Page 1

Studia Mediaevalia Bohemica  2/2010

články a studie

Žofia Bavorská a Žigmund Luxemburský K bratislavskému pobytu českej kráľovnej Daniela Dvořáková

Česká kráľovná Žofia Bavorská z rodu Wittelsbachovcov, manželka Václava IV. Luxemburského, dostala v historickom vedomí zaujímavú, príťažlivú podobu „husitskej kráľovnej“. Ako oddaná prívrženkyňa a zástankyňa Jána Husa sa po smrti manžela a po vypuknutí husitskej revolúcie (1419) dostala do nezávideniahodnej situácie, ktorá ju napokon dohnala k tomu, aby v sprievode svojho švagra, Václavovho brata Žigmunda Luxemburského, legitímneho dediča českej koruny, opustila krajinu a odišla do Uhorska. Tak sa celkom dostala do moci Žigmunda, ktorý ju proti jej vôli držal až do konca života viac-menej v zajatí v Bratislave, kde žila v ťažkých podmienkach, doslova na pokraji hmotnej biedy. Nešťastná, chudobná a všetkými opustená kráľovná dožívala v zabudnutí, „v prítmí“ bratislavského domu vdovy Kaplířovej. Ťažký údel ju priviedol k tomu, že sa celkom odvrátila od svetského života a hľadala útechu vo viere v Boha. Všetok svoj čas venovala milosrdným skutkom a zbožnosti hraničiacej s náboženskou askézou. Ani po smrti neunikla pomste švagra, ktorý jej nevedel odpustiť niekdajšiu podporu majstra Jána Husa, naopak, s narastajúcimi vpádmi husitských vojsk do Uhorska jeho zášť voči kráľovnej narastala. Žigmund ničil Žofiu za jej života aj po jej smrti a s vytrvalou nenávisťou, systematicky a cieľavedome likvidoval akúkoľvek pamiatku na husitskú kráľovnú. Z jeho vôle sa nerealizovala ani Žofiina posledná vôľa a tak kráľovná upadla do zabudnutia, z ktorého ju vzkriesili až historici. S  týmto príbehom alebo s  jeho variáciami sa čitateľ stretne takmer vo všetkých základných prácach venovaných kráľovnej Žofii, je však otázne, či je to príbeh pravdivý. Ako prvý ho do českej historiografie vniesol F. M. Bartoš v štúdii publikovanej roku 1937, pričom bol zreteľne ovplyvnený stereotypnou 75


Daniela Dvořáková

predstavou o „dobrej“ husitskej kráľovnej a o „zlom“ nepriateľovi husitstva a českého národa Žigmundovi Luxemburskom. 1 Bartošova práca sa stala východiskom aj pre ďalších historikov. Ideovo na ňu nadviazala historička Božena Kopičková, ktorá sa osobnosti tejto českej kráľovnej systematicky venuje už niekoľko rokov a napísala o nej viacero štúdií – dodajme, že veľmi zaujímavých a pôsobivých –, ale aj ďalší historici. 2 S niektorými závermi prezentovanými v týchto štúdiách či biografických skiciach však nemožno súhlasiť, resp. treba ich doplniť a korigovať. 3 Svoje práce totiž opierali predovšetkým o zachovanú, silne subjektívnu a emotívnu korešpondenciu kráľovnej Žofie, ktorá si počas bratislavského exilu vymieňala listy so svojimi bratmi Ernestom a Wilhelmom. 4 Ich závery ovplyvnila skutočnosť, že nemali možnosť konfrontovať pramene, s ktorými pracovali, s prameňmi uhorskej proveniencie a chýbajúce informácie dopĺňali úvahami a hypotézami, do istej miery ovplyvnenými predstavami o negatívnych charakterových vlastnostiach Žigmunda Luxemburského. Výsledkom toho je čiastočne zdeformovaný obraz oboch protagonistov, ktorý nie celkom zodpovedá realite, resp. tej realite, ktorú nám sprostredkovávajú zachované písomné pramene (aj pri rešpektovaní faktu, že naše možnosti poznania historickej skutočnosti sú obmedzené). Podobne je to pri interpretácii Žofiinho testamentu. Aj tu sa v literatúre stereotypne opakujú nepresnosti a omyly, ktoré vedú k nesprávnym záverom. Príbeh o bratislavskom pobyte husitskej kráľovnej Žofie a o Žigmundovej pomste hraničí s legendou a môže slúžiť ako ukážkový príklad prenikania historických stereotypov do odbornej historickej literatúry. ) František Michálek Bartoš, Česká královna v husitské bouři, Jihočeský sborník historický 10, 1937, s. 15–30. ) Božena Kopičková, Doplňující informace k testamentu královny Žofie s přihlédnutím k pozůstalostnímu inventáři, in: Pozdně středověké testamenty v  českých městech. Prameny, metodologie a  formy využití, vyd. Kateřina Jíšová – Eva Doležalová, Praha 2006, s. 121–137; Táže, Písemnosti z  pozůstalostního řízení po úmrtí české královny-vdovy Žofie. Dodatek k výpovědi pozůstalostního inventáře, in: Querite primum regnum Dei. Sborník příspěvků k poctě Jany Nechutové, vyd. Helena Krmíčková – Anna Pumprová – Dana Růžičková – Libor Švanda, Brno 2006, s. 483–495; Táže, Mnichovský fascikl č. 543: korespondence královny Žofie z období březen 1422 – prosinec 1427. Dodatky ke studii F. M. Bartoše, Mediaevalia historica Bohemica 8, 2001, s. 121-138; Táže, Projevy mateřského citu nebo smyslu pro povinnost u bezdětné české královny Žofie?, in: Donum Magistrae. Ad honorem Dana Martínková, vyd. Zuzana Silagiová – Hana Šedinová – Petr Kitzler, Praha 2007, s. 178-188. V podobnom duchu aj iné práce venované Žofii: Thomas Krzenck, Sophie von Wittelsbach – eine Böhmenkönigin im Spätmittelalter, in: Fürstinnen und Städterinnen. Frauen im Mittelalter, hg. von Gerald Beyreuther – Barbara Pätzold – Erika Uitz, Freiburg i. Br. – Basel – Wien 1993, s. 65-87; menšia, populárne ladená štúdia (bez poznámkového aparátu) Rudolf Urbánek, Královny Johana a Žofie, in: Královny a kněžny české, Praha 1996. ) Už Rudolf Urbánek poukázal na to, že sťažnosti, s ktorými sa kráľovná Žofia listami obracala na bratov, boli nadsadené a úroveň jej života a dvora bola lepšia. R. Urbánek, Královny, s. 132–133. Podobne Jaroslav Čechura, Manželky a lazebnice líného krále, in: Ženy a milenky českých králů, Praha 1995, s. 88. V oboch prípadoch, bohužiaľ, ide o popularizačné práce bez poznámkového aparátu. ) Korešpondencia Žofie s bratmi je uložená v Bavorskom štátnom archíve v Mníchove (Bayerisches Hauptstaatsarchiv München, Geheimes Hausarchiv – ďalej len BayHStA, GHA), Korrespondenzakten Nr. 543. Ide o zväzok listov a listín, originálov aj odpisov, ktoré boli pri archívnom usporiadaní zviazané do zväzku. K dispozícii som ich mala len v digitálnej podobe a aj to nie celý konvolut, ale iba časť z obdobia vzájomnej korešpondencie Žofie s bratmi. V budúcnosti by bolo potrebné preštudovať konvolut ako celok, pretože výber, ktorý som mala k  dispozícii v  digitálnej podobe, neumožňuje prameň dôkladne zhodnotiť z  diplomatického hľadiska. Je však zrejmé, že sa jedná o  súbor osobnej korešpondencie Wittelsbachovcov, listy, ktoré sa odosielali sú zachované v  konceptoch, často preškrtané a  upravované. Listy, ktoré prichádzali (od Žofie alebo aj tie, ktoré písal Wilhelm bratovi z Uhorska a pod.) sú, pochopiteľne, originálmi. Listy a listiny, ktoré boli považované za dôležité (napr. Žigmundove listiny dotýkajúce sa záležitostí Žofie) sú odpísané, majú formálnu podobu originálu, ale nie sú spečatené. Regesty listov uvádzam v Prílohe, pri ďalšom citovaní jednotlivých listov budem uvádzať poradové číslo dokumentu tak, ako je uvedené v Prílohe. Regesty publikoval už F. M. Bartoš a po ňom, podstatne dôkladnejšie, aj B. Kopičková. Vzhľadom na to, že datovanie a obsah niektorých listov sú sporné, rozhodla som sa ich v rozšírenej, doplnenej podobe a v inom chronologickom usporiadaní pridať k samotnému textu štúdie.

76


Žofia Bavorská a Žigmund Luxemburský

Udalosti, ktoré predchádzali Žofiinmu príchodu do Uhorska, sú dobre známe a podrobne spracované. Po Václavovej smrti (16. augusta 1419) Žigmund ako legitímny dedič českej koruny vymenoval kráľovnú vdovu za regentku. Toto obdobie trvalo iba štyri mesiace, lebo revolúcia v Českom kráľovstve nastupovala takou rýchlosťou, že celkom znemožnila akékoľvek vykonávanie regentskej vlády. Žigmund bol v tom čase plne zaujatý vojenskou výpravou do južného Uhorska, kde sa stávala turecká hrozba – najmä v dôsledku zmien mocensko-politickej situácie v Bosne a vo Valašsku – čoraz aktuálnejšou. Z jesenného vojenského ťaženia sa Žigmund vrátil až v polovici decembra a po krátkom pobyte v Budíne a na Visegráde odišiel do Brna, aby sa zaoberal situáciou v Českom kráľovstve. 5 Po ceste sa zastavil v Skalici, kde strávil vianočné sviatky. V tomto období Žigmund riešil aj osobné problémy – práve v Skalici sa po trištvrteročnom odlúčení stretol a zmieril s manželkou Barborou Celjskou, ktorú z kráľovského dvora vypovedal do vyhnanstva pre údajnú neveru. 6 V Brne očakávali Žigmunda a Barboru predstavitelia dočasnej vlády spolu s regentkou kráľovnou Žofiou a čelní predstavitelia českých a moravských pánov. 7 Žofia oficiálne odovzdala Žigmundovi vládu a  pripojila sa k  jeho sprievodu. Spolu s kráľovnou Barborou potom obidve takmer pol druha roka sprevádzali Žigmunda počas jeho pobytu v Čechách a na Morave. Cesta Žigmundovho sprievodu viedla najskôr na ríšsky snem do Vratislavi, kde padlo rozhodnutie o konaní prvej križiackej protihusitskej výpravy. V apríli 1420 prekročil Žigmund na čele križiackych vojsk hranice, ale po počiatočných úspechoch nastal úplný rozklad vojenskej výpravy a napokon katastrofálna porážka Žigmundových vojsk v bitke pri Vyšehrade 1. novembra 1420. Žigmund sa síce dal už predtým 28. júna 1420 v Prahe korunovať za českého kráľa, ale faktickú vládu v krajine získať nemohol. Aj samotný korunovačný ceremoniál sa musel prispôsobiť existujúcej búrlivej situácii, preto boli niektoré časti obradu vypustené. Kráľovná Barbora korunovaná nebola, v čase korunovácie sa zdržiavala spolu so Žofiou v Kutnej Hore, ktorú si Žigmund vyvolil za dočasné sídlo. 8 Vojenské neúspechy v Čechách nakoniec donútili Žigmunda roku 1421 odísť z Českého kráľovstva. Jednou z posledných zastávok kráľovského dvora pred vstupom na uhorskú pôdu na jar 1421 bolo Znojmo, kde panovník strávil niekoľko týždňov. V jeho sprievode boli aj kráľovné Barbora a Žofia, pasovský biskup a ríšsky kancelár Georg von Hohenlohe a neskôr sa k nim pripojil ešte rakúsky vojvoda Albrecht V. Habsburský. Pobyt kráľovského dvora sa odrazil v mestských účtoch ) K Žigmundovmu itineráru pozri Pál Engel – Norbert C. Tóth, Itineraria regum et reginarum (1382–1438), Budapest 2005; pobyt v Skalici pozri Regesta Imperii XI. Die Urkunden Kaiser Sigismunds (1410−1437), Bd. 1−2, hg. von Wilhelm Altmann, Innsbruck 1896−1900 (ďalej len RI). Táto regestová edícia je spolu s ďalšími zväzkami prístupná na webovej stránke http://www.regesta-imperii.de [citované 3. 6. 2010], budem preto uvádzať iba poradové číslo regestu; tu RI XI, č. 3937. ) Ku konfliktu Žigmunda a Barbory pozri Daniela Dvořáková, Rytier a jeho kráľ. Stibor zo Stiboríc a Žigmund Luxemburský. Sonda do života stredovekého uhorského šľachtica s osobitným zreteľom na územie Slovenska, Budmerice 2003, s. 365–367. ) František Šmahel, Husitská revoluce III, Praha 1993, s. 21. ) Skutočnosť, že Barbora nebola korunovaná za českú kráľovnú súčasne so Žigmundom, mohla súvisieť s konfliktom medzi manželmi, ktorý bol zažehnaný len krátko predtým. Žigmund povolil Barbore obnoviť dvor až roku 1423 a iba po tomto dátume jej vrátil niektoré majetky. Roku 1420 bol jeho vzťah k manželke ešte plný nedôvery.

77


Daniela Dvořáková

– Znojmo vydalo na trojtýždňový pobyt vzácnych hostí okolo 434 kôp grošov. Vieme aj to, že kráľovnú Žofiu si mešťania uctili darovaním pomerne veľkého množstva kvalitného vína. 9 V Znojme sa Žigmund stretol aj s olomouckým biskupom Janom Železným, ktorého ešte na vratislavskom sneme vymenoval za svojho poradcu a člena kráľovskej rady. 10 Počas pobytu v Znojme vydal v prospech biskupa listinu, ktorou významne posilnil jeho postavenie v moravskom markgrófstve. Informácia o zbližovaní Jana Železného a Žigmunda je dôležitá preto, lebo Jan sa neskôr stal blízkym dôverníkom českej kráľovnej a bol sprostredkovateľom vzájomnej komunikácie medzi Žofiou a Žigmundom. Po príchode do Uhorska sa Žigmund so svojím dvorom a oboma s kráľovnami usadil v Bratislave, kde s menšími prestávkami strávil celé leto a začiatok jesene. Medzi problémy, ktoré kráľ v tomto období riešil, patrila aj otázka budúcnosti Žofie. Kráľovná, ktorá vzhľadom na vývin pomerov v Čechách prišla o svoje príjmy z venných miest a jej pobyt v Českom kráľovstve bol nemysliteľný, sa dostala do nezávideniahodnej situácie. Žigmund sa usiloval jej postavenie riešiť a práve v tomto období sa zrodil jeho plán vydať ju za poľského kráľa Vladislava Jagelovského, ako o tom informuje poľský kronikár Jan Długosz. 11 Žigmund podľa jeho správ ponúkal Vladislavovi Žofiu, v kronike uvádzanú ako Ofka, spolu s venom 100‑tisíc zlatých a so Sliezskom (išlo by o lénnu vládu nad početnými sliezskymi vojvodstvami). Navrhoval, aby sa vyslanci poľského kráľa prišli osobne presvedčiť do Bratislavy, kde Žofia momentálne sídli, o jej výzore a mladistvom veku (et formam eius atque aetatem viridem), hoci kráľovná vtedy mala už štyridsaťpäť rokov. Vyslanci poľského kráľa údajne do Bratislavy pricestovali a s kráľovnou Žofiou sa viackrát stretli na rokovaniach. Jan z Tarnówa a Zbigniew Oleśnicki, ktorí viedli poľské posolstvo, sa potom, bohato obdarovaní Žigmundom, vrátili do Poľska, aby začiatkom októbra informovali kráľa o výsledkoch svojej misie. 12 Podľa Długosza poľský kráľ s manželstvom súhlasil, hoci v tom čase už rokoval aj o sobáši s inou

) Robert Antonín – Tomáš Borovský, Panovnické vjezdy na středověké Moravě, Brno 2009, s. 159–160. Kráľovná Žofia dostala jeden drajlink vína (vyše tisíc litrov) v hodnote 6,5 kopy grošov. 10) Osobnosti Jana Železného sa už dlhšie venuje Petr Elbel, ktorý o ňom publikoval viacero štúdií, najnovšie: Olomoucký biskup Jan Železný a Zikmund Lucemburský. Příspěvek k poznání Zikmundovy spojenecké sítě v českých zemích a jeho dvorských struktur, in: Historická dílna II. Sborník příspěvků přednesených v roce 2007, vyd. Štěpánka Karlová – Veronika Lišková – Jiří Stočes (v tlači). Za poskytnutie príspevku v elektronickej podobe ďakujem autorovi. Práca je v ďalšom texte citovaná bez uvádzania stránkovej citácie, nakoľko sa jedná o rukopis. 11) Joannis Długossii seu Longini canonici Cracoviensis Historiae Polonicae libri XII, tomus IV, libri XI-XII, Cracoviae 1877, s. 277–278. Długoszovu správu považuje za hodnovernú väčšina autorov, o. i. vydavatelia poľskej edície tejto kroniky, ktorí dokladajú konkrétnymi prameňmi prítomnosť poľského posolstva v Uhorsku (Trnava) v súlade s časovými informáciami Długosza, pozri Jan Długosz, Roczniki czyli kroniky slawnego królewstwa Polskiego, Ks. I.-XII, Warszawa 1961–2004, tu Ks. XI, s. 158–160. Za nedôveryhodnú ju označuje F. M. Bartoš, Česká královna, s. 21, pričom sa odvoláva na Jaroslav Goll, Čechy a Prusy v středověku, Praha 1897, s. 158. Goll však Długoszovu správu nijako nevyvracia a o Žofii na spomínanom mieste vyslovene nehovorí. Jedinou jeho poznámkou je, že o skutočnom poslaní poľského posolstva do Uhorska roku 1421 veľa nevieme, lebo Długosza nepovažuje za hodnoverného, súčasne sa však na Długosza opakovane odvoláva na iných miestach. Nie je nijaký dôvod o Długoszovej správe v tejto záležitosti pochybovať. Długosz navyše uvádza, že Žigmund sa pohrával aj s myšlienkou ponúknuť poľskému kráľovi vlastnú dcéru Alžbetu, vtedy jedenásťročnú, a to napriek tomu, že ju prisľúbil Albrechtovi Habsburskému. Aj táto správa korešponduje s informáciami z iných zdrojov. Hoci svadobné zmluvy s Albrechtom boli potvrdené, sobáš sa ešte na jar a v lete 1421 odkladal a bol stále neistý. Až na jeseň 1421 došlo v Bratislave k definitívnemu dokončeniu svadobných dohôd, k tomu pozri František Kavka, Poslední Lucemburk na českém trůně, Praha 1998, s. 100–102. 12) Joannis Długossii ... Historiae, tomus IV, libri XI-XII, s. 278, 279.

