Page 1


Editoriál

peko

Nezdá sa vám, ţe dnešná doba je akási krízová? Keď sme boli prváci, mohli sme svoje stavy zhodiť na to, ţe preţívame krízu násteho veku. S odstupom času však môţem potvrdiť, ţe s vekom to nemá nič spoločné. ... a opäť sa dostávame k prvotnej príčine – škole... Keď sa k tomu pridruţia krízy voliteľných predmetov u tretiakov a blíţiacich sa maturít u štvrtákov (o krízach profesorov radšej pomlčím), asi sú uţ aj prvákom zrejmé dôvody názvu nášho časopisu... Hoci, mám pocit, ţe v škole sa vám náramne páči, keďţe v čase najväčšieho vyvádzania chrípky, sme sa v nej všetci svorne zišli... Baví nás to . Kým sa teda so zvesenými hlavami smutne poberiete prázdninovať, obšťastníme vaše zmysly ešte my (teda dúfam – ak to stihneme...). Naša redakcia sa totiţ postupne začína prerieďovať (a myslím, ţe nejaké úhyny ešte nastanú, keď mi prváci skúsia povedať znova, ţe nestíhajú... veď vy ešte uvidíte!). Späť k optimistickejším veciam. Vyzerá to tak, ţe sa blíţi školský ples (utekajme, kým sa dá ). Keďţe trhavé pohyby pri hluku ma vţdy fascinovali (na čo doplatilo niekoľko ľudí uţ na venčeku), zamýšľam sa, ako je moţné, ţe niečo podobné nevzniklo uţ skôr...  Ale nie. Naozaj som rád, ţe sa tu niekto snaţí o pozdvihnutie morálky osadenstva (teda okrem nás ). No nejdem vás uţ ďalej zdrţiavať. Dajte radšej hlavy pod lavice (ako pštrosy do piesku) a do čítania! Šedá eminencia: Šéfredaktor: Redaktori:

Vysvetlenie „incidentu“ V minulom čísle nášho časopisu sa objavila správa v rubrike Gymnews o „incidente“, ku ktorému došlo počas exkurzie do Prahy. Keďţe táto správa vyvolal mnoţstvo negatívnych emócií, redakcia si pokladá za povinnosť objasniť okolnosti spomínanej udalosti. v skutočnosti sa totiţ nestalo nič hrozné – išlo len o menšiu ţalúdočnú nevoľnosť vyvolanú dlhou cestou. Tým, ktorých táto správa pobúrila, sa touto cestou ospravedlňujeme. Redakcia Obsah: 2. Editoriál 3. Gymnews 5. Rozhovor 7. Óda na polrok 8. Lyţiarsky 10. Cesta po Indii 11. Dvaja 12. Potom bolo ticho 14. Študentský parlament 16. Brno – mesto väčšie ako Zvolen 18. Osem minút ţivota 20. Valentín 21. Dúha 22. Anglické eseje 24. Malý slovník nedospelého dievčaťa 26. LARP 28. Svetové dni

Katarína Luptáková Dana Ďurečková – Carmen Ján Jaďuď – westrem Stanislav Mydlo – krtko

prof. Ivana Veselá Peter Kováč – peko Tereze Štulrajterová – Kiara Monika Súkeníková – monique

Dana Lennerová - <SSS@> Grafická úprava: Ján Jaďuď Eva Jeţovičová – ewušš Stanislav Mydlo Zuzana Smutná – Roxana Beáta Tureková – WATANI

2


Gymnews

Kiara

Čas olympiád Poniektorí z vás si to uţ určite všimli, ale v poslednom čase ako keby sa na našej škole roztrhlo vrece s olympiádami. Má to však aj opodstatnenie. Tento rok pripadla na naše gymnázium povinnosť uskutočniť (len v niektorých olympiádach) okresné kolo. Skoro kaţdý týţdeň sa uskutočnila aspoň jedna, na ktorej si zmerali svoje sily študenti z celého Zvolena. Zistili sme pre vás mená výhercov, ktorí postúpili do krajského kola. Olympiáda z nemeckého jazyka: V kategórií:  2.A zvíťazil Ondrej Remeň – Zdruţená S.Š sluţieb  2.B zvíťazila Terézia Štulrajterová –Gymnázium Ľ.Š., 3:B  2.D zvíťazil Marek Kováč – SPŠ dopravná Olympiáda z anglického jazyka: V kategórií:  2.A zvíťazil Martin Ukrop – Gymnázium Ľ.Š, 1.A  2.B zvíťazil Martin Svitek – Gymnázium Okruţná  2.C zvíťazila Soňa Soboňová – Gymnázium Okruţná  2.D zvíťazil Pavol Hulina – SPŠ dopravná Olympiáda z francúzskeho jazyka: V kategórií:  2.A Laura Hanesová  2.B Juraj Prochádzka

Dvakrát Brusel Ako ste si uţ podaktorí určite všimli, v tomto období nás priam zahŕňajú zájazdmi, exkurziami, výmennými pobytmi do susedných štátov. Jedna alebo, lepšie povedané, dve moţnosti, ktoré nám teraz ponúkajú sú zájazd a výmenný pobyt do Bruselu. Výmenného pobytu do Bruselu sa zúčastní 22 študentov z 3.F, ktorí by tam mali tráviť čas v rodinách od 10.3 do 24.3.2007. Program pre našich študentov budú pripravovať rodiny, v ktorých budú bývať. Po skončení pobytu našich študentov, k nám na výmenu v júni prídu študenti z Bruselu. Táto akcia je, zameraná, predovšetkým na zlepšenie medzištudentských vzťahov a angličtiny 3


Druhou akciou je zájazd do Bruselu, ktorý organizuje naša škola so Strednou zdravotníckou školou v spolupráci s europoslancom Ing. V. Maňkom v dňoch od 5.5 do 9.5.2007. Počet študentov bol stanovený na 20 osôb. Študenti, ktorí by sa ešte prípadne chceli prihlásiť, tak môţu spraviť u prof. Kvasnicovej. Program zájazdu obsahuje návštevu Európskeho parlamentu, prehĺbenie poznatkov o historických udalostiach a osobnostiach tohto regiónu a návšteva kultúrno-historických pamiatok v mestách Brusel, Luxemburg, Antverpy a Waterloo.

Exkurzia do Bratislavy Keď uţ sme tak rozbehnutí s tými zájazdmi, a podobne, máme tu aj niečo z nášho rodného kraja. 12.12.2006 sa uskutočnila exkurzia do Národnej rady v Bratislave. Organizátormi tejto udalosti boli prof. Mikšík a prof. Jeloková. O 6:00 opustilo Zvolen 92 študentov. Príchod do hlavného mesta bol zaznamenaný pribliţne o 11:00. Program začal návštevou Národnej rady, kde boli študenti privítaní, a zároveň sa dozvedeli aj o histórií tejto inštitúcie. Ďalej nasledovalo privítanie študentov poslancami zo Zvolena ( Jozef Mikuš a Robert Madej). Študenti sa zúčastnili aj zasadania Národnej rady, ktorá práve rokovala o rozpočte na rok 2007. Po nej uţ nasledovala len prehliadka budovy. Po jej ukončení vyrazili naši študenti z Bratislavy o 17:00 a unavení dorazili okolo 19:00 do Zvolena.

Maturity Pre niektorých študentov sú tieto týţdne poznačené stresom a rozhodovaním. Ako určite viete, všetci študenti tretieho ročníka si vyberajú voliteľné predmety, ktorým sa budú venovať v ďalšom roku. Medzitým sa však uţ tohtoročný štvrtáci pripravujú na písomnú časť maturít, ktorá sa uţ neodvratne blíţi. Táto časť by mala trvať od 26.3 do 2.4. 2007, pričom program maturít sa rozčlenil na dni:  26.3. – PFIČ MS – slovenský jazyk a literatúra  28.3. – EČ MS a PFIČ MS - anglický jazyk  29.3. – EČ MS a PFIČ MS - nemecký jazyk  30.3. – EČ MS - matematika  02.4. – EČ MS a PFIČ MS - francúzsky jazyk

4


Rozhovor

peko & kiara

Poznáme ju všetci. Možno nie priamo, ale jej prácu určite. Veď predsa dosiahnuť, aby si študenti okrem suplovacieho hárku na chodbách všimli aj niečo iné, je priam nemožné. Viete si však našu školu predstaviť bez malieb na chodbách? A viete vlastne kto má na svedomí logo našej školy? Helena Turčanová R.: Kde ste študovali? Ktoré predmety? H.T.: Študovala som na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave – aranţérstvo, výstavníctvo, potom na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave predmety estetika a slovenský jazyk. R.: Ako ste sa dostali práve k estetike? H.T.: Vţdy som rada maľovala, tak som si vybrala uţ strednú školu s umeleckým zameraním. No a po nej to uţ bolo takmer jasné. R.: Baví vás toto zamestnanie ešte stále? H.T.: Áno, samozrejme. Slovenčinu som uţ síce vypustila, no ostali mi tie najmilovanejšie predmety – estetika, dejiny umenia. R.: Ktorý druh umenia vám imponuje najviac? H.T.: Výtvarné. Som spoluautorkou kniţky, z ktorej učíme estetiku, kde mám na svedomí architektúru, sochárstvo a maliarstvo. Keď som učila na vysokej škole, vydala som aj skriptá (uţ so všetkými druhmi umenia). R.: Kedy ste učili na vysokej škole? H.T.: Učila som na Technickej univerzite vo Zvolene (dizajn) od roku 1994, asi 8 rokov. R.: Oslovila vás táto práca viac ako učenie na gymnáziu? H.T.: Nie. Gymnazisti sú totiţ lepší. Študenti tam boli slobodnejší, a keďţe išlo o neklasifikovaný zápočet, tak to aj brali ako okrajový predmet. R.: Kto je váš obľúbený umelec? H.T.: Tak tých je veľa. Určite sú to ale: Hieronymus Bosch, Chagall, Rembrandt, Barón, Brunovský... Na strednej škole ma učil Rudolf Fila a ten bol tieţ vynikajúci abstraktný maliar. R.: Ktoré kultúrne miesta ste už navštívili? H.T.: Keďţe som z chudobnejších pomerov, veľa toho nebolo. Dokonca som sa nedostala ani do gotického kostolíka v Zolnej, hoci som tam bola dvakrát, no bol stále zatvorený a farár nebol doma... Veľmi sa mi ale páči Hronsek. Bola som i 10 dní v Paríţi – v Louvri, vo Versailles... No a keďţe manţel je reţisér a reţíroval divadlo v Rusku (čo bolo niekedy povinné), dostala som sa na dva týţdne i tam.

5


Bolo to naozaj úţasné. Videla som Moskvu (dokonca som tam bola aj na Hamletovi s Vladimírom Vysockým), Leningrad - Ermitáţ... Párkrát som navštívila aj Taliansko a Benátky, či Nemecko. Momentálne sa chystám do Viedne. R.: Zaujíma dnešných študentov estetika? H.T.: Myslím, ţe áno. Napríklad minulý rok si navolilo estetiku ako voliteľný predmet výnimočne veľa študentov (vyše 100). Bola som prekvapená, ţe to boli poväčšine ekonómovia a len veľmi málo takých, ktorí sa chystali na umenie... R.: Spomeniete si na nejakých študentov, ktorí sa v tomto odbore aj uplatnili? H.T.: Pravdaţe. Napríklad Ľudmila Holíková – architektka, ktorá aj vystavuje, Peter Škorňa – vynikajúci karikaturista, Boris Čiampor – hudobník, ktorý vyštudoval dizajn... Je ich mnoho, no s týmito sa stretávam častejšie. R.: Čo je pre vás v živote najdôležitejšie? H.T.: Zdravie a rodina. Najmä môj manţel, na ktorého som mala šťastie, pretoţe je to nekonečne dobrý človek, s ktorý sa máme stále radi a stále sa máme o čom rozprávať. Je taký istý nadšenec ako ja, a teda máme doma asi 3 aţ 4 tisíc kníh, ktoré nás uţ pomaly začínajú vytláčať z bytu. To uţ nehovorím o platniach, vidonahrávkach, CD... R.: Akú hudbu počúvate? H.T.: Veľmi mám rada expresionistickú hudbu – Schöberga, elektronickú hudbu – Varésa, ale aj klasickú hudbu – Mozart je skutočný génius - vţdy ma dokáţe upokojiť. Vypočujem si však aj barokovú hudbu, šansóny, jazz, country či folk Bob Dylan, Nick Cave... R.: Zaujal vás aj niekto zo slovenských umelcov? H.T.: Obdivujem Hegerovú, ale i „ľahšieho“ Ţbirku. Je úţasné, ako dlho sa uţ drţí na scéne (a dokonca bez škandálov). Má príjemný zvonivý mestský hlas. Nie nadarmo si predsa zaspieval s Paulom McCartneym. R.: Išli by ste aj na operu? H.T.: Ale áno. Na strednej som bývala na Uršulínskom internáte (podľa čoho nás prezývali Uršulínky ), kde bola tzv. „umelecká háveď“ baletky, speváčky, rôzne hudobníčky, my – výtvarníčky... Malo to obrovskú výhodu a bolo to krásne, pretoţe my sme ich vodili na výstavy, ony nás zase na operu, či do divadla... R.: Spomeniete si aj na nejaký vtipný zážitok zo školy?

