Page 1

Stolček, prestri sa...

P

red mnohými a mnohými rokmi žil jeden krajčír, ktorý mal troch synov a jednu kozu. Keďže ich koza všetkých živila mliečkom, potrebovala sa dobre napásť. Nuž ju každý deň raz jeden, inokedy druhý a potom zase tretí syn vyháňal na lúku a po celý deň strážil. Jedného dňa zaviedol najstarší syn kozu na cintorín, kde rástla najchutnejšia tráva. Koza sa mohla dosýta najesť aj vyskákať, koľko vládala.

Večer, keď bolo treba ísť domov, sa syn spýtal kozy: „Koza, už si sýta?“ „Mééé,“ odvetila koza, „som taká nažratá, že už viac nevládzem. Mé, mé!“ Mládenec chytil povrázok, ktorý mala uviazaný okolo krku, a zaviedol ju domov, do maštale. Keď vošiel do chyže, starý krajčír sa syna opýtal, či sa koza dobre napásla. „Ojoj, taká je sýta, že by už nezjedla ani lístoček,“ odpovedal syn.

13

DO_004_224807_04_Tischlein deck dich_sk.indd 13

16. 2. 2010 16:13:07


Krajčír sa však chcel o tom presvedčiť na vlastné oči. Vybral sa do maštale a spýtal sa kozy, či sa dobre napásla. „A kde som sa mala napásť, vari na tom kamení, po ktorom som celý deň skákala? Nemala som v papuli ani len lístoček! Mé, mé.“ Nahnevaný krajčír sa osopil na syna: „Si klamár, povedal si, že koza je sýta a pritom si ju nechal hladovať!“ A s hnevom ho vyhnal z domu. Nasledujúci deň šiel pásť kozu druhý syn. Zaviedol ju do húštiny, kde rástla šťavnatá, hustá tráva, a nechal ju, nech sa napasie. Keď sa schyľovalo k večeru, mládenec sa opýtal kozy, či je už sýta. Koza vraví: „Oj, veru, už som taká sýta, že by som nemohla zožrať ani stebielko. Mé, mé!“

Prostredný syn vzal do ruky povrázok a zaviedol ju domov. Keď ju priviazal v maštaľke a vošiel do chyže, starý krajčír sa zase spýtal, či je koza sýta. „Oj, pravdaže! Tak sa nažrala, že by už ani lístok nezjedla,“ odpovedal syn. Krajčír sa však aj tentoraz chcel presvedčiť, či syn hovorí pravdu. Vošiel teda do maštale a spýtal sa kozy, či sa dobre napásla. „Napásla? Veď sotva vidím od hladu!“ vzlykala koza, „celý deň som len po kamení skákala, ani jediný lístok som v papuli nemala! Mé, mé.“ „Ty naničhodník, nechať hladovať také dobré zviera!“ rozkričal sa krajčír a vyhnal z domu aj druhého syna. Tak prišiel rad na najmladšieho, aby zaviedol kozu na pašu. Ten, keď videl, ako po-