78


Žofia Bavorská a Žigmund Luxemburský

Žofiou – (Sonkou) Holszanskou, litovskou kňažnou, s ktorou sa v nasledujúcom roku aj oženil. Napriek stroskotaniu sobášneho plánu prvé roky pobytu kráľovnej Žofie v Uhorsku boli ešte bezoblačné. Česká kráľovná sídlila v Bratislave, kde sa často zdržiaval aj Žigmund s Barborou, alebo cestovala spolu s ich dvorom po krajine. Po katastrofálnej porážke uhorských vojsk počas úteku z Kutnej Hory a následnej tragédii pri Nemeckom Brode v januári 1422 sa Žigmund pohyboval prevažne po území Moravy a v pohraničných oblastiach Uhorského kráľovstva. Obe kráľovné ho s najväčšou pravdepodobnosťou sprevádzali. Žofia sa dokázateľne stretla so Žigmundom v marci 1422 v Skalici, kde obaja datovali listiny. 13 Barborin pobyt je zasa doložený o mesiac neskôr vo Veselí, kde sa v tom čase zdržiaval aj Žigmund. 14 Z Moravy odišiel kráľovský pár, pravdepodobne aj s kráľovnou Žofiou, do Viedne, kde sa 3. mája 1422 uskutočnila svadba Žigmundovej a Barborinej jedinej dcéry Alžbety s Albrechtom Habsburským. 15 Všetci traja potom spoločne odišli do Bratislavy, kde pobývali od začiatku mája. 16 Neustály pobyt Žofie v blízkosti Žigmunda nezostal bez ohlasu súčasníkov a vyvolával klebety. Bližšie neznámy, anonymný autor, ktorý doplnil kroniku nemeckého kronikára Nicolaa Burgmanna o dodatok venovaný Žigmundovi Luxemburskému, sa zmieňuje o návšteve rýnskeho falcgrófa Ludwiga roku 1422 v Bratislave a o jeho stretnutí so Žigmundom. Ludwiga zaujalo, že spolu s kráľom bola v Bratislave nielen jeho manželka Barbora, ale aj švagriná, manželka zosnulého Václava Žofia, čo vyvolávalo vážne podozrenie, že žijú v krvismilnom styku ako Herodes a Herodias. 17 V podobnom duchu, ba dokonca ešte otvorenejšie, informovali o tom aj ďalší kronikári. 18 Útoky proti Žofii a Žigmundovi zrejme súviseli aj s konfliktom kráľa s ríšskymi kurfirstmi, ku ktorému sa začalo schyľovať práve v tomto období. Opozícia voči Žigmundovi, ktorá sa sformovala okolo spolku kurfirstov, mu vyčítala predovšetkým malú angažovanosť v bojoch s husitami, čo malo byť spôsobené vplyvom kráľovnej Žofie. Vznikla tak do istej miery paradoxná situácia: kým za života obviňovali Žigmunda zo spojenectva a z incestných stykov so švagrinou, mnoho rokov po jeho smrti zase z nezmieriteľnej nenávisti voči nej. O to ťažšie je odhadnúť, aký vzťah medzi

13) Žofia datovala v Skalici 10. marca 1422 listinu, pozri Príloha, č. 1. Doklady o pobyte Žigmunda, P. Engel – N. C. Tóth, Itineraria, s. 110. 14) Tamže, s. 110, 111, 174. 15) O svadbe informoval vojvoda Albrecht mesto Šopron listom z 3. mája 1422, v ktorom oznamuje, že sa v ten deň konala jeho svadba s Alžbetou, pozri Jenő Házi, Sopron szabad királyi város története, I/1–7, II/1–6, Sopron 1921–1943, tu I/2, s. 219. 16) O pobyte Žigmunda a Barbory pozri P. Engel – N. C. Tóth, Itineraria, s. 111, 174. O pobyte kráľovnej Žofie roku 1422 v  Bratislave v  spoločnosti Žigmunda aj Barbory sa zmienil súveký anonymný autor dodatku, ktorým doplnil kroniku Nicolaa Burgmanna († 1433), pozri nasledujúcu poznámku. 17) Publikoval Andreas Felix von Oefele, Rerum Boicarum Scriptores nusquam ante hac editi quibus Vicinarum quoque Gentium nec non Germaniae Universae Historiae ex Monumentis genuinis historicis et diplomaticis, tomus I, Augsburg 1763, s. 609: „Dux Ludwicus transit de Prussia et Regem quaerit, quem invenit in regno Ungariae in civitate Presburg cum uxore sua Barbara et uxore Wenzeslai fratris sui quondam Regis Bohemiae, quam secum tenuit, non sine suspicione gravi, sicut Herodes Herodianam.“ 18) F. M. Bartoš, Česká královna, s. 21, uvádza, že roku 1422 vznikla invektíva pravdepodobne českého katolíka voči Žofii. Tú prebral kronikár Ondrej z Regensburgu († po 1442), ktorý označil českú kráľovnú za najhoršiu čarodejnicu a Herodianu. Ohlas na invektívu možno nájsť aj v diele neskoršieho bavorského kronikára Staindela († 1508), odvolávku na prameň p. tamže.

79


Daniela Dvořáková

Žofiou a Žigmundom skutočne panoval. Žigmund musel cítil povinnosť postarať sa o vdovu po bratovi, ale ukázalo sa, že to vôbec nebude jednoduché. Nájsť vhodného ženícha pre starnúcu kráľovnú, blížiacu sa k päťdesiatke, navyše nesľubujúcu nijaké územno-politické zisky, s mizivými nádejami, že by manželovi mohla porodiť potomka, nebolo zrejme reálne. Riešením by bolo, keby sa kráľovná vdova utiahla do ústrania kláštora, ako to urobili mnohé jej predchodkyne v rovnakej situácii, na to však česká kráľovná ani nepomyslela. V posledných rokoch života sa zaoberala myšlienkou na odchod z Uhorska k bratom, ale jej plán nenašiel u bratov podporu. Keďže kráľovná si vydržiavala dvor a jej životné náklady rozhodne neboli malé, stala sa pre príbuzných, obrazne povedané, „čiernym Petrom“, ktorý sa ušiel práve Žigmundovi. Na jeho pleciach bola ťarcha všetkých kráľovniných finančných požiadaviek a pre neustále zadlženého Žigmunda to musel byť trvalý problém. Na druhej strane treba vidieť situáciu očami kráľovnej, ktorá sa z prvej dámy a vladárky stala nechcenou príbuznou, odkázanou na dobrú vôľu švagra. O pocitoch kráľovnej, o jej frustrácii a nespokojnosti najviac vypovedá korešpondencia, ktorú si vymieňala s bratmi v rokoch 1424–1427. Z listov dosť jednoznačne vyplýva, že Žofia sa domáhala nielen vyriešenia finančných záležitostí, ale aj celkovo svojho postavenia a budúcnosti. 19 Škoda, že nevieme viac o vzťahu kráľovnej Žofie a jej o šestnásť rokov mladšej švagrinej Barbory Celjskej. Obe kráľovné spolu trávili v prvých rokoch po smrti Václava pomerne veľa času, preto si bližší vzťah museli vytvoriť – či už dobrý, alebo zlý. O tom, že v ich vzťahu mohlo panovať aj isté napätie, by sa azda dalo usudzovať zo skutočnosti, že Žofia nesúhlasila so sobášom svojej netere, Ernestovej dcéry Beatrix, s bratom kráľovnej Barbory Hermannom III. Celjským a brata od tohto spojenia odhovárala. 20 V liste, ktorým Žofia nabádala Ernesta, aby ešte vyčkal so sobášom dcéry, ho súčasne žiadala, aby za ňou pricestoval do Uhorska a aby jej pomohol riešiť s kráľom jej „veci“. 21 Naliehavé prosby, aby bratia, či už Wilhelm alebo Ernest, za ňou pricestovali do Uhorska a intervenovali u kráľa, sa budú opakovať po celé štyri roky, v podstate až do Žofiinej smrti (dokopy sa z tohto obdobia zachovalo 19 jej listov). Ernest ani raz Žofii nevyhovel a do Uhorska za sestrou nikdy nepricestoval. Wilhelm ju v Uhorsku navštívil trikrát, roku 1424, 1425 aj 1426. Kvôli úplnosti dodajme, že Ernest bol človek pochybného charakteru, ktorý sa neštítil ani najhorších skutkov. Aby zabránil synovi žiť v mesaliančnom manželstve, dal zavraždiť jeho milenku (možno v tom čase už manželku) Agnes Bernauerovú. Okolo tragickej smrti mladej ženy sa zakrátko vytvorila legenda, ktorá z hlavnej protagonistky urobila jednu zo slávnych postáv európskeho stredoveku. Takmer shakespearovský príbeh nedovolenej lásky bavorského vojvodu ku krásnej, no neurodzenej dievčine, za ktorú

19) Vyplýva to z viacerých listov, kde Žofia hovorí nielen o peniazoch, ale aj o „záležitostiach“, napr. Príloha, č. 26 (von unser Sach wegen und auch von des gelds wegen, und haben yn mit vleis biten lasen das er uns beyd umb unser sach und auch umb das gelt ein gnadige awrichtung tun welle). 20) Celkom jednoznačne to vyplýva z listu napísaného niekedy pred 10. marcom 1424, ktorým Ernest odpovedal Žofii na jej krátky list (klaynen brieflein). Kráľovná ho v ňom vyzývala, aby sobáš slušne odmietol a s vydajom dcéry sa neponáhľal, lebo azda nájde niekoho lepšieho. Kráľovnine rady Ernest zdvorilo odmietol a ubezpečil ju, že má aj ďalšiu dcéru, pri ktorej celkom iste jej rady využije. Príloha, č. 2. 21) Samotný text listu sa nezachoval, jeho obsah poznáme iba z Ernestovej odpovede, pozri pozn. 20.

80


Žofia Bavorská a Žigmund Luxemburský

zaplatila vlastným životom, priťahoval po stáročia literátov aj umelcov všetkých žánrov a tak sa postava Agnes stala doslova nesmrteľnou. 22 Vojvoda Wilhelm pricestoval za Žofiou do Bratislavy prvý raz v lete roku 1424. Krátko po príchode informoval brata Ernesta listom z 9. júla, že tam prišiel v piatok 7. júla v noci. Po porade so sestrou vyslal poslov za Žigmundom do Budína, aby oznámili kráľovi jeho príchod a dohodli miesto a čas stretnutia. 23 Netrpezlivá kráľovná nútila brata, aby nečakal na návrat posla, a tak už o štyri dni neskôr oznamoval Wilhelm Ernestovi, že sa so sestrou dohodli, že nebude čakať na odpoveď, ale vyberie sa za kráľom do Budína hneď. 24 Skôr ako táto správa stihla doraziť do Bavorska, napísal Ernest odpoveď na prvý list, v ktorom žiadal informácie o tom, či kráľ za nimi prišiel, alebo museli cestovať oni. 25 Wilhelm nakoniec kráľa nezastihol v Budíne, ale v Tate. 26 Dňa 19. augusta napísal z Taty bratovi list, že o záležitostiach Žofie denne rokuje s kráľom, ktorý sa k nemu správa veľmi láskavo a sľubuje mu vyhovieť, ale zatiaľ všetko prebehlo iba v ústnej rovine. 27 Vojvoda riešil s kráľom aj rozličné iné politické záležitosti. Rokovania so Žigmundom týkajúce sa Žofie sa nakoniec skončili dohodou, o čom svedčí následná korešpondencia Žofie s Ernestom, ako aj príkaz Žigmunda adresovaný 24. augusta ešte z Taty vyslancom Arnolda z Egmondu, aby v zmysle dohovoru vyplatili kráľovnej Žofii 6 000 zlatých. 28 Otázne je, či Žigmund v danej chvíli skutočne veril, že Arnold peniaze kráľovnej vyplatí, alebo v tom čase už vedel, že sú to peniaze viac-menej fiktívne. Išlo totiž o peniaze súvisiace s komplikovaným sporom o vojvodstvo Geldern medzi Adolfom I. z Bergu a Arnoldom z Egmondu, ktorý vypukol roku 1423. Žigmund prisľúbil léno Arnoldovi, ale pod podmienkou, že mu zaplatí 14‑tisíc uhorských zlatých. Listiny o udelení léna boli vyhotovené v auguste 1423 a odvezené do Norimbergu, kde si ich mal Arnold vyzdvihnúť po zaplatení sumy. Vojvoda z Egmondu sa však neskôr zdráhal peniaze vyplatiť, a tak roku 1425 vojvodstvo Žigmund prisúdil Adolfovi. 29 Je možné, že v lete roku 1424 Žigmund ešte veril, že peniaze skutočne dostane. Žofia hneď po Wilhelmovom odchode listom informovala Ernesta o tom, že Wilhelm dosiahol dohodu s kráľom o jej zaopatrení. Súčasne však žiadala bratov, aby prišli na ríšsky snem, ktorý zvolal Žigmund na 25. novembra do Viedne, „aby sa kráľ nemohol v jej veci vyhnúť tomu, na čom sa dohodli s bratom“, teda išlo nielen o peniaze, ale aj o akési iné, bližšie neznáme „záležitosti“ kráľovnej. 30

22) Postave Agnes Bernauerovej sa venovalo viacero historikov (napr. Werner Schäfer, Christina Lichtblau, Richard Wunderer, Manfred Böckl, Hans Schlosser) a vzniklo o nej niekoľko monografií. Okrem toho sa stala hrdinkou operných, divadelných hier, filmov, literárnych diel, hudobných skladieb a pod. Vo filme ju stvárnila slávna Brigitte Bardot, hudobnú skladbu jej venoval napr. Carl Orff (Die Bernauerin). 23) Príloha, č. 4. 24) Príloha, č. 7. 25) Príloha, č. 8. 26) V Tate si Žigmund vybudoval hrad, ktorý využíval predovšetkým ako miesto oddychu a rekreácie. 27) Príloha, č. 9. 28) RI XI/1, č. 5963. 29) Wilhelm Baum, Císař Zikmund. Kostnice, Hus a války proti Turkům, Praha 1996, s. 209–210. 30) Príloha, č. 12.

81


Daniela Dvořáková

Žofiino želanie zostalo nevypočuté. Ako je známe, novembrový viedenský snem sa pre bojkot kurfirstov neuskutočnil, kráľ sa dostal v ríši do politickej izolácie a historici toto obdobie nazvali obdobím Žigmundovho najhlbšieho poníženia. 31 Záležitosti českej kráľovnej sa tak dostali do úzadia a zostali nedoriešené. 32 Predmetom rozhovoru sa stali až v lete nasledujúceho roka, keď Wilhelm znovu pricestoval do Uhorska. Hlavným dôvodom jeho príchodu neboli sestrine problémy, ale spor Wittelsbachovcov o bavorské dedičstvo po bavorsko-straubinskom vojvodovi Johannovi a iné politické záležitosti. V liste, ktorý datoval Wilhelm na Visegráde 2. júla 1425, sa v úvode len stručne zmieňuje, že Žofiinu záležitosť s kráľom doposiaľ neuzavreli. 33 Po bratovom odchode sa Žofia na jeseň 1425 stretla so Žigmundom v Bratislave. Ako napísala v liste zo 17. októbra Wilhelmovi, kráľ sa zdržal v Bratislave iba tri dni pred odchodom na vojenskú výpravu na Moravu. 34 Denne za ňou prichádzal do jej príbytku, ale nechcel sa s ňou baviť o jej veciach. Každú debatu končil tým, že záležitosť rozhodne až za osobnej účasti Wilhelma, na čo kráľovná namietala, že brat bol za kráľom už dvakrát a veci stále nie sú definitívne vyriešené. List je pozoruhodný aj zo štylistického hľadiska, lebo kráľovná tu používa priamu reč pri opise svojich rozhovorov so Žigmundom. „Milá sestra,“ cituje Žofia Žigmundove slová, „musíme teraz tiahnuť na Moravu za naším synom a našimi ľuďmi, ktorí tam ležia v poli... ale o osem dní chceme znovu prísť sem k Vám a dojednať s Vami Vaše veci, ak by tu bol Váš brat, tak aj s jeho radou, a dospieť k takému záveru, za ktorý by ste nám Vy aj Váš brat mohli ďakovať.“ Žofia k tomu v liste dodala, že Žigmund by nemal byť na vojenskom ťažení dlho, a hneď ako sa vráti, „pritlačí ho, ako najviac bude môcť“, a o výsledku bude brata informovať. V závere listu sa kráľovná sťažovala, že nedostala peniaze, ktoré jej mal vyplatiť Peter Reichel 35 na sviatok sv. Michala. Výplatu peňazí zastavil sám kráľ, a hoci k Žofii denne prichádzal, neinformoval ju o tom. Roztrpčená kráľovná prosila brata o radu, ako so cťou odísť od Žigmunda, lebo neverí v dobrý koniec svojich záležitostí. 36 Presne o týždeň neskôr poslala kráľovná bratovi ďalší list v podobnom duchu, v ktorom sa sťažovala, že Žigmund neprišiel v stanovenom čase do ôsmich dní, ako jej sľúbil. Sama pritom v liste uvádza, že Žigmund momentálne oblieha na Morave akýsi kláštor, ktorý je v rukách viklefovcov (Třebíč), a muselo jej byť teda jasné, že slovo ani pri najlepšej vôli dodržať nemohol. Napriek tomu nasledujú obvyklé výčitky a obviňovanie Žigmunda, hoci na druhej strane kráľovná vyslovila obavu, že v prípade kráľovej smrti by si nebola istá životom ani majetkom. 37 Žofia akoby nebola schopná vnímať skutočnosti a udalosti okolo seba, či okolnosti, ktoré určovali momentálne 31) W. Baum, Císař Zikmund, s. 207. 32) Pozri Žofiine listy bratom z decembra 1424 a januára 1425. Príloha, č. 15 a 17. 33) Príloha, č. 19. 34) Listinne je jeho pobyt v Bratislave doložený od 20. do 30. septembra 1425, P. Engel – N. C. Tóth, Itineraria, s. 118. Podľa účtov Bratislavy, v ktorých mesto zaznamenalo výdavky na stravu kráľovského sprievodu, sa Žigmund v Bratislave zdržal od soboty večera 22. septembra do štvrtka 27. septembra 1425. Archív mesta Bratislava, Stredoveké listiny (ďalej iba AMB), č. 988. 35) Gróf kremnickej komory (1425–1428). 36) Príloha, č. 23. 37) Príloha, č. 24.

82


Žofia Bavorská a Žigmund Luxemburský

správanie kráľa, žila len v zajatí vlastného problému. Ten bol pre kráľovnú síce ťaživý a dôležitý, ale pre Žigmunda nemohol byť za danej situácie ani prvoradý, ani naliehavý. Navyše Žofia nikdy v Bratislave nežila v skutočnej hmotnej biede či chudobe, o čom svedčia nielen poklady z jej pozostalosti, ale aj kráľovnina stavebná činnosť v Bratislave a skutočnosť, že si držala vlastný dvor, či ďalšie svedectvá, o ktorých ešte budeme hovoriť. Na Morave Žigmund bojoval s husitami takmer do konca novembra, listiny z tohto obdobia datoval prevažne vo vojenských táboroch. Ťažko si predstaviť, že by opustil ťaženie a svoje vojsko, aby splnil sľub, ktorý dal Žofii, že do ôsmich dní príde do Bratislavy a bude riešiť jej záležitosti. Za danej situácie by bolo aj pochopiteľné, že peniaze z kremnickej komory, ktoré boli pôvodne určené pre Žofiu, sa kráľ, sústavne zápasiaci s nedostatkom peňazí, rozhodol použiť iným spôsobom. Žofia nežila v zabudnutí, odrezaná od okolitého sveta. Napríklad o pohybe kráľa mala veľmi spoľahlivé informácie. Údaje o miestach pobytu kráľa, ktoré uvádza v listoch, sa pomerne presne zhodujú so Žigmundovým itinerárom. O kráľovom pohybe ju informoval napríklad Jan Železný, kardinál a olomoucký biskup, ktorý sa zdržiaval na Žigmundovom dvore. 38 O  neustálej komunikácii medzi ňou a kráľovským dvorom svedčí viacero kráľovniných listov. Napriek tomu, že Žofia vedela o tom, že panovník je zaujatý bojmi na Morave, ako vyplýva z citovaného listu, v ďalšom liste, napísanom 1. decembra 1425 Wilhelmovi, opäť zopakovala tú istú sťažnosť, že Žigmund neprišiel do ôsmich dní, ako sľúbil. Vyzývala brata, aby urýchlene pricestoval, lebo Žigmund je práve v Skalici, kde sa zastavil po príchode do Uhorska a mieni tam nejaký čas zotrvať. 39 Krátko pred vianočnými sviatkami napísala Žofia Wilhelmovi ďalší list, v ktorom mu oznamovala, že panovník plánuje 10. februára 1426 vo Viedni konať ríšsky snem, kam prídu všetci kurfirsti. Vyzývala ho, aby spolu s Ernestom ešte pred začiatkom snemu pricestovali do Bratislavy, kde kráľ zrejme strávi vianočné sviatky, a tu spoločne rokovali o jej záležitostiach. 40 Žigmund však zmenil rozhodnutie sláviť vianočné sviatky u nej v Bratislave a prostredníctvom poslov jej odkázal, že počas vianočných a novoročných sviatkov sa bude zdržiavať v neďalekej Trnave, o čom Žofia vzápätí informovala oboch bratov. 41 Je až podivuhodné, že Wilhelm opäť vyhovel Žofiinmu želaniu a  pricestoval do Uhorska. Navyše cesta v zimných mesiacoch musela byť veľmi nepríjemná, najmä za predpokladu, že Wilhelm skutočne cestoval až z Mníchova. Bavorský vojvoda dorazil do Bratislavy niekedy koncom januára, lebo 29. januára 1426 Žofia písala Ernestovi, že spolu s bratom neprestajne rokujú s kráľom, a žiadala ho, aby pricestoval aj on (pripomínajúc, že aj tak sa má dostaviť na snem do Viedne), čím by urýchlil dohodu s kráľom. 42 Prítomná bola aj kráľovná Barbora, ktorej pobyt

38) Príloha, č. 34. 39) Príloha, č. 26. Žofiine informácie boli presné, kráľ bol v Skalici od 30. novembra do 9. decembra 1425, P. Engel – N. C. Tóth, Itineraria, s. 119. 40) Príloha, č. 27. 41) Príloha, č. 28 a 29. 42) Príloha, č. 30.

