Page 1

cena 1 € / 30,13 Sk

1/2009

art(eria)

časopis pre súčasné umenie a estetiku

téma PRIRODZENOSŤ

Plán odprevádzania Introspektíva Mateja Kréna Slovensko podľa Martina Kollára

Noisecut na Radio_Head Awards

Portia Coughlanová v DAB

ISSN 1337-8686


Na titulnej strane: Matej Krén - Scanner (pohľad do inštalácie, 2008) Foto: Nina Vrbanová


art(eria)

1/2009

intro Zvolenou témou prirodzenosti nadväzujeme na minulé číslo nášho časopisu, kedy sme sa venovali fenoménu technicity v aktuálnom umení a kultúre. Pojem prirodzenosti sa v tejto nadväznosti ukazuje ako zjavná opozícia a súčasne isté rozvinutie témy predchádzajúcej. Jednotlivé tematické články identifikujú daný aspekt opäť v rôznych polohách umenia, a to napríklad v provokatívnom výtvarnom diele Monicy Bonvinciniovej, v cykle dokumentárnych fotografií Martina Kollára, či v uvažovaní o (ne) prítomnosti prirodzeného v divadelnom diele. Prirodzenosť je tu skloňovaná prevažne ako synomymum autentického, pravého, osobného či až intímneho. Dostáva sa do priamej súvislosti s pojmom identity, a to miestami až vo freudovsky inšpirovaných výkladoch. Jej protivníkom sa ukazuje byť – zovšeobecnene povedané – verejný pohľad a objektívna platnosť vecí. Rubrika Tvorb(area) tentokrát ponúka profil slovenského hudobníka, scenáristu a básnika Maroša Hečka, v súčasnosti známeho najmä ako organizátora festivalu krátkych filmov Azyl. Okrem už tradičného rozhovoru prinášame jednu z jeho doposiaľ nepublikovaných poviedok pod názvom Nerád by som niekoho otravoval. Reflektovaniu širšieho kultúrneho diania je venovaná nová rubrika Prime time. Žánrovo sa orientuje najmä na recenzovanie knižných noviniek, hudobných albumov, aktuálnych výstav a rôznorodých podujatí. V tomto čísle nájdete recenziu na nový album pesničkára a multiinštrumentalistu Andrewa Birda, Plán odprevádzania slovenskej spisovateľky Jany Beňovej, výstavu Mateja Kréna, či rozhovor so speváčkou skupiny Noisecut o Radio_Head Awards. : Nina Vrbanová


tiráž číslo 1/2009 ročník 3. téma Prirodzenosť cena 1 € / 30,13 Sk ISSN 1337-8686 registračné číslo MK SR 9771337868007 91 náklad 150 ks vydáva občianske združenie Artéria adresa Ďumbierska 29, 949 01 Nitra email arteria.casopis@gmail.com zoznam predajných miest Filmový klub Univerzita, Tr. A. Hlinku 1, Nitra Nitrianska galéria, Župné námestie 3, Nitra Kníhkupectvo a antikvariát Pod Vŕškom, Kupecká 7, Nitra Kníhkupectvo EX LIBRIS, Stredoeurópsky dom fotografie, Prepoštská 4, Bratislava

art(eria)

šéfredaktorka Nina Vrbanová zodpovední redaktori Beáta Belancová_literatúra Zuzana Grochalová_divadlo Lucia Miklošková_výtvarné umenie Róbert Špoták_hudba Tomáš Tvrdoň_film do čísla prispeli Selwyn Faamsven, Juraj Hubinák, Lenka Mikušíková, Hana Páleníková, Lucia Plaváková, Lukáš Rohárik, Tomáš Slaninka vizuálny koncept a layout Nina Vrbanová fotografie Lucia Plaváková jazykové korektúry Katarína Červencová tlač vydavateľstvo IRIS Bratislava

časopis pre súčasné umenie a estetiku

art(eria)

1/2009


obsah

téma 4

Lukáš Rohárik : Slovensko 001 - miznúca identita

8

Juraj Hubinák : Prirodzenosť a divadlo

10

Lucia Miklošková : Nové situácie prežívania v diele Monicy Bonviciniovej

tvorb(area) 12

Lenka Mikušíková : Monoslúchadlo pod perinou. Rozhovor s Marošom Hečkom o tvorbe a pozorovaní.

14

Maroš Hečko : Nerád by som niekoho otravoval

prime time 17

Nina Vrbanová : Uzamknuté dejiny Mateja Kréna

19

Tomáš Slaninka : Zdanlivo obyčajné pesničky Andrewa Birda

21

Róbert Špoták : Neuskutočniteľný plán

22

Lucia Plaváková : Ak má ocenenie rešpekt medzi kapelami a publikom, tak je dôležité a pôsobí motivačne.

25

Selwyn Faamsven : Temne maľované dcéry Čistých tvarov

26

Zuzana Grochalová : Portia Coughlanová alebo O dvojčatách stelesňujúcich schizofréniu

29

Lucia Plaváková : Festivalová obhajoba študentskej filmovej tvorby

32

Hana Páleníková : Slovenský rozhlas podľa Kataríny Smikovej

newsletter 34

art(eria)

Nová dráma, IETM Bratislava, Výmena, Che : životný príbeh, Beirut, Excentrická univerzita, Skafander a motýľ, etc.

1/2009


Martin Kollár: Banská Bystrica, dokumentárna fotografia, farebná, 2001

téma

SLOVENSKO 001 – MIZNÚCA IDENTITA Lukáš Rohárik Ak by sme si predstavili pomyselnú mapu identity ako takej, našu krajinu by na nej zastupovalo nepopísané biele miesto. A možno nie. Možno by sme na ňom našli nejaké to nám vlastné vajatanie, nejaké to hrdé búchanie sa do pŕs či odvolávanie sa na mýtických duchov našej nie menej mýtickej histórie, ktorých sa už dlho snažíme oživiť. Pri pohľade na takýto obsah imaginárnej mapy by sme však len ťažko mohli potlačiť úsmev na prekvapenej tvári. Je toto azda skutočná identita našej krajiny? Je pre nás prirodzené skrývať našu prirodzenosť. To biele miesto na mape nie je prázdne. Slovensko nie je krajinou bez identity. Tá je len utajená, zahádzaná odpadom mýtických predstáv o nás samých. Tomuto javu sa snažia zabrániť dokumentárne projekty, ktoré si vo svojom žánrovom zaradení nesú schopnosť demýtizácie. Krajinka 001 Dnes už pochovaná tradícia Obrazových správ o stave krajiny sa začala v roku 2001. Ročný

4

grant Inštitútu pre verejné otázky vyhral vtedy slovenský kameraman a fotograf Martin Kollár. Jeho projekt vyvolal mimoriadny ohlas verejnosti a spolu s dokumentárnou prácou Andreja Bána -Iné Slovensko ich môžeme považovať za jedny z najlepších, aké na Slovensku vznikli. Nejde však len o ich kvalitu, ktorá je nepochybná, ale aj o ich výnimočnosť. Aj keď nemôžeme povedať, že by slovenské dejiny fotografie boli chudobné na dokumentárne práce, aj napriek tomu sa v nich nestretávame s tak záberovo širokým, podrobným, a kacírsky si dovolím povedať, komplexným pohľadom na našu krajinu v rámci dlhšieho časového úseku. Kollárova publikácia Slovensko 001 obsahuje 37 fotografií, ktoré tvoria dokumentárnu výpoveď mapujúcu stav našej krajiny v roku 2001. Autor sa na tejto námetovej pôde neocitol po prvýkrát. Uvádzaný projekt je prehĺbením jeho dlhodobejšieho záujmu o našu krajinu, ale nielen o ňu. Prácou na cykle Nothing Special sa niekoľko rokov venoval viacerým postkomunistickým krajinám, kde, ako sám hovorí, sledoval

art(eria)

1/2009


to, čo vypadáva von z toho, keď do seba narazí kapitalizmus so socializmom. Následky nárazu sú určujúce aj pre jeho Slovensko 2001. V súčasnosti je to bežná realita, o ktorú už nezvykneme „zakopávať“. Ak nám aj prebehne cez cestu, skôr si pred ňou poverčivo „odpľujeme“ so slovami - dobré s nami a zlé preč. Pred rokom 2001 tomu tak ešte nebolo. Približujúci sa tieň konzumu, ktorý sa pomaly presúval nad našu krajinu, vyvolával diskusie o tom, čo s nami táto „pliaga“ západu spraví. Jeho dôsledky môžeme pozorovať v súčasnosti, no ich hodnotenie mi neprináleží. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že zmena, ktorú sme tak dlho čakali, bola vtedy bližšie ako kedykoľvek predtým. Naberala reálne obrysy, ktoré sa neodrážali len v našich životoch, ale svojou neraz „atraktívnou“ estetikou pôsobili aj navonok. Táto premena sa evidentne dotkla aj Kollára, čo môžeme pozorovať na jeho fotografickom cykle. Mýtus verzus prirodzenosť Sme zvyknutí na stereotypné ikony, ktoré nás reprezentujú, alebo skôr, len si myslíme, že nás reprezentujú. Hovorím o obrazových námetoch, ktoré už akosi neodmysliteľne patria do skupiny vizuálnych zástupcov našej krajiny. Na počudovanie ich v Kollárovej správe o stave krajiny nenachádzame. Nie je tu ani Bratislavský či Spišský hrad, chýbajú Tatry s „panenskou“ prírodou, drevenice a folklór z Východnej, rad pamiatkovo chránenej - nechránenej architektúry či nejaký ten salaš. Autor obchádza tieto oficiálne javiská Slovenska a namiesto nich si vyberá zákulisie krajiny, ktoré je prezentované autenticitou, bežnosťou či všednosťou čistej reality. V Terchovej nachádza „priameho potomka“ pracovitého slovenského národa. Starý pán stojaci na lúke v saku, ktoré ešte pamätá doby socializmu. Autentický kosec, účastník pretekov v kosení trávy. V Brezovej pod Bradlom sa prekvapivo nevznáša duch „prvého“ slovenského generála, ale skôr duch vietnamských výrobkov poukladaných na Škode 100. Metropolitná Bratislava je svedkom poľovačky v „krásnom“ prostredí blízkeho okolia Slovnaftu. Reprezentatívni sú aj švárni junáci z Východnej, postávajúci medzi brizolitom omietnutými domami. Namiesto kroja akési tričko levieho tímu, koženú vybíjanú kapsu nahradila igelitka. Vo Vrútkach, vedľa nášho kultúrneho „centra“ Martina, pre-

art(eria)

1/2009

dávajú chalani hríby hneď pred hrdzavejúcim delom, pamätníkom SNP. Má nám pripomínať naše hrdinské vzoprenie sa nepriateľovi, s ktorým sme niekoľko rokov hrdinsky „súhlasili“. Vo Zvolenskej Slatine vyrástla dedina, ktorá si na štýle zakladá. Bohužiaľ, na tom neosobnom – katalógovom. Najtvorivejšia je tu už len tá psia búda, čo zaberá miesto v stiesnenej voliére. Provokatívna otázka: myslíte si, že pán na terase je voľnejší ako ten pes? Kollár sa na našu spoločnosť pozerá optikou nezávislého udiveného pozorovateľa. Strháva z nás naše mýtické šaty a ukazuje veci vo svojej prirodzenosti . Nie je to násilný krok autora, ktorý by sa chcel vysmievať, dehonestovať, ale následok pozorného skúmania krajiny a jej ľudí. Sám autor priznáva, že očakával smutnú výpoveď „...lebo Slovensko je adresou, na ktorej nájdete smútok,“ no výsledný cyklus sa vyznačuje skôr úsmevným konštatovaním, aj keď s paralelne vyvolanou otázkou: sme v tom našom ťažení za novou dobou naozaj takí smiešni? Poetika nárazu Naše životné počínanie plynie v Kollárovom cykle akosi nasilu. Snažíme sa v ňom narýchlo prevrátiť kabáty, aby si len náhodou niekto nevšimol, že sme v tej našej Európe boli istý čas kdesi inde. Odhadzujeme minulosť bez akejkoľvek konštruktívnej reflexie, nešikovne ju zapierame, a to ešte ani kohút trikrát nezakikiríkal. Chceme byť rýchlo moderní, rýchlo noví, no vyzeráme pri tom ťarbavo neistí. Na tých fotografiách naozaj nie sme smutnou krajinou, ale tragikomickou. Vtip a iróniu strieda zamyslenie nad tým, prečo tak rýchlo zabúdame, za čím sa tak ženieme a prečo sa pri tom všetkého zbavujeme. Aj napriek tomu Kollárov postoj nie je moralistický alebo hodnotiaci. Jeho reč je svedecká, zachováva si odstup. Autor sa snaží reflektovať autentickú podobu našej krajiny. Exponuje sa do svojej témy, v ktorej dlhodobo hľadá špecifiká, javy a tendencie, ktoré sú pre našu krajinu príznačné. Svojim spôsobom ide o analytickú prácu založenú na zžití sa s témou. Dlhodobosť práce, analýza a akési vybranie typických príkladov synekdochickým princípom pars pro toto, sú postupy vlastné dokumentárnej fotografii, ktorá sa na rozdiel od tej reportážnej viaže na hlbšie rozoberanie svojej témy. Takýto spôsob práce pozorujeme aj u Martina Kollára, čo sa odráža vo viacerých 5


art(eria)

vrstvách jeho tvorby. Ak v tejto chvíli hovoríme o hĺbke či spomínaných vrstvách Kollárovej tvorby, hovoríme o jej obsahovej zložke, ktorá sa viaže na autorom vybraný motív. Ten je v tomto prípade reprezentovaný už spomínanou nárazovou plochou, ktorú môžeme všeobecne označiť ako plochu konfrontačnú. Na nej sa autor snaží o našu identifikáciu v dobe postmoderného guláša, ktorý sme si s takou radosťou namiešali. Nejde o identifikáciu s našimi stereotypne zaužívanými obrazmi, nesnaží sa o ich vzkriesenie, ale so zaujatím vedca pozoruje náš pohyb medzi starými a novými prvkami nášho života, náš pohyb medzi jeho rozdielnymi pólmi, ktoré do seba často narážajú. Autorovou identifikáciou je obraz, ktorý sa snaží dekódovať nové súvislosti, medzi ktorými sme sa ocitli. Kollár pracuje s ľudskou bežnosťou, v rámci ktorej nachádza obyčajne nepostrehnuteľné nuansy každodennej rutiny. Narába so skupinou spoločenských a kultúrnych kódov, tradícií, zvykov, situácií, rituálov či mýtov, ktoré zvyčajne vzájomne konfrontuje. Odkrýva identitu obyvateľov opierajúcu sa o stereotypy, ktorých reálny základ už neexistuje, ak samozrejme niekedy existoval. Zviditeľňuje nové kultúrne a spoločenské kontexty, ktoré vznikli ako dôsledok prijímania dovtedy cudzej západnej kultúry či popkultúry. Všíma si vzťahy medzi pozostatkami pôvodného a atraktívnosťou nového, ich vzájomný kontrast, ale aj ich postupnú asimiláciu spoločnosťou, ktorá daný stav neraz vníma ako nahradzovanie starého novým, a teda horšie lepším. Obrazová správa o stave krajiny Slovensko 001 zachytáva obdobie, v ktorom sme stratili originalitu. Zaslepenosť ligotavou pozlátkou spôsobila, že sme sa začlenili do medzinárodnej kultúry konzumovanej celým svetom bez toho, aby sme pamätali na vlastnú minulosť. To, že nám tento čin v súčasnosti neprekáža, ešte neznamená, že ho raz nebudeme ľutovať. Kosec z Terchovej Kosec z Terchovej je účastníkom pretekov v kosení trávy. Starý pán v saku, s kosou v ruke, stojaci niekde uprostred lúky. Kollár naňho upozorňuje kompozíciou záberu. Centrálnym umiestnením v rámci filmového políčka sa kosec stáva stredobodom nášho záujmu. Medzi

