Page 1


Namiesto úvodu ............................................................................................................

3

Ján Šimko

90. výročie „Bocatiovej“ knižnice ...................................................................... 4 Alena Zavocka

Detská spokojnosť je našim víťazstvom .......................................................... 5 Tatiana Bachňáková

Márne hľadanie zlatej strednej cesty ..............................................................

6

Jozef Lapšanský

Seminár Návraty Pavla Horova .............................................................................

8

Alena Vasiľová

Mozart v Prahe ............................................................................................................... 10 Eva Balušíková

Stredoškoláci v knižnici ........................................................................................... 12 Anna Harkabusová

Najstaršia návštevná kniha knižnice ................................................................. 13 Tomáš Ondrejšík

Poirot je späť? Alebo vzkriesenie pastišom .................................................. 16 Eva Chmelárová

Ako strčiť Austenovú do vrecka? ........................................................................ 17 Eva Chmelárová

Odporúča Jana Bodnárová ...................................................................................... 18 Literárne chuťovky ..................................................................................................... 20 Alena Zavocka

Biblioteca Universitaria v Cagliari ...................................................................... 21 Ľudmila Katová

Zo sveta .............................................................................................................................. 24 Knižnica na kolesách a láska k čítaniu * Čo Eiffelovka pre Paríž

5 otázok pre Mareka Majeského .......................................................................... 26 Marek Majeský - Ján Šimko

Predstavujeme „ Mortyho“ ................................................................................... 27 Marek Výrostko - Alena Zavocka

Všimli sme si ................................................................................................................... 31


ISSN 1337-9356


Vo Veľkej Británii sa prvýkrát stala premiérkou žena. Spoločnosť Phillips predstavila verejnosti prvý kompaktný disk na svete. Pápežovi Jánovi Pavlovi II. patrí prvenstvo v návšteve krajiny vtedajšieho komunistického bloku, rodného Poľska. Mestská rada v Los Angeles medzi prvými prijala legislatívu ústretovú voči homosexuálnej menšine. Európsky parlament usporiadal prvé priame voľby a v Japonsku začali ľudia „brázdiť“ ulice s walkmanom na ušiach. V kancelárii Krajského metodického oddelenia Krajskej knižnice v Košiciach vkladali do obálok prvé číslo časopisu Knihovník. Písal sa rok 1979... Píše sa rok 2014... V Lotyšsku sa pridali k Euru, na Ukrajine dochádza k nepokojom, svetom sa šíri nezastaviteľná Ebola. Prvýkrát na kométe pristáva sonda vyrobená človekom a v Španielsku Juan Carlos odovzdáva štafetu synovi. Kdesi na Slovensku držíte v rukách ďalšie 104-té číslo jubilujúceho Knihovníka. Ubehlo 35 rokov. V živote človeka zvykneme vnímať vek s takýmto číslom ako „najlepšie roky“. V prípade odborného periodika mi na myseľ prichádza slovo: „obdivuhodné“. A nielen preto, že pri zrode jeho jednotlivých čísel stojím už 10 rokov. Obdivuhodná je totiž ochota prispievateľov, ktorí bez nároku na akýkoľvek honorár zaplnili písaným textom viac ako 3600 strán venovaných práci s knihou, čitateľom a čítaniu vôbec. Obdivuhodná je ochota mojich kolegov, ktorí neustále participujú na tom, aby stránky jednotlivých čísel boli zaujímavejšie a inšpiratívne. Dovoľte sa mi aj touto cestou úprimne poďakovať všetkým doterajším redaktorom / redaktorkám za „sprevádzanie“ nášho časopisu „cestami knihovníckeho sveta“. Príjemné čítanie kolegyne, kolegovia...

3


90. VÝROČIE „BOCATIOVEJ“ KNIŽNICE Alena Zavocka Verejná knižnica Jána Bocatia, Košice

2

8. októbra 2014 si na Malej scéne Štátneho divadla v Košiciach pripomenula 90. výročie svojho založenia Verejná knižnica Jána Bocatia. Slávnostného stretnutia sa okrem súčasných a bývalých zamestnancov knižnice zúčastnili aj osobnosti kultúrneho a spoločenského života zo Slovenska, predstavitelia kultúrnych inštitúcií, zahraniční hostia a tiež ľudia, ktorých život je už

ukážky z hry Rudolfa Schustera Ján Bocatius. Výnimočnosť tohto slávnostného okamihu podčiarklo hudobné vystúpenie kvarteta sláčikového orchestra MUSICA IUVENALIS. Inštitúcia s názvom Štátna verejná knihovňa, predchodkyňa Verejnej knižnice Jána Bocatia, vznikla uznesením Rady mesta Košice v septembri 1924, pričom nadviazala na knižnicu zaniknutej košickej Právnickej akadémie. Významný podiel na jej vzniku mal Dr. Emil Černaj, rodák z Českého Krumlova. Do Košíc prišiel po trojročnom pôsobení v Univerzitnej knižnici v Prahe. Patrí mu veľká zásluha na tom, že fondy bývalej knižnice Právnickej akadémie zostali v Košiciach, hoci pôvodne sem prišiel pripraviť ich presun do Bratislavy. V súčasnosti Verejná knižnica Jána Bocatia poskytuje svoje služby na pracoviskách v centrálnej požičovni, piatich pobočkách, regionálnom a hudobnom oddelení. Má 9 500 čitateľov, 280 000 dokumentov; ročne 450 000 výpožičiek a 120 000 návštevníkov, vrátane účastníkov kultúrnych podujatí. V priestoroch knižnice vyvíjajú činnosť viaceré kluby (Fotoklub Nova, Dejepisný spolok, Slovenská numizmatická spoločnosť, Klub priateľov opery a literárny klub KOLIK). Špecifikom knižnice je Galéria Nova, ktorá je jednou z troch galérií na Slovensku zameraných na fotografiu. V súvislosti s poslaním knižnice jej riaditeľka PhDr.

Foto: Miro Vacula

dlhé roky spätý s knižnicou. Podujatie moderovali herec a režisér Peter Vilhan a riaditeľka knižnice PhDr. Klára Kernerová. O umelecké spestrenie sa postarali herci Štátneho divadla Dana Košická a Milan Antol, ktorí predviedli 4


Klára Kernerová povedala: „Výpožičné, informačné a vzdelávacie aktivity, prednášky, besedy, koncerty a výstavy oprávnene zaraďujú Verejnú knižnicu Jána Bocatia v Košiciach už de-

väť desaťročí medzi významné inštitucionálne základne kultúry a vzdelávania občanov mesta Košice i širšieho regiónu.“

DETSKÁ SPOKOJNOSŤ JE NAŠIM VÍŤAZSTVOM Tatiana Bachňáková Gemerská knižnica Pavla Dobšinského, Rožňava

P

odujatia v knižnici, kde majú deti možnosť komunikovať so spisovateľkou alebo spisovateľom, známou osobou nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí, sú určite potrebné a vždy vítané. V Gemerskej knižnici Pavla Dobšinského v Rožňave sme mali možnosť v novembri v priebehu dvoch týždňov privítať dve spisovateľky dvoch generácií pre dve vekové kategórie - pani Martu Hlušíkovú pre tých menších a Zuzku Šulajovú pre tínedžerov. Rozprávka. Slovo, bez ktorého si detstvo nevieme ani predstaviť. V nás dospelých prebúdza spomienky, vďaka rozprávkovým príbehom sa stávame opäť na chvíľu princeznami, vílami, kráľmi. Premietnu sa nám rôzne nadprirodzené bytosti, hovoriace zvieratká, či zázračné predmety. Rozprávka čerpá z neskutočného, vymysleného sveta, ktorý je odlišný od sveta dospelých. Pri počúvaní rozprávky prežívajú deti spolu s ich hrdinami dobrodružstvo, radosť i smútok. Vo svete fantázie si tak skúšajú odvahu, vytrvalosť, vernosť, zdolávajú rôzne prekážky, učia sa rozoznávať dobro a zlo. Hlboké zážitky napĺňajú duševné potreby a pomáhajú rozvíjať detskú

osobnosť, ktorej by nemala chýbať dobrá slovná zásoba.

„Stretnutie s deťmi, ktoré rozumejú tomu, čo im chcem vo svojich knižkách povedať, je vždy vzácne. Nabije ma energiou, cítim jeho spätnú väzbu. A toto stretnutie takým bolo. Obohatilo obe strany - deti, aj mňa“ prezradila po stretnutí s deťmi v Rožňave pani Marta Hlušíková a pokračovala „Deti

sú vzácne - vidia pravdu so zatvorenými očami. A preto by som nechcela o tento krásny svet prísť. Nevravím, že nepíšem aj pre dospelých, píšem, a veľmi rada. No pri písaní pre deti sa znovu stávam dieťaťom. Narastie mi akýsi iný jazyk, ináč hovorím, som šťastná. Je to môj svet a nedám si ho vziať.“ 5


la, čitatelia sa môžu tešiť aj na ďalšie pokračovania.

„Najlepšie sa mi píše vtedy, keď som sama doma“ hovorí Zuzka a pokračuje „Písanie je pre mňa odreagovanie a akýsi únik z reality. Viem, že momentálne som ako keby zaškatuľkovaná prostredníctvom Džínsových denníkov, ale napísala som aj iné knihy, ako napríklad Dievča z minulosti alebo Ako z románu.“ Bratislavčanka Zuzka

Priblíženie sa k svetu dospelých, medziľudské vzťahy, láska, priateľstvo, rodina, školské prostredie, starosti, humor, radosti a ľahkosť daného textu, to je stručná charakteristika kníh úspešnej mladej slovenskej spisovateľky Zuzky Šulajovej, ktorá prišla predstaviť svoju tvorbu pre dospievajúcu generáciu. Do povedomia sa dostala knihou, ktorá nikdy nemala mať pokračovanie. Názov Džínsový denník je medzi mládežou známy, priam populárny. A ako sama autorka prezradi-

Šulajová má za sebou strednú aj vysokú školu. Okrem písania a čítania kníh rada cestuje. Nedávno sa vrátila z dlhšieho pobytu v Austrálii, kde študovala manažment a angličtinu. To, že v kníhkupectvách vidí svoje knihy považuje stále za akýsi zázrak. Záverom chcem len v krátkosti dodať, že obe generácie čitateľov sme týmito podujatiami chceli ešte viac motivovať k čítaniu a možno medzi účastníkmi boli aj budúci spisovatelia. Tešíme sa na nové stretnutia aj v roku 2015.

