Page 1

Zborník textov a reflexií o súčasnom sochárskom umení.


9 788089 078912 Ivana Sláviková Nina Šošková

FORMA zborník textov a reflexií o súčasnom sochárskom umení Vydala: Fakulta výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici Autorky: Mgr. art. Ivana Sláviková, Mgr. art. Nina Šošková Recenzenti: Mgr. Nina Vrbanová, Mag. phil. Omar Mirza Odborná spolupráca: Mgr. Mira Sikorová Fotografie: Nina Šošková, Ivana Sláviková, Jaroslav Hulka a archív autorov Jazyková úprava: Mgr. Jana Vargová Preklad: PhDr. Anna Schneiderová, PhD. Grafická úprava: Juraj Poliak Tlač: P+M Turany Náklad: 300 ks ISBN: 978 – 80 – 89078 – 91 - 2

2


Ivana Sláviková a Nina Šošková

FORMA Zborník textov a reflexií o súčasnom sochárskom umení. Mira Sikorová / FORMA ako príspevok do diskusie o súčasnom sochárstve ______ 5 Štrnásť otázok na tému súčasnej sochy a priestorových médií ______________ 7 – 58 respondenti: Juraj Bartusz, Jozef Jankovič, Juraj Meliš, Juraj Sapara, Ilona Németh, Anton Čierny, Eva Masaryková, Dušan Zahoranský, Radovan Čerevka, Pavla Sceranková, Ľudmila Valenčíková, Štefan Papčo, Tomáš Džadoň, Ivana Sláviková, Nina Šošková Profily Katedier sochárstva a sochárskych ateliérov _____________________ 58 – 78 Katedra sochárstva/Katedra socha, objekt, inštalácia Vysoká škola výtvarných umení Bratislava ___________________________________ 58 Katedra sochárstva/Fakulta výtvarných umení Akadémia umení Banská Bystrica ___________________________________________ 63 Ateliér slobodnej kreativity 3D Katedra výtvarných umení a intermédií Fakulty umení Technická univerzita v Košiciach ____________________________________________ 68 Ivana Sláviková / Mentálne / hraničné sochárske médium _____________________ 71 Nina Šošková / vlastná TVORBA ALEBO LEN súčasný STAV VYJADRENIA k nej _________________________________________________ 79 Roman Popelár / Medzičas na bilanciu / Bez zbytočných rečí _________________ 88 Mira Sikorová / FORM as a contemporary sculpture discussion contribution ____ 90 Roman Popelár / A Meantime for a Review / No Useless Talk _________________ 93 Výstava Bez zbytočných rečí (zoznam autorov a vystavených diel) ______________ 96

3


Ďakujeme všetkým respondentom za spoluprácu, za ich odpovede a poskytnutie ďalších textových a obrazových informácií. Všetky odpovede boli autorizované. Ďalej ďakujeme Eve Masarykovej a Romanovi Popelárovi za konzultácie ohľadom kapitoly venovanej Katedre sochárstva/Socha, objekt inštalácia na VŠVU v Bratislave. Mire Sikorovej ďakujeme za odborné usmernenie, spoluprácu a pomoc pri zostavovaní publikácie. Ďakujeme nášmu školiteľovi doc. Jurajovi Saparovi akad. soch. za poskytnutie informácií o Katedre sochárstva na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Ďakujeme aj vedeniu fakulty za pomoc pri realizácii publikácie. Ivana Sláviková a Nina Šošková

4


Mira Sikorová / FORMA ako príspevok do diskusie o súčasnom sochárstve Publikácia FORMA nie je zborníkom v pravom zmysle slova - jej gros tvoria odpovede vybraných výtvarníkov a výtvarníčok na súbor otázok s témou súčasnej sochy a priestorových médií spolu s príslušným predstavením ich tvorby. FORMA je v prvom rade pohľadom na sochu a sochárske umenie s dôrazom na jeho súčasné podoby, no ide o pohľad vychádzajúci „zvnútra“ – to znamená od samotných autorov a autoriek, ktorí tvoria v oblasti sochárskeho umenia, ale aj tých, ktorých tvorba sa pohybuje v oblasti inštalácie, objektu či je intermediálneho charakteru. Jej vznik je iniciatívou doktorandiek na Katedre sochárstva Fakulty výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici Niny Šoškovej a Ivany Slávikovej, pre ktoré je FORMA predovšetkým jedným z výstupov z ich štúdia. Hlavným dôvodom pre jej zostavenie bola snaha o vznik hmatateľného a trvalého príspevku do diskurzu o sochárskom umení a jeho príbuzných formách, v súčasnosti skôr zriedkavého – ako ho vnímajú samotní výtvarníci. Zjednocujúcim leitmotívom, ktorý je neviditeľnou, avšak dôležitou črtou publikácie, je snaha opätovne uchopiť termín socha, keď sú jej hranice dnes čoraz viac rozostrené. Podľa Rosalind Krauss už s nástupom postmoderny sa ako modernisticky vnímaná kategória stala súčasťou expandovaného poľa a nie je privilegovaným ústredným pojmom,1 pričom svoju rolu v problematike jej definovania zohrali aj nefiguratívne priestorové médiá ako objekt a inštalácia, ktoré rozširujú, ale súčasne vyprázdňujú tento pojem ešte viac. Hoci je jej interpretácia nepochybne záležitosťou teórie umenia, na druhej strane aj názory zainteresovaných autorov a ich tvorba spoluvytvárajú jej súčasné charakteristiky. Ak teda má publikácia skôr „výtvarný rámec“, v zmysle zdrojov ponúkaných informácií, túto podobu ovplyvnil najmä zámer jej autoriek o sprostredkovanie viacerých, aj generačných, náhľadov na daný problém, ktoré vzišli z iniciácie výtvarníkov ku zaujatiu stanoviska k nemu. Súbor otázok je položený v širšom spektre, dotýka sa súvislostí so sochárstvom úzko prepojených – tzv. inštitucionálneho rámca – teda galerijných možností prezentácie sochárskeho umenia v súčasnosti, jeho prípadného nakupovania do zbierok, všeobecne aj podpory tohto typu prác zo strán galérií, no predovšetkým ich odborných reflexií a kritiky. Tie sa totiž spolupodieľajú na výslednom obraze, a v prípade sporadickej existencie, môžu podmieňovať vnímanie daného výtvarného umenia ako marginalizovanej oblasti v komplexe jeho súčasných podôb.

5


Odpovede autorov zároveň reflektujú aj na čoraz väčšiu nevyhnutnosť vlastného manažovania si výstav a realizácie diel, spojenú s individuálnym získavaním finančných prostriedkov, keďže ide o produkčne komplikovanejšiu sféru. Nastavenie otázok súčasne umožňuje vyjadriť sa aj ku téme, ako je previazanosť (ne)znalosti teórie a histórie umenia a (ne)záujmu orientovať sa v ňom s vlastným procesom tvorby, v súvislosti s diskurzívnou a kontextuálnou podobou dnešného umenia, ktorá si vyžaduje iný spôsob čítania a interpretácie. Ťažisková kapitola Štrnásť otázok na tému súčasnej sochy a priestorových médií presahuje aj do nedávnej histórie - jednak výberom respondentov z viacerých generácií, nielen najmladšej: sú medzi nimi viaceré osobnosti umenia 60. a 70. rokov, ďalej autori, ktorý výrazne formovali umenie inštalácie a objektu v 90. rokoch a na začiatku nového milénia, no súčasne aj dôrazom na získanie informácií od respondentov v súvislosti s ich tvorbou či skúsenosťami v období ich štúdia. Na obsahu publikácie sa týmto spolupodieľal faktor výrazne generujúci podobu sochárstva a priestorovým médií. Je to systém vzdelávania, ktorý v súčasnosti aplikujú sochárske katedry a ateliéry na troch slovenských vysokých výtvarných školách. Publikácia jednotlivo približuje ich podobu a genézu: Katedru sochárstva VŠVU (v súčasnosti Katedra Socha, objekt, inštalácia) od prelomových rokov 1989/1990, Katedru sochárstva FVU AU v Banskej Bystrici od jej vzniku v roku 1997. Predstavuje aj najmladší Ateliér slobodnej kreativity 3D - súčasť Katedry výtvarných umení a intermédií Fakulty umení na Technickej univerzite v Košiciach, ktorého pomenovanie ako jedno z prvých reflektovalo na intermediálne presahy vo výtvarnom umení (nielen v sochárstve) už v čase, keď vznikol na VŠVU – v pôvodnom mieste jeho fungovania. FORMA plní aj funkciu katalógu, zahŕňa informácie o výstave Bez zbytočných rečí,2 ktorá je sondou do tvorby najmladšej generácie autorov, v tomto prípade aj respondentov na otázky týkajúce sa sochy a priestorových médií v súčasnosti. Spolu s kapitolami predstavujúcimi tvorbu autoriek publikácie, ale aj krátkymi profilmi (nielen) mladých výtvarníkov pri uvedených odpovediach, načrtáva obraz o aktuálnom stave tohto výtvarného média, no predovšetkým naň opätovne obracia pozornosť. Popri iných, v súčasnosti skôr individuálnych prezentáciách sochárskeho umenia a sporadických katalógových výstupov z nich, je zároveň dokladom – ojedinelou referenciou o dianí (i kreatívnom myslení) v ňom. POZNÁMKY: 1.

Krauss, Rosalind: Sculpture in the Expanded Field. In: October (Jar 1979), s. 30 – 44.

2.

Bez zbytočných rečí, Galéria mladých, Nitrianska galéria, 31. 3. – 8. 5. 2010, kurátor: Roman Popelár

6


ŠTRNÁSŤ OTÁZOK NA TÉMU SÚČASNEJ SOCHY A PRIESTOROVÝCH MÉDIÍ respondenti: Juraj Bartusz, Jozef Jankovič, Juraj Meliš, Juraj Sapara, Ilona Németh, Anton Čierny, Eva Masaryková, Dušan Zahoranský, Radovan Čerevka, Pavla Sceranková, Ľudmila Valenčíková, Štefan Papčo, Tomáš Džadoň, Ivana Sláviková, Nina Šošková 1.

Popíšte pohľad na obdobie Vašej generácie v rámci vtedajších možností aktivít v ateliéri (uveďte pozitíva a nedostatky).

2. 3.

Aké dielo, realizáciu, oblasť v tvorbe, resp. križovatku v nej, pokladáte za nosnú, kľúčovú? Ako vnímate zmenu definície sochárskeho prejavu v minulosti (od klasických foriem figúra, portrét atď.) ku súčasnému definovaniu sochárstva, keď do média sochy vstupujú aj iné a nové médiá?

4.

Vedeli by ste v skratke zadefinovať sochu ako médium, respektíve pojem socha v súčasnosti?

5.

Na umelca je v súčasnosti kladený nárok znalostí teórie umenia a kultivovanosti jazykového prejavu. Pokladáte tieto nároky za opodstatnené?

6.

Ako vidíte rolu inštitúcie v umení dnes z pohľadu Vašej generácie? (výtvarné prejavy, iniciatívu z oblasti galerijných inštitúcií a možnosti negalerijného vystavovania)

7.

Súčasný umelec je nútený stať sa manažérom, aby vedel finančne zabezpečiť realizáciu svojich výtvarných diel. Myslíte si, že je to prínosným krokom pre autora? Je táto nevyhnutnosť prejavom aktuálneho stavu kultúrneho prostredia, kultúrnej politiky?

7


8.

Ako vnímate fakt, že sochári v súčasnosti vytvárajú aj komoditnejšie formy diel z dôvodu zabezpečenia finančných nákladov na pokrytie ďalšej tvorby?

9.

Ako vnímate tvorbu žien v oblasti sochárskeho umenia dnes v porovnaní s minulosťou?

10.

Má pre Vás opodstatnenosť existencia troch vysokých výtvarných škôl na Slovensku? Ako by ste hodnotili kvalitu a úroveň ich sochárskych ateliérov? Reflektujú profily výučby v nich na aktuálne podoby sochy a priestorových médií dostatočne?

11.

Myslíte si, že je reflexia na súčasné sochárske umenie z hľadiska publika, odbornej obce, diváka a taktiež z hľadiska trhu dostatočná?

12.

Je sochárska tvorba podľa Vás dostatočne prezentovaná najmä galériami nekomerčného typu? (Máme na mysli regionálne galérie, štátne galérie)

13.

Keby ste mali možnosť študovať dnes, vybrali by ste si rovnaké výtvarné médium?

14.

Myslíte si, že je pre študenta prínosom možnosť stáže v zahraničí? Existuje podľa Vás spolupráca medzi výtvarnými školami u nás?

8


prof. JURAJ BARTUSZ, akad. soch. Narodil sa v roku 1933 v Kameníne. V rokoch 1954 – 1958 študoval na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe (prof. J. Wagner a J. Kavan), v rokoch 1958 – 1961 na Akadémii výtvarných umení v Prahe (prof. K. Pokorný a K. Hladík). V roku 1963 sa natrvalo presťahoval do Košíc. V rokoch 1990 - 1999 viedol Ateliér slobodnej kreativity na VŠVU v Bratislave. Výrazným podielom prispel ku vzniku Fakulty umení na Technickej univerzite v Košiciach, kde bol v rokoch 1999 - 2006 vedúcim Katedry výtvarných umení a intermédií. Od roku 1999 tam vedie Ateliér slobodnej kreativity 3D. Jeho tvorba sa pohybuje v oblasti sochárstva, konceptuálneho umenia, akcie, videoumenia a je v nej viditeľný akcent na osobité intermediálne presahy. Viac ku autorovi: Bartusz. gestá/gestures/body/sekundy/seconds, Slovenská národná galéria Bratislava, 2010. Juraj Bartusz – Živá socha (katalóg k výstave), Galéria Jána Koniarka v Trnave, 2006. Juraj Bartusz – Retrospektíva (katalóg k výstave), Považská galéria umenia v Žiline, 1992. Juraj Bartusz, ako vyzvaný autor ku odpovediam na otázky, sa nakoniec rozhodol ako reakciu uviesť svoju koncepciu Ateliéru slobodnej kreativity, napísanú už v decembri 1989, ktorú v súčasnosti aplikuje aj v Ateliéri slobodnej kreativity 3D na Katedre výtvarných umení a intermédií Fakulty umení TU v Košiciach.

9


10


prof. JOZEF JANKOVIČ, akad. soch. Narodil sa v roku 1937 v Bratislave. V rokoch 1956 – 1962 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v oddelení figurálneho sochárstva prof. J. Kostku. V rokoch 1990 – 1994 bol rektorom VŠVU v Bratislave, v rokoch 1990 – 2007 bol vedúcim Ateliéru socha a priestor. Žije v Bratislave. Umelec je autorom množstva sochárskych realizácií, realizácií v architektúre, sochárskych prác v podobe inštalácií a konceptu. Tvorbu autora charakterizuje predovšetkým silná expresívna a existencionálna črta. Viac ku autorovi: Jozef Jankovič (katalóg k výstave), Považská galéria umenia v Žiline, 1994, Jozef Jankovič – Tvorba z rokov 1958 – 1997, Slovenská národná galéria Bratislava, 2007. Mojžiš, Juraj: Svedectvo na okraji 1985 – 2010, Danubiana, Muelensteen Art Museum, Bratislava, 2010. 1.

Nemá zmysel popisovať tak zložitú dobu na tak obmedzenom priestore.

2.

Nepokladám žiadne dielo ani križovatku za kľúčovú.

3.

Je to prirodzený vývoj.

4.

Nie. Je to príliš rozsiahly fenomén.

5.

Áno

6.

Ambivalentne.

7.

Vždy to tak bolo a bude tomu tak i naďalej.

8.

Všetko závisí od vnútornej integrity autora.

9.

Počet žien v sochárstve na Slovensku bol a je aj dnes limitovaný. Reflexia tiež.

10.

Áno

11.

Nie je.

12.

Nie je.

13.

Áno.

14.

Pozitívne.

Bez názvu, 2009, epoxid, drevo, inkjet print na plátne, 160 x 60 x 60 cm

11


prof. JURAJ MELIŠ, akad. soch. Narodil sa v roku 1942 v Nových Zámkoch. V rokoch 1960 – 1966 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v oddelení figurálneho sochárstva prof. J. Kostku. V rokoch 1990 – 2007 pôsobil na Katedre sochárstva VŠVU v Bratislave a viedol Ateliér objekt a portrét. Žije v Bratislave. Práce autora deklarujú anti-estetický prístup k tradičnému sochárskemu médiu. Výrazná časť jeho tvorby sa pohybuje aj v oblasti konceptuálneho umenia. Pre autorovu tvorbu, bez ohľadu na použité médium, je typické výrazne spoločensky angažované gesto. Viac ku autorovi: Juraj Meliš – Dies irae, Galéria mesta Bratislava, 2007. Bajcurová, Katarína a Jančár, Ivan: Juraj Meliš, Tatran, Bratislava, 2002. 1.

V každom ateliéri to bolo iné, u Pribiša to bolo diametrálne iné než u Kostku, takže to sa nedá ani globalizovať. Jednotlivé osobnosti určovali atmosféru v ateliéri, keby som to teda mal povedať jednou vetou, nehovoriac o tom, že každý ateliér disponuje heteroidným počtom žiackeho materiálu, takže to je veľmi individuálne, na to nejaká veľká globálna odpoveď ani neexistuje.

2.

V prvom rade sochárstvo som objavil už ako 6-7 ročný, takže odvtedy vlastne „makám“. Viete, v tých mladých rokoch to boli také viac-menej „trapasy“, diletantstvo, ja sa čudujem doteraz, že ma zobrali do školy. Keď ma prijali, ja som „kukal“ s vyvalenými očami, že čo sa robí, toto je umenie? No potom som zistil, čo je umenie a orientačne som začal „makať“. Všetko som odložil nabok, záľuby, koníčky atď., atď. Vo štvrtom ročníku som urobil celkom slušnú vec. Pozváral som hlavu Einsteina, potom som robil ešte nejaké alternatívy. Ako inšpirácia mi poslúžila kniha Jasnejšie než tisíc sĺnc, to bol popis celého procesu bleskovej výroby atómovej bomby. Bola to vážne úžasná vec, dobre napísaná kniha, myslím, že od Junga. Tak ma chytila za srdce, že som si začal robiť Einsteina, ktorý bol v tej knihe kľúčový. Mal pocit, že sa plne podieľal na tragédii ľudstva, no a to ma tak oslovilo, že som sa ním začal zaoberať, čo vyústilo do viac-menej troch sochárskych hláv. Trvalo mi to až do diplomovky a to je ďalšia kľúčová vec. Zváraná socha s názvom Víťazstvo, ktorú som pôvodne nazval Víťazný beh, ale to sa zle vyslovovalo a Víťazstvo vraj znelo lepšie, tak politicky. Predtým stála na námestí v Nových Zámkoch, domov mi ju priniesli po 37 rokoch, no musel som si to vybojovať. Tým sa ukončila moja epopeja detstva.

3.

Myslím si, že otvorenosť sochy je mi nesmierne sympatická. Socha nie je nejaká škrupulózna, uzavretá, taká samoľúba v tom, že nechce pripustiť žiadny pokrok, žiadnu zmenu. A práve toto chcem zdôrazniť, že socha má v sebe takú jasnú adaptabilitu na prostredie,

12


že prijme rôzne podnety, ktoré podporujú jej kvalitu, jej životaschopnosť alebo jej opodstatnenie, to je to správne slovo! 4.

V prvom rade je socha jedna úžasná vnútorná potreba, človek dostáva zo seba čosi nesmierne i racionálne, ale pritom nesmierne naliehavé. Nejaký obrovský vnútorný tlak, ktorý ide smerom k soche a teraz všetko spočíva v tom, ako je človek zručný, inteligentný, pohotový, skúsený, aby to dostal von a tým je to vybavené.

5.

Áno, aj keď nie za samozáchranné, človek žije v ľudskej spoločnosti, musí vedieť komunikovať, musí teraz vedieť žiaľbohu aj cudzie jazyky. Keď som učil, osobne som dbal aj na to, aby decká vedeli vysvetliť, o čo im ide. Nakoniec je to tak v každej disciplíne, nie náhodou sa hovorí, že nemému decku ani vlastná mater nerozumie, a v tom je čosi zakliate, kúsok pravdy. Pritom reč sa pestuje ako kresba od detstva, od narodenia.

6.

Začnem od konca, možnosti negalerijného vystavovania boli, sú aj budú, pretože to je tá najspravodlivejšia alebo, ako by som to nazval, spontánna chuť ukázať svoju robotu verejnosti. To je úplne jasné, tam niet čo dodať. Čo sa týka inštitúcie, mali by sa snažiť o to, aby ani táto disciplína nezaostávala za svetovým vývojom, za svetovými trendmi, ale s tým, aby ich nekopčila, lebo to je potom koniec. Každá krajina, každé etnikum má svoju silu, svoju autentickosť, ktorá si zaslúži vyniesť na svetlo sveta.

7.

Toto bol odjakživa problém, boli umelci, ktorí hladovali, ktorí sa nepresadili, no žiaľbohu životaschopnosť je veľmi elastická. Sú alebo boli šikovní umelci, ktorí „makali“ a dobre „makali“, ale možno zle komunikovali, resp. trucovali voči spoločnosti, aj to je možné. Aj my sme trucovali proti minulému režimu, sem-tam nám ho podarilo okabátiť a niečo presadiť. Ja si myslím, že delikátny risk autora pomôže veci, aby sa nemusel svojim spôsobom utiahnuť, žiť s mindrákmi, lebo potom to ovplyvňuje jeho tvorbu. Na všetko treba peniaze, všetko sa hromadí. Lenže vyžite z koníčka, musí tam byť vždy nejaký zadný ventil, ktorý nasycuje peňaženku.

8.

To je ako predchádzajúca otázka, to je zadný ventil, lebo čo človeku ostáva, musí predsa z niečoho existovať, o to viac, keď má okolo seba ešte nejakých ľudí.

9.

Ja si myslím, že tvorba žien bola vždy nesmierne zaujímavou, dôležitou súčasťou spoločenského prejavu aj kvôli tomu, že ženský záujem je predsa len trošku iný ako mužský. Aj povahové vlastnosti sú iné, následne je citlivosť tiež iná a tým ovplyvnená. Samozrejme, že ekonomické okolnosti ovplyvňujú aj počet žien v umení, keďže väčšina je zaťažená materstvom alebo existenčnými vecami, nepochopením manžela atď.

10.

Bol som pri tom, keď sme odporúčali, aby sa založili vysoké výtvarné školy podľa regiónov, samozrejme na rôznych stupňoch tak, ako to majú v Nemecku alebo vo Francúzsku.

13


Existujú tam len bakalárske stupne, magisterských je málo a sú len vo veľkých a bohatých centrách. Nová vláda si samozrejme privlastnila všetky myšlienky, ktoré by im pridali hlasy a najmä to školám uškodilo, veď každá novo-založená škola sa musí chvíľu formovať, povedzme 2-3-5 rokov, kým sa uzákoní, urobí atď. Predovšetkým osobnosti ľudí sú veľmi dôležité. 11.

Pozrite sa, reflexia je veľmi široký pojem, musíme si uvedomiť, že v rámci demokracie má človek pocit, že sa môže miešať do všetkého.

12.

No viete, to je tak. Pre umenie najmä v postindustriálnej spoločnosti je každý kultúrny prínos cenný, keby sme to mohli tak nazvať, pretože priemysel a komercia sú tak nemilosrdné a vehementné, že prevalcujú všetko. Hlavným dôvodom je, že ľudia potrebujú jesť, a tak nejdeme na operu, nejdeme na výstavu atď., musíme ísť na nákup.

13.

Určite áno, nemám šancu, aj keď som si myslel, že som mal dosť široký diapazón záujmov, no všetko som vrazil do umenia. Sochárstvo či umenie, to je taká komnata, do ktorej človek nakukne a nemá šancu odtiaľ vycúvať.

14.

Tá je dostatočná, ja si myslím, že až priveľmi. Kontakty by mohli byť naozaj intenzívnejšie. Poviem vám jednu skúsenosť zo života. Strašne veľa v ňom robí kolegiálnosť, človek nemôže ísť sám proti vetru celý život. Ja som bol na voľnej nohe 25 rokov, takže viem ako to je, keď máte ísť proti vetru v jednom kuse a nikto vás nepodrží.

Zázračnosť zrodu (z cyklu Monológy) 1985 – 1986, drevo, alumínium, v = 214 cm (zo zbierky Záhorskej galérie v Senici)

14


doc. JURAJ SAPARA, akad. soch. Narodil sa v roku 1947 v Žiline. V roku 1973 absolvoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, oddelenie figurálneho sochárstva pod vedením profesorov F. Štefunku a J. Kostku. V rokoch 1997 – 2008 bol vedúcim Katedry sochárstva Fakulty výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. V súčasnosti tam vedie Ateliér socha a aplikované médiá. Žije v Bratislave. Autor kladie dôraz na tradičné dimenzie sochárskeho umenia v práci s materiálom, tvarom a priestorom. Významnou paralelnou súčasťou tvorby sochára je aj práca v oblasti medailérstva a počítačovej grafiky. Viac ku autorovi: Juraj Sapara – Kontinuita ako text, text ako kontinuita. Juraj Sapara, 2008. 1.

Výučba a interpretácia zadaných a individuálnych projektov bola postavená na osobnosti pedagóga (prof. J. Kostka). Samoštúdium sa pokladalo za samozrejmosť. Individuálna prezentácia tvorby nebola vyžadovaná.

2.

Neviem a ani nechcem označiť jedno dielo, oblasť svojej tvorby, či časový úsek ako jedinečný alebo prelomový. Všetko je jeden plynúci, neustále sa meniaci proces. Preto za najdôležitejšie pokladám byť zúčastnený na tomto procese a byť schopný koncepčne používať viaceré a od sochy „odťažité“ médiá, jednotlivo i v kontextoch, a tak využívať ich synergický efekt v prospech sochárskej tvorby.

3.

Pozitívne – je to prirodzený vývoj, ak samozrejme taká definícia existuje, ja ju nevnímam.

4.

Nepotrebujem definovať (lebo socha bola, je a vždy bude schopná interpretačnej univerzálnosti).

5.

Áno, no nie ako vznášaný nárok, ale ako imperatív slova umelec.

6.

K takto formulovanej otázke neviem zaujať jednoznačné stanovisko (mám vrodený odpor k akýmkoľvek inštitúciám a zvlášť k umeleckým, napriek tomu sa však domnievam, že inštitúcie (tie umelecké) by mali vždy rešpektovať tvorcu.

