Page 1


Editoriál Zatiaľ čo väčšine ľudom sa v tomto období zvianočnieva, mám taký pocit, ţe nám, úbohým študentom, sa skôr zahmlieva (nielen pred očami) uţ od predstavy, čo to po nás zase chcú... Povedzme si na rovinu – ešteţe také mačety nie sú len tak voľne predajné... Tento rok to uţ vyzerá, ţe sa zaobídeme bez štrajku (čo by sa ešte dalo zmeniť...), ale nudné to v našej milovanej zrúcanine istotne nie je. Začala sa totiţ oprava pozostatkov niekdajšej telocvične, čo ešte zaručene vyvolá nejakú kovbojku, keďţe nastalo obmedzenie prístupu k šatniam... Navyše sem-tam chytím šok, keď sa prechádzam po našich chodbách, či som v správnej škole, pretoţe väčšinu profesorov uţ ani nepoznám (keďţe nikto to s nami dlho nevie vydrţať). Ale tak, ako kaţdé obdobie, aj toto má v sebe niečo optimistické – bude aj horšie! (keďţe sa blíţi polrok). Pozitívne ma zakaţdým naladia aspoň ohlasy na náš časopis. Súdiac podľa vašich reakcií sa vám náš časopis veľmi páči (miznú nám totiţ ešte aj písmenka z nástenky) a podľa chýbajúcich špendlíkov usudzujem, ţe ste sa uţ nevedeli dočkať nového čísla (alebo ţe ste v hmotnej núdzi). Pravdupovediac, toho som sa nevedel dočkať ani ja, no našim cteným redaktorom sa vţdy zdá, ţe je ešte toľko času... Nakoniec to ale prešlo bez strát (ľudských), a tak vám môţem za celú redakciu zaţelať pekné Vianoce a čo najmenej brutálny návrat do školy (ak sa to vôbec dá)... P.S.: V januári by bodli chrípkové prázdniny, tak sa snaţte... peko

Obsah

Team

02. Editoriál 03. Gymnews 05. Rozhovor - Zdenka Keblovská 07. Básne 08. Spomienka na Mrázika 09. Vieme, o čom Vianoce vlastne sú?! 10. V rytme flamenca 13. Na pokec - Výmenný pobyt 14. Osem minút ţivota II. 16. Na Vianoce vianočne 17. Recenzia- Lysistrata 18. Temné strany 20. Viedeň, mobila a ja 21. Vianočné zvyky a tradície 22. Výlet so Zelenou rotou 24. Šance predposledno - posledné 25. Vianoce 26. Tá naša stuţková... 27. Anketa 28. Svetové dni

Šedá eminencia: prof. Ivana Veselá – I. Šéfredaktor: Peter Kováč - peko Grafická úprava: Stanislav Mydlo Ján Jaďuď Technická výpomoc: prof. Jozef Výboh

Redaktori: Tereza štulrajterová - Kiara Dana Lennerová - <SSS@> Eva Jeţovičová - ewušš Veronika Zubajová - Nika Saša Raniaková - Soňa Zuzana Smutná - Roxana Beáta Tureková - Watani Katarína Luptáková Dana Ďurečková - Carmen Eva Baluchová - Jenny Eva Vitovská - Eva

2


Gymnews Akcia po anglicky V dňoch 13. a 14. decembra sa uskutočnil uţ 17. ročník anglickej olympiády. Ţiaci boli rozdelení do kategórií 2.A (1.-2.ročník), 2.B (3.-4.ročník) a 2.C (anglofónni). Prvá časť - písomná sa konala 13. decembra. Skladala sa z troch častí - počúvanie s porozumením, čítanie s porozumením, gramatika a slovná zásoba. 14. sa uskutočnilo druhé kolo, do ktorého sa však dostali len víťazi z predošlého dňa. Táto časť sa taktieţ skladala z viacerých častí - rollplay (úlohová hra s našimi študentmi zo zahraničia) a Picture story (príbeh podľa obrázkov). Organizátormi, ktorí bdeli nad touto akciou, boli Mgr. Melegová a Mgr. Hameršmídová. Ako porota sa jej zúčastnili Mgr. Zvarková, Mgr. Magulová (rollplay), Mgr. Mikulová a Mgr. Oravcová (Picture story). V kategórii 2.A sa umiestnili: Ukrop Martin 1.A, Stassel Michal 2.A, Stračina Peter 2.A. V kategórii 2.B: Borgulová Veronika 4.F, Paučula Pavol 4.A, Pilz Peter 4.F. V kategórii anglofónnych vyhrala Jurgová Anna 3.F.

VIANOČNÝ KONCERT A znova tu máme predvianočný čas. Či chceme, alebo nie, zrazu sme pozornejší, štedrejší, vnímavejší, a určite aj citlivejší. Hudba nás dokáţe rozcitlivieť, ale aj krásne sviatočne naladiť. A ak je to hudba starých majstrov v podaní mladých talentovaných hudobníkov, záţitok je ešte podstatne hlbší. Niečo podobné mohli zaţiť všetci, ktorí sa 14.12.2006 zúčastnili vianočného koncertu ţiakov hudobného odboru ZUŠ Zvolen v Kráľovskej sále Zvolenského zámku. Moţno by ste boli prekvapení, koľko hudobných talentov kaţdý deň stretávate na chodbách našej školy, a ani o tom neviete. Budem podstatne konkrétnejšia, pretoţe viem, ţe skromnosť našich virtuózov im nedovolí, aby sa sami pochválili. V prvom rade by som rada vyzdvihla výkon nášho šéfredaktora Petra Kováča, ktorý je mimoriadne zručný v hre na husliach a viole. Na koncerte predviedol svoje umenie sólami v Marcellovej Sonáte G dur pre violu a orchester. Ďalším utajeným hudobníkom je Ján Rejko z 2.F, ktorý hrá na klavíri. V tomto prípade zahral VillaLobosovu Ariu na elektrickom organe a poskytol nám tak nepopierateľný umelecký záţitok. Počas večera zazneli diela takých velikánov, ako W.A. Mozarta, J. S. Bacha, T. Albioniho, v podaní orchestra vedeného Vojtechom Farkašom. V orchestri sa zaskvela aj naša flautistka Martina Balkovičová. Hudobný program bol spestrený vystúpením detí z dramatického odboru. Veľmi pôsobivá bola najmä adaptácia rozprávky H. CH. Andersena Dievčatko so zápalkami, ktorá rozoznela najhlbšie struny nášho súcitu a mnohým vohnala slzy do očí. Chcela by som poďakovať všetkým organizátorom, ale najmä účinkujúcim, za krásne chvíle, ktoré pre nás pripravili a pomohli nám tak na chvíľu, vďaka očarujúcej hudbe, uniknúť od problémov všedných dní do sveta emócií a harmónie. I.

3


Nové posily V našom učiteľskom zbore pribudli opäť nové posily. Aj keď nie nadlho (jeden uţ dokonca ušiel), tešíme sa ich spoločnosti.

Mgr. Moravčík: Pána profesora sme uţ nezastihli, ale z výpovede študentov vieme, ţe pracoval popri materskej, a ţe „bol v pohode“. Úprimne dúfame, ţe aj my sme sa mu zdali „v pohode“.

Praha Niektorým šťastlivcov sa 29.11 sa naskytla šanca, aby si spravili výlet, pardon, exkurziu do Prahy. Jej cieľom bolo navštíviť Karlovu Univerzitu a, samozrejme, popri nej aj niekoľko iných miest. Odchádzalo sa 29.11 o 22:30. Cesta prebiehala pomerne pokojne aţ na trošku nepríjemný incident (spýtajte sa naň dotyčných, lebo o tom by sa nemalo písať v časopise). Do Prahy sa dostali v poriadku okolo 5:00. Pobyt podľa opýtaných prebiehal v poriadku, „všetci si uţili kopu srandy“ a do Zvolena šťastne (niektorí, ktorým sa ešte nechcelo aj nešťastne) prišli okolo 24:00.

Mgr. Sklenková Vyučuje u nás nemecký jazyk, v ktorom zastupuje pani profesorku Balkovú. Prišla k nám zo základne školy vo Vígľaši. Zatiaľ sa jej u nás páči, zistili sme dokonca, ţe je bývalou členkou našich študentských radov. Na otázku, ako sa jej u nás učí, odpovedá s malým sklamaním namiereným proti niektorým študentom, ktorí vraj neprejavujú záujem o štúdium. Preto prosíme previnilcov, nech sa trochu viac posnaţia.

Akcia po nemecky V pondelok 11. decembra sa zaujímavo začal týţdeň pre nemecky orientovaných študentov. O 9:30 sa uskutočnila v nemeckej učebni olympiáde z nemeckého jazyka. Zúčastnilo sa jej 19 študentov, ktorí súťaţili v dvoch kategóriách : 2.A – študenti 1. a 2. ročníka 2.B – študenti 3. a 4. ročníka Olympiáda trvala jeden deň, súťaţilo sa v dvoch častiach – 1. časť bola písomná (gramatický test, počúvanie s porozumením, čítanie s porozumením) 2. časť sa zamerala na ústny prejav ( príbeh podľa obrázka, rozprávanie o troch témach). Nad študentmi bdela a hodnotila ich porota v zloţení : Mgr. Môťovská, Mgr. Chrienová a Mgr. Dunajová. Celé podujatie prebehlo bez problémov. V kategórií 2.A sa na prvých troch miestach umiestnili: Hamáry Tomáš 2.E, Lukáčová Lenka 2.B, Ukrop Martin 1.A. V kategórií 2.B: Štulrajterová Terézia 3.B, Slašťan Peter 3.C, Jaďuď Ján 3.A. Študenti, ktorí sa umiestnili na prvom mieste pôjdu reprezentovať školu na okresné kolo.

Kiara

4


Zdenka Keblovská Samu seba považuje za zásadovú a otvorenú. A hoci je to na chemikov netypické, je veselá a vôbec nie „suchá“. Nemá rada klamstvo a pokrytectvo a (na rozdiel od niektorých iných profesoriek) neznáša krik. Zdenka Keblovská. R.: Kde ste študovali? Ktoré predmety? Z.K.: Skončila som prírodovedeckú fakultu na Univerzite Komenského v Bratislave. Učím biológiu a chémiu. R.: Ktorý z nich učíte radšej? Z.K.: Obidva učím rada rovnakou mierou. R.: Keby ste už v mladosti vedeli, čo sa bude diať neskôr, zvolili by ste si toto povolanie aj tak? Z.K.: V mladosti som najprv váhala medzi učiteľstvom a farmáciou. Nakoniec som sa však rozhodla pre to učiteľstvo a myslím, ţe po toľkých rokoch môţem povedať, ţe by som si ho vybrala znova. R.: A čo vám na ňom najviac vyhovuje? Z.K.: Na tomto povolaní si veľmi cením kontakt so ţiakmi. Predovšetkým je to osobnosť ţiaka a spätná väzba. So študentmi sa totiţ vzájomne testujeme – ja im poskytujem informácie a zisťujem, do akej miery sú mladí schopní zvládnuť a vyuţiť ich. Pre mňa je úţasné robiť s mladými. Nám profesorom to totiţ dáva energiu a „mladneme tým“. Veľa vám chceme dávať, ale aj my od vás veľa dostávame. A práve tým je táto práca taká krásna. R.: Čo považujete za svoj najväčší životný úspech? Z.K.: Tak, tých drobných úspechov bolo v ţivote určite veľmi veľa, no tým najväčším a najkrajším bolo pre mňa narodenie mojich detí. R.: Chémia vo všeobecnosti patrí medzi tie obávanejšie a neobľúbenejšie predmety... Myslíte si, že sa tieto obavy prenášajú aj na obavy z vás zo strany študentov? Z.K.: Podľa mňa je to veľmi individuálne. Pre niekoho je to veľmi zaujímavý predmet a pre niekoho je to zase predmet, ktorý je len potrebný pre určitú školu, či prácu. No a aţ potom je tu tá tretia skupina, ktorá ho nemá rada. Chémia je predmet logický, náročný nielen na pamäť, ale aj na spájanie súvislostí. A to my, profesori chémie, určitým spôsobom aj dostávame pocítiť. Hoci sa mi zdá, ţe učiva v chémii je oveľa menej ako v niektorých iných predmetoch. Všimla som si však, ţe ţiakom robí obrovský problém vyuţívanie medzipredmetových vzťahov. Keby sa im to podarilo, určite by to veľmi odľahčilo celé štúdium.

