Issuu on Google+

1

MAÑANA


EDITORIAL:

Chceš byť šťastný? Tak buď!

alebo ako správne nezačať časopis Sme radi. Ako ľudia sme často radi z toho, čo sme dosiahli alebo z toho, čo máme. Rovnako ale aj nie sme. Nestačí nám, čo máme, ale aj stačí. Zobudíte sa ráno s pocitom, že robím všetko čo môžem alebo možno s pocitom, že nerobím. Preto lebo sa mi nechce, lebo nemusím, lebo načo. Je lepšie nerobiť nič ako robiť niečo. To je stará pravda. Ale aj nie je. Predovšetkým nie je. Je lepšie robiť niečo, hocičo. Viete, niekto si ostrihá vlasy, lebo nevidí zmysel v tom, aby ich mal dlhé. Nepomáha mu to psychicky ani finančne, ani morálne, ani nijak. Iba mu je z toho teplo v lete. Ale s dlhými vlasmi je iný. Robí niečo. Nie je ako celok. Preto rozmýšľa, či to spraviť. Načo mu to bude, mať tie dlhé vlasy? Načo je všetkým ostatným, či má dlhé vlasy? „Aby ho vedeli zaradiť, že je iný, lepší, normálny. S krátkymi vlasmi je iba členom masy.“ Načo mu budú krátke? Ostrihať sa? Vydať časopis v relatívne nízkom ročníku na škole znamená byť si vedomý toho, že to najskôr nikto nebude čítať a vopred to odsúdi ako „somarinu“. Nečudujem sa, aj ja by som odsúdil za tých istých podmienok. A preto sa ukazuje otázka: Načo to vôbec robiť? Komu si tu vylievať srdce a ukazovať svoje skromné „názorčeky“? Svoje maličké umelecké diela, o ktorých si ani sami nie sme istí. Komu? Sami sebe. Aby sme mali dobrý pocit z toho, že sme tu a aj keď sme ešte hlúpi a že už možno nie až tak veľmi. A že možno máme aj pravdu. „Za všetkým hľadaj ženu“ - to je ďalšia stará pravda. Viete, tento časopis by nikdy nevyšiel, keby za tým nebola ona. ONA! Aj keď nie kvôli NEJ, ale vďaka NEJ. Tých ONA je veľa, každý autor v tomto časopise má vlastnú ONA. Ale jedna spoločná ONA bdie nad nami všetkými. Rozpráva s nami, burcuje, berie nás na vedomie, argumentuje, prisviedča, presviedča, oponuje, obetuje celú hodinu jedného z najdôležitejších predmetov, aj keď by sa „takéto debaty mali viesť na hodinách triednickej výchovy alebo iných hodinách.“ A v podstate nikdy ju nedoceníme. Hoci v duši by sme aj chceli. Doceňujeme. Ale nedáme najavo. radšej premrháme ďalšiu hodinu.

Namiesto

komplimentov

nech

Ostrihať sa? Vydať časopis? Rozhodnite sa sami. My ten náš s veľkou radosťou vydávame... (a nech nás naše ONA majú rady...)


Searching Strácame zmysel života aby sme našli Nový a ešte egoistickejší Optimizmus je urážkou reality A pôvodnou príčinou uplietania slučiek Dievčatko s púpavovým vencom Je klamstvo Rovnako ako

existencia včerajška

Môže byť to že lastovičky dokážu sedieť Na elektrických drôtoch Iba faktom?

Neviem, no odmietam to považovať za dôkaz mojej ľudskosti


Láska Stratená... Kráča ulicou bez nebeského jasu Bez mena... Zase niekto klamne našiel spásu Zase umrel v šume anjelskeho hlasu

Je opäť sama... Stále iba dokola Tá istá melodráma On bez nej, ona bez neho On bez nej, ona ľúbi iného A pravá láska opäť nikde nebola

Umrela... A ja som o tom vedel priveľa


Rozprávka „K Kde bolo, tam bolo“. Tak sa začína veľa našich i svetových rozprávok. Veľa autorov rado chválilo krajiny a časy, ktoré sa minuli. My však žijeme svoju rozprávku, v mieste a v čase, ktorý nám nikto nezmení. Iba my sami môžeme hľadať cestu k novým lepším časom a hľadať nové krajšie miesta. Najdôležitejšie je hľadať a nájsť zmysel toho čo robíme, čo prežívame. Každý z nás by mal mať svoje sny, ktoré nás povedú kľukatými zákrutami života. Velikáni, ktorí vedeli byť nad vecou nám svoj odkaz podali v napísaným myšlienkach. Aj ten najmenší, najchudobnejší človek môže žiť lepší, krajší život ako nečlovek. Každý z nás si svoju rozprávku píše sám s pomocou svojich najbližších. Poznám veľa ľudí, ktorí povedia bol som tam a tam a videl to a to. Menej ľudí sa chváli tým, že stretli pred domom Niekoho s veľkým N. Život píše príbehy, ktoré žiaden spisovateľ nevymyslí. Naša vlastná rozprávka sa skladá z ničotných zážitkov, malých utrpení, veľkých myšlienok a šťastných chvíľ. „Čo je šťastie? Existuje vôbec skutočná láska?“, to sú časté otázky, ktoré si každý z nás kladie. Odpoveď na ne nie je jednoznačná a jednoduchá. Čím viac sa človek nad nimi zamýšľa, tým viac pod otázok sa mu vynára. Jednoduchý človiečik nehľadá vedu tam, kde nie je. Človek pragmaticky a hľadať menej problematický chodníček. Kto vytrvá na ceste za svojimi snami, ten má pred sebou ich naplnenie a vlastnú rozprávku, ktorá sa píše vďaka priateľstvu, dobrým skutkom a spoločne prežitým ťažkým a kritickým chvíľkam. „A na koniec si princ zobral XY za ženu“ – to je vysnívaný šťastný koniec veľkej časti rozprávok. V živote je to nie vždy tak. Ak sa stretneš s človekom, ktorého miluješ a Vaša láska pretrvá až za hrob je to rozprávka. Ak, ale narazíš na problémy a nebudeš vedieť kadiaľ, ďalej potom sa rozprávka skončí. Neuvidíš lásku, budeš sa stavať chrbtom ku šťastiu a nebudeš mať komu povedať vzdelaný a múdri si vždy povie, ale táto situácia je podobná na to a to. Čo ak tá situácia nedopadne tak, ako by som chcel. Veľa vecí si môžeš naplánovať. Veľa cieľov môžeš naplniť buldočou vôľou, vytrvalosťou a snahou. Niektoré sú určené iba pre vyvolených. Väčšina populácie veľmi rýchlo opustí svoje sny a začne sa správať „K Kde bolo tam bolo....“


