Page 38

Poľsko mojimi očami H

ovorí sa, že život každého človeka je sínusoida. Raz sme hore, raz dolu. Niečo podobné platí aj pre každú krajinu. A kde sa nachádza Poľsko? Mám pre vás dobrú správu: je na ceste hore... Poľsko som po prvý raz navštívil v 23 rokoch. Áno, priznávam, trochu neskoro na človeka, ktorého štát má s touto krajinou najdlhšiu hranicu. Pracovné povinnosti ma vtedy zaviali do Varšavy. Ako to už na podobných cestách býva – naplno som registroval akurát letisko a hotel. Tam boli všetci veľmi milí, no vyvodzovať z toho záver, že Poliaci sú pohostinní, večne vysmiati ľudia, sa mi nezdalo „kóšer“. Veď vo viachviezdičkovom hoteli je to povinnosť personálu. O nejaký čas som sa do Varšavy opäť vrátil. Tentoraz na dlhšie. Pomaly som nasával atmosféru a zoznámil sa s Poliakmi žijúcimi v meste, po druhej svetovej vojne znovupostavenom prakticky z ničoho. UNESCO spravilo dobre, keď Stare Miasto zaradilo do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva. Pre istotu – človek nikdy nevie, čo sa môže stať. Poliaci by o tom vedeli rozprávať. Vo varšavskom Historickom múzeu to aj robia. Filmové šoty o nacistickej okupácii a systematickej deštrukcii mesta. Obdobie, keď sa z ľudí stali potkany blúdiace v systéme podzemných kanálov, len aby si zachránili život. Niet sa preto čo čudovať, že obyvatelia mesta majú averziu k akýmkoľvek izmom a dar „veľkého brata“ – Palác kultúry Varšavčania tak nenávidia. Iste, hrôzy najkrvavejšej vojny sa dotýkajú takmer celej Európy. Keď sa však spomenie pojem koncentračný tábor, myšlienky nás automaticky zavedú do Poľska. Samozrejme – ako každý iný – aj ja som veľa počul o týchto zariadeniach. No lepšie raz vidieť, ako 100 ráz počuť. Príležitosť sa mi naskytla minulý rok pri 60. výročí oslobodenia koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz – Birkenau. Najväčšia pietna spomienka bola priamo v areáli tejto továrne na smrť. Na 38

oficiálnom programe sa zúčastnili viacerí štátnici. Nenápadné juhopoľské mestečko Osvienčim a blízka obec Brezinka už niekoľko dní žili spomienkou na výročie oslobodenia. Hlavnému ceremo-

POLSKA Oczami słowackich dziennikarzy

VILIAM HAUZER REDAKTOR SLOVENSKÉHO ROZHLASU niálu predchádzali sprievodné akcie: diskusné fóra a prednášky na tému holokaust. Areál prešiel rekonštrukciou a dnes slúži ako múzeum. Od roku 2002 tam má svoju expozíciu aj Slovenská republika. Pre väčšinu ľudí je asi najznámejší záber vstupnej budovy s bránou, pod ktorou vedú koľajnice. Tento obraz má pred sebou pri príchode každý návštevník tohto pietneho miesta. Na rekonštrukcii si naozaj dali záležať. Chladné počasie posledných dní mesiaca januára roku 2005, umocnené silným snežením a svetlami reflektorov vojenských veží, dávalo pocit, ako keby boli tmavé baraky ešte stále plné väzňov. Atmosféra bola silná a dojímavá. Silu dávala oslavám okrem delegátov ako prezident Izraela Moshe Katzav, Ruska Vladimir Putin, prezidenti Fran-

cúzska a Nemecka najmä prítomnosť a výpovede bývalých väzňov – obetí, na ktorých počesť sa vlastne celá akcia konala. Hlavnou časťou pietneho aktu bolo zapálenie sviečok pri Pomníku pamäti národov. Táborom sa pritom niesli židovské modlitby za zosnulých. Ústrednou myšlienkou bolo nezabudnúť na hrôzy minulosti. Nemecký prezident Horst Köhler dokonca vyhlásil, že koncentračné tábory budú navždy súčasťou nemeckej histórie. Treba však k tomu viesť aj mladú generáciu. Píšem tu o hrôzach, ktoré Poľsko zažilo za posledných 100 rokov. Nechcem tým povedať, že história Poliakov bola iba pochmúrna. Mohol by som písať o veľkých spisovateľoch, maliaroch či skladateľoch. Tí sa už hlboko vryli do svetovej histórie. Zverstvá spred 60 rokov však treba neustále pripomínať. Aby ľudia nezabudli. Hovorí sa, že život každého človeka je sínusoida. Raz sme hore, raz dolu. V prípade Poľska boli štyridsiate roky 20. storočia absolútnym dnom. Neskôr sa situácia zlepšila, i keď komunizmus rozhodne nemožno označovať za ideálny stav. Víziu stúpajúcej krivky naznačil až Lech Walesa so svojou Solidaritou. Nemalú zásluhu zohral aj pápež Ján Pavol II. Na začiatku som písal, že počas svojej prvej návšteve Poľska som nechcel hneď vyvodiť záver, že Poliaci sú pohostinní, večne vysmiati ľudia, i keď som stretol najmä takých. Žiadalo sa mi viac ich spoznať. Medzitým som sa osobne stretol s Lechom Walesom i s Jánom Pavlom II. Obaja na mňa zapôsobili veľmi silným dojmom. Povedal som si, jeden riadil poľské telo, druhý poľskú dušu. Ak národ viedli takéto osobnosti, je veľmi malá pravdepodobnosť, že by tam mohli byť zlí ľudia... Samozrejme, nájdu sa výnimky. Tie k sínusoide patria. „Podľa môjho názoru Poľsko ešte zďaleka nedosiahlo vrchol – čaká ho ešte veľa pozitívneho.“ Uzavrel by som svoje rozprávanie slovami môjho kolegu, ktoré vyriekol v staničnom bufete v mestečku Wisla pri šálke „herbatky“. Aj také je Poľsko. MONITOR POLONIJNY

Monitor Polonijny 2006/07-08  
Monitor Polonijny 2006/07-08  
Advertisement