Page 1


Slovo na úvod ...

str. 3

12/13 ...

str. 4

Rozhovor ...

str. 5

Výlety ...

str. 7

Beseda s Gabrielou Futovou ...

str. 8

Výstava učebníc ...

str. 10

Naša ŽŠR ...

str. 12

Súťaže a školské úspechy ...

str. 14

Vienna ...

str. 16

Tvorba žiakov ...

str. 18

Na záver...

str. 24

V ďalšom čísle sa dočítate...

str. 25

2


Na začiatok by som povedal pár slov, keďže je to prvé číslo tohto školského roku. Nový školský rok a jeho začiatok už máme dávno za sebou, no až teraz máte tú možnosť čítať 1. číslo nášho školského časopisu. Nie je ľahké popri všetkých povinnostiach tvoriť časopis, ktorý by stál za prečítanie, no my sa o to pokúsime. V minulom školskom roku nám vyšlo iba jedno číslo školského časopisu a neviem koľkí z vás si našli čas si ho prečítať, no my by sme to tento rok radi zmenili. Toto číslo sa nám nepodarilo vydať skôr, no každé ďalšie čísla, ktoré sa odteraz budeme pokúšať vydávať čo najčastejšie na vás budú čakať vždy nové a zaujímavé články, rozhovory, žiacke tvorby a iné. Tvorcami časopisu by samozrejme nemala byť len redakčná rada, ale taktiež práce, tvorba a nápady vás, žiakov tejto školy. Do školského roka vám prajeme veľa úspechov a nezabudnuteľných zážitkov, ktoré vám budeme radi pripomínať. Tak, želám vám príjemné čítanie.

Juraj Paľa, redakčná rada Amosáci 3


V tomto školskom roku nás čaká veľa podujatí, akcií a udalostí, a tak vám radi predstavíme tie najdôležitejšie a najzaujímavejšie. Celý zoznam si môžete prečítať na stránke školy www.gjak.sk, organizácia školského roka

16.november

Stužková a imatrikulácia

23. november

Deň otvorených dverí

november

Projekt Vzťahy

december

Vianočné sústredenie speváckeho zboru

december

Olympiády z NEJ, ANJ, RUJ

8. januára

Slávnostné služby Božie - novoročné

31. januára

Vydanie polročných výpisov klasifikácie a správania

február

Lyžiarsky kurz pre 1. roč., kvintu a terciu

marec

Hviezdoslavov Kubín

23. november

Stužková a imatrikulácia

28. jún

Záver školského roka 2012/13

máj

Slávnostné služby Božie – odovzdávanie maturitných vysvedčení

jún

Poznávacie exkurzie do Paríža, Viedne a Berlína

28. júna

Záver školského roka 2012/13 – slávnostné služby

4


Pán riaditeľ Ing. Jozef Krištan

„Prajem všetkým žiakom, aby sa im splnili všetky ciele a predsavzatia, ktoré si dali pred príchodom na našu školu“

Ako hodnotíte začiatok a prvé mesiace školského roka? V prvom štvrťroku sme tu mali veľmi veľa aktivít. No za všetkými týmito akciami a podujatiami sú ľudia a žiaci, ktorí sa na nich podieľali a za to som im veľmi vďačný. Aké sú vaše ciele a čo by ste chceli poprípade vylepšiť oproti minulému roku? Cieľom je, aby sme dokázali pripraviť našich maturantov, odovzdať im vedomosti a poznatky na vykonanie maturitných skúšok s takými úspešnými výsledkami ako dosahovali aj po minulé roky. Chystáte aj nejaké vylepšenia vo vzhľade alebo vybavení školy? No, pokiaľ chceme tieto výsledky dosahovať, tak veľkú pozornosť venujeme materiálno-technickému zabezpečeniu školy. V tomto školskom roku chceme naďalej rozširovať vybavenie školy, aby v každej učebni bol minimálne jeden digitálny projektor, a taktiež minimálne 5 interaktívnymi tabuľami, aby bolo vyučovanie pre žiakov zaujímavejšie a aby aj samotný žiaci mali možnosť pracovať s touto tabuľou. Bude to náročné naučiť sa s tabuľou pracovať, ale myslím si, že to celkom úspešne zvládneme. Taktiež sa chceme pokúsiť o zavedenie ISIC kariet na dochádzkový systém, aby si tí žiaci, ktorí majú ISIC karty vedeli sledovať dochádzku, zaznamenať príchod a odchod zo školy. Môžeme čakať aj nejaké vonkajšie úpravy? V tejto etape nemáme finančné zdroje, aby sme urobili opravu fasády, zateplenie budovy, ale v budúcnosti nás to čaká. Skôr, chceme vylepšovať, v budove veci ako osvetlenie. Čo by ste odkázali, prípadne zaželali našim novým, ale aj starým študentom? Tak ja prajem všetkým žiakom, aby sa im splnili všetky ciele a predsavzatia, ktoré si dali pred príchodom na našu školu, no a my pedagógovia a prevádzkoví pracovnici vytvoríme všetky podmienky, preto, aby sa ich plány mohli uskutočniť. Ďakujem za rozhovor, Juraj Paľa

5


Na našej škole sa toho deje stále veľa, no a my by sme vám chceli aspoň v krátkosti opísať akcie, výlety, exkurzie a iné podujatia, ktoré sa na našej škole, poprípade mimo nej udiali. Začneme školským výletmi a to tými, ktoré sme tu mali ešte na konci minulého školského roka.

Naša škola nám poskytuje možnosť zúčastniť sa výletov na rôzne miesta, väčšinou v zahraničí. Máme tam možnosť precvičiť si naše jazykové znalosti, spoznať novú krajinu, ale aj možnosť oddýchnuť a načerpať množstvo nových zážitkov.

