Page 25

Plné kiná len na Valentína eď som prišla pred troma rokmi do Varšavy, prekvapilo

K Jakiej muzyki słucha Mariusz Światłowski, polski przedsiębiorca zamieszkały na stałe na Słowacji? „Mimo iż urodziłem się nieco wcześniej niż rówieśnicy Myslovitz, to z polskiej muzyki najchętniej słucham właśnie muzyki współczesnej. Mężczyźnie wypada pochwalić się wiekiem, więc ułatwienia, że kończyłem o rok później to samo liceum, z którego wyszła Budka Suflera. Bo, szanowni Czytelnicy, z muzyką to jest tak, jak z kobietami, to znaczy, że czasami chce się ciągle słuchać tego samego, a kiedy indziej szuka się czegoś nowego. Ostatnio, dosłownie przed niecałym miesiącem, duże wrażenie wywarł na mnie najnowszy album grupy COMA. Najchętniej słucham programu trzeciego Polskiego Radia bądź w aucie w podróżach służbowych po Polsce, bądź w domu w Koszycach na Internecie. Wychowałem się na dobrej, ambitnej polskiej muzyce rozrywkowej, którą od lat propaguje właśnie Trójka. Dzisiejsza polska muzyka młodzieżowa przeżywa według mnie taki sam boom, jak w okresie początku lat osiemdziesiątych. Dojrzałem także do słuchania dobrego polskiego jazzu, np. fantastyczną płytą jest „The Time” Leszka Możdżera i jego przyjaciół. Zachęcam także do obejrzenia świetnego filmu Kidawy-Błońskiego „Skazany na bluesa” o Ryśku Riedlu z Tychów. us LIPIEC - SIERPIEŃ 2006

ma, že na rozdiel od Slovenska (aspoň mne sa tak zdá), je repertoár v kinách oveľa pestrejší – pokiaľ ide o rôznorodosť krajín produkcie. Nie som určite nijaký kinomaniak, no na Slovensku som mala pocit, že naše kiná sú zahltené americkou produkciou, výnimkou bol snáď festival frankofónnych filmov. Poľských filmov sa nakrúca oveľa viac než tých slovenských, aj keď, samozrejme, poľskí tvorcovia nariekajú, že na dobrú produkciu je stále málo peňazí a ak sa financie nájdu, tak väčšinou na brakové sladké komédie, ktoré majú byť domácimi kasovými trhákmi. Ale na druhej strane, prečo nie – na seba zarobili určite minimálne dve romantické komédie nakrútené podľa knižky spisovateľky Katarzyny Grocholi: Nigdy w życiu a Ja wam pokaże!, ako aj slaďák Tylko mnie kochaj, ktorý si síce vyslúžil vlnu kritiky od kritikov, diváčky si aspoň trochu zasnívali, no a všetci ocenili len herecký výkon päťročnej Julii Wróblewskiej. Poľské hity Nigdy w życiu a Tylko mnie kochaj mali premiéru práve na Deň zaľúbencov – na sv. Valentína vo februári – rok po roku. Sama som bola svedkyňou, že v tento deň sú sály plné na prasknutie – a vôbec nie len preto, že išlo o premiéry. Na Valentína – a to je tuším národný zvyk – Poliaci chodia do kina. V pároch, samozrejme, pretože ,,normálny“ divák zostane vtedy radšej doma. Možno v iných krajinách si dávajú viac darčekov alebo viac párov ide na drahú večeru do reštaurácie – ale poľskí zaľúbenci chodia do kina. A inak – tých ostatných 365 dní v roku sa musia kiná veľmi snažiť, aby tie sály zaplnili tak ako na Valentína. Niektorí poľskí tvorcovia sa snažili zaujať aj ,,psychologickejšími formami s väčšou výpovednou hodnotou“ (napríklad kritikmi ospevovaný film Ławeczka režiséra Macieja Żaka či filmový debut režisérky Magdaleny Piekorz s Janom Fryczom a Michalom Żebrowskim v hlavných úlohách), ale tie vážnejšie diela nedosiahli takú návštevnosť ako romantické hity. Kým vo veľkých mestách vznikajú obrovské multikiná najmä v megaveľkých obchodných centrách, ktoré vyrastajú ako huby po daždi, malé mestečká – podobne ako na Slovensku – svoje kiná neuživia. V mnohých menších mestách kiná zmizli – a zmenili sa – tak ako napríklad v juhopoľskej Suchej Beskidzkej – na supermarkety. Samozrejme, o návštevnosť sa nemusia obávať americké filmy. Ale čo je zaujímavé, čoraz väčšiu popularitu v Poľsku získava nová škandinávska ki-

nematografia, najmä švédska. Ešte stále jej niet v poľských kinách toľko ako francúzskej (na ktorú sú, napokon, Poliaci zvyknutí), ale švédski tvorcovia sa už nespájajú len s menom Ingmara Bergmanna. Do povedomia sa dostáva nová generácia švédskych režisérov. Na druhej strane, z plátien kín takmer úplne zmizlo kino talianske, také populárne v 60. a 70. rokoch. Filmy ,,exotických“ krajín ako napr. Vietnam – ale zaradila by som sem aj Slovensko – sa púšťajú len pre hŕstku skutočných filmových fajnšmekrov v komornej atmosfére len v určitých kinách. Slovenská filmová tvorba je tu absolútne neznáma (hoci pri kvantite produkcie slovenských filmov po revolúcii sa tomu ani nečudujem). Pritom je zvláštne, že tri filmy Martina Šulíka (Záhrada, Orbis Pictus a Krajinka) som videla práve v Paláci kultúry vo Varšave. Sála poloprázdna a ten jeden a pol plného radu boli väčšinou moji známi, ktorých som dotiahla... Slovenské filmy sa premietajú len na festivaloch, počas dní slovenskej kultúry alebo v Slovenskom inštitúte – ale tú návštevnosť naozaj nemožno označiť za masovú... Na druhej strane – a to ma z pochopiteľných dôvodov tiež veľmi teší – o české kino je veľký záujem. Myslím nové kino – nie melancholické spomienky na Krtka, zbojníka Rumpeľa či Nemocnicu na okraji mesta. Zdeněk Svěrák je považovaný za kultového režiséra, Samotári sa stali kultovým filmom a najnovším českým hitom je film Český sen (o tom, čo dokáže s ľuďmi urobiť reklama). Ak však môžem dať tip – najširší výber českých i slovenských filmov, ako aj tých iných ,,exotických“ neamerických filmov možno nájsť vo varšavskom kine Muranów. Stále si však myslím, že Poliaci sú oveľa väčšími kinomaniakmi než Slováci. Každý rok sa totiž snažia prekonať svetový rekord a dostať sa do Guinnessovej knihy rekordov v kategórii ,,v dĺžke pozerania filmov“. Pred dvoma rokmi tento rekord pokonali vo varšavskom kine Atlantic – sama som sa na to bola pozrieť – a minulý rok to isté urobili vo Vroclave. Som presvedčená, že toto leto skupina nadšených kinofanúšikov sa pokúsi o to isté... ZUZANA KOHÚTKOVÁ, VARŠAVA 25

Monitor Polonijny 2006/07-08  
Monitor Polonijny 2006/07-08  
Advertisement