Page 1


Úvodník (alebo niečo ako privítanie)

V

jednej príručke o tom, ako vydávať školský časopis, som sa dočítal, ţe úvodník by mal byť myšlienkovo hlboký, čo pravdepodobne značí, ţe moje predchádzajúce úvodníky vlastne ani neboli úvodníky, len akési privítanie. Ja ale sľubujem, ţe sa pokúsim svoje myslenie prehĺbiť, no a zatiaľ vás teda vítam vo svojom ďalšom neúvodníku. Keďţe Matka Príroda sa očividne prebúdza a my v laviciach zaspávame čoraz častejšie, upadol som do podozrenia, ţe toto uţ má byť asi jar, a teda ţe sa blíţia maturity (a my budeme doma), Veľká noc (a my budeme doma), písomky (a my (ne)budeme doma), atď... no teda krásne obdobie. Škoda len, ţe toto veselé obdobie tento rok nie je natoľko dokonalé ako po tie ostatné. Namiesto tešenia sa na Deň vtáctva sa totiţ podnikajú opatrenia proti vtáčej chrípke a dokonca som si všimol, ţe namiesto tradičných veľkonočných čokoládových sliepok a kureniec sú v obchodoch samé zajace! Hej, my chceme sliepky! No tu uţ chýba, len aby sa nakazili aj naše prváčence - kurence... Navyše sa mi zdá, ţe tým, ţe je čas maturít a my sme poväčšine doma, nadobudli profesori dojem, ţe máme voľného času na kýble, a tak sa nám nejaké tie nudné dni rozhodli vyplniť... Ale čo sa týka toho voľného času, asi je naozaj lepšie, keď som niečím zamestnaný, pretoţe naposledy to dopadlo dosť neslávne. To som bol cez jarné prázdniny na jednej chate a pri neďalekom dome sa na dvore pásla taká podarená koza. Tak som si ju chcel odfotiť – to viete, mestské dieťa vidí ţivú kozu... No ale mali ste vidieť tých vidieckych ľudí, čo videli mestské dieťa ako fotí kozu! No a keď som začal mékať, aby ju privolal bliţšie, to uţ ani nevedeli, či sa majú smiať, alebo na mňa niekoho zavolať... Há, ale koza prišla! A vďaka tomu vám svoje unikátne a autentické zábery teraz poskytujem k nahliadnutiu a zároveň dúfam, ţe vás dostatočne inšpirujú k ďalšiemu štúdiu (to bola teda riadne hlboká myšlienka...), prípadne vám vyplnia spomínané dlhé chvíle... peko

2


Informník aţké to časy... Ešte aj vydanie tohto vášho obľúbeného(?) časopisu sa nám opäť raz oneskorilo. Moţno si vravíte, ţe to naschvál hazardujeme s vašou psychikou, ale keďţe za posledné dva týţdne prešla celá naša redakcia nejakou chorobou, tak to skutočne skôr nešlo. Ale veď trpezlivosť časopis predsa len priniesla a myslím, ţe čakať sa tentoraz fakt oplatilo. Po minulých sťaţnostiach na niektoré nezodpovedné elementy nášho časopisu sa u nich ozvalo (alebo priam zrevalo) svedomie, pretoţe sme sa do tohto čísla ani zďaleka nezmestili (musím sa na nich sťaţovať častejšie), a tak sme anglické okienko donútili tentoraz abstinovať. Namiesto neho sa ale prebojovalo Matematické okienko. Neľakajte sa však názvu – nejdeme vás nútiť počítať alebo (boţechráň) premýšľať. Budete v ňom nachádzať skôr také veci a zaujímavosti, o ktorých ste ani netušili, ţe akokoľvek s matematikou súvisia. Zvyšnú väčšinu článkov majú na svedomí najmä rôzne výlety, akcie a pod. Dočítate sa totiţ o zájazde na benátsky karneval, ktorý organizovala stredná zdravotná škola, o tohtoročných lyţiarskych výcvikoch (hmm, sladké časy...), ale aj o nedávnom volejbalovom zápase. Aby som bol úprimný, pôvodne som chcel napísať aj čo-to o dni fyziky, ale keďţe trval namiesto plánovaných troch a pol hodín len dve (z toho bola vyše pol hodiny prestávka), myslím, ţe to vystihnem slovami: krátko, ale dobre. Ďalej musím pochváliť naše iniciatívne kura, ktoré kdesi odchytilo olympionika Jozefa Krnáča a nahovorilo ho na rozhovor, ale aj vami obľúbenú vysokoškoláčku Miriam, ţe nás svojim článkom varovala, aby sme na výšku nešli... A aby som nezabudol: Mám vám dať do pozornosti, ţe www. stránka časopisu sa práve prerába a potom... To budete koukat! Vzhľadom na to, ţe som bol nedávno násilne odchytený a následne ofotený sa mi vtíska myšlienka, ţe tam budú aj fotky redakcie (to ja by som dal radšej do sekcie „maskoti“). Ja len aby ste sa nenaľakali, keď to potom otvoríte... Tak ja sa idem doliečiť a vám prajem príjemné čítanie a surfovanie po nete bez nejakej ujmy. peko

Ť

3

Obsah 1. Titulka 2. Úvodník 3. Informník 4.-5. Nostradamove verše 6.-7. Naša vrchnosť 8.-10. Ach, ten náš lyţiarsky 11. A predsa nám chutí! 12.-15. Benátky 2oo6 16.-17. Matematické okienko 18.-19. Jozef Krnáč 20.-21. Novodobá Spartakiáda 21. Podivnosti 22. Úvaha 22. Chvíľka múdrosti 23. Modrý príbeh 24.-25. Passion of the love 26.-27. Nemecké okienko 28. Chvíľka poézie Šéfredaktor: Peter Kováč (2-5, 16-17, 20-21) Redaktori: Miriam Malecová (11) Tereza Štulrajterová (26-27) Dana Lennerová (6-7, 12-15, 23, 28) Ján Jaďuď (24-25) Zuzana Smutná (16-17, 22) Eva Jeţovičová (8-10, 21) Veronika Zubajová (18-19) Grafika: Ján Jaďuď Stanislav Mydlo Tlač: prof. Výboh Mail: casopis@gymzv.sk Web: www.gymzv.sk/~casopis


Nostradamove verše Nostradamus o významných osobnostiach Princ Charles, následník britského trónu Budeme svedkami siedmich premien britského národa, dvestodeväťdesiat rokov sa bude kúpať v krvi. Čiastočne zaviazaný Nemecku. Aries sa bojí pomôcť Poľsku. III. blok, 57. quatrain Výklad: Druhá polovica nie je zloţitá. V roku 1939 sa Veľká Británia stavia na stranu Poľska. Historikov uvádza do pomykova prvá časť. Odkedy sa má tých dvestodeväťdesiat rokov začať počítať? Sú aj také názory, ţe vec sa týka princa Charlesa. Bude Charles posledným britským panovníkom?

Alžbeta II., súčasná panovníčka Tenký, vysoký, vyschnutý ako trstenica, hral sa na verného služobníka. Zapudený nemá nič, len lístky v golieri a prudký jed. Chytený na úteku do veľkého rizika. VIII. blok, 82. quatrain Výklad: Kráľovná Alţbeta II. bola ohromená, rovnako ako celý národ, keď bol správca jej umeleckej zbierky Anthony Blunt odhalený ako člen zradného oxbridgského komunistického krúţku. Do tohto krúţku patrili aj Kim Philby a Guy Burgess. Blunt poţíval dôveru najvyšších kruhov, keď bezpríkladne zlyhal.

Alžbeta I., britská panovníčka Dlho odmietaná sa predsa len ocitne na tróne, z odporcov sa stanú zradcovia. Bude vládnuť nadmieru úspešne. V treťom roku nového storočia ako sedemdesiatročná odíde na večnosť. VI. blok, 74. quatrain Výklad: Alţbete I. dlho bránili ujať sa trónu. Keď sa jej to nakoniec podarilo, všetkých, čo brojili proti tomu, odsúdili ako zradcov. Jej vláde sa uţ nikdy nejaká vláda nevyrovnala. Zničila španielsku Armadu, získala španielske územia v oboch Amerikách, dokázala sa vzoprieť moci katolíckej cirkvi riadenej z Ríma. Anglicko prekvitalo a bolo hrdé na dosiahnuté úspechy. Alţbeta skutočne umrela, keď mala sedemdesiat rokov.

4


Benito Mussoliny, taliansky diktátor Kráľ konečne nájde to, po čom tak túži – v tom čase sa budú správať nevhodne k prelátovi. Odpoveď Ducemu ho rozhnevá, v Miláne pošle viacerých na smrť. VI. blok, 31. quatrain Výklad: Tento quatrain predvída nástup Mussoliniho – spolu s titulom Duce, ktorý si udelil

sám. Mussoliniho oponenti z Milána museli odísť do vyhnanstva, prelát sa síce stal pápeţom, ale zistil, ţe v katolíckej krajine je obkľúčený silami Antikrista.

Ajatollách Chomejní, duchovný vodca Iránu Dlhotrvajúce dažde, hladomor a vojna budú kváriť Perziu. Monarcha doplatí na prílišnú dôverčivosť. Akciu začne i skončí duchovný žijúci na odľahlom mieste vo Francúzsku. I. blok, 70. quatrain Výklad: Je v tom kus irónie, ţe ani všemocné KGB ani CIA nepredpokladali to, čo videl muţ, ktorý zomrel pred pol tisícročím. Totiţ zničenie pávieho trónu v Iráne. Nostradamus predpovedal päťsto rokov dopredu skutočnosť, ktorá sa nezdala pravdepodobnou do posledného okamihu, kým sa neudiala. Svet sa neveriaco prizeral, keď iránskeho šacha zvrhol náboţenský vodca ajatolláh Chomejní. Stalo sa to roku 1979. Dlhotrvajúce daţde, hladomor i vojna prispeli k pádu šacha, ale bol to Chomejní, ktorý dlhé roky intrigoval zo svojho exilu vo Francúzsku proti šachovi a pripravoval fundamentalistický islamský štátny útvar, ktorý nahradil monarchiu dynastie Páhlaví. Prvý verš je azda predpoveďou kvality ţivota v súčasnom Iráne.

Oliver Cromwell, lord protektor Nie kráľ, mäsiar vládne v Anglicku. Vlády sa zmocní násilím muž nízkeho pôvodu. Mravy opadnú, bez viery a práva nechá krvácať zem. Ten čas cítim tak blízko, že mi až zasekáva dych. VIII. blok, 76. quatrain Výklad: Ak sú iné štvorveršia príliš hmlisté, tak o tomto to povedať nemoţno. Predpovedať nástup Olivera Cromwella k moci sa uţ jasnejšie nedalo. Medzi proroctvom a príchodom Cromwella uplynulo celé storočie, teda udalosti neboli časovo aţ tak blízko. Nostradamus tým chcel len vyjadriť, ako deprimujúco naňho budúca udalosť pôsobí.

Edward VIII., novodobý britský panovník Nechce zobrať na vedomie rozvod, stáva sa nehodným. Kráľ musí opustiť britské ostrovy. Novým kráľom sa stáva ten, ktorý kráľovské znamenie nemá. X. blok, 22. quatrain Výklad: Jasné ako facka? Ide o abdikáciu Edwarda VIII. pre rozvedenú Američanku Wallis Simpsonovú? Edward musel opustiť Anglicko, pretoţe sa jeho láska nestretla s porozumením establishmentu. Miesto neho nastúpil na trón George VI.

