Page 1


Logo/Cover: Pavol Bratský 4.......Pavol Bratský: Fantázia Príbeh: 212 12.....Rozhovor s Lenkou Šimečkovou 14.....Scott/ Pierre Gilhodes: Tarzan 19.....Rozhvor s Dušanom Durmanom 21.....Laco jofre Orosz/Dušan Durman: Sídlo Stanmontovcov 23.....Wiliam Henrich - Pitva (o diele Dušana Durmana) 26.....Alena Lišková/Dan Růžička: Zu-tá má vždycky pravdu! 30.....Planéta bez názvu (pripravovaný komiks) 33.....Anna Hudeková: Príbeh o slepote 37.....Rozhovor s Petrom Karpinským 39.....Jiří Grus: Reportáž z Kraví Hory 43.....Pavol Bratský: Rip Kirby, legenda svetového komiksu 45.....Pavol Melkor Červeniak: ...si tak rad kreslim občas 52.....Goran Lenčo: Nepravdepodobný hrdina 67.....Arter Eniac: CLUB SODA 75.....Pavol Melkor Červeniak: Mýtus umění 95.....Ľudo Mikula: Kufor 102...2Dark 103...Pavol Melkor Červeniak: Zabíječka 105...Rozhovor s Rafałom Skarżyckim 107...Jakub Lenart: Zrnko melanchólie 108...Flaming Carrot 109...Martin Škrabálek: Zázrak Back-cover: Pavol Bratský:Páni všehomíra Rešpektujte prosím copyrighty autorov! www.facebook.com/BUBLINY

2


Cugi, dieťa svojej doby Fantázia vyzýva Cugiho, aby ju oslobodil v celom Vesmíre. Hneď na začiatku svojej púte sa stretáva so sociálnou problematikou. Je tu utópia, ktorá bola ešte v sedemdesiatych rokoch živá. Rovnosť ľudí. Po páde komunizmu sa tieto myšlienky kdesi začali vytrácať. Táto utópia sa nenaplnila. Ale bez sociálnych hnutí dvadsiateho storočia by asi nebolo otázok o ľudských a etnických právach. Nebolo by ani ekologické hnutie. V túto utópiu dnes chceme veriť, aj keď nie v podobe, ako ju zažili pamätníci. Svet sa upriamil ku individuálnym právam a ponúkol všetkým koncepty pozitivizmu. Svet sa začína podobať možno skôr historickým imperiálnym ríšam. Problémy dneška však znovu uvádzajú svet do pohybu. Zápasy o podobu sveta prebiehali vždy na fyzikálnej úrovni, ale súbežne i na úrovni ideí. Začali možno už na samom počiatku existencie života, na jeho mikro či makro úrovni. Tak, ako kedysi zápasili v praoceáne rôzne životné formy o svoj životný priestor a prežitie. Už vtedy začal nekonečný boj mäkkýšov, hmyzu a stavovcov, ktorých ako sa v túto chvíľu zdá na vrcholovej pozícii reprezentuje ľudstvo. Azda o tom je táto epizóda Fantázie, ktorá je z príbehov o hľadaní Cugiho najviac ovplyvnená sedemdesiatymi rokmi a miestom, kde vznikla. Páni Všehomíra sú už skôr antiutópiou a negativizmom v očakávaní spoločenského vývoja po akomsi dobovom porevolučnom rozčarovaní. Páni Všehomíra sú skrátenou verziou komiksu Tiene večnosti, ku ktorého dokončeniu mi v deväťdesiatych rokoch chýbalo len málo. Komiks Páni Všehomíra som niekedy okolo roku 1997 poslal na súťaž Zlatna kaciga do Kruševaca v Srbsku. Myslím, že nás čakajú nové utópie v rámci očakávaní nových ľudských zajtrajškov. Nové vízie zjednoteného sveta možno práve v jeho prežití na Zemi a vo Vesmíre, či pokusy o zjednotenie náboženského chápania sveta. Takými sa javia napríklad televízne známe seriály o vesmírnej federácii Star Trek, či o komunite na vesmírnej stanici Babylon 5, alebo slávna, znovu ožívajúca epopeja o tajomných silách vesmíru Star Wars. Istotne prídeme o ďalšie z ilúzií. Taký je však svet. Riešenie jedného problému prináša problémy ďalšie. Nikdy nezostáva svet v úplnej harmónii a v rovnováhe, ako nás učí história. Svet sa nezastaví v jedinom okamihu, napreduje ďalej a čosi dobré na ňom vždy predsa len uľpieva do budúcnosti. Určite však tak či onak nestrácame nádej. Taký je aj komiksový Cugi. Aj keď je pred ním nereálna výzva. On stále verí a sníva... Pavol Bratský

3

Autoportét z roku 1994


4


5


6


7


8


9


10


11


LENKA ŠIMEČKOVÁ

1, Povedz nám niečo stručne o sebe..? Studovala jsem propagační grafiku na SUŠG v Jihlavě, teď dokončuji magistra ilustrace na FDU ZČU v Plzni. A bydlím ve Vimperku, u bran Šumavy. 2, Kedy a ako si sa zoznámila s komiksom a ktoré komiksy na teba vplývali- vplývajú? První setkání s komiksem bylo, když jsem na půdě vyhrabala nějaký pionýrský komiks. To mi bylo snad kolem sedmi let, kdy jsem si uvědomila existenci toho média. Mívala jsem tehdy noční můry a mamka mi poradila, ať se z nich vypíšu, psaní mě ale nebavilo a raději jsem kreslila, přes samotný kreslení se ale vyprávět moc nedalo. Obsah toho pionýrskýho komiksu byl nanic, ale ten způsob vypravování příběhu skrz kombinaci obrázků a textu mě dostal. Obecně mám ráda věci od Vertiga a takové to dospělejší urban fanasy, co tam jedou. 3, Akú techniku pri tvorbe komiksu (najradšej) používaš? Nejraději mám tužkový lineart kolorovaný v počítači, umožňuje mi svobodu hraní si s barvama, ale zároveň zachovává texturu grafitu. 4, Čo je tvojou inšpiráciou pri vytváraní scenárov ? Alebo robila si komiksy aj podľa niekoho scenára (napr. koho)? Většinou sny, nejvíc věcí mě napadá v takovém tom mezispánku, musím se však donutit vstát a zapsat si to, než to do rána zapomenu. Podle scénáře občas dělám, např. pár už starších věcí podle Adely Blažek Hrivnákové & Josefa Choze Blažka (Třída smrti, Zámek hrůzy, To není moje sestra), nebo teď jsem pracovala na dvou komiksových povídkách pro Jamese Stafforda a jeho projekt The Sorrowful Putto of Prague, který by měl vyjít někdy kolem března u Arga. 5, Asi najvýraznejšie na mňa zapôsobil komiks „Páteř domu“, v rozsahu 66 strán ktorý bol tvojou bakalárskou prácou... Viem ,že si z neho vydala len zopár kusou a som ti vďačný ,že môžem byť vlastníkom jedného z nich. Komiks bol neskôr publikovaný aj v časopise Aargh! (v celom rozsahu?) A dokonca si za neho získala aj cenu Muriel !? Yup. Jsem ráda, že mi Aargh! umožnil takhle vydání, sice jsem původně plánovala to vydat nějakou crowdfundingovou kampaní, ale jak se znám, nikdy by k tomu nedošlo.

12


Môžeš čitateľom priblížiť tvorbu tohto komiksu („Páteř domu“ ) a o čom vlastne je? Je to takový slepenec snů, co se mi během let vracely a rozšiřovaly, až daly dohromady nějaký celek. Plus taky taková inspirace hrami a starými horrory. 6, Kde všade si doteraz publikovala a kde aktuálne publikuješ? (aj cudzojazyčné, aj okrem komiksu-ilustrácie) Začínala jsem na fanzinech a sbornících jako Comics & Manga Book, BubbleGun, něco bylo v Živelu, ve FullMoonu, v katalogu Komiksfestu 2015, Art&Antiques, pak samozřejmě několikrát Aargh!, a z ilustrací třeba Phantasia 2, De Gotham city Á Metropolis od Geek art, nějaký ilustrace pro playbooky od Evil Hat Production a teď dělám na ilustracích pro další díl The Ouroboros Cycle. 7, Dozvedeli sme sa, že máš podiel na komikse ku hre Dishonored 2? Čo nám k tomu môžeš povedať? Podíl je hodně silnej výraz :D Mám tam jen jednu ilustraci, ale i tak z toho mám ohromnou radost, protože Dishonored je moje snad nejoblíbenější hra, a když mi napsali, že znají moje fanarty a jestli tam nechci něco nakreslit, tak to bylo... whuushh! 8, NA čom aktuálne pracuješ? Teď dělám na mojí diplomce, což budou jen volné ilustrace inspirované videoherními glitchi. Po té minulé komiksové bakalářce si potřebuju udělat něco volnějšího, náhodného, a glitche umí být krásně surrealistické a děsivé, bude to zábava. 9, Čo by si odkázala čitateľom BUBLÍN? Ummm....jezte hodně zeleniny? Ďakujeme za rozhovor.

13


14


15


16


17


18


Dušan Durman 1, Môžeš našim čitateľom povedať niečo o sebe? Rád si predstavujem, že za mňa hovorí moje dielo. 2, Istý čas si žil aj na Slovensku, v Košiciach.... za akých okolností ste sem prišli a ako dlho ste tu žili? Aj ste tu študovali? Na Slovensku som žil v období 1993-2001. Ale štúdium slovenského jazyka a literatúry som absolvoval na Filozofickej fakulte v Novom Sade. 3, Ako si sa dostal ku komiksu (a rád čítataš komiksy aj dnes –ak áno aké) a potom aj k jeho kresleniu? Komiks ako taký nebol nikdy veľmi populárny v prostredi v ktorom som vyrastal a aj dnes sa mnohí ľudia pozerajú na komiks ako na niečo detinské, ako na niečo, čo proste nepatrí do sveta skutočného umenia. Komiksom sa v podstate zaoberám celý život. Na začiatku je to vždy Disney, Asterix alebo niečo podobne. A časom sa človek dostane ku Conanovi, Hellboyovi a potom aj k literatúre z ktorej tie príbehy pramenia, k Bulwer Lyttonovi, R. W. Chambersovi, H. P. Lovecraftovi alebo R. E. Howardovi... Vtedy pred rokmi ešte nebol internet na tej dnešnej úrovni, ale pamätám že v Košiciach bolo viacero dobre zásobených antikvariátov. Stačilo trochu zahrabať po povrchu a niečo správne sa vždy dalo nájsť. Pokiaľ ide o mojích favoritov, spomeniem Červa dobyvateľa od Mikea Mignolu, vynikajúce dielo kozmického hororu a zúfalstva nad osudom bezvýznamného ľudstva; Jodorowského Šialenca zo Sorbonny, zrod mesiánskeho šialenstva v spoločnosti, návrat k prírode a smrť ega; alebo Fell Warrena Ellisa a Bena Templesmitha, príbeh detektíva v meste kde iba čudné povery a závislosti ponúkaju útek od otrasnej, hnijúcej a rozpadajúcej sa reality. 4, Píšeš aj kreslíš si komiksy sám (teda autorské) , alebo si aj s niekým spolupracoval? Ešte som nenašiel niekoho s kým by som chcel spolupracovať na konkrétnom príbehu, nech poviem pravdu. 5, Môžete nám povedať na čom všetkom (približne) ste pracovali a kde si môžeme vaše komiksy prečítať? Najviac toho som robil pre Vzlet, mládežnický časopis vojvodinských Slovákov, komiksy a sem tam aj nejaké ilustrácie. Prvé komiksy mi vyšli v srbskom časopise Severni bunker, slovenských Dimenziach a slovinskom Stripoholiku. Teraz mi to pripada tak dávno... V decembri 2011 vyšiel mini-album William Henrich a stratené vedomosti ako príloha decembrového čísla Vzletu. Vo februári 2014 na moje vlastné náklady vychádza zbierka The lost land of Ian Worman, obsahujúca deväť príbehov v angličtine. 6, Komiks Wiliam Henrich je vaša najdlhšia séria? – Ako vznikla? – Čim si sa inšpiroval? – Kde všade vychádzala, vychádza ?A hlavne o kom a o čom je? Veru, William Henrich je vyšetrovateľ rôzných záhad, večný pátrač po univerzálnej pravde. Je nositeľom istého mimozemského ducha, zhotoveného na boj proti zlým silám, preto je vybraný. Aj ked´ osobne mám dojem, že William svoj nový svet mokrých démonov, tunelov Podsvetia a mocných veľkňažiek nechápe priveľmi vážne a radšej by trávil čas pri pive alebo pri telke. Stratená zem je tuším prvým príbehom kde sa objavili postavy Williama Henricha, Jána Wormana a niektorých iných im podobných. Je to príbeh o malej, naoko bezvýznamnej skupine ľudi, ktorí sa snažia

19


o oživenie kráľovnej stratenej zeme a pomocou jej mágie priniesť nový, lepší svet, po tom ako starý bude zničený. Ten príbeh sa dočkal zverejnenia až o nejakých päť alebo šešť rokov neskôr, teda vo februári 2014. Nech je ako chce, v marci 2010 sa naskytla príležitosť spolupracovať so Vzletom, a ja som sa rozhodol tieto postavy dať do úplne nového konceptu. Veľmi dlho som s tým seriálom nebol spokojný, bol príliš pestrofarebný a nedospelý. Trvalo to nejaký čas kým sa začal prejavovať ten oslobodzujúci element z temných hlbín neznáma, skrytý pred svetom a zmyslami. Ak je pravda, že ženy sú z Venuše a muži z Marsu, hrdinovia ako William Henrich sú určite zo Saturnu, prázdní ako nekonečná kozmická Priepasť do ktorej sú zahľadení a pohybujúci sa v priestore, kde sa nočné vízie šialenca a fantómy staroveku prelínaju so skutočnosťou. Myslím si, že by bolo dosť hlúpe a naivne očakávať od mojích postáv aby sa zapojili do každodenného spoločensko-politického života banálnych tém, ktoré v podstate nič nové neponúkaju a iba zasypávaju myseľ nepotrebnými a prekonanými ideami. Vedomie agenta Henricha alebo Wormana je vedomím iného sveta, z obdobia v ktorom neexistujú národy, človek, dokonca ani život v tradičnom zmysle toho slova, iba nehybná, prvotná Priepasť. Mimochodom, pribehy a ilustrácie zo sveta Williama Henricha – a niekde aj samotná postava Williama Henricha – sa objavili aj na stránkach iných časopisov ako sú: Mak, mládežnický časopis vojvodinských Rusínov, Aždaha, Eon alebo Deliblaticum, a zúčastnili sa mnohých výstav. Medzi inými aj medzinárodnej výstavy Comixconnection. 7, Sleduješ domácu, teda srbskú komiksovú situáciu? Vieš nám ju troška priblížiť ? - ako je to s komiksami u vás... Srbsko je zaujímavou krajinou. Upíry, povery a rôzne magické tradície z pohanských dni su v niektorých oblastiach a ľudských srdciach ešte pomerne živé. Rozhodne tým nechcem povedať, že su napr. na úrovni Innsmouthu, ale jedného autora to volanie dávnych čias môže nesmierne inšpirovať. Takí su napr. Zoran Penevski a Ivica Stevanović. U Srbov máte, aspoň čo sa komiksu týka, dosť veľký výber. Ja osobne preferujem alternatívnu scénu. Povedal by som, že jej najvýznamnejším predstaviteľom je Aleksandar Zograf, skúmajucí svet lucídnych snov s istou dávkou optimizmu. Jeden z príbehov o Williamovi Henrichovi uvidel svetlo dňa aj v zbierke Sculpture?, ktorú zostavil Zograf. O niečo pesimistickejší je napr. Djordje Milović, čije vízie temnej mysle, skazenej spoločnosti, samovrahov a sebatríznenia výborne ladia s jeho ostrou, asimetrickou a nepravidelnou kresbou. Spomenúť treba Wostoka, autora príbehov z ktorých sa musíme smiať, aby sme nemysleli na to, akou je realita tragickou záležitosťou. 8, Čo ešte okrem komiksu máš rád? Ked´ som bol na strednej škole pre grafický dizajn, zistil som, že literatúra (gramatika ani veľmi nie) mi ide oveľa lepšie ako odborné predmety, tak som sa v tom rozhodol pokračovať d´alej. Rád čítam, aj ked´ menej než by som mal. Čo sa hudby týka, môj vkus sa nikdy nezhodoval so spoločnosťou v ktorej som bol. Raz som sa tak dostal k albumu Wrath Of Barbs od projektu Wumpscut. Vtedy som ešte nevedel čo to je EBM a predávač mi povedal, že ide o druh nemeckého techno-industrialu. Povedal som si, že niečo také nemôže byť zle. A mal som pravdu! Nemal som proste šancu ubrániť sa zvuku Electrogoth, Aggrotech a Futurepop projektov ako Suicide Commando, Blutengel, Assemblage 23, Amduscia, Hocico, Grendel, Icon Of Coil alebo Covenant. Ta hudba je chladná, bezživotná a prázdná – inými slovami, nema chybu. Tiež mám rád video-hry so záhadnou tématikou, ako Amnesia, Condemned, FEAR alebo Dead Space. Ďakujeme za rozhovor!

