Issuu on Google+


1. KAPITOLA --------------------------------Každý má také chvíľky. Potreba byť osamote, aby vás nikto nevyrušoval. Počúvať len  vaše otravné myšlienky ktoré neprestajne kolujú po vašej hlave ako na horskej dráhe.  Aspoň na chvíľku mať pocit že všetko zaniklo. Že ste samučičký sám, na tomto svete,  v tomto vesmíre. Potom aj vaša stena je zaujímavejšia než čokoľvek iné, dokonca aj  čas plynie bez povšimnutia.                                                                                                 Verné oči hľadiace na tie moje. To bol balzam pre dušu. Len on mi pomáhal v tých  najhorších chvíľkach.  Práve  ako  bola táto.   Nevedela  som  čo robiť.  Prečo  sa máme  sťahovať?  Väčšinou  preto,  lebo  získajú  novú  a lepšiu  prácu,   ale  to  zamietli.  Dôvod  musí byť. Niekde. Ale kde? Mám snáď po tom pátrať? Alebo je to len strata času... Nebola som si vôbec istá. Čo robiť. Či sa smiať, či plakať. To prvé som zamietla, to  druhé s radosťou privítala. Veľa krát som už čítala že plač netreba zadržovať, naopak,  škodí to.  Hladkala som veľkú šedú hlavu môjho psa. Bol to pouličný kríženec, nevieme čoho.  Našli sme ho na ulici pred troma rokmi. Teraz môže mať zhruba päť rokov. Ale podľa  mňa sú zachránený psy najvernejší. Slzy sa mi postupne tlačili do očí. Ak mi už prvá potvora chcela vojsť z poza viečok,  rozmyslela   som   si   to.   Bola   som   perfektne   namaľovaná,   skúška   na   večierok.   Síce  školský, ale aj to sa ráta. Bolo to na oslavu Veľkej noci ktorá sa blížila. Vlastne bola  v pondelok. Dnes je štvrtok. Zajtra máme oslavu. Pôjdem tam aj s Laurov.... LAURA!   Ako   som   mohla   zabudnúť...?   Čo   len   ja   tam   budem   robiť   bez   Laury...?  Jej  módnych tipov, povzbudzovania, našich prespávaní... Nikdy ma nenapadlo že by sa  jedna odsťahovala, a už vôbec nie že to budem ja... Teraz to už zastaviť nešlo. Slzy sa valili prúdom. Monkey sa na mňa len bezmocne  pozeral. Vedel  že teraz mi nijako nepomôže. Jeho psie nežné oči sa len s ľútosťou  pozeralo na tie moje, kedysi zelené, no teraz chytali nádych krvi. Plakala som dlho,  neviem koľko, lebo som zaspala a zobudila som sa až ráno na zvonenie budíka....


­­­­­­­­­­­ ­­­­­­­­­­­­­­­­ ­­­­­­­­­­­­­­­ ­­­­­­­­­­­­­­­­ ­­­­­­­­­­­­­ ­­­­­­­­­­­­ ­­­­­­­­­­­ „Na  domácu  úlohu   mi  napíšete  referát  o dvoch   tisíc  slov  na  tému  „Dobrý  skutok“.  Odovzdáte   mi   ho   o mesiac.   Dúfam,   že   niekto   z vás   už   urobil   nejaký   dobrý   skutok.  A Filip,   nepíš   mi   o   „dobrých   skutkoch“   so....   zlým   koncom.“   Učiteľka   slovenského  jazyka na našej škole sa zapozerala na strapatého hnedovlasého chalana s hnedými  očami,  ktorý sa práve smial s ostatnými  chalanmi. Ja nenávidím  chalanov.  Sú taký  primitívny. Keby ženy vedeli urobiť všetko sami, myslím, že by sme ich vyvraždili.  Posledná hodina. Ide sa na to. Idem Laure vraziť palicu do chrbta. A to dnes vyzerala  tak pekne.   Schovala som  si veci  do krásnej  zelenej školskej  tašky.  Zdvihla  som ju  a zavesila na jedno plece. Postavila som sa vedľa nej, čakali sme pred dverami triedy  dokým zazvoní. Pozrela sa na mňa a usmiala. Zapichlo ma v srdci. Usmeje sa takto aj  keď jej to poviem? Určite nie. No povedať to musím. Čo by som bola za kamarátku,  keby zrazu príde do školy a ja j nečakám v šatni? Povie si že som chorá, i keď jej príde  divné že som jej ráno ani nezavolala. Keby prišla zo školy, hneď by ma buď zháňala na  Facebooku kde bývam cez chorobu. Keby tam nie som, tak mi volá. Ja jej to zdvihnem,  jej padne kameň zo srdca, ale poviem jej že som tisíc kilometrov od nej (dobre, také  veľké Slovensko nie je), narastie jej tam hora.... Zapozerala   som   sa   do   jej   hnedo­zelených   očí.   Hneď   pochopila   že   sa   niečo   stalo.  Krásny   úsmev   plný   bielych   zubov   ktoré   išli   krásne   ku   čokoládovej   pokožke,  vystriedali vrásky na čele ktoré  sa jej ale vôbec nehodili. Pozerali sme sa  na seba  chvíľku, no ale ani cez našu telepatiu som jej nedokázala povedať „sťahujem sa“. Prišli   sme   do   šatne.   Obula   som   si   čierno­zelené   kotníkové   tenisky   značky   Nike.  Počkala som na Lauru kým si obuje čierne kozačky na obtiahnuté rifle. Obliekla si  tenký bledoružový sveter. Zatiaľ som sedela na malej skrinke. Otočila sa ku mne. Ja  som   sa   neusmiala   a pozrela   von   oknom.   Pochopila.   Postavila   som   sa,   a pomaly,  čakajúc na Lauru som sa dotrepala von. Fúkal vietor. Inak bolo celkom príjemne. „Sťahujem sa...“ Nakoniec zo mňa vypadlo. Bolo chvíľku ticho, počuť bolo len naše  dýchanie a neutíchajúci vietor. Laura vydala zvuk, ako keby chcela niečo povedať ale  nedalo sa jej. Prešľapovala, a očami pobehovala po všetko možnom po okolí.  „Ako...   Sťahujem   sa...   Ja..   Nechápem....   Ako....   to....   Ako   sa   môžeš   sťahovať?“  Nakoniec z nej vypadlo. Nikdy som nemala rada ked sa chodilo okolo kaše, a myslím  že toto by nemala byť výnimka. „Aha, Laura... Ja som sa to dozvedela včera, bola som z toho naozaj zaskočená, ale  proste to už neovplyvním... A ani neviem dôvod... Prepáč mi to... Ale budeme si písať  na   Fb,   SMS­kovať   a e­mailovať,   proste   budeme   využívať   každý   kontakt,   prídem   ťa  navštíviť každé prázdniny a....“ Ďalej som už nevedela. Laura na mňa pozerala a čakal  čo ďalej na povzbudenie poviem. Ale mne všetko došlo... „A kam sa sťahuješ?“ Nakoniec padla tá otázka.