14

DO_004_224807_04_Tischlein deck dich_sk.indd 14

16. 2. 2010 16:13:07


chodili jeho starší bratia, chcel kozu napásť tak, aby bol otec spokojný. Vyhľadal svah porastený hustou trávou a kríkmi so šťavnatým lístím a nechal milú kozu pásť sa. Keď sa začalo zmrákať, syn sa opýtal kozy: „Si už naozaj sýta, koza?“ Ona odpovedala: „Už som taká nažratá, že by som nevládala prežrieť ani stebielko. Mé, mé!“ Mládenec ju vzal za povrázok a vybrali sa domov. „Najedla sa dnes koza dosýta?“ aj tentoraz sa krajčír spýtal svojho syna. „Áno, otec. Tak som ju nakŕmil, že by už ani lístok nezjedla,“ odpovedal syn. Otec si však spomenul, ako ho oklamali jeho dvaja synovia, a tak sa vybral do maštale presvedčiť sa na vlastné oči. „Či si sa dnes dobre napásla, moja milá?“ opýtal sa krajčír. „Kdeže som sa mala napásť?“ sťažovala sa rohatá potvora. „Vari na tom kamení, po ktorom som skákala? Ani lístok, ani steblo trávy som v papuli nemala! Mé, mé.“ „Ach, vy banda jedna klamárska! Jeden horší ako druhý!“ rozhneval sa krajčír a vyhnal z domu aj najmladšieho syna. A tak ostal s kozou sám. Ráno ju zaviedol na pastvu so šťavnatou trávou a hustými kríkmi, ktoré kozy tak rady obhrýzajú. „Tu sa môžeš najesť dosýta, koľko len budeš vládať,“ povedal krajčír a nechal kozu celý deň na paši. Pred zotmením sa jej opýtal: „Tak čo, koza, už si sýta?“

A koza odpovedala: „Mé! Tak som sa prejedla, že by som nevládala prehltnúť ani zrnko. Mé, mé!“ „Tak poďme domov,“ povedal krajčír a odviedol kozu do maštale. Keď krajčír zatváral dvierka, pozrel ešte raz na kozu a povedal: „Konečne si sa najedla dosýta.“ Vtom sa však koza ozvala: „Dosýta? Z čoho? Vari z toho kamenia, po ktorom som skákala? Veď som ani lístok v papuli nemala! Mé, mé.“ Krajčírovi vtedy svitlo, že svojich synov vyhnal z domu neprávom. „Ach, to nevďačné zviera!“ vykríkol. Celý bez seba od zlosti schytil britvu, namydlil koze hlavu a oholil jej ju do posledného chĺpka. „Tu máš, nevďačnica, teraz sa už medzi statočnými ľuďmi nebudeš motať,“ zvolal krajčír a bičom vyšľahal milú kozu tak, že tá vzala nohy na plecia a veľkými skokmi trielila preč. Keď krajčír osamel, premohol ho veľký smútok. Veľmi si želal, aby sa mu synovia vrátili, ale nikto nevedel, kam sa podeli. No najstarší sa vo svete nestratil. Po dlhom putovaní sa dostal k stolárovi, u ktorého vstúpil do učenia. Majster si krajčírovho syna obľúbil, lebo bol usilovný a šikovný, a keď sa chlapcovi služba chýlila ku koncu, stolár mu za odmenu daroval malý stolček. Bol z obyčajného dreva, ničím sa od ostatných nelíšil. No predsa len to nebol obyčajný

15

DO_004_224807_04_Tischlein deck dich_sk.indd 15

16. 2. 2010 16:13:07


stolček, bol zázračný. Keď ho človek postavil na zem a vyriekol: Stolček, prestri sa! – ako šibnutím čarovného prútika sa na ňom zjavil čistý obrus, taniere, príbory, misy a poháre a hojnosť jedál od výmyslu sveta. Mladý stolár sa potešil, že až do konca života bude mať o jedlo postarané. Stolček môže postaviť hoci aj v lese či na lúke a ten mu vždy ponúkne jedlá, aké hrdlo ráči. Pekne sa majstrovi poďakoval a rozmýšľal, kam sa pobrať ďalej. Vtom sa mu v mysli vynoril obraz jeho starého otca, ako opustene sedí na priedomí. Už ho azda zlosť prešla a keď mu prinesiem čarovný stolček, určite sa poteší – pomyslel si najstarší syn a ako si rozmyslel, tak aj urobil. Vzal čarovný stolček a pobral sa domov k otcovi. Cestou domov sa zastavil v hostinci plnom hostí. Tí ho volali, aby si prisadol a najedol sa s nimi. Mladý stolár však odmietol: „Nerád by som z vášho odjedal, buďte radšej vy mojimi hosťami.“ Postavil stolček na zem a riekol: „Stolček, prestri sa!“ V okamihu sa pred nimi objavil nádher-

