Issuu on Google+

NOVÝ POHĽAD NA KRAJINU. V minulom roku začali v doteraz nebývalej miere navštevovať Dúbravicu a s ňou aj okolitý kraj turisti. Občianske združenia ARTTODAY a PERIFÉRNE CENTRÁ s finančnou podporou Ministerstva Kultúry SR naštartovali svoje aktivity, ktorých cieľom je rozvoj kultúry v regióne. Zriadenie rezidenčného priestoru s ateliérom v bývalej autobusovej garáži poskytuje zázemie pre tvorcov realizujúcich svoje tvorivé počiny v priestoroch a okolí obce. Začaté realizácie majú snahu cez umenie skvalitniť život v regióne, pritiahnuť turistov, čo by mohlo mať vplyv na naštartovanie ďalších aktivít a následné vytvorenie pracovných príležitostí. To, že táto snaha by  mohla mať úspech dokazujú aj návštevy zahraničných turistov a umelcov.  REZIDENCIA.GARÁŽ postupne zhromažďuje a archivuje vyjadrenia týchto zaujímavých a scestovaných ľudí. V tomto čísle môžete nájsť niekoľko z nich. Sú uverejnené v  rukopisoch v  pôvodnom znení  — malý kurz cudzích jazykov:) — a aj v prekladoch do slovenčiny.

TOTO JE 3. ČÍSLO DÚBRAVICKÉHO INFORMAČNÉHO, VZDELÁVACIEHO Dúbravický občasník / Číslo 3 (február 2012) / Vydal Obecný úrad Dúbravica / Spolupráca: PERIFÉRNE CENTRÁ, ARTTODAY / Fotografie: Ján Viazanička, Andrej Poliak, Peter Ančic, Filip Jurkovič, Erik Bartoš / Grafický dizajn: Filip Jurkovič / www.dubravica.sk

NA ÚVOD. Od novoročných predsavzatí už prešlo pár týždňov. Aké sľuby sme si v duchu dali , je len a len naša vec. Mňa skôr napadá, či sa v našich predsavzatiach objavili myšlienky, ktoré by smerovali k posilňovaniu vzťahov k svojím blízkym, známym..

Prvým z nich je vyjadrenie francúzskeho mladého umelca a  cestovateľa Christophera Aslaniana. Chris je autorom diela Hideout v miestnej kolekcii krajinného umenia Skalka. Precestoval niekoľko krajín viacerých kontinentov, Rumunsko, Turecko, Poľsko, Nemecko, Japonsko, Chile, Peru. Momentálne sa nachádza v Mexiku. christopher aslanian od paríža: “Dúbravica je dedinka bez histórie, 15km od Banskej Bystrice. Cesta lemovaná asi päťdesiatkou domov, dvomi obchodmi, dvomi krčmami a  jednou riekou. Dúbravica je dedina v  srdci jednej doliny, vidieť z nej hory a kopce s fľakmi lesíkov... Práve v týchto lesoch som strávil väčšinu svojho času, v tejto ideálnej vzdialenosti, ani príliš ďaleko, ani príliš blízko od agresie civilizácie. Dúbravica, to je príjemná samota.” Christophe, 1. 9. 2011 Lea je mladá Kórejka momentálne pracujúca v jednom z kórejských závodov na Slovensku. Dúbravicu navštívila ako miesto víkendového oddychového pobytu. Prespať pri ohni na okraji lesa jej nerobilo problém. lea zo soulu: “Kórejské dievča v Dúbravici! :-) Už dlho som nenavštívila takéto “zelené miesto”. Keď som sa dnes ráno zobudila bolo pre mňa nádherné počuť všetky tie spievajúce vtáky. Bolo mi dobre v tejto zelenej, pokojnej a milej dedine.” Lea, 12 jún 2011 Emilie zas je mladá Kanaďanka, ktorá absolvovala študijný pobyt v Belgicku. Po ukončení školského roku cestovala po niektorých hlavných mestách Európy. Z Bruselu do Londýna, odtiaľ do Bratislavy. Tu zachytila na internete informáciu o mexickom umelcovi poriadajúcom malý piknik pri ohni v Dúbravici a ako dievča z kanadských hôr neváhala na svojej ceste z Bratislavy do Budapešti urobiť zachádzku cez miesto “kde nič nie je” a vidieť zaujímavú karpatskú destináciu. emilie od quebecu: “Teraz sa už len musím naučiť slovensky a presťahovať sa sem. Hory, čerstvý vzduch, dobrý ľudia...Nuž, je to raj! Na takýchto miestach netreba nič hovoriť, len ísť a sadnúť si a vychutnávať.Ďakujem.” Emilie, 12. jún 2011 Po všetkých tých oslavných slovách, ako je v Dúbravici pekne a dobre, môžme sa tešiť že turisti z celého sveta oceňujú krásu krajiny okolo Dúbravice. Ale pravdupovediac, pri čítaní článku z rubriky Karavan sa musím trochu pousmiať pri porovnaní servisu pre turistov v slovenskej Dúbravici a talianskej Aquilei. U nás len veľmi skromné informácie o histórii, aj to len v slovenskom jazyku, žiadne mapky, pohľadnice či suveníry, nehovoriac o možnosti zakúpenia nejakej z miestnych jedáckych špecialít, na ktoré sme tak hrdí. Dúbravica by pritom mala čo ponúknuť... Tešíme sa, keď ľudia hovoria, ako je tu krásne a pýšime sa krajinou i  dedinou samou. No rozmýšľam do akej miery je to naším pričinením a čo všetko by sa ešte dalo urobiť a zlepšiť? Cudzincom sa u nás páči, pretože máme skvostnú prírodu všade okolo. Je u nás pokoj a aj ľudia sú zväčša milí (keď je zrovna nejakých na ulici vidieť). No veľa príjemných vecí, pritom tak prirodzených, tu stále chýba. Nepadlo by dobre aj nám nevelebiť len vlastný dom a dvor? A zveľadiť trochu i spoločný priestor? Či už pre turistov alebo nás samotných. Spojazdniť napríklad nefunkčné obecné studne a môcť si v lete posedieť na lavičke vonku pod stromom. Vysadiť kvety, okrasné či ovocné kríky, stromy... to predsa nie je nič náročné a efekt by bol ohromný. Dokonca to nemusí ani veľa stáť. Stačí ochota a chuť spraviť niečo pre miestnu komunitu, pre dobrý pocit a príjemnejšiu existenciu všetkých. Stačilo by prejsť od frflania k činom a nielen príroda by u nás bola na obdiv... A vôbec pritom nezáleží na veľkosti, rozlohe či počte obyvateľov. / Andrej Poliak, Eva Krčmáriková

A VOĽNOČASOVÉHO OBČASNÍKA

PETANG. Či už sme prvá dedina s petangovým ihriskom na Slovensku alebo nie, 2-týždňové kopanie, lopatovanie, fúrikovanie, lopotenie sa s hlinou a štrkom stálo myslím za to... Petang je hra pre všetkých, čo nerobí rozdiely vo veku, pohlaví ani fyzickej kondícii a keď máme guráž, nie je problém ani zimný turnaj na začiatku decembra, hoci Francúzov samotných by hrať petang v zime asi nikdy nenapadlo. Vďaka projektu „Objekt ako hmota na tvarovanie“ občianskeho združenia ARTTODAY, nápadu členov francúzsko-slovenskej asociácie FRASK a Dúbravici, resp. vedeniu obce otvorenému každej dobrej myšlienke, sme v novembri postavili, nebojím sa pyšne tvrdiť, perfektné petangové ihrisko, ktoré bude slúžiť všetkým obyvateľom, no i  nadšencom z  mesta a  okolia či náhodným turistom. Petangové gule ako aj pravidlá hry sa budú dať požičať priamo v obci. Spestrili sme nielen parčík, ale aj možnosti oddychu a spoločných poobedí dúbravických rodín a priateľov. Petang sa najlepšie hrá v tímoch s 2 — 3 hráčmi. Ako prvé sa hodí „cochonet“ (prasiatko) — malá drevená guľka a hráči jednotlivých družstiev sa snažia umiestniť svoje gule čo najbližšie k nej. Tímy sa striedajú podľa toho, kto práve „vyhráva“ alebo „prehráva“. Po každej partičke sa zrátajú body a hrá sa do výsledného súčtu 13 bodov pre víťazné družstvo. Hoci na prvý pohľad vyznieva banálne, snáď až nudne, je to hra plná akcie, vymýšľania stratégií a napätia až do úplného konca. Kto vyskúšal, vie o čom hovorím. Na turnaj tretieho decembra prišli malí aj veľkí Dúbravičania, frankofónni a športoví náruživci z Banskej Bystrice, Francúzi zo Žiliny a Čadce, a i napriek súbežne prebiehajúcej zabíjačke sme mali hráčov aj z Ponickej Huty. Hralo sa od rána, pil čaj a teplé víno, pozerali francúzske filmy a vďaka predlžovačke prehodenej cez potok aj počúvalo rádio (hoci sme naladili iba rumunské). Nevýhodou zimných turnajov je tma už o štvrtej, museli sme teda zvoliť vylučovaciu metódu rýchlej smrti, čím sa žiaľ stalo, že prehravší hneď na začiatku si už viac nevrzli... finále sa dohrávalo pod rúškou tmy... a pekný deň dosť náhle skončil... to všetko si však ešte v lete vynahradíme, netreba sa báť. Možno by ste chceli vedieť kto vyhral... po predlhom urputnom a napätom boji neochvejný domáci tím Andreja z Dúbravice —