83


Daniela Dvořáková

v Bratislave je písomne doložený. 43 Bratislavské rokovania dopadli napokon nad očakávania, a to napriek tomu, že Ernest opäť neprišiel. Ich výsledkom bola dohoda o finančnom vyrovnaní medzi Žigmundom a Žofiou, ktorú panovník potvrdil listinou vydanou 17. marca 1426 vo Viedni. 44 Kráľ sa zaviazal zaplatiť Žofii obrovskú sumu 25‑tisíc zlatých, ktorú mala dostať v splátkach, prvých tisíc zlatých jej mal vyplatiť v krátkom čase (teraz) v Bratislave, dve tisícky v lete (na sv. Jána, 24. júna) a ďalšie dve tisícky na jeseň (na sv. Martina, 11. novembra). Zvyšných 20‑tisíc sa malo splácať po päťtisíc ročne počas štyroch rokov. Okrem toho jej Žigmund prisľúbil vyplácať každoročne, a to až dovtedy, kým sa bude zdržiavať v Uhorsku, šesťtisíc zlatých ročne na vydržiavanie dvora a zaopatrenie. Je pravdepodobné, že prvú splátku v Bratislave Žofia aj skutočne dostala. Žigmund pricestoval z Viedne za českou kráľovnou a o výraznom zlepšení ich vzťahu vypovedá jeho listina vydaná 24. marca 1426, čiže okamžite po príchode do Bratislavy, ktorou panovník Žofii povolil, aby kedykoľvek používala jeho kráľovský dom (palác) v Šoprone. Panovník prikázal mestu Šopron, aby kráľovnej zabezpečilo slobodný a bezpečný príchod a zaopatrenie pre ňu aj jej dvoranov, kedykoľvek sa rozhodne pobývať v meste. 45 Druhá splátka, dvetisíc zlatých, ktorú mala kráľovná dostať 24. júna, sa zrejme už nerealizovala, čo naznačuje Žofiin roztrpčený list z 12. júla. 46 Ani v jesennom termíne, na sviatok sv. Martina, Žofia sľúbené peniaze nedostala, ako to naznačuje v liste napísanom 20. novembra 1426 v Bratislave. 47 Tento list patrí k najzaujímavejším z celej zbierky. Žofia ho napísala anonymne, podpísala sa iba iniciálkou „O“ (Ofka). Aj adresáti, ktorými zrejme boli jej bratia Ernest a Wilhelm, sú uvedení iba ako „priatelia E. a W.“. Je odpoveďou na ich anonymný list z 24. októbra 1426, v ktorom dohovárali s kráľovnou jej prípadný tajný odchod z Uhorska. 48 Zo Žofiinej odpovede je zrejmé, že bola v najhlbšej kríze od svojho príchodu do Uhorska a že sa celkom vážne zaoberala myšlienkou opustiť Bratislavu. V liste riešila problém, ako tajne vyviezť svoje poklady (strieborné nádoby, kríže s perlami, klenoty), pričom uvádza, že sa nachádzajú u Kaplířovcov v Kittsee (Kopčany, hrad vzdialený iba niekoľko kilometrov od Bratislavy, dnes v Rakúsku). Súčasne informovala adresátov, že Žigmund je v Temešvári (Timişoara v Rumunsku), kde zostane pravdepodobne celú zimu. Sťažovala sa, že Žigmund prepustil jej kuchmajstra bez toho, aby mu dal peniaze, a odkázal jej, aby príležitostne poslala niekoho zo svojich ľudí, s ktorým urobí finančné vyrovnanie. Ďalej kráľovná uviedla, že ani od mincmajstra Ffalbrechta nedostala vôbec nič, napriek tomu, že ho upomínala. 49 V závere listu napísala, že 43) Dňa 10. februára 1426 tu datovala listinu, publikoval J. Házi, Sopron I/2, s. 297. 44) Príloha, č. 31. 45) J. Házi, Sopron I/2, s. 301. 46) Príloha, č. 32. 47) Príloha, č. 34. 48) Príloha, č. 33. Oba listy sú ťažko zrozumiteľné, lebo z pochopiteľných dôvodov sa ich pisatelia vyjadrovali v narážkach a nepriamo. S najväčšou pravdepodobnosťou ide skutočne o list oboch bratov, prípadne nejakého nimi povereného človeka. 49) Zmienka o Ffalbrechtovi je veľmi zaujímavá. Ffalbrecht z Torune, v rokoch 1427–1431 kremnický mincový gróf, patril do skupiny Žigmundových radcov a hospodárskych expertov pochádzajúcich z hornonemeckých obchodných spoločností. Ffalbrecht, hlava hanzového koncernu Ffalbrecht-Morser-Rosenfeld, vystupuje v uhorských prameňoch

84


Žofia Bavorská a Žigmund Luxemburský

práve prišla správa od kardinála a olomouckého biskupa (Jana Železného), že kráľ predsa len opustil Temešvár a smeruje do Budína. Preto urýchlene žiadala rady, čo má robiť ďalej. V ten istý deň napísala ešte jeden oficiálny list adresovaný bratom, v ktorom ich žiadala o radu a pomoc. 50 Anonymný list kráľovnej Žofie poskytuje niekoľko zaujímavých informácií, hoci je písaný v narážkach a zámerne nezrozumiteľne. Za povšimnutie stojí zmienka o kremnickom mincovom grófovi („mincmajstrovi“) Ffalbrechtovi, ktorý mal kráľovnej vyplatiť peniaze. Ffalbrecht bol nielen grófom kremnickej mincovej komory, ale aj správcom príjmov z ťažby medi a jeho úlohou bolo vyplácať dlžoby kráľa Žigmunda, za ktoré aj ručil. Je to už druhý doklad o tom, že peniaze mala Žofii vyplácať kremnická komora reprezentovaná komorskými grófmi (Reichel, Ffalbrecht), teda že Žigmund určil spôsob vyplácania renty pre kráľovnú Žofiu. Hoci samotné vyplácanie neustále viazlo pre nedostatok peňazí, panovník ho nikdy nespochybňoval. Práve v tomto období bola kremnická komora vo veľmi nepriaznivej situácii, finančné nároky na ňu kladené boli vyššie ako jej príjmy, a tak sa zadlžovala, napríklad roku 1425 poskytlo mesto Kremnica kremnickej komore pôžičku vo výške 3 333 zlatých a aj v nasledujúcich rokoch vykazovala komora dlh voči mestu vo výške 3 000 zlatých. 51 Treba si uvedomiť, že v tomto prípade sa mohli dostávať do konfliktu záujmy kráľovnej Barbory a Žofie. Mesto Kremnica patrilo od roku 1424 uhorskej kráľovnej, a hoci si Žigmund v donačnej listine vyhradil, že jeho manželka nebude zasahovať do činnosti kremnického mincového grófa, značný vplyv nepochybne mala. Sama mala dostávať z banských príjmov spravovaných grófom kremnickej komory ročnú rentu 8 000 zlatých. A keďže už vieme, že kremnická komora bola v druhej polovici dvadsiatych rokov 15. storočia sústavne v deficite, je zrejmé, že nastávali ťažkosti pri vyplácaní pohľadávok a uhorská kráľovná bola celkom isto voči českej v jednoznačnej výhode pri vymáhaní peňazí. Aj to môže byť jeden z dôvodov neplnenia finančných záväzkov voči českej kráľovnej. Žofia svoje plány na odchod nezrealizovala. Ako vyplýva z citovaných anonymných listov, v tomto ohľade sa nestretla s podporou príbuzných, bratia nemienili situáciu svojej sestry riešiť ani meniť. Naopak, hoci jej formálne sľubovali pomoc, od odchodu z Bratislavy ju od jej plánov odhovárali, zdôvodňujúc to tým, že by z toho mohli vzniknúť zvady. V nasledujúcom roku sa situácia pravdepodobne opäť obrátila k lepšiemu, lebo korešpondencia medzi Žofiou a bratmi úplne prestala. Žigmundovu snahu riešiť finančné záväzky voči českej kráľovnej dokladá aj skutočnosť, že v novembri 1427 jej aj ako „medený gróf“ (Coppirgroff), pretože spravoval príjmy z ťažby a zo spracovania stredoslovenskej a východoslovenskej medi. Príjmami z medi ručil za pôžičky kráľa Žigmunda, to znamená, že z nich vyplácal kráľove dlžoby. Viac o Ffalbrechtovi pozri Martin Štefánik, Entstehung und Entwicklung der Berg- und Münzkammern und ihrer leitenden Beamten in den mittelslowakischen Bergstädten im Mittelalter, in: Wirtschaftslenkende Montanverwaltung – Fürstlicher Unternehmer – Merkantilismus, hg. von Angelika Westermann – Ekkehard Westermann, Husum 2009, s. 49–50; Tenže, Obchodná vojna kráľa Žigmunda proti Benátkam, Bratislava 2004, s. 14 a 77. 50) Príloha, č. 35. 51) K dlžobe roku 1425 Štátny archív v Banskej Bystrici, pobočka Kremnica, fond Magistrát mesta Kremnica (ďalej len MMKr) I.32.1a:1423–1424, s.  22–25. Roku 1427 a 1431 priznáva Ffalbrecht dlžobu voči mestu vo výške 3  000 zlatých, MMKr I.37.1.4: 22. VI. 1427 a tamže I.37.1.5: 8. I. 1431. Za upozornenie a odkaz na prameň ďakujem kolegovi M. Štefánikovi.

85


Daniela Dvořáková

poukázal sumu 6 200 uhorských zlatých, ktorú jej malo vyplatiť mesto Norimberg. 52 Aj posledný Žofiin list do Bavorska, datovaný v Bratislave 13. decembra 1427 a adresovaný Ernestovi, sa nesie v prekvapujúco pokojnom tóne voči Žigmundovi. Kráľovná iba upozorňuje, že Žigmund sa chystá do Talianska, a preto prosí Ernesta, aby kvôli jej záležitostiam pricestoval ešte pred Hromnicami za ňou, ako to napísala aj Wilhelmovi. V liste rieši skôr vzťahy so svojimi súrodencami než vzťah so Žigmundom: ospravedlňuje sa Ernestovi za to, že ho neinformovala o istom posolstve, vyjadruje nádej, že ju preto nebude upodozrievať zo zlých úmyslov, ubezpečuje ho o svojom presvedčení, že medzi ním a Wilhelmom panuje jednota, ako aj o svojej dôvere v neho. Zmienka o plánovanej ceste Žigmunda do Talianska je ďalším svedectvom o tom, že Žofia mala neustále k dispozícii aktuálne správy z kráľovského dvora. 53 List Žofie z 13. decembra 1427 je nielen jej posledným listom, ale aj poslednou správou, ktorú o žijúcej kráľovnej vôbec máme. O necelý rok už kráľovná nebola medzi živými. Zomrela niekedy pred 25. novembrom 1428, ako to vyplýva z listu Ernesta a Wilhelma, ktorým bratia oznamovali sestrinu smrť a vymenovali splnomocnencov vo veci jej pozostalosti. 54 Je viac než isté, že Žofia sa v posledných dvoch rokoch života už s kráľom Žigmundom nestretla. Ich cesty sa definitívne rozišli roku 1426. Žigmund celú jeseň aj zimu 1426 strávil vo vojenských táboroch v Sedmohradsku, odkiaľ na jar 1427 začal ťaženie do Valašska. Až do konca roka 1428 sa nepretržite zdržiaval v južnom Uhorsku, kde bojoval s Turkami. Tam ho musela zastihnúť aj správa o Žofiinej smrti. Pritom nechýbalo veľa, a Žofia by svojho švagra prežila. Žigmund sa totiž v bitke pri Golubci v júni 1428 dostal do bezprostredného ohrozenia života, z ktorého sa zachránil len vďaka odvahe svojich rytierov. 55 Ani Žofia neprežívala v Bratislave pokojné časy. Od polovice roka 1427 bola Bratislava ohrozovaná spanilými jazdami husitských vojsk. V lete 1427 prenikli husiti až k Marcheggu, čiže do bezprostrednej blízkosti Bratislavy. Bratislava sa začala intenzívne opevňovať, o rozsahu prác svedčí mandát kráľa Žigmunda z 8. júla 1427, ktorým prikázal všetkým vlastníkom majetkov v meste Bratislava aj v celej Bratislavskej župe, aby pod hrozbou straty majetkov poslali svojich poddaných pracovať na opevňovaní mesta. 56 Kráľovná Žofia sa v tom čase zdržiavala v Bratislave, kde ju okolo 20. júla navštívili vyslanci mesta Šopron. Do Bratislavy za Žofiou cestoval osobne samotný richtár a Hans Laisten, popredný šopronský mešťan. Dôvod ich návštevy, bohužiaľ, nepoznáme, dozvedáme sa o nej iba zo zápisu v šopronských mestských účtoch, kde pisár zaznamenal sumu, ktorú obom mužom vyplatil na cestu. 57 V Bratislave sa v tomto období zdržiaval aj kráľovnin dôverník Jan Železný, olomoucký biskup a kardinál, ku ktorému mesto Šopron 52) RI XI/2, č. 6989, mandát mestu Norimberg, datovaný v Belehrade (Srbsko) 14. novembra 1427, aby vyplatilo kráľovnej 5 200 zlatých, a č. 6990, mandát datovaný tamže v ten istý deň, adresovaný dvom norimberským mešťanom, aby kráľovnej odovzdali 1000 zlatých získaných od erfurtských Židov za ochranný list. 53) Príloha, č. 36. O Žigmundových plánoch na cestu do Talianska roku 1427 a na začiatku roka 1428 pozri W. Baum, Císař Zikmund, s. 240–245. Žigmund definitívne rezignoval na plánovanú rímsku jazdu až v apríli 1428. Tamže, s. 245. 54) Príloha, č. 37. 55) D. Dvořáková, Rytier, s. 69–71. 56) Branislav Varsik, Husitské revolučné hnutie a Slovensko, Bratislava 1965, s. 23; AMB č. 843. 57) J. Házi, Sopron II/2, s. 381.

86


Žofia Bavorská a Žigmund Luxemburský

vyslalo mestského pisára s bližšie neznámou správou. 58 Pravdepodobne v súvislosti s ohrozením mesta a organizovaním jeho obrany dorazila do Bratislavy v novembri 1427 kráľovná Barbora spolu s dcérou Alžbetou a jej manželom, rakúskym vojvodom Albrechtom. V Bratislave sa kráľovná zdržala iba do konca novembra, pričom nie je dôvod pochybovať o tom, že sa počas tamojšieho pobytu stretla aj s kráľovnou Žofiou. 59 Začiatkom februára nasledujúceho roku husitské vojská skutočne vpadli do Uhorska a tiahli na Bratislavu. V meste sa začala šíriť panika, ktorú živili nielen správy o blížiacich sa nepriateľoch, prichádzajúce bratislavskej mestskej rade zo všetkých strán, ale aj znepokojivé chýry, že husiti majú prívržencov i v samotnej Bratislave, a tak mestu hrozí zrada. O tejto skutočnosti informoval Bratislavčanov ešte začiatkom februára rakúsky vojvoda Albrecht. 60 Okolo 18. februára sa husiti dostali až na vzdialenosť jednej míle od mesta (zastavili sa niekde v oblasti Rače, čo je dnes jedna z bratislavských mestských častí), vypálili bratislavské predmestia a podhradie. Za takejto situácie sa Žofia musela cítiť v Bratislave ohrozená, ak zoberieme do úvahy neistotu a obavy, či husitské vojská zaútočia na samotné mesto, alebo či sú medzi jeho obyvateľmi skutočne prívrženci husitov, ktorí nepriateľom otvoria brány. Česká kráľovná preto mala na Žigmundovo želanie z Bratislavy odísť a presunúť sa spolu so svojím dvorom do bezpečnejšieho Šopronu. Vyplýva to z listu bratislavského župana Juraja z Rozhanoviec, ktorý listom z 18. februára 1428 oznámil šopronskej mestskej rade, že majú ubytovať v meste kráľovnú Žofiu, a súčasne ich informuje, že husiti sú iba jednu míľu od Bratislavy. 61 Ako z listu vyplýva, presun kráľovnej z ohrozovanej Bratislavy do bezpečnejšieho Šopronu zorganizoval Juraj z Rozhanoviec na základe písomného mandátu kráľa Žigmunda. Žigmund teda aj z vojenskej výpravy proti Turkom riešil nielen obranu mesta, ale aj bezpečnosť českej kráľovnej. 62 Je možné, že kráľovná Žofia necestovala do Šopronu prvý raz. Naznačovala by to nielen Žigmundova listina z roku 1426, ktorou jej dal k dispozícii svoj dom a prikázal mestu, aby jej a jej dvoranom poskytlo zaopatrenie, kedykoľvek tam zavíta, ale aj spomenutá komunikácia medzi mestom a kráľovnou uskutočňovaná 58) Tamže. 59) Barbora 16. októbra 1427 oznámila z Budína bratislavskej mestskej rade, že príde do mesta spolu s Alžbetou a Albrechtom 13. novembra. Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis I–XI, Budae 1829–1844, ed. Georgius Fejér (ďalej len CDH), tu X/8, s. 608–609. O pobyte kráľovnej v Bratislave okolo sviatku sv. Kataríny (25. novembra) roku 1427 sa zmieňuje aj iná listina z roku 1428, AMB, č. 1041. Do toho zapadá aj záznam v účtoch mesta Šopron, v ktorom jej zaznamenaný výdaj na cestu Andreja zo Schönbergu do Bratislavy, aby zistil, či sa tam zdržiava kráľovná, J. Házi, Sopron II/2, s. 385. Súčasne je to zaujímavé svedectvo o šírení informácií a o komunikácii, Šoprončania mali presné správy o pohybe kráľovnej. 60) Správu o zradcoch údajne sa nachádzajúcich v meste poslali z Viedne do Bratislavy nezávisle od seba dvaja členovia bratislavskej mestskej rady a pisár bratislavského kapitána, ktorí ju získali priamo od Albrechta. Podľa tvrdenia vojvodu Albrechta bolo v Bratislave viac než 60 utajených prívržencov husitov; tí mali v príhodnú chvíľu, keď sa priblížia husitské vojská, zapáliť mesto a otvoriť brány. Listy publikoval B. Varsik, Husitské revolučné hnutie, s. 292 a 293. Uložené sú v Magyarországos levéltár (MOL) v Budapešti, fond Diplomatikai levéltár, DL 43733 (9. februára 1428) a DL 43734 (10. februára 1428). 61) Listinu publikoval J. Házi, Sopron II/6, s. 75–76, s nesprávnym datovaním. K datovaniu pozri B. Varsik, Husitské revolučné hnutie, s. 30. 62) Juraj z Rozhanoviec v liste šopronskej mestskej rade píše: „Wir verchunden euch, wye das vnsers gnadiges herre des kunigs priff uns pracht sind warden, darynne sein gnad pewtt vnd schafft, das ir der kunigyn von Pöhem in ewer statt ein haws, welchs ir und den iren gefellüchleyn ist, sold rawmen vnd darynne sold lassen syttzen alslang vncz an vnsers gnadiges herre des kunigs willen.“

