Issuu on Google+

cena 1 € / 30,13 Sk

2/2009

art(eria) časopis pre súčasné umenie a estetiku

téma

AFTER THE VELVET

Slovensko na Prague Biennale 4 Rozhovor s Emíliou Babušiakovou Longital_Revoyaged Koniec sveta A.B.Paina Letná filmová škola etc.

ISSN 1337-8686


Na titulnej strane: záber z filmu Hlad (r. Steve McQueen, 2008) Foto: artcam.cz/press

Vpravo: Guillermo Santamarina : Frei Von Jedem Schaden! II (para los heroes de Praga), 2009 Foto: Lucia Plaváková


intro Tento rok si v novembri pripomíname dvadsiate výročie nežnej revolúcie. Musím tu klásť dôraz na ono pripomínanie, pretože dvadsať rokov je predsa len pomerne krátky čas na komplexné a relevantné zhodnocovanie. Napriek tomu rok 1989 pre nás predstavuje nesporne najvýznamnejší historický míľnik posledných desaťročí. Možno ho vnímať ako definičný bod, o ktorý sa kľúčovo opierame v reflexii minulosti a súčasnosti zároveň. Rovnako aj jednotlivé tematické články v aktuálnom čísle nášho časopisu spracúvajú revolučný rok predovšetkým na dvoch úrovniach. Na jednej strane sa zameriavajú na obdobie po ňom, teda priamo na porevolučný vývoj a dnešnú tvár umeleckej slobody, na druhej strane reflektujú revolúciu samotnú, pričom fungujú skôr ako ono pripomenutie, možno aj akési memento. Rozsiahly príspevok venovaný tvorbe slovenského výtvarníka Otisa Lauberta prináša interpretáciu diela Aucájder, ktoré sa stáva symbolom alternatívnej, neoficiálnej umeleckej scény ešte počas bývalého režimu. Zo sféry vizuálneho umenia čerpá aj text o estetike filmového plagátu, ktorý zaznamenáva najmä zmenu výrazovosti tohto média pred a po roku 1989. Hudbu zastupuje článok venovaný stavu slovenského jazzu špecificky po revolúcii, pričom poukazuje predovšetkým na rozmach jazzových klubov a festivalov, ktorý symbolicky otvoril aj hranice samotnej jazzovej hudby na Slovensku. Divadelné umenie reflektuje interpretácia inscenácie Spolužiaci, ktorú atypickým spôsobom predstavila Stanica Žilina - Záriečie. Tematickú rubriku nakoniec uzatvára špecifický článok o slobode art(eria) 2/2009

umeleckého prejavu. Tá je nahliadaná najmä z pohľadu európskeho ľudsko-právneho zázemia, pričom text sa kľúčovo opiera o niekoľko slovenských aj zahraničných prípadov narušenia tejto slobody. Tradičnú rubriku Tvorb(area), zameranú na prezentáciu tvorby mladých autorov, tentokrát nahrádza obnovená rubrika s názvom Na margo nekonečnosti interpretácie. Je koncipovaná ako priestor pre konfrontáciu niekoľkých, autorsky odlišných textov, ktoré reflektujú jedno a to isté dielo. Traja autori nezávisle na sebe interpretujú britský film Hlad, ktorý tento rok získal hlavnú cenu na filmovom festivale ArtFilm. Ich texty sú síce formálne diferencované, no k výraznejším interpretačným odchýlkam nedochádza. Paradoxne tak nedokladujú významovú neohraničenosť interpretácie, ale možné univerzálne čítanie diela. Ľahko ironicky nazvaná rubrika Prime time (hlavný vysielací čas verzus umenie a kultúra, ktoré dnes stoja na okraji) obsahuje opäť viacero recenzií knižných noviniek, hudobných albumov, reportáží z festivalov a podobne. Nájdete tu napríklad zaujímavú recenziu na posledný román slovenského spisovateľa A. B. Paina s názvom Koniec sveta, reportáž z tohoročnej Letnej filmovej školy v Uherskom Hradišti, recenziu na remixový album skupiny Longital s názvom Revoyaged, či rozhovor so speváčkou skupiny Dope Aviators Emíliou Babušiakovou nielen o pripravovanom novom albume. :

Nina Vrbanová


s. 4

s. 37

s. 14

s. 30

s. 22

tiráž číslo 2/2009 _ročník 3. _téma After The Velvet _cena 1 € / 30,13 Sk _ISSN 13378686 _registračné číslo MK SR 9771337868007 92 _náklad 150 ks _vydáva občianske združenie Artéria _adresa Ďumbierska 29, 949 01 Nitra _e-mail arteria.casopis@gmail. com _zoznam predajných miest Filmový klub Univerzita, Tr. A. Hlinku 1, Nitra / Nitrianska galéria, Župné námestie 3, Nitra / Kníhkupectvo pod Vŕškom, Kupecká 7, Nitra / Kníhkupectvo EX LIBRIS, Prepoštská 4, Bratislava / Artkino Metro, Mierové námestie 4, Trenčín / Antikvariát Čajka, Mierové námestie 8, Trenčín / na podujatiach organizovaných OZ Artéria šéfredaktorka Nina Vrbanová _zodpovední redaktori Beáta Belancová - literatúra / Zuzana Grochalová - divadlo / Lucia Miklošková - výtvarné umenie / Robert Špoták - hudba / Tomáš Tvrdoň - film _do čísla prispeli Dáša Dúbravová, Stanislav Ďurek, Lenka Konôpková, Martin Kráľ, Lenka Mikušíková, Ľubica Mikušíková, Lucia Plaváková, Lucia Radecká, Tomáš Slaninka _grafická úprava Nina Vrbanová _fotografie Peter Bulak, Lucia Plaváková, artcam.cz/press, artgallery.sk, archív Stanice Žilina - Záriečie _jazykové korektúry Katarína Červencová _tlač vydavateľstvo IRIS Bratislava

art(eria) 2/2009


obsah TÉMA Lucia Miklošková: Otis Laubert : dobrovoľný outsider / s. 4 Ľubica Mikušíková: Zlom v estetike filmového plagátu / s. 9 Lucia Radecká: Čo sa stalo s jazzom na Slovensku po roku 1989? / s. 12 Zuzana Grochalová: Spolužiaci - Zachovajte pokoj, nostalgia sa nekoná / s. 14 Lucia Plaváková: Sloboda umeleckého prejavu / s. 16

NA MARGO NEKONEČNOSTI INTERPRETÁCIE Tomáš Tvrdoň: Keď túžba po živote kráča v ústrety smrti / s. 20 Lenka Mikušíková: Môže byť IRA apolitická? / s. 22 Stanislav Ďurek: Hlad po slobode / s. 24

PRIME TIME Nina Vrbanová: Slovensko na Prague Biennale 4 / s. 26 Beáta Belancová: Príťažlivosť tienistej stránky človeka / s. 28 Lenka Konôpková: Vadas prináša čarovný svet zo srdca Afriky / s. 29 Lucia Plaváková: Neviem si predstaviť vytvoriť pop song na objednávku / s. 30 Robert Špoták: Keď sa nebo zatrasie / s. 34 Tomáš Slaninka: Remixová plavba s Longitalom / s. 35 Nina Vrbanová: Za Pohodou 2009 / s. 37 Robert Špoták: Film v lete sídli v Uherskom Hradišti / s. 38

+ Martin Kráľ: Pokosený trávnik je zrkadlom / s. 39

NEWSLETTER _VOICES live _Recyklovať, reparovať, rešpektovať... _Mesiac fotografie _Všade dobre, prečo byť doma? _Mary a Max _Zvieracia farma _35 panákov rumu _Filmový festival inakosti _Rozorvané objatia _Hranica _Imaginárium Dr. Parnassa _Lublau : Hádanka _Najtart II - večer plný umenia _Centrum umenia a kreativity Bátovce _Divadelná Nitra _Štyri (+1) dni tanca _Galéria X _VŠVU - up - (to) - date _IFF Bratislava _NouveauNu_FM / s. 40 art(eria) 2/2009


téma OTIS LAUBERT : DOBROVOĽNÝ OUTSIDER

Otis Laubert: Aucájder, inštalácia, 1985

Foto: artgallery.sk

Lucia Miklošková

Otis Laubert sa narodil v roku 1946 vo Valaskej (okres Banská Bystrica). Už počas svojho stredoškolského štúdia na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave, sa pohyboval v okruhu výtvarníkov, v ktorom získal množstvo priateľov podobného zmýšľania a presvedčenia. Po absolvovaní stredoškolského umeleckého štúdia sa Laubert viac nevenoval štúdiu umenia na akademickej pôde. Po roku 1968, po nástupe normalizácie, sa nastoľuje oficiálny programový výtvarný smer socialistického realizmu. Zdôrazňuje „verné znázornenie skutočnosti a zobrazovanie prostredia života a práce chudobných vrstiev so sentimentálnym i kritickým zafarbením“ (Geržová, 1999, s. 257). Umenie sa stáva nástrojom propagácie politickej názorovej totality štátu a legitímnou reprezentáciou samého života. Radikálne nastoľovanie oficiálnych dogiem bolo obmedzujúcim v duchovnej slobode a následne spontánnej transformácie do umeleckého prejavu (názoru). 4

Mnohí umelci sa preto na dlhší čas odmlčali, opustili štátne hranice, alebo tvorili umenie mimo reprezentatívneho oficiálneho prúdu tzv. neoficiálnej scény. Nerešpektovanie systému umeleckého diktátu znemožňovalo umelcom možnosť verejnej prezentácie vlastnej tvorby. Laubert spolu s ďalšími priateľmi vytvárali komunitu s vlastným duchovných priestorom, v ktorej si navzájom prezentovali svoju tvorbu. Jedným z týchto neoficiálnych priestorov sa stal aj byt sestry Otisa Lauberta, v ktorom býval a pravidelne organizoval vlastné výstavy. Popri oficiálnom, politicky orientovanom výtvarnom prúde, sa takto formovala alternatíva, ktorá je dnes naopak reprezentatívnou platformou identity slovenského výtvarného umenia a kontinuálne zachováva jeho tradíciu. Koncom 70-tych rokov 20. storočia sa začínala formovať výtvarná skupina A-R, združená okolo žiakov Rudolfa Filu. Formovanie skupiny art(eria) 2/2009


bolo spojené s niekoľkými výstavami. Prvá sa uskutočnila vďaka podpore Františka Mikloška v Ústave technickej kybernetiky SAV v Bratislave (1978). Svoju tvorbu tu prezentovali Klára Bočkayová, Milan Bočkay, Daniel Fischer, Otis Laubert, Marián Meško, Igor Minárik a Dezider Tóth. V rovnakej zostave sa v tom istom roku výstava zopakovala v SAV v Smoleniciach. V roku 1979 sa k spomínaným vystavujúcim autorom pridali Ladislav Čarný, Ľubomír Ďurček, Marian Mudroch, Rudolf Sikora, prizvaný na výstavu zorganizovanú v SAV v Bratislave. „Aj keď má séria troch výstav v SAV mnohé z atribútov generačného nástupu, neprerástla aktivita tejto skupiny výtvarníkov do skutočnej manifestácie generačnej príslušnosti. V čase vonkajšieho ohrozovania (monopolizácia politického a kultúrneho života) bol princíp spolupráce a zachovávania názorovej plurality povýšený, v záujme prežitia, nad potrebu generačnej identifikácie. Práce výtvarníkov, ktorí participovali na spomenutých podujatiach, sa preto pravidelne objavovali na spoločných podujatiach neoficiálneho umenia, v konfrontácii s celou škálou individuálnych či úzko skupinových výtvarných programov umelcov rôznych generácií“ (Geržová, r. publikácie neuvedený). Písmená A-R v názve skupiny sú odvodené od skratky francúzskeho Avance- Retard, čím sa na hodinkách vyznačuje zrýchlenie alebo spomalenie chodu. Význam hodín spočíva v ukazovaní správneho času, skratka A-R teda môže byť aj dvojznačnou sebairóniou umenia skupiny, ktorej tvorba bola v tom čase akoby neaktuálna (nestotožňovala sa so súčasným umením socialistického realizmu). Skupina sa nedefinovala, ani dnes sa nedefinuje na základe spoločných formálnych vyjadrovacích prvkov uchopenia skutočnosti, ale na spoločnej participácii byť alternatívou, dištancovať sa od oficiálnej výtvarnej pseudokultúry a hľadať si vlastnú cestu. Každý jeden umelec skupiny si buduje svoj vlastný autentický a osobitý štýl vyjadrovania. Ich umenie chce byť aktuálne, myslením a výpovedne hodnotné. Skupina sa oficiálne formalizovala až v roku 1991. Dnes sú jej členmi Klára Bočkayová, Milan Bočkay, Vladimír Kordoš, Igor Minárik, Marián Meško, Marián Mudroch, Daniel Fischer, Ladislav Čarný, Dezider Tóth, Otis Laubert, dvaja výtvarní teoretici Jana Geržová a Etienne Cornevil. Mohlo by sa zdať, že skupina vznikla z potreby nevyhnutnosti či spolupatričnosti, art(eria) 2/2009

ktorej nevyhovovala nastolená norma. Aktivita skupina A-R však pretrváva dodnes, aj keď v inom politickom a duchovnom prostredí, ale v rovnakej spolupatričnosti. Ako sám Laubert hovorí, jeho umelecká tvorba sa naplno začala rozvíjať až začiatkom deväťdesiatych rokov. Od toho času sa jej začína venovať výlučne, až doteraz. Otis Laubert v súčasnosti žije a tvorí v Bratislave. Aj napriek nie vždy priaznivej kultúrno-spoločenskej klíme, Laubert nikdy nereaguje na skutočnosť explicitne kriticky či apelatívne. Jeho dielo v sebe nesie akúsi naivitu, stráca ukotvenie v čase a stáva sa príjemným únikom zo všednosti do sveta paradoxu. Tým, čo sa v tvorbe autora explicitne prihovára, je vyjadrovací prostriedok jazyka readymade. Autor neostáva len pri reflexii výtvarného média ako takého, ale z diela sa nám neustále (implicitne) prihovára aj prítomný výraz hravosti. Ten nadobúda charakter vnútorného poriadku, ako demiurgického princípu tvorenia nového sveta umeleckej imaginácie. Laubertovo dielo je síce predmetné, ale vymyká sa zaužívaným, konvencionalizovaným vzťahom nachádzajúcich sa v skutočnosti, čiže zobrazované konkrétno zároveň abstrahuje. Najpodstatnejším znakom Laubertovej tvorby je teda hra. Laubertova hra spočíva nielen v imaginatívnosti tvorcu, ale najmä recipienta a jeho objavovaní nových imaginatívnych svetov, ktorých existencia je závislá od tých skutočných. Laubertove diela v nečakaných súvislostiach prehlbujú naše rozmýšľanie o veciach. Inštalácia Aucájder, alebo celým názvom Predtým než vyslovím hanlivé slovo aucájder, je idea Otisa Lauberta pochádzajúca z roku 1985. V miestnosti zo stropu vo výške očí visia rôzne predmety. Všetky spája ich pôvod – ide o veci náhodne nájdené Otisom Laubertom. Steny priestoru sú pokryté bielou tapetou. Dielo je koncipované tak, aby sa do inštalácie dalo vstúpiť a medzi predmetmi sa voľne pohybovať. Inštalácia bola prvýkrát realizovaná v roku 1988 v priestoroch umelcovho bytu v Bratislave, ako jedna zo súkromných výstav, len pre osobne pozvaných. Ľudia dostávali pozvánku, na ktorej bol presne určený čas, kedy majú prísť. Takto sa v umelcovom byte každých päť minút vystriedalo päť pozvaných hostí. Kto nedodržal presný čas sa na vernisáž už nedostal. Počet ľudí 5


téma

bol zámerne obmedzený v závislosti od možností rozlohy priestoru, ktorý je celý súčasťou umeleckého diela a v ktorom sa utvára recepčný zážitok. Privátnu výtvarnú akciu v intenciách výtvarnej terminológie možno označiť ako site specific art, umenie privlastňujúce si priestor ako špecifickú súčasť diela. Ľudia za tmy vstupovali do miestnosti. Dôležitou súčasťou zážitku, ako aj tvorby diela, sa stal moment prekvapenia, šoku. Svetlo sa naraz rozsvietilo a pred ľuďmi sa otvoril nečakaný priestor, keďže do miestnosti vstupovali za tmy, nemali možnosť už vopred sa pripraviť na blízky kontakt s dielom. Prvkom tvorby zážitku z diela sa tak stal aj stav mysle recipienta pred vstupom do priestoru inštalácie. Čierna tma, prázdno, nič, možno strach, napätie. Očakávanie diela sa stratilo v tme, do ktorej vstúpil. V momente rozsvietenia pred jeho očami viseli najrôznejšie predmety (harmonika, holiaca štetka, sitko na čaj a i.). Všetky inštalované predmety majú spoločný pôvod, Laubert ich našiel ako pohodený odpad. Keď prihliadame na pôvod nájdeného materiálu, z diela nám zákonite vystupuje kritika konzumného života, spotrebnosti či zbavovania sa zodpovednosti za svoje staré vlastníctva, v záujme po novom dopyte trhu. (Avšak Laubert v dielach s nájdeným materiálom nepracuje významotvorne, teda v takom zmysle, že by explicitne poukazoval na ich nepotrebnosť, je to preňho predmet ako každý iný, napríklad zakúpený. Časom autor úplne rezignoval na využívanie nájdeného materiálu v tvorbe práve preto, že bol označovaný za jeho výtvarnú stratégiu – čo následne ovplyvňovalo interpretáciu jeho diela – s čím sa on nestotožňoval.) Žiadny z inštalovaných predmetov nie je dominantný, naopak, celá kompozícia pôsobí usporiadane a vyvážene. Predmety sú rôznorodé tva6

rovo, farebne aj materiálovo. Nájdeme medzi nimi harmoniku, detskú hraciu trúbku, holiacu štetku, otvárač fliaš, film do fotoaparátu, sitko na čaj, spletený drôt, stierač na okno a ďalšie iné predmety. Môžeme sa pýtať, čo spája všetky predmety, okrem ich pôvodu. Veci sa v inštalácii stávajú symbolmi. Takto sa rozohráva hra symbolov, nesúrodé veci sa zbližujú tým, že medzi nimi nachádzame nekonečný počet príbuznosti, vnútorný poriadok diela. Vytvára sa neviditeľná sieť vzťahov: príbuzností, zhôd, analógií, znamení (zhoda, analógia, znamenie – termíny používa M. Foucault v knihe Slová a veci). Niektoré predmety si môžu byť podobné farbou, iné materiálom, okruhom využitia, veľkosťou, alebo inými prvkami. Každý jeden predmet sa v statuse umeleckého diela zbavuje svojej pragmatickej funkcie, na ktorú zároveň ale aj odkazuje. Takto si predmety v sebe nesú aj svoj vlastný mýtus. Ten sa viaže na využitie konkrétneho predmetu, na jeho možnú zaujímavú históriu vzniku, alebo osobné skúsenosti a zážitky recipienta s ním. Inštalované predmety sú priemyselne vyrobené a môžeme ich označiť ako readymade. Každý predmet inštalácie je nositeľom vlastnej osobnej histórie, odrážajú sa v ňom nielen stopy času, ale aj vplyv majiteľa, ktorý ho kedysi vlastnil. Predmety sú zavesené v priestore na priesvitnom silóne. Visia v jednej rovine a vytvárajú tým nový, pomyselný horizont zeme, podobný tej, na ktorej boli nájdené. Tu akoby sa vymykali logickým zákonom gravitácie, vytvárajú ilúziu samovoľného vznášania, v ktorej zdanlivo strácajú svoju hmotnú podstatu, čím sa povyšujú do sféry duchovnej. Vzdialenosť medzi predmetmi je zachovaná tak, aby sa medzi nimi dalo voľne pohybovať. Kompozícia diela je tvorená v reálnom pries-

art(eria) 2/2009


tore, ktorého súčasťou sa stáva aj recipient. Laubert pred oči divákov umiestnil veci, ktoré obyčajne sami vidieť nechcú. Veci dole, veci, ktoré obchádzame, po ktorých šliapeme a nevšímame si ich. K veciam na zemi sa obyčajne znížiť nechceme, máme tendenciu si ich nevšímať a prehliadať. Laubert nás svojím umením odvádza od týchto stereotypov. Veci z periférie mesta sa dostávajú priamo do centra pozornosti. Inštaluje ich do výšky očí a vytvára tým jedinečný moment ustrnutia medzi nimi. Sme akoby jednými z nich. Uvedený kontakt nám môže evokovať aj to, z čoho máme strach – strach z pominuteľnosti, nepotrebnosti, stratenia sa v svete naokolo. V našich rýchlych, uponáhľaných životoch, si často nevšímame veci okolo seba. Veci používame, ale zo zvyku im väčšiu pozornosť nevenujeme. Časom ich vystriedajú novšie a lepšie výrobky a starých sa jednoducho zbavíme. V diele Aucájder sa dostávajú do centra pozornosti práve tieto predmety. No neponúkajú sa nám tu svojou pôvodnou funkciou (použitím), ale naopak vytvárajú predpoklad skúmať ich tvarovosť, vonkajšiu formu ako niečo nové, mimo pragmatizmu, ktorému sa výrobne podriaďovali. Skúmať ich elementárne pôsobenie, akoby sme tieto predmety videli prvýkrát nedeterminovaný skúsenosťou, či iné estetické kvality (napr. farebnosť predmetu, súhra alebo kontrast farieb na predmete, proporčnosť, materiál, povrch hladký, matný, drsný atď.). Laubert celý priestor podriadil „fungovaniu“ diela. Steny miestnosti sú pokryté bielou tapetou, na ktorej podklade sa predmety v priestore maximálne zviditeľňujú. Vďaka tomu nič v priestore nepôsobí rušivo a zbytočne neodvádza pozornosť recipienta od inštalovaných predmetov. V bielej nachádzame symboly zrodenia, svetla,

