Page 1

Robert Trapp, Joseph P. Zompetti, Jurate Motiejunaite, William Driscoll

Objavovanie sveta debatou Praktický sprievodca debatou pre debatérov, trénerov a rozhodcov

Tretie vydanie


Obsah • Slovo prekladateľa ........................................................................................................... 3 Kapitola 1 Debata Karla Poppera a verejný život .................................................. 4 Kapitola 2 Štruktúra argumentu ............................................................................ 11 Kapitola 3 Tvrdenia a tézy ..................................................................................... 16 Kapitola 4 Dôkazy ................................................................................................... 25 Kapitola 5 Zdôvodnenia ......................................................................................... 34 Kapitola 6 Kvalita argumentov .............................................................................. 47 Kapitola 7 Debata Karla Poppera .......................................................................... 58 Kapitola 8 Argumenty príčinno-následkových tvrdení ....................................... 61 Kapitola 9 Argumenty hodnotových tvrdení ........................................................ 71 Kapitola 10 Argumenty postupových tvrdení ........................................................ 83 Kapitola 11 Vyvracanie a obrana argumentov ....................................................... 98 Kapitola 12 Výskumné postupy ............................................................................ 102 Kapitola 13 Krížové výsluchy ................................................................................ 107 Kapitola 14 Organizácia a prezentácia ................................................................. 112 Kapitola 15 Rozhodovanie debát .......................................................................... 117 Kapitola 16 Debaty v medzinárodnom prostrední ............................................... 122 Kapitola 17 Debatný klub v škole ......................................................................... 125 Doplnok 1 Ukážková debata ................................................................................ 130 Doplnok 2 Debatné cvičenia ................................................................................ 152 Doplnok 3 Ukážkové rozhodcovské zápisy z debát ...........................................183 x

Z anglického originálu Discovering the World Through Debate: A Pracitcal Guide to Educational Debate for Debaters, Coaches, and Judges Vydala International Debate Education Association, New York, 2005, ISBN 0970213093 Preložili Andrej Schulcz (Kapitoly 1-9, 11-14, 16, Doplnky 1, 3), Juraj Špilda (Kapitoly 10, 15) a Matúš Harkabus (Kapitola 17, Doplnok 2), 2006 Preklad zostavil Andrej Schulcz

2


Slovo prekladateľa • V slovenskom preklade prvého vydania Objavovania sveta debatou Matúš Harkabus konštatoval, že táto príručka „je naozaj niečím, s čím sme sa na Slovensku ešte nestretli.” Dnes je situácia v slovenskom debatnom programe odlišná. Máme k dispozícii množstvo materiálov, niektoré aj z vlastnej tvorby, a preto nie sme odkázaní na len jeden zdroj. Asi by sa dalo povedať, že za posledných pár rokov prešla debata významnými zmena na všetkých rovinách, nie len v množstve zdrojov informácii. Rozšíril sa zoznam tém a téz, ktoré považujeme za debatovateľné, uvoľnila sa štruktúra debaty, zo Slovenskej debatnej asociácie sa stala uznávaná mimovládna organizácia, schopná udržať samu seba v chode, nezávisle od vonkajších faktorov. Za týmito zmenami stoja dva posuny: Po prvé je debata menej vnímaná ako spôsob vštepovania hodnôt občianskej spoločnosti, a skôr sa dá považovať za potrebný doplnok k školským osnovám, ktorý učí nie len hodnotám, ale aj niektorým elementárnym zručnostiam. Po druhé v debate ubúda živelnosti a ona sa stáva organizovanejšou a serióznejšou záležitosťou. To platí pre fungovanie Slovenskej debatnej asociácie, ako aj pre samotný spôsob, ako sa dnes debatuje. Tieto zmeny sa neodohrali len v slovenskom prostredí. Podobné skúsenosti majú debatné asociácie v zahraničí a IDEA – Medzinárodná debatná vzdelávacia asociácia. Toto v poradí už tretie vydanie Objavovania sveta debatou odráža tieto zmeny na medzinárodnej úrovni. Kým medzi prvým a druhým vydaním existuje málo rozdielov (druhé vydanie je len rozšírením prvého, a aj preto nevyšiel jeho slovenský preklad), tretie vydanie sa s druhým výrazne rozchádza a debatu predstavuje odlišným spôsobom, napriek tomu, že na všetkých troch vydaniach sa podieľali tí istí ľudia. Vzhľadom na horeuvedené zmeny je toto pochopiteľné, debatná verejnosť má jednoducho viac jasno v tom, čo chce povedať, a ako to spraviť čo najúčinnejšie. Tieto zmeny však nemusia byť len pozitívne. Na ceste od živelnosti k väčšej organizovanosti je však významnou hrozbou prílišný formalizmus – snaha zadefinovať a vytvoriť návod na všetko. Treba si však uvedomiť, že debata a argumentácia vôbec, vždy budú organickými procesmi, a preto môže ich formalizácia zohrať len druhotnú úlohu. Samozrejme, že je žiaduce, aby sme si vytvorili kritéria správnosti argumentov, ale tieto kritéria nemožno prijať za univerzálne a odmietať v nich akékoľvek úpravy. Aj pri čítaní tejto príručky treba mať na pamäti, že čo prezentuje, nemusí byť platné vždy a všade a že jej autori sa tiež mohli mýliť. Určite neradím pri čítaní tejto príručky nekriticky prijímať všetko, čo v nej je napísané. Takisto treba zamyslieť sa nad tým, aká môže byť motivácia autorov prezentovať v nej určité názory. Na druhej strane, musím uznať, že myšlienky v nej obsiahnuté môžu byť dobrým podnetom ako zvýšiť úroveň debatovania, rozhodovania aj trénovania. Prinajmenšom kvôli náročnosti textu by som túto príručku neodporučil začínajúcim debatérom. Je predovšetkým určená pre ich trénerov a rozhodcov, ktorí však podľa môjho názoru musia sami rozhodnúť o tom, čo z nej budú dávať ďalej debatérom a zvážiť, v akej forme to spravia. Želám si, aby táto príručka, ktorej preklad si vyžiadal veľa času, energie a veľkej improvizácie pri tvorbe slovných novotvarov, bola prínosom do debaty na Slovensku. Zároveň som však rád, že nie je naším jediným zdrojom v tvorbe debatnej metodiky. Na záver by som sa chcel poďakovať Judke Kissovej za jej nepostrádateľnú pomoc, keď bola ochotná prečítať celý text prekladu a poradiť, ako by mohol znieť aspoň trochu slovensky. Andrej Schulcz

3


Kapitola 1 •

Debata Karla Poppera a verejný život

Objavovanie sveta debatou je úvod do akademickej debaty, predovšetkým do debaty Karla Poppera, najrozšírenejšieho formátu v členských krajinách IDEA (International Debate Education Association – Medzinárodná debatná vzdelávacia asociácia). Tento text slúži ako praktická príručka pre tých, ktorí sa chcú naučiť debatovať, ako aj pre učiteľov debaty. Kvôli lepšiemu pochopeniu akademickej debaty – jej úloh, metód a hodnoty – začneme rozlíšením troch sfér argumentov: osobnej, verejnej a odbornej. Sféra argumentov je spoločenstvo ľudí, v ktorom odznievajú argumenty. Najprv odlíšime verejnú sféru od osobnej a technickej. Potom sa zameriame na debatu vo verejnej sfére, ktorá je smerodajná pre akademickú debatu. Na záver sa pozrieme na to, ako môže byť akademická debata vyučovaná spôsobmi, ktoré zvýrazňujú to najlepšie z verejných debát.

Osobné a odborné debaty Debata je rozhodovací prostriedok používaný v mnohých situáciách. Tieto situácie sme si rozdelili na tri sféry: osobnú, odbornú a verejnú. Tieto sféry majú odlišné kritériá pre rozoznanie dobrých argumentov od slabých alebo prijateľných noriem správania od neprijateľných. Debaty v osobnej sfére sa odohrávajú medzi manželmi, rodičmi a ich deťmi, spolubývajúcimi, a podobne. Prostredníctvom týchto debát prekonávame nezhody v našom každodennom živote. Manželia sa hádajú o problémoch v ich vzťahu, o rodinnom rozpočte alebo o výchove detí. Rodičia s deťmi nesúhlasia v otázkach od peňazí až po množstvo slobody, ktoré by deti mali mať k dispozícii. Procesy kritického a kreatívneho myslenia, ktorým učí debata, nám pomáhajú zachovať sa eticky a efektívne v osobných nezhodách. Debaty tiež existujú v odbornej sfére. Odohrávajú sa medzi ľuďmi, ktorí zdieľajú rovnaké záujmy alebo odborné zameranie. Napríklad právnici, vedci, lekári alebo inžinieri. Aby sa mohli vyjadriť v tejto sfére, musia jej členovia disponovať veľkým množstvom informácií o danej problematike a musia ovládať slovnú zásobu potrebnú na presné vyjadrenie pojmov. Vedci sú často ponorení do debát od teórie strún až po globálne otepľovanie. Niekedy sú tieto oblasti dôležité pre danú vedeckú komunitu, niekedy môže mať debata celospoločenské rozmery. Napríklad argumenty o detailoch teórie strún sú dôležitejšie pre komunitu kvantových fyzikov než pre celú spoločnosť. Iné otázky nastolené v odbornej sfére sa však stanú takými dôležitými, že sa k nim musí vyjadriť aj verejnosť. Také otázky sa napríklad týkajú príčin a následkov globálneho otepľovania. Debaty o nich sa presunuli z odbornej do verejnej sféry.

4


Osobné a odborné debaty sa odohrávajú pred relatívne malým obecenstvom. Náš záujem spočíva vo verejnej sfére, ktorá sa zameriava na oveľa širšie obecenstvo.

Debaty vo verejnej sfére Verejné debaty sa odohrávajú medzi občanmi a tými vybranými vládnuť. Občania diskutujúci pri rôznych príležitostiach sú základom demokratickej spoločnosti. Verejné debaty sa niekoľko storočí vyskytujú v tradícii západných demokratických spoločností, v zákonodarných zboroch, štátnych inštitúciách alebo na miestnej úrovni. Pred vyše 2000 rokmi, keď v Aténach vznikla demokracia, sa slobodní muži pravidelne stretávali na verejných zhromaždeniach, aby rozhodli o smerovaní štátu. Skupina učiteľov – sofistov – nielen tvrdila, že schopnosť kvalitnej argumentácie je zásadná pre fungovanie mestských štátov, zároveň učili aj jej zásadám. Aténčania využívali tieto schopnosti, aby rozhodli, či pôjdu do vojny, aké zákony prijať alebo aké zásady by mali riadiť každodenný život. Takýmto rozhodnutiam vždy predchádzala debata: občania a politici diskutovali o tom, čo je morálne, o najlepšom spôsobe ako dosiahnuť požadované výsledky, aké kroky boli najmúdrejšie. Všetky názory boli dôležité v hľadaní toho najlepšieho riešenia. Verejné debaty si od Grékov vypožičali Rimania. Spoločne sa tak stali zakladateľmi moderných demokratických procesov využívaných na celom svete. Dnes sú debaty stále zásadné pre demokraciu. Demokracia sa zmenila – štáty dnes sú väčšie a ľudnatejšie než staroveké Atény. Niektoré debaty sa tak presunuli do zákonodarných zborov, niektoré do škôl a univerzít, a samozrejme, do médií. Ako ich predkovia, dnešní občania debatujú o tom, čo je najlepšie pre spoločnosť a cez tieto debaty utvárajú zákony a určujú smerovanie politiky. Dozvedaním sa o iných politických systémoch najlepšie pochopíme vzťah medzi debatami a demokraciou. V niektorých systémoch obsadzujú vládne posty tí najsilnejší a štát riadia, ako uznajú za vhodné. Sú to absolutistickí monarchovia, teokrati, diktátori, vojenské junty alebo totalitné vlády. Celospoločenská diskusia pre nich nemá význam. Podľa teórie demokracie, moc patrí ľuďom. Ako povedal John Locke, vlády odvádzajú svoju legitímnu silu od súhlasu väčšiny. Občania tak riadia štát, ale nie vždy sa zhodnú. Môžu mať odlišné záujmy alebo môžu ináč vnímať ten istý problém. Môžu mať odlišné poňatie toho, čo je najdôležitejšie alebo správne. Debata je spôsob vypočutia a zohľadnenia týchto rozdielov v rozhodovacom procese. Debata nie je len forma prejavu, je to forma presviedčania. Debatéri sa snažia zmeniť názory svojho obecenstva, presviedčajú ľudí v ňom, aby sa na veci pozerali ich očami. Debata okamžite nenastoľuje jednohlasnosť, ale časom môže dotvárať konsenzus a môže meniť, čo je považované za správne a múdre. Debatou sa dospelo ku konsenzu v otázke otroctva. V antike by otázka otroctva nebola debatovateľná. Aristoteles ho považoval za prirodzený následok rodovej alebo spoločenskej nadradenosti. O dvetisíc rokov neskôr bolo otroctvo horúco debatované v Spojených štátoch. Niektorí ho považovali za porušenie prirodzeného ľudského práva na slobodu, kým iní argumentovali za právo narábať so svojím súkromným majetkom bez vládnych zásahov. Dnes by Američania o otroctve nedebatovali, lebo ho považujú

5


za kategoricky neprijateľné porušenie ľudských práv. Ale spoločenský konsenzus ohľadom otroctva je výsledkom storočí debát.

Verejné debaty ako tvorivé a súťažné podujatia Argumenty a debaty sú prostriedkami demokratického vládnutia. Tieto debaty sú tvorivé aj súťažné aktivity. Niekedy občania spolupracujú, aby rozhodli o najlepšom riešení problému, napríklad o nájdení ekologického riešenia ekonomického rastu. Niekedy medzi sebou skupiny občanov súťažia o presadenie svojej pozície, napríklad skupiny podporujúce rozvoj miest argumentujú proti ekologickým skupinám. Verejní činitelia tiež debatujú medzi sebou. Poslanci tej istej strany môžu spolupracovať na tvorbe návrhov, ktoré budú všetci presadzovať. V týchto debatách odznieva niekoľko návrhov, poslanci ich môžu porovnať a môžu si tak uvedomiť nedostatky svojich vlastných návrhov. Po debatovaní medzi sebou sa môžu dať do súťažných debát so svojimi oponentami. Tvorivé a súťažné debaty tak majú svoje odlišné, ale rovnako zásadné funkcie v politickom procese, a preto musia byť občania zdatní v obidvoch z nich.

Dôležité znaky verejných debát Debata Karla Poppera sa snaží spojiť to najlepšie z tvorivých aj súťažných debát. Čo presne sa debata Karla Poppera snaží rozvíjať? Kľúčovými pojmami v nej sú obecenstvo, dôkazy, argumentácia a jazyk. Jeden zo spôsobov zistiť, ako tieto znaky fungujú vo verejných debatách, je odlíšiť ich od fungovania v odborných debatách.

Obecenstvo Obecenstvo je stredobodom všetkých debát a argumentácie. Bez neho by debatéri nemali dôvody stavať argumenty a už vôbec žiadne dôvody zapájať sa do debát. Druh obecenstva, na ktoré apelujú debatéri, je jedným zo znakov, ktorým sa odlišujú debaty v jednotlivých sférach. Obecenstvo odborných debát tvorí výlučne odborná verejnosť. Napríklad kozmológovia zamerajú svoje argumenty o vzniku vesmíru len na iných kozmológov, lebo tie argumenty sú tak odborné, že by im široká verejnosť nerozumela. Krátke dejiny času Stephena Hawkinga sú asi najlepšou výnimkou tohto pravidla. Hawkingovo rozhodnutie predstaviť svoje teórie verejnosti, ku ktorému sčasti dospel, lebo potreboval zaplatiť školné svojich detí, nebolo podporované odbornou verejnosťou fyzikov. Tá tvrdila, že Hawkingove vysvetlenia boli nedostatočné – čiastočne lebo boli namierené na širokú verejnosť, pre čo Hawking nepoužíval odborný jazyk dôležitý pre presné vyjadrenie komplexnosti svojich vedeckých argumentov. Reakcia kozmológov na Hawkingov počin ukazuje, aké úzke je pole pôsobnosti odborných debát. Obecenstvo pri verejných debatách je zamerané skôr všeobecne než odborne. Prebieha v ňom demokratický rozhodovací proces, v ktorom politici apelujú na svojich voličov z rôznych dôvodov, vrátane svojho znovuzvolenia. Argumenty tých najhorších sú zamerané na sebeckosť, alebo sú odvodené od záujmov nátlakových skupín alebo tých s najhlbšími vreckami. Tí najlepší chcú presadzovať spoločné záujmy a hodnoty svojich voličov – univerzálneho obecenstva.

6


Majstrovstvo vo verejných debatách sa dosahuje rečnením pred univerzálnym obecenstvom. Univerzálne obecenstvo nevyznáva hodnoty, ktoré vyznávajú všetci alebo len niektoré nátlakové skupiny, skladá sa z „rozumných a kompetentných ľudí.“ Táto definícia je užitočná, ale bližšie nevysvetľuje, kto presne sú „rozumní a kompetentní ľudia.“ Debatéri si to vysvetlia podľa svojich potrieb, keď sa pripravujú na debatu. Rizikové na verejných debatách je prednášanie argumentov neodborníkom. Ani tí najrozumnejší a najkompetentnejší nemusia mať dostatok vedomostí, aby rozhodovali v odborných sporoch o energetike, obrane, zdravotníctve, atď. Rovnako nebezpečné je, keď ľudia uveria tomu, že majú dostatočné vedomosti a nechajú sa presvedčiť zdanlivo správnymi argumentami. Tieto riziká podstupujú občania v demokraciách, aby rozhodovanie nezverili diktátorom. Debatéri musia mať tieto riziká na pamäti pri rozhodovaní, ako budú svoje argumenty prednášať verejnosti.

Dôkazy Dôkazy sú východiskovým bodom argumentov. Presvedčiť obecenstvo, aby prijalo pozíciu debatérov k danej problematike (ktorú budeme volať tvrdenie), začínajú prednášaním dôkazov, ktoré obecenstvo považuje za prijateľné. Potom vytvárajú prepojenia medzi dôkazmi a tvrdeniami, čím sa snažia presvedčiť obecenstvo, aby prijalo aj ich tvrdenia. Pri verejných debatách sú dôkazy odvodené od vedomostí obecenstva. Debatér by tak začínal opisom detailov bombardovania Belehradu leteckými silami NATO, aby sa dostal k svojmu argumentu o hodnote vojenských intervencií medzinárodných organizácií. Staval by tak na vedomostiach, ktoré už obecenstvo prijalo. Napriek tomu, že verejné debaty vychádzajú z vedomostí verejnosti, nekončia sa tam. Jedna z najhodnotnejších vecí na verejných debatách je, že ľuďom v obecenstve ponúkajú nové informácie a nové uhly pohľadu, o ktoré môžu obohatiť svoj obzor. Debatéri sa učia čo najviac o oblastiach, o ktorých majú debatovať, a veľa z toho, čo sa naučia, komunikujú ďalej obecenstvu. Kým jeden debatér by sa odvolával na vedomosti obecenstva o bombardovaní Belehradu silami NATO, aby ho presvedčil, že vojenské intervencie medzinárodných organizácií sú legitímne, lepší debatéri by si k téme zistili čo najviac podobných príkladov, aby mohli ešte lepšie presviedčať obecenstvo. Verejné debaty vzdelávajú obecenstvo, aj keď ono nezmení svoj názor, a preto napomáhajú rozvoju vzdelanej demokratickej spoločnosti. To, že debaty začínajú vedomosťami obecenstva neznamená, že argumenty sa postupne nestávajú odbornými. Ale odborné argumenty sú často nezrozumiteľné pre širokú verejnosť, a tak sa nimi debatéri izolujú od svojho neodborného obecenstva. Verejná debata však môže čerpať z vedomostí nadobudnutých v odbornej sfére, ktoré v nej môžu odznieť ako dôkazy. Vedci tak napríklad dospeli k záverom ohľadom globálneho otepľovania, ktoré prešli do verejnej sféry ako dôkazy v debatách. Debatéri sa musia naučiť narábať s viacerými druhmi informácií a prenášať ich z jednej sféry do druhej. Na záver, dôkazy vo verejných debatách pozostávajú z vedomostí obecenstva a vedomostí nadobudnutých v odbornej sfére. Dobrý debatér začína so všeobecne dostupnými informáciami a dopĺňa ich detailnejšími, odbornými údajmi. A výborný debatér musí vedieť použiť odborné informácie tak, aby ich dokázalo pochopiť jeho neodborné obecenstvo. Debatéri tiež musia dbať na to, aby nové vedomosti nielen

7


pochopili, ale aby ich vedeli presne a prijateľne formulovať do pojmov a viet, ktoré dokáže sledovať aj široká verejnosť.

Argumentácia Tak, ako je dôkaz východiskovým bodom argumentov, argumentácia je proces, v ktorom debatér spája dôkazy s tvrdeniami. Debatéri sa ňou snažia presvedčiť obecenstvo, aby verilo tvrdeniam rovnako, ako verí dôkazom. Preto je argumentácia rovnako dôležitá pre debaty. Argumentácia v odborných debatách je často vysoko špecializovaná a máva predpísanú formu. Všetci vedci musia používať vedeckú metódu, aby overili pravdivosť svojich záverov. Táto metóda predpisuje podmienky pre správnu argumentáciu v prírodných alebo spoločenských vedách. Niektoré vedy, ako napríklad medicína, sa zameriavajú na príčinno-následkovú argumentáciu. V lekárskom výskume sú na dokázanie efektivity konkrétneho lieku nevyhnutné tzv. dvojité slepé (placebové) štúdie. Výskumníkom nestačí vedieť, že ľudia užívajúci daný liek sa uzdravia častejšie než tí, čo ho neužívajú. Musia tiež dokázať, že pokusné osoby, ktorým bolo dané placebo (neúčinná látka), sa neboli bez lieku schopní uzdraviť rovnako často. Placebové štúdie sú len jedným z príkladov presne predpísaných argumentačných postupov v odbornej sfére. Odborná argumentácia sa často vyskytuje vo verejných debatách, ale veľmi často sa v nich vyskytuje širšia paleta argumentačných foriem vrátane neformálnej logiky, analógií, princípov, metafor alebo rozprávaní. Tieto formy nie sú síce neznáme v odbornej sfére, ale sú prijateľnejšie vo verejnej.

Jazyk Napriek tomu, že v osobných, odborných aj verejných debatách sa môžu vyskytovať aj mimojazykové prostriedky, jazyk je najdôležitejším prostriedkom komunikácie s obecenstvom. Odborná sféra má vyvinutý svoj vlastný jazyk, ktorý je pre neodborníkov taký obskúrny, že ho nedokážu sledovať. Priepasť medzi odbornou a verejnou sférou sa tak len prehlbuje. Na rozdiel od odborných debát, vo verejných debatách ľudia používajú každodenný, bežný jazyk. Jazyk verejných debát musí byť inkluzívny, debatér musí hovoriť tak, aby mu jeho obecenstvo rozumelo a aby znel prirodzene, ako jeho súčasť – aby sa nevyčleňoval. Už len náznaky odbornej terminológie ho dokážu izolovať od obecenstva. Používanie debatného žargónu takisto odďaľuje debatérov od svojho obecenstva. Štyri z najdôležitejších znakov verejných debát sú obecenstvo, dôkazy, argumentácia a jazyk. Dobrí debatéri sa snažia pochopiť vzťahy medzi nimi, aby mohli správne používať dôkazy, argumenty a jazyk, aby presvedčili svoje publikum.

Debata Karla Poppera ako verejná debata V Objavovaní sveta debatou sa zameriavame na vzdelávaciu formu debaty známu ako debata Karla Poppera. O verejných debatách sme doteraz hovorili hlavne preto, lebo chceme učiť ľudí argumentačným schopnostiam, aby sa mohli zapájať do tvorivých debát tvoriac čo najlepšie argumenty, ako aj do súťažných debát o hodnotách a konkrétnych návrhoch postupov. Tvorivé aj súťažné debatné schopnosti sú tak súčasťou občianskeho života. Týmto schopnostiam sa dá naučiť prostredníctvom debaty Karla Poppera.

8


Schopnosti spolupracovať na tvorbe argumentov sa debatéri učia nielen individuálne, ale aj skupinovo, keďže debata Karla Poppera im dáva možnosť pracovať ako tím. Debatéri sa učia formám spolupráce ako tematický výskum alebo stavba argumentov. Verejné debaty sú prirodzene súťaživé. Debatéri sa v nich učia formulovať argumenty tak, aby mali čo najlepšiu šancu uspieť v súťažnom prostredí. Nadobúdajú tak rétorické schopnosti, schopnosť promptne reagovať na oponenta alebo sa pýtať správne otázky v správny čas. Debata Karla Poppera bola vytvorená na základe ideálu verejných debát. Uznáva, že verejná debata, napriek tomu, že je zásadnou súčasťou demokratického života, nefunguje vždy tak, ako by mala. Niekedy rečníci používajú skôr dobre znejúce frázy namiesto dobre podložených a vysvetlených argumentov. Niekedy nie sú dostatočne informovaní, niekedy sa odvolávajú na predsudky obecenstva. Debata Karla Poppera sa snaží vyťažiť to najlepšie z verejných debát a zároveň eliminovať ich najočividnejšie nedostatky. Opätovný pohľad na štyri znaky verejných debát nám bližšie vysvetlí, ako s nimi narába debata Karla Poppera.

Obecenstvo Debaty Karla Poppera sú rozhodované panelom rozhodcov pozostávajúcim z jedného alebo iného nepárneho počtu rozhodcov. Takéto obecenstvo samozrejme nie je rovnaké ako pri verejných debatách. Napriek tomu by debatéri mali debatovať, ako keby rozhodcovia boli inteligentní a informovaní členovia spoločnosti. Debaty by nemali byť rozhodované na základe odborných kritérií argumentácie. Rozhodcovia tak majú za výborných považovať debatérov, ktorí svoje argumenty postavili tak, aby zasiahli univerzálne obecenstvo.

Dôkazy Obecenstvo by malo prijať len argumenty podložené dôkazmi. Debatéri by sa mali naučiť vyhľadávať dôkazy a zabudovať ich do svojich argumentov. Dôkazy v debate Karla Poppera by mali byť postavené na všeobecných znalostiach debatérov a obecenstva, ale nesmú sa pri nich aj končiť. Debatéri si musia robiť výskum, aby sa dozvedeli o dôkazoch vytvorených odborníkmi. Musia sa naučiť presne a zrozumiteľne vysvetliť tieto dôkazy obecenstvu. Proces výskumu a hľadania dôkazov je jedným zo spôsobov ako debata Karla Poppera rozširuje vedomosti debatérov aj obecenstva.

Argumentácia Argumentácia vychádza z dôkazov, ale nekončí sa nimi, ale tézou, ktorú má prijať obecenstvo. Na rozdiel od odborných debát, debata Karla Poppera nevytvára presné argumentačné postupy, ktorých by sa debatéri museli držať. Mnohé formy argumentácie, ktoré sa v nej vyskytujú, napríklad argumenty z príkladov, analógie alebo príčinno-následkové argumenty, sú plne legitímnymi postupmi vo verejných debatách. Táto kniha ponúka štandardy jednotlivých argumentačných postupov.

Jazyk Dôkazy a argumenty by debatéri mali prednášať jazykom zrozumiteľným pre obecenstvo. Debatéri by sa mali vyhnúť odbornému a debatnému žargónu, lebo žargón delí tých, ktorí ho poznajú, od tých, ktorí nie. Cieľom verejných debát je zahrnúť čo najviac ľudí do procesu demokracie, ale používanie nezrozumiteľného jazyka protirečí tomuto cieľu. Debata Karla Poppera má byť obdobne inkluzívna.

9


Záver Forma a myšlienka debaty Karla Poppera je odvodená od ideálu verejných debát. Dosiahnuť tento ideál je ťažké, lebo verejné debaty často skĺznu na úroveň plánov na osobné obohacovanie alebo koncentráciu moci. Do verejných debát vedených politikmi zaujímajúcimi sa skôr o vlastné postavenie než o dobro spoločnosti sa tak dostali sprofanované frázy, osobné útoky, úmyselná dezinterpretácia slov a činov oponentov a pokusy zavádzať slabo informované obecenstvo. Učením a podieľaním sa na debate Karla Poppera nahrádzajú študenti a tréneri súčasné sebaúčelné debatné trendy touto ideálnejšou a demokraticky prospešnejšou formou debaty. Debatéri by mali používať podložené dôkazy, a správne argumentačné postupy nielen, aby presvedčili obecenstvo o pravdivosti svojich tvrdení, ale aby ho aj vzdelávali a predstavili spôsob, ako sa priblížiť k ideálu verejných, demokratických a kvalitných debát.

10


Kapitola 2 •

Štruktúra argumentu

Argumentáciou rozumieme proces, v ktorom ľudia používajú rozum, aby mohli medzi sebou sprostredkovať tvrdenia. Zameriava sa na rozum, lebo tým sa odlišuje od iných rétorických postupov. Keď ľudia argumentujú, nevyslovujú len tvrdenia, ale aj dôvody, prečo si myslia, že sú priechodné alebo nie. Argumentácia je primárny prostriedok v debate, ale používa sa aj mimo nej. Je dôležitým prostriedkom v rokovaní, riešení konfliktov a presviedčaní. Argumentácia je nevyhnutná pri rokovaní alebo riešení konfliktov, lebo je primárnym prostriedkom k riešeniu nezhôd. Ale v niektorých situáciách sa nezhody nedajú vyriešiť vnútorne, a je potrebné uchýliť sa k vonkajšiemu rozhodovaniu. Tieto situácie voláme debaty. Podľa tohto pohľadu je debata proces, v ktorom sa argumentuje o tvrdení a o výsledku rozhoduje rozhodca. Tento úvod sa zameriava na prvky argumentácie, ktoré sú pre debatu ústredné. Sú nimi dôkazy, zdôvodnenia, tvrdenia a výnimky. Tieto prvky roku 1958 zaviedol a po 30 rokoch prehodnotil filozof Stephen Toulmin.

Prvky argumentu Diagramy na nasledujúcich stranách ilustrujú Toulminov model. Vybrali sme ho, lebo je hrubým načrtnutím prvkov argumentu a vzťahov medzi nimi. Nemá byť deskriptívnou schémou skutočných argumentov pre niekoľko dôvodov: po prvé, tento model opisuje len prvky argumentu súvisiace s argumentáciou. Nevenuje sa iným dôležitým prvkom ako napríklad prejavu emócií, ak tieto nie sú priamo spojené s argumentáciou. Po druhé, model opisuje len lingvistické prvky argumentácie. Nepokrýva dôležité mimojazykové prvky argumentu. Po tretie, dá sa aplikovať len na najjednoduchšie argumenty. Ak argument zahŕňa viacero zdôvodnení alebo širšiu paletu dôkazov, ktoré sú pre tézu relevantné rôznymi spôsobmi, model sa nedá dobre použiť, ak sa vôbec použiť dá. Napriek týmto nedostatkom sa tento model preukázal byť užitočný pri opise základných prvkov argumentov a toho, ako sú vzájomne previazané. Toulminov model identifikuje štyri základné prvky argumentu: tvrdenie, dôkaz, zdôvodnenie a výnimku. Môžeme to vysvetliť na analógii s cestovaním: Dôkaz je začiatok cesty, tvrdenie je jej cieľ. Zdôvodnenie je dopravný prostriedok a výnimky sú otázky ohľadom príchodu do cieľa. Toulminov model sa dá použiť na načrtnutie a pochopenie štruktúry relatívne jednoduchých argumentov.

11


Štruktúra argumentu Jednoduchý argument Jednoduchý argument sa skladá z jedného tvrdenia, ku ktorému vedie jeden dôkaz a jedno zdôvodnenie, prípadne zahŕňa aj jednu výnimku. Toulminov diagram jednoduchého argumentu vyzerá nasledovne: Tvrdenie

Výnimka

Zdôvodnenie

Dôkaz Toulmin vysvetľuje túto schému používajúc tvrdenie „Harry je britský občan, lebo sa narodil na Bermudách.“ Takto načrtáva svoj argument: Tvrdenie Harry je britský občan.

Výnimka Ak Harryho rodičia nie sú občanmi USA.

Zdôvodnenie Ľudia narodení na Bermude väčšinou dostanú britské občianstvo.

Dôkaz Harry sa narodil na Bermude. Aj keď táto schéma popisuje, ako sa argument dostáva od dôkazov k tvrdeniu cez zdôvodnenie, len veľmi málo argumentov je tak jednoduchých. Z tohto dôvodu sme prevzali Toulminov model na opísanie viacerých štruktúr argumentov. Okrem horeuvedeného jednoduchého argumentu tým myslíme zbiehavé a nezávislé argumenty. Napriek tomu, že tento zoznam ani náhodou nevymenúva všetky druhy možných štruktúr argumentov, obsahuje tie najrozšírenejšie v debatách.

12


Zbiehavé argumenty1 V zbiehavom argumente sa dva alebo viaceré dôkazy kombinujú, aby podporili tvrdenie. Inými slovami, ak nestačí jeden dôkaz, musí byť zbiehavý s ďalším, aby podporoval tézu. Nasledujúca schéma načrtáva štruktúru takéhoto argumentu: Tvrdenie

Výnimka

Zdôvodnenie

Dôkaz

Dôkaz

+

+

Dôkaz

Zbiehavý argument sa od jednoduchého odlišuje tým, že je v ňom potrebný viac než jeden dôkaz, aby bolo tvrdenie podložené. V tomto príklade sú tri dôkazy spojené znakom +, čím sa naznačuje, že všetky dôkazy sa musia spojiť, aby bolo tvrdenie podložené. Na načrtnutie zbiehavého argumentu sme vybrali tézu „Placebá by nemali byť používané v lekárskom výskume.“ Podľa nášho argumentu používanie placeb (napríklad cukrových tabliet) pri testovaní liekov zahŕňa klamanie, lebo niektorá z pokusných osôb by si myslela, že dostáva skutočný liek. Vedci by preto nemali používať placebá vo výskume, ak nie sú jedinou možnosťou odskúšania potenciálne život zachraňujúcich liekov. Argument popisuje nasledujúca schéma:

Tvrdenie Placebá by nemali byť používané v lekárskom výskume.

Výnimka Ak placebo nie je jedinou možnosťou testovania potenciálne život zachraňujúcich liekov.

Zdôvodnenie Spojenie placeb, klamania a nemorálnosti.

Dôkaz Klamanie je všeobecne považované za nemorálne.

1

+

Dôkaz Používanie placeb vo vývine liekov je formou klamania.

V pôvodnom anglickom texte sa používa pomenovanie convergent arguments.

13


Argument sa začína dvoma dôkazmi. Prvý je hodnotovým stanoviskom „klamanie je všeobecne považované za nemorálne.“ Tento dôkaz je v súlade s hodnotami publika ohľadom klamania. Druhý dôkaz je skutočnosť, že „používanie placeb vo vývine liekov je formou klamania.“ Dôkaz hovorí o tom, že keď výskumník podáva skupine pokusných osôb placebo, tak im klame, lebo oni si myslia, že dostávajú liek, ktorý môže zachrániť ich životy. Zdôvodnenie spája dôkazy so známym argumentačným postupom – ak je čin považovaný za nemorálny vo všeobecnosti, tak je nemorálny v každej konkrétnej situácii. Ak je klamanie nemorálne vo všeobecnosti, tak je konkrétne používanie placeb tiež nemorálne. Tvrdenie vyplýva z kombinácie dôkazov a zdôvodnenia. V niektorých prípadoch debatér nemusí trvať na svojom stanovisku za každých okolností. Ak chce pomenovať špecifickú situáciu, v ktorej tvrdenie nemá platiť, pridáva výnimku argumentu. V našom prípade je výnimka namieste. Napriek tomu, že debatér môže nesúhlasiť s klamaním a používaním placeb, môže chcieť vyňať prípady, v ktorých je placebo „jedinou možnosťou testovania potenciálne život zachraňujúcich liekov.“ Jedinečné na zbiehavých argumentoch je, že debatér prichádza so zbierkou dôkazov, ktorá, ak je daná dokopy, podporuje tvrdenie. Jeho štruktúra je postavená tak, že obecenstvo musí prijať všetok dôkazový materiál, ináč argument padá. Na druhej strane, v ďalšej argumentačnej štruktúre – nezávislom argumente – na podporu argumentu stačí jeden dôkaz.

Nezávislé argumenty Debatér, ktorý používa nezávislé argumenty, prináša niekoľko dôkazov, z ktorých každý dostatočne podporuje tvrdenie. Inými slovami, debatér môže priniesť tri dôkazy a tvrdiť, že publikum by malo prijať tvrdenie, ak prijme aspoň jeden z nich. Štruktúru nezávislého argumentu opisuje nasledujúca schéma: Tvrdenie

Výnimka

Zdôvodnenie

Zdôvodnenie

Dôkaz

Dôkaz

Napríklad pri téze „Trest smrti by mal byť zrušený,“ by argumenty mohli znieť takto: Trest smrti by mal byť zrušený pre morálne aj praktické dôvody. Z morálneho hľadiska: Ak spoločnosť považuje vraždu za nemorálnu, lebo je odňatím života človeka, ako môže táto spoločnosť zároveň podporovať odňatie života vraha? Odhliadnuc od morálnych dôvodov, trest smrti by mal byť zrušený, lebo na rozdiel od iných trestov, nie je odvolateľný. Ak sa vynoria oslobodzujúce dôkazy po poprave, neexistuje spôsob, ako oživiť nespravodlivo popraveného. Tento argument proti trestu smrti sa dá znázorniť nasledovne:

14


Tvrdenie Trest smrti by mal byť zrušený.

Zdôvodnenie Chybné rozsudky by mali byť odvolateľné.

Zdôvodnenie Ak je vražda nemorálna, lebo ukončuje ľudský život, nemorálny je aj trest smrti.

Dôkaz Trest smrti nie je odvolateľný.

Dôkaz Trest smrti je odňatím života človeka.

Náš nezávislý argument sa zakladá na dvoch dôkazoch, z ktorých je každý dostatočne silný na podporu tézy za zrušenie trestu smrti. Prvý dôkaz sa zaoberá hodnotou odňatia ľudského života, kým druhý hovorí o hodnote možnosti napravenia omylu. Podľa tejto štruktúry, trest smrti by mal byť zrušený na základe aspoň jedného dôvodu. Mrav zakazujúci odňatie života je sám o sebe dostatočný na zavrhnutie trestu smrti, ako je aj nebezpečenstvo nezvrátiteľného omylu. Strategická výhoda takejto štruktúry argumentov je snáď samozrejmá. Kým pri zbiehavých argumentoch strata jedného dôkazu ohrozuje celý argument, pri nezávislých argumentoch môže argument obstáť, ak obstojí len jedna časť dôkazov. Toulminov model je praktický, lebo popisuje základné časti argumentu a ukazuje, ako fungujú ako celok. Rôzne jeho prispôsobenia ho robia len viac využiteľným. Napriek tomu má svoje nedostatky. Jeden z nich je, že nedáva odpovede na niektoré z týchto otázok: • • • • •

Aké môžu byť tvrdenia? Aké môžu byť dôkazy? Aké môžu byť zdôvodnenia argumentov? Čím sa odlišujú dobré a zlé argumenty? Ako sa môžu rôzne druhy tvrdení skombinovať na podporu konkrétnych téz?

Nasledujúce kapitoly odpovedajú práve na tieto otázky.

15


Kapitola 3 •

Tvrdenia a tézy

Tvrdenia a tézy sú kontroverzné výroky, ktoré má debatér obhajovať (alebo s nimi nesúhlasiť) argumentáciou. Ich funkcia je rovnaká. Téza je vždy tvrdenie, ale nie všetky tvrdenia sú tézy. Téza je základné debatérovo tvrdenie, preto je obyčajne podporovaná kombináciou iných tvrdení. Výrok musí byť kontroverzný, aby mohol byť tézou. Napríklad je možné tvrdiť, že „Ceruzky sú nebezpečné, lebo obsahujú olovo.“ Na druhej strane, výrok „Táto ceruzka padne, ak ju pustím,“ nie je debatovateľný, takisto ako výrok „Po utorku príde streda.“ Tieto výroky nie sú kontroverzné, preto sú mimo škály výrokov, ktoré považujeme za tvrdenia alebo tézy. Pojmy tvrdenie a téza si nechávame len pre výroky, ktoré mieni debatér zdôvodňovať argumentáciou. V niektorých prípadoch sa stáva, že debatéri súhlasia s výrokmi, ktoré nemienia obhajovať v určitej situácii. Napriek tomu, že debatér nesúhlasí napríklad s kapitalizmom, nemusí vždy podporovať toto stanovisko, napríklad pri akcii organizovanej na počesť veľkej firmy, ktorá prispela v oblasti, ktorú sám podporuje. Keďže debatér alebo tím nemienia toto stanovisko zdôvodňovať, nepovažuje sa za tvrdenie alebo tézu. To znamená, že tvrdenia a tézy sú kontroverzné výroky, ktoré mieni debatér podporovať alebo vyvracať.

Rozdiely medzi tvrdeniami a tézami Tvrdenie je kontroverzný výrok podporený dôkazmi a zdôvodnením. Debatér môže skombinovať viacero tvrdení, aby obhajoval tézu. Hlavným rozdielom medzi tvrdeniami a tézami je, že tvrdenia sú užšie a používané na podporu širších téz. Téza je tým pádom definitívnym debatérovým tvrdením. V kapitole 2 sme sa dozvedeli, že dôkaz je základným bodom, z ktorého debatér vychádza, keď podporuje tvrdenie. Tvrdenia sú podobne východiskovým bodom pre podporu tézy. Debatér môže použiť dve alebo viac tvrdení, aby podporil tézu, ako ukazuje táto schéma:

16


Téza

Tvrdenie

Tvrdenie

Dôkaz

Dôkaz

Napríklad pri debatovaní o kontrole malých zbraní môže debatér uplatniť kombináciu tvrdení, aby obhájil tézu. Prvé tvrdenie by znelo „ručné zbrane často figurujú v emotívne ladených trestných činoch,“ a druhé, „ručné zbrane často figurujú pri náhodnej streľbe.“ Kombináciu týchto dvoch tvrdení by použil ako obhajobu tézy „Vlastníctvo ručných zbraní by malo byť zakázané.“ Vzťah medzi týmito tvrdeniami ukazuje schéma: Téza Vlastníctvo ručných zbraní by malo byť zakázané

Tvrdenie Ručné zbrane často figurujú v emotívne ladených trestných činoch.

Tvrdenie Ručné zbrane často figurujú pri náhodnej streľbe.

Dôkaz je východiskom k tvrdeniu a tvrdenie je východiskom k téze. Prinášame ďalší príklad tézy, ktorá tvrdí, že Palestínčania s trvalým pobytom v Izraeli sú Izraelom diskriminovaní. Nasledujúca schéma je ukazuje vzťah medzi dôkazmi, tvrdeniami a touto tézou: Téza Izraelskí Arabi sú Izraelom diskriminovaní.

Tvrdenie Izraelskí Arabi sú diskriminovaní v oblasti bývania.

Tvrdenie Izraelskí Arabi sú diskriminovaní v oblasti ekonomiky.

Dôkaz Izraelskí Arabi nedostávajú povolenia na stavbu domov.

Dôkaz Izraelskí Arabi zarábajú v priemere o 65% menej než izraelskí Židia.

17


Tieto príklady ilustrujú vzťah medzi pojmami dôkaz, tvrdenie a téza. Nasledujúca časť popisuje rozdiely medzi štyrmi druhmi tvrdení a téz.

Druhy tvrdení a téz Keďže tvrdenia a tézy fungujú rovnakým spôsobom, môžeme ich rozdeliť do rovnakých kategórií: definičné, opisné, vzťahové a hodnotiace. Niektoré tézy definujú problémy kontroverzným spôsobom, iné kontroverzne opisujú realitu. Niektoré tézy obhajujú určitý vzťah medzi určitými pojmami, kým iné hodnotia predmety alebo činy. V nasledujúcej časti rozdelíme tieto štyri typy tvrdení a téz.

Definičné tézy Debatéri používajú definičné tézy, aby naznačili, že určitá definícia by mala byť používaná na určitú kategóriu predmetov. Definičná téza sa zaoberá tým, ako by sa niečo malo nazývať. Definičné tézy často zahŕňajú kontroverzné otázky. Mala by nejaká skupina byť považovaná za teroristov alebo za bojovníkov za slobodu? Mal by sa potrat volať prerušením tehotenstva alebo vraždou dieťaťa? Tieto definičné tézy sa nielen pokúšajú odpovedať na kontroverzné otázky, ale tým dávajú odpovede, ktoré sa môžu použiť na tvorbu ďalších téz. Americká debata o potratoch je ukážkou definičnej debaty. Protipotratové skupiny sa rozhodli používať pomenovanie potrat (partial birth abortion) pre konkrétny zákrok, ktorý lekári volajú intaktná dilatácia a extrakcia, ktorý sa vykonáva počas tretej tretiny tehotenstva. Po nazvaní tejto procedúry potratom protipotratové skupiny vytvorili argument na obhajobu tohto pomenovania: Počas zákroku je plod čiastočne vybratý z maternicového krčku. Nasledujúca schéma popisuje tento argument: Téza Dilatácia a extrakcia by mala byť považovaná za potrat.

Tvrdenie Počas pôrodu prejde plod maternicovým kŕčkom.

+

Tvrdenie Počas dilatácie a extrakcie prejde plod maternicovým kŕčkom.

Ďalšia definičná debata sa zaoberá pojmom terorizmus. Len nedávno ľudia debatovali o otázke, aké činy by mali byť považované za teroristické. Každý deň sa odohrá mnoho násilných činov, ale len niektoré považujeme za terorizmus. Mal by terorizmus znamenať len útoky proti civilistom? Mal by niekto byť považovaný za teroristu, aj keď nespáchal žiadny taký čin, ale na základe podpory teroristov? Môže byť obrana svojej rodiny alebo krajiny považovaná za akt terorizmu? Tieto kontroverzné otázky vyvolali ťažké debaty. Americký prezident G. W. Bush tvrdil, že pojem teroristický štát by sa mal používať pre štát, ktorý buď (1) vlastní a používa zbrane hromadného ničenia, alebo (2) podporuje teroristické skupiny. Inými slovami, argumentoval za takú definíciu terorizmu, ktorá

18


zahŕňa dva rozmery, pričom každý z nich stačí na definíciu pojmu. Ďalej budeme vidieť, ako jeho definičné tvrdenie bolo prepojené na ďalšiu kategóriu tvrdení – opisné tvrdenia.

Opisné tézy Opisné tvrdenia sú výroky o tom, ako by sa mali určité veci správne opísať. „Vesmír začal a skončí veľkým treskom,“ alebo „Ľudstvo je výsledkom procesu evolúcie,“ sú príklady opisných téz. Debatéri väčšinou dokazujú alebo vyvracajú pravdivosť opisných tvrdení na základe toho, nakoľko zodpovedajú realite empirického sveta. Niekedy sú opisné tézy debatované vzhľadom na to, nakoľko nejaká vec spadá do už existujúcej definície. Použitím predchádzajúcej definície terorizmu môžeme analyzovať vzťah medzi definovaním a opisom. Môžeme pozmeniť náš príklad – definičnú tézu – na tézu opisnú tak, že sa zameriame na aspekty štátu, ktorý sa môže považovať za teroristický. Téza „Irak je teroristický štát,“ je opisná, lebo ňou opisujeme Irak ako špecifický druh štátu, ktorý sa odlišuje napríklad od demokratických štátov. „Irak je demokratický štát,“ je iná opisná téza ako „Irak je teroristický štát.“ Ani v jednom prípade nestavia téza definíciu, ale opis situácie. Opisná téza „Irak je teroristický štát,“ prezentuje Irak ako krajinu, na ktorú sa vzťahujú určité aspekty, a uznáva, že tieto aspekty spoločne opisujú teroristický štát. Pri svojej definícii teroristického štátu G. W. Bush tvrdil, že každý štát, ktorý zodpovedá aspoň jednému kritériu, je teroristický. Po definovaní teroristického štátu sa pokúsil vytvoriť argumenty na obhájenie tézy „Irak je teroristický štát.“ Jeho argumenty opisuje schéma: Téza Irak je teroristický štát.

Tvrdenie Irak podporuje teroristov.

Dôkaz Irak dáva peniaze samovražedným atentátnikom.

Tvrdenie Irak vlastní a už použil zbrane hromadného ničenia.

Dôkaz Irak použil bojový plyn proti Kurdom v roku 1988.

+

Dôkaz Podľa amerických dôkazov vlastní Irak zbrane hromadného ničenia.

V tomto príklade je Bushova téza podporovaná štruktúrou nezávislých argumentov. Podľa tejto konštrukcie, ak Irak vlastní alebo používa zbrane hromadného ničenia, alebo ak podporuje teroristické skupiny, je teroristickým štátom.

19


Na záver, opisné tézy, ako naznačuje už ich názov, vedú k argumentom, ako by sa veci mali správne opisovať. Ďalšia kategória téz ide ešte ďalej, vedúc k argumentom, v akom sú veci vzájomnom vzťahu.

Vzťahové tézy Vzťahové tézy prekračujú opis vecí tým, že ustanovujú medzi nimi vzťah. Dve najdôležitejšie skupiny vzťahových téz sú príčinno-následkové2 tézy a podobnostné tézy. Napríklad téza „Americké embargo Kuby oslabilo kubánsku ekonomiku,“ predpokladá vzťah medzi dvoma vecami: americkým embargom Kuby a jej ekonomikou. Tvrdenie naznačuje, že tieto dve veci sú vo vzájomnom vzťahu ako príčina a jej následok. Príčina je americké embargo a následok je oslabená kubánska ekonomika. Táto príčinno-následková téza, ako všetky tézy, musí byť kontroverzná. V tomto prípade sa kontroverzia zameriava na oslabené kubánske hospodárstvo. Niektorí tvrdia, že viac utrpelo Castrovou špeciálnou formou komunizmu než americkou obchodnou politikou. Debata je tým pádom o tom, čo spôsobilo úpadok kubánskej ekonomiky. Na podporu tejto tézy je možné tvrdiť, že niekoľko odvetví kubánskeho hospodárstva je slabších než by boli bez embarga. Napríklad je možné tvrdiť, že embargo obralo Kubu o amerických turistov a že oslabilo možnosť kubánskych farmárov nájsť zahraničné trhy pre svoje plodiny ako napríklad cukrovú trstinu. Ako je vidieť v schéme, tieto argumenty možno použiť spoločne na obhajobu príčinno-následkovej tézy. Téza Americké embargo Kuby oslabilo kubánsku ekonomiku.

Tvrdenie Embargo obralo Kubu o amerických turistov.

Tvrdenie Embargo oslabilo možnosť kubánskych farmárov nájsť trhy pre cukrovú trstinu.

Iný druh vzťahových téz načrtáva vzťah medzi dvoma vecami nie na základe toho, že jedna spôsobuje druhú, ale na základe toho, že sú si podobné. Príkladom takejto tézy je tvrdenie „Americké embargo Kuby je Berlínskym múrom doby po studenej vojne.“ Táto téza netvrdí doslovne, že embargo je Berlínsky múr, lebo doslovne je toto tvrdenie absurdné. Téza skôr naznačuje, že pokus ZSSR odrezať Východný Berlín od sveta sa podobá krokom USA na odrezanie Kuby. Ďalší príklad podobnostnej tézy je tvrdenie, že „Trest smrti je v zásade to isté ako vražda.“ Táto téza naznačuje, že trest smrti a vražda sú porovnateľné, lebo majú spoločné znaky. Téza je podporená tvrdeniami, podľa ktorých trest smrti aj vražda sú pripravené skutky zobrať ľudský život. Nasledujúca schéma popisuje tento príklad:

2

Namiesto pomenovania príčinno-následkový sa používajú aj alternatívy kauzálny, cause-andeffect alebo téza/argument príčiny a následku.

20


Téza Trest smrti je v zásade to isté ako vražda.

Tvrdenie Trest smrti aj vražda končia ľudský život.

+

Tvrdenie Trest smrti aj vražda sú pripravené skutky.

Na zhrnutie, vzťahové tézy prekračujú opis vecí, aby načrtli vzťahy medzi nimi. Dve najdôležitejšie skupiny týchto téz sú príčinno-následkové a podobnostné tézy. Vzťahové tézy implikujú aj hodnotiace tvrdenia. Tvrdiť napríklad, že „Americké embargo Kuby oslabilo kubánsku ekonomiku,“ pre mnohých implikuje negatívne vyhodnotenie embarga USA, takisto ako téza „Trest smrti je v zásade to isté ako vražda,“ pre mnohých implikuje negatívne hodnotenie trestu smrti. Pri vzťahových tézach sa debata zameriava na podstatu vzťahu, hodnotenie je len implicitné. Ďalšia kategória téz explicitne hodnotí.

Hodnotiace tézy Hodnotiace tvrdenia používame, aby sme hodnotovo posúdili veci, ľudí, inštitúcie alebo idey: • Potraty sú nemorálne. • Krajiny sveta by mali obmedziť praktiky potratov. • Americké embargo Kuby je nesprávne. • OSN by mala odsúdiť americké embargo Kuby. • Všetky obete AIDS zasluhujú bezplatnú lekársku pomoc. • Mali by sme odstrániť epidémie liečiteľných ľudských chorôb. • Hladomory by nemali existovať. Tvrdenia ako tieto sú ukážkou hodnotiacich tvrdení. Každé z nich je jednoznačne kontroverzné a vyžaduje si hodnotenie. Ako aj vzťahové tézy, hodnotiace tézy môžu byť rozdelené do užších skupín: hodnotové a postupové tézy. Hodnotové tézy prisudzujú hodnoty ľuďom, veciam, inštitúciám, atď., kým postupové tézy nabádajú ku konkrétnym krokom alebo politikám. Tieto dve podkategórie hodnotiacich téz (ktoré budeme pre zjednodušenie volať hodnotové a postupové) sa odlišujú, lebo prvá je deklaráciou určitých hodnôt a explicitne si nevyžaduje konkrétne kroky, kým druhá je deklaráciou hodnôt a postupu. Obidve kategórie hodnotiacich téz môžeme rozdeliť na dve ďalšie podskupiny na základe toho, čo porovnávajú. V niektorých prípadoch sa vyslovujú jednoduché hodnotiace tvrdenia, v iných sú hodnotiace tvrdenia porovnávacie. Našimi podskupinami preto sú: jednoduché hodnotové tézy, porovnávacie hodnotové tézy, jednoduché postupové tézy a porovnávacie postupové tézy.

21


Jednoduchá hodnotová téza Porovnávacia hodnotová téza

Jednoduchá postupová téza Porovnávacia postupová téza

Hodnotiace tézy Prisudzuje hodnoty ľuďom, Potrat je nemorálny. veciam, inštitúciám, atď. Porovnáva dvoch alebo Nechcené tehotenstvá sú menej viacero ľudí, veci, inštitúcie, morálne než potraty. atď., na základe jednej alebo viacerých hodnôt Vyzýva aktéra k určitým Svetový fond (na boj proti AIDS, krokom tuberkulóze a malárii) by sa mal zamerať na odstránenie malárie. Tvrdí, že jeden postup je lepší Obmedzené zdroje Svetového než nejaký iný postup fondu by sa mali použiť viac na odstránenie malárie než AIDS.

Obidve tézy s potratmi obsahujú jasné a explicitné hodnotiace stanovisko. Prvá, „Potrat je nemorálny,“ prisudzuje hodnotu k potratu bez jeho porovnávania s niečím iným. Druhá, „Nechcené tehotenstvá sú menej morálne než potraty,“ vyhodnocuje potraty a nechcené tehotenstvá tým, že ich porovnáva. Podobné rozdiely nájdeme aj pri dvoch príkladoch s maláriou. Téza „Svetový fond by sa mal zamerať na odstránenie malárie,“ vyzýva ku konaniu. Téza explicitne nemenuje iné postupy ako porovnávacie body. Bez ohľadu na iné alternatívne postupy, podľa debatéra obhajujúceho toto stanovisko by sa fond mal zamerať na odstránenie malárie. Téza „Obmedzené zdroje Svetového fondu by sa mali použiť viac na odstránenie malárie než AIDS,“ tiež obhajuje odstránenie malárie, ale len v porovnaní s druhým postupom, odstránením AIDS.

22


Doteraz sme ukázali, ako sa tvrdenia a tézy dajú vnímať v štyroch kategóriách:

Definičná téza

Opisná téza Vzťahová téza Podobnostná téza Príčinnonásledková téza Hodnotiaca téza Jednoduchá hodnotová téza Porovnávacia hodnotová téza

Jednoduchá postupová téza Porovnávacia postupová téza

Štyri kategórie tvrdení a téz Tvrdí, že určitá definícia by sa mala uplatňovať na určitú množinu. „Slovo terorizmus by sa malo uplatňovať na určitú skupinu činov.“ Tvrdí, ako by mali byť ľudia, veci, procesy, atď., správne opisované. „Teória evolúcie presne opisuje vznik života.“ Tvrdí, v akom sú dvaja alebo viacerí ľudia, inštitúcie, činy, atď., vzájomnom vzťahu. Tvrdí, že ľudia, veci, inštitúcie, činnosti, atď., si sú podobné. „Trest smrti je ako vražda.“ Tvrdí, že ľudia, veci, inštitúcie, činnosti, atď., sú vo vzťahu príčiny a dôsledku. „Americká vojna v Iraku urobila svet nebezpečnejším.“ Explicitne hodnotí ľudí, veci, inštitúcie, postupy, atď. Prisudzuje hodnoty ľuďom, veciam, inštitúciám, atď., bez vyzývania ku konkrétnemu postupu. „Trest smrti je nemorálny.“ Porovnáva dvoch alebo viacero ľudí, veci, inštitúcie, atď., na základe jednej alebo viac hodnôt bez vyzývania ku konkrétnemu postupu. „Trest smrti je humánnejší než doživotné väzenie bez možnosti zmiernenia trestu.“ Vyzýva aktéra k určitým krokom. „Štáty sveta by mali zrušiť trest smrti.“ Tvrdí, že jeden postup je lepší než nejaký iný postup. „Štáty sveta by mali nahradiť trest smrti doživotným väzením bez možnosti zmiernenia trestu.“

Ústrednosť hodnôt v tvrdeniach a tézach V niektorých smeroch sa štyri druhy tvrdení a téz zdajú byť odlišné. Ale pri bližšej analýze majú všetky jeden veľmi dôležitý spoločný znak – pre všetky druhy téz sú ústredné hodnoty. Ústrednosť hodnôt je najvýraznejšia pri hodnotiacich tézach, ale všetky kategórie sa hodnotami zaoberajú aspoň implicitne. Ak je nejaká idea dostatočne dôležitá na to, aby bola daná do debatnej tézy, je veľká pravdepodobnosť, že hodnoty budú v centre kontroverzie. Definičné tézy tvrdia, že určité pomenovanie je alebo nie je správne pripojené k určitému subjektu. Na povrchu sa zdá, že taká téza len nastoľuje bezhodnotové spojenie medzi pomenovaním a pojmom. Ale pomenovania nie sú bezhodnotové. Pozrime sa na tézu „Terorizmus je hocijaký úmyselný útok na civilistov.“ „Terorizmus“ je hocičo, len nie bezhodnotový pojem, a podľa niektorých spájať ho s „úmyselnými útokmi“ umožňuje USA označiť teroristickými útoky na Alfred P. Murrah Federal Building 19. apríla 1995 v Oklahoma City, útok na Svetové obchodné centrum 11.9.2001, ale neoznačiť tak niektoré americké kroky, napríklad bombardovanie Iraku, lebo obete spomedzi civilistov neboli „úmyselné“. Tieto obete boli definované silne hodnotovo zameraným pojmom

23


postranné škody (collateral damage). Ďalší príklad definičnej tézy, „Plod nie je človek,“ tiež nie je jednoduchou záležitosťou faktov. Definícia chce rozdeliť hodnoty bežne spájané s pojmom „človek“ od pojmu „plod.“ To, či niekto nazýva plod človekom, má enormné hodnotové implikácie, ktoré určujú postupy voči plodom. Ak nejaké tézy neoperujú s hodnotami, určite sú to tie opisné. Opisy sa často dávajú do protikladu s hodnotami. Logici tvrdia, že argument sa nemôže dostať od je k mal by byť. Ale sú opisné tézy skutočne bez hodnôt? Téza „Lee Oswald bol jediný zainteresovaný vo vražde prezidenta J. F. Kennedyho,“ so sebou jednoznačne nesie negatívnu hodnotu vraždy. Čo je však ešte dôležitejšie, táto téza v sebe nesie aj implicitné hodnotenie, podľa ktorého jeden osamotený duševne narušený strelec nie je až taký dôležitý ako široké sprisahanie. Podobné hodnotiace implikácie má v sebe aj téza „O. J. Simpson zavraždil Nicole Simpson.“ Vražda nie je bezhodnotová, bez ohľadu na to, koľkokrát sudca zdôrazní, že úlohou poroty je len nájsť pravdu (finding a fact). Na povrchu sa môže zdať, že aj vzťahové tézy sú bez hodnôt. Zdá sa, že len nastoľujú vzťahy kauzality alebo podobnosti. Ale po bližšej analýze majú aj tieto tézy hodnotový rozmer, lebo prenášajú hodnoty spájané s jedným pojmom na iný pojem. Napríklad tvrdiť, že „Politická reklama napomáha lepšiemu pochopeniu politických problémov,“ prenáša pozitívne hodnoty spájané s „pochopením politických problémov“ na „politickú reklamu.“ Podobným spôsobom téza „Trest smrti je ako vražda“ prenáša negatívnu hodnotu vraždy na pojem smrti. Posledná skupina téz - hodnotiace tézy – sa ako jediná priamo zaoberá hodnotami, pričom však hodnotiace tézy často zahŕňajú definičné, opisné, vzťahové a hodnotové spory.

24


Kapitola 4 •

Dôkazy

Dôkazy sú východiskovým bodom argumentov. Sú stavebnými kameňmi ich základov, a preto sú zásadné pre akýkoľvek argument. Niektorí debatéri v Spojených štátoch si dôkazy predstavujú vo veľmi úzkom zmysle, považujú ich za to isté ako citácie publikovaných zdrojov. Naše poňatie dôkazov je však široké. Súhlasíme s tým, že citovanie faktov alebo názorov z verejne dostupných zdrojov môže slúžiť ako dôkazový materiál, ale dôkazy sú viac než len to. Dôkazmi môžu byť aj skutočnosti, ktoré sa debatéri naučili v škole alebo ktoré si prečítali pri príprave na debatu. Tiež medzi ne môžu patriť teórie, napríklad o správaní spoločnosti alebo jednotlivca alebo z vied od biológie po fyziku. Dôkazmi tiež môžu byť predpoklady toho, ako sa ľudia budú správať, ako aj jednotlivé hodnoty, výrazy hierarchií hodnôt alebo kategórie hodnôt, ku ktorým sa ľudia hlásia. Tieto fakty, teórie, predpoklady, hodnoty, hierarchie hodnôt a kategórie hodnôt vytvárajú široký rozsah dôkazov, nevyhnutných na tvorbu argumentov. Keďže dôkazy sú východiskovým bodom argumentov, môžu byť rozdelené do dvoch skupín: na vzťahujúce sa na skutočnosť a na priority. Do prvej skupiny patria fakty, teórie a predpoklady. Fakt je samostatný údaj. Teórie poskytujú vysvetlenia alebo predpovede. Predpoklady opisujú, čo je obyčajne možné očakávať, že sa stane. Do druhej skupiny dôkazov patria hodnoty, ich hierarchie a hodnotové celky. Hodnoty priraďujú priority určitým myšlienkam. Hierarchie zoraďujú hodnoty a hodnotové celky združujú hodnoty, na ktoré sa debatéri často odvolávajú. Tieto skupiny sú v krátkosti opísané v nasledujúcej tabuľke:

Fakty Teórie Predpoklady

Hodnoty

Hierarchie hodnôt Hodnotové celky

Druhy dôkazov Dôkazy založené na skutočnosti Odpozorované alebo odpozorovateľné údaje, debatérmi alebo inými osobami. Vysvetlenia skutočností alebo predpovede. Siahajú od formálnych teórií po neformálne vysvetlenia. Rozumné očakávania toho, čo sa môže stať v slede normálnych udalostí. Dôkazy založené na prioritách Dôkaz založený na prioritách obecenstva. Ak si obecenstvo cení slobodu jednotlivca, tak sa ona môže stať základom pre podporu tvrdenia. Dôkazy založené na tom, ako sú hodnoty vzájomne zoradené. Napríklad ak sa sloboda cení viac ako život, výrok „Dajte mi slobodu, alebo mi dajte smrť,“ môže byť dôkazom. Hodnoty môžu byť zoskupené do kategórií, ktoré môžu byť tiež použité ako dôkaz.

25


Fakty Medzi fakty patria údaje, ktoré mohli debatéri odpozorovať, alebo sa ich naučili v škole, pri bežnom čítaní, alebo pri príprave na debatu. Napríklad na dejepise, sociológii alebo politológii sa debatéri môžu naučiť veľa vecí, ktoré môžu použiť v debatách. Fakty sa dajú nazbierať aj z čítania. Fakty z denníkov, týždenníkov alebo z rôznych druhov odborných časopisov tvoria dôležitú zložku dôkazov v debate. Preto je dôležité, aby si debatéri navykli každý deň čítať kvalitné zdroje informácií. Výborní debatéri idú ďalej než denné čítanie a vytvoria si plán čítania, ktoré im poskytuje konkrétne ten druh informácií, ktoré očakávajú, že budú potrebovať pri debate. Sledujúc hlavné správy, vedia debatéri predpovedať, o akých problémoch by mali byť informovaní, aby vedeli dobre oddebatovať dlhý zoznam téz. V dobe písania tohto textu sú témy ako epidémia malárie a AIDS v Afrike, celosvetový terorizmus, ženské práva, Blízky východ, eutanázia a rôzne otázky životného prostredia len niekoľkými, o ktorých by si debatéri mali niečo prečítať, aby úspešne debatovali na väčší počet téz. Pri niektorých debatných formátoch sa samozrejme používa téza, ktorá je zverejnená pred turnajom. Pri niektorých amerických formátoch sa debatuje tá istá téza celý rok, pri Lincoln-Douglas sa jedna téza debatuje asi dva mesiace, v debate Karla Poppera sa na každom turnaji debatuje na inú tézu. Debatérom preto niekedy nestačí všeobecný výskum a musia si vytvoriť plán na zbieranie faktov pre ich konkrétnu tézu. Výskumu k tézam sa venujeme viac v kapitole 12. Na ilustráciu toho, ako možno použiť fakt ako dôkaz, pozrime sa na tvrdenie, podľa ktorého zákon povoľujúci eutanáziu významne nezvýši počet samovrážd. Taký zákon je platný len v Holandsku a Oregone. Tvrdenie preto nemôže byť podložené merateľnými údajmi, lebo ich množstvo je obmedzené. Nasledujúca schéma však ukazuje, ako sa aj tieto údaje dajú použiť v debate: Tvrdenie Málo Američanov využije federálny zákon o eutanázii.