H.T.: Pamätám si, ţe sme mali na strednej jedného vtipného spoluţiaka, čo sa ako jediný nebál nášho triedneho, ktorý bol strašný nervák. Učil nás písmomaliarstvo a keď sme na obrovskej A1 s 2 centimetrovými riadkami urobili náhodou nejakú chybu, prerazil nám ju cez hlavu (doslovne). Raz dostal úlohu od súdruhov, ţe s nami má napísať nejaké červené súkno do prvého mája. Čo najrýchlejšie teda poslal kúpiť súkno spomínaného spoluţiaka. Ten neváhal, šiel na záchod a do papiera zabalil svoje červené trenírky. Triedny bol celý bez seba, ţe sa vrátil tak skoro, zobral papier a pred celou triedou rozprestrel červené trenírky... V momente bol červený i on. Schytil trenky, zahnal sa na Joţa, ktorý však zobral nohy na plecia a nakoniec ho naháňal asi tri kolečká medzi ateliérom a chodbou. My ostatní sme z toho mali hotový silvestrovský program... R.: Maľby na chodbách máte na svedomí práve vy – neplánujete k nim nejaké nové ešte pridať? H.T.: Uţ na ne nie je miesto... Hoci ţiaci sa radi pozerajú aj na strop . Rozmýšľali sme i nad sochami, no tie sú veľmi krehké a málo „blbovzdorné“... Ale na obdobie, kedy sme maľby maľovali, spomínam najradšej. Málokto vie, aká je škola krásna, keď je prázdna (ale ja si to viem ţivo predstaviť  – poznámka red.). Po chodbách sme lietali na kolieskových korčuliach či skejtoch... Jedni miešali farby, druhí maľovali, všade znela hudba... R.: Koľko študentov na týchto maľbách spolupracovalo? H.T.: Keďţe sme ich maľovali asi 5 – 6 rokov, stále sa to menilo. Začínalo nás zhruba 20 a na jednej stene pracovalo vţdy asi 5 študentov. R.: Ktorú z malieb máte najradšej? H.T.: Najviac ma dojala maľba na najvyššom poschodí: Magritte – Oblaky. Najprv nám pripadala, ţe je ľahká – ako detská omaľovávanka. Vytiahli sme kontúry, a potom uţ len vymaľovávali. Keď však bola hotová, od šťastia sme plakali. Veľmi som hrdá, ţe študenti zvládli aj Dalího, pretoţe je to skutočne ťaţký maliar. R.: Ako trávite voľné chvíle? H.T.: Väčšinou pri hudbe, rada však aj varím. Aspoň raz do týţdňa si zvyknem zájsť aj do „fitka“ a teším sa aj na leto, ako sa mi podarí dosýta zaplávať si v mori.

6


Óda na polrok

ewušš

Uf! Tak polrok je úspešne (?) za nami. To vám ale odľahlo, všakţe? Snáď ste si len neodniesli nejakú ujmu. Pretoţe, moţno sa vám to bude zdať nepochopiteľné (ak patríte medzi tých, pre ktorých polrok nič neznamená), ale niektoré slabšie nátury to znášajú ťaţšie a termín uzavretia známok sa pre nich rovná dňu popravy. Niet sa čo čudovať, ţe v posledných dňoch PRED zaţívajú slabšie infarktové stavy, a keď sa ten šialený kolotoč skončí, potrebovali by čosi (alebo kohosi), čo by ich nakoplo (či uţ doslova alebo v prenesenom slova zmysle ). Je veľa moţností, ako si zresetovať organizmus a vrátiť sa zase do normálu.. Napríklad odísť. Preč, čo moţno najďalej, na nejaký čas, hoci aj kratulinký. Poradila by som vám napríklad lyţovačku, ale skutočnosť je taká, ţe najbliţší poriadny sneh je asi tak v Grónsku (a ani o tom nemám presvedčivé správy)... Takţe môţete aspoň skúsiť nahovoriť niekoho s autom, aby vás niekam odviezol. Hovorím o kamarátovi, ktorého dobre poznáte a nie o takom, ktorého ste spoznali na kriţovatke, pokým ste čakali na prechode, a ktorému trčala hlava z nejakého slušne vyzerajúceho automobilu, a keď ste mu venovali úsmev, on vám sľúbil, ţe kedykoľvek budete chcieť, rád vás povozí na sedadlách svojho „miláčika“… Pretoţe, keď k nemu nasadnete- ak ste toho neţnejšieho pohlavia- môţe sa ľahko stať, ţe vaši známi vás o pár dní uvidia v relácii Hľadá sa (v horšom prípade v relácii Kriminálne prípady Slovenska s podtitulom Našli sa). Takţe pekne si zoţeňte človeka, ktorému môţete veriť a má auto (alebo aspoň bicykel so sedadlom pre spolujazdca) a vyberte sa niekam. Jedno kam. Keď uţ nič iné, tak aspoň k babke do susednej dediny. Alebo ta choďte pešo a na istom úseku cesty dokonca skúste beţať (teda pokiaľ „najbliţšou dedinou“ nie je tá- 30 km ďaleko). Je to tieţ celkom účinný spôsob, ako sa zbaviť stresu ( a tieţ rozhýbať telo, ktoré ste v poslednej dobe krčili nad knihami). Alebo zalezte na pár dní pod perinu a pozerajte filmy. Nejaké strašne hlúpe. Aspoň sa potešíte skutočnosťou, ţe štúdium na gymnáziu je dobré minimálne na to, aby ste vedeli hlúpy film odlíšiť od toho menej hlúpeho, a teda nepracujete na svojej intelektuálnej stránke nadarmo. Alebo napíšte knihu. Napríklad s názvom: Ako neprísť o rozum (ale to len v prípade, ak ste si naozaj istý, ţe ste oň neprišli- akoţe o ten rozum). Vidíte- spôsobov, ako napraviť psychický úpadok je mnoho. Stačí len nejaký vyskúšať. Alebo rovno všetky! Tak vám ţelám, aby sa vám to podarilo (ak sa to nepodarí a pridá sa k tomu všetkému aj únava, úzkosť alebo depresie, ozvite sa a môţeme spoločne prebrať moţnosť konzultácií so psychológom ). A pamätajte nato, ţe tento polrok vlastne nebol nič- počkajte, aţ bude vrcholiť ten druhý!


Lyžiarsky výcvik DONOVALY 28.1.- 2.2. 2007

Watani

Je nedeľa ráno, asi 8:00. Otvorila som ospalé oči, unavené od nočného pobytu na internete . Som si nadbiehala, veď týţdeň ho neuvidím. Keď som sa konečne vyhrabala spod desiatej vrstvy paplónov, moja prvá cesta smerovala do kúpeľne. Zhrozená som odtiaľ vybehla, ako to len najrýchlejšie šlo. Vyvenčila som psa, dobalila si potrebné veci, vyţobrala vreckové, zobrala snowboard pod pazuchu a hybaj pred našu milovanú školu. Pred ňou uţ čakal autobus naprataný batohmi, lyţami, doskami a neviem čím všetkým. Poviem vám, to bol pohľad! Skade ruka, skade noha trčala, tu strapatá hlava, tam sa ozývalo chrapčanie. Nebojte, to sa len nejaký študent dusil pod hŕbou batohov, čo sa nezmestili do kufra... Konečne sme vyrazili (plný elánu a očakávania, ţe pri troche šťastia budeme mať aspoň 10 cm prírodného snehu). Cesta nám ubiehala vcelku rýchlo. Za Banskou Bystricou to začalo byť zaujímavé. Snehu pribúdalo a naša radosť sa stupňovala. Predsa len si zalyţujeme / zaboardujeme. Aj na ceste pribúdalo snehu, keď tu zrazu dačo zachrapčalo a autobus zastal. „No pekne,“ ozvalo sa odkiaľsi, „dymíme!“. Pán šofér vystúpil, nad niečím vzadu zmaturoval, znova nastúpil, naštartoval a pohol sa. Zaradil dvojku. Teda nezaradil, znova dačo zachrapčalo a zastavili sme. „No super, začína sa to dobre. Ešte si budeme musieť na Donovaly pešo vyšliapať. Tak to ani náhodou!“ Nakoniec sme sa predsa len na tie Dony nejako dostali. Vystúpili sme z busu a kochali sa snehom, ktorého tam bolo váţne dosť. Na parkovisku nás čakali autá, ktoré nám vzali veci na chatu. My sme si to museli, pravdaţe, prešliapať tak v 40 cm snehu asi 1 km. Na chatu sme dorazili podaktorý mokrý, veď taký kúpeľ v čerstvom snehu nie je nikdy na škodu. Ako ovečky nás porozdeľovali do izieb, tam sme sa povybaľovali, prezliekli a šup na svah okúsiť tú mäkkosť čerstvého prašanu. Malo to len jednu chybu. Museli sme si šliapať, lebo na ten deň sme ešte nemali zakúpené pernamentky. No amen tma. Vyšliapali sme to snáď 4 alebo 5 krát (ak som veľa nepovedala) a boli sme mŕtvi. Na chatu sme sa vrátili ako zbité psy. To bol prvoradý profesorský zámer. Nasledovala večera. Váţne si uţ nepamätám, čo sme mali, ale jedlo bývalo vcelku fajn. Vtipné bolo zistenie, kto nám varí. Z kuchyne sa vyplichtil holohlavý, asi 24 ročný chlapík. Po vete „toto je náš kuchár“ nasledoval výbuch smiechu a vedela som, ţe o srandu pri jedle máme postarané . Pri večeri 8


nám povedali program na nasledujúci deň, dali poučenie a rozišli sme sa po chate. Niektorý zakotvili pri kartách, iný pri Playku, či telke. „Snowboardisti vpred!“, zavelil hlas pani profesorky Kvasnicovej. Mohli sme protestovať koľko sme chceli, mohlo cez noc pripadnúť aj meter nového snehu, tú cestu sme aj tak museli prešliapať my. Ešte predtým, ako sme dorazili na svah, sme boli spotení a mokrí. Romantika nadovšetko . Zistenie, ţe Nová Hoľa nepremáva, nás nepotešilo, a tak sme ostali na Záhradišti. Vietor nás odfukoval z chodníka, takţe tí útlejší mali čo robiť, aby ich neodfúklo. Nahodili sme na seba všetko čo sme mali. Okuliare, šále, prilby, kapucne, proste obrnené transportéry. Kto nemal, trpel. Keď sme sa konečne na Novú Hoľu dostali, z chuti sme sa vyšantili. Hlboký prašan, upravená zjazdovka, sem tam skok na nejakej terénnej nerovnosti a véľa crazy pádov. Snowboarding ako má byť. Sneh, inštruktor Zdeno, pomocná inštruktorka Terka boli fajn, podľa mňa bol lyţiarsky celkovo super. Dlhé večery napĺňali guľovačky a iné, aj povolené veci . Javorina je útulná chata, kde sme mali kaţdý na izbe sprchu, WC a telku. Proste raj . Aţ kým profesori nezburcovali celú chatu, kvôli dvom nemenovaným nezvestným osobám, ktoré boli nakoniec len v inej izbe . Konštelácia hviezd určila, ţe sme chvalabohu nemali ţiadne váţne zranenie, len jeden zašitý prst a pár ľudí skolila chrípka. Mimochodom, aj mňa sa pokúšala, ale ja sa len tak ľahko nedám. Domov sme dorazili zdraví, poniektorí aj unavení a zhrození z toho, ţe vo ZV nie je ani štipka snehu. Lyţiarsky bol oddych, nastala krutá gymnazistická realita. Tak hor sa do učenia (táto veta znie otrasne ).

9


Cesta po Indii

Roxana

O tom, ţe čas sa dá vyuţiť naozaj rôzne, by sa dalo dlho rozkecávať. Uţitočne, neuţitočne. Od chrípkových prázdnin aţ po úvahy nad voliteľnými predmetmi je toho dosť. A čo tak cesta do Indie? Bláznovstvo? Niekto to predsa len skúsil....dobrovoľníčka Monika. V tejto exotickej krajine preţila osem mesiacov a ešte si to chce zopakovať. Pôsobila ako učiteľka a jazyková koordinátorka v organizácii FSL-India. India je krásna krajina a pre mňa, ako pre Európanku, bol obrovský záţitok zaţiť niečo takéto. Prekvapili ma obrovské rozdiely medzi ľuďmi. Kontrast medzi chudobnými a bohatými je naozaj očividný. Sú tu ľudia, ktorí si môţu dovoliť najdrahšie diamanty (to nie je rozprávka), koberce, výrobky z mosadze, ale sú tu i ľudia ţobrajúci aspoň o zvyšky jedla. Ak si chcete vychutnať Indiu dokonale, treba vyhľadať sály a divadlá, ktoré poskytujú mnoţstvo kultúrnych programov a hier, ako aj strhujúci indický tanec a hudbu. Indická klasická hudba kombinuje rôzne prvky prírody a zvukov, ktoré vydávajú hudobníci prostredníctvom jedinečnej interpretácie. Ani adrenalínové športy nezostávajú nepovšimnuté...rafting na spenenej vode Gangy, safari na ťavách a dţípoch v púšťach Rádţastánu, vodné športy v Goa a podmorské potápanie...sú len niektoré z lákadiel Indie. Príchod káblovej televízie a internetu umoţnil spojenie s celým svetom. Internetové salóniky sú k dispozícii po celej krajine, ba dokonca pozerať BBC,CNN a Discovery je úplne beţná vec. V Indii je aj mnoţstvo krásnych miest, ktoré stoja za návštevu. Napr. Slávny Tádţ Mahál v Agre, jeden z „divov sveta" sa stal symbolom večnej lásky. Je to naozaj veľkolepá stavba z mramoru a mňa osobne uchvátila. Nádherné miesta sa dajú vidieť aj v juţnej Indii, ale keby som to chcela všetko opísať, tak by to trvalo dosť dlho...). Čo sa týka indickej kuchyne a stravovania, tak to záviselo od regiónu...aj keď vo všeobecnosti sú tu jedlá dosť korenené. Hlavnou potravou ľudí zo severu je pšenica, na juhu ryţa. Časté je aj opekané mäso na raţni v hlinenej peci.