O výlet do Paríža je vždy veľký záujem a uchádzačov je vždy veľa. Či už to je kvôli úžasnej atmosfére, krásnym uličkám, obrazom v Louvri, či samotnej Eiffelovej veži, tak výlet do Paríža je určite jedným z tých najkrajších. 6


viac o výlete do Viedne sa dočítate na str. 16 Pre hlavne nemčinárov, ale aj žiakov s výučbou iného jazyka. Bol koniec roka spojený s výletom do Viedne, hlavného mesta Rakúska. Mali možnosť aspoň trochu spoznať krásne mesto s

Úvod šk. roka bol pre väčšinu zboristov určite veľkým zážitkom z dôvodu týždenného sústredenia na Makarskej riviére v Chorvátsku pod vedením Aleny Csajkovej. Sústredili sa hlavne na spev, ale voľné chvíle si spríjemnili aj oddychom pri mori a na pláži. Sústredenie bolo zakončené veľkolepým koncertom v chráme sv. Marka spolu s opernými spevákmi.

7


Po absolvovaní gymnázia v Prešove vyštudovala odbor žurnalistika na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 2002 je metodičkou pre prácu s deťmi a mládežou v Knižnici P. O. Hviezdoslava. Futovej tvorba vychádza v ústrety detskej potrebe vzrušujúceho veselého čítania.

V koľkých rokoch ste začali písať? „ Prvýkrát som písala v druhom ročníku. Moja kniha mala 21 strán a bola o Fliprovi.“ Ako vás v písaní podporuje rodina? „ Manžel rád tvrdí, že on píše a ja chodím na besedy, lebo som krajšia. Keď sa ho spýtam na obsah knihy, vymýšľa super nové obsahy.“ Čítali ste deťom svoje knižky? „ Áno, čítala. Prvýkrát som to prečítala svojej dcére a povedala mi, že ju takéto blbosti nezaujímajú, ale neskôr ju sama zobrala a už nevedela prestať čítať. Po večeroch som jej čítavala, a keď sa mi už nechcelo, preskočila som odstavec. Hneď si to všimla a opravovala ma.“ Máte naplánovaný celý dej, keď začnete písať? „ Nie! Ide to samo, niekedy to naplánujete a skončí sa to úplne inak.“ Ktorá kniha skončila úplne inak ako ste plánovali? „ Asi to bola kniha MOJA MAMA JE BOSORKA, mala totiž 3 konce.“ Čo si myslíte o svojich knihách? „ Moje knihy sú väčšinou plné humoru, ale medzi tie vážnejšie patrí CHLAPCI SPADLI Z VIŠNE A DIEVČATÁ Z JAHODY.... a je asi aj jediná vážna.“

8


Ktorú z vašich kníh máte najradšej, a ktorú naopak nie? „ Najradšej mám 4 KOSTI PRE FLIPRA a NEZBLÁZNI SA MAMIČKA. Knihu DOKONALÁ KLÁRA som zo začiatku vôbec nemala rada, ale neskôr som si ju prečítala a veľmi sa mi zapáčila.“ Ako dlho vám trvá napísať jednu knihu? „ Zvyčajne mi to trvá 9 mesiacov.“ Aké ste mali pocity po prvej knihe? „ Moja prvá kniha bola MOJA MAMA JE BOSORKA, bola som z nej strašne šťastná a hladkala som ju, ale myslela som si, že už žiadnu nenapíšem. Ľudia ma prirovnávali k autorke Harryho Pottera.“ Čo vás inšpirovalo ku knihe POŠKOLÁCI? „ Raz, keď som išla na MHD, stretla som pankáčov, nadávali a kričali, tak som sa postavila a spýtala som sa ich, či vedia ich rodičia o tom, čo robia. Asi sa ma zľakli, lebo vystúpili na najbližšej zastávke. Pozrela som sa na ostatných cestujúcich, vynadala som im a sadla som si.“ Sú v niektorej z vašich kníh spomenuté aj reálne postavy? „ Sú v knihe 4 KOSTI PRE FLIPRA a v detstve som mala aj psíka Flipra.“ Uvažovali ste niekedy aj nad písaním kníh pre dospelých? „ Teraz to neplánujem vôbec, ale mala som predstavu, že budem písať bestsellery, ale neprichádzali mi nápady. Nechcela som písať o princeznách.“ Pracujete na niečom novom? „ Pripravujem knihu NEJDEM A BASTA. Je to o prváčke, ktorá nechce ísť do školy, lebo jej lajdácke sestry hovoria, že je tam zle a chodí sa tam len kvôli kamarátkam.“ Rozhovor vypracovala Dorota Čičatková a Gabriela Maťašová zo sekundy

9


„Možnosť pozrieť si takéto knihy a pripomenúť si, z akých učebníc sa učili naši rodičia a starí rodičia sa nám veľmi páčila. „

V Pondelok dňa 22.10.2012 sa na našej škole uskutočnila výstava učebníc. Konala sa pri príležitosti Medzinárodného dňa školských knižníc. Žiaci všetkých ročníkov si počas hodín, ale aj počas prestávok, mali možnosť obzrieť učebnice všetkých druhov. Najčastejšie sme tam mohli vidieť učebnice ruského a nemeckého jazyka, ale aj učebnice z matematiky. Niektoré nám boli celkom známe a stretli sme sa s nimi ešte na základnej škole, naopak niektoré sme nikdy nevideli. Najstaršia učebnica, ktorá tam bola, bola z roku 1928. Jej názov bol „Cvičebnica konverzácie z nemčiny“. Jej obal a strany boli už také staré a zničené časom, že by sa pri horšom zaobchádzaní možno aj rozpadla. Možnosť pozrieť si takéto knihy a pripomenúť si, z akých učebníc sa učili naši rodičia a starí rodičia sa nám veľmi páčila. Zvlášť nás potešilo, že výstava trvala dostatočne dlho na to, aby si knihy stihol obzrieť každý.

