__MAIN_TEXT__
feature-image

Page 1

RE Nadácia Milana Šimečku 2019


EPO


POR


RT


Nadácia Milana Šimečku

Bratislava 2019


NadĂĄcia Milana Ĺ i predstavuje 10 naj textov na webe mu za rok 2019


imečku jčítanejších ultikulti.sk


Obsah


10

Porto už je predané reportáž z multikultúrneho Porta

20

Sara Azimi: Identita nemusí vypovedať len o tom, že som Slovenka. Môžem byť aj prispievateľkou k zmene rozhovor v rámci fotografického projektu druhogeneračných cudzincov Odkiaľ si?

26

Dokument Stratený domov vás vezme tam, odkiaľ iní utekajú recenzia slovenského dokumentu o vojnovom konflikte v Sýrii a Iraku

32

Spisovateľka a prekladateľ ka Lucia Duero: Keď sa unavím v jednom jazyku, od-dýchnem si v druhom rozhovor so slovenskou prekladateľkou žijúcou v Mexiku

42

Rozprávania o, tých druhých. Chrumkavý potkan z čínskej reštaurácie a iné fámy štúdia o mýtoch a prečo im veríme

50

Vzostup a pád politiky identity Esej Marianny Dudášovej o rôznych prístupoch politiky identít

58

Samuel Arbe: Ľudia si často myslia, že neviem po slovensky a pýtajú sa ma, odkiaľ „naozaj“ som rozhovor v rámci fotografického projektu druhogeneračných cudzincov Odkiaľ si?

66

Chute Iránu na Jakubáku reportáž z komunitného večera

76

Pomáha integrovať cudzincov v Nemecku: Merkelová bola pre nich symbolom Nemecka; nie je pravda, že sú leniví, chcú čo najskôr pracovať rozhovor s dobrovoľníkom v azylovom dome v Nemecku

88

Tá nezaškatuľkovateľná cudzinka komentár o slovenskej realite z ruského pohľadu


Reportáž

Porto už je predané

10


Reportáž

„Všetka tá dráma okolo turizmu je veľmi nudná. Porto bolo vždy gentrifikované — Angličanmi, Nemcami, Francúzmi… Gentrifikácia je nudná idea reakcionárskych lavičiarov o niečom, čo v sku­ točnosti neexistuje.“ Rui Moreira, starosta Porta pre La Voz de Galicia, január 2018 Je letný večer, ochladilo sa, a po rieke sa od mora do mesta plazí hustá hmla. Ribeirou (mestská časť Porta) sa ozýva škriekanie ča­ jok. Inak je ticho. Okraje rieky lemujú ošarpané domy obložené fa­ rebnými kachličkami. Na šnúrach natiahnutých medzi domami sa suší bielizeň. Miestni posedávajú na priedomí, fajčia. Pani v umas­ tenej zástere vlieva z okna na prázdnu ulicu vedro vody. Mačky dojedajú zbytky rýb, ktoré sa im podarilo ukoristiť od rybárov. Väčšina domov je opustená, okná sú zadebnené. Centrum prístav­ ného mesta je temné, špinavé, prázdne. Je letný večer, ochladilo sa. Z otvorených dverí reštaurácie reve agresívna muzika. Studený vietor nakláňa slnečníky, polepené re­ klamami. Čajky sa bijú o zbytky hamburgera, ktorý niekto odhodil na zem. Zapadá slnko, na oblohe okolo katedrály sa rysujú siluety žeriavov. Úzkou uličkou sa prediera dvojposchodový červený au­ tobus, za ním trúbi kolóna áut. Tmavovlasá dievčina v šatke precí­ tene spieva fado do mikrofónu, pred sebou má položený klobúk. Do jej spevu sa vrýva neodbytný zvuk cirkulárky. Len desať rokov delí od seba tieto dva obrazy Porta. To, čo sa deje, je rýchle a masívne. Pred pár rokmi zanedbané, periférne mesto, dnes centrum turizmu a zahraničných investícií. Digitálni nomádi, investície, coworking, Airbnb, kachličky, víno, treska. Chudoba, nezamestnanosť, bezdomovectvo, kriminalita.

„Narodila som sa v Porte, som odtiaľto, priamo z centra. Začala som si to všímať asi pred siedmimi rokmi, keď Ryanair začal po­ núkať veľa lacných letov z európskych hlavných miest do Porta. Súčasný starosta a radnica je pri moci asi šesť — sedem rokov. (Rui Moreira je starostom Porta druhé volebné obdobie od roku 2013, pozn. red.) Začali veľa investovať do marketingu Porta. Do jeho značky. A tá sa začala predávať. Akoby mesto bolo 11 Nadácia Milana Šimečku 2019


Reportáž

niečo na predaj,“ hovorí aktivistka zo skupiny Porto não se vende Teresa Velasquez. Porto não se vende, v preklade Porto nie je na predaj, je občian­ ska iniciatíva, ktoré vznikla ako reakcia na rýchle zmeny odohrá­ vajúce sa v meste. Snaží sa mapovať problematiku, organizuje protesty a zbiera informácie a príbehy, ktoré ukazujú negatívne stránky gentrifikácie. Porto má zvláštny šarm, je svojské, ešte stále si zachováva akýsi genius loci. Je otázne, ako veľmi ho však ešte stále možno pova­ žovať za autentické. Veci sa menia rýchlo. Len počas rokov 2012 až 2017 sa cena bývania v Porte zdvojnásobila. Štyri z desia­ tich budov zmenili v tomto období funkciu alebo majiteľa. Rýchlo rastúci turizmus a zahraničné investície menia tvár mesta rýchlo ako nikdy predtým. Staré a nové V úzkej miestnosti vyloženej bielymi kachličkami bliká neónka. Na elektrickom vozíku sedí beznohý muž a pozerá v televízii teleno­ velu. Spoza lepkavého pultu sa vynára maličká namosúrená pani. Do plastového pohára prelieva pivo, na kalkulačke naťuká výslednú sumu a mlčky ju ukáže anglicky hovoriacej skupinke hipsterov. Piváreň Mirita je zvláštne miesto. Kedysi tradičná zapľuvaná ta­ sca, typická portugalská krčma. Pred pár rokmi ju však objavili študenti, vytlačení z centra mesta rastúcimi cenami, a začali ju húfne navštevovať. Zo zabudnutej krčmy sa stal jeden z najzná­ mejších uzlov zábavy v meste. Ceny sú smiešne nízke a krčma s jej osadenstvom zvláštne bizarná. Na zákazníkov sa zásadne neusmievajú. Ak sa na záchode zdržíte dlhšie, ako by ste mali, nasleduje krik a búchanie na dvere. Pani za pultom sa nevolá Mirita, ale Laura a spolu s ňou v krčme obsluhujú aj jej dve rov­ nako drobné a namosúrené dcéry. Krčma patrí tejto rodine už nie­ koľko generácií. Keď sa Mirita náhle stala populárna, rodina rýchlo zbohatla. Konečne si pán domu mohol dovoliť elektrický vozík. Jeho dcéry dnes na ňom chodia nakupovať do supermarketu. Dá sa povedať, že Mirita je v rámci gentrifikácie úspešným príbehom, 12 Nadácia Milana Šimečku 2019


Reportáž

je to však hlavne však preto, že dom, v ktorom sa tasca nachádza, patrí rodine. V opačnom prípade by už boli dávno vysťahovaní, tak, ako mnoho malých lokálnych obchodíkov a krčiem v okolí. Malé námestie s fontánou, kde sa Mirita nachádza, lemovali pred pár rokmi prázdne ošarpané domy. Ulica, ktorá sa tiahne smerom hore, je stále úzka, zapľuvaná, v letných horúčavách trochu lep­ kavá. Aj sem však už čoraz častejšie zablúdia turisti. V okolí pri­ búdajú nové obchody a bary. Vegan burger, Barber shop, Hostel, Design store, Vintage second hand. Ešte pred pár rokmi prázdno, dnes takmer centrum diania. Dole do mesta a na Ribeiru už sa z miestnych nikto nepúšťa.

„Mesto v spolupráci s developermi investovalo veľa peňazí do in­ fraštruktúry, verejnej dopravy, hotelov, veľa sa investovalo v centre mesta, ale nie do bývania pre jeho obyvateľov. V centre mesta už takmer nikto nežije. Nie je tu nič, čo by sa dalo vidieť. Cítim sa, ako keby som žila v ZOO. Ako v Disneylande, akurát že je to mesto. Už nemám žiadnych susedov. Mám hotely, hostely, Airbnb a obchody so suvenírmi,“ opisuje situáciu Teresa Velasquez. Centrum Porta už nemá s mestom nič spoločné. Novovznikajúce prevádzky, reštaurácie a zrekonštruované budovy sa ani nepo­ kúšajú predstierať, že majú za úlohu slúžiť miestnym obyvateľom. Tí sú naopak vytláčaní čoraz viac na okraj mesta, čím sa pre nich stávajú mnohé služby či dochádzanie do práce ťažko dostupné. Mesto prestáva slúžiť svojim obyvateľom, stáva sa skanzenom pre bohatých cudzincov. Miestni Carla je Portugalka, žije sama so svojou dvojročnou dcérkou Marianou. Prenajíma si malý byt v Rio Tinto, jednom z predmestí Porta, kde sú ceny nižšie, ako v meste. Z domu odchádza ráno o ôsmej, cesta do práce jej trvá hodinu. Domov sa vracia o sied­ mej večer. Po celý tento čas je Mariana v jasliach. Carla nevie, ako dlho v práci za týchto podmienok vydrží, nie je však veľmi na výber. Platy v Portugalsku, aj za kvalifikovanú prácu, sú jedny z najnižších v Európe. 13 Nadácia Milana Šimečku 2019


Reportáž

Napriek tomu však Porto stále priťahuje množstvo migrantov z celej Európy. Na chodníku sedí skupina dievčat zo zahraničia. Popíjajú víno, keď príde reč na gentrifikáciu, priznávajú, že v lux­ use si tu rozhodne nežijú. Ale nesťažujú si. Rumunka Andrea a Li­ tov­čanka Celia sa nevedia zhodnúť na tom, ako to s cudzincami v Porte naozaj je.

— Životná úroveň je tu nízka. My máme prístup k rôznym veciam, pretože sme cudzinci a sme tak trochu privilegovaní. — Ale ak si miestny, a si otvorený, tiež to môžeš mať. — Áno, ale väčšina si Portugalcov si to nemyslí. —Čo tým myslíš? — Je to všetko o tom, nakoľko si otvorený. Ak ti nejde o to, hro­ madiť veci, môžeš byť miestny a tiež mať to, čo máme my. Nikto nevyužíva tie výhody, ktoré vyplývajú z turizmu a kreatívneho prie­ myslu. To je ako so všetkým. Ja si myslím, že miestni majú rovnaké možnosti, ako máme my. — Majú, ale nemyslia si to. — Možno sa necítia tak slobodne, ako my, pretože všetci stále žijú u svojich rodičov. Portugalka Marta, ktorú som stretla pri návšteve jedného z mno­ hých dizajnových obchodíkov je z príchodu cudzincov do Porta nadšená. Má pocit, že sa v dlho stagnujúcom meste konečne niečo deje. Myslí si, že peniaze a nová energia, ktoré sem ex­ pati a zahraniční študenti prinášajú, pomôžu aj miestnym. Marta hovorí vetu, ktorá je pre Porto príznačná — v Porte si nenájdeš prácu. V Porte si svoju prácu vynájdeš. Ona sama je toho príkla­ dom. Coworking, ktorý založila, využívajú hlavne digitálni nomádi. Náklady na život sú pomerne nízke a s príjmom zo zahraničia si môžu dovoliť veci, na ktoré miestni nedosiahnu. Máš? Tak plať Miestni sa na cudzincov usmievajú. Zatiaľ. Usmievajú sa aj na tých, ktorí prichádzajú z bohatých krajín, nevedia portugalsky a nemajú veľmi potuchy o miestnych cenách a pomeroch. Vo facebookovej skupine Porto Expats je možné naraziť na príspevky, ako je tento:

14 Nadácia Milana Šimečku 2019


Reportáž

Ahojte všetci! Vie niekto, koľko berú na deň stavební robotníci? Rád by som zre­ novoval kúpeľňu a kuchyňu. Hovoril som s niekoľkými robotníkmi a každý mi povedal úplne inú cenu. Jeden povedal 7000e za reno­ váciu, bez materiálu. Iba cement bude od neho. Druhý mi dal roz­ počet 6000e. Vrátane materiálu. Vraj to bude trvať dva týždne. Ani jeden z nich mi nechce povedať cenu práce na deň. Mám pocit, že sa ma snažia oklamať. V tom lepšom prípade sa snažia nič netušiacemu cudzincovi pora­ diť, aby v žiadnom prípade nezverejňoval svoj, na miestne pomery značne prehnaný, rozpočet. V inom prípade ho proste nechajú za­ platiť. Podvádzanie a klamanie tých bohatších je pomerne bežná praktika či už na realitnom trhu, medzi robotníkmi alebo v reštau­ ráciách. Máš, tak plať. Akási jemne zvrátená verzia sociálnej spra­ vodlivosti. Cudzinci však svojím príchodom zdvíhajú ceny aj pre miestnych. Výsledkom je začarovaný kruh, z ktorého nájsť cestu von je čoraz ťažšie. Študent Michal prišiel na Erazmus z Čiech. Za dvojlôžkovú izbu so svojou priateľkou platia takmer dvojnásobok ceny, ktorú by zaplatil Portugalec. Majitelia domov a bytov dobre vedia, v akej situácii sú študenti, ktorí často zúfalo hľadajú bývanie a tomu prispôsobujú aj ceny. Tento biznis sa im oplatí. Dva razy do roka prichádza nová várka, ktorá bezodkladne potrebuje bývať. Centrum mesta tak rýchlo obsadzuje nový typ nájomníkov — v romantických úzkych uličkách sa usídlili študenti, turisti a expati, ktorí si predražené nájmy môžu dovoliť.

„Je tu veľké napätie. Myslím si, že sa deje niečo veľmi zlé. A mám veľké obavy. Už viac ako rok sa nad tým zamýšľam. Vidím, že sa začínajú objavovať extrémistické pravicové skupiny, a tieto hlasy počuť aj v hnutiach na záchranu mesta. Apelovanie na náš pôvod, na to, že to je naša krajina. Nacionalistické sku­ piny naberajú na sile, a priživujú sa na aktivistoch, pretože ľudia sú nahnevaní a unavení z tejto situácie, a hľadajú obet­ ného baránka. A tým baránkom nie je veľmi komplexná 15 Nadácia Milana Šimečku 2019


Reportáž

ekonomická štruktúra, ktorá to zapríčinila. Sú to cudzinci,“ vy­ svetľuje aktivistka. Bývanie ako luxus Z lepších časov zostali mnohým Portugalcom často honosné, niekoľkogeneračné vily. Donedávna chátrajúce a opustené. Ešte nedávno bolo takmer nemožné takýto dom prenajať. Len o pár rokov neskôr sa z nich zrazu stáva luxusná komodita. Hoci turizmus má vzrastajúcu tendenciu už dlhšie, naozaj veľká zmena prišla až s AirBnb. Pôvodný koncept zdieľania ubytova­ nia trh rýchlo obrátil naruby. Miestni privítali Airbnb s nadšením, a mesto nekládlo až donedávna žiadny legislatívny odpor. To, čo sa zdalo skvelou možnosťou, ako si prilepšiť, sa však rýchlo vym­ klo z rúk. Závisť, susedské spory, či snaha rýchlo prísť k peniazom. Obyvatelia mesta riešia napätú situáciu po svojom. V miestnej tlači sa čoraz častejšie objavujú podobné titulky: Zatknutý majiteľ budovy v centre Porta, v ktorej počas požiaru uhorela jedna z ná­ jomníčok či Oheň zničil budovu v centre mesta, v ktorej 60 rokov sídlil malý obchod. Po rekonštrukcii bude v budove hostel. João a Nani príležitostne pomáhajú na stavbách, ktorých je mo­ mentálne v Porte veľké množstvo. Práca je na portugalské po­ mery celkom dobre platená, samozrejme na čierno a na ruku, tak, ako je to tu bežné. Dnes bol Nani pracovať v byte, v ktorom bude bývať stará pani. Byt má 4 izby, pani zaň zaplatí 100e mesačne. Dá sa povedať, že mala veľké šťastie. Celé desaťročia bývala v ná­ jomnom dome, ktorý sa však jeho majiteľ teraz rozhodol predať. Pani ponúkol dohodu — ak sa vysťahuje, dá jej za podobnú cenu byt v inej z jeho nehnuteľností. Tento prípad však bohužiaľ nie je príliš častý. Oveľa bežnejšie je, že majitelia sa rozhodnú zbaviť sa nájomníkov za každú cenu. Zákony sa snažia myslieť aj na tieto situácie, a dlhodobých, často starých a chorých nájomníkov te­ oreticky chránia. V realite však potom mnohí z nich čelia vyhráž­ kam a násiliu.