10


Niektorí Indovia sú vegetariáni. Hinduisti nejedia hovädzie mäso, pretoţe povaţujú kravu za posvätnú. Moslimovia nejedia bravčové mäso. Niektorí vegetariáni nejedia vajcia, cibuľu, cesnak, a pod. Ale India má aj menej svetlé stránky, a práve kvôli nim Monika šla pomôcť, aj keď nevyriešila všetky problémy, snaţila sa prispieť aspoň svojou troškou. Keď ste sa prechádzali po menej rozvinutých častiach Indie, videli ste tú biedu. Na uliciach leţali ľudia poprikrývaní novinami a spali. Bez občianskych preukazov, bez ľudskej dôstojnosti sa ocitajú na ulici, tam ţijú a tam aj zomierajú. Sú nepoznaní, neznámi ľudia na ulici, bez úmrtného listu. Polícia odstraňuje mŕtvoly anonymov, odváţa ich kdesi za mesto na spálenie... Obrovským problémom je detská práca. Pre mnohé rodiny predstavuje významný zdroj príjmov. Stáva sa aj, ţe sa rodina zadĺţi a rodičia jednoducho poţičajú svoje dieťa, aby odpracovalo dlh. Poplatky za školy sú vysoké a je ich málo. Niektorí rodičia si myslia, ţe ich deti by nemali strácať čas v škole, ale rozvíjať svoje zručnosti od detstva.. Najviac mi bolo ľúto asi to, ţe snaha zlepšiť ţivot chudobných bola často zbytočná. Prehrýzť sa cez bariéry asketizmu a antimaterializmu bolo niekedy nemoţné. Najhorší boli ch fatalizmus - zmierenie s osudom... Chudoba a populačná explózia boli úzko prepojené. Populácia stúpa kaţdým rokom a kaţdé dve sekundy sa narodí jedno dieťa, čo spôsobuje ďalšie problémy. Rodiny uprednostňujú syna pred dcérami. Taká je India- krásna, rozmarná, bohatá aj chudobná. Mne po tomto rozprávaní sebecky napadlo, ţe som rada, ţe ţijem tam kde ţijemmám školu, ktorú mám, ale to nie je správny prístup.....potom by nebola India len v Indii, ale na celom svete...a to nechceme predsa, nie?

Dvaja

ewušš

Na začiatku sa jej to zdalo skvelé a jemu zaujímavé. „Vyzerá dobre a je celkom milá,“ vravel si on. Ona sa len potichu usmievala. Nikto sa neopýtal, čo spôsobilo jej spokojnosť a to „niečo“ zvláštne v hlase. Nikomu nič nepovedala, ale pár bystrejších sa dovtípilo. Ona nepočúvala dohady iných. Skôr celý čas uvažovala o tom, kedy ju konečne pobozká. Potom sa jej to zdalo úžasné a jemu fajn. Bol to už nejaký ten mesiac, čo sa spoznali. A čas bežal prirýchlo. Ju nadchýnali ich nekonečné nočné telefonáty a jeho fascinovala jej nevyčerpateľná energia. Často chodil domov unavený zo školy, ale jej prítomnosť fungovala ako nabíjačka na jeho vybité baterky. Často sa jej len tak pýtal, ako to robí, ale ona sa vždy iba usmiala. Nikdy jej nepovedal, ako ju mal za to rád. Ale veľmi dobre si to uvedomoval. Ona ho milovala. Ale tiež o tom mlčala. Sama nevedela prečo. Potom sa čosi zmenilo. Ona sa jemu zrazu zdala iná a on jej pripadal akýsi odmeraný. Nevedela príčinu. Ani on ju nevedel. Jeho vrúcne city sa zmenili na chlad. Jej šťastie zrazu nahradil smútok. Trvalo to nejaký čas. Na konci sa to jemu zdalo už iba zbytočné a prázdne. Jej sa to zdalo… nevedela to ani pomenovať, bolo to zvláštne a smutné? Strašné a nečakané? Nechápala to. Ani jeden nevedel prísť na to, čo sa vlastne stalo.. PREČO sa to stalo? KEDY? Ale ani jeden z nich sa neopýtal. Mlčali. Akoby iné ani nevedeli. Nepriznali si, že ich to mrzí. A potom?.. Potom ich to už nemrzelo.. 11


Potom bolo ticho

monique

Nesmelo som kráčala širokou chodbou, ktorá bola po celej dĺţke vysvietená nepríjemnými neónovými svetlami. Tichú atmosféru prehlušilo len klopkanie našich topánok a monológ zdravotnej sestričky, ktorá sa všetkými moţnými spôsobmi snaţila nadviazať rozhovor. Neschopná povedať jednu súvislú vetu, som sa na ňu len letmo usmiala a sklonila hlavu. Najradšej by som sa v tej chvíli rozplakala, ale dokázala som svoje emócie zadrţať. Nechcela som, aby zbadala moju citlivosť. Po chvíli sme zastali v presklenej izbe, ktorá sa mala stať na niekoľko dní mojím domovom. Inštinktívne som si ľahla na posteľ v najtesnejšej blízkosti okna . Sestrička mi napojila infúziu a s prianím dobrej noci odišla. Zatvorila som oči a dúfala, ţe čoskoro príde oslobodzujúci spánok. Moje ţelanie sa splnilo. Nasledujúce dni sa niesli v znamení nepretrţitého kolotoča doobedňajších vyšetrení. Poobede sme mali povolené krátke návštevy a večer som zvykla hľadieť len tak z okna a snívať, kedy odtiaľto konečne odídem. Jeden večer, myslím ţe to bol utorok, som tieţ takýmto spôsobom trávila čas. Tma sa vpíjala do kaţdého rohu izby, takţe som si ani nevšimla ţe som v nej hodnú chvíľu nebola sama. Postava sa pokúsila priblíţiť smerom k oknu, to sa jej však nepodarilo, lebo celou silou zakopla do noţičky postele. Prudko som sa otočila a utekala zapáliť svoju nočnú lampu, lenţe sa mi tak triasli ruky, ţe sa mi to podarilo aţ na tretí pokus. Svetlo prinieslo so sebou úľavu, ale odkrylo aj identitu postavy, ktorá navţdy zmenila môj ţivot. Lucka bola šesťročné dievčatko, neuveriteľne vnímavé a šikovné na svoj vek. Milovala byť stredobodom pozornosti, čo mi neustále dokazovala svojím správaním. V priebehu krátkeho času sa z nás stali nerozlučné priateľky. Lucka mi postupne začala odhaľovať svoje nesmierne trápenie a nekonečný boj so zákernou chorobou. To, ţe bola váţna chorá, som zistila okamţite. Prezrádzala to jej holá hlavička, z ktorej vyrastalo pár jemných chĺpkov hnedej farby. Raz poobede prišla za mnou, či mi môţe učesať vlasy. Je pravda, ţe som na to veľmi nemala náladu, ale jej nádherným orieškovým očkám som nedokázala povedať nie. Chvíľu nadšenia vystriedalo dlhé mlčanie. Prekvapilo ma to, lebo Lucka nikdy nemala núdzu o slová. Zrazu sa zhlboka nadýchla a so smútkom v hlase ticho povedala: „Máš nádherné vlasy. Ja som mala ešte dlhšie, keď som bola zdravá.“ Otočila som sa k nej a jemne som pohladila hlavičku, ktorá niesla evidentný dôkaz zákernej choroby. V tej chvíli som nedokázala nič povedať. V hrdle som cítila veľkú hrču, ktorá sa s kaţdým pohľadom na jej osobu zväčšovala. Vyslobodenie z tejto situácie prišlo v podobe sestričky, ktorá Lucku zavolala na izbu. Po jej odchode som ešte dlho plakala- veľmi dlho. Nasledujúce ráno dobehla do mojej izby a objala ma. Opäť z nej sršal optimizmus a elán. Nechápem, ako to robila, ale pri nej som zabudla na všetky problémy a deň mal akúsi inú farbu. Ako opreteky sme utekali na raňajky. Veľmi som sa tešila, lebo varili väčšinou výborne. Nikdy som sa nesťaţovala a kuchárky mi udelili titul najlepšieho „ţrúta“ v celej nemocnici. Proste, ja a dobré jedlo, to je neodlučiteľná kombinácia. V tomto smere som mala byť Lucke vzorným príkladom, pretoţe následkom chemoterapie trpela nechutenstvom. Tak som sa rozhodla, ţe ju dnes motivujem, aby zjedla aspoň trošičku, lebo miestami som mala pocit, ţe sa mi stráca pred očami. Na veľkú smolu sme v ten deň mali rybaciu pomazánku, ktorú neznášam. Ale prekonala som sa a dala si prvý hlt. Asi to nevyzeralo veľmi presvedčivo, lebo Lucka sa začala na celú jedáleň smiať. „Z tvojho výrazu usudzujem, ţe je to fakt chutné.“ Vedela som, ţe moja snaha nezabrala, tak som rýchlo utekala do kúpeľne umyť zuby. Moţno niekomu sa môţe zdať, ţe moja reakcia na rybinu bola prehnaná, ale odmalička mám averziu voči rybacej pomazánke a nemôţem ju nijako potlačiť. Po umytí zubov som sa ešte osprchovala, a ako som tak vychádzala zo sprchy zbadala som svoj odraz v zrkadle. Ešte nedávno by som to povaţovala za banálnosť, ale teraz som ho vnímala úplne inak. Ako som sa tak ocitla zoči-voči vlastnému „ja“, uvedomila som si, aké mám neuveriteľné šťastie. Na rozdiel od Lucky som mala liečiteľnú chorobu, ktorá sa v miere váţnosti s tou jej ani nedala porovnať. Táto myšlienka odštartovala lavínu otázok, na ktoré mi nikto nevedel dať uspokojivú odpoveď. Existuje na svete vôbec spravodlivosť? Prečo niektorí ľudia môţu ţiť svoj ţivot

12


normálne, zaţívať starosti i radosti beţného ţivota, zatiaľ čo iní musia dennodenne zápasiť o ţivot a jediné, čo im ostáva, je čakať? Doteraz som váţne chorých ľudí vnímala úplne inak. Vedela som, ţe takí ľudia majú ťaţký osud, sú súčasťou spoločnosti, poľutovala som ich a išla ďalej. Tu, v bezprostrednej blízkosti smrti, sa však ísť ďalej nedalo… „Čo tam toľko robíš ?“ prerušil moju filozofickú úvahu Luckin zvedavý hlások. Rýchlo som si pretrela oči, nasadila masku bezstarostného úsmevu a otvorila dvere. „Sestričky ti odkazujú, ţe máš návštevu,“ oznámila mi so širokánskym úsmevom a ponúkla sa, ţe ma odprevadí. Všimla som si, ţe za ten čas, čo som tu pobudla, Lucka nedostala ţiadnu návštevu. Zdalo sa mi to zvláštne, ale nenabrala som nikdy odvahu spýtať sa jej na to priamo. Akoby čítala moje myšlienky začala: „Vieš, mňa uţ nebola mamina s ocinom pozrieť asi dva mesiace. Aj predtým chodili veľmi zriedka, ale uţ som si zvykla. Teraz si tu ty, a to je pre mňa najdôleţitejšie.“ Silne som ju objala a utekala za mojou rodinou. Tešila som sa, ţe vôbec prišli, ţe si našli čas, pretoţe Lucka takéto momenty, aké som ja zaţívala takmer kaţdý deň, poznala len veľmi vzácne. Nasledujúci deň som sa necítila najlepšie, ostala som leţať na lôţku a takmer celý deň som prespala. Zo spánku ma prebrala aţ Lucka, ktorá sa asi nemohla dívať na moju nečinnosť: „Ty si ale spachtoš! Priniesla som karty, aby som ťa vyzvala na partičku. Prijímaš ?“ Kým som stihla zareagovať, karty uţ boli rozdané a Lucka uvelebená na opačnom konci postele. Počas hry som zistila, ţe vyhrať nad takouto skúsenou súperkou nebude také ľahké, ako som si myslela. Lucka bola talent, to sa nedalo poprieť. Aby som zachránila svoju česť podvádzala som, ako sa len dalo. Ale ani to nepomohlo zabrániť zdrvujúcej poráţke. Som si istá, ţe keby začala hrať profesionálne o peniaze, stala by sa znej milionárka. Lucka sa na mňa uprene zahľadela a zašepkala: „Som rada, ţe som ťa spoznala. Tieto dni v nemocnici, boli jedni z najkrajších, aké som kedy zaţila.“ Usmievavý výraz na jej tvári nahradil smútok, dokonca som z jej pohľadu vycítila strach. Bolo to prvýkrát, čo som ho u nej spozorovala. Strach o svoj vlastný ţivot. Strach, či sa ešte niekedy uvidíme. „Zajtra idem na ďalšiu, uţ deviatu operáciu. Ráno mi to oznámili na vizite. Doktor nebol spokojný s výsledkami... “ Ďalej uţ nepokračovala, asi nemohla. „Bojíš sa?“ opatrne som sa opýtala. Namiesto odpovede prikývla a objala ma. Vtedy som pocítila neuveriteľnú úzkosť. Luckino trápenie sa uţ netýkalo iba jej, ale aj mňa. V tomto objatí sme zotrvali hodnú chvíľu, potom som sa jej pozrela smelo do tváre a rozhodne vyhlásila: „Som si istá, ţe to dopadne dobre. Neboj sa, zvládneme to. A keď sa zajtra prebudíš z narkózy, hneď si zahráme karty. Sľubujem.“ Sama som tomu neverila, ale povedala som to tak rozhodne, ţe z Luckinej tváre zmizli rozpaky a opäť sa začala usmievať. Potrebovala počuť tieto slová. Aţ teraz mohla pokojne odísť do svojej izby. V tú osudnú noc som nespala. Nemohla som. Nechcela som zmeškať lúčenie s blízkym človekom, ktorého som poznala tak krátko a predsa tak dlho. Noc ubehla neuveriteľne rýchlo. Okolo šiestej som vyšla na chodbu a zbadala posteľ, na ktorej leţala Lucka. Okolo nej bolo asi päť sestričiek a lekár, ktorí tlačili postieľku do výťahu. Stála som tam nehybne a uprene hľadela, ako sa celý sprievod s Luckou stráca vo výťahu. Dvere výťahu sa zatvorili. Od tohto momentu som ju nikdy viac nevidela...