art(eria) 2/2009

čistoty, stálosti, ticha či duchovna, ktoré sú v diele implicitne prítomné. Laubert v priestore vytvoril nový vesmír, vesmír nepotrebných vecí, kde opäť môžu svojbytne fungovať. Veci v ňom sa zbavujú zemskej príťažlivosti a týmto dielo nadobúda aj charakter akejsi snovej imaginácie. Prvým kontaktom s dielom bola tma, takisto prvý kontakt s inštaláciou sa uskutočnil v tme. Tma vyvoláva u človeka zvláštne konotácie, dokonca môžeme hovoriť o neidentifikovateľných psychických stavoch (pocitoch). Tma ako prvý kontakt s dielom môže byť metaforou periférie, ktorú akoby nevidíme. Je prirodzenou vlastnosťou človeka, že mu nestačí len vidieť, ale má tiež potrebu overovať prvotný kontakt hmatom. Komunikácia diela a recipienta je rozšírená o haptický zážitok. Recipient inštalácie neostáva len pasívnym divákom a vecí sa môže voľne dotknúť. Vzťah recipienta a inštalácie možno v tomto zmysle nazvať interaktívnym. Dielo nepôsobí na recipienta len svojím duchovným rozmerom, ale ovplyvňuje aj jeho pohyb v ňom. Kým zvyčajne sme to my, ktorí určujú pohyb a miesto veciam, Laubert v diele vytvára situáciu, v ktorej sú si predmety a ľudia rovnocennými. Pohyb recipienta v priestore je určený predmetmi a naopak, pohyb veciam určuje človek svojim dotykom. Predmety dotykom ožívajú, ale zároveň sa ukazuje ich krehkosť a možná zničiteľnosť pod vplyvom našej manipulácie. Názov diela je metaforou. Outsider je ten, kto stojí stranou, alebo tiež opakom favorita, „pretekára (družstvo) bez vyhliadok na víťazstvo, človeka bez nádeje na úspech“ (Slex, r. 1999). Všetky predmety inštalácie sú akýmisi outsidermi, v tom zmysle, že Laubert ich našiel ako voľne pohodený odpad. Tieto predmety sa pre spo7


téma ločnosť stali nepotrebnými a jednoduchšie bolo zbaviť sa ich, odhodiť ich. Autor v katalógu k výstave píše: „Toto je varovný prst pre ľudí, ktorí za seba hádžu veľa vecí bez rozmyslu“ (Laubert, 1988, s. 2). Predtým než vyslovíte hanlivé slovo aucájder teda znamená, predtým než vyhodíte, alebo, predtým než schválite jeho nepotrebnosť. Zároveň, outsiderom sa stáva aj recipient. Všetky predmety visia v jednej rovine, len päť ľudí v miestnosti voči ním stojí stranou. Dielo Predtým než vyslovím hanlivé slovo aucájder bolo v roku 1991 reinštalované na výstave Metropolis v Berlíne. Recepcia diela bola zážitkovo ochudobnená o prvý kontakt s dielom uskutočnený v tme, výstava tiež stratila rozmer privátnej akcie organizovanej pre okruh priateľov. Keďže nebolo možné obmedzovať počet recipientov nachádzajúcich sa v inštalácii, v preplnenom priestore predmety sémanticky zanikali. Sám autor bol z prístupu verejnosti sklamaný. Predmety inštalácie sa stali pre ľudí atraktívnym suvenírom a takto časť diela zničili. Neuvedomili si, že jedinečnosť diela spočíva v myšlienke, ktorú si vnímavý recipient neodnáša v predmete, ale vo svojom zážitku. Predmet separovaný od zvyšku inštalácie prestáva byť nositeľom idey. V komparácii dvoch verzií priestorov inštalácie – priestoru galérie a bytu – sa nám odhaľuje opozícia verejné – súkromné. Kým privátna výstava bola stretnutím milovníkov umenia, ktorí dielu prisudzujú hodnotu na základe vlastnej subjektivity, galéria ako inštitúcia predstavuje často priestor zautomatizovanej legitimizácie hodnoty umenia, pre mnohých priam filter „hodnotného umenia“. Laubert v súvislosti s Berlínskou výstavou hovorí, že je priam paradoxné, že ľudia na tieto predmety reagujú až keď im ich zdvihneme priamo pred oči. Pri tejto adjustácii v galerijnom priestore sú ochotní rešpektovať akúkoľvek vec za umelecké dielo (Laubert, 1992). Všetci členovia skupiny A-R tvoria doposiaľ, ich tvorba však nie je programovo či výrazovo kolektívne previazaná. V máji roku 2007 sa v Nitrianskej galérii uskutočnila výstava s výstižným názvom „Príbeh skupiny A-R“. Názov výstavy je absolútne trefný, pretože „A-R“ dnes predstavuje príbeh, ktorý v sebe implicitne nesie spomienku na časy minulé. Dnes sú už podmienky pre vystavovanie umelcov odlišné a spomínaní autori participujú na 8

najrôznejších výstavách ako špička slovenskej výtvarnej scény. Označenie člen skupiny A-R je dnes už skôr akýmsi odznakom odvahy a zotrvania. V danej dobe toto umenie malo nádych zakázaného, umelci prekračovali štátom ustanovenú legitimitu. Dnes umenie nemá žiadne hranice, hranice neexistujú. Ostáva len pocit z prekročenia, z narušenia. Hranica predstavuje pomyselný zákon, stanovený či už štátom, morálkou, systémom alebo len intuíciou. V štátnej štruktúre má svoje miesto (umelecká) kultúra, ale štát ju už konzekventne neriadi, nediktuje tvorbu umelcom a neexistuje proklamovaný smer umenia. V minulosti si boli vedomí sily umenia, jeho moci odhaľovať pravdu, a preto sa rozhodli využiť ho vo svoj prospech ako jeden z nástrojov politickej agitácie, ako reklamnú tabuľu nových patetických obzorov. Dnes je tomu naopak, pohľad a postoj k umeniu a politike sú oddelené, sila umenia je pre politiku vo svojom význame utlmená. Možno práve preto, že jazyk umenia sa stal komplikovaným, nie tak ľahko čitateľným. Je semioticky vrstevnatý a je potrebné vlastniť akýsi kľúč k dekódovaniu. Jedna tendencia je teda „skomponovaná“ (intertextuálna), kódovaná, druhá je naopak explicitná, vyjavujúca sa tak priamo, až sme si istí, že sa (opäť) za ňou bude skrývať niečo viac ako len jednoduchý, jednovýznamový vizuálny znak. Umenie sa teda stalo príliš zložitým. Nechce slúžiť potrebám más, ale prísne sa individualizuje, chráni sa a uzatvára do seba. Keďže však už žiadne hranice nie sú, kde teda končí umenie? : Text neprešiel jazykovou korektúrou.

Geržová, Jana a kol.: Slovník svetového a slovenského výtvarného umenia druhej polovice 20. storočia. Od abstraktného umenia k virtuálnej realite. Idey – pojmy – hnutia. 1. vyd. Bratislava : Kruh súčasného umenia Profil, 1999. 320 s. ISBN 80-968283-0-4 Laubert, Otis: Rozhovor Jany Geržovej s Otisom Laubertom. In: Otis Laubert. Bratislava : Slovenská výtvarná únia, 1992. 23 s. ISBN 80-83694-00-X Publikácia vydaná pri príležitosti výstavy združenia A-R, Bratislava : Slovenská kartografia, rok a ďalšie údaje neuvedené. Foucault, Michel: Slová a veci: Archeológia humanitných vied. Prel. Miroslav Marcelli, Mária Marcelliová. Bratislava : Kaligram, 2000. 396 s. ISBN 80-7149330-9 Laubert, Otis: Aucájder. 1992, vyšlo vo vlastných nákladoch autora

art(eria) 2/2009


ZLOM V ESTETIKE FILMOVÉHO PLAGÁTU Ľubica Mikušíková

Čiernobiele fotografie a filmové dokumenty. Charakteristické heslá. Tragikomické príbehy o strastiplnom čakaní všade a na všetko. V skratke povedané, čím je typická doba spred roka 1989 pre tých, ktorí ju sami nezažili. Problém bol však zložitejší, a okrem iného, objavuje sa potreba naladiť množstvo ľudí na rovnakú vlnu, stmeliť ich, informovať, alebo ich vyzvať ku konaniu. V dejinách ľudskej spoločnosti sa podobná nutnosť neobjavuje po prvýkrát a existujú už rôzne možnosti. Pri zameraní sa na tento moment, taký dôležitý pri veľkých zmenách, nám môžu opäť v mysli prebehnúť nespočetné množstvá zdokumentovaných okamihov, z ktorých je možné abstrahovať hlavné idey, fixované písmom alebo obrazom na papieri či látke. V uliciach sa objavovali transparenty, vývesky, letáky a plagáty, ovplyvňujúce davy ľudí. Jozef Kroutvor vo svojej publikácii s názvom Poselství ulice (Z dějin plakátu a proměn doby) z roku 1991 hovorí, že plagát bol vždy spojený s človekom a spoločnosťou a jej atmosféra a nálada sú v ňom preto odčitateľné. Pre pochopenie onej doby je teda možné

art(eria) 2/2009

zamerať pozornosť aj na výpoveď v podobe obrazu a textu, zachytených na papieri. Možno nás to v predstavách dovedie k fasádam starých budov, zastávkam, bezčasovo pôsobiacim betónovým valcom, nástenkám v interiéroch, ktoré sú pokryté hlásajúcimi, informujúcimi, pozývajúcimi farebnými papiermi. Plagáty (ako zvykneme zovšeobecňujúco nazývať papier kombinujúci text a obraz) sú vlastne vždy s niečím spojené. Okrem spojenia so samotnou vývesnou plochou, z ktorej sa nám prihovárajú, vždy odkazujú na čosi momentálne neprítomné, na „produkt“. Plagáty sú výtvarne navrhnuté so zreteľom na krátky okamih, keď po papierovej ploche, viac či menej náhodne, prebehne zrak okoloidúceho. Hoci sa zdá, že tento špecifický kus papiera nefunguje podľa určitých pravidiel, ale ich skôr porušuje (vytvára dojem neporiadku vŕšením vrstiev, ignoráciou predchádzajúceho, či objavovaním sa na miestach nie celkom preň určených), má svoje miesto aj v odbornej teórii. Vo všeobecnosti je plagát zamýšľaný predovšetkým ako prostriedok propagácie, determinovaný svojím použitím a príslušnými rozmermi. Popri ostatných druhoch propagačných materiálov je pre neho bežným formátom papiera veľkosť A1, prípadne A0. Môže sa skladať z textovej a obrazovej zložky, ale najčastejšie ich kombinuje, za účelom efektívnosti, s ktorou súvisí aj existencia veľkého počtu kópií. Špecifickým druhom takejto výpovede je plagát filmový, spadajúci do oblasti úžitkovej grafiky. V období pred rokom 1989 existoval v československom regióne v procese vytvárania filmového plagátu trend, spočívajúci v zadaní návrhu konkrétnemu autorovi. Reč je o tzv. autorskom plagáte, ktorý je signovaný a v súčasnosti už môžeme hovoriť o jeho vyčísliteľnej hodnote. Staré filmové plagáty sa začínajú objavovať už aj vo výstavných priestoroch. Mohli by sme ho teda pokladať za istú obdobu umeleckého diela, ktoré po revolúcii takmer nevídať. Filmové plagáty vypracovávali všestranní umelci, ktorí zadanú tému svojsky pretvárali a vtláčali vzniknutému artefaktu odčitateľný osobitý štýl. Distribúcia filmov spadala pod cenzúru a filmový plagát ako oficiálny produkt musel pracovať len s povolenými výtvarnými techni9


téma kami. Využívala sa prevažne grafická skratka, montáž kombinovaná s kresbou, alebo čistá fotomontáž (napr. abstrakcia, ktorá sa stala populárnou v Amerike a západných krajinách, bola nežiaduca). Výrazovo sa už od 60. rokov inklinovalo k poetizmu a básnickej metaforickosti. Postupným rastom záujmu o filmový plagát zo strany mladých umelcov rozširovala sa aj rozmanitosť charakteru výrazu podania. Na plagátových plochách a v priestoroch kina nebola núdza o surrealizmus, čiernu romantiku, mystifikáciu a fetiš, absurditu, iróniu či symbolizmus. Olga Poláčková-Vyleťalová je umelkyňa, ktorá začala vytvárať filmové plagáty koncom 60-tych rokov pod záštitou tzv. školy českého filmového plagátu (okrem nej to boli Jozef Vyleťal, Milan Grygar, Zdeněk Ziegler, Karel Machálek, Antonín Sládek a ďalší). Ide o obdobie, kedy po uvoľnení režimu opäť dochádza k citeľným ideologickým tlakom. Pre jej výtvarný jazyk je od začiatku typické kombinovanie maľby s fotografiou, v ktorom dominuje ženská figúra alebo niektorý z jej fragmentov. Prvok z reality, ktorý prináša do plagátu fotografia, často umiestňuje do vágneho dotvoreného prostredia. Technika montáže jej zároveň umožňuje vytvárať celkom nový svet, spájať prvky bežne nespojiteľné, čím sa v autorkinom prevedení dosahuje surrealistický ráz celého plagátu. Nejde však o surrealizmus predstavujúci bizarný a pokrivený ekvivalent reality, ktorá v divákovi vyvoláva nepokoj, ale práve naopak. Priestor, ktorý jej predsa len ponecháva spracovanie vopred danej témy a žánru filmu, vypĺňa poetičnom. Keďže sa okolitý svet nedá celkom ignorovať, umelci sa s ním vyrovnávali rôzne. Niektorí ho prostredníctvom tvorby parodizovali, hravo zľahčovali, či pravdivo dokumentovali. Poláčková-Vyleťalová zjemňuje ostré hrany každodennosti, ktorú prepracúva do snového (možno skôr snivého) variantu. Zamestnáva a upútava myseľ diváka vytvorením nových pravidiel, novou logikou, ktorú je potrebné odhaliť, hádankou, ktorú je potrebné rozlúštiť. Mnohé z filmov, pre ktoré táto umelkyňa navrhovala plagáty, pochádzali zo socialistických štátov a neprežili svoju dobu. Ich dej bol vystavaný na povolených témach z vojnového obdobia alebo zo života pracujúceho ľudu, kde je vopred jasný nepriateľ podľa pokriveného charakteru. K ich podrobnejšiemu deju sa dnes

10

častokrát ani nedostaneme a zostávajú nám len strohé informácie zo samotného filmového plagátu. Jej spracovanie ale dokázalo nájsť aj v toľkokrát prezentovaných obrazoch odlišný pohľad. Nie však v zmysle násilnej a vtieravej pozitívnosti. Jednoducho ponúkala potenciálnemu divákovi na krátky okamih vstup do iného sveta. Ukazovala, že pri istej dávke citlivosti je možné zachovať si, v akokoľvek neslobodnej dobe, priestor k dialógu s nebežnou skutočnosťou. V celosvetovom kontexte sa stal známym plagát z roku 1970 k filmu Roberta Bressona s názvom Něžná (Une femme douce, 1969; objavuje sa aj na obálke katalógu k výstave venovanej filmovému plagátu pod názvom Flashback: Český a slovenský filmový plakát 1959-1989 z roku 2006). Plagátu Olgy Poláčkovej-Vyleťalovej, vytvorenému pre československého diváka, dominuje časť ženskej figúry z profilu, pričom upútava pohľad diváka jej netradičným podaním. Plasticky pôsobiacu ženskú hlavu pokrývajú vlasy, prechádzajúce aj cez tvár, a na útlom krku sú zopnuté masívnym náhrdelníkom. Absentujú akékoľvek črty tváre, rezignuje sa na konkrétnu identitu. Na plagáte prevládajú svetlom modelované odtiene zelenej, čiernej a okrovej farby, vytvárajúce melancholickú a tajomnú, do seba uzatvorenú atmosféru. Akcentujú sa univerzálne symbolické významy, ktorých odčítaním dokážeme vytušiť snahu o potlačenie emocionality a pocit zviazanosti s ľahko ponurým ladením. Vyobrazenie s vkomponovaným názvom a strohou informáciou odkazuje k deju filmu Nežná, vystavanom na kruhovo sa uzatvárajúcom príbehu o dobrovoľne zvolenej smrti jednej ženy. Autorka však vytvorila plagát, ktorý rozpráva intímny príbeh ženskej hrdinky bez ohľadu na vzhliadnutie filmu. Rok 1989 znamenal zmenu aj v distribúcii filmových plagátov. Opadol záujem o autorský plagát, pretože filmové spoločnosti predávajú svoje produkty s kompletným reklamným vybavením. Filmový plagát je prevažne riešený marketingovým tímom a prispôsobený vkusu očakávaného okruhu divákov. Funkciu hlavného lákadla (ktoré má pohnúť k zakúpeniu lístka) preberajú na seba tváre filmových hviezd alebo fotografie z konkrétnych scén filmu. Aj takýto plagát však môže byť umne premyslený a len časový odstup ukáže, či dokáže existovať aj bez počiatočných intertextuálnych väzieb. :

art(eria) 2/2009


art(eria) 2/2009

11


téma

ČO SA STALO S JAZZOM NA SLOVENSKU PO ROKU 1989? Lucia Radecká

Po roku 1989 sa jazz na Slovensku ocitol v nepriaznivej situácii vzhľadom na predchádzajúce okolnosti, ktoré v uplynulých desaťročiach ovplyvňovali politiku, kultúru a spoločnosť vôbec. V priebehu nasledujúcich rokov sa však koncertná a predovšetkým festivalová činnosť zaktivizovala. Pozdvihla dopyt slovenského poslucháča po hudbe menšinového žánru a vytvorila podmienky pre dlhodobejší rozvoj klubovej a festivalovej scény. Kultúrna obec miest v jednotlivých častiach Slovenska si postupne uvedomovala nevyhnutnosť žánrovej konfrontácie a snažila sa využiť dostupné prostriedky na vybudovanie džezových klubov a ďalších priestorov venovaných alternatívnym žánrom. Pojem „kultúrna obec“ v kontexte predošlých viet je samozrejme naddimenzovaným termínom. Boli a sú to predovšetkým entuziasti, ktorých jedinou devízou je ich vlastné nadšenie a nezištná láska k džezovej hudbe. Po páde „železnej opony“ sa radikálne menia možnosti jazzových umelcov na Slovensku. Tunajšie jazzové publikum sa stáva čoraz diferencovanejším, mení svoju vkusovú orientáciu a nepostačuje mu prijímať iba „gastrojazz“ alebo „kaviarensky“ interpretované evergreeny. Dokáže sa postaviť do úlohy kritického recipienta, ktorý neváha vyjadriť svoj názor a vyberá si, pre aký žánrový okruh, obsadenie a miesto diania koncertu sa rozhodne. Jazzová poslucháčska societa sa vyprofilovala na hnaciu silu organizátorov festivalových a klubových koncertných udalostí, ktoré skutočne z roka na rok nadobúdajú vyššiu úroveň, ponúkajú zaujímavejšiu a profesionálnejšiu produkciu. Kladú dôraz na propagáciu výrobou kvalitnejších a dizajnérsky zaujímavo riešených plagátov, bezplatnej aj platenej inzercie na internetových portáloch, v novinách, televízii, časopisoch, šíria informácie o nadchádzajúcich podujatiach pomocou e-mailov alebo sms-kami. Mediálna kampaň sa stala podstatnou najmä pri propagácii vysokorozpočtových podujatí, ktoré majú za sebou silné sponzorské zázemie. Jazz sa stal zaujímavým aj pre veľké spoločnosti, ktoré neváhajú podporovať menšinový žáner, samozrejme za predpokladu, že ide o vystúpenia a osobnosti svetovej jazzovej špičky. Touto výsadou však môžu disponovať iba tie jazzové podujatia, ktoré sú zastúpené agentúrou s kvalitnými kontaktmi v jazzovom svete. V prípade Bratislavských jazzových dní je to Peter Lipa, ktorý vďaka svojmu organizačnému talentu a dlhoročnému pôsobeniu na jazzovej scéne vybudoval tomuto festivalu aj vo svetových agentúrach priaznivé podmienky pre dlhodobú spoluprácu. Dôležitú úlohu zastávajú aj garanti festivalu (alebo inej koncertnej udalosti), ktorými sú zväčša slovenskí umelci etablovaní na európskej či svetovej scéne. Medzi nich nesporne patria napríklad Martin Valihora, Juraj Burian, Laco Déczi, Ján Fabrický, Oskar Rósza, Gabo Jonáš, či, žiaľ už zosnulý, Jozef „Dodo“ Šošoka. Zaostávanie za úrovňou svetovej produkcie sa začína redukovať, o čom svedčia aj úspechy najmladšej generácie, autorov narodených prevažne v 80. rokoch. Big bandy, prevádzkované konzervatóriami, sa stali prvou praktickou skúškou tejto generácie, realizovanou na poloprofesionálnej platforme. Inak išlo väčšinou o formácie založené nadšencami jazzovej hudby, disponujúcimi bohatým prehľadom o jazzovom dianí (teória, história), profilujúc si takto vlastný vyjadrovací hudobný jazyk. Devízou sa im stali aj skúsenosti ich starších kolegov, získané štúdiom na zahraničných univerzitách a ich pôsobením na domácich aj zahraničných pódiách. Napriek tomu, že tieto dve generácie harmonicky koexistujú, mladí hudobníci hľadajú inšpirácie primárne v štúdiu zahraničných svetových hviezd jazzu, apelujúc pri tom na návrat k odkazom bebopu, či cool jazzu. Je to trend, ktorý nasleduje aj mladá generácia v iných častiach sveta, najmä v USA. Informačná neobmedzenosť vytvára istý priestor pre ich profiláciu, vykazujúc prvky hlbokého individualizmu. Zanedbateľnými nie sú ani inšpirácie stredoeurópskou hudobnou tradíciou, folklórom, presahy jazzu k artificiálnej hudbe, návraty k dielam Bar12

