Jaskyne_a_hory_016_web by KST Turiec

JASKYNE a HORY 2016 - regionálna ročenka Turca ROČNÍK VIII Šéfredaktor: Jozef Haráni, e-mail: speleo@stamaplus.sk Redakčná rada: Mgr. Pavol Pokrievka ml., Ing. Ján Šparec, Ján Farský, Ing. Peter Mrázik, Mgr. Andrej Bendík, PhD., Ing. Ján Obuch, PhD., Ivana Poláková Grafická úprava: Michal Cíger a Jozef Haráni Uverejnené príspevky vyjadrujú názory autorov, nemožno ich spájať s názormi redakcie. Jazyková úprava: Jozef Haráni a Lenka Harániová Vydala: STAMA plus s.r.o., Dielenská Kružná 48, Vrútky, www.speleoturiec.sk, www.kstturiec.sk Osvit a tlač: Alfaprint, s.r.o., www.alfaprint.sk OBSAH: Jozef Haráni - Úvodník šéfredaktora Andrej Bendík - Nové krasové javy v Dedošovej doline (Veľká Fatra) Miroslav Brežný - Jaskyniari opäť na vode Jozef Haráni - Letný prechod Malofatranskej magistrály Pavol Cvacho - Jaskyňa nad vyvieračkou vo Vrátnej doline – 1. časť Ivana Poláková - Július Satinský – Expedície 1973-1982. Miroslav Jurečka - OSM - digitálne mapovanie povrchu pre jaskyniarov a turistov Renáta Šajgalíková - Turčianska cykloturistika po Slovensku Ján Obuch - Skalné okná, brány a tunely Štefan Matuška - Prvovýstup na Pik Karasak, 5 747 m n. m. Jozef Matejčík - Dolomity 2016 Pavol Pokrievka ml. - Slovačka jama 2016 Ján Šparec, Ľubomír Fekete - Východné Alpy 2016 Renáta Šajgalíková - Cyklozájazd do Sardínie – „Karibiku Európy“ Jozef Haráni - Bavorské Alpy a Šumava 2016 Jozef Matejčík - Rochefortský hrebeň Renáta Šajgalíková, Taťána Varechová - U maďarských kolegov Elena Hipmanová - Príbehy o Fatre Jubilejné akcie KST Turiec v roku 2016 Radoslav Pančík - Tlačová správa z MCF Pavol Královanec - 25. výročie výstupu na Mont Blanc Jozef Minárik - Pochody Turčianskou záhradkou 2016 Nikolaj Bonda - Láska k vode a kanoe si našla svoj domov v lodenici Ján Farský - Turčianske medobranie a vodosláva Nikolaj Bonda - Mohla to byť perla Turca Jozef Haráni - História Chaty pod Borišovom Ivana Poláková - Čas prešiel, ako keby bičom plesol ... Gabriela Mažáriová - „Žije medzi nami“ Pavol Pokrievka ml. - Správa o činnosti JK Speleo Turiec Jozef Haráni - Správa o činnosti KST Turiec Zhrnutie

9 10 14 21 28 40 43 54 60 62 67 72 76 79 81 87 90 92 95 100 104 106 107 108 111 117 128 130 132 138 148,150

ISSN 1339-4754 Rok vydania: 2017, Náklad: 1 500 ks Fotografie na obálke: 1. strana obálky: Chata pod Borišovom v 60-tych rokoch. Foto: J. Halaša a F. Šlachta 2. strana obálky: Záver nových objavov v roku 2016 v priepasti Slovačka jama. Foto: P. Pokrievka ml. 3. strana obálky: Pohľad zo Suchého na záver Krivánskej časti hrebeňa Malej Fatry. Foto: J. Haráni 4. strana obálky: Jazerná chodba v Perlovej jaskyni. Foto: P. Pokrievka ml.

Pod skalným zubom Dent du Géant. Foto: J. Matejčík

ПЕЩЕРЫ и ГОРЫ 2016 - региональный ежегодник Турца НОМЕР VIII Главный редактор: Йозеф Гарани, эл.почта: speleo@stamaplus.sk Редакционный совет: магистр Павол Покревка-мл., инж. Ян Шпарец, Ян Фарски, инж. Петер Мразик, магистр Андрей Бендик, PhD. инж. Ян Обух, PhD. Ивана Полакова Графическое оформление: Михал Цигер и Йозеф Гарани Опубликованные статьи выражают мнения авторов и не могут быть отождествлены с мнением редакции. Языковое оформление: Йозеф и Ленка Гарани Издало: STAMA plus s.r.o., Деленска Кружна 48, Врутки, www.kstturiec.sk, www.speleoturiec.sk Цвет и печать: Alfaprint, s.r.o., www.alfaprint.sk СОДЕРЖАНИЕ:: Йозеф Гарани - Вступительное слово главного редактора Андрей Бендик - Новые карстовые явления в Дедошовой долине (Большая Фатра) Мирослав Брежны - Спелеотуристы вновь на воде Йозеф Гарани - Летний переход через Малофатрскую магистраль Павол Цвахо - Пещера Над Виверачкой во Вратной долине - 1 часть Ивана Полакова - Юлиус Сантинский: экспедиции 1973-1982 Мирослав Юречка - OSM – цифровое сканирование поверхности для спелеотуристов и туристов в целом Рената Шайгаликова - Турчанский велотуризм в Словакии Ян Обух – Скальные окна, ворота и туннели Штефан Матушка - Первое восхождение на Пик Карасак, 5747 м над ур.м. Йозеф Матейчик - Доломитовые Альпы 2016 Павол Покревка-мл. - Словачка Яма 2016 Ян Шпарец, Любомир Фекете - Восточные Альпы 2016 Рената Шайгаликова - Велозаезд на Сардинию - «Карибы Европы» Йозеф Гарани - Баварские Альпы и Шумава 2016 Йозеф Матейчик - Рохефортский гребень 2016 Рената Шайгаликова,Татьяна Варехова - У венгерских коллег Елена Гипманова - Истории о Фатре Юбилейные мероприятия КСТ Турец в 2016 г. Радослав Панчик - Пресс-релиз с Мартинского фестиваля путешественников Павол Кралованец - 25-ая годовщина восхождения на Монблан Йозеф Минарик - Переходы через Турчанскую котловину 2016 Николай Бонда - Любовь к воде и каноэ нашла свой дом в Лоденице Ян Фарски - Турчанский сбор мёда и праздник воды Николай Бонда - Это могла бы быть жемчужина Турца Йозеф Гарани - История горного приюта под Боришовом Ивана Полакова - Это было недавно, это было давно… Габриэла Мажариова - «Он живёт среди нас» Павол Покревка-мл. - Доклад о деятельности Ск «Спелео Турьец» Йозеф Гарани - Доклад о деятельности КСТ «Турьец» Аннотация

9 10 14 21 28 40 43 54 60 62 67 72 76 79 81 87 90 92 95 100 104 106 107 108 111 117 128 130 132 138 148,150

ISSN 1339-4754 Год издания: 2017 Тираж: 1500 экз. Фотографии на обложке: 1 страница обложки: Горный приют под Боришовом в 1960–х гг. Фото: Й.Галаша и Ф. Шлахта 2 страница обложки: Заключительное открытие в карстовой пропасти Словачка Яма. Фото: П.Покревка-мл. 3 страница обложки: Вид из Сухого на окончание криванской части гребня Малой Фатры. Фото: Й.Гарани 4 страница обложки: Озёрный проход в пещере Перлова. Фото: П.Покревка-мл.

Za polsifónom dno meandru pokrývajú jazierka plné kryštálov. Foto: P. Pokrievka ml.

JASKYNE a HORY 2016 - the Turiec Region Yearbook of Turiec YEAR VIII Editor in chief: Jozef Haráni, e-mail: speleo@stamaplus.sk Editorial board: Pavol Pokrievka Jr., Ján Šparec, Ján Farský, Peter Mrázik, Andrej Bendík, Ján Obuch, Ivana Poláková Graphic Layout and language Arrangement: Michal Cíger, Jozef Haráni and Lenka Harániová The papers published only express the views of the individual authors and may not be associated with those of the editorial board. Published by: STAMA plus s.r.o., Dielenská Kružná 48, Vrútky, www.speleoturiec.sk Exposure and print: Alfaprint, s.r.o. (limited liability company), www.alfaprint.sk CONTENT: 9 Jozef Haráni - Editorial 10 Andrej Bendík - New karst phenomena in Dedošová dolina valley (Veľká Fatra Mountains) 14 Miroslav Brežný - Speleologist again canoeing 21 Jozef Haráni - Summer crossing walk across Malofatranská magistrála 28 Pavol Cvacho - Jaskyňa nad vyvieračkou in Vrátna dolina valley – 1st part 40 Ivana Poláková - Július Satinský – Expeditions 1973-1982. 43 Miroslav Jurečka - OSM - digital landscape mapping for cavers and hikers 54 Renáta Šajgalíková - Biking around Slovakia 60 Ján Obuch - Rock windows, gates and tunnels 62 Štefan Matuška - First ascent of the Pik Karasak, 5 747 masl 67 Jozef Matejčík - Dolomites 2016 72 Pavol Pokrievka ml. - Slovačka jama 2016 76 Ján Šparec, Ľubomír Fekete - Eastern Alps 2016 79 Renáta Šajgalíková - Biking in Sardinia – “European Caribbean“ 81 Jozef Haráni - Bavarian Alps and Šumava 2016 87 Jozef Matejčík - Rochefort Ridge 90 Renáta Šajgalíková, Taťána Varechová - At a visit in Hungary 92 Elena Hipmanová - Stories about Fatra 95 Jubilee events of Slovak Tourist’s Club Turiec in 2016 100 Radoslav Pančík - Press release from MCF (traveler‘s festival in Martin) 104 Pavol Královanec - 25 years from their ascent of Mont Blanc 106 Jozef Minárik - Crossing walk “Pochody Turčianskou záhradkou 2016“ 107 Nikolaj Bonda - Love of water found a home in shipyard 108 Ján Farský - Picking honey in the Turiec Region 111 Nikolaj Bonda - It could be a pearl of Turiec Region 117 Jozef Haráni - History of the cottage at Borišov Mountain 128 Ivana Poláková - The time run fast... 130 Gabriela Mažáriová - “He lives within us“ 132 Pavol Pokrievka jr. - Activity report of the Speleo Turiec Speleologist Club 138 Jozef Haráni - Activity report of the Slovak Tourist’s Club Turiec 148,150 Summary ISSN 1339-4754 Publication Year: 2015, Number of Copies: 1 500 Magazine Cover photography: The 1st cover photo: The cottage at Borišov Mountain in the sixties. Photo: J. Halaša a F. Šlachta The 2nd cover photo: End of new discoveries in Slovačka jama cave, 2016 Photo: P. Pokrievka Jr. The 3rd cover photo: The view from Suchý Mts to Malá Fatra Mts, area of Kriváň. Photo: J. Haráni The 4th cover photo: Jazerná chodba corridor in v Perlová jaskyňa cave. Photo: P. Pokrievka Jr

Masív Borišova pri zostupe z Ploskej. Foto: J. Haráni

Úvodník šéfredaktora Vážení turisti, jaskyniari a všetci naši priaznivci. Ako každý rok o takomto čase zažívam vždy podobné déja vu. Sú to takmer navlas rovnaké návraty do minulosti ohraničené časovou krivkou jedného roka. Tieto návraty do krátkodobej minulosti ma neúprosne vťahujú do udalostí v rozsahu od tých v mojom súkromnom živote až po tie, nemenej dôležité, na celej našej planéte. Nedá mi, aby som nespomenul, že narodenie môjho ďalšieho syna ma nabilo zdravou energiou, takou prepotrebnou v dnešnom svete postihnutom chorobou morálky značnej časti ľudskej populácie. Ale aby som moc nepredbiehal, prejdem plynule do nášho regiónu, kde hlavné udalosti našej turistickej komunity tvorili dve časti. Turistika a hospodárenie na našich chatách. Obidve budú spomenuté v mojej správe. Najdôležitejším momentom, okrem úspechov v našich a zahraničných horách je fakt, že sa nám podarilo naštartovať ozdravný proces mikro ekonomiky nášho turistického klubu. K nemu neodmysliteľne patrí začatie tak potrebnej a nevyhnutnej výmeny nájomcu na Chate Martinské hole, ktorá, tak ako sme aj očakávali, prebieha súdnou cestou. Na konci školských prázdnin sme sa dohodli na podmienkach nájmu do ďalších rokov s chatárom na Chate pod Borišovom a mesiac nato prebehla výmena nájomcu na Chate Horec na Martinských holiach. Jaskyniarska komunita zaznamenala v uplynulom roku celkom slušné úspechy v oblasti Belianskeho krasu a Blatnického krasu. Na všetky tieto aktivity vplývajú aj udalosti v našom štáte, ktoré sú, chtiac nechtiac, v rámci globalizačných procesov prepojené s udalosťami na celej našej planéte. Tieto udalosti nemôžu nechať zdra-

vo zmýšľajúceho človeka v polohe nevšímavosti. Preto si myslím, že každý z nás by mal mať morálnu povinnosť prispieť svojou troškou k ozdraveniu života nielen v našej komunite ale aj celkovo v našej spoločnosti. Keď sa raz pominie spravodlivosť, nebude mať už pre ľudí cenu žiť na tejto zemi a preto nájdime v sebe odvahu používať svoj vlastný rozum a tomuto zhubnému procesu zabrániť. Obsah tohto ročníka je opäť pestrou zmesou zážitkov a poznatkov. Naši turisti a jaskyniari z Turca zavítali aj do zahraničných a nielen horských destinácií. Články sú pestré obsahovo ako aj obrazovo. Naša ročenka Jaskyne a hory 2016 je predovšetkým pre členov KST Turiec a JK Speleo Turiec. Ostatné výtlačky sa použijú na reprezentáciu nášho regiónu s blízkym okolím a prípadný predaj. Týmto chcem poďakovať všetkým našim čitateľom a priaznivcom ako aj celému autorskému kolektívu a popriať im veľa úspechov v ďalších životných etapách. Jozef Haráni šéfredaktor

Nové krasové javy v Dedošovej doline Andrej Bendík

Jedno z výrazných brál (s jaskyňou Salaš 1) v oblasti Salaš nad Dedošovou dolinou, v pozadí Piesky. Foto: A. Bendík

Pohorie Veľkej Fatry je známe svojimi krasovými javmi a stále poskytuje možnosti skúmania, doteraz nenavštívených oblastí. V roku 2016 sa uskutočnili povrchové výskumy v záverečných častiach Gaderskej doliny (oblasť Piesky) a začiatočných častí Dedošovej doliny (oblasť od Necpalskej doliny cez oblasť Salaš po kótu Plavá). Predmetná oblasť je známa predovšetkým lesníkom, poľovníkom a náhodným turistom, ktorí obľubujú pohyb mimo turistických chodníkov. V tejto oblasti je známy jeden, resp. dva poľovnícke chodníky a jeden nevýrazný, hrebeňový. Pri povrchovom výskume v oblasti Salaš boli zaregistrované dva výrazné portálové vstupy s prechodmi do jaskynných priestorov. Obe jaskyne sa nachádzajú vo svetlých gaderských vápencoch (anis, stredný trias), ktoré sú náchylné na vznik povrchového aj podzemného krasu. 10

Jaskyňa Salaš 1 Jaskyňa Salaš 1 sa nachádza vo výraznom skalnom brale, ostro ohraničeného od okolitých bralných častí v skalnej oblasti Salaš, približne v jeho strede v nadmorskej výške 933 m n. m.. Jaskyňa vznikla pod skalnou stenou na výraznej tektonickej línii (prechádza celým bralom aj nad samotnou jaskyňou) s vchodom orientovaným na J-JZ. Nad bralom sa nachádza pomerne skalnatý reliéf. Pred vchodom je výrazný sutinový opadový kužeľ. Portálový vstup (veľkosť cca 8 x 4 m), ako aj samotný vstup do jaskyne je trojuholníkového tvaru (3,2 x 1,6 m). Celková dĺžka jaskyne je 9 m, bez viditeľného pokračovania, pričom v celej dĺžke sa mierne znižuje k ukončeniu. Dno tvorí mrazová zvetralina – balvany zo stropu jaskyne (z tektonickej línie). Pri jej obhliadke neboli nájdené žiadne paleontologické, alebo archeologické nálezy. Jaskyňa je bez sintrovej výzdoby a nemá väčší význam.

Jaskyňa Salaš 2 Jaskyňa Salaš 2 sa nachádza na začiatku samotného bralného pásu a skál oblasti Salaš, nad miernou plošinou, cez ktorú prechádza poľovnícky chodník z Dolnej Dedošovej, resp. Pieskov a prechádza popod celé bralné pásmo. Jaskyňa je situovaná v lesnom poraste, preto nie je viditeľná z doliny (viditeľné sú len menšie skalné partie vo výraznom trávnatom páse, v dávnejšej minulosti ťažené). Jaskyňa sa nachádza v nadmorskej výške 934 m n. m. s výrazným portálovým vstupom orientovaným na J. Samotná jaskyňa je vytvorená

na výraznej vrstevnatosti uklonenej smerom od zadných častí jaskyne ku jej vchodu, pričom sa rozširuje do šírky aj do výšky smerom ku vchodu. Vstupný portál má tvar nepravidelného trojuholníka (12 x 6 m). Celková dĺžka známej jaskyne je 13,5 m. Výrazný vstupný otvor prechádza do siene, ktorá sa postupne zužuje a znižuje, pričom dno jaskyne sa mierne zdvíha ku jej koncu. Záver jaskyne tvorí sutinový kužeľ tvorený predovšetkým stredne-ostrohranným a hlinitým materiálom. Samotné bralo nad jaskyňou tvorí plochý chrbát, plynulo prechádzajúci až do hrebeňových častí. Preto

Mapa lokalizácie jaskýň.

predpokladáme, že priebeh jaskyne pokračuje na povrch a pravdepodobne končí zasuteným, na povrchu nie viditeľným závrtovým vchodom, čomu by nasvedčoval aj priebeh vrstiev. Pri obhliadke jaskyne neboli nájdené žiadne paleontologické, alebo archeologické nálezy. Jaskyňa je bez sintrovej výzdoby a pravdepodobne nemá väčší význam. Predmetné opísané jaskyne potvrdzujú fakt, že na území Tlstej a jej širšieho okolia je možné stále objaviť jaskynné priestory s väčšími portálovými vstupmi, aj keď v tomto prípade ide o nevýrazné jaskyne bez pokračovania a bez priameho súvisu s doteraz známym deštruovaným jaskynným systémom Tlstej a Gaderskej doliny. Nekompletnosť preskúmaného

Salaš 1, Dedošova dolina. Zameral: A. Bendík

územia Tlstej (resp. nepublikovanie starších aj novších objavov zo strany členov jaskyniarskych klubov v pôsobnosti Slovenskej speleologickej spoločnosti) dokazuje aj ďalšia objavená jaskyňa s väčším vchodom v Pieskoch (pracovný názov Jaskyňa Vojena Ložeka, bude o nej referované v Zborníku Slovenského národného múzea v Martine, Kmetianum XVI, 2017).

Salaš 2, Dedošova dolina. Zameral: A. Bendík

Vnútorné priestory jaskyne Salaš 1. Foto: A. Bendík

Vstupný portál jaskyne Salaš 1, pohľad zvnútra. Foto: A. Bendík

Vstupný portál jaskyne Salaš 2, pohľad zvnútra. Foto: A. Bendík

Jaskyniari opäť na vode Miroslav Brežný

Tomášovský mlyn. Foto: M. Brežný

12. máj 2016 ...leje ako z krhly, to je počasie. Máj ako vyšitý. Dívam sa von oknom, kvapky stekajú po skle a vytvárajú obrazce rieky. Rieky, po ktorej som sa už mal plaviť. Už som bol pobalený a vychystaný že ideme, ale to počasie nám jednoducho nevyšlo. Už sme dávno nikde neboli, naposledy vlani Dušičkový splav, tak sa neviem dočkať, kedy mi príde dáky mail. Až jedného dňa prišiel: „Kamaráti a kamarátky, v dňoch 12. - 15. 5. 2016 plánujem splav Malého Dunaja. Zraz o 18.00 hod na fleku pod priehradou v Novej Dedinke. Tých, ktorí majú záujem, žiadam potvrdiť účasť a deň nástupu na splav.“ Ľudo No konečne sa to dalo do pohybu. Bežím do garáže a dávam veci na kopu, pomaly balím a rozmýšľam, či mám všetko. V hlave si premietam, čo som mal naposledy, čo si 14

obliecť a čo budem jesť. Týždeň ubehol ako voda a ja sa teším ako malé decko. Zasa sa stretneme, dobrá partia , kamaráti...Začína nám liať. No paráda, hlavne že mám zbalené. Mám zlé tušenie. Otváram mail a je to tam... „Ruším plánovaný splav z dôvodu daždivého počasia a termín presúvam o jeden týždeň“ Ľudo Nuž čo, veci pobalené a konzervám sa nič nestane. Vydržím týždeň, veď ten čas beží ako voda. Pozerám maily a akosi mi nie je do reči keď čítam tie správy. „Čau Mirko, dík za pozvanie, ale tento víkend už mám akciu … „Škoda, tešil som sa na to. Na ten ďalší týždeň mám program, takže neprídem... „Johny ma nes...r, bez teba to neni ono...(as-

poň trochu humoru v tejto situácii) „Ahoj, ďakujem za pozvanie, ale robím v HBM..... Hádam niekedy sa prídem pozrieť. Pošli foto „Pumpo, vyzerá to že na vodu ideme dvaja, preto navrhujem: - PB 2kg a horák beriem ja No a je to, ideme dvaja. 19. mája je pekne, nakladám veci do auta a idem pre Ľuda a Tamiho. Tami ide do klietky pre psíky a my dvaja sa nakladáme do môjho Forda. Vyrážame smer Bratislava, cesta nám ubieha fajn. Na motoreste Červeník stojíme, treba si oddýchnuť a Tamimu treba cikať. Nám tiež. Na parkovisku pri nás stojí zelená dodávka. Až po chvíli si všimneme mladého šoféra ako nešťastne pobehuje okolo auta a snaží sa ho naštartovať. No podľa plačlivého zvuku motora batéria je už v koncoch, vyžmýkaná ako handra na dlážku, až úplne stíchne. Chalan nešťastne pobehuje okolo auta a nevie čo ďalej. V očiach zúfalstvo a bezradnosť. Oslovíme ho, či netreba po-

môcť, a ten s maďarským prízvukom len, že či nemáme káble na štartovanie. Nemáme a tak ich ide kúpiť na pumpu. Zakladáme káble a skúšame natočiť. Nuž veru, akosi to nejde. Popritom debatujeme, čo sa prihodilo. Pár kilometrov od motorestu mu došla nafta a tak volal „Žltých anjelov“. Tí ho síce dotiahli na čerpačku, ale nechali ho tak. Motor kašľal, kuckal, dymil a po pár pokusoch štartovania sa konečne rozbehol. Bolo až počuť, ako chlapcovi padol kameň zo srdca. Ešteže nie na nohu, to by sme mali len patáliu. Celý šťastný nám poďakoval a odfrčal na diaľnicu. Nám zostal príjemný pocit, že sme mu pomohli, veď sa nemáme kde ponáhľať. Rieka nás počká, nikde nezmizne. Prichádzame do Novej dedinky, vidím známe miesto a hrádzu, kde pracuje Peťo. Peťo nám vždy zabezpečí lode aj logistiku, a čo je najdôležitejšie: priateľské zvítanie. Dnes nás vítajú jeho synovia, Peťo má iné povinnosti. Šikovní chlapci. Zapínam príves s loďami za auto a dotiahnem čo najbližšie k vode. Tam dávame lode na

Večer v zátoke. Foto: M. Brežný

vodu a chlapci nám pomáhajú nakladať, máme toho neúrekom. Spoja lode dohromady rúčkami na lopatu a vytvoria katamaran. Jednoduché, ale veľmi praktické riešenie v našej situácii. Sme nabalení na ťažko a samému v lodi s bagážou by bolo ťažko veslovať taký náklad. Ľudo s Tamim sadá do modrej a ja do červenej lode. Ľudo vľavo, ja vpravo a medzi nami Metaxa. Lúčime sa. Však za tri dni sme späť. Odrážame od brehu a ja si uvedomujem, že už som sa konečne dočkal. Obklopujú nás májovou zeleňou vyfarbené porasty stromov a kríkov, kvitnúce rastlinky a spievajúce vtáky. Zamatový kľud, ktorý nám dáva vedieť kde sme, sa pomaly mení na uspávajúce šero májového večera. Katamaran sa pomaly kĺže po hladine, obaja bez slova veslujeme do tichého večera. Nepozorovane sa stmieva a mne dochádza, že asi budeme mať nočnú jazdu, po ktorej už tak dlho bažím. Noc v lese, to mám už u nás odskúšané, ale v noci na vode, to si za chvíľu skúsim a to veľmi rád. Po ceste nakladáme suché drevo, aby bolo čím založiť oheň, keď prídeme na náš štand v Janíkoch. Pomaly veslujeme krajinou a vychutnávame si ten kľud. Míňame osamelého rybára a zmôžeme sa len na tiché „ahoj“, akoby sme sa báli nahlas niečo povedať, aby sme ho nezobudili. Stmieva sa. Okolité porasty držia tmu nad našimi hlavami, ale cez konáre stromov vidíme presvitajúcu hviezdnatú oblohu. Neviem kde sme, no ideme po odleskoch oblohy na hladine a skúšame zapnúť čelovky. Zasvietili sme čelovky a už boli na nás otravné komáre. Išli nás zožrať. Pchali sa mi všade - do očí, do nosa, do úst. Bŕŕŕŕ, nepríjemné. Vypíname svetlo a ideme viac menej po pamäti a naslepo. Dá sa to, lebo voda nás pomaly nesie ďalej. Kochám sa, je to zážitok. Snažím sa očami prebiť tmu, ale moc sa mi to nedarí. Vyvraciam hlavu dozadu a pozorujem oblohu. Vidím, ako sa k nám približujú vrcholce stromov a míňajú nás. Na konároch sa usádzajú volavky a občasným škrekotom nám dávajú vedieť, že nás berú 16

Ticho pred spaním. Foto: M. Brežný

na vedomie. Pripomína mi to jazdu vlakom, z okna ktorého sa mi mihá krajina pred očami, ale ako v spomalenom filme. Občas vedľa nás niečo čľupne, možno ryba, alebo bobor či nutria. Vidím len zelené svetielka párov očí, ktoré nás sledujú. Viem, že nám neublížia. Zrazu vpredu na člne zaznel buchot a potom rana. Ľudo sa ometá, akoby s niečím bojoval. Narazili sme do stromu, čo ležal na vode a svojimi hrubými vetvami objal môjho kamaráta. Ani neviem ako sme sa z toho vymotali. V tej tme to nebola sranda. Keby sme šli sólo, tak je možné, že jeden z nás sa prevráti a to by bola katastrofa. Čln by šiel rovno pod konáre do vody. Ľudo mal dobrý nápad s tým katamaranom. Blížime sa pomaly k nášmu táborisku v Janíkoch. Už to poznám. V diaľke najskôr počuť tlmený zvuk strojov triedičky štrku, a potom vidím drôty vysokého napätia, ktoré idú ponad rieku. Je to miesto, na ktoré sa tak rád vraciam. Emil ho prirovnal

k africkej savane. Naozaj to tak vyzerá. Vysoká tráva a kde tu starý agát. Viem si tam predstaviť žirafu. K tomu muzika svrčkov, podobná cikádam. Vyťahujeme katamaran z vody a vynášame bagáž s drevom na breh. Je okolo pol desiatej večer. Rozkladáme stany a ideme zapáliť oheň. Zvláštne, pahreba je ešte horúca, tlejúce uhlíky na nás žmurkajú červenými očiskami. Ešte pred chvíľou tu niekto musel byť. Nestáva sa, aby tu o takomto čase niekto bol. Museli by sme ho vidieť. Niečo pojeme, Ľudo nakŕmi Tamiho a ideme spať. Nie je zima a v tom tichu si vychutnávam vôňu agátov... chrrrrr... Až neskôr sa dozvedáme, že Peťo sadol do auta a išiel nám nachystať vatru. Vedel, že sme v tme na vode a že je veľa hodín. Dobre nám padne už rozložený oheň. Nemohol sa nás dočkať. Keďže sme sa neponáhľali, tak išiel domov. Ušetril nám hodinu času so zakurovaním. Fakt nám to dobre padlo. Budím sa na ranný spev vtákov a bzukot hmyzu. Je príjemne, vychádza slniečko, bude pekne. Urobím niekoľko záberov tohto úžasného miesta. Rozbalím statív a fotíme sa spolu s Ľudom, aby som bol konečne na fotkách aj z prednej strany. Raňajky začíname kalíškom Metaxy a tak nemusím užívať pilulky na tlak. Najeme sa, pobalíme stany, katamaran spúšťame na vodu a ideme ďalej. V Isteri, ako vždy, priviažeme katamaran k mólu a s vidinou dobrého jedla vchádzame do reštaurácie. Už nás čakajú dobré domáce halászlé s bielym chlebom. Mňam. Vedia to. Pokračujeme ďalej po rieke. Slniečko začína dobre pripekať a my zhadzujeme zo seba oblečenie. Snažím sa nachytať ako taký bronz, nuž si nechávam len tielko. Paráda, kocháme sa prírodou, všetko je zelené a pred nami vzlietajú volavky. Nepripustia si nás blízko, tak nasadzujem na foťák trojstovku objektív a skúšam to s ním. Myslím, že celkom dobre. Prichádzame k mlynu do Jelky. Rozmýšľame kde prespať, či tu v Jel-

ke, alebo ideme k Paľovi na ranč. Vyhráva ranč u Paľa. V Jelke sme už párkrát prespali, no na toto obdobie je tu akosi veľa ľudí a hluku. Ranč u Paľa ma láka, ten ešte nepoznám. Zdržíme sa preto len na jedno pivko a pokračujeme k ranču. Ranč u Paľa by som prirovnal k malému polostrovu, rovnému ako stôl. Sú tam veľké osiky, vŕby a jasene, pod ktorými sa dá stanovať. Nad ním sa vypína ako hrad Paľov ranč. Prichádzajúc bližšie, vidím, že tam nie je moc miesta. Obsadené! Pod stromami sa pasú kozy, kone, husi, kačky - proste všetko čo na takom gazdovskom dvore nesmie chýbať. Už mi tam chýbajú hádam len slony. Tu by sa naše sídliskové deti vyhrali a určite aj niečo naučili o zvieratkách. Hádam by sa na ne aj niečo nalepilo, hlavne na podrážky. Katamaran priväzujeme na malé mólo a pretĺkame sa cez stádo kôz hore na briežok. Pritom nás tieto rohaté párnokopytníky dôkladne dozorujú. Konečne sme sa tam dostali a je to paráda. Cítim sa tam ako Alenka v ríši divov. Je tam nazbierané všetko čo len chcete. Staré autá, nákladiaky, dokonca, čo som v živote nevidel, akási okapotovaná červená trojkolka, motorový čln, kadejaké haraburdie, no pre nás chlapcov krajina zázrakov. Medzi tým sa naháňajú psíci, mačky, malý poník a Tami. Paľo nás privíta pivom v plechovke a po krátkom zoznámení nám ponúkne nocľah v malej chatke tak akurát pre dvoch s bagážou. Paráda. Vyzerá to na dážď, tak sme ponuku s radosťou prijali. Večer sme posedeli s Paľom a jeho partiou. Zoznámili sme sa pritom s Martinom, zaujímavým človekom.. Bol to mladý chalan z Oravy, asi dvadsaťpäť ročný a staral sa tam o hospodárstvo a kone. Mal tam aj svojho koňa. Bolo vidno, že už má niečo odžité. Veľmi rozumne a triezvo rozprával, ako ho starý otec zaúčal do gazdovstva a hlavne rozumieť koňom. S otvorenými ústami som počúval a z hlavy som snímal pomyselný klobúk. Ráno sme vstávali zavčasu, tak ako 17

sme naučení do práce. Nikde nikoho, len Martin už kŕmil zvieratá. Rozlúčili sme sa, nalodili a pokračujeme ďalej dolu prúdom. Vychutnávame si ten pokoj, zeleň a kvitnúce žlté krokusy, ktorých je tu na brehoch hojne. Obrovské osiky a ich zelené koruny sa zrkadlia na pokojnej hladine rieky. V diaľke pred nami vidíme kŕdeľ vznešených labutí, hľadajúcich si potravu. Blížime sa a tu ako na povel, celý kŕdeľ zdvihne hlavy a trepocúc krídlami sa ich mohutné telá dvíhajú k oblohe. Míňame prístav Madarás, inokedy naša konečná. Pokračujeme ďalej. Tu to vôbec nepoznám. Krajina sa mení, stromy okolo brehov už sú nižšie, ale kvetena je stále rovnaká. Občas sa nám podarí zazrieť aj letiaceho rybárika riečneho, nášho slovenského „kolibríka“. Keď sedí na konári, jeho malé, tyrkysové telíčko je ťažko rozpoznateľné. My sme to šťastie mali. Na spadnutom kmeni visí trs „sírovníka“, huba farby kuriatok. Ľudo vraví, že je z nich dobrá praženica, len musia

Táborák. Foto: M. Brežný

byť mladé. Nestačím sa diviť. Kúsok od nás sa na kmeni trčiacom z vody vyhrieva korytnačka. Poriadny kus. Kým ja vytiahnem foťák ona nečaká, žblnk a hladina sa za ňou zaviera. Musím sa lepšie dívať. Rieka sa rozširuje, brehy pokrýva rákosie a v diaľke počujeme motorový čln. No to bude sranda. Otáčame predok katamaranu proti predpokladanej vlne, ktorú robia motorové člny a čakáme, čo sa bude diať. Maximálne sa pohojdáme, možno okúpeme. „Šofér“ je slušný, spomalí, aby nenarobil vlny a my mu zamávame s pozdravom „ahoj“. Plavíme sa ďalej. Necháme sa unášať akýmsi kanálom, okolo nás je vysoká tráva. Volavka sivá si nás premeriava prísnym okom a stojac na jednej nohe nás odignoruje, ako by sme boli vzduch. Dokonca jej nevadí ani cvakot fotoaparátu, ktorý som opatrne vytiahol. Pred nami sa otvára široká hladina a na horizonte hrádza elektrárne. Sme na sútoku Malého Dunaja a Čiernej vody, ktorej časť tečie cez Kráľovú pri Senci. Pri

Savana u Janíkov. Foto: M. Brežný

hrádzi vykladáme všetko na breh a prenášame na ďalší splavný úsek. Máme čo robiť. Dve lode, vaky, spacáky. Dobre nám padne guľášik, ktorý nám ponúkajú na hrádzi a aj plechovkové pivo. My sme už svoje dávno nemali. Tam je už krajina naozaj iná. Na hladine lekno vystiera svoje listy ako karbaník svoje karty. Nahadzuje žlté puky kvetov. Za pár dní budú rozkvitnuté. To bude krása. Na brehoch sa častejšie objavujú domy a ploty, až to celkom pekne hustne. Všade sú tabule „SÚKROMNÝ POZEMOK, VSTUP ZAKÁZANÝ“. Domov ubúda, a znova nás sprevádza hustý porast. V diaľke sa na horizonte, vľavo na jedenástej hodine, črtá silueta akejsi drevenej budovy. Tomášovský drevený mlyn. To už na nás zasa dýchla história. Jeho obrovské hnacie koleso sa už dávno prestalo krútiť a mlieť múku na chleba. Je však veľmi zachovalý. Prirážame k brehu. Nádherné miesto. Smutné staré vŕby ukrývajú peknú pokosenú lúčku, akoby nás niekto čakal. Nikde nikoho, len

my traja. Breh lemujú voňajúce agáty obsypané kvetmi a bzučiacimi včielkami . Je ich toľko, až mám strach, či sa vetvy neodlomia pod ťarchou nektáru. Asi takto vyzerá eden. Možno. Rozbaľujeme lodné vaky, staviame stany a zbierame drevo na oheň. Je nám dobre. Sedíme pri praskajúcom ohni a debatujeme, spomíname, dlho do noci. Ani sa nenazdáme a je noc. Mesiac je v splne a svieti na bezoblačnej oblohe ako cez deň. Stromy vrhajú strašidelné tiene, ale ten pokoj a kľud nás rýchlo uspáva v teplom spacáku. Ráno je nádherné. Slnko ešte ani nevidno spoza stromov a už je príjemne teplo. Krajina sa zobúdza spevom vtákov a bzukotom včiel. Agáty nádherne voňajú a ja sa idem umyť do rieky. Sadám si na breh a kochám sa pohľadom na vodu a starý mlyn. Oproti na brehu sa v tŕstí niečo hýbe. Sedím nepohnute a neverím svojim očiam. Z tŕstia vychádza statný jeleň, aby sa napojil. Nevidí ma, alebo ma len ignoruje. 19

Je si vedomý vzdialenosti vodnej hladiny medzi nami a pokojne pije. Zodvihne hlavu, potrasie ňou, otočí sa, a pokojne odkráča späť do porastu. Tak toto hej. Pomaly balíme stany. Niečo prejesť, naložiť do lode, posledné foto. Taminko sa naháňa s vlastným tieňom, aby sa potom dobre vyváľal v ohnisku v popole. No ten vyzerá. Užíva si detstvo. Odrážame katamaran od brehu a pokračujeme v plavbe. Počasie nám praje a tak si to všetci traja dokonale užívame. Krajina už má úplne inú tvár. Po pravej strane vidíme ľudskú činnosť: vydrancované porasty a naukladané haldy dreva. Niečo ako v našich lesoch. Viem si dokonale predstaviť, ako vyzerá amazonský prales, keď ho prebehnú buldozérmi. Na obidvoch brehoch pribúdajú domy, záhrady, rieka sa rozširuje a spomaľuje. Na vode sme len my a vodné vtáctvo, ktorého je tu veľké množstvo. Labute, volavky a potápky zahrievajú

Pohoda, klídek, tabáček. Foto: M. Brežný

vajíčka na hniezdach. Niektoré už vyviedli svoje potomstvo na slniečko presušiť perie. Niektoré ešte sedia na hniezdach, ani neviem aký je to druh. Skúšam v tichosti fotiť, nechcem ich vyrušovať. Pokorne strpia moju opovážlivosť. Cítim, že tieto tvory vedia, že im nechceme ublížiť a moja Tamron trojstovka mi ich dovoľuje nafotiť z dosť veľkej vzdialenosti. Pokračujeme ďalej a k nám sa blíži koniec našej cesty. Prechádzame popod veľký betónový most, sme v Jahodnej. Ešte nájsť vhodné miesto na vylodenie. Nemôžeme ho nájsť. Voláme Peťovi a ten nás znaviguje, kde je najlepšie miesto. Už ho aj vidíme. Malá nenápadná cestička v tŕstí nás dovedie až na breh. Vytiahneme katamaran na breh a vykladáme vaky. Tami od radosti behá okolo nás a mne dochádza, že týchto pár dní oddychu a krásnych zážitkov končí. Nekončí, však o dva týždne ideme opäť na Vltavu. Už sa nemôžem dočkať.