Idiot Zobudil sa. Sníval sa mu krásny sen no ako to už býva zabudol o čom. Miestnosť, ktorá sa rozprestierala okolo jeho postele bola preňho neznáma no zároveň sa mu javila ako miesto, kde strávil celý život, nemohol sa rozpomenúť, či sa vôbec niekedy predtým nachádzal na inom mieste. Uvedomil si, že v hlave má prázdnotu, cítil naliehavú potrebu premýšľať, no v pamäti i tak nenašiel ani jediný náznak spomienky, celá minulosť (nejako dokázal vycítiť, že jeho minulosť niekedy naozaj existovala) sa mu spájala do trpkého, neurčitého pocitu melanchólie. „Som naozaj tu, nie som len cudzia myšlienka alebo niečí smútok?“ pýtal sa v duchu a keby nebolo prenikavého pocitu vlhkého chladu, ktorý cítil až niekde pri kostiach, sotva by si vedel odpovedať. Zatúžil po pohľade z okna, keď sa však o to pokúsil uvidel len hustú hmlu, cez ktorú neprenikal ani kúsok jasného svetla. Rozhliadol sa po miestnosti. Tvorila ju nepohodlná železná posteľ postavená v strede miestnosti, jedno malé okienko, štyri kamenné steny, na ktorých sa z prílišnej vlhkosti utvárali kvapky vody, ktoré potom pomaly stekali k studenej podlahe. Pripomínala celu, akoby musel za niečo pykať, no neboli tu mreže a dvere boli odomknuté. Bolo tu ešte niečo, v rohu, skryté pod rúškom tieňa, viseli na stene dve fotografie. S horlivou zvedavosťou k nim podstúpil, pretože aj keď nevedel prečo ovládlo ho obrovské pokušenie zistiť, čo je na nich ukryté. Pomaly k nim podišiel a pozrel sa, no v okamihu keď ich už mal vzhliadnuť sa mu srdce rozbúchalo nadpozemskou rýchlosťou, telo mu zachvátila prenikavá triaška a oči mu zaliali slzy. Neznáma sila ho odsotila na protiľahlú stenu, po tvrdom náraze sa skĺzol na dlážku a v agónii a triaške tam preplakal celé hodiny. Zaprisahal sa, že sa na tie dva obrázky už nikdy nepozrie. Potom ako sa už trochu upokojil sa s odporom, no predsa rozhodol že pôjde von. Slzy mu ešte stále občas stekali po tvári. Túžil po vysvetlení, potreboval vedieť prečo cíti ten prenikavý smútok, ktorý nepoľavil ani na jediný okamih jeho bytia. Vyšiel na ulicu. Ocitol sa na sivom betónovom chodníku, ktorý sa nachádzal na kraji cesty, no bol takmer tak široký ako cesta sama. Bola tam iba jediná dlhá ulica, ktorá nemala začiatok ani koniec. Po ceste nepremávali skoro žiadne autá, jediné ktoré sa občas zjavili, boli čierne dodávky bez vodičov z ktorých sa pravidelne ozýval nárek alebo buchot. Chodci, ktorých bolo na chodníku mnoho, si tento nezvyčajný jav nevšímali, ako neskôr zistil, nevšímali si vôbec nič a nikoho, boli príliš zahľadení do seba a uzavretí vo svojich vlastných myšlienkach, ktoré ich celkom pohltili. Keď uvidel, že vonku nenájde ani jediný náznak svetla, ba naopak je to tam ešte tmavšie a pochmúrnejšie ako jeho osamelá izbietka,a že ľudia, ktorí sa tu nachádzajú sú na tom ešte horšie ako on, pretože očividne stratili aj posledné zbytky nádeje (čo on ešte celkom nie), pocítil hrozné zdesenie a strach. Keď sa tento pocit zmiešal s jeho smútkom, na ktorý hľadal vysvetlenie, hlava sa mu náhle zakrútila a on omdlel a bolestivo dopadol na betónový chodník. Potom ako sa prebral uvidel pár metrov od seba kľačiaceho človeka, ktorý niečo šepotom neustále opakoval. Bol veľmi chudý a jeho tvár vyzerala ako keby sa práve obesil, mala modrastý odtieň a vyzerala ako keby jej majiteľ práve strašne trpel. Posunul sa bližšie aby lepšie počul čo neznámy stále opakoval. „Viem to!, Konečne! Už poznám pravdu! Je to


