Page 1

Fakulta humanitných vied Univerzita Mateja Bela

Vysokoškolské uèebné texty

doc. PaedDr. Ivan Èillík,CSc – Mgr. Miroslava Rošková, PhD.

ZÁKLADY ATLETIKY

Banská Bystrica 2003

1


Autori:

doc. PaedDr. Ivan Èillík, CSc. Mgr. Miroslava Rošková, PhD.

Recenzenti: prof. PhDr. Michal Belej, CSc. prof. PaedDr. TomᚠKampmiller, CSc. Vydala:

Fakulta humanitných vied Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici

ISBN EAN

80-8055-846-9 9788080558468

2


OBSAH ÚVOD ..................................................................................................................... 7 1. VÝZNAM, DRUHY A SYSTEMATIKA ATLETIKY (Èillík) ................................ 8 1.1 Význam atletiky ................................................................................................. 8 1.2 Systematika atletiky .......................................................................................... 8 1.3 Druhy atletiky ................................................................................................... 9 2. ZÁKLADY DIDAKTIKY ATLETICKÝCH DISCIPLÍN ...................................... 12 2.1 Atletika v osnovách školskej telesnej výchovy (Rošková) .............................. 12 2.1.1 Atletika na I. stupni základných škôl (Rošková) ............................................ 12 2.1.2 Atletika na II. stupni základných škôl (Rošková) .......................................... 13 2.1.3 Atletika na stredných školách (Rošková) ..................................................... 15 2.3 Motorické uèenie (Èillík) .................................................................................. 15 2.4 Vyuèovacie metódy (Èillík) .............................................................................. 17 2.5 Nácvik techniky atletických disciplín (Èillík) .................................................... 19 2.6 Didaktické štýly a ich využitie v atletike (Èillík) ................................................ 20 3. ZÁKLADY TECHNIKY ATLETICKÝCH DISCIPLÍN (Èillík) .............................. 26 4. BEHY NA KRÁTKE VZDIALENOSTI (Rošková) .............................................. 31 4.1 Charakteristika ................................................................................................. 31 4.2 Technika nízkeho štartu ................................................................................... 32 4.3 Technika behu na krátke vzdialenosti .............................................................. 33 4.4 Metodika nácviku nízkeho štartu ..................................................................... 36 4.5 Metodika nácviku švihového behu ................................................................. 37 4.6 Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia ....................................................... 39 5. BEHY NA STREDNÉ A DLHÉ VZDIALENOSTI (Èillík) ..................................... 44 5.1 Charakteristika ................................................................................................. 44 5.2 Technika behu na stredné a dlhé vzdialenosti ................................................. 45 5.3 Nácvik techniky behu ...................................................................................... 46 5.4 Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia ....................................................... 47 6. ŠTAFETOVÉ BEHY (Rošková) ........................................................................... 48 6.1 Charakteristika ................................................................................................. 48 6.2. Technika štafetového behu ............................................................................. 48 6.3. Metodika nácviku štafetového behu ............................................................... 50 6.4. Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia ....................................................... 52 7. PREKÁŽKOVÉ BEHY (Èillík) ............................................................................. 53 7.1. Charakteristika ................................................................................................. 53 7.2. Technika prekážkového behu .......................................................................... 53 7.3. Beh na 100 metrov prekážok žien ..................................................................... 57 7.4. Nácvik prekážkového behu .............................................................................. 57 7.5. Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia ....................................................... 60 3


8. ATLETICKÁ CHÔDZA (Èillík) .......................................................................... 62 8.1. Charakteristika ................................................................................................ 62 8.2. Technika atletickej chôdze .............................................................................. 62 8.3. Nácvik techniky atletickej chôdze ................................................................... 62 8.4. Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia ........................................................ 64 9. SKOK DO DIA¼KY (Èillík) ................................................................................. 65 9.1. Charakteristika ................................................................................................. 65 9.2. Technika skoku do dia¾ky ................................................................................ 65 9.3. Nácvik skoku do dia¾ky ................................................................................... 71 9.4. Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia ....................................................... 73 10. SKOK DO V݊KY (Rošková) ........................................................................... 76 10.1. Charakteristika ............................................................................................... 76 10.2. Technika skoku do výšky .............................................................................. 77 10.3. Metodika nácviku skoku do výšky ................................................................ 79 10.4. Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia ..................................................... 81 11. SKOK O ŽRDI (Èillík) ....................................................................................... 83 11.1. Charakteristika ............................................................................................... 83 11.2. Technika skoku o žrdi .................................................................................... 84 11.3. Nácvik skoku o žrdi ........................................................................................ 87 11.4. Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia ..................................................... 90 12. TROJSKOK (Èillík) ........................................................................................... 93 12.1. Charakteristika ............................................................................................... 93 12.2. Technika trojskoku ......................................................................................... 93 12.3. Nácvik trojskoku ............................................................................................ 96 12.4. Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia ..................................................... 99 13. VRH GU¼OU (Rošková) ................................................................................. 101 13.1. Charakteristika ............................................................................................. 101 13.2. Technika vrhu gu¾ou ................................................................................... 102 13.3. Nácvik vrhu gu¾ou ....................................................................................... 103 13.4. Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia ................................................... 106 14. HOD OŠTEPOM (Èillík) .................................................................................. 108 14.1. Charakteristika ............................................................................................. 108 14.2. Technika hodu oštepom ............................................................................... 108 14.3. Nácvik hodu oštepom .................................................................................. 111 14.4. Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia ................................................... 113 15. HOD KRIKETOVOU LOPTIÈKOU (Èillík) ...................................................... 117 15.1. Charakteristika ............................................................................................. 117 15.2. Technika hodu kriketovou loptièkou ........................................................... 117 15.3. Nácvik hodu kriketovou loptièkou ............................................................... 118 15.4. Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia ................................................... 118 4


15.5. Hod granátom .............................................................................................. 119 16. HOD DISKOM (Èillík) ..................................................................................... 120 16.1. Charakteristika ............................................................................................. 120 16.2. Technika hodu diskom ................................................................................ 120 16.3. Nácvik hodu diskom .................................................................................... 124 16.4. Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia ................................................... 127 17. VIACBOJE (Èillík) ........................................................................................... 130 17.1. Charakteristika ............................................................................................. 130 17.2. Technika disciplín viacboja .......................................................................... 130 17.3. Nácvik techniky disciplín viacboja .............................................................. 131 18. PRAVIDLÁ SڍAŽENIA (Èillík, Rošková) .................................................... 132 18.1. Bežecké súaže ............................................................................................ 132 18.2. Chodecké súaže ......................................................................................... 136 18.3 Súaže v poli (technické disciplíny) .............................................................. 137 18.4. Vertikálne skoky .......................................................................................... 137 18.5. Horizontálne skoky ...................................................................................... 139 18.6. Vrh a hody ................................................................................................... 140 18.7. Viacboje ....................................................................................................... 143 LITERATÚRA ..................................................................................................... 145

5


6


ÚVOD

Atletika zaujíma dôležité miesto v školskej telesnej výchove. Jej obsahom sú prirodzené lokomócie - beh, skákanie a hádzanie. Pre pestros a všestrannos pohybových èinností atletiku považujeme za jeden zo základných èinite¾ov všestranného telesného rozvoja mládeže. Prostriedkami atletiky rozvíjame základné pohybové schopnosti - kondièné a koordinaèné, ako aj funkèné možnosti organizmu. Atletika pre svoj všestranný vplyv na organizmus èloveka, poèet a rozmanitos disciplín sa nazýva aj krá¾ovná športov. Prirodzené lokomócie tvoria prevažnú èas atletických disciplín, prostredníctvom ktorých môžeme kompenzova negatívne civilizaèné vplyvy súèasného života. Atletickými telesnými cvièeniami pestujeme u žiakov predovšetkým samostatnos, sebaovládanie, cie¾avedomos a húževnatos. Zruènosti a schopnosti získané atletikou nachádzajú ve¾ké uplatnenie v iných športových odvetviach. Školská telesná výchova využíva výchovné, zdravotné a vzdelávacie hodnoty atletiky. Mládež už od útleho detstva využíva atletické prvky vo svojich hrách. Charakter atletiky ju predurèuje aby sa uplatnila v školskej, ale aj v mimoškolskej telesnej výchove a v športe. Uèebné texty predkladáme predovšetkým študentom a uèite¾om telesnej výchovy. Zameriavame sa na tie atletické disciplíny, ktoré sú v uèebných osnovách v II. stupni základných škôl, v osnovách stredných škôl, ako aj vysokých škôl, kde sa pripravujú študenti telesnej výchovy. Tieto uèebné texty neobsahujú problematiku atletických disciplín komplexne. Majú slúži ako východisko pre pedagogickú prax a súaženie na školách, preto sme sa zamerali na techniku a didaktiku atletických disciplín a na pravidlá súaženia. Autori

7


1. VÝZNAM, SYSTEMATIKA A DRUHY ATLETIKY 1.1 Význam atletiky Atletika patrí medzi najmasovejšie a najrozšírenejšie športové odvetvia. Má bohatú históriu a dlhodobú tradíciu od starovekého Grécka, cez obnovenie atletiky v 19. storoèí a prudký rozvoj v 20. storoèí až po súèasnos. Medzinárodná asociácia atletických federácií – IAAF združuje najviac federácií zo všetkých svetových športových, spoloèenských a iných organizácií. V súèasnosti IAAF združuje 210 èlenských krajín. Slovenská republika bola po rozdelení Èeskoslovenska v roku 1992 prijatá do IAAF ako 201. èlen v roku 1993. V minulosti sa používal názov ¼ahká atletika. V súèasnosti sa na Slovensku používa pojem Atletika. V niektorých krajinách zostal pôvodný názov, ktorý v našom preklade znamená ¼ahká atletika. Atletika je slovo gréckeho pôvodu a znamená: 1. (hist.) telesné cvièenie, zápas; 2. (šport.) jedno zo základných športových odvetví. Slovo atlét je tiež gréckeho pôvodu a znamená: 1. (šport.) kto pestuje atletiku, športovec; 2. kto má ve¾mi dobre vyvinutú kostru a svalstvo (Ivanová – Šalingová a Maníková, 1983). Význam atletiky je nepopierate¾ný a vidíme ho v nasledovnom: - zahàòa disciplíny, ktoré stavajú na prirodzených lokomóciách, preto sú atletické disciplíny ¾ahko dostupné pre široké vrstvy obèanov, - má komplexný úèinok – zdravotný, výchovný a vzdelávací, na organizmus èloveka, - je zaradená v školských osnovách na všetkých stupòoch a typoch škôl, teda je súèasou výchovy a vzdelávania všetkých detí a celej populácie mládeže, - atletické prostriedky sú základom iných športových odvetví a majú významné postavenie v ich  kondiènej príprave, - atletické súaže sú súèasou všetkých celosvetových a celoeurópskych športových podujatí (OH, EYOF – olympijský festival európskej mládeže).

1.2 Systematika atletiky Atletika obsahuje atletické pohybové èinnosti, ktoré majú rôznu štruktúru pohybovej èinnosti a rozdielny charakter bioenergetického zabezpeèenia, preto ich delíme do jednotlivých skupín disciplín na chôdzu, behy, skoky, vrh a hody a viacboje. V súèasnom programe OH majú muži 24 disciplín a ženy 22 disciplín. Okrem disciplín, ktoré sú súèasou OH sa v atletických súažiach preteká a uznávajú sa svetové rekordy aj v ïalších disciplínach, napr. beh na 1 mí¾u, polmaratón a ïalšie.

8


Chôdza Muži: 20 km, 50 km Ženy: 20 km Behy Pod¾a druhu behy delíme na: - hladké: 100 m, 200 m, 400 m, 800 m, 1500 m, 5000 m, 10000 m, maratón. - prekážkové – muži: 110 m, 400 m, 3000 m, ženy: 100 m, 400 m, 3000 m, - štafetové: 4x100 m a 4x400 m. Pod¾a miesta behy delíme na: - behy na štadióne, - cestné behy, - behy v teréne (cezpo¾né behy – krosy). Pod¾a dåžky vzdialenosti behy delíme na: - behy na krátke vzdialenosti: 100 m, 200 m, 400 m, - behy na stredné vzdialenosti: 800 m, 1500 m, 3000 m, - behy na dlhé vzdialenosti: 5000 m, 10000 m, maratón (42 195 m). Skoky Skoky delíme na: - horizontálne – cie¾om je prekona èo najväèšiu horizontálnu vzdialenos: skok do dia¾ky a trojskok, - vertikálne – cie¾om je prekona èo najvyššie položenú latku: skok do výšky, skok o žrdi. Vrh a hody Vrhy – sila vystierajúcej paže pôsobí v smere dráhy náèinia: vrh gu¾ou, Hody – sila pôsobí kolmo na let náèinia : hod diskom, hod oštepom, hod kladivom. Viacboje Muži: 10 boj: 1. deò: 100 m, skok do dia¾ky, vrh gu¾ou, skok do výšky, 400 m, 2. deò: 100 m prekážok, hod diskom, skok o žrdi, hod oštepom, 1500 m. Ženy: 7 boj: 1. deò: 100 m prekážok, skok do výšky, vrh gu¾ou, 200 m, 2. deò: skok do dia¾ky, hod oštepom, 800 m.

1.3 Druhy atletiky -

Pod¾a toho akú špecifickú funkciu atletika plní vyèleòujeme jednotlivé druhy atletiky: základná, zdravotná, rekreaèná atletika, kondièná atletika, výkonnostná atletika, vrcholová atletika. 9


Základná (školská) atletika je zameraná na získavanie zruèností a základov techniky vo vybraných, tzv. jednoduchších atletických disciplínach v behoch, skokoch a hodoch. Tieto disciplíny možno vykonáva pri hromadnom výcviku v telesnej výchove na školách, preto ju nazývame aj školská atletika. Vykonáva sa aj v ozbrojených zložkách, prípadne na zaèiatku trénovania atletiky aj v iných športoch. Pod¾a Kuchena a kol. (1987) úlohou základnej atletiky je získa základné poznatky o úèinku špecifických pohybových podnetov a poznatky o ich využívaní na rozvoj pohybových schopností a osobné zdokona¾ovanie. Zdravotná atletika sa zameriava na upevnenie alebo získavanie zdravia, prevenciu a odstránenie civilizaèných porúch zdravia, reguláciu hmotnosti tela, kompenzáciu duševnej záaže. Prostriedkami v zdravotnej atletike sú také lokomócie, ktoré podnecujú zvyšovanie funkèných èinností dôležitých orgánov ¾udského organizmu a odstraòujú niektoré zdravotné odchýlky. Súèasou zdravotnej atletiky sú predovšetkým behy nízkej intenzity a dlhotrvajúca chôdza v zdravom, predovšetkým prírodnom prostredí. Úlohou je zlepšenie zdravotného stavu, alebo jeho udržiavanie na urèitej úrovni. Rozhodujúci je zdravotný úèinok vybraných atletických èinností. Zdravotná atletika je dôležitým prostriedkom v kompenzovaní jednostrannej práce a nezdravého prostredia. Rekreaèná atletika využíva prostriedky atletiky na zvýšenie pohybovej aktivity, regeneráciu síl, zachovanie pracovnej výkonnosti a aktívny odpoèinok (Koštial a kol., 1991). Najfrekventovanejšími prostriedkami sú beh a chôdza. Dôležitý vplyv na rozvoj rekreaènej atletiky mali predovšetkým rôzne bežecké hnutia od 70. rokov 20. storoèia. Tieto hnutia sa rozvíjali pod vplyvom práce trénera Arthura Lydiarda, ktorý aplikoval poznatky z prípravy vrcholových bežcov do rekreaènej atletiky a lekára Kennetha H. Coopera, ktorý jeho empirické poznatky vedecky zdôvodnil a ïalej spopularizoval. Rekreaènej atletike sa venujú predovšetkým bývalí aktívni atléti a športovci vôbec v staršom veku po ukonèení pretekárskej èinnosti. Kondièná atletika využíva špecifické a nešpecifické pohybové èinnosti a cvièenia uplatòované v atletickom tréningu na zvyšovanie kondície športovcov aj iných športových odvetví (Kuchen a kol., 1987). Prostriedky, metódy a formy kondiènej atletiky (atletickej prípravy) sú základom pre zvyšovanie výkonnosti športovcov v individuálnych športoch a individuálnej hernej výkonnosti v kolektívnych športoch. Testovanie a súaže v atletických disciplínach sú základom pre zisovanie kondiènej pripravenosti športovcov. Výkonnostná atletika je druh atletiky, ktorý vykonávajú deti, mládež a dospelí za úèelom zvyšovania športovej výkonnosti. Sú to atléti, ktorí pravidelne trénujú, sú registrovaní v atletických oddieloch, zúèastòujú sa atletických pretekov a ich cie¾om je zvyšovanie výkonnosti. Snažia sa dosiahnu vrcholovú výkonnos, ale ešte ju nedosahujú.

10


Vrcholová atletika je atletika najvyššej výkonnostnej úrovne. Patria sem atléti, ktorí sa zúèastòujú najvyšších svetových a európskych súaží dospelých. Prevažne sú to profesionálni atléti, pre ktorých je atletika zamestnaním. Ich cie¾om je maximálna športová výkonnos a úspechy na najvýznamnejších medzinárodných podujatiach.

11


2. ZÁKLADY DIDAKTIKY ATLETICKÝCH DISCIPLÍN Didaktika atletiky skúma vyuèovací proces s obsahom atletiky, špecifickými úlohami, metódami a formami. Vzdelávacia stránka vyuèovacieho procesu s obsahom atletiky sa prejavuje vo zvyšovaní úrovne pohybových schopností a v získavaní atletických zruèností, výsledkom ktorých je ovládanie atletických disciplín. Zaradenie teoretických vedomostí znamená, že sa v pedagogickej teórii naplno presadila koncepcia vychádzajúca zo zásady, že ak má škola poskytnú žiakom kvalitné a porovnate¾né vzdelanie, musí sa stanovi základné uèivo a v súvislosti s tým sa musia vymedzi konkrétne požiadavky aj na vedomosti. Výchovná stránka je spojená so vzdelávacou stránkou, prejavuje sa vo formovaní osobnosti žiakov.

2.1 Atletika v osnovách školskej telesnej výchovy

Atletika je jeden zo základných prostriedkov všestranného telesného pohybového rozvoja žiakov, jej vplyv na organizmus je komplexný a preto je zaradená do osnov školskej telesnej výchovy na všetkých typoch a stupòoch škôl. Vyuèovanie atletiky zvyèajne prebieha v jesennom a jarnom cykle v rozsahu 10-14 hodín. Obsah uèiva, tak ako vo všetkých tematických celkoch, aj v atletike rozde¾ujeme na: - základné uèivo, ktoré si má a môže osvoji prevažná väèšina žiakov, je záväzné pre uèite¾ov i žiakov, - rozširujúce uèivo, ktoré nie je záväzné, sa využíva po osvojení základného uèiva na ïalšiu motiváciu žiakov, na rozvoj ich schopností a zruèností so zrete¾om na individuálne predpoklady. Výber rozširujúceho uèiva umožòuje rešpektova podmienky školy, záujmy žiakov, uèite¾a, miestne tradície a pod. Popri požiadavkách na praktické pohybové zruènosti sa vymedzili konkrétne požiadavky aj na zvládnutie teoretických vedomostí z tematického celku atletika. 2.1.1 Atletika na I. stupni základných škôl Cie¾om hodín s atletickým zameraním na I. stupni ZŠ je osvojenie základov techniky rýchleho behu so štartom, vytrvalostného behu, skoku do dia¾ky a do výšky s rozbehom a hodu kriketovou loptièkou. Deti by si mali vytvori správnu predstavu o význame a vplyve atletických èinností na zdravie a všestranný telesný a pohybový rozvoj. Mali by pozna základy pravidiel tých atletických disciplín, s ktorými sa oboznamujú, a osvoji si zásady bezpeènosti a hygieny pri atletických èinnostiach. V rámci hodín s atletickým zameraním by mali prevláda herné formy s cie¾om rozvíja základy pohybových schopností a nácviku správnej techniky ucelených pohybových štruktúr.

12


Odporúèania k obsahu výuèby atletiky pre jednotlivé roèníky: 1. roèník

- nácvik rýchleho behu na vzdialenos 20-30 m z vysokého štartu - skok do dia¾ky z miesta - hod z miesta - beh miernym tempom 2. roèník - rýchly beh, rôzne spôsoby štartových výbehov - bežecké úseky so zaraïovaním opakovaných odrazov na švihovú nohu - nácvik hodov z èelného a boèného postavenia - rovnomerný beh v trvaní 2-3 minúty 3. roèník - bežecká abeceda - rýchly beh 40-50 metrov z polovysokého štartu - skok do dia¾ky z krátkeho rozbehu s dopadom na obe nohy - nácvik hodu z 2-3 krokov - vytrvalostný beh 5-6 minút 4. roèník - rýchly beh z nízkeho štartu - skok do dia¾ky technikou skrèmo z rozbehu 12-16 m - skok do výšky ¾ubovo¾nou technikou - hod z rozbehu 3-4 krokov - rovnomerný beh poèas 10-12 minút 2.1.2 Atletika na II. stupni základných škôl Obsahom a poòatím sa atletika zameriava na osvojenie a zdokona¾ovanie pohybových èinností, s ktorými sa žiaci oboznámili už na I. stupni základnej školy. Osvojovaním a zdokona¾ovaním urèených základných pohybových zruèností sa rozvíjajú základné pohybové schopnosti, ktoré sa prejavia zlepšením celkového telesného rozvoja žiakov a zvýšením ich všeobecnej pohybovej výkonnosti. Uèivo tvoria základné atletické disciplíny, behy, skoky, hody. V praxi sa využívajú ako tematický celok vo všetkých roèníkoch a jeho obsah sa upravuje pod¾a individuálnych psychomotorických vlastností žiakov s prihliadnutím na úroveò ich biologického vývoja. Praktické pohybové èinnosti sa využívajú aj na osvojenie urèitých poznatkov. Neoddelite¾nou súèasou vyuèovacieho procesu je výchova žiakov, najmä formovanie kladných vlastností osobnosti - cie¾avedomosti, húževnatosti, disciplinovanosti, tolerancie, humanizmu a pod. Cie¾om tematického celku je osvoji si špeciálne zruènosti obsiahnuté v základnom uèive a pod¾a individuálnych schopností aj ïalšie pohybové èinnosti z rozširujúceho uèiva. Prostredníctvom behu, skokov a hodov rozvíja základné pohybové schopnosti: rýchlostné schopnosti, aeróbnu vytrvalos, výbušnú silu horných a dolných konèatín, obratnos a koordináciu a tým prispie k celkovému telesnému rozvoju a zvýšeniu telesnej zdatnosti žiakov. Zvládnu základy techniky behu, skoku do dia¾ky a do 13


výšky a hodu kriketovou loptièkou a granátom. Osvoji si základné poznatky o technike nacvièovaných disciplín, osvoji si atletickú terminológiu a pravidiel súaží. Zvládnu zásady organizácie vyuèovania, bezpeènosti pri výcviku a úrazovej zábrany pri nácviku a zdokona¾ovaní uèiva. Uèivo základnej školy sa èlení na uèivo pre 5.- 6. a 7.- 8. roèník. U žiakov 9. roèníka, je obsahom telesnej výchovy uèivo 7.- 8. roèníka s dôrazom na jeho prehåbenie (tab. 1) Tabu¾ka 1 Roèník 5.- 6.

Uèivo

7.- 9.

Z

Z

Z Z Z

Z Z Z

Z

Z

Z Z Z Z

Z

Z Z

Z Z Z R Z Z

Z Z R

K K K

K K K K

K K

14

K K

Špecifické poznatky - základná charakteristika techniky vybraných atletických disciplín; - základy odbornej terminológie atletiky; - základné pravidlá atletiky; - zásady organizácie práce a bezpeènosti pri výcviku, úrazová zábrana; - zásady hygieny, vplyv atletiky na zdravý vývoj mládeže. Pohybové èinnosti - technika behu; - nízky a polovysoký štart; - beh na 60 m; - beh na 1000 m; - beh na 1500 m; - štafetový beh; - prekážkový beh; - skok do dia¾ky skrèmo; - skok do výšky (flop len na špeciálnom doskoèisku); - hod loptièkou; - hod granátom; - vrh gu¾ou. Kontrola - beh na 60 m; - beh na 1000 m; - beh na 1500 m; - skok do dia¾ky; - skok do výšky, - hod loptièkou; - hod granátom; - hodnotenie techniky vybraných atletických disciplín; - hodnotenie úrovne osvojených poznatkov (pravidlá, terminológia, technika, metódy)


2.1.3 Atletika na stredných školách Špecifickým cie¾om vyuèovania atletiky na stredných školách je ïalšie osvojenie a zdokona¾ovanie základov racionálnej techniky pohybu vo vybraných disciplínach na dosiahnutie urèitého stupòa atletickej výkonnosti, zvýšenia úrovne základných pohybových schopností, ako aj vypestovanie trvalého záujmu o atletiku. Žiaci si majú osvoji základné teoretické poznatky z pravidiel zaradených disciplín, poznatky o ich štruktúre, o vplyve telesných cvièení na organizmus pri zvyšovaní výkonnosti, upevnenie zdravia a organizácii a význame atletických súaží. V štruktúre jednotlivých hodín majú významné miesto prostriedky na všeobecný telesný a pohybový rozvoj, ide v podstate o jednoduché, fyziologicky úèinné cvièenia na udržanie, alebo zvýšenie úrovne základných pohybových schopností, o prípravné a imitaèné cvièenia na osvojenie techniky jednotlivých disciplín. Pri výbere prostriedkov sa opierame o tie, ktoré si žiaci osvojili na základnej škole a rozšírime ich o ïalšie, ktoré úèinne prispejú k plneniu konkrétnych úloh v jednotlivých roèníkoch. Zaaženie zvýšime zväèšením objemu, intenzity, alebo zložitosti výberom prostriedkov pri rešpektovaní vekových osobitostí, pohlavia a zákonitostí rozvoja pohybových schopností na zvýšenie funkèných možností organizmu. 1. Poznatky: význam atletiky v rovine všeobecnej a špeciálnej, teória pohybovej èinnosti jednotlivých disciplín, pravidlá, rozhodovanie, metodicko - organizaèné èinnosti , zostavenie a vedenie rozcvièenia ako aj pohybových programov vo vo¾nom èase. 2. Pohybové èinnosti ( osvojovanie a zdokona¾ovanie): - Vysoký, polovysoký a nízky štart. Technika šliapavého a švihového behu - vytrvalostný beh: (súvislým a striedavým tempom 15-20 minút), - štafetový beh, - skok do výšky (flopom len na špeciálnom doskoèisku), - skok do dia¾ky (kroèmo alebo závesom), - hod granátom, - vrh gu¾ou.

2.3 Motorické uèenie

Atletické zruènosti žiakov sú výsledkom motorického uèenia na hodinách telesnej výchovy s obsahom atletiky. V atletike sa uplatòuje predovšetkým reproduktívne motorické uèenie, založené na type uèenia pomocou metodických radov. Vhodné je tiež uplatòova aj produktívne typy motorického uèenia, ktoré viac stimulujú kognitívne procesy, tvorivos, samostatnos, sebahodnotenie a aktivitu žiakov. Preto je vhodné, aj pri nácviku atletických disciplín, využíva nie len skupinové vyuèovanie, ale aj

15


programované vyuèovanie a problémové vyuèovanie, predovšetkým vo vyšších roèníkoch a na stredných školách. Proces motorického uèenia má nieko¾ko fáz, ktoré predstavujú vývoj osvojovania a upevòovania pohybových zruèností (Belej, 1994). Tento vývoj neprebieha rovnomerne: osvojovanie pohybových zruèností má rýchlejšie a pomalšie obdobie, rozdiely sú medzi jednotlivými žiakmi, rozdiely sú aj pri nácviku jednotlivých disciplín. Motorické uèenie je plynulým procesom, ktorý z didaktických dôvodov delíme na štyri fázy, postupnos ktorých je vždy zachovaná. V prvej fáze motorického uèenia sa žiak oboznamuje s danou pohybovou èinnosou prostredníctvom zmyslových orgánov. Oboznámenie vykoná vyuèujúci popisom a ukážkou. Je možné využi aj kinogram, videozáznam, výklad, rozhovor, besedu, atï. Na základe oboznámenia si žiaci vytvárajú predstavu o pohybovej èinnosti, prípadne porovnávajú túto predstavu s vlastnými skúsenosami o pohybovej èinnosti. Nasledujú prvé praktické pokusy, pri ktorých sú dôležité inštrukcie vyuèujúceho, ktoré spresòujú predstavu žiaka a motivujú ho. Táto fáza sa nazýva generalizáciou. Prvé pokusy bývajú nekoordinované a žiaci zapájajú do èinnosti svalstvo nepotrebné na danú èinnos. V druhej fáze motorického uèenia dochádza k opakovaniu nacvièených pohybov a k ich spresòovaniu. Pohyby sú presnejšie a koordinovanejšie, zlepšuje sa predstava o nich. Pri analyticko-syntetickej metóde dochádza k spájaniu jednotlivých prvkov, žiak si osvojí uzlové body a vykonáva pohybovú èinnos vcelku. Pohybová èinnos sa postupne zdokona¾uje. Ve¾mi dôležité je aby vyuèujúci pri chybách žiakov vèas a správne opravoval, správne motivoval a nabádal k èinnosti. Táto fáza a nazýva diferenciácia, èo znamená, že žiaci už vedia zapája postupne do èinnosti len potrebné svalové skupiny. V tretej fáze sa zdokona¾uje pohybová èinnos vcelku. Postupne dochádza k automatizácii pohybovej èinnosti. Žiaci sa uèia zvládnu techniku aj za zmenených vnútorných podmienkach (zmeny v úrovni pohybových schopností) ako aj vonkajších podmienkach (poveternostné zmeny, zmeny povrchu). Žiaci dosahujú relatívne maximálnu individuálnu výkonnos. Pohyby sú koordinované. Táto fáza sa nazýva automatizácia, èo znamená, že žiaci vykonávajú niektoré prvky alebo fázy automaticky. Èasové a priestorové ukazovatele pohybu sú relatívne ustálené. Vo štvrtej fáze motorického uèenia sa pohybová èinnos žiakov vyznaèuje plastickosou v uplatnení zvládnutej techniky. Táto fáza je obyèajne príznaèná pre vyspelejších atlétov. Atléti vedia uplatni zvládnutú techniku v rôznych podmienkach a v rozlièných situáciách, príp. uplatni zvládnutú pohybovú èinnos v iných disciplínach alebo športoch (transfer). Štvrtú fázu motorického uèenia nazývame tvorivá koordinácia. Pre úspešnos motorického uèenia je dôležitý diferencovaný prístup vyuèujúceho k žiakom, èo sa prejavuje rozlièným prístupom pri vytváraní predstavy, pri regulácii 16


pohybovej èinnosti, pri stanovení postupu v jednotlivých fázach a pri stanovení cie¾a.

2.4 Vyuèovacie metódy

Vyuèovacia metóda je zámerné a cie¾avedomé pôsobenie uèite¾a za aktívnej spolupráce žiakov vo vyuèovacom procese pri plnení úloh výchovno-vzdelávacieho procesu. Uèite¾ volí vyuèovaciu metódu vzh¾adom k: - obsahu uèiva (atletická disciplína, jej charakter a zložitos), - veku a úrovne žiaka (úroveò bioenergetickej kapacity, pohybových zruèností, schopností, skúseností a vedomostí žiakov), - uèebnému cie¾u (úroveò triedy, skupín a jednotlivcov v súlade s celkovými cie¾mi a zámermi v tematickom celku), - materiálnym a priestorovým podmienkam (množstvo náradia a náèinia, zariadenie, charakter a ve¾kos cvièebnej plochy), - vlastným skúsenostiam, teoretickej a praktickej pripravenosti. Kampmiller a kol. (1996) triedia vyuèovacie metódy v atletike pod¾a fáz motorického uèenia na: - metódy utvárania motivaènej sféry, - expozièné metódy, - fixaèné metódy. Metódy utvárania motivaènej sféry pri vyuèovaní atletiky Motivácia je základným predpokladom efektívneho vyuèovania školskej telesnej výchovy. Vo vyuèovaní atletiky je motivácia o to dôležitejšia, lebo atletika patrí medzi menej ob¾úbené tematické celky na hodinách telesnej výchovy. Pod motiváciou rozumieme súhrn èinite¾ov, ktoré podnecujú správanie jedinca pri dosahovaní stanoveného cie¾a. V atletike správne vedená motivácia vedie žiakov k snahe osvojova si atletické zruènosti, zdokona¾ova a ovláda techniku atletických disciplín, zvyšova výkonnos v atletických disciplínach, získava teoretické vedomosti a upevòova pozitívne vlastnosti osobnosti. Pri motivácii žiakov využívame vnútorné a vonkajšie motivaèné èinitele. Vnútornou motiváciou rozumieme stav, ktorý „núti èloveka nieèo robi“. Medzi èinitele vnútornej motivácie patria: potreba pohybovej aktivity, poznávacie procesy, záujmy, potreba výkonu, vyhnutie sa neúspechu, dosiahnutie úspechu. Vonkajšou motiváciu rozumieme èinitele, ktoré môžu vo svojej práci využíva uèitelia. Medzi najèastejšie patrí pochvala, odmena, uznanie. Významným motivaèným èinite¾om pre žiakov môže by porovnávanie úrovne zvládnutia techniky, alebo úrovne atletickej výkonnosti medzi žiakmi navzájom, porovnávanie úrovne zmien, porovnávanie medzi triedami, roèníkmi, porovnávanie s normami. Cie¾om by malo by odhali motivaènú štruktúru žiakov na rozvíjanie vô¾ových a morálnych vlastností. Významným motivaèným 17


èinite¾om je stanovenie reálneho cie¾a pre žiaka, vhodne zostavený program, dobré materiálne a priestorové podmienky. V tomto motivaènom pôsobení má nezastupite¾né miesto osobnos uèite¾a, jeho postoje, vedomosti, správanie, odbornos, pedagogické schopnosti a znalos žiakov. Expozièné metódy Expozièné metódy slúžia na vytvorenie predbežnej predstavy o pohybovej èinnosti. Úroveò poznávacích procesov, vedomostí a skúseností žiaka v rozhodujúcej miere ovplyvòujú úèinnos expozièných metód. Ich vysoká úroveò prispieva k presnejšiemu a efektívnejšiemu osvojovaniu racionálnej techniky. Medzi základné expozièné metódy patria: výklad, ukážka, praktické cvièenie, pozorovanie, rozhovor a prednáška. Výklad v atletike má by struèný, jasný, konkrétny. Má by dostatoène odborný, aby si žiaci osvojili správnu terminológiu. Pri výklade sa uèite¾ sústreïuje na vysvetlenie uzlovej fázy a na ïalšie dôležité fázy pohybu. Výklad a ukážka sa vzájomne dopåòajú a tvoria spolu jeden celok. Ich kombinácia závisí od podmienok, predchádzajúceho uèiva, intelektuálnej úrovne, úrovne pripravenosti a zložitosti pohybu. Ukážka je nevyhnutná súèas oboznámenia žiakov s novým uèivom. Èím sú žiaci mladší tým je jej význam väèší. Predovšetkým ukážka vykonaná uèite¾om je pre žiakov najvhodnejším spôsobom vytvorenia predstavy o štruktúre pohybu. Ukážka má by vykonaná v správnej rýchlosti, rozsahu a rytme. Ukážka môže by demonštrovaná aj vybraným žiakom, ïalej prostredníctvom videozáznamu, filmu, kinogramu, obrázku. Ukážka patrí k najpoužívanejším názorným metódam. Praktické cvièenie je tiež dôležitou metódou vytvorenia lepšej predstavy o pohybovej èinnosti, napr. cvièením v zníženom tempe, spomalením pohybu, skrátením rozbehu, zvýraznením uzlovej fázy apod. Najrozšírenejšou metódou získavania informácií je pozorovanie. Pozorovanie je pre uèite¾a východiskom jeho ïalšieho postupu. V atletike uèite¾ pozoruje úroveò zvládnutia zruèností a techniky disciplín, pozoruje úèinnos použitých metód a postupov pri vyuèovaní. Výsledkom pozorovania je korekcia zvládnutia atletických èinností u žiakov a výber najvhodnejších metód a postupov na ich odstránenie. Rozhovor slúži uèite¾ovi na získanie ïalších informácií z priebehu vyuèovania, o pocitoch žiakov za úèelom zvýšenia úèinnosti a zlepšenia výsledkov vyuèovacieho procesu. Môže pôsobi aj motivaène ako prednáška, ktorú využíva uèite¾ za úèelom podrobnejšieho priblíženia pohybovej èinnosti a získania nových poznatkov a informácií. Fixaèné metódy Fixaèné metódy slúžia na zdokonalenie atletických pohybových zruèností a techniky atletických disciplín na základe opakovania. Pohybovú èinnos pri zdokona¾ovaní vykonávame v prirodzených, zmenených, z¾ahèených a sažených podmienkach, s cie¾om zvládnu pohybovú èinnos v psychicky nároènej situácii. 18


Najpoužívanejšie fixaèné metódy sú: metóda súaženia a hry, metóda domácich úloh, diagnostické a klasifikaèné metódy, aplikaèné metódy. Metódy súaženia a hry sú pre žiakov najzaujímavejšie a najemocionálnejšie. Pokia¾ nie je pohybová èinnos zvládnutá zameriavame súaženie a hry na hodnotenie zvládnutia atletických zruèností a techniky. Postupne so stabilizáciou štruktúry pohybovej èinnosti sa hry a súaže môžu zameriava na zvyšovanie atletickej výkonnosti. Metóda domácich úloh slúži na plnenie vzdelávacích úloh, ktoré nebolo možné splni poèas vyuèovacieho procesu. Táto metóda je ve¾mi dôležitá nielen v rozvoji schopností, osvojovaní zruèností, ale predovšetkým vo formovaní osobnosti žiaka a jeho vzahu k pohybovým aktivitám vo vo¾nom èase. Diagnostické metódy sa v tematickom okruhu atletika využívajú vo ve¾kej miere. Slúžia predovšetkým k zisovaniu atletickej výkonnosti a ich zmien u žiakov. Samotné zisovanie výkonnosti v atletických disciplínach je komplexným ukazovate¾om osvojenia pohybovej štruktúry. Úroveò technického zvládnutia sa v školskej telesnej výchove hodnotí ve¾mi zriedkavo. Obyèajne sa vykonáva subjektívnym hodnotením uèite¾a. Klasifikaèné metódy sa v súèasnosti v školskej telesnej výchove využívajú len na orientaèné hodnotenie, keïže v súèasnosti sa telesná výchova neklasifikuje. Aplikaèné metódy sa uplatòujú v samostatnej èinnosti žiakov, ich aktívnou úèasou v rámci pretekov triedy, medzi triedami, príp. medzi školami. Žiaci aplikujú získané zruènosti a schopnosti, prièom získavajú dôležité praktické a teoretické skúsenosti.

2.5 Nácvik techniky atletických disciplín

Vo výchovno-vzdelávacom procese v telesnej výchove sa uplatòujú všeobecné didaktické zásady: uvedomelosti a aktivity, názornosti, primeranosti, sústavnosti a trvalosti. Tieto všeobecné pedagogické zásady sa uplatòujú aj pri vyuèovaní atletiky, prièom ich prispôsobujeme špecifickým podmienkam nácviku a zdokona¾ovania techniky atletických disciplín. Pri nácviku jednotlivých atletických disciplín odporúèame dodržiava nasledovné zásady: 1. Pred zaèatím vlastného nácviku zaraïujeme prípravné cvièenia prevažne na rozvoj pohybových schopností, èím vytvárame predpoklady pre úspešné zvládnutie nácviku techniky danej atletickej disciplíny. 2. Nácvik zaèíname správnou ukážkou a popisom techniky, ktorý musí by struèný, výstižný, primeraný veku a vedomostiam žiakov, mal by vychádza z predchádzajúcich vedomostí žiakov. Vyuèujúci by mal žiakom vysvetli uzlové body techniky. Dôležité je získanie záujmu o disciplínu.

19


3. Disciplíny cyklického charakteru zaèíname nacvièova komplexne. Technické disciplíny nacvièujeme analyticko-synteticky. U mladších žiakov môžeme aj tu uplatni komplexný postup, napr. pri nácviku prekážkového behu, skoku do dia¾ky. 4. Využívame didaktické postupy nácviku jednotlivých atletických disciplín, súèasou ktorých sú aj tzv. imitaèné cvièenia. Tieto postupy smerujú od jednoduchého k zložitejšiemu, od ¾ahšieho k ažšiemu. 5. Nácvik techniky vykonávame v z¾ahèených podmienkach, napr. ¾ahšie náèinie, nižšie prekážky, skok do výšky bez latky atï. 6. Pri nácviku a zdokona¾ovaní techniky využívame diferencovaný prístup ku žiakom pri stanovení obsahu postupov a cie¾ov. 7. Techniku atletických disciplín nenacvièujeme pri zvýšenej únave žiakov. Žiaci majú tendenciu preceòova vlastné schopnosti. 8. Musíme pamäta na to, že žiaci zaostávajú za dospelými predovšetkým úrovòou silových schopností a preto je aj ich technika jednoduchšia. Hovoríme o tzv. detskej technike. 9. Žiaci si osvojujú podstatu pohybu rýchlejšie, ale detailné spresòovanie pohybov prebieha u nich pomalšie. 10. Chyby poèas nácviku techniky odstraòujeme priebežne a vèas. Prièom sa zameriavame najprv na odstránenie podstatných chýb, ktoré sú príèinou ïalších chýb. 11. Pokia¾ je to možné, nacvièujeme techniku disciplíny v hodinách po sebe idúcich. 12. Pri nácviku a zdokona¾ovaní je potrebné využíva hravé a súažné formy. Je potrebné podnecova aktivitu a tvorivos žiakov. Vyuèujúci musí h¾ada nové cvièebné variácie, aby žiaci mali záujem o hodiny atletiky. 13. Dodržiavame zásady bezpeènosti pri nácviku: výcvik na vhodnom podklade a v primeraných podmienkach, správna organizácia, metódy a prostriedky. 14. Vyuèovanie atletiky chápeme ako prostriedok zvyšovania všeobecnej pohybovej výkonnosti, preto aj pri nácviku jednotlivých atletických hodín sa snažíme dosiahnu primerané zaaženie. Pred vyuèujúcimi je dôležitá úloha, aby hodiny atletiky svojou organizáciou, obsahom, metódami a motivaènými faktormi boli zostavené tak, aby boli pre žiakov dostatoène zaujímavé a motivaèné.

