Page 1

Ĺ iesty [k]rok

2012


Šjustonedot Bratislava, 2013


venovan茅 ani neviem komu.. ..asi m么jmu snu


králičie nory sa už minuli králici nikam nebežia ..ich hodiny zastali.. už niet za kým a niet kam

22/10/2012


tak presne ako že dvakrát dva nie sú štyri ani vo sne tak dávno akoby pravda to už nebola iba víchor zastrčený zabudnutý medzi zárubňou a dverami zmenený na malátny vzduch potácajúci sa medzi minulosťou a dneškom opitý zdržanlivosťou budúcich vánkov obrátený na svoj obraz v zazrkadlí vypľúvajúci prievan zo zavretých dvier netúžiac uniknúť

13/10/2012


staroružové blues neverím už v princov záchrancov a spasiteľov trblietajúce motýle v diaľke časom sa menia v nočné mory s chlpatými bruškami odtlačenými do vosku s krídlami rozpadávajúcimi sa na prach nič nehovoriace voskové tváre sú k ničomu ani v snoch sa neohrejú aby pohli kútikmi úst a podali pomocné slovo tí praví princovia záchrancovia a spasitelia nikdy neexistovali mimo našej stopy v orosenej tráve.. boli vždy a budú iba v našej hlave.. 25/9/2012


po svete chodia zamaskovaní anjeli.. ..poznáme ich podľa toho že nám povedia milé slovo keď to najmenej čakáme ale najviac potrebujeme

19/9/2012


zostala som dávno som chcela odísť bežať ďaleko odtiaľto uletieť.. no zostala som a v prestávkach medzi hodinami ťažkými-preťažkými kradnem si minúty pokoja a ukladám ich pod vankúš plný nádeje že raz tie ťažké chvíle pominú

18/9/2012


pravda je ticho za hranicou hlasných slov tichom sa budí

11/9/2012


kradnem si chvíle pokoja z útrob uponáhľaného sveta na ostrí medzi výdychom a vdychom rozpadávajú sa chvíle na drobné naladené na celkom iné tóny ako predvčerom

7/9/2012


tento týždeň bol vskutku kľúčový našla som kľúče aj k posledným dverám ktoré je treba zamykať a omylom som zvonku zamkla jedny dvere ktoré bolo treba nechať otvorené

26/8/2012


pomaly blíži sa jeseň a v suchých listoch na chodníku hľadá tú pravú pieseň ktorú si bude spievať do zimy

26/8/2012


ParížSKe momenty..1 prechádzam po moste Pont Neuf so svojím tieňom po boku nad Seinou škriekajú čajky chaluhy pri brehu a srdce na pilieri je t'aime ANISSA Amine

11/8/2012


ParížSKe momenty..2 ľudia plávajúci ulicami prepletení ako lepkavé stružky medu olízané vetrom mastné držadlá metra a lavóre sedadiel žltých a čiernych ako pleť turistov a prisťahovalcov míňajúcich sa na prestupnej stanici Barbès-Rochechouart ľudia uponáhľaní i zahľadení do šálky v kaviarni na rohu ulice piesok záhradných chodníkov presýpajúci sa cez škáru medzi podošvou sandálov a chodidlom zložená mapa v zadnom vrecku ukazuje smer kam v Paríži no za jeho hranice nevidí 10/8/2012


ParížSKe momenty..3 pár dní som bola viac mestom ako sebou.. bola som ulicami a chodníkmi bola som domami a mostami záhradami fontánami a vežami.. bola som nimi i nebom nad nimi 3/8/2012


do električky nastúpili niekoľkí počerní mládenci a s nimi ich príjemná vôňa plávajúca na pomedzí ‘Starého korenia‘ a blízkeho orientu. mleli dve-na-tri sprava-doľava so spevavým akcentom muezzínov. označili si poctivo cestovné lístky. ich vôňa cestovala s nimi zadarmo.