87


Daniela Dvořáková

prostredníctvom vyslancov, ktorá je dokladom o bližších vzťahoch. Žiaľ, o pohybe českej kráľovnej v Uhorsku máme len veľmi málo informácií. Hoci kráľovná Žofia osemnásť z devätnástich listov, ktoré napísala alebo dala napísať v čase pobytu v Uhorsku, datovala v Bratislave, nemožno z toho jednoznačne usudzovať, že by sa zdržiavala iba v tomto meste. Nápadné totiž je, že takmer všetky kráľovnine bratislavské listy boli napísané v čase od novembra do januára, čiže v zimných mesiacoch, pričom najviac ich napísala v decembri. Takmer úplne absentujú jarné a letné mesiace, s výnimkou dvoch listov napísaných v júli (čo však súviselo s pobytom Wilhelma v Uhorsku). Vzniká tak dojem, že kráľovná mohla tráviť jarné a letné mesiace „na vidieku“, mimo mesta, a zimu vrátane vianočných sviatkov v Bratislave, tak ako to bolo bežné aj v aristokratických kruhoch. Hypotetickým miestom letného pobytu kráľovnej by mohol byť hrad Kittsee, čo naznačujú viaceré pramene. V prvom rade medzi ne patrí zmienka v citovanom anonymnom (nepodpísanom) liste kráľovnej Žofie, kde uvádza, že hlavnú časť svojich pokladov má v Kittsee u Kaplířovcov. Ďalším dokladom je tá časť kráľovninho závetu, v ktorej hovorí, že je dlžná vdove Kaplířovej a jej deťom 950 zlatých. 63 A dôležitá je aj informácia, ku ktorej sa ešte neskôr vrátime a ktorá zostala doposiaľ v odbornej literatúre nepovšimnutá: prevažná časť Žofiinej pozostalosti sa totiž našla na hrade Kittsee, kde ju kráľom poverení splnomocnenci osobne prevzali a zapísali do registrov. V čase Žofiinej smrti mala hrad Kittsee v držbe vdova po českom rytierovi Petrovi Kaplířovi Walpurga. Walpurga mala ku kráľovnej Žofii nepochybne veľmi blízko. Bohužiaľ, o samotnej Walpurge vieme veľmi málo. Jej manžel Petr Kaplíř pôsobil v službách Žigmunda prinajmenšom od roku 1411, keď sa stal bratislavským županom. Roku 1421 vystupuje v prameňoch už ako „bývalý“ bratislavský župan (kapitán). Nápadné je, že hoci roku 1422 nezastával nijakú funkciu v službách kráľa, práve v tomto období Kaplířovci výrazne spoločensky postúpili, keď získali hradné panstvo Kittsee. Nápadná je aj postava Petrovej manželky Walpurgy. Uhorské pramene sa o ženách takmer nezmieňujú, ale pani Kaplířová je výnimkou. Vystupuje po boku manžela aj v takých záležitostiach, kde by sme jej účasť nečakali, a po manželovej skorej smrti (pravdepodobne ešte roku 1422 alebo na začiatku roka 1423) aj samostatne. Napríklad 24. apríla 1422 bola spolu s manželom a s Václavom z Dubé vydavateľkou listiny, ktorou spoločne potvrdili splatenie dlžoby 700 zlatých zo strany mesta Šopron. 64 V lete toho istého roku získal Petr Kaplíř spolu s Walpurgou do zálohu za 9 000 zlatých spomínaný hrad Kittsee, ktorý za túto sumu vykúpili od Henricha Slandespergera. Hrad dostali spolu s mestečkom Rusovce aj s tamojším tridsiatkom, pričom ho mali vrátiť kráľovi vtedy, keď z tridsiatku získajú sumu, za ktorú hrad vykúpili. 65 Žigmundova listina o zálohovaní bola vydaná vo Viedni 9. júla a na

63) Text testamentu publikoval A. F. von Oefele, Rerum Boicarum II, s. 211, odtiaľ prevzala B. Kopičková, Doplňující informace, s. 134. 64) J. Házi, Sopron I/2, s. 218. Inú listinu o splatení dlžných peňazí zo strany Šopronu vydal Petr Kaplíř spolu s Václavom z Dubé už 12. decembra 1421, ale v nej Walpurga ešte nefiguruje. J. Házi, Sopron I/2, s. 209. 65) Zsigmondkori oklevéltár I–XI, ed. Elemér Mályusz – Iván Borsa – Norbert C. Tóth, Budapest 1951–2009 (ďalej len ZsO), tu IX, č. 777.

88


Žofia Bavorská a Žigmund Luxemburský

druhý deň bola suma zvýšená o ďalších 2 000 zlatých. 66 V oboch listinách je ako spolumajiteľka hradu vyslovene menovaná Walpurga. Otázkou zostáva, odkiaľ mal Petr Kaplíř takú veľkú sumu peňazí. Celé desaťročie pôsobenia v službách Žigmunda nevlastnil nijaké väčšie majetky, až roku 1422 sa situácia prudko zmenila. Po jeho boku sa začala objavovať manželka Walpurga, ktorá bola nejakými bližšie neidentifikovateľnými väzbami spätá s kráľovnou Žofiou. Mohlo ísť o bohatú príslušníčku niektorého českého aristokratického rodu, ktorá ako dvorná dáma kráľovnej Žofie prišla do Uhorska a tu sa vydala za Petra Kaplířa. 67 Zaujímavé je už naznačované spojenie s Václavom z Dubé, ktorý bol spolu s Petrom a Walpurgou spoluvydavateľom oboch kvitancií a  súčasne bol spríbuznený s  kardinálom a biskupom Janom Železným (sestra Jana Železného sa vydala za Jindřicha z Dubé, Václavovho príbuzného). Jan Železný prišiel do Uhorska neskôr ako kráľovná Žofia, definitívne sa tu usadil až roku 1426. 68 Patril do blízkeho okruhu kráľa Žigmunda aj kráľovnej Žofie. Spolu s ním prišiel do Uhorska olomoucký prepošt a biskupov generálny vikár Pavel z Prahy. 69 Aj ten bol v bližšom spojení s Kaplířovcami, s ktorými sa poznal ešte z čias svojho pôsobenia na pražskej právnickej univerzite a panovali medzi nimi priateľské vzťahy, o čom svedčí skutočnosť, že Petr Kaplíř (nevedno či samotný Petr Kaplíř, manžel Walpurgy alebo jeho menovec, iný príslušník rodu) daroval Pavlovi právnický rukopis – Lektúru od Aza z Bologne. 70 Pavel z Prahy zasa vo svojom testamente z roku 1441 zanechal synom Kaplířa Hanušovi a Petrovi veľký strieborný pohár, ktorý mu kedysi darovala ich matka Walpurga. 71 Kaplířovci boli teda prepojení – minimálne cez Pavla z Prahy – na Jana Železného a na okruh ľudí okolo kráľovnej Žofie. Je teda veľmi pravdepodobné, že Kaplířovci získali hrad ako protihodnotu za služby poskytované kráľovnej Žofii a za jej finančné podporovanie v časoch, keď viazlo vyplácanie renty. Rovnako je pravdepodobné, že kráľovná sa neraz zdržiavala na ich hrade Kittsee. V tejto súvislosti je zaujímavá informácia, že práve na tomto hrade prebiehali na začiatku roka 1423 mimoriadne dôležité rokovania o budúcnosti moravského markgrófstva. Albrecht, v tom čase už Žigmundov zať, tlačil na kráľa, aby mu odovzdal celé moravské markgrófstvo, čomu sa panovník bránil. Kompromisom zo strany kráľa bol návrh na rozdelenie krajiny medzi Albrechta a  Žigmunda. Odovzdávacia listina moravského markgrófstva pre 66) ZsO IX, č. 783. 67) Nasvedčuje tomu skutočnosť, že pred rokom 1422 sa po boku Petra Kaplířa neobjavuje. Pozri k tomu poznámku 64. 68) P. Elbel, Jan Železný. Jan Železný získal počas svojho uhorského exilu hodnosť kardinála. Na konci života dostal za pomoci kráľa Žigmunda v Uhorsku aj výnosné cirkevné obročie – biskupstvo vo Vacove. Ako kardinál sa nemohol stať sídelným biskupom, preto získal biskupstvo ako administrátor. V lete roku 1430 sa presťahoval do Vacova a už 11. septembra toho istého roku tam zomrel, údajne skôr, ako mu z Ríma prišla potvrdzujúca listina. 69) Petr Elbel, Testament olomouckého probošta Pavla z Prahy († 1441). Obraz materiální a duchovní kultury preláta husitské doby, Časopis Matice moravské 123, 2004, s.  3–46, tu s. 7, a  Petr Elbel, Knihovna olomouckého probošta mistra Pavla z Prahy ve světle testamentu z 1. 2. 1441, in: Ad vitam et honorem. Profesoru Jaroslavu Mezníkovi přátelé a žáci k 75. narozeninám, vyd. Tomáš Borovský – Libor Jan – Martin Wihoda, Brno 2003, s. 595–610, tu s. 598 70) P. Elbel, Testament olomouckého probošta, s. 14. Podľa autora mal Petr Kaplíř zo Sulevíc ako urodzený scholár zastávať v rokoch 1392–1393 úrad rektora právnickej univerzity. Podľa názoru niektorých historikov nie je Petr Kaplíř, neskorší prepošt kap. sv. Kríža vo Vratislavi, ktorý bol v roku 1392 rektorom pražskej právnickej univerzity totožný s Petrom Kaplířom, manželom Walpurgy. 71) P. Elbel, Testament olomouckého probošta, s. 37: „Item nobilibus fratribus Hanusskoni et Petro filiis Petri Capleri detur ciffus magnus duplatus argenteus, quem dederat mihi domina Walpurga, mater dictorum fratrum de Getze.“

89


Daniela Dvořáková

Albrechta, zahŕňajúca toto rozdelenie na dve časti, bola vydaná 5. februára na hrade Kittsee. 72 Ťažko si predstaviť, aké dôvody viedli panovníka, aby významné rokovanie o budúcnosti jednej zo svojich dedičných krajín uskutočnil práve na hrade vdovy Kaplířovej (Petr Kaplíř bol v tom čase už pravdepodobne mŕtvy). Jediný dôvod, ktorý sa nám ponúka, je ten, že v Kittsee bola prítomná česká kráľovná, s ktorou sa mohol kráľ o svojich krokoch radiť. Kráľovná Žofia sa nikdy nezriekla mocenských ambícií a je možné, že spočiatku – aspoň v prvých rokoch po odchode z Českého kráľovstva – nebola iba pasívnou diváčkou udalostí. Postupne sa však dostávala do izolácie a závislosti od Žigmunda, s čím sa do konca života nezmierila. Skutočnosť, že vdova Kaplířová požičiavala českej kráľovnej peniaze, je nesporná. V Žofiinom testamente sa vyslovene hovorí, že je pani Kaplířovej dlžná 950 zlatých. Aj ďalší vývin udalostí potvrdzuje predpoklad o Walpurginej finančnej pomoci kráľovnej. Pripomeňme si, ako koncom januára roku 1426 pricestoval do Bratislavy za Žofiou bavorský vojvoda Wilhelm, aby tam rokoval so Žigmundom o zabezpečení svojej sestry.  73 V Bratislave sa Žigmund zdržal minimálne do 23. februára, niekedy po tomto dátume odcestoval – pravdepodobne aj s Wilhelmom – do Viedne, kde vydal toľko očakávanú listinu o finančnom vyrovnaní so Žofiou. Určite nie je náhoda, že presne v tom istom čase – teda v čase bratislavských rokovaní – dostala Walpurga od Žigmunda novú záložnú listinu na hrad Kittsee. Listina, ktorá sa zachovala v súdobom českom preklade neskoršej (nedatovanej) Žigmundovej konfirmácie, bola vydaná 3. februára 1426. Žigmund v nej uvádza, že hrad Kittsee má Walpurga a jej deti v zálohu za 2 000 zlatých. K tejto sume teraz pripočítava ďalších 4 500 zlatých, ktoré Walpurga poskytla kráľovi, a ďalších 2 000 zlatých, ktoré sa zaviazala investovať do opravy hradu. Suma sa tak zvýšila na konečných 8 500 zlatých. 74 Skutočnosť, že Žigmund zálohoval hradné panstvo žene a navyše vdove bola v tých časoch úplne výnimočná a nezvyčajná. Vysvetliť sa dá tak, že Žigmund týmto spôsobom refundoval pani Kaplířovej výdavky spojené s pobytom kráľovnej v Kittsee, čo naznačuje aj fakt, že na seba prevzal náklady spojené s opravou hradu „pre naše potreby“, a v neposlednom rade, ako sme už povedali, aj miesto a čas, keď k zálohovaniu došlo (počas bratislavských rokovaní Žigmunda so Žofiou a s jej bratom). 75 Na tomto mieste treba odmietnuť ako nepodložené tvrdenie, že česká kráľovná Žofia žila v dome vdovy Kaplířovej v Bratislave. 76 Ak kráľovná pobývala so svojimi dvoranmi u vdovy Kaplířovej, potom na jej hrade Kittsee. 72) P. Elbel, Jan Železný. 73) Príloha, č. 30. 74) Súdobý preklad pôvodnej, zrejme latinskej listiny nedatovanej Žigmundovej konfirmácie, ktorou potvrdil svoju zálohovaciu listinu, mandát na vovedenie pre Bratislavskú kapitulu, ako aj štatutárnu listinu Bratislavskej kapituly, do češtiny sa dnes nachádza v Národnom archíve v Prahe (Archiv ministerstva vnitra, Guberniální listiny), k dispozícii som ju mala na fotokópii v MOL, DF 288384. Domnienku, že ide pravdepodobne o preklad pôvodne latinskej listiny, naznačuje používanie spojenia Kapitula Pozoninská, hrabie hrabstvie Pozoninskeho, hrad Pozoninský, v česky vydaných listinách z tohto obdobia sa totiž takmer výhradne používa pre „bratislavský“, „Bratislavu“ termín prešpurský, Prešpurk. Kto dal listinu preložiť a z akého dôvodu nie je známe, najpravdepodobnejšie sa nám javí, že to bola samotná Walpurga alebo jej synovia, v ktorých prospech je listina vydaná. 75) Tamže: „A nadto dwa tissicze zlatych zlatta czisteho k oprawie stawenie gmenowaneho hradu nasseho Keczcze take k nassie potrzebie wydati slibili.“ 76) B.  Kopičková, Písemnosti, s.  485; Táže, Doplňující informace, s. 133. Na neopodstatnenosť tohto tvrdenia upo-

90


Žofia Bavorská a Žigmund Luxemburský

V súvislosti s  hradom Kittsee je potrebné pripomenúť, že veľká časť kráľovninho hnuteľného majetku sa nachádzala v čase jej smrti, resp. krátko po jej smrti, na tomto hrade. Druhá časť vecí bola uložená v kráľovninom príbytku v Bratislave. Tým sa dostávame k ďalšiemu zaujímavému problému – problému Žofiinej pozostalosti. Aj v tomto prípade preniklo do odbornej literatúry mnoho nepresností a dezinformácií, a to nielen v súvislosti s jej závetom, ale predovšetkým s následným pozostalostným konaním a najmä s realizáciou kráľovninej poslednej vôle. Práve to má byť totiž dôkazom Žigmundovej nenávisti voči kráľovnej Žofii, či minimálne úplnej ľahostajnosti k jej pamiatke. Historický stereotyp v tomto prípade značne prekryl vypovedaciu hodnotu historických prameňov. Ešte skôr, ako si povieme, prečo sa tak stalo, zosumarizujme si hlavné pramene, ktoré sa týkajú pozostalostného konania. Ak hovoríme o pozostalostnom konaní, dokumentom prvoradého významu by mal byť samotný závet kráľovnej Žofie. Ten sa však nezachoval ako autentický a kompletný dokument, ale iba ako torzo publikované v edícii prameňov A. F. von Oefeleho z roku 1763. 77 Sám editor nepracoval s originálom, ale iba s odpisom, čo vyplýva z jeho poznámky, že text sa predčasne končí, pretože ďalšia strana je vyrezaná. 78 Ani on teda nemal k dispozícii celý originálny text Žofiinho testamentu. Navyše, keďže chýba záverečná časť závetu, chýba, pochopiteľne, aj datovanie. A tak nevieme ani len to, kedy a kde kráľovná dala testament napísať. Musel však vzniknúť niekedy po marci roku 1426, pretože sa v ňom hovorí o dlžobe kráľa Žigmunda voči Žofii, ktorá predstavovala sumu 30‑tisíc zlatých. V marci 1426 kráľ Žofii písomne garantoval vyplatenie dlžnej sumy 25‑tisíc zlatých, ku ktorým sa ešte malo prirátať 6 000 zlatých na vydržiavanie dvora. A ako už vieme, prvá splátka 1 000 zlatých sa s najväčšou pravdepodobnosťou vzápätí realizovala v Bratislave. Zostávala by teda dlžná suma rovných 30‑tisíc zlatých, ktoré sa spomínajú aj v závete. Môžeme sa teda domnievať, že závet vznikol niekedy v tomto období. Ak vznikol neskôr, je dôkazom toho, že Žofia dostávala od Žigmunda peniaze (hoci s ťažkosťami a s meškaním), lebo dlžná čiastka od roku 1426 ďalej nenarástla. Tomu, že Žofia peniaze od Žigmunda dostávala, nasvedčuje okrem iného aj skutočnosť, že v jej pozostalosti sa našla nemalá suma peňazí v hotovosti – 1 715 zlatých. V závete, resp. v jeho zachovanej časti, sa hovorí predovšetkým o nehnuteľných majetkoch kráľovnej, ktoré mala v  Českom kráľovstve. Sú to také majetky, ktoré získala darom alebo kúpila za vlastné peniaze, a teda boli jej výhradným vlastníctvom: hrady Potštejn a Bradlec, ktoré si kúpila, dom v Prahe, ktorý jej daroval kráľ Václav, a ročný plat na Mělníku a v dedine Brozánky vo výške sto kôp grošov. Oba hrady spolu s klenotmi a vecami, ktoré mala uložené v truhlách,

zornila už Miriam Hlavačková, České kultúrne vplyvy v Bratislave za vlády Žigmunda Luxemburského, rkp. v  tlači. Táto autorka sa vo svojich prácach okrajovo zaoberá aj Žofiou Bavorskou v súvislosti s českými kultúrnymi vplyvmi v Bratislavskej kapitule; pozri aj Táže, Kapitula pri Dóme sv. Martina – intelektuálne centrum Bratislavy v 15. storočí, Bratislava 2008, s. 36, 50, 60. 77) A.  F. von Oefele, Rerum Boicarum II, s.  211. Odtiaľ prevzala aj B.  Kopičková, Doplňující informace, s. 134. Text testamentu je v nemčine. 78) Ako uvádza A. F. von Oefele, Rerum Boicarum II, s. 212, dokument editor prevzal „ex registratura summaria Arodeniana“, s. 770, pričom s. 773 bola vyrezaná.