Letný prechod MALOFATRANSKEJ magistrály Jozef Haráni

Pohľad na Veľký Rozsutec od Stohu. Foto: J. Haráni

Je piatok 10.6.2016 a konečne nastal deň D. Teda aspoň pre mňa. Prakticky celý turistický život som túžil absolvovať tento pomerne náročný prechod. V minulosti bolo niekoľko pokusov, ktoré vždy skončili v niektorej časti prechodu. Ako aj vlani, v septembri, keď sme zhoreli ako fakle. Zúčastnili sme sa prechodu, ktorý každoročne organizuje Paľo Královanec. V tom čase svoje zohrali tri negatívne faktory. Prvý bol krátky deň, druhý daždivé počasie hneď na začiatku a tretí, najdôležitejší – kondícia. Tá nám chýbala. Skrátka príprava na toto podujatie musí byť. Prvý deň sme skončili na Chate pod Chlebom a to sme hneď vynechali Stoh. Už týmto počinom som prakticky stratil motiváciu. Keď niečo robím, tak to robím poriadne. Ráno o 3.00 hod sme sa začali zbierať pred mojim domom. Ako prepravca prišiel už tradične Rasťo Lacko. Hneď nato sa z podchodu vynorili prví členovia výpravy, Jožko Gergišák s manželkou Ankou. Potom vyrážame pozbierať zvyšok. Najprv ideme

pre Petra Belicu a potom Ľuba Feketeho, ktorý prespal u kamaráta pri vrútockom kúpalisku. Na dnešok sme komplet. Vyrážame z Vrútok v smere Orava. V Párnici sme odbočili na Zázrivú. Pár kilometrov pred Zázrivou nám našu dobrú náladu pokazil defekt. Zastali sme a ja som s hanbou zistil, že v mojej ospevovanej Medulienke nemám proste žiadnu výbavu. To znamená ani kľúč, ani trojuholník a ani zdvihák. Bol som presvedčený, že túto výbavu mám. Nebola. No hanbiť sa len nestačilo. Po chvíli bezradného pobehovania a márneho telefonovania po známych a rodine, bolo predsa 3.45 hod, sme začali stopovať okoloidúce autá. Na asi šiesty alebo siedmy pokus sme zastavili toho správneho. Bol to VW Transporter a od neho konečne pasoval kľúč a aj zdvihák. Skrátka so 45 minútovým sklzom sme prišli na štart. Je 4.45 hod a my konečne zahajujeme akciu z Jánošíkovho dvora v časti Zázrivá Petrová. Prechádzame aj okolo obrovského čuvača, ktorý sa nás snaží systematicky a s rozvahou vybre21

Začiatok v Zázrivej - Petrovej. Foto: R. Lacko

chať. Opúšťame civilizáciu a za pol hodinu sme v Príslope nad Bielou. Tu začína drsný a z celého prechodu jeden z najstrmších stupákov. Ten nás za hodinu dvadsať vyhodil o 400 m vyššie. Skrátka 6.35 hod sme v sedle Medzirozsutce. Kocháme sa okolitými scenériami, ktoré umocňuje nádherné počasie. Čakáme na Anku s Jožkom a potom ideme rovno na prvý vrchol. O 7.45 hod stojíme na Veľkom Rozsutci. Tu sme absolvovali aj prvé raňajky. Ja som začal so

svojimi pohánkovými rezancami s obrovským množstvom maku. Je to brutálne sýte jedlo. Miesto na raňajky som ho mal na celý deň. Z Rozsutca schádzame do sedla Medziholie. Je 9.00 hod a my pokračujeme po červenej na Stoh. Presne za hodinu sme na jeho vrchole. Utvárame dve skupinky. Ja, Peťo a Ľubo sme väčšinou vpredu a Gergišákovci nás v určitých bodoch, kde ich čakáme, dobiehajú. Zo Stohu sa gúľame ďalej cez Chrbát Stohu a Stohové sedlo až na Poludňový Grúň. Je 11.10 hod a tu dávame ďalšiu pauzu. Potom pokračujeme cez Hromové na Chleb, kde sme o 12.35 hod. Priebežne fotíme a potom schádzame do

Cestou na Veľký Rozsutec. Foto: J. Haráni

Vrchol Veľkého Rozsutca. Foto: J. Gergišák

Snilovského sedla. O 13.00 hod vchádzame do bufetu konečnej stanice lanovky Vrátna – Snilovské sedlo. Tu sme počkali na Anku s Jožkom. Dali sme si doping vo forme piva a tatranského čaju. Medzitým vonku spŕchlo. 14.10 hod vyrážame ďalej. Ja idem prvý a na najvyšší bod Malej Fatry, Veľký Kriváň som vybehol ako motorová myš. Na vrchole som o 14.38 hod. Čakám ešte na ostatných. Tí prišli necelých desať minút po

Sedlo medzi Stohom a Poludňovým Grúňom. Foto: J. Haráni

mne. Okolo sa krútia búrky, no nad nami je to zatiaľ o.k. Alkoholový doping nás ženie dopredu ako Rusov na Berlín a aj to využívame. Peťo s Ankou sú trochu vpredu a tak sa zatúlali cez Pekelník a sedlo Bublen až na Koniarky. Dobiehame ich a schádzame pokračujúc ďalej po hrebeni. Tým sme vlastne obišli aj jedinú studničku široko ďaleko na tomto úseku hrebeňa. Našťastie o vodu nie je núdza. Pred stúpaním na Malý Kriváň sa pustil pomerne hustý a vytrvalý dážď. Tu som konečne otestoval moju novú švédsku bundu. Je perfektná. Po príchode na vrchol o 16.15 hod sa spustil aj riadny vetrisko. Fotíme sa a v závetrí kamennej ohrady pod vrcholom sme prejedli z našich zásob. Potom sa púšťame ďalej. Peťo bohuje, kristuje, ale šliape. Čaká nás Stratenec, Biele skaly a konečne posledný dnešný vrchol Suchý. O 17.55 stojíme na jeho vrchole. Rýchle foto a schádzame v smere chata. Prebehli sme cez Príslop a ja som trochu zaostal. Som dosť dehydrovaný a tak dopĺňam tekutiny. O 18.40 hod vchádzam do Chaty pod Suchým. Anka s Jozefom prišli cca hodinu po nás. Napriek tomu klobúk dole pred Ankou a jej výkonom. Keďže som už cca 15 rokov na tejto chate nespal, bol som

zaskočený, že tu existuje niečo ako sprcha na žetóny. Hneď sme to využili a zaslúžene sme sa osprchovali. Potom sme dali do seba tekutiny vo forme piva a Kofoly. Sú to veci, ktoré si človek naozaj váži až po takejto celodennej drine. Večer sme krivkajúc a vzdychajúc vyšli na izbu a upadli do spánkovej kómy. V sobotné ráno vstávame o 6.10 hod. Nasleduje zbalenie a odchod do jedálne. Kuchyňu otvárajú presne o 7.00 hod a tak si hneď objednávame čaje a poniektorí aj jedlo. Ja mám vďaka makovým slížom ešte poživeň zo včera. Tu dorážam a zapíjam výborným čiernym čajom. Potom volám s Lenkou a oznamujem náš odchod z chaty o 7.55 hod. Schádzame dole po červenom hrebeni a postupne sme sa doťapkali až k Starhradu. O 9.40 hod sme v Strečne za lávkou. Po chvíli prichádza na Medulienke Lenka s deťmi a dováža ďalších súpútnikov. Emila Rišiana, Ivanu Polákovú a Petra Krička. Janko Bisák prišiel po svojej osi. Zároveň sa s nami lúči Ľubo, ktorý cestuje do Francúzska. Meníme si špinavé veci, dopĺňame zásoby a vzápätí sa lúčime. Lenka príde s deťmi už rovno na Martinské hole. Zo Strečna vyrážame o 10.30 hod. Hneď nato 23

Vrchol Malého Fatranského Kriváňa. Foto: Ľ. Fekete

začalo mrholiť a s prestávkami to takto pokračovalo až po Minčol. O 12.00 hod sme dali obed v sedle Javorina a potom pokračujeme ďalej. O 12.45 hod míňame Sarač-

Ranný odchod z Chaty pod Suchým.

níky a odtiaľ už tvrdo dobýjame stratenú nadmorskú výšku. Vyhupli sme sa na hlavný hrebeň a cez sedlo Okopy stúpame na vrchol Minčola. Na ten sme prišli presne o 14.00 hod. Tu sme trošku pojedli, popili a pokračujeme ďalej. 15.15 hod míňame Krížavu a odtiaľ schádzame po zjazdovke k Chate Horec. Tu máme s Mišom Pekelským dohodnutý nocľah a ako odmenu som dal uvariť výborný hovädzí guľáš. O to sa tiež postaral Michal. Je tu už aj Lenka s deťmi a tak tento druhý deň je konečne naozaj relaxačný. V kľude si vychutnávame sprchu, papanie a ostatné pôžitky. Večer všetci líhame spokojní. Ráno sa budíme dobre vyspatí a tak raňajky prebehli v absolútnom kľude. Po všetkých ranných ceremóniach a fotení odchádzame 7.50 hod od chaty. Počasie hlásia rôznorodé, no ja verím a dúfam, že bude dobré. Za 15 minút sme na Krížave a tým sa napájame späť na trasu. Tretí deň sa javí zatiaľ ako najchladnejší, čo nám vyhovuje. Aspoň sa neparíme v horúčave a aj menej vody musíme nosiť. Už o 10 minút sme na najvyššom bode Lúčanskej Ma-

lej Fatry, Veľkej lúke. Nasleduje Veterné o 8.40 hod a potom prehup až na Hornú lúku. Na tej sme o 9.15 hod. Počasie stále drží, no najväčšiu radosť aj tak počas celého prechodu nám spôsobuje neuveriteľne nádherná zeleň, ktorá ovláda komplet celú trasu. Zostupujeme do sedla Maríková a je presne 10.00 hod. Tabuľka je už roky písaná

Tesne pod vrcholom Minčolu. Foto: J. Haráni

Začiatok Lúčanskej Malej Fatry v Strečne. Foto: J. Haráni

dvoch motorkárov, ktorí poblúdili. Nasleduje výstup cez Jankovú až na Skalky. Je 14.00 hod a od tejto chvíle som prakticky stále v čele. Chytil som tretí dych a idem ako odtrhnutý. Peťo Belica mi to vyčíta, ale mne sa ide dobre, tak ďalej pokračujem už sám. Za 50 minút som prešiel do Vríčanského sedla, kde čakám na ostatných, aby nepovedali. Po 25 minútach som sa dočkal. Po príchode som ich napchal ďatľami

ako sedlo Majbíková. Osobne si myslím, že správne je to prvé a tak o ňom píšu aj Wikipédia. Tu sa opäť všetci čakáme a tak ďalej pokračujeme po cca 10 minútach. Prechádzame cez Grúň popod Usypanú skalu a po ďalšom ostrom výšlape sa ja s Jančim a oboma Peťami ocitáme o 11.30 hod na Hnilickej Kýčere. Tu dávame obednú pauzu a každý vyťahujeme svoj proviant. Výhľady sú opäť skvelé a počasie taktiež. Zvyšok partie dorazil 12.10 hod a tak po rýchlom prejedení odchádzame o 12.20 hod z vrcholu. Spúšťame sa strmo dole po šmykľavom chodníku do Sedla pod Hnilickou Kýčerou. Máme šťastie, že neprší, lebo tento chodník je naozaj prírodná kĺzačka. V sedle dopĺňame zásoby vody a valíme ďalej cez Úplaz do Sedla pod Úplazom. Tu stretáme

Blížime sa k Malofatranskému Kľaku. Foto: J. Haráni

a hroznovým cukrom. Snáď pôjdu rýchlejšie. Potom vyrážame. Za ďalších 50 minút som na Ostrej skale a po hodine desať som na vrchole Kľaku. Tento posledný úsek je brutálne napnutý. Zo sedla na Kľak je písané 2.10 hod a ja som naozaj švihal. Neflákal som sa a ani nepostával a mám čas tesne nad 2 hod. Prví, Peťovia s Janom, prišli o 17.00, Emil 17.10 a ostatok 17.30. Napriek tomu sme šťastní a spokojní. To ešte netušíme, že zostup nás ešte mierne vypotí. Odchádzame o 17.40 po žltej značke do Fačkovského sedla. Za necelú polhodinu sme v Reváňskom sedla a potom to začalo. Prakticky až po cestu pred sedlom schádzame po zablatených a šmykľavých serpentínach, ktoré nás nútia držať riadny balans. Navyše začalo pršať a po zamračení sa v lese prakticky zotmelo. No na záver to bol iný bonus. Skrátka my prví sme prišli do sedla 18.40 a zablatení až za ušami. Tu nás už čaká Rasťo s Medulienkou a tak sme sa niektorí aj prezliekli. Do 19.15 hod sme všetci natlačení za stolom v reštaurácii a slastne si popíjame záverečné pivá. Až teraz sme naozaj spokojní a šťastní, že to

máme za sebou. Teraz nám už len ostáva spracovať dojmy a zážitky a pripraviť sa na ďalšie dobrodružstvá, ktoré nám prinesie život sám. Horám zdar!

Posledný cieľový vrchol - Kľak

Oči ťahajúca zeleň hrebeňa Lúčanskej Malej Fatry pred Hornou lúkou. Foto: J. Haráni

Silueta účastníkov prechodu Malou Fatrou. Foto: J. Haráni

JASKYŇA NAD VYVIERAČKOU VO VRÁTNEJ DOLINE - 1. časť Pavol Cvacho

Riečna chodba pred sifónom Trenčanov. Foto: F. Koľbík

Jaskyňa nad vyvieračkou je momentálne najdlhšou jaskyňou v Malej Fatre. Napriek tomu nebol ešte publikovaný komplexnejší článok, ktorý by sa venoval histórii jej prieskumu, mapovania, ale aj súčasnému stavu. Pritom táto jaskyňa si to určite zaslúži. Práve to ma viedlo k napísaniu tohto článku. Informácie hlavne v prvej časti som čerpal z publikácií viacerých autorov. Hlavne E. Piovarčiho, Z. Hochmutha a P. Mittera. Druhá časť bude zameraná na obdobie od konca 80. rokov po súčasnosť. Môj opis určite nie je vyčerpávajúci, ale snažil som sa spomenúť podstatné momenty od začiatku prieskumu lokality až po jej súčasný stav. História prieskumu Prvý prieskum bol zahájený začiatkom 50. rokov minulého storočia, keď v roku 1952 túto lokalitu prvýkrát navštevuje V. Bukovinský v sprievode F.Baláta a G. 28

Hanuliaka. Vykonajú prvú obhliadku krasovej vyvieračky v dolinke Pod jamami a okolitého terénu. V tom istom roku tu začínajú prvé exploračné práce. Tento projekt je financovaný Slovakotourom Žilina. V roku 1953 je vo vyvieračke a blízkej estavelle pomocou streleckých prác vyťažených cca 60 metrov 3 materiálu. Práce napriek tomu nepriniesli postup do krasového systému /V. Bukovinský, G. Vojtyla, A. Kubica, F. Balát, F. Balát ml., P. Pagáč, M. Mačúš, S. Karcha/. Dovolím si tvrdiť, že tieto práce, počas ktorých bola znížená hladina asi o 1,5 m, výrazne ovplyvnili vodný režim vo vtedy ešte neobjavenej jaskyni. Ďalší prieskum na tejto lokalite pokračuje až začiatkom 70-tych rokov. Po dlhších sondážnych prácach, asi 10 m nad vyvieračkou na mieste starého výveru, A. Vallo, K. Martinčo, J. Hanuliak a J. Šupica objavujú jaskyňu. Dňa 19. februára po

odstránení posledného bloku, ktorý bránil v postupe, spoločne prenikajú do novej, asi 200 m dlhej jaskyne. V marci 1972 jaskyňu zameriavajú pracovníci Múzea slovenského krasu P. Mitter, J. Knapp a A. Vallo. Ďalším významným medzníkom je prieskum zatopených častí A. Vallom. V decembri 1972 sólovo prepláva 5 m hlboký a 14 m dlhý sifón na hlavnom ťahu /1. sifón – Sifón A. Vallu/. Prepláva ho na nádych bez potápačskej výstroje, iba z baterkou zabalenou v igelite a zapálenou sviečkou pred sifónom. Podobným spôsobom neskôr prepláva aj 4 m dlhý Kalný sifón v Spľuhavenej chodbe, za ktorým objaví cca 40 m nových priestorov. V roku 1973 prichádzajú do Vrátnej doliny potápači s OS č. 33 Aquaspel Košice. Dňa 24. marca T. Sasvari podplával 1. sifón a z časti aj 2. sifón. Na ďalšej akcii 16. februára 1974 T. Sasvari a P. Ošust sa pokúsili o prienik v 2. sifóne. Neúspešne, keď-

že sifón založený na pozdĺžnej tektonickej poruche bol vyplnený úlomkami hornín stmelených ílom /A. Vallo, J. Mucha. Š. Mucha/. Na dvoch akciách v roku 1978 a 1979 navštevujú jaskyňu potápači OS Trenčín. Na prvej akcii 26. augusta 1978, Kucharovič, Sláčik a Šimek prekonajú 1. sifón a preskúmajú problém v 2. sifóne. 3. marca 1979 sa podarí Kucharovičovi a Sláčikovi po odbití niekoľkých britov prekonať 2. sifón a postup zamerať. V postupe do 3. sifónu bránia zaklinené skalné bloky /A. Vallo. J. Mucha, Š. Mucha/. V roku 1978 sa A. Vallovi, Š. Muchovi a J. Muchovi podarí v Povodňovom kanáli, po odčerpaní troch mŕtvych sifónov, objaviť 80 m nových priestorov. Dňa 11. júna 1983 skúmajú zatopené časti jaskyne potápači V. Žikeš a I. Matocha z Demänovskej doliny. Preplávajú k 3. sifónu na obhliadku problému /J. Kleskeň, I. Adamko, J. Mucha, M. Hanus, bratia Pio-

Objavitelia jaskyne, zľava: K.Martinčo, J.Knap, J. Hanuliak, J.Šupica a A.Vallo. Foto P. Mitter

Mapa sifónov od Aquaspel Košice z r. 1974.

varčovci/. 8. až 10. júna sa V. Žikešovi a Ľ. Kokavcovi špeciálnym pracovným postupom podarí odstrániť bloky vo vstupe do 3. sifónu /P. Reichel, Ľ. Papaík, J. Ďugel, M. Hanus, J. Mucha, P. Ďurana, bratia Piovarčovci/. V júli 1984 sa dvojici potápačov Ľ. Kokavec a V. Žikeš podarí odstrániť poslednú prekážku pred 3. sifónom a zahájiť jeho prieskum. V. Žikeš preniká asi 50 m do 3. sifónu. Ďalší postup zastavuje v hĺbke 10 m nepriechodné zúženie, za ktorým je vidieť dno priestrannejšieho riečiska /P. Staroň, J. Ďugel, J. Kleskeň, bratia Piovarčovci/. V roku 1985 sa uskutočnil pokus o odčerpanie 6. sifónu v Stratosférickej chodbe. Pokus skončil neúspešne pre nedostatok kyslíku /J. Mucha, Š.Mucha, J. Ďugel, P. Holúbek, M. Hanus, bratia Piovarčovci/. Dňa 21. júla 1985 P. Holúbek a E. Piovarči zameriavajú povrchový polygón medzi Jaskyňou nad vyvieračkou a Medvedími jaskyňami. V septembri 1985 objavuje Š. Mucha v Pichľavej chodbe ďalšie pokračovanie. Jedná sa asi o 40 m prevažne úzkych priestorov. V januári 1986 začalo vŕtanie a osádzanie pevných polygónových bodov v jaskyni.

V dňoch 6. až 9. februára 1986, počas spoločnej akcie, potápači s OS Ružomberok F. Koľbík, P. Jurčo, I. Šimkovič a Z. Hochmuth zameriavajú zatopené časti jaskyne /1., 2., 3. sifón/. Domáci jaskyniari sa pokúšajú pomocou elektrického čerpadla odčerpať sifón v Stratosférickej chodbe. Do chodby je vháňaný vzduch z tlakových fliaš. Napriek veľkému nasadeniu končí pokus neúspešne. Akciu dokumentujú filmári z OS Žilina na čele so S. Chmelom. Na záver bola jaskyňa nanovo zameraná /P. Staroň, Ľ. Kokavec, M. Súľovec, V. Čarnecký, bratia Nerečovci, M. Brežný, P. Pokrievka, P. Holúbek, J. Kleskeň, J. Ďugel, Ľ. Papaík, bratia Kubovci, M. Hanus, J. Ondrašák, A. Vallo, D. Toman, J. Mucha, Š. Mucha, Š. Kuna, bratia Piovarčovci/. 19. februára I. Adamko, P. Holúbek a I. Hrašková zameriavajú Povodňový kanál v dĺžke 106 m. Zamerané časti jaskyne tak dosahujú celkovú dĺžku 360 m. Tu popis histórie prieskumu zatiaľ končí. Ďalšie obdobie až po súčasnosť prinesiem v druhej časti článku v ďalšom čísle ročenky.

Zameriavanie jaskyne. Foto: archív SMOPaJ

Opis lokality Jaskyňa sa nachádza na konci Vrátnej doliny, neďaleko dolnej stanice kabínkovej lanovky v doline Krivánska rizňa . Je budovaná prevažne v sivých vápencoch a dolomitoch stredného triasu. Sintrová výzdoba je pomerne chudobná, keďže sa jedná o mladú jaskyňu so stále aktívnym vodným tokom. Vyskytuje sa iba v Pichľavej a Spľuhavenej chodbe vo forme nátekov a drobných sintrových výrastkov. Chodby majú puklinový, alebo rúrovitý tvar, pretiahnutý buď horizontálne, alebo vertikálne. Na hlavnom ťahu majú väčšie rozmery a v odbočkách majú charakter úzkych elipsovitých kanálov. Steny sú modelované lastúrovitými škrapmi rôznych rozmerov. V niektorých úsekoch sú na dne vyhĺbené krútňavové hrnce naplnené vodou. Chodby sú väčšinou založené na tektonických puklinách. Na ich križovaní sú najväčšie priestory / Rázcestie č. 2./. Sutina sa v jaskyni vyskytuje veľmi málo. Vo väčšom množstve iba

na Rázcestí č. 1. vo forme drobnej skalnej sute a ílovitý materiál v chodbe smerujúcej ku Kalnému sifónu. Vchod je situovaný asi 10 m nad výraznou krasovou vyvieračkou v malom skalnom brale v nadmorskej výške 750 m n. m.. Asi 50 m od vyvieračky smerom nahor sa v koryte potoka nachádza estavella. Potok nad vyvieračkou je väčšinu roka suchý. Voda ním preteká pri väčšom stave vody v jaskyni, keď estavella funguje ako vyvieračka, alebo pri mimoriadnych zrážkach. Vstup do jaskyne vedie cez asi 0,6 m široký a 1,5 m vysoký výrazne vyeorodovaný kanál. Ten v minulosti slúžil ako výtokový otvor z jaskyne. Po tom ako prejdeme cez kovový uzáver jaskyne, vchádzame do Vstupného dómu s umelým betónovým stropom. Ten bol vybudovaný po prepadnutí pôvodného stropu v roku 1994, ktorý bol zabezpečený drevenou výdrevou. Nachádza sa tu asi 3 m hlboká Sonda A. Vallu, ktorú v 90-tych rokoch začali kopať A. Vallo spolu s O. Štefkom. Je kopaná na tektonic-

kej línii v smere juhovýchod. Po prekonaní troch betónových schodov pokračujeme prudko klesajúcou elipsovitou chodbou. Na jej konci sa jaskyňa rozvetvuje na dva horizontálne smery. Naľavo do Pichľavej

J. Mucha a A. Vallo pri vyvieračke. Foto: Š. Mucha

chodby a napravo na hlavný ťah. Vstup do Pichľavej chodby tvorí oválny kanál s rozmermi asi 1 x 1 m a s dĺžkou 5 m, ktorý ústi do malého dómu. Ten sa rozvetvuje na dve časti. Smerom na sever do 50 m dlhej Muchovej chodby s prevažne úzkymi priestormi. Južné pokračovanie sa kolmo zvažuje do sondy Posledná možnosť, na konci ktorej počuť pretekajúcu vodu. V strope dómu sa ešte nachádza pekne zasintrovaný komín bez možnosti pokračovania. Vráťme sa opäť na hlavný ťah. Pokračujeme mierne prikrčený oválnou horizontálnou chodbou s malými jazierkami na dne. Na jej konci je 3 m dlhý železný rebrík, ktorým sa kolmo zostupuje na Rázcestie č. 1. Naľavo je smer do Spľuhavenej chodby a napravo pokračuje hlavný ťah. Spľuhavená chodba začína jazierkom s hĺbkou asi 30 až 40 cm. Výška stropu je tu cca 1,2 m. Za ním sa priestor zvyšuje a chodba prudko stúpa. Napravo, vo výške asi 3 m sa nachádza vchod do Spojovacej chodby. Priestory ďalej pokračujú horizontálnou plazivkou, ktorá klesá do blativého kanála, ktorý končí asi 4 m dlhým Kalným sifónom. Za ním sa chodba prudko stáča doprava a nasleduje horizontálny úsek v tvare písmena S. Za ním chodba stúpa a zatáča opäť napravo, až sa končí

nepriechodným zúžením. Vráťme sa opäť na Rázcestie č. 1. a pokračujme v hlavnom smere. Nasleduje nízky horizontálny úsek, ktorý sa po niekoľkých metroch dvíha do asi 3 m vysokej Vodopádovej chodby. Naľavo, takmer kolmo dole je odbočka, tzv. invázny ponor, v ktorom sa stráca vodný tok počas veľkého stavu vody. Je priechodný niekoľko metrov a potom sa zužuje. Vodopádová chodba po krátkom stúpaní prudko klesá do priestranného Nultého sifónu. Jeho hladina kolíše podľa vodného stavu. Pri dlhšom suchom počasí, alebo mrazoch býva úplne suchý. Za ním nasleduje členitá horizontálna chodba končiaca Rázcestím č. 2. Strop tu dosahuje výšku asi 6 m. Naľavo pokračuje vysoká chodba, ktorá pri strope ústi do Povodňového kanála. Ten sa po krátkom horizontálnom úseku zatáča prudko doprava, nasleduje krátky sifón, za ktorým chodba prudko stúpa dohora a zatáča doľava. Nasleduje členitý úsek úzkej kaná-

lovej chodby, ktorá viackrát mení smer a je prerušovaný krátkymi zatopenými časťami. Kanál končí Stratosférickou chodbou, uzavretou zatiaľ neprekonaným 6. sifónom /Sifón astronautov/. Vraciame sa opäť na Rázcestie č. 2. Hlavná chodba tu opäť prudko stúpa, potom nasleduje krátky horizontálny úsek, ktorý sa zvažuje do 1. sifónu /Sifón A. Vallu/. Na opis ďalších priestorov budem citovať Zdenka Hochmutha z jeho článku Podzemné hydrologické systémy v Malej Fatre, časť Opisy sifónov. 1. sifón, tiež Sifón Adama Vallu, 14 m, -3,2 m K sifónu sa zostupuje po strmom skalnom svahu vedúcom do jazierka rozmerov 2,5 x 1,5 m. Jazierko strmo klesá pod uhlom asi 30 stupňov. Sifón má oválny prierez priemeru asi 1,5 m, po cca 8 m dosahuje najhlbšie miesto. Tu je už tesnejší, v strope sa objavuje zvislá porucha, do ktorej sa v ohybe

P. Pokrievka, M. Brežný, V. Čarnecký, J. Ondrašák pred vchodom do Jaskyne nad vyvieračkou. Foto: archív SMOPaJ

smerom nahor dostáva šnúra, čo môže spôsobovať problémy. Sifón je statický, pretekaný iba pri zvýšenom stave a preto pomerne dosť kalivý. Výstupná vetva je tesnejšia, je strmá viac ako 45 stupňov, dno balvanovité. Jazierko na druhej strane má priemer asi 1,5 m. Odtokový sifón Na druhej strane prvého sifónu nasleduje riečisko, ktoré v mieste vtoku do jazierka 1. sifónu sa lomí vľavo /na západ/ a voda tu mizne v tesnej tektonickej poruche. Je to zrejme voda odtekajúca do neďalekej vyvieračky. Pokiaľ je známe, nik sa tu nepotápal, je to príliš tesné. Zaujímavý by tu bol výsledok stopovacej skúšky vzhľadom na vyvieračku, či estavellu. 2. sifón, tiež Sifón Trenčanov, 18 m, -4 m Medzi prvým a druhým sifónom existuje asi 25 m dlhé riečisko. Toto má rúrovitý prierez priemeru od 1 do 1,5 m, je kľukaté/ pozri mapa/, dno prakticky bez sedimentov, po ktorom tečie tok cez niekoľko bazénikov

J. Mucha v Jaskyni nad vyvieračkou. Foto: archív SMOPaJ

Pred Vodopádovou chodbou. Foto: J. Haráni

a perejí. Končí sa vstupným jazierkom 2. sifónu. Jazierko je hlboké asi 2,5 m na spôsob studne, priemeru asi 1,5 m. Na dne sa nachádza zúžené miesto s uvedenými britmi v strope, čiastočne poodbíjanými. Potápač s klasicky usporiadaným výstrojom tu má problémy. Kritické miesto je dlhé asi 2,5 m. Za ním je už chodba priestrannejšia, tu je aj najnižšie miesto sifónu v hĺbke asi 4 m. Odtiaľto už má chodba prierez vysokej pukliny širokej asi 1,5 m, ktorá pozvoľne stúpa asi 12 m k hladine výstupného jazierka. Sifón je málo kalivý, nakoľko je prietočný, dno pokrýva piesok a ostrohranná sutina. 3. sifón, tiež Sifón Vlada Žikeša, 50 m, -10 m Sifón sa začína jazierkom podlhovastého tvaru, do ktorého sa môžeme dostať nepríjemnou cestou po balvanoch z výstupného jazierka 2. sifónu. Na balvanoch na hladine i pod hladinou sú viditeľné stopy rozširovacích technických prác Vladimíra

Žikeša. Podľa jeho publikovaných údajov i svedectve účastníkov /E. Piovarči/, V. Žikeš najprv rozšíril vstup do sifónu a potom sa dostal s Ľ. Kokavcom do vzdialenosti 25 m. Tu znovu rozšíril úžinu a 1. 7. 1984 sa dostal ďalej o ďalších 25m. Tu je v jeho dne zúžene miesto, dole je však vidieť rozšírenie a dokonca aj riečisko. Na toto miesto sa dostal iba V. Žikeš. Tu je nevyhnutné usporiadanie prístroja na bokoch. Zhrnutie Obdobie od roku 1972, keď A. Vallo spolu s ďalšími členmi OS Terchová objavil Jaskyňu nad vyvieračkou, až po nové zameranie jaskyne v roku 1986 možno zhodnotiť ako veľmi plodné. Na malofatranské pomery prinieslo veľké postupy. Aj mapa od E. Piovarčiho bola významným posunom vpred. Je škoda, že bol publikovaný iba pôdorys a neboli domerané niektoré časti, takže nebola doposiaľ známa presná celková dĺžka jaskyne. Celková dĺžka podzemného systému sa udávala 620 m. keďže neboli všetky časti zamerané. Treba však vzdať hold všetkým generáciam jaskyniarom, ktorí prispeli k tomu, že Jaskyňa nad vyvieračkou je dnes najdlhšou v Malej Fatre.

Záver Tu moje rozprávanie o Jaskyni nad vyvieračkou zatiaľ končí. O rok sa vrátim s pokračovaním. Bude v ňom novodobá história jaskyne až po súčasnosť. Zhodnotíme ďalšie možnosti a potenciál jaskyne. Najdôležitejšou časťou bude nová kompletná mapa, ktorá sa veru nerodila ľahko. Jaskyňu sme museli skoro celú nanovo zamerať. Jediný, kto nám vyšiel v ústrety bol Zdenko Hochmuth, ktorý nám poskytol meračské údaje zo zatopených častí. Nebudú chýbať doteraz nezamerané časti, ako sú priestory za Kalným sifónom a Muchová odbočka v Pichľavej chodbe. Keďže údaje máme spracované v Therione , samozrejmosťou bude rozvinutý rez a 3D mapa. Takže o rok opäť v ročenke Jaskyne a hory. Použité zdroje: Historiografia speleologického prieskumu Krivanskej Malej Fatry, Eduard Piovarči, Sinter 2/1994, Problémy speleologického prieskumu podzemných vodných tokov na Slovensku, Zdenko Hochmuth 2000, Nový objav: Jaskyňa vo Vrátnej, Pavol Mitter, Krásy Slovenska 1972, Historický prehľad činnosti a dosiahnuté výsledky oblastnej skupiny SSS č.33 Aquaspel, Tibor Sasvári, Spravodaj 1/1999 - Archív SMOPAJ

Estavella nad Jaskyňou nad vyvieračkou vo Vrátnej doline. Foto: J. Haráni

Július Satinský - Expedície 1973-1982 Ivana Poláková

V lete sa mi náhodne dostala do rúk publikácia s názvom Expedície 1973-1982 od Júliusa Satinského, ktorá vyšla v r. 2011 vo Vydavateľstve Slovart. Oslovila ma hlavne špičková grafická úprava z dielne renomovaného trnavského štúdia Pergamen. Finálny výsledok jeho činnosti má podobu diela, ktoré je naozaj úžasné a neopísateľné... Keďže nezabudnuteľný humorista, herec, dramatik, spisovateľ a dnes už viem, že aj vášnivý turista Július Satinský (19412002) by oslávil 20. augusta svoje 75 narodeniny, dovoľujem si napísať týchto pár riadkov. Ide o výber z cestovných denníkov,

Náčrt expedície Li-li (osobný archív Lucii Satinskej).

ktoré si Július Satinský počas jednotlivých expedícií brával so sebou, so železnou pravidelnosťou ich s príslovečným nadhľadom a šarmom komentoval, glosoval a ilustroval, netradične dopĺňal a vtipne aktualizoval. Každá z expedícií bola pripravená starostlivo a do najmenších detailov a musela mať svoj názov: 1973 - Expedícia „Li-li“ (298 km) 1974 - „Pomerenke“ - Slovenské Rudohorie /Zvolen – Košice/ 1975 - „Macaluzo Vincenso“ - Nitra – Vernár (282 km) 1979 - „Oscar Wilde“ - Čadca – Luhačovice 1980 - „Ernest „ - Južné Čechy – Jindřichův

Hradec – Písek 1982 - „Karolína“ - Centrálne Alpy - Guibing a samozrejme heslo dňa, vytýčenú trasu, časové zretele, zastávky, resumé... V takto koncipovaných denníkoch, samozrejme, nemôžu absentovať mapy, rukopisné poznámky, prehľadné záznamy o občerstvovacích staniciach, fotografická dokumentácia, situačné náčrty, rôzne odkazy na historické udalosti a konkrétnych ľudí (prevažne priateľov), rôzne zaujímavosti, pikantérie i skutočné prekvapenia. Expedície sa vyznačujú vysokou dokumentárnou aj literárnou hodnotou, všetky trasy sú opísané veľmi podrobne a nie je problém kedykoľvek ich zrekonštruovať. Napríklad Expedícia Li-li – Pešo Ligapasáž – Liptov. Július Satinský spolu s Petrom J. Oravcom prešli pešo za 15 letných dní (od 18. 7. do 1. 8. 1973) spolu 287 kilometrov, čo zvládli za 102 hodín a 50 minút. Za hodinu absolvovali priemerne 2, 813 km, denne to bolo priemerne 19,13 km, pričom každý deň poctivo šliapali priemerne vyše 6 hodín. „ V noci svieti na nás mesiac a lúky sú krásne. Spať pod holým nebom, keď je jasno – najväčšia rozkoš, akú poznám! Zo senníka opäť vidno všetky hviezdy, mesiac. Sme najšťastnejší blbci na svete! Sme tuláci! Po niekoľkých rumoch v krčme spíme ako zare-

Zľava: Vlado Bednár, Tomáš Janovic, Július Satinský (osobný archív Lucii Satinskej)

Na expedícii Karolína (osobný archív Lucii Satinskej)

zaní. Seno vonia tak omamne, že som si nad ránom musel od tej vône odpočinúť. Tú vôňu sa nám v noci nepodarilo prebiť! ... Naše telá sú už odo dneška definitívne vozidlá TIR. Sme „tiráci“! Sme aristokrati medzi turistami a trampmi! Opovrhujeme „ jednodennými“ a dvojdennými“ pešiakmi. Ideme svojou diaľkovou trasou na neradi spomaľujeme.... Priznávame úprimne: kríza pomaly prichádza. Bolí nás každý krok, každý pohyb...Telo si zvyklo na váhu batohu. Teraz je lepšie mať batoh na chrbte. Keď ho dá človek dolu, všetko sa rozbolí. No – uvidíme! .“ (J. Satinský, s. 15, 19) Július Satinský alias Tiger absolvoval svoje expedície s viacerými jeho kamarátmi a príbuznými. Nechýbali medzi nimi spisovatelia Vlado Bednár alias Ataman (lebo je mocný) a Tomáš Janovic alias Oscar, Paľko Lajda – Júliusov švagor, či divadelný režisér Peter J. Oravec, Karol Mičieta alias Kempes – botanik a rektor UK... Ale Milana Lasicu 41

by ste určite nenašli. V prílohe nájdeme dokonca súpisy potrebnej výbavy na jednotlivé expedície spolu s mapou ešte Československa s vyznačenými trasami. Knižka určená pre „nás“ vyšla vďaka autorovej dcére - Lucii Satinskej, ktorá v edičnej poznámke uvádza, že: „Denníky z expedícií boli v rukopise bohato ilustrované a mali svoj osobitný grafický charakter. Snažili sme sa to čo najvernejšie preniesť aj do knižnej podoby. Vzhľadom na to, že išlo o rukopisné texty nijako neupravované a písané rukou (plniacim perom), redakcia textu bola náročná. Lexiku sme ponechávali nezmenenú, zachovávajúc bohatosť a osobitosť otcovho jazyka. Objavujú sa tu teda jeho povestné neologizmy, ale aj bohemizmy a pod.“ (s. 160).

Na expedícii Li-li (osobný archív Lucii Satinskej)

Kde sú časy, keď sme boli chlapci rúči? Dnes vám nikto lesnú vôňu nezaručí. Či si, starci spomínate? Šaštín, Kúty... Veď sme tuná vymetali všetky kúty. Kde sú časy, keď sme boli chlapi švárni? Dnes už každý dýcha vône z konzervární. To všetko o troch starcoch na výlete. O plecniaku, ktorý vláčia v zime, v lete. A v plecniaku lesné vône svojho kraja. Starec Vlado, potom starec Julo a ja.