dom číslo popisné 47 a Ferda z Banskej Bystrice nakoniec veľmi tesne podľahol zmiešanému cezpoľnému tímu Francúzov Solène (Čadca, pôvodne Bretónsko) Aldricka (Žilina, originál z Pikardie) a Bašky (Žilina/Rajecká Lesná). Nemožno s istotou povedať, že boli vo výhode vďaka svojim francúzskym koreňom, pretože petang je hra Francúzska južného a na severe sa nájdu aj takí, čo ho nikdy nehrali, no možno to majú v génoch už od prírody... tak či onak, domáci sa nedali zastrašiť a hájili hrdo česť svoju i svojho ľudu až do konca! Či táto hra v  Dúbravici svojou obľúbenosťou predčí alebo nepredčí futbal, je záhadou najbližšieho roka... zatiaľ sa zdá, že futbal nepremôže nič a  nikto a  ak by sme stavali futbalové ihrisko, pomocníkov by sa našlo o moc viac... a aj preto česť a sláva tým pár čo prispeli svojou troškou :) a najmä „Športu zdar!“

4/1

Priala by som všetkým, aby našli v sebe pohnútku, ktorá by viedla k rozvíjaniu vzájomnych rodinných, susedských a celodedinských vzťahov. Vyžeňme z naších duší ľahostajnosť, nebodaj zlobu a nenávisť. Pokúsme sa stretávať. Ak sa máme čím pochváliť, pochváľme sa. Ak nás čosi ťaží, vyžalujme sa. Verte, že s problémami by človek nemal zostávať sám. Využime na stretávanie komunitné centrum v priestoroch OÚ. Náhodní návštevníci tohoto priestoru obdivujú, aké podmienky na stretnutia naši občania majú. V daľšej časti príspevku vám opíšem jeden moment z  návštevy naších svatovcov. Keď prišli k nám prvý raz, bolo samozrejmé, že sme sa snažili ukázať im Dúbravicu v tom najlepšom svetle. Ich rodina žije v hlavnom meste Spojených arabských emirátov. Svatovci boli prekvapení, že v našej dedinke sa vzájomne zdravíme, pristavíme sa na pár slov, že sa na nich Dúbravičania usmejú. To sú veci, ktoré sú v občianskom spolunažívaní pre nás samozrejmosťou. Pestujme si! Druhým prejavom ich obdivu k nášmu okoliu bol výlet na Vinkliarku. Keď svat vystúpil z auta a rozhliadol sa po horách, bez jediného slova v úžase kľakol na kolená a začal sa modliť. Po motlibe vyriekol: Slovensko je sice ekonomicky slabé, ale je nádherné. Prečo som vám toto všetko opísala? Preto, že to krásne, čo máme na dosah, akosi prestávame vnímať a vážiť si toho. Na to vzácne nás mnohokrát upozornia cudzí ľudia. Preto pestujme zo všetkých síl úprimné občianske spolunažívanie, pomoc jeden druhému. Vážme si a opatrujme svoje najbližšie, aj vzdialenejšie okolie. Nezabudnime, že sme súčasťou rodiny, obce, okolitej prírody. Rok v šťastí, zdraví a spokojnosti úprimne želá Olga Luptáková.

/ Eva Krčmáriková PING PONG. V sobotu 17. decembra 2011.od rána bolo v Kultúrnom dome u nás v Dúbravici rušno. Na nádvorí parkovalo niekoľko áut a pri vchode postávalo zopár ľudí, ale vo vnútri sa to hemžilo ako v úli. Priatelia a známi sa debatovali v espresse. V sále kultúrneho domu veselo klepotali ping-pongové loptičky na troch stolno-tenisových stoloch a nad tým všetkým sa niesla vôňa kapusnice,ktorá sa tu chystala pre súťažiacich. Stretli sa tu nadšenci pre šport — pre stolný tenis. S myšlienkou usporiadať 1. Ročník súťaže v stolnom tenise o putovný pohár starostu obce. prišli poslanec René Kliment a starosta obce Ľubomír Šesták. Tento nápad sa zapáčil viacerým. Neváhali, nedali sa dlho prehovárať a pomohli pri prípravách. Bolo treba všetko organizačne zvládnuť, urobiť dostatočnú agitáciu, včasnú prezentáciu sútiažiacich, zapožičať stolno-tenisové stoly, pripraviť priestory, navariť kapusnicu a zabezpečiť občerstvenie pre súťažiacich a divákov. Stolno-tenisovej súťaže sa zúčastnilo 25 mužov, 1 žena a 5 detí. Súťažilo sa v troch kategóriách: 1./muži, 2./ženy a 3./deti do 12.rokov. Turnaj  mal tri časti: 1.časť — vyraďovanie až po semifinále, 2.časť —semifinále, 3.časť — finále o putovný pohár starostu obce Dúbravica. Zápasy sa hrali na dva výťazné sety

„do 11“. Hlavným rozhodcom bol René Kliment. Vo vzájmných zápoleniach, ktoré boli plné pohybu,obratnosti a sily ukázali sa tí najlepší. A tu sú víťazi: Deti — 1. miesto Krnáč Jakub, 2.miesto Blaško Ján, 3.miesto Krnáč Filip. Ženy — Hoci sa v tejto kategórii zúčastnila len jedna žena, mala to o to ťažšie lebo hrala s mužmi. Preto zaslúžene získala 1. miesto vo svojej kategórii Chromiaková Mirka. Muži — Hoci to v kategórii mužov bolo od začiatku dynamické a podstate priamočiaro jasné, lebo Ján Škuta prehral len jeden zápas, víťazom v tejto kategórii sa stal p.Kvasna. Na druhom mieste bol náš Ján Škuta a  na treťom mieste sa umiestnil p. Juraj Gollner. Ceny: medailu a diplom za 1. — 3. miesto v každej kategórií a hlavnú cenu putovný pohár a diplom pre víťaza odovzdal pán starosta Ľubomír Šesták. Prežili sme pekný športom naplnený deň, ktorý, zdá sa, rozhýbal stojaté hladiny súťaživosti a športu v našej obci. / Anna Gálusová