7.

a.) Neviem, či môže byť prínosom, ale inak to asi nejde.

8.

Ak považujeme morálku a etiku za súčasť umenia tak negatívne, ale nakoniec to vždy je

a. b.) V umení je to trvalý stav. a bude osobný – intímny problém každého tvorcu. Morálka a etika v umení je však nadčasová (aspoň pre niekoho). 9.

Rovnako – umenie je bezpohlavné alebo obojpohlavné – neviem, ale čo viem isto, umenie zostane vždy umením aj v sochárstve.

15


10.

a.) Každé názorové rozšírenie či rozvrstvenie v horizontálnej i vertikálnej polohe je prínosom pre slovenské umelecké školstvo a umenie vôbec. b.) Kvalitu a úroveň jednotlivých ateliérov určujú študenti a ich absolventi. c.) Aktuálnu podobu sochy určujú jej tvorcovia t.j. študenti, nie koncepcie výučby, tie iba načrtávajú východiská a možnosti, prípadne napomáhajú v orientácii.

11.

Neviem posúdiť, (táto problematika nepodmieňuje obsah a smerovanie mojej tvorby).

12.

Neviem posúdiť, (prezentáciu vlastnej tvorby nepovažujem za tak dôležitú, aby som sa týmto zaoberal).

13.

Áno, opäť všetky.

14.

Ako veľmi potrebné, užitočné. Zo strany študentov doteraz nedostatočne využívané.

Okno z môjho ateliéru, 1989, v=70 cm, patinovaná terakota

16


doc. ILONA NÉMETH, akad. mal., ArtD. Narodila sa v roku 1963 v Dunajskej Strede. V rokoch 1981 – 1986 študovala na Hungarian College of Applied Art, Department of Typography and Typographic Art v Budapešti. V rokoch 2000 – 2003 študovala na Hungarian Academy of Fine Arts v Budapešti. Od roku 2004 pôsobí na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na Katedre intermédií a multimédií, kde vedie Ateliér „IN.“ Žije v Dunajskej Strede. Na výtvarnú scénu vstúpila začiatkom 90. rokov s programom v poli inštalácie a site-specific diel a patrí ku kľúčovým autorom toho obdobia. V súčasnosti má jej tvorba viac mediálny charakter, disponuje sociologickým rozmerom, zaoberá sa otázkami súkromného a verejného priestoru jedinca a má čitateľnú angažovanú črtu. Viac ku autorke: Ilona Németh. Inštalácie. (ed.): Hushegyi, Gábor a Kišová, Katarína, Bratislava, 1998. Hushegyi, Gábor: Németh, Kalligram, 2008, pozri aj: www.ilonanemeth.sk 1.

Neštudovala som sochárstvo, študovala som na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti, odbor typografia a knižná ilustrácia, tým pádom neviem, či má zmysel popisovať aké tam boli podmienky. Ale áno, popíšte to. Tak najzaujímavejšie na tom bolo to, že som študovala v zahraničí, v Budapešti v 80. rokoch. Na jednej strane, je dôležitá kvalita školy, kde študujete, ale na druhej strane prostredie, kde sa popri štúdiu nachádzate. Myslím si, že začať pracovať s inštaláciou vychádzalo práve z toho prostredia, ktoré bolo vtedy omnoho slobodnejšie ako vtedajšie Československo. Videla som počas štúdia v Budapešti veľa výstav, napríklad výstavu inštalácií Magdalény Abakanowicz, ktorá ma dosť výrazne ovplyvnila. Moja odpoveď: Nemusí každý, kto robí vo sfére 3D, študovať sochárstvo. Ja som objekt a inštaláciu našla úplne iným spôsobom.

2.

Za úplne nosnú, kľúčovú v mojej tvorbe považujem moju prvú samostatnú výstavu v Galérii Cypriána Majerníka v Bratislave v roku 1990, kam som dostala pozvanie od Ady Krnáčovej, kurátorky, ktorá vtedy pracovala s novou maľbou a mladými umelcami. Ona založila Sorosovo centrum súčasného umenia a so svojou prácou výrazne ovplyvnila umelecké dianie na Slovensku. Na môj umelecký vývoj mala veľký vplyv aj spolupráca s Józsefom R. Juhászom, s ktorým sme spoločne s ostatnými založili Stúdio erté, skupinu, ktorá organizovala festivaly performancie v Nových Zámkoch od roku 1987. V Galérii Cypriána Majerníka som pôvodne chcela vystavovať 70 obrazov zo série Poznámky z Labyrintu. Obrazy som namaľovala s témou slamených balov, k nim som natočila aj videoperformanciu a chcela som to vystaviť spolu s obrazmi. Pri inštalácii

17


výstavy mi ale niečo stále chýbalo a tak mi napadlo, že do priestoru galérie pridám ozajstné baly slamy. Odkedy som ich tam umiestnila, moja tvorba sa od toho zážitku zmenila, už som nemohla ďalej maľovať a prešla som úplne plynulo do oblasti inštalácie. Pri maľovaní som mala pocit, že len niečo projektujem, inštalácia mi dala možnosť vytvárať komplexné prostredia. 3.

Nemôžem odpovedať s tým, že by sa menila definícia sochárstva, ale v dvadsiatom storočí sa menilo umenie všeobecne a s ním aj pohľad na umenie celkovo. Zmeny, ktoré nastali, prinášali nové formy. Stačí, keď si uvedomujeme, čo znamenalo a znamená umenie Duchampa pre celé umenie a špeciálne pre vizuálne médiá. Ak berieme do úvahy, že modernizmus prešiel do postmoderny a tá možno do niečoho, čo ešte nevieme ani zadefinovať, tak jednoducho sa zmenili a menia formy umenia.

4.

Na súčasné umelecké prejavy sú čisté kategórie médií nepoužiteľné. Podľa mňa môžeme používať vyslovene len otvorené kategórie. Niektoré diela sú definovateľné ako aj socha, inštalácia, kresba, intermediálne dielo, video atď.

5.

Áno, a to z viacerých dôvodov. Súčasnému umeniu, teraz hovorím o profesionáloch, sa nedá dobre rozumieť bez znalosti teórie. Súčasný umelec by sa mal vyznať v teórii, mal by vedieť o veciach kultivovane rozprávať, bez toho sa ťažko dá pracovať. Ale to neznamená, že keď je umelec vzdelaný a vie sa vyjadrovať, že je automaticky aj dobrým a úspešným umelcom. Bez informácií sa v súčasnosti nedá pracovať, bez toho, aby ste vedeli, čo sa deje v teórii, vo filozofii atď. alebo čo robia ostatní umelci. Moja skúsenosť je, že v zahraničí, napr. v Spojených štátoch, sú študenti lepšie teoreticky vybavení, ale vonkoncom to automaticky neznamená, že sú lepšími umelcami. Keď je študent nadaný, keď má čo povedať a je aj teoreticky vybavený, je pravdepodobnejšie, že sa v budúcnosti stane aj dobrým umelcom. Nemôžem teraz tvrdiť na sto percent, že to tak musí byť, je to môj pocit.

6.

S inštitúciami a neinštitúciami spolupracujeme paralelne. V deväťdesiatych rokoch naša generácia vystavovala najmä mimo inštitúcií a to z dôvodu, že takmer žiadna inštitúcia nevyhovovala našim požiadavkám, preto sme hľadali nové miesta pre naše prejavy, pre naše vyjadrenia. Sorosovo centrum tiež svoje výročné výstavy organizovalo v alternatívnych priestoroch. Ale napríklad Považská galéria umenia v Žiline pod vedením Kataríny Rusnákovej mala veľmi dôležité miesto na slovenskej scéne umeleckého diania v deväťdesiatych rokoch a pritom to bola štátna inštitúcia.

7.

V otázke je aj váš názor, keď ju sformulujete takým spôsobom, že umelec je nútený... Všade na svete je to tak a aj ja tak pracujem. Umelec jednoducho buď pracuje sám alebo má svojho galeristu, ktorý mu pomáha. Umelec je manažérom svojej tvorby. Inak sa nedá

18


fungovať. Väčšinou si sama manažujem financovanie aj celý servis okolo tvorby. Keď nemáte zázemie, ste inštitúcia, ktorá organizuje, ste sekretárkou, vyrábate, inštalujete, vystavujete, odinštalujete. Nemyslím si, že je to tak len u nás na Slovensku, v zahraničí je to presne to isté. Nevidím v tom ale nič zlé, beriem to ako prirodzenosť, ako danosť. Nikde na svete neexistuje taký ideálny stav, kde by umelec nemusel byť manažérom. Neviem od koho by som mala očakávať len tak nejakú podporu. Aj keď dostávate podporu napr. od MK SR musíte najprv napísať žiadosť - aj to považujem za manažovanie. Je iné, ak vás nejaká inštitúcia niekam pozve, v tom prípade aj ja očakávam, že sa bude snažiť pomôcť mi, ale beriem to skôr tak pol na pol. 8.

Ja to nerobím. Snažím sa zarábať z iných zdrojov. Každý sa rozhoduje podľa seba a podľa svojich možností. Táto otázka vznikla spolu s umením.

9.

Veľká zmena nastala v postavení žien v spoločnosti nástupom feminizmu v 50. - 60. rokoch všeobecne, a s tým aj v umení. Zďaleka to nie je ukončený proces. Musíme však uznať, že v súčasnosti je v umení stále viac a viac žien, ale ešte stále to považujem za boj, v ktorom má každá krajina svoje špecifiká.

10.

Áno, pre mňa má opodstatnenosť, že máme tri umelecké vysoké školy. Prečo nie? Rozhodujú študenti, ak majú záujem na nich študovať, prečo by nemali existovať. Ja som demokratická a liberálna, a preto si myslím, nech je toľko škôl, koľko len môže byť. O ich existencii nech rozhodnú študenti a tí, ktorí tie školy vedú. Okrem toho konkurencia vždy pomáha. Kvalitu a charakter ateliérov určujú osobnosti, ktoré ich vedú. Pre mňa je podstatnejšou otázkou existencia ateliérov ako takých v rámci akéhokoľvek média. Pre mňa by bol viac akceptovateľný tzv. modulárny systém výučby konkrétnymi programami bez ateliérov. V takom systéme by mali študenti väčšiu zodpovednosť za svoje vzdelanie. Nemali by „patriarchálny“ model v štúdiu – akceptovať a čakať, že vedúci ateliéru povie, čo je dobré. Môj pohľad je, že súčasné umenie existuje ako celok, rozdeľovať umenie podľa médií je zaostalý systém zakorenený v 19. storočí.

11.

Akokoľvek je umenie reflektované, umelci to pociťujú za nedostačujúce. Ale teraz vážne: stav umeleckej kritiky je nedostačujúci, odborná a vecná kritická reflexia takmer úplne chýba. Nemáme ani mesačník v oblasti umenia, kde by sa mohli objaviť aktuálne kritiky v dlhšom rozsahu a to sa odzrkadľuje aj v stave a úrovni domácej umeleckej scény.

12.

Problém nie je v množstve výstav. To, čo na Slovensku chýba, je sieť súkromných galérií. Nemôžem s tým súhlasiť, že by galérie odmietali umenie, ktoré je skôr priestorové ako plošné. Moje skúsenosti sú iné, ja takto fungujem od 90. rokov, pracujem aj v 3D. Umelec nemôže sedieť doma a „len tak si robiť umenie“, ja väčšinou reagujem konkrétne na miesto,

19


situáciu, na kontext. Nedokončujem veci predtým ako sa dostanú do konkrétneho výstavného priestoru. Akurát vzniká problém po výstave, často neviem kam diela uskladniť. Klasický príklad je dielo, ktoré bolo vystavené na Bienále v Benátkach v roku 2001. Zaberie 6 kontajnerov, ktoré od tej doby skladujem. SNG o dielo nemala záujem, štát to financoval za státisíce (Sk) a predsa nemá o to záujem. Toto je ale problém štátu a inštitúcií, nie umelca. Občas som z toho znechutená. 13.

Pri umení by som zostala, ale vybrala by som si inú školu, možnosti sú teraz úplne iné. Ak otázka súvisela so sochárskym ateliérom – po prvé, neštudovala som sochárstvo, po druhé, vybrala by som si školu s modulárnym systémom a čo sa týka médií, zostavovala by som pre seba najotvorenejší program.

14.

Pre mňa je mobilita študentov veľmi kľúčová vec. Snažím sa ich motivovať, aby cestovali, je to pre nich najvzácnejšia skúsenosť. Kontakty medzi školami nie sú dostačujúce, je to chyba každého zainteresovaného, ako aj moja, uvedomujem si to a stále myslím na to, že v tejto veci treba konať.

Handiwork, 2006, inštalácia a video, zinkový plech, železo, 200 x 550 x 590 cm

20


doc. Mgr. ANTON ČIERNY, mim. prof. Narodil sa v roku 1963 v Bojniciach. V rokoch 1985 – 1991 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, absolvoval v Ateliéri slobodnej kreativity prof. J. Bartusza. Od roku 1999 vedie Ateliér priestorových komunikácií+ na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, v súčasnosti je vedúcim Katedry intermédií a multimédií. V rokoch 2004 – 2007 bol vedúcim Katedry socha, objekt, inštalácia. Žije Žiline a Bratislave. Tvorba autora sa v 90. rokoch pohybovala v oblasti site-specific diel, inštalácie a objektu. Charakterizoval ju sochársky prístup s citom pre tvar a priestor. Neskôr sa jeho tvorba posunula k výstupom do autonómneho videa, resp. videoinštalácie s dôrazom na kontextuálny charakter diela. Viac ku autorovi: Anton Čierny (katalóg k výstave), Považská galéria umenia v Žiline, 1995. Gregor, Richard: Anton Čierny – Second hand / Gene art, Múzeum Vojtecha Löfflera Košice, 2001. 1.

Štúdium v minulosti a v súčasnosti sa nedá jednoducho porovnať. Museli by sme popísať dobové podmienky, sociálno-politickú situáciu v spoločnosti a celkovú kondíciu umenia v Československu. Začal som prípravku u Gáspára, špeciálku u Kulicha a končil som u Bartusza, čo už bolo v nových podmienkach. Dovtedy bol ideologický tlak forsírovaný do prostredia školy a neumožňoval slobodné umelecké prejavy. Umenie bolo považované za nástroj ideológie a my sme sa učili ho takto používať. Iné ako figurálne prejavy, a to v predpísanej náležitej forme, neboli akceptované. Samozrejme, že akési možnosti existovali, ale vo veľmi malej miere. Cez súťaž „SVOČ“ sa dalo čosi prepašovať, ale bolo to veľmi opatrné a veľmi obmedzené aj našou úrovňou poznania. Zlom prišiel až po Novembri‚´89, keď nastúpila do školy nová garnitúra.

2.

Tých tvorivých križovatiek je viac, vlastne žijeme na nich permanentne, žijeme veľmi nestabilné životy a umenie nemôže byť iné. Každým dielom ma to posunie niekde inde. Ale predsa sa dá povedať o niektorých viac, ktoré sa z hľadiska kontinuity tvorby zdajú byť kľúčové. Mám za sebou 20 rokov tvorby a môžem ich zjednodušene rozdeliť na desaťročnice. 90. roky boli pre mňa najmä umením objektu a inštalácie pre konkrétny priestor, kde za najkľúčovejšie považujem Svitanie z roku 1997, čo bola veľmi monumentálna inštalácia v synagóge v Trnave ako súčasť architektúry priestoru. Dielo bolo procesuálne a pracovalo s fenoménom svetla a pamäte. Bez názvu, 1993, bolo dielo vytvorené pre priestor Umeleckej besedy v Nitre, kde som deklaroval moje úvahy o umení. Malo veľmi jednoduchú formu, ktorá rešpektovala priestorovú dispozíciu, ale maximalizovala zážitok z videného.

21


Potom som prežíval akési medziobdobie, kde som začal uvažovať o veciach iným spôsobom. Postupne som opúšťal „zážitkovú“ tvorbu postavenú na percepcii zmyslami. Začal som pracovať konceptuálnejšie. Jedno z prvých diel, kde som začal pracovať s kontextami, je Inventory Numbers, 1999 uskutočnené v depozite galérie v Bydgoszczy (PL), kde som si symbolicky privlastňoval artefakty tým, že som na ne lepil svoje inventárne čísla, pozmeňoval som ich priestorové koordináty. Potom ešte Hostia / Za Jozefa T., 2006, ktoré pracuje s politickým kontextom a možno ešte ďalšie. 3.

Je to záležitosť pomenovania, terminológie. Pojem „socha“ vnímame skôr v historickom kontexte, aj keď platí pre niektoré prejavy v súčasnosti najmä figuratívneho charakteru. Oslabovanie tohto pojmu alebo pokrytie 3D umenia týmto pojmom prestáva platiť ešte skôr ako Rosalind Krauss prišla so svojim expandovaným poľom sochy. Jednoducho už nehovoríme len o soche, 3D prejavy pomenúvame rôzne, pritom však tento pojem ostáva zdrojový.

4.

To súvisí s predchádzajúcou otázkou. Už som to v krátkosti vysvetlil. Čo všetko sa dá týmto pojmom pokryť, bolo dobre demonštrované na Sculpture Münster, kde prebieha prehliadka sochárskeho umenia každých 10 rokov. Na poslednej (2007) sme mali možnosť vidieť aj také práce, ktoré by bolo možné pred časom určiť za sochu len veľmi ťažko, napr. od Pawela Althamera – vyšliapaný chodník krížom cez lúku.

5.

Ja si myslím, že áno. Vždy však pripúšťam aj opačnú možnosť. To, prečo treba disponovať aj poznatkami z teórie umenia, je z dôvodu povahy súčasného umenia. Je diskurzívneho charakteru, a keď chcete do neho vstúpiť, často sa musíte zorientovať v spleti rôznych kontextov a tie sú rôznorodé.

6., 12. Ak to myslíte tak, že budeme hovoriť o galériách a o ich prevádzke, tak sa dopracujeme pomerne ľahko k vyrieknutiu súdu. Od času, keď sme s Richardom Gregorom realizovali projekt Transkunsthalle 2001, tak všeobecne kvalita galérií poklesla, až na výnimky. Je veľa faktorov prečo sa tak udialo. Spomeniem aspoň jeden a možno ten najdôležitejší. Chýbajú kvalitní profesionáli, najmä v regiónoch Slovenska. Ak však nechcem vlastnú tvorbu prezentovať cez inštitucionálny rámec, tak tých možností je nepomerne viac. Formy prezentácie cez sociálne siete, v uliciach atď. sú veľmi obľúbené a bežné. 7.

Myslím, že dnes je to už nevyhnutnosť, ale opäť to tak nemusí byť. Takto: ja to robím a robia to aj iní. Viem však, že niektorí to nerobia, ale robí to za nich niekto iný. Vyjednávanie, získavanie podpory pre svoj projekt je o komunikácii, a už v tom momente môžeme hovoriť o prezentácii diela. Zatiaľ však nie v celkom naplnenej forme, ale jeho existencia sa často týmto práve dotvára. Iná otázka je ohľadom kultúrnej politiky štátu a podpory

22


umenia cez grantové systémy a viac zdrojové financovanie. To sa mi zdá nedostatočné. Respektíve žiadny koncept kultúrnej politiky mi nie je známy. 8.

Je to asi prirodzené. Je to na vás akú cestu si vyberiete. Ja som si vybral tú ťažšiu a už sa tak neponosujem ako skôr, ale niekedy ma to strašne hnevá, že si kladiem otázku - má to vôbec všetko zmysel?

9.

Bolo to doménou mužov, nielen sochárska prax, ale umenie vôbec. Dnes, keď to už nie je len o ťažkom fyzickom „sochaní“, tak na školách sú dokonca ženy v prevahe. Zmenilo sa však aj postavenie žien vo všeobecnosti. Môžeme však povedať, že existuje aj ženská socha.

10.

Tiež sa na to dá nazerať z viacerých pohľadov. Keď sa populácia vzdeláva, tak to nie je na škodu. A keď to tento štát uživí a vie vytvoriť dobré podmienky, tak prečo nie. S tým súvisí kvalita škôl a kvalita absolventa. Je však potrebné tu kvalitu pomenovať, kde sa nachádza, ktorá to je škola atď. Diferencovanie profesionálneho priestoru by malo mať na konci svoje konzekvencie. To znamená, že keď ja skončím školu v B. Bystrici a táto škola je hodnotená najvyššie, tak by to s vami malo ísť ďalej.

11.

Nie, nie je. Samozrejme, už sme hovorili o rôznych podobách sochy. Je na škodu, že sochárska výstava je pre galériu vnímaná ako prevádzková záťaž. Sú s ňou spojené vyššie výdaje a často ani galérie nedisponujú jednoduchými mechanizmami – no škoda hovoriť, je to nezodpovedné. Čo sa týka sochárstva od súčasných podôb k polohám klasickým, tak záujem teoretikov umenia je neporovnateľne menší ako v prípade maľby. Socha nie je pre nich tak zaujímavá a možno platí aj to, že je to „pomalé médium“ spojené s menšou možnosťou flexibility prezentácií v čase. Na situáciu vplývajú aj určité stereotypy vnímania z minulosti, ako výraznejšie spojenie s ideológiou a aj potláčanie ženského elementu.

13.

Dnes vediem ateliér na Katedre intermédií a multimédií. Pracujem s videom, robím performancie, sochárske vnímanie priestoru je však pre mňa východiskom. V súčasnosti môžete pracovať s 3D umením nielen na sochárskych oddeleniach, takže záujem by som orientoval na interdisciplinárne prostredie.

14.

Neviem, ako je to na iných školách. VŠVU má celkom široké kontakty spolupráce so zahraničím, kvalita partnerov je rôznorodá, priebežne nám však záujem o štúdium v zahraničí klesá. Čo sa týka spolupráce medzi školami na Slovensku, tak výmeny prebiehajú, mávam študentov z Košíc. Nevidím, že by to bolo uzavreté. Tie možnosti sú. Ak by prišiel ku mne niekto z B. Bystrice, samozrejme, že by som nepovedal nie. Vlastne už som mal v magisterskom stupni absolventov – bakalárov z akadémie v Bystrici. Je to na študentoch. Administratívne bariéry sa dajú prekonať.

23


Hostia / Za Jozefa T., 2006, objekt a video, 160 x 140 x 60 cm, drevotrieska, farba, videoslučka 2´ 20´´

24


Mgr. art. EVA MASARYKOVÁ, ArtD. Narodila sa v roku 1968 v Novom meste nad Váhom. V rokoch 1991 - 1997 absolvovala Vysokú školu výtvarných umení, Ateliér keramiky J. Košša a Ateliér socha a priestor pod vedením prof. J. Jankoviča. V súčasnosti pôsobí ako odborná asistentka na Katedre socha, objekt, inštalácia. Žije v Hanulovciach. V období po ukončení štúdia autorkine objekty a inštalácie charakterizovala predovšetkým snaha o reflektovanie rodových otázok. Neskôr vo svojich prácach vrátane videotvorby začala smerovať ku konkrétnejšiemu vyjadreniu osobného príbehu. Viac ku autorke: Tkáčiková, Lucia: Namiesto sôch monumenty (recenzia na výstavu Recherchez la femme v galérii Medium), SME 7.1.2009, pozri: http://kultura.sme.sk/c/4250591/ namiesto-soch-momenty.html. Rišková, Mária: Galéria: Rodinné albumy. In: Nota Bene, č. 111, s. 35. Stachová – Gregorová, Lucia: Recherchez la femme (katalóg k výstave), Galéria Medium, Bratislava, 2009. 1.

Samozrejme, aktivity sme mali, bolo to dané Jankovičom. On ako pedagóg nás k tomu aktivizoval, aby sme chodili na spoločné pobyty, workshopy, vždy bol za takého kolektívneho ducha v ateliéri. To chýba mladej generácii. My sme boli v škole každý deň, terajšie decká sú viac v práci. Je drahé financovať si školu.

2.

Jednoznačne mám také dielo, ku ktorému ma inšpirovalo narodenie prvého syna v 1994 z názvom Každodennosť (1994-95). Je to autentická práca s vystuženými a povešanými látkovými plienkami môjho dieťaťa. Jankovič podchytil túto možnosť práce čerstvej mamy, v tom bol geniálnym pedagógom. Tým dielom som sa prerodila z polohy formálneho sochárstva, ktoré sa drží tvaru, do umenia, ktoré sa prelína so životom, vychádza z neho, uprednostňuje ideu a proces pred výsledným artefaktom.

3.

Pre mňa je to pole vyjadrovania, čerpám z tohto nového pohľadu, ale bez nejakého zatracovania minulých období, stojíme jeden druhému na ramenách, históriu si treba ceniť.

4.

Socha sa berie ako 3D. V podstate je ťažko niečoho sa dnes držať, všetko sa prelína, čo sa týka médií, nástrojov, kategórií všeobecne. Počula som zaujímavú vec od jedného mladého Nóra, u nich na škole bola kategorizácia umení na 2D, 3D a dokonca 4D. V umení je 4D čosi, čo má v sebe časovú os, teda často umenie mediáne, umenie, ktoré pracuje s procesuálnosťou. Tak v skratke zadefinovanie sochy ako média: je to 3D až 4D výtvarný prejav, samozrejme, chápme to naširoko.

5.

Áno, aj keď práve sochári sú kategorizovaní ako tí, ktorí s tým majú problém. Je momentálne v kurze vedieť sa obhájiť, argumentovať, je to potrebné v dnešnej spoločnosti a pre-

25


sahuje to sociálny rámec nielen komunikácie v umení. Ale výnimka potvrdzuje pravidlo. Sú aj výborní výtvarníci, ktorí sú príliš introvertní pre suverénnu prezentáciu, a pritom sa citlivo vyjadrujú vo svojom médiu. 6.

Môžem povedať, aká je ich rola, ale oni ju nenapĺňajú. Ich fungovanie vidím ako nedostatočné, ale to každý z nás vie a asi je to to, čo chcete počuť. Žijeme v krajine, ktorá nemá vybudovanú štruktúru, ak náhodou aj áno, tak je to vecou uzatvorenej skupinky, čo je nelogické, neexistuje tu protipól. Ja si robím kurátorku, manažment. Poznám kurátorov, fungujem s nimi, tak ako aj so štruktúrou inštitúcií, ale nemám od nich dostatočnú spätnú väzbu. Na Slovensku nie je vybudovaná ani tá prvotná požiadavka, aby sa kultúra vôbec diala. Veľakrát to celé stojí na výtvarníkovi samotnom. Keby toto videl niekto zo zahraničia, tak padne do mdlôb. Náš štát ráta s tým, že my to umenie tak radi robíme a vždy si tú cestičku na to, ako to celé zafinancovať, nájdeme aj bez jeho podpory. Podľa mňa je to práca ako každá iná, plus povedala by som, že nadstavbová a samozrejme finančne hlboko podhodnotená.