5


Naša vrchnosť Alena Kvasnicová Kde ste študovali? Aké predmety? Študovala som na Univerzite J.A. Komenského v Bratistave na fakulte telesnej výchovy a športu kombináciu telesná výchova a geografia. Oba tieto predmety učím. Ktorý z nich učíte radšej? To sa nedá tak jednoznačne povedať, oba majú svoje osobitosti, oba učím rada, vhodne sa dopĺňajú. No na TV mám väčší priestor sa priblíţiť k študentovej duši, hlavne krúţky a kurzy umoţňujú lepší kontakt medzi profesorom a študentom. Ale v podstate oba predmety učím rovnako rada. Čo máte na svojej práci najradšej? Mám rada študentov, pokiaľ sa oni ku mne slušne správajú a k práci pristupujú zodpovedne. Mám radosť z ich pokrokov a zlepšujúcich sa výsledkov ... takú tú vzájomnú spoluprácu. Čo Vám na vašej práci naopak vadí? Vadí mi systém hodnotenia, teda hlavne na geografii. Osnovy sú veľmi prepchaté, učivo sa neustále musí doháňať, ak pár hodín za sebou z rôznych dôvodov odpadne, ostáva tak veľmi málo priestoru na iné aktivity, na takú tú praktickejšiu aplikáciu poznatkov. Napríklad v treťom ročníku sú len dve hodiny geografie do týţdňa, čo je podľa mňa málo na to, koľko učiva osnovy zahŕňajú. Práca učiteľa je v kaţdom prípade aj vyčerpávajúca, hlavne čo sa týka psychiky, lebo nespočíva len v samotnom vyučovaní, ale aj z mnoţstva iných, administratívnych vecí (vybavovačky, papierovačky). Keby ste mohli, ako by ste zmenili nedostatky na tejto škole, prípadne v školstve ako takom? Na tejto škole povaţujem za veľmi veľký nedostatok absenciu odbornej učebne geografie, lebo by bolo oveľa lepšie vyučovať ju v špeciálnej učebni. Spomínaný systém hodnotenia by bol podľa mňa objektívnejší zavedením rovnakých testov, v určitých časových intervaloch a za rovnakých podmienok centrálne pre celé Slovensko. Viem síce, ţe úplnú objektivitu je ťaţké dosiahnuť, lebo vţdy sa do hodnotenia vkráda subjektívny aspekt. Ďalej by som zlepšila podmienky na TV, telocvičňa nebola rekonštruovaná od otvorenia školy a je v zlom stave. Lenţe, bohuţiaľ, školstvo nemá dostatok peňazí. Spolu s kolegami sa však snaţíme vytvoriť v TV čo najlepšie podmienky, napríklad posilovňa. Aké bolo Vaše detstvo? Vždy ste chceli byť učiteľkou? Mala som spokojné, šťastné detstvo, vyrastala som v pokojnej rodinnej atmosfére. Celým mojím ţivotom, od útleho detstva sa niesol v znamení športu, poznávania a cestovania, aj keď len tu v okolitých štátoch. Veľa rokov som však chcela byť lekárkou, čo ma dodnes aj tak trochu mrzí. Moje rozhodnutie stať sa učiteľkou nepriamo ovplyvnili moji bývalí kolegovia – učitelia TV. Každoročne usporadúvate pre študentov lyžiarske kurzy, aké skúsenosti si odtiaľ prinášate? Väčšinou dobré, tieto kurzy umoţňujú väčšie zblíţenie sa so študentmi, aj do ďalších vzťahov to prinesie lepšiu atmosféru. Takisto počúvam pozitívne odozvy aj od študentov. 6


No neorganizujem len lyţiarske, ale aj plavecké, turistické a rôzne exkurzie. Nezhody, ku ktorým občas dochádza, beriem ako niečo, čo súvisí s vekom, mnohí študenti si na kurzoch „dokazujú svoju dospelosť“. Na kurzy však chodím veľmi rada. Bývam po nich síce unavená, vyčerpaná, ale má to svoje čaro. Práca v škole potom nie je taká stereotypná a je zaujímavejšia. Ktoré športy okrem lyžovania Vás bavia? Venujete sa nejakému aj aktívne? Tenis, volejbal, plávanie, turistika ... Ešte za čias ČSSR som sa 5 rokov aktívne venovala volejbalu. Mesto Zvolen som reprezentovala v dorasteneckej lige. No mojou srdcovou záleţitosťou dlhé roky bol, je aj bude lyţovanie, práve preto som si ho aj zvolila ako výberový šport na vysokej škole. Čomu inému, okrem športu, sa vo svojom voľnom čase venujete? Záhradke, chalupe, dcéram, veľa čítam ... Kým boli deti malé aj som štrikovala, šila, plietla, ale to teraz uţ nie. Rada cestujete? Áno, veľmi rada, je to moje hobby. Veľmi rada spoznávam nové miesta, ich kultúru, prírodu okolo. Geografia s tým priamo súvisí, práve preto som si ju ako predmet vybrala. Ktorá krajina z tých, čo ste navštívili, Vás najviac okúzlila? Navštívia som uţ mnoho krajín – Španielsko, Chorvátsko, Rumunsko, Turecko, Grécko, bola som aj v Monaku, no najviac ma očarilo Taliansko po svojej kultúrnej a historickej stránke. No v kaţdej krajine sa nájde niečo krásne, jedinečné ... Kam by ste sa ešte niekedy vo svojom živote chceli pozrieť? Prečo? Rozhodne by som chcela vidieť Paríţ a Londýn. No mojou úplne najväčšou túţbou a snom je navštíviť Japonsko. Zaujala ma ich kultúra, ich spôsob ţivota a príroda. Je to všetko iné ako tu, u nás a chcela by som to spoznať. Je známe, že tu na škole vediete environmentálny projekt, tzv. Zelenú rotu. Čo Vás viedlo k jeho rozbehnutiu? V prvom rade tomu verím, cítim, ţe táto vec je potrebná. Taktieţ v rodine som od detstva bola vedená k váţeniu si prírody, k snaţeniu sa o jej chránenie. A veľa rokov som ENVIROvýchovu aj vyučovala, kým ešte bola zavedená v osnovách štvrtého ročníka. Ako tretí predmet som na vysokej škole vyštudovala krajinnú ekológiu a v minulosti som uţ podobný projekt realizovala tu na tejto škole so zameraním na zber papiera. Veríte, že tento projekt bude úspešný? Úspechom pre mňa je uţ len to, ţe sa mi podarilo osloviť a dať dokopy pár študentov, ktorí sú aktívnymi členmi Zelenej roty. Sú pre vec zaujatí a veria v jej dôleţitosť tak ako ja. Vytvorili si medzi sebou skvelú spoluprácu. Ale veľmi by ma potešilo, keby sa do zberu zapojilo aj viac študentov, mohli by triediť aj doma ... Verím však tomu, ţe aj tí, čo tomu ešte neprikladajú dôleţitosť, vysmievajú sa tomu, raz pochopia, moţno aj vďaka prednáškam, ktoré nedávno na škole robil pán Lešinský, s ktorým úzko spolupracujeme, ţe je potrebné starať sa o prírodu aj takýmto spôsobom. Máte nejaké motto, heslo, ktorým sa v živote riadite? Áno, mám: „Správaj sa k ľuďom tak, ako by si chcel, aby sa oni správali k tebe.“ Ďakujeme Vám za rozhovor. Peko & <SSS@>

7


Ach, ten náš lyžiarsky!! Z

dá sa mi, akoby odvtedy, čo sme boli na lyţiarskom, uţ prešla snáď celá večnosť.. Vonku to konečne začína vyzerať celkom ako na jar, ale napriek tomu si skúsime pripomenúť ešte to predošlé, menej obľúbené obdobie – teda to zimné.. Hádam sa vám to podarí.. Nedeľa 22.január, doobedie. Krásny to deň! Obloha bez jediného obláčika a zima ako na severnom póle. Tak za takýchto podmienok som sa spolu s ďalšími 40timi prvákmi a váţenými profesormi vydávala na týţdenný útek od školských povinností a rodiny. Autobus sa konečne po polhodine pohol a ja som uţ len zamávala z okienka všetkým tým, ktorých som tu nechala. Cieľom boli Donovaly. Nádherné, chladné, zasneţené Donovaly. Áno, presne tu som mala moţnosť stráviť týţdeň na lyţiarskom. Čo vám budem hovoriť... Lyţiarsky je uţ sama o sebe skvelá akcia -veď čo uţ je lepšie ako týţdeň bez školy, sneh, lyţe a partia fajn ľudí?! Veruţe nič! A inak tomu nebolo ani tento rok. Za necelú hodinku nás uţ vítali dokonale biele Donovaly. Naša radosť a očakávania boli nevyčísliteľné. Samozrejme, chvíľu to trvalo, kým sa s námahou z autobusu vyloţili všetky veci a veruţe to pri teplote –20C nebola ţiadna sranda! Keď boli naše obrovitánske batohy a lyţe naloţené v aute, vybrali sme sa na povinnú dvojkilometrovú „vychádzku“ s cieľom chata Javorina. A napriek všetkému sme sa po chvíli naozaj akí - takí ţiví a v celkom dobrej nálade, dostali na určené miesto. Pomerne veľká, sympatická drevená chata roztomilo vykúkala spoza stromov a iste sa nás uţ ani ona nemohla dočkať. Ešte pred jej vchodom nás všetkých rozdelili do izieb a mohli sme sa konečne ubytovať. So svojím predvojnovým batohom na chrbte som úspešne vybehla po úzkych schodíkoch na prvé poschodie, kde som mala mať izbu s ďalšími piatimi babami. Izbietka vyzerala útulne, hoci mi chvíľu trvalo, kým som pochopila, ako sa nás sem má, preboha, zmestiť šesť. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď sme po rozloţení prístelky, ktorá úspešne zatarasila vchod do kúpelne, zistili, ţe sa to naozaj dá. Onedlho po príchode sme uţ s lyţami na pleci vyráţali na svah, na prvé skúšobné jazdy. Tie mali pánom profesorom (teraz pánom inštruktorom) odhaliť všetky tie „drevá“ medzi nami. Keď som napriek obavám zo všetkých moţných smrteľných úrazov nakoniec predsa len ten kopec zjazdila, bola som prešťastná, ţe uţ je to za mnou. Ale to zďaleka nebol koniec! Ešte trikrát sme boli nútení vyšlapať kopec a spustiť sa, takţe snaha profesorov, zničiť nás hneď v prvý deň, bola nadmieru úspešná. Môj ţalúdok uţ hodnú chvíľu škvŕkal od hladu, a tak návrat do chaty a prvá oficiálna večera bola jedinou záchranou. Zoznámili sme sa s ujom Čekanom - majiteľom tejto úţasnej chaty a okrem dobrého pocitu z plného bruška, sme získali aj nevyhnutné poznatky o pravidlách. Tie nám mali zabrániť chovať sa nejak neprimerane, ak by sme náhodou mali problém zmestiť sa do vlastnej koţe a pod.(čomu sa nie vţdy dalo celkom zabrániť).