2.6 Didaktické štýly a ich využitie v atletike

V školskej telesnej výchove stále pretrváva direktívny prístup k žiakom. Uvedený postup je zdôvodòovaný starostlivosou o bezpeènos žiakov, ve¾kým poètom žiakov na hodinách, malým poètom hodín telesnej výchovy a teda nedostatkom èasu na vykonávanie jednotlivých èinností. Dôsledkom toho je stereotypné vykonávanie hodín, ktoré síce sú správne didakticky usporiadané, ale pre žiakov málo pútavé a podnetné. Takýto prístup k žiakom potom èasto vyúsuje do nezáujmu žiakov o hodiny telesnej výchovy a napokon k výchovným problémom. Atletika patrí medzi žiakmi medzi menej 20


ob¾úbené športy. Potvrdzujú to aj naše zistenia (Èillík, 1995), kde predovšetkým vytrvalostné behy a vrh gu¾ou patria u žiakov k neob¾úbeným disciplínam. Podnetom pre zmenu v didaktickom pôsobení uèite¾a je systém didaktických štýlov, kde sú zámerne uplatòované èinnosti, pri ktorých žiaci vstupujú do rôznych sociálnych a skupinových vzahov, majú rôznu mieru zodpovednosti a právomoci, prekonávajú prekážky a psychické zábrany. Výber obsahu a metód je podriadený úrovni a potrebám žiakov, charakteru èinnosti, výchovnému zámeru, efektívnosti vyuèovania a skúsenostiam uèite¾a (Vindušková – Kaplan – Metelková, 1998; Belej, 2001). Štruktúra didaktického štýlu je daná vzájomnou súvislosou miery rozhodovania uèite¾a a žiaka v príprave hodiny telesnej výchovy, poèas nej a po skonèení. Podstata didaktických štýlov spoèíva v snahe zvýši aktivitu a samostatnos žiakov, prenáša ažisko èinnosti na žiaka, zvýši zainteresovanos žiakov na priebehu hodiny a dosiahnutých výsledkoch a lepšie využi individuálny prístup žiakov. Pod¾a narastajúcej aktivity a podielu žiaka na rozhodovaní o èinnosti poèas vyuèovacej hodiny rozde¾ujeme didaktické štýly na dve skupiny, ktoré sa od seba odlišujú èinnosou uèite¾a a oèakávanou èinnosou žiaka. Hranicou medzi oboma skupinami, predstavovanými reprodukciou známeho a objavovaním a produkciou neznámeho, tvorí kognitívny prah (Vindušková – Kaplan – Metelková, 1998). V prvej skupine prevažuje riadiaca práca uèite¾a od ktorej sa vyžaduje pohybová reakcia žiakov. Patria sem štýly: - príkazový štýl, - praktický štýl, - reciproèný štýl, - štýl so sebahodnotením, - štýl s ponukou. V druhej skupine sú zaradené štýly, kde sa postupne zvyšuje úloha žiaka, práca žiaka prechádza do samostatnej až tvorivej práce. Patria sem štýly: - štýl s riadeným objavovaním, - štýl so samostatným objavovaním, - štýl s autonómnym rozhodovaním žiaka o uèive, - štýl s autonómnym rozhodovaním žiaka o vo¾be štýlu. Rozmanitos atletických disciplín priamo ponúka možnosti využíva jednotlivé didaktické štýly tak, aby sa zvyšovala samostatnos, aktivita a tvorivos žiakov. Príkazový štýl Jediný, kto rozhoduje o vykonávaných èinnostiach žiakov je uèite¾. Žiaci iba vykonávajú èinnosti pod¾a príkazov a pokynov uèite¾a. Kontrolnou èinnosou uèite¾ overuje ako žiaci plnia príkazy. Výhodou je vysoká èasová efektívnos. Príklady využitia: - prípravné cvièenia, - niektoré atletické hry, 21


- nácvik jednoduchých atletických èinností, - zaèiatky nácviku techniky zložitých atletických disciplín. Praktický štýl Uèite¾ zadáva žiakom èinnosti, avšak v plnení úlohy sa žiak snaží by nezávislý a kontroluje si svoj vlastný výkon. Uèite¾ si uvedomuje rozdiely u žiakov. Možnos zaradenia tohto štýlu vyžaduje od žiakov sebadisciplínu a zodpovednos. Žiaci rozhodujú o intenzite svojej èinnosti, o striedaní role cvièenec pozorovate¾, o postavení v priestore, o zahájení a ukonèení cvièenia, o tempe cvièenia a intervale odpoèinku. Príklady využitia: - prípravné cvièenia, - nácvik jednoduchých atletických èinností, - stanovenie optimálneho tempa behu, - kruhový tréning. Reciproèný štýl Uèite¾ urèuje obsah, dáva žiakom inštrukcie, motivuje ich, vykoná priamu alebo nepriamu ukážku a charakterizuje cie¾ úlohy. Žiaci sú rozdelení do skupín alebo dvojíc a plnia uèite¾om zadané úlohy. Èas žiakov cvièí a druhá èas ich pozoruje, hodnotí a vykonáva opravy pod¾a inštrukcií uèite¾a, príp. dávajú aj pomoc. Potom sa žiaci v rolách vystriedajú. K spolupráci musia ma žiaci normu (popis uzlových fáz techniky, výpoèet možných chýb, úlohová karta a pod.), aby sa vedeli hodnoti. Príklady využitia: - nároènejšie špeciálne prípravné cvièenia, - kruhový tréning (èas cvièenia jedného je èasom odpoèinku druhého a naopak), - opakovanie a zdokona¾ovanie techniky nároènejších atletických disciplín, - kompenzaèné cvièenia. Štýl so sebahodnotením Vychádza z predchádzajúceho reciproèného štýlu. Zvyšuje sa samostatnos žiakov, snažia sa posudzova správnos svojho vykonania a na základe toho dospie k urèitej oprave. Žiaci sa uèia uvedomova si svoju vlastnú techniku, zruènosti a výkonnos a porovnáva svoju techniku a svoj výkon so stanovenými a uvedomi si vlastné odlišnosti. Príklady využitia: - posudzovanie vlastných špeciálnych prípravných cvièení, - posudzovanie vlastnej techniky disciplín, - posudzovanie vlastného výkonu k predchádzajúcemu výkonu, k individuálne stanovenému výkonu, k výkonu ostatných žiakov, - v programovom type motorického uèenia. Štýl s ponukou Uèite¾ si uvedomuje individuálne rozdielnosti žiakov a žiakovu potrebu samostatne sa rozhodova o obtiažnosti a nároènosti pohybovej èinnosti. Pri uplatòovaní tohto 22


štýlu sa stretávame s dosahovaním rôznych výkonových štandardov. Je to odlišné od predchádzajúcich štýlov, kde bola pre všetkých žiakov jedna spoloèná pohybová úloha: výkon alebo pohybová èinnos. Žiak mal dosiahnu štandard a upevni si ho bez oh¾adu na svoje individuálne odlišnosti. Štýl s ponukou predpokladá rôznu úroveò výkonov a rôznu úroveò zvládnutia pohybovej èinnosti. Žiak sa sám rozhoduje na akej výkonovej úrovni zaháji èinnos (napr. na akej výške prekážok), po uskutoènení vykoná hodnotenie svojho výkonu a sám si stanovuje ïalší postup. Pri prvom vykonaní býva žiak obyèajne úspešný a záleží na jeho rozhodnutí, èi si zvolí opakovanie úlohy, alebo si zvolí obtiažnejšiu úlohu (napr. vyššiu výšku prekážky), alebo sa rozhodne pre ¾ahšie vykonanie. Príklady využitia: - skok do výšky – vo¾ba výšky latky, - skok do dia¾ky – vo¾by pásma, do ktorého má skoèi, - hod kriketovou loptièkou, vrh gu¾ou – vo¾ba pásma, ktoré má žiak zasiahnu, - prekážkový beh – vo¾ba výšky a vzdialenosti prekážok. Všetky uvedené štýly sa dajú využi vo vyuèovaní atletiky v školskej telesnej výchove. Nasledujúce didaktické štýly ešte nenašli uplatnenie v školskej telesnej výchove, lebo sú nároèné na organizáciu, materiálne zabezpeèenie a bezpeènos. Nachádzajú skôr využitie v záujmovej èinnosti s atletickým zameraním, kde majú žiaci už urèitú úroveò zruèností a ovládajú širší zásobník atletických èinností, ktoré umožnia stanovený problém rieši. Ve¾kú úlohu zohráva osobnos uèite¾a a jeho schopnos motivova žiakov k aktivite a k rozvoju tvorivého myslenia v školskej telesnej výchove. Štýl s riadeným objavovaním Žiak je zapojený do vyuèovania tak, že sa snaží postupne objavova to, èo mu vïaka kladeniu otázok urèuje uèite¾. Žiakove odpovede sú závislé od poradia otázok, ktoré mu predkladá uèite¾. Štýl je nároèný na prípravu uèite¾a, ktorý musí zostavi otázky tak, aby viedli žiaka k finálnemu riešeniu. Uèite¾ musí vytvori a klás také otázky, aby viedli k žiakovej správnej odpovedi. Každý nasledujúci krok je založený na odpovedi, ktorá je daná v predchádzajúcom kroku. Uèite¾ musí pamäta na rozdielne a nepresné odpovede žiakov, preto musí ma pripravené i èiastkové otázky, ktoré dovedú žiaka k správnej realizácii úlohy. Tento didaktický štýl je nároèný zvl᚝ pre uèite¾a, ktorý by mal pamäta na nasledujúce zásady: - uèite¾ nehovorí odpoveï, ale vždy poèká pokia¾ odpovie žiak, - voèi žiakom vždy prejavuje trpezlivos a k¾ud, - správne odpovede žiaka hodnotí kladne, - uèite¾ musí by pripravený na zmenu verbálneho prejavu, keï miesto príkazov a pokynov používa otázky.

23


Príklady použitia: - zdokona¾ovanie techniky atletických disciplín, - h¾adanie nových obmien atletických hier, - v teoretickej hodine alebo jej èasti, pri problémovom type motorického uèenia. Štýl so samostatným objavovaním Vychádza z predchádzajúceho didaktického štýlu. Pozorujeme tu však väèšiu nezávislos žiaka na uèite¾ovi pri objavovaní alternatívnych pohybových èinností, ktoré vedú k rôznemu pohybovému vykonaniu. Žiak sa snaží nachádza riešenie úlohy úplne samostatne a celkom rieši urèitý problém. Odpoveï žiaka je úplne jedineèná a celkom individuálna. Na jednu problémovú otázku môže existova viac pohybových odpovedí. Preto je treba h¾ada v pohybových èinnostiach rôzne alternatívy a úlohou uèite¾a a žiakov by malo by vybra tu najlepšiu pre každého jedinca. Ak je dodržaná samostatnos žiakov pri riešení problému, pravdepodobne bude riešenie úlohy dlhšie ako pri priamom riadení uèite¾om. Príklady použitia: - pri chybe v technike si žiak sám vyberá cvièenie zo zásobníka cvièení na jej odstránenie a sám ho aj vykonáva, - pri snahe zvýši výkonnos si žiak sám vyberá cvièenie zo zásobníka cvièení, ktoré by mali napomôc zvýši výkonnos, - pri sociálnom motorickom uèení. Štýl s autonómnym rozhodovaním žiaka o uèive Predpokladom pre využitie tohto didaktického štýlu je ma skúsenosti zo všetkých predchádzajúcich. Žiak sa samostatne rozhoduje, zostavuje si individuálny program, ktorý je založený na poznatkoch z pohybových èinností a poznávacích procesov z predchádzajúcich didaktických štýlov. Žiak si samostatne urèuje otázku, vymedzuje problém, ktorý by chcel rieši (napr. zdokona¾ovanie techniky behu skoku do dia¾ky, rozvoj frekvenèných schopností, výbušnej sily, aeróbnej vytrvalosti a pod.). Predchádza tomu dôkladné objasnenie nejasností zo strany uèite¾a. Tento štýl neznamená si „ robi si, èo chcem“, ale uvedomenia si žiakových nedostatkov, alebo pochopenie individuálneho rozhodovania žiaka o rozvoji schopností a zdokona¾ovaní èinností. Príklady použitia: - žiak si samostatne urèí techniku, ktorej atletickej disciplíny, alebo jej èasti chce zlepši, - žiak si samostatne urèí úroveò, ktorej pohybovej schopnosti chce zvýši. Štýl s autonómnym rozhodovaní žiaka o vo¾be štýlu Žiak sa sám rozhoduje o vo¾be uèiva a s uèite¾om len konzultuje svoje zámery. Uèite¾ teda pôsobí len v úlohe poradcu, pozorovate¾a a konzultanta. Žiak sa dostáva na takú rozhodovaciu, diagnostickú a didaktickú úroveò, že na základe skúseností s predchádzajúcimi štýlmi je pripravený formulova problémy a h¾ada riešenia. 24


S týmto štýlom sa môžeme stretnú v mimoškolskej telesnej výchove a v spontánnej pohybovej aktivite. Štýl vyúsuje do rozhodnutia jedinca o tom, èo, kde a ako bude žiak robi bez prítomnosti uèite¾a. Takýto stav samostatného rozhodovania žiaka o obsahu pohybovej aktivity v mimoškolskom èase je koneèným cie¾om uèite¾a telesnej výchovy so snahou vytvori pozitívny vzah k pohybovej aktivite. Príklady použitia: - vo všetkých atletických disciplínach v mimoškolskom èase, - pri sociálnom motorickom uèení.

25


3. ZÁKLADY TECHNIKY ATLETICKÝCH DISCIPLÍN Obsahom atletiky sú èinnosti, patriace k základným lokomóciám èloveka - chôdza, beh, skok, hod a ich modifikácie v zložitejších podmienkach. Tieto podmienky sú urèované pravidlami atletiky. Napriek tomu, že v atletike sa vychádza z prirodzených pohybových èinností, technika vykonania atletických disciplín je ve¾mi zložitá. Pohybové èinnosti sa v atletike vykonávajú v relatívne konštantných podmienkach. Malé odchýlky môžu by spôsobené rozdielnou kvalitou povrchu, poveternostnými podmienkami, aktuálnym stavom atléta, príp. zložením pretekárov. Preto je v atletike ve¾mi dôležité dokonalé zvládnutie pohybovej štruktúry atletickej disciplíny na úrovni automatizovaného osvojenia s potrebnou mierou variability pod¾a meniacich sa podmienok. Celú štruktúru pohybovej èinnosti v atletike (techniku) popisujeme na základe èasovo – priestorových a silových znakov. Èasové a priestorové znaky (kinematická charakteristika) – vyjadrujú zmeny pohybových tvarov. Zmeny pohybov (kinematické charakteristiky) sú závislé od silových zmien (dynamická charakteristika). Vyjadrenie èasového a silového vzahu k pohybovým zmenám spolu vyjadrujú rytmus pohybu. Preto je dôležité do akej miery sa uplatòujú a využívajú poznatky o zákonitostiach pôsobenia vonkajších a vnútorných síl, aktívnych, alebo pasívnych. Aktívne sily pohyb vyvolávajú a zrých¾ujú ho, keï pôsobia v zmysle pohybu, alebo ho redukujú, keï pôsobia proti zmyslu pohybu. Pasívne sily naopak úèinnos aktívnych síl nezväèšujú, ale ich umožòujú využi, prípadne ich redukujú (Rusina, 1991). Vnútornou aktívnou silou je predovšetkým sila svalstva. Môže pôsobi v zmysle pohybu alebo proti pohybu, pod¾a toho ju definujeme ako silu akènú alebo reakènú. Akèná sila sa môže poèas pohybu niekedy zmeni na reakènú silu. Pod¾a Hamara a Lipkovej (1996) je sila svalového vlákna závislá okrem iných faktorov aj od jeho momentálnej dåžky. Vnútorné pasívne sily nikdy pohyb nevyvolávajú, naopak ho brzdia. Patrí sem skrátené svalstvo, nedostatoèná kåbová pohyblivos. Vonkajšou aktívnou silou je predovšetkým zemská príažlivos (g=9,81 m.s-1), ale aj zotrvaènos tela subjektu, odstredivá sila náèinia. Vonkajšia pasívna sila je reakcia opory ale aj trenie, ktoré vzniká na povrchu, po ktorom sa atlét pohybuje, behá, skáèe, hádže alebo vrhá. Pasívne sily sa dajú upravi poètom a tvarom klincov v tretrách, skvalitnením povrchu atletických dráh a sektorov. Z h¾adiska štruktúry pohybovej èinnosti rozde¾ujeme atletické disciplíny na tri skupiny: 1. Disciplíny, ktoré majú cyklický charakter - patria sem všetky behy. 2. Disciplíny, pri ktorých po rozbehu nasleduje skok alebo hod, tzn. že pohyb má cyklicko - acyklický charakter - patria sem všetky skoky a hod oštepom.

26


3. Disciplíny, ktoré majú acyklický charakter – vrh gu¾ou, hod diskom a hod kladivom. Do prvej skupiny zaraïujeme disciplíny, ktoré sú z h¾adiska pohybovej štruktúry najjednoduchšie - chôdza, behy hladké aj prekážkové. Cyklická pohybová èinnos pozostáva z dvoch krokov. Pri behu každý krok èleníme na fázu opory a fázu letu. V chôdzi každý krok èleníme na jednooporovú a dvojoporovú fázu. Cie¾om správneho vykonania techniky je dosiahnu posun ažiska vpred èo najpriamoèiarejšie - tzn., aby nastali èo najmenšie horizontálne a vertikálne výkyvy. Uzlovou fázou je fáza odrazu, lebo v nej pôsobia vnútorné sily atléta, ktoré pohyb vyvolávajú, alebo zrých¾ujú. Výslednica pôsobenia vonkajších a vnútorných síl musí smerova do ažiska tela tak, aby sa priamoèiaros pohybu zachovala pri akejko¾vek rýchlosti. Tzn. aby smerovala do tlakovej línie ažiska tela. Poèas uzlovej fázy je dôležité, aby pri dotyku chodidla s podložkou nedošlo k ve¾kým stratám rýchlosti, preto atléti aktívne doš¾apujú na podložku - tzv. hrabavým spôsobom. Dåžka posunu závisí od ve¾kosti akcie (vyjadruje ho ve¾kos akèného uhla), v èo najkratšom èase opory (Kuchen, 1987). Patria sem aj prekážkové behy, pohybová štruktúra, ktorých je zložitejšia. Vyplýva to z toho, že poèas cyklického pohybu - behu je zaraïované prekonávanie prekážok, keï sa výrazne mení technika bežeckého kroku. Zmena techniky bežeckého kroku vychádza z nutnosti vertikálneho vychýlenia ažiska pri prekonávaní prekážky. Ve¾kos vychýlenia dráhy ažiska závisí od výšky prekážky, výšky ažiska atléta a od efektívnosti prekonania prekážky. Preto je uhol odrazu pred prekážkou väèší a odraz je výraznejší, aj dokrok a odraz za prekážkou je aktívnejší. Vo všetkých atletických disciplínach, teda aj v chôdzi a behoch sa uplatòujú individuálne osobitosti, ktoré sa v tejto skupine disciplín prejavujú hlavne vo frekvencii a dåžke krokov atlétov. Do druhej skupiny zaraïujeme disciplíny pri ktorých uzlovej fáze (skoku alebo hodu) predchádza cyklický rozbeh. Zložitos techniky spoèíva v spojení cyklického pohybu pri rozbehu s acyklickým výbušným pohybom v uzlovej fáze (pri odraze, odhode). Tieto disciplíny sa odlišujú dåžkou a rýchlosou rozbehu ako aj spôsobom prechodu do uzlovej fázy - t.j. vykonania predodrazového (predodhodového) rytmu. Dåžka rozbehu nie je obmedzená. Preto si atléti volia takú dåžku rozbehu, aby na jeho konci dosiahol optimálnu rýchlos, v ktorej je schopný vykona efektívny odraz alebo odhod. To znamená, aby ve¾kos zotrvaènej sily bola úmerná ve¾kosti ustupujúcej sily na zaèiatku uzlovej fázy. Ustupujúca sila na zaèiatku uzlovej fázy sa vykonáva silou vystieraèa (dochádza k natiahnutiu extenzorov a k zvýšeniu vnútrosvalového napätia) a nazýva sa svalové predpätie. Dåžku pôsobenia síl v uzlovej fáze vyjadrujeme uhlom, ktorý zviera spojnica ažiska tela s miestom dotyku chodidla na povrch v momente zaèatia uzlovej fázy a v momente ukonèenia uzlovej fázy. Uhol v uzlovej fáze nazývame akèný uhol (je to uhol od dotyku po odraz alebo odhod). 27


Režim svalovej práce v uzlovej fáze je ustupujúci a prekonávajúci. Uzlová fáza má èasti brzdiacu (deceleraènú) a akceleraènú (pod¾a Slamku, 2000 ide o akumulaènú a rekuperaènú fázu). Akceleraèná èas je rozhodujúca pre výkon - závisí od predchádzajúcej èasti a od výbušnej sily vystieraèov. Akceleraènú èas uzlovej fázy ovplyvòuje práca svalov, ktoré pracujú ako pružiny. Pri skokoch je rozhodujúca zdvihová pružina, ktorá najviac pôsobí pri odraze. Výbušnos odrazu sa zvyšuje pohybom paží a švihovej dolnej konèatiny. Najúèinnejší je švih s rýchlym zabrzdením, keï odstredivá sila pôsobí antigravitaène v smere letu ažiska tela skokana. Vo vrhoch sa v uzlovej fáze vytvárajú podmienky nielen na akceleraènú prácu vystieraèa dolných konèatín, ale aj na prácu svalstva trupu a paže. Aj tu pracujú svaly trupu a konèatín ako pružiny. Najprv sa naahuje a vystiera zdvihová pružina, potom nasleduje špirálová pružina a v závere pôsobí praková pružina. Disciplíny tejto skupiny charakterizujeme ako technické disciplíny rýchlostnosilového charakteru. Výbušnos v uzlovej fáze vyžaduje vysoké nároky na vnútrosvalovú a medzisvalovú koordináciu. To znamená, že zrých¾ovanie pohybu vyžaduje postupné zapájanie hybných jednotiek toho istého svalu do èinnosti, prièom poèet zapojených hybných jednotiek má zodpoveda ve¾kosti odporu a tendencii zrých¾ovania pohybu. Tretiu skupinu tvoria disciplíny, v ktorých sa kinetická energia získava acyklickými pohybmi. Patria sem vrh gu¾ou, hod diskom a hod kladivom. Nároènos techniky uvedených disciplín vyplýva zo štruktúry pohybovej èinnosti. Štruktúru pohybovej èinnosti tvorí rotácia vrhaèa so súèasným posúvaním v smere hodu a spojenie rotaèného pohybu, alebo poskoku vrhaèa chrbtom v smere vrhu s uzlovou fázou, kedy dochádza k odhodu, alebo odvrhu náèinia. Nároènos uvedených disciplín spoèíva aj v pôsobení odstredivej sily poèas rotaèného pohybu a v zrých¾ovaní pohybu až po vypustenie náèinia. Na zvýšenie odstredivej sily v uzlovej fáze možno pôsobi zvýšením rýchlosti otáèania (uhlová rýchlos), predåžením polomeru otáèania (oddialením odhodovej paže od osi otáèania). Pre získanie obvodovej rýchlosti (v=2ðr.t-1-1)) a tým aj rýchlosti náèinia v momente odhodu je vhodné využi súèasne obe možnosti - predåži polomer a zvýši uhlovú rýchlos. Dôležité je náèinie vypusti tak, aby dotyènica k oblúku pôsobenia odstredivej sily v momente vypustenia náèinia pôsobila spolu s vnútornými silami do pravidlami vymedzenej kruhovej výseèe. Disciplíny tejto skupiny sú technické disciplíny rýchlostno-silového charakteru, pri ktorých sa vyžaduje vysoká úroveò vrhaèskej sily a výbušnos horných aj dolných konèatín. Techniku do znaènej miery ovplyvòuje schopnos orientova sa v priestore a èase. Termíny, potrebné k analýze techniky atletických disciplín Technika disciplíny je taká pohybová štruktúra, ktorá uplatòuje a využíva poznatky o zákonitostiach pôsobenia vonkajších a vnútorných síl v zmysle platných pravidiel. 28


Racionálna technika je taká pohybová štruktúra, ktorá uplatòuje racionálne jadro z h¾adiska zákonitostí pohybu a využívania vnútorných síl. Racionálna technika je potom iná u mladého atléta a iná u rekordéra. Technika teda nie je racionálna, keï atlét napodobòuje individuálnu techniku rekordmana bez prihliadania na vlastné schopnosti. Štýl je individuálne prispôsobenie techniky osobitostiam atléta (somatické, psychické a pod.) pri rešpektovaní racionálnej štruktúry pohybu. Model techniky a racionálnej techniky je zjednodušené znázornenie èi vysvetlenie podstaty efektívnosti pohybovej štruktúry. Ide o vyjadrenie kvantitatívnych znakov a èiastoène aj kvalitatívnych znakov. Èasti, fázy, prvky, polohy vyjadrujú rozlièné delenie v štruktúre pohybu. Ide o teoretické delenie pre lepšie pochopenie podstaty pohybu. Èasti sú napr. rozbeh, odraz, let, doskok. Fázy sú napr. poèas rozbehu predodrazová fáza, poèas odrazu amortizaèná fáza, atï. Poloha je zachytenie pohybu v urèitom momente. Rytmus pohybu je striedanie pohybov v èase a priestore so zdôraznením striedania fáz napätia a uvo¾nenia, aktívnych a pasívnych fáz. Tempo pohybu je rýchlos pohybu urèovaná dåžkou a frekvenciou kroku. Frekvencia je poèet striedaní v èase. Tlaková rovina je zvislá rovina preložená dráhou letu ažiska. Tlaková línia je myslená èiara nadväzujúca na dráhu letu ažiska. Uzlová fáza je vždy oporná aktívna fáza pohybu, ktorá rozhoduje o celkovom výsledku pohybu. Uzlová fáza je fáza pohybu od dotyku s podložkou po odpich alebo odhod. Akèný uhol je spojnica ažiska tela a bodu dotyku opornej dolnej konèatiny na zaèiatku a na konci uzlovej fázy. Pracovný uhol je uhol medzi dvoma pákami èastí tela, alebo konèatín - napr. trup a dolné konèatiny, predkolenie a stehno a pod. Obvodová rýchlos je rýchlos ažiska tela alebo náèinia vyjadrená v metroch za èasovú jednotku. Závislá je od dåžky polomeru otáèania a od rýchlosti otáèania (v=2ðr.t-1-1)). Uhlová rýchlos je rýchlos otáèania ažiska tela, vyjadrená v stupòoch za èasovú jednotku. Závisí od aktivity vnútorných akèných síl (sily svalstva) a nepriamo úmerne od polomeru otáèania (rýchlos sa zvýši skrátením polomeru). Šikmý vrh je charakteristické vyjadrenie pohybu ažiska vo všetkých atletických disciplínach a vo vrhaèských disciplínach aj vyjadrenie dráhy náèinia. Dåžka šikmého vrhu je závislá od rýchlosti, uhla vzletu a výšky ažiska v momente ukonèenia odrazu (v behoch a skokoch), od rýchlosti, uhla vzletu a výšky náèinia v momente vypustenia náèinia (vo vrhu a hodoch). Dôležitý je aj odpor prostredia a letové vlastnosti náèinia. Pre výpoèet vzdialenosti všeobecne platí: V02 2g h0 ¯ 2 D = ––––– cos á0 ( sin á0 + • sin á0 + –––––– ) g V02

29


Uhol odrazu je uhol spojnice ažiska tela a špièky odrazovej dolnej konèatiny atléta vo vzahu k podložke v momente vzletu. Uhol vzletu je uhol, ktorý tvorí dotyènica dráhy ažiska tela alebo náèinia v momente ukonèenia odrazu alebo vypustenia náèinia s horizontálnou rovinou. Ve¾kos uhla vzletu je jedným z hlavných ukazovate¾ov dåžky šikmého vrhu. Uhol sklonu náèinia je uhol pozdåžnej osi náèinia (disku alebo oštepu) s horizontálnou rovinou. Nie vždy je totožný s uhlom vzletu.

30


4. BEHY NA KRÁTKE VZDIALENOSTI (ŠPRINTY) 4.1 Charakteristika Šprinty sa svojim charakterom zaraïujú do skupiny telesných cvièení, ktoré sa vykonávajú maximálnou intenzitou. Šprintérske disciplíny majú charakter cyklického pohybu, cie¾om, ktorého je prekona danú vzdialenos v èo najkratšom èase. Medzi šprinty zaraïujeme behy do 400 m vrátane. Aby sa dosiahla vysoká športová úroveò, je nevyhnutný predpoklad (talent) pre danú disciplínu. Z fyziologického a biochemického h¾adiska ide v šprintérskych disciplínach o urèitý stupeò hypoxie. Energetické krytie výkonu je zabezpeèované anaeróbne, vzniká kyslíkový dlh, nahromadenie laktátu, ktorý nepriaznivo pôsobí na nervovo-svalový aparát a na udržanie bežeckej rýchlosti. Šprintérsky výkon závisí aj od pohyblivosti nervovej sústavy, jej schopnosti rýchle strieda podráždenie a útlm, od svalovej kontrakcie a relaxácie, ïalej od schopnosti vnútrosvalovej koordinácie, svalovej pružnosti a rozsahu kåbovej pohyblivosti. Pre behy na krátkych vzdialenostiach je rozhodujúca rýchlos, no nejde však o jednoliatu štruktúru, ale rýchlos rôznorodú, preto je správnejšie hovori o rýchlostných schopnostiach - rýchlos reakcie, akceleraèná rýchlos (zrýchlenie), maximálna rýchlos (letmá), rýchlostno-silová schopnos a rýchlostná vytrvalos. Reakèná rýchlos, je rýchlos reakcie na podnet (výstrel), to znamená èas medzi podnetom a zaèiatkom pohybu. Reakcia u zaèínajúcich šprintérov má dlhšiu èasovú hodnotu, ako u vyspelých pretekárov. Èas reakcie sa tiež predlžuje s dåžkou šprintérskej vzdialenosti. Akceleraèná rýchlos sa uplatòuje ihneï po štarte, èo predstavuje sled prvých krokov po výbehu zo štartových blokov, vykonaných šliapavým spôsobom behu. Základnou úlohou štartového rozbehu je èo najskôr dosiahnu maximálnu rýchlos, so snahou skráti úsek štartového rozbehu na minimum a prejs èo najskôr k švihovému behu na trati. Èím kratšia je tra, tým väèší je podiel akceleraènej rýchlosti na výkone. Rýchlos štartového rozbehu sa premieta v optimálnom súlade medzi frekvenciou a dåžkou kroku. Poznatky z oblasti nízkeho štartu udávajú, že nízky štart predstavuje samostatný technický prvok, zatia¾ èo štartový rozbeh priamo koreluje s vlastným behom na trati, tvorí akènú rýchlos. Maximálna bežecká rýchlos a schopnos zotrva v maximálnej rýchlosti èo najdlhšie poèas behu, v rozhodujúcej miere podmieòujú bežecký výkon na krátke vzdialenosti, no hlavne v behu na 400 m. Beh na 100 m je charakteristický zmenou rýchlosti poèas jeho trvania. Najnižšia rýchlos je po štarte, poèas štartového rozbehu, avšak zrýchlenie bežca je najvyššie. Maximálna rýchlos sa dosahuje v druhej tretine

31


trate, približne vo vzdialenosti medzi 40 - 60 m. Schopnos udržania dosiahnutej rýchlosti èo najdlhšie v priebehu trvania výkonu závisí od športovej vyspelosti a fyzickej pripravenosti pretekára. V závereènej èasti trate rýchlos klesá. Frekvencia bežeckých krokov zodpovedá priebehu zmien rýchlosti. Po štarte rýchlo narastá, udržiava sa poèas stabilizácie maximálnej rýchlosti a znaène klesá v posledných krokoch trate. Dåžka kroku má totožný priebeh ako frekvencia, až v závere sleduje opaènú tendenciu, mierne predlžovanie je kompenzáciou poklesu frekvencie. Atletické šprinty sú zaradené v obsahu osnov školskej telesnej výchovy na všetkých typoch a stupòoch škôl. Úroveò bežeckej rýchlosti sa hodnotí na 50 m až 100 m tratiach. Šprinty sa stali aj súèasou prípravy v iných športových odvetviach.

4.2 Technika nízkeho štartu

Nízky štart sa používa vo všetkých behoch do 400 m vrátane a použitie štartových blokov je pri òom povinné. Štartová poloha má poskytova optimálne podmienky pre zaèiatok behu. Èím kratší je šprint, tým dôležitejšie je správne vykonanie štartu. Základným kritériom pre posúdenie techniky štartu musí by jeho úèinnos, èi športovec získal v minimálnom èase maximálnu rýchlos. Hlavnou úlohou štartu je vytvori podmienky nielen pre maximálne zrýchlenie z optimálnej výbehovej polohy, ale aj pre efektívny prechod do behu na trati. Jedným z dôležitých predpokladov rýchleho štartu je správne postavenie blokov. Postavenie blokov závisí od telesnej výšky, dåžky dolných konèatín, typu šprintéra (výbušný, silový) a od pocitu úplného uvo¾nenia na povel „pozor“. Väèšina športovcov umiestòuje na predný blok odrazovú (silnejšiu) dolnú konèatinu, pretože odraz z „prednej“ dolnej konèatiny trvá dlhšie, mnohí však používajú aj opaèné umiestnenie. Vzájomná vzdialenos blokov medzi sebou, aj vzdialenos od štartovej èiary, je rozlièná a pod¾a toho rozoznávame aj rôzne varianty postavení blokov. V praxi sa stretávame s tromi rozmiestneniami: úzkym, stredným a širokým. Pri úzkom postavení blokov je predný blok vzdialený od štartovej èiary asi dve, a zadný asi tri dåžky chodidla pretekára. Výhodou tohto postavenia je možnos vyvinú vyššiu frekvenciu krokov v štartovom rozbehu a nevýhodou je územná strata. Uplatní sa pri výbušných a frekvenèných typoch šprintérov. Pri strednom postavení bloku je predný blok umiestený približne jeden a pol až dve dåžky chodidla, a zadný dve a pol až tri dåžky chodidla pretekára od štartovej èiary. Hlavnou prednosou tohto rozmiestnenia je výhodné silové pôsobenie oboch dolných konèatín. Používajú ho výbušné typy šprintérov. Pri širokom postavení bloku je predný blok asi jednu dåžku chodidla a zadný blok asi tri dåžky chodidla za štartovou èiarou tak, aby koleno ,,zadnej“ dolnej konèatiny bolo pri klenbe chodidla „prednej“ dolnej konèatiny. Dlhšie pôsobenie sily dolnej konèatiny na opierku predného bloku vyhovuje silovým typom šprintérov.

32


Sklon prednej opierky štartových blokov je asi 30º- 45º a sklon zadnej opierky má by strmší, asi 60º. Výška nadvihnutia panvy závisí na rozmiestnení štartových blokov, èím bližšie sú bloky pri sebe, tým vyššie je nadvihnutie panvy a naopak. Štart v zákrute má svoje špecifiká, pretože pretekár musí hneï od zaèiatku pôsobi proti odstredivej sile naklonením tela do vnútra zákruty. Bloky sa umiestòujú k vonkajšiemu okraju dráhy v smere dotyènice oblúka, aby bola èo najviac využitá priamoèiaros behu. Najpoužívanejšie, a pre školské úèely najvýhodnejšie je stredné postavenie blokov. Na povel „Pripravte sa“ zak¾akne šprintér do blokov a to takým spôsobom, že sa oprie rukami o zem, najskôr si oprie ,, prednú“ dolnú konèatinu o predný blok, potom ,, zadnú“ o zadný blok. K¾akne si na koleno,, zadnej“ dolnej konèatiny a upraví si polohu paží tak, aby prsty rúk boli za štartovou èiarou. Paže sú vystreté v lakoch, a vzdialené od seba na šírku ramien, ruky sú opreté o zem konèekmi, alebo plochou prstov, rovnobežne so štartovou èiarou tak, že palce smerujú k sebe a prsty von. Ramená sú vysunuté dopredu, kolmo k zemi tak, aby hmotnos tela bola rovnomerne rozložená na horných konèatinách a kolene,, prednej“ dolnej konèatiny. Telo šprintéra je v tejto polohe uvo¾nené a hlava je v predåžení trupu. Pri povele „Pozor“ bežec pomaly dvíha panvu tak, aby sa dostala nad úroveò ramien, ktoré zároveò mierne vysúva dopredu, nad miesto opory rúk. Tým sa hmotnos tela mierne prenáša na horné konèatiny (obr. 1), ale len do takej polohy, ktorá je dostatoène stabilná a šprintér je v nej schopný vydrža 2 až 4 sekundy. Najoptimálnejší pracovný uhol medzi stehnom a predkolením ,,prednej“ dolnej konèatiny je 90º - 100º a pracovný uhol ,,zadnej“ dolnej konèatiny je väèší 120º - 150º.

Obrázok 1

4.3 Technika behu na krátke vzdialenosti

Štartový rozbeh - šliapavý spôsob behu Pre štartový rozbeh je typický šliapavý spôsob behu a jeho úèelom je vyvinú èo najvyššiu rýchlos už v prvých metroch trate. Pri tomto spôsobe behu je charakteristická nižšia frekvencia krokov, mohutný rozsah pohybov, znaèný náklon trupu, došliapnutie za priemetom ažiska na prednú èas chodidla, odraz zo špièky bez dvojitej práce v èlenkovom kåbe. 33


Pohybová reakcia bežca na štartový signál (výstrel) musí by bezprostredná. Prvý pohyb vykonávajú paže odrazom od zeme tzv. rozšvihnutím. Rozšvih paží musí by rýchly v dostatoène ve¾kom, nie však maximálnom rozsahu, prièom uhol medzi ramenom a predlaktím je asi 90º. Skoro súèasne s pažami vykonáva pohyb švihová (zadná) dolná konèatina. Jej úlohou je rýchly odraz zo zadného bloku a èo najrýchlejšie došliapnutie, preto chodidlo vedieme nízko nad zemou. Hlavný odraz z blokov vykonáva odrazová (predná) dolná konèatina. Odraz sa vykonáva prudkým vystretím dolnej konèatiny pod uhlom okolo 40º - 45º, prièom odraz smeruje do ažiska. Poloha trupu je charakteristická v predåžení smeru vystretej opornej dolnej konèatiny (obr. 2). Pri šliapavom spôsobe behu je odraz pri znaènom náklone trupu, dolné konèatiny sa dostávajú do relatívne dlhotrvajúceho kontaktu so zemou. Nemožno ešte využíva zotrvaènos pohybu, preto je letová fáza znaène kratšia, ako u švihového spôsobu behu. Dokrok je ve¾mi energický (zašliapnutie) a miesto opory je za priemetom ažiska. V priebehu štartového rozbehu sa postupne zvyšuje frekvencia krokov, zväèšuje sa uhol odrazu, predlžuje sa krok a vystiera trup bežec prechádza zo š¾iapavého do švihového spôsobu behu. Štartový rozbeh možno považova za ukonèený, akonáhle šprintér dosiahne 90 - 95% maximálnej rýchlosti, približne 30 - 60 m od štartu. V prvých krokoch, keï je treba prekona odpor k¾udovej zotrvaènosti, najviac sa využíva odrazová sila, v nasledujúcich krokoch sa najviac uplatòuje rýchlos odrazu a frekvencia krokov.

Obrázok 2 34


Beh na trati - švihový spôsob behu Švihová technika behu na krátkej vzdialenosti má za úlohu udrža rýchlos získanú štartovým rozbehom. Technika švihového spôsobu behu pri šprintoch sa vyznaèuje nieko¾kými charakteristickými prvkami: - mohutným odrazom zo špièky chodidla napnutím v èlenkovom kåbe, vysokým zdvihnutím kolena švihovej dolnej konèatiny, mohutným rozšvihom paží, miernym predklonom trupu, bežeckým lukom, aktívnym dokroèením švihovej dolnej konèatiny, došliapnutím pred priemet ažiska na vonkajšiu prednú èas chodidla a dvojitou prácou v èlenkovom kåbe. Základným pohybovým cyklom je bežecký krok so striedaním opornej a letovej fázy. Na dráhu a rýchlos ažiska môžeme pôsobi len v opornej fáze, v letovej fáze bežec využíva iba zotrvaènos pohybu. Pri opornej fáze rozlišujeme dokrokovú a odrazovú fázu. Fáza dokroku zaèína aktívnym dokroèením švihovej dolnej konèatiny na podložku proti smeru pohybu ažiska a tým redukuje brzdiacu silu na najmenšiu možnú mieru. Bežec doš¾apuje èo najbližšie k priemetu zvislej ažnici tela na vonkajšiu prednú èas chodidla, nasleduje krátky dotyk zadnej èasti chodidla s následným odvíjaním chodidla od podložky (dvojitá práca v èlenkovom kåbe). V priebehu amortizácie dokroku sa dolná konèatina krèí, vytvára sa svalové predpätie, ktoré prispieva k zvýšeniu úèinnosti nasledujúceho odrazu. V momente vertikály je oporová dolná konèatina výrazne pokrèená v kolennom kåbe (v uhle 130º - 140º). Tým sa dosahuje zníženie polohy ažiska a možnos ostrejšieho uhla odrazu. Fáza odrazu nastáva v okamžiku, keï telo šprintéra prejde vertikálou. Oporová dolná konèatina sa zaène postupne napína vo všetkých troch kåboch (stehenný, kolenný, èlenkový), koleno švihovej dolnej konèatiny ide hore a vpred, predkolenie je uvo¾nené v rovnobežnej polohe s odrazovou dolnou konèatinou. Trup, hlava a odrazová noha sú v jednej línii a vytvárajú bežecký luk (obr. 3).

Obrázok 3 Fáza letu zaèína vo chvíli, keï odrazová dolná konèatina dokonèila vystieranie a opúša zem. Telo sa pohybuje vpred zotrvaènosou. Predkolenie švihovej dolnej konèatiny sa vykyvuje v pred - predšvih, a pripravuje sa na aktívny dokrok. Odrazová dolná konèatina sa ohýba v kolene a skladá sa pod stehno (zášvih), päta sa priblíži k sedaciemu svalu. 35


Dôležitou súèasou techniky švihového behu je aj práca paží. Paže pôsobia ako akcelerátory pohybu nôh, majú vyvažovaciu funkciu pri vyrovnávaní horizontálnych i vertikálnych výkyvov ažiska. Os ramien je v podstate stále kolmo na smer behu, iba paže sa kompenzaèným pohybom pohybujú vpred a vzad, mierne dnu, približne kolmo na rovinu lopatky . Paže zvierajú približne 90º uhol, v predšvihu sa ruka dostáva do výšky ramien, v zášvihu sa rameno dostáva do horizontálnej polohy. Dobeh do cie¾a Dobeh do cie¾a je vyvrcholením snaženia bežca o èo najlepšie umiestnenie a dosiahnutie výkonu. Vykonáva sa v poslednom kroku predkolením a vytoèením pliec v okamihu prebehu cez cie¾ovú èiaru. Vpadnutie do cie¾a nesmie by skokom, lebo letová fáza je pomalšia, ako normálny bežecký krok. Beh v zákrute Pri behu v zákrute bežec prekonáva odstredivú silu, ktorá závisí od polomeru zákruty a rýchlosti behu. Odstredivú silu bežec kompenzuje boèným naklonením do vnútra zákruty. Beh v zákrute neumožòuje dosiahnu maximálnu bežeckú rýchlos. V zákrute bežec beží pri vnútornom okraji dráhy, chodidlá smerujú špièkami mierne v ¾avo, hlavne pravé chodidlo. Pri behu v zákrute vonkajšia dolná konèatina prekonáva väèšiu vzdialenos, ako vnútorná, tým vzniká nerovnomernos dåžky krokov. Pravá vonkajšia horná konèatina smeruje do vnútra, ¾avá vnútorná von. Z technického i taktického h¾adiska je dôležité vybehnutie zo zákruty do rovinky, ktoré musí by plynulé a je charakteristické zmenšovaním boèného sklonu tela až k úplne vzpriamenej polohe. V rovinke sa krok predlžuje a je rovnomerný.

4.4 Metodika nácviku nízkeho štartu

Nízky štart je ve¾mi dôležitou zložkou šprintérskeho behu a èasto má jeho efektívnos vplyv na koneèný výsledok pretekov. Je charakteristický šliapavým spôsobom behu, preto nácvik a zdokona¾ovanie je vo vzájomnej jednote s nácvikom a so zdokona¾ovaním správneho spôsobu behu. Metodický postup 1. Pohybové hry na rozvoj rýchlostných schopností predchádzajú metodickému postupu nácviku jednotlivých druhov štartu. Sú zamerané na koncentráciu pozornosti, na rýchlos reakcie a štartový rozbeh. Ako príklad uvedieme len niektoré s ve¾kého množstva používaných pohybových hier: „Na èierneho Petra“, „Èervený a èierny“, „Zajac a líška“, „Vyzývaná“, naháòaèky, èlnkové a štafetové behy. 2. Štarty z rôznych polôh na zvukové signály - rozvíjame nimi rýchlos reakcie, obratnos, koordináciu a štartový výbeh (štarty z k¾aku, sedu, ¾ahu). 3. Letmý štart - štart vykonávaný z pohybu. Zaraïuje sa sem štart z behu miernou intenzitou, z poklusu a z chôdze. Najskôr štart vykonávame samostatne bez signálu,

36


potom na zvukový signál, alebo vymedzením územného priestoru. Pre zrýchlenie je dôležitý predklon trupu, pohyb paží vo väèšom rozsahu a krátky krok. 4. Padavý štart - je prípravné cvièenie pre štart z pokojovej polohy, pre správny náklon trupu a prácu panvy pri štartovom výbehu. Vykonáva sa z mierneho stoja rozkroèného prepadávaním tela vo vystretej polohe do okamžiku, keï má bežec pocit, že by spadol. Vtedy zaène vykonáva krátke rýchle kroky s vedením chodidla nízko nad zemou, za výdatnej práce horných konèatín. 5. Vysoký štart - správnym štartovým postavením je stoj výkroèný s mierne pokrèenou odrazovou dolnou konèatinou a nesúhlasnou pažou za štartovou èiarou. Hmotnos tela je mierne prenesená na odrazovú nohu. 6. Polovysoký štart - podstatne viac sa približuje technike nízkeho štartu, ako štart vysoký. Jeho štartové postavenie je v stoji výkroènom s odrazovou nohou za štartovou èiarou. Hmotnos tela spoèíva hlavne na prednej èasti chodidla odrazovej dolnej konèatiny, švihová dolná konèatina sa opiera o špièku chodidla vo vzdialenosti približne dvoch stôp. Postoj je znížený, paže sú v krajnej polohe nášvihu, os ramien je kolmo na smer behu. Tento spôsob štartu, s malými rozdielmi, používajú aj šprintéri pri štafetových behoch. 7. Nízky štart. Najskôr zaèíname nácvikom polôh nízkeho štartu bez použitia štartových blokov. Cvièenec sa uèí zauja štartovú polohu, ktorá vyhovuje jeho telesným predpokladom a úrovni pohybových schopností (ktorá konèatina je vpredu, ako sú od seba vzdialené chodidlá a ich vzdialenos od štartovej èiary). V polohe „Pripravte sa“ zdôrazòujeme rovnomerné rozloženie hmotnosti tela na horné a dolné konèatiny, kolmé postavenie paží a polohu hlavy v predåžení trupu. Ïalej nasleduje nácvik polohy pri povele „pozor“, pri ktorom dvíhame panvu, predsúvame os pliec a tým mierne prenášame hmotnos na horné konèatiny. Ïalším postupovým krokom nácviku je štart z blokov. Cvièenci spoèiatku vybiehajú z blokov na vlastný podnet, neskoršie na zvukový signál, ktorému predchádzajú povely „Pripravte sa“ a „Pozor“. Zo zaèiatku vykonávame štarty a rozbeh bez maximálneho úsilia a po zvládnutí správnej techniky rýchlos pohybov zvyšujeme, to isté platí aj o dåžke úsekov. Pri zdokona¾ovaní techniky nízkeho štartu je vhodné uplatòova skupinovú súažnú formu. 8. Nízky štart v zákrute. Cvièenci musia zvládnu osvojenie behu v zákrute pri pôsobení odstredivej sily, ktorú musia kompenzova boèným náklonom osi tela dovnútra zákruty. Z blokov vybiehajú po dotyènici k vnútornej èiare dráhy.