MÁRNE HĽADANIE ZLATEJ STREDNEJ CESTY PhDr. Jozef Lapšanský, PhD. Spišská knižnica, Spišská Nová Ves „Digitálna demencia - proces, v ktorom následkom digitalizácie každodenného života (prílišné sledovanie televízie, počítačové hry a elektronická komunikácia) došlo k rozkladu najdôležitejších funkcií mozgu - poznávacích a hodnotiacich - v miere zodpovedajúcej postihnutiu duševne chorých pacientov alebo ľudí zotavujúcich sa po ťažkom úraze hlavy. Títo jedinci majú problémy s pamäťou, s hlbším premýšľaním, s precítením spolupatričnosti s inými ľuďmi a s reakciami tvárou v tvár voči niekomu druhému, ak si s ním nemôžu vymieňať krátke, jednoduché textové správy…“ (profesor Manfred Spritzer, nemecký neurológ)

6


V

čase nástupu rozhlasu prorokovali pesimisti zánik printových médií. Éra expandujúcej televízie mala pochovať „rádio“. Obidve elektronické média však prežili, dokonca vytvorili konkurenčný, no nie likvidačný modus vivendi. Podobné očakávania sprevádzali nástup informačno-komunikačných technológií do časopriestoru končiaceho sa druhého a začínajúceho tretieho tisícročia. Zakrátko ale nadišiel čas vytriezvenia z ilúzií a spoznávanie drsnej skutočnosti. Prvý alarm spustili svetové renomované denníky, napríklad Frankfurter Algemeine Zeitung. Elektronické mutácie printových vydaní týchto periodík síce otvorili dovtedy nevídaný priestor na on-line diskusie, lež čoskoro sa zjavila jánusovskodanajská tvár tejto vymoženosti. Dovtedy konzervatívni abonenti začali húfne uprednostňovať pohodlnejšiu percepciu a nadto šancu viac či menej duchavtipne rozvetvovať prvotné témy novinárskych výpovedí. Zatiaľ čo rozhlas i televízia „kradli“ čas poslucháčov a divákov relatívne spravodlivo, a svojím spôsobom i únosne, internetový nezmerateľný kyber priestor sa ukázal ako nenásytný moloch. Explózia sociálnych sietí sa zo začiatočnej eufórie a nekritického adorovania facebooku, twitteru, etc. zmenila na súčasnú globalizovanú civilizačnú bezradnosť. Uprostred, či na periférii tejto mäteže vyhranených protichodných marketingových stratégií sa ocitla stará dobrá kniha, knižnice a knižná kultúra. Sotvakto z knihovníckej obce pochybuje o nevyhnutnom pakte, aký treba uzavrieť, profilovať i v dlhodobejšej časovej perspektíve predl-

žovať s centrami digitalizácie knižničných informačných jednotiek. Koniec koncov, krízu čítanosti a čítavosti nemožno redukovať výlučne na IKT, bárs práve ony majú na terajšom stave leví podiel. Dnešné prváčence absolvujúce premiérové zápisy za členov knižnice sú už dietky rodičov odkojených digitálnym svetom so všetkými atribútmi, aké virtuálna realita prináša. Knižnice musia už teraz pôsobiť na nastupujúcu slovenčinársku pedagogickú omladinu podliehajúcu klamlivým sloganom typu: „všetko je na webe…“ Komplementárne „dovzdelanie“ učiteľov slovenského jazyka a literatúry však naráža na niekoľko bariér. Báječným rezultátom viacnásobných pokusov o generálnu reformu slovenského školstva je čoraz zúfalejší nedostatok času žiakov, študentov aj učiteľov. Akže by aj slovenčinári prejavili úprimný záujem o seminár s uznávaným odborníkom niektorého literárneho odvetvia, musia uprednostniť vzdelávanie obodované kreditmi. Isteže knihovníčky i výrazne minoritných knihovníkov zahrejú pri srdci uistenia strednovekých i seniorských čitateľov o ich vernosti klasickej knihe. Nájdu sa aj mladšie ročníky návštevníkov, ktorí čo len intuitívne tušia, že iphony, smartphony, tablety ani mobily nemôžu byť jediným prameňom ani mikrosvetom informácií, poznania a literárno-estetického zážitku, darmo malý zelený mužíček vtierajúci sa pomaly už i do domáceho WC ponúka tieto hity rovno Ježiškovi… Čím viac prognostikov máme, tým menej vieme, čo bude zajtra. Preto sa nesmierne ťažko odhadujú trendy, osud a údel knižníc v najbližšom 7


desaťročí. Klasická kniha sa zaručene dočká svojej digitalizovanej sestry nielen v ústredných, lež i v regionálnych „bibliotékach“ a tiež bude štandardnou výpožičnou jednotkou, exportovateľnou dajme tomu do mobilu klienta. Knižnice sa nemôžu od takého servisného komfortu izolovať. Otáznejšie už je, či elektronické knihy poskytnú súbežne so svojou až magicky jednoduchou dostupnosťou aj rovnocennú percepčnú exkluzivitu. Odpovedať by mohli oftalmológovia, ibaže túto sortu „očiarov“ imidžmejkri digitalizácie, kompjuterizácie a svetlej informatizovanej budúcnosti úzkostlivo obchádzajú. Veľduchovia marketingových stratégií procesov digitalizácie kníh stavajú na dvoch veličinách: na čase a na prirodzenej človečej necnosti – pohodlnosti, ak nie rovno lenivosti. Beztak zmľandravená Slovač už nebude musieť podaromnici tratiť čas i námahu, ale dostane full service

priam do svojich elektronických alter ego. Mienkotvorný slovenský denník tento blahobyt čitateľský zvestoval stupídnym sloganom: „Už viac nemusíte chodiť do knižnice…“ Tento pologramotný reklamný výpotok ktorejsi mdlej mysle, sťa mantru, verklíkujú poniektorí verejní činitelia. Národu slovenskému sa takto - vedome či nevedome - podsúva obraz „biblioték“ v podobe leprozórií ratujúcich nešťastníkov napadnutých malomocenstvom. Kniha si svojho času našla model rozumnej koexistencie s novinami, rozhlasom aj televíziou. Zrodila sa povestná zlatá stredná cesta, na ktorej sa adresát spoľahlivo orientoval a nestrácal sa sám sebe. Ibaže v ovzduší agresívnych pakultúrnych reklamných praktík sa podobný spôsob korektného spolužitia „starej knihy“ s nekontrolovane a nekontrolovateľne chrlenými virtuálnymi produktmi, hľadá nesmierne ťažko. Ak sa dá vôbec nájsť…

SEMINÁR NÁVRATY PAVLA HOROVA PhDr. Alena Vasiľová Zemplínska knižnica Gorazda Zvonického, Michalovce

P

od týmto názvom sa dňa 14. októbra 2014 konal v spoločenskej sále Základnej umeleckej školy v Michalovciach seminár pre učiteľov základných a stredných škôl. Hlavnými organizátormi podujatia boli: Dom Matice slovenskej, Zemplínska knižnica G. Zvonického a Základná umelecká škola v Michalovciach. Realizáciu seminára finančne

podporilo mesto Michalovce v rámci projektu Zemplínčan Pavol Horov. Cieľom seminára bolo predstaviť učiteľom tohto významného rodáka z Bánoviec nad Ondavou, kde ho poznajú pod vlastným menom Pavol Horovčák. Prednášajúcimi boli: Marián Grupač, riaditeľ Slovenského literárneho ústavu MS s prednáškou Básnik Pavol 8


Horov, Peter Cabadaj, vedecký tajomník Matice slovenskej, literárny historik a spisovateľ predstavil učiteľom Pavla Horova v kontexte slovenskej literatúry 20.storočia a Ernest Sirochman, pedagóg a publicista ukončil seminár prednáškou Knihy Horovovej storočnice a vďačnosť rodákov.

„Nielen na prvý pohľad vidieť a cítiť, že náš básnik sa vytratil zo širšieho spoločenského vedomia, kolektívnej pamäti a diskurzu. Jeho výročia sa v ostatných decéniách nesú na vlnách skromnosti. Ale či to neboli práve skromné pomery, ktoré ho kedysi dávno vypravili z rosných lúk pri Ondave do šíreho sveta? Rodní naňho nezabudli, nezabúdajú a ja pevne verím, že ani v budúcnosti nezabudnú. Básnik sa im aj nám za to vždy poďakuje ďalšími návratmi a asonanciami. Z vysokého letného neba nám nezištne pošle koráb, aby sme sa neutopili v zradných vodách spodných a nezostali z nás len ľudské torzá. A keď svitne poludnie a slnce bude nad nami, vybaví sa nám v pamäti defilé spomienok na Janov, snežnú báseň i babie leto. Po nociach sa nám bude v sne ozývať balada o matke Niobe, ktorá z posledných síl varuje pred krutým prebudením. Azda to nakoniec s nami v hodinách úzkosti dopadne dobre. Búrky a dažde pominú a na malom jarnom plátne nám labute zaspievajú pieseň o domove. A v čerení času si budeme môcť všetci aj naďalej slobodne vychutnávať dúšky z očistnej ponornej rieky nášho ticha.“

Hovorené slovo bolo doplnené premietnutím filmov: Návraty Pavla Horova (1979), Stretnutie s básnikom Pavlom Horovom (1967). V závere by som rada uviedla krátky výňatok z prejavu Petra Cabadaja:

SLOVENSKÝ VÝCHOD

KNIŽNICA PRÁVNICKEJ AKADÉMIE V KOŠICIACH  Súčasný stav záležitosti knižnice je tento: protokolárne je knižnica odovzdaná bratislavskej univerzite. Predpokladá sa však, že bratislavská univerzitná knižnica bude z košickej knižnice požiadovať len tie knihy, ktoré v Bratislave chýbajú. Takýchto kníh mnoho niet. Avšak nebezpečenstvo odvezenia celej knižnice je, lebo vraj má z tejto knižnice byť utvorená seminárna knižnica bratislavskej právnickej fakulty. 4.2.1924 9


MOZART V PRAHE Eva Balušíková Český spolok v Košiciach

N

aše posledné stretnutie (6. novembra 2014) s dobrou hudbou a dobrou knihou bolo venované návštevám Wolfganga Amadea Mozarta v Prahe. Hneď na začiatku sa návštevníci podujatia mohli prostredníctvom knihy Mozart - člověk a génius amerického autora Davida Weissa, preniesť do Prahy v druhej polovici 18. storočia, kde Mozart strávil krásne chvíle svojho života. Praha ho okúzlila. Vo vtedajšom Nosticovom divadle sa hrala Mozartova opera Figarova svadba, mala obrovský úspech a melódie z nej zneli všade. Svojmu priateľovi do Viedne vtedy okrem iného Mozart napísal: „...tu kdekto hovorí len o Figarovi, všetci hrajú, trúbia, spievajú a hvízdajú len, Figara. Nikto nechodí na inú operu ako na Figara a večne na Figara, určite je to pre mňa veľká česť...“ Mozart operu osobne riadil pred nadšeným obecenstvom. Potešený z radostného opojenia Pražanom povedal: „Preto, že mi tak Česi rozumejú, musím pre nich napísať spevohru“. Prvou hudobnou ukážkou na našom stretnutí bola známa ária z Figarovej svadby. Z knihy Jaroslava Pateru Bertramka, sa poslucháči dozvedeli, že Mozart Prahu navštívil celkovo päťkrát. Po prvýkrát zavítal do Prahy 11. januára 1787 a bol hosťom grófa

Thuna. Neskôr na jeseň roku 1787, aby dokončil a uviedol sľúbenú operu pre Prahu - Don Giovanni. Vtedy už býval na pozvanie manželov Duškových v známej Bertramke. Svojmu priateľovi napísal o peripetiách sprevádzajúcich uvedenie opery. Don Giovanni mal byť totiž uvedený 14. októbra 1787, avšak samotný autor nebol s naštudovaním opery veľmi spokojný. Taktiež ochorela aj jedna zo speváčok. Nakoniec sa 29. októbra 1787 konala pamätná premiéra Dona Giovanniho. Úspech diela bol zasa obrovský. Mozart o tejto udalosti 7. novembra napísal svojmu priateľovi: „ Včera bola uvedená opera po štvrtýkrát. Prial by som svojim dobrým priateľom, aby ste tu strávili aspoň jediný večer a mali podiel na mojej radosti“. O predohre k opere sa traduje, že bola napísaná v noci pred premiérou a orchester ju hral z papiera bez skúšky. Jaroslav Patera vo svojej kni-

10


he tento fakt považuje za nemožný, pretože by o tom Mozart svojmu priateľovi zaiste napísal. Práve z Mozartových listov sa dozvedáme, že prvý dátum premiéry nebol dodržaný pre nedokonalé naštudovanie opery, ku ktorej pochopiteľne patrí aj predohra. Návštevníci stretnutia sa prostredníctvom uvedenej knihy dozvedeli, že Mozart málokedy komponoval pri klavíri, obyčajne hneď všetko zapisoval. O Mozartovi je známe, že dokázal komponovať kdekoľvek a kedykoľvek, ale niekedy mu trvalo dlhšie, kým sa prinútil sľúbenú skladbu čo i len zapísať. V takomto prípade bola len jediná možnosť - na čas ho zavrieť do izby, v tomto prípade v Bertramke, dokiaľ predohru, či áriu „Bella mia fianna, addio!“ (pre speváčku Josefínu Duškovú) nenapísal. Rukopis opery Don Giovanni má 575 strán a je uložený v knižnici Parížskej akadémie. Tretíkrát Mozart Prahou iba prechádzal cestou do Berlína. Po štvrtýkrát sa na ceste z Viedne zdržal v Prahe len jeden deň. Posledný pobyt Mozarta v Prahe sa uskutočnil v roku 1791, kedy opäť býval v Bertramke. Dňa 6. septembra 1791 bola z príležitosti korunovačnej slávnosti cisára Leopolda II. uvedená Mozartova opera La Clemenza di Tito. Dielo sa však dvoru nezapáčilo. Mrzutý, urazený a vtedy už chorľavý Mozart v polovici septembra 1791 z Prahy odišiel. Za necelé dva mesiace na to zomrel vo Viedni. Pri návšteve Bertramky, máte možnosť v Mozartovej izbe uvidieť clavicembalo, na ktorom kedysi hrával úryvky z Dona Giovanniho. Gróf Nostic bol vtedy tak dojatý jeho umením,

že prehlásil, že po Mozartovi nesmie už nikto na tento nástroj hrať. V predslove ku knihe Jaroslava Peteru je možné sa dočítať, že Bertramka bola po 1. svetovej vojne vo veľmi zúboženom stave. A bol to práve Jaroslav Patera, kto venoval Bertramke všetko - prácu, um i zdravie. Jeho objavy objasnili mnohé a odkryli neznáme. Obnova Bertramky bola dokončená v roku 1942 a Paterova kniha vyšla o šesť rokov neskôr. Ďalšou knihou, z ktorej sme na našom popoludní čerpali, zostavil František Bartoš pod názvom Mozart v dopisech. Hudobným hosťom nášho popoludnia bola študentka konzervatória Jana Kapráľová. V jej podaní sme si vypočuli Alegro z Mozartovej Sonáty Bdur. Skoro celá druhá polovica nášho hudobno-literárneho stretnutia bola venovaná opere W. A. Mozarta Don Giovanni. Poslucháči mali jedinečnú možnosť vypočuť si ukážky z exkluzívnej DVD nahrávky tejto opery z Metropolitnej opery v New Yorku. Rolu komtura spieva Sergej Kopčák, pred časom sólista košickej opery. Úvod i záver nášho stretnutia s Mozartovou hudbou a dobrou knihou patril ako vždy riaditeľke knižnice Kláre Kernerovej, úryvky z kníh čítala Helena Miškufová, Lenka Kučerová a Eva Balušíková. O prezentáciu a fotodokumentáciu sa postaral Taras Kapráľ. S výberom kníh a hudobných ukážok nám pomohla Ľudmila Katová z hudobného oddelenia knižnice. O naše hudobno-literárne popoludnia je stále veľký záujem, preto veríme, že v roku 2015 bude „Už vím, co číst a poslouchat“, pokračovať. 11


STREDOŠKOLÁCI V KNIŽNICI Mgr. Anna Harkabusová Verejná knižnica Jána Bocatia, Košice

K

nihovníci sa v spolupráci so školami snažia ukázať, že tráviť čas v knižnici je pre mládež prínosom. Verejná knižnica Jána Bocatia, centrálna požičovňa na Hviezdoslavovej 5, spolupracuje so Strednou priemyselnou školou elektrotechnickou (SPŠE) a so Školským internátom pri SPŠE. V rámci tejto spolupráce už po tretíkrát zorganizovala stretnutie študentov košických stredoškolských internátov pri súťažnom kvíze. Aj tohto roku sme sa snažili pripraviť ho tak, aby sa mládeži v knižnici páčilo. Priestory knižnice sme upravili a atmosféru dotvárali aj zažaté sviečky, čo navodzovalo sviatočnú atmosféru. Kvízové otázky pripravili kolegovia a týkali sa našej jubilujúcej 90. ročnej Verejnej knižnice Jána Bocatia, taktiež 90. ročného Medzinárodného maratónu mieru (MMM). Kvíz sa konal 2. decembra, tak bol do otázok zahrnutý aj 75. ročný Deň študentstva. Účastníkmi boli chlapci a dievčatá z piatich stredoškolských internátov (Školský internát pri Strednej zdravotníckej škole sv. Alžbety na Mäsiarskej 25, Školský internát na Považskej 7, Školský internát zmiešaných stredných škôl na Medickej 2, Školský internát na Jedlíkovej 11, a Školský internát pri SPŠE na ulici Komenského). Súťažilo šesť štvorčlenných družstiev. Odpovede na otázky hodnotila odborná porota zložená z troch vychovávateliek

a samotná súťaž sa skladala z troch kôl. Pred každým z nich kolegovia uviedli súťažiacich do problematiky. Úspešnými boli tí, ktorí zodpovedali správne na šesť otázok z každej oblasti. Prestávky medzi jednotlivými kolami spestrovali chlapci - konzervatoristi. Na trúbke, lesnom rohu a harmonike hrali známe i neznáme melódie. Po prvom kole bol stav vyrovnaný, ale ďalšie dve kolá zamiešali karty. Najväčší rozdiel v bodoch priniesla otvorená otázka o súťažných disciplínach MMM. Najúspešnejší boli študenti z internátu zmiešaných stredných škôl na Medickej ulici, ktorí sa stali víťazmi. Získali členstvo do knižnice na celý rok zadarmo. Za nimi skončili študenti zo Školského internátu na Komenského ulici a tretí boli študenti z Jedlíkovej. V závere, pri tlmenom osvetlení a svetle sviečok, chlapci zahrali vianočné melódie. Študent Michal túto atmosféru dotvoril prezentáciou a rozprávaním o zvykoch a tradičných farbách, ktoré sa používajú na adventných vencoch a v spojení s Vianocami. Bolo vidieť sústredenosť chlapcov a dievčat. So záujmom sledovali a počúvali. Svedčilo o tom aj zvláštne ticho, ktoré počas rozprávania Michala nastalo. Koniec celého podujatia sa niesol vo sviatočnej nálade. 12


Boli sme všetci spokojní. Vychovávateľky chválili, študenti sa pochvalne vyjadrovali a vzájomne sa utvrdili

v tom, že je fajn, že prišli. My knihovníci sme boli radi, že sa podujatie páčilo.