8


Prvý večer sa niesol v duchu zvykania si, zoznamovania sa a pobehovaniu po izbách, ktoré sa napriek večierke (o desiatej!!) pretiahlo do neskorších nočných hodín. Ale profesori pre to mali, našťastie, dostatok pochopenia (začo im samozrejme ďakujeme). Druhý deň sa začal raňajkami o ôsmej, a to uţ správy z lyţiarskych stredísk hlásili teplotu asi -22˚C a k tomu „veľmi príjemný“ severák. Ale čosi také nás nemohlo odradiť, a tak sme sa posilnení výdatnými raňajkami a naobliekaný ako cibule, vydali na svah. Na Novej Holi to vyzeralo celkom ako na Aljaške a my sme sa pomaly, ale iste, menili na ľadové kocky. Ale lyţovať bolo aj tak úţasné a pán prof. Lizoň nás toho samozrejme veeeľa naučil, keďţe vzhľadom na umiestnenie v druhej skupine nám k úplnej dokonalosti chýbalo ešte pár krôčkov. Zima alebo čosi také však spôsobilo, ţe asi v utorok sa na naše zdesenie pokazila novučičká 6sedačka na Novej Holi, čo mnohých privádzalo do šialenstva. Neznámy pán sa situáciu asi snaţil uľahčiť, a tak sme si počas čakania na vlek mohli vypočuť jeho výstiţnú báseň: “Na Novej Holi nová 6sedačka stojí. Stojí, stojí a stojí...“ Zvláštne, čo všetko môţe ľudí inšpirovať k vytvoreniu takýchto hodnotných diel.. Našťastie v stredu, napriek tomu, ţe to tak spočiatku nevyzeralo, 6sedačku konečne spustili a my sme sa zase mohli ďalej veselo lyţovať tam. Keďţe streda bola vyhlásená za kritický deň, poobede bolo na programe len leňošenie, čo samozrejme všetkým vyhovovalo. Večer sme spoločnými silami premenili jedáleň na veľkolepú tanečnú sálu, v ktorej konečne vypukla poriadna diskotéka. Spočiatku väčšina trucovala a odmietala sa zabávať, ale nakoniec ich to prestalo baviť a pridali sa k ostatným úspešne sa zabávajúcim. Profesori zábavu nekompromisne ukončili uţ pred jedenástou, ale málokomu sa uţ chcelo spať. Únava však na seba nenechala dlho čakať a koniec-koncov, spať sa predsa musí! Štvrtok bol dňom mnohých úrazov. Poobede to na svahu vyzeralo celkom ako na klzisku a lyţe sa okamţite menili na korčule. Navyše sa tu akoby neustále mnoţili šialenci, ktorí boli ochotní obetovať aj vlastný alebo cudzí ţivot, len aby si zaţili pôţitok z rýchlosti. Tieto „osôbky“ dostali trefné pomenovanie - maďarské kamikadze.. Napriek všetkému, nikto neprišiel ani o ţivot, ani o zdravú končatinu. Vďakabohu! Ale, ako to uţ býva, všetko (AJ to dobré) sa raz skončí. A naozaj. Zrazu tu bol piatok a s ním aj náš odchod. Značne neveselí sme sa uţ ráno museli pobaliť a vysťahovať z izieb. Bolo mi takmer aţ do breku, keď som sa naposledy lúčila so svojou posteľou, skrinkou, véckom.. Ani sa mi nechcelo veriť, ţe uţ je naozaj po všetkom. Ţe to sú posledné raňajky. Ţe je to posledná jazda na 6sedačke... Profesorka Kvasnicová pri obede hodnotila lyţiarsky a pán Čekan uznanlivo vyhlásil, ţe sme boli jednou z najlepších partií, aké kedy chata Javorina zaţila (a veruţe mal pravdu-boli sme! Nikto ani raz neskočil z okna, nič sme nepodpálili - hoci sa nám párkrát podarilo spustiť planý poplach, a dokonca nikoho ani len nenašli leţať opitého na chodbe.. Taká disciplína sa asi často nevidí!). A bolo po všetkom. Naposledy som vyšla po zamrznutých schodíkoch z chaty a šlo sa domov. Náš predpokladaný príchod sa oneskoril o hodinu, pretoţe naša staručká Karosa ešte pred odchodom zapadla do snehových závejov na parkovisku. Ale aspoň sme sa pobavili pohľadom na 20-tich chalanov tlačiacich autobus.. Ani keď som sedela v autobuse, ani keď sme znova zavítali do nášho rodného Zvolena a zastavili pri gympli, ani vtedy som ešte neverila, ţe to je KONIEC. A uveriť tomu bolo ťaţké ešte aj po návrate do školských lavíc. Na záver dodám: Bodaj by kaţdý lyţiarsky bol taký vydarený, ako ten náš! To ţelám kaţdému!.. 9


PS: A dúfam, ţe po prečítaní tohto článku mi poriadne závidíte a ľutujete, ţe ste tam neboli, ak ste tam byť mohli! ewušš

10


A predsa nám chutí! D

lhú dobu som si myslela, ţe bývať sama bude pre mňa tá najlepšia moţnosť, keďţe ako jedináčik som zvyknutá na samotu a okrem toho, vyhlasujem, ţe najviac si cením slobodu a súkromie. Bývať na vysokoškolskom internáte neprichádzalo do úvahy ani v tej najkritickejšej situácii. Deliť sa o izbu s ďalšími babami? Nemať vlastnú kúpeľňu? Nehrozí! Pol roka som bývala sama. Nevravím, ţe mi bolo zle… bola som sama sebe pánom, chodila som do bytu, kedy som chcela i s kým som chcela… najviac ma deptalo ticho. Síce som stále mala čo robiť, ale aj tak väčšinu času som trávila na chatoch. Tým som si asi kompenzovala neprítomnosť ţivých ľudí, čo vyvrcholilo aţ pričastým rozprávaním sa samej so sebou, takţe som nebývala uţ sama, ale sama so sebou. Z ekonomických dôvodov a kvôli neustálym tlakom „zhora“ som musela privoliť k deleniu sa o svoj, uţ aj tak malý, ţivotný priestor s ďalším človekom. Našťastie, to nebola cudzia bytosť, ale bývalá spoluţiačka z gympla a zároveň kamarátka. Keď mi otec na druhý deň volal, ţe ako dopadlo sťahovanie, tak som odpovedala, ţe fajn a zatiaľ som Lenku, tak sa volá, nezabila. Na jeho stupídnu otázku prečo by som mala, som odpovedala veľmi stručne a jednoducho: „Som nervná.“ Tým pochopil všetko a viac nemusel zisťovať. Môj otec veru vie, čo znamená, keď sa prejaví moja cholerická stránka. V krajnosti zdrhal z bytu a vracal sa dosť neskoro, len aby nemusel byť v mojom dosahu a náhodou schytať za nejakého blba alebo nezapamätateľné učivo. Bolo mi ho aj úprimne ľúto, ale veď na niekom som sa musela vyzúriť, a keď on bol vţdy taká vďačná obeť. Musím priznať, ţe zo začiatku som zo spolubývania mala obavy. Ja som naozaj prudký človek a bála som sa, ţe Lenka poletí von oknom a pád zo štvrtého poschodia by asi nebol príjemný. Bývame spolu vyše mesiaca a zatiaľ je ţivá aj zdravá – na moje počudovanie. Keď som jej neublíţila ja, tak som si myslela, ţe si sama ublíţi zo mňa. Ale inak, sme všetci zdraví, ehm, teda fyzicky, o psychickej stránke je škoda rečí hovoriť. Keby bola chlap, tak je to takmer dokonalé bývanie. Ranné vstávanie, spoločné raňajky, cesta do školy, niekedy sa spolu naobedujeme, navečeriame, ideme naraz spať, delíme si domáce práce, ideme nakupovať i cvičíme. Tomu chýba uţ len sex a fakt tu máme partnerstvo. No, nič nie je dokonalé. Ale s chlapom by som asi toľko nekecala, a keď sa nad tým hlbšie zamyslím, tak by to asi nebolo ani také ideálne. Chlap by mi ofrflal, ţe nemáme telku a o priveľkom čase strávenom na internete a písaním seminárok ani nehovoriac. Moje výkyvy nálad i nočné hovory, nie len nočné, ale tak celkovo naše výkecy by ho privádzali do šialenstva. Chlapi, čo sa týka komunikácie, na ţeny naozaj nemajú. Tým nechcem ţiadneho uraziť, ale keby som to nemala overené v praxi, tak nie som o tom presvedčená a nevynášam tento súd. Raz, nie len raz, ale myslím konkrétny RAZ, bol u nás, v našej garsónke, Miňo. S Lenkou sme sa začali klasicky rozprávať, chudák chlapec, myslím, ţe dávno nemal v hlavičke toľký zmätok. Myslím si, ţe ţiadny chlap nedokáţe plne zachytiť sled rozhovoru, všetky asociácia, prestupy z jednej témy na druhú, a tým pochopiť zmysel celkovej konverzácie. To máte ako v vtipe s dţinom a chlapom. Chlap si najskôr ţelá diaľnicu medzi Francúzskom a Anglickom, dţin mu povie, nech si ţelá niečo menej náročné, tak po chvíľke hlbokého zamyslenia by chcel chlap pochopiť ţenskú reč a na to dţin okamţite zareaguje, či má byť tá diaľnice dvoj alebo štvor-prúdová. Ale jazykovou kultúrou sa radšej nejdem zaoberať, tej mi stačia stredajšie dve hodiny. Zmätok, ale aj pohoršenie by sme vzbudili nielen u chlapov, ale aj u rodičov, starších, konzervatívnych ľudí a cirkevných hodnostárov. Pri včerajšom obede sme si všimli, ţe najpikantnejšie témy rozoberáme práve pri jedle. Napríklad tá téma znela „pojedanie ľudí zvieratami“. Uţ ani neviem, ako sme sa k tomu dostali. Niekto by to pokladal za zvrátené a morbídne a ja by som sa s tými ľuďmi vôbec nehádala. Napadla ma jedna otázka z filmu: „Je zvrátené, keď ma násilie uspáva?“ Takţe niečo na tento štýl. Práve, keď sme boli rozbehnuté, tak mi volal Miňo a na otázku, ţe čo robím som mu povedala, ţe jeme a preberáme, akým spôsobom sa dá zabrániť zoţratiu ţralokom. Okrem neho sme sa bavili aj o krokodíloch, levoch, medveďoch, hadoch, škorpiónoch a ďalších pre človeka nebezpečných tvoroch. Zhodli sme sa, ţe by sme nemohli ţiť v Austrálii, lebo tam ţije všetka tá pliaga a ako dobre je v staručkej Európe. A predsa nám chutí! Ramka