20


21


22


WILLIAM HENRICH - PITVA Postava z ktorej sa neskôr vyvinie William Henrich sa v mojích komiksoch a náčrtoch objavila dosť dávno. A nemala ani konkrétne meno a pripomínala skôr umasteného, unudeného a vypĺznutého kocúra. Roku 2009 alebo 2010 som sa rozhodol, že zmenim štýl. Chcel som vytvoriť dlhší príbeh, ktorý by sa zaoberal otázkou sprisahania, strateného kontinentu a starodávnych kultov. Ten príbeh som pomenoval jednoducho Stratená zem, ktorý vo februáry 2014 vyšiel na moje náklady v zbierke The lost land of Ian Worman. Najväčšmi som bol inšpirovaný literatúrou v podobe Strateného kontinentu Mu Jamesa Churchwarda, Z Akašickej chroniky Rudolfa Steinera alebo Rasy ktorá prichádza Bulwera Lyttona a do príbehu som obsadil niekoľko starších postáv, medzi inými aj toho „vypĺznutého“. Postave som dal meno William Henrich, lebo mi to znelo ako skutočné západné, anglo-saxonské meno, ale aj preto ako tradične také meno znie. Tak by sa mohol volať nejaký dobre vzdelaný dobrodruh, mierne arogantný a excentrický, ktorý by celú svoju bytosť vložil do pátrania po pokladoch zaniknutých civilizácii a kráľovstiev, materiálnych ako aj duchovných, jediný si vedomý hrozivých a neviditeľných síl ktorými je poháňaný. Algernon Blackwood by o takej osobe pravdepodobne povedal, že „žije smerom dozadu.“ V jednom flashbacku sa hovorí o jeho minulosti, že to bol mestský bohém a spisovateľ. Z tej mladej formy sa neskôr vyvinie typický vzhľad Williama Henricha – dobre oblečeného mužíka bez výrazu na tvári v čiernom kabáte s viazankou a s podstrihnutými vlasmi a fúzmi. Taký mierne aristokratický vzhľad... Je to tiež životné obdobie, ked´ som za sebou konečne zanechal rockovú a metalovú hudbu, prekonanú relikviu stredoškolských dni, ktorá už skratka nemala čo ponúknuť. V pôvodnej podobe Williamová postava mala dosť biedne oblečenie, dlhé, mastné vlasy a fuzy. A jeho nový (terajší) vzhľad je presným opakom. Ked´ sa v marci 2010 naskytla príležitosť spolupracovať so Vzletom, chcel som spraviť komiks o tom chlapíkovi. Tak som z neho spravil agenta Univerzálneho poriadku, vyšetrujúceho paranormálne záležitosti a bojujúceho proti démonom. Dosť dlho som však nebol spokojný s tým, ako ten komiks vyzera. Ale akonáhle som do príbehu začal pridávať viac elementov zo Stratenej zeme, začal som byť spokojnejší s výsledkami. Príbeh bol priveľmi jednoduchý a bolo treba ho trochu zakomplikovať, dať postavám trochu viac histórie - podľa možnosti, aby siahala čím d´alej do minulosti.

23


Okrem Williama Henricha mali by sme spomenúť ešte niekoľko postáv: Mirandu Daleovú, profe sora Kennetha Daviesa Cartera, Iana Wormana, ako aj rôzne kňažky Univerzálneho poriadku.

William v sebe nosí duch Veľkého Agenta, mimozemskej bytosti určenej na boj protí zlým silám.

Nápad o takej neľudskej bytosti z odvrátenej strany reality sa ku mne dostal hlavne z diel autorov akými sú Trevor Ravenscroft, Rudolf Steiner alebo Carlos Castaneda.

Ten nápad som neskôr doplnil niekoľkými elementami z Cthulhu mýtov a Williamov rodný svet sa začal podobať na Yuggoth. Čo sa týka toho, prečo bol práve William vybraný aby sa stal hostiteľom Veľkého Agenta, najlepšie asi bude ak si spomenieme na vysvetlenie Mirandy Daleovej z epizody Tartaros, ktorá vyšla vo Vzlete v októbri 2013. Miranda sa prihovára Williamovi: „Pozri, ked´ vytvorili duch Veľkého Agenta, bohyne formy pomiešali svoju krv s čiernym mliekom Matky Vesmíru, prvotnou matériou z ktorej sa sklada všetok život. Veľký Agent prebral tvoje telo, preto si nespomínaš na svoj život smrteľníka. Ale zaujímalo ťa niekedy prečo si jeho duch vybral práve teba? Bohyne použili ešte jeden element. Esenciu bytosti, nám tak cudzej. Bytosti rodného Tartara, rasy pred ktorou sa triasli aj tí najmocnejší Náčelníci Univerzálneho poriadku. Tie bytosti pochádzaju zo vzdialených planét, ktoré sa nachádzaju vo svete bez svetla. Žijú v obrovských kyklopských mestách obklopených nekonečnými púšťami a oceánmi čiernými ako smola. Nemajú zmysly ako my, alebo nám podobne bytosti. Dokážu žiť v temnote bez svetla a tepla, živia sa temnotou, sú jedno s ňou... Vlastne, mám dojem, že ty si bol jednou z tých bytosti vo svojom minulom živote. Preto si ťa duch Veľkého Agenta vybral. To môže vysvetliť tvoju nenávisť voči tomuto svetu a životu, tak ako aj tvoju odolnosť.“ Po tejto reči Miranda vraví Williamovi, že blana medzi realitami je narušená a že Tí z druhej strany sa čoskoro objavia, aby so sebou priniesli chaos. A vtedy jej pomsta za vyhnanstvo bude uskutočnená. Ak mám byť úprimny, páči sa mi predstava, že agent Henrich je vytvorený ženskými božstvami ale sám odvádza pôvod od asexuálnych bytosti, úplne vymykajúcich sa ľudskej racionalite. Celé to Williama stavia do pozície primárnych, nech tak poviem, primitívnych živočíchov, ktorí sa rozmnožujú delením, z obdobia predtým než sa objavil pohlavný styk. William je tak perfektným cudzincom v našom svete. Nie je produktom minulého eónu, ako by sa mohlo zdať, ale produktom dávno zabudnutých eónov - kam ľudské vedomie nesiaha. Postava Miranda Daleová sa poprve objavila v príbehu The Dark Secret: Sankt v deviatom čísle slovinského fanzínu Stripoholik. Nebola to veľmi dobre definovaná postava, aspoň nie na papieri, ale ja som s ňou mal iné, oveľa väčšie plány. Jej pôvod siaha hlboko do mrazivej Priepasti neznáma, ale to čo o nej vieme je, že kedysi bojovala proti agentom, za čo bola uväznená Náčelnikmi Univerzálneho poriadku do priestoru medzi svetmi. Je to zvodná, manipulujúca, ľudi požierajúca bytosť dobre známa z legiend pohanských národov, ale napriek tomu sa zda, že vo Williamovi vidi skôr prirodzeného spojenca ako nepriateľa - potomka nepredstavitelné starodávnych

24


čiernych sfér obehujúcich okolo mŕtvych, vyhasnutých hviezd - podobného jej samotnej. V epizóde Stratená zem Ian Worman a jeho svita pokladajú náš svet za dekadentný, preľudnený a nečistý (čo aj je!) a tak sa vydávaju na dlhu cestu do podzemnej ríše aktivizovať pradávne moci Veľkej Bohyne. Ten príbeh obsahuje tak trochu „hippiesácky“ prízvuk, kedže naší hrdinovia veria, že prebudenie Veľkej Bohyne prinesie starému svetu skazu a potom spasenie v podobe nového sveta, zeleného, čistého a nepoškvrneného. A Miranda Daleová by určite bola viac než ochotná prevziať rolu hlavného božstva v novom svete. Vždy tu boli nejaké ženské postavy, ktoré viedli a usmerňovali agenta Henricha v jeho boji - kňažky Univerzálneho poriadku. Je ich dosť, ale najvýznamnejšie by boli Tan´ia, Ilsa a Zeela. V niektorých epizódach vidíme, že Tan´ia a William maju k sebe bližšie než k iným postavám. Neskôr to platí aj o Zeele a Williamovi, ale milostné vzťahy skutočne niesu ústrednou tématikou príbehov o Williamovi Henrichovi. Jedným z najdôležitejších božstiev vo svete Williama Henricha je Ki´in, vládkyňa teraz už zaniknutého kontinentu na severe známeho len ako Stratená zem. Jej fanatický veľkňaz, Xi´u, bol ňou taký posadnutý, že puto medzi nimi pretrváva do dnešného dňa. V epizóde Pred zničením z májového čísla Vzletu z roku 2012 sa dozvedáme, že Xi´u vo svojej terajšej inkarnácii nie je nikto iný ako viedenský čarodejník Ian Worman, autor knihy Stratená zem obsahujúcej celkovú tajnú históriu nášho, ako aj iných svetov. Ian Worman a profesor Kenneth Davies Carter su tu predovšetkým na to, aby pomohli hlavnému hrdinovi svojími znalosťami v oblasti mágie, zakliatých artefaktov a histórie Univerza. Najprv sme tu mali profesora Dietricha Landaua, ktorého neskôr nahradí o niečo aktívnejší Carter. Prvý príbeh s Carterom bol Death of professor Carter, ktorý som nakreslil v máji 2012 a ktorý neskôr uzrel svetlo dňa v zbierke The lost land of Ian Worman (a nedávno aj v časopise Eon). Ale Carter bol podľa mňa priveľmi zaujimavým účastnikom na to aby bol „definitívne“ mŕtvy, takže sa z neho stala jedna z hlavných postáv. Ani jedna z týchto postáv nema super-schopnosti na úrovni amerického komiksu. Celkovo, „superiorita“ mojích hrdinov je všeobecná a spočíva najväčšmi v ich schopnosti používať čary, meniť formu, cestovať v čase, medzi svetmi a sem tam privolať nejakého „chápadlaka“ zo zaplavených, démonických kútov našej planéty, alebo divne organizovaných dimenzii večne ponorených do kozmickej noci.

25


26


27


28


29


Planéta bez názvu (komiksová návšteva nebezpečnej planéty) Týmto článkom či skôr prezentáciou by som chcel čitateľov oboznámiť s komiksom, na ktorom pracujeme, a ktorý vstupuje do poslednej fázy tvorby. Je to pokus (a snáď bude úspešný, zatiaľ sme na najlepšej ceste) o kvalitný mainstream. O príbeh určený širšej čitateľskej základni, predovšetkým starším deťom a mládeži. Ktorý však nič nezjednodušuje, ale usiluje sa o čestný prístup – rovnakou mierou baviť aj obohacovať. Čaká Vás tvrdé a neriedené dobrodružstvo bez kompromisov, no aj myšlienka, ktorá propaguje ľudské hodnoty. Nebojte, nepôjde o mravoučný príbeh, no na druhej strane, tento komiks je aj odpoveďou na záplavu diel pochybnej úrovne plných samoúčelného násilia a brakového zameriania. V budúcnosti je Zem pod prísne autoritatívnou správou. Režim má ale silného oponenta v postave byronovského spisovateľa, ktorý je natoľko obľúbený, že sa ho neodváži priamo zlikvidovať. Namiesto toho sa svoj problém rozhodnú mocipáni vyriešiť elegantne – zbavia sa ho tak, že tohto kritika a hlas ľudu vysadia na opustenú planétu. A v tej chvíli sa začína odvíjať náš príbeh. Veľkou inšpiráciou mi boli legendárne diela, ktoré kedysi dávno, pradávno ešte za minulého politického zriadenia, vychádzali na pokračovanie v slávnom časopise ABC, Vlastislava Tomana a Václava Šorela, najmä Pod paprsky Zářícího a Galaxia, a ktoré považujem za absolútne prelomové a neprekonateľné. Ale špeciálne musím spomenúť aj, na slovenské pomery ojedinelý počin, komiks Groven – hviezdny pútnik Ľuba Mikulu, ktorý sa nebojím označiť za malý kult, a ku ktorému mám zvlášť blízky vzťah. Takže, čo takto poctivé sci-fi dobrodružstvo zo starej školy? Vlastne z novej školy, no v klasickom duchu? Veď tradičné science fiction, pokiaľ má nápad a spád; a tieto vlastnosti sú v podstate späté s klasikou, sú jej neodmysliteľnou súčasťou a určujú ju, nemôže čitateľa sklamať. V dobe všemožných „úletov“ a roztodivného undergroundu sme sa rozhodli prísť s niečím, čo tu je už roky, no poslednú dobu to príliš nevídať. A už vôbec to nevídať na našej komiksovej scéne. Pretože tu ak sa niečomu darí (bohužiaľ sa ale skôr nedarí), tak sú to poväčšine rôzne alternatívne „úchylnosti“. Nič proti bizarným autorským výpovediam, no my (a tým my myslím náš mini tím - mňa ako scenáristu a moju kamarátku, ktorá je ohromne šikovná ilustrátorka) sme sa rozhodli pre niečo žánrové. A komiks ako médium je mimoriadne vhodná platforma ľudskej imaginácie. Fantázia bez hraníc. Fantastika sa teda priam ponúka. A my sme si zvolili práve vedeckú fikciu. Je to trošku zavádzajúce označenie, pretože naše vnímanie je skôr romantické než vedecké a rozhodne väčší dôraz kladieme na dobrodružstvo, než aby sme predstavovali nejakú ódu na techniku či budúcnosť ľudstva. Nakoniec budúcnosť ľudstva v našom príbehu nebude vykreslená v ružových farbách, ale nie o tom je komiks. Tá vízia globálnej totality je len okrajová, základ pre vznik príbehu, ktorý sa nebude odohrávať na Zemi, no na celkom cudzej a exotickej planéte. A pretože príbeh (a to ako je podaný) a posolstvo z neho vyplývajúce (a to nakoľko je aktuálne a zároveň nadčasové) považujem za najdôležitejšiu zložku diela. Nič nie je krajšie ako rozprávať príbeh (snáď ho len počúvať) a je to archetypálne. Dialo sa tak pri pravekých ohňoch, na panovníckych dvoroch a bude to stále v rovnakej podobe prebiehať aj na palubách kozmických lodí. Preto je naša pozornosť zameraná na obsah. Samozrejme, uvedomujem si, že vizuálna stránka je pre komiks prvoradá, veď o tom to celé je, a sám som veľmi vizuálne zameraný, takže kresba a vhodné použitie farieb musia byť na prvom mieste. Komiks nie je kniha, nech si hovoria kritici a teoretici čo chcú, vnímam ho ako syntézu výtvarného a literárneho diela, pričom (väčšinou, a určite v našom prípade) je vizuálna stránka veci v popredí. Usilovali sme ale o symbiózu, je večná škoda, keď zvíťazí forma nad obsahom, čo sa neraz stáva. Pokúsili sme sa harmonicky prepojiť silný príbeh, ktorý môže čitateľa obohatiť, s výraznou a estetickou kresbou.

30


31


Ilustrátor má ale ťažšiu a zodpovednejšiu úlohu. Možno by bezo mňa komiks nevznikol, no stojí a padá na ilustrátorovi. Ak netriete núdzu o nápady a ovládate pero/klávesnicu, nemáte problém napísať scenár za pár dní, no realizácie kresby a farieb, čo považujem za samotnú tvorbu komiksu, to si už vyžaduje neporovnateľne viac času a úsilia. A keďže ja osobne mám problém aj s jednoduchými, detskými kresbičkami, musel som do boja povolať niekoho skúseného. Voľba padla na moju kamarátku, ktorá sa umiestnila, ba aj vyhrala vo viacerých výtvarných súťažiach. Je samoukom, ktorá má nielen talent, ale aj tvrdo pracuje na jeho zveľaďovaní. Kreslí neustále. A má rada komiks. I keď je dosť ovplyvnená mangou a anime. Ale to nie je na škodu, práve naopak. Jej štýl a celkové poňatie je akoby zmesou západného a východného prístupu. Môže byť niekto lepším adeptom? Nepovedala mi nie, takže... Sme sa pustili do tohto projektu. Do Planéty bez názvu. Pôvodne sa malo dielo volať Bezmenná planéta, no zistili sme, že takéto niečo už existuje, takže sme museli prikročiť ku zmene názvu. Skôr obmene, lebo v názve je ukrytá pointa a sám osebe má význam, ktorý by premenovaním stratil. Prečo? Nuž, zoberte si, že sa ocitnete na divokej planéte, neznámom svete, kde budete celkom sami a odkazáný iba na seba. A navyše nie ste žiaden dobrodruh, všetkými masťami mazaný vesmírny pirát či tvrdý vojak, bojovník, ktorý prežije všetko. Iba (ne)obyčajný básnik. Áno, presne tak, nepraktický básnik, idealista a človek zvyknutý na komfort civilizácie. Môže vôbec v takomto prostredí prežiť niekto, kto má, obrazne povedané, problém zaviazať si šnúrky na topánke? Veď neskrotená, divoká planéta je plná nástrah a nebezpečenstva. Hrozivej a nepriateľskej flóry i fauny, ktorá akoby vystúpila z tých najhorších nočných môr. S tým súvisí aj motto tohto diela: „Na planéte bez názvu je ťažké žiť, ale ešte ťažšie zomrieť.“ A aby som to trochu dovysvetlil: žiť je tam takmer nemožné (aspoň pre pozemského básnika), no zomrieť tam nie je vôbec ťažké. Keď smrť číha takmer na každom kroku, je to doslova zázračne ľahké, ale tak to nie je myslené. Ide o to, že na takom mieste a tak ďaleko od domova, by predsa nikto umrieť nechcel. Je to tá najťažšia a najsmutnejšia vec – zložiť svoje kosti na nepreskúmanej, desivej planéte. Na planéte, ktorá nemá ani meno... No Haru, (tak sa volá náš básnik) ktorý je hlavným hrdinom, no v podstate nie je žiadnym hrdinom v tom zmysle ako sa to slovo používa a už vôbec nie v zaužívanom komiksovom prostredí, má veľké srdce a pevnú vôľu. Ale keď tak nad tým uvažujem a ak mám byť úprimný, nie je práve toto definícia hrdinstva? Nenechajte sa pomýliť, nepôjde len o vesmírnu robinzoniádu, príbeh o prežití je iba jednou zložkou viacvrstvového deja. Viac však teraz prezrádzať nejdem. A ani inokedy, ak chcete vedieť viacej, prečítajte si príbeh. Pocestujte s Haruom na Planétu bez názvu a spolu s ním jej vymyslite meno. Pretože dávanie mien je starobylý posvätný úkon, a keď niečo nazvete, preniknete tak do podstaty pomenovaného. A tiež tomu zabezpečíte nesmrteľnosť, lebo to, čo je bezmenné upadá do zabudnutia, ale pomenované vchádza i po fyzickej smrti do večného života... Nerozumiete? Ak by som to viac osvetlil, prezradil by som priveľa ;) Počkajte si na komiks a uvidíte. Kresba a farby: Anna Hudeková Námet a scenár: Goran Lenčo Prikladám prednú a zadnú stranu obálky ako ukážku.