Výbava do hôr - príloha publikácie Expedície 1973-1982 (osobný archív Lucii Satinskej)

(1982 Tomáš Janovic)

OSM - digitálne mapovanie pre jaskyniarov a turistov Miroslav Jurečka

Pri našich potulkách po prírode Liptova sme neraz pri hľadaní dier blúdili terénom. Objavovali sme dávno objavené diery v skalách, ktoré sme často hľadali po lesných chodníkoch. Tieto lesné chodníky zdanlivo viedli odnikadiaľ nikam. Nečudo, že naša záľuba si postupne vyžiadala potrebu GPS navigácie v teréne. Prvé jaskyne a zaujímavosti sme zamerali GPS už niekedy v roku 2001. Práve vtedy vznikla potreba nakresliť nielen mapu podzemia, ale aj mapu okolia povrchu jaskyne. Prvé navigácie mali v sebe len schématickú mapu, ale priniesli do jaskyniarstva a turistiky dovtedy nevídanú a zásadnú vec. Konečne sme v reálnom čase videli, kde sa nachádzame a podľa predpripravenej trasy sme sa vedeli vydať správnym smerom bez bezcieľneho blúdenia. Napomohli tomu aj prvé verejné ortomapy, ktoré boli dovtedy často tajným a nedostupným vojenským materiálom. Postupne prišli ďalšie a presnejšie prístroje, ktoré v sebe obsahovali aj

prvé vektorizované mapy. V roku 2008 sa objavujú prvé dotykové GPS. Ich mapové podklady boli na tú dobu už pomerne presné, no nebol problém zablúdiť pre nepresnosť dát v mape aj na turistickom chodníku. Dáta v mape sa nedali zmeniť, boli licenčne uzavreté a tak bolo treba v teréne neustále improvizovať. Keď som písal v roku 2008 článok o nových objavoch v jaskyni na Hučiakoch, SMOPAJ - zoznam jaskýň bolo veľmi ťažké popísať polohu jaskýň v zložitom a členitom teréne. Hľadal som teda mapu, do ktorej by som prehľadne všetky jaskyne a okolité krasové javy zakreslil. Na moje prekvapenie som zistil, že všetky mapy sú komerčne licencované (na neziskovú publikačnú a akademickú prácu nepoužiteľné) a voľná mapa, do ktorej by som bez problémov licencií

Mapa Ružomberka a okolia z roku 1850.

zakreslil terén a jaskyne v praxi neexistuje. Tak ako mnoho článkov v Spravodaji SSS, mal aj tento článok bez mapy popisovaných krasových javov len chabú lokalizačnú hodnotu. Niekedy vtedy som začal túto vec veľmi vážne riešiť. Mnohé jaskyne sme vôbec nevedeli po čase nájsť a museli sme ich objavovať znova a znova. Postupom času vznikla v SMOPaJ unikátna zbierka zoznamu jaskýň, v ktorom existovali len nekonečné odkazy na články, ktoré ich popisujú podľa dobovej kartografie v literatúre. Tento zoznam vytvoril kolektív autorov, ktorý si s ním dali neskutočne mravčeniu prácu. Čerpá z jaskyniarskej literatúry, technických denníkov, identifikačných kariet, tlačovín, písomností z dokumentačných fondov SMOPaJ, z webových stránok oblastných skupín a klubov SSS. Články z jaskyniarskej literatúry sú neraz staré, tridsať, štyridsať a dokonca aj päťdesiat rokov. Práve tu sme boli konfrontovaní so skutočnosťou, že rôzne geocatching služby voľne dostupné na internete mali lepší lokalizačný systém krasových javov ako miestni jaskyniari. Existuje síce voľne dostupný zoznam jaskýň, ale samotná poloha jaskyne je často neznáma či nedostatočne opísaná. Okrem toho opis polohy najmä v starších materiáloch už nezodpovedá skutočnosti. Lúka medzičasom vysadená stromami, chodník, ktorý už neexistuje. Mnohé polohy jaskýň, ktoré boli nájdené v poslednom desaťročí sa museli znovu objavovať. Pre zmenený terén bolo častokrát náročné nenápadný portál podľa popisu nájsť a často prebehlo aj niekoľko akcií, kým sa ho podarilo skutočne objaviť. Vplyvom klimatických zmien došlo k zosuvom pôdy, les vyhorel, alebo podľahol rozsiahlej, neprekonateľnej kalamite. Terén sa v tom prípade mení na nepoznanie. V chránených územiach, kde sa jaskyne často nachádzajú, sa takáto nepriechodná kalamita nelikviduje z dôvodu ochrany a prirodzeného vývoja. Toto často spôsobuje neustále meniacu trasu prístupu. V jaskyniarskej literatúre a v zozname 44

jaskýň sa nachádzajú stovky jaskýň o veľkosti od troch do päťdesiatich metrov bez relevantného popisu. Nikto nevie, kde sa tieto jaskyne reálne nachádzajú a či vôbec existujú. Doba, keď boli jaskyne „tajné“ a v histórii často vypĺňali vojenské strategické objekty, je dávno za nami. V dnešnej technickej dobe, ešte donedávna plnej neuveriteľnej konvenčnej vojenskej techniky, už takáto možnosť odpadá. S napätím som čítal mapovacie dobrodružstvá Jána Volka Starohorského. Sám a za pomoci svojich študentov, bez družíc, leteckých ortofoto podkladov, GPS a dronov prešiel každý hrebeň a dolinu, v ktorej prevrátil takmer každý kameň. Toto mapovanie prebehlo pred takmer sto rokmi. Pri tomto mapovaní mu údajne armáda zakázala zakresliť do jeho komplexnej geologickej mapy Liptova kras Hučiakov pod Salatínom v Ludrovskej doline len preto, že jaskyne v ňom boli v tej dobe vedené ako vojenské objekty špeciálneho určenia. Dnes sú všetky jaskyne (o ktorých štát vie) chránené a majú najprísnejší štatút ochrany, ktorý často zabraňuje ich totálnemu zničeniu. Paradoxne ich neohrozujú okoloidúci ľudia, ale rôzne okolité faktory zmeny terénu. Dostávajú sa často aj do dráhy dnešnej modernej a nešetrnej výstavby lesných zvážnic drevospracujúceho priemyslu. Lesný traktor dnes nepotrebuje ani cestu. Ide cez les a zabára sa do terénu. Ľahko môže takto dôjsť ich totálnemu zničeniu. Tieto zvážnice často netušene križujú nenápadné vchody do bezvýznamných dier, ktoré sa možno v budúcnosti otvoria cestu do veľkých jaskynných systémov. Tieto dôvody a samozrejme aj potreba ich komplexného výskumu a ochrany, si vyžaduje v dnešnej dobe poznať, kde sa tieto jaskyne v teréne nachádzajú. Slovensko je celé pokryté kompletnou škálou vrstiev dát. Na konferencii ITAPA 2016 predstavili rpi.gov.sk

budúci Register priestorových informácií (https://rpi.gov.sk/), jeden zo štyroch základných registrov štátu. Priestorové informácie sú údaje o objektoch, ktoré sa v minulosti zhromažďovali prevažne v papierovej forme. Denne vzniká množstvo údajov, ako sú napríklad polohopisy, výškopisy, vlastnícke práva, enviroinformácie, dopravné siete či geologické záznamy. Keďže pochádzajú z rôznych zdrojov, často majú rôznu kvalitu a aktuálnosť. Štát už avizoval, že by sa to teraz malo zmeniť a dáta by sa mali zrejme objaviť v už spomínanom Registri priestorových informácií. V roku 2010 sa realizoval projekt pod patronátom štátnej ochrany prírody a v krátkom časovom období sa zameriavali niektoré jaskyne pomocou GPS prístrojov do špecializovanej databázy s názvom Speleo K. Zoznam polohy jaskýň je však pre bežného jaskyniara bohužiaľ nedostupný. Celá filozofia projektu je uzavretá, čo znemožňuje ich reálnu aktualizáciu a možnosť overiť platnosť nameraných dát. Podľa ústnych informácii od jaskyniarov, ktorý tento projekt zameriavania realizovali, zoznam obsahuje súradnice jaskyne, jej popis a fotografickú dokumentáciu. Len málokto si pri tomto projekte uvedomil, že súradnicové údaje, namerané za pomoci GPS, sú síce napohľad užitočné, ale v zložitom horskom a skalnatom teréne úplne nepoužiteľné. Ak pevná súradnica odkazuje na miesto, na ktoré sa nevieme v teréne dostať, je nepoužiteľná. Jaskyne sa často nachádzajú na nedostupných skalných radoch a tak informácia o prístupe k jaskyni má neoceniteľnú hodnotu. Prieskumníkovi budú namerané koordináty mnohých jaskýň úplne nanič a budú nepoužiteľné aj keď pozná ich výškový profil. Okrem toho jaskyne sú cez leto v hustom poraste kosodreviny bez presekaného chodníka úplne nedostupné. V skalnom teréne niekedy koordináty dovedú jaskyniara na vrchol skaly. Často neodhalia prístup k jaskyni cez stredový sutinový svah a ľavý skalný rad skál,

ktoré ho privedú k nenápadnému portálu v masíve kolmej skaly s výškou stoviek metrov. Aby mali takéto zemepisné koordináty geografickú hodnotu, pri lokalizácii jaskyne je nevyhnutné uviesť aj spôsob možnosti prístupu k jej vstupnému portálu. Je teda potrebné, popri zameraní polohy vstupu do jaskyne, zakresľovať do mapy aj dáta o prístupe k jaskyni. V takejto mape by sme okrem jaskýň mali spraviť aj schému prístupového chodníka, databázu vyvieračiek, skalného masívu, vodných tokov a ich ponorov. Naše zameriavanie ukázalo, že až po takejto komplexnej analýze povrchu môžeme logicky objaviť ďalšie jaskyne. Keďže štátna databáza je radovému speleológovi uzavretá, nezostáva nič iné, ako si vytvoriť vlastnú súkromnú databázu. Keďže okolitý terén pozná najlepšie miestny speleológ, má takáto databáza vyššiu aktuálnu a výpovednú hodnotu. Je len na ňom, či a v akom rozsahu tieto dáta sprístupní ostatným. O tom, že takéto súkromné databázy existujú potvrdzujú dáta jaskyne Plavecké Podhradie jaskýň okolia Bratislavy, Plaveckého podhradia (http://plavecke-podhradie.oma.sk/priroda/jaskyna), Trnavy, Strážovských vrchov (http://mojtin. oma.sk/priroda/jaskyna), Banskej Bystrice, Muránskej planiny a Slovenského krasu. Takáto súkromná databáza by určite nemala konkurovať štátnemu zoznamu. Naopak mala by ho vylepšovať a byť zdrojom pre ďalšie namerané dáta. Je len na škodu veci, že k štátnej databáze nemajú autorizovaný prístup aj jaskyniari, ktorí by ju pod odborným vedením neustále aktualizovali. Dnešné GPS zariadenia, určené pre nekomerčné využitie (hlavne na turistiku), už nie sú lacné čínske hračky, ktoré majú, podobne ako prvé mobilné zariadenia využívajúce lokalizáciu, odchýlku 20 metrov. Po správnom nastavení a kalibrovaní polo45

GPS navigácia Garmin-Oregon-700-750-750t

hy dokážu turistické navigácie Garmin dosahovať slušné presnosti. Zariadenia disponujú rôznym typom a kombinácie navigácie začínajúc GPS americkým (NAVSTAR), ruským (GLONASS), indickým (IRNSS), čínskym (BeiDou-2) a končiac európskym (Galileo). Zariadenia obsahujú aj doladenie cez systém WAAS/EGNOS (European Geostationary Navigation Overlay System). Takéto zariadenie dokáže zameriavať objekty v teréne s vysokou presnosťou. Pri spriemerovaní polohy ešte presnejšie, čo pre naše potreby zameriavania portálov jaskýň plnohodnotne postačuje. Navigácia Garmin, ktorá nám toto všetko zabezpečí je už cenovo dostupná. Používané GPS navigácie je možné zakúpiť aj v internetových bazároch 46

za priaznivé ceny, ktoré si v dnešnej dobe prakticky môže dovoliť každý jaskyniar alebo turista. Pred desiatimi až pätnástimi rokmi by si takýto online projekt málokto vedel predstaviť. Niektorí zástupcovia staršej generácie si verejnú digitalizáciu terénu nevedia v praxi ani predstaviť. Pritom niektorí jaskyniari nemajú problém vyvesiť na web aj online digitálnu mapu podzemia jaskyne, alebo zverejniť knižne celý atlas jaskyne. Nemôžeme sa tváriť, že sa nás to netýka a jednoducho nebudeme robiť to, čo už celé roky robia státisíce ľudí na celom svete. Žijeme v dobe ďalšej informačnej revolúcie. Revolúcie, kde zhromaždené dáta majú svoju databázovú hodnotu a tú musíme vedieť rozumne a komplexne využiť. Takéto uvažovanie naráža často na nepochopenie. Možno vám dnešná doba a informačná technika pripadá výnimočná a niečím zvláštna. Možno už technika prekročila tú hranicu, za ktorú nikdy ísť nemala, pretože to bude koniec takého sveta, aký poznáme. Odpoveď znie: Áno aj Nie. Dnešná doba nie je nijak výnimočná. To, čo zažívame, zažívali aj naši predkovia. A nie je to tak dávno. Na konci osemdesiatych rokov sa čitateľ VTM tak rozčuľoval nad pozornosťou, venovanou počítačom, že napísal do redakcie o tom, aká je mladá generácia: „nevie derivovať, integrovať, nevie spočítať trojbodový súbeh superhetu. Vie len fajčiť, predčasne robiť deti a hrať sa na počítačoch. Pred desiatimi rokmi sa čitateľ amatérskeho rádia sťažoval, že redakcia dáva veľký priestor mikroprocesorom. Podľa neho to bola pominuteľná móda, ktorá opadne a svet sa zase vráti k poctivým tranzistorom a hradlám. Nikto súdny by totiž mikroprocesor nepoužil na niečo skutočne dôležité. V dnešnej dobe dostupností informácii a moderného výskumu by sme očakávali, že logicky vznikne nejaká spoločná nadvrstva otvorenej mapy, do ktorej by každá jaskyniarska skupina zapisovala koordi-

Mapa línií starých banských chodieb.

náty jaskýň. Každý turista alebo okoloidúci by mohol zaznačiť novú náhodne nájdenú jaskyňu, alebo prepadlinu, ktorú by sme mohli následne preskúmať. Komplexne by sa digitalizovali aj tony papierových technických denníkov a identifikačných kariet, v ktorých by sa jednoduchšie vyhľadávali informácie. Vytvorilo by sa súborné dielo, ktoré by poskytovalo údaje k výskumu ďaleko do budúcnosti. Pekným príkladom je

verejné mapovanie starých banských diel Štátnym geologickým ústavom Dionýza Štúra (ŠGÚDŠ) na adrese http://mapserver.geology.sk/sbd. Tento server umožňuje zapnúť dokonca aj vrstvu línie banských chodieb vzhľadom k povrchu. Nemenej zaujímavý je aj spoločný projekt geodetov, projektantov a stavbárov pod názvom GPS team. K nemu je možné voľne pristupovať na adrese http://cmaps.gpsteam.eu/.

Mapa Cmap.GpsTeam.eu a vrstva poľovníckych chodníkov Národného lesníckeho centra v Demänovskej doline.

Záujemca o prieskum terénu si môže navoliť s pestrej palety kartografických materiálov a vrstiev, ktoré prekryje ľubovoľnou ortomapou. Pre dobrovoľných jaskyniarov v súčasnej dobe oficiálne neexistuje žiadny dostupný a otvorený nástroj, ktorým by mohol v teréne objavené jaskyne zameriavať, digitalizovať ich polohu v priestore a na povrchu a automaticky ich databázovo zaraďovať do súborných celkov. Preto som pre naše potreby musel hľadať špecifickú alternatívu. Hľadal som teda projekt, kde by sme zakreslili všetky naše jaskyne digitálne tak, aby už nemal nikto nikdy problém lokalitu opätovne navštíviť, objaviť ďalšie jaskyne a komplexne tak spojiť do jedného výskumného celku. Požiadavky na projekt boli: 1. aby ho vedel každý ovládať a kedykoľvek nový objekt dokázal zaznačiť do mapy, 2. aby sa dal nahrať do GPS navigácie, kde by sa generoval rendering na dennej báze, 3. aby neustále prebiehal vývoj a mohla byť do neho zapojená široká komunita ľudí,

OpenStreetMAP - Liptov.

4. aby databáza jaskýň a zakreslenie nameraných dát bola na neziskovej báze V celosvetovom, ako i slovenskom priestore existuje niekoľko mapových systémov. Väčšina z nich má nedostatky, ktoré sťažujú alebo znemožňujú ich použitie v akademickom prostredí: 1. dáta aj softvér majú proprietárnu licenciu, 2. je problematické zanášať zmeny do dát, 3. rozsah typov možných objektov v dátach je veľmi úzky, 4. je problematické vytvárať prispôsobené vizualizácie a exporty. Tieto požiadavky plne spĺňal slovenský projekt Freemap, ktorý je priamo naviazaný na celosvetový systém OpenStreetMap. Do tohto systému sú zakreslené aj jaskyne v Českej republike, na Morave, Poľsku a Maďarsku. Projekt OpenStreetMap zastrešuje OpenStreetMap Foundation so sídlom v Spojenom kráľovstve, ktorá vznikla v roku 2006. Organizácia zabezpečuje prevádzku serverov. História projektu siaha do roku 2004. Od toho času má celosvetovo registrovaných viac ako 500 000 používateľov, z ktorých 10% pravidelne prispieva

k tvorbe mapových dát. Systém pôvodne slúžil a dodnes sa primárne požíva na podrobnú digitalizáciu máp Francúzska ako aj Belgicka. Postupne sa rozšíril do celého sveta. Pri pohľade na dnešnú mapu si treba uvedomiť, že ešte v roku 2007 bolo mapovanie Slovenska robené od čistej nuly a bol to úplne čistý nepopísaný list papiera.

Preto je najlepšie vytvárať mapy podľa reality v oblasti, ktorú užívateľ pozná. K dispozícií je aktuálne ortofotografický podklad Bing a Mbox. Ak prispievateľ vlastní GPS prístroj, môže vytvárať mapu aj na „miestach, kde žijú draci“. Stačí zaznamenať trasu po rôznych uliciach, vizualizovať ich na (prázdnej) mape, obkresliť cesty

Mapovanie - Salatín - NízkeTatry - komplexná mapa.

Projekt od vtedy prešiel mnohými exportami satelitu Landsat, Katastrálneho úradu, SRTM (výškové profily pre vrstevnice), Slovenská správa ciest, Kataster SR, SHMÚ, Národné lesnícke centrum, Štatistický úrad SR, mapové ikony SJJB a iné. Na Slovensku je niekoľko datasetov, ktoré sú naimportované do databázy. Najväčšie sú údaje o obciach zo Štatistického úradu SR, vrstva Wikipédie a údaje zo Štátnej ochrany prírody (národne parky, rezervácie, ochranné pásma a iné environmentálne informácie). Používanie iných ortofoto podkladov (napr. známych Google.com, mapy. atlas.sk, alebo Mapy.cz) nie je z licenčných dôvodov možné a neumožňujú ich používanie pri vytváraní mapy OpenStreetMap. Taktiež sú tieto mapy často nepresné (napríklad obsahujú zámerné chyby, podľa ktorých sa dá ľahko identifikovať kópia).

a zaznačiť ich kvalitu a názvy. Je nutné povedať, že výsledkom práce jednotlivých „mapperov“ nie je grafická mapa, ako ju mnohí poznajú v papierovej či elektronickej podobe. Výsledkom sú len dáta (informácie) o jednotlivých objektoch (cesty, chodníky, budovy a pod.) a vzťahoch medzi nimi (napr. turistický chodník je tvorený viacerými lesnými či asfaltovými cestami a pod). Všetky tieto informácie sú uložené v jednej obrovskej databáze na serveroch projektu OSM. Mapa je slobodná v zmysle licencie Creative commons Attribution-Share Alike 2.0 Generic. Licencia umožňuje použitie dát (kopírovať a upravovať dáta) pri dodržaní dvoch podmienok: označiť zdroj dát a licencovať upravené alebo kopírované dáta pod rovnakou alebo podobnou licenciou. Rovnaká licencia je používaná aj na projekt Wikipédia. Pred49

seda predstavenstva občianskeho združenia Freemap Ing. Jozef Vince a predseda KST Peter Perhala podpísali 29. júla 2011 Dohodu o spolupráci, ktorej oficiálne mapy KST cieľom je obojstranne prispieť k zvýšeniu záujmu verejnosti o turistiku poskytovaním kompletných a aktuálnych mapových podkladov pre turistickú verejnosť. Oficiálnu Freemap mapu Klubu slovenských turistov preto nájdete priamo vloženú na stránke webu KST a na internetovom linku http://mapy.kst.sk/ . Členovia jaskyniarskej skupiny v Ružomberku digitalizujú do OSM povrch Liptova tri roky. Ich snaha bola podporená aj komplexným mapovaním terénu, stoviek kilometrov poľovníckych a lesných chodníkov, vyvieračiek, ponorov, skalných masívov, prepadlín a závrtov. Vzniklo tak komplexné, voľne dostupné dielo, ktoré doteraz takto len málokto zosumarizoval. Aj preto máme na Liptove ku koncu roka 2016 za pomerne krátke časové obdobie, popri te-

Projekt OMA.sk - databáza jaskýň na Liptove.

rénnych informáciách, zameraných aj 324 jaskýň a ich počet pri výskume a prieskume stále narastá. Celkovo bolo doteraz komunitou turistov a jaskyniarov do tohto projektu na území SR zameraných: 841 jaskýň http://slovensko.oma.sk/priroda/jaskyna 101 prepadlín a závrtov http://slovensko.oma. sk/priroda/prepadlina 266 banských štôlní http://slovensko.oma. slovensko.oma.sk sk/turistika/stolna Adresa slovenského projektu Freemap je http://www.freemap.sk Adresa celosvetovej mapy projektu OSM je http://www.openstreetmap.org/ Dáta freemapSKtopo môžeme jednoducho nahrať aj do GPS navigácie . Mapa je určená pre navigačné zariadenia značky Garmin. Jedná sa o turisticko-cyklistickú

mapu vytvorenú z dát projektu OpenStreetMap. Použité vrstevnice sú z projektu SRTM. Aktuálna mapa, ktorej aktualizácie sa dajú denne stiahnuť, je na: http://download.freemap.sk/garmin Treba postupovať podľa priloženého návodu. Nejde o žiadnu zložitú operáciu. Obyčajne pre väčšinu zariadení freemap.sk je potrebne stiahnuť súbor FreemapSKtopo.gmapsupp.zip. Ten treba rozbaliť v počítači a cez USB port prekopírovať do hlavného adresára zariadenia. Nástroje a software, ktorými sa dáta zakresľujú do máp OSM.org, môžeme rozdeliť na webové a softwarové. Editovanie

mapy, pridávanie nových ulíc, alebo bodov záujmu je veľmi jednoduché. Na editovanie slúži niekoľko programov (stačí si vybrať jeden z nich):

Mapa v GPS navigácii Garmin-Závrty v Machnatom pod Salatínom

Mapa v GPS navigacii Garmin-Dierova pri Vlkolinci

1. Online iD - je napísaný v JavaSript-e, stačí Vám web prehliadač 2. Online Potlatch - flash aplikácia do web prehliadača 3. Offline Merkaartor 4. JOSM - Odporúčam použiť tento program Počítačový program JOSM: Je to multiplatformová aplikácia v jazyku Java na nainštalovanie do vášho počítača. Dá sa teda používať vo všetkých bežných operačných systémoch Windows, MAC

JOSM-pohľad do mapového editora.

a LINUX (Debian, Ubuntu, Mint). Na stiahnutie tu: https://josm.openstreetmap.de/ . Program má širokú podporu a komunitu. Aktualizácie testovacích verzií sú aktualizované niekoľkokrát denne a ostrá (latest) verzia vychádza raz za pár dní. Popis a návod na obsluhu programu by zabral samostatný blog, čo nie je účelom tohto článku. Vo všeobecnosti v teréne zapisujeme zemepisne body do mapy. Po ukončení akcie uložíme prejdenú trasu a stiahneme namerané dáta (vo formáte *.GPX) z GPS zariadenia do počítača. Trasa a body (napr. jaskyne) majú samostatný súbor. Napríklad: 1. Trasa_Bukovec 10-12-2016.gpx 2. Zemepisné body_10-DEC-16.gpx Takto stiahnuté súbory otvoríme v nainštalovanom programe JOSM. Cez tretiu ikonu zľava v nástrojovej lište (alebo klávesová skratka CTRL+SHIFT+DOWN (šípka dole) označíme územie ktoré chceme upraviť. Označíme iba územie, ktoré potrebujeme. Väčšie územia o rozlohe okresov sa naraz sťahovať nedajú a v prí52

pade potreby ich sťahujeme po častiach. Po stiahnutí údajovej vrstvy môžeme vkladať dáta podľa tagov v hornej nástrojovej lište. Program má podobne ako Therion (program na mapovanie podzemia) mnoho predvolených tagov a stovky ďalších, ktoré nájdeme na http://wiki.openstreetmap. org/wiki/Cs:Značka Dáta vkladáme opatrne a to tak, aby sme nepoškodili ostatné vložené dáta. Po ukončení a zakreslení dát, treba previesť nahratie dát na server. Cez štvrtú ikonu zľava v nástrojovej lište (alebo klávesová skratka CTRL+SHIFT+UP (šípka hore). Dáta sa vyrenderujú v OpenStreetMap.org vo formáte 2D takmer okamžite alebo do pár desiatok minút. Na Freemap. sk (mapa v 3D) sa dáta uzatvárajú k polnoci daného dňa. Následne sa v noci renderujú na serveroch v Bratislave a k obedu nasledujúceho dňa sa zobrazia na mape. Cesty, chodníky, potoky a iné líniové objekty sa renderujú priebežne. POI body, ako napr. jaskyne sa pre zložitejšie rozloženie v mape renderujú zoznam OSM tagov

zhruba raz mesačne. Článok v krátkosti predstavil projekt OpenStreetMap a Freemap, ako naozaj voľne dostupnú, a slobodnú wiki mapu sveta. Načrtol dôvody jeho vzniku, históriu, základy fungovania a použitie v praxi. Predstavil mapu ako sieť, ktorá je vizualizovaná niekoľkými spôsobmi. Článok tiež v krátkosti ukázal možné nadstavby nad základnú mapu a poukázal na možnosti využitia v jaskyniarskom výskume a s tým súvisiacich problémoch pri navigácii v teréne. Literatúra: 1. BELLA, P. - HLAVÁČOVÁ, I. - HOLÚBEK, P., 2014: . Zoznam jaskýň Slovenskej republiky (Zoznam jaskýň k 31.12. 2014), SMOPaJ, SSJ, SSS, Lipt. Mikuláš, 2. Freemap Slovakia Wiki http://wiki. freemap.sk/

3. Mapy Habsburskej ríše http://mapire.eu/ en/ 4. OpenStreetMap – slobodná wiki mapa sveta http://www.posterus.sk/?p=8168 5. P. Gažík: Geografický informačný systém a dokumentácia jaskýň / Geographical information system and documentation of caves, Aragonit 14/2, 2009 6. ŠTÁTNA OCHRANA PRÍRODY SLOVENSKEJ REPUBLIKY, VÝROČNÁ SPRÁVA ZA ROK 2008, Počítačová evidencia jaskýň na Slovensku, strana 28. 7. 7. Register a zoznam jaskýň k 31.12.2014 – SMOPaJ - http://www.sss.sk/index.php/ cinnost-sss/83-novinky/732-register-a-zoznam-jaskyn-k-31-12-2014-smopaj 8. WikiProject Slovakia http://wiki.openstreetmap.org/wiki/WikiProject_Slovakia

Nízke Tatry - od Skalky na Dereše. Foto: M. Jurečka

TURČIANSKA CYKLOTURISTIKA PO SLOVENSKU

Renáta Šajgalíková, Ľudovít Kubáni Otvorenie cyklokorytničky Začiatkom júna, v sobotu skoro ráno, som spolu s Bacilom a našimi bicyklami vyrazila na mojej „felde“ do Ružomberka, aby sme boli priamo účastní slávnostného otvorenia novovybudovanej cyklistickej trasy – cyklokorytnička. Cyklokorytnička je náučno - relaxačná trasa pre peších turistov, bežcov a cyklistov na horských bicykloch z Ružomberka do Korytnice. Cyklokorytnička vedie vo väčšej časti po pôvodnej trase železnice a ponúka všetkým návštevníkom, či už pre peších alebo na bicykli, krásy a zaujímavosti Revúckej doliny.

Oficiálny začiatok cyklo chodníka. Foto: Ľ. Kubáni

Trasa cyklokorytničky bola z Ružomberka po Liptovskú Osadu čiastočne upravená pre cykloturistov v roku 2001. Od Liptovskej Osady až po Korytnicu bola postupne upravovaná a budovaná od konca roku 2015 do jari 2016. Trasa je svojím charakterom rovinatá a vhodná naozaj pre každého. Napriek tomu je prejazd na horskom bicykli odporúčaný na vlastnú zodpovednosť. Väčšina trasy nemá asfaltový povrch a na troch miestach križuje štátnu cestu E 77 Ružomberok – Banská Bystrica, kde je potrebná zvýšená pozornosť a ostražitosť. Popri cyklotrase sa nachádza viacero tabúľ s informáciami o histórii železničky a zaujímavostiach okolitej krajiny. V cieli trasy – Korytnici si môže každý dopriať liečivé minerálne vody najvyššej kvality. Trasa meria 23 km s prevýšením 400 m a vedie cez hranicu dvoch národných parkov - Nízke Tatry a Veľká Fatra. Ranný štart cyklopelotónu cyklokorytničky začínal v Ružomberku na ul. Šoltésovej (smer Banská Bystrica) pri bývalej zápalkárni a kopíroval bývalú úzko koľajovú železnicu na trase Ružomberok - Korytnica kúpele. Sobotňajší pelotón odštartoval zástupca ružomberského primátora. Cestou sme prechádzali malebnými zákutiami Revúckej doliny, tvorenými riekou Revúcou. Každý účastník si udával svoje tempo. V najbližšej obci Biely Potok nás jej obyvatelia privítali prostredníctvom miestneho rozhlasu a tiež ukázali aj svoju pohostinnosť. Po občerstvení sme sa postupne cez Biely Potok a Podsuchú premiestnili na otvárací ceremoniál do Liptovskej Osady. V Liptovskej Osade nás domáci vítali chlebom so soľou a štamperlíkom pálen-

Zhmotnená I.cena Renatkinej túžby - vyhrať tombolu Foto: Ľ.Kubáni

ky. Všetci zúčastnení sme sa zhromaždili, vypočuli si príhovory hlavných organizátorov cyklokorytničky a odsledovali aj bohatý kultúrny program. Po slávnostnom prestrihnutí pásky sa spolu so stovkami nadšencov dostávame na novovybudovanú trasu cyklokorytničky Liptovská Osada Korytnica a hneď šliapeme do pedálov. Na troch kritických miestach, križujúcich štátnu cestu, nám pomáhali policajti. Posledný úsek nám dal zabrať. Aby sme sa dostali do cieľa, musíme šliapať do kopca. V cieli nás čakalo občerstvenie - minerálna voda z miestneho prameňa Korytnica. V Korytnici sa varil guláš, čapovalo pivo, spievalo a zabávalo. Nálada bola dobrá aj napriek horšiemu počasiu. Labužníci si mohli pochutnať aj na krevetách, či grilovaných pochúťkach. Po zvládnutí strmého kopca do Korytnice sa dostávame do cieľa, odkladáme svoje bicykle a občerstvujeme sa pred penziónom Svätopluk. Samozrejme si kupujeme aj tombolové lístky. Organizátori podujatia to mali dobré premyslené, tombolové lístky boli vlastne reflexné pás-

ky, na ktorých boli vytlačené čísla. Po občerstvení si prezrieme celý areál bývalých kúpeľov. V Korytnici, v rámci kultúrneho programu vystúpili muzikant Miťo Bomba z Ružomberka a populárna speváčka Jadranka. Celkovú atmosféru dotváral malý remeselný jarmok. Po bohatom programe nadišla chvíľa tomboly. V tombole bolo veľmi veľa cien a stále to bolo tesne okolo našich čísiel. Keď nastala chvíľa pre I. cenu, hovorím Bacilovi: „bude to naše číslo a my vyhráme“. No a čo sa stalo? Vyhrali sme I. cenu – veľkú pyramídu minerálnej vody KORYTNICA aj s dovozom. Celí natešení z aktívne prežitého dňa sme sadli na naše bicykle a poď ho rovno naspäť 23 km po cyklokorytničke do Ružomberka. Všetkým nadšencom bicyklovania vrelo odporúčame navštívenie cyklotrasy – cyklokorytnička, ktorá určite patrí k najkrajším na Slovensku. Cykloturistika v NP Muránska planina a NP Poloniny Po necelom mesiaci od otvorenia cyklokorytničky ďalej brázdime na bicykli po slovenských cestách. Je štvrtok večer a my uháňame na chatu Zbojská, ktorá sa nachádza v krásnom horskom prostredí národného parku Muránska planina. Na chate majú „Elbrusáci“ stretnutie po 10 rokoch a ja sa ocitám zrazu medzi nimi. Je to skvelá partia, každý z iného kúta Slovenska. Hlavný líder tejto akcie je Gusto Telka (opravár televízorov) a jeho priateľka Danielka. Ráno, po raňajkách, vyrážame na bicykli do okolia Klenovského Vepra v Slovenskom rudohorí. Ideme cez sedlo Zbojská na sedlo Diel, kde Gusto dostal defekt. Tak máme hneď na začiatku chvíľku na oddych. Znovu nasadáme na bicykle a pokračujeme v ceste po modrej turistickej značke na Chlipavicu, do Starej doliny. Smerujeme na Boldišku, dolinu Šaling až Čierny Balog. V Čiernom Balogu vyprevádzame „elbrusáka“ Laca s manželkou Katkou a ich 55

Vstup do oblasti „Park tmavej oblohy Poloniny“. Foto: G. Telka

princeznou Grétkou na vláčik čiernohronských železníc. Ďalej pokračujeme v smere Čierny Balog a Brezno, kde nás chytil taký lejak, že sme museli navštíviť miestny Metalic bar. Po lejaku nasadáme na bicykle a pokračujeme po hlavnej ceste na Tisovec. V časti Kubická schádzame z hlavnej cesty doprava a pokračujeme lesnou cestou hore a traverzom až pod Pribylinu do Svetlej doliny, kde sme prudko odbočili doprava a po novej vyasfaltovanej ceste sme vyšliapali do sedla Diel. Odtiaľ pokračujeme lesnou cestou do sedla Zbojská a rovno na chatu Zbojská. V tento deň sme prešli 68,8 kilometra s prevýšením 1898 metrov a trvalo nám to 6 hodín. Na druhý deň sme uskutočnili výstup po červenej turistickej značke na Kučelach a potom po zelenej TZ na Burdu. Večer sme vytvorili dvojice a zasúťažili sme medzi sebou v kolkárni. Tretí a posledný deň v tejto lokalite sme ešte absolvovali „túrčičku“ po náučnom chodníku Jakuba Surovca v Čertovej doline, kde sa k nám pridal a po celú dobu nám robil spoločnosť veľký, biely ovčiarsky pes z miestneho salaša. Pokochali sme sa v tiesňavách malého potôčika, veľkých skál a stromov. 56

Po príchode na chatu si ešte dáme sprchu a odchádzame z tohto krásneho prostredia, smerom do najvýchodnejšieho položeného slovenského národného parku Poloniny, rozprestierajúceho sa v slovensko-poľsko-ukrajinskom pohraničí. Neodmysliteľnou súčasťou územia národného parku sú vzácne drevené cerkvi - národné kultúrne pamiatky, ktoré samozrejme máme v pláne navštíviť. Po príchode v nedeľu večer na východ nás - Mariku, Danielku, Gusta, mňa, Ľuda so psíkom Tamikom, naša „elbrusáčka“ Marta prichyľuje v jej čarokrásnom prostredí svojho obydlia. V pondelok absolvujeme návštevu Vihorlatského múzea v Humennom, v ktorom je sústredených viac než stotisíc kusov zbierkových predmetov. Napriek autenticite každého z nich medzi najhodnotnejšie patria nálezy keltských mincí (Ptičie), hromadný nález mincí zo 17. storočia (Topoľa), unikátne starožitné zbrane a brnenia, barokové ikony, hodnotné obrazy, pôvodný mobiliár a mnohé ďalšie vzácne zbierkové predmety. Prezreli sme si stále expozície „Kultúra bývania feudálov“ a Sakrálna expozícia s kaplnkou Panny Márie v pôvodných priestoroch kaštieľa

v Humennom. Po návšteve múzea (kaštieľa) sme navštívili ešte skanzen. Múzeum v prírode je vzdialené cca 300 m od Vihorlatského múzea, ktoré sídli v renesančnom kaštieli severovýchodne od Parku mieru v centre mesta Humenné. V utorok ráno vyrážame o 5.40 hod na bicykloch z Topoľovky do Humenného, aby sme stihli vlak do Stakčína. Na stanici stihneme dať kávu z automatu a potom nasadáme spolu s bicyklami do vlaku. Približne za hodinu vystupujeme z vlaku a pokračujeme na bicykloch, smer Ulič s prestávkami u drevených kostolíkov. Ako prvý navštívime drevený gréckokatolícky kostolík v Jalovej. Kostolík sv. Juraja v Jalovej je jednoduchou zrubovou stavbou postavenou na kamennom základe. Pochádza z konca 18. storočia a patrí – podobne ako mnohé ďalšie východoslovenské drevené kostolíky – medzi národné kultúrne pamiatky. Zaujímavosťou jalovského kostolíka je vzácny historický ikonostas medzi svätyňou a loďou, ktorý je starší ako samotný chrám. Cestou do druhého kostolíka prechádzame popri vodnej nádrži Starina, ktorá zásobuje pitnou vodou takmer celé východné Slovensko. Je vybudovaná na hornom toku rieky Cirocha v Bukovských vrchoch, na území národného parku Poloniny. Keďže ide o zdroj pitnej vody kúpanie a stanovania v jej okolí je zakázané. Ako druhý kostolík navštevujeme v Topoli. Drevený chrám bol vybudovaný vo svahu nad obcou v 2. polovici 17. storočia. Strecha pokrytá šindľami má atypický tvar zrezanej pyramídy, do ktorej je vsadená jedna veža s trojramenným krížom. Druhý trojramenný kríž je osadený v závere strechy nad svätyňou. Tri zvony z veže chrámu sa v súčasnosti nachádzajú v novom murovanom chráme. Chrám neslúži na liturgické obrady a aktuálne je pripravená expozícia venovaná dejinám gréckokatolíckej cirkvi a Alexandrovi Duchnovičovi – rodákovi z Topole, kňazovi a významnému národnému buditeľovi pôsobiacemu v 19. storočí. V areáli na západ

od cerkvi sa nachádza samostatná zvonica postavená v 20. storočí. Od cerkvi vľavo sa nachádza vojnový cintorín z 1. svetovej vojny. Po osviežení sa a doplnení pitnej vody do cyklofliaš v miestnom pohostinstve v Topoli, pokračujeme návštevou ďalšieho kostolíka v Ruskom Potoku. Pravoslávny chrám archanjela Michala z roku 1740 tvorí dominantu obce na jej východnom svahu. Pôvodne bol areál ohradený kamenným múrom s dvomi bránkami. V roku 1956 bola pri kostolíku postavená samostatná drevená zvonica. V šindľovej valbovej streche sú veľmi citlivo zakomponované dve vežičky. Ikonostas je z obdobia vzniku stavby. Cenné sú liturgické knihy, ktoré boli ešte v polovici 17. storočia vytlačené cyrilikou vo Ľvove a iných ukrajinských mestách. Po návšteve tretieho dreveného kostolíka prichádzame do obce Ulič, s cieľom ubytovať sa. Po ubytovaní a vybalení sa ideme na návštevu dnes už posledného dreveného kostolíka v Uličskom Krivom. Legenda o vzniku obce hovorí, že v chotári obce Ulič na brehu rieky „Zbojská Ruček“ pásol

Socha Jakuba Surovca. Foto: D. Hudáková

svine „Kondas“ – pastier svíň. Tento pastier však kríval na jednu nohu. Na mieste kde si postavil kolibu, neskôr vznikla obec. Túto pomenovali po krívajúcom pastierovi – „Krivij, Krivý“. Pod takýmto názvom túto obec dodnes nazývajú všetci obyvatelia okolia. Keďže obcí s názvom KRIVÉ je veľa, neskôr dostala k názvu i dodatok Uličské Krivé, pretože sa nachádza v blízkosti Uliča. Druhá svetová vojna spôsobila obci Uličské Krivé veľké škody a utrpenie. Obec bola dňa 7. 4. 1939 okupovaná maďarskými vojskami. Bolo to obdobie odriekania, častého hladu a útrap. V obci bol zriadený miestny láger, ktorý slúžil v období maďarizácie na nútené práce (výrub lesnej hmoty, pálenie uhlia a pod.). Drevná surovina a uhlie boli transportované do Nemecka. Pracovať museli deti a starci bez nároku na mzdu a stravu, ktorú si museli zabezpečiť sami. Gréckokatolícky drevený Kostol sv. Michala Archanjela je z roku 1718. Je to trojpriestorová zrubová stavba bojkovského typu umiestnená na nízkych kamenných základoch. Ikonostas pochádza z 18. storočia a je zhotovený v barokovom slohu. Niektoré ikony ako napr. ikona sv. Mikuláša, Kristus Pantokrátor a niektoré ďalšie sú zo 16. storočia. V stredu ráno po raňajkách vyrážame z Uliča do Novej Sedlice, aby sme

absolvovali turistickú trasu : Nová Sedlica – skládka pod Kýčerou – sedlo pod Temným vŕškom – Stužická rieka – Kremenec (1221 m n.m.) – Kamenná lúka – Hrúbky – Čierťaž – Sedlický rybník – Nová Sedlica. Samotný výstup bol príjemný, chodník prechádza cez NPR Stužica. Stužica patrí medzi najvýznamnejšie chránené územia na Slovensku Rezervácia chráni komplex prírodných bukových a jedľovo-bukových porastov pralesovitého charakteru so štruktúrou lesa vo všetkých štádiách jeho vývoja. Osobitým vzrastom a vekom sa tu vyznačuje jedľa, ale aj buk a javor horský. V pralese žije mnoho pôvodných karpatských a aj niekoľko endemických druhov rastlín, húb a živočíchov. Počasie nám prialo aj keď miestami sa zdalo, že príde poriadny lejak, či letná búrka. Keď sme vystúpili na Kremenec začal pofukovať vetrík, ktorý miestami zosilnieval a už tu sa zdalo, že už už bude pršať (no žiadny dážď neprišiel, tesne pred zostupom nás trošku opršalo). Na vrchole Kremenca je mohutný kamenný hraničný stĺp, ktorý označuje miesto, kde sa stretáva Slovensko, Poľsko a Ukrajina. Na vrchole sme stretli peknú hromádku turistov a aj bikerov. Na zostup sme sa rozhodli využiť časť značkovaného chodníka kopírujúceho štátnu hranici a do Novej Sedlice sa vrátiť z trošku iného smeru ako sme vystupovali.