11


Benátky 2oo6 zke uličky, dlhé loďky kolísajúce sa na vode, vysoké ošarpané budovy, výklady plné farieb, veselí ľudia ... To sú Benátky. Poznáme ich tak z novín, časopisov, televízie, internetu, z rozprávania tých, čo mali moţnosť ísť si toto krásne mesto pozrieť a vychutnať si jeho čaro na vlastnej koţi. Aj ja som uţ jednou z nich. Pre milovníkov histórie a cudzích krajov prinášam pár faktov k dejinám tohto „mesta na vode“: Dejiny Benátok sa začínajú v 5. storočí: na neobývané ostrovy sa uchýlili obyvatelia okolitých pevninských miest pred nájazdmi barbarov. Zaloţili tu niekoľko osád. Tie sa v roku 697 spojili do Benátskeho námorného zväzku na čele s dóţom, ktorého počnúc 8. stor. menuje zhromaţdenie ľudu. Benátky sa tak vymanili spod vplyvu Byzancie a stávajú sa nezávislou republikou, čo je prvý krok k ich politickému a hospodárskemu rozvoju. Výhodná poloha dopomohla mestu k získaniu významného postavenia v obchode s Orientom, ktorý sa stáva aj najdôleţitejším zdrojom jeho prosperity. Svoje nemalé sebavedomie dávajú Benátky najavo v roku 829. Je to rok slávnostného privezenia relikvií evanjelistu sv. Marka, ktoré boli ulúpené v Alexandrii. Odvtedy je tento svätec patrónom republiky a bdie nad jej ďalším rozkvetom. Symbol sv. Marka, okrídlený lev, sa stáva erbom mesta a chrám, ktorý postavili na uloţenie jeho ostatkov, je neodmysliteľným centrom všetkého politického i kultúrneho diania dodnes. Prudký hospodársky rozkvet Benátok je v 10.-11. storočí spojený aj s ich územnou expanziou. Najskôr obsadili ostrovy v Jadranskom mori a pobreţie Dalmácie. V roku 1204, počas smutne známej IV. kríţovej výpravy, dobyli Benátčania Konštantínopol. Získali tak oporné body na Peloponéze a ďalšie územia na Balkáne a prakticky všetky ostrovy východného Stredomoria. V roku 1381 sa skončili aj dlhodobé spory s Janovom, nebezpečným obchodným súperom, a to veľkolepým víťazstvom benátskych lodí pri Chioggie. Najvyššiu moc dosiahla republika v 15. storočí. Svoje výboje sústredila na taliansku pevninu. V tomto období bolo v meste postavených mnoho prekrásnych stavieb v štýle jedinečnej benátskej gotiky a vzniklo veľa hodnotných umeleckých diel. S prenikaním Turkov od východu, objavením Ameriky a nových námorných ciest do Orientu, Benátky strácajú svoje výsadné postavenie a začínajú upadať. Snaha udrţať si rozsiahle územie odčerpávala mnoţstvo síl v častých vojnových konfliktoch. Po postupnej strate majetkov nakoniec v roku 1797 prichádzajú aj o samostatnosť zmluvou v Campoformio a stávajú sa súčasťou rôznych štátnych celkov, aţ nakoniec v roku 1866 sú pripojené k Talianskemu kráľovstvu. Dva plné autobusy študentov sa spred Strednej zdravotnej školy, (ktorá mimochodom celý výlet organizovala; ja som sa o ňom dozvedela cez kamarátku a hneď som do kufra pribalila ďalších dvoch kamošov – pekná protekcia, však? ) sa pohli pribliţne o pol jedenástej večer, v piatok 24. februára s menším časovým sklzom. Plní očakávaní sme samozrejme skoro celú noc nespali.

Ú

12


Ja, Miňo, Kika a Iva sme kecali ostošesť, spánok na nás začal sadať aţ neskoro po tretej hodine rannej. Všetci zaspali skôr ako ja, čiţe si domyslíte, ţe zatiaľ čo potom ráno oni „oţili“, ja som pripomínala chodiacu mŕtvolu s rukou stále pred zívajúcimi ústami, ale aj tak to za niečo stálo. Nadránom, pred prechodom Rakúsko -Talianskych hraníc, som mohla vidieť úţasnú zmenu vyvolanú jedným z prírodných ţivlov: Pokým skoro v celom Rakúsku sneh uţ viac menej odvšadiaľ zmizol, v Alpách ho bolo na tony. Viete si aspoň predstaviť, aké to je, prebrať sa z driemot nie ani tak kvôli tomu, ţe sa za oknami rozvidnieva, ale ţe dovnútra autobusu sa zo všetkých okien vlieva aţ príliš mnoho bielej ţiary? Pozriem von, napoly oslepená, z Rakúskych ciest zvyknutá na prázdne, sivé asfaltové cesty a zoţltnutú trávu, pomaly sa prebúdzajúcu k ţivotu pri krajniciach, a čo nevidím? Sneh. Po krajoch diaľnice metrové záveje a cestné odhŕňače skryté pod nadýchanou bielou prikrývkou. Sneh. Konáre stromov ohýbajúce sa pod miliardami snehových vločiek. Biela nádhera. Ako z rozprávky. A toto všetko sa zrazu za posledným tunelom vedúcim popod Alpy niekam stratilo. Cesty na Talianskej strane boli opäť suché, tráva sa miestami zelenala, niekde som zahliadla uţ aj prvé kvitnúce jarné kvietky. Po snehu ani stopa. Tá biela nádhera, to mnoţstvo snehu, aké som na Slovensku za celý svoj doterajší ţivot nevidela, je tým jediným, čo som si z Álp zapamätala. Do Benátok sme dorazili v sobotu na obed. Moţno viete, moţno nie, ţe do nich vedie „z pevniny“ štvorkilometrový most. Nič dlhšie som dovtedy nevidela (ak nerátam americké filmy ). No a za mestom na nás uţ čakal karneval. Ako absolútne neorganizovaná skupinka nedočkavých a zvedavých turistov sme sa z parkoviska pohli smerom k centru mesta. Všetci do jedného sme otáčali hlavy všetkými moţnými smermi v snahe vidieť čo najviac. Spočiatku to vyzeralo ako obyčajné mesto podobné stovkám iných miest, no keď sme sa dostali do prvej úzkej uličky, kde sme dokonale splynuli s obrovským davom ľudí, čo doslova pretekal z jednej uličky do druhej, ráz mesta sa zmenil. Vysoké domy, odspodu ošúchané, opadaná farba, rozrastajúci sa mach, popraskané steny, balkón vedľa balkóna, holuby a čajky lietajúce ponad naše hlavy ... Mala som pocit, ţe práve z tých balkónov sa na nás všetci dívajú a smejú sa, určite uţ videli milióny takých, akými sme boli v tej chvíli aj my – turisti vyvedení z miery, nadšení, okúzlení. Museli sme naozaj vyzerať smiešne, kaţdý všetko fotil, kaţdú budovu, kaţdý most, cez ktorý sme prechádzali – a veru tých tam bolo neúrekom. Ako sme si tak „tiekli“ s davom, snaţila som sa vnímať zvláštnosť vysokých budov, tých pár zelených stromov, čo rástli naozaj len výnimočne pri niektorých stavbách, ľudí (no ťaţko sa dalo rozlíšiť, ktorí sú domáci a ktorí turisti) a výklady obchodíkov. Zároveň som sa snaţila zapamätať si cestu, ktorou nás profesorka viedla na námestie Svätého Marka. Ale po asi dvadsiatich minútach, keď sme prechádzali v poradí asi trinástou uličkou, som si uvedomila, ţe netuším, akým smerom sa točíme, odkadiaľ ideme a popri čom sme išli skôr. Všetky budovy vyzerali rovnako, a aj keď sa líšili farbami, tak stavbou sa podobali ako vajce vajcu. Po krajoch kanálov trochu širších neţ boli uličky sa na vode na jemných vlnkách pohojdávali o koly priviazané loďky alebo gondoly, niektoré sa plavili stredom kanála vezúc jasajúcich ľudí, ktorí si fotili všetko (aj nás ) presne tak isto ako my. A gondoly boli nádherné! Zvnútra väčšinou čierne, pretkávané zlatou alebo bordovou lesklou látkou. Gondolieri oblečení v zhode s vnútrom ich gondoly, na tvári s prívetivým úsmevom. No nespieval ani jeden z nich, čo ma trochu sklamalo, lebo 13


s gondolami som si uţ od detstva spájala mohutný chlapský hlas, ktorý spieva dlhú pieseň o láske. Aspoň tak mi to utkvelo v pamäti po rozprávaniach známych. No nielen vysoké budovy a loďky zamestnávali môj pohľad. Oči som doslova mohla nechať vo všetkých výkladoch, v ktorých si hrdo trónili všelijaké blyšťavé predmety. Pastva pre oči. Návnada na peniaze. Človek by tam najradšej nechal všetko, čo pri sebe mal. Porcelánové sošky, priehľadné, s odtieňom bledých no i tmavých farieb, dokonca i čierny krištáľ. Kone zo skla, čo vyzerali ako ţivé, malinké sklenené figúrky, zvieratká, vázy, tieţ keramika. Šperky, biţutéria, šaty farieb od výmyslu sveta, topánky na vysokých opätkoch, v kaţdom výklade iný štýl ... Benátske zrkadlá - vraj keď sa do nich pozriete, zostanete navţdy mladými (pozrela som sa ), zdobené kvietkami, ruţovými, modrými i zelenými, drevení šašovia, autíčka, bábiky a ... masky. Všade, naozaj všade samé masky, s farebnými pierkami, bohato zdobené rôznymi vzormi, klobúky, čiapky, klaunské, s brmbolcami, s rolničkami, špicaté ... Ale tie ceny! (Aby som vám neskazila celkový dojem z „mesta na vode“, o cenách radšej pomlčím ... ale pre prípad, ţe by sa tam niekto v najbliţšej dobe chystal, radšej si zoberte viac ako ste plánovali, garantujem vám, ţe vám veľa nezvýši ). Keď sme z jednej z uličiek „vytiekli“ na námestie Svätého Marka, tu uţ zo všetkých tých lákadiel zostali len stánky s čiapkami a maskami, dostali sme dvojhodinový rozchod. A pohľad na historické centrum Benátok. Námestie bolo plné ľudí, neviem odhadnúť jeho veľkosť, ale určite je poriadne. Ako kráľ si nad všetkým ostatným tróni katedrála (alebo bazilika – našla som to pod oboma názvami) Svätého Marka. Krásne balkónové priečelie a ešte krajšie oblúkové steny zdobené farebnými obrazmi svätých. Obor a kráľ, tak by som túto katedrálu nazvala. Do nej a hore na balkón, z ktorého bol výhľad údajne na celé námestie, no podľa mňa aj na dosť veľkú časť Benátok, sme sa mohli dostať zadarmo. Ale sme sa nedostali, bohuţiaľ. Pred vstupom sa totiţto tlačilo toľko ľudí, ţe kým by sme sa dostali na rad, tie spomínané dve hodiny by prešli ... tak sme sa pokochali aspoň zvonka. Od katedrály dolu námestím k širokému kanálu sa po oboch stranách vedľa seba tlačia historické pamiatky Benátok. Stĺpy aj priečelia ma zaujali nielen svojou farebnosťou (striedali sa všetky odtiene čiernej, sivej a bielej, pritom stavebný materiál nevyzeral nejako extra draho a bol rovnako ošarpaný ako aj tie vysoké budovy, len na ňom nerástol mach), ale aj pestrosťou vzorov. Na mnohých priečeliach mali svoje miesto aj hlavy levov, či muţov. Najväčšou stavbou po katedrále je Dóţov palác, ktorý vyzeral akoby bol postavený z tehly (steny majú oranţový nádych, priečelia sú biele, aj stĺpy), no hrdo sa čnel svojou mohutnosťou. Oproti nemu stáli zase najvyššie monumenty – dva stĺpy, na jednom sedel okrídlený lev, na druhom stál bojovník. Ešte jedna stavba siahala skoro aţ do nebies – mohutná veţa oproti katedrále. Za námestím sa nachádzala ešte jedna stavba stojaca za spomenutie – Most vzdychov (alebo Most nárekov, aj tak ho niektorí zvyknú volať). Meno dostal podľa vzdychov, ktoré sa rozliehali mestom, keď po ňom chodili otroci. Naň sme sa nedostali kvôli „hustej premávke“ spôsobenej maďarmi, poliakmi a aj samotnými talianmi. Trochu ľutujem, ţe sme nemali odborný výklad, aj keď by to asi väčšina povaţovala za zbytočnosť. Takto vám však môţem Benátske pamiatky iba opísať zvonka, nič bliţšie o nich totiţto neviem. Ale sú krásne, verte mi. Podvečer, keď sme sa všetci “porátali“ a znovu dostali rozchod, začali na námestie prichádzať prvé masky. Ja som ako prvú videla farebného papagája. Na tvári mal nasadený 14