7.

Pre mňa ako pre výtvarníka to prínosom určite nie je. Je to ale v súčasnosti nutné. Ide to na úkor môjho času, tvorby. Napríklad pri organizovaní workshopu ja zastávam všetky zložky potrebné na to, aby sa to vôbec udialo, celý chod akcie. V systéme ako keby na to neexistovala žiadna zložka. To ma nijako neobohacuje v tvorbe. Ako praktickú a zároveň nepraktickú bytosť ma to samozrejme stiahne na zem, dáva mi to limity, pre mňa je to dobré ako akákoľvek skúsenosť, ale to je práca z iného kultúrneho súdka, neobohacuje ma to ako autora.

8.

Ak to prejde cez tvoje svedomie a nehanbíš sa za to, urobíš len malý kompromis a ideovo je to v poriadku, tak v tom nevidím nič zlé. Musíš z niečoho žiť, jednoducho v súčasnej spoločnosti sa to inak asi nedá. Zároveň ťa môže uspokojiť, že tvoje dielo prešlo aj do toho iného sveta, stalo sa komunikačným barometrom.

9.

V súčasnosti študuje sochárstvo veľa žien. Je to drahé hobby. Nechcem to rozdeľovať podľa pohlaví, ale ten chalan si rozmyslí, čo pôjde študovať. Ekonomicky je to dané tým, že muž je v spoločnosti ten, ktorý „by mal” doniesť viac peňazí do rodiny. Ženy majú v sochárstve intelektuálnejší prístup, ale to je dané asi aj ich sociálnou rolou. Žena je vo svojich činnostiach multifunkčnejšia, viac roztrieštená, musí si priestor pre svoju robotu „vyšpekulovať”, aby na ňu vôbec ostalo miesto a čas.

10.

Určite áno, lebo vždy bol väčší záujem o výtvarnú školu než bol ten záujem naplnený. Nemám až taký prehľad čo sa týka konkrétnej činnosti jednotlivých škôl, ale východ sa javí ako silný, v súčasnosti sa tam dosť miešajú karty, čo sa týka umenia. Reflektovanie aktuálnej podoby sochárstva je určite úplne porovnateľné so svetom. Neviem, asi je

26


to dané tak výučbou, ako aj kvalitnou generáciu mladých ľudí. Keď učíš, tak si to plne uvedomuješ - keď nemáš s kým komunikovať, darmo komunikuješ. Je to taká fúzia medzi kvalitou a zainteresovanosťou v zmysle plného nasadenia vyučujúcich a informačným hladom mladej generácie. Čo sa týka jednotlivých ateliérov, profil výučby tvorí konkrétna osobnosť vyučujúceho. Tu je vždy čo pridať s potencionálnym vstupom ďalších osobností. Školu primárne tvoria konkrétni ľudia. 11.

Jasné, že nie je. Ale všetky tie vrstvy majú rozdielnu percentuálnu reflexiu. Odborná verejnosť sa sochárstvom zaoberá povedzme v menšej miere ako maliarstvom, ale vždy je o niečo viac v kurze. Potom divák je niekto, kto je úplne nepoučený a ty mu máš tendenciu buď stále vysvetľovať umenie, alebo to vzdáš. Celé je to o komunikácii a nie je to jednoduché. Na trhu s umením, aj keď už tu aký–taký je, je stále veľká diera v súvislosti so súčasným umením.

12.

So sochou je vždy väčší problém, pretože je ťažko transportovateľná, môžeš ju ľahko zničiť, je to neštandartná alebo náročnejšia forma. Čiže áno, je ťažšie prezentovateľná, alebo myslím si, že aj nedostatočne prezentovaná, ale vychádza to aj z toho, koľko sôch vzniká. No neviem, čia je to vina, asi celý systém je teraz tak nepriaznivo nastavený. Je drahé sochu robiť, drahé sochu vystavovať a napriek nezriedka aj dobrej vôli v inštitúciách alebo entuziazmu jednotlivcov, servis okolo nej je omnoho náročnejší ako pri akomkoľvek inom médiu.

13.

Vybrala by som si asi nové médiá. V súčasnosti som v tom až príliš, ale idem svojou

14.

Nechodia, lebo sú sprostí, nevedia jazyky, normálne to napíšte, že sú sprostí, lebo viem,

cestou, ktorá má svoje možnosti, nadväznosti a príčiny. Uvidím, kam ma dovedie. že sú. Študenti nemajú odvahu a iniciatívu a nemajú jazykové podkutie a keď niekto chce ostať blbý, tak ostane, nikam neodíde, nič nové sa nedozvie, a to je vecou osobnej odvahy a vo veľkej miere schopnosti komunikácie. Samozrejme, sú aj odvážni a zvedaví študenti sochárstva, chvalabohu. Ja som bola v 90. rokoch v Amerike, nestálo ma to hádam ani korunu ani dolár, všetko bolo zabezpečené. Vycestovať je pre študenta len a len dobré. Možností pre mobilitu je stále viac, len ich treba využiť. Znie to „srandovne“, keď poviem, že vy dve to hýbete, ale ja viem, že aj ja to hýbem. Keďže je nás tak málo, tak to stojí na jednotlivých ľuďoch. Ľudia sa veľmi ovplyvňujú, ani nevieš ako vplývaš na svoje okolie. Máme na mysli aj to, na Slovensku sú tri školy ktoré o sebe nevedia, robia rovnaké médiá, teda na každej škole je sochársky ateliér/katedra a študenti vôbec netušia, čo navzájom robia. No, sme Slováci, takže akože doneste nám to na tácke a keď nám to aj donesiete, tak to ešte skritizujeme. Slováci sa historicky vždy na niečo sťažujú, nie aby to vzali do rúk a zmenili. Je pravdou, že konkrét-

27


ne neviem, čo robia študenti na AU v Bystrici, skôr elektronicky sledujem nejaký informačný link, výstavu, ale nie je to živá komunikácia. Ale to možno tiež nazvať syndrómom doby a životného štýlu.

Whistler, 2010, 4 kanálová videoinštalácia

28


Mgr. art. DUŠAN ZAHORANSKÝ Narodil sa v roku 1972 v Havířove (CZ). V roku 1997 absolvoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave – Ateliér slobodnej kreativity prof. J. Bartusza. Je kurátorom v Meetfactory (Medzinárodné centrum súčasného umenia). Žije v Prahe (CZ). Tvorbu autora už dlhodobo charakterizuje uvažovanie týkajúce sa kontextov medzi priestorom, objektom, resp. inštaláciou, ale aj časom, pričom jej výraznú časť definuje aj aspekt vizuálneho a s ním spojeného obsahového paradoxu. Viac ku autorovi: Beskid, Vladimír: Prológ ku soche. In: Dušan Zahoranský – Telesný/Duševný, Múzeum Vojtecha Löfflera, Košice. 1998, Čarný, Juraj: Poznámka ku tvorbe Dušana Zahoranského. In: Dušan Zahoranský – Telesný/Duševný, Múzeum Vojtecha Löfflera, Košice. 1998. Putišová, Mira: Kde sa stala chyba? (Vizualita vs. realita), katalóg k výstave, PGU Žilina, 2008. 1.

Na VŠVU som začal študovať v roku 1991 tesne po revolúcii. Bolo to všeobecne veľmi optimistické obdobie. Vymenila sa celá pedagogická základňa a na škole zrazu učila energiou nabitá stredná generácia, ktorá dovtedy nemala so študentmi pravidelný kontakt. Bola tam veľmi dynamická atmosféra a pestrá skladba ľudí. Ja som študoval u profesora Juraja Bartusza, ktorý viedol ateliér Intermediálnej tvorby - slobodnej kreativity. Bol to trochu krkolomný názov, no orientácia ateliéru bola veľmi liberálna. Juraj Bartusz prešiel klasickým sochárskym vzdelaním a pritom má vzácny cit pre voľnejšiu voľbu výtvarných prostriedkov. Už na začiatku 90. rokov podporoval študentov sochárstva, aby pracovali s filmom, videom, s fotkou. Na semestrálnych prieskumoch občas dochádzalo k debatám, či tá ktorá práca patrí na Katedru sochárstva, keďže nie je zo sadry. Práve Bartusz dokázal rozumne argumentovať v prospech slobodnej voľby a z jeho ateliéru vyšlo viacero zaujímavých ľudí (Valuška, Lukášová, Mona Chisa, Kvetan).

2.

Pravdepodobne najzrelšími prácami môjho štúdia bola séria, ktorú som urobil v šiestom ročníku - počas stáže v Írsku tesne pred koncom školy. Tým som si tak trochu vystrieľal náboje a s diplomovou prácou som neskôr zápasil. V Írsku som prežil celkom koncentrované obdobie, kedy som sa venoval mojím „postfigurálnym“ pokusom. Veci, ktoré vtedy vznikli, boli praktickým záverom štúdia. Sám pre seba som oddiplomoval skôr. Naopak, diplomová práca vznikla v strese a nebola až tak šťastná.

3.

Zásadná otázka je, či je vôbec potrebné sa o sochárstve takýmto spôsobom baviť? Výtvarná tvorba pre mňa prílišným rozdeľovaním skôr stráca než získava. Mám opakovanú skúsenosť s tým, keď som sa nasilu snažil vtesnať do vopred vymyslených koridorov,

29


vytvoril som veľmi kŕčovité veci. Na druhej strane, keď som si povedal, že budem iba sledovať tému, ku ktorej sa chcem vyjadriť a nechám definitívny tvar otvorený, ten správny prostriedok sa našiel sám. Niekedy v podobe fotky, inokedy videa, trojrozmernej veci... Spätne sa tie pokusy síce dajú zoradiť podľa žánrov, ale nevznikali tak. Je pre mňa zábavnejšie, a pre dielo tiež, keď ho nechám, aby si samo zvolilo výslednú formu. Je pravda že trojrozmerné dielo má aj dnes silný náboj. Na rozdiel od naratívnych médií, akými sú film, video, text, priestorová realizácia zasahuje naše zmysly bezprostredne. Socha pôsobí na človeka, respektíve on ju zažíva pri plnom vedomí práve tým, že pred ňou stojí. Ukážkovým príkladom je Richard Serra, ktorý sugestívne a pritom presne pracuje s materiálom a proporciou. Zážitok, keď sa človek prechádza pomedzi jeho diela sa veľmi ťažko verbalizuje. 4.

Žijeme v dobe, keď nám technológia umožňuje žiť v paralelných realitách. Naše vnímanie - v dobrom slova zmysle - je na to pripravené. Má to samozrejme svoje úskalia, ak napríklad človek stráca schopnosť prežívať svoju bytosť bezprostredne. Jednou z ciest je únik pred realitou. Druhou je snaha zžiť sa s tým, že naše vlastné môžu doprevádzať aj ďalšie „iné paralelné vedomia“. Socha je primárne autentická. Je to médium, ktoré nie je len ďalším technickým obrazom, ale je novou autentickou skutočnosťou.

5.

Pre mňa osobne je jazyková, respektíve textová reflexia veľmi dôležitá. Stal som sa umelcom aj preto, že popri vnímaní umeleckých diel som sa dostal ku knihám, ktoré sprostredkovávali úvahy umelcov, maliarov, sochárok. Bola to edícia ešte z konca šesťdesiatych rokov, ktorú asi nikto znovu nevydal. Dve staré knižky, kde bolo pár názorov od Picassa až po Césara. Presvedčili ma o tom, že skutočne zaujímavé osobnosti aj skutočne zaujímavo myslia. Je to tak dodnes. Orientovať sa v názoroch svojich kolegov a kolegýň pokladám za základný sebazáchovný pud každého tvorcu. Teória umenia a estetika sú overeným prostriedkom ako sa vyjadriť k umeniu slovami.

6.

Zažil som zvláštnu, podľa mňa ešte nedokončenú, transformáciu týchto inštitúcií. V priebehu totalitnej praxe boli štátne galérie - driemkajúce krásavice, cez ktoré vládny aparát korumpoval umeleckú obec. Napríklad odkupovali od umelcov aj nekvalitné, ideológii sa vnucujúce diela. Nástroj tichej manipulácie po revolúcii dostal novú slobodnú rolu. Galérie začali spoluvytvárať výtvarnú scénu. Diali sa v nich zaujímavé projekty. Časom im začali chýbať adekvátne prostriedky a možno aj generácia produktívnych osobností. V západnej Európe je neprerušená tradícia budovania odbornej a diváckej obce. Publikum je kultivovanejšie, zvyknuté užívať si umenie. Kapacita verejnosti, hlad po estetickom zážitku, ktorého časť by mala padnúť aj na umenie, je u nás uspokojovaná inakšie. Vychovať si rozumné publikum trvá dlhšie obdobie.

30


Výtvarná scéna môže byť pritom napádaná, že robí nezrozumiteľné umenie. Nie je to pravda. Nikto nemôže očakávať od umelcov, ktorí majú dnes možnosť konfrontácie s najaktuálnejšími postojmi a chcú sa vyjadrovať k súčasným témam, aby podliezali vkusu publika. Zvlášť, ak jeho názory na výtvarné umenie ostali v dvadsiatych rokoch minulého storočia. 7.

Ak je umelec aj manažér, je to v poriadku. Nemusí to ešte znamenať, že ak umelec nie je dobrý manažér, nemôže byť ani kvalitný umelec. Úspešní umelci často boli a sú aj šikovnými obchodníkmi. Možno niekedy lepšími obchodníkmi ako umelcami. Je to normálny jav, ktorý sám o sebe nie je zlý. Vedieť sa rozhodnúť, do ktorej výstavy ísť a do ktorej nie, kam svoj projekt posunúť a kam vôbec... To je určitá profesionálna zručnosť, ktorú sa musí človek naučiť - ušetrí si zbytočné starosti. Sám za seba mám pocit, že som sa to ešte nenaučil. Púšťam sa bezhlavo do mnohých vecí. Chcel by som byť o niečo opatrnejší. No len v organizačných rozhodnutiach, tvorby samotnej sa to vôbec netýka. Tam sa snažím trvalo uvažovať veľkoryso. K tomu nás viedli už na škole. Ak pri konzultáciách zaznela výhovorka, že sa nepúšťame do určitého riešenia, lebo jeho realizácia by bola pridrahá, boli sme profesorom pokáraní, že takto tvorivý človek neuvažuje. A to je skrátka fakt. Limitom pri tvorbe nesmú byť materiálne alebo remeselné obštrukcie. Vedieť sa vyvarovať prehnanej okázalosti, ale zároveň zostať poctivo verný výtvarnej výpovedi, je ťažko dosiahnuteľná rovnováha, o ktorú sa treba pokúšať.

8.

Prispôsobovať veci prípadnej predajnosti je scestné. Živobytie je možné zabezpečiť rôznymi spôsobmi. Obchod s umením je nepochybne jedným z regulérnych prostriedkov, ale zištný motív, prečo a ako robiť umenie, nesmie byť určujúci.

9.

Je veľa autoriek, ktoré sú v priestorovom umení výnimočné. V súčasnosti je napríklad jednou z uznávaných sochárskych hviezd Rachel Harrison. V ateliéri alebo na na škole všeobecne bolo a je mnoho zaujímavých žien – sochárok.

10.

Myslím si, že tri umelecké školy - na krajinu veľkosti Slovenska sú v poriadku. Čo nie je v poriadku, je spoločenská a kultúrna nezrelosť regiónu. Keď v 21. storočí politická špička dopustí, že neprehliadnuteľnú sochársku realizáciu bez súťaže realizuje skompromitovaný Ján Kulich, je to hrozný signál pre niekoľko generácií, ktoré po revolúcii opustili ateliéry umeleckých škôl. Po Svätoplukovi sú všetky školy zbytočné.

11.

Chvíľu ešte potrvá kým sa z galérií, ktoré boli pred prevratom len dekoráciou moci, stanú inštitúcie, ktoré budú v pozitívnom zmysle provokovať výtvarné dianie. So sochárstvom je to obdobné. Niekedy v šesťdesiatych rokoch bola socha vo verejnom priestore pozitívnym javom. Potom, aj vďaka autorom ako Kulich, sa sochárstvo zdiskreditovalo. Verejný priestor bol zahltený ideologickou dekoráciou. Podľa mňa sa sochárstvo po revolúcii ešte doteraz nespamätalo. Architekti si odvykli spolupracovať s umelcami, verejný priestor je ochu-

31


dobnený o hodnoty, ktoré do neho voľné umenie môže priniesť. Ľudia ho nemajú možnosť zažiť, naučiť sa niečo u umení mimo galérií. Je to defekt, ktorý na dlhú dobu vzdiali publikum súčasnému umeniu. 12.

O tom som už hovoril, je tam priestor, na ktorom by mali zapracovať inštitúcie samotné. Sú to múzeá a galérie, ktoré živia svojich zamestnancov. Pri tom by však ich činnosť nemala končiť. Čím viac rozvíria výtvarnú scénu, alebo sa napríklad skúsia pomenovať paradigmy súčasnej postsocialistickej estetiky, tým viac pritiahnu pozornosť umelcov a publika. Ešte sa tak, podľa mňa, úplne nedeje.

13.

Študoval by som rovnako. Považujem sa za všestranného umelca, respektíve nepovažujem sa za formálne vyhraneného autora. Je mi blízka slobodná voľba akýchkoľvek vizuálnych prostriedkov.

14.

Mal som šťastie, že som študoval v 90. rokoch, keď sa otvorili možnosti mobility študentov. V tom čase bolo cestovanie aj adekvátne dotované. Východná Európa bola pre západ Terra incognita. Pre celú moju generáciu bolo dôležité, že sme mohli s hladom po poznatkoch vycestovať. Dúfam, že sa to deje aj dnes.

Here and Now, 2009, 180 x 180 x 80 cm, drevo, objekt z 900 ks dosiek zložených do tvaru slov HERE a NOW

32


Mgr. art. RADOVAN ČEREVKA Narodil sa v roku 1980 v Košiciach. Je absolventom Ateliéru slobodnej kreativity 3D prof. J. Bartusza na Katedre výtvarných umení a intermédií Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach, kde je od roku 2009 odborným asistentom. Od roku 2008 je doktorandom na VŠVU v Bratislave (u doc. Antona Čierneho). Je členom umeleckého zoskupenia Kassaboys. Žije v Košiciach. Jeho tvorba je osobitým prepojením modelárstva a tvorby v oblasti objektu a inštalácie. Autor realizovanými prácami reaguje na problematiku vzťahu médií a konkrétnych ozbrojených konfliktov, ktoré sprostredkúvajú verejnosti, no predovšetkým na ich chladnú mediálnu interpretáciu. Viac ku autorovi: Tajkov, Peter: Radovan Čerevka – Reutersdráma (text v katalógu), Múzeum Vojtecha Löfflera Košice, 2009. Tajkov, Peter: Radovan Čerevka. In: East of Eden (súčasné umenie z Košíc) – katalóg k výstave, Make Up collective a Galéria Space, 2009, pozri aj: www.cerevka.com 1.

Obdobie mojej generácie stále trvá a dúfam, že ešte bude nejakú tú dobu trvať. Mal som to šťastie študovať v prostredí (KVUaI Košice) spolu s ľuďmi, ktorí boli pracovití, ambiciózni a najmä veľmi talentovaní. Svedčí o tom fakt, že sa táto generácia absolventov z Košíc dokázala výrazne presadiť na našej, ale aj českej výtvarnej scéne. Určitá zomknutosť až aktivistického charakteru vyústila do založenia združenia Make Up collective s nezávislou galériou. Skupiny Kassa Boys či Hartworkers sú tiež produktom tejto žičlivej atmosféry. Nemôžem nespomenúť silnú zostavu pedagogického vedenia tvorenú profesormi Jurajom Bartuszom, Rudolfom Sikorom, Dušanom Zahoranským a v začiatkoch aj teoretikom Vladimírom Beskidom a ďalšími.

2.

Začnem križovatkou. Prvou bola lekcia v podobe kvalitného výstavného programu Múzea Vojtecha Löfflera v Košiciach počas pôsobenia kurátora Vladimíra Beskida. Mal som možnosť sa zoznámiť s celou škálou na Slovensku aktuálnych trendov postkonceptualizmu a neokonceptualizmu a umenia nových médií, u nás skôr v podobe intermédií. Videl som dôležité výstavy Ilony Németh, Borisa Ondreičku so Stanom Filkom alebo svetoznámeho Uga Rondinoneho s Pavlom Megyesim. Ďalšou križovatkou bol magazín Umelec International a kontakt s českou výtvarnou scénou. Ak by sme to mohli zoradiť aj chronologicky, tak tvorbu Jiřího Černického, Jána Jakuba Kotíka, Jana Nálevku a skupiny Podebal považujem v kontexte vlastného dozrievania za kľúčovú. Ročná stáž na pražskej AVU v 5. ročníku štúdia mi pomohla sa s touto scénou osobne konfrontovať a spoznať aj význam slova umelecký aktivizmus, ktorý bol na Slovensku značne nerozvinutý až neexistujúci.

33


3.

x

4.

V súčasnosti je pojem socha v neustálom diskurze tak, ako tomu bolo aj v polovici minulého storočia. Podľa mňa sa pojem používa značne voľne ako pomenovanie priestorovej umeleckej tvorby ako takej, avšak na druhej strane musí znášať určité kritériá aj s ohľadom na jej tradíciu, ktoré ju vymedzujú z okruhu ostatných priestorových prejavov. To znamená určitú kompaktnosť, vyhranenosť z hľadiska významovej jednoty diela, avšak ihneď narazíme na problém, najmä v prípade vzťahu objekt – socha, čo je sochou a čo už objektom a naopak. Často môžeme definovať aj klasickú sochu vyrobenú súčasným umelcom v roku 2010 skôr ako objekt než sochu, s prihliadnutím na kontext a gesto uchopenia. Socha sa podľa mňa zmršťuje, rozpína, a v rámci nejakého priestorového umeleckého diela sa vyskytuje v rôznych pomeroch. Niekedy tvorí fragment inštalácie, inokedy dominantnejšiu časť v rámci konštelácie diela a v prípade rozhodnutia umelca nazvať sochu sochou, ako tému samu o sebe, sa stáva aj dominantnou.

5.

Umelec nemusí byť teoretikom umenia a umelcom v jednej osobe. Je však naivné sa domnievať, že je zbytočné, ak sa umelec konfrontuje s umeleckou teóriou. Pokladám za dôležité, aby sa obe oblasti vzájomne poznali, ovplyvňovali a spolupracovali na spoločne určených cieľoch. Kultivovanosť jazykového prejavu umelca sa vyžaduje aj v iných oblastiach a je osobnostným bonusom umelca z hľadiska úspešnosti jeho sebaprezentácie. V zásade však nesúvisí s kvalitou umeleckej tvorby ako takou.

6.

Vidím ju ako nevyhnutnú súčasť diskurzu a stimulátora umeleckej tvorby. Rola inštitúcie sa mení v závislosti na jej štatúte – či ide o štátnu, komerčnú či nezávislú galériu, ktorú tvoria, dajme tomu, samotní umelci. V súčasnosti vidím najmä v Bratislave a pozvoľna aj v Košiciach istý boom z hľadiska vzniku nových súkromných či nezávislých priestorov pre vystavovanie. Niečo podobné sa dialo v Prahe už pred 5 rokmi a tam išlo o prudký nárast počtu galérií tvorených samotnými umelcami s ambíciou vytvoriť podhubie miestnej scény. Väčšinou sa potom stretávajú tí istí ľudia v tejto sieti, buď ako diváci alebo sami práve vystavujú. Veľké rezervy vidím stále v práci na budovaní zbierok a pomoci špičkovému domácemu umeniu, ktoré sa na rozdiel od maľby nedokáže na našom trhu presadiť. To sa týka predovšetkým sochárstva, ktorého produkcia je navyše veľmi nákladná. Kto iný, ak nie inštitúcie by mali podať pomocnú ruku. Ďalšia dlhodobá rezerva sa týka chabého exportu domáceho umenia do zahraničia a jeho propagácie.

7.

Ak by som mal na to potrebné prostriedky, tak si takého manažéra s radosťou najmem. Stojí ma to určitý čas a vynaloženú námahu, ale nerobím pre to v skutočnosti maximum toho, čo by som mohol, vhľadom na rôzne možnosti štipendií, stáží, grantových podporných schém najmä zo zahraničia. Je tomu tak aj na západe, ak vás nezastupuje nejaká

34


vplyvná súkromná galéria. Momentálne platí, a s tým sa každý musí vysporiadať po svojom, že je rovnako dôležitá propagácia a prezentácia umelca, ako kvalita jeho tvorby. Sebapropagáciou samozrejme nemyslím iba nejakú marketingovú kampaň okolo umelca, ale aj normálne aktívne zapájanie sa do diskurzu na umeleckej scéne. Občas sa samozrejme stane, že inštitúcie siahnu aj po mladom autorovi, ktorý tvorí v ústraní a nekomunikuje, ale je to veľmi zriedkavé. Ľudia mimo hlavného mesta sa jednoducho musia nevyhnutne v nejakých intervaloch prezentovať v hlavnom meste, ak chcú, aby ich tvorba bola reflektovaná aj širšie ako len lokálne. 8.

Je to každého osobná vec, na čo vsadí. Pojmy kvalitná tvorba a komodita sa navzájom nevylučujú. Potvrdzuje to aj medzinárodný trend a to, čo vidíme na podstavci v Saatchi Gallery, si pokojne vieme predstaviť aj v priestorovom luxusnom apartmáne ako vhodný estetický doplnok. V zásade, ak ale umelec vsadí na vkus niekoho iného a nechá si diktovať isté parametre diela, už sa tu podľa mňa nejedná o voľnú tvorbu, ale o úžitkové umenie. Mnohí lavírujú medzi týmito dvoma polohami a nie je im čo vyčítať, ak to súvisí s ich živobytím.

9.