91


Daniela Dvořáková

ako aj s 30 tisíckami zlatých, ktoré jej bol dlžný kráľ Žigmund, odkázala svojim bratom Wilhelmovi a Ernestovi a synovcovi Albrechtovi. Peniaze sa mali použiť na splatenie dlžoby u pani Kaplířovej a jej detí vo výške 950 zlatých, na vyplatenie dvorných dám a služobníctva a na zriadenie večného zádušia (aniverzára) pre kráľovnú. Za vykonávateľa závetu, či skôr garanta, ktorý mal byť nápomocný pri realizácii kráľovninej poslednej vôle, určila kráľovná Žofia Žigmunda. Viac sa zo spomínaného testamentu nedozvedáme. Je veľmi ťažké robiť akékoľvek závery na základe dokumentu, o ktorom nevieme, kedy a za akých okolností vznikol, no najmä nepoznáme celý jeho text. Kráľovnin testament v čase jej smrti zrejme nemali jej bratia k dispozícii. Ako zreteľne vyplýva z iného dokumentu týkajúceho sa pozostalostného konania, kráľovná si želala byť pochovaná v Bratislave, kde si budovala vlastnú kaplnku, kým jej bratia po doručení správy o sestrinej smrti zvažovali prevezenie jej ostatkov do Mníchova. Dňa 25. novembra 1428 vymenovali troch členov svojej rady za splnomocnencov a vyslali ich do Bratislavy, aby vykonali Žofiinu poslednú vôľu, pričom mali previezť jej mŕtve telo do Mníchova. 79 Vzápätí rozoslali listy ôsmim rôznym adresátom, ktorým oznámili mená svojich troch zmocnencov a požiadali ich, aby im vychádzali v ústrety pri naplnení Žofiinho testamentu. Medzi adresátmi boli ľudia z bezprostredného okolia zosnulej kráľovnej, jej kuchmajster Protiva, kancelár Žigmund, bratislavský župan Juraj z Rozhanoviec, richtár a rada mesta Bratislavy a, samozrejme, Jan Železný. 80 Zhodou okolností sa zachovala odpoveď Jana Železného na tento list: datoval ju 12. decembra 1428 v Bratislave a vyplýva z nej, že traja vyslanci bavorských vojvodov s ním už rokovali, a preto ubezpečuje bavorských vojvodov o ochote pomôcť pri usporiadaní kráľovninej pozostalosti. 81 Do záležitosti dedičského konania sa osobne vložil aj kráľ Žigmund. Z jeho príkazu sa v dňoch 17.– 21. januára 1429 vykonal súpis všetkých vecí z kráľovninej pozostalosti, a to najskôr na hrade Kittsee a potom v Bratislave. 82 Inventár, ktorý sa pri tejto príležitosti zachoval a tvorí súčasť zväzku listov a listín so zachovanou korešpondenciou Žofie s bratmi, presne zaznamenáva, kde a kedy sa súpis uskutočnil, kto bol prítomný a niekedy aj to, kto kráľovnine veci priniesol. Komisia poverená spisovaním majetku sa zišla v pondelok 17. januára v Kittsee. Jej členmi boli kardinál Jan Železný, bratislavský župan Štefan z Rozhanoviec, Žofiin kancelár Žigmund, spovedník Mikuláš (Niklas), dvormajster bavorských vojvodov Štefan Ebster a kráľovnin kuchmajster Protiva. 83 Pred komisiu postupne priniesli štyri truhlice, z toho jedna bola označená ako veľká. Truhlice skrývali skutočné poklady – strieborné čaše, 79) Príloha, č. 37. 80) Príloha, č. 37. Protiva de Uchynicz, menovaný ako jeden z adresátov, patril k blízkym kráľovniným služobníkom. Na starosti mal nielen kráľovninu kuchyňu ako „magister coquine curie sue“, ale kráľovná ho poverovala aj najrozličnejšími úlohami, napríklad vymáhaním peňazí od Žigmunda, pozri Príloha, č. 34. Za verné dlhoročné služby mu v závete odkázala svoj pražský dom. Vyplýva to z listiny datovanej vo Viedni 10. júla 1430, ktorou kardinál Jan Železný potvrdil Protivovi (zrejme na jeho žiadosť), že mu kráľovná vo svojom testamente spomínaný dom skutočne odkázala. Listinu publikovala (prevzatú z inej edície) B. Kopičková, Doplňující informace, s. 137. 81) Príloha, č. 38. 82) Príloha, č. 40. Inventár kráľovninej pozostalosti publikoval Jakub Vítovský, Lampa z pozostalosti kráľovnej Žofie Bavorskej v Mestskom múzeu v Bratislave, Ars 34, 1991, s. 45–58. 83) V edícii Vítovského vypadlo meno Štefana z Rozhanoviec „herrn Stephan von Rozgon, hauptman zu Prespurg“.

92


Žofia Bavorská a Žigmund Luxemburský

kanvice, nádoby, knihy, krištáľové predmety, devocionálie, perly, obrazy, šperky, ale aj veci osobnej potreby – umývadlá, hrebene, rôzne miešky, príbory, textílie, denné pokrývky hlavy, vlasové príčesky, obrusy, závesy, šachovnicu, prenosný organ atď. 84 V stredu 19. januára pokračovalo spisovanie majetku v Bratislave. Žofiine veci znášali pred kardinála a ostatných pánov do akejsi miestnosti. Ako prvý priniesol niekoľko predmetov kráľovnin spovedník Mikuláš. Išlo o strieborný kríž s relikviou (trieskou z kríža, na ktorom bol ukrižovaný Ježiš), obraz Panny Márie, malý strieborný svietnik a striebornú koreničku. Po ňom nastúpil kráľovnin kancelár Žigmund. Ten priniesol predovšetkým šperky a drahokamy, medzi ktorými nechýbali kráľovnine korunovačné insígnie koruna a jablko, ďalej odznak Dračieho rádu a akéhosi francúzskeho rádu, zlatý opasok, prstene, retiazky a veľké množstvo ďalších drahocenností. Za zmienku stojí amulet z hadca (serpentínu) na hodvábnej šnúrke; tento kameň sa využíval v mágii, verilo sa, že chráni pred jedom a má ochrannú silu. Vo štvrtok pokračovalo spisovanie predmetov, ktoré sa našli v bratislavskom príbytku kráľovnej – boli to opäť najrozličnejšie predmety, knihy, obrazy, sošky, devocionálie (napr. Kristova stupaj odtlačená do vosku v pozlátenej skrinke), perly a vence z perál, strieborný pozlátený pás, krištáľ používaný ako zväčšovacie sklo a iné. Ešte v ten deň všetky veci spísali, uložili do truhlíc, zamkli a zapečatili. Posledným dňom súpisu bol piatok a v ten deň prevažovali textílie. Odevy a látky predstavovali takmer tridsať položiek. Záver súpisu tvorí zápis týkajúci sa finančnej hotovosti. Medzi vecami zosnulej kráľovnej našli 1 715 zlatých, z toho 850 vyplatili kráľovniným služobníkom. Truhlice s kráľovninou pozostalosťou, zamknuté a zapečatené, čakali potom na príchod dedičov, ktorými boli Žofiini bratia Wilhelm a Ernest. Do Bratislavy však opäť prišiel iba Wilhelm. Bola to už jeho štvrtá, tentoraz posledná cesta do Bratislavy v záležitostiach sestry. Stretol sa tu so Žigmundom, aby spoločne riešili problémy Žofiinej pozostalosti. Dňa 11. mája 1429 vydal Wilhelm listinu, ktorou sa zaviazal splniť povinnosti, ktoré mu ukladá kráľovnin testament, a súhlasil, aby sa v prípade, ak by nestačili peniaze na vyplatenie všetkých položiek vyplývajúcich zo závetu, Žofiine veci predali. 85 O niekoľko dní, 17. mája, Žigmund vydal povolenie 84) Podrobne o jednotlivých predmetoch z kráľovninej pozostalosti pozri J. Vítovský, Lampa z pozostalosti, passim, a B. Kopičková, Písemnosti, passim. Podľa nej, s. 485, „nepřímo, téměř symbolicky, podává inventář o jejím poníženém postavení svědectví nikoliv jen svým obsahem, ale i ledabylým provedením a okolnostmi sepsání. V jeho průběhu bylo šest uzavřených truhel v druhé polovině ledna 1429 postupně snášeno do jakési místnosti z celého domu téměř po dobu jednoho týdne před účastníky soupisu. Městský dům, v němž ovdovělá královna žila, patřil paní Kaplířové...“ Tieto tvrdenia vôbec nemajú oporu v samotnom texte inventára. Žofiinou pozostalosťou sa z príkazu kráľa a z poverenia bavorských vojvodov zaoberalo niekoľko ľudí takmer celý rok 1429. Množstvo pokladov v jej pozostalosti a pozornosť, akú venoval Žigmund realizácii jej poslednej vôle, rozhodne nesvedčia o poníženom postavení kráľovnej ani o „hmotné bídě, v níž tato dožívala v přítmí bratislavského domu“. Ťažko súhlasiť aj s ďalšími závermi autorky, ktorá na základe jednotlivých predmetov vykresľuje charakterové vlastnosti kráľovnej, napríklad z položiek v inventári týkajúcich sa kníh a devocio­ nálií usudzuje, že pôvodná vrúcna zbožnosť kráľovnej skĺzla do prejavov pokánia a askézy. Knihy a devocionálie sa nachádzali aj v pozostalosti iných významných osôb, napríklad uhorskej kráľovnej Alžbety, ktorej závet z roku 1380 sa zachoval (CDH IX/5, s. 405, originál MOL, DL 6692). Devocionálie boli bežnou súčasťou života stredovekých ľudí, vzácne devocionálie predstavovali poklady obrovskej hodnoty a  boli predmetom zbierok, darov, kúpy, zálohovania a pod. Vlastníctvo takýchto pokladov neposkytuje relevantnú informáciu o hĺbke zbožnosti jej majiteľa. Žofiina korešpondencia, ktorá sa neustále točí iba okolo peňazí a jej postavenia, vypovedá skôr o opaku. Kráľovná sa odmietala vzdať svetského života a chýba čo len najmenšie svedectvo o pokornej zbožnosti, v ktorej by našla upokojenie a naplnenie. 85) B. Kopičková, Mnichovský fascikl, s. 134, s odvolávaním sa na BayHStA, GHA, Nr. 397.

93


Daniela Dvořáková

pre Wilhelmových zmocnencov, aby po splnení všetkých záväzkov vyplývajúcich z testamentu odviezli pozostalosť z Bratislavy do Mníchova. 86 Niektoré predmety z kráľovniných pokladov vykonávatelia závetu skutočne museli predať, svedectvom toho je svietnik z mrožích klov s jantárovou soškou menovaný v súpise Žofiinho majetku, ktorý zostal v Bratislave a dnes je ozdobou bratislavského Mestského múzea. 87 Z inventára kráľovninej pozostalosti totiž vyplýva, že po vyplatení služobníctva zostalo v hotovosti iba 865 zlatých, pričom len na zriadenie aniverzára kráľovná určila 2 500 zlatých. 88 Výšku sumy sa dozvedáme z ďalšieho dôležitého dokumentu týkajúceho sa Žofiinho testamentu, a  to zápisu Žigmundovho rozhodnutia vo veci aniverzára a pohrebnej kaplnky z 12. septembra 1429. 89 Z listiny, ktorá je okrem pečate kráľa Žigmunda spečatená aj pečaťami prítomných svedkov, resp. tých, ktorí mali Žigmundovo rozhodnutie uviesť do života – kardinála Jana Železného, zástupcov mesta Bratislava a Bratislavskej kapituly –, vyplýva, že kráľ spolu s prítomnými konkretizoval a do najmenších podrobností stanovil, ako sa má naložiť s peniazmi určenými na zádušie v zmysle Žofiinho testamentu. Súčasne špecifikoval, aké stavebné úpravy sa majú urobiť v jej kaplnke. Z dokumentu nie je jasné, či si stavebné úpravy v kaplnke želala sama Žofia, alebo o nich rozhodol Žigmund. Žigmund ďalej určil, aby sa premiestnili točité schody mimo priestoru kaplnky za dvere (ako sa v listine uvádza, z dôvodov, ktoré tu nemožno opisovať), ďalej aby sa zhotovili a posvätili dva kamenné oltáre a urobilo sa železné zábradlie, aké býva v panovníckych kaplnkách, a napokon, aby sa podlaha kaplnky vydláždila tehlami. Z čoho sa mali financovať tieto stavebné úpravy, nie je zo zápisu zrejmé. Keďže kaplnka sa spomína už ako existujúca, je zrejmé, že kráľovná ju budovala už počas svojho života. Z ustanovenia, že sa v nej majú postaviť a posvätiť dva oltáre, sa však zdá, akoby kaplnka ešte nebola posvätená a používaná, teda že jej vznik treba datovať do posledného obdobia Žofiinho života a že ju budovala vyslovene ako svoju pohrebnú kaplnku. O tom podáva svedectvo aj bavorský kronikár Hans Ebran von Wildenberg. 90 Finančnú núdzu, na ktorú sa kráľovná v listoch sťažovala, treba preto chápať ako relatívnu. Zo zápisu ďalej vyplýva, že kráľovná odkázala 2 500 zlatých na zriadenie zádušia. Z tejto sumy mal plynúť ročný cenzus 250 zlatých, ktorý sa mal použiť na plat kaplánov, na zriadenie samotného zádušia či na almužny, pričom jednotlivé položky sú veľmi podrobne rozpísané. 91 Najväčšiu časť tejto sumy pohltil plat pre troch kaplánov, ktorí mali dostávať ročne po 60 zlatých, dokopy 180 zlatých. Zo zvyšných 70 zlatých sa najväčšia čiastka mala použiť na zádušné obrady. Každý 86) B. Kopičková, Mnichovský fascikl, s. 135, s odvolávaním sa na BayHStA, GHA, Nr. 396. 87) K tomu J. Vítovský, Lampa z pozostalosti, passim. 88) O sume 30‑tisíc zlatých, ktoré mal Žigmund dlhovať Žofii, nič bližšie nevieme, keďže sa spomína iba v jej pôvodnom testamente, ktorý nie sme schopní časovo zaradiť. Peniaze mohli, ale aj nemuseli byť vyplatené. 89) BayHStA, GHA, Nr. 395. Publikovala B. Kopičková, Doplňující informace, s. 135. Nejde o Žofiin testament alebo o jeho druhú časť, ako sa to niekedy uvádza v literatúre, ale o rozhodnutie Žigmunda o spôsobe vykonania ustanovení závetu kráľovnej Žofie: „Modus testamenti serenissimi principis quondam domine Sophie pie memorie regine Bohemie, ita debet expleri, prout infra scribitur, per serenissimum principem dominum Sigismundum, Romanorum regem.“ 90) Des Ritters Hans Ebran von Wildenberg Chronik von den Fürsten aus Bayern, hg. von Friedrich Roth, München 1905 (= Quellen und Erörterungen zur bayerischen und deutschen Geschichte, NF 2/1), s. 145. 91) Je pravdepodobné, že za peniaze sa zakúpil majetok, ktorý ročne vynášal spomínanú sumu.

94


Žofia Bavorská a Žigmund Luxemburský

rok sa mala pred výročnou svätou omšou spievať v Dóme sv. Martina v Bratislave slávnostná vigília až s deviatimi čítaniami a chválami, pomaly a dôkladne. Po celú noc vigílie mali klerici zo školy čítať žalmy až do prvej rannej omše za zosnulú. Do štyroch rohov hrobky mali byť postavené štyri dlhé sviece a ďalšie štyri menšie sviečky okolo hrobky. V zápise boli presne špecifikované položky na odmeny pre jednotlivé osoby – od poplatku pre kňazov, žiakov, sakristiána až po zvonára, na vosk na sviečky, na knôty do týchto sviečok, na olej do lámp, na hostie a na omšové víno. Po skončení vigílie sa kanonici, kňazi a žiaci mali presunúť k hrobke kráľovnej a spievať Salve Regina. Zaujímavá je pripomienka, že za účasť na vigílii a omšiach budú odmenení len tí duchovní (prepošt, kanonici, oltárnici dómu aj kráľovnej), ktorí sa na nich zúčastnia od začiatku až do konca. O náhrobku kráľovnej mal rozhodnúť sám kráľ Žigmund. 92 V porovnaní s výdavkami na zádušné obrady je nápadne nízka čiastka, ktorá bola určená na dobročinné účely. Najviac peňazí – až 14 zlatých – bolo určených každoročne na stavbu dómu (ad fabricam ecclesie). Pol zlatého sa malo použiť na oferu v kostole, pol zlatého pre bedárov pred kostolom, pol zlatého chudobným klerikom v škole a po jednom zlatom pre chudákov v špitáli a pre bratislavské klarisky. Je preto prinajmenšom zvláštne, že na základe tejto jedinej zmienky o darovaní jedného zlatého ročne vznikla legenda, že kráľovná zomrela v kláštore klarisiek. 93 Ak by sme uvedený záznam považovali za prepis skutočného Žofiinho testamentu, vznikol by obraz silne egocentrického človeka, ktorý aj v hodine smrti kládol dôraz jedine na seba samého. Takmer celá suma odkázaných peňazí je určená iba na záležitosti súvisiace s pobožnosťami za spásu duše kráľovnej, ktoré mali byť veľkolepé, doslova kráľovské. Odkazy pre chudobných a cirkev sú minimálne. Ak to porovnáme so spomínaným závetom uhorskej kráľovnej Alžbety, ktorý máme k dispozícii, alebo so závetmi niektorých uhorských magnátov či bežných bratislavských mešťanov, táto skutočnosť je očividná. Bolo úplne bežné, že šperky, devocionálie, strieborné nádoby, odevy odkazoval testátor jednotlivým kostolom a kláštorom. S ničím takým sa v prípade Žofie nestretávame. Keby sme teda vychádzali iba z dokumentov, ktoré máme k dispozícii, obraz kráľovnej by nebol najsympatickejší. Takýto prístup by však bol veľmi nesprávny a  jeho výsledkom by bol zdeformovaný obraz českej kráľovnej. Znovu si treba uvedomiť, že celý kompletný testament nemáme k dispozícii, a preto nevieme, čo kráľovná skutočne odkázala a komu. Rovnako nevieme, či uvedený zápis z 12. septembra je prepisom časti skutočného, autentického testamentu kráľovnej, alebo je to len rozhodnutie Žigmunda a uvedených poradcov, ako naložiť s 2 500 zlatými, ktoré Žofia určila 92) O obsahu zápisu týkajúceho sa zádušných omší za kráľovnú pozri aj M. Hlavačková, České kultúrne vplyvy. 93) Juraj Žáry, Kaplnka českej kráľovnej v bratislavskom dóme, Umění 38, 1990, s. 1–14, tu s. 7, alebo B. Kopičková, Doplňující informace, s. 127, ktorá kladie odkaz pre bratislavské klarisky na „zvláštní místo“. Podľa nej má byť výrazom vďačnosti českej kráľovnej za starostlivosť, ktorou jej klarisky pravdepodobne uľahčili posledné hodiny pozemského bytia. Súčasne však uvádza, že kráľovná myslela na chudobných a bratislavský špitál len okrajovo. Pritom klariskám a chudákom v špitáli odkázala Žofia úplne totožnú sumu. Nebola to nijaká veľkolepá suma, napríklad kráľ Vladislav Jagelovský bežne rozdával mince v hodnote jedného zlatého žobrákom po ceste na omšu. Preto aj úvahy o Žofiiných posledných dňoch v opatere klarisiek sú neopodstatnené.