obrovský zobák a na hlave dlhé perá. Uţ keď som videla túto masku, moje očakávania sa naplnili. Myslela som si totiţto, ţe nič precíznejšie ušité (kostým) uţ za celý večer neuvidím, no mýlila som sa. A ešte ako! Tanečnica, páţa, šľachtici, vznešené tajomné dámy, šašovia ... to bol len zlomok z krásy, ktorá sa na námestí objavila aţ k večeru. V mojej mysli najviac utkveli dve masky: krásne dámy v červenom s kyticami v rukách – sami predstavovali kvety a „harmančeková dvojica“ – nevesta so ţeníchom oblečení v bielo-zelenom kostýme, na ktorom boli odvrchu aţ po spodok poprišívané biele kvietky – králiky, či harmanček. Naozaj si s tými všetkými kostýmami musel dať niekto dobrú prácu – všetka česť. Podvečer na námestie zavítal aj dóţa – vraj hlavný pán celého karnevalu – ale oproti niektorým ostatným maskám nevyzeral ktovieako najkrajšie. Masky predstavujúce noc, deň, radosť, smútok, či smrť, pávia pani, mačka, ochranca, bojovník – gladiátor ... na všetky si uţ ani nespomeniem ... No všetci Benátčania ukrytí za maskami k nám boli veľmi milí, veselí a vďační. Radi chvíľku postáli, počkali, kým sme si ich zvečnili na pamiatku. Mnohí nám v taliančine aj poďakovali a niektorí sa aj pokúšali nadviazať rozhovor, no keďţe nikto z nás po taliansky nevie, nič z toho nebolo ... bohuţiaľ. Keď námestie Svätého Marka zaliala tma, na priečeniach budov sa rozţiarili svetlá – vyzerali ako horiace fakle. Na pódium oproti katedrále prišli hudobníci a hneď začali hrať veselé talianske piesne. Aţ vtedy sa začala naozajstná zábava. Tancovali masky, tancovali taliani, tancovali turisti. Všetkým bolo do spevu, všetci boli šťastní. Profesorka nám ešte v autobuse povedala pár vrelých slov o histórii karnevalu – odkedy a prečo sa koná. Veľa z jej slov som si nezapamätala, no jedno mi utkvelo v pamäti: „Benátsky karneval je o smútku, melanchólii, bolesti a spomienkach.“ V celej tej kráse bolo niečo tajomné, a aj keď sa vám to bude zdať zvláštne po tom všetkom farebnom, jagavom a veselom, čo som vám tu doteraz opisovala, istý smútok v tom predsa len je. Ale človek, ktorý vo svojom ţivote nikdy na takomto karnevale nebol, to len sťaţka môţe pochopiť ... Tak ako som aj ja v autobuse krútila nad profesorkinými slovami hlavou. Aţ priamo medzi všetkými tými ľuďmi, ktorý tam boli, tancovali, smiali sa a predvádzali kúsok zo svojej rodnej kultúry, som to celé pochopila. Keď po dni nezostalo ani stopy a noc vrcholila, všetci sme sa zišli pod námestím pri „autobusovej zastávke“. Myslím tým dok pre tronchetá – zvláštny typ lode fungujúcej v Benátkach ako naše MHD. Tá nás mala doviezť na stanicu najbliţšiu k nášmu parkovisku. „Station de la Roma“, na ten názov nikdy nezabudnem. Ţe prečo? Nielenţe som na tom rozheganom zhrdzavenom črepe skoro vypustila dušu, keď sa akurát mne a jednej kamoške ako posledným dvom z našej skupiny nepodarilo pretlačiť sa do prvej a druhej lode, jediné dve sme cestovali aţ treťou a ani sme poriadne nevedeli, kde treba vystúpiť! Profesorka povedala len niečo v tom zmysle, ţe treba rátať zástavky a vystúpiť na v poradí pätnástej. A ţe troncheton nemusí na kaţdej z nich stáť ... No to poteší ... stratiť sa v Benátkach ... uprostred karnevalu ... Kto z vás má morskú chorobu, alebo aspoň jej náznak – cestovať tronchetom (a vyhodiť za takú hrôzostrašnú jazdu 5 euro) neodporúčam. Uţ len plošinka, po ktorej sa nastupuje „na palubu“ sa celá kolíše na vlnách, a keď náhodou loď zavadí bokom o jeden z vody trčiacich kolov pri týchto plošinkách, vodu vidíte aţ na úrovni okienka, ktoré vám pri sedení na umelohmotných modrých sedačkách siaha asi po hrudník. Ako som vyvádzala! Ešte šťastie, ţe mi tí ostatní ľudia vo vnútri nerozumeli ani slovo. Neuveriteľne som sa bála, ţe sa celé troncheton potopí aj s nami a ja si pri ceste do neba budem môcť povedať uţ len: „Vidieť Benátky a zomrieť.“ Našťastie sa všetko dobre skončilo, ja som to preţila (aj kamoška ), vystúpili sme na správnej zástavke (hoci sme ich narátali iba štrnásť a stáli sme len na piatich), kde uţ na nás všetci čakali a (Konečne! pomyslela som si vtedy po tej nervy drásajúcej plavbe) mohli sme sa pohnúť k autobusom. No to bolo síce pekné, ţe sme sa pohli k autobusom ... lenţe na parkovisku sme hodinu stáli, snaţiac sa vyriešiť hádanku, prečo nie sme v plnom počte, ale šiesti členovia našej exkurzie chýbajú? Nikto ich nevidel nastupovať na troncheton ... a ja dodnes neviem, ako ich profesorka nakoniec našla. Vyčerpaní, no plní nových pocitov a záţitkov sme sa zosypali na sedadlá vo vyhriatom autobuse. Do hodiny sme všetci spali s ľahkou melanchóliou na viečkach. Benátky za to stoja. Sú krásne, tajomné a plné smútku. Neveríte? Presvedčite sa o tom sami. Cestov@teľk@ <SSS@> 15


Matematické okienko Zlatý rez Akúkoľvek úsečku AB moţno rozdeliť bodom C na dve úsečky AC a BC tak, aby pomer dĺţky pôvodnej úsečky k väčšiemu dielu bol rovnaký ako pomer väčšieho dielu k menšiemu: |AB| : |AC| = |AC| : |CB|

Povedané inými slovami, dĺţka celej úsečky AB a jej väčšieho dielu AC sú v takom istom (zlatom) pomere ako dĺţky dielov AC a CB, čiţe hovoríme, ţe bod C rozdeľuje úsečku AB zlatým rezom. Zlatý pomer tvoria uhlopriečka a strana pravidelného päťuholníka Plochy výsekov zlatého kruhu sú v zlatom pomere, ak stredový uhol menšieho z nich je pribliţne 137,5°: 360° = 137,5° 1+φ

Postupným skladaním štvrťkruţníc, ktorých polomery sú v zlatom pomere, vznikne tzv. zlatá špirála. Zaujímavým spôsobom súvisí s Fibonacciho postupnosťou prirodzených čísel: dĺţky strán opísaných štvorcov tvoria práve Fibonacciho postupnosť. /BC/= 1, /CD/=φ

Pomer strán „zlatého kvádra“ je φ-1: 1 : φ alebo (čo je to isté) 1:φ: φ2. Z jeho šiestich stien sú štyri „zlaté obdĺţniky“.

Označenie pre úmernosť úsečiek zlatého rezu zaviedli (podľa legendy) grécki matematici staroveku na počesť slávneho sochára Feidasa. 16


Zlatý rez sa v prírode aj v rôznych oblastiach matematiky vyskytuje veľmi často, v čom nachádzali inšpiráciu mnohí matematici stredoveku a renesancie. Napríklad Luca Pacioli tomu venoval podstatnú časť knihy De Divina Proportione (O Boţských pomeroch) z roku 1509. Knihu ilustroval sám Leonardo da Vinci.

Listy popínavých rastlín postupne rastú tak, ţe pomery počtu nových listov k počtu ovinutí stonky tvoria postupnosť:

v čom ihneď vidíme postupnosť čiastočných zlomkov aproximácie pomeru zlatého rezu:

Uţ prví vedci vyhlásili číslo 1,618 za zlatý rez. Toto číslo je v prírode všadeprítomné:  U hmyzu – keď vydelíme počet ktorýchkoľvek včiel počtom ktorýchkoľvek trúdov na svete, dostaneme vţdy to isté číslo  U niektorých morských mäkkýšov je priemer kaţdej jednej špirály voči priemeru nasledujúcej špirály opäť toto číslo. To isté platí aj pre semená slnečnice rastúce v špirálach  U ľudí – keď odmeriame vzdialenosť od temena hlavy po zem výsledkom bude znova číslo 1,618. To isté dostaneme aj keď vydelíme vzdialenosť od pleca po končeky tých istých prstov, alebo keď vydelíme vzdialenosť od bokov po zem vzdialenosťou od kolien po zem.

Čitatele a menovatele zlomkov tvoria Fibonacciho postupnosť. Osi po sebe nasledujúcich listov zvierajú vţdy uhol okolo 137°(zlatý uhol), tým je zaručené najlepšie moţné oslnenie všetkých listov. Botanika označuje tento jav ako fylotaxia. K deviatemu listu, ktorý je priamo nad prvým, sa dostaneme po piatich závitoch pomyselnej špirály okolo stonky. Počet medzier medzi listami a otočení (závitov) špirály je teda 8:5. Takto bývajú usporiadané listy topoľa, vŕby alebo hrušky. Listy usporiadané v pomere 5:3 máva dub, čerešňa, slivka a jabloň. Pomer 13:8 nájdeme na mandľovníkovom strome. peko & Roxana

17


Jozef Krnáč Čauko decká!!!

V

tomto čísle som pre vás pripravila exkluzívny rozhovor z našim skvelým športovcom, Jozefom Krnáčom, ktorý si vďaka svojmu skvelému výkonu priniesol z Atén, z letných olympijských hier v roku 2004 striebornú medailu. Bol to jeho obrovský úspech, a preto som rada, ţe si s ním mohla aj napriek jeho nabitému programu na chvíľku pokecať. Čo rád robíte okrem športu? Veľmi rád varím. Áno, a čo najradšej? V podstate to je jedno, skôr záleţí, ţe pre koho. Mám rád, keď môţem pre niekoho navariť. Máte nejaký športový vzor? Fú, ja som nikdy nejaké vzory nemával. Kaţdý športovec by sa mal sám snaţiť dosiahnuť čo najviac a nepozerať sa po nejakých vzoroch Ako ste sa dostali k tomuto športu a kto vás k tomu viedol? K tomuto športu som sa dostal cez moju sestru, rodičia ju prihlásili na dţudo a tým, ţe som mal len 4 roky, keď som začínal, tak som si veľmi nevyberal, čo budem robiť. No a odvtedy, ako ma na dţudo prihlásili rodičia, som pri tom ostal. Čo je pre vás motiváciou? Víťazstvá. V kaţdom športe dosiahnuť čo najväčší výsledok, úspech. Stalo sa vám , že ste chceli so športom skončiť? Boli taká situácie, obdobia, kedy sa nedarilo. Kamaráti chodili von a ja som musel makať na tréningoch. No na druhej strane sa mi to vyplatilo a neľutujem, ţe som pri tom ostal. Aký to bol pocit, získať na olympiáde medailu? Bol to fantastický, výborný pocit. Pocit zadosťučinenia za celé tie roky driny... Zmenilo to nejako to váš život? Ani by som nepovedal, ţe to nejako zmenilo môj ţivot. Sem-tam ma niekto spozná na ulici, no ţe by som si finančne prilepšil alebo sa stal mediálna hviezda, to nie...Ani mňa to nejako nezmenilo.