NAJSTARŠIA NÁVŠTEVNÁ KNIHA KNIŽNICE Mgr. Tomáš Ondrejšík Verejná knižnica Jána Bocatia, Košice

V

regionálnej zbierke knižničného fondu na Hlavnej ulici 48 sa medzi mnohými starými a hodnotnými knihami nachádza nezvyčajná písomná pamiatka. Keď sa do nej zapisovali významní a aj menej významní návštevníci len málokto z nich tušil, že ich rukopisné záznamy sa jedného dňa stanú súčasťou dnes už 90 ročnej histórie Verejnej knižnice Jána Bocatia v Košiciach. Návštevná kniha pozostávajúca z 262 nečíslovaných strán obsahuje niekoľko tisíc podpisov návštevníkov knižnice. Najstarší podpis patrí vtedajšiemu zamestnancovi knižnice Arpádovi Zaparkanszkému z 1. augusta 1927. Je to zároveň jediný podpis z čias, kedy ešte knižnica sídlila na Kováčskej ulici. Posledným záznamom sú podpisy účastníkov výstavy telovýchovnej a športovej literatúry z 27. septembra 1962. Nanešťastie listy z obdobia rokov 1944-1945 chýbajú, sú vytrhnuté. Medzi mnohými, často krát ťažko čitateľnými menami nájdeme aj veľmi zaujímavé a očami dnešného človeka už historické rukopisy osobností celoeurópskeho významu. Kniha s originálnymi podpismi „slávnych“ je vždy sama o sebe kuriozitou, ale ak sa podarí spojiť konkrétne meno s

určitou udalosťou tej doby, tak nadobúda z historického hľadiska oveľa vyššiu hodnotu. A práve takýto prípad môžeme objaviť aj v nami opisovanej návštevnej knihe, kde na druhom liste si môžeme prečítať nasledovný rukopisný zápis: „Ph. Pétain Maréchal de France 2. septembre 1929“. Tento záznam vypovedá o tom, ako Phillippe Pétain, francúzsky generál, hrdina Verdunskej bitky v roku 1917 a neskôr prezident Vychistického Francúzska, dňa 2. septembra 1929 navštívil vtedajšiu Mestskú knižnicu v Košiciach v rámci svojej dvojdňovej návštevy mesta. Bola to v skutku významná udalosť, veď o nej písali všetky vtedajšie košické noviny. Z nich sa dozvedáme, že pri príležitosti vojenských manévrov československej armády na Morave, ktorých sa Pétain zúčastnil, bol generálom Šnejdárkom oficiálne pozvaný aj na Slovensko. Do Košíc pricestoval rýchlikom v nedeľu 1. septembra 1929 v popoludňajších hodinách. Na železničnej stanici ho už vítali oficiálni predstavitelia mesta na čele s mešťanostom Vladimírom Mutňaským. Nasledovalo kladenie vencov pri soche M. R. Štefánika a slávnostná hostina v hoteli Schalkház. Na druhý deň si maršal prezrel najvýznamnejšie pamätihodnosti mesta, 13


medzi nimi aj mestskú knižnicu na Hlavnej ulici v priestoroch starej mestskej radnice. Spoločnosť mu robil francúzsky generál Heller, francúzsky plukovník Jean-Baptiste Molinié (Molinié sa neskôr vyznamenal ako generál v bitke o francúzske mesto Lille v čase útoku nemeckých vojsk na Francúzsko v roku 1940) a košický policajný riaditeľ a vládny radca Vojtěch Dolejšl, o čom svedčia aj ich podpisy v návštevnej knihe vedľa Pétainovho. Po prehliadke mesta sa francúzsky maršal v popoludňajších hodinách vybral na výlet do Zádielskej doliny a večer pred 21. hodinou za zvukov francúzskej štátnej hymny vlakom slávnostne opustil Košice.

1930 bol hosťom knižnice nemecký konzul v Košiciach Dr. Max Hesse. 3. decembra 1939 pri príležitosti usporiadania dní japonskej kultúry v Košiciach navštívil knižnicu vyslanec a poverený minister Japonského cisárstva v Budapešti Kojiro Inoue spolu s manželkou Hideko. V bohatom programe, popri návšteve knižnice, divadelného predstavenia a rôznych prednášok, sa našlo miesto aj na premietanie japonského filmu (Ninjo kami fusen, 1937) v kine Capitol, ktorý so sebou priniesol samotný vyslanec Inoue z Japonska. Zaujímavosťou je aj to, že sa z týchto osláv zachovali aj dobové filmové zábery zachytávajúce japonských hostí pri kladení vencov na hrob Františka II. Rákóciho. O niekoľko dní neskôr sa Košice znova odeli do slávnostného šatu, tentoraz na počesť príchodu talianskeho veľvyslanca v Budapešti, grófa Vinciho s jeho veľkým sprievodom. Veľkolepé privítanie na železničnej stanici i v celom meste prekonávalo Pétainovú návštevu z roku 1929. Dobová tlač venovala tejto udalosti veľký priestor a niet divu, veď Mussoliniho Taliansko patrilo v tom čase k najvernejším spojencom Maďarského kráľovstva. Gróf Vinci navštívil knižnicu vo večerných hodinách v rovnaký deň svojho príchodu. Podľa svedectiev podpisov v návštevnej knihe i dobovej tlače ho sprevádzala manželka Giulia, bývalý taliansky minister školstva a riaditeľ Talianskeho kultúr-

Vlastnoručný podpis maršala Pétaina je jediným v návštevnej knihe, ktorého autorstvo prislúcha najvyššiemu reprezentantovi určitého štátu. Samozrejme, okrem neho tu nájdeme mená ďalších zahraničných hostí či už politikov, diplomatov, konzulov, vedeckých pracovníkov, novinárov či spisovateľov. Tak napr. 26. februára 14


neho ústavu v Budapešti Balbino Giuliano, maďarský minister kultúry István Fáy, vedúci kancelárie maďarského ministerstva zahraničia Pál Danielovits, taliansky profesor a ekonóm Antonio Constanzo Deliperi a mnohí ďalší. Okolo ôsmej večer vystúpili talianski a budapeštianski hostia na balkón starej mestskej radnice knižnice, aby privítali zhromaždené davy Košičanov. Dňa 7. mája 1940 bol na návšteve Košíc i knižnice ďalší veľvyslanec, tentoraz fínsky, Onni Talas spolu s manželkou Lemmikki Talas. Obaja sa zúčastnili série prednášok a posedení v rámci osláv fínsko-maďarského priateľstva a spolupráce. K menu Onniho Tallasa sa viaže zriadenie prvého fínskeho veľvyslanectva na území Maďarska. Aby sme nezostali len pri politikoch a ich pompéznych návštevách môžeme spomenúť, že napr. v roku 1933 zavítala do knižnice aj americká spisovateľka Grace Humphrey z New Yorku. 14. mája 1937 to boli členovia výpravy zástupcov zahraničných autoklubov z 12 rôznych európskych štátov. Dňa 22. júna 1946 sa zišli v priestoroch knižnice počas tlačovej besedy anglickí novinári z Daily Telegraph a Daily Mail. Bol medzi nimi aj známy britský žurnalista a historik Christopher Buckley, ktorý na seba upozornil ako vojnový korešpondent z bojísk druhej svetovej vojny. Zahynul v roku 1950 počas Kórejského konfliktu. Z roku 1946 sa v návštevnej knihe zachovali ďalšie dve mená „Robert Collis“ a Han Hogerzeil“ s veľmi zaujímavým sprievodným textom v anglickom jazyku: „After Belsen we found that only one thing matte-

red in the end, „love“ - compassion, which begins in mutual forbearance.“ (Po pobyte v Belsene sme si uvedomili, že jedna jediná vec, na ktorej koniec koncov záleží je láska - súcit, ktorý začína vzájomnou zhovievavosťou). Tie slová patria dvom ľuďom, ktorých osud spojila tragédia holokaustu počas druhej svetovej vojny. Prvým bol írsky lekár a spisovateľ William Robert Fitzgerald Collis, a druhou bola zdravotná sestra z Holandska Han Hogerzeil. Obaja pracovali v roku 1945 pre červený kríž v koncentračnom tábore BergenBelsen, kde sa zoznámili a neskôr po návrate do Írska aj zosobášili. K ich spoločnému príbehu patrí tiež osud piatich židovských sirôt z tohto tábora, ktoré si vzali so sebou do Írska. Dve z týchto sirôt, súrodencov Zoltána a Editu, ktoré pochádzali z územia Slovenska, si nakoniec adoptovali. V medzivojnovom období patrili k častým návštevníkom knižnice učitelia, profesori a rôzni vedeckí pracovníci z celého Československa. Medzi nimi aj uznávané osobnosti, ako Bohumil Bydřovský (český matematik a dekan Prírodovedeckej fakulty Karlovej univerzity v Prahe), František Novotný (český profesor klasickej filológie), Ivan Bureš (český jazykovedec, prekladateľ antickej literatúry), Jozef Weiss-Nägel (slovenský cirkevný historik, propagátor košických mučeníkov) alebo Jan Hromádka (český geograf, zakladateľ slovenskej geografie). Po Viedenskej arbitráži roku 1938 sa politická situácia mení, československých vedcov striedajú maďarskí, medzi nimi napr. Tibor Gerevich (historik umenia, člen Maďarskej akadémie vied), Károly Viski (etnograf, člen 15


Maďarskej akadémie vied), Iván Kotsis (architekt, držiteľ ceny Miklósa Ybla) alebo Bálint Hóman (historik, politik, člen Maďarskej akadémie vied). Na záver nemožno obísť ani košické osobnosti z oblasti politického, cirkevného a kultúrneho života. Sú to napríklad Barna Tost (kat. kňaz, druhý námestník mešťanostu), Sándor Pohl (mešťanosta Košíc), Štefan Madarász

(košický biskup), Péter Schell (hlavný župan Abovsko-turnianskej župy a Košíc, maďarský minister vnútra), Oldřich Hemerka (hudobný skladateľ, organista, zbormajster), Ladislav Drumár (riaditeľ mestskej hudobnej školy), Koloman Boros, Ľudovít Czigler a Koloman Radványi (mestskí úradníci), Pál Farkas (divadelný herec) a iní.

