Issuu on Google+

Jenny Cockell MINULOSŤ ŽIJE, BUDÚCNOSŤ ŽIJE

Jenny Cockell.indb 1

1.7.2008 22:17:56


Detail mapy Nepálu ukazujúci mesto Kokuwa, ktoré je najbližšie horskej dedine, v ktorej - ako Jenny cítila - žije Nadia. Jenny verí, že táto dedina je od Kokuwy vzdialená približne 3 míle severo-východne, v smere do mesta Chainpur. (pozri str. 117). (© Nelles Maps, Germany)

Jenny Cockell.indb 2

1.7.2008 22:17:58


JENNY COCKELL

Minulosť žije, Budúcnosť žije

PRE - G WORKS

Jenny Cockell.indb 3

1.7.2008 22:17:58


Poďakovanie Celý život je s niečím alebo niekým prepojený, čo znamená, že je ťažké rozpoznať, u koho začať s ďakovaním tým ľuďom, ktorí mi s touto knihou pomohli. A tak ďakujem všetkým - zvlášť tým, ktorí mi dovolili použiť svoje mená alebo skúsenosti; a menovite ďakujem Anthey Courtenay za jej neoceniteľnú pomoc pri samotnom vydaní knižky.

PRE - G WORKS Pod Háj 57 974 05 Banská Bystrica Slovensko Slovenské vydanie © 2008 Pre - G Works preklad: Lucia Zlatohlávková jazyková korektúra: Mária Majerová výroba a grafika: EMOTION - graphic studio tlač: TYPOPRESS - tlačiareň, s.r.o., Košice foto: archív Jenny Cockell, Dreamstime 1. vydanie Copyright © 1996 by Jenny Cockell Prvýkrát publikované v roku 1996, vydalo vydavateľstvo Piatkus, Veľká Británia Všetky práva vyhradené ISBN 978-80-969975-0-3

Jenny Cockell.indb 4

1.7.2008 22:17:58


Obsah

 Úvod ................................................................. 7 K APITOLA 1

Stavebné kamene ............................................ 10

K APITOLA 2

Vízie minulosti a budúcnosti .......................... 26

K APITOLA 3

Nedokončené záležitosti .................................34

K APITOLA 4

Odhalený minulý život ................................... 48

K APITOLA 5

Medzi nebom a oceánom ................................ 61

K APITOLA 6

Voľba návratu ................................................ 72

K APITOLA 7

Jasnozrivosť .................................................... 82

K APITOLA 8

Nadia, dieťa zajtrajška ................................... 96

K APITOLA 9

Pátranie po Nadii ......................................... 110

K A PI TOL A 10

Budúci život ................................................. 126

K A P I T O L A 11

Naša budúcnosť na planéte .......................... 137

K APITOLA 12

Čarovná záhrada ......................................... 147

Jenny Cockell.indb 5

1.7.2008 22:17:59


Jenny Cockell.indb 6

1.7.2008 22:17:59


Úvod

 T

oto je kniha, ktorú som vždy chcela napísať. Mám na to viacero dôvodov a dlhé roky som si na ňu zbierala informácie. Hoci je to už moja druhá kniha, nie je tak celkom pokračovaním prvej. Dúfam, že sa mi v nej podarí priniesť vysvetlenie súvislostí medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou, založené na mojej skúsenosti zo spomienok na minulé životy a na víziách do budúcnosti. Čas – to nie je iba prítomnosť, pretože prítomnosť je len nepatrným zlomkom našej existencie. My sme viac ako iba odrazy, ktoré vidíme v našich zrkadlách a ďaleko viac ako separované, izolované tvory, ako to možno pociťujeme. Už od môjho skorého detstva som mala spomienky na iné minulé životy, ako aj varovné sny a vedomé letmé nazretia do budúcnosti. Jeden z mojich minulých životov ma prenasledoval: môj život ako Mary Suttonová – matka ôsmich detí, ktorá zomrela po pôrode v Dublinskej nemocnici v roku 1932. V knihe „Deti včerajška“ som vyrozprávala príbeh o hľadaní rodiny Mary a ako sa mi podarilo vypátrať a stretnúť niektoré z detí, ktoré Mary po svojej smrti zanechala. Už ako veľmi malé dieťa som zistila, že väčšina ľudí si nie je schopná spomenúť na svoje minulé životy. Pre mňa boli takéto spomienky úplne normálne, domnievala som sa teda, že musia byť bežným prežívaním a bola som šokovaná, keď som pochopila, že reinkarnáciu neakceptuje každý. Nuž, tak som sa naučila nehovoriť o svojich duševných zážitkoch a predtuchách z obavy, že ma budú považovať za „čudnú“. Pre mňa bol očistný efekt môjho pátrania po rodine z minulého života 7

Jenny Cockell.indb 7

1.7.2008 22:17:59


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

mimoriadne prínosný. Bolo to ako vynorenie sa do svetla po dlhých rokoch kráčania v tieni a motivovalo ma pozrieť sa aj do iných oblastí duševných zážitkov – ako je napríklad predvídanie budúcnosti. Možno kvôli intenzite koncentrácie potrebnej pri pátraní po minulých životoch – alebo snáď vďaka rozvinutému vedomému vnímaniu existencie duše cez mnohé životy – moje sporadické vízie budúcnosti náhle pokročili a neboli už obmedzené len na môj vlastný život. Zdá sa, že ma vťahujú do budúceho života. V čase, keď som sa ešte snažila vypátrať deti Mary, objavila som v sebe úplne jasný pocit seba ako dieťaťa v nasledujúcom storočí. Keď som raz skončila pátranie v minulosti, vedela som, že musím začať skúmať v budúcnosti. Bola som si vedomá, že toto nové pátranie by bolo ťažké vysvetliť a ešte ťažšie preveriť, ale rovnako, ako ma niečo nútilo nájsť svoju rodinu z minulosti, vedela som, že budúcnosť nemôže byť prehliadaná; že sa musím pozrieť ďalej na tieto nezvyčajné prežitia a dospieť k jasnejšiemu pochopeniu. Táto kniha je príbehom o mojom skúmaní v budúcnosti, a to až do 23. storočia. V každej jasnovidnej vízii sú náznaky, hoci len nepatrné, ktoré súvisia s okolitým prostredím; zahŕňajú všeobecné životné podmienky, štruktúru spoločnosti a celkové udalosti vo svete. A tak, skladajúc útržky svojho nazerania do budúcnosti našla som dostatok znakov a vzájomných súvislostí na to, aby som na základe dostupných fragmentov mohla zložiť celkový obraz, náhľad, o ktorý sa chcem teraz s vami podeliť.



Veríme nášmu vnímaniu, ktoré nám poskytuje obraz o všetkom okolo nás. Naše zmysly tvoria okno do vonkajšieho sveta a to, čo subjektívne prežívame, vytvára náš pohľad na realitu. Môže nás prekvapiť zistenie, že naše uvedomovanie si nie je vždy rovnaké s uvedomovaním iných ľudí. V spoločnosti, v ktorej je konformita oceňovaná už od detstva, sa môže každý, kto sa neprispôsobuje všeobecne akceptovaným normám obávať, že je považovaný za odlišného. Ale žitie znamená viac ako len to, čo vidíme, čoho sa dotýkame alebo čo počujeme našimi bežnými zmyslami. Pravdepodobne každý už zažil nejaké usmernenie či ovplyvnenie chodu svojho života – napríklad zvláštnu zhodu okolností, ktorá viedla k úplnej zmene jeho smerovania alebo silný pocit, ktorým bol varovaný, aby sa vyhol 8

Jenny Cockell.indb 8

1.7.2008 22:17:59


Ú VOD

určitému spôsobu konania, ktorý sa neskôr ukázal, že by mu bol na škodu. Väčšina týchto prípadov sa skôr pripisuje intuícii akoby sa mala označiť za „paranormálnu“. Ešte viacej ľudí by možno rado pripustilo, že má občasné náhľady do budúcnosti. V starovekých civilizáciách boli takéto vízie brané veľmi vážne; moderná západná kultúra, zdá sa, inklinuje k ich ignorovaniu alebo nesprávnemu vysvetľovaniu. Ale niektorí z nás nie sú schopní ignorovať to, čo vidia a zo skúsenosti vedia, že aj náhľady do zajtrajška sú možné. Dnes sa zvyšuje počet ľudí, ktorí chcú opísať svoje náhľady do sféry za smrťou, ktoré sú známe ako zážitky po klinickej smrti. Ich opisy sú prekvapujúco navzájom podobné a poskytujú živé usmernenie k podstate bytia. Ak akceptujeme takéto spomienky z obdobia medzi životmi, možno by sme sa mohli pokúsiť porozumieť hnacím silám, ktoré nás vedú k návratu do fyzického života. Pre takých, ako som ja, ktorí prijímajú reinkarnáciu ako samozrejmosť, je budúcnosť dôležitá nielen kvôli našim deťom či vnúčatám, ale aj pre každého jednotlivca, pre nás samých v našich budúcich životoch. Ak sa vraciame, do akého sveta to bude? Každý si je dnes vedomý poškodzovania životného prostredia, ktoré ľudstvo spôsobuje svojmu jedinému domovu, ale ako môžeme vedieť, aké formy znečistenia bude najľahšie ovládnuť alebo vyriešiť a s ktorými formami dlhotrvajúcich škôd možno budeme musieť zápasiť? Jediný spôsob, ako zistiť niečo viac o svete, v ktorom žijeme a našom mieste v ňom, o prítomnosti a budúcnosti, je klásť si otázky. To je logické a dokonca aj keď nás otázky niekedy poburujú, môžu byť užitočné a postupne môžeme robiť malé kroky a nachádzať niektoré z odpovedí. Táto kniha je pokusom pýtať sa a odpovedať na niekoľko otázok týkajúcich sa našej vzdialenej budúcnosti.

9

Jenny Cockell.indb 9

1.7.2008 22:17:59


K APITOLA 1

Stavebné kamene



Cesta do minulosti a budúcnosti

D

uševné udalosti som vždy považovala za samozrejmú súčasť svojho života, preto som vždy vnútorne protestovala, keď ma ľudia považovali za zvláštnu alebo odlišnú. Ja sa, samozrejme, necítim ako odlišná; robím chyby, trápim sa a zabúdam robiť veci práve tak, ako každý iný a musím sa ospravedlňovať, keď spravím niečo zle. No pamätám sa, že občas bývalo mimoriadne ťažké uviesť do súladu moje vnútorné prežívanie s názormi ľudí v mojom okolí, zvlášť keď som bola ešte veľmi malé dieťa. Narodila som sa v Barnet, Hertfordshire, 10 júla 1953. O rok neskôr sa naša rodina presťahovala do neďalekej novej obytnej časti na okraji St. Albans. Môj otec bol prosperujúci konštruktér elektroniky, matka žena v domácnosti a mala som dvoch bratov. Boli sme radi nášmu napoly vidieckemu bývaniu – na pozemku obklopenom malebnou krajinou a lesom, v ktorom som sa rada prechádzala. Rada som z okna pozorovala posledné parné vlaky a vzdialené svetlá vagónov osvetľujúce tmavý horizont počas zimných nocí. Moja radosť z prírody a parných vlakov bola podfarbená ich ozvenami z predchádzajúceho života. Od najranejšieho detstva som mávala spomienky, o ktorých viem, že boli z mojich predchádzajúcich životov. Najintenzívnejší bol život Mary Suttonovej, o ktorom som napísala v knihe „Deti včerajška“ a ktorý ma prenasledoval veľa rokov. Ale vo viacerých detailoch som si dokázala spomenúť na minimálne dva ďalšie predchádzajúce životy a mala som občasné spomienky na niekoľko ďalších. Často som mala aj sny o blízkej budúcnosti, ktoré sa vždy naplnili. 10

Jenny Cockell.indb 10

1.7.2008 22:17:59


S T AV E B N É K A M E N E

Prvýkrát som mala dojem, že moje vnímanie skutočnosti sa odlišovalo od vnímania iných ľudí, keď som začala chodiť do nedeľnej školy. Mala som skoro 4 roky, ešte som nechodila do dennej školy a nerozumela skutočnému životu mimo nášho domu. Zdalo sa mi zvláštne sedieť na podlahe, v dave detí v starej chatrči páchnucej zatuchlinou, v ktorej chýbalo poriadne kúrenie. Tu som cez deň radšej snívala, uzavretá do seba, akoby som mala dávať pozor, čo sa dialo okolo. Jedného dňa som však pozorne nastražila uši, keď nám niekto začal rozprávať o smrti a o tom, čo bude po nej. Slečna Barrandová, zdravotná sestra, ktorá viedla nedeľnú školu, nám predstavila pevne stavaného muža v obleku, ktorý nám začal rozprávať o nebi. Súhlasila som s mnohými vecami, ktoré hovoril a obzvlášť ma zaujalo, že sa vôbec nezmienil o minulých životoch. Predpokladala som, že každý má také spomienky ako ja a začala som sa čudovať, prečo druhí ľudia o nich nerozprávajú. Počúvajúc tohto muža nevedela som pochopiť, ako môže rozprávať o veciach ako smrť a nebo bez toho, aby sa zmienil o ďalších životoch, či už minulých alebo budúcich. Znamenalo to akýsi bod zlomu v mojom živote a keď som prišla domov, spýtala som sa na to matky. Hoci v tom čase neverila v život po smrti, bolo od nej pekné, že mi vysvetlila, že reinkarnácia je vecou viery a nie potvrdeným faktom. Krátko potom som zistila, že iní ľudia, obzvlášť deti, toto spochybňovali alebo minimálne boli v pomykove, keď som rozprávala o minulých životoch alebo so samozrejmosťou o mojich snových náhľadoch do budúcnosti. Naučila som sa vyberať si, komu mám rozprávať o takýchto zážitkoch a začala som si niektoré veci nechávať pre seba. Ako malé dieťa som každý deň dokázala tráviť nejaký čas v meditatívnom stave, uzavretá do seba. Väčšina detí, samozrejme, sníva za bieleho dňa, ale u mňa to bola veľmi významná, stála časť môjho života. Bola to moja vstupná brána k duchovnému a psychickému uvedomovaniu si, vďaka ktorému som to naďalej považovala za úplne normálnu a každodennú záležitosť. Slúžilo mi to aj ako spôsob úniku od domáceho stresu, pretože náš život bol často znepríjemňovaný otcovou zlou náladou. Môj otec bol mohutný, impozantný chlap. Väčšinou býval veľmi tichý, no keď pre zmenu cítil potrebu komunikovať, mal zvláštny talent vysvetľovať zložité myšlienky niekoľkými výstižnými slovami. Mal veľmi vysoké ciele, ale niekedy sa vedel zlostiť a byť mrzutý veľmi dlho... Naučili sme sa mu v takýchto chvíľach vyhýbať, kedykoľvek to len bolo možné, pretože jeho hnev nám naháňal strach. 11

Jenny Cockell.indb 11

1.7.2008 22:17:59


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

Na svoje rané detstvo si spomínam celkom dobre. Viem si vybaviť, ako som sedela v kočíku, aj svoje prvé rozhovory s dospelými ešte v predškolskom veku. V mojich neskorších detských rokoch, obzvlášť medzi ôsmym a trinástym, som však bola dosť utláčaná autoritami. Moja matka a žijúci brat si nevedia tieto roky vybaviť dosť jasne. Pamätám sa, ako môj starší brat Michael dostal niekoľko krutých bitiek. Aj mladší brat Alan bol bitý, hoci menej často. Selektívna pamäť je silnou ochranou našej psychiky, no dobre viem, že som občas bývala vystrašená. Raz, keď som mala asi sedem rokov, som v čase po večierke išla dolu schodmi niečo povedať mame. Otec na mňa zakričal, aby som nestála príliš blízko naftových kachieľ, že sa môžem popáliť, na čo som vyskočila tak, že som sa skutočne škaredo popálila na zápästí. Tak som sa bála trestu, že som ani neplakala. Keď som už bola v posteli, bolesť bola taká veľká, že som nemohla spať, ale strach ma nútil potláčať slzy, tak som si radšej zaborila tvár do vankúša, aby ma nikto nepočul plakať. Horúci kov kachieľ vytlačil na mojom ľavom zápästí znak malého štvorlístka a jazva mi zostala ešte veľa rokov. Keď Michael začal chodiť do školy, narobil učiteľke starosti, pretože v mnohom ďaleko predstihoval svojich spolužiakov. Rovnako ako niekoľko mojich príbuzných, vrátane strýka, ktorý celý jeden rok asistoval pri matematických výpočtoch pre vesmírny projekt Apollo, dosiahol na IQ testoch stupeň génia. Keď som nastúpila do školy ja, boli učitelia naopak znepokojení, pretože som pôsobila spomalene. Snením počas dňa som sa naučila unikať z neradostnej atmosféry doma a to mi, samozrejme, sťažovalo sústredenie sa na prácu v škole. Bola som tiché dieťa, ľahko ma bolo možné vyviesť z rovnováhy – a negatívny postoj k mojej prvej škole to ešte zhoršoval. Keďže som predpokladala, že väčšina učiteľov je ako môj otec, tak vždy, keď som spravila nejakú chybu, bála som sa trestu a bola som veľmi vystrašená, keď kričali na niekoho v triede. Keď som mala osem rokov, bežný IQ test ukázal, že som v skutočnosti oveľa inteligentnejšia ako nasvedčovali moje výsledky v škole. Bola som presunutá do výberovej skupiny, kde som sa snažila udržať bdelosť, aby som sa mohla na prácu sústrediť. No tak veľmi som sa obávala toho, že urobím niečo zle, že som si zvykla kontrolovať odpovede znovu a znovu, neustále ich opravujúc, čo ma pochopiteľne spomaľovalo. Hoci som bola tichšia, vždy som si pomerne ľahko našla priateľov; v škole aj v nedeľnej škole. Do mojich siedmich rokov boli ľudia, ktorých som po12

Jenny Cockell.indb 12

1.7.2008 22:18:00


S T AV E B N É K A M E N E

važovala za svojich najlepších priateľov, zvláštni: Boli to dvaja „imaginárni priatelia“, ktorí sa mi zjavovali, keď som bola v tranze. Nikto okrem mňa ich nemohol vidieť, no pre mňa boli úplne reálni. Vyzerali takmer hmotní a vedela som, že sú to ľudia, ktorí skutočne žili, hoci som ich nikdy nepovažovala za duchov – inak by som asi bola dosť vystrašená. Boli mi priateľmi a cítila som, že boli aj v živote navzájom priateľmi. Jedným z nich bol mladý muž, pravdepodobne niečo po dvadsiatke. Cítila som, že bol vojakom v druhej svetovej vojne. Jeho neustále rozprávanie a žartovanie bývalo občas trochu iritujúce a radšej som sa rozprávala s jeho spoločníkom, starším a tichším pánom, ktorý sa vyznačoval veľkou trpezlivosťou. Pravidelne som s týmito dvomi viedla dlhé rozhovory. Komunikovali sme mentálne, myšlienkami a hoci si ich obsah už presne nepamätám, boli pre mňa veľmi dôležité a pomáhali mi. Nehovorili sme o každodenných veciach, skôr o pocitoch a záležitostiach duchovnejšej povahy. Starší muž mi vedel poradiť, aká mám byť a ako nedovoliť iným zmeniť moje vnútro. Snažil sa podporovať moje sebavedomie rozprávaním o vlastnej skúsenosti. Bola som veľmi znepokojená, keď mi moji priatelia jedného dňa oznámili, že sa už nebudú môcť vrátiť. Bolo to na ihrisku základnej školy a všetci traja sme sedeli na múriku obklopujúcom malý zelený záhon. Keď som sa spýtala, prečo odchádzajú, povedali niečo v tom zmysle, že nastal čas ich odchodu a pre mňa čas viac dospieť, čomu som v skutočnosti nerozumela. Neodišli okamžite; sedeli na múriku ešte aj keď učiteľka zapískala na píšťalke. Keď sme sa zoradili na odchod do triedy a obzrela som sa, boli stále tam. Keď som ich videla naposledy, sedeli na múriku, kývali mi a usmievali sa. Veľmi mi chýbali. Bolo to prvýkrát, čo som zažila nejaký druh straty a bola som zarmútená. Viackrát som sa ich snažila zavolať naspäť, ale neúspešne. Medzitým som postupne dospievala - menej času som trávievala v stave tranzu a viac som sa sústreďovala na svet, ktorý môžeme vidieť všetci.



Keď som mala deväť rokov a začala som chodiť do nedeľnej školy, každý štvrtok večer som navštevovala aj triedu štúdia Biblie, hlavne preto, že tam chodili aj môj starší brat a kamarát. Veľmi skoro som pocítila rozčarovanie z obmedzeného pohľadu konvenčného náboženstva, ako sme sa ho učili. Mala som svoje jasné predstavy a cítila som nemožnosť kompromisu. Neskôr som sa zaoberala aj inými náboženstvami a potešilo ma, keď sa školská osnova 13

Jenny Cockell.indb 13

1.7.2008 22:18:00


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

zmenila a zhŕňala aj iné porovnateľné filozofické smery. Hoci vo východných vierach som našla viacej vecí, ktoré zodpovedali mojim predstavám, stále som považovala učenia náboženstiev za obmedzené. Snažila som sa s tým zladiť, no nedokázala som vidieť Boha ako izolovanú a na všetko dohliadajúcu entitu; moja predstava „Boha“ zodpovedala skôr energii, ktorá je vo všetkom živom a ktorej súčasťou sme aj my. Detské hry som nemala veľmi rada. No čo ma skutočne tešilo, bolo upratovanie a čistenie! Moje hračky boli vždy vzorne poukladané v škatuliach, ktoré som pooznačovala hneď ako som sa naučila písať a šaty som mala vždy starostlivo poskladané a poodkladané. Pravda, do určitej miery to bolo aj kvôli tomu, aby sa dalo ľahšie odsťahovať, keby sa rodičia rozhodli rozísť – táto udalosť, ktorú som očakávala, nastala, keď som mala desať rokov. Mala som však radosť aj z upratovania ako takého a zo starostlivosti o moju časť domu. Rada som sa starala aj o bratov a v prípade potreby aj o domov malých, nechcených zvierat. Moja zbierka začala niekoľkými pakobylkami, ktoré mi dal Michaelov priateľ; neskôr sa rozrástla aj o niekoľko slepúchov, o celú kopu myší, nejaké hady a nezvyčajné malé cicavce. Jedno leto som chodievala vypomáhať do malej ZOO vedľa Rímskej štvrte St. Albans - Verulamiumove ruiny. ZOO poskytovala prístrešie zvieratám, o ktoré sa staral prírodovedec Graham Dangerfield vrátane Goldieho - zlatého orla, ktorý bol známy tým, že z času na čas uletel. Doma sa nič nezlepšilo. Napriek nášmu opatrnému správaniu sa boli sme s bratmi neustále napádaní otcovým hnevom. Od mojich deviatich rokov sa datuje jeho spôsob disciplíny, ktorý bol nespravodlivý, brutálny a nemorálny. Aj ten najmenší priestupok sa riešil tak, že sme sa museli postaviť do radu a jeden po druhom mu odpovedať napriek tomu, že sme od strachu neboli vôbec schopní hovoriť. Otec potom mohol rozhodnúť, kto bol vinný a zvoleného vinníka potrestať. Jednou z mojich najhorších chvíľ bola tá, keď som zjedla päť penových cukríkov z otvoreného vrecúška v komore a otec rozhodol, že vinný je Michael. Pamätám sa na tú bitku obzvlášť jasne, akoby som bola bitá ja, a cítila som sa veľmi previnilo. Potom som sa išla priznať Michaelovi a pokúsila som sa mu ospravedlniť, zatiaľ čo on sa v slzách od bolesti zvíjal na posteli. Dovtedy sme si boli veľmi blízki, no táto udalosť spôsobila v našom vzťahu na dlhý čas vážne napätie. Niektorí ľudia by sa mohli čudovať, prečo nás matka nezobrala preč už oveľa skôr, ale v tom čase bol život pre rozvedeného rodiča veľmi ťažký. Ak 14

Jenny Cockell.indb 14

1.7.2008 22:18:00


S T AV E B N É K A M E N E

by sa totiž pokúsila odísť a potom mala problémy nás uživiť, bola tu hrozba radikálneho zásahu zvonku; mohli by nás zobrať do sociálnej starostlivosti a tejto vyhliadke mama nedokázala čeliť. Zopár ľudí mimo rodiny dokázalo vnímať môj strach – cítili vo mne potenciálnu obeť a tak som sa v škole stala terčom zastrašovania a zneužívania. No ako desaťročná som sa začala učiť, ako sa tomu brániť. Hoci doma som s tým nemohla urobiť nič, nikomu inému som viac nedovolila, aby ma zastrašoval. Toto spôsobilo, že som sa navonok javila chladná, odmeraná a opatrná. Snažila som sa ochraňovať aj bratov. Zúčastnila som sa niekoľkých predstieraných bitiek s chlapcami spomedzi mojich priateľov a raz jeden z nich nepredvídane skončil s krvácajúcim nosom. Výsledkom bolo, že som dosiahla povesť „tvrďasa“ a bola schopná ochraňovať bratov už len svojou prítomnosťou. Ako som sa začala „preberať“, moja práca v škole sa zlepšila natoľko, že ma prijali na gymnázium, hoci moje výkony stále ešte nezodpovedali mojim potenciálnym schopnostiam. Zmenilo sa to až keď sa moji rodičia konečne rozišli; mala som vtedy trinásť rokov. Bola to obrovská úľava. No napriek tomu – ako sme sa s matkou a bratmi presťahovali, upadla som do hlbokej depresie. Trvalo to nekonečné mesiace, keď bolo pre mňa ťažké sústrediť sa, a tieto stavy sa striedali so záchvatmi obrovského, vášnivého nadšenia – zvyčajne pre vlastný nápad tvorivého alebo umeleckého charakteru. Nejaký čas sme bývali u priateľov mojej matky a po dvoch rokoch sme konečne mohli bývať vo vlastnom dome. Od mojich pätnástich rokov sa môj ďalší život úplne odlišoval od raného detstva. Hoci moja matka vyučovala aj študovala zároveň, atmosféra bola uvoľnená. Náš dom bol často plný hostí a aj čas na rozhovory sa akosi vždy našiel. Neznášala som strednú školu; bolo pre mňa ťažké nájsť si tam priateľov a cítila som sa nešťastná a osamelá. Napriek tomu som začala naplno žiť spoločenským životom. Vstúpila som do spolkov mladých ľudí a folklórnej tanečnej skupiny. Tešila som sa, keď som mohla robiť niečo vonku: byť v prírode a hýbať sa, od dobročinných ciest až po kanoistiku, chodila som na „stanovačky“ a rôzne výlety vždy, keď sa len trochu dalo. V šestnástich som kvôli vyššej odbornosti začala študovať na univerzite pre ďalšie vzdelávanie, kde som strávila dva veľmi šťastné roky. Prostredie bolo oveľa priaznivejšie a uvoľnenejšie a ľahšie som si dokázala nájsť priateľov. Dokonca som bola schopná aj lepšie vychádzať so svojím otcom. V nedeľu som zvykla chodievať do jazzového klubu, kde otec hrával, a medzi vystúpeniami sme sa mohli porozprávať. Postupne som mu začala rozumieť: jeho vlastnému 15

Jenny Cockell.indb 15

1.7.2008 22:18:00


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

smutnému detstvu a vnútornej bolesti, ktorá sa tým jeho hnevom dostávala navonok, a bola som schopná odpustiť mu.



Začínala som sa otvárať na všetky strany a bolo to v čase, keď začal narastať aj môj záujem o rôzne duševné javy. Oveľa ľahšie som dokázala rozprávať priateľom o spomienkach na minulé životy a odhadnúť ich postoje k rozmanitej škále paranormálnych zážitkov. Nepáčila sa mi predstava odlišovať sa od druhých, a sčasti aj preto som sa v diskusiách snažila objasňovať paranormálne javy ako niečo prirodzené. Neverím, že ľudia duchovne založení sú iní ako ostatní; každý má iné schopnosti a toto je zrejme jedna z nich. Moje duševné zážitky sa objavovali častejšie; v tomto priaznivom prostredí boli oveľa bežnejšie ako v stresujúcich časoch dospievania. Spomienky na minulé životy, zvlášť ten s Mary Suttonovou, sa vracali pravidelne, popri nich aj náhľady do budúcnosti. Uvedomila som si, že mnohé z mojich zábleskov zlej predtuchy sa ukázali ako opodstatnené a začala som si všímať moje vízie vzdialenejšej budúcnosti. Jedna z nich ma skutočne znepokojila. Bol to obraz úplne živého, úplného a detailného sna, v ktorom som sa videla asi ako 35-ročná v životnej kríze spôsobenej finančnou pohromou a rodinným trápením. V jednej veľmi jasnej scéne som videla, že budem mať dve plavovlasé deti - napriek tomu, že ja mám tmavé vlasy - a bola som si istá, že jedno z nich je dievča. Videla som ustarostený výraz na svojej tvári, keď sme všetci pricestovali niekam autom. Súčasne som vedela, že po tejto zlej životnej etape sa stane niečo, čo zmení môj život, po čom už viac nebudem mať vážnejšie starosti. Uvedomila som si aj pribúdanie menších javov, často vo forme telepatie. Raz som sa napríklad vrátila domov a našla mamu, ako niečo hľadá v šuplíkoch a skriniach. Pridala som sa k nej, pomáhala hľadať a napokon som našla krajčírsky meter, ktorý som jej podala. Až potom sme si obe uvedomili, že mi vlastne nepovedala ani slovo o tom, čo hľadá. Pravdepodobne pomáhalo aj to, že mama žila vždy vo veľkom súlade so svojimi deťmi. Keď mal raz Michael nehodu na bicykli, našiel ju po návrate domov ustarostenú, chcela vedieť, čo sa stalo. Stalo sa mi raz, keď ma viezli domov a na aute sa pokazil remeň ventilátora, že som si pomyslela: „Som v poriadku, mami, len prídem trochu neskôr. “Keď som prišla domov, mama ešte nespala, ale neznepokojovala sa. Povedala: „Vedela som, že si v poriadku – povedala si mi to“. 16

Jenny Cockell.indb 16

1.7.2008 22:18:00


S T AV E B N É K A M E N E

Najviac prípadov telepatie sa objavilo spontánne; no keď som mala asi sedemnásť rokov, začala som viac vedome experimentovať posielaním mentálnych odkazov. Zistila som napríklad, že pes bude robiť to, čo si želáte: „poď sem, potom choď a škrabkaj na dvere“ a podobne, zatiaľ čo mačka sa pustila do činnosti, potom prestala, pozrela mi do očí a odmietla pokračovať! Zistila som aj to, že keď som mala silné spojenie s nejakými osobami, mohla som ich primäť urobiť krátky sled činností, hoci mi trvalo dlho vysvetliť im to. Začala som skúšaním jednotlivých mentálnych príkazov, ako chcením, aby sa niekto poškriabal za uchom. Keď to urobili, povedala som si, že to mohla byť iba nič nedokazujúca zhoda okolností, a tak som sa na vybranej osobe ďalej pokúsila o presnú a komplexnú postupnosť činností. Pokus bol vysoko úspešný v tom, že osoba sa podľa toho správala a vykonala presne tú postupnosť úkonov, na ktorú som sa koncentrovala, no okamžite som si uvedomila, že moje počínanie bolo veľmi nesprávne. Po presnom vykonaní mentálnej sugescie vyzerala moja nevedomá obeť veľmi zmätená a rozrušená. Potom som sa kvôli tomu cítila celé roky vinná a ako som neskôr na ospravedlnenie napísala: Už nikdy som sa o nič podobné viac nepokúsila. Z týchto experimentov som vyvodila niekoľko záverov. Zdá sa, že zvieratá sú vnímavé na telepatiu: pes môže rozumieť a urobí to, o čo ho jednoducho požiadate, aby sa vám zavďačil, zatiaľ čo mačky tiež môžu rozumieť, ale nemajú takú potrebu sa zavďačiť. Ľudia si však obyčajne nie sú vedomí myšlienkových pokynov či požiadaviek a môžu byť enormne rozrušení, keď zistia, že konajú niečo zvláštne bez toho, aby poznali dôvod. Vyzerá to tak, že aj zvieratá môžu s nami komunikovať, ak sme tomu prístupní. Keď som mala šestnásť, dostala som od kamaráta užovku, svojho prvého hada. Bol veľmi nervózny z ľudí a známy tým, že mohol pohrýzť. Hoci z cudzích ľudí zostal nervózny aj naďalej, postupne sme si vybudovali vzťah dôvery a už nikoho nepohrýzol. Jednu sobotu ráno som mala zlé tušenie, že som sa hneď nespojila so svojím domácim zvieratkom. Bola som celkom svieža a predstava bola veľmi silná a živá. Videla som kamarátku mojej matky a jej deti a cítila som sa, akoby som bola mŕtva a pod vodou – zvláštne, že tento pocit nebol desivý, ale úplne pokojný a milujúci. Bolo to záhadné, pretože som vedela, že som sa nechystala zomrieť. V to popoludnie nás nečakane navštívila mamina kamarátka a ja som predstavila jej deti hadovi. Keď som ho dala naspäť do jeho príbytku, ako bez ži17

Jenny Cockell.indb 17

1.7.2008 22:18:00


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

vota sa skĺzol do vodnej plytčiny a ja som si uvedomila, že v mojich rukách v tichosti zomrel. Som presvedčená, že had vedel o tom, že zomrie a chcel, aby som vedela, že to nie je dôvod na smútok. Úmrtie hada vo mne vyvolalo duševné rozpoloženie nesmierne povznášajúceho zážitku, ktorý som s ním zdieľala vo vízii a nemala som žiadnu potrebu trúchliť. Po tejto skúsenosti sa mi niekedy stávalo, že som dopredu vedela, keď mal niekto zomrieť. Toto poznanie nemalo žiadnu zákonitosť a neobjavilo sa pri každom človeku, ale keď som niekedy mala predtuchu smrti, tak sa vždy naplnila. Nikdy som však o nich nikomu nepovedala. Po dokončení vyššieho stupňa vzdelania som strávila tri roky praxou v Londýne učením sa za pedikérku. V tom období som stratila kontakt s niektorými dobrými priateľmi, ktorí pokračovali v štúdiu na rôznych vysokých školách. – Ja som pre nedostatok sebadôvery vôbec neuvažovala o štúdiu na vysokej škole a ani som sa neusilovala o ambicióznejšiu kariéru; vybrala som si kurz, ktorý zodpovedal mojim schopnostiam a táto kvalifikácia mi zabezpečovala istejšie povolanie. Každodenné dochádzanie vlakom do Londýna v čase náročného štúdia si vybralo svoju daň. Hoci som veľmi dobre zvládala skúšky, bola som mimoriadne unavená a samotárska a nejaký čas aj dosť vážne deprimovaná. Koncom druhého roku na univerzite, keď som mala 19 rokov, som vstúpila do pomerne krátkeho, ale neuváženého vzťahu, ktorý nebezpečne pripomínal moje skoršie skúsenosti ako obete manipulácie a zastrašovania. Hoci vzťah trval len trochu dlhšie ako rok, spôsobil oživenie a posilnenie strachu, ktorý pretrvával z čias môjho detstva ako aj posledných spomienok na minulý život. O niekoľko rokov neskôr, keď som už bola vydatá, som sa dozvedela, že tento muž sa prisťahoval do našej štvrte. Keď jedného dňa muž podobného výzoru a stavby tela zaparkoval blízko nášho domu, nesprávne som sa domnievala, že ma vysliedil a bola som z toho od strachu celá preč. Zhodou okolností sme v tom čase mali veľkého psa, nemeckého ovčiaka, čo sa teraz veľmi dobre hodilo, upokojovalo ma to. Trochu neskôr som sa začala venovať bojovému umeniu Aikido, ktoré mi, ako som dúfala, pomôže znovu nájsť vnútornú sebadôveru. Veľmi mi prospievalo a venovala som sa mu 7 rokov, až kým moja dcéra nemala 4 roky. Keď bol môj katastrofálny, nešťastný vzťah v najhoršom, bola som občas vyrušovaná istým duševným obrazom, ktorý sa v mojom živote pravidelne objavoval v časoch enormného psychického tlaku. Videla som svoju vlastnú tvár, no nie vo veku 21 rokov, ale ako starú, s bielymi vlasmi, pozerajúcu sa 18

Jenny Cockell.indb 18

1.7.2008 22:18:01


S T AV E B N É K A M E N E

na mňa späť v čase. Najprv som videla jej odraz v zrkadle a potom navrstvenú na iných tvárach, dokonca na plagátoch. Teraz už viem, že tento obraz mi bol poslaný ako láskavá útecha – akoby sa mi moje budúce ja pokúšalo poslať povzbudenie. V tom čase ma však ten obraz skôr obťažoval. Potrebovala som nájsť niekoho, s kým by som sa mohla o tom porozprávať. Zdalo sa však , že s podobnými vnútornými zážitkami je iba veľmi málo ľudí, na ktorých sa môžem obrátiť. Moja mama potom našla nejakú jasnovidku, ktorú jej veľmi odporúčal jej priateľ a tak som ju išla navštíviť. Volala sa Mary. Bola to jemná a veľmi prirodzená pani, nežijúca so svojím manželom a bola matkou dospievajúceho syna. Jednou z prvých vecí, ktoré urobila bolo, že mi dala podržať svoj prsteň. Okamžite som začala vidieť veľmi jasné mentálne obrazy. Videla som Mary kráčajúcu so psom popri rieke a povedala som jej, že pes je čierny a má dlhšiu, zvlnenú srsť. Videla som holandský dom, o ktorom som vedela, že v ňom bývajú jej priatelia; stál pri niečom, čo vyzeralo ako rieka a potom som videla jej bývalého manžela stojaceho bokom od skupinky rozprávajúcich sa ľudí ako hĺbal a želal si byť sám. Mary sa ma spýtala, či bol prsteň teplý; hoci som si to dovtedy nevšimla, zrazu mi pripadal dosť horúci. Požiadala ma, aby som držala prsteň, pretože vycítila, že mám senzitívne schopnosti a pociťovanie prsteňa ako teplého bolo zvyčajne ich prvým príznakom. A navyše moja schopnosť tak ľahko „vidieť“ bola akoby bonusom. Potom mi ukázala fotografiu psa, takého ako som videla v obraze a povedala mi o svojich holandských priateľoch, ktorí žijú pri prieplave. Povedala, že som všetko presne popísala a vysvetlila mi, že schopnosť vidieť obrazy prostredníctvom držaného predmetu sa volá psychometria. Mary ďalej pokračovala v mojom „vyšetrovaní“ a rozprávali sme sa o vízii, ktorá mi pôsobila toľko starostí. Akou obrovskou úľavou bol pocit, že môžem voľne a bez rozpakov hovoriť o svojich vnútorných prežívaniach! Bolo pre mňa veľkým povzbudením konečne stretnúť niekoho, kto mal podobné vnútorné zážitky ako ja. Čo sa týka psychometrie, nikdy sa mi nestalo, že by som cielene, účelovo z niekoho vyťahovala podvedomé informácie – vždy to bola len zábava! Po tejto skúsenosti som mohla psychometriu praktizovať vždy, kedykoľvek sa vyskytla príležitosť. Psychometria je spôsob naladenia sa na objekt, ktorý vlastnila alebo držala istá (zvyčajne jedna) osoba, a tým získať prístup k jej pocitom, vnemom a obrazom, ktoré sú nejakým spôsobom zaznamenané v predmete. Nie je to také nereálne, ako sa to môže zdať. Stále viac sa všeobecne uznáva, že ľudské 19

Jenny Cockell.indb 19

1.7.2008 22:18:01


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

tvory sú elektromagnetickými systémami, že môžeme ovplyvňovať fungovanie elektrických a elektronických predmetov, ako sú napríklad voltmetre. Nie je také zložité si predstaviť, že aj my môžeme nechávať v predmetoch nejaký druh elektromagnetického odtlačku, možno podobne ako zvuk a obraz zaznamenaný elektromagneticky na video- alebo audiokazete. Rada si z času na čas pre potešenie skúšam psychometriu; je to dosť podobné pozeraniu časti filmu alebo počúvaniu krátkeho úseku hudby. Nejaký čas som ju dosť často robila pre priateľov. Výsledky sa trochu rôznia, ale niekedy vidím veľmi presné obrazy z minulosti, súčasnosti a zriedkavejšie aj z budúcnosti. Zistila som, že je to účinnejšie, keď majiteľ predmetu je silnou osobnosťou alebo keď bol predmet používaný na špecifický účel. Predmet jemne držím v rukách, uvoľním sa a niekoľko minút sa sústreďujem. Chvíľu trvá, kým vznikne stav mierneho tranzu a navodí pocit vzruchu vyžarujúci z predmetu. Zvyčajne sa pritom niečo stane, hoci len malá zmena v mojej nálade súvisiaca oveľa viac s pocitmi majiteľa predmetu ako s mojimi vlastnými. Niekedy vidím momentky obrazov. Ako väčšina psychických vízií aj tieto sú zvyčajne vo forme myšlienkových obrazov, trochu ako spomienky, ale vo vyššej kvalite. Môžem takto ľahko vnímať aj zvuky alebo vône. V jednom prípade som cítila kreozot a majiteľka prsteňa, ktorý som držala, sa smiala a povedala, že jej manžel neustále natiera ich plot kreozotom. Zvyčajne mi ľudia dajú nejaký bežný predmet, napr. prsteň alebo zväzok kľúčov. Mojimi obľúbenými sú však starožitnosti, obzvlášť zbrane alebo veci, ktoré plnili pôvodne nejaký špeciálny účel, a preto boli pravidelne a sústredene používané. Staré veci majú zvláštne vyžarovanie. Manipuláciou s nimi sa mi však znižovala citlivosť vnímania predmetu, čo ma spočiatku dosť prekvapovalo. Zistila som, že čím je predmet starší, tým dlhší bol čas poklesu vnímavosti, takže tieto vnemy mi dávajú predstavu o ich veku. Keď sú obrazy veľmi živé alebo ich prežívanie intenzívne, niekedy pociťujem chvenie. Ľudí, ktorí sa na mňa v takej chvíli pozerajú, to zvykne znepokojiť, no v skutočnosti to nie je nepríjemné.



Po skončení vysokej školy v roku 1974 som krátko pracovala blízko Croydonu v Surrey, kde som sa zoznámila so Stevem, ktorý sa stal mojím manželom. Hľadali sme nejaký dom v Northamptonshire a v roku 1976 sme sa nasťahovali do malého, ale očarujúceho domčeka. Tu som začala pracovať 20

Jenny Cockell.indb 20

1.7.2008 22:18:01


S T AV E B N É K A M E N E

pre northamptonshirský zdravotný úrad. Popri požiadavkách bežného života, manželstva a časom aj dvoch detí sa duševné zážitky naďalej často objavovali. Niektoré z týchto nahliadnutí boli dosť bežné - ako pani, ktorá jedného dňa vstúpila do môjho pedikérskeho salónu a ktorej som povedala: „V poslednom čase ste veľa plietli.“ V prvom momente vyzneli moje slová veľmi hlúpo, ona však odvetila, že strávila niekoľko týždňov pletením desiatok hračiek na dobročinný predaj. Potom pozrela na mňa a povedala: „Odkiaľ to viete?“ Nevedela som, čo mám povedať.



Na začiatku manželského života som sa z času na čas venovala psychometrii. Na párty v Buckinghame mi raz priateľka podala kľúče od auta, ktoré patrili jej blízkemu susedovi, ktorého som nepoznala. Najprv som sa cítila veľmi zvláštne, ako keby som rýchlo letela vzduchom nahor - akoby som bola vo výťahu, ale zároveň na otvorenom priestranstve, čo bolo veľmi mätúce. Zmysel som pochopila až potom, keď mi majiteľ kľúčov povedal, že ho otec zvykne brávať do teplovzdušného balóna, preto, samozrejme, ten pohyb rovno nahor. Videla som aj jeho auto so zdvihnutou kapotou, ktoré parkovalo na príjazdovej ceste k domu. Časti auta boli porozhadzované všade navôkol a on vyzeral dosť nervózne. „Nie“, povedal, „to sa nikdy nestalo, auto je v dobrom stave.“ – O nejaký čas som sa dopočula, že asi týždeň po onej párty mal nejaký väčší problém s autom a že jeho svokor mu ponúkol domácu opravu, čo bolo lepšie ako platiť drahú opravu v servise. Bol asi uprostred práce, obklopený súčiastkami z auta, keď si spomenul na to, čo som mu povedala. Ďalší pomerne typický prípad psychometrie sa stal v roku 1984 na miestnom veľtrhu parných strojov a veteránov. Medzi stánkami boli vyvesené staré meče určené na predaj. Keď som sa dotkla jedného z nich, uvidela som obraz jazdeckého dôstojníka, a tak som sa spýtala stánkového predajcu, či je to meč dôstojníka jazdectva. Povedal, že áno a usúdil, že sa vyznám v zbraniach. Musela som mu vysvetliť, že o zbraniach neviem vôbec nič, ale že ten meč má v sebe obsiahnutú svoju históriu. Pochopiteľne bol nedôverčivý, a bez záujmu mi podal vychádzkovú palicu s ukrytým kordom a požiadal ma, aby som mu o nej povedala všetko, čo viem zistiť. Opísala som mu asi 60-ročného muža s bielymi vlasmi, ktorý mal malú vkusnú briadku a skvelý zmysel pre 21

Jenny Cockell.indb 21

1.7.2008 22:18:01


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE



humor. Prekvapený predajca potvrdil, že ide o jeho známeho, ktorý predtým vychádzkovú palicu vlastnil.

Stále som mala vízie a náhľady do mojich minulých životov a budúcich udalostí. Jedna vízia budúcnosti, ktorá ma, možno prekvapujúco, trápila iba veľmi málo, sa objavila neskôr po mojej dvadsiatke. Videla som v nej svoju vlastnú smrť už ako starej ženy. Nebolo to znepokojujúce; nebolo to ako v prípade Mary, ktorá zomrela mladá, osamelá a v bolestiach alebo ako v niektorých iných životných príbehoch, ktoré sa mi vybavili, kde život končil predčasne a so zdĺhavým odchodom. Bol tam nejaký smútok z opustenia rodiny, hoci všetci už boli dospelí a mali svoje vlastné rodiny. No nebol tam žiadny pocit strachu. Telepatia bola trvalým duševným javom, ktorý sa objavoval spontánne. Raz, keď som bola s deťmi na návšteve u priateľky, zasiahla ma náhla emocionálna vlna, ktorá prišla zvonka. Vedela som, že sa udialo niečo veľmi zlé s niekým z rodiny a hneď som išla domov. Uľavilo sa mi, keď sa manžel zdravý vrátil domov. Potom som zatelefonovala matke; bola v poriadku, ale hneď mi začala rozprávať, čo sa stalo môjmu mladšiemu bratovi. Nie, nemal nehodu, ale v jeho stále komplikovanejšom manželstve nastala v ten deň kríza. Odsťahoval sa a bol emocionálne vo veľmi napätom stave, predovšetkým kvôli deťom. Vtedy som si uvedomila, že toto spojenie s Alanom vysvetľovalo mnohé moje psychické prívaly v minulosti, hoci zvyčajne menej intenzívne, ktoré som v spojitosti s ním prežívala. Potom, keď sa objavilo niečo podobné, vždy som si všimla čas na hodinách a on mi dodatočne potvrdil, že v tom čase prežíval nejakú príhodu alebo vnútorný zmätok. V roku 1986 sa môj brat Michael smrteľne zranil pri plachtení. V deň nehody nám práve Alan telefonoval ako prvý. Matka bola na dovolenke a ja som bola celý deň preč s rodinou, takže Alan mal ešte navyše starosti, ako nás vyhľadať. V čase, keď prebral telefonát (z nejakého dôvodu som sa pozrela na hodinky a on tiež) sme boli s rodinou na benzínovej stanici MI za Sheffieldom a práve som si chcela sadnúť so šálkou kávy v ruke. Zrazu sa mi zdalo, akoby sa celá miestnosť začala otáčať a ja som spadla do kresla a vyliala trochu kávy. Triasla som sa a chcelo sa mi plakať. Povedala som Stevovi, že sa stalo niečo hrozné, ale čo konkrétne, to sme zistili až po príchode domov. 22

Jenny Cockell.indb 22

1.7.2008 22:18:01


S T AV E B N É K A M E N E

Podobné prepojenie som neskôr zaznamenala so svojím synom. Jedna zo spomienok, ktorá ma prenasledovala z minulého života, bola spojená s pocitom, že musím opustiť deti, a preto som vždy nerada nechávala deti samé. Ako rástli, oslaboval sa vo mne tento pocit a keď bol syn v puberte, nebolo už pre mňa takým problémom chodievať preč na kurzy pediatrie. Syn mal svoj vlastný kľúč od hlavného vchodu. Raz, počas druhého odpoludnia, náhle som začala naňho podvedome myslieť. Okamžite som vedela, že si zabudol kľúč a uvažovala som, či pôjde dolu na farmu, na brigádu pri zbieraní vajec - veľmi páchnucu, špinavú činnosť - bez toho, aby si prezliekol šaty, ktoré nosil do školy. Obrátila som sa na paniu vedľa mňa a dosť nevhodne som povedala: „Môj syn si zabudol kľúč!“ Všimla som si aj čas, ktorý približne zodpovedal času, kedy mal prísť domov. Po niekoľkých sekundách sa obavy rozplynuli a cítila som, že všetko je v poriadku. Keď som prišla domov, vyšlo najavo, že môj syn si síce zabudol kľúč, ale namiesto toho, aby šiel do kurníka v školských šatách, zobral si bermudy a tričko, ktoré sa sušili na šnúre na bielizeň. V prípade niektorých ľudí, ktorých dobre poznám, som už schopná rozoznať ich „podpis“, takže keď vnímam pocity alebo emócie zvonka, zvyčajne, hoci nie vždy, sa dajú ľahšie interpretovať. Niekedy dokážem povedať, keď niekto číta list, ktorý som mu poslala. Moji priatelia sú zvyknutí na to, že sa ich pýtam, čo robili v určitý deň o tom a tom čase. Občas viem vycítiť, keď mi priateľ píše list alebo sa chystá zatelefonovať - to posledné je, samozrejme, bežnou skúsenosťou aj medzi ľuďmi, ktorí sa nemusia nutne považovať za duchovných. Je zvláštne, že jedna z mojich najsilnejších telepatických skúseností súvisela s ľuďmi, s ktorými nie som v žiadnom styku a ešte stále nerozumiem, prečo sa to stalo. V čase vojny o Falklandské ostrovy v roku 1982 som už asi rok cvičila Aikido a naučila som sa, že ľahká meditácia, spojená už so sústredeným stavom mysle môže tieto techniky zefektívniť. Je to rovnaký stav mysle, ktorý používam pri duchovných cvičeniach, takže to môže čiastočne vysvetľovať, čo sa mi stalo ďalej. Bolo to v okamihu prehodenia súpera pri cvičení, keď som zrazu dostala závrat a musela som si sadnúť. Cítila som, že som bola uväznená v lodi, v malom koridore, s asi štyrmi mužmi. Vyzeralo to ako vo vnútri nejakej ponorky, čo zintenzívňovalo hrozný pocit klaustrofóbie. Loď bola v plameňoch a dvere na obidvoch koncoch koridoru boli utesnené, aby sa oheň a voda nedostali dnu. Nebolo žiadnej cesty von a muži boli chytení do pasce. 23

Jenny Cockell.indb 23

1.7.2008 22:18:02


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

Asi 15 minút som zdieľala posledné chvíle života týchto ľudí, ktorých som nepoznala, a ktorí boli vydesení. Strach ma opustil, keď som cítila, že sú mŕtvi, ale môj šok ešte hodnú chvíľu pretrvával. Niektorí ľudia sa ma prišli spýtať, či som v poriadku a tak som im povedala, ako sa cítim a čo som videla. Na druhý deň sme sa dopočuli, že loď Jej Veličenstva Sheffield sa predchádzajúci večer potopila. Fakty uvádzané v správach nedokázali vyjadriť tú hrôzu, ktorej som musela byť z nejakých nevysvetliteľných príčin účastná. V roku 1979 začal Steve podnikať s prepravou tovaru a nejaký čas išlo všetko veľmi dobre. Bol opatrný a nikdy, pokiaľ sa obchod budoval, si nevzal maximálnu mzdu. Ja som po narodení nášho syna pracovala na čiastočný úväzok a naša finančná situácia bola zvládnuteľná. Prvý náznak problému prišiel okolo roku 1982; vtedy som sa pokúsila pozrieť do našej budúcnosti, pričom som pre lepšiu názornosť použila karty. Na moje zdesenie som videla, ako sa veci zhoršujú, tušila som finančnú krízu a hrozné emocionálne napätie. Nemohla som uveriť tomu, že by sme sa mohli niekedy dostať do takej zúfalej situácie. V tom čase som si to nespájala so živým snom nešťastia, ktorý ma v šestnástich rokoch tak znepokojoval. Myslela som, že metóda musí byť chybná a na nejaký čas som sa vzdala pokusov nahliadať do našej budúcnosti. Prišiel však rok 1983, kedy sa narodila aj naša dcérka, a stavebný priemysel postihol začiatok hospodárskej recesie. Jednou z prvých obetí bola preprava tovaru, predovšetkým ten typ nákladnej dopravy, v ktorom podnikal aj Steve. V nasledujúcich troch rokoch sa všetko katastrofálne zmenilo, presne ako som predpovedala. Na dôvažok, zdravotný úrad využil situáciu na to, aby mi znovu skrátil pracovný úväzok na čiastočný a hoci som sa snažila nájsť si vlastných zákazníkov, moja súkromná prax sa rozbiehala veľmi pomaly. Boli to mimoriadne znepokojujúce a ťažké časy až som z toho ochorela. Napokon sme sa museli vzdať nákladných áut s vedomím, že by trvalo veľa rokov, kým by sme sa znovu finančne vzchopili. Bolo to počas týchto rokov, keď sme jedného dňa zrazu prišli s autom na miesto môjho sna spred dvadsiatich rokov. Hoci som vedela, že to znamenalo začiatok ťažkej krízy, ktorá sa premietala do súkromia, do života rodiny a jej zdravia, bolo pre mňa istým spôsobom uľahčením vedieť, že to už nastalo. Už som vedela, že keď to prejde, hoci to bude ťažké, nakoniec sa začnú naše pomery zlepšovať. Toto zlepšenie bolo spojené s mojím objavením rodiny Mary Suttonová a vyriešením úzkosti, ktorá vo mne pretrvávala z minulého života. Po roku 24

Jenny Cockell.indb 24

1.7.2008 22:18:02


S T AV E B N É K A M E N E

1980 bolo pre mňa čoraz dôležitejšie nájsť rodinu z minulého života a vypátrať deti, za ktorých opustenie som sa cítila zodpovedná. Trvalo to skoro 10 rokov. Postupne som si začala robiť poznámky o mojich spomienkach a bola som stále viac posadnutá skúmaním; dokonca som začala písať „Deti včerajška“ ešte predtým, ako sa príbeh uzavrel. Bod obratu v mojom živote, ktorý som predvídala vo sne, nastal v súvislosti s mojím pátraním po súčasnej rodine Mary a nájdením nového pocitu vnútorného pokoja, ktorý som predtým nepoznala. Krátko nato, ako som získala dôkaz, že Mary Suttonová bola skutočnou osobou, mala som svoju prvú víziu budúceho života, ktorá je opísaná v 8. kapitole. V skutočnosti si teraz myslím, že som mala vízie zábleskov tohto života ešte predtým, ale bola som tak zanietená pátraním v minulosti, že som si ich nevšímala. Bolo to akoby som si musela najskôr vyjasniť minulosť – odpustiť si a nájsť pocit sebaprijatia, a až potom môžem obrátiť pozornosť do budúcnosti a začať objavovať svoje budúce životy.