Dôkaz Málo (38) Oregončanov využilo zákon o asistovanej samovražde v roku 2001.

Zdôvodnenie Oregonské skúsenosti sú dobrým základom pre celoamerické skúsenosti.

Rôznosť druhov faktografických údajov je užitočná pri príprave dôkazov. Ponúkame zoznam dôkazov, ktorý však ani náhodou nevyčerpáva druhy dôkazov v dispozícii debatérom. Príklady a ilustrácie sú údaje, ktoré sa používajú na vyslovenie konkrétnych tvrdení o všeobecnej téme. Debatéri môžu použiť niekoľko dôkazov, aby dokázali všeobecné pravidlo, alebo ho môžu objasniť ilustrovaním. Napríklad debatér, ktorý chce ukázať, že obchodné embargá sa nezvyknú vzťahovať na potraviny, môže citovať niekoľko príkladov, ako napríklad tých poskytnutých Americkou spoločnosťou pre svetové zdravie: „Málo embárg v nedávnej minulosti – vrátane tých proti Iránu, Lýbii, Južnej

26


Afrike, Južnej Rodézii, Chile alebo Iraku – obsahovali aj výslovný zákaz predaja potravín.“ Presvedčivosť argumentu závisí čiastočne na počte príkladov, s ktorými debatér prichádza, a na tom, či sú reprezentatívne. Inými slovami, počet a reprezentatívnosť príkladov sú kritériami, ktoré rozhodujú o tom, či príklady podporujú tvrdenie. Po prednesení príkladov môže debatér spraviť argument ešte silnejším ponúknutím živej ilustrácie. Ilustrácie fungujú ináč ako príklady. Síce nemusia zaručiť, aby argument vyzeral pravdivo, ich účinné využitie ho spraví živším. Nasledujúce je ilustráciou tvrdenia, podľa ktorého embargo Kuby poškodilo tých, ktorí potrebujú zdravotnú starostlivosť: „Srdcové choroby sú najčastejšou príčinou smrti na Kube. V rokoch 1989 až 1995 vzrástla úmrtnosť z 189,3 na 199,8 úmrtí na 100 000 obyvateľov. V jednom prípade kubánski kardiológovia našli u pacienta komorovú arytmiu. Pacient potreboval implantovateľný defibrilátor. Napriek tomu, že americká firma CPI, ktorá naň vtedy mala takmer monopol, vyjadrila ochotu zaslať ho na Kubu, americká vláda prevoz nepovolila. O dva mesiace pacient zomrel.“ Napriek tomu, že táto ilustrácia neposkytuje dostatok príkladov na logickú podporu tvrdenia, umožňuje obecenstvu, aby si „predstavilo“ utrpenie. Tvrdenie sa tak stane viac sugestívnym. Historické opisy používajú debatéri pri prednášaní názorov na historické udalosti alebo pri tvorbe svojich argumentov. Pre historických dôkazoch musia väčšinou odprezentovať sled udalostí, aby ukázali, ako vzájomne súvisia. Napríklad pri slede holandských zákonov o eutanázii: „Za posledných 30 rokov sa Holandsko pohlo od zvažovania povolenia asistovanej samovraždy (uprednostňovaného pred eutanáziiou Holandskou spoločnosťou pre dobrovoľnú eutanáziu) k povoleniu samovraždy pod dohľadom lekára aj eutanázie, od eutanázie pre nevyliečiteľne chorých k eutanázii pre chronicky chorých, od eutanázie pre fyzické ochorenia k psychickým poruchám, a od dobrovoľnej k nedobrovoľnej eutanázii.“ V tomto príklade by debatér mohol tvrdiť, že následnosť krokov v Holandsku predstavuje trend posúvania sa od miernejších k extrémnejším formám asistovaných samovrážd. Debatér tak môže tvrdiť, že prijatie zákonov o samovražde pod dohľadom lekára smeruje k prijatiu zákonov o nedobrovoľnej eutanázii. Historické opisy ako tento môžu debatéri použiť pri rôznych argumentoch o príčinno-následkových silách za udalosťami z dejín. Štatistiky a parametre patria medzi najčastejšie používané faktografické dôkazy. Štatistiky sú užitočné, keď nie je možné spočítať celé obyvateľstvo, ale potrebujeme dobrý odhad nejakej jeho vlastnosti. Verejnosť je napríklad často zvedavá, kto vyhrá v nasledujúcich voľbách. Preto sa uskutoční prieskum na vzorke voličov (väčšinou medzi 1000 a 1200), na základe ktorého sa predpovedá približný výsledok volieb. Štatistiky môžu byť veľmi silnými dôkazmi. Niekedy používajú debatéri číselné údaje, zozbierané z celej skúmanej skupiny ľudí. Takéto údaje sa často tiež nazývajú štatistikami, štatistici ich však volajú parametrami. Napríklad New York Times tvrdili, že „minulý rok dostalo v Oregone 44 nevyliečiteľne chorých predpis na smrteľný liek, čo je najviac od prijatia zákona v roku 1997. Ale len 21 z nich si zobralo život, čo je pokles z 27 z predchádzajúceho roka.“ Tieto čísla sú

27


založené na reálnom spočítaní všetkých asistovaných samovrážd v Oregone. Dôvod, prečo NYT dokázali použiť parameter a nie štatistiku je, že štát Oregon vedie zoznam ľudí, ktorým je asistovaná samovražda povolená, a ľudí, ktorí ju podstúpia. Opisy empirických štúdií sú silné druhy dôkazov, ktoré zväčša obsahujú štatistiky spojené s väčším množstvom premenných. Empirické štúdie sú niekedy viac presvedčivé než „surové štatistiky,“ lebo sú založené na teoretických vysvetleniach a tiež na číslach. Napríklad v debate o treste smrti je možné použiť empirické štúdie ako súčasť dokazovania toho, či trest smrti odstrašuje ľudí od vraždenia. John Sorenson, Robert Winkle, Victoria Brewer a James Marquant vypracovali jednu takú štúdiu. Analyzovali počet vrážd a popráv v Texase medzi rokmi 1984 a 1997. Ak by trest smrti odstrašoval od páchania vrážd, títo autori očakávali, že nájdu dôkaz odstrašujúceho účinku v Texase, kvôli jeho veľkému počtu rozsudkov smrti a popráv. Pri porovnávaní trendov vrážd a popráv nijaký taký dôkaz nenašli. Správne vykonané empirické štúdie sú presvedčivé pre systematickosť, ktorou autori zbierajú a interpretujú údaje. V predchádzajúcom príklade autori vychádzali z teoretického stanoviska: ak trest smrti odstrašuje, tento jeho účinok by mal byť viditeľný predovšetkým na mieste ako Texas, kde sa vykoná veľa popráv. Autori potom systematicky zbierali údaje spojené s obidvoma premennými: počtom popráv a počtom vrážd. Na záver predniesli interpretáciu štatistických údajov konzistentnú s teoretickým stanoviskom, ktorým sa ich výskum začal. V tomto konkrétnom prípade bolo naznačené, že počet popráv je irelevantný k celkovému počtu vrážd. To, čomu hovoríme „fakty“ teda zahŕňa príklady a ilustrácie, historické opisy, štatistiky a parametre a opisy empirických štúdií. Tieto druhy dôkazov, ak sú správne použité, môžu byť v debate presvedčivé. Niekedy sa súbor faktov spája do komplexnej ale koherentnej interpretácie – teórie.

Teórie Vo vedeckých kruhoch sú teórie dôležitejšie, viac informatívne a silnejšie než „holé“ fakty. Teórie ponúkajú vysvetlenia alebo predpovede. Niektoré teórie sú veľmi formalizované výroky, ktoré sa snažia predpovedať fenomény s veľkou presnosťou. Iné sú jednoducho pokusmi vysvetliť vzťahy, ktoré by bez danej teórie neboli spozorované. Vedci používajú formálne teórie ako Einsteinovu všeobecnú a špecifickú teóriu relativity alebo Darwinovu teóriu evolúcie, aby predpovedali a vysvetľovali úkazy. Ale teórie musia byť viac než formálne, aby bol použiteľné v argumentácii a debate. Teória vzájomne zaručeného zničenia (mutually assured destruction – MAD) bola základom veľkej časti americkej zahraničnej politiky od 60. do 80. rokov 20. storočia. MAD predpokladalo, že ani Sovietsky zväz ani Spojené štáty by nezahájili proti sebe jadrový útok, lebo vodcovia obidvoch krajín vedeli, že ten druhý rýchlo odpovie rovnakým spôsobom. Výsledkom takého útoku by bolo takmer úplné zničenie obidvoch spoločností. Teória tvrdila, že uvedomujúc si tieto následky, ani jedna strana by na druhú nezaútočila kvôli ničotnosti celosvetového stretu. Spoločnosť pre jadrový vek opísal MAD takto: „Ktokoľvek prvý vystrelí, zomrie druhý.“ Teória MAD bola základom mnohých argumentov o jadrovej bezpečnosti. Nasledujúca schéma ukazuje, ako by teória MAD mohla byť použitá ako dôkaz tvrdenia toho, že Sovietsky zväz by nikdy nezaútočil na Spojené štáty:

28


Tvrdenie Sovietsky zväz by nezačal jadrový útok proti Spojeným štátom.

Dôkaz Sovietsky jadrový útok na Spojené štáty by viedol k odvetnému jadrovému útoku.

Zdôvodnenie Sovietski vodcovia by neriskovali zničenie vlastnej krajiny.

Iné teórie vysvetľujúce ľudské správanie ponúkajú dôkazový materiál pre oblasti od psychológie po kriminológiu. Ale teórie, ako fakty, si vzájomne konkurujú. Napríklad dve vzájomne si konkurujúce teórie o zločine a treste, niekedy nazývané aj „odstrašovanie“ a „presviedčanie,“ poskytujú rôzne vysvetlenie toho, ktorý postup zníži kriminalitu. Teória odstrašovania, používaná debatérmi, ktorí obhajujú trest ako najlepšie riešenie zločinnosti, predpokladá, že ľudia budú páchať menej trestných činov, ak následky ich páchania prevyšujú cenu nezapojenia sa do nich. Podľa teórie odstrašovania, čím bude vyššia určitosť odsúdenia a závažnosť trestu, tým bude nižšia kriminalita. Teória presviedčania tvrdí, že najlepší spôsob znížiť kriminalitu, je presvedčiť ľudí, že práca sa im oplatí viac než trestná činnosť. Podľa tejto teórie, aby sa znížila kriminalita, by sa spoločnosti mali snažiť dosiahnuť, aby si každý našiel primerané zamestnanie. Každá z týchto teórií môže byť použitá v debate o prístupe k boju so zločinom. Kým nie sú vzájomne výlučné, každá obhajuje iný postup. Jeden z dôvodov, prečo sú teórie presvedčivým druhom dôkazov, je, že ponúkajú racionálne vysvetlenia vzťahov medzi faktami. Na rozdiel od všeobecného presvedčenia , fakty nehovoria samy za seba. Väčšinou potrebujú vysvetliť, a vysvetlenia sú druhom dôkazov, ktorý debatéri potrebujú, aby ich argumenty boli presvedčivé. Napríklad dostupné údaje hovoria, že Kuba má problémy so zabezpečením nezávadnej pitnej vody a má nadpriemerný výskyt úmrtnosti na choroby prenášané vodou. Samy tieto fakty nemusia stačiť na vytvorenie argumentu. No ak sa spoja s vysvetlením, že prepojením medzi nezávadnou pitnou vodou a chorobami je americké embargo chemikálií na spracovanie vody, argument proti embargu sa stáva oveľa silnejším. Teórie sú dôležitým druhom dôkazov, lebo sa od „holých“ faktov dostávajú k interpretáciám ich dôležitosti a zmyslu. Aj vysvetlenia, ktoré nie sú formálnymi teóriami, sú dôležitou súčasťou dokazovania.

Predpoklady Predpoklady sme zaradili k dôkazom vzťahujúcim sa na realitu. Nie nutne opisujú realitu, ale opisujú, ako očakávame, že bude realita vyzerať. Zakladajú sa na tom, čo bežne očakávame, že sa stane v normálnom slede udalostí. Predpoklady samy osebe nie sú faktami, ale môžu byť ako fakty používané. Medzi príklady predpokladov používaných ako dôkazy pri tvorbe argumentov patria domnienky o tom, aké udalosti môžu byť očakávané, aká je povaha ľudí vo všeobecnosti alebo povaha konkrétnych osôb a tak ďalej. Predpokladáme napríklad, že nasledujúca zima na Floride bude teplá. Tento predpoklad nie je pozorovateľným faktom, pretože

29


dnes nevieme pozorovať počasie nasledujúcej zimy. Avšak, Florida zažila toľko teplých zím, že si myslíme, že najbližšiu zimu bude zase teplo. Tento predpoklad môžeme použiť ako dôkaz pre viac argumentov, napríklad kam ísť na rodinnú dovolenku v decembri. Nasledujúca schéma ukazuje použitie predpokladu ako dôkazu: Tvrdenie Na Floride bude v zime teplo.

Dôkaz Na Floride bolo teplo počas viacerých zím.

Zdôvodnenie Trendy v počasí sa každoročne opakujú.

V niektorých situáciách vytvárame predpoklady o niektorých ľuďoch založené na našich vedomostiach o ich rodinných vlastnostiach. Napríklad niekto by mohol tvrdiť, že člen rodiny Kennedyovcov sa pravdepodobne bude zaujímať o politickú kariéru, vychádzajúc zo skutočnosti, že tak veľa Kennedyovcov si vybralo tú cestu. Obdobne predpokladáme, že naše deti budú žiť životy plné dobrých skutkov nie preto, lebo my budeme nutne pri nich, aby sme na nich dali pozor, ale kvôli tomu, čo vieme o nich včera a dnes. Niekedy predpoklady nie sú domnienkami o tom, aký svet je, ale o tom, aký očakávame, že by mal byť. Tento druh predpokladov rozmazáva hranicu medzi predpokladmi vťahujúcimi sa na realitu a na priority. Jeden prípad takého predpokladu je prezumpcia neviny. Keď hovoríme, že niekto je nevinný, kým sa nedokáže opak, nemyslíme tým, že je skôr nepravdepodobné, že spáchal trestný čin. U ľudí obvinených z trestného činu je dokonca vyššia štatistická pravdepodobnosť, že budú odsúdení. Byť zatknutým a obvineným nie je v skutočnosti irelevantné k tomu, či daná osoba spáchala alebo nespáchala trestný čin. Určite od našej polície a prokurátorov očakávame, že budú trestne stíhať len osoby, ktoré trestný čin aj spáchali (ďalší predpoklad). Predpoklad, ktorý je činný v tomto prípade je vecou priorít, nie reality. Predpokladáme, že obvinený je nevinný, lebo veríme, že správať sa, ako keby bol nevinný, vytvára lepší právny systém a všeobecne lepšiu spoločnosť. Keďže by sme radšej žili v spoločnosti, ktorá predpokladá nevinu namiesto viny, sme ochotní rozšíriť tento predpoklad (prezumpciu) aj na ľudí, ktorí skutočne sú vinní. Predpoklady sú dobrou ukážkou toho, že rozdiel medzi dôkazmi vzťahujúcimi sa na realitu a na priority je hmlistý. Nasledujúce druhy dôkazov však jednoznačne patria medzi dôkazy vychádzajúce z priorít.

Hodnoty Hodnoty sú výroky poskytujúce hodnotenie predmetov, osôb, myšlienok, inštitúcií, atď. Akýkoľvek výrok, ktorý vyjadruje niečo iné ako ľahostajnosť k nejakej veci je výrokom, ktorý obsahuje hodnotu. Zo svojej podstaty sú hodnoty abstraktné. Stávajú sa však viac konkrétnymi a menej abstraktnými, keď si ich ľudia spoja s predmetmi, ktorý má byť hodnotený. A tvrdiť, že Mária alebo Boris sú pekní, je spojiť hodnotu krásy s človekom.

30


Napriek tomu, že bežne rozmýšľame o dôkazoch ako o faktoch, hodnoty nimi v debate môžu byť takisto. Najjasnejšie príklady využívania hodnôt ako dôkazov v debatách vidíme v debatách o otázkach života a smrti. Napríklad americká debata o potratoch sa vo všeobecnosti odohráva v medziach hodnôt „života“ a „voľby.“ Keďže bežne o hodnotách nerozmýšľame ako o dôkazoch, možno by sme sa mali vrátiť k Toulminovmu modelu argumentu, aby sme si jasnejšie ukázali túto ich úlohu: Tvrdenie Dodatok k ústave obmedzujúci potraty nie je správny.

Dôkaz Sloboda voľby je dôležitá hodnota.

Zdôvodnenie Dodatok k ústave obmedzujúci potraty by obmedzil slobodu voľby.

V tomto príklade je tvrdením to, že ústavný dodatok obmedzujúci reproduktívne práva je zlý. Dôkaz pre toto tvrdenie sa odvoláva na hodnotu slobodnej voľby, hodnotu, o ktorej musí debatér predpokladať, že ju obecenstvo zdieľa. V tomto príklade slúži dôkaz ako východiskový bod argumentu tak isto, ako faktografické dôkazy v predošlých príkladoch. V mnohých spoločnostiach sa hodnoty niekedy považujú za vyjadrenie práv. Pri skúmaní rozpravy o právach spojených s myšlienkou eutanázie našla Penny Lewis sedem hodnôt spojených s argumentmi za (slobodu, samostatnosť, súkromie, dôstojnosť, vedomie a náboženstvo a vlastníctvo) a štyri s argumentmi proti (život, rovnosť a rovnakú ochranu, vlastníctvo a samostatnosť). Zvláštne je, že niektoré hodnoty sa spájali s argumentmi za aj proti, aj keď odlišným a niekedy protirečivým spôsobom. Tieto príklady ukazujú, že hodnoty môžu byť zdrojom dôkazov, predovšetkým pre hodnotiace tézy. Jedným z problémov spojených s používaním hodnôt ako dôkazov je, že obecenstvu sú často vlastné hodnoty za aj proti debatovanej otázke. Málo ľudí v debate o potratoch by povedalo, že život alebo voľba nie sú dôležité hodnoty, no spájajú si ich s potratmi rôznym spôsobom. V prípadoch, keď sa stretávajú hodnoty ako život alebo sloboda voľby, dôležitejším druhom dôkazov sú hierarchie hodnôt.

Hierarchie hodnôt Hierarchie hodnôt sú zoradenia hodnôt, ustanovujúce napríklad nejakú hodnotu za dôležitejšiu než inú. Stávajú sa dôležitými, len ak si hodnoty protirečia. Človek, ktorý dokáže jednať podľa dvoch hodnôt zároveň, nemá dôvod ich zoradiť do hierarchie. Súčasné debata v Spojených štátoch o správnej odpovedi na terorizmus je klasickým prípadom, keď sa argument sústreďuje nie na samotné hodnoty, ale na to, ako sú usporiadané v hierarchii. Príklad tejto debaty sa zameriava na Vlastenecký zákon (Patriot Act), ktorý George W. Bush podpísal po útokoch z 11. septembra 2001. Účelom tohto zákona bolo dať federálnym vyšetrovateľom väčšiu slobodu vyšetrovať a stíhať

31


podozrivých z terorizmu. Jedna strana tvrdí, že Vlastenecký zákon je životne dôležitý pre vojnu proti terorizmu. Títo ľudia tvrdia, že akékoľvek malé porušenia občianskych slobôd sú viac než prevážené ohromným nebezpečím, ktoré predstavujú teroristi. Na druhej strane, oponenti zákona tvrdia, že povoľuje federálnym vyšetrovateľom porušovať občianske slobody, ktoré sú jadrom slobody, na ktorej je spoločnosť postavená. Vzdať sa týchto slobôd pre ochranu spoločnosti, tvrdia, je pomýlené, spoločnosť, ktorá by bola ochraňovaná, by nebola zďaleka taká cenná ako slobody, ktoré by boli stratené. Argument proti Vlasteneckému zákonu, ktorý využíva hierarchiu hodnôt ako dôkaz je zobrazený v nasledovnej Toulminovej schéme: Tvrdenie Vlastenecký zákon by mal byť zrušený.

Dôkaz Pri strete hodnôt je sloboda je dôležitejšia než bezpečnosť.

Zdôvodnenie Vlastenecký zákon stavia bezpečnosť pred slobodu.

Vo veľkom počte debát sa debatéri ocitnú zoči-voči situáciám, v ktorých ich obecenstvo vyznáva dve alebo viac hodnôt alebo skupín hodnôt, ktoré si v danom bode protirečia. V takých prípadoch, musia debatéri určiť správnu hierarchiu týchto hodnôt a použiť ju ako dôkaz pre svoje stanovisko.

Kategórie hodnôt Hodnoty a ich hierarchie môžeme usporiadať do šiestich „hodnotových kategórií:“ kvantita, kvalita, poriadok, existencia, podstata a osoba. Ak je niekoho hodnotová hierarchia napríklad postavená na kvantite, bude pravdepodobne obhajovať čo najväčšie dobro pre čo najväčší počet ľudí. Ak je na druhej strane postavená na kvalite, pravdepodobne bude obhajovať niečo pre svoju jedinečnosť alebo nenahraditeľnosť. Gregg B. Walker a Malcolm O. Sillars ukazujú tento typ dokazovania na argumentoch v rozprave v drevárstve ohľadom sovy západnej zo severozápadu Spojených štátov. Environmentalisti chcú, aby bola zaradená na zoznam ohrozených druhov, s čím drevárske spoločnosti nesúhlasia, lebo by to ohrozilo zamestnanosť v oblasti. Hodnoty spojené so sovou západnou sú jedinečnosť a nenahraditeľnosť. Preto jej obhajcovia argumentujú o „ochrane, kráse, ekologickej rovnováhe a svätosti každého druhu.“ Drevári považujú ochranu malého počtu sov za hrozbu pre svoje živobytie a hospodárstvo regiónu. Ich stanovisko je preto ukotvené v kategóriách kvantity a poriadku. Uvádzame príklad jednoduchého argumentu z takejto debaty:

32


Tvrdenie V oblastiach obývaných sovou západnou by sa mala zastaviť ťažba dreva.

Dôkaz Keď živočíšny druh vymrie, nie je možné obnoviť ho.

Zdôvodnenie Ťažba dreva pri obydliach sovy západnej ju ohrozuje.

Jeden úvodník v New Era („Novej dobe“) z pennsylvánskeho Lancastru premietol debatu o Vlasteneckom zákone do roviny, ktorá zaujímavým spôsobom využila kategórie jedinečnosti a nenahraditeľnosti. Autor tvrdil, že „rozšírením Vlasteneckého zákona naďalej budeme uisťovať ‚tých v prednej línii,’ že budú mať prostriedky nutné na vedenie vojny s terorizmom. A jeho zrušením – keď je vojna s terorizmom vyhraná – sa uistíme, že všetci Američania budú mať slobodu, ktorú si cenia.“ Autorov argument je, že neschopnosť rozšíriť Vlastenecký zákon by mohol poškodiť americkú spoločnosť spôsobom, ktorý by nemohol byť napravený. Autor však uznal, že stratené slobody by mohli byť obnovené jeho zrušením, akonáhle nebude potrebný. Autor preto navrhol podniknúť dočasné kroky pre vyhnutie sa následku, ktorý by mohol byť trvalý. Knihy o debatovaní zriedkavo považujú posledné kategórie – hodnoty, hierarchie hodnôt a kategórie hodnôt – za dôkazy. Stále sú však zásadnými druhmi dôkazov pri debatovaní téz, ktoré si vyžadujú hodnotenie. Hodnotenie je okrem toho ústredné v argumentácii a v debate sú tieto kategórie tiež dôležité. Dôkazy sú východiskovým bodom akéhokoľvek argumentu. Debatéri vyberajú dôkazy, ktoré bude obecenstvo považovať za prijateľné, následne ich spoja so svojím tvrdením prostredníctvom zdôvodnenia. Skupiny dôkazov, ktorým sme sa venovali v tejto kapitole, sú fakty, teórie, predpoklady, hodnoty, hierarchie hodnôt a kategórie hodnôt. Ostáva toho veľa, čo povedať o dôkazoch v debate. Ako získavajú debatéri dôkazy? Ako vyberajú dôkazy pre argumenty? Ako kritizujú a hodnotia ich kvalitu? Týmto a iným dôležitým otázkam sa budeme venovať v tejto knihe neskôr.

33


Kapitola 5 •

Zdôvodnenia

Najviditeľnejšou časťou argumentu je tvrdenie, vymedzuje stanovisko debatéra. Keď je jeho stanovisko pomenované, zásadnými prvkami sa stávajú dôkazy. Zdôvodnenie, tretí prvok argumentu, niekedy ani nie je uvedený ako jeho časť, ale je pravdepodobne najcharakteristickejšou časťou argumentu. Zdôvodnenie, vyslovené alebo nie, je proces usudzovania, ktorý spája dôkazy s tvrdením. Zdôvodnenia sú charakterizujúce, lebo často delia argumenty na obecné typy. Napríklad niektoré zdôvodnenia sa pravidelne vyskytujú v argumentoch z analógie, kým iné v argumentoch z princípu. V každom z týchto prípadoch ako aj v iných zdôvodnenia najjasnejšie pomenúvajú druh použitého argumentu. Dôkazy a tvrdenia sú väčšinou explicitne vyslovené časti argumentu, ale zdôvodnenia sú veľmi často zamlčané. Keďže sú tak úzko späté s modelmi argumentácie, debatéri môžu využiť tieto modely a vynechať zdôvodnenia. O nevyslovených zdôvodneniach bude reč v niektorých našich príkladoch. Táto kapitola opisuje niekoľko rôznych druhov zdôvodnení, ale určite nie všetky druhy, ktoré majú debatéri k dispozícii. Zdôvodnenia, o ktorých tu rozprávame, zastupujú niektoré veľmi bežné spôsoby spájania dôkazov s tvrdeniami. Nasledujúca tabuľka ponúka prehľad zdôvodnení, ktorým sa venujeme hlbšie:

34


Druh Príklad

Analógia

Kauzalita Autorita

Princíp Nezlučiteľnosť

Rozdelenie

Zdôvodnenia v argumentoch Definícia Príklad Spojenie medzi konkrétnym Odkedy mám troch debatérov, ktorí príkladom a všeobecným prepadávajú, začínam sa čudovať, princípom ako vážne debatéri to myslia so školou. Spojenie medzi vecami, Vojna v Iraku je druhý Vietnam. ktoré sú podobné alebo odlišné. Spojenie medzi príčinami Fajčenie spôsobuje srdcové choroby. a následkami. Spojenie tvrdenia s názorom Kofi Annan opakovane vyhlásil, že experta. v Afrike zomierajú milióny ľudí na AIDS. Spojenie konkrétnej situácie Trest smrti je vždy nesprávny, lebo so všeobecným princípom. porušuje princíp práva na život. Hodnotenie jednej veci za Oponenti potratu, ktorí tvrdia, že nezlučiteľnú s inou. zobrať život je nemorálne, by mali nesúhlasiť aj s trestom smrti. Vytvorenie nových kategórií Potrat nie je vecou „práva na život.“ rozdelením starej na dve Je to vecou práva na ľudský život. nové.

Argument z príkladu V niektorých druhoch argumentov sa uplatňuje usudzovací proces, v ktorom sú dva alebo viac dôkazov spojené, aby sa debatér dostal k tvrdeniu. Argument z príklad je jednou z bežnejších kategórií argumentov, ktoré uplatňujú tento proces. Debatér môže použiť argument z príkladu, keď chce opísať celú skupinu alebo triedu prinesením dôkazov o špecifických prípadoch vybraných z tejto skupiny. Argument z príkladu je založený na pravdepodobnosti toho, že príklady v skupine zdieľajú dôležité vlastnosti. Preto ak sa niekto pozrie na istý počet príkladov, vlastnosti, ktoré pozoruje, pravdepodobne prináležia skupine ako celku, nie len pozorovaným príkladom. Napríklad by debatér mohol opísať niektoré vlastnosti sudcov pri Medzinárodnom trestnom tribunáli s použitím vlastností jednotlivých sudcov ako dôkazov. Podobne by debatér mohol citovať politiku Čínskej komunistickej strany, aby dospel k záveru, že komunisti sa vo všeobecnosti správajú určitým spôsobom. Preto argument z príkladu začína dôkazom o konkrétnom prípade a presúva sa k tvrdeniu o skupine ako celku. Dostatočnosť tohto druhu zdôvodnenia je založená aspoň na dvoch predpokladoch: (1) že ako dôkaz slúži dostatočný počet príkladov a (2) že príklady reprezentujú celú skupinu. Debatér by nemohol úspešne obhajovať, že ekonomiky bývalých republík Sovietskeho zväzu prosperujú len na základe príkladov Estónska a Lotyšska. V tomto prípade nie sú dva príklady dostatočné na vytvorenie všeobecného tvrdenia o bývalom Sovietskom zväze. Daniel Pipes, prezident Stredovýchodného fóra, použil argument z príkladu vo svojom tvrdení, že univerzitní profesori nenávidia Ameriku. Napriek tomu, tvrdí Pipes, že

35


Američania súhlasili, že režim Saddáma Husajna v Iraku bol mimoriadne surový k svojim vlastným ľuďom a predstavoval nebezpečenstvo jadrového útoku, univerzitný profesori odmietali veriť týmto skutočnostiam, lebo sú protiamerické. Tvrdil, že ktokoľvek navštívi americké univerzity, nájde „svet hore nohami, v ktorom profesori považujú Spojené štáty (nie Irak) za problém a ropu (nie jadrové zbrane) za otázku.“ Ako dôkaz Pipes predniesol príklad piatich profesorov, o ktorých tvrdí, že nedostatočne podporujú Georga W. Busha. „Noam Chomsky, profesor lingvistiky na MIT a radikálne ľavicová svetlica, tvrdí, že prezident Bush a jeho poradcovia nesúhlasia so Saddámom ... [lebo] „Irak má druhé najvyššie zásoby ropy na svete.“ ... Jim Rego, hosťujúci zastupujúci profesor na Swarthmore College, povedal, že aj po 11. septembri si americká vláda len vyrába nepriateľa, „aby mala identitu.“ ... Glenda Gilmore, zastupujúca profesorka histórie amerického juhu na Yale University, hovorí svojim školským novinám, že konfrontácia s Irakom predstavuje sprisahanie rozšíriť americkú moc. ... Mazin Qumsiyeh, pridružený profesor genetiky na Yale University ... tvrdí, že vojna proti Iraku by bola rozptýlením vytvoreným „izraelskými apologétmi a vládnymi úradníkmi.“ ... [a] Tom Nagy, pridružený profesor obchodu na George Washington University, hrdo ... ponúkol „odhady počtu civilistov potrebných ako ľudské štíty na obranu infraštruktúry a budov pre irackých občanov.“ Po prednesení týchto piatich príkladov Pipes dospel k záveru, že „tieto názory sú bohužiaľ rutinou pre amerických akademikov, ktorí sú niekoľko dekád najdôležitejšou americkou inštitúciou najviac oddelenou od zvyšku krajiny. Ako to povedal bestseller z roku 1978, ‚Harvard nenávidí Ameriku.‘“ Toto posledné tvrdenie vyjasňuje, že Pipes neobviňuje len jednoducho piatich profesorov, ale tvrdí, že názory týchto piatich reprezentujú názory všetkých profesorov v Spojených štátoch. Nasledujúca schéma približuje Pipesov argument: Tvrdenie Byť proti Amerike je „bohužiaľ rutinou pre amerických akademikov“

Zdôvodnenie Vlastnosť zdieľaná zástupcami skupiny charakterizuje všetkých jej členov.

Dôkaz

Dôkaz

Chomsky je proti Amerike.

+

Gilmore je proti Amerike.

Dôkaz

+

Rego je proti Amerike.

Dôkaz

+

Dôkaz

+

36

Nagy je proti Amerike.

Qumsiyeh je proti Amerike.


Tvrdením o jednotlivcoch je Pipes schopný vytvoriť argument o celej skupine. Či obecenstvo uverí argumentu, závisí sčasti od toho, či prijme zdôvodnenie. Horeuvedený príklad ukazuje najbežnejší druh tvrdenia podporeného príkladmi – opisné tvrdenie. Tento opis, ako väčšina iných opisov, má hodnotiace rozmery. Jeho primárna funkcia je však stále opisná. Argumenty z príkladu fungujú kvôli asociáciám medzi viacerými dôkazmi. Kvôli týmto asociáciám, debatéri často vytvárajú opisné argumenty. Ale iné druhy zdôvodnení využívajú iné druhy asociácií na vytvorenie iných druhov argumentov.

Argument z analógie Ako argument z príkladu, argument z analógie spojením dvoch alebo viacerých dôkazov na podporu tvrdenia. V argumente z príkladu je tvrdenie pôvodne zovšeobecnením – výrokom o skupine, založenom na jej členoch. V analógii debatér tvorí výrok o členovi skupiny na základe znakov nejakého iného zástupcu. Napríklad môžeme použiť analógiu na podporu tvrdenia „Vojna v Iraku je ďalší Vietnam.“ Bola by založená na podobnostiach medzi týmito dvoma vojnami. V niektorých prípadoch môžeme použiť argument z analógie na podporu opisného tvrdenia. Naša téza by podľa doslovného chápania bola čisto opisná, nebolo by pri nej potrebné nič hodnotiť. Vnímavejšie chápanie tézy však odhalí, že je aj hodnotiaca. Na vytvorenie hodnotiaceho tvrdenia sa analógia väčšinou začína príkladom, ktorý obecenstvo už nejako hodnotí. V našom prípade vníma väčšina ľudí vietnamskú vojnu negatívne. Bolo stratených veľa vietnamských a amerických životov a nedosiahlo sa nič pozitívne, čo je však otvorená otázka. Ak debatér porovná Irak s Vietnamom, prenesie hodnoty spájané s jedným na druhé. V tomto prípade ide o negatívne hodnotenie Vietnamu. Dostatočnosť tohto analogického argumentu stojí aspoň na troch základných predpokladoch: (1) na dôležitých podobnostiach medzi dvoma prípadmi. (2) na relevantnosti týchto podobností k údajnému vzťahu a na (3) nedôležitosti rozdielov medzi prípadmi pre daný vzťah. Aby sme lepšie videli, ako argumenty z analógie fungujú, pozrime sa na našu tézu viac do hĺbky. Debatér pri nej mohol najprv prísť s dôležitými znakmi vietnamskej vojny. Napríklad by mohol tvrdiť, že (1) vietnamská vojna bola pomerne neobľúbená medzi americkou verejnosťou, (2) iné štáty sveta boli proti nej a (3) veľký odpor v nej kládli domáce vietnamské sily – predovšetkým Vietkong. Za následok týchto vlastností by debatér mohol považovať neschopnosť Spojených štátov vyhrať vojnu, nutnosť stiahnuť sa a konečné nesplnenie pôvodných cieľov, za veľkej straty vietnamských a amerických životov. Prenášajúc analógiu na Irak by debatér predniesol dôkazy, podľa ktorých (1) sa vojna v Iraku medzi Američanmi rýchlo stáva neobľúbenou, (2) veľa krajín už teraz nesúhlasí s vedením vojny a (3) vnútorný odpor proti vojne vnútri Iraku silnie. Na základe týchto dôkazov by debatér mohol dospieť k záveru, že ako vietnamská, aj iracká vojna skončí bez dosiahnutia jej pôvodných cieľov a s veľkými stratami na oboch stranách. Týmto spôsobom je debatér schopný preniesť hodnoty, ktoré si obecenstvo spája s vietnamskou vojnou na iný prípad – iracký.

37


Dostatočnosť tohto argumentu závisí od toho, ako dobre spĺňa tri predpoklady, o ktorých sme sa už zmienili. Po prvé, sú podobnosti medzi dvoma prípadmi reálne? Bolo medzinárodné spoločenstvo napríklad úplne proti vietnamskej vojne? Skutočne stráca iracká vojna podporu verejnosti? Po druhé, sú podobnosti dôležité pre porovnanie prípadov? Aká dôležitá je napríklad medzinárodná podpora pre úspešnosť vojny? A po tretie, sú medzi dvoma prípadmi rozdiely rovnako dôležité pre porovnanie? Sú napríklad metódy, ktoré používajú Spojené štáty v Iraku podobné metódam vo Vietname? Niektorí tvrdia, že americké jednotky neboli dobre pripravené na boje v džungli, ale na konvenčnú vojnu áno. Posudzovanie dostatočnosti tejto analógie by obsahovalo zaoberanie sa otázkami, ktoré v jednotlivých oblastiach vyvstanú.

Kauzálny argument Kauzálne zdôvodnenia sa používajú na vytvorenie príčinno-následkového argumentu. Tvorba takého argumentu je mimoriadne ťažká, lebo nevieme pozorovať príčiny, vieme ich len predpokladať. Keď niekto tvrdí, že jedna vec spôsobuje druhú, väčšinou tak robí na základe pozorovania toho, že zmena v jednej veci je doprevádzaná zmenou v druhej, čo ho vedie k tomu, aby predpokladal, že prvá zmena spôsobila druhú. Napríklad žena, ktorá nastúpi na nízkotukovú diétu a následne stratí niekoľko kíl, môže predpokladať, že strata hmotnosti bola spôsobená zmenou stravovania. Pozorovala dve veci: zmenu stravovania a stratu hmotnosti. Z týchto pozorovaní vyvodila, že jedna zmena spôsobila druhú. Skutočný príklad môžeme nájsť v študentskom úvodníku Briana Blasa v školských novinách Pennsylvania State University: „Masový vstup žien do predtým tradične mužských zamestnaní mal mnoho pozitívnych následkov, najväčší, že ženy môžu slobodne robiť so svojím životom, čo chcú. Ale ako často rozprávame o tom, aká je cena masového [sic] vstupu žien na pracovný trh – predovšetkým pre deti? V rovnakom čase, ako ženy začali masovo vstupovať do zamestnaní, začalo sa objavovať veľa znepokojujúcich štatistík spojených s deťmi. Miera samovrážd u dievčat vo veku 10-14 rokov vzrástla o 27% medzi rokmi 1979 a 1989 a pre chlapcov v tomto veku vzrástla o ohromujúcich 71%.“ Pri podpore svojho argumentu Blase stavia na dvoch dôkazoch: na jednom o vstupe žien do zamestnania a na druhom o náraste miery detských samovrážd. Kauzálne zdôvodnenie, ktoré je v jeho argumente len implicitné, je, že spojenie medzi dvoma vzťahmi je príčinno-následkové a nie len náhodné. Tvrdením je teda, že vstup žien do zamestnania spôsobuje nárast samovrážd medzi deťmi. Nasledujúca schéma opisuje tento argument.

38


Tvrdenie Vstup žien na pracovný trh spôsobil nárast detských samovrážd.

Zdôvodnenie Vzťah medzi týmito dvoma javmi je kauzálny a nie náhodný.

Dôkaz Ženy začali vstupovať do tradične mužských zamestnaní.

+

Dôkaz Narástol počet detských samovrážd.

Debatéri často používajú argumenty z kauzality na posúdenie postupov na základe ich následkov. Ak v predchádzajúcom príklade debatér najprv použije kauzálne zdôvodnenia, aby presvedčil obecenstvo, že určitý postup bude mať určité následky v tomto prípade tvrdí argument, že postup (vstup žien do zamestnania) spôsobuje následok (nárast počtu samovrážd). Potom môže debatér tvrdiť, že postup s dobrými následkami je oprávnený, kým postup so zlými následkami nie je. Debatér v predchádzajúcom príklade teda bude explicitne alebo implicitne tvrdiť, že ženy by nemali vstupovať do zamestnaní, v ktorých dominujú muži. Musíme zohľadniť viacero faktorov pri posudzovaní dostatočnosti tohto argumentu. Medzi nimi sú: (1) sú prednesené skutočnosti presné? Skutočne sa zvýšila miera detských samovrážd? Vstupovali ženy do mužmi obsadených zamestnaní viac než v minulosti? (2) Je vzťah medzi úlohami žien a detskými samovraždami naozaj kauzálny? Možno je vzťah čisto náhodný a skutočnými príčinami nárastu počtu samovrážd sú iné faktory, neidentifikované v argumente. Tieto a iné otázky musia byť zodpovedané k posúdeniu účinnosti príčinno-následkového argumentu. Obsiahlejšie sa kauzálnym zdôvodneniam venujeme v kapitole 8.

Argument autority Argument autority je založený na vzťahu medzi ľuďmi a ich činmi. Osoba, ktorá vykonala nejaký pozitívny čin, sa stane „autoritou“ a jej slová sú váženejšie ako slová neautorít. Napríklad ľudia s vyššími titulmi z jadrovej fyziky sú považovaní za autority vo svojom odbore a obecenstvo má tendenciu dôverovať tomu, čo o nich povedia, bez pochybovania. Niekto s diplomom z francúzskej literatúry by nebol považovaný za autoritu na jadrovú fyziku. V argumente autority slúži ako dôkaz jej samotný výrok. Keď jadrový fyzik hovorí, že jadrová energia je čistá a bezpečná, tento jeho výrok slúži ako dôkaz. Zdôvodnenie tohto argumentu zahŕňa hodnovernosť autority. Ak odborník vraví, že jadrová energia je čistá a bezpečná (dôkaz) a ak obecenstvo prijíma jeho hodnovernosť (zdôvodnenie), tak by mala byť ochotná prijať tvrdenie, napríklad, že by sme mali rozšíriť používanie jadrovej energie.

39


Príklad zdôvodnenia autoritou môžeme nájsť vo výroku výkonného viceprezidenta Národného úradu pre energiu Angieho Howarda, že jadrová energia „je jediný rozšíriteľný zdroj vytvárania kapacity, ktorý neprispieva k problému s čistotou vzduchu skleníkovými plynmi a kontrolovanými znečisťovateľmi.“ Nasledujúca schéma opisuje tento argument: Tvrdenie Jadrová energia je čistá a bezpečná.

Zdôvodnenie Mali by sme dôverovať názoru odborníka na jadrovú energiu.

Dôkaz Angie Howard je odborník na jadrovú energiu.

+

Dôkaz Angie Howard tvrdí, že jadrová energia neprispieva k problému s čistotou vzduchu

Argument autority je často používaný a často zneužívaný. Medzi nástrojmi, ktoré by mali byť používané na určenie dostatočnosti argumentu autority sú otázky o jeho primeranosti pre konkrétne tvrdenie, ako aj otázky o primeranosti citovanej autority. Pre aké druhy tvrdení sú argumenty autority prijateľné? Zdôvodnenia autoritou sú najvhodnejšie pre niektoré opisné a vzťahové argumenty a menej pre hodnotiace argumenty. Vo vysoko technických oblastiach len odborníci rozumejú opisným a vzťahovým pozíciám, ktoré tvoria ich základy. Debatéri a obecenstvá by mali spraviť najviac pre to, aby porozumeli oblasti, o ktorých sa debatuje, ale v niektorých prípadoch hrá odborná výpoveď, argument autority, legitímnu rolu. Väčšina verejných obecenstiev napríklad nemá odborné znalosti potrebné na porozumenie detailom jadrovej fyziky. Za následok môže byť veľa argumentov o bezpečnosti jadrovej energetiky založených na argumentoch autorít. V prípadoch, keď členovia obecenstva nevedia úplne porozumieť údajom potrebným na dosiahnutie objektívneho rozhodnutia, musia sa spoľahnúť na argumenty autorít. Kým uznávame, že debatéri nemusia byť odborníkmi v každej oblasti, o ktorej debatujú, spolu s obecenstvami sú zodpovední za snahu porozumieť dôkazom do úplnosti svojich možností a spoliehať sa na argumenty autorít, len ak iné priamejšie formy argumentov sú nedostupné. Zdôvodnenia autoritou môžu tiež byť vhodné pre určité historické tvrdenia. Argument autority by mohol napríklad byť obzvlášť užitočný pri riešení niektorých historických nezhôd. Debatéri môžu citovať historikov špecializujúcich sa na sovietsko-americké vzťahy, aby uviedli príčiny kubánskej krízy. Ako v prípadoch technických údajov, aj niektoré historické tvrdenia môžu byť dokázané len prostredníctvom zdôvodnení autoritou. Väčšina z nás napríklad nebola v Bielom dome alebo Kremli, keď proti sebe stály John F. Kenedy a Nikita Chruščov. Väčšina z nás nemá obdobne prístup

40


k primárnym zdrojom dokumentujúcim túto konfrontáciu. Následne musíme používať argumenty autorít, aby sme ju presne opísali. Napriek tomu, že argumenty autorít sú užitočné pre vysoko odborné tvrdenia o opisoch a vzťahoch, sú menej vhodné pre hodnotiace tvrdenia. Odborníci nie sú výnimočne užitoční pri riešení niektorých hodnotových otázok. Je hodnota slobody dôležitejšia než hodnota bezpečnosti? Zoradenie autorít po dvoch stranách otázky nie je príliš nápomocné pre debatérov. Používanie argumentu autority ako jediného alebo najdôležitejšieho druhu podpory v otázkach hodnôt okrem toho odstraňuje kritickú funkciu argumentácie. Jednou z najdôležitejších funkcií argumentácie je umožniť obecenstvu a debatérom dospieť k záverom na základe dôkazov a argumentácie. V prípadoch, v ktorých sú dôkazy a argumenty priamo prístupné debatérom a obecenstvu, používanie autorít stojí medzi obecenstvom a argumentačným procesom. Debatér nepredstavuje argumentáciu, skôr vraví: „Dôverujte mi,“ či „Dôverujte autorite, ktorú citujem.“ Niekedy je tento druh argumentácie potrebný, ale debatéri by sa mu mali vyhnúť, keď môžu. Prinajmenšom by ho mali doplniť inými druhmi dôkazov a zdôvodnení, kedykoľvek je to možné. Po rozhodnutí, že argument autority je správny prístup, by sa debatéri stále mali spýtať aspoň tri otázky o zdroji podpory tvrdenia: 1. Ide o odborníka? Veľa vlastností určuje, či je človek odborníkom, ale zvyčajne je odborník človek s vyšším vzdelaním alebo konkrétnymi skúsenosťami, ktoré mu dávajú prístup k údajom presahujúcim množstvo dostupné verejnosti. 2. Ide o odborníka v oblasti relevantnej k tvrdeniu? Aj keď je niekto uznávaným odborníkom, jeho odbornosť sa nemusí vzťahovať na oblasť dôležitú pre daný argument. Jadrový fyzik môže byť kvalifikovaným zdrojom pre otázky jadrovej energie, ale pravdepodobne nebude rovnako kvalifikovaný hovoriť o medzinárodných vzťahoch. Napríklad by bolo možné pochybovať o relevantnosti odbornosti Dr. Laury Schlessinger, rozhlasovej celebrity v Spojených štátoch. Ako „Dr. Laura“ dáva v živom vysielaní rady o osobných a rodinných vzťahoch. Napriek tomu, že je školená v oblasti manželstva, rodiny a detského poradenstva, doktorát má z fyziológie. Obecenstvo neznalé životopisu Dr. Laury by od nej očakávalo, že bude mať doktorát z oblasti príbuznej psychológii alebo poradenstvu. Ďalší príklad nesprávneho zdôvodnenia autoritou môžeme nájsť v politike. Niektorí politici sú filmové hviezdy a iné celebrity podporujú kandidátov. Občania majú voliť politika, lebo ho podporuje celebrita. Kritické obecenstvo sa spýta, prečo by mala byť filmová hviezda považovaná za autoritu v politike. Politika nie je taká komplikovaná, že bežní občania nedokážu chápať údaje, otázky a hodnoty potrebné na určenie, koho majú voliť, preto je toto zdôvodnenie nevhodné. Kritickejší občania by mali určiť svoje hlasovanie nie na základe argumentov autority, ale podľa rôznych druhov zdôvodnení spojených s dôkazmi o politikovi, namiesto názoru celebrity používanej ako politická autorita. 3. Je odborník dôveryhodný? Dôveryhodnosť sa vzťahuje na schopnosť človeka tvoriť pomerne nezaujaté závery. Autorite môže chýbať dôveryhodnosť, buď kvôli nedostatku úprimnosti, alebo kvôli názorom, ktoré nie je ochotná zmeniť.

41


Princíp Argument z princípu je užitočná technika pre podporu hodnotiacich argumentov – predovšetkým, keď majú debatéri zdôvodniť nejaký postup. Kým kauzálny argument hodnotí postup podľa jeho následkov, argument z princípu ho posudzuje podľa zásad, ktoré obsahuje. Jednoduché porovnanie možno objasní rozdiel medzi následkami a princípmi. Prečo by sme napríklad nemali podvádzať? Podľa argumentu z následkov by sme nemali podvádzať, lebo ak nás pri tom pristihnú, vylúčia nás zo školy. Podľa argumentu z princípu by sme nemali podvádzať, lebo sa tým porušuje zásada úprimnosti. Debatéri, ktorí používajú argumenty z princípu zvyknú tvrdiť, že princípy sú dôležitejšie než zásady, a že ak sa princíp a následok rozchádzajú, ľudia by sa mali riadiť princípom. Argument z princípu sa obyčajne skladá z troch častí. Debatér najprv vyberie princíp. Následne by mal obhájiť jeho dôležitosť a na záver by mal ukázať, ako sa debatovaný postup vzťahuje na princíp. Princípom sa často zdôvodňuje zrušenie trestu smrti. Na tomto príklade si môžeme ukázať tri časti argumentu z princípu. Debatér by si mohol napríklad za princíp zvoliť nedotknuteľnosť ľudského života. Potom by sa venoval rozobratiu dôležitosti tohto princípu, možno tvrdením, že by sme nikdy nemali siahnuť na život človeka, lebo život je podstatou ľudskej existencie. Bez života by ľudia stratili všetky vlastnosti ľudskosti. Následne by debatér vztiahol princíp na postup. Mohol by ukázať, ako trest smrti pomerne očividne porušuje tento princíp, lebo sa ním úmyselne ukončí ľudský život. Nasledujúca schéma opisuje tento argument z princípu: Tvrdenie Trest smrti by mal byť zrušený.

Zdôvodnenie Politika štátu by mala byť v súlade s princípmi ľudí.

Dôkaz Nedotknuteľnosť života je dôležitý princíp.

+

Dôkaz Trest smrti porušuje nedotknuteľnosť života.

Jednou z ťažkostí predchádzajúceho príkladu je, že ľudia neprijímajú princíp nedotknuteľnosti ľudského života v každom prípade. Väčšina spoločností napríklad je ochotná dať túto zásadu bokom v prípadoch obrany seba, rodiny alebo spoločnosti. Niektorí debatéri by sa preto mohli rozhodnúť zmeniť pôvodný princíp a následne celý argument. Tento pozmenený argument by samozrejme musel tvrdiť, že trest smrti nie je potrebný pre obranu spoločnosti. Dostatočnosť argumentu z princípu závisí na niekoľkých predpokladoch. Po prvé argument predpokladá, že vyslovený princíp je uznávaný vo všeobecnosti alebo aspoň v kontexte situácie, v ktorej sa uplatňuje. Ľudia, ktorí zdôvodňujú princípmi, často tvrdia, že ich princíp má univerzálne uplatnenie. Niektorí napríklad tvrdia, že nedotknuteľnosť ľudského života je absolútna a všeobecná – neexistuje prípad, v ktorom je úmyselné

42


zabitie oprávnené. V iných prípadoch debatéri môžu definovať špecifický kontext, v ktorom sa princíp dá uplatniť. Debatér nemusí byť ochotný obhajovať nedotknuteľnosť ľudského života v absolútnej miere a môže vymedziť nejaké prípady, v ktorých by mal byť princíp daný nabok. Preto by mohol zjemniť princíp tvrdením, že ľudský život by mal byť nedotknuteľný v prípadoch, v ktorých nejde o sebaobranu alebo obranu rodiny alebo spoločenstva. Druhým predpokladom argumentu z princípu je, že v obhajovanom postupe sa princíp jednoznačne uplatňuje. Preukázať, že trest smrti sa vzťahuje na princíp nedotknuteľnosti ľudského života je málo náročné, keďže trestom smrti sa očividne ukončí ľudský život, ale je ťažšie preukázať, ako sa trest smrti vzťahuje aj na princíp nedotknuteľnosti ľudského života okrem prípadov ohrozenia. V tomto prípade by debatéri museli ukázať, že trest smrti nie je potrebný pre obranu spoločnosti proti potenciálnym vrahom. Mohol by tvrdiť, že trest smrti nie je potrebný pre obranu spoločnosti z niekoľkých dôvodov. Mohol by napríklad tvrdiť, že doživotné uväznenie bez možnosti zmiernenia trestu namiesto trestu smrti je dostatočný prostriedok, aby bola dosiahnutá. Bez ohľadu na to, pre akú formuláciu princípu sa debatér rozhodne, musí preukázať, že trest smrti sa na ňu nepochybne vzťahuje.

Nezlučiteľnosť Prieskumník sa pýta: „Žijú v tejto oblasti kanibali?“ Sprievodca mu odpovedá: „Nie, posledného sme zjedli včera.“ Argument nezlučiteľnosti zdôvodňuje vyvrátenie oponentovho argumentu a potvrdenie vlastného. Tento druh argumentu obviňuje oponenta z toho, že jeho názory nie sú v súlade s niečím iným, čo presadzuje. Debatér používajúci takýto argument by napríklad mohol povedať: „Ako môžete podporovať ľudské práva a stále schvaľovať vojnu v Iraku?“ Predpoklad hovorí, že vojna v Iraku je nezlučiteľná s ľudskými právami, a preto ich niekto nemôže logicky obhajovať zároveň. Argument nezlučiteľnosti má základ v princípoch logiky a fyziky. Jeden fyzikálny princíp hovorí, že dve telesá nemôžu byť na tom istom mieste v rovnakom čase. Analytickí filozofi sa riadia zásadou, ktorej hovoria „princíp neprotirečenia.“ Podľa tejto zásady nemôže nejaká vec nejakú vlastnosť súčasne mať aj nemať. Tieto dva princípy sú podobné zdôvodneniu nezlučiteľnosťou, ale nie sú s ním totožné. Napriek tomu, že dve telesá nemôžu byť v ten istý čas na tom istom mieste, debatér sa môže, aj logicky, riadiť dvoma stanoviskami, ktoré sa zdajú byť nezlučiteľné. Rozdiel je v tom, že vlastnosti fyzikálneho sveta nie sú otvorené odlišným interpretáciám. Nie je možné „interpretovať“ fyzikálne zákony tak, že môžeme byť zároveň na tom istom mieste s prichádzajúcim vlakom. Je však možné interpretovať vojnu v Iraku a ľudské práva tak, aby si neprotirečili. Ako sme už povedali, argument nezlučiteľnosti vyvracia stanovisko niekoho iného. Podpora vlastného argumentu z neho len vyplynie. Seth Murphy, komentátor The Parthenon, študentských novín Marshall University, predniesol tento druh zdôvodnenia v nasledujúcom úryvku: „Dve témy, na ktoré liberáli rýchlo reagujú, sú trest smrti a potraty. Na jednej strane nám hovoria, že trest smrti je zlý a nemorálny. ... Obrana posvätnosti života pre nich očividne nie je taká dôležitá, ako by chceli, aby sme si o nich mysleli – aspoň nie, keď sa rozprávame o bezbranných deťoch, ktoré nikdy ani nedostali šancu pochodovať v mítingu za plánované rodičovstvo. ... Zachrániť vrahov, zabiť deti. Liberáli majú zaujímavú logiku – ak teda možno volať dvojitý štandard logikou.“

43


Nasledujúca schéma opisuje Murphyho argument: Tvrdenie Stanoviská liberálov k trestu smrti a potratom sú nezlučiteľné..

Zdôvodnenie Je nezlučiteľné riadiť sa dvoma princípmi zároveň.

Dôkaz Liberáli podporujú potraty.

+

Dôkaz Byť za potraty porušuje nedotknuteľnosť života.

Dôkaz Liberáli nesúhlasia s trestom smrti.

+

Dôkaz Byť proti trestu smrti chráni nedotknuteľnosť života..

Pozornejším pohľadom na Murphyho argument môžeme lepšie pochopiť, ako sa správa zdôvodnenie nezlučiteľnosťou, ako aj niektoré znaky, ktoré delia takéto dobré zdôvodnenie od zlého. Aby sme bližšie rozobrali argument, položíme si nasledujúce otázky: 1. Sú oponentove stanoviská presne opísané? 2. Sú oponentove stanoviská založené na premisách opísaných v argumente nezlučiteľnosti? 3. Sú stanoviská skutočne nezlučiteľné? 4. Je nezlučiteľnosť významná? 5. V akom rozsahu podporuje argument nezlučiteľnosti debatérovo stanovisko? Po prvé, opisuje Murphy stanoviská liberálov presne? Väčšina liberálov, aj keď nie všetci, je proti trestu smrti. Tá časť argumentu je určite správna. Veľa liberálov sa označuje skôr za obhajcov „voľby“ než „potratov.“ Ich pro-choice stanovisko však stále znamená, že obhajujú právo ženy na potrat, takže kým ich jazyk sa odlišuje od Murphyho, jeho opis nie je taký nepresný, aby spôsobil jeho argumentu problémy. Po druhé, sú stanoviská liberálov založené na premise „svätosti života,“ ako tvrdí Murphy? Pre túto časť jeho argumentácie je najdôležitejšou otázkou, či sú liberáli proti trestu smrti, lebo porušuje zásadu nedotknuteľnosti života. Odpoveď na túto otázky znie: „Niektorí áno, a niektorí nie.“ Niektorí sú proti trestu smrti, lebo veria, že nikto nemá právo zobrať ľudský život, niektorí veria, že štát nemá právo zobrať ľudský život, niektorí sú proti, lebo považujú trest smrti za konečný, a preto nevidia spôsob napraviť chyby, a iní sú proti, lebo veria, že sa vykonáva elitárskymi a rasistickými spôsobmi. Vzhľadom na tento bod nie je teda Murphyho argument taký presný, ako by mohol byť. Mal by obmedziť svoj argument len na tých liberálov, ktorí sú proti trestu smrti, lebo sa ním porušuje nedotknuteľnosť ľudského života.

44


Debaty sa väčšinou zvrátia pri tretej a štvrtej otázke. V tretej sa pýtame, či skutočne dochádza k nezlučiteľnosti. Z Murphyho perspektívy rozhodne áno. Z uhlu pohľadu obhajcov potratov k nej nedochádza. Murphy považuje plod za ľudskú bytosť pre dôvody, ktoré nevysvetľuje, kým oni ho za ňu obdobným spôsobom nepovažujú. Tak či onak, veľká čas debaty sa odohrá práve tu. Ak je liberál proti trestu smrti, lebo sa ním porušuje zásada nedotknuteľnosti ľudského života, je preňho nutné tvrdiť, že plod nie je ľudský život. Ináč sa nezlučiteľnosť zdá byť reálna. Po štvrté, je nezlučiteľnosť významná? Ľudia, ktorí ponúkajú argumenty nezlučiteľnosti často predpokladajú, že akákoľvek nezlučiteľnosť je dôležitá. Môžeme ich volať „absolutistami,“ lebo veria, že princípy ľudí by sa nemali meniť od prípadu k ďalšiemu. Iní, ktorých by sme nazvali „kauzistami,“ sú názoru, že princípy sú dôležité, ale musia byť prispôsobené prípadom a podmienkam. Názor kauzistov sa zdá byť viac v súlade s názorom amerického filozofa Ralpha Walda Emersona, ktorý povedal, že „hlúpa konzistentnosť je strašidlom malých myslí.“ V prípade Murphyho zdôvodnenia nezlučiteľnosťou môže táto otázka byť rozhodnutá len debatou. Tí, čo nesúhlasia s jeho stanoviskom, by mohli tvrdiť, že ukončením života je potrat nešťastný a poľutovaniahodný čin, ale musí by vážený oproti následkom: nie len s rozhodnutím vykonať pôrod, ale aj s následkami, ktoré ho budú nasledovať. Murphyho podporovatelia by mohli tvrdiť, že schvaľovanie nedotknuteľnosti života v prípade trestu smrti a jej porušovanie v prípade potratov nás necháva v stave, keď si vyberáme štandardy morálnosti, ako nám to vyhovuje. A po piate, slúži zdôvodnenie nezlučiteľnosťou ako argument na prijatie debatérovho stanoviska? Dokázaním toho, že obhajcovia potratov čelia nezlučiteľnosti, podporuje Murphy svoje konečné tvrdenie, že potraty sú nemorálne? Pre liberálov z Murphyho slov vyplýva, že by mali zamietať trest smrti spolu s potratmi. Z iného uhlu pohľadu by mohli oboje podporovať. V prísne logickom zmysle, zmenením jednej z polovíc nezlučiteľnosti sa nezlučiteľnosť zruší. Čisto logicky by teda Murphy musel ukázať, prečo majú liberáli zmeniť svoje stanovisko na potraty a nie na trest smrti. Chýbanie tohto dôvodu v jeho argumente neznamená, že je slabý, ale že je napadnuteľný. Ako sme videli, argument nezlučiteľnosti je zaujímavý spôsob, ako tvoriť hodnotové argumenty – predovšetkým v debatách, kde sa od oponentov očakáva, že prednesú svoje vlastné stanovisko. Keďže sme sa dopracovali k názoru, že konzistentnosť je dôležitá, nezlučiteľnosť môže byť veľmi presvedčivá. Ďalší druh zdôvodnení, ktorým sa zaoberáme, je niekedy používaný ako odpoveď na argumenty nezlučiteľnosti.

Rozdelenie Väčšina predchádzajúcich druhov zdôvodnení využíva spájanie pojmov. Kauzálny argument spája príčinu a následok, argument z príkladu spája jednotlivé príklady, argument autority spája ľudí a činy. Zdôvodnenie rozdelením je odlišné, lebo vychádza z jednotného pojmu a delí ho na dva odlišné. Rozdelenie sa začína pojmom, ktorý je pre obecenstvo hodnotný, rozdelí ho do dvoch nových, z ktorých jeden je pozitívne hodnotený a druhý nie. Následne argument ukáže, ako je takto možné predísť nezlučiteľnosti. Týmto spôsobom je zdôvodnenie rozdelením spôsobom argumentovania proti argumentu nezlučiteľnosti. Na vysvetlenie toho, ako sa správa zdôvodnenie rozdelením sa vráťme k Murphyho argumentu o potrate a treste smrti. Murphy predstavil obhajcov potratov v pozícii

45


nezlučiteľnej so spôsobom, ako uplatňujú zásadu nedotknuteľnosti ľudského života. Na „uniknutie“ nezlučiteľnosti použitím argumentu rozdelenia by musel obhajca potratov odlíšiť „ľudský život“ od „života vo všeobecnosti.“ Musel by následne v niekoľkých krokoch ukázať, ako ľudská bytosť spadá pod definíciu „ľudského života,“ kým embryo spadá pod definíciu „života vo všeobecnosti.“ Samozrejme by potom mohol obhajovať právo na „ľudský život,“ a teda nesúhlasiť s trestom smrti, bez podpory „života vo všeobecnosti,“ čo by si vyžadovalo nesúhlasiť aj s potratmi. David Zarefsky, profesor Northwestern University, a jeho kolegovia ukázali ako prezident Ronald Reagan použil rozdelenie na podporu zmien, ktoré chcel spraviť v americkom sociálnom systéme. Reagan začal s jednotným pojmom „núdze.“ Dôvod, prečo máme sociálne systémy, je údajne pomôcť tým v spoločnosti, ktorí sú v núdzi. Reagan po rozdelení odlíšil pojmy „skutočne v núdzi“ a „zdanlivo v núdzi.“ Podpora, tvrdil, by mala byť vyhradená pre tých „skutočne v núdzi.“ Do skupiny „zdanlivých v núdzi“ patrili ľudia, ktorých Reagan volal „chicagskými kráľovnami podpory,“ ženy, ktoré zneužívali podporu tým, že čerpali veľké sumy, pričom vôbec nepracovali. Týmto spôsobom bol Reagan schopný obhájiť podporu pre skutočne chudobných a zároveň nebyť ochotný poskytnúť ju aj zdanlivo chudobným. Tieto predefinovania jeho vláde poskytli slobodu zoškrtať systém podpôr a minimalizovať súčasne kritiku.

46


Kapitola 6 •

Kvalita argumentov

V kapitolách 2 až 5 sme sa zamerali na opísanie rôznych štruktúr argumentov. Týmito opismi sa niesli myšlienky o kritériách oddeľujúcich dobré argumenty od slabých. V tejto kapitole prichádzame ku konkrétnym otázkam kvality. Zameriavame sa na to, čo robí argument dobrým alebo slabým. Táto kapitola sa zameriava na logické kritériá delenia argumentov na dobré a slabé. Logické kritériá pomáhajú zhodnotiť silu argumentu, ale nie sú jej jedinými ukazovateľmi. Medzi iné kritériá patrí napríklad úhľadnosť argumentu, ako dobre je argument prispôsobený obecenstvu, celková schopnosť argumentu presvedčiť obecenstvo a jasnosť a záujem, ako je argument prednesený. Tieto ďalšie kritériá sú „mimo logicky“ a sú veľmi dôležité pre celkový úspech argumentu. Táto kapitola však pokrýva len logické kritériá merania kvality argumentu. Ostatným kritériám sa venujú iné časti príručky. Na kvalitu argumentov sa možno pozrieť prostredníctvom pojmu argumentačných chýb. 3 Tie zahŕňajú chybné dôkazy alebo zdôvodnenia, ktoré oslabujú alebo podrývajú silu argumentu. Mnohé učebnice o argumentačných chybách ich vymenujú veľký počet a každej sa venujú samostatne. Tento prístup považujeme za ťažkopádny a nekoherentný. Namiesto toho pomenujeme kritériá dobrého argumentu a za argumentačné chyby považujeme akýkoľvek odklon od nich. V tejto kapitole menujeme tri kritériá dobrého argumentu a tri základné argumentačné chyby zodpovedajúce každému z nich.