Ja osobne sa nesnažím robiť nejaké rozdiely medzi ženským a mužským umením (aj keď tým smerom otázka nesmeruje), čiže aj slovné spojenie tvorba žien si dám okamžite do paralely s tvorbou mužov a mám z toho zvláštny pocit. Existuje len dobré, zlé, horšie a lepšie umenie a krehko, žensky môže pôsobiť aj tvorba ktoréhokoľvek muža. To platí aj naopak, že drsne, či maskulínne môže pokojne pôsobiť tvorba nejakej ženskej autorky. Dnes, na rozdiel od nástupu feministických sochárok sedemdesiatych rokov, nie je až tak podstatné, či je niekto muž alebo žena. Proces integrácie žien do sveta veľkého umenia v súčasnosti nie je témou číslo jeden. Umelkýň - adeptiek na vysokých školách je, ako tak pozerám, viac ako adeptov. Cez to všetko si ženy zachovávajú témy, ktoré súvisia s ich prirodzenými fyzickými a citovými dispozíciami a to je dobré - zdravé a ženské.

10.

Problém je, že už mnohí tvrdia, že to funguje aj s troma vysokými školami a systém ako taký je zabehnutý. Pritom, ak by sa prerozdelili financie, ktoré prúdia do troch škôl, do dvoch - prejavilo by sa to na kvalite výučby a na celkovej vybavenosti týchto zariadení. Z tohto hľadiska sú opodstatnené, aj s ohľadom na tradíciu a kultúrne zázemie, vysoké školy v Bratislave a v Košiciach. Profily výučby sochárskych ateliérov, ktoré chcú byť intermediálnejšie, sú pre adeptov a ich rodičov dosť nečitateľné, čo sa podpisuje už k dosť negatívnemu trendu poklesu uchádzačov o tieto ťažiskovo – sochárske ateliéry. To ešte neznamená, že sú profily chybné, skôr vidím rezervy v nedostatočnom kultúrnom povedomí a v slabej osvete (ako zo strany inštitúcii, tak zo strany školy, ktorá takéto odbory ponúka). Kvalitu ateliérov si hlbšie netrúfam hodnotiť. Je to na dlhšiu analýzu, ale ja som

35


rád, že pôsobím v legendárnom ateliéri prof. Juraja Bartusza. U nás je tiež veľkou témou, do akej miery sa venovať vo výučbe klasickým disciplínam resp. voľným zadaniam. 11.

x

12.

Myslím si, že by mohla byť aj vo väčšej miere. Pripadá mi najmä absurdné, ak sa do rozhodovania o eventuálnej výstave, tvorenej priestorovými dielami, dostávajú ekonomické motívy v súvislosti s drahším transportom, či zložitejšou inštaláciou, ktorá vyjde štátnu galériu drahšie ako v prípade maliarskej výstavy. Opakujem sa už, ale kto iný by mal v prvom rade podporovať sochárstvo a celú priestorovú tvorbu ak nie štátne inštitúcie. Od malých komerčných galérií, ktoré platia vysoké odvody to naozaj nemôžeme chcieť.

13.

Áno.

14.

Myslím si, že sú na úrovni a kto má snahu, ten sa dostane do svojej vysnívanej školy v zahraničí aj mimo výmenné programy a často sa stáva, že samotný študent potom vydláždi cestu podpisu spolupráce medzi dvoma školami. Kontakty študentov medzi všetkými troma školami treba stimulovať stážami, workshopmi a inými aktivitami. Treba stavať na tom, že ak tu už máme 3 vysoké umelecké školy, tak by sa to malo pozitívne odraziť na poli zdravého konkurenčného boja medzi študentmi. Je ale najmä na samotných študentoch, aby sa živo zaujímali, čo a ako robia ich kolegovia zo sochárskych ateliérov iných škôl.

Rug Hills, 2010, inštalácia, perzské a afganské koberce, MDF akryl, plast, 500 x 600 x 120 cm

36


MgA. PAVLA SCERANKOVÁ Narodila sa v roku 1980 v Košiciach. V rokoch 2000 – 2006 študovala na Akadémii výtvarných umení v Prahe pod vedením prof. M. Šejna v Ateliéri konceptuálnej tvorby a prof. M. Knižáka v Ateliéri intermediálnej tvorby. Od roku 2008 je internou doktorandkou na AVU v Prahe – Maliarska škola II prof. V. Skrepla. Žije v Prahe (CZ). Jej realizácie okrem viditeľného spochybňovania a re-definovania funkčnosti, odrážajú zaujatie sochársky neuchopiteľným stavom medzi-fázy, posunu, vzniknutej odchýlky alebo náhody v konštruovaní, no i fungovaní objektu, ktorý podmieňuje najmä aspekt pohybu – fyzického či mechanického, daného jeho konštrukciou. Viac ku autorke: Mitášová, Monika: Pavla Sceranková – Priestory údivu a spôsoby odchýlení sa. In: Flash Art Czech & Slovak edition, Vol. II, No 6 September – November 2007, s. 48 – 49. 1.

Ako ateliér sme podnikli niekoľko spoločných výletov, profesor Šejn organizoval sympóziá, spolupracovali sme s festivalom 4 dni v pohybe. Veľmi dôležité boli exkurzie na výstavy do zahraničia organizované školou a stáže. Čo sa týka workshopov - práca v časovo obmedzených kolektívnych tvorivých dielňach nie je mojou silnou stránkou.

2.

Diplomová práca „Spomienka ako nová realita“. Prvý krát som mala pocit, že získavam kontrolu nad predstavou a jej realizáciou. S rekonštrukciou spomienok/udalostí pracujem čiastočne doteraz.

3.

Socha sa začala oslobodzovať od klasickej definície dávno. Uvoľňuje sa od materiálu, objemu aj fyzického priestoru. Realizuje sa prostredníctvom média, ktoré nemusí byť primárne hmotné. Často sa takéto diela označujú ako multimediálne. To nie je chyba, ale niekedy mám dojem, že ide len o súčasnú podobu sochy, ktorá je „multimediálna“. A pojem „socha“ sa tak vytráca. To je ale problém pojmov ako takých. Takže je to pre teba prínosom? Áno je to pre mňa kľúčový moment.

4.

To je ťažké, nemám rada definície, ale je dobré nad nimi premýšľať. Dovolím si odvolať sa na Miroslava Petříčka a jeho Myšlení obrazem. Obraz, o ktorom hovorí, vnímam trojrozmerne, je pre mňa zvláštnou podobou situácie - sochou. A potom spätne socha je priestorová situácia - myšlienka realizovaná ako priestorová situácia, skrz materiál, obraz, médium, proces.

5.

Áno, ale zároveň sa občas stáva, že nároky nie sú adekvátne. Tak ako teoretik musí mať prehľad o umení, ale nikto od neho nečaká, že ho bude tvoriť, tak aj umelec má teóriu používať, nie ju vytvárať. Doktorandské štúdium pre umelcov je dobrý príklad. Jeho sila a zaujímavosť by mala byť v tom, že doktorand je v prvom rade umelec a jeho práca by

37


mala byť teóriou/filozofiou v praxi. Keď nájde tú správnu vetu, môže knihu zavrieť, ak to preženiem. 6.

Nie je žiadna iniciatíva.

7.

Myslím si, že štátne galerijné inštitúcie nedokážu ťažiť zo svojho štatútu. Sú v inej pozícii ako neštátne inštitúcie – ich „názor“ je pre širokú verejnosť závažnejší, majú stály príjem, svoje miesto, atď. Z tohto hľadiska si myslím, že svoje postavenie a úlohu nevyužívajú.

8.

Je prejavom aktuálneho stavu tohto prostredia. Do istej miery môže byť prínosným prvkom, lebo nie je zlé chápať vlastnú tvorbu aj v praktických súvislostiach. Na druhej strane to môže byť zničujúce, lebo len málokto dokáže byť súčasne vlastným manažérom aj umelcom. Ak sa táto schopnosť stane podmienkou prežitia, ostane nám veľmi úzko profilovaný svet...

9.

K tomuto kroku som sa nedostala. U mňa sa buď predá to, čo robím, alebo hľadám živobytie inak.

10.

Umenie je z hľadiska gendrovej rovnoprávnosti, podľa mňa, celkom šťastná oblasť. Možno som zaslepená, ale osobne som sa s podceňovaním kvôli pohlaviu nestretla. Ako vnímaš, že v súčasnosti je viac žien umelkýň v oblasti sochy alebo priestorového umenia? Nevnímam to nijak, nikdy som nevnímala sochu obmedzenú na nejaké pohlavie. Keď sme pritom, tak otázku, ktorá v sebe nesie istý údiv nad ženami sochárkami, považujem za „gendrovo nekorektnú“.

11.

Ich existencia je opodstatnená, ale záleží na kvalite. Tú však momentálne nesledujem, tak sa k tomu nemôžem plne vyjadrovať. Podľa ľudí, ktorých poznám, a ktorí štúdium na Slovensku absolvovali, si myslím, že aktuálne tendencie v umení reflektujú.

12.

Neobmedzovala by som otázku na sochu. Myslím si, že súčasné umenie nie je oficiálnymi štátnymi inštitúciami dostatočne prezentované a ostatných je málo. Chýba model „white cube“, ktorý by prezentoval súčasné umenie bežnému publiku. Alternatívne priestory sú sympatické a do istej miery môžu suplovať priestor pre realizáciu. Pre širšiu verejnosť sú však už samotné priestory, ktorými nezávislé galérie väčšinou disponujú, ťažko pochopiteľným „umeleckým dielom“. Ak v prostredí chýba kontinuálna možnosť stretávať sa so súčasným umením spôsobom, ktorý je divákovi dostupný, nemá prečo a kým byť v spoločnosti akceptované.

13.

Asi áno.

14.

Pozitívne, ale všade je to iné. Z mojej skúsenosti to využívané bolo. Spoluprácu škôl na Slovensku nedokážem posúdiť. V Prahe sa spolupráca AVU a VŠUP zlepšila, a to aj vďaka výmene pedagógov na UMPRUM, aj vďaka výmene študentov a doktorandov medzi oboma školami.

38


Paula Sceranková Takmer kreslo, 2010, tvrdený polystyrén, variabilné rozmery Príliš stolík, 2010, drevo, preglejka, tapeta, 60 x 120 x 66 cm

39


Mgr. art. ĽUDMILA VALENČÍKOVÁ Narodila sa v roku 1980 v Krompachoch. V rokoch 2000 – 2006 študovala na Katedre výtvarných umení a intermédií Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach, absolvovala Ateliér slobodnej kreativity 3D prof. J. Bartusza. V súčasnosti je v slobodnom povolaní, vedie vlastné Štúdio kreativity. Žije v Spišskej Novej Vsi. Tvorba autorky prepája odkazy na konceptuálne a minimalistické umenie. Jej realizácie komunikujú pohľad do vnútorného fyzického priestoru, otvárajú ho navonok. Jej diela charakterizuje črta efemérnosti, krehkosti a introspekcie. V akčných formách tvorby výtvarníčka siaha po radikálnejšom jazyku, jej performancie upriamujú pozornosť na vnímanie statusu ženy/výtvarníčky a s ním spájanými klišé. Viac ku autorke: Putišová, Mira: Nová generácia (umenie z Košíc), text v katalógu, PGU Žilina, 2006, pozri aj: http://www.amalkavalencikova.euweb.cz/amalka.html 1. 2.

x Pre mňa bola „odpichová“ moja prvá performancia a zároveň prvá práca s videom - Performancia A. A taktiež objekt/inštalácia –To, čo strácame. Potom som si začala viac uvedomovať vnímanie priestoru mne vlastné, to že inklinujem k dutým objektom, do ktorých je možné nazrieť. Ale som v podstate mladá výtvarníčka, ešte ma toho veľa čaká.

3.

Rozhodne je to prínosom a oživením, vlastne tá snaha o širší rozsah vnímania tu je už dávno, len priemerný návštevník slovenskej galérie s tým má stále dosť veľký problém.

4. 5.

3D objekt? No neviem, súčasná socha je naozaj široký pojem. Ja osobne nie, ale mám pocit, že pôsobiť intelektuálne je v súčasnom umení akýmsi trendom. Ak sa chce niekto niekam dostať, musí si to vedieť aj zaujímavo „obkecať“, musí sa chcieť predať, teda predrať... jednoducho treba mať na to povahu.

6.

Všade sa hovorí, že chýbajú peniaze. Dnes nie je problém dohodnúť si výstavu, problémom pre väčšinu je si ju aj zafinancovať (najmä ak ide o prevoz rozmernejších diel). A samozrejme veľa výstav je málo súčasných, väčšinou sú jednotvaré, prezentujúce maľbu a fotografiu.

7.

Každá prekážka, ktorú treba prekonať môže byť prínosom; no na druhej strane treba brať do úvahy, že nie každá umelecká duša to zvládne bez ujmy. Myslím, že veľa dobrých umelcov jednoducho nevystavuje len pre svoju „zlú“ pozíciu v tejto hierarchii (veď to len zbytočne odsáva energiu), a naopak sú aj takí, ktorí si zmanažujú „úžasnú“ výstavu so všetkým, len to umenie im tam chýba. Áno, taká je naša kultúrna politika.

8.

Jednoducho taká je realita - keď chcem tvoriť, musím najprv zarobiť, ale verím tomu, že sa to čoskoro zmení. Je to aj problém výtvarného vzdelania všeobecne. Zákazník bez rozhľadu

40


si nekúpi niečo, čomu vôbec nerozumie. Myslím, že veľa umelcov sa stretáva so zaradením k šikovným remeselníkom, čo sa týka konfrontácie so zákazníkom. 9.

Ženy vždy boli, sú a budú ženami, rovnako ich tvorba. Vedia sa dobre adaptovať a reagovať na dobu, na zmeny, a najmä vedia viac vycítiť niečo, čo sa vznáša v ovzduší, na čo treba poukázať. Vedia byť veľmi nežné a vedia aj poriadne kričať.

10.

Umelcov nie je nikdy dosť. Nemám veľký prehľad o ateliéroch na školách.

11.

Určite nie je, skôr sa dá povedať že je mizivá.

12.

Súčasná socha sa dá vidieť zriedkavo. Zvyčajne je problém s technikou alebo s prevozom diel. Pre galériu je takáto výstava podstatne nákladnejšia, rovnako pre sochára je nevýhodou často zdĺhavá a technicky náročnejšia inštalácia diel.

13.

To netuším, ale chcela by som mať 20.

14.

Zahraničné stáže sú jednoznačne vynikajúcou skúsenosťou s novými možnosťami.

41


Remeselné trhy, 2010, akcia, centrum mesta Spišská Nová Ves, 27. 8. 2010, 9.00 - 16.00 hod, fotografický záznam Miloš Fiľa Akcii predchádzalo riadne prihlásenie sa na remeselné trhy, ktoré sa konajú každoročne na Dni mesta Spišská Nová Ves, a súhlas s podmienkami, t.j.: prispôsobiť odev aj vzhľad stánku a predvádzať remeselnú činnosť. Podnetom bolo vnímanie bežného obyvateľa našej postkomunistickej krajiny, ktorý stále umenie reflektuje ako kvalitné remeslo. Zároveň ma veľmi zaujímali reakcie tých bežných občanov, pre ktorých je galéria len imaginárny pojem. Lákadlom bola pre mňa aj možnosť stotožnenia sa s ľudovým remeslom, nakoľko si tradície vážim a aj pri vlastnej tvorbe používam prvky ľudovej kultúry, ako krajky, čipky, odev... tak trochu nekonvenčne. Oblečená som bola po cigánsky mala som veľké umelé poprsíe pod priesvitnou blúzkou. Vystavovala som sériu figúrok z cyklu „Bábiky pre plač“, gravírovanú žulu „Ester“ a „R.I.P.“ , a „Ozdobnú misu“ (záchodová misa zdobená ornamentom z potravín), ktorú som ponúkala na predaj, a ktorá značne pútala pozornosť a vyvolávala väčšie pohoršenie ako moje prsia. Okoloidúci si mali možnosť prezrieť aj moje portfólio, až na dve výnimky to urobili len cudzinci, ktorí hneď pochopili ironický podtón akcie a dobre sa bavili. Počas trhov som predvádzala gravírovanie v žule, alebo postávala pred stánkom a komunikovala so zainteresovanými, často aj v nárečí, a pár krát som sa prešla v dave ako zástupkyňa najstaršieho remesla. S akciou som bola, až na zmiznutú peňaženku, veľmi spokojná, na niektorých reakciách som sa ešte dlho bavila. O „Ozdobnú misu“ nebol prejavený záujem.

42


Mgr. art. ŠTEFAN PAPČO Narodil sa v roku 1981 v Ružomberku. V rokoch 2001 – 2007 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v Ateliéri socha a priestor prof. Jozefa Jankoviča. Od roku 2007 je doktorandom na VŠVU u doc. Jána Hoffstädtera. Sochárske práce autora definuje viacero faktorov, formálne sa pohybujú v oblasti objektu a inštalácie, avšak východisko pre ich realizáciu je v jeho horolezeckých aktivitách, ktoré definujú jeho vnímanie priestoru a hmoty. Používanie mierky prírody v prácach či ich realizácia priamo v prírodnom – horskom prostredí tak nadväzuje na konceptuálne projekty s témou prírodnej krajiny druhej polovice 20. storočia. Viac ku autorovi: Gregor, Richard: (V)pád do galérie. In: Štefan Papčo (katalóg k výstave), Galéria mesta Bratislavy, 2010, pozri aj: www.stefanpapco.com 1.

Pokiaľ ide o prácu s rôznymi technológiami a médiami, tak možnosti boli veľmi široké a kvalitné. Mobilita do zahraničných škôl bola jednoducho dostupná. Chýbala však širšia platforma diskusie a vzájomnej reflexie medzi jednotlivými ateliérmi. Všetko sa končilo záverečným ohodnotením semestrálnej práce. Chýbala tiež prirodzená dravosť a súperenie medzi spolužiakmi.

2.

Prostredníctvom procesuálnej inštalácie Bivak som začal lepšie chápať širšie možnosti komunikácie a zaujatia rôzneho typu diváka. Za pozitívum tiež považujem osobné overenie práce s figúrou.

3.

Racionalizácia prejavu a túžba po experimente zasiahla každú oblasť výtvarného umenia, vnímam to ako prirodzenú súčasť vývoja. Ako problematické vidím diela, v ktorých nepochopenie možností jedného média sú nahrádzané iným.

4.

Sloboda chápania a schopnosť uchopiť rozmanitosti priestoru na strane jednej, na druhej priveľa tzv. fejkov a tiež násilných racionálnych konštrukcií vytvárajú pole takmer neorané.

5.

Je to samozrejmá súčasť každej profesie, je jasné, že to niektorých autorov automaticky vyradí z hry. Súčasné sito.

6.

Kvalita komunikácie teda PR, ako aj vzdelávanie diváka na rôznych úrovniach je podľa môjho názoru nedostačujúca. Nerozumiem, ako je možné akceptovať desať návštevníkov za deň, čo je pravidelná bilancia množstva slovenských galérií. Otváracia doba je neprispôsobená pracovnému času väčšiny pracujúcich ľudí, tým pádom okrem víkendov v podstate nie je čas navštíviť galériu. Na tento nedostatok je pravdepodobne nadviazaných niekoľko ďalších problémov. Stagnovanie spolupráce s kvalitnými zahraničnými inštitúciami a neexistujúca kunsthalle sú zodpovedné za deficit kvalitných zahraničných autorov vystave-

43


ných na Slovensku a opačne. Z pohľadu výtvarníka je pomerne častou skúsenosťou fakt, že hlavný sponzor výstavy je stále autor, ktorý má byť navyše rád, že vôbec môže vystavovať. Výstavy mimo galerijných inštitúcií sú závislé na sile konkrétneho projektu, myslím že v tomto smere sa dá urobiť veľa vo vzťahu k zainteresovaniu diváka a jeho následnej výchove. 7.

Nemyslím si, že to v minulosti bolo inak. Je tu kapitalizmus, tak ho treba akceptovať s tým, čo prináša a naučiť sa ho využiť vo svoj prospech. Je to ďalšia forma sita, ktorá diskvalifikuje aj talentovaných v pravom zmysle slova. Umelec má možnosť deklarovať svoje presvedčenie a vnútorné odhodlanie.

8.

Ide o širší problém súčasnej komunikácie a vzájomnej potreby medzi umelcom a divákom. Mám pocit, že je chybou umelcov, ktorých potreby diváka nezaujímajú a nemajú potrebu ho ani vzdelávať. Z tohto dôvodu sú nútení vytvárať diela rôznej identity a kvality.

9.

Tvorbu žien v oblasti sochy nevnímam na základe rodu, ale konkrétnej autorky. Vyrovnávanie sa s feministickými tendenciami až po tému materstva je stále prítomné, ale určite nie jediné. Jednoducho ide o neoddeliteľnú a dôležitú súčasť sochárskeho prejavu.

10.

Momentálne opodstatnenie spočíva v konkurenčnom boji o študenta. Bolo by ideálne, keby tento boj podnietil zvyšovanie úrovne, ktorá je všeobecne priemerná. Tento fakt je podmienený všeobecným nezáujmom o médium sochy z radov študentov a taktiež deficitom zahraničných lektorov, kde pokusy o ich dotiahnutie zväčša končia na nedostatku peňazí. Profilácia ateliérov je vcelku rozdielna a dá sa povedať, že formálne napĺňa ponukou to, čo sa dá považovať za aktuálne podoby sochy.

11.

Z hľadiska odbornej obce a diváka je reflexia porovnateľná s ostatnými médiami. Reflexia trhu alebo trh ako taký tu nie sú takmer žiadne, teda sú nedostatočné. Súvisí to s odpoveďou č. 8.

12.

Je priamoúmerná tomu, čo tu reálne vzniká.

13.

Áno.

14.

Možnosti mobility sú široké, problematickou stránkou veci je kvalita jednotlivých škôl, s ktorými je nadviazaná spolupráca. Tá je buď porovnateľná, alebo horšia, čo je napokon dosť pochopiteľné.

44


Bivak, od 2008, site-specific inštalácia, webový online prenos, 140 x 70 x 60 cm, drevo Drevená socha umiestnená do steny Lomnického štítu a steny nórskeho Jossingordu. Premena a správanie sa sochy v prirodzenom prírodnom prostredí je online prenášané pomocou IP kamery a webu do verejných miest a mediálnych priestorov.

45


MgA. TOMÁŠ DŽADOŇ Narodil sa v roku 1981 v Poprade. V rokoch 2002 – 2007 študoval na Akadémii umení v Prahe v Ateliéri grafiky I. doc. J. Lindovského a v Ateliéri intermediálnej tvorby II. Mgr. J. Příhodu. Od roku 2008 je interným doktorandom v NEATELIÉR-i prof. D. Tótha na VŠVU Bratislava. Žije v Prahe. Hoci má autor aj grafické vzdelanie, jeho tvorba sa pohybuje v oblasti objektu a inštalácie. Vizualizuje v nich problematiku vzťahu k tradícii, predovšetkým jej chápania cez optiku nostalgie. Pracuje so symbolmi tradičného Slovenska, v utopických projektoch sa zaoberá problémom kolektívnej pamäte, čo sa premieta najmä do vytvárania objektov spodobujúcich unifikované, prefabrikované panelákové bývanie. Viac ku autorovi: Fabuš, Palo: Tomáš Džadoň – Vůle k tradici a obrazy nostalgie. In: Umělec 1 / 2010. Nekvindová, Terezie: Rozhovor s Tomášem Džadoňem, Flash Art Czech & Slovak edition, Vol. IV, No 14, s. 25, pozri aj: www. tomasdzadon.com 1.

Študoval som na AVU v Prahe školu klasickej grafiky u doc. Jiřího Lindovského, potom posledné dva roky v ateliéri monumentálnej tvorby (škola Jiřího Příhody) - a to bolo diametrálne odlišné. U Lindovského to bolo o intimite, u Příhodu o diskusii o súčasných problémoch. To bol pre mňa posun. Potreboval som diskutovať, chcel som svet konštruovať a nie ilustrovať. Za najdôležitejšie považujem v rámci svojho štúdia diskusiu v ateliéri. Skupinové diskusie, konzultácie, formulovanie svojich názorov, rozhovory o prácach spolužiakov. Čo mi však chýbalo, bol kvalitnejší teoretický program počas celého môjho pôsobenia na škole, ale to je už širší problém školy ako takej (hovorím o AVU Praha).

2.

Nepovažujem žiadnu zo svojich prác za kľúčovú. Prešiel som z kresby do priestoru, pretože som chcel byť v priestore, potreboval som artikulovať veci tak, ako ich samotne vidím. V kresbe, maľbe ide o ilúziu a to je to, čo bol pre mňa problém. Každý sa díval na tie grafiky ako na obrázky, ja som to už vtedy vnímal ako návrh na inštaláciu alebo realizáciu v priestore, a to ma vyrušovalo. V sebe to nemám formálne oddelené. Keby ste sa ma opýtali, prečo to celé robím, tak asi je to na základe skúsenosti z Popradu, kde som vyrastal v paneláku. Z jednej strany sa dívam na Tatry a z druhej do srdca panelákového sídliska. Pre mňa nikdy nebolo dôležité zvolené médium, skôr ma zaujímalo, ako to na tých ľudí zapôsobí, ako to celé prečítajú, a preto som zmenil formu.

46


3.

Vy to viete definovať? Neviem, ako to vnímam, špeciálne o tom nepremýšľam. Pracujem s tým, čo mám načítané, odpozorované, samozrejme sa chcem vyjadrovať súčasne. K diskurzu o súčasnej soche som sa vyjadril v mojej práci s názvom „Závod” (Huntkastner artworks, august - september 2010). Závod so „Slnečným paprskom” (1925 - Otakar Švec), to bola pre mňa otázka, čo je súčasná socha. Je to situácia, vťahuje to, čo bolo predtým, a je to na pomedzí takého osobného a kolektívneho príbehu.

4.

Myslím, že je zbytočné sa tým zaoberať.

5.

Je potrebné študovať a vzdelávať sa. Ja sa necítim nejako špeciálne vzdelaný, „nadupaný“, alebo „načítaný”, určite mám skôr nejaké resty. Moje práce sú skôr intuitívne, než konštruované, ale to závisí na človeku, čo potrebuje. Štúdiom teórie si naopak môžeš zabiť takú tú spontánnosť alebo prirodzenosť. Odvedieš pozornosť inam, a tým si skôr len pohoršíš. Nevravím, že teória je nepotrebná, no nepreháňal by som to. Kultivovanosť prejavu je podľa mňa vykonštruovaná norma. Záleží na tom, o čom sa bavíme. Ak by mal umelec vedieť napísať o tom, čo robí, tak s tým súhlasím, ale ak ti niekto povie, že musíš kultivovane rozprávať, tak to je pekná „blbosť“. Stretneš sa s J. Džuppovou (absolventka Ateliéru grafiky a experimentálnej tvorby KVUaI FU TU v Košiciach – pozn. autoriek publikácie) a všetko sa rúca. Tým ale nemyslím, že sa Jarka vyjadruje nekultivovane. Skôr u teoretikov vidím tento problém.