naozaj tak...“ to boli tie tajomné slová. Zo strachom sa snažil odplaziť preč, no v tej chvíli ho neznámy zbadal. Vrhol sa priamo naňho, vyzeralo to že šialenec ho ide zabiť, no v namiesto úderu sa šialenec pustil do srdcervúceho náreku, z jeho očí podliatych krvou tiekli potoky sĺz. Vstal a bežal preč. To všetko sa odohralo bez najmenšieho povšimnutia okoloidúcich. Zavrel oči a rozbehol sa, do toho behu dal všetko, chcel z tohto sveta utiecť, keď už ho nevedel pochopiť. Keď otvoril oči stál asi dva metre od šialenca, ktorý opäť len opakoval stále tie isté slová. Pokračoval ďalej ulicou. Postrehol, že väčšinu obyvateľstva tu tvoria muži, nachádzalo sa tu aj niekoľko žien, no ani jeden jediný človek nekomunikoval s tými ostatnými, neexistovala tu láska ani priateľstvo. Napriek všetkej tejto absurdnosti, pochmúrnosti a osamelosti ktorú neustále stretával v tomto svete, pociťoval s ľuďmi ktorí sa tu nachádzali istú spriaznenosť, ktorú si nevedel vysvetliť. Nie, ešte nechápal... Na ulici videl stĺp okolo ktorého visel ohyzdný človek s veľkým hrbom na pravom pleci, rovno oproti mu kráčal usmiaty mládenec, ktorý bol naopak veľmi pekný a jediné čo hovoril boli nádherné metafory na jednotlivé časti tela nejakej ženy. Aj napriek tomu že sa smial, po tvári mu stekali trpké slzy. Dieťa by túto krajinu asi nazvalo rozprávkovou krajinou sĺz. Pochopil, že títo ľudia sú ako on. Ale kto on vlastne je? Vysvetlenie je určite skryté v tých tajomných obrazoch... Okamžite sa rozbehol domov, do svojej tmavej vlhkej cely, ktorá skrývala niečo po čom túžil celou bytosťou – vysvetlenie. Pokojne sa dostal až pred vchod svojho domu. Zrazu začul prenikavý rev, taký silný a zúfalý aký ešte nikdy v živote nepočul. Pozrel sa hore, uvidel človeka, ktorý pred okamihom pravdepodobne vyskočil z okna, z niektorého z najvyšších poschodí. Spoznal, že je to ten istý človek, ktorý ho dnes tak hrozivo objal. Dopadol. Krv z jeho hlavy postriekala všetko naokolo a roztiekla sa po celej šírke chodníku. Zdalo sa že je mŕtvy. Jedine on, pretože ešte nebol celkom súčasťou tohto sveta, sa k nemu sklonil. Zbytočne. Mŕtvy vstal, kľakol si a opäť sa pustil do odriekania svojej chorobnej modlitby o to že pozná pravdu. „Dosť! Stačilo! Už musím vedieť čo to všetko znamená!“. Cítil že stojí pred tajomnými obrazmi. Mal zavreté oči, jediné pootvorenie viečka ho delilo od poznania. Otvoril oči. Tak ako prvý raz, ho niečo odsotilo k najbližšej stene, napriek tomu, že na podlahe sa zjavila malá krvavá kaluž, postavil sa znovu. Kráčal rovno oproti obrazom, bolo to akoby celé telo mal spútané okovami a nejaký strašný oheň ho spaľoval zvnútra. Postupoval pomaly, od bolesti občas na okamih zamdlel a to ho vždy posunulo o krôčik späť. Nadobudol istotu, že na tých obrazoch určite je to vysvetlenie a preto sa nevzdal tak, ako tisíce ľudí pred ním. Všetky jeho myšlienky sa sústredili len a len na tie dva obrazy. Opäť raz stál pred nimi. Otvoril oči. Na prvej fotke bol muž vo vani plnej krvi, na druhej nádherná tvár ženy, ktorá mu pripomínala anjela. Pozrel sa na zápästia a rozplynul sa vo večnom objatí svojej lásky. Zobudila sa. Vonku svietilo slnko. Venované MB


O ľuďoch a učiteľoch Vedeli ste že Marco Pantani vyhral ako prvý Tour de France 2 krát po sebe? A že Jenisej ako jediná rieka na svete nemá prameň? Ja som to nevedel tiež a dokonca ani teraz neviem či je to naozaj pravda. Vlastne sú to veci bez ktorých by som sa kľudne obišiel a nijako nezmenili môj život. Dôležité bolo pre mňa iba stretnutie s mužom ktorý ich vyslovil. Možno ste už tiež niekedy stretli naozajstného učiteľa. Mne sa to zatiaľ podarilo len niekoľkokrát za život. Takého človeka nikdy nestretnete tam kde ho hľadáte. Príde vždy v ten najneočakávanejší čas, vždy vtedy keď ho naozaj potrebujeme. Nedá sa hľadať, musíte čakať kým si vás nájde. Keď príde, nikdy neviete či má zmysel byť s ním, no a keď odíde, prevrátia vám všetky starostlivo usporiadané myšlienky v hlave. Ja som toho posledného stretol opäť len náhodou. Netušil som to, ale neskôr sa ukázalo že som ho naozaj potreboval. Len tak, bezdôvodne ma zastavil na námestí, opitý vínom a sklamaný zo života. Mal dva metre, slová ktorým sa nedalo rozumieť a tvár dobráka ktorý môže zmeniť svet. Po celý čas si odo mňa pýtal cigarety a ja som mu ich s radosťou dával, výmenou za životnú pravdu . Nehovoril o láske alebo o pravde, dokonca istý čas nehovoril ani súvisle, no jeho reč vytvárala nekonečné množstvo energie ktorá sa šírila ušami do všetkých jeho poslucháčov. Myslím že to čo ho robilo výnimočným bolo to, že bol naozajstným človekom, takým, aký už pomaly vymierajú. Človek ktorý sa len tak náhodne objavil medzi ľuďmi. Učitelia sa vyznačujú ešte jednou dôležitou vecou. Stretnutia s nimi sa spravidla už nikdy naozaj nezopakujú. A preto mi zatiaľ ostáva jediné - veriť, že Ojos del salado, šalátové oči, je naozaj najvyššia hora Chile.