Kritériá logického hodnotenia argumentov Podľa mnohých, ktorí píšu o logickom hodnotení argumentov, zapadá kvalita argumentu do kategórie adekvátnosti a neadekvátnosti. Napríklad profesorka Trudy Govier píše: „Presvedčivý argument musí prejsť všetkými tromi [kritériami dobrého argumentu]. Všetky jeho premisy musia byť prijateľné. Musia byť relevantné pre záver. A brané spolu musia poskytnúť dostatočné základy pre záver. Ak ktorákoľvek z týchto podmienok nie je naplnená, argument nie je presvedčivý. Neposkytuje silnú podporu záveru.“ Náš pohľad na argument je mierne odlišný. Radšej, než používať kategorické „dobré“ a „zlé“ na meranie kvality argumentov, uprednostňujeme premenné „viac“ a „menej“ alebo „lepšie“ a „slabšie.“ Radšej, než by sme sa pozerali na argument ako spadajúci do kategórie „dobrých“ alebo „zlých,“ myslíme si, že väčšina z nich sa pohybuje po stupnici 3

Anglicky fallacies.

47


od mimoriadne slabých po veľmi silné. Väčšina argumentov sa nachádza medzi týmito dvoma extrémami. Málo z nich je takých dobrých, že nemôžu byť vylepšené logickou alebo mimologickou kritikou. Obdobne je veľmi málo takých slabých, že ich nedostatky nemôžu byť napravené. Veľa debatérov sa snaží vymyslieť dokonalý argument, taký, ktorý sa nedá vyvrátiť. Takéto snaženie odráža, že debatéri často zle rozumejú podstate debaty. Debata je proces hľadania zásadných stretov pri dôležitej debatovateľnej kontroverzii. Ak neexistuje nezhoda, otázka nie je debatovateľná, a preto nie je taká, akej sa venujú debaty. Dokonalý argument, ak sa dá vymyslieť, by bol pre debatu zanedbateľný, lebo by nebol o významnej kontroverzii. Významné kontroverzie sú také, že argumenty okolo nich nie sú z vlastnej podstaty nikdy nevyvrátiteľné. Preto nemôžeme očakávať, že dobrý argument potvrdí svoj záver proti všetkým rozumným pochybnostiam. Štandard dokazovania môže byť relevantný pre niektoré oblasti matematiky, ale nie pre argumentáciu a debatu. Preto sa snažíme hovoriť o argumentoch podporujúcich záver, a nie o argumentoch dokazujúcich záver. Otázkou teda je, čo sú niektoré logické kritériá na určenie toho, či je podpora ponúknutá argumentom vhodná alebo nie. Podľa nás sú troma kritériami hodnotenia kvality prijateľnosť, relevancia a dostatočnosť.

Relevancia

Prijateľnosť

Dostatočnosť

Štandard prijateľnosti Prijateľnosť súvisí s dôkazmi, ako sme ich poňali v kapitolách 2 až 4. Pripomíname, že dôkazy sú východiskovým bodom argumentu. Sú základom, na ktorých je postavený. Aby mohol byť argument priechodný, musia byť dôkazy prijateľné pre obecenstvo. Mali by sme upozorniť na to, že nemožno nájsť dokonalé, neomylné kritériá prijateľnosti. Niektoré dôkazy sú vysoko osobné a niektoré sú vysoko odborné. Niektoré sú záležitosťou všeobecného rozhľadu a niektoré sú pomerne neznáme. K tomu môžu byť dôkazy prijateľné pre jedno obecenstvo neprijateľné pre iné. Nedokážeme si predstaviť sústavu kritérií, ktoré by dokonale zodpovedali otázku, aký je prijateľný dôkaz. Uvedomujúc si, že otázka prijateľnosti je problematická, navrhujeme štyri podmienky prijateľnosti, ktoré sú užitočné pre debatérov. Veríme, že tieto sú užitočné do rozsahu, aby ich debatéri považovali za „viac-menej prijateľné, “ a nie absolútne a kategoricky za „prijateľné“ alebo „neprijateľné.“ Nasledujúca tabuľka predstavuje tieto podmienky:

48


Podmienky prijateľnosti Podmienka Vysvetlenie Podpora prijateľným Dôkaz je prijateľný, ak debatér poskytne priechodný argument podargumentom na jeho podporu. Inými slovami, dôkaz je prijateľný do rozsahu, do ktorého debatér poskytne dôvody na jeho prijateľnosť. Všeobecný rozhľad Dôkaz môže byť považovaný za súčasť všeobecného rozhľadu, ak ho pozná prakticky celé obecenstvo. Iná podpora Debatér môže poznamenať, že dôkaz je podporovaný v inom, väčšinou verejnom zdroji. Autorita Debatér môže citovať názor autority v danom odbore. Ak dôkaz spĺňa aspoň jednu z týchto podmienok, je prinajmenšom dostatočne prijateľný, aby slúžil ako základ argumentu. Pamätajme na to, že tieto kritériá nie sú ani absolútne ani dokonalé, preto spĺňanie jedného z nich nerobí dôkaz úplne prijateľným. Vedomosti, predovšetkým tie všeobecné, sa stále menia, a preto čo je prijateľné pre jedno obecenstvo, nemusí byť prijateľné pre druhé. Dôkazy sú vždy len podmienečne prijateľné. Niektoré dôkazy sú však stále viac prijateľné než iné. Použitie prijateľnejších dôkazov povedie samozrejme k prijateľnejšiemu záveru. Obecenstvo by preto malo prijímať dôkazy podmienečne do rozsahu, v ktorom spĺňajú niektoré z horeuvedených kritérií. Obecenstvá (vrátane rozhodcov) by mali ignorovať dôkazy, ktoré nespĺňajú tieto podmienky, predovšetkým, ak nespĺňajú ich vlastné predstavy prijateľnosti.

Štandard relevancie Tento štandard súvisí s tým, čomu sme v kapitolách 2 až 5 hovorili zdôvodnenia. Pripomíname, že zdôvodnenie spája dôkaz s tvrdením. Štandard relevancie sa pýta, či je toto prepojenie relevantné. Aby sme pochopili povahu relevancie, musíme sa zamyslieť nad tým, čo sa debatéri snažia dosiahnuť svojimi argumentmi. Pri tvorbe argumentu začínajú dôkazovým materiálom prijateľným pre obecenstvo, potom použijú zdôvodnenie, aby ho spojili s tvrdením, aby obecenstvo prijalo tvrdenie ako prijíma dôkaz. Pri tvorbe argumentu by sa preto mali debatéri snažiť preniesť prijateľnosť dôkazu na tvrdenie. Môžeme povedať, že prepojenie, ktoré sa debatér snaží utvoriť, je irelevantné, ak prijatie dôkazov nemá vôbec nič spoločné s prijatím tvrdenia. Inými slovami, ak prijateľnosť dôkazu nesmeruje k prijateľnosti tvrdenia, argument nespĺňa ani základné podmienky relevancie. Štandard relevancie zahŕňa pozitívnu aj negatívnu relevanciu. Dôkazy sú pozitívne relevantné, ak ich prijateľnosť smeruje k prijateľnosti tvrdenia. Negatívne relevantné sú vtedy, ak ich prijateľnosť smeruje proti prijateľnosti tvrdenia. Pri štandarde relevancie nie sme schopní predložiť nejaké konkrétnejšie podmienky než to, že dôkazy sú irelevantné, ak neprispievajú k prijateľnosti tvrdenia. Napriek tomu vieme predložiť niekoľko prípadov, v ktorých je relevancia dôležitá a navrhujeme, ako možno o nej argumentovať. Niektoré z týchto prípadov zahŕňajú: relevanciu a príklad, relevanciu a podobnosť a relevanciu a kauzalitu.

49


Argument z príkladu predpokladá, že medzi fenoménmi existuje pravidelnosť, a že ak je takáto pravidelnosť nájdená v ich vzorke, bude sa pravdepodobne vyskytovať vo všetkých alebo vo väčšine príkladov. Debatér môže poukázať na šesť príkladov nových liekov a ukázať, že každý má neúmyselné vedľajšie následky. Tak môže tvrdiť, že všetky alebo väčšina nových liekov má neúmyselné vedľajšie následky. Relevancia je pojem, ktorý debatérovi umožní presunúť sa od niekoľkých príkladov k všeobecnej triede. Otázka relevancie vzhľadom na argument z príkladu sa zaoberá opatrnosťou, s ktorou sú príklady vyberané. Vybral debatér dostatočne širokú vzorku? Boli príklady vyberané náhodne? Bola vzorka reprezentatívna? Otázky ako tieto určia, či bol štandard relevancie dosiahnutý. Argument z analógie sa v niektorých smeroch správa ako argument z príkladu. Ako argument z príkladu sa zaoberá podobnými prípadmi a vzťahom medzi nimi. Keď argumentujeme analógiou, predstavujeme dva príklady ako podobné jeden druhému. Otázky relevancie sú vyriešené argumentmi o miere podobnosti. Niektorí tvrdia, že vojna v Afganistane bola pre Sovietsky zväz tým, čo vojna vo Vietname pre Spojené štáty. Na tvorbu takého argumentu je potrebné poukázať na podobnosti medzi týmito dvoma udalosťami a tvrdiť, že tieto podobnosti boli pre obidve udalosti dôležité. Či analógia prejde skúškou relevancie závisí od toho, ako dobre sa argumentuje o otázke podobnosti. Použitím kauzálneho zdôvodnenia debatér väčšinou poukáže na jednu udalosť a tvrdí, že je príčinou inej udalosti. Pri tvrdení toho, že jeden fenomén je kauzálne prepojený s nejakým iným, vyvstávajú otázky relevancie. Jedna z najjednoduchších otázok je, ako sú dve udalosti alebo fenomény prepojené v čase. Napríklad by nejaký debatér mohol tvrdiť, že povstanie vo Varšavskom ghette spôsobilo Krištáľovú noc. Vnímavé a vzdelané obecenstvo by si okamžite uvedomilo, že to nijakým spôsobom nemôže byť pravda, keďže povstanie bolo v roku 1943 a Krištáľová noc bola noc z 9. na 10. novembra 1938. V tomto prípade si debatér za príčinu zvolil udalosť, ktorá sa odohrala až po domnelom následku. Tento kauzálny argument preto nespĺňa štandard relevancie. Pri tvorbe argumentov musia teda debatéri dať pozor na otázku relevancie. Ako sú dôkazy spojené s tvrdením? Skúška správnosti je minimálna. Dôkaz môže byť s tvrdením prepojený, ale stále nemusí stačiť na jeho podporu.

Štandard dostatočnosti Dôkaz v argumente môže spĺňať štandardy prijateľnosti aj relevancie a stále nebyť dostatočný. Vo formálnej, deduktívnej logike je overenie dostatočnosti jednoduché: ak je pravdivá premisa (dôkaz), tak záver nemôže byť nesprávny. Takáto jednoduchosť sa v bežných debatách nevyskytuje. Otázka dostatočnosti zahŕňa, aká určitosť je potrebná na súhlas s tvrdením. V prípade spoločenskovedného argumentu sa tento považuje za dostatočný, len ak vedci dokážu dokumentovať jeho správnosť do dopredu zadanej miery pravdepodobnosti – väčšinou 95% až 99%. Štandard dostatočnosti sa môže meniť podľa oblasti a kontextu prípadu. Jeden dôvod, prečo sa tieto štandardy odlišujú, je spojený s rizikom uznania pravdivosti tvrdenia v porovnaní s jeho odmietnutím. Štandardy dostatočnosti sa odlišujú v americkom trestnom a občianskom práve, lebo keď je prípadným výsledkom pojednávania smrť

50


obvineného, vyžaduje sa vyšší štandard. V občianskoprávnych sporoch sú cenou len peniaze. Štandardy dostatočnosti sa môžu dokonca odlišovať aj z prípadu na prípad. Predstavme si debatu o implikáciách globálneho otepľovania. Debata snažiaca sa dokázať, že globálne otepľovanie je pravdepodobné a závažné a vyžaduje si okamžitý zásah, môže tiež tvrdiť, že štandard dostatočnosti má byť pomerne nízky. V takej debate je možné tvrdiť, že ak má debatér pravdu, následky pre ľudstvo sú škodlivé, kým riziko vyplývajúce zo zásahu je relatívne nízke. Tak je možné tvrdiť, že v tomto prípade je správne prijať tézu aj pri pomerne nízkom štandarde dostatočnosti. Prijateľnosť, relevancia a dostatočnosť tvoria štandardy pre posúdenie kvality argumentu. Tieto štandardy nemôžu povedať, že argument je dokonalý alebo ho možno úplne ignorovať. Naznačujú len, že spadá niekam do kontinua medzi veľmi silným a veľmi slabým. Jeden zo spôsobov, ako hodnotiť tieto štandardy kvality argumentu je cez pojem argumentačná chyba. Tá je považovaná za chybu v argumentácii, ktorá negatívne ovplyvní rozhodovanie o kvalite argumentu. V ďalšej časti sa zaoberáme tým, ako sú argumentačné chyby priamo prepojené na štandardy kvality argumentov.

Argumentačné chyby a kvalita argumentov Prítomnosť alebo neprítomnosť argumentačných chýb považujeme za všeobecný spôsob, ako umiestniť argumenty v spektre od veľmi dobrých po veľmi slabé. Výskyt argumentačnej chyby argument automaticky nediskvalifikuje. Jednoducho od debatéra vyžaduje, aby svoj argument spravil viac presvedčivým. Obdobne je možné nájsť argument bez argumentačných chýb, ktorý stále nemusí byť „pravdivý.“

Tri základné argumentačné chyby V tomto texte používame systém, ktorý obsahuje tri základné argumentačné chyby, jednu zodpovedajúcu každému kritériu logicky adekvátneho argumentu. Týmito chybami sú: chybné premisy, zbytočné argumenty a unáhlené závery. Chybné premisy sú problémy s prijateľnosťou premís. Zbytočné argumenty majú problémy s kritériom relevancie a unáhlené závery sú medzery pri kritériu dostatočnosti. Okrem toho sa zaoberáme aj ďalšou skupinou argumentačných chýb: problémami jazyka argumentov. Jedno upozornenie než sa budeme zaoberať jednotlivými kategóriami: Napriek tomu, že sme argumentačné chyby roztriedili do skupín, chceli by sme poznamenať, že niektoré spadajú do viacerých. Naša kategorizácia slúži len na priblíženie troch základných argumentačných chýb. Nevytvárame širokú teóriu, ktorá by zahŕňala ich komplexnú taxonómiu.

Chybné premisy Chybné premisy sa vyskytujú v argumentoch, ktoré z nejakých dôvodov nespĺňajú kritérium prijateľnosti. Premisa nie je problematická, ak spĺňa jedno z kritérií prijateľnosti, ktoré už boli spomenuté. Ak ho nespĺňa, obecenstvo, rozhodca alebo oponent budú mať pravdepodobne pochybnosti o presnosti alebo úplnosti dôkazu. Chybná premisa sa teda objavuje vtedy, keď debatér nedostatočne podporí svoje dôkazy.

51


Napríklad, ak by rumunský debatér argumentoval proti povinnému používaniu bezpečnostných pásov a airbagov, mohol by ako dôkaz použiť skutočnosť, že keď boli nové bezpečnostné prvky zavedené v Spojených štátoch, nemali dopad na počet havárií alebo na počet vodičov a cestujúcich v nich usmrtených. Predpokladajme, že toto tvrdenie by nebolo podporené podargumentom, a že debatér nepredložil jeho zdroj. Takisto nejde o súčasť všeobecného rozhľadu, a preto je problematické, aspoň v tomto bode. Ak debatér na požiadanie predloží podporu tohto dôkazu, prestane byť problematický. Ako sme už povedali, všeobecná kategória chybných premís sa vzťahuje na presnosť východísk argumentov. Rozlišujeme dva druhy chybných premís: 1. Preskočenie otázky, 4 niekedy aj po latinsky petitio principii, sa vyskytne, keď debatér prednesie východisko argumentu, ktoré sa zhoduje s tvrdením. Preskočenie otázky je chyba prijateľnosti, lebo tvrdenie je kontroverzné. Tvrdenie je výrok, o ktorom sa debatér snaží obecenstvo presvedčiť. Samotná skutočnosť, že tvrdenie je prednesené, naznačuje, že obecenstvo nemá predpoklady ho prijať bez argumentov. Ako poznamenávajú Ralph H. Johnson a J. Anthony Blair, „ak je záver prijateľný, tak na jeho potrebu nie sú potrebné argumenty, a ak je záver sám osebe neprijateľný, nemôže byť predkladaný ako premisa.“ Richard Whately predstavuje klasický príklad preskočenia otázky vo svojich Základoch logiky z roku 1862: „Umožniť každému človeku neobmedzenú slobodu slova musí byť celkovo výhodné pre štát, lebo je vysoko prospešné pre záujmy spoločenstva, aby sa každý človek tešil z dokonale neobmedzenej slobody vyjadriť svoje pocity.“ V tomto argumente sa fráza „výhodné pre štát“ zdá byť totožná s „vysoko prospešné pre záujmy spoločenstva.“ Podobne, „umožniť každému človeku neobmedzenú slobodu slova“ znamená to isté ako „aby sa každý človek tešil z dokonale neobmedzenej slobody vyjadriť svoje pocity.“ V tomto prípade sú východisko a záver argumentu totožné a argument sa dopúšťa preskočenia otázky. 2. Nekompatibilita tiež patrí k argumentačným chybám spojených s prijateľnosťou. Nekompatibilita je chybou, lebo obecenstvo očakáva určitú konzistenciu v dôkazoch, ktoré sú mu prednesené. Nekompatibilita môže mať viacero zmyslov, ale pre naše potreby sa stane argumentačnou chybou, keď (1) debatérov dôkaz protirečí inému jeho dôkazu alebo keď (2) je jeho argument nekompatibilný s niečím, čo spravil alebo navrhol inokedy. Ako príklad prvého druhu nekompatibility môže poslúžiť politik, ktorý v jednej provincii tvrdí, že vládna politika viedla k prosperite, kým v druhej, že ohrozili národnú ekonomiku. Či tieto výroky jeho voliči budú považovať za dôkaz za alebo proti vláde, pravdepodobne ich nebudú považovať za prijateľné, lebo si vzájomne protirečia. Druhý druh nekompatibilít je tiež celkom bežný. Napríklad rozhlasový moderátor Rush Limbaugh 15. októbra 1995 povedal: „...ak ľudia porušujú zákony tým, že 4

Anglicky begging the question.

52


berú drogy, mali by byť obvinení, odsúdení a zavretí.“ Ak by debatér používal Limaughove slová ako dôkaz pre striktnejší postup voči drogám, mohol by ho jeho oponent obviniť z nekompatibility, keďže Limbaugh uznal, že sa stal závislým od liekov, a že bol obvinený z vystavovania si duplicitných predpisov od viacerých lekárov. V tomto prípade by obecenstvo nepovažovalo Limbaugha za prijateľný zdroj, lebo jeho slová nie sú kompatibilné s jeho činmi.

Zbytočné argumenty Táto všeobecná kategória argumentačných chýb, tiež nazývaná aj svojím latinským názvom non sequitur („nenasleduje“). Za zbytočnú považujeme takú argumentáciu, ktorá v spojení s inými premisami nespĺňa kritériá relevancie. Keďže debatéri zriedkavo prednášajú úplne irelevantné dôkazy, absolútne prípady tejto argumentačnej chyby sú nezvyčajné. Kanadskí filozofi Ralph H. Johnson a J. Anthony Blair o jednom takom prípade rozprávajú vo svojej práci o neformálnej logike: „Jeden kanadský poslanec raz tvrdil, že federálne ministerstvo zdravotníctva a sociálnych vecí spolupracovalo so spoločnosťou Kellog povolením predaja cereálii (Kellog’s Corn Flakes), ktoré mali „malú alebo žiadnu nutričnú hodnotu.“ Marc Lalonde, vtedajší minister zdravotníctva, v snahe o vyvrátenie obvinenia, povedal: „Čo sa týka ich nutričnej hodnoty, mlieko, čo si k nim dávate, ju má obrovskú.“ Lalondov argument (aj keď jeho tvrdenie je skôr implicitné ako explicitné) je, že kukuričné vločky majú výživnú hodnotu. Jeho dôkaz, že mlieko má veľkú výživnú hodnotu, je jasne nerelevantný k nutričnej hodnote vločiek. Predniesol chybný argument, lebo jeho dôkaz nepodporuje jeho tvrdenie. Napriek tomu, že absolútne prípady zbytočných argumentov sú pomerne zriedkavé, mnohé druhy tejto argumentačnej chyby sú bežnejšie. Tri nasledujúce príklady ukazujú prípady, v ktorých je argument namierený na niečo iné ako tvrdenie, ktoré má debatér podporiť. Argument ad hominem, „argument na človeka,“ je útokom na povahu človeka alebo pôvod nerelevantný k tvrdeniu. Nie všetky argumenty ad hominem sú chybné – len tie, ktoré nie sú relevantné k tvrdeniu. Pochopiteľne, či je alebo nie je tento útok relevantný, je sporné. V amerických prezidentských voľbách 2004 obidvaja kandidáti útočili na minulosť a pôvod oponenta. George W. Bush a jeho podporovatelia útočili na službu Johna Kerryho vo Vietname, kým Kerry a jeho podporovatelia útočili na Bushovu službu v texaskej Leteckej národnej garde. Sú tieto prípady vojenskej služby staršie ako tridsať rokov relevantné k voľbe budúceho prezidenta Spojených štátov? Odpoveď na túto otázku určí, či je argument ad hominem chybou alebo nie. Niektoré ad hominem nie sú chybné. Zoberme si úplne hypotetický prípad: ak by niekto predniesol vysoko dôveryhodné dôkazy o tom, že minister zdravotníctva podvádzal na svojich lekárskych skúškach. Taký útok je nepochybne útokom na osobu, ale je relevantný k jej úlohe ako hlavy ministerstva. Karikatúra5 zahŕňa argumenty založené na niekedy zámernej dezinterpretácii oponentovho argumentu. Debatér tento argument vyloží tak, aby bol iný, než 5

Anglicky straw man.

53


v skutočnosti chce byť, a potom zaútočí na túto jeho pozmenenú verziu namiesto skutočnej. Napríklad by mohol niekto argumentovať proti trestu smrti tým, že by tvrdil, že pri ňom existuje riziko popravenia nevinného. Jeho kritik by na toto mohol odpovedať: „Váš postoj netrestať vraždu, lebo by ste mohli náhodou trestať nevinného, je iracionálny. Naznačujete, aby sme otvorili dvere našich väzníc a dali každému slobodu, aby sme netrestali niekoho, kto je nevinný. Vaše stanovisko je neobhájiteľné. Nemáme inú možnosť, ako podporiť trest smrti pre vrahov, aby sme predišli bezpráviu, ktoré sa zdá, že presadzujete.“ Napriek tomu, že táto odpoveď môže byť relevantná k iným argumentom proti trestu smrti, nie je relevantná k tomu, ktorý má zodpovedať. Pôvodný argument bol, že niektorí odsúdení môžu byť v skutočnosti nevinní. Reakcia nevyvracia tento argument, ale vytvára iný argument, na ktorý odpovedá. Údenáč6 je argument, ktorý odvádza pozornosť od daného argumentu. Nový argument je irelevantný k práve debatovanému argumentu a slúži na obídenie diskusie o strete, alebo dokonca na jej ukončenie. Údenáč bol pôvodne pomenovaný podľa jedného postupu v anglických honoch na líšky. Na konci honu preložili poľovníci cez líščiu stopu údenáč, aby ju psy stratili. Údenáč ako argument je podobne vytvorený, aby kvôli nemu debatéri nemohli sledovať dôležité body. Veľa ľudí si myslí, že navrhovaný dodatok k ústave Spojených štátov, ktorý by zakázal homosexuálne manželstvá je údenáčom. Otázka homosexuálnych partnerstiev, známa už pred americkými prezidentskými voľbami 2004, možno nie je dôležitá pre väčšinu Američanov, ale bola úspešná v odvedení pozornosti voličov od americkej ekonomiky a vojny v Iraku. Existuje veľa ďalších argumentačných chýb spojených s relevanciou. Niekoľko z nich prinášame: Otrava studní: pokus diskreditovať osobu alebo zdroj, než odznie ich argument. „Dr. Summers je republikán. Od neho môžeme očakávať len to, že bude proti pozitívnej diskriminácii.“ Vina z asociácie: na argument sa útočí nie na základe jeho obsahu, ale pre ľudí, ktorí sú s ním spojení. „Ako môžeme podporovať Cooperove názory na zahraničnú politiku? Veď jeho žena je socialistka.“ Argument strachu: Pokus zastrašiť pre odvedenie pozornosti od argumentu. Argument strachu je chybný, len keď sa strach používa jedine na odvedenie pozornosti. „Ak zvolíte môjho oponenta, mali by sme okamžite začať stavať bombové kryty pre naše rodiny a pripraviť sa na útok, lebo on má málo zahraničnopolitických skúseností.“ Argument popularity: keď debatér používa obľúbenosť človeka, tovaru alebo názoru na odôvodnenie pozitívneho záveru o ňom. „Väčšina Srbov podporuje prezidenta Borisa Tadića. Vy by ste mali tiež.“

6

Anglicky red herring.

54


Argument tradície: pokus argumentovať za nejaký postup na základe jeho tradície namiesto jeho účinnosti. „Americká ústava umožňovala občanom vlastniť zbrane posledných 200 rokov, tak by tak mala robiť aj ďalších 200 rokov.“

Unáhlený záver Niekedy aj „skok k záveru,“ táto skupina argumentačných chýb, v ktorých dôkazy a tvrdenia poskytnuté debatérom spoločne neprejdú skúškou dostatočnosti. Neprejdú ňou, lebo dôkazy neboli systematicky zozbierané, lebo vzorka dôkazov nebola systematická, alebo lebo debatér ignoroval prítomnosť opačných dôkazov. V nasledujúcich príkladoch preto budú tvrdenia relevantné pre argument a dôkazy, ktoré napriek tomu, že sú relevantné, nie sú dostatočné. Unáhlené zovšeobecnenie7 je chyba v argumente z príkladu, keď vybrané príklady sú nedostatočné buď v počte alebo v reprezentatívnosti. Pripomíname kapitolu 5, kde sme vysvetlili, že argument z príkladu je taký, ktorý k záveru dospieva zovšeobecnením príkladov. Priniesli sme príklad unáhleného zovšeobecnenia, ktorý si zaslúži zopakovať. V ňom Daniel Pipes predniesol niekoľko príkladov univerzitných profesorov, ktorí sa vyjadrili proti vojne v Iraku. Po prednesení piatich príkladov Pipes dospel k svojmu tvrdeniu, že „tieto pohľady sú bohužiaľ bežné v americkej akademickej obci,“ jeho dôkazový materiál tak pozostával z piatich výrokov. Z nich sa snažil podporiť všeobecné tvrdenie o amerických profesoroch. Týmto argumentom sa Pipes dopustil unáhleného zovšeobecnenia. Klzký kopec je argument, v ktorom sa debatér snaží spojiť sériu udalostí do reťaze, ktorá nakoniec „kulminuje kalamitou.“ Na rozdiel od všeobecnej mienky, klzký kopec nie je nutne argumentačnou chybou. Je ňou, len ak debatér nesprávne prepojí udalosti. Napriek tomu, že tieto prepojenia sú relevantné k tvrdeniu, sú chybné, lebo nie sú dostatočne zdokumentované. Američania proti obmedzeniu osobného vlastníctva strelných zbraní často tvrdia, že jedna forma kontroly povedie k inej, čo povedie k zákazu všetkých strelných zbraní, vrátane poľovníckych. Podľa tohto argumentu, „ak povolíme obmedzenie vlastníctva poloautomatických zbraní, protizbraňoví politici sa budú cítiť silní a za svoj ďalší cieľ si vyberú všetko vlastníctvo ručných zbraní. Ak budú úspešní so zákazom ručných zbraní, zakrátko budú mať dostatočnú politickú silu zakázať všetky druhy zbraní, vrátane poľovníckych a zbierok zbraní.“ Prednesený argument je klzkým kopcom, lebo kauzálne prepojenia medzi jednotlivými krokmi nie sú podložené. Dve nepravdy je skratka pre argumentačnú chybu bežne nazývanú „Dve nepravdy nerobia pravdu.“ Dve nepravdy sú „zle uplatnené odvolávanie sa na konzistenciu. Osoba je nútená prijať alebo prehliadnuť jednu vec, ktorá je chybná, lebo existuje alebo bola prehliadnutá iná, podobná, takisto chybná vec.“ Odporcovia trestu smrti často tvoria jeden argument dvoch neprávd. Tento argument znie asi nasledovne: „Ako môže štát ospravedlniť zabitie človeka, keď jeho čin je taký istý ako čin tohto človeka?“ Presvedčivosť argumentu samozrejme závisí od toho, či si sú tie dva činy podobné. Ak nie sú, tak jeden môže byť správny, a druhý nie.

7

Anglicky hasty generalization.

55


Hore opísané argumenty sú chybné, lebo napriek tomu, že môžu byť relevantné k tvrdeniam, ktoré podporujú, ich premisy alebo dôkazy nestačia na ich potvrdenie. Medzi ďalšie argumentačné chyby spojené s dostatočnosťou patria: Nesprávny argument praxe: táto argumentačná chyba predpokladá, že človek smie robiť veci, ktoré sú bežnou praxou, napriek tomu, že táto prax je nesprávna: „Prečo by som mal platiť ženám rovnako ako mužom? Iné podniky platia mužom viac, preto by som mal mať možnosť robiť to isté.“ Zámena časti za celok: 8 je argument, ktorého dôkaz je vybraný z časti celku, ale jeho záver sa vzťahuje na celok. „Tim Howard, brankár Manchestru United, je vynikajúci brankár. Preto je Manchester United jeden z najlepších európskych tímov.“ Manchester United môže byť vynikajúci tím, ale tento argument je chybným výrokom o vzťahu medzi časťou (brankárom) a celkom (tímom). Zámena celku za časť: 9 v tomto chybnom argumente sa dôkaz vzťahuje na celok, ale záver na časť. Argument predpokladá, že čo je pravdivé pre celok, musí byť pravdivé pre jeho zložky. „Harvard je výborná univerzita, preto musí byť Lawrence Tribe, harvardský profesor práva, vynikajúci vyučujúci.“ Ako predošlý príklad, tvrdenie môže byť správne, ale argumentácia je chybná, lebo je nesprávnym výrokom o vzťahu medzi celkom (Harvardom) a časťou (profesorom Tribom). Post hoc: táto argumentačná chyba, tiež svojím celým latinským názvom post hoc, ergo propter hoc („po tomto, teda pre to”), pochádza z predpokladu, že preto, lebo jedna vec nasleduje druhú, je ňou aj zapríčinená. Niekto by mohol povedať: „Keď sa George W. Bush stal prezidentom, americká ekonomika vošla do recesie, a preto bola jeho politika jej príčinou.“ Či Bushove kroky prispeli k recesii, tu nebolo dobre podporené. Debatér jednoducho predpokladal príčinno-následkový vzťah. Chybná analógia: táto argumentačná chyba sa objaví, keď sú dva prípady porovnané, ale nie sú si podobné vo vzťahu pomenovanom v porovnaní. Počas Republikánskeho národného zjazdu bývalý starosta New Yorku Rudoplh Giuliani prirovnal Georga W. Busha k Winstonovi Churchillovi, naznačujúc, že Bush je Churchill našej doby. Niekoľko novín na to reagovalo tým, že porovnanie bolo chybné. Napríklad: „Nepriateľ sira Winstona Churchilla bol mocný, odhodlaný diktátor, prezident Bush je v konflikte s tienistou nemesis a jej malou skupinkou uctievačov, zameraných skôr na ničenie než na dobývanie. Pán Churchill vítal svojich spojencov, pán Bush by rád šiel sám.“ Opísali sme chyby príbuzné každému štandardu kvality argumentu: prijateľnosti, relevancie a dostatočnosti. Tento zoznam argumentačných chýb určite nie je vyčerpávajúci. Kapitolu zakončíme vymenovaním niekoľkých ďalších chýb spojených s jazykom, ktorý debatéri používajú.

Argumentačné chyby spojené s jazykom Tri kategórie chýb, ktoré sme opísali, sú priamo spojené s troma kritériami logického hodnotenia argumentov. Niekedy sa objavuje aj ďalšia skupina argumentačných chýb.

8 9

Anglicky fallacy of composition. Anglicky fallacy of division.

56


Tieto, napriek tomu, že nie sú jednoducho spojiteľné s jednotlivými štandardami kvality argumentu, sú niekedy rovnako dôležité. Viaczmyselnosť sa objaví, keď má jedno slovo v argumente dva alebo viac zmyslov a poslucháč nemá prostriedky, ako dostatočne určiť, o ktorý zmysel ide. Keď Nikita Chruščov povedal „My vás pochováme,“ niektorí to interpretovali tak, že Sovietsky zväz by zničil Spojené štáty. Niektoré dôkazy však naznačujú, že tým pravdepodobne myslel, že sovietska politika pretrvá dlho po americkom kolapse. Tlmočníci obviňujúci Chruščova z vyhrážania sa Spojeným štátom sa dopustili chybného argumentu viaczmyselnosti. Dvojznačnosť je, keď je slovo použité v dvoch rozdielnych zmysloch, a jeho zmysel sa počas argumentu posunie. Politik by svoju kampaň mohol začať obhajovaním podpory nových krajín, po šiestich týždňoch by mohol svoj zoznam pozmeniť. Nejasnosť vzniká, keď je význam slova alebo slov v argumente bližšie neurčený, a keď táto nejasnosť zabráni tomu, aby obecenstvo správne pochopilo argument. Ak mestský úradník obhajuje navýšenie zdrojov pre vzdelávanie, jeho obecenstvu nemusí byť jasný význam slova „navýšenie.“ Nabitý výraz je to, keď debatér označí niečo menom, ktoré je zároveň hodnotením, a toto hodnotenie hrá rolu v podpore jeho záveru. Taký argument je chybný, keď debatér používa ten názov bez podpory alebo dôvodu. V niektorých prípadoch môže používanie výrazu zbrane hromadného ničenia nabádať poslucháčov k inej reakcii, aká by sa dostavila, keby debatér predstavil vybraný druh zbraní.

57


Kapitola 7 •

Debata Karla Poppera

V tejto kapitole opisujeme formát debaty Karla Poppera. Chceli by sme zdôrazniť, že debata Karla Poppera je formát, ktorý sa dá použiť pri veľkom množstve druhov téz, nie len postupových alebo hodnotových. Môže sa v ňom debatovať hociktorý druh tézy, vrátane definičných, opisných, vzťahových alebo hodnotiacich. Typ tézy určuje druh argumentov, ktoré sa debatéri rozhodnú postaviť. Štandardy tvorby týchto argumentov by mali byť konzistentné s logickými požiadavkami tézy a potrebami publika.

Predstavenie debaty Karla Poppera Debata Karla Poppera sa zameriava na základné prvky kontroverzie, prízvukujúc najmä rozvoj kritického myslenia a tolerancie a uznania viacerých názorov. Debata má preto nasledujúce ciele: • • • • • •

Kritické myslenie Tolerancia iných názorov Vzdelávanie Rešpektovanie etických zásad Pokora pri debatovaní proti oponentom Vytvorenie informovanej, demokratickej spoločnosti

Časti debaty Karla Poppera V debate sa stretávajú dva tímy. Jeden z nich, súhlasný, obhajuje tézu a druhý, nesúhlasný, jej oponuje. Tieto dva tímy si vymieňajú argumenty podľa striktného formátu, ktorý dáva obidvom stranám rovnaký čas na prezentáciu svojej pozície. Debata sa skladá z 10 častí, z toho 6 rečí – neprerušených prezentácií určeného rečníka – a 4 krížových výsluchov – sérií otázok a odpovedí, na ktorej sa podieľa jeden rečník každého tímu. Formát tiež stanovuje dĺžku času pre jednotlivé časti. Prvé reči obsahujú základné argumenty k téze. V týchto rečiach debatéri prezentujú všetky svoje dôvody pre obhajobu alebo vyvrátenie tézy. Druhé a tretie reči sú venované spochybňovaniu a obhajovaniu argumentov. V týchto rečiach debatéri prinášajú námietky proti argumentom svojich oponentov a obraňujú svoje vlastné, nesmú prinášať úplne nové argumenty na podporu svojej pozície. Krížové výsluchy slúžia na objasnenie argumentov a ako základ pre námietky, ktoré odznejú v ďalších rečiach.

Formát debaty Karla Poppera V debate vystupujú šiesti debatéri, traja za súhlasný a traja za nesúhlasný tím. Formát určuje úlohy, ktoré im prináležia. Napríklad prvý súhlasný rečník odpovedá na otázky nesúhlasného tímu v prvom krížovom výsluchu. Potom ustupuje, kým druhí a tretí rečníci vystupujú v krížovom výsluchu a ďalšej reči. Vracia sa, aby viedol štvrtý krížový výsluch. V nasledujúcej tabuľke je každý rečník označený podľa poradia, v ktorom

58


odznieva jeho reč. Tabuľka opisuje časti debaty, čas im vyhradený a rečníkov, ktorí v nich vystupujú. Debata Karla Poppera 10

Časť Prvá súhlasná reč Prvý výsluch

Čas 6 minút 3 minúty

Prvá nesúhlasná reč Druhý výsluch

6 minút 3 minúty

Druhá súhlasná reč Tretí výsluch

5 minút 3 minúty

Druhá nesúhlasná reč Štvrtý výsluch

5 minút 3 minúty

Tretia súhlasná reč Tretia nesúhlasná reč

5 minút 5 minút

Rečník Prvý súhlasný rečník Pýta sa 3. nesúhlasný, odpovedá 1. súhlasný rečník Prvý nesúhlasný rečník Pýta sa 3. súhlasný, odpovedá 1. nesúhlasný rečník Druhý súhlasný rečník Pýta sa 1. nesúhlasný, odpovedá 2. súhlasný rečník Druhý nesúhlasný rečník Pýta sa 1. súhlasný, odpovedá 2. nesúhlasný rečník Tretí súhlasný rečník Tretí nesúhlasný rečník

Týchto 10 častí trvá dokopy 44 minút rovnomerne rozdelených medzi obidva tímy. 22 minút jedného tímu sa delí na 16 minút rečí a 6 minút otázok a odpovedí. Úlohy debatérov sa menia: Prví rečníci vystupujú v troch častiach, dokopy 12 minút, druhí a tretí v dvoch častiach, dokopy 8 minút.

Tímový formát Formát Karla Poppera chápe debatu ako tímovú aktivitu. Tím, skupina troch jednotlivcov, pracuje počas súťaže ako jeden celok. Títo traja ľudia zostávajú spolu počas celého turnaja. Turnaj sa skladá z niekoľkých debát alebo kôl. V niektorých kolách budú tímy tézu obhajovať, v niektorých jej oponovať. Tímový aspekt debaty Karla Poppera je pre ňu dôležitý. Mnohí debatéri si myslia, že práve oni sú dôvodom, prečo ich tím vyhráva alebo prehráva: ak vyhráva, myslia si, že im prináleží špeciálny kredit, ak prehráva, môžu obviňovať ďalšieho debatéra. V debate Karla Poppera nemá takéto zmýšľanie zmysel. Formát od debatérov vyžaduje nielen, že sa budú vidieť ako časť väčšieho tímového celku, ale že aj uznajú dôležitosť celého konceptu tímu. Ak debatéri nie sú tímoví hráči, šance na úspech ich samých a tímu ako celku sa znižujú.

Úlohy členov tímu Napriek tomu, že povinnosti jednotlivých debatérov sa odlišujú, ich úlohy nie sú špecializované alebo jasne odlíšiteľné. Nedokážeme dostatočne zdôrazniť, že debata Karla Poppera je pre tímy. Debaty nevyhrávajú jednotlivci, ale tímy. Mohli by sme 10

V angličtine sa namiesto pomenovaní prvá, druhá a tretia reč niekedy používajú pomenovania Constructive Speech, First Rebuttal a Second Rebuttal (konštruktívna reč, prvá a druhá obhajoba). Vyplýva to z charakteru týchto rečí, lebo prvá reč slúži na vybudovanie línie a druhá a tretia na jej obhajobu. Niektoré iné debatné formáty rozlišujú viac konštruktívnych rečí, lebo povinnosť prezentovať líniu sa delí medzi viacerých rečníkov.

59


porovnať debatný tím so štafetovým, jednotlivci síce vystupujú samostatne, ale sú hodnotení ako jeden celok. Musia spolupracovať, traja členovia tímu sú zodpovední za odlišné prístupy k jednému koherentnému argumentu za alebo proti téze. Neprezentujú tri odlišné, nekompatibilné argumenty. Za cenu prehnania prirovnania by sme mohli povedať, že ako štafetoví bežci sa aj debatéri musia naučiť podávať si kolík. Úspešná argumentácia závisí od jej sledovateľnosti. Priznanie z úst debatéra počas krížového výsluchu musí byť využité počas reči, ktorá nasleduje. Ale ako hovorí tabuľka, debatér, ktorý práve skončil výsluch, nikdy neprináša vlastnú reč bezprostredne po ňom. Napríklad tretí nesúhlasný rečník sa pýta v prvom výsluchu, ale po ňom nasleduje prvý nesúhlasný rečník. Tretí nesúhlasný rečník sa vracia až na konci debaty. Vtedy nemá za úlohu vrátiť sa k otázkam, ktoré odzneli pred pol hodinou, ale zhrnúť argumenty, ktoré odzneli v debate. Dobrý príklad zdieľania úloh je vidieť v debate o prevádzačstve v doplnku 1. V prvom výsluchu sa tretí nesúhlasný rečník pýta: „Tvrdíte, že štáty nie sú schopné vysporiadať sa so svojimi vlastnými zločincami?“ Táto otázka je veľmi dôležitá, hlavne keď hlavným stanoviskom nesúhlasného tímu je, že jednotlivé štáty a nie Medzinárodný trestný tribunál by mali riešiť problém prevádzačstva.

Prípravný čas K osnove, ktorú sme už opísali, dodávame, že každá debata obsahuje ďalších 16 minút prípravného času, 8 minút pre každý tím. Tento čas nie je nijako bližšie zadelený, je len na rozhodnutí tímu, ako ho zadelí. Napríklad nesúhlasný tím si môže vybrať 2 minúty pred prvým výsluchom, ďalšie 2 pred prvou rečou, ďalšie 2 pred druhou rečou, atď. Využitie prípravného času môže byť v debate Karla Poppera strategické. Čím viac je tím pripravený, tým menej času bude potrebovať počas začiatkov debaty. Čím menej času využije na začiatku, tým viac si ho necháva pre druhú a tretiu reč, teda pre syntézu a zhrnutie svojich pozícií. Aby mali čo najviac času ku koncu debaty, musia sa členovia tímu pripravovať a komunikovať spolu. Prípravný čas je počas debaty vitálny. Akonáhle sa skončí jedna časť debaty, členovia tímu musia rýchlo dať hlavy dokopy a porovnať si poznámky. Po pár minútach sa jeden z nich postaví a začne ďalšiu časť debaty. Počas prípravného času si musia podávať svoje nápady a navrhovať stratégie. Ak nevedia dostatočne dobre spolupracovať počas prípravy, tím sa rozpadne. Argumenty neodznejú a refutácie nebudú zodpovedané. Základ tímovej spolupráce musí byť daný už počas stretnutí pred debatou. Čas krížových výsluchov môže tiež byť cenný pre prípravu. Kým jeden debatér vedie výsluch, ostatní sa môžu pripravovať. Takto vie tím maximalizovať svoj prípravný čas. Využitie času krížových výsluchov na prípravu tiež uschováva prípravný čas na neskôr, keď ho bude viac potrebovať. Rýchla analýza štruktúry formátu nám odhalila, že každý debatér viac času počúva, než hovorí. Hneď dodávame, že počúvať neznamená čakať na príležitosť rozprávať. Úspech snaženia tímu závisí od toho, ako dobre jeho členovia počúvajú. Pozorné písanie si poznámok je dobrou pomôckou k dobrému počúvaniu. Keď si debatéri robia poznámky, ich počúvanie sa stáva aktívnym, nie pasívnym, lepšie pochopia, o čom je reč. Debatér, ktorý si píše poznámky, si môže začať písať svoje odpovede k tomu, čo oponenti tvrdia.

60


Kapitola 8 •

Argumenty príčinno-následkových tvrdení

V kapitole 3 sme hovorili o štyroch skupinách téz: definičných, opisných, vzťahových a hodnotiacich. Táto kapitola hovorí o stavbe argumentov k vzťahovým tézam. Ako už naznačuje ich meno, vzťahové tézy sa zameriavajú na to, v akom vzájomnom vzťahu sú dva predmety. Dva z najrozšírenejších druhov vzťahových téz sa venujú vzťahom kauzality a podobnosti. V prvom prípade sú dva predmety vo vzťahu príčiny a následku, v druhom sú prepojené na základe podobnosti alebo odlišnosti. V tejto kapitole sa zameriame na príčinno-následkové tvrdenia. V prvej časti preskúmame, ako môžu debatéri stavať línie na podporu týchto téz, v druhej, ako môžu argumentovať proti nim.

Príčinno-následková argumentácia Príčinno-následková argumentácia je bežná nielen v debatách, ale aj v každodenných rozhovoroch. Otázky kauzality skúmajú, prečo určité konania, udalosti alebo podmienky (príčiny) majú určité konzekvencie (následky). Kauzalita pomáha vysvetliť, prečo cítime, rozmýšľame alebo sa správame určitým spôsobom, prečo dochádza k historickým alebo prírodným javom, či a prečo kroky štátu vedú k zmenám v spoločnosti. Príčinnonásledkové analýzy sú bežné, keď debatér navrhuje konkrétny plán a tvrdí, že prinesie určité výhody. Navrhovatelia plánu môžu tvrdiť, že ich príčina (napríklad vzdelávací program) povedie k určitým následkom (viac emancipovaná a sebavedomá mládež). Vo formálnych debatách môže byť príčinno-následková argumentácia užitočná pri množstve téz. Napríklad hodnotová téza „Cenzúra poškodzuje demokratické spoločnosti,“ vyžaduje od súhlasného tímu, aby vysvetlil negatívny kauzálny vzťah medzi cenzúrou a konkrétnym znakom demokratickej spoločnosti Kým téza od debatérov vyžaduje, aby rozprávali o hodnotách slobody slova, sebarealizácie alebo spoločenského pokoja, kauzálna argumentácia im pomáha analyzovať interakcie medzi týmito hodnotami. Príčinno-následková argumentácia je tiež nepostrádateľná pre debatovanie postupových téz. Napríklad téza „Štát by mal zaviesť pozitívnu diskrimináciu na podporu ženských práv,“ od súhlasného tímu vyžaduje, aby prišiel s analýzou súčasnej legislatívy a preukázal, prečo nedostatočne chráni ženské práva (alebo ako súčasné zákony poškodzujú práva žien). Súhlasný tím musí ďalej vysvetliť, ako by jeho návrh tieto práva lepšie chránil. Bez ohľadu na to, o akom druhu tézy sa debatuje, je zásadne dôležité, aby debatéri poznali a rozumeli príčinno-následkovej argumentácii. Téza „Oddelenie súkromnej a verejnej sféry poškodzuje ženské práva,“ je prostá príčinno-následková téza. Tvrdí, že príčina (oddelenie súkromnej a verejnej sféry) spôsobuje následok (porušovanie ženských práv). Je možné túto tézu brať za hodnotovú, ale aj tak sa stále bude zameriavať na vzťah medzi domnelou príčinou

61


a následkom. Téza od tímov nevyžaduje, aby debatovali o tom, či sú ženské práva dôležité, ale o tom, aké sú dôvody ich porušovania. Túto tézu budeme používať v celej kapitole, aby sme priblížili znaky príčinno-následkových argumentov.

Teoretické prvky príčinno-následkovej argumentácie Pochopiť, ako postaviť príčinno-následkové argumenty, si vyžaduje pohľad na ich metodiku a rozdelenie. Ako prvé je potrebné spoznať metódy použiteľné na podporu všetkých kauzálnych argumentov.

Tri časti príčinno-následkového argumentu Príčinno-následkový argument sa často skladá z troch častí: opisu príčiny, opisu následku a vysvetlenia kauzálneho vzťahu medzi nimi. Debatéri často popisujú údajnú príčinu pozorujúc nejakú skutočnosť. Napríklad pri našej téze o ženských právach môže súhlasný tím spozorovať, že ženy pôsobia hlavne v súkromnej sfére, kým muži prevažujú vo verejnej. Preto by mohol tvrdiť, že oddelenie týchto sfér diktuje, kto sa môže zúčastňovať chodu ktorej z nich. Ako druhé by debatéri mali opísať následok. Následok môže opäť byť odpozorovaná skutočnosť. Je možné tvrdiť, že ženy buď pracujú doma alebo sú zamestnané v pozíciách, kde nedisponujú širokými právomocami alebo nedostávajú vyššie platy a že tieto skutočnosti ukazujú, ako sú ich práva porušované. Pozorovanie výskytu žien v určitých profesiách sa tým stáva základom kauzálneho argumentu. Po opísaní príčiny a následku musia debatéri ako tretie vysvetliť, že vzťah medzi dvoma opisovanými skutočnosťami je príčinno-následkový. Jednoducho povedané, že ženy, podieľajúce sa predovšetkým na chode súkromnej sféry, nezastávajú najvyššie, najlepšie platené pozície, nedokazuje kauzálny vzťah. Súhlasný tím musí vysvetliť, že myšlienkový smer, podľa ktorého sú ženy prirodzenou súčasťou súkromnej sféry (napríklad presvedčenie, že hlavnou úlohou ženy je byť matkou, čím je následne menej schopná presadiť sa vo verejnej sfére) vedie k diskriminácii žien. Úlohou súhlasného tímu je tvrdiť, že sa jedná o kauzálny vzťah, nie o zhodu okolností.

Metódy podpory a vyvracania kauzálnych vzťahov Stavba argumentov o príčinách a následkoch je mimoriadne ťažká, lebo príčiny sa často nedajú pozorovať, ale len predpokladať. Keď debatér tvrdí, že nejaká skutočnosť spôsobuje druhú, väčšinou pri tom pozoruje, že zmena prvej skutočnosti je sprevádzaná primeranou zmenou v druhej. Napríklad záhradník navŕši mulč okolo svojich kríkov a po čase si všimne, že ich ovocie je väčšie a sladšie. Preto predpokladá, že mulčovanie malo za následok lepšie ovocie. Záhradník teda spozoroval dve skutočnosti: mulčovanie a urodenie lepšieho ovocia. Z tohto pozorovania predpokladá, že mulčovanie spôsobuje lepšiu kvalitu ovocia. Keďže príčiny sú pozorované, ale nie priamo skúmané, ťažko sa dokazujú a ani v najlepších podmienkach sa nedajú úplne potvrdiť. Najbežnejší spôsob podpory kauzálneho argumentu je najprv dôkladne pozorovať skutočnosti, o ktorých sa predpokladá, že sú príčinou a následkom, a následne analyzovať, ako sú prepojené. Asociácie zostavené na základe týchto prepojení nie sú nikdy dokonalé, ale sú najlepším dostupným prostriedkom podpory príčinnonásledkových argumentov. Asociačné metódy sú základom Kánona kauzality Johna

62


Stuarta Milla. Millove kánony sú základom troch zjednodušených metód, ktoré prinášame v tejto kapitole: súhlasu, rozdielu a úmery. Metóda súhlasu sa dá použiť na podporu príčinno-následkového argumentu poukázaním na niekoľko prípadov, v ktorých sú dva prvky prítomné zároveň. Debatér môže tvrdiť, že jeden prvok je príčinou a druhý následkom. Môže priniesť niekoľko prípadov záhrad, ktoré zdieľajú dva znaky: pravidelné mulčovanie ovocia a jeho vyššiu kvalitu. Potom by postavil argument, podľa ktorého mulčovanie spôsobuje nárast kvalitnejšej úrody. Pri našom príklade so ženskými právami by debatér mohol priniesť príklady spoločností, ktoré udržujú striktné oddelenie súkromnej a verejnej sféry a ženy v nich majú podstatne menej práv než muži. V takom prípade môže na základe metódy súhlasu tvrdiť, že oddelenie je príčinou následku menších práv. Žiaden spôsob podpory príčinno-následkového tvrdenia nie je dokonalý, ale metóda súhlasu, predovšetkým použitá samostatne, je mimoriadne náchylná k chybám. Zoberme si veľmi jednoduchý príklad: Whisky Brandy Vodka Gin Víno

+ voda → + voda → + voda → + voda → + voda →

otrava otrava otrava otrava otrava

Keďže tieto prípady zdieľajú prítomnosť vody a otravy, debatér by z toho mohol chybne predpokladať, že voda spôsobuje otravu. Samozrejme, veľmi povrchný pohľad na tieto situácie odhalí, že voda a otrava nie sú ich jediné spoločné prvky. Tento príklad nám hovorí, že metóda súhlasu môže byť chybná, ak sú v každom prípade prítomné iné, možno neznáme alebo ukryté, prvky. Táto chyba v argumentácii sa môže vyskytnúť, ak je metóda súhlasu jediný spôsob podpory kauzálneho tvrdenia a pluralita príčin následku nie je dostatočne objasnená. Metóda rozdielu sa dá použiť na doplnenie metódy súhlasu. Na rozdiel od metódy súhlasu, keď debatér prináša prípady, v ktorých sa vyskytuje príčina aj dôsledok, debatér v nej prináša prípady, keď príčina aj dôsledok chýbajú. Na vysvetlenie sa vráťme k nášmu príkladu mulčovania ovocia. Podľa metódy súhlasu sme si všímali záhradníkov, ktorí svoje rastliny mulčovali a mali lepšiu úrodu. Teraz si budeme všímať prípady záhradníkov, ktorí nemulčujú a urodí sa im menšie a kyslejšie ovocie. Kombinovaním prípadov, kde sa príčina aj následok spoločne vyskytujú alebo nevyskytujú, debatér posilňuje svoj argument. Pri téze o ženských právach by debatér používajúci metódu súhlasu hľadal príklady spoločností, ktoré oddeľujú súkromnú a verejnú sféru a ženy v nich majú menej práv než muži. Používajúc metódu rozdielu by uvádzal príklady spoločností, kde neexistuje taký markantný predel medzi súkromnou a verejnou sférou a porušenia práv žien sa v nich nevyskytujú. Spojením prípadov, v ktorých sa obidva prvky vyskytujú s prípadmi, v ktorých sa nevyskytuje ani jeden, opäť posilňuje argument príčiny a následku. Prostredníctvom metódy rozdielu sa dá presvedčiť o pravdivosti metódy súhlasu, lebo dokáže odhaliť chyby, ku ktorým došlo pri používaní metódy súhlasu. V prípade vody

63


spôsobujúcej otravu sa kauzálny vzťah dá overiť odstránením vody z nápojov. Nechať ľudí piť whisky, brandy, vodku, gin alebo víno bez vody by vyvrátilo, že voda je príčinou otravy. Metóda rozdielu môže tiež odhaliť potenciálne chybnú argumentáciu k téze o ženských právach. Ak debatér nájde prípady spoločností, ktoré síce výrazne neoddeľujú súkromnú a verejnú sféru, no napriek tomu porušujú ženské práva, vie tým spochybniť príčinnonásledkový argument svojich oponentov. Ak obdobne nájde prípady spoločností, ktoré striktne oddeľujú verejnú a súkromnú sféru, no majú vynikajúce hodnotenie vo veci ženských práv, kauzálny vzťah jeho oponentov môže byť takisto chybný. Metóda rozdielu umožňuje overiť kauzálnu argumentáciu: ak je správna, odstránenie údajných príčin by malo viesť k odstráneniu následkov. Ak sa tak nestane, debatér asi identifikoval zlú príčinu. Metóda úmery sa používa na podporu príčinno-následkového tvrdenia poukázaním na to, že ak dôjde k nárastu (alebo poklesu) v miere príčin, dôjde k nárastu (poklesu) v miere následkov. Na použitie tejto metódy je potrebné uviesť príklady, v ktorých sa údajné príčiny a následky vyskytujú v rôznej miere. Ak je kauzálny vzťah platný, je možné tvrdiť, že nárast miery príčiny je úmerný nárastu miery následku alebo že pokles miery príčiny je úmerný poklesu miery následku. Používajúc metódu úmery by debatér mohol pozorovať rôzne druhy mulču používané záhradníkmi, všímajúc si napríklad obsah dusíka v nich. Usporiadaním mulčov podľa obsahu dusíka by mohol preskúmať, aký má dusík vzťah na veľkosť a chuť ovocia. Ak sa s nárastom obsahu dusíka zväčšujú plody, tak je možné tvrdiť, že veľkosť plodov závisí od obsahu dusíka v mulči. Príklady spoločností s rôznou mierou oddelenia súkromnej a verejnej sféry úmernou miere ochrany ženských práv sú ďalším dôkazom pre kauzálny vzťah medzi oddelením súkromnej a verejnej sféry a ochranou ženských práv. Objavením spoločnosti, ktorá časom uzavrela priepasť medzi súkromnou a verejnou sférou a zároveň zvýšila ochranu ženských práv, prináša debatér dobrý dôkaz pre kauzálny vzťah. Ako sme už povedali, metóda rozdielu sa dá použiť na overenie kauzálnej argumentácie. Úmera je obdobne možným spôsobom overenia jej pravdivosti. Ak by náš predošlý argument - voda spôsobuje otravu - bol správny, použitím úmery by debatér ukázal, že pridávanie vody do whisky, brandy, vodky, ginu alebo vína by viedlo k prehĺbeniu otravy. Často uvádzanou chybou kauzálnych vzťahov je cum hoc, ergo propter hoc („s niečím, teda pre niečo“ – z úmery vyplýva kauzalita). Na povrchu sa zdá, že podstata tejto chyby sa vylučuje s metódou úmery používanou na podporu príčinno-následkových tvrdení. Paradoxne, aj keď úmera nie je to isté ako kauzalita, dá sa použiť na podporu kauzálnych tvrdení. Puristicky vzaté, úmera nedokazuje kauzalitu, lebo človek si nikdy nemôže byť úplne istý, že údajnú príčinu a následok neriadi nejaká neznáma sila. Napríklad debatér by hľadal úmeru medzi oddelením súkromnej a verejnej sféry a dodržiavaním ženských práv. Ale objavil by nejaký tretí prvok (napríklad ekonomickú úroveň obyvateľstva), ktorý zároveň spôsobil oddelenie súkromnej a verejnej sféry a porušovanie ženských práv. V takom prípade by príčinou nedodržiavania práv bola nízka ekonomická úroveň, nie oddelenie súkromnej a verejnej sféry.

64


Ak teda z úmery nevyplýva kauzalita, ako môže úmera podporovať kauzálny vzťah? Kým úmera nedokazuje kauzalitu, jej neprítomnosť dokazuje neprítomnosť kauzality. Príčinno-následkové tvrdenia nemôžu byť priamo dokázané. Môžu byť podporené len neschopnosťou mnohých pokusov vyvrátiť ich. Karl Popper (áno, ide o Karla Poppera z debaty Karla Poppera) tvrdil, že pravou skúškou dokázať teóriu je pokúsiť sa vyvrátiť (falzifikovať) ju. Veril, že len opakovanými neúspešnými pokusmi vyvrátiť (falzifikovať) argumenty si môžu ľudia začať byť istí pravdivosťou svojich argumentov. Úmera je pokus vyvrátiť kauzálny vzťah. Opakované nájdenia úmery sú ekvivalentom opakovaných pokusov falzifikovať nedostatok príčinno-následkového argumentu. Úmera je preto jeden kúsok dôkazu, ktorý sa dá predložiť na podporu príčinno-následkového tvrdenia. Aj keď úmera (ako žiadna z Millovych metód) nie je dokonalým dôkazom kauzality, testuje ju, a preto poskytuje dôkazový materiál na jej obhajobu. Moderné metódy spoločenských vied vyvinuli sofistikovanejšie prostriedky podpory príčinno-následkových tvrdení: viacnásobná regresia, longitudinálna štúdia, atď. Tieto moderné metódy sú však stále založené na starších asociačných postupoch. Napriek tomu, že kauzálne argumenty nie sú vždy rovnaké, môžu byť do istej miery podporené tými istými postupmi. V ďalšej kapitole sa budeme venovať rôznym druhom kauzálnych argumentov.

Druhy kauzálnych argumentov „A spôsobuje B,“ je najjednoduchšie príčinno-následkové tvrdenie. Môže však mať niekoľko jemne odlišných významov. Môže znamenať, že „bez A by nebolo B,“ alebo že „A garantuje B,“ alebo „A prispieva k B.“ Toto je niekoľko odlišných významov výroku „A spôsobuje B.“ Na objasnenie významu kauzálnych tvrdení musíme rozlíšiť aspoň štyri ich druhy. Kauzálne argumenty nevyhnutnosti tvrdia, že bez príčiny nemôže dôjsť k následku. Výrok „sex je nevyhnutná príčina tehotenstva,“ je príkladom argumentu nevyhnutnosti, ale je nesprávny. Podľa tohto výroku, nemôže k tehotenstvu dôjsť bez sexu. Tvrdiť, že sex je nevyhnutný pre tehotenstvo nie je to isté ako tvrdiť, že sex zaručuje tehotenstvo. Sex je nevyhnutná, ale nie dostatočná príčina tehotenstva. Žena neotehotnie pri každej príležitosti, keď má sex. Kauzálne argumenty dostatočnosti, podľa ktorých „A je dostatočnou príčinou B,“ tvrdia, že prítomnosť A, takmer bez ohľadu na iné faktory garantuje B. Napríklad v niektorých krajinách handicapovaní ľudia, alebo ľudia, ktorých príjem je pod určitou hranicou, majú nárok na finančnú výpomoc od štátu. V tomto prípade, aspoň jedna príčina je dostatočná na priznanie pomoci. Ani jedna príčina nie je nevyhnutným predpokladom. Handicapovaní môžu dostávať finančnú výpomoc aj ak nemajú nízky príjem. Obdobne, ľudia s nízkym príjmom nemusia byť handicapovaní. Kombinácia paliva, jeho stlačenia a iskry sviečky je dostatočným predpokladom na naštartovanie motora. Ak sú prítomné všetky tri prvky, dôjde k naštartovaniu. Kombinácia troch prvkov je preto dostatočnou príčinou. Ako argumentácia o nevyhnutných príčinách, argumentácia o dostatočných príčinách je dôležitou súčasťou kauzálneho argumentu. Na rozdiel od nevyhnutných príčin môžu byť dostatočné príčiny oveľa dôležitejšie vo vzťahových argumentoch napríklad pri téze

65


o ženských právach. Ona od súhlasného tímu nevyžaduje, aby dokázal, že oddelenie súkromnej a verejnej sféry úplne odstraňuje ženské práva, ale požaduje, aby dokázal, že odhliadnuc od iných faktorov, je dostatočná na vytratenie ženských práv. Kauzálne argumenty prispievania tvrdia, že príčina je jedna z viacerých, ktoré smerujú k tomu istému následku. Napríklad vedci zistili, že fajčenie prispieva k zvýšeniu rizika kardiovaskulárnych ochorení. Ale takýto výskum nedokazuje, že fajčenie je ich nevyhnutnou alebo dostatočnou príčinou. Ak by fajčenie bolo nevyhnutnou príčinou, chorí by boli len fajčiari. Ak by bolo dostatočnou príčinou, všetci fajčiari by boli chorí. Ale v skutočnosti je fajčenie jedným z mnohých faktorov rizika vzniku kardiovaskulárnych ochorení. To však neznamená, že nemá signifikantný dopad na ich vytvorenie. Protipríčiny zabraňujú uskutočneniu príčinno-následkovej sekvencie. Ak je sex nevyhnutnou príčinou tehotenstva, použitie ochrany je protipríčina. Ak fajčenie vedie k zvýšeniu rizika vzniku kardiovaskulárnych ochorení, rodinné predispozície, ktoré im predchádzajú, sú protipríčinou. V tejto časti kapitoly sme hovorili o niekoľkých odlišných metódach podpory príčinnonásledkových tvrdení a ponúkli sme prehľad druhov kauzálnych argumentov. V ďalšej časti prinášame konkrétne príklady, kde môžu použiť jednotlivé metódy na prinesenie rôznych druhov kauzálnych argumentov. Tieto príklady sa týkajú toho, v akom sú súkromná a verejná sféra vzťahu so ženskými právami.

Tvorba argumentov na obhajobu príčinno-následkových tvrdení Ako už bolo povedané, tvorba súhlasnej línie k príčinno-následkovej téze si ako prvé vyžaduje opis príčiny, ktorý nasleduje opis následku. V poslednom kroku musí súhlasný tím preukázať, že vzťah medzi nimi je kauzálny a nie náhodný. Pozrieme sa na tri konkrétne príklady, ako by sa dala postaviť línia k príčinnonásledkovej téze „Oddelenie súkromnej a verejnej sféry poškodzuje ženské práva.“ Každý z týchto príkladov prináša všetky tri časti tvorby kauzálneho argumentu. Naše príklad nevychádzajú z dostatočného výskumu, aby mohli obstáť ako reálne argument. Debatéri používajúci tieto príklady ako argumenty by museli predniesť aj dostatočné dôkazy na ich podporu.

Prvý príklad: Účasť na politickom živote Opis znakov príčiny. Politika je súčasť verejnej sféry, rodina je súčasť súkromnej. Mnohé spoločnosti považujú ženy za udržiavateľky rodín, otázkam správy vecí verejných sa venujú len muži. V takých spoločnostiach sú súkromná a verejná sféra oddelené. Opis následku. Toto oddelenie vedie k nižšiemu zastúpeniu žien v zastupiteľských orgánoch. Kým budú v týchto orgánoch prevažovať muži, zákony podporujúce ženské práva nebudú prioritou. Nedostatok žien v zastupiteľstvách je preto dostatočnou príčinou ignorovaniu otázky ženských práv. Bez žien nastoľujúcich túto problematiku sú možnosti jej riešenia minimálne. Preukázanie kauzálneho vzťahu. Používajúc metódu súhlasu by debatéri mohli priniesť niekoľko príkladov, v ktorých oddelenie súkromnej a verejnej sféry poškodzuje

66


ženské práva. To sa deje v mnohých krajinách, napríklad aj v Spojených štátoch, kde v 535-člennom Kongrese sedí len hŕstka žien. Keďže ženy sa nepodieľajú dostatočne na vláde, mužmi vedené politické systémy nedokážu dostatočne odpovedať na otázku ženských práv, ak sa jej vôbec venujú.