4.5 Metodika nácviku švihového behu

Základom metodiky výcviku techniky behu je rozvinú prirodzené bežecké schopnosti, odstráni nesprávne pohybové návyky a zvýši úroveò základných 37


pohybových schopností. Hlavným cie¾om je však osvojenie racionálnej techniky behu v maximálnej rýchlosti. Pri nácviku využívame tieto dve metódy: - analyticko-syntetickú - nácvik jednotlivých polôh a fáz. - komplexnú - nácvik celého bežeckého pohybu. 1. Pohybové hry. Zaraïujú sa sem všetky pohybové hry bežeckého charakteru, pomocou ktorých rozvíjame základné pohybové schopnosti a zruènosti. Hry majú súaživý charakter a ich úlohou je vytvára trvalý kladný vzah k tejto pohybovej èinnosti. Zameriavame sa na komplexný nácvik techniky behu. 2. Nácvik pohybu paží. Nácvik zaèíname najprv na mieste, neskôr v pokluse a behu, dbáme na správne pokrèenie paží v lakovom kåbe (90º), dostatoèný rozsah pohybu v predo-zadnom smere a ich primeranej frekvencii k rýchlosti behu. 3. Vybehávanie - rovinky. Je to opakovaný beh na úsekoch 50 - 150 m s polovièným až trojštvrtinovým úsilím, kedy je ešte cvièenec schopný sám kontrolova vykonávaný pohyb a regulova nesprávne pohyby. Hlavnou úlohou je osvojenie si uvo¾neného, ekonomického behu pri vykonaní správnej techniky. 4. Špeciálne bežecké cvièenia. Tieto cvièenia sú vlastne rôznymi spôsobmi osobitne upraveného behu, sú to dielèie èasti celého pohybového cyklu bežeckého kroku. Ich úèelom je zlepšenie techniky behu, zväèšenie kåbovej pohyblivosti, posilnenie a zlepšenie pružnosti jednotlivých svalových skupín dolných konèatín a v neposlednej miere ovplyvòujú aj rozvoj rýchlosti - frekvencie a vytrvalosti. Všetky cvièenia vykonávame v správnej polohe trupu a panvy. Nízky poklus - je poklus s ve¾mi krátkymi krokmi. Dokroèenie sa vykonáva postupne od prstov, cez chodidlo po ¾ahký dotyk päty, koleno je v maximálnej extenzii. Nasleduje postupné odvíjanie chodidla, päta sa dostáva do maximálnej polohy od zeme, špièka je skoro v stálom kontakte s podložkou a koleno sa vysúva èo najviac dopredu. Stredne vysoký poklus - jeho technika je podobná predchádzajúcemu cvièeniu, s tým rozdielom, že koleno švihovej nohy dvíhame do horizontálnej polohy. Trup si zachováva bežecký náklon, oporná noha je v momente odrazu v úplnej extenzii. Vysoký poklus - ide o rýchle dvíhanie kolena švihovej dolnej konèatiny vysoko k trupu v maximálnom rozsahu a o aktívny pohyb smerom dolu. Odraz smeruje do výšky, takže napriek rýchlej frekvencii krokov bežec postupuje dopredu relatívne pomaly. Predchádzajúce cvièenia sú charakteristické nácvikom dvojitej práce v èlenkovom kåbe a nacvièujeme nimi maximálnu frekvenciu bežeckých krokov. Zakopávanie - je charakteristické aktívnym zdôraznením pohybu predkolenia po odraze pätou dozadu a hore, ktorá sa dostáva do krajnej polohy až k sedaciemu svalu, 38


stehno smeruje kolmo k zemi. Oporná dolná konèatina sa opiera o prednú èas chodidla. Cvièenie vykonávame v miernom, až hlbšom bežeckom predklone. Úèelom tohto cvièenia je posilnenie skupinky svalstva zadnej strany stehna a natiahnutie svalovej skupiny na prednej strane stehna. Predkopávanie - zaèína rovnakým pohybom ako vysoký poklus, stehno švihovej dolnej konèatiny sa dostáva do najvyššej polohy, pred jej dosiahnutím zviera s predkolením ostrý uhol. V krajnej polohe nasleduje prudké predkopnutie predkolenia, súèasne s odrazom opornej konèatiny, a jeho aktívny pohyb proti podložke. Trup je v kolmej polohe, ale pri predkopávaní predkolenia sa snažíme o mierny predklon k švihovej dolnej konèatine. Cvièenie vykonávame na každý štvrtý krok s medziklusom, so striedaním dolných konèatín. „Koleso“ - je cvièenie, v ktorom s spája predkopávanie so zakopávaním. Je urèené k imitácii bežeckého pohybu konèatín v maximálnom rozsahu, k rozvoju odrazových, rýchlostno-silových a koordinaèných schopností. 5. Stupòovaný beh. Ide o plynulé stupòovanie rýchlosti behu do submaximálnej až maximálnej rýchlosti. Dåžka úsekov sa pohybuje od 50 do 150 m a závisí od pripravenosti bežcov. Beh zaèíname nízkou intenzitou, ktorá sa postupne zvyšuje predåžením dåžky krokov, zvýšením ich frekvencie, väèšou intenzitou odrazu a väèším rozsahom pohybov paží a všetkých fáz bežeckého kroku. 6. Rozložený beh. Jeho úlohou je zvládnutie techniky zotrvaèného behu s udržaním rýchlosti. Je charakteristický zmenami rýchlosti pohybov na jednotlivých èastiach úsekov, úseky sú zväèša rozložené na tri èasti, prièom prvú a tretiu bežec absolvuje submaximálnym až maximálnym úsilím. Druhú èas beží zotrvaènosou a od dåžky tejto èasti závisí ve¾kos zníženia rýchlosti behu. Dåžka úsekov sa pohybuje v rozpätí 60 až 300 m. 7. Letmý beh. Je to rovnomerný beh s hranièným úsilím na úsekoch 20 - 50 m, ktorému predchádza asi 30 m nábeh na dosiahnutie potrebnej rýchlosti. Používa sa ako jeden zo základných prostriedkov na rozvoj maximálnej rýchlosti. 8. Beh v zákrute. Beh v zákrute sa líši od behu v rovinke svojou osobitosou v technike behu, ktorá musí bra do úvahy odstredivú silu pôsobiacu na bežca. Tá je kompenzovaná naklonením pozdåžnej osi tela dovnútra zákruty väèším rozsahom pohybu vonkajšej paže a dlhším krokom vonkajšej dolnej konèatiny. Nácvik behu v zákrute v zaèiatkoch vykonávame poloviènou rýchlosou, až po osvojení správnej techniky zvyšujeme rýchlos behu. 9. Kontrolný beh. Kontrolným behom zisujeme nedostatky v technike behu a rozvoji pohybových schopností a tiež úroveò výkonnosti bežca. 39


4.6 Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia Pri štarte a šliapavom spôsobe behu Hlavné chyby: - Nerovnomerné rozloženie hmotnosti tela na horných a dolných konèatinách, pri polohe „pripravte sa“ cvièenec sedí na päte švihovej dolnej konèatiny.

Spôsob odstránenia: - Vysunutie osi pliec, aby paže boli v kolmej polohe k podložke.

- Pri polohe „pozor“ vysoko zdvihnutá panva a vystretie švihovej dolnej konèatiny.

- Zadný blok posunieme dopredu, bližšie k prednému bloku.

- Hmotnos tela spoèíva hlavne na zadnej švihovej dolnej konèatine.

- Zväèši predklon trupu, hmotnos tela úplne prenies na odrazovú nohu, švihovou sa len z¾ahka dotýka podložky.

- Príliš ve¾ké prenesenie hmotnosti na paže, neudrží sa dostatoèný èas v polohe „Pozor“.

- Os pliec nevysúvame tak ve¾mi dopredu, a trup posunieme viac nad dolné konèatiny.

- Dlhý interval od štartového signálu po zaèiatok vybehnutia.

- Hmotnos tela prenesieme viac na odrazovú dolnú konèatinu.

- Prvý krok neprimerane dlhý.

- Naznaèíme èiarou približný doš¾ap chodidla v prvom kroku.

- Nedostatoèná práca paží.

- Vynaloži viac úsilia o väèší rozsah a rýchlejšiu prácu paží.

- Vysadzovanie pavny a lámanie trupu v páse pri padavom štarte

40

- Prepadávanie spevneného tela do žineniek vo vzdialenosti 1 m.


- Malé zvýraznenie zrýchlenia. . - Rýchle vzpriamovanie trupu (vyskoèenie z blokov). Pri švihovom spôsobe behu - Nedostatoèný rozsah práce paží, pohyb vykonávaný len pred telom.

- Znížením rýchlosti nábehu, skrátením dåžky prvých krokov a zvýšením ich frekvencie. - Zaradenie padavých štartov, skrátenie, zrýchlenie prvých krokov. - Zdôraznená práca paží v zášvihu.

- Pohyb paží do strán.

- Boèné postavenie k stene a vykonávanie bežeckého pohybu paží.

- Ve¾ká rýchlos behu na úkor techniky.

- Zníži rýchlos behu a viac sa sústredi na správnos techniky kroku a prácu paží. - Odraz vykonávame energicky s dopnutím chodidla a pretlaèením panvy vpred.

- Nedokonèený odraz „odtrhnutie“ chodidla od podložky.

- Zaradenie odrazových cvièení. - Nedostatoèné dvíhanie kolien.

- Vysoký poklus s postupným prechodom do behu.

- Krátky bežecký krok.

- Prebeh vymedzeného územia èo najmenším poètom krokov.

- Záklon trupu.

- Zväèšenie predklonu trupu a pozdåžnej osi tela.

- Doš¾ap na celé chodidlo.

- Vykonávanie poklusu len na prednej èasti chodidla. - Zámerné, energické vystieranie kolena do maximálnej polohy.

- Nedostatoèné „pretlaèenie“ kolena oporovej dolnej konèatiny.

41


- Záklon trupu.

- Vedomá snaha o predklon. - Cvièenia s oporou paží o stenu pri väèšom sklone osi tela.

- Nízke dvíhanie kolien. - Násilné predlžovanie krokov „otváraním“ predkolenia.

- Posilòovanie dvíhaèov stehna a brušného svalstva. - Zaraïujeme sem akceleraèné cvièenia.

- Stehno švihovej dolnej konèatiny sa nedostáva do predåženia trupu.

- Uvo¾nenie a natiahnutie svalstva na prednej strane stehna - priahovanie päty k sedaciemu svalu rukami, najskôr v stoji, potom v ¾ahu na bruchu.

- Nedostatoène ostrý uhol v kolennom kåbe švihovej nohy - výrazné predkopnutie predkolenia.

- Zaraïujeme úseky prekonávané vysokým poklusom.

- Záklon trupu, cvièenec „sedí“.

- Zväèšenie náklonu pozdåžnej osi tela, dba na správnu ve¾kos extenzie v pracovných uhloch dolných konèatín.

- Beh pri vonkajšej èiare dráhy.

- Zaradíme beh v zákrute so snahou beža èo najbližšie pri vnútornom okraji.

- Nedostatoèný náklon tela do vnútra zákruty.

- Zvýšime rýchlos behu a snažíme sa o väèší rozsah pohybu vonkajšej paže so smerom do vnútra.

Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia Hlavné chyby: - Neplynulé zvyšovanie rýchlosti

Spôsoby odstránenia: - Beh v skupine, vzájomná. kontrola.

- Beh s nedostatoèným rozsahom pohybov a zväèšeným

- Vo¾né úseky s pomalšou. frekvenciou rozsahom pohybov.

42


- Brzdenie pri zotrvaènom behu.

- Nemeni frekvenciu krokov.

- Záklon trupu pri vypustení.

- Udrža polohu trupu a hlavy, prípadne sa snaži o mierny predklon.

- Celková kàèovitos pohybov.

- Beh po naklonenej rovine, (z mierneho svahu), snaži sa o uvo¾nenos pohybov.

43


5. BEHY NA STREDNÉ A DLHÉ VZDIALENOSTI 5.1 Charakteristika

Behy na stredné a dlhé vzdialenosti sú skupinou atletických disciplín, v ktorých treba prekona danú vzdialenos èo najrýchlejšie pri uplatnení prirodzenej lokomócie èloveka - behom. Beh zaraïujeme medzi cyklické èinnosti, lebo jednotlivé fázy pohybu sa cyklicky opakujú a nadväzujú na seba. Medzi behy na stredné vzdialenosti patria behy na 800 m, 1500 m, beh na 1 mí¾u (1609 m), beh na 3000 m a beh na 3000 prekážok (len muži). K behom na dlhé vzdialenosti zaraïujeme beh na 5000 m a 10000 m, polmaratón (21098 m) a maratón (42195 m). V súèasnosti rozsah pretekania v behoch na stredné a dlhé vzdialenosti je u žien rovnaký ako u mužov. Poèas behu sú zapojené do èinnosti ve¾ké svalové skupiny dolných konèatín, zaažuje sa dýchací, obehový a metabolický systém. Práve pre blahodárne úèinky predovšetkým na srdcovo-cievny, dýchací a nervový systém, ako aj vnútorné orgány, je vytrvalostný beh jedným z najvhodnejších prostriedkov na udržanie a zlepšenie kondície a zdravotného stavu. Beh je vhodný pre všetky vekové kategórie. Je dôležitou súèasou aj technických atletických disciplín, športových hier a súèasou prípravy takmer vo všetkých športoch. Vytrvalostný beh je zaradený do osnov telesnej výchovy vo všetkých stupòoch a typoch škôl. V behoch na stredné vzdialenosti sú rozhodujúcimi pohybovými schopnosami špeciálna vytrvalos pre danú pretekovú disciplínu, tempová vytrvalos a vytrvalos v rýchlosti. V behoch na dlhé vzdialenosti je rozhodujúca špeciálna vytrvalos a tempová vytrvalos. Základom, predovšetkým pre behy na dlhé vzdialenosti je rovnovážna, tzv. aeróbna vytrvalos, kedy je príjem a spotreba kyslíka v rovnováhe. Dosiahnutie vysokej športovej výkonnosti v behoch na stredné a dlhé vzdialenosti závisí od efektivity a hospodárnosti èinnosti jednotlivých systémov zabezpeèujúcich energetické krytie výkonu (Dostál, 1987). Èím je tra dlhšia, tým výraznejšie je zastúpenie aeróbnej vytrvalosti, èím je tra kratšia, tým je výraznejšie zastúpenie anaeróbnej vytrvalosti (tab. 1). Základným ukazovate¾om aeróbnej vytrvalosti je maximálna spotreba kyslíka VO2max a VO2 max. kg-1- je to množstvo kyslíka, ktoré je bežec schopný prija za 1 minútu na kilogram hmotnosti. Základným ukazovate¾om anaeróbnej vytrvalosti je ve¾kos maximálneho kyslíkového dlhu a schopnos znáša vysokú hladinu laktátu – tieto schopnosti hrajú rozhodujúcu úlohu v behoch na stredné vzdialenosti (Kuèera a Truksa, 2000).

44


Tabu¾ka 1 Zdroj energie Aeróbny (%) Anaeróbny (%)

Pomer aeróbneho a anaeróbneho energetického krytia v jednotlivých bežeckých disciplínach (Laczo, 1996) 400 – 600 m

800 m

1500 m

3000 m

5000 m

10000 m

Maratón

20 – 30

40

50

55

60 - 70

70 - 80

85 – 95

70 – 80

60

50

45

30 - 40

20 - 30

5 – 15

Z h¾adiska bioenergetického zabezpeèenia je v behoch na stredné vzdialenosti rozhodujúca anaeróbna laktátová kapacita, v behu na 800 m aj anaeróbny laktátový výkon a v behu na 1500 m aj aeróbny výkon. V behoch na dlhé vzdialenosti je rozhodujúci aeróbny výkon a èím je vzdialenos dlhšia, tým väèšiu rolu zohráva aeróbna kapacita.

5.2 Technika behu na stredné a dlhé vzdialenosti

Technika behu na stredné a dlhé vzdialenosti je podobná technike behu na krátke vzdialenosti. Štart a výbeh nie je tak nároèný ako pri šprintoch. Vykonáva sa z polohy polovysokého štartu. Beží sa v podstate švihovým spôsobom. Rozdielny je rozsah pohybu horných a dolných konèatín. Rozdiel v práci paží sa prejavuje vo výraznejšom zväèšovaní (vzadu) a zmenšovaní (vpredu) uhla v lakovom kåbe. Paže pracujú pri behu podstatne uvo¾nenejšie a v menšom rozsahu ako pri šprintoch. Iba na zaèiatku - po štarte a v závere behu je pohyb paží intenzívnejší a rýchlejší. Rozdiely v práci dolných konèatín sa prejavujú v nižšie vedenom kolene a v kratšom kroku. Bežci na stredné a dlhé vzdialenosti doš¾apujú na strednú až zadnú èas chodidla s využitím dvojitej práce v èlenkovom kåbe. Dåžka a frekvencia kroku urèujú rýchlos behu. Závisia od viacerých faktorov: disciplíny, od dåžky dolných konèatín a od techniky behu. Bežci na stredné a najmä dlhé vzdialenosti sa skôr zameriavajú na väèšiu frekvenciu krokov. Nagy (1986) uvádza nasledovné hodnoty dåžky a frekvencie krokov u behov mužov na stredné a dlhé vzdialenosti: 800 m - dåžka krokov 1,75-2,42 m, frekvencia krokov 4,4-3,2 s. 1500 m - dåžka krokov 1,65-2,20 m, frekvencia krokov 4,3-3,2 s. 5000 m - dåžka krokov 1,50-2,00 m, frekvencia krokov 4,2-3,15 s. 10000 m - dåžka krokov 1,40-1,90 m, frekvencia krokov 4,3-3,18 s. maratón - dåžka krokov 1,30-1,80 m, frekvencia krokov 4,15-3,04 s. Znakom správnej techniky je efektívnos a ekonomickos pohybov, ktoré sú uskutoènené minimálnym úsilím a posun ažiska vpred, prièom dochádza k rytmickému striedaniu fáz napätia a uvo¾nenia. Pri behu nevyhnutne dochádza k vertikálnym a horizontálnym výkyvom ažiska. Vertikálne výkyvy dosahujú 2-10 cm. Horizontálne výkyvy sú menšie. 45


Pre švihovú techniku behu na stredné a dlhé vzdialenosti je charakteristické (NAGY, 1986): - priame držanie hlavy, - plecia nie sú zdvihnuté, - paže pracujú pozdåž tela, ich uhol sa pred telom zmenšuje a za telom zväèšuje tým viac, èím je beh rýchlejší, - ruky sú vo¾ne zovreté, - trup je v miernom predklone 5-7 stupòov v závislosti od rýchlosti behu, - dolné konèatiny pracujú v kolennom kåbe iba smerom vpred a vzad, - súvisí to s rovnobežným kladením chodidiel, - dolné konèatiny sa po odraze krèia predkolením pod stehno, - v momente odrazu prechádza dolná konèatina v kolennom kåbe úplným náponom a uhol odrazu je 50-55 stupòov.

5.3 Nácvik techniky behu

Metodika nácviku behov na stredné a dlhé vzdialenosti má dva hlavné smery zamerania: I. Nácvik a zdokona¾ovanie techniky a ekonómie behu. II. Rozvoj funkèných predpokladov organizmu. I. Nácvik techniky behu pri behoch na stredné a dlhé vzdialenosti je podobný s nácvikom techniky behu v šprintoch. Je potrebné zvládnu techniku behu rôznou rýchlosou na dráhe, ale aj v rozliènom teréne, príp. na ceste. Pri behu v teréne práca dolných konèatín musí by pružnejšia, aby ažisko tela nerobilo ve¾ké výkyvy. Pri behu do kopca sa trup viac predkláòa, dåžka kroku sa skracuje, frekvencia kroku sa zvyšuje. Beh sa podobá na beh šliapavý. ažisko sa vedie nižšie nad zemou. Pohyby paží sú výraznejšie a pracujú rýchlejšie. Úsilie bežca sa zvyšuje. Pri behu dole kopcom úsilie bežca sa znižuje, zdvíha vyššie kolená. Pri miernom klesaní by mal by doš¾ap na prednú èas chodidiel a pri prudkom klesaní môže by až na päty. II. Rozvoj funkèných predpokladov organizmu obsahuje adaptáciu organizmu na dlhodobý výkon a rozvoj všeobecnej pohybovej výkonnosti. 1. Nácvik základných spôsobov behu pri prekonávaní dlhých vzdialeností (striedanie behu a chôdze, klus). 2. Nácvik prekonávania dlhých vzdialeností v rovnomernom tempe (beh v stanovenom tempe, beh v ¾ubovo¾nom tempe). 3. Nácvik súvislého behu v striedavom tempe (súvislý beh so zmenami rýchlosti, súvislý beh v teréne). 46


5.4 Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia

Hlavné chyby v behoch na stredné a dlhé vzdialenosti sú podobné ako v šprintoch, preto aj spôsoby ich odstraòovania sú podobné. Pri behoch na stredné a dlhé vzdialenosti je intenzita nižšia, preto odstraòovanie chýb by malo ís ¾ahšie. Zvýšená únava ku koncu môže spôsobi, že sa opä prejavia.

47


6. ŠTAFETOVÉ BEHY 6.1 Charakteristika

Štafetové behy sú atletickou disciplínou, o výkone ktorej rozhoduje stanovený poèet pretekárov a tým sa stáva jedinou kolektívnou atletickou disciplínou. Dobrý výsledok štafetového behu je podriadený dvom základným požiadavkám, individuálnej šprintérskej výkonnosti a technike odovzdávky, preto ho môžeme charakterizova ako šprintérsko-technickú disciplínu. Èím sú úseky štafetového behu kratšie, tým sa zvyšuje význam zladenia a súhry medzi jednotlivými èlenmi, a schopnosti odovzdáva a prebera kolík v maximálnej rýchlosti. Cie¾om pretekárov je donies štafetový kolík, v podmienkach vymedzených pravidlami, èo najskôr do cie¾a. Každý pretekár beží jeden úsek trate a po jeho prebehnutí odovzdáva kolík nasledujúcemu èlenovi štafety. Dobehnutím posledného èlena štafetového družstva je štafetový beh ukonèený. Pri štafetovom behu sa musí kolík odovzda vo vymedzenom 20 m odovzdávacom území, ktorého stred je koncom a zaèiatkom èiastkových úsekov. Štafetové behy môžeme diferencova pod¾a dåžky úsekov na štafety s rovnako dlhými úsekmi (4 x 100m, 4 x 400m, 4 x 60m) a na štafety s nerovnako dlhými úsekmi (400m - 300m - 200m - 100m = švédska štafeta, 800m - 400m - 200m - 100m = olympijská štafeta) a tiež na štafety šprintérske (4x60m, 4x100 m,4x200 m, 4x400 m) a strednotratiarske (4x800 m, 4x1500 m).

6.2 Technika štafetového behu

Pri technike štafetového behu na 4 x 100m sa používajú dva spôsoby odovzdávky štafetového kolíka medzi dvoma po sebe nasledujúcimi bežcami: 1. odovzdávka spodným oblúkom, 2. odovzdávka vrchným oblúkom. 1. odovzdávka spodným oblúkom Táto technika odovzdávky vychádza z princípu minimálnych, len nevyhnutne nutných odchýlok od techniky behu hladkého šprintu. Pohyb paže k prevzatiu a odovzdaniu štafetového kolíka zodpovedá pohybovej štruktúre pri šprinte a dovo¾uje zachova maximálnu rýchlos a rytmus pohybu. Preberajúci bežec na zvukový signál odovzdávajúceho zapaží šikmo dole, paža je v lakti mierne pokrèená, ruka je v predåžení predlaktia a palec je odtiahnutý v rovine kolmej na dlaò. Tým sa vytvorí najvhodnejšia poloha ruky na vloženie kolíka pri odovzdávke. Preberajúci bežec uchopí kolík za predný okraj, alebo v strede, a preto je nútený, vzh¾adom na nasledujúcu odovzdávku, pripravi si polohu kolíka v dlani tak, aby ho držal za dolný okraj. Paža s kolíkom odovzdávajúceho bežca prechádza spodným oblúkom do predpaženia šikmo dole, je mierne vystretá a kolík smeruje do nastavenej dlane preberajúceho bežca (obr. 4). 48


Vzájomná vzdialenos bežcov v okamihu odovzdávky štafetového kolíka závisí od ve¾kosti rozsahu zapaženia preberajúceho a ve¾kosti predpaženia odovzdávajúceho bežca.

Obrázok 4 2. Odovzdávka vrchným oblúkom Pri spôsobe odovzdania kolíka vrchným oblúkom preberajúci bežec zapaží konèatinu asi do polohy 60º, dlaò je vytoèená hore, palec odtiahnutý. Odovzdávajúci bežec vkladá kolík do dlane preberajúceho vrchným oblúkom, pohybom predlaktia zhora dolu, prièom sa paža v lakti vystiera. Výhodou tejto odovzdávky je, že preberajúci bežec si nemusí upravova polohu kolíka v dlani pre ïalšiu odovzdávku. Ïalej môžeme pristúpi k deleniu techniky štafety pod¾a spôsobu odovzdania kolíka v rámci absolvovania celej vzdialenosti štafetového behu: 1. vonkajšia odovzdávka, 2. vnútorná odovzdávka, 3. kombinovaná odovzdávka. 1. Vonkajšia odovzdávka je charakteristická tým, že pretekári na všetkých úsekoch nesú kolík v ¾avej ruke a odovzdávajú ho do pravej ruky nasledujúceho bežca. To znamená, že si musia štafetový kolík v priebehu svojho úseku (spravidla na zaèiatku úseku) preloži z pravej do ¾avej ruky. 2. Vnútornú odovzdávku charakterizuje nesenie štafetového kolíka v pravej ruke bežcov na všetkých úsekoch štafety a odovzdávanie do ¾avej ruky ïalšieho pretekára. Tak isto, ako v predchádzajúcom spôsobe, si musia bežci preloži kolík v priebehu svojho úseku z ruky do ruky. 3. Kombinovaná odovzdávka je vlastne kombináciou dvoch vnútorných a jednej vonkajšej odovzdávky. Umožòuje najkratšie a tým najrýchlejšie prebehnutie vzdialenosti. Pri tomto spôsobe odovzdávok bežec preberá, aj odovzdáva kolík tou istou rukou. Prvý a tretí bežec nesú kolík v pravej ruke, èo umožòuje beža celú zákrutu pri vnútornom okraji svojej dráhy, to znamená najkratšiu možnú vzdialenos svojho úseku. Bežci na 49


druhom a štvrtom úseku môžu beža na rovinkách pri vonkajšom okraji svojej dráhy, a nepredåžia si tým dåžku svojho úseku. Štafetový kolík preberajú a nesú v ¾avej ruke. Prvý bežec vybieha z nízkeho štartu, prièom štafetový kolík drží v pravej ruke za jeho spodnú èas. Zviera ho tromi prstami, palec a ukazovák sú vystreté a položené rovnobežne so štartovou èiarou. Technika štartu a štartového rozbehu je rovnaká, ako pri behu na 200 m, bežec vybieha zákrutu po dotyènici k vnútornému okraju dráhy. Preberajúci bežec zaujme polohu polovysokého štartu s oporou ruky o zem (alebo bez opory) na pravom kraji svojej dráhy. ¼avá dolná konèatina je vpredu a pravá ruka sa opiera o zem pred stredom tela, aby mu poskytovala väèšiu stabilitu. Trup a hlava sú vytoèené mierne v ¾avo a pretekár sleduje zrakom pribiehajúceho, keï ten dosiahne kontrolnú - výbehovú znaèku, preberajúci vyštartuje po vonkajšej strane dráhy s maximálnym úsilím dosiahnu èo najväèšiu rýchlos. Vzdialenos výbehovej znaèky závisí od rýchlostnej vytrvalosti pribiehajúceho a od reakènej a akceleraènej rýchlosti vybiehajúceho pretekára. Po vybehnutí sa nesmie pretekár obzera dozadu, pretože by mohlo dôjs k narušeniu techniky behu a poklesu rýchlosti. Po priblížení sa pretekárov a po zvukovom signále odovzdávajúceho bežca, preberajúci pretekár zapaží ¾avú ruku a preberie kolík bez dlhšieho prerušenia bežeckého rytmu.

6.3 Metodika nácviku štafetového behu

Úspešnos štafetového behu je závislá od rýchlostných schopností všetkých èlenov štafety a od správne a vèas vykonanej štafetovej odovzdávky. Znamená to, že skôr ako pristúpime k samotnému nácviku štafetovej odovzdávky, musia cvièenci zvládnu a osvoji si techniku š¾iapavého a švihového behu a tiež techniku nízkeho a polovysokého štartu. Cie¾om nácviku je zvládnu odovzdávku spodným oblúkom, pravou i ¾avou rukou a to na rovinke aj v zákrute. 1. Ukážka techniky štafetovej odovzdávky je na zaèiatku nácviku ve¾mi dôležitá, aby si cvièenci vytvorili správnu predstavu o priebehu pohybovej èinnosti. Na ukážku môžeme použi videozáznam, grafický materiál, alebo priamu ukážku. Priamu ukážku je vhodné vykona na mieste so spomalenou prácou paží odovzdávajúceho i preberajúceho bežca, aby cvièenci detailne uvideli celú odovzdávku. 2. Držanie a beh so štafetovým kolíkom je ïalšou postupovou úlohou pri nácviku. Kolík držíme v ruke pevne všetkými prstami za jeho spodnú èas. Cvièenci si osvoja držanie kolíka a prirodzený pohyb paže pri behu s kolíkom v ruke (pravej aj ¾avej) prostredníctvom rôznych štafetových hier a absolvovaním rôzne dlhých úsekov s postupne narastajúcou intenzitou rýchlosti. 3. Nácvik èinnosti odovzdávajúceho i preberajúceho bežca najskôr nacvièujeme individuálne. Pri týchto cvièeniach sa snažíme nauèi zauja správnu polohu paže po predchádzajúcom bežeckom spôsobe pohybu paží. Odovzdávajúca paža dokonèí

50


bežecký pohyb lakom vzad a odtia¾ švihá spodným oblúkom vpred. V polohe odovzdania kolíka je paža vzdialená od trupu asi v 450 uhle, kolík je v predåžení predlaktia a smeruje vpred šikmo dole. Preberajúca paža po zvukovom signále zaujme švihom èo najrýchlejšie polohu, ktorá vyhovuje spo¾ahlivému prebratiu kolíka, šikmo vzad, dlaò mierne vytoèená dozadu a palec odtiahnutý v rovine kolmej na dlaò. Tieto cvièenia vykonávame najskôr v stoji na mieste, neskoršie pri chôdzi, pri behu rôznou intenzitou a vždy na signál. 4. Po osvojení si prechádzajúcich cvièení pristúpime k nácviku samotnej štafetovej odovzdávky v kolektíve a vo dvojiciach. Zaèneme odovzdávaním kolíka v šachovnicovo rozostavenom zástupe na mieste, vzdialenos medzi cvièencami je asi 1 až 1,5 m. Pažami pracujeme ako pri behu a na signál cvièenci odovzdávajú kolík postupne dopredu. Kolík preberajú a odovzdávajú tou istou hornou konèatinou. Pri nácviku používame jeden, alebo viac kolíkov. Po prevzatí kolíka prechádza vpredu stojaci cvièenec na koniec zástupu, alebo sa celý zástup obráti vzad a kolík postupuje opaèným smerom. Toto cvièenie rovnako nacvièujeme v kluse a v behu. 5. Nácvik odovzdávania kolíka vo dvojiciach v odovzdávacom území. Jednou z hlavných úloh tohto postupu, je urèi správnu vzdialenos výbehovej znaèky a to tak, aby sa odovzdávka uskutoènila v druhej polovici odovzdávacieho územia. Najskôr beháme bez štafetového kolíka. Pri prvých pokusoch urèíme výbehovú znaèku približne v 5 až 6 m vzdialenosti od miesta štartu preberajúceho bežca. Keï sa odovzdávajúci bežec dostane na túto znaèku, preberajúci vybieha z polovysokého štartu. Podmienkou správneho urèenia znaèky je, aby obidvaja bežci bežali s maximálnym úsilím. Ak sa imitovaná odovzdávka uskutoèní na zaèiatku odovzdávajúceho územia, je nutné výbehovú znaèku posunú ïalej a naopak, ak odovzdávajúci preberajúcemu „ujde“, posunieme znaèku bližšie k odovzdávaciemu územiu. Po zistení správnej vzdialenosti výbehovej znaèky a spresnenia vzájomného postavenia bežcov, prikroèíme k nácviku techniky odovzdávania kolíka v maximálnej rýchlosti. Štafetovú odovzdávku nacvièujeme najskôr na rovinke, potom v mieste prechodu zákruty do rovinky, v tejto etape nacvièujme aj nízky štart s kolíkom. Bežci musia zosta po odovzdávke vo svojej dráhe, aby nedošlo k úrazu. Cvièenci si vzájomne striedajú úlohy odovzdávajúceho a preberajúceho bežca. 6. Kontrolné preteky vykonávame na záver nácviku, aby sme sa presvedèili o zvládnutí techniky štafetovej odovzdávky v pretekových podmienkach. Úseky môžu by skrátené (4 x 50 m, 4 x 60 m), alebo v celej pretekovej vzdialenosti (4 x 100 m). Cvièenci sa postupne striedajú na všetkých úsekoch štafetového behu.

51


6.4 Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia Hlavné chyby: - Strata kolíka.

Spôsoby odstránenia: - Správna poloha paže preberajúceho s mierne vytoèenou dlaòou dozadu a odtiahnutým palcom.

- Skorý, alebo neskorý signál vybiehajúcemu.

- Vydanie signálu po dosiahnutí optimálnej vzdialenosti od vybiehajúceho, úprava vzdialenosti výbehovej znaèky.

- Spomalenie rýchlosti behu pri odovzdávke.

- Snaha o udržanie maxi málnej rýchlosti behu aj pri odovzdávke bez zmeny rytmu krokov.

- Predèasný pohyb paže vpred pri odovzdávke.

- Pohyb paže s kolíkom pri odovzdávke, až keï je paža preberajúceho v správnej polohe k prebratiu kolíka.

- Otáèanie hlavy dozadu k odovzdávajúcemu.

- Odstránenie neistoty správnym umiestnením výbehovej znaèky a nacvièením signálu v optimálnej vzdialenosti.

- Beh so zapaženou pažou, predèasný pohyb paže k prevzatiu kolíka.

- Zapaženie až na signál,

- Odovzdávka na zaèiatku odovzdávacieho územia, alebo neskorá odovzdávka

- Úprava vzdialenosti výbehovej znaèky a beh s maximálnym úsilím

52


7. PREKÁŽKOVÉ BEHY 7.1 Charakteristika

Šprintérske prekážkové behy tvoria skupinu nároèných atletických disciplín. Ich nároènos spoèíva v tom, že prekonávanie prekážok sa uskutoèòuje vo vysokej rýchlosti. Cie¾om je èo najrýchlejšie prekona urèitú vzdialenos so stanoveným poètom prekážok, rozmiestnených v pravidelných vzdialenostiach. Prekážkové behy sú v rozsahu pretekania všetkých vekových kategórii a sú aj súèasou atletických viacbojov. V prekážkových behoch ide o striedanie cyklických (beh) a acyklických pohybov (prekonanie prekážky). Pod¾a poètu krokov prekážkárov sa behy delia na: - behy v trojkrokovom rytme (behy všetkých kategórii do 110 m), - behy vo viackrokovom rytme (všetky behy od 200 m, vrátane a dlhšie). Prekážkové behy, okrem behu na 3000 m prekážok, zaraïujeme medzi šprintérskotechnické disciplíny. Z toho disciplíny do 110 prekážok sa vykonajú vysokou maximálnou intenzitou. Behy na 200 m prekážok (staršie žiactvo) až 400 m prekážok sa vykonávajú submaximálnou intenzitou. Objasòovanie empirickej štruktúry športového výkonu v prekážkovom behu vo všetkých vekových kategóriách mužov a žien, potvrdzuje prioritu ukazovate¾ov technickej, rýchlostnej a rýchlostno-silovej pripravenosti na dosiahnutie športovej pripravenosti (Koštial, 1986). Zo somatických ukazovate¾ov sú pre prekážkové behy rozhodujúce telesná výška, telesná hmotnos a relatívna hmotnos. Medzi špecifické psychické predpoklady zaraïujeme odvahu, rozhodnos a bojovnos. Výkon v šprintérskych prekážkových behoch závisí od: - schopnosti akcelerácie (hlavne do 110 m prekážok), - maximálnej rýchlosti, - vytrvalosti v rýchlosti (výraznejšie na 200-400 m prekážok), - odrazovej pripravenosti, - kåbovej pohyblivosti, - techniky prekonávania prekážok, - predpokladov pre rytmické vykonávanie pohybov.

7.2 Technika prekážkového behu

Predpokladom racionálnej techniky je èo najväèšie priblíženie techniky prebehu ponad prekážky hladkému behu. Ide vlastne o rýchle a úèelné prenesenie tela, so snahou o èo najmenšiu stratu rýchlosti a zachovanie bežeckého rytmu. Pri rozbore techniky delíme prekážkovú tra na èasti: 1. Štart a nábeh na prvú prekážku. 2. Prebeh ponad prekážky. 53


3. Beh medzi prekážkami. 4. Dobeh do cie¾a. 1. Štart a nábeh na prvú prekážku Úlohou tejto èasti je dosiahnu èo najväèšiu rýchlos, dokroèi na miesto odrazu a zauja výhodnú polohu pri odraze na prvú prekážku (Kampmiller - Koštial, 1987). Nároènos spoèíva aj v tom, že pretekár musí vyvinú po prvú prekážku èo najväèšiu rýchlos, lebo medzi prekážkami prekážkár už nedokáže rýchlos výrazne zvyšova. Nábeh býva sedem, alebo osemkrokový. Osemkrokový nábeh používajú obyèajne atléti nižších postáv s väèšou frekvenciou. Sedemkrokový nábeh uplatòujú spravidla vyšší prekážkari, alebo silové typy. Pri osemkrokovom nábehu býva postavenie blokov stredné (prípadne aj široké). Zodvihnutie panvy pri povele „Pozor“, je iba tesne nad úroveò pliec. Pri sedemkrokovom nábehu využívajú spravidla stredné, až úzke postavenie blokov. Zodvihnutie panvy nad úroveò ramien je pri povele „Pozor“ výraznejšie (do 15 cm). Štartový výbeh pri prekážkovom behu sa odlišuje od štartového výbehu na hladkej trati predovšetkým tým, že prekážkár sa musí skôr vzpriami (1. prekážka je vo vzdialenosti 13,72 m od štartu). Dåžka krokov pri sedem aj osemkrokovom nábehu postupne narastá. Prírastky dåžky sú najväèšie v prvých krokoch a postupne sa zmenšujú. Posledný krok pred odrazom je skrátený oproti predchádzajúcemu kroku (vytvárajú sa vhodné podmienky na vykonanie odrazu). Prekážkár doš¾apuje na prednú èas chodidla vo vzdialenosti približne 2 m pred prekážkou. Príklad dåžky krokov od štartovej èiary až po prvú prekážku pod¾a Koštiala (1986): - nábeh 8 krokov: 60-113-133-150-164-177-188-178 – odraz 209 cm pred prekážkou, - nábeh 7 krokov: 75-125-155-180-202-212-204 - odraz 219 cm pred prekážkou. 2. Prebeh ponad prekážku Všetky pohyby nad prekážkou vyplývajú z bežeckých pohybov a sú ich plynulým pokraèovaním. Pohyby nad prekážkou sú koordinaène ve¾mi nároèné, navyše musia by aj dostatoène rýchle a po prekonaní prekážky je potrebné zauja výhodnú polohu pre beh medzi prekážkami. Odraz na prekážku sa vykonáva v dostatoènej vzdialenosti (200-215 cm), preto smeruje predovšetkým dopredu a nie hore. Uhol odrazu sa pohybuje v rozpätí 66-74o závisí od telesnej výšky (výšky ažiska) a efektívnosti techniky prechodu ponad prekážku. Odrazová dolná konèatina sa pri odraze dostáva do úplného náponu - vystiera sa. Švihová dolná konèatina sa pohybuje ostrým kolenom vpred a hore. Výrazný je aj švih pažami, obyèajne striedavý. Èas trvania opory pri odraze na prekážku sa udáva 0,110,16 s. Pri dokonèení odrazu sa švihová dolná konèatina vystiera, potom však, ešte pred prekážkou, nasleduje mierne pokrèenie švihovej dolnej konèatiny (obr. 5). Keï sa švihová dolná konèatina dostáva chodidlom za rovinu prekážky, pohybuje sa dole a vzad. Doš¾ap 54


za prekážku sa uskutoèòuje aktívnym hrabavým pohybom na prednú èas švihovej dolnej konèatiny. Doš¾ap je pod ažiskom, alebo mierne pred ním, aby nedošlo k brzdeniu pohybu a vytvorili sa vhodné podmienky na prvý krok medzi prekážkami. Trup sa po odraze výrazne predkláòa. Najväèší predklon je v polohe, keï je ažisko tela ešte pred prekážkou. Trup sa dostáva do takého predklonu, aby sa horná konèatina na strane odrazovej dolnej konèatiny dotkla dlaòou chodidla švihovej dolnej konèatiny. Hlava býva nad prekážkou zodvihnutá tak, aby pretekár mohol sledova zrakom prekážku pred sebou. Trup sa vystiera pri doš¾ape švihovej dolnej konèatiny za prekážkou. Odrazová dolná konèatina sa po ukonèení odrazu dostáva do pokrèenia únožmo. Unoženie je najväèšie nad prekážkou. Poèas celého prechodu ponad prekážku je rozhodujúce koleno, ktoré smeruje vpred a pohybuje sa po vzostupnej dráhe, prièom musí by stále vyššie, ako èlenok. Pokrèenie v kolennom kåbe je výrazné tak, aby uhol bol ostrý.