Hudba Ako komunikujete? Rečou, gestikuláciou, možno niektorý z vás aj mysľou. Hudba je tiež spôsob komunikácie a nelíši sa od všetkých ostatných druhov. Tak ako niektorí ľudia komunikujú iba povrchne a ich slová nehovoria nič tak aj v hudbe sú interpreti, ktorí svojou hudbou nič nehovoria. Nanajvýš hovoria pekne a dobre sa to počúva ale hodnotovo padajú na dno. V reči a hudbe existuje úprimnosť. Ak niekto hovorí úprimne, dáva kúsok zo seba. Ak niekto klame a zavádza, jeho hudba je zavádzajúca, čo však ešte neznamená, že sa to nedá počúvať. Američania sú preslávený tým, že hovoria o ničom ale “coolovo”. Úprimná hudba má cenu nech už sa snaží povedať čokoľvek. Aj keď tá myšlienka nie je hlboko filozofická, ešte stále podáva presnú informáciu o autorovi. Zoberte si napríklad Sex Pistols. Myšlienka jednoduchá, hudba jednoduchá ale každopádne úprimná. A čím je myšlienka lepšia a interpret zručnejší v “reči”, tým je konečný efekt pôsobivejší. Keď je u človeka technika zodpovedajúca idei, takému človeku hovorím muzikant. Mnoho interpretov je takto v nerovnováhe. Väčšinou sa snažia zlepšovať iba svoje schopnosti na nástrojoch, ale pocity analyzovať, koncentrovať, očisťovať a potom ich dať von ako celok nechcú lebo sa boja neúspechu. Naozaj veľký muzikanti sa neboja prijať samých seba, neboja sa prijať nove nápady a neboja sa svoju hudbu meniť. Hudba sa musí nevyhnutne meniť aj s človekom, veď zmena je korením života Hudba je čarovný spôsob komunikácie, ktorá sa pohybuje v inej sfére. V sfére pocitov, veď čo iné hudba ovplyvňuje? Melódia nás momentálne mení a zasahuje aj do podvedomia, teda nemá ďaleko od čarov. Nestretol som sa s ničím tak pôsobivým ako s hudbou. Ak človek dokáže prijať, čo mu hudba ponúka a vyberá si, môže takýmto spôsobom ovplyvniť seba a tým teda aj cely svet okolo seba. Rozumiete hudbe? Komunikujete hudbou? Prijímate ju?


Len tak... Život je zvláštny. Jedného bezvýznamného dňa som sa narodil no a odvtedy som. Len tak, bez opýtania či varovania som bol vrhnutý do sveta s ktorým si dobre nerozumiem. Rovnako ako keď som na základke musel sedieť vedľa debilných spolužiačok. Od toho dňa, sa ma snažia prinútiť aby som sa prispôsobil. Všeobecne uznávaným hodnotám, školskému poriadku, tabuľke zákaz fajčiť... Keby mi bol niekto predtým povedal aké je prispôsobovanie ťažké, asi by som tu medzi vami nebol. Od môjho narodenia mi neustále niečo hovorí aby som hľadal. A tak hľadám.. Po krčmách, po ľuďoch, vo víne... Ale čo to vlastne hľadám? To mi to niečo zabudlo povedať. Hľadanie sa tak stalo neuveriteľne náročným hobby. Hlavne ak beriem do úvahy, zdá sa, jednu zo základných vlastností sveta, jeho premenlivosť. Všetko sa mení. Včera boli rožky po korune dvadsať, dnes po korune tridsať. Vždy keď sa mi už zdalo že som niečo našiel, zmenilo sa to na niečo, čo som nikdy nájsť nechcel. A tak hľadám ďalej... Niekedy sa mi tento svet zdá strašne absurdný. Zmietam sa v „depresiách“, a babka sa ma spýta či som sa dobre najedol. Žobrem na cigarety a v tú istú chvíľu niekomu inštalujú spievajúcu rybu. Vonku prší a niekde inde zas neprší. Žijem... Život je veľmi, veľmi zvláštny.


Balada o mŕtvom psovi videl som psa, mŕtvo ležiaceho na strede cesty videl som ľudské tváre ktoré vyzerali mŕtvejšie ako ten pes tváre ktoré ho zabili tváre ktoré čakajú na čo?! Na spasenie? Na smrť? Na večerný televízny program?


ANARCHY IN THE GBAS Čo vás napadne, ak niekto povie slovo anarchia? Bezvládie, chaos, voľné ničenie... typický anarchista má pravdepodobne číro na hlave, reťaz na gatiach a obrovské nutkanie rozbíjať výklady. Toto sú najčastejšie predsudky, ktoré sa spájajú s anarchizmom a anarchistickým hnutím, združením ľudí, ktorých spája jediná vec – nezadržateľná túžba po slobode, ktorú anarchisti nechcú dosiahnuť len vo svojom vnútri, ale aj vo svete v ktorom žijú. Byť proti, to je jedna zo základných zložiek anarchizmu. Nie je však nutné byť proti všetkému, tento predsudok vznikol na základe toho, že spoločnosť nedokáže pochopiť ako je možné, že niekto bojuje proti jej základnému pilieru, proti štátu. Anarchisti si myslia že štát nedáva ľuďom možnosť slobodne rozhodovať o svojom živote. O chode krajiny rozhoduje vláda a parlament, ktorý je síce volený ľudom no ľud nemá možnosť ho kontrolovať aj počas jeho mandátu. Vlády či politické strany sú priamo či nepriamo pod vplyvom kapitálu, ktorého záujmy ochraňujú. Dnešný globalizovaný kapitalistický systém, sa sústreďuje ani nie tak na výrobu tovaru ako na akumulovanie kapitál a financovanie investícii. Záujmy novodobého veľkokapitálu sú presadzované medzinárodnými obchodnými, finančnými a vojenskými inštitúciami ako sú Svetová obchodná organizácia (WTO), Medzinárodný menový fond (IMF), Svetová banka (WB), Európska únia (EU) či Severoatlantická aliancia (NATO), ktoré majú priamy vplyv na rozhodovaní vlád štátov. Sebecké ekonomické záujmy nadnárodných korporácii určujú každodenné dianie v mnohých krajinách no najmä v krajinách tretieho sveta, pretože sú zdrojom lacných surovín a pracovných síl. V niektorých krajinách sú nimi podporované diktátorské režimy, či občianske vojny. Globalizovaný kapitalizmus sa stal nebezpečným pre jeho neobmedzenú moc a nekontrolovateľnosť. Nadnárodné korporácie a investori už rozhodujú o tom, čo sa kde bude pestovať, vyrábať či spotrebovávať. Honba za ziskom a ekonomický rast za každú cenu vedú k vyčerpaniu neobnoviteľných zdrojov a surovín. Moderný kapitalizmus vytvoril mašinériu vyrábajúcu nezmyselne veľké množstvo spotrebného tovaru s úmyselne krátkou životnosťou, ktorú vnucuje ľuďom svojou vtieravou reklamou. Ľudia sú tak zámerne vychovaní ku konzumentskej morálke,