6

1/2009

riadkami by sme takéto zobrazenie mohli cítiť ako autorovo podanie typu – zdá sa mi zaujímavý, pozrite sa naňho. Okrem vedľajších kompozičných plánov, ktoré tvorí rozšírenie obrazu na sféru nevideného pomocou fragmentu ruky a postavy stojacej vzadu, tu nenachádzame ničím nie zaujímavý dej či nijako príťažlivú akciu. A predsa nás tá fotografia priťahuje. Aj v tomto prípade opäť platí, že viac cítime, ako vidíme. Máme dočinenia s Kollárovou významovou viacplánovosťou. Na prvý pohľad si všimneme postoj a výraz tváre tohto starého muža. Stojí opretý o kosu, fúka naňho silný vietor, má zavreté oči. V tom výjave vidieť istú hrdosť, no na druhej strane aj zašlú slávu niečoho; možno mladosti. Stojí tam obohnaný špagátom, ktorý určuje jeho súťažný kus lúky. V rámci tej plochy je koscom, no ľudia postávajúci pri koloch podčiarkujú „virtuálnosť“ tohto priestoru. Ďalšie významové vrstvy sa odkrývajú skôr konotatívne. Na tomto mieste môžeme sledovať Kollárovu prácu s kultúrnymi kódmi či mýtmi. Kosec tu nepriamo vystupuje ako symbol už toľkokrát zvýrazňovanej slovenskej pracovitosti, plebejskosti, poddanosti, ktorá vďaka národným obrodeneckým konštruktom dostala punc hrdosti a pevne sa vryla do nášho kultúrneho vedomia. Koniec koncov, s touto významovou rovinou pracovala aj ikonografia slovenských maliarov (napríklad Martina Benku), literátov, neskôr filmárov a dokonca staršia generácia fotografov, čím sa len podčiarkol osvojovací proces tohto mýtu v spoločnosti. Naraz sa stretávame so starým koscom, ktorý sa ocitol uprostred novej doby, uprostred nových kontextov. V rámci tejto fotografie môžeme dekódovať konfrontáciu troch kultúrnych kódov. Prvý z nich sme už objasnili. Ide o tradíciu pracujúceho človeka v lone prírody v rámci slovenského kontextu. Druhá rovina je mladšia, no ešte stále nie súčasná. Na fotografii nachádzame kosca uprostred lúky, v saku, ktoré pripomína zašlé časy socializmu, a teda odkazuje na dobu, ktorá nás poznačila nielen vnútorne, ale ako vidno, aj navonok – ikonicky. Vynára sa pred nami paradoxná situácia muža, ktorý má pri robote oblečené sako. V konfrontácii s predchádzajúcim kontextom tu môžeme sledovať posun zapríčinený dobou, ktorá sa na jednej strane o slovenskú mytológiu opierala,


Martin Kollár: Terchová, dokumentárna fotografia, farebná, 2001

téma

no na tej druhej samotnú jej podstatu poznačila na nepoznanie. Ak by sme za tým starým sakom hľadali symbol socializmu, ktorý konotuje všetky tie rany, ktoré nám tá doba spôsobila, padali by sme nepochybne do nadinterpretácie. Môžeme si však dovoliť naznačenie asociačných okruhov, ku ktorým snáď ani netreba ďalší komentár: kosec – tradícia pôdy, socializmus – strata pôdy. Ďalším kultúrnym kódom je ten súčasný. Je pravdou, že časťou nadväzuje na ten predchádzajúci, no nejde o ich úplné stotožnenie. Vsadením do kontextu hry či súťaže postava kosca stratila svoju autenticitu. Ide o akési budovanie umelých svetov, s ktorými sa v dnešnej dobe- pomaly na každom kroku- stretávame. Akoby sme si nimi chceli vynahradiť to, čo sme stratili. Veľakrát ide práve o konštruovanie priestorov či akcií, ktoré sa o národnú mytológiu opierajú. Na sídliskách sa stretávame s hybridnými krčmami navodzujúcimi ilúziu salaša, či s inovovaným podaním ranča divokého západu. So záujmom sledujeme podujatia typu

art(eria)

1/2009

folklórnych slávností, furmanských pretekov, tradičných remesiel či súťaž vo varení halušiek. K tejto skupine patrí aj súťaž v kosení trávy, ktorá je zobrazená na našej snímke. Asociačne zhutnená postava Kollárovho kosca nám pripomína, čo sme niekedy mali a čím sme niekedy boli. Pripomína nám obdobie, v ktorom sme to stratili, a na záver pred nás kladie zrkadlo, v ktorom môžeme vidieť našu súčasnú podobu. Trochu smiešnu a trpkú.: Martin Kollár sa narodil v roku 1971 v Žiline. Štúdium absolvoval v rokoch 1992 až 1997 na Filmovej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Vo svojej fotografickej tvorbe sa zameriava na zachytenie každodenného života, pričom v tejto kategórii získal dvakrát (2000, 2004) druhé miesto na prestížnej súťaži Czech Press Photo. Jeho fotografie boli okrem Slovenska vystavované napríklad vo Francúzsku, Nemecku, Grécku, Poľsku, Číne, Českej republike a USA. Vďaka štipendiu Inštitútu pre verejné otázky mu v roku 2001 vyšla kniha fotografií pod názvom „Slovensko 001. Obrazová správa o stave krajiny“.

7


téma

PRIRODZENOSŤ A DIVADLO Juraj Hubinák

Prirodzenosť je veľmi problematický, neurčitý, až zavádzajúci pojem. Jeho živnou pôdou je konvencia, „normálnosť“. Ide o akýsi produkt pomenovania odrazu skutočnosti, takmer dokonalého splynutia so všeobecne prijatou predstavou pravdivosti. Na prirodzenosť sa dá špecificky nazerať predovšetkým pri analýze jej vzťahu k umeniu, ktoré je podľa mnohých teórií viazané na výsledok ľudského snaženia, no ktoré zároveň prirodzenosť na prvý pohľad „ničí“, prípadne modifikuje, „ohrozuje“. Asi najzrozumiteľnejšie a najstručnejšie vysvetlenie tohto pojmu ponúka Roland Barthes, keď píše: „Prirodzenosťou nazývame obraz, ktorý udiera do očí, ako keby bolo vidno samotný zobrazený predmet.“1 Už z tohto hľadiska je zrejmé, že sa pri úvahe a analýze na túto tému pohybujeme po veľmi vratkej ploche. Je zrejmé, že prirodzenosť do veľkej miery ovplyvňuje subjektívny náhľad prijímateľa obrazu, ktorý môže byť posilnený, resp. oslabený vkusom, úrovňou vzdelania, mierou fantázie, atď. Barthesova definícia sa dá „divadelne pretlmočiť“ nasledujúcimi spôsobmi: 1. predstavenie sledujeme natoľko pozorne, že sa odpútavame od reality a dostá vame sa akoby dnu, do inej skutočnosti 2. predstavenie sledujeme s odstupom, uvedomujeme si rozdiel medzi skutočným a dramatickým, ale vierohodnosť symboliky a skratkovitosti zobrazovaného nám evokuje skutočnú realitu Cesta za touto inou a zároveň akoby stále pravdivou skutočnosťou je v divadle (ak odhliadneme od extrémnych postojov) v zásade dvojaká. Iluzívna a antiiluzívna. Iluzívnosť ako pokus o vytvorenie najsilnejšieho efektu reality má k prirodzenosti najbližšie. Pracuje s výrazovými prostriedkami, ktoré majú za cieľ vytvoriť čo najvernejší predobraz skutočnosti, a to na mnohých úrovniach, ako je napr. scéna, kostým, fabula, postava. Jedným z najvýznamnejších vývojových období takéhoto typu divadla bol barok, v ktorom architekti, predovšetkým v Taliansku, zdokonaľovali divadelnú techniku za účelom vytvorenia dokonalej ilúzie, silného vizuálneho obrazu, ktorý diváka uchváti a „pohltí“. Avšak za vrchol iluzívneho typu divadla môžeme považovať inscenácie tzv. naturalistov, združených predovšetkým okolo André Antoina a jeho Slobodného divadla (Théâtre Libre). Naturalisti sa snažili vo svojich dielach ísť za pravdou života. Snažili sa priviesť javiskovú ilúziu do krajnosti: pri inscenácii nórskeho dramatika Henrika Ibsena nechali vyrobiť nábytok z pravej severskej jedle, scéna z hry F. Incresa - Mäsiari zaujala tým, že na hákoch na javisku viseli pravé kusy mäsa2. Herci sa otáčali k publiku chrbtom, akoby jeho prítomnosť nebrali do úvahy a diváci takpovediac nazerali kľúčovou dierkou do predstieranej skutočnosti. Antiiluzívnosť má rovnaké významné miesto vo vývoji divadelného diela v priebehu storočí. Na rozdiel od vernosti napodobňovania antiiluzívnosť pracuje so symbolom, skratkou, fantáziou, asociáciou. Od diváka si vyžaduje zvýšenú spoluúčasť pri analýze a dekódovaní významov. Prvky antiiluzívnosti sú prítomné vo všetkých vývojových obdobiach divadla. Nachádzame ich vo veľkej miere v antickom divadle, ale i v divadle stredoveku, najmä však v talianskej commedii dell’arte a v divadle v Anglicku na prelome 16. a 17. storočia, najmä v scénografii, ktorá pracovala s minimom kulís a orientovala sa predovšetkým na kostým a rekvizity obohacujúce hereckú akciu. Za najvýznamnejšie obdobie pracujúce s formou antiiluzívneho divadla v Európe môžeme považovať symbolizmus, ktorý sa vyvinul v reakcii na predchádzajúce obdobie naturalizmu. Ako už sám názov smeru naznačuje, dominantnou zložkou umeleckej výpovede sa stal symbol (gr. symbállein = ukladať vedľa seba; značiť). Jeho význam tkvel v snahe o zobrazenie a vyjadrenie myšlienok, citových zážitkov a predstáv cez obrazné, náznakové vyjadrenie,

8

art(eria)

1/2009


čím sa zmenil prístup k umeleckej tvorbe, poznaniu a komunikácii, ktoré nepramenili bezprostredne z rozumu a faktov, ale z intuície. Primárnou snahou tvorcov bol prienik za hranice reality a „nahmatanie“, poznanie reality mystickej. Umelecké dielo bolo povýšené na tento akt poznania, „symbolicky premosťujúci reálny a mystický svet. Symbol znamenal narážku na nepomenovateľnú, tajomnú, mnohoznačnú, skrytú podstatu javov, podstatu sveta.“3 Ich snaženie však, stručne povedané, stroskotalo na nedokonalej matérii človeka, či už nedokonalého tela herca alebo nedokonalej duši diváka. Vráťme sa však k Barthesovi a aplikácii jeho myšlienky na divadelné umenie. Na základe individuálnej skúsenosti pri sledovaní divadelného diela môžeme dospieť k záveru, že ilúzia na javisku v tej najkrajnejšej podobe ukracuje diváka o možnosť spoluúčasti. Krajná náznakovosť zase pôsobí mätúco a pri hmotnom zobrazení neobratne, nedokonalo. Tu sa dostávame k základnej vlastnosti divadelného umenia – hre – a predovšetkým ku hre protikladov. Divadlo je totiž „umenie súboja“, konfliktu, napätia na mnohých úrovniach a v mnohých smeroch. To platí i pre ilúziu a jej protiklad. V divadelnom diele sa nikdy neprejavujú samostatne. Ako uvádza Patrice Pavice: „Ilúzia si totiž vyžaduje, aby sme si uvedomili, že to, čo vidíme, je len predstavenie.“4 Každá divadelná inscenácia tak osciluje medzi vyššie spomenutými extrémami. Ani jedna z nich však nie je menej prirodzená než tá druhá. : 1 BARTHES, R.: Sur Racine. Le Seuil, Paris, 1963 2 HYVNAR, J.: Francouzská divadelní reforma. Pražská scéna, Praha, 1996, s. 3 3 LINDOVSKÁ, N.: Ruské symbolistické divadlo. In: Ruská symbolistická dráma. TÁLIA-press, Bratislava, 1997, s. 7 4 PAVIS, P.: Divadelný slovník. Divadelný ústav, Bratislava, 2004, s. 202

art(eria)

1/2009

9


téma

NOVÉ SITUÁCIE PREŽÍVANIA V DIELE MONICY BONVINCINIOVEJ Lucia Miklošková

Don’t Miss a Sec / Nestrácajte ani chvíľočku

Dielo Don´t Miss a Sec je umeleckým počinom taliansko-americkej výtvarníčky Monicy Bonviciniovej. Dielo vzniklo ako myšlienka v roku 1999 a realizovalo sa hneď nasledujúci rok v Londýne. Koncepcia diela nadviazala na sociálne premeny 90-tych rokov, kedy sa v kruhoch umeleckých subkultúr viedli polemiky a diskusie na témy sociálnej komunikácie - „vidieť a byť videní“. Slovami autorky, „Don´t Miss a Sec je o túžbe a neúspechu „vidieť všetko“. Taktiež, Don´t Miss a Sec je alúziou na dielo Dana Grahama a jeho pavilón Target Art in the Park (prekl. Zámer umenia v parku), realizovanom v newyorskom Madison Square Park. Don´t Miss a Sec je presklený kvádrový objekt, v ktorom je umiestnená kovovo strieborná toaleta. Hladký sklenený povrch je interesantný tým, že sklo je priehľadné len z vnútornej perspektívy objektu, kým z vonkajšej strany je netransparentnou reflexnou plochou. Dielo bolo umiestnené do stredu cesty z Tate Britain Gallery, Národnej galérie britského umenia v Londýne. Umiestnením objektu do okolitého mestského prostredia (enviromentálny objekt) sa s ním konfrontuje, a zároveň otvára nové otázky, dovtedy skryté.

10

Toaleta je na objednávku vytvorené umelecké dielo a môžeme ju označiť ako simulovaný readymade. Jej použitie v umeleckom diele (najmä to, že je plne funkčná) netreba chápať ako dehonestáciu umenia, je potrebné vnímať ju v širších súvislostiach konceptuálneho dosahu celého diela. Dielo je vo svojom koncepte syntézou sociálno-kultúrnych súvislostí. Presklený objekt je statický, no reflexná plocha ho dynamizuje. V optickom efekte sa odráža svetlo a každá jedna plocha je výrezom obrazu okolitého priestoru a jeho pohybu. V diele sa pracuje s prepojením reality umeleckého diela a bežnej reality, s ktorou sme denne konfrontovaní. Realita sa v diele vrství. Odraz na skle je obrazom, ktorý Umberto Eco nazýva absolútnym duplikátom stimulačného poľa alebo absolútnym ikonizmom. Reflexný povrch je teda maskovaný citáciou, hyperrealistickou projekciou skutočnosti. Zároveň sa stáva hranicou medzi originálnou skutočnosťou (reprezentácia) a jej napodobnením (simulácia). Sme obklopení známou skutočnosťou, ktorú často prehliadame. Práve zdvojením obrazu skutočnosti na reflexnom povrchu objektu vytvára Bonviciniová výrezy, akési hyperrealistické obrazy, ktoré naliehavo pôsobia ako momenty ich vnímania a spätnej reflexie. Ako som už spomínala, sklo je z vnútornej perspektívy objektu priehľadné. Takto sa v diele spájajú dve perspektívy pohľadu, pričom sklo je bariérou operatívnej vizuálnej komunikácie. Pohľad je sociálna „kategória“ a okrem „náboženských konotácií (ktoré sú pri interpretácii tohto diela irelevantné) sa spája s mocou, manipuláciou a túžbou (Olinová M.: Pohľad. In. Kritické pojmy dejín umenia)“. Toaleta je „zariadenie, na ktorom sa vykonáva telesná potreba“ (Slex, 1999). Toaleta slúži potrebám vyprázdňovania, čo je nevyhnutná ľudská prirodzenosť, ktorá je stále vnímaná ako verejné tabu a spája sa s pocitom hanby (naproti tomu sexualita sa neustále „odmýtizováva“, sexualita predáva – je príťažlivou témou).

art(eria)

1/2009


Ako subjekty sme determinovaní objektívnymi potrebami tela, v tomto zmysle sme voči potrebám tela bezmocní a podriadení im. Toaleta v presklenom objekte je plne funkčná. Integrovaním diela do mestského prostredia sa stáva jeho verejnou súčasťou, slúžiacou potrebám ľudí. Týmto sa umelecké dielo akoby unifikovalo s bežnou profánnou realitou. V diele sa prelínajú výrazové kvality intímnych potrieb v teritóriu verejného. Sklo je teda akousi hranicou, kde sa stretáva viditeľné s neviditeľným, neakceptované sa stáva akceptovaným, pokiaľ sa to skrýva. Dielo počíta s plnou účasťou diváka, ktorý napĺňa jeho koncept a dosah „estetického“ zážitku. Je však otázkou, či práve recipient svojou participáciou na diele ho zároveň neprofanizuje. V koncepte tejto miestnosti sa implicitne stretávajú všetky zložky ľudskej psychiky, ako ich analyzuje Sigmund Freud: JA – vedomie samých seba, ID – jadro ľudskej psychiky, súbor sexuálnych pudov, libido, ktoré sa prejavuje v konaní, NADJA – kultúrne vytvorené regulatívne mechanizmy, regulujúce zákony, predpisy, nariadenia. Zvonku nepriehľadné sklo môže symbolizovať práve tieto kultúrne „regulujúce“ mechanizmy ako to, čo sa nedostáva na verejnosť, respektíve, nevidí sa, akceptuje sa. Taktiež, zrkadlový povrch môže predstavovať individuálnu skúsenosť subjektu so sebou samým ako objektom. Vnímanie vlastného tela sa deje práve prostredníctvom skúsenosti zrkadla. Sklenená schránka diela sa teda stáva metaforou zmierenia Kultúry (nadja) s Id, kedy dochádza k (ne)prirodzenej integrácii Ja s reálnym prostredím.

jekte sa cíti byť pozorovaný, pohľadmi zvonku ohrozený, pretože ho uvádzajú do rozpakov, možno až stavu úzkosti či strachu. Utváranie zážitku z diela stavia práve na pocitoch recipienta, vyplývajúcich zo stretnutia sa dvoch línií – toho, čo je privátne a čo verejné. Bonviciniová vytvára absurdnú situáciu. Z posunutia a prekročenia vžitých hraníc vzniká akési vnútorné napätie vlastných limitov a neistota. Každý jeden divák sa svojím postojom k dielu utvára na formovaní a napĺňaní konceptu umeleckého diela. V komplexnosti diváckych reakcií, Don´t Miss a Sec ponúka obraz sociálno-kultúrnych súvislostí danej spoločnosti. : Monica Bonviciniová sa narodila vo Venice, roku 1965. Žije v Los Angeles, Berlíne a vo Viedni, čím sa neustále pohybuje v akomsi medzikultúrnom dialógu.