19/7/2012


„všude je temně slyšet moře všude zní tichá píseň stromů všude je člověk přehlušuje a všude věci řinčí k tomu" Šu-La-Ce Ranní rozhovory v klášteře opata Lin-Ťiho

veci a svet okolo nás hovoria svojou vlastnou rečou my sme len odpočÚvatelia.. z cvrkotania v drôtoch z cvrlikania v tráve skladáme do slov naše-o-nich obrazy no stačí prestať odpočÚvať a začať odpočÍvať a zrazu pocítime čo to vlastne hovoria

19/7/2012


vyrastená zo šiat strojenej okázalosti.. veď nikdy ani neboli moje 12/7/2012


čakanie čakaniek na dážď vždy ráno po daždi čakanky krásne zakvitnú.. akoby v kvapkách z neba spadli na zem aj kúsky bezoblačnej oblohy

11/7/2012


o odstrihávaní krídel a tupých nožniciach keď sa zo mňa vykľulo vtáča túžiace po lete a začali mi rásť krídla krátko pred Vianocami som stretla teba s náručou plnou tupých nožníc si zo saní Deda Mráza spadol priamo doprostred môjho neba vtedy som len tušila ako pomaly a bolestivo sa tupými nožnicami odstrihávajú krídla dnes už tie krídla nemám dnes už viem 9/7/2012


poznámka pod čiarou nehľadaj odpovede tam kde sa nikto nepýta.. veď všetko je už naopak

5/7/2012


zmývame z tela pot niekoľkokrát denne a popoludňajšia siesta nie je o keksíku v šuchotajúcom papieriku.. ..teplo nám lezie pod kožu.. Mesiac si ticho dorastá v chlade vesmíru Zem páli pod nohami správne júlovo a Slnko do vzduchu si kreslí obrázky z rozprávočiek o lete

1/7/2012


5-7-5 [á la Japan]

polka čerešne na mokrej terakote jún zreje v daždi

13/6/2012


nechce sa mi nepísať nechce sa mi písať písmená ani číslice také všedné okukané kopírované znovu a znovu sú nimi popísané tony a tony všeličoho steny a nosiče monitory i vábiče všeličoho a hocičoho.. chce sa mi písať nezmyselné znaky tajné znaky vodoznaky i vodou zmývateľné obrázky do piesku mandaly hlúpe odpovede ku ktorým ešte nenašli múdre otázky..

chce sa mi písať ležaté osmičky kliky-háky šípky všetkými smermi a hviezdičky mäkko-oblé zátvorky občas tvrdo spiace skrútené do bodky aj hranaté ako melóny čo sa pestujú v krabici písať pozdravy holubom čo hrkútajú prázdnej ulici keď holubica odletí.. chce sa mi nepísať nech niekto odvetí... 8/6/2012


je to nevhodná potrava pre oči.. ..keď omrvinky z koláča si z tanierika nasypeš namiesto do úst rovno do očí a vyhovoríš sa na vietor v absolútnom bezvetrí tu tvoja Sebakritika spozornie a zavetrí čo tak ten tanierik správne natočiť..)

8/6/2012


starý profesor sa zasekol uprostred vety zahľadel kamsi doďaleka kam v tej chvíli dovidel len on a mávol rukou 'to bolo už dávno..' spomienky sú ako MYŠi s LIENKAmi občas vylezú z dier keď zacítia čísi cheese občas roztiahnu krovky s tromi bodkami letiac vetru času v ústrety a občas len s jednou bodkou uletia navždy stratiac sa v trepotaní vlastných krídel

24/5/2012


spájam nespojiteľné a delím nedeliteľné čo tak skúsiť to raz naopak..

21/5/2012


o Šípkovej Láske nič už nič ani sa nepohnú hodiny na veži tej Lásky zastala zaspala pichnutá vretenom času

17/5/2012


bol to most. so všetkými prednosťami a nevýhodami mostov. most hoc aj neviem ako dlhý má svoj začiatok i koniec kráčať ním netrvá večne. keď je dosť vysoký a dostatočne pevný dá sa ním prejsť suchou nohou aj ponad rozbúrené vody. bol to most. dlhý a vysoký s pylónmi siahajúcimi do oblakov no spájajúci sa s brehmi hlbočiznými tunelmi.. bol to most. on bol most len most bez tunelov. tými som kráčala len ja sama. 11/5/2012


uletené dosnívané.. dopísané.. uletené.. vášne. vážne.