10


Knihy boli umiestnené na chodbe našej školy. Síce bol zákaz sa dotýkať kníh, aby sa náhodou nepoškodila väzba, ale určite niekto len tak zvedavo nakukol do niektorej z kníh. Knihy sú bohatstvo vedomostí a čím sú staršie, tým máme lepšiu šancu skrze nich lepšie pochopiť minulosť. Na výstave bola aj kniha, ktorá bola iná tým, že to nebola učebnica, ale príručka pre mladých poľnohospodárov. Áno, asi to znie vtipne, ale aj takéto veci sa kedysi učili. A na záver malý citátik :

„Dobré knihy, ak sú skutočne dobré a múdro napísané, sú cibrením ducha, pilníkom súdnosti, masťou na oči, lievikom múdrosti, zrkadlom cudzích myšlienok a činov, našich vlastných potom vodidlom.“ Ján Amos Komenský

Lenka Levická a Peter Artimovič 1.A

11


„Nájdime v škole aj niečo dobré, neberme to ako povinnosť ale ako príjemnosť. „

predsedkyňa žiackej školskej rady—Lucia Becová IV.C Môžeš nám predstaviť činnosť žiackej školskej rady, kto ju tvorí a čím sa zaoberá. ŽŠR tvoria predsedovia z tried, no žiaľ, nie z každej triedy. ŽŠR je dobrovoľná a nemá zmysel niekoho nútiť pomáhať škole a organizovať školské akcie. Čo je jej cieľom aj v tomto školskom roku? Spoločne sa snažíme komunikovať so študentmi a riešiť ich problémy. Vymýšľame nové aktivity, ktoré škola ešte nezažila, a následne ich organizujeme. Sme naozaj veľmi dobrý tím ľudí, na čele s pani učiteľkou Kavaschovou, ktorá nám pomáha. Pridať sa k nám môže samozrejme hocikto, kto má záujem a chuť. Traja z nás sú členmi stravovacej komisie. Spoločne s učiteľmi a vedúcou jedálne sa raz za tri mesiace stretneme a riešime zmeny, ktoré by sme radi privítali. Aké akcie už prebehli v tomto školskom roku? Za uplynulé dva mesiace ŽŠR pripravila súťaž o najkrajšiu triednu nástenku, voľbu najkrajšej fotky z leta či súťaž o maskota školy. Tieto akcie na škole ešte neboli, preto sme radi za nové nápady a za spoluprácu s pani zástupkyňou Mrázovou.

Vedenie žiackej rady Lucia Becová (IV.C) - predsedníčka Monika Murgová (I.A) - podpredsedníčka Michaela Petrociová (II.B) - predsedníčka pre kultúru Barbora Jurčová (I.B) - predsedníka pre šport

12


Čo pripravujete v najbližšej dobe a v stručnosti aj počas celého šk.roka? V tomto školskom roku sme si zaumienili zorganizovať niečo nové, niečo, čo možno nikto nečakal. Po minulé roky ŽŠR organizovala Retro party. Zistili sme však, že o ňu už nie je taký veľký záujem. Rozhodli sme sa preto pre American prom. Je to však len v začiatočných štádiách. Študenti sa všetko dozvedia včas.

Ako sa môžeme dozvedieť o pripravovaných aktivitách, prípadne povedať svoje návrhy? Takmer všetky informácie o ŽŠR sa študenti môžu dozvedieť na našej nástenke, ktorá sa nachádza v improvizovanej učebni. Tam je aj krabica sťažností, ktorá sa pravidelne kontroluje. Tak máme vždy prehľad o sťažnostiach našich študentov. Každá trieda by mala mať na nástenke vyvesený plán školských aktivít. Tam si môžete dopredu zistiť, čo je pre Vás zaujímavé a čo nie. Chcela by si niečo študentom odkázať? Študentom by som rada odkázala, že aktivity a akcie organizované školou nemusia vždy byť nepríjemné. Dávajú nám možnosť spoznávať sa s mnohými zaujímavými ľuďmi a umožňujú nám príjemne stráviť čas. Nájdime v škole aj niečo dobré, neberme to ako povinnosť ale ako príjemnosť. Do školy chodiť zo zákona musíme, zmeňme to na chceme a určite sa v nej budeme cítiť lepšie. Členovia žiackej rady

Ďakujem za rozhovor Ďakujem pekne :) Juraj Paľa, II.B, Lucia Beclová IV.C

Veronika Slebodníková (II.A) Timea Šedivá (IV.C) Barbora Onderišinová (Tercia) Dominika Prezbruchová (III.B) Lucia Pálková (Septima) Lydia Tutková (Oktáva) Viktor Olejár (Kvinta) Mgr. Martina Kavaschová zodpovedná profesorka

13


Výsledky hlasovania The Egjak Gallery Téma: „Leto a prázdniny“ 1.miesto: Nina Prigancová, sekunda fotografia č.12 „Camp Team, Mníchovský potok“

2. miesto: Mgr. Danica Füzesiová fotografia č.8 „ Gilleleje—“ Tinkerup, Dánsko“

3. miesto: Adriena Štofaníková, sexta fotografia č.6 „Malta“

14


Žiaci našej školy dosahujú úspechy v športových aj odborných súťažiach, a tak je vhodné ich aspoň v krátkosti spomenúť. Branislav Hakala (III.A) - účastník konferencie ESE 2012 (EXPO Science Europe) V Tule prezentoval prácu Spektroskopia supernov. V minulom šk.roku zvíťazil s touto prácou v celoštátnom kole SOČ v odbore 02 MAT, FYZ.