„Myslím si, že dynamika, ktorá tu vzniká, je veľmi negatívna. Turizmus má veľmi negatívny vplyv na to, ako sa ľudia k sebe 16 Nadácia Milana Šimečku 2019


Reportáž

správajú. A hlavne na to, ako je zaobchádzané so starými a chu­ dobnými ľuďmi. Vypovedanie nájomnej zmluvy zo strany majiteľa sa stáva čoraz častejšie. Neviem, či sa to dá nazvať ilegálnym vysťahovaním, pretože ak máte dobrého právnika, viete si to vždy nejak zariadiť, ale tieto výpovede nájmov sú veľký sociálny prob­ lém a radnica nerobí nič preto, aby tomu zabránila,“ komentuje Teresa Velasquez. Prechádzame spolu po ulici, ešte pred pár dňami ničím výnimoč­ nej. Chodím po nej často. Teraz je však chodník ohradený páskou, pred domom stojí pár kusov obhoreného nábytku. Pozriem sa hore. Kedysi krásny, ale ošarpaný historický dom zhorel na uhol. Zostala iba kachličková fasáda.

Bolo to nič, bolo to všetko, pre moju dušu, tak čistú Ten kút obrastený kvetmi, pri mojom malom okne Ten kút tak drahý, odkiaľ moje oči pozorovali zabudnutý čas, na strechách môjho Porta Maria de Fátima Bravo — „Fado da Sé“ Text: Jana Gombik Foto/zdroj: Jana Gombik

17 Nadácia Milana Šimečku 2019


Reportáž

18 Nadácia Milana Šimečku 2019


Reportáž

19 Nadácia Milana Šimečku 2019


Článok

Sara Azimi: Identita nemusí vypovedať len o tom, že som Slovenka. Môžem byť aj prispievateľkou k zmene

20


Článok

Že som trošku iná ako ostatní som začala zisťovať na základ­ nej škole v Bratislave. Predtým sme s rodinou bývali v Nových Zámkoch a veľmi sme sa s inými ľuďmi nestretávali. Moja mamina bola učiteľkou v materskej škôlke a tú sme mali u nás doma. Keď som sa ráno zobudila, stačilo mi zísť dolu po schodoch a už tam na mňa čakali kamaráti, s ktorými som sa hrala celý deň. Bolo nás tam asi päť detí, všetci sme si boli blízki, najradšej sme barbinám strihávali vlasy. Okrem maminy nám v škôlke pomáhala aj pani Mária, volala som ju moja slovenská babka. Potom som nastúpila na základnú školu v Dúbravke, ale nehovo­ rila som po slovensky, lebo naša škôlka bola anglická. Slovenčinu som počula len od pani Márie. Doma sme s maminou všetci traja súrodenci hovorili perzsky, s ocinom zas anglicky. Staršia ses­ tra, mladší brat aj ja. Takže ako prváčka som vedela po slovensky povedať len — Ahoj, ako sa máš? a Budeš moja kamarátka? To som používala dookola, len skôr či neskôr som sa musela naučiť, čo povedať ďalej. Myslím, že k vnímaniu tej „inej“ dopomohlo aj to, že som mala inú farbu pleti. Väčšinou ma považovali za Rómku, čo mi vôbec neva­ dilo, lebo podľa mňa je to krásna kultúra. Lenže ostatné deti ma na prvom stupni šikanovali a ja som nevedela, ako sa s tým vyrov­ nať. Ochránila som sa tak, že som sa začala viac kamarátiť s tými, čo ma šikanovali. V škole som mala úplne inú identitu ako doma. Doma som bola milá, poslušná a zodpovedná. Chodila som v rámci bahájskeho spoločenstva na morálne hodiny, kde som si vytvárala vzťah k hodnotám a cnostiam. Lenže v škole to skrátka nebolo cool, najmä nie pre 12 či13-ročné deti. Začala som kašľať na školu, zhoršili sa mi známky a všetky vlastnosti, ktoré sú pre mňa teraz dôležité som začala prejavovať v zlom zmysle. Mám v sebe veľmi silný cit pre spravodlivosť. Takže ak sa podľa mňa dialo niečo nespravodlivé, veľmi som sa nahnevala a celý hnev som sústredila na jedného človeka. Preto som napríklad mala veľa konfliktov s učiteľmi. Moje školské ja sa na gymnáziu C. S. Lewisa drasticky zmenilo. 21 Nadácia Milana Šimečku 2019


Článok

Nemala som pocit pokrytectva, ktorý bol základnej škole a ak by som ho mala, vedela som, že môj názor budú rešpektovať a budú to riešiť. Stala som sa trošku bifľoškou, mala som skoro samé jednotky a doteraz ma veľmi baví učiť sa. Je pravda, že v sociál­ nych vedách som nevynikala, písať eseje bolo ako za trest, ale pracovala som na tom, aby som aj v predmetoch, ktoré mi až tak nešli, bola celkom dobrá. Po maturite som sa rozhodla, že jeden rok budem slúžiť ako ba­ hájka. Bahájske náboženstvo je celosvetové náboženstvo a jeho zakladateľom je Bahá’u’lláh, ktorý sa narodil v Iráne pred vyše 200 rokmi. Učenie, ktoré priniesol, hlása potrebu dopracovať sa k ce­ losvetovému mieru, zrovnoprávniť postavenie mužov a žien či zrušiť všetky predsudky. Náboženstvo a veda musia ísť ruka v ruke, lebo ak sú v rozpore, jedno bez druhého nemôže fungovať. Bahájske spoločenstvo sa podľa týchto princípov snaží žiť nielen po duchov­ nej stránke, ale mali by sme v tomto smere napredovať aj materi­ álne. A na to, aby sme mali materiálny svet udržateľný, potrebujeme duchovné princípy. Ja sa snažím dodržiavať cnosti ako láskavosť, pravdovravnosť, nesebeckosť a spravodlivosť. Spravodlivosť má to­ tiž veľký vplyv na to, ako sa pozeráme na moc. Či chceme, aby nás ostatní slepo nasledovali, alebo to vidíme ako príležitosť pre kaž­ dého z nás, aby sme nezávisle hľadali pravdu v sebe. Práve kvôli službe som sa prisťahovala do susedstva v brati­ slavskom Novom Meste, ktoré už pár rokov pripravuje program a rôzne aktivity pre deti. Sústredíme sa tam na prácu s mládežou a je pekné vidieť, že sme súčasťou budovania komunity. Zároveň učíme ostatných rozmýšľať nad tým, aká je ich rola v spoločnosti. Budujeme v mladých cnosti cez príbehy, citáty alebo modlitby, pesničky, umenie a hry. Ráno začíname tým, že s ostatnými zre­ flektujeme aktivity, ktoré sme predchádzajúci deň robili a naplá­ nujeme si, čo budeme robiť ďalšie dni. Snažíme sa neustále vzde­ lávať, prečítame si texty ako pracovať s mládežou alebo rôzne spisy od Bahá’u’lláha o duchovnom vzdelávaní. Doobeda vybavu­ jem emaily, organizujem tábory, školenia. Chodím aj na hudobnú, hrám na flautu a okrem toho súkromne doučujem aj angličtinu. Po obede už prichádza mládež zo susedstva, venujeme sa rôznym 22 Nadácia Milana Šimečku 2019


Článok

kurzom, inokedy sa len rozprávame. Dáva mi to veľmi veľa praktic­ kých zručností, ale je to aj vyjadrenie istého záväzku, že preberám zodpovednosť za vlastný progres, za svoje vzdelanie a chcem byť prínosom k rozvoju spoločenstva. V tom ma inšpirujú aj moji rodičia, službu v spoločenstve dávajú vždy do popredia. Myslím, že v ich živote to zohráva väčšiu rolu než to, že majú perzský pôvod a mama žila v Emirátoch a otec zas v Jemene či Indii. Moja mama uprednostňuje všetkých ostatných pred sebou. Je to najnesebeckejší človek, akého poznám. Môj otec zas veľmi veľa obetoval tomu, aby mohol pomáhať. Ma čisté srdce. Veľa cestuje a myslím, že na začiatku to bolo preňho aj ťažké, lebo musel trošku nechať bokom kariéru lekára. Motivuje ma aj samotný Bahá’u’lláh, lebo v živote veľmi veľa pre­ trpel, kvôli tomu, že chcel šíriť svoju víziu pre svet. A potom je to 16-ročné dievča Mona. Učila v Iráne menšie deti k cnostiam, presne také hodiny, ako som ja učila od 13 rokov. Lenže po islam­ skej revolúcii v Iráne v roku 1979 boli baháji utláčanou a prenasle­ dovanou menšinou. Monu a ďalších deväť žien zatkli, týrali a po desiatich dňoch obesili. Je to pre mňa veľmi silný príbeh, lebo hoci som robila to isté, čo ona, ja som mala absolútnu slobodu. Ona za to položila svoj život. V Iráne som nikdy nebola, ale chcela by som ísť. Plánujeme to aj so sestrou a chceli by sme zobrať aj rodičov. Už by to tam pre nás nemuselo byť tak nebezpečné. Keď sa ale niekto rodičov opýta, či by sa chceli vrátiť, nikdy nepovedia áno. Toto už je ich domov a Slovensko je krásna krajina. Myslím, že inde by nenašli takú bez­ pečnosť, ktorú cítia tu. Považujem sa za Slovenku, ale som hrdá na to, že som iná. Rodičia sa tiež sem-tam smejú, že nemôžem byť ich. Keď som doma alebo s Peržanmi, necítim sa súčasťou tej kultúry. Ani u nás doma nebola veľmi silná, hoci mama perzskú kultúru miluje. Otec k nej nemá veľmi výrazný vzťah. Raz sa na hodine dejepisu ro­ zoberala otázka národnosti a mňa použili ako príklad tej, čo nie je Slovenka. Ja som síce na tej hodine nebola, ale kamarátky sa 23 Nadácia Milana Šimečku 2019


Článok

ma zastali, veď ona sa považuje za Slovenku! Nie je to len o tom, odkiaľ máš rodičov alebo, kde si sa narodila. Napokon, ja som sa narodila na Slovensku. Už som bola aj súčasťou projektu Živých kníh, teda, ľudí, ktorí sú ochotní sa podeliť o svoj životný príbeh. Ja som mala nálepku „World Citizen“, čiže svetoobčianka. Ľudia sa ma pýtali na moje detstvo, zaujímalo ich najmä to, aké je to vyrastať v slovenskom školstve, ako sa tam akceptuje moja inakosť. Myslím, že na Slovensku je veľa priestoru na zmenu. Ale aj ini­ ciatívy. Všetci, či chceme alebo nie, hráme nejakú rolu vo svete a ovplyvňujeme, ako sa nám bude žiť. Všetci môžeme byť protago­ nistami v budovaní lepšieho sveta. Identita nemusí vypovedať len o tom, že som žena, Slovenka, beloška či černoška, ale môžem byť aj prispievateľkou k zmene. Robiť niečo pre zlepšenie sveta je pri­ márnym aspektom mojej identity. Text: Anna Jacková Foto/zdroj: Tomáš Halász

24 Nadácia Milana Šimečku 2019


Recenzia

Dokument Stratený domov vás vezme tam, odkiaľ iní utekajú

26


Recenzia

Nestáva sa často, že by sa nejaký slovenský film venoval celo­ svetovým témam, respektíve témam, ktoré so Slovenskom súvi­ sia iba okrajovo. Juraj Mravec do tohto málo prebádaného úze­ mia vstupuje už po druhýkrát. Po snímke zo života obyvateľov na bojmi zasiahnutom území východnej Ukrajiny Mir vam, je tu jeho druhý film Stratený domov — blízky pohľad na najväčší súčasný medzinárodný ostrý konflikt, vojnu proti tzv. Islamskému štátu na území Sýrie a Iraku. Čo je však ešte dôležitejšie, prináša od­ tiaľ natoľko sugestívny materiál, že je ťažké priblížiť ho slovami. Preto by som vám hneď na úvod odporučil ísť si ho pozrieť. Podľa slov autora filmu, rozbuškou, ktorá v ňom vyvolala po­ trebu nakrútiť jeho najnovší dokument, bola migračná kríza, lep­ šie povedané hystéria, s ktorou ju ľudia v strednej Európe prijí­ mali. Mravec sa namiesto dôsledkov zameral na jej dôvody. A tak v čase, keď médiá zobrazovali tisíce ľudí putujúcich popri diaľni­ ciach a tiesniacich sa na preplnených plavidlách, on sa vydáva priamo ku koreňom migračnej vlny, do ohniska konfliktu. Pre objasnenie obsahu a formy filmu bude asi najužitočnejšie pri­ blížiť spôsob, akým vznikal. Nakrúcanie vo vojnovej zóne má to­ tiž svoje špecifiká. V prvom rade nie je jednoduché sa tam vôbec dostať, v druhom rade ide o extrémne prostredie, kde sa človek veľmi ľahko ocitne v ohrození života. Juraj Mravec sa preto stavia do úlohy akéhosi „one-man“ filmára, zároveň je reportérom, ka­ meramanom aj zvukárom, a navyše aj účastníkom situácií, ktoré sa práve odohrávajú. Tento prístup má samozrejme vplyv na tech­ nickú a estetickú úroveň nasnímaného materiálu (hoci, keď je čas a priestor, tak Mravec ukáže aj kameramanské majstrovstvo), ale na druhej strane mu umožňuje dostať sa do nebezpečných alebo intímnych situácií, kam by to so štábom nešlo. Okrem toho sám v rozhovoroch priznáva, že by bolo nezodpovedné riskovať životy spolupracovníkov v záujme krajšieho obrazu alebo lepšieho zvuku. Samotný film tvoria v podstate dve linky. V prvom prípade sa do­ kumentarista dostáva do Iraku cez „tradičné“ kanály vojnových reportérov — miestne spojky. Táto linka sa venuje jezídskym oby­ vateľom z mesta Sindžár, najmä policajtovi Iliasovi, ktorého žena 27 Nadácia Milana Šimečku 2019


Recenzia

a deti sú na ceste do Nemecka a on sám nevie, kedy a či ich ešte uvidí. Jeho príbeh nám umožňuje nahliadnuť do života v ruinách vojny, na síce zatiaľ oslobodenom, ale stále nie stopercentne bez­ pečnom území, s každodennou neistotou a všadeprítomnými sto­ pami prežitého utrpenia. Toto je však iba vedľajšia linka. Jadro filmu, objemom aj silou výpovede, tvorí materiál, v kto­ rom hrajú hlavné úlohy dvaja Slováci, Oliver a Matej. Spolu s au­ torom filmu prichádzajú do Iraku s cieľom zapojiť sa do bojov o strategicky významné mesto Mosul — v tom čase hlavnú ba­ štu tzv. Islamského štátu. K ich výbave okrem maskáčov, helmy a nepriestrelnej vesty však patria najmä pinzety, skalpely, obväzy a sedatíva. Oliver a Matej sú totiž záchranári a v okolí Mosulu bude počas ofenzívy po ich službách rovnaký dopyt, ako po zbra­ niach a bojovníkoch. Z one-man filmára sa tak stáva ešte aj člen záchranárskeho tímu. Spolu s ním sa ocitáme priamo v jadre konfliktu: svištiace guľky, novoročný ohňostroj rakiet na horizonte, vrecia na mŕtvoly, de­ siatky ranených, ale aj zdanlivo pokojné situácie, pri ktorých smrť číha nenápadne a ticho — napríklad v podobe nevybuchnutej munície z mínometu uprostred detského ihriska. Sila filmu spo­ číva v tom, že jeho autor nevypína kameru ani v situáciách, keď ide (často aj jemu) o život, keď je nakrúcanie na hrane etiky, keď nie je jasné, kto je dobrý a kto zlý, keď ženu obviňujú zo spolu­ práce s tzv. Islamským štátom alebo, keď matka drží v lone svoje mŕtve dieťa, doslova reve bolesťou a divákov aj svet obviňuje, kam to až nechali zájsť. Drsné momenty sa navyše dostávajú aj do zá­ verečného postrihaného diela, napriek tomu, že občas narúšajú kompaktnosť filmu. Krutosť vojny takto zasahuje aj do dramatur­ gie, z ktorej cítiť snahu o vyrozprávanie príbehu s dramatickým oblúkom, lenže do výsledného obrazu vstupuje nakrútený mate­ riál v podobe scén, ktoré svojou intenzitou prehlušia akýkoľvek druhý plán a motívy nenápadne vinúce sa celým filmom. Treba však podotknúť, že Stratený domov nie je len obrazom voj­ nových hrôz. Respektíve parafrázujúc protagonistov, človek si zvykne na všetko, ešte aj na to, na čo sa zvyknúť nedá, napríklad, 28 Nadácia Milana Šimečku 2019


Recenzia

keď vám pred očami zomierajú deti. Možno práve preto sa do filmu dostávajú aj zdanlivo všedné obrazy z území, kde nehrozí bezprostredné nebezpečenstvo, zato tečie alkohol a my sledu­ jeme, ako sa Oliver s Matejom bavia trápnymi vtipmi a zábavkami, pripravujú sa na ďalší zásah, volajú domov svojim blízkym. Pre hr­ dinov aj pre divákov je to čas na vydýchnutie, uvoľnenie sa a pre režiséra priestor pre nenápadné vykreslenie hĺbky priateľstva me­ dzi záchranármi. Oliver s Matejom sú totiž skvele fungujúca dvo­ jica a veľmi vďační sprievodcovia. Sami seba odľahčene prirovná­ vajú ku kovbojom zo Skrotenej hory, ale žartujú aj o tom, ako jeden druhému prebral všetky frajerky. Ale až pri ich návrate domov si divák naplno uvedomí silu a hĺbku ich osobnosti, a kontrast medzi ich životmi tu a tam. Mateja totiž čaká doma manželka s malým synčekom. Dokument nám dovoľuje sledovať aj situácie z ich spoločného života — bežné domáce starosti, kupovanie vianočného stromčeka, cestu na le­ tisko, na ďalšiu misiu, lúčenie. Logicky sa teda núka otázka, prečo miesto starostlivosti o rodinu riskuje mladý muž svoj život v cudzej krajine vzdialenej tisícky kilometrov. Z úst režiséra táto otázka vo filme aj padne a Matej na ňu odpovie s až nečakanou vnútornou logikou a absolútnym presvedčením. Presnejšou odpoveďou ako jeho slová môže byť vlastne iba samotný film. Vzťah k rodine, respektíve odlúčenie od nej, je práve ústredným motívom, ktorý sa tiahne celým filmom a spája jednotlivé príbehy. Jeden z mužov vystupujúcich vo filme, iracký automechanik, núka milióny, všetko čo má aj nemá, aby získal späť svoju rodinu, ktorú zajali a uniesli vojaci tzv. Islamského štátu. Keď sa so slz­ ami v očiach díva do kamery, zúfalstvo v jeho tvári nepotrebuje preklad ani komentár. Stratený domov nie je formálne dokonalým filmom, napriek tomu je z neho cítiť, že každý zvolený záber a strih je (seba)vedomým gestom tvorcu. A hoci je to drsné kino, v ktorom sa páli ostrými, dá sa v ňom nájsť aj veľký kus ľudskosti a iskierka nádeje.