POIROT JE SPÄŤ? ALEBO VZKRIESENIE PASTIŠOM Mgr. Eva Chmelárová Verejná knižnica Jána Bocatia, Košice

L

egendárny belgický detektív, ktorého stvorila kráľovná detektívok Agatha Christie, ožil 38 rokov od smrti autorky v novom románe britskej spisovateľky Sophie Hannah – Vraždy s monogramom. Vyšiel súbežne v 28 jazykoch v 50 krajinách sveta 9. septembra. Geniálny Hercul Poirot nie je však jediným hrdinom, ktorý sa po smrti autora objavil v diele iného autora pokračovateľa. Umelecké dielo, ktoré napodobňuje techniku, štýl alebo prácu iného autora, prípadne v nej pokračuje - je pastiš (z tal. pasticcio; franc. pastiche). Pastiš je po-

dobne ako paródia parazitnou formou umenia, ale na rozdiel od paródie je výrazovo neutrálny. Pastišu sa nevyhol Shakespearov Hamlet, Exupériho Malý princ, Poeov Havran ani Haškov Švejk. Najviac pastišov má Sherlock Holmes Arthura Conana Doyla, ktorý sa objavuje v dielach niekoľkých desiatok autorov. Z mnohých stojí za zmienku Anthony Horowitz, ktorý ako prvý po mnohých rokoch získal oficiálne povolenie od dedičov práv na dielo A. C. Doyla (v češtine vyšiel Horowitzov preklad Dům hedvábí vo vydavateľstve Argo v roku 2012). 16


V niektorých prípadoch je pastiš hrubým porušením autorských práv, ako napr. v prípade diela Jerome David Salingera Kto chytá v žite, na ktoré nadviazal Švéd Fredrik Colting v diele 60 Years Later: Coming Through the Rye (O 60 rokov neskôr: Prechádzanie žitom), ktoré po prehratom súdnom spore nemohol vydať. Najznámejšími príkladmi úspešných pastišov, ktoré boli preložené aj do slovenčiny: na Odviate vetrom Mar-

garet Mitchellovej nadviazala Alexandra Ripley v románe Scarlett, ktoré ukončil Donald McCaig románom Rhett Butler; román Pani de Winter od Susan Hill je pokračovaním románu Rebeka autorky Daphne Du Maurier. Uvidíme, či z malých sivých buniek Mr. Poirota dlhým spánkom a zmenou autorky neubudlo a nechajme sa prekvapiť, či úspešné vyriešenie nového prípadu bude aj úspešným návratom s ďalšími prípadmi.

AKO STRČIŤ AUSTENOVÚ DO VRECKA?  Pred časom (2009) sa na knižnom trhu objavil nový štýlový formát knihy tzv. flipback, ktorý kombinuje ľahkosť, trvácnosť a pohodlnosť. Otvára a listuje sa zdola nahor, čo umožňuje čítať text po celej dĺžke. Pri rozmeroch 8 x 12 x 2 cm, 140 g a 643 stranách je len o niečo širší ako bežný smartphone a zmestí sa do vrecka. Umožňuje to extra tenký papier, ktorý sa obyčajne používa pri tlači Biblií. Kompaktný tvar flipbackov a revolučné grafické a tlačové rozvrhnutie ho predurčuje na čítanie i pohodlné listovanie hoci za ruku visiac v natlačenej MHD. U nás sú flipbacky dostupné len v anglickom jazyku v cene okolo 12 €. Mgr. Eva Chmelárová

17


K

eď som zvažovala, či vyberať doporučené tri tituly na čítanie z celej plejády nádherných kníh- ktoré vyšli v dávnej alebo menej dávnej minulosti -pred uprednostnením novších titulov, rozhodla som sa vybrať z tých, ktoré sa kopia na mojom nočnom stolíku, ktoré, navyše, všetky patria k poslednej knižnej produkcii, ale zároveň sú to výnimočné texty. Michel Houllebecq: ZOSTAŤ NAŹIVE (Inaque, 2014) - Texty tejto knihy sú zostavené z esejí a novinárskych článkov jedného z najvýznamnejších súčasných francúzskych spisovateľov. Hneď na úvod musím povedať, že sa nejedná o odpočinkové, úľavové čítanie: ako je to už pre tohto autora príznačné. Dotýka sa esenciálnych stránok ľudskej existencie, uvažuje zväčša skepticky, ťaživo, až s chladným odstupom, ale i s prebleskujúcim a svojským humorom, iróniou až sarkazmom. To všetko tým svojským, obdivuhodným, prekvapivým autorským štýlom písania. Výsledkom je presvedčenie, že človek, napriek všetkej ťarche života, akej musí čeliť, je povinný byť na strane života. „Mŕtvy básnik nepíše. Preto je dôležité zostať nažive“. Okrem toho sú v knihe i prekvapivé úvahy o živote nemeckých dôchodcov, o architektúre, filme i o iných bezstarostnejších, či odľahčenejších stránkach nášho sveta. Jana Černá: ADRESÁT MILENA JESENSKÁ (Torst, 2014) - Kniha je autentické svedectvo o živote a osobnosti autorkinej matky a novinárky Mileny Jesenskej. Je to veľmi briskný, nepatetický, odvážny a hlboký portrét Janinej matky Mileny, tej nesmierne inteligentnej a vzdelanej ženy, s veľkým osobným kúzlom. Jana píše s jatrivou otvorenosťou o zložitej povahe svojej mamy, o komplikovanom vzťahu s otcom. Vôbec o jej zložitých vzťahoch s mužmi, okrem iného i o vzťahu s Franzom Kafkom, z ktorého sa zachovali intímne listy, plné vzájomnej náklonnosti. Jana Černá spomína na matkine psychické krízy, keď jej chýbalo morfium, lieky s jeho obsahom musela chodiť sama, ako dievčatko, kupovať do pražských lekární. Píše i o „ľavičiarskych“ postojoch svojej matky, hlavne pod vplyvom svojho posledného manžela- architekta Krejca18


ra - otca Jany (prezývanej tiež Honza), ktorý navštívil Sovietsky zväz a vrátil sa plný skepsy z tamojších zážitkov. V čase „protektorátu“ Milena s nasadením a osobným rizikom pomáhala Židom a prenasledovaným Čechom. Napokon ju za túto činnosť fašisti zavreli do koncentračného tábora v Rawensbrücku, kde, nemocná, bez lekárskej pomoci, zomrela. Samotná Jana Černá bola originálnou spisovateľkou, známou najmä básnickou zbierkou Clarissa a jiné texty, ale vydala i prozaické knihy. Ako každá zložitá osobnosť, navyše, s „génmi“ po matke, aj Jana mala pohnutý osobný život. Žila dlhšie obdobie s Egonom Bondym i s ďalšími mužmi. Svojich päť detí pre alkohol zanedbávala, až napokon všetky skončili v detskom domove. Albert Marečin: BÁSNICI A REBELI (Marenčin PT, 2014) - Kniha je pre čitateľa a slovenskú kultúru vôbec, veľmi osviežujúcim a obohacujúcim vkladom. Sú to zväčša esejistické texty nášho popredného autora, filmára, dramaturga a znalca francúzskej kultúry, akým Albert Marenčin bezpochyby je. Témou knihy je život a tvorba francúzskych básnikov (Cocteau, Breton, Apollinaire, Micheaux, Césaire, Ionesco, Péret, Robbe-Grillet) - tí všetci sú veľké, strhujúce osobnosti, hľadači nových posolstiev a výrazov vo francúzskej poézii, literatúre, filme a dráme. Niektorých z nich Albert Marenčin poznal i osobne, keďže navštevoval Paríž.

SLOVENSKÝ VÝCHOD

FREKVENCIA VEREJNEJ KNIŽNICE MESTA KOŠÍC  Od 29. marca 1924 do 31. septembra 1925 bolo do soznamu čitateľov zapísaných 2000 osôb, ktorýžto počet od tohto času sa zvýšil na 2684. Percentuálnym spracovaním údajovo týchto prvých 2000 čitateľov boli získané zaujímavé dáta. Zapísaných bolo podľa pohlavia 75,4 procent mužov a 24,6 procent žien. Podľa veku 58,2 proc. pod 18 rokov a 42,2 proc. vyše 18 rokov. Podľa povolania: 37,3 proc. stredoškolákov, 24,4 proc. úradníkov a podúradníkov, 13,9 proc. súkromných, 9,2 obchodníkov a remeselníkov a 5:1 proc. osôb voľného povolania (pravotári, lekári atď.), 3,7 proc. stredoškolských profesorov a učiteľov, 2,2 proc. školských poslucháčov, 2 proc. vojenského stavu, 0,6 proc. kňazov a 0,8 proc. robotníkov... 21. január 1926 19


V románoch, poviedkach a básňach sú obsiahnuté nielen veľké myšlienky a emócie, ale často krát sa tam objavuje aj niečo oveľa prozaickejšie - jedlo. Veď predsa všetci tí hrdinovia, osudoví milenci či zatratenci musia z niečoho žiť... Výnimku netvoria ani knihy takého velikána francúzskej literatúry, akým Marcel Proust bezpochyby je. Najcitovanejšou pasážou z jeho textov, je úryvok z románu Hľadanie strateného času, kde sa spomína tradičný francúzsky koláčik Madeleines, ktorý tu má úlohu „spúšťača“ spomienok: „A pojednou se mi vzpomínka objevila. Byla to chuť kousku madlenky, který mi v Combray v neděli ráno (protože jsem toho dne nechodil ven před začátkem mše) dávala, namočený do čaje nebo do lípového odvaru, teta Leonie, když jsem jí ráno přišel do jejího pokoje popřát dobré jitro. Pohled na madlenku mi nic nepřipomínal, dokud jsem ji neokusil; snad proto, že jsem je mezitím často vídal na cukrářských policích, aniž jsem je jedl, takže se jejich obraz oddělil od oněch combrayských dob a spojil se s jinými, novějšími; snad proto, že z těchto vzpomínek, tak dlouho opuštěných mimo paměť, nic nepřežilo, všechno se rozpadlo; tvary - také tvar cukrářské škebličky, pod svým přísným a zbožným žlábkováním tak blahobytně smyslné - zanikly nebo ochably, ztratili sdělitelnost, která jim dovolovala návrat do vědomí.“ (PROUST, Marcel. Hledání ztraceného času I. Svět Swannových. Praha : Odeon, 1979)