13


Študentský parlament

peko & westrem

Popri Grékoch, ktorí uplatňovali priamu demokraciu uţ niekedy p.n.l., by bolo asi hanbou, keby sa aj na našom gymnáziu neobjavili aspoň jej náznaky. Keďţe črepinové hlasovania by sa na oknách našej obľúbenej chajdy prejavili dosť podstatne, formou vyjadrovania našej vôle sa nakoniec stal študentský parlament (aj keď podľa mňa by za zváţenie stáli aj akési ľudové = školské zhromaţdenia, kde by kaţdý kričal svoj názor ). Tak mi minule napadlo, ţe keď uţ máme tento spoločný orgán, asi je dosť kacírske, ţe vlastne ani neviem, čo robí a vonkoncom uţ nie, kto nás to vlastne zastupuje. Vstúpte si do svedomia aj vy. Viete? Kacíri! Takţe, študentský parlament (alebo študentská rada) bol zriadený, aby na našej škole „organizoval činnosť, a aby táto činnosť mala aj nejakú správu“, pretoţe v tom bol v minulosti značný chaos. Jeho ďalšou (a pre nás podstatnejšou) funkciou je, ţe môţe apelovať na vedenie školy s poţiadavkami a návrhmi študentov. Zostavený bol pomocou volieb, ktoré organizoval prof. Boţik. Hoci na našej škole nie je študentský parlament novinkou, v tomto roku prebehli nové voľby. Kandidáti, ktorí mali záujem stať sa jeho členmi, si museli zohnať čo najviac podpisov od študentov (ja by som tie podpisy overil, lebo u nás sa nikto nepýtal...), ktoré ich posunuli do ďalšieho kola. Teraz to začne byť zloţitejšie. Traja kandidáti s najväčším počtov hlasov sa dostali na finálnu kandidátku. Boli to konkrétne: Zuzana Bačiková (3.F), Ivana Chandogová (2.E) a Ján Jaďuď (3.A). Keďţe obidve baby mali zhodný počet hlasov, nasledovalo druhé kolo, v ktorom hlasovali predsedovia tried. Pre zvýšenie napätia však dopadlo i toto kolo nerozhodne (varoval som, ţe to bude zloţité...). Telenovela nakoniec skončila kompromisom – baby sa dohodli, ţe si funkcie, ktoré zastávajú tento školský rok, na ten nasledujúci jednoducho vymenia (hoci som si istý, ţe Gréci by našli originálnejšie riešenie ako napr. zápasenie ). Traja ľudia do sveta dieru asi nespravia (hoci spraviť dieru do školy by veľký problém nebol), a tak háji naše záujmy aj Rada siedmich. Tá je tvorená spomínanou trojkou, spolu so štyrmi ďalšími členmi – zástupcami všetkých ročníkov. Vďaka tomuto systému uţ nemusia byť stále zvolávaní všetci predsedovia tried, ale len „veľká sedmička“.

14

Zostava parlamentu Rok 2oo6/2oo7

predsedníčka: Zuzana Bačiková (3.F) podpredsedníčka: Ivana Chandogová (2.E) druhý podpredseda: Ján Jaďuď (3.A)

Zuzana Bačiková (foto: Ján Jaďuď)


K ďalším právomociam parlamentu patrí i moţnosť účasti jedného člena (spravidla predsedníčky) na rade rodičov, ale aj na rade školy, kde pomáhajú pri rozhodovaní, podávajú svoje návrhy či pripomienky, a taktieţ môţu na škole organizovať rozličné akcie (ako napr. pripravovaný študentský ples). No a, samozrejme, nesmieme zabudnúť na právo

poţiadať o voľno/prázdniny, keď je na to dôvod (aj keď ten by sa našiel vţdy). Ak by sa vám zachcelo politickej kariéry, najbliţšiu moţnosť dostať sa na politické nebo našej školy a zahviezdiť tam, budete mať aţ o dva roky, kedy sa uskutočnia najbliţšie voľby. Ale hlavy hore – máte aspoň viac času na zháňanie podpisov .

Rozhovor Aktívny človek venujúci sa viacerým aktivitám, či už v škole alebo mimo nej. Je veselá, komunikatívna s prirodzeným zmyslom pre vodcovstvo. Nemá rada vyvyšovanie sa a faloš, naopak obľubuje metalovú hudbu (konkrétne skupina Avantasia). Páči sa jej čierna farba a film Equilibrium. Mimo iné si rada pochutná aj na kuracom soté. Zuzana Bačiková 1. Začnime trošku minulosťou. Prečo si sa rozhodla práve pre túto školu? Istotne si mala prihlášky aj na iné školy. Prihlášku na naše gymnázium som si dala z vlastnej iniciatívy a vôbec ma neovplyvnili rodičia. Vedela som, ţe chcem študovať na vysokej škole, ale ešte som nevedela presne na ktorej, tak som si dala ešte par rôčkov na rozhodnutie. 2. Si spokojná so systémom výučby a prístupom profesorov? Som spokojná. Myslím, ţe kaţdý profesor je individuálny a je na ňom, aký systém výučby si zvolí. Potom je uţ len na ţiakoch, ako si zvyknú na spôsob výučby a ako si zvyknú na jednotlivých profesorov. 3. Keďže študuješ v 3. ročníku čaká ťa aj voľba predmetov do nasledujúceho roka. Aký je tvoj názor na túto možnosť alternatívneho študijného plánu, ktorú dáva GĽŠ svojim študentom? Na jednej strane z hľadiska radového študenta je to skvelý výmysel. Veď predsa keď niekto, kto chce študovať jazyky, načo by sa učil napríklad fyziku. Strácal by pri iných predmetoch drahocenný čas a v konečnom dôsledku by po pár mesiacoch z pre neho nezaujímavého predmetu nevedel ani za necht. Na druhej strane sme gymnazisti, to znamená všeobecno-vzdelaní ľudia. Mali by sme sa vedieť pohybovať v témach

z kaţdej oblasti. Sme predurčený na štúdium na vysokých školách, a preto moţno treba zváţiť aj alternatívu nejakých nezáväzných konečných testov. Myslím si, ţe na odborných školách a učňovkách majú študenti ťaţšie maturity, pretoţe maturujú zo všetkých poznatkov nadobudnutých v škole. Ale nakoniec, ja som tieţ len radová ţiačka, a tak myslím ţe takáto maturita, akú mame my, je dobrým riešením. 4. Ako som už spomínal, čaká ťa, tak ako všetkých tretiakov, voľba predmetov. Pre aké predmety si sa rozhodla v tzv. 1. kole? Ja budem maturovať zo SJL, ANJ, NOS a DEJ. 5. Aké sú tvoje plány po ukončení štúdia na GĽŠ? Chceš sa pustiť hneď do vysokej školy alebo si dáš rok pauzu a pôjdeš skúsiť svet? Dobrá otázka. Ak mám povedať pravdu, tak neviem. Závisí to od toho, na akú školu sa dostanem a či sa vôbec dostanem. Ak sa nepodarí, tak budem mať rok voľno a navštívim nejakú cudzinu. 6. Máš predstavu ako by mala vypadať tvoja budúcnosť? V akom odbore – zamestnaní by si chcela pracovať? Pokúsim sa dostať na masmediálnu komunikáciu. Potom budem môcť pracovať v masmédiách v rôznych funkciách. 7. Problematiku vzniku Študentského parlamentu (ŠP) – rady približujeme našim čitateľom už v článku „Študentský parlament“, no predsa by sme radi poznali tvoj názor na dôvod vzniku ŠP a veci, ktoré si od neho sľubuješ do budúcnosti. Študentský parlament na našej škole bol uţ, keď som nastúpila ako prváčka. Čiţe nezačína od piky, ale udiali sa trocha zmeny s mojim nástupom, a to najmä funkčné. Ako ste si všimli, uţ dlho sa nezvolávajú predsedovia tried. Je to spôsobené tým, ţe

15


existujú tzv. ročníkoví predsedovia, ktorí sú poslami jednotlivých ročníkov. Ich úlohou je informovať predsedov tried o našich aktivitách. Vieme sa takto lepšie skontaktovať a je to aj trochu osobnejšie. Ak sa však tento systém neosvedčí, tak v nasledujúcom období budeme uvaţovať o jeho prehodnotení. 8. Voľby do ŠP boli dosť napínavé. Pretiahli sa až do 3. kola, v ktorom sa nakoniec rozhodlo na základe vzájomnej dohody. Aké sú tvoje pocity z toho, že si sa nakoniec stala predsedkyňou? Na zahraničných školách sa cez voľby do ŠP robí masívna kampaň. Tu takéto niečo nebolo, takţe ani mňa ani mojich súperov nesprevádzala ţiadna nervozita. Po vyradení jedného zo súperov sme ostali len dve a keďţe sa to uţ zbytočne predlţovalo, tak sme sa stretli. Dohodli sme sa, ţe tento rok to vezmem ja, keďţe som tretiačka a na budúci rok to vezme ta druhá. Takţe na budúci rok sa tešte na Ivanu Chandogovu. Ona si po svojom ročnom vladárení zvolí ďalšieho nástupcu. 9. Prezraď našim čitateľom najbližšie plány ŠP do budúcnosti. Chystajú sa nejaké akcie? Po škole sa určite uţ niečo rozchýrilo s plesom. Áno, je to pravda, chystá sa ples. Je to len vo veľmi rannom štádiu, a to preto, ţe sme vystihli plesovú sezónu a všetky sále sú obsadené aţ do jej skončenia. Zástupcovia ročníkov sa

stretli s predsedami tried a zbierajú údaje o tom, koľko ľudí má o to záujem. Čaká sa na ten počet, aby sme sa mohli rozhodnúť pre niektorú konkrétnu sálu podľa počtu osôb, a potom to pôjdeme nahlásiť vedeniu. Mal by to byt ples v znamení – hľadá sa kráľ a kráľovná. Bude mať trochu súťaţnú formu, kde sa budú môcť prihlásiť páry z nasej školy. Často kladená otázka je, či si študenti budú môcť priviesť aj parterov z iných škoľ – ak to odsúhlasí vedenie tak áno. Ďalšou chystanou akciou je karnevalový týţdeň, kedy za 5 školských dní budú študenti chodiť do školy oblečení podľa témy dňa. Bojím sa, ţe táto aktivita sa u študentov neujme, ale skúsime hodiť návnadu a uvidíme, ako sa to chytí. Ivka má na starosti prácu na ročenke a moţno tento alebo budúci rok uţ bude na svete. Toto sú akcie, o ktorých vám zatiaľ prezradím toľkoto... 10. Veľa študentov vlastne ani nevie aké právomoci má ŠP. Mohla by si nám ich objasniť? ŠP zastupuje pravá a povinnosti študentov a naša úloha je riešiť nastolenú problematiku s vedením školy. 11. Nastali už situácie, pri ktorých musel zasahovať ŠP ako orgán zastupujúci požiadavky študentov pred vedením školy? Áno. Veď kaţdá aktivita sa rieši s vedením ako poţiadavka. Či sa uţ jedná o ples alebo len skrátenie hodín pred prázdninami....