Človek pohľadom reflektuje okolitú realitu a týmto poznaním získava nad ňou moc. Túto moc má človek vo vnútri objektu, stáva sa akýmsi voyerom (Freud to nazýva ako skoptofília), pozorovateľom okolia, ktoré ho nevidí (ale uvedomuje si jeho prítomnosť). Dielo pracuje s prvkom exhibície. Človek v objekte si jasným pohľadom uvedomuje vonkajší svet, ten však nemôže kontrolovať jeho konanie, a týmto nadobúda pocit absolútnej slobody. Okolo diela sa schádzalo veľa ľudí, ktorí zblízka overovali nepriehľadnosť skla. Reflexná plocha tiež zvykne pútať pozornosť okoloidúcich, ktorí sa v nej počas chôdze kontrolujú. Človek v ob-

art(eria)

1/2009

„Vo svojej tvorbe skúma vzťahy uprostred priestoru, otázky pohlavia (gender), verejných priestorov a silu možnosti pôsobenia rozdielnych médií (kresba, video, inštalácia, fotografia). Jej dielo je medzinárodne uznávané ako jedno z najzaujímavejších a najoriginálnejších príspevkov do umenia posledných rokov.“ Vyhrala ceny ako Preis der Nationalgalerie fur junge Kunst of the Hamburger Bahnhof Berlin (2005), Leone d’Oro at the 48 Biennale di Venezia (1999). www.neoaztlan.com/issue-five/art/monica-bonvicini/ www.msnbc.msn.com/id/4326340/ www.4to40.com/newsat4/index.asp?id=78 http://kostasvoyatzis.wordpress.com/2007/10/20/monica-bonvicini/

11


Maroš Hečko (1967) – scenárista, básnik, hudobník a organizátor filmového festivalu krátkometrážnej tvorby AZYL. Absolvoval Filmovú a televíznu fakultu VŠMU, pracoval ako asistent produkcie vo filmových ateliéroch Koliba. Ako scenárista filmu Na krásnom modrom Dunaji (1993) získal spolu s režisérom Štefanom Semjanom druhé miesto v súťaži Sundance Institute R. Redforda a cenu Francúzskeho filmového inštitútu v Paríži. Je zakladajúcim členom virtuálneho priestoru Bizarrepublic, audiovizuálneho servera Azyl, hudobných formácií Bezmocná hŕstka, Free Faces, Wedding band a Home Made Mutant. V roku 2007 dokončil scenár k filmu Smog, na ktorom spolupracoval opäť s režisérom Štefanom Semjanom (réžia Daniel Rihák). V súčasnosti má za sebou spolu s projektom HMM už aj záverečnú časť trilógie o láske a spolunažívaní Home Made Mutant Made Home, ktorá vyšla v minulom roku. Foto: Juraj Chĺpik

MONOSLÚCHADLO POD PERINOU Rozhovor s Marošom Hečkom o tvorbe a pozorovaní Lenka Mikušíková Zo všetkých prívlastkov, ktoré sa s tvojím menom spájajú, je „literát“ asi najmenej známy, respektíve, zatiaľ prakticky neexistujúci v širšom povedomí. Súvisí to možno aj s tým, že texty v podobe literatúry sú u teba len príležitostnou formou vyjadrovania sa, alebo je to len prirodzené rozprávačstvo, ktoré sa u teba prejavuje aj v tejto forme popri scenáristike? Literatúra je pre mňa ako tajomný zámok, za ktorého dverami sa odohrávajú rituály, ktoré umožňujú popisovať veci zmyslami neuchopi-

12

teľné. Píšem pravidelne, pomaly sa to zbiera. Nemám zatiaľ veľkú potrebu vydávať. Zatiaľ bolo možné sa s tvojou literárnou tvorbou zoznámiť iba v zbierke Pitbull report, ktorú vydal v edícii Azyl Koloman Kertész Bagala (L.C. A. Publishers Group) v roku 2005. Plánuješ niečo nové? Vydal som len zopár poviedok. Samostatne. Jedno obdobie som s Marekom Ormandíkom robil bibliofilské vianočné vydania, v počte kusov tak 10 až 30 a obdarovávali sme priateľov. Ja som napísal poviedku a Marek ju ilustroval.

art(eria)

1/2009


tvorb(area)

Tlačili sme to na ručný papier a dávali si robiť väzby do polygrafického učilišťa. K jednej knižke, Teplo, ktoré nemám rád, sa dostal režisér Daniel Rihák, mal osemnásť a zazvonil mi raz na dvere, že by sa rád porozprával o jej natočení. S Vilom Csinom napísali scenár a spravili storyboard, casting, nafotili si atmosféry s hercami a poslali to na Ministerstvo kultúry. Nikdy nedostali peniaze a k realizácii došlo až o desať rokov, keď sme to v úplne undegroundových podmienkach natočili s Danom za vlastné peniaze, s Robom Rothom v hlavnej úlohe. Zdá sa, že všetko má svoj čas. U teba sa to akosi všetko spontánne mieša. Ak napíšeš poéziu, nedá sa celkom odlúčiť od hudby, ak napíšeš poviedku, z ktorej vznikne scenár k filmu (Smog), opäť tu zohráva hudba svoju úlohu. Akú úlohu jej vo svojej tvorbe prisudzuješ? Je hudba niečím, čo stojí „nad“ tým ostatným? Hudba je abstraktné umenie. Ako povedal Oliver Vnemáček vo Videodenníkoch, ktoré s ním točím, hudba najmenej manipuluje a vnucuje percipientovi názor. Pre mňa je to zdroj obrazov, voľného imaginatívneho toku, prevteľovanie sa do heteronymov, ktoré ma počas celého života navštevovali a s ktorými som si vypestoval schopnosť tvoriť rôznorodé virtuálne svety a v nich rozličné príbehy. Ako dieťa som cez týždeň nesmel pozerať televíziu. Ani som netušil, že v tom čase si vlastne vytváram prirodzený odpor k tomuto médiu, živiaceho v človeku dokonalú pasivitu. V škole sa rozprávalo o dejoch z filmov, ktoré som nevidel, tým pádom som sa nedokázal zapojiť. To ma štvalo. Tak som začal prinášať svoje vlastné príhody, ktoré som si predstavoval pri počúvaní hudby na malé monoslúchadlo pod perinou, aby ma neodhalili, že ešte nespím. Hudba má pre mňa zvláštne čaro a postavenie v mojej hierarchii. Slovenská filmová tvorba sa začína pomaly, veľmi pomaly rozbiehať. Ako vidíš jej aktuálnu situáciu, myslím aj z pohľadu tvorcu? Ešte len začal rok a už boli 3 premiéry veľkých projektov. Dva z nich sú hrané a jeden je celovečerný dokument. Okrem toho sme s Azylom odpremierovali Reklamu na život a 60 krátkych filmov počas dvoch dní. Ak sa pridajú ďalší, na konci roka bude bilancia veľmi dobrá. Teší ma hlavne to, že sa pripravuje na spustenie nový zákon pre audiovizuálnu tvorbu, ktorý by mal

art(eria)

1/2009

priniesť financie na realizácie projektov, čo by bol obrovský posun. Vo svojej tvorbe reflektuješ svoje okolie a prežívanie. Existuje cudzia reflexia, ktorá ťa ovplyvňuje, či už v tvorbe filmovej, hudobnej, alebo literárnej? Existujú témy, nadčasové a nad lokálnym rozmerom, vedia osloviť kohokoľvek. Snažím sa nájsť ich a objaviť spojenie so mnou a životom, ktorý žijem. Azyl ako alternatívny priestor vyjadrovania sa, akýsi svet osebe, stojí v jasnej opozícii k mainstreamu. Aké je to ísť proti prúdu? Ako vyrovnávaš skóre bez masovej predajnosti, aby si mohol tvoriť a podporovať v tvorbe aj iných, respektíve, ako vidíš takúto situáciu u nás? Každý štát má nejaké smerovanie a to sa odzrkadľuje aj v jeho kultúre. Tempo, ktoré zvolila elita tejto krajiny, spojené s konzumom, hypotékami a životom na vysokej nohe, sa začína spomaľovať. Nezvládla ho totiž. Ten be-bop bol trochu nad jej schopnosti, stratila sa už v druhom takte a teraz nevie, kde je prvá doba, takže spieva hlava nehlava úplné nezmysly. Nedokázal som sa s tým stotožniť. Čo ti vtedy ostáva? Najprv príde zvláštny pocit, zžieravá bezmocnosť, ale potom sa to v človeku upokojí a začne si robiť veci po svojom. Kašlem na to, kam idú ostatní, mainstream, či ako sa to volá. Vôbec to nesledujem. Sledujem takých ľudí, ktorí si pokojne idú svojim smerom a na Slovensku je ich stále viac. Nie sme žiadna alternatíva. Ideme si len svojou cestou. Verím, že o niekoľko rokov budeme krajinou s pestrou scénou, napriek tomu, že vkus a smer divákom zatiaľ určujú médiá, ktoré sa vyhovárajú, že si to ľudia pýtajú. Je to manipulácia. Nikdy som tomu neuveril a odporúčam to aj ostatným. Spomínaná situácia má za následok, že sa takáto tvorba vytvára „na kolene“. Má to aj svoje výhody? Som slobodný vo svojej tvorbe. Je jedno, či si to vydávam sám, alebo či to vydáva Sony Music, ako to bolo v prípade druhého albumu Free Faces. Že si tvorca, to už vieme, plánuješ sa intenzívnejšie venovať aj teórii? Robím si doktorandské štúdium na Katedre dramaturgie a scenáristiky na VŠMU, chcel by som učiť, baví ma to. :

13


tvorb(area)

Nerád by som niekoho otravoval Maroš Hečko

Nerád by som niekoho otravoval. Tento spôsob uvažovania už v úvode vlastne kazí každú začínajúcu aktivitu, a to si myslím, že je úplne jedno, či je to krátka báseň (koniec koncov, aj s tou sa dá pokaziť človeku celý deň), klavírna sonáta, poviedka alebo nedajbože päťsto stranový román. Je to dar, alebo to otravuje? Otázka na slovo vzatá v túto prepchatú dobu, kedy väčšina fungujúcich vecí v realite si tým vôbec hlavu neláme. Veď podstatné by malo byť číslo, ktoré hovorí o tom, či to otravné je, alebo nie je. Niekto zavesí fotografie známej osobnosti na hudobný server, nachádzam tam napríklad sériu Milesa Davisa z rozličných období jeho hudobnej kariéry. Ku každej fotografii je možnosť hlasovania. Dve ikony, palec hore, palec dole, stačí si vybrať a kliknúť. Celkovo viac ako sto fotografií a ani pri jednej sa nestalo, že by sa ľudia jednohlasne zhodli, že ich to potešilo alebo otrávilo. Dvihnutý palec? Spustený? Rímsky cisár v nás rozhodne, či vec, o ktorej hlasujeme pochováme, alebo dvihneme na piedestál, čo neznamená, že by sme zajtra svoj názor nemohli zmeniť a pridať mu palec smerom k zemi, aby tí, čo prídu po nás videli, že občas treba aj ukrižovať. Položením tejto komplikovanej jednoduchej otázky prebieha v človeku proces, ktorý sa ťažko dá prirovnať k húpaniu na hojdačke alebo stavaniu hradu v pieskovisku. Je to skôr poriadny autodrom, v ktorom žalúdok chvíľu padá až mimo svoje bohom určené miesto a hneď vzápätí sa natlačí v celej svojej obsažnosti do úst a hlavy. Čo robí žalúdok v hlave, je samozrejme úplne nepochopiteľným úkazom pre tých, ktorí sa nezamýšľajú, či ich úžasný nápad postaviť napríklad nový panelák v tesnej blízkosti iného paneláku nepokazí život desiatke rodín na veky vekov. Ale tak jednoduchá otázka, Je to dar alebo to otravuje?, sa nejaví ako banalita, ak si ju človek položí sám sebe. A tak si ju teda kladiem. Mojim nápadom je, že obdarujem syna a pomôžem mu so všeobecným rozhľadom, vyberám mu knihu z najvyššej police, kde sú odložení autori na dlhé trate, proste spisovateľská elita, tá, ktorá poteší v puberte, aj v päťdesiatke. Som hrdý na to, že mu idem sprostredkovať tento klenot. Ešte pred tým, ako mu knihu podám, prelistujem niekoľko strán, začítam sa, okamžite si pripomeniem niektoré scény a pousmejem sa, že to vo mne vôbec nezostarlo. Tá kniha, ako každá z najvyššej police, má ešte niečo naviac, príbeh spojený s ňou, nadhodnotu, ktorá nesúvisí ani s autorom, ani s témou, ktorá je v nej obsiahnutá. Žiaden bulvár, ani hollywoodsky strhujúci príbeh, jeden z tých, ktoré sa dajú ľahko speňažiť, len niečo veľmi intímne a civilné, maličkosť, ktorá knihu napriek jej jednoduchému vzhľadu urobila čistým zázrakom práve v mojom živote. Kniha, ktorú chcem synovi podarovať, má na druhej strane pečiatku komunistickej knižnice. Je na nej čitateľný rok 1964, kedy bola do knižnice zaradená, dokonca je stále čitateľné aj mesto a obvod, v ktorom sa nachádzala. Strany sú zožltnuté, papier je hrubší, ako sa na tlač zvykne používať v súčasnosti. Kniha pôsobí mohutnejším dojmom, nie je to šalátový paperback so zlomeným chrbátom. Už pri výbere knihy sa mi vybavilo, ako som k nej pred dvadsiatimi rokmi prišiel, vlastne na myšlienku vytiahnuť ju z najvyššej police a podarovať synovi, aspoň si myslím, ma viedla práve tá príhoda, ktorá sa na knihu viaže. Mal som tú česť sedieť v jednej lavici na viacerých seminároch s drobným tmavovlasým introvertom, pochádzajúcim z rodiny so silným straníckym zázemím. Veľa toho nenahovoril, nemal frajerku, nemal ani mnoho spriaznených duší okolo seba, bol priemerným žiakom, priemerne sa obliekal, univerzitu robil spôsobom, ktorý nikomu nekľal oči ani po stránke výnimočných vedomostí, ani toho, že by musel často opakovať skúšky, nedajbože absolvovať reparáty v letných semestroch. Jednoducho neviditeľný mladík. Ani neviem, ako to celé

14

art(eria)