 Madeleines alebo po slovensky Magdalénky je názov pre malé čajové pečivo v tvare mušle, ktoré sa pečie na plechu s priehlbinkami v tomto tvare. Ak taký nezoženiete, pokojne môžete použiť rôzne formičky. Prinášame Vám recept na túto dobrotu a veríme, že vo Vás vyvolá len tie najkrajšie spomienky:  Ingrediencie: 1 ½ polievkovej lyžice roztopeného masla na potretie plechu 110 g masla, roztopeného a vychladeného 3 vajíčka, izbovej teploty 2/3 hrnčeka cukru 1 polievková lyžica vanilkového extraktu

1 hrnček polohrubej výberovej múky ¼ hrnčeka kukuričného škrobu ½ čajovej lyžičky prášku na pečenie ¼ čajovej lyžičky soli 1/3 hrnčeka sladeného strúhaného kokosu (Tu môžete variovať a použiť 20


namiesto kokosu napríklad mandle alebo iné orechy. Ďalšou možnosťou je použitie jednej polievkovej lyžice citrónovej kôry. Odporúčame však iba bio citróny, pretože ani dôkladným umytím nezbavíte bežný citrón nebezpečných pesticidov.)  Postup: Vyhrejte rúru na 190 ºC. Dôkladne potrite plech (formičky) maslom. V mise rozmixujte vajíčka, cukor a vanilkový extrakt. Mixujte .

približne tri minúty až kým nebude zmes svetložltá a nadýchaná. Pridajte maslo. Medzitým si zmiešajte dokopy múku, kukuričný škrob, prášok na pečenie a vmiešajte do pripravenej zmesi gumovou stierkou. Takto pripravenou zmesou naplňte plech (formičky). Pečte 10 až 12 minút Dobrú chuť želá Alena Zavocka

BIBLIOTECA UNIVERSITARIA V CAGLIARI Ľudmila Katová Verejná knižnica Jána Bocatia, Košice

I

sviatočný cestovateľ iste uznáva platnosť sloganu „lepšie raz vidieť, ako desať krát počuť“. Úplne najlepšie je „vidieť videné“ pripravený, o čom sme sa presvedčili pri našej tohtoročnej návšteve Cagliari. Metropola čarokrásneho talianskeho ostrova Sardínia leží v jeho južnej časti a jej obyvatelia majú bližšie ako Rím severoafrický Tunis. Vďaka geografickej polohe „na kraji Európy“ bolo celé južné pobrežie ostrova po celé tisícročia miestom stretávania rôznorodých národností a kultúr, čo samozrejme predurčilo i dnešnú tvár Cagliari. V typicky južanskom meste možno jedným pohľadom obsiahnuť rušné ulice preplnené autami, pomedzi ktoré sa prepletajú pouliční predavači tmavej pleti tlačiaci pred sebou svoje mobilné obchodíky na dvoch kolesách, široké nákupné ulice i úzke uličky starého mesta, pôsobiace dojmom miernej neusporiadanosti a

predovšetkým očividnej ležérnosti neustále telefonujúcich domácich obyvateľov. Každodenný hektický život tu prebieha v pokojnom tieni stredovekých strážnych veží a najvzácnejšou oázou pokoja je nádherná katedrála Santa Maria e Santa Cecilia v pisanskom štýle. Na sklonku príjemne stráveného dňa nám Cagliari poskytlo ďalší vzácny okamih, keď sa nám „v hodine dvanástej“ podarilo navštíviť miesto, nefigurujúce v rebríčkoch odporúčaných pamätihodností mesta na popredných priečkach vzácnu historickú knižnicu Biblioteca Universitaria. Po prejavenom záujme o návštevu knižnice sa nás ujal jeden z jej zamestnancov, ktorý po mojom pripravenom úvode na tému odkiaľ prichádzam a kto som neskrýval mierny údiv, no nakoniec sa z toho vyvinulo veľmi príjemné stretnutie. V jeho rámci som sa odvážila používať svoju chabú taliančinu viac ako ino21


kedy a náš sprievodca ďaleko prekročil rámec svojich povinností (celkom neskromne sa mi zdalo, že ho k tomu viedla i úroveň našich vedomostí o ostrove, na ktorý sú miestni obyvatelia nesmierne hrdí). Cagliari sa stalo univerzitným mestom v roku 1764 za vlády kráľa Karola Emanuela III. na základe jeho návrhu reformy vysokých škôl. Podľa pôvodných plánov malo v blízkosti mestských hradieb vyrásť obrovské kultúrne centrum, pozostávajúce zo samotnej univerzity, seminára a divadla, umiestneného v jednej z mestských bášt. Nakoniec boli v priebehu rokov 1770-1778 zrealizované len prvé dve etapy tohto veľkolepého projektu v podobe komplexu dvoch trojposchodových budov so samostatnými portálmi, pričom budovu seminára získavala postupne pre svoje potreby knižnica. Univerzitná knižnica bola verejnosti sprístupnená v roku 1792 a umiestnená na I. poschodí seminárnej budovy v reprezentatívnej Sale Settecentesca (sála 18. storočia), v ktorej je od čias jej vzniku zachované pôvodné vybavenie v klasicistickom štýle. Počiatočný fond 8000 zväzkov tvorili súkromné zbierky členov panovníckeho rodu a ďalších významných osobností Sardínie z oblasti politiky, práva, medicíny, prírodných i spoločenských vied. Súčasťou fondu sa stalo i niekoľko knižníc jezuitského rádu (v tomto období bol na Sardínii násilne potlačený) a taktiež množstvo kópií odborných publikácií, používaných profesormi v rámci výučby na univerzite. V roku 1843 daroval

knižnici svoju súkromnú zbierku rytier Ludovico Baylle - učenec, ktorý sa intenzívne venoval štúdiu dejín kultúry Sardínie a inicioval realizáciu prvej katalogizácie súboru knižničných dokumentov. Fond Baylle dnes tvorí kľúčový a najrozsiahlejší zdroj informácií týkajúcich sa minulosti i súčasnosti Sardínie. Z ďalších zaujímavých zbierok možno spomenúť Fond Timon

(odborné články, básne a korešpondencia miestneho typografa Timona z rokov 1875-1879) a Fond Anna Marongiu Pernis, založený v roku 1946 (súbor rytín a kresieb ilustrátora a grafika A. M. Pernisa, rodáka z Cagliari, ktorý vo svojej tvorbe spracovával náboženské, prírodné i mestské motívy a zachytil podobu svojho rodného mesta pred poškodením bombardovaním počas II. svetovej vojny). V priebehu 80-tych rokov 20. storočia prebiehal v knižnici rozsiahly proces reštaurovania a digitalizácie veľkej časti vzácnych fondov, čím bol splnený základný predpoklad on-line prepojenia inštitúcie s talianskou národnou bibliografickou službou (Servizio Bibliotecario Nazionale). Podmienky pre uloženie originálov najvzácnejších tlačí a rukopisov boli vytvorené v kaplnke so stropom bohato vyzdobeným freskami, čo je veľmi pôsobivé a 22


GRAZIA DELEDDAOVÁ

originálne. Súčasné služby knižnice nie sú určené širokej verejnosti a poskytujú sa na základe oprávnenia akademickým a vedeckým pracovníkom, študentom vysokých škôl, doktorantom a externým spolupracovníkom univerzity v štandardnom rozsahu (prezenčné štúdium i absenčné požičiavanie, konzultácie, rešerše, fotokópie, medziknižničná služba, prístup k on-line katalógom ap.). Nádherná Salla Settecentesca v zlatobielom ladení je celoročne miestom konania množstva podujatí (prezentácie kníh, prednášky, komorné koncerty, výstavy ap.), ktoré sú naopak prístupné i verejnosti. Na svojich potulkách sa mi podarilo navštíviť niekoľko historických knižníc, umožňujúcich turistom nahliadnuť do svojich interiérov v rámci muzeálnych expozícií. V Cagliari sme mali možnosť priameho kontaktu s pracovníkom knižnice, ktorý nám okrem povinných informácií dovolil nahliadnuť i do uzavretých zón a v rámci bežnej konverzácie mimochodom predal niekoľko sympatických postrehov. Našu slovenskú realitu mi pri-

pomenulo jeho niekoľkonásobne opakované tvrdenie, že skutočnú Sardíniu človek spozná len na juhu a vo vnútrozemí ostrova a turistami najviac navštevované severné pobrežie Costa Smeralda je umelo vytvorenou zónou pre zbohatlíkov (v istom zmysle tak trochu východ kontra západ na Slovensku?). A dodnes mám chuť poslať do ďalekého Cagliari informačný materiál o našej knižnici, pretože informácií o Slovensku vôbec majú tamojší bežní ľudia žalostne málo. Fondy knižnice (celkom 600 000 zväzkov) tvoria: 6103 rukopisov vrátane 568 kódexov 238 inkunábul 5318 titulov zo 16.storočia 5227 titulov novín a časopisov 6500 rytín, zemepisných máp a pohľadníc, rozsiahla zbierka starých španielskych tlačí najrozsiahlejšia a najkompletnejšia zbierka bibliograficko-informačných materiálov o Sardínii.