Druhý príklad: Zastúpenie na pracovnom trhu Opis znakov príčiny. Pracovný trh je súčasť verejnej sféry, rodina je súčasť sféry súkromnej. Keďže muži sú väčšinou zamestnaní a ženy sa starajú o rodinu, sféry sú oddelené. Opis následku. Toto oddelenie sťažuje postavenie žien v zamestnaní. Očakáva sa od nich, aby plnili svoje povinnosti v rámci rodiny, a preto sú diskriminované v zamestnaní. Nie sú prijímané do určitých zamestnaní, lebo sú považované za typicky mužské. Napríklad máme celosvetovo nízky počet žien zamestnaných ako policajtky alebo v bezpečnostných zložkách všeobecne, lebo sú považované za príliš jemné a slabé na to, aby sa v nich uplatnili. V niektorých krajinách ženy pôsobia v oblasti zdravotníctva alebo školstva, lebo sú v kontakte s inými ženami. Ale vo väčšine prípadov sú odradzované od hľadania si zamestnania na úkor rodiny. Preukázanie kauzálneho vzťahu. Na tretí krok môžu debatéri opäť požiť metódu súhlasu. Mohli by priniesť niekoľko prípadov, v ktorých je zreteľná odluka a zároveň sú možnosti žien pôsobiť v zamestnaní nízke. Napríklad na Kube, kde ženy tvoria až polovicu zamestnaných a pracujú o 10 až 20 hodín týždenne viac než muži, zarábajú ženy o 20% menej. Súhlasný tím by mohol použiť aj kombináciu metód súhlasu a rozdielu. Napríklad by mohol tvrdiť, že Japonsko udržiava tradičné rozdiely medzi súkromnou a verejnou sférou, kým Čína nie. V súčasnosti si veľa znechutených japonských žien hľadá prácu v krajinách, kde očakávajú menšiu mieru diskriminácie, napríklad v Číne. Ženy, ktoré si predsa nájdu zamestnanie v Japonsku dostávajú podstatne nižšie platy než ich mužskí kolegovia. Použitím kombinácie súhlasu aj rozdielu by tak súhlasný tím tvrdil, že prítomnosť príčiny (oddelenia sfér) nevedie k prítomnosti následku (diskriminácii), kým neprítomnosť príčiny vedie k neprítomnosti následku. Napokon by súhlasný tím mohol použiť metódu úmery tvrdiac, že s klesajúcou mierou oddelenia sfér rastie počet zamestnaných žien. V Spojených štátoch sa pomaly vytráca názor, podľa ktorého majú ženy ostať v súkromnej sfére, kým ženy si čoraz častejšie hľadajú zamestnanie. Zároveň sa vytrácajú rozdiely v platoch a ženy vstupujú do typicky mužských profesií. Ďalšími príkladmi úmery by mohol súhlasný tím ešte viac posilniť svoju pozíciu.

Tretí príklad: Právny systém Opis znakov príčiny. Keďže rodina je považovaná za súčasť súkromnej sféry, štát (verejná sféra) do nej často nemá právo zasahovať, a tak sú súkromná a verejná sféra oddelené. Opis následku. Jeden z následkov oddelenia súkromnej a verejnej sféry v právnej oblasti je, že štátne orgány sa nezaoberajú problémami ako domáce násilie. Napríklad podľa zistení Human Rights Watch uzbecké úrady nariaďujú miestnej samospráve, aby manželským párom radšej nanútili uzmierenie, než by mali týranej žene povoliť rozvod.

67


Štát sa tak nezaoberá domácim násilím, lebo sa odohráva v súkromnej sfére. Toto len posilňuje oddelenie medzi súkromnou a verejnou sférou a ohrozuje ženy aj deti. Preukázanie kauzálneho vzťahu. Debatéri môžu použiť príklad Uzbekistanu na podporu kauzálneho vzťahu prostredníctvom metódy súhlasu. V tomto príklade zároveň nájdeme údajnú príčinu aj následok. Prostredníctvom metódy rozdielu by mohli priniesť príklady spoločností, ktoré tak výrazne neoddeľujú súkromnú a verejnú sféru vo svojej legislatíve a zároveň v nich ženské práva nie sú tak poškodzované. Napríklad Ministerstvo vnútra Veľkej Británie vytvorilo jednotky na boj s domácim násilím. Už len existencia týchto jednotiek dokazuje, že Veľká Británia striktne neoddeľuje súkromnú sféru od verejnej. To má za následok, že okolo 50% prípadov domáceho násilia končí pred súdom, čo je podstatne vyššie percento než vo väčšine iných krajín. V tomto prípade chýba aj údajná príčina (oddelenie sfér) aj následok (nedodržiavanie ženských práv), preto podporuje kauzálny vzťah. Je len niekoľko spôsobov, ako môže súhlasný tím zostaviť líniu na podporu príčinnonásledkového tvrdenia. V každom prípade ale musí jasne opísať kauzálne vzťahy medzi údajnými príčinami a následkami. Ak neprinesie jasné, konkrétne prepojenia, pre nesúhlasný tím nie je ťažké vyvrátiť tvrdenie.

Tvorba argumentov proti príčinno-následkovým tvrdeniam Pri debatovaní na príčinno-následkovú tézu by sa nesúhlasný tím mal zamerať na analýzu troch prvkov kauzálnych tvrdení (opísanej príčiny, následku a vzťahu medzi nimi). Má niekoľko možností pri vyvracaní takýchto tvrdení: môže vyvracať opis príčiny, priniesť alternatívne príčiny následku, vyvracať následok, alebo tvrdiť, že predostretý vzťah nie je príčinno-následkový. Vyvracanie opisu príčiny. Niektoré príčiny sú dostatočne jasné na to, aby boli spochybňované. Napríklad v tvrdení „fajčenie spôsobuje rakovinu,“ je fajčenie dostatočne jasným pojmom na to, aby nemuselo byť bližšie vysvetľované alebo spochybnené. Ale niektoré príčiny môžu byť komplexnejšie ako napríklad pri našej už spomínanej téze „Oddelenie súkromnej a verejnej sféry poškodzuje ženské práva.“ Oddelenie týchto sfér je komplikovaný fenomén a môže byť opísaný rôznymi spôsobmi: ako nedostatočná aktivita úradov v otázke domáceho násilia alebo ako poňatie ženy ako sexuálneho objektu, umiestňujúce ju výlučne do súkromnej sféry. Ak súhlasný tím prinesie oblasť života, kde už k oddeleniu dochádza, otvára tak možnosť napadnutia nesúhlasným tímom. Ak by súhlasný tím napríklad tvrdil, že dôvod, prečo majú ženy nižšie platy než muži, je oddelenie súkromnej sféry od verejnej, nesúhlasný tím by sa mohol spýtať, či vôbec k takému oddeleniu dochádza, ako súhlasný tím dokazuje celospoločenskú prítomnosť myšlienky udržať ženy v súkromnej sfére. Aj keď sa takáto možnosť často nenaskytne, nesúhlasný tím by sa mal presvedčiť o tom, či sa opísaná príčina skutočne vzťahuje na tú istú príčinu, ktorá sa vyskytuje v téze. Opis alternatívnych príčin následku. Tento postup je mimoriadne užitočný, ak súhlasný tím používa metódu súhlasu vo svojej argumentácii, ktorá, ako sme už povedali, je veľmi náchylná k chybám. Ako sme už tiež poznamenali, úspech argumentu postavenom na metóde súhlasu závisí od počtu vykonaných pozorovaní.

68


V komplikovanejších prípadoch, ktoré môžu mať viac príčin, je nájdenie tej hlavnej problematické. Nesúhlasný tím sa môže rozhodnúť postaviť si líniu na tom, že prinesie alternatívne príčiny následku vyskytujúceho sa v téze. V našom príklade by mohol nesúhlasný tím súhlasiť so skutočnosťou porušovania ženských práv prinášajúc iný dôvod pre toto porušovanie než oddelenie súkromnej a verejnej sféry. Podľa nedávnych nájdení London School of Economics si mnohé ženy hľadajú zamestnanie s nižším platom, lebo chcú mať flexibilnejšie a spoločensky prospešnejšie pracovné miesta. Zároveň si mnohé ženy vedia úspešne nájsť pracovné miesto. To ukazuje, že diskriminácia nemôže byť jediným dôvodom, prečo sa ženy nevedia tak presadiť ako muži. Ekonomické dôvody, vzdialenosť od pracoviska, nedostatok motivácie, atď., môžu takisto odradiť ženy (aj mužov). Vyvracanie následku. V prípadoch, keď nesúhlasný tím prijme opis príčiny, môže namietať proti existencii následku. Po prvé, môže nastať prípad, v ktorom by nesúhlasný tím nedostatočne preukázal existenciu následku, v našom prípade porušovania ženských práv. Nesúhlasný tím by tak mohol tvrdiť, že dôvod, prečo majú ženy zriedkavejšie lepšie platené zamestnanie je, že si hľadajú prácu s menšími povinnosťami, aby sa mohli venovať iným aktivitám. Ak nesúhlasný tím dokáže, že dôvod nižšieho zastúpenia žien na pracovnom trhu je následkom ich rozhodnutia a nie diskriminačných opatrení, nesúhlasí s následkom predneseným súhlasným tímom. Po druhé môže nastať prípad, v ktorom by nesúhlasný tím tvrdil, že opísaná príčina .má opačné následky než tie, čo boli opísané. V prípade našej tézy by mohol tvrdiť, že oddelenie súkromnej a verejnej sféry má v skutočnosti pozitívne dopady na ženské práva. Existuje mnoho dôkazov na to, ako je ochrana súkromia zásadná pre ženské práva. Na právo na súkromie sa napríklad odvolával Najvyšší súd Spojených štátov v prípade Roe vs. Wade, v ktorom priznal ženám federálne právo na potrat. Bez práva na súkromie by americké ženy toto federálne právo nemali. Použitím metódy rozdielu by nesúhlasný tím mohol predniesť príklady oponujúce súhlasnej línii. V nich by hovoril o prípadoch, kde nedochádza k oddeleniu súkromnej a verejnej sféry, čo má negatívny dopad na ženské práva. Napríklad Čína nemá jasne zadefinované právo na súkromie, čo jej umožňuje presadzovať svoju politiku jednodetných rodín. Iné krajiny môžu takto nanútiť ženám sterilizáciu. Nesúhlasný tím by tak tvrdil, že príčina (oddelenie) vedie k iným následkom, než aké opísal súhlasný tím (porušovaniu ženských práv). Tieto dva postupy sú mimoriadne silné, keď sa používajú spoločne. Pri tvorbe nesúhlasnej línie najprv môže nesúhlasný tím, používajúc metódu súhlasu, opísať pozitívne dopady oddelenia sfér, čím by poukázal na to, že oddelenie nemusí mať len tie následky, ktoré opísal súhlasný tím. Potom, používajúc metódu rozdielu, by nesúhlasný tím priniesol prípady, v ktorých síce nedochádza k oddeleniu sfér, ale ženské práva sú aj tak porušované. Tento logický postup, ktorý vyvracia pozíciu súhlasného tímu a zároveň pomenúva alternatívu, ktorú mieni obhajovať nesúhlasný tím, teda tvrdí, že oddelenie verejnej a súkromnej sféry nepoškodzuje, ale napomáha ženským právam. Vyvracanie príčinno-následkového vzťahu je asi najdôležitejšia možnosť smerovania nesúhlasnej línie. Napríklad metódou súhlasu môže nesúhlasný tím priniesť prípady, v ktorých dochádza k oddeleniu sfér, ale nie k porušovaniu ženských práv. Ako reakciu

69


na tvrdenie, že ženy nie sú dostatočne zastúpené na pracovnom trhu, môže priniesť príklady tvrdiace opak. Napríklad Pakistan dodržiava oddelenie medzi súkromnou a verejnou sférou, ale v oblasti pracovného práva sú si pohlavia rovné. Napriek tomu, že ženy nie sú rovnomerne zastúpené na pracoviskách alebo v politike, mužmi vedená vláda vydala roku 2001 uznesenia č. 100, zaručujúcu, že ak muži a ženy pracujú v rovnako ťažko, majú dostávať rovnaký plat. O rok neskôr predstavila vláda Národný plán na rozvoj a posilnenie postavenia žien volajúci po reformách v oblastiach ako domáce násilie, zdravotníctvo a právny systém. Veľa iných krajín s patriarchálnym politickým systémom zaviedlo alebo aspoň diskutovalo o takýchto návrhoch. Aj keď sa ženy nezúčastňujú na politike, ich problémami sa politika zaoberá. Pri príprave svojej línie by mal nesúhlasný tím použiť rôzne argumentačné postupy, aby preskúmal líniu súhlasného tímu a pripravil si vlastnú. Po prvé by mal nájsť príklady, v ktorých je príčina nie je prítomná, ale následok je. Tak môže použiť metódu rozdielu, aby poukázal na nedostatky metódy súhlasu. Metóda úmery môže tiež byť veľmi účinným nástrojom pri tvorbe nesúhlasnej línie. Nájsť príklady spoločností, ktoré vôbec neoddeľujú verejnú a súkromnú sféru, je veľmi ťažké, ale spoločnosti sa môžu odlišovať rôznou mierou tohto oddelenia. Nesúhlasný tím by sa mohol pozrieť na spoločnosti s vyššou mierou príčiny (oddelenia) a sledovať, či sa to odzrkadľuje v miere následku (porušovaní ženských práv). Nižšia miera príčiny by mala úmerne ovplyvniť následok. Bližšie pozorovanie týchto príkladov môže debatérov upozorniť na alternatívne príčiny následku, na ktorých by si tiež mohli postaviť líniu. Nesúhlasný tím by si mal dať pozor na logické chyby v príčinno-následkovej argumentácii. Unáhlené zovšeobecnenie je časté v príčinno-následkových argumentoch postavených metódou súhlasu. Po pohľade na niekoľko príkladov, v ktorých debatéri spolu nájdu nimi už opísané príčiny aj následky, predpokladajú, že k opisovanej príčine budú môcť vo väčšine prípadov, alebo dokonca v každom, rovnakým spôsobom priradiť tie isté následky. Napríklad na základe príkladu oddelenia verejnej a súkromnej sféry v Uzbekistane by mohli debatéri predpokladať, že v každej krajine oddeľujúcej súkromnú a verejnú sféru dochádza k porušovaniu ľudských práv. Jeden alebo dva príklady jednoznačne nestačia na obhajobu kauzálneho vzťahu. Otázkou zostáva, koľko príkladov musí priniesť nesúhlasný tím, aby obhájil existenciu vzťahu. Nesúhlasný tím by nemal a ani nemôže od súhlasného tímu očakávať, aby platil pre všetky krajiny sveta. Na druhej strane má právo od neho očakávať, aby svoje tvrdenia dokázal aspoň pre väčšinu prípadov. Jedným zo spôsobov ako predísť neprístupnému zovšeobecneniu je zameranie sa na krajiny, ktoré sa odlišujú náboženstvom, ekonomickou situáciou alebo politickým systémom. Ak sa krajiny odlišujú v týchto znakoch, ale v každej z nich debatéri nájdu príčinu aj následok, zovšeobecnenie má šancu byť platné. Pri pohľade na súhlasnú líniu by si mal nesúhlasný tím dať pozor na výskyt neprípustných zovšeobecnení.

70


Kapitola 9 •

Argumenty hodnotových tvrdení

V kapitole hodnotové, tvrdenia. V tvrdeniami. tvrdeniami.

3 sme rozdelili hodnotiace tvrdenia do štyroch podskupín: jednoduché porovnávacie hodnotové, jednoduché postupové a porovnávacie postupové tejto kapitole sa zaoberáme jednoduchými a porovnávacími hodnotovými V kapitole 10 sa zaoberáme jednoduchými a porovnávacími postupovým

Z určitého uhla pohľadu sú hodnotové tvrdenia najdôležitejším druhom tvrdení. V kapitole 3 sme naznačili, že všetky tvrdenia, vrátane definičných, opisných a vzťahových, majú hodnotové implikácie. Hodnotové tvrdenia vyjadrujú tieto implikácie priamo. Ak niekto tvrdí, že „G. W. Bush je Winston Churchill (alebo Adolf Hitler) 21. storočia,“ tak vyslovuje vzťahové tvrdenie podobnosti, ale takisto naznačuje, že určité hodnoty majú obidve porovnávané osoby spoločné. Presne ako definičné, opisné alebo vzťahové tvrdenia implikujú hodnotiace tvrdenia, hodnotiace tvrdenia implicitne zahŕňajú ostatné tri kategórie tvrdení. Ak niekto vyslovuje hodnotové tvrdenie „Členstvo v EÚ pomáha krajinám s prechodnou ekonomikou,“ primárne sa zameriava na hodnotenie EÚ. Súčasne však tvrdenie predpokladá aj určitú definíciu a opis EÚ a určité vzťahy medzi členstvom v EÚ a týmito krajinami. Hodnotové tvrdenia sa odvolávajú na iné druhy tvrdení. Preto je pri tvorbe hodnotového tvrdenia vhodné explicitne pomenovať jeho vzťahové a opisné (prípadne aj definičné) prvky.

Tvorba argumentov na podporu jednoduchých hodnotových téz Jednoduché hodnotové tvrdenie je najzákladnejší druh hodnotiaceho tvrdenia. Hocikedy, keď je téza postavená tak, že debatér hodnotí jeden predmet, téza je jednoduchým hodnotovým tvrdením. Používajúc hodnotové tvrdenie, debatér prisudzuje hodnotu k nejakému predmetu. Predmet nemusí byť nutne vec. Môže to byť aj človek, miesto, inštitúcia, postup, pojem, atď. „Kofi Annan je výborný generálny tajomník OSN,“ je príklad jednoduchej hodnotovej tézy. Predmetom tézy je osoba Kofiho Annana a od debatérov sa očakáva, že budú argumentovať o tom, či by mal byť vyhodnotený ako „výborný“ generálny tajomník. Ďalší príklad jednoduchej hodnotovej tézy je „Chorvátsko je nádherné.“ Tu je predmetom Chorvátsko a hodnota, ktorá je základom tézy je „nádherné.“ Príkladom inštitúcie ako predmetu je téza „NATO už nie je užitočné.“ „Americká vojna v Iraku bola nespravodlivá,“ je príklad tézy, v ktorej je predmetom nejaký čin. Všetky z týchto príkladov majú jednu vec spoločnú: označujú predmet a od debatérov žiadajú, aby ho hodnotili.

71


Kombinovanie tvrdení na podporu hodnotových téz Ako už bolo poznamenané, hodnotová téza môže byť podporená kombináciou rôznych druhov tvrdení. Asi najpriamejší spôsob podpory hodnotovej tézy je kombinácia troch druhov tvrdení - opisných, vzťahových a hodnotiacich. Konkrétny postup pri podpore hodnotovej tézy tak pozostáva z týchto krokov: (1) opisom jedného alebo viacerých znakov hodnoteného predmetu, (2) prepojením týchto znakov s nejakým následkom a (3) vyhodnotením týchto následkov. V ďalších častiach opisujeme každý z troch elementov podpory hodnotovej tézy. Náš popis bude vychádzať z dvoch téz: „Pozitívna diskriminácia je negatívna,“ a „Štátne zdravotníctvo je dobré zdravotníctvo.“ Opis jedného alebo viacerých znakov hodnoteného predmetu. Opis sa odlišuje, aj keď niekedy len veľmi málo, od definovania. Ako už bolo spomenuté, pri mnohých tézach musí debatér definovať pojmy pre účel jasnosti. V tejto časti tvrdíme, že musí priniesť opisný argument, ktorý by sa zameral na konkrétne znaky hodnoteného predmetu. Čo presne je znak predmetu? Znak je charakteristika, časť, alebo element niečoho iného. Napríklad ľudia majú fyzické aj psychické znaky. Medzi fyzické znaky patrí výška, hmotnosť, farba pleti, atď., psychický znak je introverzia alebo extroverzia, tendencia k úprimnosti alebo klamstvu, inteligencia alebo jej nedostatok. Miesta majú tiež znaky. Znakom Chorvátska sú pláže, Rumunska hory a Česka Vltava. Inštitúcie majú tiež znaky. Znakom inštitúcie demokracie je právo voliť, znakom britského parlamentu sú jeho dve komory. Vojnu charakterizuje násilie, znakom Kjótskeho protokolu je obchodovanie s emisiami. Vo väčšine prípadov nie je dosť času na opis všetkých znakov predmetu. Každý znak ani nebude relevantný k danému hodnoteniu. Napríklad farba vlasov skoro nikdy nie je kritériom na ponúknutie pracovného miesta. Pri opise znakov predmetu je potrebné analyzovať predmet a rozhodnúť, o ktorom znaku alebo znakoch sa dá predpokladať, že budú zohrávať rolu v hodnotení. Napríklad pri našom príklade pozitívnej diskriminácie je možné v oblasti pracovného trhu nájsť veľké množstvo znakov pozitívnej diskriminácie. Pozitívna diskriminácia vyžaduje od zamestnávateľov, aby aktívne hľadali uchádzačov z rád menšín a inzerovať v médiách, ktoré menšiny zvyknú čítať. Niekedy požaduje, aby medzi uchádzačmi bolo určité zastúpenie menšín. Niekedy žiada od zamestnávateľov, aby zaručili, že medzi prijatými uchádzačmi bude fixné percento (kvóta) menšinových. Téza o štátnom zdravotníctve sa dá analyzovať podobným spôsobom. Štátne zdravotníctvo často znamená systémy, v ktorých štát platí lekárov a všetci občania majú právo na zdravotnícku starostlivosť bez ohľadu na ich schopnosť platiť. Je možné tvrdiť, že štátne zdravotníctvo má dva znaky: štátne platy lekárov a garantovanú bezplatnú starostlivosť. Debatér, ktorý plánuje priniesť opisné tvrdenie do hodnotovej debaty, musí zvážiť dve veci: (1) Ktoré znaky sú relevantné pre hodnotenie a (2) ktoré znaky sú prepojené s konkrétnym hodnotením, ktoré plánuje debatér vysloviť. V prípade pozitívnej diskriminácie si debatér môže vybrať kvóty ako charakteristický znak. V tom prípade by ďalej opísal, ako programy pozitívnej diskriminácie požadujú od zamestnávateľov prijímať istý počet uchádzačov z danej menšinovej skupiny. Po výbere a opísaní relevantného znaku by pokračoval k ďalšiemu kroku.

72


Prepojenie znakov s následkami. V tejto časti tvorby argumentu debatér väčšinou vytvára kauzálny vzťah medzi znakom a nejakým následkom. Pre toto debatér využije jednu z metód spomenutých v kapitole 8, súhlas, rozdiel alebo úmeru, demonštrujúc, že daný znak je príčinou nejakého následku. Pri príklade so štátnym zdravotníctvom je možné postaviť dva kauzálne vzťahy: medzi štátnymi platmi a väčším pokrytím a medzi platmi lekárov a zbytočnými zákrokmi. Používajúc tieto dva znaky štátneho zdravotníctva sa dajú príčinno-následkové argumenty postaviť v dvoch oblastiach: väčšie pokrytie medzi chudobnými a nezamestnanými a zníženie počtu zbytočných zákrokov. Argumenty by mohli mať nasledujúcu podobu: po prvé, štátne platy vedú k väčšiemu pokrytiu než platby jednotlivcami. V prípadoch, keď si ľudia musia platiť za zdravotné poistenie, chudobným sa často nedostáva. V krajinách, ktoré majú štátne zdravotníctvo, majú tieto skupiny k dispozícii aspoň základnú starostlivosť. Po druhé, systém, v ktorom lekári dostávajú plat od štátu, vedie k zníženiu počtu zbytočných zákrokov. V kapitalistických systémoch lekári dostávajú zaplatené za každý zákrok, preto nemajú motiváciu znižovať ich počet. Ale v systéme, kde dostávajú rovnaký plat bez ohľadu na počet zákrokov, pravdepodobne nebudú vykonávať drahé zákroky, ak to nie je potrebné. V každom z týchto prípadov je znak štátneho zdravotníctva prepojený s nejakým následkom. Znak platenia štátom je prepojený na následok širšieho pokrytia a znak jednotných platov je prepojený na následok zníženia počtu zbytočných zákrokov. Po opise znakov a ich prepojení s následkami nasleduje posledný krok tvorby línie. Hodnotenie následkov. Hodnotenie následkov je posledný krok k utvoreniu línie k jednoduchej hodnotovej téze, väčšinou je tento krok najľahší. Je potrebné prepojiť následok s nejakou hodnotou, ktorú prijíma publikum. Napríklad pri hodnotení následkov väčšieho pokrytia zdravotníckych služieb sa dá tvrdiť, že chudobní majú väčšie zdravotné problémy preto, lebo jednoducho nemajú prístup k zdravotníctvu ako ľudia zo stredných alebo vyšších vrstiev. S väčšou dostupnosťou služieb sa preto zvýši všeobecná zdravotná úroveň obyvateľstva. Vyhodnotením následkov štátneho zdravotníctva sa napĺňajú logické požiadavky jednoduchej hodnotovej tézy. Ale tieto argumenty sa dajú ešte zosilniť pridaním prítomnosti k hodnote. Pojem prítomnosť do teórie argumentov zaviedli Chaim Perelman a Lucie Olbrechts-Tyteca. Väčšina z nás sa riadi rôznymi hodnotami v rôznych situáciách – hodnoty, ktorými sa práve riadime, sú prítomné. V závislosti od premenných situácie nejaká hodnota vystupuje do popredia, kým iné, možno rovnako dôležité hodnoty, sú posunuté do ústrania. Aj keď publikum podporuje hodnotu, ktorú obhajuje debatér, on si musí byť istý, že ju bude považovať za mimoriadne dôležitú, hodnota musí byť pre publikum prítomná. Jeden z najlepších spôsobov navodiť prítomnosť je technika ilustrácie. Ilustrácia sa podobá na argument z príkladu, lebo obidve používajú konkrétne príklady ako dôkaz. Ako bolo spomenuté v kapitole 5, argument z príkladu pozostáva z niekoľkých príkladov, ktoré majú presvedčiť publikum, aby uverilo zovšeobecneniu. Ilustrácia väčšinou narába s dvoma príkladmi – nie aby presvedčila publikum o pravdivosti zovšeobecnenia, ale aby

73


posilnila postoj, ktorý už v publiku prevláda. V argumente z príkladu musia príklady zodpovedať opisovanej skupine. Pri vnášaní prítomnosti prostredníctvom ilustrácie musí byť príklad mimoriadne silný. V prípade štátneho zdravotníctva by sa prítomnosť dala navodiť pre väčšie pokrytie, aj pre zbytočné zákroky. Na zabezpečenie prítomnosti argumentu väčšieho pokrytia je možné uviesť príklad rodiny, ktorá pre finančné problémy nebola schopná dostať potrebnú zdravotnícku starostlivosť. Ukázať, že zdravie členov tejto rodiny tým utrpelo, pridáva tomuto argumentu prítomnosť. Na pridanie prítomnosti argumentu zbytočných zákrokov je možné použiť príklad človeka, ktorý zomrel alebo ináč utrpel dôsledkom takého zákroku.

Osnova možnej línie k jednoduchej hodnotovej téze 1. Úvod a. Pomenovanie tézy b. Definície 2. Argumenty a. Štátne zdravotníctvo je dobré zdravotníctvo, lebo poskytuje väčšie pokrytie zdravotníckych služieb pre chudobných a nezamestnaných i. (Opis) V štátnom zdravotníctve platí účty štát a nie jednotlivci. ii. (Vzťah) Štátne platby rozširujú pokrytie na skupiny ako sú nezamestnaní alebo chudobní, ktorí by ináč nemuseli byť pokrytí zdravotným poistením. iii. (Hodnotenie) Väčšie pokrytie zvyšuje zdravotnú úroveň tých, ktorí by ináč nedostali zdravotníckou starostlivosť. b. Štátne zdravotníctvo je dobré zdravotníctvo, lebo vedie k zníženiu počtu zbytočných zákrokov. i. (Opis) V štátnom zdravotníctve dostávajú lekári platy paušálne, nie na základe svojho výkonu. ii. (Vzťah) V štátnom zdravotníctve je preto nižší počet zbytočných zákrokov než v kapitalistickom zdravotníctve. iii. (Hodnotenie) Zníženie počtu zbytočných zákrokov vedie k zníženiu rizík s nimi spojených 3. Záver Línia na obhajobu jednoduchej hodnotovej tézy sa dá postaviť kombináciou opisných, vzťahových a hodnotiacich tvrdení. Porovnávacia téza je o niečo komplexnejšia, ale princíp línie sa nemení.

Tvorba argumentov na podporu porovnávacích hodnotových téz Kým jednoduchá hodnotová téza hodnotí práve jeden predmet, porovnávacie hodnotové tézy ich hodnotia dva alebo viacero, vzhľadom na nejakú hodnotu. Namiesto toho, aby tvrdili, že A je dobré alebo zlé, tvrdia, že A je lepšie než B. Porovnávacia hodnotová téza preto od debatérov vyžaduje, aby dva alebo viac predmetov usporiadali do nejakej hierarchie tvrdiac, že jeden je hodnotnejší než druhý. Hocijaké porovnanie dvoch alebo viacerých predmetov medzi nimi prirodzene predpokladá nejaký konflikt. Nezvykne sa tvrdiť, že sloboda slova je dôležitejšia než spravodlivý súd, len ak by si niekto myslel, že jedno zasahuje do druhého. Ako by si mohli dva pojmy protirečiť? Uvádzame niekoľko príkladov: Chcel by človek radšej fajčiť,

74


alebo mať zdravé pľúca? V prípade, keď fajčenie je v protiklade so zdravými pľúcami, konflikt medzi týmito dvoma je jasný. Niektoré prípady nie sú také jasné. Sú koláče lepšie než zmrzlina? Prečo sa to vôbec pýtať, keď človek môže mať jedno aj druhé? Ale človek na nízkocukrovej diéte môže mať povolené dať si iba jedno. V tomto prípade sú dva predmety v konflikte. Je dovolenka pri mori lepšia než dovolenka v horách? Niekto by na to mohol povedať, že môžu robiť oboje, ale iní môžu mať dosť času alebo prostriedkov len na jedno. Dovolenka pri mori je pre nich v konflikte s dovolenkou v horách. Je spravodlivý súd dôležitejší než sloboda slova? Na prvý pohľad by sme povedali, že sú dôležité rovnako a že ľudia by mali mať jedno aj druhé. Ale čo ak chcú médiá zverejniť informácie, ktoré sú v rozpore s právom obžalovaného na spravodlivý súd? Jeden z dôležitých rozdielov medzi jednoduchými a porovnávacími hodnotovými tézami je v tom, že jednoduché majú práve jeden predmet, kým porovnávacie usporadúvajú viac predmetov do hodnotovej hierarchie.

Kombinovanie tvrdení na podporu porovnávacích hodnotových téz Kombinácia opisných, vzťahových a hodnotiacich tvrdení môže podporovať jednoduchú hodnotovú tézu, porovnávacie tézy nasledujú ten istý postup, ale v pár detailoch sa odlišujú. V nasledujúcich častiach ukážeme, ako môže byť postup opis, vzťah, hodnotenie použitý na obhajobu porovnávacích hodnotových téz. Na ilustráciu tohto procesu budeme používať tézu „Doživotie bez možnosti zmiernenia trestu je lepšie než trest smrti.“ Opis jedného alebo viacerých znakov všetkých hodnotených predmetov. V prípade jednoduchej hodnotovej tézy sa opisuje jeden alebo viac znakov hodnoteného predmetu. Pri porovnávacej téze je potrebné opísať znaky predmetov, ktoré majú byť porovnávané. Nestačí hocijaký znak, je potrebné opatrne vybrať opisované znaky dohliadajúc na to, ako sa v nich predmety odlišujú. Ako sme už povedali, debatéri asi nebudú porovnávať dve veci vzhľadom na svoje hodnoty, ak nebudú nejakým spôsobom v konflikte. Debata o porovnávaní hodnôt predmetov by sa mala zamerať práve na ten konflikt. Preto by debatéri mali preskúmať znaky týchto predmetov a rozhodnúť, ktoré z nich sú pre debatu zásadné. Tento opatrný výber určí znaky, ktoré by mali počas debaty opísať, lebo na nich bude stáť ich línia. Pri našom príklade porovnávania trestu smrti a doživotia bez možnosti zmiernenia trestu na postavenie línie podporujúcej doživotie ako alternatívu voči trestu smrti by sa najprv debatéri mali zamyslieť nad znakmi jednotlivých predmetov – znaky zásadné pre konflikt medzi trestom smrti a doživotím bez možnosti zmiernenia trestu. V tomto bode by sa debatéri nemali zamýšľať nad tým, či si tieto znaky protirečia, mali by len zbierať znaky. Tu je niekoľko možností: (1) trest smrti berie odsúdenému život, doživotie ho uchováva, (2) obidva tresty vynímajú odsúdeného zo spoločnosti, (3) doživotie bez možnosti zmiernenia trestu je odvolateľné, trest smrti nie je. Debatéri môžu použiť jeden alebo viac z týchto znakov na postavenie línie. Po nájdení relevantných znakov by sa mali debatéri opýtať, či sa dajú nájsť medzi nimi strety, kde sú predmety v konflikte, strety, na ktoré sa pravdepodobne debata bude zameriavať. V našom príklade znaky (1) a (3) poukazujú na konflikty medzi trestom smrti a doživotím. Pri (1) konflikt vzniká, lebo je logicky nekonzistentné ponechať niekoho nažive a usmrtiť ho. Postaviť proti sebe odvolateľnosť a konečnosť trestu tiež vytvára konflikt. Doživotie môže byť zmenené, smrť nie. Je možné tvrdiť, že desať rokov nevinne strávených vo väzení sa nedá navrátiť. To je pravda, ale dotyčná osoba môže

75


byť prepustená a vrátiť sa do spoločnosti. Popravená osoba sa nedá znovu oživiť, a preto dochádza pri treťom znaku k stretu. Prvý a tretí znak identifikujú strety, druhý nie. Druhý znak oznamuje, že obidva tresty vynímajú odsúdeného zo spoločnosti. Trest smrti ho vyníma usmrtením, doživotie uväznením. Tento znak nedefinuje stret medzi dvoma predmetmi, preto nie je postačujúci na tvorbu línie. Druhý znak sa preto necháva bokom, ale neupúšťa sa od neho úplne, v ďalšej časti vysvetlíme, ako sa dá využiť, aj keď samostatne je nedostačujúci. V tejto časti sme opísali tri znaky trestu smrti a doživotia bez možnosti zmiernenia trestu. Dva z nich definujú konflikt medzi týmito dvoma trestami. Po definovaní ich znakov môžeme pokračovať k ďalšej časti stavania línie k porovnávacej hodnotovej téze. Prepojenie znakov s následkami. Proces utvárania vzťahu medzi znakom a následkom je v zásade rovnaký ako pri jednoduchých hodnotových tézach. Debatér tvrdí, že znak je príčinou nejakého následku. Opäť používa postupy tvorby príčinnonásledkových argumentov opísaných v kapitole 8. Na lepšie pochopenie vzťahu medzi znakmi a následkami pripomíname znaky, ktoré sme opísali v predošlej časti. Pri prvom znaku sme opísali, že trest smrti berie odsúdenému život, kým doživotie ho uchováva. Tento znak je zaujímavý a trošku neštandardný, lebo argument príčiny a následku je obsiahnutý už v jeho opise. To má za následok, že nie je potrebné zachádzať do zdĺhavých vysvetlení toho, ako trest smrti ukončuje život – či sťatím, na elektrickom kresle, zastrelením alebo smrteľnou striekačkou. Ku konfliktu dochádza pri otázke žitia alebo nežitia, nie pri otázke spôsobu ukončenia žitia. Pri treťom znaku sme dospeli k záveru, že trest smrti je konečný a doživotie odvolateľné. Ako pri prvom znaku, možnosť odvolania doživotia je triviálna, ak sa nepreukážu skutočné dôvody na odvolanie tohto rozsudku. Otázka preto stojí, či materiál, ktorý dokazuje, že obvinený bol nespravodlivo odsúdený, môže zmeniť dopady tohto rozsudku. Je reálne veriť tomu, že človek môže byť odsúdený, neskôr oslobodený a prepustený? Odpoveď na takúto otázku si vyžaduje dôkazy. V tomto prípade príklady a štatistiky poskytujú asi najlepší druh dôkazu. Nájdenie kvalitných dôkazov by potvrdilo príčinno-následkový argument: odvolateľný trest sa dá zmeniť, na druhej strane, konečný trest sa zmeniť nedá. Opäť, v teoretickej úrovni je tento argument taký jednoznačný, že je až triviálny. Ale obhajcovia trestu smrti tvrdia, že sa s veľkou mierou dbá na to, aby nevinní neboli popravení. Debatér podporujúci tézu by musel nájsť dôkaz, na základe ktorého by tvrdil, že existovali osoby, ktoré boli popravené a neskôr sa preukázalo, že boli v skutočnosti nevinné. Kauzálny argument, ktorý treba postaviť, tvrdí, že následkom odvolateľnosti trestu je možnosť napravenia chybného rozsudku. Doživotie bez možnosti zníženia trestu ponecháva aspoň nejaký priestor na jeho odvolanie, kým trest smrti nie. Teraz sa pozrime na druhý znak obidvoch trestov – vyňatie odsúdeného zo spoločnosti. Následok tohto znaku je, že odsúdení sa nemôžu slobodne pohybovať po uliciach. Napriek tomu, že tento znak nestačí ako bod stretu, dá sa využiť na vysvetlenie porovnávania následkov.

76


Týmto sme popísali následky všetkých troch našich znakov. Po prvé, následkom doživotia je, že uchováva život odsúdeného, kým trest smrti ho ukončuje. Po druhé, následok doživotia aj trestu smrti je, že odsúdení sa nepohybujú voľne po uliciach. A po tretie, následkom doživotia je možnosť nápravy chybného rozhodnutia, pričom k tomuto nemôže prísť v prípade trestu smrti. Pri druhom znaku sa hodnotené predmety nijako neodlišujú. Po poukázaní na následky porovnávaných znakov môžeme pristúpiť k záverečnej časti stavby línie. Hodnotenie následkov. Podobne ako pri jednoduchých hodnotových tézach, posledným krokom stavby línie k porovnávacej hodnotovej téze je hodnotenie následkov. Hodnotenie môže prebehnúť na základe následkov, analógie, princípu, alebo iných zdôvodnení, napríklad tých, o ktorých sme hovorili v kapitole 5. Vo všeobecnosti platí, že debatér potrebuje prepojiť následok, ktorý vyplýva z porovnania, s hodnotou prítomnou v publiku. Ukážeme si to na príklade troch následkov trestu smrti a doživotia. Po prvé, debatér podporujúci tento postoj musí tvrdiť, že doživotie bez možnosti zmiernenia trestu je lepšie než trest smrti na základe princípu ochrany života. Nemusí ale zachádzať tak ďaleko, aby tvrdil, že všetky prípady odňatia života sú nemorálne (sebaobrana, obrana rodiny, národa, atď.). Môže však konzistentne tvrdiť, že ľudia by nemali iným brať život, ak si to nevyžaduje obrana seba samého. Po druhé je možné tvrdiť, že vzhľadom na spoločnosť nie je trest smrti o nič lepší než doživotie. Poukazuje na to porovnanie následkov trestov, oba paralyzujú potenciálnych recidivistov – trest smrti odňatím života, doživotie odňatím slobody. Po tretie je možné tvrdiť, že doživotie je lepšie než trest smrti, lebo umožňuje nápravu chýb. Použijúc dôkazy ohľadom počtov ľudí, ktorí boli popravení nevinní, je možné vytvoriť presvedčivý argument tvrdiaci, že odvolateľný trest je lepší než konečný. Tieto tri argumenty stačia na obhajobu tézy „Doživotie bez možnosti zmiernenia trestu je lepšie než trest smrti.“ Argumenty sa dajú ešte zosilniť sprítomnením každého z nich. Z nášho príkladu by sa dala zostaviť nasledovná línia:

Osnova línie na obhajobu porovnávacej hodnotovej tézy 1. Úvod a. Pomenovanie tézy b. Definície 2. Argumenty a. Doživotie je lepšie než trest smrti, lebo viac rešpektuje posvätnosť života. i. (Opis) Doživotie uchováva život, kým trest smrti ho ukončuje. ii. (Vzťah) Uchovávanie života, dokonca aj života kriminálnikov, vedie k väčšiemu rešpektu k životu v spoločnosti. iii. (Hodnotenie) Posvätnosť života je dôležitá hodnota. b. Doživotie je lepšie než trest smrti, lebo umožňuje nápravu justičných omylov. i. (Opis) Doživotie sa dá odvolať, ale trest smrti je konečný. ii. (Vzťah) Odvolateľnosť doživotia umožňuje nápravu justičných omylov, ktoré ale nemôžu byť napravené pri treste smrti. iii. (Hodnotenie) Náprava justičných omylov je dôležitá hodnota. c. Doživotie, ako aj trest smrti, umožňuje spoločnosti aby sa chránila pred recidívou.

77


i. (Opis) Doživotie aj trest smrti paralyzujú odsúdených. ii. (Vzťah) Paralyzovaní kriminálnici nemôžu opakovať svoje činy. iii. (Hodnotenie) Trest smrti nechráni spoločnosť lepšie než doživotie. d. Záver V prvej časti tejto kapitoly sme hovorili o tom, ako postaviť argumenty na podporu jednoduchých a porovnávacích hodnotových téz. V oboch prípadoch môže kombinácia opisných, vzťahových a hodnotiacich tvrdení podporovať tézu. Každý debatér, ktorý vie opisovať, vzťahovať a hodnotiť, vie obhajovať hodnotové tézy. V ďalšej časti kapitoly budeme opisovať, ako postaviť argumenty proti týmto tézam.

Stavba argumentov na vyvrátenie hodnotových téz Debatéri oponujúci hodnotovým tézam majú na výber z niekoľkých druhov vlastných argumentov. V nasledujúcej časti budeme hovoriť o argumentoch o opisoch, vzťahoch a hodnotení.

Argumenty o opisoch Súhlasný tím explicitne alebo implicitne opíše nejaké znaky hodnoteného predmetu. Tieto opisy sú úrodnou pôdou pre argumenty nesúhlasného tímu, ktorý ich môže postaviť aspoň dvoma spôsobmi: odmietnutím znakov opísaných súhlasným tímom alebo opísaním alternatívnych znakov. Odmietnutie znakov opísaných súhlasným tímom. Ako sme už povedali v prvej časti tejto kapitoly, opis znakov hodnotených predmetov nie je hodný zavrhnutia. Výber znakov, ako aj spôsob, akým sú opísané, ovplyvňuje smerovanie debaty. Vráťme sa k téze o pozitívnej diskriminácii. V našom príklade súhlasný tím tvrdil, že ústredným znakom pozitívnej diskriminácie sú kvóty, na základe ktorých musia zamestnávatelia prijať určité percento menšinových uchádzačov. Nesúhlasný tím môže postaviť argument, ktorý by vyvracal znak kvót. Napríklad by mohol tvrdiť, že kvóty sa vyžadujú len od amerických firiem, ktoré majú dlhú diskriminačnú minulosť. V iných prípadoch nie sú kvóty povinnou súčasťou pozitívnej diskriminácie v Spojených štátoch. Ďalej, „zavádzanie kvót pri prijímacích praktikách je protizákonné vo Veľkej Británii. Zamestnávatelia nesmú úmyselne predurčiť počty zamestnaných na základe pohlavia, rasy, náboženstva alebo sexuálnej orientácie.“ Ak sa tímu podarí vyvrátiť, že opísané znaky sú v hodnotenom predmete prítomné, má mimoriadne silný argument. Ale nesúhlasný tím väčšinou nebýva v pozícii, aby mohol tvrdiť, že súhlasný tím opisuje neexistujúci znak. Iný opisný argument nesúhlasného tímu je postavený na opísaní alternatívnych znakov hodnoteného predmetu. Opis alternatívnych znakov hodnoteného predmetu. Niekedy súhlasný tím neopíše všetky znaky predmetu. Väčšinou opíše len tie, ktoré sa spájajú s následkami, ktoré podporujú ich pozíciu. V takých prípadoch má nesúhlasný tím výhodu opísať iné znaky, ktoré môže prepojiť s následkami podporujúcimi ich vlastné stanovisko. Opis alternatívnych znakov nemusí nutne protirečiť súhlasnej pozícii. To sa docieli len vtedy, ak nesúhlasný tím prepojí znak s nejakým následkom a vyhodnotí tento následok. Napríklad pri príprave na tézu o pozitívnej diskriminácii sa môže nesúhlasný tím rozhodnúť opísať ďalší jej znak, menovite to, že pozitívna diskriminácia od zamestnávateľov vyžaduje publikovať svoje inzeráty v médiách používaných dotyčnou

78


menšinovou skupinou. Opis tohto znaku pripravuje pôdu pre nesúhlasný tím, aby tvrdil, že je to pre túto medializáciu, že pozitívna diskriminácia vedie k väčšej zamestnanosti menšín a väčšej rozmanitosti na pracoviskách. Na zhrnutie, nesúhlasný tím má viacero možností vzhľadom na opisné argumenty. Možno najsilnejšou je úplne vyvrátiť existenciu znaku opísaného súhlasným tímom. Týmto takmer úplne potopia všetky argumenty prepojené na tento znak. Druhou možnosťou je opísať iné znaky, ktoré súhlasný tím nespomenul. Neskôr sa vrátime k tomu, ako sa tieto znaky dajú použiť v celkovej stratégii tvorby argumentov proti téze o pozitívnej diskriminácii.

Argumenty o kauzálnych vzťahoch Ako sme už povedali, keď debatéri opíšu alternatívny znak hodnoteného objektu, musia ho kauzálne prepojiť s nejakým následkom. Používajúc príčinno-následkové argumenty môže nesúhlasný tím takisto vytvoriť dôležité časti svojej celkovej línie proti téze. Môže tak spraviť aspoň troma spôsobmi: poukázaním na to, že znaky a následky opísané súhlasným tímom nie sú správne kauzálne prepojené, poukázaním na následky opísaných znakov, ktoré podporujú nesúhlasnú pozíciu, alebo prepojením vlastných alternatívnych znakov s následkami podporujúcimi nesúhlasnú pozíciu. Popretie kauzálneho vzťahu medzi znakmi a následkami súhlasného tímu. Takouto argumentáciou musí nesúhlasný tím preukázať, že vzťah medzi znakom opísaným súhlasným tímom a následkom neexistuje. Argumentácia sa dá zostaviť na základe metód podpory kauzálnych argumentov opísaných v kapitole 8. Nesúhlasný tím môže napríklad tvrdiť, že vzťah medzi stabilnými platmi a zbytočnými zákrokmi nie je vzťah príčiny a následku. Ako? Uvedením príkladov lekárov, ktorí zarábajú na základe počtu vykonaných zákrokov s relatívne nízkym počtom zbytočných zákrokov. Obdobne môžu prísť s príkladmi lekárov v štátnych systémoch s relatívne vysokým počtom nepotrebných zákrokov. Použitím týchto argumentov nesúhlasný tím môže poukázať na to, že sa súhlasnému tímu nepodarilo prepojiť určitý znak štátneho zdravotníctva so zbytočnými zákrokmi. V horeuvedenom príklade nesúhlasný tím tvrdil, že znaky opísané súhlasným tímom nie sú kauzálne prepojené s následkami. Ak je nesúhlasný tím úspešný s takýmto argumentom, podarí sa mu oslabiť argument súhlasného tímu. Poukázanie na alternatívne následky znakov opísaných súhlasným tímom. Okrem tvrdenia, že znaky súhlasného tímu nie sú prepojené s údajným následkom, môže nesúhlasný tím poukázať na ďalšie následky týchto znakov. Kým súhlasný tím môže napríklad tvrdiť, že následky spojené so znakmi sú pozitívne, nesúhlasný tím môže tvrdiť opak. Pri našom príklade so štátnym zdravotníctvom môže nesúhlasný tím prijať opis štátnych platov a tvrdiť, že zvyšujú dopyt po zdravotnej starostlivosti, čo vedie k dlhým čakacím dobám a rozptylu zdravotníckych zdrojov. Tento argument vychádza zo znaku prineseného súhlasným tímom. Posledný druh argumentu, o ktorom budeme hovoriť, vychádza zo znakov prinesených nesúhlasným tímom. Poukázanie na následky znakov prinesených nesúhlasným tímom. Už sme poznamenali, že nesúhlasný tím sa môže rozhodnúť opísať iné znaky predmetu než tie,

79


s ktorými prišiel súhlasný tím. Po opísaní týchto alternatívnych znakov nesúhlasný tím postaví vzťah medzi nimi a nejakými následkami. Tieto dva kroky samozrejme smerujú k inému hodnoteniu tézy, než aké priniesol súhlasný tím. Pri našom príklade štátneho zdravotníctva by nesúhlasný tím mohol opísať ďalší jeho znak, konkrétne jeho súbežnú existenciu so súkromnými systémami. Napríklad vo Veľkej Británii existujú súkromné zdravotnícke systémy spolu so štátnym. V tomto bode musí nesúhlasný tím prepojiť tento znak s nejakým následkom. Môže tvrdiť, že súbežná existencia súkromného a štátneho zdravotníctva vytvára dva systémy, jeden pre bohatých a jeden pre chudobných. V prípade Veľkej Británie môžu debatéri potom tvrdiť, že súkromné zdravotníctvo je lepšie než štátne. To má za následok nielen to, že bohatí pacienti prechádzajú do súkromného zdravotníctva, ale aj, že najlepší lekári sa v ňom budú takisto skôr vyskytovať. Nesúhlasný tím môže zahrnúť do svojej línie niekoľko druhov kauzálnych argumentov. Po prvé, môže tvrdiť, že znaky prinesené súhlasným tímom nie sú prepojené s prinesenými následkami. Po druhé, môže poukázať na iné následky týchto znakov, alebo ako tretiu možnosť môže poukázať na následky znakov, s ktorými prišiel on sám. Opäť, argumenty nie sú kompletné, kým sa nezaoberajú predmetom hodnotenia, čím sa budeme zaoberať teraz.

Argumenty o hodnotení Pripomeňme si, že posledný krok tvorby argumentov na podporu hodnotových téz je samotné hodnotenie. To isté sa dá použiť aj pri stavbe nesúhlasnej línie. Nesúhlasný tím má niekoľko možností uzavrieť svoje argumenty, trom z nich sa budeme venovať: prisúdeniu iných hodnôt k súhlasným následkom, poukázaniu na to, že súhlasné hodnoty nie sú v skutočnosti dôležité a prisúdeniu hodnôt k následkom vlastných znakov. Prisúdenie iných hodnôt k súhlasným následkom. Jeden spôsob, ako môže nesúhlasný tím argumentovať proti téze je, že začne s následkami opísanými súhlasným tímom a poukáže na to, ako sa s nimi spájajú iné hodnoty. Takýmto spôsobom tvrdí, že hodnoty smerujú iným smerom, než ako to naznačoval súhlasný tím. V našom skoršom príklade súhlasný tím tvrdil, že štátne zdravotníctvo znižuje počet zbytočných zákrokov. Implikácia toho je, že lekári majú tendenciu vykonať menej zákrokov, lebo nie sú odmeňovaní za každý z nich. Nesúhlasný tím môže tento argument rozšíriť tak, že bude tvrdiť, že sa zníži nielen počet nepotrebných, ale aj potrebných zákrokov. Lekári v mnohých štátnych systémoch sú platení v predstihu, bez ohľadu na to, či zákrok vykonajú alebo nie. Môžu sa rozhodnúť zákroky vynechať, aby sa za ne nemíňali peniaze a oni by tak ušetrili. Nesúhlasný tím môže oponovať téze tým, že prisúdi inú hodnotu následkom opísaným súhlasným tímom. Môže takisto prijať následok a hodnotu opísanú súhlasným tímom, ale tvrdiť, že hodnota nie je dôležitá. Popretie dôležitosti hodnoty. Jeden spôsob ako oponovať argumentu hodnotovej tézy je popierať dôležitosť tej hodnoty. Na absolútnej úrovni sa dá tvrdiť, že hodnota nie je vôbec dôležitá, alebo na komparatívnej úrovni sa môže tvrdiť, že hodnota súhlasného tímu je menej dôležitá než hodnota nesúhlasného tímu.

80


Argument je azda silnejší, ak je postavený komparatívne – tvrdiac, že výhody doživotia, napríklad možnosť nápravy justičného omylu, sú dôležitejšie než mierna odstrašujúca hodnota trestu smrti. Ak súhlasný tím úspešne obháji, že hodnota predchádzania nespravodlivým trestom je dôležitá, ďalším jeho krokom môže byť, že bude tvrdiť, že v porovnaní s trestom smrti je doživotie lepší trest. Absolútne alebo komparatívne môže nesúhlasný tím tvrdiť, že hodnoty, s ktorými prišiel súhlasný tím, nie sú dôležité. Poslednou metódou, o ktorej budeme hovoriť, je prisúdenie hodnôt následkom prineseným nesúhlasným tímom. Prisúdenie hodnôt následkom prineseným nesúhlasným tímom. Posledným spôsobom, ako môže nesúhlasný tím argumentovať na úrovni hodnôt, je, že hodnotí následky znakov, ktoré sám predstavil. Nasleduje tak ten istý postup ako súhlasný tím pri tvorbe argumentu: opis, vzťah, hodnotenie. Už sme povedali, že nesúhlasný tím môže tvrdiť, že štátne zdravotníctvo vedie k väčšiemu pokrytiu (opis). Potom by tvrdil, že väčšie pokrytie vedie k väčšiemu dopytu po zdravotníckych službách (vzťah). Na záver by tvrdil, že prevaha dopytu nad ponukou by viedla k dlhému čakaniu na služby a k všeobecnému zníženiu zdravotníckej starostlivosti (hodnotenie) Predošlé stratégie, ktoré sme navrhli, nejakým spôsobom vychádzali zo súhlasnej línie. Tento postup je nezávislý od hocičoho, čo tvrdí súhlasný tím. V tomto prípade nesúhlasný tím vykonal všetky kroky potrebné k argumentovaniu proti hodnotovej téze: opis, vzťah a hodnotenie. Na záver, tvrdili sme, že nesúhlasný tím môže k téze pristupovať na úrovni opisu, kauzality a hodnotenia. Čo nám ostáva, je dať tieto prístupy do koherentnej formy nesúhlasnej línie.

Tvorba nesúhlasnej línie Keďže súhlasný tím si celú svoju prvú reč pripravuje už pred debatou a keďže do nej vtesnáva celú svoju líniu, má menej problémov s jej koherentnosťou. Kým nesúhlasný tím si pripravuje časť svojich argumentov v predstihu, časť línie si pripravuje spontánne po prvej súhlasnej reči, preto aspoň časť prvej nesúhlasnej reči je improvizovaná. Ďalší dôvod, prečo je tvorba koherentnej línie ťažšia pre nesúhlasný tím, je, že aspoň jej časť je určená vyvracaniu argumentov súhlasného tímu, časť línie musí byť reakciou na konkrétne súhlasné argumenty. Keďže jeho línia je stavaná rýchlo a reaguje na konkrétne body súhlasnej línie, nesúhlasný tím stojí pred problémom koherentnosti. Ak si nedá pozor, môže vyznievať rozkúskovane a nesúladne. Naučiť sa, ako rýchlo postaviť celú refutáciu spolu s koherentnou líniou, je výzva debatovania proti hocijakej téze. Na prezentáciu koherentnej línie silno odporúčame, aby nesúhlasný tím priniesol jeden alebo dva vlastné argumenty. Tieto argumenty môžu byť prinesené na začiatku alebo na konci prvej nesúhlasnej reči, môžu byť nezávislé od súhlasných argumentov alebo môžu zahŕňať reakciu na ne. Ich prvotnou úlohou je ale predniesť publiku dobre štruktúrovanú a koherentnú pozíciu a vysvetliť, prečo nesúhlasný tím oponuje téze. V nasledujúcej osnove ponúkame príklad dvoch argumentov, ktoré môže nesúhlasný tím použiť na oponovanie téze o štátnom zdravotníctve.

81


Osnova možnej nesúhlasnej línie a. Štátne zdravotníctvo nevedie k zníženiu počtu zbytočných zákrokov. i. (Opis) Súhlasíme, že stabilné platy lekárov sú súčasťou štátneho zdravotníctva. ii. (Vzťah) Vzťah medzi platmi lekárov a znížením počtu zbytočných zákrokov je chybný. iii. (Hodnotenie) Tvrdenie súhlasného tímu o zlepšení zdravotnej starostlivosti vyplývajúcom zo zníženia počtu zbytočných zákrokov je preto nesprávne. b. Štátne zdravotníctvo vedie k dlhým čakacím dobám na služby. i. (Opis) Znakom socialistického zdravotníctva sú štátne platby namiesto individuálnych. ii. (Vzťah) Takáto forma platieb vedie k zvýšeniu dopytu, ktorý systém nevie nasýtiť. iii. (Hodnotenie) Neschopnosť vyrovnať sa so zvýšením dopytu vedie k dlhším čakacím dobám a nižšej úrovni starostlivosti. Táto osnova prináša dva príklady koherentných argumentov, ktoré môže nesúhlasný tím predniesť ako časť línie (alebo ako celú líniu). Prvý argument obsahuje niekoľko tvrdení vychádzajúcich zo súhlasnej línie. Jeho opisná časť dokonca prijíma znak opísaný súhlasným tímom, ale popiera vzťahovú časť súhlasného argumentu, a tým aj jeho hodnotenie. Druhý argument je nezávislý od súhlasnej línie. Začína opisom znaku, ktorý súhlasný tím nespomenul. Po tomto opise vytvára kauzálny vzťah medzi týmto znakom a následkom. Na záver, argument hodnotí myšlienku štátneho zdravotníctva tvrdiac, že neschopnosť vyrovnať sa s nárastom dopytu po zdravotníctve bude viesť k poklesu úrovne zdravotníckej starostlivosti. Obidva argumenty musia byť samozrejme podložené dôkazmi, ak by boli, tak by mohli byť súčasťou silnej nesúhlasnej línie.

82


Kapitola 10 •

Argumenty postupových tvrdení

V tejto kapitole rozoberieme jednoduché a porovnávacie postupové tvrdenia. Pripomíname, že kapitola 3 zahŕňala postupové tvrdenia ako súčasť širšej kategórie hodnotiacich tvrdení. Postupové tvrdenia môžu byť rozdelené ďalej na jednoduché a porovnávacie. Najprv rozoberieme postupové tvrdenia vo všeobecnosti, potom prejdeme k postupom súhlasného tímu pri tvorbe línií pre jednoduché a porovnávacie postupové tvrdenia. Na záver sa pozrieme na prístup nesúhlasného tímu k obom druhom postupových tvrdení.

Postupové tvrdenia11 Postupové tvrdenia sú podmnožinou väčšej skupiny hodnotiacich tvrdení, ktoré sme prvýkrát predstavili v kapitole 3. Hodnotové tvrdenia sa od postupových tvrdení líšia tým, že postupové tvrdenie si jasne vyžaduje akýsi druh zmeny, zatiaľ čo hodnotové tvrdenia ju nevyžadujú. Napríklad tvrdenie „trest smrti je nemorálny,“ je hodnotové, zatiaľ čo „národy sveta by mali zrušiť trest smrti,“ je postupové tvrdenie. Naše tvrdenie o treste smrti je jednoduché postupové tvrdenie, lebo ponúka možnosť zhodnotiť jednu konkrétnu zmenu – zrušenie trestu smrti. Porovnávacia postupová téza vyžaduje od súhlasného a nesúhlasného tímu porovnanie dvoch postupov. Napríklad téza „Znižovanie škôd spojených s užívaním drog je lepšie ako trestanie ich užívania,“ vyžaduje od debatérov porovnanie dvoch konkrétnych zmien alebo plánov: trestu a rehabilitácie. Spoločnosť má samozrejme viac alternatív než len tieto dve, ale táto téza zužuje debatu práve na ne. Porovnávacia postupová téza sa líši od jednoduchej postupovej tézy v dvoch zásadných bodoch: Po prvé, pri jednoduchej postupovej téze je súhlasnému tímu priradený určitý postoj a nesúhlasný tím má viacero možností ohľadom svojho stanoviska. Porovnávacia téza priraďuje obom tímom konkrétny postoj. Téza „Znižovanie škôd spojených s užívaním drog je lepšie ako trestanie ich užívania,“ zadáva súhlasnému tímu úlohu obhájiť „stratégiu zmiernenia dopadov na zdravie závislých“ a negatívnemu tímu úlohu obhájiť „stratégiu trestania závislých“. Takýmto spôsobom má nesúhlasný tím menšiu slobodu pri porovnávacej postupovej téze, ako by mal pri debatovaní jednoduchej postupovej tézy. 11

V angličtine sa používa názov policy claim. Na Slovensku okrem policy používame pre postupové debaty aj meno debata opatrení (viď M. Kurian, V. Gajdová: Debata opatrení a jej miesto v debatnom programe). Používa sa aj pomenovanie change debate.

83


Po druhé, v jednoduchej postupovej téze súhlasný tím väčšinou obhajuje zmenu súčasného systému a nesúhlasný tím obraňuje status quo (ak, samozrejme, neprednesie protiplán). Ale pri porovnávacích postupových tézach sa stret neodohráva medzi status quo a zmenou, ale medzi plánom prideleným súhlasnému tímu a kontrastujúcim plánom prideleným nesúhlasnému tímu. Pri niektorých porovnávacích postupových tézach nemusí byť návrh status quo ani zmysluplný. Napríklad v téze o zaobchádzaní s drogovo závislými sa status quo líši od jednej krajiny k druhej. Niektoré uplatňujú stratégiu znižovania zdravotných následkov, iné zase prístup trestania výskytu drog. Určenie status quo je v tomto prípade veľmi problematické a v debate nie je potrebné. V nasledovných odsekoch rozoberieme, ako postupovať pri tvorbe argumentačnej línie na obhajobu porovnávacej postupovej tézy.

Postupové tvrdenia v každodennom živote Postupové rozhodnutia sú dôležitou súčasťou nášho každodenného života, v súkromnej aj vo verejnej sfére. Keď sa rozhodujeme, ako stráviť deň, či kam ísť na dovolenku, robíme postupové rozhodnutia. Pri plánovaní dovolenky zhodnotíme detaily plánu (Ako pocestujeme? Koľko to bude stáť?) a taktiež potenciálne výhody a nevýhody (Rodina už dlhšie nebola na dovolenke). Demokratické vlády po celom svete taktiež vedú postupové debaty, keď rozhodujú o daniach alebo medzinárodných zmluvách, kým regionálna samospráva zvažuje prístup k riadeniu škôl alebo ako pomôcť dôchodcom v obci.

Úloha hodnôt v postupových tvrdeniach Keď majú debatéri pred sebou tézu ako „Vplyv Medzinárodného trestného tribunálu by sa mal posilniť,“ musia byť pripravení zaoberať sa ako hodnotovým, tak aj postupovým rozmerom jej obhajoby. Tak ako v skutočnom živote, aj v akademickom živote je postupová debata prirodzenou nadstavbou hodnotovej debaty: tak ako v skutočnom živote, aj vo vzdelávacích debatách sú hodnoty a postupy prepojené. Postupové debaty nepotrebujú a nemali by potrebovať dodatočný žargón alebo prísne spoliehanie sa na formu, ale mali by odzrkadľovať debaty, ktoré sa vedú okolo nás, ako v obci tak aj na medzinárodnej úrovni. Veľa verejných debát sa zameriava na otázky hodnôt. Jedným zo zámerov demokratických verejných debát je ovplyvniť legislatívu tak, aby zastávala uchovávanie hodnôt dôležitých pre väčšinu obyvateľstva. Aj keď väčšina súčasných spoločností uchováva hodnoty ako právo na kvalitné vzdelanie, sociálna spravodlivosť či bezpečnosť občanov, opodstatnenosť trestu smrti alebo potratov je stále častou témou diskusií. Verejné ako aj akademické debaty sú miestom, kde môžeme vyjadriť rozchádzajúce sa názory na otázky, ako napríklad či má embryo právo na život, a ak áno, či toto právo prevažuje matkino právo slobodnej voľby. Hodnotové a postupové debaty môžu nastať s časovým odstupom alebo simultánne. Debaty o hodnotách niekedy predchádzajú debatám o navrhovaných plánoch na presadenie týchto hodnôt. V takýchto prípadoch dospeje spoločnosť ku konsenzu ohľadom toho, čo vytvára ich systém hodnôt a potom smeruje k vytvoreniu zákonov a prístupov, ktoré by tieto hodnoty odrážali. V takýchto situáciách sú hodnotové debaty svojou povahou „predpostupové.“ Teda na utvorenie postupu pri chránení slobody voľby by mala spoločnosť dospieť k akémusi konsenzu v tom, čo vytvára hodnotu slobodnej voľby.

84


Teoreticky by sa debaty mali odohrávať v tomto poradí: Najprv debatovať a ujasniť si otázky hodnôt, a iba potom postúpiť k debatám o tom, ktorý postup použiť pri presadzovaní týchto hodnôt. Avšak častejšie sa stáva, že hodnotové debaty sa vedú súčasne s postupovými debatami. Napríklad debaty o relativite hodnôt ľudského života a slobodnej voľby sa vedú súčasne s debatami o tom, aké postupy by mala vláda nariadiť na ochranu reprodukčných práv alebo nenarodených. Debata o postupe vlády ohľadom potratov nečaká, kým si spoločnosť ujasní hodnotové otázky pri konflikte odporcov potratov a obhajcov slobodnej voľby. Spoločnosti nemôžu čakať, kým sa vyjasnia hodnotové debaty a ich členovia sa jednomyseľne zhodnú na tom, čo rozumieť pod pojmami spravodlivosť, sloboda či právo. Takto môžu nastať niektoré hodnotové debaty pred postupovými, a iné zase súčasne s postupovými. Postupové debaty vzniknú niekedy bez prítomnosti hodnotových rozporov. Niekedy môže mať spoločnosť napríklad spoločné chápanie rovnosti práv pre všetkých občanov, ale nemusí sa zhodnúť na postupoch, ktorými najlepšie dosiahnuť rovnaké práva. Postupová debata často obsahuje súčasne debatu o význame odlišných hodnôt a o spôsobe dosiahnutia výsledkov, ktoré by korešpondovali s týmito hodnotami, aj keď tieto hodnoty nie sú uznávané jednomyseľne. Preto keď hovoríme o postupových debatách, predstavujeme si situáciu, kde nezhody nájdeme na oboch úrovniach: ktoré hodnoty sú dôležité a ako tieto hodnoty previesť do života.