10/5/2012


čo možno ešte chcieť... popísané stránky plné tajomných svetov vyvierajúcich z útrob mysle za každučkou vetou a k tomu hebkú trávu pod nohami chladivý vánok na koži vzduchom plávajúce svetlá a číru vodu čo odloží do svojich hĺbok trpké spomienky nech viac nevrú zo žíl z poprepletaných koreňov z blikotajúcich plameňov z kníh čo už dávno zaspali z hodín ktoré už dávno zastali z pier fénixov čo z popola povstali 2/5/2012


[čudná riekanka] tak daj to.. na raz-dva-tri skúšať a pokúšať to sa nepatrí gól z jedenástky do vlastnej brány keď ťa nepočuje keď ťa nesleduje keď ti nezabráni nevojsť do seba aj keď je treba poslať s cinkotom starých kľúčov pozdrav po dráhe zo slnečných lúčov tak daj to.. na raz-dva-tri aj keď sa to nehodí a vskutku nepatrí pomlčku bez bodky čiarky a zátvorky mínusy bez zmeny za plusy odmeny tak daj to.. na raz-dvE-tri spláchni čo bolo a nešetri

2/5/2012


niečo som stratila za tie roky svoju neomylnosť

24/4/2012


..či a ..čí ticho vraj lieči a kto mlčí svedčí 24/4/2012


mám rada čaj s mätou v čajovni s čarovnou métou sladký v plechovom čajníku voňavý v sklenenom poháriku

16/4/2012


odpustiť znamená pochovať vinu zradu nechcené i chcené dotknutia čo sa zapísali na koži našej duše ako bolestivé škrabance.. odpustiť neznamená hodiť kostry vín a zrád do skrine a zahodiť kľúč občas ten kľúč niekto nájde a skriňu otvorí.. cudzie viny sa najlepšie zabíjajú vlastnou vinou a vlastné cudzou bez jediného hodeného kameňa.. odpustiť znamená pochovať vinu... svoju vlastnú

15/4/2012


o pierku a piesku dnes vo vetre uprostred poloprázdnej ulice krúžilo biele pierko jedno samotné-samotinké tancovalo pre toho kto na malú chvíľu zastavil svoje kroky a hľadel naň.. keď vietor zrýchlil dych zvíril piesok na chodníku a zdvihol ho zo škár medzi mačacími hlavami až nad hlavy ľudské zatvorila som oči piesok nemá rád publikum rád tancuje vo vetre len sám pre seba bez svedkov

15/4/2012


ešte nie..no už ešte nie je čas kúpania sa v tráve tá tráva ešte len raší tie listy ešte len pučia a kvety ešte spia v pazuchách listov no cesta okolo ktorej to už vrie tu je

20/3/2012


dark teal night tá moja farba neba modrozelená padá vždy večer za obzor no vracia sa občas za mesačných nocí na obrazovku oblohy hladkajúc svetlo luny do rozbrieždenia

20/3/2012


dark teal sky mám rada farbu bezoblačnej oblohy tesne po západe slnka nie tú čo vtedy líže horizont a pozerá kam chodí slnko spať ale tú tmavú modrozelenú čo mi v tom okamihu visí nad hlavou modrú šmrncnutú slnečnou žltou rozlievajúcu sa postupne smerom na západ až kým dosiahne hranicu medzi nebom a zemou a skočí za slnkom za obzor 20/3/2012


o planéte menom Keby-bolo-keby na planéte menom Keby-bolo-keby sú krajiny našich paralelných svetov za vysokými múrmi slepých uličiek plných pádov a skončených letov za stenami na konci našich slepých ulíc nikoho z nás už vlastne niet tam sa pre každého končí skutočný a začína jeho paralelný svet čelom k tým stenám sme často stáli odsúdiac cestu k nim na popravu občas za tmavých smutných nocí prosíme tíško svoj Osud o opravu on povoľný mení rozsudok aspoň v snách búra steny my prekračujeme ich prah letíme túžbou omámení za poznaním nepoznaného na planétu Keby-bolo-keby dúfajúc že sa ocitneme v tom svojom raji - nebi zanechajúc za sebou seba i celý svoj reálny svet.. ..zrazu v polceste zastavujeme svoj bájny let.


