Issuu on Google+

Deliace čiary Richard Filčák, prognostik | 28.07.2013 22:00 Letné cesty Slovenskom majú niekedy zvláštne čaro prechodov medzi paralelnými svetmi. Existuje jedna krajina väčších miest a sanitárneho koridoru, ktorý lemuje hlavné diaľničné ťahy a populárne turistické oblasti. Potom je tu tá druhá, za potemkinovským obrazom bilbordov na hlavných cestách a mimo vzdialenosti na denné dochádzanie do práce. Neobrobené polia, rozbité cesty, infraštruktúra, do ktorej roky nik neinvestoval. Sem-tam ostrov zmeny, zväčša za fasádou nápisu, že tento projekt podporila Európska únia. Dediny, kde už žijú pomaly len dôchodcovia, a za plotmi v osade Rómovia, ktorých nikto nechce. Kto mohol a mal ruky a nohy, je dávno na práci v zahraničí a domov sa zastaví iba počas sviatkov. Nad domami sa tiahnu kilometre neobrobenej pôdy. Bežná prax je, že si ju prenajímajú fiškáli z mesta a podnikatelia. Raz za rok po nej preženú stroje, aby sa zem dala nafotiť z kozmu na snímky, podľa ktorých únia uvoľňuje dotácie. Mestečká, kde už dávno neudáva tón tradičná trojka farár, lekár a učiteľ, sú dnes skôr pašalíky ovládané niekoľkými podnikateľmi sponzorujúcimi miestnu politiku. Typický víťazný riadok v životopise týchto šťastlivcov zrodených na troskách privatizácie nie je, akoby sa zdalo, členstvo v strane alebo ŠtB. Vedie skôr skúsenosť s vekslovaním pred Tuzexom, prípadne minulosť obratného čašníka Fera Balucha, ktorému postavil umelecký pomník Juraj Herz vo filme Sladké starosti. Privatizačný Klondajk sa skončil. Hrozienka, vyzobané zväčša našimi „štátotvornými“ holdingami a zahraničnými investormi, prosperujú. Zvyšok ľahol popolom. V Prakovskej doline, kde sa rodila od stredoveku tradícia kovovýroby, dnes vidno iba opustené továrenské haly, ktoré pripomínajú scenériu pre nakrútenie ďalšieho dielu Hviezdnych vojen. Ak stretnete niekoho, kto v ich reliktoch ešte nejakou náhodou pracuje, väčšinou je to za cenu tvorenú podľa vzorca: minimálna mzda plus jedno euro. Jediné, čo sa zatiaľ nepodarilo prehnať z verejného na súkromné, sú lesy a časť pôdy. Lesy asi preto, že je to tvrdý oriešok aj pre demoralizovanú a cynickú verejnosť. Pôdu pre praktickú prekážku: vďaka dedičstvu uhorského práva a delenia má u nás pomaly každá lúka desať majiteľov, roztrúsených od Prešova po Canberru. Nuž to sú tie východiskové podmienky, v ktorých sa hráme na regionálny rozvoj platený európskymi fondmi. A to ešte keby nebola únia, tak by sme tie doliny a regióny asi úplne odpísali. Otázka však znie, čo nastane, keď postavíme všetky diaľnice a vodovody platené Bruselom, vyškolíme v pracovných návykoch tisíce ľudí a postavíme sociálne byty v každej dedine. Príde s nimi aj zákon a práca? Obava je, že to bude skôr čakanie na Godota, ktorý neprichádza. Rozbitie poľnohospodárstva a privatizácia bez konceptu sa dnes vracajú ako bumerang. Blíži sa nové programové obdobie a na Slovensko znova potečú miliardy eur. Môžu mať mobilizačný efekt a podporiť zmysluplné projekty. Bez silnej vízie a verejnej kontroly však hrozí, že iba pomôžu zabetónovať súčasný stav.


© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ


Deliace čiary