„Do nejakej dediny na strede Slovenska. Mesto neviem, je to zapadákov, ale rodičom  sa to páči. Že ž ich nebaví život v meste a od mala tatino túžil bývať na dedine. Tak,  kúpili   dom   a...“   Laura   ma   objala.   Na   krku   som   cítila   jej   slzy.   Síce   som   bola   sama  o sebe malá a Laura mala ešte aj kozačky, musela sa dosť predkloniť. Objímala som ju  aj ja.  „Dnes si to užijeme. Budeme to brať ako náš rozlúčkový večierok.“ Odtiahla som sa  od nej. Otvorila oči ešte väčšmi. Nechápala som, čím som ju zaskočila. „To.. Kedy odchádzaš?“ Zabudla som? Keď si predstavím že odchádzam už... „V nedeľu....“ Odpovedala som. Otvorila ústa ako keby chcela niečo povedať, no nič  nevyšlo. Miesto toho zaťala zuby, spojila nohy, chytila ma za ruku a usmiala sa. „Tak   to   by   sme   na   našej   poslednej   spoločnej   párty   mali   vyzerať   čo   najlepšie!“  Povzbudivo sa na mňa usmiala a ja som jej to oplatila. Potiahla ma a jej kozačky sa  rozliehali najprv po kachličkách v školskom amfiteátri a nakoniec na betóne smerom  ku nej. Laura mala izbu ako raj. Nie moc rúžové, i keď aj tej sa tu našlo bohato. Prevažovala tu  väčšinou  červená  a biela,  Laurine dve  obľúbené  farby.  Toľko šminiek a maľovátiek,  lakov na nechty a leskov na pery som nemal ani ja. Otvorila som jej skriňu. Mala toho  tu bohato. Prehrabala som sa medzi bolerkami kde som si vybrala jedno  čiarne ku  zelenému topu a čiernej skladanej sukni, Laura vybrala laky na nechty. Požičala som  si topánky na podpätky s kamienkami na členku do jej mami.   Laura   si   vybrala   krátke   červené   šaty   a pod   to   zebrované   legíny.   Ku   tomu   si   dala  topánky   na   podpätkoch,   ale   svoje.   Na   zapnutie   vyzerali   dosť   zložito,   mali   veľa  remienkov.   Po   chvíľke   sme   si   nalakovali   nechty   (dosť   sme   využili   našu   fantáziu)  a učesali vlasy. Celá táto procedúra nám trvala dve a pol hodiny. Už bol čas vyraziť.  Naposledy sme sa na seba pozreli v zrkadle. Vyzerali sme úžasne. Každý nám v triede  bude   závidieť.   O to  my  síce  nikdy  nešlo,   ale  bolo  to  plus.   Objali   sme  sa  s Laurou,  zobrali  malé kabelky s mobilmi a kľúčmi  a vyrazili.  Bolo šesť hodín  večer, slnko sa  chystalo na spánok. Teraz sa ešte lenivo povaľovalo na kraji obzoru. Svetom sa ozýval  zvuk našich topánok.  „Doneste   to   sem....   Filip,   ježiš   ty   si....!   To   patrí   sem!“   Organizovala   učiteľka.   Filip  niesol  veľkú misu s punčom   krvavej  farby.  Ako  sa  všetci  smiali  s Filipom,  teraz  sa  všetci smiali na ňom. Očami hypnotizoval misu, akoby čakal že pohľad stačí ku tomu,  aby sa z nej nevyliala ani jediná kvapka. Ostatný   chalani   sedeli   okolo   notebooku   a vyberali   hudbu.   Dievčatá   robili   ešte  posledné úpravy na Wéckách.   


Konská poviedka :)