načo je nám vedieť čo by bolo keby nebolo práve to čo teraz je.. [tu clivý smútok nás zrazu ovanie VEĎ BY NEBOLO TO ČO TERAZ JE] ohúrení poznaním nevdojak siahame do svojej výzbroje podľa prázdneho zásobníka sa teraz už nikto nedozvie kto stlačil pred tou stenou spúšť kto vyberal a vkladal náboje hra s Osudom v slepej uličke občas vyzerá ako ruská ruleta pani Náhoda tiež chce nadškrtnúť kam má viesť naša cesta do Sveta kĺžeme sa po tenučkom ostrí vôle Osudu a vrtochov Náhody zabíjajúc v sebe všetky svoje Ja čo kráčajú kam sa nám nehodí naša skutočná cesta sa vždy kľukatí cez galaxiu Čo-bude-to-bude a planéta Keby-bolo-keby leží v inej Čo-nebolo-a-nikdy-nebude

28/2/2012


bodka na začiatku vety [pri pohľade na večernú oblohu] sivé machule oblakov medzi nimi striebornou fixkou nakreslená tenučká ihla mesiaca stočená ihla s dvomi hrotmi schovávajúca sa chvíľami v kope oblačného sena naľavo malinká hviezdička ako bodka na začiatku vety o mesiaci v protipohybe oblakov sa zdá že bodka-hviezdička beží za vetou-mesiacom v skutočnosti je všetko inak bodka býva vždy na konci a slová vo vete bežia k nej 25/2/2012


je mi ľúto mojich omylov ciest čo nikam neviedli a možno to boli len okľuky ktorými som musela ísť lebo priama cesta nebola

23/2/2012


22.2. krvavočervené zore sa dnes vykľuli z vajca popolavého rána akoby sa slnko otočilo chrbtom k Zemi a svietilo na nás zadným svetlom svojho obrovitého bicykla alebo to len obloha zažala červenú na nebeskom semafore akoby chcela zakričať 'človeče zastav sa na chvíľu a pozeraj..' 22/2/2012


o speve malého vtáčika na strome holom bez listov sedel dnes ráno malý vtáčik.. taký malý že by sa zmestil do dlane ale jeho spev zaplnil celú ulicu.. vrana svojím krá-krá sa pridala no prekrákať ho nevládala 21/2/2012


veršovanie o 140 Dvakrát do tvojej dlane som dýchla, do pahreby viac už dúchať nebudem. Dobrý drevorubač sa sekne iba raz. Vedz, že v tvojom lese už nerúbem.

18/2/2012


keď ráno hasnú pouličné lampy žltooranžovým svetlom žiariviek ožiarený čerstvo napadaný sneh o siedmej ráno prebúdza v sebe svoju prirodzenú bielu krásu.. mesto sa prebudilo oveľa skôr dýchalo na cesty kolesami áut menilo sneh najprv na kašu potom ho ústami ciest vypilo a na obed pľuvalo zo striech niektorým ľuďom za golier.. pár nocí sníval sneh v meste svoj zimný žltooranžový sen až kým sa jedného teplého dňa jeho farebný sen nedočkal noci spolu so snehom sa roztopil 17/2/2012