1/2009


vzniklo, pravdepodobne by som si už nespomenul na jasný signál, či dôvod, vďaka ktorému mi to ponúkol, len si spomínam, ako sme spolu čakali medzi dvoma prednáškami pri starom moste a ja neschopný tak, ako on, len sedieť a pozorovať nákladnú loď naloženú doplna uhlím, ktorá sa s nemeckou vlajkou na kajute presúvala od Viedne do Budapešti a možno ešte ďalej, až do Bukurešti, kde uhlie v rámci prídelového systému v tom čase rozdeľovali domácnostiam podľa počtu rodinných príslušníkov, proste som to pozorovanie na rozdiel od neho obmieňal doplnkovou činnosťou, hádzal som kamene do plávajúcich polien, popiskoval si melódie z muzikálu Saturday Night Fever, ktorý som videl s Beátou dva dni pred tým v Palacke namiesto predmetu o dejinách robotníckeho hnutia s pani Dzórkajovou, na ktorý sme boli obaja alergickí, kopal som do prázdnej plechovice od džúsu Zeus, ktorá sa mi pritrafila pod nohu, inak by som to ani nenazval, ako typický výjav s výrastkom, ktorý potrebuje akciu tela, zoskok s padákom alebo prinajmenšom poriadny beh, či niekoľkohodinové zovretie ženy v úplnej tme nevyvetranej garsónky alebo Olympiádu, áno, Olympiádu, aby sa konečne vybláznil. Ten výjav mal aj svoj protipól v postave môjho spolužiaka, tichého pozorovateľa, ktorý nespustil oči z plaviacej sa lode, fajčil bezfiltrovú cigaretu s tuhým tabakom a vychutnával si jesenný obraz s vlnami, ktoré za loďou vlečúcou sa iba niekoľkými uzlami za hodinu ostávali ako tanečnice vo valčíkovom opojení a pri pilieroch mosta tvorili malé víry predierajúce sa do stredu rieky a miznúce v toku, ktorý po predchádzajúcich výdatných dažďoch mal vo svojom koryte dostatok vody na to, aby stiahol pod hladinu akékoľvek zviera, či dobrého plavca. A môj mĺkvy spolužiak vyfúkol dym k oblohe, akoby chcel pridať ďalší oblak k tomu putujúcemu bielemu stádu nad našimi hlavami a navrhol mi, aby som s ním šiel v sobotu na Moravu, že ma vezme do Zakázanej zóny. Pamätám si, ako mi noha ostala na polceste k záverečnému odkopu plechovky simulovaného finálového zápasu Majstrovstiev sveta vo futbale medzi Argentínou a Holandskom, nestihol som ani zareagovať na to vzrušujúce spojenie Zakázaná zóna, pretože už bez slova odchádzal späť smerom ku škole. Auto jeho otca malo dokonca rádio. Bez toho, aby mi dopredu oznámil, kam ideme, alebo aj nedajbože vysvetlil, čo Zakázaná zóna je a čo tam ideme robiť, natankoval plnú nádrž a vyrazili sme. Fakt toho veľa nenarozprával. Jediné, čo mi prezradil bolo, že ak by sa ma hocikto opýtal na dym v aute, mám povedať, že si neviem pomôcť a musím nepretržite fajčiť. Po dvoch hodinách jazdy krajom s kopcovitým terénom, vinicami s ešte neobranou úrodou, sme sa ocitli niekoľko kilometrov na sever od Brna, kde sa za drobnými, vápnom nabielenými chalupami pri začínajúcom lese objavil vysoký múr prísne stráženého objektu. Na vrátnici kamarát úplne suverénnym spôsobom, akým som ho v škole za dva roky nepočul ani raz prehovoriť, pozdravil zavalitého vrátnika a poprial mu krásny pracovný deň, vytiahol akýsi hlavičkový papier s nečitateľným podpisom na pravom dolnom okraji a podotkol, že ide na návštevu za súdruhom Šestákom, ktorému ústredie posiela isté dokumenty, o ktorých ale s nikým nesmie hovoriť, ukázal na veľmi seriózne vyzerajúcu koženú aktovku svojho otca pohodenú na zadnom sedadle, nahol sa cez okno dverí, povytiahol cigaretu z dokrkvanej krabičky, ponúkol strážnika s červenými lícami posiatymi drobnými žilkami, pripálil mu vlastnou cigaretou, čím iba spečatil ich náhle zblíženie a okamžite prehodil reč na vinice, kvalitu tohtoročnej úrody, cukornatosť, sýtosť a zdravosť zeme a silu letného slnka, ktorá z hrozna určite bude cítiť, ak nepríde posledný týždeň dáka pohroma v podobe krupobitia alebo veľkého počtu drozdov, ktoré by mohli priletieť zo Slovenska, či z Poľska, porovnal úrodu s predchádzajúcimi rokmi a nezabudol pripomenúť katastrofu z osemdesiateho štvrté-

art(eria)

1/2009

15


tvorb(area)

ho, kedy z vína vďaka záplavám nebolo nič. Strážnik vtiahnutý do víru jeho obrazovej rieky, plynulo tečúcej cez jeho územie, ktorá akoby poznala strážnikove sny a túžby a hladila jeho brehy, pozabudol na ostražitosť, pištoľ v púzdre mimovoľne pohladil ľavou rukou a druhou, s ešte nedofajčenou cigaretkou dvihol závory a dával nám pokyny ako sa dostaneme cez ten obrovský komplex ku kanceláriám, aby sme náhodou nezablúdili. A kamarát šibalsky ukázal na fľašku s nedopitým pohárom za okienkom vrátnice a vyrazil, pridal hlasitosť na rádiu, kde práve Marika Gombitová v najvyšších možných výškach zdravila anjelov a pustil sa po betónovej ceste smerom, ktorý nám strážnik ukázal. Lenže za prvou hospodárskou budovou stočil auto do opačného smeru a pridal plyn, aby sme sa dostali čo najskôr k obrovskému skladu s dvojkrídľovými zhrdzavenými vrátami, v ktorých sme zmizli a ktoré sa okamžite za nami zavreli, pretože im pomohli dvaja robustní chlapi v špinavých montérkach a čiernych tielkach. Na nič som sa nepýtal, iba som pozeral na spolužiaka, ktorý sa usmieval a sústredil na jazdu, aby nevpálil s kolesom do jednej z mnohých jám. Prešli sme celým skladom, zastavil až na opačnej strane pred obrovskou kopou kníh, hotovou horou vyradených alebo politicky neakceptovateľných kníh, pripravených na likvidáciu v rozpálených peciach s ošľahanými sčernalými príklopmi, za ktorými mizli v plameňoch, v hustých kúdoloch dymu vystupovali tehlovými komínmi a pripomínali spaľovne koncentračných táborov. Všetko sa zbehlo rýchlo. Otvorený kufor hltal balíky kníh zviazané hrubým špagátom, ktoré chlapi bez slova nosili. Nestačil som sa ani rozhliadnuť a boli sme naložení tak, že zadná náprava klesla pekne k zemi a na spiatočnej ceste sa zásterky na aute šúchali o vozovku a neustále nám pripomínali opatrnosť v jazde. Na vrátnici nás strážnik odzdravil pravicou s hlasným, Česť, súdruhovia!, a alkoholický stav, v ktorom sa už od rána nachádzal, mu nedovolil uvedomiť si, že je víkend a pán Šesták sa určite do svojej kancelárie neuráčil. Psy brechali spoza pletiva, za ktorým boli priviazané a pripravené na nočné obchôdzky a my sme sa za dedinou ešte zastavili pri vinici na poľnej ceste, aby sme si každý odtrhli dva strapce hrozna a cestou si ich pri hlasno pustenom rádiu bez slova vychutnávali. Bratislava nás privítala najprv svojimi panelákmi, až potom ukázala svoj pôvod. Pomaly sme viezli náš náklad po rozkopanom bulvári Rastislava Štefánika a v centre mesta, zo zadnej strany americkej ambasády sme vo vedľajšom dome knihy vyložili u prešedivelej starenky, ktorá nám otvorila dvere do dvoch pivníc už preplnených knihami, ktoré sem spolužiak vozil možno pekne dlhú dobu a ku ktorým pribudli aj tie, pri ktorých som mal možnosť asistovať ja. Pani Sternová všetko svedomite pozakrývala, pozamykala a pozvala nás na šálku čaju, domáci broskyňový kompót a suché vanilkové pečivo do svojho po koreninách voňajúceho bytu. Pri odchode nás nežne pohladila obidvoch po tvári, otočila sa ku komode, na ktorej boli položené dva darčeky, tajomne zabalené do belasého papiera, podala nám každému jeden a ticho dodala, Rada by som vás, chlapci, obdarovala. Za fašistického Slovenského štátu sa ľuďom, ktorí neboli Židia, ale pomáhali Židom skrývať sa pred deportáciou a upálením v koncentračných táboroch, hovorilo biely Žid. Chvíľu rozmýšľam, ako by som nazval toho tichého, navonok nevýrazného chalana, od toho času môjho veľmi blízkeho priateľa, keď podávam knihu synovi, ale rýchlo ma to prejde, viac ma zaujíma, ako bude na neznámy, na pohľad nič hovoriaci dar, ktorého pozadie vedome zamlčím, syn reagovať. Spolieham sa predovšetkým na to, že aj s ním (rovnako ako so mnou pred dvadsiatimi rokmi), dokáže pohnúť silný príbeh skrytý za jemne ošúchanou pevnou väzbou, ale neviem sa zbaviť toho zvláštneho pocitu a otázky s ním spojenej, Vníma to ako dar, alebo ho to otravuje? :

16

art(eria)

1/2009


prime time

UZAMKNUTÉ DEJINY MATEJA KRÉNA

Matej Krén: Scanner, 2008

Foto: Nina Vrbanová

Nina Vrbanová

V Galérii mesta Bratislavy bola od 26. novembra minulého roka až do 8. marca 2009 sprístupnená autorská výstava slovenského výtvarníka Mateja Kréna. Výstava pod názvom Introspektíva, inštalovaná v Mirbachovom paláci, ponúkla prierez Krénových prác z rokov 1995 až 2008. Päť vybraných diel prezentovalo z autorovej tvorby skutočne to najlepšie, pričom minimum vystavených diel poukázalo na ich jedinečnú obsahovú i výrazovú hutnosť a maximálnu sebestačnosť. Rozmerný priestorový objekt Scanner svojou formou i pointou nadväzuje na líniu knižných architektúr, ktorými sa autor preslávil doma aj v zahraničí ešte začiatkom 90. rokov minulého storočia. Známy je najmä Idiom, dlhodobo inštalovaný vo vestibule Mestskej knižnice v Prahe, alebo Pasáž, tvoriaca vstup do expozície slovenského umenia 20. storočia v Pálffyho paláci Galérie mesta Bratislavy. Scanner rozpracovanú symboliku knihy posúva do nového kontextu v interaktívnom procese skenovania. Vybudovaným úzkym, klaustrofobickým koridorom divák vchádza priamo do diela a stáva sa „dôležitou súčasťou jeho zmyslu,“ ako uvádza autor. V kruhovitom vnútri objektu dochádza k symbolickému svetelnému preskenovaniu

art(eria)

1/2009

človeka v jeho bytí, človeka uzamknutého vo večnosti zrkadlovej ilúzie hlbokého, nekonečného priestoru, otvárajúceho sa medzi nebom a zemou. Navodená situácia skenovania sa pritom kľúčovo zvýznamňuje na úrovni sebaspytovania, pohľadu do vlastného vnútra, divákovej introspekcie. V strohom lineárnom rade inštalované Dejiny umenia (Druhé vydanie) predstavujú sériu dvanástich objektov, estetizovaných sklenených kvádrov, ktoré v sebe ukrývajú kompletné vydanie Pijoanových kníh dejín umenia. Tie sú v našom kultúrnom kontexte emblematickým, či presnejšie, až paušalizovaným príkladom tradičného nahliadania dejín ako lineárne a progresívne sa vyvíjajúcej histórie umenia. Zaliatím týchto kníh do horúceho skla je v prvej fáze ich pôvodná materiálová existencia zmenená a takto definitívne ukončená v podobe uzatvoreného skleneného artefaktu. Autor sa týmto dielom opäť veľmi pôsobivo vyjadruje k téme konca dejín, spochybňuje predstavu ich jedinej možnej či správnej interpretácie, ktorá, zastúpená Pijoanovou sériou, naďalej heroicky a osamotene stojí na piedestáli. Olejomaľba Kužeľ ponúka autorovu interpretáciu vlastného, staršieho diela Idiom, kedy sa v špecifickom uhle pohľadu naň odkrývajú jeho

17


Matej Krén: Okno, 2008

Foto: Nina Vrbanová

prime time

iné alebo ďalšie významové vrstvy. „Zobrazenie mandaly vnútorného priestoru Idiomu v obraze Kužeľ nie je len cestou ku kvalitatívne inému zážitku v inom médiu, ale aj vizuálnou polemikou s prostriedkami iluzívnej maľby a tradičnou predstavou priestoru ako nádoby bez stien, v ktorej sa nachádza náš svet. Prebleskovanie popredia a pozadia, konkávneho tvaru s konvexným, umožňuje zmeniť zaužívaný pohľad na obrazový priestor a zahliadnuť ho inak,“ uvádza Krén v sprievodcovi po výstave. Aktuálnu polohu Krénovej tvorby azda najvýraznejšie zastupuje sugestívny objekt Okno, ktorý opäť nadväzuje na tému zastavených alebo vo vlastnej večnosti uzamknutých dejín. V zrkadlovo nekonečnom priestore za oknom sa víri množstvo papierových útržkov kníh a časopisov, nesúcich jedinečnú, ale zároveň nekonkrétnu informačnú správu. Akúsi stopu sveta, odtlačok jeho fragmentovanej a nestálej pamäte. Krén túto vzdušnú kinetickú koláž významovo posúva do roviny dekoláže, defragmentácie dejín. Tentokrát však nie špecificky dejín umenia, ale univerzálnych dejín bytia. Tie sa v Okne menia na krásne hravú, pulzujúcu hru kozmického priestoru vo významovom odkaze na dezilúziu vlastnej kontinutity. Posledné, piate vystavené dielo s názvom Virtuálna kamenná záhrada predstavuje simuláciu

18

anorganickej prírody, usporiadanej do formy zenových záhrad meditácií. Pozostáva z niekoľkých tisícov kameňov, vymodelovaných z papierovej kašovitej hmoty kníh, časopisov a novín. „Iluzívna zámena vonkajšej podoby znovu a inak rozkrýva celý komplikovaný vzťah prírody a symbolickej ľudskej kultúry. Záhrada si vytvára svoj vlastný koncentrický priestor na meditáciu nad mnohými témami – nad vzťahom skutočnej, faktickej prítomnosti textov a nevyhnutnej fiktívnosti ich virtuálnej existencie, nad vzťahom vonkajšieho a vnútorného či nad vzťahom pamäte a zabúdania,“ hovorí o svojom diele autor. Výstava Mateja Kréna bola v pravom slova zmysle introspektívou, pričom jej názov istým spôsobom odkazuje aj na typ výročných retrospektívnych výstav jubilujúcich umelcov. V koncepcii autora spolu s kurátorom Ivanom Jančárom bola však skôr zmysluplným zamyslením sa nad vlastnou tvorbou, interpretáciou seba ako umelca tvoriaceho v čase. Rovnako aj teoretické pozadie projektu zabezpečil len sám autor textovým výkladom jednotlivých inštalovaných diel. Je to však úplne v poriadku? Ak áno, na akej úrovni tu bola prítomná miera objektívnej a dostatočne kritickej (seba)reflexie? A akú rolu hral kurátor, ktorého výstava mala akoby len preto, aby ho jednoducho mala? :

art(eria)

1/2009


ZDANLIVO OBYČAJNÉ PESNIČKY ANDREWA BIRDA Tomáš Slaninka Keď sa hovorí o prirodzenosti v oblasti hudby, veľmi rýchlo mi prídu na um pesničkári. Nielen osamelí bardi, vylievajúci si svoj žiaľ z lásky a smútku v intímnej atmosfére svojho opusteného ja a drevenej španielky, ale aj veselí a úprimní interpreti, využívajúci celé spektrum akustických nástrojov. Veď čo je prirodzenejšie ako bezprostredný text o hľadaní seba samého za zvuku sláčika či tlmeného brnkania na gitaru. V minulom roku bol najvýraznejšou ikonou zasnívaného poeta Bon Iver s dnes už legendárnym príbehom o niekoľkomesačnom pobudnutí v izolovanej chatke uprostred lesov. Z tej druhej, optimistickejšej skupinky, sa najvýraznejšie presadila päťka zo Seattlu, Fleet Foxes. Treba sa však prehupnúť do tohto roka, kedy je dôstojným nasledovníkom kvality, ale aj atmosféry prirodzenosti a nenútenosti americký umelec Andrew Bird. V deväťdesiatych rokoch hrával so svojou kapelou Andrew Bird‘s Bowle Of Fire pokojnú, žánrovo eklektickú hudbu na pomedzí jazzu, blues s prímesou folku. Odvtedy uplynulo veľa času. Andrew si uvedomil a na vlastnej koži vyskúšal, že sólová interpretácia hudby je pre neho to pravé. Od jazzu sa posunul skôr k folku a jemnému indie-rocku. Husle do veľkej miery nahradil gitarou, prehĺbil svoju zručnosť v pískaní a začal skladať piesne s ešte intímnejšou tematikou, veľmi často sa venujúc svojmu vnútru. Po vydaní kritikmi oslavovaného albumu „Armchair Apocrypha“ sa utiahol na samotu a počuť bolo o ňom len pri občasných koncertoch či výpomoci pre iných umelcov. Veľmi zaujímavo obohatil napríklad posledné dve EP nahrávky kanadského multiinštrumentalistu Final Fantasyho svojím pískaním a hrou na husle. Najnovšia štúdiová nahrávka „Noble Beast“ vznikala dosť dlho, pričom prvé skladby hrával na koncertoch už v prvej polovici minulého roka. Nenáhlivosť s vydaním nového materiálu jednoznačne prospela kvalite, keďže všetky nápady mali dostatok času vyklíčiť, dozrieť a rozvinúť sa len v to najzaujímavejšie. Každá z dvanástky spievaných skladieb je tak jedinečnou výpoveďou s vlastnou tematikou, odlišnou kompozíciou, vždy obohatená o nejaký zaujímavý prvok. Popri skladaní vzniklo aj množstvo čisto inštrumentálnych kompozícií, ktoré sa rozhodol vydať samostatne na vtipne pomenovanom albume „Useless Creatures“. Obsahuje deväť skladieb, dlhých od necelej minúty až po jednu desaťminútovku. Tento komorný materiál je oveľa náročnejší a okrem svojej nespievanej

art(eria)