Volejbalový turnaj o "Putovný pohár starostu" (1.miesto) / 16.11.2012

Majstrovstvá kraja v bedmintone 1.miesto / 20.11.2012

Regionálne majstrovstvá SŠ v basketbale / 21.11.2012

15


Minulý školský rok sa uskutočnila 3-dňová exkurzia do Viedne. Zúčastnila sa jej aj študentka Adriena (Čoča) Štofaníková, a tak som sa rozhodla s ňou spraviť malý rozhovor. Ahoj ! Moja prvá otázka je, prečo si sa rozhodla pre exkurziu do Viedne ? Keď som videla v televízii reportáže z Viedne, veľmi sa mi páčili a chcela som ju vidieť aj naživo. A tiež sme to využili ako taký sčasti triedny výlet, na ktorom sme mohli upevňovať vzťahy našej partie. Čo ťa tam najviac zaujalo ? Centrum mesta. Bolo plné nádherných ulíc a uličiek s úžasnými budovami, fontánami a sochami. Samozrejme aj zámky Belvedere a Schönbrunn. Oba sú nádherné, no u mňa veľmi “zahviezdilo “ okolie zámku Schönbrunn – je to nádherné prostredie vhodné aj na prechádzky s rodinou či priateľmi. Navštívili ste aj Práter, ako si si ho užila ? Dosť biedne, pretože sa bojím chodiť na kolotoče a na niektorých mi je aj zle. Ale ostatní si to užili aj za mňa a ja som plnila funkciu fotografa. Boli ste tam 3 dni, ako prebiehal program ? Ubytovaní sme boli v Bratislave, takže každé ráno aj poobede (resp. večer) sme obetovali cca hodinku ceste autobusom. Ráno sme z Bratislavy odchádzali už okolo 7.00 a zastavili sme sa v Tescu na nákup nevyhnutných raňajok, (ktoré sme jedli na obrubníku pred Tescom) a jedla s vodou na celý deň. Po príchode do Viedne sme hneď začali s prehliadkami, aby sme toho stihli čo najviac. Večer sme sa vrátili do Bratislavy, kde nás už čakala večera, ktorá sa po náročnom dni dala (ku podivu) aj zjesť. Po večeri sme sa unavení pobrali do svojich izieb, a jediné čo nás vtedy zaujímalo bola posteľ .

16


Náš každodenný program bol tak “akčný “,že poobede cestou k autobusu sme už ledva preplietali nohami. Navštívíli sme množstvo zaujímavých miest, napríklad dom slávneho skladateľa W.A. Mozarta, historické múzeá, veľa sme sa dozvedeli o legendárnej Sissi a jej manželovi Francovi Jozefovi. Videli sme aj zaujímavé dielo architekta Hundertwassera, ktorý naozaj povolil uzdu svojej fantázii a navrhol neuveriteľnú budovu plnú zaujímavých mozaik a neidentifikovateľných geometrických útvarov. No myslím, že väčšinu z nás najviac potešilo, že sme mali každý deň aspoň dve hodiny voľna na známej nákupnej ulici Mariahilfer Straße, kde sa veľmi rýchlo míňalo naše vreckové ( veľa H&M-ok po kope). Ak budeš mať možnosť sa tam vrátiť, kam sa ešte pôjdeš pozrieť ? Asi by som si zopakovala Práter a skúsila prekonať svoj strach. Určite by som si nenechala újsť zámok Schönbrunn a dlhé hodiny by som vedela venovať túlaniu sa po obchodoch, ktoré ponúka Mariahilfer Straße. Peťa Parnaiová, Čoča Štofaníková, sexta

17


Do tohto čísla sme vybrali aj nejakú žiacku tvorbu. Začneme zápisom do denníka od našej spolužiačky. 9. júl 2012 Pondelok Konečne sa začali prázdniny! Pokojne môžem ležať v posteli a pochrapkávať bez toho, aby mi pri uchu drnčal otravný budík nastavený na piatu ráno. Neznášam to tiché drnčanie, ktoré postupne pridáva na intenzite a o chvíľu svojím nepríjemným zvukom zaplní celú izbu. Ako tón budenia som si totiž nastavila dosť nepríjemnú zvučku (zvuky zbíjačky), aby som sa aspoň takýmto spôsobom donútila vstať, dotackať sa ku stolíku a vypnúť mobil. Najhoršou fázou je pre mňa dostať sa z postele, potom už všetko ide hladko. Cez školský rok musím vstávať o piatej, aby som sa stihla umyť, obliecť, namaľovať, zobudiť Klarisku, zhrabnúť školský vak a peňaženku, zájsť na roh ulice po kávu a nejaký obložený sendvič a šprintovať na metro alebo na bus, podľa toho, koľko mám času. Väčšinou však stíham iba metro, pretože mi jednako ujdú všetky busové spoje, no zároveň som aj dosť lenivá viesť sa pár zastávok v buse a potom sa ešte desať minút potácať peši ku škole. Mamu veľmi štve, že sa vkuse iba rozvážam metrom a mám minimum pohybu, tým pádom aj nulovú kondíciu a večne držím nejakú diétu v snahe zbaviť sa prebytočného tuku. ,,Keby si sa radšej normálne stravovala, chodila viac peši alebo na bicykli a športovala, nepotrebovala by si žiadne diéty,“ húdla si popod nos minimálne trikrát do týždňa svoje múdrosti, z ktorých som bola vždy totálne na nervy a takmer mi zabehla káva. Už dávno som sa však obrnila trpezlivosťou a len čo opäť spustí svoje litánie, odídem z izby, alebo si jednoducho dám do uší slúchadlá a prestanem ju počúvať. Zvykla som uvažovať nad nejakým športom, ale neznášam akúkoľvek fyzickú námahu - okrem nakupovania. A klebetenia. Na tieto dve činnosti som ako stvorená a žiaden tenis, beh či aerobik ma nelákajú a nezaujímajú, z čoho si moji školskí telocvikári občas stihli trhať vlasy. Práve som skončila základnú školu a od septembra nastupujem na jedno gymnázium, ktoré je od nášho bytu vzdialené iba dve zastávky metrom. Pôvodne som ani veľmi nechcela ísť na gymnázium, pretože, hoci sa celkom slušne učím, kvôli knihám a testom sa nejako nejdem pretrhnúť.