V ranom detstve som si myslela, že každý si môže spomenúť na minulé životy, dostáva záblesky budúcnosti a prežíva pocity druhých ľudí – napríklad aj prostredníctvom telepatie. V dospelosti som sa naučila, že väčšina ľudí stratí túto schopnosť spojenia s inými. Cítim, akoby už dozrel čas začať si uvedomovať seba samých novým spôsobom, už nie ako celkom izolované indivíduá. Práve telepatia nám pripomína, že všetci sme navzájom prepojení; že sme spojení s minulosťou, ale aj budúcnosťou. Nič sa nedeje izolovane, každá udalosť je spletito pretkaná so všetkými ďalšími, ktoré sa dejú okolo nás alebo niekomu druhému. Môžeme si myslieť, že rozhodnutia, ktoré v našom živote robíme, ovplyvňujú iba nás – ale v skutočnosti všetko to, čo robíme, ovplyvňuje aj iných ľudí a aj budúce udalosti.

25

Jenny Cockell.indb 25

1.7.2008 22:18:02


K APITOLA 2

Vízie minulosti a budúcnosti

 Dozrievanie skúseností

P

o prvý raz som mala víziu ďalekej budúcnosti, 200 rokov dopredu, na začiatku 80-tych rokov. Veľmi jasne zotrvala v mojej pamäti, pretože v ten deň som videla minulosť, prítomnosť a blízku i vzdialenú budúcnosť, všetko ako časti jednej vnútornej skúsenosti. To, čo som vtedy videla, sa už z veľkej časti potvrdilo okrem ďalekej budúcnosti, ktorá ešte nenastala. Aj aspekty tejto budúcnosti sa však s plynúcim časom stávajú stále pravdepodobnejšie. Táto vnútorná skúsenosť bola zvlášť užitočná hlavne preto, že ju potvrdil aj niekto, kto si tiež živo pamätá udalosti toho dňa. Pomocou psychometrie som už takisto mala viaceré veľmi živé vízie minulosti; objavili sa spontánne na miestach s dávnou históriou. V roku 1978 sme išli so Stevom navštíviť priateľov, ktorí žili v malom domčeku pri potoku v dedine blízko Whipsnadu. Keď sme prišli, bola naša priateľka Sue v kuchyni. Bolo prítmie, začínalo sa ochladzovať a ona sa zmienila, že si zapálime oheň v kozube v obývacej izbe. Stála som pri dverách obývačky a cez pootvorené dvere som letmo pozrela na kozub. Chcela som povedať: „Ale veď oheň už horí“, keď niečo v izbe ma nástojčivo nútilo vstúpiť dnu. Uvidela som takýto obraz: oheň, udržiavaný hrubými polenami, horel dobre. V strede izby bol drevený stôl vo farmárskom štýle, presne zodpovedajúci vkusu Sue; bol prestretý pre šesť ľudí, boli na ňom taniere, ktoré vyzerali ako cínové, aj starožitné príbory, ale žiadny obrus ani 26

Jenny Cockell.indb 26

1.7.2008 22:18:02


VÍZIE MINULOSTI A BUDÚCNOSTI

obrúsky. Na stole stáli sviečky v jednoduchom, no pôvabnom svietniku. Čudovala som sa, kto budú ďalší hostia. Chcela som navrhnúť, aby sa odsunul stôl ďalej od ohňa nech tie dve sedadlá pri kozube nebudú zozadu príliš horúce, keď mi pohľad zrazu padol na okná. Na stene po mojej ľavej ruke boli dve okná a niečo na nich bolo veľmi zvláštne. Cez jedno vstupovalo dnu svetlo ako počas bežného dňa, a cez druhé, ktoré bolo ďalej od stola, svetlo ako za šera. Nič som nepovedala a vrátila som sa do kuchyne, kde sa na mňa Sue pozerala prekvapeným a zamračeným pohľadom. Otočila som sa a znovu som vošla do obývacej izby. Prestretý stôl a sviečky tam už neboli, oheň v kozube nehorel a cez obidve okná zvonka prenikalo šero. Keď som sa opäť vrátila do kuchyne, Sue sa spýtala: „Čo sa deje?“ Povedala som jej, čo som práve videla. Moja priateľka vedela, že sa mi takéto veci stávajú a chcela hlavne vedieť, či sa moje vízie týkali minulosti alebo budúcnosti. Vedela som o tom povedať iba toľko, že zrejme ide o minulosť. Sue ani nebola až taká prekvapená, tiež v tomto dome vnímala nezvyčajné javy. Niečo podobné sa mi stalo v bluejohnských baniach v Nidderdale v severnom Yorkshire, ktoré sme navštívili počas letného kempovania v roku 1981. Vstúpili sme do bane a bola som fascinovaná, keď som videla štyroch či piatich mužov na rebríkoch a lanách pracovať vo veľkej jaskyni. Pokračovali v sekaní do skaly a letmo pozerali na niekoľko prítomných turistov. Cestou von som poznamenala Stevovi, že muži, ktorí tam pracujú, používajú zastarané metódy. Pozrel sa na mňa trochu bez výrazu a ja som rukou ukázala na výstavku vonku, na ktorej boli fotografie mužov pracujúcich tradičným spôsobom. Len vtedy som si všimla pod nimi legendu, ktorá informovala, že sa v tejto bani už neťaží. Zrazu mi svitlo: bola som jediná, kto tých baníkov videl. Nikto tam nebol, len ozvena minulosti. Moja dcéra Heather zdieľa niektoré z mojich zážitkov, ako napr. ten z Warwicku. Pri svojej prvej návšteve tamojšieho hradu v roku 1978 som idúc z kaplnky do veže počula akési bzučanie, cítila som sa zvláštne a mala závraty. Pripísala som to začínajúcej migréne, ktorá ma občas trápievala. Keď som vyšla do veže, bol v nej muž v starodávnom odeve sediaci za písacím stolom a študujúci mapy. Táto návšteva hradu sa uskutočnila ešte predtým, ako jeho súčasní majitelia začali obliekať svojich zamestnancov do dobových kostýmov ako atrakciu pre návštevníkov. No onen muž vyzeral tak skutočne, že som si myslela, že ide o niekoho zámerne tak oblečeného. Po chvíli muž vstal a išiel smerom k po27

Jenny Cockell.indb 27

1.7.2008 22:18:02


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

liciam s knihami, kde zrazu zmizol. Ani to sa mi nezdalo také nezvyčajné; predpokladala som, že iba prešiel dverami povedľa políc. Hneď po opustení veže som sa opäť začala cítiť normálne - žiadne bzučanie ani závraty. Obrátila som sa na najbližšieho suseda s poznámkou o nepríjemnom zvuku, obviňujúc žiarivkové svietidlá, ale odpoveď bola: „Aký zvuk?“. Nikto iný nepočul to bzučanie a nikto okrem mňa nevidel muža v dobovom odeve. O mnoho rokov neskôr som ten hrad znovu navštívila spolu s Heather a jedným starým priateľom a dozvedela som sa, že aj iní ľudia toho človeka už videli. Bol to vždy ten istý muž. Identifi kovali ho ako Sira Fulke Grevilleho, prvého baróna vo Warwicku, ktorý bol zavraždený v roku 1628. Pri tej návšteve však aj moja dcéra cítila niečo zvláštne. Keď sme prechádzali jednou nedávno sprístupnenou miestnosťou, zrazu som cítila strach a vnútorný nepokoj. Uvedomila som si, že tieto pocity nejakým spôsobom súvisia s týmto miestom, ale nezmienila som sa o nich, pretože som nechcela znepokojovať Heather. No ona sa obrátila na mňa a vyjadrila úplne rovnaký nepokoj a strach, o ktorom tiež vedela, že majú súvis s daným miestom. Sprievodca nám povedal, že táto miestnosť bola kedysi dávno hladomorňou. Určite sme sa naladili na zúfalstvo väzňov z oných dávnych čias. Uvedené druhy zážitkov sú veľmi podobné psychometrii, len s tým rozdielom, že namiesto držania určitého predmetu je rovnaký pocit vyvolaný pobytom v priestore alebo v miestnosti, do ktorej sa nejakým spôsobom zaznamenali minulé udalosti. Pri psychometrii je moje vnímanie zvyčajne na jemnejšej úrovni. Niekedy, veľmi zriedkavo, mávam aj prežitky absolútnej reality, na ktorých sa zúčastňujú tak povediac všetky moje zmysly a ja akoby som práve prežívala skutočnosť. Jedným takým prípadom trojrozmerného vnemu reality bol zážitok, keď som v rukách držala cenný starodávny samurajský meč patriaci môjmu priateľovi, ktorý vyučoval aikido. Držiac meč v rukách, cítila som sa úplne ako pri presúvaní do minulosti. Bolo to akoby som stála bosá na piesku, ktorý som skutočne mohla cítiť medzi prstami. Mala som pocit otáčania sa a pohybovania s mečom, napokon som nasmerovala ostrie smerom dolu a preťala veľkú tekvicu. (Potom som sa dozvedela, že presekávanie tekvíc bolo tradične považované za veľké majstrovstvo samurajského šermovania, pretože tekvica má pritom tendenciu sa odkotúľať!). Uvedomila som si, že som sa naladila na prežívanie pôvodného japonského majiteľa meča pri cvičení s ním akoby som sa preniesla do jeho osoby. Postupne som prichádzala do styku aj s ďalšími spomienkami ukrytými 28

Jenny Cockell.indb 28

1.7.2008 22:18:02


VÍZIE MINULOSTI A BUDÚCNOSTI

v meči, až po dnešok, kedy som presne opísala osobnosť súčasného majiteľa meča. Príbehov, pri ktorých je možné opísať detaily tak komplexne, je málo. No ďalšie moje prežitie bolo ešte pozoruhodnejšie.



Okolo roku 1981 som sa zvykla občas zastaviť v obchode so starožitnosťami v starej budove v Moat Lane, Towcester. Nechodila som tam len kvôli možnosti výhodnej kúpy, ale pomocou psychometrie sa tiež trochu zaoberať históriou predmetov určených na predaj. Majiteľ obchodu, Peter Harris, bol priateľský muž v strednom veku, výzorom trochu pripomínajúci vianočného Santa Clausa. Všimol si ma ako manipulujem s predmetmi a spýtal sa, čo robím. Trochu v rozpakoch som mu povedala o svojich experimentoch so psychometriou. Petra to zaujalo, no bol dosť skeptický. Kládol mi veľa otázok a potom sa spýtal, či by ma mohol otestovať. Ešte stále dosť rozpačito som súhlasila. Dal mi do ruky šachovú figúrku, ktorej predchádzajúceho majiteľa poznal, ale ja nie. Nič mi o ňom nepovedal, a ja som mu dokázala povedať, že to bola žena a pomerne detailne som mu ju opísala, ako som ju „cítila“ zo šachovej figúrky. Prekvapený a fascinovaný Peter chcel vedieť viac a spýtal sa ma, či môžem na želanie vidieť minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Až dovtedy som sa o to nikdy nepokúšala a táto možnosť vzbudzovala vo mne zvedavosť, no trochu ma aj zneistila. Pri používaní psychometrie som mohla väčšinou vidieť prítomnosť, hoci keď som držala v rukách niečo veľmi staré, som dokázala vidieť aj minulosť, ako v prípade samurajského meča. Príležitostne som mala vízie budúcnosti, ale tie prichádzali náhodne a nikdy som neuvažovala o ich vedomom riadení. Dosť nesmelo som súhlasila, že sa o to pokúsim. Začali sme prítomnosťou. Peter mi dal kľúče od svojho domu a ja som bola schopná vidieť, ako dom vtedy vyzeral. Podrobne som mu ho postupne opísala, vrátane malého mačiatka, ktoré som videla vybehnúť spoza veľkého kresla. Potešil sa, že som videla mača, ktoré bolo v tom čase jeho jediným spoločníkom. Peter potvrdil môj opis domu a zvlášť ho pobavilo, keď ma požiadal, aby som našla schody a mne sa to nepodarilo. Videla som a opisovala drevom obloženú stenu; dvere ku schodom boli vlastne v tej stene, ale nezbadala som ich. Peter mi vysvetlil, že pre návštevníkov bolo často ťažké tie dvere nájsť, pretože boli akoby zamaskované v drevenom obložení a vyrobené z podob29

Jenny Cockell.indb 29

1.7.2008 22:18:02


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

ného materiálu. Moja neschopnosť „vidieť“ tie dvere zodpovedala akoby fyzickému zrakovému obmedzeniu pri pohľade na stenu teda že by som ich nevidela, ani keby som tam fyzicky naozaj bola. Potom som sa pokúsila nahliadnuť do minulosti. Peter sa zmienil, že na dome urobil množstvo zmien. Myslela som, že by som snáď mohla uvidieť minulosť predstavovaním si týchto zmien v opačnom poradí. Začala som s touto zámerne obrátenou vizualizáciou. Najprv to šlo pomaly, no keď moja myseľ cestovala späť k prvým dňom existencie domu, obrazy nabrali rýchlosť a prichádzali spontánne. Mala som zvyčajný pocit padania, ktorý sprevádzal moje vízie minulosti. Cítila som trochu závrat alebo akoby som náhle išla dolu výťahom a bola trocha dezorientovaná. V každom prípade to bol pocit, ktorému som sa pri „preciťovaní“ starnutia objektu musela naučiť dôverovať. Držanie skutočne starého predmetu, napríklad časti brnenia, niekedy spôsobilo, že pocit padania trval dlhšie. Tento zvláštny pocit sa spomalil až zastavil a ukázal sa mi obraz, skoro akoby som pozerala fi lm. Najprv som bola trochu nad výjavom a potom som pozerala na dom vediac, že som v čase pred dákymi dvesto rokmi, kedy približne bol postavený. Opísala som Petrovi, čo vidím, vrátane obyvateľa domu - starého muža, ktorý kráčal spolu so psom dolu záhradným chodníkom a doktora na koni ako cválal po ceste smerom k nim. Peter mi podal papier a načrtla som mapu zobrazujúcu dom, cestu a podrobnosti z okolia, vrátane zalesnenej oblasti a farmy s jej hospodárskymi budovami. Žiadne iné stavby tam neboli. Peter bol veľmi rád, že som mu vedela povedať približný vek domu a mohol potvrdiť, že väčšina domov v obci bola postavená neskôr ako ten jeho; jedinými staršími stavbami boli budovy farmy. No i tak bol presvedčený, že mapa je dosť nepresná, pretože cesta bola zobrazená na nesprávnom mieste. O niekoľko týždňov neskôr mi však Peter vzrušene povedal, že v miestnej knižnici pozeral akési staré mapy a zistil, že môj dobový nákres bol úplne presný. Nevedel, že jazdecká cestička za domom bola kedysi cestou, zatiaľ čo nová cesta na druhej strane v tom čase ešte neexistovala. Teraz si uvedomil, že aj táto časť mapy zodpovedala skutočnosti. Keď som sa pokúsila nazerať do budúcnosti, bola som prekvapená zistením, že mi to šlo okamžite a bolo to ešte ľahšie. Dostala som nápad a jednoducho som si predstavovala, ako Petrova mačka rastie. Keď som sa naladila na pohyb, mala som pocit unášania smerom dopredu, akoby som sa nesúvisle vznášala, 30

Jenny Cockell.indb 30

1.7.2008 22:18:03


VÍZIE MINULOSTI A BUDÚCNOSTI

čo bolo menej znepokojujúce ako pocit padania pri cestovaní v čase späť. Na ceste rokmi, ktorá bola opäť zo začiatku pomalá, videla som Petra trpiaceho vážnou chorobou, potom jeho uzdravovanie a návrat do práce. Za normálnych okolností by som nepovažovala za správne povedať niekomu takú predpoveď, ktorá ho môže znepokojiť, ale kým som prijímala vnemy, Peter stál predo mnou a očakával, že mu niečo poviem. Vlastne som ani nemala dostatok času porozmýšľať nad tým, čo a ako povedať; bola som akosi zaskočená a tak som jednoducho povedala, čo som videla. Najdôležitejšie bolo, že som videla zlepšovanie jeho stavu, takže som vedela, že aj keď tá choroba skutočne príde, Peter sa môže spoľahnúť, že sa uzdraví. Nemohla som si byť istá, kedy sa choroba objaví, ale určite som vedela, že aj po nej bude viesť svoj obchod naďalej v rovnakých priestoroch ako dovtedy. Pri pohľade späť viem, že som zrejme v tomto prípade konala správne, keď som mu túto nepriaznivú predpoveď povedala. Totiž asi o rok nato mal vážny srdcový infarkt, bol hospitalizovaný a na nejaký čas vyradený z práce. Pani, ktorá s ním pracovala v obchode, mala veľké obavy a uvažovala, či mu zdravotný stav umožní vrátiť sa k práci. Na základe svojej vízie som ju však mohla uistiť, že Peter sa dobre zotaví a bude znovu pracovať. Aj sa tak skutočne stalo, hoci svoj obchod v roku 1986 napokon zatvorili. Po mojej skúsenosti s opisom Petrovej budúcnosti a histórie okolo jeho domu som začala hoci len vo svojom vlastnom živote vidieť vzdialenejšiu budúcnosť. Videla som prázdny dom a vedela, že aj veľa ďalších domov zostane prázdnych a nepredaných. Hoci v roku 1980 táto oblasť rástla takou rýchlosťou, že v najbližších 10-tich, 15-tich rokoch hrozilo zdvojnásobenie populácie, videla som, že napokon sa predaj domov rapídne zníži a poklesne aj stav miestnej populácie. Vízia budúcnosti pokračovala ďalej. Bolo to podobné pozeraniu videa pri zrýchlenom pretáčaní dopredu. Pokračovala som v opisovaní toho, čo som videla, ako sa to len dalo, pretože väčšinou to boli iba krátke nahliadnutia. Nakoniec sa rýchlo mihajúce obrázky samé zastavili. Vedela som, že sme boli v čase asi o 200 rokov neskôr. Bol to pozoruhodný zážitok. Kým som sledovala nový výjav, nielen že som mohla vidieť okolitú krajinu, ale všetko som vnímala tak, akoby som tam skutočne bola. Bola som si vedomá svojho fyzického tela stojaceho v Petrovom obchode, no súčasne som cítila slnečné teplo a taký čistý vzduch, že bola radosť ho vdychovať. Cítila som, že sa pozerám na rovnakú oblasť ako predtým; ale hoci som sa pozerala smerom od obce, nezdalo sa mi, že by som 31

Jenny Cockell.indb 31

1.7.2008 22:18:03


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

bola videla to, čo tam v skutočnosti je. Stála som pri ceste a nevidela žiadnych ľudí ani zvieratá. Akosi som vedela, že tam bolo menej ľudí, dokonca oveľa menej. A hoci som mala všetky zmysly, nepočula som žiadnych vtákov, čo ma skutočne znepokojovalo. Polia boli krásne kultivované, dokonale strojovo, až po okraj cesty; nezrelé plodiny rastúce na nich poukazovali na obdobie neskorej jari, čo potvrdzovalo aj nezvyčajne mierne počasie. Slnečné svetlo bolo veľmi jasné a bola dobrá viditeľnosť. Takýto veľmi čistý, priehľadný vzduch som zažila kedysi v suchých podmienkach Afriky. Ale počasie v tejto vízii z budúcnosti nebolo v žiadnom prípade také horúce ako v Afrike, takže tá jasnosť bola buď dôsledkom sucha alebo jednoducho vďaka čistej, neznečistenej atmosfére. Nebol tam žiaden živý plot ani iné ohradenia. Neskôr som usúdila, že to bolo z ekonomických dôvodov, keďže údržba živých plotov a ohrád si vyžaduje čas a námahu. Ak tam totiž bolo menej ľudí, bolo ich prirodzene na takú prácu menej. Bolo tam však množstvo primerane veľkých ostrovov lesa s veľkými, urastenými stromami. Rástli usporiadané v starostlivo rozvrhnutých skupinách, pravdepodobne ako vetrolamy a slúžili aj na zamedzenie pôdnej erózie. Všade navôkol nich boli polia bez oplotení; dali sa obrábať strojmi, ktoré sa mohli bez prekážok jednoducho presúvať z jedného poľa na druhé. Krajine dominovala obrovská stavba obdĺžnikového tvaru s hladkými stenami, ktorú som považovala za nejaký druh zdroja vysokého napätia či energie. Mala som vnútorný pocit, že je to tak. Veľkosťou bola asi ako mestská kancelárska budova a stála v otvorenej krajine na západ od Northamptonu. Jej steny boli úplne hladké a bez viditeľných spojov, materiál pripomínal natretý hliník. Ani z jednej z dvoch strán, ktoré sa dali vidieť, nebol žiadny vchod, žiadna vonkajšia stavba ani parkovisko, nič. V skutočnosti som mala pocit, že áut tam bolo iba málo alebo dokonca žiadne. Povrch cesty, pri ktorej som stála, bol pevný a dokonale hladký, ako skutočne dokonale súvislo položený asfaltový koberec, no cítila som, že sa sotva používa. A nevidela som žiadnych ľudí. Cítila som sa rozpačito. Bolo veľa toho, čo som potrebovala pochopiť a vedela som, že sa budem musieť pokúsiť zistiť o budúcnosti niečo viac.



Petra som nevidela odkedy zatvoril obchod až do roku 1987, keď sme si navzájom zakývali cez rušnú hlavnú cestu, no nerozprávali sme sa, čo mi aj bolo 32

Jenny Cockell.indb 32

1.7.2008 22:18:03


VÍZIE MINULOSTI A BUDÚCNOSTI

ľúto. Neskôr, na jar 1994 sa mi ho s istou námahou podarilo vypátrať, lebo som ho chcela požiadať o povolenie uviesť jeho meno v tejto knihe. Pozval ma na návštevu k sebe domov, kde som dovtedy nikdy nebola. Keď som opodiaľ zaparkovala auto, zbežne som si prezrela obec a bez akýchkoľvek problémov som našla Petrov dom. Vedela som, že je to najstaršia budova v obci a svojou zadnou časťou, za ktorou bola jazdecká cestička, bola orientovaná smerom k otvorenému poľu. Celá scéna mi bola pomerne dobre známa z vízií spred deviatich či desiatich rokov. Až na nerovnosti krajiny za cestičkou bolo všetko presne tak, ako som to vtedy videla. Peter ma vrelo privítal a pozval ďalej. Vo vnútri domu bolo už urobených o niečo viac zmien, no nebolo v ňom nič pre mňa prekvapujúce. Od začiatku sa medzi nami rozprúdila živá debata, akoby ani nebol medzitým uplynul toľký čas. Dlho sme sa rozprávali a bola som naozaj šťastná, že si Peter z vecí okolo psychometrie pamätal všetko. Je vždy dobré mať svedka takýchto neobyčajných udalostí. V čase, keď sa tie príhody odohrali ma neprekvapovalo, že som prostredníctvom psychometrie bola schopná vidieť prítomnosť a minulosť a tieto vízie boli dokonca oveľa presnejšie ako mnohé iné, ktoré som mala predtým. Videnie blízkej budúcnosti, vrátane Petrovej choroby, bolo zážitkom, aký sa mi stával zriedkavejšie, ale nebol pre mňa úplne nový. Vtedy ma trochu zaskočil, preto som sa neskôr už zriedkavejšie pokúšala nazerať do budúcnosti iných ľudí v obave, že uvidím udalosti, ktoré dopadnú menej šťastne. Možno práve z toho dôvodu, že ma to trochu zarazilo, utiekli v ten deň moje vízie do ďalekej budúcnosti. Hoci som už predtým mala krátke nahliadnutia do vzdialenej budúcnosti, tento zážitok ma úplne ohromil. Zdal sa mi skoro až hmatateľný. Bol taký živý a taký neočakávaný, že som mu spočiatku vôbec nemohla porozumieť. Nesnažila som sa nahliadať ďaleko dopredu, takže jasnosť vízie ako aj jej obsah boli pre mňa vtedy šokom. Na minútu som sa cítila akoby som tam skutočne stála: v 200 rokov vzdialenej budúcnosti v tej nezaľudnenej krajine som dýchala svieži vzduch a cítila na tvári slnečné lúče. Vysoká miera pravdivosti mojich minulých a prítomných vízií, ako aj videní blízkej budúcnosti v prípade Petra a jeho starého domu mi dávalo nádej, že aj to, čo som videla vo vzdialenej budúcnosti, môže byť jedného dňa skutočnosťou. Väčšia pravdepodobnosť, že aj moje ostatné náhľady do budúcnosti môžu byť pravdivé, mi pomáha bádaním vo vlastných budúcich životoch smelšie a istejšie nazerať do možnej budúcnosti našej planéty. 33

Jenny Cockell.indb 33

1.7.2008 22:18:03


K APITOLA 3

Nedokončené záležitosti



Prípady svedčiace v prospech reinkarnácie

V

äčšina ľudí sa domnieva, že minulosť a budúcnosť súvisí výhradne s ich súčasným životom. Ale ak sa energia, ktorou je duša človeka, smrťou nestratí, ak naše bytie pokračuje a my sa znovu a znovu vraciame do života vo fyzických telách, potom sa minulosť a budúcnosť týkajú každého jednotlivca oveľa viacej. Pokiaľ ide o moje osobné skúsenosti, nikdy som nemala pochybnosti o existencii reinkarnácie. Je prejavom nesmrteľnosti duše, ktorá nikdy neprestáva jestvovať, zostáva po smrti naďalej ibaže v zmenenom stave, a neskôr sa vracia v novom tele, aby začala nový život. Je to v súlade s fyzikálnym zákonom zachovania energie, podľa ktorého energia nemôže byť vytvorená ani zničená. Recyklácia životnej energie, ktorá formuje každého z nás, sa bez prerušenia opakuje, takže smrť je skôr zmenou ako koncom, a narodenie predstavuje skôr svieži začiatok, čistý hárok papiera. Túto filozofiu, len trochu odlišne vyjadrenú obsahuje veľa starovekých náboženských vierovyznaní: je to uvedomenie si, že to čo sa s nami bude diať po smrti, ovplyvňujeme spôsobom nášho života. V hinduizme je cieľom žiť tak, aby sme nakoniec boli zjednotení s absolútnom, so svetovou energiou, Brahmom, ktorý je reprezentovaný bohmi Brahmom, Višnom a Šivom. Život každého jednotlivca je hodnotený na základe jeho skutkov a môže trvať veľa a veľa pozemských životov, kým dosiahne konečný cieľ. 34

Jenny Cockell.indb 34

1.7.2008 22:18:03


N E D OKONČ E N É Z Á L E Ž I T O ST I

Budhizmus má podobný cieľ, hoci nie v priamej súvislosti s Bohom. Hlása taký spôsob života (vznešenú osemstupňovú cestu), ktorého cieľom je oslobodiť sa od utrpenia a napokon dosiahnuť stav nirvány; splynutia s univerzálnym životom, keď už ďalšie pozemské životy nebudú viac potrebné. Je menej známe, že reinkarnácia je starou a integrálnou súčasťou judaizmu a pôvodne aj kresťanstva. Esejci aj farizeji, staré frakcie, hlásali vieru v reinkarnáciu, ktorá bola v kresťanstve 500 rokov akceptovaná. Zavrhnutá bola až cisárom Justiniánom na 5. ekumenickom koncile v roku 553 ako dôsledok nedemokratických a výlučne politických udalostí, po ktorom bola považovaná za kacírstvo. Môj osobný názor na mechanizmus reinkarnácie nadväzuje do istej miery na učenia východných náboženstiev, predovšetkým hinduizmu a budhizmu. Som presvedčená, že sme na istej úrovni spojení s energiou všetkého živého a že po mnohých životoch sa vrátime k väčšej energii, ktorej sme všetci súčasťou. Postupne v živote zisťujem, že ľudia sú čoraz prístupnejší myšlienke reinkarnácie, ale aj tak je pre mnohých ľudí zo Západu ťažké ju akceptovať. Rastúci záujem o skúmanie tejto oblasti však naznačuje, že ide o realitu, ktorá sa v niektorých prípadoch dá dokázať. Keďže prirodzené mechanizmy – zákonitosti zrodenia, života a smrti – sú nemenné, tak to, čo sa ukáže ako pravda u niektorých ľudí, musí byť pravdou pre nás všetkých bez ohľadu na to, či si minulé životy pamätáme alebo nie.



Sú dva hlavné spôsoby, akými sa prejavuje reinkarnácia ako realita. Prvý je, keď je možné dôkazmi podložiť tvrdenia množstva ľudí, ktorí opísali svoje minulé životy v hypnóze. (Ja som hľadala pomoc v hypnóze pri pátraní v minulosti ako Mary Suttonová a počas sedení sa mi vybavilo niekoľko ďalších minulých životov, ktoré som si spontánne nepamätala.) Jednako najpresvedčivejším dôkazom je vzrastajúci počet detí, ktoré spontánne rozprávajú o svojich spomienkach na minulé životy už od raného veku a vedia v nich uviesť špecifické detaily, ktoré je možné overiť. (Vybaviť si minulé životy sa dá aj pomocou meditácie alebo prácou so snami, spomienky získané týmito metódami však majú prevažne emocionálny obsah a chýbajú im konkrétne detaily, ktoré výskumníci potrebujú na ich verifikáciu.) V súčasnosti máme asi 2500 dokumentovaných prípadov, keď deťmi popi35

Jenny Cockell.indb 35

1.7.2008 22:18:03


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

sované minulé životy boli overované výskumníkmi. Veľa z týchto detí bolo schopných spojiť sa a spoznať svoje predošlé rodiny. Väčšinu výskumnej práce a dokumentovania vykonal od roku 1960 profesor Ian Stevens z Univerzity vo Virginii a od roku 1979 Dr. Satwant Pasrichová v Indii. V knihe „Tvrdenia o reinkarnácii“ opisuje Dr. Pasrichová množstvo prípadov detí žijúcich hlavne na Indickom subkontinente, ktoré si spomínajú na minulé životy. Z týchto štúdií vyvádza zaujímavé štatistické údaje. Zistilo sa, že dĺžka života bola v predchádzajúcich životoch všeobecne nízka. Na Srí Lanke bol priemerný vek skúmaných osôb pri úmrtí v minulom živote 14 rokov, pričom očakávaná dĺžka života je 61,7 rokov. V Indii bol priemerný vek pri úmrtí 34 rokov a očakávaná dĺžka života 52,6 rokov. Veľmi vysoké bolo aj zastúpenie násilných alebo náhlych úmrtí. Zistilo sa, že perióda návratu, t. j. čas medzi smrťou v predchádzajúcom živote a narodením v súčastnom živote, bola vo väčšine prípadov krátka. V Turecku sa znovunarodenie častokrát uskutočnilo už o 9 mesiacov, v Indii bola priemerná perióda návratu 18 mesiacov a v prípade Tlingitčanov na Aljaške 48 mesiacov. Tieto krátke časy návratu môžu byť vysvetlené skutočnosťou, že svetová populácia neustále narastá. Hoci je dnes na planéte viac ľudí ako kedykoľvek predtým, nie je bezpodmienečne nutné väčšie množstvo živej energie. S nárastom nových narodení to môže byť tak, že v súčasnosti trávime menej času odpočívaním medzi pozemskými životmi ako kedysi. Medzi ľuďmi, ktorých príbehy sa skúmali, sú v časoch návratu pozoruhodné rozdiely, ale periódy návratu v prípadoch s intenzívnymi spomienkami sú často veľmi krátke, niekedy kratšie ako rok. Hoci niektorí ľudia opisujú minulé životy, ktoré sa uskutočnili pred 50 alebo 100 rokmi, nesmieme predpokladať, že toto je dĺžka úseku medzi terajším a ich posledným minulým životom, pretože medzi nimi môže byť niekoľko ďalších opomenutých životov. Moja najvýznamnejšia spomienka, život Mary Suttonovej, skončil 21 rokov pred mojím narodením do súčasného života, ale mala som ďalšiu krátku spomienku na obdobie rokov medzi tým, čo by znamenalo dobu môjho odpočívania medzi životmi približne 8 rokov. Ak sa čas medzi životmi musí prispôsobiť veľkosti populácie, bolo by logické očakávať vzrastajúci počet detí pamätajúcich si svoje minulé životy jednoducho preto, že majú menej času zabudnúť na predchádzajúci život pred začatím toho nového. Dokazuje to narastajúci počet zaznamenaných prípadov, no ten môže byť spôsobený aj vzrastajúcou spoločenskou prijateľ36

Jenny Cockell.indb 36

1.7.2008 22:18:04


N E D OKONČ E N É Z Á L E Ž I T O ST I

nosťou reinkarnácie, teda že dospelí s väčšou pravdepodobnosťou berú vážne takéto tvrdenia detí. V budhistickej tradícii je zaujímavé, že reinkarnovaných lámov zvyčajne hľadajú vtedy, keď sú deti prichádzajúce do úvahy ešte veľmi malé. Každý Dalajláma (ktorý je považovaný za reinkarnovaného Buddhu) pred svojou smrťou opíše, kde ho bude možné nájsť v ďalšej inkarnácii, aby potom mohol byť znovu uvedený do predchádzajúceho postavenia. Po smrti dalajlámu sa hľadá dieťa v špecifi kovanej oblasti. Keď sa nájde vhodný chlapec, je mnohonásobne preverovaný, napr. aby medzi množstvom navzájom podobných predmetov, ako sú ručné zvončeky a vychádzkové palice, identifi koval svoje osobné veci z minulého života. Súčasný Dalajláma je vo svojej 14. inkarnácii a v každom novom živote musel prejsť prísnym overovaním, kým bol uznaný a opätovne dosadený do funkcie. Rovnaký proces testovania sa vykonáva aj v prípadoch mnohých ďalších lámov. Jeden z najznámejších nedávno publikovaných prípadov hľadania lámu bol prípad vysoko váženého a vysoko postaveného lámu Ling Rinpocheho, ktorý zomrel v roku 1984 a jeho reinkarnácia bola objavená v chlapcovi narodenom v roku 1985. Dieťa, ktoré malo v čase nájdenia len 21 mesiacov, neomylne určovalo predmety, ktoré patrili jeho predchádzajúcemu Ja. Dokonca spoznávalo a zdravilo bývalých priateľov a prejavovalo rovnaké osobnostné črty a správanie ako jeho niekdajšie Ja. Ani u lámov sa neočakáva zachovanie celistvých spomienok na minulý život až do dospelosti. Zodpovedá to výsledkom výskumu Dr. Pasrichovej, ktorá poukázala na to, že z dokumentovaných prípadov detí veľa z nich začalo zabúdať na svoje životy vo veku asi 6 rokov. V tomto veku sa deti už zvyčajne aktívne včleňujú do svojho súčasného prostredia, chodia do školy a nadobúdajú rozmanité nové záujmy. Vytrácanie sa spomienok na minulý život môže byť teda súčasťou normálneho vývoja človeka; umožňuje mu prispôsobenie sa spoločnosti, čo je pre jeho osobnostný rozvoj nevyhnutné. Skutočne sa zdá, že jasné spomienky pretrvávajú do dospelosti len v prípade, ak existuje s minulým životom veľmi silná citová väzba, ako je napríklad násilná smrť alebo pocit nejakého zásadného problému, ktorý zostal nevyriešený. Môže to byť aj jeden z dôvodov, prečo som nikdy nezabudla na svoje nedoriešené minulé životy – i keď príčinou môže byť tiež istá zanovitosť v povahe. Je zvláštne, že pri vzrastajúcej naliehavosti súčasného života sa dokonca aj veľmi silné spomienky môžu začať vytrácať. V niektorých prípadoch aj 37

Jenny Cockell.indb 37

1.7.2008 22:18:04


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

preto, že dotyčným deťom sa podarilo kontaktovať svoje rodiny z minulých životov. Niekto by si mohol myslieť, že spoznanie sa s rodinami posilní spomienky detí, no podľa všetkého im stretnutie umožňuje skôr rozuzliť nedoriešené citové záležitosti, takže sa dôležitosť minulého života vytráca. Často sa potom stáva, že tí, ktorí boli opäť spojení so svojou rodinou z minulého života, hoci stále veľmi mladí, postupne zabúdali a nechali svoje spomienky na minulý život vyblednúť. Je pravdepodobné, že všetky deti si zachovávajú nejaké útržky spomienok z predchádzajúcich životov a táto skutočnosť ovplyvňuje ich záľuby a správanie sa. Malé deti, spravidla vo veku 4 rokov, sa môžu správať inak, než by zodpovedalo ich súčasnému prostrediu. Je to veľmi častý prejav spomienok na minulý život a nemalo by sa to považovať za neprirodzené. Väčšina sledovaných detí prejavovala v hre aktivity, ktoré mali spojitosť s ich predchádzajúcim životom – napríklad ja som ako malé dieťa rada zametala a upratovala. Popri tom mnohé trpia fóbiami či obavou súvisiacou s minulými spomienkami, ako je napríklad strach z vody zapríčinený smrťou utopením. Okrem vyjadrovania spomienok niektoré z týchto detí prejavovali zručnosti, ktoré sa nemali možnosť naučiť vo svojom súčasnom živote, napríklad schopnosti viesť auto alebo rozprávať cudzím jazykom. Bolo by nezvyčajné, keby deti vykazovali zvláštne schopnosti bez skutočných, hlbokých spomienok z predchádzajúcich životov. Naučené schopnosti môžu byť v skutočnosti všetkým, čo nám zostalo z predchádzajúcich životných skúseností. To by mohlo s istotou vysvetľovať, prečo sa u niektorých ľudí rozvinú výnimočné schopnosti alebo zručnosti už v mimoriadne včasnom veku. Zdá sa, že na to, aby sa nadobudnuté schopnosti mohli prejaviť, si zázračné dieťa nepotrebuje zvlášť zachovať detailné spomienky na minulý život. Spomínam si na dievča v škole, ktoré ohromne prekvapilo nielen publikum, ale aj samu seba, keď po prvýkrát samé spievalo - jej hlas znel, akoby vyštudovala operný spev. Hudobný talent je len jednou zo schopností, ktoré sa môžu rozvinúť u malých detí už s malým alebo žiadnym cvičením. Ukážkovým príkladom je Mozart, ktorý začal svoju hudobnú kariéru ako štvorročný a v šiestich rokoch absolvoval turné po Európe. Je oveľa pravdepodobnejšie, že takéto zázračné schopnosti sú skôr znovuzískané a nie nanovo naučené. V niektorých prípadoch sa dokonca zdá, že schopnosť jednoducho prišla akoby sama od seba, bez akejkoľvek výučby alebo cvičenia. Napríklad Raymond De Felitta hral prvýkrát na klavíri v roku 1971, keď 38

Jenny Cockell.indb 38

1.7.2008 22:18:04


N E D OKONČ E N É Z Á L E Ž I T O ST I

mal 6 rokov. Na svoju radosť a úžas rodičov zistil, že jeho prsty „idú samé“. Jeho prsty hrali jazz v štýle úžasného Fatsa Wallera, ktorý zomrel v roku 1945. „Slepý Tom“ Wiggins z Georgie, očividne vzdelanostne zaostalý a s obmedzenou slovnou zásobou hral na klavíri ako profesionálny hudobník od svojich 4 rokov bez akéhokoľvek hudobného vzdelania. Ďalšími detskými géniami boli John Stuart Mill, fi lozof a ekonóm 19. storočia, ktorý už ako trojročný vedel po grécky; Jean-Louise Cardiac, narodený vo Francúzsku v roku 1719, ktorý vo veku 3 rokov poznal abecedu a ako štvorročný vedel prekladať z latinčiny; nanešťastie zomrel, keď mal 7 rokov; kubánsky šachový veľmajster José Capablanca, ktorý hral brilantne a vyhrával partie proti dospelým súperom už vo veku 4 rokov.



Väčšina záujmu o výskum minulých životov v poslednom období bola inšpirovaná pozoruhodným prípadom, ktorý bol zaznamenaný v Indii pred takmer 70-timi rokmi. Príbeh Shanti Devi je možno prvým prípadom reinkarnácie, ktorý bol seriózne skúmaný a široko publikovaný. Vykazuje aj väčšinu charakteristických znakov uvedených v štatistike Dr. Pasrichovej. Shanti Devi sa narodila v Dillí v roku 1926. Už ako štvorročná začala rozprávať o svojom „druhom živote“, porovnávala šaty, ktoré nosila teraz s tými, ktoré nosila „predtým“. Opisovala podrobnosti zo svojho života ženy menom Lugdi, ktorá žila v Muttra, 80 míľ (130 km) vzdialenej a ktorá zomrela 10 dní po tom, ako sa jej narodil syn. Shanti sa dožadovala návratu do Muttry aby navštívila svoju rodinu, až napokon príbuzní zaslali list Kedar Nath Chaubeyovi, vdovcovi po Lugde. Kedar Nath odpísal, že veľa z toho, čo Shanti povedala, je pravda. Požiadal svojho priateľa v Dillí aby navštívil jej rodinu a pozisťoval toho viac, až sa napokon rozhodol Shanti navštíviť osobne. Keď Kedar Nath 13. novembra 1935 prišiel do Dillí so svojím malým synom, Shanti mala 9 rokov. Počas tohto emotívneho stretnutia Shanti Devi spoznala Kedar Natha a rozprávali sa o spoločnom živote s takou istotou a presnosťou, až i on nadobudol presvedčenie, že bola skutočne jeho manželkou, ktorá zomrela v roku 1925 vo veku 23 rokov. Narastajúca publicita prípadu mala za následok zriadenie komisie na jeho objasnenie; tá sa rozhodla zobrať Shanti Devi do Muttry. Pri príchode na stanicu Shanti spoznala v dave svojho bývalého svokra a bývalých rodičov. Sama 39

Jenny Cockell.indb 39

1.7.2008 22:18:04


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

kočišovi drožky určovala smer jazdy k svojmu bývalému bydlisku a cestou poukazovala na miestne orientačné body. Vovnútri domu bola schopná opísať jeho niekdajšie zariadenie a usporiadanie (Kedra Nath v ňom už nebýval a vybavenie aj dispozičné riešenie domu boli iné). Hľadala 150 rupií, ktoré kedysi schovala a keď ich nemohla nájsť, Kedar Nath sa priznal, že peniaze našiel a zobral ich. Shanti Devi prejavovala k svojmu predchádzajúcemu synovi materinský cit a k ostatným členom rodiny sa stavala s očividným pochopením a náklonnosťou. Tento prípad je dôležitý jednak kvôli vysokému percentu pravdivých detailov a aj preto, že bol preskúmaný ešte predtým, ako sa obe rodiny stretli. Z 2500 doposiaľ zdokumentovaných prípadov bolo asi len 25 detí vypočutých nezávisle, ešte pred ich stretnutím sa s rodinami z minulých životov, čím sa predišlo možnému podozreniu, že niektoré detaily z minulých životov mohli prijať od týchto rodín. Ďalším pozoruhodným a oveľa čerstvejším prípadom s podobnými znakmi je prípad Titu Singha, ktorý sa narodil v roku 1986 v dedine Baad v Indii. Mal dva a pol roka keď začal rozprávať o svojom minulom živote, ktorý sa skončil násilne jeho zavraždením. Tvrdil, že bol Suresh Verma, mal ženu Umu a dve deti, Ronu a Sonu. Bol majiteľom obchodu s rádiovými a televíznymi prijímačmi v meste Agra. Spočiatku mu rodina neverila, no napokon ju presvedčil aspoň do tej miery, že do Agry vzdialenej 8 míľ (13 km) poslali jeho najstaršieho brata. Našiel tam obchod s názvom Suresh Radio a stretol sa s vdovou Umou. Tituov brat vysvetlil Ume, prečo prišiel a ona na druhý deň navštívila jeho rodinu. Titu ju okamžite spoznal a privolal svojich rodičov s tým, že prišla jeho „druhá rodina“. Po rozhovore s Umou a rodičmi Suresh Vermu sa rodina Titua rozhodla celú záležitosť hlbšie preskúmať. Keď mal Titu asi 6 rokov, zobrali ho do obchodu v Agre, kde popísal zmeny, ktoré sa v ňom medzitým udiali, ako napríklad osadenie nových políc. Pozdravil Umu a pripomenul jej niektoré dávne udalosti z ich manželského života. Ona napokon s istou vnútornou skľúčenosťou prijala skutočnosť, že Titu je jej reinkarnovaným bývalým manželom. Titu potom tiež spoznal svoje dve bývalé deti v skupinke hrajúcej sa na ulici. Fascinujúcim detailom v tomto prípade je skutočnosť, že Titu má materské znamienko na hlave na tom mieste, kde ho podľa jeho slov zasiahla smrtiaca strela. Je presne na tom mieste, ako rana opísaná v pitevnej správe Suresh Vermu. V roku 1992 sa Titu objavil na súdnom pojednávaní v Agre 40

Jenny Cockell.indb 40

1.7.2008 22:18:04


N E D OKONČ E N É Z Á L E Ž I T O ST I

a presvedčil súdne orgány, že bol obeťou vraždy, pričom pomenoval svojho vraha! V relácii dokumentárneho seriálu BBC Štyridsať minút, odvysielanej v marci 1990, sa obidve Tituove rodiny stretli a bol s nimi uskutočnený rozhovor. Pri sledovaní programu ma najviac zaujali ťažkosti, ktoré prežíva niekto, kto má dva životy a snaží sa ich žiť oba. V tom čase som sa usilovne zaoberala pátraním po mojej rodine z minulého života. Relácia ma povzbudila, ale dobre som si uvedomovala emocionálne problémy, ktoré moje hľadanie môže so sebou priniesť. Shanti Devi aj Titu Singh urobili to, o čo som sa pokúšala aj ja: znovu získali kedysi stratené. No ukázalo sa, že to môže človeka aj istým spôsobom brzdiť či zdržiavať. Shanti Devi sa nikdy nevydala, stále sa cítila ako manželka Kedara Natha Chaubeya, dokonca aj keď sa on druhýkrát oženil. Titu Singh bol silno citovo priťahovaný k minulosti a k svojim predchádzajúcim rodičom, čo muselo vyvolávať znepokojenie u jeho súčasných rodičov. Tento pocit priťahovania dvomi rozličnými smermi je neoddeliteľnou súčasťou takýchto spomienok. Vytvára veľké napätie a môže byť jedným z dôvodov, prečo spomienky pretrvávajú až do prítomnosti. Zdá sa, že spomienky z minulých životov vyvolané v hypnóze si nevyžadujú rovnaký pocit nevyriešenej minulosti, okrem tých prípadov, ktoré sa vyskytujú pri terapii. Spomienky, ktoré vychádzajú na povrch počas hypnotickej regresie boli už prirodzene zabudnuté, pretože človek už bol schopný odpútať sa od svojho bývalého života – verím, že k tomu mohlo prísť. Navyše, keď práve tie najprístupnejšie spomienky v hypnóze sú také, ktoré so sebou prinášajú pocit niečoho nevyriešeného. Minulosť je našou súčasťou a keď si uvedomíme, že máme veľa životov, potom aj spomienky na tieto životy musia byť našou súčasťou. Z toho by vyplývalo, že spomienky nie sú len niečím, čo je uložené vo fyzickom mozgu, ale že tvoria neodlučiteľnú súčasť ducha.