Brno – mesto väčšie ako Zvolen

krtko

Prvé veci čo ma na tomto fakt veľkom meste zaujali boli:  je fakt väčšie ako Zvolen  pekná ţelezničná stanica  varovanie: Pozor Vreckári!!! Myslím, ţe, mňa osobne, najviac zaujal ten varovný nápis. Nuţ a tak sme sa vybrali s rukami na peňaţenkách smerom k našim budúcim školám. Veď aj snívať treba, nie? Hlavným cieľom bola Informatická fakulta na Masarykovej univerzite, najmä preto, lebo tam mali deň otvorených dverí. Cestou k nej sme sa ešte kde-tu zastavili. (Len tak pomimo, cez celé Brno sme išli pešo. Ale aspoň sme ušetrili na mestskej doprave.) No ale späť k tej ceste na informatickú fakultu. Úplnou náhodou sme mali cestou aj Právnickú fakultu. Tak prečo sa uţ nezastaviť aj tu? Prvá vec, ktorá nás všetkých upútala bolo, ţe v okruhu celej fakulty chodili ľudia v čiernych oblekoch. Rozmýšľal som, či tu dakde neuvidím čiernu zástavu alebo niečo také, ale nakoniec som pochopil, ţe to bude niečo ako rovnošata. Na vrátnici boli celkom milí. Dali mám dokonca aj pár propagačných papierov, a to nebol ani deň otvorených dverí, a dokonca sa nám dovolili aj na chvíľu zohriať. Nech mi nikto nevraví ţe právnici sú svine! Aj keď vrátnik asi veľa spoločného s právnikmi nemá. Nevadí! 16


Po tejto návšteve by bodlo niečo pod zub. Na tom sme sa všetci jednohlasne zhodli. Nuţ, ako som uţ spomínal, ţe ušetrili sme niečo na mestskej doprave. A to sme, samozrejme, minuli. Jedlo majú drahé, to je fakt. Moţno to bolo aj tým, ţe sme jedli v centre, ale čo sa dá uţ raz robiť, keď je človek hladný, tak takéto malichernosti zanedbá. Pizza bola fajn aj WC mali pekné, a dokonca tam mali aj pohľadnice zadarmo. Ale také supy nie sme, tak sme si zobrali len pár. Najedení, plní energie a bez strachu z vreckárov (peniaze sme zanechali v pizzerii) sme sa vybrali smerom k tej slávnej informatickej fakulte. Podrobnejšie informácie o fakulte sú uvedené niţšie. Ale inak to tam majú celkom pekné. Mali sme tu dobrú prednášku o bezpečnosti elektronických zariadení. A potom, samozrejme, dlhý príhovor o tom, aká je táto fakulta významná. Vtedy sme si uvedomili, ţe tie stoličky, čo tu majú, sú na druhý pohľad celkom pohodlné a dalo by sa na nich aj zdriemnuť. A potom, hybaj ho domov. Domov ale autobusom, a to dokonca s takým, čo mal aj zľavu pre nás študentov. Lenţe, keď sme zbadali ďalších spolucestujúcich, hneď sme pochopili tú zľavu. No tak sme so zapchatými nosmi, pred tým hrozným smradom, cestovali smerom domov.

(foto: Milan Kodrík)

Pokiaľ ide o školu pôsobí naozaj vyspelým dojmom. Takisto profesori (aspoň tí, ktorých sme stretli) pôsobili príjemne a ochotne. Pre budúcich uchádzačov je dôleţité vedieť, ţe prijímacie testy sú robené formou testu TSP (test študijných predpokladov), ktorý vyţaduje všeobecný (ale naozaj všeobecný) rozhľad. Viac informácií na: www.muni.cz www.muni.cz/study/result.html 17


Osem minút života VI.

<SSS@>

3. ČASŤ

„Hovorím ti, ţe som videl, ako ho bozkáva.“ Ďurova tvár horela nenávisťou. „Bozkáva?“ Tomáš potriasol hlavou: „Neklamem. Leţal tam na brehu, ona sa nad ním skláňala ...“ „Čuš uţ!“ vykríkol zrazu Ďuro, „nechcem počuť detaily. Kde je ten zradca?“ Zdvihol nad hlavu prázdnu sklenenú fľašu, čo leţala v tráve pri jeho nohách a hodil ju o pilier mosta, pri ktorom akurát stáli. Fľaša sa roztrieštila na milión maličkých sklíčok, v kaţdom sa odráţal hnev sršiaci z jeho očí. Zvyšok tekutiny z fľaše, moţno pivo, moţno len daţďová voda, stekal pomedzi kamienky pod pilierom a na slnku slabo penil. Tomáš o pár krokov ustúpil, bál sa Ďurovej zúrivosti a nechcel kvôli jeho zlej nálade tieţ schytať pár cez hubu. Vedel, lebo svojho kamoša poznal aţ príliš dobre, ţe aj Jarovi v ústach zostane aspoň polovica zubov, to ešte bude môcť hovoriť o šťastí. „Veď ja si ho nájdem!“ Ďuro uţ zatínal päste, „A tú fľandru tieţ! So mnou si nikto zahrávať nebude ...“ Tomáš cúvol o ďalšie tri kroky, bál sa, ţe Ďuro za chvíľu vybuchne ako sopka. Mohol očakávať, čo sa stane, keď mu začal rozprávať o tom, čo videl pri rybníku, no nedošlo mu, aké aţ následky to môţe mať. Začínal sám seba hrešiť za to, akou ţalobabou niekedy vie byť. Keby tak mal odvahu sadnúť na bicykel, vrátiť sa ku Kůničkám a Jara upozorniť na to, ţe by sa mal pripraviť na tretiu svetovú! Veril tomu, a celkom ho tá myšlienka desila, ţe ak Ďuro Jara zastihne úplne nepripraveného, je schopný ho aj zabiť... Všetku svoju odvahu však pred malou chvíľkou pustil do gatí, Jaro v tom zostal sám. Tomáš sa zaňho v duchu aspoň pomodlil. „Ja uţ pôjdem...,“ pokúsil sa o dezerciu, ale nevyšlo mu to. „...ale so mnou,“ zreval mu do tváre Ďuro, aţ sa pár ľudí z ulice na nich začudovane pozrelo. Tomáš poslušne stíchol, no stále sa zdrţiaval štyri kroky ďalej od tej časovanej bomby. Prečo len musel práve on a práve dnes spustiť časomieru? Kde čo najrýchlejšie zoţenie pyrotechnika, ktorý by tú bombu dokázal zneškodniť? No ... asi uţ nikde ... „Pôjdeš pekne so mnou, aby si videl, čo sa môţe kľudne stať aj tebe, ak budeš niekedy niečo kuť za mojím chrbtom.“ Tomáš nasucho preglgol. Mal vţdy rád kriminálky a trilery, no vôbec netúţil stať sa jedného z nich ţivým svedkom, ani za všetky prachy sveta ...

VII.

... ako asi by to vyzeralo, keby sa vybrali inou cestou, o niečo neskôr, alebo by stretli niekoho, kto by sa s nimi zarozprával a tým ich zdrţal? To by nebolo ono. Našťastie však ku rybníku vedie len jedna asfaltová cesta, teda šanca, aby sa náš príbeh nevrhol do tej správnej priepasti bola prakticky minimálna. Vlastne úplne nulová. A Jitka mala tú smolu, ţe si ich vôbec ale vôbec nevšimla, zistila, ţe Tomáš s Ďurom skríţili jej cestu, aţ keď do jedného z nich vrazila. „Ako si to predstavuješ?“ osopil sa na ňu Ďuro, „Odkedy ma uţ podvádzaš? Myslela si si, ţe ti to prejde len tak?“ Jitka vôbec nerozumela tomu, prečo jej priateľ kričí, o čo mu vlastne ide a skade sa v jeho očiach zobrala toľká nenávisť. Inštinktívne však uskočila na stranu pred Ďurovou napriahnutou rukou, druhej rane sa však uţ neuhla. Jeho presne mierená a nie príliš mierna facka ju zmietla z cesty ako domček z kariet. Omráčená a zaskočená Jitka sa zosypala do štrku pri krajnici, chvíľu tam zostala nechápavo leţať a len na Ďura tupo hľadela vypleštenými očami. Vôbec ničomu nechápala. „Teraz pôjdeš pekne so mnou a uvidíš, ako dopadne kaţdý, čo sa nebude drţať svojho a namiesto toho bude bez opýtania siahať na veci, čo mu nepatria,“ Ďuro len vystrel ruku a sotva si to Jitka uvedomila, ťahal ju pozdĺţ cesty za vlasy smerom k rybníku. „Nie!“ vykríkla, no bolesť ju donútila zavrieť ústa. Nohami sa však zaprela do zeme, v Ďurovej ruke zostal len prameň jej vlasov. Odmietala sa pohnúť, v hlave jej dunelo, chcela plakať. Ďuro sa k nej nazúrene otočil a chytil ju za rameno. Plytko a rýchlo pri tom dýchal, ako zdivočený pes, ktorému niekto odmietol dať kosť. Jitka sa však stále nehýbala, len vydesene hľadela pred seba. Bola v šoku a dúfala, ţe to všetko je len zlý sen a ona sa z neho za chvíľu preberie. Za nimi stojaci Tomáš len previnilo mlčal a stuhnuto drţal vedľa seba svoj bicykel. Keď Ďuro Jitku znovu udrel, myseľ sa jej začala vyjasňovať. Videl ich, no jasné, prečo inak by tu s jej priateľom bol aj Tomáš? Veď ten bol povestný v kilometroch, čo po okolí na svojom bicykli za svoj zatiaľ dosť

18


krátky ţivot najazdil. Takto to teda bolo a ona tu teraz leţí dobitá a poníţená v špine a prachu len kvôli nedorozumeniu, kvôli niečomu, čo Tomáš videl a bohuţiaľ si to zle vysvetlil. Jitka vzdychla a pomaly vstala. V chrbte ju neznesiteľne bodalo milión noţov a z odretej ruky jej tiekla krv. Všetko si zapríčinila sama. Veď to bola ona, čo prišla k rybníku – sama a dobrovoľne, bola to jej vlastná reakcia na Jarovu nočnú esemesku, mohla ju odignorovať, ale neurobila to. Mohla zostať doma a večer ísť s Ďurom von, lenţe ona sa rozhodla inak. Vedela, kde Jara nájde, tak teda išla. Čo tým vlastne chcela dosiahnuť? Áno, zachránila mu tam ţivot, ale ... nebolo by lepšie, keby uţ bol pri anjeloch? Keď si čo i len pomyslela na to, čo všetko sa mu moţno Ďuro chystá urobiť, prišlo jej zle a zatmelo sa jej pred očami. Po chvíli, v ktorej sa beznádejne snaţila nemyslieť na svoju vlastnú bolesť a nepočúvať Ďurove nadávky, pomaly, neisto urobila krok k rybníku. Chcela tam ísť, chcela si urovnať zmätok nie v hlave ale v srdci. Prvýkrát sa jej to nepodarilo, dostane ešte jednu šancu?

VIII.

Prvý ich zbadal Dyk. Prikrčil sa v tráve, nastraţil uši a zvesil chvost. Vrčal. „Človeče, toto nevyzerá dobre,“ zašepkal Kubo, keď prichádzajúcu trojicu uvidel aj on, „Vyzerá to na katastrofu.“ „Keby si aspoň raz nemal pravdu,“ vzdychol Jaro, „Tomáš nás musel vidieť, inak by tu nebol aj on ...“ „... a Ďuro by nevyzeral tak nazúrene,“ dokončil Kubo zaňho. Zostali stáť kúsok od rybníka, Dyk výhraţne pár metrov pred nimi. No keď sa k nim prichádzajúca trojica priblíţila tak na dostrel a Ďuro niečo zakričal, Dyk zvesil uši, len sa tak za ním zaprášilo a zmizol niekde v lese. „Mám chuť urobiť to isté,“ zašepkal Jaro, no bolo uţ neskoro. Ďuro sa po ňom vrhol skôr, neţ stačil odhodiť ohorok cigarety a po chvíli uţ obaja leţali v štrku. „Zabijem ťa!“ vrešťal Ďuro ako šialený a oháňal sa päsťami na všetky strany, „Ţivý odtiaľto neodídeš!“ Jaro si rukami chránil tvár. Ani nie trikrát osem minút po tom, čo skoro prišiel o ţivot, nemal silu brániť sa, tak len leţal a znášal to, čo zapríčinila jeho vlastná tvrdohlavosť a naivita – presne to, čo vloţil do esemesky pre Jitku. Kubo sa zatiaľ priblíţil k Jitke a Tomášovi. Ona tíško plakala a on sa tváril tak previnilo, ţe by tým pohľadom hravo dokázal rezať sklo. „Prečo mu nepovieš pravdu?“ Kubo chytil Jitku za obe ramená a silno ňou zatriasol, „Vari ti robí radosť, keď vidíš, ako sa mlátia?“ „Nepočúval by ma ...“ šepkala, „ ...je to zbytočné ...“ „Akú pravdu?“ spýtal sa Tomáš, no neodtrhol pritom oči od bojujúcej dvojice, „Veď sa bozkávali, predsa...“ „Čo?“ Kubo zalapal po dychu, „Čoţe? Jaro dostal vo vode jeden zo svojich fajčiarskych záchvatov, Jitka ho vytiahla na breh, prinútila ho vykašľať vodu a nadýchnuť sa a tomu ty hovoríš bozkávanie?“ Kubovi horela tvár, hrýzol si do spodnej pery a oči sa mu stiahli do dvoch úzkych štrbiniek. Tomáš zbledol. „Prečo ... prečo to ... prečo to nepovedala?“ jachtal. Uţ vedel, ţe svojou utáranou drţkou práve proti sebe poštval dvoch kedysi veľmi dobrých kamarátov len tak, pre nič za nič. Len tak, kvôli Jitkinmu dobrému srdcu a jej rozváţnosti. Kvôli tomu, ţe Jarovi zachránila ţivot... Mal radšej čušať, aspoň raz. „Nepočúval by ma,“ zopakovala Jitka, zaborila si hlavu do dlaní a naplno sa rozplakala. Po tvári jej stekali slzy veľké ako hrachy a zmáčali jej dotrhané a zašpinené tričko. Kubo len znechutene mávol rukou a rozhodol sa konať. Uţ len pri letmom pohľade na v prachu leţiaceho Jara by kaţdému došlo, ţe to sám nezvládne. Bez akéhokoľvek ďalšieho varovania sa Kubo vrhol zozadu na Ďura