R.: Čím vás chémia očarila natoľko, že ste sa ju rozhodli študovať? Z.K.: Chémiu som brala skôr ako predmet potrebný pre biológiu. Vyrastala som na dedine, kde som bola v kontakte s prírodou prakticky stále a moţno práve to ma priviedlo k biológii. Náklonnosť k nej sa u mňa prehĺbila počas ďalšieho štúdia. A keďţe s biológiou je úzko spätá chémia tak, ako je k fyzike nevyhnutná matematika, rozhodla som sa pre ňu. Okrem toho, nepatrím medzi typy ľudí, ktorí sa radi učia naspamäť. R.: Ako by ste si predstavovali systém výučby chémie/biológie, ktorý by študentov možno viac upútal? Nemyslíte, že by možno pomohlo viac pokusov? Z.K.: Čo sa týka pokusov, určite by pomohli. Pre študentov sú totiţ veľmi zaujímavé. Sama to cítim najmä teraz, keď majú študenti moţnosť navštevovať chemický krúţok, ale aj na Štúrových dňoch bolo jasne vidieť, ţe ich to úplne chytá za srdce. Záujem o chémiu ale nie je len v tom. Myslím, ţe chémia by sa stala zaujímavejšou pre študentov, keby bol celkovo zmenený štýl výučby. A to uţ nezávisí od nás, ale od toho, ako sú postavené cieľové poţiadavky a osnovy. Keby som mala tú moţnosť, určite by som dala viac voľnosti vyučujúcim, zamerala by som sa na chémiu beţného ţivota, ktorú potrebujeme všetci a pomohla by aj lepšia komunikácia so ţiakmi, ktorých je momentálne v triedach príliš veľa. Veľmi by nám pomohlo i lepšie vybavenie učební. R.: Možno práve za týmto cieľom máte spomínaný chemický krúžok... Z.K.: Áno, túto moţnosť poskytujem, ale len tým, ktorí o niečo také prejavia záujem. Väčšinou to sú ţiaci, ktorí by chceli študovať medicínu, či farmáciu. Pozitívom je, ţe z roka na rok pociťujeme väčší záujem. R.: Skúste popísať svoje detstvo. Aké ste boli dieťa a neskôr aj študentka? Z.K.: Detstvo som mala veľmi šťastné. Doma som veľa pomáhala a všetko bolo v porovnaní s dneškom oveľa kľudnejšie a veselšie. Zdá sa mi, ţe teraz je všetko akési uponáhľané a hektické. Ľudia si ani nevedia uţiť svoje záujmy, nemáme na seba čas, navzájom sa akosi vzďaľujeme. V škole som bola všestranne zameraná, bavilo ma

5


R.: Dáte si tento rok nejaké novoročné predsavzatie? Z.K.: Dlhodobé predsavzatia si nezvyknem dávať. Na prvom mieste je u mňa vţdy zdravie, ktoré mi v poslednom čase dosť chýbalo... Stačilo by mi teda zdravie pre mňa i moju rodinu. R.: Bez čoho by ste si nevedeli predstaviť svoj život? Z.K.: Bez svojich blízkych – detí a najbliţšej rodiny, ale aj bez práce a kontaktu s ľuďmi, pretoţe to je základným zmyslom ţivota človeka. Za veľmi dôleţite povaţujem priaznivú situáciu v spoločnosti a dobré medziľudské vzťahy.

všetko rovnako. Známky som mala veľmi dobré, dokonca som sa zúčastňovala aj recitačných súťaţí. Nedostatkom tej doby však bolo malé zameranie na jazyky, čo mi dnes dosť chýba. Vtedy totiţ neboli také moţnosti, aké sú dnes. R.: Pomaly sa nám už blížia Vianoce... Máte tieto sviatky rada? Z.K.: Veľmi, vlastne ich povaţujem za najkrajšie sviatky v roku. R.: Pochytila vás už aj vianočná nálada? Máte už nakúpené darčeky? Z.K.: Tento rok som v tomto ohľade trošku opozdená, čo robí aj to počasie. Nejaké drobné darčeky som sa uţ snaţila kúpiť, ale ani zďaleka nemám ešte všetko zabezpečené.

Ďakujeme za rozhovor. peko & Kiara

6


Básne Nekonečné ráno Ránom sa všetko znova začína. Len ráno má tu moc vrátiť, možno len spomínať, čo vzala ti čierna noc. Človek má svoje ráno nájsť. Veď ráno sa nemusí skončiť, aj keď raz slnko musí zájsť, aj keď Zem sa musí točiť. Ráno je tvojou nádejou, že obloha zas bude úplne jasná, že nepôjdeš viac cestou stratenou, že prebudí ťa niekto zo zlého sna.

Len tá moja

Ak raz v púšti budeš sám stáť, ak rozmýšľať či nie, či áno, ak márny sa ti bude život zdať, tak ži len pre to ráno.

Priatelia sú ako hviezdyrozžiaria ti tmavú noc. Tak prečo je búrka vtedy, keď na ne volám o pomoc? Len jasná hviezda jediná zažiari vždy v pravý čas. Aj keď tak veľmi vzdialená viem, zasvieti pre mňa zas. Jej svetlo budem čakať navždy, aj keď mesiac zájde, keď podkopne mi nohy každý, mi ona bude dávať nádej. Aj za tú nádej maličkú všetko zvládnem lebo, lebo s ňou sa budem dívať na zamračené nebo. Eva 7


Spomienky na Mrázika Určite si pamätáte tú rozprávku, čo dostala poetický názov Mrázik! Tá rozprávka dostane kaţdého milovníka perfektných efektov, zvuku a, samozrejme, nesmiem zabudnúť na krásne makety prírody, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou filmu. Dostala aj našich rodičov, bola to prvá vec, o ktorej sa rozprávali na pionierskom stretnutí. Rozprávka sa začína monológom milej ruskej tety, ktorá nás uvedie do filmu slovami: „Kde ţili, tam ţili starec a starenka, ktorí mali dve dcéry z prvého manţelstva. Starec mal Nasťu a starena Marfu.” Dôleţité je predstaviť si ten krásny hlas, ktorý vám to povie! Ak to neviete, mám spoluţiačku, ktorá vie priam perfektne napodobniť ruský prízvuk! Pokračujeme ďalej v prehustenom deji. Nastenka v slovenskom preklade Nástenka- tabuľa, na ktorú sa zvyknú pripevňovať oznamy, má, kým kohút nezakikiríka, uštrikovať ponoţky. Nestíha, tak povie slnku, aby nevychádzalo, ono na chvíľu pozhovie a ona šikovne doštrikuje. Macocha ju nevyhaní, lebo to stihla. Aj ja chcem, zajtra píšem dva testy, slnko nevychádzaj, kým sa nenaučím.... Nasledujúca scéna nás zoznamuje s ďalšou postavou- Ivanom. Ivan, vzorka ruského ľudu, ráno vstane s tým, ţe ide do sveta. Keď odchádza, kaţdá mu vraví ﴾ spieva mu ﴿, aby si ju vzal za ţenu. No, neviem, kde tie oči mali, podľa mňa nebol extra krásavec. Predtým, ako vám ide do toho sveta, sa ešte poslednýkrát upraví, venuje pohľad zrkadlu a môţe zdvihnúť kotvu. Rezko vykročí v krásnych červených, vysokých čiţmách, proste chce zaujať. Príde na schôdzku so zbojníkmi, ktorí drţia na ozdobu budzogáne. Nechá sa dobrovoľne okradnúť a dekoračné drevá im vyhodí aţ kamsi do vesmíru. Povie im, ţe im spadnú naspäť v zime. Či dni, či týţdne sa táral ako bludný Holanďan po lese aţ došiel do rozprávkovej krajiny. Tu stretol čudne sfarbený hríb, ktorý tvrdil, ţe je čarodejník. Hrali sa na schovávačku, za čo vyfasoval čudesný luk a šípy, ktoré trafia to, na čo si pomyslíte. No nepoďakoval, za čo bude pykať. Ale nepredbiehajme! Stretol sa v lese s Nástenkou ﴾ v slovenskom preklade ﴿. Ona polievala suchý kmeň stromu a on, pravý chlap, na ňu zízal ako pracuje. Z Ivana zrazu vyletí:„Vydaj sa za mňa.

Som pekný a múdry, chvastať sa neviem, ale inak všetko viem!” Nasťa odmietne, aj keď je s ním zladená svojou šatkou na hlave- tieţ je červená. Tu sa mu zrazu zmení hlava na medvediu! To kvôli tomu, ţe nepovedal „dík dedo“!!! Ujo hríb povie macovi Ivanovi, ţe musí vyparatiť dobrý skutok. Zatiaľ, čo Ivan nosí staré tety, ktoré sa dorábajú, ţe sú slepé, Marfa- nadávka minulého storočia, Nasťa a macocha sa natierajú kvasom. Krásna to predstava, načo kupovať všelijaké prípravky, veď máme kvas. Ďalej strašne nezáţivné, tak preskočím to o Marfinom pytačovi.......Ivan sa nám premenil späť na človeka. Do tejto časti sa vám to ani neoplatí pozerať. Aţ teraz sa začína strhujúci dej plný nečakaných prekvapení. Macocha pošle starčeka, aby odtrepal Nasťu do lesa a tam ju nechal, čo uţ, bol pod papučou! A nastáva zvrat v deji, ktorý nikto nečakalstarček ju tam nemôţe nechať, priveľmi ju ľúbi. No Nasťa sama vyskočí zo saní. Najlepšia scéna: Ivan navštívi Babu Jagu, prekrikujú sa a domček na slepačích nôţkach sa točí a točí.... Baba Jaga nakoniec chce, aby si Ivan sadol na lopatu, lebo ho chce hodiť do pece... A on, ţe nevie a bla-bla, veď to je také staré. To akoţe opakujú po Jankovi a Marienke, no trápne!!! Kým sa Ivan zabáva, Nasťa mrzne pri strome v lese, aţ kým nepríde ujo Mrázik spievajúci „V lisú radilas jolačka“. A pýta sa jej, či jej je zima. Kaţdý normálny človek by povedal- jasné, mrznem. Ale ona nie, musí byť zaujímavá a povie teplo ujo Mrázik. Som zvedavá, odkiaľ vedela jeho meno, keď sa nepredstavil. Obehne okolo stromu kozmickou rýchlosťou a opäť sa pýta:„Zima ti je dievčatko?” A ona: „Ozaj mi je teplo“, klame aţ sa zem práši. Bolo jej aţ tak teplo, ţe skoro zomrela od zimy, tak ju ujo Mrázik zobral na saniach na solárny pohon do svojho paláca. Lenţe Nasťa je neuveriteľná nešika a chytí sa ţezla, ktoré ju premení na ľad. I pricupká Ivaňuška, ako vţdy neskoro, našťastie sa Nasti ospravedlní. Ona neuveriteľne nezomrie. Čo nikto nečakal, preberie sa a Mrázik jej dá veno. Marfa sa tieţ vybrala do lesa, keď videla ako pochodila Nasťa. Anjelik Marfuška však 8


A bola svadba a zúčastnila sa jej dokonca aj teta, čo rozprávala na začiatku. Predstavte si, bola tam a vodku i pivo pila! No toto, títo Rusi do kaţdej rozprávky pre deti šupnú alkohol. Čo skazilo mládeţ? Mrázik!!! Carmen

nepochodila tak dobre ako jej sestra. Ona na otázku či je jej zima, odpovedala: „A čo ti šije ty hlupák starý, mrznem!!!“. Nedostala nič a prišla domov na záprahu troch prasiat. Lepší koniec by som ani ja nevymyslela, a to je uţ čo povedať!