18


Práve preto mám trochu obavy z nového a tvrdšieho programu. Mama s otcom však trvali na tom, aby som sa poriadne vzdelávala, lebo, podľa nich, na to mám. Obyčajná a nenáročná stredná škola teda nepripadala do úvahy. Bývam s mamou, otcom a troma súrodencami v byte na predmestí Prahy, kde sme sa pred dvoma rokmi presťahovali zo slovenského Popradu. Bola to veľká zmena. Spočiatku som mala trochu obavy, ako sa udomácnim v metropole Čiech, veľmi významnom historickom meste, ale s prostredím a s ľuďmi som sa zžila dosť rýchlo. Vlastne som sa do Prahy veľmi tešila, aj keď mi občas chýbajú moji starí priatelia zo Slovenska. Našťastie sme vďaka internetu stále v kontakte a už ma prišli dvakrát navštíviť. Presťahovali sme sa do Prahy, pretože otec dostal nejakú vynikajúcu ponuku s lepším platom než v Poprade. Pracuje ako zubár, takže máme zubné prehliadky raz za mesiac, čo mi vadí. Oveľa radšej by som chodila k cudziemu zubárovi, normálne raz za pol roka a za každú plombu si platila. Otec však o tom nechcel ani počuť a argumentoval tým, že by sme sa nedoplatili. No fajn, tak mám veľa zubných kazov, keďže nejem v podstate nič iné iba čokoládu, čipsy a sendviče a pijem kávu a čierny čaj na hektolitre. Niežeby sa u nás doma nevarilo, pretože mama s Klarisou stále čosi vypekajú, pražia alebo obaľujú, no ja nič z toho nejem a všetci si zvykli na fakt, že chodím dvakrát denne do predajní ako McDonald, kde ma už osobne poznajú a stále mi dávajú nejaké zľavy na denné menu. Chodím tam, aj keď držím diéty, aby som si aspoň dala kávu a pozdravila známych. Mimochodom, volám sa Ema Apelová, čo je asi najhoršie meno, aké môže byť. Je také krátke, nedá sa z neho urobiť nejaká milá prezývka. Rozhodla som sa, že len čo budem mať osemnásť, zmením si meno. Páčia sa mi mená začínajúce sa na písmenko M. Marika, Monika, Michaela. To všetko sú poriadne mená, nie ako Ema. To znie skôr ako zvuk. Poznám síce veľa ľudí s menom Ema, ktorí sú s ním spokojní, ale pre mňa to neplatí. Už pätnásť rokov sa snažím zvyknúť si na svoje meno a stále nič. Pätnásť rokov som oslávila pred pár týždňami spolu s mojou partiou, s ktorou tvoríme niečo ako nerozlučný tím. Stále sa spolu túlame, chodíme po obchodoch alebo na známy Petřín. Musím sa priznať, že ich mám oveľa radšej ako mojich pôvodných kamošov z Popradu. Pokúšala som sa zoznámiť mojich nových priateľov so starými, ale nerozumeli si, tak som to nakoniec vzdala. Som krpatá, meriam iba 155 centimetrov a vážim pozoruhodných 55 kilogramov, ktoré moja váha neustále tvrdohlavo ukazuje. Keď sa občas presunie na číslo 60, mám chuť vyhodiť ju z okna a zase týždeň žijem iba na káve a šalátových listoch, akoby som bola zajac alebo vegetarián, hoci mäso zbožňujem a k zelenine mám odpor.

19


Jediné, čo sa mi na mne páči, sú jasnozelené oči. Dokážem nimi perfektne zazerať najmä na ľudí, ktorí mi kdekoľvek stúpajú na nohy alebo do mňa drgajú, hoci majú plno miesta všade naokolo. Som relatívne spokojná aj s mojimi tmavými vlasmi, ktoré mi dĺžkou dosahujú na plecia a podľa môjho názoru by mohli byť o niečo svetlejšie. Párkrát som si kúpila farbu na vlasy a chcela som si ich prefarbiť na svetlejší odtieň, no nechytila mi. Vydžabala som na ne celú tubu a výsledok bol nulový, ba dokonca sa mi zdali ešte tmavšie než obyčajne. Akurát som v kúpeľni strávila hodinu a pol a celá domácnosť mi už nahnevane búchala na dvere. Jana je moja staršia sestra, má sedemnásť a chodí na gymnázium, na ktoré budem chodiť aj ja. Je mojím úplným protikladom, čo sa týka povahy. Chodí na všetky možné športy, aké som si len vedela predstaviť a ešte k tomu aj tancuje. Doma nie je skoro nikdy, len ju občas ráno zahliadnem, ako si balí tri (!) tašky do školy. Neviem, ako stíha svojich priateľov, športy, tanec a ešte patrí medzi najlepších žiakov ročníka. Občas, keď sa v noci zobudím a idem sa napiť vody, zbadám ju, ako sedí v obývačke a pri svetle lampičky si číta knihu na povinné čítanie. Mne by sa o druhej ráno čítať nechcelo. Nečítam ani cez deň, nieto ešte v noci. Aspoňže nečíta v izbe, pretože by nás rušila svetlom. Okrem Jany mám ešte mladšiu sestru Klarisu. Nezvyčajné meno, že? Mama a otec sa pri vymýšľaní mena pre mňa a Janu veľmi nesnažili, ale na Klarise si dali záležať. Vraj to meno vybrali z nejakého dôvodu, aspoň to zvykne mama tvrdiť. Pýtali sme sa jej, aký to bol dôvod, no zatvárila sa tajnostkársky, v čom je majsterkou. Stále si hovorím, že sa na internete pozriem na význam mena Klarisa, ale rýchlo na to zabudnem. Nech už meno Klarisa znamená čokoľvek, moja sestra, ktorá má posteľ hneď pod oknom, čiže na najlepšom mieste, je trochu... Vlastne ani neviem, či ide o postihnutie. Mama vraví, že Klarisa je úplne v poriadku, iba je trošku spomalená. No, tak to je potom spomalená poriadne. Má trinásť rokov, no občas sa správa ako šesťročná. Chodí do špeciálnej školy, kam ju štyrikrát do týždňa vozí otec autom cestou do práce, dokonca tam musí chodiť aj teraz v lete. Chúďa. Ani neviem, čo v tej škole celý deň robia. Klarisa sa každý večer vracia unavená, ale nadšená a vždy hovorí: ,,Veľmi sa mi v škole páčilo, veľa som sa naučila, teším sa na ďalší deň,“ akoby ju to niekto naučil. A možno aj áno.