Daniela a Marika , bicyklami ku ďalšiemu kostolíku. Foto: G. Telka

Neskôr sme odbočili na zelenú turistickú značku, ktorá vedie z vrcholu Čierťaž späť do Novej Sedlici. Dokonale unavení, smädní sme dorazili do Novej Sedlice, kde sme navštívili penzión nazvaný, ako inak, Kremenec. Posedeli sme, pojedli, popili a vybrali sme sa opäť na našu ubytovňu v Uliči, aby sme ráno mohli pokračovať návštevami drevených kostolíkov „z opačnej strany“. Vo štvrtok ráno vyrážame na bicykloch z obce Ulič do obce Ubľa cez horu kopirujúcu štátnu hranicu s Ukrajinou. Prvá naša zastávka v tento deň je v Šmigovci. V obci ležiacej neďaleko ukrajinských hraníc sa nachádza drevený gréckokatolícky kostolík zasvätený Nanebovstúpeniu Pána. Kostolík zapísaný do zoznamu národných kultúrnych pamiatok SR pochádza z polovice 18. storočia a predstavuje jednoduchú stavbu zrubovej konštrukcie so stĺpikovou vežou. Neskôr, asi 2 km šlapeme do pedálov a prichádzame do obce Hrabová Roztoka. V obci je kostolík sv. Bazila Veľkého a je to jednoduchá zrubová stavba prikrytá prečnievajúcou šindľovou strechou. Nachádza sa na nevysokom návrší v južnej časti obce, za romantickou drevenou ohrádkou s práve pokosenou trávou, ktorej vôňu lúčnych kvetov ešte teraz vnímam. Zaujímavosťou kostolíka vyhláseného za národnú kultúrnu pamiatku je, že sa zachoval v pôvodnom stave z polovice 18. storočia, a to vrátane interiéru. Treťou našou zastávkou je malinká obec Ruská Bystrá situovaná v najvýchodnejšej časti Zemplína, v ktorej vyhľadávanou turistickou atraktivitou je prekrásny drevený kostolík z prvej polovice 18. storočia zapísaný i do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Chrám s typickou cibuľovitou strieškou vypínajúci sa na vŕšku nad obcou je zasvätený Preneseniu ostatkov sv. Mikuláša a okrem pôvabného zovňajšku sa hrdí i očarujúcim interiérom, ktorému dominuje drevený barokový ikonostas pochádzajúci pravdepodobne z iného, staršieho kostola. Poslednou našou zastávkou je obec Inovce

Múzeum v prírode Humenné. Foto: G. Telka

a v nej gréckokatolícky drevený Kostol sv. Michala Archanjela postavený v roku 1836. Je to trojdielna zrubová stavba prikrytá valbovou šindľovou strechou s dvomi vežičkami. V areáli sa nachádza drevená zvonica. Ikonostas pochádza z polovice 19. storočia a k najzaujímavejším ikonám patrí ikona „Pieta“ z roku 1842. Drevené kostoly patria do pokladnice kultúrneho dedičstva Slovenska. Odrážajú život ich staviteľov, ktorí chceli žiť v harmónií s prírodou a odpútať sa od všedného života. Chrámy neoplývajú luxusom a honosnosťou, práve naopak. Jednoduchosťou a pravdivosťou. Dokazujú, že v jednoduchosti je krása. Drevené kostolíky svojou originalitou, krásou a malebnosťou i spätosťou s prostredím, v ktorom vznikli sú prejavom tvorivého génia prostého ľudu, jeho kultúrnej a duchovnej vyspelosti a remeselnej zručnosti domácich majstrov. Vďaka nášmu Gustíkovi sme sa okrem prírodnej jedinečnosti fauny a flóry zoznámili aj s bohatou históriou a s miestnymi zvyklosťami Rusínov, s drevenými kostolíkmi a prvkami ľudovej architektúry, ktoré patria medzi skutočné skvosty. Môžeme byť teda právom hrdí na to, čo všetko vytvorili a pre nás zachovali naši predkovia. Tieto kultúrne a duchovné pamiatky si právom zaslúžia našu ochranu a starostlivosť, aby sme mali čo odovzdať našim deťom ako nádherné dedičstvo otcov. 59

Skalné okná, brány a tunely Ján Obuch

Skalná brána v Havranovej. Foto: J. Obuch

Môj spolužiak z vysokej školy Cyro Zacharovský vyrastal v horárni pod Blatnickým hradom. V mladosti bol výkonný horolezec a výborný fotograf. Keď mi ukazoval jaskyne vo Veľkej Vápennej doline, tak sme od Stĺpových jaskýň vyšli o 100 metrov vyššie, kde bola veľká skalná brána so skalným oknom v strope. V Havranovej dolinke nad Jaskyňou na Vyhni bol obrovský previs s otvorom, ktorým sa dalo prejsť na druhú stranu obrovského brala. Obdivoval som divokú krásu týchto útvarov. Vtedy sa mi Cyro pochválil, že takýchto otvorov v skalách videl v Gaderi snáď stovku a väčšinu z nich má nafotenú vo svojom archíve. Počas štúdií sa ich rodina sťahovala do domu v Blatnici a neskôr si tam postavil vlastný dom. Takmer po polstoročí som sa ho spýtal na tie fotky, ale po dvoch sťahovaniach ich už nevedel nájsť. Dokáže niekto znova zdokumentovať tento fenomén Blatnického krasu? Podľa príručky krasologickej terminológie (Panoš 2001) sa tieto otvory delia na skalné okná, skalné brány a tunelové 60

jaskyne. Ako krasové útvary by mali byť súčasťou záznamov z povrchového prieskumu jaskyniarov. Tunelové jaskyne sú evidované v zozname jaskýň Slovenska (Bella et al., 2007), ale okná a brány nie. Najznámejšie je Blatnické okno, lebo je viditeľné z cesty Blatnickou dolinou. Väčšina oveľa krajších útvarov je však ukrytá v lesných zákutiach mimo turistických trás. Spomeniem niekoľko čarovných miest, ktoré sú súčasťou nášho prírodného bohatstva: Okná sú menšie otvory, umiestnené vyššie v skalných stenách. V Demänovskej doline je známa jaskyňa Okno, ktorá sa nachádza za otvorom, viditeľným z doliny ako Veľké Okno. Priamo v tejto jaskyni sú vysoko v bočnej stene umiestnené dva malé otvory. Vo väčšom z nich hniezdia krkavce (Obr. 1). Tie sa mi ohlásia zakaždým, keď prichádzam ku Skalnej bráne v Havranovej, lebo hniezdia v okolitých previsoch (Obr. 2). Okno vytvára aj balvan v Havranovej, opretý o skalnú stenu (Obr. 3). Malým otvorom v skalnom brale sa možno dostať na skalné police Korábu nad Žihľavnou, ktoré sú inak

prístupné len pre kamzíky. Najkrajšie skalné brány poznám v tiesňave pod Tmavou v Selenci a v skalách Zadného Drobkova v Dedošovej. Za tunelovú jaskyňu možno považovať aj Hornú stĺpovú, lebo možno do nej vojsť jedným otvorom a vyjsť druhým (Obr. 4). Do veľkého otvoru v skalnej stene na pravej strane dolinky Sokolovo sa dá dostať tunelom zo zadnej strany brala. Najkrajšia Tunelová jaskyňa je však na hlavnom Gaderskom hrebeni medzi Kráľovou korunou a Uhliskami. Veľký vchodový otvor sa nachádza na necpalskej strane hrebeňa. Za ním je v strope veľké skalné okno a strmá 40 m dlhá chodba, ktorá končí veľkým horným otvorom v skalnej stene. V ňom kedysi nocovali krkavce a kosti z ich vývržkov sa zosýpali úzkym žliabkom dolu tunelom. Literatúra: Bella P., Hlaváčová I. & Holúbek P. 2007: Zoznam jaskýň Slovenskej republiky (stav k 30. 6. 2007). Liptovský Mikuláš, 364 str. Panoš M. 2001: Karsologická a speleologická terminologie. Žilina, 352 str.

Skalný blok s oknom v Havranovej. Foto: J. Obuch

Veľké Okno v Demänovskej doline. Foto: J. Obuch

Jaskyňa Horná stĺpová s dvoma vstupmi. Foto: J. Obuch

Prvovýstup na Pik Karasak, 5 747 m n.m. Štefan Matuška

Pamírska diaľnica (po rusky Pamirskij trakt). Foto: M. Kleslo

Cieľom našej tohoročnej expedície sa stalo pohorie Pamír. V tejto rozsiahlej horskej sústave, nazývanej aj „strecha sveta“ sa nachádzajú štíty, na ktoré doposiaľ nikto nevystúpil. Práve čaro niečoho nového a nepoznaného ovplyvnilo naše rozhodovanie. Zamerali sme sa na Sarykolský hrebeň, tvoriaci prirodzenú hranicu medzi Čínou a Tadžikistanom. V období bývalého Sovietskeho zväzu bola pohraničná oblasť zakázanou zónou vstupu a aj v súčasnosti je možné na toto územie vstúpiť len so špeciálnym povolením. Z tohto dôvodu sme cestovné pasy odosielali na Tádžický konzulát v Berlíne už tri mesiace pred odchodom. Z Prahy do Ošu Vyrážame koncom septembra. Na letisku v Prahe nastávajú menšie zmeny. Domiš - šiesty člen pamírskej expedície stále neprichádza a ani nedvíha telefón. Do lietadla nás teda nastupuje päť: Michal, Tibor, Andrej, Pavel a ja. Po pristátí v Istanbu62

le máme 8 hodín čas. Čakacia doba ubehla v celku rýchlo a my už sedíme v lietadle do Kirgizska. Keďže som väčšinu cesty prespal, ani sa mi nezdalo, že trvala 5 hodín. Vystupujeme v meste Oš a vonku prší. Dážď je pre túto časť sveta dosť neobvyklý. Za tie roky, čo sem chodíme, sme zvyknutí na suché a horúce počasie. Unavení z cestovania, časového posunu a daždivého počasia odchádzame spať na ubytovňu. Ďalší deň nás čakajú nákupy potravín, suvenírov, prebalenie batohov a zriadenie depozitu pre odloženie vecí, ktoré so sebou na hory neberieme. Večer trávime v Cárskom dvore, jednej z najlepších reštaurácií v celom Oši. Po dobrej večeri a posedení sa odoberáme spať. Veď ráno začína vzrušujúcejšia časť našej expedície. Tadžikistan Vstávanie bolo trochu ťažšie. Po raňajkách už na nás čaká vopred dohodnutý odvoz. Do auta nakladáme batožiny a vyrážame Pamírskou diaľnicou /po rusky

Pamirskij trakt/, ktorá je jedinou schodnou cestou vedúcou cez Pamír. Vedie z Ošu až do Afghanistanu. V minulosti bol Pamirskij trakt súčasťou hodvábnej cesty. Čas strávený v aute s výhľadmi na krajinu ubieha rýchlo až po sedlo Kyzyl Art /4 282 m n. m./. V tomto mieste sa nachádza hranica Kirgizska a Tadžikistanu. Približne po pol hodine strávenej na colnici pokračujeme opäť v ceste. Schádzame k jazeru Karakul /3 950 m n. m./, ktoré patrí k najvyššie položeným jazerám sveta. Vzniklo po dopade meteoritu a v jeho slaných vodách žije len jediný druh ryby. Okolie jazera je pre život dosť nehostinné. Miestni obyvatelia sa živia najmä pasením oviec. Prešli sme osadou Karakul a pomaly sa blížime k ústiu doliny Buzčubek, kde začína náš pochod. Z auta vykladáme batohy vážiace cez 30 kg , lúčime sa so šoférom a dohadujeme termín, kedy nás má prísť vyzdvihnúť. Aklimatizácia Kráčame skalnatou dolinou, v ústí ktorej začína široké riečisko s vodou,

strácajúcou sa pod zemský povrch. Chodník cez vyschnuté koryto sa zdá byť najlepšou alternatívou. Postupom času prechádzame popri úzkom zurčiacom potôčiku až do výšky cca 4 500 m n. m.. Začína zapadať slnko. Dnes sme prešli celkom dlhú trasu. Nastal čas postaviť stany, niečo navariť a oddýchnuť si. Ďalší deň vstávame neskôr. Vonku je riadna zima a my čakáme kedy nás zahrejú prvé slnečné lúče. Po raňajkách vyrážame pod ľadovec. Dnešnou úlohou je preskúmať trasu, ktorou sa vydáme na ďalší deň a samozrejme aj postupná aklimatizácia. Naše oči a dušu tešia nádherné výhľady na okolité hory. Cieľ expedície - Pik Karasak je však ukrytý za skalným hrebeňom. Vystupujeme do výšky približne 4 800 m n. m.. Po vytýčení trasy schádzame naspäť do tábora. Zvyšok dňa už len oddychujeme, varíme, počúvame hudbu, alebo čítame. Pred spaním balíme batohy a nastavujeme budík na siedmu hodinu. Ráno je silný mráz. Ostávame zababušený v spacákoch o hodinu dlhšie. Zra-

Ľadovec pod vrcholom Pik Karasaku. Foto: M. Kleslo

Počas aklimatizácie, v pozadí Pik Lenina. Foto: M. Kleslo

mennej suti je náročný a zaberá nám veľa času. Konečne sa dostávame na ľadovec. Odkladáme paličky a na topánky obúvame mačky. V rámci bezpečnosti sa naviažeme na lano. Kvôli nižšej váhe idem prvý. Vyhral som úlohu „lapača trhlín“, ktoré sú zaviate snehom, takže ich nie je možné vidieť. So stúpajúcou nadmorskou výškou začíname mať výhľad na cieľ našej expedície - Pik Karasak. Mierime pod jeho pravé snehové rebro, odkiaľ prechádzame na hrebeň. Čas uteká, no zrýchliť tempo nie je možné. Čim vyššie stúpame, tým je vietor silnejší a opiera sa do nás v nepríjemných nárazoch. Z hrebeňa sú krásne výhľady. Veľmi dobre je viditeľný Muskolský hrebeň, ďalšia z krás pohoria Pamír. Pik Karasak sa zdá byť blízko. Hodina obchádzania skalných vežičiek a záverečný úsek cesty na vrchol kopca nás unavili. V stredu, 30. 9. 2016 Hraničné sedlo medzi Kirgizstánom a Tadžikistánom. Foto: M. Kleslo

zu počuť ako z vedľajšieho stanu kričí Pavel: „Je mi veľmi zle. Dnes nikam nejdem!“ O pár minút sa náš stan otvára, do vnútra sa prediera Andrejova hlava s veľmi negatívnou správou: „Chalani, buble mi v hrudi a vykašliavam krv.“ Tibor sa po prebratí začína cítiť tiež zle. S Michalom uvažujeme, čo budeme ďalej robiť. Pokúsime sa o výstup sami dvaja? Pľúcny edém a výšková choroba nám skrížili plány. Andrej s Pavlom balia stan. Pridáva sa k nim aj Tibor, ktorý ich odprevadí k jazeru a večer sa vráti naspäť do tábora. Lúčime sa s chalanmi. Pobalení a smutní smerujú do osady Karakul, v ktorej sa nachádza malé zdravotné stredisko. Až na vrchol Ostali sme ja a Michal. Z tábora vyrážame o 8:30 hod. Prichádzame k ľadovcu, ktorý je z každej strany ohraničený 6 m vysokými kolmými stenami. Najskôr túto masu ľadu obchádzame rozsiahlym suťoviskom po jeho ľavej strane. Výstup po ka-

Vrchol Pik Karasak, 5 747 m.n.m. Foto: M. Kleslo

o 16:45 hod, stojíme ja - Štefan Matuška a Michal Kleslo, ako prví ľudia na svete, na vrchole Pik Karasak /5 747 m n. m./. Krásny a neopísateľný to pocit.. Nezdržiavame sa dlho. Staviame skalného mužíka, robíme pamätné fotky a o 15 min opúšťame toto čarovné miesto. Zostupujeme ľadovcom dole. Skalnú sutinu, ktorou sme vystupovali vynechávame, keďže náš pohyb výrazne spomaľovala. Začína sa stmievať. Do ľadu vysekávame hrušku, zavŕtavame šraubu a zlaňujeme. Michal si zabudol zobrať čelovku, preto beží dole pod skalnú suť. Ja rýchlo balím lano s mačkami a nasledujem ho. Keď sme prišli na lúku, bola už tma. Vymieňame batérie v mojej zomierajúcej čelovke a spolu pokračujeme v zostupe. Prichádzame do tábora, kde nás víta Tibor s teplým čajom. Je pár minút po deviatej hodine. Zaliezame

Pri zostupe. Foto: M. Kleslo

do stanu. Šťastní a unavení zaspávame. Čas vrátiť sa späť Ráno balíme tábor a kráčame späť dlhou dolinou. Neponáhľame sa, keďže dohodnuté auto má pre nás prísť až na ďalší deň. Začína sa meniť počasie. Ráno sneží. Tadžický vodič nemeškal a tak po zastávke v Karakule, kde už čakal Pavel s Andrejom, vyrážame do Ošu. Cez hranicu nás tento raz pustili rýchlo, nakoľko zdravotný stav Andreja je veľmi zlý. Do odletu nám ostávajú ešte dva dni, ktoré využívame na spoznávanie Ošu. Navštevujeme múzeum v skale a Sulejmanovu horu. Ochutnávame miestne jedlá, nápoje, spoznávame kultúru.... Dva dni ubehli ako voda a ja už sedím vo vlaku do Martina. V duchu si premietam zážitky z nášho česko-slovenského prvovýstupu na Pik Karasak v Pamíri..

DOLOMITY 2016

Jozef Matejčík

Marmolada zo sedla Sella. Foto: D. Orságh

Ako každý rok, tak aj tento vyrážame na konci októbra do Dolomitov. Po minuloročnej Marmolade dávame na začiatok prednosť ľahším cieľom. Voľba padla na krásny vyhliadkový vrch Sassongher /2 665 m n. m./ nad obcou Corvara. Nočná jazda Rakúskom do Talianska ubieha rýchlo aj pre pohodlie, ktoré nám poskytuje obytný voz Dethleffs Advantage, zapožičaný na poslednú chvíľu v Zumre. O 02:00 hod konečne prichádzame do obce Corvara. Ráno, po krátkej noci, vyrážame popod lanovku na chatu Edelweis /2036 m n. m./. Po dobrom chodníku sa dostávame do sedla Ciampaijoch, odkiaľ pokračujeme po skalných policiach ostro zarezaným chodníkom v južnom úbočí do štrbiny Sassongher Scharte. Tu si obliekame úväzy, ferratovú výstroj, nasadzujeme prilby a ľahkou zaistenou cestou vystupujeme na vrchol Sassongheru /2 665 m n. m./. Tu si vychutnávame nádherné počasie a úžasnú okolitú panorámu. Vidíme skoro celé Dolomity. Na vrchole sa zdržíme asi pol hodinu. Spoločné foto pri vrcholovom kríži a zostupujeme dolu. Pri aute je spoločná porada čo ďalej. Hľadáme ferratu s južnou expozíciou. Upúšťame od pôsobenia na vrchu Vezzano /3 192 m n. m./ v horskej skupine

Pala pre sneh vo výstupovej ceste. Našim ďalším cieľom sa stáva vrch Rotwand /2 806 m n. m./ v skupine Rosengarten. Poobede sa ešte presúvame z Corvari do sedla Karerpass, kde varíme, relaxujeme a užívame si pekné počasie. Ráno, ešte po tme s čelovkami, vystupujeme na chatu Rifugio Paolina /2 125 m n. m./ a do sedla Passo Vaiolon /2 550 m n. m./. Tu začína naša zaistená cesta Masaré Rotwand. Po severnom hrebeni a skalných rímsach, dobre zaistených lanom, sa dostávame spoločne k vrcholovému krížu. Vrchol nám ponúka nádhernú horskú scenériu v krásnom slnečnom počasí. V tejto časti Dolomitov sme ešte neboli. Asi po hodine sa vydávame na zostup, kde sa nechávame zlákať nezaisteným severným hrebeňom vrcholu Masaré v domnienke, že ide o nezaistenú časť Via ferrati Masaré Rotwand. Po výstupe na vrchol zisťujeme svoj omyl a vraciame sa späť do sedla. Podľa miestnych lezcov, ktorých stretávame pri návrate, pokračovanie po hrebeni prekračuje 4 stupeň obťažnosti. Zo sedla po trávnatom chodníku schádzame k chate Rifugio Roda /2 283 m n. m./. Po krátkom oddychu zostupujeme do sedla Karerpass k zaparkovanému autu. Už cestou dolu roz67

mýšľame nad cieľom ďalšieho dňa. Pri aute máme krátku poradu. Spoločná voľba padla na krásnu okružnú túru v srdci skupiny Rosengarten /Santnerpass/, popod známe veže Vajolet-Türme. Bohužiaľ uzavretá cesta z mesta Pozza di Fassa na horskú chatu Rifugio Gardeccia kríži naše plány. Väčšina túr v skupine Rosengarden je časovo veľmi náročná a pred sebou máme posledný deň nášho pôsobenia. Napokon sa presúvame do sedla Passo Pordoi /2 239 m n. m./. Našim novým cieľom je ťažká, zaistená cesta Via Attrezzata Cesare Piazzetta na vrchol Piz Boé /3 152 m n. m./, v skupine Sella. Málo hodín a pekné počasie nás poobe-

de ešte vytiahli z pohodlia obytného vozu. Vystupujeme na chatu Baita Fredarola a na vrchol Col de Cuch /2 557 m n. m./, odkiaľ sa nám naskytli nádherné pohľady na Marmoladu a Piz Boé v zapadajúcom slnku. Už po tme sa dostávame späť do sedla Pordoi. Ráno, po dobrých raňajkách a rannej káve, vyrážame popri nemeckom pomníku z 1. svetovej vojny Ossario del Pordoi údolím Val de Soel k nástupu pod ferratu, kde si dávame krátky oddych a pripravujeme potrebnú výstroj. Úvod nám dáva celkom zabrať. Ferrata začína poriadne vyšmýkanou stienkou. Na hrebeň sa dostávame cez zavesený most a kolmé výšvihy s traverzami,

Na vrchole Sassongheru, 2 665 m n. m. Foto: J. Matejčík

Pohľad na skupinu Geisler - Puez zo sedla Sella. Foto: J. Matejčík

69 Pod vrcholom Sassongheru, 2 665 m n. m. Foto: J. MatejÄ?Ăk

Na vrchole Rotwandu, 2 806 m n. m. Foto: J. Matejčík

zaistenými len jedným lanom. Pokračujeme po exponovaných rímsach v nádhernej okolitej horskej scenérii. Po juhovýchodnom hrebeni vystupujeme až na vrchol Piz Boé /3 152 m n. m./. Ten nám poskytuje nádherné výhľady. Na to, že je koniec októbra, je tu málo snehu a ešte menej ľudí. Aj keď je krásne počasie, dlho sa nezdržíme, nakoľko nás čaká ešte zostup do sedla Passo Pordoi. Na záver jeden dôvetok. Kto hľadá

Na vrchole Piz Boé, 3 152 m n. m. Foto: J. Matejčík

horolezecký raj s množstvom zaistených ciest, ďaleké výhľady, stabilné počasie a hory bez ľudí je tu správne. Aj také sú októbrové Dolomity. Tiež chcem poďakovať KST Turiec za finančnú podporu a všetkým účastníkom, s pomocou ktorých sme mohli spoločne dosiahnuť tieto náročné ciele. Účastníci akcie boli Peter Mravec, Jozef Dzuronka, Jozef Matejčík, Viera Ivašková, Roman Noga a Dušan Orságh.

Pohľad na skupinu Sella a Langkofel z vrcholu Sassongheru. Foto: D. Orságh

Lanový most vo ferrate Cesare Piazzetta na Piz Boé. Foto: J. Matejčík

Slovačka jama 2016 Pavol Pokrievka ml.

Prieskum hlavneho sifonu. Foto: P. Pokrievka ml.

V dňoch 28. 8. až 3. 9. 2016 sme uskutočnili prieskumnú akciu do priepasti Slovačka jama na Karadžici v Macedónsku. V nedeľu ráno vyrážame na dvoch terénnych autách smer Macedónsko. Akcie sa zúčastňujeme v zložení Karol Kýška, Martin Vrábel - Abo, Pavol Malík so synom, Marek Hluch, Peter Ivančík, Andrej Holúbek a P. Pokrievka ml. Do Skopje ku Žežovi prichádzame bez problémov okolo ôsmej večer. So Žežom porozprávame čo je nové a ideme spať, aby sme mohli hneď ráno vyraziť na planinu. V pondelok poobede staviame tradične tábor na Hornom Begove vo výške 2000 m n. m.. Nestrácame čas a vyrážame ku Slovačke zistiť, či je jaskyňa otvorená. O 18.00 hod prichádzame spolu s Andrejom, Marekom, Peťom a Abom ku vchodu. Na prvý pohľad je jasné, že jaskyňa je otvorená, čo nás potešilo. Máme so sebou 72

rovno 250 m lán na vystrojenie jaskyne po „šesťdesiatku“. Zlaňujem dole a cestou vŕtam nové kotvenia, nakoľko je ľad zas inak vytopený a niektoré kotvy sa nedajú použiť. Na dvoch miestach zhadzujem veľké kusy ľadu a zostupujem dole ku zbalenému lanu nad „šesťdesiatkou“. O 20.00 hod som z jaskyne von. Vonku je zima, a tak rýchlo vyrážame späť do tábora. Je už však tma a v jednom traverze cez závrt neodbočíme na správnom mieste, a tak nakoniec blúdime. Našťastie sa zorientujeme vďaka osvetlenej základni na Solúnskej glave. Pár minút po 22.00 hod prichádzame do tábora. Chvíľu po nás prichádza Martin Sluka na svojom offroade rovno z Prahy. Ráno balíme veci a vyrážame ku jaskyni na akciu. S Andrejom zostupujeme prví. Od „šesťdesiatky“ rozbaľujeme laná zbalené na štandoch a zostupujeme do dómu Peony (- 400 m), kde čakáme

na chalanov. V dóme máme s Andrejom rozlezený komín (+ 50 m). Máme v pláne pokračovať v lezení. Keďže máme chvíľu čas, idem skontrolovať komín. Po dolezení k poslednému kotveniu zapínam naplno svetlo a presvecujem tmu nad nami. Na poslednej akcii sme mali slabšie svetlá, a tak sme nad sebou videli len tmu. Po presvietení priestoru, zmizla nádej na objav vyššieho horizontu. Nad nedolezenou šikminou pokračuje smerom hore mohutná šachta podobná „šesťdesiatke“. Do dómu prichádza Peťo s Marekom a Karol s Paľom. Spolu pokračujeme do bivaku. Tu prebalíme veci, doplníme sily a vyrážame ku sifónu (- 524 m). Pred tabuľkou - 500 m sa chalani prezliekajú a presúvame sa k pol sifónu. V pol sifóne je poklesnutá voda, a tak chalani nepotrebujú ani fľaše. Karol prekonáva pol sifón a za ním ho prechádza aj Paľo. Ostatní čakáme v napätí na správy o pokračovaní. Po chvíli sa chalani vracajú s tým, že ďalej jaskyňa pokračuje, ale treba lano. Tešíme sa z pokračovania

Prieskum polsifónu. Foto: P. Pokrievka ml.

Vysoký meander s riečiskom. Foto: P. Pokrievka ml.

a presúvame sa naspäť ku sifónu - 524 m. Na ponor sa pripravuje Karol, Paľo mu asistuje. Karol rýchlo mizne pod hladinou, po chvíli sa vynára so zlou správou. Sifón je zanesený až po strop. Tešíme sa teda aspoň z pokračovania za pol sifónom. Balíme a presúvame sa do bivaku (- 420 m). Dohadujeme sa čo ďalej. Chalani pôjdu ráno hore a my s Andrejom zostaneme ešte ďalej. Chalani skoro ráno opúšťajú bivak a vyrážajú hore. Nám s Andrejom sa nechce zo spacákov, a tak vstávame až okolo deviatej. Namiesto pôvodného plánu liezť komín, máme v pláne vyčerpať pol sifón. Vyrážame teda najskôr smerom von pod „šesťdesiatku“, kde Libor Štubňa nechal pred dvoma rokmi hadicu. Cesta po hadicu a späť nám nezaberie ani dve hodiny. Z bivaku berieme rovno laná a vŕtačku. Ak by sa nám už dnes podarilo vyčerpať pol sifón, budú potrebné. Po príchode na miesto zisťujeme, že hadica je krátka a do ideálneho miesta by mala byť o 5 m dlhšia. 73

Bližšie ku pol sifónu sa však nachádza úžina smerujúca dole, kde by sa nám mohlo podariť rozbehnúť samospád. Libor nechal pri hadici aj guľový ventil. Hadicu sme na rovnom úseku chodby postupne naliali vodou, zbavili všetkých vzduchových bublín a uzavreli ventilom. Uzavretý koniec hadice sme spustili dole do úžiny, aby sme dosiahli prevýšenie. Ventil, nachádzajúci sa na nedostupnom mieste, sme otvorili potiahnutím šnúry, uviazanej o páčku. Násoska sa na prvýkrát rozbehla, čo nás veľmi potešilo. Hladina v pol sifóne začala klesať. Po dvoch hodinách čerpania hladina klesla ani nie o 20 cm. Nemalo význam čakať pri pol sifóne, a tak sme teda šli do bivaku. Na druhý deň sa vraciame k pol sifónu, kde zostalo asi 20 - 30 cm vody. Bez problémov prechádzame na druhú stranu a začíname skúmať nové priestory. Zlaňujeme stupeň, ktorý zastavil Karola s Paľom. Ďalej pokračuje krásny kompaktný meander, ktorého dno pokrývajú jazierka plné žltých kryštálov kalcitu. Pred nami sa objavuje koniec meandru, ktorý na prvý pohľad vyzeral ako sifón. Keď prídeme bližšie, zisťujeme, že chodba sa stáča o 90 stupňov a ďalej pokračuje. Prichádzame na ďalší stupeň, za ktorým sa dostávame do siene, z ktorej smerom dole pokračujú dve chodby. Po niekoľkých metroch klesania zisťujeme, že chodby sa stretávajú a napájajú na horizontálny kanál. Tu už počujeme z rúr, smerujúcich dole, riečisko. Postupujeme kanálom smerom dopredu. Andrej odbočuje smerom hore a zisťuje, že nad nami pokračuje voľne chodba. Vracia sa späť a pokračujeme ďalej tlakovým kanálom, ktorý nás dovedie asi po 40 m na riečisko. Predpokladáme, že sme narazili na potok, ktorý sme opustili pri sifóne - 524 m. Pokračujeme po prúde dole a zľava sa pripája z úzkeho meandra ďalší prítok. Ideme ďalej po prúde. Dostávame sa na ďalší sútok. Zľava zo stúpajúceho meandra priteká výdatný potok. Hore prúdom ani nejdeme, pokračujeme smerom dole. Zostupujeme 74

poriadnym meandrom bez závalov. Tešíme sa s kompaktných priestorov. Kde tu navŕtame kotvenie, pre lepší pohyb po strmo klesajúcom meandri. Zastavuje nás zúženie a zasintrovanie meandra. Naliezame hore k stropu a pomedzi kvaple sa opäť dostávame na dno meandra a opäť klesáme. Zlaňujeme dole a naťahujeme krátky traverz ponad hlbokú vodu. Meander začína byť strmší a začína kaskádovito klesať dole. Zlaňujeme asi 10 m hlboký stupeň a dochádza nám lano. Odkladáme veci a ideme ďalej. Po pár metroch nás však zastavuje ďalší stupeň. Nezostáva nám nič iné len hľadieť do neznáma. Na hodinkách pozeráme nadmorskú výšku a vraciame sa späť. Pri pol sifóne odčítavame výšku a zisťujeme, že sme klesli dole o 130 m. V bivaku začíname variť a rozhodneme sa prespať ešte do rána. Neskôr zisťujeme, že to bolo dobré rozhodnutie. Vonku totiž zúrila poriadna búrka o ktorej sme nevedeli. Na druhý deň ráno, respektíve na obed, vyrážame smerom von. Andrej sa rozhodne vyniesť vonku batoh prázdnych plynových kartúš a odpadu. Ja za ním odstrojím jaskyňu. Vonku sme za tri a pol hodiny, kde už na nás čakajú chalani. Na vystrojenie sme použili laná dvestovku v kuse spolu s päťdesiatkou. Takže von sa dajú laná vytiahnuť naraz. Chalanom pri ťahaní pomáha aj miestny, zvedavý pastier. Ťahá s takým nadšením, ako keby bolo na konci lana uviazané zlato. Ešte chvíľu sa všetci tešíme z pokračovania jaskyne. Zostupujeme do tábora, balíme a vyrážame na cestu do Skopje. Spoločne sa navečeriame, rozlúčime so Žežom a vyrážame na cestu domov. Celkovo sme objavili asi 500 m chodieb s voľným pokračovaním. Hĺbka jaskyne sa rapídne nezmenila. Momentálne dosahuje - 650 m. Na rozdiel od vetvy jaskyne za čiernym meandrom je však nová vetva v kompaktných horninách bez závalov. Pre zaujímavosť treba spomenúť, že na akcii sa nám roztrhli tri pedále na ručných blokantoch. Vôbec tomu nerozumieme.

Len jedenkrát sme sa museli prebojovať cez výzdobu, inak celý čas kráčame vzpriamene. Foto: P. Pokrievka ml.

Východné Alpy 2016

Ján Šparec, Ľubomír Fekete

Pohľad na jazero Traunsee od rovnomennej ferraty. Foto: Ľ. Fekete

V roku 2016 členovia Jaskyniarskeho klubu Speleo Turiec Ján Šparec, Ľubo Fekete, Ivka Šparcová s priateľmi Paľom, Zuzkou a Mirkom z Klubu slovenských turistov Horovce navštívili v predĺžených víkendoch štyrikrát Východné Alpy v Rakúsku. Koncom júna sme navštívili pohorie Raxalpe neďaleko Viedne. Raxalpe je pohorie tvorené vysoko zdvihnutou náhornou plošinou so strmo padajúcimi okrajmi. Najvyšší vrch je Heukuppe (2 007 m n. m.). Postupne sme prešli ferraty Alpenvereinsteig (B), Gustav-Jahn-Steig (B) a Gaislochsteig (B) v údolí Hollental. Najkrajšou a najzaujímavejšou ferratou v oblasti je Haidsteig (C/D) s dvomi zaujímavými „slepačími“ rebríkmi. Prevýšenie je 450 m a vedie na vrchol Preinerwand (1 783 m n. m.). Posledný deň sme ešte navštívili mesto Eisenerz. Tu sme turisticky zdolali od jazera Leopoldsteiner see vrchol Hochblaser (1 771 m n. m.). Koncom júla sme sa rozhodli opäť navštíviť rakúske mesto Eisenerz a spoznať okolitú prírodu. Je to banské mesto, nad ktorým sa vypína obrovský lom Erzberg, 76

kde sa ťaží železná ruda. Ako prvý cieľ sme si vybrali Eisenerzer Reichenstein (2 165 m n. m.). Pod jeho vrcholom stojí krásna chata Reichensteinhutte (2 136 m n. m.). Tu sme prečkali 3 hodiny, kým sa rozplynie hustá hmla a potom sa nám naskytli krásne výhľady na celé údolie. Ďalší deň sme sa rozhodli vystúpiť, cez ferratu Eisenerzer klettersteig obtiažnosti C/D, na dominantný vrchol Pfaffenstein (1 865 m n. m.). Zostup sme absolvovali zaistenou cestou Sudwandsteig obtiažnosti A/B. Tretím cieľom bol masív Frauenmauer. Dorazili sme pod skalnú stenu, v ktorej bol vstup do jaskyne strážený stádom kozorožcov. Jaskyňa je 600 metrov dlhá, voľne prístupná a lezením priechodná. Vytvoril ju topiaci sa sneh a nemá kvapľovú výzdobu. Napriek tomu je atraktívna a počas sezóny sa dá prejsť so sprievodcom. My sme ju prešli sami s čelovkami, čo bolo oveľa atraktívnejšie a efektívnejšie. Na záver výletu sme sa vybrali do rozprávkovej tiesňavy Wasserlochklamm. Trasa vedie po rebríkoch a drevených schodoch popri známej raftingovej rieke Salza

a je popretkávaná menšími i väčšími vodopádmi, z ktorých najväčší má výšku 39 m. Po prekonaní 300 výškových metrov sme sa dostali na najvyšší bod, kde sa nachádza mohutná skalná vyvieračka. V septembri sa po daždivom lete ukazovalo stálejšie počasie. Padlo rozhodnutie urobiť nejakú trojtisícovku. Zlákala nás štvrtá najvyššia hora Rakúska - Grossvenediger (3 666 m n. m.). Zdolali sme ju z južnej strany z dedinky Hinterbichl (1 329 m n. m.) cez horskú chatu Defreggerhaus (2 962 m n. m.). Dole sme zbehli na jeden šup – prevýšenie 2 337 m. Ďalší deň sme navštívili Krimmelské vodopády. Je to sú-

stava troch kaskád s celkovou výškou 340 m. Sú to najvyššie vodopády Európy a piate najvyššie vodopády sveta. Okolo celého vodopádu vedie prehliadková trasa, ktorá ponúka veľa krásnych a dych berúcich vyhliadok a terás. Cestou domov, neďaleko Salzburgu, nás zlákala pri meste Werfen jaskyňa Eisriesenwelt. Je to najväčšia ľadová jaskyňa na svete. Jej chodby merajú cca 42 km. Sprístupnený je však len 1 km. Nie je osvetlená, každý návštevník dostane svoju karbidovú lampu. Pri prehliadke je možné obdivovať ľadové veže, stĺpy, kaskády, ľadové zvieratá (slon). Ohromí Vás ľadový hrad Hymirsburg a ľadový palác Eispalast.

Eisenerzské Alpy. Foto: P. Štefunda

Krásna chata Reichensteinhutte. Foto: P. Štefunda

Poslednú akciu sme absolvovali začiatkom novembra. Pripojili sa k nám Rasťo a Paťo. Navštívili sme krásnu časť Rakúska - Salzkammergut. Prvý deň sme zdolali vrch Loser (1 871 m n. m.), ležiaci na okraji Totes Gebirge. Hlavným cieľom bol však Traunstein (1 691 m n. m.). Traunstein stojí trochu osamele nad jazerom Traunsee. Jeho panorámu, s chatou na vrchole, je vidieť aj z diaľnice A1. Krásna pyramída s nádherným rozhľadom je súčasne symbolom Soľnej komory. Na vrchol vedú dve ľahšie ferraty (B). V r.2005 bola vybudovaná výrazne obťažná Traunsee Klettersteig (D). Táto cesta vedie zhruba 150 výškových metrov priamo na terasu Gmundnerhütte po strmých pilieroch a stenách. V previsnutých úsekoch sme museli niekoľkokrát riadne zabrať. Ide o značne športovú záležitosť, ktorá celkovo zodpovedá modernému trendu. Cesta dole bola nekonečná (prevýšenie 1 300 m), ale stihli sme krásny západ slnka nad jazerom Traunsee. Rakúsko ponúka návštevníkom široké spektrum možností a vzhľadom na vzdialenosť sú predĺžené víkendy pre nás ideálnou voľbou. Nás najviac zaujali ferraty s rôznymi obťažnosťami, ktorých je tam viac než dosť. Preto sú vhodné pre všetky

Západ slnka nad jazerom Traunsee. Foto: J. Šparec

kategórie návštevníkov. So stúpajúcim záujmom o tento druh turizmu sa rekonštruujú a budujú stále nové ferraty, ktoré sú veľmi kvalitne zaistené.

Vrchol Grossvenedigeru, 3 666 m n. m.