6.

Sú galérie štátne, súkromné, tzv. non profit, ale všetko je iné. Ak nejaká štátna inštitúcia, tak to má význam, len ak nejakým spôsobom stimuluje, napr. nakupuje dielo, alebo sa snaží dať podporu, alebo má kvalitný program, ktorý ťa môže ovplyvniť. Ale špeciálny význam by som tomu neprikladal. Cením si GHMP (Galérie hlavního města Prahy), ktorá mi dala možnosť vystavovať (Je to atrakce, nebo to padá, august 2009), a ktorá robí program (start up) pre mladých začínajúcich výtvarníkov, tak to áno, ale inak...? Pre moju generáciu inštitúcia nehrá nejakú úlohu.

7.

To, že umelec musí byť manažérom, je fakt. Taká je doba. Ja v tom nie som dobrý a hrozne ma to otravuje, strašne ma to otravuje... Neviem, je to otravné, ale musíš to robiť, ak chceš diela realizovať. Ale špeciálne sa nad tým nezamýšľam. Je to jednoducho tak, ako je súčasná spoločnosť nastavená. Myslíš ale, že je to tak len na Slovensku, alebo aj Čechách, a čo zahraničie? Myslím, že keby som bol v zahraničí, tak už by som mal vlastnú galériu, alebo galeristu... Galéria ti ponúka servis - pomáha práce realizovať. Apropo, je zaujímavé si prečítať katalóg „20. rokov ceny J. Chalupeckého”, sú tam uvedené rozhovory s laureátmi. K otázke, čo im cena priniesla, drvivá väčšina z nich odpovedá, najmä laureáti po roku 2000, že im to v prvom rade prinieslo práve kontakty a spoluprácu s nejakým

47


galeristom a pomohlo im to zrealizovať diela, ktoré by boli pre nich inak nepredstaviteľné a nemysliteľné na realizovanie. 8.

Je to o šikovnosti. Mne to ale nejde. Ak to niekto dokáže, je to jeho plus, že si dokáže zabezpečiť finančné prostriedky. Ja sa priznám, že to neviem. Nechcem povedať, že to nerobím, je to silné slovo, ale nikdy som neurobil nič, kde by som nejako znížil svoju latku, len aby to bolo možno viac predajné. Čo som predal svojich päť prác, tak to boli v podstate veci, ktoré neboli určené na predaj, a ani pri ich vzniku, pri tvorbe na to absolútne nemyslím. Dá sa pracovať, aby to bolo „aj to - aj tamto”, ale to sa musí vedieť. V mojom prípade je to ale hazard. Nerobím ani kresby k inštaláciám, takže nie je nič, čo by sa dalo predať. To je asi dôvod, prečo žiadna galéria so mnou nechce spolupracovať. Tie diela sú skrátka príliš veľké...

9.

Mal som veľa spolužiačok, ale ja to nijako špeciálne nerozdeľujem. Fakt je, že na školách je viac žien, aj tu v Prahe. Ale vo všeobecnosti, keď sa nad tým zamyslím, v súčasnosti je veľa dievčat na školách. Som doktorandom na maľbe a tam je drvivá väčšina dievčat. Je to tak asi generačne dané. To ale „srandovná“ otázka. Z pohľadu našej generácie - my to tak nevnímame, ale staršia generácia? Bola sem-tam nejaká sochárka, ale keď to tak vezmeme, tak zo žien je najväčší „odpad”, čo sa týka praxe po škole. Mám na mysli, že si založia rodinu a potom sa už ťažko vracajú ku svojej tvorbe.

10.

Na to neviem odpovedať. Sú tri, lebo tu bola zrejme nejaká potreba, študentov tiež majú. Košice sa presadili, Bystrica možno sem-tam, ale pokiaľ sa tam študenti hlásia, tak prečo nie? Zvlášť v dobe, keď je nutná dávka pragmatického premýšľania pri výbere školy. Myslím si, že je dobre, že sú takto regionálne podelené, nech to nie je centralizované, že máme jednu školu, a tam sa to potom bude kvasiť (systém zaváranina ľudí). Keby sa skôr podarilo dotiahnuť viac kvalitných ľudí a mladšej generácie do Bystrice, do Košíc, čo sa trochu pomaly aj deje. Pomôže to študentom získať sebavedomie. Osobne si myslím, že umenie netreba študovať. Nepoznám konkrétne po mene jednotlivé ateliéry na slovenských školách, ale predpokladám, že v súčasnosti má každý k dispozícii internet, a teda vie čo sa deje a aktuálne na to reaguje.

11.- 12. Nemám taký prehľad. Otázka je, či umenie vo všeobecnosti je slušne prezentované. Záleží

to od riaditeľa, kurátora, či a ako je financované. Záleží to vždy od konkrétneho človeka. Mne osobne v mladom umení na Slovensku chýba také to zdravé sebavedomie. „Robím toto a takto”, lebo tomu tak verím a nemusím sa vymedzovať voči stále ešte západným vplyvom. Chcem byť taký, robím to takto, verím tomu a basta. Čas to všetko zhodnotí. Nesledujem galérie na Slovensku, ale povedal by som, že je to najmä v regionálnych

48


inštitúciách žalostné, ale tento problém je veľmi komplikovaný a je dôležité správne zhodnotiť faktory, prečo je tomu tak. 13.

Som spokojný. To je taká hypotetická otázka. Môžem si tu niečo vymyslieť, ale určite by som si vybral to isté, ale viac by som žiadal, ako od strednej, tak aj od vysokej školy.

14.

Vnímam to pozitívne, ako inak to môžem vnímať. No priznám sa, že mi začína liezť na nervy tá internacionálna propaganda spojená so súčasnosťou vo všeobecnosti. Každý už bol niekde na rezidencii, ale príde mi to celé akési falošné. Aplikovaná historická skúsenosť. Kontakty škôl: Slovensko neviem a tu v Prahe tiež nie, skôr spolupráca funguje v rámci školy a v rámci ateliérov, ale takých medziškolských neviem, ani z mojich čias štúdia ma nenapadá nič špeciálne. Tu v Čechách beriem ako pozitívum, že staršia generácia výtvarníkov je dosť prepojená s mladou. Starší sa omnoho viac zaujímajú o mladú generáciu, veď povedzte kto sa tak zaujíma alebo zapája na Slovensku...? Ja som mal s Dežom (prof. Dezider Tóth) výstavu. To bolo pozitívne, aspoň jeho som zapojil. Inak nikto. Okrem osi “vedúci ateliéru a študent/i”, sa asi nič iné negeneruje. Príde mi, že na Slovensku sme takí oddelení, tu (v Čechách) sú umelci bez ohľadu na vek ďaleko viac spolu a to je veľmi pozitívne.

49


Tomáš Džadoň – Kópia sochy Otakara Švece „Sluneční paprsek“, motocykel NSU 251 OS WH 1942, MDF, inštalácia, 10 x 7 m, drevo, vystavené Huntkastner gallery, Praha

50


Mgr. art. IVANA SLÁVIKOVÁ Narodila sa v roku 1981 v Hnúšti. V rokoch 2002 – 2008 študovala v Ateliéri socha, plocha, priestor na Katedre sochárstva Fakulty výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici pod vedením doc. Juraja Saparu. V roku 2006 bola na stáži na Akademii Sztuk Pięknych we Wrocławiu (prof. Leon Podsiadly). Od roku 2008 je internou doktorandkou na Katedre sochárstva FVU AU v Ateliéri socha a aplikované médiá. V roku 2010 absolvovala stáž na Akadémii výtvarných umení v Prahe v Ateliéri intermédiá III (Mgr. Tomáš Vaněk). Žije v Pardubiciach (CZ) a v Hnúšti (SK). Realizácie autorky sa vyznačujú narúšaním tradičných predstáv o uplatňovaní sochárskych materiálov, najmä ich protichodným či neočakávaným používaním. Paralelnou stránkou jej tvorby je uvažovanie o soche a objekte ako o médiách, ktoré sú prístupné nielen po vizuálnej, ale aj po haptickej stránke, čo sa odráža v ich formách a spracovaní. Viac ku autorke: Kasaj-Poláčková, Ľudmila: Súkromná sociológia (Alžbeta Malcová a Ivana Sláviková) In: Ročenka Galérie Cypriána Majerníka 2009, GCM ako projekt Bratislava – Staré mesto, 2010, s. 14 – 15. Čarná, Daniela: Študenti v galérii. In: Dart – nezávislé noviny o súčasnom výtvarnom umení. č. 20 - 21, s. 10. 1.

V začiatkoch môjho štúdia to bolo ťažké, škola existovala len pár rokov, čo sa v značnej miere odrážalo na procese výučby, možných aktivít, ale aj celkového chodu školy. Som preto rada, že je možné predchádzajúcu vetu formulovať do minulého času, myslím si, že ateliér a aj samotná škola prešla obrovským vývojom, ale stále sú tu rezervy. Stále je čo zlepšovať.

2.

Za kľúčové dielo považujem svoju realizáciu/interpretáciu diela Jozefa Jankoviča: Obete varujú. Za kľúčový moment určite moju stáž na Akademii sztuk pieknych vo Wroclawi (Poľsko) v roku 2006. Tam som to celé akosi pochopila, no je možné, že za pár rokov to celé budem vnímať inak a možno kľúčovým bude pre mňa práve tento text.

3.

Každá zmena je do istej miery viac-menej pozitívna, nerada by som však, aby konkrétne táto zmena znamenala zánik klasických foriem, ak sa tak nestane, tak budem mať pocit, že je všetko tak, ako má byť.

4.

O odpoveď na túto otázku sa snažíme spolu s Ninou v tomto zborníku.

5.

Áno, samozrejme, ale všetko s mierou. Od teoretika nikto nevyžaduje aby výtvarne tvoril, preto si myslím, že na výtvarníka by mali byť kladené adekvátne nároky. Čiže všetko s mierou, vtedy to celé bude mať zmysel.

51


6.

V poslednej dobe mi to s tou iniciatívou príde trochu podľa vety, čo si neurobíš sám, tak nemáš.

7.

Akcia spôsobuje reakciu, samozrejme, že je to celé prejavom kultúrnej politiky tohto štátu. Ak chceme na tom nájsť niečo pozitívne, tak súhlasím s tým, že je to do určitej miery prínosom, no na druhej strane nie každý to musí takto vnímať.

8.

Osobne nikoho, kto by takto fungoval nepoznám. Ja sama sa snažím financie zabezpečovať inak, no priznám sa, možno by mi to v tomto momente uľahčilo život.

9.

Ak beriem do úvahy Slovensko, lebo túto otázku sme tak aj stavali, myslím si, že existuje len jedna odpoveď, a to je sociálna štruktúra spoločnosti. Spoločnosť u nás je v súčasnosti liberálna, čo sa týka umenia, v minulosti to bolo samozrejme horšie, ale nielen v umení, išlo o celkové postavenie žien v spoločnosti. Jediná možná odpoveď preto na túto otázku je, že tvorbu žien vnímam viac ako pozitívne, či už v minulosti alebo v súčasnosti.

10.

Určite áno, no záleží na kvalite výučby a tá je priamo úmerná faktu, aké je personálne obsadenie jednotlivých ateliérov či katedier na tej-ktorej škole u nás. Myslím si však, že v súčasnosti profil výučby reflektuje aktuálne podoby priestorového umenia, ale skutočnosť je taká, že to celé stojí na jednotlivcoch, ako celok to beriem trochu s obavami.

11.

Čo sa týka reflexie publika/diváka, myslím si, že z hľadiska laickej verejnosti tu nie je absolútne žiadna reflexia. Odborná obec reaguje strašne málo, ak aj nejakú reakciu zaznamenám, je to stále len o tých istých menách, no a z hľadiska trhu, myslím, že k tomu sa vyjadrovať nie je potrebné. Mrzí ma len to, že pri riešení tohto problému musíme zájsť veľmi ďaleko a začať s výchovou k umeniu už na základných školách, a bude to trvať ešte možno ďalších 20. rokov, kým budeme vidieť maličký výsledok, a aj to by sa muselo začať okamžite.

12.

Nie je, a to nielen sochárske či priestorové umenie. Umelci sa v posledných rokoch značne zaktivizovali a vzniká mnoho alternatívnych priestorov pre prezentáciu umenia, no nie je to trvalé riešenie tohto stavu a nad tým by sa mal štát zamyslieť.

13.

Na toto sa dá odpovedať len čisto hypoteticky, no keďže v súčasnosti sú tu iné možnosti ako možno pred desiatimi rokmi, alebo ja mám už iný prehľad, určite by som čakala trochu viac od školy a snažila by som sa vyťažiť maximum, no médium sochy či priestoru by som neopustila.

14.

Určite je to obrovské pozitívum pre študenta, mne samotnej to otvorilo oči a určitým spôsobom som dokázala po návrate zo stáže úplne inak myslieť. Čo sa týka kontaktov študentov medzi školami, určité zlepšenie tu je, vďaka jednotlivcom, pre ktorých je súčasný stav znakom, že s tým treba niečo robiť. No stále si myslím, že je čo zlepšovať.

52


Obete varujú, 68 – 07, 2007, šitá mäkká plastika, látka, molitanová drť, kovová konštrukcia, 180 x 100 x 250 cm

53


Mgr. art. NINA ŠOŠKOVÁ Narodila sa v roku 1983 v Žiline. V roku 2009 absolvovala magisterské štúdium v Ateliéri socha a aplikované médiá na Katedre sochárstva Fakulty výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici (doc. Juraj Sapara). Od roku 2009 je internou doktorandkou na Katedre sochárstva FVU AU v Ateliéri socha a aplikované médiá. Momentálne je na stáži na Akadémii výtvarných umení v Prahe v Ateliéri intermédiá III (Mgr. Tomáš Vaněk). Je spoluzakladateľkou Outdoor gallery v Nitre. Žije v Žiline. Práce autorky prezrádzajú uvažovanie o identite, jej nosičoch, o hygiene, očistných a samo očistných procesoch. Používa organické materiály, ktorými komentuje svoje readymades, čím vzniká polarita medzi predmetom so stopami znečistenia a použitým prírodným materiálom. Súčasťou jej tvorby sú aj intervencie do verejných priestorov zaoberajúce otázkou relevantnosti využívania konkrétnych lokalít a ich geniom loci. Viac ku autorke: Sikorová, Mira: Nina Šošková – Biely sex. In: Iné priestory (alebo štyri výstavy mladých výtvarníkov), PGU Žilina, 2010. Vrbanová, Nina: Nina Šošková: Relax (out_in) / Outdoor gallery, Nitra. In: Jazdec – print nástenky o súčasnom výtvarnom dianí, roč. II, č. 3/2010, s. 5. Sikorová, Mira: Nina Šošková. In: Prostor Z(I)LIN(A) - umělecké intervencie do veřejného prostoru, Krajská galerie výtvarného umění v Zlíně, 2010, s. 48. 1.

Z môjho pohľadu je ateliér v súčasnosti miestom občasných stretávok s pedagógom vo vopred dohodnutý deň a vedenia diskusií, než samotným fyzickým a pracovným využívaním poskytnutého priestoru. Páči sa mi a vždy som obdivovala, keď ľudia využívali počas školy tento priestor, dostali nápad a nečakali dlho na jeho realizáciu, nech to bolo v akomkoľvek štádiu rozpracovanosti. Práve tou prácou sa posúvali zase o niečo ďalej, a toto mnohokrát v súčasných ateliéroch absentuje. Tým pádom ostávajú myšlienky viac na papieri a v diskusiách. Čo je akýsi nový trend či pohľad na tvorbu. Neviem, ťažko povedať.

2.

Svoju tvorbu realizujem v oblasti sochárskych médií, a to v objektoch a inštaláciách. Paralelnú časť tvoria aj práce vo verejnom priestore, kde sa snažím tieto inštalácie infiltrovať a tak odhaľovať identické miesta či ich genus loci. Za svoju kľúčovú realizáciu považujem zakonzervovanie verejnej toalety čisto biologickým materiálom – včelím voskom. Semestrálna inštalácia V. ročníka na Akadémii: Sterilita I. s tzv. duálnym kódovaním, čistota vs. nečistota, zachytávanie telesných odtlačkov či vône, bola pre mňa odrazom. Tieto prvky polarity sú zašifrované aj v ďalších mojich inštaláciách a tvorbe vôbec. Netvrdím, že je podmienkou upriamovať pozornosť práve na tieto témy, no nejak takto to už zo mňa

54


vychádza a odráža sa aj v ostatných prácach. Páči sa mi, keď to, čo autor robí, ide cez jeho vnútorné Ja, a je to identické. 3.

Hovorí sa, že nijaká minulosť nezaniká úplne, ale vchádza do prítomnosti, navrstvuje sa v nej a postupne sa transformuje do nových moderných foriem, teda nových médií. Tzv. sebareflexia prítomnosti má pre mňa pozitívny zmysel, čiže mnohé, čo sa javí ako nové, je určite transformáciou dlhých historických nití. Je to taký príbeh. A tak to má byť.

4.

Socha je pre mňa schopná evokovať príbeh, ktorý doň autor vkladá a divák ho má možnosť ďalej rozvíjať. Snažím sa ňou predstaviť a potvrdiť vlastnú skutočnosť. Jej súčasťou je materiál, ktorý je dôkazom a archívom prírodnej či ľudskej činnosti. Socha má pre mňa silnú pamäť.

5.

Áno. Bez toho sa podľa mňa nedá fungovať asi ako pri každej profesii, keď ju chce človek robiť dobre. Určite je to pre neho prínosom. Avšak občas sa stane, že to môže v nadmernom množstve aj uškodiť. V našom prípade (u výtvarníka) mám na mysli ubrať z pohľadu, či vzbudiť deformáciu pre nový nápad alebo realizáciu výtvarného diela. Samozrejme je to diskutabilné.

6.

S dovolením sa odvolávam na odpoveď Štefana Papča a taktiež suhlasím s jeho názorom

7.

Ak chce kvalitný výtvarník rozvíjať svoj talent a mať ambíciu zotrvávať na výtvarnej scéne,

a pohľadom na súčasný stav výtvarnej scény. je nútený vytvárať diela na úkor vlastných financií, zháňať si sponzorov či obstarávať dotácie pomocou grantov. Je to životná škola, vedieť sa podrobiť a naučiť aj takýmto veciam, naučiť sa byť sám sebe manažérom. Ale toto nás už nikto nenaučí... Buď - alebo :) 8.

Použila by som príklad bulvárneho čítania. Niekto sleduje bulvár s nadšením a niekto ho nedokáže vystáť, alebo ho odmieta. Takto nejak by som to prirovnala aj ku komoditnejším formám prejavu. Záleží na človeku, v akej miere a rozhodnutí sa k tomu postaví. Sú výtvarníci, ktorí odmietajú, alebo nedokážu robiť podobné formy a naopak sú aj takí, ktorých to celý život finančne zabezpečuje. Z toho vyplýva, že bulvár a komoditné formy pri prekročení zdravej miery určite pomaly, ale isto, uberajú na kvalite a názore :)

9.

V súčasnosti na školách výtvarného zamerania študuje (alebo má možnosť študovať) v porovnaní s minulosťou určite viac žien. Ženy so svojou jemnosťou, a estetickým vnímaním vôbec, oveľa viac potláčajú praktický záber na povolanie ako muži. Z môjho pohľadu sa muži síce rozhodnú ísť umenie študovať, ale zároveň sa venujú obvykle aj iným profesiám, väčšinou technického zamerania. U žien je to trošku inak, čím chcem povedať, že je to vlastne pekné tak, ako to je.

10.

Určite áno, ohľadom regiónov je to vyvážené dobre. Je fajn mať na Slovensku tri vysoké školy s výtvarným zameraním. A je fajn, keď jedna druhú navzájom reflektujú alebo dokážu vzájomne spolupracovať na projektoch.

55


Zlá situácia však nastáva v školstve, ktoré je nútené vzhľadom na nízku kvalitu prihlásených uchádzačov prijímať väčší počet študentov kvôli finančnej zábezpeke. Tým pádom klesá istá úroveň a kvalita. Nuž, je to taký začarovaný kruh. Taktiež by som kládla dôraz aj na zastúpenie a uplatniteľnosť mladšej generácie skončených výtvarníkov a doktorandov, či už z pozície asistentov alebo vo vedení jednotlivých odborných predmetov. 11.

Nie, nie je. V značnej miere mnohokrát záleží od kurátora či riaditeľa inštitúcie, akého výtvarníka si volí pre vystavovanie a ako sa ho snaží presadiť. A čo sa týka oblasti trhu a predajnosti, myslím, že o tom vie svoje každý sám.

12.

Má snahu, ale častokrát jej to nevychádza. Z vlastných skúseností si v súčasnosti musí výtvarník hradiť úplne všetko, pokiaľ samozrejme dostane možnosť prezentovať sa galériou. Galéria mu poskytne priestor a prinajlepšom odvoz diela a to tiež len v rámci možností. V mojom prípade je to ťažké, pretože ide väčšinou o diela nákladné na prepravu a inštaláciu, čiže ak sa chcem zviditeľniť, musím si tieto financie hľadať rôznymi spôsobmi.

13.

Áno, ale určite by som už išla na veci inak. Využívala a vyžadovala by som viac ako súčasní študenti. Mnoho študentov nemá odvahu, alebo sú priveľmi pohodlní na to, aby skúšali. No pokiaľ to človek nevyskúša, nepríde na to. Ja som zástanca toho, že skúšať treba pokiaľ sa dá a vždy a všade :)

14.

Ako som už povedala, pokiaľ človek nevyskúša, nezažije, nevidí, nepočuje, nevie. Každá skúsenosť je cesta.

56


Biely sex, 2009, inštalácia, podstavec, vaňa, obkladačky, ultrafialové žiarivky, 110 x 300 x 178 cm

57


Profily Katedier sochárstva a sochárskych ateliérov

Katedra sochárstva / Katedra socha, objekt, inštalácia Vysoká škola výtvarných umení Bratislava Na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, najstaršej vysokej umeleckej škole na Slovensku (založená bola v roku 1949) došlo na základe slobodných výberových konaní v roku 1990 ku výmene pedagogického zboru. Rektorom školy sa v roku 1990 stal sochár Jozef Jankovič (na krátky čas pred ním od novembra 1989 do mája 1990 školu viedol Karol Ondreička), ktorý túto funkciu zastával do roku 1994. Na Katedre sochárstva začali v roku 1990 pôsobiť noví pedagógovia – sochári, ktorí na nej vzhľadom na predchádzajúci systém výučby, výrazne poznamenaným uplatňovaním modelu socialistického realizmu, pôsobiť nemohli. Ďalším prínosom tohto prelomového obdobia, v ktorom sa formovala nová podoba katedry sochárstva bolo, že jej viacerí absolventi, ktorí skončili štúdium po roku 1989, sa neskôr stali pedagógmi školy, čo bolo automatickou a súčasne nevyhnutnou potrebnou regenerácie pedagogického osadenstva. V roku 1990 sa na katedre sformovali nielen nové ateliéry, ale začal sa klásť dôraz aj na prelínanie a pluralitu jednotlivých sochárskych médií, čo sa neskôr odrazilo aj v zmene názvu Katedry sochárstva na Katedru socha, objekt, inštalácia v roku 1999. Prístupy vo výučbe začali reflektovať na existenciu nových materiálových možností a techník, ktoré viedli ku vytvoreniu možností pre maximálnu sebarealizáciu jednotlivých študentov. Prostredníctvom výberových konaní začali na katedre pedagogicky pôsobiť osobnosti slovenského sochárstva, umelci, ktorých tvorba bola výrazným vkladom do histórie slovenského výtvarného umenia 2. polovice 20. storočia: Jozef Jankovič (profesorom bol menovaný v roku 1994), Juraj Bartusz, Juraj Meliš (profesormi boli menovaní v roku 1992) a Vladimír Havrilla. Menovaní pedagógovia vytvorili profilové ateliéry: Socha a priestor (vedený Jozefom Jankovičom), Objekt a portrét (vedený Jurajom Melišom), Ateliér slobodnej kreativity (vedený Jurajom Bartuszom) a Ateliér klasického sochárstva (vedený Vladimírom Havrillom), ktorý fungoval až do jeho odchodu zo školy v roku 1993. Po odchode Juraja Bartusza z VŠVU v roku 1999 prevzal ateliér Anton Čierny

58


a pod jeho vedením začal fungovať s novou profiláciou ako Ateliér priestorových komunikácií až do roku 2007, keď sa stal súčasťou novovzniknutej Katedry intermédií a multimédií. V súčasnosti na Katedre socha, objekt, inštalácia prebieha výučba v ateliéroch: „Aj plochá socha“ – S. O. S (sochy objektívne subjektívne), Socha v architektúre a vo verejnom priestore, ateliér Juraja Meliša po jeho odchode z VŠVU v roku 2007 nie je momentálne personálne obsadený.1 Za týmto strohým popisom histórie Katedry socha, objekt, inštalácia sa však nachádzajú osudy konkrétnych ľudí/pedagógov, ich postoje, názory, názorové strety i konfrontácie, ktoré spoluvytvárali obraz i históriu katedry a dnes tvoria jej pomerne zaujímavú orálnu históriu. Pedagógovia Katedry socha, objekt, inštalácia v súčasnosti: vedúci katedry: doc. Ján Hoffstädter, akad. soch. - od roku 2007 členovia katedry: prof. Peter Roller, akad. soch., doc. Rastislav Trizma, akad. soch., odb. as. Mgr. art. Patrik Kovačovský, odb. as. Mgr. art. Martin Piaček, ArtD., as. Mgr. art. Eva Masaryková, ArtD. interní doktorandi: Mgr. art. Miroslava Podmanická, Mgr. art. Vladimír Vanko, Mgr. art. Zvonimir Pudelka, Mgr. art. Štefan Papčo Ateliér slobodnej kreativity 1990 - 1999 vedúci: prof. Juraj Bartusz, akad. soch. Ako avizuje názov ateliéru, podstatou výučby v ňom bolo podmieňovanie invenčných prístupov, hľadanie inovatívnych tvorivých riešení, prekračovanie striktných kategórií sochárskej tvorby smerujúce ku intermediálnym polohám. Dôraz bol kladený na komunikáciu medzi pedagógom a študentom, ktorá sa odrážala v individuálnom prístupe ku nemu, zohľadňovaní jeho vlastných inklinácií. Koncepcia Juraja Bartusza bola otvoreným systémom, v ktorom bolo možné tvoriť s klasickými, ale aj novými a novoobjavenými postupmi, pracovať s tradičnými materiálmi, súčasne netypickými materiálmi, no zároveň umožňovala aj tvorbu v dematerializovanej – konceptuálnej línii. Komunikácia medzi študentom a pedagógom viedla nielen ku formovaniu technickej stránky tvorby, ale aj ku formovaniu študenta, ktorý dokáže vyjadriť svoj výtvarný názor. Koncepcia Juraja Bartusza bola ako jedna z prvých nových stratégií výučby na Katedre sochárstva VŠVU sformulovaná už v decembri 1989.2 V tomto ateliéri absolvoval v roku 1991 Anton Čierny a študoval v ňom aj Dušan Zahoranský (1991 – 1997).3 Po odchode Juraja Bartuzsa na Technickú univerzitu v Košiciach v roku 1999 sa na základe výberového konania stal vedúcim ateliéru Anton Čierny. Pod názvom Ateliér priestorových komunikácií program ateliéru nadviazal na výučbu v ateliéri novou koncepciou.