29 Nadácia Milana Šimečku 2019


Recenzia

O filme Stratený domov Dokumentárny Slovensko, 2019, 70 min. Réžia: Juraj Mravec Scenár: Juraj Mravec Kamera: Juraj Mravec Strih: Peter Morávek Filip Németh Foto/zdroj: Filmtopia/Stratený domov

30 Nadácia Milana Šimečku 2019


Rozhovor

Spisovateľ ka a prekladateľka Lucia Duero: Keď sa unavím v jednom jazyku, oddýchnem si v druhom

32


Rozhovor

Lucia Duero je slovenská spisovateľka a prekladateľka žijúca už takmer sedem rokov v Mexico City. Rozprávali sme sa o živote v mexickej metropole, o tom, čo znamená „slovenské“, o Fride Kahlo, aj o existovaní vo viacerých jazykoch. Pamätáš si svoj prvý dojem z hlavného mesta Mexika, keď si vystúpila z lietadla? Vystúpila som z lietadla v úplne inej životnej nálade, než v akej som sa neskôr v meste ocitla. Prišla som v európskom lete, v auguste, zo 43 stupňov v Madride, do tropicky vyzerajúceho nočného dažďa v Mexico City. Pamätám si obrovské zelené rastliny na ulici Amsterdam v štvrti Condesa, ktorých listy hovo­ rili: „Pršalo.“ A ja som sa pýtala: „Prečo tu stále prší?“ A zhodou okolností mi práve vtedy začalo do života intenzívne pršať. Aký je teda tvoj život v Mexico City? Taký, ako som ho opísala pre magazín Words Without Borders: Na okraji okamihu. Intenzívna intenzita bytia: vieš, že svet sa rozpadol a držíš sa ho pevne, s radosťou. Všetko na teba padá, no zároveň máš pocit, že mesto ťa vie po­ zdvihnúť. Z mojej skúsenosti si každý pri spomenutí Mexika predstaví gangy a drogy a automaticky sa spýta, či je nebezpečné tam žiť. Ako reaguješ na podobné otázky? Každý je zodpovedný za svoju vlastnú predstavivosť. A neviem, kto je každý. Poznám toľko každých. A každý každý hovorí iné veci. A áno, žiť je dosť nebezpečná záležitosť. Nechcem odpovedať a existovať v konceptoch a tvrdeniach iných. Často treba zmeniť otázky, nie odpovede, aby sme sa dostali k inému pohľadu na svet. Drogy putujú do Spojených Štátov a Mexiko za to platí tak, ako platia mnohé krajiny Latinskej Ameriky, v podobe korupcie, narkotrafikantov, destabilizovaných režimov, zlej distribúcie 33 Nadácia Milana Šimečku 2019


Rozhovor

bohatstva, extrémnej chudoby. Prítomnosť zločinu je len jedným z prirodzených dôsledkov takýchto udalostí. Cez deň prekladám pre organizácie, ktoré bojujú proti nútenému zmiznutiu, texty o vojenských diktatúrach, prípady o zmiznutiach. Večer sa prechádzam štvrťami Roma, Condesa či Polanco, po­ medzi jedny z najlepších reštaurácií Ameriky, listujem kníhkupec­ tvami, pijem Prosecco na terase Hotela Condesa, s výhľadom na Parque España. Realita je vždy nejaká nepochopiteľná zmes utla­ čená v definíciách, ktoré na ňu nestačia. V marci 2017 si v rámci tvojho projektu „Hranice“ cestovala na mexicko-guatemalskú hranicu. Čo sa ťa tam ako ženy — Európanky najviac dotklo? V zásade to pre mňa neboli nové informácie, len priamy do­ tyk s nimi. Zaujíma ma otázka žien, ktoré nemajú prístup k vzde­ laniu, k privilégiám, ku kapitálu (či už vo forme národnosti, farby pleti či financií). Bola som na hranici 8. marca, a pomyslela som si: „Šťastný Deň žien, hlavne tým ženám, ktoré ani nevedia, že existuje.“ No pri rozhovore s nimi sa ocitám na skutočnej hranici, tá geogra­ fická je len ilustratívna. Je to stret iných skúseností, no zároveň cí­ tim, že precítenie života sa nedá nijako zmerať, a je mimo všetkých hraníc, rodov či farieb pletí. Schopnosť cítiť život je mimo merania, mimo počítania, mimo rozdielov medzi nami, našla som v nej abso­ lútnu rovnosť. Tento pocit je často ignorovaný v rámci spoločenských tried, do ktorých sa ľudia sami zaraďujú, alebo ktoré v ich identite preva­ žujú. Toto formálne zaradenie je jedným zo smutných deformácií Mexika, ktoré žije negáciu samého seba prostredníctvom svojich predkov. Napríklad, Frida Kahlo je dnes len karikatúrou toho „me­ xického“, pretože sa obliekala ako domorodé obyvateľstvo v dobe, keď sa mexická vláda snažila zjednotiť Mexiko a určitým spôso­ bom glorifikovať domorodých a prezentovať ich ako to skutočné Mexiko, a tak ich hodila do jedného vreca, čo je samo o sebe absurdné, keďže Tarahumarovia na severe Mexika nemajú nič 34 Nadácia Milana Šimečku 2019


Rozhovor

spoločné s domorodým obyvateľstvom na polostrove Yucatán či v Oaxace. Sú tmaví, nezápadní a diskriminovaní, a tak podľa tohto spôsobu myslenia patria k sebe. No toto „hodenie do jedného vreca“ hovorí o politike štátu, o tom, kto má akú úlohu, kto rozho­ duje o kom. Domorodé obyvateľstvo tu podlieha téme statusu: Kto chce byť kým? Chcel by byť privilegovaný domorodým, ktorého často glorifikuje, keď si od neho kupuje suvenír? Koľkí domorodí by pokračovali vo výrobe remeselných výrobkov, ak by mali iné možnosti? Nevieme. Frida je dobrým príkladom tohto myslenia: svet obdivuje, ako sa oblieka, no nemá rovnaký obdiv pre tých, ktorých kopíruje. A ako dôsledok akákoľvek blúza, pochádzajúca z akejkoľvek z mnohých kultúr v Mexiku, stráca identitu a je z nej „mexická blúza“. Samozrejme, Frida za to nie je zodpovedná, ona to žila svojím autentickým spôsobom, tak ako Kafka nie je zodpovedný za to, že na nás vykukuje spoza každého rohu v centre Prahy. V čom je teda problém? Problém je skôr v tom, že sa na tých spoločensky nižšie postave­ ných, na tých iných, pozerá z okcidentálnej diaľky, nie zblízka, štu­ duje sa ich tak, ako sa počas kolonializmu študovali africké kul­ túry: dehumanizovane, lebo sa spredmetňujú a píšu sa o nich prí­ behy, v ktorých vystupujú ako exempláre v európskej zoo. Preto sa nikto nepýta, čo chcú oni, lebo momentálne nie sú tými, ktorí vlastnia moc slova a rozprávania príbehu. Niekedy mnohými glo­ rifikovaná aktivita, ako je to v prípade domorodých venujúcim sa tradičným remeslám, pramení z chudoby, nie zo záujmu. O fragmente skúsenosti so „slovenským“ Akí sú v tvojich očiach Mexičania a Mexičanky? Sú uvoľnenejší v čase a v bytí. Trpíme tu časom menej, možno práve kvôli stresu z nedostatku času. Protiklad je niekedy rieše­ ním: byť šťastný, napriek všetkému tomu nešťastiu. Majú Mexičania iný vzťah k umeniu — literatúre ako Slováci? V čom? Nerada by som vyhranila len na porovnanie o „nich“ a o „nás“, 35 Nadácia Milana Šimečku 2019


Rozhovor

veď v globalizovanom svete sa mnohé krajiny stretávajú s rovna­ kými problémami. Navyše, ešte stále sa snažím definovať, kto sú Slováci. Aj so Slovákom aj s kýmkoľvek iným môžem zažiť hlboké duševné spo­ jenie a podobne aj hlboký názorový rozkol, ktorý dokáže priviesť pocit, že sme „z iného sveta“. Mexičania, ako ostatné kultúry, či to pripúšťajú alebo nie, sú zmesou mnohých spoločenských tried, neprávostí, kultúr, histórie, zmesou viacerých nepochopení. Umenie podľa mňa nezodpovedá pochopeniu založenému na ná­ rodnosti, a pochopenie nie je vždy zodpovednosťou ani zámerom umenia. Ešte stále sa snažíš definovať Slovákov, prečo? Žijem mimo Slovenska jedenásť rokov, no ešte keď som ako štu­ dentka strednej školy žila na Slovensku, cítila som sa byť mimo niečoho. Cítila som sa ako v prostredí, ktoré ma nútilo prispôsobiť sa, imitovať, opakovať a nie objavovať, spochybňovať či rozmýšľať, ktoré nemalo pochopenie pre iné videnie sveta, a ktoré žilo stra­ chom z cudzieho, väčšieho, iného, v simplexnej dualite dobrého a zlého. A to je to, čo som nikdy nepochopila, pretože pre mňa je práve opak tohto motiváciou, dôvodom zobudiť sa: rozmýšľať, vy­ tvoriť život podľa vlastných definícií, vytvoriť samú seba, a defino­ vať realitu. A rozmýšľať bez hraníc, lebo len tak sa dá rozmýšľať. James Baldwin to opisuje trefne, keď hovorí, „… aby si ľudí naučil rozmýšľať, musíš ich naučiť rozmýšľať o všetkom. Nemôže exis­ tovať niečo, o čom by nemohli rozmýšľať. Ak existuje jediná vec, o ktorej nemôžu rozmýšľať, čoskoro nebudú môcť rozmýšľať o ni­ čom…“ No hovorím len o osobnom fragmente skúsenosti s tým, čo tu, v tejto chvíli a v tomto rozhovore, nazývame „slovenské“. Stalo sa ti niekedy, že by si niečomu doma na Slovensku začala lepšie rozumieť vďaka tomu, že si žila niekde inde vo svete? Áno. Ako som spomínala v predchádzajúcej odpovedi, často som v dospievajúcom veku mala pocit, že Slovensko je akosi mimo 36 Nadácia Milana Šimečku 2019


Rozhovor

sveta, bola som zahrnutá zahraničnou literatúrou a filmom, a cí­ tila som, že netvorím časť sveta, o ktorom čítam, no nevedela som tento pocit nijako racionálne zdôvodniť. Pred niekoľkými mesiacmi som bola zarazená, keď som v novinách zbadala titulok, nepamä­ tám si presný názov, niečo ako „Slovensko obdivujú aj vo svete“. A tam to bolo: tá separácia medzi Slovenskom a svetom, ktorú som pred rokmi vnímala, vyjadrená slovami. Ten výraz, ktorý niečo prezrádza. Ak Slovensko obdivujú aj vo svete, znamená to, že Slovensko nie je vo svete? Kde je to, vo svete? Dnes už rozumiem aj tej uzavretosti, v ktorej sa krajina nachádzala alebo ešte stále v niektorých regiónoch nachádza, a do ktorej sa už nezmestím. A všimla som si aj, že mnohí vnímajú zahraničie z fi­ nančnej perspektívy, viac než z tej kultúrnej či jednoducho skúse­ nostnej. Dnes sa to už mení, po toľkých rokoch už vidím Slovensko ako oveľa otvorenejšie, no niektoré časti krajiny žijú stále v inej dobe. Aký máš dnes vzťah k rodnému Slovensku? Som oslobodená od krajín, aj od idey „mať krajinu“, a sem spadá aj Slovensko. Je to taký paradox, ja sa asi nikdy necítim poriadne doma a zároveň sa doma cítim všade. Myslím, že neustále nás niečo definuje a musíme rozhodnúť, do akej miery sa necháme ovplyvniť. Žila som v niekoľkých krajinách a v každej z nich sa na mňa niečo nalepilo, premodelovalo ma. A identita je zložitá, nevyjadruje sa jedným slovom. Môžem len spätne vycítiť, že som sa vzdala takých jednotlivostí ako národ v prospech celku. Zároveň zbožňujem čítať po slovensky a česky a práve cez ja­ zyk a preklad som so Slovenskom v neustálom kontakte a nikdy by som sa ho nechcela vzdať. Existenciu Československa pova­ žujem za neskutočný osobný prínos v podobe českého jazyka a kultúry, ktoré sa mi automaticky stali druhým „domovom“.

37 Nadácia Milana Šimečku 2019


Rozhovor

O existovaní v španielčine Prečo píšeš svoje knihy v španielčine a nie v slovenčine? Nie je rodný jazyk najjednoduchší na vyjadrenie sa? Podľa mňa neexistuje nijaký jednoduchý spôsob vyjadrenia sa, sám jazyk sám seba vždy komplikuje. A ja žijem na hranici nie­ koľkých jazykov, a v nijakom jazyku nenachádzam pokoj a hra­ nicu možného, možno preto si stále hľadám existenciu v nových jazykoch. Zachytiť myšlienku v akomkoľvek jazyku je zázrak. Mať pokoj v akomkoľvek jazyku je zázrak (zázrakom tu pre uľah­ čenie nazývam mnoho vecí). Zároveň je jednoduché vyslovovať vety v rodnom jazyku a nevšim­ núť si, že vlastne nemajú zmysel. A sú to práve slová, pod ktorými sme tými, čím možno nie sme. Dáva španielčina väčší priestor na sebavyjadrenie? Nejde o veľkosti ani malosti. „Bola som unavená v jednom jazyku a šla som si oddýchnuť do iného.“ (Základný Problém) Jednoducho teraz existujem viac v španielčine ako v slovenčine. Hovorí sa, že koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom. Ty vravíš, že sa vyjadruješ vo viacerých jazykoch, koľkokrát si teda človekom? Nejde len o nové jazyky, ani o nové znovuzrodenia v rámci no­ vých jazykov. Je to skôr hľadanie pôvodu a významu jedného cez mnohé, sú to len prostriedky, a vo všetkých mojich jazykoch sa stretávam sama so sebou. Veci nie sú oddelené, jeden jazyk je prí­ tomný v inom, tak ako sa prekrývajú histórie krajín či osudy ľudí. Je to jedna prítomnosť v inej. Líši sa v niečom tvoja španielska ty od slovenskej? Už sú zmiešané. Keby sme ich chceli oddeliť: Španielska je otvo­ renejšia, pri konverzácii udržiava kontakt aj dotykom, vyjadruje sa prostredníctvom skúsenosti so Španielskom a Latinskou 38 Nadácia Milana Šimečku 2019


Rozhovor

Amerikou na jazyku, teda flexibilita jedného jazyka roztiahnutého cez dva kontinenty, v jednom živote. Slovenská si drží odstup, vy­ berá si, čo prezradí, uskakuje, uteká. Ako by si popísala tvoj vzťah k literatúre a ktorý jej žáner je ti najbližší? Nie vždy sa venujem literárnym žánrom. Rozmýšľam a nechám myš­ lienky vybrať si jazyk aj formu. Najbližšia je mi literárna sloboda. Spomínaš literárnu slobodu. A čo literárna zodpovednosť? Predpokladám, že vychádzaš z myšlienky „sloboda bez zodpo­ vednosti neexistuje“. Aby som ti mohla odpovedať, museli by sme sa najskôr zhodnúť na tom, čo znamená sloboda a zodpovednosť, aby sme ustanovili rámec debaty a bolo jasné, o čom sa vlastne bavíme. Slová a koncepty sú komplikované pasce: Veď: A v nes­ lobode človek nemá zodpovednosť? A v nezodpovednosti človek nie je slobodný? Nechám ti slobodu rozhodnúť o tom. Odkiaľ najčastejšie prekladáš? Z domu. V samote, v nerušení, oslobodená od nastolenia vonkaj­ šej reality. Obľúbená šálka, obrazy mojich príbehov na stenách: Švédsko, Taliansko, Praha. Neotvorené fľaše vína, Viognier, Barbera, napä­ tie otvorenia.