1/2009

podstaty, ktorá ho spája, chýba mu štruktúra či nosná myšlienka. Hudobne ide o veľmi zaujímavé kompozície, skôr pre náročného poslucháča, tešiaceho sa na hĺbkovú analýzu vrstvovitých motívov. Inak je to skôr nerušivá kulisa ku každodenným činnostiam. „Noble Beast“ pôsobí hneď na prvé počutie veľmi kompaktne. Andrew Bird na nej servíruje veľké množstvo myšlienok, mnoho siahodlhých melódií v prevedení s klasickými akustickými nástrojmi. Najvýraznejšia je gitara, zahanbiť sa nedajú ani neodmysliteľné husle. Na rad sa dostane aj klavír, akordeón, jemné a rytmické bicie i veľké množstvo nevýrazných, no podstatných perkusií. Nenahraditeľným prvkom jeho aranžmánov je pískanie, ktoré za roky tréningu povýšil na svoj ďalší hudobný nástroj rovnocenný so spevom. Na hudbe Andrewa Birda je veľmi pútavé komponovanie vlastným štýlom, bez používania zaužívaných šablón. Jeho skladby rastú, v priebehu času sa vyvíjajú, nie sú to len zmesy dvochtroch strof a jedného, dookola omieľaného refrénu. Melódie sa ťahajú celými piesňami veľmi súvislo, s mnohými obmenami, prispôsobiac sa textu a na prvé počutia sú dosť ťažko zachytiteľné a zapamätateľné. Tvorba Andrewa Birda síce pôsobí pri spoznávaní veľmi prístupne, ba priam až priamočiaro, je to však klam, lebo mnohými odbočeniami, dlhými témami a metamorfózami znie trochu mätúco a ani trochu sa nepokúša to poslucháčovi uľahčiť. Táto nepoddajnosť je veľmi efektná a zároveň je podnetom na rozmotávanie jednotlivých tém a odovzdanejšie počúvanie myšlienok.

19


prime time

20

Foto: Cameron Witting

Sám hovorí o tejto skladbe, že ju môžeme považovať za rozchodový song, pokojne však aj za protestnú skladbu či reakciu na geopolitickú situáciu. Odkazom na súčasné problémy, ktoré trápia alebo hnevajú, je popová, až hymnická „The Privateers,“ v ktorej sa sťažuje na otravnosť a neodbytnosť podomových predajcov, ktorí sa tvária, akoby predávali pokoj duše a ich ponuka je to najlepšie, čo sa kedy mohlo udiať. Proti ich nájazdom sa stáva bezmocný a jediné, čo mu môže pomôcť, je čas. Hudobne je táto skladba odkazom aj na jeho staré časy s kapelou a zároveň je venovaná spoluhráčovi, ktorý ho vyzval, aby oprášil niektoré svoje jazzové postupy. Andrewa Birda baví hrať sa so slovami, využívať všetky možnosti jazyka, hľadať zapadnuté výrazy a exhumovať ich význam či používateľnosť. Rovnako je jeho záľubou písať viacvýznamové texty, a preto je asi najlepšie, ak si každý poslucháč nájde také vysvetlenie, ktoré mu najviac vyhovuje v danej životnej situácii a Andyho slová si vyloží po svojom. To je jedno z posolstiev a funkcií hudby tohto razenia. Z hľadiska zvukovej stránky je to nádherná koláž umeleckého pískania, ktorým dokáže znázorniť vtáčiky či flautu, veľmi zručnej hry na akustickú gitaru a nádherných, za srdce chytajúcich husľových aranžmánov. Bez skvelých a prepracovaných textov by to však bola „len“ zaujímavá hudba. So slovami Andrew Birda a jeho veľmi úprimným a uveriteľným prevedením je to ešte niečo viac. Je to prienik do duše vlastnej, ale aj do srdca poslucháča. :

Andrew Bird

Veľkú obľubu a diskusie rozprúdila skladba „Tenuousness“, hlavne kvôli svojmu textu. Andrew Bird má veľmi rád hranie sa so slovami, ukladá vedľa seba podobne znejúce slová s úplne odlišnými významami, alebo zámerne rýmuje vtipné slová bez logického súvisu. Miluje zvukomalebnosť. Takisto má obrovskú slovnú zásobu, čo dokazuje takmer v každom jednom kúsku. V „Tenuousness“ sa odviazal naplno hneď na začiatku v dvojverší „From proto-Sanskrit Minoans to Porto-centric Lisboans / Greek Cypriots and and harbor-sorts who hang around in quotes a lot,“ čo zakončuje veľmi výstižným a sebareflexívnym „Here‘s when the things start getting weird.“ Podľa svojho vysvetľovania každej jednej skladby, ktoré poskytol magazínu Drowned In Sound, sa v tejto skladbe zaoberá tým, ako sú veci medzi sebou pospájané, všetko so všetkým nejako súvisí a tiež tým, že vo vesmíre existuje určite nejaký poriadok. Rozporuplných reakcií sa dočkala hlavne vďaka až šialeným kombináciám slov, čo niektorí recenzenti považujú viac za čudáctvo či exhibíciu zbytočných slov. Umenie je krásne, keď je voľné a slobodné, preto si myslím, že efektnosť a odlišnosť od druhých je dôležitejšia ako doslovný význam každého jedného verša. Vtipné kombinácie slov využil aj v chytľavej „Anonanimal,“ či nádhernej, dlhej epickej „Souverian,“ ktorú okomentoval slovami, že aj preňho ostáva záhadnou. V nej postupne zamieňa slovo souverian za podobne znejúce „so very young“ a melancholickú náladu hudby dopĺňa podobne smutným spievaním o tom, ako ostal v mladosti opustený a „ona“ sa už nevrátila. Téma samoty je rozvinutá aj v pútavej „Effigy,“ prostredníctvom ktorej rozpráva príbeh opusteného muža sediaceho za barom, ako komentuje všetko okolo seba a dostáva tým okolitých ľudí do rozpakov. Tento pán sa stáva akýmsi mementom osamelosti a výstrahou pre ostatných, aby nedopadli tak ako on. Sám môže totiž ostať ktokoľvek. Nie je nič netypické, ak pesničkári ako Andrew Bird, či vyššie spomínaní Bon Iver a Fleet Foxes radi rozoberajú vo svojej tvorbe vzťahy. Tému zažehnávania partnerskej krízy Bird rozoberá napríklad v „Not a robot, but a ghost“ s tanečným cigánskym rytmom a nespútanou strhujúcou náladou. V nej sa stáva tým, kto sa dostáva cez všetky kódy a signály, no aj tak jeho polovička je tou, ktorá vyhlasuje mier medzi nimi.

art(eria)

1/2009


NEUSKUTOČNITEĽNÝ PLÁN Róbert Špoták

Beňová, Jana: Plán odprevádzania. Koloman Kertész Bagala, 2008 S Janou Beňovou ako spisovateľkou som sa zoznámil v stĺpčekoch denníka SME. Po jej novej knihe som preto siahol pri prvej príležitosti. Chcel som viac; preniknúť hlbšie do sveta tejto zvláštnej poetickej osoby. „Petržalka je územie, kde čas nehrá rolu. Žijú tu tvory, o ktorých si ostatná časť zemegule myslí, že už neexistujú, že vyhynuli.“ Petržalka. Pars pro toto slovenských sídlisk. Miesto, kde sa zastavil čas. Chorý organizmus. Miesto pre život? Táto známa časť hlavného mesta je obsedantným motívom, miestom, kde sa prevažne odohráva dej, jedna z hlavných postáv Beňovej románu. Románu? Ak, tak veľmi špecifického. Tradičné rozdelenie žánrov už nefunguje, a tak sa musíme riadiť iným. Ak by sme pokladali za základné kritérium tematizáciu veľkých vecí, tak nie. Ak by však kritériom bolo budovanie živého sveta s potenciálom presiahnuť do čitateľovho vedomia, tak určite. V skratke ide o tematizáciu privátneho života, akési hľadanie si svojho miesta, o bolesti a radosti „malého človeka“. Prostredníctvom protagonistky Elzy je akcentovaná disproporcia medzi malým a veľkým svetom. Elza a ľudia okolo nej sa vyznačujú túžbou po slobode, voľnosťou, rozpustilosťou a márnotratnosťou. „Elza s Ianom patrili k bratislavským desperádom. Nepracovali v reklamnej agentúre a nesnažili sa našetriť na lepší byt a auto. Často sedávali v nóbl kaviarňach. Všetky peniaze, čo zarobili, prejedli, prepili a prefajčili.“ Čitateľ sa pozerá na svet cez Elzin filter. Ona pozoruje a glosuje šialený svet okolo, pokiaľ práve nemá existenčné problémy. Tie ju zamestnávajú v prvom rade a ona sa snaží urobiť si poriadok. V hlave, vzťahoch, živote. Plán odprevádzania je tiež jedným z takýchto pokusov. Odprevádzanie je vôbec jedným z podstatných motívov, nakoľko definuje pohľad hlavnej hrdinky na svet ako neustále odchádzanie, uzatváranie, lúčenie sa a unikanie, čo spôsobuje neurčitú melanchóliu, ktorú cítiť okrem postavy aj v celkovej výstavbe diela. Epizodickosť, roztrieštenosť, unášanie udalosťami a časté digresie sú súčasťou autorkinho štýlu, ale zároveň podfarbujú náladu plynúcu z čítania. Beňovej postavy sa vyznačujú roztržitosťou, neurčitosťou, nejasnosťou a nemotivovanosťou konania. Všetky tieto charakteristiky by sa dali považovať za symptomatické pre postavy súčasnej prózy, objavujú sa napríklad v tvorbe Chucka Palahniuka, Michela Houellebecqa, Nicka Hornbyho či Harukiho Murakamiho. Na rozdiel od nich však Beňová píše akosi jemnejšie, zhovievavejšie, jej postoj nie je nevyhnutne pesimistický, je akousi nádejou v melanchólii, s nepatrným úsmevom na tvári. „Mám pocit, že ma v noci zobudili, vytiahli von z cely a posadili pred pornofilm. Ale nie hocaký. Ten druh pornofilmu, kde sa kaká a ciká. Okakáva a ocikáva.“ Špecifikom autorkinej tvorby je istá forma autotematizmu – časté pripomínanie a odkazovanie na udalosti a fakty uvedené v knihe skôr. Cez túto „vnútornú intertextualitu“ sú jednotlivé momenty aktualizované, znovu zvýznamňované a reinterpretované v nových kontextoch, niekedy dokonca umne vypointované. Uvedená stratégia je prítomná aj v románe Parker – predchádzajúcom autorkinom diele, ktoré som mal možnosť čítať. Plán odprevádzania by som sa zdráhal označiť za prozaické dielo, pretože je v ňom zreteľný sklon k poézii či poetickosti. Roztrieštenosť, významová nejednoznačnosť a ambivalentnosť obrazov, nie nutne priama kauzalita či používanie novotvarov vytvárajú lyrický charakter. Lyrickosť výrazu a autotematizmus v rovine obsahovej sú prvky, ktoré toto dielo robia náročnejším, pre skúsenejšieho čitateľa by však nemal byť problém sledovať Plán. Napriek tomu, že Beňová tvorí už dlhšiu dobu, Plán odprevádzania považujem za jej prvú skutočnú knihu. Podarilo sa jej napísať pomerne kompaktné, významovo plnohodnotné dielo, ktoré je aj čítané. Teším sa na ďalšie. :

art(eria)

1/2009

21


Bety K. Majerníková (1978) – výtvarníčka, speváčka, textárka, v hudobnom svete vystupujúca pod prezývkou Sepja. V rokoch 1997 až 2003 absolvovala štúdium na VŠVU v Bratislave, v ateliéri S + M + L-XL u prof. Karol Weisslechnera. Časť svojho štúdia strávila v zahraničí (University of Sunderland v Anglicku a FH Schule Trier v Nemecku). Momentálne pôsobí ako asistentka na Katedre úžitkového umenia VŠVÚ. Svoje výtvarné vyjadrenie upriamuje na oblasť umeleckého šperku. Jej tvorba bola, okrem Slovenska, prezentovaná aj v Nemecku, Poľsku, Českej republike, Rakúsku, Holandsku, Francúzsku, ale aj v Bielorusku, Bosne a Hercegovine, či v USA. V roku 2008 získala za svoju kolekciu WRAF Cenu šéfredaktorov za najlepšiu kolekciu šperku predstavenú počas významného pražského podujatia Designblok.

Foto: Lucia Plaváková

AK MÁ OCENENIE REŠPEKT MEDZI KAPELAMI A PUBLIKOM, TAK JE DôLEŽITÉ A PôSOBÍ MOTIVAČNE Lucia Plaváková Kapela Noisecut, v ktorej pôsobíš ako speváčka, sa so svojím aktuálnym albumom BLIIIZKO stala nositeľom ocenenia Radio_ Head Awards za najlepší album roka 2008. Ako vnímaš snahu Rádia_FM o vytvorenie alternatívy k cenám typu Slávik a Aurel v kontexte slovenskej hudobnej scény? Rádio_FM sa ako jediné na Slovensku zaujíma a venuje novej slovenskej hudbe. Veľmi pravidelne ju hráva v pomerne širokom zábere. Zaujímavé slovenské kapely sú často pozývané na rozhovory, alebo majú možnosť koncertovať naživo v éteri tohto rádia. Preto je podľa

22

mňa veľmi prirodzené, že Rádio_FM dospelo do bodu, v ktorom sa rozhodlo vyhlásiť vlastnú cenu „kvality“. Na Slovensku je momentálne taký stav, kedy popri sebe existujú viaceré hudobné svety – na jednej strane „oficiálna muzika“ odsúhlasená podľa tabuliek, prakticky rovnaká na všetkých komerčných rádiách. Ďalším svetom je zaujímavá, často nová a žánrovo rôznorodá hudba, ktorá sa nehodí do tabuliek a tým pádom si žije na okraji záujmu, možno na niekoľkých verejnoprávnych frekvenciách, ale často iba sama pre seba a pre poslucháča, ktorý má ambíciu hľadať a spoznávať niečo iné.

art(eria)

1/2009


prime time

Rádio_FM sa zaujíma o to, čo sa deje „na okraji“, vyberá a pravidelne hráva to, čo považuje za kvalitu. Pokiaľ viem, toto rádio je jediné na Slovensku, ktoré vás hrá. Je špecifické svojím alternatívnym zameraním, podporovaním mladých neznámych kapiel a pod. Je možné, že táto atmosféra, toto špecifické a jedinečné ovzdušie, v ktorého priestoroch sa istým spôsobom pohybujete, má priamy vplyv aj na vašu hudbu? Podpora Rádia_FM, jeho aura a vplyv nám rozhodne pomáha v kontakte s poslucháčom. Je pravda, že je jediné, ktoré nás hrá a vďaka nemu sme zistili, aké je dôležité, aby mala kapela podporu podobného typu. Okruh ľudí, pre ktorých potom hráte, je širší, ľudia sú na vás zvedaví, poznajú pesničky, texty... Určite to pozitívne ovplyvňuje kvalitu koncertov v kluboch a na festivaloch. Nemám však pocit, že by sa tieto vplyvy odrážali v samotnej tvorbe. V našom prípade je tvorba zdĺhavým, viacvrstvovým, pomerne komplikovaným kompromisom viacerých osôb, prístupov, nálad, inšpirácií... Aký význam má ocenenie Radio_Head Awards pre tvoju kapelu? Mení sa ním niečo? Ak by sme robili hudbu kvôli cenám, tak ju už dávno nerobíme. Na druhej strane ocenenie Radio_Head je asi prvým ocenením, ktoré je pre nás zaujímavé. Tým, že túto cenu obsahovo napĺňa práve Rádio_FM, získava pre kapely istú hodnotu. Ľudí, ktorí za ňou stoja, si vážime. Osobne si myslím, že ak má ocenenie rešpekt medzi kapelami a publikom, tak je dôležité a pôsobí motivačne. Úprimne sa tešíme, že sme toto ocenenie získali, je to však zároveň pre nás aj istý záväzok a ďalšia motivácia. Patríte medzi kapely, ktorým to na pódiu nádherne ladí. Koncom minulého roka ste absolvovali rozsiahlu koncertnú šnúru a v koncertovaní pokračujete aj v tomto roku. Čo pre vás živé vystúpenia znamenajú? Každá kapela sa musí naučiť presvedčivo vystupovať na pódiu a tiež podať perfektný výkon, nestratiť vnútornú motiváciu, vyrovnať sa s tým, že nikdy nevyhovie všetkým. Dôležité je aj to, aby členovia kapely mali približne rovnaké vízie a venovali sa kapele s približne rovnakou intenzitou. Mám pocit, že za tie roky hrania sme toto všetko zvládli a začína to prinášať svoje ovo-

art(eria)