art(eria) 2/2009


tóka či Rachmaninova. Mladá generácia sa nebráni ani experimentovaniu s prenikajúcimi vplyvmi hip-hopu a rapu. Navzdory svojmu ešte relatívne nízkemu veku sa stávajú veľmi flexibilnými a spoľahlivými „sidemanmi“, ako aj sólistami s vlastnou filozofiou, prehľadom a bohatými profesionálnymi skúsenosťami. Sami sa často stávajú lektormi, napríklad na workshopoch organizovaných každoročne Slovenskou jazzovou spoločnosťou pod názvom Letná jazzová dielňa, alebo pôsobia ako pedagógovia na základných umeleckých školách či konzervatóriách. Ich koncertná činnosť na Slovensku je podľa možností situovaná do malých klubových priestorov, pričom sa prezentujú, samozrejme, aj na domácich a zahraničných festivalových pódiách. Slovenský jazzman je, žiaľ, ešte stále sám sebe producentom, manažérom, vodičom a umelcom v jednej osobe. Jeho pôsobenie sa preto obmedzuje vo veľkej miere iba na krajiny strednej Európy. Slovenský jazz neexpanduje do vzdialenejších krajín (respektíve len vo výnimočných prípadoch), pretože tu jednoducho nie sú organizácie či spoločnosti, ktoré by sa manažérsky efektívne podieľali na jeho propagácii. Už posledná dekáda 20. storočia ponúkla mladým jazzovým talentom prakticky neobmedzené možnosti štúdia na zahraničných univerzitách, v dôsledku čoho sa môže slovenský jazz konfrontovať s jazzom európskej či svetovej úrovne. Osobnosti ako Juraj Burian, Oskar Rósza či Martin Valihora si štúdiom na Berklee College of Music v Bostone vytvorili množstvo príležitostí. Jednak zastrešujú koncertnú činnosť v sprievode významných osobností súčasnej jazzovej scény v celosvetovom meradle, tiež prispievajú ku kultúrnym výmenám, vďaka ktorým máme možnosť vypočuť si najnovšie trendy v súčasnom jazze a zároveň si vymieňať kultúrno-spoločenské kódy, reflektujúce globalizačné trendy súčasného umenia. Aktuálne k propagácii jazzu prispievajú aj samotní úspešní jazzmani, ktorí sa s nadšením vracajú do miest, kde vyrastali a pôsobili v mladosti, aby tak šírili odkaz kvalitnej hudby a podporovali mladé talenty. Odvážnejší z nich si dokonca založili jazzové kluby, kde pravidelne hrávajú a stretávajú sa nielen so slovenskou jazzovou špičkou. Ďalším pozitívom sú aj dobré priateľské vzťahy, ktoré pestujú jazzmani za hranicami našej krajiny. Takmer vždy, keď sa im naskytne možnosť koncertovať s európskymi či svetovými hviezdami, ich koncertný kalendár Slovensko neopomenie. Aj preto sme stále častejšie svedkami účasti na festivaloch, ale aj sólových koncertov takých hviezd, ako napríklad v posledných rokoch Chick Corea, George Mraz, Hiromi, Bobby McFerrin či Richard Bona. Spomínané mená zväčša hostí najväčší a najstarší jazzový festival na Slovensku- Bratislavské jazzové dni. V posledných rokoch nás prekvapuje nesmiernou otvorenosťou, týkajúcou sa predovšetkým nových svetových trendov v jazze. Môžno si tu vypočuť mainstream, ako aj jazz s nádychom etnickej hudby, elektroniku, Mariána Vargu s jeho nezameniteľným štýlom, nu jazz, soul jazz, jazzové sample krížené s hip hopom, funky, latino, popom atď. Samozrejme, táto žánrová pestrosť je potom oprávnene častým predmetom diskusií a kritík. Je však potrebné oceniť pokrokovosť dramaturgie, ktorá, možno práve v tomto ohľade, dokáže vyprovokovať ku konfrontácii a nakoniec k vytváraniu si vlastných názorov. Jazz sa v súčasnosti infiltruje aj do menších miest a vytvára tak veľmi dôležitý priestor pre rozvoj jazzovej tradície v tých častiach Slovenska, kde sa dovtedy vyskytoval len celkom okrajovo. Tieto signály sú jasne čitateľným prejavom narastajúceho záujmu poslucháčov o menšinový žáner, za následok čoho možno tiež považovať v posledných rokoch vydávanie časopisu :Hudba, vznik vydavateľstva Hevhetia (orientujúceho sa na alternatívne menšinové žánre), vznik internetového portálu skjazz.sk, zaktivizovanie koncertných podujatí a vznik nových jazzových festivalov. : art(eria) 2/2009

13


téma SPOLUŽIACI - ZACHOVAJTE POKOJ, NOSTALGIA SA NEKONÁ

Foto: archív Stanice Žilina - Záriečie

Zuzana Grochalová

Premiéra Spolužiakov sa uskutočnila 17. novembra 2008. Medzinárodný deň študentov sa priam sám ponúkal ako vhodný dátum pre počin hovoriaci o štyroch dekádach z pohľadu študentov. Ale uvedenie inscenácie práve v tomto dátume pripomínalo aj výročie nežnej revolúcie. Reprízy pripadali už na menej dramatické dátumy a ostatná sa udiala počas piatku 24. júla – úvodného dňa festivalu Kiosk na Stanici - Záriečí. Nezávislé multikultúrne centrum Stanica Žilina - Záriečie počas roku 2008 organizovalo jubilejné stretnutia pre maturantov z ročníkov 1967, 1976, 1988 a 1997. Z nich vznikla žánrovo ťažko definovateľná inscenácia Spolužiaci, ktorá je súčasťou širšieho projektu 68/89 Divadlo.Doba. Dejiny. Participujú na ňom okrem slovenských zástupcov aj českí a nemeckí. Zámerom projektu je skĺbiť pracovný proces medzi historickou vedou a umeleckou produkciou. V bulletine sa píše o divadelnej inscenácii - udalosti, no pri pokuse zaradiť z formálneho hľadiska tento divadelný tvar sa vynárajú problémy. Používa sa termín divadelný happening, zároveň však ide aj o komunitný projekt a v neposlednom rade obsahuje v sebe prvky dokumentárnej drámy. Vopchať Spolužiakov do vopred

14

pripravenej žánrovej priehradky je skutočne dosť obtiažne. Keď píšem „zažiť na vlastnej koži,“ myslím to doslovne. Ako účastníčka festivalu som nič netušiac vkročila do podkrovia Stanice, kde čakali stoly prestreté v retro štýle (karafiáty v pohároch, na obrusoch jednohubky) – a miesta pre publikum nikde. Trochu ma to zmiatlo. K interaktívnemu divadlu mám opatrný vzťah – pozerám sa rada, ale svoju vlastnú účasť nepovažujem za potrebnú. Keď som už raz vkročila, bolo by hanbou iba pre detinský strach cúvnuť. Snažila som sa teda vybrať si pri stoloch, nastavaných do tvaru dvoch k sebe otočených písmen L, čo najnenápadnejšie miesto. Na ostatné stoličky sa usádzali ďalší diváci a nedokázala som vopred odhadnúť, kto bude „vystupovať“ a kto je za „kultúrneho konzumenta“. O študentskom období sa hovorí, že je to čas bezstarostnosti. Áno aj, napokon, bezstarostnosť a akúsi nevšímavosť voči spoločenskému zriadeniu bolo možné vybadať v každom jednom vyrozprávanom príbehu. Na druhej strane, práve študenti boli hybnou silou spoločenských zmien, ktoré sa u nás udiali. Zvedavý šepot prerušil zvonček – skoro ako v škole, ale miesto vyučovania začala znieť pie-

art(eria) 2/2009


seň – odhadom zo šesťdesiatych rokov. Po nej pani Majka (Mária Žideková, účinkujúca) privítala prítomných na pomaturitnom stretnutí. Po jej ľavici stál stolík s fľašami vína a za ním degustátor. Z pohľadu vínneho odborníka zhodnotil ročník 1967 a nasledovala ochutnávka. Na plátne prebehli čiernobiele fotografie študentov zo školských výletov, exkurzií, lyžiarskeho výcviku a podobne. Taký bežný život jednej triedy, akurát dievčatá mali neuveriteľné účesy. Prezentáciu zakončila pani Majka fotkou ženy s bruškom. V roku 1968 čakala dieťa a do vtedajšieho Československa nečakane zavítali takzvané Spojenecké vojská. „Zachovejte klid!“, nariadil hlas z rádia. Asi nielen vínny ročník 1968 zhrnul degustátor: „Vína boli zlé aj horšie.“ Počas rozlievania vzorky pani Majka predstavila pána profesora Zvaríka, ktorý naposledy stužkoval svojich maturantov v roku 1968. Po rokoch opätovne ošerpovaný a zvolený za triedneho profesora 4. Ž predniesol ten istý príhovor pri príležitosti stužkovej slávnosti ako pred štyridsiatimi rokmi. Dôvod pauzy medzi jednotlivými stužkovaniami sa premietal na plátno – zostrih fotografií tankov, nápisov na bránach, ale aj krátke videá strhávania značení ulíc, kratučké vystúpenie Dominika Tatarku pred študentmi, protestné zhromaždenia. A rádiový hlas znova opakuje výzvu: „Zachovejte klid, naší nejlepší zbraní je pasivní rezistence.“ Do tretice degustátor uviedol ročník 1976. Na plátne sa mihnú ďalšie fotografie študentov, doplnené rozprávaním ďalšej maturantky o období, keď sa občania mali „poučiť z krízového vývoja.“ A v školách pre istotu nepoužívali učebnice zo šesťdesiatych rokov, aby náhodou... Osemdesiate si hmlisto pamätám aj ja. Odborník na víno však uviedol jasné fakty o produkcii vína, konkrétne o ročníku 1988. V prítomných prebudil väčší záujem než pri predchádzajúcich, keď prezradil, že typický zástupca tohto obdobia - rulandské biele - je vlastne známa odroda chardonnay. Na plátne sa roztancovala mládež a neskôr sa disciplinovane postavila do radov, aby pedagógovia mohli pripnúť zelené stužky. Na parkete sa blýskali večerné róby zúrivých farieb a účesy v štýle Jaromíra Jágra. Atmosféru z videoukážky okomentoval Jano Ničík: „Cyklaménová, fialová, ružová... Šaty boli naozaj farebné, ale doba šedivá.“ Na rad prišiel aj revolučný rok 1989, v ktorom ako čerstvý vysokoškolák prežil pondelok 17. novembra

art(eria) 2/2009

a v utorok pri ceste domov vlakom stretol muža vylepujúceho plagáty s revolučnými sloganmi. Mrva a Stanko – vinárska lahôdka vysoko hodnotená znalcami – z nej sa nám ušlo, a to konkrétne ročník 1997 Modrý Portugal. Pán profesor Zvarík ho zhodnotil: „Je šibalské ako každý jeden z nás a veľavravné ako nevyslovená myšlienka.“ Marek Adamov, maturujúci v tomto roku, zhrnul pocity z porevolučných rokov jednoducho: „Mali sme rifle, revolúcia nebola, aby komunizmus padol...mali sme konzum, ale konzumovali sme aj nekonzumné.“ Hľadať v jeho slovách zatrpknutosť by bolo azda nadinterpretáciou. Po prevrate však mnoho ľudí ostalo sklamaných. Isteže, komunizmus padol, otvorili sa hranice aj možnosti. No už v decembri 1989 Marián Varga predpovedal možné následky porevolučnej eufórie: „Ľudia teraz fetujú slobodu, ale o chvíľu ich z toho bude bolieť hlava.“ Nik už nemusel čakať v rade na pomaranče. Životné tempo sa zrýchlilo tak veľmi, že akosi nezostal čas všimnúť si tichú výmenu komunistickej totality za totalitu konzumu. Náš svet sa stal syntetickejším, štandardizovanejším a roztriedeným viac než kedykoľvek predtým. Do pamätníčkov sa kedysi zvykla písať veta: „Nemusíš spomínať stále, ale nezabudni.“ Podobne by sa malo zaobchádzať aj s obdobím 1968-1989. Privierať oči nad režimom, ktorý nerešpektoval ľudské práva, by bolo zbabelé. Vŕtať sa však neustále v zle zahojených ranách tiež asi mnohých nebaví. Ale nejaký postoj je predsa nutné zaujať. V súčasnosti počuť dva protichodné názory. Buď nostalgiu za idealizovanými časmi, keď mal každý prácu, chlieb a byt, a veď aj do kostola sa vlastne chodilo, len nie do svojho mesta, pre istotu... Alebo sa utieka k ironizovaniu voči artefaktom, javom a následkom komunizmu. Na Záriečí si zvolili konštruktívne riešenie. Spolužiaci nemoralizujú ani nevynášajú súdy (a ak, tak len o víne, hoci prípadné paralely vinárskeho priemyslu so spoločenským systémom sú zjavné), ale prinášajú autentické príbehy a výpovede ľudí o dobe, voči ktorej sme všetci ostali pozostalými. : Námet: Marek Adamov a Viera Dubačová / Réžia: Viera Dubačová / Dramaturgia: Martina Filinová / Réžia filmových projekcií: Adam Hanuljak / Strih filmových projekcií: Peter Kotrha / Autor fotografií: Peter Snadík / Účinkujú: Mária Žideková, Štefan Zvarík, Mária Hlístová, Dagmara Kolimárová, Ján Ničík, Marek Adamov, František Vanko

15


téma SLOBODA UMELECKÉHO PREJAVU

Otto Mühl: Apokalypsa, 1998

Lucia Plaváková

Nežná revolúcia bola bojom za slobodu. Slobodu myslenia, slobodu pohybu, slobodu prejavu a s istou mierou sentimentu a pátosu by sa dalo povedať, že najmä za slobodu žiť, demokraticky voľne dýchať, bez diktátu iných, bez nezmysel16

ných hraníc, bez strachu. Za základný kameň demokracie býva zväčša označovaná sloboda prejavu, pod ktorú môžeme subsumovať aj práve v tomto článku diskutovanú slobodu umeleckého prejavu. Je nepochybné, že rok 1989 art(eria) 2/2009


znamenal vo sfére slobody umeleckej tvorby zásadný prelom. Oficiálne sa skončilo obdobie priamej a neskrývanej cenzúry. Obdobie, počas ktorého boli umelci, ktorí neboli ochotní sa podriadiť nadiktovaným socialistickým pravidlám, nútení od tvorby upustiť úplne, venovať sa jej v ústraní alebo autorsky emigrovať tam, kde im nikto neurčoval absurdné hranice toho, čo je a čo nie je prípustné. Vo vnútri hraníc „socialistického sveta“ viedla situácia k vzniku fenoménov ako trezorové filmy, či samizdaty. Tieto sprievodné javy a dôsledky socialistického potláčania slobody umeleckého prejavu sa postupne dožívajú svojho oficiálneho zverejnenia a mnohé z nich menia charakter a hodnotenie tvorby, ktorej vznik sa datuje rokmi socialistického smerovania krajín východného bloku. Cenzúra, ktorá vládla vo všetkých sférach spoločenských vzťahov, mala svoj špecifický dosah práve v oblasti umeleckej tvorby, keď spôsobovala jej oficiálnu plochosť, či bezfarebnosť. Rokom 1989 sme sa zbavili priamej dlhoročnej cenzúry a vykročili smerom k slobode umeleckej tvorby. Je na mieste pristúpiť k spoločenskej sebareflexii a položiť si otázku, kam sme za tých 20 rokov proklamovanej slobody dokráčali? Bolo by naivné myslieť si, že sloboda umeleckej tvorby nemá v demokratickej spoločnosti žiadne hranice. Pochopiteľné má. Tak ako každé právo, či sloboda. Podstata jej zakotvenia totiž nespočíva v jej nekonečnosti, ale v zachovávaní vopred určených hraníc. A práve pri výklade a aplikácii určených hraníc naráža prax na rozpačitosť, rozporuplnosť a subjektívnosť vnímania umeleckých diel. Je zrejmé, že subjektivita nie je vhodnou aplikovateľnou primárnou výkladovou a hodnotiacou kategóriou, rovnako ako tomu je pri ostatných ľudských právach a základných slobodách. Nevyhnutné zakotvenie hraníc je dané predovšetkým neželanou kolíziou s ostatnými základnými ľudskými právami a slobodami, ktoré sú definované v medzinárodných ľudskoprávnych dokumentoch. Pre Slovensko má najzásadnejšiu relevanciu Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Dohovor)1 . Vo svojom článku 10 ods. 2 ustanovuje, že sloboda prejavu môže podliehať formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, a to za predpokladu, že 1. sú ustanovené zákonom, 2. sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti,

art(eria) 2/2009

ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci. Z uvedeného výpočtu je zrejmé, že vyššia ochrana voči slobode umeleckého prejavu je zaručená naozaj len základným a zásadným prvkom demokratickej spoločnosti, štátneho usporiadania a práv jednotlivcov. Miera posúdenia prekročenia stanovených hraníc pritom prináleží jednotlivým štátom, pričom v tomto procese aj v súčasnosti dochádza k prekročovaniu týchto hraníc, resp. k ich príliš úzkej interpretácii. Popri štátnych inštanciách je z inštitucionálneho pohľadu pre Európu významným garantom dodržiavania Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP). Európsky kontext V rámci aplikačnej praxe ESĽP sa vyskytlo niekoľko opakovane citovaných rozhodnutí, ktoré okrem iného dokumentujú vývoj argumentácie a právno-filozofického nazerania na fenomén slobody umeleckého prejavu v európskom kontexte. Prvým z často citovaných prípadov je rozhodnutie ESĽP vo veci Müller a ostatní v. Švajčiarsko (rozhodnutie z 24. mája 1988, podanie č. 10737/84). Josef Felix Müller, švajčiarsky maliar, inštaloval v roku 1981 počas výstavy súčasného umenia Fri-Art 81 vo Fribourgu tri veľké maľby s názvom Tri noci, tri obrazy, ktoré boli zároveň vyobrazené aj na propagačných materiáloch k výstave. Deň po otvorení výstavy prokurátor kantónu Fribourg podal vyšetrujúcemu sudcovi podnet prejudikujúci porušenie trestného zákona, ktorý zakotvuje zákaz obscénnych publikácií a vyžaduje zničenie predmetných obrazov. Prokurátor zároveň tvrdil, že jedna z dotknutých malieb porušuje slobodu náboženského vyznania a viery v zmysle trestného zákona. Vyšetrujúci sudca nariadil odstránenie obrazov z výstavy a ich súčasné zabavenie. Následný súdny proces viedol k uloženiu pokuty umelcom zúčastneným na výstave a k nariadeniu uskladnenia sporných umeleckých diel v depozite Múzea umenia a histórie kantónu Fribourg s podmienkou, že môžu byť sprístupnené iba odborníkom. Müller sa v odvolacích konaniach pokúsil o nápravu vzniknutého stavu. Jeho argumentácia bola založená na zdôrazňovaní slobody umeleckého prejavu a s ňou súvisia17