ktorá ich má zaslepiť a navodiť pocit slobody. Možno sa vám toto všetko zdá trochu paranoické no pri troche premýšľania zistíte, že to nemusí byť veľmi ďaleko od pravdy. Anarchisti odmietajú nielen kapitalizmus, ale aj akúkoľvek formu spoločenského útlaku, teda aj diktatúru proletariátu či jednej osoby. Anarchizmus odmieta existenciu akejkoľvek autority. Anarchisti chcú spoločnosť, v ktorej sa sloboda stane jej základom. V tejto spoločnosti by ľudia mali rešpektovať len zmluvy prijaté na princípe voľnej dohody, uzavreté v rámci samosprávy, teda za účasti obyvateľov, ktorých sa zmluva týka. Akákoľvek prípadná funkcia bude voliteľná a kedykoľvek odvolateľná. Zástupcovia by sa mali vyberať na základe ich osobných schopností a vlastností, nie straníckej príslušnosti.


Táto spoločnosť by mala zaručiť maximálnu slobodu jedinca založenú na mottách: „Sloboda každého končí tam kde končí sloboda ostatných“ a „Nikto nie je skutočne slobodný, kým nie sú slobodní aj tí ostatní“. Budú sa dodržovať princípy ekologicky šetrného a racionálneho spôsobu života a priemyselná výroba sa obmedzí len na ekologicky únosnú mieru. Cieľom Anarchistov je naplnenie odvekého sna o svete bez hraníc, v ktorom nebude vládnuť človek, ktorý má tendenciu svoju moc využívať, ale sloboda, rovnosť a bratstvo. Aj napriek tomu, že toto všetko znie utopisticky, anarchisti veria, že raz sa ich sny o lepšej spoločnosti naplnia. Nikto z nich nečaká, že to bude zajtra, o mesiac či o rok. Veria však, že osvetou a stálym upozorňovaním na problémy systému, ktoré nie sú až tak viditeľné, nastane raz celkové uvedomenie más so šťastným koncom. Zatiaľ sa však snažia upozorniť na to, že veci ktoré sa nás priamo týkajú, nie sú vždy také aké sa nám majú zdať, že sú.


...

V temnote, v ktorej sa zobudil, bolo cítit pach zatuchlosti. Bolelo ho celé telo. Nemohol nájsť stenu, o ktorú by sa mohol oprieť. Nezaujímala ho príležitosť zvaliť sa bezvládne na zem, aj keď mohol. Neistota pod ním bola vrúcnejšia ako temný závoj pred jeho očami. Nechcel vedieť, prečo je tam sám, a kde sú ostatní znamy. Ale kde sú tí čo chýbajú? V hlave mu vrieskal hlas z minulosti. Nechty zaťaté hlboko v dlaniach. Bolesť necítil, len ten hlas mu podlamoval jeho šťastie. Nedalo sa to zastaviť. Bolo to stále mocnejšie. Prechádzalo to ním, cez chvejúce molekuly v nenávratne. Nikdy to nevidel, nikdy sa necítil. A vedel, kde je cesta k dverám. Zavrel oči aby v tme videl tmu. Svoju tmavú prekliatosť. Urobil krok vpred a zašliapol svoju vlastnú stopu. Počul opäť víkrik jeho mozgu a hrnmot váľajucich sa stien. Začal bežať. Bežal kým sa neocitol v celkom inom spoločenstve nikoho. Nevedel koľko bežal, nevedel smer. Ale objavil sa pred novou bránou. Novou príležitosťou. Jeho oheň, ktorý ho spaľoval zvnútra, nachvílu pohasol. Nikto to nevidel. Dokonca už ani nepálil. Jeho myšlienkami lámal ďalšiu osobnosť dobrého jedinca. Nemal svoj pohľad. Díval sa mnohými očami. Možno, keby nechcel stáť najvyššie nezabíjal by seba ani osobnosti iných. Ale ako chcel žiť bez pravdy?

Bozk Mal som už veľa svojich životných príležitostí. Sám seba sa pýtam načo mi boli. Bol som rád, že ich mám. Lákali ma veci, ktoré sa väčšinou nedostali ďalej z mojej hlavy. A preto si aj veľa ľudí myslí, že život je krásny. To bol môj príbeh, prežiť všetky tie slasti sveta v mojej hlave. Ale čo je realita, keď všetko čo vidíš je už len krátka spomienka. Ale čo som mal v hlave? Bola to ona. Mala dlhšie vlasy, ktoré vraj velmi pekne voňali, ale načo mi bude jej opis. Moja túžba je bozk. Pobozkať ju pre mňa znamenalo, dotknúť sa neba pri páde dolu zabiť svoju myseľ. Zmiatla moju akože lásku a ostala len v mysli. Bola pekná. Ale prečo ten bozk? Bozk anjelovi, ktorému bije iné srdce. Ona mi ukázala znovu niečo, čo som myslel, že už v sebe nemám. Túžbu. Koľkokrát som sa musel popáliť, a aj tak to chcem spraviť znovu.Bez slova. Len to spraviť. Budem ľutovať? Ľúbim ju? Je pekná. Pobozkal by som ju ale nemohol som. Viem, že by mi nestačik jeden bozk. Chcel by som ju celú. Chcel by som ju piť. Neviem prečo som to nespravil, veď je to tak jednoduché. Stále ale zabúdam, že nemôžem písať aj jej príbeh. Po čom túžila ona? Ani neviem. Ja som to nechcel vedieť. Pobozkal som ju? Mal som pekný príbeh o nej a o mne. Muslel som ísť spať. Zabudnem.