95


Daniela Dvořáková

na tento účel. Súčasne je to poučenie, že treba veľmi opatrne pracovať s dôkazmi ex silentio, s akými pracovali historici pri vytváraní negatívneho obrazu Žigmunda Luxemburského vo vzťahu ku kráľovnej Žofii. Dospeli potom k záverom, že kráľ Žigmund síce de iure uznal Žofiin testament, ale de facto ho z rýdzo osobných dôvodov anuloval tým, že nekúpil plat, ktorý by umožnil realizáciu aniverzára, nedal kráľovnej urobiť náhrobok, z vlastného rozhodnutia neuskutočnil žiadne stavebné úpravy, ktoré mali Žofiinej kaplnke dodať na vznešenosti, pôvodnú kráľovninu kaplnku využil ako priechodný priestor pre svoju kaplnku, ktorú označil svojím erbom, čím zapríčinil, že stopy po stavebnej činnosti kráľovnej Žofie čoskoro zmizli, a tak zmazal všetky pamiatky na pobyt husitskej kráľovnej v Bratislave. 94 Ani jedno z uvedených tvrdení nie je preukázateľné, väčšina z nich je naopak ľahko vyvrátiteľná. Ani z faktu, že sa Žofiin náhrobok nenašiel, nemožno usudzovať, že neexistoval. Náhrobky väčšiny (presnejšie takmer všetkých) stredovekých uhorských kráľov a kráľovien zmizli bez stopy. Kaplnka kráľovnej Žofie existovala ešte niekoľko generácií a povedomie o jej existencii prežilo dodnes. Bohužiaľ, kde sa pôvodná kaplnka skutočne nachádzala, je dnes záhadou a nevyčerpateľnou témou pre umenovedcov aj historikov. Dóm sv. Martina, kde sa kaplnka nachádza, prešiel mnohými stavebnými úpravami a prestavbami a v novoveku bol zničený požiarom, takže identifikácia kaplnky kráľovnej Žofie je sťažená, ak nie nemožná. Vieme o viacerých významných osobách z 15. storočia, ktoré našli posledný odpočinok v Dóme sv. Martina a ich hroby nepochybne zdobili honosné náhrobné kamene, ale s výnimkou náhrobku prepošta Juraja zo Schömbergu sú nenávratne stratené. Ako kaplnka českej kráľovnej pripadajú do úvahy viaceré priestory, najpravdepodobnejšie kaplnka na prízemí na juhozápadnej strane v podveží dómu (Kaplnka sv. Jozefa), ktorá je efektne zdobená slepým oblúkovým panelovaním. 95 Môže to byť aj priestor na tom istom mieste, ale na poschodí. Kaplnka na poschodí je ozdobená erbom (údajne Žigmundovým, v skutočnosti skôr jagelovským) a v historickom povedomí práve ona býva označovaná ako Kaplnka českej kráľovnej, čo nepochybne súvisí s českým levom v erbe na svorníku. Spor o to, kde sa kaplnka kráľovnej Žofie nachádzala, nemožno v súčasnosti rozhodnúť, jediné, čo o kaplnke vieme úplne bezpečne, je to, že sa cez ňu vchádzalo do veže a že sa v druhej polovici 15. storočia nachádzala vedľa kaplnky prepošta Juraja zo Schömbergu. 96

94) B. Kopičková, Doplňující informace, s. 128, podkapitola 4: Souhlas s královninou poslední vůlí de iure a její anulování de facto. Vymazání památky husitské královny. 95) Tak sa domnievajú aj Juraj Žáry – Anton Bagin – Ivan Rusina – Eva Toranová, Dóm sv. Martina v Bratislave, Bratislava 1990, s. 47. Vretenovité, točité schody sú skutočne dodnes mimo kaplnky. 96) Kaplnka sa spomína v účtoch mesta Bratislava roku 1440, keď mesto vydalo peniaze za opravu dverí do veže: „Item am Erichtag vor Tyburcij et Valeriani hab wir geben von ainer thür an zu hohen zu sand Mert, als man geet durich der künigin Capell XXVII d. w.“, a „Item am Mantag vor Sand Jorigen tag... (v ten istý deň) – Item vnd vmb 1 plat Slos vor dy thuer als man In thurrn get, durich der kunigin von pehaim Capell 1 lb. d. w.“ Publikoval Tivadar Ortvay, Pozsony város története II/3, Pozsony 1900, s. 203. O umiestnení kaplnky vedľa kaplnky prepošta Juraja sa zmieňuje Ladislaus Sunthemius (1440–1513) vo svojom diele o bavorských vojvodoch Ladislai Sunthemii Ravensurgensis presbyteri Constantiensis, Viennensis canonici Familia ducum Bavariae ex Comitibus de Scheirn, publikoval A. F. von Oefele, Rerum Boicarum II, s. 570: „Sophia filia Joannis Ducis superioris Bavariae Domini in Monaco, uxor Wenzeslai Regis Bohemiae, filii Karoli III ejus nominis Caesaris Regis Bohemiae, in oppido Posoniensi in Ungaria in Parochiali ecclesia sancti Martini, circa capellam domini Georgii quondam Posoniensis praepositi sepulta jacet, fuit foemina elegantis formae et procerae staturae. Non genuerunt filios.“

96


Žofia Bavorská a Žigmund Luxemburský

Existencia fungujúcej kaplnky kráľovnej Žofie, prinajmenšom do prvých desaťročí 16. storočia, je v prameňoch ľahko preukázateľná. Rovnako ako skutočnosť, že želania kráľovnej Žofie týkajúce sa jej zádušia boli plne realizované a Žigmund osobne zasahoval v prípade, keď dochádzalo k neplneniu povinností vyplývajúcich zo závetu. Dňa 9. mája 1430 datoval kráľ na hrade Šintava list adresovaný mestu Bratislava, v ktorom riešil sťažnosť kaplána kráľovnej Žofie Jakuba Jakša z Nymburku, spravujúceho kráľovninu kaplnku, že viazne výplata peňazí pre neho a jeho spoločníkov. 97 Žigmund dôrazne vyzval mesto, aby okamžite vyplatilo kaplánovi oných 90 zlatých, ktoré u nich má na tieto účely (pričom každý kaplán mal dostať 30 zlatých), pretože si nepraje, aby sa uňho v tejto veci viac sťažovali. 98 To, že sa výplata kaplánov zosnulej kráľovnej uhrádzala aj z peňazí kráľa, naznačuje nielen citovaná listina, ale aj ďalšia listina z roku 1439. 99 Ňou zástupcovia mesta Bratislava oznamovali kráľovskému pokladníkovi Leonardovi Noffrymu z Bojníc, že chceli vyplatiť kaplánom kráľovnej Žofie 90 zlatých, ktoré im pre nich odovzdal, lenže on im peniaze dal v „čiernych minciach“, čiže v denároch, pri kurze 250 denárov za jeden zlatý, čo kapláni odmietajú prijať a žiadajú výplatu v zlate. Bratislavčania preto prosili pokladníka, aby vymohol zákrok u kráľa (Albrechta), že kapláni musia prijať plat aj v denároch. 100 Viac ako desať rokov po Žofiinej smrti teda kráľovská pokladnica ešte stále vyplácala ročný plat kaplánom českej kráľovnej. Mechanizmus finančného zabezpečenia Žofiinho zádušia a samotnej kaplnky je ťažko postihnuteľný, ale je nesporným faktom, že kaplnka kráľovnej Žofie existovala a fungovala ešte desaťročia po jej smrti. V časoch vlády Vladislava II. Jagelovského (1490–1516) sa spomína v spise, ktorý je polemikou so spisom Hieronyma Balbiho, bratislavského prepošta a kráľovského radcu, o Bratislavskej kapitule, že uprázdnené kánonické benefíciá a prebendy, ako aj jeden rektorát (správcovstvo oltára) vzťahujúci sa na oltár Svätého kríža v kaplnke kráľovnej pod vežou dómu spadajú pod patronátne právo bratislavského prepošta, ostatné oltárne rektoráty patria pod rôznych patrónov. 101 Kaplnka kráľovnej sa spomína ešte aj roku 1517, bezmála storočie po smrti českej kráľovnej. 102 Jej zánik pravdepodobne súvisí

97) Jakub Jakšo z Nymburka, kňaz pražskej diecézy, sa v tejto listine spomína ako Jaksso. Zmienka o ňom sa nachádza aj v Pozemkovej knihe mesta Bratislava, kde sa uvádza, že Erhard Sneider je dlžný „herrn Jacksen capplan der Behaimischen kunigin capellen 100 fl. auri auf jerlich dienst“. AMB, Pozemková kniha, sg. 4. l. 3, fol. 127v. Keďže Pozemková kniha (Grundbuch) je pre rekonštrukciu Archívu mesta Bratislava už niekoľko rokov neprístupná, citáciu som prevzala z M. Hlavačková, České kultúrne vplyvy, kde sú aj ďalšie informácie o pôsobení Jakša v Bratislave. Pozemková kniha, v ktorej bol spísaný všetok nehnuteľný majetok v Bratislave aj s prípadnými ťarchami, ešte môže v budúcnosti vydať nejaké svedectvo o kráľovnej Žofii alebo o jej dvoranoch. 98) AMB, č. 1135. 99) AMB, č. 1138. Listina je nedatovaná, ale vzhľadom na to, že v nej vystupuje Leonard Noffry z Bojníc vo funkcii kráľovského pokladníka, dá sa zaradiť do roku 1439; pozri Pál Engel, Magyarország világi archontológiája 1301–1457 I, Budapest 1996, s. 53. 100) V listine sa hovorí, že kaplánom sa má vyplatiť týchto 90 zlatých ako „census pro termino sancti Georgii“, čo naznačuje, že peniaze sa splácali v dvoch termínoch, pričom splátkové termíny zvyčajne boli na sv. Juraja a na sv. Michala. 101) Nándor Knauz, Balbi Jeromos II. Lajos király tanára, Magyar Sion IV, Esztergom 1866, s. 402: „Excipiendo, dicit, bene verum fore, quod cum ipse dominus Hieronymus Balbus episcopus Gurcensis, antequam episcopatum Gurcensem assequebatur, et preposituram posoniensem possidebat, Beneficia canonicalia; idest solos canonicales et prebendas vacantes et unum Rectoratum altaris sancte crucis in capella Regine, sub turri dicte ecclesie Poson. fundati, cuius collacio, vacante tempore, ad prepositum poson, pro tempore Juris patronatus pertinuit, contulerit; sed aly Rectoratus Altarium, ac illorum collaciones non ad ipsum prepositum; sed alios patronos pertinuerunt et pertinent.“ 102) Tamže, s. 337.

97


Daniela Dvořáková

s nástupom reformácie. V tomto období zanikli v dóme mnohé pobožnosti pri bočných oltároch, ako aj samotné oltáre a ďalšie benefíciá. Majetky viacerých oltárov spustli alebo ich používali na svetské účely. 103 Reformácia zasadila v celej Európe tvrdý úder katolíckym rituálom spätým so smrťou a jej obeťou sa pravdepodobne stala aj kaplnka kráľovnej Žofie. 104 Pri zádušiach ešte chvíľu zostaneme. Ku kráľovnej Žofii sa totiž viaže ešte jeden pozoruhodný aniverzár. Dvorania kráľovnej Žofie (die der allerdurchleuchtigisten furstin frawn Zophia kunigin zu Peham edels hofgesind) zriadili základinu, z ktorej sa malo financovať ich zádušie (ewiger und lobleicher gedechtnuss). Na tento účel zrejme zakúpili majetok, ktorý vynášal ročný cenzus 110 zlatých. Peniaze mal dostávať bratislavský prepošt a kapitula, ktorí za ne mali každoročne okolo Sviatku všetkých svätých slúžiť zádušnú omšu za spásu duší kráľovniných dvoranov. Vyplýva to z listiny bratislavského mešťana Hansa Grecza z roku 1448, ktorého povinnosťou bolo odovzdať túto sumu prepoštovi a kapitule, ale nemal ju k dispozícii. Zaviazal sa preto splácať ju v splátkach 11 zlatých ročne a do zálohu dal kapitule dom aj so všetkými príjmami na Mäsiarskej ulici v Bratislave. 105 Existenciu zádušia Žofiiných dvoranov potvrdzuje aj ďalší doklad, účty Bratislavskej kapituly, kde sú spísané aniverzáre v Bratislavskej kapitule roku 1462, medzi ktorými je uvedený aniverzár „familie“, čiže dvora kráľovnej Žofie pripadajúci na termín okolo Sviatku všetkých svätých. 106 Zmienka o dvore českej kráľovnej Žofie ( familia, hofgesind) a o zádušných omšiach v prospech kráľovniných dvoranov viac než tridsať rokov po smrti českej kráľovnej je svedectvom o tom, že spoločenstvo dvoranov kráľovnej Žofie spájal pocit spolunáležitosti, že ho muselo tvoriť viacero ľudí a že kráľovná mala po celý čas bratislavského exilu vlastný dvor. Predstava o všetkými opustenej, osamelej, chudobnej, asketickej kráľovnej, ktorá zomrela v opatere rádových sestier, s najväčšou pravdepodobnosťou nezodpovedá realite. Jediná zmienka o hlbokej zbožnosti kráľovnej pochádza z diela bavorského kronikára Hansa Ebrana z Wildenbergu. V kronike, ktorá je oslavou bavorských vojvodov, pripomína jeho záznam o Žofii ideologické klišé: kráľovná, ktorá sa pohrávala s kacírskou vierou, „ovplyvnená doktormi a falošnými prorokmi“, sa obráti na pravú vieru a zomiera v hlbokej zbožnosti a kajúcnosti. 107 O tom, ako kráľovná prejavovala svoju zbožnosť, aká hlboká bola jej viera a ako ju prezentovala a prežívala, nevieme vôbec nič. To, že si budovala vlastnú pohrebnú 103) J. Žáry – A. Bagin – I. Rusina – E. Toranová, Dóm sv. Martina, s. 88. 104) O  vplyve reformácie na kult mŕtvych pozri Michel Lauwers, Smrt a  mrtví, in: Encyklopedie středověku, vyd. Jacques Le Goff – Jean-Claude Schmitt, Praha 2002, s. 676–689, tu s. 688. 105) Slovenský národný archív, Bratislavská kapitula, Súkromný archív (ďalej len SNA Br. kap. SA), C. F, Fasc. 2, no. 53. 106) Ide o účty Bratislavskej kapituly, SNA Br. kap. SA, Capsa 43, kartón č. 120, fol. 65: „Dominus Johannes de Pulka habet... Rigler cum 10 fl. ad festum Omnium sanctorum presoluendum pro anniversario familie domine Zophie olym Bohemie Regine eodem die vel alio competenti peragendo.“ 107) Des Ritters Hans Ebran von Wildenberg Chronik, s. 145: „Die königin hett am letzten ir wesen zů Prespurgk; do lebt sie gar eins geistlichen leben und speist all tag vil armer lewt und starb daselben und ward begraben in ir cappellen, die sie gepawt hett. etlich sprechen, das sie grosse pues auf sich selb gelegt hab.“ Kronikár zaznamenáva aj príhodu s fackou, ktorú vraj Ernest uštedril svojej sestre, keď odmietala ustúpiť od heretických bludov, tú prevzali aj ďalší kronikári (napr. V. Arnpeck). Spomínanú príhodu, ako aj údajné obvinenie kráľovnej z kacírstva majú vyvracať Annales Boicae II, München 1662, s. 149, túto prácu som však nemala k dispozícii.

98


Žofia Bavorská a Žigmund Luxemburský

kaplnku, nie je dôkazom jej odklonu od svetského života, skôr toho, že kráľovná zostávala kráľovnou aj v bratislavskom exile. Že to bol už iba odlesk dávnych čias, je nepochybné, rovnako ako to, že Žofia odsunom na perifériu moci a bohatstva trpela. Pripočítať vinu za kráľovnin osud Žigmundovi nie je spravodlivé. V rámci svojich možností sa usiloval riešiť postavenie svojej švagrinej, bremeno starostlivosti o českú kráľovnú prevzal on. Zo zachovanej korešpondencie vyplýva, že medzi Žigmundom a Žofiou prebiehala neustála komunikácia, že česká kráľovná bola v sústavnom spojení so Žigmundovým dvorom (mala správy o Žigmundovom pohybe aj o jeho úmysloch), že ju kráľ navštevoval a osobne informoval o svojich plánoch alebo o zmene plánov, že sa snažil riešiť otázku jej bývania (hrad Kittsee, šopronský dom), či skutočnosť, že presne stanovil, aby rentu pre kráľovnú vyplácala kremnická komora. Pravda je, že výplata peňazí pre českú kráľovnú neustále viazla, pretože pre večne zadlženého Žigmunda predstavovali tieto platby problém. Preto kráľovná dostávala peniaze s omeškaním a nepravidelne, čo ju privádzalo do stavov hlbokého zúfalstva. Beznádej, zúfalstvo a zlosť prepadali kráľovnú najmä v obdobiach, keď bol kráľ na vojenských ťaženiach a prerušila sa komunikácia medzi nimi. Úmerne tomu naberala na intenzite korešpondencia českej kráľovnej s bratmi. Aj spomínaná kríza z novembra 1426 zapadá presne do obdobia Žigmundovho plného zaujatia vojenskou výpravou v južnom Uhorsku. Napriek nepriaznivo sa vyvíjajúcej situácii v Čechách a na Morave kráľ bol nútený sústrediť všetky svoje sily na boj s Turkami. Celú jeseň aj zimu 1426 strávil vo vojenských táboroch v Sedmohradsku, odkiaľ na jar 1427 začal ťaženie do Valašska. Práve v tomto období Žigmund budoval na južnej hranici systém pohraničných hradov, pre ktoré vyčlenil aj značné príjmy (išlo o stavbu nových hradov, ako aj o opevňovanie a vyzbrojovanie starších pevností a vydržiavanie posádok na týchto hradoch). Vďaka takejto finančne náročnej, ale efektívnej politike sa mu podarilo až do konca svojej vlády udržať daný status quo a zastaviť postup Turkov. Je zrejmé, že za tejto situácie musel byť pre Žigmunda problém plniť záväzky voči českej kráľovnej, ktoré predstavovali obrovskú sumu peňazí. Ročný príjem do kráľovskej pokladnice zo všetkých existujúcich príjmov v Uhorsku za vlády Žigmunda sa odhaduje na 300‑tisíc zlatých. Ak si uvedomíme, že Žofia požadovala v čase závetu už viac než 30‑tisíc zlatých, dostávame sa k sume, ktorá predstavovala jednu desatinu celého ročného rozpočtu Uhorského kráľovstva. 108 Kvôli zaujímavosti dodajme, že Žigmund sa v tom období angažoval v podobnej záležitosti, ako bola Žofiina. Kňažná Alžbeta z Kleve, od roku 1413 vdova po Žofiinom príbuznom, vojvodovi Štefanovi z Bavorska-Ingolstadtu, sa domáhala vyplácania vdovskej renty 6 000 zlatých. Štefanov syn z prvého manželstva odmietal v rozpore s platnou manželskou zmluvou vyplácať macoche sľúbené peniaze a kňažná, ktorá zostala úplne bez finančných prostriedkov, bola nútená predávať svoje oblečenie a šperky. V prospech Alžbety intervenoval aj kráľ Žigmund, ale neúspešne. Až po takmer dvadsiatich rokoch, roku 1430, sa kňažná domohla jednorazovej výplaty 12‑tisíc zlatých. 109 108) V závete už sa nehovorí o tom, že by táto suma mala byť vyplatená v splátkach, ako tomu bolo v listine Žigmunda zo 17. marca 1426, Príloha č. 31, ale uvádza sa ako výška Žofiinej momentálnej pohľadávky voči Žigmundovi. 109) Alžbeta z Kleve mala veľmi blízko k Žofiinmu bratovi Wilhelmovi. Sprostredkovala sobáš medzi svojou neterou

99


Daniela Dvořáková

Je veľmi nepravdepodobné, že by Žigmund chcel svojej švagrinej škodiť, už len z toho dôvodu, že sa sám angažoval v podobnom spore o vyplácanie vdovskej renty. Problémy s vyplácaním peňazí súviseli s momentálnou situáciou, v akej sa kráľ nachádzal. Predstava, že by sa chcel pomstiť svojej švagrinej za niekdajšiu podporu Jána Husa zlikvidovaním jej pamiatky, je naivná. Nejestvuje najmenší náznak, že by Žofia prejavovala počas svojho pobytu v Bratislave sympatie k husitom. Vo svojej korešpondencii o nich hovorí ako o „viklefistoch“. O tom, že Žofiino koketovanie s husitským hnutím bolo minulosťou, svedčí aj to, že do jej blízkeho okruhu patril kardinál Jan Železný, radikálny odporca reformného hnutia. Obraz kráľovnej Žofie ako asketickej husitskej kráľovnej, žijúcej v komnate cudzieho bratislavského domu na pokraji hmotnej biedy a prenasledovanej nenávisťou kráľa Žigmunda, je naskrze klamlivý. Nič to však nemení na osobnej tragédii bezdetnej, nešťastnej a hlboko frustrovanej ženy, kráľovnej, ktorá prišla o svoje kráľovstvo a stala sa pre príbuzných príťažou.