ne prestretý stôl s vyberanými dobrotami. Všetci zhíkli od prekvapenia, zasadli za stôl a s chuťou hodovali. Misky sa plnili jedlom tak rýchlo, ako ich hostia vyjedali. Majiteľ hostinca, ktorý ich spoza kuchynských dvier pozoroval, si pomyslel: Taký stolček by som aj ja potreboval, je lepší ako ten najšikovnejší kuchár! Keď sa všetci nasýtili, mladý stolár sa uložil spať. Ale hostinskému stolček neschádzal z mysle. Spomenul si, že má v komore navlas rovnaký, a tak sa vkradol do stolárovej izby a stolčeky vymenil. Na druhý deň ráno mladý stolár nič nezbadal. Zaplatil za nocľah, vzal si stolček a vydal sa na cestu domov. Ešte toho dňa prišiel k rodičovskému domu, kde ho vítal naradostený otec: „Vitaj, synak! Porozprávaj, čo si sa vo svete naučil?“ „Stal sa zo mňa stolár,“ povedal syn hrdo. „To je dobré remeslo. A ten stolček si vari ty sám vyrobil? Už som veru aj krajšie videl!“ uškrnul sa otec. Mladý stolár sa nedal: „Možno nie je najonakvejší, ale tento stolček má čarovnú moc,

16

DO_004_224807_04_Tischlein deck dich_sk.indd 16

16. 2. 2010 16:13:07


otec! Hneď ti to ukážem!“ Postavil stolček na zem a vyriekol: „Stolček, prestri sa!“ Stolček sa však ani nepohol. Vtedy mladý stolár zbadal, že to nie je stolček, ktorý mu jeho dobrý majster daroval, ale že mu ho niekto vymenil. Ak sa chcel uživiť, nezostávalo mu nič iné, len začať pracovať. Ani prostredný krajčírov syn sa vo svete nestratil. Dostal sa za učňa k jednému mlynárovi. Chlapec bol pracovitý a poslušný, a preto si ho majster obľúbil. Keď sa prostredný krajčírov syn vyučil, majster mlynár sa rozhodol, že si zaslúži odmenu – daroval mu somárika. „Dobre ho opatruj, chlapče!“ povedal, keď sa lúčili, „nie je to obyčajný somár, ktorý by mohol vláčiť ťažký náklad. Ani zapriahnuť do voza ti ho neradím. Keď ho však posta-

DO_004_224807_04_Tischlein deck dich_sk.indd 17

víš na obrus a povieš: Oslík, otras sa!, budú z neho padať zlaté dukáty.“ Mladý mlynár sa daru potešil, pekne sa mlynárovi poďakoval a vydal sa na cestu. Keď potreboval peniaze, vyriekol len: Oslík, otras sa! – a zlaté dukáty sa začali sypať. Mládencovi ich stačilo pozbierať. Onedlho sa potuliek po svete nasýtil, a preto sa rozhodol vrátiť domov k otcovi. Keď otec zbadá oslíka, iste sa poteší a prijme ma s otvorenou náručou, myslel si. Cestou k domovu natrafil na ten istý hostinec, v ktorom hostinský zamenil jeho bratovi zázračný stolček. Mladík si objednal najlepšie jedlá a najdrahšie nápoje. Keď chcel za večeru zaplatiť, zbadal, že sa mu minuli dukáty. „Počkajte chvíľočku, idem si po peniaze,“ povedal hostinskému. Vstal, stiahol zo stola obrus a vybral sa do maštale.