Obrázok 5 55


Pre úspešné prekonanie prekážky je nevyhnutná koordinácia práce dolných a horných konèatín. Práca horných konèatín by mala by taká, aby sa èo najviac približovala pohybom vykonávaným pri hladkom behu. Paža na strane odrazovej dolnej konèatiny sa pohybuje súèasne s predkolením švihovej dolnej konèatiny do predpaženia dole. Keï sa odrazová dolná konèatina pohybuje vpred - paža sa pohybuje vzad. Paža na strane švihovej dolnej konèatiny sa výraznejšie pohybuje až po doš¾ape za prekážku. Poèas prechodu nad prekážkou má predovšetkým vyrovnávaciu funkciu s odrazovou dolnou konèatinou. Miesto doš¾apu je vzdialené 140-155 cm za prekážkou, prièom uhol doš¾apu býva u vynikajúcich prekážkárov až okolo 90º. Celá dåžka prekážkového kroku sa pohybuje v rozpätí 340-370 cm. Vzdialenos miesta odrazu po prekážku by mala by väèšia, ako vzdialenos miesta doš¾apu od prekážky. Schmolinsky (1979) dokonca uvádza pomer vzdialenosti miesta odrazu a miesta doš¾apu od prekážky 60:40 %. Mroczynski a kol. (1997) vzh¾adom na technickú nároènos delia prekážkový krok na nasledujúce fázy: odraz, fáza roztiahnutia, fáza prekážkového sedu, príprava na doš¾ap, doš¾ap, príprava na beh. 3. Beh medzi prekážkami Pre všetky prekážkové behy do 110 m prekážok vrátane, je charakteristický trojkrokový rytmus behu medzi prekážkami. Cie¾om behu medzi prekážkami je vyvinú èo najväèšiu rýchlos. Rýchlos a efektivita behu medzi prekážkami závisí od zvládnutia doš¾apu za prekážkou a rozhodujúcou mierou ovplyvòuje rýchlos a efektivitu prechodu ponad prekážku. Dåžka krokov je nerovnaká. Prvý krok je najkratší (150-160 cm) vplyvom zníženej rýchlosti a úèinnosti odrazu. Druhý krok je najdlhší (200-220 cm) - najviac sa približuje kroku pri hladkom šprinte. Tretí krok je opä kratší (185-200 cm), lebo sa prekážkár pripravuje na odraz. Technika behu s odlišuje od techniky na hladkej trati výraznejším predklonom trupu a aktívnejšou prácou paží. Koštial (1986) uvádza ako kritérium technickej vyspelosti porovnanie vzdialenosti doš¾apu za prekážkou a prvého kroku v medziprekážkovom rytme. U prekážkárov vysokej výkonnosti je dåžka prvého kroku vždy väèšia. 4. Dobeh do cie¾a Na vzdialenosti od poslednej prekážky do cie¾a (14,02 m) nastáva výraznejšie zvýšenie rýchlosti. Technika behu sa výrazne podobá technike šliapavého behu. Trup je vo výraznom predklone a dåžka krokov sa od doš¾apu za poslednou prekážkou až do cie¾a predlžuje.

56


7.3 Beh na 100 m prekážok žien

U žien platia tie isté zákonitosti ako u mužov, preto sa budeme zaobera iba odlišnosami. Ženy sú oproti mužom v podstate zvýhodnené, lebo pomer výšky ažiska u prekážkárok a výšky prekážok je taký, že u žien nemusí nad prekážkami nasta taký vysoký zdvih ažiska, ako u mužov. 1. Štart a nábeh na 1. prekážku Vzdialenos po prvú prekážku prebiehajú na osem krokov. Skrátenie posledného kroku je menej výrazné ako u mužov. Príklad dåžky krokov štartového nábehu: 57-110128-142-154-165-175-167 - odraz 202 cm pre prekážkou. Pohybová štruktúra je celkovo ve¾mi podobná mužskej. 2. Prebeh ponad prekážku Pohybová štruktúra behu na 100 m prekážok žien sa viac podobá pohybovej štruktúre hladkého šprintu, ako u mužov na 110 m prekážok (Kampmiller - Koštial, 1987). Pri ukonèení odrazu (uhol odrazu 60-70º) je rotaèný impulz menší, lebo nemusia tak vysoko dvíha ažisko, ako muži. Švihová dolná konèatina je nad prekážkou takmer úplne vystretá, prièom chodilo je v kolmej polohe vzh¾adom na stehno. Odraz pred prekážkou je 190 – 200 cm, doš¾ap je 110-125 cm za prekážkou na prednú èas chodidla mierne pokrèenej švihovej dolnej konèatiny. Odrazová dolná konèatina sa, ako u mužov, pohybuje po vzostupnej dráhe. Unoženie nemusí by také vysoké, ako u mužov. Vysoké prekážkarky nemusia dosta stehno odrazovej dolnej konèatiny ani do vodorovnej polohy s podložkou. Pri dokroku je koleno vyššie ako panva a odrazová dolná konèatina je pripravená na ïalší krok. Predklon trupu je ove¾a menej výrazný ako u mužov. Vysoké prekážkarky takmer vôbec nepredkláòajú trup nad prekážkou a sú v takom predklone, ako v hladkom šprinte. Ženy uplatòujú iba striedavú prácu paží nad prekážkou. Hlava je v predåžení trupu a nad prekážkou sa mierne dvíha. Dåžka prekážkového kroku je 300-325 cm, prièom pomer medzi vzdialenosou odrazu a doš¾apu od prekážky je 66:34 %. 3. Beh medzi prekážkami Pomer dåžky krokov je podobný ako u mužov: prvý je najkratší (okolo 150 cm), druhý je najdlhší (približne 200 cm), tretí je opä kratší (okolo 190 cm). 4. Dobeh do cie¾a Narastanie rýchlosti za poslednou prekážku je menej výrazné ako u mužov. V prvej èasti dobehu (3-4 kroky za prekážkou) je predklon trupu výraznejší a technika viac podobná šliapavej technike behu pri zvýšenej frekvencii.

7.4 Nácvik prekážkového behu

Nácvik tejto najzložitejšej bežeckej disciplíny rozvíja nielen bežeckú rýchlos, odrazovú silu, koordináciu, ale aj zmysel pre rytmus, rozhodnos, odvahu a iné 57


vlastnosti. Preto prekážkový beh je vhodným prostriedkom rozvoja atletickej všestrannosti. Vzh¾adom k uvedenému s nácvikom zaèíname už u mladšieho žiactva. Pred zaèiatkom samotného nácviku využívame prípravné cvièenia zamerané predovšetkým na nácvik techniky behu a štartu a na rozvoj kåbovej pohyblivosti. Samotný nácvik prekážkového behu obsahuje nasledovný postup: 1. Nácvik prekážkového rytmu. 2. Nácvik prechodu ponad prekážku. 3. Nácvik nízkeho štartu a nábehu na prvú prekážku. 4. Nácvik dobehu. 5. Prekážkový beh v celku. 1. Nácvik prekážkového rytmu Cie¾om tejto èasti je nauèi žiakov základný prechod ponad prekážku (môže by zaradené medzi prípravné cvièenia) a základný rytmus prekážkového behu. Základné cvièenia: - prebehy nízkych prekážok v teréne, na ihrisku a v telocvièni prirodzeným spôsobom (odraz z jednej dolnej konèatiny, doskok na druhú), - prebehy nízkych prekážok (alebo iba znaèiek) v trojkrokovom rytme. Vzdialenos prekážok musí by taká, aby žiaci zvládli trojkrokový rytmus bez väèšieho úsilia. Dôraz kladieme na správny rytmus, odrazovú nohu ešte neunožujeme. Odraz skúšame z oboch dolných konèatín. - zdokona¾ovanie rytmu pri prebehu nízkych prekážok (30 cm). Zameriavame sa na plynulý a dynamický rytmus pekážkového behu. Nevytáèame ramená, beháme rýchlo a prirodzene. 2. Nácvik prechodu ponad prekážku V základnom náviku prekážkového behu ja táto èas najnároènejšia. Uplatòujeme metódu analytickú, pri ktorej zdokona¾ujeme jednotlivé prvky pohybovej štruktúry. Pri komplexnej metóde nám ide o zosúladenie èinnosti jednotlivých segmentov. Niekedy môžeme postupova aj tak, že najprv nacvièujeme v základoch komplexne prechod ponad prekážku, potom nacvièujeme jednotlivé prvky (predovšetkým prácu odrazovej a švihovej dolnej konèatiny) a napokon opä pristupujeme ku komplexnému prechodu ponad prekážku. Základné cvièenia: - na mieste nácvik pohybu odrazovej konèatiny ponad prekážku až do výpadu, - ako predchádzajúce cvièenie, ale v chôdzi ved¾a prekážky, - ako predchádzajúce cvièenie, ale v pokluse, až behu ved¾a prekážky na 3,5, alebo 7 krokov medzi prekážkami (odrazová konèatina ide ponad prekážky), - na mieste nácvik pohybu švihovej dolnej konèatiny, - ako predchádzajúce cvièenie, ale nakroèením, - ako predchádzajúce cvièenie, ale v pokluse, až v behu ved¾a prekážky na 3,5, alebo 7 58


krokov medzi prekážkami (švihová dolná konèatina ide ponad prekážky), - prekraèovanie prekážok s imitáciou pohybov nad prekážkou (aj so striedaním odrazovej a švihovej dolnej konèatiny), - prebehy ponad nízke prekážky s menšími vzdialenosami v trojkrokovom rytme, - prebehy ponad prekážky s rôznymi vzdialenosami v 3, 5, 7 krokovom rytme, - zdokona¾ovanie pohybu odrazovej a švihovej dolnej konèatiny poved¾a prekážky v 1 krokovom rytme (odrazová a švihová dolná konèatina idú ponad prekážku), - prebehy ponad prekážky v 1 krokovom rytme, - prebehy rôzne vysokých prekážok. 3. Nácvik nízkeho štartu a nábehu na prvú prekážku Cie¾ je získa èo najväèšiu rýchlos a vytvori výhodné podmienky na prechod ponad prekážku. Základné cvièenia: - polovysoký štart s nábehom na vyznaèené miesto odrazu na prekážku, - ako predchádzajúce cvièenie, s odrazom na myslenú prekážku, - ako predchádzajúce cvièenie, s odrazom ponad prekážku, ktorú postupne zvyšujeme, - ako predchádzajúce cvièenie, ale s prebehom prvých 3-4 prekážok, - nízky štart s predèasným dvíhaním trupu, - nízky štart s nábehom na vyznaèené miesto odrazu na prekážku, - nízky štart s nábehom a odrazom na prvú prekážku, ktorú postupne zvyšujeme, - ako predchádzajúce cvièenie, ale s prebehom prvých 3-4 prekážok. 4. Nácvik dobehu Snažíme sa o zvýšenie rýchlosti za prekážkou a vytvorenie podmienok na optimálne prebehnutie cie¾om. Základné cvièenia: - štafetové súaže na primeranej prekážkovej trati, - handicapové behy v z¾ahèených podmienkach prekážkového behu. 5. Prekážkový beh vcelku Úlohou prekážkového behu vcelku je pripravi sa na danú prekážkovú vzdialenos a zdokonali individuálny štýl. Základné cvièenia: - celý beh cez prekážky na pretekovej vzdialenosti, - celý beh cez prekážky na vzdialenosti o 1-2 prekážky dlhšej, - celý beh cez prekážky na kratšej vzdialenosti - aj opakovane, - 2 x celý beh cez prekážky a pretekovej vzdialenosti. Chyby, ktoré sú uvedené v technike jednotlivých disciplín vychádzajú z prác Kuchen a kol. (1987), Broïáni et al.(1996), Èillík – Rošková (1996), Kampmiller a kol. (1996, 2000), Vindušková – Kaplan – Metelková (1998), Ma¾covský (1999) a ïalších.

59


7.5 Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia Pri nábehu na prvú prekážku: Hlavné chyby: - Pasívny nábeh na prekážku.

Spôsoby odstránenia: - Súaže na primeraných prekážkových tratiach, predåži nábeh a „útoèi“ na prekážku.

- Prvé kroky po štarte sú príliš dlhé, alebo krátke.

- Bežecké úseky bez prekážok, nízke štarty bez prekážok.

- Nepresnosti pri odraze pred prekážkou, zlé odhadnutie vzdialenosti odrazu.

- Nízke štarty s dokrokom na vyznaèené miesto odrazu, beha vo vysokej rýchlosti. Pri prechode ponad prekážky:

Hlavné chyby: - Skok ponad prekážku bez plynulého rozbehu.

Spôsob odstránenia: - Preskúša optimálnu vzdialenos odrazu na prekážku, rýchle prebehy nižších prekážok.

- Pohyb švihovej dolnej konèatiny nie je priamoèiary, švih príliš napnutou dolnou konèatinou.

- Špeciálne prípravné cvièenia na pohyb švihovej dolnej konèatiny.

- Pasívny doš¾ap za prekážkou.

- Prebehy nacvièova s dobehom za poslednou prekážkou, zväèši predklon trupu nad prekážkou, sústredi sa na odraz zo švihovej dolnej konèatiny po doš¾ape za prekážkou.

- Odrazová konèatina v zlom uhle, málo zodvihnuté koleno, vyššia poloha chodidla, ako kolena.

- Špeciálne prípravné cvièenia na pohyb odrazovej dolnej konèatiny.

60


- Oneskorený pohyb odrazovej konèatiny po odraze na prekážku.

- Zrýchli odraz na prekážku a zvýši vedenie kolena odrazovej konèatiny ponad prekážku.

- Pasívna práca paží, nesprávny pohyb paží, nesprávne vyvážený let, vyklonenie trupu.

- Nauèi prácu paží za chôdze a v pokluse pri prekonávaní prekážok. V behu ponad prekážky zosynchronizova prácu trupu, horných a dolných konèatín. Dôraz na prácu paží a predklon trupu. Pri behu medzi prekážkami:

Hlavné chyby: - Beh medzi prekážkami nie je priamoèiary, alebo je vykonávaný skôr skokmi.

Spôsoby odstránenia: - Beha cez nižšie prekážky, príp. skráti vzdialenos medzi prekážkami. Snaži sa o zvýšenie tempa za každou prekážkou.

- Zlý rytmus prekážkového behu, nevystupòovaný beh medzi prekážkami.

- Skráti prebeh prekážky aktívnym doš¾apom za prekážkou a stupòova beh medzi prekážkami.

- Prvý krok za prekážkou je krátky.

- Cvièenie na odstránenie chybného doš¾apu za prekážkou. Prebeh ponad i poved¾a prekážok s vysokým vedením odrazovej konèatiny a vpred.

- Najväèšia rýchlos je dosiahnutá na prvej prekážke.

- Prebieha znížené prekážky stupòovanou rýchlosou. Pri dobehu do cie¾a:

Hlavné chyby: - Dobeh s vypustením rýchlosti behu.

Spôsoby odstránenia: - Aktívny doš¾ap za prekážkou. Predåži dobeh.

61


8. ATLETICKÁ CHÔDZA 8.1 Charakteristika

Chôdza, ako atletická disciplína je odvodená z najprirodzenejšieho pohybu èloveka - z chodenia. V pretekovej podobe však tento pohyb už nie je prirodzený, lebo je zložitejší, štylizovaný a zviazaný prísnymi pravidlami. Rozhodujúcou pohybovou schopnosou v chôdzi je aeróbna vytrvalos pod hranicou anaeróbneho prahu. Dôležitá je tiež sila horných konèatín a trupu. Výhodou sú relatívne dlhé dolné konèatiny, široké ramená, mohutný hrudník a silné paže. Dosiahnutie vysokej výkonnosti závisí od správnej techniky, ktorú okrem nervosvalovej koordinácie ovplyvòujú aj anatomické predpoklady, uvo¾nenos svalstva a pohyblivos kåbov. Na rozdiel od všetkých atletických disciplín má správna technika význam nielen pri efektívnosti a ekonomickosti pohybu, ale aj pre regulérnos výkonu v súlade s atletickými pravidlami.

8.2 Technika atletickej chôdze

Chôdza je cyklický pohyb, pri ktorom je základným cyklom chodecký dvojkrok. V jednom cykle sa strieda fáza opory na jednej dolnej konèatine, moment dvojitej opory, fáza opory na druhej dolnej konèatine a opä moment dvojitej opory. Moment dvojitej opory je predpokladom dodržiavania pravidiel. Poprední chodci maximálne skracujú moment dvojitej opory. Chodec sa snaží prejs pretekovú tra èo najrýchlejšie. Rýchlos atletickej chôdze nemožno však neobmedzene zvyšova. Pod¾a Broïániho a Šelingera (2001) sa zvyšovanie rýchlosti tempa chôdze prejavuje predlžovaním kroku, zvyšovaním èasu opory a znižovaním frekvencie krokov. Dåžka a frekvencia kroku pri obyèajnej a atletickej chôdzi: Obyèajná chôdza - dåžka kroku 75-90 cm, frekvencia kroku 115-120 kr./min. Atletická chôdza - dåžka kroku 110-125 cm, frekvencia kroku 190-210 kr./min. Z toho vyplýva, že atletická chôdza sa od obyèajnej chôdze odlišuje 2-3 násobne väèšou rýchlosou. Moc (1976) uvádza tieto hlavné parametre pre meranie kvality chodeckého kroku: dåžka kroku 95-130 cm, frekvencia kroku 180-214 krokov za minútu a rýchlos chôdze, ktorá je daná súèinom dåžky kroku a frekvencie kroku. Charakteristickým znakom atletickej chôdze je výrazné vytáèanie panvovej osi proti osi ramien vertikály, spúšanie ramien a panvy okolo sagitálnej osi a aktívny pohyb paží, ktoré sú zohnuté v lakovom kåbe, v predozadnom smere (Dostál, 1987).

8.3 Nácvik techniky atletickej chôdze

Predpokladom zvládnutia techniky atletickej chôdze sú anatomické ukazovatele, uvo¾nenos svalstva a pohyblivos kåbov. K nácviku atletickej chôdze pristupujeme 62


až po urèitej predpríprave, ktorá popri všestrannosti sa zameriava na rozvoj rovnovážnej vytrvalosti. Nácvik atletickej chôdze pozostáva z nasledovného postupu: 1. Obyèajná chôdza. 2. Nácvik práce paží. 3. Nácvik techniky atletickej chôdze v celku. 4. Nácvik chodeckej abecedy. 5. Nácvik komplexnej techniky atletickej chôdze. 1. Obyèajná chôdza Základom techniky atletickej chôdze je obyèajná chôdza. Zaèiatoèník má jednoducho èo najprirodzenejšie rýchlo chodi. Z obyèajnej chôdze zvyšuje tempo až k pocitu, že rýchlejšie sa už ís nedá. Základné cvièenia: - obyèajná chôdza rovnomerným tempom na úsekoch do maximálnej dåžky 400 m, - obyèajná chôdza stupòovaným tempom na úsekoch do maximálnej dåžky 400m. 2. Nácvik práce paží Chodec musí ma pocit, že mu energická práca paží pomáha v pohybe. Základné cvièenia: - nácvik práce paží na mieste, - nácvik práce paží poèas obyèajnej chôdze pri rovnomernom a stupòovanom tempe. 3. Nácvik techniky atletickej chôdze v celku Pri nácviku techniky atletickej chôdze v celku venujeme pozornos dåžke kroku, pohybu panvy vpred, dokroèeniu cez pätu, dopnutiu kolena opornej dolnej konèatiny v momente vertikály. Základné cvièenia: - chôdza s dokrokmi cez pätu, - chôdza s predåženými krokmi a dokrokmi cez pätu, - chôdza s predåženými krokmi s pohybom panve vpred na strane švihovej dolnej konèatiny, - chôdza s miernym vytáèaním panve okolo vertikálnej osi, - na mieste a za pohybu zvýraznené prenášanie ažiska z jednej dolnej konèatiny na druhú. 4. Nácvik chodeckej abecedy Chodecká abeceda je neodmyslite¾nou súèasou zdokona¾ovania techniky. Je to súbor pochodových cvikov k zdokona¾ovaniu jednotlivých fáz chodeckého kroku. Cvièenia vykonávame v primeranom tempe, dlhým a uvo¾neným krokom na úsekoch dlhých 30-50 m. Základné cvièenia: - chôdza s pažami pokrèenými za chrbtom alebo na hrudníku, - chôdza s pažami vo vzpažení alebo upažení, - chôdza s pažami v bok alebo v tyl, - chôdza po pätách so vzpaženými rukami, - chôdza na mieste s prenášaním hmotnosti z jednej dolnej konèatiny na druhú, 63


- chôdza s prehnaným vytáèaním panvy, - chôdza s prehnaným vytáèaním ramien vpred, - chôdza skrižmo-krok ¾avou vpred skrižmo, krok pravou vpred skrižmo. 5. Nácvik komplexnej techniky atletickej chôdze K zvládnutiu techniky a jej optimalizácii dochádza až po absolvovaní urèitého objemu. Preto je treba chodeckú techniku „vychodi“. Chodecký štýl nacvièujeme aj u zaèiatoèníkov v urèitom tempe, nie príliš pomaly. Menej vyspelý chodci však nikdy nesmú chodi maximálnym tempom. Pri nácviku komplexnej techniky dbáme na dodržiavanie pravidiel a správne technické vykonanie všetkých prvkov atletickej chôdze. Základné cvièenia: - chôdza miernou, strednou, vysokou a submaximálnou intenzitou, - chôdza v zákrute, - chôdza hore, alebo dole kopcom, - chôdza na ceste, - chôdza v miernej únave.

8.4 Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia Hlavné chyby: - Chôdza s pokrèenými dolnými konèatinami.

Spôsoby odstránenia: - Zníži rýchlos, zdôrazni dokrok cez pätu a dopnutie v kolennom kåbe.

- Dokrok cez celé chodidlo.

- Chôdza s dokrokom cez pätu a výrazným zdvihnutím špièky chodidla. Chodecká abeceda.

- Tvrdý dokrok.

- Snaha o pružnú chôdzu. Výraznejší odraz a dopnutie v èlenku odrazovej dolnej konèatiny. Zväèši rozsah pohybu v èlenkovom kåbe.

- Strata kontaktu s podložkou.

- Zníži rýchlos, predåži odraz, švihovú dolnú konèatinu vies tesne nad podložkou.

- Krátky krok.

- Zníži frekvenciu, zvýši pohyblivos kåbov, zlepši odraz. Chôdza so snahou o maximálnu dåžku kroku.

- Záklon alebo nadmerný predklon.

- Posilni svalstvo trupu. Regulova polohu trupu aj držaním hlavy.

64


9. SKOK DO DIA¼KY 9.1 Charakteristika

Skok do dia¾ky je jedna z najstarších, najprirodzenejších a najrozšírenejších atletických disciplín. Preto sa nachádza v osnovách základných a stredných škôl a je súèasou atletických súaží a viacbojov všetkých vekových kategórií. Skok do dia¾ky zaraïujeme medzi technické disciplíny rýchlostno-silového charakteru. Patrí do skupiny jednoduchých atletických disciplín, avšak zvládnu techniku skoku a odraz v plnej rýchlosti a na presne vymedzenom mieste je ve¾mi nároèné. Úèelom disciplíny je po rozbehu prekona èo najväèšiu horizontálnu vzdialenos odrazom z jednej nohy. Skok do dia¾ky je súhrn pohybov od vybehnutia od znaèky, cez rytmicky utváraný, presný a rýchly rozbeh, prípravu k odrazu, vlastný odraz, vzlet pod optimálnym uhlom, až po doskok a opustenie doskoèiska. Predpokladmi na dosiahnutie vysokej výkonnosti sú primeraná úroveò všestrannej telesnej pripravenosti, úroveò rýchlosti, odrazovej výbušnosti, ohybnosti a koordinácie pohybov. Všestranná telesná príprava je predpokladom pre zvládnutie ve¾kého objemu zaaženia v športovej príprave a zaaženia v samotnom skoku. Rozhodujúcimi schopnosami sú bežecká rýchlos (schopnos akcelerácie a úroveò maximálnej rýchlosti) a odrazová výbušnos (vyvinutie najväèšej sily v èo najkratšom èase). Ohybnos a koordinácia sú dôležité pre zvládnutie racionálnej techniky a harmonické spojenie všetkých èastí skoku. Z ukazovate¾ov telesného rozvoja je výhodou vyššia telesná výška, dlhšie dolné konèatiny a nižšia telesná hmotnos. Dôležité sú aj psychické predpoklady, predovšetkým cie¾avedomos, sebaovládanie, nepoddajnos a vytrvalos v dlhodobej príprave a koncentrácia, bojovnos a rozhodnos na pretekoch. Štruktúra výkonu skoku do dia¾ky nie je zložitá. Z mechaniky skoku do dia¾ky je jasná dôležitos rýchlosti a uhla vzletu pri skoku, na základe poznatkov anatómie a fyziológie je možné „skonštruova“ typ ideálneho skokana a skokanky do dia¾ky. Výkonnos v skoku do dia¾ky závisí od: - rýchlosti v závereènej èasti rozbehu, - efektivity predodrazových adaptácií, - techniky vykonania odrazu, - úrovne odrazových schopností, - efektívnosti doskoku.

9.2 Technika skoku do dia¾ky

Skok do dia¾ky pozostáva zo štyroch èastí: - rozbeh - odraz - let - doskok. Jednotlivé èasti na seba nadväzujú, funkène a technicky sa dopåòajú a ovplyvòujú.

65


Rozbeh Rozbeh slúži na získanie èo najvyššej rýchlosti, pri ktorej je skokan schopný zvládnu odraz. Hovoríme o optimálnej rýchlosti, ktorá u vynikajúcich skokanov dosahuje 95 – 98 % ich maximálnej rýchlosti. Najvyššiu rozbehovú rýchlos má skokan dosiahnu v momente odrazu. Najlepší skokani do dia¾ky dosahujú v závereènej èasti rozbehu rýchlos 10,8 - 11,2 m.s-1 a ženy 9,5 - 9,9 m.s-1. Dåžka rozbehu závisí od maximálnej rýchlosti a od schopnosti akcelerácie. Rozbeh mužov je obyèajne dlhý 40 - 50 m (t.j. 20 - 24 bežeckých krokov), ženy majú spravidla 35 - 40 m dlhý rozbeh (t.j. 18 - 22 bežeckých krokov). Mládež a skokani nižšej výkonnosti majú kratší rozbeh. technika behu poèas rozbehu sa od šprintérskeho behu odlišuje vzpriamenejším trupom a vyšším dvíhaním kolien. Najdôležitejšia je závereèná fáza rozbehu, poèas ktorej sa skokan pripravuje na odraz. Predodrazový rytmus je charakteristický predåžením v predposlednom kroku o 15 - 25 cm, zrýchlením a skrátením posledného kroku pred odrazom. Pri predposlednom kroku dochádza aj k zníženiu ažiska, ktoré pri doš¾ape na švihovú dolnú konèatinu v poslednom kroku už ïalej neklesá. Každý skokan by mal ma vypracovaný urèitý rytmus rozbehu, ktorý je charakteristický spôsobom zvyšovania rýchlosti a prípravou na odraz. To je predpokladom stabilnej dåžky rozbehu, presného a technicky správneho vykonania odrazu. Odraz Uzlovou fázou skoku do dia¾ky je spojenie rýchleho stupòovania rozbehu s odrazom. Úèelom odrazu je, pokia¾ možno, najmenšia strata horizontálnej rýchlosti a dosiahnutie priaznivého uhla vzletu. V poslednom kroku pred odrazom sa odrazová dolná konèatina nedvíha tak vysoko, ako v predchádzajúcich krokoch a èo najrýchlejšie sa kladie celou plochou chodidla na miesto odrazu (päta je však prvá ne zemi). Skokan doš¾apuje na odrazovú dosku aktívnym hrabavým pohybom s takmer vystretou dolnou konèatinou. Uhol v stehennom kåbe je 165 – 1700, v kolennom kåbe 175 - 1780 a uhol doš¾apu je 65 - 700. Po doš¾ape nastáva brzdiaca fáza, pri ktorej sa odrazová konèatina mierne krèí v èlenkovom, kolennom a stehennom kåbe. Dostatoèné predpätie svalov vystieraèov odrazovej konèatiny je predpokladom krátkeho trvania brzdiacej fázy, èím sa odlišujú výborní skokani od slabších. Po ukonèení brzdiacej práce nastáva akceleraèná práca, pri ktorej sa odrazová konèatina vystiera v stehennom, kolennom a èlenkovom kåbe. Dôležitú úlohu zohráva práca švihovej dolnej konèatiny a paží. Švihová dolná konèatina švihá skrèená rýchlo dopredu tak, aby v momentne maximálneho výponu odrazovej konèatiny bola so stehnom vo vodorovnej polohe. Tu prudko zabrzdí svoj švih a tým od¾ahèí odrazovú konèatinu v momente odrazu. Pohyb paží je synchrónny s pohybom dolných konèatín.

66


Paže tiež vo ve¾kom rozsahu pohybu zastavujú svoj švih v momente maximálneho výponu odrazovej dolnej konèatiny. U najlepších skokanov do dia¾ky celý odraz od doš¾apu po opustenie podložky odrazovou konèatinou trvá približne 0,12 s. Let Dráha letu ažiska v momente opustenia podložky je už daná. Všetky pohyby, ktoré vykonáva skokan poèas letu už dráhu ažiska nemôžu ovplyvni, slúžia na vytvorenie optimálnych podmienok pre doskok. Pod¾a pohybov, ktoré skokan vykonáva poèas letu, rozlišujeme nasledovné spôsoby: - skrèmo - kroèmo - strihom závesom. Pod¾a toho nazývame aj jednotlivé spôsoby skoku do dia¾ky. Spôsob skrèmo Je to najjednoduchší spôsob vykonania skoku do dia¾ky. Po odraze sa pripája koleno odrazovej dolnej konèatiny ku švihovej dolnej konèatine, prièom sú skrèené prednožmo a paže sú vo vzpažení. Potom sa predkolenia predkopávajú, paže sa pohybujú zo vzpaženia do predpaženia a za predklonu trupu je skok dokonèený. Tento spôsob v prirodzenom vykonaní využívajú deti a zaèiatoèníci. Pri dlhších skokoch je však tento spôsob nevýhodný, zvl᚝ pre zlú rovnováhu a obmedzené predkopnutie v závere skoku. Preto spôsob skrèmo ani nezaraïujeme do nácviku. Deti skáèu týmto spôsobom spontánne. Spôsob kroèmo Jeden a pol kroka pohybu nôh znamená pohyb švihovej dolnej konèatiny vpred (jeden krok) a prisunutie odrazovej dolnej konèatiny ku švihovej (pol kroka) (obr. 6).

Obrázok 6 Je najjednoduchší zo spôsobov skoku, ktoré nacvièujeme, výhodný pre mládež a zaèiatoèníkov. Technika letu je jednoduchá, vhodná pre kratšie skoky, na ktorú môžeme nadväzova nácvik zložitejších spôsobov. 67


Po odraze prechádza skokan do polohy širokého kroku. V tejto polohe so vzpriameným trupom a v širokom roznožení zotrváva takmer poèas celého letu. Švihová dolná konèatina je v prednožení pokrèmo, so stehnom približne vo vodorovnej polohe. Odrazová dolná konèatina sa pridá ku švihovej až po kulminácií letu, tesne pred doskokom. Pri pohybe vpred sa posúva odrazová dolná konèatina ku švihovej, a potom obe súèasne prednožujú. Trup a hlava poèas letu zachovávajú vzpriamenú polohu, až tesne pred doskokom, keï sa odrazová dolná konèatina dostáva pred ažisko, trup sa výrazne predkláòa. Paže, ktoré po odraze výrazne švihajú, sa pohybujú prirodzene a majú vyrovnávaciu funkciu. Paža na strane odrazovej dolnej konèatiny vyvažuje pohyb švihovej dolnej konèatiny. Po odraze je v prednej polohe v predpažení pokrèmo. Paža na strane švihovej dolnej konèatiny prechádza zo zapaženia pokrèmo pri odraze kruhovým spôsobom cez vzpaženie do predpaženia. V tejto polohe sa obidve ruky tesne pred doskokom stretávajú a prechádzajú do zapaženia. Nedostatkom spôsobu kroèmo je strata rovnováhy, spôsobená rotáciou tela vpred, ktorá zapríèiòuje predèasný doskok a prepadnutie skokana dopredu. Preto tento spôsob nie je vhodný pre dlhšie skoky. Spôsob strihom (dva a pol a tri a pol kroka) Dva a pol kroka pohybu nôh znamená pohyb švihovej dolnej konèatiny vpred (prvý krok), výmena dolných konèatín a pohyb odrazovej konèatiny vpred (druhý krok) a prisunutie švihovej dolnej konèatiny k odrazovej (pol kroka) (obr. 7).

Obrázok 7

68


Tri a pol kroka pohybu znamená ešte o jednu výmenu dolných konèatín viac (obr. 8).

Obrázok 8 Spôsob dva a pol kroka je efektívny iba pri skokoch dlhších, ako 500 cm a spôsob tri a pol kroka používajú iba skokani, ktorí skáèu viac ako 750 cm. Pri tejto nároènejšej technike sa dá nadväzova na kroèný spôsob, po prvom kroku nasleduje výmena nôh. Švihová dolná konèatina sa pohybuje dole a dozadu. Za telom sa opä krèí v kolennom kåbe, skrèená prednožuje a vystiera sa do predkopnutia. Odrazová konèatina sa po skonèení odrazu krèí za telom v kolennom kåbe a pokraèuje v pohybe dopredu a hore, prièom sa stehno dostáva do vodorovnej polohy s podložkou. Pred doskokom sa švihová dolná konèatina prisúva k odrazovej, obidve sa vystierajú v kolennom kåbe a predkopávajú. Hlava je poèas letu vzpriamená. Trup sa mierne zakláòa pri druhom kroku. Poèas prisúvania švihovej dolnej konèatiny k odrazovej, sa trup výrazne predkláòa a tesne pred doskokom sa vystiera. Pohyby trupu aj paží sú vyrovnané. Paže sa zúèastòujú na udržaní rovnováhy krúživými pohybmi, súhlasne ¾avá paža s pravou dolnou konèatinou a opaène. Po dokonèení výmeny dolných konèatín sa paže stretávajú vo vzpažení, odkia¾ pred doskokom zapažujú. Spôsob strihom pokladáme za efektívny pre jeho vyvážený let a vytvorenie výhodných podmienok pre doskok. Urèitou obmenou spôsobu strihom je tzv. „hitch - kick“ (posúva sa vykopávaním). Pri tomto spôsobe sa švihová dolná konèatina po ukonèení odrazu rýchlo vystiera, predkopáva predkolenie a vzad sa vedie vystretá. Odrazová dolná konèatina sa rovnako vedie vpred pokrèená, potom vykopáva predkolenie a vzad sa vedie pokrèená. Spôsob závesom Tento spôsob zvyšuje nároky na presnú èasovú následnos pohybov. Pri splnení tejto požiadavky je let vyvážený a doskok môže by dostatoène efektívny. Preto spôsob závesom využívajú aj vrcholoví skokani a skokanky do dia¾ky (obr. 9).

69


Obrázok 9 Švihová dolná konèatina sa pri dokonèení švihu spúša dole pod telo. Naahuje sa v kolennom kåbe, takže v okamihu, keï je pod telom, je v kolene vo¾ne natiahnutá. Je to akási vyèkávacia poloha pred vlastným prednožením a doskokom. Pritom sa panva vysúva mierne vpred, paže napomáhajú vies trup do mierneho záklonu, prièom oblúkom prechádzajú do vzpaženia. Nie je to však poloha statická, lebo koleno švihovej dolnej konèatiny postupuje najprv vzad a potom dopredu, ale predkolenie švihovej dolnej konèatiny zanožuje pokrèmo. Toto pokrèenie je výrazné už v okamihu, keï sa nachádza stehno pod telom a dosahuje ostrý uhol. Po tejto polohe nastáva vlastné predkopnutie. Pritom sa výrazne predkláòa trup a paže predchádzajú zo vzpaženia do predpaženia a tesne pred doskokom zapažujú. V súèasnosti, predovšetkým ženy a skokani nižšej výkonnosti, èasto využívajú kombináciu spôsobu strihom a závesom. Po prvom kroku nasleduje mierne prehnutie trupu a druhá èas skoku sa vykonáva ako pri spôsobe závesom. Doskok Pri všetkých spôsoboch sa poèas zostupnej èasti letu trup predkláòa a nohy sa predkopávajú. Tesne pred doskokom sa trup vzpriamuje a boky sa vysúvajú vpred. Potom dochádza k dotyku chodidiel s pieskom. Posun ažiska nad miesto opory môže by vykonaný dvoma základnými spôsobmi: - presunutím kolien vpred a panvy pred miesto dotyku s pieskom, - pokrèením dolných konèatín pod seba, s ich následným vystretím a dosadnutím si do miesta doskoku. Tento spôsob môže by vykonaný aj vytoèením trupu do strany. Využíva sa aj spôsob doskoku do drepu, ktorý využívajú predovšetkým deti a zaèiatoèníci. Tento spôsob je medzistupòom k nácviku efektívnejších spôsobov doskoku. Jedným z rozhodujúcich predpokladov efektívneho doskoku je odraz. Správne postavenie trupu pri odraze vplýva na vyvážený let a vytvára predpoklady pre zaujatie 70


takej pozície skokana, ktorá mu v momente dotyku s pieskom v doskoèisku umožní dosiahnu najdlhší skok (Mroczynski a kol, 1995).

9.3 Nácvik skoku do dia¾ky

Predpokladom pre zvládnutie techniky skoku do dia¾ky je dostatoèná úroveò bežeckej rýchlosti, odrazovej výbušnosti a dobré koordinaèné predpoklady. V základnom nácviku zaèíname s osvojovaním spôsobu kroèmo, ako predpokladu pre zvládnutie nároènejších spôsobov. Ve¾mi dôležitým momentom pri nácviku skoku do dia¾ky je skutoènos, že väèšina zaèiatoèníkov prichádza k nácviku s chybami, ktoré si osvojili pri spontánnom skákaní v detstve. Tu je potrebné najprv odstráni staré chybné návyky. Ve¾ký význam pri odstraòovaní zlých návykov a pri nácviku nových pohybových zruèností, majú prípravné cvièenia technického zamerania, tzv. imitaèné cvièenia. Preto napriek tomu, že nácvik skoku do dia¾ky je pomerne jednoduchý, odporúèame v súlade s autormi Kolèiter - Sedláèek - Lednický (1993) postupova pri nácviku analyticko-syntetickou metódou, resp. komplexnou. Celý nácvik skoku do dia¾ky potom pozostáva z nasledovných èastí: 1. Prípravné cvièenia bežeckého zamerania. 2. Prípravné skokanské cvièenia. 3. Cvièenia technického zamerania. 4. Komplexný nácvik skoku do dia¾ky a nácvik rozbehu. 1. Prípravné cvièenia bežeckého zamerania K nácviku skoku do dia¾ky pristupujeme až vtedy, keï žiaci ovládajú špeciálne bežecké cvièenia, techniku šliapavého a švihového behu. Patria sem všetky cvièenia bežeckej abecedy a rôzne variácie bežeckých úsekov do 100 m (Èillík - Rošková, 1995). Základné cvièenia, najèastejšie chyby a spôsoby odstránenia sú uvedené v kapitole Nácvik techniky behu. 2. Prípravné skokanské cvièenia Zaraïujeme ich ešte pred samotný nácvik skoku do dia¾ky. Zo skokanských cvièení vyberáme prostriedky, úlohou ktorých je rozvíja odrazové schopnosti a posilnenie svalstva dolných konèatín, zvl᚝ tých svalových skupín, ktoré sa podie¾ajú na odraze. Tieto cvièenia majú ve¾ký význam aj pre nácvik techniky odrazu. Zaraïujeme sem tieto základné cvièenia: - opakované odrazy (tzv. násobené odrazy) - striedavonož, jednonož alebo kombinované odrazy, - poklus poskoèný, - v kluse odrazy s doskokom na švihovú dolnú konèatinu v 1, 3 alebo 5 krokovom rytme (to isté aj s preskakovaním nízkych prekážok), - skokový beh do 50 m.

71


Ïalej sem zaraïujeme ve¾ké množstvo rozlièných horizontálnych a vertikálnych odrazov, ktoré slúžia predovšetkým na rozvoj odrazových schopností a posilnenie svalstva dolných konèatín, ale pre skok do dia¾ky sú menej špecifické ako uvedené cvièenia. 3. Cvièenia technického zamerania Cvièenia technického zamerania (tzv. imitaèné cvièenia) zaraïujeme až po zvládnutí prípravných skokanských cvièení. Zameriavame sa pri nich na predodrazový rytmus a techniku odrazu. Patria sem aj cvièenia na nácvik pohybov poèas letu a na nácvik doskoku. Cvièenia technického zamerania napomáhajú aj rozvoju výbušnej sily dolných konèatín. Základné cvièenia na nácvik predodrazového rytmu a techniky odrazu: - nácvik nasadenia odrazu za chôdze so zdôraznením práce švihovej dolnej konèatiny a paží, aj v spojení s výkrokom švihovej dolnej konèatiny na vyvýšené miesto, - nácvik predodrazového rytmu s nasadením odrazu v chôdzi, aj v kluse, - v kluse odraz na 3. alebo 5. krok s doskokom na švihovú dolnú konèatinu so zameraním na predodrazový rytmus: - na dráhe, - ponad prekážky, - s doskokom na vyvýšené miesto, - s doskokom do švihového kroku (tzv. telemark), - nácvik práce odrazovej a švihovej dolnej konèatiny pri kmihaní na kruhoch. Základné cvièenia na nácvik pohybov poèas letu a na nácvik doskoku: - nácvik práce nôh vo vise na kruhoch, alebo vo vzpore na bradlách, - z krátkeho rozbehu (do 6 krokov) skoky na vyvýšené miesto s doskokom do širokého kroku (tzv. telemark), alebo do sedu prednožmo so zdôrazneným predkopnutím, - skok do dia¾ky z miesta odrazom z jednej dolnej konèatiny, alebo znožmo, - odraz z k¾aku do dia¾ky z vyvýšeného miesta, - skok do dia¾ky z krátkeho až stredného rozbehu z vyvýšeného miesta do mäkkého doskoèiska. 4. Komplexný nácvik skoku do dia¾ky a nácvik rozbehu Komplexný nácvik skoku do dia¾ky zahàòa rôzne obmeny vykonania skoku. Zaraïujeme sem tieto základné cvièenia: - skok do dia¾ky z krátkeho rozbehu 6-8 krokov, - skok od dia¾ky zo stredného rozbehu 10-12 krokov, - skok do dia¾ky z krátkeho rozbehu z vyvýšeného miesta (výška podložky 6-10 cm). Nácvik rozbehu zahàòa tieto základné cvièenia: - stupòovaný beh, - nácvik rozbehu na dráhe, - nácvik rozbehu na rozbežisku, - nácvik rozbehu na rozbežisku s naznaèením odrazu. 72


Potom nasleduje nácvik skoku do dia¾ky z celého rozbehu a zdokona¾ovanie individuálneho štýlu žiakov. Po zvládnutí celého nácviku môžeme využíva na zdokona¾ovanie techniky a na zvyšovanie výkonnosti skoky v z¾ahèených a sažených podmienkach. Skok do dia¾ky je pomerne jednoduchá disciplína, ale poèet niektorých nároènejších cvikov v jednej hodine je potrebné dôsledne regulova, napr. skokov z celého rozbehu by nemalo by viac ako štyri a skokov zo stredného rozbehu najviac šes.

9.4 Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia Hlavné chyby: - Nadmerné skracovanie, alebo predlžovanie krokov na konci rozbehu.

Pri rozbehu Spôsoby odstránenia: - Pravidelne stupòované rovinky, nesústreïova sa na odraz, upresni dåžku rozbehu.

- Zníženie rýchlosti na konci rozbehu.

- Stupòované rovinky, upresni príp. skráti dåžku rozbehu vzh¾adom k rýchlosti dia¾kára.

- Nerovnaký spôsob zaèiatku rozbehu.

- Rozbeh zaèína z miesta s výkrokom odrazovej nohy.

- Nerovnaké úsilie na zaèiatku rozbehu.

- Krátke stupòované úseky, opakované vybehávanie zaèiatku rozbehu.

- Nesprávny pomer dåžky posledných krokov.

- Cvièenia na nácvik predodrazového rytmu, zdôrazòova skôr skracovanie posledných krokov, ako ich predlžovanie.

- Nadmerné zníženie na predodrazovej dolnej konèatine.

- Nesústreïova sa na odraz, stupòované rovinky.

73


Pri odraze Hlavné chyby: - Záklon pri odraze.

Spôsoby odstránenia: - Nezakláòa hlavu, poh¾ad smeruje stále dopredu, spevni svalstvo trupu, aktívne vbehnú do odrazu, príp. skráti rozbeh.

- Ve¾ký predklon pri odraze.

- Spevni trup, poh¾ad smeruje dopredu, prípravné skokanské cvièenia, cvièenia technického zamerania so správnym držaním trupu.

- Nasadenie odrazu cez špièku chodidla.

- Prípravné skokanské cvièenia, cvièenia technického zamerania so zameraním na nasadenie odrazu.

- Nízky švih dolnej konèatiny a predèasné predkopnutie (švih „tupým“ kolenom).

- Vysoký poklus, príp. skokanské cvièenia a cvièenia technického zamerania so zvýraznenou prácou švihovej dolnej konèatiny.

- Nedostatoèné dopnutie odrazovej nohy.

- Rozvoj výbušnej sily dolných konèatín, dokonèi odraz, väèší rozsah pri odraze.

- Nedostatoèný švih paží pri odraze.

- Spevni trup, cvièenia technického zamerania na nácvik techniky odrazu so zdôrazneným švihom paží a súèasne aj švihovej dolnej konèatiny. V letovej fáze

Hlavné chyby: - Prepadávanie ramien dopredu.

74

Spôsoby odstránenia: - Spevni trup pri odraze, zlepši prácu švihovej dolnej konèatiny, pri odraze rýchlejší a vyšší švih.