32


33


34


35


36


Peter Karpinský 1, Na začiatok jedna obligátna otázka: Ako ste sa dostali ku komiksu? V podstate si ani nepamätám, ako sa to celé začalo. Ktorý bol prvý komiks, čo ma očaril a spustil tu lavínu. Pamätám si však, ako som každý týždeň čakal na časopis Kamarát, aby som si mohol prečítať pokračovanie Moravčíkovho kultového seriálu Kamko a Kamka (a ako ma potom sklamalo, keď tento komiks skončil), alebo ako som si každý mesiac chodieval kupovať do stánku časopis Elektrón, vnútro som vyhodil, a obálku so Schekovými komiksmi som si odkladal. Celé obdobie 80. rokov 20. storočia, kedy sa moja závislosť na komikse rozvíjala, bolo vlastne obdobím čakania a hľadania. Čakania na nejaké nové pokračovanie a hľadanie, či sa niekde nejaký komiks neobjaví. Keď som v tom čase navštívil Francúzsko (mal som asi 14 rokov), bol som prekvapený, že tam, v tom zahnívajúcom kapitalizme, sa komiksy normálne predávajú v obchodoch ako knihy. 2, Ešte v 90. Rokoch ste sa angažovali už aj v slovenskom komikse. Jednak v Bublinkách, kde Vám uverejnili komiks (aký?) a aj na salóne Dni Comics. Boli ste aj členom legendárneho klubu Zanota (ex Bublinky) okolo Fera Mráza? Môžete nám o tom porozprávať? Áno. Bublinky boli na svoju dobu veľmi dobrým komiksovým magazínom. Kupoval som si ho, čítal a odkladal. Keďže som sám pre seba doma komiksy aj kreslil, skúsil som do redakcie niečo poslať a oni to uverejnili. Z môjho súčasného pohľadu to nebolo nič svetoborné, vidím tam množstvo chýb, ale vtedy som bol rád, že som „publikovaný“. V rámci klubu som bol len člen korešpondent, v tom čase som bol ešte príliš mladý, aby ma niekto bral vážne, ale mohol som aspoň čiastočne sledovať, čo sa deje na slovenskej a českej komiksovej scéne. (Mám odložené všetky dobové materiály.) Raz som sa dokonca zúčastnil aj v Liptovskom Mikuláši na salóne Dni Comics. Bolo to celkom zaujímavé. 3, V komikse sa angažujete dodnes. Jednak píšete komiks do časopisu Zips a vydali ste monografiu Poetika komiksu v texte a kontexte... Aby som dobré meno komiksu šíril aj medzi pospolitým ľudom, vyučujem predmet Dejiny a teória komiksu aj na vysokej škole a čuduj sa svete, je oň celkom záujem. Dokonca som viedol a vediem niekoľko bakalárskych a diplomových prác venovaných tejto problematike. Zároveň z teoretického hľadiska „propagujem“ komiks i na vedeckých konferenciách. 4, O čom pojednáva Poetika komiksu v texte a kontexte? Len škoda, že nie je dostupná bežne. Bola vydaná len pre účely Katedry slovenského jazyka PU? Na jednej strane som sa pokúsil vyvrátiť zastaralé, ale zažité predsudky o komikse tým, že som poukázal na komplexnosť a zložitosť komiksovej výpovede. Následne som sa venoval i niektorým parciálnym otázkam poetiky komiksu. Problém, že monografia nie je dostupná, je, ako vždy, problémom financií. Bol som rád, že Filozofická fakulta PU mi financovala aspoň limitovaný počet výtlačkov. Pokúsim sa monografiu zverejniť v elektronickej podobe, aby mohla byť prístupná širšej verejnosti a nezostala len ako počin „veda pre vedu“. 5, V knihe píšete aj o politickom či erotickom komikse?! Do akej miery by mal, alebo môže byť komiks liberárny, alebo spoločensky angažovaný? Vie byť aj zneužívaný? Liberálnosť a pluralita by mala vládnuť v akomkoľvek druhu umenia, nie len v prípade komiksu. Stačí sa pozrieť do histórie, ako cenzúra a obmedzovania komiks poškodili, napr. v USA. A to, že komiks môže byť aj angažovaný nie je nič nové. V zahraničí sú komiksy súčasťou rôznych kampaní (nie len politických),

37


to len na Slovensku ešte nevieme celkom doceniť silu tohto média. Stačí sa však pozrieť na internet alebo na facebook, akú popularitu majú niektoré české komiksy (z virtuálneho priestoru dokonca prenikli do printových médií). 6, Sledujete aj súčasný komiks? Slovenský aj importný? Aké sú vaše obľúbené? V jednej rozhlasovej relácii som započul, že Superman? Snažím sa sledovať, čo vychádza, hoci to niekedy nie je časovo a finančne možné. Áno, Superman je mojim obľúbencom, ale nepohrdnem ani slovenským a českým komiksom. Ak som v predchádzajúcej odpovedi spomínal webkomiksy, tak sa priznám, že sa vždy teším na pokračovanie Korektora (Vilém Koubej a Jana Kiliánová) alebo na Oprásky sčeskí historje, prípadne sa mi páči starší komiks Stvoritelia (Martin Cuco Luciak a Mark E. Pocha) a mnohé ďalšie. 7, Myslíte, že je slovenský komiks v súčasnosti zaznávaný (t.j. nedostatočne finančne-grantovo podporovaný od štátu a stále odsudzovaný verejnosťou ako poklesnutý žáner)? Jednoznačne. Dokonca v grantovom systéme existuje diera, cez ktorú komiks prepadáva. V literárnej sekcii tvrdia, že to nie je literatúra, nech to riešia výtvarníci, no tí sa ku komiksu stavajú podobne, a tak sa oň nestará nikto. Rovnako i celkový nezáujem vydavateľov sa prejavuje na istej „zaostalosti“ slovenského komiksu. Pokým v Českej republike vychádza vážny komiks venovaný dejinám (České století), u nás je komiks vždy vnímaný len ako zábava pre deti. 8, Ako spisovateľ ste nemali (nemáte) chuť realizovať niektorú z vašich knižiek (napr. pre mládež) do podoby komiksu? Alebo máte nejaký námet, či scenár na komiksovú knihu? Určite, ale ako som už vyššie spomínal, všetko stojí a padá na peniazoch a neviem, či momentálne mám chuť púšťať sa do projektu, ktorý by sa podobal na boj s veternými mlynmi. Hoci na druhej strane, práve v tomto roku vyjde komiksový zošit, ktorý som robil s Jozefom Spáčilom. Vydáva ho Hrad Ľubovňa a je v ňom spracovaná povesť o vzniku hradu.Takže nič nie je márne. Ďakujeme za rozhovor!

38


39


40


41


42


Rip Kirby, legenda svetového komiksu Rip Kirby je jednou z ikon amerického komiksového média 20. storočia. Produkovala ho King Features Syndicate, ktorú založil William Randolph Hearts v roku 1914. Syndikát prezentoval množstvo komiksov. Napríklad: Dennis The Mance, Mandarke, či tiež stripy komiksu Amazing Spider-Man. Komiks Rip Kirby vychádzal ako daily strip. Každý týždeň šesť prúžkov nepretržite od 4. marca 1946 do 26. júna 1999 vyšlo 16 692 stripov v 197 epizódach. Tento komiks bol na svete nesmierne populárny a vychádzal v rôznych mutáciách nevynímajúc žiadny z kontinentov. Komiks inicioval editor a scenárista Wardom Greene spolu s kresliarom Alexom Raymondom (1909-1956) spolutvorcom ďalších ikon amerického komiksu, akým bola space opera Flash Gordon, či dobrodružný komiks Jungle Jim, tiež špionážny Secret Agent X-9. Sledujúc tvorbu Alexa Raymonda od jeho počiatkov vidíme genézu jeho elegancie štylistiky kresby. Raymond pracoval aj ako reklamný kresliar a často pracoval s fotografiou, ale tiež sa rád inšpiroval kompozíciami z renesančnej a barokovej maľby, ako si zistili sami fanúšikovia pri porovnávaní rôznych predlôh. Rip Kirby je jeho najvyzretejším komiksovým projektom. Komiks mal od začiatku veľký úspech a Alex Raymond získal za neho v roku 1949 ocenenie Reuben Award. Remington “Rip” Kirby nie je typické súkromné očko. Netrápia ho existenčné problémy. Prípady rieši s ľahkosťou a v pohode pri fajke tabaku. Pohybuje sa v rôznych pestrých sociálnych prostrediach, avšak najčastejšie vo vyššej spoločnosti (A Prince in Peril). Často popri pátraní zažije románik nezriedka aj s páchateľkou (Fagin’s Folly). Jeho komorník Desmond má tiež kriminálnu minulosť (bankový lupič). Občas pátrame spolu s Ripom po poklade (Prim’s Plunder), či riešime archeologickú záhadu faraóna (Tomb Terror). Nechýba tu ani sci-fi odohrávajúce sa v Atlantíde či Vesmíre (The Shape of Things to Come). Niektoré príbehy majú svoje pokračovania v nových epizódach (Return of the Mangler). Príbehy majú svoj šarm a nechýba im humor. Ku koncu série sa však zdá, že sú trochu banálnejšie. Scenárista Wardom Greene písal scenáre až do svojej smrti. Po ňom sa písania príbehov ujal Fred Dickenson až do dôchodku (1980). Niektoré sekvencie si písali samotní kresliari. Raymond sa pri tvorbe komiksu stretol s cenzúrou, ktorá mu zakázala zobrazovanie nahoty, keď zobrazil Ripovu priateľku Honey Dorian s odhaleným prsníkom. Bol to prvý zaznamenaný pokus o prelomenie zobrazovacieho komiksového kódexu. Každú z epizód musel pol roka pred vydaním agentúre odovzdať, aby komiks mal zabezpečenú kontinuitu aj po editovaní. Taktiež mohli kresliarov nahradiť pri ochorení, či úmrtí, čo bol aj Raymondov prípad, aj prípad jeho pokračovateľa. Prácu po Raymondovej tragickej smrti po autonehode prevzal John Prentice. Epizodu Elixír mladosti (Elixir of Youth) dokreslil Prentice po Raymondovi tak, že ani odborníci nevedeli údajne rozoznať, kde Prentice na Raymonda v rozmedzí stripov 1956-09-29 / 1956-10-01 v príbehu nadväzoval. John Prentice dostal za komiks Rip Kirby National Cartoonists Society Story Comic Strip Award v rokoch 1966, 1967 a 1986. John Prentice kreslil príbehy slávneho detektíva 43 rokov. Jeho spolupracovníci o ňom rozprávajú, že to bol veľmi múdry a láskavý človek s veľkým zmyslom pre humor. Každý z panelov bol pre neho výzvou a skúmal vždy veľmi podrobne reálie pri jeho zobrazovaní. Štylistika kresby sa však ku koncu série menila, ako prechádzala striebornou a bronzovou komiksovou érou. Bola stále jednoduchšia. Zmenšil sa formát rámca stripu. Vydavateľ tlačil autorov k inovácii. Nemalý vplyv mal pri hľadaní nového výrazu Prenticeho asistent, v spolupráci s ktorým zrejme skúšal akúsi mieru možnej kontinuity. Prentice vydržal pracovať na stripoch napriek svojmu pokročilému veku až do svojej smrti. Posledné obdobie si vypracúval aj scenáre.

43


Pri písaní aj pri kreslení mu asistoval Frank Bolle, ktorý dokončil poslednú epizódu Rip na dôchodku. Komiks Rip Kirby bol populárny okrem Ameriky aj v západnej Európe. Ako strip vychádzal v Nemecku a v Škandinávii.Vo Francúzsku ho produkovala knižne Opera mundi, v Španielsku vydavateľstvo Planeta. V Indii si tiež našiel svojich čitateľov v edícii Indrajal komiks, kde vyšlo množstvo amerických a britských komiksov. Na východe vychádzal v rôznych komiksových periodikách bývalej Juhoslávie (Stripoteka, Polotikin zabavnik, RS magazin...), kde bola a je veľmi silná tradícia vydávania prevzatých a pôvodných komiksov. Tiež v socialistickom Československu vychádzal Rip Kirby v slovenskom denníku Smena. Komiks začali uverejňovať 5. marca 1967 a ukončili ho v marci 1972. Vyšlo celkom 18 epizód (okolo 1570 stripov). V origináli vyšli tieto príbehy (epizódy 59 - 76) v denníku Washington Post v rozmedzí: 1.3.1963 - 16.3.1968. Kolíšuca úroveň prekladu neunikla pozornosti jazykovedcov. Najmä o často doslovnom preklade písala Valéria Betáková v článku O jednom preklade z nemčiny v našich novinách (Kultúra slova, roč. 4, 3/1970, str. 90). Komiks bol nadpísaný: V nemeckom origináli a slovenskom preklade. V skutočnosti však išlo o nemeckú mutáciu amerického komiksu. V nemeckej edícii premenovali Kirbyho na Korbyho, a tak ho poznali aj slovenskí čitatelia. O vydávanie Ripa Kirbyho na Slovensku sa pokúsil ešte v roku 1996 Ing. Igor Pastor vo svojom vydavateľstve P´ASTORI. Vyšli však len dva zošity zamýšľanej Galérie slávnych komiksov s tromi príbehmi slávneho detektíva (epizódy: 60, 177, 178). Kresbou Alexa Raymonda a Johna Prenticeho sa inšpiroval československý tvorca komiksov Slovák Jozef Schek (Babuschek). Najmä v komiksoch, ktoré vznikali pre časopis Elektrón, kde je čitateľný tento vplyv, avšak pracoval s týmto odkazom veľmi kreatívne. Parodovanie známeho komiksu zaujalo známeho slovenského kresliara Dušana Blažeka v stripoch komiksu Alex R. Korby, kde hlavný hrdina bol nevlastným synom Ripa Korbyho so Slovenkou. Ripove príbehy síce už nik nepíše a nekreslí, ale stále majú na celom svete priaznivcov a svoje nové reedície. Na Slovensku je veľkým ctiteľom Ripa Kirbyho Košičan, spisovateľ fantasy príbehov a vášnivý zberateľ komiksov Jaroslav Lupečka. Pavol Bratský Pramene: https://en.wikipedia.org/wiki/Rip_Kirby, Tribute: John Prentice, ttp://forum.stripovi.com/topic.asp?TOPIC_ID=16072, archív autora. Predlohy: © King Features Syndicate