19


Valentín

Carmen

Takţe Valentín: je to deň, kedy sa kopa ľudí zblázni a začne ozlomkrky nakupovať sladkosti a iné celkom zbytočné veci.... Ešteţe tu máme tento deň, lebo cukrári a tvorcovia reklám by inak zomreli od hladu! Poznáme a rozlišujeme viac typov nakupujúcich a oslavujúcich tento deň. Niekto ho oslavuje kvôli tomu, ţe si u partnera niečo poriadne pokazil a iný z čistej lásky. Dám nejaké príklady tých, čo pre istotu nakúpia haldy sladkostí a darčekov, lebo sa chcú z niečoho vyzuť. 1.Hluchý nám to osladí » Človek, čo sa tvári, ţe nepočul, ako ste sa s kamarátmi rozprávali o vašom búrlivom víkende a zahnutí priateľke/priateľovi. 2.Ako išiel Dunčo na vohľady » „Veľmi” dobre utajená návšteva zadaného chalana (nie u svojej priateľky). 3.Neznámy muţ z profilu » Konštatovanie chalana, ktorý nečakane navštívi svoju priateľku Toto bola jemná ponuka, takţe, ako sami vidíte, dôvody sú rôzne. Neviem, aké máte vy, ale myslím, ţe najlepšie sa má ten, čo svojmu partnerovi dokazuje, ţe ho má rád počas celého roka. Pane boţe, fuj, toto bola taká sladká veta, asi sa ani nepodpíšem pod tento článok. Ale nie, spravila som drobnú anketu. Pýtala som sa ľudí okolo seba, či majú radi tento deň, atď.... Zistila som, ţe 80% percent ho neznáša. Štatistika nepustí. Niečo pre dievčatá: Baby, hlavne si zapamätajte, ţe v tomto svete nie je nič zadarmo. To znamená, ţe keď k vám náhodou príde chalan s veľkou mliečnou čokoládou a s úsmevom od ucha k uchu, verte mi, nie je to princ na bielom koni (v duchu si myslí: no tak niečo za niečo moja) !!!!! Je to len nadpriemerne inteligentný chalan (gymnazista)? Pochybujem, ţe keď ho uvidíte s tou čokoládou a priblblým úsmevom, ţe razom zabudnete na to všetko, na jeho pokukovanie a flirty s inými babami. Miláčik, veď ty si omnoho krajšia ako ona, neblbni! Keď vám povie túto vetu buďte si istá: je krajšia, lepšia a je z nej celý paf!!!!!!!! Jasné, existujú aj výnimky, ale som realistka, všetci normálni sú uţ vypredaní. Ja nechcem brať nikomu ilúzie, takţe pokojne skúšajte na vlastnej koţi. Veď, napokon, všetko sa nedá naučiť z kníh a od rodičov, niečo sa musí vyskúšať na sebe! Napríklad.........?! Niečo pre chalanov: Chalani, máte asi smolu, lebo v tomto článku ste sa dostali pod ruku tak trochu dosť tvrdej feministke. Preto nečakajte, ţe sa vás budem zastávať nebodaj vám radiť. Poviem vám len jedno za všetko si môţete samy, kebyţe neflirtujete a nerobíte..........mali by ste sa super a všetko by bolo v pohode. Ale kaţdý je strojcom vlastného šťastia. Ale inak vás chcem ubezpečiť, ţe týmto článkom som nechcela byť na strane muţov ani ţien! V tomto článku a vo všetkých iných veciach som Švajčiarsko ☺ ! Ale Valentín je aj na niečo dobrý, zistíte, ţe sa konečne blíţia jarné prázdniny! Hurráá! A dúfam, ţe vás tieto riadky neurazili, alebo prípadne od niečoho neodradili, to by som bola nerada. Tento článok vychádza z môjho prieskumu, takţe ak niekto s týmito názormi nesúhlasí, prepáčte, ale väčšina opýtaných - juj uţ sme ako v relácii aj múdry schybí – bola tohto názoru. Informácie o sv. Valentínovi, kto to bol a bla- bla- bla si môţete vyhľadať na internete, ak máte záujem. Takţe je len na vás, ako tento a tie ďalšie sviatky lásky preţijete.

20


Dúha

ewušš

Sedela som uprostred hlučnej kaviarne, ale ja som nepočula hluk. Dokonca mi to tam pripadalo tiché. Civela som na dno svojho pohára so zvyškom nápoja, čo sa v ňom prelieval a náhle sa mi zdalo, akoby som v ňom videla všetky svoje spomienky - utopené. Zvláštny okamih. Vonku uţ hodnú chvíľu popŕchalo, čo popŕchalo - lialo! Nevedno ako som sa dostala do takejto nálady, ale jedno bolo isté - nechcelo sa jej odísť. Minimálne uţ celé popoludnie mi sedela na pleciach a zdalo sa, ţe aj pekne veľa váţi. Normálne ma na tých pleciach ťaţila, ale bola som príliš lenivá, aby som sa ju pokúsila striasť. Nechcelo sa mi. Nič sa mi nechcelo. A čo je horšie- nik sa neobťaţoval opýtať prečo. Buď to nikoho aţ tak nezaujímalo alebo sa nikomu nechcelo. Ľudia sú uţ raz takí- obvykle nemajú náladu a sú príliš zaťaţení vlastnými problémami na to, aby sa vás opýtali, prečo ste sa dnes ešte neusmiali. Priznávam, ţe aj ja som niekedy taká- radšej mlčím ako by som sa mala pustiť do siahodlhého a, prinajmenšom, únavného rozhovoru. A potom o vás povedia, ţe sa nezaujímate. O nikoho a o nič. Pekné! Ale ja ľudí radšej z takých vecí neobviňujem, nevadí mi to- dokonca som niekedy rada, keď sa ma na nič nepýtajú. Viem, je to trochu čudné! Veď kto by uţ chcel počúvať o tom, ţe sa mi na prijímacom pohovore zase raz „nezadarilo“ (a to sa vraví, ţe do tretice všetko dobré!), ţe „pán šéf“ bol dokonca (nevedno prečo) hrubý a odporný, ţe Adam sa včera bezdôvodne (?) urazil a normálne odišiel a odvtedy ani len nezavolal, a ţe keď poviem o tom všetkom matke, zrejme ma vyhodí z domu. Také sú niekedy matky- namiesto pochopenia, ktoré očakávate (a aké by sa vám naozaj zišlo), dostanete pravý opak- nepochopenie a dokonca niekedy aj hŕstku hnevu. Aspoň s mojou mamou je to tak- a to uţ asi od čias detstva. Pamätám si, ţe som raz prišla domov s do krvi odratými kolenami a mama ma najprv vyhrešila zato, ţe som si nedávala pozor a spadla z bicykla. Nezaujímalo ju, ţe mi v ceste stál kameň (a ten som nevidela), a ţe Terka od susedov sa išla popukať od smiechu, keď ma videla padať (za čo som sa naozaj hanbila) a prestala byt nahnevaná aţ vtedy, keď jej došlo, ţe ma asi všetko príliš bolí. Chápete. Potom moja myseľ zablúdila k Adamovi, aj keď sa mi o ňom ani nechcelo uvaţovať, ale tok myšlienok sa uţ nedal zastaviť. No dobre- snaţila som sa myslieť racionálne a prísť na to, čo som vlastne urobila (alebo povedala). Prišiel práve z tréningu a bol unavený. Dačo som povedala (uţ neviem čo) a on potom vyrukoval s tým- ţe vraj nemám preňho štipku pochopenia a normálne odišiel. Tak vidíte- zase sme pri tom pochopení. Ono na tom asi niečo bude- niekedy je ťaţké chápať iných. Najmä, ak človek poriadne nechápe ani sám seba. To je potom dosť problém. Ale keby sme zase vţdy, všetko a všetkých chápali, moţno by to bola aj nuda, ktovie? Bola som uţ z tých všetkých nezmyselných myšlienok unavená a smutná...a smutnejšia a unavenejšia… aj by som zazívala, ale aj nato som bola príliš unavená. A otrávená. Poznáte to- keď vás otravuje a unavuje uţ len sedenie na stoličke. Uţ len tí vysmiati blázni vedľa pri stole. Uţ len ten nenormálny dáţď tam vonku, a okná, čo vás od neho oddeľujú- od neho a celého zvyšku sveta. A potom všetko náhle utíchlo. Teda aspoň hluk vonku. Dnu to oţilo- teda lepšie povedanékonečne som začala vnímať, čo sa okolo mňa deje. Ţe sa okolo mňa niečo deje. Obrátila som tvár k oknu a musela som sa usmiať. Fakt som musela! Dáţď uţ viac nepadal a tam kdesi- medzi záplavou sivej oblohy sa zjavilo niekoľko pásov vo farbičkách ako z maliarovej palety. Obloha uţ vôbec nepôsobila tak odmerane a chladne ako predtým. A čosi sa zmenilo. Uţ ani moja osoba tak nepôsobila- lebo keď som sa zdvihla na odchod, zoširoka som sa usmiala na „susedov“ od vedľajšieho stola. Oni mi úsmev opätovali. A uţ ma ani neotravovali, ani neunavovali...

21


Anglické eseje Pre našich zdatnejších angličtinárov, ktorý majú záľubu aj v písomnom prejave sa 30.11.2006 uskutočnila na našej škole súťaţ v písaní anglických esejí. Bol to trinásti ročník tejto súťaţe, ktorú uvádza „ Annual English Essay Competition“. Tu sme pre vás uviedli stručne pár pravidiel, ktoré museli naši študenti splniť. Písanie anglických esejí sa muselo uskutočniť po dohľadom jedného (prípadne viacerých) angličtinárov. Na našej škole to bola pani Mgr. Melegová a Mgr. Zvarková, ktoré mali túto akciu u nás aj na starosti. Pri písaní esejí sa mohol pouţiť len slovník a kaţdá esej musela byť originál. Študenti si mohli vybrať z troch tém, ktoré im boli určené. Vyhradený čas na napísanie esejí bol 120 minút. Rozsah eseje mal byť 350 aţ 400 slov. Nesmela prekročiť tento limit, ináč bola automaticky vyradená zo súťaţe. Na našej škole sa našlo dvanásť odváţnych, ktorý skúsili svoje šťastie. Z nich uspeli štyria študenti( Monika Matúšková 4.B, Anna Olšiaková 3.A), ktorých práce boli odoslané do ďalšieho kola. S ich dovolením sme pre vás zverejnili dve eseje, ktoré boli tento rok odoslané. Dúfame, ţe vás ich práce inšpirujú a moţno aj posmelia aby ste sa aj vy ďalší rok zúčastnili tejto súťaţe. “Climate change is the greatest challenge to the world community today.“ Sick children afflicted by various allergies, dying animals that are becoming extinct, drying and vanishing water sources and many other disasters and catastrophic consequences are caused by the change of our earth´s climate. This is because of our uninterested actions, as we jeopardize lives of next generations. Most people are apathetic and they simply do not care, but is such attitude worth it? Firstly, every country produces a very large amount of waste which is taken to a specialized facility where it is burnt. Such gases rise to the atmosphere and cause the wellknown greenhouse effect. Great industries should modify and upgrade their factories in order that there would be no such dangerous gases. This option, however, is not cheap. That is perhaps the main reason why they still refuse or at least slow down such upgrades. Even drivers can help by installing similar devices to their exhausts. Everyone is responsible for the pollution he makes. Secondly, energy resources we use are also polluting our environment. We should use as much as possible harmless forms such as sun energy, water energy or wind energy instead of gas, oil and coal. Otherwise we will keep on poisoning our surroundings. Moreover, the global warming causes great climate changes, for example, rising of average temperatures or natural disasters, such as hurricanes and tornadoes. The rising temperature influences ice melting on the poles, causing the sea-level to rise. Therefore, many coasts and coastal cities will be progressively flooded. Next generations will be forced to move to overcrowded inlands, which will surely be very unpleasant. 22


Finally, life vanishes annually, as more and more animals and vegetation are becoming extinct. Rainforests are being chopped causing the lungs of our mother Earth bleeding. Drying water sources are a threat, especially for those living in Africa. Animals, plants and tribes will have no chance of surviving such climate changes. Enlarging deserts will spread their sand all over Africa, just because of our actions and irresponsibility of those who have power and can influence the further happening. In conclusion, our destiny has not been written yet and we can still help and not to run away from problems. We simply should not devastate our environment and cause others to die. Our children and their children will definitely be thankful. Pavol Paučula, 4.A “Climate change is the greatest challenge to the world community today.“ Let us imagine a forest. A nice one. It used to be a great home for many animals. Roe deers used to run, rabbits skip. People used to go there for a walk, having a great time. However, it was long time ago. Now, the forest is destroyed. Shrivelled trees are falling, grass is not green anymore. No animals live there, only pests. A horrible picture. It is only one example what may happen. Because of it, I think that changing climate is the greatest challenge to the world community today. First of all, if we do not care about changing climate, we will little by little destroy our nature. And we cannot live without it. There will be no trees to clean the air and give us oxygen.There will be no place to heal your soul, devastated by fast living pace. And there will be no no place for doing favourite sports like hiking and skiing. Furthermore, the nature feeds us. If nature dies, we will die. We come from nature and live from nature. We will have no place where to cultivate grain, vegetable and fruit. If there are no forests, there will be no animals. No animals means no meat. And we cannot live without food. Last but not least problem is melting ice.Enormous glaciers are located in the South and North. A big piece of ice means a lot of water. If rising temperature of climate continues,the glaciers one by one will melt and the ocean will have to absorb enormous amount of water. Scientists said that this would cause rising of the sea level. That means that coastal countries like Great Britain, Croatia and the Netherland will be flooded and destroyed.. To sum it all up, the changing climate may have terrible results for the whole Earth. By now, many things have been destroyed. However, we still have a chance to change it or just slow it down. Do not think only about yourselves, think about your children. Your apathy to this problem must not affect you, but it may affect them. Do not be selfish and try to do your best to save our planet! Martin Kokoška, 4.A

23


Malý slovník nedospelého dievčaťa alebo „Čo raz poviem svojej dcére“ A = anakonda