Stačilo? Alebo nestačilo? Sprejerom-frajerom asi nestačilo...:) Dennodenne dumem i dumám, komu stačilo a komu nie, keď čítam na plagátoch ťahmi sprejerov-frajerov dopísané: STAČILO ODSTÚPIŤ! Ak sprejerom-frajerom naozaj stačilo, mali tam tú bodku dať. No asi im nestačilo a len si myslia, že stačilo niekomu niekedy v minulosti, dávnej či nedávnej, odstúpiť. Tu nejde vlastne o nič. No vidno, aká významovo významná je občas obyčajná bodka. Nehovoriac o čiarke, ...:) 16/2/2012


nevšedná všednosť hudba prechádza okolo mňa nedotýkajúc sa ma ani jedným tónom ani ja si s hudbou teraz netykám dve netýkavky putujúce tichom olovených mrakov nasýtená melódiami a obrazmi presýtená infláciou farieb tvarov a pohyblivých obrázkov vpíjam svoj zrak do čiernych písmen na bielom papieri aké všedné.. obyčajné.. ako voda alebo chlieb čo sa nikdy nepreje

16/2/2012


nezmyselné ticho nemám rada keď zavládne ticho nie že by nebolo čo povedať ale také ticho keď nemá zmysel hovoriť 12/2/2012


o písmenách a ľuďoch písal jedinečné A ani nie tak krásne ako zmysluplné za jeho A sa mi temer vždy chcelo povedať B moje B a keď písal iné písmená aj vtedy sa mi chcelo odpovedať mu svojím ak napísal K okamžite sa mi v hlave objavilo L dokonca aj keď poskladal M tak že vyzeralo ako jeho A chcelo sa mi povedať mu - N potom nastali chvíle keď ma jeho i nenapísané písmená nútili robiť náčrty mojich a posielať mu ich po vtákoch čo sadali na drôty dlho písal stále to isté písmeno V a mne sa vždy to jeho V v mysli zdvojilo na W a keď jedného dňa ako blesk z jasného neba z neho vyhŕklo W zostali mi na jazyku hneď písmená dve - XY chvíľu sme dokola obmieľali každý svoje všetko-a-nič-nehovoriace X a Y až ich nakoniec vystriedali nekonečné zástupy jeho Z tým sa vyčerpali všetky základné písmená no stále sa mi chcelo hovoriť jemu práve jemu


a tak za bodkou ktorá mi skočila na jazyk po jeho prvom písmene Z nasledovali hneď moje ďalšie dve.. čo znamenalo - koniec v nedohľadne... veď tu bolo ešte toľko nenapísaných symbolov webdingov a wingdingov no zrazu mi konečne došlo úplne a neodškriepiteľne on nepotrebuje ako odpoveď žiadne písmená tobôž moje píše tie svoje zástupy Z preto lebo za každým očakáva číslo čím viac Z tým viac čísel čím viac čísel tým viac núl a mne vždy pri číslach s mnohými nulami trochu behá mráz po chrbte tak preto radšej preskakujem 0 a hovoriac len Wau začínam znovu s A písal jedinečné A WAU.:)

12/2/2012


mám rada majstrov pera [prozaická lyrika o farbách a vôňach skrytých v spomienkach] mám rada majstrov pera ani nie tak tých ktorých zhltneme za jeden večer ako skôr tých ktorých pijeme po kvapkách a pridávame do našej mysle po štipkách ako soľ ako katalyzátor čo prebudí naše predstavy naše najskrytejšie túžby naše najvzdialenejšie spomienky POISON sladkastá vôňa osemdesiatych rokov zelený mramorovaný flakónik stojaci na klavíri s lesklou politúrou hneď vedľa čiernej hracej skrinky s motívmi egyptských bohov tá vôňa mi pripomínala cukríky tie mäkké malinové obsypané cukrom mohli ste ich rozhryznúť a zhltnúť za pár sekúnd alebo nechať váľať na jazyku do posledného červeného kryštálika vôňa mojich modrých šiat s bielym golierikom ktoré do poslednej chvíle do prvého 'chlapského' nádychu skrývali tajomstvo -syn či dcéra?