16. 2. 2010 16:13:08


Hostinský sa čudoval, prečo mladý berie so sebou obrus, a rozhodol sa, že vypátra, čo to má znamenať. Vybral sa za mládencom a cez škáru vo dverách pozoroval, ako mladý mlynár rozprestrel obrus pod somárikom a riekol: „Oslík, otras sa!“ Krčmár vyvalil oči od úžasu: zo zvieraťa sa sypali zlaté dukáty. Mládencovi stačilo len ich pozbierať. Ej, bisťu! Taký somár by sa veru zišiel aj mne, pomyslel si hostinský. V noci sa majiteľ hostinca vykradol do maštale, odviazal zázračného oslíka a na jeho miesto priviazal svojho, s ktorým každý deň zvážali drevo z lesa. Mladý mlynár sa ráno zobudil, zaplatil za nocľah, odviazal somára a vykročil domov. Aj druhého syna otec radostne privítal a spýtal sa: „A ty si sa čomu vyučil, synak?“ „Stal sa zo mňa mlynár a ako výslužku som dostal tohto oslíka,“ odpovedal prostredný syn. „Somára nepotrebujeme, skôr by sa nám zišla koza,“ namietal otec. Syn mu však oponoval: „To nie je obyčajný osol, ale čarovný. Keď mu prikážem, sypú sa z neho zlaté dukáty. Pozri, otec!“ Mladý mlynár rozprestrel pod oslíkom šatku a riekol: „Oslík, otras sa!“ Ale nič sa nestalo. Vtedy si uvedomil, že mu hostinský jeho oslíka vymenil. Hanbil sa pred otcom, pretože sa mohlo zdať, že znovu klamal. Aby sa uživil, neostalo mu nič iné, len sa chytiť poctivej práce.

Najmladší syn tiež dlho putoval svetom, až sa nakoniec dostal k jednému tesárovi. Nebolo to ľahké remeslo, ale mládenec sa rozhodol, že sa mu vyučí. Bol usilovný a šikovný, takže majster bol s ním veľmi spokojný. Keď sa mladému služba skončila, poďakoval sa za všetko, čomu ho majster naučil, a chcel sa pobrať ďalej. Avšak majster ho zdržal. „Dobre si si počínal, synak, bol si úctivý a pracovitý, zaslúžiš si odmenu,“ povedal najmladšiemu krajčírovmu synovi a podal mu vrece, v ktorom bolo čosi ťažké. „Kyjak?“ začudoval sa mládenec, keď rozviazal šnúry na vreci a nazrel doň, „načo mi bude?“ Majster mu však vysvetlil, že to nie je obyčajný kyjak. „Ak ti niekto ublíži, stačí, keď povieš: Palica, von z vreca! Kyjak vyletí z vreca a zbije toho darebáka.“ Mladík sa pekne poďakoval, prehodil si vrece s kyjom cez plece a pobral sa rovno domov. Cestou sa aj on rozhodol prenocovať v hostinci, v ktorom oklamali jeho starších bratov. Tí mu medzitým stihli napísať, aby si dal na hostinského pozor, ale on si z toho ťažkú hlavu nerobil. Ani zamak sa neobával, že by sa hostinskému podarilo podviesť aj jeho. Pri večeri v hostinci si mladý tesár pustil jazyk na prechádzku: „Keby ste vedeli, aké čudné veci existujú na svete! Stolček, ktorý sám servíruje jedlá od výmyslu sveta. Stačí

18

DO_004_224807_04_Tischlein deck dich_sk.indd 18

16. 2. 2010 16:13:08


povedať: Stolček, prestri sa!... Alebo somárik, z ktorého sa sypú zlaté mince, keď mu zavelíš: Oslík, otras sa!... No to nie je nič oproti tomu, čo mám v tomto vreci ja!“ Majiteľ hostinca zbystril pozornosť a nevedel sa dočkať, kedy mládenec zaspí. Vkradol sa do jeho izby a chcel mu ukradnúť vrece. Mládenec však čakal iba na to. Vyskočil z postele a zvolal: „Palica, von z vreca!“ Vrece sa otvorilo a kyjak začal mlátiť hostinského hlava-nehlava. Ten márne volal o pomoc, kyjak ho vyplácal stále silnejšie. Keď krčmár na kolenách prosil o zľutovanie, mládenec mu vraví: „Kým mi nevrátiš stolček a somárika, kyjak naspäť do vreca nepošlem!“ „Dobre, dobre,“ vzlykal hostinský, „všetko ti vrátim, len nech ma ten tvoj kyjak pre-