44


45


46


47


48


49


50


Nepravdepodobný hrdina Najväčšie dobrodružstvo svojho života som zažil už dávno. Mal som len čerstvých dvanásť rokov, no pochybujem, že sa mi to niečím podarí prekonať. Vlastne celkom bezpečne viem, že sa tomu ani nič nevyrovná. A to odvtedy uplynulo presne štvrťstoročie a ja som sa tak usilovne snažil! Pachtiac sa za dobrodružstvami cez pol sveta, v batohu len náhradné oblečenie, foťák a knihu. Bane kráľa Šalamúna a či Stratený svet. A potom vyzbrojený už iba túžbou zopakovať si to. Ja viem, že sa to nedá. Ani nepriateľskosť a chladnokrvnosť štítu Jungfrau ani smútok lodí roztrúsených po planine, ktorá bola kedysi Aralským jazerom, ani opustenosť Veľkonočného ostrova nie sú dôstojnou náhradou. Pretože nech sú to akokoľvek exotické a romantické lokality, len predsa ležia na tejto zemi. Na Zemi. Nič z toho sa však nevyrovná fialovým večerom a ružovým ránam v krajine „Áis“. V krajine nezapadajúceho slnka, ako som si ju sám pre seba nazval. Možno podvedome hľadám bránu do tých čarovných končín na tých najmenej pravdepodobných miestach zelenomodrého glóbu. Ktovie? Možno raz nájdem bránu orámovanú hadmi. A možno tá brána neleží nikde na pevnine, ale hlboko vo mne... Počúvajte ako sa to stalo, rozpoviem vám to pekne od začiatku. „Ale ty si pil!“ dosť príkro som ho obvinil. „Len trochu,“ namietol môj milovaný a nepodarený brat. „Ty si vážne retardovaný, keby som bol policajt zoberiem ti vodičák navždy.“ Naoko previnilo, ale v skutočnosti lišiacky sa pousmial: „Lenže nie si. Tak ideš? Mám ťa hodiť do mesta?“ Bývať v dedine malo aj určité nevýhody. A ja som naozaj chcel ísť na ten tréning. Mama má nakoniec pravdu, keď ma upozorňuje na moju nedochvíľnosť! „A ak sa na to vykašlem, ostaneš doma?“ spýtal som sa. „Pozri, bráško, ja idem do mesta tak či tak, a ty ak sa bojíš ísť so mnou, tak si nemal zmeškať autobus.“ Je pravda, že som sa bál. Brat jazdil ako blázon aj bez toho, že by mal vypité. Bol som nahnevaný. Ne neho aj na seba. „Ešte raz to spravíš, tak to poviem otcovi a už v živote ti auto nepožičia. Potom môžeš ísť do mesta trebárs na kolobežke.“ Zvážnel: „To neurobíš!“ Ja som v odpoveď len znechutene pohodil hlavou smerom k bráne a vykročil som ku garáži. „No nasadaj,“ povedal môj brat a o chvíľu už štartoval. Pre istotu som si hneď zapol bezpečnostné pásy, čo vyvolalo u môjho staršieho súrodenca smiech, ale potešilo ma, že aspoň potom ako vypeckoval hudbu až tak, že sa okná triasli (trochu nadsadzujem, ale ozaj len trochu), pripútal sa aj on. Na jeho obhajobu môžem podotknúť, že hudba bola rocková, a že nešiel až tak nebezpečne ako som sa obával. Za príkladnú jazdu by som ale tie jeho vyberania zákrut na poslednú chvíľu, nemohol označiť ani omylom. Modlil som sa ku všetkým svätým, k Bohu, ba aj ku všetkým pohanským božstvám, ktoré mi len prišli na rozum, a ktoré som poznal z kníh a dokumentov. Ťažko povedať, či sa to, čo sa následne stalo, neodohralo aj kvôli tomu. Práve pri jednej zo strmých zákrut sme dostali šmyk a auto vyletelo do poľa. Zbehlo sa to všetko veľmi rýchlo, ale aj tak som si počas tej jedinej sekundy stihol uvedomiť, že sme v peknej kaši – pred nami sa týčil mohutný strom. Síce sa mi pred očami v zlomku času neodohral celý môj doterajší život, čo, ako niektorí tvrdia, zažívajú pri podobných situáciách, ale musím dať za pravdu tým, ktorí hovoria, že všetko vtedy prebieha ako v spomalenom filme. Tú kratučkú chvíľa, ktorá sotva stačila na to, aby som zadržal dych, a aby brat stihol zakliať, som vnímal ako desivo dlhé čakanie. Ako keď som prvý raz skákal zo skokanského mostíka šípku do bazéna. Napokon som pocítil prudký dopad a potom... Som bol inde. Na celkom inom mieste. Nesedel som v aute, nebol som ani nikde inde na zemi. Ocitol som sa na mieste, ktoré som nepoznal, a ktoré mohlo byť vytrhnuté z nejakého horúčkovitého sna. „Takže takto vyzerá smrť?“ konštatoval som trochu sklamane. „Len prevaľujúca sa šedá hmla? Žiadne svetlo na konci tunela? Žiadni anjeli? A ako to, že tu so mnou nie je brat? Znamená to, že žije? Dúfam v to, veľmi v to dúfam. Nehnevám sa na neho... len... mi je ľúto, že to skončilo takto. Vedel som, že raz sa niečo stane.“ Vtom sa chuchvalce ťažkého oparu rozostúpili a predo mnou vystúpili obrysy monumentálnej brány. Bola akoby zavesená v priestore. Nedotýkala sa nijakých stien, nestála na nijakej podlahe a ja som sa pre istotu

51


tiež neodvažoval pozrieť pod nohy, uvedomil som si totiž, že kráčam k bráne po ceste z neustále sa zvíjajúceho sivého dymu. A podo mnou je len bezrozmerné prázdno. Kráčal som teda tvrdohlavo ďalej až som predstúpil pred obrovitý portál. Pochopil som, že tú nie sú nijaké dvere, že jednoducho chýbajú. Bol to iba gigantický obdĺžnikový rám a jeho výplň tvorila šedá a záhadná ničota. Brána mi pripomínala ozrutné zrkadlo bez skla. Čo asi tak leží na druhej strane? Čo môže ukrývať tajuplný hmlový opar? Svoju pozornosť som vzápätí upriamil na dva vysoké stĺpy, ktoré vlastne tvorili boky rámu a podopierali vrchný trám, ktorý bol vytesaný z jediného kusu kameňa. Stál na ňom nápis vyvedený v zvláštnom písme, aké som dosiaľ (a nikdy potom) nevidel. Ani som sa nepozastavoval nad tým, že ho viem prečítať, že mu rozumiem. Rozumiem čo hovorí, ale nechápem jeho význam. „Lebo je len jeden smer, no mnoho ciest a niektoré dvere sú mnohým zapovedané.“ Nemá zmysel hĺbať nad tým, čo nedokážem rozlúštiť, a tak som sa radšej díval na dva monštrózne hady, ktoré obtáčali piliere. Jeden sa vinul smerom nahor a druhý zas opačne. Fascinovane som hľadel na dokonalé detaily a obdivoval prácu neznámych umelcov. Zdalo sa, že nie sú z kameňa, zdalo sa, že sú živé, a rozhodol som sa zistiť z akého zvláštneho materiálu to sú zhotovené. Skoro som bol ochotný uveriť, že títo vytesaní strážcovia len spia ľahkým spánkom, pripravený brániť pred votrelcom vchod do... Kam? „Do ríše Áis,“ zahrmel hlas, ktorý sa ku mne zniesol z výšky. S otvorenými ústami som vzhliadol tým smerom a dlhú chvíľu ich ponechal otvorené v absolútnom údive. Had svojím rozoklaným jazykom ochutnával vzduch a upieral na mňa hypnotické rubínové oči. Tak predsa to sú živé tvory! Aké kúzlo vdýchlo kameňu či mramoru život? „Aj kameň, aj mramor žije. Ale ja žijem iným životom,“ odpovedal akoby čítal moje myšlienky. „Čo si za tvora? Alebo si démon z nejakých starých legiend?“ opýtal som sa a usiloval sa, aby som nedal najavo strach. „Ani démon, ani boh. Sme Veční strážcovia,“ ozvalo sa po mojej pravici v odlišnej tónine a ja som s tlmeným výkrikom uskočil. To prehovorila druhá hlava, tá čo bola v úrovni mojej. Tyrkysové oči tohto hada hľadeli skrz mňa. Akoby bol slepý, no videl to, čo sa bežne zrakom nedá postihnúť. Potom prehovorili naraz zvláštnym dvojhlasom: „Môžeš sa vrátiť alebo môžeš vojsť. Pamätaj však, že ak vstúpiš, možno už nenájdeš cestu späť.“ „Takže som nezomrel? Ja žijem?“ Horná hlava sa rozosmiala. Ak to bol smiech, pretože to pobavené syčanie nemalo nič spoločné s ľudským zvukmi, ktoré som mal tak rád. „A kto povedal, ľudské mláďa, že nie je život vo smrti? Ale ak sa pýtaš, či sa môžeš vrátiť do sveta, kde si chlapcom, odpoveď je áno. Želaj si vrátiť sa a prejdi. Odíď a zabudni na to, čoho si bol svedkom.“ Ten druhý hlas nebol taký hrmotný, hovoril tichšie a pomalšie: „Vedz, že je nekonečno svetov, chlapče, a táto brána je bránou k nim. A teraz práve jeden z nich potrebuje tvoju pomoc. Ak sa chceš dostať do sveta, kde budeš hrdinom, chovaj v hlave túto myšlienku a vojdi. Bytosti, ktoré tam žijú, ťa potrebujú. Nič nie je náhoda a náhodou nie je ani to, že tu teraz stojíš a rozhoduješ sa.“ Šero presvetlil záblesk červených očí. „Ani ho nevaruješ?“ „To nie je mojou úlohou,“ povedal had s modrými očami a pokračoval, „ty máš odrádzať a ja zas lákať. Ty vidíš do mysle a ja zas do srdca. A ja viem, že chlapec môže uspieť.“ Oči s odtieňom krvi sa zadívali do mojich. „No rovnako môžeš aj zomrieť. Ďaleko od domova. A priprav sa na to, že ak na seba vezmeš zodpovednosť za druhých a zlyháš, tak hoci prežiješ, môže potom niesť tvoje svedomie ťažobu za utrpenie a smrť tých ostatných. A smrť iných, to je horšie než tvoja smrť.“ Zamračil som sa a sklopil som zrak. „Áno, takto neuvážene konal tvoj brat,“ dodal. „Môj brat nie je zlý človek,“ povedal som urazene. „Len je nezodpovedný, ale ja nie som! Chcem pomôcť, ak môžem.“ „A tiež sa túžiš stať hrdinom,“ doplnil ma had s očami z tyrkysu. Ostal som zahanbený a sotva som šepol: „To tiež.“ Zazdalo sa mi, že ten s rubínovými očami si povzdychol. Nato riekol: „Moja úloha je skončená.“ Otočil som sa k tomu druhému netvorovi a vyhŕkol som: „Nedostanem čarovné dary?“

52


53


„Aké dary máš na mysli?“ „Také aké dostávajú v knihách vyvolení hrdinovia. Kúzelný meč, verného koňa čo rozpráva, posvätený štít alebo plášť, čo ma spraví neviditeľným.“ Had, ktorý sa so mnou rozprával mlčal, no ten druhý sa akosi smutne zasmial tým svojím syčivým spôsobom. Cítil som ako sa tyrkysové oči dívajú priamo do môjho srdca. Potom stvorenie otvorilo papuľu a prelomilo mlčanie: „Bude ťa sprevádzať iba tvoja odvaha a čistota tvojho srdca, k tým sa vždy utiekaj, no...“ „No nezabudni ani na rozum, lebo jedno bez druhého je len polovičaté a nenaplnené,“ skočil mu do reči had s rubínovými očami.“ „Venujem ti predsa niečo, čo je vzácnejšie než všetky vecné dary, hoci by aj boli magické. Je to rada a je to varovanie: nezabudni, že niekto nosí prekrásnu masku, pretože tvár pod ňou je zohavená a škaredá. A tiež pamätaj, že ak zlyháš, cesty sa uzavrú. Viac povedať nemôžem, pretože iba človek musí rozhodovať o svojich cestách, je to osud, ktorý spoluvytvára. Lebo je len jeden smer, no mnoho ciest a niektoré dvere sú mnohým zapovedané.“ To boli slová z mystického nápisu. Otvoril som ústa, aby som pokračoval v rozhovore. Bolo toľko vecí, na ktoré som sa chcel opýtať. Ale ak aj hady niekedy oplývali zvláštnou formou života, o čom som odrazu začal pochybovať, tak teraz akoby opäť „skameneli“. Zdalo sa mi, že sa znova zmenili na úchvatné, remeselne bezchybné sochy. A možno ani ničím iným nikdy neboli... Dalo sa spraviť len jedno. Už som neváhal. Pokrčil som čelo, zvraštil obočie a odhodlaným krokom som vstúpil. No ešte vtedy keď som prechádzal bránou, som netušil kde sa ocitnem. Sám v sebe som sa nevyznal a nevedel som rozlíšiť, po ktorej ceste túžim v skutočnosti viac. Ak by som mal byť úprimný, tak asi... Hmla sa rozostúpila, a ja som sa rozkašľal. Dráždila mi nos aj oči. Párkrát som rýchlo po sebe zažmurkal, aby som sa zbavil sĺz. Keď som konečne začal dobre vidieť a rozoznával som cez trhajúcu sa clonu dymu okolie (pretože ako som si uvedomil, bol to dym a nie hmla) zistil som dve veci: ako prvé to, že sa nachádzam v pomerne veľkej miestnosti, zrejme štvorcového pôdorysu, plnej exotických ľudí oblečených v šatách podivného strihu a čudesných ozdôb, ktoré mal každý z nich na sebe. A po druhé – bol som nahý. To ma však v tú chvíľu trápilo najmenej. Dym sa usádzal pri stenách a pri strope a priestor v sále sa prečistil. Dve z postáv stáli ako obarené a kadidlá, ktorými ešte pred chvíľou mávali, im voľne viseli z rúk a sotva neznateľne sa kývali. Kývali sa aj kňazi, aspoň som teda predpokladal, že v tejto skupine ľudí zastávajú kňazskú funkciu, a s bázňou si mrmlali niečo, čo som pokladal za ďakovnú modlitbu. Poobzeral som sa okolo seba a zistil som, že stojím na kruhovej vyvýšenine, ktorá sa nachádzala presne uprostred zhromaždenia a po obvode kruhu sú na trojnožkách rozmiestnené nepravidelné a dosť veľké kryštály (väčšie drahokamy som dovtedy nevidel, i keď už onedlho ich mali tromfnúť ďalšie). Postrehol som, že v nich kmitá akási žiara, akoby v nich bol uväznený živý blesk. Pochopil som, že je v nich ukotvená mocná sila mne neznámeho charakteru. Zostúpil som z pódia a vtom všetci padli na kolená. A zbožne sa na mňa zadívali. To ma priviedlo do veľkých rozpakov, oveľa väčších než bol fakt, že ma videli úplne holého. Chcel som sa im prihovoriť, ale sotva sa mi v hlave sformovali slová, zarazil som sa. Zistil som čo mi na tých ľuďoch nesedelo. Oni totiž neboli ľuďmi! Hoci sa na nás ponášali, boli vyšší, útlejší a obdarení nezemskou, chladnou krásou. Mali dve ruky, dve nohy a tváre podobné tým našim, to áno, no tam sa podobnosť končila. Strieborný nádych ich pokožky nebol spôsobený tlmeným osvetlením horiacich košov a niekoľkých fakieľ, bol to ich prirodzený odtieň. A veľké šikmé oči naháňali hrôzu. Boli natoľko odlišné od tých mojich. Beľmo bolo sýto čierne, zato zreničky mali prízračne bielu farbu. Nemohol som od nich odtrhnúť pohľad, taký som bol zaskočený, i keď po predošlých skúsenostiach by ma už nemalo prekvapiť nič. Netrvalo dlho a pristúpila ku mne jedna zo žien, podávajúc mi dlhý zamatový plášť farby antracitu. Vzal som si ho a než som ho obliekol a v páse previazal hodvábnou šnúrou, vyslovil som: „Ďakujem,“ na čo mi ona v porozumení môjho slova odpovedala malým, no viac ako zdvorilým úklonom. Začal som uvažovať nakoľko rozumie mojej reči alebo či sa významu slova skôr dovtípila, keď jeden zo zhromaždených povstal a široko rozpažil ruky akoby chcel obsiahnuť všetkých prítomných. „My obyvatelia Vysokého hniezda, Skalného útočiska, Domova nad oblakmi (nejaký čas ešte pokračoval