59


Ateliér priestorových komunikácií 1999 – 2007 súčasť Katedry socha, objekt, inštalácia od roku 2007 je ateliér súčasťou Katedry intermédií a multimédií vedúci: doc. Mgr. Anton Čierny, mim. prof. Ateliér otváral priestor pre komunikáciu a jeho filozofia sa vymedzovala voči definíciám na základe médií a druhov sochárskeho umenia vôbec. Výučba kládla dôraz na vnímanie súvislostí medzi dielom a jeho širším kontextom. V roku 2007 sa Ateliér priestorových komunikácií na základe svojej profilácie stal súčasťou Katedry intermédií a multimédií, najmladšej katedry na VŠVU a má inovovaný názov Ateliér priestorových komunikácií+. Katedra, vedená Antonom Čiernym, vznikla ako reakcia na nové podoby výtvarného a vizuálneho umenia a jej vznik podmienil aj záujem o typ študijného programu, kde sa vzdeláva v oblasti mediálneho umenia a intermediálnych presahov.4 Študent v ňom je iniciovaný ku práci, ktorá okrem presahov do iných médií presahuje aj do iných vedných disciplín s dôrazom na schopnosť formulovať vlastný umelecký zámer. Koncepcia vytvára otvorený priestor pre experiment s materiálom, technológiami. Dôležitou súčasťou výučby v ateliéri je práca v exteriéri – krajine so zámerom vnímať jej širšie kontexty (sociálne, politické, historické, atď.)5. Ateliér socha a priestor 1990 – 2007 vedúci: prof. Jozef Jankovič, akad. soch. Výučba v ateliéri kládla dôraz na tvorbu sôch a objektov v interakcii s architektúrou a okolitým priestorom. Podnecovala ku používaniu širšieho spektra materiálových výstupov a práci s viacerými kategóriami a druhmi sochárskeho umenia, a súčasne nechávala priestor pre prácu v oblasti videoinštalácie, počítačovej animácie a performancie. Po odchode Jozefa Jankoviča z katedry v roku 2007 prevzal ateliér po výberovom konaní Patrik Kovačovský (absolvoval ho v roku 1996). S inovovanou koncepciou s novým názvom Socha v architektúre a vo verejnom priestore v ňom výučba pokračuje v súčasnosti. V ateliéri Jozefa Jankoviča študovali a absolvovali ho Eva Masaryková (v roku 1997) a Štefan Papčo (v roku 2007).6 Ateliér socha v architektúre a vo verejnom priestore od 2007 vedúci: odb. as. Mgr. art. Patrik Kovačovský7 Koncepcia ateliéru vychádza z pôvodnej koncepcie ateliéru pod vedením Jozefa Jankoviča. Prepojenie architektúry a sochárstva sa však neorientuje len na zvyčajnú pozíciu sochy v priestore.

60


V intencii súčasných trendov sa zameriava na prepojenie a kooperáciu architektúry, verejného priestoru a sochy.8 Orientuje sa na priestorové formy umenia objekt a inštaláciu, a ich presahov/intervencií do interiéru a exteriéru v zmysle in-situ. Cieľ výučby je zameraný na komunikáciu medzi 3D médiami a verejným priestorom, snahy o formulovanie tohto vzťahu prostredníctvom netradičných a inovatívnych prístupov. Zásadou je motivácia ku netradičnému prístupu ku sochárskej problematike. Ateliér objekt a portrét 1990 - 2007 vedúci: prof. Juraj Meliš, akad. soch. Výučba v tomto ateliéri smerovala ku vytváraniu prác v klasickej a monumentálnej podobe sochy s dôrazom na použitie klasických sochárskych materiálov a zvládnutie základných princípov v práci s ním. Juraj Meliš v roku 2007 z Katedry socha, objekt, inštalácia odišiel a momentálne nie je tento ateliér personálne obsadený. Ateliér „Aj plochá socha” – S.O.S. (sochy objektívne subjektívne) od 2000 vedúci: doc. Ján Hoffstädter, akad. soch.9 Koncepcia ateliéru je založená na ponímaní sochy ako voľne interpretovaného reliéfu. Je definovaná ako alternatíva výučby sochárskej tvorby a jej jazyka. Výučba v ateliéri sa zakladá na individuálnom prístupe ku študentovi, dôležitou súčasťou koncepcie je dôraz na znalosť súčasných tendencií umenia. 10

61


POZNÁMKY: 1.

Viac informácií o histórii Katedry socha, objekt, inštalácia sa nachádza v textoch: Masaryková, Eva: Bilancovanie. In: Bilancovanie/Balansovanie, katalóg Katedry socha, objekt, inštalácia VŠVU Bratislava, Bratislava: VŠVU, 2009, nestránkované Kol. autorov: Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave 1949 – 2009, Bratislava 2009, str. 152, 211 http://www.vsvu.sk/katedra_socha_objekt_instalacia/index/

2.

Koncepcia vyučovania v Ateliéri slobodnej kreativity sa v plnom znení nachádza v reakcii J. Bartusza v kapitole Štrnásť otázok ....

3.

Pozri viac odpovede autorov v kapitole Štrnásť otázok...., najmä č. 1., kde popisujú možnosti pôsobenia svojej generácie počas štúdia.

4.

Pozri: Masaryková, Eva: Bilancovanie. In: Bilancovanie/Balansovanie, katalóg Katedry socha, objekt, inštalácia VŠVU Bratislava. Bratislava: VŠVU, 2009, nestránkované. http://www.vsvu.sk/katedra_intermedii_a_multimedii/atelier_i/

5.

http://www.vsvu.sk/katedra_intermedii_a_multimedii/index/ Z Katedry intermédií a multimédií boli oslovení pedagógovia, ktorí tvoria a vzdelávajú aj v oblasti priestorových médií: Ilona Németh a Anton Čierny. Pozri v kapitole Štrnásť otázok.... odpovede a vyjadrenia oboch uvedených umelcov.

6.

Pozri v kapitole Štrnásť otázok... vyjadrenia oboch uvedených autorov.

7.

Mgr. art. Patrik Kovačovský sa narodil sa v roku 1970 v Bratislave. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1990 – 1996) u doc. Juraja Gavulu a prof. Jozefa Jankoviča. Od roku 2007 vedie Ateliér socha v architektúre a vo verejnom priestore na VŠVU v Bratislave, v rokoch 2000 – 2007 bol asistentom Jozefa Jankoviča. Autor je multimediálny typ umelca. Venuje sa soche, objektu, inštalácii, ale aj maľbe, fotografii, počítačovej a digitálnej grafike a filmu. Osobitou stránkou jeho sochárskej tvorby je mäkká plastika s integrovanou projekciou alebo zvukovou zložkou. Paralelne sa venuje aj tvorbe medailí. Žije a tvorí v Bratislave. Viac ku autorovi: Jozef Jankovič, Patrik Kovačovský - Jarné stretnutie (katalóg k výstave), Hoechst – Biotika, Martin 2007. Patrik Kovačovský (katalóg k výstave), VŠVU, Bratislava 1997. Patrik Kovačovský - Výber z tvorby 1994 – 2010, Kovačovský Patrik, Bratislava, 2010.

8.

Pozri: Masaryková, Eva: Bilancovanie. In: Bilancovanie/Balansovanie, katalóg Katedry socha, objekt, inštalácia VŠVU Bratislava. Bratislava: VŠVU, 2009, nestránkované.

9.

tamtiež. doc. Ján Hoffstädter, akad. soch. sa narodil v roku 1951 v Liptovskom Mikuláši. V roku 1975 absolvoval Vysokú školu výtvarného umenia v Bratislave, oddelenie reliéfneho sochárstva prof. Rudolfa Pribiša. Na prelome rokov 1999 - 2000 založil ateliér Aj plochá socha - S.O.S. (sochy objektívne subjektívne). V rokoch 2000 - 2006 bol rektorom Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Od roku 2007 je vedúcim Katedry socha, objekt, inštalácia.

10.

Pozri: Masaryková, Eva: Eva: Bilancovanie. In: Bilancovanie/Balansovanie, katalóg Katedry socha, objekt, inštalácia VŠVU Bratislava. Bratislava: VŠVU, 2009, nestránkované.

62


Katedra sochárstva1 Fakulta výtvarných umení Akadémia umení Banská Bystrica Fakulta výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici bola založená v roku 1997. Počas svojej existencie prešla dôležitou personálnou i obsahovou reštrukturalizáciou. Postupne sa jej podarilo získať a upevniť svoju pozíciu medzi umeleckými školami na Slovensku. V súčasnosti je akreditovaná pre bakalárske, magisterské a doktorandské štúdium. Fakulta zahŕňa štyri katedry: Katedru intermédií a digitálnych médií, Katedru grafiky, Katedru maľby, Katedru sochárstva a Katedru teórie a dejín výtvarného umenia. Poslucháč Fakulty výtvarných umení je vedený k takému stupňu vizuálnej gramotnosti a estetického vedomia, aby mohol v intenciách výtvarných médií a technológií optimálnym spôsobom hľadať a nachádzať svoju ľudskú a umeleckú identitu. Katedra sochárstva zabezpečuje programy I., II. a III. stupňa vysokoškolského štúdia. V bakalárskom študijnom programe Sochárstvo, v magisterskom a doktorandskom študijnom programe ako Voľné výtvarné umenie.2 Pedagógovia Katedry sochárstva: vedúci katedry: doc. Peter Gáspár, akad. soch. členovia katedry: prof. Márius Kotrba, akad. soch., doc. Juraj Sapara, akad. soch., doc. Miroslav Brooš, akad. mal. odborní asistenti: Ján Šicko, akad. soch., Mgr. art. Jozef Suchoža, ArtD., Mgr. art. Marek Ceglédy, ArtD. doktorandi: Mgr. art. Ivana Sláviková, Mgr. art. Nina Šošková, M. A. Vladimír Kovařík, Mgr. Art. Matúš Pšenko Prípravný ateliér I. od 1997 vedúci: doc. Jozef Barinka, akad. soch (1997 – 2010)3 Ján Šicko, akad. soch. (od 2010)4 Prípravný ateliér ma za úlohu uviesť študenta do problematiky základných teoretických poznatkov a zvládnutia praktických úloh sochárskej tvorby. Postupné narastanie objemu získaných vedomostí umožňuje poslucháčovi budovať svoj vlastný výtvarný prejav v jeho nasle-

63


dujúcom štúdiu. Študent si po ukončení Prípravného ateliéru I. vyberá nový ateliér, kde bude študovať v bakalárskom stupni. Ateliér socha – plocha - priestor 2000 - 2009 Ateliér socha a aplikované médiá od 2009 vedúci: doc. Juraj Sapara, akad. soch. odborný asistent: Mgr. art. Jozef Suchoža, ArtD.5 Doc. Juraj Sapara do roku 2000 pedagogicky pôsobil na Katedre grafiky, na ktorej založil Kabinet počítačovej grafiky. Od roku 2000 učí na Katedre sochárstva. V rokoch 2001 - 2008 bol jej vedúcim. Abdikoval na vlastnú žiadosť. „V akademickom roku 2001/2002 som bol poverený novým dekanom prof. Stanislavom Balkom, akad. mal. vedením Katedry sochárstva. Vzhľadom na vtedajšiu situáciu vnímania akadémie odbornou umeleckou verejnosťou, vzhľadom na jej personálne obsadenie a dovtedajšie vedenie katedry, ako aj preukázateľne nízku odbornú a umeleckú úroveň celého študijného programu, si katedra vyžadovala zásadné, najmä koncepčné zmeny v konštrukcii. Vysvetlenie môjho chápania týchto pojmov tvorí zároveň i základnú myšlienku a filozofiu tohto ateliéru. Socha ako prejav historickej kontinuity a súčasnej opodstatnenosti výpovednej formy, akou je klasický umelecký artefakt. Plocha, ako médium, schopné interpretačnej univerzálnosti v najširšom zmysle slova, a to od prvotnej čiary až po plochu obrazovky monitora. Priestor, aj ten virtuálny, ako univerzum podmieňujúce akýkoľvek tvorivý umelecký počin. Študenti, ktorí sa ocitli v tomto ateliéri, boli prijatí predchádzajúcou garnitúrou, ktorej požiadavky na uchádzača sa diametrálne líšili od tých mojich. Bolo potrebné individuálnym prístupom a postupnými krokmi zásadne zmeniť filozofiu a dovtedajšie vnímanie, chápanie i hodnotenie poslania vysokej školy študentmi, ktorej úlohou, ako vieme, nie je naučiť poslucháča zručnostiam ani technologickej bravúre. Bolo nevyhnutné presvedčiť väčšinu študentov o dôležitosti a potrebe individuálneho prežitku, úlohe tvorivého myslenia a nenahraditeľnosti vlastnej vízie pri vytváraní si svojho originálneho vyjadrovacieho jazyka a výtvarného programu.“ cit: doc. Juraj Sapara, akad. soch. Ateliér v roku 2009 zmenil pôvodný názov na Socha a aplikované médiá, ktorý v súčasnosti bližšie vystihuje jeho koncepciu, ako aj charakteristiku výstupov a prác študentov. Práve táto transformácia názvu vystihuje vnímanie média sochy.6 Poslaním ateliéru je rozvíjanie a prehlbovanie kreativity poslucháčov vo všetkých oblastiach sochárskej tvorby v jej najširšom možnom

64


chápaní s uvedomelým presahom do iných médií a oblastí umenia, ktorých cieľom nie je len výsledok samotnej tvorby jednotlivca, ale taktiež samostatný, originálny a individuálny tvorivý proces podložený kritickou sebareflexiou. Cieľom štúdia je profesionálna orientácia študenta v dejinnom vývine umenia a súčasných kontextoch a trendoch vôbec ako nového spôsobu komunikácie. V ateliéri sa preferuje individualita a autenticita každého jednotlivca, vyžaduje sa presné formulovanie myšlienky tvorivého zámeru a mediálnej realizácie, ako aj reflexia súčasných sochárskych a výtvarných tendencií v čo najširšom umeleckom kontexte. Otvorený ateliér figurálneho prejavu vedúci: doc. Peter Gáspár, akad. soch.7 (od roku 2009) odborný asistent: Mgr. art Marek Ceglédy, ArtD.8 2001 - 2010 magisterský stupeň - prof. Jan Hendrych, akad. soch.9 od roku 2010 magisterský stupeň - prof. Marius Kotrba, akad. soch.10 Cieľom výučby v ateliéri bolo riešiť otázky spojené s komornou formou až po plastiku v reálnom architektonickom priestore so snahou o autentickú filozofickú výpoveď. Po odchode prof. J. Hendrychova do dôchodku funkciu vedúceho prebral doc. Márius Kotrba, akad. soch. V súčasnosti je študent v ateliéri vedený k samostatnému tvorivému mysleniu s dôrazom na originalitu a aktuálnosť riešení tém a konceptov. Taktiež aj tvorivých postupov a metód spolu s využívaním adekvátnych technológií a materiálov v procese realizácie a samostatnej prezentácií diela. Študent je vedený k hľadaniu nových foriem a aplikovaniu nových materiálov, ku komunikácii s aktuálnymi trendmi v kontexte figurálneho prejavu, ku rozvoju vedomostí a intelektuálnej rozhľadenosti formovanej do vlastného prejavu. Ateliér Socha – objekt - exteriér 2001 – 2010 vedúci: odb. asistent Ján Šicko, akad. soch. Výučba v ateliéri sa upriamovala na rôznorodé podoby sochárskej tvorby, predovšetkým na objekty a ďalšie špecifické sochárskych formy. Cieľom štúdia bolo oboznamovať so základnými atribútmi tvorby sochy alebo priestorového objektu. Ďalej rozvíjať kreativitu a zručnosti v oblasti realizácie projektov v klasických a súčasných materiáloch s dôrazom na umiestnenie v exteriéri. Základnú osnovu predmetu tvorilo prepojenie materiálu, myšlienky, techniky a technológie a realizácie s charakterom rôznych prostredí. Výučba v ateliéri bola ohraničená len bakalárskym stupňom. Po jeho absolvovaní mal študent možnosť voľby ďalšieho štúdia. Ján Šicko v roku 2010 odišiel z vedenia ateliéru, pozícia vedúceho ateliéru zostala dočasne neobsadená, a výučba v ateliéri je momentálne pozastavená.

65


Ateliér 3M (Materiál – Myšlienka- Médium), FIND ART od 2010 vedúci: doc. Miroslav Brooš, akad. mal.11 Cieľom ateliéru je odhaľovať a prehodnocovať stereotypy výtvarného videnia a myslenia s dôrazom na individuálnu formu skúsenosti a zodpovednosti pri vzniku a aplikácii vyjadrovacích prostriedkov. Zámerom ateliéru je rozvoj schopností samostatne skúmať, definovať, realizovať a prezentovať individuálny výtvarný program, taktiež rozvoj schopností študenta vnímať umelecké dielo v jeho individuálnych, vizuálno-komunikačných, sociálnych a enviromentálnych kontextoch, umožňujúcich objavovanie, rešpektovanie, ale aj cielené prekračovanie hraníc a hodnotových kritérií, potrebných pre aktívne pôsobenie v súčasnom mediálnom prostredí.

66


POZNÁMKY: 1

Viac informácií o histórii Katedry sochárstva sa nachádza na: http://fvu.aku.sk/

2

spis FVU AU pre komplexnú akreditáciu podľa prílohy 5. k nariadeniu vlády č. 104/2003 Z. z., str. 132

3

Doc. Jozef Barinka, akad. soch. sa narodil v roku 1944 v Sasinkove. V rokoch 1958-1962 študoval na Strednej umeleckej priemyselnej škole v Bratislave, odbor rezbárstvo (prof. L. Korkoš), v rokoch 1962-1968 na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, oddelenie figurálneho sochárstva u prof. Jozefa Kostku. V súčasnosti vedie Prípravný kurz sochy II Katedry reštaurovania na VŠVU v Bratislave. Žije v Bratislave.

4

Ján Šicko, akad. soch. sa narodil v roku 1948 v Novom Meste nad Váhom. Po ukončení štúdia na Škole umeleckého priemyslu študoval v rokoch 1969 – 1975 na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na oddelení monumentálneho sochárstva u prof. Kostku. Žije a tvorí v Lamači.

5

Mgr. art. Jozef Suchoža, ArtD. sa narodil v roku 1978 v Kráľovskom Chlmci. V rokoch 1993-97 vyštudoval Školu úžitkového výtvarníctva v Košiciach. V rokoch od 1997-2003 študoval na Katedre sochárstva FVU AU BB a od roku 2000 v ateliéri Socha_plocha_priestor u doc. Juraja Saparu. Od roku 2004 pôsobí ako asistent FVU AU BB. Žije a tvorí v Košiciach.

6

Viď odpovede v kapitole Štrnásť otázok.... Juraja Saparu, Ivany Slávikovej a Niny Šoškovej

7

Doc. Peter Gáspár, akad. soch. sa narodil v roku 1951. V rokoch 1971 – 1977 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, odbor figurálne sochárstvo. Od roku 1977 do roku 1991 pedagogicky pôsobil na VŠVU na Katedre sochárstva. Venuje sa plastike – od komornej až po monumentálnu, realizovanú nielen v architektúre. Žije a tvorí v Bratislave.

8

Mgr. Art. Marek Ceglédy, ArtD. sa narodil v roku 1980 v Banskej Bystrici. V rokoch 1998 - 2005 študoval

9

Prof. Jan Hendrych, akad. soch. sa narodil v roku 1936 v Prahe. V rokoch 1955 - 1961 študoval v ateliéri prof.

v Ateliéri figurálneho prejavu (prof. J. Hendrych, doc. P. Gáspár) na Akadémii umení v Banskej Bystrici.

J. Wágnera na Vysokej škole umelecko-priemyselnej v Prahe. V rokoch 1964 sa stal ašpirantom u prof. K. Hladíka na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Od roku 1990 pôsobil ako docent a od roku 1991 ako profesor a zároveň vedúci sochárskeho ateliéru na Akadémii výtvarných umení v Prahe. V rokoch 1993 - 1995 bol vo funkcii prorektora AVU Praha. Diela sochára zahrňujú niekoľko okruhov - venuje sa abstrakcii a klasickému realistickému sochárstvu, pričom sa tieto dva prístupy často krát navzájom prelínajú. Svojou výtvarnou tvorbou prispel k formovaniu zásadných otázok sochárskeho umenia druhej polovice 20. storočia doma, ako aj v európskom kontexte. Jan Hendrych v súčasnosti pôsobí ako vedúci Ateliéru figurálneho sochřství a medaile/ škola Jana Hendrycha na Pražskej Akadémií výtvarných umení. 10

prof. Marius Kotrba, akad. soch. sa narodil sa v roku 1959 v Čeladnej. Od roku 1981 – 1987 študoval na Akademii výtvarných umění v Prahe v oddelení monumentálneho sochárstva (prof. S. Hanzík, M. Axmann).

11

doc. Miroslav Brooš, akad. mal. sa narodil v roku 1952 v Poprade. V rokoch 1968-1972 študoval na Strednej priemyselnej škole grafickej v Prahe. V rokoch 1975 - 1980 študoval na Akadémii výtvarných umení v Sofii (Bulharsko).

67


Ateliér Slobodnej kreativity 3D Katedra výtvarných umení a intermédií Fakulty umení Technická univerzita v Košiciach Katedra výtvarných umení a intermédií zohrala dôležitú úlohu pri vzniku Fakulty umení na Technickej univerzite v Košiciach v roku 1998. Nová Fakulta umení (pôvodne Fakulta úžitkových umení) okrem voľných výtvarných umení vzdeláva v oblasti architektúry a dizajnu a spolu s Katedrou výtvarných umení a intermédií (KVUaI) ju spoluvytvárajú Katedra dizajnu a Katedra architektúry a od roku 2009 aj Katedra teórie a dejín umenia (dovtedy Kabinet teórie a dejín umenia). Hlavným dôvodom pre založenie Fakulty umení a predovšetkým KVUaI bola snaha o celkové oživenie výtvarného života v Košiciach a vytvorenie priestoru pre vzdelávanie v súčasných tendenciách umenia v tomto regióne. Na zrode Fakulty umení má výrazný podiel prof. Juraj Bartusz, akad. soch., ktorý v roku 1999 skončil svoje desaťročné pôsobenie na Katedre sochárstva Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. S teoretikom PhDr. Vladimírom Beskidom, vybudovali pedagogický zbor KVUaI. Do zakladateľského pedagogického zboru okrem menovaných patrili: doc. Adam Szentpétery, akad. mal., Zbyněk Prokop, akad. mal., Vladimír Jeník, akad. mal. a Mgr. art. Dušan Zahoranský. Vedúcim KVUaI bol do roku 2006 prof. Juraj Bartusz, momentálne ju vedie doc. Adam Szentpétery. Na katedre sa od roku 1999 vyučuje v Ateliéri súčasného obrazu, Ateliéri grafiky a experimentálnej tvorby, Ateliéri slobodnej kreativity 3D a od roku 2004 aj v najmladšom z ateliérov - v Ateliéri nových médií. Garantom magisterského stupňa štúdia je prof. Rudolf Sikora. Garantom bakalárskeho stupňa štúdia je doc. Adam Szentpétery. Od roku 2006 na katedre vyučujú aj jej prví absolventi a od roku 2009 aj ďalší. Katedra výtvarných umení a intermédií základe prístupov pedagógov nadobudla charakter, v ktorom absentuje akademický model vzdelávania. V praxi to znamená, že študenti, predovšetkým magisterského štúdia, sú málokedy viazaní ateliérovými tematickými zadaniami. Tento model prezentuje predovšetkým charakter Ateliéru slobodnej kreativity 3D, Ateliéru súčasného obrazu a Ateliéru grafiky a experimentálnej tvorby – z ich názvov je zjavné, že sa v nich vzdeláva v oblasti sochy a ďalších priestorových médií, obrazu, maľby a grafiky, no systém výučby v nich je vždy viac intermediálny a multimediálny. Dôkazom je napríklad video tvorba, ktorá paralelne vzniká popri iných výtvarných realizáciách. Na formovanie takejto podoby vzdelávania v magisterskom stupni mali výrazný podiel najmä prof. Juraj Bartusz a prof. Rudolf Sikora.