Ovíjať sa okolo krku a syčať, na to by nás bolo. Zahryznúť sa a sať, dni, týţdne, mesiace, roky, vyuţívať a ţmýkať aţ do úplného konca síl našej obete. Svet je kolískou jedovatých príšer, ktoré by sa podľa encyklopédie ţivočíchov mali volať „ľudia“. Sú veľmi prefíkaní a zlomyseľní, krútia sa na svojom vlastnom piesočku stále dookola, kontrolujú a sliedia, ubliţujú iným kvôli vlastnému strachu o svoje pôsobisko, o svoje preţitie a svoje priority. Sme hady. Slizké a rafinované. Keď zacítime pre nás veľmi výhodnú príleţitosť, ktorá by mohla zvýšiť našu prestíţ, či nakŕmiť naše zvrátené chute, alebo naopak, ohroziť našu česť a teritórium, prikrčíme sa, skryje nás tráva pretvárky, a keď sme si istí, ţe náš plán nezlyhá, vrháme sa vpred. Divo ako mačky, krvilačne ako pumy, nečakane ako aligátory, zákerne ako supy a s istotou anakondy. S chuťou vlastnej ctiţiadosti hltáme vášnivo celé a prekvapené obete. Trávime ich pomaly, veď niečo z nich sa nám ešte môţe hodiť. Vyuţiť treba všetko, hlavne keď to nebudeme musieť nikomu oplatiť. Keď raz budem mať dcéru, budem ju varovať pred takýmito ľuďmi, aj keď pre ňu bude ťaţké vyhnúť sa im, lebo náš svet daţďového pralesa je nimi preplnený. Nech sa nedá nikdy vyuţívať! Nech si dá pozor, aby ju nenakazili vlastným jedom! Aby si ju nezískali slizkými a prefíkanými úsmevmi, čistou a neúctivou pretvárkou, potom sa jej neobmotali okolo krku, a keď to bude najmenej čakať, neuhryzli! Potom uţ bude moţno neskoro a ona sa raz zobudí úplne vycicaná, nevládna, bez sily, a keď jej tí podliaci s rafinovaným úsmevom na dokonale úprimných tvárach povedia: „Ahoj, ako dnes dobre vyzeráš!“ ešte sa ich kamarátsky spýta, či od nej nepotrebujú nejakú pomoc. Kaţdý sa učí na vlastných chybách... Ja som mala pridlho privreté oči, pridlho som si neuvedomovala, ţe ţijem v blízkosti mnohých anakond, ktoré sa, bohuţiaľ, uţ stihli zahryznúť. Moţno som si zakrývala oči pred touto pravdou, lebo som nechcela veriť, ţe takí milí ľudia môţu podlo klamať plazením sa v tráve pretvárky a pritom stále na tvári nosiť milý úsmev... Ako besná som pomáhala druhým, išlo ma rozhodiť na všetky strany, len aby som kaţdému vyhovela a spravila pre nich to, čo potrebovali, dobre ţe som im nezniesla modré z neba vo viere, ţe raz oni spravia to isté pre mňa, keď mne dôjdu sily. Starala som sa o triedu na bývalej škole ako o vlastnú rodinu! Bola som príliš dobrou a ľahko uloviteľnou korisťou. Anakondy vyuţili svoju príleţitosť a, bohuţiaľ, ja som si ich pomýlila so skutočnými kamarátmi. Aj keď občas neďakovali a postupom času to začali povaţovať za samozrejmosť, len som sa usmievala a hovorila si: „Veď sú to moji priatelia.“ Aţ raz mi niekto otvoril oči, keď povedal: „Si krava. Nikdy sa ti to nevráti, len čo sa z toho raz zblázniš.“ Teraz nosím okolo krku obmotanú šatku, ktorá zakrýva dierky po ich nenásytných zuboch a dúfam, ţe sa z toho raz dostanem, ţe znovu nájdem vieru v dobro ľudí a deratizéra, ktorý raz a navţdy zbaví svet týchto parazitov. Tieţ dúfam, ţe ak raz budem mať dcéru, tak ona sa dokáţe oblúkom vyhnúť všetkým hadom sveta.

B = bojovať!

Zahrám sa na Lenina a vyhlásim: „Bojovať, bojovať, bojovať!“ O lásku, o šťastie, o česť, o preţitie, za slobodu ... ! Nikdy sa nevzdať, aj keby traktory z neba padali a vytrvať v boji, nech to stojí, čo to stojí. Keď raz budem mať dcéru, poviem jej, ţe jej matka sa vo svojom ţivote nabojovala aţ-aţ, a preto je dnes šťastná. Síce ju to stálo dosť energie, času a nervov, stálo to za to. Nikdy neľutovala. Najdlhšie som bojovala so svojimi konzervatívnymi rodičmi (ako kaţdý dospievajúci tínedţer v mojom veku) a stále s nimi bojujem. Nedokáţu pochopiť, ţe vo veku osemnástich rokov uţ nenosím plienky a nemusia mi po veľkej potrebe utierať zadoček. Nemusia ma vodiť do školy za ručičku a uţ dávno mi prestali dávať na desiatu jahodové mlieko v krabičke (ktoré som vţdy tak veľmi nenávidela! FUJ!). Ale nevzdala som sa, deň čo deň im pomaly a pokojne vysvetľujem, ako to chodí na svete v tejto dobe. Ţe milujem svojho priateľa najviac na svete a nemôţu mi určovať, kedy mám a kedy nemám byť s ním. Moţno sa mi to nedarí tak, ako by som chcela, ale verím tomu, ţe im to raz dôjde. Hádky nemám rada, bojujem čo najmiernejšie, ak sa to dá, ale zato intenzívne. INTENZÍVNE! A nikdy neprestanem!

24


Nie všetky boje sú však ľahké. Mám na mysli napríklad tie, kde bojujú proti sebe priatelia. Dve najlepšie kamarátky sa pohádajú kvôli chlapcovi, ktorý sa stal ich spoločnou modlou a jemu tieţ ani jedna z nich nie je ľahostajná. Čo robiť? Keď sa ma na to raz moja dcéra spýta, poviem jej, aby si zváţila, čo je pre ňu väčšou prioritou – či priateľstvo a človek, ktorému môţe vţdy dôverovať, keď ju bude niečo trápiť, alebo túţba ochutnať niečo nové a utopiť sa v náručí vône Adidas...? Vedľa kamarátov ţijeme dlhšie, ako v zajatí stredoškolskej lásky. Spýtam sa jej, či chce dočasne zmeniť svoj ţivot na bojisko a stať sa terčom ostreľovaným kamarátkinými nenávistnými pohľadmi ..? Lebo sa veľmi ľahko môţe stať, ţe láska takto poštve proti sebe aj súrodencov, ktorí sa znenávidia na smrť – to nie je nič neobvyklé. Ja som neposlúchla ani srdce, ani rozum. Skĺbila som to dokopy, a tak vzniklo najlepšie riešenie. Nechali sme tomu voľný priebeh a ja som bola pripravená vzdať sa. Neskôr som aj tak zistila, ţe dotyčný má pár zlozvykov, s ktorými by som sa nedokázala zmieriť a kamarátka si krátko po tomto „skoro incidente“ našla iný objekt záujmu. Stále sa spolu bavíme a usmievame sa na seba. No kebyţe neposlúchnem radu vlastnej duše, uţ sme sa baviť nemuseli. Stačil okamih, a uţ nemám ani kamarátku ani chlapca, lebo po čase by som prišla na to, aký je. A tak sa mohlo stať, ţe by som o kamošku prišla úplne zbytočne, aj keď ona by (v tom lepšom prípade) mohla hovoriť, ţe jej to nevadí, ţe ja som sa mu asi viacej páčila, a ţe ona láske brániť nebude, predsa len ... Dokázala by som sa dívať do jej očí, ktoré by z času na čas predsa len prejavili sklamanie? Necítila by som sa vinná? A dokázala by som byť šťastná ja, keď by som videla jej trápenie? Svojej dcére poviem, nech sa nad tým dobre zamyslí, zváţi všetky pre a proti a rozhodne sa aţ potom. Na dôleţité rozhodnutia treba aspoň trochu času, nie unáhlené konanie – to je pôvodcom katastrof. Keď raz budem mať dcéru, poviem jej, ţe priateľskými úsmevmi sa do terča triafa oveľa lepšie ako s nenávisťou a dokonca vôbec nebolí, ak ťa niekto zasiahne.

C = cudzia posteľ

Raz sa ma spoluţiak opýtal, kde „TO“ robím najradšej. Pozrela som naňho s troma vráskami na čele a skoro mi padla sánka, keď povedal, ţe na lavičke v parku v zime pri -5 stupňoch je to celkom dobrá zábava a v telefónnej búdke je síce veľmi tesno, ale vraj si tam pripadáte neuveriteľne blízko jeden druhému. Tichým hlasom som mu oznámila, ţe pre mňa je to najkrajšie v lete v tráve (s repelentom po celom tele! – to keby náhodou kliešťová encefalitída  ) a doma v mäkkej posteli. Vysmial ma. Mala som kamaráta, ktorý chodil niečo vyše roka a pol s dvoma dievčatami naraz. Chalanisko rád experimentoval, a keď som sa ho spýtala, čo potom, keď mu na to prídu, urobí, oznámil mi: „Skúsim im navrhnúť trojku.“ Lákalo ho, aké to je v cudzej posteli s neznámym dievčaťom, keď pri tom myslí na svoju prvú. Keď som mu to zhrnula do jednej vety: „Dosť zvláštny, trochu úchylácky druh nevery.“ len sa usmial. Ale keď po nejakom tom čase prišiel s monoklom a červeným lícom, uţ mu veru do smiechu nebolo, dokonca priznal, ţe som mala pravdu, keď som ho varovala a nadával si do blbcov, ţe ma neposlúchol, keď som mu radila, aby s tým prestal a vybral si LEN jednu z nich. Cudzoloţstvo je dnes celkom beţný jav, hovorí aj nehovorí sa o ňom, toleruje aj netoleruje sa. Muţi utekajú do cudzích postelí kvôli ozvláštneniu vzťahu pod vplyvom zvedavosti a túţby skúsiť niečo nové. Ţeny si hľadajú milencov skôr z duševnej potreby, keď sa cítia neisté, zdá sa im, ţe v ich vzťahu niečo nefunguje tak, ako by malo a potrebujú sa s niekým o tom pozhovárať. Cudzia posteľ všeobecne upútava pozornosť a povzbudzuje zvedavosť. Aj inak vonia, ako tá, čo máme doma. Ďalším jej prívlastkom by mohlo byť, ţe kradne poslednú šancu na obnovu narušenej harmónie vzťahu dvoch ľudí. Myslím, ţe je to posledná moţná cesta, ktorá len podčiarkuje slovo KONIEC. Väčšina z ľudí, s ktorými som sa o probléme cudzoloţstva rozprávala, by milenca/ku svojho partnera netolerovala. Trápilo by ich, kde sa stala chyba a pri kaţdom ďalšom intímnom styku by premýšľali, či náhodou nemyslí na svoju bývalú milenku. Uţ by si nikdy neboli istí, ţe ich uţ znovu nepodvedie. Ak raz budem mať dcéru, poviem jej, aby nikdy nehľadala východisko z akejkoľvek situácie v náručí inej periny s inou vôňou aviváţe dráţdiacou jej čuch. Ak sa jej vzťah bude dať povaţovať za beznádejný a ďalšie pokračovanie by bolo nezmyselné a len by sa zbytočne trápili, dobre, nech to skúsi inde, ale aţ po totálnom KONCI, po definitívnom rozchode s prvým partnerom. A uţ dupľom nie a NIKDY so ţenatým muţom... Okrem toho, ţe je to jedno z Boţích prikázaní, a naša rodina vţdy patrila medzi veriace, tie výčitky by jej rozdupali hlavu... Musela by kaţdú noc strávenú s ním myslieť na jeho zákonitú ţenu, nevyčítala by si to jedine vtedy, ak by k ľuďom necítila vôbec nič, alebo jeho ţena bola jednou z anakond... Ak raz budem mať dcéru, poviem jej, aby nikdy neurobila nič, čo by neskôr mohla ľutovať.