54


v podobnom duchu, ale všetky prívlastky som si nezapamätal), my všetci ťa zdravíme a vítame. Bohovia skutočne vyslyšali naše prosby!“ „Zato im večná vďaka,“ odpovedali naraz ako jeden. Bol som ohromený skutočnosťou, že hoci moje uši zachytávali zvuk natoľko odlišný od akéhokoľvek pozemského jazyka, v hlave sa mi spoľahlivo premenili do podoby, ktorej som rozumel. Vnímal som každú, tak cudzokrajnú slabiku, a pritom som bezpečne rozlúštil význam tých slov. Takto funguje telepatia? A je toto vôbec telepatia? Čítanie myšlienok som si predstavoval trochu inak. Možno sú všetky živé bytosti vo vesmíre obdarené akýmsi „univerzálnym prekladačom“, len ho skrátka nevieme používať. Asi to znie zvláštne, keď poviem, že v takejto ohromnej a veľkolepej chvíli mi myšlienky uleteli týmto smerom, ale bolo to tak. Z neplodných úvah ma vytrhlo až dokonalé ticho. To ticho mi teraz šumelo v ušiach ako morský príboj. Všetky oči sa upierali na mňa a jednoznačne na niečo čakali. Snažil som sa rozpomenúť na všetky knihy, ktoré som čítal a urputne som premýšľal, ako by sa asi zachovali hrdinovia týchto príbehov na mojom mieste. Alebo ako by som sa zachoval ja na mieste tých hrdinov? Pretože práve takýto príbeh som prežíval. Bol som súčasťou neuveriteľného dobrodružstva a... nemohol som tomu uveriť. Ak je toto len sen, tak... nech! Je to ten najúžasnejší sen aký som kedy mal. A ja sa musím poponáhľať, aby som znel ako Elric či Corum, Garion alebo dokonca sám Rand al'Thor – Drak znovuzrodený. Jednoducho ako hlavný hrdina tých fantasy románov, ktoré som tak hltal! „Rád vám pomôžem. Nakoniec, taká je vôľa bohov! Len mi povedzte, čo mám spraviť a ja to vykonám.“ Snáď tie slová, vyslovené nedospelým hlasom, skôr hláskom, vyzneli skoro groteskne, ale nikto na sebe nedal znať pobavenie. Naopak, viseli na mne zbožnými pohľadmi, ak teda môžem posudzovať oči a výrazy do takej miery odlišné od ľudských. Ale tak som to cítil a vnímal. Hovorca uľahčene prikývol a odvetil: „Teraz sa s členmi Rady odoberieme do Komnaty múdrosti a tam ti všetko vysvetlíme. Prosím, nasleduj nás.“ Tá istá žena, ktorá mi predtým podala plášť, (aspoň tak sa mi zdalo, pretože sa na seba všetci veľmi ponášali a ja som ich mal problém rozoznať) predstúpila pred pódium a so sklopenou hlavou mi podala ruku. Uchopil som tú jemnú a studenú dlaň a spoločne sme kráčali uličkou, čo sa tvorila v bezhlasom dave, za niekoľkými „ľuďmi“, ktorí sa oddelili od zástupu. Až v tejto situácii sa konečne dostavil účinok toľkých pohľadov a napomohla k tomu aj prekrásna žena, ktorá ma viedla za ruku. Vedel som, že sa červenám, ale aj tak som sa snažil kráčať vzpriamene a sebaisto. Veď predsa takého Belgariona by nijaká podobná maličkosť nevyviedla z rovnováhy. Takže som sa radšej sústredil na svoju chôdzu. A sústredil som sa tak urputne až som mal pocit, že zabúdam kráčať, a že pri každom ďalšom kroku sa musím potknúť o vlastné nohy. Nakoniec sme vyšli zo siene a ja som si vydýchol. A vzápätí pocítil osteň varovania – buď rád ak bude toto tá najťažšia skúška. Prechádzali sme komnatami a sálami, a cez nemnohé a malé okná dopadali na chodby ľúbezné a ťažko opísateľné, akoby zimné lúče slnka. Zima však vo vnútri nebola a ja som sa túžil dozvedieť, kde sa nachádzam. A rovnako som bažil po svetle dňa, tušil som totiž, že tu v hrade(?) panuje večné prítmie. Dlhšie som už nedokázal vzdorovať a to dieťa vo mne jednoznačne prebilo vznešeného hrdinu: odtiahol som (pretože ma nepustila, no ani neprotestovala a nesnažila sa ma udržať) svoju prekrásnu sprievodkyňu k jednému z okien. Musel som si stať na špičky, aby som mal výhľad aj na krajinu po sebou. No okrem oblakov, ktoré sa okolo mňa valili ako vlny na pláži, som vôbec nič nevidel. Prepána, ako vysoko sa nachádzame? Zrejme s tým súvisí aj fakt ako ťažko sa mi dýcha. Fakt, ktorý som dovtedy vnímal skôr podvedome. Alebo je to kvôli celkom inému zloženiu vzduchu? Iba bohovia vedia, v akom svete sa to nachádzam. „Ako vysoko sme?“ spýtal som sa ohromene. „Veľmi vysoko,“ odpovedal hovorca, ktorý stál odrazu pri mne. „Obývame krajinu večných oblakov, Oblačnú ríšu. A aj v tých zriedkavých chvíľach, kedy medzi mrakmi vznikne trhlina, na zem nedovidíš.“ Musel som zo seba vyraziť prekvapené vzdychnutie, pretože hovorca sa neisto usmial. „Poď, neskôr ťa zavediem do veže, odtiaľ uvidíš viac.“ „Takže toto je Komnata múdrosti,“ povedal som skôr pre seba. Odpoveď som nečakal, aj tak prišla: „Tu prichádzajú rozhodnutia Rady v platnosť.“ Komnata nebola veľká a podobne ako väčšina ostatných miestností v tomto zvláštnom sídle, bola celá ladená do čiernych farieb. Ľahký vánok povieval tkanými čiernymi závesmi, mnohé steny pokrývali čierne koberce, v ktorých bola zapletená strieborná niť vytvárajúca komplikované ornamenty. Až s odstupom rokov som si uvedomil, že krajinomaľbu či portrét som nikde nevidel, zato ornamentov - tých bolo neúrekom. Stropy

55


viacerých miestností poskytovali očarujúci pohľad na kaleidoskopické obrazce. A hoci každému doplnku, každej ozdobe vládla čierna farba, bola tak dobre zladená a jej použitie tak vyvážené, že nepôsobila rušivým dojmom. Môžem povedať, že ich umelecký prejav, i keď nepodobný tomu ľudskému, bol úžasne rozvinutý a nič nebolo navyše, nič nebolo prehnané, ani gýčové. Na nábytok zvláštnych tvarov bolo možné natrafiť len veľmi zriedka a bol zhotovený z dreva, ktorý vzdialene pripomínal eben. Všadeprítomná čerň pôsobila až hypnoticky, ale určite nie depresívne. Bolo to skôr neporaziteľné šero, ktoré vyvolávalo pochmúrnu náladu. Ak by som tu vládol ja, všade by boli veľké okná a každý by sa tešil z úchvatného pohľadu. Musel som sa svojím predstavám pousmiať, veď akosi rýchlo som sa stihol pasovať do role vládcu. Moju pozornosť pritiahli členovia Rady, ktorí si posadali na zem do polkruhu. To ma trochu uviedlo do rozpakov, a tak som nasledoval ich príklad. Boli šiesti, traja muži a tri ženy. Opäť začal ten, ktorého som sám pred sebou tituloval ako hovorca. Zatiaľ čo rozprával, ostatní len mlčky prikyvovali, zriedka ho doplnili nejakou informáciou, ktorú pokladali za dôležitú. „Nás je málo. Nikdy nás nebolo veľa a nikdy nás ani veľa nebude. Tu, na vrchole sveta, prebývajú len znovuzrodení, a tých nemôže byť veľký počet. V Sále zhromaždení si videl všetkých. Viac nás nie je. Ale nepriateľov je mnoho. Omnoho viac ako nás. Je ich tak veľa, že sa to nedá ani spočítať. Plazia sa pod nami ako oblaky okolo veľhôr. Ak by sme zišli na pláne, pohltili by nás. Chráni nás skala a výška, nemajú sa ako ku nám dostať. A ešte niečo nás chránilo...“ Posunkom ukázal na nejaký zakrytý predmet, ktorý som si doposiaľ nevšimol, lebo bol skrytý v šerosvite. Moja sprievodkyňa ho vzala a preniesla medzi nás. Opatrne strhla čiernu látku akoby sa bála dotknúť toho, čo pod sebou skrývala. Zalapal som po dychu. Na kamennom podstavci bol položený čierny diamant veľký tak, že by som ho len horko-ťažko udržal v prstoch jednej ruky. Bol prekrásny, a i keď mal nepravidelný tvar, pôsobil ako niečo úplne dokonalé, ako bezchybný výtvor. Rozmýšľal som nakoľko je dielom týchto bytostí alebo či sa zrodil v lone zeme a bol len vytiahnutý na povrch. Fascinovane som naň hľadel a môj pohľad sa do neho vpíjal. Zrazu prestal jestvovať okolitý svet. Bol len diamant a ja. A potom akoby som pomaly prestával byť. Magický kameň ma pohlcoval. S hrôzou som si uvedomil, že o chvíľu už nebudem, že bude už len zlovestný kameň, ktorý do seba nasaje moju existenciu tak ako obrovský vodný vír stiahne pod hladinu osamotený malý konár. Jediné, čo ostane, je diamant čierny ako bezhviezdna noc. Vtom ho niekto látkou opäť zakryl. A mne bolo akoby som sa strhol zo zlého sna. Ešte som sa triasol po celom tele, keď Hovorca pokračoval: „Ako vidíš, jeho moc je veľká, no každým dňom slabne. To on nás udržuje pri živote, keby sme ho nemali, boli by sme mŕtvi. Vytvára sa v ňom životná energia. Keď purpurové slnko odíde za horizont, umiestnime diamant na vrchol Veže a prijímame jeho energiu ako prijíma dieťa mlieko od matky. Živí nás svojou mocou.“ „Aj lampa,“ ukázal som nahor, na matnú guľu, ktorá vrhala neduživé, sťaby mesačné svetlo, „aj tie kryštály v Sále zhromaždení... v našom svete nič podobné nemáme.“ „Áno, vieme uvoľniť silu, ktorá drieme v niektorých horninách a mineráloch. Lenže to isté vie aj nepriateľ. Nedávno sa mu podarilo zhotoviť mocnú zbraň. Možno dokonca mocnejšiu než je náš Čierny diamant. Ruší jeho účinky a my pomaly, ale isto chradneme. Ak nám nepomôžeš, zahynieme. Bude to len otázkou času. A nie je hanbou priznať, že smrti sa bojíme.“ „Pomôžem vám!“ zvolal som rozhodne. „Výborne,“ povedali všetci spoločne a bolo vidieť ako im odľahlo. „Vedeli sme, že nás nesklameš. Že budeš hodný nazývať sa hrdinom.“ Bál som sa, že aj v takom šere ma prezradí rumenec na tvári, veď napokon neviem či nevidia v tme lepšie než mačka, ale nevedel som sa pred tým návalom pýchy ubrániť. „Potrebujeme, aby si vzal diamant a zniesol ho dolu, na planinu. Musíš tak urobiť v noci. Vtedy je sila nepriateľa oslabená. Ich moc narastá s príchodom slnka Pútnika. Nesmieme otáľať, urob tak prosím, ešte dnes.“ „To je všetko, čo odo mňa požadujete?“ cítil som zároveň úľavu nad tým, že takúto úlohu isto zvládnem, ale miesila sa aj s rozčarovaním, lebo som čakal nejaké veľké dobrodružstvo a niečo oveľa náročnejšie. „Pre teba to možno nebude zložité, ale pre nás to je nemožné. Nikto z nás nemôže zostúpiť dolu.“ „Vy na planiny nikdy nechodíte?“ spýtal som sa ohromene. „Nie, prečo by sme to robili? Nič nám tu nechýba, už celé generácie nikto z nás nevkročil na pláne pod kopcami, no aj keby sme chceli, nemôžeme. Nepriateľova zbraň by nás zahubila.“ S vážnou tvárou som pritakal a on pokračoval: „To ale nie je všetko, keď diamant z nepriateľa vysaje

56


57


život, musíš jeho zbraň zničiť. Predpokladáme, že to bude tiež drahokam, a ten, hoci má v sebe Moc, nie je nezničiteľný. Roztriešti ho kameňom. Znič ho, rozbi ho! Ale Čierny diamant musíš priniesť naspäť. Neboj sa, nebude to ťažké, len odhalíš čierne telo kameňa a jeho pulzujúce srdce nepriateľa zaženie. Nijakú inú zbraň nepotrebuješ.“ „To zvládnem,“ povedal som rozhodným hlasom. „O pár hodín nastane vhodný čas, Tasijí ti ukáže izbu, v nej nájdeš šaty a môžeš si zatiaľ odpočinúť.“ „Ďakujem!“ povedal som a vstal. Tasijí - jemne som omieľal to meno na podnebí, keď som o niečo neskôr ležal osamote na mäkkej rohoži - moja sprievodkyňa, ktorá už nebola bezmenná, ma nežne chytila za ruku a odviedla do stroho, ale útulne zariadenej izby. „Tasijí,“ oslovil som ju, keď odchádzala, „nechýba ti svet tam vonku? Nechýba ti slnečné svetlo?“ Jemne zavrtela hlavou a než odišla, milo sa usmiala. Nepovedala však nič. Chvíľu som sa nepokojne vrtel a prehadzoval z boka na bok, nedokázal som však zadriemať. Potom som v snahe nejako sa uspať (vedel som, že budem potrebovať byť čerstvý na svoju úlohu) začal študovať zložité ornamenty na strope, ale nepomohlo ani to. Bol som vzrušený z nadchádzajúceho dobrodružstva. A stále som si v hlave ako film prehrával uplynulé udalosti. No povedzte mi, vy by ste na mojom mieste dokázali spokojne odplávať do ríše snov? Preto som vstal, obliekol sa do príjemných hebkých šiat, ktoré boli podobné ako nosili obyvatelia Vysokého hniezda, čierne, so strieborným lemovaním a priznám sa, že mi boli priveľké, no keď som si ohrnul rukávy a nohavice, cítil som sa v nich skvelo, a odobral sa na prieskum čudesného hradu. Rýchlo som zistil, že sa vlastne o nijaký hrad nejedná. Skôr to bol systém jaskýň, niektorých zrejme umelého pôvodu, iných prirodzeného, len upravených a rozšírených, navzájom spojených križujúcimi sa chodbami. V celom komplexe bola iba jediná stavba. Keď som vyhliadol z okna, na ľavej strane som uvidel týčiť sa na skalnom ostrohu vysokú vežu. Zrejme práve o nej sa zmienil Hovorca. Z cimburia vyčnieval masívny kladkostroj a niečo, čo pripomínalo drevenú klietku. Všimol som si tiež lano, ktoré bolo navité na valec upevnený hneď vedľa. Z toho som usudzoval, že musí ísť o primitívny výťah. Prepána, ako nemám rád výšky! – zhrozil som sa. Dúfam, že existuje aj nejaká iná cesta dolu! Ale dlho som sa netrápil obavami so závrate, lebo neďaleko som začul hlasy. Vybral som sa za nimi, pretože spočiatku som sa chcel porozprávať s Hovorcom, jemu totiž nepochybne jeden z hlasov patril. No to, čo som začul ma prinútilo ostať stáť na chodbe a... áno, špehovať. „Čakal som niekoho iného.“ „A koho napríklad?“ „Nejakého bojovníka, ale nie chlapca. To nezvládne.“ „Spochybňuješ vôľu bohov?“ Než stihol odpovedať, primiešal sa tretí, celkom neznámy hlas: „Vieš tak dobre ako ja, že to nemusela byť žiadna vôľa bohov, ale obyčajná náhoda. Kryštály si len pritiahli niekoho, kto stál na „pomedzí“. Mohol to byť hocikto.“ S odpoveďou sa ponáhľal ten druhý hlas, ten, ktorý patril Hovorcovi: „A ty by si mohol vedieť, že niečo ako náhoda neexistuje. Tak či tak, je to vôľa bohov. Naši bohovia sú mocní a nepotrvá dlho a budeme to my šiesti, ktorí zaplníme panteón Áisu. Sami sa staneme bohmi a budeme kraľovať namiesto tých starých. Tie zemské červy pod našimi nohami zašliapneme a budeme vládnuť celému svetu. Toto bude domov bohov a ich dvoranov.“ „Ak chlapec uspeje...“ „Samozrejme, že uspeje. Na takú úlohu bohato stačí aj to malé šteňa. Nepotrebuješ žiadneho bojovníka. Keby som mohol, sám to vykonám.“ Odpoveďou mu bol sarkastický ženský smiech: „Ibaže aj bohovia majú svoje obmedzenia a naše je také, že sme uväznení na tejto hore. Nikam sa odtiaľto nemôžeš ani len pohnúť.“ „Len zatiaľ, moja drahá, len zatiaľ. To všetko sa zmení...“ Viac som nemal silu počúvať. Odplížil som sa naspäť do svojej izby so slzami v očiach. Cítil som sa hrozne. Takže to bola len pretvárka. Vôbec si ma nevážia, vnímajú ma len ako nástroj. Ale ja im ukážem! Uvidia, že som naozajstný hrdina, nie iba obyčajný chlapec! Krv vo mne ešte vrela, keď do izby vstúpila Tasijí. Prehovorila: „Je čas.“ Zdvihol som sa, no jej ruku som neprijal. Mlčky som kráčal vedľa nej. Tunelom sme sa dostali do veže a točitými schodmi sme vystúpali až na vrchol. Do tváre ma udrel mrazivý vzduch a roztriasol som sa, no