POHOVKA tá pravá a najlepšia bola modrá.. v detstve som nežila v obyčajnom byte s obyčajnou obývačkou s obyčajnou spálňou a s obyčajnou detskou izbou izby sme nazývali farbami pohoviek mali sme izbu Žltú Modrú a Zelenú tá moja bola Modrá.. postupne sa v mojom živote objavili pohovky ďalšie jedno- i rôznofarebné no tú modrú neprekonala ani jedna z nich tá moja pravá jediná a jedinečná s matracami naplnenými ostrým konským vlasom pripomínala úpätie hory chránená jej vysokým zadným operadlom som snívala svoje najkrajšie detské a najnaivnejšie dospelácke sny PRVÉ SPOMIENKY o prvých spomienkach nikdy nevieme či boli skutočne naše niektoré príbehy z nášho najranejšieho detstva nám rozprávali toľkokrát a toľkokrát prešli našimi mozgovými závitmi že už vôbec nevieme či patria k našim osobným spomienkam alebo sme ich len počuli z rozprávania prípadne videli na fotografiách oveľa neskôr


neviem či som tú vodu valiacu sa z kopcov po ceste dolu dedinou naozaj videla neviem či tá úzka cestička pomedzi domy vedúca do kravína kam som chodievala s tetou po mlieko vyzerala presne tak ako ju vidím pred sebou keď zavriem oči neviem či si ten starý dedinský dom v ktorom som žila celé svoje rané detstvo a ktorý už dávno opustil tento svet vôbec pamätám neviem či jeho obraz v mojej mysli nie je už len kópiou starých fotografií ktoré uchovávam v zásuvke neviem presne či moje prvé spomienky nie sú len cudzie slová alebo staré obrázky oživené mojou imagináciou .. a predsa sú spomienky farby a vône ktoré sú iba moje [inšpirované poviedkami Veroniky Šikulovej a zmienkou o pohovke v románe Haruki Murakamiho Koniec sveta & Hard-boiled Wonderland]

7/2/2012


nikdy never slovám básnika básnik vidí to čo tu nie je Farby ktoré vyzerajú ako skutočné sú zmiešané s básnikovým citom pre krásu v nestrážených miestach v ukradnutých hodinách v zlomených tvárach píše svoje písmená očarenia Fantázia zrodená z lásky alebo straty Spomienky čo nie sú jeho vlastné ale aj tak slová ktoré píše ovíjajú tvoju myseľ tak láskyplne že hoc aj vieš že básnikove slová sú lži veríš im a práve v tom je čaro [preklad] 5/2/2012


kedy básnici prichádzajú o ilúzie básnici prichádzajú o ilúzie - keď spadnú do divokej rieky a ich záchranou je chytiť sa nie slamky [malá zámena] ale najbližšieho polena básnici prichádzajú o ilúzie - keď sa dostanú medzi vlkov a musiac s nimi žiť nezostane im nič iné len s vlkmi piť i vyť básnici prichádzajú o ilúzie - keď kráčajúc džungľou stretnú tigra a chcú ho silou-mocou poraziť strčiť mu ruku do papule až k chvostu a naopak ho prevrátiť.. [to však dokáže len Jožko Mrkvička možno Jára Cimrman a ešte Indiana Jones] tiger je v skutočnosti väčšinou rýchlejší a keď už má v tlame ruku tak ich istotne celých zje no tiger nie je veľryba a keď má niekoho v žalúdku sotva ho na tretí deň vypľuje


básnici prichádzajú o ilúzie - keď niekto pozbiera hrach ktorý oni hádžu na stenu v nestráženej chvíli im ho podsype a oni sa na ňom pošmyknú básnici prichádzajú o ilúzie - keď prebývajú dlho tam kde sa mláti prázdna slama a tá slama začne po chvíli z ich čižiem trčať sama strácať ilúzie na zemi je bežné kto by nesúhlasil s Balzacom nech už sme Lucienom či Davidom a žijeme v časoch 'bodka com' ilúzie vždy boli sú a budú pre ľudí ťažkým bremenom veď ľahko sa nesú iba anjelom