Vieme, o čom Vianoce vlastne sú?! Keď zavriem oči a cítim, ako ma na mrazom vyštípanej tvári šteklia snehové vločky, do nosa mi udiera vôňa ihličnatého stromčeka a čerstvo upečených koláčikov, viem, ţe sú tu opäť Vianoce. Tie najkrajšie dni v roku- ako dobre to znie... Zvláštne, ako ten čas letí. Ani si neuvedomujeme, ako nám ţivot ubieha. Stále sa náhlime za niečím, často nepodstatným, dookola analyzujeme veci, ktoré v podstate vôbec nemajú zmysel, a ktoré nám zbytočne robia vrásky na čele. A zrazu zistíme, ţe do Vianoc chýba uţ iba pár dní, my nemáme nakúpené darčeky... a moţno práve preto sú tu Vianoce. Na Vianoce sa čas zastaví. Problémy sa hodia za hlavu a v pokoji počuť iba nedočkavé chvenie detí a aj dospelých, čo si nájdu pod vianočným stromčekom. Aj vy ste uţ určite rozmýšľali, čo kúpiť svojmu blízkemu. Ak ešte neviete, ja vám poradím. Vezmite si malú škatuľku a dajte do nej milý úsmev, nehu, pekné slovo, lásku... Urobte veľa takýchto škatuliek. Tento darček darujte kaţdému, na kom vám záleţí

I tomu, na kom vám záleţí menej. Moţno práve ten to potrebuje najviac. Vás to nebude stáť takmer nič, no pre toho druhého môţe mať darček nevyčísliteľnú hodnotu. Hmotné darčeky si môţeme darovať hocikedy, no vianočná atmosféra spojená s dobrom ľudí je tu iba raz v roku. No ja nevidím dôvod, prečo by sme si vo svojom vnútri nemohli vysvietiť a vyzdobiť svoj vlastný vianočný stromček, aby hrial nás a aj ostatných celých 365 dní v roku. Prajem teda pekné zdobenie stromčeka , vaša Nika

9


V rytme flamenca A je to tu- jeseň definitívne prevzala moc. Pochmúrne novembrové hmly sa nepríjemne plazia všade okolo nás, slnko sa asi uloţilo na zimný spánok a my by sme tieţ najradšej zostali celý deň zahrabaní v posteli. Teplé letné dni zostali uţ len nostalgickou spomienkou… A predsa, v predposledný novembrový týţdeň zaţiarili v Bratislave oslnivé lúče horúceho andalúzskeho slnka, ktoré so sebou priniesli účinkujúci VIII. MEDZINÁRODNÉHO FLAMENCO FESTIVALU. Nespútaná energia, temperament a presila emócií nenechali chladným nikoho z divákov. Zvuk kastaniet, strhujúce gitary, vášnivý spev a tanec premenili počas niekoľkých dní pochmúrnu jeseň na úţasnú hispánsku fiestu. Festival sa začal v utorok 21.11. v Rakúskom kultúrnom fóre gitarovým trojkoncertom Martina Kelnera (Rakúsko), Morenita de Triana (Slovensko) a Vlada Ondrejčáka (Slovensko). V nasledujúcich dňoch- 22. a 23. 11. sa v Teatro Wűstenrot uskutočnila premiéra flamenco muzikálu Don Quijote. Starý zmámy príbeh o veľkých ideáloch rozbitých tvrdou realitou vyrozprávalo prostredníctvom slova, hudby a tanca jazz-flamencové zoskupenie Los Remedios spolu s hercami Stanom Dančiakom a Tuli Vojtekom. V piatok 24.11. sa, takisto v Teatro Wűstenrot, predstavili slovenskí a českí flamenco umelci. Vyvrcholením celého festivalu bol sobotný záverečný galakoncert v Istropolise. Otvoril ho španielsky veľvyslanec- J. E. Miguel Aguirre De Cárcer. Nasledovalo vystúpenie slovensko-

španielskej

formácie Flamenco clan s gitaristom Martinom Biesom. Úţasne rytmy horúceho flamenca otriasali sálou od základov a dvíhali divákov zo stoličiek. Nasledoval síce unikátny, ale, podľa mňa, nie veľmi vydarený projekt That Way- fúzia írskeho stepu s flamencom. Jasný príklad toho, ako sa to s prílišnou tvorivosťou a miešaním rôznych kultúrnych vplyvov môţe občas prehnať. Rozpačitý dojem, ktorý vyvolalo toto predstavenie, však dokonale napravil zlatý klinec večeravystúpenie A solas (Osamote) tanečnice Pilar Ortega (Španielsko) a jej skupiny, ktorú tvorili: gitarista Morenito de Triana, spevák Ismael Fernández a huslista Cyril Kubiš. Z Istropolisu som odchádzala plná neopakovateľných smutno-krásnych pocitov a s kúskom slnečného flamenca v srdci. Určite mi pomôţe zvládnuť nasledujúce zimné dni.

Čo je to vlastne flamenco? Je to tradičná ľudová hudba z oblasti Andalúzie. Pôvodne flamenco znamenalo spev (cante) a tanec (baile); aţ na začiatku 20. storočia vystúpila z pozadia sólová gitara (gitarra flamenca). Cieľom hudobníkov je dosiahnuť stav extázy (duende), kedy ich hudba úplne pohltí. Preto je pre flamenco typické aj vzájomné slovné povzbudzovanie hudobníkov (jaleo), akoby sa navzájom chceli vyburcovať k lepšiemu výkonu a k hlbšiemu precíteniu. Dejiny flamenca siahajú hlboko do minulosti, pribliţne do roku 1100 pr.n.l., kedy Feničania zaloţili na atlantickom pobreţí dnešného Španielska mesto Cádiz, vtedy nazývané Gadir. Grécke maľby z tohoto obdobia uţ znázorňovali tanečníkov 10


s pohybmi, ktoré pouţívajú tanečníci flamenca dodnes, a tieţ nástroje podobné kastanetám. Počas rímskej nadvlády sa na Pyrenejský polostrov dostal nástroj kithera- predchodca dnešnej gitary. V roku 711 do tejto oblasti vtrhli Mauri, ktorí priniesli poéziu, piesne, ale aj nové hudobné nástroje- flauty, bubienky a arabské gitary (guitarra morisca). O niekoľko storočí neskôr sa v Španielsku objavili prví Cigáni (gitanos). Cigáni prijali a pretvorili španielsku ľudovú hudbu do špecifickej formy- cante gitano (spev) a baile gitano (tanec). Zachovali arabské slovné povzbudzovanie umelcov (jaleo)- arabské Allah sa zmenilo na španielske olé. Pod vplyvom moslimských tradícií, ktoré ţenám zakazovali ukazovať nohy, kládli pri tanci dôraz predovšetkým na pohyby rúk. Nohy sa dostali do popredia aţ na začiatku 20. storočia. Andalúzska ľudová hudba naďalej pokračovala vo vývoji pod silným vplyvom arabskej kultúry. Bola to hudba a tanec ľudových osláv, fiestas, ktoré sa konali na uliciach. Tancovalo sa vo dvojiciach alebo skupinách za sprievodu strunových nástrojov,

bubnov, kastaniet a tamburín. Cigáni, ktorí boli v tom čase tvrdo prenasledovaní, väčšinou spievali o hlade, väzení, smrti… Na začiatku 18.stor. sa o andalúzsku ľudovú hudbu začali zaujímať aj intelektuálispomína sa v literatúre, stala sa inšpiráciou pre operných skladateľov. V tomto období sa po prvý raz objavuje aj pojem flamenco- ako označenie pre Cigáňov. Ďalším prelomom bol rok 1842, kedy v Španielsku vznikli prvé nočné kluby s flamencovými umelcami - Café de cante alebo Café cantate. Do popredia sa začala dostávať gitara- gitaristi sa učili jeden od druhého a navzájom súperili. Objavili sa uţ aj sólové gitarové skladby. Prvým významným gitarovým sólistom bol Paco Lucena (18551930). Na začiatku 20. storočia boli Café cantate podrobené tvrdej kritike zo strany intelektuálov. Flamenco videli ako hudbu spojenú s opilcami, špinavými barmi, nemravnosťou a ako karikatúru Španielska určenú pre turistov. Prispeli tak k zániku zlatej éry flamenca. V tom čase sa objavil na scéne Antonio Chacón, ktorý je dodnes pokladaný za 11


najlepšieho flamencového speváka všetkých čias. Chacón bol prvý, kto priniesol flamenco na javiská divadiel a odštartoval novú éru, nazvanú Opera Flamenca. Intelektuáli definitívne prestali toto umenie odmietať. Občianska vojna v rokoch 1936-1939 donútila mnohých flamencových umelcov emigrovať. Tak sa flamenco rozšírilo do Paríţa, Londýna, Bruselu, USA, Mexika, Argentíny… V 50-tych rokoch začali do Španielska prichádzať turisti zvedaví na „vzrušujúci cigánsky tanec“. V tom čase sa začal klásť dôraz na zachovanie tradičného flamenca, ktorému hrozil zánik. Vznikli flamencové kluby nazvané Peňas flamencas, kde jeho priaznivci, aficionados, počúvali hudobné nahrávky a diskutovali o nich. Revolúciu v hre na flamencovú gitaru spôsobil v 60-tych rokoch Paco de Luciazdokonalil tradičné techniky a obohatil ich o jazzové a latinskoamerické prvky. V tom čase došlo k demisii diktátora Franca, ktorá znamenala pre Španielsko slobodu. Cigáni a Andalúzania začali otvorene hovoriť o svojom stáročia trvajúcom utrpení, o ktorom spievali vo svojich piesňach. Nahrávací priemysel objavoval nové hviezdy. Intimita a spontánnosť flamenca sa začali vytrácať a ustupovať

komercionalizácii. Mnoho umelcov začalo spájať flamenco s inými hudobnými smerminajmä s rockom. Flamencoví puristi dnes hovoria o zániku flamenca. Áno, flamenco na začiatku 21. storočia je iné. Ale flamenco je tieţ neuveriteľne vytrvalé. Často nasleduje prechodnú módu a potom, keď to zájde príliš ďaleko, skočí naspäť a vydá sa iným smerom. Ale kým sa bude flamencovým umelcom dariť dosahovať stav duende, bude aj naďalej ţivé. I.

12


Výmenný pobyt Na pokec sme si tentoraz vybrali Maťu, ktorá strávila minulý školský rok na výmennom pobyte v USA a momentálne si užíva krásne chvíle štvrtého ročníka. Ak o niečom podobnom uvažujete i vy, možno sa necháte inšpirovať rozprávaním, ako to na takom pobyte asi vyzerá.