Margarétou a Wilhelmom. Viac k osobnosti Alžbety pozri Beatrix Schönewald, Die Herzoginnen von Bayern-Ingolstadt, Sammelblatt des Historischen Vereins Ingolstadt 113, 2004, s. 35–54.

100


Žofia Bavorská a Žigmund Luxemburský

Príloha Regesty listov 1422–1428 110 1 Žofia 1422, 10. marec, Skalica bratom Ernestovi a Wilhelmovi oznamuje, že k nim posiela s posolstvom ich služobníka Jana zo Sedlice. Ad mandatum Regine Sigismundus etc. originál, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 47r-v, Kopičková č. 7 2 [Ernest] [1424, pred 10. marcom] Žofii, pravdepodobne odpoveď na jej list. Vysvetľuje, že nemôže prísť, pretože vydáva dcéru. 111 Vyjadruje sa zamietavo k Žofiiným námietkam voči vyvolenému ženíchovi a návrhom, aby so sobášom dcéry ešte počkal, lebo môže nájsť niekoho lepšieho, lebo veci už tak pokročili, že ich nemožno zmeniť. Pre veľké výdavky spojené so sobášom nemôže teraz za sestrou pricestovať, najskôr štyri týždne po Veľkej noci (21. mája). Hneď ako bude môcť, za sestrou príde, a ak by kráľ u nej nebol, vyhľadá ho a pokúsi sa doviesť jej záležitosť do konca. koncept listu, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 49r-v, Kopičková neuvádza 3 Žofia [1424, 10. marec] 112 Bratislava odpovedá Ernestovi na jeho list. S poľutovaním prijala správu, že za ňou nemôže pricestovať, termín štyri týždne po Veľkej noci, ktorý navrhuje, je príliš neskoro a priniesol by jej veľké škody, lebo kráľ teraz pred fašiangami (pred 7. marcom) odcestoval do Krakova za poľským kráľom a odtiaľ sa uprostred pôstu (26. marca 1424) hodlá vrátiť do Bratislavy alebo do Trnavy, kde sa chce zaoberať získaním Čiech. Vyzvala preto Wilhelma, aby za ňou pricestoval 14 dní pred Veľkou nocou, a žiada Ernesta, aby brata do toho podnietil. originál, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 48r-v, Kopičková č. 8 (s dátumom 12. marec 1423)

110) Do prehľadu som zaradila výlučne korešpondenciu medzi Žofiou a jej bratmi počas jej pobytu v Uhorsku a krátko po jej smrti, preto chýba napr. fol. 57, 64. Odkazy Kopičková sa vzťahujú k štúdii B. Kopičková, Mnichovský fascikl č. 543. 111) Roku 1424 vydával Ernest dcéru Beatrix za Hermanna III. Celjského. 112) Listina je datovaná „am freitag vor sant Gregory tag“, preto môžeme vylúčiť rok 1423, lebo roku 1423 piatok pripadal práve na sviatok sv. Gregora. Podľa zmienky o ceste Žigmunda do Krakova okolo veľkonočných sviatkov sa dá listina spoľahlivo zaradiť do roku 1424. P. Engel – N. C. Tóth, Itineraria, s. 115. Z textu zároveň zreteľne vyplýva, že ide o odpoveď na Ernestov list (č. 2), ktorý sa zasa dá datovať zo zmienky o svadbe Ernestovej dcéry.

101


Daniela Dvořáková

4 Wilhelm 1424, 9. júl, Bratislava píše Ernestovi, že v piatok v noci (7. júla) dorazil do Bratislavy k sestre. So sestrou sa radili a potom poslali posolstvo do Budína za Žigmundom, aby ho informovali o jeho príchode a požiadali, kde a kedy sa majú za ním dostaviť, a to vzápätí urobia. Ďalej informuje o postupe husitov v Čechách a o Albrechtovi Habsburskom na Morave. Bude ho informovať, na čom sa dohodnú s kráľom o prijatí požiadaviek. originál, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 50r-v, Kopičková č. 10 5 Wilhelm [1424, júl, Bratislava?] Ernestovi po príchode Heinricha Elsterberga, ktorý mu priniesol list od kráľa. Píše, že sa mu páči odpoveď, ktorú dal kráľovi, že hrad vráti až vtedy, keď mu splatí jeho vynaložené peniaze, dovtedy ho bude držať ako žold. odpis, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 51r-v, Kopičková, s. 136, uvádza, že chýba 6 Wilhelm [1424, júl, Bratislava?] Ernestovi. Píše, že prišiel za ním teraz do Bratislavy Jorig Torer, a žiada brata o radu, ako má odpovedať posolstvu Fridricha Rakúskeho. odpis, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 52r, Kopičková, s. 136, uvádza, že chýba 7 Wilhelm 1424, 12. júl, Bratislava Ernestovi. Ako mu napísal naposledy, pricestoval do Bratislavy k sestre, českej kráľovnej Žofii. Poslali posolstvo k Žigmundovi so žiadosťou o prijatie a čakali odpoveď, ale napokon sa spoločne rozhodli, že nebudú čakať na kráľových poslov, ale rozhodol sa dnes, na sv. Margarétu, cestovať do Budína za kráľom, aby vyriešil záležitosti sestry. O výsledku bude brata informovať. originál, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 54r-v, Kopičková č. 11 8 Ernest 1424, 27. júl Žofii, žiada informácie, či ich brat Wilhelm musel cestovať za Žigmundom, alebo Žigmund prišiel za nimi. Ospravedlňuje sa, že nemohol pricestovať. originál, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 56r, Kopičková č. 12 9 Wilhelm 1424, 19. august, Tata Ernestovi, oznamuje mu, že je v Tate u pána kráľa, aby rokoval o záležitostiach ich sestry, českej kráľovnej, ale doposiaľ nedospeli k dohode. Kráľ ústne dennodenne sľubuje, že to vybaví, a správa sa k nemu veľmi láskavo. Aj dnes, keď je datovaný tento 102


Žofia Bavorská a Žigmund Luxemburský

list, to zreteľne sľúbil, preto chce ešte nejaký čas počkať. Ďalej píše o bavorských záležitostiach, predovšetkým o tete Alžbete. originál, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 59r-v, Kopičková č. 13 (s datovaním 18. august 1424 Gotha) 10 Wilhelm [1424] Uhorsko Ernestovi, píše o Jorgovi Torerovi, ktorý je s ním teraz v Uhorsku. Keďže zajali jeho služobníka a pomocníka, žiada brata, aby tomu zabránil až do ich návratu domov, čo bude zakrátko. odpis, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 60r, Kopičková regest neuvádza 11 List jedného z bratov druhému v bavorských záležitostiach, bez datovania. odpis, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 60/a r, Kopičková regest neuvádza 12 Žofia [1424] 5. september, Bratislava Ernestovi, oznamuje mu, že ich brat Wilhelm, ktorý bol teraz u nej, rokoval s kráľom Žigmundom, o čom mu sám podá informácie, a dosiahol s ním dohodu vo veci jej zaopatrenia, Žigmund ju zabezpečí odteraz do sviatku sv. Juraja, ale pod podmienkou, že ho nebude viac upomínať a uspokojí sa s tým. Žofia sa teraz dozvedela, že na sv. Katarínu prídu za kráľom do Viedne kurfirsti a mnoho ďalších vojvodov a pánov. Dúfa, že príde aj on spolu s Wilhelmom a s „milým synom“ Albrechtom a ďalšími priateľmi, aby sa kráľ v jej záležitosti nemohol vyhnúť tomu, na čom sa dohodli s bratom. Verí, že prídu aj v tom prípade, že kurfirsti sa nedostavia, predsa sa aj kráľ domnieva, že oni a jej ďalší príbuzní vojvoda Henrich a vojvoda Ján prídu k Jeho Milosti, k čomu ich vyzýva aj ona. Ad mandatum Regine Sigismundus prepositus Melnicensis originál, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 61r-v, Kopičková č. 16 13 Žofia [1424, 5. november] Bratislava Ernestovi, odvoláva sa na nedávny list Wilhelmovi, v ktorom všetko podrobne opísala o jeho príchode k nej a o peniazoch, ktoré jej majú teraz byť vyplatené. originál, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 63r-v, Kopičková č. 18 14 Ernest 1424, 20. november, Mníchov Žofii, odpoveď na jej list z 5. novembra. List, ktorý napísala Wilhelmovi o jeho príchode k nej, doposiaľ nevidel, pretože s Wilhelmom ešte nebol. Hneď ako sa

103


Daniela Dvořáková

s ním oboznámi, porozprávajú sa a bude ho povzbudzovať, aby za ňou prišiel a bol jej nápomocný v jej záležitostiach. koncept, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 63/a r-v, Kopičková č. 19 15 Žofia [1424], 21. december, Bratislava Ernestovi, odpoveď na jeho list, v ktorom jej oznámil, že za ňou nepricestuje, z čoho je skutočne vydesená. Dobre vie, že vždy využívala jeho rady a pomoc a nikdy ich nepotrebovala viac ako teraz. Teraz, keď bol brat Wilhelm u nej, nemusí zdĺhavo opisovať svoje záležitosti, lebo nepochybuje o tom, že on ho podrobne oboznámi s jej potrebami. Pripomína mu, že vždy robila všetko v jeho prospech, a žiada ho, aby aj s Wilhelmom pricestovali za ňou, lebo kráľ viaže jej záležitosti na ich príchod. Ak by on sám nemohol, nech pohne brata, aby za ňou hneď prišiel, pomohol jej a poradil. Ad mandatum Regine Sigismundus etc. originál, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 58r-v, Kopičková č. 20 16 Ernest alebo Wilhelm [1424/1425?, zima] 113 Žofii, odpoveď na jej list, ktorým ich žiadala, aby za ňou pricestovali, a prosila ich o radu, ako čo najdôstojnejšie a najužitočnejšie ukončiť jej záležitosť. Momentálne pricestovať nemôžu, lebo sú zaujatí vojnou medzi Fridrichom Rakúskym a Starkenbergovcami a Torerovcami a ich pomocníkmi, dôsledkom čoho „naša zem a ľudia utrpeli veľké škody a ešte utrpia, ak sa nám nepodarí zjednať mier do polovice pôstu“. To všetko sa udialo ešte predtým, ako k nim prišiel kráľovnin posol Fridrich. Sľubuje, že za ňou pricestujú, len čo to bude možné. koncept, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 66r-v, Kopičková č. 22 17 Žofia 1425, 24. január, Bratislava Ernestovi, oznamuje, že sa vo svojej veci zatiaľ od kráľa nič nedozvedela a dočasne sa ani nevie dozvedieť. Ad mandatum Regine Sigismundus, prepositus Melnicensis originál, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 79r-v, Kopičková č. 21

113) Koncept listu je nedatovaný. Neskoršou rukou je pripísaný na koniec textu dátum máj 1425, na dorze je dopísaný dátum jún 1425. Zo zmienky o bojoch medzi Fridrichom Rakúskym a Starkenbergovcami, ktorých koniec pisateľ listu nepredpokladá pred stredom pôstu (Mittfasten), čiže v polovici štyridsaťdňového pôstu pred Veľkou nocou, sa dá usudzovať skôr na zimné mesiace. Boj o Tirolsko medzi Fridrichom Rakúskym a šľachtickou opozíciou reprezentovanou Ulrichom a Wilhelmom zo Starkenbergu spadá do rokov 1423–1425. V lete 1423 podnikol Žigmund útok proti dlhoročnému nepriateľovi tirolskému vojvodovi Fridrichovi Rakúskemu, keď formálne pripojil Tirolsko k ríši a udelil ho ako léno bratom zo Starkenbergu. Kráľ vyzval tirolskú šľachtu a svojich prívržencov v ríši na podporu Starkenbergovcov, ale roku 1423 k nijakému ťaženiu proti Fridrichovi ešte nedošlo. K tomu pozri W. Baum, Císař Zikmund, s. 209. List vznikol pravdepodobne neskôr, na prelome rokov 1424/1425.

104


Žofia Bavorská a Žigmund Luxemburský

18 Ernest [1425, po 24. júni] 114 Žofii, informuje ju, že od sv. Jána (24. júna) je v Nizozemsku kvôli rokovaniam o dedičstve, oboznamuje ju s podrobnosťami a povoláva svojho brata, ktorého potrebuje. Súčasne sľubuje, že brata znovu pošle, aby jej pomohol doviesť do konca jej záležitosť, a praje si, aby ho aj ona sama požiadala, nech k nej čoskoro znovu príde. koncept, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 67r-v, Kopičková č. 23 19 Wilhelm 1425, 2. júl, Visegrád Ernestovi. Vo veci ich sestry, kráľovnej Žofie, sa zatiaľ nepodarilo dosiahnuť s kráľom dohodu, hoci o tom často hovoria, ale on predsa len dúfa v dobrý koniec. Hneď ako dostal na sviatok Božieho tela (7. júna) jeho list, v ktorom ho žiadal o návrat domov, požiadal kráľa, aby ho prepustil, ten to však nechcel urobiť a želal si, aby zotrval až do príchodu vojvodu Fridricha Saského, meissenského markgrófa. Zostal teda do jeho príchodu. Kráľ chce, aby sa zúčastnil aj na udelení léna Fridrichovi, ale on sa chce čo najrýchlejšie ponáhľať za bratom domov. Vo veci dedičstva si mnohí ľudia myslia, že právo je na ich strane a že spor bude vyriešený v ich prospech. Teraz na sv. Jána (24. júna) prišli Pražania ku kráľovi sem na Visegrád a rokovali s ním o otázkach viery, ale on (Wilhelm) nerozumie, že s nimi nechce urobiť koniec. Ako to dopadne, povie bratovi sám. Ďalej o tom, že kráľ mu (Ernestovi) písal, aby sa ujal sprostredkovania mieru v konflikte Fridricha Rakúskeho a Starkenberga, ak by vedel záležitosť priateľsky vyriešiť, nech napíše Albrechtovi Rakúskemu a aj vojvodovi Fridrichovi, že je v tejto záležitosti splnomocnený. Nech urobí najlepšie, ako vie, potešil by tým kráľa aj Albrechta Rakúskeho. Na záver o ich rozhovore o Starkenbergovi. K listu sú pripojené odpisy troch ďalších listov: Žigmund 1425, 24. jún, Visegrád Fridrichovi Rakúskemu. O jeho spore s Wilhelmom zo Starkenbergu rozhodoval na rokovaní vo Viedni, ktoré sa konalo v nedeľu po Veľkej noci (8. apríla), a zveril vyriešenie sporu Albrechtovi. Toho však vysiela vo svojich a ríšskych záležitostiach a v otázke viery na Moravu, a preto nemôže prípad doviesť do konca, tak tým poveril Ernesta Bavorského.

114) Spor o dedičstvo po bavorsko-straubinskom vojvodovi Jánovi z rodu Wittelsbachovcov (Nizozemsko a Dolnobavorsko-straubinské vojvodstvo) vypukol po jeho smrti roku 1425, spor sa viedol medzi jednotlivými rodovými vetvami Wittelsbachovcov. Ukončil ho až kráľ Žigmund bratislavským rozsudkom z 26. apríla 1429, keď rozdelil zem na štyri časti a tak dosiahol aj akceptovanie rozsudku spornými stranami. Viac W. Baum, Císař Zikmund, s. 258–259.

105


Daniela Dvořáková

Albrecht Rakúsky 1425, 24. jún, Visegrád Fridrichovi Rakúskemu, to isté ako v Žigmundovom liste, kvôli ceste na Moravu nemôže doriešiť jeho spor, ktorý kráľ zveril Ernestovi Bavorskému. [Wilhelm] 1425, po 24. júni [Ernestovi], oznamuje mu, že mu Wilhelm zo Starkenbergu posiela otvorený splnomocňujúci list. Keďže vie, že Ernest plánuje rokovanie o spore konať na sv. Bartolomeja a uzavretie mieru na sv. Michala, je zvedavý, ako to prijme Fridrich, keďže je zrejmé, že Starkenberg (osobne) nepríde. odpis, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 69r-70v, Kopičková č. 24, 25 20 Žofia 1425, 9. júl, Bratislava Ernestovi. Ako jej písal, že má rokovanie v Landau s vojvodom Ludwigom a vojvodom Henrichom z Nizozemska kvôli Bavorsku a že dúfa v dobrý koniec, aj ona sa nádeja v dobrý koniec a praje ho. Ďalej mu odpovedá na jeho výzvu, aby napísala, ako s bratom dopadli pri rokovaniach so Žigmundom. Wilhelm je stále u kráľa a cez poslov jej dal vedieť, že ešte nie je možné vec ukončiť, ale že kráľ mu stále hovorí, ako sa s ňou milostivo a bratsky vyrovná. Je však skutočne strašne vydesená a z celého srdca trúchli, lebo Wilhelm jej napísal, že on mu prikázal, aby sa vrátil domov kvôli Nizozemsku. Prosí brata, aby zmenil rozhodnutie, lebo kráľ viaže konečné rozhodnutie na prítomnosť jedného z nich. Žiada, aby Wilhelmovi odporučil zostať u nej, aby kráľ urobil vyrovnanie, ako je po práve povinný a dlžný. Ad mandatum Regine Sigismundus prepositus Melnicensis originál, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 68r-v, Kopičková č. 26 21 [Wilhelm] [1425, leto] Ernestovi, odpovedá mu na lístok, ktorým mu vyčítal, že neposiela posolstvá so správami, a pýtal sa, či je to vina pisára, alebo mu azda chýba papier, atrament a pero. Wilhelm podotýka, že tu v Uhorsku síce nič nie je drahšie a zvláštnejšie ako pero, ako to on aj jeho služobník celkom dobre pocítili v ich príbytku, ale predsa prvé posolstvo s listom datovaným vo Viedni poslal cez Cläsleina, rybára, ďalšie posolstvo cez Wilhelma zo Starkenbergu, dané v Bischofsdorfe, tretie cez Joriga, nášho trubača, dané v Bratislave, štvrté cez Vaistla, dané v Tate, piate cez Joriga, nášho pisára, dané v Tate, šieste cez rybára Cläsleina, dané v (Stoličnom) Belehrade, siedme cez Hasensteina, dané na Visegráde, ôsme teraz cez súčasného posla. Chcel teraz poslať posolstvo o (uplynulých) štrnástich dňoch, ale zadržal Hasensteina, lebo cez neho chcel odkázať alebo napísať, ako vybavil kráľ Pražanov, preto posiela Joriga pisára. odpis, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 72/a r, Kopičková neuvádza

106


Žofia Bavorská a Žigmund Luxemburský

22 Žofia [1425, 4. september] Bratislava 115 Ernestovi. Wilhelm ho oboznámi so všetkými jej záležitosťami, ako stoja, ako o nich rokovali a dohodli sa s kráľom a čo ona navrhla. Potrebuje jeho radu v týchto záležitostiach. Ad mandatum Regine Sigismundus prepositus Melnicensis originál, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 55r-v, Kopičková č. 15 (s datovaním 5. september 1425) 23 Žofia [1425, 17. október] 116 Bratislava Wilhelmovi. Ďakuje mu za list, ktorý jej teraz napísal, a odpovedá mu na jeho otázku, ako sa kráľ teraz postavil k jej záležitostiam. Oznamuje mu, že Žigmund neurobil žiadne vyrovnanie; prišiel do Bratislavy, ale zostal tam iba tri dni. Každý deň chodil za ňou do jej príbytku, ale nezačal s ňou sám od seba hovoriť o jej veci, začala vždy ona a keď počul, o čom s ním chce hovoriť, prerušil ju a odkázal ju opäť na neho (Wilhelma): „Milá sestra, Váš brat, vojvoda Wilhelm, sem má čoskoro znovu prísť a mal nejaký návrh, ktorý bol dobrý a mohol by viesť k dobrému koncu.“ Žofia mu hovorila, čo sa jej zdalo vhodné, a vtedy kráľ povedal: „Milá sestra, musíme teraz za naším synom a našimi ľuďmi, ktorí ležia v poli na Morave, chceme tam zjednať, čo budete musieť urobiť, a tiež chceme o osem dní prísť znovu sem k Vám a dohovoriť s Vami vaše veci. Ak by tu bol Váš brat, chceme tak urobiť s jeho radou a ukončiť to tak, aby ste nám Vy aj Váš brat mohli byť vďační.“ Žofia informuje o svojich námietkach, že kráľ ju vždy odkáže na brata, ale ten tu bol už dvakrát, nevybavil definitívne riešenie, odcestoval a znovu nepríde. Žofia sa domnieva, že na Morave nebude dlho, keďže tam išiel pomôcť svojmu synovi proti jeho nepriateľom, a keď príde, pritlačí ho, ako najviac bude môcť. O tom, čo dohodne, mu dá hneď vedieť. Informuje brata aj o peniazoch, ktoré mala dostať na sv. Michala (29. septembra) od Petra Reichela, ale nedostala ich, lebo kráľ to sám zrušil, a hoci k nej denne prichádzal, nepovedal jej to, čo ju rozmrzelo. Prosí o radu a pomoc, aby od kráľa mohla odísť so cťou, ak by sa vec nedala vybaviť, lebo už ďalej nechce čakať v takej neistote a vážne sa obáva, že záležitosť so Žigmundom nebude mať dobrý koniec, ak jej nepomôže. Ad mandatum Regine Sigismundus etc. originál, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 62r-v, Kopičková č. 17 (s datovaním 11. október 1424)

115) List je datovaný „am Eritag nach sand Gilgentag“ bez uvedenia roka. Roku 1424 pripadol tento deň na 5. septembra. Vzhľadom na to, že Žofia napísala 5. septembra 1424 iný list Ernestovi, datovaný „am Eritag vor unserer frawen tag Nativitatis“, je nepravdepodobné, že by v jeden deň napísala dva listy rozdielne datované, pričom aj z kontextu vyplýva, že nejde o listy napísané v jeden deň. 116) Na základe zmienky o  vojenskom ťažení Žigmunda a  Albrechta na Moravu listina sa dá spoľahlivo datovať do roku 1425.