20


Okrem Klarisy a Jany mám ešte brata Karola, ktorý je odo mňa o rok starší a chodí na moju vysnívanú strednú školu. Karol aj Klarisa sú veľmi pekní, ale veľa dôvtipu či múdrosti nepodedili. Karol je však na rozdiel od svojej najmladšej sestry úplne normálny, aj keď väčšinu času sa tvári, že je úplne na hlavu. Učí sa veľmi sporadicky, do školy chodí na skejte, takže každý deň mešká minimálne desať minút, no ľudia ho majú veľmi radi. Doteraz som nezistila, prečo je to tak, ale každý na ňom normálne visí pohľadom. Vždy je okolo neho veľa ľudí, báb, chalanov, ale aj dospelákov. Učitelia ho tiež majú radi, preto ho ešte nenechali prepadnúť za počet neospravedlnených hodín, ktoré radšej strávil na ihrisku popíjaním koly, rozprávaním svojej životnej filozofie a jazdením na skejte. Karol chce byť filozofom, no jeho reči sú skôr vtipné než filozofické či pravdivé. Stále rozosmieva ľudí, aj keď to nie je jeho úmyslom. Myslí si však, že jeho reči ľudia milujú a ich smiech ho v tom iba utvrdzuje. Neviem, ako na to prišiel. Stále však z neho sála taká dobrá nálada a šťastie, rovnako aj z Klarisy. Tá je zosobnením šťastia a keď ju ráno budím a ťahám z postele, usmeje sa na mňa, akoby bola najradšej na svete, že ma vidí. Všetci štyria máme obrovskú spoločnú izbu a iba dva stoly, takže každý z nás si robí úlohy inde. Klarisa sa so svojimi ľahkými morduje v izbe, rovnako ako Karol, keď si spomenie, že existujú učebnice. Janu som videla učiť sa cestou do školy, kam chodí na korčuliach, a ja si spisujem úlohy v parkoch či kaviarňach. Nič mi nechýba, mám priateľov, rodinu a bývam v najlepšom meste, aké som si mohla predstaviť. Poriadne som sa rozpísala! Vlastne ani neviem, načo mi to všetko bude. Načo sú denníky vo svete iPadov, smartfónov a notebookov? Navyše, keď budem senilná stará babička, ešte si spomeniem, ako sa volal môj brat a ako som vyzerala, nie? Ale aspoň som zabila čas do príchodu partie, ktorú už počujem pod oknami. Nepatríme medzi najtichších ľudí, stále na uliciach hulákame, čo je aspoň dobrý poznávací znak okrem toho, že je to jednoducho sranda. Viktória Andruchová z I.A

21


Stačí mať svoj oceán Kapitola 1. „Si ty normálny?!“ zakričala som a nahnevane som sa obrátila na svojho mladšieho brata. Jeho bacuľatá tvárička ani náhodou nezmenila mimiku a iba na mňa vypúlil svoje veľké modré oči. Vytrhla som mu z ručičiek môj obľúbený sveter, ktorý mi cmúľal v bezzubých ústach už niekoľko minút. „Čo sa tu deje?“ Otec sa postavil do dverí a švihol po mne nahnevaným pohľadom. „Viktor mi ničí veci!“ oborila som sa naňho, akoby to bola jeho vina. Neveriacky sa na mňa zahľadel a bez slova vzal môjho mladšieho brata a vzal ho so sebou preč. Dodupala som až ku dverám a rázne ich zatresla. Otočila som sa na päte a hodila som sa na posteľ takou silou až som si udrela hlavu do dreveného čela postele. Chvíľu som nadávala ale potom ma to prešlo. Veď to vlastne nie je na nič dobré, iba si trochu uľavím. Tuho som zavrela oči. To je to, čo potrebujem. Potrebujem si trochu uľaviť, odpočinúť si. Tak veľmi mi to chýba... Bez rozmýšľania som strčila ruku pod matrac a po chvíľke pátrania som vytiahla malý čierny poznámkový blok. O chvíľu so našla aj pero, a tak som sa mohla pustiť do práce. „Milá mama. Dnes bol deň ako každý iný, škola nestála za nič a moji priatelia na mňa zas nemali čas. Doma ma sústavne hneval Viktor, ale to ti už písať nemusím, myslím, že sama najlepšie vieš, ako dokáže liezť na nervy. Teda aspoň z mojich poznámok. Je na nevydržanie. Strašný. Dneska mi dokonca jedol sveter! Chápeš?! Môj obľúbený, čo som od teba dostala na moje pätnáste narodeniny. Mala som naňho strašné nervy. No potom prišiel otec, a vzal ho odo mňa preč. Našťastie. Asi by som to nevydržala, a niečo mu urobila. Vážne ho nenávidím.“ Počula som kroky, rýchlo blížiace sa k mojej izbe. Chytro som zaklapla zošit a hodila som ho späť pod matrac. „Alexandra, vážne máš za potreby byť na Vikiho stále taká zlá? Nič ti neurobil!“ nakričal na mňa otec a ja som len pretočila oči. Zasa tá istá pesnička. Mlčala som, nemala so náladu opäť otcovi vysvetľovať všetky tie závažné podrobnosti. Dneska nie. A on nech si hovorí, čo chce. Maximálne ma opäť vytočí a ja zasa na oplátku vytočím jeho. Bude si musieť zvyknúť, že teraz má v dome šestnásťročnú dcéru, s ktorou dovtedy nežil.