téma cim obmedzeným dosahom aplikovaných ustanovení trestného zákona. Zároveň prezentoval názor, že nikto tiež nie je nútený sa so spornými dielami stotožňovať v prípade, ak je ich obsahom pobúrený. Navyše podčiarkol, že účasť na výstave je založená na dobrovoľnom princípe. Ani s uvedenou argumentáciou však nedosiahol nápravu vzniknutého stavu, ku ktorej čiastočne došlo až v roku 1987, keď súd opätovne preskúmal príkaz na konfiškáciu predmetných diel a skúmal, či obstojí aj takmer osem rokov po jeho vydaní. 20. januára 1998 nariadil navrátenie malieb. Josef Felix Müller v dôsledku konaní smerujúcich voči jeho umeleckej tvorbe podal individuálnu sťažnosť na ESĽP vo veci porušenia slobody umeleckého prejavu v zmysle článku 10 Dohovoru. Súd rozhodol, že švajčiarske úrady neporušili článok 10 Dohovoru, keďže rozhodovali v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi. Ďalším príkladom môže byť prípad Otto-Preminger-Institut v. Rakúsko (rozhodnutie z 20. septembra 1994, podanie č. 13470/87), v ktorom súkromná spoločnosť šíriaca audiovizuálne diela plánovala premietať šesťdielnu sériu filmu Koncil lásky. Oznámenie bolo uverejnené v časopise OPI, distribuovanom jeho 2700 členom, a rovnako bolo vyvesené v rôznych výkladoch mesta Innsbrucku. Film bol prezentovaný ako satirická tragédia, v ktorej sa pokladá syfilis za trest boží za ľudské hriechy, a to s osobitným dôrazom na pomery panujúce na dvore pápeža Alexandra VI (Borgia). Po sťažnosti predstaviteľov katolíckej cirkvi na znevažovanie náboženskej doktríny bol film zabavený s odôvodnením, že sloboda umeleckého prejavu je limitovaná právom ostatných na slobodu náboženstva, ako aj povinnosťou štátu garantovať spoločnosť založenú na verejnom poriadku a tolerancii. Súd na rozdiel od Komisie sa v tomto prípade stotožnil s argumentáciou vlády, že film neoprávnene útočil na rímskokatolícku cirkev, a to navyše provokatívnym spôsobom. Medzi najaktuálnejšie prípady, v ktorých ESĽP skúmal porušenie slobody umeleckého prejavu, patrí prípad Vereinigung Bildender Künstler v. Rakúsko (rozhodnutie z 25. januára 2007, podanie č. 68354/01). Vereinigung Bildender Künstler Wiener Secession, asociácia umelcov so sídlom vo Viedni, organizovala v dňoch 3. apríla až 21. júna 1998 výstavu pod názvom Storočie umeleckej slobody2. Jedným z vystavovaných diel bola aj maľba pomenovaná Apokalypsa, 18

ktorej autorom je rakúsky maliar Otto Mühl. Dielo zobrazovalo niekoľko osôb verejného záujmu v sexuálnych pozíciách, pričom telá dotknutých osôb boli znázornené technikou maľby a tváre boli kolážovo doplnené výstrižkami z novín. Oči niektorých osobnosti boli formou zaužívanej cenzúry prekryté čiernym obdĺžnikom. Medzi vyobrazenými v provokatívnej sexuálnej póze bol aj rakúsky politik Walter Meischberger. 12. júna 1998 bola maľba poškodená jedným z návštevníkov výstavy, ktorý červenou farbou prekryl časť diela, vrátane tej časti, ktorá zobrazovala Waltera Meischbergera. Ten následne podal žalobu proti Vereinigung Bildender Künstler Wiener Secession, ktorou sa domáhal zákazu vystavovania a publikovania predmetného diela, ako aj kompenzácie vo výške takmer 1.500 EUR. Viedenský obchodný súd žalobu zamietol, avšak viedenský odvolací súd pripustil odvolanie a vydal súdny príkaz, predmetom ktorého bol zákaz vystavovania sporného diela. Asociácia Vereinigung Bildender Künstler Wiener Secession sa voči tomuto rozhodnutiu odvolala, ale na Najvyššom súde neuspela. Následne asociácia podala na základe článku 34 Dohovoru individuálnu sťažnosť na ESĽP vo veci posúdenia porušenia článku 10 Dohovoru. ESĽP vo svojom rozhodnutí reflektoval dotknuté ustanovenia vnútroštátneho rakúskeho práva a celkový kontext predmetného diela, pričom dospel k záveru, že vzhľadom na charakter sporného umeleckého diela, ktoré používa iba fotografie hláv zobrazených osôb, navyše satiricky cenzurované v duchu bulvárnej žurnalistiky, pričom telá zobrazených osôb boli namaľované v zjavne nerealistických a zveličených pózach, bolo vo všeobecnosti zrejmé, že dielo nezobrazuje realitu a je istou formou karikatúry, či satiry s politickým podtónom. ESĽP rozhodol (štyrmi hlasmi proti trom), že v predmetnom spore došlo k porušeniu slobody umeleckého prejavu v zmysle článku 10 Dohovoru. Slovenský kontext Vyššie popísané prípady týkajúce sa slobody umeleckého prejavu naznačili, že umenie je oblasť spoločenských vzťahov, ktorá sa pomerne často stáva predmetom sporov a protestov v celoeurópskom kontexte. Mnohé z nich však nedospejú až do štádia súdneho konania, ale sú konfrontované takpovediac na komunálnej politickej, či občianskej úrovni. Príkladom takýchto sporov je v kontexte slovenskej umeleckej scény

art(eria) 2/2009


Zuza Krajewska & Bartek Wieczorek: z výstavy Jediné, čo chcem, je vidieť chlapca štastného, 2008

napríklad protest časti poslancov miestneho zastupiteľstva v bratislavskej mestskej časti Staré mesto, ktorý viedol k zákazu vystavovania fotografických diel v bratislavskej Galérii Cypriána Majerníka, ktorá v rámci uznávaného každoročného podujatia Mesiac fotografie uskutočňovala výstavu poľských fotografov pod názvom Jediné, čo chcem, je vidieť chlapca šťastného a ku kauze, ktorej predmetom bolo odvolanie Richarda Gregora z pozície vedúceho oddelenia kultúry v Starom meste. Tento a mnohé ďalšie prípady vzbudzujú v slovenskom kontexte nejednu pochybnosť o rešpektovaní slobody umeleckého prejavu a navodzujú dojem zrejmého selektívneho prístupu k umeleckým dielam, ktoré sú z pohľadu niektorých individuálnych postojov „nevhodné“. Hoci je nutné akceptovať isté hranice, v ktorých sa sloboda umeleckého prejavu môže uplatňovať a pohybovať, nie je z odborného hľadiska akceptovateľný a vonkoncom nie správny prístup, na základe ktorého sa táto hranica posúva nekoncepčne, individuálne a bez legálnych dôvodov, na ktorých musí byť jej akékoľvek obmedzenie založené. Z pohľadu rozvoja súčasného umenia je nevhodné a limitujúce vytvárať atmosféru, v ktorej si autori a organizátori výstav kladú otázky týkajúce sa potenciálnych protestov voči výstave, či mož-

art(eria) 2/2009

ného predčasného nedobrovoľného ukončenia výstavy. Hoci je zrejmé, že zakotviť hranice slobody umeleckého prejavu nie je jednoduché a ich samotná existencia je veľmi krehká, je nedemokratické a neprimerané podliehať pri ich určovaní svojvôle niekoľkých jednotlivcov, skupín jednotlivcov, či potláčaniu v dôsledku názorovo, či nábožensky obmedzeného vnímania sveta. Nenáležité obmedzenie slobody umeleckého prejavu má totiž negatívne dopady nielen na rozvoj samotného umenia, ale aj na vnímanie pocitu demokracie a spoločenskej slobody, ktorá bola 20 rokov dozadu predmetom prelomového zvratu na Slovensku. : 1. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd vznikol na pôde Rady Európy. Členské štáty pristúpili k jeho podpísaniu dňa 4. 11. 1950 v Ríme. Do platnosti vstúpil dňa 3.9.1953. K Dohovoru boli postupne prijímané dodatkové protokoly, reflektujúce celosvetový vývoj v oblasti ľudských práv. 2. Názov v pôvodnom jazyku: „Das Jahrhundert künstlerischer Freiheit“.

Autorka je doktorandka na Bratislavskej vysokej škole práva. 19


na margo nekonečnosti interpretácie KEĎ TÚŽBA PO ŽIVOTE KRÁČA V ÚSTRETY SMRTI

Foto: artcam.cz/press

Tomáš Tvrdoň

Terorizmus predstavuje jeden z najfrekventovanejších termínov našej doby. Status masovo známeho fenoménu nadobudol predovšetkým v onen deň, keď sa (podľa oficiálnej verzie) islamskí militanti z al-Káidy zmocnili štyroch komerčných lietadiel a zrovnali so zemou Svetové obchodné centrum v New Yorku. Písal sa 11. september 2001. Tento dátum však nie je zaznačený na rodnom liste terorizmu. Podľa niektorých historikov jeho korene siahajú až do 1. storočia nášho letopočtu, keď sa židovskí náboženskí fanatici snažili okliesniť rímsku moc v provincii Judea. Dlhé stáročia sa takmer bez zmienky túlal svetom, no o to hlasnejšie sa v 19. a 20. storočí ujal slova. Ako huby po daždi sa rodili ďalšie a ďalšie (polo)vojenské skupiny a organizácie, ktoré sa väčšinou za asistencie násilia a brutality snažili o ideologický (politický, nacionálny, náboženský) obrat spoločnosti. Takýmto zoskupením je aj Írska republikánska armáda (IRA), ktorá sa okrem svojej politickej činnosti stala i tematickým východiskom pre približne desiatku filmov len za posledné dve desaťročia. Medzi posledné patria Dvíha sa vietor (2006) od Kena Loacha a Štvanec IRA (2008) režiséra Kari Skoglanda. V roku 2008 sa do kín dostal aj Hlad, ktorý sa, ako to už býva u nás zvykom, zatiaľ úspešne vyhýba distribútorom. Jednu z mála možností vzhliadnuť ho ponúkol 17. ročník ArtFilm Festu, na ktorom tento film získal hlavnú cenu poroty: Modrého anjela za 20

najlepší film i najlepší mužský herecký výkon. Úvodné titulky, sprevádzané „protestne-rytmickým“ buchotom, zasväcujú diváka do kontextu doby, ktorej výsek bude zobrazený vo filme. Píše sa rok 1981. Severné Írsko sa zmieta v agónii občianskej vojny. Briti rušia status politického väzňa, na čo uväznení dobrovoľníci z radov IRA reagujú protestom „deky“ a „neumývania“. Zintenzívňujúci sa lomoz je náhle preseknutý „agresívnym“ tichom, upriamujúcim pozornosť na titul filmu. Začína sa poldruha hodiny ľudského utrpenia, úzkosti i odhodlania v existencionálne vypätej situácii. Politický konflikt je síce základom, na ktorom je vybudovaný celý dej, no spoločenský aspekt je len backgroundom pre zobrazenie konkrétneho, intímneho prežívania a psychológie postáv. Psychický tlak neatakuje len jestvovanie zadržaných dobrovoľníkov z IRA, ale „gniavi“ aj niektorých dozorcov. Kategória ľudského tak nie je eliminovaná len na väzňov a film prekračuje hranice čiernobieleho schematizmu. Každý si nesie bremeno duchovnej podoby vlastným spôsobom: zmierením a znecitlivením, strachom a zúfalstvom, či neoblomnosťou a averziou. Zostať heroicky silným je extrémne náročné, pretože prostredie väznice Maze pôsobí na človeka ako emočný katalyzátor. Špina, chlad, absencia súkromia, brutalita, bolesť a neinformovanosť predstavujú každodenný stereotyp, ktorý sa tak neuveriteľne pomaly art(eria) 2/2009


vlečie, akoby sa čas zastavil. Zdĺhavé plynutie času väzenského života je dôkladne ilustrované vhodným použitím strihu a kamery. Zábery zväčša trvajú dlhšie (za pozornosť stojí približne štvorminútová scéna umývania chodby bez jediného strihu), zameriavajú sa na detaily (snehová vločka topiaca sa na teplej ruke, mucha lezúca po prste) a strih nie je zbytočne uponáhľaný. Formálne prostriedky tak ponúkajú dostatok času, aby divák nekĺzal len po povrchu, ale snažil sa dielo prežiť vnútorne kompaktnejšie. Do veľkej miery tomuto faktu napomáha i strohé uplatnenie hudobnej zložky. Ak nepočítame záverečné titulky, tak vo filme začujeme hudbu len na dvoch miestach a jej celková dĺžka nepresahuje štyri minúty. Jej takmer kompletná absencia zdôrazňuje autenticitu zážitku, pretože jediným prvkom pôsobiacim cez sluchové vnemy sú zvuky prostredia. Rovnako aj scény explicitne zobrazujúce brutalitu a násilie páchané na väzňoch neponúkajú citové vydieranie hudobného sprievodu a divák je tak postavený pred naturalistické zábery (s ktorými môžu mať problém najmä slabšie povahy), nenárokujúce si na patetickú heroizáciu či glorifikovanie írskych martýrov. Dialógy nijako nenarúšajú celkovú úspornosť výrazu. Vo filme je ich naozaj málo, až na jednu výnimku. Ide o scénu rozhovoru medzi hlavným protagonistom Bobbym Sandsom a katolíckym art(eria) 2/2009

kňazom, predstavujúcu dvadsaťminútovú výmenu názorov. Táto debata medzi štyrmi očami je ostrou slovnou prestrelkou o tom, či má význam držať hladovku a ísť v ústrety vlastnej smrti kvôli teoretickej, ba čo viac, abstraktnej myšlienke osamostatnenia jedného národa. Je konfrontáciou aktívneho konania a na mieste prešľapujúcej nerozhodnosti. Je uvažovaním o hraniciach medzi vraždou a samovraždou. Je gestom neoblomnosti ľudského ducha, jeho sily „utekať proti vetru“. No predovšetkým, je o prekonaní strachu zo smrti a odvahe rozhodnúť sa slobodne. Čím iným sa líši človek od zvieraťa, ak nie schopnosťou ignorovať telesné pudy na úkor vyššieho cieľa ducha? Kúsok ľudského v dokonale nehumánnom prostredí. Aký paradox. Bobby Sands zomrel po šesťdesiatich šiestich dňoch hladovky. Nasledujúcich sedem mesiacov zomrelo počas dobrovoľného hladu ďalších deväť mužov. Britská vláda síce splnila požiadavky väzňov, no formálne im nikdy neuznala politický status. IRA sa v polovici 90-tych rokov rozhodla skoncovať s terorizmom a jej členovia presedlali na umiernený spôsob rokovania. Teda, aspoň do jari tohto roku sme si to mohli myslieť. 7. marca 2009 disidentská frakcia Írskej republikánskej armády, známa ako Pravá IRA, zaútočila na britskú vojenskú základňu Massereene v Severnom Írsku. O život prišli dvaja mladí britskí vojaci a štyria ďalší ľudia. Boj pokračuje. : 21


na margo nekonečnosti interpretácie MôŽE BYŤ IRA APOLITICKÁ?

Foto: artcam.cz/press

Lenka Mikušíková

Očividne ešte dnes zostáva téma severoírskeho konfliktu nedopovedaná. Za posledné obdobie mal potrebu ju otvoriť nielen Kari Skogland vo svojom filme Štvanec IRA, ale aj anglický vizuálny umelec Steve McQueen svojím debutom Hlad (Hunger). Slovenský divák mohol tento film prvý a aj jedinýkrát zatiaľ vidieť na festivale ArtFilm Fest v Trenčianskych Tepliciach, kde, mimochodom, vyhral prvú cenu v Medzinárodnej súťaži hraných filmov. V kinách ho už neuvidíme, do našej distribúcie sa nedostal. V McQueenovom Hlade nie je uhol pohľadu ani írsky, ani anglický, nanajvýš tak autorský. Divák sleduje tú časť severoírskeho konfliktu, ktorá zachytáva niekoľko týždňov vo väznici Maze, kam sa dostali aj aktivisti IRA (Irish Republican Army). Popri nevyhranenosti náhľadu na tému je príbeh takmer hermeticky zasadený do väzenského priestoru. O dejinách anglo-írskeho konfliktu sa nedozvedáme nič navyše, vidíme len ten výsek, ktorý sa týka väzňov v Maze a ich protestu „deky“ a „neumývania“, ktorý začali pre neuznanie statusu politických väzňov. Môže byť IRA apolitická? Divák si tak vystačí s vlastnými poznatkami, ktoré stihol doteraz zachytiť. Nie je potrebné vedieť, ktorá strana druhej zasadila väčšiu ranu. Tým, že McQueen vystaval príbeh iba na udalostiach, ktoré sa 22

uskutočnili vo väzení a zvolil nestranný pohľad, necháva väčší priestor divákovi. Udalosti sú vystavané prostredníctvom troch nosných postáv. Sú nimi strážnik Ray Lohan (Stuart Graham), neoficiálny šéf väzenského bloku, kde sú umiestnení väzni z IRA, Bobby Sands (Michael Fassbender) a Otec Moran (Liam Cunningham). Prostredníctvom strážnika Lohana možno vidieť každodenný stereotyp, ktorého súčasťou je ráno pri odchode do práce skontrolovať, či pod autom nie je bomba, po doobedňajšej tortúre väzňov zjesť obedný sendvič a alobal poskladať po štvorcoch na čo možno najmenší, a pomedzi to, ako je jeho zvykom, napustiť umývadlo teplou vodou a máčať si v ňom poranené ruky. Otec Moran predstavuje život Íra mimo Maze a IRA. Jeho názor a pocit je možno podobný, ako majú väzni, ale jeho postavenie kňaza značne odlišuje jeho konanie vzhľadom na konflikt. Hlavnou postavou filmu je Bobby Sands, ktorý sa rozhodne po neúspešnom proteste „deky“ a „neumývania“ pritvrdiť. Vyhlási hladovku. Politicko-etická téma sa posúva do existenciálneho problému, až k samej otázke života. Je to jedna z tých otázok, na ktorú, keď sa aj náhodou preberá v krčme pri poháriku alebo inde, ťažko nájsť odpoveď, dopátrať sa k vytúžené-

art(eria) 2/2009


mu výsledku. Byť či nebyť? A prečo vlastne áno a prečo nie? Učinenie rozhodnutia posúva problém. To, čo rozhodnutiu predchádza, sa tu objavuje ako motív viery, ktorý sa rozvrstvuje do viacerých podnetov. Na jednej strane je tu viera náboženská, v tomto prípade katolícka, ktorá je pre Írsko typická. Pred tým, než Bobby vyhlási protestnú hladovku, než urobí konečné rozhodnutie, zavolá si kňaza na krátky rozhovor. Predmetom stretnutia, kde sa divák dozvedá o Bobbyho minulosti, je otázka života, respektíve smrti. Kňaz hladovku zo svojho uhla pohľadu príznačne pomenúva samovraždou a prisudzuje jej hodnotové menovatele. Jeho viera túto záležitosť jasne determinuje. Na druhej strane, iný typ viery, presnejšie osobné presvedčenie dovoľuje Bobbymu nahliadať na problém odlišne. Nie je správne to, čo je prikázané, ale to, čomu verí on sám, čo vychádza z jeho skúsenosti. Nie je podstatné, ktorý z uhlov pohľadu má navrch. Rozhodne však možno povedať, že rozhodnutia na oboch stranách ovplyvňuje viera alebo presvedčenie. Sám kňaz sa snaží argumentovať a vyvracať Bobbyho rozhodnutie poukázaním na to, v akých podmienkach žije. Väzenie, špina a neustále šikanovanie by mohlo podnietiť stratu racionálneho myslenia, stratu zmyslu pre realitu. Ale práve väzenie a jeho pravidlá, nevyart(eria) 2/2009

hovujúca odpoveď zo strany vedenia, to všetko je realita, aj keď vyhrotená a extrémna. Každodenné čakanie sa stáva bezvýchodiskovým, je mŕtvym bodom. Preto sa hľadajú iné riešenia. Aj keď téma zachádza do etických a morálnych problémov, celkové vyznenie filmu moralistické nie je. Z možností, ktoré rozhovorom medzi Bobbym a kňazom nastali, necháva McQueen diváka sledovať Bobbyho rozhodnutie pre hlad a vlastné presvedčenie. Jeho konanie a zmýšľanie možno metaforicky ilustrovať na zábere, kedy iba v deke okolo bedier sedí na zemi a fajčí stránky z Biblie. Podľa jeho slov ku kňazovi fajčí iba žalmy, tie sú akurát na cigaretu. McQueenov Hlad pôsobí veľmi komorne, nielen cez osobné príbehy, ale aj zvolenou stratégiou používania jednoduchej kompozície záberov, dlhej expozície a častým využívaním detailných záberov. K jednoduchosti, až surovosti výrazu filmu prispieva režisér prácou so zvukom. Hudbu takmer vôbec nepoužíva, a ak áno, sú to iba minimalistické ťahavé zvuky. Dialógy by sa dali spočítať na jednej ruke, takže počas filmu je väčšinou ticho. Ticho, ktoré nastáva po nesplnení požiadaviek väzňov. Ticho, po ktorom sa Bobby rozhodne konať, a v konečnom dôsledku priestor ticha, ktorý záver filmu ponúka divákovi na katarziu. : 23


na margo nekonečnosti interpretácie HLAD PO SLOBODE

Foto: artcam.cz/press

Stanislav Ďurek

Britský film Hlad je vo svojom prvom pláne opisom udalostí, ktoré sa udiali v roku 1981 v Severnom Írsku. Blízko Belfastu vo väzení Maze zahájili príslušníci IRA „Špinavý protest“. Nesúhlas so zrušením špeciálneho statusu „politický väzeň“ zo strany britskej vlády (človek je vrahom, či už zabíja pre peniaze, alebo pre slobodné Írsko) vyjadrili tým, že odmietli nosiť šaty, nestrihali sa a neholili. Reakcia väzniteľov bola taká, že protestujúcim prestala vynášať výkaly, na čo ich väzni rozotierali po stenách svojich ciel. Vláda bola neoblomná, preto sa väzni rozhodli zahájiť protestnú hladovku. Jeden po druhom budú zomierať, pokiaľ Briti neustúpia. Hlavným strojcom tejto myšlienky a súčasne aj prvý mučeník bol Bobby Sands. Film sa končí jeho smrťou. V tejto rovine sa stáva dielo dokumentom, ktorý prináša divákovi určité fakty. Hlad sa pozerá na boj za slobodu z rôznych strán. Bobbyho Sandsa možno považovať za hlavnú postavu, no divák sa s ňou stretáva až v neskoršej časti filmu. Jeho príbehu predchádza príbeh väzenského dozorcu, ďalej príbeh čerstvo zatknutého člena IRA a tiež príbeh mladého „ťažkoodenca“, ktorý je prvýkrát v akcii. Hovoriť o akomsi rozkúskovaní, respektíve poviedkovosti filmu by však nebolo úplne na mieste. Jednotlivé osudy zachovávajú linearitu deja. Postavy a ich osudy sa v náznakoch prekrývajú, neskúsenejší divák tento jemný presah nepostrehne. Príbehy predstavujú rôzne pohľady na problematiku filmu. 24