68


Pedagógovia Katedry výtvarných umení a intermédii: vedúci katedry: doc. Adam Szentpétery, akad. mal. Odborní asistenti: akad. mal Zbyňek Prokop, Mgr. art. Tomáš Marušiak, Mgr. art. Martin Moflár, Mgr. art. Eva Moflárová, M. A. Ivan Novotný, PaedDr. Mgr. art. Boris Vaitovič, Mgr. art. Ján Vasilko, Mgr. art. Peter Vrábeľ, Mgr. art. Radovan Čerevka vedúci ateliérov: Ateliér súčasného obrazu - doc. Adam Szentpétery, akad. mal. Ateliér slobodnej kreativity 3D - prof. Juraj Bartusz, akad. soch. Ateliér grafiky a experimentálnej tvorby - prof. Rudolf Sikora, akad. mal. Ateliér nových médií – hosť. prof. Anna Tretter

Ateliér slobodnej kreativity 3D od roku 1999 vedúci: prof. Juraj Bratusz, akad. soch. odborní asistenti v Ateliéri slobodnej kreativity 3D: Mgr. art. Dušan Zahoranský (1999 – 2002) Mgr. art. Marian Straka (od roku 2006) Mgr. art. Radovan Čerevka (od roku 2009) Koncepcia výučby v ateliéri nadstavuje na pôvodnú koncepciu prof. Juraja Bartusza uplatňovanú počas jeho pôsobenia na VŠVU v Bratislave.1 Koncepcia zachováva podmieňovanie invencie, nachádzanie nových prístupov a riešení, neobmedzuje sa na tradičné kategórie sochárskej tvorby, naopak je nastavená ku vzdelávaniu v umení intermediálnych podôb. Doplnený pôvodný názov ateliéru skratkou 3D naznačuje, že dôraz je kladený nielen na objektovosť, intermediálnosť a zohľadňovanie aktuálnych tendencií v oblasti priestorových médií, ale aj na možnosti práce polohe akcie, kde vyjadrovacím prostriedkom je telo. Ateliér si zachováva charakter prostredia, kde proces výučby je postavený na komunikácii a individuálnom prístupe. Do vzniku Ateliéru nových médií bol súčasne miestom aj pre výučbu a vytváranie diel videoumenia a výrazným spôsobom sa na tvorbe v oblasti videoumenia podieľa aj naďalej. Ateliér slobodnej kreativity 3D v roku 2006 absolvovali Radovan Čerevka a Ľudmila Valenčíková, ktorí sa kontinuálne venujú tvorbe objektov, inštalácií, v prípade Ľ. Valenčíkovej aj akcii.2

69


POZNÁMKY: 1.

Koncepciu vyučovania v Ateliéri slobodnej kreativity prof. Juraj Bartusz uplatňuje aj na Katedre výtvarných umení a intermédií. V plnom znení sa nachádza v kapitole Štrnásť otázok... v reakcii J. Bartusza.

2.

Pozri viac odpovede R. Čerevku a Ľ Valenčíkovej v kapitole Štrnásť otázok... .

70


Ivana Sláviková / Mentálne / hraničné sochárske médium Je dôležité presne naformulovať svoje myšlienky, o to viac, ak sa nasledujúci text týka bytostne vás a vašej doterajšej práce.1 Časť mojej súčasnej tvorby charakterizuje záujem o transformáciu vnímaného obrazu pomocou primárneho svetelného zdroja tak, aby som vo výslednom efekte dospela ku možnosti vnímať dielo nevidiacim či ľuďom s oslabeným zrakom. Rovnaká snaha umožniť jeho vnímanie cez haptickú stránku ma vedie ku tomu, že ho vnímam ako hraničné – mentálne sochárske médium. V roku 2008 počas môjho magisterského štúdia na Katedre sochárstva Fakulty výtvarných umení Akadémie umení pod vedením doc. J. Saparu vznikla na základe tejto myšlienky priestorová inštalácia (Ne)viditeľné, no myšlienka spomínanej transformácie, ako aj samotná forma prejavu v oblasti inštalácie, je pre moju tvorbu charakteristická až dodnes. Domnievam sa, že vo výtvarnom umení, ktoré sa vo všeobecnosti chápe ako umenie vnímané zrakovým vnemom, si môžeme viac než inde overiť odlišnosť vo vizuálnom a nevizuálnom vzťahovaní sa k okolitému svetu. A pokúsiť sa o malú sondu do problému umenie verzus spoločnosť. Pod pojmom vizuálne vnímanie nemusíme rozumieť len zrakovú orientáciu človeka. Vzťahuje sa rovnako aj k svetu vnútornej vizualizácie, obrazotvornosti, pamäti či fantázie. Práve túto časť z celku by som nechcela eliminovať. Obrazotvornosť, u nevidiacich plastická a sluchová pamäť, ako paralela zrakového vnemu, by mala dopomôcť k odlišnému vnímaniu reálnej priestorovej situácie pri samotnom pochopení umeleckého diela ako ilúzie. Tento spôsob prezentácie radikálnym spôsobom obmedzuje zrak, vizualitu nahrádza v prvotnom bode, hmatové / fyzické poznaniu priestoru. V tvorbe mi ide skôr o experimentálny spôsob vyjadrenia sa na základe skúmania hraníc možnosti zrakového uchopenia výtvarného objektu. Takto vznikol dlhodobejší projekt a zároveň experiment diplomovej práce s témou: Priestor ako médium, podnázov (Ne)viditeľné, 2008. V realizácii som použila Braillovo písmo, ktoré je tvorené sústavou bodov. Dataprojektorom sú na kovovú stenu premietané konkrétne obrazy, ktoré sa pomocou bodových otvorov v plechovej stene transformujú na viditeľný textový záznam v slepeckom písme. Takto paralelne existuje objekt, jeho premietaný obraz, ktorý je následne pretransformovaný na text v Braillovom písme. Reálny objekt, v tomto prípade moje práce, sú premenené na obrazový záznam – fotku a opis samotného diela v Braillovom písme na kovovej stene. Celú transformáciu spôsobuje len jednoduchá kovová platňa ako transformátor obrazu na text, umiestnená v mnou vytvore-

71


nej výstavnej kóji. Cez body umiestnené/vyvŕtané do kovovej platne (určenej pre nevidiacich), je nasmerovaný prúd svetla, ktorý dopadá do priestoru za kovovou hranicou. Kovová zástena jednoducho transformuje celistvý obraz do bodov. Prienik svetla cez otvory vytvára na protiľahlej stene svetelný záznam obrazu v Braillovom písme (určený pre vidiacich). V tejto chvíli dochádza k úplnému zrovnoprávneniu vo vnímaní. Ani jedna zo strán (vidiaci a nevidiaci) nemá k dispozícii viac informácii ako druhá strana.2 „Autorka v práci Priestor ako médium hľadá hranice vnímania priestoru u človeka, ktorý má možnosť vnímať jej umenie na základe rozvinutých hmatových schopnosti. V diele zohráva dôležitú úlohu priestor ako taký. Inštalácia sa dá chápať ako autorský koncept, ktorý je založený na antidiskriminačných pravidlách. Divák má rôzne možnosti čítania a vnímania tejto práce, avšak s rovnakým materiálovým backgroundom. Práca má cieľ osloviť aj nevidiaceho, no v princípe nie je určená len takto handikepovaným ľuďom.“3 V mojich prácach teda vychádzam z dlhodobého záujmu o skúmanie sochy, objektu či priestorovej inštalácie ako hraničných médií – vnímaných nielen vizuálne, ale aj hapticky. Pochopiteľne sa to odráža najmä vo voľbe a používaní materiálov. Snahou je narušiť predstavu o ich uplatňovaní v sochárstve. Príkladom je staršia realizácia Obete varujú 68-07, ktorá vznikla v rámci festivalu Barbakan v Banskej Bystrici. Ako priestor na vytváranie realizácií bol poskytnutý areál Pamätníka SNP. Svojím príspevkom som sa snažila zachovať genius loci tohto miesta. Reagovala som na známe dielo sochára Jozefa Jankoviča Obete varujú, ktoré je v tomto areáli umiestnené.4 Realizáciou vo verejnom priestore som sa pokúsila odstrániť bariéry medzi dielom J. Jankoviča a divákom. V monumentálnej bronzovej forme zobrazuje ľudské obete druhej svetovej vojny, no v mojej interpretácii je v zmenšenej mierke - v ľudskom merítku, a je vytvorené z mäkkého materiálu a pôsobí nežnejšie.5 Pre výstavu Súkromná sociológia v Galérii Cypriána Majerníka v roku 2009 vznikol objekt Obete varujú 2 - 67/08. Použité merítko zobrazenia bolo do značnej miery prispôsobené priestorovým možnostiam obyčajných ľudí (paneláková kultúra bývania). Moja snaha o narušenie bežného vnímaní priestorového objektu a v kontexte „výskumu“ súkromnej sociológie sa ukázala ako zdarná. Dielo je naďalej „uskladňované“ v malých priestoroch, ktorými galéria disponuje.6 V súčasnosti sa v rámci doktorandského štúdia zaoberám hraničným pochopením objektu vo výtvarnom umení, ako aj snahou o zadefinovanie sochy ako média. Východiskom pre moju tvorbu je moment transformácie predlohy východoslovenskej krížikovej výšivky. Uvedomujem si potrebu konfrontovať sa s vlastnou minulosťou, aby som mohla v budúcnosti dospieť k pochopeniu a stotožneniu sa s vlastnou rodinou prostredníctvom výtvarného výstupu. Zameriavam sa na dva princípy - v internej a externej forme. Prvá, tá súčasná, vo mne asociuje okolie, z ktoré-

72


ho pochádzam. V tvorbe sa snažím konfrontovať seba ako jedinca determinovaného v priestore vlastnej rodiny. Z vonkajšieho pohľadu na rodinnú tradíciu je pre mňa výšivka elementárny výtvarný prejav. V minulosti slúžila ako estetický doplnok oblečenia, doplnok bytového textilu či len jednoduchý poznávací znak (v prípade vyšitého monogramu na oblečení či textile). V druhej forme, zámennou materiálu a až absurdizáciou tradičnej východoslovenskej výšivky na plechu, ponúkam divákovi možnosti pre nové chápanie tohto tradičného výtvarného prejavu ženskej časti mojej rodiny.7 Dielo Iron woman (Železná žena), 2009 predstavuje v siedmych závesných kovových obrazoch prvky/postavy troch žien a páva z tradičnej výšivky, používanej na zdobenie ženského oblečenia. V mojom poňatí postavy rozohrajú vlastný príbeh v komixovom slede siedmich obrazov za sebou. Práca Cervus elaphus (Jeleň lesný), 2010 je precízne vyšitý dvojitý motív jeleňa na plech. Spracúvam pôvodné zobrazenie, s ktorým som sa stretávala ako dieťa pri návštevách rodiny, a mám ho zafixovaný v pamäti dodnes. Pocit, ktorý vo mne evokuje obraz jeleňa, je silne spätý s pocitom bezpečia vlastnej rodiny. Výstup vo forme obrazu nahrádza rozsiahlejší slovný výklad môjho zámeru. Moja tvorba v tomto momente hraničí s dekorativizmom, o to viac, že pocit „ľúbeznosti“ sa prenáša do vznikajúcich objektov ako spomienka z detstva. Určitú možnosť vo svojej tvorbe stále vidím v prieniku pod povrch sociálnej štruktúry laického diváka. Autorský koncept sa mi v procese tvorby mení najmä v bode zobrazovaného motívu obrazu, v tomto bode práce je pre mňa dôležité prežívanie - samotná konfrontácia s rodinou z matkinej strany. Vyšívanie, háčkovanie či pletenie je v mojej rodine činnosť, ktorej sa naplno venujú ženy. Táto činnosť je v rodine tradíciou, o to viac vo mne ostáva pocit zodpovednosti voči starej mame či mame. Ideovým nadviazaním na dielo Iron woman (Železná žena), je dielo Embroidery (Výšivka), 2010.8 Krížiková výšivka je nahradená pomocou zdroja svetla (stavbársky reflektor). Cez perforovaný plech som docielila tieň, podobne ako to bolo v inštalácii (Ne)viditeľné. Spojením dvoch použitých prvkov z predošlých výstupov sa mi naskytla možnosť širšieho dialógu s divákom. Hapticko – vizuálna hranica je mu naplno odhalená. Bolo pre mňa zaujímavé sledovať toto dielo na výstave. Môj zámer na výstave odhalil detský divák, a to takmer okamžite, ako sa k práci priblížil, dospelý s tým mal väčší problém. Je pre mňa ďalšou výzvou skúmať tento fenomén vo svojej tvorbe a pokúsiť sa o ďalšiu interakciu s divákom. Cieľom všetkých mojich výstupov je dialóg s divákom, snaha o nabudenie myšlienkového procesu, priblíženie výtvarného výstupu. Jednou z mojich posledných intervencii do verejného priestoru, s cieľom osloviť anonymného diváka, bolo spoločné video Fontána - Fontánka9 v spolupráci s ďalšími autormi,10 ktoré vzniklo v rámci divadelného festivalu Improfest 2010 Žilina. Bolo pre mňa zaujímavé parafrázovať bronzový materiál nafukovacími detskými hračkami/ detským bazénom, čo je v intencii môjho negovania sochárskeho materiálu nesochárskym.

73


Pre moju tvorbu je dôležitý osobný vklad do danej problematiky zobrazovaného objektu či len reakcie na konkrétnu situáciu. Prostredníctvom jednotlivých projektov dostávajú tvár konkrétne myšlienky, pocity. Spätný pohľad na vytvorené práce vo mne evokuje akýsi denníkový záznam situácii, ktoré mi preniesol život. A aj takýmto spätným pohľadom na ne, cez napísaný text, sa znova vraciam do situácii, ktoré boli v daný moment vzniku konkrétnej práce pre mňa nadmieru dôležité.

74


POZNÁMKY: 1

„I. Sláviková znázorňuje predmety každodenného života – vankúše, posteľ, paraván. Prináša ich v netradičnom materiáli, čím ponúka pohľad na ne novým spôsobom. Nerezová posteľ evokuje sterilnosť, ktorú dopĺňa dvojicou plechových, korodujúcich vankúšov. Cez ne autorka preniká k najvnútornejším pocitom diváka, ktoré si on sám pri každodennej „rutine“ spánku často neuvedomuje. Slávikovej diela nie sú interpretačne viazané, poukazujú na konfrontácie a paradoxy existencie jedinca: vnútornej a verejnej, reálnej a snovej, sterilnej aj fertilnej, telesnej a duševnej.“ Denník SME 27.05.2008, Žofia Korošová http://www.sme.sk/c/3895913/intimne-s-novymi-mediami.html#ixzz1CzjBMAyc viac: katalóg k výstave Intímne (ne)bytie, Galéria umenia v Nových Zámkoch

2

Pozri viac: Insipre, 45/2008, str. 118, Intímne (ne)bytie, autor textu: Galéria Nové Zámky

3

Ľudmila Kasaj Poláčková, text z posudku k diplomovej práci

4

http://www.jeunecreation.org/wordpress/uploads/2008/09/jeune-creation-slovaque-jc08.pdf

5

„Ide o privlastnenie diela sochára Jozefa Jankoviča, ktoré sa nachádza v Pamätníku SNP. Jej poňatie tohto súsošia nesie v sebe náboj ženskosti, jej mäkké bábky-postavy pôsobia efemérne a zraniteľne zároveň, sú plné hádaniek a významov. Sláviková tak predstavuje nové pohľady na sochárske dielo i jeho dobovú prezentáciu.“ Denník SME 23. 8. 2007, Ľudmila Kasaj Poláčková, pozri: http://www.sme.sk/c/3452307/mladisochari-militantizmus-a-snp.html#ixzz1CzIiUlmr ... „jej inštalácie a objekty sa nedajú označiť ako sochy v tradičnom chápaní. V tvorbe hľadá najmä hranice vnímania priestoru a človeka, ktorý má možnosť vnímať jej umenie na základe haptických schopností. Motívy zo súkromia, ako napríklad svoju posteľ, či motívy ľudových výšivek spracúva netadične v kove. Súčasťou výstavy bol aj objekt, v ktorom spracovala známe súsošie „Obete varujú“ od Jozefa Jankoviča z rokov 196669, ktoré sa nachádza v Pamätníku SNP v Banskej Bystrici, do textilnej, mäkkej a tým pádom intímnejšej podoby.“ Omar Mirza, relácia Hore bez, internetová verzia denníka SME, 5.9.2009, http://kultura.sme. sk/c/5004187/koniec-kulturnej-abstinencie-hore-bez-je-spat.html „Už len pre svoju veľkosť na výstave púta pozornosť plastika Ivany Slávikovej. Ide o interpretáciu známeho súsošia Obete varujú od Jozefa Jankoviča, ktoré dominuje Múzeu SNP v Banskej Bystrici, – povedala Sláviková. Okrem pocty Jankovičovi Sláviková hovorí, že interpretáciou chcela zjemniť a posunúť myšlienku diela do jemnejšej a introvertnejšej podoby. „Použila som textílie. Takto sa dá socha aj rýchlo rozobrať a presunúť z miesta na miesto,“ dodala s úsmevom mladá sochárka. SME, Korzár 27.04.2010 , http://korzar. sme.sk/c/5347274/galeria-obnovuje-hry-s-umenim.html

6

pozri viac: Gregor, Richard: Ročenka Galérie Cypriána Majerníka 2009, str. 16.

7

„...v posledných prácach hraničiacich s dekorativizmom Sláviková podrobuje príznačné sochárske materiály vlastným schopnostiam. Autorsky narúša, interpretuje svoje chápanie sochárskej disciplíny vyšívaním do plechu, ktorý je väčšinou vnímaný ako doména mužov – Cyklus Iron woman 2009.“ Pozri viac: Kasaj – Polačková, Ľudmila: text v ročenke Galérie Cypriána Majerníka 2009, str. 15.

75


8

Dielo bolo súčasťou výstavy 5 x v priestore, Tatranská galéria Poprad (24. 4. 2010 – 21. 6. 2010)

9

viac na : http://www.youtube.com/watch?v=kX0gcl0jvv0

10

Nina Šošková, Matúš Pšenko, Ivana Sláviková, Jana Mináriková a Pavel Mackov

Fontana_fontanka (2010) mená: Nina Šošková, Ivana Sláviková, Matúš Pšenko, Pavel Mackov, Jana Mináriková video happening Žilina, Mariánske námestie

76


Cervus elaphus / Jeleň lesný (2010), 48 x48 cm, čierny plech, bavlnky

77


Embroidery (Výšivka), 2010, 100 x 50 cm, 3ks

Iron woman (Železná žena), 2009, 49 x 49 cm, 7 ks

78


Nina Šošková vlastná TVORBA ALEBO LEN súčasný STAV VYJADRENIA k nej Postupom času sa prevažná časť mojej tvorby vyprofilovala do realizácií vo verejnom priestore. Nechcem však vynechávať objekty či inštalácie pre vnútorný priestor, ktoré sú pre mňa taktiež dôležitou časťou tvorby, a kontinuálne sa im venujem. Ako študentka magisterského štúdia na Katedre sochárstva v Ateliéri socha a aplikované médiá som sa neustále oboznamovala s priestorovým umením a možnosťou jeho prezentácie. Výraznú časť tvorili prezentácie/diela site-specific, v ktorých som reagovala na konkrétny priestor. Tieto princípy som sa v tvorbe snažila zachytávať cez pohľad na identitu, prítomnosť stopy ako činiteľa v diele, cez odtlačky, charakteristické vône, pachy a prácou s prírodným materiálom. V inštalácií Sterilita I., 2008 som pracovala s čisto biologickým materiálom (včelím voskom). Vrstvením tohto materiálu som priestor zakonzervovala. Vzniklo dvojité kódovanie: vrstvy žltého vosku, nanesené do priestoru WC spolu s včelími plástmi, propolisom a včelím prachom pôsobili na pohľad špinavo a odpudzujúco. Vznikol však sterilný a vydezinfikovaný priestor s charakteristickou vôňou, ktorá pretrvávala v mieste aj po de-inštalácií. Podobnou črtou, kde materiál prináša opozitné symboliky, sa vyznačuje aj objekt – umývadlo Sterilita II. 2010. V práci Socha ako médium – or bit or nebit, 2008 som uvažovala podobne. Tento krát som pracovala s nosičom informácií, ľudským DNA v slinách. Výsledná práca pozostávala z viacfarebnej „použitej“ žuvačkovej hmoty, ktorú mali možnosť okoloidúci interaktívne lepením vrstviť a vytvárať tak „informačnú spleť“. Hmota, inštalovaná v školskej kaviarni, naberala na priestore a odkazovala informácie každého jednotlivca. Dôležitú časť opäť zohralo dvojité kódovanie. Bola to vôňa použitých žuvačiek, ich farebnosť a napokon baktérie, špina a všetky informácie uchované po značnú dobu v použitom materiáli. Za svoje najidentickejšie dielo v tomto smere uvažovania považujem diplomovú prácu Biely sex, 2009. Existencia opozita v symbolike kúpeľňovej farebnosti – tradičnej bielej farby (ako znaku čistoty), ktorú v danom priestore nahrádzam čiernou (stopa, znečistenie), neguje predstavu o kúpeľni ako o očistnom priestore. Použité UV svietidlo zviditeľnilo moju vlastnú telesnú prítomnosť zanechaním stôp v mieste hygieny, súkromia, oddychu a relaxu vôbec. V súčasnosti, v rámci doktorandského výskumu s témou Exploatácia priestoru nielen sochou, sa venujem problematike zachytávania ľudskej stopy. S odkazmi na prítomnosť jedincov – návštevní-

79


kov operujem v objektoch Rohož I., II., III., 2010 – 2011, kde sa snažím mapovať širší rámec, ktorý vytvára určené miesto, konkrétne galéria. Prechod cez nainštalovanú lepkavú rohož (tradične sa nachádzajúcu pred vstupom do priestoru) vyvoláva úvahy o tzv. metaforickej očiste a je nevedomou manipuláciou (prechádzajúceho) diváka, alebo je (z jeho strany) akceptovaným účelom. Tradičné pletené, rastrované rohože umiestňujem pred vstupy do výstavných priestorov galérií, čím umožňujem divákovi priamo či nepriamo zasiahnuť do objektu. Rohožami manipulujem dvakrát. Po prvé, vstup do miestnosti symbolizuje zbavenie sa akýchkoľvek predsudkov (napr. voči umeniu), čiže divák môže vojsť dnu „očistený“ Opačne, pri vychádzaní z daného priestoru, je prechod (s použitím jemnej irónie) „reguláciou“ miery zážitkov, informácií a poznatkov, ktoré v divákovi (návštevníkovi) zostávajú v pamäti počas návštevy. Podobnou stratégiou disponuje dielo Príťažlivosť, 2010 – site-specific inštalácia v galérii FRAME (Františkánsky kostol, Bratislava). Otváram divákovi možnosť uvažovať o tele ako takom (prostredníctvom atribútov, ktoré na jeho prítomnosť odkazujú). Používaním polaritných symbolík (použitý materiál vs. konkrétny priestor inštalácie) reflektujem na problematiku cez vlastné ja, a súčasne sa snažím o jej globálnejšie sociologické poňatie. Rohož vytvorená z peria, umiestnená pred vstupom do chrámu, je médium slúžiace na prenos informácií od každého jednotlivca. Zneisťujem diváka materiálom, ktorý vzbudzuje predstavu vzlietnutia v prievane pri dotyku s ním, a zároveň narábam s pocitmi očisty alebo znečistenia. Realizáciou upriamujem pozornosť na hygienu (duševnú vs. telesnú), prostredníctvom zanechaných telesných artefaktov (odtlačok stopy, vlastnej identity, vnútorný pocit či neistota v divákovi). Prvok manipulácie je pre mňa dôležitý aj v ďalších prácach vo verejnom priestore. Snažím sa s ním pracovať ako s formou, ktorá sa netýka tradičného sochárskeho rámca, ale skôr ho vnímam cez kontexty jeho histórie a funkcie. Verejný priestor charakterizuje vysoká miera jeho dostupnosti. Príkladom môžu byť centrá či časti historických miest, zástavby, novostavby, prestavby, galérie alebo ich rôzne typy priestoru na prezentácie. Ide mi o také, ktoré sú určené pre verejnosť, ale vzhľadom na ich charakter, môže byť ich dostupnosť sociálne veľmi podmienená. V takomto prípade sú verejné priestory nositeľom určitých fyzických bariér a sú výsledkom ľudskej (ne)činnosti s vedomými, ale aj nezamýšľanými sociálnymi a sociálno-priestorovými dôsledkami. Vznikajú rôzne rekonštrukcie a prestavby, stavby v mestskom priestore, ktoré sú nielen fyzickou bariérou, ale aj všeobecne bariérou sociálnej dostupnosti. Týmto aspektom som sa spoločne s ďalšími doktorandmi dvoch vysokých výtvarných škôl (VŠVU a AU BB) zaoberala v projekte Medzicentrum, 2010. Zameraný bol na aktívne skúmanie historicko-kultúrnych kontextov mesta Banskej Štiavnice. Urbánna os, kopírujúca hlavnú tepnu mesta prepájajúc jeho centrá (historické – chránené UNESCO-m, sídliska Drieňová, vybudované počas socializmu a novo-vzniknuté kultúrne centrum

80


v objekte budovy železničnej stanice BANSKÁ ST A NICA) vymedzila teritoriálny a tématický priestor pre public art-ové projekty. Diela vstupovali do intervencie s divákom, prostredníctvom nich sa skúmala senzitivita a kultúrno-historické charakteristiky mesta. Prostriedkami komunikácie (informačné pútače, texty, zvuk a iné) vnikali autori do podvedomia žijúcich obyvateľov mesta.1 Intervenciou Život v..., 2010 – nainštalovaním šnúr s bielizňou medzi domy na „trotuári“ mesta Banská Štiavnica som obrazne vrátila život do jeho sporo obývaného centra. Snažila som sa v divákovi navodiť pocit každodenného života v ňom. Navešaná bielizeň, jej čistota a vôňa mali vzbudzovať predstavu o opaku dnešnej situácie miesta, ktoré je bez života, a len zvonka má dojem ľudských stôp obyvateľov, ktorí tam už nežijú v takom množstve ako kedysi. Naopak, ich identita sa postupne vytráca, žijú na periférii (napríklad na sídlisku Drieňová). Prekvapením bolo pre mňa sledovať priebeh intervencie v reakciách samotných obyvateľov mesta a reakciách miestnych médií.2 Taktiež reflexie a diskusie na rôznych fórach a diskusných sieťach, a to nielen ohľadom spomínaného diela, ale aj ostatných diel od ďalších autorov v rámci projektu.3 V záujme získania dobrých odoziev bude projekt pokračovať v ďalšom ročníku Medzicentrum I., tento krát na platforme Stanice Žilina – Záriečie, a taktiež sa bude týkať témy verejného prostredia a intervencií do neho. Moja nasledujúca intervencia do verejného priestoru bola v rámci projektu Priestor/Prostor Z(I)LIN(A),4 ktorý sa zaoberal jeho problematikou a súčasne nadväzoval na staršie trienále Prostor Zlín, v rámci ktorého v 90. rokoch vznikali sochárske realizácie natrvalo umiestnené v mestskom prostredí. V aktuálnom projekte, realizovanom v spolupráci s Považskou galériou umenia v Žiline, sa predstavili vybrané diela autorov zo Slovenska a Čiech. Príspevok DRŽ SA PEVNE (Baťa vs. Socializmus), 2010 a POŠLI SI ČO CHCEŠ (Baťa vs. Socializmus), 2010 nebol uskutočnený v zmysle site-specific inštalácie. Vytvorila som reklamné pútače/tlače, umiestnené do držadiel vo verejných dopravných prostriedkoch MHD Zlín a pohľadnice, ktoré boli distribuované Zlínskym týždenníkom. V ich obsahu som reagovala na ideológiu dvoch režimov – socializmu a kapitalizmu. Významy príbuzne motivujúcich výrokov Tomáša Baťu a budovateľských sloganov socializmu boli pre mňa paradoxne podobné a ich zverejnením som sa snažila poukázať na nedávnu históriu mesta. Čo bolo však pre mňa najviac zaujímavé, v prípadoch oboch režimov išlo o jedno a to isté: motivovať, viezť a udržiavať.5 Za problém verejného priestoru pokladám aj zhustené mestské výstavby a vznik areálov obchodných „galérií“ či umelých parkov „oddychu“ umiestňovaných priamo v centrách, dokonca ich historických jadrách. Mám na mysli kauzu námestia Ľ. Štúra v Žiline – vybudovanie OC Aupark na ňom, ďalej problém s historickou Starou farou v centre Žiliny,6 ktorá musela ustúpiť výstavbe obchodno-zábavného megacentra OC Mirage. Osobitou je pre mňa stavba v centre Nitry – OC Galéria Mlyny, ktorá stojí na mieste pôvodných mestských mlynov.