Kde konkrétne v USA si bola? Bola som v štáte New York, konkrétne v malej dedine Milford. Ako dlho si tam zostala? Strávila som tam niečo vyše 10 mesiacov. Akým spôsobom si sa tam dostala? Dostala som sa tam prostredníctvom Rotary clubu, čo je celosvetová organizácia, ktorá sprostredkúva výmenné pobyty. Skús porovnať systém škôl na Slovensku a v USA! Systém v USA je od nášho veľmi rozdielny. V škole kladú väčší dôraz na umenie a hudbu. Robia veľa projektov, v rámci vyučovania majú zbor, alebo orchester. Čo sa týka mnoţstva učiva je to s našimi školami neporovnateľné. Podľa mňa je totiţ americká škola veľmi ľahká... Dal ti tento pobyt to, čo si očakávala? Asi mi to dalo viac. Očakávala som totiţ len, ţe sa zlepším v jazykoch. No okrem toho som našla aj mnoţstvo kamarátov, skúsila veci, ktoré som nikdy predtým nerobila, a hlavne som spoznala nové zvyky a tradície. Čo tvoja angličtina? No, moja angličtina je oveľa lepšia ako bola predtým, ale dúfam, ţe si ju ešte časom zdokonalím. Kde si bývala? Bývala som v 3 hosťovských rodinách, no stále v tej istej dedine. Ako si si s nimi rozumela? So všetkými rodinami som si rozumela výborne a v kaţdej som sa rýchlo prispôsobila. Ako asi vyzeral tvoj bežný deň? Na ôsmu som išla do školy, kde som bola do 2:54, a potom som vţdy mala nejaký tréning (plávanie, atletika, robenie maskota...). Podľa situácie som ešte niekedy ostávala v škole aj po tréningu, napr. keď sme nacvičovali muzikál, alebo keď sme mali nejakú akciu.

Často som celé poobedia strávila na rôznych pretekoch alebo koncertoch. Po návrate z USA si sa rozhodla opakovať štvrtý ročník... Nepokladáš to za stratu času? Určite to nepokladám za stratu času. Inak by som totiţ prišla o všetko – o stuţkovú a iné pekné chvíle vo štvrtom ročníku. Odporúčaš takýto pobyt aj iným študentom? Jednoznačne! Nech ide kaţdý, kto má moţnosť. Je to naozaj nezabudnuteľný záţitok. peko

13


Osem minút života II. III. Kubo neváhal, vedel, ţe ak niekto patrí do Guinesovej knihy rekordov za najväčší počet vyfajčených cigariet vo veku sedemnásť rokov, je to Jaro. No kým doplával doprostred rybníka, Jitka uţ Jara kriesila na brehu. Ako to útle dievča dokázalo ťaţké bezvládne telo 176 centimetrového chalana dopraviť za taký krátky čas cez polku rybníka proti chladným vlnám, Kubo nepochopí nikdy. Aká sila ju to len hnala? A kde ju v sebe našla? „Jarko, prosím, dýchaj...“ šepkala a dlane mu tlačila na hrudník. Skláňala sa nad jeho hlavou a končekmi dlhých tmavých vlasov ho šteklila na lícach. Keby bol pri zmysloch, a nie na polceste k smrti, spôsobovalo by mu to neuveriteľnú radosť a líca by mu horeli túţbou. Teraz však jeho tvár svietila nabielo do slnkom zaliateho dňa a pery mal modré. Ešte stále nedýchal. „Do kelu aj s cigaretami! Prekliaty tabak!“ Jitkin hnev sa niesol ponad stromy a polia a zaznievala v ňom panika. Našťastie, nestratila duchaprítomnosť a ... práve vo chvíli, keď mu otvorila ústa, pritlačila k jeho perám svoje a vdýchla doňho nový ţivot, prechádzal okolo na bicykli Tomáš, Ďurova pravá ruka.

Nie, nemohol sa upokojiť. Bola pri ňom, drţala ho v náručí, slová, čo vychádzali z jej úst patrili iba jemu, svet náhle zjasnel. Nejasne vnímal obrysy jej rúk na svojej nahej mokrej hrudi. Chcel ich chytiť do svojich dlaní a uţ nikdy nepustiť. „Jarko, sústreď sa!“ zakričala, keď si uvedomila, ţe jeho myseľ sa túla ktovie kde a z jeho tela zatiaľ vyprcháva všetok ţivot. Telom mu prebehol kŕč, myklo ho a hlavu mu hodilo nabok. Svet bol znovu matný a šedivý, jas zmizol. Uţ nevidel ani jej ruky, prestával cítiť jej zovretie. Rozrušilo ho to a znovu sa začal dusiť. Namiesto nádychu sa mu hrudník len trhane zdvíhal a klesal, pľúcami mu otriasal kašeľ. „Upokoj sa! Sústreď sa na dýchanie! Nič pre teba v tomto momente nie je dôleţitejšie, ako nadýchnuť sa, rozumieš?“ Jitka kričala. Jarovi zmodrali pery a z tváre sa mu pomaly vytrácala zdravá červená farba. Pred očami mu tancovali šmuhy, v hlave sa mu rojilo milión včiel. Uţ nepočul Jitkin vystrašený hlas. Strácal sa, rútil sa kamsi v ústrety temnote. Jitka si uvedomila, ţe Jarov hrudník sa znovu prestal pohybovať. „Nie!“ vykríkla beznádejne, „Nie, prosím, nie!“ Oboma rukami silne pritlačila Jara k sebe. „Musíš predsa dýchať! Počuješ ma? Musíš!“ Začala jeho bezvládne telo kolísať v náručí ako matka kolíše svoje malé dieťa. Dopredu a dozadu, dopredu a dozadu ... Kubo iba mlčky a viac neţ vydesene hľadel pred seba. Dyk si ľahol do trávy, stiahol chvost a potichu kňučal. Jaro v temnote zacítil pach dymu. Začali ho páliť pľúca, bola to neznesiteľná bolesť. Z ničoho nič mu začalo mykať rukou. Chcel otvoriť oči, no mal ich otvorené, len nevidel...Chcel vystrieť nohy, no mal ich vystreté, len nič necítil. Po šiji mu stekala voda. Jitkine vlasy mu hladili chrbát a jej pery sa skoro dotýkali jeho hrdla. No on cítil len tú bolesť, všetko ostatné zastrel nepriehľadný opar. Mal chuť kričať. Keď sa mu po chvíli podarilo otvoriť ústa a jazyk mu pohladil prúd čerstvého vzduchu, znovu sa rozkašľal. Jitka ho stále pevne zvierala v náručí. Uţ nekričala, dokonca ho aj prestala kolísať.

IV. Rozkašľal sa. Nebol to však ten úplne správny kašeľ, ktorý prichádza ako spása, predzvesť nového nádychu. Jaro ním nedostal z hrdla von vodu, podarilo sa mu len rozdráţdiť svoje slabé pľúca ešte viac. S námahou sa posadil, bezvýsledne sa snaţiac chytiť dych. Hrudníkom mu trhalo zo strany na stranu, sánka sa mu dvíhala a klesala, pľúca pumpovali naprázdno. „Jarko, počúvaj ma,“ Jitkin hlas k jeho ušiam doliehal zo strašne veľkej diaľky, no napriek tomu ho počul. Rozmazane videl, ako si sadla za jeho chrbát a silno sa k nemu pritlačila. Rukami ho objala okolo hrudníka a snaţila sa prispôsobiť rytmu jeho pokusov o nádych. „Cítiš to? Cítiš, ako dýcham ja?“ Cítil to. Cítil váhu jej tela, tlkot jej srdca, pomalé a pravidelné pohyby jej hrudníka. Cítil jej prítomnosť a točila sa mu z toho hlava. „Len pomaly, neponáhľaj sa ... snaţ sa upokojiť, dobre?“ 14


„Pomaly...dýchaj...prosím...Boţe, prosím, nech sa nadýchne...Ak nie teraz, uţ nikdy...Boţe...“šepkala. Jarovi sa podarilo zachytiť pár jej posledných slov. Spomenul si, ţe mu kázala sledovať pohyby jej hrudníka. Uţ cítil, ako mu zohrieva vlastným telom ešte stále mokrý chrbát, zdalo sa mu, ţe zreteľne cíti aj tlkot jej srdca. „Pokús sa nadýchnuť...“ Pokúsil sa. Z hrdla mu vyrazil sipot. Ešte to nebolo ono, ale jeho pľúca uţ dostali oţivujúcu dávku kyslíka. „No vidíš, ţe to ide. Veď to predsa vieš...To si sa naučil ako prvé...dýchať.“ Áno. Áno, dýchať. Nakoniec to nie je ani také ťaţké, len dýchať. Pomaly a pokojne. Po chvíli sa mu podarilo splynúť s pohybmi Jitkinho hrudníka. A keď po pár minútach povolilo jej zovretie, uţ ho pľúca nepálili. Dýchal úplne sám a krásne pravidelne. Jitka trochu omámene vstala. V očiach ju síce ešte nechladili slzy, no predsa ju na duši ťaţil ten mučivý pocit plaču. Rýchlo pozbierala zo zeme všetky svoje veci a bez slova sa pobrala na odchod. Dyk vstal a zaštekal. Kubo sa prebral z omráčenia, no len na odchádzajúcu Jitku hľadel s pootvorenými ústami. „Zachránila si mi ţivot, ďakujem,“ zašepkal za ňou Jaro. Trochu chripel, no Jitka mu rozumela. Na chvíľu zastala, neobzrela sa však. Jaro nevedel, čo by mal ešte povedať, tak mlčal. Vďačnými, no trochu smutnými očami pozoroval jej vlasy, ktoré sa v horúcom slnku vyzývavo leskli. Znovu vykročila. Krásna a hrdá opúšťala breh rybníka, no vôbec nie Jarove srdce. Tam jej doţivotne bude patriť čestné miesto, tým si bol istý.

V hlave sa jej kaţdou sekundou rojili nové a nové myšlienky. Chcela ich zahnať, ukryť sa pred nimi, no nech robila čokoľvek, všade si ju našli. Pred začiatkom dediny sa pustila do behu dúfajúc, ţe aţ taká vysilená dobehne domov, zvalí sa na posteľ a zaspí, aspoň na pár hodín sa ich zbaví. Kubo stále neprehovoril, Dyk stál na mieste a skákal pohľadom z jedného zadumaného chlapca na druhého. Jaro hľadel za Jitkou aţ kým sa mu nestratila za stromami, potom vzdychol, vytiahol z ruksaku krabičku Spartiek a zapálil si cigaretu. Zo zvyku, z nervozity, alebo uţ zabudol na to, ţe pred chvíľou kvôli slabým pľúcam bojoval o ţivot...? Keď po chvíli odhodil ešte dymiaci špak do rybníka, Kubo sa uškrnul, aj keď jeho tvár volala smútkom. Spomenul si na jednu českú pesničku a stratil všetku chuť sa smiať. „Mrtvola cigára plave po vodě, mrtvola cigára plave po vodě … a to patří k přírodě …“ Pokračovanie nabudúce, Vaša <SSS@>

V. Osem minút ţivota. O toľko nás vraj oberá jedna vyfajčená cigareta. Osem minút... Čo všetko by sme za ten čas stihli urobiť? Rozlúčiť sa s rodinou pred cestou na dovolenku? Napísať mail svojej láske? Vypiť jedno veľké chladené pivo? Objednať si jedlo v reštaurácii? Utrieť po obede riad? Prečítať pár stránok dobrej knihy? Vypočítať matematickú rovnicu? Pobozkať milovanú osobu? Pohádať sa a znovu sa pomeriť? Zomrieť? Narodiť sa? Jitke dva krát osem minút stačilo na to, aby zachránila Jarovi ţivot a ten svoj si totálne rozhádzala. Od rybníka sa jej odchádzalo veľmi ťaţko, vlastne odísť vôbec nechcela. 15