22


„Alexandra, vážne máš za potreby byť na Vikiho stále taká zlá? Nič ti neurobil!“ nakričal na mňa otec a ja som len pretočila oči. Zasa tá istá pesnička. Mlčala som, nemala so náladu opäť otcovi vysvetľovať všetky tie závažné podrobnosti. Dneska nie. A on nech si hovorí, čo chce. Maximálne ma opäť vytočí a ja zasa na oplátku vytočím jeho. Bude si musieť zvyknúť, že teraz má v dome šestnásťročnú dcéru, s ktorou dovtedy nežil. „Viem, že to máš možno ťažké, ale prosím ťa, správaj sa ako rozumné dievča. Nie si malá, na rozdiel od Viktora. On nevie čo robí,“ hovoril pokojne a ja som sa otočila tvárou do vankúša. „To vidím,“ zamumlala som si. Začula som, ako otec zavrel dvere a odišiel. Asi mu došlo, že sa s ním momentálne odmietam baviť. A bola to pravda. Už som nemala chuť písať, tak som sa pomaly pobalila do školy a unavene som klesla na posteľ. Dneska už sa nenechám vytočiť. Nie. Nikým. Ani otcom, ani mojimi prihlúplymi spolužiakmi, dokonca ani tým malým, naničhodným Viktorom. Už nie. Momentálne mi to nestojí za nič, iba si zvýšim tlak, a to vážne nepotrebujem. Nie potom, čo sa stalo. V duchu som si strelila facku. Nad týmto nebudeš už ani len rozmýšľať! Sľúbila si si to! Napomínala som sama seba so zdvihnutým ukazovákom. A možno to takto bolo lepšie. Môj život bol už rok a pol tak strašne chaotický, vo všetkom som strácala prehľad a bola to iba jeho vina. Otec ho stále bránil, veď malý Viktorko je hotový anjelik, bezmála som počula jeho nevinný tón hlasu v mojej hlave. Áno, celý anjelik. Z toho srší irónia, nič pravdy. Začula som jeho nadšené zvýsknutie z obývačky a ohrnula som nos. Otec sa s ním hrá. Hrá sa s ním tak, ako sa so mnou nikdy nehral. Opustil mamu tesne po tom, čo som prišla na svet, a teraz sme obaja, ja aj Viktor, skončili uňho. Neviem ako ten malý, a mám aj pocit, že je mu to patrične jedno, ale ja sa u otca necítim dobre. Jednak som s ním nebývala šestnásť rokov, a potom tu musím bývať s Viktorom. Človek by si pomyslel, že za rok a pol si zvyknem, alebo niečo podobné. Ale ja nie. Nemám rada svojho brata a netajím sa tým. Nie je to iba nejaké pošťuchovanie, naťahovanie alebo hádky... Veď s ním sa ani veľmi hádať nedá. Je to niečo, čo mu neodpustím, niečo, za čo ho budem neustále nenávidieť. Už rok a pol som zmätená. Rok a pol sa neviem pohnúť z miesta na ceste môjho života a je to len jeho vina. Už rok a pol som smutná, opustená. Už rok a pol nemám svoju najlepšiu priateľku, najbližšieho človeka, akého som kedy mala. Už rok a pol nemám mamu, a je to Viktorova vina.

23


Kapitola 2. „Vstávaj, musíš ísť do školy!“ Ráno ma zobudil práve tento krik a búchanie na dvere. Otec. Kto iný. Porozmotávala som svoje ospalé telo z perín a postavila som sa na nohy. Trochu som sa zakolísala a keď som si uvedomila, že naozaj musím ísť do školy, bezmála sa mi chcelo plakať. Tak to tam nenávidím. Učitelia sú prísny, priatelia práve naopak. Som im ľahostajná, takže si tam s nikým neužijem ani trochu zábavy. Rýchlo som si obliekla čierne rifle a bielo-čierne bodkované tričko. Vlasy som si začesala do chvosta a jemne som sa namaľovala. Musela som uznať, že vyzerám celkom schopne. Dúfam, že dnes mi to aj vydrží. Chalani v mojej triede sú v poslednom čase strašní... Hodila som si tašku cez plece a odišla do kuchyne. V detskej sedačke sedel Viktor, a otec ho kŕmil niečím, čo nevyzeralo vôbec chutne. Tak mu treba. Švihla som po ňom nenávistným pohľadom a vzala som si zo stola nachystanú hrianku. „Pôjdem do školy skôr,“ oznámila som a odignorovala som jeho zvedavé pohľady. Nazula som si biele tenisky a vykročila do chladného zimného rána. Prudký vietor sa mi okamžite zaprel do tela a ja som sa musela premáhať, aby som spravila aspoň niekoľko krokov. Na odhalených rukách sa mi okamžite objavili zimomriavky a modlila som sa, aby som to pred zavretou školou ešte nejakých tých pár minút vydržala. Došla som pred budovu školy a ako som predpokladala, ešte bolo zavreté. Zbadala som skupinku spolužiakov, ale nešla som za nimi. Určite by ma zasa iba strápňovali, a to mi vážne nechýba. Oprela som sa o najbližší stĺp a v duchu som si začala opakovať učivo na dejepis. Už som bola niekde pred koncom, keď ma zrazu prerušil neznámi hlas. „Ahoj, mohla by si mi prosím ťa pomôcť?“ Uuu, chlapčenský hlas. Otočila som sa a zostala som nemo zízať na to krásne zjavenie, ktoré sa zračilo pred mojimi očami. Vykoktala som zo seba niečo ako „Ahoj, jasné,“ a celá roztrasená som mu ukázala cestu do zborovne, o ktorú ma požiadal. „Mimochodom, ja som Leo,“ žiarivo sa na mňa usmial a mne sa v tom momente nohy premenili na želatínu. Tmavé kučery mu v polodlhých vodopádoch padali na plecia, tmavšia pokožka a žiarivo biely úsmev, hlboké, modré oči, do ktorých keď som sa zadívala, mala som pocit že sa dívam do hlbokého oceána, v ktorom sa skrýva mnoho tajomstiev, a oni čakajú iba na odhalenie. Asi tak vyzeral môj nový objav.