58


Hovorca, ktorý na nás čakal, mi podal hrubý, kožušinový plášť, do ktorého som sa vďačne zahalil. Chvíľu som sa kochal prekrásnou panorámou. A bolo to to najkrajšie, čo som do tej doby videl. V diaľke, no predsa sa zdalo, že blízko, akoby na rovnakej úrovni s nami, ležalo na oblakoch modré slnko. Chvíľu som odmietal uveriť, že je to skutočné, obraz bol taký krásny, až som si myslel, že scenéria je namaľovaná. Naozaj akoby som videl obraz. „Myslel som si, že je noc,“ vyjachtal som. „To je Nemenný. Druhé slnko, purpurový Pútnik, sa už vydal na svoju cestu.“ „Dve slnká,“ šepol som. „U vás to tak nie je?“ opýtala sa Tasijí. „My máme len jedno. Je žlté,“ povedal som potichu. „Zvláštne,“ zamrmlala v odpoveď. „Prosím, cesta dole je dlhá,“ nabádal ma Hovorca. Podal mi Čierny diamant zabalený do čiernej látky a pokynul mi smerom k výťahu. Keď som vliezol do klietky a zavreli za mnou úzke dvere, mal som pocit akoby som sa ocitol vo väzení. Alebo horšie; takto nejako sa musí cítiť potápač, keď ho spúšťajú do podmorských hlbín. V oboch prípadoch, ak sa lano pretrhne, tak je koniec. Moja cela mi však prišla veľmi labilná. Teraz zblízka som videl, že aby zamedzili jej otáčaniu okolo svojej osi, bola pripevnená hneď dvomi lanami. Každé bolo uchytené na protiľahlej strane, v hornej časti tohto predpotopného výťahu. Možno táto civilizácia rozumie čarom a kúzlam, ale v technike teda ďaleko nezašli. Naprázdno som preglgol. Ústa som mal úplne vyschnuté. K hrudi som si tlačil svoj drahocenný náklad. A nebolo by to ako v správnom hrdinskom príbehu, keby sa so mnou nerozlúčili osudovými slovami: „Pamätaj, že si naša jediná nádej,“ povedala Tasijí. A Hovorca doložil: „Nechaj diamant zakrytý, odhaľ ho len pred nepriateľom, no ty sa doň radšej nedívaj. Teraz zatiahni za páku a buď zbohmi.“ Stlačil som páku až nadol a lano sa začalo odvíjať. Rýchlo som prehodnotil svoj nelichotivý verdikt, keď som si uvedomil aký dômyselný mechanizmus to musí byť. Na poslednú chvíľu som zo seba stihol dostať: „Ja nezlyhám. Som ten pravý.“ Nevedno či ma vo vetre počuli. Cesta dolu bola strašná. Bola to tá druhá najdesivejšia vec akú som kedy zažil. Pýtate sa aká bola tá prvá? Nebojte, aj k tej sa dostanem. Všetko má ale svoje poradie. Ťažko povedať čo bolo horšie: či strach, že sa pretrhnú laná, či obavy z toho, že nevydrží vŕzgajúca podlaha alebo bolo najhoršie, keď v istom úseku začal duť prudký vietor a chvíľu naozaj hrozilo, že drevenú konštrukciu vrhne proti skalám útesu a rozláme akoby to boli iba špáradlá? Strach! Každopádne to bol strach, ktorý ma sprevádzal takmer celú cestu nadol. A to, že niektoré scenáre, ktorých som sa desil, boli veľmi málo pravdepodobné, ten strach vôbec nezmenšovali. On to totiž nebol len bežný strach, pretože tak ako som nebol prehnane odvážny, nebol som ani priveľmi bojazlivý; mal som jednoducho fóbiu z výšok. Akrofóbiu ako sa to volá odborne. A fóbie sú iracionálne, nepomôžu žiadne argumenty, nijaké presviedčanie. Robilo mi problém vyjsť na balkón na siedmom poschodí a toto bolo niečo neporovnateľne drsnejšie. Ako to už pri nepríjemných chvíľach býva, zdalo sa, že trvajú ukrutánsky dlho. Ak si k tomu ale pridáte skutočnosť, že ten zostup naozaj trval dlho, bola to pre mňa skoro neznesiteľná situácia. Hovorieva sa – srdce mi bilo ako o závod – a môžem potvrdiť, že to je veľmi výstižné. Na spánkoch som cítil tep akoby bola moja hlava bubnom a niekto mi na ňu v pravidelnom rytme udieral do pochodového taktu. Dlane, ktorými som zvieral zabalený drahokam, sa mi silno potili a nohy sa mi viditeľne triasli. Potom som dostal spásonosnú myšlienku a posadil sa na podlahu. Aby som sa niečím zamestnal a odviedol svoju pozornosť, začal som počítať. Dvakrát som sa priblížil ku číslu štyristo, no keď som sa aj druhýkrát pomýlil, nezačal som odznova, ale radšej sa na to vykašľal. Vtom mi prasklo v ušiach a ja som si uvedomil, že som v nich mal zaľahnuté. Všetko som počul jasnejšie, ale bol to iba hlasný šepot vetra, ktorý ku mne prevrával, a tejto reči som nijako nemohol porozumieť. Nakoniec som sa vynoril z pásma oblakov. Spočiatku som nerozoznával nič než šmuhy, ako keď sa zblízka dívate na obraz, bolo to však preto, že som sa nachádzal v takej ohromnej výške. No postupne... Celá krajina sa kúpala v jemných modrých lúčoch a bola taká krásna až sa mi z pier vydral výkrik obdivu. Toto predčilo i pohľad z Veže. Myslíte si, že viete čo je krása? Hovorím vám, navštívil som tie

59


najvychýrenejšie národné parky, videl tie najkrajšie kúty na zemi, no nič sa ani len nepriblížilo tomuto pohľadu. Akoby ma zasiahla guľka, díval som sa a díval na krajinu predo mnou a umieral od krásy, čo až bolela. Kam oko dovidelo, rozprestierala sa čarokrásna planina, ktorá sa potom mierne vlnila a na obzore prechádzala do fialovo zafarbených pahorkov. Krajinu krášlili polia a háje, zdobili riečky a lemovali malé lesíky. Tá nádhera sa nedá opísať slovami a ja sa o to darmo pokúšam. Nebola až tak odlišná od pozemskej, jasné, rástli tu iné stromy, ale stále to boli stromy, nebolo to ani v tom, že prírodu nezneuctila technická civilizácia, a myslím si dokonca, že to nebolo ani odlišným svetlom, ktoré dodávalo krajine ráz obrazu starých majstrov. Bolo to niečím v jej samotnej podstate. Dýchala z nej nepoškvrnenosť a mier. „Myslím si, že Boh je maliar,“ z ničoho nič som povedal nahlas. A v akejsi posvätnej bázni, podobnej akú úprimne cítili aspoň niektorí obyvatelia skalného mesta pri mojom príchode, som sklopil oči k zemi. A to som nemal robiť, keď som zočil tú nezmernú hĺbku pod sebou, zastavilo sa mi srdce. Potom začalo biť na poplach. Ešte zbesilejšie ako predtým a mňa pochytila panika. Duchaprítomne som ale zavrel oči a upadol som do upokojujúcej temnoty pevne zomknutých viečok. Začal som si spievať, podotýkam, že veľmi falošne a okrem toho aj preskakujúcim hlasom (nie, nemutoval som, to bolo od strachu), moju obľúbenú pesničku. A keď som si poplietol slohy a slová mi ušli do stratena, len som si tak pohmkával melódiu. A tak som tam sedel so zavretými očami, knísal sa dopredu a dozadu a vyludzoval chrapľavé zvuky, ktoré by sotva kto mohol nazvať spevom, až kým som neucítil mierny náraz a „výťah“ sa nezastavil. Keď som sa odvážil roztvoriť oči a tie uvideli pevnú zem, od radosti som vykríkol. Vystúpil som z drevenej klietky, a hneď čo som si uvedomil aké je tu dole teplo, zhodil som kožuch a začal od radosti tancovať a poskakovať. Tešil som sa azda väčšmi ako sa teší námorník, keď sa jeho noha dotkne po dlhej a strastiplnej plavbe pevnej zeme. Inými slovami, zase vo mne zvíťazila moja hravá, rozmarná stránka. Ale eufória netrvala dlho, i keď som to nebol ja, kto jej urobil koniec. Bol to smiech, ktorý ma zastihol uprostred výskoku. A majiteľ toho zvonivého zvuku stál celkom neďaleko. Tvár mal dospelú, ale telo malé. A najzvláštnejšie na ňom boli vlasy farby jarnej trávy. Bol ešte o hlavu menší než ja a ja som na svoj vek veru nebol ktovieako vysoký. Oblečenú mal splývavú róbu z bielej látky a v jeho nenútenom postoji a uvoľnenom výraze bolo niečo bezstarostné, takmer detské. A to napriek vráskam okolo očí. Aj keď som ostal stáť zarazený, nebál som sa. Pôsobil prívetivo, vľúdne, povedal by som, že až bezbranne. A jeho smiech; to bol radostný výtrysk, nie opovržlivý výsmech. „Aj by som sa k tebe pridal. K tomu aby niekto zdieľal radosť toho druhého, nepotrebuje poznať jej príčinu. Ale predsa len, z čoho sa tak raduješ?“ Už ma nevykoľajilo to, že som mu rozumel. Zaujímalo ma skôr, ako mu odpovedať, veď toto musel byť nepriateľ. Rozhodol som sa hrať čistú hru, nakoniec, muselo mu to byť jasné. Ukázal som na klietku výťahu za mnou: „Z toho, že som v zdraví prestál celú cestu.“ „Takže prichádzaš zhora,“ väčšmi konštatoval než sa pýtal. A keďže som mlčal, lebo som považoval za zbytočné nejako to rozvádzať, dodal: „Nevyzeráš ako Nihal. Ty nie si Nihal...“ Túto vetu som zas pokladal za otázku, a ponáhľal som sa uviesť veci na pravú mieru: „Som človek, volám sa Dominik. Som priateľ tých, ktorých nazývaš „Nihal“. Ale kto si ty?“ Zvážnel, aj úsmev ochabol, ale nezmizol celkom. Iskričky radosti v očiach pohasli, no nevyhasli celkom. „Moje meno je Fior. Som strážca. Sedím a čakám pod vysokým bralom na chvíľu ako je táto. Ak by sa predsa len odvážili zostúpiť z výšin na zem. Namiesto toho poslali teba...“ „Čo spravíš? Zajmeš ma?“ spýtal som sa a rukami som pevnejšie zovrel diamant. Mal by som z neho strhnúť pokrývku. Mal som to spraviť už dávno. Predo mnou je nepriateľ a ja sa s ním namiesto toho kamarátsky zhováram. Vrhol pohľad na zahalený artefakt, ale nezdržal ho na ňom pridlho, ani nezmenil výraz. Zdalo sa, že mu venoval len pramalú pozornosť. Pokračoval s miernym údivom v hlase: „Zajať ťa?“ A krátko nato sa rozosmial tak úprimne a srdečne, že mi od prekvapenia vyletelo obočie až k čelu. „Veď si väčší a isto silnejší a ja som sám a neozbrojený, ako by som ťa mohol zajať? A prečo by som také niečo robil?“ Jeho smiech bol nákazlivý a mal som čo robiť, aby som zachoval vážnosť a aspoň náznak odmeranosti: „Tak čo teda plánuješ spraviť?“ Len pokrčil plecami: „Mojou úlohou bolo varovať ostatných ak k nám zostúpi nejaký Nihal, ale toto nie je ten prípad.“ „Takže?“ opáčil som.

60


„Zatancujeme si?“ spýtal sa a zdalo sa, že to nemyslí ako vtip. „Čože?!“ bolo jediné na čo som sa zmohol. Z mojej reakcie vyzeral zaskočený. „Myslel som si, že rád tancuješ...“ Trochu som sa vzchopil a snažil sa získať dôstojnosť a vážnosť posla. „Zaveď ma za vaším vládcom.“ Odpoveďou mi bolo prosté: „My nemáme vládcu.“ Moja odhodlanosť bola odrazu fuč. „Tak do hlavného mesta?“ Mal to byť príkaz, ale zmohol som sa len na neistú otázku. Jeho odpoveď ma totálne odrovnala: „My nemáme hlavné mesto.“ Zažmurkal som a úplne stratil rozvahu. „Ale, ale určite máte niečo – nejaké sídlo, palác alebo čosi také, kde sa stretávate,“ habkal som. „Je tu Veľká záhrada a v nej Pavilón Bieleho smaragdu.“ „Biely smaragd???“ v hlave sa mi zrodili dve otázky, tá prvá znela: nie je predsa smaragd zelený? (takto hlúpo sa s vami počas dôležitých chvíľ zahráva vaša myseľ) a tá druhá, oveľa dôležitejšia bola: je to ten kryštál moci? tá zbraň nepriateľa? Odpoveď prišla rýchlo, a bola to odpoveď, ktorá mi osvetlila otázku a určila môj cieľ. „Chodievame k nemu meditovať. Je tam pokoj a mier, taký, aký by mohol zavládnuť na celom Áise. Nebyť Bieleho smaragdu, už by sme boli zotročení alebo mŕtvi. Bol v kameni, ktorý spadol z nebies. Kameň sa rozbil a vnútri sa skvel smaragd. Počkaj, keď ho uvidíš. Ty sa nemusíš báť, viem, že si dobrý, cítim to. Lebo všetko, čo je zlé a nečisté pri pohľade do útrob Bieleho smaragdu zahynie.“ Tak až doteraz som si myslel, že všetko ide akosi ľahko. Ale toto je dômyselnejšia pasca než akú by vymyslel ten najväčší intrigán a mne neostáva nič iné ako sa do nej nechať chytiť. Než som odpovedal, nadýchol som sa a privrel oči. „Tak ma k nemu zaveď.“ „Dobre, ale pešo by to trvalo dlho,“ odvetil a následne vydal zvláštny hlasný zvuk, ktorý znel ako niečo medzi krochnutím a vypísknutím. Potom len naďalej stál a usmieval sa. Ja som tiež stál, ale vôbec som sa neusmieval. Mračil som sa, uvažoval na čo čakáme a cítil sa pri tom pekne hlúpo. Ale vtom sa krovie vedľa pohlo a pritmolilo sa k nám groteskné stvorenie. Malo telo gigantickej mnohonôžky (ibaže pokryté niečím, čo vyzeralo ako perie) a hlavu niečoho, čo vzdialene pripomínalo kríženca netopiera so škrečkom. K tomu si pridajte prasačí rypák a máte aspoň približnú predstavu o vzhľade nášho tátoša. Ničím iným totiž nebol. Sotva sa dovalil, môj malý spoločník sa uvelebil na jeho chrbte a naznačil mi, aby som nasledoval jeho príklad. Ja som sa namiesto toho začal smiať. Smial som sa, až sa mi po lícach gúľali slzy. A akonáhle tvor pochopil, že sa smejem na ňom, zafučal, zakrochkal a zatváril sa tak nešťastne, že ma zaraz smiech prešiel. „Och, prečo si ho urazil, teraz bude smutný,“ povedal Fior a do hlasu vložil taký tragický tón, že som skoro opäť vyprskol. Prišlo mi to však aj ľúto. „No prepáč, tátošík, ja som to tak nemyslel. Si celkom milý, len som ešte nestretol nikoho podobného,“ chlácholil som ho a na dôvažok pridal aj poškrabkanie za uchom. Tvor zakrochkal, zafučal a zatváril sa ohromne spokojne. Potom som sa už s čistým svedomím vyšvihol do sedla. Vlastne tam žiadne sedlo nebolo a nemusel som nikde liezť, lebo jeho chrbát bol tak nízko, že nohy sa mi hompáľali len pár centimetrov na zemou. Sotva som sa uvelebil, tvor sa dal okamžite do cvalu, nespočetné panôžky sa len mihali. Bola to síce len obdoba rýchlejšej chôdze, no vždy lepšie ako ísť po vlastných... A na mäkkom perí sa sedelo pohodlne. Chcel by som napísať, že krajina okolo nás ubiehala, no pravda bola, že sa skôr popri nás prechádzala, ale aspoň som mal viac času a priestoru, aby som vnímal jej krásy. Áno, bol to raj. Dlhú dobu som nerobil nič iné, len otáčal hlavu z jednej strany na druhú a v nemom úžase si vychutnával tú rozkošnú nádheru. Oproti búrlivej divokosti vysočizného štítu, pôsobil kraj okolo krotkým a kultivovaným dojmom, a predsa na ňom nebolo badať jediný vonkajší zásah, neniesol nijaké stopy činnosti. Po nejakom čase sa zmenil jej ráz, no stalo sa to takmer nebadateľne, na lúkach a v hájoch vyrástli podivné obydlia. Niektoré pripomínali jurty mongolských pastierov, iné zas típí prérijných indiánov. Zrejme ubehla nejaká chvíľa kým som si ich všimol, pretože svojou farbou splývali s okolím a vytvárali tak dojem, že sú prirodzenou súčasťou kraja, rovnako ako stromy či obrovské kvety žiarivých odtieňov. Netrvalo dlho a objavili sa aj ľudia. Teda, aby som bol presný, stvorenia ako bol Fior. Väčšinou trávili čas v družných hovoroch, niektorí zbierali rôznorodé a veľmi chutne vyzerajúce ovocie, iní sedeli na pätách s nohami skrčenými pod sebou a spevavými hlasmi prednášali akési básne či modlitby. Tí čo boli bližšie, nás s úsmevom zdravili a raz či dvakrát nás míňali podobní jazdci. Vtedy sa fukotom a piskotom zdravili aj naše nadmieru spanilé „kone“. Bola to dokonalá idyla. Fiora pred sebou som nedokázal vnímať ako nepriateľa. Cítil som k nemu sympatie, imponovalo mi, že patrí k