- Nízky let vzduchom.

- Zlepši prácu paží a švihovej dolnej konèatiny poèas odrazu, zníži ažisko v predposlednom kroku pred odrazom, snaha o èo najväèšiu výšku letu.

- Malý rozsah práce nôh pri spôsobe strihom, úzky krok poèas letu pri spôsobe kroèmo.

- Cvièenia na nácvik pohybov poèas letu, skoky z vyvýšeného miesta - predåži dráhu letu. Pri doskoku

Hlavné chyby: - Predèasné predkopnutie nôh a ich pokles.

Spôsoby odstránenia: - Zachova dostatoèný rozsah a èasovú následnos pohybov poèas letu, zabráni predèasnému predkláòaniu, posilni brušné svaly.

- Doskok s jednou dolnou konèatinou viac dopredu.

- Zachova rovnováhu pohybov poèas letu, cvièenia na nácvik pohybov poèas letu.

- Opretie rukami za poslednou stopou chodidiel.

- Cvièenia na nácvik doskoku, zabráni predèasnému súpažnému zášvihu.

- Zanechanie stopy za poslednou stopou chodidiel.

- Cvièenia na nácvik doskoku, pri doskoku posunú ažisko viac dopredu.

75


10. SKOK DO V݊KY 10.1 Charakteristika

Zmyslom skoku do výšky je prekona èo najvyššie položenú latku a to spôsobom, ktorý je v súlade s pravidlami atletiky. Skok do výšky, za svoju viac ako 130 roènú históriu, prešiel najväèším poètom technických zmien zo všetkých atletických disciplín. Vývoj išiel od skoku skrèmo cez strižné pohyby, t.j. jednoduché nožnièky, a zdokonalené spôsoby „hurl“ a „sweeney“, k valivým spôsobom, t.j. „horinu“ a „stredlu“ a konèí u „Fosburyho flopu“. Každý nový spôsob znamenal vždy ïalší výkonnostný stupeò. V súèasnej dobe bolo dosiahnutej ve¾kej dokonalosti v technike v skoku do výšky. Skokani sa snažia vyhovie všetkým požiadavkám biomechaniky. Práve na základe biomechanického rozboru vrcholnej techniky možno poveda, že úroveò výkonnosti pôjde ïalej skôr cestou zlepšovania pohybových schopností, než cestou ïalších podstatných a prevratných zmien v technike v skoku do výšky. Pestrý vývoj disciplíny je, zdá sa, nateraz ukonèený výluène používaním techniky flop nielen vrcholovými skokanmi, ale i zaèiatoèníkmi. Skok do výšky patrí medzi technicky zložité atletické disciplíny rýchlostno-silového charakteru. Okrem dostatoènej úrovne všeobecnej pripravenosti vyžaduje predovšetkým vysokú úroveò sily, rýchlosti, odrazovej výbušnosti, špeciálnej ohybnosti, pohotovú a presnú nervovo-svalovú koordináciu pohybov, priestorovú orientáciu a optimálnu psychickú úroveò. Súèasná technika predstavuje zložitý pohybový celok, ktorý vyžaduje ve¾mi presnú èasovú, priestorovú a dynamickú následnos pohybov. Z biomechanického h¾adiska o výkone v skoku do výšky rozhoduje predovšetkým maximálna výška dráhy ažiska skokana. Maximálna výška dráhy ažiska skokana závisí od: a) poèiatoènej rýchlosti vzletu, t.j. rýchlos akou skokan opustí podložku po ukonèení odrazu, b) uhol vzletu, c) výšky ažiska od podložky v momente ukonèenia odrazu, d) efektivity prechodu ponad latku. Poèiatoènú rýchlos vzletu limituje horizontálna (rozbehová) a vertikálna (odrazová) zložka, ale predovšetkým ich efektívne spojenie. Na zvýšenie poèiatoènej rýchlosti vzletu a tým aj efektívnosti odrazu je úèelné skráti trvanie odrazu a súèasne predåži dráhu pôsobenia síl poèas konania odrazu. Optimálna ve¾kos uhla vzletu sa pohybuje od 63º do 65º. V praxi sa pohybuje pod¾a techniky a dispozícií skokana od 50º do 65º. Výška ažiska skokana od podložky v momente ukonèenia odrazu závisí na telesnej výške skokana, na prírastku získanom po dopnutí chodidla, na dráhe i množstve hmoty premiestnenej pri švihovej práci dolných a horných konèatín smerom nahor. ažisko sa posunie vždy v smere posunu hmoty. 76


Výška dráhy ažiska po opustení podložky sa už nedá kladne ovplyvni žiadnymi pohybmi skokana. Pod ekonómiou prechodu ponad latku rozumieme, èo najefektívnejšie využitie vytvorených predpokladov na dosiahnutie maximálnej výšky ažiska nad latkou. Uzlovou fázou skoku je odraz. U skokanov flopistov trvá približne 0,14 - 0,20 s. Odraz rozde¾ujeme na dve fázy - amortizaènú, ktorá sa zaèína kontaktom odrazovej dolnej konèatiny s podložkou a konèí jej maximálnym pokrèením. Svaly pracujú v ustupujúcom režime. Amortizaèné pokrèenie odrazovej dolnej konèatiny v kolennom kåbe sa pohybuje medzi 140º - 145º. V tejto fáze svaly pracujú proti nadmernému pokrèeniu odrazovej dolnej konèatiny. Dochádza k natiahnutiu svalov a k zvýšeniu svalového tonusu všetkých svalových skupín, ktoré sa zúèastnia na druhej aktívnej fáze odrazu. Aktívna fáza odrazu zaèína od maximálneho pokrèenia odrazovej dolnej konèatiny a konèí vystretím až na prsty chodidla. Svaly pracujú v prekonávajúcom režime, dochádza k výbušnému vystretiu dolnej konèatiny a vymršteniu skokana do výšky.

10.2 Technika skoku do výšky

V nedávnej minulosti sa viedli dlhoroèné diskusie o tom, ktorá technika skoku do výšky, èi starší spôsob prevalením obkroèmo „stredle“, alebo jej mladší konkurent „Fosbury flop“ je lepšia, efektívnejšia, perspektívnejšia jednoznaène vyriešil èas. Súèasná športová prax potvrdila flop, ako jediný v pretekoch uplatòovaný spôsob skoku do výšky. Typickým znakom flopu je rozbeh po oblúku, odraz dolnou konèatinou vzdialenejšou od latky, prechod ponad latku chrbtovou stranou tela a následný dopad do doskoèiska. Z metodického h¾adiska, najmä pri popise techniky, vyèleòujeme štyri celky: rozbeh, odraz, prechod ponad latku, doskok. Pri popise techniky sa orientujeme na skokanov s ¾avou odrazovou dolnou konèatinou. Rozbeh Rozbeh sa stal pri spôsobe flop ve¾mi dôležitou fázou skoku. Rýchlos rozbehu sa podstatne zvýšila. 8 - 12 krokový rozbeh (18-25 m) umožòuje v závere dosiahnutie horizontálnej rýchlosti 7-8 m/s u vyspelých skokanov a 5 m/s u zaèiatoèníkov. Na vyznaèenie rozbehu sa môžu používa dve znaèky. Prvá sa kladie na zaèiatok rozbehu, druhá oznaèuje tú èas rozbehu, ktorú skokan absolvuje po oblúku. Je to spravidla 35 krokov a nazývame ho „impulzný oblúk“. Zaèiatok rozbehu vykonáva skokan po priamke približne pod uhlom 70º - 90º k latke (5-7 krokov) a posledných 3-5 krokov absolvuje už po oblúku, takže nabehne k latke pod uhlom 20º - 35º. Impulzný oblúk zaèína približne 6 - 9 m pred latkou a je vysunutý 3 - 5 m von doprava od úrovne stojana. Polomer zakrivenia sa pohybuje od 6 - 9 m. Miesto odrazu je vzdialené od latky 90 - 110 cm.

77


Ve¾mi dôležitý je spôsob behu rozbehu. Rozoberme si 10-krokový rozbeh skokana, skáèuceho z pravej strany t.j., ¾avá odrazová dolná konèatina. Prvých 5 krokov zaèína skokan buï z miesta, alebo z nábehových krátkych krokov. Dåžka krokov a rýchlos narastá plynule, skokan beží na „vysokých“ dopnutých chodidlách a rozbeh prechádza do „impulzného oblúka“. Pri behu v zákrute sa telo skokana nakláòa dovnútra oblúku (200-300), èím sa vytvára okrem predozadnej aj boèná zdvihová páka, èo eliminuje pôsobenie odstredivej sily a umožòuje vystupòovanie horizontálnej rýchlosti až po ukonèenie práce švihovou dolnou konèatinou a odraz. Posilní sa tým zdvihový mechanizmus pri zmenšení predozadnej páky, dôsledkom èoho je rýchlejší rozbeh oproti iným technikám. V oblúku sa ažisko skokana plynulo znižuje. Najväèšie zníženie ažiska je na pravej švihovej dolnej konèatine. K zníženiu ažiska dochádza dôsledkom náklonu tela skokana do stredu oblúku a postavením nohy zo špièky na celé chodidlo v posledných dvoch krokoch a jednak miernym pokrèením dolných konèatín. Zníženie ažiska sa pohybuje od 5 do 15 cm. Správnym vykonaním predodrazového rytmu prvou švihovou dolnou konèatinou zaèína ažisko stúpa už v prvej polovici kroku švihovej dolnej konèatiny a stúpa až po svoju kulmináciu nad latkou. Odraz Hlavnou požiadavkou odrazu je jeho aktívne vykonanie. Odrazová dolná konèatina sa kladie na miesto odrazu zhora dole, na celé chodidlo. Odraz s predpätím je potrebný, aby skokan pri zvýšenej rýchlosti rozbehu stihol aktívnu fázu odrazu v správnej èasovej sumácii. Odraz s predpätím je aktívny a zaèína vlastne ešte pred doš¾apom. ažisko tela sa pri odraze pohybuje len dopredu a hore, nikdy nie dole za odrazovou dolnou konèatinou. Ako sme už spomínali, predpokladom dobrého odrazu pre flop je najnižšia poloha ažiska skokana už pri prechode cez švihovú dolnú konèatinu. Takýto odraz je úèinnejší, nepriamo i väèším využitím rýchlosti rozbehu a znížením jej strát pri spojení rozbehu s odrazom. Švih i odraz prebiehajú skoro súèasne. Pravá dolná konèatina zaèína svoju švihovú prácu už na zemi pri dokonèovaní predposledného predodrazového kroku, aktívnym dopnutím chodidla a následným švihom. Švihová pokrèená dolná konèatina smeruje kolenom vpred-hore a dovnútra, špièka chodidla je pritiahnutá k predkoleniu. Pohyb horných konèatín, najèastejšie súpažný, je èasovo a rozsahovo presne zladený s pohybom švihovej dolnej konèatiny. Švihová práca dolnej konèatiny konèí v pokrèení prednožmo, stehno je vo vodorovnej polohe, pokrèené horné konèatiny švihajú až do výšky hlavy. Prechod ponad latku Spôsob prechodu ponad latku je urèený rotaènými impulzmi už pri odraze. Spôsobuje to odrazová sila, ktorá nepatrne pôsobí ved¾a ažiska, ako aj mierne smerovanie pliec k latke s malým vysunutím panvy v opaènom smere v momente odrazu. Tým je zabezpeèený dostatoèný impulz na rotáciu okolo prieènej a pozdåžnej 78


osi. Ide tu o pravú rotáciu, ktorá vzniká vždy na úkor úèinnosti odrazu (impulz ide mimo ažiska). Pohyby vykonané poèas letu nemôžu celkový rotaèný impulz zväèši. Majú vyrovnávajúci a kompenzaèný charakter a hovoríme im nepravé rotácie. Vplyvom rotácie sa skokan postupne otáèa vo fáze stúpania chrbtom k latke. Telo skokana sa dostáva nad latku a zaujíma polohu mostíka (panvu tlaèí od latky, ramená za latku), hlava sa otáèa v smere letu (obr. 10).

Obrázok 10 Dopad Dopad do doskoèiska je ovplyvnený celkovým vykonaním skoku. Hlavnou požiadavkou dopadu do doskoèiska je zabezpeèova skokana. Skokan predkopnutím dolných konèatín resp. predkolenia a reaktívnym protipohybom trupu a hlavy jednak dokonèuje prechod ponad latku a jednak si vytvára priaznivú polohu na dopad do doskoèiska. Dopadá na lopatkovú èas chrbta.

10.3 Metodika nácviku skoku do výšky

Hlavným cie¾om nácviku je rýchle, dokonalé a trvalé osvojenie hlavných štruktúr pohybu daného spôsobu skoku. Model techniky musí obsahova len také charakteristiky, ktoré majú všeobecný ráz a tvorí základnú štruktúru techniky, na ktorej budú môc nadaní jedinci ïalej stava a rozvíja svoje schopnosti bez prípadných zmien už nauèených zruèností. Skôr ako pristúpime k nácviku, je nutné vytvori si správnu predstavu o technike skoku. Nácvik rozbehu Cie¾om je nauèi sa správnu techniku behu rozbehových krokov v zákrute, stupòovanie rýchlosti rozbehu i zakrivenie rozbehu. Dôležité je stupòovanie behu až do optimálnej rýchlosti takej, v ktorej sa dokáže skokan vèas a najefektívnejšie odrazi.

79


Základné cvièenia: 1. Pohybové hry, ktorých náplòou je beh po obvode kruhu. 2. Beh po obvode kruhu s polomerom 10-15 m - dôležitý je náklon tela do stredu kruhu, pravé plece je zodvihnuté a mierne vpredu. Pri cvièení môžeme použi nieko¾ko variant - doš¾ap na celé chodidlo, doš¾ap na pravú polovicu chodidla, resp. striedanie po dvoch, alebo štyroch krokoch. 3. Beh po obvode kruhu s postupným zmenšovaním polomeru na 5-6 m - so zmenšovaním polomeru kruhu narastá horizontálna rýchlos a zväèšuje sa náklon do stredu kruhu. 4. Beh po priamke s prechodom do oblúka - kroky po priamke bežíme po „vysokých“ chodidlách, oblúk po celých chodidlách (nácvik znižovania ažiska v oblúku). - postupné zvyšovanie rýchlosti behu v oblúku Nácvik odrazu a švihu Cie¾om je nauèi sa odraz s predpätím po rozbehu v oblúku, zvládnu èinnos odrazovej dolnej konèatiny a švihových èastí. Odraz s predpätím je aktívny a zaèína vlastne ešte pred doš¾apom. Základné cvièenia: 1. Mierny stoj rozkroèný, pažou sa pridàža opory. Vykona rýchly pohyb pokrèenou švihovou dolnou konèatinou (kolenosmeruje mierne dovnútra, stehno rovnobežne s podložkou). 2. Zaujmeme východiskovú polohu pre zaèatie odrazu. ¼avá dolná konèatina vykroèí, pravá švihová dolná konèatina a paže vykonávajú zrete¾ný náprah, trup odklonený mierne dozadu a na stranu odrazovej dolnej konèatiny. Vykonáme súèasne švih dolnou konèatinou aj pažami, neodrážame sa. Pohyb konèí vo výpone odrazovej dolnej konèatiny. Paže švihajú súpažne do výšky tváre. Po nieko¾kých opakovaniach pridáme odraz. Doskakujeme na obidve dolné konèatiny. 3. Pridržiavanie cvièenca vo zvýraznenej polohe pre zaèatie odrazu, potom mu dáme impulz postrèením trupu vpred. Cvièenec stále zachováva polohu priamky. Zvislou polohou prechádza pevným výponom. 4. Beh po kruhu (polomer 10 m), na každý tretí krok výskok so správnym zapojením švihovej dolnej konèatiny a paží. Obrat tvárou do stredu kruhu. 5. Výskoky z 3-5 krokov rozbehu po oblúku na zavesený predmet (lopta). Dotyk vykonávame hlavou. Pri odraze sa sústreïujeme na správne vykonanie švihu. 6. Rozbeh po oblúku z 5 krokov a výskok na latku vo výške, ktorá o 30-40 cm prevyšuje telesnú výšku skokana. Imitácia vzletu s obratom chrbtom k latke. Tento cvik môžeme vykonáva aj z celého rozbehu. Sústredíme sa na stupòovanie rýchlosti rozbehu a správny predodrazový rytmus. Ako doplòujúce cvièenie môžeme zaradi skok ponad latku strižným pohybom „nožnièky“ na osvojenie si správneho pohybu švihovej dolnej konèatiny. 80


Nácvik prechodu ponad latku Cie¾om je osvoji si techniku prechodu ponad latku. Miesto odrazu je v úrovni prvej štvrtiny latky od pravého stojana. Miesto doskoku do doskoèiska je v tretej až v štvrtej štvrtine latky. Základné cvièenia: 1. ¼ah na chrbte, panvu vytláèame smerom hore. Ruky sú vo¾ne ved¾a tela. Hlavu otoèi do prava. Cvik opakujeme nieko¾kokrát za sebou. 2. Vis na nízkej hrazde, prednoži. Spolucvièenec drží cvièiaceho za chodidlá. Opakované polohy mostíka (paže nekrèi, panvu vytlaèi k hrazde, zakloni hlavu). 3. ¼ah na chrbte (na gymnastickom stole, švédskej debni), predkolenie visí kolmo k podložke, ruky ved¾a tela. Opakovane vystierame predkolenie a dvíhame mierne kolená. Cvièenie zamerané na vykopávanie predkolenia nad latkou. 4. Flop z miesta - mierny stoj rozkroèný (chrbtom k doskoèisku), odraz znožmo do flopového prehnutia, dopad do doskoèiska na chrbát. Opakujeme nieko¾kokrát. Po zvládnutí cviku môžeme skáka ponad latku. 5. To isté, ale z vyvýšeného miesta (gymnastická debòa), alebo z malej trampolíny. 6. Skoky z krátkeho rozbehu. Z 3-5 krokového rozbehu po oblúku, odraz, flopové prehnutie s dopadom do doskoèiska. Po zvládnutí cviku zaradi skoky ponad latku. Klás dôraz, aby skokan pri prechode ponad latku vytlaèil panvu èo najïalej od latky so súèasným záklonom ramien a hlavy. Po zvládnutí odrazu a prechodu ponad latku sa orientujeme na zvyšovanie rozbehovej rýchlosti, vykonanie správneho predodrazového rytmu a spojenia rozbehu s odrazom. Na záver vykonávame skoky flopom ponad latku z celého rozbehu.

10.4 Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia Hlavné chyby: - Nedostatoèné naklonenie do stredu oblúka.

Spôsoby odstránenia: - Zvýši rozbehovú rýchlos, zmenši polomer zakrivenia.

- Prelomenie sa v driekovej èasti ( náklon do oblúka a trup privrátený k latke).

- Spevni trup pri behu po oblúku, zníži ¾avé a zvýši pravé plece.

- Nedostatoèná práca švihovou dolnou konèatinou (malý švih).

- Imitaèné cvièenia švihu. Pritiahnu špièku chodidla k predkoleniu.

- Zhodenie latky predkolením,

- Rýchlejšie zrušenie polohy „mostu“. - Imitaèné cvièenia na predkopávanie.

81


- Odraz do latky, predèasný úklon k latke. Skokan zhadzuje latku plecami.

- Vertikálne odrazové cvièenia spojené s dosahovaním predmetu, predåženie rozbehu.

- Sedacia poloha pri prechode ponad latku.

- Zdokonali flop z miesta a z vyvýšenej podložky.

- Nedostatoèné vybehnutie zákruty.

- Malý impulzný oblúk, vysoká rýchlos.

82


11. SKOK O ŽRDI 11.1 Charakteristika

Skok o žrdi patrí medzi atletické disciplíny, ktoré zaznamenali v posledných rokoch rýchly vzostup výkonnosti v celom atletickom svete. Je to dôsledok nielen stáleho skvalitòovania laminátových žrdí, ale aj efektívnejšieho tréningu skokanov. Skok o žrdi je atraktívna, ale ve¾mi nároèná disciplína z h¾adiska fyziologického a psychologického. Patrí do skupiny rýchlostno-silových disciplín a príprava mladých zaèínajúcich skokanov má všestranný, viacbojársky charakter. Táto disciplína si totiž vyžaduje spojenie pohybových schopností, kde dominujú predovšetkým rýchlos, sila, akrobatická koordinácia a z psychických predpokladov predovšetkým odvaha ale aj vytrvalos, húževnatos, samostatnos a cie¾avedomos. Vzh¾adom k obtiažnosti disciplíny je nutné zaèa s nácvikom už v 11-13 rokoch. Výhodou je, keï má zaèínajúci skokan o žrdi predbežnú prípravu v iných atletických disciplínach, alebo aj v iných športových odvetviach. Dosiahnu výkonnos dnešnej svetovej špièky predpokladá mnohoroèný cie¾avedomý tréning. Ide totiž o disciplínu zložitú aj z h¾adiska organizaèného (úprava doskoèiska, posúvanie stojanov, chytanie žrde), preto je vhodné trénova skok o žrdi vo väèšej skupine pretekárov. Úspešný rast výkonnosti podmieòujú dobré materiálne podmienky, t.j. predovšetkým bezpeèné doskoèisko, dostatok žrdí rôznej tvrdosti a možnos celoroèného tréningu techniky skoku. Výkon v skoku o žrdi závisí: - na výške, do ktorej sa dostane ažisko skokana poèas skoku, - na ekonómií prechodu ponad latku. Výška ažiska v priebehu skoku je daná: - výškou úchopu na žrdi, - ve¾kosou zdvihu (prevýšenia) ažiska nad úchop. Za správnu výšku úchopu na žrdi považujeme maximálne vysoké držanie, pri ktorom sa žrï so skokanom dostane do polohy takmer zvislej a umožòuje skokanovi dokonèi pri optimálnom rytme celý skok (Beran, 1976). Výška úchopu závisí na faktoroch ako: - rýchlos rozbehu v závereènej èasti, - technika a intenzita odrazu do žrde, - technika zasunutia žrde, technika a intenzita práce na zaèiatku skoku, - pružnos žrde, - telesná výška skokana. Ve¾kos zdvihu ažiska nad úchop závisí od: - efektívnosti využitia sily a koordinácie poèas skoku, - vypruženia (katapultácii) žrde.

83


U najlepších skokanov sa pohybujú hodnoty prevýšenia ažiska nad úchop okolo 100 cm (Kuchen a kol., 1987). V devädesiatych rokoch zaèali skáka o žrdi aj ženy. Prvýkrát na významom podujatí súažili v roku 1996 na halových majstrovstvách Európy. Svetový rekord v skoku o žrdi žien dosahuje v súèasnosti len 78,5 % rekordu mužov, kým v ostatných skokanských disciplínach sa tento ukazovate¾ pohybuje v rozpätí 83,9 – 85 % (Krška – Koštial, 2001). Aj preto sa v najbližších rokoch dá oèakáva výrazný vzostup výkonnosti žien v skoku o žrdi.

11.2 Technika skoku o žrdi

Technika skoku o žrdi u mládeže je jednoduchšia ako technika dospelých. Existujú však pružné žrde pre mládež (na hmotnos do 35 kg), preto je vhodné už mládež uèi skáka na laminátových žrdiach, aby sa správne nauèili jednotlivé èasti skoku. Ïalej popisujeme techniku skoku na laminátovej žrdi a to pre praváka, t.j. skokana, ktorý drží koniec žrde pravou pažou a odráža sa ¾avou dolnou konèatinou. Celý skok môžeme rozdeli na tieto èasti: - rozbeh a zasunutie, - odraz a prechod na žrï, - zvis a vykývnutie, - zbalenie (vznos), - vystieranie, - prítrh, obrat a vzoprenie, - prechod ponad latku, - doskok. Jednotlivé èasti na seba nadväzujú a v skoku majú rytmickú následnos. Pohyb skokana na žrdi sa zaèína v momente ukonèenia kontaktu chodidla s podložkou a je ukonèený v momente, keï skokan celým telom prejde za rovinu latky (Krška, 2002) (obr. 11).

84


Obrázok 11 Rozbeh a zasunutie Úlohou rozbehu je získa èo najväèšiu horizontálnu rýchlos a zabezpeèi premenu takto získanej energie do ïalších fáz skoku. Žrï drží skokan pri behu uvo¾nene pri pravom boku, pravou pažou podhmatom za telom a ¾avou nadhmatom pred telom. Predlaktie pravej paže je takmer vo vodorovnej polohe, pravá paža je pokrèená v lakti, ktorý smeruje vzad. Dôležitú úlohu zohrávajú palce: palec ¾avej paže žrï nad¾ahèuje a palec pravej paže žrï tlaèí dole. Šírka úchopu žrde sa pohybuje v rozsahu 50-80 cm. Pri behu udržuje skokan vzpriamenú bežeckú polohu. Žrï smeruje, u väèšiny skokanov, na zaèiatku rozbehu mierne v¾avo hore (uhol sklonu žrde býva až 700). V priebehu rozbehu skokan žrï postupne skláòa k zemi a natáèa ju smerom k zasúvacej skrinke. Paže vykonávajú pri behu so žrïou vyrovnávacie pohyby k pohybom dolných konèatín. Je však snaha tieto pohyby obmedzi a z èasti ich nahradi vyrovnávacími pohybmi v ramenných a lakových kåboch. Rozbeh je stupòovaný, prièom predodrazový rytmus je podobný ako pri skoku do dia¾ky. Dåžka rozbehu u dospelých skokanov býva obvykle 18-22 krokov (t.j. 35-45 m dåžka). Rýchlos rozbehu dosahuje v závereènej èasti u vrcholových pretekárov 9,5 m.s-1.

85


Zasunutie žrde vykonáva väèšina skokanov na posledné dva kroky. Paže sa musia pri zasúvaní pohybova èo najbližšie pri tele. Pravá paža predsúva žrï dva kroky pred odrazom tak, aby pri doš¾ape pravej dolnej konèatiny bola ruka tesne pri hlave asi vo výške oèí. Poèas odrazu pravej dolnej konèatiny pokraèuje paža v pohybe so žrïou pred hlavou a hore tak, aby v okamihu doš¾apu ¾avej dolnej konèatiny bola žrï nad hlavou (paža je mierne pokrèená v lakti). Poèas odrazu sa dostáva horná paža (zvl᚝ u skokanov dobrej výkonnosti) za hlavu. Odraz a prechod na žrï Súèasne s doš¾apom odrazovej dolnej konèatiny sa žrï dotkne dna zasúvacej skrinky a v momente vertikály na odrazovej dolnej konèatine sa po skåznutí žrï zaráža o prednú stenu skrinky. V tejto fáze (od momentu vertikály) vlastne zaèína ohyb žrde. Pri odraze je pravá napnutá paža priamo za hlavou (tzv. žrïkársky luk). Odrazová dolná konèatina sa nesmie krèi v kolene. Odrazu napomáha švihová dolná konèatina (stehno je takmer rovnobežne s podložkou) a hrudník je aktívne pretlaèovaný vpred. Miesto odrazu má by priamo pod úchopom hornej paže a odraz má by vykonaný priamo oproti žrdi. Odraz trvá 0,11-0,12 s. Pri prechode na žrï je hlavnou úlohou skokana prenies èo najviac energie do postupu žrdi vpred hore a súèasne „uloži“ èas energie do ohybu žrde. Zvis a vykývnutie Po urèitú dobu skokan visí v takmer odrazovej polohe na žrdi. Visí na pravej paži, ¾avá paža pretláèa žrï dopredu. Zo zanoženia zaèína švih ¾avej dolnej konèatiny, ktorá sa pripája k švihovej dolnej konèatine. Tieto pohyby spôsobujú ohyb žrde v¾avo (približne 45º) a umožòujú skokanovi vykona následné pohyby. Po ukonèené zvisu, t.j. v okamihu, keï hrudník dosiahne úroveò dotyènice (spojnica medzi bodom úchopu a oporou žrde), sa pohyb pliec vpred zastaví a plecia sa zaèínajú odahova od žrde. V ïalšom postupe vpred sa zapájajú dolné konèatiny, ktoré mierne pokrèené rýchlym švihovým pohybom pokraèujú vpred a hore. Zbalenie (vznos) Skokan sa dostáva do zbalenia, keï je chrbát rovnobežne s podložkou, panva zodvihnutá do výšky pliec a chodidlá sa nachádzajú nad úchopom. Dokonèenie zbalenia dosiahne skokan priblížením ažiska tela èo najtesnejšie k úchopu a dôsledným zvrátením pliec za pomoci vystretej hornej paže. Hlava má zosta v predåžení trupu (nie nadmerný záklon), aby skokan mohol kontrolova pohyby. Mení sa smer pohybu žrde (doposia¾ sa žrï pohybovala vpred), v priebehu zbalenia sa žrï ohýba aj v¾avo. Žrï je v tejto polohe maximálne ohnutá, približne pod uhlom 45º dopredu a v¾avo, zaèína sa vystiera. Vystieranie V ïalšej fáze nastáva vypruženie žrde. Úlohou skokana je využi katapultaèné úèinky žrde a aktívne na ne nadviaza rýchlym pohybom panvy a vystretím nôh. 86


Skokan sa snaží èo najviac priblíži k žrdi vo vise strmhlav (tzv. „I“ poloha) a nastáva vertikálne vystieranie. Vplyvom katapultaèných úèinkov žrde a súèasného vystierania tela, dosahuje rýchlos vertikálneho zdvihu ažiska maximálne hodnoty. Prítrh, obrat a vzoprenie Po vystieraní v konci katapultácie žrde nadväzuje skokan ïalšiu èinnos, v ktorej sa snaží využi všetky možnosti k zdvihu ažiska. Prítrh a obrat sa zaèínajú takmer súèasne, ale pri správnom vykonaní musí by zrejmé nasadenie obratu až po prítrhu. Keï panva dosahuje úchop pravej hornej konèatiny, zaèína prítrh oboma pažami. Práca paží je spojená s obratom skokana v¾avo hrudníkom k latke. Dolné konèatiny sú ved¾a seba. Obrat nie je potrebné zvl᚝ nacvièova, uskutoèní sa celkom prirodzene, akonáhle skokanove boky prejdú pri zvrate a vertikálnom natiahnutí tela pozdåž jeho paží. Pre úspešnos celého skoku je ve¾mi dôležité, aby skokan udržal v tejto fáze boky pri žrdi, nohy vysoko hore a aby nadviazal vzoprenie na žrdi. Paže sa postupne vystierajú a tým sa zaèína vzoprenie. Súèasne pokraèuje obrat, až kým skokan nie je obrátený tvárou k doskoèisku. Vzoprenie konèí odrazom paží zo žrde. Prechod ponad latku Vzoprenie je spojené so zaèiatkom prechodu ponad latku. Rýchlym pohybom zápästia s posledným impulzom palca, skokan odhadzuje žrï, lakte oboch paží smerujú von a od latky. Hlava zostáva dole, poh¾ad smeruje k doskoèisku. ažisko skokana pri správnom vykonaní ešte stúpa a prechádza latku vzletom, ktorý umožòuje prekona latku vo výške až o meter vyššie, ako je úchop hornej paže. Rozhodujúce pre spôsob prekonania latky a prevýšenia úchopu je nielen správne vykonanie závereèných fáz skoku, ale predovšetkým vykonanie a využitie predchádzajúcich èinností, t.j. predovšetkým rozbehu, odrazu a švihových pohybov hore. Potom skokan prekonáva latku, najprv dostane za latku dolné konèatiny a boky, postupne prenáša trup, hlavu a paže. Doskok Skokan o žrdi po prekonaní latky pokraèuje v rotaènom pohybe v smere do polohy na chrbte, na ktorý dopadá do doskoèiska s prednoženými dolnými konèatinami, upaženými pažami a hlavou pritiahnutou k hrudníku. V súèasnej dobe sa doskakuje do pružných doskoèísk, èo umožòuje efektívny prechod latky. Nedostatoène upravené doskoèisko má negatívny vplyv aj na techniku prechodu latky.

11.3 Nácvik skoku o žrdi

Pre svoju pohybovú nároènos je vhodné, aby sa už v žiackom veku vytvárali základy pre správne technické prvky, na ktorých sa dá potom budova ïalšia pretekárska èinnos. Predpokladom úspešného zvládnutia nácviku skoku o žrdi, je popri všestrannej príprave a rozvoji pohybových schopností, dostatok odvahy a dobré koordinaèné predpoklady. 87


V zaèiatoèných fázach nácviku sa snažíme vytvori z¾ahèené podmienky kvôli rýchlejšiemu osvojeniu techniky skoku. Ïalej je dôležité postara sa o bezpeènos skokana. Pocit bezpeènosti dovo¾uje skokanovi sústredi sa na technické detaily a zefektívòuje celý nácvik. Zaèínajúci skokani nie sú schopní napodobni celú techniku, preto nácvik zameriavame na osvojenie si jednotlivých prvkov a ich postupné spájanie do celku. Nácvik skoku o žrdi pozostáva z nasledovného postupu: 1. Držanie žrde a beh so žrïou. 2. Zasunutie žrde. 3. Nácvik základnej rovnováhy na žrdi, nácvik odrazu, prechodu na žrï a visu na žrdi. 4. Nácvik vykývnutia a zbalenia. 5. Nácvik vystierania tela poèas katapultácie žrde. 6. Nácvik prítrhu, obratu, vzoprenia a prekonania latky. 7. Nácvik rozbehu. 8. Komplexný nácvik skoku o žrdi. 1. Držanie žrde a beh so žrïou Po oboznámení sa s disciplínou zaèíname s osvojovaním optimálneho spôsobu držania. Pri tom dbáme na pokrèenie oboch paží v lakoch, správnu šírku úchopu a uvo¾nené držanie žrde. Pri behu sa snažíme o rytmickú prácu paží a dolných konèatín. Základné cvièenia: - nácvik držania žrde najprv na mieste, potom v chôdzi a pri vykonávaní prvkov bežeckej abecedy, - poklus so žrïou, - rovinky so žrïou, - stupòované úseky so žrïou so zvyšovaním frekvencie v závereènej èasti úseku. 2. Zasunutie žrde Pri zasúvaní je potrebné dba na to, aby sa žrï pohybovala èo najbližšie pri trupe a najkratšou dráhou sa dostala do polohy vhodnej na vykonanie odrazu. Súèasne je potrebné nacvièi plynulé spúšanie konca žrde do zasúvacej skrinky pri dokroku na odrazovú dolnú konèatinu. Horný koniec žrde sa má pohybova vpred a hore. Základné cvièenia nácviku zasúvania žrde: - imitácia pohybov paží na mieste. Najprv iba pravou pažou, potom pripájame aj ¾avú pažu. Žrï sunieme koncom po zemi, - synchronizácia pohybov horných a dolných konèatín v posledných dvoch krokoch. Ešte stále bez zasúvacej skrinky. Najprv rozložene: na prvý krok skokan presúva žrï k pravému plecu, na druhý krok sa žrï dostáva pred telo a nad hlavu pri odrazovom nápone, - ako predchádzajúci cvik, ale so zasunutím žrde k opore (napr. stena, obrubník, jama v piesku, atï.), - zasunutie žrde z dvoch krokov do zasúvacej skrinky. 88


3. Nácvik základnej rovnováhy na žrdi, nácvik odrazu, prechodu na žrï a visu na žrdi Po základnom zvládnutí behu so žrïou a zasunutia, pristúpime k nácviku rovnováhy na žrdi. Túto èas skoku nacvièujeme skokmi z vyvýšeného miesta. Pomocou týchto cvièení si skokan osvojuje správne rozloženie hmotnosti na oboch stranách žrde a zvis na hornej vystretej paži. Odraz musí by priamo do žrde bez odkláòania. Prechod na žrï so zvisom nacvièujeme z krátkeho rozbehu do 8 krokov. Základné cvièenia: - získa pocit visu na gymnastickom náradí, - v pokluse na každý tretí, alebo piaty krok skoky z odrazovej dolnej konèatiny s doskokom na švihovú dolnú konèatinu, - podobné cvièenia ako predchádzajúce, so sunutím žrde po podložke pred sebou, prièom je pravá paža nad hlavou, - zo zvýšeného miesta (okolo 1 m) odrazom z jednej dolnej konèatiny vykývnutie do dia¾ky najprv bez obratu a potom aj s obratom a doskokom do doskoèiska, - z rozbehu 2-8 krokov so zdôraznením odrazu a „žrïkárskeho“ luku vis na vystretej hornej paži s doskokom do doskoèiska, do tzv. telemarku. 4. Nácvik vykývnutia a zbalenia Pri nácviku vykývnutia a zbalenia dbáme na dodržiavanie švihového vykonania a aktívneho zbalenia s dobrou orientáciou a rovnováhou tela. Úspešné zbalenie je podmienené správnym zaèiatkom skoku. Základné cvièenia: - nácvik vykývnutia vo vise na hrazde, alebo na lane, - ako predchádzajúce cvièenie, ale s náskokom, - nácvik zbalenia vo vise ¾avým bokom k rebrinám (pravá paža vystretá, ¾avá pokrèená v lakti - úchop nižšie) švih dolnými konèatinami hore, trup zvráti vzad, panva sa dostane až k pästi pravej paže, dolné konèatiny sú v polohe visu vznesmo, - z krátkeho rozbehu do 8 krokov vykývnutie na neohnutej žrdi, zbalenie (panva sa dostáva k pažiam a kolená sú za žrïou), a prechod za vertikálu, - ako predchádzajúce cvièenie, ale na mäkkej ohnutej žrdi, - z rozbehu do 10 krokov zbalenie na ohnutej žrdi do „L-polohy“ (zbalenie uskutoèni ešte vo fáze ohybu žrde, skôr, ako prejde vertikálou). 5. Nácvik vystierania tela poèas katapultácie žrde Skokan sa musí snaži vycíti pruženie (katapultáciu) žrde a iba po dokonèení katapultácie, keï prešiel „L-J-I-polohami“ môže zaèa prítrh pažami. Panvu musí zvdihnú pozdåž žrde aspoò do výšky pravej paže. Základné cvièenia: - výmyk na kruhoch, podmety na hrazde, kotú¾ vzad do stojky a iné cviky na gymnastickom náradí, - imitaèné cvièenia „L-J-I-polôh“,

89


- z krátkeho až stredného rozbehu prechod na žrï, vykývnutie, zbalenie a vymršenie tela hore, - ako predchádzajúce cvièenie s dosahovaním vysoko položenej latky ¾avou dolnou konèatinou. 6. Nácvik prítrhu, obratu, vzoprenia a prekonania latky Prítrh sa vykonáva so súèasným obratom okolo svojej pozdåžnej osi. V okamihu, keï sa pravé plece dostane nad miesto úchopu, zaèína skokan tlaèi na žrï zhora. Po odraze od žrde sa dolné konèatiny spustia za latku, trup sa ohýba a horná paža pokraèuje v predåžení odrazu. Základné cvièenia: - kotú¾ vzad do zášvihu s prekonaním latky, - z krátkeho rozbehu prechod na žrï, vykývnutie a zbalenie pozdåž žrde s poloobratom, alebo obratom (panvu drža pri žrdi), - celý skok o žrdi bez latky. 7. Nácvik rozbehu K nácviku rozbehu pristupujeme až po zvládnutí predchádzajúcich prvkov. Dåžku rozbehu prispôsobujeme tvrdosti žrde, ktorú máme k dispozícii. Základné cvièenia: - stupòované rovinky so žrïou, - vymeranie rozbehu na dráhe, - vymeranie rozbehu na rozbežisku. 8. Komplexný nácvik skoku o žrdi Cie¾om je zdokonali celkový rytmus skoku a zdokonali individuálny štýl, prièom skáèeme v rôznych podmienkach. Základné cvièenia: - celé skoky bez latky z rôzne dlhých rozbehov a na rôzne tvrdých žrdiach, - celé skoky s prekonaním latky na rôznych výškach a z rôzne dlhých rozbehov.

11.4 Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia Hlavné chyby: - Prehnané pohyby paží vpred a vzad.

- Spomalenie záveru rozbehu.

90

Pri rozbehu: Spôsoby odstránenia: - Uvo¾ni kàèovité držanie žrde, zmenši pohyby ¾avej paže na minimum a vyrovnáva predovšetkým pravou pažou. - Stupòované rovinky so žrïou, plynulo stupòova rýchlos a predlžova posledné kroky rozbehu, prípadne skráti rozbeh.


Pri zasunutí: Hlavné chyby: - Neskoré predsunutie žrde, tak že žrï sa nedostane vèas pred skokana a nad hlavu.

Spôsoby odstránenia: - Synchronizácia pohybov horných a dolných konèatín poèas posledných dvoch krokov pred odrazom, skokan musí žrï zasúva skôr, rýchlejšie a plynulejšie a pravú pažu v konci zasunutia dopnú. Pri odraze:

Hlavné chyby: - Nesprávne vykonaný odraz a švih dolnej konèatiny.

Spôsoby odstránenia: - Zaradi špeciálne skokanské cvièenia pre nácvik skoku do dia¾ky.

- Naskoèený, alebo predbehnutý odraz.

- Vymera rozbeh na dráhe a na rozbežisku, rozbeh plynulo stupòova.

- Úklon hlavy v¾avo pri odraze, ale odraz vpravo od osi rozbehu.

- Zdôrazòujeme odraz priamo do žrde, odrazová dolná konèatina musí dokraèova oproti žrdi, hlavu držíme vzpriamenú. Vo fáze ohybu žrde:

Hlavné chyby: - Skokan neprechádza visom.

Spôsoby odstránenia: - Dôraz kladieme na dokonèenie odrazu a prechod na vystretú hornú pažu, ¾avá dolná konèatina (odrazová) zostáva za telom.

- Nízke vykývnutie, nedostatoèné zbalenie.

- Aktívnejší švih odrazovou dolnou konèatinou, posilni brušné svalstvo, zamera sa na švih dolných konèatín s následným zbalením (kolená k hrudníku) bez priahovania paží.

91


Vo fáze katapultácie žrde: Hlavné chyby: - Boky nízko na zaèiatku katapultácie.

Spôsoby odstránenia: - Rýchlejšie a vo väèšom rozsahu vykona švihové pohyby poèas prechodu na žrï, vykývnutia a zvratu, „L-polohu“ zauja v okamžiku najväèšieho ohybu žrde.

- Pritiahnutie pliec do výšky na úkor zdvihu bokov poèas katapultácie.

- Sústredi sa na vykonanie predchádzajúcej fázy. Boky stále dvíha a tlaèi k úchopu hornej paže.

- Skokan predèasne sklápa dolné konèatiny, následné zhodenie latky.

- Netrèi dolnými konèatinami v smere skoku, ale poved¾a žrde smerom hore.

- Odstrèenie žrde od tela.

- Spodná paža musí napomáha hornej paži pri vzieraní k dokonèeniu prítrhu pravej paže k plecu.

92


12. TROJSKOK 12.1 Charakteristika

Trojskok je nároèná technická disciplína rýchlostno-silového charakteru. Pre svoju nároènos nie je zaradený v rozsahu pretekania žiactva. Do súaže žien bol zaradený až v 90. rokoch minulého storoèia. Trojskokanské prvky sa však využívajú u mládeže a už pred zaradením do rozsahu pretekania sa využívali u žien. Odrazové cvièenia sa však vykonávajú z krátkeho rozbehu. Úèelom disciplíny je po rozbehu prekona èo najväèšiu horizontálnu vzdialenos tromi po sebe nasledujúcimi skokmi, ktorých vykonanie je pevne stanovené pravidlami. Po odraze z odrazovej dosky musí skokan urobi poèas letu výmenu dolných konèatín, takže odraz do druhého skoku vykonáva tou istou dolnou konèatinou. Do tretieho skoku sa musí odrazi opaènou dolnou konèatinou a potom nasleduje doskok do doskoèiska. Následnos odrazov v trojskoku je ¾avá - ¾avá - pravá, alebo pravá - pravá - ¾avá. Jednotlivé skoky (èasti trojskoku) majú názvy: poskok, preskok a skok. Mroczynski a kol. (1995) zdôrazòujú vykonanie celého trojskoku až po doskok v piesku pozdåž priamej osi rozbehu bez boèných odchýlok. Rozhodujúcimi predpokladmi pre dosiahnutie vysokej výkonnosti sú bežecká rýchlos, odrazová sila a výbušnos, koordinácia pohybu paží a dolných konèatín, úroveò pružnosti a ohybnosti svalových skupín dolných konèatín a rozsah pohybu v kåboch. Vzh¾adom k nárokom, ktoré táto disciplína kladie na oporno-pohybový aparát, vyžaduje špeciálna trojskokanská príprava dobrú úroveò predchádzajúcej všestrannej prípravy. V trojskoku nemôžeme hovori o vyslovene vhodnom somatotype športovca, ale ukazuje sa výhodou vysoká postava muskulárneho, alebo š¾achovitého typu s dlhými dolnými konèatinami a nižšia telesná hmotnos. Trojskok kladie zvýšené požiadavky aj na vô¾ové vlastnosti, najmä rozhodnos, húževnatos, odvahu, vysokú koncentráciu a intenzitu vô¾ových úsilí pri odraze (Šimonek, 1976). Výkon v trojskoku závisí od: - rýchlosti rozbehu v momente prvého odrazu, - výšky a uhla vzletu ažiska pri každom z troch odrazov, - efektívnosti odrazu v jednotlivých skokoch, aby brzdivé zložky boli èo najmenšie, - dostatoèného rozsahu pohybov a rovnováhy poèas letu, - efektívnosti doskoku.

