Issuu on Google+

Gymko

2/2011

Cena: 1€

Virtuálny casopis Gymnázia Mateja Bela vo Zvolene ˇ

www.gymzvlipovec.eu

Slávnostné odovzdávanie názvu Gymnázium Mateja Bela Kabu 2011 Z hudobného sveta: The Beatles

CD príloha!!!


Milí čitatelia časopisu GYMKO! Aj keď je to už pomerne dávno, čo som sa vám prihovárala prostredníctvom týchto riadkov, mám pocit, že to bolo včera. Nechce sa mi veriť, že prázdniny skončili už pred štyrmi mesiacmi a nás už čochvíľa.opäť.čaká.polročné.opravovanie.si.známok. Zrejme vás neprekvapí, že tento diel Gymka bude venovaný hlavne najdôležitejšej udalosti tohto roku a vlastne aj celej histórie našej školy – zmene názvu Gymnázia na Okružnej ulici na Gymnázium Mateja.Bela. Okrem samotnej osoby Mateja Bela, jeho významného životného diela a spojitosti s našou školou sa spoločne pozrieme aj na to, ako prebiehala akadémia na počesť tejto udalosti a v špeciálnom CD-čku, ktoré nájdete ako prílohu tohto čísla. Môžete sa započúvať do Hymny našej školy v podaní študentov, sami si zaspievať na jej karaoké verziu s pomocou textu, ktorý sme tu pre vás samozrejme uverejnili, či si zaspomínať pri pesničkách, ktoré odzneli ešte na koncoročnej akadémii v Dome kultúry ŽSR a vypočuť si nahrávky zo Slovenského rozhlasu, ktorý bol taktiež pri nás, keď sa začala písať nová éra nášho.Gymnázia. . Nemusíte sa však báť, že by sme pri tom všetkom zabudli na ostatné, nemenej dôležité udalosti na našej škole. Myslím, že sa to ani nedá, keďže sa tu stále niečo deje. Vlastne nielen tu, ale aj na exkurziách, napríklad v Modre či Martine alebo na turistickom krúžku, kde sa vždy žiaci nielen niečo nové dozvedia, ale aj získajú spoločné zážitky s kamarátmi na celý život. Návratom do školy sa však zábava nekončí, veď KABU ani tento rok nesklamalo. Výstavy, s ktorými sa v poslednej dobe akoby roztrhlo vrece, nás dokážu presvedčiť o tom, že ani fyzika nie je vždy len nudná, ale je pre každodenný život nevyhnutná a dejiny ľudstva 20. storočia v sebe skrývajú množstvo tragických osudov,.na.ktoré.by.sa.nikdy.nemalo.zabudnúť. My sme, samozrejme, nezabudli na našich hudobníkov a primánov, ktorých vám tu bližšie predstavíme. Prijatím nového názvu - Gymnázium Mateja Bela – chceme, aby sa žiaci i zamestnanci školy svojou každodennou prácou približovali k odkazu tohto európskeho mysliteľa a vedca.

Petra Jankovská


OBSAH Zo života školy 3 4 5 6 7-8 9 10 11 12 13 14 15

Za oponou Slávnostnej akadémie Zo života Mateja Bela KABU 2011 Putovný pohár primátora mesta Zvolen vo florbale Hudobníci na škole Parlez-vous Francais? Hráš ping - pong? Ja áno Reportáž z Hodžovho novinového článku2011 Stratení susedia na GMB vo Zvolene Vedecká hračka Prečo písať... Slávnostná akadémia sekierskych gymnazistov Kampaň Červené stužky Štvrtá na MS 2011 vo fitnes Turisti na Sitne

Zo zákulisia tried 16

Príma A

Cestujeme po Slovensku 17 18

,

Literárno-historická exkurzia Literárno-historické potulky po meste Martin

Sútaže 19 21

Literárna Senica Olympiáda zo slovenského jazyka

Z našej tvorby 23 24 25 26

Fénixov žalospev Výber básní Petra Markovského Osvedčená metóda, ako sa naučiť cudzí jazyk Hymna Gymnázia Mateja Bela

Bájecné ˇ vecicky ˇ 29 30 31 32 33

Autosalón Vtipné okienko Z hudobného sveta PC revue CD príloha


Zo života školy ZA OPONOU SLÁVNOSTNEJ AKADÉMIE Streda, piateho októbra 2011, priestory niekdajšieho osemročného gymnázia na Okružnej ulici vo Zvolene zívajú prázdnotou. Všetka pozornosť je sústredená na prípravu slávnostnej udalosti, ktorá sa určite zaradí medzi najvýznamnejšie v histórii našej školy. Veď udelenie čestného názvu nie je poctou len navonok, ale najmä pre študentov a pedagógov, ktorí formujú ducha celej našej inštitúcie.