Hoci väčšina pátraní a zdokumentovania prípadov sa uskutočnila na Východe, kde je predstava reinkarnácie kultúrou akceptovaná, v súčasnosti rastie i počet prípadov detí zo Západu, ktoré si pamätajú na svoje minulé životy. Môže to byť aj tým, že dnešní rodičia sú viac ochotní počúvať, čo im deti rozprávajú; nebagatelizujú ich tvrdenia – hoci im ani nemusia nutne veriť. 41

Jenny Cockell.indb 41

1.7.2008 22:18:04


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

V Deťoch, ktoré zabudli na čas opisuje Mary Harrisonová, ako si podala do jedného ženského časopisu inzerát a vyzývala v ňom matky, ktoré mali s deťmi nejaké zvláštne skúsenosti, aby ju kontaktovali. Očakávala, že zozbiera veselé príbehy na knihu, no namiesto toho dostala stovky listov o deťoch, ktoré popisovali podrobnosti zo svojich predchádzajúcich životov. Bežnou frázou, ktorú deti používali, bolo „keď som tu bol/a predtým“. Príbehy, ktoré rozprávali, boli vo svojich detailoch nemenné. Deti ich napriek svojmu nízkemu veku nemodifikovali, ani s každým prerozprávaním neprikrášľovali. Mary si všimla i to, že niektoré deti boli schopné spomenúť si na čas medzi životmi a čakanie na príležitosť inkarnovať sa. Bola tam energetická bariéra, ktorú často opisovali ako rieku, cez ktorú treba prejsť na druhý breh. Dr. Peter Fenwick z Ústavu psychiatrie v Londýne sa venoval snímaniu mozgových vĺn ešte nenarodených detí a prišiel k záveru, že pred narodením je ich zobrazený priebeh rovnaký, ako u dospelých ľudí počas snívania. Na základe toho tvrdí, že nenarodené deti počas svojho vnútromaternicového vývoja snívajú. Naše sny sú však zvyčajne podnietené minulými a súčasnými zážitkami. U nenarodeného dieťaťa, ktoré ešte nemá prežívanie súčasného života, môžu byť mentálne obrazy vyvolávané pravdepodobne spomienkami súvisiacimi s predchádzajúcimi životmi alebo bytím medzi nimi. Na deti, ktoré sa mi narodili, som sa hneď mimovoľne pozrela tak, aby som zistila, kým boli predtým. Robievala som to aj pre priateľov, často spontánne, niekoľko rokov, tak ma vôbec nerozrušilo, keď som po krátkej koncentrácii uvidela inú tvár prekrývajúcu tvár môjho bábätka. Týmto krátkym náhľadom, rovnako ako v predošlých prípadoch, som tiež zachytila útržky obrazov, súvisiacich s predchádzajúcimi životmi dieťaťa. Hoci som Stevovi a svojej matke povedala o videných obrazoch z minulosti detí, nikdy som ich nespomenula žiadnemu z nich. Radšej počkám a uvidím, či si samé na niečo spomenú a či to bude v súlade s tým, čo som videla ja. Okrem toho veľmi silno cítim, že deti majú byť podporované v rozvoji svojich vlastných názorov, takže o mojom pohľade na reinkarnáciu a minulé životy som sa s nimi nerozprávala, kým neboli dostatočne dospelé na to, aby sa sami spýtali na môj názor a vytvorili si ten svoj. Svojho syna som videla ako mladého vojaka v Európe, možno vo Francúzsku. Keď mal dva roky, zvykol vzrušene rozprávať o horolezectve a opisoval horolezecké vybavenie. Bez zmienky o minulom živote som sa ho opatrne spýtala, či si myslí, že niekedy žil v blízkosti hôr. Jeho odpoveď bola okamžitá: „Ja nie, ale môj kamarát áno.“ Viacej som sa tým nezaoberala a časom 42

Jenny Cockell.indb 42

1.7.2008 22:18:04


N E D OKONČ E N É Z Á L E Ž I T O ST I

už o horolezectve prestal hovoriť. O niekoľko rokov neskôr na tieto zážitky úplne zabudol a v súčasnosti sa mu už nevynárajú žiadne spomienky. Moja dcéra tiež zrejme žila v Európe. Videla som ju ako starú matku v jednom pobaltskom štáte, oblečenú v čiernom a obklopenú veľkou a milujúcou rodinou. Ako batoľa si Heather želala obliekať sa ako pani s veľkou šatkou okolo hlavy, na hrudi prekríženou v sedliackom štýle strednej Európy starších čias. Keď mi pomáhala robiť cesto, vedela ho zvinúť do tvaru, ktorý mi pripomínal druh pečiva, aký som pre mnohými rokmi videla na jednom festivale v Lotyšsku. Pretože išlo skôr o aktivity pri hrách a nie vedomé spomienky, Heather si ich nespájala s minulým životom.



Prečo majú niektorí ľudia evidentnú schopnosť spomenúť si na minulé životy, zatiaľ čo väčšina, zdá sa, na ne zabudne? Je pravdepodobné, že väčšina detí má útržkovité spomienky na svoje minulé životy, ale ich prirodzená integrácia do súčasného prežívania spôsobuje, že na ne s vekom zabúdajú. Podliehanie spoločenským normám vedie k tomu, že dospelí, ktorí si dokážu spomenúť na minulé životy, sú v menšine. Je úplne výnimočné, keď si niekto zachová detailné spomienky na svoj minulý život až do dospelosti. To by snáď znamenalo kombináciu nevyriešenej minulosti a nekonvenčnej osobnosti. Prípadové štúdie naznačujú, že keď spomienky pretrvávajú, ide o silnú emocionálnu väzbu s minulým životom. Prakticky vo všetkých skúmaných prípadoch detí išlo o náhle a predčasné ukončenie života a pocit niečoho nedoriešeného. Tieto deti si mohli so sebou priniesť silný pocit zodpovednosti alebo viny, či bolesť z odlúčenia od milovanej rodiny. Môže ísť tiež o pevné rozhodnutie si udalosti pamätať, čo by vysvetľovalo, prečo také deti potrebujú posilňovať svoje spomienky rozprávaním o nich a rekonštruovať ich v hrách. V prípadoch Shanti Devi a Titu Singha boli tieto faktory evidentné, obzvlášť pocity straty a nedokončených záležitostí. Spočiatku boli podstatou hnacej sily môjho hľadania rodiny Mary Suttonovej a ovplyvňovali aj ďalšie životy, na ktoré som si spomínala.



Temer rovnakou mierou ako spomienky na Mary ovplyvnili môj súčasný život aj iné životy, ktoré sa mi od detstva vybavovali. Mojím druhým naj43

Jenny Cockell.indb 43

1.7.2008 22:18:05


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

významnejším životom, na ktorý som si spomínala, sa spájal s mladým dievčaťom v Japonsku. Je to príbeh, o ktorom sa mi ešte donedávna ťažko rozprávalo, pretože u mňa príliš vyniesol na povrch pocit zlyhania v zodpovednosti. Bolo to niekedy v polovici devätnásteho storočia (vždy som nejakým spôsobom vnímala čas, v ktorom prebiehal môj minulý život). Bola som jedným z detí zámožnej rodiny žijúcej blízko malej rybárskej osady na severozápadnom pobreží južného ostrova v Japonsku. Ďalej na sever bola väčšia komunita, kam som sama nesmela cestovať. Bývali sme v peknom dome na svahu kopca nad osadou a nám, deťom, nedovolili stýkať sa s pracujúcimi ľuďmi, ktorých malé obydlia sa krčili na pobreží v blízkosti kotviacej hŕstky rybárskych člnov. Nespomínam si, že by som bola musela pracovať a môj život bol veľmi pokojný a usporiadaný, či skôr obmedzený. Keď som mala asi sedemnásť rokov, otec ma zobral do mesta na sever. Plavili sme sa na člne, ktorý bol väčší ako malé rybárske plavidlá v osade, no napriek tomu bol preplnený. Táto cesta predstavovala pre mňa aj značné vzrušenie, keďže som sa mala zoznámiť s vplyvným mužom, za ktorého ma otec chcel vydať. Keď sme však nakoniec prišli na miesto určenia, necítila som sa tam príjemne; nebola som zvyknutá na davy ľudí a mesto sa mi páčilo oveľa menej ako náš domov na úpätí vrchu. Keď som sa zoznámila s mužom, za ktorého som sa mala vydať, moje sklamanie sa znásobilo. Vedela som, že je dobrou partiou, o akú mala rodina záujem, pretože bol vo významnej pozícii, ale bol starý a nepríťažlivý. Kým sa otec a starší muž rozprávali a dohadovali, mňa poslali do inej miestnosti. Boli sme vo veľkom dome. Nebola som si istá, či je to dom môjho budúceho ženícha alebo patrí rodine postaršej príbuznej, ktorá sedela takmer bez slova so mnou v izbe, zatiaľ čo muži rokovali. S mojím nastávajúcim manželom som bola v miestnosti iba zopár minút a položil mi iba niekoľko zdvorilých otázok týkajúcich sa cesty. Ešte v ten deň sme odišli a až do nášho odchodu sme sa zdržiavali na nejakom inom mieste. Otec ma zobral späť domov, aby sme sa pripravili na svadbu. Všetko bolo dohodnuté a ako poslušná japonská dcéra som pri tomto rozhodovaní nemala žiadne slovo. Cítila som sa frustrovaná a deprimovaná, musela som urobiť to, čo chcel môj otec, pretože neuposlúchnutie by bolo preňho potupou. Jednoducho som nemala žiadne právo odmietnuť manželstvo; môj otec vybral dobre a zabezpečil výhodný obchod. Hoci odmietnutie bolo úplne nemysliteľné, hlboko v duši som to chcela urobiť. Hanbila som sa, že ma také rebe44

Jenny Cockell.indb 44

1.7.2008 22:18:05


N E D OKONČ E N É Z Á L E Ž I T O ST I

lantské myšlienky vôbec napadli, no môj nesmierny rešpekt voči otcovi ma držal, aby som svoje pocity skrývala. Čoskoro som bola znovu na lodi, tentokrát smerujúc na svadbu. Vedela som, že musím ísť, v poslušnosti k otcovi. V poslušnosti, ktorú som čoskoro mala preniesť na môjho čerstvého manžela. Plavba sa pomaly končila a pevnina bola na dohľad, keď sa naša loď zrazila s malou rybárskou loďkou. Posádka menšej lode bola taká zaneprázdnená dohadovaním sa medzi sebou, že si nevšimla, ako smeruje do nešťastia. Bol to pomerne silný náraz. Cestujúci sa zhrčili dokopy, niektorí stáli a pri náraze niektorých z nás odhodilo do vody. Pretože som vôbec nemala dovolené hrávať sa s dedinskými deťmi, nikdy som sa nenaučila plávať, no bola som k lodi dosť blízko na to, aby ma mohli z vody vytiahnuť. To sa však nestalo. Pamätám si krátky moment absolútnej paniky; po ňom nasledoval pocit odlúčenia, ako sa moje telo bezvládne ponáralo hlbšie do vody. Prechod z bezvedomého tela k duchu oslobodenému od telesnej schránky bol takmer nebadaný. Skôr sa mi zdalo, že sa prirodzene dostávam do stavu, v ktorom som nepociťovala žiadny strach. Nepozerala som sa dozadu, či sa moje telo ešte stále ponára ku dnu, moju pozornosť priťahovalo smerom dopredu niečo vo vode nado mnou, čo vyzeralo ako vírenie proti smeru hodinových ručičiek. Prijala som to ako smrť a oslobodenie a ako som bola ťahaná do víru a pokoja, nekládla som žiadny odpor. Hoci mi táto smrť umožnila uniknúť zo života, aký som nechcela, celý čas som mala obrovský pocit viny za to, že som vtedy zomrela, akoby som si úmyselne vybrala radšej smrť ako pokračovať v ceste plnenia povinností a zodpovedností. Nedávno som sa zúčastnila diskusie o smrti utopením, ktorá sa udiala veľmi podobným spôsobom. Dozvedela som sa, že ľudia niekedy po páde do vody v šoku začnú zhlboka dýchať, pričom sa im pľúca naplnia vodou. Takto zaťažení potom klesajú ku dnu a už sa viac nevynoria. V tom okamihu mi prebleskla mysľou moja smrť v Japonsku a rozplakala som sa tam. Celé tie roky som sa cítila vinná a zodpovedná za niečo, čo bola iba nehoda. Nakoniec som bola schopná sama sebe odpustiť a pochopiť, že nastal čas zbaviť sa bolestných pocitov, ktoré vznikli pred niekoľkými životmi. Podobne som sa cítila vinná aj za smrť Mary, čo bolo hlavným dôvodom môjho pátrania po jej rodine. Napokon som tiež bola schopná prežiť podobné oprostenie sa od viny keď som si napokon uvedomila, že ona nebola v žiadnom smere zodpovedná za svoju smrť. Takto je možné vidieť modely 45

Jenny Cockell.indb 45

1.7.2008 22:18:05


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

súvislostí, príčin a ich následkov, ktoré sa objavujú počas viacerých životov a vyjadrujú tak kontinuitu vývoja osobnosti.



Pravdepodobne moja najstaršia spomienka v čase je dosť zvláštna, no je zároveň aj mojou najšťastnejšou. Má ďaleko od predstavy nedokončených záležitostí, je naplnená dôležitým pocitom dovŕšenia a uspokojenia. Táto spomienka je so mnou už od detstva. Bola som mladý muž a dlhý čas som bola ďaleko od svojej osady, pravdepodobne niekde na love. Môj najdôležitejší obraz z tohto obdobia je, ako kráčam cez posledný kopec na ceste k domovu a na brehu veľkého jazera vidím skupinku malých chatrčí zoskupených do kruhu. Bola som sama a vracala som sa s úžasným pocitom víťazstva. Krajina vôkol bola krásne zelená a počasie príjemné. Za jazerom som po pravej strane videla hory a vľavo obrovský les, ktorým ak by sa vôbec dalo prejsť, trvalo by to nespočetne veľa dní. Nevidela som žiadne polia ani zreteľné znaky kultivácie, snáď bola väčšina krajiny zalesnená. Mala som odev zo zvieracej kože, ľahký a ohybný, starostlivo ušitý. Mala som aj všetko, čo som potrebovala na prežitie a skoro až mystickým spôsobom som si cenila každú drobnosť. V súčasnom živote mám sklon obklopovať sa nepotrebnými vecami. Jednoduchosť môjho vlastníctva v tomto skoršom živote mi dávala nádherný pocit slobody. Tento časový okamih mohol byť z doby pred Keltmi, obraz je určite prastarý. Kelti, ktorí boli farmármi a tkáčmi, prišli do Británie okolo roku 600 pred n. l. Obraz, ktorý sa mi vybavuje, je z oveľa starších, primitívnejších čias, keď sa ešte očividne nevyrábali tkané odevy a neobrábala pôda, hoci na niektorých miestach už boli vyrúbané lesy. Farmárčiť sa vlastne v Británii začalo v mladšej dobe kamennej, asi okolo roku 3500 pred n. l. Osady s kamennými domami sú známe z roku 2000 pred n. l. – jedna sa zachovala na Orkneyskom ostrove. Dedina, ktorú som videla, pozostávala zo skupinky chatrčí, ktoré boli podľa môjho vnímania postavené z dreva a mali slamené strechy. To znamená, že časovo to mohlo byť asi okolo roku 3000 pred n. l., teda 1400 rokov predtým ako bol postavený Stonehenge. V tom čase sa domy stavali z pleteného prútia utesneného blatom a pokrývali sa slamenou strechou. Pestovanie obilia bolo v začiatkoch a žatva sa robila pomocou ostrých kamenných kosákov. 46

Jenny Cockell.indb 46

1.7.2008 22:18:05


N E D OKONČ E N É Z Á L E Ž I T O ST I

Nie som si istá krajinou, no bolo to niekde v podnebnom pásme skôr chladnom ako teplom. Mohla to byť napríklad osada v Škótsku z čias staršej doby kamennej, čomu by zodpovedali niektoré z detailov. Aj scenéria škótskej krajiny so svojimi jazerami a horami má najbližšie ku krajine, ktorú som v tejto vzdialenej minulosti videla. Najdôležitejšie pre mňa je to, že ide o okamih úžasnej radosti. Je to obraz, ktorý ku mne prichádza v snoch vždy vtedy, keď pociťujem úspech a naplnenie.

47

Jenny Cockell.indb 47

1.7.2008 22:18:05


K APITOLA 4

Odhalený minulý život

 Pátranie v minulosti

M

oje spomienky na minulý život sú stále prítomné; občas sa objaví pár ďalších detailov, alebo pri pohľade do zrkadla zahliadnem cez svoju tvár záblesk nejakej ďalšej, súčasne so všetkými pridruženými pocitmi zašlých čias. Tieto spomienky sú teraz zmesou viacerých tých, ktoré sa mi vždy vybavovali – tri v nejakých detailoch, a šesť ďalších, ktoré vyšli na povrch keď som v roku 1988 podstúpila experiment regresnej hypnózy. Pôvodne som sa dala na tento experiment na podnet priateľky, ktorá bola presvedčená, že mi to bude užitočné pri hľadaní rodiny Mary Suttonovej. Predstavila ma hypnotizérovi, Jimovi Alexandrovi, ktorý mal záujem aj o skúmanie regresie minulých životov. Mojou ambíciou bolo týmto experimentom získať čokoľvek, čo by obohatilo moje spomienky na život Mary v Írsku začiatkom tohto storočia. Predovšetkým, dúfala som že mi to pomôže spomenúť si na jej priezvisko, ktoré mi už dávno uniklo. Nie je podstatné ako, no stalo sa, že skúsenosť mi odhalila množstvo ďalších detailov a umožnila mi zaujímavé nahliadnutie do tejto metódy. Hypnóza používaná takýmto spôsobom určite pomáha oživiť dávno zabudnuté spomienky*, a pretože to bol najmä Jimov experiment, spolu sme * Na nebezpečia hypnotickej regresie poukazuje medzi inými napr. autor Werner Huemer: „Prečo nežijeme len raz“, vydavateľstvo Efezus, Slovenská Ľupča, 2005

48

Jenny Cockell.indb 48

1.7.2008 22:18:05


O D H A L E N Ý M I N U LÝ Ž I VO T

preskúmali aj ďalšie obdobia a ďalšie životy. Mala som tak príležitosť spomenúť si na viac detailov o tých životoch, ktoré som si pamätala spontánne, aj pozrieť sa na niekoľko ďalších, o ktorých som predtým nevedela. Zážitok hypnózy samotnej je zvláštny. Neuvedomovala som si, že keď som sa sama dokázala dostať do ľahkého tranzu, že som vlastne hypnotizovala samu seba. Úlohou hypnotizéra je uviesť osobu do stavu samohypnózy, svojím dohľadom uľahčiť sústredenie sa na objekt či tému, pomôcť uvoľniť sa a preniknúť hlbšie do vedomia. Hypnotizér začína procesom progresívnej relaxácie, často sa chopí veci pomocou nejakej formy predstavivosti akou je napr. vizualizácia schádzania dolu schodmi. Tá pokračuje dovtedy, kým hypnotizér podľa zmien v psychickom stave človeka a podľa spôsobu dýchania nezistí, že už bol dosiahnutý dostatočne hlboký tranz. Po prvom sedení bol Jim schopný ušetriť čas tak, že sa pokúsil „rozprávať mi do podvedomia“ tým, že mi zakaždým položil ruku na rameno a prostredníctvom nej pôsobil na mňa ako spínač. To ma uspalo skoro okamžite. V tomto stave som si svoje telo uvedomovala len nejasne, jeho malátnosť vzrastala a dýchanie sa mi spomalilo; potom sa celá moja pozornosť upriamila na predstavy v mojej mysli, s minimálnym uvedomovaním si tela. Sedenia trvali okolo hodiny, hoci nikdy som ich nepociťovala dlhšie ako nejakých päť minút. Raz keď som bola v tranze, Jim ma požiadal aby som pozorovala pohyb v čase, a ja som videla v diaľke série nezaostrených obrazov. Potom ma požiadal, aby som šla v čase k bodu ktorý ma priťahoval, alebo k určitému roku alebo dobe. Cítila som, že sa akoby ženiem dopredu, až som sa zastavila vidiac seba v scéne, ktorú som si pamätala buď z tohto alebo minulého života. Pýtal sa ma, či je táto pamäť ako pozeranie filmu. Podľa môjho zážitku je to viac ako len pamätanie si niečoho, čo ste robili pred pár týždňami. Bola som si vedomá samej seba v tom čase a mohla som sa pozrieť okolo seba a opísať, čo tam bolo. Prežívala som aj emócie, ktoré sa spomienkami vyplavili, a vnímala som i seba sediacu v hypnotizérovom kresle v skutočnom čase, podľa situácie plačúc alebo smejúc sa, či trasúc sa od strachu.



Najprv som sa pozerala v určitom časovom bode; potom ma Jim požiadal aby som sa presunula k inému bodu a otestovala zhodnosť toho 49

Jenny Cockell.indb 49

1.7.2008 22:18:05


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

čo som opísala predtým. Dokázal ma dostať do rýchleho pohybu späť alebo ďalej dopredu, do rôznych okamihov v rôznych životoch. Niekedy sa to pociťuje ako cestovanie v čase na pohyblivom páse, ako som sa tak hnala dozadu a dopredu. Priebežne sa ma Jim pýtal čo vidím, a ja som odpovedala počujúc svoj hlas skoro odhmotneným spôsobom, akoby patril niekomu inému – hlas osoby, ktorou som bola v tom živote, ktorý som si práve vybavila. Hĺbka tranzu počas sedenia vzrastala a dosiahla najhlbšiu úroveň ku koncu. Na začiatku, keď bola hladina hypnózy relatívne plytká, vedomé Ja ešte všetko dianie veľmi silne vnímalo a zasahovalo do prúdu odpovedí. Ku koncu, keď bola úroveň tranzu najhlbšia, bolo už zas ťažké rozprávať, dokonca i vtedy, keď som videla a cítila všetky tie fascinujúce detaily. Ukázalo sa teda, že ideálna je úroveň tranzu počas strednej časti sedenia, keď bolo najľahšie pamätať si a rozprávať o detailoch, a zároveň odpovedať na otázky bez vedomého zásahu.



V hypnóze prichádzajúce obrazy spravidla nie sú také jasné ako tie, ktoré sa spontánne objavujú u detí; kvôli tomu sa často tieto prípady ťažšie identifi kujú. Napriek tomu v niektorých prípadoch hypnotickej regresie došlo k verifi kácii, pokiaľ subjekt uviedol také informácie, ktoré preukázateľne nemohli byť získané žiadnym iným spôsobom. Jeden taký prípad, popísaný v časopise Reincarnation International (2.vydanie, Apríl 1994), je prípad Raya Bryanta ktorého priviedol k regresii v roku 1980 Joe Keeton, hypnotizér známy svojou prácou v regresnej hypnóze. Fakty o tomto prípade boli pozoruhodné. Ray, novinár časopisu Reading Evening Post, podstúpil hypnózu ako súčasť vyšetrovania pre série článkov. Jednou z osobností ktorú popísal, bol seržant Reuben St––– (nebol si istý priezviskom) ktorý bojoval v 74-tom pluku pechoty??? v Krymskej vojne. Neskôr sa istý nezávislý nadšenec, ktorý skúmal iný prípad vo verejnej knižnici, náhodne dostal k záznamu seržanta Reubena Stafforda Casualty Roll for the Crimean War, od Franka a Andrey Cook, pod titulom ´Assualt on the Quarries, 47th regiment of Foot´. Napokon sa našiel aj úmrtný list, ktorý uvádza, že u Stafforda nastala smrť utopením v roku 1879 v Millwall Docks v Londýne, presne ako Ray Bryant popísal v hypnóze. 50

Jenny Cockell.indb 50

1.7.2008 22:18:06


V hypnóze si novinár Ray Bryant spomenul na svoj život Reubena Stafforda, seržanta v Krymskej vojne. Našiel sa napokon i úmrtný list, potvrdzujúci fakty, na ktoré si Bryant spomenul.

O D H A L E N Ý M I N U LÝ Ž I VO T

51

Jenny Cockell.indb 51

1.7.2008 22:18:06


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

Zvlášť ma zaujalo na prípade to, že zvýraznil niečo, s čím som i ja mala problém – pamätanie si priezvísk. Joe Keeton udáva ako dôvod to, že v dávnejších storočiach boli ľudia známi skoro výlučne pod svojimi krstnými menami. Aj v hypnóze boli pre mňa priezviská ťažko zapamätateľné. Nehľadiac na to, môj vlastný pokus poskytol ďalšie veľmi užitočné informácie. Po vydaní knihy Yesterday´s Children som bola dosť vzrušená, keď som okrem výrazne pozitívnych reakcií od čitateľov dostala aj potvrdenia viacerých okolností života Mary. V hypnóze som opísala veľký dom, kde Mary pracovala kým ešte žila v rodičovskom dome v dedine Portmarnock, blízko Dublinu, a doktora, ktorý navštívil dom v jedinom aute aké kedy videla. No ja som zatiaľ nebola schopná vystopovať dom a jeho obyvateľov. Niekoľko mesiacov po vydaní knihy som dostala aj list, ktorý ma primäl brať vážne spomienky, ktoré sa mi v hypnóze vybavili. Bol od miestneho majiteľa autoservisu; kontaktoval ho pán Mahon, postarší usadlík z ulice Swords Road, ktorý bol v rokoch 1920 – 1930 susedom Suttonovcov. Pomohol mi ozrejmiť niektoré detaily mojich spomienok na rodinu a tak prispel k môjmu úsiliu vypátrať pozostalých. Cítil, že by vedel pomôcť identifi kovať dom, a tak som mu poslala náčrtky budovy spredu, spolu s popisom stavby aj pani majiteľky. V čase písania knihy tam bol jeden dom, zodpovedajúci môjmu opisu, ktorý v roku 1920 vlastnila nejaká vdova; potrebujem ho ešte navštíviť a presnejšie potvrdiť. Môj dopisovateľ identifikoval doktora ako Dr. Calahana, vlastníka Grand Hotela v Malahide medzi rokmi 1912 až 1919, keď mala Mary Suttonová 17 až 24 rokov; zvykla v tom čase navštevovať miestne bohaté rodiny, a navštívila aj dom ktorý si pamätám. Otec môjho dopisovateľa bol doktorovým sluhom. Vždy som rada vracala späť moje psychické zážitky so spoľahlivými dôkazmi, a moje hľadanie rodiny Mary Suttonovej bolo veľkým kusom detektívnej práce. Bolo to veľmi vzrušujúce, keď som nakoniec dokázala objektívne potvrdiť to, čo som vždy vedela. No vôbec to nebolo také ľahké nájsť dôkazy o mojom inom Ja. Bez poznania priezviska bolo prakticky nemožné vypátrať krátky život malého chlapca, ktorého som niekoľkokrát v hypnóze popisovala. Narodil sa v roku 1940 a zomrel na nejaký druh horúčky v roku 1945 – chorobu som si pamätala, no jeho smrť nie. Udala som jeho meno ako Charles S––––-, a myslela som si, že jeho otec sa mohol volať Raymond. Ulica kde žili, sa mi zdala ako Crest Hill alebo Hill Crest. Popísala som 52

Jenny Cockell.indb 52

1.7.2008 22:18:06


O D H A L E N Ý M I N U LÝ Ž I VO T

označenie ulice s písmenami v rohu, vyzerali ako ´NM´ a odhadovala som, že ich bydlisko sa mohlo nachádzať v severnom Londýne, neďaleko miesta, kde som sa narodila v tomto živote. Na severozápadnom predmestí Londýna Hendone som našla Hillcrest Avenue a jedného dňa som sa tam vybrala s deťmi. Hoci to nevyzeralo dostatočne správne, bola som najprv dosť rozrušená zistením, že jehovistická rodina, ktorá tam žila v zodpovedajúcom čase, mala priezvisko začínajúce na S a syna narodeného v roku 1940. Nakoniec som zistila, že ten ešte stále žije. Pokračovanie bolo už veľmi krátke. Moje spomienky zahŕňali samostatné, skôr osamelé dieťa ktoré trávilo väčšinu času osamote, buď pred domom alebo v záhrade, kde bol prinajmenšom jeden veľký strom a s výhľadom na dom postavený pravdepodobne v neskorom viktoriánskom štýle. V dome sa rodinný život odohrával hlavne vzadu v kuchyni, o čom som mohla vypovedať dosť detailne. Temer priamo oproti domu bola bočná cesta idúca mierne do kopca, no cesta po ktorej Charles držiac matku za ruku najčastejšie chodieval, viedla ku križovatke, kde som videla dopravnú značku, takže tá mohla potom patriť susediacej ceste. Na kraji cesty pri chodníku bola nakreslená detská hra „krok na chodník a krok z chodníka; cesta bola prakticky prázdna, bez ohrozenia autami. Vložila som do toho dosť veľa práce v snahe vypátrať Charlesa. So svojou matkou som navštívila Archívny Úrad v Hertforde kde sú uchované mikrografické záznamy o narodení, úmrtiach a sobášoch za celé storočie. Pátranie zahŕňajúce niekoľko výletov a veľa hodín nás priviedlo ku koncu roku 1945 a odhalilo iba jedného Charlesa S–––-, ktorý žil v zodpovedajúcom období a zomrel šesťročný v roku 1945. Charles bolo veľmi nezvyčajným menom pre deti toho obdobia, tento bol jediný, ktorého sme dovtedy našli. No i tak, žil v Gatesheade v severovýchodnom Anglicku, a nesedelo ani meno jeho otca ani názov ulice. Nakoniec som musela pátranie vzdať. Strávila som tri alebo štyri dni cestovaním a prezeraním záznamov, čo bola dlhá a veľmi únavná práca. Moje úsilie odhaliť tento dosť smutný a krátky život ukázalo, aké nesmierne ťažké môže byť dokazovanie aj veľmi nedávnych spomienok.



Ďalší život, ktorý sa počas mojich hypnotických sedení objavil, bol jeden ešte pred mojím japonským životom. Bola som dievčaťom z veľkej rodiny žijúcej v Southamptone približne od roku 1830, veľmi blízko západných do53

Jenny Cockell.indb 53

1.7.2008 22:18:06


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

kov. Žili sme na západnej strane malej ulice lemovanej drobnými preplnenými chalupami, mierne sa zvažujúcej dolu smerom k hlavnej ceste neďaleko prístavu. Tam som videla veľké lode; opísala som jednu veľmi pôsobivú loď s tromi vysokými stožiarmi, kotviacu tesne pri nákladnom móle.



Môj otec v tomto živote bol pijan a násilník; jeho agresivita bola poväčšine smerovaná voči našej zodratej, upracovanej matke, ktorá sa snažila uživiť nás skromným príjmom z prania a obšívania bielizne. Mala som priateľa, vysokého štíhleho chlapca asi v mojom veku. Snažili sme sa získať jedlo navyše, zbierali sme po prístave čo sa len dalo, hlavne veci, ktoré vypadli z poškodených vriec; sprevádzali nás výčitky svedomia, strach z prichytenia a možného obvinenia z krádeže. Keď sme niečo našli, vzala som svoj podiel domov pre matku, bratov a sestry. Spomenula som si, ako sme sa s mojou mladšou sestrou ukrývali, keď sa znovu raz večer otec vrátil domov opitý, a hrozila nám bitka; uvedomila som si, že už dávno som bola na rade ako jeho obetný baránok. Zrejme po tomto incidente som sa rozhodla z domu odísť. Moje jasné vedomie cieľa vychádzalo so zjavnej osobnostnej črty, ktorú si nesiem v mojom súčasnom živote – tvrdošijné odhodlanie ísť vpred, keď som sa už raz rozhodla. Bolo to zlé obdobie, utiecť preč z domu a nemať kde bývať. Za potulovanie hrozilo riziko zatknutia, nuž nájsť jedlo a nocľah vyžadovalo aspoň toľko opatrnosti ako šikovnosti. Zrejme bola vtedy jar; aj keď noci boli dosť studené. Pamätám si, že som jedla čerstvé výhonky hlohu natrhané z plotov. Mojou poslednou spomienkou bolo, ako ležím blízko koňa, keď som sa ukrývala v stajni veľmi slabá a unavená, a rovnako aj hladná. Mala som dojem, že to mohlo byť len pár týždňov po mojom odchode z domu. Nespomínam si na presný okamih umierania, všetko akoby splynulo – do zvláštneho, disociovaného závratného vedomia, v ktorom som zrazu zmizla. V tomto minulom živote je jeden zaujímavý detail, a síce že chlapec, s ktorým som chodila na expedície za jedlom mi veľmi pripomínal môjho súčasného manžela Steva. Počas regresie nie je vôbec nezvyčajné, keď človek zistí, že ľudia známi z jeho súčasného života figurovali aj v tých minulých. Príbehom z minulých životov pridáva na hodnovernosti aj skutočnosť, keď niekoľko príbuzných podstúpi regresiu a nezávisle opíšu životy, ktoré žili v rovnakom čase a mieste, a v ktorých boli tiež nejakým spôsobom spojení. 54

Jenny Cockell.indb 54

1.7.2008 22:18:06


O D H A L E N Ý M I N U LÝ Ž I VO T

V londýnskom víkendovom televíznom seriáli Zvláštne ale pravdivé? v roku 1994 bola uvedená istá skupina ľudí, ktorá verí že „to spolu ťahali“ cez niekoľko životov. Ich príbeh začal regresiou v hypnóze Maureen Williamsonovej v Kalifornii. Vybavil sa jej život z čias americkej občianskej vojny ako Becky, manželky muža vojnového špióna menom John Daniel Ashford. Pri ďalších hypnotických sedeniach začala identifi kovať ľudí, ktorých pozná vo svojom terajšom živote, ako svojich súčasníkov v tom istom malom meste Millboro vo Virginii, v roku 1860, v ich predošlých životoch. Nakoniec hypnotizérka Dr Marge Riederová zhromaždila viac ako 50 ľudí, ktorí boli schopní v hypnóze privolať životy ktoré boli spojené v tomto období. Každý bol schopný uviesť jednotlivosti, ktorými potvrdil vyhlásenia iných, aj keď nevedel vopred, čo ostatní povedali. Najskeptickejší člen skupiny, ktorý sa najviac zdráhal podstúpiť hypnózu, bol Pat Greene, muž, ktorého Dr. Riederová identifi kovala ako Johna Daniela Ashforda. Jeho výpoveď je zatiaľ pravdepodobne najpresvedčivejším svedectvom. Skupina prišla do nového skoro opusteného mesta Millboro, kde jej členovia jednotlivo identifikovali budovy a ďalšie detaily popísané vo svojich výkazoch. Napokon bola Patovi Greenovi ukázaná stará fotografia mesta a on identifikoval dom, o ktorom povedal, že má pod zemou tajnú izbu. O nejaký čas neskôr pri požiari sa ukázalo, že pod domom bola naozaj ukrytá izba, o čom nevedeli dokonca ani jeho majitelia. Medzi mojimi známymi je niekoľko ľudí, ktorí, zdá sa mi, hrali úlohu v mojich minulých životoch. Kuriózne je i to, že v mojich videniach, o ktorých som presvedčená, že sú z budúceho života v Nepále, je tam spolu so mnou aspoň jeden priateľ zo súčasného života. Za roky života som stretla aj množstvo ľudí, ktorí na mňa okamžite emocionálne zapôsobili: niekedy bol ten pocit útechou, inokedy náhlym strachom že sa niečo opäť vráti, a s ďalšími ľuďmi sa zasa objavil pocit okamžitého blízkeho vzťahu aký sa zvyčajne rozvinie až za dlhé roky. Vždy som verila, že tieto stretnutia prinášali niečo dôležité z minulého života, dokonca i keď si nepamätám život sám osebe. V detstve bola pre mňa moja matka jedinou osobou, s ktorou som mala pocit dlhotrvajúceho priateľstva. Samozrejme, aj iný ľudia prežívajú tento pocit rozpoznania nejakej osoby. Jedna moja priateľka raz otvorila túto tému a povedala mi, ako si už roky myslela, že vo mne stretla osobu, ktorá bola v starovekom Egypte jej sestrou. Hoci som si nemohla spomenúť či som tam bola, musela som súhlasiť, že 55

Jenny Cockell.indb 55

1.7.2008 22:18:07


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

puto medzi nami je silné. Moja priateľka mi povedala o nádvorí s fontánou a mozaikovou dlažbou s oblúkovými a kruhovými vzormi; tieto spomienky mala od útleho detstva. V knihe (?)Deti ktoré zabudol čas malý chlapec menom Daniel povedal že niektorí z jeho priateľov z minulého života sa narodili v rovnakom čase ako on. Všetci vedeli, že sa raz navzájom stretnú počas života na Zemi. Keď sa ho matka spýtala, či pozná niektorého z tých priateľov, Daniel jej povedal že ich ešte nestretol, no bol si istý, že pokiaľ by k tomu došlo, spoznali by sa celkom určite.



Presnosť hypnózou vyvolaných spomienok na minulý život nemusí byť stopercentná. Je to ako s našimi spomienkami z detstva, keď si dokážeme pamätať zvláštnu udalosť bez toho, aby sme vedeli, koľko presne sme mali rokov, alebo počas ktorých prázdnin sme utrpeli nehodu, alebo meno priateľa zo školy, ktorého tvár si vieme živo predstaviť. Najsilnejšie nás však ovplyvňuje emocionálny obsah našich spomienok. Z toho dôvodu môže byť hypnotická regresia dôležitá ako forma terapie, môže pomôcť ľuďom vyrovnať sa s nevyriešenými konfliktmi prameniacimi v minulosti. Traumatické udalosti prežité v tomto alebo v minulých životoch, hoci si ich kvôli bolestným asociáciám konkrétne nepamätáme, nám totiž často bránia žiť naplno. Regresívna terapia je mnohokrát úspešná v odhaľovaní minulých príčin súčasného tlaku alebo napätia. Občas si to vyžaduje pozrieť sa nielen do detstva, ale až do minulých životov. Odokrytie a konfrontovanie sa s dávnou traumou z minulosti môže uvoľniť emocionálne bloky, prežiť emocionálnu bolesť, a umožniť tak perspektívne videnie súčasnosti. Proces oživenia a uvoľnenia pôvodných spomienok umožňuje zbaviť sa ich emocionálneho obsahu. Pokiaľ ide o mňa, prv než som sa dala na hypnózu, vedela som už o mnohých minulých životoch a pocitoch, ktoré sa s nimi spájali. No hypnóza pomohla vyriešiť moje pocity v jednom prípade tým, že mi umožnila pozrieť hlbšie do spomienok, ktoré som mávala od detstva. Bola som si vedomá toho, že mi unikla dôležitá časť spomienok, akoby boli potlačené, utlmené. Spomienky tohto života ma sprevádzali od veľmi skorého veku. Keď sa mi vybavili, cítila som sa biedne, frustrovane a veľmi nepríjemne, no boli veľmi neodbytné a nemohla som sa ich zbaviť. Vedela som, že som bola slúžkou vo 56

Jenny Cockell.indb 56

1.7.2008 22:18:07


O D H A L E N Ý M I N U LÝ Ž I VO T

Francúzsku počas prvej polovice osemnásteho storočia a asi som sa volala Anna. Pred hypnózou som si spomenula hlavne na roky dospievania a mladšej dospelosti, prežiarené spoločnosťou a priateľstvom inej slúžky – tá mi veľmi pripomínala moju súčasnú priateľku. Väčšinu svojho času sme trávili pri práci a keď sme pracovali, jedinou útechou bolo žartovanie a smiech – no iba keď sme vedeli, že nikto nie je nablízku aby nás počul. Moje práce v domácnosti boli obmedzené hlavne na čistenie. Viem, že som začínala už ako dieťa drhnutím podlahy a potom som postupovala vysávaním a utieraním prachu z nábytku, no považovali ma za nemotornú a nezverili mi preto žiadnu dôležitejšiu alebo náročnejšiu prácu. Nemám rada spomienku na ten Annin pocit, že bola hlúpa, nezrelá, nevzdelaná a nepríťažlivá. Obzvlášť intenzívne som si uvedomovala chýbajúce vzdelanie, čo bolo sprevádzané pocitmi nedostatočnosti a ničoty. Keď som si prvýkrát spomenula na tento život, ešte som nechodila do školy a nemrzel ma fakt, že neviem čítať. No spomienka na Anninu negramotnosť ma ponižovala a vyvolávala pocity hanby. Vždy som na tento život spomínala nerada, a ďalšie spomienky, ktorých vyplavenie do vedomia regresia podnietila, ma prekvapili. V hypnóze som si spomenula na hrozný deň v roku 1716, keď som bola vytrhnutá z nášho vidieckeho rodinného domu, aby som sa stala služobnou v mestskom dome v Boulogne. Mala som iba sedem rokov. Bol to dosť schátraný dom farmárov; viedli okolo neho špinavé cestičky, a o jeho vonkajšie múry bol opretý starý kuchynský riad. Moja matka bola pevne stavaná veselá žena, môj otec bol mierny, unavený muž, ktorého tvár bola však väčšinou zamračená a s hnevlivým pohľadom. Mala som mnoho bratov a sestier, chodili sme v obdratých veciach, boli sme zrejme veľmi chudobní, no napriek tomu ovzdušie doma bolo príjemné a citovo bezpečné. Vybavilo sa mi, ako ma otec viezol bričkou do mesta, bol tichý a vyzeral veľmi pochmúrny. Prišli sme k veľkému domu a tam ma nechal. Zobrali ma nahor do malej prázdnej izby vysoko v podkroví; steny boli z jemne žltnúcej sadry a jediným nábytkom bola drevená posteľ. V tomto okamihu som si náhle uvedomila: čo ak už nikdy neuvidím svoju rodinu? Oni ma nechceli, predali ma do služby... Môj žiaľ a strach boli zdrvujúce. Bola to epizóda zo života, ktorý som potláčala. V okamihu, keď sa mi objavila táto bolestná spomienka, aj keď boli tie emócie ničivé, umožnilo mi to pochopiť, že spomienky práve na tento minulý život boli príčinou, že som sa cítila taká nemilovaná a nechcená. Hypnóza vrhla svetlo aj na neskoršiu časť Anninho života, keď sa sťahovala 57

Jenny Cockell.indb 57

1.7.2008 22:18:07


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

z mesta do mesta v snahe nájsť príležitostnú prácu. Bolo ťažké zarobiť si na živobytie, a začala mi prekážať všadeprítomná nečistota a chudoba. Pokiaľ som sa pamätala, v dospelosti som sa vzhľadom i stavbou tela podobala svojej mohutnej, silnej a láskavej matke. No kým ona bola materinská a milujúca, ja som sa vždy cítila nemilovaná a nemilujúca. Nevybavila sa mi žiadna spomienka na manželstvo a deti, a ako som starla, zdalo sa že som čoraz viac citovo izolovaná. Spomienky siahajú tak do veku päťdesiat rokov; na Anninu smrť sa nepamätám. Veľmi mi pomohlo, že som bola schopná dať tento život do jeho historického kontextu. Bolo to v rokoch pred Veľkou francúzskou revolúciou, kedy boli sociálne podmienky veľmi zlé. Vždy som mala hmlistú predstavu o čase v ktorom Anna žila, no nikdy predtým som to nedávala do súvisu so stavom krajiny v tej dobe. Teraz som už rozumela, prečo som bola ako dieťa predaná: moji rodičia ma milovali, ale nemali inú voľbu. Bola som schopná zmieriť sa s útrapami môjho neskoršieho života a uvoľniť sa od pocitu, že všetky problémy som si nejakým spôsobom zavinila svojimi chybami sama.



Na ďalší život pred Anniným, opäť objavený v hypnóze, bolo dosť ťažké si spomenúť. Bola som mladý chlapec v roku 1650, a niečo so mnou nebolo v poriadku, bola som si vedomá priestoru medzi mnou a ostatnými, čo nasvedčovalo buď hluchote alebo autizmu. Nevedela som rozprávať alebo sa dorozumieť a hoci som videla dielňu, kde môj otec sekal drevo, nerozumela som dosť dobre na to, aby som mohla nejako pomôcť. Bola to rozsiahla otvorená stodola s reťazami a remenicami, ktorými sa obyčajne premiestňovali veľké brvná. Súdiac podľa veľkosti finálnych kusov, pravdepodobne boli pripravované na stavebné účely. Pracovalo tam niekoľko mužov, no moja pozornosť sa sústreďovala hlavne na môjho otca, veľmi milého a tolerantného muža. Staral sa o mňa a bol jediným človekom, ktorému som dokázal veriť. Ako sme tak preskakovali medzi rôznymi obdobiami, hypnóza mi umožnila ísť v čase aj ďalej do minulosti. Objavil sa mi jeden veľmi jasný záblesk z čias, kde som ako malý chlapec vo veľkom tudorovskom dome s podlahou pokrytou obrovskými, studenými kamennými platňami a tapisériami, ktoré zmierňovali ich chlad. Boli tam malé členité, rôznofarebné sklenené okná – nezvyčajné v tom čase, pretože sklo bolo veľmi drahé. Videla som seba iba do šiestich rokov, takže som nedokázala určiť, či som v tom dome bola ako syn alebo ako sluha. 58

Jenny Cockell.indb 58

1.7.2008 22:18:07


O D H A L E N Ý M I N U LÝ Ž I VO T

Aj neskôr dozadu, uviedla som rok 1223, bola tam Gwen, zavalitá osemnásťročná dcéra rodiny ktorá i keď nie zvlášť zámožná bola finančne zabezpečená; mohli to byť obchodníci. Bola som na zhromaždení na počesť mojich bratov, vracajúcich sa z križiackej výpravy. (Dodatočne som skontrolovala dátum a zistila, že súhlasil s neskoršími križiackymi výpravami.) Videla som veľký, pevný drevený stôl s rozličnými vecami, chlebom, orechmi a bobuľovitými plodmi, pripomínajúci jesennú hostinu. Dom bol masívnej konštrukcie, hoci z veľkej časti z dreva. Môj pohľad do tohto obdobia bol krátky, no poukazoval na dobré časy – veľmi bezpečné a prosté, ale šťastné. Pred Gwen som si spomenula, ako som bola Effan vo Walese; na otázku aký to bol rok, som odpovedala, že to bolo počas vlády Daff ydda. Neskôr som prišla na to, že to mohol byť rok okolo 800 n. l. V tom čase bola vybudovaná veľká hrádza známa ako Offiho val, ktorý slúžil na udržanie waleských kmeňov mimo Anglicka, kolonizovaného Anglosasmi. Bolo tam množstvo Davidov waleských vodcov. Ako Effan som v dvadsiatke mala rodinu s malými deťmi. Dve z mojich detí zomreli na chorobu, ktorá postihla celú dedinu a vyžiadala si mnoho detských obetí. Bol to pravdepodobne vírus, čosi ako kiahne, voči ktorým boli dospelí imúnni. Tento život vyzeral napriek problémom typickým pre tieto dni veľmi šťastný. Videla som a popísala dedinu, skupinu obdĺžnikových stavieb týčiacich sa na drevených koloch, ktoré boli pravdepodobne pokryté prútím a omietkou (polená a blato). Ani jeden z nich nebol veľmi veľký. Počasie tam bolo hlavným predmetom záujmu; v ten deň pršalo tak husto, že cesta vedúca z dediny bola rozmočená a káry zapadali do blata tak hlboko, že sa zdalo nemožné vytiahnuť ich. Cesta bola zablokovaná, a dedinčania sa snažili prísť na to, čo s tým. Kára bola jednoduchá, rovná plošina vyrobená z dreva, s mohutnými kolesami a ťahaná volmi. Bola som si vedomá svojho tela ako Effan v tom čase som bola drobnej postavy a nosila som neforemný šat nevýraznej farby, tkaný z hrubého vlneného vlákna. Boli dosť nepekné, no dlhé a teplé. Dodatočne som zistila, že šlo o hrubú vlnenú látku, typickú pre oblečenie tej doby.



Hoci teórie o mechanizmoch reinkarnácie sa rôznia, moje zážitky ma viedli k vyvodeniu si vlastných záverov. Žiadna z mojich spomienok na minulé ži59

Jenny Cockell.indb 59

1.7.2008 22:18:07


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

voty ma nepostavila do poprednej pozície, alebo dokonca do extrémne dramatických čias. Tesne, o pár rokov som minula francúzsku revolúciu a počas druhej svetovej vojny som bola veľmi malá. Nikdy som nepoznala nikoho historicky známeho. Najprestížnejším z mojich životov bol ten v Japonsku; ostatné som strávila často v chudobe, a dvakrát som bola malým, utiahnutým chlapcom. Štatisticky vzaté, dáva to zmysel, veď väčšina ľudí žije obyčajné, ničím nie zvláštne životy. Šesť minulých životov ako dievča alebo žena, štyri ako muž, to u mňa poukazuje na preferenciu ženského bytia. Určité podmienky sa v mojich životoch vyskytujú opakovane: viac prípadov násilného otca, pretrvávajúci pocit zodpovednosti za zlyhanie, ako aj pocity viny za príliš skorú smrť. Veľmi intenzívne si uvedomujem predovšetkým to, že som v priebehu týchto životov stále rovnakou bytosťou. Spoločným znakom týchto životov je neustály rozvoj seba samej prostredníctvom reťaze meniacich sa okolností. Zmena je pre rast dôležitá, a každý život má špecifický rad výziev. Reinkarnácia je ako práca v rôznych zamestnaniach v rôznych mestách; človek zostáva rovnakou osobou, ale tým, že sú naňho kladené odlišné požiadavky, získava viac skúseností. Duch si prežitia pamätá rovnako; ďalšou dimenziou je pre smrťou uvoľneného ducha obdobie medzi pozemskými životmi.