12.2 Technika trojskoku

Súèasná technika trojskoku je výsledkom dlhodobého vývoja. Trojskokanovi umožòuje v plnej miere využi svoje predpoklady. V technike trojskoku rozoznávame dva základné spôsoby: 93


- Bežecký spôsob, ktorý je založený na maximálnom využití horizontálnej rýchlosti vo všetkých troch odrazoch. Pre bežecký spôsob sú charakteristické ploché skoky, vysoká rozbehová rýchlos a striedavá práca paží. Najdlhší je tretí skok. Pomer jednotlivých skokov z celkovej dåžky je 34 % : 30 % : 36 %. - Skokanský spôsob je založený na maximálnom využití odrazovej výbušnosti. Skokanský spôsob sa vyznaèuje vysokými skokmi, ve¾kou stratou horizontálnej rýchlosti a súpažným švihom vo všetkých troch skokoch. Najdlhší je poskok. Pomer jednotlivých skokov z celkovej dåžky je 38 % : 29 % : 33 %. Najlepší trojskokani v súèasnosti však využívajú kombináciu oboch spôsobov, to znamená, že pri maximálnej horizontálnej rýchlosti maximálne využívajú odrazovú výbušnos. Techniku trojskoku rozde¾ujeme na tieto èasti: rozbeh, poskok, preskok a skok s doskokom. Rozbeh Rozbeh v trojskoku, podobne ako v skoku do dia¾ky, musí zabezpeèi vysokú horizontálnu rýchlos a predodrazovými adaptáciami sa pripravi na efektívne vykonanie odrazu. V poslednom období sa potvrdzuje, že vysoká rozbehová rýchlos je základnou podmienkou i tak technicky nároènej disciplíny ako je trojskok. Hodnoty rozbehových rýchlostí niektorých svetových trojskokanov sú porovnate¾né s hodnotami skokanov do dia¾ky. V závereènej èasti rozbehu dosahujú rýchlos okolo 10,5 m.s-1. Dåžka rozbehu závisí od úrovne rýchlosti a od akceleraèných schopností. U najlepších trojskokanov pozostáva rozbeh z 20 a viac rozbehových krokov, èo predstavuje dåžku 40 m a viac. Aj u trojskokanov sa prejavuje v poslednom období tendencia k plynulejšiemu stupòovaniu rozbehovej rýchlosti s cie¾om dosiahnu „optimálnu“ rýchlos pre realizáciu prvého odrazu. V závereènej fáze rozbehu dosahujú trojskokani „optimálnu“ rýchlos na úrovni 92 % svojej maximálnej rýchlosti. Predpokladom realizácie rozbehovej rýchlosti v efektívny odraz je technické vykonanie posledných troch krokov rozbehu. Donedávna nebol v závereènej èasti rozbehu v trojskoku a v skoku do dia¾ky prakticky žiadny rozdiel. Predodrazový rytmus v trojskoku sa však odlišuje od skoku do dia¾ky. V trojskoku sa menej znižuje ažisko, zvyšuje sa kroková frekvencia a nepredlžuje sa predposledný krok. Trojskokan pokraèuje plynule v behu a nemení podstatne rytmus ani štruktúru krokov. Rozdiel medzi trojskokom a skokom do dia¾ky vyplýva z toho, že uhol vzletu je pri trojskoku menší (15º-18º, prièom v skoku do dia¾ky dosahuje hodnoty 18º až 24º). Poskok Poskok v podstatnej miere rozhoduje o koneènom výsledku v trojskoku. Musí by dostatoène dlhý (primerane), ale pritom plochý. Mali by nasta èo najmenšie straty horizontálnej rýchlosti (okolo 2,5 m.s-1.), vhodné podmienky na ïalší odraz a zachova rovnováhu. 94


Do poskoku sa trojskokani zvyèajne odrážajú silnejšou dolnou konèatinou, lebo aj nasledujúci odraz sa vykonáva z rovnakej konèatiny. Odrazová dolná konèatina sa kladie na odrazovú dosku ve¾mi aktívne zhora dole a v podstate na celé chodidlo. Odraz sa vykonáva rýchlo a dopredu. Amortizaèná fáza je krátka a nasleduje aktívne vystretie odrazovej dolnej konèatiny, ktorému napomáha práca švihovej dolnej konèatiny a paží. Ako pri skoku do dia¾ky, dôležité je prudké zabrzdenie švihových èastí, pri ktorom dochádza k od¾ahèeniu odrazovej dolnej konèatiny. V ïalšej èasti letu sa švihová dolná konèatina a paže spúšajú dole a pohybujú sa vzad a pripravujú sa na švih do ïalšej èasti v trojskoku - preskoku. Odrazová konèatina sa po dokonèení odrazu skladá a pohybuje sa vpred a hore (stehno je vodorovné s podložkou). Potom zaèína príprava na ïalší aktívny a „zahrabnutý“ odraz. Najprv vykývne predkolenie a chodidlo sa priahuje do dorzálnej flexie, potom smeruje odrazová konèatina rýchlo a aktívne proti podložke a vzad, aby nastalo zahrabnutie. Poskokom dosahujú trojskokani 140-200 cm nižší výkon ako je ich najlepší výkon v skoku do dia¾ky (Koukal, 1987). Poskokom dosahujú trojskokani vzdialenos 600650 cm. Preskok Preskok je najnároènejšia èas trojskoku. Nároènos spoèíva vo ve¾kosti preaženia odrazovej nohy, ktoré v amortizaènej èasti dosahuje hodnoty vyše 500 N. Musí spåòa tie isté podmienky ako poskok: dostatoèná dåžka, èo najmenšie straty horizontálnej rýchlosti, (v preskoku je to okolo 2 m.s-1.), zachova rovnováhu a vytvori vhodné podmienky na ïalší odraz. Odraz sa vykonáva aktívne z celého chodidla. Pohyb švihovej dolnej konèatiny, ktorý sa zaèal ešte v letovej fáze poskoku, sa v momente doskoku zrých¾uje a smeruje kolenom prudko vpred a hore. Paže švihom taktiež napomáhajú odrazu. Amortizaèná fáza odrazu je ve¾mi krátka (ale dlhšia ako pri prvom odraze), prièom sa odrazová dolná konèatina krèí v kolene ve¾mi málo. Úèinnos odrazu závisí od súèinnosti odrazovej konèatiny a švihových èastí. Po ukonèení odrazu prechádza skokan do fázy letu (uhol vzletu je 13º-14º) a zaujíma vo vzduchu polohu bežeckého kroku. Trup je vzpriamený, paže pracujú striedavo, èím napomáhajú udrža rovnováhu. Švihová dolná konèatina je pokrèená, stehno je rovnobežne s podložkou. Odrazová konèatina je pokrèená a najprv zostáva za telom, ale potom sa stehno priahuje pod telo. V závereènej èasti letovej fázy sa dvíha koleno švihovej dolnej konèatiny, predkolenie sa vysúva vpred a konèatina sa nasadzuje aktívnym „zahrabnutím“ na odraz. Odrazová konèatina a paže sa pohybujú vzad, do mohutného náprahu na odraz. Dåžka preskoku býva u najlepších trojskokanov 480-550 cm. Skok s doskokom Posledný odraz sa vykonáva pri najmenšej horizontálnej rýchlosti. Úèelom skoku je zabezpeèi dostatoènú dåžku a vytvori èo najvhodnejšie podmienky na doskok. 95


Amortizaèné pokrèenie odrazovej konèatiny je ve¾mi malé, aby sa zachovala èo najväèšia horizontálna rýchlos a aby mohol by vykonaný energický odraz. Tomu napomáhajú aj švihové èasti. Používa sa prevažne súpažný švih, ktorý smeruje viac hore ako dopredu. Uhol vzletu je 18º-22º a je najväèší zo všetkých troch skokov. Celkove sú pohyby v skoku poèas letu ve¾mi podobné so skokom do dia¾ky (až na súpažný švih). Využíva sa predovšetkým spôsob kroèmo, menej spôsob závesom a len výnimoène strihom. Vzh¾adom na nižšiu horizontálnu rýchlos sa vyžaduje maximálna jednoduchos a úèelnos pohybov poèas skoku. Doskok pri trojskoku sa realizuje takými spôsobmi ako pri skoku do dia¾ky. Dåžka posledného skoku sa pohybuje u najlepších trojskokanov od 550 do 630 cm. Pre koneèný efekt trojskoku a maximálne využitie predpokladov má ve¾ký význam optimálny dåžkový pomer jednotlivých èastí trojskoku. Koukal (1987) uvádza nasledovnú dåžku skokov z celkového výkonu: poskok 37 %, preskok 30 % a skok 33 %.

12.3 Nácvik trojskoku

Základný nácvik trojskoku môžeme zaèa vo veku 14-15 rokov u chlapcov a o 1-2 roky neskôr u dievèat. Podmienkou je dostatoèná úroveò všestrannej telesnej pripravenosti, zvládnutie techniky behu a skoku do dia¾ky. Pred zaèiatkom nácviku žiak teda musí ovláda bežeckú abecedu, techniku šliapavého a švihového behu a techniku jedného spôsobu skoku do dia¾ky, prièom musí vedie zvládnu predodrazové adaptácie. Prípravná etapa má väèší význam ako v iných disciplínach, lebo má za úlohu vytvori predpoklady pre rýchle a efektívne zvládnutie nácviku. Zameriava sa na spevnenie oporno-pohybového aparátu a rozvoj rozhodujúcich pohybových schopností: bežeckej rýchlosti, odrazovej sily a výbušnosti, ohybnosti a koordinaèných schopností. Pri nácviku trojskoku, podobne ako v skoku do dia¾ky, je dôležité aby prebiehal na pružnom podklade a musí by pokyprený piesok v doskoèisku. V trojskoku sa snažíme zvládnu metodický postup oboma dolnými konèatinami. Napriek tomu, že trojskok je technicky nároèná disciplína, uplatòujeme predovšetkým komplexnú metódu nácviku. Nácvik trojskoku zahàòa nasledovný postup: 1. Špeciálne odrazové cvièenia. 2. Nácvik základnej formy trojskoku. 3. Nácvik správneho rytmu trojskoku. 4. Nácvik „zahrabnutého“ odrazu. 5. Spájanie jednotlivých èastí trojskoku. 6. Komplexný nácvik trojskoku. 7. Nácvik rozbehu. 8. Skoky z celého rozbehu.

96


1. Špeciálne odrazové cvièenia Špeciálne odrazové cvièenia v metodickom postupe pri nácviku trojskoku zahàòajú predovšetkým opakované odrazy, tzv. násobené odrazy. Opakovanými odrazmi upevòujeme plynulé spojenie jednotlivých odrazov a súèasne zdokona¾ujeme pohyby poèas letu. Pri nácviku sa sústreïujeme na rýchlos, vèasný odraz pod správnym uhlom, pružnos a správne držanie trupu. Viacskoky vykonávame z krátkeho rozbehu do šes krokov, alebo z miesta v sériách po 8-10, prípadne až 15 odrazov v rôznych obmenách: - opakované odrazy striedavonož (¾avá-pravá-¾avá-pravá ...), - opakované odrazy jednonož (¾avá-¾avá-¾avá ..., alebo pravá-pravá-pravá ...), - kombinácie opakovaných odrazov (napr. ¾avá-¾avá-pravá- pravá ..., alebo ¾avá-¾avá¾avá-pravá-pravá-pravá ...) 2. Nácvik základnej formy trojskoku Pri nácviku základnej formy trojskoku ide v podstate o nauèenie a zafixovanie správnej výmeny. Cvièenia vykonávame z krátkeho rozbehu hravo bez ve¾kého úsilia o dåžku skokov. Dôraz kladieme na aktívny odraz, plynulý prechod z jedného skoku do druhého (hlavne s poskoku do preskoku) a na ve¾ký rozsah pohybov. Základné cvièenia: - trojskok z rozbehu do 6 krokov, - poskok-preskok z 3-4 krokov, - preskok-skok zo 4-6 krokov. 3. Nácvik správneho rytmu trojskoku Snažíme sa využi dåžku všetkých troch skokov, udrža èo najväèšiu rozbehovú rýchlos, udrža rovnováhu a vèas nasadi švih švihovou dolnou konèatinou. Skáèeme hlavne zo 6-8 krokového rozbehu. Patria sem tieto základné cvièenia: - trojskok so skrátením poskoku a predåžením preskoku, - trojskok s vyznaèením dåžky skokov v pomere 1:1:1, - trojskok s optimálnym pomerom jednotlivých skokov, - trojskok z 8-10 krokového rozbehu s maximálnou dåžkou tretieho skoku. 4. Nácvik „zahrabnutého“ odrazu „Zahrabnutý“ odraz zaèína po vykývnutí predkolenia aktívnym dokrokom pred ažisko tela (až 50 cm). Dolná konèatina pôsobí na dráhu ahom vzad a tlakom dole, prièom musí by tento pohyb vykonaný ve¾mi rýchlo. Základné cvièenia: - imitácia „zahrabnutia“ v stoji, - imitácia „zahrabnutia“ v chôdzi aj s pohybom švihovej nohy, - odrazy v pokluse na každý 2.-4. krok s hrabavým odrazom, - beh s hrabavými odrazmi pri ve¾kom predklone trupu,

97


- poskoky na jednej dolnej konèatine s malým postupom vpred, s vysokým dvíhaním stehna odrazovej nohy a aktívnym hrabavým odrazom, - chôdza hore po schodoch so zdôraznením dokroku a dopnutia odrazovej dolnej konèatiny, - „zahrabnuté“ odrazy pri jazde na kolieskovej korèuli, kolobežke, - výstupy s aktívnym dokrokom na podložku (20-30 cm) s èinkou (do 40 kg) aj so švihom švihovej dolnej konèatiny. 5. Spájanie jednotlivých èastí trojskoku V tejto èasti nácviku sa usilujeme predovšetkým o zlepšenie techniky jednotlivých èastí a o plynulý prechod z jednej èasti trojskoku do nasledujúcej. Trojskok nacvièujeme komplexne. Z rozbehu 8-10 krokov vykonávame tieto základné cvièenia: - spojenie rozbehu s poskokom (aj s doskokom do piesku), - poskok-preskok (aj s doskokom do piesku), - preskok-skok, - skok do dia¾ky (z dolnej konèatiny, ktorá sa odráža do posledného skoku). 6. Komplexný nácvik trojskoku Pri komplexnom nácviku rozbeh predlžujeme na 10-14 rozbehových krokov. Využívame zvýšenú rozbehovú rýchlos na predåženie dåžky poskoku na optimálnu úroveò. Predåženie poskoku nesmie negatívne ovplyvni dåžku nasledujúcich dvoch skokov. Základným cvièením je trojskok z 10-14 rozbehových krokov. 7. Nácvik rozbehu Rozbeh je plynulo stupòovaný až po nasadenie odrazu do poskoku. Poèas posledných krokov pred odrazom sa vytvárajú podmienky na optimálne vykonanie trojskoku. Tieto skoky nesmú by príliš predlžované, ani skracované. Metodika nácviku rozbehu je podobná ako v skoku do dia¾ky: - stupòovaný beh, - rozbeh na dráhe, - rozbeh na rozbežisku, - rozbeh s odrazom. 8. Skoky z celého rozbehu Len dobre pripravení jedinci môžu nacvièova skoky z celého odrazu. Pri nácviku kladieme dôraz na techniku a menej na výkon. Skoky z celého rozbehu pre svoju nároènos zaraïujeme ove¾a menej èasto, ako skoky z krátkeho a stredného rozbehu. Po absolvovaní metodického nácviku trojskoku, zdokona¾ujeme racionálnu techniku a po jej dostatoènom zvládnutí individuálny štýl trojskokana, vzh¾adom na jeho predpoklady.

98


12.4 Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia Pri rozbehu: Hlavné chyby: - Zníženie rýchlosti pred odrazom.

Spôsoby odstránenia: - Stupòované rovinky, plynulejšie stupòova rozbeh, príp. skráti rozbeh.

- Nadmerné predlžovanie, alebo skracovanie posledných krokov pred odrazom.

- Upravi dåžku rozbehu, rozbehy bez odrazu a s odrazom bez výraznejšieho zamerania sa na odraz. Pri poskoku:

Hlavné chyby: - Záklon pri odraze.

Spôsoby odstránenia: - Plynulejšie spojenie rozbehu s odrazom, skoky zo stredného rozbehu, stupòova rýchlos rozbehu až po odraz, príp. skráti rozbeh.

- Pasívne nasadenie odrazu.

- Cvièenie na nácvik „zahrabnutého“ odrazu.

- Ve¾mi vysoký poskok.

- Výraznejšie „zahrabnutý“ odraz, švih viac vpred, ako hore, odraz ukonèi neskôr - pod menším uhlom, skok do dia¾ky z krátkeho a stredného rozbehu.

- Ve¾mi dlhý poskok

- Cvièenia na nácvik správneho rytmu trojskoku.

- Ve¾mi krátky poskok.

- Nácvik poskoku s doskokom do piesku.

- Malý rozsah práce dolných konèatín vo fáze letu.

- Nacvièova aktívnu prácu odrazovej konèatiny pri poskoku do piesku, alebo pri opakovaných odrazoch na jednej konèatine.

99


- Pasívny doskok po poskoku.

- Cvièenia na nácvik „zahrabnutého“ odrazu, zníži výšku poskoku. Pri preskoku:

Hlavné chyby: - Ve¾mi krátky a nízky preskok.

Spôsoby odstránenia: - Zníži a skráti výšku poskoku, zlepši prácu švihových èastí.

- Malý rozsah pohybov poèas letu.

- Zlepši ohybnos, zvýši rozsah pohybu v kåboch, opakované odrazy a trojskok z krátkeho rozbehu vykonáva vo väèšom rozsahu.

- Poruchy rovnováhy poèas letu.

- Spevni trup i odraz a švih v smere pohybu ažiska, zlepši techniku odrazu. Pri skoku:

Hlavné chyby: - Ve¾mi krátky a nízky skok.

Spôsoby odstránenia: - Zníži straty horizontálnej rýchlosti v jednotlivých odrazoch, intenzívnejšie zapoji do odrazu paže a švihovú dolnú konèatinu.

- Ve¾mi vysoký skok.

- Aktívnejšie nasadi odraz, dôraz na „zahrabnutý“ odraz v spojení preskok-skok z krátkeho rozbehu.

- Poruchy rovnováhy poèas letu, predèasný doskok.

- Vzpriami trup, odraz a švih v smere pohybu ažiska, posilni brušné svaly.

Jedna z hlavných chýb v technike trojskoku je narušenie optimálneho pomeru dåžok poskoku, preskoku a skoku. Túto chybu odstraòujeme nacvièovaním správneho rytmu trojskoku z krátkeho a stredného rozbehu.

100


13. VRH GU¼OU 13.1 Charakteristika

Vrh gu¾ou je v skupine vrhaèských disciplín jediným typickým predstavite¾om vrhu. Od hodov sa líši tým, že vrhaèova sila pôsobí v smere dráhy letu náèinia, a nie kolmo na òu. Pri vykonaní vlastného vrhu je gu¾a tlaèená, vrhajúca paža a ruka sa z pokrèenia vystierajú a roztláèajú gu¾u. Vo všetkých ostatných atletických hodoch je náèinie pri vykonaní odhodu ahané. Vrh gu¾ou patrí k základným atletickým disciplínam a zaraïujeme ho do skupiny rýchlostno-silových technických disciplín. Celý vrh gu¾ou trvá ani nie celú sekundu, za ktorú musí vrhaè vynaloži maximálne úsilie zamerané na prekonanie narastajúceho odporu gule. Odpor pri ukonèení vrhu je pri výkonoch svetovej úrovne až 10-násobkom hmotnosti gule. Zvládnutie pohybovej štruktúry (techniky) si preto vyžaduje ve¾kú dynamickú silu (výbušnos), rýchlos, dobrú pohybovú koordináciu, obratnos, schopnos koncentrova pozornos a mobilizova úsilie na pohyb s maximálnou silou a zrýchlením. Z biomechanického h¾adiska pri vrhu gu¾ou ide o šikmý vrh náèinia. Výkon v šikmom vrhu závisí od: - poèiatoènej rýchlosti, - od elevaèného uhla, - výšky vypustenia gule vrhaèom, ako aj od variabilných èinite¾ov a od konštantného èinite¾a variácie. Variabilnos efektu (výkonu vo vrhu) je spôsobená variabilnosou poèiatoènej rýchlosti gule urèovanej vrhaèom, èiastoène výškou vrhaèa a elevaèným uhlom. Výšku vrhaèa nemôžeme ovplyvni a optimálny elevaèný uhol možno nacvièi. Takto sa naša pozornos sústredí na poèiatoènú rýchlos gule, ktorá je limitovaná viacerými faktormi. Tieto faktory tvoria štruktúru výkonu vo vrhu gu¾ou, lebo všetky sa integrujú hlavne do poèiatoènej rýchlosti a len èiastoène do elevaèného uhla. Na poèiatoènú rýchlos pôsobia tieto základné faktory: - technika (pohybová štruktúra) vrhu, - somatické predpoklady (výška, hmotnos), - psychické predpoklady, - úroveò pohybových schopností, - schopnos správne si osvoji racionálnu techniku. Poèiatoèná rýchlos gule má ve¾ký význam pre dåžku letu. Vrhaè získava rýchlos prostredníctvom poskoku. Ak èleníme vrh do fáz, hovoríme o troch èastiach: a) základné postavenie a držanie gule, b) poskok , c) vlastný vrh. Vrh gu¾ou je pomerne nenároèná atletická disciplína na priestor a náèinie. Dôležitým èinite¾om pri výcviku je vytvorenie si správnej predstavy o pohybovej štruktúre. 101


13.2 Technika vrhu gu¾ou

Na racionálnu techniku sa pozeráme ako na pohybovú štruktúru vytváranú v priebehu tréningového procesu. Pohybová štruktúra sa stáva racionálnou len vtedy, ak rešpektuje, využíva, alebo tvorivo prispôsobuje individuálne osobitosti vrhaèa zákonom kinematiky a dynamiky. Technika vrhu gu¾ou od svojho zaradenia do programu olympijských hier v roku 1896, prešla postupným vývojom a zdokonalením. V súèasnosti sa používajú dve techniky vrhu gu¾ou - chrbtová technika vrhu poskokom a otoèkou. Technika otoèkou je nároènejšia na koordináciu pohybov a na orientáciu v priestore ako chrbtová technika poskokom, preto sa budeme zaobera spôsobom vrhu -chrbtovou technikou. Vrh gu¾ou chrbtovou technikou poskokom (obr. 12), pri dobrom vykonaní, umožòuje využi zvl᚝ svalstvo trupu a nôh.

Obrázok 12 Základné postavenie a držanie gule V základnom postavení stojí vrhaè na pravej dolnej konèatine pri zadnom okraji kruhu, chrbtom do smeru vrhu. Špièka pravej dolnej konèatiny smeruje dozadu proti smeru vrhu a dotýka sa zadného vnútorného okraja kruhu. ¼avá dolná konèatina je mierne zanožená, opretá špièkou o zem. Gu¾u držíme v pravej ruke na rozhraní dlane a prstov, ktoré sú mierne roztiahnuté. Malíèek a palec sú odtiahnuté trocha viac a podopierajú gu¾u zo strán. Niekedy sú všetky prsty pritisnuté dohromady a tvoria tak pri odvrhu gule pevnejšiu oporu. Držanie gule závisí od ve¾kosti dlane a dåžky prstov. Gu¾a je obvykle držaná pevne pri krku nad k¾úènou kosou a spevnená bradou, pritiahnutou ku guli. Poskok Zo základného postavenia vrhaè dáva impulz k ïalšej èinnosti výponom na stojnej dolnej konèatine a miernym prepnutím trupu. Nasleduje zášvih ¾avej dolnej konèatiny 102


a predklon. Súèasne s pokrèením pravej dolnej konèatiny, zhruba do uhla 110 - 1200, vrhaè predkláòa trup, zanoženú ¾avú dolnú konèatinu prisunie k pravej a vysunie mierne panvu do smeru vrhu. Tým vytvárame dobrú polohu pre poskok vzad. V tejto fáze švihá ¾avá dolná konèatina popri zemi šikmo vzad, smerom k zarážaciemu brvnu. Súèasne sa pravá dolná konèatina vystiera a odráža cez pätu do smeru pohybu. ¼avá paža pomáha pri udržaní rovnováhy a vytoèení trupu a ramien dozadu. V priebehu poskoku vytáèa vrhaè chodidlá tak, že pravé smeruje v momente doš¾apu takmer kolmo na smer pohybu (otáèa sa do vnútra) a ¾avé smeruje špièkou šikmo vpred. Takto dochádza k natiahnutiu svalov dôležitých pre rotaèný pohyb tela (špirálová pružina). Pri náponovej fáze poskoku nie je žiadúci maximálny odraz hore, ktorý spôsobuje vysoké zdvihnutie ažiska a èasto aj vzpriamenie trupu. Vlastný vrh Vlastný vrh zaèína doš¾apom ¾avej dolnej konèatiny na zem. Hmotnos tela je na pokrèenej pravej dolnej konèatine. V tomto momente zapája vrhaè do pohybu svaly vystieraèov nôh (zdvihová pružina).V tomto postavení je vlastne ¾avým ramenom zablokovaná dráha pohybu gule a je potrebné v priebehu otáèania trupu a ramien túto dráhu najprv uvo¾ni. To sa deje rýchlym zdvihnutím ¾avého ramena, ktoré švihá dozadu. Uhol medzi trupom a stehnom odrazovej dolnej konèatiny sa postupne celkom otvorí. Súèasne sa prenáša váha z odrazovej dolnej konèatiny na obidve, päta odrazovej dolnej konèatiny sa dvíha a špièka sa otáèa dovnútra. Zároveò sa vystiera aj koleno odrazovej dolnej konèatiny a s ním sa vytláèajú aj boky a celý trup. ¼avá paža, pokrèením a pritiahnutím k telu, urých¾uje rotáciu ramien a umožòuje spevnenie ¾avej strany a zachovanie osi otáèania okolo ¾avého pleca (špirálová pružina). Pravé rameno stúpa hore vpred a súèasne sa prudko vystiera pravá paža (prakovitá pružina). Zdvihnutie ramena a vystretie paže je vykonané súèasne s dokonèením odrazu. Chodidlo pravej dolnej konèatiny pri tom opustí zem o nieèo skôr, ako chodidlo ¾avej dolnej konèatiny. Pružným sklopením ruky v zápästí (odpérovaním prstov) je guli odovzdaný posledný impulz. Tlak na náèinie má by èo najïalej za zarážacie brvno, aby bolo možné pôsobi na gu¾u po èo najdlhšej dráhe. Výsledkom dynamického dokonèenia práce dolných konèatín, je ich výmena preskokom z ¾avej na pravú. Po preskoku vrhaè znižuje ažisko tela a tlaèí pravou dolnou konèatinou smerom vzad. ¼avá dolná konèatina zanožuje a spolu s ¾avou rukou, pomáha udržiava rovnováhu.

13.3 Metodika nácviku vrhu gu¾ou

Úspešný nácvik tejto disciplíny predpokladá u cvièencov urèitý stupeò obratnosti, koordinácie a tiež základnú úroveò sily trupu, paží i nôh v spojení s rýchlosou. Hlavným cie¾om tohto nácviku je nauèi cvièencov vrh gu¾ou chrbtovou technikou poskokom. Tento cie¾ môžeme dosiahnu iba po osvojení si rôznych spôsobov odhodov a vrhov gule s plynulým rytmom pohybov a so znaènou akceleráciou. V poèiatoèných fázach nácviku používame náèinie s menšou hmotnosou, ktorú postupne 103


zvyšujeme, aj to len po správnom zvládnutí preberajúcich cvièení. Pri organizácii cvièení dbáme na bezpeènostné opatrenia, správne rozmiestnenie cvièencov, vykonávanie cvikov na dostatoène ve¾kom priestranstve, alebo na pokyn uèite¾a. Pre zaèiatok nácviku vrhu gu¾ou je vhodný vek medzi 13 a 14 rokom (pri nácviku popisujeme cvièenca vrhajúceho pravou pažou). 1. Vytvorenie predstavy o technike komplexného vrhu nám pomáha samotná ukážka spojená s výkladom (v normálnom aj spomalenom rytme), premietnutie filmov, rozbor kinogramov, ale predstava sa hlavne dokres¾uje až vlastnými pokusmi. 2. Prípravné cvièenia nám slúžia na zoznámenie sa s náèiním, navykanie si na jeho hmotnos a uèi sa ju prekonáva v pohybe. Ale tiež nám slúžia na špeciálne rozcvièenie a rozvoj všeobecnej i špeciálnej sily. Tieto cvièenia tiež nazývame - guliarska gymnastika a môžeme sem zaradi napr. tieto cvièenia: - stoj rozkroèný, gu¾u si podávame z ruky do ruky, okolo bokov, okolo trupu, okolo hlavy, v predklone okolo dolných konèatín (v tvare osmièky). - gu¾u si prehadzujeme z ruky do ruky pred telom, s vystretými aj pokrèenými pažami. - vyhadzovanie a chytanie gule z podrepu až z drepu s výskokom. - rýchle úklony s krátkym prehadzovaním gule z ruky do ruky pred telom a ponad hlavu. - rôzne úklony a krúženie trupu s gu¾ou na prsiach, alebo vo vzpažení. Pri týchto cvièeniach je dôležité zauja stabilné postavenie a zapája do spolupráce svalstvo paží, trupu i dolných konèatín. Cvièenia vykonávame plynule a vo ve¾kom rozsahu. 3. Rôzne spôsoby odhodu gule (prípravné odhody) sú zamerané na rozvoj výbušnej sily vrhaèov a na osvojenie si správnych pohybových návykov pre techniku vrhu gu¾ou. Pri vykonávaní týchto cvièení dbáme na ve¾ký rozsah pohybov, postupné a plynulé zapájanie jednotlivých svalových skupín, ktoré sa zúèastòujú na odhodoch. - hod obojruè dopredu ponad hlavu zo záklonu, - hod obojruè dozadu ponad hlavu zo stoja rozkroèného z predklonu, - hod obojruè trèením od pàs zo stoja, z podrepu a z drepu s výskokom, - hod obojruè zo stoja rozkroèného z predklonu, - odhody dopredu zo stoja bokom (kladivárske odhody). Všetky odhody vykonávame oboma pažami, zdôrazòujeme aktívne zapojenie dolných konèatín do pohybu a tiež chrbtového svalstva a svalstva trupu. Cvièenia vykonávame vo dvojiciach proti sebe s dostatoènou vzdialenosou. 4. Držanie gule sme ukázali a vysvetlili už na zaèiatku nácviku pri popise techniky vrhu gu¾ou. Úlohou tejto èasti, bude nauèi cvièencov pružnému odpérovaniu gule zápästím a dotlaèeniu prstami vrhajúcej paže. Tieto pohyby nacvièujeme postupne pri vrhoch z èelného a boèného postavenia. 5. Vrhy z miesta predstavujú tieto základné spôsoby - vrh z èelného postavenia, vrh z boèného postavenia, vrh postavenia chrbtom do smeru vrhu. Cie¾om týchto cvièení je 104


nauèi sa zauja správne odvrhové postavenie, neprerušene zrých¾ova pohyby, zapája dolné konèatiny, trup i paže do zdvihovej a špirálovej pružiny a pôsobi tlakom do ažiska gule. Vrh z èelného postavenia do smeru vrhu vykonávame zo stoja rozkroèného, ¾avá dolná konèatina je vo výkroku, špièky dolných konèatín smerujú dopredu. Gu¾a je v správnej polohe opretá o krk, prièom dbáme o dostatoèné odtiahnutie laka pravej paže od trupu. Hmotnos prenesieme na pravú dolnú konèatinu, ktorú pokrèíme v kolene, trup sa dostane do záklonu a mierne sa vytoèí doprava. Táto poloha je len prechodná a jej zmena nastáva energickým vystretím pravej dolnej konèatiny, vzpriamením trupu, trèením paže s gu¾ou a jej následným vrhnutím. Vrh z boèného postavenia zaèíname stojom rozkroèným, chodidlá sú vytoèené bokom na smer vrhu. Pravá dolná konèatina je pokrèená, trup vykoná hlboký úklon so súèasným miernym vytoèením vpravo. Pri vrhu z tohto postavenia nacvièujeme energický zdvih trupu, správnu prácu paží a nápon pravej dolnej konèatiny s vytoèením chodidla i kolena do smeru vrhu. Trèenie paže s gu¾ou musí plynule nadväzova na zdvih a vytoèenie trupu. Vrh z postavenia chrbtom do smeru vrhu vykonávame až po zvládnutí predchádzajúcich cvièení. Chodidlo ¾avej dolnej konèatiny je vytoèené šikmo vpred a len ¾ahko sa opiera prednou èasou o zem, pravé je vytoèené šikmo vzad a je úplne zaažené váhou tela, ktorá je na pokrèenej pravej dolnej konèatine. Trup a ramená sú otoèené tak, že cvièenec je chrbtom na smer vrhu. Vzniká napätie svalstva trupu, ktoré je vyvolané jeho vytoèením a vyhrbením chrbta. zameriavame sa na rýchle napnutie dolných konèatín až do výponu, ich otáèanie do smeru vrhu, za súèasného zdvihu a rotácie trupu, na ktoré plynule nadväzuje trèenie paže s gu¾ou. 6. Poskok a jeho správne osvojenie je dôležité z nieko¾kých aspektov, ktoré sú pri vrhu gu¾ou chrbtovou technikou nevyhnutné. Sú to aspekty udelenia poèiatoènej rýchlosti gule a vytvorenie výhodných podmienok pre odvrhové postavenie. Cvièenia na osvojenie si poskoku vykonávame najskôr bez gule a neskoršie, po ich zvládnutí, s gu¾ou. zaèíname od jednoduchších cvikov: - znožné poskoky vzad s predkloneným trupom, - poskoky vzad jednonož na pravej dolnej konèatine so zanožením ¾avej dolnej konèatiny, - poskoky vzad jednonož na pravej dolnej konèatine s dostatoènou dåžkou posunutia pravej dolnej konèatiny (aspoò o 2 stopy), - poskoky vzad jednonož na pravej dolnej konèatine so skrátením èasového rozdielu medzi doš¾apnutím pravej a ¾avej dolnej konèatiny, - poskoky vzad jednonož na pravej dolnej konèatine s gu¾ou rôznej hmotnosti. Odraz pravej dolnej konèatiny vzad musí by dostatoène energický, prièom pomáha aj ¾avá dolná konèatina švihnutím vzad. Váha tela po dokonèení poskoku spoèíva na pravej dolnej konèatine, ¾avá sa len ¾ahko opiera o zem, trup je v predklone a chrbtom do smeru vrhu. 105


Poèas poskoku je dôležité umiestnenie chodidiel a ich smer. Pravé chodidlo doš¾apuje približne na os vrhu, ¾avé chodidlo blízko za os, špièka chodidla je vytoèená šikmo vpred. 7. Vrh s poskokom je vlastne plynulé spojenie vrhu a poskoku, èo si vyžaduje zvládnutie predchádzajúcich prípravných a imitaèných cvièení, a hlavne samotného poskoku a vrhu. Zo zaèiatku vykonávame cvièenia pomaly, aby sme si mohli dostatoène uvedomi jednotlivé pohyby a správnos ich vykonania. Postupne pohyby zrých¾ujeme a snažíme sa o ich plynulos a jednoliatos. Najskôr zaraïujeme cvièenia s ¾ahším náèiním, až neskoršie prechádzame k náèiniu s normálnou hmotnosou. Osvojenie si techniky správneho pohybového návyku vyžaduje ve¾ký poèet opakovania pokusov a vèasné korigovanie a opravovanie chýb.

13.4 Hlavné chyby a spôsoby i ch odstránenia Najèastejšie chyby: - Hodenie gule - nie vrh lake vrhajúcej paže je príliš nízko a pri samotnom vrhu predbieha pažu s gu¾ou.

Spôsoby odstránenia: - Lake vrhajúcej paže odahujeme od trupu smerom hore a vzad a pri samotnom vrhu až do pohybu gule lake je za gu¾ou.

- Nedostatoèná rovnováha v základnom postavení.

- Stabilitu udržiavame prácou ¾avej dolnej a hornej konèatiny.

- Krátky poskok.

- Zameriavame sa ne energický a dlhší poskok vzad už v prípravných cvièeniach vymedzením dostatoène širokého pásma, cez ktoré sa musí premiestni odrazom pravá dolná konèatina.

- Pri dokonèení poskoku hmotnos spoèíva na ¾avej, a nie na pravej odrazovej dolnej konèatine, vzpriamovanie trupu.

- Snažíme sa o zachovanie predklonu trupu aj pri poskoku, a snažíme sa o pritiahnutie predkolenia odrazovej pravej dolnej konèatiny pod ažisko tela.

- Otáèanie trupu súèasne s otáèaním dolných konèatín.

- Fixova polohu hlavy poh¾adom dozadu a pridàžaním cvièenca za ¾avú pažu smerujúcu vzad, proti smeru vrhu.

106


- Vykonávanie poskoku do výšky a oneskorené doš¾apnutie ¾avej dolnej konèatiny na zem.

- Energický švih ¾avou dolnou konèatinou vzad tesne nad zemou a snaži s o aktívne zanoženie vnútornou hranou chodidla na vopred urèenom mieste.

- Nedostatoène ve¾ký uhol vypustenia gule a vysadená poloha panvy.

- Zameriavame sa na správnu prácu dolných konèatín (vytáèanie a vystieranie) a následnú prácu panvy, jej vytoèenie a „pretlaèenie“ do smeru vrhu. Musíme sa snaži o optimálny uhol sklonu predlaktia.

107


14. HOD OŠTEPOM 14.1 Charakteristika

Hod oštepom patrí medzi rýchlostno-silové technicky najnároènejšie atletické disciplíny. Je historicky jednou z najstarších atletických disciplín, lebo bol súèasou päboja už v starovekých olympijských hrách. Hod oštepom na rozdiel od iných vrhaèských disciplín sa nevykonáva z kruhu, ale z rozbehu na rozbežisku. Oštepári poèas rozbehu uplatòujú vysokú rýchlos, preto nároènos hodu oštepom spoèíva v správnom technickom vykonaní hodu vo ve¾kej rýchlosti. Dôležité je vykonanie pohybov nasledujúcich v rýchlom slede za sebou, prièom sú rytmicky spojené do jedného pohybového celku od zaèiatku rozbehu až po odhod. Rusina (1987) charakterizuje správnu techniku pri hode oštepom nasledovne: a) zaujatie najsprávnejšieho odhodového postavenia, vyplývajúceho z predchádzajúcich pohybov poèas rozbehu, b) plynulý rytmický prechod z rozbehu do odhodu, c) zvládnutie švihu po najdlhšej dráhe v najkratšom èase, d) zapojenie potrebných svalových skupín do hodu. Zvládnutie techniky hodu oštepom závisí od rozvoja pohybových schopností: rýchlostných, silových (predovšetkým od výbušnej sily), koordinaèných a od kåbovej pohyblivosti. Rozhodujúcim predpokladom je švih pažou. Kåbová pohyblivos je ove¾a dôležitejšia ako v ostatných vrhaèských disciplínach. V hode oštepom je potrebná predovšetkým v ramennom pletenci hornej konèatiny, ale aj pohyblivos trupu, dolných konèatín a panvy. Výhodou je vyššia telesná výška a telesná hmotnos, ako aj šírka pliec a dåžka konèatín. Výkon v hode oštepom závisí od: - rýchlosti oštepu v momente jeho vypustenia, - uhla vzletu náèinia, - výšky vypustenia náèinia, - rýchlosti a smeru vetra poèas letu oštepu.

14.2 Technika hodu oštepom

V hode oštepom je dôležité zvládnutie množstva zložitých pohybových prvkov, ktoré sú spojené do jedného celku v urèitom èasovom a priestorovom vzahu, pri optimálnom využití vnútorných a vonkajších síl. Techniku hodu oštepom rozde¾ujeme na nasledovné èasti: 1. Držanie oštepu. 2. Rozbeh. 3. Odhodové postavenie. 4. Odhod. 5. Preskok po odhode. 108


Držanie oštepu Pri správnom držaní oštepu ide o maximálne využitie dåžky odhodovej konèatiny a sily prstov. Pri všetkých spôsoboch držania sa musí dodrža zásada, aby vinutie ležalo v pozdåžnom žliabku dlane. Dôležité je, aby držanie bolo pevné, bez možnosti zošmyknutia - za koniec vinutia. Poèas vývoja hodu oštepom sa vyvinulo nieko¾ko spôsobov držania oštepu. Vidlicové a ceruzkové držanie oštepu sa používajú už menej. Èastejšie sa využíva držanie, pri ktorom sa za koniec vinutia zachytáva z jednej strany palec a z druhej strany prostredný prst. Èasto sa využíva aj držanie, pri ktorom za koniec vinutia zachytávame palec z jednej strany a ukazovák z druhej strany. Ostatné prsty sú pritlaèené na vinutí (obr. 13).

Obrázok 13 Rozbeh Rozbeh rozde¾ujeme na prípravnú èas a závereènú (odhodovú) èas. (V ïalšom postupe vychádzame z toho, že oštepár hádže pravou pažou). V prípravnej èasti oštepár nesie oštep v pokrèenej paži nad plecom, približne vo výške oèí. Lake je vytoèený v smere rozbehu. Pohyb paže s oštepom je zladený s pohybom dolných konèatín. Rýchlos rozbehu sa postupne zvyšuje. Závereèná èas rozbehu je na prípravu hodu najdôležitejšia. Vytvárajú sa optimálne podmienky na vykonanie hodu. Závereèná èas hodu zaèína prenesením oštepu do náprahu. Využívajú sa dva základné spôsoby prenášania oštepu do náprahu: - spodným oblúkom, - najkratšou cestou priamo vzad. Prvý spôsob je technicky nároènejší. Jeho výhodou je však posunutie oštepu viac vzad. Oštep je prenášaný vzad obyèajne poèas dvoch krokov. Oštepári vykonávajú závereènú èas rozbehu najèastejšie na 5-7 krokov. V poète predodhodových krokov, v ich rytmizácií, ale aj v spôsobe prenesenia oštepu do náprahu 109


sú medzi oštepármi znaèné rozdiely. Poèas predodhodových krokov sa trup vytáèa za odhodovou konèatinou, panva sa vytáèa spolu s trupom bokom do smeru rozbehu. Nasleduje tzv. skrížny, alebo impulzívny krok, ktorý sa vykonáva dôrazným odpichom ¾avej dolnej konèatiny so súèasným rýchlym predšvihnutím pravou dolnou konèatinou. Pritom dochádza k výraznému predbehnutiu trupu aj oštepu dolnými konèatinami. Horná èas tela má by v jednej priamke s doš¾apujúcou pravou dolnou konèatinou a oštep má by èo najviac vzadu. Plecia sa vytáèajú tak, aby ich os bola v smere rozbehu. Správny rytmus pohybu oštepára zabezpeèuje predbehnutie oštepu a zaujatie výhodného odhodového postavenia. Následkom toho je aj správny rytmus koneèného úsilia, t.j. postupné zapájanie svalov dolných konèatín, trupu a paže. Prièom každý predchádzajúci pohyb vyvoláva natiahnutie urèitých svalových skupín a napomáha k ich lepšiemu zmršteniu. Odhodové postavenie K zaujatiu odhodového postavenia dochádza pri dopade po skrížnom kroku. Pravá dolná konèatina je pri doš¾ape pokrèená ale zaèína sa vystiera. Èasový interval medzi dokrokom pravej dolnej konèatiny a ¾avej dolnej konèatiny musí by èo najmenší a v znaènej miere rozhoduje o kvalite závereènej èasti hodu. Ešte pred doš¾apom ¾avej dolnej konèatiny pokraèuje plynulo pohyb tela vpred ponad pravú dolnú konèatinu. Po prechode tela ponad oporu na pravej dolnej konèatine dochádza k jej náponu so súèasným vytláèaním pravého boku panvy vpred. Chodidlo ¾avej dolnej konèatiny doš¾apuje na šírku 1-2 stôp v¾avo od pravej dolnej konèatiny a je vytoèené mierne dovnútra, alebo je otoèené do smeru hodu. Zaprením ¾avej dolnej konèatiny je zabezpeèená fixácia ¾avej strany oštepárovho tela. ¼avá dolná konèatina až do vypustenia oštepu má funkciu opory oštepárskeho praku potom zdvíha celé telo. V odhodovom postavení ¾avá paža je v lakti pokrèená a tlaèí lopatky k sebe. Pravá paža drží oštep v priamom smere, pod príslušným uhlom a èo najïalej vzadu. Pre správne zaujatie odhodového postavenia má vplyv aj vykonanie skrížneho kroku a predbehnutie oštepu, ktoré rozhodujú o dåžke posledného kroku. Odhod Odhod zaèína už pred dokrokom ¾avej dolnej konèatiny vytáèaním pravej dolnej konèatiny do smeru hodu a vytláèaním pravého boku panvy vpred. Bezprostredne po doš¾ape na ¾avú dolnú konèatinu je ukonèené dopnutie pravej dolnej konèatiny. Pri pevnom postavení ¾avej dolnej konèatiny sa ¾avá strana oštepárovho tela relatívne zastavuje. Naopak pohyb pravej strany smerom dopredu sa urýchli. Ukonèeným dopnutím pravej dolnej konèatiny je pravý bok vytlaèený vpred. Trup sa tiež dotáèa do smeru hodu a celé telo vytvorí pružný oštepársky prak, v ktorom je hrudník mohutne pretlaèený vpred (obr. 14).