ĽUDIA

A

JA(TY)

Človek sa naučil žiť v spoločnosti, ktorá si formuje jedinca. Tak ako každý, aj ja som pocítil neustálu obnovu samého seba. Bol som vhodený do života, v ktorom som už od malička prijímal objatia ľudí okolo mňa. Nie je hádam na svete človek, ktorý by to nezažil. Cítiť tlkot srdca na mojej koži a uvedomovať si dych jedinca toho istého druhu na mojej tvári je pre mňa okúzľujúci zážitok. Rád držím človeka v náručí. Je to pre prejav “mojej lásky“ a naplnenie akéhosi nedostatku nehy. Ale, ktoré objatie je pre mňa dôležité? Ktoré naozaj potrebujem? A ktoré z nich je úprimné? Otázky, ktoré si zodpovie každý sám, alebo všetci spoločne. Každý vie čo chce, len sa bojí. Bojí sa prísť o cudzie objatie. Potreba stále nového objatia ma núti klamať ľudí. Sila človeka je ale oveľa väčšia ako si mnohý myslia. Ja sám som si začal formovať spoločnosť, ako mnohí iní. Vytváram si kúsok nahej reality. Čím viac poznávam spoločnosť, tým viac som vzdialenejší od ľudí. Od bytostí s ich vlastnou predstavou. Ticho pozorujem ľudí, ktorí už neraz videl kúsok samého svoj zobrať. Ľudia sa za to každý si chce uchovať všetko

kráčajú vedľa mňa. V každom z nich som seba. Nikto nemá na výber a chce si ten nenávidia, ľudia nenávidia mňa, pretože dobré čo má v sebe.

Aj ja hľadám ľudí. Skúmam stále viac nemé tváre okolo mňa, ktoré sa ku mne neotočia a nevyslovia moju vetu pre nich. Ľudia ma chcú zničiť, áno tí čo milujú z úprimnej lásky a udržujú nekonečné priateľstvá. Tí dokážu nenávidieť pre jedno slovo. Každý si hľadáme svoje črepiny nášho ubehaného života v srdciach iných. Nikto sa nezastaví a neopýta sa. Nikto nechce povedať, že chce kúsok z teba. Len rozdávame a prijímame. Len bežíme v ústrety ďalšiemu dňu pre nás samých. Ľudia nechápu moju úprimnosť, a keď im poviem ich dôležitosť, otočia sa a odídu. Myslím, že keby každý človek nemal v sebe aspoň kúsok prírodou danej sebazáchovy, tak teraz stojíme na moste a dívame sa na tečúcu vodu. Spoločnosť ma tlačí na okraj. Chodíme po okraji kruhu, stále dokola a nikto nepríde ku mne bližšie, nikto ťa nenájde. Bez zmyslu prečo sa stretávame a vedieme dlhé “životne dôležité“ konverzácie. Tak to máme radi. A tak aj každý večer spokojne zaspávam. Vždy?


Žijeme na jednej veľkej pavučine z veľmi tenkých vlákien. Môžeme prechádzať jeden k druhému. Ty môžeš osloviť mňa, alebo ja môžem povedať prázdne slová a roztrhnúť cestu k tebe. Takto sa všetci snažíme dostať jeden k druhému, cez hlbokú priepasť, cez ktorú už nie je žiaden most. Každý si týmto spôsobom prežijeme svoj relatívne krátky život a potom príde čierna vdova a ukončí moje akože trápenie, popritom opraví popretŕhané siete a číha ďalej. Ale ja, duša z človeka sa znovu chytím do taj istej siete. Nenávidím ľudí. Nenávidím svet bez svetla. Nenávidím lásku. Ale chcem to všetko mať len pre seba. A v tom je veľmi ťažké myslieť na príčinu, ale zabudnúť, že cesta exituje je také ľahké. Prepáč človek, ktorý si nezaslúži trpieť, ale hovorím na teba! Chcem ťa objať a neviem prečo... Som ešte ďaleko.