Argumenty jednoduchých postupových téz: stratégia 3P (potreba – plán – pozitíva) Stratégia 3P (potreba – plán – pozitíva) je jednou zo základných metód používaných pri tvorbe argumentačnej línie na postupovú tézu. Ako už názov naznačuje, táto stratégia pozostáva z troch krokov: 1. Určenie potreby (problému) spôsobenej status quo (súčasnou situáciou). 2. Navrhnutie plánu na riešenie tohto problému. 3. Pomenovanie pozitív (výhod) riešenia tohto problému. Túto stratégiu môžeme predviesť na príklade z bežného života: priatelia sa dohadujú, kam ísť na večeru. Nina navrhne, aby išli ona a jej priateľ Noel do gréckej reštaurácie. Toto je tvrdenie. Potom vytvorí argumentačnú líniu určením potreby spôsobenej status quo: „Dnes sme ťažko pracovali a sme hladní. Doma nie je jedlo, preto sa budeme musieť ísť najesť von.“ Následne navrhne plán: „Poďme do gréckej reštaurácie.“ Na to, aby Noela presvedčila, potom predstaví výhody svojho plánu: „Grécke jedlo je veľmi chutné a obsluha v reštaurácii je pohotová, takže sa môžeme rýchlo najesť.“ Súhrnne nazývame argumenty o potrebe, pláne a pozitívach súhlasnou argumentačnou líniou. Zdôrazňujeme, že takáto línia môže pozostávať z troch častí: potreby, plánu a pozitív.

Potreba Pri predstavovaní potreby je treba urobiť viac, než len jednoducho rozpoznať potrebu. Debatéri musia prejsť viacerými krokmi, aby zaručene vytvorili pevný základ potrebný na opodstatnenie plánu, ktorý predstavia. Súhlasný tím musí:

85


1. Určiť problém v status quo (súčasnej situácii) a naviazať ho na všeobecne uznávané hodnoty. Keďže ľudia sú pri zmenách obozretní, musí ich súhlasný tím presvedčiť o existencii zásadného problému, ktorý má negatívny dopad na spoločnosť. Ak by bola téza napríklad „Vplyv Medzinárodného trestného tribunálu by sa mal posilniť,“ mohol by súhlasný tím zdôrazniť problém: Tribunál nemá dosah na zločiny proti ľudskosti alebo terorizmus. 2. Určiť príčinu problému. Iba pri správnom určení príčiny problému môžu diváci zhodnotiť súčasný postup a ten navrhovaný súhlasným tímom. Pri spomínanej téze môže súhlasný tím napríklad tvrdiť, že nedostatok financií alebo zlyhanie Rímskeho štatútu zadefinovať terorizmus je dôvodom, pre ktorý ICC nemôže riešiť zločiny proti ľudskosti alebo teroristické činy. 3. Ukázať, že súčasný systém nemôže problém vyriešiť. Súhlasný tím by mal ukázať, že súčasné postupy nemôžu vyriešiť problém kvôli svojim závažným nedostatkom či iným bariéram zabraňujúcim zaoberaniu sa problémom. Poukázať na prítomnosť nedostatkov alebo bariér však nestačí. Súhlasný tím musí tiež dokázať, že tieto medzery či bariéry sú dôležitou súčasťou príčiny problému. V hore uvedenom príklade súhlasný tím poukázal na medzery ako nedostatok definícií alebo nedostatok financií. Potom by musel poskytnúť dôkazy, ktoré by ukázali, ako tieto faktory znemožnili ICC riešenie terorizmu a zločinov proti ľudskosti.

Plán Plán je návrhom súhlasného tímu na nahradenie existujúceho postupu. Obsahuje nevyhnutné a vedľajšie prvky. Nevyhnutné prvky zahŕňajú činiteľa a činnosť. Pri rozmýšľaní o riešení problému by debatéri mali myslieť na to, kto (aký existujúci či potenciálny činiteľ) by najlepšie vyriešil problém a čo (aká špecifická činnosť) by mala byť vykonaná, aby sa problém odstránil. Činiteľ je niekedy určený tézou. Napríklad téza „Organizácia spojených národov by mala rozšíriť ochranu kultúrnych práv“ špecifikuje OSN ako činiteľa. V iných tézach sa bude musieť súhlasný tím rozhodnúť, kto je vhodným činiteľom na uplatnenie postupu. Napríklad téza „Postavenie Medzinárodného trestného tribunálu by sa malo posilniť“ dáva súhlasnému tímu viac voľnosti pri výbere vhodného činiteľa. Kto sa skrýva za slovíčkom „sa“? Pravdepodobne - ale nie určite - Organizácia spojených národov. Súhlasný tím by mal vybrať činiteľa schopného vykonať daný plán. Ak plán napríklad zahŕňa zmenu obrannej politiky, bola by činiteľom najskôr vláda, ak by sa týkal medzinárodnej intervencie v Sudáne, mohla by ním byť napríklad OSN. Pojem činnosť sa vzťahuje na súhlasným tímom navrhované zmeny v postupe. Súhlasný tím môže predstaviť navrhovanú činnosť ako rad postupných krokov alebo ako rad súčinných opatrení. Ak ju predstaví ako rad postupných krokov, mal by plán obsahovať časový rozvrh. Ak ju predstaví ako rad súčinných opatrení, plán by mal mať nejaký systematický rámec. Kvôli časovej tiesni by mal súhlasný tím iba naznačiť svoj plán v základných rysoch, ale mal by byť pripravený poskytnúť dôkladnejšie vysvetlenie, ak by to bolo potrebné neskôr v debate.

86


Vedľajšie prvky plánu sa týkajú detailov jeho uskutočnenia. Tieto prvky môžu zahŕňať, ako bude plán financovaný, ako bude vymáhaný, aká je predstava spolupráce medzi jednotlivými zložkami, atď. Keďže má súhlasný tím obmedzený čas, nemôže predstaviť tieto prvky príliš detailne. V téze o Medzinárodnom trestnom tribunáli by mohol súhlasný tím navrhnúť plán pre signatárov Rímskeho štatútu (činiteľov) na posilnenie ICC poskytnutím finančných prostriedkov na vedenie súdnych procesov s vojnovými zločincami a teroristami (činnosť). Samozrejme bude potrebné tento plán rozviesť: Ako budú peniaze zbierané, ako budú rozdeľované, ako dlho bude trvať uskutočnenie plánu? Toto sú už vedľajšie prvky. Iný plán by mohol žiadať definovanie zločinu terorizmu. Na rozdiel od prvého plánu si nevyžaduje ďalšie rozvádzanie a nemá ani vedľajšie prvky.

Pozitíva (výhody) Súhlasný tím názorne predstaví pozitíva svojho plánu vysvetlením toho, ako odstráni alebo prinajmenšom zredukuje problém. Zvyčajne bude argumentovať tým, že jeho plán rieši príčinu problému. Keď ukáže, ako jeho plán odstráni alebo zredukuje problém, dá najavo, že pozitíva majú pôvod v pláne – toto je dôležitý krok pri budovaní tej časti argumentačnej línie na základe stratégie 3P, ktorá sa zaoberá pozitívami. Na našom príklade vidno, že ak súhlasný tím úspešne dokázal, že príčina neúčinnosti ICC ohľadom terorizmu alebo vojnových zločincov je nedostatok prostriedkov alebo absencia medzinárodnoprávnej definície terorizmu, tak plán súhlasného tímu poskytnúť tieto prvky logicky rieši, alebo aspoň podstatne redukuje problém. Ak súhlasný tím ukázal, že terorizmus a zločiny proti ľudskosti budú pri statuse quo narastať, tak by mal plán súhlasného tímu poskytnutím dodatočných prostriedkov a definovaním terorizmu zredukovať tieto zločiny.

Nesúhlasné stratégie pri debatovaní postupových téz Nesúhlasný tím môže použiť tri konkrétne stratégie, buď osobitne alebo ich kombinácie, na vyvrátenie línie súhlasného tímu postavenej podľa stratégie 3P. Nesúhlasný tím môže obhajovať status quo, obhajovať postup odlišný od status quo a vyvracať plán súhlasného tímu. Pri vyvracaní línie svojich oponentov musí nesúhlasný tím brať ohľad na to, že obhajuje stanovisko, ktoré sa teší privilegovanému postaveniu prezumpcie. Koncept prezumpcie znamená udržiavanie súčasných postupov, až kým niekto nepoukáže, že iný postup je lepšou voľbou. Tento koncept je logický, lebo zmena vyžaduje určité vynaložené úsilie a taktiež prináša so sebou riziko. Preto musia pozitíva prevážiť prípadné nebezpečia, aby presvedčili ľudí vyskúšať zmenu. Nesúhlasný tím musí divákom pripomenúť výhody plynúce z udržania prezumpcie, a potom môže začať vyvíjať iné stratégie na debatovanie proti zmenám postupu.

Obhajovanie status quo Obhajovanie status quo je stratégia, ktorá najjasnejšie ťaží z konceptu prezumpcie. Ak nesúhlasný tím obháji dnešný systém, zúročuje na myšlienke prezumpcie - predpokladu, že treba ponechať súčasný systém, kým nie je predstavená lepšia alternatíva. Nesúhlasný tím má najmenej tri možnosti ako obhájiť status quo:

87


1. Tvrdiť, že problém neexistuje alebo nie je natoľko závažný, ako to vykresľuje súhlasný tím. Iba zriedkavo sa podarí nesúhlasnému tímu dokázať úplnú absenciu problému v súčasnom systéme. Napriek tomu môže nesúhlasný tím predniesť zásadné dôkazy toho, že problém nie je taký dôležitý alebo rozšírený, ako naznačil súhlasný tím. Nesúhlasný tím tak môže tvrdiť, že nie je dôvod realizovať plán (strata času, peňazí, zbytočné riziko a námaha), ktorý navrhuje riešiť nepodstatný problém (taký, ktorý neovplyvňuje veľa ľudí alebo ktorého následky nie sú natoľko závažné). 2. Tvrdiť, že súčasný systém dokáže problém vyriešiť. Nesúhlasný tím môže tiež tvrdiť (a podložiť dôkazmi), že súčasný systém vyrieši problém po určitej dobe. Prijatie nového plánu preto nie je oprávnené. Môže tvrdiť, že na riešenie komplexných problémov je treba viac času, a následne, že nemôžeme ešte posúdiť úspech či neúspech súčasného systému. 3. Tvrdiť, že súhlasný tím určil nesprávnu príčinu. Tvrdením, že oponenti určili nesprávnu príčinu môže nesúhlasný tím naznačiť, že plán súhlasného tímu nerieši problém. Pri argumentovaní o príčine problému tak musí nesúhlasný tím tvrdiť, že súčasný systém dokáže vyriešiť príčinu problému, na rozdiel od plánu súhlasného tímu.

Obhajovanie postupu odlišného od status quo Nesúhlasný tím môže tiež zvážiť obhajovanie plánu rôzneho od status quo. Tím by mal zvoliť túto možnosť, ak v status quo nachádza viac problémov, než koľko chce obhajovať nesúhlasný tím alebo keď môže tím navrhnúť zmeny alebo dodatky k existujúcim postupom, ktoré sú lepšie ako status quo a plán súhlasného tímu. Pri využívaní tejto možnosti aplikuje nesúhlasný tím dve stratégie: obhajovanie drobných opráv alebo predstavenie protiplánu. Obhajovanie drobných opráv súčasného systému je alternatíva, ktorú si môže nesúhlasný tím zvoliť v prípade, kedy súčasný systém je štruktúrou a konceptom v poriadku, ale potrebuje drobné zmeny. Ak napríklad nesúhlasný tím verí, že zlyhanie status quo je výsledkom nedostatku zdrojov, mal by hlásať dodanie týchto zdrojov. Pri obhajobe drobných opráv potrebuje nesúhlasný tím ukázať, prečo sú tieto vhodnejšie ako plán súhlasného tímu. Členovia tímu by mali ukázať, že drobné opravy vyriešia problém rovnako alebo lepšie ako plán súhlasného tímu. Obdobne by mohol nesúhlasný tím ukázať, že aj napriek tomu, že drobné opravy nie sú natoľko efektívne ako riešenie súhlasného tímu, umožňujú vyhnúť sa niektorým veľmi závažným nevýhodám, ktoré plynú z plánu súhlasného tímu. Stratégia navrhnutia drobných opráv má výhodu v tom, že umožňuje nesúhlasnému tímu hlásať zlepšenia súčasného systému a súčasne udržiavať výhodu prezumpcie. Keďže ním obhajované zmeny sú drobné, neprinášajú so sebou vážne riziká spojené s plánom súhlasného tímu. Predstavenie protiplánu je alternatíva, keď chce nesúhlasný tím obhajovať plán, ktorý je svojou podstatou odlišný od súčasného systému, ako aj od plánu súhlasného tímu. Pri predstavovaní protiplánu súhlasí nesúhlasný tím s tým, že je nutné zmeniť status quo, ale tvrdí, že plán súhlasného tímu nie je najlepším riešením. Namiesto toho predstaví

88


alternatívu - protiplán. Ak sa nesúhlasný tím rozhodne predstaviť protiplán, musí tento plán spĺňať dve podmienky: 1. Musí spĺňať rovnaké požiadavky ako plán súhlasného tímu, ktoré sme si spomenuli už skôr. Tak ako plán súhlasného tímu musí protiplán obsahovať činiteľa a činnosť a taktiež si možno vyžaduje niekoľko vedľajších prvkov. 2. Musí byť alternatívou, nie doplnkom plánu súhlasného tímu. Protiplán môžu debatéri predstaviť ako náhradu plánu súhlasného tímu dvoma spôsobmi. Jedným spôsobom je ukázať, že sa protiplán a plán súhlasného tímu navzájom vylučujú - ich súčasná existencia je logicky nemožná. Napríklad pri debatovaní tézy o ICC môže nesúhlasný tím odporučiť zrušenie ICC namiesto jeho posilnenia, tvrdiac, že koncept medzinárodného orgánu spravujúceho spravodlivosť je zlý a mal by byť zrušený. Takto môže tvrdiť, že plán na posilnenie ICC a protiplán na jeho zrušenie sa navzájom vylučujú. Druhým spôsobom, akým sa dá ukázať nadradenosť protiplánu, je tvrdenie, že dosahuje výhody plánu súhlasného tímu, zatiaľ čo sa vyhýba niektorým nevýhodám. Ak použijeme náš príklad, vidíme, že by súhlasný tím mohol navrhnúť, aby si každý štát sám vytvoril súdy na trestanie vojnových zločincov namiesto toho, aby ICC preberal prípady. Tento protiplán a plán súhlasného tímu sa navzájom nevylučujú, lebo by sa mohli vykonať súčasne. ICC by mohol byť posilnený, pričom by mohli súčasne vznikať národné súdy na stíhanie vojnových zločincov. Ak by však bol nesúhlasný tím schopný obhájiť tvrdenie, že protiplán dosiahne všetky pozitíva plánu súhlasného tímu a vyhne sa niektorým nevýhodám, ktoré vyplývajú zo zásahu do suverenity jednotlivých štátov, tak by nesúhlasný tím potvrdil, že jeho protiplán má byť náhradou a nie iba doplnkom plánu súhlasného tímu.

Vyvracanie plánu Nesúhlasný tím môže postaviť celú škálu argumentov proti plánu súhlasného tímu. Tri najčastejšie sú: plán nebude fungovať, plán nevyrieši problém a plán spôsobí nevýhody. 1. Plán súhlasného tímu nebude fungovať. Plán možno nebude fungovať, ak činiteľ vybratý na vykonanie plánu bude neschopný tak učiniť, lebo činnosť navrhnutá súhlasným tímom je nerealistická alebo je plán príliš nákladný a neexistujú potrebné prostriedky. Často sú argumenty proti zavedeniu plánu súhlasného tímu príliš nepodstatné na to, aby rozhodca odmietol plán. Preto sa musia tieto argumenty často kombinovať s inými argumentmi proti plánu súhlasného tímu. 2. Plán súhlasného tímu nevyrieši problém. Tento argument sa často kombinuje s argumentom spomínaným pred chvíľou: súhlasný tím identifikoval nesprávnu príčinu problému. Niekedy môže nesúhlasný tím tvrdiť, že plán súhlasného tímu problém nevyrieši, lebo odstráni iba jednu z mnohých príčin. Nesúhlasný tím môže napríklad povedať, že neúčinnosť ICC je iba jednou príčinou narastajúceho výskytu vojnových zločinov a terorizmu. Nesúhlasný tím by mohol potom zdokumentovať ďalšie možné príčiny (nedostatočná koordinácia tajných správ, zlyhanie medzinárodných koalícií, atď.), ktoré súhlasný tím prehliadol. Nesúhlasný tím musí potom dokázať, že príčiny, ktoré súhlasný tím nerieši, sú natoľko podstatné, že problém pretrvá.

89


Tvrdenie, že plán nerieši problém, je potenciálne silný argument, ktorý môže byť za určitých podmienok dostatočný na to, aby rozhodcovia odmietli plán súhlasného tímu bez ohľadu na iné argumenty v debate. Častejšie však tento argument vopred nevylúči možnosť, že plán súhlasného tímu vyrieši aspoň časť problému. Ak je to tak, môže súhlasný tím tvrdiť, že jeho plán rieši problém lepšie ako súčasný systém. Preto sa argument, že plán nevyrieši problém, často používa v spojení s argumentom o nevýhodách plánu. 3. Plán súhlasného tímu spôsobí nevýhody. Použitím tejto stratégie by mal nesúhlasný tím dokázať, že plán súhlasného tímu narobí viac zla ako dobra a že toto zlo je závažné. Jedna potenciálna nevýhoda, ktorá môže byť spojená s takmer ľubovoľným plánom na posilnenie ICC, je ohrozenie národnej zvrchovanosti. Pri vytváraní takéhoto argumentu môže nesúhlasný tím začať ukázaním vzťahu medzi plánom súhlasného tímu a národnou zvrchovanosťou. Môže tvrdiť, že pri súčasnom systéme patrí právo rozhodovať o stíhaní teroristov a vojnových zločincov jednotlivým národom. Presunutím tohto práva na medzinárodnú inštitúciu nahlodá zvrchovanosť. Nesúhlasný tím môže potom ukázať, ako nahlodávanie zvrchovanosti v jednej oblasti povedie k narušovaniu zvrchovanosti aj v iných oblastiach. Po tom, čo nesúhlasný tím preukáže spojenie medzi plánom súhlasného tímu a stratou zvrchovanosti, by mal predstaviť pádny argument vysvetľujúci, prečo je takáto strata závažným problémom. Tento argument by mohol tvrdiť, že národná zvrchovanosť je najlepším spôsobom ako podporiť a vylepšiť snahy v oblasti ľudských práv v rozvojovom svete. Ako sme už spomínali, ukázanie nevýhody je potenciálne jeden z najsilnejších spôsobov ako útočiť na plán súhlasného tímu.

Zhrnutie argumentácie k jednoduchým postupovým tézam Prvá časť tejto kapitoly ukázala, ako môže súhlasný a nesúhlasný tím pristúpiť k jednoduchej postupovej téze použitím argumentačnej stratégie 3P - potreba-plánpozitíva. Chceli by sme zdôrazniť, že naše sústredenie sa na stratégiu 3P neznamená, že toto je jediný alebo najlepší spôsob ako vytvárať argumenty k postupovým tézam. Z našej skúsenosti je to ale dobrý začiatočný bod pre tvorbu argumentov k nim. Taktiež by sme radi prízvukovali, že predstavenie postupovej tézy nezbaví debatérov potreby debatovať o hodnotách. Debata o postupoch sa nemôže uskutočniť bez debaty o hodnotách. O našich činoch rozhodujeme na základe našich hodnôt. Pri rozoberaní reakcie nesúhlasného tímu na argumentačnú líniu súhlasného tímu rozlišujeme tri hlavné stratégie: tvrdenie, že nie je potreba na zmenu (a preto sú plán a výhody súhlasného tímu nepodstatné alebo nepotrebné), lebo neexistuje problém alebo status quo problém časom vyrieši; predstavenie protiplánu; napadnutie plánu odhalením jeho neúčinnosti alebo ďalších problémov, ktoré by spôsobil. Tím, ktorý sa pripravuje na postupovú debatu, by mal myslieť na to, že si môže ľahko prispôsobiť stratégiu alebo stratégie, ktoré použije v debatách.

90


Argumenty porovnávacích postupových téz Porovnávacia postupová téza žiada od debatérov, aby pomenovali a hodnotili vzťah medzi dvomi špecifickými plánmi, napríklad „Je lepšie sústrediť sa na zmierňovanie následkov konzumácie drog, než na vymáhanie drogových zákonov.“12

Argumenty porovnávacích postupových tvrdení Pred opisom komplikovaných detailov tvorby argumentov na obhajobu porovnávacích postupových tvrdení potrebujeme zvážiť niektoré myšlienky spojené so stanoviskom, ktoré musí zaujať súhlasný tím pri obhajobe takéhoto tvrdenia. Po tom, čo debatéri pochopia špecifiká stanoviska súhlasného tímu, mali by premyslieť koncept ich argumentov. Až potom by mal začať samotný proces tvorby plánu a jeho výhod.

Stanovisko súhlasného tímu Porovnávacie postupové tézy vyžadujú od súhlasného tímu, aby porovnal určitý postup nie so status quo, ale so špecifickým postupom predpísaným nesúhlasnému tímu tou istou tézou. Postoj oboch tímov nie je predurčený na základe ľubovoľných pravidiel, ale na základe logiky tézy. V príklade postupu voči drogám logika tézy diktuje súhlasnému tímu obhajobu plánu v súlade so stratégiou zmierňovania následkov. Rozdiel medzi touto a jednoduchou postupovou tézou spočíva v tom, že súhlasný tím nemusí porovnávať stratégiu zmierňovania následkov so status quo, ale porovnať ju s postupom nesúhlasného tímu založenom na stratégii vymáhania drogových zákonov. Jednou možnosťou pri tvorbe súhlasnej línie k porovnávacej postupovej téze je prispôsobiť ju štruktúre 3P. Keď si vezmeme predloženú tézu, mohol by súhlasný tím tvrdiť, že riešenie problému konzumácie drog by malo byť prioritou. Debatéri môžu potom predložiť plán redukovania zdravotných následkov a jeho pozitíva. Aj keď aj takáto stratégia je možná, nesmie súhlasný tím zabudnúť na to, že hlavný dôraz by mal byť na porovnávaní dvoch postupov. Preto musí súhlasný tím po tom, čo predloží argumentačnú líniu vo forme potreba-plán-pozitíva, porovnať pozitíva plánu redukovania zdravotných následkov s negatívami plánu vymáhania drogových zákonov navrhovaného nesúhlasným tímom. Tímy môžu svoje línie k porovnávacím postupovým tézam postaviť rôznymi spôsobmi. V tejto časti sa zameriame na štruktúru porovnávania výhod. Analýza výhod pri porovnávaní je asi jedným z najpriamejších spôsobov prístupu k téze, lebo je za potreby vyhodnotiť výhody jedného postupu v porovnaní s výhodami iného. Aby sme boli konkrétnejší, prejdeme k podrobnejšiemu opisu tvorby skutočnej argumentačnej línie pre danú tézu. Výstavba argumentačnej línie na tézu „Je lepšie sústrediť sa na zmierňovania následkov užívania drog, než na trestanie ich užívania,“ alebo akúkoľvek inú porovnávaciu postupovú tézu sa realizuje v troch krokoch: vytvorenie konceptu argumentačnej línie, vytvorenie plánu, vytvorenie výhod.

12

Pri zmierňovaní následkov užívania drog sa jedná o postupy, ktoré predpokladajú, že určití ľudia vždy budú brať drogy, a preto sa namiesto odstraňovania drog zo spoločnosti sústreďujú na odstraňovanie ich negatívnych následkov. Medzi takéto postupy patria napríklad metadonové liečby, výmena použitých striekačiek a ihiel za sterilné, atď.

91


Tvorba konceptu argumentačnej línie Jeden spôsob ako vytvoriť koncept argumentačnej línie na porovnanie dvoch postupov je spýtať sa rad otázok, ktoré debatérom pomôžu kriticky definovať a opísať oba postupy. Pri vytváraní konceptu argumentačnej línie musia debatéri najprv nájsť myšlienky, ktoré budú ústredné pre jej tvorbu. Po ujasnení konceptu argumentačnej línie môže tím začať s výskumom a napokon spísať konkrétnejšiu argumentačnú líniu, čo povedie k presvedčivejším rečiam podporujúcim jeho líniu. Nasledujúce otázky by mali pomôcť debatérom určiť hlavné rozdiely medzi dvoma postupmi ako aj prípadné podobnosti a viesť tím k vytvoreniu bodov, na základe ktorých bude porovnávať: 1. Čo sú základné znaky oboch postupov? Zoberme si napríklad tézu „Je lepšie sústrediť sa na zmierňovanie následkov konzumácie drog, než na vymáhanie drogových zákonov.“ Táto téza núti oba tímy kriticky zvážiť definíciu „zmierňovania následkov užívania drog“ a „vymáhania drogových zákonov.“ Po výskume môžu debatéri dospieť k záveru, že hlavným princípom stratégie vymáhania drogových zákonov je kriminalizácia, kým pre stratégiu zmierňovania následkov je týmto princípom resocializácia. Pretože stratégia vymáhania drogových zákonov môže fungovať, iba ak identifikujeme konzumentov drog ako zločincov, ktorí porušujú zákony vynucované políciou, môžu debatéri tvrdiť, že kriminalizácia je neodmysliteľnou súčasťou stratégie vymáhania drogových zákonov. Obdobne by mohli tvrdiť, že stratégia zmierňovania následkov chápe konzumentov drog ako súčasť spoločnosti – nie ako zločincov. Jej cieľom je tak predísť zdravotným následkom v tejto časti spoločnosti a nie posielanie ľudí do väzenia. 2. Ako sa vzájomne ovplyvňujú znaky týchto postupov? Proces kriminalizácie je pravdepodobne nezlúčiteľný s procesom resocializácie. Po prvé sú nezlúčiteľné, lebo pokus vytrhnúť ľudí zo spoločnosti (uväznením) cez stratégiu vymáhania drogových zákonov je presným opakom stratégie zamedzovania zdravotných následkov, ktorá ich považuje za súčasť spoločnosti, ktorá potrebuje ochranu pred následkami drogovej závislosti. Po druhé môže debatér tvrdiť, že väznenie ľudí vytvára zločineckú subkultúru, ktorá zabraňuje bývalým väzňom po prepustení znovu sa integrovať do spoločnosti. Takéto zmýšľanie pomáha súhlasnému debatérovi jasne vidieť, ako si znaky týchto dvoch postupov odporujú. 3. Ako možno niektorým znakom postupu súhlasného tímu nahradiť niektorý znak postupu nesúhlasného tímu? Po tom, čo debatéri dospejú k záveru, že hlavným princípom stratégie vymáhania drogových zákonov je kriminalizácia a pri stratégii zmierňovania následkov ním je resocializácia, sa naskytuje nasledovná otázka: ako môže resocializácia nahradiť kriminalizáciu? Jedna možnosť je chápať procesy resocializácie ako vzdelávanie a rehabilitáciu ako alternatívy k väzneniu. Keď si súhlasný tím zodpovedal tieto tri otázky, je pripravený postaviť svoj plán.

Tvorba plánu súhlasného tímu Hľadanie odpovedí na tri spomínané otázky (alebo otázky im podobné) pomáha debatérom rozmýšľať nad problémami, ktoré by mal ich plán riešiť. Zodpovedaním týchto otázok sa debatéri zamerajú na znaky postupu súhlasného tímu, ktoré musia zahrnúť do svojej vlastnej línie. Keďže sa postupy zmierňovania následkov užívania drog v niektorých krajinách skutočne uplatňujú, môžu debatéri svoj plán modelovať podľa nich (nezabúdajme, že súhlasný tím nemusí zamietať status quo). Plán predstavený súhlasným tímom môže byť taktiež úplne nový, vyvinutý špeciálne pre danú

92


debatu. Plán súhlasného tímu by mal spĺňať tie isté požiadavky ako už skôr spomínaný plán k jednoduchej postupovej téze: mal by identifikovať činiteľa a špecifikovať činnosť (s potrebnými detailmi). Jeden zásadný rozdiel medzi plánom súhlasného tímu pri porovnávacích postupových tézach a tým istým plánom pri jednoduchých postupových tézach je v tom, že porovnávací postupový plán by mal brať do úvahy vzájomné pôsobenie znakov plánov súhlasného a nesúhlasného tímu. Preto musí súhlasný tím uvažovať o tom, čo má a čo nemá byť začlenené do jeho plánu. Nasledujúci zoznam by mohol pomôcť v tomto procese: 1. Znaky postupu nesúhlasného tímu treba vylúčiť z plánu súhlasného tímu. 2. Rozšírený zoznam podkategórií nesúhlasného postupu treba vylúčiť z plánu súhlasného tímu. 3. Znaky súhlasného postupu treba zahrnúť do plánu súhlasného tímu. 4. Rozšírený zoznam podkategórií súhlasného postupu treba zahrnúť do plánu súhlasného tímu. Na základe takéhoto vytvárania konceptu by súhlasný tím mohol navrhnúť plán podobný tomuto: 1. Plán súhlasného tímu jasne vylučuje akúkoľvek formu kriminalizačných postupov, ktoré majú riešiť problém konzumácie drog. (Poznámka: toto je znak postupu nesúhlasného tímu, ktorý je vylúčený z plánu súhlasného tímu.) 2. Kriminalizácie postupy ako zákony, ktoré činia držanie a užívanie drog nelegálnymi, sa plánom súhlasného tímu rušia. 3. Plán súhlasného tímu berie resocializačné postupy ako vhodné náhrady a metódy na riešenie problému konzumácie drog. 4. Tieto resocializačné postupy zahŕňajú, ale neobmedzujú sa len na: vzdelávanie o drogách, výmenu striekačiek a rehabilitáciu. (Poznámka: tím sa môže rozhodnúť sústrediť sa iba na jeden z týchto postupov.) 5. Výnimky k bodom 1 a 2 sa budú robiť len pri osobách mladších ako 18 rokov a pri osobách, ktoré obsluhujú stroje, kde môže konzumácia drog závažne ohroziť iných ľudí. 6. Plán súhlasného tímu bude vykonaný .... 7. Plán súhlasného tímu bude financovaný.... Prvé štyri piliere plánu buď zahŕňajú znaky postupu zmierňovania následkov alebo vylučujú znaky postupu vymáhania drogových zákonov. Piaty bod plánu sa snaží zamedziť možné nevýhody postupu – v tomto prípade sa snaží predchádzať prípadom, kde by ľudia pod vplyvom drog šoférovali alebo obsluhovali ťažké stroje. Šiesty a siedmy bod objasňujú administratívne a štrukturálne prvky, ktoré sú potrebné pre plnú funkčnosť plánu.

Tvorba pozitív (výhod) Akonáhle poznajú hrubé obrysy plánu, začnú debatéri s procesom tvorby výhod. V rámci tohto procesu treba ukázať, ako plán súhlasného tímu rieši problémy spojené s plánom nesúhlasného tímu. Ukázanie relatívnych výhod a nevýhod postupov súhlasného a nesúhlasného tímu môže byť základom pre argumentačnú líniu tímu. V našom príklade by súhlasný tím ukázal, ako zmierňovanie následkov užívania drog je pri boji s konzumáciou drog efektívnejšie ako ich kriminalizácia.

93


Aby mohli zostaviť zoznam relatívnych výhod plánu, musia debatéri najprv nájsť zoznam pozitív, ktorý by zahŕňal aj dôkazy na ich podporu. Príprava taktiež odhalí nedostatky plánu. Súhlasný tím by mal odstrániť túto stránku svojho plánu postupu. Výskum z oboch strán problematiky je dôležitý pri príprave na akúkoľvek debatu, ale je mimoriadne dôležitý pri debatovaní porovnávacích postupových téz. Pri porovnávacej postupovej téze je súhlasný tím zodpovedný nielen za preukázanie výhod určitého postupu, ale musí aj preskúmať vzájomné pôsobenie oboch postupov a koniec koncov aj preukázať nadradenosť jedného postupu voči druhému. Po výskume je ďalším krokom rozhodnutie, ktoré výhody zahrnúť do argumentačnej línie. Keď toto rozhodnutie už padlo, môže tím začať s rozpracovaním každej výhody. Súhlasný tím by si mal vybrať najzávažnejšie výhody postupu zmierňovania následkov a naviazať ich na nevýhody postupu vymáhania drogových zákonov. Argumentačná línia súhlasného tímu by teda mohla mať nasledovnú štruktúru: Plán súhlasného tímu docieli výhodu A, čím odstráni problém B: a. Opis znakov plánu nesúhlasného tímu, ktoré majú riešiť problém B. b. Opis dôvodov, prečo stratégia nesúhlasného tímu nedosahuje výhodu A. c. Opis znakov súhlasného tímu, ktoré riešia problém B. d. Opis dôvodov, pre ktoré plán súhlasného tímu dosahuje výhodu A. Každý argument súhlasného tímu by mohol mať rovnakú štruktúru ako prvý. Pre ilustráciu na základe danej tézy by mohla argumentačná línia súhlasného tímu vyzerať nasledovne: I.

Plán súhlasného tímu je lepší pri znižovaní množstva problémov spojených s konzumáciou drog. a. Vymáhanie drogových zákonov považuje konzumentov drog a ich predajcov za zločincov. Zo samotného princípu vymáhania drogových zákonov vyplýva, že užívanie drog musí byť definované ako zločin a konzumenti drog ako zločinci. b. Definovanie konzumentov drog ako zločincov je kontraproduktívne. Uväznením konzumentov drog s ich výrobcami a predajcami, ale aj s ľuďmi, ktorí spáchali oveľa závažnejšie zločiny, ich predstavujeme zločineckej subkultúre. Po prepustení z väzenia si konzumenti drog často nevedia nájsť výnosné zamestnanie, a tak zostávajú súčasťou zločineckej subkultúry, pričom sa spoliehajú na pouličné schopnosti a známosti, ktoré získali počas pobytu vo väzení. c. Plán súhlasného tímu nahrádza kriminalizáciu resocializáciou. Namiesto toho, aby sme poslali konzumentov drog do väzenia, ich v rámci plánu súhlasného tímu chápeme ako časť spoločnosti, ktorá potrebuje ochranu. Preto vytvára plán súhlasného tímu riešenia, napríklad vzdelávanie, rehabilitáciu. d. Resocializácia je lepšia než kriminalizácia. Vzdelávanie a rehabilitácia majú oveľa väčšiu šancu na úspech než kriminalizácia.

94


II. Plán súhlasného tímu je lepší pri znižovaní množstva problémov spojených s predajom drog, ktoré sú teraz nelegálne. a. Vymáhanie drogových zákonov povoľuje, aby bol predaj nelegálnych drog riadený nebezpečnými zločineckými živlami. Keďže predaj farmaceutík, ktoré nepredpísal lekár, je nelegálny, sú drogoví díleri zločinci. Preto môžu drogy (nelegálne farmaceutiká) predávať iba zločinci. b. Odovzdanie predaja nelegálnych drog do rúk zločincov vedie k drogovým vojnám. Pri snahe vymáhať drogové zákony pri predaji drog musia predstavitelia orgánov činných v trestnom konaní zakročiť proti predajcom drog – často násilne. Tieto násilné konfrontácie vystavujú nielen predajcov drog, ale aj predstaviteľov orgánov činných v trestnom konaní podstatným rizikám. Kriminalizácia predaja drog je nebezpečná aj pre bezúhonných občanov. Keďže riziká spojené s nelegálnym obchodom sú také veľké, cena drog a následný prípadný zisk sú tiež vysoké. Keď sa zločinecké živly ocitnú v situácii, kedy nedokážu zaručiť dostatočný zisk, začnú územné boje, ktoré vedú k drogovým vojnám, v ktorých sú ranení alebo aj zabití nevinní občania. c. Plán súhlasného tímu vyníma zločincov z obchodu s drogami. Podľa plánu súhlasného tímu už nebude predaj drog nelegálny. Preto bude predaj drog kontrolovaný trhom a regulovaný štátom, než by mal byť v rukách zločincov. d. Vyňatie zločincov z obchodu s drogami zníži problémy spojené s drogovými vojnami. Legalizáciou predaja drog budú nebezpečenstvá, ktorým sú vystavení predstavitelia orgánov činných v trestnom konaní a obyčajní občania, podstatne zredukované. Tak ako prevádzkovať legálny obchod s liehovinami je oveľa bezpečnejšie ako byť drogovým dílerom, legalizácia dnes zakázaných drog by viedla k podstatnému zníženiu násilia spojeného s predajom drog. Samozrejme, tieto dva predložené príklady sú len príkladom toho, ako môžu debatéri opísať výhody na základe vytvorenia návrhu argumentačnej línie. V oboch prípadoch budú musieť debatéri viac vysvetľovať, a čo je dôležitejšie, urobiť viac výskumu a pridať dôkazy do ich prezentácií. Dva horeuvedené príklady ponúkajú schému, ktorá bude fungovať pri popisovaní relatívnej výhodnosti: a. Opis predpokladov spojených s postupom nesúhlasného tímu. Tento bod vyžaduje návrat k návrhu argumentačnej línie a opis nevyhnutného znaku postupu nesúhlasného tímu. b. Prepojenie tohto predpokladu s nejakým účinkom. Vytvorením príčinnonásledkového vzťahu medzi postupom nesúhlasného tímu a nejakým neželaným efektom dokáže súhlasný tím, že postup nesúhlasného tímu je nežiaduci.

95


c. Opis predpokladov postupu súhlasného tímu. Debatéri opíšu nejaký predpoklad plánu, ktorý je logicky nezlučiteľný s predpokladmi postupu nesúhlasného tímu. d. Prepojenie tohto predpokladu s nejakým pozitívnym účinkom. Vytvorením príčinno-následkového vzťahu medzi postupom súhlasného tímu a nejakým pozitívnym účinkom dokáže súhlasný tím, že jeho postup je výhodnejší než postup nesúhlasného tímu. Na záver musia debatéri určiť, ktoré argumenty logicky vyplývajú z formulácie tézy. Na zhrnutie: Debatéri by mali vytvoriť návrh svojej súhlasnej argumentačnej línie pomocou otázok, ktoré kriticky porovnajú postupy zmierňovanie následkov užívania drog a vymáhania drogových zákonov. Mali by pomenovať nejaký znak vymáhania drogových zákonov, ktorý má negatívne následky, a opísať logicky protichodné predpoklady zmierňovania následkov užívania drog, ktoré sú spojené s nejakými pozitívnymi následkami. Tento proces vytvárania návrhu argumentačnej línie, ešte predtým než vytvoríte líniu alebo výhody, zaručuje, že si debatéri pripravia argumentačné línie, ktoré vedia dokázať pravdivosť tézy. Po určitom výskume a logickom preusporiadaní argumentačnej línie vytvorí súhlasný tím efektívnu líniu dokazujúcu tézu.

Tvorba argumentov proti porovnávacím postupovým tézam Aby chápali, ako stavať argumenty proti porovnávacej postupovej téze, musia sa debatéri zamerať na stanovisko nesúhlasného tímu. Až potom môžu začať s tvorbou argumentov na nesúhlasnej línii.

Stanovisko nesúhlasného tímu Pri našej téze má nesúhlasný tím za úlohu obhájiť plán zodpovedajúci stratégii vymáhania drogových zákonov. Keďže téza od nesúhlasného tímu žiada obhájiť nejaký postup, s najväčšou pravdepodobnosťou bude chcieť tento tím predložiť protiplán. Tak ako súhlasný tím predstavuje svoj plán v argumentačnej línii pre jednoduchú postupovú tézu, bude chcieť nesúhlasný tím podobným spôsobom predstaviť svoj plán. Ako sme už spomínali v spojení s tvorbou línie súhlasného tímu, aj nesúhlasný tím si môže postaviť líniu podľa štruktúry potreba-plán-pozitíva. Členovia nesúhlasného tímu by mohli začať poukázaním na dôvody na boj proti konzumácii drog, následne predstaviť jasný postup vymáhania drogových zákonov a na záver sa sústrediť na jeho výhody v porovnaní so zmierňovaním následkov konzumácie drog..

Výstavba argumentačnej línie nesúhlasného tímu Nesúhlasný tím môže postaviť svoju argumentačnú líniu podľa rovnakých bodov ako súhlasný tím: vytvoriť návrh línie, postaviť plán a pomenovať jeho výhody. Preto by v našom príklade nesúhlasný tím opísal hlavné znaky vymáhania drogových zákonov a stanovil, ako sa odlišujú od znakov zmierňovania následkov. Tím sa môže sústrediť na stránky kriminalizácie a resocializácie jeho ústredné znaky a zdôrazniť výhody kriminalizácie pri riešení problému konzumácie drog.

96


Po vytvorení konceptu argumentačnej línie môže nesúhlasný tím vytvoriť plán. V našom príklade by plán nesúhlasného tímu zahŕňal hlavné znaky stratégie vymáhania drogových zákonov. Nesúhlasný tím by mohol svoj plán vytvoriť na základe existujúcej stratégie vymáhania drogových zákonov, alebo vytvoriť úplne nový. Plán by mal jasne určovať činiteľa a činnosť, ako aj rad znakov, ktorými sa odlišuje od plánu súhlasného tímu. Na záver by mohol nesúhlasný tím poukázať na najväčšie výhody vymáhania drogových zákonov nasledovným spôsobom: Vymáhanie drogových zákonov je lepšie než zmierňovanie následkov konzumácie drog obmedzovaním ich dostupnosti. a. Drogové zákony definujú predajcov a konzumentov drog ako zločincov. b. Definovanie predajcov drog ako zločincov umožňuje orgánom činným v trestnom konaní udržať silnejšiu kontrolu nad predajom drog. Vyhlásenie drog a predaja drog za nelegálne pomáha znižovať dostupnosť drog. Takýmto spôsobom vymáhanie drogových zákonov umožňuje polícii riešiť problém konzumácie drog priamo v zdroji problémov. c. Zmierňovanie následkov konzumácie drog toleruje predaj drog ako aj konzumáciu drog. d. Zmierňovanie následkov preto umožňuje, aby boli drogy prístupné a naznačuje spoločnosti, že konzumácia drog je prípustná. Preto namiesto toho, aby sme odstrašovali od konzumácie drog a znižovali ich dostupnosť, postupy zmierňovania následkov nedokážu efektívne bojovať proti konzumácii drog, zatiaľ čo vymáhanie drogových zákonov tento problém zdoláva priamo v jeho zdroji. Podobne ako súhlasný tím stavia svoju argumentačnú líniu, tak aj nesúhlasný tím stavia svoje argumenty tak, aby najprv opísal nejaký znak svojho plánu, a následne ukázal, ako tento konkrétny znak vedie k výhode; ďalej opísal znak súhlasného plánu a ukázal, ako tento znak vedie k jeho nevýhodám. Bez ohľadu na to, akú štruktúru zvolí nesúhlasný tím pre svoju argumentačnú líniu, jej najdôležitejšími súčasťami by mali byť prehľadné a zrozumiteľné predstavenie plánu a jeho porovnateľné výhody. Nesúhlasný tím nemôže iba predložiť dôvody, prečo je ich plán dobrý; musí vysvetliť, prečo je lepší než plán súhlasného tímu. Dobrá debata na porovnávaciu postupovú tézu sa veľmi spolieha na kritické preskúmanie toho, ako sa znaky oboch plánov navzájom ovplyvňujú, a na analytické porovnanie, ktoré ukáže, ktorý plán je efektívnejší pri dosahovaní cieľa vytýčeného tézou.

97


Kapitola 11 •

Vyvracanie a obrana argumentov

Prvých 10 kapitol tohto textu sa zaoberalo debatou, ako keby bola jednoducho procesom tvorby argumentov za alebo proti tézam. Teraz sa zameriame na proces výmeny argumentov pre objasnenie zásadných otázok.

Vyvracanie argumentov Výmena argumentov je podstatou debaty. Bez ich stretu by debata nebola ničím iným než sériou presviedčacích rečí, ktoré by možno súviseli alebo nie. Najdôležitejšou časťou debaty je teda proces vyvracania, „strhávania,“ útočenia a odpovedania na oponentove argumenty. Vyvracanie je kľúčový proces v debate, lebo tím nemusí len predniesť silnú líniu, ale aj kritizovať oponentovu a brániť svoju vlastnú. Keď debatéri porovnajú dve línie, rozhodca alebo obecenstvo sa pravdepodobne bude vedieť lepšie rozhodnúť. Pri vyvracaní argumentu musí debatér ponúknuť protiargument – tvrdenie, ktoré zároveň podporuje jeho vlastné stanovisko. Vyvracanie sa skladá z piatich krokov, z ktorých štyri sú vždy nevyhnutné a piaty len niekedy: 1. Odkaz – pomenovanie argumentu, ktorý má byť vyvrátený. 2. Odpoveď – reakcia na argument, predovšetkým poukázaním na chyby, nedôslednosť alebo nedostatky v argumentácii alebo dôkazoch. 3. Dôkaz – predstavenie podpory pre danú odpoveď. 4. Vysvetlenie – zhrnutie stanoviska a dôkazov a ukázanie toho, ako tieto vyvracajú oponentove argumenty. 5. Váženie – porovnanie významu oponentovho a vlastného argumentu a ukázanie toho, prečo je ten vlastný silnejší. Na vyvrátenie tvrdenia „OSN je cenná pri ochrane ľudských práv,“ by debatér mohol najprv povedať, že jeho oponent tvrdí, že OSN chráni ľudské práva (odkaz), ale neponúka dostatok dôkazov na podporu tohto tvrdenia (útok). Následne by mohol predniesť dôkazy, podľa ktorých mimovládne organizácie účinnejšie obraňujú ľudské práva než OSN (dôkaz), čo ukazuje, že by sme mali hľadať alternatívu k nedostatočnej aktivite OSN (vysvetlenie). Toto porovnanie medzi OSN a mimovládnymi organizáciami ukazuje, ako oponenti nedokázali udržať svoju líniu (váženie). Debatéri by si mali zapamätať týchto päť krokov, aby si zvykli vyvracať argumenty.

Obrana argumentov Vyvracanie argumentu sa vyskytne počas celej debaty, ale najdôležitejším sa stáva v druhých a tretích rečiach. V nich obidve strany nielen zhŕňajú svoje stanovisko, ale odpovedajú na oponentove argumenty a zdôrazňujú hodnotu svojich vlastných.

98


Obrana argumentov má jedinečnú úlohu v každej debate, a obzvlášť v debate Karla Poppera. Obrana nie je vyhradená pre nové argumenty alebo stanoviská, ale pre zhrnutie, zdôraznenie a obhajobu zásadných argumentov, ktoré tím prednesie v debate. Samotná línia je prednesená v prvých rečiach. Kým v ďalších rečiach odznieva aj vyvracanie – predovšetkým, keď si nové alebo rozšírené argumenty z oponentovej predchádzajúcej reči zaslúžia reakciu – takto prednesené argumenty nie sú bežne predstavené konfrontačne, ako je to bežné pri vyvracaní. Argumenty prednesené v obhajobe by skôr mali byť zhrnutím vlastných argumentov, ktoré sú potom porovnané s oponentovými. Druhí a tretí rečníci by takisto mali vysvetliť význam takto zhrnutých argumentov, predovšetkým v kontraste s oponentovými. Na záver by mali vysvetliť, prečo by ich tím mal vyhrať debatu. Preto musia byť schopní rozoznať najdôležitejšie otázky, ktoré sa v debate vynorili. Keď sa debata dostane do svojej druhej polovice, debatéri majú za úlohu nasledovné: 1. Zhŕňať – v krátkosti zopakovať, čo boli zatiaľ najdôležitejšie veci v debate. 2. Pomenovať kľúčové miesta – zamerať sa skôr na celkové body, než na reč o detailoch. 3. Robiť zásadné rozhodnutia – minimalizovať kritiku a značný čas venovať vysvetleniu vlastného stanoviska. 4. Vážiť dôležitosť – dobrý rečník ukáže, že ak by aj oponent vyhral nejaký stret, nestačilo by to na „preváženie“ debaty. Debatér môže teda pustiť niektoré argumenty a stále vyhrávať, musí sa však rozhodnúť, ktoré z nich sú dôležité. Obrana argumentov sa môže zdať ľahšia než v skutočnosti je. Tieto štyri kroky zahŕňajú veľké množstvo prvkov, ktoré musia debatéri zvážiť. Niektorým z nich sa teraz budeme venovať a doplníme ich o niekoľko všeobecných poznámok.

Zhrnutie argumentov Do istej miery sa druhé a tretie reči vyjadrujú k tomu, čo zatiaľ odznelo v debate. Mali by prejsť tým, čo sa udialo a upriamiť pozornosť rozhodcov na to, ako sa vyvinuli jednotlivé strety. Debatéri sa tu riadia zásadou, že mlčať znamená súhlasiť: ak oponent nevyvrátil argument, predpokladá sa, že s ním súhlasí. Rečník môže napríklad povedať: „Náš tím vyvrátil druhý argument našich oponentov, a oni sa k našej kritike nevyjadrili. Preto sa domnievame, že sa vzdali tohto bodu a uznali našu kritiku.“ Toto sa niekedy označuje ako napovedanie rozhodcom. Oni majú mať svoje vlastné poznámky a zápis debaty, aby mali prehľad, čo bolo v debate vyvrátené, a vedia, že debatéri niekedy príliš skoro ohlasujú svoje víťazstvo. Druhí a tretí rečníci by mali krátko opísať najdôležitejšie body debaty a dať pozor na zásadné argumenty svojich spoludebatérov. Pri zhŕňaní stanoviska svojho tímu by debatér nemal opakovať každý argument. Robiť tak by dokonca nebolo len únavné a zbytočné, ale aj nemožné kvôli nedostatku času.

Pomenovanie kľúčových miest Záverečné reči by sa mali zamerať na to najdôležitejšie v debate. Tieto sa dajú rozoznať v štyroch krokoch:

99


1. Pomenovanie argumentov, kvôli ktorým by vlastný tím mohol prehrať. Vyjadrenie sa k najdôležitejším oponentovým argumentom. Nie je dobré zbytočne venovať čas nedôležitým argumentom. 2. Pomenovanie argumentov, ktoré by vlastnému tímu mohli vyhrať debatu. Nie je potrebné presadzovať všetky vlastné argumenty, len tie, pri ktorých je to najvýhodnejšie. 3. Spozorovanie vzťahov medzi dôležitými argumentmi. Ak sú dôležité argumenty v nejakom vzťahu, ten zvyšuje ich dôležitosť. Napríklad ak je tím schopný obhájiť, že OSN porušuje ľudské práva v Kosove, a zároveň obháji, že OSN je vedená inými pohnútkami ako ochrana ľudských práv, tento tím dokáže preukázať nie len príklad zneužívania ľudských práv OSN, ale aj to, prečo k takým zneužitiam dochádza. Takáto argumentácia je veľmi presvedčivá, lebo podpora pre argument sa vrství, pre oponenta je teda ťažšie ho vyvrátiť. 4. Určenie celkovej hodnoty argumentu. Kvalitný rečník sa musí na každý argument pozrieť s otázkou „No a čo?“ Prečo je argument dôležitý pre debatu? Toto je najjednoduchší a možno najúčinnejší spôsob pri rozhodovaní o pomernom význame konkrétneho argumentu.

Zásadné rozhodnutia Keď debatér určil najdôležitejšie body v debate, musí sa rozhodnúť, ktoré z nich spomenie. Pri tomto rozhodovaní by mal zobrať do úvahy nasledovné: 1. Časové obmedzenia. Kvôli nedostatku času by debatéri mali predniesť svoje najdôležitejšie argumenty na začiatku. Ak im potom zostáva čas, môžu predniesť argumenty v poradí dôležitosti. 2. Tematické obmedzenia. Ak aj čas povoľuje spomenúť väčšinu argumentov, pre debatéra nemusí byť výhodné spomenúť všetky. Niektoré veci si zo svojej podstaty zaslúžia viac pozornosti než iné. Predovšetkým v kontexte konkrétnej debaty. Debatéri by sa mali zamyslieť nad tým, ako zdôrazňovanie jednej oblasti vplýva na ostatné. Ak sa pritom od nich odvedie pozornosť, debatér by sa mal rozhodnúť, ktorú bude vo svojej reči presadzovať. 3. Priority rozhodcov. Výber argumentov s ohľadom na predstavy rozhodcov. Ak sa napríklad o rozhodcovi vie, že nemá rád námietky proti truistickým argumentom, tak by sa debatér mal vyhnúť spomenúť ich, aj keď sa domnieva, že sa ich jeho oponenti dopúšťajú. 4. Umiestnenie argumentov. Usporiadanie reči je tak isto dôležité ako jej iné aspekty. Najdôležitejšie argumenty by mali prísť na začiatku a slabšie argumenty ku koncu. V závislosti od rozhodcu však možno začať slabšími argumentmi, aby bolo možné zakončiť debatu tým najlepším a zanechať tak na rozhodcu dobrý dojem. Aj keď môže byť určenie dôležitosti argumentov ťažké, je úplne zásadné, ak sa majú debatéri vyhnúť zlým rozhodnutiam a ponechať otvorené strategické slabiny, z ktorých môžu ťažiť oponenti.

Váženie dôležitosti argumentov Taktika zhŕňania argumentov, rozhodovania a pomenovania kľúčových otázok nemusí viesť k argumentačnému víťazstvu. Debatéri by si vždy mali klásť otázku „No a čo?“ Len to, že debatér obháji argument, ho nečiní relevantným. Debatér musí vysvetliť dôležitosť svojich argumentov. Päť pomôcok k váženiu dôležitosti:

100


1. Odpovedať, nie len opakovať – priamo reagovať na argumenty oponentov. 2. Porovnať a analyzovať – porovnanie predností vlastného stanoviska s nedostatkami oponentovho. 3. Myslieť strategicky – najdôležitejšie argumenty by mali ísť na začiatok reči. 4. Plánovať v predstihu – debatéri by mali pozorne počúvať argumenty z predchádzajúcich rečí, aby vedeli lepšie pripraviť svoju reč. 5. Pracovať s oponentovými rozhodnutiami – Zdôraznenie najdôležitejších argumentov, ku ktorým sa oponenti nevyjadrili. Debatér tak môže tvrdiť, že stanovisko jeho tímu je silnejšie. Tieto všeobecné návody by mali debatérom pomôcť nielen vysvetliť dôležitosť vlastného stanoviska, mali by im aj pomôcť poukázať na vzťahy medzi argumentmi. Týmto spôsobom sa debatéri uistia o tom, že do svojej reči zakomponujú, ako sú ich argumenty silnejšie ako argumenty ich oponentov, a tak ich vážiť prostredníctvom porovnania.

101


Kapitola 12 •

Výskumné postupy

Debatný výskum slúži na nájdenie dôkazov, na lepšie pochopenie debatovaných tém a na aktualizáciu vlastných vedomostí o aktuálnom dianí vo svete. V krátkosti povedané, debatný výskum robí z debatérov „expertov“ v debatovanej oblasti. V tejto kapitole najprv hovoríme o dôležitosti výskumu. Potom prinášame osnovu priebehu efektívneho výskumu a na záver opisujeme, ako môžu debatéri využiť rôzne druhy zdrojov.

Dôležitosť výskumu Proces výskumu, ktorý opisujeme v tejto kapitole, pomáha debatérom objaviť všeobecné aj špecifické vedomosti k hocijakej téze. Všeobecný rozhľad, jeden z dôvodov, prečo ľudia začínajú debatovať, pomáha pochopiť všeobecný kontext danej témy, ktorý vystihuje aj kontroverzie v nej. Všeobecný rozhľad sa týka minulosti a hlavných aktérov týchto problematík, ako aj bližšieho popisu najdôležitejších problémov a kontroverzií. Ak by sa téza zaoberala tým, či je kultúra dôležitejšia než hospodársky rast, všeobecný rozhľad k nej by zahŕňal definície kultúry, prípady spoločností, ktoré sa týmto problémom zaoberajú alebo zaoberali a vzťah medzi kultúrou a ekonomikou. Nadobudnutie všeobecných informácií je dôležité pre pochopenie špecifickejších problémov. Čím viac všeobecných informácií k danej téme majú debatéri k dispozícii, tým ľahšie sa im budú hľadať špecifické údaje. Špecifickými údajmi rozumieme detailné pochopenie problému, predovšetkým najdôležitejších argumentov ohľadom neho. Pri už spomínanej téze by išlo o spôsoby, ako kultúra prospieva spoločnosti (napr. jazykom) a o spôsoby, ako ekonomika poškodzuje kultúru (napr. znečisťovaním životného prostredia). Ak všeobecný rozhľad umožňuje kontroverziu vnímať v súvislostiach, špecifické znalosti pomáhajú nájsť konkrétne argumenty, zostaviť ich do línie, a samozrejme, vyhrať debatu. Pre debatérov je lepšie snažiť sa najprv pochopiť všeobecný kontext kontroverzie a až potom prejsť k hľadaniu detailnejších údajov.

Výskumné postupy Kľúčom k efektívnemu výskumu je vytvorenie systematického plánu, ako efektívne postupovať. Debatéri môžu použiť mnohé stratégie, ale my sme dospeli k záveru, že najlepšie je, keď sa celý proces výskumu rozdelí na dve časti – dva odlišné postupy. Prvý sa zameriava na hľadanie všeobecných vedomostí a pomáha nájsť najdôležitejšie prvky kontroverzie, kým v druhom stavajú debatéri konkrétne argumenty. Všeobecný výskum 1. krok: Zbieranie podkladových zdrojov 2. krok: Analýza podkladových informácií 3. krok: Identifikovanie základných kontroverzií témy 4. krok: Zhrnutie zdrojov a poznámok pre špecifický výskum

102


Špecifický výskum 1. krok: Vymedzenie základných kontroverzií tézy 2. krok: Brainstorming 3. krok: Výskum konkrétnych kontroverzií 4. krok: Zhrnutie poznámok a zdrojov

Kroky výskumných postupov V tejto časti si priblížime jednotlivé kroky výskumných postupov. Napriek tomu, že niektoré sa môžu zdať samozrejmé, myslíme si, že pre debatérov bude prospešné, ak uvidia význam jednotlivých krokov a tiež vzťahy medzi nimi. Nasledovaním týchto krokov debatéri nebudú len schopní postaviť svoje argumenty, dostavia sa aj iné výhody. Po prvé, ak pôjdu podľa tejto schémy, môžu si byť istí, že ich výskum je dôkladný a že nič nevynechali. Po druhé, umožňuje im to vykonať výskum rýchlo, lebo nevynechajú alebo nebudú opakovať niektoré kroky a tiež nebudú počas výskumu váhať, ako ďalej, keďže všetky kroky budú mať pred sebou.

Všeobecný výskum 1. krok: Zbieranie podkladových zdrojov. Debatéri môžu svoj výskum začať pýtaním sa iných na tézu, prípadne na to, aké argumenty použili pri debatovaní na podobné tézy. Argumenty k staršej téze o znečisťovaní životného prostredia sú napríklad použiteľné pri téze volajúcej po znížení spotreby fosílnych palív. Zároveň by mali brainstormovať hlavné argumenty k téze. Ďalej by mali debatéri hľadať údaje v knižniciach alebo na internete, aby mali údaje o pozadí a súvislostiach kontroverzie. Takto nájdu informácie so všeobecným rozsahom, ktorý potom môžu postupne zužovať. Ak nájdu zdroj nejakého autora, ktorý považujú za mimoriadne informatívny, mali by sa pokúsiť nájsť iné podobné zdroje od toho istého autora. 2. krok: Analýza podkladových informácií. Keď majú debatéri nahromadené svoje zdroje, môžu začať s ich analýzou. Mali by sa zamerať na údaje o minulosti a súvislostiach kontroverzií a na námety pre špecifický výskum. Napríklad pri výskume k téze „OSN by mala celosvetovo zakázať trest smrti,“ by sa mali zamerať na históriu trestu smrti, na to, ktoré krajiny ho praktizujú, na prípady, keď OSN konala ohľadom trestu smrti. Debatéri takto nadobudnú základné informácie, na ktoré sa môžu odvolávať pri ďalšom výskume a prezentácii samotných argumentov. 3. krok: Identifikovanie základných kontroverzií témy. Všeobecný výskum by mal viesť k pomenovaniu základných smerov, ktorými sa môže uberať špecifický výskum. Pri našej téze by sa mali debatéri sami seba spýtať, či vedia dosť o minulosti trestu smrti, prečo OSN trest smrti ešte nezakázala alebo aký dopad môže mať postup cez OSN. Čím väčší všeobecný rozhľad budú mať debatéri, tým lepšie sa im budú hľadať špecifické informácie. Na lepšie pochopenie využiteľnosti všeobecných informácií môžu debatéri používať prístup, ktorý dostal názov statický prístup. Okolo roku 150 pnl. ho vyvinul Hermagoras ako systém základných otázok ku každej téme. Otázky majú za cieľ pomenovať základné body stretu kontroverzie. Statický doslovne znamená nehybný a otázky majú túto nehybnosť prekonať. Systém pozostáva z piatich otázok, ktoré sme aplikovali na našu tézu:

103


1. Otázka existencie – Používajú krajiny trest smrti? 2. Otázka definície – Je používanie trestu smrti výlučne v prípade vlastizrady rovnaké ako jeho použitie vo väčšom počte prípadov? 3. Otázka kvality – Aké významné (prípadne škodlivé) sú celosvetové dopady trestu smrti? 4. Otázka jurisdikcie – Má OSN právo alebo povinnosť vyjadriť sa k trestu smrti? 5. Otázka príčiny – Znižuje uplatňovanie trestu smrti dôveryhodnosť krajiny v zahraničí? 4. krok: Zhrnutie zdrojov a poznámok pre špecifický výskum. Vedenie zoznamu zdrojov všeobecného výskumu môže urýchliť aj špecifický výskum. Poznámky k výskumu môžu zahŕňať aj konkrétne informácie pre tvorbu argumentov.

Špecifický výskum 1. krok: Vymedzenie základných kontroverzií tézy. Počas všeobecného výskumu debatéri zodpovedajú otázky Hermagorovho systému. Tie isté otázky sa však dajú použiť aj na hľadanie konkrétnejších údajov. Napríklad pri výskume k téze „OSN by mala celosvetovo zakázať trest smrti,“ by si ich debatéri mohli nasledovne preformulovať: Problém - Koľko krajín uplatňuje trest smrti? Ktoré krajiny uplatňujú trest smrti? Koľko ľudí je kde každoročne popravených? V akých prípadoch sa trest smrti uplatňuje? Uplatňuje sa trest smrti častejšie na menšiny? Aké sú dôkazy o popravách nevinných? Plán – Akú právnu autoritu má OSN, aby zakázala trest smrti? Akú morálnu autoritu má OSN, aby podporila zákaz trestu smrti? Pozitíva – Viedli sankcie OSN k zákazu trestu smrti? Bolo by zrušenie trestu smrti výhodné pre krajiny, ktoré ho uplatňujú? 2. krok: Brainstorming. V tomto bode by debatéri mali mať predstavu o základných údajoch a argumentoch k téze. Ale možno vynechali nejaké argumenty, ktorým by sa ešte mohli venovať. Na vymedzenie toho, čo im chýba, by mali zhrnúť nahromadený materiál a pokúsiť sa nájsť ďalšie potenciálne argumenty. Pri používaní internetu, katalógov a databáz by mali debatéri skúsiť hľadať aj pod alternatívnymi heslami. Ak sa obmedzia len na jedno heslo, môžu prísť o užitočný materiál. 3. krok: Výskum konkrétnych kontroverzií. Po vymedzení hlavných oblastí možného stretu je čas ich skúmať. Debatéri sa môžu vrátiť k zdrojom, ktoré už našli počas svojho výskumu. Využitiu jednotlivých druhov zdrojov sa budeme venovať neskôr v tejto kapitole. 4. krok: Zhrnutie poznámok a zdrojov. Opätovným prejdením údajov a zdrojov získaných počas všeobecného aj špecifického výskumu sa debatéri presvedčia o tom, či nevynechali nejakú dôležitú oblasť.

Najpoužívanejšie zdroje výskumu Používanie zdrojov vo výskume môže byť návratné aj frustrujúce. Kým debatéri úspešne získavajú vedomosti o pozadí alebo o detailoch problematiky, výskum je pre nich poučný, dokonca aj zábavný. Keď však narazia na ťažkosti, môže sa ich výskum úplne

104


zamotať. Ak budú vedieť, ako pristupovať k jednotlivým druhom zdrojov materiálu, pravdepodobnosť výskytu týchto ťažkostí sa zníži.

Referenčný materiál Väčšina knižníc má sekciu s referenčným materiálom ako encyklopédie, slovníky, atlasy, almanachy, atď. Tieto zdroje poskytujú prehľad problematiky. Často sa v nich vyskytujú odkazy na špecifickejšie publikácie. Referenčné publikácie nemôžu byť jediným zdrojom výskumu, lebo často neobsahujú dostatočné množstvo informácií potrebných pre akademické debaty. Keďže trvá dlho zostaviť takéto publikácie, niektoré z informácií z nich môžu byť zastaralé.

Knihy Knihy sú katalogizované podľa mena autora, názvu alebo hlavných hesiel. Niekedy sa môže stať, že k danej problematike debatéri nenájdu žiadne knihy. V takom prípade by sa mali pokúsiť rozšíriť heslá, pod ktorými ich pôvodne hľadali. Ak napríklad majú debatovať o treste smrti v Mozambiku a nenájdu o ňom žiadnu knihu, tak by mali prezrieť knihy pod heslom „Mozambik“ a pokúsiť sa v nich nájsť užitočné informácie. Antológie a monografie môžu byť veľmi užitočné, lebo odkazujú na iné zdroje výskumu. Antológie obsahujú väčšie množstvo článkov zameraných skôr všeobecne a monografie sa do hĺbky venujú čiastkovým otázkam problematiky. Zoznam použitých publikácií pre zostavenie antológie alebo monografie však môže byť zaujatý alebo zastaralý.

Periodiká Všeobecné a odborné časopisy sú výborné zdroje informácií. Keďže nepodliehajú tlaku každodenných uzávierok, môžu sa problémom venovať intenzívnejšie než denníky. Napriek tomu, že vychádzajú často, nie sú také aktuálne ako denníky. Napriek tomu, že odborné periodiká sa danej problematike nevenujú tak obšírne ako niektoré iné zdroje, poskytujú prehľad toho najdôležitejšieho zo svojej oblasti, prípadne komentujú aktuálny vývoj. Často sú napísané vo veľmi odbornom jazyku a nevychádzajú tak často ako periodiká určené pre širšiu verejnosť, no aj tak môžu byť dobrým zdrojom informácií. Staršie články periodík sú často katalogizované v knižniciach, alebo sú dostupné na internetových stránkach periodík, čo debatérom uľahčuje vyhľadávanie údajov.

Denníky Denníky poskytujú informácie o aktuálnych problémoch na určitom území. Niekedy ponúkajú aj feature alebo úvodníky, ktoré môžu byť užitočné pre stavbu argumentov aj napriek svojej jednostrannosti. Denníky tiež vedú databázu svojich článkov na internete.