PANI RIADITEĽKA PREBERÁ ČESTNÝ

POSTAVA MATEJA BELA (M. DANČO) NÁS PREVIEDLA CELÝM

NÁZOV ŠKOLY Z RÚK RNDR. T. MAŤAŠA

PROGRAMOM

Po nespočetných nácvikoch slávnostného programu, ktoré sme absolvovali tento i minulý školský rok, konečne nastala chvíľa, kedy sme mohli kúsok z nášho talentu predviesť na doskách, ktoré znamenajú veľa nie len pre zvolenskú, ale aj celoslovenskú kultúru, na doskách Divadla Jozefa Gregora Tajovského.

VŠETCI ÚČINKUJÚCI SLÁVNOSTNEJ AKADÉMIE

Skvelá skúsenosť. To je to prvé, čo ma napadne pri pomyslení na onú akadémiu. Príležitosť hľadieť na javisko z iného uhla pohľadu sa nenaskytne každý deň. Na okamih sme sa i my ocitli v pozícii umelcov, čakajúcich na svoje vystúpenie v zákulisí, kde sa obyčajne môžu pohybovať len nám veľmi dobre známe tváre zvolenskej divadelnej scény. Všetko bolo dokonale pripravené,

profesionálne ozvučené a osvetlené, nástroje i hlasivky naladené na správnu nôtu, dokonca aj povestná „nervozita v brušku“, na ktorú sa nás pýtala pani reportérka, bola dávno zažehnaná a my sme tak mohli úspešne osláviť preberanie názvu GYMNÁZIUM MATEJA BELA, či už hudobnými, tanečnými alebo rečníckymi vystúpeniami. BARBORA KÉRYOVÁ, SEPTIMA B

3


Zo života Mateja Bela Narodil som sa ako poddaný v Očovej, vo Zvolenskej stolici, v horných Uhrách a navyše ešte ako Slovák a luterán. Nebol to veru na tú dobu od sudičiek najšťastnejší dar a najlepšia kolíska. No rodičov som mal umných, do viacerých latinských škôl ma poslali študovať. Po ich skončení vyvstala otázka - čo ďalej. Kto mohol, odchádzal vtedy do Nemecka, ktoré bolo centrom vzdelanosti. Doba bola plná nových objavov a zaujímavých myšlienok, a tak som sa pobral na univerzitu v Halle, kde som spojil teologické štúdiá so štúdiom prírodných vied. Tu som sa stretol s myšlienkami pietizmu a musím povedať, to ako keby mi z duše hovorili, že miesto skostnatených predpisov a dogiem je potrebný skôr úprimný a srdečný vzťah k ľuďom a najhlavnejšia je činorodosť v živote človeka. Keď som sa po štúdiách vrátil domov, začal som pôsobiť ako rektor evanjelického lýcea v Banskej Bystrici. Tu sa mi však nepodarilo zrealizovať všetky svoje predstavy o systéme školského vyučovania, a tak som prijal ponuku do Bratislavy. Tam som začal so svojou reformou. V rámci filozofie som presadil výučbu fyziky, na škole začal sa vyučovať dejepis aj zemepis, aby študenti získavali praktické vlastivedné vzdelanie, vydali sme nové, pokrokovejšie učebnice maďarčiny, nemčiny aj rétoriky, žiaci prestali memorovať poučky v rámci jazykového vzdelávania, ale prakticky sa jazyk učili, aby ho aj reálne použiť vedeli. Chcel som, aby sa študenti pre život a nie pre školu učili. A keďže som až do svojho konca pôsobil aj ako farár Bratislavskej nemeckej evanjelickej cirkvi, ak som chcel ľuďom pomáhať a múdre slovo útechy im v ťažkú dobu poskytnúť, musel som hlavne úprimný a srdečný vzťah k nim mať. Hoci som sa snažil veľa toho porobiť, asi 50 diel, štúdií a článkov som napísal, dnes si mnohí najviac považujú moju najrozsiahlejšiu prácu, ktorá taký dlhý názov nesie, Historickozemepisný poznatok o súvekom Uhorsku. Treba ale povedať, že sám by som ju bol veru ťažko písal, pomáhali mi bývalí spolužiaci, študenti, bol tam aj lekár, prírodovedec, matematik, mapy a ilustrácie mi Samko Mikovíny robil. Veď som sa aj snažil vedecký kolektív vytvoriť, aby sme seriózny výskum v niektorých uhorských stoliciach vykonať mohli. Bohužiaľ, z diela Noticia podarilo sa len 4 zväzky vydať a v nich 12 stolíc prebrať, predovšetkým z územia Slovenska. Potom prišla choroba, Mária Terézia mala iné starosti, peňazí nebolo... Musím povedať, že asi aj iní si moju prácu považovali, lebo mi mnohé učené spoločnosti aj spoza hraníc členstvo vo svojich kruhoch aj s poctami ponúkali. Londýnska kráľovská spoločnosť, Berlínska akadémia vied, Jenská latinská spoločnosť, ba aj v ďalekom Rusku o mne chyrovali a z Petrohradu ma o členstvo žiadali. No najviac som si cenil, keď mi sám pápež Kliment XII. ako uznanie za vedeckú prácu zlatú medailu udelil. Nuž, klamal by som, keby som hovoril, že ma netešilo, keď ma Veľkou ozdobou Uhorska a priekopníkom Slovenskej a Maďarskej vedy volali. A tak krédo, ktoré som si vybral a sa ho aj držal na svojej životnej ceste, myslím, našlo svoje naplnenie - Za vodcu pravdu, za sprievodcu prácu. Mgr. M. Procházková