Čiže nie ste namyslený... Tak to v ţiadnom prípade. (môţem potvrdiť) :) Aké máte ešte ciele a čo vás čaká najbližšie? Momentálne sa chcem dať dokopy po operácií kolena. Najbliţšie ciele mám také, aby som bol zdravotne na tom dobre a aby som sa znovu dostal na olympiádu, pokúsiť sa získať opäť nejakú tu medailu. Čo by ste odkázali mladým športovcom? Vydrţať, vydrţať, vydrţať!! :) Jozefovi Krnáčovi veľmi pekne ďakujem za rozhovor a prajem mu ešte veeeeľa úspechov. Vaša Nika

19

Vizitka Meno: Jozef Krnáč Dátum narodenia: 30.12.1977 Obľúbené jedlo: steak Obľúbená hudba: System of down Rammstein Obľúbený film: Peter Pan Záľuby: varenie (!!)


Novodobá Spartakiáda K

eď sa rozchýrilo, ţe sa u nás 30. marca prvé dva ročníky neučia, tak som sa uţ pomaly začínal obávať, ţe sa naša uţ beztak dosť chatrná škola zrúti od toľkých prejavov emócií naraz. A tým myslím nielen nadšené prejavy VyVolenej polovice školy, ale aj pohľady prepichujúce aţ do špiku kostí tej ostatnej polovice. Síce (neviem prečo) som mal taký pocit, ţe tu ani tak nejde o chystanú akciu... Touto akciou mal byť volejbalový a pingpongový (takmer celoškolský) zápas. Málokto však rátal stým, ţe sa naň bude musieť ísť niekto aj pozerať... Podľa rozpisu sme ráno najprv vpadli do jedálne s túţbou v srdci po ekologickej prednáške, ktorá mala trvať pribliţne hodinu. Podľa mojich postrehov bolo prvých desať minúť prednášky najúspešnejších, pretoţe sa potom začali objavovať rôzne lístočky, na ktorých sa v tej chvíli neuveriteľne dobre hrali piškôrky a podobné veci. No a ak sa ešte aj našiel niekto, kto mal aspoň ako-tak potuchy, o čom sa tu „točí“, následne ho zrušili tety kuchárky, ktoré začali vyklepávať mäso na obed, pričom sa z niekadiaľ ozvalo, ţe to kuchárky sa masakrujú, čo uţ bol úplný koniec... Na záver ešte prepukla diskusia o tom, ako vylepšiť projekt zameraný na triedenie odpadov, do ktorého je zapojená naša škola a prednáška sa skončila. Súčasne s prednáškou prebiehalo v telocvični slávnostné otvorenie s príhovorom riaditeľa a zahájenie zápasov (a keďţe tu by nepostačila ani len rozpoltená osobnosť, bliţší obsah príhovoru vám priblíţiť neviem:(( ). Po hodine sa teda telocvičňa začala plniť nádejnými ekológmi (ktorí sem prišli aţ po varovaní, ţe sa tu bude podpisovať prezenčný papier), pričom zápasy uţ boli v plnom prúde. Po stenách telocvične boli rozvešané reklamné plagáty Dexia banky, ktorá mala celý tento deň na svedomí (keďţe ho sponzorovala) a nechýbala tu ani jej zástupkyňa M. Kišková, ktorá nám odpovedala na niekoľko otázok. Z následného rozhovoru sme sa dozvedeli asi toľko, ţe víťaz zápasu postupuje na celoslovenské kolo a ţe toto bol tzv. nultý ročník Dexia banka Cup-u, budúcej tradície. Medzitým sa uţ dav dostával do varu (keďţe ţiaden papier nechodil...), no potom v rámci sponzoringu začali rozdávať malé čokoládky a cukríky, neskôr aj propagačné broţúrky, takţe nastal opäť kľud. Aj keď tie broţúrky spôsobili pravdupovediac asi toľko, ţe čítajúci dav si loptu veľmi nevšímal, a tak sa poniektorí ocitli v úlohe obetí rôznych atentátov... Zhruba okolo jedenástej to väčšina spomínaných skandujúcich a divo povzbudzujúcich divákov vzdala a pobrala sa domov aj napriek stále sa neobjavujúcemu prezenčnému zoznamu (ktorý sa tam mimochodom nevyskytol ani neskôr, z čoho mali tí poctivejší, ktorí zostali aţ do konca, radosť). Po skončení všetkých (myslím, ţe 24) zápasov, boli víťazi ešte slávnostne vyhlásení a odmenení (čím iným ako) propagačnými predmetmi vyššie menovanej banky a telocvičňa sa konečne začala vyprázdňovať. Samotná škola získala od Dexia banky šek v hodnote 10 000Sk na nákup športových potrieb. 20


Akcia sa v konečnom dôsledku páčila takmer kaţdému a myslím, ţe väčšina s radosťou prijme aj jej nádejné ďalšie ročníky. Ktovie, moţno z toho postupne vykvitne naozaj novodobá Spartakiáda. Tak športu zdar – o rok! peko

Podivnosti Ani by mi nenapadlo, čo všetko sa dá dozvedieť na internete. Objavila som tam napríklad aj túto „zbierku podivností“, a keďţe som sa na nej dobre pobavila, povedala som si, prečo by som mala ukrátiť vaše hlavičky o také zaujímavé veci a nevytvoriť na vašich tvárach úsmev?! Takţe, tu ich máte..... Napadlo by vás, že:  je nemoţné oliznúť si vlastný lakeť?  krokodíl nemôţe vyplaziť jazyk?  srdce krevety je umiestnené v jej hlave?  podľa jednej štúdie, ktorá bola uskutočnená u 200 000 pštrosov počas 80 rokov, nestrčil ani jeden hlavu do piesku?  prasatá nie sú schopné pozorovať oblohu?  50% ľudí na svete nikdy v ţivote nehovorilo do telefónu alebo nepočúvalo telefónne sluchátko  krysy ani kone nemôţu zvracať?  ak človek poriadne kýchne, môţe si aţ zlomiť rebro?  ak naopak zadrţuje kýchanie, môţe si privodiť prasknutie cievky a v konečnom  dôsledku dokonca aţ umrieť?  krysy sa mnoţia tak rýchlo, ţe behom 18 mesiacov môţu mať aţ 1 000 000 potomkov?  zapaľovač bol vymyslený pred zápalkou?  35% ľudí, ktorí píšu do zoznamky, sú uţ ţenatí?  23% kopírok býva poškodených ľuďmi, ktorí si na ne sadajú, aby si namnoţili svoje ctené pozadia?  tak ako otlačky prstov, tak aj otlačky jazyka sú unikátne pre kaţdého človeka?  95% ľudí, ktorí si prečítali tieto informácie, sa pokúšalo oliznúť si vlastný lakeť? Vcelku zaujímavé, čo poviete?! ewušš

21


Úvaha „N

ajväčšie hodnoty človeka netreba hľadať v hlbinách mora.“ Netreba utekať na okraj sveta, netreba plávať do hlbín mora, aby som našla najväčšie hodnoty človeka. Postupne zisťujem, ţe stačí otvoriť oči a všetko čo som hľadala nachádzam okolo. Teraz zisťujem, ţe najväčšia hodnota človeka je láska… A čo láska vlastne je? Je to cit, ktorý spája dvoch ľudí silným putom, ktoré im prináša šťastie a úsmev na tvári. A čo je šťastie? Šťastie je pocit pri ktorom cítime radosť. Nič nie je krajšie ako svet plný ľudí, ktorí prenášajú pozitívnu energiu. Myslím, ţe niekedy stačí malý úsmev a deň sa stáva krajším. Aj keď mám len sedemnásť rokov, postupne zisťujem, ţe nie materiálne hodnoty ako peniaze sú strojcom šťastia. Ţiadne peniaze nenaplnia srdce radosťou. Aj keď sa vraví, ţe peniaze hýbu svetom, nemyslím si to. Svetom skutočne hýbe láska a šťastie. Ale najväčšia hodnota pre mňa je priateľstvo. Neexistuje krajší pocit ako vedieť, ţe niekto pri tebe stojí, vie ťa podrţať, keď upadáš do stratena. Priateľstvo, láska a šťastie sú najväčšie hodnoty sveta. Ľudia si neuvedomujú čo pre nich tieto hodnoty znamenajú. Dennodenne po nich šliapu a dupú. Kvôli vojnám, konfliktom a hádkam si ani nemáme kedy pozrieť do očí, vymeniť si pozdrav, podeliť sa o radosť a ešte menej byť s tými, ktorých máme radi. S koľkými trápeniami, s koľkými očami, s koľkými rukami sa stretávame kaţdý deň. Čo vidíme? Vrásky, nepriateľstvo, pochybnosti, tvrdosť. Naučme sa vidieť druhých skôr ako seba, počuť nesmelé prosby, ktoré sú tak často starostlivo skrývané... Známy autor poviedok sa o najväčších hodnotách vyjadril takto:

„Naša spoločnosť nás vnáša do klamu. Sme príliš navyknutý veriť reklame... Stále hovoríme: „Som rád, že ťa vidím!... Teším sa, dopočutia... To sú ale krásne šatôčky...“ A hovoríme to ľudom, ktorými azda opovrhujeme, s ktorými by sme sa radšej nestretli a ktorých šaty sa nám zdajú krajne nevkusné. Máme masku na každú príležitosť. Jednu pre priateľstvo, jednu pre rodičov a profesorov, inú pre susedov...“ Jednoducho nezáleţí na veku, kaţdý potrebujeme pochopenie, objatie, konkrétny prejav lásky. Nečakajme kým sa nás začne niekto usmievať, začnime hneď... Úsmev (keep smiling). Roxana

Chvíľka múdrosti

Človek môže iba raz žiť. Iba raz. A nič sa nevráti. M. Figuli Verný priateľ je medicínou duše. Latinské príslovie Láska k peniazom je koreň všetkého zla. Diogenes 22