60

Jenny Cockell.indb 60

1.7.2008 22:18:07


K APITOLA 5

Medzi nebom a oceánom

 Život medzi životmi

A

k ani po smrti neprestávame existovať a môžeme sa znovu a znovu vracať do nových životov, čo sa potom s nami deje medzi tým? Kam ideme? Hoci niektorí ľudia sa zrejme vracajú naspäť na Zem už pomerne rýchlo, väčšina pravdepodobne strávi v čase medzi životmi mnoho rokov niekde inde. Ak pokračuje existencia, priame prepojenie spájajúce individualitu prechádzajúcu z jedného života do ďalšieho, potom musí energia osobnosti po opustení svojej fyzickej schránky niekde prebývať. V posledných rokoch ma nabádalo bližšie sa pozrieť na tento aspekt pokračovania existencie duše viacero udalostí. Jednou z nich bol zážitok mojej dcéry po smrti môjho staršieho brata. Michael zomrel po nehode pri plachtení v lete 1986, keď Heather práve dovŕšila tri roky. Dlhší čas predtým sme neboli navštíviť brata a jeho rodinu, takže Heather ho sotva poznala. Neubehli ani dva týždne od Michaelovej smrti, keď mi Heather povedala, že mala zvláštny sen, ktorý „nebol snom“ a v ktorom ju môj „čarodejný brat“ navštívil. Spýtala som sa jej, prečo bol brat čarodejný; a ona mi vysvetlila, že sa vedel „pričarovať“ do jej izby a ukázať jej „dúhovú záhradu“. Ako to vo svojich troch rokoch najlepšie vedela, porozprávala mi Heather o záhrade, ktorá nebola tu, ale niekde inde a ktorá bola výnimočná. Hoci jej chýbali potrebné vyjadrovacie schopnosti, z vážneho výrazu jej tváre bolo jasné, ako veľmi sa snažila mi podrobne vysvetliť, čo sa stalo a že si bola dobre 61

Jenny Cockell.indb 61

1.7.2008 22:18:07


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

vedomá toho, že nešlo o zážitok každodenného života či bežný sen. Tým prežitím bola trochu zmätená a rozprávala o ňom váhavo, tak som na ňu vtedy ani nenaliehala, aby mi o zážitku povedala niečo viac. O udalosti som povedala i mojej matke Pat. O týždeň neskôr sme ju navštívili a vtedy bola Heather šťastná, že mohla svojej starej mame porozprávať o mojom čarodejnom bratovi, ktorý ju zobral z izby do dúhovej záhrady. V deň Michaelovej smrti bola moja matka na dovolenke, kempovať a videla tam veľmi pôsobivú dúhu. Heatherin príbeh v nej, samozrejme, vyvolal silný pocit clivosti. Bola veľmi prekvapená zhodou okolností a myšlienka na dúhu sa v jej pamäti zreteľne zafi xovala. Pat ukázala svojej vnučke nejaké fotografie obidvoch mojich bratov a spýtala sa jej, ktorého z nich videla. Heather okamžite ukázala na Michaela a povedala: „Tohto! Ale nemal takéto vlasy“, čím myslela fúzy, ktoré Michael dlhé roky nosieval. Matka neskôr zistila, že Michael si fúzy oholil iba jeden alebo dva týždne pred nehodou. Heather na udalosť do roka zabudla, ale my ostatní sme nemohli. O niekoľko rokov neskôr som sa zaoberala správami ľudí, ktorí mali zážitky z prahu smrti, v ktorých sa vyskytovali opisy nádherných záhrad a jasných dúh. Nemohla som si pomôcť a stále som dumala nad tým, ako moja dcéra opisovala zvláštnu záhradu, aj o jej presvedčení, že ju tam môj zosnulý brat zázrakom zobral. Jej rozprávanie nielenže prinieslo útechu mojej matke a ostatným členom rodiny, ale mne dodalo aj odvahu. V skutočnosti bolo jedným z katalyzátorov, ktoré ma podnecovali v hľadaní mojich detí z minulého života, pretože mi pomohlo akceptovať opodstatnenosť mojich vlastných skúseností. Môj brat zdieľal s mojou dcérou nejaké dianie po svojej smrti, a tým akoby mi dal súhlas pokračovať v ďalšom hľadaní. Malo to na náš vzťah aj ozdravujúce účinky. Michael bol kaplánom Britského kráľovského letectva a predtým anglikánskym farárom. V živote nielenže sa jeho názory radikálne líšili od mojich, ale bola medzi nami aj komunikačná bariéra, zosilnená jeho talentom, ktorý vytváral intelektuálnu priepasť, cez ktorú som sa nikdy nevedela dostať. A predsa to bol Michael, kto nám poskytol túto víziu – víziu neba, ale takého, z ktorého sa bolo možné vrátiť. Pre mňa to bolo dostatočnou kompenzáciou za veľa vecí, o ktorých sme sa nedokázali rozprávať alebo dospieť v nich k súladu. Bolo to akoby našiel spôsob dať mi najavo, že obaja máme pravdu.

 62

Jenny Cockell.indb 62

1.7.2008 22:18:08


MEDZI NEBOM A OCEÁNOM

V čase, keď som podstupovala hypnózu, aby mi pomohla s výskumom mojich minulých životov, nebolo obdobie medzi životmi vôbec preskúmané. Jim ma vždy vyzýval aby som pozerala len na svoje minulé životy a myslel si, že medziobdobia vidím ako temné. Moje podvedomie sa prispôsobilo jeho názorom, hoci som vo svojom vnútri vedela, že tie obdobia nie sú temné, ale plné svetla; v hypnóze som teda videla iba svoje životy. Vzhľadom na zložitosť emócií spojených so skúmaním minulých životov bolo zrejme nutné zatiaľ sa tým nezaoberať - vtedy som mala dosť iných vecí, s ktorými sa bolo treba boriť. Avšak popri spomienkach na život ako Mary Suttonová som vždy mala rozpomienky nielen na jej úmrtie, ale aj na obdobie po smrti. Vždy som si ich nechávala iba pre seba, dokonca aj pri písaní „Detí včerajška“, pretože zdieľanie týchto zážitkov s niekým iným by ma privádzalo do pomykova. Bolo to pravdepodobne veľmi vzdialené od skúseností druhých, takže som si nebola istá, ako by ľudia reagovali a nevedela som o žiadnom spôsobe ako dokázať, že je to skutočné. Pokiaľ ide o túto tému, nenarazila som na nikoho s podobnými spomienkami. Umieranie Mary bolo skutočne najsilnejším obrazom, ktorý som si z toho života pamätala, ale hoci boli tieto spomienky prenikavo bolestné, nebolo ťažké sa z nich vzchopiť. V detskom veku ma prenasledovali v snoch. Pamätám si, keď som ako Mary ležala v posteli, pričom teraz už viem, že to bolo v pôrodnici Rotunda Maternity Hospital v Dubline na jeseň roku 1932. Izba bola jasne osvetlená pravdepodobne nejakým z najstarších elektrických osvetlení v Írsku, vďaka čomu sa mi steny zdali až žiarivo biele, čo bolo v ostrom protiklade s tmou, ktorú som si pamätala z domu. Ako moja choroba pokračovala, držali ma v izolácii a väčšinu času som trávila sama. Pocit osamelosti ešte znásobil bremeno môjho žiaľu z opustenia detí. Bola som sama aj v okamihu smrti. Vedela som, že som zomrela. Pamätám si opustenie tela, nie ako nadnášanie sa nad ním, ale ako náhle vypudenie, niečo ako odrezanie záchranného kruhu od kotviaceho lana. Ako som si to dodatočne pre seba vysvetlila, mohla to spôsobiť strata tiaže fyzického tela, ktoré ma už viac nedržalo pri zemi. Po tomto náhlom, prudkom pohybe nahor som si bola vedomá zastavenia sa asi 10 stôp nad telom, trochu bližšie k jednej jeho strane. Hoci som bola vyššie ako strop, nejakým spôsobom mi vo výhľade na izbu nič neprekážalo. Zostala som tam nejaký čas, dosť dlho na to, aby som videla Marynho manžela pristúpiť k posteli. Ťažko však povedať, koľko času medzitým uplynulo, 63

Jenny Cockell.indb 63

1.7.2008 22:18:08


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

pretože v tom stave bolo moje vnímanie času veľmi hmlisté a určite bolo aj nepodstatné. Čo sa dialo potom bolo rovnako jasné. Stále som sa pozerala späť na svoje teraz už opustené telo, keď som začala cítiť, že ma niečo ťahá dozadu, skoro až nasáva do dlhého, úzkeho tunela, akoby deformácie v priestore. Okolo mňa sa vinula tmavá krútňava a ťahala ma do inej dimenzie. Vďaka nej som cestovala pospiatky a cítila som sa akoby zvinutá vo voľnej, nekompaktnej polohe zárodku. Nemocničná izba sa pomaly začala odo mňa vzďaľovať, čo pripomínalo obraz, ako keď sa človek pozerá opačným koncom ďalekohľadu, až nakoniec izba úplne zmizla. Naraz sa začali okolo mňa zo všetkých strán objavovať intenzívne, jasné lúče svetla. Boli pestré ako lúče dúhy, ibaže oveľa, oveľa jasnejšie. Opisovať ich ako svetlo sa mi zdá nedostatočné: farby tejto dúhy boli oveľa živšie ako normálne svetlo, práve tak, ako skutočná dúha je oveľa živšia ako dúha nakreslená farbičkami. Lúče svetla prechádzali okolo mňa v rôznych uhloch a potom sa rozšírili, akoby vyžarovali z jedného bodu, a zároveň náhodne. Nepamätám si presný okamih, keď som sa dostala na iné miesto; viem iba, že som sa objavila v niečom veľmi láskavom a pokojnom, čo sa slovami nedá vôbec opísať. V mojej pamäti nezostala táto fáza jasne zachovaná, hoci, zdá sa, iní ľudia, ktorí mali zážitky na prahu smrti si práve tú pamätaj�� najjasnejšie. V tej chvíli sa zvyčajne ocitali pri stretnutiach s inými ľuďmi alebo spätne zrýchlene prechádzali svojimi životmi. Zdá sa tiež, že je to práve tento stav, z ktorého sa ľudia z času na čas vracajú v snoch alebo v duševnom tele, keď potrebujú komunikovať s tými, ktorých tu zanechali. Ľudia, ktorí mali zážitky na prahu smrti si pravdepodobne pamätajú tento stav jasne, pretože ide o stav, z ktorého sa skôr či neskôr vrátili. Z okamihu bezprostredne po mojom príchode si pamätám iba to, že sa za chvíľu toho veľa udialo, niečo z toho zrejme súviselo s inými ľuďmi a niečo s mojím prispôsobovaním sa novému stavu bytia. Najjasnejšie mi v spomienkach utkvel tento obraz, ktorý je ešte stále krištáľovo čistý: Ocitla som sa v stave, v ktorom sa vznášam vo vnútri niečoho, čo pripomínalo mydlovú bublinu. Nado mnou, podo mnou a všade okolo mňa boli ďalšie bubliny, o ktorých som vedela, že sú to ľudia. Bola som bez tela, ale vôbec mi to neprekážalo, nebola tam žiadna potreba mať telo. Zdalo sa, že ostatné bubliny obsahujú pokojnú energiu iných ľudí a aj bez tiel vyzerali akoby im nič nechýbalo. Bola som s nimi v úplnej, pokojnej harmónii. Cítila som sa, akoby som bola jednou bunkou, ktorá je súčasťou celého sú64

Jenny Cockell.indb 64

1.7.2008 22:18:08


MEDZI NEBOM A OCEÁNOM

boru buniek, príliš vzdialenou od individuálneho bytia na to, aby vytvorila jeden malý celok. Celý čas som si bola vedomá samej seba, svojej individuálnej duše. Každá bublina jasne žiarila energiou, ktorú som považovala za základnú životnú silu obsiahnutú v nás. Tá pulzovala v rytmoch, ktoré sa menili od pomalých úderov srdcového pulzu až po ustálené vibrácie. Všade navôkol bolo na pozadí veľa svetla, akoby všetka životná energia bola vyjadrená svetlom. Bolo ťažké sa zaň pozrieť – vyzeralo ako odrazené a trochu pripomínalo odraz predných svetiel v hmle. Časť z neho malo formu pramienkov akoby energetických stúh, ich farby prechádzali najmä od bielej po modrú. Svojím zvláštnym smerom prúdenia vyzerali skôr ako rieky. Celkove: bola to energia bieleho svetla. Všetko obklopoval dojem pokoja, jedinečného pokoja, pri ktorom sa zdalo, že na ničom nezáleží, ktorý nezraňoval ani nespôsoboval žiadne utrpenie. Existencia, ktorú som nechala za sebou, fyzický život ako ho poznáme, sa tu javili ešte nepatrnejšie ako hmlistá spomienka. Možno sa len časom jednoducho stali menej dôležité – i keď pojem času ako takého tu nemal skoro žiaden význam. Nebolo tam nijaké ohraničenie medzi dňom a nocou, len trvalé, láskavé svetlo. Nebol tam ani žiadny pocit nudy. Zisťujem, že pre ľudí je dosť ťažké tomu porozumieť. Tento stav bytia je absolútne odlišný od fyzického života, a je ťažké ho opísať slovami, no bez tela človek nemá žiadnu potrebu aktivity ani zábavy. Stačí mu iba byť. Hoci zdanlivo nečinní, vyzerali sme, že dokončujeme oveľa viac, ako sme začínali. Energie v bublinách, ktoré boli vlastne inými ľuďmi, som cítila akoby veľmi blízko a všade okolo mňa, ale vôbec to nepripomínalo tlačenicu v dave ľudí, ktorá môže vyvolávať celý rad negatívnych pocitov, napr. odpor či klaustrofóbiu. Mala som pocit, akoby som bola obklopená a objímaná niečím, čo možno aspoň približne vystihnúť iba pojmom láska. Bol to nádherný pocit, že som súčasťou nejakej oveľa väčšej dimenzie bytia. Hoci som vôbec nepochybovala o reálnosti týchto spomienok, asi nie je až také nepochopiteľné, že som sa zdráhala o nich verejne rozprávať. Viac odvahy som získala až potom, keď som začala čítať o zážitkoch na prahu smrti opisovaných stále väčším počtom ľudí, ktorí boli na niekoľko minút vyhlásení za klinicky mŕtvych a potom sa vrátili do života. Čím viac som o týchto zážitkoch vedela, tým viac som v nich spoznávala podobnosti s mojím prežívaním umierania ako Mary. Väčšina týchto ľudí opísala zážitok pobytu mimo tela, ktorý nasleduje bezprostredne po odznení prejavov života. Je pritom bežnou skúsenosťou pozerať 65

Jenny Cockell.indb 65

1.7.2008 22:18:08


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

sa dolu na svoje fyzické telo, zatiaľ čo duchovné Ja človeka, v ktorom je obsiahnuté jeho seba-uvedomovanie sa vznáša nad fyzickým telom, a zároveň aj trochu bližšie k jednej jeho strane. Viacero ľudí bolo schopných presne opísať, čo sa dialo okolo nich, kým boli klinicky mŕtvi; niektorí dokonca opísali dianie vo vedľajšej miestnosti. Tak sa stáva reálnejším predpoklad, že pri smrti opúšťa vedomie alebo duch človeka fyzické telo, pričom môže ešte stále pozorovať svoje okolie. V tomto stave si teda človek prirodzene zachováva spomienku na svoju fyzickú formu bytia. V ďalšom opise väčšina ľudí hovorí o cestovaní v tuneli, zvyčajne smerom dopredu, na konci ktorého vidia svetlo. Veľa z nich, väčšinou deti, opísalo, že videli dúhové svetlo a väčšina rozpráva o jasnom bielom svetle. Najdôležitejšou časťou celého zážitku a pri opisoch aj najčastejšie uvádzaným je pocit absolútneho dobra a mieru. Niekedy sa krátko pred smrťou objavuje vnímanie svetla alebo pokoja a niektorí ľudia si v okamihu smrti boli vedomí prítomnosti svojich zomrelých príbuzných, ktorí už na nich čakali. Jedna z mojich pacientiek mi raz rozprávala, ako sedela pri svojej matke, ktorá zomierala. Bol pochmúrny, zamračený deň a jej nevyliečiteľne chorá matka bola už dlhšiu dobu apatická a nevšímavá k svojmu okoliu. Náhle sa však pozrela vedľa dcéry do tmavého kúta v izbe a povedala: „Aká nádhera. Slnko svieti!“ Krátko nato zomrela, ale jej pocit povznesenia a radosti v posledných okamihoch života pomohol dcére vyrovnať sa so smrťou matky úplne neočakávaným spôsobom. Po smrti vidí veľa ľudí duchovné energie v ľudskej podobe. Existujú opisy ľudí po ich odchode zo života; sú oblečení v bielom a žiaria svetlom. Keď som bola obklopená energiami v bubline, uvedomovala som si, že tam boli ľudia, a hoci neboli vo fyzickej podobe, zdalo sa, že majú priateľské výrazy. Stále sa mi zdá ťažké opísať ich bez použitia slov ako „tvár“, „výraz“ a „ľudia“ hoci zo svojho bytia za tunelom si nepamätám, že by som videla nejaké fyzické tvary, skôr iba jednoduché, akoby bunkové bubliny energie. Až keď som čítala knihu „Transformovaný svetlom“ od Dr. Melvina Morsa a Paula Perryho, objavila som popis, ktorý bol podobný môjmu zážitku energie v bublinách. V tejto serióznej štúdii zážitkov na prahu smrti, v písomnom rozbore štúdie „Pacientka 44“ popisuje, ako si spomína na stav bez tela a ako bola obsiahnutá v „akejsi esencii“ pripomínajúcej želatínovú tobolku, do akej sa balí liečivo. Kniha obsahuje aj výpovede iných ľudí, ktorí boli „guľou svetla“ alebo sa pri svojom putovaní cez tunel otáčali v guli – čo mi pripomenulo, ako som aj ja počas svojho prechodu tunelom bola v skrčenej polohe zárodku. 66

Jenny Cockell.indb 66

1.7.2008 22:18:08


MEDZI NEBOM A OCEÁNOM

Pre mňa bolo toto všetko novým objavom. Bolo to prvýkrát, čo som čítala opis, ktorý tak bezvýhradne podoprel moje spomienky na stav medzi životmi. To, čo Pacientka 44 prirovnala k želatínovej tobolke a ja som videla ako mydlovú bublinu, bol najharmonickejší stav, aký si z obdobia medzi životmi pamätám. Naraziť na zážitok identický s mojím bolo nesmierne povzbudzujúce. Dr. Raymond Moody, autor ďalšej práce o zážitkoch na prahu smrti „Život po živote“ zistil, že v množstve detailov udávaných ľuďmi, s ktorými sa rozprával, sa najčastejšie vyskytovalo 9 charakteristických prvkov a niektoré z takých príbehov uvádza v knihe. Je to týchto 9 prvkov: uvedomenie si svojej smrti, pocity pokoja a bezbolestnosti, zážitok existencie mimo tela, cestovanie tunelom, stretnutie so svetlými ľuďmi, uvítanie zvláštnou svetlou bytosťou, prezeranie sledu prežitých udalostí, neochota vrátiť sa a premena osobnosti po návrate do života. Moje spomienky na čas medzi životmi obsahujú prvých päť prvkov. Tieto reminiscencie sa mi, samozrejme, dlhodobo pripomínali už od čias pred mojim narodením do tohto života a sú dosť odlišné od zážitkov na prahu smrti, ktoré sú zvyčajne krátke a živé. V mojom prípade nemám jasný obraz stretnutia s inými ľuďmi alebo spätného premietania si života, počas ktorého sa ľudia pozerajú na svoj uplynulý život, aby prehodnotili svoje skutky. Premietanie života sa objaví po smrti zvyčajne po prvom príchode do inej sféry. Niektorí ľudia opisovali, ako zažili obrazy životných udalostí z perspektívy druhých ľudí, a tak na sebe pociťovali bolesť, ktorú im sami spôsobili. Stávajúc sa obeťami svojich nesprávnych skutkov pochopili utrpenie, ktoré mohli týmito činmi spôsobiť. Jasnú výpoveď takéhoto spätného premietania života uvádza Dannion Brinkley v diele „Spasený Svetlom“. Autor, ktorý prežil dva zážitky na prahu smrti, v knihe vysvetľuje, že súdenie druhého nie je niečo, na čo sa dá bezstarostne pozerať; prežitie následkov našich činov môže byť nepredstaviteľne náročné. Keďže nemám žiadne spomienky spätného nahliadania na svoje životné udalosti, asi mám uchované isté uvedomenie si, vďaka ktorému som hlboko presvedčená, že nie sme súdení druhými, ale že sa súdime sami. To znamená, že len my môžeme zmeniť seba a niesť zodpovednosť za naše skutky. A nakoniec musíme sami sebe odpustiť. Moje spomienky na úmrtia v ďalších minulých životoch sú menej jasné. V japonskom živote, ktorý skončil smrťou utopením, sa tunel podobal skôr na vír. Keď sa voda pohybovala okolo mňa, zdalo sa mi to ako rotačný pohyb 67

Jenny Cockell.indb 67

1.7.2008 22:18:08


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

tunela proti smeru hodinových ručičiek, podobne ako keď voda tečie do výlevky, len s tým rozdielom, že išlo o pohyb smerom nahor. V tomto prípade som sa pohybovala tvárou vpred a na konci tunela som videla biele svetlo, v ktorom sa trblietali farebné záblesky. Okrem toho sa na konci tunela objavil niekto, s kým som sa potom stretla, ale viac si už nepamätám.



Keď máme zážitok, ktorý nie je bežný, môže byť každá možnosť porovnať si našu interpretáciu takéhoto zážitku s chápaním druhých ľudí veľmi povzbudivá. V lete 1994 som bola pozvaná do Oslo na konferenciu o reinkarnácii a znovuzrodení, ktorú organizoval nórsky psychológ a spisovateľ Dr. Rune Amundsen. Nikdy predtým som nerozprávala pred publikom, takže som z toho najskôr mala dosť obavy, ale napokon to pre mňa znamenalo cennú skúsenosť. Jedným z pozvaných prednášajúcich bol Dannion Brinkley. Keď sme sa neskôr rozprávali, bola som nadšená opätovným uistením Danniona a uchvátená jeho slovami, ktorými sa pokúšal opísať čas medzi životmi ako dokonale zahaľujúci pocit pokoja a neprítomnosti akýchkoľvek negatívnych emócií, pocit jestvovania ako súčasti väčšej energie a nie v izolácii a samote, a napokon vnímanie svetla a vitality. Bolo pre mňa veľkou úľavou vedieť, že je niekto s takými živými spomienkami na zážitok na prahu smrti, ktoré sa stotožňovali s mojimi spomienkami na bytie medzi životmi. Na konferencii bolo pre mňa povzbudivé získať z rozhovorov s množstvom ľudí, ktorí mali podobné spomienky ako ja, aj pozitívny podnet, ako napríklad neočakávaná prudkosť uvoľnenia sa z tela. Dovtedy som sa so svojimi zážitkami cítila byť veľmi osamotená. Našťastie som vždy mala prístup k niektorým významným a dôveryhodným dielam. Jedným z najznámejších je Bardo Thodol, známe ako Tibetská kniha mŕtvych. Tento starý text je určený na predčítanie zomierajúcim a práve zomrelým s cieľom priviesť ich do posmrtného života, aby mohli dosiahnuť nirvánu bez nutnosti opätovného vtelenia. Popis prvého stavu, ktorý prichádza, je veľmi podobný nedávno zverejneným opisom zážitkov na prahu smrti, vrátane úžasného svetla a pocitov dokonalého pokoja. V knihe sú aj zmienky o zážitkoch existencie mimo tela a o žiare dúhového svetla, ktoré sú pri zážitkoch na prahu smrti takisto bežné. V texte knihy oveľa ďalej bol však jeden opis, ktorý som okamžite prijala, 68

Jenny Cockell.indb 68

1.7.2008 22:18:08


MEDZI NEBOM A OCEÁNOM

pretože je veľmi podobný mojim najdôležitejším spomienkam na stav medzi životmi. Jeho názov je „Centrálna husto zaplnená ríša“, kde človek splýva so žiarou dúhového svetla, v ktorom dosiahne budhistické prebudenie. Veľmi mi to pripomenulo pocity, ktoré sa mi vynorili, pocity toho, ako sa kúpem vo svetle, zo všetkých strán obklopená akoby nekonečným množstvom ďalších svetlo vyžarujúcich energií, nahustených blízko seba vo vzájomnom súzvuku. Zvláštne, pretože sa to zdá byť neobvyklé, nakoľko ide o stav vedúci do nirvány, z ktorého človek nemá potrebu sa vracať späť do života a po ktorom by som vtedy v mojom prípade nemala túžiť. Veľa textu je venovaného tým zomierajúcim alebo mŕtvym, ktorí sa obávajú spojenia so svetlom, alebo sú prenasledovaní pochybnosťami. Tieto obavy sú popisované v termínoch pripomínajúcich opisy pekla a démonov. Nemám žiadne spomienky na to, že by som mala takéto stavy úzkosti. Je možné, že takáto situácia je analogická s nočnou morou. Možno predpokladať, že si to trpiaci spôsobuje sám, čo zodpovedá mojim pocitom, že sme si sami sudcami a sami sa trestáme. Zdá sa pravdepodobné, že strach, vina a ľútosť v momente smrti môžu brániť úplnému prijatiu svetla a určite by mohli pretrvávať ďalej a ovplyvňovať človeka aj v budúcich životoch. Pri mojich výskumoch som narazila na opis fázy medzi životmi aj od niekoho, s kým ma spája hlboká empatia. Shanti Devi rovnako, ako si spomína a opisuje okolnosti svojho minulého života, o niekoľko rokov neskôr vyrozprávala aj svoje rozpomienky z obdobia medzi životmi. Hovorila o temnote krátko pred smrťou, po ktorej nasledovalo oslnivé svetlo a bytie mimo tela v éterickej podobe. Videla štyroch mužov vo veľmi jasných, šafranovožltých rúchach (odev hinduistických kňazov), ktorí ju vyniesli do neopísateľne nádhernej záhrady. Tu vnímala samu seba ako veľmi malú, len „veľkosti prsta“. Nebol tam deň ani noc a všetko bolo plné svetla. Obzvlášť som bola nadšená jej spomienkami na vnímanie svojho mimoriadne malého vzrastu, pretože tak som to kedysi pociťovala aj ja. Veľa rokov som si lámala hlavu myšlienkou, ako môže byť celá naša životná energia obsiahnutá v niečom takom malom. Hoci som si to tak pamätala, je dosť ťažké pochopiť túto predstavu v tomto živote. Samozrejme, každý z nás začína svoj život ako jedna bunka, ktorá sa postupne delí a vyrastie na ľudský plod a z neho na bábätko, takže aj keď by sme nepredpokladali existenciu opakovaných životov, je jasné, že všetci začíname svoje životy ako mikroskopické tvory. Napriek tomu som s touto myšlienkou neustále zápasila, až kým mi neprišla 69

Jenny Cockell.indb 69

1.7.2008 22:18:09


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

na pomoc veda. Čítala som o teórii „veľkého tresku“ o predstave vesmíru takého, aký ho poznáme, podľa ktorého celý vesmír, všetka jeho hmota a všetka energia boli spočiatku obsiahnuté v malom, nepatrnom atóme. Myšlienka, že všetko, každá hviezda a galaxia, celá hmota a energia sú stlačené do takého malého bodu, je takmer nepredstaviteľná. No keď môžeme akceptovať tento názor, potom je nielen ľahké, ale aj úplne logické predpokladať, že naše individuálne energie takisto môžu existovať v drobných útvaroch.



Predstava, že energia medzi životmi je prístupná pre každého, pochopenie toho, že ako jednotlivé entity nie sme sami, ale sme súčasťou niečoho väčšieho, nie je nevyhnutne obmedzená iba na stav bytia medzi životmi. Zažívali to mystici všetkých náboženstiev a aj obyčajní ľudia vo svojich normálnych životoch, ako sa to stalo aj mne, keď som bola v tínedžerskom veku. V jeden veľmi pokojný a príjemný večer neskorého leta roku 1969 som sa vracala domov z návštevy, od kamarátky. Keď som išla okolo starovekých zvyškov obranného valu okolo St. Albans pochádzajúceho z rímskych čias, bol dopravný ruch na ceste veľmi malý. Ľahký vánok ševelil lístím radu stromov, ktoré sa nakláňali nad chodník. Svojím energickým, pevným krokom som kráčala striedavo v tieni a mimo neho v takmer hypnotickom rytme a moje vedomie bolo priťahované smerom k stromom, k ich energii a životu. Vtom sa mi stala neobyčajná vec. Keby som už vtedy bola niečo vedela o zážitkoch mimo tela, opísala by som to približne tak. Ja som však nebola iba mimo svojho tela, bola som akoby v niečom inom. Možno preto, že som bola zaujatá stromami, cítila som ako keby sa nejaká časť zo mňa, nejaká energia, spojila s energiou stromov. Tým to však neskončilo. Tá časť mňa sa začala rozpínať a spájať s ďalšími živými objektmi: najprv s rastlinami, potom ďalej do poľa – až sa mi zdalo, že sa dotýkam obrovského množstva rozmanitých foriem života, rastlín aj živočíchov. V krátkych okamihoch tohto nevysvetliteľného zážitku som preciťovala uvedomovanie si života ako jednotného celku všetko spojené v jednote, vzájomná spojitosť medzi všetkými aspektmi životnej energie. Uvedomovala som si aj spôsob, akým všetko neustále menilo svoju formu, ako všetko žilo a umieralo, vždy sa vracajúc k energii celku. Chápala som život a smrť ako nepretržitý cyklus a to, že jednotlivci nie sú nikdy úplne oddelení od celku. Zažívala som celý svoj život akoby to bol jeden fi lm a uvedomila som si zmysel 70

Jenny Cockell.indb 70

1.7.2008 22:18:09


MEDZI NEBOM A OCEÁNOM

kontinuity životov po životoch. Pochopila som, že neexistuje žiadny dôvod na strach, žiadny dôvod cítiť sa osamelo. V tom okamihu som sa vnímala ako nedôležitá, ale nie bez hodnoty, pretože som bola súčasťou energie, súčasťou všetkého živého. Toto uvedomenie vo mne vyvolalo pokoj a radosť. Zrazu akoby všetky veci, ktoré ma trápili, prestali byť dôležité. Už som sa viac necítila ako izolovaná individualita; vedela som, že som malou čiastočkou niečoho oveľa väčšieho, v rámci čoho sme všetci navzájom spojení úplne rovnako, ako tie individuálne energie v bublinách v mojom pamätnom zážitku jestvovania medzi životmi. Hoci som cítila, že rozumiem tomu, čo sa stalo, vyvstali vo mne mnohé otázky. Pokúsila som sa teda vyhodnotiť si túto udalosť a logicky porozumieť jej podstate. Vďaka mojim spomienkam na minulé životy nebola pre mňa ničím novým predstava, že bytie pokračuje aj po smrti, no až do tejto udalosti, ktorá sa stala v mojich šestnástich rokoch, som nikdy neuvažovala o živote ako o samostatnej časti jednotnej energie. Preto som bola týmto zážitkom jednoty bytia veľmi prekvapená. Vlastne som potom veľa rokov čítala a študovala všetko dostupné, čo súviselo s takýmto chápaním skutočnosti. Čítala som aj o psychológii Carla Junga, ktorý zadefinoval pojem „kolektívne podvedomie“. Podľa môjho názoru je to dobrý spôsob ako porozumieť tomu, že sme prostredníctvom zastúpenia hlbšej časti našej mysle v univerzálnej životnej energii v spojení s energiou, ktorej sme súčasťou. Neskôr som narazila na teóriu o Gaii po prvý raz prezentovanú významným britským chemikom Jamesom Lovelockom a pomenovanú po bohyni Zeme z klasickej mytológie. Táto téoria popisuje svet ako živý, samoudržujúci celok, ktorého sme nepatrnou a možno aj postrádateľnou časťou. Podľa tejto teórie nenastáva rovnováha v prírode náhodne, ale je usmerňovaná pozitívnym smerom a všetko živé na tejto Zemi je spojené a vzájomne na sebe závislé.

71

Jenny Cockell.indb 71

1.7.2008 22:18:09


K APITOLA 6

Voľba návratu



Rozhodnutia o znovunarodení

M

oje experimenty v hypnóze naznačujú, že najkratší čas, ktorý som strávila medzi životmi bol osem rokov, ale podľa dôkazov získaných výskumom to nemusí predstavovať typický priemer. Niektoré deti, ktoré si pamätajú minulé životy, mali čas návratu veľmi krátky, v niektorých prípadoch kratší ako rok. Z opisu ich príbehov je zrejmé, že veľmi často tí, ktorí sa rýchlo vracajú a majú na svoj minulý život intenzívne spomienky, sú hnaní pocitom niečoho nedokončeného. Ale to zrejme neplatí pre každého. Čo nás vedie k voľbe návratu do určitého času a do určitých konkrétnych podmienok? Z mojich spomienok na stav bytia medzi životmi som si zachovala dojem, že duchovné Ja skôr či neskôr cíti naliehavú túžbu sa vrátiť, niečo ako chcieť byť. Je dosť pravdepodobné, že táto potreba opätovného zažitia života vo fyzickej forme je urýchlená potrebou robiť alebo naučiť sa niečo, vďaka čomu človek dosiahne pocit celosti a naplnenia. Z mojich spomienok na minulé životy, ako aj z mnohých štúdií v danej oblasti je jasné, že sa počas množstva životov rodíme do mnohotvárnych a rozmanitých podmienok a národností. Aké veľké možnosti výberu vlastne máme? Je pravda, že sa do ťažkých životov rodíme preto, aby sme vyrovnali svoje karmické dlhy? Aké ďalšie faktory zohrávajú úlohu pri našej voľbe – ak vôbec máme na výber? Je nejaký dôvod, prečo sa vraciame na určité konkrétne miesto? Nikdy neznevažujem to, čomu veria druhí, hoci moje vlastné skúsenosti a najvnútornejšie cítenie nie vždy korešponduje s niektorými tradičnými učeniami alebo modernými názormi filozofie New Age. Napríklad neverím, 72

Jenny Cockell.indb 72

1.7.2008 22:18:09


V O Ľ B A N ÁV R A T U

že si nejakým vedomým alebo premysleným spôsobom vyberáme rodičov či miesto svojho narodenia. Nemám ani pocit, že sa rodíme do ťažkých okolností za trest kvôli predošlým nesprávnym skutkom. Cítim, že ťažkosti alebo iné okolnosti našich životov, ktoré si vyberáme, sú takmer náhodné. Faktory ako rasa, materiálne zabezpečenie a sociálne podmienky existujú len vo fyzickom svete; v stave medzi životmi sú úplne bezvýznamné. Vyzerá to tak, že náš návrat z toho stavu bytia skôr pripomína pritiahnutie akoby vetrom a vlnami podvedomého inštinktu – do určitých podmienok práve tak, ako sme priťahovaní do priateľstiev spôsobmi, ktoré sú skôr jemné a vedľajšie a nie premyslené a vypočítavé. Zaujalo ma, keď sa v Japonsku objavil opis stavu medzi životmi, označovaného gusho, ktorý je v súlade s mnohými mojimi závermi. Podľa tejto viery sa ľudský duch vracia, aby sa stal rovnakou individualitou po sedem generácií. Duch sa jasne odlišuje od mysle a tela: je to totiž duch, ktorý sa opätovne vteľuje, zatiaľ čo myseľ a telo sa dedia po rodičoch. Nie je pravdepodobné, že by fyzické aspekty budúceho života ovplyvňovali jeho výber, pretože tie nie sú pre ducha podstatné. Patria medzi ne faktory ako rasa, fyzický vzrast, zdatnosť a sila, ktoré by mali byť pre ducha vedľajšie. Niektoré teórie o reinkarnácii učia, že napr. fyzické alebo mentálne postihnutie v živote je buď dôsledkom zlých skutkov v minulom živote alebo voľbou ducha: prijatie úlohy na zvládnutie špecifickej lekcie. Ja si myslím, že vysvetlenie je oveľa jednoduchšie; že postihnutia nie sú ani trestom ani voľbou, ale dochádza k nim výhradne prostredníctvom hmotnej alebo genetickej náhody*. Myseľ je spojená s duchom užšie než telo, no zatiaľ čo schopnosť konať dobro využívaním inteligencie závisí pravdepodobne od osobnosti človeka, samotná inteligencia je zrejme faktor daný dedičnosťou. Zdá sa, že aspektom permanentne pretrvávajúcim z jedného života do ďalšieho je osobnosť človeka, ktorá je vyjadrením ducha a ktorá potrebuje získavať nové skúsenosti, aby sa učila a duchovne rástla. Zmenu z jedného života na ďalší je možné prirovnať k výmene šiat, pri ktorej sa vonkajší vzhľad mení, no osoba vo vnútri zostáva rovnaká. Neustále môžeme v novom prostredí robiť pokroky a rásť, rozvíjajúc pritom rôzne aspekty tej istej základnej osobnosti. So zmenou okolia a životných podmienok * Témou karmy, trestu, osudu a slobodnej vôle sa zaoberá Richard Steinpach: „Prečo to všetko Boh dopúšťa“, vydavateľstvo Efezus, Slovenská Ľupča, 2006

73

Jenny Cockell.indb 73

1.7.2008 22:18:09


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

sa požiadavky kladené na nás menia a dávajú nám tak nepreberné možnosti najrôznejších skúseností a príležitostí poznávať seba a druhých. Keď sa v konkrétnom živote zameriame na niečo špecifické, môže to byť kvôli vyváženiu tých aspektov osobnosti, ktoré sú v určitej nerovnováhe. Napríklad ja vo svojom súčasnom živote – ako aj veľa dnešných žien – som sa ocitla v takých životných okolnostiach, ktoré mi napokon pomohli vzdať sa úlohy „obete“, do ktorej som v ranom detstve bola postavená, aby som sa viac stala sama sebou. Niekto iný môže byť disharmonický iným spôsobom: možno sa potrebuje naučiť, ako tlmiť svoju agresivitu alebo aroganciu. Keď sme plne bdelí, nie je ťažké učiť sa od ľudí z nášho okolia v živote to, čo potrebujeme pre svoj rozvoj, aby sa z nás stali vyvážené a harmonické osobnosti. Myslím si, že najdôležitejším faktorom, ktorý nás priťahuje do konkrétneho života, je naša empatia voči druhým ľuďom, často k tým, s ktorými sme mali spoločné zážitky v minulých životoch. V experimentálnych podmienkach bolo preukázané, že sme priťahovaní k ľuďom, ktorí majú podobné životné postoje a príbuzné rodinné zázemie ako my, a to dokonca ešte predtým, ako s nimi vôbec prehovoríme. Experiment sa nazýva Cvičenie rodinných systémov, a zvykne sa používať pri školení rodinných terapeutov. Píšu o ňom Robin Skinner a John Clees v diele Rodiny a ako ich zachovať. Členovia skupiny ľudí, ktorí sa nikdy predtým nestretli, si mali bez toho, aby prehovorili, vybrať ďalších zo skupiny, u ktorých cítili, že by sa mohli hodiť do ich rodiny. Keď si nakoniec sadli k diskusii o tom, čo majú spoločné, zistilo sa, že vyznávali rovnaké hodnoty, postoje a dokonca aj životné skúsenosti. Mimoriadne zvláštni boli štyria z nich, ktorí si vybrali jeden druhého ako poslední, a preto mohli byť braní ako zvyšní – bez možnosti výberu, a teda asi aj s menším predpokladom, že by ich niečo spájalo. Zistili, že všetci boli adoptovaní, pestúnsky opatrovaní alebo vychovávaní v detských domovoch. Koncepcia je fascinujúca. Je zrejmé, že sme podvedome priťahovaní k ľuďom, ktorí sú nám najviac podobní alebo, lepšie povedané, myslia podobne ako my. To vysvetľuje, prečo majú určití ľudia sklon sa združovať do rovnorodých skupín. Zdá sa, že nás empatia inštinktívne vedie – bez toho, aby sme si povedali čo i len slovo – k tým, ktorí prešli rovnakým druhom skúseností ako my. To ma nútilo zamýšľať sa na tým, či by mohol byť rovnaký druh inštinktívnej vnímavosti nejakým spôsobom zodpovedný a nápomocný pri nachádzaní vhodného života pre nás. Väčšina ľudí, hoci určite nie všetci, má tendenciu zapadnúť do svojich rodín vhodným spôsobom. Veľa z toho môže vysvetliť tá skutočnosť, že zdieľame zdedené prvky a pri dospievaní spoznávame zásady 74

Jenny Cockell.indb 74

1.7.2008 22:18:09


V O Ľ B A N ÁV R A T U

a rebríčky hodnôt našich rodín. Ale je empatia medzi členmi rodiny spôsobená výhradne len zdieľaním spoločných génov a prostredia? Či zdieľame aj zážitky, ktoré si nemusíme pamätať, ale na ktoré intuitívne reagujeme? Niekedy sú nám bližší priatelia ako členovia rodiny. V mojom prípade som veľmi spokojná s členmi svojej rodiny z minulého života – s deťmi Mary, a to bez akejkoľvek pomoci pokrvného príbuzenstva v tomto živote. Existuje dôkaz, ktorý naznačuje, že ľudia zostávajú pripútaní jeden k druhému v skupinách ako celok a do množstva životov sú vťahovaní spoločne. Často ľudia tvrdia, že stretli priateľov alebo sa zosobášili s partnerom v jednom alebo viacerých minulých životoch, čo naznačuje oddanosť, ktorá pretrvala cez viaceré generácie. Skutočne existujú celé rodiny, ktoré tvrdia, že boli ako rodiny spolu už v minulých životoch. Dr. Brian L. Weiss je americký psychiater, ktorý organizuje pracovné semináre v oblasti regresie. V knihe Naprieč časom k uzdraveniu opisuje ako v mnohých prípadoch členovia jednej a tej istej rodiny, ktorí navštevovali jeho kurzy spoločne, dodatočne zistili, že boli mimovoľne prenesení na miesto a do času rovnakého minulého života, kedy tiež boli príbuznými, hoci nie nevyhnutne v rovnakom vzťahu ako sú teraz. Jedna taká rodina bola v roku 1993 pozvaná do relácie Oprah Winfrey Show. Jej členovia samostatne podstúpili regresnú hypnózu a všetci nezávisle opísali svoje úlohy ako rôzni členovia tej istej rodiny z minulého života. Výmena alebo zámena úloh je zaujímavá. V tomto živote si vymieňame životné úlohy, keď prechádzame z pozície detí voči rodičom do postavenia rodičov voči deťom. Ako lepšie chápeme rodičov, keď už máme svoje deti, tak sa môžeme naučiť mnohé z úlohy druhých, keď sme v ďalších životoch postavení na ich miesto. Ako dieťa som často cítila, že môj vzťah s matkou by mal byť iný. Akosi som cítila, že v minulosti som bola od nej staršia a za ňu zodpovedná. Moja matka mala k rodičovstvu taký postoj, že nie je dôležité iba samo osebe, ale tiež v sebe zahŕňa zmeny vo vzájomných vzťahoch, ktoré časom prirodzene nastávajú. Vždy hovorila, že dieťa nie je vaše, pretože vy nemôžete vlastniť ľudí; mať dieťa skôr môžeme prirovnať k pôžičke. K deťom by ste sa mali správať spravodlivo, rešpektovať ich názory a povzbudzovať ich v tom, aby sa aj oni tak správali k druhým. Potom môžete mať to šťastie, že keď dospejú, zistíte, že ste dobrými priateľmi. Ak sa naše úlohy v rôznych životoch rôzne menia, je ľahko pochopiteľné, prečo si matka a dcéra môžu pripadať skôr ako sestry a prečo sa niektorí priatelia cítia ako členovia tej istej rodiny. Jednou trvalou črtou týchto vzťahov je podporujúce priateľstvo. 75

Jenny Cockell.indb 75

1.7.2008 22:18:10


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

Tiež mám pocit, že „imaginárni kamaráti“ detí sú vyvolávaní priateľstvami z minulých životov. Podľa nedávno uskutočnenej štúdie existujú dva odlišné typy „imaginárnych kamarátov“. Prvým sú „kamaráti“ vytvorení výlučne vo fantázii, vymyslení pri hre. No jestvuje aj druhá skupina, v ktorej je kamarát skutočnou osobou, ktorej vlastnosti zostávajú stále a deti ich pri popisoch neprikrášľujú. Jedno dievča opísalo svojho kamaráta ako starého pána, ktorý zvykol bývať v jej dome; sedel vo veľkom kresle pri kachliach a fajčil fajku. Nejaký chlapec opísal muža, ktorý vyzeral ako on sám, ale starší o niekoľko rokov a ktorý vedel odpovedať na viaceré chlapcove otázky. V prípade mojich imaginárnych kamarátov to určite vyzeralo na nejaký dlhotrvajúci vzťah, hoci som ho nevedela konkrétne identifi kovať. Môžeme byť aj opakovane priťahovaní späť k tým, s ktorými sme si kedysi boli blízki alebo mali spoločné prežívania. To neznamená, že každý život bude dobrý a budeme v ňom obklopení starými priateľmi, ale že sa v ňom naskytá príležitosť byť s niektorými ľuďmi, ktorí boli už predtým pre nás dôležití. Samozrejme že sú aj ľudia, ktorí sa dostanú do situácie, že nemajú ozajstné väzby so svojou rodinou, alebo majú skutočne veľmi ťažké a deštruktívne vzťahy či iné závažné problémy. Je ľahké pripísať náročné životné okolnosti „karme“ a povedať, že ten, kto trpí skutkami iných, je sám zodpovedný za svoje ťažkosti. Je to dosť kruté posudzovanie a podľa môjho názoru je skutočnosť podstatne zložitejšia. V prvom rade, zatiaľ čo my môžeme prísť do života s odhodlaním vyriešiť nejaký špecifický druh životnej situácie alebo vzťahu, ďalší ľudia objavujúci sa v našom živote prišli do svojho pozemského bytia so svojimi vlastnými úlohami, za ktoré my nie sme zodpovední. Plne súhlasím s vysvetlením, ktoré uvádza Dr. Brian Weiss v Naprieč časom k uzdraveniu, kde opísal prípad hypnoterapiou liečenej ženy, ktorá bola ako dieťa sexuálne zneužitá.



„Ľudia často hovoria o myšlienke „karmy“: že v priebehu životných prežívaní a okolností čo sejeme v jednom živote, to žneme v ďalšom. Nie je to vždy jednoznačná pravda. Myslím si, že takéto prežívania nie sú nevyhnutne trestami z minulosti či dokonca lekcie alebo modelové situácie prinesené z minulých životov. Výberom príchodu do konkrétnej rodiny alebo konštelácie okolností ste nemuseli súhlasiť s podstúpením zneužívania alebo zlého za76

Jenny Cockell.indb 76

1.7.2008 22:18:10


V O Ľ B A N ÁV R A T U

obchádzania. Súhlasili ste však s účasťou na určitej lekcii alebo dráme. Stále máte slobodnú vôľu v tom, ako bude určitá lekcia alebo učenie prebiehať a rovnako i druhí, ktorí si zvolili zdieľanie života s vami. Práve preto, že ste sa rozhodli hrať úlohu v takejto rodine, zneužívanie nie je nezvratný dôsledok. Súčasťou učebného procesu je totiž naučiť sa aj nezvoliť si už viac škodlivé a deštruktívne cesty. Duchovný rast môže prichádzať ľahko a radostne, ale aj cestou boja a utrpenia – a medzi týmito dvomi extrémami je ešte veľa ďalších odstupňovaní.“



Kľúčovou je tá skutočnosť, že druhí ľudia okolo vás majú tiež slobodnú vôľu a vy môžete trpieť dôsledkami ich činov aj bez vášho pochybenia. Napríklad v čase vojny a iných národných kríz zohrávajú úlohu všetky druhy individuálnych a spoločenských faktorov; individuálne obete sa vôbec nemuseli pričiniť o to, aby si „zaslúžili“ svoje nešťastie, hoci pri ňom môžu ľahšie nájsť príležitosti na rozvoj takých vlastností, akými sú odvaha či tolerancia. Z individuálneho hľadiska, hoci môžete mať potrebu vyriešiť nejaké staré prežívania s určitou konkrétnou osobou, nemusíte s ňou nutne rozvinúť dobrý vzťah a keď neuspejete, nemali by ste to považovať za svoje zlyhanie. V niektorých prípadoch môže byť pre váš vývoj dokonca nevyhnutné ukončiť s ňou všetky kontakty. Napokon, aby sme vytvorili s druhými ľuďmi dobrý vzťah, potrebujeme predovšetkým porozumieť sami sebe. Neverím, že si vyberáme konkrétne životné okolnosti ako trest; moje skúsenosti poukazujú skôr na to, že mnohí z nás pociťujú potrebu odpustenia, najmä odpustenia sebe samým. Aj to môže byť dôležitým faktorom pri našom vstupovaní do konkrétnych životných podmienok. Vskutku, problém odpustenia často priťahuje ducha naspäť do života už krátko po smrti. Pravdepodobne veľa ľudí malo podobné zážitky ako moja priateľka pani Kempová. Táto pani – veľmi pragmatická žena žijúca v južnom Northamptonshire – obvykle nemávala psychické vízie. Predsa mi však raz povedala, ako ju navštívil jej zomrelý otec. Zomrel veľmi náhle v čase, keď ho nevidela už šesť alebo sedem týždňov a jej smútok zo straty otca bol umocnený pocitom viny. Asi šesť mesiacov po jeho smrti sa jednej noci prebudila a videla ho sedieť v kresle na druhom konci izby. Vyzeral veľmi ozajstne, hmotne, vôbec nie ako duch. Tvrdila, že bola v bdelom stave a necítila žiadny strach. Sedel trocha 77

Jenny Cockell.indb 77

1.7.2008 22:18:10


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

vpredu na kresle vo svojej typickej polohe, s okuliarmi nasadenými na konci nosa. (Jej matka neskôr povedala, že bol pochovaný aj s okuliarmi.) Pozrel sa na ňu a zľahka sa usmial. Od toho momentu cítila pokoj a uvoľnenie, bola oslobodená od všetkých starostí, pocitov bolestnej straty a predovšetkým od pocitov viny. Potreba cítiť odpustenie môže byť veľmi silná. Medzi duševnými zážitkami z mojich tínedžerských rokov jeden mimoriadny vynikal nad ostatnými. Pre mňa nebol vôbec príjemný. Po niekoľko večerov, keď som si čítala v posteli, som dosť zreteľne videla muža, o ktorom som vedela, že zomrel najmenej pred rokom. Nebol to človek, ktorého by som si želala vidieť, pretože som voči nemu mala averziu a opodstatnený dôvod nedôverovať mu. Keď sa prvýkrát objavil, jednoducho som zreteľne cítila, že niekto vedľa mňa je; zdvihla som oči a videla ho tam stáť. Hľadel nepokojne a rozpačito. Potom začal rozprávať a požiadal ma, aby som mu odpustila jeho správanie z minulosti. Bola som trochu šokovaná a nahovárala som si, že to hádam nie je skutočnosť. Najprv som ho ignorovala, no s nevôľou som sledovala, ako sa po niekoľko nasledujúcich večerov objavoval znovu. Nakoniec som si uvedomila, že sa neprestane vracať dovtedy, kým ho nevezmem na vedomie a nedám mu odpoveď. Tak som to nakoniec urobila, no povedala som mu, že stále cítim, že jeho konanie nebolo správne. Odpustenie, myslím si, nastane v okamihu pochopenia a odpútania sa od bolestnej minulosti. V tej chvíli sa ma následky jeho správania dotýkali príliš silno na to, aby som mu mohla úprimne odpustiť. Ale hoci som mu nemohla dať takú odpoveď, akú zrejme očakával, asi bola dostatočná. Zdá sa, že ho napokon uspokojila, pretože potom odišiel a už nikdy sa nevrátil. Z tejto ako aj z ďalších udalostí pre mňa vyplynula jedna vec: že potrebu odpustenia máme my všetci. Negatívne emócie, ktoré si so sebou nosíme buď počas jedného života alebo z jedného života do ďalšieho sú deštruktívne – pre nás aj pre druhých. Potreba odpútať sa od nich, alebo sa s nimi vyrovnať môže byť významným činiteľom pri našom výbere nasledujúceho života. Ako som sama na sebe prežila v stave medzi životmi, máme potrebu odpustiť predovšetkým sami sebe. Koniec-koncov nie sme súdení ani trestaní druhými, ale robíme tak sami – i keď naše pocity viny môžu priťahovať aj odsúdenie zo strany iných. Netvrdím, že by sme nemali cítiť výčitky svedomia, keď spôsobujeme škodu, ale veľa ľudí v sebe nosí zbytočný pocit viny a neváži si seba samých. Zbaviť sa tohto bremena znamená otvoriť sa plnšiemu a tvorivejšiemu bytiu. 78

Jenny Cockell.indb 78

1.7.2008 22:18:10


V O Ľ B A N ÁV R A T U

Ja som prišla do súčasného života so silným pocitom viny, že som opustila rodinu s malými deťmi, a to ma nútilo pátrať po živote Mary Suttonovej. Po nájdení stratenej rodiny sa v mojom živote objavila ďalšia výzva z minulosti, ktorej som musela čeliť. V apríli 1994 som nahrávala reláciu v ABC News 20/20 na propagáciu knihy Deti včerajška v Amerike. Ocitla som sa v nemocnici Rotunda Maternity Hospital v Dubline a hľadala som izbu, kde som zomrela ako Mary, chorá a vo veľkých bolestiach na následky zápalu pľúc, plynatenia a otravy krvi. Vedela som, že izba bola na rohu budovy a na prvom poschodí. Hoci som v súčasnom živote v tej nemocnici nikdy nebola, vedela som s pomerne veľkou istotou načrtnúť umiestnenie izby a náčrtok poslať producentovi Robovi Wallaceovi asi týždeň pred cestou do nemocnice.