Úradné dokumenty Niektoré úrady vydávajú publikácie, ktoré môžu obsahovať užitočné údaje. Vyhľadávanie medzi týmito publikáciami sa podobá na vyhľadávanie medzi inými druhmi tlačených zdrojov. Úradné dokumenty môžu byť k dispozícii aj na internete. Slovenská legislatíva je dostupná na stránke http://www.zbierka.sk.

Internet Internet urobil asi najviac pre jednoduchý prístup k informáciám. Pomáha pri objasnení minulosti alebo kontextu problémov (všeobecný výskum) aj pri hľadaní konkrétnych údajov ku konkrétnym argumentom (špecifický výskum). Ale internet má aj svoje nevýhody. Keďže poskytuje tak veľa materiálu, hľadanie špecifických údajov môže byť ťažké a tiež sa nie vždy dá povedať, aké sú informácie staré. Väčšina stránok nemá

105


správcov, ktorí by dbali na presnosť uverejnených informácií. Napriek tomu môže byť internet efektívny zdroj výskumu. Na začiatku internetového výskumu je najlepšie zadať niekoľko hlavných hesiel do niektorého z prehliadačov. Zle naformulované vyhľadávania poskytujú príliš veľa stránok. Preto by heslá mali byť skôr konkrétnejšie frázy než úplne všeobecné pojmy a debatéri by mali využiť aj možnosť rozšíreného vyhľadávania. Najbežnejším vyhľadávačom je Google, ale keďže rôzne vyhľadávače používajú rôzne metódy, je dobré skúsiť viacero vyhľadávačov. Vyhľadávače väčšinou zoraďujú stránky podľa popularity. Na internete môže hocikto uverejniť hocičo. Debatéri na to musia pri výskume brať ohľad. Predovšetkým si musia uvedomiť, čo si daná stránka stanovuje za cieľ, či sa snaží ovplyvňovať verejnosť alebo len prinášať informácie. Ak stránka môže byť zaujatá, treba k jej obsahu pristupovať skepticky. Ďalej by sa mali spýtať, či sú informácie aktuálne, lebo je možné, že boli zverejnené pred rokmi a odvtedy sa s nimi nehýbalo. Tieto otázky môžu pomôcť pri hodnotení internetových zdrojov: 1. 2. 3. 4. 5.

Kto zodpovedá za obsah stránky? Je autor textu kvalifikovaný vyjadrovať sa k problematike? Môže byť autor zaujatý? Bol obsah stránky niekde citovaný alebo uznaný? Aký je obsah stránky starý?

Nasledujúc týchto pár rád pre výskum môžu debatéri zvýšiť kvalitu svojich dôkazov a zaistiť, že dôkazy budú s argumentami zmysluplne a efektívne prepojené.

106


Kapitola 13 •

Krížové výsluchy

Prax a umenie krížového výsluchu sú aspoň 2500 rokov staré. Za najstarší dochovaný príklad výsluchu považujeme Platónov zápis Sokratovho súdu a jeho výmenu otázok a odpovedí s Melétom. Na súdoch sa výsluchy používajú stáročia a roku 1926 Stanley Gray zaviedol krížové výsluchy do akademickej debaty na Oregonskej univerzite. Krížový výsluch je napínavý, intenzívny a atraktívny pre divákov. Na rozdiel od rečí v ňom dochádza k priamemu osobnému kontaktu medzi oponentami, čím sa prehlbuje dialektika debaty. Túto kapitolu začíname vymenovaním základných pravidiel krížového výsluchu, a potom sa venujeme jeho účelu a stratégiám pre pýtajúceho sa aj pre odpovedajúceho. Na záver doplníme niekoľko všeobecných rád pre krížové výsluchy.

Základné pravidlá V debate Karla Poppera sú štyri krížové výsluchy: dva vedené súhlasným a dva nesúhlasným tímom. Krížové výsluchy nasledujú po všetkých prvých a druhých rečiach. Pred začiatkom výsluchu si pýtajúci sa zvykne vybrať prípravný čas, aby prekonzultoval svoje otázky so svojimi spoludebatérmi. Počas výsluchu však musí pracovať samostatne. Počas krížových výsluchov by mali debatéri stáť vedľa seba čelom k obecenstvu. Samozrejme z času na čas sa na seba pozrú, ale očný kontakt by mali zachovávať hlavne s obecenstvom a rozhodcami. Krížový výsluch nie je rečou a nemal by byť ani priamym útokom na oponentovo stanovisko (pýtajúci sa by napríklad nemohol povedať: „Váš druhý argument je nesprávny. Chcete vedieť prečo?“). Debatéri musia byť slušní a rešpektovať oponenta. Obecenstvo sleduje výsluch, ale nezasahuje doň.

Účely krížového výsluchu 1. Získanie informácií Pýtajúci sa jednoducho zbiera údaje, ktoré môžu byť v debate užitočné. 2.Objasnenie argumentu pre debatéra Debatér sa pýta, aby mu odpovedajúci vysvetlil svoj argument. Pýtajúci sa ho tak lepšie pochopí alebo sa presvedčí o tom, že ho pochopil správne. Môže tak urobiť aj preto, aby argument lepšie pochopilo obecenstvo. 3. Objasnenie argumentu pre rozhodcu Rozhodcovia často používajú mimojazykové prostriedky signalizujúce, či argument pochopili alebo nie. Ak odpovedajúci považuje svoj argument za nedostatočne zrozumiteľný, môže na jeho dovysvetlenie využiť čas krížového výsluchu. Pýtajúci sa však môže využiť rozhodcovo zmätenie a ešte viac oslabiť odpovedajúceho.

107


4. Prinútenie odpovedajúceho zaujať stanovisko Debatéri sú radšej vágni, než by mali súhlasiť so stanoviskom, ktoré by ich mohlo oslabiť. Krížový výsluch ich dokáže prinútiť priznať sa k takému stanovisku. Napríklad ak chce nesúhlasný tím napadnúť plán súhlasného tímu tvrdiac, že bude príliš drahý, nesúhlasný rečník by sa mohol oponenta spýtať, koľko peňazí bude ich plán stáť. Ak mu odpovie, že si nie je istý a že k tomu jeho tím nemá stanovisko, pýtajúci sa by mal pokračovať s otázkami zameranými týmto smerom. 5. Získanie informácií pre stavbu vlastných argumentov Pýtajúci sa môže získať informácie použiteľné pre svoj tím. V jednej debate o vojne v Zálive súhlasný rečník vyhlásil, že používanie streliva s ochudobneným uránom malo obrovský negatívny dopad. Oponent sa ho spýtal, či dopady používania tohto streliva súviseli s jeho použitím. Súhlasný rečník odpovedal súhlasne a dodal, že ochudobnený urán sa používal na celom území Iraku. Nesúhlasný tím tak bez akýchkoľvek iných dôkazov mohol tvrdiť, že strelivo s ochudobneným uránom muselo byť dôležité pre víťazstvo koalície, keďže bolo používané v takom veľkom množstve. 6. Súčasť plánu vyvrátenia línie Vyvracanie argumentov je asi najdôležitejšou úlohou krížového výsluchu. Debatéri môžu poukázať na ich logické nedostatky, odvolávanie sa na nedôveryhodné zdroje, nevhodné príklady, atď., aby oslabili oponentovu pozíciu. Ak by debatér práve dokončil svoju reč o tom, ako by sa mala rozvojová pomoc USA použiť na odstránenie následkov použitia ochudobneného uránu v Iraku, pýtajúci by sa mohol spýtať: „Ste si vedomí toho, že americká rozvojová pomoc skrachovala v subsaharskej Afrike?“ Bez porovnateľne relevantných protipríkladov argumenty odpovedajúceho sú zrušené už počas výsluchu. 7. Poukázanie na slabiny argumentov Súvisí s prípravou plánu vyvrátenia línie. Jednoduché odhalenie nedostatkov argumentov oponenta nestačí na ich vyvrátenie, ale môže preň byť veľmi užitočné. Na odhalenie nedostatkov je dôležité vedieť, aké môžu tieto nedostatky byť. Navrhujeme základné delenie na vnútorné a vonkajšie. Vnútorným nedostatkom môže byť napríklad zle použitý alebo zastaralý dôkazový materiál, protirečenia v argumentácii, atď. Medzi vonkajšie nedostatky patria protipríklady, nereagovanie na protiargumenty, popieranie všeobecných znalostí, atď. 8. Oslabenie dôveryhodnosti oponenta Dôveryhodnosť je v debate dôležitá. Rozhodcovia nielen odvádzajú silu argumentov od dôveryhodnosti debatéra, ale slúži im aj ako kritérium rozhodovania pri veľmi vyrovnaných debatách. 9. Posilnenie vlastnej dôveryhodnosti Krížový výsluch môže mať vplyv aj na dôveryhodnosť pýtajúceho sa, nielen na respondentovu. Debatéri tak môžu postaviť svoje otázky tak, aby predviedli svoj talent a vedomosti. 10. Príprava vlastnej línie Odpovedajúci môže na základe charakteru otázok vo výsluchu predpokladať smerovanie línie oponentov. Na základe týchto predpokladov si môže jeho tím dopredu pripravovať vlastnú reakciu na nich. Pýtajúci sa by si preto mali dať pozor, aby počas krížového výsluchu neodhalili príliš veľa.

Rady pýtajúcim sa Kladenie otázok je skôr umením než vedou, preto nedávame konkrétne rady, ale len jednoducho posúvame to, čo sme sa sami naučili z debatovania a rozhodovania.

108


Pýtajte sa, nerečnite. Krížový výsluch nie je časom na obhajobu stanoviska pýtajúceho sa. Otázky môžu nabádať k určitej odpovedi, ale nemali by byť útočné alebo urážlivé. Odpovede na ne by mali byť skôr výroky osvetľujúce stanoviská než strohé „áno“ alebo „nie.“ Požadovanie jednoslovných odpovedí je neférové, lebo popiera komplexnosť, ktorá do debaty o kontroverziách určite patrí. Odpovedajúci by mal mať dostatok času na plnú, jasnú a úprimnú odpoveď. Veďte výsluch. Pýtajúci sa má poskytnúť dostatočný priestor pre odpovedajúceho, ale má právo ho slušne prerušiť, ak odpovedá príliš dlho alebo ak neodpovedá na otázku. Ak sa odpovedajúci začne pýtať na otázky, pýtajúci mu vôbec nemusí odpovedať. Majte cieľ. Mnohí právnici hrdo vyhlasujú, že sa na súde nepýtajú otázky, na ktoré nepoznajú odpoveď. V debate sa to nedá úplne dosiahnuť, ale je dobré snažiť sa túto zásadu napodobniť. Pýtajúci sa by mal vedieť, akú odpoveď chce dostať. Môže byť zaskočený tým, že dostane inú, ale jeho otázky aspoň mali nejaký účel. Táto zásada tiež pomáha pri hľadaní správnych formulácií otázok. Je lepšie sústrediť sa na požadovanie konkrétneho výstupu než chodiť dookola so všeobecnými otázkami. Zle naformulované otázky len zriedkavo smerujú k využiteľným odpovediam a debatér by strácal hodnotný čas pokusmi naformulovať ich správnejšie. Otázky by mali byť jasné a priame, zdĺhavé formulácie nie sú žiaduce. Niekedy je výhodné pýtať sa sériu analogických otázok. Napríklad pri debatovaní o rozvojovej pomoci by mohli byť otázky nasmerované na všeobecné problémy s ňou spojené, nie nutne na konkrétnu tézu. Nasledujúci rečník by takúto analógiu mohol využiť vo svojej reči. Analogickými otázkami sa niekedy dá dopracovať k odpovediam, ktoré by odpovedajúci nebol ochotný dať pri otázkach priamo k téze. Prehnané analógie však nebývajú úspešné. Buďte flexibilní. Počas prípravného času by si mal pýtajúci sa pripraviť niekoľko smerovaní otázok, nie si len pripraviť ich zoznam a rigidné ho nasledovať. Odpovedajúci bude ochotný priznať čo najmenej, a preto budú jeho prvé reakcie tie najopatrnejšie. No v niektorých prípadoch nebude ochotný odpovedať za žiadnu cenu. Vtedy je asi najlepšie uznať oponentov zámer mariť výsluch a prejsť k ďalšej sérii otázok. Rozdeľte si čas. Niekedy tri minúty nestačia na všetky pripravené otázky. Debatéri, ktorí majú dopredu pripravené série otázok, bývajú pri narábaní s časom úspešnejší. Tri jednoduché otázky, ktoré sa pýtajúci môže vždy spýtať, sú: 1. „Ako viete, že Váš argument je správny?“ 2. „Ako presne ste to mysleli, keď ste tvrdili, že ...?“ 3. „Prečo je ... dôležité?“ Na druhej strane by sa debatéri nemali obávať veľkodušne ukončiť otázky, než vyprší čas. Najdôležitejšie otázky by si nemali nechávať nakoniec, ale ak už dosiahli svoje, môžu si pokojne ísť sadnúť. Pokračovanie so slabými alebo nepripravenými otázkami sa môže obrátiť proti pýtajúcemu sa. Experimentujte. Nebojte sa skúšať nové taktiky alebo taktiky kombinovať. Najefektívnejší pýtajúci sa často neboja riskovať a používajú veľké množstvo taktík.

109


S väčšou skúsenosťou s krížovými výsluchmi rastie aj sebavedomie ohľadom rôznych prístupov.

Rady pre odpovedajúceho Odpovedať na otázky tiež nie je veda. Napriek tomu vieme poskytnúť niekoľko rád na základe našich skúseností. Tieto rady sú samozrejme prispôsobiteľné ku konkrétnej situácii. Odpovedajte opatrne. Odpovedajúci by mali byť opatrní, ale nie zbabelí. Musia pozorne počúvať otázky a mať sa na pozore pred ich skrytým účelom, aby sa nedostali do pasce. Musia odpovedať premyslene a odpovedať na celú otázku, ale nemusia poskytnúť viac informácií, než sa od nich požaduje. Ďalej by sa nemali obávať zaujať silné stanovisko, veď ho obhajujú svojou líniou – nemali by cúvnuť, keď o ňom oponenti pochybujú. Dobrí debatéri vedia odpovedať tak, aby to bolo výhodné pre nich. Napríklad ak od nich pýtajúci sa vyžadujú jednoslovnú odpoveď na komplexnú otázku, odpovedajúci by sa mali snažiť odpovedať obšírnejšie, ale tak, aby z kontextu ich odpovede odznelo „áno“ alebo „nie,“ aj za tú cenu, že by ich oponent prerušil. Pomenujte neférové otázky. Pýtajúci sa môže použiť otázku „Tvrdíte A alebo B?“ Odpovedajúci na toto pokojne môže odpovedať treťou alternatívou, ak stále odpovedá na kladenú otázku. Tiež môže odmietnuť analógie (napríklad: „To nie je správne prirovnanie.“) alebo hypotetické scenáre („Neviem presne povedať, čo by som tvrdil, kebyže žijem na inej planéte.“). Odpovedajúci smie požiadať o vysvetlenie nejasných otázok. Ale nemal by predstierať nepochopenie, aby sa vyhol odpovedi. Ak neodpovie na otázku, obecenstvu tým naznačuje, že jeho pozícia je ľahko ohroziteľná kladenou otázkou. Odpovedajúci by nemal a priori nesúhlasiť. Ak pýtajúci sa povie, že „Asi sa zhodneme na tom, že v noci je tma,“ odpovedajúci nemusí odpovedať: „Nie nutne – záleží to od toho, čo presne považujete za tmu.“ Priznajte vlastnú nevedomosť. Odpovedajúci by sa mal snažiť dávať úprimné odpovede. Ak otázka znie, koľkými jazykmi sa rozpráva v Indii, a odpovedajúci nepozná odpoveď, nemal by predstierať, že ju pozná. Otázky aj odpovede môžu byť nepriateľské, preto by odpovedajúci mali byť slušní.

Všeobecné rady ku krížovým výsluchom Obidvaja účastníci výsluchu by mali mať na pamäti nasledovné: 1. Celý výsluch sa môže týkať jednej záležitosti. Ukazuje sa tak prevaha debatéra a jeho oponent sa musí celý čas pýtať alebo odpovedať na tú istú vec. 2. Vo výsluchu sa netreba vzdávať. Pýtajúci sa by sa nemali uspokojiť s povrchnými odpoveďami a mali by ísť viac do hĺbky. Odpovedajúci by sa nemali uspokojiť s dávaním jednoslovných odpovedí, ale radšej dávať čo najkompletnejšie odpovede. 3. Výsluch by mal byť vždy prepojený so zvyškom debaty. Odpovedajúci by sa mal odvolávať na už odznené reči a spoludebatéri pýtajúceho sa by mali otázky využiť vo svojich nadchádzajúcich rečiach.

110


Nikto samozrejme nedokáže predpokladať všetky otázky, ale debatéri by mali rátať s tými najpravdepodobnejšími a pripraviť si na ne odpovede. Reči debatérov sa zlepšujú praxou a s krížovými výsluchmi je to rovnaké.

111


Kapitola 14 •

Organizácia a prezentácia

Presvedčivá prezentácia argumentov je takmer nevyhnutná pre presvedčenie rozhodcu a obecenstva. V tejto kapitole sa venujeme dvom dôležitým aspektom argumentácie: organizácii a prezentácii. Organizáciou rozumieme štruktúru reči a línie tímu. Prednes zahŕňa jazykové a mimojazykové prostriedky.

Organizácia argumentov Debatéri si svoje reči organizujú väčšinou strategicky, začínajúc s jej stručným prehľadom, aby obecenstvo malo jasnejšiu predstavu o obsahu reči. Napríklad: „Než sa vyjadrím k argumentom našich oponentov, prinesiem naše argumenty, v ktorých tvrdíme, že sú tri dôvody, prečo podporiť túto tézu.“ Nasledovali by argumenty, ten najsilnejší ako prvý (z vypočítavosti či časových dôvodov). Postupom debaty by ju rečníci mali začať sumarizovať („V tomto bode sa nezhodujeme hlavne v poňatí pojmu úradný jazyk“). Týmto spôsobom nielen objasnia priebeh debaty, ale upriamia pozornosť obecenstva na strety. Nasleduje päť spôsobov, ako môžu debatéri organizovať svoje reči:

Tematická organizácia Asi najjednoduchšie je postaviť reč podľa nejakej témy. Ponúkame štyri spôsoby: Podľa definície. Reč je štruktúrovaná podľa spôsobu, ako je určitý pojem definovaný. Napríklad reč o znečistení životného prostredia môže byť zostavená podľa rôznych definícií pojmu životné prostredie. Podľa príčiny. Ako sme už povedali v kapitole 8, príčinno-následkové argumenty majú svoje silné postavenie v argumentácii. Okolo kauzálneho vzťahu môžu debatéri postaviť aj svoju reč. Napríklad v debate o zákaze fajčenia v reštauráciách by mohol debatér tvrdiť, že dym z cigariet vedie k pasívnemu fajčeniu, čo je zdraviu škodlivé. Podľa tejto kauzálnej konštrukcie by bola postavená celá jeho reč. Podľa dôvodov. Debatér môže vo svojej línii priniesť niekoľko dôvodov pre podporu svojho stanoviska a postaviť podľa nich aj svoju reč. Pri debate o zákaze trestu smrti by konkrétna reč mohla byť zoradená podľa štyroch alebo piatich dôvodov, prečo ho zakázať. Podľa otázok a odpovedí. Toto usporiadanie sa zdá byť najjasnejšie. Každá téza, napriek tomu, že je formulovaná ako oznamovacia veta, je v skutočnosti otázkou. Namiesto „OSN by mala vyslať vojakov do Burundi,“ by téza mohla znieť: „Mala by OSN vyslať vojakov do Burundi?“ Reč môže byť postavená okolo tejto otázky, pod ktorou sa skrýva niekoľko čiastkových otázok: „Je situácia v Burundi vážna?“, „Je jej vážnosť spôsobená nedostatkom mierových síl?“, „Je OSN vhodná na vyslanie týchto síl?“ Debatér by si sám zodpovedal tieto rečnícke otázky.

112


Chronologická organizácia Debatéri môžu štrukturovať svoje reči z historickej perspektívy. Na debaty sa môžu pozerať ako na rozprávania o témach a argumentoch. Rozprávania majú svoj úvod, jadro a záver. Chronologické usporiadanie by pozostávalo z opisu kontroverzie, jej prepojenia so súčasnosťou a poskytnutím predstavy sveta po navrhovanom riešení kontroverzie. Pri téze „Štáty sveta by mali znížiť svoju závislosť od ropy,“ by debatér najprv opísal závislosť od ropy, venoval by sa jej dopadu na súčasný svet a na záver ponúkol predstavu budúcnosti, v ktorej sú štáty nezávislé od ropy.

Organizácia podľa stratégie 3P Debatéri môžu postupovať aj podľa stratégie debatovania postupových téz potreba – plán – pozitíva, ktorý sme opísali v kapitole 10. Debatér by tak opísal problém, ktorý treba riešiť, predniesol plán na jeho riešenie a predstavil výhody tohto plánu. Pri obhajobe tézy „OSN by sa mala viac zaoberať nedostatkom potravy,“ by debatér najprv opísal problém hladu vo svete, navrhol jeho riešenie prostredníctvom OSN a vysvetlil výhody svojho plánu.

Organizácia podľa vzťahov Niekedy môže byť línia tímu postavená na kauzálnych vzťahoch. Napríklad pri téze „národná identita je dôležitejšia než náboženská,“ by debatér mohol postaviť svoju reč na porovnávaní následkov etnického a náboženského vnímania identity.

Prezentácia Nestačí, aby debatéri vedeli dať svojim rečiam štruktúru. Musia vedieť svoje argumenty prezentovať pôsobivo, presne a presvedčivo. Nesmú používať len svoj rozum, ale aj hlas a reč tela.

Vlastnosti jazykových prostriedkov Jazykovými prostriedkami nerozumieme len použitie jazyka, ale aj hlasu. Medzi vlastnosti jazyka sme tak zaradili jasnosť, pôsobivosť, presnosť a medzi vlastnosti hlasu sme zaradili rečnícke mostíky, polohu, kadenciu a hlasitosť. Jasnosť vyplýva zo sledovateľnosti debatérových slov a myšlienok. Debatéri by mali vedieť vysvetliť svoje stanovisko. Niekedy môžu mať oponenti problém pochopiť, čo presne chcel rečník nejakou konštrukciou povedať. Pre také prípady by mal mať pripravené alternatívne vysvetlenia alebo príklady. Pôsobivosť je debatérova schopnosť hovoriť plynulo a presvedčivo. Patrí sem široká slovná zásoba, obrazotvornosť jazyka a spojenie hlasu s jazykom. Martin Luther King, Jr. pôsobivo povedal: „Mám sen, v ktorom moje štyri deti budú jedného dňa žiť v krajine, v ktorej nebudú súdení podľa farby svojej kože, ale podľa vnútra svojej povahy.“ Výrečnosť je úzko spojená s argumentáciou, aj keď je súčasťou prezentácie, lebo debatér je výrečný, keď spája presvedčivý prednes s kvalitnými argumentmi. Presnosť je schopnosť presne vyjadriť svoje myšlienky. Niekedy sa slová debatérov nezhodujú s tým, čo presadzujú. Ak napríklad obhajujú monitorovanie prisťahovalcov z bezpečnostných dôvodov, musia si dať pozor na to, aby vysvetlili, ako presne by mali byť monitorovaní. Ináč by riskovali, že budú obvinení z obhajoby stereotypov, podľa ktorých sú určité skupiny rizikovejšie než iné. Keďže vnímanie jazyka je subjektívne, mali by si debatéri dať pozor na to, akými slovami prednášajú svoje argumenty.

113


Medzi rečnícke mostíky patria rôzne „eeeh“ a „mmm“ a iné zbytočné zvuky a slová. Sú mimoriadne rušivé! Vypĺňajú čas bez pridávania hodnoty. Nielen, že uberajú debatéra o čas, obecenstvu (predovšetkým rozhodcovi) signalizujú, že debatér sa nevie koncentrovať alebo nie je oboznámený s tézou. Poloha hlasu znamená, či je vysoký alebo hlboký. Vedci zistili, že obecenstvo väčšinou uprednostňuje stredne položený hlas, preto by debatéri mali skúšať udržať hlas na jednej úrovni. Ale polohou hlasu môžu zvýrazniť náladu, ktorú chcú práve preniesť. Vyšší hlas naznačuje ostré emócie, kým hlbší naznačuje uvoľnenie. Poloha by nemala byť používaná neprirodzeným spôsobom – zmätie to obecenstvo. Kadencia je rýchlosť, ktorou debatér rozpráva. Debatná reč by mala byť rýchlejšia než bežná reč, ale dobrý debatér narába s rýchlosťou svojej reči – spomaľuje v dôležitejších častiach. Prestávky môžu tiež poslúžiť ako strategické jazykové prostriedky, ale príliš veľa prerušení navádza atmosféru nepripravenosti, nervozity a nespôsobilosti. Hlasitosť znamená, ako hlasno debatér rozpráva. Zmeny v hlasitosti spestrujú reč a zvýrazňujú jej časti. Debatéri by mali rozprávať hlasnejšie pri dôležitejších momentoch svojich rečí a tichšie, keď chcú byť viac konverzační. Miestnosť, v ktorej sa debatuje, tiež ovplyvňuje hlasitosť debatérov. Debatéri by mali hovoriť prirodzenou hlasitosťou. Ak budú príliš hlasní, odcudzia od seba publikum, ktoré si bude myslieť, že naňho jednoducho kričia.

Štylistické jazykové prostriedky Prinášame zoznam rečníckych techník, ktoré používajú debatéri, aby zvýšili prednesovú hodnotu svojich rečí: Aliterácia. Opakovanie začiatočných hlások slov nasledujúcich po sebe. Hláska rezonuje v mysliach obecenstva a ono tak zvyšuje svoju vnímavosť. Alúzia. Narážka na zdieľaný kultúrny alebo historický poznatok. Debatér by napríklad mohol povedať, že protiteroristické opatrenia americkej vlády pripomínajú represálie v ZSSR. Takýmto spojením USA a ZSSR by naznačil, že pre obe platí porušovanie ľudských práv a absolútnu moc štátu, bez toho, aby to musel bližšie vysvetľovať. Alúzie tak vedia rétoricky zvýrazniť argument. Hyperbola. Zveličenie za účelom zvýšenia obrazovosti argumentu. V postupových debatách debatéri často tvrdia, že navrhovaný plán poškodí ekonomiku. Aby zosilnili svoj argument, môžu tvrdiť, že oslabenie ekonomiky by mohlo dokonca viesť k vojne. Pre bežného človeka je spájanie slabej ekonomiky s rizikom vojny absurdné. Ale pre skúseného debatéra je toto prepojenie nielen doložené literatúrou, ale je tiež formou hyperboly, ktorá graficky predstavuje daný argument. Metafora. Prirovnáva k sebe odlišné predmety. Podľa Aristotela si tvorba dobrej metafory „vyžaduje intuitívne vnímanie podobnosti dvoch vecí.“ Inými slovami, keďže metafory naznačujú podobnosť dvoch predmetov, napriek tomu, že nie sú totožné, debatér musí byť subtílny, keď sa snaží presvedčiť obecenstvo o ich podobnosti. Niekedy si metafora vyžaduje dodatočné vysvetlenie. Napríklad by debatér mohol tvrdiť, že trest smrti je postavený na orwellovskej logike Veľkého brata, nie doslovne, ale metaforicky, lebo dáva štátu obrovskú moc nad svojimi občanmi.

114


Analógia. Tvrdí, že „ak sa na seba dve veci podobajú vo všetkých známych vlastnostiach,... budú podobné aj v prípade vlastnosti známej len pre jednu z nich.“ Keď debatér tvrdí, že dôvody vojny vo Vietname sa podobajú na dôvody vojny v Iraku, môže ďalej tvrdiť, že USA by sa mali stiahnuť z Iraku, ako sa stiahli z Vietnamu. Porovnaním vlastností, ktoré sa vyskytujú v obidvoch prípadoch, vyvodzuje záver na základe ich podobnosti. Personifikácia. Prenášanie ľudských vlastností na zvieratá alebo neživé predmety. Spája sa so silnými alebo akčnými vlastnosťami alebo správaním. Neľudský predmet sa tak správa určitým veľmi ľudským spôsobom. Pri ináč nevýraznej téme štátneho rozpočtu by debatér mohol povedať, že rozpočet je „tlstý.“ Obecenstvo si uvedomí, že rozpočet nemôže byť „tlstý“ per se, ale že je plný zbytočných položiek. Personifikácia buď zosilní argument, alebo potvrdí domnienky o jeho minimálnej dôležitosti. Repetícia. Prízvukovanie slova alebo frázy opakovaním. Už spomínaná Kingova reč Mám sen je výborným príkladom použitia repetícií. Úmyselné použitie slov „mám sen“ na začiatku každého odseku dodalo reči rytmus, urobilo reč vnímateľnejšou pre obecenstvo a tým ľahšiu na zapamätanie. Repetícia by ale mala byť použitá striedmo. Napríklad časté používanie slova sloboda v jeho druhej inauguračnej reči jej dalo nezaujímavý charakter, a preto je táto reč považovaná za jednu z jeho najslabších. Konštatovanie skutočnosti. Porovnajme nasledujúce dvojice: a) Prečo povoľujú štáty sveta týranie detí? b) Štáty sveta by mali zakázať týranie detí. a) Je nezmyselné očakávať od USA, že budú zodpovedné za svoje emisie CO2? b) Nie je nezmyselné očakávať od USA, že budú zodpovedné za svoje emisie CO2. a) Mali by sme sa ďalej pozerať na utrpenie vo svete? b) Nemali by sme sa ďalej pozerať na utrpenie vo svete. Vo všetkých týchto prípadoch je konštatovanie silnejšie než rečnícka otázka. Otázka nie je vyjadrením súhlasu alebo nesúhlasu, kým konštatovanie je jasným vyjadrením stanoviska. Otázky sú slabšie, lebo majú interpretačnú a nie deskriptívnu úlohu. Otázka núti obecenstvo zaoberať sa jej predmetom, kým konštatovanie podáva obecenstvu hotové stanovisko.

Mimojazykové prostriedky Mimojazykové signály menia reč, dobrý debatér by ich preto mal vedieť využiť vo svoj prospech. Mimika, gestikulácia a očný kontakt sú vždy súčasťou dobrých rečí. Mimika vyjadruje množstvo signálov: radosť, sklamanie, prekvapenie, zmätenie, atď., čím sa nejakým spôsobom prízvukuje, čo rečník práve hovorí. Niektoré mimické výrazy sú podvedomé, ale niektoré sú úmyselné. Keď sa debatér počas odpovede v krížovom výsluchu pozerá do zeme, dáva tým najavo svoju nedostatočnú pripravenosť alebo nevedomosť. Keď zdvihne obočie pri výroku svojho oponenta, dáva tým najavo, čo si o tom výroku myslí. Debatéri by preto mali spoznať mimiku samých seba aj svojich oponentov.

115


Gestikulácia takisto mení obsah reči. Gestá môžu vyjadrovať postoj (obrátenie alebo predklonenie sa k inej osobe, poklona, potrasenie rukami), emóciu (ruky vo vačku, udieranie prstami do stola, hranie sa s vlasmi) alebo dominantnosť (poklepanie po chrbte, ukazovanie, búchanie do stola). Debatéri musia čo najviac kontrolovať svoje gestá. Prehnané gestá, predovšetkým tie emočné môžu obecenstvo odďaľovať alebo dokonca obťažovať a naznačujú nervozitu alebo nepripravenosť. Správne použité gestá ale môžu posilniť, čo práve rečník hovorí. Pohyby môžu tiež zrkadliť štruktúru reči. Rečník môže spraviť jeden alebo dva kroky jedným smerom pri svojom prvom tvrdení a pár krokov druhým smerom pri ďalšom. Obecenstvo ale nebude dôverovať rečníkovi, o ktorom si bude myslieť, že má dopredu nacvičenú choreografiu, preto by si debatéri mali dať pozor, aby vyzerali prirodzene. Očný kontakt je asi kultúrne najzávislejší mimojazykový prostriedok. Na západe sa bežne používa na naznačenie spoločenského postavenia, zaujatia, emócií alebo na regulácie medziľudských vzťahov. V mnohých ázijských kultúrach je však považovaný za prejavenie nedostatočného rešpektu. Debatéri by mali poznať svoje publikum, aby vedeli, ako majú správne využiť očný kontakt. Obecenstvo chce mať pocit, že sa debatéri venujú jemu. Preto by svoju pozornosť nemali venovať svojim spoludebatérom, oponentom alebo stropu. Debatérom väčšinou chvíľu trvá, než si vyvinú cit pre očný kontakt. Zo začiatku môžu byť nervózni z priameho kontaktu s obecenstvom a prijímaním jeho reakcií. Pomôckou pre nich môže byť, aby sa namiesto priamo do očí pozerali medzi ne alebo na špičku nosa. Takisto im môže byť nepríjemné presúvať pohľad, časom by si na to ale mali zvyknúť a posuny sa stanú prirodzeným a nie vykalkulovaným pohybom. Najlepšie je, keď odzrkadľujú štruktúru svojej reči. Posuny sa tak robia medzi vetami alebo pred záverom myšlienky. Samozrejme, ak je debatná miestnosť veľká a plná, debatéri nevedia nadviazať očný kontakt s každým. Ľudia v obecenstve našťastie bývajú veľkorysí a neurazia sa, ak sa na nich rečník nepozrie, kým sa pozerá na niekoho iného a nie do zeme. Ak majú debatéri problémy s očným kontaktom vo veľkej miestnosti, môžu požiadať svojich známych, aby sa po nej rozsadili a slúžili by im ako zameriavacie body. Debatéri by určite mali zachovať očný kontakt s každým rozhodcom. Niektorí debatéri čítajú svoje reči. Oni by ich mali vedieť dostatočne naspamäť na to, aby sa nemuseli stále pozerať do svojho papiera a mohli sa pravidelne pozerať do obecenstva. To isté platí pre čítanie z poznámok počas krížového výsluchu. Debatéri by si mali svoje poznámky písať jasne a čitateľne, aby nestrácali čas lúštením svojho rukopisu.

116


Kapitola 15 •

Rozhodovanie debát

V predchádzajúcich kapitolách sme sa sústredili na debatu z pohľadu debatérov. Táto kapitola sa zaoberá úlohou rozhodcov a ich významom v debate. Rozhodcova prvotná zodpovednosť je rozhodnúť, ktorý tím si lepšie splnil svoje debatérske úlohy. Aby tak mohol učiniť, musí sa sústrediť na protichodné hodnoty a princípy vyplývajúce z tézy, na spôsob, akým sú tieto hodnoty a princípy podporené a na spôsob, akým každý z tímov reaguje na oponentove argumenty. Pomocou výmeny argumentov, krížových výsluchov a vyvracania a obhajoby argumentov sa oba tímy snažia presvedčiť rozhodcu, že ich postoj je lepší ako ten súperov.

Povinnosti rozhodcu Byť rozhodcom je cťou, lebo organizátori súťaže si myslia, že oslovený dokáže spravodlivo a kompetentne rozhodnúť. Rozhodovanie však so sebou nesie aj určité zodpovednosti: od rozhodcov sa očakáva, že sa budú sústrediť na debatu, budú poznať kritériá, podľa ktorých majú rozhodovať, a budú vedieť vysvetliť svoje rozhodnutie, rozhodnúť eticky a prakticky sa postarať o hladký priebeh debaty.

Sústredenie sa na debatu Rozhodcovia sa musia sústrediť na debatu a na argumenty, ktoré im predkladajú oba tímy. Nesmú nechať svoju osobnú predpojatosť, názory či znalosti témy ovplyvniť ich rozhodnutie. Ak je aj rozhodca napríklad presvedčený, že trest smrti je potrebný pre svoje odstrašujúce účinky na násilných zločincov, nesmie vyčítať súhlasnému tímu obhajobu zrušenia trestu smrti. Debatéri debatujú proti sebe; ani jeden z tímov by nemal mať prídavné bremeno vo forme prekonávania tichého nesúhlasu rozhodcu. Rozhodcovia sa musia vyhnúť posudzovaniu sily argumentu. Toto je zodpovednosť oponentov v debate. Súhlasný tím neporušuje žiadne pravidlá tým, že predloží slabý argument a je zodpovednosťou nesúhlasného tímu vyvracať aj slabé argumenty. Tento bod by sme radi zdôraznili: predstavenie slabých argumentov alebo argumentov, s ktorými rozhodca osobne nesúhlasí, nie sú samé o sebe legitímnym základom pre rozhodnutie. Rozhodca môže vziať slabosť argumentu do úvahy, iba ak niektorý debatér vysvetlí, prečo je daný argument slabý. Ak súper nevyvracia argument, rozhodca to nesmie urobiť zaňho. Takto môže súhlasný tím vyhrať debatu, keďže nesúhlasný tím nevysvetlil, prečo je jeho argumentačná línia slabá. Opäť, rozhodcovia musia obmedziť svoju pozornosť na to, čo debatéri v skutočnosti povedia.

117


Rozhodcovia by sa mali taktiež vyhnúť porovnávaniu s inými debatami. Rozhodca si síce môže pomyslieť, že argumentačná línia, ktorú práve počúva, nie je natoľko silná ako niektorá línia iného tímu, ale musí posudzovať líniu samostatne, bez porovnania. Iné debaty sú irelevantné. Rozhodcova pozornosť musí zostať na argumentačných líniách predstavených v danej debate.

Pochopenie kritérií rozhodovania Rozhodovanie v debate nemá žiadny daný vzorec. Rozhodca neudeľuje presný počet bodov za jednotlivé časti a ani následne neurčuje ich súčtom víťaza. Taktiež nezaloží svoje rozhodnutie na vykonaní či nevykonaní niektorých technických drobností debatérmi. Skôr musí rozhodca posúdiť, ktorý tím bol celkovo presvedčivejší. Niektoré debaty budú tesné a rozhodca bude musieť zvážiť relatívne silné stránky a slabiny oboch strán. Možno súhlasný tím iba priemerne vyvracal argumenty nesúhlasného tímu, ale mimoriadne kvalitne vystaval svoju vlastnú líniu; taktiež mohol mať nesúhlasný tím kvalitnejšie vystavanú líniu a mohol si obhájiť svoje stanovisko v krížových výsluchoch, ale nereagoval na niektoré súhlasné argumenty. Niekedy sa však nerozhodujú na základe niektorých menších činiteľov, ale na základe posúdenia kľúčových bodov v debate. Počas bránenia svojich argumentov môže tím rozumne zredukovať konflikt na jednu zásadnú nezhodu. Ak sa debatéri prepracujú k takýmto jasným bodom rozhodnutia, zostáva rozhodcovi oveľa menej práce. Technické prvky pravidiel iba zriedkavo silne ovplyvnia rozhodnutie. Debatér nemôže byť napríklad diskvalifikovaný za jemné prekročenie časového limitu v krížovom výsluchu. Keď sa takéto priestupky stanú, musí ich rozhodca vziať na vedomie a priradiť im príslušnú váhu v rámci rozhodnutia, ale takéto prešľapy neznamenajú žiadnu automatickú penalizáciu. Taktiež by rozhodca nemal znižovať rečnícke body alebo udeľovať prehru tímu, ktorý má problémy s jazykom debaty. Opäť, rozhodca musí vybrať víťaza na základe pomerných predností predložených argumentov.

Nezávislé rozhodnutie V debatách Karla Poppera sa rozhodcovia rozhodujú samostatne, bez diskusie s ostatnými rozhodcami či inými ľuďmi prítomnými na debate. Po skončení debaty by mal rozhodca v tichosti pouvažovať nad tým, čo sa práve odohralo, a rozhodnúť, ktorý tím lepšie splnil svoju úlohu, lepšie postavil a obhájil svoju argumentačnú líniu. Často sa rozhodcovia obrátia pre pomoc k svojim poznámkam, ale nesmú sa obrátiť na inú osobu. Debata Karla Poppera je tímovou prácou. Aj keď rozhodca udeľuje body jednotlivým rečníkom, rozhoduje o víťazovi na základe tímového výkonu. Od všetkých troch debatérov z každého tímu sa očakáva, že prednesú argumenty premyslené, zrozumiteľné a presvedčivé. Rozhodcovia nesmú zabudnúť, že jadrom debaty je konflikt myšlienok a hodnôt; víťazom by sa mal stať tím s najlepšími myšlienkami a najlepšími argumentmi, aj keď mali ich oponenti ladnejší štýl a impozantnejšie vystupovanie.

Vysvetlenie rozhodnutia Rozhodcovia nemôžu iba jednoducho povedať, kto vyhral; musia poskytnúť vysvetlenie, ako a prečo dospeli k tomu rozhodnutiu. Musia vysvetliť ústredné záležitosti v debate, poukázať na prvky víťaznej línie, ktoré ju robili presvedčivejšou, a určiť nedostatky porazenej strany.

118


Vysvetlenie rozhodnutia nie je len otázkou spravodlivosti, je to aj vzdelávacia zodpovednosť. Debata je o učení sa nových vecí, a preto ak debatéri nevedia, prečo vyhrali či prehrali, nebudú schopní zlepšiť svoje výkony. Rozhodcovia by mali myslieť na to, že veľa debatérov len nedávno začalo s touto aktivitou, a preto existujú niektoré veci, na ktoré sú veľmi citliví. Pri vysvetľovaní rozhodnutia by si mal rozhodca dávať pozor, aby jeho kritika nebola príliš osobná a aby nebolo jeho vysvetlenie príliš zraňujúce či ponižujúce. A samozrejme, nikdy nie je dosť pozitívnych poznámok a konštruktívnej kritiky!

Zachovanie etiky pri rozhodovaní Poznamenali sme už, že by sa rozhodcovia mali čo najviac snažiť o nestrannosť pri vyhodnocovaní argumentov, musia taktiež zavrhnúť svoje predpojatosti voči debatérom. Tréneri by samozrejme nikdy nemali rozhodovať členom svojich vlastných tímov. Rovnaký zákaz platí pre rodičov či dobrovoľníkov zastupujúcich niektorú školu. Aj keď rozhodca osobne nepozná študentov v danom kole debatného turnaja, bolo by pre neho ťažké hlasovať svojím rozhodnutím proti svojej vlastnej škole. Tréneri spoznávajú študentov z iných škôl a vnímajú, ktoré tímy pravidelne uspievajú na turnajoch proti ich vlastných študentom. Aj takéto veci musia byť z rozhodnutia vynechané. Je vrcholne neetické, aby akýkoľvek rozhodca prisúdil prehru lepšiemu tímu, len aby bol ten tím vyradený zo súťaže, čím by sa zvýšili šance na výhru jeho vlastnému tímu. Rozhodcovia by mali principiálne dospieť k svojmu verdiktu čisto na základe predností, ktoré v debate počuli. Rozhodca by nikdy nemal s niekým iným diskutovať o záležitostiach v debate, či ako už bolo vyššie spomenuté, radiť sa s inými rozhodcami pred dosiahnutím rozhodnutia.

Vykonávanie praktických činností Rozhodcova primárna zodpovednosť je rozhodnúť, kto debatu vyhrá, konštruktívne okomentovať debatérov a ponúknuť odôvodnenie svojho rozhodnutia. Ale rozhodca má aj iné zodpovednosti. 1. Časomiera. Rozhodcovia sú zodpovední za meranie času. Môžu túto úlohu zveriť niektorému z divákov, ale sú koniec koncov zodpovední za jeho presnosť. Zvyčajne ukazuje rozhodca alebo časomiera zostávajúci čas zdvihnutím príslušného počtu prstov po uplynutí určitého časového úseku: tri prsty znamenajú, že zostávajú tri minúty, atď. Keď zostáva 30 sekúnd, časomiera uzavrie svoju ruku napoly; keď čas vyprší, utvorí päsť. Ďalšou možnosťou je použitie časových kariet s číslami zodpovedajúcimi každej uplynutej minúte v reči alebo krížovom výsluchu. Inou možnosťou je verbálne oznámenie uplynutého času, aj keď niektorým debatérom táto možnosť pripadá rušivá. Samozrejme, debatéri, rozhodca a/alebo časomiera sa musia dohodnúť na systéme, ktorý použijú.

119


Keď dá časomiera signál, že vypršal čas, rečník ešte smie dokončiť vetu či myšlienku, ale nemôže absolútne ignorovať toto znamenie. Ak debatér prinesie nový bod alebo nový sled myšlienok, rozhodca by to mal ignorovať a nemal by to brať do úvahy pri rozhodovaní. Ak tím opakovane prekračuje časové limity, rozhodca by to mal určite poznamenať do svojho zápisu a môže to zvážiť aj ako prvok rozhodovania. Odpovedajúci môžu dokončiť pri krížovom výsluchu odpoveď, ale osoba, ktorá kladie otázku, sa už nesmie spýtať novú otázku. Ak príde znamenie na koniec uprostred otázky, končí krížový výsluch v tom momente, pričom otázka zostáva nezodpovedaná. Časomiera musí tiež pozorne sledovať prípravný čas. Každý tím má celkovo osem minút, ktoré si môže podľa uváženia vybrať. Časomiera si musí priebežne zaznamenávať, koľko času už bolo vybratého, aby debatéri vedeli, koľko času im ešte zostáva. Debatéri zvyčajne ohlásia, že si chcú vziať čas, ale nie je to od nich vyžadované. Niektorí debatéri ohlásia, že si mienia vziať konkrétne množstvo času (napr. „Poprosil by som dve minúty prípravného času.“), ale toto treba považovať za znak zdvorilosti, nie záväzok. Ak debatér povie dve minúty, ale zoberie si tri – alebo iba jednu – musí časomiera zaznamenať množstvo času, ktoré bolo skutočne použité. Keďže debatéri počas prípravného času píšu alebo sa rozprávajú, sú znaky rukou nepraktické. Zvyčajne hlási časomiera plynutie času ústne v tridsaťsekundových intervaloch (napr. „Použili ste dve minúty, zostáva vám ešte šesť minút.“ alebo „Dva a pol minút použitých, päť a pol minút zostávajúcich“). Tím iba zriedkakedy pokračuje v príprave po vypršaní svojich ôsmich minút; ak tak učiní, časomiera musí odrátať tento dodatočný čas zo záverečnej reči tímu. 2. Vytvorenie pozitívnej atmosféry. Rozhodca môže spraviť veľa, aby vytvoril na začiatku debaty pozitívnu atmosféru. Ak rozhodca zaobchádza s debatérmi priateľsky, debatéri sa budú pravdepodobne rovnako správať k svojim oponentom. Rozhodca by mal podporovať, nie vyhrážať sa. Rečníci môžu ľahko znervóznieť, ak rozhodcovia neverbálne naznačujú svoj nesúhlas. Rozhodcovia by sa nemali mračiť alebo krútiť hlavou, ak s niektorým bodom nesúhlasia. Aj nadmerne pozitívne znaky môžu pôsobiť rušivo – možno nie pre rečníka, ale pre jeho oponentov. Vysielaním týchto znakov sa rozhodca zapája do debaty, namiesto toho, aby prenechal debatu debatérom. Rozhodcovia musia zabezpečiť, aby diváci nerušili debatérov. Keďže debata vyžaduje intenzívne sústredenie, bolo by dobré, keby sa debatéri nemuseli vyrovnávať s rušivými elementmi, ako sú rozprávajúci sa diváci, ani počas prípravného času. Rozhodca by mal napomenúť alebo vykázať z miestnosti akýchkoľvek rušivých divákov. 3. Zapisovanie poznámok. Rozhodcovia by si mali robiť poznámky, aby mohli mať presný pohľad na debatu. Mali by si zapisovať argumenty a ich vyvracanie tak, ako sú prednesené. Väčšina rozhodcov tak činí zapisovaním priebehu debaty na papier, ktorý je rozdelený na stĺpce. Jeden stĺpec zodpovedá jednej časti debaty. V takomto rámci si môže rozhodca poznačiť argumenty súvisiace s argumentačnou líniou súhlasného tímu do jedného stĺpca. Do priľahlého si môže rozhodca zapísať zoznam reakcií na tieto argumenty predložených

120


nesúhlasným tímom v nasledujúcej reči a vytvoriť si medzi refutáciami a argumentmi prepojenie. S dobrými poznámkami môže rozhodca sledovať reťazec argumentov počas celej debaty. Poznámky pomáhajú rozhodcom rýchlo určiť, od ktorých bodov bolo upustené alebo naopak, ktorým bodom sa debatéri venovali najviac. Bez poznámok sú rozhodcovia vydaní na milosť debatérom, ktorí si niekedy vysvetlia vývoj debaty tak, ako im to vyhovuje. 4. Písanie komentárov na zápisy rozhodcu. Aj keď rozhodcovia môžu ponúknuť ústne komentáre na konci debaty, je veľmi dôležité, aby napísali komentáre na zápisy rozhodcu. Písanie týchto komentárov je jednou z najdôležitejších úloh rozhodcu, a to z dvoch dôvodov: po prvé, zápis rozhodcu jasne tlmočí odôvodnenie rozhodnutia. Keď debatéri vedia, prečo vyhrali či prehrali, majú lepšiu možnosť naučiť sa z tejto skúsenosti. Oznámenie týchto dôvodov je rozhodcova najzásadnejšia úloha vzhľadom na vyplnenie zápisu rozhodcu . Po druhé, zápis rozhodcu poskytuje konštruktívnu spätnú väzbu debatérom a ich trénerom alebo učiteľom upozornením na slabiny a ponúknutím návrhov na zlepšenie. Napísaný zápis rozhodcu pomáha trénerom, ktorí sa možno nezúčastnili debaty, a debatérom, ktorí možno neboli schopní absorbovať všetko, čo rozhodca priamo po debate povedal, keďže boli ešte citovo zaangažovaní do debaty. Na zápise rozhodcu môže rozhodca vyznačiť argumenty, ktoré sa mu zdali mimoriadne silné či slabé. Taktiež sa môže dotknúť konkrétnej stránky debaty, krížový výsluch nesúhlasného tímu napríklad mohol byť vynikajúci alebo obhajoba argumentov zo strany súhlasného tímu mohla pôsobiť trochu zmätene. Zápis rozhodcu navyše dáva rozhodcovi možnosť vyjadriť sa k záležitostiam štýlu a výkonu, napr. ak nebolo rečníka počuť, alebo bol nadmerne agresívny či neslušný. Pri písaní komentárov by mali mať rozhodcovia na mysli, že debatovanie je pre väčšinu debatérov náročné. Môžu byť citliví či neistí – aj keď dané kolo vyhrajú. Komentáre by preto mali byť chápavé, poskytujúce podporu. Je zásadný rozdiel medzi tým, ak rozhodca napíše „Vaše druhé tvrdenie bolo hlúpe!“ a ak napíše „Vaše druhé tvrdenie bolo nejasné a nebolo v súlade s prvým tvrdením.“ 5. Ústne vysvetlenie rozhodnutia. Ak to pravidlá turnaja umožňujú, rozhodcovia by mali svoje rozhodnutia vysvetliť debatérom ústne po skončení debaty. Po vysvetlení by mali rozhodcovia tieto dôvody s debatérmi prediskutovať. Keďže jednotlivé turnaje majú odlišné zvyky, zdôrazňujeme význam ich znalosti pre rozhodcov. Rozhodca by mal vysvetliť rozhodnutie, iba ak mu to turnaj umožňuje. Ak turnaj odrádza od vysvetlenia, rozhodca by sa mal vyhnúť diskusii o svojom rozhodnutí po danom debatnom kole. Zatiaľ čo vysvetlenie rozhodnutia je dôležité, aj tak sú želania usporiadateľa turnaja dôležitejšie ako rozhodcova túžba vysvetliť svoje rozhodnutie.

121


Kapitola16 •

Debaty v medzinárodnom prostredí

Debatovanie v medzinárodnom prostredí pomáha spoznať a pochopiť kultúrne odlišnosti, rozširuje horizont znalostí a núti prehodnotiť vlastné kultúrne presvedčenie. Ak je uplatnené zodpovedne, môže meniť jednotlivcov, skupiny, aj celé spoločnosti. Ale stretávanie sa s rozdielmi môže so sebou prinášať vážne problémy pre debatérov. Kultúry sa vzájomne neodlišujú len tradíciami či jazykom, ale aj normami správania a spôsobom zmýšľania. Debatérom nestačí len poznať a prijať kultúrne rozdiely, musia aj chápať dôležitosť kultúry v medziľudských vzťahoch. Študovanie kultúrnej diverzity je evidentne veľmi obšírne, a preto ho nemôžeme zhrnúť na pár strán, ale v tejto kapitole predstavíme niekoľko kľúčových prvkov dôležitých pre úspešné debatovanie v medzinárodnom prostredí.

Kultúrna diverzita Kultúra je najširšie zadefinovaná ako skupina ľudí, ktorí zdieľajú hodnotový a komunikačný systém, normy správania a pamäť. Táto kultúrna identita sa ďalej prejavuje prostredníctvom jazyka, náboženstva alebo rôznych tradícií a jej uchovanie je nevyhnutné pre prežitie danej kultúry. Na individuálnej úrovni určuje kultúrna identita, aký zmysel dávajú ľudia svetu okolo seba. Dá sa nájsť mnoho príkladov, ako kultúrna identita ovplyvňuje vnímanie sveta. Napríklad slovo nezávislosť má v odlišných kultúrach odlišné poňatie. Pre obyvateľov strednej a východnej Európy sa spája s revolúciami z konca osemdesiatych a začiatku deväťdesiatych rokov, kým pre Američanov sa spája s Deklaráciou nezávislosti z roku 1776. Slovo konflikt bude ináč vnímať osoba, ktorá bola diskriminovaná na základe pohlavia, než osoba, ktorá zažila vojnu. Dokonca aj ľudia rozprávajúci tým istým jazykom môžu rôznym slovám prisudzovať rôzny zmysel. Ku kultúrnym sporom dochádza stále. Ľudia napríklad triedia iných do skupín podľa rôznych stereotypov. Stereotypy pomáhajú zorientovať sa v komplexnom svete, ale sú väčšinou založené na neprípustných zovšeobecneniach, alebo vychádzajú z nepravdivých údajov alebo jednoduchej nevraživosti. Musíme sa im vyhýbať a namiesto toho sa vzdelávať o iných kultúrach a hodnotových systémoch. Debatéri by si mali uvedomovať, v čom sa zvyknú kultúry líšiť, aby ich mohli lepšie pochopiť. Prinášame niekoľko spôsobov, ktorými sa kultúry zvyknú odlišovať: • • • • •

Jednotlivec – komunita Osobné – kontextové zmýšľanie Súkromie – verejný aktivizmus a občianstvo Politický dôraz na centrálne – lokálne inštitúcie Konfrontačné – empatické názory

122


• • • • • •

Lineárne – holisitcké zmýšľanie Tradícia – inovácia a pokrok Ústne – písané tradície Jazyková – mimojazyková komunikácia Priama – nepriama komunikácia Prepracovaná – stručná komunikácia

Ak debatéri poznajú oblasti možného kultúrneho napätia, môžu byť kultúrne kompetentnejší. Kľúčové je byť tolerantný, úctivý a oceňovať rozdiely. Pri stretnutí s ľuďmi z iných kultúr narastá naša neurčitosť ako spolu komunikovať a my si pripadáme trápne. Táto neistota sa dá zmenšiť zameraním sa na spoločné a nie na odlišné črty rôznych kultúr.

Praktické problémy pri medzinárodných debatách Pri debatovaní v medzinárodnom prostredí sa vynárajú mnohé rozdiely. Medzi tie najvýraznejšie patria jazyk a etiketa.

Debatovanie v cudzom jazyku kutočnosť, že medzinárodné debaty sú väčšinou anglické, je pre mnohých veľkou výzvou. Debatéri v nich nemusia vedieť len prekladať, písať a rozprávať cudzím jazykom, ale v ňom aj rozmýšľať a presviedčať. Toto môže byť ťažké, ale debatéri by mali mať na pamäti, že debatné turnaje sú o myšlienkach, nie sú to súťaže v angličtine. Preto musia debatéri pristupovať rovnako k oponentom, pre ktorých angličtina je materinským jazykom aj k tým, pre ktorých nie je.

Čítanie v cudzom jazyku Debatéri by si mali uvedomiť rozdiely medzi troma druhmi jazyka: informatívnym, expresívnym a direktívnym. Informatívny jazyk sa používa pri opisoch. Expresívny jazyk nie je ani pravdivý ani nepravdivý, slúži na prenos emócií. Direktívny jazyk sa snaží ovplyvniť dianie, patria doň príkazy a požiadavky. Poznanie týchto rozdielov pomáha debatérom lepšie pochopiť, čo čítajú a predniesť to obecenstvu. Mali by rozprávať ináč pri čítaní informatívneho materiálu než pri prinášaní direktívneho materiálu. Nie všetok výskumný materiál je napísané v materskej reči debatérov alebo v jazyku debaty. Prekladanie tohto materiálu môže byť ťažké, prekladom sa môže vytratiť aj atmosféra textu alebo niektoré lingvistické figúry ako napríklad satira. Prekladanie sa ďalej komplikuje, keď jeden jazyk nemá presné ekvivalenty určitých výrazov. Tieto komplikácie by ale nemali debatérov odradiť od vyhľadávania cudzojazyčných zdrojov, len im hovoria, že musia byť pri preklade opatrný. V ideálnom prípade by sa jednému prekladu mali venovať viacerí ľudia, kým je predstavený obecenstvu.

Rozprávanie cudzím jazykom Debatéri musia pracovať na rôznych prvkoch jazyka – slovnej zásobe, syntaxe, gramatike a frazeologizmoch. Ak nie sú zbehlí v cudzom jazyku, môžu mať obavy z rozprávania v ňom. Mali by sa snažiť zostať sebavedomí a predstaviť si, ako efektívne rečnia pred obecenstvom. Aj tí najlepší cudzojazyční rečníci potrebujú mať prax v debatovaní v cudzom jazyku. Nacvičovanie jasnosti a presnosti jazyka alebo správnej výslovnosti je veľmi dôležité.

123


Debata si však vyžaduje aj zbehlosť v iných, nemechanických oblastiach jazyka – v správnej interpretácii myšlienok, vyvinutí presvedčivého jazyka, atď. Debatéri by mali s cudzím jazykom experimentovať, ale nemali by rozprávať príliš rýchlo alebo nespisovne. Príliš rýchle rozprávanie môže zvýrazniť debatérov prízvuk, a preto mu bude ťažšie rozumieť. Nespisovné výrazy nemusia byť známe pre ostatných účastníkov debaty. Tí, ktorí debatujú vo svojom materinskom jazyku, by mali byť ohľaduplní voči cudzojazyčným debatérom. Mali by hovoriť pomalšie, povzniesť sa nad ich chyby. Môžu ponúknuť svoju pomoc, ale nemali by vyznievať mentorsky alebo povýšenecky. Prostredníctvom medzinárodných debát sa nenacvičuje len debatovanie v cudzom jazyku, ale aj tolerancia voči iným kultúram.

Etiketa a zvyklosti Debatéri by sa mali snažiť zistiť čo najviac o pravidlách spoločenského správania cudzích kultúr, aby predišli možným komplikáciám. Tie môžu nastať napríklad, ak sa kultúry odlišujú spôsobom pozdravu. Niekedy stačí jednoduché potrasenie rukou, iní môžu očakávať poklonu alebo bozk na líce. Ale pre niektorých je akýkoľvek fyzický kontakt neprípustný. Nech už ide o čokoľvek, znalosť etikety môže znamenať rozdiel medzi slušným a netaktným správaním. Debaty majú tiež svoju vlastnú etiketu. Debatéri si väčšinou vzájomne potrasú rukami na konci debaty. Od oponentov aj obecenstva sa očakáva, že budú úctivo počúvať rečníkov. Debatéri by sa mali snažiť spoznať aj zvyklosti cudzej kultúry. Napríklad očný kontakt je niekde nežiaduci, niekde je prirodzenou súčasťou komunikácie. V medzinárodnom prostredí by debatéri nemali byť postihovaní za riadenie sa špecifickými kultúrnymi zvyklosťami, ak tieto neurážajú iných. Aj keď si debatéri myslia, že očný kontakt je nevyhnutný pre efektívne presviedčanie, mali by byť úctivý k debatérom, v kultúre ktorých je očný kontakt považovaný za neslušný.

124


Kapitola17 •

Debatný klub v škole

Prínos debaty ako vzdelávacej aktivity Na začiatku sme zdôraznili, že súťažná debata je založená na ideále politických debát. V istom zmysle sa študenti, ktorí participujú na debate, pripravujú na občiansky život. Pripravujú sa na účasť na živote spoločnosti, v ktorej žijú. Toto nemusí nutne znamenať, že sa stanú politikmi alebo verejnými činiteľmi, aj keď táto možnosť je reálna. Znamená to však, že budú lepšie chápať spoločenské problémy, o ktorých čítajú alebo počujú v každodennom živote. Študenti, ktorí sa zúčastňujú debát, sa učia kriticky myslieť. Kriticky myslieť neznamená hľadať vo všetkom chyby. Znamená to analyzovať a syntetizovať myšlienky. Kriticky mysliaci ľudia sa učia ísť až pod povrch argumentov. Učia sa ako formulovať nevyslovené domnienky a ako testovať pravdivosť výrokov. Učia sa, aký vzťah majú myšlienky medzi sebou, chápu dôležitosť logickej celistvosti. Nadovšetko sa však učia myslieť abstraktne. V debate sa učia vidieť konflikty, ktoré nie sú vždy iba o peniazoch, osobných pocitoch alebo o moci, aj keď na povrchu sa to tak môže zdať. Učia sa, že konflikty vznikajú často rozdielnosťou hodnôt a princípov. Ale kritické myslenie nie je iba debatná zručnosť. Je to skôr všeobecná intelektuálna schopnosť, ktorá sa cení rôznym spôsobom na rôznych školských predmetoch. Pri štúdiu literatúry kriticky mysliaci študenti vedia, že v románe je toho viac, než dej a mená hlavných postáv. Sú schopní sformulovať význam textu, vidia individuálnu prácu ako výsledok autorovej vízie a vyjadrenia jeho kultúry. Pri štúdiu dejín sa kriticky mysliaci študenti neobmedzujú len na memorovanie faktov, vidia pohyby a sily, z ktorých vyrastajú udalosti. V matematike a prírodných vedách sa pozerajú aj mimo určitý problém alebo experiment. Chápu štruktúru zákonov a axióm. Zručnosti v myslení získané v debate, sú potom využiteľné aj v iných aktivitách. To isté možno povedať aj o rečníckych schopnostiach. Debatéri sa učia myslieť „za behu“ a vyjadrovať sa pred obecenstvom jasne. Tieto zručnosti sú pre nich užitočné v škole, ale aj v povolaní, v pedagogike, práve, manažmente, práce v občianskom sektore, atď. Debata nie je uzavretá, izolovaná činnosť. Áno, študenti sa ňou učia debatovať, ale učia sa aj omnoho viac.

Zloženie debatného klubu Prechádzajúca analýza sa týka aj zloženia debatného klubu. Ak je debata vzdelávacia a intelektuálne obohacujúca aktivita, mala by byť aj široko ponúkaná. V otvorenej spoločnosti nepatrí vzdelanie len privilegovanej menšine, patrí viacerým než len talentovaným alebo úspešným študentom. Axiomaticky sa tvrdí, že štúdium matematiky je dobré aj pre ťažšie študujúceho žiaka, nie len pre toho, ktorý vyhráva matematické súťaže. Tak isto je to aj s debatou. Niektorí študenti vyhrávajú turnaj po turnaji, kým iní

125


sa nikdy nedostanú do finále. Účasť v debate je prínosom pre oboch, pre víťazov aj porazených. Debatný klub má byť inkluzívny, nie exkluzívny. Formovanie debatných tímov v klube láka dať doň tých najlepších, ale takéto uprednostňovanie nie je namieste, ak vylučuje študentov, ktorí môžu značne získať z účasti na debatných turnajoch. Ba čo viac, debatéri, ktorí aj nie sú hviezdni, môžu podstatne prispieť k činnosti klubu, nielen poberať výhody. Ako sme už zdôraznili, v debate je do veľkej miery tímová činnosť. Príprava na debatu si vyžaduje delenie sa o myšlienky so spoludebatérmi. Študenti stavajú svoje línie spoločne. Často sa stane, že študenti, ktorí nie sú skvelí na turnaji, či už preto, že sú málo spontánni, alebo pomalšie reagujú, prichádzajú s najhodnotnejšími nápadmi pri tvorbe argumentov v priateľskej atmosfére debatného klubu. Môžu sa pýtať najlepšie otázky alebo najrýchlejšie vidieť vzťahy. Pomáhajú tak ostatným byť na súťaži úspešnými.

Presadzovanie ducha účasti a spolupráce V debatnom klube sa pracuje najlepšie, ak medzi jeho členmi existuje pocit identity, ak cítia, že sú niečoho súčasťou. Debatér by sa nemal cítiť ako sólista, ktorý sa stretne s inými sólistami kvôli turnaju, a potom pôjdu každý svojou cestou. Debatér by mal skôr cítiť, že debatný klub je ako orchester a existuje ako trvalé, spoločné teleso. Ak existuje tento pocit, odmenou je široký pocit výbornej nálady v klube, celý klub sa spoločne teší z víťazstva. Sklamanie z prehry debatéri lepšie znášajú, ak sa oň podelia. Skupinová identita nie je mystický cieľ, ktorý možno dosiahnuť len šťastnou kombináciou ľudí. Je to skôr niečo, čo možno dosiahnuť konkrétnymi krokmi. Tieto kroky zahŕňajú menežovanie miestnosti, stretnutí a štruktúry klubu.

Miestnosť klubu Je dôležité, aby klub mal domov, miestnosť, ktorá je určená jemu a jeho činnosti. Mala by byť miestom, kde je možné seriózne pracovať – rozprávať sa o problémoch a tvoriť reči. Z tohto pohľadu by mala poskytovať pramene pre debatérov: slovníky, knihy, periodiká – všetko, čo dovoľuje finančná situácia klubu. Mala by tiež fungovať ako archív histórie klubu. Je to miesto, kde sú záznamy o turnajoch (formálne aj neformálne) skladujú sa v nej staršie reči, línie alebo poznámky. Tiež by sa tu mali vystaviť diplomy a fotky. V ideálnom prípade by mali byť všetky pramene priamo prístupné debatérom, bez potreby sprostredkovania trénerom. Miestnosť klubu by mala byť tiež miestom kontaktov medzi jeho členmi. Priateľstvá sa dajú vybudovať tímovou prácou, ale potrebujú aj istú mieru zábavy. Priateľstvá, nemôžu byť nariadené, mali by však byť podporované. Poskytnutie príjemného miesta študentom je jedným z vhodných postupov. Debatéri by mali cítiť, že keď vstupujú do debatnej miestnosti, vstupujú na miesto, ktoré im patrí, a kde si nájdu priateľov, ktorí majú také isté nadšenie pre debatu.