ZLATÉ DNO. V tejto rubrike budeme hovoriť o remeslách, ktoré v našej obci, resp. regióne, mali nejakú tradíciu, alebo aspoň ktoré tu niekedy boli a ešte aj dodnes pretrvávajú. O remeslách, ktoré sa nachádzali v našom kraji neviem veľa. Ale myslím si, že v minulosti boli základnou výbavou  nielen  našej, ale určite každej dediny. Napríklad môj prastarký robil kováča v Dúbravici, pred domom mal postavenú „šmikňu“, v ktorej pracoval. Bez kováča by sa sotva ľudia vtedy obišli. Alebo bez takého šusterského majstra by zas chodili bosí. V Dúbravici poniže nás bývajú „Šustríkovci“ a povyše „Čižmárovci“. Takéto názvy a prezývky odvodené od remesiel vznikli tak, aby si ich ľudia vedeli lepšie zaradiť, keďže sa obidve rodiny volajú Koreňovci. Alebo do Majstrov či do Krajčov sa hovorilo preto tak, že tam býval majster šuster, inak sa volali Pinkovci. Alebo tiež veľa bolo „naturistov“, takzvaných majstrov na všetko. Či sa robila tesárska, murárska, alebo iná robota. Každý vedel aspoň z časti robiť takéto základné práce. Nepochybne vedeli robiť aj iné veci, čo sa týkajú života na dedine, ale o tých sa v tejto rubrike nebudem až tak rozpisovať...:) možno nejakým malým náznakom v závere rubriky. V tomto čísle budem hovoriť o kolárstve. Kolárstvo bolo jedným z remesiel, ktoré v Dúbravici bolo. Na úvod sem vnesiem trochu histórie z pohľadu odbornej literatúry. Kolárske alebo kolesárske cechy a dielne združovali kolárov (kolesárov) vyrábajúcich kolesá, ale aj iné drevené súčasti vozov (ojá, brzdy, pluhy, vozy, sane, bričky, koče, drevené náradie a nástroje). Spracovávali predovšetkým drevo, niektorí tiež plietli košiny pre vozy a koče. Kolári boli takmer vždy spojení s inými remeselníkmi. Už ich prvý cech, ktorý na území Uhorska vznikol v polovici 15. storočia v Košiciach, bol spojením s tokármi, stolármi a maliarmi. Často sa však združovali s kováčmi, ktorých práca bola pri výrobe kolies a súčastí vozov potrebná. Išlo o pomerne dosť rozšírené remeslo, ktorého zánik

RUBRIKA KARAVAN — PRVÝ TISÍCI KILOMETER. Predsavzali sme si napísať reportáž po každých prejdených 1000 kilometroch.... na meter presne... nech už to bude kdekoľvek... nech sa deje čokoľvek... nech je to hoci v kukuričnom poli, v lese, na moste uprostred rieky... v meste, dedine či úplne mimo všetkého a všetkých. Prvý tisíci kilometer sa zdalo, že nebude o čom písať, a ja už som sa celá v duchu triasla a tešila, že sa ocitneme práve na takomto pustom mieste nikoho a budem písať o steblách morskej trávy uschlých na kameni v hlbokej priepasti a vymýšľať si legendy a bájky o dávno vyhynutom planktóne a hmyze endemitnom, opisovať miniatúrne bezpredmetné detaily a objavovať veľkolepú krásu banalít... ale nieee... a teraz by ste mali nazrieť do atlasu, nalistovať stránku kde sa spája Slovinsko s Talianskom, vediac, že mierime a náhlime sa k moru... z Laguna de Grando (hotely, autá, golf, horko, plné pláže, voda hnusná, na oko snobland, na bližší pohľad niet vôbec o čo stáť) viedol na pevninu násyp s holou pripečenou cestou... áno, aj to by bolo ideálne NEmiesto na prekrásny opis... dlhočizná rovná cesta s chvejúcim sa vzduchom od tepla, nikde nič len príliš pokojná voda okolo a horúčava, to je umelý výjazd z umelého výčnelku z talianskej pevniny čo sa javí ako miliónové dovolenkové miesto... pláže bez tieňa, kde sa všetci opaľujú a nikto nie je v mori, a keď doň vojdete zistíte prečo :) toľký hnus v ňom pláva... a hlava na hlave a noha na nohe a auto na aute a samý škaredý hotel a cesta a autá a autá a smrad z nich a horúco na betóne a obrovské komáre v píniovom strome... no... to všetko by stálo za predlhý opis sklamania v očakávaní... ale nieee...

a prechod kolárov k inému remeslu spracovávajúcemu drevo súvisí s vývojom nových dopravných prostriedkov. (Použitá literatúra: Špiesz, Anton: Remeslo na slovensku v období existencie cechov, Bratislava 1972) Pán Juraj Chriašteľ „Surovkovie“ zastupoval toto remeslo ako kolársky majster aj u nás v Dúbravici. Určite si ho mnohí Dúbravičania ešte pamätajú. Kolárske remeslo ovládal a za čas sa s tým aj živil. Hovorím preto v minulom čase, lebo už nie je medzi nami. Takí kolári, akým bol aj on, vyrábali kolesá na voz, vozy, hrable, kosiská, poriská, ale aj valčeky na valkanie cesta, tkáčske snice, ale neraz aj stoly, fišpréty a iné výrobky. Kolársky majster musel mať dobrú zručnosť s drevom. Táto robota zahŕňala takmer všetku techniku obrábania dreva. Keď vyrábal hlavy a špice na kolesá, tkáčske snice museli vedieť robiť na tokárni (sústruh na drevo). Taktiež musel vedieť čapovať, dlabať, sekať, vyrezávať, a v podstate všetko, čo sa týka práce s drevom. Ako sušiť, aký druh dreva na čo treba a tak podobne. Ako napríklad na také koleso.

Ako naschvál sme pri 1000. kilometri prechádzali neveľkou dedinou (ako sa nám zdalo), ktorá nás nijak (ale skutočne vôbec!) svojím zjavom nelákala a neohúrila. Slnko pieklo, more nikde, predlho sme sa premáhali vydať sa na prieskum (aj to len a len kvôli nášmu, v tej chvíli zdalo sa tak veľmi nešťastnému, záväzku). Na parkovisku sa pri aute zjavila malinká farebná sliepka čo mraučala ako mača, dala si s nami keksíky a my sme opäť prevrhli pohár s kávou.

„Drevo na výrobu kolesa muselo byť riadne vysušenô, húževnatô a pružnô. Hlavy kolesa boli najčastejšie dubovie, brestovie, alebo klenovie, zriedkavo bukovie, alebo brezovie. Špice boli väčšinou agáčovie, alebo dubovie a bahry bukovie, brestovie a jaseňovie. Ojá a lojtry boli brezovie, no na senných vozoch boli smrekovie, alebo jedľovie, lebo boli dlhšie. Rázvory sa vyrábali z buka a tkáčske snice z buka alebo agáča.“

Na pohľad obyčajná južná talianska prímorská obec skrývala historické artefakty, vykopávky a staré rímske monumenty, na ktorých zakladala snáď i svoju existenciu, no prinajmenšom určite svoj turizmus. Pred bazilikou nás oslovil muž, či hovoríme po anglicky („Ach môj bože, Jehovista, rýchlo preč!“ vravím si v zdesení „nie, nie, žiadna angličtina, určite nie...“) s obrovsky dlhým dotazníkom o tom, ako vnímame toto archeologické miesto, či je sem dobrý prístup, mapa a legendy zrozumiteľné, čo zlepšiť a čo už lepšie spraviť ani nejde, čo nás ako „turistov“ z kultúry zaujíma najviac a hlavne čo nás sem priviedlo a či navštevujeme cielene takéto historické miesta... a tak sme chodili a skúmali a hľadali odpovede k otázkam a nachádzali oplotené i voľne dostupné vykopávky, múzeá, kamene a stĺpy a pomaly sa začali orientovať v spleti uličiek a svetových stranách...Mapky boli fajn, súhrn v angličtine tiež, prístup k histórii dostatočne jasný a priamy, oddýchnuť sa dalo v tieni v parku či v kaviarni pod laubňami, info centrá majú dve či snáď až tri, vodu i záchod voľne k dispozícii... na konci mesta melónový bar (inak siesta a skoro všetko zavreté, ale v takom horku to fakt inak nejde) so stolmi s nožmi a vidličkami...