Väzenský zamestnanec a jeho príbeh je vstupom do filmu. Divák sa cez neho zoznamuje s väzením a väzenskými praktikami. Nie je vojak, väzňov len strihá a kúpe. Vo svojej podstate nie je krutý, je však systémom a svojou prácou nútený mlátiť a ubližovať. Zamestnanie ho vnútorne zožiera a snehové vločky, dopadajúce na jeho skrvavené dlane, sú len slabou náplasťou na jeho vnútornú bolesť. Zostáva nepochopený nielen zo strany svojej vlasti, ale aj zo strany člena IRA, ktorý ho popravuje počas bieleho dňa pred očami jeho slabomyseľnej matky, ktorú možno považovať za metaforu samotnej vlády a spoločenského systému, nemo sa prizerajúcich dôsledkom podobných sporov. Ďalšou postavou je čerstvo zatknutý člen IRA. Tu sa nám ponúka pohľad do vnútra ciel. Tie sú tmavé a smradľavé. Vládnu tu určité praktiky, divákovi sa občas dvíha žalúdok. Všetka táto špina a vzdor je však odrazom vôle bojovať za svoju vec. Táto snaha sa nezastaví pred ničím, ani pred zabíjaním. Toto sa však nemôže stretnúť s pochopením. Reakciou je bitka, strihanie a kúpanie nasilu, ktoré sa neobíde bez krvi. Spomenúť treba aj mladého „ťažkoodenca“. Na začiatku prvej služby je vystrašený a zmätený. Keď však dochádza k mláteniu vzdorovitého väzňa, nie je mu rady (a ani pomoci). Možno ho považovať za metaforu násilia, ktoré, ak sa vymkne spod rúk, je ťažké zastaviť. Vtedy je už márne hľadať nenásilné riešenia problémov. Nakoniec je tu Bobby. Je to Ír na mieste. Hrdý

art(eria) 2/2009


a odhodlaný, spätý s prírodou a krajom, v ktorom vyrastal. Nikdy nebol slaboch. Má rodinu, ktorú miluje, a vlasť, ktorú mu niekto okupuje. A ešte kňaz. Divák je počas filmu svedkom kľúčovej scény. Touto scénou je rozhovor, alebo skôr slovný súboj. Oproti sebe stoja zanietený služobník boží, obhajca života, a zanietený bojovník za slobodu svojej vlasti, ktorý je za ňu schopný obetovať rodinu, ale čo je podstatné, aj svoj život. Ak sa veci niekam majú pohnúť, tak to bude jedine vtedy, ak sa položí tá najvyššia obeť. Kňaz v tejto konfrontácii prehráva. Má informovať verejnosť o začatí hladovky. Týmto okamihom začína vo filme sebadeštrukcia Bobbyho v mene jeho ideálu. Pomalé a bolestivé umieranie. Hladovka: človek je čoraz chudší, citlivejší na dotyk, bolesti sa zväčšujú a vedomie sa stráca. Nakoniec prichádza smrť. Film je po formálnej stránke prakticky bezchybný. Využíva bohatý arzenál filmových vyjadrovacích prostriedkov. Ponúka dômyselnú prácu s detailmi, umne „vpasovanou“ retrospektívou a podobne. Tempo filmu nie je jednotvárne. Raz sa film vlečie malými krôčikmi, na inom mieste je jeho tempo až šialené a dynamické (človek má až problém orientovať sa v natočenom materiáli). Je to výsledok konfrontácie zobrazenia vnútornej poetiky postáv, samotného prostredia a konkrétnej situácie. Striedajú sa tak výjavy vnútorného „dumania“ človeka, strhujúce a realistické výjavy bitiek a násilia, ale aj pomalý proces čakania na smrť, ktorý je až mrazivým art(eria) 2/2009

vyobrazením skutočnosti. Toto všetko v jednom kompaktnom celku. Divák sa nenudí, film je aj po tejto stránke pestrou zmesou. Keďže je Hlad vyobrazením reálnych udalostí, „hrozí“ zjavné nebezpečenstvo príklonu k určitému pohľadu na vec. Film je však neutrálny. Záleží len na divákovi, či dá za pravdu Bobbymu, kňazovi, britskej vláde, životu alebo smrti. Pocit, že by sa niektorý z hercov nehodil do svojej postavy, sa nedostavil. Ani herecké výkony teda nepokrivkávali. Jediné, čo sa dostavilo, bola absolútna spokojnosť s hereckým výberom režiséra. V článku chýbajú kritické poznámky. Načo. Šiel som do kina na film, o ktorom som nič nevedel. Sadol som si a sledoval ho s nemým úžasom až do konca. Ani raz som sa „nezahniezdil“. Hlavou mi vírili myšlienky o živote, človeku, slobode a smrti. Tie myšlienky poznám, ale ten film mi ich oživil. Povedal, že nie je nikdy jedna strana mince, že je úžasná sila dotiahnuť boj za slobodu až do konca, a nielen o nej bezcieľne debatovať. Zároveň však povedal, že najvyššou hodnotou v živote človeka je samotný život. Práve takýto zážitok a takéto myšlienky očakávam od kvalitného umenia. Volá sa to tuším katarzia. : Hunger (Hlad) Veľká Británia/Írsko, 2008, farebný, 96min Réžia: Steve McQueen Scenár: Steve McQueen, Enda Walsch Hrajú: Michael Fassbender, Stuart Graham, Liam Cunnigham, Brian Milligan, Liam McMahon a ďalší.

25


prime time

2

1 4

SLOVENSKO NA PRAGUE BIENNALE 4 Nina Vrbanová

Napriek nepriaznivej ekonomickej situácii a úmerne tomu slabej podpore donátorov sa od mája do júla tohto roka v industriálnej pražskej Karlín Hall uskutočnilo štvrté vydanie medzinárodného výstavného projektu Prague Biennale. Jedna z najdôležitejších prehliadok súčasného umenia v strednej Európe pozostávala z troch tematických blokov, pričom najsilnejšie zastúpené bolo (ne)tradičné médium maľby v sekcii Expanded Painting 3. Vôbec po prvýkrát sa v rámci Prague Biennale uskutočnilo Prague Biennale Photo 1, ideovo samostatná výstava, ktorá neobišla ani slovenskú scénu. „Nechceli sme tu v Prahe opomenúť historické predpoklady pre rozvoj českej fotografie a všetky jej avantgardné a sofistikované postupy. V Čechách bol pestovaný záujem a zvláštna náklonnosť k tomuto médiu od samých počiatkov fotografie“, uvádzajú Giancarlo Politi a Helena Kontová, riaditelia Prague Biennale 4. Aktuálne slovenské vizuálne umenie sa predstavilo v špecifickej koncepcii mladého kritika umenia a kurátora Omara Mirzu v sekcii Art In 26

General. Leitmotívom jeho výberu sa stal archetypálny, no v dielach často ironicky nahliadaný vzťah práce a umenia, k čomu odkazoval už samotný názov výstavy Art Works. Young Slovak Art That Works. „Téma práce poskytuje viacero možností interpretácie a zároveň vyvoláva ďalšie otázky. Prečo sa hovorí, že výtvarník „pracuje“ a dielo sa často označuje ako „práca“? Existuje nejaký rozdiel medzi „tvorbou“ a „prácou“? A prečo musí väčšina výtvarníkov na Slovensku stále pracovať (mať nejaké zamestnanie) a neuživí sa len svojou tvorbou?“, píše vo svojom kurátorskom texte Mirza. Nasnímané „očistné“ performancie Kataríny Patrášovej, videá Jany Kapelovej či Lucie Nimcovej, mystifikátorské antiportréty Petra Homolu a Marka Horbana či už explicitne alebo v skrytosti pertraktovali častokrát nezmyselnú ľudskú prácu, ironicky podkopávali pretrvávajúce vnímanie umelca ako spoločenského „parazita“, vykonávajúceho v očiach verejnosti neužitočnú prácu, antiprácu. Diela Svätopluka Mikytu prostredníctvom tradičnej slovenskej ikonografie odkazovali k ťažkej

art(eria) 2/2009


5 práci slovenského ľudu, rozmerné maľby Jána Vasilka nachádzali pôvab v industriálnej estetike ťažkých strojov a mechanizmov, Peter Králik zasa, ako uvádza Mirza, „staval poľnohospodárstvu pomníky zo sena, slamy či iných naturálnych produktov“. Kurátorský výber autorov a jednotlivých diel takto jasne smeroval k odkrytiu širšej paradigmy slovenského umenia, ktoré je dlhodobo poznačené sedimentovanou optikou umenia ako práce, resp. práce ako umenia. Je to práve ich problematická spätosť, ktorú autor koncepcie veľmi trefne pomenoval, a to v ideovom presahu k širšiemu socio-kultúrnemu skúmaniu slovenského umenia včera a dnes. Treba ale dodať, že prevažná väčšina tu vystavených diel vznikla ad hoc na podnet kurátora a ním zvolenej témy. Blok Novej slovenskej fotografie pod hlavičkou Prague Biennale Photo 1 kurátorsky zastrešili Václav Macek a Lucia Fišerová, ktorí sa viac než na konkrétnu tému (ako tomu bolo v prípade Omara Mirzu a jeho Art Works) zamerali na podanie akejsi komplexnej správy o stave slovenskej fotografie po roku 2000. Ako sami uvádzajú, „prostredníctvom tvorby prezentovaných

art(eria) 2/2009

Foto: Lucia Plaváková

3

autorov výstava reflektovala nové prístupy vo forme, obsahu, témach ako i v použitých technikách“. Diela Andreja Balca, Petry Bošanskej, Petry Cepkovej, Radovana Čerevku, Martina Kollára, Jany Ilkovej, Mareka Kvetana a ďalších spájali najmä spoločensky angažované témy (politika, médiá a pod.), využívanie digitálnych manipulácií, ako aj permanentné spochybňovanie žánrových hraníc fotografie. To napokon možno vnímať ako prirodzenú odozvu toho, že spomedzi vybraných umelcov nešlo spravidla o tých, ktorí sa vo svojej výtvarnej tvorbe orientujú primárne na médium fotografie. : 1_Pohľad do inštalácií Prague Biennale 4 v pražskej Karlín Hall. 2_Sopho Chkhikvadze: The Guard, 2002 (olej na kartóne, 130 x 170 cm) 3_Ján Vasilko: Sila jednoty vypudzuje zlého ducha, 2008 (akryl na plátne, 180 x 270 cm) a Industriálny svätec, 2008 (akryl na plátne, 140 x 200 cm) 4_Josef Bolf: Spolužiak II., 2009 (olej na plátne, 60 x 40 cm) a Vstup do jedálne, 2009 (olej, vosk a tuš na plátne, 150 x 200 cm) 5_Radovan Čerevka: z cyklu From the Tv News Studio, 2009 (fotokoláž, tlač, 30 x 40 cm)

27


prime time

PRÍŤAŽLIVOSŤ TIENISTEJ STRÁNKY ČLOVEKA Beáta Belancová

Literárne diela vychádzajúce z dielne vydavateľstva L.C.A. bývajú obzvlášť tematicky rôznorodé. Útlosť jednotlivých knižných titulov dovoľuje v relatívne krátkom čase prečítať množstvo príbehov. Každý v sebe skrýva reflexiu súčasného sveta, umelecky odráža životnú realitu. Originálne popísať všetko okolo nás však nie je v kreatívnych možnostiach žiadneho, ani toho najproduktívnejšieho a najgeniálnejšieho spisovateľa. A tak jednotlivé tituly do seba zapadajú každý svojím kúskom umeleckého pohľadu a dávajú tomuto svetu novú tvár, spoločne, jeden titul nadväzujúc na druhý, bez toho, aby tak autori vedome mienili. Často ide o tvár, od ktorej sa mnohí odvraciame, pretože zosobňuje zlo a nenávisť. Negatívnu stránku reflexie súčasnosti si zvolil Agda Bavi Pain v dvoch novelách- Koniec sveta a A čo keď sa na mňa niekto díva, ktoré zastrešuje jeden knižný titul. Vraždy, prostitútky, podsvetie, drogy a obcovanie s nimi v tomto s humánnosťou nezlúčiteľnom prostredí je prirodzenou súčasťou oboch príbehov. Prostredie, postavy a ich činy sú autentické a plasticky vykreslené vďaka jazyku, v ktorom sa mieša rómsky jazyk s východniarskym dialektom i s nemalou dávkou maďarčiny. A to všetko obratne, svižne, no občas i nezrozumiteľne. Dá sa povedať, že Agda Bavi Pain 28

vytvoril svoj vlastný štýl tak, že v novelách zamiešal slang, dialekt a cudzie jazyky, ktoré sú bežne počuteľné v tmavých uličkách či v pochybných lokalitách miest, dedín a predmestí. S tou výnimkou, že zvolil ich výraznejšiu koncentráciu, čím vytvoril dojem skutočne jestvujúcej komunity. V novele Koniec sveta je hlavným predstaviteľom Robi Kuchta, vybavujúci si staré účty po prepustení z väzenia. Inak vulgárny chlap, v ktorom zhasla i posledná štipka morálky. A morálka vôbec je v diele pojem neznámy. Je akčný, drsný, nikdy nezaháľajúci, neprieči sa mu ani zabiť. Je vlastne taký, ako všetko okolo neho. Žiadna z postáv tu nepozná strach, príbehy sú vybudované na frajerstve, ukazovaní sa a dokazovaní svojich zvrátených chúťok. Všetky nekalé veci sa dejú v rámci tejto komunity, v ktorej je všetko prízemné, oplzlé, lascívne, vulgárne, nepríjemne špinavé a neusporiadané. Čitateľ môže byť v podstate rád, že je len pozorovateľom. Jazyková fúzia slangu a jednotlivých dialektov čitateľa celkom zaujme, až pohltí, dokonca to ktoré slovo všeličo o postave a prostredí, v ktorom sa nachádza, prezrádza. Autor sa tak šikovne vyhol nezáživným a dlhším charakteristikám postáv, a preto zväčša dominuje napätie. Dej novely A čo keď sa na mňa niekto díva sa odohráva zase v Bratislave. Hlavný predstaviteľ František Lučkay neustále mení svoju identitu kvôli čiernej minulosti i budúcim nekalým úmyslom. Tu sa už rozprávač dostáva hlbšie do Lučkayovho psychologického profilu, ale znova len veľmi tvrdým, neohrabaným a netaktným spôsobom. Napätie je tu už značne eliminované, ukazujú sa skôr dôsledky schizofrenického spôsobu života. Priamočiarosť a otvorenosť, s akou autor píše, je síce zarážajúca, no na druhej strane nevodí čitateľa za nos, ale pôsobí fascinujúco. V diele absentujú absolútne všetky kategórie nachádzajúce sa na strane krásy, a to z jediného dôvodu. Autor demaskuje tienistú stránku človeka. Takú, ktorú musíme všetci v skutočnom živote občas potlačiť. Preto môžeme porozumieť tomuto dielu a dokonca sa nám môže i páčiť.

:

Publikáciu na recenzovanie poskytlo knižné vydavateľstvo L.C.A.

art(eria) 2/2009


VADAS PRINÁŠA ČAROVNÝ SVET ZO SRDCA AFRIKY Lenka Konôpková

KK Bagala, Levice 2008, Ilustrácie: Mário Domček

Liečiteľ, človek obdarený vzácnym jedinečným darom, má nadanie nielen sprostredkovať spojenie medzi človekom a vyššími silami, ale i pomôcť mu od bolestí a chorôb. Najmodernejšie vedecké bádania zistili, že v dávnej minulosti disponovalo touto schopnosťou množstvo ľudí, no v dôsledku zahltenia skazonosnými civilizačnými fenoménmi o tieto výnimočné vlastnosti prišli. O svoje originálne schopnosti zjavne neprišiel spisovateľ Marek Vadas. „Mastičkárske umenie“ prináša aj jeho zbierka poviedok Liečiteľ, ocenená v roku 2007 titulom známej literárnej súťaže Anasoft litera. V súčasnosti je na trhu už tretie vydanie, čo dokazuje, že o knihu je stále veľký záujem. „Kanga je vzácna ryba s tým najjemnejším mäsom. Na mágiu sa však používa tak často ako žiadna iná. Najlepšia je jej hlava. To je pochúťka, ktorú si žiaden chlap nedá ujsť, a preto práve do nej ženy ukrývajú svoje džudžu. Človek ju zje a zabudne na všetko, na všetky povinnosti, na manželku a deti. Bude žiť iba pre ženu, ktorá mu tú rybu pripravila. Preto kangu nesmiete jesť sami“ (Raz hnedá, raz čierna, s. 25). Vadas prináša priestorovo vzdialený, nezvyčajný, čarovný a fantaskný svet priamo zo srdca čiernej Afriky. Mágia i svet cudziny sú prítomné v každom riadku, no napriek tomu ich nevnímame ako niečo vzdialené našej kultúre alebo „preexotizované“, pretože v sebe nesú súčasného človeka. Cestovanie do vzdialených kultúr nie je v súčasnosti nič neobvyklé, ba naopak, ide o vyhľadávanú aktivitu. Autor sa však nesnaží priblížiť cestovateľské zážitky deskriptívne, ale prostredníctvom uvažovania o tamojších bytostiach a javoch. Narácia je strohá a výstižná, no i tak sú opisy vykreslené veľmi symptomaticky, s pestrým konotačným záberom. Vadas oslovuje a priťahuje recipienta iskrivým humorom a príťažlivými príbehmi, vnímanými s akousi prirodzenou ľahkosťou. Vtipne a nestranne sa autor snaží priniesť fantastický tvar príbehov, ktorý je vnímaný ako niečo samozrejmé, s racionálnou interpretáciu. Príbehy v sebe nesú prvky absurdity, iracionality, magickosti, či snovosti. Vadas píše niečo ako „poviedkové aforizmy“ či výpovede v niekoľkých vetách, a to častokrát so svojrázne nepredvídateľnou alebo zatajenou pointou. Časté odbočky a obraty neodhalia vždy pointu, ale nachádzajú sa na rôznych miestach i v závere príbehu s charakterom neočakávaných paradoxov. Liečiteľ je pre čitateľa magickou bylinkou s hodnotou priestoru a času pre vnútornú meditáciu. Je zastavením, hľadaním, odhaľovaním i stretnutím sa so sebou samým prostredníctvom postáv a atmosféry exotického čierneho kontinentu. Je to veľká výprava za poznaním iných hodnôt. Dovolenka mysle na papieri.

:

Publikáciu na recenzovanie poskytlo knižné vydavateľstvo L.C.A.

art(eria) 2/2009

29


Emília Babušiaková (1980) – výskumníčka, kulinárska experimentátorka a hudobníčka. Spolu so svojím životným aj hudobným partnerom Marekom Babušiakom tvorí základ kapely Dope Aviators. Narodila sa v Malackách, ale čoskoro sa z nej stala snívajúca európska pútnička. Svoje vysokoškolské štúdium venovala špecifickému odboru - molekulárnej genetike, v ktorej dosiahla významné úspechy, keď získala pozíciu v prestížnom molekulárnom genetickom centre vo fínskom Tampere, kde strávila tri roky svojho života. Momentálne žije, tvorí a pracuje v Prahe. S kapelou Dope Aviators koncertuje nielen na Slovensku, ale aj vo Fínsku, Českej republike, Rakúsku či vo Veľkej Británii.