Nedosiahnuteľná

Prišlo to najhoršie, ráno. Pozoroval zobúdzajúcu prírodu pri ľuďmi znečistenom rybníku, kde umierali vtáky, kvôli kontaminovanej vode. „Pekná idylka“, povzdychne a pokračuje v rannej prechádzke. Po chvíli pozerania na ten strašný obraz sa zamyslí nad ľudstvom, že čo to je za strašný druh, ktorí vraždí a ničí všetko živé. Zamyslí sa nad krásnou panenskou prírodou, ktorú obdivoval a v ktorej zažil veľa krásnych chvíľ, keď sám v lese alebo pri potoku, na čistine bol zahĺbený do svojich vtedy krásnych ideálov. No ako čas plynul jeho zlé skúsenosti sa zbierali, a tak sa často zamýšľal nad koncom... Niekdajšie hodnoty a ciele sa rozplývali, škola „ cesta“ do života pre neho nič nebola, lebo odhalil že veľa vecí mu aj tak na nič nebude. Kamaráti ho síce veľmi povznášali a držali pri živote., no neustále častejšie depresie, stále zosilňovali na intenzite. Depresie spôsobené situáciou v spoločnosti, veľkou falošou, naháňaním sa za peniazmi a neustálym zhonom za ničím. Vojny, násilie, choroby tiež mu nepridávali náladu do života. Stále mal ale ešte dva zmysli života, virtuálny svet a láska k žene. Virtuálny svet a svet počítačov bol pre neho veľa, no bohužiaľ nemohol v ňom byť 24 hodín denne, takže aj tento zmysel časom vyprchal. Ale stále mu zostala nádej, pre ten čistý najkrajší cit, lásku. Svojmu poslednému ideálu venoval veľa času a úsilia a už keď sa cítil byť pri ňom, prišlo niečo strašné, a to odmietnutie. Nasledovali týždne plné depresií a rozmýšľania o tom aké je to nedosiahnuteľné. Zrazu okolo prešlo čierne auto a to ho vytrhlo z jeho zlých spomienok. Plný strašných spomienok sa rozhodol že si zapáli. Slnko už na oblohe prešlo riadny kus a dostalo sa mu nad jeho hlavu. Opretý o spráchnivený strom fajčil jednu za druhou a za tých pár hodín padlo úctyhodných 6 krabičiek, a povzdychol „iba rituál“. No jemu to nepomohlo a opäť sa vrátil do svojich spomienok, aké veci mu v minulosti pomáhali. Zo začiatku mu stačil únik do sveta hier a rázom sa všetky problémy vytratili. Kvalitná akčná hra a hneď všetok hnev vyprchal. Tento spôsob úniku už ale so stupňujúcimi problémami nestačil, tak našiel novú cestu. Pomohli mu tie krásne, dlhé, vražedné... cigarety. V prvých dvoch rokoch mu stačilo pár no po dvoch rokoch sa pri dvadsiatej zamýšľal „čo to robím, vôbec to nepomáha!“ a cítil že musí nájsť niečo nové. Nežil v živote, bol len fyzická schránka prechádzajúca tou strašnou prázdnotou. Prázdny z vonka a ešte prázdnejší z vnútra. Denná dávka bola na úrovní 6 krabičiek tak jediné čo mal plné boli pľúca a to tiež akurát dechtu a mozog plný nikotínu. A to všetko v „krásnom“ veku 15. Vstal od stromu a pokračoval v svojej nekonečnej poslednej ceste. Týchto posledných ciest bolo stovky ale vždy sa vrátil. Často sa pýtal prečo nie je žiadna posledná cesta, ale na túto otázku mu nikto nikdy neodpovedal.


Prekráčal k miestu kde bol les kde trávil veľa času, no nejaká imperialistická tam našla čierne zlato a tento krásny zabudnutý kus sveta premenila v hnusné smradľavé ropné pole. Opäť sa zamyslel, nad posledným svetlom v jeho živote nad poslednou láskou, ktorú miloval nado všetko ale toto posledné, posledné svetlo jeho života tiež po falošných nádejach zhaslo... Povzdychol si, že toto odmietnutie bolo posledné. Počas nasledujúcich depresií sa vzdialil celému svetu, len tak posedával a fajčil každý deň tak 10 krabičiek a rozmýšľal ako prežiť v živote. Za pomoci „dobrého“ sveta, ktorú dovtedy veľmi pol roka nechala žiť život efekt už nebol dostatočný. v živote.

kamaráta sa dostal odmietal... heroín. no dávky sa neustále Opäť bol len neživá

k najúžasnejšej veci Táto krásna látka ho zvyšovali a výsledný troska, ktorá nežila

Toto obdobie bolo pre neho posledné „ na kopci“ potom už ho nič nevytiahlo a zostal sám v hnusnom blate sveta. Pochopil že úprimná láska neexistuje, spravodlivosť a krásny život sú len keci z naivných amerických seriálov. Nastalo obdobie keď bol sám ďaleko od všetkého čo poznal, kamarátov rodiny, svojich veľkých lások. Vzdal sa všetkého a nič ho už nedržalo pri živote. Potreboval už len príležitosť ako to ukončiť. Prebral sa zo svojich myšlienok a pokračoval po starej zaprášenej ceste k vlakovému priecesťu a zrazu videl blikajúce výstražné svetlá podfarbené známym a krásnym „ ding-dong, dingdong, ding-dong, ding- dong“. Pozrel na svoje ruky zničené neustálym vpichávaním záchranných látok a rozhodol sa že nadišiel správny čas... na posledný nádych, poslednú myšlienku, posledný tep jeho srdca. Stál na priecestí a pozeral sa na prichádzajúci vlak, ako na neho trúbi, no bol už pevne rozhodnutý a nehol sa ani o milimeter. Prišla posledná myšlienka, a myšlienka na ňu jeho veľkú lásku posledné svetielko v živote. A potom bolo ticho... Expresný vlak Detvan z Prahy do Zvolena, ho objal pravou časťou svojej mašiny a takto ho viezol asi sto metrov. Po sto metroch nasledovalo niečo nečakané, odletel do trávy ale na jeho sklamanie mu nič nebolo. Zrazu priletela biela holubica nesúca ortieľ osudu. Posledný rozsudok najvyššieho súdu všetkých bytostí znel a bol jednoznačný, „ na veky budeš nežiť v živote“. Tieto slová ho úplne dorazili a pochopil že jeho posledná nádej, nádej na zmenu a koniec všetkého sa rozplynula, bola totiž nedosiahnuteľná...


Príbeh Prišiel raz do jednej dediny Chlap a povedal dvom chlapom v krčme: „Každý človek, ktorý sa na mňa pozrie, tak zomrie.“ Títo dvaja chlapi zomreli. V tej krčme boli vtedy ďalší dvaja chlapi, z ktorých jeden sa pozrel na Chlapa a zomrel a druhý sa nepozrel a rozšíril po dedine, že do dediny prišiel taký Chlap, ktorý zapríčiní smrť každého človeka, ktorý sa naňho pozrie. A preto sa ľudia prestali pozerať na seba na uliciach, lebo sa báli, že by to mohol byť Chlap. Neskôr sa Chlap začal premieňať na ľudí a vďaka tomu sa dostal aj do samotných rodín. Tie si to potom s istými prekážkami rozšírili ďalej a tak sa nakoniec stalo, že aj v rodinách sa už ľudia na seba prestali pozerať. A tak žijeme dodnes...