1/2009

cie. Momentálne milujeme živé hranie aj vďaka tomu, že sa na pódiu cítime stále lepšie a lepšie. Ľudia reagujú perfektne a to nám potom dáva ešte viac energie. Práve naše jesenné turné ma o tom presvedčilo – koncerty fungovali hore na pódiu, aj v publiku a tak to má byť :). Na hudobnej scéne pôsobíte od roku 2003. Väčší úspech ste zaznamenali práve až s týmto aktuálnym, v poradí už tretím albumom, ktorý sa môže pýšiť mnohými pochvalnými recenziami. Spomínam si ešte na obdobie pred albumom BLIIIZKO, keď ste napríklad v máji roku 2007 hrali v bratislavskej A4ke doslova pre hŕstku ľudí. Keď to porovnám s krstom tohto posledného albumu, počas ktorého ste naplnili bratislavský Randal club, je to obrovská zmena. Ako vnímaš tento vývoj? Stále si pamätáme obdobie, keď sme točili na chalupe CD-čká pre pár kamarátov a hrávali pre pár ľudí. A podľa mňa je to veľmi dôležité obdobie vo vývoji kapely. Človek si tisíckrát musí ujasňovať, prečo to robí. My sme v tom vždy videli zmysel, bavilo nás to, bavila nás vzájomná spolupráca, bolo nám spolu fajn aj ľudsky, a tým že sa dlho vôbec nič okolo nás nedialo, sme sa oslobodili od deštruktívnych ambícií a nezmyselných očakávaní. Veľa sme skúšali, veľa sme tvorili, odohrali sme desiatky dobrých, slabších, aj nezmyselných koncertov. Potom sa to v určitom bode zlomilo, ľudia na nás začali byť zvedaví, chodia na naše koncerty, sú fantastickí a nás to neuveriteľným spôsobom posúva dopredu. Som zvedavá, kam to až môže zájsť :). Aký efekt v tomto zmysle možno očakávať od spomínaného ocenenia? Myslíš si, že vám prinesie ďalších nových poslucháčov? Ten zvýšený záujem možno badať už na návštevnosti našich web stránok, veľmi nám na nich vyskočila počúvanosť skladieb (myspace, lastfm). Môže to byť však len dočasné. Z reakcií ľudí je jasné, že na naše koncerty bude v najbližšom období chodiť zrejme viac divákov – mnohí sa však len prídu pozrieť, čo je to ten Noisecut zač. Určite je dobré mať takúto cenu v portfóliu a pomáha to napríklad aj pri komunikácii so zahraničnými klubmi a festivalmi. My sa hlavne tešíme, že ľudia reálne počúvajú naše pesničky, reagujú na ne a tešia sa z nich. Noisecut sa prepojil s publikom a toto spojenie nás teší. Celý album, o ktorom tu hovoríme, si au-

23


prime time

24

odmalička okrem sklonu k výtvarnému umeniu mala aj výrazne muzikálne sklony, takže prepájanie týchto sfér je pre mňa celkom prirodzené. Samozrejme, to že som navrhla a vyrobila cenu, ktorú potom vyhrala moja kapela, je už možno extrémnym prepojením :), ale pre mňa je to skôr taká vtipná kuriozita. Čo sa týka formálnej inšpirácie pre vznik ceny „radioheadka“, išlo aj o to, aby tá konkrétna soška nebola priveľmi vážna, a aby reflektovala fakt, že ide o cenu, ktorú udeľuje rádio. Jemne ironicky som si nakoniec vybrala spojenie tela „superhrdinu“, ktorý má namiesto hlavy rádio-magnetofón. Chcela som vytvoriť „superhrdinu“, ktorý má symbolicky zachraňovať slovenskú hudbu ;). Meno Radio_Head vzniklo až neskôr. Počas slávnostného večera odovzdávania týchto cien ste poslucháčom Rádia_FM v živom vystúpení predstavili novú skladbu Killed by Cat. Môžeme ju považovať za predzvesť ďalšieho albumu? Asi ťa teraz sklamem, ale prerobenie skladby Killed by death od skupiny Motorhead na Killed by Cat bolo pre nás skôr uvoľnenie a zábavka v období dokončovania nášho posledného albumu než vážna predzvesť novej tvorby. Tá už pomaly vzniká niekde vo vnútri a možno sa čoskoro začne reflektovať v prvých skladbách a kompozíciách, ale to bude ešte dlhá trať... :

Foto: Lucia Plaváková

torsky otextovala v slovenčine. Aj v tomto smere sa teda Radio_Head Awards neminuli cieľu. Medzi vašimi staršími skladbami sa však objavuje aj niekoľko vecí v anglickom jazyku. Hovorí sa, že písať texty v slovenčine je ťažké, respektíve ťažšie ako povedzme v angličtine. Ktorá poloha je tebe bližšia? V čom sa cítiš lepšie? Áno, písať texty v slovenčine je z môjho pohľadu ťažšie ako v angličtine, a hlavne je ich ťažšie spievať. Spevové linky v slovenskom jazyku neumožňujú takú slobodu, akú im ponúka angličtina, v ktorej sú krátke slová, s ktorými si človek pri frázovaní môže prakticky robiť, čo chce. Pre mňa je však slovenčina o to väčšia výzva a tvorba v nej ma baví. Samozrejme, je to spojené aj s tým, že sa chcem vyjadrovať čo najprirodzenejšie. Ide o to, aby telo svojím podvedomým prejavom čo najviac kopírovalo emóciu, ktorú chcem vyjadriť pomocou spievaných slov. Chcem aby to, o čom spievam, bolo uveriteľné. A to sa mi najlepšie darí v rodnom jazyku. Ako u teba funguje spojenie textára a speváka v jednej osobe? Aký vplyv má táto konštelácia na pocitové vyznenie skladby? Spev vnímam ako prostriedok, ktorým vyjadrujem svoje úvahy, pocity, vnemy... Texty píšem sama, nedokážem spievať cudzie slová, lebo mám priamo prepojený zmysel toho, čo spievam, s tým, ako to zaspievam, ako to spravím s hlasitosťou, dychom, výrazom... je to pre mňa kompaktná - osobná vec. Do skladby priamo prenášam svoje pocity z veľkej časti práve vďaka textu. Okrem textárky a speváčky v sebe ukrývaš aj osobu výtvarníčky. Špecializuješ sa na umelecký šperk. Hudobná a výtvarná stránka tvojho umeleckého „ja“ sa stretli spolu na jednom pódiu, a to práve v momente preberania ceny Radio_Head Awards, ktorej zhmotnenie v podobe sošky „radioheadka“ je výsledkom tvojej vlastnej práce. Ako táto soška vznikala? Čo ťa inšpirovalo? Ako by si charakterizovala jej posolstvo či symboliku? Profesionálne sa venujem výtvarnému šperku. Ide skôr o výtvarný, drobný sochársky prejav než o zlaté prstienky a korálky, ktoré si možno ľudia vybavia pri vyslovení slovíčka šperk. V tomto odbore sa cítim ako profesionál, a teda by sa dalo povedať, že ma živí tvorivá činnosť. Ak je človek tvorca, záleží len na tom, ktoré „médium“ si vyberie na svoju realizáciu. Ja som

art(eria)

1/2009


TEMNE MAĽOVANÉ DCÉRY ČISTÝCH TVAROV Selwyn Faamsven

Martinská kapela Čisté tvary prišla v novembri 2008 s novým albumom. Zmenili gitaristu a k mikrofónu sa namiesto basgitaristu dostáva klávesák. A neboli to jediné dve zmeny. Kým debutový Meskalin je heterogénnou mozaikou farebných fragmentov, pri albume Rita von Anarchia Čisté tvary potemneli. Vchádzajú do hĺbky, do vnútra; za všetkým, čo má ostať skryté, o čom sa nehovorí, a ak áno, tak s ťažkosťami. Ani pre interpreta, ani pre poslucháčov nie je jednoduché duševné obnažovanie sa v hudbe, o to ťažšie, ak ide o menej radostné pocity. V takomto prípade je potrebné vedieť si ustrážiť hranicu, nezaťažovať poslucháča svojimi démonmi. Ak sa interpret dá na túto cestu, je lepšie démona nepomenovať, ale namaľovať. Deväť piesní albumu Rita von Anarchia je naozaj silne osobnou výpoveďou. Jej hĺbka a celistvosť sa odhaľuje postupným prechádzaním všetkými hrami, ktoré v súvislosti s druhým albumom pre nás kapela prichystala. Rita von Anarchia (RvA) dostala na myspace.com svoj vlastný priestor, rovnako aj každá jej pieseň – každá dcéra. Je to hra pre interaktívne naklonených ľudí. Krok, ponúkajúci možnosť aktívne sa zapojiť do života RvA; priestor piesne sa stáva priestorom poslucháča, ktorý má príležitosť prejaviť sa, meniť a komunikovať, a zároveň poskytuje kapele spätnú väzbu. Každá z piesní nesie tri rôzne označenia. Okrem oficiálneho názvu je to určitá abstraktná substancia a číselné zaradenie (napr. skladba Bod je Predurčenie a Dcéra 5). Konkrétne označené abstraktným a neosobné ako vyjadrenie jednoty. Čisté tvary sú skupinou, pre ktorú majú slová zjavne rovnako veľkú váhu ako hudba. To, čo je pre autora píšuceho texty v slovenčine problémom, je v tomto prípade len ďalšou z mnohých hračiek. Juraj Péč, autor textov, sa vyžíva v dlhých slabikách, inverzii slovosledu, veršových presahoch, aliterácii a asonancii. Ak chcete mať radosť z jeho textov, objaviť ich farebnosť a dekódovať ich, treba sa im chvíľu venovať a odhaľovať množstvo odkazov, ktoré obsahujú, no neskrývajú, skôr explicitne naznačujú (Leopold von Sacher-Masoch či tabuizovaná záležitosť, skrývajúca sa pod skratkou BDSM). Rovnaká hravosť sa uplatňuje aj v hudobnej línii. Prepracované aranžmány, bohatý, no zároveň surový a špinavý zvuk. Démona nemožno namaľovať nabielo. Čisté tvary vyzývajú svojich priaznivcov, aby chodili na koncerty v maskách. Maska ako súčasť karnevalizácie, zastierania vlastného ja je paradoxom k ich otvorenosti a odhaľovaniu sa. Je ďalšou z hier. Čisté tvary potemneli, napriek tomu s hravosťou tvoria farebné obrazy. Vyzreli, sú sýtejší, úprimnejší a ponúkajú nám homogénnu Ritu von Anarchiu. A tá je verná svojmu menu. : art(eria)

1/2009

25


prime time

PORTIA COUGHLANOVÁ alebo O DVOJČATÁCH STELESŇUJÚCICH SCHIZOFRÉNIU

Foto: Martin Črep

Zuzana Grochalová

Inscenátori z Divadla Andreja Bagara v Nitre si zvolili k nahryznutiu ťažké sústo. Dráma od súčasnej írskej autorky Mariny Carr prináša témy aktuálne, no zároveň popretkávané biblickými motívmi a odkazmi na antiku. Dopadnúť to mohlo všelijako. Spracovanie dramatického textu balansovalo na hrane. Medzi lacným sentimentalizmom a divokou úprimnosťou. Medzi obnaženými pocitmi a neustálou hystériou. Medzi tým, aby sa išlo nadoraz, do posledného dychu a medzi tým, aby sa skĺzlo do preexponovaného prejavu. Hranica bola veľmi tenká, niekedy skôr tušená než presne určená. Nepostačujúce pohľady cez kaleidoskop Príbeh tridsiatničky Portie Coughlanovej na prvý pohľad vyzerá príťažlivo. Finančne zabezpečená, dobre vyzerajúca matka troch detí žije s milujúcim manželom Raphaelom na írskom vidieku. Na druhý pohľad možno v ideálnom obraze za-

26

zrieť trhliny. Portia sa dennodenne opíja alkoholom, jej manžel sa opíja prácou a v dedine si každý starostlivo stráži svojho kostlivca v skrini. Na tretí pohľad ideálne už nie je takmer nič. Dobrovoľne osamelá žena za múrmi vlastného domu doťahuje svoju izoláciu do extrému – odmieta kontakt s vlastnými deťmi aj manželom, vyhýba sa aj ďalším rodinným členom. Štvrtý pohľad poodhaľuje všadeprítomnú temnotu a bolesť, posadnutosť smrťou, strach zo života, túžbu po bezchybnom vzťahu, nemožnosť takého vzťahu a neschopnosť vyrovnať sa s nedokonalosťou reality. Rozjatrené rany z minulosti sa otvárajú každý deň. Pohľad piaty, šiesty, siedmy,... Na túto inscenáciu by sa dalo pozerať z 360 stupňov uhlov pohľadu a stále by sme nachádzali niečo nové, nečakané, prekvapujúce. Ale iba zhromažďovať hľadiská možného nazerania by však v tomto prípade bolo málo.

art(eria)

1/2009


Narodeniny ako príležitosť na vystavenie záverečného účtu všetkým tieňom Narodeninový deň je vhodnou chvíľou na bilancovanie. Čo však má byť výsledkom zhodnotenia tridsiatich rokov života? Rozhodnutie, či sa vôbec oplatí pokračovať ďalej alebo si radšej zvoliť koniec? Portiino jubileum ju zastihne, keď je rozpoltená procesom pohlcovania minulosťou a zúfalou snahou zbaviť sa toho, čo bolo, otupiť sa alkoholom, aby nemusela vnímať. Neúspešne. Výročie Portiinho narodenia je zároveň výročím úmrtia Gabriela, jej dvojčaťa, ktorý sa utopil, keď mali obaja 15 rokov. Matematicky vzaté - je to pol na pol. Prvú polovicu života Portia prežila ako tieň svojho súrodenca, v druhej sa snažila viesť normálny život. Život bytosti, ktorá nie je tieň, ale sama ho vrhá. Výsledkom jej snáh je, že má o jeden tieň viac než ostatní – Gabriela. Portia zvažuje, zhodnocuje, porovnáva a prirovnáva k sebe obe časti svojej existencie. Nezapadajú do seba. Portia, jej smútky a ostatní prizerajúci sa To, že s Portiou niečo nie je v poriadku, si uvedomujú všetci. Raphael registruje zmeny v jej správaní, no už rezignoval na snahu pomôcť. Portiinu krstnú mamu - Maggie May znepokojuje čudná nálada jej netere. Marianne Scullyová, matka hlavnej postavy, v očiach svojej dcéry slaboch zotročený manželom a svokrou, tiež vidí, že s Portiou sa niečo deje, no rovnováhu by jej dospelé dieťa podľa nej nadobudlo, ak by sa poriadne staralo o to, ako vyzerá jej dom, deti a výzor. Portiin milenec - Damus Halion tvrdí, že jeho milenka má „zasa tú svoju náladu a je šibnutá.“ Blaize Scullyová, stará matka stvárnená Žofiou Martišovou ako bezohľadná, mrzutá, vulgárna beštia, ktorá sa rozhodla, že po osemdesiatich rokoch mlčania už nebude potláčať negatívne pocity, má na Portiu svojský názor: „Ak skrížite zviera s človekom, dostanete úbohé, utrápené monštrum, čo nepozná Boha ani človeka. Portia a Gabriel. Podvrhnuté deti.“ Portia samotná pomenovala svoj stav: „niečo ma zožiera a odvracia od všetkých a od všetkého, čo som.“ Neodškriepiteľne sa k niečomu schyľuje. Voda ako mystérium života a smrti Rieka Belmont preteká údolím, v ktorom sa odohráva celý príbeh. Portia je s ňou zviazaná. Priznáva, že by kvôli nej nedokázala opus-

art(eria)