Nemocničná izba bola na rohu budovy na prvom poschodí. Bola malá a v tom čase v nej bola iba jedna posteľ. Môj náčrtok umiestnenia nemocničnej izby v Rotunda Maternity Hospital, v ktorej podľa mojich spomienok zomrela Mary.

Na základe toho vrchná sestra nemocnice určila iba jedinú izbu, ktorá zodpovedala môjmu popisu. Bola to malá, oddelená izba a skutočne bola na rohu budovy a na prvom poschodí. 79

Jenny Cockell.indb 79

1.7.2008 22:18:10


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

Keď som vstúpila do izby, okamžite som sa začala cítiť veľmi nepríjemne. Bola som si čoraz istejšia, že to bola tá správna izba, hoci som spočiatku zostala zmätená, pretože v nej boli dve okná a ja som si pamätala len jedno. No keď som sa postavila za dvere, kde bývala posteľ a sklonila hlavu asi do výšky vankúša, uvedomila som si, že z toho uhla bolo vidieť iba jedno okno. V tej izbe som bola postupne čoraz nervóznejšia. Urobili sme krátky rozhovor, ale postupne moje pocity paniky a úzkosti prekročili únosnú mieru – musela som sa ospravedlniť a z izby vyjsť von. Oveľa neskôr mi význam tohto spôsobu úniku zapadol do prirodzeného prostredia – bolo to ako naposledy, v mojich spomienkach, pri opustení zomierajúceho tela Mary a cestovaní pospiatky tunelom. Keď som bola vonku, cítila som potrebu uistiť sa o niektorých detailoch. Pamätala som si, že som videla ľudí prechádzajúcich dverami, ale teraz tam zavadzala murovaná priečka, ktorá blokovala výhľad. Našťastie mi vrchná sestra vedela povedať, že priečka bola vybudovaná v 60-tych rokoch 20. storočia a celkom isto tam nebola v 30-tych rokoch, keď bola Mary pacientkou. Ďalší deň, keď sa na mieste pokračovalo vo filmovaní, vstúpiť do izby bolo pre mňa už trochu ľahšie a po chvíli aj menej traumatizujúce. Pravdepodobne to spôsobil fakt, že som sa dokázala vzdať jednej prenikavej spomienky – bolesti zo smrti Mary. Nezabudla som na ňu, no už som bola schopná dovoliť, nech sa zahojí. Nebola som si istá či fi lmový štáb vie, ako veľmi mi bol nápomocný pri tomto ozdravujúcom procese, ale bola som im vďačná, že ma presvedčili pokúsiť sa nájsť izbu. Hoci to bolo týždne predtým, ako som znovu cítila úplný pokoj, táto skúsenosť mi dala jedinečnú príležitosť pochopiť dôležitosť toho, aby som čelila minulosti a zmierila sa s ňou. Nakoniec som bola schopná zbaviť sa pocitu viny zo smrti a akceptovať, že keď som sa borila s toľkými materiálnymi údermi, nebolo hriechom vzdať boj o život. Nakoniec som si opustenie detí úplne odpustila, po tom všetkom, po neodvratnej smrti. Odstránila som ďalšiu príčinu bolesti v mojej duši a s odpútaním sa od minulosti mi ostáva viac miesta pre vnútorný pokoj.



Ak berieme moje spomienky na minulé životy ako vyslovene typické, s veľkou pravdepodobnosťou je z nich zrejmá tá skutočnosť, že nikto nie je lepší ako iný a nikto nie je oprávnený súdiť druhých. Všetci sme sa pravdepodobne narodili do zlých, všedných podmienok a ako príslušníci rôznych národností a rás. 80

Jenny Cockell.indb 80

1.7.2008 22:18:10


V O Ľ B A N ÁV R A T U

Na niektoré vrodené odchýlky – akou je aj homosexualita – sa niektorí ľudia pozerajú ako na omyl a iní ako na hriech, hoci to pre preľudnenú spoločnosť znamená zjavnú výhodu mať produktívnych a užitočných ľudí, ktorí neprispievajú k nárastu populácie. Nestotožňujem sa s teóriou uznávanou niektorými ľuďmi, podľa ktorej je homosexualita spôsobená bytím v minulom živote ako osoba opačného pohlavia. Dr. Satwant Pasrichová upozornila, že medzi tými deťmi, ktoré si pamätajú, že mali v minulom živote opačné pohlavie, taká spojitosť nie je. Pre prežitie je podstatná rozmanitosť. Práve ona v prírode zabezpečuje prežitie druhov. Ak by sme si boli fyzicky príliš podobní, boli by sme náchylní na rovnaké choroby, a preto aj máme odlišné krvné skupiny a typy pletí, ktoré zabezpečujú, že aj keď prepuknú nejaké nové alebo staré choroby, vždy niekto prežije. Pre naše prežitie je nevyhnutná aj psychická rozmanitosť. Po stáročia záviseli bohaté výdobytky ľudstva od výskytu jednak kreatívnych, emocionálnych ľudí, ako aj jasne metodických typov, od bežne inteligentných ako aj géniov. My všetci žijeme v tieni našich mnohých a rozmanitých minulostí. Sú našou neoddeliteľnou súčasťou a môžu nám pomáhať alebo nás zdržiavať – podľa toho, ako svoje hlbšie pocity využívame. Jedným z cieľov rozmanitosti našich životov je naučiť sa vzájomne vychádzať s inými, čo sa prejavuje rôznymi spôsobmi. Určite sa môžeme (a mali by sme sa) učiť z minulosti a v kontexte svojich predchádzajúcich skúseností porozumieť našim vzťahom s druhými. A pretože vymedzenie našich úloh je len dočasné, jediným skutočne správnym vzťahom je vzťah založený na rovnováhe, starostlivosti, láske a rešpektovaní sa. Možno to je práve to, čo sa sem opakovane prichádzame naučiť: ozdraviť svoje vzťahy so sebou a s druhými tak, aby v našich fyzických životoch dokázali vyjadrovať súlad s tým, odkiaľ všetci prichádzame a kam sa v čase medzi životmi vraciame.

81

Jenny Cockell.indb 81

1.7.2008 22:18:11


K APITOLA 7

Jasnozrivosť

 Vízie budúcnosti

M

ojím zámerom pri písaní tejto knihy je podeliť sa s čitateľom o pocit kontinuity bytia počas mnohých životov, minulých i tých budúcich. Skôr ako budem pokračovať v opise toho, čo som videla z mojich budúcich životov, skúsme sa pozrieť na samotný pojem jasnozrivosti. Ide o ľudskú schopnosť takú starú, ako sám čas. Vo všetkých starých civilizáciách sa vyskytujú záznamy, popisujúce rôzne sny a proroctvá, ktorým sa prikladala veľká vážnosť a ktoré sa neskôr aj uskutočnili. Dnes je táto oblasť ešte stále obklopená skepticizmom a nepochopením. Predsa si však myslím, že schopnosť vidieť alebo vnímať budúcnosť je v skutočnosti prirodzenou ľudskou danosťou, ktorá môže byť rozvíjaná, aj keď ešte celkom nerozumieme jej podstate; a podľa všetkého môže byť oveľa rozšírenejšia, než je moderná západná spoločnosť ochotná pripustiť. Jasnozrivosť, ktorá doslova znamená vopred získanú vedomosť, môže mať veľa podôb, od nepatrných pocitov déjà vu až po jasnú víziu konkrétnej udalosti vo vzdialenej budúcnosti. Môže sa objaviť v snoch alebo nastať v bdelom stave, môže sa objaviť nečakane alebo ako dôsledok sústredenej meditácie. Môže sa prejaviť jednoducho ako neurčitý pocit poznania toho, čo sa o chvíľu stane. Väčšina ľudí má takú skúsenosť, že im zatelefonoval priateľ, na ktorého krátko predtým pomysleli. Tieto zážitky môžu mať aj formu zlej predtuchy (varovania) – napríklad pocitu, že by nebolo dobré v určitý deň cestovať. Skutočnosť, že sa predvídaná udalosť naozaj aj stane, klasifi kuje takéto skúsenosti ako jasnozrivosť. Asi je potrebné, aby sa o takýchto zážitkoch rozprávalo viac. Veľa dospe82

Jenny Cockell.indb 82

1.7.2008 22:18:11


JASNOZ R I VO SŤ

lých má ešte stále zábrany o nich hovoriť, no deti sú predsudkami o svete ovplyvnené menej a vo všeobecnosti je pre ne ľahšie akceptovať dôkazy svojich vnútorných pocitov. V skorších obdobiach svojho života som považovala za úplne normálne očakávať, že „videné“ udalosti nastanú – a ony sa aj stali. Napriek tomu boli aj prípady, keď ma presnosť mojej jasnozrivosti prekvapila. V tých dňoch som sa učila o svojich predvídaniach radšej mlčať. V súčasnosti sa ľudia stávajú otvorenejší a čoraz viac sa mi zdá, že väčšina ľudí má určité skúsenosti, o ktorých by možno radi rozprávali. Som si viac-menej istá, že mať predtuchy či varovné sny alebo rôzne iné takzvané paranormálne zážitky nie je ničím nezvyčajným.



Ak je jasnozrivosť prirodzeným darom ľudstvu, aký je potom jej účel? Príroda nás zvyčajne obdarí schopnosťami, ktoré sú nejakým spôsobom užitočné pre naše prežitie, či už ako jednotlivcov alebo skupiny. Ak nejaká výnimočná schopnosť zlepší šance na prežitie u ľudí či u zvierat má potom tendenciu pretrvávať aj v ďalších generáciách. Keď napr. zvieratá zacítia blížiace sa nebezpečenstvo, stačí iba malý počet jedincov na varovanie ostatných, aby zalarmovali do akcie celú skupinu. Azda všetky biologické druhy rozvinuli určité jasnozrivé schopnosti; v ľudskom pokolení môžu byť u malého percenta jednotlivcov zdokonaľované, prípadne môžu tieto schopnosti driemať v menej dostupnej časti mozgu tak, že vedome ich vnímajú iba máloktorí ľudia. Nedá sa však poprieť skutočnosť, že uvedený jav existuje, preto by mal byť braný do úvahy ako prirodzená vloha podobne, ako aj ostatné prirodzené schopnosti človeka. Jej účel by prinajmenšom čiastočne mohol spočívať v tom, že nás má varovať pred blížiacim sa nebezpečenstvom alebo nešťastím. Dobrý príklad uvádza Richard Lazarus v knihe Za hranicami nemožného. Americký parapsychológ, profesor William Cox si myslí, že veľa ľudí v každodennom živote koná na základe podvedomých predpovedí, hoci si to vôbec neuvedomuje. Šesť rokov Cox zhromažďoval podrobné štatistické údaje o množstve cestujúcich, ktorí bežne cestovali vlakom. Zistil, že v dňoch, keď sa vyskytli nehody na železnici, bolo v sledovaných vlakoch oveľa menej cestujúcich ako zvyčajne. Pomocou počítača vyhodnotil, že štatistická pravdepodobnosť toho, že ide iba o náhodu, je menej ako jedna k miliónu. Inými slovami, časť potenciálnych cestujúcich mala akési podvedomé tuše83

Jenny Cockell.indb 83

1.7.2008 22:18:11


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

nie budúcnosti a podľa toho sa zariadila, a to bez vedomého porozumenia svojho konania. Veľa predtúch a jasnovidných vízií zahŕňa varovania pred potopami a inými prírodnými katastrofami. Keď sa takéto predpovede naplnia, sú považované za kuriozity. Ale aj keby sme nemohli nešťastiam predísť úplne, majúc takéto varovania na zreteli, vedeli by sme pomôcť a odvrátiť niektoré z ich najhorších následkov. Ešte aj dnes sa s obľubou čítajú proroctvá jasnovidca Nostradama zo šestnásteho storočia, populárne najmä s príchodom nového milénia, keď sa už tradične očakávali významné zmeny. Dielo Nostradamus: Nasledujúcich päťdesiat rokov nový preklad a vysvetlenie proroctiev od Petra Lemesuriera obsahuje veľa predpovedí prisudzovaných našej blízkej budúcnosti. Jednou z nich sú záplavy na väčšine európskeho kontinentu, predovšetkým v Grécku a Taliansku a tiež v Británii. Predpovede sa stali relevantnejšími vo svetle ničivých záplav v severnom Taliansku v novembri 1994. Nostradamus nie je jediným človekom, ktorý hovoril o rozsiahlych záplavách ako o narastajúcom probléme, ktorý bude v našej súčasnosti viac rokov pretrvávať. Z dnešného pohľadu, keď už máme určité poznatky o dôsledkoch globálneho otepľovania, zdajú sa psychické predpovede nadbytočné, veľa ľudí však predpovedalo záplavy aj dlho pred akýmikoľvek náznakmi globálneho otepľovania. Jedným z nich bol prútikár, ktorého som stretla už dávnejšie. Viac rokov sa mu opakoval istý sen, v ktorom stál na vyvýšenine a pozeral sa na zaplavenú krajinu, vediac, že veľká časť nižšie položených oblastí Británie je pod vodou. Prútikárstvo je schopnosť nájsť vodu pomocou prirodzeného inštinktu. Jej prítomnosť sa dá vycítiť pomocou roztiahnutých otvorených rúk, prípadne vnímanie ešte viac zosilniť držaním prútika alebo rozdvojenej vetvičky v rukách. Hľadať prútikom vie temer každý, no niektorí ľudia majú zvláštny dar a sú schopní určiť hĺbku a prúdenie vody a často vedia nájsť nielen vodu, ale aj kovy, nerasty a pod. Aj ja som mala vízie budúcich záplav. Na jeseň 1989 vyzval jeden ženský časopis svojich čitateľov, aby mu zaslali príbehy o skúsenostiach s jasnozrivosťou. Domnievala som sa, že záujem časopisu je seriózny; napísala som im teda a navrhla som, že by mohlo byť veľmi cenné, keby ľudia písali o svojich predtuchách ešte predtým, ako predvídané udalosti nastanú tak by mohol byť tento fenomén otestovaný. Keďže som krátko predtým mala varovný sen, ktorý nebol výhradne osobný, mala som pocit, že môžem prispieť niečím užitočným. Napísala som im, že 84

Jenny Cockell.indb 84

1.7.2008 22:18:11


JASNOZ R I VO SŤ

som videla rieku Severn ako pretrhla svoje koryto a spôsobila veľké a život ohrozujúce záplavy, v tejto oblasti najhoršie za mnoho rokov; k udalosti by malo dôjsť asi tak za štyri mesiace od zaslania môjho listu. (Štyri mesiace je zvyčajný časový interval medzi mojimi jasnozrivými snami a skutočnými udalosťami.) O sne som povedala aj svojej rodine a priateľom. Asi o štyri mesiace neskôr, vo februári 1990, skutočne prišli hrozné záplavy, keď sa rieka Severn vyliala z koryta. Veľa ľudí zostalo odrezaných od sveta a museli ich zachraňovať. Obyvateľstvo bolo varované iba nepatrne a záplavová voda pokryla veľké plochy, ohrozujúc pritom mestá aj poľnohospodársku pôdu. Povzbudená priateľmi, s ktorými som sa podelila o svoj sen, znovu som napísala do toho časopisu a spýtala som sa, či urobili určité opatrenia v tom smere, ako odporúčal môj prvý list. Odpoveď som však nikdy nedostala. Rozmrzená stratou tejto príležitosti na riadnu dokumentáciu som potom o udalosti napísala stručný list do Mail on Sunday, kde to aspoň považovali za hodné publikovania. Ďalší z mojich snov o záplavách bol nejasnejší: zdalo sa, že voda je všade a vôbec som nevedela identifi kovať postihnutú oblasť. O niekoľko mesiacov neskôr, v januári 1994, keď boli záplavy po celej Európe aj v Británii, mi už ten sen dával väčší zmysel.

Varovanie pred záplavami Na jeseň, keď sa jeden ženský časopis venoval téme jasnozrivých predpovedí som tam napísala, že som mala sen o tom, ako sa rieka Severn vyleje z koryta a záplavami ohrozí životy ľudí. Predpovedala som, že by sa to malo stať asi za štyri mesiace. Možno by bolo vtedy užitočnejšie, keby som o tom bola napísala kompetentným na úrade správy riek. JENNY COCKELL, Wood Burcote, Northants. Z The Mail on Sunday, 18. február 1990

85

Jenny Cockell.indb 85

1.7.2008 22:18:11


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

Na dvadsiate storočie boli predpovedané aj ďalšie nešťastia. V niektorých prípadoch mohla ochota a snaha brať takéto predpovede vážne zmierniť niektoré z ich následkov. Pri iných, ako sa často stáva, bolo ťažké vopred určiť čas a miesto udalosti. Ako príklad spomeniem prípad zo 60-tych rokov, keď americký jasnovidec, kaderník menom Joseph Delouise, opísal množstvo svojich prorockých snov v televízii. V novembri 1967 predpovedal zrútenie mosta; o tri týždne nato sa zrútil Silver Bridge na rieke Ohio, pričom zahynulo štyridsaťšesť ľudí. Začiatkom roku 1968 predpovedal na jar väčšie nepokoje v Chicagu; 7. apríla boli v meste také vážne nepokoje, že na nastolenie poriadku musel guvernér povolať päťtisíc federálnych vojakov. V máji 1969 v jednej relácii americkej televízie Joseph Delouise predpovedal letecké nešťastie, pri ktorom malo prísť o život sedemdesiatdeväť ľudí a ktoré malo nastať pred koncom roka, pričom s touto udalosťou malo mať nejaký súvis číslo 330. Dňa 9. septembra o 3:30 hod. došlo blízko Indianapolisu k vzdušnej kolízii lietadla DC-9 s ľahkým lietadlom. Pri tomto nešťastí bol celkový počet mŕtvych, vrátane pilota menšieho lietadla, sedemdesiatdeväť osôb. Z času na čas použili detailné a dramatické predpovede v beletrii spisovatelia; neboli si však vedomí, že v skutočnosti nečerpali z bujnej fantázie, ale skôr predvídali reálne udalosti. Špiritista W. T Stead napríklad napísal v roku 1886 krátky príbeh opisujúci tragédiu veľmi podobnú potope Titanicu. Iróniou osudu je, že bol jedným z 1513 pasažierov, ktorí na tejto lodi zahynuli. No najviac sa priblížil popisu tohto nešťastia románopisec Morgan Robertson v roku 1898, detailne, vrátane opisu lode takmer identickej s Titanicom. Jeho fiktívna loď mala skoro rovnakú veľkosť a rýchlosť, nosnú kapacitu 3000 pasažierov a pomenoval ju Titan. Táto „nepotopiteľná“ loď, rovnako ako Titanic, vyplávala pri svojej prvej plavbe na luxusný výlet zo Southamptonu do Spojených štátov a po zrážke s ľadovcom sa v apríli potopila v rovnakej časti Atlantiku ako Titanic, čo bolo spojené s veľkými stratami na životoch. Robertsonova kniha s názvom Márnosť bola vydaná štrnásť rokov predtým ako sa v apríli 1912 potopil Titanic. Existujú záznamy aj o ďalších tragických udalostiach, ktoré boli predpovedané skôr, než sa stali. Deň pred atentátom na prezidenta Johna Kennedyho telefonovala nejaká žena do Bieleho domu a povedala, že sa jej snívalo, že Kennedy bude zavraždený v Dallase. Nebola jediná, kto mal takú predtuchu. V roku 1956 pani Jeanne Dixonová ako médium predpovedala, že „modrooký 86

Jenny Cockell.indb 86

1.7.2008 22:18:11


JASNOZ R I VO SŤ

demokrat“ sa v roku 1960 stane prezidentom a neskôr bude naňho spáchaný atentát. V deň vraždy povedala svojim hosťom pri večeri: „Niečo strašné sa dnes stane prezidentovi“. Okrem toho predpovedala aj úmrtia prezidenta Roosevelta v roku 1945, Mahatmu Gándhího v roku 1948 a Winstona Churchilla v roku 1965. Predvídanie úmrtia sa môže zdať trochu zvláštne, ale stáva sa to pomerne často. Niekoľko týždňov pred svojou osudnou dopravnou nehodou herec James Dean údajne povedal svojim priateľom o desivom a opakovane sa vracajúcom sne, v ktorom mal autohaváriu. Abrahamovi Lincolnovi sa snívalo, že videl rakvu sprevádzanú vojakmi a obklopenú trúchliacimi ľuďmi; keď sa spýtal, kto zomrel, povedali mu, že prezident, ktorý bol zavraždený pri atentáte. O sne povedal svojmu blízkemu priateľovi Wardovi Hillovi Lamonovi, ktorý o tom napísal záznam päť dní pred atentátom na Lincolna vo Fordovom divadle vo Washingtone. Tieto skúsenosti sa neobmedzujú iba na známe osobnosti. Pani Saundersová, postaršia pani, mi porozprávala o svojom synovi, keď sme raz sedeli v jej malom dome v dedinke blízko Banbury v Oxfordshire. Celý život znepokojoval svoju rodinu vyhláseniami, že sa nedožije dvadsaťjeden rokov, a preto si aj odmietal plánovať kariéru. Nezdalo sa, že by mu to nejako bralo radosť zo života a bol známy svojou bezstarostnou povahou. Niekoľko týždňov pred svojimi 21. narodeninami opravoval traktor, keď sa zrazu zlomila drevená podpera pod vozidlom, ktoré naňho spadlo a rozmliaždilo ho. Bol na mieste mŕtvy. Možno len dúfať, že predvídanie úmrtia pomohlo rodičom mladíka vyrovnať sa s tragédiou, ktorú mu zrejme už dávno osud naplánoval.



Veľa mojich priateľov a známych malo predtuchy. Pod vplyvom publicity knihy Deti včerajška ma kontaktoval portrétny fotograf Harold Fountain, ktorému som už ako dieťa a tínedžerka robila model a ktorého som zo dvadsať rokov nevidela. Povedal mi, že sa mu snívalo, ako sa hradná pevnosť Windsor Castle ocitla celá v plameňoch. O sne povedal priateľom asi mesiac predtým, ako pevnosť skutočne zachvátil požiar. Niektoré z Haroldových intuitívnych predpovedí boli osobnejšie a znamenali jasné varovania. Po večeroch zvykol pomáhať bratovi v stánku s rýchlym občerstvením. Jedného dňa prišiel muž, ktorý zapôsobil na Harolda veľmi 87

Jenny Cockell.indb 87

1.7.2008 22:18:12


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

znepokojivo. Povedal svojmu bratovi, že na tom mužovi je niečo zlé. Brat sa nad tým len pousmial, nebral to vážne. O niekoľko týždňov neskôr potom Harold zazrel fotografiu toho muža v novinách - bol zatknutý za pokus otráviť jedom svojich spolupracovníkov v zamestnaní. V ďalšom prípade videl Harold muža, ktorý sedel v zadnej časti nákladného auta stojaceho pri kraji cesty blízko stánku s rýchlym občerstvením. Mal oblečené pracovné šaty a na hlave baretku. On tiež vyvolal v Haroldovi pocit veľkej skľúčenosti. Harold ho videl viackrát a zakaždým pocítil akúsi stiesnenosť. V jeden večer, keď odišiel od brata z obchodu, pocítil nepríjemnú nervozitu. Vrátil sa naspäť a našiel toho muža na zadnom dvore, ako sa chystá vojsť zozadu. Harold zareagoval tak, že chlapa zastavil a prinútil ho odísť. Po tejto príhode ho znovu zazrel až na fotografii v novinách - tento muž zrejme spáchal v Londýne sériu brutálnych vrážd. Nasledovaním svojej intuície možno Harold zachránil bratovi život. Jedným z tajomstiev jasnozrivých predpovedí je to, že nie vždy sú také užitočné ako táto. Môžu byť o niečom dosť bezvýznamnom, a nevyskytujú sa pri takých udalostiach, ktoré by si to svojou dôležitosťou oveľa viacej vyžadovali. Jeden môj známy mal varovný sen o upchatej zátke vo vani, ale nedostal žiadne varovanie o rozpade svojho manželstva a rozvode. No predsa len mal trikrát sen o páde na motorke niekoľko týždňov predtým, ako skutočne z motorky spadol. Môže byť užitočné všímať si jasnozrivé predpovede o nehodách, hoci ani to nemusí nevyhnutne zabrániť tomu, aby sa stali. Je frustrujúce predvídať nehodu, vo veci ktorej človek nemôže nič urobiť. Zvykla som navštevovať každoročný festival prepravy poriadaný na súkromnom statku v Northamptonshire, na ktorom vystupoval aj môj klub bojového umenia Aikido. Raz bol jedným z predstavení aj bungee jumping. Jeden skákajúci sa práve pripravoval na svoj skok, keď som ho zrazu v mysli uvidela naraziť do zeme. O niekoľko okamihov nato skočil a ja som nemohla urobiť nič okrem odpútania pozornosti môjho malého syna tak, aby nebol svedkom pádu. (Našťastie sme sa neskôr dozvedeli, že dotyčný muž ten pád prežil.) Aj keď vidíme nešťastia, ktorým sa nedá predísť, môže v tom byť nejaký zmysel a dokonca úžitok. Pre naše podvedomie je normálne pozorovať potenciálne situácie a prostredníctvom snov alebo snívania za bieleho dňa nás viesť scenármi našich možných reakcií ako spôsobu prípravy na skutočný život. Na základe takej predpovede, hoci len nepatrnej, sme schopní poradiť 88

Jenny Cockell.indb 88

1.7.2008 22:18:12


JASNOZ R I VO SŤ



si s blížiacou sa situáciou; sme vlastne na príchod udalosti pripravení a môžeme sa pri nej zachovať oveľa konštruktívnejšie.

Zďaleka nie všetky predpovede sa týkajú varovaní alebo súvisia s tragickými udalosťami. Niekedy sa zdá, akoby sny a vízie prichádzali preto, aby nás upokojili alebo povzbudili. Niektoré z mojich snov predpovedali dobré správy pre iných ľudí, ako napríklad narodenie dieťaťa mojej dobrej priateľke, ktorá si myslela, že nemôže mať deti. I tak sa zdá, že najnezabudnuteľnejšie prípady sú silné a osobné zároveň. Z historických osobností sa o Napoleonovi Bonapartovi zachovali správy, že sa mu snívalo o jeho budúcom úspechu dávno pred akoukoľvek indíciou o možnosti dosiahnuť vplyvné postavenie. Často je to kvalita týchto snov alebo vízií, ktorá sa nám zachová v pamäti. Moja matka mala raz sen, ktorý jej spočiatku nedával žiadny zmysel, ale zapamätala si ho, pretože sa jej zdal nezvyčajný a v čomsi záhadný. Videla samu seba akoby pri pohľade zhora, v nejakej miestnosti, ktorú nepoznala a v ktorej pracovala spolu s inými ľuďmi na nejakom druhu zariadenia. Videla aj vonkajšok budovy a akúsi dlhú chodbu. V tom čase nebola moja matka zamestnaná a ani nemala plány na zmenu svojej životnej situácie. Keď sa neskôr rozišla s mojím otcom, všetko sa, pochopiteľne, zmenilo. V priebehu roka sa rozhodla znovu pokračovať v štúdiu a po úspešnom absolvovaní maturity sa prihlásila na pedagogickú fakultu. Na prijímacom pohovore spoznala exteriér budovy a chodbu zo svojho sna. Na začiatku jedného kurzu si uvedomila, že robí experiment vo vedeckom laboratóriu a aj zvyšok sna sa vyjasnil. Bola z toho dosť vyľakaná - úplná presnosť jej dávneho prorockého sna bola nesporná. Tento sen vravel mojej matke o významnom bode obratu v jej živote. V štrnástich odišla zo školy, keď musela zanechať štúdium. Teraz, vo veku zrelej tridsiatničky, sa u nej všetko zmenilo. Napokon získala titul, absolvovala postgraduálne štúdium a zaistila si uspokojivú učite��skú kariéru. Umožnila jej dosiahnuť sebestačnosť a mama tak bola schopná zabezpečiť rodinu ako rodič samoživiteľ. Podobný charakter mali aj ďalšie udalosti. Asi päť rokov predtým, ako som začala hľadať svoju rodinu z minulého života, mávala som sny, ako so mnou robia rozhovor, že som na nejakom interview. V skutočnosti som dúfala, že sa tieto sny nikdy nestanú skutočnosťou, pretože pre mňa vôbec nebolo prí89

Jenny Cockell.indb 89

1.7.2008 22:18:12


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

jemnou predstavou byť stredobodom pozornosti. Namiesto toho som sa na ne pozerala skôr ako na spôsob ujasnenia si svojich myšlienok. No po vydaní knihy Deti včerajška som sa ocitla na mnohých interview a zrazu mi tie nočné nácviky dávali zmysel. Z hľadiska overovania jasnozrivých zážitkov je zrejme užitočné, keď sa s nimi niekomu zveríme ešte pred udalosťou. Pred niekoľkými rokmi sa mi snívalo, že som v Northamptone riadila auto môjho manžela, starý Austin A35. Pri odbočovaní doprava na svetelnej križovatke som nemohla zaradiť žiadny rýchlostný stupeň, stála som zaradená vo vonkajšom dopravnom pruhu a blokovala som premávku. Potom mi nejaký vodič kamiónu pomohol vytlačiť auto na chodník a ja som išla pešo za Stevom do práce. Keď sme sa spolu so Stevom vrátili k autu, samotná oprava trvala iba chvíľku a ja som sa s úľavou zasmiala, že to nebolo nič vážne. Keď som sa po tomto veľmi detailnom sne prebudila, povedala som o ňom Stevovi a žartovala, že nakoľko ma pozná, tak sa to zrejme aj stane. V tom čase Steve nepracoval v Northamptone a ja som mala svoje auto. O štyri mesiace neskôr sa mi auto pokazilo, Steve bol preložený do práce v Northamptone, a tak sme obaja používali jeho auto a dohodli sme sa, že budem brávať Steva z práce domov. Na sen som zabudla, až kým som neprišla na svetelnú križovatku na Bedford Road a zaradená vo vonkajšom pruhu som sa chystala zabočiť doprava, no zistila som že nemôžem zaradiť žiadnu rýchlosť. Na moju záchranu však prišiel vodič nejakého kamiónu a keď som tam potom sedela, prijala som ako fakt, že sa mi všetky detaily tejto príhody snívali presne tak, ako to teraz prebiehalo. Ako je to možné a prečo sa mi to všetko mohlo vopred snívať, to je v tejto oblasti jedna z mnohých nezodpovedaných otázok. Z čisto osobného hľadiska to všetko prispieva k prehĺbeniu mojej skúsenosti, ktorá mi pomáha veriť v presnosť mojich ďalších vízií budúcnosti, najmä ďalekej budúcnosti, ktorá sa nedá overiť tak ľahko. Aké presné môžu byť vízie budúcnosti? Stupeň ich presnosti kolísal prakticky pri všetkých pokusoch týkajúcich sa psychických javov. Aj tie najlepšie subjekty totiž poskytujú určité informácie, ktoré nie sú vždy skutočne duševné. Profesor J. B. Rhine z Duke Univerzity v Severnej Karolíne, známy priekopník výskumu v oblasti psychických javov zistil, že oveľa lepšie výsledky sa dosahujú vo vodivom ovzduší bez akýchkoľvek rušivých elementov. Ale ani za ideálnych podmienok nebol každý jednotlivý detail úplne správny. 90

Jenny Cockell.indb 90

1.7.2008 22:18:12


JASNOZ R I VO SŤ

Pri objektívnom posudzovaní môže byť presnosť predpovede porovnateľná so stupňom, ktorý môžeme očakávať od mysle v spojitosti s inými funkciami, ako napríklad s pamäťou. Nikto nemá dokonalé spomienky na všetky momenty svojho života a pri úsilí rozpamätať sa na detaily udalostí a v snahe vyplniť medzery vkladáme do nich chyby. Vo víziách budúcnosti sa tiež objavujú nepresnosti, keď ľudia do videného vkladajú svoje vlastné interpretácie. Asi pred desiatimi rokmi som na jednom našom rodinnom stretnutí cítila vhodnú atmosféru na vnímanie budúcnosti. Rozhodla som sa koncentrovať postupne na každého prítomného člena rodiny a pokúšala som sa vidieť ho tak, ako bude vyzerať, keď zostarne. Videla som svojho mladšieho brata ako trochu zavalitejšieho muža s bielymi vlasmi na spánkoch; v súčasnosti sa mu už začínajú objavovať biele vlasy a má niekoľko kíl navyše. Ale Michael sa mi v staršom veku vôbec neobjavil. Úporne som sa snažila uvidieť jeho staršiu podobu, ale zatiaľ čo ostatní sa zmenili, on nie. Na základe toho som usúdila, že sa s vekom nezmení. Mýlila som sa. Skutočný dôvod sa vyjasnil až o niekoľko rokov neskôr jeho smrťou. To dokazuje, že snaha dať zmysel niečomu, čomu nerozumieme, nás môže viesť k nesprávnym interpretáciám. V skutočnosti, keď mám varovné sny alebo záblesky budúcnosti v bdelom stave, zvyčajne som si pomerne istá, že sa aj stanú. Tieto vizionárske skúsenosti majú zakaždým rovnakú kvalitu ako nejaká spomienka na udalosť, ktorá sa už stala. Nepripadá mi to ako nahliadanie do budúcnosti, ktorá sa ešte nestala. Je to akoby zachytenie udalosti, ktorá už bola zafi xovaná v čase – niečo ako spomienky, ale posunuté v čase dozadu a nie dopredu. Spojenie medzi reálnym priebehom udalosti a jej predvídaním je podľa mojich skúseností dané kvalitou reakcie. Okamih predvídania udalosti aj okamih jej prežívania v reálnom čase môžu byť sprevádzané zvláštnymi pocitmi, niečím ako mentálnymi otrasmi. Je to akoby myseľ existovala súčasne v dvoch odlišných časových okamihoch, no tie sú ňou prepojené a fungujú v plynúcom čase, nie iba v prítomnosti. Inak povedané, je to skoro akoby bol čas v tom bode preložený či ohnutý, a namiesto dvoch prežívaní nastane len jedno. Väčšinou je v obidvoch časových bodoch moja myseľ v uvoľnenom a vnímavom stave. Možné vysvetlenie tohto javu mi kedysi navrhol môj syn. Zo súčasného okamihu sa pozeráme na čas; minulosť vidíme za sebou a budúcnosť pred nami a v prítomnom okamihu myslíme na svoju existenciu. Ale tento lineárny pohľad môže obmedzovať naše chápanie času a mysle. Možno že jasnozrivosť v sebe zahŕňa nejaký druh telepatickej komunikácie v čase. 91

Jenny Cockell.indb 91

1.7.2008 22:18:12


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

Samotná telepatia by už mala byť akceptovaná ako skutočný a dokázaný jav; na jej potvrdenie bolo uskutočnených pomerne veľa vedeckých testov. Telepatia si vyžaduje odosielateľa a príjemcu. Vo vedeckých pokusoch je posielanie mentálnych správ zámerné, no v bežnom živote sa telepatická komunikácia medzi členmi rodiny (a často aj medzi domácimi zvieratami a ich majiteľmi) objavuje spontánne, najmä v okamihoch silných emócií. Mohlo by azda jasnozrivé predvídanie udalostí v tomto alebo niektorom budúcom živote znamenať podobný proces tak, že sa informácia prenáša, zvyčajne nevedome, od odosielateľa z budúcnosti k príjemcovi v prítomnosti? Určite mám pocit, že prinajmenšom niektoré prípady jasnozrivosti obsahujú spojenie s naším budúcim Ja alebo osobou, ktorej budúcnosť niekto „vidí“. Takýto druh spojenia zreteľne cítim, keď vidím samu seba so starou tvárou. (Predvídam, že mám biele vlasy a pozerám sa spätne na súčasnosť.) Predvídanie udalostí s menej subjektívnou podstatou by si mohlo vyžadovať dve alebo viac myslí v budúcnosti. Väčšina predtúch vrátane mojich vlastných sa zvyčajne týka malých, osobných udalostí. Spoločensky užitočné predpovede sa vyskytujú oveľa vzácnejšie. Môže to byť čiastočne spôsobené tým, že každodenné udalosti vo všeobecnosti ovplyvňujú naše životy viac, ako svetové dianie. Je možné, že jasnovidci ako Nostradamus, ktorí predpovedali veľa udalostí významnej celospoločenskej dôležitosti, boli prostredníctvom časových mostov prístupní mysliam množstva iných ľudí.



Má každý schopnosť vidieť budúcnosť? Ľudia, ktorí vo svojich životoch používajú psychické schopnosti, sa zvyčajne rodia s prirodzeným duševným darom, ktorý postupne rozvíjajú metódou pokusov a omylov. Ja si však myslím, že oveľa viac ľudí by dokázalo nájsť prístup k tejto nevyskúšanej časti svojej mysle alebo duše. Okolo tohto fenoménu nie je nič magické ani mystické a ani to nemá nič spoločné s náboženskou vierou. Môže byť bežnou súčasťou života a prirodzeným prostriedkom komunikácie a porozumenia. Je to ako so všetkými ľudskými schopnosťami: niektorí ľudia v tom budú dobrí a bude to pre nich ľahké, kým iní budú musieť na tom pracovať a nájdu sa aj takí, ktorým to môže pripadať veľmi ťažké. Ako sa dá vidieť budúcnosť? V prvom rade je asi potrebné akceptovať, že to JE možné. Je pomerne isté, že pritom ide o aktivitu pravej mozgovej he92

Jenny Cockell.indb 92

1.7.2008 22:18:12


JASNOZ R I VO SŤ

misféry. V súčasnosti si väčšina ľudí vzdelávaním zlepšuje činnosť ľavej mozgovej hemisféry zodpovednej za štruktúrované myslenie a používanie jazyka, a denné snenie sa aktívne potláča. Ale rozjímavé a intuitívne cítenie viac používa pravú časť mozgu, teda tú hemisféru, ktorá je pravdepodobne zodpovedná za náhle impulzy kreativity, vyskytujúce sa niekedy u ľudí v štádiu riešenia nejakého problému. Môj otec sa občas zvykol zobudiť uprostred noci a zapisovať si všetky možné druhy matematických rovníc, ktoré k nemu prišli celkom náhle. Je viac ako pravdepodobné, že sa to dialo vďaka používaniu intuície pravej časti mozgu, ku ktorej je väčšinou ľahší prístup, keď sa človek nepokúša nájsť riešenie vedomým alebo analytickým spôsobom, ale jemným rozjímaním o probléme v stave oddychu a relaxu, ako je to práve pri zaspávaní. Hlbokú úroveň relaxácie v bdelom stave je schopný dosiahnuť len málokto, preto by bolo pre začiatok dobré cielene sa snažiť zaznamenávať si svoje sny. Je pravda, že väčšina snov súvisí s každodenným životom a prorocké sny sú pomerne zriedkavé. No pravidelné všímanie si snov nám umožňuje uvedomiť si tie, ktoré majú význam. Pred spaním bude užitočné si pripomenúť, že si chcete sen zapamätať, a mať poruke pri posteli nejaký zápisník či magnetofón, aby ste si ho mohli zaznamenať skôr, ako sa vytratí. Pre otvorenosť prebúdzajúcim sa víziám budúcnosti je nevyhnutné rozvíjať stav mysle, ktorý podporuje aktivitu pravej časti mozgu. Ľudia, ktorí často mávajú psychické zážitky nemusia robiť nič neprirodzené, iba sami sebe umožniť prežívať ten stav ľahkosti, ktorý je kombináciou relaxácie a mentálnej bdelosti s koncentráciou. Pre tých, u ktorých tento stav mysle nenastáva prirodzene, bude na jeho rozvíjanie užitočná napr. meditácia. Také isté snenie v bdelom stave, rozjímanie a meditatívny stav sú zjavné pri všetkých druhoch psychických zážitkov. Je to taký stav, pri ktorom je úroveň koncentrácie a mentálnej aktivity veľmi vysoká. Frekvencie mozgovej aktivity u ľudí, ktorí sa veľa rokov učili efektívnej meditácii, sú často podobné tým, ktoré boli zistené u detí do šesť rokov. Je to cenný postreh, pretože väčšinou si svoje minulé životy pamätajú práve deti vo veku do šiestich rokov. Možno je na tomto mieste dôležité poznamenať, že skúšať užívať drogy na vyvolávanie stavov tranzu je krajne nerozumné. Okrem zrejmých nebezpečenstiev je tu riziko, že všetko videné by bolo pravdepodobne nehodnoverné a nepoužiteľné; okrem toho úroveň koncentrácie by bola drogami alebo alkoholom v každom prípade oslabená. Mne osobne pomáha, že v živote vôbec nepijem alkohol. 93

Jenny Cockell.indb 93

1.7.2008 22:18:13


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

Keď hľadáme umelé pomoci, povedzme si, že psychická stimulácia rôznych častí mozgu môže podnietiť spomienky rovnako, ako to môžeme docieliť aj pri iných vnemoch. V experimentálnych podmienkach bolo zistené, že stimulácia pravého spánkového laloku privodila mimotelové zážitky. Možno by sa podobné experimenty mohli použiť aj na podnietenie jasnozrivosti, nakoľko nám už poskytli veľa poznatkov o činnosti mozgu. Jasnozrivé schopnosti sú viac ako iba tie, ktoré sa bežne vyskytujú u množstva ľudí, ktorí mali zážitky na prahu smrti. Je známe, že čím viac sa určité nervové prepojenie používa, tým lepšie funguje. Je možné, že zážitky z prahu smrti stimulujú mozog na rozvíjanie dovtedy nepoužívaných nervových dráh, ktoré potom umožňujú ľahšie uskutočnenie duševných zážitkov. Je ešte stále veľa čo objavovať o spojitosti mysle, nášho celkového vedomia a mozgu, ktorý ako akýsi živý aparát používa myseľ na prácu s informáciami.



Keď Nostradamus predpovedal svoje proroctvá, iba zriedkavo boli jasné a jednoznačné, väčšinou pozostávali z malých momentiek, akoby častí skladačky. Podľa mňa sa tým vlastne jeho predpovede stávajú oveľa silnejšími a pravdepodobnejšími, ako keby boli úplné jednoducho preto, že to presne zodpovedá spôsobu, akým predpovede pravdepodobne fungujú. Človek nevidí v istom časovom okamihu všetko a nie je tu reálny spôsob, ako si vyberať, čo chce vidieť. Niekedy sú pomerne dôležité časti vynechané, vízie prichádzajú náhodne a v nepochopiteľnom časovom poradí. Pri nahliadaní do budúcnosti vedel Nostradamus dlhé hodiny sedieť v meditatívnom stave v plytkej vani s vodou pri svetle sviečky, ale veľa jeho videní prišlo aj spontánne. Niektoré z detailov, ktoré potreboval na pochopenie videných skutočností, mu napomohla získať meditácia; no aj niektoré jeho spontánne vízie obsahovali dostatok informácií na to, aby z nich vedel špecifikovať miesto a čas udalostí. Pri opise toho čo videl, išiel do úžasných diaľok a popisoval ich tak detailne, ako to len z jeho vlastného pohľadu bolo možné. Jeho výpovede sú však komplikované, aj kvôli nutnosti chrániť sa pred prenasledovaním, preto sú predpovede maskované do tajuplných veršov. To je tiež príčinou jednak nesprávnych interpretácií, ako aj nedôvery v jeho schopnosti. Najčastejšími témami, ktorými sa Nostradamove prorocké verše zaoberajú, sú vojnová politika a v menšom rozsahu aj prírodné katastrofy. Tieto predpo94

Jenny Cockell.indb 94

1.7.2008 22:18:13


JASNOZ R I VO SŤ

vede sú nesmierne užitočné, pretože umožňujú rozpoznávať udalosti, najmä ak autor často uviedol aj názvy miest a ľudí, i keď len tajomne a hoci nie vždy aj s časovým určením. Jeho schopnosti boli jednoducho výnimočné. Keď som sa v hypnóze išla pozrieť do budúcnosti na obdobie nasledujúcich štyridsiatich rokov, opísala som strednú Afriku v stave rozvratu a severnú Čínu s veľkou politickou mocou, ktorá znepokojovala susedné štáty. Neskôr som zistila, že o oboch týchto skutočnostiach sa zmieňuje aj Nostradamus, ale silnejšími výrazmi. Opisuje sled rozsiahlych a ničivých vojen, ktoré vedú ľudí k obavám a k strachu zo všetkých možných druhov nepríjemností, rastúcich s blížiacim sa koncom milénia. Pravda, tieto opisy je potrebné brať z nadhľadu a v súvislostiach. Nostradamovi sa napríklad vízia vojny v Perzskom zálive mohla zdať nesmierne pustošivá v porovnaní s vojnami, aké sa viedli za jeho čias. Hoci vojna v Perzskom zálive bola samozrejme veľmi ničivá, nebola celosvetová. Z toho hľadiska je teda možné, že vojny, ktoré Nostradamus predpovedal pre našu prítomnosť a budúcnosť, sa už v súčasnosti vedú v rôznych častiach sveta a sú síce strašné a sužujúce, no nie do tej miery, aby zachvátili celú planétu. Jedno z jeho proroctiev, ktoré sa zrejme týka ďalekej budúcnosti, vo mne zarezonovalo v súlade s mojím poznaním. Hoci Nostradamus hovoril o období vojen, predpovedal, že by po ňom mal nastať čas mieru, v ktorom bude populácia veľmi zredukovaná. To zhruba zodpovedá tej predstave budúcnosti, ktorú som videla ja: oveľa menšia svetová populácia, pocit bezpečia a veľmi malý alebo žiadny výskyt násilia. Nielen obdobie bez vojen, bude to aj čas nezvyčajnej občianskej harmónie. Takže dnes, zatiaľ čo veľa ľudí vníma súčasnú situáciu vo svete ako meniacu sa zo zlej na ešte horšiu, sa zdá, že predsa jestvuje reálna nádej pre budúcnosť ľudstva a planéty.