Na Vianoce vianočne... Vianoce nám uţ celkom netrpezlivo klopú na dvere. Ak vám to doteraz nedošlo, tak vám to určite úspešne pripomenie aspoň náš časopis (nie, nemusíte ďakovať- rado sa stalo ). Dúfam, ţe po jeho prelistovaní nebudete mať nejaké negatívne pocity alebo zbytočný stres, a ak sa vám bude zdať, ţe to naša redakcia s témou Vianoc tentokrát prehnala, prepáčte. Ale musíte uznať, ţe je to téma, ktorou naše obyvateľstvo v súčasnosti ţije a vy nemáte šancu sa jej vyhnúť. Napokon, prečo aj?! No, neviem ako vy, ale ja mám Vianoce kaţdým rokom radšej. Uznávam, ţe pred pár rokmi sa v mojej hlave nevyskytovalo nič iné, len uvaţovanie nad tým, čo asi nájdem pod stromčekom, čo bolo také krásne jednoduché, ale dnes, keď sa nad tým uţ tak intenzívne nezamýšľam, sa zdá, ţe ma okolnosti tešia ešte viac. A hoci zatiaľ ešte taký ten ozajstne vianočný pocit nemám (aspoň po zhliadnutí situácie vonku), navodzuje mi ho večerom aspoň vysvietená atmosféra v meste. A teraz sa nato pozrime z druhého brehu. Vianoce sú ozajstné šialenstvo! Veď si len vezmite, ţe kaţdoročne hneď po skončení Dušičiek sa hypermarkety začínajú meniť na čudesné vianočné kulisy so záplavami červenej, modrej, zelenej, zlatej či striebornej, s prívetivo sa usmievajúcimi „Santami“ (okey, kam sa podel Jeţiško?! Alebo Dedo Mráz? Alebo Mikuláš?!..), vyhrávajúcimi Jingle bells, takţe človek pomaly zabúda, ţe je na Slovensku. A keď príde december, vám sa zdá skutočnosť, ţe ešte nemáte ani jeden-jediný darček (ba ešte horšie- ani jeden jediný námet), úplne nenormálna, čo prináša stres. Áno, aj ja si kaţdý rok vravím, ţe najbliţšie si čas na lov darčekov urobím skôr ako posledný týţdeň pred, a zároveň toto predsavzatie kaţdý rok poruším. Napokon, taký stres môţe byť v konečnom dôsledku aj celkom inšpiratívny, nie? Tak či tak, ak vy nepatríte medzi vyznávačov stresu a darčeky uţ máte dávno bezpečne uloţené v skrini, môţem vám len zablahoţelať. Moja mamina sa to pokúšala vyriešiť nápadmi, ako : „Čo keby sme tento rok urobili Vianoce bez dávania darčekov?“ Zvyšok rodiny to nijako nenadchlo, takţe tento nápad sa neujal.

Poučenie č.1.: Ak je to čo i len trochu moţné, urobte si čas minimálne (!) 2 týţdne pred Vianocami na známe poobchodové behanie a ideálne by bolo, keby ste si dopredu urobili aspoň akú-takú predstavu o tom, čo bude cieľom vášho behania. A neberte obdarúvanie ako nutné zlo, ale ako moţnosť potešiť seba potešením kohosi iného. (Poznámka redakcie: Keďţe náš časopis drţíte v rukách aţ teraz, je zrejme na túto prevenciu uţ neskoro, ale vezmite si to ako radu do budúcna.) Nasleduje problém číslo 2 predvianočné upratovanie (vyváranie, pečenie, dekorovanie - čokoľvek chcete..). Neviem ako vy, ale mňa tieto činnosti nijako nenadchýnajú. Predpokladám, ţe nepatríte medzi tých pár šikovných, ktorí sa striasli všetkej zodpovednosti jej posunutím na hlavu kohosi iného vo vašej domácnosti. (Ak áno, opäť blahoţelám a závidím .) Tentoraz môţem aspoň hrdo vyhlásiť, ţe umývanie okien mám uţ za sebou (hoci osobne zastávam názor, ţe je to v rámci Vianoc strata času- veď okná sa ešte len zašpinia a, napokon, vonku aj tak nie je nič, čo by ste nevyhnutne museli vidieť. A keď- tak, stačí predsa okno otvoriť- čerstvý vzduch je, okrem toho, zdravý, no nie? ). No dobre, ale pre kohosi je to dôleţité, takţe povedzme… No ostatné mám ešte len pred sebou. Na vyváraní a pečení mám rada aspoň arómytie skutočne stoja za všetku námahu, rovnako vaše uspokojené chuťové bunky… Poučenie č.2.: A zase sme pri tom. Stačí sa na to pozrieť z opačného uhla pohľadu a zariadiť sa tak, aby nám spomenuté činnosti robili radosť. Okey, podrobné upratovanie asi nie je nijak zvlášť zábavné, ale moţno poteší aspoň skutočnosť, ţe Vianoce sa tak stanú moţno jediným obdobím v roku, keď dom rozvoniava a ţiari. A to je určite vcelku pozitívne. Vyzdobovanie stromčeka či domu určite aj bez môjho odporúčania obľubujete- môţe sa to dokonca stať ceremóniou, na ktorú sa dá tešiť. Ja sa napríklad kaţdoročne teším na to, ako krátko pre 24.-ým budem postávať vonku v mraze, skrehnutými rukami pridrţiavať vianočné svetlá a sledovať svojho otca visiaceho na našom mohutnom smreku pred 16


domom, ako sa naň pokúša tieto svetlá povešať. To je ozajstný záţitok! Neviem, či som vás svojimi radami (?) nejako inšpirovala, no aspoň dúfam, ţe vám priniesli to spomínané „tešenie“. Lebo to je na tomto vianočnom období hádam to najkrajšie…

A na záver (zabudnime na originalitu): tak teda- šťastné a veselé! ewušš

Recenzia

Rozporuplné Nebolo to aţ tak dávno, čo sme sa zo školičky s nadšením (a nielen z dôvodu, ţe sa vyhneme zbytočnému, nudnému vysedávaniu za tvrdými školskými lavicami) vybrali v rámci štúrovych dní do divadla. Neviem, ako vy, ale ja mám divadlo rada. Môţete v ňom vidieť všeličo. Ale kto by si bol pomyslel, ţe slovenčinárky nás vytiahnu na predstavenie typu Lysistrata. Okey, po pravde, mi onen názov veľa nehovoril (radšej pomlčíme o tom, ţe vďaka hodinám literatúry v prvom ročníku by mi uţ čo-to hovoriť mal ), ale bola som zvedavá. Hoci som čakala čosi na spôsob predstavenia o váţenom pánovi Štúrovi (na ktorom som, úprimne povedané, umierala nudou), predstavenie ma prekvapilo. Či milo, to uţ s istotou povedať neviem, ale prekvapilo. Lysistrata bola hrou, na ktorú boli značne rozporuplné reakcie. Jedni ju milovali a iní nenávideli (skoro ako naše nonstop omieľané celebrity, všakţe? ). Miestami som sa išla zadusiť smiechom a inokedy mi zase padala sánka po vypočutí niektorých, mierne šokujúcich, replík. Ak mi náhodou netiekli slzy od „dojatia“, tak som sa chytala za hlavu a „nechápala“: Kaţdopádne by ste pravdepodobne nečakali, ţe sa so školou dostanete na predstavenie, v ktorom sa dej točí len okolo jednej veci (a tentokrát to neboli ani národné dejiny, ani sociálne témy), ale naopak celkom (s)prostá-sex. Ak vám práve zaţiarili oči, tak sa tešíte zbytočne - ţiadne nahé telá ani vášnivé scény sa nekonali (akurát ste mohli zočiť herečky pobehujúce v bielych kúskoch spodného oblečenia- ale ťaţko povedať, či to kohosi nadchlo…). A to autor len realisticky zdôrazňoval, akú moc majú ţeny nad muţmi a muţskej časti publika nenápadne prezradil, ţe ţeny poznajú triky ako

priviesť chlapa do takého stupňa frustrácie, ţe ich prestane zaujímať všetko ostatné, napríklad aj taká vojna. Treba teda oceniť, ţe autor - chlap pripúšťa, ako sa veci v skutočnosti majú! Hoci pár nemenovaných sa po skončení prvého dejstva zdvihlo a odišlo, my ostatní sme vydrţali aţ do konca. Nehovorím, ţe ľutujem, ale druhýkrát by som uţ nešla. Hádam mi to váţený pán Aristofanes odpustí...(Vzhľadom na to, ţe ţil a tvoril v dobách dávno minulých, je takmer isté, ţe áno .) A čo vy- páčilo sa? Ak ste nemali príleţitosť vidieť, tak sa vyberte a urobte si názor sami. A verte, ţe ak sa nebudete vracať v šoku, tak s radosťou. Tak teda veľa radosti! ewušš

17


Temné strany Každý z nás má vo svojom živote skúsenosti, či možno celé životné obdobia, na ktoré nespomína príliš rád, a snáď by na ne najradšej úplne zabudol. Veci, o ktorých ľudia neradi hovoria, a pritom by mohli ostatným tak veľmi pomôcť... A práve týmto temným stránkam vašich duší sme sa rozhodli venovať temné strany nášho časopisu, v ktorých vám budeme prinášať osudy či prešľapy niektorých našich študentov – niekoho spomedzi nás. Maťa (nazvime ju tak) patrí medzi ľudí, ktorí sa jednoducho musia vyskytnúť. O srandu s ňou nikdy nie je núdza, hoci sem-tam dokáže ľudí naokolo poriadne rozčúliť. Vynadať jej je ale takmer nemožné – buď vás totiž nepustí k slovu, alebo hodí jednu z tých hlbokých myšlienok, na ktorých sa smejete ešte dva dni. Po deviatej triede sa chystala na našu školu. Prijímačky spravila bez problémov, no do prvej triedy nenastúpila. Veď ani nemohla – išla totiž na potrat. Dnes, po dvoch rokoch, sa jej narodil malý Alex.

Ešte nikdy som ho takého nevidela. Jeho prvá reakcia bola: „Dáš to preč.“ Maťa je však tvrdohlavá a hneď vyhlásila, ţe nič si vziať nenechá, v čom ju, koniec-koncov, po prvotnom šoku podporila aj jej mama. Aspoň tá ju vedela pochopiť. Aj ona bola v mladosti podobná. V posledný školský deň to Maťa povedala najlepším kamarátkam vo dverách autobusu na zastávke, a potom odišla. „Nedokázala som sa o tom s nikým rozprávať. Bolo mi to trápne i absurdné zároveň. Navyše, skúste povedať spoluţiačkam na základnej, ţe ste tehotná...“ Po prvotných záveroch však prišli na rad váţnejšie otázky. Otázky budúcnosti. „Tomáš bol uţ prakticky minulosťou. Odvtedy, ako so mu to povedala, sa mi vôbec neozval. Pomaly som si začala uvedomovať, čo všetko dieťa znamená. Akosi som v podvedomí po celý čas cítila ako to všetko dopadne.“ V septembri išla Maťa na potrat. Napriek tomu však do školy nenastúpila. Rozhodla sa, ţe v štúdiu bude pokračovať o rok. Jej otec začal pracovať v zahraničí a mama sa vracala z práce aţ v noci, a tak sa Maťa zatiaľ starala o chod domácnosti. Medzičasom sa začala stretávať s Viktorom a z najlepšieho kamaráta sa akosi opäť stalo čosi viac. Po takmer ročnom chodení sa spolu dohodli, ţe akonáhle Maťa dovŕši osemnásť, zoberú sa. Ale... „Ţe by som mohla byť znova tehotná, som si vôbec nepripúšťala. Mala som predsa všetko naplánované. Chystala som sa do školy, s Viktorom sme sa chceli brať, a tak. Keď sa to však potvrdilo, samu ma zaskočilo, ako som to zobrala. Veľmi som sa tešila. Navyše, tentokrát aj s mamou. Viktorovi to bolo zdanlivo v podstate jedno.“ A práve to jej nešlo do hlavy. Všetko sa akoby začalo opakovať. Viktor sa jej ozýval čím ďalej tým menej a nakoniec