61


niečomu tak úžasnému, že žije spolu s ostatnými v harmónii s prírodou a trochu mu aj pre to závidel. Takže toto majú byť tí hroziví nepriatelia? Niečo tu nesedí a ja som začal mať neznesiteľné výčitky pre to, čo som ešte nespravil a spraviť mal. Čierny diamant sa mi zdal čoraz ťažší a ťažší. Vtom nám jedno malé žieňa, ktoré nieslo v košíku ovocie a kráčalo popri nás, hodilo so smiechom guľatý, fialový plod. Môj spoločník ho chytil jednou rukou a dievčine sa poďakoval úklonom hlavy. Podal mi ho so slovami: „Iste musíš byť hladný.“ Bol som hladný, ale predsa len som si ho s nedôverou obzeral. Ovocie vyzeralo ako trochu pevnejšia a riadne prerastená čučoriedka. „No len si daj, nehanbi sa,“ povzbudzoval ma. Myslím, že keby sa ma chceli zbaviť, spravia to iným spôsobom než otrávenou obriou čučoriedkou. Uchechtol som sa nad svojimi absurdnými predstavami a nenechal sa viac ponúkať. Chutila ako pomaranč s prímesou trošky jahôd a čohosi nepomenovateľného a bola lepšia než všetky pozemské ovocia, čo som kedy okúsil. „Mmm, je výborná, sladká ako med,“ chválil som miestny pokrm. „Ako čo?“ Neuvedomil som si, že sa nachádzam na inom svete a domovské prirovnania tu pravdepodobne budú strácať zmysel. „Ále, to nič, radšej mi povedz, prečo sa vás Nihalovia tak boja. Nevyzeráte byť vôbec nebezpeční.“ „Nebezpeční? To oni sú nebezpeční a sme to my, ktorí sa bojíme. To my sa bojíme Nihalov.“ Moje podozrenie sa potvrdilo, toto bude oveľa zamotanejšie. Spomenul som si na hadiu radu, že nič nemusí byť také ako sa javí na prvý dojem. „Nepovedali ti pravdu,“ pokračoval. Asi sa nebudem mýliť ak poviem, že ťa vyslali za nami ako svojimi utlačovateľmi. Ale je to opačne. Teda bolo, pokiaľ sme nemali Smaragd, ktorý nás chráni.“ Potriasol som hlavou. Ako sa mám v tomto vyznať?! Ktorá verzia je pravdivá? Alebo sú pravdivé obe, každá svojím spôsobom? Z tohto nie som veľmi múdry. Čakal som niečo jednoduchšie. Boj a potom snáď víťazstvo a slávny návrat. Namiesto toho som stretol priateľský a milý národ, ktorý očividne nechce nikomu škodiť. Toto je hrozná situácia. A čaká ma rozhodovanie, ktoré bude ťažšie než by mohol byť hocijaký urputný boj. Je to boj v mojom vnútri. „Povedz mi viac,“ prosil som ho. „Tak počúvaj,“ začal svoje rozprávanie, „pred mnohým a mnohým časom, nikto nevie kedy presne, pretože tu na Áise čas nepočítame, ale bolo to už veľmi dávno, žili vedľa seba dve rasy. My,“ ukázal prstom na seba, „a oni“, namieril ukazovák za nás, do oblačných výšin. „Vtedy ešte nežili na Hore. Oba rody obývali roviny. Ale potom sa stalo niečo zlé, Nihalovia radi bádali a hľadali skryté súvislosti a pokúšali sa vylepšiť a zdokonaliť svoje telá. Alchymistický experiment nedopadol dobre a prestali sa im rodiť deti. Začali vymierať. Postupne ich bolo čoraz menej a menej. Nedokázali sa zmieriť so svojím osudom, odmietli niesť zodpovednosť za svoje chyby a ich hnev sa obrátil smerom von. Vo svojich srdciach, ktoré rýchlo temneli, našli túžbu po moci. Začali nás zotročovať a tíšili tým svoj hnev, čo pociťovali k sebe a k tej Čo dáva a berie. Trpeli sme pod krutovládou, neschopní sa brániť, pretože náš najvyšší zákon nám zakazuje preliať krv. Mali sme však silného spojenca - čas. Pútnik putoval po oblohe, veľa ráz vyšiel a zapadol a napokon ostalo Nihalov len veľmi málo. Ukryli sa do svojej pevnosti v horách a pomocou drahokamu, do ktorého vtlačili všetku svoju zlobu a nenávisť oklamali čas a udržujú sa v súmračnej existencii. Nebyť sily, ktorú zhromaždili v Čiernom diamante a ostatných kryštáloch, dávno by sa obrátili v prach. Pomocou toho zlovoľného kameňa sa nás snažili ovládnuť na diaľku, a bolo by sa im to podarilo, ak by nám tá, čo dáva a berie neposlala z hviezdnych výšin pomoc v podobe Bieleho smaragdu. A teraz k nám zoslala teba. Čierny diamant zas naberá na sile ako rastie ich nenávisť a hrozí, že premôže nášho nebeského ochrancu.“ Zaťal som zuby a snažil sa ovládnuť hnev zmiešaný so sklamaním. Takže mi klamali. Podviedli ma. A ja som im na to naletel a ešte bol celý horlivý splniť im všetko, čo som im videl na očiach, aby ma mali za niekoho iného než len malého chlapca. Tak veľmi som sa túžil stať hrdinom. Ale ja som len malý dôverčivý chlapec! To však neznamená, že nemôžem konať správne! Pretože teraz naisto viem, že Fior mi hovorí pravdu. A ako to viem? Cítim to. V tejto krajine, v jej obyvateľoch nie je nič zlé, nenachádza sa tu ani kúsoček temnoty. Okrem tej, ktorú si nesiem so sebou. Prikrytú čiernou látkou. Pocítil som úľak, zdesenie nad tým, čo som mal vykonať. Bol som natoľko zahĺbený do svojich úvah, že som si ani nevšimol pologuľovitej stavby, najväčšej široko ďaleko. Hneď som vedel, že toto je Pavilón, ktorý ukrýva čarovný smaragd. Šírila

62


sa z neho mäkká, hrejivá žiara, ktorá jemne objímala nespočetné kvety všetkých farieb a vôní, v záhrade, ktorá ho obklopovala. Zosadli sme a zvyšok cesty prešli kľučkujúc pomedzi kvetiny a meditujúcich obyvateľov. Vošli sme dnu. Na lanách natiahnutých zo stropu tam visel Biely smaragd. Bol väčší než Čierny diamant a rozdiel medzi nimi bol zjavný. Zatiaľ čo z jedného sršala úzkosť, z tohto drahokamu sálala neha a láska. Zdalo sa mi, že hrejivé lúče ma pohládzajú po tvári, a že počujem jemnú hudbu, akoby kvapky letného dažďa dopadali na xylofón. V očiach sa mi zaleskli slzy. Tak na mňa zapôsobila krása a nepoškvrnenosť tohto miesta. A uvedomil som si, že som uspel. Všetko nečisté hynie pri pohľade do Smaragdu, ale ja žijem a je mi tak dobre ako nikdy predtým. Vtedy som nahlas vyslovil svoje rozhodnutie, ku ktorému som dospel už pred nejakou dobou. „Podaj mi meč,“ oslovil som Fiora. „My nemáme meče,“ odpovedal. „Tak kladivo. Áno, kladivo bude aj tak lepšie.“ „Počkaj, hneď som späť,“ súhlasil. Keď sa vrátil aj s požadovaným nástrojom – ťažkým kladivom z tvrdého dreva, položil som stále zabalený diamant na zem a mocne sa rozohnal. Do úderu som vložil všetku svoju silu. Kladivo dopadlo a spod prikrývky sa vysypali desiatky drobných čiernych úlomkov. Tie v bielom svetle pozvoľna bledli a zmenšovali sa až sa celkom stratili. „Biela porazila čiernu,“ povedal som. „Čierna je len prázdnota, desivá ničota, ale biela obsahuje všetky farby, nesie v sebe niečo z každej, i tej čiernej,“ povedal. „Tak ako dobré zvíťazí nad nečistým, pokiaľ je nositeľ dobra schopný odvahy aj pokory zároveň. Si malý chlapec, no si aj hrdina.“ Vyšli sme do záhrady. Stál tam usmiaty dav, a jedni cez druhých volali svoje: „Ďakujem.“ Bol som dojatý a moje srdce plesalo, ale Fiorov hlas ma vrátil do prítomnosti: „Teraz sa začína ten ťažší úsek tvojej púte. Moc Nihalov je výrazne oslabená, nie však zlomená. Aby bolo dokonané, mal by si ich priviesť k Bielemu smaragdu. Alebo opačne: môžeš smaragd doniesť k nim. Odpusť, čo poviem a ber to ako varovanie k obozretnosti: ešte vždy existuje možnosť neúspechu a je tu reálna možnosť, že prídeš o drahokam. Čaká ťa nebezpečný výstup na horu. Už nie sme od neho závislí, no riskovať stratu smaragdu, keď nám môže priniesť ešte veľa dobrého, by bolo nerozumné. Tak poď, vydáme sa na poslednú spoločnú cestu.“ Na chvíľu zmizol v Pavilóne, a keď sa objavil, držal v ruke presýpacie hodiny. „Prinesieme im čas. Vrátime im roky, ktoré stratili,“ povedal. Nerozumel som mu, ale ďalej som nevyzvedal. Rozlúčili sme sa s obyvateľmi, ktorí nás vyprevádzali a zasypávali ma lupeňmi kvetov a nasadli na nášho verného pískajúceho a krochkajúceho vraníka – vydali sme sa na spiatočnú cestu. Možno mi neuveríte, ale nemal som pochyby. Prvý raz od príchodu na Áis som mal skutočnú dôveru v seba a v to, čo robím. Cesta ubehla mlčky, až na jeden krátky rozhovor: „Vyzeráš stále tak sebaisto, ako si vedel, že sa rozhodnem správne? Veď som mohol namiesto Čierneho diamantu zničiť Biely smaragd, a keďže by som to spravil v dobrej viere a s čistým úmyslom, moc smaragdu by ma nezastavila. Ako si to vedel?“ nevydržal som a opýtal sa to, čo mi ležalo na jazyku. „Ale ja som to nevedel, dúfal som v to,“ odpovedal a na mňa doľahla závažnosť toho, čo som sa dozvedel, celého môjho postavenia. Prehovoril som, až keď sme stáli pod bralom a Pútnik, ktorý vykukol a neúnavne sa tmolil po nebi, pridal do modrej trochu červene. Fior povedal: „Len otoč hodiny a zavŕšiš to, čo si započal. Myslím však, že nebude rozumné nechať čas uplynúť celkom, nechať všetok piesok pretiecť na druhú stranu. Ktovie kam až by si sa vrátil v toku časom. Buď obozretný.“ „A potom sa vrátim domov?“ položil som mu palčivú otázku, pretože teraz, až teraz, ale zato naliehavo som sa začal strachovať o bezpečný návrat tam, kde na mňa čakala moja rodina. „Neboj sa, cesty sú otvorené.“ „Ale... budeš, budete mi chýbať. Áis mi bude chýbať...“ povzdychol som si. Len prikývol, nepovedal nič, no zazdalo sa mi, že v očiach sa mu niečo zalesklo. Len sa mi to zdalo? „Nie sú slová, ktorými by som mohol vyjadriť svoju vďačnosť. Niet daru, ktorým by sme sa ti mohli odvďačiť. Nevieme ti ponúknuť okrem vďaky nič iné. V živote nastanú chvíle, kedy sa stanú všetky slová

63


zbytočnými. Toto je taká chvíľa. Môžem len mlčať a skloniť pred tebou hlavu.“ „To nie, som to ja, kto by mal ďakovať. A aj tebe,“ skrčil som sa k nášmu tátošíkovi a pohladkal ho po hlave. Šťastný výraz a zvuk, ktorý by som najvýstižnejšie mohol zaznamenať ako „pfú - fííí“ mi bol odpoveďou. „Teraz, keď sú na oblohe obe slnká a Nihalovia spia, je najvhodnejšia doba, aby si ich zastihol nepripravených. Ale daj si pozor. Určite ťa nevarovali pred kraraí, a tie sú aktívne práve cez deň.“ „Pred kým? Kraí? Kto je to, čo je to?“ vyzvedal som. „Kraraí,“ opravil ma, „sú to obrovské dravé vtáky. Najhroznejší predátori Áisu. Hniezdia na tomto brale a napádajú našich ľudí. Nihalovia im vládnu. Našťastie sa nepúšťajú ďaleko od veľhôr a zriedka zavítajú na pláne. Môžeme len dúfať, že Nihalovia nevedia o tvojom úmysle ani o zničení Čierneho diamantu, a že ťa nechajú prejsť. Neviem ťa pred tými potvorami ochrániť, a aj keby sme ťa nevyslali do Oblačnej ríše ako posla Času, tvoje miesto je inde, Áis ešte nie je tvojím domovom. A doma na teba čakajú.“ Pozrel som sa hore, pozdĺž nevýslovne vysokej, kolmej steny a zatočila sa mi hlava. „Niet inej cesty?“ pípol som. „Nie. Aspoň o inej neviem.“ V očiach mi vzbĺkol náhly oheň odhodlania. „Tak teda dobre! Zvládnem to, len mi drž palce.“ Neviem či správne pochopil tie slová, ale pritakal a podal mi presýpacie hodiny. Zopakoval to, čo mi už povedal skôr: „Len ich otoč. Ony samé vykonajú to dielo. Nech ti Pútnik vždy svieti na cestu,“ zaželal mi. Netuším prečo som to vyslovil, ale moje posledné slová boli: „Vrátim sa.“ A Fiorove posledné gesto bolo kývnutie na znak súhlasu. Potom som nastúpil do klietky, zavrel za sebou dvere a vytlačil páku smerom nahor. Výťah sa dal do pohybu. Siahol som až niekde do hĺbok svojho najvnútornejšieho vnútra a vydoloval odtiaľ všetku odvahu. Viem, že človek disponuje obrovskou silou, musí ju však v sebe objaviť a priviesť k životu. Niekedy to chce malý zázrak a vždy kritickú situáciu, ale potom... ju prebudí a tá ho obklopí ako aura neporaziteľnosti. Veď strachu sa najlepšie čelí s rozvahou, otvorenými očami a pevným postojom. Každá fóbia sa dá poraziť. Dá sa to však uskutočniť iba jediným spôsobom - postaviť sa k nej čelom. Dobre – pevný postoj som nemal a oči som neustále privieral, ale videl som ako sa zem vzďaľuje a neuhol som pohľadom, a práve v tej chvíli sa začala moja premena na dobrodruha. Tam boli zárodky môjho neskoršieho výstupu na stolové hory Južnej Ameriky. Paradoxne ale čím viac som sa usiloval vo svojom neskoršom živote priblížiť k tomuto jednému zážitku, tým viac som sa od neho vzďaľoval. Existujú skrátka neopakovateľné momenty. Krajina sa zmenšovala až pripomínala hracie pole nejakej spoločenskej hry a potom nadobudla podobu maliarskej palety hýriacej všetkými farbami. Napokon sa zliali do jediného fľaku a ja som vstúpil do kráľovstva mrakov a snehu. A vtedy vzduch preťal desivý škrek: „Kraraí, kraraí!“ V tom momente som si spomenul na Fiorovo varovanie, na ktoré som medzičasom stihol dokonale zabudnúť. Už to neboli iba slová, odrazu sa stali nepríjemne reálnou hrozbou. Výhražné „kraraí“ sa v ozvene odrážalo od skalnej steny a mráz, ktorý ma bodal až do morku kostí nebol spôsobený len tým, že som na planine zabudol kožušinový kabát. Vypliešťal som oči akoby som sa snažil preniknúť smolnou tmou, lebo rovnako účinne výhľad predo mnou zahaľovala oblačná hmla. Napadla mi šialená myšlienka, že oblaky čo ma obklopujú nie sú zrazenou vodnou parou, ale dychom akejsi nepredstaviteľne veľkej beštie. Neodvažoval som sa ani pohnúť, ale hrozná triaška, ktorá ma zachvátila, rozvibrovala celý výťah. „Kraraí“ znelo teraz ohlušujúco blízko. Nebolo ťažké uhádnuť, prečo šarkan získal práve také meno. Čokoľvek iné by nebolo tak výstižné. To volanie, ten škrek znamenal iba jedno: „Roztrhám ťa na kusy!“ Vtom, sa do klietky oprel víchor, ktorý bol spôsobený mocnými údermi titanských krídel a rozhojdal ju. Akoby chcel netvor dostáť svojim slovám, nárazy vetra pretrhli oponu mračien. Videl som ho len na zlomok sekundy, na jedinký rozmach nestvorného krídla než ho zase zakryli oblaky. A som za to vďačný, lebo jeho dlhší pohľad by som nezniesol. Veľké čierne oko sa na mňa hladne upieralo a vedel som, že náporu ozrutánskeho zobáka by klietka neodolala ani chvíľočku. Rozdrvil by ju ako domček zo zápaliek. Byť potápačom, ktorého od veľkého žraloka oddeľuje stena mreží je proti tomuto maličkosť. Odrazu som zabudol na všetkých Ódinov aj Thórov z mytológie a utiekal som sa k viere svojich predkov. A ten Čo vidí a počuje, ten kto je svedkom všetkých našich trápení aj radostí, ma vypočul. Veľké čierne oko sa odo mňa odvrátilo.