stane mlátiť.“ Mladý tesár zvolal: „Palica, do vreca!“ A kyjak sa vrátil na svoje miesto. Nasledujúce ráno sa mládenec vydal na cestu domov aj so Stolčekom, prestri sa! a Oslíkom, otras sa! Otec sa už nevedel dočkať, kedy sa vráti aj jeho najmladší a hneď od dvier sa ho pýta: „Čože si ty robil vo svete, syn môj?“ „Stal sa zo mňa tesár,“ odvetil syn, „a vyslúžil som si tento kyjak.“ „Kyjak?“ začudoval sa otec, „veď taký si môžeš v hore z hociktorého stromu odlomiť!“ „Toto nie je obyčajný kyjak, otec,“ namietal syn, „keď mu rozkážem: Palica, von z vreca! – zbije každého, kto by mi chce ublížiť. S jeho pomocou som získal späť aj Stolček, prestri sa! i Oslíka, otras sa!, ktoré ukradol chamtivý hostinský mojim bratom.“

19

DO_004_224807_04_Tischlein deck dich_sk.indd 19

16. 2. 2010 16:13:08


Mládenec zavolal svojich starších bratov a podal najstaršiemu stolček. Ten ho postavil na zem a riekol: „Stolček, prestri sa!“ Stolček sa v okamihu začal prehýbať pod dobrotami. Prostrednému vrátil oslíka, ten ho postavil na šatku a zvolal: „Oslík, otras sa!“ Somárik sa zatriasol a na plátno sa sypali zlaté dukáty. To bola hostina! Otec so synmi pozvali susedov a spolu sa niekoľko dní veselili, tancovali, jedli, pili. Starý krajčír potom odložil všetko krajčírske náčinie – už viac nemusel pracovať, lebo mali všetkého hojnosť. A čo sa stalo s nevďačnou kozou, ktorá to všetko spôsobila? Tá sa tak hanbila za svoju oholenú hlavu, že utekala do najtmavšej húštiny v lese. Aby ju nikto nevidel, schovala sa do líščej diery. Keď sa líška večer blížila k svojej nore, zrazu sa v tme zablysol pár očí. Líška sa vyľakala a poďho vnohy opačným smerom.

Ako tak utekala, stretla medveďa a všetko mu rozpovedala. „Kmotrík medveď,“ vraví líška, „ty si mocný, nože mi pomôž! Vyžeň z mojej nory to príšerné zviera s ohnivými očami!“ „Najprv ho musím vidieť,“ zamrmlal medveď a vybral sa k líščej nore. Keď však nazrel dnu a zbadal blyštiace sa veľké oči, aj jeho premkol strach. Vzal nohy na plecia a bežal lesom, čo mu sily stačili. Zbadala ho včielka: „Medveď, kam bežíš? Vyzeráš, akoby si videl strašidlo.“ „Ach, milá včielka, bol som pri líščej nore, sedí tam príšerné zviera s ohnivými očami a my ho nevieme odtiaľ vyduriť.“ Včielka sa začudovala: „Ale choď, medveď, veď si veľký, silný, a predsa si sa vyľakal? Skúsim vám pomôcť, ak chcete!“ Včielka nebojácne vletela do líščej nory, sadla koze na vyholenú hlavu a pustila do nej žihadlo. Koza vyskočila, akoby do nej strelil, a s mečaním sa rozbehla nevedno kam. Odvtedy o nej nikto viac nepočul.

20

DO_004_224807_04_Tischlein deck dich_sk.indd 20

16. 2. 2010 16:13:08

Kde bolo tam bolo  

Najkrajšie klasické rozprávky