39 Nadácia Milana Šimečku 2019


Rozhovor

Kto je Lucia Duero? Spisovateľka a prekladateľka žijúca v Mexico City, jej preklady a texty vyšli v časopisoch a novinách na Slovensku, v Čechách, v Španielsku, v Latinskej Amerike a v USA. Je autorkou poetického románu El Problema Principal (Základný Problém, Amargord, 2018). V roku 2017 vydavateľstvo F.A.C.E. vydalo jej preklad mexickej prozaičky Amparo Dávila Roztrhaný čas a iné poviedky, momen­ tálne pracuje na preklade pôvodne guatemalského avantgard­ ného spisovateľa Arquelesa Velu, ktoré takisto vydá vydavateľstvo F.A.C.E. pod názvom Slečna Atakďalej. Z angličtiny preložila ka­ nadskú poetku Anne Carson (Krátke rozhovory, Vlna) a pracuje na Carsonovej ďalšej zbierke, Krása Manžela. Prekladá aj do španielčiny. Mexické vydavateľstvo Argonáutica v jej preklade predstavilo slovenských básnikov Ivana Štrpku zbierkou Mantengan el pánico (Zachovajte paniku) a Michala Habaja antológiou Nostalgia o Invierno en Bratislava (Nostalgia alebo Zima v Bratislave), obe v októbri 2018. Autori sa zároveň v októbri 2018 predstavili na knižnom veľtrhu v Mexico City spolu s Katarínou Kucbelovou, ktorej Una pequeña gran ciudad (Malé veľké mesto) vydavalo španielske vydavateľstvo Olifante Ediciones de Poesía, tiež v preklade Lucie. Je preklad Luljety Lleshanaku do španielčiny, Lunes en Siete Días (Olifane Ediciones de Poesía, 2017), dostal cenu za preklad „II Premio Marcelo Reyes a la traducción“. Text: Magdaléna Rojo Foto/zdroj: Christian Morales

40 Nadácia Milana Šimečku 2019


Článok

Rozprávania o, tých druhých — Chrumkavý potkan z čínskej reštaurácie a iné fámy

42


Článok

„Počula si už ten príbeh o babe, ktorá sa bola s priateľom naveče­ rať v čínskej reštaurácii? Vo svojom jedle našla niečo odporné… Mačací pazúrik!!!“ vyhŕkla zo seba kamarátka v jeden piatkový ve­ čer, počas príjemného posedenia pri víne. Mojou prvotnou reakciou bolo zhnusenie a strach. Hoci sa mi tomu nechcelo veriť, mohla som si byť istá, že to nie je pravda? Do čínskej reštaurácie predsa raz začas chodím tiež, čo ak sa to jedného dňa stane aj mne? O pár rokov neskôr som sa s podobnými rozprávaniami stretla opäť. Tentokrát počas výskumu, ktorý som realizovala v roku 2012. Viacerí informátori a informátorky mi hovorili o nechutnos­ tiach, ktoré sa údajne vyskytujú v jedle z čínskych reštaurácií. Jedno z rozprávaní znelo napríklad takto: „V čínskych reštaurá­ ciách miesto kačíc vyprážajú potkany, to som počul, aj som videl také fotky, ako dokázali potkana upraviť na spôsob kačice. Ja by som si to tam nikdy nedal. No a celkovo, majú v týchto reštau­ ráciách veľmi zlé hygienické podmienky, myši im tam behajú, plesnivé potraviny majú. Oni všetko korenia, tak tú chuť ani necí­ tiš.“ (I.R., muž, Žilina) Ďalší informátor situáciu zhodnotil nasledovne: „V týchto reštau­ ráciách všetko hrozne korenia a dávajú do toho tie svoje pikantné omáčky, takže vôbec necítiš reálnu chuť jedla. Preto sa tam dá za­ maskovať všeličo. Počul som, že používajú mäso z potkanov, ale aj z mačiek a psov a aj by som tomu veril.“ (J.G., muž, Žilina) Ako to teda je? Skutočne hrozí, že nám v čínskej reštaurácii na­ servírujú namiesto chrumkavej kačice chrumkavého potkana? Fáma za hranicami Slovenska Rozprávania o rôznych nestráviteľných prísadách nájde­ ných v jedle z čínskej reštaurácie sú tak rozšírené, že ich sú­ časní folkloristi označujú za samostatnú kategóriu xenofób­ neho folklóru, s názvom, Chinese restaurants“. Mimoriadnej obľube sa fámy o čínskych reštauráciách tešia predovšetkým v Európe, dobre zmapované sú v Českej republike, Nemecku či Škandinávii.1 Podobné príbehy kolujú aj o vietnamských, gréc­ kych, juhoslovanských, indických, mexických a iných, exotických“ 43 Nadácia Milana Šimečku 2019


Článok

reštauráciách, avšak v omnoho menšej miere.2 Fáma o mäse z potkana, mačky či psa v jedle z čínskej reštau­ rácie má rôzne varianty. Niekedy sa v rozprávaní stretneme, po­ dobne ako v našom prípade, len“ s nálezom pazúrika v jedle, po­ prípade s tvrdením: „počul som, už si nie som istý, kde… že v čín­ skej reštaurácii servírujú potkany“. No dej fámy môže mať aj dra­ matickejší priebeh. Viaceré verzie, ktoré zachytil Petr Janeček v Českej republike, hovorili o žene, ktorej sa mačací pazúrik za­ sekol v hrdle, poprípade v zube.3 David Mikkelson z portálu snopes.com konštatuje, že počiatky ší­ renia fámy o mačacom mäse v jedle z čínskej reštaurácie sa dajú v USA vystopovať minimálne do 50. rokov 20. storočia. Odvtedy sa fáma mnohokrát objavila v ústnom podaní či v podobe správy šíriacej sa na internete. Nie vždy hovorila o jedle z mačky, hlavnou dejovou líniou fámy bol viackrát i nález zabitých psov v priestoroch kuchyne čínskej reštaurácie.4 Faktor vierohodnosti Aby sa fáma dostala do, obehu“, mala by byť pre svojich šíriteľov čo najviac dôveryhodná. Aby tieto historky získali na vierohod­ nosti, často v nich ako zástupca istej autority vystupuje hygienická kontrola. Tá pri inšpekcii kuchyne objaví strašné veci: časti tiel mačiek, potkanov, niekedy aj psov, starostlivo uskladnené v chlad­ ničkách.5 Tak tomu bolo aj v anglickej jazykovej verzii fámy, ktorá sa na internete šírila už v roku 1999. Čínsku reštauráciu s názvom Mesačný palác vraj neočakávane zatvorili. Keď sa ľudia snažili zistiť, aká bola príčina, zistili, že inšpekcia v podniku našla klietky s mačkami a to nebolo všetko! Okrem živých mačiek objavili aj plné mrazničky zmrazeného mačacieho mäsa.6 Fakty a zasa raz fakty Polícia, hygienici aj novinári rôzne verzie týchto príbehov opako­ vane prešetrovali a dospeli k názoru, že sa nezakladajú na pravde. Napríklad, v prípade fámy o servírovaní psieho mäsa v čínskej reštaurácii na Floride, ktorá kvôli tomu bola údajne zatvorená, sa polícia otvorene vyjadrila, že ide o falošnú správu, ktorá sa 44 Nadácia Milana Šimečku 2019


Článok

nezakladá na faktoch.7 Taktiež, pracovníci okresného úradu zdra­ votníctva v Knoxville, v štáte Tennessee už v roku 1996 vystúpili s vyhlásením, v ktorom ostro popreli akékoľvek podozrenia o ser­ vírovaní mačiek v čínskej reštaurácii. Tvrdili, že oni sami sa s touto praxou jednoznačne nestretli, naopak, daná reštaurácia spĺňala všetky požadované kritéria na prevádzku, čoho dôkazom sú ich kontrolné záznamy.8 Je pravda, že v niektorých ázijských krajinách sa predovšetkým psy v jedálničku miestnych skutočne vyskytujú. To však ešte ne­ znamená, že ich budú pod klamným názvom servírovať i v Európe a severnej Amerike. Averzia západných krajín voči konzumácii mäsa z mačiek, psov a potkanov je všeobecne známa. Je zau­ jímavé, že z tohto dôvodu počas olympiády v Soule v roku 1988 juhokórejská vláda nariadila dočasné zatvorenie viac ako 400 reštaurácií, kde sa servírovala polievka zo psa. Podobne, v roku 2008, Čína vyhlásila, že žiadna z reštaurácií v Pekingu nesmie v čase olympijských hier ponúkať jedlá zo psov. Prostredníctvom týchto opatrení sa snažili vyjsť v ústrety klientom zo, západu“. 9 V reakcii na fámy, majitelia čínskych reštaurácií kompetentným vysvetľovali, že v USA i Európe sú dostupné mnohé iné druhy mäsa, a preto nevidia žiaden dôvod na servírovanie jedla, ktoré je v týchto krajinách považované za tabu.10 Opakovanie hovorili, že rozhodne nemajú v úmysle svojim európskym a severoamerickým zákazníkom servírovať mäso zo zvierat, ktorých konzumáciu pova­ žujú za nepatričnú, alebo ich klamať v tom, z akého zvieraťa mäso pochádza. Napriek tomu sa nezdá, že ich snaha o vysvetlenie situ­ ácie priniesla zaslúžené ovocie. Obvinenia z použitia nechutných či nestráviteľných prísad sú často adresované konkrétnej reštaurácii, takže táto fáma sa ľahko môže stať prostriedkom konkurenčného boja. Rozprávanie môže viesť k poškodeniu povesti daného podniku, čo v extrémnejších prípadoch vyústi až k jeho zatvoreniu.11 Možné dôvody šírenia Z môjho výskumu vyplýva, že naratívy reflektujúce, čínsku“ 45 Nadácia Milana Šimečku 2019


Článok

kultúru, predovšetkým stravovacie návyky ľudí pochádzajúcich z Ázie, sú v Žiline značne rozšírené. Viac ako dve tretiny informá­ torov sa vyjadrili, že dané súčasné povesti a fámy poznajú a po­ važujú ich za vierohodné. Mohli by sme si položiť otázku, z akých skutočností vyplýva vitalita týchto rozprávaní?12 Ázijská kultúra sa výrazne odlišuje od Európskej či severoame­ rickej jazykom, zvykmi, dominujúcimi náboženskými predstavami i kuchyňou. Podľa názoru viacerých folkloristov13, odrážajú tieto rozprávania, podobne ako iné fámy s xenofóbnym podtextom, nedôveru väčšinovej spoločnosti k prisťahovalcom, ktorá je spojná s neporozumením ich stravovacím návykom. Načo sa prispôsobo­ vať novým exotickým chutiam? To vyžaduje vystúpenie z vlastnej zóny komfortu, čo nemusí byť príjemná záležitosť. Stereotypné vnímanie cudzincov, ktorých jedálniček detailne nepoznáme, môže vyústiť do predstavy, že bežne konzumujú mačky a potkany. Teda zvieratá, ktorých mäso by zrejme väčšina stredoeurópanov ne­ vložila do úst za takmer žiadnych okolností. Niektoré fámy do­ konca hovoria o tom, že túžba cudzincov po mäse z našich ma­ čiek a psov je taká veľká, že ich vedie k tomu, aby nám ich kradli priamo z dvorov domov.14 Toto tvrdenie odráža ďalší aspekt da­ nej fámy, cudzinci sú v nej často vykreslení ako tí, ktorí nám chcú úmyselne ublížiť. Sociológ G.A. Fine a etnológ Bill Ellis konštatujú, že fáma nám umožňuje hovoriť o veciach, ktoré nás desia, máme z nich isté obavy a to bez toho, aby sme tieto postoje vydávali za naše vlastné. Počul som to, hovorí sa to… Takže to nie je len môj názor, môj iracionálny strach, hovoria o tom aj iní ľudia, známy a priatelia. Šírenie týchto fám v našej spoločnosti môže byť odrazom skutoč­ nosti, že istá časť z nás má obavy zo zmeny, ktorú prinášajú ľudia, mimo skupiny“. V hre je zrejme strach zo straty vlastnej kultúry, vlastnej jedinečnosti.15 Ide o spoločensky prijateľný spôsob ako vyjadriť pochybnosti voči neznámymkultúram. Výskum odhalil, že xenofóbia, minimálne v latentnej forme vyjad­ rená prostredníctvom fám, je u obyvateľov Žiliny značná. Množstvo čínskych obchodov na Národnej ulici, ktorá patrila ešte pred pár 46 Nadácia Milana Šimečku 2019


Článok

rokmi k najlukratívnejším častiam mesta, podnecuje Žilinčanov k nevraživosti voči týmto podnikateľom. Súčasný stav vecí vní­ majú ako chybný a poburujúci výsledok rozhodnutí vedenia mesta. Antipatia voči daným obchodom sa premieta i v nasledovnej na­ rácii:,Vraj jedna baba si kúpila topánky u Číňanov, a potom niekde šla, bolo leto a strašne horúco. No a vraj sa tie topánky normálne vznietili a jej zhoreli nohy. Ja už u Číňanov nenakupujem.“ (Z.V., 18 rokov) V Tepličke nad Váhom pri Žiline má svoju lokálnu po­ bočku Kia Motors Corporation, ktorá okrem miestnych obyvate­ ľov zamestnáva, predovšetkým na vyšších pracovných postoch, tiež Kórejcov. Aj s týmto faktom sú Žilinčania denne konfronto­ vaní. Čínske reštaurácie tak predstavujú len špičku pomyseľného ľadovca tenzií z toho čo je, iné“, exotické. Práve prostredníctvom fám o čínskych reštauráciách však tieto obavy dostávajú hmata­ teľnú podobu.16 Čo nie je „naše“, to je nečisté To čo nie je, naše“, s čím nemáme dostatočnú osobnú skúsenosť, mnohokrát neoprávnene považujeme za hodné odsúdenia, za, nečisté“, nechutné, možno i nestráviteľné. Z hĺbky podvedomia, prostredníctvom slovesného folklóru, opäť raz vystupujú, zákerní cudzinci“, pripravení narušiť naše pravidlá. Otázka ale znie, kto tu komu vlastne ubližuje? Nie sme často my sami tými, ktorí pro­ stredníctvom šírenia neoverených informácií poškodzujú povesť iným ľuďom? Nie sme to práve my, kto sa nechá ovládnuť neo­ podstatneným strachom? Nevytvárame si náhodou postavy, zá­ kerných cudzincov“ sami? [1] Janeček, 2006, s.:106. [2] Brunvand, 2001, s.:70. [3] Janeček, 2006, s.:107. [4] https://www.snopes.com/fact-check/cat-chinese-food/ [5] Janeček, 2006, s.:110. [6] https://www.snopes.com/fact-check/cat-chinese-food/ [7] https://www.snopes.com/fact-check/was-a-chinese-restaurant-in-florida-shutteredfor-serving-dog-meat/ [8] https://www.snopes.com/fact-check/cat-chinese-food/ [9] https://www.snopes.com/fact-check/cat-chinese-food/

47 Nadácia Milana Šimečku 2019


Článok

[10] Brunvand, 2001, s.:129. [11] Janeček, 2006, s.:128-129. [12] Rabatinová, 2015, s.:243. [13] Brunvand, Janeček [14] Brunvand, 2001, s.:128-129. [15] Fine a Ellis, 2010, s.:2-9. [16] Rabatinová, 2015, s.:243.