Foto: Peter Bulak

NEVIEM SI PREDSTAVIŤ VYTVORIŤ POP SONG NA OBJEDNÁVKU Lucia Plaváková Spolu so svojím hudobným a životným partnerom Marekom Babušiakom (Kasko) tvoríš jadro kapely Dope Aviators. Žánrovo vás zvyknú označovať ako elektronický dream-pop či psychedelický strange pop. Povedala by som, že veľká časť vašej hudobnej tvorby má naozaj výrazne snový charakter. Snívate počas tvorivej fázy pri vzniku konkrétnej skladby vaše hudobné sny s Kaskom spoločne alebo každý prichádza so svojím vlastným materiálom a snažíte sa následne nájsť spoločný prienik? Myslím, že si snívame každý sám slobodne, podľa svojho, a potom si o tých snoch hovoríme a zdieľame ich. Teda, hlavne ja som taká „snová mašina“, takže do Mareka neustále hustím svoje nové veľkolepé nápady, až ma len tak tíši „Klídek, Emko...“ Ale čo sa hudby týka, väčšinou 30

príde jeden z nás s nápadom, melódiou, inšpirovaný ktorýmkoľvek momentom života a začne si brnkať, popevovať, druhý sa chytí a dotvoríme spoločne výsledný zvuk a aranžmán piesne. Tieto spontánne nápady prebiehajú veľmi rýchlo, takže v priebehu desiatich minút máme často nový song a potom už len skáčeme od radosti po byte a oslavujeme! Svoju hudbu vydávate pod hlavičkou vlastného nezávislého hudobného vydavateľstva 11 Fingers Records. Ako by si zhodnotila výhody a nevýhody vlastného labelu? Výhodou je určite výrazná sloboda. Máme neobmedzené práva na všetky naše piesne a môžeme si koncertovať a tvoriť bez toho, aby nám do toho niekto „pindal“. Nevýhodou môže byť menšia propagácia pre kapelu ako u väčších labelov. Ale keďže predaj hudobných nosičov art(eria) 2/2009


prime time

ovládla celosvetová kríza, až taký veľký rozdiel v tom nevidím. Okrem toho, my sa neradi „tlačíme“. Neviem si predstaviť, že by sme mali vytvoriť pop song na objednávku, alebo, nedajbože, hrať na nesprávne politicky zameranom mítingu len preto, že veľké vydavateľstvo má takú stratégiu. Zatiaľ nám stačí náš manažér a chceme veľa koncertovať a zlepšovať sa. 11 Fingers Records, okrem tvorby Dope Aviators, zastrešuje viacero slovenských i medzinárodných alternatívno-elektronických projektov, napríklad elektronické duo Poo či projekt Barbara Idijot. Plánujete rozširovať počet interpretov prezentovaných vaším vydavateľstvom, resp. aké sú vaše hudobno-vydavateľské ambície? Je to trochu dilema, lebo hudobný priemysel je naozaj v kríze a neustále sme nútení zvažovať, či to má vôbec zmysel. Ale zatiaľ to vždy dopadlo tak, že keď sme už naozaj išli skončiť s 11 Fingers Records, tak sme si povedali: „Veď skúsme to ešte pol roka!“ No a takto to pokračuje celkom dlho. Je veľmi veľa talentovaných kapiel a hudobníkov na Slovensku, je to príliš veľká škoda, že nemajú šancu byť počutí. A pre nás je dobrý pocit môcť s tým niečo urobiť. Stále sme vo fáze, kedy privítame do labelu nové projekty, ktoré majú zaujímavé nápady a chcú hrať. Nie je to tak dávno, čo kapela Dope Aviators opustila svoj severský prechodný domov a usadila sa v Prahe. Ako sa ti v Tampere pracovalo, tvorilo a žilo? Jaj, Fínsko, Fíni, fínština, to je čistá paráda! Ja som si Tampere zamilovala. Keď si teraz spomeniem na tú obrovskú oblohu, jazerá a lesy všade, silný severský vietor, pispalských umelcov a trampolínu, čo som mala pred domom, a ako som po saune v tmavom lese skočila do diery v ľade... Ach, slza v oku! :) Pre mňa to bol očistec. Upratala som si veľa vecí v hlave. Neustále som bola v styku s prírodou. Do práce som chodila cez les a v zime, teda skoro pol roka, sa dalo chodiť dokonca na bežkách cez zamrznuté jazero, ktoré, obklopené lesom a pokryté snehom, vyzerá ako v mesačnej krajine. Ale klasický syndróm cudzinca na mňa doľahol a bolo mi veľmi smutno za ľuďmi, čo rozumejú môjmu rodnému jazyku a mojim hlúpym vtipom, za mojimi priateľmi a rodinou, za pivkom s penou a za normálnym chlebom a nie stvrdnutou plackou. Ale aj keď prišiel nateraz čas sa vrátiť, som vďačná za túto skúsenosť. Minimálne som art(eria) 2/2009

počas pobytu v Tampere zložila najviac piesní, ktoré dáme na ďalší album. S týmto mestom sa zároveň významne spája aj tvoje raritné odborné pozadie. Si vyštudovaná molekulárna genetička a v Tampere si pracovala v celosvetovo významnom molekulárnom genetickom centre. Ako by si nám priblížila tvoju prácu? A čo ťa viedlo k ukončeniu tvojho pôsobenia v pozícii výskumníčky? No, ono to tak na začiatku nevyzeralo. Na strednej som síce mala jednotky, ale nijako som neexcelovala. Najkrajším momentom, okrem zácvičných pús na chodbe za skrinkami, síce bolo rozpracovanie projektu objavenia štruktúry DNA, ale stále to nevyzeralo, že by som mala mať top univerzitnú kariéru. Aj to je možné, že najskôr ma na DNA zaujalo, keď mi naša šialená nemenovaná chemikárka dala ako poznávaciu literatúru jej obľúbený bestseller, kde popri dvesto stránkach s eroticky ladenými motívmi boli tri strany o Watsonovi a Crickovi. :) Ale potom na výške ma to naozaj chytilo a stal sa zo mňa šprt! Ale náhodou, taký „cool“ sofistikovaný, čo sa stíha flákať s kamarátmi po školských bufetoch namiesto prednášok a piť večer čučo na tráve v Mlynskej. :) A bavilo ma to natoľko, špeciálne téma mitochondrií a starnutia, v ktorom som videla krásne spojenie filozofie a molekulárnej genetiky, že som si na internete našla jedno z najlepších laboratórií zameraných na mitochondrionálnu genetiku na svete, dala som si frťana na odvahu a napísala som, či ma nechcú... a chceli. Pracovala som na svojom vysnívanom projekte. Geneticky som modifikovala choré bunky pacientov s neurodegeneratívnymi ochoreniami. Takže som vkladala do chorých buniek gény, o ktorých som na základe mojej dômyselne vymyslenej rafinovanej hypotézy dúfala, že zlepšia chorý fenotyp. A na konci sa mi to aj podarilo. Aspoň v niektorých špeciálnych prípadoch, ale pocit po tej všetkej úpornej práci s rádioaktivitou a po nociach, mala som radosť, ale aj dosť. Skončila som asi preto, že vo vede som sa dostala k vrcholu a tam to po rozhliadnutí nevyzerá až tak idylicky, ako by sa mohlo na začiatku zdať. Chcela som jednoducho všetku tú námahu, ktorú som vkladala do vedy, dať na chvíľu radšej hudbe. Prišlo mi to momentálne zmysluplnejšie a teší ma to viac. Plánuješ sa teda teraz venovať výlučne hudbe? 31


prime time To zase nie. Mám toľko plánov, že ani neviem, či mi bude jeden život stačiť. Práve začínam novú špeciálnu cateringovú firmu. Dosť veľa viem o jedle, od molekulárneho až po filozofické hľadisko, strašne ma baví experimentovať v kuchyni a vytvárať nezabudnuteľné labužníctva, pri ktorých explodujú chuťové bunky! A teraz to chcem všetko dať ľuďom. :) Aj tak som už dávno chcela napísať kuchárku, tak to všetko spojím. A veľmi by som chcela získať neskôr sponzorov a robiť cateringové labužnícke oslavy v detských domovoch, alebo nemocniciach. Učiť deti variť je strašná sranda, veľmi príjemné trávenie času. No a keby som sa medzitým stala slávnou speváčkou a bola veľmi bohatá, tak by som chcela spraviť rozsiahly výskum epigenetických zmien spojením antropogenetiky a psychológie. Ale to sú všetko momentálne nápady, všetko sa to neustále mení a je toho stále viac. S kamarátmi často spomíname na krst vášho albumového debutu s názvom Product, ktorý počas leta 2007 osviežil dianie v bratislavskom Subclube. V roku 2008 ste taktiež absolvovali turné po Slovensku, počas ktorého ste sa zastavili napríklad v Žiline, Trenčíne či Kežmarku. Ako by si po svojich hudobných skúsenostiach z Fínska porovnala naše dve pomerne veľmi vzdialené alternatívne hudobné scény, slovenskú a fínsku? Vo Fínsku je úplne iná atmosféra, pretože ľudia sú tam iní, a potom, aj koncerty sú rozdielne. Bol u nás na návšteve Martin z Chiki liki tua, a keď sme ho zobrali na koncert do vyhláseného punkového klubu v Tampere, bol úplne užasnutý, ako sa tam všetci k sebe slušne správajú. Vravel, že u nás by sa na takomto koncerte o chvíľu pozabíjali, ale tam ti každý veľký fínsky horal metalista slušne uhne, ak si predieraš cestu na záchod. U nás je to jednoducho iné. Často sa mi zdá, že u nás sa idú ľudia na koncert zabaviť a vypiť si a až tak sa nesústredia na hudbu, aj keď je to pre hudobníkov veľká vec niekde zahrať a konečne prezentovať svoju hudbu. Bolo by fajn, keby slovenské publikum bolo voči hudbe viac zainteresovanejšie, ale niekoľko pár mojich kamarátov, hudobných šialencov, dokáže zatiaľ tento negatívny pocit vykompenzovať. Budete aj naďalej hudobne aktívni vo Fínsku alebo sa chcete skôr zamerať na domovskú scénu? Do Fínska sa určite ešte chystám, pravdepodob-

32

ne na turné budúci rok. Doma chceme koncertovať čo najviac, ale chystáme sa aj do Ameriky, po Európe a mojím snom je ísť do Japonska a tam okolo, ochutnať všetky dobroty. V tomto roku ste vydali nádhernú limitovanú edíciu vinylu Another Stupid Song EP. Vinyl a k tomu vo formáte EP, to je na slovenskej hudobnej scéne skĺbenie rovno dvoch pomerne netradičných postupov. Čo vás viedlo k takýmto rozhodnutiam? A aký vzťah máš ty osobne k vinylu ako hudobnému nosiču? Niekedy mám pocit, že platne zažívajú určité malé znovuzrodenie. Alebo sa mýlim? Ja som si na začiatku nebola istá, či je vinyl ozaj ten najlepší nápad, ale keď som ho držala v rukách, tak spadli všetky pochybnosti. Je krásny, má úžasný zvuk a myslím si, že nebudem sama, ak poviem, že pre muzikanta je česť mať svoj vinyl. V rozhovore pre VOICES si skonštatovala, že sú tvoje texty často naivné a prisľúbila si pokúsiť sa odbremeniť od tejto zasnívanej textárskej naivity. Ako si v tomto smere pokročila? Hmmm... Odvtedy som napísala dva texty, oba ešte trocha vylaďujem. Jeden je k veľmi raritnej špeciálnej skladbe Nevídaný špás, ktorá je veľmi smiešna a ironická a úprimná, ale viac nesmiem prezradiť. :) A druhý text je na starú skladbu, ktorú som ako prvú zahrala na klávesoch, keď som si ich kúpila. Volá sa First Piano a je o človeku mne blízkemu a tragédii, ktorá sa pred časom na Slovensku odohrala a hlboko sa ma dotkla. Dúfam, že skorumpovaný slovenský justičný systém pochopí moje metafory. Takže tá už naivná nebude. A ešte som zabudla na Handfull of Change. No tak tam je to jasné, You´d better move your ass, You´d better jump and dance for us... :) Nedávno ste boli hosťami programu Pohoda_FM Live, počas ktorého ste naživo z budovy Slovenského rozhlasu ponúkli úchvatný večer plný nielen vašej staršej hudobnej tvorby, ale prezentovali ste aj niekoľko nových skladieb (napr. Switch či On The Waves). Ocitnú sa tieto skladby na novom pripravovanom albume? Kedy môžeme očakávať jeho vydanie? Určite hej. Album sa bude volať On The Waves a minule sme si spísali zoznam rozpracovaných piesní, máme ich už 11. A to sa ešte vždy nejaké nové spontánne vyskytnú, takže máme čo

art(eria) 2/2009


Foto: Peter Bulak

robiť. Ale na jar budúceho roka je snáď tu! A vieš nám už teraz priblížiť, ako bude váš nový album znieť? Bude sa niesť v znamení mierneho odklonu od ambientu a väčšej miery „pesničkárstva“, ktorá sa dá pozorovať aj na Another Stupid Song EP (napr. pieseň Woody Allen) alebo nás prekvapíte niečím nečakaným? :) V porovnaní s Productom bude určite menej ambientu a viac rýchlejších, veselých energicart(eria) 2/2009

kých skladieb. Ale stále platí, že aj keď všade cítiť náš dope aviators zvuk, každá pieseň je úplne iná. Veselé, dark noise, disco, jemnučké klavírne, len so spevom, dáke tie experimenty... A hrozne veľa nástrojov, za posledný rok nám pribudlo toľko krabičiek! Ešte aj kontrabas, v skúšobni sa už nedá hýbať. A prekvapením, myslím, že budú zaujímavé spolupráce s najrôznejšími umelcami. Z niektorých vecí, čo som doteraz počula, no fú, masaker! : 33


prime time

KEĎ SA NEBO ZATRASIE Robert Špoták

Vyzerá to tak, že Katarína Koščová sa už pomaly dostáva z mašinérie okolo speváckej súťaže a začína robiť naozaj to, čo ju baví. V speve cítiť, že toto jej sedí. Menšinové žánre, ale spevácky aj hudobne náročnejšie. Aj to je asi dôvod, prečo jej CD nájdeme v portfóliu vydavateľstva Slnko records. V poradí tretí Koščovej album Nebotrasenie je zatiaľ jej najucelenejším dielom, hádam aj preto, že medzi ním a predchádzajúcim albumom Naboso (2006) je rozpätie troch rokov. Príjemné skladby prekvapia nápaditými aranžmánmi, oceniť treba výber nástrojov k jednotlivým piesňam, ako aj ich dotiahnuté party, vytvárajúce dobrý výsledný efekt. Nad tým sa nesie silný a presvedčivý spev. Zdá sa mi, že približne prvá polovica albumu je lepšia, piesne sú energickejšie a dôraznejšie. Od úvodnej „hitovky“ Nebotrasenie po hravý Šivot sústredene počúvam, neskôr si dokonca pohmkávam a pospevujem. Viaceré sú textovo aj hudobne nadpriemerné – okrem menovaných ešte napríklad Pieskovisko, Blues o nespavosti či Pieseň o jeseni. Skladby majú aj chytľavý refrén a mainstreamový „rádiový“ potenciál, ale asi veľmi hrané nie sú, na rozdiel napríklad od tvorby Jany Kirschner, ktorú za lepšiu rozhodne nepovažujem. Asi ale záleží aj na tom, kto má akú „tlačenku“. Od nasledujúcej Happy song akoby album strácal tempo. Piesne sa podobajú, sú slabšie a ničím novým už neprekvapujú. Možno je to ale tak, že druhá polovica nie je o nič horšia ako tá prvá, len jednoducho treba, aby sa mi tá prvá zunovala – potom príde jej čas. Koščovej témy by sa dali zhrnúť do niekoľkých kategórií: piesne o láske, životom inšpirované výpovede a akési impresie, prepojené s vnútorným stavom. Texty sú subtílne, niekedy až naivne romantické (čomu nakoniec zodpovedá aj booklet), často sa v nich objavujú slovné hračky, čím sa odľahčujú. Pokles ich závažnosti a naliehavosti je spôsobený aj hudbou, ktorá je často príliš uhladená a vzletná. Texty samozrejme tiež nie sú dokonalé, objavuje sa v nich aj banalita a ošúchané frázy. Nebotrasenie Katky Koščovej dieru do hudobného sveta neurobí, ale je celkom príjemným počúvaním, či už doma, alebo v kaviarni. Zatiaľ si len neviem predstaviť pre koho, teda – nepoznám modelového poslucháča. Možno, že ju ale čoskoro začnú pozývať na podujatia „menšinových žánrov“ či koncerty do kaviarní, a publikum sa nájde. Potom by sa táto talentovaná speváčka konečne a definitívne zbavila smutnej nálepky „Superstar“.

:

Album na recenzovanie poskytlo hudobné vydavateľstvo Slnko Records.

34

art(eria) 2/2009


REMIXOVÁ PLAVBA S LONGITALOM Tomáš Slaninka

Longital boli vždy iní a to je na nich to vzrušujúce. Veci robia po svojom, hľadajú si vlastné cestičky, ako dosiahnuť konkrétny cieľ, skúšajú a vymýšľajú, pokúšajú tvorivosť a posúvajú hranice vlastnej fantázie. Ešte ako zoskupenie Dlhé Diely & Dano Salontay či samotná Šina stvorili niekoľko kúskov, ktoré sa z dnešnej perspektívy môžu zdať obyčajné, jednoduché či nedosahujúce akúsi jedinečnosť. Obnažené myšlienky v úsporných aranžmánoch s vôňou ginka, vkladaného do vlastnoručne robených bookletov, však predstavujú signifikantné kroky na ich ceste k dnešnej podobe. Nielenže sa veľmi originálnym spôsobom učili, ako sa odlíšiť a pretaviť vlastné ‘ja’ do požadovanej formy, ale pripravovali si tým dostatočnú základňu nápadov, od ktorých bolo možné sa odpichnúť. Ich postupný prerod po veľmi silnom albume “Svetadiely” do dvojice Longital tak bol len logickým krokom k samostatnosti a jedným z podstatných medzníkov ich hudobnej histórie. Napriek tomu, že sa hudbe venovali pomerne dlhú dobu, prelomovým kúskom v diskografii týchto dvoch originálnych Bratislavčanov je ich debut “Výprava/Voyage”, už pod menom Longital. Invenčný album, naplnený obrovským množstvom myšlienok, priniesol sedem jedinečných skladieb, z ktorých každá je osobitým príbehom a kúskom skladačky pod spoločnou tematikou výletu, výpravy, objavovania nových súvislostí a nepočutých zvukov. Koncept odvahy odhaľovania voľnej jazykovej štylizácie, slovných asociácií, jemných surrealistických obrazov skombinovali s nebojácnymi rytmami, často až nečakane intenzívnou dávkou elektroniky a zároveň aj množstvom zraniteľnej intimity. Celok, na prvý pohľad veľmi krehký a introvertný, však v konečnom dôsledku rozprúdi okrem reťaze myšlienok aj telo poslucháča a v istých momentoch dosahuje až katarzické tempo. Preniesť všetku túto subtílnosť, premiešanú s uhrančivými rytmami, podmanivým súladom ženského a mužského vokálu, akustiky a elektroniky, do verzií nahraných inými umelcami je priam nemožné. Ak by sa mali zachovať všetky prvky, ktoré robia Longital jedinečnými, a zároveň priniesť do skladby niečo nové, čo ju urobí rovnako jedinečnou a možno až lepšou, v istom zmysle plnšou; prinieslo by to prehustenosť a zbytočnú neohrabanosť. Na druhej strane, vypúšťanie detailov a harmónie, na ktorých hudba tejto dlhodielskej dvojice stojí, ochudobní konečný efekt a poslucháč sa môže cítiť akoby podvedený, že nedostal svoju Šinu a Dana. Pri remixových albumoch, a pri tomto obzvlášť, platí, že počúvajúci sa musí otvoriť, prijímať a vnímať, hľadať tie staré detaily a zároveň odhaľovať tie nové, doteraz nepočuté. Všetka táto ťarcha však nemôže ostať na poslucháčovi a musí byť tiež prenesená na inter-