95

Jenny Cockell.indb 95

1.7.2008 22:18:13


K APITOLA 8

Nadia, dieťa zajtrajška

 Budúci život

K

eď som začala mimovoľne vidieť niečo, čo sa dá vysvetliť iba ako budúci život, vstúpili do hry všetky moje staré pocity a snažila som sa tieto veci udržať iba pre seba a svojich blízkych priateľov. Niekoľko rokov som v tomto ohľade bola veľmi opatrná a zdržanlivá jednoducho preto, že to na diskusiu bolo príliš nezvyčajné. Bolo to ako stať sa úplne odznovu dieťaťom. Ako dieťa som sa musela vedieť vyrovnať so svojimi spomienkami na minulý život s vedomím, že reinkarnácia nie je všeobecne akceptovaná. Teraz som však bola už dospelá a uvedomila som si, že jediný spôsob ako zistiť, či dokážem vysvetliť alebo dokonca do určitej miery dokázať tento nový jav, bolo pokúsiť sa to urobiť. Prvýkrát čo som videla, alebo skôr cítila svoj zajtrajšok, to bolo počas Veľkonočných sviatkov v roku 1990. Vracali sme sa autom z výletu v Eastbourne, z južného pobrežia späť do vnútrozemia, a od skorého rána sme už mali za sebou veľa hodín cesty. Sedela som na mieste spolujazdca, zatiaľ čo Steve šoféroval a naše deti ležali vyčerpané v zadnej časti auta. Slnko bolo nízko a lúče žiarivého svetla sa mihali medzi stromami, priťahujúc môj pohľad. S tvárou otočenou na západ smerom k zapadajúcemu slnku a radujúc sa z pohľadu na zvlnené polia lemované veľkými, nehybnými stromami som relaxovala a nechala svoju myseľ len tak plynúť. Nebola som ospalá a to, čo sa udialo som nepociťovala ako sen, hoci nešlo 96

Jenny Cockell.indb 96

1.7.2008 22:18:13


NA DI A , DI EŤA Z AJ T R AJŠK A

ani o prítomnosť, nebolo to tu a teraz. Prvá neobyčajná vec bola, keď som si prechádzala prstami vo vlasoch a bola som si pritom zvláštnym spôsobom vedomá, že sa ich štruktúra náhle zmenila. Cítila som sa podivne a hoci som vedela, že to asi nie je normálne, nebola som z toho nijako vystrašená. Namiesto mojich zvyčajne hustých, zvlnených vlasov som pod prstami cítila hladké, jemné pramienky končiace v trochu zamotaných chumáčoch. Okamžite som si spomenula na to, ako som vnímala svoje vlasy v detstve ešte predtým, ako mi prvé strihanie vzalo moje ľahučké vlásky. V tom okamihu som si so značným prekvapením všimla, že hoci som fyzicky cítila vlasy, ktoré neboli moje, ruky som mala stále zložené v lone. Zrejme sa dialo niečo veľmi nezvyčajné. Pozrela som na Steva a povedala, „Práve sa deje niečo čudné. Za chvíľku ti o tom poviem viac.“ Stále som dostatočne vnímala svoje okolie a tak som si všimla, že pustil kazetu Mike and the Mechanics, ktorú som neskôr vymenila za Missa Louba, temperamentné zborové piesne Congalese v podaní afrického súboru. Môj zmenený stav pokračoval a cítila som, ako keby som bola súčasne dvomi osobnosťami, akoby položenými jedna na druhej a dočasne obývajúcimi ten istý priestor. Uvedomovala som si najprv jednu identitu a potom druhú. Bola som si vedomá aj toho, že to nové Ja bolo z iného času, patrilo do inej doby. Druhá osoba bola malá, s tmavšou pokožkou. Bolo to ázijské dievčatko vo veku okolo dvoch rokov a sedelo v nejakom otvorenom priestore na zemi; mysľou bola v stave denného snenia, pre malé deti dosť bežného. Hoci bola celá vec dosť zvláštna, z nejakého dôvodu, ktorý som si nevedela vysvetliť som si bola istá, že to dievča bolo moje budúce Ja. Pochopila som to temer okamžite, ako som dievča uvidela a pocítila. Vedela som, že sa volá Nadia a že je mojou súčasťou. Nemala som žiadny problém akceptovať, že Nadia nemala nič spoločné s mojím súčasným životom. Akokoľvek nepravdepodobné sa to spočiatku môže zdať, jednoducho som vedela, že Nadiou budem v mojom budúcom živote. Cítila so aj, že ona si bola vedomá mňa, že som bola jej minulé Ja, na ktoré si spomínala. Spúšťacím mechanizmom tejto udalosti mohli byť prvé úspechy, ktoré som začala dosahovať práve počas prebiehajúceho výskumu svojho minulého života. Vtedy, v roku 1990, som konečne našla prvý písomný dôkaz o existencii Mary Suttonovej, jej úmrtný list, a vďaka tomu som vedela, že bude možné dokázať aj moje ďalšie spomienky na ňu. Vedomie, že mi to môže poskytnúť príležitosť konečne hovoriť o Mary otvorene, bolo pre mňa zdrojom obrovskej úľavy. 97

Jenny Cockell.indb 97

1.7.2008 22:18:13


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

Poskytovalo mi to aj istotu vedomia, že to, čo som teraz videla, môže byť za hranicou môjho súčasného života. V skutočnosti som možno videla záblesky toho života aj predtým, ale buď som nedokázala chápať, čoho sa týkali, alebo som ich v sebe potláčala. Mám dosť veľkú potrebu prispôsobovať sa okoliu a preto vyrovnanie sa so spomienkami na minulé životy predstavovalo pre mňa pomerne veľkú záťaž; kedysi by bolo pre mňa ťažké vedome pripustiť vnímanie vízií z budúceho života. Okrem toho, aby som uznala tieto vízie za pravdivé, nesmelo v nich byť nič nejasné. Museli byť prežité takýmto dramatickým a jednoznačným spôsobom, v bdelom stave a v čase keď som bola schopná prijať to, čím boli. Keď som už raz akceptovala takýto zážitok, nemohla som ho viac ignorovať: musela som ho konzultovať s inými, porozumieť mu a nejako sa s ním vyrovnať. Tento zážitok – pohľad do budúcnosti – mal odlišnú kvalitu ako spomienky na minulý život v osobe Mary. Tie boli ako všetky iné spomienky, nikdy na nich nebolo nič čudné. Pri tejto novšej skúsenosti som cítila, že sme boli spojené: prežívala som pocity nie také intenzívne ako spomienky, ale akoby som bola ja v minulosti a dvojročná Nadia si ma pripamätala v jej živote v budúcnosti v roku 2040. Spomienky môžu byť mimoriadne živé, je možné privodiť si a oživiť vône, pohľady, zvuky a emócie. Ale toto mi nepripadalo ako znovu oživené a vynárajúce sa zo spomienok: mala som pocit, že toto je živý okamih – v tom zmysle, akoby sa ma dotklo budúce bytie. Potom akoby som otvorila dvere – prúdilo ku mne stále viac útržkov môjho budúceho života. Obrazy a pocity prichádzali kedykoľvek ako fragmenty spomienok, ktoré sa neustále odohrávajú na pozadí každodenného vedomia. Rovnako, ako som si pamätala viac o svojich minulých životoch tým, že som trávila čas vedomým premýšľaním o nich, tak som teraz vedome podporovala nazerania do budúcnosti, ktoré ku mne prichádzali. Nikdy som v mysli nepochybovala o tom, že sa pozerám na svoju budúcnosť začínajúcu okolo roku 2040. Uvedomovala som si časové obdobia a akosi som si nimi bola istá, presne tak, ako som to vedela aj pri spomienkach na minulé životy. A stále som to pociťovala ako seba samú, ale v inom tele. Pomaly som sa začínala učiť viac. Stále som tam vyciťovala meno Nadia takmer rovnakým spôsobom, ako tam vždy bolo aj meno Mary; pre tamto minulé obdobie som nemala vnem nejakého iného mena. Podobne som si uvedomovala aj lokalitu, ktorá bola pomerne špecifická. Práve tak ako som vždy vedela, že Mary žila v Írsku, vedela som, že Nadia žila vo východnom Nepále. Nablízku bolo miesto, ktorého názov sa začínal na „Dhar--------“ a asi obsahoval ďalšiu jednu alebo dve slabiky, ktoré sa mi neobjavili. 98

Jenny Cockell.indb 98

1.7.2008 22:18:13


NA DI A , DI EŤA Z AJ T R AJŠK A

Časom, ako som otvorila svoju myseľ životu Nadii, objavilo sa mi z jej života čoraz viac obrazov. Prichádzali vo fragmentoch v rôznych chvíľach, väčšinou keď som bola bdelá, ale niekedy aj v snoch alebo v stave polospánku. Musela som si poskladať celý obraz z malých kúskov obsahujúcich niekedy iba zopár detailov, ktoré však boli vždy zhodné. Kedykoľvek som ich videla, napríklad dedinu a okolitú krajinu, vždy boli rovnaké. V istom zmysle sa to podobalo snahe poskladať si útržky napoly zabudnutých spomienok, neustálemu prezeraniu stále jasnejších častí a ich pozvoľnému rozširovaniu o ďalšie periférne pohľady. Nadiin domov bol v horskej oblasti, v dedine ležiacej oproti úpätiu hory. Z dediny viedla smerom na sever kľukatá cesta, južne od cesty krajina strmo klesala do údolia, za ktorým ležalo veľa ďalších vrchov. Smerom na juhovýchod bol iba stúpajúci svah. Boli tam znaky pravidelných veľkých dažďov, keďže úzka cesta okolo svahu bola narušená eróziou z potôčikov, ktoré sa vrezávali do jemne zrnitej, červenooranžovej pôdy. Táto pôda, trochu piesočnatá, ílovitá zemina mi pripomínala blato pri ústí rieky. Cítila som jej jemnú, drobivú štruktúru, keď sa maličká Nadia hrala s blatom navlhnutým po daždi. Dalo sa jej stlačiť do guľky, ale tá sa hneď rozpadávala. Niektoré z okolitých úbočí boli husto zalesnené, ale vegetáciu v blízkosti dediny tvorila hlavne kosodrevina. Dolu svahom som videla roklinu, ktorej dno bolo zarastené húštinou. Keď som pozrela hore svahom, videla som nad zeleňou vrcholky skál. Bolo tam niekoľko miest s rovinatým terénom – malé čistinky, na ktorých boli po dva alebo tri dlhé, nízke, jednopodlažné rodinné domčeky. Boli praktické, značne sparťanské, natreté na bielo a ich okolie bolo veľmi čisto udržiavané. Nadiin dom bol na najsevernejšej čistinke blízko pri cestičke, ktorá sa vinula okolo úbočia. Hore i dolu svahom bolo viac domov, spolu asi dvadsať, postavených v rôznych výškach, ale všetky ležali južne od oblasti, ktorú som videla ako prvú. Boli to všetko rodinné domy zabezpečujúce domov mnohopočetným rodinám. Cesta vedúca von z dediny klesala a križovala kamenistú, prašnú cestu a pokračovala smerom k poliam. Malá Nadia bola zrejme po väčšinu dňa v opatere staršej panej, o ktorej som sa domnievala, že môže byť jej stará matka a cítila som, že v ich rodine boli ešte asi tri staršie deti. Ako som ju vnímala rásť, uvedomovala som si vysoké lícne kosti a trochu zúžené oči, čo dávalo jej tvári viac tibetský, trochu orientálny výzor ako tradičné indicko-ázijské črty. Obzvlášť jasný obraz Nadie som videla vo veku asi šestnásť rokov. Bolo to 99

Jenny Cockell.indb 99

1.7.2008 22:18:13


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

zaujímavé, pretože v jednom okamihu som ju videla akoby zvonka a zároveň som bola ňou. Stála s nejakými kamarátkami pri poli, na ktorom, zdalo sa, pracuje veľa ľudí. Videla som stáť Nadiu v skupinke štyroch mladých žien. Všetky boli oblečené v nejakom type sárí – možno nie takom bohatom ako býva indické – ktoré pozostávalo iba z jednoduchého živôtika a sukne ovinutej okolo tela. Skupinu dievčat fotografoval nejaký cudzinec a bolo tam veľa rozpačitého smiechu. V istom okamihu som dokonca videla, ako vyzerala hotová fotografia. Mená Nadiiných kamarátok, pokiaľ si spomínam, boli Sati, Tahera a niečo ako Neair. Videla som ju aj v neskoršom veku, už ako matku. Pracovala pravdepodobne na tom istom veľkom poli s malým, asi trojročným chlapcom, ktorý pobehoval bosý a hral sa medzi riadkami plodín. V tom čase som osobu Nadie cítila inak, menej uvoľnenú a zmätenú. Nadii zrejme niečo robilo starosti, možno nejaká choroba. Čupela (som) pri zemi a pravdepodobne plela burinu. Ťažko povedať, čo malo z jemných výhonkov vyrásť, ale vyzeralo to ako nejaký druh obilniny. Možno boli na poli aj ďalšie ženy, no v tej chvíli neboli dosť blízko na to, aby sme sa mohli rozprávať. Vedela som, že túto víziu ďalekej budúcnosti je prakticky nemožné overiť v súčasnom živote. Ale niektoré aspekty prostredia, v ktorom Nadia žila, by sa dali preveriť, pretože by pravdepodobne zostali nezmenené – vrátane druhu pôdy a zemepisnej oblasti. Určite by tam bola nejaká možnosť výskumu. Keď som skúmala môj minulý život ako Mary v Írsku, moje hľadanie bolo zamerané na nájdenie detí, kvôli ktorým som bola plná obáv. V prvom rade to vtedy znamenalo nájsť dom, ktorý som si pamätala. To sa dalo urobiť – nielen preto, že som hľadala doposiaľ stojace budovy a orientačné body v krajine, ale aj vďaka tomu, že väčšina mojich detí ešte žila. Moje hľadanie v budúcnosti bude zrejme celkom iné; ako veľmi nezvyčajný druh výskumu vyžadovalo si to predovšetkým odvahu začať sa zaoberať tým, čo som videla. Najprv som musela nakresliť mapu oblasti a preskúmať všetky drobné detaily, ktoré by mohli viesť k jej presnej lokalizácii. To by zahŕňalo podrobný opis všetkých budov, ktoré môžu existovať už teraz. Žiadna oblasť sa nezdala dosť rovná, preto bolo treba počítať s tým, že kreslenie mapy dediny bude náročné. Ideálnym prístupom by bolo cestovať do Nepálu a hľadať túto dedinu, hlavne keď som si bola pomerne istá miestom, kde sa nachádza. Ale aj bez ohľadu na náklady, ktoré by to predstavovalo, išlo o cestu, ktorú som nemohla podniknúť. Kvôli rôznym vážnym alergiám, ktoré sa u mňa prejavili v časoch veľkého psychického napätia, nemôžem cestovať na mnohé miesta – jedným z nich je Nepál. 100

Jenny Cockell.indb 100

1.7.2008 22:18:14


NA DI A , DI EŤA Z AJ T R AJŠK A

Môj prvý situačný náčrtok mapy oblasti v blízkosti dediny, v ktorej by mala žiť Nadia.

101

Jenny Cockell.indb 101

1.7.2008 22:18:14


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

Rozhodla som sa začať preverovaním príslušnej oblasti, potom aj nepálskych mien. Hľadajúc v atlase v nie veľmi podrobnej mape Nepálu som zistila, že oblasť, o ktorú pravdepodobne ide, bola obmedzená ma pomerne malý región na východe krajiny, v strede medzi Mount Everestom na severe a hranicou s Indiou na juhu. V atlase bolo mesto Dhankuta – iba jedno, zodpovedajúce čiastočnému názvu, ktorý som už mala. No skutočne som potrebovala nájsť detailnejšiu mapu. – Čo sa týka mena Nadia, po nejakých pokusoch hľadania som v jednom raňajšom televíznom programe počula čítať list od Nadie s ázijským priezviskom, takže som vedela, že ide o jestvujúce, možné meno nepálskeho dievčaťa. Pred hľadaním v podrobnejšej mape alebo uskutočňovaním nejakého ďalšieho pátrania som cítila, že sa rozhodne musím dozvedieť o samotnom budúcom živote čo najviac. Ak by som čakala na ďalšie vízie, trvalo by dlho, kým by som zhromaždila dostatok informácií na identifi káciu súčasnej dediny. No bol tu jeden spôsob, ktorý dokázal pomôcť rýchlejšie získať podrobnejšie detaily. Rozhodla som sa podstúpiť ďalší pokus s hypnózou. Tento výskum sa v určitom ohľade mohol podobať zážitkom nazerania do minulých životov, ale moje obavy vzbudzovala istá okolnosť. Pozerať sa do minulosti a hľadať príčiny emocionálnej traumy, postaviť sa jej a vyrovnať sa s ňou – to obyčajne prinesie pocit úľavy a uzdravenia. Ale pohľad do budúcnosti s vedomím, že všetkému čo uvidím, budem musieť čeliť, môže mať celkom opačný účinok a mohol by sa stať príčinou utrpenia. To boli prirodzené obavy, ktoré som musela vziať do úvahy. Spočiatku som sa nepýtala, či je v hypnóze možné vidieť do budúcnosti, ale myslím si, že som to pripúšťala. Mala som už vtedy veľa vízií o budúcnosti v uvoľnenom stave. Myslela som si, že to musí byť rovnako uskutočniteľné aj v hypnóze. Pri spätnom pohľade môj optimizmus môže vyznievať dosť ľahkovážne! Ale potrebu skúmania budúcnosti som pociťovala veľmi nástojčivo – hoci úplne iným spôsobom ako moje pátranie v minulosti. Jedna vec, o ktorej som vôbec nepochybovala bola, že som naozaj videla skutočnú budúcnosť. Všetky moje vízie budúcnosti videné v snoch sa neskôr uskutočnili ako reálne udalosti. Vízie v bdelom stave nemávam bežne, ale keď sa to stane, zvyknú byť plné presných detailov, dokonca aj keď ide o dlhé časové obdobie. Skrátka, vždy sa uskutočnili. Vízie dosiahnuté pomocou umelých techník koncentrácie bývaj�� spravidla menej presné v detailoch a niekedy sa aj ťažšie interpretujú. Napriek všetkým týmto nedostatkom som v niektorých prípadoch dokázala povedať druhým ľuďom o budúcich 102

Jenny Cockell.indb 102

1.7.2008 22:18:14


NA DI A , DI EŤA Z AJ T R AJŠK A

udalostiach, ktoré sa napokon aj stali. Tak som sa postupne učila dôverovať svojim budúcim víziám. Pri použití hypnózy som dúfala, že mi prinesie rovnaký druh zážitku ako spontánne predtuchy či aktívna koncentrácia. Už som zistila, že pod dohľadom niekoho iného sa k výsledkom dopracujem oveľa ľahšie a dúfala som, že získam ďalšie detaily, ako to bolo v hypnóze pri vybavovaní si života Mary. Keď som sa teda rozhodla, napísala som Jimovi Alexandrovi, ktorý mi už kedysi pomohol s regresnou hypnózou pri mojom skúmaní minulých životov. Od týchto sedení uplynulo päť rokov, no zistili sme, že spúšťač podvedomia, ktorý u mňa vyvolával okamžitý stav hypnózy, bol ešte stále funkčný. Pre televízny seriál londýnskej víkendovej televízie Zvláštne ale pravdivé? sme rekonštruovali hypnotické sedenie, kde sa odo mňa neočakávalo ani nepožadovalo, aby som podstúpila skutočný stav tranzu. Stačili však iba veľmi stručné inštrukcie aby som takmer okamžite upadla do hypnotického stavu. Nebola som si istá, či mi bude Jim schopný pomôcť pozrieť sa do budúcnosti, alebo či vôbec bude považovať za rozumné to skúšať, ale vedela som, že mu môžem dôverovať a pod jeho kontrolou sa budem cítiť bezpečne. Vedela som aj to, že sa už kedysi robili nejaké experimenty hypnotickej progresie – čo je pojem pre nahliadanie do budúcnosti v hypnóze. Hypnotizér Albert de Roches, ktorého prvé výskumy regresnej hypnózy boli publikované v roku 1903 tvrdil, že niektorí jeho pacienti boli zrejme schopní v hypnóze vidieť aj svoje budúce životy. Progresia ako predmet vedeckého skúmania sa vo všeobecnosti nepovažuje za užitočnú, pretože ďaleká budúcnosť sa nedá dokázať a do hry tu vstupuje aj vysoká miera predstavivosti. Keďže mne sa už podarilo označiť pozorované obdobie a zažila som i presné, spontánne predpovede príbehov, mala som pocit, že v mojom prípade ide o významnejšie skúmanie ako obyčajne. S Jimom sme sa stretli, prediskutovali sme môj príbeh a Jim súhlasil s tým, že hypnotickú progresiu vyskúšame. V októbri 1993 sme zahájili sériu siedmich experimentálnych sedení. Hoci som myslela, že som na hypnózu dobre pripravená, zrejme som mala podvedomý strach, pretože spočiatku som vnímala, že sa trochu vzpieram a nechcem sa vzdať vedomej kontroly. Potom som však bola pomaly unášaná najprv do ľahkého, a postupne aj do hlbšieho tranzu. Moje telo bolo čoraz malátnejšie a spoznala som ten pocit klesania, trochu ako unášanie do spánku, ale bez úplného zaspatia. Moja vedomá myseľ sa od tela odpútala –schopná ešte vnímať, ale už bez kontroly. 103

Jenny Cockell.indb 103

1.7.2008 22:18:14


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

Po krátkom čase ma zase raz viedol Jimov odhmotnený hlas. Povedal mi, aby som nepoužívala svoju predstavivosť, nech iba opisujem svoje prežívanie, využívajúc pritom všetky svoje zmysly. Najprv tu bol iba ten hlas a potom som ním bola vedená svetom podvedomia. Jim ma požiadal, aby som sledovala tok času – a ja som v diaľke videla nepretržité posúvanie a striedanie série obrazov, trochu ako pás filmu na pozadí tmavej steny. Potom som bola vlečená dopredu, do budúcnosti, stále sledujúc obrazy, no zatiaľ som ešte nevedela na žiadny z nich jasne zaostriť. Jimov hlas mi povedal, aby som našla rok 2050 a ja som bola nevdojak pritiahnutá do časového okamihu, kde som už o sebe vedela, že som Nadia vo veku osem rokov, v dedine, ktorú som už poznala. Práve bolo suché a teplé ročné obdobie, veľa žien a detí sa podieľalo na prácach okolo úrody obilia. Videla som plochý kameň dlhý asi osemnásť palcov, no nevedela som, na čo sa používal – nezdalo sa, že na rozomieľanie. Hoci sme zdanlivo pomáhali, v skutočnosti sme sa spolu s ďalšími deťmi len hrali a dokonca aj ženy, ktoré pracovali, boli uvoľnené a veselé, a neboli prácou unavené. Istá časť zo mňa stále vnímala hlas, ktorý patril Jimovi; spýtal sa ma na priezvisko a ja som vyrukovala s niečím, čo znelo ako „Tanchan“. Keď mi kládol otázky o mojom živote, spomenula som tri staršie sestry a mladšieho brata. Potom sa ma spýtal, čo mu viem povedať z miestnych a svetových správ. Obraz sa zmenil. Videla som seba v inom čase v uliciach neďalekého mesta, ako počúvam rozprávanie ľudí. Hlavnou témou boli opakované záplavy, ktoré nedávno postihli oblasť ďaleko na juhu, za hranicami Nepálu. (Po sedení som cítila, že tou lokalitou mohla byť delta rieky Gangy v blízkosti Kalkaty.) Otázky pokračovali, moje odpovede boli väčšinou dosť stručné. Niekedy ma odpoveď priviedla k inému výjavu a do iného dňa. „Čítaš nejaké noviny?“ Hľadala som noviny. Bol tam malý nákladiak s výklopnými bočnicami, ktorý prišiel pozbierať zvyšné obilie; mrzutý šofér, ktorý sa nikdy neobťažoval vystúpiť z kabíny a pomôcť pri nakladaní, bol počas čakania celkom ponorený v novinách. Nevyzeral ako Nepálec, skôr ako Ind. „Aké iné vozidlá tam sú?“ Odpovedala som, že ich tam je len niekoľko a poväčšine pri svojej ceste z jedného mesta do druhého dedinou len prechádzali. Bolo tam niekoľko obchodníkov, jeden z nich predával sandále za sumu 24, možno 240 alebo 2400 nejakej bližšie neurčenej meny (podľa svojich súčasných poznatkov som vedela, že to boli rupie). Tento obchodník zvykol naložiť mulicu alebo somára 104

Jenny Cockell.indb 104

1.7.2008 22:18:14


NA DI A , DI EŤA Z AJ T R AJŠK A

tovarom tak, že zviera vyzeralo akoby vyzdobené rôznofarebnými sandálmi. Bolo tam aj jedno veľmi otlčené vozidlo, možno minibus, ktorý zrejme vozil deti do školy alebo ľudí do mesta. Fungoval s časovo veľmi nepredvídateľnými odchodmi a príchodmi. Keď ma Jim požiadal, aby som opísala peniaze, uvedomila som si, ako hľadím na tri okrúhle mince vyrobené z rôznych druhov zliatin. Obzvlášť som si všimla striebornú mincu bohato zdobenú znakmi v indickom štýle. Bola relatívne malá, veľká asi ako britská 5-pencová minca a tenká, s pomerne ostrými okrajmi. Nemohla som jasne rozoznať, či mala v strede dierku; táto nejasnosť ma prinútila uvažovať o tom, či ju niektoré iné mince mali. Vedela som aj, že šofér nákladného auta si vymenil nejaké bankovky s mužmi z dediny, ale ja som ich nevidela. Najbližšie mesto bolo vzdialené niekoľko míľ smerom na juhozápad. Pomenovala som ho Dhankuta, ale potom som cítila, že to nebolo správne. Keď som sa predtým pozrela do mapy usúdila som, že dedina bola severne od Dhankuty, a Dhankuta bola pravdepodobne oveľa ďalej ako malé mesto, ktoré som opísala. Malo úzke ulice, nerovnomerne vydláždené kameňmi trochu väčšími ako bežné tehly. Na prejazd tých niekoľkých vozidiel boli dostatočne široké iba niektoré ulice, väčšina bola buď príliš úzka alebo príliš prepchaná. Väčšina vozidiel prechádzala po ceste vedúcej severojužným smerom, už menej ich išlo po ceste na východ – naspäť do dediny, kde bývala Nadia. V strede jednej cesty stála nejaká dekoratívna stavba, možno studňa, a na mnohých budovách boli rôzne predmety upevnené na odkvapoch a visiace nad ulicu. Niektoré z nich mohli byť výrobkami určenými na predaj, iné boli skôr talizmany alebo nejaké druhy symbolov pre šťastie. Ulice sa nezdali preplnené, ale bol na nich neustály pohyb ľudí, ktorí väčšinou kráčali dosť pomaly a neponáhľali sa ani pri žiadnych svojich aktivitách. Keď mi Jim povedal, aby som postúpila v čase o desať rokov dopredu, našla som sa vo veku osemnástich rokov uprostred svadobnej slávnosti. Bolo to po prvý raz, čo som mala pocit vážnosti v tejto inak príjemne bezstarostnej existencii. Bola som šťastná, že sa vydávam, ale moje prvotné vzrušenie bolo azda viac pocitom hrdosti z prestíže, z môjho nového štatútu dospelosti. Ženích bol veľmi mlado vyzerajúci muž, ktorý pochádzal z našej dediny. Udala som jeho meno ako Ghunta – zdráhavo, keďže som pri týchto sedeniach neustále mala ťažkosti s menami. Slávnosť sa poriadala vo veľmi bohato vyzdobenej budove v meste a mala trvať celý deň. Pred nami stál postarší kňaz, očividne celkom zaujatý svojou povinnosťou. Videla som i svoje šaty, 105

Jenny Cockell.indb 105

1.7.2008 22:18:14


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

pozostávajúce z viacerých vrstiev. Uvedomovala som si nezvyčajnú váhu tých niekoľkých vrstiev voľného odevu, na okrajoch dekorovaného, pravdepodobne s dlhými rukávmi. Môj manžel mal na sebe biele nohavice a voľnú tuniku. Aj jeho odev zrejme tvorilo viacero vrstiev. Jim sa ma spýtal, či sa bude na svadobnej hostine konzumovať alkohol. Moja odpoveď vyjadrovala ostrý nesúhlas: dúfam že tam nebude žiadny! Potom ma Jim jednoducho požiadal o presunutie sa v čase, nech sa priblížim k nejakej udalosti. Znovu som videla skupinu mladých žien, ako sa fotografujú pri poliach. Mala som asi šestnásť rokov. Videla som písmená na fotoaparáte, z ktorých prvé boli „Nic“. Fotografmi boli turisti, cudzinci, ktorí sa v porovnaní s nami zdali veľmi veľkí; pravdepodobne to boli Američania. Nevedela som si pomôcť a chichotala som sa na ich vážnom správaní, na ich ťažkých topánkach aj odeve v štýle safari. My sme chodili po strmých cestičkách v sandáloch a oni potrebovali veľké topánky! Spôsobilo to veľké pobavenie, v tom čase pochopiteľné, no keď som už nebola v hypnotickom stave, všetok vtip sa vytratil. Fotografovalo sa na južnom konci poľa dosť blízko kamennej svätyne, ktorá bola pomerne bohato dekorovaná na zložitom kamennom murive aj na menej trvácnych materiáloch a boli na nej zavesené pravdepodobne amulety. Stavba ma nútila premýšľať o hlúpych anglických nápadoch; vyzerala ako priečelie, len asi dve stopy do hĺbky, s bočnými stenami a šikmou strechou. Keď nastal čas, aby som sa vrátila do prítomnosti, bola som v pomerne hlbokom stave tranzu. Keď som sa celkom prebrala, chcela som všetko hneď za čerstva prediskutovať. Hoci sa sedenia nahrávali, na základe predchádzajúcich skúseností som vedela, že je dôležité bezprostredne po nich sa porozprávať o tom, čo som videla alebo si to zapísať, lebo veľa detailov mohlo znovu zapadnúť do môjho podvedomia a zostať zabudnutých. Platilo to najmä o skutočnostiach videných po prvýkrát, alebo vo veľmi hlbokej hypnóze. A z tohto prvého sedenia vyvstalo prekvapujúce množstvo nových detailov. Vidieť veci v hypnóze bolo pomerne ľahké, čo vzbudzovalo mierne pochybnosti, že nie všetko musí byť skutočné alebo presné; jednako len som si v tom čase bola úplne istá, že Nadia bola realitou, mojím budúcim Ja. Čo som nečakala, bol môj obrovský pocit úľavy. Moje obavy, že v jednoduchom živote, ktorý som predpokladala, hypnóza odhalí množstvo ťažkostí, sa nepotvrdili. Zostal mi pocit náramného nadšenia pre život a radosti z každého malého aspektu bytia. Hoci to bola dosť jednoduchá existencia, nebolo tam cítiť žiadny nedostatok. Moju čistú radosť nezmenšovalo ani vedomie toho, 106

Jenny Cockell.indb 106

1.7.2008 22:18:15


NA DI A , DI EŤA Z AJ T R AJŠK A

že by moje vzdelanie a možnosti v tejto budúcnosti boli ohraničené. V mojom vedomí zostala hojnosť a vrúcnosť ľudského spolunažívania, ktorá rozjasňovala moju prítomnosť – a aj niekoľko dní potom som sa cítila veľmi uvoľnene a spokojne. O týždeň neskôr som sa ocitla opäť v Jimovom veľkom sklápacom kresle, znovu počúvajúc jeho láskavé, no dôrazné pokyny, ktorými ma viedol do sféry mojej podvedomej mysle. Prvá zastávka bola v čase, keď mala Nadia dvadsať rokov. Najprv som rozprávala iba málo; možno preto, že som bola v ten deň unavená alebo kvôli atmosfére doby, do ktorej sme sa dostali. Bola som v jednopodlažnom dome; bol úplne nový a bolo zrejmé, že ešte nebol úplne dokončený. Nemal vybudované priečky a hoci celkový životný priestor pre rodinu mal rozmery iba asi 3 x 6 m, pôsobil priestranne a vzdušne. I zariadenie – iba zopár kusov nábytku zrejme ešte zvyšovalo pocit priestoru. Bola tam posteľ, detská postieľka a niekoľko vecí pre domácnosť umiestnených pozdĺž jednej steny. Pozerala som cez okno štvorcového tvaru s uhlopriečkou asi 60 cm s nahrubo dokončenou betónovou špaletou natretou na bielo. V detskej postieľke spalo dievčatko, Nadiine prvé dieťa. Bolo skoré ráno a všetko bolo tiché a pokojné. Keď mi Jim kládol otázky, bolo pre mňa ťažké rozprávať súvislo a v danom okamihu som odpovedala iba niekoľkými slovami. Povedala som mu, že muži z dediny išli zavčas rána pracovať na nejakej úlohe, ktorá súvisela s vodou. Vedela som, že nejaká inštitúcia zvonka využívala miestnu pracovnú silu na programy rozvoja. Znamenalo to dobre platenú prácu, ale nebola som si istá, čo konkrétne sa stavalo a prečo. Dodatočne som usúdila, že išlo o stavbu vodnej elektrárne. Ďalej som na jeho pokyn mala identifikovať nejaké dôležité budovy v meste. Za zaujímavé som považovala obchody, ale dôležité boli iba chrám a štátny úrad. Časť inštitúcií využívali Američania, ktorí tam boli s vládnou podporou, no ich konanie medzi miestnymi ľuďmi vyvolávalo neistotu a značné obavy. Do istej miery to spôsobovali naše prirodzené obavy z blížiacich sa zmien, aj neznalosť týchto cudzincov, ktorí sa od nás tak líšili. Keď som sa prebrala z hypnotického stavu, zdalo sa mi ťažšie stotožniť sa s týmto pocitom neistoty, ale mohlo to byť dané aj typom ich kultúry, ktorá vnímala seba ako jednu veľkú rodinu. Potom ma Jim požiadal, nech sa pozriem ešte o dvadsať rokov dopredu, kedy by Nadia mala štyridsať. Nebolo tam nič – a ja som zažila šok. Na krátku chvíľu som mala pocit, akoby som balansovala na okraji priepasti. Nato som 107

Jenny Cockell.indb 107

1.7.2008 22:18:15


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

Situačný náčrtok mapy mesta ležiaceho blízko Nadiinej dediny so znázornením polohy niektorých významnejších budov.

108

Jenny Cockell.indb 108

1.7.2008 22:18:15


NA DI A , DI EŤA Z AJ T R AJŠK A

bola vtiahnutá späť do prítomnosti a veľkého kresla, v ktorom ležalo moje nehybné telo odlúčené od mysle vo zvláštnom zabudnutí. Možno okamih úľaku z poznania, že Nadia v štyridsiatke už nežila znovu vo mne vyvolal obavy, ktoré tak veľmi ovládali môj život – strach z úmrtia v príliš mladom veku a obavy o zabezpečenie mojich detí. Jim ma vyzval, aby som sa vrátila o desať rokov naspäť, no vtedy som to už nebola schopná urobiť. Chvíľu som z toho bola riadne rozrušená. Svojho času som sa zaoberala myšlienkami, ako by som sa cítila, keby som v hypnóze videla vo svojej budúcnosti niečo nepríjemné. Rovnako som však v minulosti dostala varovania pred ťažkými časmi a dokázala som žiť zo dňa na deň bez príliš veľkých starostí. To mi pomohlo nadobudnúť istý druh citovej nezaujatosti k predpovediam nedlho predtým, ako som ju mohla aplikovať na svoju budúcnosť ako Nadia.

109

Jenny Cockell.indb 109

1.7.2008 22:18:15


K APITOLA 9

Pátranie po Nadii

 Nahliadnutie do Nepálu

N

a našom treťom sedení ma Jim zobral do môjho raného detstva v tomto živote; požiadal ma, aby som opísala svoj prvý deň v škole a potom sa pozrela na nejakú udalosť, ktorá sa stala, keď som mala desať rokov. Obidva deje sa nečakane ukázali ako nesmierne ubíjajúce. To určite nebolo jeho zámerom. Jim mi tým chcel umožniť nahliadnuť na minulé udalosti, ktoré sa dali ľahko overiť a tak napomôcť potvrdiť realitu mojich ďalších zážitkov v hypnóze. Návrat k týmto spomienkam ma úplne ohromil prudkými emóciami, ktoré ma, odkedy som vyrástla z detských šatočiek, v skutočnosti vôbec netrápili. Pôsobením hypnózy som akoby znovu bola bezbranným dieťaťom a nebola som schopná potlačiť slzy, keď som opisovala udalosti, ktoré ma za normálnych okolností už nerozrušujú. Ja ako pozorovateľ som nemohla ovládnuť emócie; jediné čo som mohla robiť, bolo spomínať si a načúvať dieťaťu v sebe, ako rozpráva o bolestiach zo vzdialenej minulosti. Deň v škole, ktorý sa mi vynoril, nebol v skutočnosti môj prvý. Bol to deň, keď som zmeškala skorší školský autobus a musela ísť do školy druhým. Miestna základná škola vtedy ešte nebola postavená, takže päťročné deti vozili autobusom do starej školy postavenej vo viktoriánskom štýle, ktorá bola v meste vzdialenom niekoľko míľ. Bolo to dočasné riešenie a cítila som, že učitelia boli z toho rovnako nešťastní ako my. Mala som strach z učiteľky a obávala som sa trestu za zmeškanie prvého autobusu, takže nebolo prekvapujúce, že tieto spomienky vystúpili do popredia. (V skutočnosti som nebola za neskorý príchod potrestaná, ale učiteľka sa na mňa hnevala za moju ustrašenosť, keď som sa pokúšala svoje meškanie vysvetliť.) 110

Jenny Cockell.indb 110

1.7.2008 22:18:15


PÁT R A N I E P O N A D I I

Ďalšia udalosť, ktorá sa mi oživila, bola chvíľa, keď môj otec rozobral a zničil naše sánky – v hneve nad tým, že som si zobrala malý kúsok dreva, ktorý chcel a používal ho na sedenie. Môj hnev a frustrácia sa miešali so strachom, čo bolo v mojom detstve pravidelným javom sprevádzajúcim otcovu zlosť. Hoci boli tieto spomienky stresujúce, ich výsledný efekt bol taký, že keď som potom bola prenesená do života Nadie vo veku dvadsaťpäť rokov, pripadalo mi oveľa ľahšie opisovať čo som videla, pretože mi v tom nebránila neustále sa vynárajúca neistota môjho súčasného Ja. Moje zábrany sa stratili spolu s nitkami vedomia, ktoré sa občas správalo ako cenzor a obmedzovalo moje komunikačné schopnosti. Tentoraz boli moje odpovede menej afektované a úplnejšie. Jim mi kládol veľa otázok, ktoré súviseli so vzdialenosťou mesta ležiaceho juhozápadne od dediny a pýtal sa, ako často tam Nadia chodieva. Odpovedala som, že sa to dá prejsť peši, ale jednoduchšie bolo ísť autobusom. Mohlo byť vzdialené najviac 16 kilometrov, ale pravdepodobnejšie len 6 kilometrov. Asi tak raz mesačne sme tam chodili na výlety, ktorých termíny sme obyčajne zosúladili s náboženskými festivalmi – ročne sa tam organizovali dva alebo tri hlavné festivaly a veľa menších. V meste bol chrám, ktorý mal širokú, zošikmenú a pozdĺž predného okraja vyzdobenú strechu, vytesanú do kameňa; pozostávala z množstva rovnakých trojdielnych kúskov, trochu v tvare kvetov ľalií, so zaoblenými vrcholmi. Táto budova, postavená na južnej strane hlavnej ulice a natočená pod miernym

Náčrtok výzdoby, ktorú som videla na okraji strechy chrámu.

111

Jenny Cockell.indb 111

1.7.2008 22:18:15


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

uhlom smerom k ceste nebola nová a je pravdepodobné, že by sa dala nájsť v meste už dnes. Väčšinu ďalších budov v centre tvorili jedno- alebo zriedkavo aj dvojpodlažné obchody a obytné domy. Keď sa ma Jim spýtal, čo som kúpila v obchodoch, povedala som, že vo väčšine obchodov predávali veci, ktoré sme nepotrebovali (alebo pravdepodobnejšie nemohli sme si dovoliť a tak sme sa zaobišli bez nich). Väčšina tovaru na predaj bola domácej výroby a zvyčajne ho kupovali ľudia, ktorí „prechádzali okolo“. To by poukazovalo na turistov, ale ja som mala silný pocit, že väčšina tovaru sa predávala rastúcemu počtu amerických stavebných robotníkov, ktorí boli ubytovaní v nových štátnych budovách juhovýchodne od centra mesta. Jim sa spýtal, či čítam noviny a čo bolo v správach. Povedala som, že tam noviny boli, ale čo sa dialo, zvyčajne sme sa dozvedali z rozprávania ľudí. Mala som pocit, že v každom prípade tu bolo len málo príležitostí na čítanie. „O čom ľudia rozprávajú?“ V tom čase mali dve dôležité témy. Prvou bolo zdržanie prác na stavenisku, ktoré bolo za mestom smerom na západ. „Buduje sa tam stena na spomalenie vody – je tam veľa vody. A robia tam zariadenia, no nejaké súčiastky neboli dodané a muži nemajú čo robiť.“ Stále sa zdalo pravdepodobné, že išlo o vodnú elektráreň. Bol to hlavný projekt rozvíjajúci sa so zahraničnou pomocou, hoci som mala pocit, že na iných miestach krajiny sa pracovalo aj na ďalších. Čo sa týka správ zo sveta, vedela som, že nepokojné časy zažívala stredná Afrika. Ale ďalšou dôležitou témou rozhovorov bola Čína, čo ma samozrejme zaujímalo viacej. Správy sa týkali politickej moci a vlády, ale v pozadí toho boli obavy, že čokoľvek sa dialo, ohrozovalo našu stabilitu. Do tejto atmosféry sa vmiešal nový, pozitívny postoj k pôsobeniu americkej rozvojovej skupiny a zahraničnej pomoci, ktorý bol dosiaľ vo všeobecnosti skôr zdržanlivý. Zrazu sa zdalo povzbudivé mať niekoho z mocnej krajiny, láskavo zainteresovaného do záležitostí Nepálu. Neskôr som sa tomu divila. Susedný Tibet bol, ako vieme, obsadený Čínou v 50-tych rokoch 20. storočia a Nadia podávala správy v 60-tych rokoch 21. storočia. Mohla by Čína predstavovať pre Tibet hrozbu ešte aj o sto rokov? Problematické s týmto druhom otázok bolo to, že Nadiu zaujímali rovnaké témy ako zaujímajú mňa, čo som aj predpokladala, odkedy si myslím, že sme tá istá osobnosť. Avšak z hľadiska výskumu to občas robilo problémy, pretože správy nie sú naším predmetom záujmu. Ja sa zvyknem zaujímať o dianie 112

Jenny Cockell.indb 112

1.7.2008 22:18:16


PÁT R A N I E P O N A D I I

vo svete iba ak náhodne zahliadnem správy v televízii. Ak si niekto iný kúpi noviny, tak sa do nich pozriem a pri šoférovaní počúvam diskusie v rozhlase, ale doma som najradšej ponorená do ticha. Takýto ľahostajný prístup v krajine, v ktorej je oveľa horšia dostupnosť informácií by v každom prípade obmedzil povedomie človeka o svetovom dianí. Bez televízie či novín a s obmedzeným vzdelaním by väčšina ľudí mala iba malú predstavu o tom, čo sa deje. Presne to bol aj prípad Nadie – pokiaľ sa o svetových alebo miestnych udalostiach nerozprávalo, nemala žiadnu predstavu o spoločenskom dianí. Žiaľ, potom to obmedzuje aj možnosti predvídania širších udalostí v budúcnosti. Už predtým som tušila, že väčšina podrobností zviditeľnených prostredníctvom otázok v hypnóze bude mať len osobný alebo lokálny charakter a toto sa vo veľkej miere aj naplnilo. Pred opustením mesta som bola požiadaná, aby som si zapamätala situačný plánik ulíc a všetky názvy. Jediný názov, ktorý som videla, bol nápis „Dal mer“ napísaný na tabuli na kraji hlavnej ulice a okrem toho, samozrejme, moje znalosti ulíc boli obmedzené iba na trasy, po ktorých Nadia chodievala. Ďalšia vec, ktorú som si pri tomto sedení všimla bola ľahkosť, s akou vedela matka nechať svoje deti a zveriť ich do starostlivosti rodičov alebo svokrovcov, keď potrebovala odísť. Možno sú aj v západných krajinách ľudia, ktorým to pripadá samozrejmé, no rodiny tu (na Západe) žijú často ďaleko od seba, čo takéto opatrenia sťažuje. Okrem toho veľa matiek potom trpí pocitom viny, pretože považujú starostlivosť o deti za svoju výhradnú zodpovednosť: je pre ne ťažké deti niekomu zveriť, hoci len členom rodiny, a necítiť pritom výčitky svedomia, alebo aspoň povinnosť sa k nim čo najrýchlejšie vrátiť. Nepísané sociálne pravidlá v tejto budúcnosti v Nepále (a s veľkou pravdepodobnosťou aj v súčasnom Nepále) boli celkom odlišné. Dieťa nebolo úplne v zodpovednosti matky či obidvoch rodičov, ale jednoducho ponechané v starostlivosti iných členov rodiny. Rodiny žili blízko seba a tým to bolo ľahšie. Očakávalo sa, že mladšie ženy budú pracovať na poliach a deti nechajú starším príbuzným. Moja úplne prvá vízia Nadie bola Nadia – dieťa v opatere svojej starej matky. Teraz som opisovala Jimovi ako som dvadsaťpäťročná musela ísť spolu s inými ženami pracovať na pole, pretože po veľkých dažďoch vyrástlo medzi plodinami veľa buriny. „Boli tam záplavy?“ spýtal sa Jimov hlas. „Nie!“ Nadia odpovedala tónom, ktorý akoby hovoril: „Nepýtaj sa tak hlúpo.“ Dedina stála na kopci, takže najhoršie čo mohli dažde spôsobiť, boli na113

Jenny Cockell.indb 113

1.7.2008 22:18:16


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

plaveniny zeminy či malých kameňov zo svahu. Niekedy to zanechalo trochu neporiadku na chodníkoch a ceste, ale dážď nebol považovaný za nejaký vážnejší problém. Vo všeobecnosti podnebie sa zdalo mierne, no bolo spojené so sezónnymi výkyvmi. Pri jeho miernosti však zrejme po veľkú časť roka prevládala vysoká vlhkosť. Moje oblečenie vyzeralo ako bavlnené a bolo celkom príjemné; z ľahkej látky, sem-tam v nej krčky vlákien alebo semená vo vnútri tkaniva vytvárali jemnú štruktúru a nepravidelnosti. Tentoraz som vedela lepšie opísať jedlo. Bol tam malý, okrúhly, plochý bochník upečený z mletého zrna a varené jedlo z niekoľkých druhov obilia a strukovín, ich chuť som popísala ako dobrú. Príležitostne sme mali ovocie, ale bolo to skôr sezónne; jeden druh ovocia na výzor trochu pripomínal veľmi veľkú figu. Po tomto sedení som bola rozhodnutá pustiť sa do kreslenia mapky mesta a počas budúcich sedení sa pokúsiť získať o ňom čo najviac informácií. Ale pokračovať v tom – hlavne keď som vedela, aké ťažké bude čokoľvek z toho dokázať – si vyžadovalo všetky moje rezervy húževnatej vytrvalosti.



Na ďalšom sedení ma Jim usilovne podnecoval k tomu, aby som si všímala užitočné a opísateľné informácie. Problém bol však v tom, že ako Nadia som mala taký bezstarostný postoj k životu, že hoci som toho videla dosť veľa, neunúvala som sa zaťažovať odpoveďami na jeho otázky! Dodatočne som mu musela rozprávať čo som videla. Pri tej príležitosti sa ma znovu pýtal na to, čo sme nakupovali, na naše jedlo a či sme chovali nejaké zvieratá. Jedlo bolo konzistentnou zmesou obilnín a strukovín, pripravované s malými obmenami. Na blízkom strome som videla sedieť vtáka, ktorého lesklé, čierne perie sa v slnečnom svetle lesklo do zelena a purpurova – pripomínal mi ázijského škorca a mal aj podobne prenikavý hlas. Po dedine sa potulovali malé sliepky alebo bantamky, asi napoly divoké, a hľadali roztratené zrná. Videla som aj nejaké malé deti hrať sa hru, pri ktorej hádzali kamene do štvorcov vyznačených na zemi. Potom sme sa vrátili k môjmu svadobnému dňu. Sústredila som sa na celý deň: počínajúc skorým ránom takmer od brieždenia, kedy sa ľudia v dedine zhromažďovali pri vozoch ťahaných poníkmi a somármi a išli do mesta. Cesta trvala pomerne dlho, pretože to bolo dosť ďaleko. Uvedomovala som si, že v meste bolo veľa kňazov a mníchov; niektorí boli v bledých rúchach, ale tí, 114

Jenny Cockell.indb 114

1.7.2008 22:18:16


PÁT R A N I E P O N A D I I

ktorých Nadia považovala za dôležitejších, boli oblečení v tmavých. Mala som trochu ťažkosti všetko to opísať, pretože moja myseľ si vyberala aj obrazy z iných slávností v živote Nadie a ťažko som rozlišovala dôležité „aktuálne“ detaily od tých dodatočne pridaných z iných spomienok z Nadiinej svadby, alebo dokonca z iných sobášov v iných časoch. Rovnaký problém som mala aj pri pokusoch rozpomenúť sa na svadbu Mary Suttonovej v Írsku. Medzitým sa mi objavovali krátke záblesky Nadiinho života pomerne často aj bez hypnózy alebo účelovej meditácie. Tento možný budúci život sa postupne, ako k obrazu pribúdali stále nové fragmenty, začal črtať v plnšej miere. Jedna špecifická scéna sa mi dosť často vracala: videla som sa, ako sa neustále sústreďujem na pár konkrétnych momentov v jednom určitom dni; akoby ma tých zopár okamihov neustále ťahalo naspäť. Stála som doma a pozerala som von oknom, nič som nerobila, len pozerala a akosi čakala. Moje prvé dieťa, dievčatko, bolo vo svojej postieľke a nikto iný v dome nebol. Niektoré časti domu stále ešte neboli celkom dokončené, ale to nebolo až také dôležité. Vedela som si pritom predstaviť vnútornú stranu steny tak živo, že sa mi hrboľatá štruktúra neomietnutého kameňa zafi xovala do vedomia. Na dlhej zadnej stene bolo iba jedno okno, ktoré ponúkalo výhľad na severozápad smerom k ceste a dvojica ďalších okien bola na náprotivnej stene, kde boli dvere. O stenu bola opretá nejaká kosa, čo znamená, že minimálne jeden druh plodiny sa musel kosievať ručne. Keď som tam stála a pozerala dolu dedinou, videla som ako sa krajina strmo zvažovala smerom k ceste. Na strmých a skalnatých svahoch medzi zastavanými rovinami rástlo množstvo malých stromov a v diaľke bol les. Pri pohľade von oknom som po pravej strane videla mnoho míľ zvlnenej otvorenej krajiny a v diaľke vrchy prerastajúce do horstva a vzdialené lesy, ktoré sa temneli na pozadí krajiny. Tento dom stál na svahu o úroveň vyššie ako môj rodičovský dom, ktorý bol neďaleko odtiaľ smerom na juh. Rodičovský dom bol chránený úbočím a výhľad z neho bol obmedzený, pretože bol postavený blízko zalesnenej strže; novší dom bol zjavne vyššie a tým aj menej chránený. Nad ním sa svah začínal dvíhať už príliš strmo na to, aby sa na ňom dalo stavať. Na tejto scéne bol podstatný Nadiin obraz mysle: uvedomovala som si pokojné, meditatívne, takmer rezignované pocity. Bol to asi taký stav, aký podľa mojich zistení vedie k psychickým alebo duchovným zážitkom. Možno to bol dôvod, prečo som zostávala v kontakte s uvedeným časovým okamihom a prežívala tento nepatrný moment, ktorý sa klenul cez dva životy. 115

Jenny Cockell.indb 115

1.7.2008 22:18:16


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

Detailnejší situačný náčrt mapky oblasti v okolí domu Nadie.

