radosťou vážny práve ak - tak pri podpise zmluvy a dostal som k nej mobil zdarma; za korunu. (darujem ho sebe, alebo umierajúcemu africkému dieťaťu?) Čochvíľa to bude za euro. Tak si predstavujem, že ak raz vycestujem do foreign countries podopriem nachvíľu svet svojím smiechom. Ale keď zunujem tú cholerickú show na ceste späť netrafím viac do rodného domu. Nájdem len odkaz - na Brusel.


Hranica Abdikoval som na Nirvánu, ale vynašiel som si vlastné šťastie. Kto mi ho zoberie? Ha? Ani tradícia, ani križiacke výpravy tie rúcajú sväté mestá a nie básnikov. Básnici sa prednostne upaľujú, ak už kolú oči. Ale ja predsa horím a žiaden plameň mi neznie čistejšie ako ten môj. Tak aké upálenie? Upaľovať plameň? Jedine ak vyhasnem! (Nirvanicky - teda na stálo!) Potom sa môžu pokúšať spaľovať môj popol. Ha. Ak ešte zostane. Ak tak definujem Nirvánu ako spaľovanie popola. Amen. Riečny zlatokop Mám, áno, ešte sa nájdu pár spomienok zakopaných v kúte na dvore. Preosievam tie plytké piesky aby vydali pár zrniek... Ale aj na hrdzu som zvyknutý kúsky zeme poliatej krvou... Áno, keby som mohol, zanechám zlatokopectvo tú márnu snahu po šťastí osedlal by som somárika a našiel si riadnu ženu. Lenže však, drží ma pri rieke primnoho spomienok.


Posmrtné stavy Už som prestal so smrťou koketovať, prerástlo to medzi nami do vážnej známosti. Odmlčal som sa, doznelo moje posledné slovo. Všetko, čo odteraz budete počuť sú len hlasy zo záhrobia.


Obsah Obloha Nebo a Peklo Bežala Bola raz láska Šťastie a nešťastie Tretí list Paľkovi O šťastí jednej noci Pád z okna Slovo a prázdnota Momentka - oslava jednej tváre Náhla návšteva Červeno biele gerbery Spomienka Na návšteve Rúž a gerbera Úsmev Melódia Návšteva tam hore Anjel starého otca I Anjel starého otca II Na zdravie vedomia, ktoré slávi smrť Mŕtve stánky A bolo svetlo, a bola tma Som, ktorý som i nie som Svätá Ako tancovať po milovanej francúzskej zemi Láska na dva krát Farbistá noc Plač slečny Idealy Vytĺkanie okien Fénix Staviteľ Zazvonilo zvonidlo Dym a holubica Dlžoba Vlastná Anjel starej mamy Óda na svet Domokocovina Hranica Riečny zlatokop Posmrtné stavy


Fenix