Na záver tejto rubriky si môžeme tak z vesela aj zaspievať krátku ľudovú pesničku o javorových kolesách akú ujko Čiampor zo Sliača zvykol spievať: „javorovie kolesá a dubovie bahry, keruo diouča nechce dať, nech si samo babrí“

PLÁN KULTÚRNO-ŠPORTOVÝCH AKCIÍ NA ROK 2012 1/ Cvičenie TAY-BO pre ženy od januára 2/ Dúbravický ples 3/ Privítanie malých občiankov a posedenie s jubilantmi 4/ Ďalšie vydanie Dúbravického občasníka 5/ Detský maškarný ples 6/ Relácia k MDŽ v miestnom rozhlase 7/ Veľkonočná zábava (futbalisti) 8/ Postavenie mája (zapoja sa naši mládežníci?) 9/ Hasičská súťaž (okresné kolo DHZ) 10/ Oslava Dňa detí 11/ Deň Rodákov v Dúbravici 12/ Mikulášsky večierok pre deti 13/ Silvestrovská zábava

2x týždenne 28. januára 2012 3. februára 2012 3x za rok 25. februára 2012 8. marca 2012 8. apríla 2012 10. júna 2012 2. júna 2012 25. augusta 2012 8.decembra 2012 31. decembra 2012

VŠEOBECNÉ AKTIVITY NA ROK 2012 1/ Internetová stránka obce Dúbravica 2/ Vedenie Obecnej kroniky 3/ Vedenie Pamätnej knihy 4/ Vedenie vývesných tabúľ v obci 5/ Údržba parku,cintorína, verejných priestranstiev v obci 6/ Stetnutia občanov v komunitnom centre / Obecný úrad

/ Igor Babiak

Kedysi malo všetko trochu praktickejší a logickejší význam. Najmä - malo význam. Dnes robíme mnohé veci zacyklene bez rozmyslu, riadime sa zautomatizovanými zvykmi a prežitkami z minulosti, od predošlých generácií. Kedysi bolo úlohou psa pomáhať človeku a on mu za to zabezpečil životné podmienky a potreby.

2/3

Je toto príbeh poučný? Malé mesto či dedina, o ktoré bežne človek nezavadí a ak tak skôr náhodou... a toľká starosť o blaho turistu, o pamäti národa a ochranu i zverejnenie historických bohactiev? Dotazník o spokojnosti, o vylepšeniach, o napredovaní... nech sa páči, príďte zas... Či skôr značí to, že aj na pohľad nelákavé môže skrývať bohatý obsah... a ten treba zveľaďovať a ctiť si ho... a nahliadnuť doň... aj malé a nenápadné má svoje hodnoty a čaro... krásy a jedinečnosť...? No nenechajte sa zmiasť, to všetko je len subjektívny pohľad reportéra... / Aquileia, súradnice gps 46˚41΄S14˚21΄V / Eva a Jano

Dnes majú ľudia psa na prácu alebo pre radosť. Jedno nevylučuje druhé. A neodsudzujem ani názor, že psa máme mať len ak je nám na niečo užitočný. A potom sú tu tí, čo majú psa práve z toho zautomatizovaného preberania starých zvykov, návykov a zlozvykov, bez uvedomelého zmyslu… lebo sa to tak robí, resp. robilo kedysi, no časová os už nehrá rolu.Veď k domu patrí pes. A tak si ku domu dám psa. Už ako malého ho uviažem, alebo zavriem do koterca. Na celý dlhý život. Mám dom a mám psa. To k sebe predsa patrí. Takto to má byť. Viete, pes nie je vec. Ani hračka na baterky, ani kus mäsa, čo necíti. Pes je v mnohom lepší ako človek, ten veľký “pán sveta”. Vie odpúšťať a nie je zlý, pokiaľ ho tomu človek nenaučí. Pes vie tešiť a pomáhať. Vie a chce čisto a nezištne milovať. A nechce za to veľa. A vie aj ticho trpieť, čo ale nie je jeho misia na zemi. Nechcem hovoriť o zverstvách, akých sú ľudia schopní voči nevinným zvieratám. Chcem sa len opýtať, na čo je vám pes na reťazi a na čo ten zavretý v koterci? Stráži vám dom? Zlodej pôjde isto najprv otvoriť koterec či odviazať psa, aby všetko fungovalo ako má, však? Stráži tak, že šteká, zlodej teda váš dom obíde? Prepáčte mi ten cynický tón, no ani toto zmysel nedáva. Kto som, že si dovolím vás takto priamo kritizovať? A kto ste vy, že máte právo brať a nič nedať na revanž?

JE ŤAŽKÉ DÍVAŤ SA na blízkeho tvora, keď trpí starobou či chorobou a mať rozhodnúť o jeho smrti či živote a uhádnuť, čo si o tom myslí a čo chce on, keď vám to nemôže povedať. Pozerať mu do očí a nevidieť, či a ako veľmi sa v skutočnosti trápi, a či má chuť skoncovať s tým a ísť, alebo ešte nie… To všetko sa však lepšie znáša s predstavou, že prežil život dôstojný, život s láskou a všetkým zaslúženým komfortom, že prežil život láskyplný a šťastný. Tisíckrát ťažšie je pozerať do očí tým, ktorí žijú život v utrpení a trápení, tým, ktorým možno z očí čítať jasnú správu “smrť by bola vykúpením”, či “takýto život je snáď horší ako sama smrť”. Ľudia sú často rozmarní a často nemajú čas alebo nechcú zastaviť sa a zamyslieť, strácajú cit a spolupatričnosť, vo svojej egocentrickej existencii nenachádzajú v sebe empatiu a niektorým prirodzený cit úplne chýba… akoby sa dalo bez neho narodiť! V tejto sfére neobstoja žiadne výhovorky, preto poďme vravieť veci narovinu.

Mnoho duší sa angažuje za záchranu týraných, no je týraním len krájanie zaživa či pálenie kyselinou? Bohužiaľ stačí nazrieť do každej malej i veľkej dediny a ruky na prstoch častokrát nestačia na tie presmutné oči chudákov, ktorým to v tomto živote nevyšlo. A pritom stačí tak málo. Pes cíti, prežíva emócie, no cíti aj zimu, cíti chlad, cíti smäd a hlad, cíti keď ho niekto ľúbi a cíti bolesť fyzickú i psychickú. Potrebuje pohyb a potrebuje spoločnosť. Prišiel z voľnej prírody a vždy žil vo svorke. Ak by vás niekto izoloval od sveta a nechal vás naň pozerať spoza mreží, bolo by to porovnateľné. Ak by vám niekto odopieral prirodzený pohyb, mali by ste stále chuť sa smiať a boli šťastní? Ak máte psa a nedoprajete mu čo potrebuje, zamyslite sa na chvíľu prosím, na čo ho máte? Skutočne netreba veľa a môžete spraviť niekoho život šťastnejším… nevyžaduje to veľkú námahu, len malé zamyslenie nad iným ako nad sebou a trošku citu, ktorý v sebe predsa prirodzene všetci máme. A ktorý by napriek tuhým mrazom nemal v našich srdciach zatvrdnúť. Venujte prosím trochu času, tepla, lásky a pozornosti svojim psom. Oni vás skutočne milujú. / Eva Krčmáriková

TRETIE ČÍSLO V NEŠŤASTÍ. POMÁHAJ graficky pripravil mladý slovenský vizuálny umelec Filip Jurković. V januári absolvoval spoločne s Erikom Bartošom týždňový tvorivý pobyt v Dúbravici. Filip bol v roku 2007 finalistom prestížnej ceny Oskára Čepana pre najlepšieho umelca do 35 rokov. V tomto čase je doktorandom na Fakulte Výtvarných Umení Akadémie Umení v Banskej Bystrici. Zaujímavé môže byť v dúbravickom kontexte, že hrával juniorskú futbalovú ligu v USA. Aj teraz aktívne športuje, prevažne behá, v zime na lyžiach či cvičí powerjogu. Vo svojej tvorbe Filip často používa vlastné telo na hranici znesiteľnosti, ako cudzí element v krajine, či v netradičných polohách v priestore, alebo skúša hranice svojej bolesti. Jeho práce nesú zvláštnu poetiku sebatestovania. V Dúbravici vytvorili spoločne s vizuálnym umelcom Erikom Bartošom akciu pre video THIS IS YOUR LAST CHANCE (TOTO JE TVOJA POSLEDNÁ ŠANCA), kde nechávajú horieť spomenutý nápis ako memento pominuteľnosti a neopakovateľnosti každej chvíle, ktorú by sme mali naplno využiť. / Andrej Poliak

V NEŠŤASTÍ.POMÁHAJ BY CHCEL ROZŠÍRIŤ SVOJ OBSAH, A PRETO HĽADÁ PRISPIEVATEĽOV. MÔŽU TO BYŤ ĽUDIA AJ MIMO DÚBRAVICE, ALE NIELEN. POPROSÍME, KEBY O SEBE DALI VEDIEŤ NA OBECNOM ÚRADE. BUDEME SA TEŠIŤ.