116

Jenny Cockell.indb 116

1.7.2008 22:18:16


PÁT R A N I E P O N A D I I

Keď som po prvý raz vnímala seba ako Nadiu, bola to taká kvalita zážitku, taká intenzita, že sa uložil do môjho vedomia ako niečo dôležité. Ale v hypnóze, ktorá mi pomáhala vstupovať do podvedomia, som nemala skutočný pocit niečoho zvláštneho; pociťovala som to ako spomínanie si a rozprávanie o niečom úplne všednom ako školský deň v detstve. Medzi sedeniami som cítila rozpornosť tohto absolútne neobyčajného dobrodružstva, ktoré sa mi v čase jeho prežívania zdalo úplne prirodzené. Mala som pocity neistoty a neustále sa mi vynárali otázky kvôli detailom, ktoré som objavovala – podobne, ako pri používaní hypnózy, keď som si bližšie pripomenula život ako Mary. Neskôr som čítala o iných prípadoch hypnotickej regresie a progresie a prišla som k záveru, že ide o bežnú reakciu. Akceptovať realitu toho, čo je videné v hypnóze je možné len po overení podrobností a to nebýva ľahké. Neexistoval žiadny spôsob, ktorým by som mohla objektívne dokázať, že moje vízie budúcnosti boli zo skutočne jestvujúceho, budúceho života. No mohla som zistiť čo najviac o Nepále vrátane snahy identifikovať a presne lokalizovať v dedine dom, kde žila Nadia. Nepustila som sa do tohto výskumu, kým som nemala za sebou celú sériu hypnotických sedení. Prostredníctvom Alfa a Teresy, Stevových priateľov, ktorí majú priateľov aj v Indii a v Nepále, sa mi podarilo objednať si podrobnú mapu znázorňujúcu príslušnú východnú časť krajiny. Úzkostlivo som očakávala jej príchod v nádeji, že mi pomôže nájsť tú dedinu. Upozornili ma však, že ide o jednu z najmenej navštevovaných oblastí Nepálu a v jej mapách býva väčšinou zobrazených iba málo podrobností. V polovici marca 1994 mapa prišla (pozri začiatok tejto knihy). Keď sme si ju vyzdvihli, zmienila som sa priateľom aj o minciach, ktoré som videla; neskôr sa Alfovi podarilo nájsť nejaké veľmi podobné mince. Opýtala som sa ho aj na amulet visiaci zo svätyne v Nadiinej dedine a v meste; povedal mi, že je to hinduistická tradícia. Mapa, ktorú som túžila vidieť už od mojej prvej vízie z Nadiinho života pred niekoľkými rokmi, obsahovala prekvapujúce množstvo informácií. Snažila som sa dôsledne a naraz urobiť dve veci. Po prvé: použiť svoju intuíciu na zistenie oblasti, ktorá ma najsilnejšie priťahovala; po druhé: skúsiť nájsť dlhé, pomerne úzke údolie, z jednej strany ohraničené strmým hrebeňom a z druhej riekou, s pomerne rozľahlou rovinatou časťou krajiny, kde by sa dalo vytvoriť veľké poľnohospodárske pole, o ktorom som vedela, že tam je. Mala by tam byť cesta alebo cestička vedúca hore údolím smerom k mestu – tomu, ktoré sme navštívili. Samotné mesto by malo byť veľmi blízko rieky, ktorá 117

Jenny Cockell.indb 117

1.7.2008 22:18:16


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

sa vinula okolo neho. Museli tam tiež existovať najmenej štyri cesty vedúce z mesta, najvýznamnejšia z nich z juhu, pravdepodobne z Dhankuty. Najprv som podľa tohto čisto logického hľadiska sledovala na mape cestu z Dhankuty na sever do Hille – do mesta, ktoré spĺňalo väčšinu kritérií, ale akosi sa mi nezdalo to správne. Tak som na chvíľu zanechala logiku a použila intuíciu. Tá ma pritiahla na mape k oblasti, kde bolo dlhé údolie tiahnuce sa k pohoriu Milke Danda s prítokom rieky Arun na jednej strane cesty a hrebeňom hôr na druhej. Na dolnom konci údolia nad meandrom rieky bolo malé mesto s názvom Kokuwa, do ktorého viedli štyri cesty, pričom južná viedla až do Dhankuty. Samotné údolie bolo asi 5 kilometrov široké a takmer 32 kilometrov dlhé. Asi v polovici údolia bolo na ceste z Kokuwy malé mesto s názvom Chainpur, o ktorom som neskôr počula hovoriť ako o horskom mestečku Newarov. Newari, ako som sa dozvedela, sú staré etnikum, ktorého príslušníci tvoria tri štvrtiny populácie hlavného mesta Káthmandú. Ich architektúra je v štýle pagody s previsnutými strechami na domoch a lomenými strechami chrámov. Ich viera je syntézou hinduizmu a budhizmu, čo sa vo veľkej miere zhoduje s prežívaním Nadie. Na ceste z Kokuwy asi tri míle severovýchodne bol vrch, ktorý sa podľa všetkého zhodoval s vrchom za Nadiinou malou dedinou. Samotná dedina bola asi príliš malá na to, aby bola vyznačená na nejakej mape. Nadmorská výška údolia nebola uvedená, bola tam len výška najbližšieho vrchu, a to 2777 m. Neskôr som sa dozvedela, že v nadmorskej výške 2130 m sa podnebie mení zo subtropického na mierne, čo by zodpovedalo klimatickým podmienkam, aké som očakávala. V súčasnosti tá jediná správna cesta viedla až do Dhankuty s odbočkou do Hille a na niektorých úsekoch bola vyznačená ako asfaltová. Všetky odbočky na sever sú cesty alebo cestičky bez povrchovej úpravy. Cesta, ktorú som videla prechádzať cez dedinu Nadie nebola povrchovo upravená ani po päťdesiatich či šesťdesiatich rokoch, hoci bol na nej dopravný ruch. Rieka bola pomerne blízko Kokuwy, takže mohla byť správna. Videla som mužov prechádzajúcich hlavnú cestu a kráčajúcich do práce na výstavbe priehrady. Hlavná cesta bola pravdepodobne trasou z Dhankuty do Tumlingtaru. Vrátila som sa k mapke Nadiinej dediny, ktorú som kedysi nakreslila (jej kópiu som poslala vydavateľom niekoľko mesiacov pred získaním mapy Nepálu) a začala som porovnávať môj schematický nákres s týmto údolím. Preverovala som, či sa nemýlim a či by do úvahy mohli prichádzať aj nejaké 118

Jenny Cockell.indb 118

1.7.2008 22:18:17


PÁT R A N I E P O N A D I I

iné údolia. Po veľmi starostlivom preskúmaní, ako aj intuitívnom vycítení správnosti som si už bola istá, že na tejto podrobnej mape je Kokuwa jediným miestom, ktoré malo všetky požadované znaky susediaceho mesta vrátane ciest a riečneho meandra. Bola tu veľká nádej, že Kokuwa je tým mestom, ktoré navštívila Nadia. Chcela som overiť aj informácie o Nepále a Nadiinom živote, ktoré som videla v hypnóze a aj počas predchádzajúcich rokov. Chcela som preskúmať i miestne druhy vtáctva, jedla, architektúry, zvykov a ostatné detaily. Keď som raz hľadala v slovníku v nádeji, že by tam mohli uvádzať (ale neuvádzali) triedenie škorcov, napadlo ma pozrieť si aj slovo „dal“, či to niečo po anglicky znamená. Bolo to vysvetlené ako „polené zrno, bežná potravina v Indii“, s výslovnosťou ako „dhal“ alebo „daal“. Aké hlúpe, pomyslela som si – to, čo som považovala za názov cesty, mohlo byť proste iba označenie kaviarne! Steve podotkol, že je možné, že cesty nemajú žiadne názvy a po ďalšom pátraní som zistila, že to tak skutočne je; veľmi málo nepálskych ciest je pomenovaných a domy nie sú očíslované. Neskôr som sa ešte dozvedela, že „daal“ je bežné nepálske slovo; čo by mohlo znamenať slovo „mer“ bolo zatiaľ nejasné. Stále študujúc príručky som zistila, že v Nepále žije vyše osemsto druhov vtákov a že škorce rovnako ako vrany a straky si zvyknú hľadať potravu v blízkosti ľuďmi obývaných oblastí. Žije tam aj kura bankivská, ktorá sa podobá na malé, strapaté sliepky, dosť podobné bantamkám, aké som tam videla. Lesy a vegetácia sú bujnejšie vo východnom Nepále, kde bývajú aj silnejšie dažde, čo by zodpovedalo videnému obrazu bahna splavovaného dolu svahmi. Preverila som si tiež miestne teploty a zistila, že by mohli byť veľmi príjemné, bez extrémov tepla či zimy. Turistov som opisovala ako Američanov – v skutočnosti som o každom, kto nebol Nepálčan alebo Ind, hovorila ako o Američanovi. Nepálsky výraz pre cudzinca je ideshi, ale viem, že veľa Nepálčanov dnes označuje všetkých cudzincov ako Aamerikan bez ohľadu na ich národnosť. To znamená, že ľudia realizujúci projekty v spolupráci s miestnou pracovnou silou by nemuseli byť nevyhnutne Američania. V súčasnosti je väčšina rozvojových aktivít v Nepále realizovaná britskými spoločnosťami a táto situácia sa možno nezmení ani za šesťdesiat rokov. Je úplne logické, že významným projektom v Nepále je hydroelektrárenský systém, keďže dažde a hornatý terén poskytujú na jeho rozvoj priaznivé podmienky; niekoľko stavieb sa už realizuje. – Zmienená stavba by mohla využívať prítok rieky Arun; zistila som, že na uvedenej rieke sa jeden takýto 119

Jenny Cockell.indb 119

1.7.2008 22:18:17


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

projekt uskutočňuje aj práve teraz a je spojený s výstavbou novej cesty v tejto oblasti. Takže cesta cez dedinu Nadie bude možno pomerne skoro dokončená a možno sa tak už aj stalo. Bola som prekvapená zistením, koľko veľa miest už má zabezpečené dodávky elektrického prúdu. To ma viedlo späť k mojej pôvodnej vidine Nadiinej dediny nachádzajúcej sa na odľahlom mieste krajiny, pretože som si bola istá, že nemala zavedenú elektrinu. Neboli tam žiadne známky elektrických spotrebičov a dokonca ani elektrického osvetlenia a po večeroch bola v domoch veľká tma. Predsa však bolo možné, že v meste už je zavedená elektrina, najmä v štátnych budovách využívaných stavebnými pracovníkmi a v budove, ktorú som považovala za banku v centre mesta. Predtým, ako som sa pustila do celého tohto výskumu som vedela o Nepále veľmi málo, no vedela som, ako väčšina ľudí, že je hornatý a kritici by ma mohli obviniť, že projekt výstavby hydroelektrárne sú iba moje dohady. Keď som však v hypnóze videla a opisovala výstavbu, bolo to bez vedomej kontroly a pri mojich pokusoch opísať videné som používala také neurčité výrazy ako „stena na spomalenie vody“ namiesto slova hrádza. Zatiaľ si neviem overiť správnosť mnohých skutočností o hornatom Nepále, no bola som dosť potešená výsledkami intenzívnejšieho prieskumu miestnych typov pôdy. Zmienila som sa o červenkastej, súdržnej zemine, ktorú som opísala ako piesočnatú ílovitú hlinu. Bola to jedna z prvých vecí, ktorá ma zaujala, keď som si ešte len začínala byť vedomá Nadie. Zistila som však, že miestne typy hornín tvorí žula a v ešte väčšej miere bridlica, rula, vápenec a dolomit, z ktorých žiaden nie je sfarbený do červena. Snaha nájsť vysvetlenie pre červenkastú pôdu, ktorú som videla, ma viedla k hlbšiemu štúdiu geológie a teórie utvárania hornín, v čom mi pomohol môj nevlastný otec, ktorý má z geológie pozoruhodné vedomosti. Napokon som zistila, že červenkastá pôda by sa mohla v tomto regióne pokojne vyskytovať ako následok železitých nánosov narúšajúcich žulovú horninu. Geologická mapa oblasti, ak vôbec existuje, by mohla pravdepodobne pomôcť hľadanú dedinu nájsť. Driftová mapa by mohla znázorňovať typ horninového povrchu a stratigrafická mapa podložné štruktúry, ktoré by boli nápomocné pri lokalizácii železitých sedimentov. Oveľa neskôr mi jedna televízna producentka povedala, že červená pôda sa v niektorých častiach Nepálu vyskytuje pomerne často. Niekoľkokrát krajinu navštívila, ale žiaľ, nebola v žiadnom horskom mestečku Newarov, ale len na severe a západe krajiny. Ukázala som jej náčrtok chrámu detailne znázorňu120

Jenny Cockell.indb 120

1.7.2008 22:18:17


PÁT R A N I E P O N A D I I

júci ľaliovité špirálové ozdoby na okraji strechy a aj ona mi opätovne potvrdila, že ide o pomerne typickú miestnu výzdobu. Ak sa zameriam viac na domáce záležitosti, aj moja zmienka o figovníkoch sa ukázala správna. Každá horská dedina má chautaara, akýsi druh oddychového miesta s náboženským významom. Je to vyvýšená plošina po stranách chránená dvomi posvätnými stromami, pipal a bar, čo sú druhy figovníkov. Malé pamätníky a svätyne, aké som videla v dedine a v strede cesty v meste, sa nazývajú chaitya a bežne sa vyskytujú po celom Nepále. Strava v súčasnosti pozostáva hlavne zo šošovicovej polievky, ryže a zeleniny ochutenej karí korením. Niekoľkokrát som spomenula konzumáciu zmesi obilnín a strukovín; môže to byť preto, že nepálske ženy zvyčajne jedia až po mužoch, kedy je už jedlo zrejme zmiešané dokopy. Majú tam niekoľko druhov chleba vrátane chapati, okrúhleho, plochého a nekvaseného bochníka, tibetský chlieb, ktorý je tiež plochý a okrúhly, a zemiakové placky. Každý z týchto druhov by mohol byť chlebom, ktorý som opísala, hoci najviac pravdepodobný sa zdá tibetský chlieb. V súčasnosti sú autobusy v Nepále – ako v mnohých rozvojových krajinách – veľmi často staré a zle udržiavané a chodia v nepravidelných intervaloch, čo vo veľkej miere zodpovedalo tomu, ako som ich opísala; to naznačuje, že ani v najbližších cca päťdesiatich rokoch nedôjde k výraznému zlepšeniu stavu! Opísala som vodiča nákladného auta, ktorý zbieral prebytky obilia, ako Inda. Teraz som zistila, že v oblasti podniká veľa Indov, ktorí sú možno finančne lepšie motivovaní pracovať ako Nepálčania. Čo sa týka fotoaparátu, pokúsila som sa nájsť značku, zhodnú s písmenami „Nic“ na prístroji, ktorým fotografovali Nadiu s priateľkami. Iba Nikon sa mi zdá blízky, ale mala som pocit, že tie písmená boli skôr samostatne stojace, nie ako súčasť jedného slova. Žiadnu inú spoločnosť so zodpovedajúcim názvom, ktorá by prípadne mohla vyrábať fotoaparáty, som nenašla. Zaujímala som sa tiež o náboženskú vieru v danej oblasti a zistila som, že v Nepále je rozšírený aj hinduizmus aj budhizmus. Sú vyznávané aj medzi Newarmi, ktorí čerpajú z oboch a žijú v oblasti východných Himalájí alebo v oblasti, kde som lokalizovala Nadiinu dedinu. Ako som už skôr zistila, mesto v blízkosti predpokladanej dediny je v skutočnosti opísané ako horské mesto Newarov. To by objasňovalo výskyt amuletov visiacich na svätyniach postavených v hinduistickom štýle a aj tú skutočnosť, že som tam videla dva druhy svätých mužov. Povedala som, že duchovní oblečení v tmavých rúchach boli pre Nadiu dôležitejší ako tí v rúchach svetlých farieb. Teraz som 121

Jenny Cockell.indb 121

1.7.2008 22:18:17


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

zistila, že budhistickí mnísi nosia gaštanovohnedé rúcha, zatiaľ čo hinduistickí kňazi šafranovožlté. Celkový súhrn malých, ale významných zhôd ma napokon presvedčil, že v mojej vízii je dostatok vecných detailov a že snáď naberiem vnútornú odvahu povedať o nej aj druhým. Po celý čas som nemala prakticky žiadne pochybnosti o tom, že som videla budúci život, ktorý sa stane skutočnosťou, ale bolo pre mňa nevyhnutné podložiť vízie faktami v najvyššej možnej miere. Predovšetkým však mali tieto zážitky takú atmosféru, takú živosť, že pre mňa boli dokonale skutočné – presvedčivejšie, ako nejaké objektívne, hoci aj dôležité detaily. Od môjho prvého nahliadnutia do tejto budúcej existencie som bola obzvlášť fascinovaná veľkými rozdielmi v sociálnych postojoch medzi životom v Nepále a životom na Západe. Všeobecný postoj – viera v osud, skromnosť a dôstojnosť, ktorých som si bola tak silno vedomá – je v súlade s opismi dnešného Nepálu. V mojom súčasnom živote je citeľný silný tlak a úsilie o aktivitu: keď som chvíľku v nečinnosti, čoskoro si niečo nájdem a začnem robiť. No v živote Nadie, hoci tam bolo dosť veľa práce, všetko sa robilo miernym, uvoľneným spôsobom. Akoby tam už nebola tá uponáhľaná časť mojej osobnosti. Čiastočne to spôsoboval pocit spolupatričnosti v rámci širokej rodiny, kde všetci jej členovia zdieľali zodpovednosť; všetci ľudia v okolí boli spokojní a vyrovnaní. Takže hoci bude život Nadie krátky, vopred sa naň teším skoro ako na dovolenku. Priemerná dĺžka života v Nepále je v súčasnosti iba päťdesiatštyri rokov u mužov a päťdesiatjeden rokov u žien. Vo väčšine štátov žijú ženy dlhšie ako muži; nepálske ženy žijú kratšie možno z toho dôvodu, že vykonávajú väčšinu ťažkej práce a stravujú sa pri spoločnom jedle vždy ako posledné. Ale ako Nadia som vôbec nemala pocit fyzického utrpenia. Dokonca aj po preštudovaní opisov miestnych chorôb a zdravotných opatrení odporúčaných turistom mám stále pocit dobrodružstva a nadšenia z vyhliadky stať sa – hoci len na chvíľu – časťou takej principiálne odlišnej spoločnosti. Napokon, každý život je veľmi krátky a to, na čom skutočne záleží, nie sú nevyhnutne materiálne hodnoty – sú to naše vzťahy a prostá radosť zo života.



Za normálnych okolností ma Jim síce viedol do minulosti, no nikdy mi neponúkal žiadne obrazy, čo by som mala vidieť, a jeho otázky boli vždy 122

Jenny Cockell.indb 122

1.7.2008 22:18:17


PÁT R A N I E P O N A D I I

s otvoreným koncom. Pri jednom sedení sa však rozhodol pristúpiť k nášmu experimentu trochu inak – a výsledky boli tiež pomerne odlišné. Jim sa ako vždy najprv dotkol môjho ramena, potom ma viedol rozprávaním dlhšie ako zvyčajne. Požiadal ma, aby som si predstavila, ako moje telo oťažieva a ja sa vnáram hlbšie do podvedomej časti mojej mysle. Cítila som sa akoby som plávala v priestore, nehybná v bezčasovej prázdnote a v stave úplného pokoja. Potom ma požiadal, aby som si predstavila pred sebou schody. Dolu pod schodami, povedal mi, by som mala vidieť nekonečne dlhú chodbu s mnohými a mnohými dverami; za každými dverami boli iné spomienky uložené do podvedomia v nejakom časovom okamihu. Pozvoľne, rátajúc od jedna do desať, som išla dolu schodmi a videla chodbu, ktorá nemala koniec. Keď som prechádzala okolo prvých dvier, vzduch okolo mňa akosi oťažel. Jim mi dával inštrukcie: „Nájdi nejaké zaujímavé dvere, ale nezastav sa hneď pri prvých a ani pri druhých. Pokračuj, až kým neprídeš k dverám, ktoré sa ti budú zdať niečím zvláštne.“ Tak som prešla popri červených dverách, ktoré ma ako prvé upútali, potom popri modrých a pokračovala som, až kým som neprišla k zlatožltým dverám; spoza všetkých ich okrajov akoby sa rozlievalo svetlo. Otvorila som ich. Najprv tam bolo len oslnivé svetlo. Potom som uvidela strom, pod ktorým sedel starý muž s hlavou sklonenou v rozjímaní. Keď som postupne začala spoznávať, kde som, strom bol čoraz svetlejší, až zosvetlel úplne. – Vedela som, že som v stave bytia medzi životmi. Muž bol môj starý priateľ, volal sa Ram. Bez slov či gestikulácie ma privítal. Ako som Jimovi opisovala, čo sa deje, môj hlas sa spomaľoval, vyjadrujúc atmosféru pokoja, ktorý ma obklopoval. „Toto miesto poznám… je to v poriadku.“ „Čo je v poriadku?“ „Všetko, je to dobré, na ničom teraz nezáleží.“ „Bola si tam už niekedy predtým?“ „Veľakrát… Vždy.“ „Stojíš na zemi?“ „Nie.“ Kúpajúc sa vo svetle a v dokonalom pokoji som dovolila radosti, aby ma celú obklopila. „Toto,“ povedala som Jimovi, „je liečivé miesto po živote.“ „Je to miesto, kam chodievaš medzi životmi?“ „Áno.“ 123

Jenny Cockell.indb 123

1.7.2008 22:18:17


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

Pokojne by som zostala na tom mieste aj oveľa dlhšie, ale Jim ma požiadal pozrieť sa na dvere. Prikázal mi: „Teraz choď naspäť cez dvere na chodbu. Chcem, aby si našla dvere, za ktorými je smutná spomienka.“ Našla som dvere, ale v skutočnosti som ich nechcela otvoriť. V minúte, ako som bola vo vnútri, som vedela, kde som a čo sa stalo. Bola som Nadia vo veku asi dvadsaťjeden rokov a v náručí som držala malé, bezvládne, mŕtve telíčko nádherného malého dievčatka, mojej dcéry. Plakala som. Osobe v hypnotickom kresle sa po tvári kotúľali slzy, Nadia aj ja sme plakali spolu. „Malo nejakú chorobu,“ vysvetlila som Jimovi. „A doktor prišiel?“ „Nie, neprišiel nijaký doktor.“ Dieťa bolo také nádherné; vinula som ho k sebe a hladila ho po tváričke. „Veríš, vieš, že pôjde niekam, kde bude šťastné?“ „Áno, viem to.“ Bola som odvedená von cez dvere. Ako Nadia som na základe vízií opísala svoje prvé dieťa ako dcéru, kým v neskoršom veku na poliach som videla iba syna. Doposiaľ som predpokladala, že niektoré deti mohli byť ponechané s príbuznými, kým Nadia pracovala na poli, až strata dcéry vysvetlila tento obraz. Teraz som sa čudovala, či toto bolo príčinou, prečo som videla niekoľkokrát ten istý moment v dome, s malým dievčatkom v postieľke. Možno preto, že som to mohla vidieť v súčasnosti a podľa všetkého si ten okamih – hoci len hmlisto – budem pamätať v budúcom živote ako Nadia, potom som ako Nadia cítila pocit rezignácie, akoby už na určitej úrovni vedela a akceptovala to, čo sa odohrávalo. Tento zážitok mi veľmi pripomínal situáciu, keď som si v inom čase, tiež v hypnóze, uvedomovala smrť svojho dieťaťa počas môjho života ako Mary. Vtedy som si spomenula na chlapca, ktorý zomrel pri narodení a vedela som, že to bolo iba asi rok pred Marynou smrťou po ďalšom pôrode. Na túto situáciu som si spomenula iba pomocou hypnózy, ale neskôr bola potvrdená ako neodškriepiteľná skutočnosť. Nie je teda žiadny dôvod myslieť si, že by epizóda o budúcnosti Nadii s umierajúcim dieťaťom, videná takisto v hypnóze, bola nejako menej skutočná. Vyzerala rovnako opravdivo, hĺbka citov bola rovnaká – čo napokon neprekvapuje, pretože pokiaľ sa mňa týka, sme všetky tri tou istou osobou v rozličných inkarnáciách. Hoci som ako Nadia držala v náručí mŕtve dieťa a cítila žiaľ nad jeho stratou, po precitnutí z hypnotického stavu – napodiv – nezostala vo mne žiadna 124

Jenny Cockell.indb 124

1.7.2008 22:18:17


PÁT R A N I E P O N A D I I

trvalá bolesť. Určite nie preto, že by som začínala byť necitlivá alebo dokonca že by som si nepripúšťala veci, ktorým som nechcela čeliť. Súviselo to s jemnou zmenou postoja, keď zistíte, že je ľahšie čeliť ťažkostiam, ak už máte určité tušenie udalosti, s ktorou sa budete musieť vyrovnať. Ale bolo tam ešte niečo iné: cítila som, že sa to týka môjho zážitku stavu medzi životmi. Pred týmto sedením mi ten zážitok nejakú dobu zostal v mysli. Objavovali sa mi záblesky vedomia, že existencia bytia je niečo viac ako len život vo fyzickom tele. Teraz, spomínajúc na to neuveriteľne jasné svetlo a všetko obklopujúci pokoj som si uvedomila, že všetky zážitky sú pominuteľné. Vedome som túto víziu v stave medzi životmi nepripisovala nejakému konkrétnemu časovému okamihu, len neskôr som si uvedomila, že som v nej prežívala prvé chvíle po Nadiinej smrti. Dva aspekty tohto zážitku boli pre Nadiu zvlášť významné. Prvý, že Buddha sedel pod stromom, keď dosiahol osvietenie; druhý, že Ram je meno dané smrteľnej podobe Višnu („toho, ktorý je činný vo všetkom“), jednému z bohov hinduistickej "svätej trojice". Táto kombinácia budhistického a hinduistického symbolizmu je v súlade s Nadiinou náboženskou vierou.



Nemôžem dokázať, že v polovici 21. storočia budem žiť ako Nadia. Moje vnútorné presvedčenie je sčasti založené na skutočnosti, že veľa z toho, čo som videla a na čo som si spomenula v hypnóze alebo v snoch a víziách sa ukázalo ako realita, a čiastočne na emocionálnej kvalite zážitku. Musím prijať to, že veľa špecifických podrobností nemôže byť potvrdených, kým Nadia nevstúpi do svojej fyzickej existencie, no a musím akceptovať aj fakt, že Nadia je moja budúcnosť. Cítim, že jedného dňa v 50-tych rokoch 21. storočia príde do východných Himalájí návštevník, ktorý bude prechádzať cez dedinu, v ktorej bude žiť jedno bezvýznamné dievča menom Nadia a ktorý ju a jej sestry odfotografuje na okraji rozsiahleho poľa, ako sa smejú v slnečnom jase.

125

Jenny Cockell.indb 125

1.7.2008 22:18:18


K A PI TOL A 10

Budúci život



Život v dvadsiatom treťom storočí

P

o mnoho rokov, zvlášť v období dospievania som mala množstvo krátkych vízií ďalekej budúcnosti. Zvyčajne to boli útržkovité obrazy videné skoro v podprahových zábleskoch a zanechali vo mne skôr pocit než celistvý obraz. Niektoré súviseli s mojou rodinou, v jednom prípade som videla svoje vnúčatá. Väčšina z nich však bola dosť nesúvislá a bolo ťažké ich časovo zaradiť. Tieto vízie boli často mätúce; vybrať z nich užitočné jednotlivosti bol problém. Nejakým spôsobom som však vedela, že patria do ďalekej budúcnosti a ich stálou, spoločnou črtou, ktorá ma mimoriadne znepokojovala, bol úbytok populácie, a rovnako aj pokles počtu zvierat. Najživšou a najdlhšie trvajúcou z týchto vízií bola jedna – súvisiaca s domom Petra Harrisa, kde som videla minulosť i budúcnosť. Veľa z toho, čo som vtedy videla sa už reálne stalo; bola tu teda veľká pravdepodobnosť, že aj ostatné skutočnosti vo vízii, vrátane úbytku populácie boli správne. Aj moje ďalšie záblesky budúcnosti začali potom do seba zapadať ako časti nejakej skladačky. To stupňovalo môj záujem o skúmanie ďalekej budúcnosti s prípadnou možnosťou nájsť prijateľné vysvetlenie toho zvláštne prázdneho sveta. Väčšina mojich budúcich vízií, okrem vízie Nadiinho života, bola zo západného sveta; je možné, že pokles populácie by sa mohol týkať západu. Podľa toho si myslím, že to môže súvisieť s naším životným štýlom, napríklad s účinkami umelých prísad v potravinách. Môže to byť aj dôsledok plánovanej regulácie pôrodnosti, ale to nevysvetľuje redukciu počtu zvierat. Je oveľa pravdepodobnejšie, že tento trend bude dôsledkom rozsiahlych faktorov životného prostredia. 126

Jenny Cockell.indb 126

1.7.2008 22:18:18


BU DÚCI Ž I VOT

Počas mojich hypnotických návštev v živote Nadie premiestňoval Jim moje vedomie v čase a vynárali sa malé scény, ktoré boli akoby prepojené s ďalšími možnými budúcimi životmi. Pri použití progresívnej hypnózy bolo takmer zákonité, že nie všetko budúce, čo som videla, sa obmedzovalo na život v Nepále. Bola som si dobre vedomá, že jasnozrivé vízie a progresia by bez nejakého pádneho dôkazu nemali byť akceptované ako ozajstná budúcnosť, no bola som fascinovaná podrobnosťami, ktoré sa mi pomaly vynárali. Počas mojej úplne poslednej hypnózy ma Jim sprevádzal procesom rekapitulácie: prechádzala som všetkými časovými obdobiami, ktoré som navštívila pri doterajších sedeniach, v minulosti aj v budúcnosti, kvôli kontrole ich zhody. Požiadal ma, aby som sa pozrela na obdobie po skončení Nadiinho života, kde sa mi ukázal veľmi krátky náhľad na dosť bolestnú udalosť. Časovo to bolo niekedy okolo roku 2150 a bola som niekde v Európe, snáď v Poľsku. Držala som v náručí svojho umierajúceho manžela a utešovala som ho; mal iba asi päťdesiat rokov, no smrť prichádzala pravdepodobne spontánne. Podľa nášho odevu a spôsobov správania som usudzovala na istú chudobu a útrapy, okrem toho bolo cítiť stres a rezignáciu, vyplývajúcu z prirodzeného zármutku tej chvíle. Nezdalo sa, že by išlo o vojnové časy, ale bolo jasné, že život je ťažký. Jedinými pozitívnymi pocitmi bola vôľa prežiť a moja láska k manželovi, pri ktorom som cítila, že bol tou istou osobou ako môj súčasný manžel. Toto bol najhorší okamih zo všetkých mojich vízií budúcnosti, ktoré som videla či už v hypnóze alebo bez nej; a mám pocit, že to bude aj všeobecne zlými časmi, možno najhoršími v našej budúcej histórii. Životy, ktoré mali prísť potom, boli oveľa pozitívnejšie. Keď ma Jim požiadal preskúmať chodbu s nekonečným počtom dverí, prišla som k jedným alebo dvom dverám, ktoré so životom Nadie nemali žiadnu súvislosť. Za jednými z týchto dvier som našla scénu s Gwen, mladou ženou z dvanásteho storočia, o ktorej som písala v 4. kapitole. Ďalšie dvere, ku ktorým ma to priťahovalo, boli vyrobené z dreva so zreteľnou štruktúrou. Otvorila som ich a zrazu som cítila, ako sa dotýkam hrubej a popraskanej kôry obrovského stromu. Aj moja prvá poznámka sa vzťahovala k mohutnosti a pórovitosti jeho kôry. Bola som zavalitá a slobodná žena; svoj vek som definovala ako „tridsiatnička z toho nesprávneho konca“ a moje meno, váhavo ako vždy, ako Janice Thorpe. Študovala som strom a robila som si o ňom poznámky. „Aký je dátum?“ Neochotne som odpovedala: „16-teho.“ Potom, po opakovanom nabádaní: 127

Jenny Cockell.indb 127

1.7.2008 22:18:18


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

„jún“. Pri otázke na rok som odpovedala: „dvadsaťosem“, a potom nakoniec: „2228.“ Pravdu povediac, v skutočnosti ma rozprávanie nezaujímalo a nechcelo sa mi odpovedať na otázky – mala som prácu. Mojou úlohou bolo odobrať vzorku jadrovníka z ovocia tohto nádherného obrovského stromu, ktorú som mala niekomu odovzdať ďalej na výskum možností jeho medicínskeho alebo iného využitia. „Mohlo by ísť aj o textilné využitie“, povedala som Jimovi, „pretože táto kôra je dosť výrazne vláknitá. Je to ako korok, ale nie pravý korok.“ Podišla som k stromu a pomocou nástroja podobného injekčnej striekačke som odobrala malú vzorku. Potom som ju starostlivo zabalila do očíslovanej nádoby a dala do poľnej tašky v tvare štvorca, ktorú som označila. Pracovala som v teréne v Južnej Amerike spolu s nejakými ďalšími ľuďmi. Bývali sme v stanoch kvôli šetreniu finančných nákladov. V danej oblasti neboli žiadne voľne žijúce, veľké zvieratá, no museli sme si trochu dávať pozor na hmyz. Bola som nízka a zavalitá, oblečená v pomerne dobre vyzerajúcom saku v štýle safari a krátkej sukni, ktorá pri kyprých krivkách môjho tela nebola príliš pohodlná. Nebola to uniforma, ale svojské civilné oblečenie, ktoré vôbec spolu neladilo. Topánky som mala nízke, bez podpätkov a pohodlné, ale z ľahkej tkaniny, na chôdzu mimo ciest dosť nepraktické. Terénny vak, ktorý som niesla, bol potiahnutý zelenou khaki látkou. Na tomto vybavení na výpravu bolo cítiť postoj mestského dievčaťa. Mala som rada túto časť svojej práce. Po návrate domov som ešte pracovala v laboratóriu. O sebe som povedala, že som mala štandardné vzdelanie, bola som technička a moja práca „nebola špeciálna“. Moja administratívna základňa bola v Jersey, USA. Spoločnosť, pre ktorú som pracovala, sa nazývala Unichem. Toto pôsobisko bolo doposiaľ najďalej, kam som pre nich cestovala. „Prepravovali ťa letecky?“ spýtal sa Jim. „Nemohli. Museli sme ísť nákladným autom, čertovsky dlho, z brazílskeho prístavu.“ Mala som aj hmlistú spomienku na cestovanie bežnou linkovou loďou. Jim sa pýtal na cesty a či tam bolo veľa vegetácie, pretože kedysi bola pomerne veľká časť lesov zničená. „Tomuto miestu sa nemôžu priblížiť“, povedala som mu. Ak by sme dokázali tieto stromy využívať, viedlo by to k dlhodobému lesnému hospodárstvu. Strom, ktorý som skúmala, bol veľmi starý. Ak by chemické zloženie spĺňalo 128

Jenny Cockell.indb 128

1.7.2008 22:18:18


BU DÚCI Ž I VOT

požiadavky, nebrali by sa staré stromy, ale použili semená a mladé stromy. Umelé chemikálie by sa mohli vyrábať, ale pre vedľajšie účinky pri výrobe by to nebolo dobré. Nákladné auto bolo poháňané nejakým druhom fermentovaného liehu. Niektoré krajiny ešte stále používali benzín, ale „to nebol dobrý nápad“. V našej krajine platili v preprave veľmi prísne predpisy. Súkromná preprava bola obmedzená, čo ma však zrejme netrápilo. Bývala som neďaleko priemyselnej zóny, kde som zvyčajne pracovala. Necestovala som veľa, hoci som sa chystala stráviť dovolenku u rodičov, ktorí bývali trochu ďalej; bola som na nich veľmi naviazaná. Bývanie som mala zahrnuté v rámci platu. Videla som i oblasť kde som bývala; bola pomerne neatraktívna a dosť podobná starším častiam iných mestských centier v súčasnosti. Hoci aj tu bolo veľa budov prázdnych, toto je moja jediná vízia budúcnosti, v ktorej úbytok populácie nebol až taký nápadný. Jim sa spýtal, či je tam veľká kriminalita – či tam sú vraždy a lúpeže, aké sa vyskytujú v preľudnených centrách miest. „Nie, nie.“ Odpoveď znela trochu prekvapene. „Toto nie je preľudnené“, pokračovala som. Nevedela som údaje o počte obyvateľstva, hoci som si myslela, že stav populácie je pomerne ustálený. Väčšia časť amerického obyvateľstva žila v pobrežných oblastiach, zatiaľ čo stred krajiny bol pomerne vyľudnený. Väčšina ľudí pracovala. „Bolo tam treba urobiť veľa práce,“ povedala som. Vo voľnom čase bolo mojím obľúbeným miestom kryté nákupné stredisko v blízkosti môjho bydliska. Bolo dosť hlučné a rušné – videla som ho a mohla aj opísať. Bolo zriadené na veľkej ploche, malo niekoľko poschodí a nezdalo sa príliš preľudnené. Ja som si rada prezerala výklady obchodov, „pozerala sa na obrazovky“. Medzi reklamnými pútačmi, ktoré pokrývali každú voľnú plochu, boli poväčšine pohyblivé pútače a displeje; statických obrázkov bolo iba málo. Výkladné skrine sa dopĺňali a často premiestňovali, takže nebolo treba chodiť po obchodoch. Ďalšie podrobnosti boli zhodné s mojimi predchádzajúcimi víziami budúcnosti. Janice oznamovala, že vzduch je tam čistý, ale moria sú znečistené a nemôžu sa využívať ako potravinový zdroj. Platil prísny zákaz vypúšťať odpad do mora, ale za dlhé roky sa v nich tak zvýšilo celkové množstvo toxických látok, že sa rozšírili do všetkých oceánov. Ide hlavne o chemikálie rozpustné vo vode – pôvodom z pevniny, ktorých rozloženie bude trvať ešte dlhý čas. Jim sa ma spýtal, či viem, aký je najdôležitejší vedecký objav alebo vyná129

Jenny Cockell.indb 129

1.7.2008 22:18:18


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

lez za posledných sto rokov. Na myseľ mi prišiel iba lúč svetla používaný na diagnostiku v nemocniciach a na laboratórne analýzy; podľa všetkého išlo o zdokonalenie laserovej technológie. Myslím, že princíp jeho činnosti spočíval vo vyhodnocovaní svetelných zábleskov lúča prechádzajúceho biologickým tkanivom a zobrazujúceho abnormality zviditeľňované pomocou zmeny frekvencie lúča. Svetlo bolo používané aj na vzorky semien rastlín v prvom štádiu ich analýzy. V oblasti zdravotníctva sa na odstraňovanie krvných zrazenín používala ultrazvuková terapia, hoci „ak ste pravidelne sledovaní, nemali by ste mať krvné zrazeniny“. Priemerná dĺžka života, podľa Janice, bola asi 85 rokov. „A čo rakovina?“ „To je choroba zo znečisteného prostredia, však? Dá sa liečiť – je to len nepríjemné. Spôsobuje ju všetko, čo narúša normálnu funkciu bunky.“ Na ďalšie otázky ohľadom znečistenia životného prostredia Janice odpovedala, že vzduch je OK. „Rastliny sú na čistenie vzduchu veľmi dobré – ak im to umožníte. Vzduch nie je veľkým problémom – väčším problémom je voda a potravinový reťazec.“ Dva mesiace po tomto sedení som narazila na správu o výskumoch rakoviny v Británii a Amerike, podľa ktorých i napriek medicínskym pokrokom v posledných tridsiatich rokoch počet úmrtí na túto chorobu neustále rastie.



Ďalší život, chronologicky nadväzujúci na život Janice, bol znovu život Američanky. Volala sa Sheryl Vaughn. Na hypnotických sedeniach sme na tento život narazili ešte pred Janice, a opakovane sme sa k nemu vrátili. Pri našom prvom stretnutí bola drobnou blondínou, pätnásťročnou školáčkou žijúcou v Kalifornii v roku 2285. Ako sa zdalo, bol to čas plný nádeje a nadšenia. Ihneď po vstupe do hypnotického stavu som sa našla v triede, v študijnej skupine s asi dvadsiatimi piatimi ďalšími študentmi rôznych vekových skupín. Diskutovali sme na témy o čase a fyzike a ako sú všetky skutočnosti navzájom prepojené. „Je to o chápaní toho, ako nás čas ovplyvňuje, ako využívame čas na pochopenie iných pojmov“, povedala som Jimovi. „Je to pomerne komplikované – nie je to moja najobľúbenejšia téma.“ So svojimi prvými odpoveďami som sa veľmi neponáhľala; nechcela som byť prerušovaná otázkami, sústreďovala som sa na to, čo hovoril učiteľ. Trieda bola veľmi aktívna, väčšina študentov sa zapájala nadšenými otázkami a od130

Jenny Cockell.indb 130

1.7.2008 22:18:18


BU DÚCI Ž I VOT

poveďami. Všetci sme tam boli najmä preto, že sme chceli poznávať a pochopiť skutočnosti – nie iba kvôli tomu, že sme tam jednoducho museli byť. Nemali sme skúšky, ale posudky, ktoré nám pomáhali sa rozhodnúť, či budeme ešte pokračovať v ďalšom štúdiu a kde by sme sa mohli užitočne zamestnať. Organizačné usporiadanie triedy bolo podľa všetkého tradičné – vpredu stál učiteľ a bolo tam umiestnené plátno na zobrazenie písaného a obrázkového materiálu. Učili sme sa aj počúvaním nahrávok. „Počúvanie je najlepší spôsob ako sa učiť“, povedala som. Jim sa spýtal, či sa využívalo podprahové vnímanie. „Keď sa to robí takto, naučené nezostáva v pamäti dostatočne dlho. Dôležitou vecou je pochopenie, môžete premýšľať a používať predstavy. Nepotrebujete sa učiť všetko ak máte možnosť si informácie nájsť.“ Používali sme aj počítače; najdôležitejšie bolo pripojenie do siete. „Ale oni nechcú všetko poprepájať. Príliš veľká sieť predstavuje riziko kontroly informácií, tak radšej volia malé siete.“ My sme mali doma počítač, ktorý bol prepojený s druhými. Keď sa ma Jim spýtal na môj dom, poznamenala som, že veľa miest na bývanie zostalo prázdnych. Bývala som so svojou matkou, hoci môj otec bol stále nablízku. „Ako dlho ľudia v priemere žijú?“ „Je to rôzne. Keď je človek veľmi starý, je to problém, pretože má veľa ťažkostí. Nemá cenu dožiť sa vysokého veku – nie viac ako osemdesiat. Ale niektorí žijú vyše sto rokov.“ Jim sa rozhodol znovu navštíviť Sheryl, a to viackrát. Na ďalšom sedení ma vyzval, nech ju nájdem vo veku dvadsaťpäť rokov. Videla som sa ako kráčam zo svojho domu do parku, dolu pomerne strmou cestou. Bol slnečný deň a mala som oblečenú bielu, voľnú blúzku s krátkymi rukávmi, pravdepodobne krátke nohavice a cítila som sa príjemne. Zdalo sa mi, že som mala niečo na ľavom zápästí. (V súčasnosti nenosím žiadne hodinky ani náramky, takže som si uvedomovala ten rozdiel.) Vzduch bol čistý a slnko jasne svietilo presne tak, ako to bolo v mojej niekdajšej vízii v obchode so starožitnosťami. Boli tam aj iné paralely s mojimi predchádzajúcimi víziami budúcnosti. Niektoré budovy stáli prázdne, a keď vezmem do úvahy malé triedy v škole so žiakmi rôznych vekových skupín bolo zrejmé, že v tej oblasti žije iba niekoľko rodín. Čo mi bolo obzvlášť nápadné bol pocit bezpečia a istoty. Vedela som, že môžem pokojne nechať dvere na dome odomknuté. 131

Jenny Cockell.indb 131

1.7.2008 22:18:19


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

Keď sa ma Jim spýtal na zamestnanie, povedala som mu, že pracujem z domu používajúc konzolu pripojenú na počítače našej agentúry. Bývala som sama a nemala som veľký záujem sa vydávať, ale mala som priateľov z rovnakej oblasti, s ktorými sme sa navštevovali a spoločne stolovali. Videla som svoj dom – jednopodlažnú budovu, ktorá mala vchod priamo z ulice. Hlavná izba vyzerala priestranná a bola vymaľovaná jednoducho, v jasných pastelových odtieňoch. Väčšina nábytku bola bielej farby. Malo to svoj účel: priestranná izba, jasné farby, dôkladné osvetlenie a dizajn vytvárali dojem väčšieho priestoru než v skutočnosti asi bol. Obytný priestor s niekoľkými priľahlými miestnosťami pôsobil tak, akoby bol navrhnutý iba pre jedného človeka. Konzola počítača bola umiestnená oproti jednej stene, na ktorej bolo veľa políc so šanónmi, mnohé s papierovými dokumentmi a vyberateľnými zložkami, ktorých účel som nevedela určiť. Táto časť izby bola v podstate pracovňou so stolom v strede a všetko ostatné bolo umiestnené po stranách, od podlahy až k stropu. V izbe bol aj nábytok nadväzujúci na kuchynskú časť; pripomínal raňajkový bar s vyvýšenou pracovnou plochou kuchynskej linky vysunutou do priestoru izby. Jim sa ma spýtal v akej oblasti pracujem. Povedala som, že moja práca súvisí s prírodnými vedami, rastlinami a živočíchmi a zaoberám sa vzájomnými súvislosťami medzi biologickými druhmi. Cítila som vnútornú potrebu trochu viac svoju prácu priblížiť a tak som v rozprávaní pokračovala obšírnejšie. V tejto postave som sa cítila plná energie a rozprávať bolo pre mňa pomerne ľahké. Vysvetľovala som, že do agentúry, v ktorej pracujem prídu firmy, aby zistili, ktoré plodiny sú najvhodnejšie na nové osadenie na určitom území. Dokázali sme to stanoviť pre hociktorú oblasť kdekoľvek vo svete. Bolo potrebné, aby niekto odobral vzorky pôdy a posúdil miestne choroby a rastlinných škodcov. Nasadením dravých živočíchov, či iného druhu hmyzu sa rôzne druhy hmyzu dali regulovať, a tak neboli považované za veľký problém, iba sa musela starostlivo zhodnotiť celková rovnováha prostredia. Skutočný problém predstavovalo napadnutie plesňami, ktorým sú organizmy prístupné pod vplyvom stresu alebo pri oslabenej imunite. Náplňou mojej práce bolo zhromažďovať a triediť všetky dostupné informácie a prezentovať súbor opatrení zamedzujúcich hlučnosť závodov, ktoré by na hodnotenom území nenarušovali rovnováhu. Zoznam mohol zahŕňať vhodné skupiny plodín a stromov; za určitých okolností sa môže odporúčať radšej územie znovu zalesniť a nepestovať na ňom plodiny. Museli sme brať 132

Jenny Cockell.indb 132

1.7.2008 22:18:19


BU DÚCI Ž I VOT

do úvahy najrozmanitejšie požiadavky prostredia špecifické pre daný región a jeho podnebie. Môj zoznam sa potom priložil ku správam iných pracovníkov, ktorí informovali zasa o iných aspektoch – napríklad o metódach regulácie škodcov, čo sa robilo zvyčajne biologicky. Toto všetko malo ekonomický a environmentálny účel, povedala som Jimovi: bolo oveľa lepšie udržiavať veci v rovnováhe prirodzeným spôsobom bez použitia chemikálií. Chemické znečistenie sa stále považovalo za najhoršie. Hoci sa situácia zlepšovala, používanie chemikálií v poľnohospodárstve sa pokladalo za mimoriadne nebezpečné, keďže väčšina pôdy bola ešte stále veľmi poškodená nadmerným používaním chemických látok v minulosti, čo sa negatívne prejavilo i na vodných zdrojoch. Hoci som rozprávala o svojej náplni práce ako kompetentný odborník, nemala som v organizácii nijako prestížne postavenie, moje úlohy boli prevažne administratívne. Predsa to však vyžadovalo znalosti materiálu, ktorý som musela zhromažďovať a triediť a moja práca sa mi páčila. Cítila som, že robím niečo užitočné. Jim sa ma ďalej pýtal na zdroje energie. Odpovedala som, že využívame slnečnú energiu a iné obnoviteľné zdroje. Spaľovanie uhlia, ropy alebo iných palív ustúpilo do úzadia. Stále ešte pretrvávali problémy so znečistením prostredia ropnými produktmi, hoci sme na ich rozkladanie používali baktérie. Jim sa potom vypytoval na znečistenie – kedy dosiahlo svoj vrchol? Uviedla som dve obdobia maximálneho znečistenia, jedno na začiatku priemyselnej revolúcie, zapríčinené hlavne spaľovaním pohonných látok a znečistením atmosféry a druhé, neskoršie (zhodujúce sa s našou súčasnosťou), keď sa chemické znečistenie stalo hlavným problémom. V tomto období boli aj ťažkosti s ovzduším, ale tie sa dali včas pomerne ľahko odstrániť. Chemikálie však zostali v pôde a napokon kontaminovali aj vodu. Chemickým znečistením životného prostredia trpeli ako prvé vtáky. Nebola som si úplne istá príčinou, ale vedela som, že jedným z dôvodov je premnoženie rôznych organizmov vplyvom atmosferických zmien, čo malo na vtáctvo neblahý vplyv, hoci v niektorých oblastiach prežili. Horšie na tom boli morské živočíchy, pretože ich prostredie bolo ešte stále výrazne znečistené. No i napriek vzrastajúcej pravdepodobnosti výskytu chorôb z chemicky zmenených baktérií ešte stále prežívali, vrátane niekoľkých druhov veľrýb. Paradoxne, bolo ľahšie ich chrániť v tých znečistených moriach, ako sa snažiť ich držať v akváriách. Z toho koktailu chemikálií napokon všetky zvieratá a aj ľudia trpeli neja133

Jenny Cockell.indb 133

1.7.2008 22:18:19


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

kými poškodeniami. Neplodnosť sa ukazovala ako hlavný problém. Bolo tam menej živočíchov všetkých druhov, vrátane ľudí. Tento pokles stavu ľudskej populácie bol spočiatku vítaný, no znepokojujúce bolo, že chemické látky mali na plodnosť neustály negatívny vplyv. Nie dlho potom som narazila na zmienku o práci Dr. Helen Wambachovej a Dr. Chet Snowa, – úvodnú štúdiu progresie do budúceho života pod názvom Mass Dreams of the Future (Hromadné sny o budúcnosti). Tisícsto hypnotizovaných osôb bolo požiadaných nahliadnuť do rokov 2100 a 2300. Osemdesiatim deviatim dobrovoľníkom sa podarilo uvidieť seba v možnom živote v jednom alebo v oboch z týchto rokov budúcnosti. Z môjho pohľadu bolo najzaujímavejším aspektom výskumu to, že štúdia poukazovala na 95-percentný pokles počtu obyvateľstva do roku 2100. Asi iba 5 percent dobrovoľníkov videlo seba v živote v roku 2100 a 12 percent v roku 2300. Účastníci sa zaradili do štyroch skupín: tých, ktorí videli seba žiť vo vesmíre alebo na iných planétach, ďalších v komunitách typu New Age izolovaných od spoločnosti, časť v umelo uzavretých alebo podzemných mestách a ostatných v jednoduchých, vidiecky žijúcich skupinách bez akejkoľvek modernej technológie. Iba málo z nich, ak vôbec niekto, opísalo životný štýl, nejakým spôsobom podobný so súčasnosťou. Hypnotická progresia je problematická, dokonca aj za dôsledne riadených podmienok. Títo ľudia boli hypnotizovaní en masse (hromadne) ako skupina a rada by som vedela, či ich vízie neboli ovplyvnené vedecko-fantastickými námetmi alebo ich vlastnými očakávaniami a predstavivosťou. Túto možnosť som pri mojich hypnotických sedeniach neustále brala do úvahy. Po uvoľnení sa z hypnotického tranzu po poslednom sedení so Sheryl som potrebovala povedať Jimovi o podobnosti vízií s tým, čo som už predtým videla v iných náhľadoch do budúcnosti. Sheryl hovorila o znížení stavu populácie, a to predovšetkým na Západe, aj o úbytku počtu zvierat, najmä vtákov, napriek tomu, že ovzdušie bolo čisté. Nedalo sa vylúčiť, že som mohla ovplyvniť svoj pohľad na budúcnosť Sheryl svojimi domnienkami získanými z iných vízií budúcnosti. Jeden rozdiel tu však predsa len bol. Podľa mojich predpokladov hlavnou príčinou problémov by mohol byť nárast slnečného žiarenia spôsobený poškodenou ozónovou vrstvou. Ale Sheryl pomerne jednoznačne túto myšlienku zavrhla. Je možné, že redukciou znečistenia, vrátane exhalátov z dopravy a tiež aj znížením počtu obyvateľstva sa tento problém vyrieši. 134

Jenny Cockell.indb 134

1.7.2008 22:18:19


BU DÚCI Ž I VOT

Ešte jeden významný znak sprevádzal moje rozprávanie ako Sheryl; a síce v hypnóze som sa chvela – často sa mi to stáva, keď vidím budúcnosť prostredníctvom psychometrie. Chvenie prestalo, až keď som sa prebrala z hypnózy. Uistila som sa, že z časového hľadiska moje dve budúce osobnosti by na seba vhodne nadväzovali. Janice v roku 2228 udala vek cez tridsať a Sheryl mala v roku 2285 pätnásť. To by dávalo Janice dĺžku života aspoň sedemdesiatdva rokov, prípadne i viac – ak mala výrazne cez tridsať. Bol by tam aj primeraný odstup medzi životmi. Zistenie, že tieto dve individuality mohli bez problémov žiť jedna po druhej, ma povzbudilo. Bolo zaujímavé, že obidve ženy sa zaujímali o ekológiu a pracovali v botanickom výskume, hoci Janice v menej kvalifikovanom postavení. Poukazuje to na spojitosť a rozvoj záujmov a schopností a tým podporuje myšlienku, že ľudia si môžu do nového života priniesť naučené schopnosti z toho minulého. Jednou z hlavných oblastí môjho záujmu bola biológia, predovšetkým fyziológia človeka, ale ľahko si viem predstaviť rozšírenie svojho záujmu o rastliny, najmä v rámci viacerých životov. Pokiaľ ide o opis zmien v životnom prostredí a v populácii, obe výpovede súhlasili. Aj niektoré vedecké aspekty vyzerali zaujímavo, hoci som nemala žiadnu predstavu o tom, či sú vôbec realizovateľné. Išlo jednak o používanie fermentovaného paliva v doprave na rozdiel od ropných produktov – čistého a obnoviteľného; a potom o využívanie druhu svetelného lúča, ktorý by vďaka určitej forme spektrálnej analýzy mohol slúžiť na rozbor tkanív. Až oveľa neskôr som si o súčasných výskumoch alternatívnych zdrojov palív zistila viac. Napríklad som čítala, že odborníci vo firme Rover pracujú na palive získanom z repky olejnej, o ktorom sa domnievajú, že by mohlo poháňať klasický dieselový motor bez nejakých špeciálnych technických úprav. Média venovali pozornosť aj ďalším experimentom, vrátane metánu získaného zo slepačieho trusu použitého na pohon nákladných automobilov. Na komerčnej výrobe áut poháňaných elektrickým prúdom sa pracuje už veľmi dlho, no v žiadnej mojej vízii z budúcnosti som doposiaľ nič také nevidela. Nedávno som tiež čítala, že Brazílčania fermentujú cukor na výrobu alkoholu, ktorý sa používa ako palivo; keď som narazila na túto správu, spomenula som si na svoje vyjadrenia v hypnóze – môžeme ich hodnotiť ako zhodu okolností, telepatiu alebo jasnozrivosť. Pri otázkach týkajúcich sa výskumu vesmíru som v hypnóze už vedela využívať svoje súčasné vedomosti. Jim sa pýtal Janice aj Sheryl na pokroky v poznávaní vesmíru – a zdá sa, že skutočný život má ešte ďaleko k tomu, aby 135

Jenny Cockell.indb 135

1.7.2008 22:18:19


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

dosiahol vízie zo science fiction. Janice sa vyjadrila, že väčšinu bádania vykonávajú sondy bez ľudskej posádky a že práve prebieha výskum planét slnečnej sústavy spolu s pokusmi vytvoriť na Marse priaznivé podmienky na život, čo však bude ešte veľmi dlhý proces. O výskume v oblastiach mimo slnečnej sústavy povedala, že nie je takmer žiadny. Sheryl tiež povedala, že kolonizovanie vesmíru ľuďmi znamená ešte veľmi dlhú cestu, ale že sa robili pokusy nájsť vo vesmíre mikroorganizmy. Tento výskum si však pri manipulácii s materiálom kvôli jeho neznámym účinkom vyžadoval mimoriadnu opatrnosť. Tu som mohla sčasti zopakovať to, čo som už vedela: v súčasnosti sa realizujú projekty skúmajúce možnosť vytvorenia priaznivého prostredia na Marse, v rámci ktorých sa vedci zaoberajú myšlienkou vytvoriť na ňom vhodné ovzdušie pre život a pestovať tam rastliny. Na základe svojich skúseností som nemala žiadne pochybnosti o spoľahlivosti jasnozrivých vízií, no neustále som mala nejasnosti pri posudzovaní hodnoty hypnoticky získaných informácií. Malo by byť všetko hodnotené rovnako? Moje spomienky na minulý život ako Mary boli hypnózou jednoznačne podporené, hoci vtedy som si presnosťou získaných informácií nebola veľmi istá. Bola som presvedčená, že som videla svoj budúci život ako Nadia, pretože hypnóza odhalila miesta a udalosti, ktoré sa zhodovali s mojimi spontánnymi víziami. Uvedomila som si, že sú iba dva spôsoby ako zistiť, či má jasnozrenie ďalekej budúcnosti vyhliadky na všeobecné akceptovanie. Prvým je pozrieť sa spätne na iné, skoršie nahliadnutia, či sa potvrdili v skutočnosti. Druhým spôsobom je posúdiť súčasné trendy, či niektoré z nich môžu viesť k predvídanej budúcnosti. V tom štádiu som ešte nevedela nič z množstva dostupných informácií o zmenách životného prostredia a ich vplyve na naše zdravie; tieto okolnosti by mohli viesť k takej budúcnosti, akú som videla.