Cyklozájazd do Sardínie – – „Karibiku Európy“ Renáta Šajgalíková

V roku 2015 som sa zúčastnila cyklozájazdu do historickej lokality Budva v Čiernej hore. Bolo tam fantasticky a kolektív ešte fantastickejší, a tak som neváhala ani chvíľu a prihlásila sa na cyklozájazd aj tohto roku. Tentoraz mi robil spoločnosť aj môj syn Jakub. Vo štvrtok v noci sme vyrazili plne naloženým autobusom s ešte plnším prívesom s bicyklami. S malými prestávkami sme dorazili do talianskeho prístavného mesta Livorno. Z Livorna sme sa preplavili trajektom do prístavného mesta Olbia na severovýchode Sardínie. Odtiaľ ešte našim autobusom /cca 15 km/ do provincie Golfo di Marinella, kde sme sa ubytovali v krásnom prostredí a mohla začať aktívna dovolenka. Po tak dlhej a náročnej ceste nám dobre padlo okúpať sa v mori. Pobrežie Sardínie lemujú fascinujúce plytké zálivy a skalné formácie tvoriace zákutia s množstvom menších pláží, ktoré obklopuje z jednej strany Stredozemné more a z druhej strany Tyrhénske more. Pláže s jemným bielym pieskom obmýva priezračné more s paletou všetkých odtieňov azúrovej farby. Prvý deň sme vyrazili do mesta Olbia, ktoré je hlavným mestom provincie Gallura. Je to stredisko módy a kultúrneho života. Leží v morskej zátoke severovýchodného pobrežia Sardínie. Vďaka prístavu a aj neďalekému letisku, je vstupnou bránou do najvyhľadávanejšej oblasti na ostrove - Smaragdového pobrežia /Costa Smeralda/. Nachádzajú sa tu krásne pláže s bielym pieskom, hotelové komplexy a golfové ihriská. Okrem toho je východiskovým bodom pre výlety po okolí, napr. na ostrov Tavolara, alebo na fascinujúce súostrovie Maddalena, ktoré je zároveň národným

parkom. V Olbii sme si prezreli zachovalú románsku baziliku San Simplicio z 12. stor. a neďaleký kostol sv. Pavla, zo 17. storočia. Nachádza sa tu aj archeologické múzeum s nálezmi z čias najstaršieho osídlenia na území mesta ešte spred nášho letopočtu. Poniektorí milovníci kúpania a leňošenia to „zapichli“ rovno na prekrásnej piesčitej pláži s pozvoľným klesaním do mora. Tieto pláže sú vhodné najmä pre rodiny s deťmi, alebo menej zdatných plavcov. Stredozemné more je krištáľovo čisté, teplé a láka k potápaniu. Cestou sme sa kochali pohľadmi na všadeprítomné, červené, žulové skaly, ktoré majú, vďaka pôsobeniu vetra a morských vĺn, rôznorodé tvary a dodávajú oblasti jedinečnú divokú krásu. Druhý deň sme vyrazili na bicykloch z centrálnej časti Costa Smeralda do mesta Porto Cervo. Je to asi najvýznamnejšia turistická lokalita v tejto najkrásnejšej časti Sardínie. Skôr sa jedná o luxusné letovisko s letnými sídlami, vilami a rezidenciami zámožných vrstiev, VIP osobností, obchodníkov a hviezd hereckého a hudobného

Smerovník Golfo di Marinella. Foto: R. Šajgalíková

Pláž v Golfo Aranci. Foto: I. Marunová

neba. Svoj názov dostalo podľa tvaru zálivu Cervo /Jeleň/, teda Porto Cervo. Centrum mesta je vyvýšené nad prístavom a jeho dominantou je svetoznáme námestíčko. Tretí deň sme navštívili mesto Golfo Aranci. Golfo Aranci je nádherné rekreačné miesto, obklopené priezračným morom, plné šarmu a histórie, obdivované pre jeho tradície. Každý návštevník je vítaný a ponúkané služby sú na vysokej úrovni. Golfo Aranci ponúka rad plážových letovísk a pláží s reštauráciami a barmi. Mnohé z nich sú známe pre plážové párty a dobré jedlo. Štvrtý deň bol oddychový. S našim busom sme navštívili mesto Alghero. Dvaja naši nadšenci išli s dostatočným časovým predstihom na bicykloch (cca 150 km). Alghero je krásne mesto s katalánskou minulosťou a prítomnosťou na západe ostrova Sardínia. Je to obľúbené letovisko, jedna z najvyhľadávanejších destinácii počas celého roka. Jednak pre taliansku kuchyňu, ale aj nočný život a v neposlednom rade podmorský svet. Hlavná pláž bola vzdialená cca 7 minút chôdze, čo poniektorí ocenili. Ostatní sme sa prešli historickým centrom, plným reštaurácií, barov a kaviarničiek. Po prehliadke centra sme nastúpili do autobusu a išli do najznámejšej lokálnej atrakcie Capo Caccia, kde sa nachádzajú jaskyne 80

Verde a Nettuno. Grotta di Nettuno /Neptúnová jaskyňa/ dostala meno po bohovi mora. Táto jaskyňa bola objavená až v 18. storočí náhodným rybárom. Nachádza sa pod 110 m vysokou skalou Cappo Caccia. Je považovaná za najväčšiu podmorskú jaskyňu v Stredozemnom mori. Keďže leží iba meter nad hladinou mora, dnu sa dá vojsť iba keď je pokojná hladina. V tento deň sa však „všetci čerti ženili“ a vstup do jaskyne nám nebol umožnený. Tak sme si aspoň vyšliapali cestu na skalný útes Capo Caccia, z ktorého sme sa pokochali výhľadmi. Piaty deň sa partia nadšencov, spolu s mojim synom Jakubom, vybrala do mesta Palau a ďalej trajektom na súostrovie La Maddalena. Na okraji severného pobrežia Sardínie je Palau, dobre známe turistické centrum. Nachádza sa v provincii Olbia Tempio a je ľahko prístupné vďaka neďalekému letisku Olbia-Costa Smeralda. Tento prístav je povinnou zastávkou pre tých, ktorí chcú navštíviť súostrovie Maddalena. V Palau stoja za zmienku jeho pláže, úzke uličky centra mesta, kluby a trhy. La Maddalena je malé súostrovie skladajúce sa zo skupiny siedmych malých ostrovov. La Maddalena, Caprera, Santo Stefano, Spargi, Budello, Santa Maria, Razzoli a väčšieho počtu maličkých ostrovčekov na severnom pobreží. Celé súostrovie je súčasťou národného parku menom La Maddalena. Ide o oblasť s mnohými plážami, z ktorých najslávnejšia je tzv. Ružová pláž na ostrove Budello, ktorá je ružová vďaka výskytu červeného koralu. Blížil sa koniec nášho cyklozájazdu a tak zvyšok partie sadol na bicykle a išli kam ich to tiahlo. Naša partia sa prebicyklovala do Golfo Aranci. Šiesty deň ráno sme sa zobudili a začali sme baliť svoje veci. Ešte jeden pohľad na more, pláž, izbu, terasu, prostredie, cyklotrasy a sadáme do autobusu, ktorý nás vezie do Olbie na trajekt, späť domov. Aj napriek hrôzostrašne dlheeeeej ceste, som rada, že som mohla spoznať takýto krásny kút sveta.

BAVORSKÉ ALPY A ŠUMAVA 2016 Jozef Haráni

Hraničný hrebeň medzi Rakúskom a Nemeckom tesne pod vrcholom Zugspitzu. Foto: Ľ. Hoferica

Konečne som sa po 22 rokoch dostal do Álp. Slovíčko konečne je síce trošku nadnesené, ale v podstate vystihuje realitu. V posledných rokoch sa moja aktivita v horách kvalitatívne zvýšila a keď som sa dozvedel, že Paľo Královanec /na rozlíšenie Paviel/ organizuje zájazd do Bavorských Álp, neváhal som ani sekundu. Táto akcia totiž zapadala do môjho, trochu zanedbaného projektu – Najvyššie vrcholy európskych štátov. Podmienky na plánovanie takýchto akcií sú diametrálne odlišné, vďaka prudkému vzostupu úrovne kvality informačných technológií /internet a pod./, ako pred 20 rokmi. Po rôznych plánovaniach a prispôsobovaniu sa počasiu, sa naša martinská skupina, 7. 8. 2016 v nedeľu večer, presunula s pomocou Paľa Pařízka do Prievidze. Ten zabezpečuje dopravu. V areáli SAD Prievidza sa všetci zgrupujeme. Okrem mňa, Paviela a Paľa sa z Martina vezú s nami Emil Rišian a Ivka Poláková. Na miesto ešte prichádzajú Ľubo Hoferica a Majka Gregušová. Náš 7 členný tím bude voziť na Volkswagen Caravelle šofér Jožko Buša, ktorého taktiež zabezpečil Paľo Pařízek. Na nočný presun Rakúskom a Nemeckom vyrážame niečo po 21.00 hod.

Pod kopec prichádzame z nemeckej strany, cez Garmisch – Partenkirchen, v pondelok ráno. Obchádzame masív Zugspitzu a dostávame sa do rakúskeho mestečka Ehrwald Obermoos, až k dolnej stanici lanovky Tiroler Zugspitzbahn /1227 m n. m./. Je pár minút po pol šiestej a sme v cieli. Nasleduje balenie sa na túru a raňajky. Kvalitné počasie je hlásené iba na dnešný deň, takže to musíme využiť. Vybrali sme si preto najkratšiu a najrýchlejšiu ferratu / obťažnosť C/. Je 6.35 hod a vyrážame. Teplomer ukazuje 9°C. Po pár minútach som, spolu s Ľubom, v čele. Obiehame pár turistov a naberáme výšku. V pár minútovom závese idú za nami Paľo s Majkou. V doline sa prevaľuje hmla a my stúpame zatiaľ v tieni našej dnešnej hory. Organizátor akcie Paviel spolu s Emilom a Ivkou tvoria záver. Míňame studničku a postupne sme sa prepracovali na skalnatý hrebeň, obchádzajúc opustený, betónový komplex budov, ktoré boli pravdepodobne súčasťou pôvodnej lanovky. Na hrebeni sú kovové smerovníky. Súčasne križujeme dráhu lanovky okolo jej mohutného kovového piliera. Máme výborný výhľad na jazero Eibsee. Nasleduje skalnatý traverz až k chate 81

Panoramatický pohľad na vrcholovú partiu Zugspitzu. Foto: Ľ. Hoferica

Wiener Neustädter Hütte /2216 m n. m./. Je 8.55 hod, keď vchádzame do chaty na jeden čaj. Za cca 15 min prichádza Paľo s Majkou a za ďalších 15 min Emil. Toho sme vlastne našli bezradného pred chatou. Dal si s nami čaj a oznámil, že Paviel s Ivou prídu hore lanovkou. Pavielovi prišlo nevoľno, a tak to s Ivou otočili a vrátili sa späť. O 9.50 hod vychádzame pred chatu, ktorú už zalievajú lúče doobedňajšieho slnka. Vyťahujeme ferratovú výstroj, a keďže tu nie je Paviel, preberám na túto chvíľu jeho funkciu. Oprášil som spomienky a vysvetľujem ako sa používa výstroj. Ľubo, Paľo a Majka idú dopredu. Polofunkčný Emil dostáva odo mňa pred samotnou ferratou doping vo forme dávky tekutého magnézia a orechovú tyčinku na povzbudenie. Idem s ním a vlastne uzatváram naše družstvo. Do samotnej ferraty Stopselzieher /Vývrtka/ nastupujeme o 10.25. Neženieme sa, lebo Emil má problémy s kondičkou a mne sa tiež moce hlava z nedostatku spánku. Ten nočný presun nám dal zabrať. Počasie je nádherné, takže to ostáva už len na nás. Naberáme postupne výšku a tesne pred sedlom v hraničnom hrebeni už nechávam Emila, nech sa trošku potrápi aj sám. O 12.05 hod stojím na hrebeni a po chvíli sa vítam s ostatnými. Potom prichádza Emil a opäť sa roztrúsene blížime k vrcholovej časti. Tu už čaká Paviel s Ivou. Odchádzame na plošiny, ktoré sú umiestnené hneď na úrovni vrcholového bodu. Ten obliehajú 82

záľahy turistov, ktorí na 99% prichádzajú lanovkou. A že ich je riadne pestrá zmeska svedčia začudované pohľady turistov /v Tatrách ich volali kedysi Cepri/ takmer všetkých kultúr a národností. Odmietli sme stáť v rade na rebríku v prehupe k samotnému vrcholovému krížu a tak sa spoločne fotíme na plošine čo najbližšie ku krížu. Potom ideme na pivo do vrcholovej pivárne v blízkosti Münchner Haus, kde sme aj trošku prejedli. Okolo 14.30 hod sa zbierame a hľadáme cestu v bludisku terás a turistov. Nakoniec sa nám to podarí o 15.00 hod a aj tak prechádzame cez vrcholový úsek po rebríku tesne okolo vrcholového kríža, aby sme sa dostali na „našu“ cestu Höllentalsteig. Teraz ideme už v kompletnom zložení. Prvý idem ja s Majkou a postupne schádzame po nekonečnej ferrate. Zostup je vždy náročnejší ako výstup. O 17.00 hod zostupujeme na ľadovec Höllentalferner. Do snehu na ľadovci sa dá zakopávať, a tak som nechal mačky driemať v ruksaku. Majka tiež zvolila túto alternatívu. Cez ľadovec sme jednoducho po jednom prebehli. Za ním balíme sedacie úväzy, no prilby si nechávame. Cez suťovisko, ktoré križujeme, nám pred očami spadla malá kamenná lavína, tak neriskujeme. Opäť sa vzďaľujem Majke a schádzam strmo po nepríjemnom chodníku. Z menšieho kotla sa dostávam na strmý skalný prah bez istenia, ktorý musím zliezť klasickým spôsobom, čelom k svahu. Evidentne som nezachy-

til informáciu od Paviela, že nás čaká ešte jeden ferratový úsek a preslávené miesto zvané Brett /Doska/ som prebehol narýchlo bez istenia. Až za ním som si uvedomil, že vlastne ferrata ešte nekončí. Počkal som teda na Majku, ktorá keď z diaľky videla, že sa neistím, nechcela byť horšia, tak to prebehla aj ona. Dali sme vodu a nasadili späť sedáky. Oplatilo sa. Po pár metroch nás ešte čakalo zopár kritických miest, ktoré v závere zaklincoval asi 20 m vysoký, kolmý úsek zvaný Leiter /Rebrík/. Až za ním sme sa konečne docapkali na ako taký chodník, ktorý nás konečne o 20.10 hod doviedol na chatu Höllentalangerhütte /1387 m n. m./. Padáme do náručia civilizácie. Objednal som si klobásu a k tomu litrák piva. Pivo bolo, klobása už došla. Neskoršie došli Paľo, potom ešte neskoršie Ľubo a o 21.30 Paviel, Emil a Ivka. Večer sme ešte posedeli, popili a nakoniec sa usalašili v objednanej chatovej nocľahárni, kde sme krásne, ako haringy v plechovke, pekne hajali. Musím však povedať, že to bola luxusná plechovka, lebo pôvodnú chatu v roku 2013 zbúrali a za dva roky postavili úplne novú. Nová chata, na ktorej spíme, bola otvorená len pred rokom /25.august 2015/. Mňa, ako člena Alpenvereinu stálo ubytovanie 12 €/noc, ostatní platili po 25 €. Ráno vstávame príjemne rozbití. Postupne sa zviechame a gúľame dole do súkromnej jedálne. Tu rozbaľujeme svoje zásoby a pomaličky raňajkujeme. Čas

sa podľa predpovede pokazil. Ráno okolo šiestej, cca hodinu, lialo ako z krhly. Okolo 9.00 hod prestáva aj mrholenie, a tak sa balíme a o 10.00 hod vyrážame z chaty dole, do údolia Höllental. Po pol hodine chôdze prichádzame ku križovatke chodníkov. Jeden ide priamo roklinou Höllentalklamm a druhý ju obchádza ponad, pomocou 29 m dlhého železného mosta. My sa rozhodujeme pre prvú variantu, ktorá je atraktívnejšia. Roklina je zarezaná 120 m hlboko do masívu. Je plná ručne razených tunelov a nádherných vodopádov. Paviel podotkol, že vraj nemecké Jánošíkove diery. Jedno je isté. Je to nádherný, no hlavne mokrý zostup. Mokrý preto, lebo nedávno lialo ako z krhly a vlastne z okolitých svahov všetka napršaná voda steká do našej rokliny. Takže normálne už neprší, ale v rokline ešte áno. Prejdúc všetkými tunelmi, schodmi a mostíkmi sa po pol hodine ocitáme na začiatku rokliny. Ak sa chceme dostať na chatu Höllentalklamm Eingangsthütte, musíme zaplatiť mýtne 4 €. Zapadli sme na chvíľku do chaty, kde sme si dali po jednom pivku. Tu sa zrodila aj Emilova povestná objednávka. Zakričal na obsluhu „Ein die láhev Bier“ a my sme išli do kolien. Ostalo mu to až do konca zájazdu. Už nerušene zostupujeme až do Hammersbachu, kde sa ocitáme 10 min po dvanástej hodine. Tu nás už čakal šofér Jožko. Len čo sme nastúpili, začalo opäť pršať. Odchádzame späť na rakúsku stranu do kempu v Ehrwalde, kúsok od 83

Vrchol Zugspitzu.

miesta, kde sme včera nastupovali na túru. V stredu ráno sme sa v kempe zobudili pomerne rozbití. Večer sme oslavovali Zugspitz, a tak sme potiahli až do noci. Bolo chladno, zamračene a padal drobný dážď. Keď sa občas odhalila kulisa hmly a mrakov, bolo vidno, že na kopcoch je čerstvý sneh. Tým pádom sme Alpspitz vypustili a začali realizovať náhradný program – pohorie Šumava. Balíme a opúšťame kemp. Noc nás vyšla po 20 €. Sadáme do auta k Jožkovi a vyrážame v smere Berchtesgaden. Tam, v nadmorskej výške 1 834 m, navštevujeme slávnu Hitlerovu horskú chatu Kehlsteinhaus. V 40. rokoch ju akýsi francúzsky diplomat „prekrstil“ na Eagle‘s Nest, čiže Orlie hniezdo. Do konca druhej svetovej vojny už tento názov pre Hitlerovo reprezentačné sídlo prijal celý anglicky hovoriaci svet a v preklade sa uchytil aj v mnohých ďalších krajinách. Aj pre nás je jednoduchšie používať tento názov. Do Berchtesgadenu sme prišli presne na obed. Využívame špeciálne upravené červené autobusy, ktoré nás vyvážajú z výšky 1200 m n. m. na plac k tunelu do výšky 1700 m n. m. po 6,5 km dlhej ceste. Odtiaľ nás 127 m dlhý tunel pre peších dovedie k špeciálnemu výťahu, zdnuka obloženého zrkadlovou mosadzou. 84

Ten s nami prekonal zvyšný, výškový rozdiel 124 m priamo do chaty Kehlsteinhaus. Počasie nám vychádza. Na ten moment, ktorý trávime na tomto vrchu sa trhajú mraky a hmla. Máme celkom slušné výhľady do okolia na kopce a aj údolia. Potom schádzame peši k autobusu, aby sme nevyšli z formy. Po návšteve Orlieho hniezda pokračujeme v smere Šumava. Večer o 20.00 hod prichádzame k turistickej ubytovni Zámeček v Hojsovej Stráži. Rýchle ubytovanie v skromných podmienkach a na záver dňa absolvujeme pivo v miestnej krčmičke U Röselů. Ráno vstávame do chladného, no krásneho rána. Je 7°C a my sa bleskovo balíme a popritom raňajkujeme. Jožko nás preváža späť na nemeckú stranu do dediny Lohberg. Odtiaľ vyrážame z výšky cca 700 m n. m. o 8.30 hod po červenej značke na Grosser Osser /Velký Ostrý/(1293 m n. m.). Cestou zbierame popri chodníku krásne hríby. Máme ich plnú igelitku. Našli sme aj nádherný hríb satan, ktorý však prezieravo len fotím. Pár minút po desiatej stojí-

Ferratový úsek Brett (Doska). Foto: Ľ. Hoferica

20 m vysoký, kolmý úsek zvaný Leiter /Rebrík/Foto: J. Haráni

k železničnej stanici Špičák. 5 minút od stanice máme ubytovanie v Penzióne Vrbas. Tu spíme ešte jednu noc. V piatok sme sa zobudili do chladného, zapršaného rána. S Jožkom a Ľubom sme skočili do obchodu. Kúpili sme 30 vajec, maslo a nejaký chlieb. Po návrate sme depku zahnali praženicou zo včerajších hríbov a nasledoval náhradný program. Návšteva Plzne a slávneho pivovaru. Tento program kvitujem, lebo sa jedná o moju obľúbenú značku. Podvečer, po prehliadke Plzenského pivovaru, sme sa rozhodli, že ideme rovno domov. Ešte posledná zastávka v reštaurácii U Václava v Rokycanoch, kde sme si s rozkošou vychutnali ozajstné české jedlá. Nasledovalo tiché trávenie dobrej poživne po ceste domov. Na Slovensko sme vošli po polnoci a postupne sme sa porozvážali do našich domovov. Boli sme dobrá partia, ktorá zažila kus cestovania, plného zážitkov. Horám zdar! Vrchol Grosser Osser (Velký Ostrý). Foto: Ľ. Hoferica

me na skalnatom Velkom Ostrom. Tomuto kopcu hovoria aj Prsia matky božej. Hneď pod vrcholom je učupená turistická chata Osserschutzhütte Haus Willmann. Dali sme si v nej čaj a ja som si kúpil aj odznak. Je stále brutálna zima a tak sa prezliekame do suchého. O 11.00 hod pokračujeme na českú stranu. Schádzame po modrej značke v smere Stateček. Tu sa napájame na červenú značku, ktorá nás dovedie najprv k údajne jedinému šumavskému vodopádu Bílá strž. Myslím, že náš Šútovský ho schová do zadného vrecka. Odtiaľ sa dostávame k nádhernému Černému jazeru. Rozlohou je takmer ako naše Štrbské. Tu dávame pauzu na občerstvenie. Potom rýchly výjazd na Špičák. Tu nás víta 2 roky stará rozhľadňa. Je nádherná a výhľady z nej taktiež. Nevýhodou pešej turistiky na Šumave je veľké množstvo asfaltových ciest a cestičiek. Niekomu to však vyhovuje. Zo Špičáku potom nasleduje už len zjazd po modrej značke až 86

Zostup na českú stranu z Velkého Ostrého. Foto: J. Haráni

Rochefortský hrebeň

Jozef Matejčík

Pod skalným zubom Dent du Géant. Foto: J. Matejčík

Je to určite jeden z najkrajších, snehovo mixových hrebeňov západných Álp ponúkajúci fantastické pohľady na okolitú krajinu. Koncom augusta vyrážame na dvoch autách na dlho plánované podujatie prechod hrebeňa Rochefort v oblasti Mont Blancu. Cestou sa zastavujeme na veternom Furkapasse, kde si autá robia svoj výškový rekord a nám sa ešte na večer podarí vystúpiť na vrchol Furkahornu. Dolu už zostupujeme s čelovkami. V noci silno prší. Stavba stanu medzi sivé kasárenské baraky sa ukazuje ako zlá voľba. Hromadiaca sa voda nám zateká až do stanu. Ráno sa presúvame do Chamonix a potom tunelom popod Mont Blanc do Courmayeuru. Tu volíme síce bezpečné, ale najdrahšie parkovanie v priestoroch lanovky. Malým benefitom je aspoň čisté WC a teplá voda. Balíme batohy, zisťujeme aktuálne počasie a vyvážame sa lanovkou na chatu Rifugio Torino /3 372 m n. m./. Ešte v ten deň vystupujeme pod pätu veže Dent du Géant pre lepšiu aklimatizáciu. Po zostupe na ľadovec Géant zostávajú Peter, Martin a Jozef spať na skalnom výbežku,

odkiaľ majú nádherné výhľady na Mont Blanc. Naša trojka zostupuje na chatu Torino, kde prespíme. Ráno sa stretávame pri skalnom výbežku, kde sme včera nechali prebytočnú výstroj. Našim cieľom je skalný zub Dent du Géant /4 013 m n. m./. Rozlámaným skalno mixovým terénom sa dostávame pod pätu veže, kde si krátko oddychujeme a pripravujeme potrebnú výstroj. Hneď na úvod nám dáva zabrať poriadne vyšmýkaná stienka, pokračujúca vzdušným traverzom, končiacim výživným kútom. Cezeň sa dostávane do kuloáru, ktorý Jozef naťahuje lanom až na Mummeryho balkón. Tu začínajú fixné laná. Pokračujeme cez Burgenerove platne po exponovaných kolmých výšvihoch, rímsach a komínoch, zaistených hrubými lanami až na predvrchol Pointe Sella /4 009 m n. m./. Zostupujeme do sedla a doliezame na hlavný vrchol Poite Graham /4 013 m n. m./. Z vrcholu sa nám naskytujú nádherné výhľady. Aj keď je krásne počasie, dlho sa nezdržujeme, nakoľko nás čaká ešte zostup. Zlaňujeme v dĺžkach po 25 až 30 m bočnou, kolmou až previslou stenou. Až tu chápem, prečo tadiaľto nechodia vodcovia. 87

Konečne sme pod pätou zubu. Nasadzujeme si mačky a rýchlo dole. Na chatu Torino prichádzame už tradične po tme. Čaká nás oddychový deň. Ten trávime prebaľovaním materiálu a túrami v okolí chaty. Ráno vstávame skoro. Našim cieľom je prechod hrebeňa Rochefort, až po Bivacco Ettore Canzio /3 818 m n. m./. Z chaty Torino vyrážame o štvrtej ráno. Opäť vystupujeme s čelovkami pod pätu veže Dent du Géant, kde sa naväzujeme do lanových družstiev. Začiatok hrebeňa je poriadne exponovaný. Jeden chybný krok, alebo zakopnutie by mohlo mať fatálne následky. Po hrebeni sa dostávame až pod východné úbočie Aiguille de Rochefort /4 001 m n. m./. Jozef ťahá všetky lanové dĺžky až na vrchol členitým skalným terénom (III). Tu väčšina horolezeckých družstiev končí a vracia sa späť na chatu Torino. Výhľady sú fantastické. Na západ je dominantný Dent du Géant a Blanc na východe Dôme de Rochefort a Grandes Jorasses. Z vrcholu Aiguille de Rochefort schádzame na ľadovcové plató. Po exponovanom mixovom hrebienku, popod štíhlu vežu Doigt de

Spoločne na Glacier du Géant. Foto: J. Matejčík

Hrebeň Rochefort z Dent du Géant. Foto: J. Matejčík

Rochefort /3 928 m n. m./, v lámavej skale vystupujeme na vrchol Dôme de Rochefort /4 015 m n. m./. Sme na najvyššom mieste hrebeňa. Z vrcholu zlaňujeme na snehovo skalnatý hrebeň, ktorý nás dovedie až na vrchol Calotte de Rochefort /3 974 m n. m./.

Tu krátko oddychujeme. Na záver nás čaká ešte pár mimoriadne exponovaných vežičiek (III+), ktoré poriadne preverujú naše schopnosti. Na tej poslednej si vychutnávame západ slnka. Severozápadným hrebeňom zlaňujeme už po tme do sedla Col des Grandes Jorasses. Moc sa neženieme. Horšie to už nebude. Je to daň za fotenie, vychutnávanie si pekného počasia a fantastických výhľadov. Na Bivaccu Canzio sme o jedenástej. Je tu plno. Jozef a Martin obsadzujú posledné bidla. Ostáva mi miesto na lavici pri dverách. Ráno po rannej káve a raňajkách začíname zlaňovať stenou z Bivaccu Ettore Canzio na ľadovec. Dole to máme približne 320 m. Asi v strede steny sa nám pri sťahovaní podarí zaseknúť lano. Po pol hodine

Zostup z Aiquille de Rochefort. Foto: J. Matejčík

Zlaňovanie z Bivacu Ettore Canzio. Foto: J. Matejčík

trápenia ho máme opäť na štande a pokračujeme v zlaňovaní. Konečne sme na ľadovci. Už len zostup na chatu Boccalatte /2 804 m n. m./, kde sa stretávame z chalanmi, ktorí tam zostávajú spať. Naša trojka zostupuje do Courmayeuru, kde sa ráno spoločne stretávame. Ešte pár slov na záver. Tento prechod, ako aj prípadné pokračovanie z Bivacco Ettore Canzio na vrchol Grandes Jorasses, už nie je vysokohorská turistika a je preto dobré, zvážiť svoje schopnosti ešte pred túrou. Možnosti ústupov je naozaj málo a tie ktoré sú, si vyžadujú značné skúsenosti od tých, ktorí tu pôsobia. Účastníci prechodu Jozef Dzuronka, Jozef Matejčík, Karol Radošovský, Peter Kita, Ondrej Záhradník a Martin Štercel. 89

U maďarských kolegov...

Renáta Šajgalíková, Taťána Varechová Je štvrtok 18. 3. 2016 a my máme poobede zraz pred obchodným centrom Tulip. Všetci sa pekne privítame, niekto ešte uteká tekuté zásoby dokúpiť a vyrážame do Maďarska na troch autách. V prvom je Bacil s Oľgou. V druhom, „dievčenskom“ aute som ja, Tatianka, Ivka a šéfuje mu Ľubino. V druhom, „chlapčenskom“, je Papo, Ľudko, Šparo, Bocian a Mirko z Horoviec. Tejto osádke šéfuje Evka. Cesta ubieha a my sa počas dvoch prestávok navzájom občerstvujeme. V chlapčenskom aute bolo veselšie. Naši chlapci oslavovali prekročenie každej hranice okresov, a takto to pokračovalo až do Maďarska. Na dvoch odpočívadlách sa trošku ušlo aj nám, babám. Pri poslednej zastávke, už na maďarskej strane, boli naši chlapci značne veselí. Do hotela „Apartment 4 You“, kde sme sa ubytovali, sme prišli vo večerných hodinách. Keďže som nebola do páru, mojím spolunocľažníkom sa na tri noci stala Ivka (chudák Šparo). Večer sme vyrazili do blízkeho okolia, aby sme sa trošku zorientovali, lebo maďarčinu nikto z nás neovládal. Stravovanie sme mali naplánované v sieti reštaurácií Trofea, nachádzajúcej sa asi 5 minút od hotela. Nikde na internete nebolo v recenziách hotelu spomenuté o vychytenosti tejto siete až tak, že stôl treba objednať aj týždeň dopredu. Nakoniec stravovanie skončilo spôsobom „čo batožina dá“ na dievčenskej izbe. V piatok sme vyrazili za krásami Budapešti. Prvá bola zastávka pri drevenom koníkovi na stanici, kde sme si urobili prvú fotografiu v Maďarsku. Odtiaľ sme pokračovali k budove parlamentu na nábreží Dunaja. Prechádzali sme okolo impozantného súsošia, pamätníka Istvána Tizsa. Niektorí sme si posadali pred pamätník Lajosa Kosútha, zatiaľ čo iní („naši ekonómovia“) išli 90

navštíviť bankový systém hlavného mesta, ktorý sa nachádza v starom historickom komplexe budov. Pred hlavným vchodom do budovy parlamentu sme zapózovali, nech máme pamiatku z tohto pekného miesta. Mali sme to šťastie vidieť aj výmenu stráže pri štátnej vlajke. Odtiaľ sme sa vydali k Bazilike sv. Štefana. Výťah nás vyviezol až na posledný stupeň, z ktorého sme mali krásny výhľad na veľkú časť Budapešti. Prebehlo malé fotenie. Z Baziliky pokračujeme na Széchenyiho reťazový most, ktorý ako prvý spojil obidva brehy Dunaja. Po ňom sme prešli na symbolický, nultý kilometer maďarskej cestnej siete. Všetky vzdialenosti v Budapešti a v krajine sa merajú od tohto mosta, značí sa ako kilometer 0. Na tejto strane Dunaja sme sa posilnili výbornou zapečenou bylinkovou bagetou. Takto posilnení vyrážame k citadele a odtiaľ sa presúvame k Rybárskej bašte. Je to jedna z najznámejších pamätihodností Budína, ktorá patrí k jeho najrušnejším miestam. Je z nej nádherný výhľad na Dunaj a peštiansku časť mesta (hlavná budova parlamentu). Pokračujeme okolo budapeštianskeho hotela Hilton, ktorý vznikol prebudovaním staršieho sakrálneho objektu. Stavba je perfektným prepojením stredovekej architektúry s moderným umením. Prehliadka mesta pokračuje k veži a bráne, pozostatku kostola Márie Magdalény po 2. svetovej vojne. Našu prehliadku končíme na Budínskom kopci pri citadele z polovice 19. storočia s múrmi, miestami širokými až 3 m. Po absolvovaní prehliadky mesta pokračujeme v ceste na hotel. Tu musíme načerpať nové sily na ďalšiu, teraz večernú prehliadku mesta. V sobotu ráno vyrážame, opäť na troch autách, na prehliadku sprístupnenej

jaskyne Szemlöhegyi , ktorá nie je ani najdlhšia, ani najširšia jaskyňa v Budapešti. Je však jedna z najkrajších a označovaná ako podzemná kvetinová záhrada. To my doma máme proti tomuto „bezhraničnú flóru“. V obhliadke pokračujeme spolu s našimi maďarskými kamarátmi. Pripojil sa k nám aj ďalší náš kamarát Tomáš s manželkou a svojimi ratolesťami. Absolvovali s nami všetky návštevy jaskýň. Po ukončení prehliadok sme na Tomášove odporúčanie navštívili najlepšiu miestnu reštauráciu. Celú útratu zaplatil Tomáš, a tým s nami oslávil svoje 40. narodeniny. Vďaka Tomáš! Po príchode na hotel sme vymenili kombinézy za plavky a vybrali sa do kúpeľov s termálnymi bazénmi. Chlapci zistili, že je to len „kúsok“ od hotela. Prechádzali sme ulicami a uličkami, až sme po 1 hod a 20 min rýchlej chôdze dorazili na Námestie hrdinov. V strede námestia sa nachádza 36 m vysoký stĺp. Po jeho oboch stranách sa nachádza polkruhová kolonáda. Na nej sa nachádzajú sochy významných maďarských štátnikov a reliéfy zobrazujúce významné udalosti z ich života. Kúsok odtiaľ prichádzame do Széchenyiho kúpeľov, ktoré sú jedným z najväčších kúpeľných komplexov Európy. Vápnikovo-horčíkovo-hydrokarbonátová voda obsahuje sodík, síričitany, veľké množstvo floridov a kyselinu boritú. Poriadne sme sa vyčľapkali, vysaunovali a aj poriadne premrzli pri prebiehaní z bazéna do bazéna, či do sauny. Po príchode na hotel sme sa opäť všetci stretli na „dievčenskej izbe“. Ivanka slávnostne odovzdala mne a Mirkovi z Horoviec, spolu s venovaním, fotoknihu „Dachstein 2015“. Ivanka a spracovatelia veľká vďaka! V nedeľu ráno vyrážame navštíviť Tropicárium a Oceanárium v budove veľkého, nákupného, zábavného centra s rôznymi reštauráciami, obchodmi a turistickými atrakciami. Hlavnou atrakciou je veľké žraločie akvárium s dlhým vyhliadkovým tunelom. Cez tunel prechádzame bez obáv. Obdivujeme veľké plávajúce žraloky, raje

Vstup do Mátyás-hegyi barlang. Foto: Ľ. Fekete

a iné druhy morských živočíchov. Ďalšou atrakciou je prales, v ktorom sme na vlastnej koži zažili tropickú klímu a búrku s tropickým dažďom. Po ukončení prehliadky prekrásneho Tropicária sa ešte posledný raz fotíme. Potom sadáme do áut a vyrážame domov na Slovensko. Poslednou zastávkou v Maďarsku je Ostrihom. Parkujeme a ideme sa pokochať krásami ukrytými v Ostrihomskej bazilike. Na záver sa kocháme výhľadom z jej kupoly priamo na druhú stranu Dunaja, na Štúrovo a jeho okolie. Obe mestá spája most Márie Valérie, ktorý bol v minulosti zničený. Vtedy spojenie medzi týmito mestami umožňovala iba lodná doprava. Opäť nasadáme do áut, prekračujeme hranicu a sme späť na Slovensku. Cestou ešte zastavujeme priamo pod Visegrádom, aby sme upreli svoje zraky priamo k hradu na dunajskom ohybe. Na odporúčanie Bacila je poslednou zastávkou, na dosť odľahlom mieste, krásny a moderný penzión, v ktorom sa občerstvujeme. Až teraz, s odstupom času, pri písaní tohto príspevku a zisťujem, že sme sa boli najesť priamo v erotickom nočnom podniku. Niekedy je dobré nevedieť veci hneď... Zastavujeme v Martine v Záturčí, kde sa všetci lúčime. Zároveň sa teším na ďalšie chvíle v budúcnosti, ktoré budem opäť tráviť s perfektnými ľuďmi, v perfektnej atmosfére a v perfektnom prostredí. 91

Príbehy o Fatre Elena Hipmanová

Autorka celý život pracovala s deťmi ako učiteľka v MŠ a vždy pociťovala absenciu kníh pre staršie deti a mládež. Tá ju vlastne priviedla k písaniu týchto príbehov a túžbe priblížiť niečo zo starej Slovanskej mytológie, ktorá je pre slovenskú populáciu pomerne veľká neznáma. V blízkej budúcnosti bude vydaná knižka „Legendy zaviate časom“, z ktorej uverejňujeme so súhlasom autorky úryvok. Kniha je určená celej rodine – mládeži aj dospelým. Fatra a starý pútnik Za starých čias, keď na Slovensku žili ešte obri a ľudí bolo o veľa menej ako dnes, rozprestierala sa všade široká rovina. Rovina rovnejšia než hladina jazera, bez jediného hrbolca, kopčeka alebo vrchu, bez jediného stromu. Slnko malo na oblohe dlhú púť, ako v každom rovinatom kraji, kde niet kopcov, kde sa niet za čo schovať, kde niet o čo oči oprieť. V takom kraji sa ľuďom žilo ťažko a zvieratám ešte ťažšie. V kraji bez vrchov sa dá žiť, ale tam kde niet stromov, život rýchlo vyprchá. Lenže obri roviny priam milovali. Dubasili, tancovali, zápasili medzi sebou, až prach slnko zaclonil. Občas sa zem búrila a začala sa dvíhať. Obri však každý malý kopček hneď udupali, aby sa pri svojich tancovačkách nemuseli potkýnať o vytŕčajúce vŕšky. Občas vetry doviali do tvrdej hliny drobné semienka javora či lipy, lenže ťažké nohy obrov ich rozdupali skôr, ako stihli vyklíčiť. A vtedy zem zaplakala, až z nej tryskali pramene. Vyvierali z najhlbších hlbín. Rozliali sa po okolí, zaplavovali zem, lebo ich nemalo čo zastaviť a za jasných dní vyzerali akoby sa v nich kúpalo samotné slnko. Na brehu jedného takého jazera si postavil chalupu starý rybár. Bol samotár, veľmi sa o ľudí nestaral a to že široko ďaleko 92

niet jediného obydlia mu neprekážalo. Jeho svetlom v starobe, bola Fatra, jediná vnučka, ktorú nadovšetko miloval. Každý deň nasmeroval svoju loďku doprostred jazera, rozhodil siete, čakal na úlovok a Fatra za ten čas okolo chalupy pracovala, poživeň pre oboch chystala. Keď obri spali a bol navôkol pokoj, rybár mal svoju sieť raz dva plnú, lenže v poslednom čase akoby obri spánok ani nepotrebovali. Lomoz a hrmot sa ozýval vo dne v noci a všetko živé už dávno zutekalo, alebo sa poskrývalo vo svojich dierach. Len rybár tvrdohlavo ostával, lebo sa mu zdalo zbabelé utekať a naisto vedel, že nech by sa pohol kamkoľvek, pred obrami sa niet kde skryť. Jedného dňa, po obzvlášť búrlivej noci, keď rybár už desiatykrát hodil naprázdno svoje siete do vody, prišuchtal sa k chalupe starý pútnik. Mal dlhé biele vlasy, čo mu siahali až k pleciam a bradu dva razy toľkú. „Či by sa nenašlo trochu rybacej polievky pre starého človeka?“ spýtal sa slabým hlasom a Fatra hneď poznala, že starec už dávno nemal nič v ústach. „Nuž, dobrý človek, nemám ti čo ponúknuť. V sieti môjho starého otca sa už dávno nezatrblietala ani šupina. Akoby ryby odplávali do pokojnejších vôd. Zem sa celú noc chvela a hladina jazera búrila. Ale ak by si sa uspokojil s kúskom sušenej ryby a čistou vodou, neostaneš aj ďalší deň hladný.“ „S vďakou prijmem tvoje dary, krásna dievčina, viem čo je to núdza, preto dokážem oceniť tvoju láskavosť. A nie len oceniť, ale aj odmeniť.“ „Odmeniť?“ zasmiala sa Fatra „Čím sa mi chceš odmeniť. Si väčší chudák ako my. Nič nežiadam. Oddýchni si u nás, najedz sa a potom choď v pokoji svojimi cestami“ „Možno som a možno nie som chudobnejší. Záleží, aký dar by si si

najviac priala“ Fatra sa pozorne zadíval starcovi do očí. Zazdalo sa jej, akoby sa v nich odrážali samotné lúče slnka a žiarili ako kvapky trieštiacich sa vĺn jazera. „ Och,“ vzdychla si „chcela by som, aby môj starký každý deň naplnil svoje siete. Aby sa nemusel báť vychádzať na túto šíru vodu, aby sme sa nemuseli ustavične skrývať a strachovať. Pokiaľ nevymyslíme čo s obrami, rybacej polievky sa veru nedočkáme. Ale či sa dá, bojovať proti obrom?“ „A to by si chcela, bojovať?“ „Nie. Proti obrom nikto nič nezmôže,“ zvesila smutne hlavu. „Možno sa čoskoro aj my poberieme z tohto kraja, ale starký vraví, že inde to nie je o nič lepšie.“ „Porozprávam ti jeden príbeh: Ďaleko za touto veľkou vodou leží zem. Je to nádherný kraj plný vrchov a hustých lesov, divokých riek i jazier, o skalné útesy si more rozbíja svoje vlny a hučí nekonečnú morskú pieseň. Rybári tam vyťahujú z vody plné siete, lovci poľujú v lesoch a sedliaci obrábajú svoje polia. A niet tam obrov.“ „Krajina bez obrov? Vari je niečo také možné?“ „Nuž, možno preto, lebo sa všetci presťahovali sem.“ usmial sa starec. „Krajinu plnú vrchov a lesov si ani neviem predstaviť. Nikdy som nič také nevidela.“ „V najvyšších vrchoch má svoje sídlo Perún – vládca vetrov, búrok aj zeme. Vichren, veterná hora, v ktorej má svoj palác je celá z bieleho mramoru. Za dňa sa nikto neodváži ani len oči k hore pozdvihnúť, lebo v žiari slnečných lúčov by pri toľkej bielobe mohol prísť o zrak. V noci, keď sa o biely mramor oprie mesačný svit, je navôkol svetlo ako za dňa. Vtedy vychádza Perún zo svojho podzemného sídla a načúva vetrom, šepotu stromov, počúva pieseň horských potokov a občas aj prosby ľudí. Ale ľudské prosby a lamentácie ho veľmi nezaujímajú. Dobre pozná ľudské srdcia. Sú premenlivé, nestále občas plné zloby a závisti. Presné také sú aj

ich prosby. Za ním by si sa mala vybrať. Za Veľkým Perúnom.“ „Veď si práve povedal, že ľudské prosby ho nezaujímajú. Prečo by mal Perún počúvať práve mňa?“ „Lebo v tvojom srdci niet zloba závisť ani chamtivosť. Pred mnohými storočiami žili obri aj v jeho krajine. Niektorých zaklial do podoby vrchov a niektorých vyhnal, aby neškodili zemi. Ak niekto škodí zemi, škodí tým aj životu a Perún takú krivdu nedopustí.“ „Kto si, že mútiš hlavu mojej vnučke. Nikam nepôjde,“ zvolal nahnevane starec a tí dvaja sa až strhli, lebo ani nezbadali, kedy sa vrátil z jazera. „Som starý pútnik a prešiel som taký kus zeme, o akom sa ti nesnívalo ani v najsmelšom sne, starec. Viem kde slnko vychádza aj zapadá, poznám krajiny plné ľadu aj púšte rozpálené slnkom. Viem čítať v duši človeka aj predpovedať čo sa má stať. A viem, že len Fatra dokáže predstúpiť pred Perúna, aby ju vypočul. Ak jej chceš byť nápomocný, prevez ju loďou cez toto jazero, o ktorom si všetci myslíte, že nemá brehov. Ďalej musí ísť sama.“ „Je ešte takmer dieťa, nikam nepôjde!“ „Pôjdem, starký môj,“ rozhodla. „ Budem prosiť Perúna, kým ma nevypočuje.“ A ešte v ten večer zbalila svoje skromné veci do batôžka. V noci obri vystrájali, ako odtrhnutí z reťaze. Zem vzdychala, triasla sa a kvílila, až pukali steny chalupy a praskali šindle na streche. Fatra so starcom sa celú noc chúlili v kúte pritisnutí k sebe čakajúc na prvé lúče slnka. Ráno bol navôkol pokoj. A pútnik, ako by sa po ňom zem zľahla. Plavili sa jazerom mnoho dní a nocí. Raz bolo búrlivé, že sa jeho vlny prevaľovali cez malý čln, inokedy pokojné a hladké ako zrkadlo, až napokon doplávali do neznámej krajiny. Ďaleko na obzore sa dvíhali k nebu špicaté končiare. „Rozlúčme sa starý otec. Vráť sa domov a čakaj na mňa. Tam na brehu jazera pred našou chalúpkou.“ 93