 Knihy väčšiny sardínskych spisovateľov sa mimo Talianska vydávajú pomerne zriedka. Jednou z mála výnimiek je dielo Grazie Deleddaovej, ktorá sa v roku 1926 stala nositeľkou Nobelovej ceny za literatúru. Táto rodáčka z Nuora bez vzdelania sa v literatúre zdokonaľovala len čítaním. Už ako dievča písala poviedky a uverejňovala ich v rôznych časopisoch. Neskôr sa s manželom presťahovala do Ríma, no základnou inšpiráciou jej tvorby ostali i naďalej príbehy a povesti z rodnej Sardínie s dramatickým vykreslením psychológie postáv. Za jej vrcholné dielo je považovaný román Elias Portolu z roku 1903. 23


Antonio La Cava, taliansky učiteľ na dôchodku, sa po 42 ročnej práci v školstve rozhodol skúsiť intenzívnejšie šíriť lásku k čítaniu u detí. V roku 2003 si zadovážil ojazdenú motorku a upravil ju tak, že z nej vytvoril prenosnú knižnicu, ktorá poskytne „prístrešok“ 700 knihám. Od vtedy neustále cestuje so svojou "Bibliomotokárou". Každý týždeň zvuk organu

 KNIŽNICA NA KOLESÁCH A LÁSKA K ČÍTANIU oznamuje príchod Bibliomotokáry v južnej oblasti Talianska (Basilicata). Akonáhle deti započujú pieseň, rozbehnú sa k tejto mobilnej knižnici s takou radosťou, ako keby prišlo zmrzlinárske auto. Táto osem zastávková cesta zaberá 500 kilometrovú vzdialenosť, ktorú La Cava prekoná úplne zadarmo.

V minuloročnom interview La Cava vysvetlil, že jeho skúsenosť v školstve v ňom zanechala pocit, že existuje aj lepšia cesta, ako naučiť deti láske ku knihám. Hovorí: "Nezáujem k čítaniu častokrát začína už na školách, kde sa deti naučia techniku čítania, ale tú nesprevádza láska. Čítanie má byť potešením a nie povinnosťou." Zdroj: http://inhabitat.com/

ČO EIFFELOVKA PRE PARÍŽ 

sa na to dalo, dokončilo a výsledok je úžasný," povedal jeden z návštevníkov. S odhadovanou cenou 57,6 miliónov dolárov bola knižnica označená ako nový architektonický monument mestského centra. Budova s rozlohou približne 1199 metrov štvorcových zahŕňa knižný fond väčší ako jej predchodkyňa. Tak isto sa tu nachádzajú čitárne a študovne, počítačové miestnosti, kaviarne a poslucháreň.

Viac ako 10 000 ľudí navštívilo Verejnú knižnicu v Halifaxe počas jej oficiálneho Veľkého otvorenia. CBC informovala, že reakcia ľudí bola maximálne pozitívna. "Je to fantastická vec pre Halifax. „Je to unikátne, je to inovatívne, je to nezvyčajné a nemôžem uveriť, že mesto 24


Starosta Halifaxu, Mike Savage, nazýva budovu s neobvyklou obdĺžnikovou sklenenou vrchnou časťou "výrazným a pozitívnym prejavom" veľkého úsilia mesta. Starosta sa o otvorení vyjadril ako o jednom z najvzrušujúcejších dní pre Halifax. "Ak neveríte v lásku na prvý pohľad, počkajte si, až sem vstúpite. Je to tu skvelé hneď z niekoľkých dôvodov. Prvým a najdôležitejším je dostupný priestor pre ľudí, kde sa môžu stretávať a naučiť sa čítať, no nie len to, môžu tu zažiť aj trochu zábavy,"povedal Savage. "Deti sa môžu hrať, mládež tvoriť hudbu toto všetko sú veci, ktoré sa za mojich detských čias v knižniciach nerobili.“ Budovu navrhovala dánska stavebná firma Schidt Hammer Lassen v spolupráci s partnermi v Halifaxe, Bauld&Mitchell. Federálna vláda poskytla na tento projekt 18,3 milióna dolárov a správa provincie Nové Škótsko 13 miliónov. Zvyšok bol doplatený cez miestnu a verejnú finanč-nú kampaň. Pri príležitosti prestrihnutia pásky bolo verejnosti rozdaných štyristo nožníc. "Už

nie sme skladisko kníh alebo nejaké "pšt". Ľudia si z tohto miesta vytvoria to, čo chcú," povedal Bruce Gorman, vedúci Verejnej knižnice a regionálneho oddelenia v Halifaxe. "Bude to ikona a maják nášho mesta tak, ako je Eiffelova veža pre Paríž." Tvrdí, že knižnice sa menia a tá v meste Halifax je unikátna. "Keď vchádzate do knižnice, zvyčajne si nemyslíte, že si tu dáte kávu, pripojíte sa na WiFi a budete sledovať západ slnka z terasy," hovorí Gorman. Zdroj: http://www.cbc.ca/news/canada/nova-scotia/halifaxcentral-library-opens-to-the-public-1.2872107

Foto: http://halifaxcentrallibrary.ca

 Rebríčkov čohokoľvek je na svete mnoho. Dokonca aj tých, ktoré sa týkajú kníh. Vydavateľstvo Norton pred časom zverejnilo „zoznam“ 10 naj kníh všetkých čias. Poviete si, je tam toho. Zaujímavosťou však je, že rebríček vytvorilo 125 súčasných známych spisovateľov. Štatistickým spracovaním údajov vznikol tento zoznam najlepších kníh: 1. 2. 3. 4. 5.

L.N. Tolstoj: Anna Karenina G. Flaubert: Pani Bovaryová L.N. Tolstoj: Vojna a mier V. Nabokov: Lolita M. Twain: Dobrodružstvá H. Finna

6. W. Shakespeare: Hamlet 7. F.S. Fitzgerald: Velký Gatsby 8. M. Proust: Hľadanie strateného času 9. A. P. Čechov: Poviedky 10. G. Eliot: Middlemarch Zdroj: http://listverse.com 25


 Marek Majeský - slovenský filmový, divadelný a dabingový herec, zároveň pedagóg na Vysokej škole múzických umení. Kariéru odštartoval v Trnave, neskôr účinkoval v divadlách v Nitre, Košiciach a v súčasnosti pôsobí na rôznych bratislavských scénach. Prostredníctvom televíznych obrazoviek sa s ním mohli diváci stretnúť v seriáloch Ordinácia v ružovej záhrade, Panelák, či Búrlivé víno. Hral vo filmoch Báthory, O dve slabiky pozadu a Kandidát, kde stvárnil hlavnú postavu. Je ženatý s herečkou Janou Knapíkovou a majú spolu dcérku Emu. Žije so svojou rodinou v Bratislave.  Z jedného článku som sa dozvedel, že čítanie je vašou vášňou. Ak je tomu tak, zaujímalo by ma, aký typ literárneho žánru si Vás dokáže získať?  Samozrejme, že to závisí od chute, času a životného obdobia, v ktorom sa nachádzam. Ako dieťa som zbožňoval Verneho, Karla Maya, či neskôr A. Dumasa. Dnes som rad, keď sa mi pri pracovných a rodinných povinnostiach podarí vôbec nájsť si čas na knihu.

Foto: Marco Mirelli 26


Keď už, tak určite ma nesklame autor kvalitnej severskej detektívky.

 Musím sa úprimne priznať, že sa mi tiež párkrát podarilo nevrátiť do knižnice vypožičané knihy a raz v žiackych časoch som jednu aj niekde zapatrošil a musel som potom zháňať kópiu požičanej. Skúsenosti mám inak prijemné a pozitívne.

 Nemáte rád slovo NAJ. Preto sa spýtam inak. Existuje kniha, ktorá vo Vás doteraz zanechala silný dojem, prípadne, ktorú odporúčate svojim známym?

 Ste šťastným otcom a zanedlho sa Vaša rodina rozrastie. Nájdete si vo víre povinností chvíľku na spoločné listovanie v knihách so svojou dcérkou, či rozprávku na dobrú noc?

 Michail Bulgakov: Majster a Margarétka, knihy od Vojtecha Zamarovského.  Knižnica - pre niekoho zbytočnosť, pre iného „chrám poznania a fantázie“. Čo toto slovo evokuje Vám?

 Ak ten čas je a netrávim ho práve v divadle na predstavení, alebo na nakrúcaní tak čítanie patrí k pravidelným rituálom zaspávania s našou malou Emkou. Musím sa však úprimne priznať, že u nás doma tuto rolu za mňa skoro každý večer preberá moja drahá manželka Janka. Naša skoro pätročná Emka už ani nevie zaspať bez čítania.

 Slovo knižnica sa mi spája s predstavou útulného miesta. Sedím si v prijemnom kresle - ušiaku v prítmí starobylej lampy, vedľa mňa v krbe pukoce príjemný ohník a ja si v nádhernom tichu listujem vo voňavej starobylej knihe plnej múdrych slov.  Predpokladám, že ste boli držiteľom čitateľského preukazu. Aká je Vaša osobná skúsenosť so službami knižníc a prácou knihovníkov?

Za rozhovor srdečne ďakuje Ján Šimko

PREDSTAVUJEME „MORTYHO“ Marek Výrostko - Alena Zavocka Košice

M

ali sme doma taký hnedý písací stroj, mamin pracovný. A ja som sa jedného dňa rozhodol, že napíšem knihu, zbierku vtipov! Na konci to malo asi zo dvadsať strán, ale v mojich detských očiach to bol úžasný míľnik. Okrem toho ma vždy bavilo vymýšľať príbehy a čítať o vzrušujúcich dobrodružstvách. No a na strednej škole som začal svoje prvé poetické počiny a nebolo to bohviečo. Keď som si to konečne uvedomil, začal som experimentovať s prózou - rôznymi poviedkami a námetmi na romány. Potom som našiel literárny klub v Košiciach, začal znova brúsiť svoje poetické nástroje a vďaka Koliku tie 27


básne už aj nejako vyzerali. Neskôr som začal písať stále menej a menej básní a viac sa venovať poviedkam. Niekde v digitálnom šuflíku je zbierka poviedok, ktoré majú v sebe aspoň minimálny nádych fantazična. V tej dobe ma bavili krátke poviedky, čiže dĺžka do troch A4. V poslednej dobe dokončujem sci-fi, odohrávajúce sa na konci 21. storočia, ktorého ústrednou témou je boj proti strate súkromia, ktoré ľudia obetovali výmenou za luxus. Narodil som sa v Košiciach v roku 1990, kde som aj strávil väčšiu časť svojho života. Tam som aj vyštudoval strednú priemyselnú školu hutnícku. Teraz som sa s priateľkou presťahoval do Dublinu.  Nechávaš sa oslovovať Morty. Kedy Ti „prischla“ táto prezývka? Je za ňou nejaký príbeh?

kruté obdobia, ako keď sa sochárovi odlamujú kusy mramoru a nevie, čo z toho bude, či neodlomil priveľa alebo primálo. Ale bez pomoci, ktorá tam bola, by som sa zlepšoval pomalšie a ťažšie.