ZLATÉ DNO. V tejto rubrike budeme hovoriť o remeslách, ktoré v našej obci, resp. regióne, mali nejakú tradíciu, alebo aspoň ktoré tu niekedy boli a ešte aj dodnes pretrvávajú. O remeslách, ktoré sa nachádzali v našom kraji neviem veľa. Ale myslím si, že v minulosti boli základnou výbavou  nielen  našej, ale určite každej dediny. Napríklad môj prastarký robil kováča v Dúbravici, pred domom mal postavenú „šmikňu“, v ktorej pracoval. Bez kováča by sa sotva ľudia vtedy obišli. Alebo bez takého šusterského majstra by zas chodili bosí. V Dúbravici poniže nás bývajú „Šustríkovci“ a povyše „Čižmárovci“. Takéto názvy a prezývky odvodené od remesiel vznikli tak, aby si ich ľudia vedeli lepšie zaradiť, keďže sa obidve rodiny volajú Koreňovci. Alebo do Majstrov či do Krajčov sa hovorilo preto tak, že tam býval majster šuster, inak sa volali Pinkovci. Alebo tiež veľa bolo „naturistov“, takzvaných majstrov na všetko. Či sa robila tesárska, murárska, alebo iná robota. Každý vedel aspoň z časti robiť takéto základné práce. Nepochybne vedeli robiť aj iné veci, čo sa týkajú života na dedine, ale o tých sa v tejto rubrike nebudem až tak rozpisovať...:) možno nejakým malým náznakom v závere rubriky. V tomto čísle budem hovoriť o kolárstve. Kolárstvo bolo jedným z remesiel, ktoré v Dúbravici bolo. Na úvod sem vnesiem trochu histórie z pohľadu odbornej literatúry. Kolárske alebo kolesárske cechy a dielne združovali kolárov (kolesárov) vyrábajúcich kolesá, ale aj iné drevené súčasti vozov (ojá, brzdy, pluhy, vozy, sane, bričky, koče, drevené náradie a nástroje). Spracovávali predovšetkým drevo, niektorí tiež plietli košiny pre vozy a koče. Kolári boli takmer vždy spojení s inými remeselníkmi. Už ich prvý cech, ktorý na území Uhorska vznikol v polovici 15. storočia v Košiciach, bol spojením s tokármi, stolármi a maliarmi. Často sa však združovali s kováčmi, ktorých práca bola pri výrobe kolies a súčastí vozov potrebná. Išlo o pomerne dosť rozšírené remeslo, ktorého zánik

RUBRIKA KARAVAN — PRVÝ TISÍCI KILOMETER. Predsavzali sme si napísať reportáž po každých prejdených 1000 kilometroch.... na meter presne... nech už to bude kdekoľvek... nech sa deje čokoľvek... nech je to hoci v kukuričnom poli, v lese, na moste uprostred rieky... v meste, dedine či úplne mimo všetkého a všetkých. Prvý tisíci kilometer sa zdalo, že nebude o čom písať, a ja už som sa celá v duchu triasla a tešila, že sa ocitneme práve na takomto pustom mieste nikoho a budem písať o steblách morskej trávy uschlých na kameni v hlbokej priepasti a vymýšľať si legendy a bájky o dávno vyhynutom planktóne a hmyze endemitnom, opisovať miniatúrne bezpredmetné detaily a objavovať veľkolepú krásu banalít... ale nieee... a teraz by ste mali nazrieť do atlasu, nalistovať stránku kde sa spája Slovinsko s Talianskom, vediac, že mierime a náhlime sa k moru... z Laguna de Grando (hotely, autá, golf, horko, plné pláže, voda hnusná, na oko snobland, na bližší pohľad niet vôbec o čo stáť) viedol na pevninu násyp s holou pripečenou cestou... áno, aj to by bolo ideálne NEmiesto na prekrásny opis... dlhočizná rovná cesta s chvejúcim sa vzduchom od tepla, nikde nič len príliš pokojná voda okolo a horúčava, to je umelý výjazd z umelého výčnelku z talianskej pevniny čo sa javí ako miliónové dovolenkové miesto... pláže bez tieňa, kde sa všetci opaľujú a nikto nie je v mori, a keď doň vojdete zistíte prečo :) toľký hnus v ňom pláva... a hlava na hlave a noha na nohe a auto na aute a samý škaredý hotel a cesta a autá a autá a smrad z nich a horúco na betóne a obrovské komáre v píniovom strome... no... to všetko by stálo za predlhý opis sklamania v očakávaní... ale nieee...

a prechod kolárov k inému remeslu spracovávajúcemu drevo súvisí s vývojom nových dopravných prostriedkov. (Použitá literatúra: Špiesz, Anton: Remeslo na slovensku v období existencie cechov, Bratislava 1972) Pán Juraj Chriašteľ „Surovkovie“ zastupoval toto remeslo ako kolársky majster aj u nás v Dúbravici. Určite si ho mnohí Dúbravičania ešte pamätajú. Kolárske remeslo ovládal a za čas sa s tým aj živil. Hovorím preto v minulom čase, lebo už nie je medzi nami. Takí kolári, akým bol aj on, vyrábali kolesá na voz, vozy, hrable, kosiská, poriská, ale aj valčeky na valkanie cesta, tkáčske snice, ale neraz aj stoly, fišpréty a iné výrobky. Kolársky majster musel mať dobrú zručnosť s drevom. Táto robota zahŕňala takmer všetku techniku obrábania dreva. Keď vyrábal hlavy a špice na kolesá, tkáčske snice museli vedieť robiť na tokárni (sústruh na drevo). Taktiež musel vedieť čapovať, dlabať, sekať, vyrezávať, a v podstate všetko, čo sa týka práce s drevom. Ako sušiť, aký druh dreva na čo treba a tak podobne. Ako napríklad na také koleso.

Ako naschvál sme pri 1000. kilometri prechádzali neveľkou dedinou (ako sa nám zdalo), ktorá nás nijak (ale skutočne vôbec!) svojím zjavom nelákala a neohúrila. Slnko pieklo, more nikde, predlho sme sa premáhali vydať sa na prieskum (aj to len a len kvôli nášmu, v tej chvíli zdalo sa tak veľmi nešťastnému, záväzku). Na parkovisku sa pri aute zjavila malinká farebná sliepka čo mraučala ako mača, dala si s nami keksíky a my sme opäť prevrhli pohár s kávou.

„Drevo na výrobu kolesa muselo byť riadne vysušenô, húževnatô a pružnô. Hlavy kolesa boli najčastejšie dubovie, brestovie, alebo klenovie, zriedkavo bukovie, alebo brezovie. Špice boli väčšinou agáčovie, alebo dubovie a bahry bukovie, brestovie a jaseňovie. Ojá a lojtry boli brezovie, no na senných vozoch boli smrekovie, alebo jedľovie, lebo boli dlhšie. Rázvory sa vyrábali z buka a tkáčske snice z buka alebo agáča.“

Na pohľad obyčajná južná talianska prímorská obec skrývala historické artefakty, vykopávky a staré rímske monumenty, na ktorých zakladala snáď i svoju existenciu, no prinajmenšom určite svoj turizmus. Pred bazilikou nás oslovil muž, či hovoríme po anglicky („Ach môj bože, Jehovista, rýchlo preč!“ vravím si v zdesení „nie, nie, žiadna angličtina, určite nie...“) s obrovsky dlhým dotazníkom o tom, ako vnímame toto archeologické miesto, či je sem dobrý prístup, mapa a legendy zrozumiteľné, čo zlepšiť a čo už lepšie spraviť ani nejde, čo nás ako „turistov“ z kultúry zaujíma najviac a hlavne čo nás sem priviedlo a či navštevujeme cielene takéto historické miesta... a tak sme chodili a skúmali a hľadali odpovede k otázkam a nachádzali oplotené i voľne dostupné vykopávky, múzeá, kamene a stĺpy a pomaly sa začali orientovať v spleti uličiek a svetových stranách...Mapky boli fajn, súhrn v angličtine tiež, prístup k histórii dostatočne jasný a priamy, oddýchnuť sa dalo v tieni v parku či v kaviarni pod laubňami, info centrá majú dve či snáď až tri, vodu i záchod voľne k dispozícii... na konci mesta melónový bar (inak siesta a skoro všetko zavreté, ale v takom horku to fakt inak nejde) so stolmi s nožmi a vidličkami...