Použité zdroje: Brunvand, J. H. (2001). Encyclopedia of Urban Legends. USA : ABC-CLIO. Fine, G. A.; Ellis, B. (2010). The global grapevine (Why rumors of terrorism, immigration, and trade matter). New York: Oxford university press. Janeček, P. (2006). Černá sanitka a jiné děsivé příběhy. Praha : Nakladatelství Plot. Rabatinová, K. (2015). Súčasné povesti a fámy s xenofóbnym podtextom (Na príklade materiálu získaného v urbánnom prostredí Žiliny), Slovenský národopis, 63(3), 233-245. https://www.snopes.com/fact-check/cat-chinese-food/ https://www.snopes.com/fact-check/ was-a-chinese-restaurant-in-florida-shuttered-for-serving-dog-meat/

Text: Katarína Rabatinová Foto/zdroj: Denis Kozerawski/APART

48 Nadácia Milana Šimečku 2019


Esej

Vzostup a pád politiky identity

50


Esej

Súčasná sociologická a politologická literatúra je priam fascino­ vaná otázkami identity. Príčinou tejto fascinácie je fakt, že triedne konflikty v spoločnosti už zdaľeka nevzbudzujú také vášne ako kultúrne vojny či spory o to, kto alebo čo určuje našu identitu. Identita a kultúra sa stali rovnako dôležitými ako peniaze. Politiku, ktorej stredobodom bola príslušnosť k sociálnej triede, tak nahra­ dila politika identity. V časoch tzv. tekutej modernity, ako súčas­ nosť nazval Zygmunt Baumann, sa identita stáva oporným bodom našich životov, akýmsi záchranným kolesom v mori neistoty, ktoré nás obklopuje. Politika identity je pomerne kontroverzný koncept, ktorý sa v ro­ vine praktickej politiky nedá priradiť k niektorému z tradičných ideologických prúdov a taktiež ju nemožno označiť za a priori prínosnú alebo škodlivú. Jej začiatky siahajú do čias, keď sa po­ liticky začali mobilizovať marginalizované skupiny, ktoré sa začali dožadovať uznania svojich legitímnych práv. Typickým príkladom boli emancipačné hnutia Afroameričanov, žien či ľudí s inou sexu­ álnou orientáciou. V tomto ponímaní možno politiku identity chá­ pať ako volanie po spravodlivejšej, tolerantnejšej a inkluzívnejšej spoločnosti. Čoraz častejšie sa však ozývajú kritické hlasy, ktoré upozorňujú na negatívne „vedľajšie účinky“ takej politiky identity, ktorá nepožaduje rovnaké, ale špeciálne zaobchádzanie s istými (skutočne alebo domnelo) marginalizovanými skupinami. Takto exkluzívne formulovaná politika identity sa sústredí na presadzo­ vanie partikulárnych záujmov istých spoločenských skupín, čím nahlodáva potrebu dosahovania širších politických kompromi­ sov a udržiavania istej nevyhnutnej miery sociálnej súdržnosti. Zjednodušene povedané, politika identity môže byť konštruktívna a inkluzívna, ale aj deštruktívna a exkluzívna. Tradične sa požiadavky na inklúziu margina-lizovaných skupín spá­ jali najmä s (progresívnou) ľavicou a exkluzionistické chápanie so­ ciálnej reality ako súboja medzi skupinou „my“ a skupinou „oni“ s krajnou pravicou. Výčitke škodlivého exkluzionizmu však v súčas­ nosti čelí už aj moderná progresívna ľavica. Mnohí politickí pozoro­ vatelia jej vyčítajú, že sa v posledných desaťročiach viac venovala presadzovaniu úzkych skupinových záujmov a zanedbávala širšie 51 Nadácia Milana Šimečku 2019


Esej

politické požiadavky svojho tradičného elektorátu — pracujúcej triedy. Dôsledkom je výrazný pokles volebnej podpory socialistic­ kých a sociálnodemokratických strán v Európe a presun veľkej časti ich elektorátu do tábora pravicových populistov, radikálov a extré­ mistov. Tento presun môže vyznievať prekvapivo, ale len na prvý pohľad. Je totiž prirodzeným dôsledkom frustrácie príslušníkov pracujúcej triedy z toho, že z politického priestoru sa začali vytrá­ cať strany, ktoré by ich autenticky zastupovali. Krajná pravica toto vákuum šikovne využila a prezentuje sa ako hlas „nepoškvrneného ľudu“ v boji proti „skorumpovaným elitám“. V sociálnej a ekonomic­ kej oblasti ustúpila zo svojich neoliberálnych pozícií, čo v kombinácii s protimigračnou a antiglobalistickou rétorikou vyvolalo postupnú proletarizáciu jej voličskej základne. Naopak, ľavica, ktorá má ne­ pochybne veľkú zásluhu na povojnovom ekonomickom a sociálnom rozvoji západnej Európy, sa do istej miery stala obeťou vlastného úspechu. Pre tých, ktorým umožnila sociálny vzostup, prestala byť jedinou možnou obhajkyňou ich záujmov a v očiach tých, ktorým pomôcť nedokázala, sa stávala čoraz odtrhnutejšou od ich kaž­ dodenných problémov. Rastúci záujem ľavice o sociálno-liberálne témy spojené s environmentalizmom, právami žien, etnických či se­ xuálnych menšín a migrantov, spôsobil odcudzenie tej časti voličov, ktorým sa napriek všeobecnému ekonomickému progresu nepoda­ rilo postúpiť v spoločenskom rebríčku vyššie. Títo voliči postupne strácali dôveru v schopnosť ľavicových strán presadzovať záujmy ich sociálnej skupiny, tzv. prekariátu. Prekariát, na rozdiel od pôvod­ ného proletariátu, je oveľa fragmentovanejší, tvoria ho najmä nekva­ lifikovaní pracovníci v službách, často striedajúci zamestnávateľa, prípadne pracujúci cez pracovné agentúry, na časovo obmedzené pracovné zmluvy alebo menšie úväzky (bližšie pozri napr. Rovny, 2018). Príslušníci prekariátu sa na technologický pokrok, moder­ nizáciu a rastúcu ekonomickú previazanosť krajín sveta pozerajú zväčša skepticky, keďže samých seba často považujú za tých, ktorí stoja na strane porazených globalizácie (globalization loosers). Boja sa otvorených hraníc a rýchlych zmien. Pre príslušníkov preka­ riátu sa tak ľavicové progresívne sily stávajú vzhľadom na pozitívne postoje k menšinám, migrácii či európskej integrácii, nevoliteľnými. V ich očiach sa totiž premenili na obhajcov všetkých možných parti­ kulárnych skupín a ich záujmov, s výnimkou prekariátu. 52 Nadácia Milana Šimečku 2019


Esej

Ak politiku identity chápeme predovšetkým ako požiadavku uzna­ nia ľudskej dôstojnosti každého jednotlivca, tak kritika modernej ľavicovej politiky identity je založená na argumente, že sa zao­ berá napĺňaním tejto potreby v prípade príslušníkov rôznych men­ šín, odopiera ju však príslušníkom nižších sociálnych vrstiev. Tie sa následne uchyľujú k podpore takých politických síl, ktoré im toto uznanie poskytnú, používajúc pritom rétoriku, ktorej cieľom je opätovné posilnenie tradičných kolektívnych identít, najmä et­ nických a náboženských. Francis Fukuyama v tejto súvislosti však varuje pred tým, aby sme súčasný nárast popularity nacionalistic­ kých a populistických hnutí interpretovali ako fenomén vyvolaný primárne ekonomickou frustráciou. Tá môže byť podľa neho len spúšťačom či urýchľovačom takýchto procesov, ale zásadným (a bohužiaľ často prehliadaným momentom) je volanie po uznaní ľudskej dôstojnosti a identity príslušníkov nižších sociálnych tried (Fukuyama, 2018). Na dôležitosť nemateriálnych hodnôt upozor­ ňuje aj britský novinár a publicista David Goodhart, ktorý vo svojej najnovšej knihe Cesta niekam: Populistická revolta a budúcnosť politiky kritizuje stav, v ktorom je ľuďom odopieraná nespokojnosť na základe argumentu, že nikdy im predsa nebolo lepšie ako teraz (Goodhart, 2017: 48). Takýto typ argumentácie považuje Goodhart za dôkaz nepochopenia situácie zo strany liberálnych elít, ktoré na súčasný vzostup populizmu pozerajú ako na niečo staromódne až atavistické. Podľa Goodharta liberáli nechápu silu tradičných kolektívnych identít, a preto sa stávajú obeťou ich politizácie zo strany populistov. Moderný populizmus je podľa neho nástrojom na „uzemnenie“ liberálnych elít, ktoré prestali počúvať tých, ktorí si modernizáciu nespájajú automaticky s pokrokom, ale skôr so stra­ tou pracovného miesta, istôt, statusu či s oslabovaním solidarity a tradičných hodnôt (Goodhart, 2017: 54-55). Práve rozpad tradičných sociálnych štruktúr spôsobil, že prísluš­ nosť k sociálnej triede, v povojnovej európskej politike považovaná za dominantnú konfliktnú líniu, bola nahradená novým, tzv. kultúr­ nym štiepením. S istou mierou zjednodušenia môžeme povedať, že na jednej strane tohto štiepenia stoja tzv. kozmpolitní liberáli, ktorí zdôrazňujú význam otvorených hraníc, spoločne vyznávaných multikultúrnych hodnôt, rôznorodosti ľudí a ich životných štýlov 53 Nadácia Milana Šimečku 2019


Esej

v inkluzívnych spoločnostiach (Inglehart — Norris, 2016: 7-8). David Godhart nazýva týchto ľudí Anywheres, čiže tými, ktorí sú doma všade a nikde. Anywheres sú svetoobčania, ktorých životy sú mobilné a identity flexibilné. V otvorenom svete sa cítia ako ryby vo vode, z globalizácie dokážu profitovať. Na druhej strane tu máme tzv. Somewheres, čiže ľudí, ktorí sa cítia spätí s konkrétnym národom, štátom, miestom, rodinou či kultúrnym spoločenstvom. Majú skeptické až odmietavé postoje voči globalizácii a otvorené hranice vnímajú ako ohrozenie svojho tradičného životného štýlu či socioekonomického statusu. Prevládajúci naratív postmoder­ ných západných demokracií nazerá na Anywheres ako na tých otvorených a pokrokových, kým Somewheres sú považovaní za uzavretých spiatočníkov, ktorí sa nechcú alebo nedokážu pohy­ bovať v čoraz rýchlejšie sa meniacom svete, a preto volia rôzne populistické a nacionalistické strany. Godhart je v tomto opa­ trnejší, a preto je aj jeho terminológia neutrálnejšia. Označenia Somewheres a Anywheres nemajú byť nálepkami pokrokového či spiatočníckeho zmýšľania, nesnažia sa navodiť dojem, že jedna strana stojí na tej správnej a druhá strana na tej nesprávnej strane dejín. Základný odkaz jeho knihy je však jasný — za súčasné po­ pulistické vzopätie môžu podľa neho do veľkej miery liberálne elity, ktoré rétorika je univerzalistická len potiaľ, kým niekto nespo­ chybní ich naratív o tom, že otvorenosť moderných spoločností a globalizácia prinášajú výhody všetkým. Goodhart pritom nie je jediný, kto za vzostupom krajnepravicových foriem politiky identity vidí najmä chyby liberálnych elít. Americký politológ Mark Lilla vo svojej najnovšej knihe tvrdí, že americký li­ beralizmus sa v posledných desaťročiach stal obeťou vlastnej po­ litiky identity, čo malo katastrofálne dôsledky na jeho schopnosť politicky mobilizovať svoj tradičný elektorát. Lilla vidí hlavný prob­ lém súčasnej americkej politiky identity v tom, že sa viac sústredí na to, čo Američanov rozdeľuje ako na to, čo ich spája. Politiku identity považuje za istú formu antipolitiky, ktorá nadobúda po­ dobu sociálnych hnutí, bojujúcich za záujmy partikulárnych skupín. Takáto politika však zo svojej podstaty stráca schopnosť získavať na svoju strany väčšiny a vyhrávať voľby, čím paradoxne znižuje svoju schopnosť presadiť to, za čo tak vehementne bojuje. Podľa 54 Nadácia Milana Šimečku 2019


Esej

Lillu stratili americkí liberáli schopnosť formulovať víziu silnej ob­ čianskej spoločnosti založenej na myšlienke solidarity. Liberálov dokonca obviňuje z pubertálnej neschopnosti zvládať situácie, v ktorých sa sebaidentifikácia jednotlivca dostáva do rozporu so sociálnou rolou, ktorú mu prisudzuje spoločnosť (Lilla, 2017). S názorom, že americké liberálne elity, ktoré boli kedysi nositeľom inkluzívnych myšlienok, sa sami stávajú značne exkluzívnymi, sú­ hlasí aj americká profesorka Amy Chua, ktorá sa vo svojej posled­ nej knihe zaoberá tzv. politickým „tribalizmom“, teda povedomím istej kmeňovej príslušnosti. V úvode svojej knihy Chua upozorňuje, že prirodzeným ľudským inštinktom nie je len patriť do určitej sku­ piny, ale aj vylučovať z tejto skupiny ľudí, s ktorými nezdieľame identity, ktoré sú pre nás dôležité. Chua vidí za príklonom istej časti liberálnej ľavice k exkluzívne formulovanej politiky identity obavy niektorých liberálov, že univerzalizmus sa snaží stierať roz­ diely medzi skupinami a bagatelizovať ich historické skúsenosti s útlakom a vytesňovaním (Chua, 2018). Ako však upozorňuje Lilla, nejde o to rozdiely medzi ľuďmi popierať, ale o to učiniť ich poli­ ticky impotentnými. Ak je totiž v politike názorová konfrontácia na­ hradená konfrontáciou skupinových identít, ťažko sa bude dosa­ hovať demokratický kompromis. Fukuyama ide vo svojich úvahách dokonca tak ďaleko, že politiku identity označuje za najvýznam­ nejšie ohrozenie liberálnej demokracie v súčasnosti (Fukuyama, 2018). V podstate sa všetci citovaní autori zhodujú v tom, že politika identity, resp. jej exkluzívna podoba, je cestou do slepej uličky. Ak sa identita stane centrálnym orientačným bodom jedného politic­ kého tábora, skôr či neskôr si tento štýl politiky osvoja aj ďalšie tábory a napätie v spoločnosti bude narastať. A ako z toho von? Spomenutí autori navrhujú v podstate veľmi podobné riešenia, založené na ústupe od politiky identity v prospech politiky soli­ darity. To si však vyžaduje, aby sme začali uvažovať o spôsobe, ako definovať spoločnú identitu, ktorá naše partikulárne identity zastreší bez toho, aby prisudzovala niektorej z nich špeciálne vý­ sady. Našim cieľom by preto mala byť spoločnosť postavená na silnom občianskom povedomí jej členov, v ktorej sa politické práva 55 Nadácia Milana Šimečku 2019


Esej

nebudú odvíjať od našich náboženských, etnických či sexuálnych identít. Prílišný dôraz na to, čo nás rozdeľuje, totiž spôsobuje, že rezignujeme na spoločné priestory — máme „svoje“ školy, ob­ chody, kaviarne, média či sociálne bubliny. Postupne z nich pre­ stávame vychádzať, a strácame tak schopnosť žiť a fungovať v rozmanitom prostredí, komunikovať s ľuďmi naprieč sociálnymi skupinami, vstupovať do spoločenského diskurzu a nachádzať kompromisy. Ako raz trefne poznamenal vplyvný americký sociológ Jock Young, kde sa vytráca spoločenstvo, tam ľudia objavia svoju iden­ titu (Young, 1999: 164). Rozdiely medzi nami netreba popierať, ale v záujme dosiahnutia politických a spoločenských kompromisov nie je prínosné ani ich neustále zdôrazňovanie. Politika identity nesie v sebe veľký emočný náboj a konfliktný potenciál. Okrem toho, čím viac sú rozdiely medzi skupinami zdôrazňované, tým viac sa vytráca schopnosť jednej skupiny vnímať diskrimináciu inej skupiny ako problém (Lilla, 2017: 76). Inklúzia marginalizovaných skupín je chvályhodným zámerom a želateľným výsledkom politiky vyplývajúcej z univerzálnej povahy ľudských práv. Ak má byť však jej sprievodným javom exklúzia inej skupiny, tak je to cesta k ne­ pretržitému spoločenskému konfliktu. Takéto konflikty vyhovujú mnohým politických silám na okraji politického spektra či popu­ listom. Títo síce len zriedkakedy ponúkajú dobré riešenia, avšak kladú relevantné otázky. Populizmus neporazí ten, kto tieto otázky označí za hlúpe, naivné či škodlivé ale ten, kto ponúkne riešenia prijateľné naprieč sociálnymi vrstvami a bez ohľadu na naše et­ nické, konfesionálne či sexuálne identity. Použitá literatúra: BAUMAN, Z. (2000) : Liquid Modernity. Cambridge: Polity.

FUKUYAMA, F. (2018) : Identity: The Demand for Dignity and the Politics of Resentment. New York: Farrar, Straus and Giroux.

GOODHART, D. (2017) : The Road to Somewhere: The Populist Revolt and the Future of Politics. London: C. Hurst & Co. (Publishers) Ltd.

56 Nadácia Milana Šimečku 2019


Esej

CHUA, A. (2018) : Political Tribes: Group Instincts and the Fate of Nations. New York: Penguin Press.

INGLEHART, R. — NORRIS, P. (2016) : Trump, Brexit, and the Rise of Populism: Economic Have-Nots and Cultural Backlash (Working Paper). Harvard Kennedy School. Dostupné na: https://research.hks.harvard.edu/publications/getFile.aspx?Id=1401

LILLA, M. (2017) : The Once and Future Liberal: After Identity Politics. New York: Harper Collins Publishers.