2/2/2012


o čase a nečase stretli sme sa v nečase každý v tom svojom časom sa naše kroky rozišli 30/1/2012


snežnozimné zápisky nijaké mrazivé ticho ani tiché mrazenie len ticho a mráz a súzvuk vtáčieho trilkovania s tlkotom srdca [vcelku pohoda] vchádzame do krajiny oblakov {oblizujúcich sneh na svahoch} miznúcich strácajúcich sa od chvíle keď prekročíme prah ich kráľovstva na stromoch ťažké chuchvalce snehu ako zbytky cukrovej vaty ocmúľanej mrazom .. lesklé perličky rozsypané po snehu poludňajším zimným slnkom žmýkajúcim strieborné cencúle na strechách.. zvodnatieva sa vždy uprostred dňa tuhne uprostred noci 28/1/2012


za oknom okná domov odkryté až po hladinu viečok oči domov naširoko rozsvietené v rannom pološere plné života za čistými zrenicami skiel .. stratená straka hľadá samu seba v belobe snehu v čiernych škvrnách hrúd v presnom opaku svojich čiernobielych krídel v prelínaní dňa a noci v jin-jangu rána v zimných krajinkách v pohyblivých obrázkoch za oknom 28/1/2012


nano-nonsens..) Sicher ist sicher – povedal Zeus [sic]. Théseus to počul z rádia a vzal si pre istotu od Dia zicherku. To aby nestratil niť. Aj napriek tomu niťovky vysypali sa mu so sieťovky. [komentár k Mikrorozprávke XV. od J.T.]

20/1/2012


o najtajnejších snoch nikdy nehovoríme lebo vietor ich vyfúkne z našich úst nikdy nepíšeme lebo oheň ich spáli na popol možno o nich spievať bez slov možno o nich mlčať bezprestania i s prestávkami tóny s tichom zmiešať a pustiť dolu vodou medzi kmene stromov do húštin..papradia do tŕňov..malinčia a ak sa vrátia späť tak boli ozaj naše 16/1/2012


každodenné ranné krúženie vrany každé ráno krúžia na sivomodrej zamatovej oblohe hľadajú útočisko v stromoch balkónoch a pouličných lampách ako ľudia len o čosi vyššie

14/1/2012


Keď o tebe už písať nebudem. ťažko sa hľadajú tie správne slová o odchode o prázdnych snoch o tom ako ťažko sa zaspáva keď nemožno o tebe snívať ako bolí keď ten z môjho sna sa stane človekom no prah do môjho života neprekročí ty nevieš ako bolí keď musíš zabiť sen čo sa ti sníval deň čo deň keď musíš vymazať oči ústa ruky slová a pritom ich mať každý deň na očiach keď nemôžeš túžiť po niekom čo ti vošiel pod kožu keď musíš zatvoriť jednu bránu v sebe otočiť kľúčom a ísť.

13/1/2012


počúvala som dnes zvuky čo tu žijú s nami len o nich nevieme ak na nich nemierime svoju pozornosť.. náraz prvej kvapky mlieka [o kávu] úder spadnutého vrchnáčika [na podlahu] cinknutie lyžičky [o porcelán] a k tomu nekonečný klepot kláves premiešaný so sýtym klopkaním lyžičky [na okraj hrnčeka] {keď hrnček dvíhame zo stola} a jej občasným hladným ťuknutím [na okraj okuliarov] {keď si hrnček prikladáme k ústam} a ešte večný myší cvakot a monotónny počítačový hukot {ach tie kocúrKOvské rýmy..} v diaľke tlmený buchot :) {niekto zatvoril záchod}

13/1/2012


bez snehu sneh to biele čudo páperie z neba čo mrazí na dlani a iskrí na slnku za oknom je len spomienkou matnou a chladivou (tráva volá po jeho bielej prikrývke ťažko sa jej bez nej usína) {vetru sa už nechce tancovať samému bez vločiek} [chodníky zaryto mlčia lopaty na nich zatiaľ nevydali ani tón] v tej zime-nezime vypíname telefón namiesto v snehu brodíme sa v sebe zaliezame do snov a pod paplón

5/1/2012


Šiesty [k]rok  

zbierka poézie ©justonedot Bratislava, 2013

Read more
Read more
Similar to
Popular now
Just for you