110


Obrázok 14 ¼avá dolná konèatina je oporou pre prak, prièom nesmie povoli, pokia¾ prebieha odhod. Pravá horná konèatina z maximálneho náprahu (niektorí oštepári, napr. Železný, posúvajú odhodovú konèatinu za rovinu ramien, èím vo, väèšej miere zapájajú rotaèné svaly trupu) je stále ahaná trupom. Ohýba sa v lakovom kåbe a ruka s oštepom sa pohybuje takmer po priamke, ktorá urèuje s vodorovnou rovinou uhol odhodu. Kampmiller (1996) uvádza ako optimálny uhol vzletu 35 o – 45o. Uhol pozdåžnej osi oštepu by mal by totožný s uhlom jeho vypustenia. Nepatrné odchýlky urèuje smer a rýchlos vetra. Pátek (2002) uvádza u našich najlepších oštepárov odchýlky 2 o – 3o. Preskok po odhode Celková energia získaná rozbehom a prácou pravej dolnej konèatiny prenáša atléta ponad ¾avú dolnú konèatinu ïalej vpred, lebo hybnos tela nie je, vzh¾adom k malej hmotnosti náèinia, celkom vyèerpaná. Pohyb prepadávajúceho tela vpred je zabrzdený preskokom na pravú dolnú konèatinu. Najvýhodnejší doš¾ap ¾avej dolnej konèatiny v odhodovom postavení je 2-2,5 m od odhodovej èiary.

14.3 Nácvik hodu oštepom

Hod oštepom je metodicky dos nároèná atletická disciplína, predovšetkým pre nedostatok priestranných a bezpeèných plôch. Preto je ve¾mi dôležitá organizácia výcviku s dôrazom na bezpeènos: - každý má svoje náèinie, - žiaci hádžu v rade vo vo¾nom priestranstve, - žiaci hádžu na znamenie vyuèujúceho, - pre oštepy sa chodí tiež na znamenie - chôdzou. Hod oštepom je technicky ve¾mi nároèná disciplína a preto aj nácvik je dlhodobý. Predpokladom pre úspešné zvládnutie metodického postupu sú prípravné cvièenia. Sú zamerané na zlepšenie švihu, rozvoj výbušnej sily horných a dolných konèatín, rozvoj rýchlostných schopností, rozvoj kåbovej pohyblivosti a koordinaèných schopností. 111


Nácvik hodu oštepom pozostáva z nasledovného postupu: 1. Nácvik držania oštepu a behu s oštepom. 2. Nácvik hodu z èelného postavenia. 3. Nácvik hodu z boèného postavenia. 4. Nácvik hodu zo skrížneho kroku. 5. Nácvik rozbehu. 6. Nácvik hodu oštepom z rozbehu. 1. Nácvik držania oštepu a behu s oštepom Každý žiak si vyberie spôsob držania oštepu, ktorý mu vyhovuje, prièom musí dodržiava urèité zásady. Pri behu s oštepom je potrebné zabezpeèi aj správny smer v smere rozbehu) a správnu polohu (vo výške oèí, hrot oštepu mierne sklonený). Lake smeruje vpred a pohyby paže s oštepom musia by zosúladené s pohybom dolných konèatín. Základné cvièenia: - nájs individuálne vhodný spôsob držania oštepu, - skúšanie pevnosti držania oštepu jeho zapichnutím, - chôdza s oštepom, - poklus s oštepom, - stupòovaný beh s oštepom. 2. Nácvik hodu z èelného postavenia Oštepár by si mal osvoji správne vypustenie oštepu. Dôraz kladieme aj na prácu ¾avej dolnej konèatiny. Základné cvièenia: - hod obojruène z miesta z èelného postavenia zo stoja rozkroèného, - hod jednoruène z miesta z èelného postavenia zo stoja rozkroèného, - hod z miesta z èelného postavenia zo stoja výkroèného, (uvedené cvièenia môžu by po zvládnutí zamerané aj na nácvik zapichovania), - hod z chôdze z èelného postavenia, - hod z poklusu, alebo z behu z èelného postavenia. 3. Nácvik hodu z boèného postavenia Stojíme v odhodovom postavení. Dbáme na natiahnutie odhodovej paže, vytoèenie trupu, polohu panvy a správne postavenie dolných konèatín. Nacvièujeme nielen zaujatie správneho odhodového postavenia, ale aj následný odhod oštepu. Základné cvièenia: - prípravné cvièenia pre hod z boènej polohy trupu s dopomocou a bez dopomoci (bez náèinia), - hod z miesta s pomocným náèiním z boènej polohy trupu, - prípravné cvièenia pre hod z boènej polohy trupu s oštepom s dopomocou a bez dopomoci, - hod oštepu z miesta z boènej polohy trupu, - hod oštepu z chôdze z boènej polohy trupu.

112


4. Nácvik hodu zo skrížneho kroku Najprv ide o nácvik skrížneho kroku, pri ktorom kladieme dôraz na predbehnutie trupu dolnými konèatinami. Pri dopade pravej dolnej konèatiny dochádza k zaujatiu odhodového postavenia a následne k odhodu. Dôraz kladieme na zaujatie správneho odhodového postavenia a na èasovú následnos pohybov pri odhode. Základné cvièenia: - nácvik skrížneho kroku bez náèinia so zaujatím odhodového postavenia, - nácvik skrížneho kroku s oštepom so zaujatím odhodového postavenia, - hod zo skrížneho kroku s pomocným náèiním, - hod oštepom zo skrížneho kroku. 5. Nácvik rozbehu Pri nácviku rozbehu je najdôležitejšie nájs optimálnu dåžku rozbehu pre oštepára pri využití jeho schopností, predovšetkým rýchlostných. Pred zaèatím nácviku samotného rozbehu sa musí oštepár nauèi prenesenie oštepu do náprahu a predodhodové kroky ako aj ich spojenie so skrížnym krokom pri zaujatí odhodového postavenia. Základné cvièenia: - prenášanie oštepu do náprahu vybraným spôsobom najprv na mieste, potom z chôdze a z poklusu, - beh s náprahom odhodovej paže bez náèinia, - beh s oštepom v náprahu, - beh s oštepom s vykonávaním predodhodových krokov od kontrolnej znaèky s vyznaèením miesta doš¾apu ¾avej dolnej konèatiny pri zaujatí odhodového postavenia - najprv na dráhe, potom na rozbežisku. 6. Nácvik hodu oštepom z rozbehu Ide o komplexný nácvik hodu najprv z krátkeho rozbehu, potom aj z celého rozbehu. Pritom sa snažíme zdokonali individuálny štýl oštepára pri využití jeho predpokladov. Hody z celého rozbehu nevykonávame vždy s plným úsilím. Základné cvièenia: - hod oštepom z predodhodových krokov, - hod oštepom z predodhodových krokov s postupným zrých¾ovaním pokusov a predlžovaním rozbehu, - hod oštepom z celého rozbehu.

14.4 Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia Pri rozbehu v prípravnej èasti Hlavné chyby: Spôsoby odstránenia: - Prílišné zdôrazòovanie - Opakovaný nácvik rozbehu pohybov paže s oštepom v z chôdze až do stupòovaného behu. prípravnej èastí.

113


- Rozbeh bez stupòovania rýchlosti.

- Stupòované rovinky s oštepom. Stanovenie dåžky rozbehu pod¾a schopností pretekára. Pri rozbehu v závereènej èasti

Hlavné chyby: - Neskoré, alebo nedostatoèné vedenie paže s oštepom vzad.

Spôsoby odstránenia: - Prípravné cvièenia v stoji a v pohybe aj s dopomocou.

- Prílišné spustenie paže s oštepom.

- Vedenie oštepu vzad za pomoci partnera. Imitaèné cvièenia s gumovým expandrom.

- Rozbeh bez stupòovania rýchlosti.

- Nácvik prechodu z cyklickej do acyklickej fázy rozbehu. Nácvik predodhodových krokov až do zautomatizovania.

- Chodidlá nesmerujú v smere rozbehu.

- Vyznaèi èiarou smer rozbehu. Opakované rozbehy z dôrazom na polohu chodidiel. Rozvoj pohyblivosti bokov.

- Príliš vysoký a dlhý skrížny krok.

- Opakované cvièenia plochého impulzívneho kroku bez oštepu aj s oštepom.

- Krátky skrížny krok a nedostatoèné predbehnutie trupu a oštepu nohami.

- Skrížny krok vykona viac vpred ako hore. Imitaèné cvièenia skrížneho kroku - dôraz na prekrok.

- Neprimerané skrátenie, alebo predåženie odhodových krokov.

- Stabilizova správny rytmus odhodových krokov. Upravi dåžku rozbehu.

Hlavné chyby: - Krátky, alebo dlhý krok v odhodovej fáze.

114

Pri odhode Spôsoby odstránenia: - Hody z miesta s vedomím nasadzovaním jednotlivých fáz pohybu. Imitaèné cvièenia v 3 - 4 krokovom rytme vo vymedzenom pásme.


- Neprimerane ve¾ké pokrèenie pravej dolnej konèatiny po skrížnom kroku.

- Oprava dokroèenia pravej dolnej konèatiny a výšky a dåžky skrížneho kroku. Rýchla práca dolných konèatín pri výmene pravej a ¾avej dolnej konèatiny-teda aktívny pohyb dolných konèatín.

- Predèasné „otvorenie“ trupu zo svalového predpätia.

- Oprava správneho doš¾apu dolných konèatín. Podržanie pravého pleca v zadnej polohe. Rozvoj kåbovej pohyblivosti.

- Predèasný pohyb odhodovej paže vpred. Predèasný záah.

- Hody z miesta so zdôraznením „dlhej“ práce paže. Rozvoj kåbovej pohyblivosti v ramennom kåbe.

- Odhodová paža s oštepom nevytoèená. Pohyb laka je predèasne ukonèený. Hod vystretou pažou.

- Prípravné imitaèné cvièenia aj s pomocou partnera. Vytváranie správnej predstavy pohybu.

- Nedostatoène vytvorený „oštepársky luk“

- Spevnenie opornej dolnej konèatiny. Imitaèné cvièenia v odhodovej fáze s koncentráciou na do vnútra toèivý pohyb paže a ramien. Rozvoj kåbovej pohyblivosti.

- Oporná dolná konèatina je príliš pokrèená.

- Hody z miesta s napnutou opornou dolnou konèatinou. Aktívne nasadenie opornej dolnej konèatiny cez pätu.

- Hod je vykonaný len pažou.

- Nácvik správneho vykonania skrížneho kroku - aby dolné konèatiny predbehli trup. Zaktivizova prácu trupu a dolných konèatín.

- Ve¾ký úklon trupu v¾avo, alebo ve¾ké ukroèenie opornej dolnej konèatiny.

- Opornú dolnú konèatinu a ¾avú polovicu trupu spevni pri odhode. Aktívne nasadenie opornej dolnej konèatiny. 115


- Zlá poloha oštepu pri vypustení.

- Spresni držanie oštepu. Sledova polohu hrotu oštepu pri hlave.

- Oštep padá na plochu, alebo sa nesprávne zapicháva.

- Dôraz klás na polohu oštepu pri vypustení. Správne vies pažu pri odhode. - Dba na správnu èasovú následnos pohybov. - Prihliada na poveternostné podmienky.

116


15. HOD KRIKETOVOU LOPTIÈKOU 15.1 Charakteristika

Hod kriketovou loptièkou je súažnou disciplínou len pre kategóriu mladšieho žiactva. Hod kriketovou loptièkou je dobrou prípravou pre hod oštepom. Patrí medzi jednoduché atletické disciplíny, lebo vychádza z prirodzeného švihu bez nárokov na vedenie náèinia poèas hodu. U žiakov vyžaduje hod kriketovou loptièkou rýchlos, kåbovú pohyblivos, švih a koordinaèné predpoklady. Výkon v hode kriketovou loptièkou závisí od: - rýchlosti náèinia v momente jeho vypustenia, - uhla vzletu, - výšky vypustenia náèinia. Oproti hodu oštepom nemá podstatný vplyv na výkon rýchlos a smer vetra poèas letu kriketovej loptièky.

15.2 Technika hodu kriketovou loptièkou

Techniku hodu kriketovou loptièkou rozde¾ujeme nasledovne: 1. Držanie kriketovej loptièky. 2. Rozbeh. 3. Odhodové postavenie. 4. Odhod. 5. Preskok po odhode. Držanie kriketovej loptièky Kriketová loptièka sa drží pevne medzi palcom a vejárovite roztiahnutými prstami. Rozbeh Rozbeh rozde¾ujeme na prípravnú èas a odhodovú èas. V prípravnej èasti žiaci nesú kriketovú loptièku v pokrèenej paži nad plecom približne vo výške oèí. Lake je vytoèený v smere rozbehu. Rýchlos sa postupne zvyšuje, ale nedosahuje takú rýchlos ako u oštepára. Preto je aj prípravná èas rozbehu u žiakov kratšia. Odhodová (závereèná) èas rozbehu je v podstate zhodná s hodom oštepom. Prenesenie kriketovej loptièky žiaci vykonávajú horným, alebo spodným oblúkom. Ako aj v hode oštepom dôležité je predbehnutie trupu a kriketovej loptièky dolnými konèatinami a zaujatie výhodného odhodového postavenia. Odhodové postavenie Odhodové postavenie je zhodné s odhodovým postavením oštepárov pri odhode. Odhod Odhod je v podstate rovnaký ako pri hode oštepom. Uhol odhodu je však o nieèo väèší, lebo pri odhode kriketovou loptièkou nie je možné využi aerodynamické vlastnosti náèinia. Èasová následnos pohybov vykonaných pri odhode, od pohybu dolných konèatín, až po švih paže, je obdobná hodu oštepom. 117


Preskok po odhode Rýchlos rozbehu u žiakov býva obyèajne nižšia ako u oštepárov, preto aj preskok býva o nieèo kratší. Vzdialenos ¾avej dolnej konèatiny od odhodovej èiary musí by však dostatoèná, aby žiaci neurobili preš¾ap. Táto vzdialenos býva obyèajne do 2 m.

15.3 Nácvik hodu kriketovou loptièkou

Hod kriketovou loptièkou je jednoduchá atletická disciplína, napriek tomu je nutné dodržiava správny postup pri nácviku. Osvojenie správnej techniky pri hode kriketovou loptièkou je predpokladom pre zvládnutie techniky hodu oštepom. Preto je potrebné už od zaèiatku vštepova správne návyky. Pri hode kriketovou loptièkou je taktiež nutná zvýšená bezpeènos. Prípravné cvièenia musia by súažného a hravého charakteru. Rozvíjame hlavne rýchlos, kåbovú pohyblivos, koordinaèné schopnosti a švih. Na zlepšenie švihu využívame predovšetkým hody šiškami, kameòmi a snehovými gu¾ami. Nácvik hodu kriketovou loptièkou pozostáva z nasledovného postupu: 1. Nácvik držania kriketovej loptièky a behu s kriketovou loptièkou. 2. Nácvik hodu z èelného postavenia. 3. Nácvik hodu z boèného postavenia. 4. Nácvik skrížneho kroku a hodu zo skrížneho postavenia. 5. Nácvik rozbehu. 6. Nácvik hodu kriketovou loptièkou z rozbehu. Nácvik hodu kriketovou loptièkou je v podstate zhodný s nácvikom hodu oštepom. U žiakov však aj pri nácviku hodu kriketovou loptièkou zaraïujeme viac hravých a súažných prvkov, prièom èasto využívame predovšetkým hody na cie¾ a na urèenú vzdialenos.

15.4 Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia

Chyby, ktoré sa vyskytujú u žiakov pri hode kriketovou loptièkou sú v podstate zhodné s chybami pri hode oštepom. U žiakov treba pamäta na to, že chyby môžu by èasto spôsobené nedostatoèným rozvojom pohybových schopností. U žiakov v hode kriketovou loptièkou sa najèastejšie vyskytujú nasledovné chyby: - strata rýchlosti v odhodových krokoch, - vychýlenie paže od roviny hodu, - nepriamy rozbeh, - krèenie paže v náprahu, - hody z pokrèenej paže, - hody vystretou pažou bokom, - guliarsky poskok pred odhodom, - hod len pažou, - predèasné prenesenie hmotnosti tela na ¾avú dolnú konèatinu, 118


- zastavenie pred odhodom, - pri odhode súhlasná dolná konèatina vpredu (oporná). Pri odstraòovaní chýb sa vraciame k prípravným cvièeniam a k jednotlivým prvkom nácviku hodu kriketovou loptièkou. Chyby v zásade odstraòujeme ako pri hode oštepom.

15.5 Hod granátom

Hod granátom je doplnkovou atletickou disciplínou. Spolu s hodom kriketovou loptièkou sú dobrou prípravou pre hod oštepom. Vychádzajú z prirodzeného švihu bez nárokov na vedenie náèinia poèas hodu a pri vypustení. Hod granátom je súèasou osnov vo vyšších roèníkoch základnej školy a v strednej škole. Hod granátom je prirodzeným prechodom k hodu oštepom svojím hmotnostným prírastkom (hmotnos granátu je 350 g). Správna technická a metodická príprava pri nácviku hodu kriketovou loptièkou a pri hode granátom, sú dôležitým predpokladom pre zvládnutie hodu oštepom. Technika hodu granátom je zhodná s technikou pri hode kriketovou loptièkou. Rozdielne je len držanie granátu: ukazovák a palec sa kladú do zárezu medzi telom granátu a zátkou, ostatné prsty sa prikladajú volne z pravej strany k telu granátu, malíèek je umiestnený vo výraznejšom záreze pri prednej èasti granátu. Granát leží podobne ako oštep v pozdåžnom žliabku dlane. Nácvik hodu granátom je zhodný s nácvikom hodu kriketovou loptièkou. Podobne je to aj s hlavnými chybami a spôsobmi ich odstránenia.

119


16. HOD DISKOM 16.1 Charakteristika

Hod diskom patrí k historicky najstarším atletickým disciplínam. Bol súèasou päboja už v starovekých olympijských hrách. Hod diskom je rýchlostno-silová, technicky ve¾mi nároèná disciplína. Hod diskom patrí medzi rotaèné hody. To znamená, že rýchlos pred vlastným hodom sa získava narastaním obvodovej rýchlosti náèinia, teda disku. Pri hode diskom nastáva súèasná rotácia, okolo zvislej osi a priamoèiary posun ažiska v smere hodu. Práve táto kombinácia obratov okolo zvislej osi a priamoèiareho posunu ažiska je ve¾mi zložitá a nároèná. K tomu pristupuje požiadavka zvyšova obvodovú rýchlos disku na úroveò umožòujúcu vystupòova švih paže s diskom v uzlovej fáze po hranicu možností diskára. Disk je svojím tvarom prispôsobený na plachtenie, to znamená, na využitie odporu vzduchu a dráha, po ktorej sa môže zrých¾ova, je v porovnaní, napr. s dráhou gule, viac ako trojnásobná (Vomáèka, 1987). K úspešnému zvládnutiu techniky hodu diskom je potrebná znaèná úroveò sily spojená s výbušnosou, rýchlosou a dostatoènou úrovòou kåbovej pohyblivosti, najmä v ramennom a stehennom kåbe. Zvl᚝ dôležité sú pri hode diskom rytmus, rovnováha a vôbec koordinaèné schopnosti predovšetkým v rotaèných pohyboch. Významne s na výkone a zvládnutí techniky podie¾ajú telesná výška, telesná hmotnos a proporcie tela (predovšetkým rozpätie paží, obvod stehna a obvod bokov). Výkon v hode diskom závisí, rovnako ako u všetkých vrhaèských disciplín, od: - poèiatoènej rýchlosti letu, t.j. od rýchlosti, ktorú má disk pri vypustení prstami diskárovej ruky, - uhla vzletu, t.j. od uhla pod ktorým disk vyletí, - výšky vypustenia disku (v hode diskom nie je až také dôležité, ako predchádzajúce ukazovatele). V hode diskom je dôležité ešte „položenie“ a rýchlos rotácie disku. Správne „položenie“ zabezpeèuje optimálne využitie odporu prúdiaceho vzduchu na plachtenie disku a rýchlos rotácie zvyšuje stabilitu disku poèas letu. „Položenie“ disku a jeho stabilita závisia predovšetkým od intenzity a smeru prúdenia vzduchu (vetra). Tuteviè (1969) uvádza, že smer a sila vetra môžu ovplyvni výkon aj viac ako o 10 %.

16.2 Technika hodu diskom

Technika hodu diskom musí by taká, aby umožnila stupòovanie rýchlosti pohybu disku poèas prípravnej fázy, maximálne zrýchlenie pri odhode a optimálne odhodové postavenie. Dåžka dráhy, po ktorej sa disk pohybuje, je 11-14 m. Závisí na telesnej výške diskára, dåžke jeho paží a na spôsobe vedenia disku. Dráha disku tvorí celkom pravidelnú dvojitú sluèku. 120


Rýchlos, ktorú disk pohybom po dráhe získava, nazývame obvodovú. Je závislá na rýchlosti otáèania diskára, t.j. na uhlovej rýchlosti a na dåžke polomeru otáèania. Rýchlos pohybu disku môžeme zvýši predåžením polomeru otáèania pri zachovaní rovnakej rýchlosti rotácie diskára, alebo zrýchlením rotácie pri zachovaní rovnakého polomeru. Diskár sa musí pred odhodom dosta do takého postavenia, aby paža s diskom bola èo najïalej za telom a od tela. Dolná èas rotaènej osi (dolné konèatiny) predbehne v druhej polovici otoèky (pri skoku a doš¾ape dolných konèatín) hornú èas rotaènej osi (ramená a trup), a to tak v postupe vpred, ako aj v rotácií. Predbenutie dolnými konèatinami a špirálovité stoèenie trupu a celého tela, sú najdôležitejšími prvkami diskárskej techniky. Techniku hodu diskom delíme, pod¾a Vomáèku (1987), na nasledovné èasti: 1. Držanie disku. 2. Otoèka. 3. Vlastný hod. 4. Let disku. Držanie disku, základné postavenie a nášvihy Disk sa drží za posledné èlánky prstov, ktoré sú vejárovite rozložené po jeho obvode tak, že palec (niekedy aj malíèek) je viac odtiahnutý a reguluje ním polohu disku. Diskár stojí v základnom postavení, chrbtom do smeru hodu, špièka pravej dolnej konèatiny sa dotýka zadného okraja kruhu, špièka ¾avej dolnej konèatiny býva posunutá mierne vzad, prièom špièky oboch dolných konèatín sú mierne vytoèené von. Chodidlá sú od seba vzdialené približne na šírku ramien, hmotnos tela je rovnomerne rozložená na oboch dolných konèatinách. V základnom postavení vykonáva diskár jeden, alebo viac nášvihov. Úlohou nášvihov je navodi rotaèný pohyb tela, dosta disk do krajnej polohy vzad (aby opisoval v priebehu realizácie prvej otoèky celý kruh) a koncentrova sa na vykonanie rytmického, ale rovnomerne zrýchleného pohybu. Najvhodnejším spôsobom vykonávania nášvihov je oblúkovitý pohyb, pri ktorom disk vystúpi najvyššie v oboch krajných polohách oblúka, približne do výšky ramien. Pohyby trupu a ramien sú doprevádzané rytmickými pohybmi podrepmo s prenesením hmotnosti tela na prednú èas chodidiel. Pri nášvihu vzad už zaèína urèité svalové predpätie, ktoré by však malo by optimálne, to znamená, paža nemá by napriahnutá do krajnej polohy, aby nedošlo k strate rovnováhy. Maximálne predpätie sa má dosiahnu až pri prechode diskára do odhodového postavenia, kedy je miera predpätia pre koneèný výkon rozhodujúca.

121


Otoèka Po dokonèení posledného nášvihu vzad, zaèína otoèka vytáèaním chodidiel v¾avo, pritom hmotnos tela je na predných èastiach chodidiel. Špièka a koleno ¾avej dolnej konèatiny sa výrazne vytáèajú do smeru hodu, súèasne diskár prenáša na òu hmotnos. Diskár sa pravou dolnou konèatinou odrazí zo zeme a pohybuje òou rýchlo vpred kolenom dovnútra, a ahá dopredu aj pravý bok. Niektorí diskári dos výrazne predkopávajú predkolenie s vytoèením špièky dovnútra, vtedy hovoríme o širokom vedení pravej dolnej konèatiny. Súèasne sa otáèa aj trup, hrudníkom až do smeru hodu. Vrhaè prenáša hmotnos na pokrèenú ¾avú dolnú konèatinu a zaèína fáza odrazu, ktorej úèinne napomáha intenzívny pohyb pravej dolnej konèatiny vpred. Postavenie diskára v tejto fáze pripomína postavenie bežca pri nápone s mierne predkloneným trupom. Celý zaèiatok otoèky je pomerne pomalý a pod¾a Vomáèku (1987) trvá 0,6 - 0,9 s, prièom rýchlos disku plynule narastá asi do 7-9 m.s-1. Nasleduje skok, úlohou ktorého je dosta nohy èo najrýchlejšie do odhodového postavenia. To vyžaduje, aby bol skok nízky a rýchly bez priahovania nôh k telu. Po dokonèení skoku diskár doš¾apuje najprv na špièku pravej dolnej konèatiny približne do stredu kruhu, prièom táto je špièkou vytoèená von. ¼avá dolná konèatina po dokonèení odrazu rýchle predbieha pravú dolnú konèatinu èo najtesnejšie (kolená oboch dolných konèatín sú vytoèené k sebe) a pred doš¾apom sa vytáèa chodidlo špièkou von a opiera sa o vnútornú prednú hranu (obr. 15). Doš¾ap ¾avou dolnou konèatinou nasleduje bezprostredne po doš¾ape pravej dolnej konèatiny (dolné konèatiny doš¾apujú takmer súèasne). Èasový vzah medzi dotykom pravej a ¾avej dolnej konèatiny má by èo najkratší. Pravá dolná konèatina je dos výrazne pokrèená, ¾avá len mierne, ich vzdialenos je 70-100 cm. ¼avá paža na zaèiatku otoèky sa podie¾a na udržaní rovnováhy diskára, pri dokonèení skoku a doš¾ape má funkciu brzdy rotaèného pohybu ramien, prièom sa krèí pred prsia. Pravá paža, ktorá drží disk, je neustále vzadu tak, aby mal diskár pocit ahu disku. Celý skok s doš¾apom trvá iba 0,3 - 0,4 s, takže premiestnenie dolných konèatín vzh¾adom na trup je ve¾mi rýchle. Máme dojem, že trup diskára sa vo fáze ukonèenia otoèky a zaujatia odhodového postavenia takmer zastavil. Je mierne vyklonený vpravo s hmotnosou na špièkách (predovšetkým pravej dolnej konèatiny) s tendenciou pokraèova v rotácii.

122


Obrázok 15 Vlastný hod Je to najdôležitejšia èas techniky. Trvá asi 0,15 - 0,20 s. Vlastný hod rozde¾ujeme na dve fázy: - fázu klesania disku (zostupná fáza) a fázu záahu (vzostupná fáza). V zostupnej fáze sa disk pohybuje proti smeru hodu, klesá do najnižšieho bodu a odtia¾ zaèína záah v smere hodu. Klesanie disku do najnižšej a najzadnejšej polohy sa využíva k zvýšeniu zrýchlenia pohybu, ktorý nasleduje vo fáze vzostupnej. Zrýchlenie a klesanie pohybu disku v zostupnej fáze podporuje aj pokrèenie pravej dolnej konèatiny a predklon trupu. Pritom sa kolená oboch dolných konèatín vytáèajú do smeru hodu, preto doš¾ap dolných konèatín po otoèke a zaujatie odhodového postavenia považujeme za priebežnú fázu plynulo pokraèujúceho pohybu a nemožno ho vykonáva so zastavením ich otáèavého pohybu. Vzostupná fáza (záah) je charakteristická spolu s otáèaním a vystieraním dolných konèatín v smere odhodu. Dolné konèatiny sa intenzívne vystierajú a tým sa dvíha aj trup. Napnutím svalstva vytvorí trup od bokov až po plecia pevný blok, ktorý opretý o dolné konèatiny a zdvíhaný ich vystretím, ahá ve¾kou silou pravé plece a pažu s diskom vpred a hore. Spevnenie trupu je ve¾mi dôležité, lebo musí prenies rotáciu dolných konèatín a zvl᚝ panvy na plecia. ¼avá paža pomáha pri rotácii trupu tým, že najprv zašvihne a po otoèení trupu do smeru hodu sa takmer zastaví a tým spevòuje ¾avé plece, ktoré spolu s ¾avou dolnou konèatinou a ¾avou stranou trupu tvorí rotaènú os pri odhode. Pravú pažu musí ma diskár neustále natiahnutú, musí ma pocit ahu disku. Os pliec a hádžucej paže by mali by poèas hodu v jednej rovine. Koneèné zrýchlenie disku sa vykonáva prudkým pohybom pleca vpred (vplyvom prsného luku) a švihom hádžucej paže. Disk sa vypúša vo výške ramien, od malíèka cez ukazovák, ktorý dáva disku posledný impulz a urèuje rýchlos rotácie. Najvhodnejší uhol vypustenia je okolo 36º. Po odhode disku sa paža pohybuje ïalej vpred k ¾avému plecu, alebo nižšie.

123


Prudké vystretie dolných konèatín sa konèí odrazom, po ktorom nasleduje preskok. Preskok by sa mal vykonáva súèasne s vypustením disku, alebo hneï po vypustení disku. Pritom pravá dolná konèatina preskoèí vpred, ¾avá zanoží a uvo¾ní sa svalstvo ¾avej paže a ramenného pletenca - diskár sa dostáva pravým bokom až chrbtom do smeru hodu. Celý pohyb doznieva obyèajne v nieko¾kých poskokoch na pravej dolnej konèatine, pri ktorých sa zastavuje otáèavý pohyb tela. V prípade, že diskár nemá ve¾kú rýchlos v momente vypustenia disku, môže hod ukonèi bez preskoku. Let disku Disk je svojím tvarom ve¾mi dobre prispôsobený na plachtenie vzduchom. Pri dobrom položení a sklopení, zvl᚝ pri silnom vetre, možno zlepši výkon aj o nieko¾ko metrov. Pri protivetre je vhodné položi disk hodne naplocho. Pri bezvetrí by mal by elevaèný uhol o 3º-4º väèší a pri pôsobení vetra v smere hodu asi o 5º-8º väèší.

16.3 Nácvik hodu diskom

Dôležitým predpokladom pre úspešný nácvik hodu diskom je dobrá orientácia žiakov pri otáèavých pohyboch celého tela. Predpríprava diskára by mala preto obsahova mnoho cvièení, ktoré rozvíjajú orientaèné schopnosti, napr. kotúle, premety bokom, rôzne rotácie na mieste, výskoky s obratom, obraty za poklusu, „vá¾anie sudov“ a iné. Využíva sa aj základná gymnastika a vhodné sú aj niektoré krasokorèuliarske prvky. Výbornou prípravou sú aj hody rôznym náèiním diskárskym spôsobom (od boku). Nácvik hodu diskom je ve¾mi nároèný a dlhodobý. U mládeže pozostáva z nasledovného postupu: 1. Nácvik držania disku a správneho odrolovania. 2. Nácvik nášvihov a vypustenia disku. 3. Nácvik hodu z miesta. 4. Nácvik otoèky. 5. Komplexný nácvik hodu s otoèkou. 1. Nácvik držania disku a správneho odrolovania Hlavnou úlohou tejto èasti nácviku je nácvik správneho vypustenia cez ukazovák a udelenie rotácie disku okolo zvislej osi. Základné cvièenia: - nácvik držania disku, - kmihanie v boènej rovine najprv s malým rozsahom a postupne so zväèšujúcim rozsahom do predpaženia a vysokého zapaženia, - boèné kruhy vpred a vzad (nácvik vyrovnávacej funkcie zápästia), - kombinácia kruhov v boènej a èelnej rovine (tzv. osmièky), - kmihanie v boènej rovine s nízkym nadhadzovaním aj s pokrèením v lakti a v zápästí pri vypustení disku (nácvik odrolovania). 124


Všetky uvedené cvièenia sa vykonávajú v miernom stoji rozkroènom. Ïalšie cvièenia na nácvik odrolovania v stoji výkrokom ¾avou vpred a miernym predklonom: - kotú¾anie s postupným zvyšovaním sily švihu (dôležité je zvislé postavenie disku pri odrolovaní), - kotú¾anie súaživou formou po priamke (komu sa disk ïalej zakotú¾a), - vysoké hody, - vysokoïaleké hody z hlbšieho predklonu. 2. Nácvik nášvihov a vypustenie disku Diskár by si mal osvoji správnu dráhu disku (oblúkovitá) a rytmus pri nášvihoch až po vypustenie cez ukazovák a so správnou rotáciou. Zaraïujeme sem tieto základné cvièenia: - nášvihy vykonávané len pažou s dôrazom na správnu dráhu pohybu disku, - nášvihy s otáèaním trupu vzad a spä, - nášvihy s otáèaním trupu a hmitmi podrepmo (pri klesaní disku podrep, pri stúpaní disku dolné konèatiny vystrie), - nášvihy ako v predchádzajúcom cviku s vypustením disku (so správnym odrolovaním a položením disku), - nášvihy s vypustením disku s dôrazom na dåžku dráhy pohybu disku, alebo s dôrazom na správny rytmus hmitu a rotáciu trupu. 3. Nácvik hodu z miesta Stojíme ¾avým bokom do smeru hodu v stoji rozkroènom, dolné konèatiny sú mierne pokrèené. Dbáme na vedenie disku od tela. V krajných polohách je disk vo výške ramien a v bode oproti smeru hodu vo výške stehna. Hlavnou úlohou je zdokonali prácu dolných konèatín a trupu. Súèasne s pohybom disku vytáèame trup a prenášame hmotnos z pravej dolnej konèatiny (prevažne) na obe, až na ¾avú dolnú konèatinu. Zo zaèiatku sa zameriavame na správne vypúšanie, na zrýchlenie pohybu a nakoniec na udržiavanie rovnováhy. Keï sa pohyb zvládne bez podstatných nedostatkov, zaraïujeme hody s väèším úsilím. Základné cvièenia: - ploché hody z postavenia ¾avým bokom s dôrazom na rotáciu trupu a správne položenie disku, - hody postupne zvyšované s dôrazom na: - hmit podprepmo a otáèanie dolných konèatín, - blokovanie ¾avou pažou, - vystretie dolných konèatín pri otáèaní, - hody postupne zrých¾ované, - hody z postavenia stále viac chrbtom do smeru hodu (pri dokonèení nášvihu väèší predklon trupu a výkrok ¾avou dolnou konèatinou vzad s vytoèením špièky von), - ako predchádzajúce cvièenie s dôrazom na vytáèanie dolných konèatín.

125


4. Nácvik otoèky Nácvik otoèky je ve¾mi nároèný. Nároènos spoèíva predovšetkým vo zvýšených nárokoch na rovnováhu a orientáciu. Preto obsahuje najprv prípravné cvièenia na nácvik polootoèky. Všetky cvièenia najprv vykonávame bez disku, až po ich zvládnutí ich vykonávame s diskom (okrem prípravných cvièení), alebo s iným ¾ahkým náèiním. Dôraz kladieme nielen na správne vykonanie samotnej otoèky, ale aj na správne zaujatie odhodového postaveniam pri ukonèení otoèky. Pri ukonèení otoèky sa zameriavame na: - postavenie dolných konèatín bokom do smeru hodu (pravá dolná konèatina je špièkou vytoèená von), - hmotnos prevažne na pravej dolnej konèatine, ktorá je ove¾a viac pokrèená ako ¾avá, - špirálovité stoèenie trupu, - držanie disku ïaleko vzadu. Prípravné cvièenia obsahujú: - výskoky znožmo s obratmi, - piruety na špièke ¾avej dolnej konèatiny, - v chôdzi, alebo v kluse, výskoky s odrazom ¾avej dolnej konèatiny s obratom a doskokom na pravú, - ako predchádzajúce cvièenie so zdôraznením odrazu vpred a so zrýchlením pohybu dolných konèatín pri obrate. Základné cvièenia nácviku polootoèky: - polootoèka z èelného postavenia v smere hodu s vykroèením ¾avou dolnou konèatinou na vo¾nej ploche pozdåž èiary (s kontrolou stôp), - ako predchádzajúce cvièenie so zrýchlením premiestnenia dolných konèatín skokom, - ako predchádzajúce cvièenie s dôrazom na špirálovité stoèenie tela. Potom pristupujeme k samotnému nácviku otoèky, prièom využívame tieto cvièenia: - hod z polootoèky z èelného postavenia bez zapojenia rotaènej sily trupu. Dôraz kladieme na predbehnutie dolnými konèatinami a kontrolujeme hlavne vypustenie a let disku, - hod z otoèky z boèného postavenia v kruhu s postupným zapájaním rotaènej sily trupu. 5. Komplexný nácvik hodu s otoèkou Zaraïujeme sem cvièenia, pri ktorých sa zameriavame predovšetkým na komplexné zvládnutie hodu diskom s otoèkou: - hody z kruhu s postupným prechodom až do postavenia chrbtom do smeru hodu: zameriavame sa na plynulos a rovnováhu (s pomalým zaèiatkom), - zameriavame sa na zrýchlenie v druhej èasti otoèky (predbehnutie trupu dolnými konèatinami), - zameriavame sa na rotáciu trupu a zatiahnutie paže, - zdokona¾ovanie individuálneho štýlu. 126


16.4 Hlavné chyby a spôsoby ich odstránenia Pri nášvihoch: Hlavné chyby: - Príliš vysoký nášvih.

Spôsoby odstránenia: - Opakovaný nácvik zášvihu (rozkmihu).

- Spustenie disku príliš dole.

- Opakova nášvihy s dôrazom na rotáciu trupu a ïaleké vedenie disku od trupu. Pri otoèke:

Hlavné chyby: - Posun ¾avej dolnej konèatiny vzad pred zaèiatkom otoèky.

Spôsoby odstránenia: - Vyznaèenie postavenia stôp chodidiel, opakované série otoèiek so zdôrazneným posunom ažiska na ¾avú dolnú konèatinu na zaèiatku otoèky.

- „Vpadanie“ do otoèky.

- Opakova nácvik otoèky so zdôraznením práce dolných konèatín. Dolné konèatiny sú rozhodujúce pri zahájení otoèky. - Opakované otoèky s dôrazom na odraz z ¾avej dolnej konèatiny smerom dopredu. Zdôrazòujeme plochý pohyb predkolenia pravej dolnej konèatiny vpred.

- Príliš vysoký preskok v otoèke.

- Ve¾mi krátky preskok.

- Zníži rýchlos pohybu do otoèky. Orientácia pod¾a vyznaèených stôp. Opakované otoèky ponad vyznaèené pásma.

- Pohyb v otoèke nie je priamoèiary.

- Sústreïujeme pozornos na polohu trupu - držíme ho èo najdlhšie v smere hodu. Opakované otoèky pozdåž èiary: na zaèiatku otoèky stojí diskár rozkroèmo nad touto èiarou a po ukonèení otoèky je pravá dolná konèatina pätou a ¾avá dolná konèatina špièkou na tejto èiare. 127


- Paža s diskom predbieha pohyb trupu a dolných konèatín.

- Poèas otoèky drža ruku s diskom vzadu („ahanie disku“). Zdôrazòujeme vytáèanie ¾avého kolena do smeru hodu a snažíme sa o predbehnutie disku dolnými konèatinami.

- ažisko diskára nie je nad miestom otáèania (chýba dynamická rovnováha)

- Pomalší zaèiatok otoèky. Dôraz na rovováhu poèas celej otoèky. V odhodovom postavení:

Hlavné chyby: - Hmotnos nie je na pravej dolnej konèatine, ale na ¾avej, alebo na oboch dolných konèatinách.

Spôsoby odstránenia: - Doš¾ap ¾avej dolnej konèatiny vykona rýchlo a aktívne. ¼avú dolnú konèatinu vies popri pravej vpred v smere hodu.

- Prílišné otoèenie v¾avo.

- Opakované otoèky do správneho odhodového postavenia. Pri odhode:

Hlavné chyby: - Úklon trupu od disku (obyèajne úklon v¾avo). ¼avá strana trupu netvorí priamku.

Spôsoby odstránenia: - Pri hode drža trup vzpriamene, vytvárame stále správnu polohu ¾avej strany.

- Nedostatoèné vystieranie dolných konèatín a trupu. Zlá koordinácia nasadenia jednotlivých partií pôsobí na nesprávne vystieranie v odhodovej fáze.

- Opakované hody z miesta so zdôraznením vystierania dolných konèatín. Imitaèné cvièenia „záahu“ a vystierania dolných konèatín s pomocným náèiním.

- Predèasný pohyb paže s diskom - „predbehnutie“ paže.

- Imitaèné pohyby a cvièenia fázy odhodu s dopomocou spolucvièenca (podržanie paže v úèelnom zapažení).

128


Opakované hody z miesta. - Príliš kolmý uhol sklonu náèinia.

- Odhody so zdôraznením plochého držania a vypustenia disku. Zdôrazòova uvolnenie zápästia, opakované hody z èelného postavenia.

- „Podhodenie“ disku.

- Opakované hody s dôrazom na rotáciu trupu a vedenie disku èo najïalej od trupu. Po odhode - pri preskoku:

Hlavné chyby: - Predèasné opustenie podložky pravou dolnou konèatinou.

Spôsoby odstránenia: - Pri odhode zostávajú obe dolné konèatiny na zemi, s hmotnosou na oboch dolných konèatinách.

129


17. VIACBOJE 17.1 Charakteristika

Viacboje sú jedinými atletickými disciplínami, v ktorých sa udáva výsledný výkon v bodoch. Výkony v jednotlivých disciplínach sú ohodnotené bodmi pod¾a bodovacích tabuliek IAAF. Súèet bodov za jednotlivé disciplíny je koneèným výsledkom viacboja. Desaboj mužov a sedemboj žien reprezentujú mimoriadnu atletickú všestrannos, avšak v mierne rozdielnej podobe. Ženský sedemboj je charakteristický menším zaažením predovšetkým druhý deò súaže. Posledná disciplína, beh na 800 m, nie je typická vytrvalostným zaažením a možno sa na òu ešte pripravi bez špeciálneho tréningu vhodnou kombináciou bežeckého tréningu s ïalšími disciplínami sedemboja. Mužský desaboj je nároènejší predovšetkým skladbou druhého súažného dòa, s poslednou disciplínou strednodobej vytrvalosti – behom na 1500 m, ktorý si už vyžaduje špecifickú prípravu (Ryba a kol., 2002). Vzh¾adom na to, že bodovacie tabu¾ky sú stanovené, výkon vo viacbojoch závisí od: - úrovne rozvoja pohybových schopností, ktoré sú potrebné vo viacboji predovšetkým rýchlostné a silové schopnosti, ïalej špeciálna viacbojárska vytrvalos a koordinaèné schopnosti, - úrovne techniky disciplín, ktoré sú súèasou viacboja. Predpokladom vysokej výkonnosti sú aj vhodné somatické ukazovatele predovšetkým vyššia telesná výška, primeraná telesná hmotnos, dlhšie dolné konèatiny a psychické predpoklady. Viacboje sú dôležitou súèasou prípravy mladých atlétov. V jednotlivých žiackych kategóriách je nasledovný rozsah viacbojov: - najmladšie žiactvo (10-11 rokov) chlapci aj dievèatá - šesboj: beh na 60 m, beh na 60 m prekážky, skok do dia¾ky, skok do výšky, hod kriketovou loptièkou, beh na 600 m, - mladšie žiactvo (12-13 rokov) - šesboj: beh na 60 m, beh na 60 m prekážky, skok do dia¾ky, skok do výšky, hod kriketovou loptièkou, beh na 1000 m (mladší žiaci), beh na 600 m (mladšie žiaèky), - starší žiaci (14-15 rokov) - osemboj: beh na 100 m prekážky, skok do výšky, skok o žrdi, hod oštepom, beh na 60 m, skok do dia¾ky, vrh gu¾ou a beh na 1000 m, - staršie žiaèky (14-15 rokov) - sedemboj: beh na 80 m prekážky, ostatné disciplíny ako ženy.