24


„Alexandra,“ podala som mu ruku a on mi ju pobozkal. Bože, to je ako z nejakého filmu! Mala som pocit, že miesto, kde sa jeho pery dotkli mojej pokožky mi spaľuje horúčava a postupne sa mi rozlieva do celého tela ako teplý čaj v mrazivej zime. Bolo to také príjemné. „Dúfam, že sa po škole ešte stretneme. Som tu nový, potrebujem niekoho, kto by ma povodil po okolí,“ žmurkol na mňa a zmizol za dverami kabinetu. Ostala som stáť na mieste ako prikovaná. Vážne mi povedal, že sa so mnou ešte chce stretnúť?! Ja asi zamdliem! Zo zasnenia ma však prerušilo zvonenie, na ktoré som zanadávala a odšuchtala som sa do triedy. Na moje ešte väčšie prekvapenie prišla cez druhú hodinu učiteľka aj s LEOM a oznámila nám, že odteraz máme nového spolužiaka. Videla som tie pohľady, čo si vymenili snáď všetky dievčatá, a musela som sa zasmiať. Milé dievčatá, tohto chlapčeka vám ja nepustím. Učiteľka ho posadila na druhú stranu učebne, takže som s ním nebola najprv veľmi v kontakte. Dosť ma to naštvalo, a ešte viac to vo mne začalo vrieť, keď som začula, že Denis, Leov nový spolusediaci, mu s obrovskou vervou rozpráva veci, v ktorých som náhodou zachytila aj svoje meno. Úkosom som sa tam pozrela a hneď mi bolo jasné, že Denis ma pred ním nevychvaľuje. Pretočila som oči a venovala som sa radšej učivu. „Hej! Počkaj ma, stoj!“ začula som za sebou zadychčaný hlas, pri ktorom sa mi rozbúchalo srdce ako už dávno nie. „Leo?“ usmiala som sa. Spadol mi kameň zo srdca, keď som si uvedomila, že aj napriek všetkému, čo mu o mne moji spolužiaci nahovorili je ochotný sa so mnou rozprávať. „Ahoj,“ usmial sa a mne sa už zase rozklepali kolená. Ako to len robí?! „Môžem ťa odprevadiť domov?“ spýtal sa vľúdne, a ja aj keby som neviem ako nechcela, bola som nútená povedať mu áno. Ponúkol mi rameno a ja som sa ho so začudovaním ujala. Odkiaľ ten chalan prišiel? Možno je to nejaký princ... Ale no tak, Alex, streľ si facku! Veď to nemôže byť princ, odkiaľ si?! Nie si aj ty náhodou nejaká princezná? Uštipačný hlas v mojej hlave ma vytáčal. Mala som chuť vytĺcť si ho z hlavy, ale nejako som mala pocit, že teraz a tu by to vyzeralo dosť zvláštne.

25


„Tak, ako sa ti tu páči?“ opýtala som sa zrazu, a prekvapila som tým aj sama seba. Nikdy som nepatrila medzi tých odvážnejších jedincov, a už nikdy som nemala toľko odvahy a sebavedomia ozvať sa k chlapcovi, ako bol Leo. „Je to tu fajn, len mám pocit, že tie medziľudské vzťahy v mojej novej triede asi nebudú nič extra,“ mrkol na mňa a ja som sa začervenala. Bola som si viac ako istá, že naráža na ohováranie od mojich spolužiakov. „Čo ti povedali?“ Musela som to vedieť. Musela som vedieť, akú špinu na mňa zasa nahádzali, čo všetko si vymysleli, alebo či, nedajbože, povedali aj niečo pravdivé. „Nič, čo by stálo za reč. Ja by som sa radšej dozvedel niečo od teba, o tebe, a hlavne pravdu,“ usmial sa. Dobre, ale teraz vážne, koniec zábavy. Kto je tento chlapec? Odkiaľ prišiel? A prečo je ku mne taký milý?! V živote o mňa žiaden chalan ani nezakopol a zrazu sa prirúti Leo ako nejaký princ (!) a javí o mňa toľko záujmu, až neviem, čo mám robiť. Je to dobré? Určite nemá nejaké postranné úmysly...? Keďže som bola tak hlboko zamyslená, a neuvedomila som si, že sa ma ten sladký chlapec niečo pýtal, úplne som zabudla odpovedať. To ale nevadilo, pretože on mi začal klásť otázky, a ja som už nevidela jediný problém v tom, odpovedať mu. Pýtal sa ma na rodinu a moja odpoveď bola jednoduchá. Mám len otca. Bolo od neho milé, že sa nevypytoval na podrobnosti. Stále som sa necítila na to, hovoriť niekomu o smrti mojej matky. Viktora som nespomenula, ale aj napriek tomu som vedela, že raz sa o ňom dozvie. Ale nie teraz. Pýtal sa ma na školu, miestnych učiteľov, a keďže som nebývala ďaleko a on nemal čas na viac otázok, posledná sa týkala mojich priateľov. Odpovedala som mu prosto- žiadnych priateľov nemám. No to, čo povedal on ma šokovalo. „Teraz už jedného máš,“ usmial sa a s týmito slovami odišiel. Myslela som, že sa na mieste roztopím. Dneska som mala až podozrivo šťastný deň. Do vašej tvorby ste mali možnosť nazrieť aj týmito dvoma kapitolami od našej spolužiačky.

26


Veríme, že sa vám toto číslo páčilo a zaujalo vás. Nebolo možné napísať o všetkom, ale snažili sme sa ako sa len dalo. Budeme radi, ak ďalšie čísla vylepšíme a vy nám s tvorbou ďalších čísel pomôžte. Svoje nápady a vlastnú písomnú alebo obrazovú tvorbu nám môžete posielať na tieto adresy.

KONTAKT: skolskycasopisamosaci@gmail.com FB: Amosaci

Juraj Paľa, II.B

Gabriela Maťašová, sekunda

Peťa Parnaiová, sexta

Adam Goga, príma

Lenka Levická, I.A

Anabela Fenková, sexta

Peter Artimovič, I.A Dorota Čičatková, sekunda 27


projekt Vzťahy ... Taliansko ... Deň otvorených dverí ... Imatrikulácie a stužkové ... Rubrika rozhovorov s učiteľmi ... Výsledky súťaží ... Žiacku tvorbu ... A veľa iného ... :) Veríme, že si nájdete čas si ho prečítať.

28

1. číslo, školský časopis Amosáci, 12/13  

školský časopis EGJAK

Read more
Read more
Similar to
Popular now
Just for you