64


Zaujíma vás ako netvor vyzeral? Nemal som čas bližšie si ho prezrieť a bolo to vtedy to posledné, po čom som túžil, navyše, nevidel som ho celého, ale najvernejšiemu opisu by asi zodpovedalo, ak by som ho vykreslil ako vtákojaštera, ktorý sa v niečom ponášal na našich veľkých dravých vtákov, ako sú orly či harpye. Kožnaté krídla, z ktorých vyrastali pazúry, ale operená hlava zakončená impozantnou zbraňou. Strašná nekonečnosť tej chvíle uplynula, potom sa škrek začal vzďaľovať kým celkom nezanikol. A ja som si uvedomil, že výťah stojí na mieste a mierne sa kníše vo vetre. Čo najrýchlejšie som prekročil cimburie Veže a zvracal som. Až potom som nadobudol istotu, že moje srdce neprestalo hrôzou biť. Práve naopak, opäť raz uháňalo ako splašený kôň, ale bol to cval do bezpečia. Patrilo by sa poďakovať. „Ďakujem Ti, Bože!“ zvolal som do nebies. „Som tak vysoko, že ma musíš počuť, a ja sa Ti chcem poďakovať.“ Bolo to detsky naivné, ale navýsosť úprimné. Chodby zívali prázdnotou, dýchali chlad a vydychovali temnotu, v ktorej som tápal. Po dlhom a zmätenom blúdení labyrintom priechodov a miestností sa mi ako tak vrátil cit do premrznutých končatín a zuby mi prestali drkotať v divokom staccate. Nikoho som počas svojho hľadania nestretol, iba tade, kade som prešiel, sa zavše, samé od seba, rozsvietili kryštálové lampy. Nebolo to z mojej strany premyslené prehľadávanie, a netrvalo dlho a nadobudol som presvedčenie, že sa motám v kruhu. Niektoré miestnosti sa mi zdali byť povedomé a navyše boli už osvetlené. Začal som byť zúfalý. Je veľmi nepríjemné, keď nemôžete niečo nájsť a ešte horšie je, keď sa pritom stratíte. A tak som väčšmi náhodou, než mojím pričinením, naďabil na priestrannú miestnosť, ktorú som dosiaľ nenavštívil. V sústredných kruhoch obrátené smerom na stred tam boli vedľa seba uložené zvláštne sarkofágy. Nijaký nebol zakrytý vekom, a tak som videl, čo obsahujú. Bol som šokovaný, ale nemusel som byť. Čo iné som očakával? Bolo to jasné potvrdenie Fiorových slov. Tak tu Nihalovia cez deň vegetujú ako takí odpudiví upíri na hranici života a smrti. „Tak som sa vrátil,“ vyhlásil som a snažil sa zachovať si v hlase pevnosť. Akoby na povel všetci naraz roztvorili oči a pomaly, ako námesačníci začali vstávať zo svojich strašidelných loží. A mne z toho pohľadu začali na zátylku vstávať chĺpky. Podvedome som o krok cúvol. „Ach, to si ty. Takže si uspel!“ riekol jeden z členov Rady. Mojou odpoveďou bolo zlostné obvinenie: „Klamali ste mi! Mal som priniesť skazu nevinným!“ „Nerozumieš tomu. Podviedli ťa,“ prehlásil Hovorca. Chvíľočku, okamih, som zvažoval šancu, že som sa stal obeťou dvojitého podvodu, ale rýchlo som takúto komplikovanú a nepravdepodobnú možnosť zavrhol. Videl som, čo som videl a cítil to, čo som cítil. Je veľmi ťažké oklamať rozum aj cit zároveň. „Nie, to vy ste ma podviedli!“ zvolal som. „Videl som diamant aj smaragd. Viem aký je rozdiel medzi čiernou a bielou.“ Spod látky odevu som vybral presýpacie hodiny. „Zadrž! Svet nie je čiernobiely.“ „Ale je. Jediné, čo môžete urobiť, je zameniť jedno za druhé. Aby ľudia nevedeli rozlišovať medzi dobrom a zlom. Presvedčiť ich, že na farbe nezáleží. Že medzi dobrom a zlom nie je rozdiel!“ „Pripúšťam, že sme pred tebou zamlčali niektoré skutočnosti. Ale nebolo to s postrannými úmyslami, jednoducho sme ťa v tvojom veku nechceli vystaviť pravde. Čo je zlé na tom, túžiť po večnom živote? Si ešte mladý, nerozumieš tomu, počkaj, keď ťa zjazvia roky a zoberú ti silu aj nádej. A pováž, že ak otočíš hodinami, bude nenávratne preč aj Tasijí. To by si chcel? Má ťa rada.“ Tasijí odvrátila zrak a prehovorila: „Nie, sotva ťa poznám. Zachovám si aspoň pravdu. Už mám dosť súmračnej existencie. Nebyť živá ani mŕtva. Túžim už len po pokoji.“ „Tasijí!“ okríkol ju Hovorca. „Odpusť, nechcem sa pomstiť, prišiel som len vrátiť čas tam, odkiaľ ste ho vyhnali,“ povedal som a otočil hodiny. Zrnká piesku vytvorili malý, no prekvapivo rýchlo tečúci vodopád. Z hrdiel všetkých neživých vyšlo zavytie, ktoré sa zlialo do ryku, čo drásal uši. Len Tasijí mlčala a zatiaľ, čo sa jej telo vlnilo a rozpadalo, pripomínajúc tak spráchnivený papier, jej oči sa na mňa upierali s vďakou. Fascinovaný aj otrasený, díval som sa na ten výjav a nebol schopný sa od neho odtrhnúť. Posledné, čo som počul boli slová niektorého z príslušníkov Rady: „Aj tak zomrieš s nami, mláďa. Buď naveky prekliaty!“ Ostal po nich len prach vlniaci sa vo vzduchu a pomaly dosadajúci na zem. Vzápätí však, akoby sa ponáhľali vyplniť jeho slová, začal sa boriť strop a rúcali sa steny. Všade okolo mňa dopadali úlomky kameňa a

65


dvakrát sa mi na poslednú chvíľu podarilo vyhnúť sa rúcajúcemu sa stĺpu a potom padajúcemu kvádru, ktorý sa odtrhol z klenby. Ornamenty, ktorými bol posiaty sa rozsypali ako črepiny rozbitého zrkadla po podlahe, tá vzápätí pukla. Trhlinu som stihol preskočiť skôr než sa rozšírila dostatočne na to, aby ma pohltila. V panike som utekal a hľadal východ. Východ z tejto reality – miestnosť s kryštálmi a pódiom. A uvedomil som si, že sa mi tam dostať nepodarí, veď skôr než nájdem cestu, pochovajú ma trosky jaskynného sídla. „Bože, ja nechcem zomrieť!“ úpenlivo som vykríkol. „Mysli,“ ako keby mi našepkal vnútorný hlas, „pred čím ťa to varoval Fior?“ „Ale to bolo tak dávno... akoby už odvtedy uplynuli stáročia,“ namietol som. „Nemôžem si spomenúť.“ Tak ako padá odtrhnutý záves, tak sa predo mnou naraz zrútila celá stena a odhalil sa mi pohľad na vytúženú sieň, v ktorej som sa ocitol, keď som prišiel na Áis. Cesta k záchrane bola voľná! Ale vtedy začal praskať strop... „Nestihnem to. Dobehnúť tam nie je v mojich silách.“ Hlavou mi ako rachot hromu burácalo: „Spomeň si!!!“ A ja som si spomenul. Otočil som hodiny do protismeru. V tej chvíli skaza ustala akoby ani nikdy nebola. Jej pripomienkou však ostali všadeprítomné ruiny. Ako v delíriu som prekročil sutiny a vošiel do kryštálovej „brány“. „Och, bráško, ty žiješ!“ Ležal som na lúke a nado mnou sa skláňal môj nepodarený brat. Smial sa a plakal zároveň. „Ty žiješ! Nič ťa nebolí?“ Posadil som sa a pretrel si oči. „Nie, som v poriadku, musel som len na chvíľu upadnúť do bezvedomia.“ „To ten náraz na airbag. Pozri na môj nos, bráško. Je zlomený, a tak mi treba. Našťastie sa ti nič nestalo, ale bolo to o chlp, aha,“ ukázal na strom. Medzi autom a ním bolo len pár centimetrov. „Ak by si... ak by sa ti,“ rýchlo sa opravil, „čosi stalo... ja, zabil by som sa.“ „A nestačilo by, keby si jednoducho nesadol pripitý za volant?!“ vyhrešil som ho. „Ja prisahám, bráško, prisahám, že sa už nikdy ani len nepriblížim k autu, hoci by som mal v sebe iba jedinú kvapku.“ A tak sa aj stalo. Svoju prísahu nikdy neporušil, ba čo viac, stal sa z neho abstinent. Neskôr mi povedal, že mal také výčitky a tak sa za seba hanbil, že sa mu o tej nehode ešte roky snívalo. „Keď som bol v bezvedomí, mal som zvláštny sen, veril by si tomu?“ spýtal som sa ešte plný zážitkov z veľmi živých vízií a túžil sa o ne podeliť. „Bolo to ako príbeh z nejakej knihy! Preniesol som sa do fantastického sveta a musel som zachrániť jeden utláčaný národ. Som len chlapec, ale stal som sa hrdinom. Vieš, že to, aký je človek vždy vyjde na povrch? Aj keby sa neviem ako pretvaroval. Ak je niekto krásny, to neznamená, že má aj dobrý charakter. A bol tam aj obrovský drak, či také čosi! A magický kameň. To si ani len nevieš predstaviť!“ „Počkaj, počkaj, potom mi to porozprávaš, teraz mi povedz odkiaľ sa ti dostali do ruky tie presýpacie hodiny? Nevšimol som si, že by si mal so sebou niečo také.“

Goran Lenčo

66


67


68


69


70


71


72


73


74


75


76


77


78


79


80


81


82


83


84


85


86


87


88


89


90


91


92


93


94


95


96


97


98


99


100


101


2Dark od štúdia Gloomywood je retro- survival hra od Frédéricka Raynala, tvorcu praotca survival hororu- Alone in the Dark. Gameplay kombinuje niekoľko prvkov: infiltráciu (stealth), akciu, adventúru a týmový management. Hráči majú pred sebou pomerne ťažkú úlohu (okrem oldschool obtiažnosti hry): postaviť sa sériovým vrahom a ich posokom v ich brlohoch- ale aj z nich nájsť cestu von , udržať pri živote a odviesť do bezpečia ustráchané deti (rukojemníkov), vyhnúť sa pascám a odhaleniu. Scenár a jednotlivé lokácie (hra aj keď je primárne adventúra je postavená na leveloch- ktorých je pomerne málo ale sú rozsiahle) sú inšpirované hororovým klišé- navštívime opustený zábavný park, chátrajúci hotel, ústav pre choromyseľných, zapáchajúce jatky a psie zápasy. Vžívate sa do úlohy detektíva Smitha, ktorý prišiel o rodinu a život zasvätil pátraniu po svojich unesených deťoch, počas ktorého narazí na sieť obchodu s deťmi. 2.5 D Grafika je kombináciou voxelových postáv a pixelových pozadí. Autori vyvinmuli engine, ktorý pracuje so svetlom a tmou, ktoré sú pre hru charakteristické. Väčšinou sa pohybujete v tme, nie len aby ste sa vyhli odhaleniu. Prezradiť vás môže svetlo baterky, či blesky na oblohe. Môžete sa rozhodnúť aký prístup zvolíte v hrebuď sa vyhnete nebezpečenstvám alebo si stráže postupne podáte (zabijete). Každá z týchto volieb je napínavá a hra vás po skončení levelu za ňu adekvátne ne-oboduje určitým počtom hviezdičiek (môžete dokonca hrať aj chalenge mód). Je prsote na vás či sa stanete majstrom tieňov alebo tým istým čo tí vrahovia. Odhliadnuc od toho, že je hra ťažká a miestami nervy drásajúca, horor nespočíva v lacných ľakačkách (ktorých je chvalabohu minimum) ale v ťažkej tematike pedofílie a obchodu s deťmi a samozrejme vo vašej obave, či ich všetky zachránite. Je to síce krátka jednohubka ale za to parádny návrat “ku koreňom” žánru.

102


103


104


Rafał Skarżycki scriptwriter of : Jeż Jerzy (George the Hedgehog) 1. JJ what is he? Who is he? What´s the plot? How JJ actually originated? ( I read somewhere that it was komiks for kids? How it comes to adult version?) Rałał Skarżycki: Jeż Jerzy (George the Hedgehog) is our first comix series. We created him in 1993 as a hero of short comix stories (one – two pages). At first we published stories with JJ in our high school newspaper but very quickly we were able to find professional magazines interested in publishing our stories. One of them was „Świerszczyk“ – very famous polish magazine for kids, and second was „Ślizg“ – magazine for hip hop fans. Becouse we were young and couldn’t resist the temptation we decided to publish JJ stories in both magazines. And for 5 years JJ was in two main versions: one for kids, and second for adults. After 5 years we decided to end kids version becouse it generated a lot of confusion. 2, Where (and when) he was first published and then arose as a series (books)? R.S: The very begining od JJ series is our school newspaper, then in „Ślizg“ and „Świerszczyk“ magazines. In 2003 Egmont Polska started publishing JJ stories in albums. It happened to be very succesfull series – one of the best selling comic books in Poland. 3, He became a komiks phenomenon ... (I think you have him "exported" abroad too?) (And had even some overlap into another subcultures?) R.S.: We were lucky to have oppurtunity to present JJ to public than naturally don’t read comics. JJ stories also were published in Russia, Czech, Ukraine. 4, There were some controversy about JJ? R.S.: This is not polite comic series – nor the hero is polite himself – so some people find it offensive. It also deals with themes such as xenophobia or nationalism – for many nationalists this comix is disgusting. 5, JJ is still „ongoing“ or will ever continue? R.S.: After the movie we haven’t created new album. Right now we are thinking about makeing one more album – we starded to miss JJ. 6, A what about the MOVIE? R.S.: Popularity of comic books made it possible to make a movie with JJ. It was totally insane – we had very little time to make our mind, and then to write a screenplay, but we decided to do it anyway. With a lot of help from two other directors (Tomek was the third one, I was a sceenwriter): Wojtek Wawszczyk and Kuba Tarkowski we finished the movie in 3 years and it had its premiere in 2011. It had quite good box office in Poland – almost 120 thousand viewers in cinemas. JJ the movie was also screened at many internetional film festivals i.e.: Karlove Vary Film Festival, Brooklyn Film Festival (it got Spirit Award), SICAF in Seul (it got Grand Prix). 7, Have you worked already before ? (on what) R.S.: As I said, JJ is our first series. But after that we created a lot of projects together – not only comix. 8, Which is your favorite character from your joint creation? R.S.: This is very hard question. It’s like asking a parent which child is his favourite. I’m afraid that I cannot answer that.

105


9, What you do together at present (nowadays) , what are you going to do in future? R.S.: Now we are working together on book series for kids „Hej, Jędrek!“. It’s a combination of traditional prose and comix narration (in a „Diary of a wimpy kid“ style – but with an adventure/criminal plot). Two books have been published untill now – they are bestsellers in Poland. Third one is going to be published in spring 2016, and I’ve just finished writing fourth one. We are also working on comix strip series „Polska Mistrzem Polski“ – it is strip weekly published by „Duży Format“ (supplement of „Gazeta Wyborcza“). Our third big project is animated series based on our comix for kids „Tymek i Mistrz“ („Tim and the Master“) – first episode is ready, in two years the whole season should be ready. And, of course, we have some other plans what to do next. Thanks for interview!

106


107


Flaming Carrot Komiksový autor, čo o sebe hovorí, že komiksy „len píše, okej?“, ale pri tom ich už dosť nakreslil- Bob Burden, v roku 1979 stvoril surrealistického hrdinu „Flaming Carrot(a)“ . Debutoval v prvom čísle časopise Visions (a potom hosťoval v rôznych vydavateľstvách a komiksoch –dokonca v TMNT...) FC bol inšpirovaný vraj obskúrnym superhrdinom zo zlatého veku komiksu –Fin(om). Je to hrdina- vigilant-e s neznámou identitou, hovorí sa však, že to bol chlapík čo sa stavil ,že prečíta 5000 komiksov na jedno posedenie, z čoho samozrejme utrpel poškodenie mozgu- z ktorého vznikla jeho nová osobnosť! Ochraňuje Palookaville a Iron City so svojou skupinou „Mystery Men“ (spomínate si na film Bena Stillera z roku 1999?) , oblečený v kostýme horiacej mrkvy. Samozrejme FC je paródiou na superhrdinský žáner ako taký. Charekteristické je pre neho zvolanie „Ut!“, ktoré bolo inšpirované „hláškou“ (niečo ako Uuups!) Georgea Harrisona na jednom koncete Beatles. Náš podivný hrdina vládne aj naozajstnou superschopnosťou: „Zenovou blbosťou“ a nepýtajte sa ma čo to je.. :J Masku mu vymyslel a zlepšil Dr. Heller po tom ako ho prebral z klinickej smrti. Jeho maska neustále horí (plameň môže byť ale stlmený klapkami vo vnútri helmy alebo vás proste ugriluje ) a v tajnom vrecku má nuklárne poháňanú POGO tyč. Po trojdňovej pitke si v hrudníku objavil „záhadný reproduktor“, ktorý mu „tajomným hlasom“ občas hovorí rôzne postrehy, tajomstvá univerza a stávkové tipy. V boji zo zločinom mu vždy prídu vhod záchodové plunžery, keď treba vyliezť po stene a samozrejme jeho verný opasok s nástrojmi, ktorý obsahuje napríklad: králičiu packu pre štastie, yoyo, kýchací prášok, neviditeľný atrament , zberateľské kartičky, super lep, magnet, PEZ, smradľavé bomby a iné dôležité veci. Ešte ho môžeme uvidieť ako kriminálnikom prevlieka cez hlavu obriu ponožku, má obuté plutvy pre prípad žeby musel plávať a ojedinele aj z ľubovoľnou 9mm pištoľou ( z rokom výroby 1935-1945) z ľubovoľnej poľskej Fabryky Broni bez váhania zastrelí nepriateľa . No nežerte ho !

108


109


Bubliny05  
Read more
Read more
Similar to
Popular now
Just for you