Na záver tejto rubriky si môžeme tak z vesela aj zaspievať krátku ľudovú pesničku o javorových kolesách akú ujko Čiampor zo Sliača zvykol spievať: „javorovie kolesá a dubovie bahry, keruo diouča nechce dať, nech si samo babrí“

PLÁN KULTÚRNO-ŠPORTOVÝCH AKCIÍ NA ROK 2012 1/ Cvičenie TAY-BO pre ženy od januára 2/ Dúbravický ples 3/ Privítanie malých občiankov a posedenie s jubilantmi 4/ Ďalšie vydanie Dúbravického občasníka 5/ Detský maškarný ples 6/ Relácia k MDŽ v miestnom rozhlase 7/ Veľkonočná zábava (futbalisti) 8/ Postavenie mája (zapoja sa naši mládežníci?) 9/ Hasičská súťaž (okresné kolo DHZ) 10/ Oslava Dňa detí 11/ Deň Rodákov v Dúbravici 12/ Mikulášsky večierok pre deti 13/ Silvestrovská zábava

2x týždenne 28. januára 2012 3. februára 2012 3x za rok 25. februára 2012 8. marca 2012 8. apríla 2012 10. júna 2012 2. júna 2012 25. augusta 2012 8.decembra 2012 31. decembra 2012

VŠEOBECNÉ AKTIVITY NA ROK 2012 1/ Internetová stránka obce Dúbravica 2/ Vedenie Obecnej kroniky 3/ Vedenie Pamätnej knihy 4/ Vedenie vývesných tabúľ v obci 5/ Údržba parku,cintorína, verejných priestranstiev v obci 6/ Stetnutia občanov v komunitnom centre / Obecný úrad

/ Igor Babiak

Kedysi malo všetko trochu praktickejší a logickejší význam. Najmä - malo význam. Dnes robíme mnohé veci zacyklene bez rozmyslu, riadime sa zautomatizovanými zvykmi a prežitkami z minulosti, od predošlých generácií. Kedysi bolo úlohou psa pomáhať človeku a on mu za to zabezpečil životné podmienky a potreby.

2/3

Je toto príbeh poučný? Malé mesto či dedina, o ktoré bežne človek nezavadí a ak tak skôr náhodou... a toľká starosť o blaho turistu, o pamäti národa a ochranu i zverejnenie historických bohactiev? Dotazník o spokojnosti, o vylepšeniach, o napredovaní... nech sa páči, príďte zas... Či skôr značí to, že aj na pohľad nelákavé môže skrývať bohatý obsah... a ten treba zveľaďovať a ctiť si ho... a nahliadnuť doň... aj malé a nenápadné má svoje hodnoty a čaro... krásy a jedinečnosť...? No nenechajte sa zmiasť, to všetko je len subjektívny pohľad reportéra... / Aquileia, súradnice gps 46˚41΄S14˚21΄V / Eva a Jano

Dnes majú ľudia psa na prácu alebo pre radosť. Jedno nevylučuje druhé. A neodsudzujem ani názor, že psa máme mať len ak je nám na niečo užitočný. A potom sú tu tí, čo majú psa práve z toho zautomatizovaného preberania starých zvykov, návykov a zlozvykov, bez uvedomelého zmyslu… lebo sa to tak robí, resp. robilo kedysi, no časová os už nehrá rolu.Veď k domu patrí pes. A tak si ku domu dám psa. Už ako malého ho uviažem, alebo zavriem do koterca. Na celý dlhý život. Mám dom a mám psa. To k sebe predsa patrí. Takto to má byť. Viete, pes nie je vec. Ani hračka na baterky, ani kus mäsa, čo necíti. Pes je v mnohom lepší ako človek, ten veľký “pán sveta”. Vie odpúšťať a nie je zlý, pokiaľ ho tomu človek nenaučí. Pes vie tešiť a pomáhať. Vie a chce čisto a nezištne milovať. A nechce za to veľa. A vie aj ticho trpieť, čo ale nie je jeho misia na zemi. Nechcem hovoriť o zverstvách, akých sú ľudia schopní voči nevinným zvieratám. Chcem sa len opýtať, na čo je vám pes na reťazi a na čo ten zavretý v koterci? Stráži vám dom? Zlodej pôjde isto najprv otvoriť koterec či odviazať psa, aby všetko fungovalo ako má, však? Stráži tak, že šteká, zlodej teda váš dom obíde? Prepáčte mi ten cynický tón, no ani toto zmysel nedáva. Kto som, že si dovolím vás takto priamo kritizovať? A kto ste vy, že máte právo brať a nič nedať na revanž?

JE ŤAŽKÉ DÍVAŤ SA na blízkeho tvora, keď trpí starobou či chorobou a mať rozhodnúť o jeho smrti či živote a uhádnuť, čo si o tom myslí a čo chce on, keď vám to nemôže povedať. Pozerať mu do očí a nevidieť, či a ako veľmi sa v skutočnosti trápi, a či má chuť skoncovať s tým a ísť, alebo ešte nie… To všetko sa však lepšie znáša s predstavou, že prežil život dôstojný, život s láskou a všetkým zaslúženým komfortom, že prežil život láskyplný a šťastný. Tisíckrát ťažšie je pozerať do očí tým, ktorí žijú život v utrpení a trápení, tým, ktorým možno z očí čítať jasnú správu “smrť by bola vykúpením”, či “takýto život je snáď horší ako sama smrť”. Ľudia sú často rozmarní a často nemajú čas alebo nechcú zastaviť sa a zamyslieť, strácajú cit a spolupatričnosť, vo svojej egocentrickej existencii nenachádzajú v sebe empatiu a niektorým prirodzený cit úplne chýba… akoby sa dalo bez neho narodiť! V tejto sfére neobstoja žiadne výhovorky, preto poďme vravieť veci narovinu.

Mnoho duší sa angažuje za záchranu týraných, no je týraním len krájanie zaživa či pálenie kyselinou? Bohužiaľ stačí nazrieť do každej malej i veľkej dediny a ruky na prstoch častokrát nestačia na tie presmutné oči chudákov, ktorým to v tomto živote nevyšlo. A pritom stačí tak málo. Pes cíti, prežíva emócie, no cíti aj zimu, cíti chlad, cíti smäd a hlad, cíti keď ho niekto ľúbi a cíti bolesť fyzickú i psychickú. Potrebuje pohyb a potrebuje spoločnosť. Prišiel z voľnej prírody a vždy žil vo svorke. Ak by vás niekto izoloval od sveta a nechal vás naň pozerať spoza mreží, bolo by to porovnateľné. Ak by vám niekto odopieral prirodzený pohyb, mali by ste stále chuť sa smiať a boli šťastní? Ak máte psa a nedoprajete mu čo potrebuje, zamyslite sa na chvíľu prosím, na čo ho máte? Skutočne netreba veľa a môžete spraviť niekoho život šťastnejším… nevyžaduje to veľkú námahu, len malé zamyslenie nad iným ako nad sebou a trošku citu, ktorý v sebe predsa prirodzene všetci máme. A ktorý by napriek tuhým mrazom nemal v našich srdciach zatvrdnúť. Venujte prosím trochu času, tepla, lásky a pozornosti svojim psom. Oni vás skutočne milujú. / Eva Krčmáriková

TRETIE ČÍSLO V NEŠŤASTÍ. POMÁHAJ graficky pripravil mladý slovenský vizuálny umelec Filip Jurković. V januári absolvoval spoločne s Erikom Bartošom týždňový tvorivý pobyt v Dúbravici. Filip bol v roku 2007 finalistom prestížnej ceny Oskára Čepana pre najlepšieho umelca do 35 rokov. V tomto čase je doktorandom na Fakulte Výtvarných Umení Akadémie Umení v Banskej Bystrici. Zaujímavé môže byť v dúbravickom kontexte, že hrával juniorskú futbalovú ligu v USA. Aj teraz aktívne športuje, prevažne behá, v zime na lyžiach či cvičí powerjogu. Vo svojej tvorbe Filip často používa vlastné telo na hranici znesiteľnosti, ako cudzí element v krajine, či v netradičných polohách v priestore, alebo skúša hranice svojej bolesti. Jeho práce nesú zvláštnu poetiku sebatestovania. V Dúbravici vytvorili spoločne s vizuálnym umelcom Erikom Bartošom akciu pre video THIS IS YOUR LAST CHANCE (TOTO JE TVOJA POSLEDNÁ ŠANCA), kde nechávajú horieť spomenutý nápis ako memento pominuteľnosti a neopakovateľnosti každej chvíle, ktorú by sme mali naplno využiť. / Andrej Poliak

V NEŠŤASTÍ.POMÁHAJ BY CHCEL ROZŠÍRIŤ SVOJ OBSAH, A PRETO HĽADÁ PRISPIEVATEĽOV. MÔŽU TO BYŤ ĽUDIA AJ MIMO DÚBRAVICE, ALE NIELEN. POPROSÍME, KEBY O SEBE DALI VEDIEŤ NA OBECNOM ÚRADE. BUDEME SA TEŠIŤ.