art(eria) 2/2009

35


prime time

preta a remixéra. Toto však býva najväčšia slabina prerobených verzií pôvodného albumu. Umelci upravujú skladby podľa svojho vkusu, svojím vlastným štýlom, vidia v nich vlastné myšlienky, vkladajú do nich svoje osobné pocity a vedú ich rôznymi smermi. Každá skladba tak naberá nový smer a vzďaľuje sa od ostatných cestou svojho upravovateľa. Jedna viac, druhá menej. Iné zvuky, iný rytmus, iný podpis tak môžu vytvoriť veľký zmätok, ktorý zbytočne narúša priam posvätnú kompaktnosť a spôsobuje zvukový chaos. Počúvajúci sa dočká ako odlišných nápadov a poňatí, tak aj rôznej kvality, čo nie je najlepším obrazom remixového albumu. Napriek obrovskej snahe, ktorú Longital vyvinuli pri výbere z viacerých desiatok nových verzií a ich prirodzenej intuícii a citu pre ten správny zvuk v správnom momente, trpí novinka “Revoyaged” niektorými vyššie opísanými chorobami. Spočiatku funguje všetko na 100%. Otváracia “Na mori - Mantra o mori” vo Vlad remixe vhodne pripravuje pôdu na dumavý návrat k albumu “Výprava”. Poslucháč sa dočká všetkých zvukov, pre ktoré miloval pôvodnú verziu a zároveň mu meditatívna nálada vyčaruje vnútornú pohodu. Tá pokračuje tou istou piesňou v podaní Loleqa, tentokrát energickejšie, ale stále v snivo príjemnej atmosfére. Nové mapy, prerábajúce “Semafóry”, završujú trilógiu najlepších remixov svojím typickým elektro-psychfolkom. Sú tajomné, hmlisté, nejasné, presne tak, ako sa to hodí ku skvelej hudbe Longitalu. Tri skvelé prerábky hneď na začiatku nadchnú a zvyšujú latku albumu, ktorú sa však nie vždy darí prekročiť. Pre veľkú žánrovú pestrosť si človek nie je pri prvých počutiach istý, či počúva stále ten istý album, alebo je jeho hudobná knižnica v počítači v shuffle móde. Prvou ranou albumu je dvojica Karaoke Tundra a Peťo Tázok, ktorí sa pokúšajú o druhý pohľad k téme smrti v “Konečne si letel”. Nielenže Peťov šušlavý a nevhodne smiešny rap nesedí k úplne odlišnému zvuku Longitalu, ale jeho slová sú aj nedostatočne zaujímavé a príliš prediktívne, akoby ich zbúchal za pol hodinu pri ceste autobusom do ďalšej pseudointelektuálnej indie kaviarne. Spolupráca s Miou Miou bola jednou z najpromovanejších, ich remix tejto istej skladby však tiež nefunguje. Česká zostava nepridáva pôvodnej verzii nič zaujímavé, čo by stálo za zmienku, “Konečne si letel” nenadobúda žiadny nový rozmer či význam. Skvelým osviežením albumu a novou dimenziou hudby na ňom sú dva remixy podpísané Kojotom. Jeho minimalistický dávkový prístup k jednotlivým aranžmánom a techno podklady zapôsobia v prvých sekundách šokujúco, no po rýchlom preorientovaní sa z tiež podareného folk-tronikového O.G remixu “Revoyaged” veľmi efektne a šikovne premieša myšlienky počúvajúceho. Po jeho výbornom výkone a oslobodení prerobenej Výpravy z miernej letargie sa oplatí počúvať minimálne pre skvelý remix Andreja Baka. Ten ukazuje ostatným trom pokušiteľom už spomínanej náročnej piesne “Konečne si letel”, ako pracovať s textom, hudbou a vlastnými myšlienkami s ňou súvisiacimi. Ako album začal, v podobnom duchu aj končí. Inštrumentálne poňatie vrcholného kúsku “Na mori”, ktorý tvorí tretinu všetkých remixov na “Revoyaged”, uzatvára niekedy až prekombinovanú náladu jednoduchosťou a pokojom, ktorý nastáva po úspešnom zdolaní náročného výletu. Dať dohromady kolekciu vlastných skladieb, no rôznych žánrov od rôznych interpretov, je takmer nemožné. Longital vraj chceli “napchať” na tento album ešte viac materiálu, no pre prirodzenú bariéru, kapacitu nosiča, museli ešte dve vyradiť. Pri kompilovaní sa však mali spoľahnúť na známe “menej je niekedy viac” a nepresýtiť poslucháča nadmernou dávkou variabilnej kvality. Narazili na niektoré nástrahy takého výberu, čo však neznamená, že vydanie remixového albumu bola chyba. Naopak, tento ojedinelý postup na slovenskej scéne bol priam očakávaný a úprimne sa teším, že Longital boli, ako vždy, priekopníkmi aj v tejto oblasti. Odvaha experimentovať a pokúšať zatiaľ prináša ovocie a ich výprava za hľadaním nového je úspešná, niektoré chyby teda nie sú až také markantné, aby bolo možné zavrhnúť túto inovatívnu dvojicu. Vydať sa s nimi na plavbu neznámymi zákutiami je totiž zážitok. : Album na recenzovanie poskytlo hudobné vydavateľstvo Slnko Records.

36

art(eria) 2/2009


ZA POHODOU 2009

Foto: Lucia Plaváková

Nina Vrbanová

Koncert skupiny Živé kvety bol posledným sobotným vystúpením na hlavnom pódiu.

Na festival Bažant Pohoda chodím relatívne pravidelne už niekoľko rokov. Ani po čase ma neprestáva udivovať, že takto dobre naladený, zorganizovaný, a čo je dôležité hudobnou produkciou viac než kvalitný festival doma máme. Povedzme si to na rovinu, Slovensko je malá, vo svetovom kontexte bezvýznamná krajina, ktorej väčšinová inteligencia a vkus nepresahujú úroveň priemeru. Nie sme na tom dobre ani s toleranciou, ani s ďalšími záväzkami humanizmu, ktoré sú v dnešnom globalizovanom svete tak potrebné. Je pre nás typický (ako to spievajú v jednej zo svojich skladieb Živé kvety) strach z malosti, ktorý podnecuje práve opačné správanie. Obrazom toho je napokon aj naša súčasná vláda, demokraticky zvolená. Práve tu možno vidieť kvalitu a minimálne stredoeurópsku úroveň Pohody. Keď otvorím tohoročný line up, čítam v ňom: „Anglický Basement Jaxx, škótsky Travis, český Tata Bojs, senegalský Orchestra Baobab, nórske Hurra Torpedo...“ Nechýbajú ani maďarskí hudobníci, Fíni, Angličania, Švédi, Poliaci, Američania a samozrejme art(eria) 2/2009

Slováci. Rôznorodosť tu však neostáva len pri národnosti, ale prirodzene sa odohráva aj na úrovni hudobných štýlov a žánrov. Elektronika, pop, vážna hudba, alternatíva, ľudová hudba, dokonca opera. Naozaj je fascinujúce, že Pohoda dokáže do tohto kotla hudobnej rôznorodosti pritiahnuť dvadsaťpäť tisíc ľudí, ktorí majú rovnako vlastný vkus, záujmy, či vedomosti o hudbe, a to všetko v absolútnom pokoji, bezkonfliktnosti. Masa návštevníkov sa tu nestáva bezhlavým agresívnym davom. Paradoxne, alebo skôr neočakávane, je to spravidla masa, ktorá si váži a cení individualitu, jej názory a hodnoty. Za uplynulý ročník tohto festivalu nemožno nespomenúť Emilianu Torrini, Lamb, Travis, či z domácej scény Collegium Musicum a Andreja Šebana, výborných hudobníkov a kapely, ktoré sa už k slovu nedostali. Sťažovanie sa na predminuloročný výpadok francúzskej trip hopovej skupiny Air dnes môže vyznievať až zahanbujúco. Dnes sú traumy omnoho väčšie, neporovnateľne ťaživejšie. : 37


prime time

FILM V LETE SÍDLI V UHERSKOM HRADIŠTI Robert Špoták

Aj tohtoročná 35. Letná filmová škola bola, ako to už býva zvykom, opäť unikátna kultúrna udalosť hodná závisti. Tradícia tu vybudovaná stále žije a rozvíja sa. Desať dní nabitých filmami, koncertmi, prednáškami a stretnutiami. “Filmovka“ je iná ako ostatné filmové festivaly, najmä v tom, že je výrazne orientovaná na návštevníkov - divákov. Podmienky na sledovanie filmov sa neustále zlepšujú, stretnutia s tvorcami nie sú len pre vyvolených a všetky služby sú na veľmi vysokej úrovni. Prezentáciu národných kinematografií tentoraz zastúpili cykly Fokus: Rakousko a Jiná Belgie. Z rakúskych filmov som si vybral tvorbu Barbary Albertovej, mladej režisérky, ktorá priviezla do Hradišťa všetky svoje filmy. Nemecká a rakúska kinematografia nemá u nás veľmi dobrú povesť. Barbara Albertová ale ukázala hlboké, analytické existenciálne kino. Belgický film (cykly Jiná Belgie a Belgický surrealizmus) pre mňa zastúpil anarchistický režisér Jan Bucquoy, ktorý sa aj prostredníctvom svojich filmov, ale aj priamych akcií (snaha každý rok spustiť revolúciu v Belgicku a zvrhnúť kráľovskú rodinu) snaží podrývať základy západnej spoločnosti, odkrývať vratké podložie a falošný náter demokracie a slobody. Ďalší z nosných cyklov bol Film a komiks. V rámci neho bolo možné vidieť notoricky známu klasiku, ale najmä výnimočné a unikátne adaptácie (Dick Tracy, Barbarella či prvý Batman z roku 1966), ako aj zaujímavé počiny v tejto oblasti z posledných rokov (Sin City, Watchmen). Komiksu bol venovaný jeden celý deň, v rámci ktorého sa konali okrem filmov aj prednášky a workshopy. Cyklus Import – Export sa venoval migrácii ako fenoménu súčasnosti. Ak by nebolo tohto motívu v jednom z filmov Barbary Albertovej, tak by som sa tejto téme na filmovke úplne vyhol. Filmy so sociálnou tematikou, ako aj emocionálne silné dokumenty na túto tému nie sú mojím pásom celuloidu. V rámci posledného z ústredných cyklov Film a živá hudba sme mali možnosť vidieť ťažiskové diela nemého obdobia s viac či menej priliehavým hudobným sprievodom. Takéto projekcie sú súčasťou LFŠ každý rok, tentokrát boli frekventovanejšie. 38

Okrem nosných cyklov sme si mohli vybrať aj z menších prezentácií, ako napríklad Francúzske filmové neobaroko (režiséri Luc Besson, Leos Carax, Jean-Jacques Beineix), Visegrádsky horizont (zaujímavé filmy z krajín V4), Přepisování minulosti (filmy, ktoré vznikli okolo roku 1989), Směr Hollywood (filmy slávnych emigrantov z Európy). Zaujímavým cyklom boli Půlnoční filmy, pripravované v spolupráci s Festivalom otrlého diváka, v rámci ktorých boli odpremietané také kuriozity ako sci-fi Hviezdna zrážka s Davidom Hasselhoffom, slávny pornofilm Hlboké hrdlo, ale skutočným „otrlcom“ bol určený počin režiséra Johna Wintergatea, ktorý sa zdráham nazvať filmom. Penzión pre slobodné dámy (v origináli Boardinghouse) bol totiž viac ako film domácim videom, amatérskou napodobeninou argentínskych telenoviel alebo totálnym výsmechom všetkých filmových profesií. Horší film som v živote nevidel a obávam sa, že už ani neuvidím. Tradičný Slovenský deň tentoraz priniesol dôstojnú prezentáciu nového v tuzemskej kinematografii, ba dokonca vo Filmových listoch (niečo ako festivalový denník) zaznievala aj závisť – kvôli nášmu novému audiovizuálnemu zákonu. Pokiaľ si človek nevybral z ponuky filmov, mal možnosť navštíviť rôzne prednášky (o komikse, pornografii, debaty o minulosti, budúcnosti kinematografie, filmových kluboch, štátnej a inej podpore, demokracii, slobode, živote, vesmíre a vôbec), koncerty (hviezdou tohtoročného hudobného programu bola famózna Suzanne Vega, dlhoročnou star sú napríklad Psí vojáci) alebo divadlá. „Pětatřicátá Letní filmová škola Uherské Hradiště“ rozhodne nesklamala. Mojimi osobnými vrcholmi boli: film Magdaleny Piekorzovej Usínanie (Senność; 2008), Padanie (Fallen; 2006) a Volné častice (Böse Zellen; 2003) Barbary Albertovej, Camping Cosmos (Sexuálny život Belgičanov II.; 1996) Jana Bucquoya a koncert Suzanne Vega. Už teraz sa neviem dočkať programu budúceho ročníka. Vidíme sa v Hradišti 23. 7. – 1. 8. 2010! :

pre bližšie info sledujte: www.lfs.cz

art(eria) 2/2009


+

POKOSENÝ TRÁVNIK JE ZRKADLOM Martin Kráľ

Obmena politickej moci a rozklad ideológie riadiacej moci štátu, bola nahradená snom o hodnote jedinca, zapríčinila posun kanonizovaných foriem krásna v rovine zaobchádzania s prostredím. Voľakedy sa nekonali pyšné orgie kosenia trávnikov, masová psychoterapia abreakciou, v predaji neboli mechanizmy jednotnej výšky stebiel. Tajomným mi však ostáva moment náhleho vstrebania homogénnej plochy ako reprezentanta estetického ideálu. Pokosený trávnik je rastlinným hologramom, každý jeho fragment obsahuje vzorec celku, je inkarnovanou synekdochou, multiplikáciou rovnakého, rozkladom diverzity. Zanechávame ním prírode odkaz o svojej nadvláde vo sfére krásna, budujeme jej klamlivú finalitu. Pokosený trávnik prináleží exekutíve spoločnosti, pokroku a vedy, nanajvýš slušnej spoločnosti, ktorá usporadúva ulice do tvaru paralelných úsečiek a pravých uhlov, strnulého sveta zostaveného z unifikovaných tvárnic, sveta otupnej exaktnosti. Aj oblaky tu napokon nadobudnú mutáciu proporcionálne dokonalých geometrických útvarov identického sfarbenia, ako kocky vrhnuté božstvom kalkulu sa budú prevaľovať po oblohe. Je to svet zanieteného exorcizmu, posadnutý vypudením zlého a dodržiavaním normatívov, dobro zhmotňuje v odpornej podobe pokoseného trávnika, dá sa definovať triviálnou aritmetickou rovnicou výšky stebiel; oktrojovaný model rovnosti. Márna snaha vzpierať sa úplnosti univerza redukciou, nič iné len supresia za cenu ochudobnenia vlastného bytia. Dokonale zostrihaný imituje postupy konzervatívnych inštitúcií, strážiacich nezmyselnosť poukazovaním na vnútorné systémové usporiadanie diskurzu. Aj pokosený trávnik je absolútne koherentný, pozostáva výlučne zo zelených častí rastlín, kvety boli uťaté, je mementom pozostalosti puritánskej morálky. Svojím bezhraničným rozpínaním prosí o interpretáciu a zrkadlí naše myslenie. Externalizuje jedinec ťarchu boja o individualitu na svoje prostredie, vyjavuje pokosený trávnik, akých nás spoločnosť chce mať? Tak tomu bolo kedysi. Dnes už dobrovoľne kosíme trávniky, nič potlačené, ale vedomé potláčanie; usilujeme sa sami sebe zapáčiť námahou priľnavosti k márnemu ideálu. Pokosený trávnik je tým najjednoduchším znakom, ktorý na zarastenej ploche možno vytvoriť, je tak zabezpečená korektná čitateľnosť znaku, jeho lineárna interpretácia a vzájomná afirmácia existencie. Pri vedomí enormného objemu vstupov vynakladaných na prevádzkovanie tejto anestetizujúcej eskapády nevládzem premôcť údiv, hľadám ochrancu, ktorý vyživuje túto bezúčelnú ideu. Prečo investujeme do niečoho, čo neprináša žiaden zisk? Kam sa podeli samoregulujúce mechanizmy trhu? Pokosený trávnik je pravdivým dôkazom nášho umŕtvovania normalitou, nedostatku citovej diferenciácie, pokosený trávnik je naším zrkadlom. : Text neprešiel jazykovou korektúrou.

art(eria) 2/2009

39


newsletter VOICES live, jeden večer a veľa zážitkov Žilina, Košice Podujatia Voices Live, ktorých primárnym zámerom je zviditeľnenie a podpora subjektov súčasného umenia a občianskej spoločnosti, sú vystavané na netradičnom multižánrovom formáte. V dvojhodinovom moderovanom programe počas jedného večera ponúkajú premietanie krátkych videofilmov, rozhovory s hosťami, čítačky a akustické koncerty. V septembrovej edícii sa Voices Live prvýkrát rozšíria aj za hranice Bratislavy. Najprv zavítajú do Žiliny, kde 9. septembra na Stanici Žilina-Záriečie naživo zahrajú Plastic Swans a Kasioboy. Nosnými témami večera bude náhradné rodičovstvo, aktivity mladých ľudí v Žiline, ako aj práce dobrovoľníkov v Keni a iných krajinách v zahraničí. Nebude chýbať ani krátka čítačka, tentoraz s Jaroslavom Rumplim. Po žilinskej premiére bude nasledovať cesta na východ, kde sa Voices Live predstavia v Košiciach. V piatok 18. septembra vo Veľkej sále Historickej radnice v akustickom prevedení zahrajú Puding pani Elvisovej a Lublau. Diskutovať sa bude o aktivitách mladých

ľudí v Košiciach, internetovej televízii iTV Žabky, dobrovoľníckej práci v Peru, o duševnom zdraví a práci združenia Facilitas. V krátkej čítačke a rozhovore sa predstaví spisovateľ Marek Vadas. Na obidvoch podujatiach sa taktiež odprezentuje projekt Anasoft litera. Viac info na: www.voices.sk/voices_live : LP

VOICES live, jeden večer a veľa zážitkov Bratislava Bratislavskú sériu podnetných a čarovných večerov odštartujú Voices Live vo štvrtok 24. septembra v priestoroch Heineken Tower Stage (Tower 115). Počas dvojhodinového programu sa Andrea Gajdošová a Ivan Ježík rozhovoria so svojimi hosťami na tému náhradného rodičovstva, o Bielorusku porozpráva Vlado Talian z OZ Hlava 98, aktivity v neziskovom sektore a médiách predstaví Laco Ďurkovič. Na krátkej čítačke sa objaví Peter Krištúfek a nebude chýbať ani predstavenie projektu Anasoft litera. Naživo zahrá skupina Longital a mladý producent experimentálnej elektroniky GLGN v spolupráci Jimmym Pe(e) a Kasioboyom. Októbrové Voices Live sa uskutočnia 22.10., taktiež v Heineken Tower Stage, kde sa akusticky naživo predstaví Puding pani Elvisovej. Publikum ďalej zažije oživenie hudobno-bábkového projektu VMCN (Pino z PPE a Kubica z Pary). V rozhovore s tvorcami bude predstavený prvý slovenský 40

horor Fabrika smrti, pričom sa zároveň premietnu aj zábery a fotky z natáčania. V krátkej čítačke a rozhovore sa predstaví Pavel Baričák. Rovnako bohatý bude určite aj program novembrovej časti projektu Voices Live, ktorý sa uskutoční 26. novembra. Viac info na: www.voices. sk/voices_live : LP

art(eria) 2/2009


Recyklovať, reparovať, rešpektovať... 9. 9. – 11. 10. 2009, Satelit, Bratislava Recyklácia v dizajne je témou výstavy, ktorú pripravilo Slovenské centrum dizajnu vo Výstavnom a informačnom bode Satelit v Bratislave. Na výstave sa predstavia študenti a profesionáli, ktorí sa tejto téme cielene alebo aj občasne venujú a chcú svoje návrhy a riešenia predstaviť verejnosti. Počas výstavy sa budú premietať krátke filmy vytvorené v súťaži British Embassy Climate Award v rámci projektu NeOXIDuj v spolupráci s Azyl.sk spolu s dokumentárnym filmom Sama Ivasku Malé tajomstvo krovín o Recyklovanom svete výtvarníka Fera Guldana. Ako ďalší sprievodný program Slovenské centrum dizajnu pripravilo premietanie filmu Toxic tech z dielne Greenpeace, spojené s prednáškou na tému Elektro odpad. Viac info na: www. sdc.sk : DD

Mesiac fotografie 2. – 30. 11. 2009, Bratislava Bratislavské galérie a iné kultúrne priestory budú v novembri hostiť už 19. ročník Mesiaca fotografie, ktorý sa v priebehu svojej existencie stal uznávaným a renomovaným podujatím vo svete fotografickej tvorby a kritiky. Tak ako aj pri mnohých iných tohtoročných kultúrnych podujatiach bude leitmotívom Mesiaca fotografie 20. výročie pádu komunizmu na Slovensku. Podujatie ponúkne množstvo kolektívnych (napr. November – pád komunizmu, Archív a fotografia, Láska k vlasti, Maďarská avantgardná fotografia 1965 – 1985, Ukrajinská fotografia 1989 – 2009, či Kórejská vlna), ako aj individuálnych výstav (napr. Juraj Bartoš, Matúš Zajac, Dorota Sadovská, Tomek Sikora, Jens Olaf Lasthein, Vladimír Birgus, či svetoznámy Ansel Adams). Medzi sprievodnými podujatiami nebude chýbať konferencia, 11. ročník Portfolio Review, niekoľko workshopov a 25. novembra sa uskutoční aj aukcia fotografií. Mimo Bratislavy bude podujatie prezentovať vybraných slovenských fotografov v Moskve a Soule. Viac info na: www. sedf.sk : LP

art(eria) 2/2009

41


newsletter Všade dobre, prečo byť doma? r. Sam Mendes, 2009 Veľakrát som si povedal, že tento svet je príšerné a neznesiteľné miesto, do ktorého by som sa najradšej nikdy nenarodil. A v žiadnom prípade by som nechcel byť zodpovedný za vhodenie maličkého, bezmocného človiečika do pazúrov toho obludného mechanizmu nesúceho názov ľudský život. Lenže človek mieni, Pán Boh mení a niekedy to osud zariadi tak, že z ničoho nič sa z vás stane budúci rodič. Naskytá sa otázka, čo môžem rýchlo spraviť pre to malé, čo sa onedlho narodí? Tento rébus sa snažia vyriešiť aj hlavní protagonisti filmu Sama Mendesa (režiséra Americkej krásy), poisťovací agent Burt a maliarka Verona po tom, čo sa dozvedia, že svokrovci sa sťahujú do Belgicka. Vyberú sa navštíviť svojich známych s cieľom nájsť vhodné miesto pre rodinné usadenie a výchovu dieťaťa. Tak sa začína romantická roadmovie komédia, ktorá je scenáristickým debutom manželského páru Dave Eggers - Vendela Vidaová. Ako dobre rozumejú strastiam partnerského života, sa v slovenských kinách presvedčíme 8. 10. 2009. : TT