17.2 Technika disciplín viacboja

Predpokladom zvládnutia techniky disciplín viacboja sú dobré koordinaèné predpoklady. To umožòuje viacbojárom rýchlo si osvoji techniku disciplín, uplatni správnu techniku aj pri únave poèas viacboja a úèelne prispôsobi techniku disciplín rozlièným podmienkam. 130


Desabojári a sedembojárky by mali vedie poda optimálny výkon: - v šprintoch bez predchádzajúcich rozbehov, - v skokanských a vrhaèských disciplínach pri obmedzenom poète pokusov, - pri urèenom poradí disciplín, - pri stupòujúcej sa únave, - v meniacich sa podmienkach. Koukal - Vindušková (1987) uvádzajú nasledovné znaky dokonalej techniky viacbojárov a viacbojárok: - behy: uvo¾nenos, relatívna stálos dåžky krokov, - beh cez prekážky: pravidelný rytmus behu medzi prekážkami a prebehu prekážok, - skok do výšky a dia¾ky: plynulé spojenie vystupòovaného rozbehu s plnohodnotným odrazom, správne vykonanie predodrazového rytmu, - skok o žrdi: ako pri skoku do výšky a dia¾ky, ïalej vèasné prenesenie žrde do správnej odrazovej polohy, správne èasovanie pohybu tela skokana vzh¾adom k žrdi, - vrhaèské disciplíny: zaujatie správneho odhodového postavenia, postupné zapájanie práce dolných konèatín, bokov, trupu a paží, správne èasovanie finálneho úsilia.

17.3 Nácvik techniky disciplín viacboja

Nácvik techniky jednotlivých disciplín viacboja vychádza z metodiky nácviku individuálnych disciplín a je s ním v podstate zhodný. Pri nácviku a zdokona¾ovaní techniky disciplín treba rozdeli disciplíny do jednotlivých období roèného cyklu a rokov prípravy predovšetkým pod¾a obtiažnosti disciplín. Pritom je potrebné zaèa techniky zložitejšími disciplínami (beh cez prekážky, skok o žrdi a hod oštepom). Pri nácviku a zdokona¾ovaní techniky atletických disciplín je potrebné zaraïova cvièenia, ktoré sú spoloèné pre urèité skupiny disciplín (napr. vrhaèské, skokanské a šprintérske). Chyby v technike, s ktorými sa stretávame u viacbojárov sú obdobné ako v individuálnych disciplínach. Pri ich odstraòovaní postupujeme podobne ako v individuálnych disciplínach.

131


18. PRAVIDLÁ SڍAŽENIA 18.1 Bežecké súaže

Atletická tra a dráhy Štandardná dåžka bežeckej atletickej trate je 400 m. Má dve rovnobežné rovinky a dve zákruty s rovnakým polomerom. Atletická tra sa meria vo vzdialenosti 0,30 m od vnútorného okraja obrubníka smerom do atletickej trate. Tam, kde nie je tra vyznaèená obrubníkom, meria sa vo vzdialenosti 0,20 m od èiary, ktorá ohranièuje vnútorný okraj atletickej trate. Vzdialenos behu sa meria od okraja štartovej èiary, ktorý je vzdialenejší od cie¾a, po okraj cie¾ovej èiary, ktorý je bližšie k štartu. Pri všetkých behoch do 400 m vrátane musí každý pretekár beža v oddelenej dráhe širokej najmenej 1,22 m a najviac 1,25 m, ktorá je ohranièená èiarami širokými 50 mm. Èiara na pravej strane každej dráhy je zahrnutá do šírky urèenej dráhy. Beží sa tak, že pretekár má ¾avú ruku smerom k vnútornému okraju atletickej dráhy. Dráhy sú oèíslované tak, že dráha pri vnútornom okraji atletickej dráhy má èíslo 1. Štartové bloky Štartové bloky sa musia používa pri všetkých behoch do 400 m vrátane (a na prvom úseku v štafetových behoch na 4 x 100 m, 4 x 200 m a 4 x 400 m) a nesmú sa používa v žiadnych iných behoch. Pri umiestnení štartových blokov nesmie žiadna ich èas presahova štartovú èiaru alebo zasahova do ved¾ajšej dráhy. K atletickej trati musia by pripevnené nieko¾kými klincami alebo hrotmi. Štartové bloky majú dve ploché opory, o ktoré sa pretekár v štartovej polohe opiera chodidlami. Povrch oporných plôch musí by prispôsobený pre klince tretier pretekára. V každom prípade musia by obe oporné plochy posúvate¾né dopredu alebo dozadu na nastavenie vzájomnej polohy. Štart Štart pretekov musí by vyznaèený bielou èiarou širokou 50 mm. Všetky preteky sa odštartujú výstrelom zo štartovej pištole alebo zo schváleného štartovacieho zariadenia smerom do vzduchu, keï sa štartér presvedèil, že pretekári sú na miestach v pokoji. Pri všetkých pretekoch v behoch do 400 m vrátane (a 4 x 100 m, 4 x 200 m a 4 x 400 m) dá štartér tieto povely: „Pripravte sa!“, „Pozor!“ a keï pretekári zaujmú nehybnú polohu, vystrelí alebo uvedie do èinnosti štartovacie zariadenie. Po povele „Pripravte sa!“ pretekár musí zauja polohu, keï je v jeho pridelenej dráhe a za štartovacou èiarou. Obe jeho ruky a jedno jeho koleno musia by v dotyku so zemou a obe nohy v dotyku sa štartovacími blokmi. Po povele „Pozor!“ musí pretekár ihneï zauja koneènú polohu pri dodržaní dotyku rukami so zemou a nohami so štartovacími blokmi. Pri pretekoch dlhších ako 400 m sa použije len povel ,, Pripravte sa!“ a keï sú pretekári v pokoji , štartér vystrelí. Pri štarte sa pretekár nesmie dotýka ani jednou rukou zeme. Pretekár sa nesmie pri štarte dotknú štartovej èiary ani plochy pred òou. Ak 132


pretekár zaène s pohybom po zaujatí koneènej štartovej polohy, ešte pred výstrelom z pištole, alebo do 100 ms po výstrele, považuje sa to za chybný štart. Každý pretekár, ktorý mal chybný štart, sa napomenie. Na príslušný beh je povolený len jeden chybný štart bez diskvalifikácie atléta alebo atlétov, ktorí mali chybný štart. Každý atlét, ktorý má ïalší chybný štart v behu, sa z behu vylúèi. Vo viacbojoch sa atlét vylúèi, keï mal dva chybné štarty. Ak štart pod¾a názoru štartéra alebo jeho zástupcu nebol v súlade s pravidlami, štartér alebo jeho zástupca vráti pretekárov spä ïalším výstrelom. V behoch od 1000 m až po 10000 m pri úèasti viac ako 12 pretekárov možno bežcov rozdeli do dvoch skupín. Prvá skupina štartuje od normálnej oblúkovej èiary, druhá skupina bežcov štartuje od samostatnej vonkajšej štartovej èiary, táto druhá skupina pobeží vo svojej polovici trate až po koniec prvej zákruty. Beh v dráhach Pri všetkých behoch v oddelených dráhach musí každý pretekár beža od štartu až do cie¾a v pridelenej dráhe. Pretekár nebude diskvalifikovaný, ak beží mimo pridelenej dráhy na rovinke trate alebo beží v zákrute mimo vonkajšej èiary pridelenej dráhy, èím nezískal žiadnu výhodu, prièom však nesmie prekáža v pohybe inému pretekárovi. V behu na 800 m pretekári bežia v dráhach až po èiaru zbiehania na konci prvej zákruty, kde môžu opusti pridelené dráhy. Meranie rýchlosti vetra Rýchlos vetra sa meria vo všetkých behoch na krátke vzdialenosti do 200 m vèítane. Èas, za ktorý sa meria rýchlos vetra od momentu výstrelu z pištole alebo schváleného štartovacieho zariadenia je: v behu na 100m 10 sekúnd, 100 m prek. 13 sekúnd 110 m prek. 13 sekúnd V behu na 200m sa meria poèas 10 sekúnd od momentu, keï prvý pretekár vbehol do cie¾ovej rovinky. Pri behoch musí by vetromer umiestnený ved¾a prvej dráhy vo vzdialenosti 50 m od cie¾ovej èiary. Je vo výške 1,22 m od zeme a vo vzdialenosti do 2 m od dráhy. Rýchlos vetra sa musí mera tiež v behu na 50 m a 60 m poèas 5 sekúnd. Pri týchto behoch sa musí vetromer umiestni vždy v polovici vzdialenosti uvedených tratí. Za regulárne sa uznávajú výkony, pri ktorých nepresiahla priemerná rýchlos vetra + 2 m.s-1. Cie¾ Cie¾ pretekov je vyznaèený bielou èiarou širokou 50 mm. Umiestnenie pretekárov v cieli sa urèí pod¾a poradia, v ktorom ktoráko¾vek èas tela (t.j. trupu, teda nie hlavy, krku, paží, nôh, rúk alebo chodidiel) dosiahne rovinu preloženú kolmo cez okraj cie¾ovej èiary, ktorý je bližšie k štartu. Na uznanie oficiálnych èasov sa uznávajú dva spôsoby merania èasov: ruèné merania s presnosou na 0,1 sekundy a plnoautomatickou èasomierou s cie¾ovou kamerou s presnosou na 0,01 sekundy.

133


Ruèné meranie èasu Èasomeraèi sú zoradení v rovine cie¾ovej èiary na vonkajšej strane atletickej trate. Pod¾a možnosti by mali by umiestnení najmenej 5 m od najbližšej vonkajšej dráhy atletickej trate. Aby mali všetci èasomeraèi dobrý výh¾ad na cie¾ovú èiaru, zariadi sa pre nich vyvýšené stanovisko. Èasomeraèi používajú ruèné elektronické stopky s digitálnym odpoèítaním údajov. Èasy sa merajú od záblesku èi dymu z pištole dovtedy, kým ktoráko¾vek èas tela pretekára dosiahne zvislú rovinu okraja cie¾ovej èiary bližšiu k štartu. Všetky ruène namerané èasy v behoch na štadióne sa musia zaokrúhli na najbližšiu vyššiu desatinu sekundy. Èasy v behoch èiastoène alebo celkom mimo štadióna sa zaokrúh¾uje na najbližšiu vyššiu celú sekundu. Èas víaza každých pretekov v behu odmerajú traja èasomeraèi. Ak súhlasia èasy dvoch z troch stopiek a tretí nesúhlasí, oficiálnym èasom je èas nameraný dvoma súhlasiacimi stopkami. Ak sa èasy nezhodujú na všetkých troch stopkách, oficiálnym èasom je èas zaznamenaný stopkami, ktoré ukazujú stredný èas. Ak sa môžu použi len dva èasy a tie sa rozchádzajú, za oficiálny èas sa vyhlási horší èas. Rovnos výkonov Pri rovnakom umiestnení na prvom mieste vo finále má vedúci rozhodca právo rozhodnú, èi sa dajú usporiada pre pretekárov s rovnakým umiestnením nové preteky. Ak rozhodne záporne, platí dosiahnutý výsledok. Rovnaké umiestnenia na ïalších miestach zostávajú v platnosti. Rozsah pretekania Rozsah pretekania stanovuje SAZ pod¾a vekových kategórií (tab. 2).

134


Tab. 2 Rozsah súažných disciplín pod¾a vekových kategórií Mužské kategórie Kategóri ml. žiaci St. žiaci

Dorasten Juniori

a

ci

Vek

12 – 13 14 - 15 16 – 17 18 - 19 20 a

(roky)

600 m

Ženské kategórie muži

ml.

St.

Dorasten juniorky Ženy

žiaèky

žiaèky

ky

12 - 13 14 - 15 16 - 17 18 - 19 20

viac D

800 m

a viac M

M

M

M

M

M

M

M

M

M

M

M

M

M

M

M

M

M

M

1000 m M 1500 m 3000 m

M

5000 m

M

M

10000 m

M

M

M

M

M

M

M

Polmarat

M

M

ón

Maratón

Vysvetlivky: D – doplnková disciplína M – majstrovská disciplína

Prekážkové behy Každá prekážka musí by postavená tak, že jej podstavce smerujú k približujúcemu sa pretekárovi, prièom hrana hornej prieèky zo strany nábehu na prekážku vo zvislej rovine prechádza hranou príslušného oznaèenia dráhy na strane nábehu (Pravidlá atletiky, 2001). Prekážky sú zhotovené z kovu alebo iného vhodného materiálu s hornou prieèkou z dreva alebo z podobného vhodného materiálu. Pretekár musí by vylúèený z pretekov, ak vedie chodidlo alebo nohu pod úrovòou hornej hrany prieèky, alebo prekoná prekážku, ktorá nie je v jeho dráhe, alebo keï úmyselne zvalí niektorú z prekážok rukou alebo nohou. Neúmyselné zvalenie prekážky nie je dôvod na vylúèenie pretekára z pretekov. Všetky prekážkové disciplíny majú presne stanovené podmienky (tab. 3).

135


Tabu¾ka 3 Šprintérske prekážkové behy - predpísané vzdialenosti, výšky a poèty prekážok kategórie

MUŽI ŽENY JUNIORI JUNIORKY DORASTENCI DORASTENKY STARŠÍ ŽIACI STARŠIE ŽIAÈKY MLADŠÍ ŽIACI MLADŠIE ŽIAÈKY

dåžka tratí (m)

vzdialenos (m)

výška prekážky (m)

poèet prek.

nábeh na 1. prek.

medzi. prekáž.

Dobeh do cie¾a

110 400 100 400 110 400 100 400 110 300 100 300 100 200 80

1,067 0,914 0,84 0,762 1,00 0,914 0,84 0,762 0,914 0,84 0,762 0,762 0,84 0,762 0,762

13,72 45,00 13,00 45,00 13,72 45,00 13,00 45,00 13,72 45,00 13,00 45,00 13,00 18,29 12,00

9,14 35,00 8,50 35,00 9,14 35,00 8,50 35,00 9,14 35,00 8,50 35,00 8,50 18,29 8,00

14,02 40,00 10,50 40,00 14,02 40,00 10,50 40,00 14,02 45,00 10,50 45,00 10,50 17,10 12,00

10 10 10 10 10 10 10 10 10 7 10 7 10 10 8

200 60 60

0,762 0,762 0,762

18,29 11,70 11,70

18,29 7,90 7,90

17,10 8,80 8,80

10 6 6

18.2 Chodecké súaže

V atletickej chôdzi sa musia dodržiava nasledovné pravidlá: 1. Pretekár udržuje stály dotyk so zemou a nedochádza k ¾udským okom vidite¾nému prerušeniu tohto dotyku. 2. Oporná dolná konèatina musí by napnutá (t. j. nepokrèená v kolene) od prvého dotyku nohy so zemou až do dosiahnutia zvislej vzpriamenej polohy. Pri súažiach na atletickej trati na štadióne, alebo na ceste by malo by 6 rozhodcov vrátane vrchníka. Keï pretekár nedodržuje uvedené pravidlá je varovaný rozhodcom. Pretekár je vylúèený zo súaže, keï dostane varovania od troch rôznych rozhodcov. Každý rozhodca rozhoduje samostatne. Základom ich rozhodovania je pozorovanie vo¾ným okom. Rozhodca  informuje vrchníka o nim daných upozorneniach po skonèení pretekov.

136


18.3 Súaže v poli (technické disciplíny)

Všeobecné ustanovenia Každý pretekár môže ma v sektore súaže pred zaèiatkom disciplíny skúšobné pokusy. Vo vrhaèských disciplínach sa skúšobné pokusy vykonávajú v poradí, v ktorom sú pretekári uvedený v zápise a vždy pod doh¾adom rozhodcov. Po zaèiatku súaže pretekári už nemôžu používa vyhradený sektor na súaž s náèiním alebo bez náèinia na cvièné úèely. Keï štartuje viac ako osem (8) pretekárov, každý pretekár má tri (3) pokusy a osem (8) pretekárov s najlepšími vydarenými pokusmi má ïalšie tri (3) pokusy. Keï je osem (8) alebo menej pretekárov, každý z nich má šes (6) pokusov. Poradie pretekárov pre posledné tri (3) série pokusov sa urèí pod¾a výkonov v prvých troch (3) sériách a to v poradí od najslabšieho po najlepší výkon v prvých troch (3) sériách pokusov. Pri vykonaní pokusu treba dodrža èasový limit: Poèet pretekárov v súaži

(min.) Individuálne disciplíny(min.)

Viacboje(min.) (min.)

výška

žrï

ostatné

výška žrï

ostatné

- viac ako 3

1

1

1

1

1

1

- 2 alebo 3

1,5

2

1

1,5

2

1

-1

3

5

-

2

3

-

- pokusy pretekára po sebe

2

3

2

2

3

2

Rozhodca musí žltou zástavkou signalizova pretekárovi, že mu zostáva 15 sekúnd pred uplynutím èasového limitu. O poradí pretekárov pri rovnosti ich najlepších výkonov, okrem skoku do výšky a skoku o žrdi rozhoduje ich druhý najlepší výkon v súaži. Ak je i ten rovnaký, rozhoduje tretí najlepší atï. Ak rovnos výkonov trvá naïalej a ide o prvé miesto, pretekári majú v rovnakom poradí nové pokusy až do koneèného rozhodnutia. Pri rovnosti na inom mieste majú pretekári rovnaké umiestnenie v súaži.

18. 4 Vertikálne skoky

Všeobecné ustanovenia Pred zaèiatkom súaže vrchník oznámi pretekárom základnú výšky a následné výšky. Pretekár môže zaèa skáka na ktorejko¾vek výške a môže skáka pod¾a svojho rozhodnutia na ktorejko¾vek nasledujúcej výške. Pretekár môže na urèitej výške vynecha druhý alebo tretí pokus a môže skáka na ïalšej výške. Pretekára vyluèujú z ïalšieho súaženia tri nevydarené pokusy po sebe bez oh¾adu na výšku latky. Dokia¾

137


nezostane v súaži len jeden pretekár, ktorý už súaž vyhral, latka sa nikdy nezvyšuje o menej ako 2 cm v skoku do výšky a 5 cm v skoku o žrdi po každom kole. Keï pretekár súaž vyhral, o výškach, na ktoré má by latka zvyšovaná, rozhoduje sám po porade s príslušným rozhodcom. Toto sa nevzahuje na viacboje, kde sa latka zvyšuje vždy jednotne o 3 cm v skoku do výšky a o 10 cm v skoku o žrdi. Všetky merania sa robia na celé centimetre a to zvisle od zeme po najnižšie miesto hornej hrany latky v troch bodoch. Latka je vyhotovená zo sklolaminátu, má kruhový prierez, koncové èasti, ktoré slúžia na uloženie latky na nosné plôšky majú polkruhový prierez, musia by tvrdé a hladké. Celková dåžka latky musí by 4 m na skok do výšky a 4,5 m (+/-20 mm) na skok o žrdi. Maximálna hmotnos latky na skok do výšky je 2 kg a na skok o žrdi je 2,25 kg. Priemer valcovej èasti je 30 mm. Lepšie umiestnenie sa prizná pretekárovi, ktorý mal na výške, na ktorej došlo k rovnosti výkonov najmenej pokusov. Ak rovnos výkonov trvá aj naïalej, prizná sa lepšie umiestnenie pretekárovi, ktorý mal v súaži najmenej nevydarených pokusov vrátane najvyššej prekonanej výšky. Ak naïalej trvá rovnos výkonov a ide o prvé miesto, majú zostávajúci pretekári ïalší pokus na najvyššej neprekonanej výške. Ak sa ani tak nerozhodne, potom sa latka zvyšuje, pokia¾ pretekári boli úspešní, alebo znižuje ak neboli úspešní, vždy o 2 cm v skoku do výšky a 5 cm v skoku o žrdi. Pretekári majú na každej výške len jeden pokus a musia skáka na každej výške. Pri rovnosti výkonov na inom mieste majú pretekári rovnaké umiestnenie v súaži. Znaèenie v súaži: O = vydarený pokus; X = nevydarený pokus, - = vynechaný pokus. Skok do výšky Rozbežisko je dlhé najmenej 15 m, odrazisko musí ma rovnú plochu. Rozmery doskoèiska by mali by minimálne 5 m x 3 m. Stojany musia ma pevnú konštrukciu, ich výška by mala prevyšova o 0,10 m výšku, na ktorú možno zvýši latku. Nosné plôšky na latku musia by pevne pripevnené k stojanom a musia smerova k proti¾ahlému stojanu. Musia by ploché a pravouhlé a nesmú by potiahnuté materiálom, ktorý by zvyšoval trenie medzi nimi a povrchom latky. Medzi koncami latky a stojanmi musí by medzera najmenej 10 mm. Medzi stojanmi a doskoèiskom by mala by medzera najmenej 10 cm, èím by sa zabránilo zhodeniu latky pohybom doskoèiska a jeho následným dotykom so stojanmi. Aby bol pokus vydarený, musí sa pretekár odrazi jednou nohou a musí prekona latku v danej výške. Pretekár má nevydarený pokus ak po skoku latka nezostane na stojanoch v dôsledku èinnosti pretekára pri pokuse o jej prekonanie, alebo sa pretekár dotkne ktorouko¾vek èasou tela zeme vrátane doskoèiska za rovinou preloženou hranou stojanov, a to medzi nimi alebo ved¾a nich bez toho, aby predtým preskoèil

138


latku. Skok o žrdi Rozbežisko má by dlhé najmenej 40 m, široké 1,22 – 1,25 m. Rozbežisko je vyznaèené 50 mm širokými èiarami. Pri odraze musí by žrï zasunutá do skrinky. Skrinka je zhotovená z vhodného pevného materiálu a zapustená do roviny rozbežiska. Pripúša sa akýko¾vek druh pevných stojanov. Ich kovová konštrukcia podstavca by mala by prikrytá vhodným materiálom, ktorá by poskytovala ochranu pretekárom. Doskoèisko meria najmenej 5x5 m. Postranné èasti doskoèiska sa musia zvažova smerom od skrinky. Latka je vodorovne položená na kolíkoch tak, aby ¾ahko spadla do doskoèiska, len èo sa jej pretekár alebo žrï dotkne. Kolíky nesmú vyènieva o viac ako 55 mm zo stojanov. Stojany majú by vyššie o 35 – 40 mm od nosných kolíkov. Vzdialenos medzi kolíkmi musí by 4,30 – 4,37 m. Pretekár môže použi vlastné žrde. Nesmie použi cudziu žrï bez súhlasu vlastníka. Žrï môže ma akúko¾vek dåžku a priemer, ale jej základný povrch musí by hladký. Povo¾uje sa ovinutie, ale najviac dvoma vrstvami lepiacej pásky rovnomernej hrúbky s hladkým povrchom. Toto obmedzenie neplatí , ak ide o ovinutie dolného konca do výšky asi 30 cm. Pretekár si môže da posunú stojany v oboch smeroch, ale smerom k rozbežisku najviac 40 cm a smerom k doskoèisku najviac 80 cm od zvislej roviny preloženej vnútornou hranou horného okraja zárazovej steny skrinky. Pretekár musí pred zaèiatkom súaže nahlási príslušnému rozhodcovi, akú polohu stojanov si žiada nastavi pre svoje pokusy. Zmenu v posune stojanov môže nahlási aj poèas súaže. Pretekár má nevydarený pokus, ak: - po skoku latka nezostane na kolíkoch v dôsledku èinnosti pretekára pri pokuse o jej prekonanie, - pretekár sa ktorouko¾vek èasou tela alebo žrde dotkne zeme alebo doskoèiska za zvislou rovinou preloženou horným okrajom zárazovej dosky skrinky bez toho, aby prekonal latku, - pri pokuse presunie spodnú ruku nad hornú, alebo presunie hornú ruku vyššie na žrdi, - pretekár poèas skoku vráti spä latku rukou alebo prstami, ktorá by inak spadla zo stojanov. Nikto sa nesmie dotknú žrde, kým nepadá smerom od latky alebo od stojanov. Ak sa pretekárovi pri skoku zlomí žrï, nepovažuje sa to za nevydarený pokus. Pretekárovi sa povolí nový pokus.

18.5 Horizontálne skoky

Všeobecné ustanovenia Výkony sa zaznamenávajú s presnosou na 1 cm. Rozbežisko má by najmenej 40

139


m dlhé, široké 1,22 – 1,25 cm. V horizontálnych skokoch sa meria rýchlos vetra poèas 5 s od momentu, keï sa pretekár prebehne popri znaèke umiestnenej pri rozbežisku, a to pri skoku do dia¾ky vo vzdialenosti 40 m  a v trojskoku 35 m od odrazovej dosky. Ak má pretekár kratší rozbeh, rýchlos vetra sa meria od okamihu, keï sa zaène rozbieha. Vetromer je umiestnený 20 m od odrazovej dosky, vo výške 1,22 m a nesmie by od rozbežiska viac ako 2 m. Skok do dia¾ky Doskoèisko je široké 2,75 – 3,00 m. Doskoèisko má by naplnené skypreným pieskom a jeho povrch musí by v rovine odrazovej dosky. Odrazová doska je natretá bielou farbou, je široká 20 cm dlhá 1,22 – 1,25 m a hrubá (hlboká) 10 cm. Hrana odrazovej dosky bližšie k doskoèisku sa nazýva odrazovou èiarou. Tesne za odrazovou èiarou musí by umiestnená doska s plastelínou, jej hrúbka je 1 mm, pod uhlom 45o v smere rozbehu. Ak nie je k dispozícii doska s plastelínou použije sa piesok v šírke 10 cm a so sklonom 30o k horizontálnej rovine odrazovej dosky. Vzdialenos medzi odrazovou doskou a koncom doskoèiska má by najmenej 10 m. Odrazová doska má by od doskoèiska vzdialená 1 – 3 m v závislosti od výkonnosti pretekárov. Pretekár má nevydarený pokus, ak: - sa ktorouko¾vek èasou tela dotkne pôdou za odrazovou èiarou, - sa odrazí ved¾a odrazovej dosky pred alebo za predåžením odrazovej èiary, - pri rozbehu alebo skoku použije akúko¾vek formu premetu alebo salta, - sa dotkne pôdy mimo doskoèiska bližšie k odrazovej èiare, ako je najbližšia stopa spôsobená doskokom v doskoèisku, - po skonèení skoku opúša doskoèisko, jeho prvý kontakt s pôdou mimo stopy je bližšie ako stopa zanechaná doskokom. Trojskok Odrazová doska je vzdialená od doskoèiska u mužov 13 m a u žien 11 m, v závislosti od výkonnosti pretekárov. Vzdialenos medzi odrazovou doskou a koncom doskoèiska má by najmenej 21 m. Medzi odrazovou doskou a doskoèiskom musí by odrazová plocha, široká najmenej 1,22 m. Trojskok pozostáva z poskoku, preskoku a skoku. Pri poskoku musí pretekár doskoèi na tú istú nohu, ktorou sa odrazil. Pri preskoku musí doskoèi na druhú nohu, z ktore vykoná skok.

18.6 Vrh a hody

Všeobecné ustanovenia Pri súažiach sa môže používa vlastné náèinie s podmienkou, že toto náèinie Organizaèný výbor pred súažou skontroluje a oznaèí ako schválené. Toto náèinie musí by potom k dispozícii všetkým pretekárom. Vnútorný priemer obruèe kruhu vo vrhu gu¾ou a v hode kladivom musí mera 2,135 m (+/- 5 mm) a 2,50 m (+/- 5 mm) v hode diskom. Obruè je zo železa a horná hrana 140


musí by v rovine s úrovòou pôdy mimo kruhu. Vnútrajšok kruhu je z nešmyk¾avého materiálu, musí by vodorovný a o 14 – 26 mm nižší ako horná hrana obruèe. Kruh je rozdelený na prednú a zadnú polovicu bielymi, 50 mm širokými èiarami dlhými najmenej 0,75 m, ktoré sú mimo kruhu na každú stranu od jeho stredu (obr. 16).

Obrázok 16 Dåžka rozbežiska na hod oštepom musí ma najmenej 30 m, rozbežisko je ohranièené dvoma rovnobežnými èiarami širokými 50 mm a vzdialenými od seba 4 m. Hod sa vykonáva pred odhodovou èiarou širokou 70 mm, ktorej polomer má 8 m (obr. 17).

141


Obrázok 17 Kruhový výsek je oznaèený bielymi èiarami širokými 50 mm, ktorých predåžené vnútorné hrany sa pretínajú v strede kruhu, uhol medzi èiarami je 35°. V hode oštepom sa kruhový výsek vyznaèí èiarami, ktoré vychádzajú z prieseèníka odhodovej èiary s boènými èiarami rozbežiska a musia smerova tak, že ich spätné predåženie ide cez stred polomeru odhodovej èiary, výsek má približne 29°. Vo vrhu gu¾ou, v hode diskom a kladivom sa náèinie vrhá, alebo hádže z kruhu a pretekár ho musí po ukonèení pokusu opusti zadnou polovicou. Pretekár má nevydarený pokus, ak poèas pokusu: - nesprávne vypustí gu¾u alebo oštep, - sa dotkne ktorouko¾vek èasou tela horného okraja obruèe, zárazového brvna alebo pôdy mimo kruhu, - v hode oštepom sa dotkne ktorouko¾vek èasou tela èiar ohranièujúcich rozbežisko alebo pôdy za týmito èiarami. Aby bol pokus vydarený, musí náèinie dopadnú celkom medzi vnútorné okraje èiar kruhového výseku. Pretekár nesmie opusti kruh alebo rozbežisko, kým náèinie nedopadne na zem. Vzdialenos sa zaznamenáva na najbližší nižší celý centimeter. Meranie každého vrhu alebo hodu sa vykoná ihneï po pokuse od najbližšej stopy dopadu náèinia k vnútornej hrane obruèe pozdåž priamky vedenej od stopy zanechanej náèiním k stredu kruhu, pri hode oštepom k vnútornej hrane odhodovej èiary pozdåž priamky, k stredu polomeru odhodovej èiary. Vrh gu¾ou Zárazové brvno je v tvare oblúka umiestnené v strede medzi èiarami dopadiska tak, aby sa jeho vnútorná stena zhodovala s vnútorným okrajom obruèe. Zárazové brvno je dlhé 1,14-1,16 m, vysoké je 100 mm a široké 112 až 300 mm a je natreté na bielo. Gu¾a je zo železa alebo iného kovu, má gu¾ovitý tvar a jej povrch musí by hladký. Gu¾a musí ma pre jednotlivé kategórie túto hmotnos: 1. muži – 7,26 kg ženy – 4 kg 2. juniori – 6,25 kg juniorky – 4 kg 3. dorastenci – 5 kg dorastenky – 3 kg 4. starší žiaci – 4 kg staršie žiaèky – 3 kg 5. mladší žiaci – 3 kg mladšie žiaèky – 3 kg Gu¾a sa vrhá od pleca len jednou rukou, po zaèatí pokusu sa gu¾a musí dotýka krku ale nesmie sa dosta za rovinu pliec. Hod oštepom Oštep sa skladá z troch èastí: hlavice, tela oštepu a vinutia. Telo oštepu musí by z kovu alebo iného homogénneho materiálu, kovová hlavica je zakonèená ostrým hrotom. Vinutie musí by umiestnené nad ažiskom. Prierez oštepu musí by po celej 142


dåžke kruhový. Oštep sa musí drža za vinutie. Hádza sa musí ponad plece alebo ponad rameno odhodovej paže a nesmie sa vrhnú ani mršti. Hod je vydarený len vtedy, keï sa kovový hrot oštepu dotkne zeme skôr, ako hociktorá iná èas oštepu. Pretekár sa nesmie dosta celkom chrbtom k odhodovej èiare od okamihu keï zaèal pokus až do okamihu, keï vypustil oštep do vzduchu. Ak sa oštep zlomí poèas pokusu, nepovažuje sa to za nevydarený pokus. Minimálna hmotnos(g) - 800 - 700 - 600 - 600 - 600 - 600

muži dorastenci žiaci ženy dorastenky žiaèky

Celková dåžka (m) - 2,60 - 2,30 - 2,20 - 2,20 - 2,20 - 2,20

Hod diskom Teleso disku môže by plné alebo duté a je vyrobené z dreva alebo iného vhodného materiálu s kovovou obrubou, ktorej hrana je zagu¾atená. Pre bezpeènos pretekárov, funkcionárov a divákov musí by okolo kruhu postavená ohrada alebo klietka. Klietka by mala ma pôdorys v tvare U, šírka vyústenia klietky by mala by 6 m. Výška klietky by mala by 4 m. Klietka musí by dostatoène pevná, aby zadržala letiaci disk. Musí by skonštruovaná tak, aby sa disk nemohol odrazi spä k pretekárovi. muži juniori dorastenci žiaci ženy dorastenky žiaèky

Minimálna hmotnos (v kg) - 2,000 - 1,750 - 1,500 - 1,000 - 1,000 - 1,000 - 1,000

Najmenší vonkajší priemer (v mm) - 219 - 210 - 200 - 180 - 180 - 180 - 180

18.7 Viacboje

V rozsahu pretekania mužov je desaboj a ženy majú sedemboj. Desaboj mužov tvoria nasledovné disciplíny: 1.deò - beh na 100 m, skok do dia¾ky, vrh gu¾ou, skok do výšky, beh na 400 m, 2.deò - beh na 110 m prekážok, hod diskom, skok o žrdi,hod oštepom a beh na 1500 m. Sedemboj žien sa skladá z nasledovných disciplín: 1.deò 143


beh na 100 m prek., skok do výšky, vrh gu¾ou, beh na 200 m, 2.deò - skok do dia¾ky, hod oštepom a beh na 800m. Desaboj mužov a sedemboj žien sa uskutoèòujú v dvoch, po sebe nasledujúcich dòoch. Pre všetky disciplíny platia pravidlá IAAF s týmito výnimkami: - v skoku do dia¾ky, vo vrhu gu¾ou a v hodoch má každý pretekár len tri pokusy, - v bežeckých disciplínach je pretekár vylúèený v tej disciplíne, v ktorej mal dva chybné štarty. Pretekár, ktorý vynechá štart alebo nemá platný pokus v jednej z disciplín viacboja nesmie štartova v ïalšej disciplíne a považuje sa to za odstúpenie zo súaže. Pretekár nie je uvedený v koneènej klasifikácii.

144


LITERATÚRA

BELEJ, M. 1994. Motorické uèenie. Prešov : PF UPJŠ, 1994. 117 s. BELEJ, M. 2001. Motorické uèenie. Prešov : PU, 2001. BERAN, P. 1976. Skoky. Praha : Olympia, 1976. BROÏÁNI, J. et al. 1996. Teória a didaktika atletiky. Nitra : UKF, 1996. 113 s. BROÏÁNI, J. a  ŠELINGER, P. 2001. Dynamika zmien chodeckého kroku pri zvyšovaní rýchlosti chôdze. In: Atletika 2001. Banská Bystrica : Dukát, 2001, s. 34 – 41. ÈELIKOVSKÝ, a kol.1979. Antropomotorika. Praha : SPN, 1979. ÈILLÍK, I.1995. Súèasný stav a podmienky vyuèovania atletiky na základných školách v Banskej Bystrici. In: Možnosti skvalitòovania telovýchovného procesu v súèasných podmienkach. Banská Bystrica : RVS TVŠ, 1995, s. 179 - 182. ÈILLÍK, I. a ROŠKOVÁ, M. 1995. Nácvik skoku do dia¾ky. In: Zborník 1 z vedeckej konferencie - Technológie vzdelávania tretieho tisícroèia. Nitra : Slovdidac, 1995, s. 303-305. ÈILLÍK, I. a ROŠKOVÁ, M. 1996. Technika a didaktika atletických disciplín. Banská Bystrica : FHV UMB, 1996. 122 s. DOSTÁL, E.1987. Behy na stredné a dlhé vzdialenosti a športová chôdza. In: Teória a didaktika atletiky. Bratislava : SPN, 1987, s. 139-192. DOSTÁL, E. 1985. Sprinty. Praha : Olympia, 1985. DOSTÁL, E. a VELEBIL, V. 1991. Didaktika školní atletiky. Praha : SPN, 1991. FRAÒO a kol.1984. Metodická príruèka na vyuèovanie telesnej výchovy pre 1. a 2. roèník stredných škôl. Bratislava: SPN, 1984. GLESK, P. 1986. Behy na krátke vzdialenosti. In: Atletika - behy. Bratislava : Šport, 1986, s. 15-39. HAMAR, D. a  LIPKOVÁ, J. 1996. Fyziológia telesných cvièení. Bratislava : FTVŠ UK, 2001. 174 s. HLÍNA, J. 1987. Štafetové behy. In: Teória a didaktika atletiky. Bratislava : SPN, 1987, s. 114-121. CHOUTKOVÁ, B. 1984. Charakteristika vývoja dìtí a mládeže. In: Vybrané kapitoly ze školní atletiky. Praha : SPN, 1984, s. 13-16. CHOUTKOVÁ, B. 1987. Didaktika atletiky. In: Teória a didaktika atletiky. Bratislava : SPN, 1987, s. 75-80. IHRING, A. 1987. Vrh gu¾ou. In: Teória a didaktika atletiky. Bratislava : SPN, 1987, s. 254-272. IVANOVÁ – ŠALINGOVÁ, M. a MANÍKOVÁ, Z. 1983. Slovník cudzích slov. Bratislava : SPN, 1983. 944 s. KAMPMILLER, T. a KOŠTIAL, J. 1987. Behy na krátke vzdialenosti. In: Teória a didaktika atletiky. Bratislava : SPN, 1987, s. 94-106. KAMPMILLER, T. a kol. 1996. Teória a didaktika atletiky I. Bratislava : FTVŠ UK, 1996. 145


164 s. KAMPMILLER, T. a kol. 2000. Teória a didaktika atletiky II. Bratislava : FTVŠ UK, 2000. 96 s. KOLÈITER, J.- SEDLÁÈEK, J.- LEDNICKÝ, A. 1993. Algoritmický postup metodického výcviku skoku do dia¾ky. Telesná výchova a šport 3, 1993, è. 3, s. 27-30. KOŠTIAL, J. 1986. Beh na 110 m prekážok mužov a 100 m prekážok žien. In: Atletika behy. Bratislava : Šport, 1986, s. 147-179. KOŠTIAL, J. a kol., 1991. Atletika – zvolený šport. Bratislava : FTVŠ UK, 1991. 112 s. KOUKAL, J. 1987. Trojskok. In: Teória a didaktika atletiky. Bratislava : SPN, 1987, s. 227-242. KOUKAL, J.- VINDUŠKOVÁ, J. 1987. Viacboje. In: Teória a didaktika atletiky. Bratislava : SPN, 1987, s. 321-337. KRŠKA, P. 2002. Èasové charakteristiky v skoku o žrdi žien. In: Problémy súèasnej atletiky. Bratislava : SVS TVŠ, 2002, s. 122 – 125. KRŠKA, P. a KOŠTIAL, J. 2001. Štruktúra športového výkonu v skoku o žrdi žien z poh¾adu kinematických faktorov. In: Atletika 2001. Banská Bystrica : Dukát, 2001, s. 91 – 100. KUÈERA, V. a TRUKSA, Z. 2000. Bìhy na støední a dlouhé tratì. Praha : Olympia, 2000. 290 s. KUCHEN, A.1987. Všeobecná charakteristika atletiky. In: Teória a didaktika atletiky. Bratislava : SPN, 1987, s. 10-25. KUCHEN, A. a kol. 1987. Teória a didaktika atletiky. Bratislava : SPN, 1987. 384 s. LACZO, E. 1996. Behy na stredné, dlhé vzdialenosti a atletická chôdza. In: KAMPMILLER, T. a kol.: Teória a didaktika atletiky I. Bratislava : FTVŠ UK, 1996, s. 77 – 94. MA¼COVSKÝ, J. 1999. Príklady špecifických prostriedkov vybraných atletických disciplín a najèastejšie chyby v ich technike. Prešov : FHPV PU, 1999. 63s. MOC, L. 1976. Jednotný tréninkový systém pro sportovní chùzi. Banská Bystrica : 1976. MROCZYNSKI, Z. a kol. 1995. Lekkoatletyka skoki, rzuty, wieloboje. Gdansk : AWF, 1995. 696 s. MROCZYNSKI, Z. a kol. 1997. Lekkoatletyka biegi. Gdansk : AWF, 1997. 311 s. NÁDVORNÍK a kol. 1986. Metodická príruèka na vyuèovanie telesnej výchovy pre 3. a 4. roèník stredných škôl. Bratislava : SPN, 1986. NAGY, J. 1986. Behy na stredné a dlhé vzdialenosti. In: Atletika - behy. Bratislava : Šport, 1986, s. 85-132. PRAVIDLÁ ATLETIKY IAAF. Bratislava : STU, 2002. 93 s. RUSINA, B. 1987. Hod oštepom. In: Teória a didaktika atletiky. Bratislava : SPN, 1987, s. 272-292. 146


RUSINA, B. 1991. Teoretické základy štruktúry pohybovej èinnosti v atletických disciplínach. In: Atletika pre II. stupeò základných škôl a stredné školy. Nitra : PF 1991, s. 25-33. RَIÈKA, L. 1992. Didaktika atletiky pro studujíci uèitelství základních škol. Praha : UK, 1992. RYBA, J. a kol. 2002. Atletické víceboje. Praha : Olympia, 2002. 180 s. SCHMOLINSKI, G. 1979. Leichtathletik. Berlin : Sportverlag, 1979. SIVÁK, J. a kol.1996. Metodická príruèka k telesnej výchove na 1. stupni ZŠ. Bratislava : SPN,1996, s. 272. SLAMKA, M. 2000. Akumulaèno-rekuperaèný cyklus svalovej práce a jeho využitie v športe. In: KAMPMILLER, T. a kol.: Zborník vedeckých prác IV. Bratislava : katedra atletiky, SVS, 2000, s. 13 – 24. ŠIMONEK, J. 1976. Trojskok. In: Atletika - skoky. Bratislava : Šport, 1976, s. 173-209. ŠIMONEK, J. 1987. Skok do výšky. In: Teória a didaktika atletiky. Bratislava : SPN, 1987, s. 193-209. ŠIMONEK, J. 1991. Atletika pre II. stupeò základných škôl a stredné školy. Nitra : PF, 1991. TUTEVIÈ, V.N.: Teorija sportivnych metanij. Moskva, FIS 1969. VACULA, J.- DOSTÁL, E.- VOMÁÈKA, V. 1983. Abeceda atletického tréninku. Praha : Olympia, 1983. VARGA, I. 1986. Štafetový beh. In: Atletika - behy. Bratislava : Šport, 1986, s. 71-79. VARGA, I. 1986. Metodika výcviku techniky behu. In: Atletika - behy. Bratislava : Šport, 1986, s. 133-145. VARGA, I. 1991. Atletika na základných a stredných školách. In: Atletika - zvolený šport. Bratislava : UK, 1991, s. 18-22. VINDUŠKOVÁ, J. – KAPLAN, A. – METELKOVÁ, T. 1998. Atletika. Edice metodických textu pro školní a mimoškolní tìlesnou výchovu a sport 11 – 15 letých žáku. Praha : NS Svoboda, 1998. 64 s. VOMÁÈKA, V. 1987. Hod diskom. In: Teória a didaktika atletiky. Bratislava : SPN, 1987, s. 292-308.

147


Názov: Autori: Recenzenti: Rozsah: Náklad: Vydanie: Formát: Vydavate¾: Tlaè: ISBN 148

Základy atletiky doc. PaedDr. Ivan Èillík, CSc., Mgr. Miroslava Rošková, PhD. prof. PhDr. Michal Belej, CSc., prof. PaedDr. TomᚠKampmiller, CSc. 148 strán 100 výtlaèkov prvé A5 Univerzita Mateja Bela, Fakulta humanitných vied Banská Bystrica Bratia Sabovci s.r.o., Zvolen 80-8055-846-9

zaklady atletiky  

blah blah blah blah blah blah blah blah

Read more
Read more
Similar to
Popular now
Just for you