Pri spomienke na školu sa dnes uţ len pousmeje. „V škole som bola ako väčšina ostatných. Taký šedý priemer. Nikdy som zbytočne neriešila známky, no na druhej strane, nikdy aţ také zlé neboli.“ Nebola v nej uţ dva roky... „Prvého chalana som mala uţ v piatej triede. Chodili sme spolu rok. Vlastne to ani nebolo o tom, ţe bol nejaký úţasný, no bola som prvá v triede, ktorá s niekým chodila. Navyše, bol o niekoľko rokov starší, čo mi ostatné baby v triede neskutočne závideli.“ Odvtedy mala Maťa niekoho prakticky stále. V ôsmej triede spoznala Tomáša. S ním bolo všetko akési iné. Akési lepšie... „Prvýkrát som ho stretla cez prázdniny v jednom podniku, kde brigádoval. Bol hrozne milý. Začal mi kupovať rôzne darčeky a ja som zase úplnou náhodou zablúdila do baru vţdy vtedy, keď pracoval.“ Na konci prázdnin uţ bez seba nevedeli vydrţať ani deň. Leto sa však skončilo a Tomáš nastúpil na vysokú do iného mesta. Napriek tomu, ţe sa videli iba cez víkendy, všetko fungovalo. Aţ priveľmi dobre... „Keď som na konci deviateho ročníka zistila, ţe som tehotná, pripadala som si ako z nejakého trápneho filmu. Prvý týţdeň som len rozmýšľala, čo budem robiť. Potom som sa rozhodla povedať to Tomášovi. Strašne zúril. 18


sa od známych dozvedela, ţe uţ má novú. No Maťa uţ o potrate nechcela ani počuť a vlastne to od nej ani nikto neţiadal. Minulý mesiac sa jej narodil Alex a napriek tomu, ţe si nič krajšie nevie prestaviť,

o chalanoch uţ nechce ani počuť. Pri otázke, čo škola, sa len zamyslí, zahľadí do prázdna a vyhlási: „To ešte neviem. Ale hádam ešte niečo bude.“ peko & Kiara

19


Viedeň, mobil a ja Sluchové kostičky mi rozkmitá, mne tak známa melódia. Strhnem sa zo spánku a snaţím sa nahmatať prekliaty prístroj, ktorý vydáva tie príšerné tóny. Kým sa pokúšam čo najrýchlejšie schmatnúť svoj mobil, hudba pripomínajúca padanie drevenej stoličky zo schodov, mi rozkmitala uţ aj krvný obeh. A tak, pár sekúnd v rytme „rajskej“ melódie, si myslím, ţe mi vyletí srdce z hrude, aţ kým sa mi nepodarí trafiť mobil na správnom mieste a v izbe sa rozhostí boţské ticho. Zhlboka vydýchnem, pretriem si oči a vstávam z postele. Keď sa mi chodidlá dotknú studenej plávajúcej podlahy, strasie ma od zimy. Takto „nabudená“ kráčam do kúpeľne. Keď prechádzam popri zrkadle, môj vnútorný hlas skríkne: „Len sa doňho nepozeraj!“. Všetko márne, v okamihu, keď zočím svoj obraz, nálada mi klesne pod bod mrazu (tá polhodina mi asi nebude stačiť na skultúrnenie svojho neopísateľného zovňajšku). Rýchlo sa umyjem, hodím na seba nejaké šatstvo a bez toho, aby som sa učesala, letím dolu schodmi rodinného domu, aby som otcovi počas cúvania z garáţe nastúpila do auta a následne sa viezla do školy. Na dobrej nálade mi nepridáva fakt, ţe je 7:30 ráno, pracovný deň, a k tomu všetkému ešte pondelok. No a ja znova musím medzi múrmi (alebo to čo z nich zostalo) gymnázia stráviť pár „príjemných“ chvíľ. Ako si tak sedím na štvrtej hodine vyučovacej, do uší sa mi dostáva správa, ţe 8.12. 2006 je organizovaná exkurzia do Viedne a pár miest je ešte voľných. Hmmm...predstavujem si samu seba za hranicami Slovenska. Vstávať o piatej hodine rannej, štyri hodiny sa natriasať v autobuse, drať topánky na viedenských uliciach, vianočné trhy, obchody, čo obchody- celé nákupné centrá, múzeá, ţiadna škola...počkať, späť. Trhy, obchodné centrá, ţiadna škola, hádam ani to múzeum by nebolo na škodu. Mozgom mi preblysne obraz, na ktorom stojím na Mariahilfer Straße, obvešaná taškami plnými oblečenia a v ústach ţujem čokoládu značky Mozart. Keď sa ku mne dostane zoznam ţiakov, hlásiacich sa na exkurziu, bleskovo naň napíšem svoje meno. Veď cena za exkurziu je prijateľná, tak prečo sa neprejsť po uliciach metropoly Rakúska?

A uţ aj hľadám mobil, aby som sesternici oznámila tú potešujúcu správu. Po hodnej chvíľu kutrania v taške som mobil nenašla. „Túto haraburdu mi bol čert dlţen.“, zamrmlem si a vysypem na lavicu obsah svojej tašky, no zbytočne. Takéto veci sa mi stávajú pravidelne a rodičia mi to uţ prestali tolerovať, takţe, keď sa stane niečo podobné, „zásoby“ musím doplniť z mojej peňaţenky. Začína ma chytať panika. Nenašla som ho, nemám ho, stratila som ho. Ţiadny mobil, ţiadne peniaze, ţiadna Viedeň. Lebo ak nemám mobil, tak si nový budem musieť kúpiť za vlastné peniaze. No a presne tie som chcela minúť vo Viedni. Takţe z toho vyplýva: ţiadny mobil, ţiadne peniaze, ţiadna Viedeň. Pred tým ako som uţ všetko vzdala som vyšetrila všetkých členov mojej triedy. No okrem toho, ţe na obed máme zase šúľance s makom, ţe mám nejaké strapaté vlasy a fľak na košeli, som sa nedozvedela nič. Kráčam domov, so mnou kráča zlá nálada, na mne zavesená päťkilová taška. Teraz by mi vôbec nevadilo, keby bola ešte ťaţšia, no prebytočnou hmotnosťou by musel byť ten prekliaty mobil. Prechádzam cez dvor nášho domu, vstúpim doň, kráčam po schodoch aţ na vrchné poschodie. Prechádzam cez obývačku, ktorou sa ozývajú plnohodnotné dialógy typu: „ Santiago milujem ťa“, „ Nie to nesmieš, veď si moja sestra.“, a podobne. Zrýchlim krok, aby som nepočula ďalšiu časť rozhovoru postáv účinkujúcich v nejakej mexickej telenovele. No ako chcem otvoriť dvere na mojej izbe, mama mi hovorí : „Umy a utri riad, vyves prádlo a ten bodrel v izbe si si mohla odpustiť, ja idem ku kaderníkovi.“ Plesnem dverami izby, hodím tašku o zem a rozvalím sa do perín na svojej posteli. Po chvíli mi pod hlavou začne niečo vibrovať. Strhnem sa z polospánku a odhodím si vankúš spod hlavy. A čom tam nevidím...veď je to môj mobil. Vtedy si na všetko spomeniem. Zabudla som, ţe som si ho strčila pod vankúš, v návale rannej zlosti. No ale to znamená, ţe keď mám mobil, tak mám aj peniaze a ...tras sa, Viedeň, uţ sa blíţim.

20


Ponaučenie: Ak pre tvoju pamäť nezostalo veľa miesta v mozgu ktorý vlastníš, nestrkaj si

mobil pod vankúš, keď vieš, ţe ho ešte budeš potrebovať. Saša

Vianočné zvyky a tradície História Vianoc a zimného slnovratu je spojená s vítaním znovu sa rodiaceho Slnka. Zvyky, ktoré sa viažu k tomuto obdobiu sú hlboko zakorenené v tradícií európskych národov. V priebehu storočí sa však ústrednou oslavou stalo Kristove narodenie. Súčasne pretrvali aj rôzne povery a obrady, súvisiace zo zimným slnovratom. Verilo sa , že ak cez Vianoce visel v dome kožuch, bude hynúť dobytok, ak šaty, do roka zomrie ten, komu patria. Podľa počasia na Štedrý deň ľudia hádali aké hospodárenie ich na budúci rok čaká. Tiež verili , že ak niečo na Štedrý deň požičajú, privolá im to biedu. Najviac povier sa viaže k Štedrovečernej večeri. Jedným z rituálov je obväzovanie nitiek o nohy stola. Vtedy sa domu po celý rok vyhnú zlodeji. A aby sme boli bohatí, mali by sme si pod tanier vložiť mince alebo rybaciu šupinu. Naopak, bieda hrozí, keď niekoho neobdarujú. Štedrovečerná večera sa mohla začať, až keď vyšla prvá hviezda. Na stole nesmú chýbať oblátky, trubičky, med, cesnak a jablko. Jabĺčko sa zvykne rozkrojiť na polovicu. Ak sa objaví hviezda, znamená to zdravie a šťastie. Pokiaľ krížik, príde choroba alebo smrť. Pred hlavným jedlom sa jedáva polievka – rybacia, šošovicová, hrachová alebo kapustnica. Hlavným jedlom zvykne byť vo väčšine domácnostiach vyprážaný kapor s majonézovým šalátom. Na záver príde dezert - opekance s makom. Neodmysliteľnou súčasťou Vianoc je vianočný stromček. Jeho pôvod však nie je biblický ani kresťanský siaha až k rímskym oslavám slnovratu. Na naše územie prenikol až koncom 18. storočia z Nemecka. Najprv sa udomácnil v mestskom prostredí a koncom 19.storočia sa dostal na vidiek. Dovtedy sa v izbách vešali rôzne slamené

predmety, snopy obilia a zelené vetvičky. Aj stromček býval spočiatku zavesený v kúte alebo v strede izby vrcholcom k zemi. Zdobil sa najrôznejšími plodmi: jablkami, orechmi, venčekmi zo strukovín alebo aj koláčmi. Ihličnatý stromček sa tak stal symbolom Vianoc, v súčasnosti k nemu neodmysliteľne patria aj darčeky. V každej krajine ich však nosí niekto iný. U nás je to Ježiško. V Škandinávií deduško na saniach ťahaný sobmi, v Rusku Dedo Mráz – symbolizujúci zimné živly, a sprevádzaný Snehulienkou. Americkí prisťahovalci zasa nadviazali na tradíciu Santa Klausa – patróna New Yorku. Aj ten má svoj pôvod v severnej Európe. Neskôr sa skomercializoval, toho súčasného nakreslil nórsky výtvarník pre firmu CocaCola. Veď vidíme je to zimný starček a nie biskup. V alpských krajinách nosí darčeky škriatok Krampus, v Nemecku vianočný mužík Weihnachtsmann, vo Francúzsku Pére Noël, Vianočný otec. Tak či onak, Vianoce, pre väčšinu z nás patria k najkrajším sviatkom roka a majú hlavne rodinný charakter. Je teda úplne jedno, akými zvykmi ich oslávime, hlavné je, že si ich užijeme v kruhu najbližších a v pokoji. Jenny

21


Výlet so zelenou rotou Dňa 23. októbra tohto roku sa od nášho gymnázia smerom k Zvolenskej Slatine pohol zelený autobus. Zelená rota, zelený autobus – sympaticky trefné, čo poviete?  Zamračená obloha najskôr vyzerala na dáţď. Tmavé mraky nás sprevádzali celou cestou, podaktorí z nás (napríklad aj ja) zmätení takouto teplou jeseňou neodhadli počasie najlepšie a potom chytili krásnu ruţovú farbu – ľudovo povedané, premrzli do špiku kostí. Našou prvou zastávkou bola skládka. Kto tam uţ niekedy bol, vie, ako to tam vyzerá a aj ten, kto tam nebol ešte nikdy, si to určite vie predstaviť: Všetko všade = gigantická zväčšenina domáceho odpadkového koša. Ak ste omylom niekedy minulý týţdeň vyhodili do