Stretnutia klubu Je zbytočné hovoriť, že miestnosť pre klub nemá zmysel, ak neexistujú aktivity, ktoré sa v nej odohrávajú. Jedným z modelov činnosti klubu je mať týždenné stretnutia členov. Ak sa aj niektorí členovia nezúčastnia najbližšieho turnaja, alebo žiadny turnaj nie je v dohľade, mali by sa stretnúť a porozprávať sa o veciach, ktoré majú vplyv na tím ako celok. Ale je tiež jasné, že značný čas má byť venovaný pracovným stretnutiam klubu. V športe existujú rôzne pomery času tréningu a vlastnej súťaže. V niektorých športoch športovci

126


trénujú málo a hrajú stále, v iných týždeň tréningu predchádza jednej športovej udalosti. Debata je skôr druhým prípadom. Dobré línie nemôžu byť zostavené v poslednej minúte, vyžadujú si značnú prípravu. Myšlienky musia byť rozobraté, reči načrtnuté a revidované. Samozrejme, každá škola sa musí riadiť podľa svojho rozvrhu, ale mali by sme upozorniť na to, že v úspešných kluboch sa aspoň niektorí členovia stretávajú každý deň v týždni. Pracovné stretnutia sú sčasti venované príprave – stavbe argumentov a stratégií na turnaj. Avšak sčasti sú tiež venované praxi. Členovia klubu debatujú o na túto príležitosť určenej téze. Než pôjdeme ďalej, chceli by sme zdôrazniť jednu vec: stretnutia klubu sú priestorom, kde sa odohráva najviac vzdelávacej aktivity. Aj na samotnom turnaji sa dá veľa naučiť, ale kritické myslenie a rečnícke schopnosti sa najviac vyvíjajú a okresávajú počas tréningov.

Vedenie klubu a organizácia Vo svojich počiatkoch bude debatný klub závisieť plne na vedení a skúsenostiach dospelého trénera alebo učiteľa. Ale ak sa debatný program na škole etabluje a klub sa začne rozvíjať, môžu debatéri postupne prebrať viaceré zodpovednosti na seba. Niektoré úspešné kluby sa zdajú takmer „samofungujúce“, aj keď toto je realizovateľné, iba ak sa skladajú z členov z viacerých generácií. Také tímy nezahŕňajú len starších, ale aj mladších debatérov. Keď sa starší debatéri do dlhšie fungujúcich debatných klubov dostali, tiež boli tí najmladší. Vo svojom poslednom ročníku majú títo debatéri 3 až 4 roky skúseností a za ten čas získali istý rozhľad. Stretávajú sa s 15-ročnými nováčikmi, ktorí začínajú tam, kde raz začínali oni a musia sa naučiť, čo sa museli naučiť oni. Starší študenti by mali byť príjemnými a empatickými učiteľmi. V praxi to znamená, že môžu rozhodovať začiatočnícke debaty, pozorovať ich na súťažiach a deliť sa s nimi o svoje dojmy. Počas prípravy im môžu pomáhať stavať argumenty. Na začiatku svojej debatnej kariéry sa tak mladší môžu veľa naučiť z pozorovania debát skúsenejších debatérov. Pri takejto organizácii sa debatéri cítia byť viac zúčastnení na práci klubu. Starší členovia začnú byť hrdí na úspechy mladších a cítia za nich istú zodpovednosť, kým mladší nasledujú kariéru svojich mentorov so zvýšeným záujmom. Vedúce úlohy, ktoré sme opísali vyššie, by mal zdieľať celý tím. Niektoré tímy však majú naviac definované úlohy pre jednotlivých členov. Inými slovami majú voleného predsedu, sekretára, pokladníka, vedúceho náboru, atď. Študenti v týchto funkciách nemusia nutne byť najlepšími debatérmi. Sú to ľudia, ktorým jednoducho záleží na klube.

Nábor a udržiavanie členov Prvým krokom pri získavaní nových členov je ich informovať. Veľa študentov (a učiteľov) nevie, čo debata je. Veľa ľudí, ktorí toho o debate veľa nevedia, si myslia, že je vhodná len pre agresívnych a prirodzene hádavých študentov. Môžu ju spájať skôr s uhladenosťou štýlu než s dôležitosťou obsahu. Mali by vedieť, že ponúka veľa prínosov pre osobnosť, a že sa inšpiruje filozofmi a nie uhladene hovoriacimi politikmi. Jedným spôsobom, ako upovedomiť verejnosť o debate, je zorganizovať verejnú prezentáciu, ale to je len začiatok. Študenti tiež potrebujú vedieť, ako klub funguje, a aké príležitosti im môže ponúknuť. Veľa študentov pritiahne napätie zo súťaže, a preto musia vedieť, že turnaje nie sú vyhradené iba skúseným. Študentov treba tiež informovať o rozsiahlych intelektuálnych prínosoch, ktoré im debata poskytne. Dokáže im ponúknuť skúsenosti, ktoré možno porovnať s najlepšími akademickými kurzami.

127


Podľa princípu inkluzivity musia vedúci klubu dbať na to, aby si debatérov udržali. Znamená to poskytovanie zmysluplných aktivít. Ak tím zriedka súťaží, alebo trénuje, debatéri stratia rýchlo záujem. Tímy, ktoré zriedka trénujú, zriedka vyhrávajú a topiacu sa loď je jednoduché opustiť. Vedúci by mali naplánovať určité úlohy pre debatérov, debatér, ktorý sústavne prehráva môže rýchlo klub opustiť, ale skôr ostane, ak dostane zodpovednosť napríklad za trénovanie mladých debatérov. Klubu môže tiež pomôcť, ak sa nájdu peniaze na nedebatné aktivity: šport alebo výlety, ktoré pomôžu upevniť medziľudské vzťahy v ňom. Debatéri musia hlavne pochopiť, že jediné požiadavky pre členstvo v debatnom klube sú odhodlanie a ochota pracovať. Úspechu na súťaži sa nemôže dostať, a ani sa nedostane, každému debatérovi. Debatéri musia vedieť, že ak aj zlyhajú, ich miesto v klube je isté a účasť cenená.

Úloha trénerov a učiteľov Každý dospelý, ktorý má záujem o tvorivé vzdelávanie mladých, môže byť debatným trénerom. Tréneri nemusia mať špeciálny tréning v rečníctve alebo logike, aj keď takýto tréning bude určite plusom. Od debatného trénera sa neočakáva, že odovzdá vedomosti svojim študentom, tak ako učiteľ. Pravidiel a procesov, ktoré treba debatérov naučiť, je relatívne málo. Úlohou trénera je skôr posilniť zručnosti debatérov. Tréner má skôr veci zo študentov ťahať, ako im ich vštepovať. Musí počúvať, pýtať sa a reagovať. Môže viesť diskusie a určovať ich smer. Mal by pomôcť debatérom sústrediť sa na určité otázky, ale nemal by byť považovaný za zdroj absolútnej pravdy. Naopak, debatéri potrebujú s trénerom nesúhlasiť tak isto, ako s kýmkoľvek iným v debate. Tréner musí tiež zabezpečiť morálne vedenie klubu. Každý debatér musí chápať, že na súťaži sa treba správať čestne a eticky. Debatéri nebudú so sebou vždy súhlasiť, čo je v poriadku. Tréner musí zabezpečiť, aby spory neboli osobné a komentáre urážlivé. Debatéri musia byť ochotní vziať na seba riziko a testovať myšlienky, musia si byť pri tom istí, že nebudú zosmiešnení alebo prehliadaní. Tréner musí vytvoriť atmosféru rešpektu jedného k druhému, nie iba svojím príkladom, ale aj stanovením pravidiel. V triede býva vzťah medzi študentom a učiteľom formálny a neosobný. Trénovanie si však vyžaduje istú mieru osobnej účasti. Tréneri musia podporovať a sledovať vývoj každého debatéra individuálne. Mali by rozhodovať vnútroklubové debaty a komentovať vystupovanie svojich debatérov. Musia si pozrieť a kritizovať napísané reči. A vzťah medzi debatérmi a trénerom by nemal byť založený len na debate, ale aj na každodenných vzťahoch. Účasť na turnaji si vyžaduje veľa času, ktorý nie je venovaný debate. Tréneri majú tiež viac bežných povinností. Majú konečnú zodpovednosť za riadenie vnútorných záležitostí tímu: jeho časový rozvrh, povinnosti členov, zháňanie financií a spravovanie rozpočtu. Tréner musí tiež niektoré činnosti vykonávať „za chodu“: rozhoduje, kto sa zúčastní na súťaži, zabezpečuje cestovanie a spravuje všetky administratívne záležitosti. Tréneri musia tiež zabezpečiť dostatočnú účasť rozhodcov na turnaji. Tréner by mal tiež byť rozhodcom. Nezvyknú rozhodovať vlastným debatérom.

Úloha rodičov Debata ponúka rodičom jedinečnú možnosť zúčastňovať sa na školských aktivitách. Zvyčajne sa od rodičov žiada, aby boli divákmi na športových a umeleckých podujatiach

128


školy. V debate však môžu zohrať aktívnejšiu úlohu rozhodcov. Rozhodcovia nemusia mať špeciálne skúsenosti. Mali by to byť rozumní a kompetentní ľudia. Mali by byť pozornými poslucháčmi a povedať, ktorý tím im ponúkol najlepší argument. Tréneri vyberajú rozhodcov zo širokej ponuky: príbuzní, priatelia, bývalí debatéri, učitelia, atď. Je mimochodom dobrou myšlienkou zapojiť učiteľov a vedenie, ako spôsob vzdelávania školskej obce. Rodičia, ktorí si neželajú byť rozhodcami, sa môžu zapojiť iným spôsobom. Môžu zabezpečovať dopravu, jedlo alebo aj ubytovanie pre debatérov na turnaji. Môžu byť tiež obecenstvom a zdrojom morálnej podpory pre svoje deti a ich priateľov. Niektorí rodičia si cenia debatu preto, lebo im dovoľuje zúčastňovať sa na vzdelávaní svojich detí. A niekedy si rodičia vytvárajú svoje vlastné spoločenstvá okolo debatných klubov. Tiež si debatou nachádzajú priateľov.

Debatný klub v škole a mimo nej Hovorili sme o vzdelávaní školskej komunity ako súčasti náboru nových debatérov. Ale aj ak je tím veľký a živý, vzdelávanie je potrebné. Predpokladáme, že ak budú učitelia, vedenie a študenti vedieť, čo debata je, budú si ju ceniť. Je to vzdelávacia aktivita s neobyčajným intelektuálnym prínosom. Samozrejme, ľudia, ktorí sa debate venujú, si ju cenia najviac. Avšak debata má prínos aj pre svojich poslucháčov, často sa dozvedia o novom pohľade na konkrétny problém. Má zmysel verejne propagovať tím: diváci môžu byť pozývaní zo školy, ako aj mimo nej. (Pre nezasvätených možno pripraviť materiály o debate.) Malo by byť zvykom, že debatný klub bude zverejňovať svoju činnosť. Debatné tézy sa môžu verejnosti oznámiť dopredu. A tím by mal určite zverejňovať svoje výsledky: dobrý tím si zasluhuje rešpekt na škole. Niekedy sa dá na to použiť školský časopis, niektoré kluby publikujú vlastné časopisy.

129


Doplnok 1 •

Ukážková debata

Téza: OSN by mala prijať plán proti prevádzačstvu. Toto je prepis skutočnej debaty, ktorá sa odohrala roku 2002 pred ustanovením Medzinárodného trestného tribunálu. Prepis bol mierne zmenený, ale snažili sme sa čo najlepšie zachovať jej hlavné myšlienky.

Prvá súhlasná reč: Asa Sexuálne zneužívanie žien nie je novou vecou. Napriek tomu na svete rastie prevádzačstvo žien a detí. Túto debatu by som rada začala svedectvom hrozného zážitku jednej mladej ženy, zaznamenaným Diane Johnsonoveou, doktorandkou práva na American University vo Washingtone. V roku 1999 v jednom článku v časopise New England Comparative Law napísala: „Kasia T., dvadsaťpäťročná matka z Varšavy, sa zaujímala o prácu v zahraničí. Mladá žena mala problémy v manželstve, čo malo za následok, že sa stala ľahkou korisťou pre „nábor“ miestnych pasákov. Keď Kasia odmietla ich návrh na dobre platenú prácu v Nemecku, uniesli ju, odviezli ju do jednej odľahlej chaty a pokúsili sa podmaniť si ju skupinovým znásilnením. Po tri dni ju traja muži opakovane znásilňovali. Hovorili, že ju predajú do Nemecka do verejného domu, ako to spravili s inými ženami pred ňou. Keď sa dozvedeli, že polícia vyšetruje Kasiin únos, dali ju do auta a zbavili sa jej na predmestí Varšavy.“ Johnsonová tvrdí, že „Kasiina situácia nie je, nanešťastie, ojedinelá. Každý deň sú na celom svete ženy a dievčatá nalákané sľubom dobre platených povolaní, odkúpené od ich rodín alebo rovno unesené a odvlečené do cudziny za účelom sexuálneho zneužívania. Tieto ženy sú udržiavané v podmienkach rovných otroctvu. Sú nútené k sexuálnym aktom – znásilneniam – s nespočetnými „zákazníkmi“ každý deň. Nemajú moc vyjednávať o podmienkach týchto aktov a môžu byť ťažko bité, ak odmietnu.“ Počas mojej dnešnej reči by som vám chcela popísať zlo prevádzačstva a vysvetliť, prečo súčasné zákony nefungujú. Na záver by som chcela navrhnúť plán súhlasného tímu na riešenie tohto problému. Prevádzačstvo nie je závažný medzinárodný trestný čin. Podľa Michelle O. P. Dunbarovej, doktorskej kandidátky na State University of New York, „približne štyri milióny ľudí na svete sú každý rok pašované. ... Okrem toho znepokojujúci nárast účasti medzinárodného organizovaného zločinu v prevádzačstve si vyžaduje narastajúcu pozornosť a starosť. Prevádzači žien a detí, vo veľkej miere ako pašovatelia narkotík, dnes husto operujú bez ohľadu na medzištátne hranice. Ženy sú predávané v každej časti sveta. Dospelé ženy sú nalákané do nútenej prostitúcie, keď odpovedajú na inzeráty na prácu v nočných kluboch, talentových agentúrach alebo zábavných vystúpeniach. Väčšina týchto žien je z krajín tretieho sveta, napriek tomu sú ohrozené aj ženy z rozvinutých krajín.

130


Tieto zločiny nie sú trestané, lebo neexistuje medzinárodný mechanizmus, ktorý by sa nimi zaoberal. David D. Prelenmutte, spolupracovník Reilly Center for Media and Public Relations Affairs pri Lousiana State University, píše, že „medzinárodné zmluvy – ako Dohovor proti prevádzačstvu žien a detí OSN z roku 1949 – existujú, ale nie sú vymáhateľné. To isté platí pre Opčný protokol OSN o predávaní detí, detskej prostitúcii a pornografii prijatý roku 2000 a podpísaný takmer každou krajinou na svete. Potrebujeme aktívnu svetovú inštitúciu – spojenie Interpolu s vysokým súdom – s mocou bojovať proti tejto hrôze. Súhlasný tím preto chce zastaviť zneužívanie žien a detí, ktoré súčasné zákony nedokážu regulovať. Navrhujeme, aby Medzinárodný trestný tribunál (ICC) dostal do svojej jurisdikcie činy zahrňujúce prevádzačstvo v súlade s jeho mandátom na zaoberanie sa zločinmi proti ľudskosti. Youngik Yoon, americký právnik, roku 1995 napísal: „Keďže väčšina krajín súhlasí s tým, že unášanie a predávanie žien a nútená prostitúcia porušujú medzinárodné právo, navrhovaný medzinárodný trestný súd by mal mať právomoc vymáhať dodržiavanie medzinárodných zmlúv a trestať porušovateľov medzinárodného práva. ... Medzinárodné právo sa musí neustále prispôsobovať svetovému vývoju, aby bolo efektívne. Medzinárodné sexuálne otroctvo je problém predovšetkým v krajinách tretieho sveta, kde sú ženy a deti často zneužívané. Organizovaný zločin bude naďalej profitovať z ich zneužívania, ak bude schopný vyhnúť sa trestnému stíhaniu. Len jednotná medzinárodná dohoda a jej vymáhanie môžu ubrzdiť tento znepokojujúci svetový trend a predísť utrpeniu nespočetných obetí obchodu s ľuďmi.“ Na záver, problém prevádzačstva je koniec koncov ľudskoprávnym problémom. Hocijaký pokus efektívne s ním bojovať musí zahŕňať medzinárodné spoločenstvo. Ak sa budeme naďalej spoliehať na národné zákony, ženy budú naďalej zneužívané a ponechané ako ľudské smeti vo verejných domoch miest na celom svete. Ďakujem vám za pozornosť, dámy a páni. Som pripravená na krížový výsluch zo strany nesúhlasného tímu.

131


Komentár k prvej súhlasnej reči Úvod. Asa začína pohľadom na problém prevádzačstva prostredníctvom príbehu dvadsaťpäťročnej poľskej matky, ktorá sa stala korisťou prevádzačov. Udáva tým náladu pozície svojho tímu. Jej úvodné slová by ale mohli byť silnejšie, explicitne vyslovujúc tézu by mohla spraviť svoje stanovisko ešte silnejším. Definície. Asa sa rozhodla nedefinovať pojmy v téze. Môže to znamenať, že chce vo svojom čase povedať príliš veľa, alebo že jej tím je pripravený obhájiť tézu pod akýmikoľvek definíciami prinesenými nesúhlasným tímom. Ale ako uvidíme neskôr, nedefinovanie pojmov naznačuje, že definovať nepotrebujú. Pri vážnej povahe tézy sa nesúhlasný tím rozhodne uznať, že pojmy sú samozrejmé, a zameria sa na argumenty, ktoré sú dôležitejšie než definície. Argumenty. Asa začína debatu nasadením vážnej nálady a pomenovaním stanoviska súhlasného tímu. Oba tieto prvky sú pre jej reč veľmi dôležité. Asin prvý argument sa začína stanovením toho, že prevádzačstvo nie je len ťažkým zločinom, ale aj hrozbou. Prednáša osobný príbeh Kasie, mladej poľskej matky, aby svoj argument spravila kvalitatívne relevantným. To má za následok, že obecenstvo považuje prevádzačstvo za odpudzujúce. Asa ďalej prednáša dôkazy toho, ako je prevádzačstvo kvantitatívne relevantné, Keďže, podľa Dunbara, sa týka takmer štyroch miliónov ľudí ročne. Týmto spôsobom Asa ustanovila, že prevádzačstvo je závažný kvalitatívny aj kvantitatívny problém. Vo svojom druhom argumente útočí Asa na status quo. Tvrdí, že súčasný systém kontroly prevádzačstva zlyhal. Konkrétne sa zameriava na Dohovor OSN proti prevádzačstvu žien a detí a na Opčný protokol o predávaní detí. Tvrdí, že týmto medzinárodným dohodám chýba mechanizmus vymáhania. Asa navrhuje, aby obecenstvo podporilo vznik ICC, do ktorého zodpovednosti by spadalo vymáhanie medzinárodných dohôd o zločinoch proti ľudskosti (medzi ktoré by patrilo aj prevádzačstvo) a trestné stíhanie týchto zločinov. Asa ale nepredchádza potenciálnemu argumentu nesúhlasného tímu, že jednotlivé štáty alebo ad hoc tribunály, ako ten zaoberajúci sa zločinmi proti ľudskosti v Juhoslávii alebo Rwande, by dokázali prevádzačstvo zastaviť. Nevenovanie sa tomuto očakávateľnému bodu necháva stanovisko súhlasného tímu otvorené voči útoku. Asa by mohla svoj argument posilniť bližším vysvetlením toho, prečo súčasný systém národných legislatív nefunguje: lebo štáty majú svoje špecifické obmedzenia, lebo im chýba vôľa konať, lebo im chýbajú prostriedky alebo neexistuje nejaký medzinárodný konsenzus. Preto potrebujeme ICC. Na záver Asa presadzuje vytvorenie ICC. Jej argument je, že ICC je jedinečný a odlišný od predošlých orgánov OSN (aj keď nevysvetlí, prečo). Asa ďalej tvrdí, že keďže prevádzačstvo je celosvetový problém, je potrebná celosvetová inštitúcia ako ICC, aby sa ním zaoberala. V tomto bode rozumieme, že prevádzačstvo je závažný celosvetový problém a bolo mu navrhnuté riešenie, takisto celosvetové. Prvej súhlasnej reči, aj keď pekne sformulovanej, chýba určitá podstata a schopnosť adresovať niektoré očividné námietky. Asa by mohla svoju reč zlepšiť tým, že by vysvetlila, ako ICC prakticky napomôže šanci úspechu boja proti prevádzačstvu. Na druhej strane si treba uvedomiť, že prvá súhlasná

132


reč má obmedzený čas. Môžeme dúfať, že rozšírenie týchto argumentov v nasledujúcich rečiach objasní stanovisko súhlasného tímu.

133


Prvý krížový výsluch Baya: Veľmi dobrá reč. Asa: Ďakujem. Baya: Mám niekoľko otázok. Prečo sú súčasné kroky neúspešné, ak väčšina krajín vyhlásila prevádzačstvo za nelegálne? Asa: Keďže sa v súčasnosti spoliehame len na národné zákony, je ťažké zaoberať sa prípadmi, keď obžalovaný a obeť sú z rôznych krajín. Súčasne zákony zlyhávajú aj preto, lebo im chýba jednotnosť, ktorú môže mať len medzinárodná dohoda. Rozšírenie jurisdikcie ICC na tieto činy by vyriešilo tieto problémy. Baya: Ďakujem. Tvrdíte, že štáty nie sú schopné vysporiadať sa so svojimi vlastnými zločincami? Asa: Tvrdím, že štáty sú schopné vysporiadať sa s vlastnými zločincami, ale vždy je tu strach, že štát môže byť naklonený svojmu občanovi v prípade zahŕňajúcom občana iného štátu. Ak by sa týmito prípadmi zaoberal ICC, predišlo by sa tomuto prípadu. Baya: V poriadku, to je dobrý bod. Súhlasíte s tým, že právo je subjektívne a že sudcovia ICC môžu byť subjektívni? Asa: Myslím, že nejaká zaujatosť sa môže vyskytnúť, ale môže sa minimalizovať zamestnaním sudcov z rôznych krajín. Baya: V poriadku, súhlasíte s tým, že čo jedna krajina môže považovať za hrozný zločin, môže iná krajina považovať za bežnú zvyklosť? Asa: V princípe to je pravda. Napriek tomu by som vás vyzvala, aby ste mi ukázali ženu, ktorá podporuje myšlienku prevádzačstva a znásilnení ako súčasť svojej kultúry. Baya: Čo dohodnuté manželstvá? Veľa krajín sa riadi touto tradíciou. Niektoré západné krajiny by to mohli považovať za zločin proti ľudskosti, kým v iných krajinách je to súčasťou kultúry. Asa: To je možné, ale náš plán sa týka len prevádzačstva. Baya: Ďakujem. Asa: Nemáte za čo.

134


Komentár k prvému výsluchu Baya začína výsluch snažiac sa prinútiť Asu k ústupkom. Ako už vieme, jednotlivé štáty sa snažia bojovať proti prevádzačstvu. Zameriavajúc sa na tento bod sa Baya pýta Asy, prečo je tento problém stále taký závažný, keď proti nemu jednotlivé štáty už bojujú. Asa odpovie, že za to môže nedostatok jednoty medzi nimi. Toto je dobrá odpoveď, ale neodpovedá na nejasnosti ohľadom toho, (1) ako sa ICC odlišuje od predošlých medzinárodných iniciatív a (2) ako by jurisdikcia ICC bola lepšia než jurisdikcia jednotlivých štátov. Po tejto časti sa Baya presúva k ďalšiemu bodu: zákonitej subjektivite sudcov. Aký je zmysel tejto série otázok? Asa uzná, že sudcovia sú subjektívni, ale tvrdí, že ICC by bol lepším variantom. Pri pohľade na stratégiu nesúhlasného tímu vieme, že toto bolo dobré miesto pre Bayu pýtať sa, prečo si súhlasný tím myslí, že ICC by bol efektívnejší v boji proti prevádzačstvu. Na druhej strane Baya ukončí túto sériu otázok poznámkou, že kultúry nie sú univerzálne a že rozdiely medzi nimi by mali byť rešpektované. Asa pochopí, kam tým Baya mieri, a poznamená, že prevádzačstvo je neospravedlniteľné bez ohľadu na kultúrne prostredie. Táto výmena otázok a odpovedí je dobrý príklad efektívneho krížového výsluchu. Asa posilnila svoje body ohľadom potreby ICC. Baya položila základy nesúhlasnej stratégie. Výsluch nám tiež ukazuje, že Baya, tretia rečníčka, musela komunikovať so svojím tímom. Komunikácia medzi členmi tímu je zásadná pri príprave krížových výsluchov, ako aj počas debaty ako celku.

135


Prvá nesúhlasná reč: Jon Dámy a páni, zločiny proti ženám sú morálne odpudivé a nemôžu byť ospravedlnené. Na druhej strane, riešenie tohto problému poskytnuté súhlasným tímom je zásadne chybné. Rozšírenie jurisdikcie ICC na tieto prípady vytvára viac problémov, než odstráni. Nesúhlasný tím má lepšie riešenie tohto problému. Súhlasný tím navrhol, aby mal jurisdikciu nad prevádzačstvom ICC, lebo súčasné zákony nie sú vymáhané. No veľa štátov sa týmito zločinmi snaží zaoberať. Napríklad USA bojuje s prevádzačstvom bez pomoci ICC. Sean Murphy v American Journal of International Law povedal: „Zákon mení trestný zákonník USA, zdvojnásobujúc súčasnú maximálnu sadzbu za otroctvo, nalákanie do otroctva a predaj do nedobrovoľného otroctva na dvadsať rokov, pridávajúc možnosť doživotného trestu pre činy, ktoré majú za následok smrť alebo zahŕňajú únos, sexuálne zneužívanie alebo pokus o vraždu.“ Nesúhlasný tím je znepokojený ohľadom predávania právomocí ICC, lebo tento súd bude diskriminovať. Uplatňovať jeden zákon na všetky krajiny znamená, že súd nemôže rozlišovať kultúrne odlišnosti. Okrem toho je pravdepodobné, že ICC sa stane politickým nástrojom. Nemecká delegácia a mnohí ďalší tvrdia, že násilné trestné činy by mali byť zahrnuté do pôsobenia ICC. Ak ICC dostane tento mandát, bude stíhať štáty aj jednotlivcov a bude môcť použiť svoju moc na vydieranie štátov z politických dôvodov. Štruktúra ICC tiež ponúka priestor pre neefektívnu správu a korupciu. Zmluvy ustanovujúce ICC neobsahujú akékoľvek obmedzenia jeho výdavkov, a preto sú dvere doširoka otvorené pre zneužívanie. Dobrý príklad tohto je Medzinárodný trestný tribunál pre Rwandu, keď sa miestna armáda obohatila o milióny dolárov pôvodne určených pre súd. Svet by na tom bol lepšie bez ICC. Podľa status quo majú štáty suverenitu – právo na sebaurčenie. Žiadna medzinárodná inštitúcia neobmedzuje ich autoritu. Toto sa vytvorením ICC zmení. Podľa Lloyda Axworthyho, kanadského ministra zahraničných vecí, „taká inštitúcia vytvára dilemu v OSN, keď sa má rozhodnúť medzi stíhaním zločincov a rešpektovaním národnej suverenity.“ Porušenia suverenity sú nekonečne horšie než problém prevádzačstva, boli dôvodom vypuknutia prvej aj druhej svetovej vojny. Ak vytvoríme teleso, ktoré má medzinárodnú jurisdikciu, oprávňujeme porušovanie národnej suverenity. Zahrnutie prevádzačstva do poľa pôsobnosti ICC by mohlo mať závažné dopady na kultúry a ženy na celom svete. Ak by napríklad ICC vyhlásil nútené tehotenstvo za nelegálne, toto rozhodnutie by kolidovalo s kultúrami, ktoré veria, že antikoncepcia a potraty sú nemorálne. Súhlasný tím nám hovorí, že ženy trpia pod status quo kvôli prevádzačstvu. My vám hovoríme, že ženy môžu trpieť rovnako, ak je narušovaná ich kultúra. Nesúhlasný tím verí, že problém prevádzačstva sa dá najlepšie vyriešiť, keď OSN dostane mandát na poskytnutie právnej a technickej spolupráce na zlepšenie efektivity národných trestoprávnych mechanizmov. Dámy a páni, týmto som pripravený na krížový výsluch.

136


Komentár k prvej nesúhlasnej reči Jon v úvode pripúšťa, že prevádzačstvo je problém. Stratégiou nesúhlasného tímu je dokázať, že postup súhlasného tímu nevyrieši problém, ale naopak, prehĺbi ho. Nesúhlasný tím navrhuje alternatívu oproti ICC na boj s prevádzačstvom. Jon prednáša zaujímavý prístup. Asa, prvá súhlasná rečníčka, tvrdila, že prevádzačstvo alarmujúco narastá. Nesúhlasný tím mohol tvrdiť, že v skutočnosti má klesajúcu tendenciu, a podporiť to dôkazmi. No Jon toto netvrdí. Namiesto toho hovorí, že jednotlivé krajiny majú zákony proti prevádzačstvu, ale my nemáme poňatie, či sú alebo nie sú efektívne. Ak by sme uznali dôkazy súhlasného tímu (a nesúhlasný tím neponúka žiadne oponujúce dôkazy), dospejeme k opačnému záveru – prevádzačstva neubúda. Jonov ďalší argument je, že ICC by bol problematický. Naznačuje, že ICC by porušoval národnú suverenitu, a že by bol skorumpovaný. Jon však neposkytuje žiadne dôkazy na podporu tohto tvrdenia. Ako sme hovorili v kapitolách 2 a 4, tvrdenia potrebujú dôkazy na svoju podporu. Literatúra o ICC je plná argumentov o suverenite a korupcii, Jon by preto ľahko mohol poskytnúť nejaké dôkazy. Nespraví tak (nespravia tak ani jeho poludebatéri). Aj keď nesúhlasnému tímu chýba dôkaz tejto záležitosti, Jon by mohol súhlasiť s Asiním argumentom, podľa ktorého súčasným medzinárodným mechanizmom chýba schopnosť vymáhania, a z toho by mohol vyvodiť, že podľa súčasnej štruktúry by ICC táto schopnosť tiež chýbala. Použitie oponentových argumentov proti nemu samému je vysoko presvedčivé a ťažko napadnuteľné. Jon vyslovil niekoľko dôležitých tvrdení, ale nepodporil ich. Napriek tomu, že Jon nedokáže, že ICC by porušoval národnú suverenitu, svoj argument posilní poukázaním na to, že porušovanie suverenity viedlo k svetovým vojnám. Tento bod je veľmi dôležitý. Napriek tomu, že ani jeden tím sa skutočne nevyjadril k tomu, aké kritériá by mali byť použité na vyhodnotenie dopadov prevádzačstva, môžeme predpokladať, že súhlasný tím tvrdí, že spravodlivosť musí byť vykonaná a že zníženie počtu osôb zasiahnutých prevádzačstvom je žiaduce. Argument, ktorý tu Jon prednáša – porušovanie suverenity by viedlo k vojne – používa kritérium ultimáta. Ak nesúhlasný tím ustanoví, že viac ľudí bude trpieť než profitovať z návrhu súhlasného tímu, tak nesúhlasný tím vyhrá túto časť debaty. Na záver Jon prináša protiplán. Namiesto podporovania ICC obhajuje nesúhlasný tím to, aby štátom v boji proti prevádzačstvu pomáhala OSN. Toto je múdry krok. Nesúhlasný tím tvrdí, že cesta cez ICC by bola škodlivá. Ale keďže nesúhlasný tím súhlasí, že prevádzačstvo je problém, musí poskytnúť a aj poskytol alternatívny návrh – boj s prevádzačstvom prostredníctvom jednotlivých štátov. Okrem toho sa Jon bráni voči veľmi očakávateľnému protiútoku. Nesúhlasný tím predpokladá, že súhlasný tím odpovie, že súčasný systém národných legislatív nefunguje, a preto prevádzačstvo prebieha naďalej. Ak sa súhlasný tím ujme tohto stanoviska, nesúhlasný tím mu odpovie tým, že navrhuje, aby OSN pomohla jednotlivým krajinám. Týmto spôsobom sa nesúhlasný tím vyhol veľkému zdroju potenciálnych útokov proti svojmu postupu. Napriek tomu, že nesúhlasný tím ponúkol veľmi strategickú odpoveď na súhlasnú líniu, jeho stanovisko by bolo silnejšie, keby mal viac dôkazov na podporu svojich tvrdení. Okrem toho by nesúhlasný tím mohol získať viac na niektorých ústupkoch súhlasného tímu, napríklad na tvrdení, že predošlé medzinárodné aktivity zlyhali.

137


Druhý krížový výsluch Sergejs: Ďakujem, Jon, za vašu reč. Mohol by si, prosím, definovať suverenitu? Jon: Suverenita je konečné právo krajiny na sebaurčenie. Sergejs: Bol Norimberský proces zásahom do suverenity? Jon: Myslím, že áno. Sergejs: Takže tvrdíte, že bol neoprávnený? Jon: Nebol, lebo podmienky okolo neho boli odlišné ako tie dnešné. Nemecko s ním súhlasilo. Sergejs: A ak by s ním nesúhlasilo, neostali by vojnové zločiny nepotrestané? Jon: Nemecko by samo mohlo stíhať tých zločincov. Sergejs: Mohli by ste rozviesť svoj protiplán? Jon: Najlepší spôsob boja s prevádzačstvom je na národnej úrovni. Toto riešenie sa vyhýba nevýhodám medzinárodného súdu. Tiež operuje v rámci národnej suverenity, čo posilňuje rešpekt medzi štátmi. Sergejs: Súhlasíte s tým, že medzinárodná spolupráca je dôležitá pre prevenciu a riešenie problémov? Jon: Presne tak, ale dôraz by mal byť na aktivitách národnej úrovne. Navrhujeme medzinárodnú dohodu, ktorá by podporovala tieto aktivity. Sergejs: Musia si národné a medzinárodné iniciatívy nutne protirečiť? Mohli by byť presadzované zároveň? Jon: Môžu si protirečiť, preto chceme dať prioritu národným iniciatívam. Sergejs: Veríte, že ak by demokracie razantnejšie zakročili proti Hitlerovi, tak by mohol byť zastavený? Jon: Neviem sa k tomu vyjadriť. Rozprávame sa o úplne inej situácii a neprinášal by som historické príklady, lebo každý prípad je jedinečný. Sergejs: Myslíte si, že príklady z histórie sú zlé? Jon: Nie, myslím si, že sú dobré. Dejiny nás učia dobrej lekcii: neopakovať chyby minulosti. A jednou z tých chýb bolo narúšanie národnej suverenity. Sergejs: Narúša OSN suverenitu? Jon: Charta OSN hovorí, že suverenita nemá byť obmedzovaná. Takže aj OSN považuje udržiavanie suverenity za prioritu. Sergejs: Ďakujem.

138


Komentár k druhému krížovému výsluchu Tento výsluch je veľmi dobrým príkladom toho, ako sa môžu debatéri snažiť dostať priznania, ako sa vyhýbajú priznania dať, ako si žiadajú objasnenie a ako podporujú svoje argumenty. Sergejs a jeho tím vedia, že argument suverenity je potenciálne nebezpečný. Preto Sergejs začína pýtaním sa na Norimberský proces. Toto je výborná otázka. Ak Jon súhlasí, že boli porušením suverenity, súhlasný tím má priestor na manévrovanie, tvrdiac, že stanovisko nesúhlasného tímu umožňuje ďalšie genocídy. Ak Jon nesúhlasí, Sergejs sa spýta: „Čím sa Norimberský proces odlišoval od ICC?“ Toto je dobrý príklad toho, ako debatér môže od svojho oponenta získať zásadný ústupok. Nanešťastie pre Sergejsa, Jon vidí túto pascu. Namiesto súhlasu so Sergejsom tvrdí, že Norimberský proces je zlým prirovnaním, lebo Nemecko povolilo zásah do svojej suverenity. Sergejs v tomto bode ide ďalej. Sergejs od Jona žiada, aby rozvil svoj protiplán. Táto otázka môže byť znakom slabosti – súhlasný tím naň možno nebol pripravený. Na druhej strane to môže naznačovať, že súhlasný tím žiada objasnenie, aby mohol protiplán účinne napadnúť. Tak či tak, jedným z hlavných účelov výsluchov je požadovanie objasnenia (ako bolo povedané v kapitole 13). Ďalšia otázka je kľúčová. Sergejs sa pýta, či nesúhlasný tím tvrdí, že súčasný systém dokáže vyriešiť problém. Toto by mal byť základný pilier súhlasnej reakcie na nesúhlasný postup. Je to veľmi silná otázka, lebo súhlasný tím dokázal (a nesúhlasný tím nevyvrátil), že lokálne aktivity neriešia problém – prečo by inak boli štyri milióny ľudí stále zasiahnuté prevádzačstvom? Jon však neustupuje. Jeho odpoveď je taká dobrá, ako otázka. Odpovedá predpokladom, ktorý odznel v jeho reči: ak lokálne aktivity zlyhávajú, plán nesúhlasného tímu pomáhať štátom pomôže riešiť problém. Cítiac ťažkú situáciu pre súhlasný tím, reaguje Sergejs ďalšou výbornou otázkou, či môžu národné a medzinárodné aktivity existovať súbežne. Inými slovami, ak nesúhlasný tím vyhrá bod ohľadom efektivity na národnej úrovni, nebola by táto efektivita len posilnená na úrovni medzinárodnej? Jon to tu vzdá. Jednoducho odpovedá, že národná úroveň by mala mať prioritu. Jon mal povedať, že spájanie národnej a medzinárodnej úrovne nie je lepšou voľbou, predpokladajúc, že nesúhlasný tím vyhrá stret ohľadom efektivity na národnej úrovni. Sergejs končí výsluch ďalším spochybnením otázky suverenity. Pýta sa, či ju nenarúša OSN. Jon odpovedá, že Charta OSN ochraňuje suverenitu. Tento výsluch bol celkovo vynikajúci. Obidvaja debatéri boli opatrní ohľadom svojich otázok a odpovedí a obidvaja pomohli svojim spoludebatérom svojím stanoviskom počas neho.

139


Druhá súhlasná reč: Peguy Moji spoludebatéri a ja veríme, že ICC by mal byť využitý na útok proti prevádzačstvu. Ja vám ukážem, že máme pravdu, najprv odpovedajúc na argumenty našich oponentov a potom rozšírením argumentov prvej súhlasnej rečníčky. Potom odpoviem na argument nesúhlasného tímu ohľadom suverenity. Na záver zanalyzujem stanovisko nesúhlasného tímu a ukážem, že naše dva návrhy sa vzájomne nevylučujú. Než sa k tomu dostanem, chcel by som poďakovať prvému nesúhlasnému rečníkovi za uznanie toho, že máme vážny problém s prevádzačstvom. Mnoho žien – až štyri milióny – je každý rok prevádzaných. Rozhodne potrebujeme na tento problém silný liek, čím je oprávnenie ICC, aby sa zaoberal činmi prevádzačstva. Nesúhlasný tím tvrdí, že nepotrebujeme ICC, lebo ku krokom proti prevádzačstvu dochádza na národnej úrovni. Toto je povzbudzujúce, ale nesúhlasný tím ignoruje skutočnosť, že potrebujeme riešiť tento problém na medzinárodnej úrovni. USA môže robiť pokroky, ale iné krajiny ich nezaznamenávajú. Tu by som chcel citovať Katrin Corriganovú z Fordham International Law Journal, ktorá hovorí, že „krajiny pôvodu, prechodu a cieľa musia spolupracovať, aby úspešne kontrolovali prevádzačstvo. Je tiež nutné, aby všetky štáty, ktoré neratifikovali medzinárodné ľudskoprávne dokumenty, ... pevne stáli za požiadavkami týchto zmlúv. Je jasné, že potrebujeme medzinárodný súdny systém na zaoberanie sa problémom prevádzačstva. Nesúhlasný tím tvrdí, že ICC by bol diskriminačný a skorumpovaný. K tomu nedôjde, lebo v ňom budú zastúpené všetky krajiny, a každá bude mať rovnaký hlas. Tribunál bude podporovať diverzitu. Dokonca to bude prvýkrát, čo máme taký diverzifikovaný súdny orgán. Jediný spôsob, ako môže nesúhlasný tím dokázať, že ICC by narúšal kultúry, by bolo poukázaním na to, že prevádzačstvo je súčasťou niektorej z nich. Čo sa týka starosti nesúhlasného tímu, že Tribunál bude spolitizovaný, OSN sa roky úspešne snažila vysporiadať sa s pokusmi zneužitia medzinárodných inštitúcií na politické účely. Nesúhlasný tím naviac predpokladá, že ICC nebude mať dostatočnú silu vymáhať záväzky. Toto nie je pravda, lebo medzinárodný súdny systém by sa vytvoril ako reakcia na nedostatok vymáhateľnosti národných zákonov. Okrem toho v prvej súhlasnej reči odznel dôkaz toho, že USA sú si v skutočnosti vedomé problémov vymáhania zákonov, ako v prípade Rwandy, ktorú prvý nesúhlasný rečník použil ako príklad. Chcel by som odpovedať na argument nesúhlasného tímu, ktorý tvrdí, že ICC by porušoval suverenitu. Po prvé, žiadny súčasný štát nemá úplnú suverenitu. Svet je globálna dedina, kde sa ľudia voľne premiestňujú a kde každá krajina závisí od ostatných. Nežijeme v dávnej minulosti, keď si každá dedina mohla nárokovať, že je samostatnou krajinou. Po druhé, skúsenosti ukazujú, že keď štáty prízvukujú suverenitu a propagujú nacionalizmus, opovrhujú inými krajinami. Opovrhujú inými tradíciami, inými hodnotami. Stávajú sa agresívnymi a iniciujú vojny, ako tomu bolo v prípade dvoch svetových vojen. Obmedzením suverenity ICC podporuje medzinárodnú spoluprácu. Plán nesúhlasného tímu takisto nebude fungovať. Rozvinuté krajiny majú iné štandardy pre posudzovanie prevádzačov. Ale medzinárodná legislatíva bude jednotná. Ak súdnictvo nie je jednotné, nebude efektívne. Nesúhlasný tím nedokázal, že naše plány sa vzájomne vylučujú. Môžeme mať ICC a zároveň pomáhať štátom zlepšiť svoj právny systém.

140


Aby som to zhrnul, ukázal som, že nie je dôvod, prečo by sme nemali mať medzinárodný súdny systém, a že výhody ICC prevažujú nevýhody prednesené nesúhlasným tímom.

Komentár k druhej súhlasnej reči V kapitole 11 sme opísali, ako musí táto reč zároveň vyvracať nesúhlasnú líniu a rozširovať súhlasnú. Peguy začína útokom na nesúhlasné argumenty. Peguy najprv poznamená, že nesúhlasný tím súhlasil, že prevádzačstvo je kvalitatívny aj kvantitatívny problém. Ak dokáže súhlasný tím vyhrať tento stret, môže mať šancu vyhrať celú debatu (predovšetkým, ak problém existuje napriek národným snahám ubrzdiť ho, čo je základom stanoviska nesúhlasného tímu). Peguyho druhý bod je obhajoba ICC. Keďže nesúhlasný tím tvrdí, že nepotrebujeme ICC, Peguy sa snaží dokázať, že medzinárodné kroky sú potrebné. Peguy prednáša dôkazy – viac než môže byť povedané o nesúhlasnom tíme – ale tieto len zopakujú, že prevádzačstvo má medzinárodný dosah. Na základe dôkazov trvá Peguy na tom, že existuje potreba pre kroky na medzinárodnej úrovni. Peguyho najväčšou výzvou je ubrániť sa proti nesúhlasným tvrdeniam ohľadom ICC. Ak súhlasný tím prehrá tento stret, pravdepodobne prehrá debatu, preto im Peguy musí venovať podstatné množstvo svojho času. Ako prvé odpovie na tvrdenie, že ICC bude skorumpovaný. Tvrdí, že pri ICC je zastúpený každý štát, preto bude korupcia nepatrná, ak sa vôbec vyskytne. Nasledovne odpovedá na tvrdenie, že ICC bude spolitizovaný. Odpovedá naň tým, že keďže OSN sa úspešne vysporiadala s takými obavami v minulosti, ICC nebude mať problém. Peguy potom reaguje na argument, podľa ktorého nebude mať ICC dostatočnú vymáhaciu schopnosť. Toto je chúlostivý argument, keďže prvá súhlasná rečníčka Asa tvrdila, že súčasnému medzinárodnému právu tiež chýba táto schopnosť. Napriek tomu, že to nebolo jasne vyslovené z nesúhlasnej strany, chce Peguy odstrániť akékoľvek pochybnosti, a preto vyhlási, že medzinárodný súd by bol v skutočnosti vytvorený ako reakcia na nedostatok vymáhateľnosti národných zákonov. Peguy končí svoju reč zdôraznením otázky suverenity. Tvrdí, že suverenita už narušovaná je, podporujúc, že ICC nebude jedinečným obmedzením národnej suverenity. Okrem toho Peguy naznačuje, že príliš veľa suverenity môže škodiť. Podľa jeho argumentu bude mať dôraz na zvrchovanosť za následok nerešpektovanie jedinečnosti kultúr, čo môže viesť až k vojne. Peguy premení nesúhlasný argument suverenity na argument podporujúci súhlasnú líniu – ak nesúhlasnému tímu prejde, že ICC narúša suverenitu, súhlasný tím môže tvrdiť, že jej obmedzovanie je dobré. Tento argument podporuje dôraz súhlasného tímu na utilitárnom kritériu merania hodnoty ICC.

141


Tretí krížový výsluch Jon: Mám niekoľko otázok k vašej reči. Moja prvá otázka: Jedným zo zdôvodnení vašich argumentov je, že každý štát bude mať pri ICC hlas. Je tomu tak? Peguy: Áno. Jon: Takže keď sa ICC pokúsi prijať nejaké rozhodnutie, každý štát bude mať hlas? Peguy: Samozrejme. Jon: Čo sa stane, ak by bolo hlasovanie o stíhaní jednotlivca veľmi vyrovnané? Bolo by stanovisko všetkých krajín rovnako zastúpené v prípade? Peguy: Dávate príliš veľký dôraz na procedurálne detaily. Jon: Nesúhlasný tím si myslí, že súhlasný tím opomína niektoré konkrétnosti. Preto sa pýtam túto otázku. Čo by sa stalo? Bolo by rozhodnutie rovnomerne zastúpené v stanovisku každej zainteresovanej krajiny? 49 krajín by nesúhlasilo, 51 by ďalej dotyčného stíhalo. Peguy: Percento potrebné na zahájenie stíhania ešte nie je určené. Preto vám neviem povedať, či sa ICC bude riadiť hlasom 51% krajín. Jon: Takže v skutočnosti nevieme, na základe čoho bude ICC rozhodovať. Peguy: No, vieme... Jon: Tak ako bude rozhodovať? Peguy: Nemyslím, že tieto detaily sú dôležité. Jon: Nie sú dosť dôležité? Tvrdí váš ďalší argument, že štáty za súčasného stavu nie sú úplne suverénne? Peguy: Nie sú. Jon: A váš argument navrhuje, aby sme s tým pokračovali. Je to tak? Peguy: Povedal som, že nemôžete mať absolútnu zvrchovanosť. Štát nemôže dnes stáť a zajtra povedať „V poriadku...“ Jon: Takže je v poriadku ďalej obmedzovať suverenitu, lebo suverenita dnes nie je stopercentná? Peguy: Čo hovoríme je, že v dnešných časoch , je to niečo... Jon: Ale to je historický kontext. Hovorí váš argument, že keďže nemôžu byť v modernom svete úplne zvrchované, je v poriadku ich suverenitu ďalej obmedzovať? To tvrdíte? Peguy: Pre dobrý dôvod, môžete.... Jon: Pre dobrý dôvod. Peguy:...môžete očakávať obmedzenie suverenityJon: Nie je vaše tvrdenie argumentom tradície? Peguy: Čo tým myslíte? Jon: Ospravedlňujete skutok, ktorý nie je dobrý, len preto, lebo sa už stal. Peguy: Nepovedal som, že obmedzovanie zvrchovanosti nebolo dobré. Môj druhý dôvod tvrdil, že príliš veľká suverenita môže byť zlá. Jej obmedzenie je preto dobré. Jon: To je dobrá odpoveď, ďakujem. K mojej ďalšej otázke: Vaša spoludebatérka povedala, že základným dôvodom, prečo potrebujeme medzinárodný tribunál je, aby tu USA nemohli stíhať cudzincov. Preto potrebujeme medzinárodnú inštitúciu. Čo bráni USA dať cudzinca do lietadla a poslať ho späť? Peguy: Rozdielne štandardy právneho systému. Jon: V poriadku, čo bráni daným dvom štátom spolu vyjednať vzájomné štandardy? Peguy: Preto potrebujeme ICC. Všetky štáty sa stretnú a máme jednotný, medzinárodný súd... Jon: Dobre, tak aká je pravdepodobnosť existencie dohôd na národnej úrovni, ktoré by boli rovnako efektívne ako medzinárodný súd?

142


Peguy: Nie, neboli by rovnako efektívne, lebo na národnej úrovni by boli dohody príliš problematické. USA by sa museli zaoberať Ruskom, Čínou... Jon: Vy nám hovoríte, že by bolo výhodnejšie vyjednávať so 108 krajinami oproti dvom? Peguy: Dnes máme OSN. Jon: Dobre, ďakujem.

Komentár k tretiemu krížovému výsluchu Jon používa nezvyklú taktiku: Najprv nechá Peguyho povedať, že ICC bude uznávať suverenitu. Jon ho nechá udržať si toto stanovisko. (Mali by sme si pripomenúť, že Peguy vo svojej reči tvrdil, že príliš veľa suverenity je zlé, lebo nerešpektuje kultúrne odlišnosti a spôsobuje tak konflikty a vojny.) Nesúhlasný tím by v tomto bode mohol toto uznať a tvrdiť, že ICC zvyšuje suverenitu. To by znamenalo, že súhlasný plán by mal za následok konflikty a vojny. Tieto argumenty však neodznejú. Namiesto toho Jon požiada Peguyho, aby objasnil, či je zvrchovanosť v dnešnom svete obmedzovaná alebo nie. Peguy odpovie, že je. Jon reaguje otázkou, či to znamená, že by suverenita mala byť naďalej obmedzovaná. Inými slovami, Peguy uznal, že keďže je suverenita neustále porušovaná, nie je až taká cenná. Jon tu však nezastane (aj keď by možno mal), pokračuje sériou otázok, kým Peguy povie, že suverenita môže byť porušená, ak ide o „dobrý dôvod.“ Jon naznačí, že ide o chybnú argumentáciu založenú na tradícii, ale tento svoj záver nikdy nevysvetlí. Napriek tomu, keď Jon končí výsluch, má navrch. Než vyprší čas, Jon prinúti Peguyho uznať, že ICC podporuje, aby sa všetky štáty „stretli.“ Jon reaguje tým, ako by sa mohli národné súdy vyrovnať tejto miere efektivity. Peguy sa pokúsi naznačiť, že ICC by bol účinnejší. Jon si z Peguyho začne uťahovať a spýta sa, či „by bolo výhodnejšie vyjednávať so 108 krajinami oproti dvom.“ Peguy končí výsluch len konštatovaním, že máme OSN.

143


Druhá nesúhlasná reč: Alex Súhlasný tím tvrdí, že ICC nie je jediný spôsob ako riešiť problém prevádzačstva. To nie je pravda a ja ukážem prečo. Najprv odpoviem argumentmi a potom ponúknem nové na základe dôkazov. Prvý argument súhlasného tímu je, že problém musí byť adresovaný na medzinárodnej úrovni a že USA je jediná krajina, ktorá na národnej úrovni postupuje v boji s prevádzačstvom. Toto podporuje naše stanovisko. Žiadna iná krajina nerobí pokroky, a to je dôvod pre náš protinávrh. Chceme pomáhať štátom, aby zlepšili svoje právne systémy a vyriešili tak svoje problémy. Celosvetové vymáhanie zákonov založené na americkom modeli by mohlo zastaviť prevádzačstvo. Toto podporuje Kelly E. Hylandová z Washington College of Law, ktorá napísala, že „trojdielny rámec zákona by mohol poslúžiť ako model pre štáty, ktoré majú želanie a možnosti presadzovať systematický prístup.“ Preto môžeme na tento problém útočiť bez ICC. K argumentu, že ICC bude diverzifikovaný a každý štát pri ňom bude mať svoj hlas by som chcel rozšíriť argumentáciu môjho spoludebatéra. Ukázali sme, že ICC bude diskriminačný a spolitizovaný. ICC tak bude zneužívaný mnohými smermi. Bude využívať svoju moc na politický zisk. Zákony nie sú matematika alebo fyzika, sú subjektívne. Sudcovia budú prijímať rozhodnutia na základe svojich vlastných názorov a predsudkov. Následne nedôjde k rozdielnosti názorov a štáty nebudú mať možnosť vyjadriť sa. ICC nie je okrúhly stôl, kde má každý rovnaký hlas. Niektorých nebude počuť. Pozrime sa na príklad, ktorý vo svojej reči priniesol prvý nesúhlasný rečník - ak bude hlasovanie o niekoho stíhaní takmer rovnomerne rozložené. Je to fér ignorovať vôľu takmer polovice krajín a začať so stíhaním? Okrom toho sa druhý súhlasný rečník nevyjadril k nášmu argumentu, podľa ktorého bude stavba ICC podporovať korupciu a neefektívne spravovanie. ICC je prvá medzinárodná organizácia svojho druhu a súhlasný tím nám nedokázal, že bude fungovať. Prejdime k suverenite. Peguy hovorí, že štáty nie sú za súčasného stavu skutočne suverénnymi. Žijeme v modernom svete, kde od seba vzájomne závisia. Toto nie je pravda. Súčasné štáty si strážia svoju zvrchovanosť a v skutočnosti od seba nezávisia. Keďže nad ICC nie je kontrola, bude porušovať túto suverenitu. Štáty nebudú tolerovať zákony alebo rozhodnutia, s ktorými nesúhlasia. Toto môže viesť ku kontroverziám a možno k vojne. Nesúhlasný tím má lepší spôsob ako sa zaoberať s prevádzačstvom. Naše riešenie neohrozí národnú zvrchovanosť, lebo sa prevádzačstvom zaoberáme na národnej úrovni. Súhlasný tím tvrdí, že náš prístup bude predpojatý, lebo berie do úvahy jednotlivé kultúrne faktory. ICC bude predpojaté, a jeho použitie by viedlo k vojne. Nesúhlasný tím by mal vyhrať. Som pripravený na krížový výsluch.

144


Komentár k druhej nesúhlasnej reči Ako sme poznamenali v kapitole 7, druhý nesúhlasný rečník ma veľa úloh. Jednou z nich je, aby pokračoval vo vyvracaní súhlasnej línie a aby obecenstvo upozornil na miesta v nesúhlasnej línii, ktoré neboli adekvátne adresované súhlasným tímom. Neadresované by malo byť zopakované a posilnené. Adresované miesta však nesmú byť pustené: nesúhlasný tím môže ukázať, ako bola reakcia zo strany súhlasného tímu neadekvátna. Druhý nesúhlasný rečník musí tiež samozrejme brániť nesúhlasnú líniu proti vyvracaniu zo strany oponentov. Alex dobre odpovedá na argumenty súhlasného tímu a aj rozširuje nesúhlasné stanovisko. Prvý súhlasný útok tvrdí, že samostatné štáty zlyhajú. Alex odpovedá tým, že preto nesúhlasný tím navrhuje pomáhať krajinám, aby mohli riešiť svoje vlastné problémy. Súhlasný tím tvrdí, že ICC je najlepší spôsob riešenie problému prevádzačstva. Alex rozširuje argument svojho spoludebatéra, podľa ktorého je ICC problémom. Dochádza k záveru, že ICC bude skorumpovaný a bude zneužívať svoje právomoci, lebo sudcovia nebudú ničím kontrolovaní a okrem toho, neexistujú prostriedky na rovnaké zastúpenie zainteresovaných krajín. Napriek tomu, že Alex nepredkladá dôkaz k týmto tvrdeniam, skutočnosť, že súhlasný tím zostáva vcelku ticho ohľadom tohto bodu a že argumenty dávajú zmysel, zvyšuje ich presvedčivosť. Alex tiež zopakuje, že obmedzenie zvrchovanosti zvyšuje riziko vojny. Opäť však neposkytne žiadne dôkazy. Dokonca až do tohto bodu musí nesúhlasný tím predniesť dôkazy podporujúce jeho tvrdenia (ako by mal poznamenať súhlasný tím). Na záver Alex zhrnie obidve stanoviská a uzavrie, že to nesúhlasné je lepšie, lebo neohrozí suverenitu. Týmto spôsobom predstaví nesúhlasný postup ako postup, ktorým nemožno nič stratiť.

145


Štvrtý krížový výsluch Asa: Dobrý deň, Alex, páčila sa mi vaša reč. Mám pre vás len niekoľko otázok. Po prvé, hovoríte, že štáty prijímajú americký model, čím sa problém rieši. Ako presne ovplyvňuje prevádzačstvo žien medzinárodný priestor? Alex: Ako ho ovplyvňuje? Asa: Presne tak, ako ovplyvňuje americké riešenie medzinárodnú scénu? Alex: Dal som vám dva príklady dôkazov, ktoré sú prepojené. Prvý hovorí, že USA podniká kroky na riešenie tohto problému. Potom som poskytol dôkazy, podľa ktorých celosvetové napodobenie amerických snáh by mohlo ukončiť prevádzačstvo – v zásade, že ostatné štáty by mali prijať americký model. Asa: V poriadku, tak presadzujete, aby ostatné krajiny prijali americké štandardy pre prevádzačstvo? Že by mali nasledovať kroky USA? Alex: Mám zopakovať dôkaz? Hovorí, že „trojdielny rámec zákona by mohol poslúžiť ako model pre štáty.“ Asa: V poriadku, neprotirečí to vášmu dôrazu na zvrchovanosť – že každá krajina by mala mať slobodu zaoberať sa problémom, ako uzná za vhodné. Ak tvrdíte, že všetky krajiny by mali nasledovať USA, nepodporujete tým stanovisko súhlasného tímu, že by sme mali mať jedno medzinárodné právo – napríklad daním právomocí ICC? Alex: V poriadku, práve ste mi dali tri otázky naraz. Asa: Nech sa páči. Alex: V zásade, ak nasledujete, nenasledujete každý detail. Asa: V poriadku. Alex: Rôzne krajiny majú rôzne prístupy. Asa: Presne, môžem vás na chvíľku prerušiť? Ak štáty nenasledujú americký model do detailu, netvrdíte, že by mali – že by mal byť jeden medzinárodný právny poriadok, aby sa predišlo zmätku? Aký druh prístupu si predstavujete? Alex: Je toto otázka? Asa: Áno. Alex: Chcete analytický... Asa: Áno. Vo svete alternatív, aký prístup presadzuje nesúhlasný tím? Alex: Čo tým myslíte? Asa: Čo je váš prístup? Alex: Čo je náš prístup? Asa: Áno. Alex: Chceme, aby OSN pomáhala štátom v riešení problému na národnej úrovni, aby nedošlo k problémom ohľadom rozdielnosti alebo zaujatosti a aby nebola suverenita v ohrození. Takto nebudú problémy. Asa: V poriadku, môžem sa vás spýtať len jednu pragmatickú otázku? Alex: Áno. Asa: Povedzme, napríklad, že niekto zo Srbska je obvinený prevádzaním niekoho z Číny. Pod jurisdikciu ktorej krajiny to spadá? Alex: Tej, v ktorej dôjde k činu. Asa: Tej, v ktorej dôjde k činu? Povedzme, že čin sa odohral v Srbsku. To znamená, že Srb by bol súdený vo svojej krajine? Alex: Súdený vo svojej krajine? Asa: Áno. Alex: Nepovedali ste, že k činu došlo v Číne? Asa: Nie, povedal som, že prevádzal čínsku ženu. Alex: Aha, kam? Asa: Do Srbska.

146


Alex: Počkať, idem do detailov, ale kde došlo k činu, tam by mal byť súdený. Asa: Čo to znamená? Alex: Čo myslíte tým, že „Čo to znamená?“ Ak to spraví v Baltimore, zatvoria ho v Baltimore. Ak to spraví v Chicagu, zavrú ho v Chicagu. Asa: V poriadku, ďakujem.

Komentár k štvrtému krížovému výsluchu Počas tohto výsluchu vidíme, prečo by mali debatéri používať jednoduché otázky. Napriek tomu, že Asine otázky sú koniec koncov dobré, boli by sinejšie, keby ich ináč naformulovala: ich dĺžka, spolu s ich komplexnosťou, sťažuje Alexovi na ne odpovedať – nie lebo by to nevedel, ale lebo izolovanie hlavnej otázky je ťažké. Vidíme Alexovo skľúčenie, keď sa pýta: „Je toto otázka?“ Nie je to dobré ani pre Asu. Napriek tomu, že Alex má problémy nájsť jednu odpoveď na tak veľa otázok, je preňho ľahké predpovedať, kam Asina séria otázok chce smerovať. Asa sa snaží prinútiť Alexa, aby povedal, že zvrchovanosť je porušovaná, a spôsob, akým formuluje svoje otázky, uľahčuje Alexovi toto zbadať. Namiesto snaženia sa dať všetky otázky do jednej by bolo pre Asu lepšie pýtať sa kratšie, jednoduchšie otázky, ktoré by potom viedli k hlavnej otázke, ktorú sa chce spýtať. Napriek tomu Asa dosiahne, čo vlastne chcela: poukázanie na to, že zvrchovanosť je za status quo porušovaná. Aj keď Alex presne toto nepovie, jeho odpovede naznačujú, že k takýmto porušovaniam dochádza. Asa začína spýtaním sa Alexa, či je pravda, že ostatné krajiny sa snažia kopírovať americký model. Alex súhlasí, dokonca to povedal aj vo svojej reči. Asa sa potom spýta, či je prijímanie amerických štandardov a súdnych praktík obmedzením suverenity. Alexova odpoveď – „...nenasledujete každý detail“ – značí, že Asa môže mať pravdu, napriek Alexovmu pokusu o vyhnutie sa jej otázke. Lepšia odpoveď? Ak sa štáty rozhodnú nasledovať americký model, obmedzenie ich suverenity je dobrovoľné, na rozdiel od súhlasného návrhu dávajúceho ICC možnosť porušiť zvrchovanosť štátu. Alex teda mohol odpovedať tak, aby naznačil, že Asina analógia medzi nasledovaním amerického modelu a ICC je chybná. Ku koncu výsluchu Asa prinúti Alexa uznať, že zločinci by mali byť súdení v krajine, kde sa zločin stal. Prečo je dôležité, že sa Asa na toto pýta? Ešte nevieme, ale Asini spoludebatéri môžu túto výhodu využiť. Ak súhlasný tím dokáže preukázať, že niektoré krajiny nerobia nič proti prevádzačstvu, dokáže že návrh nesúhlasného tímu nie je efektívny. No návrh súhlasného tímu by si vyžadoval, aby sa tieto krajiny podrobili jurisdikcii ICC. Týmto spôsobom sa Asine otázky dostanú k srdcu porovnávania súhlasného a nesúhlasného postupového návrhu.

147


Tretia súhlasná reč: Sergejs Vážený rozhodca, vážení oponenti, ako rečník súhlasného tímu by som vám dnes chcel znovu zdôrazniť náš záväzok k téze, že štáty sveta by mali zahrnúť prevádzačstvo ako zločin proti ľudskosti v novovytvorenom Medzinárodnom trestnom tribunáli vytvorenom Rímskym štatútom. Chcel by som osloviť rozhodcu z polohy tvorcu postupu a upozorniť na to, že je potrebné brať do úvahy určité stránky tézy pri rozhodovaní o postupoch. Po prvé, k prítomnosti problému. Som vďačný za úprimnosť nesúhlasného tímu, ktorý uznal obrovský problém a potrebu okamžitého postupu proti nemu, aby sa skúsenosti ako tie Kasiine, opísané v prvej súhlasnej reči, už nikdy neopakovali. Náš návrh, ktorý sme úspešne predstavili a obhájili, je uznanie prevádzačstva za zločin proti ľudskosti Medzinárodným trestným tribunálom. Dovoľte mi teraz zaoberať sa útokmi na našu líniu zo strany nesúhlasného tímu a ukázať, prečo nie sú opodstatnené a prečo by mal byť postup súhlasného tímu prijatý. Prvý je nesúhlasný argument, že jednotlivé štáty podnikajú proti prevádzačstvu kroky. Kým súhlasný tím nespochybňuje existenciu takýchto krokov, a dokonca by bolo zvláštne, keby neboli nijaké národné zákony proti prevádzačstvu, chceli by sme upozorniť na uznanie prítomnosti problému nesúhlasným tímom, čo znamená, že tieto kroky nie sú dostačujúce. Treba spraviť niečo iné – niečo ako medzinárodnú účasť v probléme prevádzačstva. Ďalej, dovoľte mi zaoberať sa nesúhlasným argumentom, podľa ktorého bude ICC diskriminačný, lebo bude používaný ako politický nástroj a bude obmedzovať národnú suverenitu. Po prvé, od konca druhej svetovej vojny bolo vytvorených niekoľko medzinárodných inštitúcií – EÚ, OSN, NATO a svet dospel k ponímaniu toho, ako používať tento druh inštitúcií na riešenie problémov. Vždy je potenciál pre diskrimináciu. Vždy je potenciál pre vojnu. Medzinárodná spolupráca nepochybne prináša mnoho výziev, ale vyrovnať sa s nimi je možné. Po druhé, ale rovnako dôležité, by som chcel povedať, že Rímsky štatút zakladajúci ICC je ratifikovaný konsenzom. Preto sa zdá nelogické, že tie isté krajiny, ktoré ho ratifikovali, by potom jedna druhú obviňovali z politického zneužívania alebo vzájomného porušovania svojej zvrchovanosti. Na záver, žijeme v globalizovanom svete. Čo sa stane v Afganistane, priamo dopadá na USA. Čo sa stane v Japonsku, je nedeliteľne prepojené s Európskou úniou. Vec ako izolácia neexistuje. Medzinárodná spolupráca je jediným spôsobom ako vyriešiť svetový problém. Svet zajtrajška si žiada kroky dnes – ICC. Teraz by som sa chcel venovať nesúhlasnému protiplánu. Gratulujem nesúhlasnému tímu, skutočne nám predniesol vynikajúci nápad. Ale nedokázal nám preukázať jeden zásadný bod. Jeho návrh protirečí nášmu, len ak si treba z dvoch vybrať jeden. Ale neexistuje dôvod, prečo by sme nemohli prijať obidva návrhy. V skutočnosti je nesúhlasný postup namierený na posilňovanie národných snáh – chvályhodná myšlienka – náš postup obohacuje boj s prevádzačstvom o ďalší rozmer. Na záver, ctený rozhodca, dovoľte mi zhrnúť dôvody, prečo hlasovať za tézu. Nesúhlasný tím sa zameral na problémy v našom stanovisku, ktoré sa dajú prekonať. Nikto nepovedal, že súhlasný postup je zo zásady chybný. Nesúhlasný protiplán

148


neobstojí pri „skúške výberu.“ Nie ste nútení vybrať si jeden z dvoch postupov. Môžeme úspešne prijať obidva, a náš by mal byť prijatý, lebo do problému prevádzačstva prináša medzinárodný rozmer. Vyzývam vás, aby ste spravili rozumné rozhodnutie hlasovaním za tézu a ďakujem vám za pozornosť.