25


LARP

Watani

Je piatkový večer. Vonku zima ako v chladničke. Keby aspoň tá bola dnes plná. Chúlim sa pri kúrení a navliekam na seba x-tú vrstvu oblečenia. V telke zase beţí nejaká stupidita a aj comp je pokazený. Kamoši nedvíhajú mobily a som sama doma. V takejto beznádejnej situácií mi nezostáva nič iné, len popozerať, čo mi to v policiach zapadá uţ pár rokov prachom. Vytiahla som knihu s tmavou obálkou. Vytŕčal sa mi z nej svalnáč s nereálne veľkým zúbkovaným mečom, za ním sa krčil zhrbený zvráskavený starík opierajúci sa o dlhú drevenú palicu a vedľa neho stála krásna čiernovlasá elfka so vznešeným výrazom. Nad obrázkom som sa so záujmom pousmiala a otvorila som knihu. Stránku po stránke som so zatajeným dychom čítala, drţala palce svojim hrdinom, nadchýnala sa bojom, opovrhovala intrigami a čím ďalej som sa s hrdinami na ich ceste dostávala, tým ma dej viac pohlcoval. Začala som rozmýšľať, čo by som urobila ja, ako by som riešila problémy, s ktorými sa stretávali, a ako by som sa v tých situáciách zachovala. Aj vám sa to niekedy stáva? Čo to ten LARP vlastne je? Po anglicky to znamená „Live Action Role Playing“, čiţe „hranie rolí naţivo“. LARP je hra, kde démon , ktorý sa na teba rúti s krikom uţ nie je výplodom niekoho fantázie, ale reálna postava a meč, ktorý pri tom drţí v rukách, ti môţe urobiť veľkú modrinu, ak rýchlo neodrazíš útok alebo nevezmeš nohy na plecia. Tak isto hrdina v tvojich predstavách nemusí ostať iba v nich. Sám sa staneš postavou príbehu, ktorý sa vytvára z fantázie ostatných hráčov. Môţeš sa spoliehať len sám na seba a svoje vedomosti alebo môţeš riešiť so svojou druţinou rôzne úlohy. A nemusíš sa báť, ţe ťa v hre reálne zabijú. Aj keď to bude záleţať len od tvojej šikovnosti. Postavu si kaţdý hráč vytvorí sám na základe pravidiel akcie, na ktorú sa chystá. Určite postava nápadne pripomínajúca Robocopa by veľmi nezapadla do nejakého historicky ladeného LARP-u. Na fantasy akciách sa dajú kombinovať rôzne rasy (elfovia, trpaslíci, démoni, ľudia, orkovia, goblini... ) s rôznymi povolaniami (mág, hraničiar, zlodej, bojovník, alchymista...) ale, samozrejme, len rasy s takými povolaniami, ktoré sa k nim hodia. Zbrane sú väčšinou drevené alebo vyrobené z vodoinštalatérskej trubky. Pre väčšiu bezpečnosť sú čepele obaľované ochrannou vrstvou molitanu, miralonu alebo karimatky. Dovolené sú aj strelné zbrane, v tomto prípade luky a kuše. Šípy do nich sú drevené, ale, samozrejme, nemajú hroty, tie sú tieţ špeciálne obalené vrstvami vyššie spomínaných krvilačných materiálov . Nechceme sa predsa naozaj pozabíjať. Ide hlavne o zábavu. Kaţdý hráč by mal mať zodpovedajúci kostým, ktorý sa podobá na historické odevy z dávnych čias. Tieto kostýmy sú väčšinou podomácky vyrobené, ušité a finančne nenáročné. Samozrejme, ţe si môţete kúpiť aj celoplátovú zbroj, ak na ňu máte. Hlavné je vyrobiť kostým ktorý sa hodí k vašej postave. Bolo by smiešne sa pozerať na po zuby ozbrojeného mága v plátovej zbroji alebo na v bielom odetého temného elfa. Existujú rôzne druhy LARP-ov. Nie sú to len zmieňované historické alebo fantasy, ale aj vampire (upírske), sci- fi a veľa ďalších. Záleţí na tom, v akom čase sa odohrávajú a do akého imaginárneho sveta sú zakomponované. Aj Zvolen má svoj vampire LARP- BeDark (BD). Tento rok to uţ bude jeho štvrté pokračovanie s názvom BeDark 4ever. Upírske LARPy sú odlišné od fantasy kvantom vecí. Odohrávajú sa väčšinou v noci, veď denné svetlo upírom nerobí dobre, ba dokonca ich môţe aj zabiť. Herné územie BD je mesto Zvolen a jeho priľahlé sídliská, okrem Západu a Sekiera. Sú v ňom povolené moderné strelné zbrane (samozrejme makety alebo airsoftky s prázdnym zásobníkom), kuše, meče, nepriestrelné vesty, krúţkové zbroje a iné doplnky. Môţete si 26


zobrať všetko, čo vám organizátori (orgovia) dovolia, keď to máte kam schovať. Platí totiţ maškaráda, to znamená, ţe počas hry by ste nemali priťahovať pozornosť civilistov drţaním zbraní v rukách alebo ich nosiť na viditeľnom mieste, na prvý pohľad netypickým makeupom, bojom a naháňačkami pred zrakmi chodcov. Neviete, čo môţe takýmito podnetmi skrsnúť v ich hlavách a, nedajboţe, by si to vysvetlili ako vandalizmus či nejaké podobné záleţitosti a, povedzme si pravdu, nikto si predsa nechce kaziť hru vysvetľovaním policajtom, čo sa to vlastne deje. Na BD je moţné hrať za 4 typy postáv: upíri, lovci, lupini (vlkodlaci) a ghoulovia. Upíri sa ďalej delia na klany (Malkavian, Tremere, Ventrue, Thoreadore, Brujah, Gangrel, Nosferatu, Assamite a iné). Je len na vás, ktorý klan si vyberiete, ale musíte počítať s tým, ţe kaţdý z nich má svoje prekliatie, ktoré ho nejakým spôsobom znevýhodňuje, napr. Gangrel majú nejakú zvieraciu črtu (chvost, mačacie fúzy...), Malkavian musí hrať nejakú psychickú poruchu, a tak... Kameňom úrazu pre hráčov býva často roleplay. Je to vlastne schopnosť zţiť sa s postavou, teda vedieť ju zahrať. Je to najdôleţitejšia vec na LARP-e. Môţete byť akokoľvek dobre našprtaný pravidlá, môţete mať super prepracovaný kostým, ale keď nedokáţete svoju postavu dobre zahrať, tie prvé dve veci to neospravedlnia. Ponúkam dva príklady: 1.) svieţe letné ráno. Zobudíte sa po celonočnej stráţi :) pri ohni a vidíte, ako k vám z lesa mieri mierne nazlostený goblin. Pristaví sa pri ohni a začne: "Nazdar Fero, nevideli ste taký ten červeným krepákom obtočený kľúč? Potrebujeme ho vraj na to, aby nás orgovia pustili do nejakého lesa jednoroţcov..." Z neďalekého stanu sa do rannej zimy vyplichtí akási kúzelníčka, poriadne zazíva a pomalým krokom odíde do lesa. Náš milý goblin (ork, troll, škret, ...) sa na stráţnika úprimne usmeje a pogratuluje mu, ţe dokázal zbaliť taký kus... 2.) svieţe letné ráno. Zobudíte sa po celonočnej stráţi :) pri ohni a vidíte, ako k vám z lesa mieri mierne nazlostený goblin. Pristaví sa pri ohni a začne: "Ty, čo stráţiť ako fena, počúvať! Náš mooocný náčelník hľadať rubín kľúč! Ak ty nepovedať mocnýýýý bojovník Zelenohub, kde rubín kľúč je, hlava sračka a kyjak špina! Keď náš náčelník (on veeeeľmi mocný, on mať mooooc fena) dostať rubín kľúč, ty hlava celá a my dostať ku špickoňom a my urobiť veeeeeeeeľkýýýýýý lov a potom hoooostinu!" Z neďalekého stanu sa do rannej zimy vyplichtí akási kúzelníčka, poriadne zazíva a pomalým krokom odíde do lesa. Náš milý goblin (ork, troll, škret, ...) sa na stráţnika zaškľabí: "Kde ty zohnať táto fena? Ona mooooc dobrá fena, moooooc potomkov! Prečo fena odchádzať? Ja dať za ty fena koooopa ţltých balvanov a sľúbiť, ţe moooocný bojovník Zelenohub neroztĺcť ty huba! Ja mocnýýýýý bojovník, ja mať veeeeeľmi fena, ale chcieť tvoja fena!" Snáď kaţdý pochopil, ţe ten druhý príklad bol správny. Prvý príklad bol ukáţkou neschopnosti vţiť sa do postavy, a taktieţ v ňom boli vedené zbytočné neherné reči. Kaţdá postava má vlastné charakterové črty. Je nezmysel, aby mág rúbal sekerou drevo a snaţil sa preţiť v lesíku, keď za kopcom má mesto a taktieţ, aby bojovník viedol osvietenské a vzdelanecké reči, keď to môţe vybaviť rázne. Preto je potrebné snaţiť sa, čo najlepšie zţiť s postavou a v hre konať podľa charakteru a presvedčenia danej postavy a nie podľa toho, čo by urobil hráč, ktorý ju hrá. Toto bol v skratke charakterizovaný LARP. Je strašne veľa vecí, ktoré by sa ešte o ňom dali napísať. Je to prepracovaný svet a ja obdivujem ľudí, ktorí ho dokázali vymyslieť...

27


Medzinárodné a svetové dni

Katka Luptáková

Z dôvodu väčšej presnosti tu máte len mesiace, ktoré vás môţu zaujmať z časového hľadiska. Z februára preto uverejňujem len posledné dni. Je dosť náročné zladiť sa s poţiadavkami vydania. Znova sú tu len tie najzaujímavejšie. Papier nie je zase taký lacný. Dúfam, ţe vám tieto dni aspoň trochu zlepšia náladu. Marec 2007  3. 3. Deň boja spisovateľov za mier (The Writers For Peace Committee pri medzinárodnom PEN Klube)  8. 3. Medzinárodný deň ţien  9. 3. Deň paniky – A akurát v piatok. To je na potvoru. Nebýva poplach práve v piatky?  12. 3. – 18. 3. Európsky týţdeň mozgu – Aspoň v tieto dni by sme sa mali snaţiť myslieť, keď to uţ v priebehu roka nejde.  14. 3. – 20. 3. Európsky týţdeň mozgu – Sú tri rôzne moţnosti, prečo je to tu dva krát: 1. Absencia mozgu u autora 2. Kaţdý deň naviac prospeje 3. Reparát pre tých, ktorí neuspeli.  18. 3. Medzinárodný deň planetárií – Ktohovie, moţno sa nám dnes podarí zachytiť meteor letiaci na Zem. To by bol ale objav!  19. 3. Sviatok sv. Jozefa, patróna otcov, tesárov, umierajúcich (všetkých, čo túţia po svätej smrti) – To sa „hodí“: otcovia a umierajúci. Byť na ich mieste, idem sa sťaţovať.  20. 3. Svetový deň divadla pre deti a mládeţ – „Byť, či nebyť?“ To je otázka.  20. 3. Medzinárodný deň frankofónie – Alebo aj najsmutnejší deň pre tých, ktorí neznášajú francúzštinu.  21. 3. Svetový deň poézie – Umelci, čiňte sa!  21. 3. Svetový deň zdravého spánku – Prvá hodina sa prekladá na 10:00 a aby sa nepovedalo, neučí sa dlhšie ako do 13:00, aj z dôvodu dostatočného spánku počas ďalšej noci  22. 3. Medzinárodný deň tuleňov – Teraz trochu logiky: Greenpeace zachraňujú tulene. Tulene sú americká námorná pechota. Greenpeace teda zachraňuje americkú námornú pechotu.  28. 3. Deň učiteľov – Učitelia, máte voľno, dnes do školy chodiť nemusíte! Bude nám za vami síce smutno, ale my vám to doţičíme.  30. 3. Deň lekárov (oslavuje sa od 1933; v ten deň 1842 Dr. Crawford W. Long po prvý raz pouţil éterovú anestéziu pri chirurgickej operácii) – Tak toto by mohol byť v pohode aj deň hlbokého spánku. Apríl 2007  1. 4. Medzinárodný deň vtáctva – To nech si vysvetlí kaţdý po svojom  4. 4. Medzinárodný deň bez násilia – V tom prípade sa neskúša.

28

 5. 4. Medzinárodný deň boja proti hluku – To by ste mali povedať mojej sestre! Ja uţ takmer nepočujem!  7. 4. Svetový deň zdravia – V záujme zachovania vlastného zdravia sa najbliţší týţdeň ostáva doma.  8. 4. Medzinárodný deň Rómov – Sú na tom horšie ako my, ale majú svoj vlastný medzinárodný deň?!  11. 4. Svetový deň Parkinsonovej choroby – Tým, ktorí ňou trpia, je to myslím aj tak jedno.  12. 4. Svetový deň letectva a kozmonautiky – v ten deň 1961 vyletel do vesmíru prvý človek, ruský kozmonaut Jurij Gagarin – Gratulujeme.  13. 4. Deň narcisov – deň boja proti rakovine (Liga proti rakovine SR)  18. 4. (do 18. 5.) Mesiac kultúrneho dedičstva (začína sa Medzinárodným dňom pamiatok a končí sa Medzinárodným dňom múzeí)  18. 4. Svetový deň kultúrneho dedičstva – Medzinárodný deň pamiatok a sídiel – Akoby nemali celý mesiac, nenásytníci.  22. 4. Deň Zeme – Dnes sa na zem ţuvačky nezahadzujú. Aţ od zajtra.  24. 4. (do 30. 4.) Svetový týţdeň laboratórnych zvierat – Budeme ich oslavovať, ale aj naďalej pouţívať na rôzne pokusy. Veď tie zvieratá môţu byť vlastne šťastné, ţe nám pomáhajú vo výskume...  24. 4. Sviatok sv. Juraja, patróna vojakov, rytierov, lukostrelcov a skautov – Toto by sa malo obnoviť. Nevyšli uţ náhodou rytieri z módy?  25. 4. Medzinárodný deň uvedomenia si hluku – To je naozaj pekné. Uţ len prísť na to, kde je pointa a aký to má vlastne význam  27. 4. Svetový deň grafiky – „Writeri“ majú dnes zelenú  27. 4. Svetový deň dizajnu – Ak sa dnes zašpiníte, môţte to aspoň hodiť na najnovší trend.  28. 4. Svetový deň bezpečnosti a zdravia pri práci – Keby sa to dodrţiavalo, polovica druhov zamestnaní by uţ neexistovala.  29. 4. Svetový deň modlitieb za kňazské a rehoľné povolania /aj za duchovné povolania/ - A to sa nemôţu modliť sami za seba?  29. 4. Medzinárodný deň tanca – Dnes to treba roztočiť!  30. 4. Deň pracoviska – Teraz sú určite všetci pracujúci šťastnejší.

Ústav Ľ. Štúra - február 2007  

školský časopis Gymnázia Ľ. Štúra vo Zvolene ročník I. (2006/2007) číslo 3.