ROVNY, J. (2018) : What Happened To Europe’s Left? Dostupné na: https://blogs.lse. ac.uk/europpblog/2018/02/20/what-happened-to-europes-left/

YOUNG, J. (1999) : The exclusive society: Social exclusion, crime and difference in late modernity. London: Sage

Text: Marianna Dudášová Foto/zdroj: Jana Gombik

57 Nadácia Milana Šimečku 2019


Rozhovor

Samuel Arbe: Ľudia si často myslia, že neviem po slovensky a pýtajú sa ma, odkiaľ „naozaj“ som

58


Rozhovor

Rozhovor je súčasťou fotoprojektu Odkiaľ si? Tomáša Halásza a festivalu [fjúžn]. Rozprávali sme sa so Slovákmi a Slovenkami, ktorých rodičia alebo jeden z rodičov pochádza zo zahraničia. Ako sa vníma táto generácia? Kde je ich domov? Stretávajú sa so stereotypmi? A je pre nich vôbec dôležité hovoriť o svojom pôvode? Aké bolo vyrastať v Bratislave? Vyrastať v Bratislave bolo aj zaujímavé, aj nebezpečné, nielen pre mňa, ale aj pre mladšiu sestru. Napriek tomu, aké hrozby malo a špeciálne pre nás, stále bolo slobodné. So sestrou sme nemali nijaké obmedzenia, čo nemôžeme, skôr to bolo a tom, aby sme si dávali pozor. A to bolo podčiarknuté s výkričníkom. Tým, že so sestrou máme slovensko-somálsky pôvod, sme ne­ vyzerali ako úplne bežné deti z petržalského sídliska. Sme mulati a časti ľudí vadilo, že máme inú farbu pleti. Prejavovalo sa to od latentných prejavov rasizmu — niekto sa na nás škaredo pozrel, zafrflal niečo smerom k nám alebo si preložil kabelku z jedného pleca na druhé, aby sme mu ju neukradli — až po to, že existovala hrozba fyzického násilia. A to sa vám dialo už v útlom veku? Áno, ako dieťa som to vnímal, museli sme sa naučiť to vnímať, lebo ak to prehliadaš, je to pre teba ešte väčšia hrozba. Naučili sme sa zidentifikovať potenciálnu hrozbu, či už na ulici, cestou do školy alebo v mestskej hromadnej doprave. V praxi to znamenalo, že sme pred nastúpením do každého autobusu museli nakuknúť, či je to bezpečné. Do každej ulice, do ktorej sme vošli sme museli naj­ prv pozrieť a vyhodnotiť, či tam môžeme ísť. Moja mama bola so sestrou, keď mala asi šesť rokov v kaderníc­ tve u nás cez ulicu. Chodili sme tam pravidelne. Strihali tam pána, ktorý keď sa postavil a zaplatil, po ceste von napľul mojej sestre do tváre. Šesťročnej. Mojej mame povedal, nech sem s tým čier­ nym deckom nechodí a už ju v živote nechce vidieť. Rozprávali ste sa o tom s rodičmi? Vysvetľovali nám to tak, že je časť ľudí, ktorí sú zlí a bez toho, aby 59 Nadácia Milana Šimečku 2019


Rozhovor

mali nejaké odôvodnenie, majú strach z inak vyzerajúcich ľudí. A vždy nám hovorili, že to nie je chyba v nás, ale v tých ľuďoch. Preto nás stále upozorňovali, aby sme si dávali pozor. Ich posol­ stvo pre nás bolo, že takí ľudia tu sú a netreba to akceptovať ako fakt, treba proti tomu bojovať. Ale zároveň si treba dávať veľký po­ zor, pretože kým tu takí ľudia sú, tak my, deti, sme v ohrození. Keď sme robili rozhovor s Kvet, tiež sme sa pýtali na detstvo. Hovorila, že ona si vôbec neuvedomovala, že je výzorovo iná. Až vtedy, keď na ňu začali ostatné deti ukazovať. Inakosť jej teda pri­ sudzovali ostatní. Možno je to iné v tom, že Kvet má oboch rodičov Vietnamcov. Ja som videl, že otec je čierny a mama je biela. Ako dieťaťu ti to príde prirodzené, ale všimneš si, že jeden z tvojich rodičov nevy­ zerá úplne rovnako ako oteckovia tvojich spolužiakov. Ale dobré bolo, že už aj ľudia, ktorí pre nás predstavovali hrozbu vyzerali inak, boli uniformizovaní. V 90. rokoch boli v móde ťažké boty, džínsy, bombery, holá hlava. Vedeli sme teda ľahko zidentifikovať hrozbu. Nestávalo sa často, žeby prichádzala od nejakého star­ šieho človeka, stávalo sa aj také, ale skôr výnimočne. Čo robíš, čomu sa venuješ? Teraz mám sabbatical. Do júla som pracoval na ministerstve vnútra. Tam som sa venoval projektovému manažmentu, kon­ krétne programu, ktorý má zefektívniť fungovanie verejnej správy na Slovensku. Na ministerstvo som prichádzal v čase, keď sa ne­ gociovalo programové obdobie a jednou z možností bolo, aby aj Slovensko mala program, ktorý by zvýšil kvalitu inštitúcií, verej­ ných služieb, samospráv a podporil by občiansku spoločnosť. Program sa nám podarilo presadiť a funguje od roku 2014. Šesť rokov som bol úradník, to je jedna z mojich identít, pričom slovo úradník pre mňa nemá negatívnu konotáciu ako sa zvykne hovoriť. Ako ho vnímaš ty? Konotácia je často taká, že úradník je človek, ktorý ťa posiela od dverí ku dverám. Vždy dostane nálepku, aha, to je ten neochotný. To som sa snažil zmeniť. Moja úradnícka identita to má presne 60 Nadácia Milana Šimečku 2019


Rozhovor

naopak. Úradník má byť zodpovedný, vykonávať službu nielen re­ aktívne, ale mal by byť proaktívny. V angličtine je na to vhodný výraz, civil servant — čiže ten, čo slúži verejnosti. V niektorých krajinách ľudia študujú, aby sa mohli stať úradníkmi. Poznám ľudí, ktorí desiatky rokov pracujú pre Slovensko, nie sú z nich boháči, nemajú spoločenský status, ale oni potichu a poslušne robia svoju prácu a podľa mňa je to veľmi málo oceňované. Aké nálepky sa ešte úradníkom prisudzujú? Úplne štandardné je, že úradníci idú o druhej domov. Je to mýtus, lebo to, čo som robil ja, nie je úradník, čo od siedmej do druhej dáva pečiatky. A tým, že sme pracovali s fondmi, tak úplne kla­ sická otázka je: „A nedáš mi z nich trochu?“ Ako keby som ich nosil v igelitke. Je to komické, ale do istej miery smutným spôso­ bom odzrkadľuje naše myslenie. Ľudia majú skreslené pohľady na to, ako fungujú procesy vo verejnej správe. Zdroje sa neprideľujú na základe svojvôle jedného človeka, ale ide o relatívne kompliko­ vaný, viackolový, auditovaný proces. A keď to otočím, úradníci môžu často nadobudnúť pocit, že môžu rozhodovať svojvoľne, lebo lebo im to ich pozícia úradníka umož­ ňuje. Ale to je aj chyba verejnej správy, lebo len málokedy verejné procesy vysvetľuje. Verejnosť by sa mala učiť a lepšie vnímať ako funguje verejná správa a úradníci by sa mali viac vcítiť do kože toho, že ich rozhodnutia majú dopady pre životy ľudí. Spomínal si, že okrem identity úradníka máš aj iné identity. Aké to sú? Mám slovenskú identitu, mám somálsku identitu. Mám identitu Európana, identitu Bratislavčana, identitu Petržalčana, identitu Novomešťana. Identitu človeka, ktorý študoval medzinárodné vzťahy. Identita je do istej miery konštrukt, ktorý si vytvárame. Získavame nové identity, tú, ktorú som nemal, možno budem maž zajtra. Chcem začať behávať, ak všetko dobre pôjde, možno o chvíľu budem mať identitu bežca. A často sa identity spájajú s národnosťou. Na Slovensku sa ťa človeka spýta — ako sa voláš? V Somálsku, keď sa stretneš 61 Nadácia Milana Šimečku 2019


Rozhovor

s niekým novým, opýta sa ťa — kto si? Dáva ti to slobodu pove­ dať čokoľvek a je to omnoho podstatnejšie pýtať sa toto než to, ako sa voláme. Somálsko sa delí na šesť rodín alebo klanov. Najčastejšie preto ľudia odpovedajú na otázku kto si? najstarším predkom z rodiny. Ak máte spoločného predka, ktorý žil možno pred 600 alebo 700 rokmi, už máte niečo, čo vás spája, spoločnú identitu. Dá sa povedať, že Somálčania, majú tiež silné zosobnenie sa v „somál­ skom“. Poznáš Somálsko ako krajinu? Nikdy som v Somálsku nebol, preto ho poznám len z toho, čo som si o ňom naštudoval. Určite sa tam jedného dňa vydám, ale zatiaľ je to relatívne nebezpečné. Tak ako tu som pre niekoho čierny, v Somálsku by som bol ten svetlý, biely. Veľa som si o Somálsku čítal a študoval, keď som písal diplomovú prácu o Somálsku ako zlyhávajúcej krajine, takzvaný failed state. Keď si to študoval, aký to malo na teba dopad? Vnímal si to nejako inak alebo to bol bežný výskum? Dôvod, prečo som si to vybral bol ten, že Somálsko prestavuje súčasť mojej identity. Cítil som vnútornú potrebu vedieť viac, asi ako ľudia, ktorých prarodičia odišli do Ameriky a teraz majú po­ trebu vrátiť sa na miesta svojich predkov. Jednu z vecí, ktoré som si pri písaní diplomovky uvedomil je, že tu, v európskom komforte, riešime veci, ktoré sa nám zdajú ako obrovské problémy, ale inde sa javia ako drobnosti. Bolo zaujímavé mať identitu dieťaťa, ktoré vyrastá nie v úplne jednoduchom, ale stále bezpečnom prostredí. Nebáli sme sa o to, či budeme mať čo jesť, či sa nebude strieľať na ulici. A do toho všetkého som si predstavoval druhú polku mo­ jej identity, hoci len vzdialenej a uvažoval som, v akom svete vy­ rastajú moji bratranci a sesternice. Odniesol som si porovnanie dvoch svetov, aj keď jedno iba z diaľky. Zvykol ti tvoj otec rozprávať o živote v Somálsku? Hovoril aj nehovoril. Keď sme sa so sestrou vyslovene pýtali, tak hovoril. Preňho to bolo ťažké, lebo odchádzal z krajiny, z konfliktu, 62 Nadácia Milana Šimečku 2019


Rozhovor

kde nechával rodičov a súrodencov. Nebola to jeho voľba, rodičia ho poslali ako najmladšieho, keď dokončil strednú školu, aby išiel študovať na výšku do Československa. Potom stretol moju mamu a rozhodol sa zostať. Rozmýšľam, aké je byť súčasťou krajiny, v ktorej si nikdy nebol. Napriek tomu, že som tam nikdy nebol, cítim nejakú vnútornú prí­ slušnosť ku krajine, ktorá sa mi možno rozplynie prvý deň ako tam pricestujem. A možno nie, možno že to bude mať práve opačný efekt. Je to asi ako keby sa Slovák narodil v Južnej Kórei a v ži­ vote by stretol asi piatich Slovákov. Asi by bol tiež zvedavý, ako tí Slováci vyzerajú, čo robia, ako žijú. Čo si myslíš o národnej identite? Dostal som od kamarátov darček, kde na základe DNA testov môžu geograficky lokalizovať, odkiaľ pochádza moja DNA. Bolo zaujímavé vidieť, že slovenská polovička mojej rodiny, ktorá si vždy myslela, že je slovenská, až taká slovenská nie je. Ťažko môžeme geneticky hovoriť o iba Slovákoch, lebo to územie, kde dnes ži­ jeme bolo územím, kde sa historicky miešali ľudia, cestovali, sťa­ hovali sa, menili sa. V tom je to veľmi zaujímavé, že naše národné identity vnímame naozaj iba pocitovo, ale dnes vieme tieto pocity konfrontovať s vedou. Myslím, že táto debata bude pokračovať a v budúcnosti nebudeme žiť v národných štátoch, ako ich po­ známe dnes. Naše vnúčatá sa na výroku Slovensko Slovákom budú smiať. Komu teda vlastne chcú krajinu dať? Bol by to dlhý výberový proces. Tým sa dostávame k migrácii. Povedať, že migrácia je zlá je ne­ zmysel, pretože migrácia je niečo, čo tu vždy bolo a čo tu vždy bude. Málo ľudí si uvedomuje, že aj Slováci sú migranti, pretože naše tety a sestry chodia robiť zdravotné sestry do Rakúska či Nemecka. Naši súrodenci pracujú v Anglicku a Švajčiarsku. Preto sme vstúpili do Európskej únie, lebo sme chceli voľný po­ hyb osôb. To je jeden zo základných princípov spoločenstva, v ktorom žijeme.

63 Nadácia Milana Šimečku 2019


Rozhovor

Migrácii sa prisudzuje často veľmi negatíva nálepka. Máš ty nejaké nálepky, ktoré ti prisudzujú ostatní? Ľudia si často myslia, že neviem po slovensky. Keď zistia, že viem, sú nadšení ako dobre viem skloňovať a časovať. Potom sa opýtajú, ako dlho tu žijem. Môžem sa cítiť byť stopercentnou in­ tegrálnou súčasťou života na Slovensku, ale pre časť populácie to je nepredstaviteľné. Možno je to spôsobené minulosťou, boli sme síce relatívne uzavretá krajina, ale zvyknem hovoriť, že aj východný blok mal svoj „Erasmus“. V magazíne máme aj rozhovor s poslancom zo Spišskej Novej Vsi Addym Akramom. Na otázku odkiaľ je, odpovedá, že z Anglicka. Často sa mu ale stáva, že ľudia sú zarazení a nevedia vstrebať takú odpoveď, lebo im to akosi výzorovo nesedí a pýtajú sa, odkiaľ naozaj si? Keď sa ma niekto opýta odkiaľ som, väčšinou odpoviem, že z Bratislavy. Vzápätí príde ďalšia otázka: no dobre, ale odkiaľ máš pôvod? Potom nasleduje genéza vysvetľovania, že mama je zo Slovenska a otec je zo Somálska. Mal som obdobie, keď som ukončil rozhovor tým, že som z Bratislavy, čo na tej odpovedi ne­ stačí? Ale potom som si povedal, že to musím vysvetľovať. Je to únavné? Je to únavné, ale povedal som si, že sa mi musí chcieť odpovedať a snažím sa to vysvetliť. Pretože to pomáha vytvoriť akceptáciu, že nie sme všetci rovnakí. To znamená, že nie všetci ľudia z Bratislavy vyzerajú rovnako, nie všetci ľudia zo Slovenska vyzerajú rovnako. Ľudia sú prekvapení, keď im poviem, že som sa narodil v Starom Meste v Bratislave na Bezručovej. Uvedomil som si, že je to otázka, na ktorú sa oplatí odpovedať. Je ešte niečo, čo ešte neodznelo a chcel by si povedať? Bude skvelé, ak tento projekt aspoň nejakej malej časti populácie na Slovensku ukáže, že identity sú rôzne a nie sú ani dobré ani zlé. A každý máme veľa identít. Nemalo by to byť o tom, že sme „my“ a „oni“.