136

Jenny Cockell.indb 136

1.7.2008 22:18:19


K A P I T O L A 11

Naša budúcnosť na planéte

 Pokles populácie

V

súčasnosti je jedným z najväčších problémov na našej planéte preľudnenie. Moje vízie budúcnosti však ukázali vážny pokles počtu ľudí aj zvierat, hoci vegetácia planéty sa bude zrejme vzmáhať. Nezaregistrovala som žiadne svedectvo závažnej katastrofy a počas mojich videní naprieč časom smerom k tejto budúcnosti som nevidela ani nevycítila nič mimoriadne nebezpečné. Ale základným problémom, na ktorý upozorňujú Janice aj Sheryl, je chemické znečistenie. Po mojej vízii anglického vnútrozemia o dvesto rokov som bola malým počtom obyvateľov taká zmätená, že som veľmi bedlivo sledovala akýkoľvek výskum, ktorý by mohol vniesť svetlo do objasnenia príčiny takého veľkého poklesu populácie. Prvým, čo mi prišlo do cesty a naznačovalo istý zmysel, bola vedecká štúdia podrobne sa zaoberajúca pravidelným vyšetrovaním študentov na jednej americkej univerzite. Keď sa o tomto výskume zmieňoval jeden novinový článok no začiatku 80-tych rokov minulého storočia po prvý raz, vyvolal na verejnosti iba veľmi miernu reakciu, ale pre mňa to bolo fascinujúce. Totiž v rámci bežných testov pohyblivosti spermií u študentov vo veku tesne po dvadsiatke bol v porovnaní s predošlým testom, uskutočneným na tej istej univerzite pred desiatimi rokmi, zistený pokles plodnosti. Tento pokles nebol veľký, ale za také relatívne krátke časové obdobie bol značný. Na vysvetlenie tohto 137

Jenny Cockell.indb 137

1.7.2008 22:18:19


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

javu v tom čase nejestvovala žiadna dostatočne relevantná hypotéza, nabádajúca k ďalšiemu výskumu. Neskôr, počas horúcich a suchých letných období v polovici 80-tych rokov, vyšetrovanie obsahu a množstva škodlivých látok v znižujúcich sa zásobách vody v Londýne preukázalo, že najväčším zdrojom znečistenia sú chemické látky, ktoré sa správajú podobne ako ženské hormóny. Najskôr sa predpokladalo, že tie musia pochádzať jedine z antikoncepčných liekov. Antikoncepčné tabletky sa používajú už od 60-tych rokov, niektoré hormóny si teda mohli nájsť cestu cez odpadovú vodu do zdrojov pitnej vody a nemuseli byť prírodným procesom dostatočne rýchlo rozložené a tým efektívne rozptýlené. V prípade mužov vystavených ženským hormónom je možné očakávať chorobné zníženie plodnosti, preto bolo potrebné sa týmto problémom vážne zaoberať. Škodliviny v pitnej vode, ktoré spôsobujú neplodnosť, môžu byť evidentnou príčinou celkového znižovania stavu nielen populácie, ale aj úbytku zvierat. Ženské hormóny sa spolu s množstvom iných liečiv používajú aj v potravinárskom priemysle. Hoci už nie sú používané na chov kapúnov (kohút vykrmovaný za použitia ženským hormónov), všetky druhy potravinárskej výroby používajú rôzne lieky, ktoré takisto môžu znižovať plodnosť aj celkovú imunitu. Nikto v skutočnosti nepozná ich dlhodobé účinky. Všetko, čo vstupuje do tela ako v tukoch rozpustné látky môže zostávať uložené v našich tukových rezervách desať či dvadsať rokov, možno aj dlhšie – a nové lieky ani prídavné látky v potravinách jednoducho nie sú testované na také dlhé obdobie. Koncom roku 1992 bol na základe nových informácií zistený oveľa významnejší výskyt straty plodnosti a väčšieho rozsahu. Profesor Niels Skakkebeak z Univerzity v Kodani (Copenhagen University) preukázal, že v západných krajinách sa počet spermií prudko znížil, klesol až o 50 percent. Prof. Skakkebeak uskutočnil v období rokov 1938 až 1991 sériu 61 štúdií zahŕňajúcich 14 947 mužov. V správach ďalších výskumov uskutočnených v Británii, ktoré tieto výsledky tiež potvrdili, sa uvádza, že približne jeden z dvadsiatich mužov je neplodný. Predpokladá sa, že v súčasnosti je bežný počet spermií u muža asi len tretinový v porovnaní s priemerným počtom v 30-tych rokoch, kedy sa začali po prvýkrát vykonávať takéto výskumy. Podľa správ z týchto štúdií sa za príčinu uvedeného zníženia počtu spermií považujú toxické látky v životnom prostredí a jeho znečistenie v spojení s rastúcou dobou pobytu v prehriatom prostredí. O otázke expozície ženskými 138

Jenny Cockell.indb 138

1.7.2008 22:18:20


NAŠA BUDÚCNOSŤ NA PL A NÉTE

hormónmi a chemickými látkami s im podobným účinkom sa spočiatku verejne neuvažovalo. Boli tu aj ďalšie, neuvedené faktory, ktoré môžu problém, akým je radiácia ešte prehĺbiť. Expozícia obyvateľstva žiarením sa neustále zvyšuje jednak bežným používaním röntgenových zariadení v zdravotníctve (riziko dopadov žiarenia ako problému pripustili aj rádioterapeuti) a tiež rádioaktívnym odpadom z prevažne tajných skúšok jadrových zbraní vykonávaných od 60tych rokov. Všetky tieto faktory mohli ľahko ovplyvniť plodnosť zvierat i ľudí. Moje vízie budúcnosti začínali dávať zmysel. Ďalšou zmienkou o neplodnosti bola, medzi inými, stručná odpoveď na študentskú otázku, publikovaná v Daily Telegraph 30. augusta 1993. Dr. Richard Sharpe z Medical Research Council‘s Reproductive Biology Unit v Edinburgu predpokladá viac ako iba jeden dôvod náhleho poklesu plodnosti. Jedným z nich je oslabenie tvorby spermií nadmerným pôsobením tepla, radiácie a chemikálií. Druhým je negatívny vplyv toxínov v našich potravinách a vode na vývoj Sertoliho buniek, zodpovedných za produkciu spermií, Toxíny majú na ne rovnaký negatívny dopad ako ženský pohlavný hormón estrogén. Medzi tieto toxíny patria pesticídy, dioxíny (používané na bielenie papiera a iných výrobkov) a PCB (polychlórované bifenyly, priemyselné škodliviny z elektrických zariadení). Všetko to sa vo veľkej miere približuje k opisu tých príčin, ktoré som predpokladala aj ja. Ako vedci v súčasnosti začínajú diskutovať o tomto probléme, stavajú sa dostupnými aj ďalšie informácie. Existuje podozrenie, že expozícia polychlórovanými bifenylmi (PCB) a prípadne ďalšími chemickými látkami v tehotenstve ovplyvňuje mužské embryo, zvyšuje riziko neplodnosti v neskoršom veku a niekedy aj výskyt anomálií mužských genitálií. Tieto látky sa tiež môžu prenášať pri dojčení, nakoľko ženské mlieko ma vysoký obsah tukov. To znamená, že chemikálie z potravinového reťazca sa dostávajú nielen do nášho organizmu, kde sa môžu ukladať, ale môžu ovplyvňovať aj reprodukčnú schopnosť našich detí. Bolo tiež zistené, že aj chemické látky uvoľňujúce sa z niektorých plastov pôsobia rovnako ako ženské hormóny. Tieto látky sa v prírode nerozkladajú, preto ich množstvo vstupujúce do potravinového reťazca a následne do našich tiel neustále rastie. Toto by mohlo mať neustále pretrvávajúci dopad na každú ďalšiu generáciu a viesť k rozsiahlemu nárastu neplodnosti, čo by napokon malo za následok prudký pokles počtu obyvateľstva. Ako som napísala v roku 1995, ročný pokles mužskej plodnosti vo výške 2,6 percenta sa 139

Jenny Cockell.indb 139

1.7.2008 22:18:20


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

stáva problémom medzinárodného rozsahu. Odborníci v súčasnosti študujú účinky rôznych – svojím pôsobením estrogénu podobných – chemikálií v asi 400 prevažne umelo vyrábaných látkach od pesticídov až po umelé farbivá; podozrivým je napríklad priemyselný čistiaci prostriedok s názvom nonylphenol (Sunday Times, 21. máj 1995; The Times, 7. jún 1995). Nielen plodnosť ľudí je ohrozená; obdobný problém sa objavil aj v prípade veľkého počtu rýb v britských riekach. Ženské hormóny a estrogénu podobné chemické látky, ktoré sa pri vypúšťaní kvapalných odpadov dostávajú do vôd, majú na ryby taký negatívny dopad, že mnohé už nie sú schopné sa rozmnožovať. Dr. Paul Johnson z Greenpeace vyjadril znepokojenie nad stavom rýb a zdravotnou situáciou našich riek. Vlastne už v roku 1978 bola v rieke River Lea v meste Welwyn Garden City v grófstve Hertfordshire nájdená hermafroditná ryba (neplodná „zženštilá“ ryba samčieho pohlavia). Rok predtým sa uskutočnil experiment s aplikovaním hormónov mladým pstruhom samčieho pohlavia; tie viedli k produkcii samičích ikrových bielkovín, čím sa preukázalo, že hormóny môžu nepriaznivo ovplyvňovať rozmnožovaciu schopnosť rýb. Ako som tak v priebehu rokov zaznamenávala pribúdajúce dôkazy, bolo za dňa na deň zrejmejšie, že nepravdepodobná a mätúca budúcnosť, ako som ju videla v roku 1980, sa stávala čoraz pravdepodobnejšou. Faktom je, že štúdia publikovaná 11. júla 1994 (World Population Day) preukazovala, že doterajší mohutný populačný nárast je pomaly na ústupe a môže sa obrátiť až k poklesu. Pri súčasnom vývoji by mohol počet obyvateľov planéty do roku 2100 dosiahnuť úroveň roku 1980 (Reincarnation International, číslo 3). Jednako len si na základe radikálneho zníženia populácie, ktorý som videla o 200 rokov myslím, že pokles populácie naberie rýchlosť a bude prebiehať oveľa rýchlejšie ako je v tejto štúdii uvedené. Samozrejme, nie je to len plodnosť, ktorú znečistené životné prostredie ovplyvňuje; ohrozený je aj ľudský a zvierací imunitný systém. Už sme dospeli do stavu, keď má znečistenie oceánov taký ničivý dopad na imunitu veľkých morských cicavcov, že trpia a zomierajú na choroby, ktoré by za normálnych okolností bez problémov prekonali. Už od mojich univerzitných čias, teda nejakých dvadsať rokov, odkedy sa začala venovať pozornosť vplyvu chemikálií na populáciu veľrýb, ma znepokojujú v tuku rozpustné chemické látky. Tento problém bol v roku 1993 prezentovaný v televíznych programoch o zvieratách vo voľnej prírode, kde sa s obavami hovorilo o veľrybách, na celom svete postihovaných vážnymi chorobami. Existuje presvedčenie, že ich imunitný 140

Jenny Cockell.indb 140

1.7.2008 22:18:20


NAŠA BUDÚCNOSŤ NA PL A NÉTE

systém nepriaznivo ovplyvňujú do telesného tuku „zabudované“ toxíny, ktoré sa prostredníctvom materského mlieka prenášajú aj na mláďatá. Pred niekoľkými rokmi začalo aj spoločenstvo tuleňov trpieť veľmi podobným spôsobom a tulene hynuli po tisícoch. Tieto príklady naznačujú, že napokon aj my môžeme byť týmito toxickými látkami negatívne ovplyvnení a schopnosť vzdorovať bežným chorobám sa oslabí. V časopise Observer dňa 13. marca 1994 bol uverejnený článok zaoberajúci sa problémom PCB a ďalších škodlivín v Severnom mori, ktoré „more zabíjajú“. Obsah kyslíka v morskej vode klesá, ryby hynú a niektoré znečisťujúce látky ich priamo otravujú. Rybári informujú o bizarných deformáciách rýb, ktorých výskyt v úlovkoch sa v súčasnosti zvyšuje – groteskné ryby s veľkými telesnými abnormalitami a rakovinovými nádormi. Aj ďalšie problémy sa prisudzujú otráveným oceánom a škodlivinám rozpustným v tukoch. V pobrežných oblastiach sa v rokoch 1988 až 1993 veľa detí narodilo s telesným poškodením rúk. Tento druh poškodenia sa z času na čas objavuje spontánne, ale uvedený prípad mal význam kvôli hojnejšiemu výskytu a lokalizácii na malých územiach. Dr. Alister Hay, docent chemickej patológie na Univerzite v Leeds, rozoberá v jednom článku výskyt a možné príčiny vzniku tohto poškodenia. Uvádza, že PCB, dioxíny a zakázané pesticídy ako DDT sú vo veľkej miere zastúpené v tukovom telesnom tkanive (Sunday Times, 23. január 1994). V krajine sa vyskytla skupina detí narodených s veľmi malými očami alebo aj bez nich – za možnú príčinu tohto poškodenia sa považujú fungicídy a pesticídy (Observer, 30. máj 1993). Na základe týchto informácií si myslím, že je reálny predpoklad, že v tukoch rozpustné škodlivé látky už máme vo svojich organizmoch aj my a že udalosti sú už v pohybe. Smerujeme do budúcnosti, v ktorej si ponesieme dlhodobé následky pôsobenia škodlivých látok – a potrvá veľa generácií, kým sa úroveň toxínov v organizmoch ľudí a zvierat podarí znížiť. Medzitým bude náš imunitný systém a teda aj všeobecné zdravie trpieť ich vplyvom. Pri niektorých mojich hypnotických náhľadoch do ďalekej budúcnosti sa ako hlavný i keď liečiteľný medicínsky problém uvádzala rakovina. Je všeobecne známe, že výskyt tejto choroby vzrastá. Podľa súčasného výskumu vysoké riziko jej výskytu predstavujú zdedené predispozície, s ktorými si možno časom pomocou genetiky poradíme. Ale na základe toho, čo som videla, si myslím, že to bude ešte namáhavý boj, pretože náš imunitný systém ohrozujú aj iné rizikové faktory. Ďalšou príčinou poklesu počtu obyvateľstva, dokonca takou, ktorá by 141

Jenny Cockell.indb 141

1.7.2008 22:18:20


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

mohla vysvetliť aj veľkú rýchlosť, s akou k nemu podľa mňa dôjde, môže byť náhly výskyt množstva nových vírusov, ako je napríklad vírus HIV zodpovedný za syndróm získanej imunitnej nedostatočnosti - AIDS (Acquired Immunity Disorder Syndrome), ktorý sa objavil v 80-tych rokoch. Zdá sa, že sa prvýkrát vyskytol u ľudí v Afrike, v oblasti vážne postihnutej radiáciou z podmorských testov jadrových zbraní pôsobením prevládajúceho smeru vetra a pohybu oceánu. V 70-tych rokoch sa v novinách objavovali články vyjadruj��ce vážne obavy z veľkej koncentrácie rádioaktívneho odpadu vo viacerých afrických krajinách, a to najmä v oblasti strednej Afriky. Nikto nevedel, aké následky rádioaktivita na tomto kontinente zanechá, ale vírus HIV a jeho dôsledky sa rozšírili vo väčšine krajín sveta. Rádioaktivita bežne sa vyskytujúca v prírode spôsobuje vývojové zmeny. Vôbec nie je nepredstaviteľné, že rádioaktivita prevyšujúca prirodzenú úroveň môže spôsobovať rýchlejší vývoj malých organizmov ako sú vírusy a baktérie, a súčasne znižovať imunitu ľudí. Ďalšie nové vírusy sa prejavujú síce v malom, ale rastúcom počte detských chorôb. Keď sa mojim deťom „vyhodili“ ruky, nohy a ústa, následkom vírusovej infekcie, ktorá na týchto častiach tela vyvoláva pľuzgieriky (a nesúvisí s ochorením u zvierat), ubezpečovali ma, že ide o normálnu detskú chorobu, o existencii ktorej sa v čase môjho detstva ešte nevedelo. Objavili sa aj rôzne „napodobňujúce“ choroby, ktoré majú niektoré črty spoločné s rubeolou a infekčnou mononukleózou – podobné, ale predsa rozdielne. A aby situácia nebola jednoduchá, aj nadmerné užívanie antibiotík vedie k množstvu istých smrteľných vírusov a baktérií, z ktorých sa vyvíjajú nové a virulentnejšie formy. Jedným z nich je vírus zodpovedný za tuberkulózu; problém o ktorom sa myslelo, že je navždy zažehnaný, je znovu na vzostupe. Je zaujímavé, že v 70-tych rokoch 20. storočia americký astrológ Al Morrison predpovedal na obdobie medzi rokmi 1984 a 1995 výskyt mutácií baktérií a vírusov (Joe Fisher, The Case for Reincarnation). Rýchla mutácia spôsobená žiarením ovplyvňuje najprv jednoduché organizmy, takže je možné očakávať bakteriálnu a vírusovú evolúciu. V ďalšom štádiu by sa menili niektoré rastliny a potom hmyz. Pre budúcnosť by som si rada všímala najmä nové druhy hmyzu, keďže rastliny sú často ovplyvňované priamymi zásahmi zo strany ľudí. Ale napr. v blízkosti atómových elektrární boli zaznamenané rýchle, rozmanité a spontánne mutácie voľne žijúcich druhov rastlín. V spojitosti so znečistením a prídavnými látkami v potravinách narastá aj 142

Jenny Cockell.indb 142

1.7.2008 22:18:20


NAŠA BUDÚCNOSŤ NA PL A NÉTE

výskyt alergií. Zaznamenané bolo prudké zvýšenie výskytu astmy u detí, čo sa spájalo s vedľajšími účinkami výfukových plynov z motorových vozidiel. Hoci sa na mnohé alergie pozeráme ako na obyčajné nepríjemnosti, niektoré z nich sú veľmi nebezpečné. Astma môže viesť až k smrti, podobne ako aj anafylaktický šok – extrémna alergická reakcia na čokoľvek od antibiotík až po potravinárske farbivá. Tieto alergie, a to bez varovania, sa môžu spustiť v každom veku života. Existuje niekoľko teórií o tom, prečo sa môže u ľudí odrazu vyvinúť alergia alebo – v súčasnosti čoraz častejší – viacnásobný alergický syndróm, ktorý vyvoláva reakciu tela na celú škálu látok. Jedným z možných vysvetlení je, že v súčasnosti je naše telo preťažené odbúravaním množstva chemikálií a to spôsobuje zlyhávanie normálnych imunitných reakcií. Dokonca aj výrobky dennej spotreby ako sú pracie prášky, mydlá a šampóny obsahujú veľa zložiek, o ktorých je známe, že často spôsobujú alergie a prispievajú k všeobecnej záťaži organizmu cudzorodými látkami, s ktorou sa potrebuje vyrovnať. Väčšina z týchto látok bola vyvinutá až v druhej polovici 20. storočia, takže z dlhodobého hľadiska nemáme vlastne žiadnu predstavu o ich účinkoch. Ďalšou príčinou poškodzovania nášho imunitného systému je pribúdanie netieneného žiarenia, zapríčinené stenčovaním ochrannej ozónovej vrstvy. To môže byť jedným z hlavných dôvodov náhleho úhynu veľkého množstva žiab a ropúch po celom svete, ktorý bol zaznamenaný za posledné roky. V niektorých častiach Kanady, kde je poškodenie ozónovej vrstvy pomerne rozsiahle, sa v súčasnosti z takmer 95 percent žabích vajíčok vôbec nevyliahnu mláďatá a tie, ktorým sa to podarí, sú väčšinou veľmi malé alebo nedostatočne vyvinuté. Obojživelníky majú obzvlášť citlivú pokožku, ktorá negatívne reaguje na zvýšené slnečné žiarenie, no ich situácia iba odráža problémy, ktoré budú musieť v záujme prežitia zdolávať všetky formy života na tejto planéte. Stenčená ozónová vrstva prepúšťa viac netieneného svetla, čím poškodzuje náš imunitný systém; to znamená, že choroby zrejme budú pribúdať – a to nielen rakovina kože, ale všetky typy onkologických ochorení. Dokonca i napredovanie medicíny a neustále zlepšovanie zdravotnej starostlivosti môže v istom zmysle oslabovať genofond ľudstva. Keď sa ľudia s dedičnými chorobami akou je napríklad cukrovka budú dožívať vyššieho veku, stúpa pravdepodobnosť, že sa bude rodiť viac detí s dedičnými poškodeniami. Postupne by tak medicínske pokroky mohli viesť v populácii k čoraz väčšiemu zastúpeniu ľudí menej zdravých a menej schopných vzdorovať bežným ochoreniam. Okrem toho stres týkajúci sa celého ľudstva je ďalším faktorom, 143

Jenny Cockell.indb 143

1.7.2008 22:18:20


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

ktorý sa môže prejaviť poklesom počtu obyvateľstva. Jedinou nádejou je, že medicína možno prostredníctvom génového inžinierstva na úrovni rizikových génov vyvinie spôsoby riešenia tejto situácie.



Samozrejme, úbytok populácie sa v súčasnosti nejaví katastrofálne. Niet pochýb o tom, že dnes je na svete príliš veľa ľudí na to, aby žili v primeranom pohodlí. Je ťažšie uživiť množstvo ľudí bez používania potenciálne škodlivých metód chemického pôdohospodárstva, navyše stiesnené životné podmienky vedú aj k sociálnym problémom. Napríklad už potkany, ak sú natlačené v preplnenej klietke, budú sa medzi sebou hubiť. Aj niektoré hospodárske zvieratá sú známe svojou agresívnosťou, pokiaľ sú spolu s inými umiestnené v malom, obmedzenom priestore. U ľudí vedie preľudnenie k chudobe, hladu a nárastu násilia rôzneho druhu. Pokiaľ v minulosti došlo k preľudneniu, počet ľudí sa opäť znížil následkom hladomoru a chorôb z preľudnenia ako boli mor, cholera alebo týfus, prípadne sa ľudia masovo sťahovali do menej osídlených častí sveta. Ale my sme sa viac ako kedykoľvek predtým prispôsobili spôsobu života, ktorý na spoločnom území dáva možnosť existovať väčšiemu množstvu ľudí. A popri nemalých pokrokoch, ktoré umožnili nárast populácie, spolu s nárastom počtu strojov, áut a tovární, ktoré majú uspokojovať potreby nadbytku ľudí, zvyšuje sa aj znečistenie životného prostredia a ďalší výskyt chorôb. Ako možno našej planéte prinavrátiť zdravie? Už som sa zmienila o náuke o matke Zeme - Gaii, o myšlienke, že naša planéta má samoregulačný systém obnovy svojej rovnováhy. Rovnováha prírody bola po dlhý čas chápaná iba všeobecne. Už vieme, že ak odstránime z potravinového reťazca jeden článok, tvory, ktoré sa ním živia budú trpieť a zahynú od hladu – a tým ich potravinové zdroje ostanú v prebytku. Teória o Gaii rozoberá tieto procesy podrobnejšie a zahŕňa ešte aj dokonale regulovanú rovnováhu chemických prvkov v atmosfére. Napríklad ak by bol obsah kyslíka vo vzduchu veľmi malý, zvieratá by nemohli dýchať, ak by ho bolo priveľa, hrozilo by neustále riziko požiarov samovznietením. Táto jemná rovnováha sa nejakým spôsobom nepretržite udržiava. Podľa uvedenej teórie nie je tento systém náhodný, ale je riadený. Takzvané skleníkové plyny, ktoré vo veľkej miere produkujeme, sú kvôli udržaniu ne144

Jenny Cockell.indb 144

1.7.2008 22:18:20


NAŠA BUDÚCNOSŤ NA PL A NÉTE

vyhnutnej rovnováhy rozkladané prírodnými procesmi – podobným spôsobom, ako by boli rozkladané plyny vznikajúce v prírode. Samozrejme, nestačí aby sme sedeli v kúte a dúfali, že príroda sama bude vládať uzdravovať všetky rany, ktoré jej my tak rýchlo uštedrujeme. Ak totiž necháme všetky problémy znečistenia a ich zvládnutie na samotnej prírode, budeme potom musieť akceptovať – ako súčasť tohto riešenia – náš zánik. Našťastie, vedci a iní odborníci už začínajú hľadať spôsoby, ako môžeme s prírodou spolupracovať. Napríklad, vedci sa nedávno začali zaujímať o rozsiahly, hustý porast morských rias, ktorý v istej časti oceánu existoval v prehistorických dobách. Za bežných okolností rastú riasy v oceánoch sezónne; no špecifický záujem podnietilo nájdené množstvo a oblasť ich výskytu. Ich úlohou bolo zrejme zachytávať nadmerné množstvo voľného oxidu uhličitého, ktorý sa do ovzdušia dostal pravdepodobne pri sopečnej činnosti a spôsobil tak atmosférickú nerovnováhu. Riasy dokázali plyn absorbovať a viazať, potom uhynuli a klesli na dno oceánu. V poslednej dobe ľadovej sa množstvo týchto rias vyskytovalo v oblasti južne zasahujúcej až ku Kanárskym ostrovom, v súčasnosti je ich výskyt obmedzený na menšie oblasti predovšetkým na severnej pologuli. V roku 1993 bol však objavený rozsiahly a rozrastajúci sa porast rias v rovnakej časti oceánu ako v prehistorických dobách. Bolo to v čase, keď sme pochopili, že produkujeme priveľa oxidu uhličitého a porušujeme tým rovnováhu plynov v atmosfére, čo pravdepodobne spôsobuje narastajúci skleníkový efekt. Dnes sa človek usiluje pri obnovovaní rovnováhy podať prírode pomocnú ruku. Niektoré veľké spoločnosti ako napríklad Shell v súčasnosti finančne podporujú výskum pestovania rias, aby sa tak urýchlil prírodný proces a bojovalo proti globálnemu otepľovaniu. Tieto práce sa robia najmä pridávaním železa do vôd oceánu a to hlavne na južnej pologuli, kde je rias menej. Doposiaľ nebol zaznamenaný v absorpcii nadbytku oxidu uhličitého viditeľný nárast, výskum však pokračuje a snáď dospeje k žiadúcim výsledkom. Vo svojich víziách z budúcnosti som videla cestu aj k ďalším prostriedkom, pomocou ktorých budeme môcť aktívne prispievať k samoregulácii prostredia Gaie. Na našej planéte sme pre seba vytvorili zložitú situáciu, no budúcnosť, ktorú som videla, bola plná nádeje. Na Zemi bude žiť menej ľudí a budú sa snažiť spájať uvážlivé zmeny prostredia s väčším pochopením svojej zodpovednosti za celok a jeho dobro. Hoci som nevidela, čo sa dialo vo zvyšnej časti sveta, Sherylina práca v Amerike zrejme predstavovala medzinárodnú spoluprácu – prinajmenšom v oblasti ekológie a produkcie potravín – nebolo 145

Jenny Cockell.indb 145

1.7.2008 22:18:21


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

tam citeľné uvedomovanie si štátnych hraníc. Mohli by sme azda raz dospieť k tomu, že budeme svoju inteligenciu a zdroje vynakladať vo väčšej miere na ochranu prostredia ako na konflikty a súperenie medzi národmi? Nevidela som, že by sme sa v budúcnosti vracali k jednoduchšiemu, menej technologicky podmienenému životu; skôr budeme používať vyšší stupeň technológií v harmónii s prostredím. Možno to nebude dokonalá existencia, no vzduch bude čistý a poľnohospodárske plodiny zdravé. To, čo skutočne vidím, je naša nádej žiť lepší život. Vždy, keď ma Jim presunul do vzdialenej budúcnosti, pýtal sa, či vidím v spoločnosti násilie alebo nástrahy. Zakaždým som odpovedala že nie, akoby prekvapená jeho otázkou. Skutočne na mňa pocit bezpečia v Sherylinom živote urobil veľký dojem. Pokles kriminality a násilia by mohol byť jedným z veľmi pozitívnych dôsledkov zníženia stavu populácie. Preľudnenosť a chudoba by mali byť vyriešené, každý bude mať nejaké zamestnanie. Výrazný pokles počtu pôrodov zároveň spôsobí, že deti budú skutočne chcené a rešpektované a z toho bude vychádzať i náš prístup k ich potrebám, ich vývoju a vzdelaniu. Verím, že to pomôže obmedziť počet ťažko prispôsobivých osobností. Ak sú vízie budúcnosti správne a ukazujú optimistickú budúcnosť ľudstva, niektorí ľudia si myslia, že sa netreba starať o to, čo robíme teraz. Iní sa rovnako fatalisticky domnievajú, že nemáme žiadnu možnosť chod udalostí meniť. Ale my predsa máme slobodnú vôľu a ľudstvo je schopné ovplyvňovať podmienky životného prostredia budúcnosti oveľa viac ako ktorýkoľvek iný nezávislý faktor. Nie je múdre vzdávať sa zodpovednosti za našu budúcnosť. To, čo cieľavedome urobíme na zlepšenie a ochranu prostredia dnes, je živou súčasťou celkového obrazu, vytvárajúceho náš zajtrajšok.

146

Jenny Cockell.indb 146

1.7.2008 22:18:21


K APITOLA 12

Čarovná záhrada

 Utváranie zajtrajška

R

ozsah jedného života je taký krátky, že v ňom máme iba málo času porozumieť sebe a druhým, nájsť zmysel svojej existencie a pocit naplnenia. Jednako len náš celkový pohľad na čas môže siahať do histórie a k našim vlastným minulým životom, dotýkať sa toho čarovného, pokojného stavu bytia medzi životmi a dávať nám prežívať nádej na vstup do ďalších životov. Tento pocit kontinuity nás môže preniesť za hranice jedného života a presiahnuť izolovanú existenciu individuality. Na to, aby sme pochopili a akceptovali reálnu existenciu minulých životov a mali istotu pokračovania duše, nie je nevyhnutné mať na ne spomienky. Ani nie je nutné zažiť okamih prahu smrti, aby sme si uvedomili skutočnosť, že život pokračuje aj po opustení tela a aby sme tým nadobudli dôveru v perspektívu nesmierneho pokoja a šťastia v inej existencii. Nemusíme mať prorocké mentálne vízie, aby sme verili v budúcnosť nášho ľudského druhu. Neočakávam, že každý bude akceptovať moje vízie ako skutočné, no číre zváženie ich možnej pravdivosti môže vrhnúť úplne iné svetlo na život, ktorý dnes prežívame. Mojím cieľom nie je bezpodmienečne zmeniť názory ľudí, ale pokúsiť sa otvoriť ich mysle iným možnostiam a myšlienke, že pre ľudstvo a planétu je možná aj lepšia budúcnosť. Tí, ktorí si myslia, že žijeme len raz sa možno nestarajú o to, aký bude svet za dvesto rokov. Ale ak žijeme veľa životov, potom je náš vzťah k tomu zásadne odlišný. Naše bytie bude pokračovať aj s následkami toho, ako si počíname teraz. Hoci som si istá že to, čo som videla, sa stane, nikdy som nepociťovala žiadny konflikt medzi budúcimi víziami a vierou v slobodnú vôľu. Je to po147

Jenny Cockell.indb 147

1.7.2008 22:18:21


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

dobné ako pozerať sa na život ako na obrovskú skladačku, ktorá začína pri nás (prítomnosť) a vystupuje až do neba (budúcnosť). Väčšina jasnozrivých zážitkov je taká, akoby človek dostával jednotlivé časti tej skladačky, ale v rozhádzanom poradí – ako keď vidíme kúsok oblohy ležiac v tráve alebo sediac na strome – a tieto malé fragmenty začnú dávať zmysel, až keď sa ozrejmí väčší obraz. Keď mám nejakú víziu, nemusím mať žiadnu indíciu o udalosti prebiehajúcej na druhej strane, ale každý deň dostávam ďalšie a ďalšie kúsky skladačky. Možnože každé jedno rozhodnutie, ktoré v živote urobíme spôsobí, že sa určitá tomu zodpovedajúca udalosť v budúcnosti stane nevyhnutnou, takže môže byť už vopred videná, zatiaľ čo ostatné udalosti okolo nej zostávajú ešte neisté a premenlivé. Pretože zvyšok skladačky vypĺňame my sami, myslím si, že máme slobodnú vôľu robiť voľby a rozhodnutia, ktoré ovplyvnia celkový obraz, a to nielen jednotlivca, ale aj celej planéty.



Keď som začala svoje pátranie s úmyslom podložiť faktami svoj budúci život v Nepále ako Nadia, mojou úlohou bolo naisto lokalizovať pravdepodobnú oblasť a preskúmať presnosť videných faktov v rámci tých možností, ktoré som mala. To, čo som hľadala, sa mi úspešne podarilo overiť v plnom rozsahu. Topografia oblasti, klimatické podmienky, tradície, dokonca aj nezvyklá pôda s jej červenkastým zafarbením, všetko bolo logické a presné. Čím ďalej, tým viac samotná úloha ustupovala akoby do úzadia v porovnaní s mojím emocionálnym a duševným prežívaním tejto cesty. Moje ďalšie pozorovania nových hypnotických zážitkov – aj pri nevyhnutnosti zachovávať objektivitu – tiež podporili túto zmenu postoja. To hlavné, čo mi zostalo, nebola dôležitosť nejakej konkrétnej udalosti, ktorá by v budúcnosti mohla nastať, ale vnímanie ducha. Nie sme izolovaní v čase. Naša prítomnosť závisí od našej minulosti a naša budúcnosť od minulosti a prítomnosti. Jednou z vecí, ktorú na individuálnej úrovni robíme je učenie sa prostredníctvom prežívania skutočnosti. Aby sme pochopili sami seba, musíme robiť aj chyby a vo svojich životoch môžeme robiť zmeny iba skutkom. Najskôr potrebujeme pochopiť, ktoré negatívne emócie nás vo vývoji brzdia a až potom sa ich môžeme zbaviť a rozvinúť v sebe pozitívnejšie postoje. Tento proces nám dáva príležitosť ľahšie čeliť budúcnosti. Ak sa reinkarnujeme, môžeme sa znovu narodiť kdekoľvek. To znamená, že 148

Jenny Cockell.indb 148

1.7.2008 22:18:21


Č A ROV NÁ Z Á H R A DA

každý súčasný utláčateľský spoločenský režim alebo zlé zaobchádzanie s menšinami z akéhokoľvek dôvodu, či oblasti chudoby by sa mali týkať každého z nás. Ak takéto nepriaznivé podmienky pretrvávajú, je tu pre každého z nás istá pravdepodobnosť, že sa niekedy narodí ako obeť útlaku či biedy. Tolerancia k druhým – s akýmkoľvek odlišným názorom, prostredím alebo vierou – je mravným základom väčšiny náboženských učení. Vo svetle našich premien od života k životu, počas ktorých sme mohli žiť v mnohých kultúrach a vyznávať rôzne viery, sa však význam a dôležitosť tolerancie stáva ešte zrejmejšia. Tolerancia nie je len to, že sa zmierime s odlišnosťami iných; je to hlboké uvedomenie si, že v skutočnosti nie je nikto z nás vo svojej podstate odlišný alebo lepší ako druhý, či dokonca od ľudstva izolovaný. Prijatie myšlienky reinkarnácie nám pomôže pochopiť aj dôležitosť odpustenia – sebe rovnako ako aj iným – a uznať, že pretrvávajúci pocit viny alebo hnevu nám môže iba škodiť. Ak skutočne máme šancu opakovane sa stretávať s priateľmi a členmi rodiny z minulých životov, pochopenie zmyslu tejto kontinuity môže podporovať našu snahu o pozdvihnutie vzájomných vzťahov. Aj nám to môže napomôcť k trpezlivosti. Budeme ľahšie nažívať sami so sebou keď pochopíme, že náš čas nie je obmedzený iba na jeden život; že sú veci, ktoré nemôžeme uponáhľať a ktoré sa udejú až vtedy, keď budeme na ne pripravení. Myslím si, že ako individuality sme všetci ovplyvňovaní vedomím skupiny ako celku. Spoločnosť môže mať napríklad skupinové cítenie beznádeje alebo nenásytnosti, ktoré je škodlivé pre každého jej člena, alebo jasný pocit nádeje a nadšenia, ktorý povznáša celú skupinu. Ako jednotlivci si nemusíme tieto vplyvy uvedomovať, ale keďže naša budúcnosť závisí od zmeny, je potrebné aby sme sa stali toho vedomými. V doterajšej histórii ľudstva sme pri svojom zaobchádzaní so životným prostredím urobili veľa chýb a práve teraz sa z nich začíname učiť. Lepšie ako si z našej budúcnosti zúfať je osvojiť si pozitívny postoj, ktorý môže pomôcť pozdvihnúť naše okolie – pri vytváraní budúcnosti sa už samotná nádej môže stať tvorivou silou.



Budúcnosť, ktorú vidím vyzerá sľubne, hoci na ceste k nej sa budú vyskytovať problémy. Ak sú moje vízie pravdivé, budeme sa musieť vyrovnať s dedičstvom pretrvávajúceho znečistenia životného prostredia oveľa dlhšie, ako by to veľa ľudí možno očakávalo. Ak spojím jasnozrivé vízie, ktoré sa spon149

Jenny Cockell.indb 149

1.7.2008 22:18:21


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

tánne objavovali v priebehu môjho života s tými, ktoré som videla v hypnotickom stave, domnievam sa, že nasledujúcich asi päťdesiat rokov, až do roku cca 2050 nás očakáva iba pozvoľná premena. Nárast populácie sa spomalí a v západných spoločnostiach môžu aktuálne počty obyvateľstva začať klesať. Vzrastať bude toxicita vody, obzvlášť oceánov. Choroby ako rakovina a iné budú spolupôsobením nových mutácií vírusov a baktérií stále narastať, i keď spočiatku dosť pomaly, vďaka čomu zostanú pod určitou kontrolou. Postupne, ale pritom trvalo sa budú zvyšovať problémy so záplavami, spôsobené skleníkovým efektom. Najťažšie časy pravdepodobne prídu až o sto a viac rokov od súčasnosti, keď nastane výrazný pokles populácie, zatiaľ čo úroveň znečistenia prostredia a s tým súvisiaci výskyt chorôb vrátane vrodených chýb bude narastať. Môže sa stať, že priemerná dĺžka života klesne na cca päťdesiat rokov – čiastočne aj kvôli zvýšenej záťaži z boja proti novým chorobám pri oslabenom imunitnom systéme, ktorý je poškodený znečisťujúcimi látkami a zvýšenou intenzitou slnečného žiarenia. Ďalej sa výrazne zníži aj počet pôrodov. Zmeny počtu obyvateľstva spôsobené neplodnosťou budú vrcholiť odo dneška asi za dvesto rokov, kedy bude počet obyvateľov na svete iba malým zlomkom súčasnej populácie. V tom čase dosiahne toxicita oceánov najvyššiu úroveň. Ale zároveň vidím, že doba o dvesto rokov bude bodom obratu. Na Zemi bude žiť menej ľudí, ale z nešťastia ľudstva sa poučíme a v interakcii so životným prostredím uskutočníme zmeny tak, aby sme naše minulé chyby napravili. Ak je to čo vidím správne, zdá sa, že v čase narodenia Janice okolo roku 2190 bude už zlepšenie životných podmienok a zdravia realitou, hoci problém rakoviny bude pretrvávať. Kvalita života každého človeka sa stane vecou celosvetového významu tak, ako si veľa ľudí vrúcne želá už teraz. V zmieňovanej dobe bude vzduch veľmi čistý, hoci oceány sa budú ešte stále regenerovať. Slnečné žiarenie, aj keď sa bude zdať silné, nebude už škodlivé; problémy s ozónom budú zrejme už dávno zabudnuté. To nie je utópia – verím, že dosiahneme stav, v ktorom budú jednotlivci aj spoločnosť rešpektovaní a budú nažívať vo vzájomnej harmónii. Aby tento bod obratu mohol nastať, zmeny sa musia začať už teraz. Ako sa spoločnosť bude učiť, nielen ľudstvo ako skupina ale aj jednotlivci budú napredovať k lepšiemu. Svet ponímaný ako jedna energia, v ktorej je rovnováha vo všetkom, nie je novou myšlienkou. Už aj pôvodní obyvatelia Ameriky mali veľmi dobré chápanie svojho miesta v spleti života. Po stáročia žili takým spôsobom, aby 150

Jenny Cockell.indb 150

1.7.2008 22:18:21


Č A ROV NÁ Z Á H R A DA

minimalizovali svoj vplyv na okolité prostredie. Predtým ako vyrúbali strom alebo zabili zviera, vypýtali si na to povolenie z duchovného sveta a zobrali si iba to, čo bolo nevyhnutne potrebné; chamtivosť bola neprípustná. Nemali žiadnu predstavu o vlastníctve zeme, pretože podľa nich zem – rovnako ako vzduch či voda – nemohla byť majetkom ľudí. Tento spôsob chápania prírody ako celistvého a vyváženého diela odrážal moje vlastné pocity, ktoré som si pamätala z obdobia medzi životmi ako aj pocity tých, ktorí mali zážitky na prahu smrti. Bez tiel pozostávame len z energie a túto energiu vytvára najmä svetlo. Svetlo je skutočnou podstatou živej energie, prežívanej v stave medzi životmi tými ľuďmi, ktorí mali zážitky na prahu smrti alebo si spomenuli na svoje minulé životy. Prakticky všetci pritom opísali zážitok vibrujúceho, živého svetla. Títo ľudia často hovorili o bytostiach svetla, ktoré sa kúpali vo svetle, žiarili svetlom alebo ktoré jednoducho boli čírym svetlom. Opisujú tiež dúhové svetlo, niekedy v podobe dúhovej záhrady s vinúcimi sa iskrivými prúdmi – akoby vedľa seba plynuli rôzne energetické frekvencie svetla. Podstatou všetkého je energia, ktorá sa môže skladať zo zlúčeného svetla individuálnych energií, alebo sa môže skladať z ich svetla kombinovaného s ďalšou, dodatočnou energiou. A predsa v tejto ríši energie zostáva každý človek osobnosťou, individuálnou, ale prepojenou s celkom. Jedným z dôsledkov redukcie populácie bude i fakt, že sa z ríše svetla nebudeme musieť vracať a opätovne vstupovať do fyzického tela tak rýchlo a obnoví sa tak prirodzenejší rytmus prílivu a odlivu týchto dvoch životných štádií. Je možné, že dlhšie zotrvanie v stave medzi životmi nám dá väčšiu príležitosť vrátiť sa k niektorým pocitom lásky a chápania súvislostí typických pre tento stav, čo by obohatilo náš nasledujúci život vo fyzickej rovine a priaznivo ovplyvňovalo tých, s ktorými prídeme do styku. Som presvedčená, že našou úlohou na tejto planéte je vnášať do života a medziľudských vzťahov všetko to, čo prežijeme a naučíme sa v pokojnom stave bytia medzi životmi. Keď si berieme na seba fyzické telá, náš duchovný život spočíva hlavne v učení sa žiť v harmónii so svojím okolím a medzi sebou navzájom. Prežívanie fyzického života nám dáva možnosti čeliť životným požiadavkám, učiť sa a rásť. Jediné čo ako individuality môžeme robiť, je snažiť sa v udalostiach pochopiť našu úlohu a usilovať sa konať správne a v správnom čase. Naša spoločná zodpovednosť musí byť univerzálnou ľudskosťou. Pozerám sa vpred s nádejou a radosťou, ochotná čeliť všetkým výzvam, ktoré mi budúce životy prinesú. Niektoré deje, ako pokles stavu populácie 151

Jenny Cockell.indb 151

1.7.2008 22:18:21


MINULOSŤ ŽIJE , BUDÚCNOSŤ ŽIJE

a zvýšenie výskytu chorôb boli už, podľa môjho názoru, spustené a nedá sa im zabrániť. Redukcia populácie môže byť len prospešná. Pri menšom počte ľudí bude menšia pravdepodobnosť hladu, preľudnenia, chudoby a zneužívania. Z hľadiska histórie ľudstva nie je niekoľko storočí dlhým obdobím, ale pre nás môže byť dostatočne dlhé na to, aby sme si uvedomili niektoré úlohy, ktoré potrebujeme zvládnuť a zabezpečiť tak to, aby zajtrajší svet bol tým svetom, v ktorom budeme všetci radi nažívať. Čokoľvek môžu vízie budúcnosti ukázať, je to budúcnosť, ktorej súčasťou je každý z nás. Pohliadnime na seba a druhých v kontexte času siahajúceho od minulosti a smerujúceho skrz celú históriu ľudstva a množstvo životov do budúcnosti: pomôže nám to pochopiť, že sú naše osobné poslania navzájom od seba závislé a naše zodpovednosti univerzálne. Naše dnešné postoje budú meniť budúcnosť, osobnú aj celospoločenskú. My všetci môžeme pretvoriť zajtrajšok na krajinu nádeje.

152

Jenny Cockell.indb 152

1.7.2008 22:18:22


fgfgfgfgg