Modrý príbeh A

prílový vánok sa pohrával s listami stromov, slniečko zlatisto svietilo a aj všetko ostatné nasvedčovalo tomu, ţe jar je uţ v plnom prúde. Kdesi v povetrí sa mihli malé modré krídelká. To motýlik preletel ponad lúku, na ktorej sa prebúdzalo mnoţstvo farebných kvietkov a kochal sa ich nádherou. Tu a tam prilietal bliţšie, rozoznával púpavy, sedmokrásky, nezábudky a nevädze, modré ako obloha, modré ako on. Bol ešte mladý, prvýkrát videl toľkú krásu a zamiloval si ţivot. Veď bol tak bezstarostný. Len lietať, nechať sa unášať vánkom, spievať kvietkom a dýchať ich sladkú vôňu, to bola jeho práca. Kaţdý deň zalietal k lúke, aby krásou potešil svoje srdce a svojimi pesničkami roztancoval kvietky, ktorých omamná krásna vôňa sa šírila široko-ďaleko. Jedného dňa sa však malý modrý motýlik rozhodol zaletieť ďalej. Chcel ísť za lúku, za les, kde ţblnkal potôčik medzi lístím a machom obrasteným kamením. Opatrne kľučkoval pomedzi stebielka trávy. Letel rýchlo, volalo ho srdce. Konečne zacítil vôňu pramenitej vody a uzrel odraz slnka na hladine. Aká to krása! Aké potešenie pre drobné motýlie srdiečko. Medzi stromami, kdesi v tráve uzrel modrý fliačik. Priletel bliţšie, zacítil najsladšiu vôňu a uvidel najkrajší zo všetkých kvietkov. Malú nevädzu. Ešte len rozkvitajúci púčik. A tá farba! Ako najčistejšia májová obloha, priezračný potôčik, dokonca krajšia a modrejšia ako farba jeho krídel. Zletel k nej a zľahka pristál na jej stonke. Zaspieval najkrajšie ako vedel. Privolal najneţnejší vánok a chvíľu sa spolu len tak hojdali unášaní spevom a neopísateľným pocitom šťastia. Lietaval k nej kaţdučký deň za východu slnka a vracal sa so západom. Prišlo leto. Nevädza uţ dávno nebola púčikom, vyrástol z nej krásny voňavý kvet. Vţdy čakala na svojho modráčika a nedočkavo nastavovala hlávku vánku, ktorý privieval od potôčika krásnu svieţu vôňu. Milovala jeho pesničky, zvuk jeho trepotajúcich krídel a jeho farbu. Bol modrý ako ona. Modrý ako more, ako oceán. Počula o ňom od vtákov a túţila ho vidieť. Vidieť vlny, piesok, počuť šum vody a mlčanie rýb. To modráčik by ju tam zaniesol na svojich krídlach. Rozprávali sa o tom, o svojich snoch. A boli šťastní, ţe majú jeden druhého. Aj keď oceán bol od nich ďaleko a nikdy by sa tam nedostali. Raz priletel motýlik za svitania, skôr ako obvykle. Chýbal mu k nevädzi uţ len kúsok. Pár metrov. Zamrazilo ho v letku. Nad jeho nevädzou sa skláňalo malé čiernovlasé dievčatko. "Ty si ale krásny kvietok," povedalo spevavým hlasom a sadlo si do trávy. "Moja mamička bola tieţ taká krásna. No nepamätám si na ňu. Umrela. Teraz je v nebi s anjelmi. No viem, ţe bola dobrá, a ţe voňala ako ty, kvietoček," dievčatko sa načiahlo a modráčikovi na okamih skamenelo srdce. To malé asi štvorročné čiernovlasé dievčatko odtrhlo nevädzu a vpichlo si ju do dlhých hustých vláskov. "Zbohom modráčik!" zaspievala tenkým hláskom modrá nevädza a stratila sa spolu s dievčatkom medzi stromami. Motýlikovi prestali slúţiť krídla. Sadol si na miesto, kde ešte pred chvíľou rástla jeho láska a nezmohol sa na nič. Ani len plakať nedokázal. Cez listy naňho presvitalo zlatisté slnko. Zohrievalo jeho skrehnuté telíčko a zaplavovalo jeho dušu teplom. Miloval ten pocit, tak ako malú modrú nevädzu. Ale tá je teraz nenávratne preč. Uţ ju neuvidí. V duchu sa mu vynáral jej obraz a on cítil jej sladkú vôňu. V jeho srdci zostane navţdy. Motýlik pochopil. V duši sa mu rozhorelo šťastie. Veď to malé čiernovlasé dievčatko ţiarilo ako hviezda, keď uvidelo modrú nevädzu. Ona mu pripomenula jeho mamičku a urobila ho na okamih šťastným. To dievčatko je predsa sirota a nevädza v ňom rozohriala novú nádej. Potešila ešte niekoho predtým, neţ by bola zvädla. Musel to priznať. Nepatrila len jemu. A urobila dobrý skutok. Strašne ju ľúbil a chcel byť teraz s ňou. Za západu slnka zaspal naveky a vánok ho odvial do potôčika. Prúd ho odniesol do rieky, z tade do mora a nakoniec do oceánu. Tam, kam malá modrá nevädza tak veľmi túţila ísť. Bol s ňou a spieval jej. Ona tancovala s anjelmi a spievala s ním. Tú, ktorú mali najradšej. A ostali spolu, navţdy. Niekde v diaľke na ich hviezde. Za oceánom. <SSS@>

23


Passion of the love B

ola tmavá a chladná noc. Všade bolo ticho, len občas bolo počuť, ako sa vietor hrá s lístím stromov. Jano sa prebudil z dlhého a vyčerpávajúceho sna. Pozrel sa vôkol seba a zistil, ţe je v nemocnici. Leţal pripútaný na posteli. V tom pocítil pálčivú bolesť blízko srdca. Nevedel čo to je. Nevedel, prečo je v nemocnici. No bol príliš unavený na to, aby nad tým premýšľal, a preto znova zaspal. Ráno ho zobudil hlas doktora. Bola vizita. Keď doktor zbadal, ţe sa Jano prebral, s uspokojivým tónom v hlase povedal: „Konečne, uţ som sa začínal o teba báť.“ Jano nechápal, a preto sa spýtal: „Pán doktor, čo tu robím? Čo sa mi stalo?“ „Ty nevieš, čo sa ti stalo? Aha, chápem, jasné príznaky amnézie. Typické pre niekoho, kto leţal niekoľko dní v kóme. Jediné, čo ti viem povedať je, ţe si bol postrelený blízko srdca.“ „Postrelený?“ spýtal sa Jano sám seba. Teraz uţ vedel, čo spôsobuje tú bolesť blízko srdca. „Musel si mať ohromné šťastie a obrovskú chuť do ţivota. Takéto prípady väčšinou končia smrťou. Teraz ťa nechám, aby si si odpočinul. Potom sa s tebou chcú rozprávať páni od polície.“ Jano sa potešil, ţe nemusí hneď teraz odpovedať na dotieravé otázky polície. No zároveň ho skľučoval pocit nevedomosti. Nevedel, čo im má povedať. Nepamätá si nič z toho, čo sa stalo a ani tie dni predtým. Ako sa domnieval, tak aj bolo. Nevedel odpovedať na ţiadnu otázku od polície. Ako sa mu to stalo a prečo, kto naňho vystrelil, proste nevedel nič. Dni ubiehali a Janov zdravotný stav sa čoraz viac zlepšoval. No on mal stále nejaký čudný pocit, ţe musí niečo dôleţité vybaviť, no nevedel čo a to ho nesmierne štvalo. Po dvoch týţdňoch ho prepustili na domáce doliečenie s tým, ţe bude pravidelne chodiť na kontrolu. Raz večer, keď sa vracal z mesta, kde bol vybaviť ešte pár vecí, sa rozhodol, ţe pôjde skratkou, pretoţe bola strašná kosa a on uţ chcel byť doma. Ako tak išiel všimol si jednu uličku. Úzku, tmavú a zašpinenú. Nevedel prečo, ale zrazu mal silný pocit ísť sa tam pozrieť. Vošiel teda do uličky. Poobzeral sa a chvíľu tam stál. Uţ sa otáčal, ţe ide domov, no v tom sa to stalo. Akoby udrel blesk z jasného neba. Spomenul si na všetko. Všetko čo sa stalo v ten osudný deň a týţdeň predtým. Spomenul si, pretoţe stál na tom istom mieste, kde ho predtým ten chlap postrelil. Spomenul si na Anet. Na to ako kričala. Do očí sa mu nahrnuli slzy. Padol na kolená. Zovrel päste a silno začal udierať do zeme. „Ako? Ako som na to mohol zabudnúť? Ja hlupák. Boţe prečo?“ zreval na celé pľúca... Kľačal tam na zemi a stále udieral do zeme. Päste mal uţ celé krvavé, no neprestával. V tú noc nezaspal. Rozmýšľal čo spraví. Vedel iba jedno, ţe Anet musí nájsť a vyslobodiť. Dúfal, ţe ešte bude na ţive, aj keď v kútiku duše vedel, ţe to tak nemusí byť. Na druhý deň išiel na políciu. Vedel, ţe im musí o všetkom povedať. No takisto vedel, ţe to nepovie len tak hocikomu. Mal tam priateľa, ktorému kedysi pomohol a teraz nastal čas aby mu tú láskavosť odplatil. Vyrozprával mu všetko a detailne popísal tých dvoch chlapov. Jeho priateľ hneď vedel, o koho ide. Boli to dvaja bossovia jedného malého, no o to nebezpečnejšieho gangu, ktorý obchodoval s „bielym mäsom“. Poďakoval sa Janovi, pretoţe konečne niečo na tých dvoch mali. A sľúbil mu, ţe Anet odtiaľ dostane. 24


Jano sa usmial a povedal: „Ja viem, ţe ty to dokáţeš, ale mám podmienku. Chcem byť pri tom!“ „Ale to nejde! To nemôţem.“ „Vravím ti, ţe chcem byť pri tom a je mi jedno ako to zariadiš. Je to jediná vec, o ktorú ťa ţiadam.“ „Pokúsim sa, ale za nič ti neručím.“ Dni ubiehali a polícia sa pripravovala na akciu. Jano bol čoraz viac nervóznejší, no vedel, ţe to vyjde. Nadišiel deň „D“. Polícia obkľúčila skrýšu gangu a vpadla dnu. Jano stál pri policajných autách a čakal, čo sa stane. Chvíľu bolo ticho, potom sa ozvali výstrely. Nato vybehli z budovy dievčatá a po nich aj polícia, ktorá viedla spútaných gangstrov. Jano zbadal jedného z tých dvoch chlapíkov. Ich pohľady sa stretli. V očiach toho chlapa bola vidieť zlosť a nenávisť. Akoby mu vravel: „No počkaj, teba si ešte podám!“ Potom sa Jano rozhliadol a v dave dievčat zbadal Anet. Zaliala ho spokojnosť a veľká úľava. Rozbehol sa k nej. Objal ju a vybozkával. Anet neverila vlastným očiam. „Myslela som si, ţe si mŕtvy, uţ som ani nedúfala.“ Jano neodpovedal, len ju vášnivo objal. V tú noc si dokázali lásku. Prešlo pár týţdňov a ich ţivot sa vrátil do normálu. Čakala ich uţ len posledná skúška, ktorú museli podstúpiť. Tou bolo posledné pojednávanie na súde. Jano vedel, ţe toho chlapa odsúdia na doţivotie, tým si bol istý, no chcel tam ísť. Chcel vidieť, ako dobro a spravodlivosť vyhrala nad zlom a krutosťou. Ten deň nakoniec prišiel. Pršalo a bola zima. Súd netrval dlho. Rozsudok bol jasný. Doţivotie. Ľudia pomaly vychádzali zo sály. Aj Jano s Anet sa uţ brali. Vonku pred budovou však Jano zastal. „Počkaj miláčik. Chcem vidieť, ako ho odváţajú.“ „Musí to byť? Ja tu uţ nechcem byť,“ povedala Anet. „Áno prosím ťa, počkaj ešte chvíľu.“ Stáli tam a čakali. Policajti vyšli von a s nimi aj ten chlapík. Zbadal Jana. V očiach sa mu zračila zlosť. Vedel, ţe nemá čo stratiť. Vytrhol sa policajtom z rúk a jednému zobral pištoľ. Namieril a vystrelil. Všetko sa to odohralo v zlomku sekundy. Jano v poslednej chvíli odstrčil Anet nabok. Policajti toho chlapíka okamţite spacifikovali a odvliekli preč od ľudí. Anet sa postavila a otočila. Chcela poďakovať Janovi, ţe ju znova raz zachránil. No v tom sa v jej tvári zjavila hrôza. Jano leţal na zemi v kaluţi krvi. Schytal tú guľku, keď chránil Anet. Anetine oči zaliali slzy. Zobrala ho do náruče a vravela: „Vydrţ, prosím, záchranka tu bude čo nevidieť.“ No Jano vedel, ţe nadišiel jeho čas. Znova sa mu zahmlieval svet. Znova stál na chodníku, všade okolo tma, len po stranách sa mu premietal film ţivota. Tento krát išiel odzadu. Išiel od tohto momentu aţ po jeho narodenie. Vedel, ţe teraz uţ môţe smelo ísť a tak vykročil ku svetlu na konci chodníka. Aj ten neznámy hlas akoby sa teraz usmieval. Uţ stál tesne pred svetlom, keď zrazu ešte začul Anet, ako plače a vraví: „Nie prosím ťa neopúšťaj ma, nie teraz , teraz keď by sme boli traja, prosím ťa, vydrţ.“ Janovi sa rozbúchalo srdce. Chcel ujsť od toho svetla čo najďalej a vrátiť sa k Anet. V hlave mal len jedno slovo. Traja. Otočil sa, no v tom náhle zastal. Zbadal niečo, čo ho upokojilo, zalialo pocitom spokojnosti a dôvery. Z posledných síl sa usmial. A potom vkročil do svetla. westrem 25