„autíčko“ slúţi na zhutňovanie odpadu; vozí sa po skládkovej kope hore a dolu, dolu a hore, potom si lenivo zlezie do garáţe a čaká, kým privezú ďalší odpad. Pri práci mu pomáhajú ozubené kolesá s vyše metrovým priemerom. Ja osobne by som pod ne teda vôbec nechcela spadnúť. Našou druhou zastávkou bola čistička na Slatinských lazoch. Toto bola tá nechutnejšia časť našej ekologickej exkurzie. Pohľad na hnusnú hnedú tekutinu v obrovských nádrţiach, po ktorej hladine kdetu plávali ostrovčeky rias a inej buriny, po raňajkách nepôsobí na tráviaci systém ani trochu príjemne, to mi verte. A zvlášť, keď vám niekto povie, ţe tá ţbrnda je vlastne čistá voda, keď v nej dokáţu ţiť riasy a iné mikroorganizmy... Jedna zaujímavosť na okraj: Z pohľadu do takej čistiacej nádrţe sa dá veľmi rýchlo vyvodiť záver, ţe naša ľudská spoločnosť naozaj vyuţíva moţnosť pánskej ochrany pri sexuálnom styku, a to dosť často.  Plus odporúčanie od pána pracovníka čistiarne: „Podľa toho všetkého, čo sa dnes vypúšťa do Zvolenskej priehrady, by som v nej ryby nelovil, nieto ešte sa kúpal. Radšej však ryby z priehrady ako Baltické sardinky.“ Odpad – lúh, ktorý zostáva po prečistení odpadovej vody a nie je nejakým spôsobom zdraviu škodlivý či toxický, sa vypúšťa do vaní vedľa nádrţí, kde sa nechá vysušiť a potom sa odváţa do kompostovísk alebo sa pouţíva ako hnojivo. Odpad – lúh, ktorý sa nedá ďalej spracovať, sa

smetí adresu zahraničného kamaráta na kúsku nejakého papiera, nezúfajte. Stačí vám krompáč, lopata, lampáš a kúsok fantázie – to aby ste sa na chvíľu dokázali premeniť na krtka. S odhodlaním a zvedavosťou sa potom pustite do prehrabávania sa vrstvami odpadu a inertného materiálu, ktoré sú striedavo vrstvené na seba a pri tých starších, uţ ukončených skládkových kopách úplne navrchu rastie tráva. Pri vašom hrabaní moţno narazíte na kovový „komín“, ktorý slúţi na vetranie skládky, vyvádza zvnútra na povrch plyny, od ktorých by sa pri nadmernom hromadení mohla zapáliť jedna kopa alebo aj celá skládka. Takýto poţiar potom netrvá hodiny, ani dni, ale mesiace, niekedy aj roky. S čím zaujímavým sa na takejto skládke okrem príšerného, odpadávanie spôsobujúceho zápachu môţete stretnúť? Tak napríklad s 20 tonovým obrom menom Kompaktor 150. Toto

vypúšťa do špeciálnej vane so strieškou. Spôsob jeho likvidácie ani jeho presné zloţenie 22


nepoznám, ale vyzeral ako motorový olej, len v ňom bolo viacej bubliniek. Toxický odpad sa udrţiava v špeciálnej uzavretej nádrţi. Časť uţ prečistenej vody sa odoberá do nádrţe s rybami kontrolujúcimi jej čistotu. (Ktovie, či uţ aj ony nie sú toxické  ). Našou treťou zastávkou bol Vígľaš. Trošku historických faktov: „Tento pôvodne gotický poľovnícky zámok je písomne doložený z roku 1393. V 16.tom storočí ho opevnili ako protitureckú pevnosť. V 18.tom storočí ho obnovili a prestavali na hradný kaštieľ. Počas 2.svetovej vojny bol silne poškodený a vyhorel. V súčasnosti je už zrekonštruovaná hradba oproti hlavnej vchodovej vežičke a zrúcaniny Vígľašského zámku sú jedným z obľúbených turistických miest Zvolenského okresu.“ Naša „výprava“ si tu príjemne oddýchla a posilnila sa pred poslednou zastávkou – teplárňou, ktorá sa nachádza pri Bučine, v jednej z priemyselných častí Zvolena. Bohuţiaľ, kvôli nejakým technickým prácam sme sa na prevádzku nemohli ísť pozrieť, tak sme si len v jednej kancelárií vypočuli niečo o systéme riadenia a fungovania teplárne, a potom sme sa naplnení novými a ja verím, ţe aj zaujímavými informáciami (napr.: Nedýchajte a nebývajte pri Bučine!), mohli vrátiť do školy – na obed. Také ekologické vzdelávanie vie človeka riadne vyhladovať...  A kto je hlavným organizátorom „Výletov so Zelenou rotou“? No kto iný, neţ pani profesorka Kvasnicová. V jej mene by som aj ja rada poďakovala všetkým zúčastneným za prejavený záujem. Verím, ţe študentom takéto exkurzie, výlety aj prednášky pomôţu rozšíriť obzor v ekologických problematikách a zamyslia sa nad moţnosťami lepšieho prístupu k ochrane prírody. Ja, ako člen Zelenej roty, viem, ţe v dnešnej dobe je to viac neţ potrebné. Nezabudnite na heslo: „Zem je len jedna, tak si ju chráňme!“ Do zelenania priatelia! Vaša <SSS@>

23


Šance predposledno - posledné Sedím sama za stolom v tichej kaviarni na rohu Veselskej a predo mnou len šálka rozvoniavajúcej kávy. Viete, tušila som, že ľudia sa menia. Že ako roky pribúdajú, menia sa situácie, jedni prichádzajú a iní odchádzajú - alebo iba dospejú. Ale nikdy som tomu neverila lepšie povedané, nikdy som nemala vážnejší dôvod nad tým uvažovať. Keď je človek dieťaťom, nezvykne sa zaoberať tým, čo príde, až bude naozaj veľký… Nezamýšľa sa nad tým, čo s ním bude a tiež, čo sa stane s tými, ktorí pri ňom stáli, keď postupne menil svoje detské čižmy. Z uvažovania ma vytrhne pípanie sms-ky, takže vyberiem mobil z vrecka kabátu a hádam, kto to asi bude. Vlastne, to nie je také ťažké uhádnuť. No, samozrejme! Nepríde. Mala som to vedieť. Lebo už je to nejaký ten piatok, čo som ju nevidela. A z akéhosi hlúpeho dôvodu som verila, že sa to dnes zmení. Že sa zjaví vo dverách so svojím obvyklým milým úsmevom a venuje mi objatie na privítanie.. Ale nie, nestane sa to. V podstate je to pekne dávno, čo sme sa my dve spoznali. Úplne obyčajne, kdesi na školskom dvore, medzi davom podobných malých ľudí.. Ktovie.. A hoci dni, mesiace, roky bežali, my sme akosi stále boli spolu. Delili nás mnohokrát i diaľky, ale i to sme zvládli. Všetko. Až na jednu vec. Nečakanú. LÁSKU. Tak to niekedy býva- priateľstvo je priateľstvo a láska je... Láska je niečo iné. Zrazu oveľa dôležitejšie, až všetko ostatné mizne pod jej kopytami. Iste, je krásna a má význam. Ale azda menší než to priateľstvo, pýtam sa!? Odkladám mobil späť do kabátautopí sa v jeho hĺbke - asi ako moje nádeje. Dopíjam kávu, čo už vychladla od toľkého čakania a dvíham sa na odchod. „Ale slečna, snáď ešte nejdete?“ ozve sa milý tmavovlasý čašník s úsmevom, akoby vedel o mojom smútku a chcel ma ho zbaviť. Tým

jediným úsmevom. Ale zdá sa, že dnes sa mu to nepodarí. „Idem, idem- už som sa zdržala dosť. Dobrú noc.“ „Aj vám“ zaželá priateľsky, až sa mi chvíľu zdá ako z nejakého filmu. Tam čašníci želajú smutným slečnám dobrú noc, nie? Len, čo vykročím v ústrety tmavému večeru, chladný vietor sa ma pokúsi zatlačiť späť, ale predsa neúspešne. Vidno, že december je už v plnom prúde. Vonku sa spustila fujavica a ja náhle ľutujem, že som vôbec vyšla z domu. Aj tak to bolo celkom zbytočné! Vykašľala sa na mňa! Veď som iba jej stará kamarátka a tá jej nestojí za to, aby si našla trocha času. Nie, nie, onen spanilý šuhaj s uhľovo čiernou prikrývkou hlavy je zase raz na čele. Okey, vyhral si, chlape, blahoželám! Nadávam v duchu. Náhle sa ma zmocní hnev. V poriadku! Nechcela som tak veľa- iba trocha jej času. Ale už sa viac prosiť nebudem, dala som šancu a ona ju odmietla - ale naposledy! Lebo toto sa už nezopakuje, nech si to len zapamätá! Mám pocit, že od zlosti puknem, už prestávam vnímať návaly snehu, čo mi vietor stále posiela do tváre. Je mi to jednovšetko! Nech si robí, čo chce - je to jej život! Nech je šťastná a darí sa jej! Ale ak jej náhodou oný milovaný ublíži, nech nečaká, že budem ešte stále tu. Nie, keď sa tak stane, moje priateľstvo už bude dávno odviate týmto decembrovým vetriskom a nebude cesty späť. Už bude neskoro. Aj na „prepáč“, či na podobné zbytočné pokusy. Viete, zaujímalo by ma, ako sa to stane, že ľudia sa jedného dňa zmenia. Že zo dňa na deň začnú mať radi iné veci a iných ľudí a tých starých odhodia kdesi na smetisko dejín. Ako to, že aj to najmenšie copaté dievča náhle dospeje a kamsi sa vytratí?! Čo sa to s nami všetkými potom stane?.. V hlave sa mi rojí milión nezmyselných, či zmyselných otázok a všetky bez odpovede. 24


Na tie už asi neodpovie nikto. Prechádzam okolo vysvietených výkladov, v ktorých blikajú kvantá rôznofarebných svetielok a natriasajú sa gýčoví santovia s tučnými bruchami, čo mi však teraz nepripadá ani smiešne. Pred jedným takým výkladom, na autobusovej zastávke, stojí akási známa osoba a trasie sa pod náporom fujavice. Aspoň to som si myslela, ale keď prichádzam bližšie, uvedomujem si, že triašku spôsobilo tiché nariekanie. A kdesi

pod tými slzami spoznávam JU. „Katka?“ A je to ona. Chytro si utiera slzy z líca: „Aahoj.“ nesmelo zdraví. „Čo sa stalo? Niečo s Rišom?“ Prikyvuje a už sa viac nemusím pýta. To mi celkom stačí. Tak ju objímamuž som zabudla na všetko, čo som si po ceste v duchu sľubovala. Veď sú takmer Vianoce. A vtedy je vraj vhodné obdobie na rozdávanie šancí. Aj tých predposlednoposledných... ewušš

Vianoce... zasadneme za štedrovečerný stôl, aţ vtedy si môţeme konečne vydýchnuť. Ďakujem pekne, uţ by bolo po tom všetkom aj načase. Len vtedy si uvedomím, ţe som tu so svojou rodinou, a ţe toto sú vlastne tie Vianoce. Ţe všetko, čo preţívam a robím do tejto chvíle, vlastne robím pre túto chvíľu, a oplatí sa to pre ňu robiť. Ten stres preţitý pri nákupoch a tlačeniciach v obchodoch za to stojí. Veď vidieť radostný úsmev na tvári obdarovaného človeka je potešením pre všetkých. Aj keď nie sú Vianoce tým, čím bývali v minulosti, ešte stále majú niečo do seba. A musím povedať, ţe by mi ten stres aj chýbal. Nebola by to potom taká sranda. A moţno aj nie.  (Tento článok je subjektívny.) WATANI