 Nuž, začali ma tak volať, keď som mal asi 16 rokov. Z ničoho nič zrazu jedného dňa mi kamaráti začali vravieť Mort, Morty, Mortimer a prischlo mi to. Robili si aj srandu, že je to preto, lebo rád vášnivo recitujem “Mor ho!”, kde sa vraví “Mor ty len a voľ nebyť ako byť otrokom”.

 Ako sa ti píše v Írsku? Dáva Ti toto prostredie dostatok podnetov na tvorbu?  Fú, na toto je ťažko odpovedať. Prvé dni, keď tu bolo krásne slnečno a mohli sme sa prechádzať pod vysokými sekvojami alebo si pod ne ľahnúť a relaxovať, vtedy bolo podnetov až-až. Teraz sa skôr vidím ako konzument literatúry, čítam veľa a často, snažím sa prijímať do seba čo najviac tvorby a vidieť ako ten - ktorý spisovateľ vyjadril to, čo v sebe mal. Keď je možnosť, tak sa snažím napríklad anglickú literatúru čítať v pôvodnom znení. No a teraz, keď mám prácu, je času na písanie pomenej. Preferujem pokojné a tiché prostredie, kávu a

 Momentálne žiješ v Írsku, takže si v podstate skôr taký člen – korešpondent. Ako sa dnes pozeráš na obdobie, keď si klub navštevoval pravidelne?  To bolo krásne obdobie, najmä moje spomienky na prvé donesené básne, ktoré zožali vlnu kritiky, kde boli veci typu “nebuď ako maco lenivý” a podobné „naturalizmy“. Literárny klub mi každopádne pomohol nájsť vnútorný spisovateľský hlas. Postupne sa moje vyjadrovanie cez poéziu zlepšilo. Zo začiatku to boli priam 28


víno či whisky s cigaretou ako doping, čo sa mi v posledných dňoch nedarí.

duch a fantázia vymýšľať rôzne „vychytávky“ sa môžu vyblbnúť. Tak uvidíme čo z toho bude.

 Ak si dobre pamätám,Tvoje prvé literárne pokusy boli prozaické. Potom si prešiel na poéziu. Ako si na tom teraz?

 Aké sú Tvoje spisovateľské ambície?  Určite jedného dňa dokázať vyžiť z vlastnej tvorby. Najlepší pocit je pre mňa, keď mi niekto povie, že mu moja tvorba niečo dala, keď sa mi cudzí ľudia ozvú, že niekde niečo našli a chceli ma za to pochváliť. No a keby tie pochvaly platili nájom, tak som najšťastnejší na svete. To by som sa mohol venovať iba písaniu. Poslednú dobu sa obzerám dosť aj po herných štúdiách. Tie často hľadajú ľudí, čo píšu dialógy a podobne, to by ma tiež bavilo.

 Vrátil som sa k próze, moja posledná skorobáseň je niekoľko mesiacov stará a vyzerá asi takto: „Ona je zem a ja noc. Ako mesačná lúka a čierny les.” Čiže evidentne poéziu zanedbávam. Čo sa ale týka prózy, tak som sa rozhodol oprášiť staršie poviedky, ktoré obrusujem. Skúšam tiež sci-fi žáner a ten si najviac trénujem na poslednom projekte, ktorý som zatiaľ nazval 2084. To by mala byť novela, román, možno dlhšia trilógia, ktovie... Venujem sa v nej tomu, ako dnešná civilizácia akceptovala “Veľkého Brata”, prijala do svojho bežného života a odmieta sa ho vzdať z lenivosti a pohodlia, pretože ľudia digitálne prepojení so službami všetkých druhov, majú rôzne výhody. A cez tieto výhody nevnímajú stratu súkromia, do ktorej sa už rodia a berú ju ako samozrejmosť. Takúto veľkú tému som si zobral, a teší ma, že môj technický

 Idú Vianoce, aké knihy by si si rád našiel pod stromčekom a prečo?  Zaujala ma trilógia Mutineers Moon od Webera, to je podľa mňa celkom šibnuté sci-fi, kde je náš Mesiac vesmírna loď. A určite by som rád prečítal Vonneguta v origináli, prípadne Lovecrafta. Vonneguta lebo som už od neho čo-to prečítal v slovenčine a som zvedavý na jeho vyjadrovanie v pôvodnom znení, a Lovecrafta preto, lebo chcem vidieť pôvod dnešnej hororovej kultúry, ktorú, ako verím, práve Lovecraft inšpiroval.

29


Nedeľná ilúzia

Šepkáme vystrašene, lebo Mamon neprestajne trávi náš svet. Aké smiešne sú preň ľudské priania!

Mačka ťapká po teplom asfalte, holub vylieva v tanci vyvolenej srdce. Opar sa tiahne ponad mesto, kým nesplynie s horizontom. Odkiaľsi sa prikradla vôňa pečeného mäsa s cesnakom.

Na hladine Zvedavý Mesiac sa zakráda po oknách, naivná túžba si našla čistý kút. Slová, pohľady a dotyky sa topia v portskom. Príležitosť otvára brány a úsmev sa zúfalo zadúša na hladine.

Mohutný dub si odel slávnostné rúcho a breza šepká obdiv jeho dôstojnosti. Dievčatko na kolobežke predbehlo bračeka v kočiari a ich mama ako hrkáločka posiela smiech do diaľky.

Balada o mŕtvom milencovi Raním ťa a poviem prepáč. Budeš plakať a ja s tebou. Niekedy. Príde jeseň, pomaly a nečakane. A po nej ešte prekvapivejšia. Zima. Stromy bez lístia vietor bez šumu sneh bez farby. A vtedy zistíš, aké teplé bolo leto.

Nie. Nie. Práve zaspal. Tak sa usmieva! A ona sa usmieva tiež. Kdesi znie zvon a pod jeho srdcom mnohé iné sa obracajú k Všemohúcemu s pokornou prosbou: Pane vyslyš nás! Pane vyslyš nás! Pane vyslyš nás! Až po samý horizont nedeľa.

xxx čakal som na rýchlik, na nástupišti sa striedali tváre. Starol som a múdrel. Na stanici. Teraz už viem že pôjdem radšej pešo.

A kdesi inde sa trblietavá rieka zmieta v smrteľnom kŕči, o trochu ďalej komíny splietajú neviditeľnú slučku jedov a tisícročné hrozby vsakujú do bezbrannej Zeme. Pane, vyslyš nás!

30


 9. októbra 2014 sa uskutočnil výlet Krajskej pobočky Spolku slovenských knihovníkov a knižníc v Košiciach. Tentoraz sme v rámci cyklu „Poznajme sa navzájom“ navštívili novú Univerzitnú knižnicu Katolíckej univerzity v Ružomberku. Poďakovanie za milé prijatie patrí pani riaditeľke RNDr. Soni Hlinkovej, PhD. a vedúcej Oddelenia budovania a ochrany fondov Mgr. Anne Chlebničanovej. Po exkurzii knižnice sme sa presunuli do prírody. A nie hocakej... navštívili sme Vlkolínec. Takmer letný deň nám poskytol neuveriteľné scenérie krásnej prírody liptovskej časti hlavného hrebeňa Veľkej Fatry.  V rámci Týždňa vedy a techniky (10. -16. novembra 2014) sa v knižnici Strednej odbornej školy Jozefa Szakkayho (IPARI) s vyučovacím jazykom maďarským uskutočnila vyučovacia hodina, ktorá bola venovaná oblasti vedeckého poznania spojená s kvízom. Súčasťou aktivít bola prezentácia zručností študentov, ktorí mali v skupinách zostrojiť Leonardov most. Éva Fülöp

 11. decembra 2014 sa v priestoroch Kultúrnovzdelávacieho centra Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach uskutočnilo pravidelné Predvianočné posedenie členov a členiek krajskej pobočky Spolku slovenských knihovníkov a knižníc.  15. decembra 2014 krajské zastupiteľstvo Košického samosprávneho kraja schválilo na návrh predsedu KSK JUDr. Zdenka Trebuľu s odporúčaním výberovej komisie, novú riaditeľku Verejnej knižnice Jána Bocatia v Košiciach Ing. Soňu Jakešovú.

31 30


Redakcia Knihovníka sa obracia na svojich nádejných prispievateľov, aby svoje príspevky, pokiaľ je možné, zasielali na adresu simko@vkjb.sk Vopred ďakujeme

ISSN: Evid. č. MKSR: Číslo: Vydala:

1337-9356 3621/09 2/2014 Verejná knižnica Jána Bocatia v Košiciach

Adresa: Kontakty:

Hlavná 48, 042 61 Košice 055/6223291, www.vkjb.sk, e-mail: vkjb@vkjb.sk, simko@vkjb.sk PhDr. Klára Kernerová Ján Šimko (výkonný redaktor) Ľudmila Katová, Mgr. Alena Zavocka, Mgr. Ivana Tomčíková (MD)

Zodpovedná redaktorka: Redakčná rada:

kultúrne zariadenie Košického samosprávneho kraja

Text neprešiel odbornou jazykovou úpravou


Profile for metodika kosice

Knihovník 2/2014  

Časopis Verejnej knižnice Jána Bocatia v Košiciach

Knihovník 2/2014  

Časopis Verejnej knižnice Jána Bocatia v Košiciach

Profile for metodika
Advertisement