81


Projekt Outdoor gallery7 intervenuje do verejného priestoru prezentovaním nekomerčného výtvarného umenia v mieste, ktorého charakteristiky regulujú pravidlá trhu a najmä konzumu. S výtvarníkom Danielom Didom sme v apríli 2010 iniciovali jeho vznik a zorganizovali niekoľko výstav.8 Galériou sa stal dovtedy nevyužívaný kamenný podstavec pred nákupným centrom OC Galéria Mlyny. Jeho charakter nám ponúkol viacero možností využitia na prezentáciu výtvarných výstupov mladých výtvarníkov – pre objekty, inštalácie, happeningy, performancie, sound-art a iné, a vzhľadom na svoju polohu, charakter a frekventovanosť pohybu ľudí okolo neho, sa stal živým priestorom na prezentáciu mladého výtvarného umenia. Mojou realizáciou na podstavci bola inštalácia RELAX (out_in), 2010. BAUMAX-ová lavička vystavená pred OC Mlyny, vytrhnutá z pôvodného kontextu a predstáv o parkovom oddychu, nainštalovaná spolu s umelým trávnikom (bez života, chrobákov), vzbudzovala v divákovi dojem, že ide nielen o výstavný kus určený na predaj, ale aj o miesto na relax počas nakupovania. Zámerom bola simulácia miesta pre odpočinok, a taktiež parafrázovanie súčasného oddychu a umelého trávenia voľného času v obchodných centrách.9 Dielo Fontána_Fontánka, 201010 kontroverzným spôsobom reagovalo na súčasnú podobu Mariánskeho námestia v Žiline – najmä na fontánu, umiestnenú v ňom od roku 2006. Jej autorkou je sochárka Drahomíra Beráková. Náklady na jej vytvorenie a osadenie boli vyčíslené na cca 9 miliónov slovenských korún. Interpretácia fontány v spolupráci štyroch autorov11 parafrázovala jej pôvodnú podobu použitím „lacného“ materiálu: detských nafukovacích hračiek, plaveckých kolies a bazéna s priemerom 3 m. Na Berákovej epoxidovej barokovej fontáne, napodobňujúcej bronz, sú stvárnení anjeli s infantilným výrazom. V našom poňatí ich imitovali nafukovacie hračky s bazénom. Chrliaca voda z kačičiek a rybičiek (v pôvodnej fontáne), bola nami citovaná chrlením vody z našich úst počas performancie. Projekt sa uskutočnil v rámci divadelného festivalu Improfest 2010, Žilina. Posledná aktivita vo verejnom priestore je video Relax, 2011. Vzniklo pre filmový festival azyl.sk (jednominútový film).12 V zázname vytvorenom v mestských kúpeľoch vo Zvolene som vystupovala ako voyer (v utajení) s kamerou zahalenou do plachty na svojom tele. Video sprostredkúva spôsob relaxu návštevníkov. Zaznamenáva ich pohyb, stopy po nich, odkazujúce na ich identitu cez zanechané odtlačky a vlasy, ktoré sú dokladom o ich prítomnosti – pohybe v kúpeľoch. Intervenciami do verejného priestoru sa snažím využívať jeho danosti. Mapujem ľudskú prítomnosť v ňom a zachytávam ju prostredníctvom vybraných každodenných podnetov a predmetov, ktoré tvoria súčasť nášho života. Sústreďujem sa na banálne veci, ktoré si bežne nevšímame alebo prehliadame. Synergiou, podporou a spoluprácou zúčastnených pri vzniku projektov sa snažím využívať a reagovať na špecifiká verejného priestoru. Jeho charakteristiky mi ponúkajú možnosť uvažovať o jeho autenticite. Spolu s ohlasmi zo strán divákov či obyvateľov sú pre mňa najväčším prínosom.

82


POZNÁMKY: 1

Pozri viac: Kapelová, Jana: Medzicentrum, text v katalógu, vydali: N. Šošková, J. Kapelová, J. Viazanička, M. Pšenko, 2010

2

„Autorka upozornila na priestor medzi domami, ktorý tiež patrí k mestu, ale zostáva bez povšimnutia poprerezávaný káblami. Tiež nás vlastne prinútila odtrhnúť oči od zeme a zadívať sa, ako veje vzduch nad našimi hlavami. Ktovie, či je taký čistý, že by si doň starostlivá gazdinka vyvešala svoju voňavú bielizeň? Táto inštalácia evokuje hlavne myšlienku slobody. Tam, kde kedysi viseli prvomájové transparenty, na mieste, ktoré je chápané ako verejné, teda „nedotknuteľné“, je dnes možné vystaviť niečo také osobné a intímne, ako je vlastná bielizeň či prezentovať svoj nápad.” Cit: Knežovičová, Z.: Bielizeň v našom meste, pozri: http://www. banskastiavnica.sk/stranka_data/subory/stiavnicke-noviny/archiv-2010/19-2010.pdf pozri: Kuchtová, Oľga: Je tu podnet na zamyslenie. In: Štiavnické noviny, ročník XXI, č.18, máj/2010, str. 8

3

Viac na: www.banskastanica.sk, http://www.banskastanica.sk/category/archiv/

4

Priestor/Prostor Z(I)LIN(A), Krajská galérie výtvarného umění v Zlíne (CZ), 2010, kurátori: Mira Sikorová a Martin Fišr, vystavujúci autori: Eva Jiřička (CZ), Pavel Sterec (CZ), Daniela Baráčková (CZ), Jan Haubelt (CZ), Jan Pfeiffer (CZ), Ilona Németh (SK), Matej Vakula (SK), Nina Šošková (SK), Mišo Hudák (SK), Jaroslav Varga (SK), Jaroslav Kyša (SK), Alžbeta Líšková (SK), Marek Galbavý (SK)

5

„Politická a ekonomická teória obhajujúca spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov, kontrolu celej výroby, distribúcie a výmeny ako spravodlivý spôsob účasti na štátnom majetku však stojí v opozícií voči súkromnému Baťa bohatstvu“. Pozri: Sikorová, Mira a Fišr, Martin: PROSTOR Z(I)LIN(A) – umělecké intervence do veřejného prostoru, katalóg k výstave, 2010, str. 49

6

„Statika budovy nebola narušená. V budove však chýbali vymoženosti potrebné pre dnešného človeka: bolo tu chladno, neboli tu kvalitné sociálne zariadenia, prívody sietí. Bolo treba opraviť strechu a čiastočne „hlinené“ steny sa dali upraviť zateplením. Do budovy bolo potrebné investovať, aby sa stala znova používateľnou. Slúžiť mohla ako mestské múzeum, príp. na iné kultúrne a duchovné aktivity”. Pozri: http://zilina-gallery. sk/wiki/Stará_fara_a_Žilinský_hrad_-_dejiny,_kauza,_zbúranie

7

Pozri: www.outdoorgallery.sk Pozri: Mirza, Omar: Outdoorgallery, In: FLASH ART Czech a Slovak Edition, jún – september 2010, str. 5

8

Projekty v období od 30. apríla do 26. septembra 2010 predstavili: Alžbeta Líšková – Neoremeselník, Nina Šošková – Relax (out_in), Radoslav Repický – Repicture, Marek Galbavý – MLYNY, Daniel Dida a Juraj Gábor – Record/Play a Igor Rjabinin – @u 2010. Pozri: Kapsová, Eva: Dvakrát dve kauzy k jednej téme – na podstavci Outdoorgallery v Nitre, In: Jazdec – Print nástenky o súčasnom dianí, ročník II, č. 4/2010, september-október-november.

9

„Šošková sa svojou inštaláciou navrátila k polohe aktualizovaného post-popartu a jeho pôvodne kritickým ideám namiereným proti konzumu. Paradoxne akoby ponúkala pred OC Mlyny produkty konkurenčnej znač-

83


ky. Miesto je tu rozhodujúce. Má súčasne „pomníkový” charakter podstavca (pripomeňme Manzoniho Sokel sveta), ktorý tu slúži či pôvodne mal slúžiť reklame, a tak sa aj Šoskovej dielo stalo odkazom na reklamu nedostatku miesta na relax.” Pozri: Vrbanová, Nina: Nina Šošková, RELAX (out_in) / Outdoorgallery, Nitra, In: Jazdec – print nástenky o súčasnom výtvarnom dianí, ročník II, č. 3/2010. 10

Dielo bolo súčasťou prezentácie na výstave Nina Šošková - Biely sex v PGU Žilina (9.12. 2010 – 13.02. 2011)

11

Nina Šošková, Matúš Pšenko, Ivana Sláviková, Jana Mináriková a Pavel Mackov, pozri: www.youtube.com/ watch?v=kX0gcl0jvv0

12

Viac na: www.azyl.sk

Život v ... 2010 (Banská Štiavnica), inštalácia

Rohož I. 2010 (PGU Žilina) - objekt, (textil, lepiaca páska)

84


Sterilita (2010) PGU Žilina, inštalácia, (včelí vosk)

Sterilita (2008) Katedra Sochárstva, AU BB, inštalácia, (včelí vosk)

85


Relax (out_in) 2010, inštalácia, (umelý trávnik, lavička - drevo, kov)

86


Relax? (2011) ZvolenskĂŠ kĂşpele, Zvolen, video-performance

87


Roman Popelár Medzičas na bilanciu / Bez zbytočných rečí

Keď sa dnes medzi odbornou verejnosťou vysloví spojenie najmladšia generácia slovenských sochárov, pri zhovievavom úsmeve si v prvej chvíli aj zasvätení spomenú tak na 3-4 mená. V tom lepšom prípade. Teoretici prednášajúci na školách si narýchlo vybavujú tváre študentov bakalárskeho, magisterského či doktorandského štúdia, tí, čo neučia, zasa bez váhania menujú jej príslušníkov krátko pred/po štyridsiatke. Kto teda patrí v roku 2011 medzi najmladšiu generáciu? Otázku ešte vyhrotím širšie miereným výrokom prof. Jozefa Jankoviča, akad. soch., keď sa pre istý mesačník vyjadril, že „niečo, čo by sa dalo nazvať sochárskou scénou, tu podľa môjho názoru neexistuje. Sú tu jednotliví, osamelí autori, márne sa pokúšajúci preraziť bariéry svojej spoločenskej izolovanosti. ...Zrejme väčšina sochárov je zmierená so svojím osudom na okraji spoločnosti“1 Po týchto slovách je možné vzdať sa (bez zbytočných rečí) ďalších úvah o nej, zvlášť o tých najmladších. Má to však háčik: ona tu je a javí sa pomerne početná. Aspoň zatiaľ. Vyvíja aktivity, na ktoré akosi pozabudla (alebo rezignovala?) generačne spriaznená teoretická obec a tá sa, mimochodom, tiež akosi vytratila. A čo charakterizuje najmladších sochárov? Ešte zotrvávajú pri svojich odborných snoch a plánoch, nechýba im chuť tvoriť, chcú vystavovať a preraziť. Preraziť nielen Jankovičom spomínané bariéry spoločenskej, ale už aj medziodborovej izolovanosti. Občas sa to niekomu podarí tým, že si ho už naša výtvarná obec nemôže dovoliť prehliadať a stáva sa nominantom viacerých, často prestížnych súťaží, ktoré však spravidla nevyhrá. V priebehu rokov 1998 – 2010 sa stal držiteľom ocenenia Mladý výtvarník roka (neskôr Cena TONAL, dnes Cena O. Čepana) jediný sochár – Michal Moravčík (2004). Túto smutnú štatistiku nevylepší ani fakt, že prví dvaja držitelia ceny boli vzdelaním sochári: Patrik Kovačovský (1996) a Anton Čierny (1997). Rovnako aj v kratšej histórii udeľovania medzinárodnej študentskej súťaže ESSL AWARD sa medzi trojicu ocenených „prebojoval“ jediný sochár – Marián Grolmus (2005). Aj tieto štatistiky nahrávajú faktu, že záujem o sochu po roku 1990 má zostupnú tendenciu. Posledné roky som si opakovane vypočul názory zainteresovaných, že pomenovania sochár/sochárstvo vyznievajú archaicky, že presahy nových médií do sochy, ale i grafiky a vlastne do všetkých žánrov výtvarného umenia (snáď s výnimkou maľby) sú natoľko zásadné, že časom sa budú všetci zhodne označovať univerzálne – teda artists (umelci, výtvarníci). Nech sa už postavenie sochy javí dnes na Slovensku akokoľvek, faktom zostáva, že v globálnom meradle v kríze nie je a ani nikdy nebola. Preto stojí naša najmladšia generácia pred viacerými

88


výzvami: mať čo touto formou povedať aj naďalej a vedieť to „predať“. Mám tým na mysli presadiť sa v konkurencii iných výtvarných médií, ktorá je skutočne silná. Nemyslím si, že by bol v slovenskej spoločnosti o sochu/objekt zvýšený záujem, ale určite sa nenachádza ani na jeho periférii, ako sa to dnes zväčša interpretuje. Väčšie starosti mi robia predstavy „dôležitých“ ľudí o nej. Teda štátnej a verejnej správy a súkromného sektora, ktorí často priamo alebo nepriamo diktujú, ako by mala jej aktuálna podoba vyzerať, prípadne kto je, či nie je, kvalitný umelec. Sochári sa tak dostávajú do pozície remeselníkov a aj tí najtalentovanejší/najúspešnejší/najlepší začínajú takmer okamžite po nástupe do praxe deliť svoju tvorbu na voľnú a zákazkovú (tzv. chlebovky), ktorá ich časom pohltí (česť výnimkám). Pokúsim sa však pozrieť do budúcich rokov optimisticky: tak, ako sa podarilo výrazne eliminovať „podnikateľský barok“ v architektúre s nástupom novej, progresívne zmýšľajúcej, generácie architektov a ožila maľba – koncom 90. rokov vyhlásená za „mŕtvu“ – časom sa podarí prinavrátiť aj soche dôstojné postavenie, očistené od nánosu ideológie spred roka 1990. Bez cielenej finančnej podpory to ale nepôjde. Odborný potenciál máme porovnateľný s okolitými krajinami, výuka na troch vysokých umeleckých školách je zárukou zdravej konkurencie. Ide len o to, aby sa presadili tí, ktorí o to majú záujem, disponujú talentom a vynaložia patričné úsilie. Čas totiž beží a práve ten je najväčším protivníkom tejto situácie. Generácie sochárov prichádzajú a odchádzajú. Až prázdno po niektorej z nich bude mať pre slovenské sochárstvo trvalé následky. PS: Posledné roky vzniká viacero tzv. iniciatív zdola vo forme Občianskych združení zameraných na podporu súčasnej sochy a objektu s rôznym zameraním a cieľmi. Zaradila sa k nim aj výstava Bez zbytočných rečí podporená zborníkom textov a rozhovorov približujúcich situáciu na našej sochárskej scéne.

POZNÁMKY: 1

in: informácie – architektúra, interiér, design, roč. XIV., december 2008, s.15

89


Mira Sikorová FORM as a contemporary sculpture discussion contribution Publication named e FORM is not an almanac in the true sense of the word¬ - its core is made up from answers of selected visual artists to a group of questions united under the topic - contemporary sculpture and space media accompanied by appropriate presentation of their work. e FORM is predominantly a view of the sculpture and the art of sculpting with an impact on its current forms, but this is a view coming from the „inside“ – that means from the authors themselves, the authors that create within the art of sculpture but also from the ones whose artistic production oscillates around installation and object or it is of an intermedial character. Its origin was initiated by the doctoral candidates of the Department of Sculpture of the Faculty of Fine Arts, the Academy of Arts in Banská Bystrica Nina Šošková and Ivana Sláviková for whom the FORM is primarily one of the outcomes of their study. e main reason for the FORM compilation is the search for a tangible and permanent contribution to the discussion on the art of sculpture and its related forms, currently being a scarce one as perceived as such by artists themselves. A uniting leitmotif, being an invisible but an important feature of the publication, is an ambition to re-grasp the term sculpture today when its edges have become unclear even more. According to Rosalind Krauss, already with the formation of Postmodernism the term, being a modernistically perceived category, became part of the expanded field and fails to be a privileged core term1, while the role in the course of defining it was played also by nonfigurative spatial media such as object and installation that have expanded but at the same time have emptied this term even more. Although its interpretation has undoubtedly been the matter of the theory of art, also the opinions of the involved authors and their work coparticipate in formation of its current characteristics. So, if the publication has more of “a visual framework”, within the information provided, such appearance was influenced especially by its authors´ intent to mediate more, even the generational ones, opinions on the issue at question that have arisen from the initiative of the visual artists towards expressing the related view. A set of questions is put in a wider spectrum; it refers to the connections closely related to sculpting, especially, it touches so called institutional framework – that is, the chances to offer

90


presentation of the art of sculpture in galleries at present or to purchase it for collections; it also generally concerns the support provided to such type of work from the galleries but it predominantly refers to their expert reflections and reviews. It is those that co-participate in the final image and in case of their sporadic existence they may influence the perception of the given work of art as a marginalised area within the complex of its contemporary forms. At the same time, the authors´ answers also reflect the rising necessity of one´s own management of exhibitions and realisation of works related to individual acquisition of financial means since it concerns a complicated area as far as production is concerned. Formulation of questions at the same time enables expression of an attitude towards the topic given such as mutual relation between (non)mastering of theory and history of art and (non)interest to be orientated in art through one´s own process of creation in relation to a discursive and contextual state of a contemporary art that necessitates a different way of reading and interpretation. e core chapter Fourteen Questions on Contemporary Sculpture and Spatial Media interferes back into the recent history – it is by the respondents´ selection from different generations, not only the youngest one: there are several distinguished personalities of the world of art of 60´s and 70´s; there are authors who had a significant influence on the art of installation and object in 90´s and at the beginning of a new millennium, but also by an emphasis put on gathering of information from respondents in relation to their work or experience during the period of their study. e publication content was in this way affected by the factor significantly generating the form of sculpture and spatial media. It is a system of education that is currently being applied by departments and studios of sculpture in three Slovak schools of higher education. e publication provides information on their state and genesis individually: Department of Sculpture of the VŠVU (presently the Sculpture, Object, Installation Department) since the year of break of 1989/1990, Department of Sculpture of the FVU AU in Banská Bystrica since its foundation in 1997. Also, it presents the youngest 3D Studio of Free Creativity - part of the KVUaI FU TU in Košice of which name reflected as one of the first the intermedial overlaps in visual art (not only in sculpting) already in time of its origin at the VŠVU – at the original time of its operation. e FORM also fulfils the function of a catalogue; it collects information on No Useless Talk exhibition2, that is a probe into the work of the youngest generation of sculptors, in this case also of the respondents to the questions related to sculpture and spatial media at present. Together with chapters presenting work of the publication authors, but also by short profiles of (not only) young artists appearing by the answers given, it draws a picture on an actual state of this visual medium but above all it again turns attention towards it. Besides other

91


presentations, presently more individual ones related to the sculpting art and their occasional outcomes in the form of a catalogue, it is also a proof – a unique reference about what is happening (also on a creative thinking) in it. NOTES: 1.

Krauss, Rosalind: Sculpture in the Expanded Field. In: October (Spring 1979), s. 30 – 44.

2.

Bez zbytočných rečí - No Useless Talk exhibition, Galéria mladých, Nitrianska galéria, 31.3. – 8.5.2010, curator: Roman Popelár

92


Roman Popelár A Meantime for a Review / No Useless Talk To hear the collocation ´the youngest generation of the Slovak sculptors´ out in professional public, even the involved ones, smiling indulgently, might come up with three to four names. In a better case... eoreticians giving lectures in schools will hurriedly remember faces of the students of bachelor, master and doctoral studies, the other ones that fail to teach will with no hesitation give names of its representatives being shortly before / after in their forties. So, who belongs to the youngest generation in 2011? e question might be even pointed by citing the professor Jozef Jankovič, academic sculptor, who in his interview for a certain monthly said that „something that could be named a sculpting scene fails to exist in my opinion. ere are individual, lonely authors, trying in vain to break the barriers of their social isolation .... Apparently, the majority of the sculptors has come to terms with their fate being positioned at the edge of the society.“1 After saying these words we may refrain from (“no useless talk”) further reflection on the issue at question, especially in relation to the youngest ones. However, there is the rub: it is here and it seems to be relatively numerous. At least so far. It generates activities somehow forgotten (or being refrained from) by generationally related theoretical community and what´s more, it has disappeared anyway. What is typical of the youngest sculptors? ey still dwell on their professional ambitions and plans, still posses the drive to create, they want to exhibit and to break through. Not only to break through the barriers of the social isolation mentioned by Jankovič but also the „inter-branch“ ones. Sometimes someone manages that by causing that our visual art community may not avoid taking a notice of him or her any more and then they become the nominee of more, often the prestigious competitions, which they as a rule fail to win. In the course of the years between 1998 and 2010 the award the Young Sculptor of the Year (later the Prize TONAL, today the Prize of O. Čepan) was given to the only sculptor – Michal Moravčík (2004). is sad statistics may not even be improved by the fact that the first two prize holders were the sculptors by education: Patrik Kovačovský (1996) and Anton Čierny (1997). Identically, considering quite recent history of giving awards in the international students´ competition ESSL AWARD, the only sculptor - Marián Grolmus (2005) „made it“ among the three awarded ones. Also these statistics prove the fact that the interest

93


in sculpture is on its descent after 1990. In the recent years I have repeatedly recorded the opinions of the involved ones that the name of a sculptor / sculpting evoke archaic meanings, that the interferences of new media into the sculpting but also into the graphics and basically into the all visual art genres (perhaps avoiding the painting) are significant to such an extent that in a short time to come all will be identically and universally addressed as artists (artisans, visual artists). Whatever seems the position of sculpting in Slovakia today, the fact is that viewed globally it is not in a crisis and it has never been. erefore, our youngest generation faces several challenges: to keep on having something to say through this form and to manage to “sell it”. I mean the ability to get one´s way within a competition of other visual media that is definitely strong. I do not think that the Slovak society would show an increased interest in a sculpture / object but it definitely is not at its periphery as it has been interpreted today. What worries me more are the ideas of “important” people about it. e ones I mean come from the area of the state and public administration authorities as well as of a private sector that often directly or indirectly dictate what the actual form ought to be like or who is or who is not an artist of a quality. In this way the sculptors are being pushed into the positions of craftsmen and even the most talented/ successful/best ones start, almost immediately after the joining the practice, to divide their production into the free one and the one done on commission being slowly absorbed by it (“the exceptions be honoured”). I will try to look at the years to come optimistically: exactly in a way how it was managed to eliminate significantly in Slovakia so called “the entrepreneurial baroque” in architecture – a kind of distaste in architecture of the nouveaux riches, with the formation of a new, progressively thinking, generation of architects and also the painting – proclaimed “dead” at the end of the 90´s – was brought back to the living; exactly in this way also the sculpture will be given back its dignified position being cleared off the coat of the ideology obtained before 1990. However, this will not be done without a target aimed financial support. Professional potential we own is comparable with the one of neighbouring countries and the education process ongoing on three artistic universities is a guarantee of a healthy competition. e desired ambition is that the ones who are interested, talented and make an adequate effort should get themselves through. e truth is the time is running and that is the greatest enemy of this situation. Generations of sculptors come and go. It will only be the emptiness that comes after some of them that would bring permanent consequences to the Slovak sculpting.

94


P.S. Recent years have seen more of so called “initiatives from below” in the form of Civic Associations aimed at the providing of support to a contemporary sculpture and object with various specialisations and goals. e one of such activities was the exhibition titled No Useless Talk, backed by the Almanac – the collection of texts and interviews documenting the situation at our sculpting scene. NOTES: 1

in: informácie – architektúra, interiér, design, Volume XIV., December 2008, p.15

95


Výstava Bez zbytočných rečí (zoznam autorov a vystavených diel) Radovan Čerevka Culinary volcano, 2010, videoinštalácia Tomáš Džadoň socha vo verejnom priestore (after Santiago Sierra), návrh 2011 Štefan Papčo Arena Reload, 2009, kombinovaná technika, 101 x 23 x 78 cm United Mountains, 2009, betón, 130 x 130 x 125 cm Pavla Sceranková Áno, alebo nie /kontrolovaný výbuch/, 2010, lampa, rádioanténky, 40-150 cm Ivana Sláviková a Nina Šošková Bosom Buddies / Dôverní priatelia, 2011, video Nina Šošková ROHOŽ III. (2011) Nitra (rozmery: 0, 50 x 100 cm) Ľudmila Valenčíková Prenikanie vnútorného priestoru 1-4, 7, 8; 2007, kombinovaná technika, 120 x 100 cm, 120 x 80 cm, 100 x 75 cm, 100 x 75 cm, 65 x 45 cm, 3ks - 70 x 35 cm) Something missing 1-5, 2008, asambláž, (5ks, 70 x 50 cm) Biely objekt 2011, (2 ks, 230 x 50 x 50, 80 x 60 x 30 cm), kombinovaná technika

96

Forma  

zborník textov a reflexií o súčasnom sochárskom a priestorovom umení _2011

Forma  

zborník textov a reflexií o súčasnom sochárskom a priestorovom umení _2011

Advertisement