107


Daniela Dvořáková

24 Žofia 1425, 24. október, Bratislava Wilhelmovi. Ako on dobre vie, dohodli sa, že na sneme kráľa s kurfirstmi sa mohla jej vec priaznivo doriešiť, teraz sa však z jeho listu dozvedela, že zo snemu zišlo, a je z toho dosť zúfalá. Dostala správu a je pravda, že kráľ leží v poli pred nejakým kláštorom na Morave, ktorý je v rukách viklefovcov, a keď ho dobyje, pôjde rovno do Sliezska a do Vratislavi. Či tak urobí, nevie, podržala si jeho posla, aby mu mohla dať správu, bohužiaľ to však nepovedie k tomu, aby sa jej vec skončila podľa jej potrieb. Ten človek (Žigmund) jej chce spôsobiť čo najdlhšie a najväčšie starosti a straty, čo sľúbil, to nedodržal. Keď bol teraz v Bratislave, nechcel s ňou hovoriť o jej veci, odvolával sa na Wilhelmov sľub, že sa čoskoro vráti a potom spoločne usporiadajú jej záležitosť. Povedal, že teraz musí na Moravu, ale o osem dní sa vráti, čo sa nestalo. A tiež jej zobral peniaze, ktoré mala dostať na sv.  Michala, ktorými chcela uhradiť svoje živobytie a iné potreby a vyplatiť dlžoby. Ďalej sa sťažuje na nebezpečenstvo a odklady, ktoré jej spôsobujú trvalé škody a skazu. Žiada Wilhelma, aby jej spolu s Ernestom pomohli a poradili, aby sa všetky veci, ktoré sa ustanovili alebo majú ustanoviť, doviedli do úspešného konca, aby ju nenechávali dlhšie v neistote a aby mohla so cťou odísť z moci a rúk tohto človeka, lebo keby kráľ zomrel, nebola by si istá ani životom, ani majetkom, a preto sa čo najskôr chce dostať z jeho moci. Regina per se originál, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 65r-v, Kopičková č. 27 25 Žofia 1425, 1. december, Bratislava Ernestovi, posiela mu odpis listu, ktorý teraz napísala Wilhelmovi, a žiada od neho radu a pomoc, lebo jej veci s kráľom sa nevyvíjajú dobre, a prosila Wilhelma, aby za ňou prišiel. Ad mandatum Regine Sigismundus etc. originál, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 71r-v, Kopičková č. 28 26 Žofia 1425, 1. december, Bratislava Wilhelmovi. Ako mu už dvakrát písala, Žigmund s ňou neurobil žiadne vyrovnanie v jej záležitostiach, odtiahol na Moravu za svojím synom a sľúbil, že o osem dní sa vráti, ale zostal tam až do dnešných dní. Poslala k nemu ústne aj písomné posolstvá o jej záležitostiach a peniazoch, ktoré mala dostať na sv. Michala a ktoré doteraz nemá. Prosila kráľa, aby v oboch veciach, aj v jej záležitostiach, aj o peniazoch láskavo urobil vyrovnanie, ako prv sľúbil, ale nevie sa od neho nič dozvedieť, nedá sa naňho spoľahnúť. Nechce žiť ďalej v takom zmätku, žiada brata o pomoc, chce si usporiadať svoje veci, aby sa čo najrýchlejšie dostala z jeho rúk a moci, prosí brata, aby pricestoval čo najskôr, lebo kráľ sa teraz vracia do Uhorska a je v Skalici 10 míľ od Bratislavy a chce tam zotrvať nejaký čas, preto nech neodkladá príchod. originál, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 72r-v, Kopičková č. 29 108


Žofia Bavorská a Žigmund Luxemburský

27 Žofia 1425, 21. december, Bratislava Wilhelmovi, oznamuje mu, že Žigmund chce konať ríšsky snem vo Viedni osem dní po Hromniciach (10. februára) a tam sa chce stretnúť aj s ním a ďalšími kurfirstmi, vojvodami a mestami. Kráľ má byť na Vianoce v Bratislave, kde chce stráviť celé sviatky, a zrejme tam zotrvá až do Hromníc a bude sa pripravovať na snem. V zmysle toho, ako mu nedávno písala cez Fridricha o svojej mienke a o svojich úmysloch, chce sa riadiť ich radami, a preto aj písala vojvodovi Ernestovi. Žiada Wilhelma, aby spolu s Ernestom za ňou prišli do Bratislavy ešte pred Hromnicami a pred príchodom kurfirstov, čo by jej prinieslo mnoho úžitku, lebo s ich pomocou by doriešila svoje záležitosti. Keď prídu kurfirsti, kráľ sa bude báť, aby naňho nežalovala, a tým skôr s ním dosiahne dohodu o vyrovnaní. Regina per se originál, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 73r-v, Kopičková č. 30 28 Žofia 1425, 24. december, Bratislava Ernestovi, list s rovnakým obsahom ako list Wilhelmovi z 21. decembra 1426. Žigmund mieni konať snem vo Viedni osem dní po Hromniciach a má sa tam stretnúť o. i. aj s ním. Kráľ je teraz v Trnave 6 míľ od Bratislavy, kde bude tráviť vianočné sviatky. Potom príde do Bratislavy, kde zotrvá až do Hromníc a bude sa pripravovať na snem. Ako nedávno cez Fridricha listom žiadala o radu v záležitostiach s kráľom, vyzýva ho, aby aj s bratom Wilhelmom pricestoval pred Hromnicami za ňou. Regina per se. originál, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 74r-v, Kopičková č. 31 29 Žofia 1425, okolo 26. decembra, Bratislava [Wilhelmovi]. Pôvodná správa o tom, že kráľ chce sviatky stráviť u nej v Bratislave, sa po napísaní listu Wilhelmovi zmenila, lebo prišlo od kráľa posolstvo, že kráľ chce Vianoce stráviť v Trnave a na Nový rok príde k nej do Bratislavy, kde chce zotrvať až do Hromníc. pravdepodobne príloha k originálu listu č. 27, BayHStA, GHA Korrespondenzakten nr. 543, fol. 74/a r, Kopičková neuvádza 30 Žofia 1426, 29. január, Bratislava Ernestovi, pripomína mu, že Žigmund zvolal kurfirstov do Viedne a povolal tam aj jeho. Dobre vie, že Žigmund je vo všetkých veciach pomalý, ona spolu s Wilhelmom s ním neprestáva rokovať, ale aj tak by bola rada, keby pricestoval aj on, lebo nemá pochybnosti o tom, že ak príde, s Božou pomocou rýchlejšie dospejú veci k dobrému koncu. Svoje zámery chce riešiť po porade s ním aj s bratom Wilhelmom. Bolo by dobré, keby priviedol aj svojho syna vojvodu Albrechta, lebo je veľa dôvodov, prečo by bolo dobré, aby ho zobral so sebou. 109


Daniela Dvořáková

Regina per se. originál, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 75r-v, Kopičková č. 32 31 Žigmund 1426, 17. marec, Viedeň zaväzuje sa splatiť kráľovnej Žofii dlžobu 25‑tisíc zlatých, pričom tisíc zlatých jej odprisahal vyplatiť teraz v Bratislave, ďalších dvetisíc do sviatku Jána Krstiteľa (24. júna) a ďalších dvetisíc na sv. Martina (11. novembra), a potom každý rok v priebehu štyroch rokov po päťtisíc, vždy na sv. Martina. Tiež sa spoločne dohodli, že počas kráľovninho pobytu v Uhorsku jej bude vyplácať na udržiavanie jej dvora a zaopatrenie ročne šesťtisíc zlatých, splatných v štyroch termínoch po jeden a pol tisíc zlatých. To sľubuje svojím kráľovským slovom. Ad mandatum domini Regis Michael prepositus Boleslaviensis odpis, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 65/a r-v, Kopičková č. 33, RI XI/2, č. 6568, Oefele II, s. 210-211 32 Žofia [1426, 12. júl] 117 Bratislava Ernestovi a Wilhelmovi, oznamuje im, že je zdravá, hoci skľúčenosť, ktorú prežíva v čase písania tohto listu kvôli kráľovi, ktorý veľa sľúbil, ale nič nesplnil, jej celkom iste zakrátko spôsobí vážne ochorenie. To, čo sa zaviazal vo Viedni pred vojvodami a potvrdil aj svojím listom, nesplnil a ona si myslí, že ju chce úplne zničiť. Prosí bratov o pomoc a o radu, aby sa so zdravým telom a s tým, čo má, dostala z moci kráľa, lebo s ním už nechce dlhšie byť, ako im porozpráva Ebsar, ktorého k nim posiela. Regina per se originál, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 53r-v, Kopičková č. 9 (s datovaním 7. júl 1424) 33 [Ernest a Wilhelm] 1426, 24. október, s. l. [Žofii]. 118 Riešia prípadný tajný odchod (Urlaub) kráľovnej z Uhorska, majú ju zobrať ich ľudia od jedného človeka. Vyzývajú ju, aby sa všetko odohralo vo veľkej tajnosti, a súčasne vyslovujú obavy o postoj jej dvoranov (Gesind), že jej príchod (k bratom) by mohol vyvolať roztržky. Pýtajú sa kráľovnej na jej majetok, o ktorom sa hovorí, že je veľký. Bolo by dobré, aby ho v tajnosti čo najskôr vyviezla. Ďalej riešia otázku výdavkov spojených s akciou, sľubujú jej, že ju podporia a nebudú šetriť. Vyzývajú ju, aby im tajne prostredníctvom listu dala vedieť, ako majú postupovať. koncept?, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 76r-v, Kopičková č. 34 považuje tento list za list Žofie priateľovi 117) Žigmund bol vo Viedni s ríšskymi vojvodami v januári – februári 1425 alebo v marci 1426. List je datovaný „am freitag vor sant Margreten tag“. Roku 1425 pripadal sviatok sv. Margaréty na piatok, teda tento rok môžeme vylúčiť. Obsahom list plne zapadá do roku 1426. 118) List je podpísaný len iniciálami E. a W. a adresovaný je „milému priateľovi“. Z nasledujúceho listu je zrejmé, že ide o anonymnú korešpondenciu medzi Žofiou a jej bratmi.

110


Žofia Bavorská a Žigmund Luxemburský

34 [Žofia] [1426] 20. november  119 [Ernestovi a Wilhelmovi]. Odpoveď na predchádzajúci list, v ktorom jej písali o jej prepustení či oslobodení (Urlaub) a že ich ľudia ju majú zobrať od jedného človeka. To už zabezpečila, ale chce, aby to ešte preveril. Odpovedá na ich obavy, že jej (ľudia) by neradi videli jej odchod a mohli by z neho vzniknúť rozbroje. Sama nemôže svoju vec dobre dohodnúť, potrebuje jedného alebo dvoch (spoločníkov), ktorí zverejnia jej úmysly, a o to ľahšie bude ona môcť svoju záležitosť presadiť. Na ich radu, aby všetok majetok poslala skôr a vopred, ale v tajnosti, odpovedá, že majetok ľahko vyvezie, lebo už predtým povedala bratovi, že nemá nič, okrem nádob, krížov s perlami, klenotov a drahokamov, ale tieto veci sa nachádzajú u Kaplířovcov v Kittsee, rieši ich vyvezenie. Kráľ sa zdržiava v Temešvári, v nedeľu pred sviatkom sv. Šimona a Júdu prepustil jej kuchmajstra a nič mu nedal, ani Ffalbrecht jej nič nedal, hoci ho urgovala. Kráľ vraj zamýšľa stráviť celú zimu v Temešvári, 30 míľ od Budína, ale dnes jej odkázal kardinál, predtým olomoucký biskup, že kráľ sa pohol a tiahne späť do Budína. V závere listu „vyzýva“ priateľa, aby neotáľal, a žiada o radu. originál?, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 77r-v, Kopičková č. 35 považuje tento list za list Žofie priateľovi 35 Žofia 1426, 20. november, Bratislava bratom Ernestovi a Wilhelmovi, žiada ich o radu. Regina per se originál, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 78r-v, Kopičková č. 36 36 Žofia 1427, 13. december, Bratislava Ernestovi, odpovedá mu na výčitku, že mu nenapísala o Fridrichovom posolstve. Nech v tom nevidí zlý úmysel, lebo ona je presvedčená, že medzi ním a bratom Wilhelmom panuje jednota, ubezpečuje ho o svojej dôvere a vernosti. Súčasne volá brata, aby za ňou pricestoval pred Hromnicami, pretože kráľ sa chystá do Talianska a ešte pred odchodom by s ním chcela riešiť svoje veci, ako to už napísala aj Wilhelmovi. Regina per se originál, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 80r-v, Kopičková č. 39 37 Ernest a Wilhelm 1428, 25. november oznamujú úmrtie kráľovnej Žofie a splnomocňujú svojich troch vyslancov, ktorí majú v ich mene vykonať ustanovenia závetu a priviezť mŕtve telo ich sestry do Mníchova. 119) Zreteľne ide o odpoveď na list č. 33. Namiesto podpisu je iniciála „O“ (Ofka = Žofia) adresát je „unseren allerlibsten freunden E. und W.“.

111


Daniela Dvořáková

List rovnakého znenia ešte raz, ale adresovaný: „hochgeborenen furst lieber oheim“, pod textom vymenovaní ďalší adresáti: an herczogen Alberten von Osterreich, graf Johannes von Schauberg, Reinprechtis von Walse (Walste), Jorgis von Rosgon pfleger zu Prespurg, richter und rath der Stat zu Prespurg, Sigismund und Protiwa, Cardinal von Olmuncz. odpis, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 81r-v, Kopičková č. 40 38 Jan Železný, kardinál, olomoucký biskup 1428, 12. december, Bratislava Ernestovi a Wilhelmovi. Dostal ich list a stretol sa s ich vyslancami. Je ochotný slúžiť, ako bude môcť. originál, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 82r-v, Kopičková č. 41 39 Pozostalostný inventár 1429, 17.-21. január, Kittsee – Bratislava originál, BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543, fol. 65/b, Kopičková č. 42

112


Žofia Bavorská a Žigmund Luxemburský

Konkordancia BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543

Číslo regestu

BayHStA, GHA Korrespondenzakten Nr. 543

Číslo regestu

fol. 47r-v

1

fol. 65/b

39

fol. 48r-v

3

fol. 66r-v

16

fol. 49r-v

2

fol. 67r-v

18

fol. 50r-v

4

fol. 68r-v

20

fol. 51r-v

5

fol. 69r-70v

19

fol. 52r

6

fol. 71r-v

25

fol. 53r-v

32

fol. 72r-v

26

fol. 54r-v

7

fol. 72/a r

21

fol. 55r-v

22

fol. 73r-v

27

fol. 56r

8

fol. 74r-v

28

fol. 58r-v

15

fol. 74/a r

29

fol. 59r-v

9

fol. 75r-v

30

fol. 60r

10

fol. 76r-v

33

fol. 60/a r

11

fol. 77r-v

34

fol. 61r-v

12

fol. 78r-v

35

fol. 62r-v

23

fol. 79r-v

17

fol. 63r-v

13

fol. 80r-v

36

fol. 63/a r-v

14

fol. 81r-v

37

fol. 65r-v

24

fol. 82r-v

38

fol. 65/a r-v

31

Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe zmluvy č. APVV-0166-07. 113


Daniela Dvořáková

Summary Sophia of Bavaria and Sigismund of Luxembourg On the Sojourn of the Queen of Bohemia in Bratislava This article examines the mutual relationship between King Sigismund of Luxembourg and his sister-in-law, Czech Queen Sophia of Bavaria. Sophia of Bavaria, the wife of Czech King Wenceslas IV, was forced to leave the Kingdom of Bohemia; accompanied by Wenceslas’ brother Sigismund, she left for Hungary. She spent the last several years of her life (1422–1428) in exile in Bratislava. The sojourn of the Queen in Bratislava is surrounded by many legends that originated primarily as a result of unilateral interpretations of Sophia’s correspondence with her brothers, Dukes Ernest and Wilhelm of Bavaria. This study attempts to confront this correspondence with available written sources from the Hungarian province; moreover, it aims to use these analyses to point out the historical stereotypes influencing the negative assessment of Sigismund of Luxembourg in relation to the Queen (allegedly due to a revenge for her by-gone support of Jan Hus). On the contrary, it seems that Sigismund endeavoured to address the issue of the position of Sophia within the scope of his actual powers and assumed the responsibility of taking care of the Czech Queen. As available correspondence suggests, uninterrupted communication continued between Sigismund and Sophia; the Czech Queen was in continuous contact with Sigismund’s court (she was acquainted with Sigismund’s movements as well as his intentions); the King repeatedly visited her and personally informed her on his plans or the changes in his plans and tried to resolve the issue of her lodging (the Kittsee Castle, the House in Sopron); and the fact that he specifically requested that the rent should be paid by the Chamber of Kremnica on behalf of the Queen. It is true that the payments of the funds for the Queen were constantly late, because these payments represented a problem for Sigismund, who was perpetually in debt. That is why the Queen would receive her allowance irregularly, which brought her into great despair. The Queen would be overcome with hopelessness, despair and anger, especially during the times when the King was away on military expeditions and communication between the two of them became interrupted. The problems with the disbursement of her allowance were related to the actual situation the King was in. This study disproves the notion that stereotypically arises in expert literature that King Sigismund wanted to wreak vengeance on his sister-in-law due to her support of Jan Hus by eliminating her memory, i.e. that he prevented the realisation of the Queen’s testament. On the contrary, the sources reveal that King Sigismund was actively involved in the realisation of the last will of Sophia and also in the establishment of her anniversarium in the Queen’s Chapel in the Bratislava Dome, which continued in its existence many decades after her death.

114

Smb 10 75 114  
Read more
Read more
Similar to
Popular now
Just for you