64 Nadácia Milana Šimečku 2019


Rozhovor

Identity nám dávajú obrovské množstvo prienikov s ostatnými. Treba to vnímať ako príležitosť a nie ako dôvod na vymedzenie. Každá jedna identita, ktorú mám, nemá byť malý múrik, ale malý most medzi mojou identitou a identitou toho druhého. A kebyže sa na to pozrieme takto, možno si uvedomíme, že nie je „my“ a „oni“, ale sme iba my. Text: Anna Jacková Foto/zdroj: Tomáš Halász

65 Nadácia Milana Šimečku 2019


ฤŒlรกnok

Chute Irรกnu na Jakubรกku

66


Článok

Spoznávať iné (nám málo známe) kultúry môžeme rozličnými spôsobmi. Asi najjednoduchšie a najpohodlnejšie to ide cez ža­ lúdok. Nezáväzné debatovanie nad receptami či ingredienciami rôznych jedál sa potom ľahko môže vyvinúť aj do hlbších rozho­ vorov či priateľstiev. Skúsenosti s tým majú aj v komunitnom centre Mareena na Jakubovom námestí, kde sa od jeho založenia v roku 2017 konajú rozličné podujatia spojené aj s ochutnávaním tradičných jedál, ktoré pripravujú cudzinci a cudzinky či utečenci a utečenky „Brunche mávame zhruba od nášho vzniku, občas mali nejakú te­ matiku, ale skôr sme ich nazvali: Sobotný alebo Nedeľný brunch, kedy sme buď my pripravili jedlo, alebo sme oslovili niekoho z cudzincov, aby niečo priniesol. Cieľom bolo, aby si návštevníci alebo naša komunita vymieňali jedlo navzájom. Nedávny Africký brunch bol prvýkrát v takom väčšom formáte,“ hovorí manažérka programu komunitných aktivít Monika Gašparová. Po úspechu s podujatím Africký Brunch, na ktorom sa podieľali členovia Afrického kultúrneho, informačného a integračného cen­ tra z Ugandy a Kene, pripravila Mareena Iránsky večer spojený s výstavou tradičných ručne tkaných kobercov a ochutnávkou iránskych jedál a sladkostí. „Vzniklo to tak, že za nami prišiel pán Said, ktorý prevádzkuje ob­ chod s perzskými kobercami a chcel tu spraviť prezentáciu, ale nie len kobercov, ale celkovo iránskej kultúry. Tak sme sa dohodli, že mu dáme priestor. Pochádza z Iránu, ale na Slovensku žije už dlh­ šie,“ vysvetlila Monika Gašparová. Dvor Mareeny vyzdobený kobercami od výmyslu sveta sa rýchlo zaplnil ľuďmi. Je to ideálna príležitosť pre miestnych spoznávať inú kultúru, ale aj pre iránsku komunitu na Slovensku bližšie sa spoznať. Pán Said je napriek množstvu ľudí neprehliadnuteľný. Oslovuje takmer každého, kto na dvor vstúpi, a do rúk mu vloží propagačný materiál o svojom obchode a dodáva, že týždeň môže každý využiť zľavu až 20%. 67 Nadácia Milana Šimečku 2019


Článok

Pán Said žije na Slovensku už vyše dvoch rokov, obchod s ko­ bercami mal najskôr na Gorkého ulici a neskôr sa presunul na Záhradnícku. Na prvý pohľad je zjavné, že obchodnícke zručnosti mu nechýbajú. Urobí nám prehliadku rozličnými druhmi kobercov od najstaršieho, ktorý má 200 rokov a je taktiež na predaj, cez koberec, ktorý dve tkáčky ručne tkali celý rok až po tkané obrazy s rozličnými zátišiami, či prekvapivo dokonca biblickými motívmi. Pán Said pripomína, že všetky koberce, ktoré predáva, sú ručne tkané z vlny a hodvábu a prírodne farbené. „Perzský koberec je investícia do budúcnosti, pretože rokmi stúpa na cene,“ dodáva. Stret kultúr v Mareene je zrejmý už na prvý pohľad. Koberce totiž nevisia len na stenách, ale sú poukladané po zemi a tak ich väč­ šina ľudí obchádza a preskakuje, aby ich nepoškodili. V Mareene sa väčšina podujatí súvisiacich s jedlom odohráva v komornejšom duchu. „Väčšinou mávame takéto podujatia v men­ šom formáte, zvykneme mávať okolo 15 až 20 ľudí. Našim klien­ tom, ktorí sem pravidelne chodia, a ktorí majú záujem niečo na­ variť alebo sa nejako odprezentovať, dávame priestor na to, aby mohli ukázať, čo je v nich. Zvyčajne sa varí u nás alebo si to pri­ nesú, ale väčšinou nemajú reštaurácie alebo zriadený biznis,“ ho­ vorí Monika. „Dnešné podujatie je odlišné v tom, že jedlo servíruje reštaurácia Orchidea a cukráreň Sweet land, ktorí nie sú klientmi Mareeny.“ Majiteľ reštaurácie Amir prišiel na Slovensko pred tromi rokmi. V Iráne sa takisto venoval gastrobiznisu, ale po eskalácii napä­ tia medzi Iránom a USA sa rozhodol odísť. Hovorí, že si vybral Slovensko, pretože sa mu pripadalo ako pokojná a bezpečná kra­ jina. Pred dvomi rokmi si tu založil reštauráciu Orchidea s tradič­ ným iránskym jedlom. Spolu s pánom Saidom a jeho obchodom s kobercami a cukrárňou Sweet land sídlia na Záhradníckej ulici. Na otázku, či má v Bratislave konkurenciu, odpovedá, že pozná len perzské bistro vo Fresh markete a v pasáži s elektrom medzi Obchodnou a Heydukovou ulicou, takže veľmi nie. Návštevníci Iránskeho večera mohli ochutnať napríklad Ashe Jow — jačmennú polievku s mliekom, Khorsh Karafs — hovädzie 68 Nadácia Milana Šimečku 2019


Článok

mäso s zelerom, Fesenjān — hovädzie mäso s granátovým jabl­ kom, Mirza Ghassemi — vegetariánsku špecialitu s baklažánom, vajíčkom, paradajkami a bylinkami, ale aj omeletu so špenátom, cibuľkou, koriandrom — Kuku či na grile pripravovaný kurací a jahňací kebab. A o sladkú bodku sa postarala nedávno otvorená perzská cukrá­ reň Sweet land. Ponúkali baklavu rozličných druhov a ďalšie sladké špeciality. Podľa slov Mehi, ktorá spolu so svojím strý­ kom, majiteľom cukrárne, obsluhovala, je príprava sladkého pe­ čiva rodinnou tradíciou, ktorej sa vo veľkom venovali aj v Iráne. Obaja hrdo ponúkali svoje produkty a volali budúcich zákazníkov na návštevu do cukrárne otvorenej len tri týždne. Mehi práce v cukrárni píše scenáre a učí sa po slovensky a po kórejsky. Ochutnávka perzskej kultúry sa plynulo preklopila do rozhovorov, spoznávania nových ľudí a príjemného letného vysedávania na trávniku či kobercoch. „Stretli sa tu jednak cudzinci, ale aj Slováci, vždy na tých podujatiach je to tak pol na pol. Máme aj dobrovoľ­ níčku, ktorá je z Iránu, aj viacero klientov z Iránu, čiže aj pre nich je to fajn miesto stretnúť ostatných Iráncov,“ dodáva Monika. Podľa oficiálnych štatistík ich na Slovensku žije 1 369. Rozličné multikultúrne podujatia, ktoré združenie Mareena orga­ nizuje po celý rok, vyvrcholia septembrovým Mareena festiva­ lom. „Bude to jednodňové podujatie u nás v záhrade, kde dáme priestor viacerým cudzincom. Budeme ponúkať jedlo, afgan­ ské, indické, iránske či iracké. Snažíme sa o rozmanitosť a naši klienti budú variť takisto jedlo z tej danej kultúry,“ dodáva Monika. Mareena festival sa uskutoční 7. septembra 2019 na Jakubovom námestí v komunitnom centre Mareena. Text: Barbora Németh Foto/zdroj: Andrea Kalinová

69 Nadácia Milana Šimečku 2019


Článok

70 Nadácia Milana Šimečku 2019


Článok

71 Nadácia Milana Šimečku 2019


Článok

72 Nadácia Milana Šimečku 2019


Článok

74 Nadácia Milana Šimečku 2019


Článok

75 Nadácia Milana Šimečku 2019


Rozhovor

Pomáha integrova v Nemecku: Merke nich symbolom Ne pravda, že sú leniv pracovať.

76


Rozhovor

ať cudzincov elová bola pre emecka; nie je ví, chcú čo najskôr

77 Nadácia Milana Šimečku 2019


Rozhovor

78 Nadácia Milana Šimečku 2019


Rozhovor

Pre mnohých by podmienky, ktoré majú ľudia na úteku v nemeckom Hattenhofene mohli znamenať niečo medzi bojovným stavom až nepredstaviteľnými pomermi. V jednom prerobenom dome býva aj 30 ľudí. „Po tom, ako sa tri rodiny vystriedajú v tej istej kúpeľni a na tej istej toalete sa neskôr stretnú v jednej kuchyni a varia spolu, delia si priestor v chladničke. Stáva sa, že si navzájom strážia deti, čo môže znieť celkom idylicky, ale v skutočnosti ich k tomu núti situácia, lebo nemajú inú možnosť,“ hovorí Daniel Hoffman, dobrovoľník v azylovom dome pre čakateľov a čakateľky na azyl, ktorý im pomáha začleniť do nemeckej spoločnosti. Daniel, vysvetlil by si na úvod stručne, aký druh pomoci ľuďom na úteku poskytuješ? Záleží na tom, kedy ich stretnem prvýkrát a čo vtedy potrebujú. Ďalej záleží na úrovni jazyka a ako dlho už v Nemecku sú. V ko­ munite zvyčajne začíname tým, že ich zorientujeme v bežných veciach — kde nájdu obchod s potravinami, s lacným oblečením, lekára, autobusovú stanicu a tabuľu s odchodmi a príchodmi spo­ jov. Pokračujeme s čítaním, prípravou na rozhovory o azyle, prekla­ daním a písaním listov a vyhlásení — napríklad právne odvolania, formuláre pre sociálne poistenie, listov od vlády a jej samospráv, životopisy a žiadosti o zamestnanie. Snažím vyvolať v nich záujem o jazykové kurzy. Ak je potrebné, sprevádzam ich ako prekladateľ k lekárovi alebo do nemocnice, na miestny úrad alebo do personálnej agentúry. Po nedeliach ich vozím do kostola a späť a počas omše im prekladám alebo vysvet­ ľujem kázne a liturgiu. Keď si ich právny prípad vyžaduje viac času na objasnenie alebo naopak, keď im štát udelí azyl a môžu zostať v krajine, a musia už odísť z utečeneckého tábora, vtedy ma požiadajú o pomoc pri hľadaní bytu. Keď hovoríme o ľuďoch na úteku, hovoríme o azylantoch, resp. utečencoch, ktorí už azyl získali? Nikto z nich, ktorých podporujem dosiaľ nezískal povolenie zostať 79 Nadácia Milana Šimečku 2019


Rozhovor

v Nemecku. Sú to žiadatelia a čakatelia o azyl, niektorí už dokonca dostali zamietavé stanovisko, ale ešte ich z nejakých dôvodov ne­ deportovali. Vo všeobecnosti všetci z nich hľadali advokáta, ktorý by sa na súde v ich mene odvolal. Iní zase čakajú na vypočutie pred zodpovedným úradom. Aké majú podmienky čakatelia a čakateľky na azyl v Nemecku? Čo si máme predstaviť pod azylovým domom? Poznám len náš, vlastne dva. Jeden je v našej dedine a druhý v su­ sednej. Je to rodinný dom, ktorý slúžil ako ubytovňa pre sociálne slabších, kde bol nájom nižší ako bežný komerčný. Tento dom od­ kúpil a vlastní štát. Druhý dom, pôvodne určený pre farmársku ro­ dinu, je teraz prestavaný na niekoľko bytových jednotiek. Znamená to, že rodinný dom s troma spálňami je teraz prestavaný na štyri samostatné bytové jednotky. V podstate to znamená, že ľudia na úteku musia zdieľať izbu — niekedy je to pár, inokedy jednotlivec, niekedy býva v jednej izbe celá rodina. Predstav si, že po tom, ako sa tri rodiny vystriedajú v tej istej kú­ peľni a na tej istej toalete sa neskôr stretnú v jednej kuchyni a va­ ria spolu, delia si priestor v chladničke a mohli by sme pokračovať. Všetci rezidenti a rezidentky sa chtiac či nechtiac obchádzajú, klopkajú si na dvere, keď chcú použiť spoločný priestor. Stáva sa, že si navzájom strážia deti, čo môže znieť celkom idylicky, ale v skutočnosti ich k tomu núti situácia, lebo nemajú inú možnosť. Akú kapacitu má dom? V priemere sú štyri štvorcové metre na osobu. Postupom času aj viac, sedem štvorcových metrov, keďže počet prichádzajúcich klesá. To je takmer dvojnásobok toho čo mali pred tým, i keď to stále nie je veľa. Znamená to však, že zvyčajne aspoň dvaja až piati zdieľajú jednu izbu — nehovoriac o tom, že rovnako sú zdie­ ľané ďalšie priestory — kuchyňa, sprcha, toaleta. Začali sme s 50 ľuďmi, medzitým to číslo kleslo, približne na 30 čakajúcich na azyl. Ja osobne asistujem a pomáham asi desia­ tim osobám. Je to mix jednotlivcov a rodín. Cítim svoje limity 80 Nadácia Milana Šimečku 2019


Rozhovor

a uvedomujem si, že nemôžem pomôcť každému. Z akých krajín ľudia prichádzajú? U nás máme zmes krajín a kultúr. V jednom poschodí máme ľudí pochádzajúcich z Afriky — z Nigérie, Toga, Kamerunu. Zvyčajne sa cudzinci stretávajú z dvoch až troch krajín v tých istých priesto­ roch. Na opačnej strane poschodia sú ľudia z Turecka, Iránu alebo Sýrie. Samospráva, ktorá sa o dom stará, sa snaží ľudí ubytovať podľa krajiny pôvodu. Predpokladajú, že takto sa čakateľky a ča­ katelia budú poznať alebo si aspoň budú lepšie rozumieť. Niekedy rešpektujú náboženstvo a zadeľujú ich podľa toho — kresťanov ku kresťanom, moslimov k moslimom, ale niekedy to jednoducho nie je možné. Môže to znamenať, že nejaký muž sa zrazu ocitne veľmi blízko ženy s deťmi, ktorej manžel je ešte mimo Nemecka, alebo naopak. Je tam veľa priestoru a možností na to, aby sa niečo pokazilo. Ako sa ľudia na úteku zvyčajne dostanú do Európy a Nemecka? Z afrických krajín ľudia zvyčajne prišli loďou cez Stredozemné more. Sú to chudobní ľudia, ktorí prichádzali z Líbye a skončili v Taliansku. Mnohí z nich sa tam rozhodli zostať a niektorí tam strávia okolo roka, no zvyčajne si nenájdu žiadnu prácu a nezís­ kali ani podporu zo strany štátu. A tak sa rozhodnú pokračovať do Nemecka. Obyčajne cestujú cez Taliansko, Švajčiarsko alebo Rakúsko a napokon dorazia do Nemecka. V niektorých ojedine­ lých prípadoch využijú iný dopravný prostriedok ako loď. Stretol som sa s novinárom z Toga, ktorý opustil svoju krajinu pre poli­ tické dôvody. Prišiel lietadlom cez Francúzsko, ale to je skutočne výnimka. Len ľudia, ktorí majú dosť peňazí, si môžu dovoliť neisť loďou. Často nám hovoria, že na ceste loďou iní ľudia zomreli. Predstav si, že putuješ cez polovicu Afriky, aby si sa dostala na sever. Cestou si skúšaš zarobiť peniaze, dokonca tam aj žiť, ale väč­ šina — a teraz hovorím o kresťanoch — zistili, že kvôli ich viero­ vyznaniu nie sú vítaní, a tak pokračujú ďalej. Chcú sa dostať do 81 Nadácia Milana Šimečku 2019


Rozhovor

Európy, o ktorej môžeme povedať, že je akýmsi základným konti­ nentom pre kresťanov. Aké sú teda ich očakávania po príchode do Európy? Líši sa to od prípadu k prípadu, ale väčšina ľudí, ktorým pomáham mi povedala, že jediné, čo chcú je sloboda a bezpečnosť. To je všetko, nič viac, nič menej. Opustili svoje domovy, pretože sa ocitli v situácii, ktorú nevedeli inak riešiť, zažili neúctu, nenávisť či od­ mietanie ich rodín alebo aj celých komunít. Niektorí boli dokonca prenasledovaní a ocitli sa v ohrození života. Nevedeli si predstaviť spôsob, ako by sa mohli vrátiť do svojej rodnej krajiny. Všetko, čo očakávajú je šanca získať plnoprávny život v Nemecku. Vo svojej domovskej krajine počuli o Nemecku, že je to bezpečná a pro­ sperujúca krajina. Preto logicky, akonáhle je ich právna situácia objasnená, očakávajú, že si nájdu prácu, začnú zarábať a dostanú šancu vyhľadať svoju rodinu a žiť dôstojný život. A čo Nemecko? Menia sa nálady a atmosféra väčšinovej spoločnosti? Myslím si, že sa očividne zmenila. Stále máme skeptických ľudí a ľudí, ktorí utečencov odmietajú alebo sú proti nim. Ale keď sa obzriem okolo seba, nemyslím si, že hovoríme o majorite. Väčšina ľudí je ochotná pomôcť, sú srdeční. Vnímam z ich strany len jednu podmienku — aby títo ľudia, ktorí k nám prichádzajú, neboli leniví, aby nesedeli nečinne a nič nerobili. Za seba môžem povedať, že som nestretol veľa takýchto prípadov — často ma oslovia, nech im pomôžem, hovoria mi, aké nudné je ničnerobenie a týždne vyčká­ vania na kurz nemčiny. Bez jazyka nedostanú prácu, a keď nezará­ bajú peniaze, nemôžu si spraviť ani vodičský alebo si len jednodu­ cho kúpiť lístok na autobus a ísť si hľadať si prácu. Snažia sa stať súčasťou spoločnosti. Chcú platiť sociálne poistenie, dane, nájom. Myslím, že medzičasom si obe strany uvedomili výhody, ktoré z toho plynú. Aké výhody podľa teba môžu cudzinci krajine priniesť? Napríklad nedávno vznikla zaujímavá iniciatíva, do ktorej sa zapo­ jili desiatky firiem a spoločností v južnom Nemecku. Žiadali zmenu legislatívy. V prípade, že sa utečenci budú ďalej vzdelávať, mohli by 82 Nadácia Milana Šimečku 2019