1/2009

tiť svoje rodisko ani na noc. Vzťah k rieke má morbídnu príchuť – fascinuje ju, hoci sa v nej utopil jej vlastný brat. Portia chodieva na breh, v blízkosti riečneho živlu sa odohrávajú schôdzky s mužmi, no tí ju už nedokážu vzrušiť, jedine Belmont je predmetom jej túžby. Rozpráva Damusovi miestnu historku o čarodejnici, ktorú zachránil riečny boh Bel, keď ju domáci napichli na kôl. Po jeho odchode ostala rieka. Gabriel hovorieval, že počuje spev čarodejnice, keď klesne hladina. Magickú silu vody sa inscenačnému tímu podarilo zdôrazniť vďaka nápadito vymyslenej a zrealizovanej scénografii. V strede Štúdia bol umiestnený široký vyvýšený hranol. Na ňom na jednom konci obývačka, na druhom bar V hustom kroví. Stred preklenul most a pod ním bola naaranžovaná podlhovastá vodná nádrž. Riešenie scény do akejsi kompozície kríža súčasne umožnilo rozkúskovať publikum a rozdeliť ho na štyri svetové strany. Napriek tomu, že rieka je prostredím, ktoré usmrtilo Gabriela, Portia považuje vodu za symbol bezpečia. Pripomína jej plodovú vodu, stav, keď spoločne s Gabrielom existovali ako jedna bytosť. Vzťah dvojičiek ako alúzia na mýtus o androgýnoch Portiina matka upozorňuje na chorobnosť vzťahu, ktorý symbolizoval už Gabrielov príchod na svet. Keď vyšiel z lona, držal svoje dvojča za nohu. Podľa matky Portiu ešte stále zviera. Gabriel vnímal sestru ako svoju súčasť, dokopy tvorili jednoliaty celok. Jana Lacová ako prízrak Gabriela sa pohybuje po javisku v bielom obleku, vychudnutá na kosť, zosobňuje krehkosť a zraniteľnosť. Pohlavie tohto zjavenia nemožno určiť, čo len posilňuje asociácie s antickým mýtom o obojpohlavných bytostiach, ktoré bohovia za vzburu potrestali rozseknutím na dve, naveky sa vzájomne hľadajúce polovice. Portiine slová potvrdzujú rozorvanosť a jasne diagnostikujú problém s vlastnou identitou: „Keď má človek dvojča, všetko je poprehadzované a pomotané. Buď ste dvaja alebo ste nikto.“ Neskôr dokáže presne identifikovať, čo sa to vlastne deje. Čoraz naliehavejšie počuje, ako ju Gabriel volá, je si istá, že si po ňu ide z druhého sveta. Netreba však zabúdať na biblický pôvod mena mŕtveho dvojčaťa. Gabriel. Ten Gabriel, ktoré-

27


Foto: Martin Črep

prime time

ho hlas nenazval nikto inak ako anjelským. Ak bol anjelom, po smrti sa predsa vrátil do svojho prirodzeného stavu. V tom prípade sa jeho pokúšanie sestry a zvádzanie ju k splynutiu v smrti nezhodujú s kresťanskými predstavami o dobrom anjelovi. Iba ak by bol Gabriel anjelom temným... Biblický Boh stvoril anjelov ako bezpohlavné nadpozemské bytosti. Androgýn a anjel – obaja zbavení kliatby pohlavnej túžby. Lenže! Absenciu pohlavného pudu vyvracia Portia, keď na konci inscenácie odhaľuje incestné pozadie súrodeneckého prepletenia. K rozkladu vzťahu došlo po tom, ako si začala románik s Damusom. Od toho okamihu s ňou Gabriel prestal komunikovať a ona sa mu začala vyhýbať. Incestný vzťah nepestovali len dvojčatá. Fenomén telesnej lásky medzi pokrvnými príbuznými možno vystopovať už medzi ich rodičmi. Pri sobáši však ani netušili, že sú súrodencami. Konštatovanie tety Maggie vystihuje celý problém: „Ale krv to vie.“ Slová prostitútky ako záverečné posolstvo Presýtený ťažký materiál na inscenovanie zvládol inscenačný tím z Divadla Andreja Bagara pod vedením režiséra Michala Vajdičku nad očakávanie. Eva Pavlíková ako vyslúžilá prostitútka Maggie v tandeme s Petrom Oszlíkom, stvárňujúcim škrobeného Senchila, nútila publikum pýtať sa, o čo vlastne v ich úsmevnom zväzku ide. Kto koho chráni pre sebou a pred svetom, kto koho vydržiava a kto má posledné slovo. Isteže, inscenované dielo sa hmýrilo najmä temnými narážkami a symbolmi, niektoré sa objavili len raz a letmo, iné pravidelne a nástojčivo. Za všetky spomeniem aspoň Gabrielovu

28

smutnú ťahavú pieseň, ktorá za sebou vliekla časť Portiinej osobnosti dychtiacej po deštrukcii a sebazničení. Toľkokrát omieľané medziľudské vzťahy naservírovali inscenátori v nelákavom spracovaní. Divákom sa neraz ťažko prehĺtalo. Existuje vôbec vzťah bez násilia, idealizovania, vytvárania ilúzií, bez snahy pretvoriť toho druhého na svoj obraz preto, aby sa dosiahlo lepšie vzájomné prepojenie a porozumenie?! Najlepšie, ak by sa podarilo uskutočniť absolútny súzvuk medzi ľuďmi. Mýtus o rozpoltených androgýnoch, ktorí sa našli, by mal šťastný koniec. Aktualizovanie starovekého mýtu prináša okrem iného tému osobnej zodpovednosti za vlastný život na jednej strane a zároveň tému viery v osud na strane druhej. Dnes často a s obľubou proklamovaná individualizácia a vyzdvihovanie presvedčenia vo vlastné schopnosti popierajú vplyv vonkajších okolností a náhody na ľudské životy. Životná filozofia prostitútky vo výslužbe obracia pozornosť inam: „Osobne radšej verím tomu, že všetko, čo robím, dopodrobna naplánoval niekto iný. Som stará, tučná (...), nohy mi neslúžia (...). Nerada by som si za to všetko mohla sama.“ :

Tvorcovia: Preklad: Zuzana Vajdičková, Dramaturgia: Dano Majling, Hudba: Peter Mankovecký, Kostýmy: Jana Hurtigová, Scéna: Pavol Andraško, Réžia: Michal Vajdička Obsadenie: Portia Coughlanová: Zuzana Kanócz, Rafael Coughlan: Branislav Matuščin, Marianne Scullyová: Daniela Kuffelová, Sly Scully: Ivan Vojtek, Maggie May Doorleyová: Eva Pavlíková, Senchil Doorley: Peter Oszlík, Blaize Scullyová: Žofia Martišová, Stacia Doyleová: Zuzana Moravcová, Damus Halion: Milan Ondrík, Fintan Goolan: Martin Nahálka, Gabriel Scully: Ivana Ťažárová a. h. / Jana Lacová a. h.

art(eria)

1/2009


FESTIVALOVÁ OBHAJOBA ŠTUDENTSKEJ FILMOVEJ TVORBY

V dňoch 11. – 14. marca sa v kinosálach bratislavského filmového klubu Charlies a v A4-nultom priestore uskutočnil medzinárodný festival študentských filmov Early Melons. Druhý ročník festivalu umožnil prezentáciu a súťaž študentskej filmovej tvorby, ktorá tentokrát reflektovala mladú produkciu, zastupujúcu 14 krajín sveta. Študenti filmových či audiovizuálnych odborov súťažili v dvoch základných sekciách. Prvá sledovala formát „klasickej“ filmovej súťaže, v rámci ktorej sa udelili ceny za najlepší hraný film, najlepší dokumentárny film a najlepší animovaný film, ako aj hlavná cena za najlepší film festivalu. Vyhodnotenie čerstvej filmovej úrody a prerozdelenie „melónov“ v hlavnej sekcii bolo v rukách poroty v zložení András Szirtes, Viera Čákanyová, Dana Dorian, Jevgenij Malkov a Markus Prasse. Špecifický (pre filmové festivaly netradičný) rozmer tomuto podujatiu dodala druhá súťažná sekcia – súťaž videoartu, ktorá sa ukrývala pod názvom Videosekt. Jej „fokus je nasmerovaný na reflektovanie a prezentáciu súčasného vývoja a tendencií videoumenia v študentskej tvorbe. Video ako obraz v pohybe je súčasťou multimediálnych inštalácií, ale zároveň vystupuje ako samostatné médium. Mieša v sebe príchute rôznych námetov a spracovaní, experimentovania po obsahovej i formálnej stránke“, uviedla na margo zamerania sekcie Videosekt jej zostavovateľka Eja Devečková. Videosekt ponúkol 20 (nielen formálne a obsahovo, ale aj kvalitatívne) veľmi rôznorodých videí, z ktorých niektoré viac a niektoré menej inklinovali k umeniu filmovému. O filmovú pestrosť sa popri súťažných blokoch postarala aj sekcia nesúťažných filmov, ktorá ponúkla 77 filmov, reprezentujúcich široké rozpätie filmových možností. Sviežu a netradičnú tvár dokumentárneho filmu ukázal napríklad poľský Triatlon1 (Bartosz Warwas), ktorého očarujúca kamera vtlačila filmu nádhernú vizualitu, príjemne prepojenú so silným príbehom o ľudskej osobnostnej premene. Iný príklad šikovného a dobre fungujúceho prepojenia formy a obsahu ponúkol nemecký dokument Neviditeľné svetlo (Simon Weber), odhaľujúci hĺbku každodenného prežívania blízkosti smrti

art(eria)

1/2009

Foto: Lucia Plaváková

Lucia Plaváková

lekárom, pracujúcim s pacientmi trpiacimi diagnózou rakovina. Voľbou výrazného kontrastného surového čiernobieleho obrazu sa autorovi podarilo významnou mierou podčiarknuť ťaživý obsah filmu. Ďalší zaujímavý dokumentárny film s názvom 7 divov Bratislavy (alternatívny soundtrack), odpremietaný počas otváracieho ceremoniálu festivalu, je nápaditou zbierkou milých drobných postrehov o zákutiach Bratislavy. Pridanou hodnotou v rámci druhého ročníka festivalu boli taktiež prezentácie filmových škôl, a to nielen domácich. Za zmienku určite stojí prezentácia animovaných filmov z produkcie budapeštianskej univerzity MOME, ktorú úvodnými slovami spestril jej pedagóg József Fülöp, keď priblížil jednotlivé filmy prostredníctvom špecifikácie študentských zadaní, ktoré viedli k ich vzniku. Spomedzi prezentovaných filmov zaujal napríklad film Vlny2 (László Ruska), v ktorom tragický krátky príbeh rozpovedala (nielen) digitálna „čiara života“, alebo film

29


Foto: Lucia Plaváková

Organizátori festivalu Martin Hasák a Eva Michalková

Čoko Voko na Early Melons

prime time

Veľrybí raj3 (Barbara Bakos), hudobno-vizuálna symfónia, v ktorej sa na pozadí reálne plynúcej krajiny postupne predstavujú niektorí zástupcovia ríše zvierat, a to prostredníctvom minimalistickej animácie, ako aj využitím postupov špecifických pre ambientnú hudbu. Obidva filmy sú zároveň príznačnými príkladmi animátorského cvičenia morfingu (technika využívajúca zámenu jedného obrázku za druhý). Pri snahe o druhovo zamerané zhodnotenie študentskej filmovej produkcie by sa v prípade tohtoročnej úrody festivalu Early Melons dalo vyzdvihnúť hodnotné dokumentárne zastúpenie tak v sekcii súťažných, ako aj v sekcii nesúťažných filmov. Tento fakt potvrdzuje (minimálne v našom geografickom kontexte) badateľný trend vzmáhania sa dokumentárneho filmu, ktorý sa v poslednom období elegantne posúva do divácky prístupnejšej a príťažlivejšej formy, a to pri zachovaní kvalitatívneho rozmeru tohto žánru. Festival Early Melons však nezaujal iba dokumentárnou tvorbou, ukázal totiž uznania hodnú, rozmanitú a komplexnú tvár študentskej filmovej tvorby. Riaditeľ festivalu Martin Hasák na adresu druhého ročníka festivalu skonštatoval, že „druhýkrát znamená obhájiť.“ Kvalita filmov, záujem divákov, ako aj množstvo zahraničných hostí a pestrosť sprievodných akcií (výstava a súťaž fotografií, koncerty - Noisecut, Čoko Voko, Lyrik) sú známkami toho, že Early Melons má svoju obhajobu úspešne za sebou. Momentálne čaká festival jeho putovná fáza,

30

počas ktorej sa to najlepšie z uplynulého ročníka predstaví vo viacerých slovenských mestách. Súbežne sa pod vedením organizačného tímu začne postupne črtať koncepcia tretieho ročníka. „Určite plánujeme festival ďalej rozširovať, respektíve ho prehlbovať. Prítomnosť zahraničných aj domácich hostí je pre festival veľmi dôležitá, preto sa budeme snažiť pozvať viac autorov filmov, filmových profesionálov a predstaviteľov iných študentských festivalov a viac ich zapojiť do festivalového diania. Chceli by sme pokračovať vo fotografickej výstave a rozšíriť ju o zahraničných autorov, premýšľame aj nad modifikáciou sekcie videoartu Videosekt. Radi by sme však zachovali jemne neformálnu a hravú podstatu nášho festivalu,“ predstavila víziu ďalšieho ročníka jeho programová riaditeľka Eva Michalková. Podujatie Early Melons má nemalý potenciál zaradiť sa medzi ostatné stabilné bratislavské filmové festivaly, svojím špecifickým zameraním prinášať každoročnú čerstvú študentskú úrodu a prezentovať tak mladú sviežu tvár súčasnej filmovej tvorby. Nie je to predsa práve študentská tvorba, medzi ktorou by sme mali hľadať predzvesť potenciálnej budúcej filmovej produkcie? : 1 Triatlon: http://www.metacafe.com/watch/1748721/ triathlon_directed_by_bartosz_warwas/ 2 Waves: http://videa.hu/videok/film-animacio/hullamok-rajzfilm-GfbrTkqlUnztoxTR 3 Whale paradise: http://www.flashfest.hu/node/297

art(eria)

1/2009


Prehľad víťazných filmov Early Melons 2009 Hlavná cena festivalu Early Melons za najlepší film v súťaži Eső/Dážď (Viktória Traub, 5 min., HU) Film, ktorý svojím vizuálnym stvárnením vytvára zdanie plynúcej a transformujúcej sa maľby, takpovediac maľby v pohybe. Obsahovo je zobrazením množstva príbehov, odohrávajúcich sa v dažďovej kvapke. Film je možné vidieť na http://traubviktoria.blogspot.com/.

Cena za najlepší hraný film Luksus/Luxus (Jaroslaw Sztandera, 38 min., PL) Film, ktorý (nielen) na porotu zapôsobil dojmom kvalitatívnej komplexnosti. Film Luxus je symbiózou precíznej kamery, emotívnych (najmä detských) hereckých výkonov a silného príbehu, ktorého nosnou témou je detská prostitúcia. Osobitnú vrstvu dodáva filmu vkusná štipka humoru, ktorá napriek ťaživosti spracovávanej témy nepôsobí nemiestne a nenarúša pocitovo signifikantnú hĺbku a vážnosť príbehu. Cena za najlepší dokumentárny film Velmistr (Rozálie Kohoutová, 18:30 min., CZ) V necelých 20-tich minútach podáva film Velmistr strhujúci portrét Davida Navaru, českého šachového veľmajstra. Hoci dokument v zásade „iba“ čerpá z výnimočnosti jeho objektu, robí to takým šikovným spôsobom, že je ťažké jeho čaru odolať. Portrét niekoho tak osobitého, ako je David Navara, bol vo svojom počiatku v podstate určite akýmsi hókusom-pókusom bez jasného a určitého výsledku. V prípade diela Rozálie Kohoutovej sa však želaný efekt zhmotnil v ucelenej podobe. A to navyše v krásne ľudskej... Film je prístupný na http://video.respekt.cz/Vitez-Famufestu-Velmistr3101.html. Cena za najlepší animovaný film Signalis (Adrian Flückinger, 4:51 min., CH) Príbeh neodolateľne milej lasičky Erwin, žijúcej v semafóre, ktorý určuje jej každodenný rytmus. Na prvý pohľad by sa zdalo, že je to Erwin, kto semafór ovláda, ale realita ukáže pravý opak. Svieži láskavý humor filmu Signalis na festivale očaril nielen porotu, ale získal si aj nadšených divákov. Cena za najlepší videoart Vždy o osem pol piatej (Lucia Sceranková, 10:46 min., SK) Tento koncepčne prepracovaný videoart je súborom mikropríbehov, ktoré jeho autorka zozbierala v každodennom živote okolia svojho aktuálneho bydliska. Vo svojej imanentnej podstate je originálnym (skôr verejným ako intímnym) denníkom, ktorý vykresľuje život jednej z častí bratislavskej Petržalky prostredníctvom drobných nesúrodých čriepkov, vytvárajúcich v závere akúsi sídliskovú mozaiku.