Komentár k tretej súhlasnej reči Toto je posledná reč súhlasného tímu. Jej hlavnou úlohou je zhrnúť súhlasné stanovisko, predovšetkým vzhľadom na to, čo počas debaty tvrdil nesúhlasný tím. V ideálnom prípade by mal tento rečník porovnať výhody súhlasného a nesúhlasného postupu, alebo porovnať výhody oproti akýmkoľvek možným námietkam proti nesúhlasnému postupu. Táto stratégia je mimoriadne dôležitá v debate ako je táto, keď je prospech uznaný za najvyšší princíp. Sergejs začína svoju reč silným apelom na uznanie prevádzačstva za medzinárodný zločin. Opakuje jeho rastúcu hrozbu a vyzýva k činom. Problémom tohto výroku je však to, že nesúhlasný tím nikdy neuznal závažnosť problému. Nesúhlasný tím tvrdil, že by sa malo niečo podniknúť, ale nie na medzinárodnej stupnici. Sergejs preto spomenie, aj keď krátko, že kroky na národnej úrovni jednoducho nestačia. Jeho argument by bol silnejší, keby využil ústupok, ktorý získala Asa počas predchádzajúceho výsluchu. Ak niektoré krajiny nestíhajú prevádzačov, potom je potreba medzinárodných činov reálna. Sergejs toto nespraví, namiesto toho rýchlo začne obhajovať ICC. Nesúhlasný tím podal dve námietky proti ICC: stane sa z neho politický nástroj a bude porušovať národnú suverenitu. Sergejs odpovedá na prvú námietku dvoma argumentmi: po prvé, že svetová komunita má skúsenosti s medzinárodnými organizáciami, a tak môže predísť tomu, aby sa z ICC stal politický nástroj. Potom tvrdí, že ICC má ochranu proti zneužívaniu. Tento argument nebol konkrétne vyvrátený nesúhlasným tímom. Druhý bod nesúhlasného tímu proti ICC – že porušuje národnú suverenitu – je snáď jeho najsilnejším argumentom. Sergejs odpovedá, že ICC dostal celosvetovú podporu, náznak toho, že štáty podporujúce jeho vznik nemajú obavy o svoju zvrchovanosť. Obidva tieto body sú dobré argumenty, ale priamo neodpovedajú na pochybnosti nesúhlasného tímu, predovšetkým tie o narúšaní zvrchovanosti. Sergejs končí jedinečnou výzvou. Tvrdí, že nesúhlasný tím nepredložil dôvod nehlasovať pre súhlasný tím. Sergejs naznačuje, že návrh nesúhlasného tímu nie je nekonzistentný s návrhom súhlasného tímu. Toto je pôsobivý argument, predovšetkým, ak si nemyslíme, že ICC porušuje suverenitu, keby aj tak robil, nebolo by to zlé. Týmto spôsobom Sergejs docieli úmysel svojej reči porovnaním postupu súhlasného a nesúhlasného tímu. Sergejs dobre zhrnie súhlasnú líniu, ale mohol by viac zdôrazniť, že ju rozširoval a neprinášal nové argumenty.

149


Tretia nesúhlasná reč: Baya Medzinárodný trestný tribunál nie je potrebný. Máme dôkazy, podľa ktorých USA a iné krajiny bojujú s prevádzačstvom žien. Zoberme si napríklad prípad Kasie, ktorý priniesli naši oponenti. V tomto konkrétnom prípade, ju nechali na pokoji, lebo sa dozvedeli, že sa blížila polícia. Tento príklad ďalej dokazuje, že štáty sú plne schopné vyriešiť svoje vlastné problémy. Takisto si zoberme dôkazy mojich spoludebatérov, ktoré hovorili o tom, ako štáty sveta napodobňujú USA. Máme tak pre vás dva dôkazy, kým naši oponenti nemajú ani jeden. Preto jasne vyhrávame tento stret. Prejdime k otázke toho, ako bude ICC vyložene politický nástroj. Naši oponenti povedali, že keďže medzinárodné organizácie ako EÚ a OSN boli úspechom, ICC bude tiež úspechom. Po prvé, toto nie je priama odpoveď na náš argument, ten stále stojí. ICC bude politický nástroj. Prečo? Lebo veľké krajiny s financiami, mocou a zložitými právnymi systémami ho budú používať na nanútenie svojich hodnôt menej rozvinutým krajinám. Hegemónia dominantných kultúr nad menšinovými sa rapídne zvýši ako následok vytvorenia ICC. Pamätajme, že v krížovom výsluchu prvá súhlasná rečníčka súhlasila s tým, že čo jedna krajina považuje za hrozivú obyčaj, môže iná považovať za normálne. A potom naši oponenti povedali, že každý hlas bude zahrnutý v zákonodarnom procese. Pamätajme si ale, že právo nie je matematika alebo fyzika, je subjektívne. Sudcovia sú tiež ľudské bytosti. Svoje rozhodnutia budú zakladať na svojich vlastných predpojatostiach. Toto robí ICC vyslovene politickým nástrojom. Dovoľte mi prejsť na argument korupcie. Je mi ľúto, že sa k nemu súhlasný tím vôbec nevyjadril. Tento stret vyhrávame na sto percent. Spomeňme si, čo sa stalo s rwandským tribunálom. Peniaze naň vynaložené išli skorumpovaným dôstojníkom, ktorí za ne pravdepodobne poslali svoje deti na americké školy. Preto nikdy nevieme, kam peniaze pôjdu. Naši oponenti povedali, že keďže veľa krajín podpísalo Rímsky štatút, dôjde k medzinárodnej zhode. Ale veľa krajín, vrátane USA, si myslí, že ICC je zlý nápad. Prejdime k otázke zvrchovanosti. Súhlasný tím povedal, že úplná zvrchovanosť neexistuje, čo je dôkaz, prečo je v poriadku naďalej obmedzovať suverenitu krajiny. Toto jednoducho nie je dobrý argument. Len to, že neexistuje absolútna zvrchovanosť, neznamená, že by sme mali mať možnosť zvrchovanosť obmedzovať. Zvrchovanosť je krvou života každej krajiny. Jej obmedzovanie je horšie než prevádzačstvo. Bude viesť k tretej svetovej vojne, lebo ICC vytvorí falošné zdanie toho, že je prípustné, aby si krajiny vzájomne hovorili, čo majú robiť. Táto myšlienka povedie k vážnemu konfliktu. Prejdime k nášmu protiplánu, ktorý je oveľa lepší než ICC. Naši oponenti povedali, že môžeme mať oba naraz. Logicky, toto je nemožné. Nemožno národnú suverenitu zároveň udržovať aj obmedzovať. Preto, na záver, ICC bude zlyhaním a vy by ste nemali hlasovať pre súhlasný tím. Ďakujem za vašu pozornosť.

150


Komentár k tretej nesúhlasnej reči Bayina úloha v tejto reči je podobná tej Sergejsovej: zhrnúť nesúhlasné stanovisko a pokúsiť sa postaviť ho nad to súhlasné. Zvyčajne sa tento rečník pokúsi ukázať, že súhlasný postup bude mať viac nevýhod než výhod, alebo že nespĺňa kritériá ustanovené na začiatku debaty. Alebo, ako je tomu v tomto prípade, môže sa pokúsiť ukázať, že nesúhlasný protiplán je lepší než návrh súhlasného tímu. Aby to Baya vedela spraviť, musí nás dostať k tomu, aby sme prijali nesúhlasné tvrdenie, že súhlasný postup narúša zvrchovanosť a že tieto narušenia budú mať závažné následky, pre ktoré treba odmietnuť ICC. Baya začína svoju reč zdôraznením toho, ako môžu jednotlivé krajiny udržať prevádzačstvo na uzde bez medzinárodného telesa ako ICC. Pripomína, že v tomto bode nesúhlasný tím predniesol viac dôkazov ako súhlasný. Dokonca aj súhlasný príklad poľskej ženy prinesený na začiatku debaty naznačuje, že krajiny môžu s prevádzačstvom bojovať samy. Baya tiež zopakuje nesúhlasné obavy ohľadom ICC. Tvrdí, že bude skorumpovaný (čím sa súhlasný tím nikdy skutočne nezaoberá) a bude využívaný na politické ciele, predovšetkým veľkými krajinami, ktoré ho môžu ovládať. Baya tvrdí, že snaha súhlasného tímu vyvrátiť tento bod menovaním prípadov iných medzinárodných organizácií je nesprávny. Súhlasný tím tak vytvára „karikatúru“ zameranú na odvedenie našej pozornosti od témy, ktorou konkrétne je, či bude ICC skorumpovanou spolitizovanou inštitúciou. Baya reaguje na suverenitu – hlavný stret tejto debaty – v závere svojej reči. Robí tak v závere preto, lebo bude posledným, koho budú rozhodcovia počuť o tom rozprávať. Rozširuje argument, že suverenita je dôležitá, opakujúc nesúhlasné tvrdenie, že jej podpora by mohla zabrániť celosvetovej vojne, ktorá, podľa Baye, je horšia než prevádzačstvo. Zatiaľ sa zdá, že argumenty nesúhlasného tímu naznačujú, že ICC môže spôsobiť viac problémov, než sa vyplatí. Ale čo s posledným argumentom tretieho súhlasného rečníka? Môžu medzinárodná činnosť pod dohľadom ICC a štátne kroky proti prevádzačstvu existovať zároveň vedľa seba? Baya trvá na tom, že nemôžu, lebo ICC bude porušovať suverenitu. Uzatvára výzvou na odmietnutie ICC. Baya by mohla dať do svojej reči viac zhŕňania a porovnávania. Miestami pôsobila ako druhý rečník, udržujúc debatu namiesto jej uzatvárania. Napriek tomu dobre pomenovala najdôležitejšie argumenty proti stanovisku súhlasného tímu.

151


Doplnok 2 •

Debatné cvičenia

Úvodné cvičenia 1. Inventár zručností 2. Skupinová debata 3. Reportér debát 4. Cvičné debaty 5. Študentský parlament Cvičenia tvorby argumentov 6. Zhotovenie argumentu 7. Argument, dôkaz a vysvetlenie Cvičenia o spoločenskej úlohe debát 8. Inventár flexibilných názorov 9. Debata v skutočnom svete 10. Analýza obecenstva Cvičenia prípravy a analýzy 11. Brainstorming 12. Analýza téz 13. Pracovný list pre analýzu tézy 14. Pomenovanie tézy 15. Hodnotenie téz 16. Výber pojmov na definovanie 17. Používanie slovníkov 18. Cielený výskum 19. Výber zdrojov 20. Zaznamenávanie správ 21. Hodnotenie debaty po nej Cvičenia formátu debaty 22. Impromptu debata 23. Exhibičná debata Cvičenia tvorby súhlasnej línie 24. Pracovný list pre tvorbu argumentov 25. Hľadanie kritéria 26. Hra pri tvorbe súhlasnej línie Cvičenia krížového výsluchu

152


27. Tímový krížový výsluch 28. Krížový výsluch so skrytým účelom Cvičenia tvorby nesúhlasnej línie 29. Nesúhlasný pracovný list Cvičenia refutácie a posilňovania argumentov 30. Lopta refutácie 31. Tvorba protitvrdení 32. Opakovanie sa, nepodložené tvrdenie, odklon od témy 33. Refutácia na štyri krát Cvičenia záverečných rečí 34. Posilnenie „z voleja“ 35. Opakovanie poslednej reči Cvičenia rečníckeho štýlu a prejavu 36. Ústny prejav 37. Zmena podfarbenia textu 38. Impromptu reči 39. Rozcvička 40. Nácvik artikulácie 41. Cvičenie zdôraznenia Cvičenia pri rozvíjaní debatného klubu 42. Určenie misie tímu 43. Ústava tímu 44. Tímový debatón Cvičenia logického myslenia a argumentácie 45. Analýza argumentu 46. Nájdi argument! 47. Fantastická krajina logických chýb Cvičenia v rozhodovaní 48. Video rozhodovanie 49. Tieňové rozhodovanie 50. Rozhodovanie záludných problémov

153


Úvodné cvičenia 1. Inventár zručností Cieľ: Ukázať študentom, že už teraz ovládajú veľa zručností potrebných pre debatu Metóda: •

Požiadajte študentov, aby napísali najmenej tri zručnosti, o ktorých si myslia, že im pomôžu stať sa dobrými debatérmi.

Študenti sa o svoje odpovede môžu podeliť s triedou.

Tréneri môžu zdôrazniť odpovede, ktoré ukazujú, že debata si nevyžaduje kompletne nové zručnosti, ale predstavuje príležitosť na zlepšenie a vývin mnohých zručností a záujmov, ktoré študenti už majú.

2. Skupinová debata Cieľ: Zamerať sa na tvorbu a vyvracania argumentov pri práci s veľkou skupinou študentov. Metóda: • Rozdeľte triedu do dvoch polovíc, súhlasnej a nesúhlasnej. •

Potom opäť rozdeľte každú skupinu na polovice tak, že vytvoríte prvú a druhú súhlasnú skupinu a prvú a druhú nesúhlasnú skupinu.

Vyberte tému, o ktorej majú študenti isté vedomosti.

Začnite tým, že požiadate prvú súhlasnú skupinu, aby každý jej člen prezentoval jeden argument, nie však dlhšie ako 30 sekúnd každý.

Celá trieda by si mala zapisovať každý argument a očíslovať ich. Ak hovorí päť rečníkov, každý študent by mal mať zoznam piatich argumentov očíslovaných od 1 po 5.

Než začne hovoriť prvá súhlasná skupina, očíslujte prvú nesúhlasnú skupinu a povedzte jej, že každý z nich má vyvrátiť im prislúchajúci argument.

Keď už odpovedala prvá nesúhlasná skupina, je rad na druhej súhlasnej skupine. Ich úlohou je brániť príslušný súhlaýsn argument proti nesúhlasnej reakcii.

Každý študent má zase číslo, takže napr. tretí rečník druhej súhlasnej skupiny má brániť tretí súhlasný argument.

Druhá nesúhlasná skupina ukončí týmto systémom celý proces

154


3. Reportér debát Cieľ: Zapojiť študentov, ktorí navštevujú debatné turnaje, ale ešte nesúťažia. Metóda: •

Požiadajte potenciálneho člena debatného tímu, aby sa zúčastnil na turnaji. Povedzte mu, aby si priniesol notes a požiadajte ho, aby bol na turnaji reportérom.

Reportéri by si mali všímať zvyklosti alebo neformálne pravidlá debaty tak, aby si vytvorili zoznam pravidiel pre dobrú debatu.

Študenti by mali identifikovať päť vecí, ktoré robili víťazné tímy najlepšie.

Výsledné úvahy alebo zoznamy pravidiel sa môžu dať do informačného letáku tímu.

4. Cvičné debaty Cieľ: Stotožniť študentov s myšlienkou tvorenia argumentov, pýtania sa otázok a posúdenia sily konkurujúcich si argumentov. Metóda: •

Urobte zoznam bežných, ľahko debatovateľných tém na tabuľu. Zavolajte dvoch študentov k tabuli.

Po hodení mincou si víťaz vyberie tézu a porazený stranu.

Každý debatér má na prípravu 5 minút.

Potom sa odohrá veľmi rýchla debata: Súhlasná reč (90 sekúnd) Krížový výsluch (60 sekúnd) Nesúhlasná reč (90 sekúnd) Krížový výsluch (60 sekúnd) Záverečná súhlasná reč (45 sekúnd) Záverečná nesúhlasná reč (45 sekúnd)

Aby ste zrýchlili toto cvičenie, ďalší dvaja študenti sa môžu pripravovať, kým prví dvaja debatujú.

Debata trvá asi toľko, koľko čas na prípravu.

Po debatách môže tréner so študentmi rozobrať silné argumenty, stratégie a ciele pre budúcnosť.

155


( S láskavým dovolením Emory Natinal Debate Instiute, Gordon Mitchell a Pittsburgh Urban Discussion and Debate League. )

5. Študentský parlament Cieľ: Použiť rozšírenú debatu na rozmýšlanie a diskusiu o rôznych návrhoch opatrení. Metóda: •

Rozdeľte študentov do troch alebo viac politických strán. Ak chcú, môžu si vymyslieť názov a filozofiu, ale nie je to potrebné.

Každý študent vytvorí návrh. (návrh opatrenia, nového zákona alebo zmeny starého zákona)

Urobte zoznam všetkých návrhov každej strany.

Každý z členov strany sa pozrie na návrhy ostatných strán. Z nich si musia vybrať najmenej polovicu, ktorým budú oponovať.

Dajte študentom desať minút času na prípravu, v ktorých si premyslia, ako budú brániť svoj vlastný návrh, a ako budú odporovať návrhom, ktoré si ich strana vybrala.

Keď skončí prípravný čas, začína sa parlamentné zhromaždenie. Tréner, ktorý vystupuje ako predseda parlamentu, vyzve niekoľkých rečníkov, aby sa vyjadrili za aj proti návrhu.

Keď sa reči skončia, každý návrh je buď schválený alebo zamietnutý.

156


Cvičenia tvorby argumentov

6. Zhotovenie argumentu Cieľ: Pomôcť študentom pochopiť proces zhromažďovania myšlienok tak, aby boli logické, porozumiteľné a presvedčivé. Metóda: •

Zoberte dobre pripravený argument, najlepšie pripravený skúseným debatérom.

Rozdeľte ho tak, že každá oddelená myšlienka, alebo citát bude na samostatnom liste papiera.

Potom požiadajte študentov, aby argument zložili dokopy.

Tréner potom môže začať diskusiu o viacerých možných riešeniach, zdôrazniac, že existuje viac spôsobov tvorby argumentu, z ktorých niektoré môžu byť efektívnejšie ako pôvodný spôsob.

7. Argument, dôkaz a vysvetlenie Cieľ: Oboznámiť študentov s novými dôkazmi a presadiť myšlienku vysvetľovania dôkazov tak, aby bol argument bezchybný. Metóda: •

Každému študentovi tréner pridelí jeden alebo viac citátov. Študenta potom požiadajte, aby sa postavil pred triedu a: Vytvoril argument jednou vetou. Podporil tento argument jemu prideleným citátom. Vysvetlil dvoma až štyrmi vetami, prečo je dôkaz relevantný.

Tréner by mal nabádať študentov, aby boli zrozumiteľní, aby pozorne vyberali slová, presne interpretovali citát a strategicky ho použili.

157


Cvičenia o spoločenskej úlohe debát

8. Inventár flexibilných názorov Cieľ: Posilniť myšlienku, že sa dá debatovať o veľa veciach, aj o veciach, na ktoré majú študenti už vlastný názor. Metóda: •

Požiadajte študentov, aby si urobili zoznam 10 možných debatných téz a umiestniť každú z nich do jednej z troch kategórií: -

Tézy, na ktoré majú vyhranený názor a nevedeli by pravdepodobne proti nemu efektívne argumentovať Tézy, na ktoré majú názor, ale asi by s ním vedeli nesúhlasiť. Tézy, na ktoré nemajú skutočný názor.

Študenti by do každej kategórie mali zaradiť aspoň jednu tézu.

Tréner by mal potom viesť diskusiu o tom, prečo niektoré témy skončili v tej – ktorej kategórii. Tiež by mal zdôrazniť, že veľa tém je celkom sporných.

Tréneri môžu tiež rozobrať kritériá debatovateľnosti.

9. Debata v skutočnom svete Cieľ: Nabádať študentov, aby postrehli podobnosť medzi zručnosťami naučenými v akademickej debate a zručnosťami potrebnými v diskusiách mimo školy. Metóda: •

Získajte nahrávku s nejakým druhom diskusie o spoločenských problémoch. Môže to byť diskusia medzi politickými kandidátmi, odborníkmi na rôzne oblasti alebo spor v nejakej talk-show.

Po vzhliadnutí nahrávky môže skupina diskutovať o prvkoch diskusie na nej. -

O akej téme asi diskutovali? Aké ponúkli argumenty? Aké dôkazy prezentovali? Boli ponúknuté zdôvodnenia adekvátne? Vyskytli sa tam prvky krížového výsluchu?

158


10.

Analýza obecenstva

Cieľ: Nabádať študentov, aby považovali analýzu obecenstva za jeden zo základných prvkov tvorby argumentov na verejných fórach. Metóda: •

Nasimulujte situáciu, v ktorej študenti budú nútení vytvoriť argument pre určitú osobu alebo skupinu. Potom ich požiadajte, aby: -

vymysleli aspoň tri stratégie na zistenie hodnotovej orientácie a postojov obecenstva rozhodli, ktorá z týchto stratégií bude pre obecenstvo najdôveryhodnejšia rozhodli, ako zahrnúť túto informáciu do tvorby reči

Tréner a študenti môžu diskutovať o spôsoboch adaptácie na obecenstvo, a ako sa tento spôsob odlišuje od jednoduchého prispôsobenia vlastných názorov tak, aby sa uchytili v danom obecenstve.

( S láskavým dovolením Pfeiffer Critical Thinking CD-ROM)

159


Cvičenia prípravy a analýzy 11.

Brainstorming

Cieľ: Demonštrovať techniky brainstormingu. Metóda: •

Použite nasledujúci scenár: Najväčšia továreň na spinky na svete je na predaj a vy ju máte možnosť kúpiť.. Musíte svoju kúpu odôvodniť pre investorov. Postupne číslujte svoje myšlienky.

Nabádajte študentov, aby urobili brainstorming a dodržali tieto pravidlá: -

Nesnažte sa deliť myšlienky na dobré a zlé, iba ich napíšte. Divoké a nezvyčajné myšlienky sú tiež akceptovateľné. Ide vám o kvantitu, snažte sa vyprodukovať čo najviac myšlienok. Nebuďte príliš seriózni, ak sa pri tom nesmejete, nerobíte to dobre.

( S láskavým dovolením Pfeiffer Critical Thinking CD-ROM)

12.

Analýza téz

Cieľ: Pomôcť študentom pochopiť dôležitosť celkovej analýzy: vzťah medzi problémami, tézami, definíciami a argumentmi. Metóda: •

S partnerom vyberte a rozoberte 10 problémov, o ktorých sa rozumní ľudia môžu sporiť.

Po rozdiskutovaní týchto téz vyberte z nich jednu alebo dve a: -

Preformulujte tézu na otázku, o ktorej sa môžu dve strany v debate sporiť. Sformulujte ju ako tézu. Definujte sporné slová. Identifikujte pravdepodobné argumenty pre obe strany.

160


13.

Pracovný list pre analýzu tézy

Cieľ: Nabádať študentov, aby rozmýšľali o tom, odkiaľ pochádza téza, prečo je dôležitá a ako sa dá o nej debatovať. Metóda: •

Použite tézu, o ktorej budú študenti pravdepodobne debatovať v budúcnosti a požiadajte ich o doplnenie nasledujúcich tvrdení: - Téza je relevantná, pretože ... - Pozadie tejto tézy je dôležité, pretože ... - Téza obsahuje niekoľko kľúčových pojmov, ktorými sú ... - Tieto pojmy definujeme ako ... - Táto téza obsahuje niekoľko kľúčových problémov vrátane .. - Afirmatívny tím by mal myslieť na to, že ... - Negatívny tím by mal myslieť na to, že ..

Po doplnení týchto výrokov môžu študenti pracovať na detailnejších odpovediach. Nakoniec sa možno o všetky odpovede podeliť s triedou a rozdiskutovať ich.

14.

Pomenovanie tézy

Cieľ: Presadzovať pochopenie troch všeobecných typov téz a začať diskusiu o ich odlišnostiach. Metóda: •

Dajte študentom zoznam asi desiatich téz a spýtajte sa ich, ktoré sú tézy faktu, tézy hodnotové a tézy opatrení. Môžete nájsť vlastné tézy, alebo použiť nasledovné: -

Našu Zem navštevujú bytosti z iných planét. (opisná) Prezident Clinton je efektívny líder. (hodnotová) Psy sú lepšie ako mačky. (porovnávacia hodnotová) Ľudia by nemali jesť zvieratá. (postupová) Rozšírenie NATO podporilo mier a stabilitu v Európe. (vzťahová) Štát by mal zabezpečiť vzdelávanie len v úradnom jazyku. (postupová) Niektorí ľudia môžu hýbať predmetmi „psychickou energiou“. (opisná) Táto krajina by mala mať otvorené hranice. (postupová) Znečisťovanie v súčasnosti spôsobuje globálne otepľovanie. (vzťahová) Individuálna autonómia je dôležitejšia ako komunita. (porovnávacia hodnotová)

161


Po identifikácii téz, môžu tréneri klásť otázky, aby ukázali, že rôzne typy téz obsahujú rôzne úlohy: napr. tézy opatrení si vyžadujú obranu nejakej činnosti, kým hodnotové a faktické tézy si vyžadujú istý druh štandardu alebo kritéria.

15.

Hodnotenie téz

Cieľ: Podporiť študentov v zameraní sa na to, čo robí tézu dobrou alebo zlou. Metóda: •

Dajte študentom zoznam možných téz vrátane takých, o ktorých sa debatovalo len nedávno. Uveďte tam aj také, ktoré sú nejasné, ktoré neobsahujú nijaké kontroverzie, ktoré obsahujú jasne predpojaté výrazy, ktoré sú zamerané na viaceré myšlienky, a ktoré sa zaoberajú nedôležitými a nezaujímavými problémami.

Študenti by mali odmietnuť, alebo akceptovať každú z téz a svoje rozhodnutie by si mali odôvodniť. Môžu pracovať samostatne alebo v skupinách.

Pri prezentácii rozhodnutí si tréner môže poznačiť všetky kritériá pre dobrú a zlú tézu, ktoré študenti spomenú.

16.

Výber pojmov na definovanie

Cieľ: Posilniť poznatok, že len niektoré pojmy je treba definovať a začať diskusiu o tom, čo robí definíciu dobrou alebo zlou. Metóda: •

Použite súbor téz a požiadajte študentov, aby rozhodli, ktoré pojmy je treba definovať.

Potom urobte so študentmi brainstorming o spôsoboch definovanie týchto pojmov a diskutujte o lepších a horších definíciách.

Pri prezentácii definícií študentov si môže tréner robiť zoznam kritérií pre dobrú definíciu.

17.

Používanie slovníka

Cieľ: Oboznámiť študentov s používaním slovníkov ako spôsobom objasnenia debaty. Metóda:

162


Ak máte prístup k niekoľkým slovníkom, vyberte tézu a vyzvite študentov, aby našli čo najviac možných definícií.

Pri prezentácii definícií ohodnoťte niektoré kategórie: najrozumnejšia, najviac prekvapujúca, ale stále rozumná, najviac meniaca význam tézy, najnepoužiteľnejšia, atď.

Tréner tiež môže zinscenovať minidebatu medzi dvoma debatérmi o tom, ktorá definícia je vhodnejšia a prečo.

Cieľom tejto debaty by bolo to, aby študenti poskytli stručné a jasné dôvody, prečo by ich definícia viedla k lepšej debate a zdôrazniť, že definičný spor málokedy pohltí celú debatu, ale iba jej časť.

18.

Cielený výskum

Cieľ: Naučiť študentov, aby robili výskum vždy za istým účelom. Metóda: • • •

Dajte študentom krátky článok (čím kratší, tým lepší) o téme, na ktorú budú debatovať. Prejdite cez článok, vetu po vete, individuálne alebo v skupine a diskutujte o tom, či určitá idea, fakt alebo citát by bol vhodný pre debatu. Je dôležité, aby študenti vedeli, ktoré tvrdenie má výskum potvrdiť, a aby zhrnuli argumenty jednou vetou. (niekedy sa to nazýva „tag“ – visačka)

19.

Výber zdrojov

Cieľ: Naučiť študentov rýchlo určiť, ktorý prameň bude užitočný. Metóda: • Zhromaždite niekoľko kníh spojených s debatnou témou. Nie všetky musia byť vhodné. • Rozdeľte knihy medzi študentov, nech ohodnotia užitočnosť knihy pre tému tým, že zvážia nasledujúce prvky: •

Názov Obsah Index Úvod Jednu alebo dve strany vybraté náhodne

Diskutujte o tom, ktoré knihy by bolo najlepšie použiť a prečo.

163


20.

Zaznamenávanie správ

Cieľ: Cvičiť zapisovanie debaty (flowing) a dozvedieť sa niečo o súčasných udalostiach vo svete. Metóda: •

Požiadajte študentov, aby si robili poznámky z večerných správ tak, ako keby zaznamenávali debatu.

Študent by mal po očíslovaní každej správy napísať: - Názov správy (napr. „USA konečne splatili dlh voči OSN“) - Najdôležitejšie fakty správy (napr. „Dlh bol 1,5 milióna dolárov“) - Mená ľudí, ktorí boli v správe citovaní

Toto jednoduché cvičenie poskytuje veľmi praktickú každodennú prax. Vedomosti, ktoré študenti nadobudnú, budú môcť využiť v ďalších debatách.

21.

Hodnotenie debaty po nej

Cieľ: Nabádať študentov, aby po debate o nej rozmýšľal,i a zamerali sa na ďalšie zlepšenie. Metóda: •

Debatéri si často neželajú premýšľať o debate po tom, čo skončí. Aby sme predišli tým istým chybám, je dôležité podporiť debatérov v rozobraní debaty, kým je ešte čerstvá.

Po debate, keď sedia s trénerom, by si debatéri mali zrevidovať to, čo bolo povedané a diskutovať o otázkach ako: -

Ktoré argumenty boli najsilnejšie? Ktorý argument si od nás vyžadoval najviac práce? Ako ešte môžeme argumenty premyslieť tak, aby boli odolnejšie voči útokom?

Ak tréneri nemôžu byť pri svojich debatéroch priamo po debate, je dobré pre tento istý účel použiť dotazník s podobnými otázkami. Tréneri môžu odpovede zhodnotiť inokedy.

164


Cvičenia formátu debaty 22.

Impromptu debata

Cieľ: Naučiť študentov formát debaty na zábavnej a ľahkej téme. Metóda: •

Vyberte veľmi ľahkú tézu a nechajte študentov, nech na ňu debatujú v obvyklom formáte.

Pri tomto cvičení nie je dôležité, ako dlho študenti hovoria, a ani to, či ich argumenty sú dobré. Dôležité je, že sa naučia kto kedy hovorí.

Tréner môže medzi rečami vysvetľovať cieľ nasledujúcej reči, alebo krížového výsluchu.

23.

Exhibičná debata

Cieľ: Zabezpečiť, aby študenti detailne pochopili, ako vyzerá debata. Metóda: •

Predveďte študentom debatu, v ktorej debatujú skúsení debatéri, môže byť aj z videokazety. Debata nemusí byť dokonalá. V skutočnosti môže byť lepšie, ak sú v nej aj chyby. Študenti budú menej ustráchaní a budú mať šancu diskutovať o tom, ako zlepšiť debatu.

Počas debaty by si študenti mali zaznamenávať jej priebeh a robiť si poznámky o tom, čo sa im páčilo a čo nie. Takisto by si mali zaznamenať pojmy a argumenty, ktorým nerozumeli.

Potom sa môže rozprúdiť diskusia pod trénerovým vedením na nasledujúce otázky: -

Aké boli hlavné argumenty debaty? S ktorými argumentmi študenti najviac nesúhlasili a prečo? Aké stratégie by študenti použili pri vyvracaní argumentov v debate? Ktorá časť debaty sa študentom najviac páčila a prečo?

165


Cvičenia tvorby súhlasnej línie

24.

Pracovný list pre tvorbu argumentov

Cieľ: Nabádať študentov, aby menili myšlienky na štruktúrované tvrdenia. Metóda: •

Použite jednoduchú tézu a požiadajte študentov, aby napísali: -

25.

Názov pre argument alebo tvrdenie, ktoré podporuje tézu. Úvodné tvrdenie, vetu alebo dve, ktoré vysvetľujú argument. Bod A, prvý dôvod alebo spôsob, kvôli ktorému argument platí. Bod B, druhý dôvod alebo spôsob, kvôli ktorému argument platí.

Hľadanie kritéria

Cieľ: Naznačiť študentom, že veľa tvrdení obsahuje spoločnú hodnotu alebo kritérium a posilniť myšlienku, že kritérium je prirodzenou súčasťou argumentu. Metóda: •

Nájdite nejaké hodnotové tvrdenie ( napr. v novinových článkoch ) a požiadajte študentov, aby identifikovali hodnotu, ktorá stojí za tvrdením. Diskutujte o tom, ako možno túto hodnotu použiť ako kritérium.

Napríklad v inzeráte, ktorý propaguje určitý hamburger kvôli jeho lepšej chuti, je primárnou hodnotou chuť.

Ponúka sa kritérium „mali by sme jesť hamburgery s najlepšou chuťou“ a nie kritérium ako napr. „mali by sme jesť hamburgery s najväčšou výživnou hodnotou alebo najnižšou cenou“.

166


26.

Hra pri tvorbe súhlasnej línie

Cieľ: Pomôcť študentom pochopiť a zapamätať si prvky afirmatívnej línie. Metóda: •

Urobte visačky, ktoré sa dajú zavesiť na krk. Na každú z nich napíšte jeden prvok línie: -

Úvod Záver Definície Kritérium Argument I. Argument II. Argument III.

Každú značku zaveste na jedného študenta. Aby sa zúčastnil každý študent a každá visačka bola využitá, môžete k jednej visačke priradiť viacero študentov alebo opačne.

Dajte študentom určitý čas na diskusiu a prípravu ich prvku. Do tejto hry môžete pri skúsenejších debatéroch zahrnúť aj dôkazy.

Na konci každý študent prezentuje svoj prvok so svojou visačkou. (od úvodu až po záver).

167


Cvičenia krížového výsluchu

27.

Tímový krížový výsluch

Cieľ: Cvičiť krížový výsluch a tímovú prácu a pochopiť, že krížový výsluch je najlepší, ak obsahuje sériu otázok. Metóda: •

Rozdeľte triedu do dvoch skupín.

Jedna skupina vytvorí argument za tézu, druhá proti téze.

Každá strana prezentuje svoj argument.

Potom jedna skupina kladie otázky, kým druhá na ne odpovedá. Za každú skupinu hovorí vždy iba jeden študent.

Pýtajúci sa začína krížový výsluch a respondent odpovedá. Vždy, keď pýtajúci sa alebo respondent váhajú, čo povedať ďalej, iný člen tímu zaberie jeho miesto.

Tréner rozoberá kvalitu a stratégiu otázok.

28.

Krížový výsluch so skrytým účelom

Cieľ: Pochopiť, že krížový výsluch by mal mať cieľ a zdôrazniť to, že série otázok môžu byť dobrým spôsobom jeho dosiahnutia. Metóda: •

Rozdeľte triedu do skupín ako v cvičení 27.

Teraz však každý tím počul argument oponentov, ale ešte predtým než začne krížový výsluch si každý tím na papier napíše svoj skrytý cieľ. Skrytý cieľ by mal byť realistický, avšak ambiciózny účel krížového výsluchu napr. „Chcem, aby pripustili, že ich myšlienka je riskantná, pretože nebola ešte nikdy vyskúšaná.“

Pýtanie sa môže byť tímové, alebo s jedným vybratým pýtajúcim sa a respondentom.

Krížový výsluch končí, keď pýtajúci sa oznámi, že cieľ bol dosiahnutý, alebo si uvedomí, že kladenie otázok neprinesie žiadne ovocie.

168


Cvičenia tvorby nesúhlasnej línie

29.

Nesúhlasný pracovný list

Cieľ: Naučiť študentov negovať tézu. Metóda: •

Použite tézu, o ktorej budú študenti pravdepodobne debatovať v budúcnosti a požiadajte ich, aby písomne doplnili nasledujúce výroky: -

Súhlasný tím pravdepodobne povie, že ... Tieto argumenty sú nedostatočné, pretože ... Filozofiou nesúhlasného tímu je ...

Po doplnení výrokov môžu študenti v pároch alebo skupinách pracovať na podrobnejších odpovediach.

Nakoniec sa všetky výroky môžu rozobrať v triede.

Cvičenia vyvracania a posilňovania argumentov

30.

Lopta refutácie

Cieľ: Naučiť študentov rýchlo myslieť a pochopiť vyvracanie argumentov - refutáciu. Metóda: •

Študenti stoja v kruhu a tréner vždy hodí loptu jednému z nich.

Osoba, ktorá chytí loptu, vytvorí argument ( môžete určiť jeho tému alebo ju nechať otvorenú ) a hodí loptu inému študentovi.

Osoba, ktorá chytí loptu, musí argument buď vyvrátiť, alebo ho rozšíriť uvedením nového dôvodu na jeho podporu.

Hra pokračuje.

Ak si hráč nie je v odpovedi istý, alebo ak ste na dlho zastali na jednom argumente, môžete vytvoriť nové argumenty na inú tému.

169


31.

Tvorba protitvrdení

Cieľ: Precvičiť zručnosti refutácie ako aj posilňovania argumentov. Metóda: •

Požiadajte každého študenta, aby napísal na papier jeden argument, ktorý by bol ochotný brániť.

Študenti si potom podávajú papiere tak, aby každý študent mal možnosť napísať jeden dôvod proti každému argumentu. Táto časť cvičenia by mala mať rýchlo tempo.

Keď sa vráti každý pôvodný argument svojmu autorovi, dajte študentom 10 minút na to, aby si pripravili odpoveď na každý dôvod proti ich argumentu.

Nabádajte študentov, aby si podobné námietky zhromaždili dokopy, a aby na ne odpovedali naraz.

Nakoniec požiadajte študentov, aby postojačky refutovali za päť minút čo najviac dôvodov proti ich argumentu.

( S láskavým dovolením Pfeiffer Critical Thinking CD-ROM)

32.

Opakovanie sa , nepodložené tvrdenia, odklon od témy

Cieľ: Vybudovať sebadôveru vo verejnom vystupovaní. Metóda: •

Vyberte tézu, ktorá je vhodná pre všetkých študentov.

Prideľte každému študentovi číslo.

Požiadajte študenta č. 1, aby predniesol reč na určenú tému.

Inštruujte ostatných študentov, aby sa mali na pozore pri týchto chybách: -

Opakovanie sa ( mimo toho, ktoré je potrebné pre zrozumiteľnosť reči ) Nepodložené tvrdenia (tvrdenie bez zrejmého pokusu ho podporiť ) Odklon od témy ( uchádzanie od určenej témy )

Keď prvý rečník pochybí, nastupuje druhý rečník, aby dokončil argument.

Reč pokračuje, až dokým je možné niečo povedať bez toho, aby sa rečník neopakoval, neponúkal nepodložené tvrdenia alebo neodchádzal od témy.

170


33.

Refutácia na štyri krát

Cieľ: Pochopiť, že pri dobrej refutácii existuje postupnosť. Metóda: •

Rozdeľte triedu do skupín po štyroch.

Povedzte každej skupine tému.

Každá skupina musí vytvoriť refutáciu. Aby ste zdôraznili kroky refutácie, prvá osoba v skupine vytvorí argument, ktorý bude refutovaný, druhá osoba uvedie tvrdenie, ktoré bude použité na refutáciu tohto argumentu, tretia osoba toto tvrdenie podporí a štvrtá osoba uvedie dôsledok, alebo dôvod, prečo je refutácia dôležitá.

171


Cvičenia záverečných rečí

34.

Posilnenie „z voleja“

Cieľ: Nabádať študentov premýšľať o výbere stratégie a spôsobe porovnávania argumentov v poslednej reči. Metóda: •

Poskytnite študentom tento scenár alebo nejaký podobný, ktorý vymyslíte: Ste tretím rečníkom negatívneho tímu a na debatu meškáte Keď prídete zistíte, že ste na rade. Téza je : „Televízia znižuje kvalitu moderného života“. Váš tím je proti téze. Afirmatívny tím argumentoval, že násilný televízny obsah ( hlavne správy) podporuje v spoločnosti násilie. Váš tím odpovedal, že nie všetok obsah je násilný, a že správy sú životne dôležitou súčasťou demokratickej spoločnosti. Váš tím vyzval afirmatívny tím, aby poskytli dôkaz, že ľudia napodobňujú správy. Afirmatívny tím nereagoval na to, že správy sú dôležité, ale uviedol príklad osoby, ktorá napodobňovala násilnú scénu zo správ. Afirmatívny tím tiež argumentoval – pri tom najviac pôsobil na rozhodcov v poslednej reči – že televízia postráda vážny vzdelávací obsah. Váš tím sa k tomuto problému nevyjadril. Tvrdili tiež, že politici využívajú televíziu na to, aby verejne klamali. Neuviedli žiadny dôkaz, ale jednoducho tvrdili, že sa to deje stále. Váš tím odpovedal, že televízia poskytuje takisto možnosť médiám tieto lži odhaliť, ale tiež ste neprezentovali žiadny dôkaz. Váš tím tvrdil, že moderný znamená „ v terajšej generácii“. Afirmatívny tím tvrdil, že to znamená: „v súčasnom storočí“. Afirmatívny tím uviedol štatistiku, kde sa hovorí, že sa zvýšila kriminalita a násilie vtedy, keď začala televízia prevládať. Váš tím namietal, že z toho, že sa televízia stala dominantnou ešte nevyplýva, že kvôli tomu sa zvýšila kriminalita. Prvým argumentom vášho tímu bolo, že televízia informuje spoločnosť, spomenuli ste spravodajské krytie udalostí, počasie, oznámenia o verejných službách. Afirmatívny tím odpovedal, že informácie sú zvyčajne násilné, nesprávne alebo zámerne zavádzajúce. Vaším druhým argumentom bolo, že zábava je pre verejnosť potrebná a televízia zabáva. Toto ste podporili citátom od psychológa, že televízia pomáha ľuďom relaxovať a znižuje stres. Afirmatívny tím odpovedal, že im sa televízia zábavná nezdá, radšej majú knihy.

Pýtajte sa a diskutujte o týchto otázkach: -

Aké problémy sa spomínajú, koľko ich je? Ktoré oblasti sú dôležité, a ktoré nie? Ako by sme sa mali vyjadriť k téme, ktorá zanikla? Ako by sme sa mali vyrovnať s faktom, že oponenti môžu byť na tom práve lepšie? Ako povieme rozhodcovi, koho dôvody, dôkazy alebo príklady sú lepšie? Ako to dáme dokopy tak, aby vznikol dôvod hlasovať pre jednu alebo druhú stranu?

172


35.

Opakovanie poslednej reči

Cieľ: Ukázať, že argumenty vždy možno zlepšiť. Metóda: •

Toto cvičenie je najlepšie robiť iba medzi trénerom a jedným študentom.

Požiadajte študenta, aby predniesol poslednú reč z debaty, ktorej sa zúčastnil, alebo ktorú pozoroval a značil si ju.

Požiadajte študenta, aby z flow-sheetu odtrhol posledný stĺpec a pripevnil tam čistý.

Povedzte študentovi, aby predniesol poslednú reč ešte raz, môže to byť až tri krát. Zakaždým by mal použiť čistý stĺpec, aby si postupne zlepšoval argumentáciu.

173


Cvičenia rečníckeho štýlu a prejavu

36.

Ústny prejav

Cieľ: Ukázať, že hovorené slova sa odlišuje od písaného slova. Metóda: •

Vyberte jeden alebo dva odstavce z knihy alebo časopisu.

Požiadajte študentov, aby tento text prepísali tak, že doň zahrnú prvky ústneho štýlu.

Študenti by mali používať: -

37.

Priamu reč Používať bežný a konkrétny jazyk, nie formálny a abstraktný Používať osobné zámená Používať menej vedľajších viet a fráz Viac opakovať slová Porovnať písané a hovorené verzie textu a diskutovať o tom, čo je ľahšie čítať, a čo počúvať.

Zmena podfarbenia textu

Cieľ: Pomôcť študentom pochopiť dôležitosť výrazových prostriedkov pri vytváraní si dojmu z komunikácia a jej celkovej efektivity. Metóda: •

Nájdite krátku časť textu, ktorá je k svojmu predmetu buď pozitívna alebo neutrálna.

Požiadajte študentov, aby prepísali tento text výberom iných slov, ale aby zachovali celkové smerovanie textu. Ich cieľom je znejasniť text, alebo prerobiť ho tak, aby sa zdalo, že podporuje opačné stanovisko.

Pozrime sa napr. na nasledujúcu pasáž:

Milovníci morčacieho mäsa na celom svete chcú, aby bolo najčerstvejšie, ako je to možné. Tu je možné zmeniť podfarbenie takto: Tých pár ľudí, ktorí sa tešia z prežúvania mŕtveho mäsa moriaka, chcú tú mŕtvolu zjesť hneď po tom, čo bola zabitá. Tvrdenie je vo všeobecnosti identické, ale výber slov robí tento text úplne iným.

174


38.

Impromptu reči

Cieľ: Pomôcť študentom tvoriť a organizovať si rýchlo myšlienky. Metóda: •

Pripravte si väčší počet možných téz pre debatu.

Náhodne ich prideľte študentom.

Dajte každému študentovi od dvoch do piatich minút na prípravu päť až sedem minútovej reči na pridelenú tému.

Cieľom nie je kvalitný obsah, ale obrusovanie študentových schopností rýchleho myslenia, delenia témy do podbodov a pohotové použitie znalostí.

39.

Rozcvička

Cieľ: Uvolniť sa pred verejným vystúpením. Metóda: •

Existuje viacero spôsobov ako uvolniť rečové svaly a celé telo pred rečníckym vystúpením: -

40.

Erdžite ako kôň tak, že si vháňate vzduch medzi zavreté pery. Uvoľňuje to svaly okolo úst. Nácvik rýchlosti: nahlas čítajte text, ale rôznymi rýchlosťami tak, aby sa oči a jazyk zosúladili. Naťahujte si tvárové svaly tak, že sa budete snažiť dostať čo najbližšie k sebe ústa, nos a obočie a potom ich zas dostať čo najďalej. Napätie v akejkoľvek časti tela môže spôsobiť koktanie a trasenie hlasu, preto je užitočné akýkoľvek strečing, hlavne naťahovanie krku. Pri tomto cvičení sa hlava pomaly nakláňa od jedného pleca dopredu, potom zase k druhému plecu.

Nácvik artikulácie

Cieľ: Zlepšovať jasnosť artikulácie. Metóda: •

Každý jazyk má jazykolamy.

175


V angličtine si môžete vyskúšať tieto: -

Toy boat Red leather, yellow leather Rubber baby buggy bumpers The lips, the tongue, and the teeth

V slovenčine zas napríklad tieto: -

Šla Prokopka po Prokopa poď Prokope po priekope, poď Prokope poď domov.

-

A tie vrabce z toho tŕňa, štrnk - brnk do iného tŕňa.

-

Strč prst skrz krk.

Opakovanie týchto fráz stále dookola a s rastúcou rýchlosťou môže zlepšiť artikuláciu. •

Existujú aj dlhšie jazykolamy: Napr. tento britský: „ What a „to do“ to die today at a minute or two to two. A thing distinctly hard to say, and harder still to do is to beat a tattoo at twenty to two with a rat-tat-tat-tat-tat-tat- too at two, and the dragon will come when he hears the drum, at a minute ar two to two today, at a minute ar two to two.“ Nepýtajte sa, čo to znamená, iba to rýchlo povedzte!

41.

Cvičenie zdôraznenia

Cieľ: Pomôcť študentom zdôrazňovať určité slová. Metóda: •

Nabádajte študentov, aby nahlas čítali poéziu, ktorá si vyžaduje dôraz a precítenie.

Nabádajte ich, aby menili tónovú výšku a rýchlosť a tým správne podali význam a dôležitosť jednotlivých fráz. Študenti by mali tiež podčiarknuť kľúčové slová a frázy, ktoré si vyžadujú osobitný dôraz.

Okrem poézie, môžete študentom dať čítať svoje vlastné alebo cudzie reči. Požiadajte ich, aby podčiarkli slová v texte a naznačili, kde by sa mohla hodiť pauza.

176


Cvičenia pri rozvíjaní debatného klubu

42.

Určenie misie tímu

Cieľ: Nabádať študentov, aby si boli vedomí cieľa ich tímu. Metóda: •

Požiadajte študentov, aby určili misiu tímu, samostatne, alebo v skupinách, alebo všetci spolu.

Tréner môže použiť časti rôznych dokumentov od študentov, aby vytvoril konečný návrh.

Misia tímu je krátky odstavec, od troch do piatich viet, ktorý určuje cieľ tímu. •

Keď to urobia, požiadajte ich, aby ho porovnali so skutočnými aktivitami tímu položením si napr. týchto otázok: -

Je určenie misie kompletné? Týka sa všetkých našich aktivít? Ide dokopy spolu s našimi skutočnými cieľmi? Podporujeme v súčasnosti tento cieľ našou činnosťou?

Určenie misie tímu je cestou, ako podporiť diskusiu o aktivitách tímu a pomôcť prísť na to, čo by mal tím robiť. Mal by sa týkať problémov ako napr.: -

Do akej miery sú naše ciele súťažné, vzdelávacie alebo oboje? Do akej miery sa pokúšame osloviť iné publikum? Do kej miery rozširujeme našu základňu a naše členstvo?

177


43.

Ústava tímu

Cieľ: Nabádať študentov, aby si vytvorili vlastné normy a praktiky v tíme. Metóda: •

Podobne ako v cvičení 42, môžu študenti pracovať samostatne, v skupinách alebo spolu pri tvorení tímovej identity.

Teraz ich požiadajte, namiesto vytvorenie misie, vytvoriť ústavu pre klub.

Tréner by mal použiť časti rôznych dokumentov pri tvorbe návrhu. Ústava by sa mala týkať niekoľkých okruhov: -

44.

Aké je vedenie tímu? Ako sa vedenie vyberá a nahradzuje? Ako si tím zaznamenáva vlastnú činnosť a rozhodnutia? Ako tím prijíma a míňa peniaze? Ako sa menia opatrenia v tím, vrátane ústavy?

Tímový debatón

Cieľ: Dať študentom zábavný spôsob cvičenia, spoznávania jeden druhého, a tiež, hádam, získania malého množstva peňazí. Metóda: •

„Debatón“ je odvodený zo slova „maratón“ a jednoducho znamená rozhovor po dlhú dobu.

Pre debatné tímy je to zvyčajne 24 hodín.

Vyberte si miesto a deň a na 24 hodín zabezpečte, aby vždy niekto z tímu prednášal reč. Študenti môžu debatovať, prezentovať impromptu reči, hovoriť o literatúre, alebo čítať z knihy, keď je o polnoci každý unavený.

Ak je cieľom získanie financií, študenti môžu požiadať sponzorov, aby sa zaviazali darovať určitú čiastku za každú hodinu reči.

Pre študentov je táto aktivita zábavná: celodenná párty s príležitosťami socializácie a rečnenia.

Pre trénerov je táto možnosť tiež jedinečná.

178


Cvičenia logického myslenia a argumentácie

45.

Analýza argumentu

Cieľ: Naviesť študentov, aby vedeli identifikovať rôzne časti argumentu ( tvrdenie, údaje, oprávnený predpoklad ) a použiť ich v hodnotení argumentov. Metóda: •

Dajte študentom argumenty, ktoré ste vytvorili, alebo zobrali z iných zdrojov.

Požiadajte, aby identifikovali tvrdenie, údaje, oprávnený predpoklad:

Ak ste napr. prezentovali argument dnešná hodina bola veľmi ťažká, takže som si istý, že sme sa veľa naučili, by študenti mohli identifikovať ako tvrdenie to, že sme sa veľa naučili a ako údaj to, že hodina bola ťažká. Takže oprávnené tvrdenie je to, že obtiažnosť spôsobuje nárast v učení. Užitočnosť tohto cvičenia spočíva v možnosti identifikovať slabiny argumentu, ktoré sú často v oprávnenom tvrdení. Napr., je miera obtiažnosti sama osebe dôkazom zvýšeného učenia? Analýza je prvý krok pri kritike.

46.

Nájdi argument!

Cieľ: Pomôcť študentom pochopiť a aplikovať definíciu argumentu. Metóda: • •

Diskutujte o tom, čo tvorí a čo netvorí argument. Potom dajte študentom zoznam výrokov a požiadajte ich, aby určili, ktoré sú, a ktoré nie sú argumentmi. Nižšie je zoznam výrokov, tie ktoré spĺňajú definíciu argumentu, sú to tvrdenia s dôvodom, sú označené hviezdičkou: -

Ľudia by mali viac jazdiť na bicykloch, pretože v meste je znečistený vzduch. *

-

Prežitie je najdôležitejšou a najrešpektovanejšou ľudskou hodnotou.

-

Naše uvedomovanie si environmentálnych problémov rastie. Znížili sme už emisie chemikálií, ktoré ničia ozón a zakázali sme viaceré pesticídy. *

-

Môj oponent tvrdí, že kyslý dážď ničí životné prostredie, ale jeho argument je neprsný, nekompletný a irelevantný.

179


-

Strata druhov je na kritickej úrovni. Harvardský biológ Edward Wilson vypočítal, že každý deň zanikne takmer 140 druhov. *

-

Najdôležitejšou vecou, ktorú môžeme urobiť je ochraňovať životné prostredie. Urobte, prosím, čo môžete.

-

Pretože všetky zákony proti znečisťovaniu majú ekonomické dôsledky, musíme sa pozrieť na dopad týchto zákonov na ekonomiku. *

-

Ak stratí nejaký druh svoj životný priestor, je takmer nemožné zachrániť ho od vyhynutia. Teraz je na svete napríklad len tisíc veľkých pánd a stalo sa to potom, čo bol ich životný priestor zabratý technickým rozvojom. *

-

Ako môžeme čakať, čo aj len jeden deň, aby sme chránili životné prostredie?!

-

Aby sme prešli na environmentálne uvedomenú spoločnosť, musíme podstúpiť ešte veľké zmeny. Priemyselná revolúcia priniesla zmeny vo vláde, rodine a ekonomike. Takisto, prechod na environmentálne uvedomenú spoločnosť si vyžiada veľké zmeny. *

-

Niekto tvrdí, že globálne oteplenie zničí svet, ale ešte nik to nedokázal, pretože nemajú dôvod myslieť si, že to čo sa deje na prvom mieste je globálne otepľovanie. *

Keď študenti nájdu argument, mali by určiť aj jeho druh. V našich argumentoch sú argumenty príkladom, znakmi, analógiou, autoritou a iné.

47.

Krajina logických chýb

Cieľ: Dať študentom zábavný spôsob, ako pochopiť rôzne logické chyby. Metóda: •

Študenti hrajú úlohu fiktívneho hrdinu, ktorý cestuje krajinou, aby našiel poklad. Počas cesty je hrdina napádaný príšerami, ktoré mu prezentujú aj chybné argumenty.

Hráč musí identifikovať chybné argumenty, aby mohol pokračovať.

Hráč si môže napr. vytiahnuť kartu so zlým škriatkom a jeho tvrdením: „Nemôžeš ísť ďalej. Nik z hrdinov sa za tento bod nedostal. Všetci sa tu zastavili, tak sa musíš aj ty!“ Ak študent správne odhalí túto chybu ako „odvolanie sa na tradíciu“, môže pokračovať. (S láskavým dovolením Marcina Zaleskeho, prezidenta IDEA. Pre kompletnú verziu tohto cvičenia mailujte: mzaleski@idebate.org)

180


Cvičenia v rozhodovaní 48.

Video rozhodovanie

Cieľ: Dať potencionálnym rozhodcom detailné chápanie debaty. Metóda: •

Pustite potenciálnym rozhodcom debatu nahratú na video.

Povedzte im, aby si ju zaznamenávali. (flow)

Medzi rečami môže tréner prejsť cez argumenty a ubezpečiť sa, že si rozhodcovia robia presný záznam.

Tréner môže tiež klásť otázky, ako: - Aký je v tomto bode debaty najdôležitejší argument? - Zachytili ste nejaké chyby v poslednej reči? - Aká je najväčšia výzva pre ďalšieho rečníka?

Po debate povedzte rozhodcom, aby pracovali v malých skupinkách, a aby prešli cez jednotlivé kroky rozhodovania: - Rozhodovanie o interpretácii - Identifikácia dôležitých ústupkov z pozície - Identifikácia najväčších bodov stretu - Rozhodnutie bodov stretu - Zváženie všetkých bodov stretu pri konečnom rozhodnutí

Rozhodcovia by mali rozmýšľať o negatívnej a pozitívnej spätnej väzbe voči obom tímom.

Tréner môže porovnať výsledky, zdôrazniac, že nutne nemusí existovať správne rozhodnutie, ale že existujú lepšie a horšie spôsoby jeho dosiahnutia.

49.

Tieňové rozhodovanie

Cieľ: Poskytnúť aktivitu potenciálnemu rozhodcovi, ktorý je na turnaji, ale nie je ešte rozhodcom. Metóda: •

Požiadajte organizátora turnaja, či by sa na debatách popri regulárnych rozhodcoch nemohol nesúťažne zúčastniť budúci rozhodcovia.


Dajte im zápis a povedzte im, nech si zaznamenávajú debatu tak, ako keby rozhodovali aj v skutočnosti.

Po debate podporujte diskusiu medzi skutočnými a tieňovými rozhodcami o rozdieloch, ktoré sa mohli objaviť. Zdôraznite, že neexistuje absolútne správne rozhodnutie a aj to, že keď medzi sebou nesúhlasia, neznamená to, že jeden sa mýli a druhý má pravdu.

Cieľom je zamerať sa na proces dosahovania rozhodnutia a zvýšiť úroveň skúseností a sebadôveru začínajúcich rozhodcov.

50.

Rozhodovanie záludných problémov

Cieľ: Iniciovať diskusiu medzi začínajúcimi alebo aj pokročilými rozhodcami o ťažkostiach dosiahnutiarozumného rozhodnutia. Metóda: • Pre účely diskusie vymyslite hypotetickú situáciu, ktoré stavia pred rozhodcu ťažký problém. Napr.: Súhlasný tím použil historický príklad, aby povedal to, čo chce. Podľa vlastných vedomostí viete, že prezentovali nesprávne fakty. Nesúhlasný tím si to však neuvedomí a nič na to nepovie. Budete akceptovať takéto použitie príkladu? •

Cieľom tohto cvičenia je podporiť diskusiu a ukázať, že niektoré problémy v rozhodovaní sú základom pre férové rozhodnutie, kým iné závisia na vlastnom štýle rozhodcu.

182


Doplnok 3 •

Ukážkové rozhodcovské zápisy z debát

183


Prvý súhlasný rečník 6 minút

Prvý nesúhlasný rečník 6 minút

Druhý súhlasný rečník 5 minút

Súhlasí s tézou

Nesúhlasí s tézou

Potvrdzuje stanovisko

Definuje pojmy z tézy

Súhlasí s definíciami alebo navrhuje alternatívu

Ak musí, obhajuje definície / vyvracia alternatívy

Prednáša cieľ alebo filozofiu tímu

Prijíma alebo vyvracia cieľ a filozofiu, prináša vlastné

Obhajuje vlastnú filozofiu

Vyjadrí sa ku každému súhlasnému argumentu

Bráni vlastnú líniu používajúc pôvodnú štruktúru • Nové dôkazy • Opakovanie zásad pôvodných dôkazov • Rozšírenie argumentov

Predstaví celú vlastnú líniu: • • •

Prvý argument Druhý argument Tretí argument

(počet argumentov sa môže meniť) Predstavuje celú vlastnú líniu: • •

Prvý argument Druhý argument

Vyjadrí sa k argumentov nesúhlasného tímu

(počet argumentov sa môže meniť)

Uzatvára jasnou predstavou súhlasnej línie

Uzatvára jasnou predstavou nesúhlasnej línie a hlavnými stretmi

Zhrnie hlavné strety

Výsluch vedie tretí nesúhlasný rečník

Výsluch vedie tretí súhlasný rečník

Výsluch vedie prvý nesúhlasný rečník

Každý tím ma 8 minút prípravného času

184


Druhý nesúhlasný rečník 5 minút

Tretí súhlasný rečník 5 minút

Tretí nesúhlasný rečník 5 minút

Objasní hlavné rozdiely medzi tímami

Zameriava sa na strety

Zameriava sa na strety

Ak potrebuje, ďalej obhajuje alternatívnu definíciu

Zhrnie strety ohľadom definícii

Zhrnie strety ohľadom definícii

Obhajuje nesúhlasnú filozofiu

Ukáže, ako obstála súhlasná filozofia

Ukáže, ako obstála nesúhlasná filozofia

Ďalej sa vyjadrí k argumentom súhlasného tímu

Porovná stanoviská Porovná stanoviská a identifikuje strety a identifikuje strety • Vysvetlí dôležitosť • Vysvetlí dôležitosť stretov stretov • Pri strete objasní • Pri strete objasní stanoviská stanoviská • Vysvetlí, prečo • Vysvetlí, prečo súhlasný tím vyhráva nesúhlasný tím strety vyhráva strety

Bráni vlastnú líniu používajúc pôvodnú štruktúru • Nové dôkazy • Opakovanie zásad pôvodných dôkazov • Rozšírenie argumentov

Zhrnie hlavné strety

Uzatvára debatu

Uzatvára debatu

Výsluch vedie prvý súhlasný rečník Každý tím ma 8 minút prípravného času

185


1S Asa

1N Jon

2S Peguy

Kasia T., Varšava I – Prevádzačstvo je veľký medzinárodný zločin. - 4 milióny každý rok

- Zlo prevádzačstva nemôže byť odľahčené, ale súhlasné riešenie je zlé

- N súhlasí, že prevádzačstvo je problém

II – Súčasné zákony zlyhávajú. - Chýba medzinárodný konsenzus. - Potreba svetového súdu na boj proti prevádzačstvu.

- Dostatok národných krokov na boj s prevádzačstvom - Zvýšené tresty zaň v USA

- USA v poriadku, ale ostatné štáty nekonajú. - Všetky štáty musia spolupracovať proti prevádzačstvu.

III- Riešenie zostáva nepovšimnuté. Plán: Prevádzačstvo považovať za zločin proti ľudskosti a dať ho do právomoci ICC.

1- ICC bude spolitizovaný Nebude rešpektovať rozdielnosť. - Bude stíhať štáty a nie jednotlivcov.

- Štáty súhlasia, že porušuje medzinárodné právo. - Len jednotné medzinárodné právo zastaví problém.

- Každá krajina bude mať rovnaký hlas pri ICC. - OSN sa vyrovnala s pokusmi o spolitizovanie.

2- ICC bude skorumpovaný. - Bez právnych, rozpočtových bariér. Príklad: Rwanda, milióny stratené

- ICC bude obmedzovať suverenitu. - ICC nahradzuje národnú jurisdikciu. - Otázky jurisdikcie vedú k rozporom. - Porušovanie suverenity vedie ku konfliktom. - ICC bude narúšať kultúry. Príklad: nútené tehotenstvo

Protiplán: pomoc štátom OSN by mala poskytovať technickú a právnu pomoc.

186

- ICC vzniká ako reakcia na nedostatok miestnej vymáhateľnosti.

1 – Nie je úplne suverénny štát. 2 – Zdôrazňovanie suverenity vedie ku konfliktom a vojnám. - Prevádzačstvo nie je súčasťou kultúr.

1 – Spoliehanie sa na miestne štandardy vedie k zaujatosti. 2 – ICC sa nevylučuje s protiplánom.


2N Alex

3S Sergejs - Prípady ako Kasiin sa nesmú opakovať.

3N Baya - Kasiu nechali kvôli miestnym orgánom.

- N súhlasí s potrebou okamžitých krokov. - Ostatné krajiny nezaznamenávajú pokroky, preto štátne vymáhanie nestačí. - Štáty kopírujú americký model

- Sudcovia sú subjektívny a rozhodujú na základe vlastných názorov. - Hlasy nebudú rovnaké - Hlasovanie väčšinou bude nespravodlivé. - S2 ignoroval korupciu - S nemá dôkaz, že ICC bude fungovať.

- Dnes sa stále veľmi spoliehame na zvrchovanosť. - Verdikty ICC budú nutne kontroverzné. - Napätie môže viesť k vojne.

- Protiplán sa vyhýba obmedzeniam suverenity. - Protiplán sa vylučuje, lebo nemožno zároveň posilňovať aj obmedzovať suverenitu.

- N súhlasí s pokračovanou existenciou problému, čo znamená, že kroky na národnej úrovni nestačia.

(Spája argumenty) 1 – Bolo vytvorených veľa medzinárodných inštitúcii. - spolupráca je výzva, ale vieme sa s ňou vysporiadať.

2 – ICC bol prijatý konsenzom, preto ho signatári nemienia zneužívať. 3 – Svet je globalizovaný (Afganistan, Japonsko) - izolácia je nemožná.

- Dobrý nápad, ale neposkytuje dôvod prečo odmietnuť ICC. Nie je dôvod, prečo nespraviť obidve. - Medzinárodné kroky sú lepšie.

187

- Štáty to vedie riešiť samy, napodobujú americký model.

- To nie je priama odpoveď, N stále okázalo, že ICC bude spolitizovaný. - ICC sa bude riadiť vôľou silnejších. - N nereagovalo na argument korupcie. - Rímsky štatút ešte neratifikovali všetci signatári, niektoré štáty sú proti ICC.

- Právo je subjektívne. (výsluch:) Čo je normálne v jednej kultúre, je v inej urážlivé. - Neúplnosť suverenity neznamená správnosť jej obmedzovania. - ICC podporuje myšlienku, že možno krajinám kázať, čo robiť, čo vedie k vojne.

- Nemožno robiť obidve – zvyšovať aj znižovať zvrchovanosť. Tiež máme obmedzené zdroje.

Objavovanie sveta debatou  

3. vydanie

Read more
Read more
Similar to
Popular now
Just for you