Rozhovor

získať nielen trvalé pracovné povolenie, ale aj povolenie na trvalý pobyt. Aktuálne je to len petícia, ale ja som ju podpísal. Túto ini­ ciatívu rozbehli spoločnosti, v ktorých cudzinci stážujú, kde sa na­ ďalej vzdelávajú a rozvíjajú svoje zručnosti, aby získali kvalifikáciu a skúsenosti v odbore. Znamená to, že nechcú, aby sme týchto ľudí posielali hneď späť do ich domovských alebo do iných eu­ rópskych krajín. Usilujú sa aby mohli zostať u nás aspoň na určitý čas, tri-štyri roky, aby pomoc, ktorú im poskytneme bola v podobe práce a skúseností. Keď sa raz vrátia do svojej krajiny, aby mohli povedať, že v Nemecku som sa naučil stavať domy, viesť nákladné autá, ošetrovať chorých a tak ďalej. Takáto spolupráca má pomá­ hať ľuďom nielen získať prácu, ale aj sa integrovať do spoločnosti. Myslím si, že Nemci sa naučili oceňovať týchto ľudí. Dá sa tento princíp uplatniť na všetkých, ktorí prišli? Áno, ale stále je to problém. Takpovediac za noc prišlo do krajiny milión ľudí — a to je naozaj veľké číslo, a je zrejmé, že nie je možné poskytnúť stovky tisícov bytov v priebehu tak krátkeho času. Ale domnievam sa, že miera akceptácie a podpory u nás rastie. Pravdepodobne sme ani nemali inú možnosť. Avšak spomínam si aj na iný prípad. Týkalo sa to ľudí z Albánska. Boli im nasľubované peniaze, byty, a iné veci. Pravdou však je, že Nemecko im ponúklo peniaze alebo nejaký spôsob financovania, ak sa vrátia naspäť do Albánska, a oni s radosťou súhlasili. Boli to imigranti, ktorí sem prišli za lepšou prácou, nie utečenci obávajúci sa o svoj život a bezpečnosť svojej rodiny. Angela Merkelová nedávno vyhlásila, že už nebude kandidovať v ďalších voľbách — v straníckych ani vládnych. Ako reagovali cudzinci a cudzinky? Sledujú noviny a médiá? Dobrá otázka, tiež ma to zaujímalo. Máme niekoľko čakateľov na azyl, ktorí sa učia jazyk prostredníctvom televízie. Má to teda aj ved­ ľajší účinok - sledujú správy, pretože chcú mať informácie z prvej ruky. Chcú vedieť, čo vláda naozaj hovorí, ako utečencov vnímajú a prezentujú mainstreamové médiá a politické strany. Chcú byť infor­ movaní, o tom niet pochýb. Rovnako tak sledujú domovské televízie. 83 Nadácia Milana Šimečku 2019


Rozhovor

Viem ale, že Angela Merkelová je pre nich akýmsi symbolom, symbolom Nemecka. A funguje to aj naopak. Myslím si, že odchod Merkelovej pre nich bude šok, a že budú mať strach z možnej zmeny. Ako podľa teba vyzerá budúcnosť Európy, keď prihliadneme na fenomén migrácie? Aj v Európe máme svoje problémy, máme korupciu, máme vysokú mieru nezamestnanosti, ale z môjho pohľadu, celá Európa im vie pomôcť, aspoň na istý čas, na niekoľko rokov, aby získali miesto, kde ľudia môžu zostať. Myslím si, že čas ukáže, čo bolo pre nich to správne. Ak by sme zatvorili svoje brány a povedali, že nikto ďalší do našej krajiny nevstúpi, znamenalo by to, že by sme len odsunuli problém, ktorý tu už je a vytvárali by sme tak len iným ďalšie prob­ lémy. Pretože práve v takej situácii spoznáš, kto je tvoj priateľ, kto je solidárny a ktorá krajina má akú vládu. Nezastávam Merkelovej rozhodnutí, nehovorím, že to bolo férové voči všetkým. Rozhodnutie, aby sme až takto široko otvorili bránu do krajiny sa nemohlo stretnúť so všeobecným prijatím. Napriek tomu sa domnievam, že európske spoločnosti sú miestom, kde ľu­ dia na úteku môžu túto pomoc získať. Prinajmenšom dovtedy, do­ kiaľ budeme vidieť, že sa nemôžu vrátiť do svojej krajiny pre zrejmé dôvody ako hladomor, občianske vojny alebo prenasledovanie in­ dividualít pre ich politické či náboženské presvedčenie. Myslíš si, že sa azylanti alebo migranti vrátia do svojich domovských krajín? Osobne sa domnievam, že polovica ostane a polovica sa vráti. Povedia si, že milujú svoju krajinu a že ju chcú zmeniť a zlepšiť. Možno si povedia, že chcú zužitkovať všetko to, čo im Európania dali, že by investovali všetky nadobudnuté skúsenosti a vzdelanie. Lenže v skutočnosti neviem, ako to dopadne. Ľudia neprichádzajú len cez Stredozemné more. Vídavame po­ litických disidentov z Turecka či Číny, ľudí z krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Sme prekvapení, že tu sú a zatiaľ nevieme, prečo tu sú. Títo ľudia sú zatiaľ ubytovaní v tábore vo vedľajšej 84 Nadácia Milana Šimečku 2019


Rozhovor

dedine, ale je zrejmé, že situácia sa neustále mení. Neviem po­ vedať, kedy bude koniec a či vôbec nejaký koniec bude. Viem len, že pred dvadsiatimi rokmi, keď sa skončila vojna v býva­ lej Juhoslávii, pokúšali sme sa ľudí integrovať, ale neboli sme úspešní, pretože v skutočnosti nikomu na tom nezáležalo. Vtedajší prišelci žili v getách, neboli očakávaní ani vítaní a vrá­ tili sa. Nemyslím si, že niektorá z týchto dvoch strán mala nejaký úžitok. Očividne to nebola integrácia s dlhodobým plánom. Vedel by si mi porozprávať príbeh rodiny, ktorá sa úspešne začlenila do spoločnosti a teraz žije bez pomoci dobrovoľníkov ako si ty? Máme tu ľudí, ktorí požiadali o prácu a dnes sú kuchári. Poznám ro­ diny, ktorých deti neradi chodili do školy, ale to sa deje aj v nemec­ kej rodine, nie je to špecifikum, ktoré by sme mohli prisúdiť cudzin­ com. Všetko čo vidíš v azylových domoch pre utečencov môžeš vidieť aj v nemeckých rodinách a domácnostiach. Sú tu mladí ľudia, ktorí stážujú v hoteloch, automobilke, ale máme tiež takých, ktorí stále čakajú, a čakajú už dva — dva a pol roka, aby sa dostali na kurz nemčiny. Všetky príbehy majú svetlé i tienisté stránky. Na záver nám, prosím, opíš, aké všetky aktivity s utečencami za jeden týždeň stihneš? Som zapojený do jedného právneho prípadu. Jedného čakateľa na azyl napadli a okradli iní čakajúci, tak ho predvolali na súd, aby vypovedal. Preložil som mu list zo súdu, spravil som si čas na to, aby sme si prešli jeho výpoveď a dohodli sme sa, že ho na súd odveziem. Zároveň som volal do spoločnosti v susednej de­ dine. Uchádzal sa tam o prácu, ale zatiaľ mu nikto neodpovedal. Zakaždým, keď sa prišiel opýtať, povedali mu, že šéf tam nie je a že má prísť o týždeň. Oslovil som teda firmu v nemčine a opýtal sa v čom je problém. Ďalšiemu mužovi chýba pas alebo iný právne akceptovateľný do­ klad. Získal totiž trojročnú stáž v odbore sociálnej práce, ale na to, aby mohol pokračovať ho musia právne identifikovať, a tak šiel na ambasádu v Berlíne. Teraz sa musí obrátiť na advokáta v Nigérii, ktorý spolupracuje s Nemeckom, aby sa to dotiahlo do 85 Nadácia Milana Šimečku 2019


Rozhovor

úspešného konca. Absolvujem to s ním, aby sme sa vyhli všetkým možným problémom a čo najrýchlejšie sme mu zaistili doklady. V nedeľu zvyčajne berieme ľudí do nášho kostola a potom späť. Niekedy nás po omši požiadajú, aby sme im pomohli preložiť listy, skontrolovať bankové účty keď dostanú list z banky, že niečo nie je uhradené. Ak majú nejaké platby, snažíme sa to zorganizovať, aby sa vyhli akýmkoľvek poplatkom navyše. Inému som ukázal niekoľko aplikácií a stránok, kde sa môže učiť nemčinu. Chcú len, aby sme sa im venovali, hovorili s nimi, aby sme sa s nimi priatelili. Sme im otcami, matkami, starými mamami aj starými otcami. Mnohí nám hovoria, že odchodom stratili všetko. Hľadajú priateľov a akúsi náhradu za svojich príbuzných. Text: Pavla Rachelová Foto/zdroj: Archív Daniela Hoffmana Priestory azylového domu v Hattenhofene

86 Nadácia Milana Šimečku 2019


Komentár

Tá nezaškatuľ kovateľná cudzinka

88


Komentár

Moja identita nebola nikde nikdy spochybňovaná tak ako na Slovensku. Aj keď som už oficiálne Slovenka so slovenským ob­ čianstvom (predtým som bola formálne stále cudzinkou), moja identita je stále jednou veľkou neznámou. Nie pre mňa, pre iných. Pre tých, ktorí sa nedokážu vyrovnať s tým, že aj na Slovensku žijú ľudia, ktorí sa nedajú len tak uložiť do škatuľky, presne pome­ novať a položiť na poličku. Nedávno som v istej, nie veľmi príjemnej situácií, dostala otázku, či som Slovenka alebo Ruska. Mala som sa v momente rozhod­ núť a odpovedať. Môj vnútorný rozpor mi však nedovolil pove­ dať, že som Slovenka, ani to, že som Ruska. Jazyk mi jednodu­ cho prischol k podnebiu a nedovolil mi vysloviť len jedno slovo. Povedala som, že na sto percent nikdy nebudem patriť ani tam, ani tam. Áno, vyrastala som v Rusku aj na Slovensku a obe krajiny ma dostatočne ovplyvnili. Som človek, ktorý sa ľahko prispôso­ buje všade, kde žije a kdekoľvek sa dokáže cítiť dobre, veď som od detstva veľa cestovala a sťahovala sa. Nebudem sa však biť do pŕs, kričať, že som Slovenka či vykrikovať, že Rusko je najlep­ šia krajina na svete a za nič si ju nedám. Vážim si moje dve rodné krajiny, na sto percent sa však ani s jednou nestotožňujem. Mám niečo z jednej aj z druhej. Aj v jednej, aj v druhej krajine mám ro­ dinu. Áno, dokázala by som sa vrátiť žiť do Moskvy, rovnako ako žiť na Slovensku. Áno, hlásim sa k ruskej národnosti, keďže som sa v Rusku narodila. Nie, stále to nič neznamená. Stále nemám jednu konkrétnu identitu a pochybujem, že ju niekedy budem mať. Myslím, že som svojou odpoveďou človeka, ktorý mi túto otázku položil, absolútne zmiatla. Okamžite mi povedal, že niečím na pomedzí byť nemôžem. Neexistuje to. Nefunguje to. Márne som sa snažila vysvetľovať, že sa tak cítim a moje pocity nemôžu byť správne alebo nesprávne, lebo jednoducho sú. Boli označené za skazené, zlé, také, čo mi na mojej ceste životom viackrát skompli­ kujú situáciu. Prečo? Lebo sa mám zaradiť. Vytŕčam. Nik predsa nemá rád takých, čo vytŕčajú. Nemôžem vytŕčať a myslieť si, že zo mňa niečo bude. Veľakrát som odvtedy na túto slovnú potýčku myslela a snažila sa 89 Nadácia Milana Šimečku 2019


Komentár

90 Nadácia Milana Šimečku 2019


Komentár

91 Nadácia Milana Šimečku 2019


Komentár

pochopiť, ako z toho von. Ako uspokojiť ľudí, ktorí mi, pokiaľ mám zmiešanú identitu, prípadne dve identity naraz, neveria ani nos medzi očami? Ako je možné, že toto sa stále deje na Slovensku, v samom srdci multikultúrnej Európy a že takéto názory majú ľu­ dia, ktorí sú pre mnohých považovaní za morálnu autoritu? Čo ak by som mala každého rodiča inej národnosti? Nemohla by som sa hlásiť ku dvom identitám, aj keby sú dané geneticky? Môže mi vôbec niekto zakázať hlásiť sa k nejakej identite? Mám sa na Slovensku stále radiť do kategórie cudzincov? Mám sa sama za­ škatuľkovať, uložiť do boxu, na poličku, aby som uspokojila nie­ koho, kto si nikdy neprešiel tým, čo ja a nerozumie, aké je žiť so zmiešanou identitou? Po jednej odpovedi totiž vždy vyplávali na povrch dve ďalšie otázky… Lenže identita sa nedá škatuľkovať. Ona sa z tej škatule vytrhne na slobodu stoj čo stoj. Identita je v nás a vždy v nás bude, nech sa ju snažíme akokoľvek potlačiť. Naše identity sú definované na­ šou (často komplikovanou) históriou, príbehmi našich rodín zo všetkých kútov sveta, našimi kultúrami, zvykmi, či už zlými alebo dobrými. To, ako s týmto všetkým naložíme, je len na nás. Môžeme mať v sebe milión národných identít, ale spájať sa budú vždy do jednej unikátnej bytosti. Bytosti, ktorá má nadhľad a skúsenosti z úplne iného súdka, inej krajiny, často iného kontinentu. Vždy, keď vidím, ako tieto bytosti stoja na slovenskej cudzinec­ kej polícii často aj celú noc, sú ponižované policajtmi, oberané o svoje identity, ohrozené vysťahovaním, je mi smutno. Začínam chápať, prečo som dostala tú hlúpu otázku o tom, kam sa radím. Lebo cudzinci sú na Slovensku stále často občanmi druhej ka­ tegórie, čiernymi ovcami, migrantmi-moslimami, čo ohrozujú tra­ dičné slovenské rodiny. Rusi sú predstaviteľmi putinizmu a pokiaľ sa voči svojej rodnej zemi okamžite nevyhrania (ako som sa v se­ kunde nevyhranila ja), spadajú do kategórie podivínov. Zdá sa mi, že pre Slovensko nikdy nebudeme dostatočne dobrí, lebo aj keď nás príjme jedna skupina Slovákov, tá druhá nás okamžite odsúdi. Stále si zo sebou nesieme svoju identitu, je to bomba, ktorá vždy v istej chvíli vybuchne. Predísť tejto explózii zatiaľ nevieme, nech sa snažíme akokoľvek. 92 Nadácia Milana Šimečku 2019


Komentár

Tieto naše zmiešané identity však nie sú zlé a nerobia nás hor­ šími. Robia z nás silnejších ľudí a je mi úprimne ľúto každého, kto si myslí opak. Z tej nepríjemnej otázky, vyslovenej tónom, ktorý na­ značoval, že som podradný človek, som si odniesla jedno-jediné ponaučenie: vždy ostanem tou nezaškatuľkovateľnou cudzinkou. A dobre tak. Text: Anastasia Sevastyanova Foto/zdroj: Umelecká inštalácia Aleša Vojtáška The Staircase, Zdroj: Nadácia Milana Šimečku

93 Nadácia Milana Šimečku 2019


Info

www.multikulti.sk—Portál Nadácie Milana Šimečku o menšinách, cudzincoch, náboženských a iných minoritných skupinách, ktoré tvoria rozmanitú spoločnosť. Stránka Multikulti.sk vznikla v roku 2010 ako vzdelávací portál určený hlavne učiteľom a učiteľkám základných a stredných škôl. Webstránka sa postupne vyprofilovala na spoločenský portál, ktorý sa venuje témam rozmanitosti. Tiráž Šéfeditorka Anna Jacková Redakčná rada Andrej Findor, sociológ Ľuba Voľanská, etnologička Erich Mistrík, vysokoškolský pedagóg Sawkat Choudhury, lekár a aktivista Roman Džambazovič, sociológ Laco Oravec, bývalý riaditeľ nadácie a ľudskoprávny aktivista Design Matej Vojtuš Vydavateľ Nadácia Milana Šimečku Svoradova 747/5 811 03 Bratislava IČO: 17314178 e-mail: nms@nadaciams.sk web: www.nadaciamilanasimecku.sk

Prevádzku www.multikulti.sk v roku 2019 finančne podporili:


20


019 97


RT

Profile for Nadácia Milana Šimečku

www.multikulti.sk - výber najčítanejších textov za rok 2019  

Advertisement
Advertisement

Recommendations could not be loaded

Recommendations could not be loaded

Recommendations could not be loaded

Recommendations could not be loaded