... sú uţ za dverami. Mnohými tak celoročne očakávané vianočné sviatky sa neúprosne blíţia. Ako keby sme to zo všetkých tých reklám uţ v polovici novembra nevedeli, však? Myslím, a snáď nie som sama, ţe Vianoce uţ strácajú to svoje pôvodné čaro. Keď som bola malá, hovorili mi, ţe Vianoce sú hlavne o pohode, oddychu, radosti a šťastných chvíľach, strávených v kruhu najbliţších a priateľov. Pravdu povediac, mne to tak veľmi nepripadá. Z Vianoc sa stal komerčný sviatok. Plno akcií, zliav na drahé veci, moţnosti kupovať na splátku, len aby ste svojho blíţneho obdarovali hodnotným darom. Keď na to nemáte, nevadí, poţičiame vám peniaze a splácať ich môţete celý ţivot. Potom nastupuje stres. Čo kúpim mame, otcovi, súrodencovi a ostatným ľuďom, na ktorých mi záleţí? Ak si to nechám na poslednú chvíľu, budem sa tlačiť s ostatnými oneskorencami v prázdnych obchodoch, v ktorých uţ všetko vypredali. Potom zimné upratovanie, pečenie a všetky tie ostatné veci. A vraj sviatky oddychu a pokoja. Zdá sa mi, ţe cez Vianoce sa namakám viac ako v beţné dni. My, študenti, sa aspoň môţeme tešiť z tých úbohých „prázdnin“. Aby sa nikto neurazil, ţe sa sťaţujem, to nie. Môţeme byť radi, ţe aspoň nejaké máme. Ale naši učitelia sú taký milí, ţe nám na ne naloţia toľko domácich úloh, ak by sme sa NÁHODOU nudili. Česť výnimkám. Keď uţ 24. decembra

25


Tá naša stužková Toto sú slová známej pesničky od Elánu, ale použili ich aj naši štvrtáci, keď som sa ich spýtala na pár drobností z tejto dosť dôležitej udalosti ich života. Pýtala som sa dvoch babeniek zo 4.F, ktoré boli také milé a venovali mi chvíľku ich vzácneho maturantského času- týmto ich teda aj zároveň pozdravujem... A ešte som zabudla na miesto, kde sa to celé zomlelo- na Sliači v Palacke...(nechcem predbiehať, ale asi sa inšpirujeme).

Keby ste mohli vrátiť čas späť a spraviť stužkovú ešte raz, zmenili by ste niečo v organizácií? Organizačne to bolo zvládnuté v pohode, aj malé chyby boli milé. Myslím si, ţe keby sme to cvičili skôr, bolo by to umelé. Samozrejme, bolo tam aj veľa improvizácie. Aké scénky ste mali nachystané? Kto tvoril program? Na programe sme sa podieľali všetci. Scénky boli rôzne- zo všetkého troška. Bolo to dosť pestré. Celkom sa vydarilo moderné a zábavné spracovanie Rómea a Júlie, zapojili sa aj chalani svojím Baywatchom, kde behali nahí - bolo sa na čo dívať(naozaj zaujímavé), nasledovala Edita Papeki, remeslá… Mali sme aj receptárik s vhodnými radami do ţivota, naša spoluţiačka spievala 5 francúzskych šansónov. Bola aj reklama na cukor, Včielka Maja, chalani sa ešte realizovali

so svojím prasaťom s nugetou, čo vlastne nikto nepochopil, bola to dosť abstraktná scénka. Na záver bol ešte spoločný tanec....dúfam, ţe sme na nič nezabudli. Aké boli odozvy od rodičov, profesorov? Všetci to prijali rozhodne kladne. Profesori boli prekvapení, dokonca sa vyjadrili, ţe to od nás ani nečakali....Cvičili sme to deň predtým, takţe sme mali všetko v čerstvej pamäti… Nejaké trápnosti? Jeden človek pri príhovore rozplakal celú sálu- prejavom. Silný emotívny záţitok. Tí, čo tam boli, vedia o čom hovoríme... A praktická otázočka na záver- aké farby šiat si dievčatá väčšinou vyberali? Šaty boli úplne rôzne, farebné. V tom to bolo fajn. Ale skôr prevládali tmavé farby. Takţe ďakujem za rozhovor, prajem vám veľa úspechov a len pekné spomienky na túto školu. Roxana

26


Anketa Tento mesiac som sa rozhodla vyskúšať niečo netradičné - porovnať triezvy štvrtácky pohľad na svet a ešte snivý prvácky... Tak sa začítajte do odpovedí našich študentov: Štvrtáčka: Čoby si rada na škole zmenila? Čistejšie prostredie, keby bolo. Väčšie triedy. Čoby si na nej nezmenila? Jedáleň, lebo dobre varia. Sem – tam sa nezadarí, ale väčšinou je to výborné . Ako na teba pôsobia profesori? Zväčša sú takí váţni, dôleţití. Snaţia sa robiť svoju prácu dobre. Ako na teba pôsobí škola? Keby som nemusela, tak sem nechodím. Taká kocka. Aká bude tvoja najkrajšia spomienka na školu? Určite jedna z najkrajších spomienok bude na kočap v treťom ročníku. Bolo tam dobre, sranda. Spoznali sme sa aj so ţiakmi z iných tried.

Ako na teba škola vplýva? Vzhľad ma trošku sklamal hneď od začiatku, ale uţ som si zvykla. Ako na teba pôsobia profesori? Môj prístup k nim je dosť individuálny ,ale myslím si, ţe niektorých predbehla povesť. Nie sú takí zlí, ako som o nich počula, keď som sem šla. Aj tu platí akcia - reakcia... Vyhovuje ti spôsob vyučovania? Ani nie, mohli by nám nechávať viac priestoru na naše názory a otázky... Prvák: Čo by si rád na škole zmenil? Systém výučby a dochádzky do školy. To by sa, ale asi nedalo zrealizovať. Prichádzali by sme o 11.00 h a končili o17.00 h. Ešte sa mi nepáči, ţe profesori skúšajú hocikedy. Ja by som bral, keby napr. dva týţdne učili a potom by iba týţdeň skúšali. Takto by sa dal racionálnejšie vyuţiť čas a vyhli by sme sa zbytočným stresom. Čo by si na nej nezmenil? Určite dievčatá. Sú tu pekné dievčatá aj múdre v kaţdom ročníku. Ako na teba vplýva škola? Bez školy by nebol ţivot tak, ako by nebol bez kyslíka. Ale radšej by som uţ zarábal peniaze, lebo v práci uţ máme za snahu zaplatené. Tu ešte nie.... Ako na teba pôsobia profesori? Sú v pohode. Vyhovuje ti spôsob vyučovania? Keď som sem prišiel, myslel som si, ţe tu robia profesori pre študentov všetko… Ale väčšina je taká, ţe si len odučí, ale ţiadny neprinesie na hodiny ţiadnu praktickú ukáţku. Alebo by mohli povedať ţiakom, ale tam sú predsudky, ţe sú dosť leniví atď. . Uvítal by som viac názornosti, nejaké filmy, práca na počítačoch, besedy na danú tému, projekty...

Štvrták: Čo by si rád na škole zmenil? Zmenil by som čas obedňajšej prestávky pre štvrtákov, nedá sa to stihnúť… Čo by si na nej nezmenil? Bufet je dobrý. A riaditeľa- je to človek v správnej funkcii, hodí sa. Ako na teba pôsobia profesori? Niektorí unavujúco, iní vtipne, ďalší pokojne vyrovnane. Ako na teba pôsobí škola? Deprimujúco. Dobre vtedy, keď sa neučí, teda prvý mesiac, posledný mesiac, pred Vianocami. Keď je veľa učenia, písomky, vtedy nie je ktovie ako. Aká bude tvoja najkrajšia spomienka na túto školu? Na pekné dievčatá, ktoré sem chodia a spestrujú to tu. Prváčka: Čo by si rada na škole zmenila? Asi by som zmenila vybavila školu modernejším zariadením a doplnila o odborné učebne. Viac by som informovala ţiakov o ich moţnostiach, nie len na nástenkách, na ktoré nemáme čas, ale aj formou rozhlasu... Čo by si na nej nezmenila? Počet ţiakov, páči sa mi, ţe je nás veľa. A ešte alternatívny plán...podľa mňa fajn.

Takže toto boli výsledky našej ankety. Niektoré odpovede boli zaujímavé, ale aj veľmi úprimné. Mne osobne sa páčilo aj to, že žiaci nielen kritizovali, ale sa snažili aj vymyslieť nejaké východisko. Roxana 27


Svetové dni Vianočná a povianočná nádielka medzinárodných dní doplnená o dni zaujímavé z národnostného hľadiska. Z dôvodu úspory papiera zaraďujem tie najpútavejšie. December 2006 24.12. Svetový deň osobných práv (od 2001)

1.12. Svetový deň AIDS ( od r. 1988, symbol solidarity predstavuje červená stuţka)

Január 2007 2.12. Medzinárodný deň zrušenia otroctva (od r. 1984) 3.12. Medzinárodný deň postihnutých (vyhlásený pripomína sa od 1993)

zdravotne v r. 1992,

1.1.

Deň vzniku Slovenskej republiky

1.1.

Svetový deň mieru a pokoja

4.1.

Svetový Braillov deň

4.12. Sviatok sv. Barbory, patrónky baníkov a delostrelcov

15.1. (do 21.1.) týţdeň

6.12. Sviatok sv. Mikuláša, patróna detí

16.1. Svetový deň migrantov a utečencov – Kto utečie prvý? Ţiaci, či profesori?

7.12. Medzinárodný deň civilného letectva (vyhlásený v 1996) 9.12. Medzinárodný antikorupčný (vyhlásený v 2003)

tlačiarsky

24.1. Sviatok sv. Františka Saleského, patróna spisovateľov, novinárov a tlače – Nie, špeciálne vzdanie nebude

deň

24.1. Deň komplimentov (v tento deň by kaţdý mal vysloviť kompliment aspoň piatim ľuďom a tak si uvedomiť potrebu slušného správania) – chlapci, snaţte sa!

10.12. Deň ľudských práv (vyhlásený v 1950) 10.12. Medzinárodný deň práv (iniciovaný vo Veľkej Británii)

Medzinárodný

zvierat

25.1. Sviatok Obrátenia superpranostík)

11.12. Medzinárodný deň vysielania pre deti (Detský fond OSN – UNICEF; v ten deň 1946 zaloţili UNICEF)

Pavla

(deň

28.1. Medzinárodný deň mobilizácie proti jadrovej vojne – a... výbušným ľuďom

11.12. Medzinárodný deň hôr ( vyhlásený v 2002, oslavuje sa od 2003) týţdeň

29.1. Svetový deň lepry – Nezávidím tomu, kto sa v tento deň narodil

18.12. Medzinárodný deň migrantov (pripomína sa od 2000)

29.1. Medzinárodný deň bez internetu (pripomína sa od 2001) – Nemala by byť informatika suplovaná? 

15.12.(do 21. 12.) Medzinárodný jazykov – Kto má dlhší?

Katka Luptáková

18.12. Deň slovenskej poštovej známky a filatelie (pripomína sa od 1993)

28

Ústav Ľ. Štúra - december 2006  

školský časopis Gymnázia Ľ. Štúra vo Zvolene ročník I. (2006/2007) číslo 2.