Die Oster Symbole W

ie ihr schon sicher gemerkt habt, ist das Wetter draußen schon viel besser geworden. Und ihr weißt auch sicher was das bedeutet. Ja, genau der Frühling kommt und mit ihm auch ein Fest das ganz besonders die Jungs gern haben. Zu diesen großen Ereignis habe ich euch ein Paar Informationen gefunden. Ich hoffe ihr werdet nicht einschlafen und wird es auch ein bisschen genießen. Die Ostereier Ostereier sind die zum Osterfest verschenkten bunten und aus verschiedenen Materialien hergestellten Eier. Das Ei hat in der Geschichte der Menschheit viele verschiedene Bedeutungen, die sich teilweise auf das Osterfest übertragen haben. Das Ei dient als Nahrung, ist Symbol des Lebens, der Reinheit, der Fruchtbarkeit, gilt als Naturalabgaben für Schulden, als Opfer oder Liebesgabe. Der Brauch zu Ostern Eier zu bemalen und zu verschenken geht auf verschiedene Ursprünge zurück. Schon in der Urchristenzeit galt das Ei als Sinnbild des Lebens und der Auferstehung und es wurde ein Ei mit in das Grab des Toten gegeben. Das Ei hält etwas verborgen, ist wie ein verschlossenes Grab, in welches ein Leben geschlossen ist. Damit wird die Beziehung zur Auferstehung Christi deutlich und die Verbindung zwischen dem Ei und Ostern für die Christen erklärbar. Das Bemalen der Eier kann durch die Natur bedingt sein, denn die Farbe und Muster von Wildvogeleiern oder die durch Färbekräuter entstandenen Muster konnten als Vorbild für die Bemalung durch den Menschen gedient haben. Der Osterhase Der Osterhase ist heute als österlicher Eierbringer bekannt. Die Verbindung zwischen Ostern und Osterhase kann auf verschiedene Arten erklärt werden. Die bunten Eier wurden dabei dem Osterhasen zugeschrieben, weil er viel flinker ist und die Hennen keine bunten, verzierten Eier legen konnten. Damit geht dieser Brauch auf den Erklärungsnotstand der Erwachsenen gegenüber den Kindern zurück. Denn die Hennen als Überbringer waren weniger glaubhaft als der Hase. Auch die Niedlichkeit des Hasen, vor allem für Kinder lässt den Glauben an den Hasen immer wieder aufleben. Dabei setzte sich der eierlegende Hase sich in Deutschland um die Jahrhundertwende durch und konnte bei der städtischen Bevölkerung schnell überzeugen, denn die Landbevölkerung bedurfte aufgrund der besseren Kenntnisse über die Hasen mehr Überzeugungskraft, um an den Osterhasen zu glauben. Weiterhin steht der Hase als Zeichen der Fruchtbarkeit, was sich anhand der griechischen Liebesgöttin Aphrodite und der germanischen Frühlings- und Fruchtbarkeitsgöttin Ostera, denen ein Hase als heiliges Tier zugeordnet wurde, belegen lässt. Das Osterwasser Wie viele andere Bräuche geht auch das Osterwasser auf eine vorchristliche uralte heidnische Entstehung zurück. Das Osterwasser sollte Augenleiden, Ausschlag und andere Krankheiten heilen, wenn man es aus der Quelle schöpfte. Man glaubte damals, dass man, wenn man sich am Ostermorgen im fließenden Bach wäscht, immer jung und schön bleibe. Um das Vieh vor Krankheiten zu schützen wurde es am Ostermorgen in die Bäche getrieben. Das Wasser stand als Zeichen des Lebens und der Fruchtbarkeit und wurde zum Gedenken an die germanische Frühlings- und Fruchtbarkeitsgöttin Ostera verehrt. Das heilige Wasser soll nun ein ganzes Jahr vor Krankheiten, Unglücken oder ähnlichen Ereignissen bewahren. In 26


verschiedenen Regionen Deutschlands wird aus Dankbarkeit zum lebensspendendem Wasser noch heute der Brunnen im Dorf geschmückt und mit Osterschmuck verziert. Ja, ihr habte es geschafft. Ich hoffe es hat euch gut gefallen. Ich freue mich schon auf das nächste Mall.

Symboly Veľkej noci Ako ste si určite všimli, počasie vonku sa nám konečne vylepšilo a vy uţ určite tušíte, čo to znamená. Áno, konečne prišla jar a s ňou aj sviatok, ktorý je výhodný najmä pre muţské pohlavie. K tomuto veľkému podujatiu som pre vás zistila niekoľko zaujímavostí o tomto sviatku. Dúfam, ţe pri čítaní nezaspíte a aspoň trochu si to uţijete ak vôbec tento článok budete čítať. Veľkonočné vajíčka Veľkonočné vajíčka sú (prekvapujúco) vajíčka, ktoré boli rôznymi spôsobmi pomaľované alebo vyrobené. Veľkonočné vajíčka majú v histórií ľudstva veľa významov, ktoré sa čiastočne preniesli na sviatok Veľkej noci. Vajíčko slúţilo a slúţi ako potrava, symbol ţivota, čistoty, plodnosti, ale aj ako prírodné platidlo alebo obeť. Tradícia pomaľovať vajíčko a na Veľkú noc ho podarovať má mnoţstvo vysvetlení. Uţ niekoľko desaťročí pred naším letopočtom vajíčko predstavovalo symbol ţivota a zmŕtvychvstania a dávalo sa mŕtvym do hrobu. Vajíčko pre nás predstavuje niečo tajomné, uzavreté ako hrob, v ktorom sa skrýva ţivot. V tomto zmysle je objasnený vzťah kresťanov k Veľkej noci. Maľovanie vajíčok má svoj pôvod v prírode. Ľudia, ktorý si uţ v minulosti obľúbili túto činnosť, sa inšpirovali v prírode vajíčkami vtákov. Veľkonočný zajac Veľkonočný zajac je známi ako „ roznášač“ vajíčok. Prepojenie medzi Veľkou nocou a veľkonočným zajacom si môţeme vysvetliť rôznymi spôsobmi. Dôvod prečo boli veľkonočné vajíčka pridelené zajacovi a nie napr. sliepke, je ten, ţe zajac je rýchlejší a nikto pred tým ešte nevidel znášať sliepku farebné vajíčka. Ďalší z dôvodov je, ţe zajac je proste dôveryhodnejší ako sliepka. Samozrejme v tejto veci zaváţi aj zlatý vzhľad malého zajačika. Vďaka tomuto sa zajac uţ dlhý čas drţí na vrchole ako obľúbený symbol Veľkej noci. Z minulosti však vieme, ţe zajac je taktieţ známy ako symbol plodnosti, ktorý sa často spája s gréckou bohyňou lásky- Afroditou a germánskou bohyňou jari a plodnosti- Osterou. Veľkonočná (svätá) voda Ako všetky symboly Veľkej noci aj táto „voda“ má svoj historický pôvod. Táto voda mala liečiť ťaţko vidiace oči, podráţdenú koţu a iné podobné choroby ak sa čerpala priamo zo zdroja. V minulosti sa verilo, ţe ak sa niekto okúpe na veľkonočné ráno v prameni stane sa navţdy pekným a zdravým. Taktieţ aj dobytok, aby zostal zdravý sa nahnal do takejto vody alebo prameňa. Voda bola aj je symbolom ţivota plodnosti, ktorý sa spája s germánskou bohyňou jari Osterou. Táto voda nás má po celý rok ochraňovať pred chorobami, nešťastiami a podobne. V niektorých regiónoch Nemecka sa dodnes vyzdobujú studne na počesť tejto vody. Áno, zvládli ste to. Dúfam, ţe sa vám to aspoň trochu páčilo. Teším sa na vás uţ v ďalšom čísle. Kiara 27


Chvíľka poézie ...alebo pár teplých slov na záver Mlč! Hovor! Spievaj! Krič a plač! Mlč! Niekedy lepšie padnú slová, v ústach zabudnuté, ktoré by vyslovili spomienky na časy, dávno uplynuté. Ticho deprimuje alebo lieči. Lepšie je mlčať, ako sa tvrdohlavo priečiť! Hovor! Prejav sa, keď je treba. A nestoj vţdy ako dutá vŕba. Nehanbi sa a vyslov svoje city. Povedz, kto vlastne si Ty. Spievaj! Hudba pomáha srdcu i duši. Skús vydať zo seba tón, Aj keď teplo Ti hrdlo suší. Len tak, pre radosť s priateľmi Si zaspievaj A pomysli si pritom na krásny, kvitnúci (elfský) raj. Krič! Bolesť a hnev dostaň zo seba von. Či šialeným revom, či bezhlavým krikom. Všetku svoju bolesť vykrič do sveta, smelo len. Hnev a smútok. Prečo? Netrp preň! Plač! Po slzách sa Ti uľaví. Ver mi! Radšej plač, akoby si mal trieskať dvermi. Na Tvojej duši zmyjú slzy časť smútku. Smelo plač! A neupadni do zármutku! Mlč! Hovor! Spievaj! Krič a plač! Veď sme len ľudia, ktorí spia a budia sa. Len raz ... sa nezobudia.

<SSS@> 28


A teraz niečo úplne iné - číslo 4  

číslo 4 (marec/apríl 2006)

Advertisement
Read more
Read more
Similar to
Popular now
Just for you