NOVÝ POHĽAD NA KRAJINU. V minulom roku začali v doteraz nebývalej miere navštevovať Dúbravicu a s ňou aj okolitý kraj turisti. Občianske združenia ARTTODAY a PERIFÉRNE CENTRÁ s finančnou podporou Ministerstva Kultúry SR naštartovali svoje aktivity, ktorých cieľom je rozvoj kultúry v regióne. Zriadenie rezidenčného priestoru s ateliérom v bývalej autobusovej garáži poskytuje zázemie pre tvorcov realizujúcich svoje tvorivé počiny v priestoroch a okolí obce. Začaté realizácie majú snahu cez umenie skvalitniť život v regióne, pritiahnuť turistov, čo by mohlo mať vplyv na naštartovanie ďalších aktivít a následné vytvorenie pracovných príležitostí. To, že táto snaha by  mohla mať úspech dokazujú aj návštevy zahraničných turistov a umelcov.  REZIDENCIA.GARÁŽ postupne zhromažďuje a archivuje vyjadrenia týchto zaujímavých a scestovaných ľudí. V tomto čísle môžete nájsť niekoľko z nich. Sú uverejnené v  rukopisoch v  pôvodnom znení  — malý kurz cudzích jazykov:) — a aj v prekladoch do slovenčiny.

TOTO JE 3. ČÍSLO DÚBRAVICKÉHO INFORMAČNÉHO, VZDELÁVACIEHO Dúbravický občasník / Číslo 3 (február 2012) / Vydal Obecný úrad Dúbravica / Spolupráca: PERIFÉRNE CENTRÁ, ARTTODAY / Fotografie: Ján Viazanička, Andrej Poliak, Peter Ančic, Filip Jurkovič, Erik Bartoš / Grafický dizajn: Filip Jurkovič / www.dubravica.sk

NA ÚVOD. Od novoročných predsavzatí už prešlo pár týždňov. Aké sľuby sme si v duchu dali , je len a len naša vec. Mňa skôr napadá, či sa v našich predsavzatiach objavili myšlienky, ktoré by smerovali k posilňovaniu vzťahov k svojím blízkym, známym..

Prvým z nich je vyjadrenie francúzskeho mladého umelca a  cestovateľa Christophera Aslaniana. Chris je autorom diela Hideout v miestnej kolekcii krajinného umenia Skalka. Precestoval niekoľko krajín viacerých kontinentov, Rumunsko, Turecko, Poľsko, Nemecko, Japonsko, Chile, Peru. Momentálne sa nachádza v Mexiku. christopher aslanian od paríža: “Dúbravica je dedinka bez histórie, 15km od Banskej Bystrice. Cesta lemovaná asi päťdesiatkou domov, dvomi obchodmi, dvomi krčmami a  jednou riekou. Dúbravica je dedina v  srdci jednej doliny, vidieť z nej hory a kopce s fľakmi lesíkov... Práve v týchto lesoch som strávil väčšinu svojho času, v tejto ideálnej vzdialenosti, ani príliš ďaleko, ani príliš blízko od agresie civilizácie. Dúbravica, to je príjemná samota.” Christophe, 1. 9. 2011 Lea je mladá Kórejka momentálne pracujúca v jednom z kórejských závodov na Slovensku. Dúbravicu navštívila ako miesto víkendového oddychového pobytu. Prespať pri ohni na okraji lesa jej nerobilo problém. lea zo soulu: “Kórejské dievča v Dúbravici! :-) Už dlho som nenavštívila takéto “zelené miesto”. Keď som sa dnes ráno zobudila bolo pre mňa nádherné počuť všetky tie spievajúce vtáky. Bolo mi dobre v tejto zelenej, pokojnej a milej dedine.” Lea, 12 jún 2011 Emilie zas je mladá Kanaďanka, ktorá absolvovala študijný pobyt v Belgicku. Po ukončení školského roku cestovala po niektorých hlavných mestách Európy. Z Bruselu do Londýna, odtiaľ do Bratislavy. Tu zachytila na internete informáciu o mexickom umelcovi poriadajúcom malý piknik pri ohni v Dúbravici a ako dievča z kanadských hôr neváhala na svojej ceste z Bratislavy do Budapešti urobiť zachádzku cez miesto “kde nič nie je” a vidieť zaujímavú karpatskú destináciu. emilie od quebecu: “Teraz sa už len musím naučiť slovensky a presťahovať sa sem. Hory, čerstvý vzduch, dobrý ľudia...Nuž, je to raj! Na takýchto miestach netreba nič hovoriť, len ísť a sadnúť si a vychutnávať.Ďakujem.” Emilie, 12. jún 2011 Po všetkých tých oslavných slovách, ako je v Dúbravici pekne a dobre, môžme sa tešiť že turisti z celého sveta oceňujú krásu krajiny okolo Dúbravice. Ale pravdupovediac, pri čítaní článku z rubriky Karavan sa musím trochu pousmiať pri porovnaní servisu pre turistov v slovenskej Dúbravici a talianskej Aquilei. U nás len veľmi skromné informácie o histórii, aj to len v slovenskom jazyku, žiadne mapky, pohľadnice či suveníry, nehovoriac o možnosti zakúpenia nejakej z miestnych jedáckych špecialít, na ktoré sme tak hrdí. Dúbravica by pritom mala čo ponúknuť... Tešíme sa, keď ľudia hovoria, ako je tu krásne a pýšime sa krajinou i  dedinou samou. No rozmýšľam do akej miery je to naším pričinením a čo všetko by sa ešte dalo urobiť a zlepšiť? Cudzincom sa u nás páči, pretože máme skvostnú prírodu všade okolo. Je u nás pokoj a aj ľudia sú zväčša milí (keď je zrovna nejakých na ulici vidieť). No veľa príjemných vecí, pritom tak prirodzených, tu stále chýba. Nepadlo by dobre aj nám nevelebiť len vlastný dom a dvor? A zveľadiť trochu i spoločný priestor? Či už pre turistov alebo nás samotných. Spojazdniť napríklad nefunkčné obecné studne a môcť si v lete posedieť na lavičke vonku pod stromom. Vysadiť kvety, okrasné či ovocné kríky, stromy... to predsa nie je nič náročné a efekt by bol ohromný. Dokonca to nemusí ani veľa stáť. Stačí ochota a chuť spraviť niečo pre miestnu komunitu, pre dobrý pocit a príjemnejšiu existenciu všetkých. Stačilo by prejsť od frflania k činom a nielen príroda by u nás bola na obdiv... A vôbec pritom nezáleží na ve��kosti, rozlohe či počte obyvateľov. / Andrej Poliak, Eva Krčmáriková