„Neodídem z tejto divnej zeme, iba s tebou. Kto by ťa preplavil domov. Budem tu na brehu na teba čakať, kým sa nevrátiš.“ „Moja cesta môže byť veľmi dlhá.“ „Moja clivota bude dlhšia. Možno ťa privolá z diaľky späť, dievčatko moje. Budem upierať svoje oči k tým čudným vrchom, dokiaľ sa moje staré srdce nenaplní radosťou, že ťa opäť uvidím.“ „Ostaň teda v pokoji.“ Objala si starého otca a vykročila k vrchom, ktoré sa strácali v oblakoch, akoby sa chceli ukryť pred nenásytnosťou ľudských túžob. Tušila, že tam niekde, medzi vrchmi je cieľ jej cesty. Fatra putovala veľa dní, spávala v lesoch učupená pod kríkmi, stlala si postieľku z mechu a prikrývala sa len tým, čo mala na sebe. Jednej mesačnej noci sa je prisnilo, že stojí na vysokom žiarivom vrchu a skalnou bránou k nej prechádza akýsi vysoký muž zahalený do tmavého plášťa. Husté dlhé vlasy mu viali vo vetre a zdvihnutou sekerou odrážal blesky, čo mu križovali nad hlavou. „ Prines mi to, čo najvzácnejšie si našla na svojej púti.“ Po tejto jedinej vete sa stratil v oblakoch, ktoré ho zahalili od hlavy až k päte ako hustý závoj. Preľaknutá Fatra sa strhla zo sna a dlho rozmýšľala, čo to má znamenať. Nič vzácne nemala ani nevidela, jej sukňa bola už dávno samá diera a hlad sa stal každodenným spoločníkom. Do rána už nezažmúrila oka a len čo svitol deň, pobrala sa ďalej. Odrazu zacítila dym a vzápätí zbadala medzi stromami učupenú chalupu. Odvykla ľuďom. Na brehu jazera žila len so starcom a na svojej púti nestretla jediného človeka. Ako plachá srna zastala na okraji lúky. Sadla si k prameňu, uhasila smäd a čakala, kým ju pozvú medzi seba. „Vidím, že máš za sebou dlhú cestu dievča,“ ozval sa hlas vedľa nej, až sa preľakla. „Prichádzam z krajiny obrov.“ „O takej som ešte nepočul, poď odpočiň si v našich skromných príbytkoch. Sme 94

síce chudobní uhliari, ale žijeme slobodne, bez strachu, poctivo si zarábame na živobytie. Rozpovieš nám, čo ťa k nám privádza.“ Vďačne sa oprela o mocnú ruku uhliara a nechala sa viesť obklopená štebotom detí, ktoré sa k nim zvedavo rozbehli. Ženy zostali stáť v nemom údive, muži zastavili prácu, psy ostražito pobiehali okolo nej. „Som Fatra, môj domov je za veľkým jazerom na rovinách, v krajine obrov. Dňom i nocou pustošia našu zem. Nik nám nedokáže pomôcť a sami sme pred obrami bezmocní. Idem prosiť Perúna o pokoj mojej krajiny.“ Nesúhlasne krútili hlavami. „Za Perúnom sa nik neodváži. Nemôžeš za ním ísť. Len čo sa priblížiš k hore Vichren, svojou žiarou ťa spáli na popol a v noci ťa zožerú divé zveri. Perún má silných ochrancov, aby ho nerušili v jeho kráľovstve. Keď sa rozhnevá, metá blesky na všetky strany, víchricami bičuje zem, vtedy sa ľudia radšej schovajú v hlbokých pivniciach. Perún nemá rád ľudí.“ „Prečo?“ „Sú chamtiví, nenásytní, dolujú v horách poklady a niektorí chceli kopať aj v jeho bielom vrchu. Tých pochoval pod hŕbami skál a už ich nikto viac nevidel. Od tých čias sa k Vichrenu nepriblížila živá noha.“ „Musím sa stretnúť s Perúnom. Ak nám nepomôže premôcť obrov, moja krajina ostane pustá.“ „Nuž, keď musíš, tak musíš, ale varovali sme ťa. Aspoň sa u nás najedz. Si vychudnutá, že ti kosti trčia. Moja žena práve napiekla čerstvý chlieb.“ Fatra s vďakou prijala teplý bochník a vo chvíli, keď doň chcela s chuťou zahryznúť, spomenula si na zvláštny sen.“ „Ďakujem vám dobrí ľudia, ale tento bochník si zoberiem so sebou na cestu. Ostávajte v pokoji.“ Rozlúčila sa s uhliarmi a vykročila kamenistou stráňou do vrchov. Teplý bochník zabalila do šatky a pritisla si ho k srdcu. Bolo to to najvzácnejšie, čo dosiaľ na svojej dlhej púti našla.

jubilejné akcie kst turiec v ROKU 2016 20. JUBILEJNÉ NÁRODNÉ STRETNUTIE PLEŠATÝCH A BRADATÝCH TURISTOV NA DRIENKU Štefan Hudák 1. ročník Letných výstupov na Drienok /1 268 m n. m./ realizoval, vtedy Odbor turistiky v Diviakoch, v sobotu 13. 9. 1986 za účasti 40 turistov, z ktorých bolo 11 diviackych. Od 3. ročníka (13. 8. 1988) až po 10. ročník (5. 8. 1995) sú to už Letné stretnutia turčianskych turistov s tým, že 4. Letné stretnutie turčianskych turistov v roku 1989 malo „prívlastok“ spartakiádne aj keď, ako vieme, kvôli jesennému prevratu v ČSSR sa spartakiáda vôbec nekonala. Rok 1997 je prelomový a toto podujatie zaznamenalo opäť zmenu názvu a aj obsahu. 9. 8. 1997 sa v pôvodnom termíne uskutočnila 1. Národná púť nespravodlivo plešatých turistov na Drienok a to za účasti 78 turistov. Už dávnejšie pred týmto počinom sme pociťovali akúsi diskrimináciu mužov s redším porastom na hlave. Keďže aj predseda klubu patril do tejto kategórie, slovo dalo slovo a zrodilo sa úžasné podujatie, ktoré je veľmi obľúbené a vyhľadávané turistami z celého Slovenska, ba neraz sme zaznamenali aj zahraničných návštevníkov. 4. ročník (5. 8. 2000): k Národnej púti nespravodlivo plešatých sme po mohutných protestoch bradáčov „pridali“ aj spravodlivo bradatých turistov. Od 10. do 12. 8. 2001 diviacki organizátori pripravili historicky 1. Zraz turčianskych turistov, ktorého súčasťou bolo aj 5. Národné stretnutie plešatých a bradatých turistov na Drienku. Pozdraviť plešatcov a bradáčov prišli vtedy aj vzácni hostia. Predseda KST Vratislav Schál a primátor

družobného poľského mesta Skawina Stanislav Pac. Na tomto podujatí sa zúčastnilo 150 turistov (z toho 27 Diviačanov),. Od roku 2002, keď sme 10. 8. 2002 realizovali 6. Národné stretnutie plešatých a bradatých turistov na Drienku nesie podujatie tento názov do dnešných čias. Na tomto ročníku sa zúčastnil aj vtedajší predseda Národnej rady Slovenskej republiky Jozef Migaš, čo bola v tom čase historický najvýznamnejšia návšteva na našich verejných turistických podujatiach. 10. ročník Národného stretnutia plešatých a bradatých turistov, v skratke „plešatcov“ (a 21. ročník „Letných výstupov“) sa konal 5. 8. 2006 a zúčastnilo sa ho za krajne nepriaznivého počasia historicky najnižší počet účastníkov. 25 turistov, z toho iba deviati Diviačania. Na 14. ročník „plešatcov“ zavítal podpredseda KST Štefan Kuiš z Košíc a iba o chlp obsadil „až“ druhú priečku v poradí najkrajších plešín. Porota bola však spravodlivá, nezávislá a o korupcii nemohlo

Spoluorganizátori podujatia - Ján Grauzeľ, Igor Hus a Štefan Hudák. Fotoarchív Š. Hudáka

byť ani reči. K prvenstvu mu nepomohla ani vysoká funkcia v našej turistickej komunite. 15. ročník „plešatcov“ bol súčasťou 58. Slovenského zrazu turistov KST a bol dvojdňový. Zaznamenali sme historicky najvyššiu účasť a to 180 turistov, z toho 45 Diviačanov. Toto podujatie bolo vyhlásené ako najobľúbenejšia túra zrazu, keď sa ho zúčastnilo viac turistov, ako na všetkých ostatných trasách dohromady. No a 20. ročník Národného stretnutia plešatých a bradatých turistov na Drienku bol zároveň 31. ročníkom letných výstupov na Drienok. Ten diviacki organizátori realizovali spolu s mestom Turčianske Teplice a obcou Rakša 6. 8. 2016. Podujatia sa zúčastnilo viac ako 50 turistov z celého Slovenska, medzi nimi aj 20 Diviačanov. V súťaži o najpočetnejší kolektív dominovali aj tohto roku plešatci, ktorých prišlo 17. Medzi nimi aj predstavitelia spoluorganizátorov mesta Turčianske Teplice a obce Rakša, primátor Igor Hus a starosta Ján Grauzeľ, ktorí srdečne pozdravili prítomných turistov. Predseda PKT Diviaky v rámci podujatia oboznámil prítomných s 20 ročnou históriou stretnutí plešatých a bradatých turistov, ale pripomenul aj tohtoročné 40. výročie založenia vtedy odboru turistiky v Diviakoch. Pri tejto príležitosti organizátori odovzdali ďakovné listy aj jubilejné trička viacerým pozvaným hosťom, medzi iným aj primátorovi Igorovi Husovi, starostovi Janovi Grauzeľovi, podpredsedom PKT Diviaky Marietke Bernátovej, Janovi Fekečovi a ďalším. Na záver chcem poďakovať všetkým predchádzajúcim primátorom Turčianskych Teplíc aj súčasnému primátorovi Igorovi Husovi, ako aj starostovi Rakše Janovi Grauzeľovi za podporu a pomoc pri realizácii aktivít PKT Diviaky. Poďakovanie patrí aj všetkým našim turistom, ktorí sa za tú viac ako tridsaťročnú históriu najprv letných výstupov, potom stretnutí plešatcov a bradáčov akýmkoľvek spôsobom pričinili o to, že dnes môžeme sumarizovať a bilan96

covať. Tiež chcem vysloviť presvedčenie, že toto vydarené podujatie bude mať ešte mnoho pokračovaní a že sa ho, ako plešatí a bradatí chlapi zúčastnia aj dnešná mužská omladina. 40. rokov PKT DIVIAKY Štefan Hudák Prvá zmienka o turistických aktivitách v Diviakoch je zaznamenaná v roku 1974. 5. 5. 1976 sa zišla skupina mladých ľudí, medzi ktorými boli aj v tom čase aktívni športovci, a pod patronátom vtedajšieho predsedu TJ Dynamo Diviaky Rudolfa Šefraníka a vtedajších funkcionárov Zväzu turistiky ČSZTV v Martine, jeho predsedu Jána Jokla a tajomníka Jozefa Lukáča založili v Diviakoch Odbor turistiky TJ Dynamo Diviaky (OTTJ). Prvá túra už organizovaných diviackych turistov smeruje na najvyšší vrchol Veľkej Fatry Ostredok /1 592 m n. m./ a uskutočnila sa 29. 5. 1976. Ešte v ten rok, 30. 10. 1976, vystúpili diviacki turisti na Tlstú /1 373 m n. m./, čím založili tradíciu výstupov, neskôr stretnutí turistov - veteránov. Vo februári 1977 zimným výstupom na Drienok /1 268 m n. m./ položili vtedajší priekopníci základný kameň dnešných Primátorských výstupov na Drienok. V apríli 1981 je založený Turistický oddiel mládeže (TOM) pri OTTJ Dynamo v Diviakoch, ktorého vedúcim sa stáva Štefan Hudák. 11.12. 1981 organizujú v Diviakoch „Večer diafilmov z činnosti TOM“, ktorý odvtedy neprerušene pokračuje ako festival zo života ľudí v horách - „Ľudia a hory“. Od roku 1983 je predsedom OTTJ Dynamo Diviaky Štefan Hudák, ktorý stojí na čele diviackej turistickej komunity neprerušene až do súčasnosti. V roku 1989 je zaznamenaná historicky najvyššia účasť na turistickej akcii OTTJ Dynamo Diviaky. Výstupu mládeže na Vyšehrad /829 m n. m./ sa zúčastnilo 667 turistov. Po splnení podmienok bol 26. 9. 1989 Štefanovi Hudákovi, ako prvému diviackemu turistovi,

18.7.2012 na Husnom vrchu. Z ľavej strany stoja Ing. Miroslav Herchl, Peter Perhala, Milan Hruška, Ing. Vladimír Povoda, Dušan Valúch a Štefan Hudák. Fotoarchív Š. Hudáka

udelený titul Majster turistiky. 24. 2. 1990 obnovuje na Slovensku svoju činnosť Klub Slovenských turistov (KST) a 17. 3. 1990 sa OTTJ transformuje na Odbor Klubu slovenských turistov (O KST) TJ Dynamo Diviaky. Prvým predsedom O KST Dynamo Diviaky je Štefan Hudák. 17. 1. 1997 dochádza k zmene názvu klubu na dnešný Prvý klub turistov (PKT) Diviaky. Za mimoriadne aktivity a prínos v oblasti športu pre všetkých, pri príležitosti 25. výročia trvania klubu, odovzdávajú na vrchole Drienka dňa 11. 8. 2001 vtedajší primátor mesta Turčianske Teplice Jozef Turčány a predseda KST Turiec Vladimír Povoda diviackym turistom klubovú vlajku. Od roku 2002 do 2006 má PKT Diviaky v osobe svojho predsedu Štefana Hudáka, majstra turistiky zastúpenie vo Výkonnom výbore Klubu slovenských turistov. V roku 2006 vtedajší primátor mesta Turčianske Teplice Jozef Turčány ponúkol PKT Diviaky možnosť vybudovať si v priestoroch TJ Dynamo Diviaky svoju vlastnú klubovňu, čo naši členovia aj využili. Odpracovali pritom niekoľko sto brigádnických hodín a môžu sa chváliť, že ako jediný klub turistov široko

ďaleko majú možnosť stretávať sa vo svojich priestoroch. V roku 2007 sa diviacki organizátori veľmi úspešne zúčastnili prípravy a realizácie 41. Slovenského zimného zrazu turistov v Martine, keď prejazd hrebeňom pohoria Žiar, ktorý zabezpečovali, absolvovalo viac turistov, ako na všetkých ostatných podujatiach zrazu dohromady. Príprava aj realizácia jubilejného 30. ročníka Festivalu Ľudia a hory v roku 2010 bola veľmi dramatická až hektická. Vo vopred plánovanom /1 rok/ termíne 27. 11. 2010 sa konali aj parlamentné voľby a náš „diviacky Brežnev“ sa postaral o to, že sme museli najstaršie podujatie svojho druhu na Slovensku preložiť z kultúrneho domu v Diviakoch do kina Turiec v Turčianskych Tepliciach. Nakoniec sa však zistilo, že sála kina bola po dlhých rokoch naplnená do posledného možného miesta. Rok 2011 bol pre PKT Diviaky významný a úspešný. Naši turisti si pripomenuli 35. výročie založenia vtedy Odboru turistiky v Diviakoch. Na počesť tohto výročia bol vyhlásený „Projekt NVSP 2011“, v rámci ktorého Marietka Bernátová, Hanka Knietľová, Ján Fekeč, Rasťo Matula a Šte97

fan Hudák vystúpili na najvyššie vrcholy 35 slovenských pohorí. Navyše, dňa 4. 9. 2011 vystúpil Ján Fekeč na Ararat 5137m, čím utvoril nový, klubový, výškový rekord. Hlavným turistickým podujatím 58. Slovenského zrazu turistov, ktorý sa konal v roku 2011 v Martine bol 15. ročník Národného stretnutia plešatých a bradatých turistov na Drienok v réžii diviackych organizátorov, ktorý sa opäť stal najúspešnejšou akciou zrazu. Rok 2011 je tiež rokom „zrodu“ domény www.turistikadiviaky.sk, kde sa záujemcovia z celého sveta dozvedia všetko o turistoch PKT Diviaky. V PKT Diviaky sa v roku 2013 udiala ďalšia významná udalosť. 16. 2. 2013 bol na Lietavskom hrade štyrmi diviackymi turistickými „seniormi“ založený Seniorklub PKT Diviaky. Zakladajúcimi členmi boli Marietka Bernátová, Laco Smolen, Jozef Stiegel a Štefan Hudák. Ten bol nato v priestoroch Hostinca pod Hradom v Lietavskej Svinnej jednohlasne zvolený za prezidenta Seniorklubu. Aby seniori mali pred sebou aj povinnosti, vymysleli si projekt „Hraničné trojmedzia Slovenska“, ktoré postupne aj navštívili. Naši seniori v roku 2013 pripravili 44 turistických podujatí, na ktorých sa zúčastnilo 184 turistov, pričom prešli 680,5 km s prevýšením 19 508 m. Nuž – nehaňte ľud náš seniorsky! Členovia Seniorklubu v roku 2014 pripravili nový projekt „Hrady a zámky SK“, v rámci ktorého bolo potrebné navštíviť 115 objektov našej slávnej histórie. Ten v roku 2015 aj dokončili, keď Marietka Bernátová, Ľubka Bugošová a Štefan Hudák navštívili všetkých 115 objektov, ktoré obsahuje záznamník tohto TTO. Výkonnostná turistika je v PKT Diviaky dlhodobo na vysokej úrovni. V našom klube máme dlhodobo viac držiteľov výkonnostných tried, ako vo všetkých kluboch KST Turiec dohromady. Celý rok 2016 sa niesol v znamení osláv 40. výročia založenia OT TJ Dynamo Diviaky, neskôr PKT Diviaky. V rámci 20. ročníka Národného stretnutia plešatých a bradatých tu98

ristov na Drienku diviacki organizátori, za účasti viacerých pozvaných hostí, si toto významné výročie pripomenuli aj oficiálne. Pri vyhodnotení tohto podujatia v kultúrnom dome v Rakši predseda PKT Diviaky oboznámil prítomných turistov z celého Slovenska s históriou nášho klubu. Starosta obce Rakša Ján Grauzeľ pozdravil účastníkov akcie a turistom poprial veľa zdravia a síl pri realizovaní svojej veľmi osožnej záľuby. Do Rakše prišiel pozdraviť turistov aj primátor mesta Turčianske Teplice Igor Hus, ktorý vyslovil veľké uznanie diviackym organizátorom turistiky, poďakoval im za úspešnú a účinnú propagáciu mesta a zaželal im veľa úspechov aj do ďalších 40 rokov. Pri tejto príležitosti každý člen PKT Diviaky obdŕžal spomienkový list na túto udalosť. Pozvaným a čestným hosťom bude túto udalosť pripomínať vkusné pamätné tričko a chutná „Jubilejná diviacka zázvorovica“, ktorú pre túto príležitosť Diviačania vyrobili. Za účinnú podporu činnosti PKT Diviaky sa patrí poďakovať mestu Turčianske Teplice, COOP Jednote Turčianske Teplice a v neposlednom rade aj Klubu slovenských turistov Turiec, bez ktorej by úspechy diviackych turistov boli určite menej viditeľné. Svojou činnosťou diviacki turisti nepochybne veľmi úspešne, dôstojne a účinne zviditeľňujú svoje mesto, región a KST v rámci Slovenska. Dňa 26. 11. 2016 primátor Turčianskych Teplíc Igor Hus ocenil diviackych organizátorov turistiky a pri príležitosti 40. výročia založenia OT v Diviakoch udelil klubu pamätnú plaketu primátora mesta Turčianske Teplice. Byť však, ako sa vraví, doma prorokom, je neskutočne náročné. Pravda je taká, ako v našom známom porekadle: ...priatelia, kamaráti, kolegovia ti odpustia takmer všetko. Jediné čo ti nikdy neodpustia, je úspech. Žiaľ, platí to aj v turistike, dokonca aj v Turci. Na záver mi dovoľte vysloviť jedno moje presvedčenie. Aj po zákonitej a neodvratnej výmene vedenia PKT Diviaky budú

jeho členovia ešte dlhé roky svetlým príkladom v KST pri vytváraní alternatív trávenia voľného času pre našich spoluobčanov. 25.ročník Vianočného výstupu na Chatu pod Suchým Ján Ondrík Turisti KST Lipovec už tradične vo vianočnom čase organizujú na Štefana výstup na Chatu pod Suchým. Tentoraz bol 26. 12. 2016 jubilejný, 25. ročník. Toto podujatie je súčasťou celoslovenského a okresného kalendára KST. Trasa začína na železničnej stanici v Nezbudskej Lúčke – Strečne, kam sme sa Lipovčania dopravili spojom ŽSR z Vrútok. Vo vlaku sa narýchlo podelíme s priateľmi o zážitky typu ako sme prežili „Ježiška“ a vydávame sa na trasu spaľovať nabraté kalórie, po novom kilojouly. Červená E3 nás dovedie na Podhradské, kde sa skupina rozdeľuje na dva tábory. Jeden pokračuje červenou cez Starý hrad a druhý dolinou po modrej. Pod chatou sa obe skupiny stretneme. Na chate vládne rodinná atmosféra, turisti si prajú všetko dobré cez Vianoce a do nového roku veľa zdravia a turistických zážitkov. Výstupová kniha ide od stola k stolu. Ľudia sa zapisujú, či už prišli na našu akciu zámerne, alebo len tak náhodne sa stali účastníkmi výstupu. Väčšinou ide o turistov z martinskej a žilinskej strany. V ten deň však býva na chate aj veľa turistov zo širokého okolia, z rôznych kútov Slovenska, Čiech, ale aj vzdialenejšieho zahraničia. Podľa záznamov vo výstupovej knihe sa v uplynulých ročníkoch zapísali aj „exotickí“ účastníci – z Japonska, Peru, Írska, Holandska, Nemecka, Švajčiarska. Stalo sa dobrým zvykom, že každému účastníkovi po podpise odovzdáme účastnícky list a oceníme najstaršieho, najmladšieho a najvzdialenejšieho turistu. Tento rok dostali účastníci aj výstupový odznak s motívom 25. ročníka. Za 25 rokov výstupov sa zúčastnilo tejto našej akcie niekoľko stoviek priateľov

turistiky z blízkeho a vzdialeného okolia. Pri zrode tradície výstupov na Chatu pod Suchým stáli členovia KST Lipovec Božka a Jozef Muráňovci, Jozef Minda, Helena a Martin Šatanovci, Anna a Ľubo Furielovci, Miroslav Hajzoch, Miško Lamoš, Ľudo Ruman, Vlado Lamoš, Mária Hnátová, Nataša Sušková a Majo Frančák. Po príjemne strávených chvíľach s priateľmi turistami v útulnej Chate pod Suchým a vždy ochotným personálom, sa účastníci vydávajú ďalej po vlastnej trase. Buď naspäť do Strečna na žilinskú stranu, alebo cez Suchý a Maguru na turčiansku stranu. Lipoveckí turisti schádzajú z chaty po poľovníckom chodníku na Huty do Hoskornej doliny a cez Jánošíkovo na Lipovec, kde táto úžasná akcia končí. Trasa má prevýšenie 875 m, dĺžku trasy 24 km a čas trvania trasy 7 hod. Za 25 rokov organizovania tohto podujatia sme zažili sneh, mráz, fujavice, dážď, blato, poľadovicu, slnko, hmlu. Nestalo sa však ani raz, že by kvôli počasiu bola akcia zrušená. Sme presvedčení, že sa tak nestane ani v nastávajúcich ročníkoch.

Zostup do doliny Hoskora, 26. 12. 2016. Foto: J. Ondrík

Tlačová správa z MCF Radoslav Pančík

K naplneniu, príprave a realizácii festivalu prispeli Turčianske kultúrne stredisko v Martine v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja, Martinský klub priaznivcov cestovania, Klub slovenských turistov Turiec a Slovenské národné múzeum v Martine. Myšlienka festivalu: „Hranice? Nikdy som žiadne nevidel, ale počul som, že existujú v mysli niektorých ľudí.“ Thor Heyerdahl V sobotu, 12. 11. 2016 neskoro večer, vyvrcholil už VI. ročník štvordňového Martinského cestovateľského festivalu. Realizovaný bol na viacerých miestach, ktoré boli dané charakterom jednotlivých festivalových dní. Festival samotný už tradične priniesol rôzne zaujímavé témy, zamerané na rôznorodosť kultúr, ale aj obdivuhodné výkony v horolezectve, či expedičnej turistike. Sme veľmi radi, že sme mohli medzi prezentujúcimi uvítať Svetozára Krna, ktorý sa ako jediný prezentujúci zúčastnil všetkých ročníkov nášho festivalu. Nielen jeho, ale aj všetky ostatné prezentácie doniesli pre deti a aj širokú verejnosť poznanie kultúr, ako aj možnosti turistického a športového vyžitia. Obohatením festivalu bol aj film Rasťa Hatiara Obyčajní chlapci, príbeh dvoch slovenských skialpinistov. Snahou organizátorov tohto zaujímavého festivalu bolo vytvoriť priestor na spoznávanie kultúrnych a spoločenských rozdielov v jednotlivých kútoch sveta, a tým znižovať mieru predsudkov a intolerancie, čo je v dnešnej dobe tak dôležité. Počas štyroch dní návštevníci festivalu mohli vidieť zaujímavé výstavy fotografií, zachytávajúce ľudí v rôznych životných situáciách, 100

ktorých pridanou hodnotou bola netradičná inštalácia. Umiestnené boli v priestoroch kina Moskva a tiež na Chate na Martinských holiach. Už tradičná súťažná výstava fotografií bola tento rok obohatená o turistickú tému. Prvýkrát v histórii festivalu sa počas programu objavili i najzaujímavejšie žiacke prezentácie z projektu Mosty kultúry, ktorý podporil Fond na podporu umenia. Tie sa mohli realizovať vďaka podpore vyučujúcich zo škôl zapojených do projektu. Poďakovanie pri príprave festivalu patrí aj SOŠ obchodu a služieb, ktorá si v rámci programu pre žiakov pripravila zaujímavé pre-

„Turistický smerovník“ v kine Moskva. Foto: R. Pančík

1. miesto, kategória do 16 rokov - Peľ na krídlach. Foto: Zuzana Ľudviková

kvapenie, čím obohatila program festivalu. Veľmi dobrú atmosféru festivalu spríjemnili svojou hudbou David Bolek, Andrej Jankovič a Sarah Mária Verníčková. O hry a súťaže sa postarali skauti z Vrútok. Ďakujeme všetkým, ktorý sa akoukoľvek formou podieľali na zorganizovaní tohto ročníka, ako i návštevníkom, vďaka ktorým sa vytvorila príjemná atmosféra. Tešíme sa spoločne na ďalšie ročníky nášho festivalu. Vyhodnotenie Fest foto suťaže 2016 I. TÉMA: Rozmanitosť kultúr očami cestovateľa I. kategória do 16 rokov (vrátane) 1. miesto – Karin Szalayová 2. miesto – Mária Dvorščíková 3. miesto – Zuzana Ľudviková

II. kategória nad 16 rokov 1. miesto – Veronika Kviatkovská 2. miesto – Emil Ruščák 3. miesto – Kristína Gašparovičová II. TÉMA Hory, kras a príroda Turca očami turistov ale aj hory,kras a príroda sveta očami turistov z Turca I. kategória do 16 rokov (vrátane) 1. miesto – Zuzana Ľudviková 2. miesto – Peter Hlinka 3. miesto – Aneta Migátová II. kategória nad 16 rokov 1. miesto – Lukáš Hodoň 2. miesto – Martin Slavík 3. miesto – Michaela Žoncová ČESTNÉ UZNANIA Lukáš Buocik, Jakub Láclavík

101

1. miesto, kategória nad 16 rokov - Vzdialený pozorovateľ. Foto: Lukáš Hodoň

3. miesto, kategória nad 16 rokov - Račkovo sedlo, Západné tatry. Foto: Michaela Žoncová

102

2. miesto, kategória do 16 rokov - Tajomné hory. Foto: Peter Hlinka

3. miesto, kategória do 16 rokov - Turistická silueta. Foto: Aneta Migátová

103

25. výročie výstupu na Mont Blanc Pavol Královanec

Vážení čitatelia, rozhodol som sa napísať tento článok, lebo 19. 7. 2016 uplynulo neuveriteľne rýchlo 25 rokov od pamätného výstupu Martinčanov na Mont Blanc /4 807 m n. m./, najvyššieho vrcholu Álp. Po spoločenských zmenách v roku 1989 sa aj nám, obyčajným smrteľníkom, otvorila možnosť dostať sa na tzv. Západ a pre nás, nadšencov turistiky, do svetových horstiev. Rudolfa Žideka in memoriam poznala početná turistická verejnosť nielen v Turci, ale aj na Slovensku. Práve on prišiel s myšlienkou zorganizovať zájazd do Álp s hlavným cieľom, výstupom na najvyššiu horu Álp. Mal bohaté skúsenosti s organizovaním zájazdov a prístupu k turistike ako majster turistiky, predseda klubu ZŤS Martin a okresný funkcionár. V programe zájazdu bol najprv aklimatizačný výstup na tretí najvyšší vrchol Rakúska Grossvenediger /3 674 m n. m./, 104

ktorý sme po nocľahu na chate Neue Prager Hütte, 14. 7. 1991 zdolali. Po presune do talianskej Cervinie sme využili lanovku a dostali sme sa na Plateau Rosa /najvyššie letné lyžiarske stredisko v Alpách/, odkiaľ sme 16. 7. 1991 vystúpili na Breithorn /4 160 m n. m./. Nachádza sa v skupine Monte Rose s fantastickými výhľadmi na dominantu Matterhorn /4 478 m n. m./, ale aj ďalších alpských velikánov. Cestou späť sme využili pekné počasie a Klein Matterhorn /3 884 m n. m./ bol bonusom navyše. Väčšina z nás absolvovala zostup do Cervinie lanovkou a ostatní sme zišli pešo. Presun cez tunel popod Mont Black nás nasmeroval do bašty alpinizmu, olympijského mestečka Chamonix. Po použití zubačky sme sa dopravili na jej konečnú stanicu Nid dʹ Aigle /2 386 m n. m./, odkiaľ začal náš výstup. Dňa 18. 7. 1991 bol náš cieľ chata Aiguille de Goûter /3 863 m n. m./, ktorá, keď

nemáte objednaný nocľah, býva preplnená. To sa aj potvrdilo, a tak sme noc prebdeli na zemi, stoličkách a podobne. Štart na vrchol bol 19. 7. 1991 o 2.05 hod. Boli sme rozdelení do družstiev a začali sme stúpať s čelovkami na náš najbližší cieľ - útulňu Valott. Tu len krátky oddych a ideme ďalej. Začína sa brieždiť. Vrchol je na dohľad a 5.45 h som priamo na ňom. Ostatní sú kúsok za mnou a ja čakám na východ slnka. Fantastická scenéria. Na vrchole sme strávili 40 min. Dole sme zostúpili cez známy a náročný Bossonský ľadovec. Zostup bol až do

Chamonixu, kde nás na už parkovisku čakal autobus. Nocľah bol v kempe a potom nás čaká presun do Švajčiarska. Tu vystupujeme, 22. 7. 1991, na Platthorn /3 345 m n. m./, odkiaľ sú najkrajšie výhľady z okolia Zermattu, svetoznámeho turistického strediska. Čaká nás cesta domov a spokojnosť zo zájazdu, kde mnohí z nás boli prvýkrát v Alpách a hneď tretia alpská túra na Mont Blanc. Čo si mohol človek viac priať? Účastníci tohto zájazdu si po prečítaní článku môžu oživiť spomienky. Bohužiaľ mnohí už nie sú medzi nami.

Východ slnka na Mont Blanc 19.7.1991 o 5.56 h. Foto: Š. Hudák

Breithorn 4 160 m n. m., v pozadí Matterhorn. Fotoarchív Š. Hudáka

105

POCHODY TURČIANSKOU ZÁHRADKOU 2016 Jozef Minárik

Rok s rokom sa stretol. Je 29. 7. 2016 a v športovej hale na Podháji sa znova schádzajú vzdialenejší turisti, kde spia na žinenkách. Turistický klub Fatra Vrútky prichystal medzinárodný výstup na Nolčovskú Maguru. Domáci ju volajú Mogura. Postupne prichádzajú na ubytovanie Poliaci, Česi a vzdialenejší Slováci. Pri pive a inom občerstvení sa znova spomína na turistické akcie, ktoré sa uskutočnili od posledného ročníka. Prezentácia akcie je v sobotu ráno, 30. 7. 2016, v športovom areáli TJ Dynamo Krpeľany. Turisti z domáceho turistického klubu nám, pod vedením Ondreja Bače, prichystali stoly a stoličky na prezentáciu, ktoré po jej skončení aj poodkladali, za čo sa im chcem poďakovať. Ako každý rok aj teraz medzi prvými vyráža Milan Holub, ak by bolo treba niečo doznačiť. Je prekrásne ráno s menším oparom, počasie ako stvorené pre turistiku. Turisti vyrážajú po modrej značke do Ľubochnianskeho sedla, odkiaľ sa vydávajú po červenej značke, ktorá vedie po hrebeni Veľkej Fatry, smerom na Kľak. Z hrebeňa sú v niektorých úsekoch prekrásne výhľady. Na rázcestí Vyšné Rudno turisti odbočia na žltú turistickú značku a po asi 10-tich minútach prichádzajú na vrchol Nolčovskej Magury. Turisti, ktorí idú dlhšiu trasu, sa vracajú späť na hrebeň, po ktorom pokračujú do sedla Príslop. Tu odbočia na zelenú turistickú značku, po ktorej zídu do obce Nolčovo. Turisti, ktorí idú kratšiu trasu, z vrcholu Magury pokračujú po žltej turistickej značke tiež do obce Nolčovo. Cieľ je v kultúrnom dome, kde je prichystané občerstvenie pre každého turistu. Chcem sa poďakovať pánovi starostovi obce Nolčovo Vladimírovi Mihálikovi za poskytnutie 106

týchto priestorov. Aj tento rok bola pre milovníkov cykloturistiky prichystaná cyklotrasa so štartom v športovej hale na Podháji s cieľom v obci Nolčovo. Každý turista dostal ako pamiatku na akciu diplom a kovový odznak alebo medailu. Ako každý rok aj teraz bolo prichystaná tombola. Akcie sa zúčastnilo 79 turistov. Aj tento rok boli odmenení všetci naj. Najstarším účastníkom - Jarmila Kučerová, Praha, 80 rokov Najmladší účastník - Simona Mahútová, Ružomberok, 5 rokov Najvzdialenejší účastník bol p. Miroslav Lipiňsky, Legnica, Poľsko Najpočetnejší kolektív boli turisti z Púchova. Týmto chcem poďakovať všetkým organizátorom, ktorý sa zaslúžili o to, aby akcia dopadla veľmi dobre. Boli to Daniela Mináriková, Jozef Hogh, Milan Holub a Ivan Minárik. Ďalej chcem poďakovať sponzorom, bez ktorých sa takéto akcie dajú ťažko zorganizovať. Boli to Zdenko Kozák, Beata Budzová fy Quick Sport, Peter Franek fy EMP, Milan Paprčka fy CBS maľované mapy B. Bystrica, Daniel Kollár fy Dajama, Michal Huňara fy Mäsovýroba Sklabiňa, Marian Horváth fy Eurocompany a KST Turiec. Zároveň chcem všetkých turistov, cyklistov a priaznivcov turistiky pozvať na 17. ročník, ktorý sa bude konať 5. 8. 2017 a bude to Medzinárodný výstup na Minčol v Lúčanskej Malej Fatre.

Láska k vode a kanoe si našla svoj domov v lodenici Nikolaj Bonda

Splav Turca. Foto: archív Lodenice Štrky

Láska k vode a mierumilovný pokoj kanoe spájali a spájajú životné cesty mnohých vodákov v Turci. Na tradície vodáckeho športu v našom regióne nadviazala svojou činnosťou aj partia vodákov, ktorá si svoj domov vytvorila v lodenici na brehu Váhu. Na presadzovanie potrieb skupiny nadšencov kanoe, kajaku a raftu a vlastnú sebarealizáciu v spoločnosti si aktívni vodáci v nových spoločenských pomeroch založili občianske združenie Klub Štrky. Kolobeh času riečneho prúdu nameral dvadsať rokov existencie klubu. Vodáci svoj klub nedávno premenovali na Vodácky klub Lodenica Štrky, podľa miesta, kde stojí ich lodenica, mnoho rokov známa aj ako „Dolná lodenica“. Táto lodenica pod svojou strechou prichýlila a umocnila mnohé priateľstvá spečatené vodami Váhu, Turca, Dunajca, Čierneho Váhu, Oravy, Hrona, Hornádu, Belej, Revúcej, Hnilca, Ľubochnianky, Zázrivky, Varínky, Salzy (Rakúsko), Soči (Slovinsko), Tary (Čierna Hora; Bosna a Hercegovina). Po celý ten čas dáva riečny prúd času za pravdu sloganu vodákov: „Pre vodákov z Dolnej lodenice čas nehrá v živote žiadnu rolu...“, A môžeme aj dopovedať: „Dôležité je to, ako a čím sa život naplní, s čím sa náš život spája, či je v ňom láska, priateľstvo a porozumenie“. Vodáci splavujú naše rieky predovšetkým v období vyššieho stavu vody, ale

venujú sa aj čisteniu riek. Lodenica Štrky má aj svoju Country muziku, a tá spestruje všedné i sviatočné dni pri stretnutiach vodákov i turistov. S touto muzikou sa môžeme často stretnúť aj pri Chate na Kľačianskej Magure na Štefana alebo na Veľkonočný pondelok. V čase „zamknutých riek“ počas zimného obdobia, si vodáci udržiavajú svoju kondíciu lyžovaním a tešia sa zo snehu, ktorý sa zjari roztopí a naplní korytá riek. To bude ten pravý čas rieky znovu „odomknúť“. Členovia Vodáckeho klubu Lodenice Štrky sú vo väčšine aj členmi Ms KST Martin. V roku 2016 pripravili vodáci z Lodenice Štrky, v spolupráci s Ms KST Martin, pre všetkých vyznávačov pohybu vo voľnej prírode Turčiansky vodácky triatlon – 7 km beh, 6 km splav na Váhu a 7 km bicykel. Zúčastnilo sa na ňom 40 účastníkov. Najmladší bol 19 ročný a najstarší 60 ročný. Ďalší ročník triatlonu bude 10. 6. 2017 o 9.00 hodine v Turčianskych Kľačanoch. Vlny našich riek, turistické chodníčky a zasnežené úbočia hôr vždy boli, sú a budú šancou na zrod nových priateľstiev, aké sotva nájdete na sociálnych sieťach. Tie sú dobré tak na propagáciu akcií. Za skutočnými zážitkami a priateľmi treba vyraziť do prírody. Viac o triatlone na www.vodackytriatlon.sk.