Zvieracia farma r. Joy Batchelorová a John Halas, 1954 Bolo by do neba volajúcou nespravodlivosťou a krivdou par excellence neupozorniť na slovenskú premiéru rovnomennej filmovej adaptácie kultového románu Georgea Orwella Zvieracia farma. Iniciátorom vzniku tohto filmu nebola žiadna z antických múz, ale americká spravodajská služba, ktorá odkúpila práva od Orwellovej vdovy, aby ho mohla použiť ako súčasť vtedajšej antikomunistickej propagandy. A tak sa sedemdesiatčlenný tím pustil do výroby, ktorá trvala od roku 1951 do 1954. Film, samozrejme, do kín bývalého Ostbloku nedorazil, no prekvapivo ho až do roku 1990 nevideli ani Francúzi, kvôli ich ľavicovo orientovanej vláde. No a 5. novembra si konečne aj my budeme môcť pozrieť tento film na veľkom plátne. Pre zaujímavosť dodám, že v roku 1991 natočili vlastnú adaptáciu aj v USA. : TT 42

art(eria) 2/2009


Mary a Max r. Adam Elliot, 2009 Austrálsky animátor Adam Elliot sa do povedomia širšej verejnosti dostal 29. februára 2004, keď sa mu na udeľovaní cien Oscara podarilo zatieniť veľké filmové štúdiá ako Disney, Pixar či Fox. S úsmevom na tvári si Elliot odniesol sošku za najlepší krátky animovaný film. Hýbateľom toho všetkého bol jeho dvadsaťdvaminútový plastelínový animák Harvey Krumpet, rozprávajúci príbeh poľského smoliara, emigrujúceho do Austrálie v dobe prepuknutia druhej svetovej vojny. Aj vo svojom celovečernom debute sa Elliot pridŕža formy (plastelína) i obsahu (sondy do ľudskej duše) svojich predošlých „kraťasov“. Atypickou figurálnou dvojicou, spojenou poštovým priateľstvom, sú dvaja veční outsideri. Mary je bucľaté osemročné dievčatko z predmestia Melbourne a Max štyridsaťštyriročný Žid, žijúci v New Yorku, trpiaci Aspergerovým syndrómom. Jeho choroba sa prejavuje zníženou kvalitou sociálnej interakcie, stereotypnosťou v správaní a odmietaním spoločnosti. Film v sebe kóduje prvky čiernej komiky, sarkazmu

a existencionálnej drámy, sledujúc dlhší časový úsek zo života hrdinov. Slovenská premiéra tohto filmu je naplánovaná na 29. 10. 2009. : TT

35 panákov rumu r. Claire Denisová, 2008 Francúzska režisérka, ktorá participovala na filmoch ako Nebo nad Berlínom (r. Wim Wenders) či Mimo Zákon (r. Jim Jarmusch), je už známa svojím záujmom o komplikované medziľudské vzťahy. 35 panákov rumu, akokoľvek búrlivý podtón samotný názov filmu udáva, je rovnako sondou do intímneho príbehu otca a dcéry. Zamestnanec francúzskych železničných dráh Lionel je vdovec a hlavný hrdina, ktorý žije so svojou dcérou Jósephine v tichej harmónii na okraji Paríža. Divák je konfrontovaný s nechcenými životnými zmenami, ktoré sa veľmi pomaly, ale nevyhnutne dejú, stereotypnosťou v každodennosti, na druhej strane s rýchlosťou vlaku, sprevádzanou monotónnym rytmom. Pre dosiahnutie správnej atmosféry sú dialógy vo filme potlačené, a tak je celý vzťahový problém krehko a subtílne vystihnutý nielen na pozadí jedného príbehu, ale predovšetkým obrazom a hudbou Tindersticks. Ak všetko dobre dopadne, Lionel vypije 35 panákov rumu. V slovenských kinách od 3. 12. 2009. : ĽM

art(eria) 2/2009

43


newsletter Filmový festival inakosti 30. 9. – 4. 10. 2009, Bratislava Tohtoročný Filmový festival inakosti je už ôsmym ročníkom slovenskej prehliadky filmov s gejskou a lesbickou tematikou. Zámer festivalu sa okrem zviditeľnenia neheterosexuálne orientovanej kinematografie koncentruje aj na všeobecné vzbudenie pozornosti o sexuálne menšiny s poukázaním na predsudky a sklony k homofóbii, neustále prítomnej v spoločnosti. Festival sa koná pod záštitou Zuzany Kronerovej, podporuje ho tiež niekoľko veľvyslanectiev, Ministerstvo kultúry SR a Nadácia Intenda. Aktuálny ročník ponúkne niekoľko umelecky náročnejších opusov, ale aj divácky otvorenejších filmov. Medzi vybranými filmami sa objaví napr. švédsky Patrik 1,5, kanadská Baby Formula, či britský Stonewall (uvádzaný pri príležitosti 40. výročia policajného prepadu rovnomenného newyorského klubu). Program taktiež spestria domáce filmy Viktora Csudaia, ktorý sa zúčastní aj na sprievodnej diskusii. Zahraničie zastúpi írsky režisér Paul Ward, ktorý v kontinentálnej premiére uvedie svoj film Fur Coat and No Knickers. Sprievodné podujatia sa uskutočnia v divadle Astorka (predstavenie Zlomatka), ako aj

v galérii Photoport, ktorá uvedie český putovný projekt Homosexualita a umenie 1800-2000. Viac info na: www.ffi.sk : LP

Hranica r. Jaroslav Vojtek, 2009 Jaroslav Vojtek (Akvárium, 2001; My zdes, 2005) a Slovenský dokumentárny film (Slepé lásky, 2008; Ako sa varia dejiny, 2009) sú dnes už pojmami spätými s pozitívnymi ohlasmi nielen v slovenskom kontexte. Výsledkom ich posledného spojenia je film Hranica, ktorý rozpráva príbeh dediny z najvýchodnejšieho východu Slovenska. Názov filmu v sebe zachytáva priamu podstatu riešeného problému – ostnatý drôt, rozdeľujúci jednu obec medzi dva štáty. Príbeh Veľkých a Malých Slemeniec začal v r. 1947 ako výsledok politickej situácie v Podkarpatskej Rusi. Dokumentárny materiál, zozbieraný počas siedmich rokov (od r. 2000), podáva svedectvo ústami priamych účastníkov, ktorým umelý zásah narušil a celkom zmenil prirodzený chod života. Náhla zmena znemožnila komunikáciu medzi rodinami či akékoľvek zdieľanie dôležitých okamihov v živote (dievčatko sa z prázdnin u starej matky už nikdy 44

nevrátilo domov). Dokument Jaroslava Vojteka núti (znovu)premýšľať nad absurditou, ktorá je (snáď už úplne) prirodzenou súčasťou ktoréhokoľvek života. Slovenská premiéra filmu Hranica bude 12. 11. 2009. : ĽM

art(eria) 2/2009


Rozorvané objatia r. Pedro Almódovar, 2009 Posledný z Almódovarových filmov nesklame očakávania a opäť sa stretneme so štúdiou ženskej príťažlivosti, vášnivých vzťahov a rozorvaných objatí. Komu sa zdá samotný názov a ústredný motív banálny, priam vytiahnutý z obšírnej červenej knižnice, niečo na tom bude, ale len zdanlivo. Almódovarovi sa vždy darí udržať akokoľvek pateticky pôsobiaci príbeh na hranici únosnosti a posunúť ho bližšie k divákovi. Filmom sa prelínajú dve dejové línie, ktoré sledujú život hlavného predstaviteľa, ktorý kedysi pod svojim pravým menom Mateo Blanco podpisoval filmy a pod pseudonymom Harry Caine literárnu tvorbu. Mateo sa po autonehode už nevrátil, zostal iba Harry, ktorý si svoj život naplno užíva aj vďaka svojej produkčnej a jej synovi Diegovi. Harry sa raz rozhodne Diegovi porozprávať o svojom zabudnutom živote, o svojej múze Lene (Penélope Cruz) a filme Dievčatá a kufre, ktorý kedysi natáčal. Tí, ktorí poznajú Almódovarovu tvorbu a patria medzi filmových fanúšikov, si môžu vychutnať intertextuálnu hru odkazov nie len na vlastné režisérove filmy, ale aj citácie z iných známych diel kinematografie. Práve tu sa dá vybadať

vzťah Almódovar - film, ktorý je zhrnutý v Mateovom dôvetku - film treba dokončiť, aj keby to malo byť poslepiačky. Slovenská premiéra: 12. 11. 2009. : LM

Imaginárium Dr. Parnassa r. Terry Gilliam, 2009 Film zaťažený smrťou jedného z predstaviteľov hlavných postáv sa dostal do nepríjemnej situácie. Hlavným trhákom sa stáva práve Heath Ledger. Každý bude chcieť vidieť jeho posledný výkon. Viac ako iné bude na muške divákov to, ako zvláda svoju hereckú úlohu a to na dôvažok, že jeho postavu budú stvárňovať ďalší bulvár zamestnávajúci herci – Johnny Depp, Jude Law a Colin Farrell ako jeho alter egá v iných svetoch za zrkadlom. Nesmrteľný Dr. Parnassus putuje so svojou dcérou a zamestnancami po svete a ponúka spektakulárnu show divákom, ktorým za peniaze sľubuje svet plný imaginácie a fantázie, čakajúci ich za tajomným zrkadlom. Zápletku zaisťuje diabol, s ktorým Dr. Parnassus uzavrel pred storočiami zmluvu a ako odmenu chce jeho dcéru dovŕšením šestnásteho roku jej života. Príbeh sa začína rozvíjať jej záchranou a cestou je zrkadlo. Ešte jedno známe meno spomedzi ďalších spájaných s filmom – Terry

art(eria) 2/2009

Gilliam. Režisér známy najmä svojou účasťou na projektoch skupiny Monthy Python. Toľko záruk kvality na jeden film sa zdá byť až podozrivé, a pritom pošmyknúť sa dá nečakane a ľahko (Kliatba bratov Grimmovcov, Krajina prílivu). Napriek všetkým vedľajším záujmom film sľubuje spektákel, v ktorom, ako sa zdá, je Terry Gilliam doma (Lietajúci cirkus Monthyho Pythona). Slovenská premiéra: 10. 12. 2009. : LM 45


newsletter Lublau : Hádanka Slnko Records, 2009

Debutový album slovenskej kapely Lublau vyšiel 3. februára v nezávislom vydavateľstve Slnko Records. Pod názvom Hádanka ukrýva štrnásť piesní, ktoré od úvodnej baladickej skladby Nikto nikdy, cez šebanovské Nelám si hlavu či Len náhodou, postupne prechádzajú k tvrdším, miestami až grungeovým gitarovým polohám. Hudba muzikantov zo Starej Ľubovne (v minulosti zvanej Alte Lublau) je prirovnávaná tiež ku kapelám ako sú napríklad Živé kvety, ktoré svojskou hudobnou a najmä textovou poetikou vyjadrujú životný pocit dnešných tridsiatnikov. Hádanka ponúka album bohatý na žánrové aj výrazové variácie, ktoré sú prepojené autorským rukopisom Millasa Groova. Ten je kreatívne inšpirovaný viacerými míľnikmi slovenskej hudby, od hĺbavého Andreja Šebana až k rôz-

nym recesistickým kapelám. Pokojné, snové, do vnútra poslucháča nasmerované polohy pritom jednoznačne prevažujú a tvoria výrazové gro albumu. : NV

NAJTART II. - večer plný umenia december 2009 - jún 2010, Nitra Po úspešnom projekte NAJTART, zrealizovanom počas rokov 2008 a 2009, sa občianske združenie Artéria rozhodlo priniesť šesť nových podvečerov, naplnených rozmanitým slovenským umením. Projekt ponúka nielen mladým ľuďom nevšedný a obohacujúci kultúrny zážitok, ale snaží sa osloviť aj budúcich odborníkov so záujmom prezentovať svoje názory a vedomosti pred verejnosťou orientovanou na kultúru a tým stimulovať záujem najmä o mladé umenie. NAJTART ako multimediálny večer prinesie opäť výstavy súčasných výtvarníkov, čítačky a diskusie s literátmi, ako aj sprievodné koncerty. Projekt je nastavený tak, aby účastníci mohli vnímať prepojenie všetkých umeleckých zložiek, ktoré môžu ponúknuť komplexný zážitok. Prvá akcia prebehne už v decembri 2009 v nových priestoroch Divadelnej kaviarne TATRA v Nitre, v ktorej sa budeme stretávať vždy raz za mesiac až do júna 2010. Bližšie informácie bude združenie postupne poskytovať na svojej webovej stránke: www.arteria.sk. : LK 46

art(eria) 2/2009


Pôtoň otvára nové priestory 19. 9. 2009, Bátovce Podozrivo veľa deviatok v dátume otvárania nových priestorov Centra umenia a kreativity mohlo, ale zároveň nemuselo byť zámerom. Divadlu Pôtoň sa podarilo v dedinke Bátovce uviesť do života nové nezávislé kultúrne centrum. V spomínanú sobotu sa začína už o 11:00 inscenáciou od Z. Ferenczovej – Rozum a vášeň. Nasledujú divadelné kúsky Shake-Shakespeare, Terra Granus a Nevesta hôľ od autorskej dvojice Ditte-Jurčová, ale aj monodráma J. Griškovca –

Práve teraz! Ak by sa niekomu zdalo divadla priveľa, po 22:00 začína nočný live koncert. Viac info a registrácia na: www.poton.sk : ZG

Divadelná Nitra 25. - 30. 9. 2009 , Nitra Takmer klasika medzi divadelnými festivalmi sa začína v týždni, keď sa práve rozbehne zimný semester. Úvodné prednášky sú zväčša aj tak o diktovaní študijnej literatúry a dohadovaní foriem záverečného hodnotenia predmetu. Nikomu neuškodí a každému prospeje aspoň zastaviť sa čo i len na jednu z 12 inscenácií z hlavného programu. A kto sa zastaví, môže ostať. Bude aj prečo, veď na programe participujú súbory z 9 európskych krajín a inscenátori využijú aj netradičné priestory ako letisko, krčmu ale aj fitness centrum. Navyše, aktuálny ročník je zameraný na tému roka 1989 a sprievodné podujatia určite tiež nesklamú. Kompletný program a ďalšie informácie možno nájsť na: www.nitrafest.sk/fest09/ : ZG

Štyri (+1) dni tanca 13. - 17. 10. 2009 , Banská Bystrica Festival zameraný na aktuálnu tvorbu v súčasnom slovenskom tanci ponúka produkcie, ktoré vznikli nielen na slovenskej scéne, ale aj v zahraničí – pokiaľ na nich participovali slovenskí autori. Sprievodný program zahŕňa workshopy slovenských i zahraničných pedagógov na Konzervatóriu J. L. Bellu. Po večerných predstaveniach sú každoročnou samozrejmosťou neformálne diskusie s tvorcami. Podrobnosti nielen o programe budú zverejnené na: www.studiotanca.sk : ZG art(eria) 2/2009

47


newsletter Galéria X Zámočnícka 5, Bratislava Galéria X funguje na slovenskom trhu už 19 rokov, a to ako prvá a jediná vo sfére autorského umeleckého remesla, úžitkového umenia a dizajnu. Aktuálne sa galéria rozhodla zmeniť sortiment predajných vecí vo svojom priestore, čoho dôsledkom sa návštevníci dostanú k mladému slovenskému dizajnu, ktorý zahŕňa širokú škálu od šperkov, odevov, či produktového dizajnu od známych slovenských návrhárov a dizajnérov. Popri dizajnovom obchodíku galéria vo svojom výstavnom priestore taktiež usporadúva výstavy, spomedzi ktorých je možné spomenúť napríklad výstavu s názvom Textilná miniatúra, ktorá v priebehu uplynulého leta ponúkla prezentáciu prác na tému Zoom.

Spomedzi štyridsiatich troch vystavujúcich autorov bolo dvadsaťšesť zahraničných, a to z jedenástich krajín sveta. Otvorené: Po-Pi 13.00 – 18.00, So 13.00 – 17.00. : LP

VŠVU – up – (to) – date 23. 9. – 11. 10. 2009, Galéria Médium, Bratislava Výstava VŠVU – up – (to) – date, ktorá predstaví najnovšie diela študentov, absolventov a pedagógov Vysokej školy výtvarných umení, je sprievodným podujatím osláv 60. výročia jej založenia. Výstava má za cieľ reflektovať dnešný obraz VŠVU prostredníctvom pestrého záberu diel, vytvorených pre túto príležitosť tvorcami priamo z jej vlastného prostredia. Účasť na tejto výstave bola otvorená každému výtvarníkovi a teoretikovi, ktorý je súčasným či nedávnym študentom a pedagógom VŠVU. Z predložených projektov vybrala nezávislá odborná porota sedem projektov, ktoré sú prezentované priamo na výstave, a to konkrétne kolekcia grafických diel MEZZOtime, multimediálna inštalácia Sound of Face / Face of Sound, šperkársky projekt Red Carpet, sochárske dielo Minigolf, maliarsky projekt Horror vacui, biomechanické plavidlo Meduse a konceptuálny projekt 1949_2009. Silvia S. Lutherová, kurátorka výstavy, vyzýva jej návštevníkov prostredníctvom vystavovaných diel k hľadaniu odpovede na otázku: „Aká je teda Vysoká škola výtvarných umení dnes?“. Viac info na: www.vsvu.sk/galeria_medium/. : LP 48

art(eria) 2/2009


Medzinárodný filmový festival Bratislava 27. 11. - 4. 12. 2009, Bratislava 28. - 30. 11. 2009, Banská Bystrica 1. – 3. 12. 2009, Košice 11. ročník festivalu sa bude konať v troch slovenských mestách – v Bratislave, Banskej Bystrici a Košiciach. Francúzsky filmový kritik, žurnalista a kultúrny manažér Matthieu Darras, ktorý sa stal novým umeleckým riaditeľom festivalu, vyjadril ambíciu prezentovať počas neho „bohatstvo dnešnej európskej a svetovej kinematografie s úsilím priniesť spektrum filmov, ktoré patria medzi najvýraznejšie kinematografické návrhy tohto roka.“ Spolu so svojím tímom vypracoval program rozdelený do troch hlavných blokov, z ktorých každý je rozdelený na tri sekcie: Súťaže (Hrané filmy, Dokumentárne filmy, Krátke filmy), Panoráma (Zlatá panoráma, Proti prúdu, Panoráma Špeciál) a Fo-

cus (Brazília, Otázka chuti, Profily). Program je doplnený osobitnou sekciou s názvom Made in Slovakia, ktorá prináša reflexiu slovenskej filmovej tvorby. V rámci nej budú môcť diváci vidieť napríklad film Líštičky, ktorý bude uvedený v medzinárodnej súťaži, thriller s prvkami hororu T.M.A, ale aj dokument - road movie Malý zúrivý Robinson, či pozoruhodný krátky film Arsy Versy. Viac info na: www.iffbratislava.sk : LP

NouveauNu_FM 2009 12. – 13. 11. 2009, Bratislava 13. – 14. 11. 2009, Košice Podujatie NouveauNu_FM 2009 po odmlke v roku 2008 prevezme nástupníctvo po NuJazzDayz, ktoré si počas niekoľkoročnej histórie získali mnohých priaznivcov. Podľa slov organizátorov bude NouveauNu_FM „akcia iná. Iná v tom, že svojím názvom trošku povolí uzdu hudobným medziam a tiež aj v tom, že tento raz nezostane len medzi múrmi hlavného mesta, ale usadí sa na 2 dni aj do Košíc“. Ako headliner podujatia sa predstaví anglický hudobník Fink, ktorý autorsky figuruje pod hlavičkou známeho a uznávaného hudobného vydavateľstva Ninja tune. Ďalším lákadlom podujatia je londýnsky hudobný projekt Trouble Over Tokyo, za ktorým stojí Chritstopher M. Taylor, ktorý vo svojej tvorbe využíva nielen akustickú gitaru a spev, ale aj najrôznejšie elektronické pomôcky. Britskú trojicu účinkujúcich uzatvorí Portico Quarter, 4-členná moderná jazzová kapela, ktorá bola so svojím debutovým albumom Knee-Deep in the North Sea nominovaná na Mercury Music Prize. Zo slovenských interpretov sa predstavia Kubiz, Foolk, Junior, Vili:am a Kasioboy. Viac info na: www.vresk.sk : LP art(eria) 2/2009

49



http://arteria.sk/wp-content/uploads/2010/03/casopis-2009-02