A VOĽNOČASOVÉHO OBČASNÍKA

PETANG. Či už sme prvá dedina s petangovým ihriskom na Slovensku alebo nie, 2-týždňové kopanie, lopatovanie, fúrikovanie, lopotenie sa s hlinou a štrkom stálo myslím za to... Petang je hra pre všetkých, čo nerobí rozdiely vo veku, pohlaví ani fyzickej kondícii a keď máme guráž, nie je problém ani zimný turnaj na začiatku decembra, hoci Francúzov samotných by hrať petang v zime asi nikdy nenapadlo. Vďaka projektu „Objekt ako hmota na tvarovanie“ občianskeho združenia ARTTODAY, nápadu členov francúzsko-slovenskej asociácie FRASK a Dúbravici, resp. vedeniu obce otvorenému každej dobrej myšlienke, sme v novembri postavili, nebojím sa pyšne tvrdiť, perfektné petangové ihrisko, ktoré bude slúžiť všetkým obyvateľom, no i  nadšencom z  mesta a  okolia či náhodným turistom. Petangové gule ako aj pravidlá hry sa budú dať požičať priamo v obci. Spestrili sme nielen parčík, ale aj možnosti oddychu a spoločných poobedí dúbravických rodín a priateľov. Petang sa najlepšie hrá v tímoch s 2 — 3 hráčmi. Ako prvé sa hodí „cochonet“ (prasiatko) — malá drevená guľka a hráči jednotlivých družstiev sa snažia umiestniť svoje gule čo najbližšie k nej. Tímy sa striedajú podľa toho, kto práve „vyhráva“ alebo „prehráva“. Po každej partičke sa zrátajú body a hrá sa do výsledného súčtu 13 bodov pre víťazné družstvo. Hoci na prvý pohľad vyznieva banálne, snáď až nudne, je to hra plná akcie, vymýšľania stratégií a napätia až do úplného konca. Kto vyskúšal, vie o čom hovorím. Na turnaj tretieho decembra prišli malí aj veľkí Dúbravičania, frankofónni a športoví náruživci z Banskej Bystrice, Francúzi zo Žiliny a Čadce, a i napriek súbežne prebiehajúcej zabíjačke sme mali hráčov aj z Ponickej Huty. Hralo sa od rána, pil čaj a teplé víno, pozerali francúzske filmy a vďaka predlžovačke prehodenej cez potok aj počúvalo rádio (hoci sme naladili iba rumunské). Nevýhodou zimných turnajov je tma už o štvrtej, museli sme teda zvoliť vylučovaciu metódu rýchlej smrti, čím sa žiaľ stalo, že prehravší hneď na začiatku si už viac nevrzli... finále sa dohrávalo pod rúškou tmy... a pekný deň dosť náhle skončil... to všetko si však ešte v lete vynahradíme, netreba sa báť. Možno by ste chceli vedieť kto vyhral... po predlhom urputnom a napätom boji neochvejný domáci tím Andreja z Dúbravice —

dom číslo popisné 47 a Ferda z Banskej Bystrice nakoniec veľmi tesne podľahol zmiešanému cezpoľnému tímu Francúzov Solène (Čadca, pôvodne Bretónsko) Aldricka (Žilina, originál z Pikardie) a Bašky (Žilina/Rajecká Lesná). Nemožno s istotou povedať, že boli vo výhode vďaka svojim francúzskym koreňom, pretože petang je hra Francúzska južného a na severe sa nájdu aj takí, čo ho nikdy nehrali, no možno to majú v génoch už od prírody... tak či onak, domáci sa nedali zastrašiť a hájili hrdo česť svoju i svojho ľudu až do konca! Či táto hra v  Dúbravici svojou obľúbenosťou predčí alebo nepredčí futbal, je záhadou najbližšieho roka... zatiaľ sa zdá, že futbal nepremôže nič a  nikto a  ak by sme stavali futbalové ihrisko, pomocníkov by sa našlo o moc viac... a aj preto česť a sláva tým pár čo prispeli svojou troškou :) a najmä „Športu zdar!“

4/1

Priala by som všetkým, aby našli v sebe pohnútku, ktorá by viedla k rozvíjaniu vzájomnych rodinných, susedských a celodedinských vzťahov. Vyžeňme z naších duší ľahostajnosť, nebodaj zlobu a nenávisť. Pokúsme sa stretávať. Ak sa máme čím pochváliť, pochváľme sa. Ak nás čosi ťaží, vyžalujme sa. Verte, že s problémami by človek nemal zostávať sám. Využime na stretávanie komunitné centrum v priestoroch OÚ. Náhodní návštevníci tohoto priestoru obdivujú, aké podmienky na stretnutia naši občania majú. V daľšej časti príspevku vám opíšem jeden moment z  návštevy naších svatovcov. Keď prišli k nám prvý raz, bolo samozrejmé, že sme sa snažili ukázať im Dúbravicu v tom najlepšom svetle. Ich rodina žije v hlavnom meste Spojených arabských emirátov. Svatovci boli prekvapení, že v našej dedinke sa vzájomne zdravíme, pristavíme sa na pár slov, že sa na nich Dúbravičania usmejú. To sú veci, ktoré sú v občianskom spolunažívaní pre nás samozrejmosťou. Pestujme si! Druhým prejavom ich obdivu k nášmu okoliu bol výlet na Vinkliarku. Keď svat vystúpil z auta a rozhliadol sa po horách, bez jediného slova v úžase kľakol na kolená a začal sa modliť. Po motlibe vyriekol: Slovensko je sice ekonomicky slabé, ale je nádherné. Prečo som vám toto všetko opísala? Preto, že to krásne, čo máme na dosah, akosi prestávame vnímať a vážiť si toho. Na to vzácne nás mnohokrát upozornia cudzí ľudia. Preto pestujme zo všetkých síl úprimné občianske spolunažívanie, pomoc jeden druhému. Vážme si a opatrujme svoje najbližšie, aj vzdialenejšie okolie. Nezabudnime, že sme súčasťou rodiny, obce, okolitej prírody. Rok v šťastí, zdraví a spokojnosti úprimne želá Olga Luptáková.

/ Eva Krčmáriková PING PONG. V sobotu 17. decembra 2011.od rána bolo v Kultúrnom dome u nás v Dúbravici rušno. Na nádvorí parkovalo niekoľko áut a pri vchode postávalo zopár ľudí, ale vo vnútri sa to hemžilo ako v úli. Priatelia a známi sa debatovali v espresse. V sále kultúrneho domu veselo klepotali ping-pongové loptičky na troch stolno-tenisových stoloch a nad tým všetkým sa niesla vôňa kapusnice,ktorá sa tu chystala pre súťažiacich. Stretli sa tu nadšenci pre šport — pre stolný tenis. S myšlienkou usporiadať 1. Ročník súťaže v stolnom tenise o putovný pohár starostu obce. prišli poslanec René Kliment a starosta obce Ľubomír Šesták. Tento nápad sa zapáčil viacerým. Neváhali, nedali sa dlho prehovárať a pomohli pri prípravách. Bolo treba všetko organizačne zvládnuť, urobiť dostatočnú agitáciu, včasnú prezentáciu sútiažiacich, zapožičať stolno-tenisové stoly, pripraviť priestory, navariť kapusnicu a zabezpečiť občerstvenie pre súťažiacich a divákov. Stolno-tenisovej súťaže sa zúčastnilo 25 mužov, 1 žena a 5 detí. Súťažilo sa v troch kategóriách: 1./muži, 2./ženy a 3./deti do 12.rokov. Turnaj  mal tri časti: 1.časť — vyraďovanie až po semifinále, 2.časť —semifinále, 3.časť — finále o putovný pohár starostu obce Dúbravica. Zápasy sa hrali na dva výťazné sety

„do 11“. Hlavným rozhodcom bol René Kliment. Vo vzájmných zápoleniach, ktoré boli plné pohybu,obratnosti a sily ukázali sa tí najlepší. A tu sú víťazi: Deti — 1. miesto Krnáč Jakub, 2.miesto Blaško Ján, 3.miesto Krnáč Filip. Ženy — Hoci sa v tejto kategórii zúčastnila len jedna žena, mala to o to ťažšie lebo hrala s mužmi. Preto zaslúžene získala 1. miesto vo svojej kategórii Chromiaková Mirka. Muži — Hoci to v kategórii mužov bolo od začiatku dynamické a podstate priamočiaro jasné, lebo Ján Škuta prehral len jeden zápas, víťazom v tejto kategórii sa stal p.Kvasna. Na druhom mieste bol náš Ján Škuta a  na treťom mieste sa umiestnil p. Juraj Gollner. Ceny: medailu a diplom za 1. — 3. miesto v každej kategórií a hlavnú cenu putovný pohár a diplom pre víťaza odovzdal pán starosta Ľubomír Šesták. Prežili sme pekný športom naplnený deň, ktorý, zdá sa, rozhýbal stojaté hladiny súťaživosti a športu v našej obci. / Anna Gálusová


V NEŠŤASTÍ.POMÁHAJ