Cena divákov Starý otec, turisti a ja v Bruseli (Šimon Ondruš, 12 min., SK) Autorsky osobitý komorný dokument, v ktorom Šimon Ondruš prostredníctvom prelínania archívnych (50 rokov starých) filmových záberov svojho starého otca, dokumentujúcich jeho účasť na EXPO v Bruseli, a súčasných záberov vyhotovených počas študijného pobytu v rovnakom meste, odkrýva jednak rodinný, ako aj svoj vlastný filmový portrét.

art(eria)

1/2009

31


prime time

SLOVENSKÝ ROZHLAS PODĽA KATARÍNY SMIKOVEJ Hana Páleníková Existujú miesta, ktoré ľudí priťahujú, ku ktorým sa stále a opakovane vracajú. Aj napriek tomu, že nepoznajú dôvod, podvedome ho tušia. Lákajú nás preplnené, a zároveň prázdne metropoly poznačené komerciou doby, odeté v kovovom odlesku pod skrehnutou oblohou. Úzke uličky vydláždené kameňom, z ktorých vanú tisícky neviditeľných dotykov topánok, ktoré po nich prešli. Nepovšimnuté chodníky v parku, v ktorom môžeme viesť intímny dialóg so šuchotajúcim lístím v rytme melancholického blues. Iní dávajú prednosť obľúbenej časti priestoru, zastrčenému nepovšimnutému rohu, zaprášenej povale, kde si starostlivo ukladajú svoje čiernobiele spomienky ako obrázky do fotoalbumu. Prostredníctvom tohto incipitu chcem naznačiť kľúčovú tematiku i názov výstavy začínajúcej fotografky Kataríny Smikovej. Reflektovaná výstava niesla pomenovanie GENIUS LOCI a bola verejnosti prístupná od 4. marca do 29. marca 2009 v priestoroch kaviarne Style Caffé v Nitre. Konala sa v rámci projektu Najtart, ktorý ako „večery plné umenia“ pravidelne organizuje Občianske združenie Artéria v spolupráci s Literár-

32

nym klubom, Nitrianskou komunitnou nadáciou a spomínanou kaviarňou Style Caffé. Súčasťou týchto večerov nie je len vernisáž mladých výtvarníkov či fotografov, ale i literárne besedy a koncerty. Moderátormi literárnej zložky sú spravidla Koloman Kertész Bagala a Zoltán Rédey. Názov výstavy je prevzatý z rímskej mytológie a označuje ducha ochraňujúceho určité miesto. Na bližšie objasnenie si pomôžem citátom od českého geológa a spisovateľa Václava Cílka: „Genius loci je dôvodom, ktorý nevieme pomenovať, ale kvôli ktorému sa niekam radi vraciame“ (Cílek,2002, s. 37). Dalo by sa teda povedať, že Smiková podľahla geniovi loci Slovenského rozhlasu a jeho interiéry kľúčovo zachytila vo svojich prácach. Katarína Smiková (1981) pochádza z Popradu. Po skončení Univerzity Komenského v Bratislave v odbore žurnalistika pôsobila ako redaktorka literárneho štvrťročníka Dotyky, aj ako redaktorka Slovenského rozhlasu, pripravovala Literárne soirée v bratislavskom klube Trezor pri Divadle Astorka Korzo90 a literárne besedy s K. K. Bagalom. Momentálne študuje odbor fotografia na Akademii múzických umění v Prahe. Za sebou má viaceré skupinové výstavy v Lip-

art(eria)

1/2009


tovskom Mikuláši, v Bratislave, v Prahe a jednu samostatnú výstavu - Frekvencie v Galérii Slovenského rozhlasu v Bratislave v roku 2008. Venuje sa fotografii vo viacerých cykloch. Spracováva figurálne motívy v portrétoch, prírodné motívy, v ktorých sa venuje reliéfu krajiny. Vo vystavených dielach však dominuje geometrická abstrakcia. Fotografie sú usporiadané do triptychov a spojené jednou myšlienkou. Dominantná je téma priestorov Slovenského rozhlasu. Nejde však len o zachytenie celkového interiéru, priestoru, holých stien, ale aj o sprítomnenie, zhmotnenie aury, ktorá napĺňa priestor skrz naskrz, o sprítomnenie neurčitého fluida, vznášajúceho sa ticho v zátiší miestnosti. Autorka pracuje s geometrizujúcimi líniami priestoru, ktoré strieda na triptychoch s oblými, mäkko pôsobiacimi tvarmi. Využitie geometrických línií v spojení s nekonkrétnym, zahmleným výsekom detailu vzbudzuje u recipienta pocit abstraktnosti, neurčitosti, až implicitnosti. S cieľom dosiahnutia výrazu subtílnosti súvisí i farebné ladenie fotografií. Dôraz je kladený na hru so svetlom a tieňom, svetlým a tmavým, a napokon, videným a nevideným. Súzvuk atmosféry intímna a čohosi blízkeho autorka dosahuje prostredníctvom farebného koloritu. Prostredníctvom práce s tmavými farbami

art(eria)

1/2009

v kombinácii so svetlými vytvára zaujímavú hru kontrastov. Taktiež možno uvažovať o dvojitej recepcii diela, ktorá sa odhaľuje prostredníctvom svetla dopadajúceho na fotografiu. Práve svetlo nám otvára ďalšie, „utajené“ vrstvy diela, cezeň môžeme viac preniknúť do hĺbky fotografie. V tomto svetelnom procese sa zvýznamňujú viaceré roviny a vrstvy diela. V tomto zmysle môžeme povedať, že hra so svetlými a tmavými plochami, či videnými alebo skrytými a tajomnými, získava na hlbšom význame a kvalite. V tejto hre spočíva čaro, no nielen fotografií Kataríny Smikovej, ale i zobrazeného priestoru. Vo svojom diele nám podáva tichú informáciu o tom, že medzi nami a priestorom, v ktorom existujeme, sa nachádza až príliš tenká hranica, ktorú si málokedy uvedomujeme. Tak ako nás môže určité okolie odpudzovať, rovnako nás môže i priťahovať takou silou, ako keď magnet priťahuje kov. No to, čo cítiť z diela Kataríny Smikovej, nemožno vysvetliť prostredníctvom fyzikálnych zákonov. Dýcha z nich intimita, privátnosť, blízkosť; tichá správa, rozptýlená v nekonečnom priestore. : CÍLEK, Václav: Krajiny vnitřní a vnější. Texty o paměti krajiny, smysluplném bobrovi, areálu jablkového štrůdlu a o tom, proč lezeme na rozhlednu. 2. vyd. Praha : Dokořán, 2007, 272 s. ISBN 80-86569-29-2

33


newsletter Nová dráma/New Drama Bratislava 11.-16. máj 2009 Piaty ročník festivalu inscenácií súčasnej slovenskej a svetovej drámy je zároveň súťažnou prehliadkou. Diváci majú možnosť vzhliadnuť rôzne divadelné projekty z celého Slovenska. Vhodné pre všetkých, ktorí sú zvedaví, čo sa doma urodilo na divadelnej scéne za rok 2008. V zahraničnej sekcii pod názvom Focus bude prezentovaná súčasná dráma a dramatici vybranej krajiny – tentokrát Srbsko. Súčasťou podujatia sú aj scénické čítania, diskusie, koncerty hudobných zoskupení v divadelných priestoroch prístupné verejnosti. Viac info na: www. novadrama.sk : ZG

Che: životný príbeh Steven Soderbergh, 2008 Už ubehlo dosť času od smrti Che Guevaru a Fidel Castro (ak ešte vôbec žije) je už len tieňom toho, čo bol. Nastáva teda čas prehodnocovania. Po Motocyklových denníkoch prichádza Steven Soderbergh so svojím pohľadom na slávneho revolucionára. Jeho rozprávanie je rozvrhnuté do dvoch samostatných častí. Prvá začína zhruba tam, kde denníky skončili a mapuje začiatok revolúcie na Kube – zvrhnutie diktátora Batistu. Druhá sa venuje revolúcii v Bolívii, ktorú Che zorganizoval a ktorá nebola taká úspešná ako tá kubánska. Zatiaľ čo prvá časť je popretkávaná dobovými dokumentárnymi zábermi, druhá je viac filmová. Soderbergh sa inšpiroval zápiskami samotného protagonistu, takže bude zaujímavé sledovať, ako sa postavil k spracovaniu života jednej z najkontroverznejších osobností 20. storočia. Za zmienku tiež stojí, že v hlavnej úlohe sa nám predstaví Benicio del Toro. Prvá časť pôjde v kinách na Slovensku od 2. apríla, druhá zatiaľ nemá naplánovanú premiéru, takže dopyt opäť pokryje internet. : RŠ

34

art(eria)

1/2009


BEIRUT - March of the Zapotec/ Holland EP Pompeii Records, 2009 Americký, iba 23-ročný talentovaný hudobník Zach Condon rozšíril svoju hudobnú produkciu pod hlavičkou projektu Beirut o skladby, ktoré boli vydané v špecifickom formáte dvoj-EP. Prvé EP so šiestimi skladbami má názov March of the Zapotec a vyznačuje sa charakteristickým beirutovským podpisom, pre ktorý je príznačný najmä odkaz na balkánsku a východoeurópsku hudbu, hoci sa na ňom tentoraz reflektuje (a nielen v názve) aj Zachovo zoznámenie sa s 19člennou pochodovou kapelou Jimenez Band počas nahrávania v mexickom Teotitlan Del Valle. Druhé EP (vydané pod pseudonymom Realpeople) sa predstavuje pod názvom Holland, obsahuje päť skladieb a je prekvapivo elektronické. Mohlo by sa zdať, že takáto kombinácia nebude fungovať, ale keďže sa celým dvoj-EP vinie jednotiaca línia Zachovho osobitého ťahavého vokálu, podmanivá rytmika a nápadité hudobné postupy, pri počúvaní sa môže ľahko stať, že prechod od dychovkového k elektronickému ani nezaregistrujete. : LP

IETM Bratislava 23. – 26. apríla 2009 Štyri dni, počas ktorých prebehne takmer 30 predstavení slovenskej divadelnej produkcie zo všetkých regiónov. Ide o putujúce podujatie a v našom štáte sa uskutoční jeho 27. ročník. Míting určený pre profesionálov z oblasti divadla ponúka v pracovnom programe okrem predstavení aj panelové diskusie, workshopy, konferencie, infostánky, tréningy, prezentácie a semináre. Témou festivalu je kultúra a vzdelávanie. Umelecký program je prístupný aj bežným divákom a bude prebiehať v rôznych divadelných priestoroch po celej Bratislave. Okrem činoherných kúskov bude možné vybrať si aj z ponuky súčasného scénického tanca. Lístky je lepšie objednať si cez internet čím skôr, na mieste sa to určite bude len tak hemžiť fajnšmekrami lačnými po kvalitnom divadelnom zážitku. Viac info na: www.ietm09.sk : ZG

art(eria)

1/2009

35


newsletter Výmena Clint Eastwood, 2008 Americký filmový veterán Clint Eastwood sa aj napriek svojmu pokročilému veku stále nechystá do penzie. Odkedy roky v kalendári začínajú číslovkou dva, natočil tento chlapík z Kalifornie až osem filmov. V prvom štvrťroku prichádzajú do slovenských kín dve jeho snímky Gran Torino (premiéra 9.4.2009) a Výmena (premiéra 8.1.2009), práve ktorej by som chcel venovať pár riadkov. V centre pozornosti je matka hľadajúca svojho strateného syna, ktorá sa však nemôže obrátiť na pomoc polície, pretože tá paradoxne nestojí na jej strane. Film disponuje excelentným scenárom, napísaným na motívy skutočných udalostí. Pomalšie tempo mu dodáva na autenticite a je sprevádzané jemnými hudobnými motívmi samotného Eastwooda. Napätie je skvele budované a isté pasáže filmu pôsobia takmer hororovo. Angelina hrá neuveriteľne civilne a presvedčivo zároveň, no ako dnes už vieme, na Oscara to nestačilo. A aby tých “Eastwoodov“ nebolo málo, pán režisér práve dokončuje Mandelovu biografiu s názvom The Human Factor, ktorá by mala byť dokončená v priebehu tohto roka. : TT

Stanislav Rakús : Excentrická univerzita KK Bagala, 2008 „Ja, páni, - opäť si Viktor Pavlovič ľahol na moju posteľ ako vždy tak ohľaduplne, že sa nedotýkal spodkami topánok plachty ani prikrývky, ...“ Viktor Bochňa sa načisto poruštil a prijal otcovské meno Pavlovič. Dôvod je poetický (odkazuje na ženu), jeho pamäť je epická a charakter jeho založenia je popri epickosti dramatický. Okrem toho, väčšinu knihy strávi vo vodorovnej polohe na internátnej posteli Petra Ledera, kde sa jeho epická pamäť rozvíja, ustavične odbočuje, a tak sa jeho epická nenásytnosť preukazuje ako druh hýrenia – rozprávačského fabulovania. Príbeh v príbehu, prostriedkami sa hovorí o prostriedkoch a V. P. Bochňa zhŕňa materiál na Excentrickú univerzitu. Rakúsova Excentrická univerzita necháva textového, neustále prítomného rozprávača Petra Ledera načúvať,

36

keď Viktor Pavlovič rozpráva. A potom sme tu my – čítajúc načúvajúci. V prvom pláne hneď niekoľko vrstiev. Bagalovo vydavateľstvo vydalo tento rok posledný z Rakúsových románov završujúci voľnú trilógiu, nadväzujúc na Temporálne poznámky (1993) a Nenapísaný román (2004). : LM

art(eria)

1/2009


Jean-Dominique Bauby : Skafander a motýľ Jota, 2008 Jean-Dominique Bauby bol mladý, bohatý a úspešný. Všetko sa zmenilo v jednom nečakanom a rozhodnom momente. Prebudil sa v nemocnici. Ochrnutý. Zmätený. A bezmocný. „Za závěsem z plátna prožraného od molů oznamuje matný jas blížicí se svítaní. Bolí mě paty, v hlavě mi buší tisíce kovadlinek a jakýsi skafandr svírá celé mé tělo.“ Jediný pohyb, ktorý bol schopný vykonať, bol pohyb viečkom jedného oka. Jeho telo sa mu stalo väzením, v ktorom zostal zakliesnený človek schopný vnímať, cítiť, myslieť a napísať o tom všetkom knihu. V nej Jean-Do (ako ho volali jeho blízki) odhalil to, čo jemu samotnému už nebolo umožnené vysloviť vlastnými ústami. Priblížil nám svoje každodenné strasti, radosti, ako aj prežívanie jeho najbližších. Obzvlášť emotívne pôsobí jeho krásny vzťah s otcom. „Čas od času mi telefonuje a já mohu slyšet jeho hřejivý hlas, který se trochu třese v sluchátku, jež mi ochotná ruka přikláda k uchu. Musí to být těžké mluvit se synem, o němž ví, že mu neodpoví.“ Dominant-

ným prvkom knihy je práve kontrast krásne a precízne vyskladaných slov s realisticky trpkým obsahom. „...schovávam si všechny tyto dopisy jako poklad. Jednou bych je chtěl všechny slepit dohromady a vytvořit tak kilometrovou stuhu, která by se třepotala ve větru jako korouhev na oslavu přátelství.“ Skafander a motýľ je knihou viac-menej skúpou na slová. O to viac vyznieva hĺbka každého jedného z nich. Hĺbka, ktorú im vtisol človek, ktorý našiel v sebe silu dať svojmu ťažkému osudu zmysel. : LP

Douglas Adams : Holistická detektívna agentúra Dirka Gentlyho Slovart, 2009 Prvá kniha zo série Girka Gentlyho od Douglasa Adamsa, našincovi známa z českého prekladu, sa po dvadsiatich dvoch rokoch od jej vzniku dočkala aj slovenského prekladu. Popri kultovke -Stopárov sprievodca galaxiou- Adams ponúkol Gentlyho, svojského, ale predsa postavičku svojho prototypu: „Slečna Pierceová!“ zavolal. „Pošlite, prosím, pani Sauskindovej opravenú faktúru. Bude na nej jediná položka: Záchrana ľudského rodu pred totálnou likvidáciou. Cena: Nula.“ Nasadil si klobúk a nadnes to zabalil. Ide hlavne o detektívku, ale na bližšie určenie sa dajú použiť aj nálepky mysteriózneho románu, hororu, sci-fi, romance, muzikálu a najmä komédie. Adams je Angličan, takže sa dá predpokladať, že jeho humor bude vychádzať z tejto tradície -v skutočnosti nadmieru šťavnatý oproti zaužívanému suchý anglický. LM

art(eria)

1/2009

37


http://arteria.sk/wp-content/uploads/2010/03/casopis-2009-01  

http://arteria.sk/wp-content/uploads/2010/03/casopis-2009-01.pdf

Read more
Read more
Similar to
Popular now
Just for you