107

TURČIANSKE MEDOBRANIE A VODOSLÁVA Ján Farský

Obec Necpaly je vstupnou bránou do Národného parku Veľká Fatra. Je východiskom obľúbených peších túr na Borišov a centrálny hrebeň Veľkej Fatry. Necpaly sú i dôležitým bodom na mape cyklotrás vedúcich Turčianskou záhradkou. Obec má tiež bohatú históriu a kultúrne dedičstvo zhmotnené do 4 kaštieľov, ranogotického rímskokatolíckeho kostola z 13. storočia, evanjelického kostola so vzácnym barokovým oltárom a ďalších pamiatok. Okrem prírodných krás, flóry a fauny je obrovským bohatstvom Veľkej Fatry aj množstvo zdrojov vody, studničiek, prameňov, vyvieračiek, horských bystrín a potokov. V Necpalskej doline sa nachádza aj významný podzemný

Podujatie prilákalo množstvo návštevníkov. Foto: J. Farský

108

zdroj mimoriadne kvalitnej a zdravej pitnej vody, ktorý zásobuje celé mesto Martin a mnoho ďalších obcí. Lesy, lúky a úbočia v podhorí oddávna poskytovali množstvo nektáru včelám medonosným. Včelári z neho aj dnes produkujú vynikajúci, chutný a zdravý med. Vzácne prírodné bohatstvo a zdroje pitnej vody sú darom, ktorý si musíme chrániť, rozumne a zodpovedne s ním nakladať. Vynikajúcou príležitosťou, ako si to pripomenúť a doslova si tieto dary vychutnať, bolo podujatie Turčianske medobranie a vodosláva. Uskutočnilo sa v sobotu 2. júla 2016 v Necpaloch. Pripravila ho Nadácia ZDRAVÁ TURČIANSKA ZÁHRADKA, OO CR

Necpalské mlynčekovo. Foto: J. Farský

Turiec – Kremnicko a obec Necpaly, v spolupráci s Klubom slovenských turistov Turiec, Jaskyniarskym klubom Speleo Turiec a ďalšími partnermi. Počas celého dňa sa podujatia zúčastnilo viac ako štyritisíc návštevníkov nielen z Turca, ale aj z celého Slovenska, a tiež z Českej republiky. Obrovský úspech malo Necpalské mlynčekovo. Okrem mlynčekov zhotovených v Turci, sa veľmi páčilo aj päť nádherných vodných mlynčekov, ktoré zostrojil a osobne prišiel nainštalovať pán Lovas z Vyšehradného. Tejto „sade“ mlynčekov udelili organizátori I. miesto v súťaži O najkrajší vodný mlynček. Súčasťou vodoslávy bola ochutnávka dobrej a zdravej pitnej vody z Necpalského prameňa, ktorú spolu s pitným režimom zabezpečila spoločnosť Turvod. Veľkému záujmu návštevníkov sa tešili aj prezentácie včelárstva, prednášky pre laikov i odborníkov, včelársky skanzen, med a ostatné včelie produk-

ty. Súťažilo sa tiež o najlepší med a medovinu. K vynikajúcej nálade počas celého dňa určite prispela Muzikantská paráda, festival ľudovej a folkovej hudby. Predstavilo sa päť ľudových hudieb a tri špičkové slovenské folkové zoskupenia. Atrakciou dňa boli nádherní psíci a ukážky simulácie lovu chrta na zajaca. Nechýbal ani zaujímavý trh remesiel a ľudovo – umeleckých výrobkov. S veľkým záujmom návštevníkov sa stretli aj prezentácie prírodných krás, flóry a fauny nášho regiónu, ktoré pripravili pracovníci Správy NP Veľká Fatra, KST Turiec a JK Speleo Turiec. Tieto dva kluby zorganizovali aj výstup na Borišov a prechod Blatnickým krasom. Akcie mali obrovský úspech, najmä návšteva Blatnického krasu. Návštevníci turčianskeho krasu mali jedinečnú možnosť spoznať nádherný kus prírody, ktorý turistom nie je bežne prístupný. Podujatie, počas ktorého včelia kráľovná Meduľka prvá slávnostne vyhlásila 109

vznik Turčianskeho kráľovstva včiel a čírej vody, vyvrcholilo po zotmení zapálením Turčianskej letnej vatry. Týmto aktom bola symbolicky otvorená letná turistická sezóna v Turci a vo Fatre. Prvý ročník akcie odštartoval novú tradíciu. Druhý ročník sa uskutoční v sobotu 1. júla 2017. Srdečne pozývame do Necpál všetkých, ktorí majú radi hory, prírodu, číru vodu, tradície, remeslá a dobrú zábavu. Keďže bohatstvom, vysokým umením a politickou mocou nemáme výhľady prevýšiť šťastnejšie národy, môžeme v poznaní a ocenení pokladov a vzácností našej domoviny vyniknúť...

Andrej Kmeť Prví účastníci výstupu na Borišove. Foto: J. Haráni

Prechod Blatnickým krasom. Foto: V. Michalech

110

MOHLA TO BYŤ PERLA TURCA Nikolaj Bonda

Pohľad z Veľkej lúky. Foto: J. Haráni

Rozhovor s Rastislavom mažgútom st. Nad mestom Martin a jeho okolím stáročia hrdo kraľuje dominanta Martinských holí. Svojimi bielymi náručami Martinské hole lákali a lákajú lyžiarov zo svojich údolí i zďaleka. Patríte k málo ľuďom, ktorí náruče našej dominanty poznajú detailne. Váš život bol sprevádzaný pulzom ich života. Počas 15 rokov ste zabezpečovali obsluhu pásových snežných vozidiel a 16 rokov ste profesionálne riadili lyžiarske stredisko a lanovú dráhu na Martinské hole. Ako spoluautor ste vypracovali projekt moderného lyžiarskeho strediska. Poznatky na spracovanie projektu ste čerpali štúdiom viac ako 50 ročnej histórie športových aktivít v tomto stredisku, z odborných hodnotení jeho rozvoja, z diskusií s odborníkmi z oblasti urbanizmu, architektúry, dopravy, vodohospodárstva, energetiky, ochrany životného prostredia, hospodárstva a cestovného ruchu. Inšpirovali ste sa tiež skúsenosťami z viacerých pracovných ciest do špičkových európskych a severoamerických lyžiarskych stredísk. Existuje projekt, pri ktorom ste stáli. Mnoho rokov bola vo vestibule zasadačky mestského úradu maketa tohto projektu. Veľa sa o ňom hovorí, ale málo sa vie. Postupne vznikli i ďalšie projekty. Žiadny z nich nebol ešte realizovaný.

V správach RTVS - STV zaznel výrok, že váš Projekt Lyžiarskeho strediska Martinské hole zlyhal. Je to pravdivá správa? Nie je. Projekt nezlyhal. Zlyhať môžu len ľudia zodpovední za projekt. Už v rokoch 1971-72 Odbor turistiky a lyžovania TJ Strojárne Martin predložil hlavnému architektovi okresu Martin návrh komplexného riešenia územia Martinských holí pre letné a zimné rekreačné využitie. Návrhom sa zaoberali štátne a spoločenské inštitúcie za spoluúčasti renomovaných odborníkov. V roku 1985 bola vypísaná „Celoštátna verejno-anonymná urbanisticko-architektonická súťaž krajinného celku Martinské hole“. Po zmene spoločenského systému mesto Martin v zastúpení primátora mesta Ing. Štefana Jokela v roku 1991 iniciovalo zasadnutie funkcionárov Klubu slovenských turistov Turiec (ďalej KST Turiec) a Lyžiarskeho klubu Martin (ďalej LK Martin) a ďalších spoločenských organizácií za účelom založenia akciovej spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole, a to za účasti miest Martin a Vrútky. Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku SR na základe žiadosti mesta Martin vyradilo z privatizácie okrem iného aj objekty Hotel Turiec s pozemkami a Chatu Magistrát na účely ich použitia na rozvoj turistického a cestovného ruchu v regióne Turca a prevádzku TURČAN. V tomto období boli vrá111

Odznak strediska - archív Rastislava Mažgúta st.

tené KST Turiec ako právnemu nástupcovi po KSTL chaty a pozemky na Martinských holiach. LK Martin prevzal prevádzku lyžiarskeho strediska na Martinských holiach. Vznikli tak ideálne podmienky na založenie akciovej spoločnosti za účasti miest Martin a Vrútky a občianskych združení KST Turiec a LK Martin s možnosťou vstupu ďalších akcionárov. S blízkymi spolupracovníkmi som v rokoch 1992-93 spracoval Projekt Lyžiarskeho strediska Martinské hole, ktorý bol pod záštitou LK Martin predložený poslancom MZ v Martine na posúdenie možností ďalšieho rozvoja lyžiarskeho strediska a celého regiónu. Dňa 9.9.1994 vznikla akciová spoločnosť Lyžiarske stredisko Martinské hole s dvoma majoritnými akcionármi. Boli to mesto Martin a LK Martin. Neskôr sa LK Martin ako ďalší uchádzajúci nástupca po KSTL stal po dohode s KST Turiec spoluvlastníkom jeho majetku v polovici. Po zmenách vo vedení mesta Martin a vedení akciovej spoločnosti bola narušená idea celého projektu. Hoci sa zvýšilo základné imanie a do akciovej spoločnosti vstúpil ďalší potrebný veľký akcionár KST Turiec, podpora projektu sa skončila. Mňa odstavili z funkcie predsedu predstavenstva i riaditeľa. Projektová dokumentácia bola presťahovaná do mestského úradu a už sa 112

k nej nik nedostal. Majetok, ktorý mesto Martin získalo od štátu na účely rozvoja turistického a cestovného ruchu v meste a celom regióne Turiec a majetok LK Martin neprešli do majetku založenej akciovej spoločnosti, hoci boli riadne vložené ako nepeňažné vklady. LK Martin prišiel o svoj majetok tak, že si ho za zvláštnych okolností na seba previedol záložný veriteľ. Mesto Martin už raz vložený majetok použilo na založenie inej spoločnosti s jedným akcionárom, ktorý ho po vložení následne predal. Začalo sa obdobie mnohoročného súdneho sporu o zaplatenie pohľadávky. Na základe návrhu mesta Martin bol v roku 2005 vyhlásený konkurz na majetok akciovej spoločnosti, v ktorej bolo mesto jedným z troch majoritných akcionárov. Bola to rana pod pás od vlastného akcionára. Jeho pohľadávka paradoxne vznikla v čase, keď v čele akciovej spoločnosti boli zástupcovia mesta Martin, ktorí boli zodpovední za jej chod a „v idúcom vlaku zatiahli ručnú brzdu“. Ešte som nepočul, že by akcionár dal svoju akciovku do konkurzu. Ďalším paradoxom je, že návrh na konkurz podalo mesto Martin ako veriteľ spoločnosti, hoci súčasne bolo jej dlžníkom v sume 103,1 mil. Sk a jeho dlh bol mnohonásobne väčší ako pohľadávka. A akoby toho nebolo dosť, k projektovej dokumentácii sa nedostala ani konkurzná správkyňa, hoci táto dokumentácia zhmotňovala všetky záväzky spoločnosti. Zástupcovia mesta poznali ekonomický stav spoločnosti a museli vedieť, čo môže mesto ako veriteľ očakávať od konkurzu. Podľa rozvrhového uznesenia konkurzného súdu zo 16. 1. 2017 mesto Martin z prihlásenej pohľadávky v konkurze vo výške 25 010,49 € bolo uspokojené len vo výške 808,42 €, t.j. len 3,23 % vlastnej pohľadávky a len 0,216 % zo speňaženej konkurznej podstaty (majetku spoločnosti) v celkovej sume 73 970,70 €. O pohľadávke voči mestu a príslušných úrokoch z omeškania bude súd rozhodovať znovu.

Mnoho rokov bolo počas zimnej sezóny na svahoch Martinských holí a v meste Martin hojne počuť češtinu i maďarčinu. Hotely, chaty, penzióny a ubytovne boli plné hostí. Už dávnejšie sa tento jav z Martinských holí i mesta Martin vytratil. Kde sa podeli početní zahraniční obdivovatelia Martinských holí? Čomu to môžeme prisudzovať? Vrátia sa sem niekedy? Martinské hole sa svojho času stali rajom lyžiarov. Značku kvality si získali vďaka sústavnému rozvoju a skvalitňovaniu podmienok pre lyžiarov a turistov. Nestalo by sa tak, ak by nebola vybudovaná nová prístupová cestná komunikácia z mestskej časti Martin – Priekopa na Martinské hole, a ak by Martinské hole neboli sprístupnené sedačkovou lanovkou a neboli by vybudované najnovšie lyžiarske vleky značky POMAGALSKI a TATRAPOMA, a tiež vybudované a rozširované zjazdovky s každodennou úpravou lyžiarskych tratí pásovými vozidlami typu RATRAC a KÄSSBOHRER. V primeranom rozsahu sa rozširovali a skvalitňovali aj služby pre pribúdajúcich návštevníkov. Na to všetko boli potrebné obrovské financie a stálo to veľa ľudského úsilia. Podľa hodnotenia Ministerstva hospodárstva sekcie cestovného ruchu SR a spoločností LAVEX – lanovky a vleky na Slovensku a SITUR so sídlom na Slovensku bolo Lyžiarske stredisko na Martinských holiach dlhodobo zaraďované medzi tri najlepšie lyžiarske strediská na Slovensku spoločne so strediskami Vysoké Tatry a Jasná. Takéto hodnotenie mohlo existovať vďaka modernizácii strediska a skvalitňovaniu služieb, ktoré so sebou prinášali aj pribúdajúcu domácu a zahraničnú klientelu. Stagnácia presláveného lyžiarskeho strediska nastala odklonením sa zodpovedných funkcionárov od realizácie schváleného Projektu lyžiarskeho strediska Martinské hole, zaradeného medzi verejno-prospešné stavby. Po roku 1996 nastal postupný útlm návštevnosti a pre-

sun ťažko získavanej klientely do novovybudovaných lyžiarskych stredísk, najmä na Kysuciach, Orave, Liptove a vo Vysokých Tatrách. Činnosť starej sedačkovej lanovej dráhy bola ukončená 30. 4. 2005. Martinské hole začali byť medializované úplne inak, ako by si vyžadoval marketing nášho regiónu. Došlo k úmyselnému blokovaniu prevádzky strediska skládkami dreva. Ohlásil sa aj nový investor s konkurenčnou koncepciou vybudovania kabínkovej lanovky zo Strání. Dodnes sa však stavať nezačalo ani zo Strání. Menili sa majitelia, koncepcie rozvoja, a čo je najhoršie, zmenil sa aj pôvodný územný plán. Poslanci zmenou plánu vlastne povolili hromadnú výstavbu chát s mimoriadnym veľkým odlesnením, vybudovaním prístupových komunikácií a inžinierskych sietí, ktoré so sebou prinášajú zvýšené nebezpečenstvo ohrozenia prívalovými vodami, veternými smršťami, vysychania lesa a možností lesných požiarov. Martinské hole majú vzhľadom na potreby rozšírenej výstavby lôžkových kapacít nedostatočné povrchové a spodné vody. Pomerne ešte, ako tak, zachovaná príroda

Kabínka lanovky pred sídlom spoločnosti - archív Rastislava Mažgúta st.

113

ustúpila individuálnym záujmom a zmenila sa na stavenisko sídliska s nekoncepčnou individuálnou výstavbou. Takéto zmeny sotva prinavrátia stratenú klientelu. Po mnohých premárnených rokoch si môžeme ťažko predstaviť vybudovanie kabínkovej lanovky do chatovej osady. V rebríčku hodnotených stredísk sme sa dostali na pozíciu, z ktorej sa nedostaneme bez dobre premyslenej koncepcie, obrovských financií, veľkého ľudského úsilia a najmä bez plnenia dohodnutých záväzkov. Čím mohli byť Martinské hole vybudované podľa vášho projektu atraktívne? Srdcom a pýchou každého lyžiarskeho strediska by mala byť predovšetkým zjazdovka. Zjazdovka v našom projekte by bola v tom čase druhou traťou na Slovensku, na ktorej by mohol byť usporiadaný zjazd mužov aj v rámci vrcholných podujatí. Trať posudzoval skúsený odborník a mnohoročný člen komisie FIS pre stavbu tratí Ing. Ladislav Harvan, CSc. Základom projektu bol Územný plán zóny Martinské hole s nadväznosťou na lokality Ostredok – Jedľoviny - Záturčie. Najvyšší bod zjazdovky leží pod vrcholom Krížavy vo výške 1 440 m n. m., najnižší na úrovni okraja mesta vo výške 582 m n. m. Zjazdovka bola riešená predĺžením existujúcej trate Flochová s dĺžkou 4 200 m a s prevýšením 858 m a končila pri údolnej stanici lanovky. Mala by priemerný sklon 21%, maximálny sklon 57% a minimálny sklon 7%. Tieto technické parametre navrhovanej trate zodpovedajú medzinárodným homologačným podmienkam FIS a radia ju medzi stredne ťažkú pre mužov a ťažkú pre ženy. Pri výbere trate boli zohľadnené existujúce časti lesných ciest, zvážnic, existujúcich holín po vývratoch, lesných čistín a už existujúce lyžiarske trate. Výber trasy vyhovuje podmienkam na zmeny sklonu a rýchlosti. Sú v nej ťažké technické miesta so striedaním plošných častí. Trať má veľmi členitý charakter a má všet114

ky prvky – mierny sklon, skoky a v strednej časti je požadovaná strmá časť. Za všetko hovorí list Ministerstva pôdohospodárstva SR z novembra 1995, v ktorom nesúhlasí s vymedzením lesných pozemkov v areáli Jasná pre potreby ZOH s odôvodnením, že technicky adekvátne náhradná lyžiarska trať sa buduje na Martinských holiach. Ing. Ladislav Harvan CSc. posudzoval aj zjazdovú trať Martinské hole - Stráne navrhovanú inými autormi a vyslovil názor, že táto trať má veľa priečnych sklonov v dlhšom profile a je zložité ju vybudovať v dostatočnej šírke. Doprava bola riešená šesťmiestnou kabínkovou lanovkou s prepravnou kapacitou 2 400 osôb za hodinu s dĺžkou trasy 3 150 m s vrcholovou stanicou v centre strediska. Dr. Ing. Michael Bitterl, majiteľ firmy Girak Garaventa (v tom čase najväčší výrobca lanoviek na svete) sa vyjadril, že navrhovaná kabínková lanovka bude podľa niektorých parametrov najväčšou lanovkou v Európe. S dĺžkou a výškovým rozdielom je porovnateľná s lanovkou v Hahnenkamm-Kitzbühel (Rakúsko). V súčasnej dobe sa na Martinských holiach predsa len stavia. Je hromadná výstavba súkromných chát pre lyžiarske stredisko dobrým prínosom? Je podľa vás takéto prenikanie človeka na Martinské hole človeku na chválu alebo nie? Ministerstvo pôdohospodárstva SR v roku 1994 vydalo stanovisko a regulatívy s vymedzením lesných pozemkov a tranzitných stavieb slúžiacich novému sprístupneniu Martinských holí a doručilo ho Mestskému úradu Martin, odboru územného plánovania. V stanovisku požaduje splnenie ekologických limitov vyššieho územného celku Malá Fatra pre rekreačnú zónu Martinské hole. Podľa regulatív nebolo možné rozširovať výstavbu rôznych súkromných a podnikových chát a nových ubytovacích zariadení. Tieto požiadavky boli splnené v záväzných regulatívoch pri spracova-

Model projektu - archív Rastislava Mažgúta st.

ní Územného plánu zóny Martinské hole a Územného plánu Martinské hole – Ostredok, vypracovaného spoločnosťou URKEA Banská Bystrica pod vedením Ing. arch. Ľudovíta Jankoviča. MZ Martin uznesením č. 149/95 zo dňa 16. 11. 1995 schválilo Projekt Lyžiarskeho strediska Martinské hole a vyhlásilo ho za verejno-prospešnú stavbu. Stavba bola zaradená do Všeobecne záväzných nariadení mesta Martin č. 105/99, 26/03 a 142/08. Projekt lyžiarskeho strediska bol komplexne spracovaný v nadväznosti na celý región Turca. Ústav krajinnej ekológie SAV Bratislava vypracoval Východiskovú environmentálnu štúdiu na posúdenie vplyvov na životné prostredie. Projekt bol prezentovaný na rôznych konferenciách a podujatiach ako vzorný. K územnému a stavebnému konaniu výstavby bola komplexne spracovaná objemová a zastavovacia štúdia, architektonická a projektová stavebná dokumentácia všetkých objektov schválených územno-plánovacou dokumentáciou vrátane energetického zabezpečenia, vody na mechanické zasnežovanie, nových lyžiarskych tratí s predbežnou homologizáciou a celej vybavenosti

strediska. V projektovej dokumentácii pre územné a stavebné konanie boli dodržané všetky požiadavky uvedené v súhlasných stanoviskách dotknutých orgánov a inštitúcií. Všetko bolo pripravené na okamžitú realizáciu projektu. Pripravenosť s veľkým uznaním pochválil aj pán Dr. Ing. Michael Bitterl. Je paradoxné, že ďalšia realizácia projektu začala stagnovať práve v situácii, keď do vedenia akciovej spoločnosti založenej na realizáciu projektu boli dosadení zástupcovia mesta – primátor, viceprimátor a prednosta mestského úradu. Prednosta mestského úradu prevzal protokolárne kompletnú projektovú dokumentáciu a zo sídla spoločnosti ju premiestnil do svojho úradu. Niekde tam skončila. Ak zlyhajú osoby zodpovedné za realizáciu projektu, môžete mať akýkoľvek vzorný projekt. Sám sa nezrealizuje. Následkom stagnácie vznikla príležitosť pre záujemcov o individuálne využitie potenciálu Martinských holí. Bola však na to potrebná zmena územného plánu. Útvar hlavného architekta mesta Martin pripravil návrh na zmenu Územného plánu zóny Martinské hole pod značkou ÚPN-SÚ ZaD č. 4. Pod touto značkou boli obyvate115

lia mesta vo verejnej vyhláške informovaní o pripravovaných zmenách. Bežný občan mesta pod touto značkou sotva pochopil, čo sa tu chystá. A tak bola zmena územného plánu schválená bez problémov. Keď sú občania o dôležitých veciach informovaní použitím skratiek, je to omyl alebo zámer? Ako člen predstavenstva akciovej spoločnosti a občan s úprimným vzťahom k Martinským holiam som 19. 5. 2010 podal na Útvare hlavného architekta mesta Martin stanovisko a námietky, v ktorých som obšírne poukázal na nerešpektovanie všetkých dovtedy prijatých rozhodnutí štátnych orgánov a tiež vlastných záväzných uznesení a všeobecne záväzných nariadení mesta Martin a požiadal som o písomnú odpoveď. Doteraz som žiadnu nedostal. Zmenou pôvodného územného plánu bola spôsobená škoda akciovej spoločnosti, ktorá od svojho založenia vykonávala svoju činnosť len na základe platných uznesení MZ a VZN mesta Martin. Zmenou územného plánu sa celý nákladný projekt stal nerealizovateľným. Upozornil som na to vo svojom písomnom stanovisku. Človek a príroda sa navzájom ovplyvňujú. Na čo by mal človek vždy pamätať, keď chce realizovať svoje sny a nezaobíde sa to bez trvalých zásahov do prírody? Človek by mal predovšetkým využívať danosti prírody. Mal by sa inšpirovať prírodou, do ktorej vkročí a využiť to, čo príroda sama ponúka. Nemal by sa snažiť zásadne pretvárať to, čo príroda sama vytvorila. Mal by spolupracovať s prírodou a prispôsobiť svoj projekt meniacim sa klimatickým podmienkam počas roka a pokiaľ je to možné aj terénu. Samotný projekt by mal vznikať priamo v teréne a nemal by sa robiť od stola bez znalosti miestnych podmienok. Človek by mal vedieť, odkiaľ a kam stekajú jarné potôčiky, odkiaľ často fúka vietor, a kde sa v zime vytvárajú snehové záveje. Projekt by mal byť prirodzenou súčasťou svojho oko116

lia a mal by odzrkadľovať aj miestne tradície. Nemal by byť lacnou kópiou z katalógu a tiež by nemal byť importom cudzokrajných prvkov. Ak v krajine niečo umelo vytvoríme, bude to pôsobiť vždy umelo a môže to ohroziť aj samotný projekt. Ľudia by mali s prírodou žiť a nie s ňou bojovať. Týmto zákonitostiam sme prispôsobovali aj náš projekt moderného lyžiarskeho strediska s kabínkovou lanovkou a novou zjazdovou traťou s mechanickým zasnežovaním. Predchádzajúce generácie nepoznali environmentálne štúdie a predsa dokázali svojim zdravým rozumom, citom a pokorou k prírode spolunažívať v zhode s prírodou. Nebolo ani toľko kalamít a vybrežených potokov. Súčasnú hromadnú výstavbu neestetických chát na Martinských holiach, ktoré nemajú charakter horskej chaty, považujem za historickú chybu. Príroda tu musela priveľmi ustúpiť zámerom človeka a to sa môže človeku vypomstiť. Veľmi sa čudujem, že niekto povolil aj výstavbu chát za zjazdovkou, cez ktorú sa bude musieť prechádzať a jazdiť. Neviem si predstaviť, že by som v takýchto podmienkach mal byť zodpovedný za chod lyžiarskeho strediska. Ak by niekto neveril rečiam starého človeka, môže sa poobzerať, ako to robia napríklad v susednom Rakúsku. Individuálnu výstavbu v horných častiach lyžiarskych stredísk tam nepoznajú. Zmenu územného plánu kvôli rozšíreniu lôžkových kapacít o 320 lôžok na takej veľkej ploche považujem za priveľký luxus vzhľadom na možnosti, ktoré nám Martinské hole ponúkajú. Plánovaná kabínková lanovka s dopravnou kapacitou 2 400 osôb za hodinu a časom prepravy jedenásť minút by hravo zvládla prepravu takého počtu osôb. Náš projekt ponúkal úplne „inú tvár“ Martinských holí. S pohodlnou ekologickou dopravou do strediska a bez množstva zaparkovaných áut v stredisku. Z nadregionálneho lyžiarskeho strediska, ktoré už malo vybudovanú značku kvality sa stalo stredisko regionálneho významu.

HISTÓRIA CHATY POD BORIŠOVOM Jozef Haráni

1976 historický borišovský smrek. Foto: R. Židek

V roku 2017 si pripomíname 80. výročie začatia výstavby Chaty pod Borišom /ďalej CHB/. Začiatok histórie tejto chaty siaha do obdobia I. československej republiky. Klub československých turistov /ďalej KČST/ po svojom vzniku pred rokom 1925 vypracoval plán výstavby turistických útulní, za účelom možnosti ubytovania turistov priamo na hrebeňoch Malej a Veľkej Fatry. Medzi tieto patrila aj CHB. Túto chatu začal stavať martinský odbor KČST v roku 1937. Dôležitosť miesta umocňovala aj skutočnosť, že pod Borišovom sa hlavný hrebeň Veľkej Fatry rozdeľuje na dve vetvy, a to liptovskú na severovýchod a turčiansku na sever. Práce na výstavbe chaty sa začali realizovať v roku 1937 prostredníctvom stavebnej firmy Eduarda Jančárika. Aj keď išlo o menšiu chatu, práce na jej výstavbe trvali neúmerne dlho. Výstavba chaty sa spomína po

prvýkrát v Krásach Slovenska, ročník XVII1938, č.2 pri opise Belianskej doliny: „Zelená značka vede na sedlo Močidlo, kde martinský odbor staví novou chatu...“. V tom istom čísle, v informačnom článku „Drob-

Hrubá stavba z roku 1938 . Foto: J. Galanda

117

25. apríl 1939 fotoarchív Slovakotour

ničky“ sa píše: „Na Močidle pod Ploskou vo Veľkej Fatre buduje odbor chatu nákladom 150.000 Kč, ktorá v jeseni 1938 odovzdá sa asi do úžitku turistickej verejnosti. Stav-

ba je veľmi dôležitá, lebo túra z chaty na Smrekovici do chaty pri Kráľovej studni je veľmi dlhá, takže chata pod Ploskou bude spojkou na tejto trase.“ Ešte v roku 1938 to

Momentky z Chaty pod Borišovom z 1. mája 1943. V okne Matej Stuchlý. Foto: Archív Milana Stuchlého

118

bola len hrubá stavba, no už v roku 1939 sa objavuje na pohľadnici, a tak zrejme ešte nedokončená chata sa čiastočne užívala. Svedčí o tom jej opis v Krásach Slovenska /ďalej KS/, ročník XVII-1939-40, č.4, kde sa objavuje fotografia CHB s pod nápisom: „Nová chata pod Boryšovom (majetok OKSTL v Turč. Sv. Martine)“. Táto fotografia je identická so spomínanou pohľadnicou, o čom svedčí fakt, že ako autor fotografie sa uvádza „Fotoarchív Slovakotour“, ktorý pohľadnice vydával. Naopak, v KS, ročník XIX-1941, č.1 a č.2 sa chata spomína v článku Jána Bojmíra „V čarovnej obrazárni“: „ .... martinský odbor turistov a lyžiarov dohotovuje stavbu chaty v susedstve pod Boryšovom.“. Jej odovzdanie turistickej verejnosti sa uskutočnilo až v roku 1942, a to bez akýkoľvek slávnostných ceremónií a bez kolaudácie. Čas plynul a v KS, ročník XXI-1942-1943, č.5-6-7 sa v článku píše: „...Beľanskou dolinou na Borišov (1512 m), s návštevou chaty odboru KSTL Turč. Sv. Martin na Močidle (1267 m), ktorá ešte ani

Máj 1944. Foto: Archív Milana Stuchlého

dnes, po 5. rokoch nie je dokončená....“. V Drobničkách, v tom istom čísle je v správe zo IV. riadneho valného zhromaždenia nasledovné: „Zo správ tajomníka a ostatných činovníkov zračí sa snaha výboru o dokončenie turistickej chaty pod Borišovom a prístavby chaty na Martinských holiach. Chatu pod Borišovom podarí sa tohto roku dokončiť, prevziať od staviteľa a odovzdať ju turistickej verejnosti“. To, že sa chata stavala v priebehu piatich rokov zapríčinilo niekoľko skutočností. Voda sa musela na stavbu vynášať z válovov zo vzdialenosti 50 metrov pod chatou. Nepriaznivý dopad na dĺžku výstavby malo aj rozdelenie Československa, zrušenie pôsobnosti KČST na Slovensku a vytvorenie Klubu slovenských turistov a lyžiarov /ďalej KSTL/. Dopad na predĺženie doby výstavby mali dôsledky vojny a zmena staviteľa. E. Jančárik zomrel 24. 5. 1938. Na začiatku bola chata pre turistov voľne dostupná a kľúč od vchodu visel pri vchodových dverách. Vybavená bola vojenskými posteľami a slamníkmi. Kúrilo

5. jún 1949 - vynášanie šporáka na chatu, druhý zprava B. Mrdút

119

aj turisti počas vojny túto chatu sporadicky využívali. Okupačné jednotky po potlačení povstania zaútočili na chaty a útulne, ktoré boli veľkými oporami povstalcov. O chatu bojovali naši vojaci s nemeckými jednotkami prechádzajúcimi Veľkou Fatrou, ako o tom svedčia dostrieľané steny. V posledné dni októbra 1944 vypálili 54 chát a útul-

1950. Foto: Archív Milana Stuchlého

sa pieckou. Počas 2. svetovej vojny ju využívali neorganizované jednotky slovenskej armády a aj partizáni, ktorí kládli na Ploskej ohne pre lietadlá zhadzujúce zbrane, strelivo a iný vojnový materiál. Ako však svedčia fotografie Mateja Stuchlého z pobytu na CHB z 1. 5. 1943 a mája 1944, tak

1964 - výrez z turistickej mapy s vyznačenou konečnou stanicou úzkokoľajnej železnice z Ľubochne

Ploská z Chaty pod Borišovom. Foto: J. Halaša

120

ní KSTL a ďalších 14 ťažko poškodili. CHB bola vojnou značne poškodená, a ako jedna z mála slovenských turistických chát nebola vypálená. Na základe iniciatívy prvého povojnového chatára Bohuša Mrdúta sa chata rekonštruovala od mája 1945. Dňa 20. 11. 1947, na obnovujúcom valnom zhromaždení KSTL, odboru v Turčianskom Svätom Martine, ktorého priebeh zapisoval

Lyžiari z Belej pred CHB v 60-tych rokoch, druhá zprava A. Makošová, v popredí D. Brzák. Foto: archív Ľ. Bernáta

1959 - Vlado Bágel sťahuje prenosný vlek po sezóne. Foto: S. Brna

Lyžiari z Belej pri zjazde od CHB v popredí P. Dedič. Foto: archív Ľ. Bernáta

Ján Bojmír, bol ako posledný bod programu uvedená požiadavka na „zariadenie turistickej chaty pod Borišovom vo Veľkej Fatre“. Pri prácach na obnove chaty pomáhali aj členovia martinského odboru KSTL a pomocníci z Belej pri Martine. Materiál na stavbu vyvážali na koňoch, alebo ručne

vynášali z Belianskej doliny od Niedobovej chaty. Dňa 5. 6. 1949 bol na CHB vynesený kuchynský sporák a následne bola chata v júli 1949 znovu otvorená verejnosti. Zrubová chata bola zvonku obitá šindľom a pokrytá sivým eternitom. Vo vnútri mala 4 dvojposteľové izby, 3 štvorposteľové izby a spoločnú nocľaháreň so 6 posteľa121

1976 - Chata pod Borišovom Štefan Bako a Anna Pavlíková. Foto: P. Kinceľ

mi. Spolu bola jej ubytovacia kapacita 26 miest. Otvorená bola po celý rok. Po otvorení chaty verejnosti sa jej chatárom stal oficiálne Bohuš Mrdút, ktorý predtým robil chatára na Chate na Martinských holiach. On mal aj najväčšie zásluhy na realizácií rekonštrukčných prác na chate. Po roku 1948 aj CHB prešla viacerými vlastníckymi zmenami. Najskôr ju prevádzkoval podnik cestovného ruchu Turista,

1983 - foto z prechodu Veľká Fatra - Roháče. Foto: J. Jokl

122

1982. Foto: J. Jokl

potom Interhotely Ružomberok. Vo svojom opise CHB a prístupu k nej, v KS z roku 1950, sa Ján Bojmír zmieňuje o možnosti si najať nosiča alebo povoz k štvrtej horárni prostredníctvom hostinského Pavlíka, ktorý v tejto veci rad poradí alebo pomôže. V tom čase bola chata stále bez priameho zásobovania vodou. V roku 1951 bol vyvezený a nainštalovaný vodojem. V drsnej atmosfére začiatku 50-tych rokov bol Bo-

1978 - aktéri turistiky okolo Borišova - zľava hore: Vilo Beňo, Cyro Pavelek, Bohuš Mrdút, zľava dole: Juro Mišík, Pepo Trávniček, Jožo Lukáč, Janko Jokl a Rudo Židek. Foto: R. Židek

huš Mrdút odsúdený a vzatý do väzby kvôli údajným stykom s Viliamom Žingorom, známym slovenským bojovníkom proti fašizmu, organizátorom a veliteľom II. partizánskej brigády generála Milana Rastislava Štefánika počas SNP, ktorý bol vtedajším režimom odsúdený na smrť a na konci roku 1950 popravený. Nasledovní chatári po Bohušovi Mrdútovi boli Andrej Paulovič, zvaný Ondro Slamka a po ňom, v rokoch 1956-59, Eduard Jakubec. Ako ďalší chatár v poradí nastúpil Jozef Cecko a s ním aj kuchárka, Augustína Makošová z Belej. V publikácii „Chaty a útulne v slovenských horách“ z roku 1953, ktorú vydal Cestovný ruch, n. p. ako 10. vydanie, je opis CHB a prístupu k nej len pár vetami, ale so zaujímavými informáciami. V nej sa píše, že najlepší prístup na chatu je od konečnej zastávky úzkokoľajky z Ľubochne. Bola to prvá lesná železnica na Slovensku, posta-

1983. Foto: J. Jokl

123

11. 5. 1991 - bicyklový prechod z Necpál do Ľubochne cez CHB. Foto: archív J. Harániho

vená v rokoch 1903 až 1904. Nebola to len obyčajná LŽ, ale prvá elektrická úzkokoľajná LŽ v strednej Európe s hydroelektrárňou na riečke Ľubochnianke. V roku 1953 bolo na nej prepravených 96 000 osôb. Konečná

2. 9. 1997 - vynáška hrady na CHB. Foto: J. Jokl

124

zastávka železnice bola v úplnom závere doliny na Močidlách, odkiaľ viedol a vedie dodnes žlto značený chodník až k CHB. Tento stav bol zobrazený ešte na turistickej mape z roku 1964. Železnica bola úplne nerozumne zrušená a rozobraná v roku 1966. V publikácii „Turistický sprievodca ČSSR Veľká Fatra“, zväzok 44, vydanej v roku 1964, ktorej autorom bol Ján Bojmír a kolektív, je popis CHB. V ňom sa uvádza, že na chate je počet lôžok 32, kúri sa železnými pecami, svieti sa petrolejovými lampami. Ako zdroj vody je uvádzaný prameň pod chatou. Zrejme už vodojem nespĺňal svoju funkciu. Neskôr, možno v rámci susedstva hraníc belianskeho a necpalského urbáru, nastala na chate čiastočná výmena. Na chatu prišiel prvý nájomca ženského pohlavia, chatárka Emília Líšková z Necpál. Augustína Makošová ostala na chate naďalej a táto ženská dvojica chatárčila až do začiatku osemdesiatych rokov. Na Vianoce v roku 1982 začal na chate pôsobiť ako chatár Ing. Rudolf Horký s manželkou Gabikou. Počas jej pobytu v Kanade, pri ktorom ju manžel Rudolf navštívil, chatu viedli Horkého rodičia. V ďalšom vydaní Turistického

sprievodcu ČSSR Veľká Fatra, č. 3, z roku 1987 /autor Zdenko Hochmuth a kolektív/, sa chata opisuje ako malokapacitná, ktorá býva často na celé hlavné prázdniny obsadená ako učiteľská exkurzná základňa, a tak isto býva dlho vopred zadaná aj v zime. Čo sa týka počtu lôžok, tak podľa tohto sprievodcu sa ich počet opäť vrátil k povojnovému údaju a to 26 postelí. Je tu spomínaný aj najkratší peší prístup na CHB z Havranova v závere Belianskej doliny po zelenej značke, ale len v letnom období /od 27.6 do 30.8./ v dňoch pracovného pokoja, kedy z Martina až po Havranovo premával autobus ČSAD. V tomto období chodili autobusy aj do Gaderskej doliny po Dedošovú, do Jasenskej doliny po Chatu Lysec a do Necpalskej doliny po Ľubovnú. Klub slovenských turistov Turiec /ďalej KST T/ so sídlom v Martine, ako nástupnícka organizácia odboru KSTL Martin, začal prakticky rok po svojom založení, čiže v roku 1991, konať vo veci navrátenia majetku po KSTL MT. Boli podané prvé podnety na súd a už v apríli 1992 bolo vlastníctvo CHB potvrdené právoplatným rozsudkom. Privatizačná komisia však vo februári 1992 chatu predala vtedajšie-

1996 - úprava základov chaty

mu nájomcovi R. Horkému. Súdny proces sa rozbehol nanovo. V polovici roka 1993 bola odovzdaná plná moc JUDr. Gustávovi Steindlovi na právne zastupovanie vo veci navrátenia CHB. Koncom roka 1993 sa kauza presúva z okresného súdu na krajský súd. Dňa 2. 2. 1995, ešte pred oficiálnym ukončením súdneho sporu, prišla na VV žiadosť od Karola Páldyho o ekonomický

23. september 1995 - otvorenie Chaty pod Borišovom vo vlastníctve KST Turiec. Foto: Š. Hudák

125

prenájom CHB. Dňa 22. 6. 1995 prišli, opäť na VV, žiadosti o prenájom CHB od p. Kapustu a p. Nemca. V lete 1995 získal KST T, po komplikovaných procedúrach a vyhratom súdnom spore, mierne spustnutú a čiastočne poškodenú CHB späť do svojho vlastníctva. Chata bola od R. Horkého konečne prebratá. V tom čase boli na chate 2 štvorposteľové izby. Poschodové postele boli na chodbe na poschodí. Všetky izby sa vykurovali pecou na chodbe, okrem jednej dvojposteľovej na poschodí vľavo smerom na západ. Tá jediná mala vlastnú pec. Bola to tzv. „milenecká“ izba, ktorá mohla mať zatvorené dvere. Ostatné izby museli mať otvorené dvere, ináč bola v nich zima. Prvé vynášky materiálu na najnevyhnutnejšie opravy začali 5. 8. 1995. Začalo sa aj postupné zariaďovanie interiéru CHB. V rokoch 1995 a 1996 sa hlavne zásluhou vtedajšieho predsedu KST T Jána Jokla obnovili základové konštrukcie a vymenili sa poškodené drevené časti na chate. Začali pohovory s uchádzačmi o prevádzkovanie CHB. Týchto pohovorov sa zúčastnili p. Nemec s manželkou, Ing. Milan, p. Kapusta, páni Štubňa a Šlepec a p. Páldy. Dňa 9. 8. 1995 VV vybral záujemcov pána Štubňu a Šlepca, ktorí mali CHB prevádzkovať

2015 - montáž znaku. Foto: J. Haráni

126

formou ekonomického prenájmu po dobu 5 rokov. Nakoniec, tesne pred otvorením, budúci nájomcovia od dohody odstúpili. Slávnostné otvorenie CHB sa uskutočnilo 23. 9. 1995. Prítomní boli bývalí chatári B. Mrdút a A. Paulovič. Chata bola síce slávnostne otvorená, ale keďže nemala nájomcu, jej prevádzkovanie bolo počas provizória dobrovoľne zaisťované z radov členov KST T. Koncom roka 1995 prisľúbil p. Kubík, že od 1. 4. 1996 prevezme CHB do prenájmu. Tesne pred Vianocami sľub zrušil. Od Štedrého dňa 1995, začal chatu pravidelne navštevovať najmä Bohuslav Lovich. Pol roka chodil takmer každý víkend na chatu, aby mohla aspoň pár dni v týždni slúžiť turistickej verejnosti. Počas tejto doby sa o nájom zaujímali ešte Milan Laššák, p. Milan a Alexandra Levčíková. Nakoniec bola 20. 5. 1996 chata slávnostne odovzdaná do ekonomického prenájmu Vladimírovi Szabovi a Jurajovi Tóthovi. KST T od samého začiatku nájmu nebol s týmito nájomcami spokojný. Už koncom roka 1997 žiadajú Szaba o okamžité vypratanie. V roku 1999 bola dokončená prístavba a rekonštrukcia CHB, ktorú viedli hlavne vtedajší predseda KST T Vladimír Povoda a administratívny pracovník Jozef Lukáč. Od 1. 6. 2000 nastú-

2017 - vizualizácia Chaty pod Borišovom po plánovanej rekonštrukcii.