Básnička o najkrajšom mene Aké je najkrajšie meno? Moje, nie? Dievčatá si už za mlada vybrali to pravé meno pre muža. A ak to bude chlapec. A ak to bude dievča. Lacko, Stanka, Tomáš, Judita, Radovan, Božena. Niekedy tie mená spaľovali. A niekedy nad nimi plakali. A to moje vôbec nie je najkrajšie. Čo si budeme klamať. Najkrajšie je jej.


Hudba II.

Shadows of shadows passing. Im absorbed with a serious thought. It is how poetry has indefinite sensation, to which in the end, music is essential. Since the comprehantion of sweet sounds si almost indefinite conception. Music, when combined with a pleasurable idea is poetry. Music without an idea is simply music. Without music, or intriguing idea, color becomes paler, man becomes carcass, home becomes catacomb... Toto boli slová Pána hudobníka Alana Parsona, ktorí vedel, čo hovorí. Hudba musí mať myšlienku, či už literárnu, alebo obyčajnú citovú. Potom sa dá považovať za naozajstné umenie. Umenie, ktoré povznáša dušu a ducha. Účinky hudby sú liečivé, lebo nielen ticho, ale aj hudba lieči. No však toto je individuálne. Záleží to na vašom vkuse. Keď máte radi black metal, tak vás uvoľní práve ten, keď niečo iné, tak budete počúvať to. Hudbu tvoria dve zložky: melódia a rytmus. Ťažko sa mi to priznáva, ale hudba je v istom zmysle matematika. Každý tón má vlastnú frekvenciu, a spájanie istých frekvencií tvorí melódiu. Taktiež aj rytmus je v pravidelných intervaloch opakovaná doba. Hudbu väčšinou produkujú hudobné nástroje alebo ľudský hlas. Aj zafarbenie tónu, podľa ktorého sú nástroje rozlíšené, je spôsobené skreslením frekvencie. Ale o tomto som nechcel písať. Najfascinujúcejšie na tomto spájaní frekvencií je, že robí dieru do duše. Zarýva sa tak hlboko, že je takmer nemožné ju stadiaľ dostať preč. Slovo „hudobný žáner“ nie je vymyslené len tak pre nič za nič. Je to pre účinok hudby. Každý žáner má niečo do seba a je určený pre niekoho iného. Napríklad, dobrá popová pieseň sa spozná tak, že keď ju ráno začujete v rádiu, spievate (alebo hmmkáte) si ju až do večera, kým nezaspíte. Pop je zo všetkých žánrov najjednoduchší, lebo je určený pre masy. Proti popu mám isté výhrady, lebo táto hudba nie je až tak celkom hudbou, ako sa tvári. Pojem umenie sa vytráca s pribúdajúcimi komerčnými zámermi. Aj keď na druhej strane, za umenie sa dá považovať ten nápev, ktorý si celý deň pospevujete. Na iný účel je určená rocková hudba. Tento žáner zahŕňa veľmi veľa podžánrov. Ale taká jej hlavná funkcia je ohromiť, ohúriť, posadiť vás na „ riť “. Núti vás sedieť a počúvať s otvorenými ústami. Ťažké a silné tóny vami prechádzajú ako čierne svetlo a zarezávajú sa vám do mäsa. Rock sa odporúča počúvať „na plné pecky“. Takto nepočúvate hudbu len ušami, ale aj celým telom. Keď vo vás, a okolo vás rezonuje každá vec. Milujem ten pocit, keď mi pri zvýraznených basoch podskakuje srdce a žalúdok sa tlačí hlbšie a hlbšie do útrob môjho tela. Rockové koncerty. To je pojem. Každý


pravý rockový koncert zostane vo vašich spomienkach ako nezabudnuteľný zážitok. Každý v čiernom, ohromujúca show, basy, sóla, skákanie pred pódiom, pivo, baby a hluchota nasledujúce dva dni. Jazz je hudba na počúvanie. Pozorné. Jazz je hudba pre hudobníkov. Hranie tejto hudby vyžaduje veľmi dobré technické a improvizačné schopnosti. Jazz je viac-menej hudba na koncerty. Keď pozorujete hudobníkov ako sa vžívajú do každého tónu a precítia ho do posledného momentu. Najkrajšia je ich improvizácia. Taký free jazz, keď si každý hrá, vlastne čo chce a pritom to znie …..ach jaj. Pozeráte, ako sa do každého tónu vžívajú oni, a pridávate sa k nim. Neviete, čo sa to s vami deje, ale začínate chápať to ,čo chcú zahrať… Najstarší a najzložitejší žáner je klasická hudba, ktorá sa vyvíjala postáročia…no pomaly, ale isto zaniká. Ale stále má svojich prívržencov. Hudbu môžeme používať aj ako „ podmaz “ pri nejakej činnosti. Umožní nám lepšie sa do nej vžiť. Hudobný podmaz sa používa v dramatickom umení. Keď pozeráte film, zvyčajne si ani nevšimnete hudbu v pozadí. Ale, tak to má byť. Dobrou filmovou hudbou sa dá vytvoriť obrovské napätie, ktoré by bez nej nebolo také silné. Aj tak, najväčšie napätie tvorí chvíľka ticha v najdramatickejšom momente. Hudba, použiteľná kdekoľvek, nikto nevie prečo je; ako to, že frekvencie môžu podmieniť niečo citové. Hudba je istý spôsob vyjadrenia pocitov, keď už slová dochádzajú; istá forma seberealizácie…čo už bez nej by veľa ľudí nevedelo žiť.


V mañana sú použité talenty.


mañana1