2016 - Chata pod Borišovom. Foto: J. Haráni

pil na CHB chatár Stanislav Arendáš, ktorý je po štvrtom predĺžení zmluvného vzťahu chatárom dodnes. V rokoch 1995 až 2005 sa na chate, pri jej prístavbe a rekonštrukcii, vykonali práce údajne vo výške takmer 2,5 milióna Sk. Pristavala sa dreváreň, miestnosť pre elektrocentrálu a sociálne zariadenie. Taktiež sa opravil krov, vymenila sa plechová krytina a staré komíny nahradili nové trojvrstvové s dvoma prieduchmi. Zrekonštruoval sa prívod vody, prebudované bolo vykurovanie objektu a nakoniec sa celá chata zateplila. Na preprave stavebného materiálu sa v objeme cca 20 t podieľali hlavne nosiči z radov členskej základne KST T. Ostatný materiál v objeme cca 50 t bol vyvezený vrtuľníkmi. Jej terajšia ubytovacia kapacita je 20 lôžok, a ako jedna z mála chát si zachovala svoj horský charakter. Aj napriek tomu, že má od roku 2002 vlastnú fotovoltaickú elektráreň, večer sa svieti petrolejovými lampami. V súčasnosti je chata v stave, ktorý je z pohľadu turistov hľadajúcich únik pred civilizáciou vyhovujúci. Nájdu tu romantiku sveta, ktorý sa pomaly ale isto z iných lo-

kalít vytráca. Nie je tu elektrika /okrem fotovoltaiky na nevyhnutnú potrebu/ a telefónny signál je potrebné naozaj „naháňať“. Ukázalo sa, že po zhruba 20 rokoch od hlavných rekonštrukčných prác akéhokoľvek charakteru, nás dobieha krutá realita. Časť odborných prác bola vykonaná neodborne, ako aj výber niektorých materiálov. Tieto chyby sa ukázali prakticky hneď po pár rokoch a pretrvávajú až dodnes. Strecha zateká a 80-ročný krov dosluhuje. So zatekaním strechy je spojených viacero následných faktorov ohrozujúcich bezpečnosť na chate. Svojmu pôvodnému účelu neslúžia ani miestnosť na elektrocentrálu a ani sociálne zariadenia. Zateplenie chaty ani zďaleka nesplnilo pôvodný zámer. Výpočet ďalších a ďalších nedostatkov je naozaj dlhý. Opravy tento stav už nevyriešia. Situácia si vyžaduje naozaj komplexné, systémové riešenie. Preto vedenie KST T začalo na prelome rokov 2016 a 2017 prípravné práce na začatí koncepčnej a odbornej rekonštrukcie CHB. Postupne sa milí čitatelia prostredníctvom našej ročenky a aj web stránky dozviete, ako a akým spôsobom táto rekonštrukcia bude prebiehať. 127

Čas prešiel, ako keby bičom plesol... Ivana Poláková

„Čo je to mladosť?“ – pýta sa básnik. Ja tvrdím, že rozhodne nie iba vek 25 rokov. Je to skutočne čosi iné, čo robí človeka mladým, alebo starým, bez ohľadu na vek jeho buniek. Je to čosi, čo vo veľkej miere môžeme ovplyvniť my sami. Okrem snahy presadiť sa a objavovať stále niečo nové, je to nesporne láska k životu a ľuďom okolo nás, vrátane ich chýb a slabôstok. A práve z tohto pohľadu je šesťdesiatka štartom, sedemdesiatka vekom najkrajšieho rozpuku a osemdesiatka? Áno, vážení priatelia, tá osemdesiatka, ku ktorej dnes blahoželáme nášmu oslávencovi Jankovi Joklovi. Je to práve typ človeka, ktorý potvrdzuje moje predošlé slová o kategóriách staroby a mladosti. Je to vitálny človek, oduševnený a zanietený turista, skvelý organizátor turistiky, vynikajúci kamarát, objaviteľ nových a originálnych, neraz krkolomných výstupov do výšok veľhôr, ale aj zostupov do hlbokých roklín nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Aký je teda Ján Jokl. Čo všetko o ňom ľudia, a najmä čitatelia nášho časopisu ešte nevedia? Narodil sa dňa 14. 7. 1936 sa v Kremnici. Nevieme ako bolo, ale bol to určite šťastný deň pre jeho rodičov. Jedenásťročnú školu vychodil už v Martine. V štúdiu pokračoval na strednej škole automobilovej v Trnave, ktorú ukončil maturitnou skúškou. V mladosti bol pretekár v cyklistike v Dukle Brezno. Hrával hokej za Martin a hádzanú, bol športovo založený. Hneď po ukončení štúdia v roku 1965 nastúpil pracovať do Závodov ťažkého strojárstva (ZŤS) Martin. Oženil sa, má tri deti. Dňa 5. 5. 1976 mladí turisti, za účasti 128

predsedu TJ Dynamo Diviaky Rudolfa Šefraníka a predsedu ZT ČSZTV v Martine Jána Jokla, založili Odbor turistiky TJ Dynamo Diviaky. V ďalších rokoch, až do roku 1989 bol predsedom ZT ČSZTV v Martine Ing. Pavlík, ktorý v r. 1989 emigroval. Dňa 17. 4. 1990 sa z iniciatívy Rudolfa Žideka uskutočnilo zakladajúce zhromaždenie delegátov odborov turistiky z regiónu Turiec v zasadacej miestnosti OZTK v Martine a zakladajúcou listinou bol založený Klub

13. 9. 1999 - Gerlachovský štít. Foto: J. Meravý

slovenských turistov – Turiec /KST T/. Zhromaždenie ustanovilo Radu KST T /R KST T/, zvolilo výkonný výbor KST T /VV KST T/ a predsedu KST T, za ktorého bol zvolený Ján Jokl, ktorý tým prevzal v tej dobe tak trochu „ nechcené žezlo“. V tomto období bol členom komisie lyžiarskej turistiky na celom Slovensku so sídlom v Bratislave. Organizoval a sprevádzal mnohé príťažlivé podujatia. Tie pretrvali dodnes a sú to najmä obľúbené zimné prejazdy pohoriami Malá a Veľká Fatra. Ján Jokl chodil ako väčšinou ako vodca. Keď organizoval prechod Veľkou alebo Malou Fatrou, chodilo sa „v jednom šíku“ s Mirom Petrovičom, v strede s Ivanom Štefkom / zakladateľ lyžiarskeho prejazdu Veľkou Fatrou, v roku 2017 60.ročník/ a vtedy to nebolo roztratené. Organizoval aj celoslovenské zrazy turistov /napr. v roku 1980 v Mošovciach a v roku 1984 v Blatnici/. V organizačnom tíme niekoľko rokov nechýbali ani Eduard Maňúr a Pavol Královanec. Od mája 1992 až do polovice roku 1993 pracoval ako zamestnanec IDOPu v Líbyi. Hneď po príchode sa išiel „aklimatizovať“ na 3-dňový prechod Veľkou Fatrou so začiatkom v Blatnickej doline, ale vtedy sa mu asi prvý krát v živote naozaj nechcelo kráčať. Po návrate z Líbye nastúpil opäť do ZŤS, no po krátkom čase sa rozhodol robiť prevádzkara do „Hotela Martinské hole“. Tu bol zhruba rok. Vedúceho mu robil Jozef Lukáč. Potom sa rozhodol, že sa vráti k turistom a zobral do prevádzky malú chatu na Martinských holiach /Chata Horec/. Do ústredného výboru v Bratislave sa však už nevrátil. Organizoval skoro každý víkend túry, pripravoval poznávacie zájazdy. Po rokoch túto štafetu prebral jeho syn, momentálne túto činnosť zastrešuje Lehotský ml..

Ján Jokl s Ing. P. Slávikom výraznou mierou, a aj za pomoci JUDr. Steinera a Ing. J. Ondraského, prispeli k prinavráteniu chát na Borišove a Martinských holiach. Bol organizátorom alebo spoluorganizátorom desiatok turistických brigád spolu s pomocou Kataríny Farbakyovej, Pavla Královanca, Dušana Kohúta a mnohých ďalších. V Tatrách absolvoval veľa náročných výstupov horolezeckého charakteru, aj so známym horolezcom M. Šajnohom. Organizoval zájazdy do Bulharska pod stan, do Nórska na bicykloch, Etnu, Stromboli, Korziku, Sicíliu, na Grossvenediger, Júlske Alpy, Grécko. Zájazdy trvali 3 týždne. Z toho 2 týždne sa šliapalo a 1 týždeň sa strávil pri mori. Nechýbal ani prechod Starej planiny v Bulharsku. Tu sa kráčalo 4 dni na ťažko s batohmi. 2-krát aj s Rudom Židekom. Ferraty a lávky boli pomenej. Používalo sa viac lana a karabíny. Ján Jokl je majstrom turistiky, inštruktor VHT a lyžiarskej turistiky. Je držiteľom výkonnostných odznakov VHT, LT a zlatého odznaku Klubu slovenských turistov. Je spoluzakladateľom turistických klubov v PKT Diviaky a Ms KST Martin. Takto by mohla vyzerať veľmi skrátená verzia životnej púte čerstvého osemdesiatnika, popretkávaná zložitými zákrutami života. Čo zaželať nášmu jubilantovi? Vážený jubilant – milý Janko! K Vašim vzácnym a krásnym narodeninám dovoľte mi, aby som Vám v mene turistov, ako aj v mene svojom úprimne zaželala predovšetkým mnoho zdravia, životného optimizmu, pohody a pokoja. Želáme Vám nevysychajúcu životnú silu, veselý a spokojný úsmev. Mnoga ljeta, mnoga ljeta, mnoga ljeta, živijó!

129

„Žije medzi nami“ Gabriela Mažáriová

Foto: archív Š. Hudáka

Keď sa na potulkách po celom Slovensku stretneme s turistami a uvidia na našich batohoch logo PKT Diviaky, hneď vedia o koho ide. Široko-ďaleko sú známe aktivity tohto, už 40 ročného klubu. No poznajú veľmi dobre aj meno Štefana Hudáka, majstra turistiky. Už pred 38 rokmi sa stal členom turistického oddielu TJ Dynamo Diviaky a pred 35 rokmi sa stal jeho predsedom /od roku 1997 s názvom PKT Diviaky/. Pod jeho vedením sa stal tento klub jedným zo špičkových klubov na Slovensku. Štefan Hudák je jedným zo 6 majstrov turistiky v regióne Turiec. Tento titul, ktorý získal v roku 1989, zahŕňa zápočtové cesty, prácu inštruktora, majstrovské výkonnostné triedy, publikačnú a metodickú prácu. Jeho zásluhy, ako predsedu klubu, 130

boli aj v tom, že sa snažil zapájať do turistiky širokú verejnosť. Viac ako 30 rokov publikuje v miestnej i regionálnej tlači. Podieľal sa na príprave a realizácii mnohých zrazov turistiky. Je inštruktorom pešej turistiky, inštruktorom vysokohorskej turistiky, má kvalifikáciu inštruktora turistického značenia, je cvičiteľom aj lyžiarskej turistiky. Od roku 1983 je členom VV regionálnej organizácie Zväzu turistiky ČSZTV. V rokoch 2002 - 2006 bol členom Výkonného výboru Klubu slovenských turistov a v rokoch 2006 - 2014 bol členom medzinárodnej komisie KST. Je členom klasifikačnej komisie sekcie VhT a klasifikačnej komisie KST a v súčasnosti je jej podpredsedom. S jeho pozvánkami na výlety sa ľudia stretávajú na výveskách turistov,

v turistických kalendároch, v slovenskom rozhlase /v sobotňajšom Rádiovíkende/. Akcie sú mnohokrát jediné svojho druhu na Slovensku. Na svojich potulkách po Slovensku Š. Hudák splnil mnohé turistické projekty. Tatranský turistický odznak, Hraničné trojmedzia Slovenska, oblastné turistické odznaky, prechody hrebeňom Malej Fatry, krásy Slovenska a navštívil aj 115 hradov a zámkov v rámci projektu Hrady a zámky Slovenska. Za absolvovanie projektu Najvyššie vrcholy slovenských pohorí, ktorý absolvoval až 3x, získal Zlatý turistický tematický odznak. Pripravil a realizoval 15 zahraničných zápočtových ciest 1. stupňa obťažnosti VhT, do ktorých sa zapojili celé stovky slovenských turistov. Zdolal aj tzv. “Alpskú trojkorunu“, Eiger /3 970 m n. m./, Matterhorn /4 478 m n. m/ a Grandess Jorasses /4 208 m n. m./. Je držiteľom Zlatého odznaku KST, Zlatého výkonnostného odznaku VhT, Zlatého výkonnostného odznaku pešej turistiky, Zlatého odznaku TURISTA SR /spolu 700 dní na túrach/, ktorý získal až 2krát, Plakety Alojza Lutonského a Plakety KST. Už v roku 1983 dostal Vyznamenanie za zásluhy o rozvoj Telesnej výchovy a turistiky v okrese Martin, v roku 1986 mu bol udelený Čestný odznak ČSTV, v roku 1989 sa stal najúspešnejším cvičiteľom turistiky v Stredoslovenskom kraji. V roku 2015 bol ocenený najvyšším vyznamenaním KST – medailou Miloša Janošku. Je spoluzakladateľom Seniorklubu pri PKT Diviaky a v roku 2013 sa stal aj jeho prezidentom. Tým umožnil seniorom zo širokého okolia zažiť, čo ešte nezažili. Nádherné výlety, radosť, smiech, životný optimizmus. Len štatistické údaje, napríklad za rok 2016, hovoria za všetko. Seniorklub uskutočnil viac ako 80 akcií a prevýšenia prepočítané na jedného účastníka boli 263 km. My, členovia Seniorklubu pri PKT Diviaky a všetci turisti, s ktorými sa kedy stretol a ktorým svojimi skúsenosťami a radami pomohol, sa chceme touto cestou úprim-

ne poďakovať za dlhoročnú prácu na poli turistiky bývalému predsedovi PKT Diviaky, Štefanovi Hudákovi, ktorý ukončil túto funkciu na valnom zhromaždení klubu 14. januára 2017. Výzva tohto stále aktívneho turistu–seniora všetkej „Slovači“ je mimoriadne motivujúca: „Všade na svete sa môžete cítiť výborne, môžete tam mať vynikajúco zaplatenú prácu, bohatstvo, môžete tam mať kamarátov, kamarátky, dokonca aj najbližších, ale domov, rodný kraj, ten máte vždy iba jeden. Pripojte sa niekedy k nám a my, diviacki turistickí organizátori vás presvedčíme, že nie televízor, nie počítač, nie hracie automaty, ale putovanie prírodou, pobyt na čerstvom vzduchu sú tie aktivity, ktoré váš život obohatia o množstvo úžasných zážitkov a zároveň prospejú vášmu zdraviu!“

Foto: archív Š. Hudáka

131

SPRÁVA O ČINNOSTI JK SPELEO TURIEC - 2016 Pavol Pokrievka ml.

Malá Fatra: Začiatkom roku sme venovali najväčšie úsilie otváraniu novej sondy na Dubnej skale. Na základe výskytu úlomkov z jaskynných stien, sme v sutinovom svahu vyhĺbili sondu. V sutine sme čoskoro narazili na pevnú skalnú stenu, pod ktorou sa objavil otvor. Pre značne nebezpečný svah sme museli vykopanú sondu zabezpečiť proti zasypaniu. Po skúsenostiach s provizórnymi zabezpečeniami sme sa rozhodli zabezpečiť sondu hneď nastálo. S odstu-

Nová sonda na Dubnej skale. Foto: P. Pokrievka ml.

132

pom času je totiž zväčša problém prerábať a opravovať poškodené staré výdrevy. Na lokalitu sme doviezli železné I profily, z ktorých sme pozvárali konštrukciu. Na túto kostru sme následne navarili kari siete. Voľný priestor medzi svahom a konštrukciou sme vyplnili kamením. Vstupný priestor, za objaveným otvorom, bol čiastočne voľný. V ďalšom postupe nás však zastavil nános nekrasového sedimentu. Po zahĺbení vstupného priestoru sme narazili na úzky zanesený meander, smerujúci priamo do masívu. Keďže meander bol úzky, rozhodli sme sa zahĺbiť do podložného ílového sedimentu. V tvrdých íloch sme postúpili 3 m v smere pozdĺž svahu. Strop vo výkope sa prudko dvíhal, pričom sme nenarazili ani na dno a ani bočné steny. Keď sme už kopali takmer na „stojáka“, uvedomili sme si, že sme sa vkopali do podložných ílov. Postup vo výkope sme zastavili a vrátili sme sa k úzkemu meandru, ktorým sa dá postupovať priamo do masívu. Podľa zloženia sedimentu v meandri predpokladáme jeho pôvod z vôd Chrapového potoka tečúceho z kryštalinika. Januárové mrazy sme využili na prieskum južných svahov Veľkého Fatranského Kriváňa /1 709 m n. m./, kde predpokladáme zbernú oblasť vôd Jaskyne nad vyvieračkou. Lokalizovali sme tu dve nové lokality. Prvá lokalita má dĺžku 3 m a smeruje strmo dole v smere vrstiev vápencov. Je tu slabší prievan a postup ďalej uzatvára zúženie a zával. Druhá lokalita je dlhá 5 m. Za úzkym nenápadným vchodom sa nachádza pomerne rozmerná sienka. Ďalšie pokračovanie uzatvára zanesenie v plnom profile.

Priepasť pod Ostrou

Priemet na rovinu 329-149°

Pôdorys

Rez A - B

Dĺžka: 141 m Denivelácia: 64 m Zamerali:

P. Plavec P. Pokrievka ml. P. Neuschcel M. Lejava

26. 7. 2009 1. 3. 2012 11. 1. 2017

Kreslil:

P. Pokrievka ml.

133

134

Perlová jaskyňa Dĺžka: 643 m Denivelácia: 30 m Zamerali:

Mrázik, Mráziková, Kováčik Kleskeň, Holúbek

6. 12. 1992

Plavec, Pokrievka ml., Neuschcel Lejava, Polonec, Herčút

2009-2016

Kreslil:

M. Danko 2016

135

Veľká Fatra: Belianská dolina: V krase Belianskej doliny sme pokračovali v prieskume dolinky Malcov. V jaskyni Horný Malcov sa podarilo prekonať zával a objaviť voľné pokračovanie. Za závalom pokračuje jaskyňa strmo hore 15 m. Tu sa nachádza vrch závalu, za ktorým jaskyňa začína klesať dole. Ďalší postup uzatvára zával s prievanom. Jaskyňa sa správa ako spodný vchod. V blízkosti jaskyne sme na žiadne vytopené miesto nenarazili, čo môže naznačovať rozsiahlejšie pokračovanie. Celkovo sa jaskyňa predĺžila o viac než 20 m. V Žiarnej dolinke sme otvorili novú sondu s názvom Motyčková. Zatiaľ dosahuje dĺžku 8 m. Na niekoľkých akciách sme pomáhali pri prieskume Žiarnej jaskyne č. 4. V Perlovej jaskyni sme v plazivkách v sieni Križovatka lokalizovali prievan už v decembri 2014. Prievan vychádzal z jednej odbočky smerom von z masívu. Ku prieskumu sme sa však dostali až v tomto roku. Hneď na prvej akcii sme prekopali zanesené zníženie a dostali sme sa do voľného pokračovania s dĺžkou viac než 50 m. Na nasledujúcich akciách sa nám podarilo 136

opätovne postúpiť ďalej. Celkovo sme objavili 108 m priestorov, ktoré sme aj zamerali. Ďalší postup predpokladáme po rozšírení klesajúcej úžiny s prievanom. Nové priestory sú bohaté na sintrovú výzdobu. Nachádza sa tu niekoľko jazierok, pričom najväčšie je hlboké 1,5 m a široké 2 m. Preskúmali sme dolinku Bálov, pričom sme nelokalizovali žiadnu novú lokalitu. Spolupracovali sme pri počítaní netopierov so Správou národného parku Veľká Fatra v Suchej jaskyni č.1 a v jaskyni Javorina. Blatnický kras: Po tom, ako sme v Priepasti pod Ostrou objavili Novembrovú sienku, nebolo celkom jasné, ktorým smerom postupovať. Na najnižšom mieste bolo dno vyplnené bahnom bez prievanu. Prievan sa nám za úzkym vstupom do sienky strácal. V južnej časti sienky uzatváral pokračovanie zával. Po odstránení menšieho závalu sa pred nami ukázala úzka puklina s prievanom. Prekonaním úžiny sme sa dostali do 4 m dlhého horizontu. Postupne sme sa dostali k ďalšej úžine, za ktorou sme objavili ďalšiu sienku s voľným pokračovaním kolmo dolu.

Na dne priepastky sa jaskyňa rozdelila na dve časti. Smerom dole je pokračovanie zavalené balvanmi, ale bez prievanu. Prievan sa objavil v druhej horizontálnej časti. Rozšírením úžiny s prievanom sme postúpili ďalej o niekoľko metrov, kde nás v postupe zatiaľ zastavila strmo klesajúca úžina s prievanom. Celkovo sme objavili 25 m priestorov, pričom hĺbka jaskyne dosahuje takmer 70 m. Pokračovali sme aj v povrchovom prieskume Tlstej. Andrej Bendík zabezpečoval vo Veľkej Fatre odborný, paleontologický výskum. Vykonal fotodokumentáciu historických nápisov v jaskyni Lôm, ich zakreslenie a spôsob zakreslenia a vykonal výkopové práce v jaskynných sedimentoch. Uskutočnil sondovanie v možných častiach postupu (článok bude publikovaný v pripravovanom Z SNM Kmetianum XIV, 2017). V jaskyni M-1 odkopával vstupný zával a odoberal nájdené kostrové zvyšky. Uskutočnil povrchové výskumy záverečnej časti ľavého brehu potoka v Gaderskej doline, časti Piesky v časti Úloh, v doline Vlkanová (Selenec), v úvodných častiach Dedošovej doliny v oblasti Salaš, Plavá a Dedošová, pričom vykonal zameranie novoobjavených jaskýň (jaskyne Salaš 1 /dĺžka 9 m/ a Salaš 2 /dĺžka 13,5 m/). Zároveň vyhotovil fotodokumentáciu abiotických javov danej oblasti (je publikovaná v tomto čísle). Vykonal prieskum jaskyne Horná Túfna v Túfnej doline za účelom zhodnotenia stavu možného výskumu. V Gaderskej doline bola zameraná nová jaskyňa „Jaskyňa Vojena Ložeka“ s dĺžkou 17,5 metra (článok bude publikovaný v pripravovanom Z SNM Kmetianum XIV, 2017). Vykonal sa povrchový prieskum v okolí obce Podhradie, v Hlavnej doline, doline Šindeľná a v oblasti kóty Viecha, kde bola zameraná doposiaľ neevidovaná Jaskyňa pod Viechou /dĺžka 15 m/. Bola vykonaná obhliadka jaskyne Remová vo východnom svahu Plešovice za účelom zistenia skutkového stavu zachovania historických nápisov zo 17. storočia.

Zahraničie: Tradične sme spolupracovali pri prieskume Slovačky jamy na Karadžici v Macedónsku. Tu sa nám po prekonaní polosifónu v hĺbke okolo 500 m podarilo objaviť novú vetvu. Preskúmali sme okolo 500 m chodieb s ďalším voľným pokračovaním. Exkurzne sme navštívili jaskyne v Budapešti. Dvaja členovia navštívili jaskyňu Sura mare v Rumunsku. Jeden člen aktívne pôsobí v Slovinsku v jaskyniarskom klube Železničiar. Členovia klubu v roku 2016 uskutočnili 57 pracovných akcií. Celkovo objavili doma 231 m priestorov, z toho zamerané 163 m. Traja členovia klubu aktívne pôsobia v dobrovoľnej jaskynnej záchrannej službe. Pre moravských jaskyniarov z klubu Topas, sme pripravili víkendovú exkurziu vo Veľkej Fatre. Podieľali sme sa na podujatí Turčianske medobranie a vodosláva, ktoré sa uskutočnilo v Necpaloch.

Jazerná chodba v Perlovej jaskyni. Foto: P. Pokrievka ml.

137

SPRÁVA O ČINNOSTI KST TURIEC - 2016 Jozef Haráni

Uplynul rok 2016 a mojou úlohou je už tradične zhodnotiť za toto obdobie činnosť celého KST Turiec, jeho Rady a výkonného výboru. Rada KST Turiec bola tvorená predsedami jednotlivých klubov a 9 členmi výkonného výboru. K 31. 12. 2016 mal KST T 1 053 členov. K dnešnému dňu máme v regióne Turiec združených 18 klubov a oddielov s počtom 1 060 registrovaných a platiacich členov. V priebehu roku 2016 sa vrátili na turistickú scénu KST Necpaly a zároveň pribudli 2 nové kluby. Na jar 2016 Turistický klub Jána Bojmíra Jazernica a začiatkom roka 2017 Klub slovenských turistov Sklabiňa. Poradie piatich najpočetnejších klubov sa nezmenilo, akurát sa každému zväčšila členská základňa. KST Vrútky má 180 členov, KST ZŤS Martin 154 členov, Ms KST Martin 109 členov, KST Dynamo Krpeľany 78 členov a KST Fatran Turany 72 členov. Kuvičie reči, že po zvýšení členského príspevku nastane odliv členskej základne sa nenaplnili. Naopak, stalo sa presne to, čo som predpokladal. Súčasťou zvýšeného členského sa stalo kvalitné poistenie na hory, ktoré tak zatraktívnilo členstvo v KST, že bola to len otázka krátkeho času, kedy nastane príliv členskej základne. Nehovoriac už o tom, že v dnešnej dobe, človek zavalený lžami mainstreamu hľadá pred týmito javmi únik. A ten hory a celkovo príroda plnohodnotne umožňuje. Rada KST T sa konala štyrikrát. Prvá schôdza sa zaoberala hlavne prípravami na XXVII. VZ KST T. V rámci tejto schôdze sa už preberala príprava na úpravu dotačnej smernice KST T, situácia na chatách KST T, vybavovanie oprávnenia na vstup do 138

Necpalskej doliny a preberali sa investície do jednotlivých chát. Bolo schválené zvýšenie príspevku o 500 € na vydanie ročenky Jaskyne a hory 2015. Schôdzí VV KST T bolo za minulý rok 15. Priebeh prvých schôdzi výboru až do valného zhromaždenia bol spomenutý v minuloročnej správe. Na XXVII. VZ KST T bol schválený rozpočet na rok 2016 novelizácia dotačnej smernice a volebného poriadku KST T. Bolo schválené rozšírenie VV KST T zo 7 členov na 9. V doplnkových voľbách boli do rozšíreného výboru zvolení Pavol Královanec a Ing. Ján Pullmann. Boli schválené nájomné zmluvy s Urbárom Martin a pre výstavbu kanalizácie na MH s TURVODOM. Ďalej VZ KST T schválilo návrhy podmienok zmlúv na Chatu pod Borišovom /ďalej CHB/ a Chatu Horec /ďalej CHH/. Prečítali sa všetky správy za uplynulý rok 2015, rozvoj turistických aktivít, značenie turistických chodníkov v Turci a aj hospodárenie klubu. Po valnom zhromaždení nastala kontrola plnenia jednotlivých úloh VV KST T. Spustili sme novú webstránku www.kstturiec.sk s novými e-mailovými adresami. Začal proces prípravy revitalizácie CHB. Bola vykonaná kompletná revízia Trafostanice na Martinských holiach. Na základe verejnej súťaže bol vybratý jediný kandidát na miesto nájomcu Chaty Martinské hole / ďalej CHMH/, s ktorým bola aj podpísaná nová nájomná zmluva. Nový nájomca zaplatil alikvotnú časť nájmu za 1. štvrťrok 2016. Keďže pôvodný nájomca priestory CHMH v termíne nevypratal, táto čiastka mu bola vrátená späť. Do skončenia súdneho sporu s J. Ondraským bude otázka pôsobenia nového nájomcu otvorená. Po-

kračuje, zo zákona povinná, ťažba drevnej hmoty v lesoch KST T. Zisk z tejto ťažby ide do pokladne KST T. P. Královanec navrhol vybudovať medzi našimi chatami na Martinských holiach zastrešené ohnisko na opekanie a varenie. Na druhej, mimoriadnej schôdzi Rady KST T, uskutočnenej koncom mája, bolo prijaté Usmernenie Rady KST T, vypracované JUDr. Nikolajom Bondom, k organizovaniu turistických podujatí a výňatky z predpisov k tomuto usmerneniu. Týmto bol nateraz vyriešený vstup do NP Veľká Fatra hlavne pre členov KST. Bol prijatý TK Janka Bojmíra Jazernica. Na začiatku júla sme sa zúčastnili, spolu s JK Speleo Turiec, na organizácii podujatia Turčianske medobranie a vodosláva. Organizovali sme výstup na Borišov a jaskyniari zase prechod Blatnickým krasom. Akcia mala veľký úspech. Pomohli sme VIA Slovakia opraviť poškodený most pod Balcierovom v Necpalskej doline tým, že sme sprostredkovali dve rúry na pre-

mostnenie aj s ich dopravou na miesto. V auguste sme pomohli obci Necpaly s organizovaním tradičného výstupu na Ploskú. V septembri boli vo výberovom konaní vybratí noví nájomcovia Chaty Horec manželia Haverlovci. Vzápätí na septembrovej Rade KST T ohlásili KST Necpaly obnovenie svojej činnosti. Ďalej boli členovia Rady oboznámení s konečnou verziou oprávnení a spôsobom ich užívania od VIA Slovakia na vstup do Necpalskej doliny. Na náter strechy CHMH bola vo výberovom konaní vybratá firma Climbtech, ktorá natrela strechu v priebehu mesiacov august a september. Strecha bola komplet natretá v požadovanej kvalite a bola prebratá VV KST T. Chatár na CHB súhlasil s podmienkami nájmu na ďalšie obdobie od roku 2017, ktoré odsúhlasilo VZ KST T. Koncom septembra, na ďalšej, mimoriadnej Rade KST T, bolo schválené predĺženie nájomnej zmluvy s novými nájomcami CHH. Podmienky predĺženia zmluvy boli uvedené a podpísané

2. miesto, kategória nad 16 rokov - Cordillera Real očami turistu z Turca. Foto: Martin Slavík

139

Pohľad na Rakytov z Borišova. Foto: J. Haráni

v dodatku k nájomnej zmluve. V priebehu októbra nám firma VIA Slovakia, majiteľ cesty a pozemkov v Necpalskej doline, odovzdala modré oprávnenia na vstup autom do doliny. Je ich dvanásť a sú na meno, čiže neprenosné. Deväť pre členov VV KST T, dve pre chatára CHB a jedno pre členov združenia Štyri nity. Platia vždy do konca januára nasledujúceho roka, kedy budú na ďalší rok obnovované. V priebehu mesiacov október a november bolo revitalizované kúrenie na CHH. Zdá sa, že voľba nových nájomcov na CHH nebola práve najšťastnejšia. Naše vzájomné vzťahy sú veľmi napäté a do budúcna neveštia veľa dobrého. Nájomcovia sú problematickí a neustále porušujú nájomnú zmluvu. Zvláštnosťou tohto procesu je nekompetentný prístup k týmto problémom niektorých členov VV KST T a taktiež Revíznej komisie KST T. V polovici novembra prebehli Dni 140

turčianskej turistiky v priestoroch Chaty Matičiar, ktorých súčasťou boli výstup na Krížavu a varenie predsedovej fazuľovice pred chatou CHH. CHH ešte nebola prevádzky schopná. Premietanie a výstava fotografií sa tentoraz presunula na 6. ročník Martinského cestovateľského festivalu do Fest foto súťaže. Tu bola vytvorená samostatná kategória s témou – „Hory, kras a príroda Turca očami turistov ale aj hory, kras a príroda sveta očami turistov z Turca“. Výsledky tejto súťaže sú uverejnené v ročenke Jaskyne a hory 2016. Na prelome rokov 2016/2017 sa spustil proces vydávania zelených, jednorázových oprávnení na vstup autom do Necpalskej doliny pre členov KST T. Firma VIA Slovakia na vydávanie oprávnení splnomocnila predsedu KST T. Počas celého roka sa opäť priebežne vytvára a neustále doplňuje digitalizovaný archív zo všetky dostupných dokumentov KST T od roku 1990. Začiatkom marca 2016 bola na samostatný účet / rezerva na finančné investície/ prevedená ďalšia suma 6 000 €. Konečný stav rezervy je teda 12 000 €. V priebehu roka opäť prebiehala spolupráca hlavne s J. Matejčíkom pri správe majetku. Konkrétne kroky o stave a priebehu hospodárenia zhodnotí vo svojej správe. Brigádnickú činnosť zhodnotí Róbert Fris. Zhodnotenie sekcie turistiky prednesie podpredseda pre turistiku Štefan Hudák. Toto zhodnotenie bude komplexné a zahŕňa VHT a turistiku pešiu, lyžiarsku, vodnú a aj turistiku mládeže. S výsledkami značkárskej sekcie za uplynulý rok nás oboznámi náš okresný značkár Milan Stuchlý. Na záver tejto správy sa chcem poďakovať progresívnym členom VV a Rady KST T za ich podporu. Ďakujem aj všetkým tým členom KST T, ktorí svojou brigádnickou a aj akoukoľvek inou činnosťou pomohli pri zveľaďovaní nášho spoločného majetku. Horám zdar!

141

142

Ilustrácie z Turistického kalendára 2015, kresba Ľubomír Juhász

143



viac ako 20 rokov na slovenskom trhu



moderne vybavená hárková ofsetová tlačiareň so sídlom v Martine



kompletná predtlačová príprava, kvalitná ofsetová a digitálna tlač, vlastné knihárske kapacity



ÚV lak, úpravy lakom, číslovanie, perforovanie, slepotlač, ražba, laminovanie



noviny, knihy, časopisy, brožúry, katalógy, letáky, prospekty, foldre, tlačivá, kalendáre, samoprepisovacie tlačivá, krabičky

www.alfaprint.sk tel.: +421 43 400 1610 e-mail: alfaprint@alfaprint.sk

144

146

147

РЕЗЮМЕ Региональный ежегодник Турца вновь выходит под названием Пещеры и горы 2016 и является 8-м выпуском с момента его создания в 2007 году. Это периодический журнал, который ежегодно, по истечению календарного года, резюмирует и пропагандирует деятельность Спелеотуристического клуба Спелео Турец и Турчанского клуба словацких туристов в открытии и изучении карстов и природы в области Турчанской котловины, Жилинского края, но также Словакии и зарубежья в целом. В данном выпуске ежегодник предлагает следующие статьи нижеперечисленных авторов. Главный редактор Йозеф Гарани во вступительной статье обращается к спелеотуристам и туристам в целом с традиционным обращением. Андрей Бендик описывает в своей статье новые карстовые явления в Дедошовой долине. Мирослав Брежны рассказывает об очередном приключении спелеотуристов на Малом Дунае. Йозеф Гарани описывает летний переход через Малую Фатру. Павол Цвахо описывает первую часть истории открытия пещеры Над Виверачкой во Вратной долине. Ивана Полакова представляет неизвестные нам стороны жизни Юлиуса Сантинского. Мирослав Юречка знакомит нас с OSM – цифровым сканированием поверхности для спелеотуристов и туристов в целом. Рената Шайгаликова описывает турчанский велотуризм в Словакии. Ян Обух знакомит нас со скальными окнами, воротами и туннелями. Штефан Матушка привёл нас на Пик Карасак, где он первым на свете совершил восхождение на этот пятитысячник. Йозеф Матейчик описывает восхождения на Доломитовые Альпы. Павол Покревка-мл. ознакомил нас с очередными открытиями в карстовой пропасти Словачка Яма в Македонии. Ян Шпарец и Любомир Фекете описывают свою деятельность в Восточных Альпах. Рената Шайгаликова описывает свой велозаезд на Сардинию. Йозеф Гарани привёл нас на Баварские Альпы и Шумаву. Йозеф Матейчик описывает трудный переход через 148

Рохефортский гребень. Рената Шайгаликова и Татьяна Варехова описывают своё посещение венгерских коллег в Будапеште. Елена Гипманова представляет кратким отрывком свою книгу “Легенды, овеянные временем”. Далее следуют три статьи о юбилейных, туристических мероприятиях КСТ Турец в прошлом году. Радослав Панчик представляет пресс-релиз с Мартинского фестиваля путешественников. Павол Кралованец напомнил о 25-ой годовщине восхождения мартинских туристов на Монблан. Йозеф Минарик очередной переход через Турчанскую котловину. Николай Бонда напомнил о 20-ой годовщине возникновения клуба водного туризма Лоденица Штрки. Ян Фарски представляет отчёт о турчанском сборе мёда и празднике воды. Николай Бонда ознакамливает с историей лыжного спорта в Мартинских голах репортажем с Растиславом Мажгутомст. Йозеф Гарани напомнил о 80-й годовщине сооружения горного приюта под Боришовом изложением всей его истории. Ивана Полакова подготовила статью к юбилею Яна Йокла. Габриэла Мажариова напомнила о юбилее Штефана Гудака. Павол Покревкамл. представляет отчёт о деятельности Спелеотуристического клуба Спелео Турец. Йозеф Гарани представляет краткий отчёт о деятельности Турчанского клуба словацких туристов. Заключает ежегодник аннотация, которую Вы сейчас читаете. Составил Йозеф Гарани Перевела Prekladateľňa.sk

Zlaňovanie z Bivacu Ettore Canzio. Foto: J. Matejčík

SUMMARY The Turiec regional Yearbook is published again. The title is Jaskyne a hory 2016 (Caves and mountains 2016) and it represents already its 8th volume. The yearbook summarises and promotes Speleo Turiec Speleologist Club and Slovak Tourist’s Club Turiec and their activities in Turiec basin, Žilina region, Slovakia as well as trips made abroad. This year you can read following articles. Editorial by Joyef Haráni, the Editor in Chief, traditionally addresses speleologists and tourists. Andrej Bendík writes about new discoveries in Dedošová dedina valley. Miroslav Brežný again describes story of cavers paddling down Malý Dunaj River. Jozef Haráni writes about summer crossing walk across Malá Fatra Mts. Pavol Cvacho describes genesis of the discoveries in Jaskyňa nad vyvieračkou cave in Vrátna dolina valley. Ivana Poláková unveiled the life of Július Satinský as we do not know it. Miroslav Jurečka introduces OSM - digital landscape mapping for cavers and hikers. Renáta Šajgalíková describes biking in Slovakia. Ján Obuch writes about rock windows, gates and tunnels. Štefan Matuška takes us to Pik Karasak, where they made the first ascent. Jozef Matejčík writes about Dolomities. Pavol Pokrievka jr. writes about new discoveries in Slovačka jama cave in Macedonia. Ján Šparec and Ľubomír Fekete write about their trip to Eastern Alps. Renáta Šalgalíková writes about her biking in Sardinia. Jozef Haráni takes us to Bavarian Alps and Šumava. Jozef Matejčík describes difficult hike across Rochefort ridge. Renáta Šajgalíková and Taťána Varechová write about their visit in Hungary. Elena Hipmanová introduces us her book “Legends gone with the wind“. The article is followed by four articles about the last year touristic jubilee events of Slovak 150

Tourist’s Club Turiec. Radoslav Pančík writes press release from Martinský cestovateľský festival (traveller’s festival in Martin). Pavol Královanec reminds us 25 years from their ascent of Mont Blanc. Jozef Minárik writes about crossing walk “Pochody Turčianskou záhradkou 2016“. Nikolaj Bonda remindes 20 years of Lodenica Štrky boating club. Ján Farský writes about Honey picking event in Turiec. Nikolaj Bonda writes story with Rastislv Mažgút Sr. Jozef Haráni remindes 80 years anniversary of Cottage at Borišov Mts. Ivana Poláková writes about birth anniversary of Ján Jokl. Gabriela Mažáriová reminds birth anniversary of Štefan Hudák. Pavol Pokrievka Jr. writes activity report of the Speleo Turiec Speleologist Club and Jozef Haráni prepared activity report of the Slovak Tourist’s Club Turiec. The summary you are reading closes the yearbook.

Written by Jozef Haráni Translated by Jana Pokrievková