4


KABU 2011 Na 4. novembra 2011 nikdy v živote nezabudnem! No vlastne, kým som prišla na to, kedy bolo Kabu, musela som prejsť kalendárom a pri okienku piatok - 4. novembra - som uvidela vystrašených a smejúcich sa smajlíkov. O 15:30 v škole, šípka KABU. Ale to len na okraj. Môj článok asi nebude veľmi objektívny, keďže som žiačkou terajšej Kvinty B a do tejto udalosti som bola až veľmi priamo zainteresovaná! Kabu spolu s lyžiarskym výcvikom sú najväčšie udalosti tohto ročníka, a tak od septembra tieto témy hýbu svetom. Niektorých pohltil strach z tzv. trapasu na celý život, iní, vrátane mňa, boli plní očakávaní a viac menej sa tešili. Naše Kabu bolo plné úloh, ktoré boli v celku nepríjemné, no bezprostredný človek milujúci zábavu vydrží a zabaví sa! Nápad, inšpirácia majú u mňa palec hore, pretože bolo vidieť, že si septimáni dali záležať. Ukázali sa ako praví „krstní rodičia“, ktorí nás, nováčikov, prijali do cechu študentstva, no nezabudli nás na to pripraviť a podrobiť skúške. Kozmetické úpravy (asi som tomu „zhovadeniu“ dala príliš honosný názov), resp. vizáž sa mi až tak nepáčili, ak mám byť úprimná, ale ako sme to koniec koncov uzavreli, bol to účel. Úlohy boli naozaj dychvyrážajúce, aj keď to bola taká klasická skúška trpezlivosti a výdrže. Malo to super atmosféru a nekompromisný prístup septimánov tomu všetkému dodal vojenský nádych. Myslím, že sme všetci odišli spokojní, organizácia na jednotku, nikto sa nezranil, i keď trest spočívajúci v niečom neidentifikovateľnom v hrnci nenechal nič na náhodu a po niekoľkých „divadlách“ si radšej každý rozmyslel, či bude protestovať. Nakoniec sme prisľúbili splnenie nesplniteľnej prísahy a zábava pokračovala formou živej kapely a na záver aj diskotékou. Je vždy také zaujímavé, ako sa ten reťazec posúva a naším zbožným prianím je urobiť to isté a ešte niečo horšie budúcim prvákom ! Ach, ten ľudský charakter!

Natália Polcová , Kvinta B

5


Putovný pohár primátora mesta Zvolen vo florbale Dňa 11. novembra 2011 sa na pôde nášho gymnázia konala veľká udalosť, na ktorú sme sa už my - florbalisti, ale aj mnohí iní, veľmi tešili. Hrali sme totiž o Putovný pohár primátora mesta Zvolen. Okrem nášho tímu - FBK Gymos, sme privítali družstvá zo Základnej školy na Jilemnického ulici č. 1 vo Zvolene, zo ZŠ v Budči a ZŠ Dominika Sávia. Hralo sa nám veľmi dobre, mali sme úspešný deň a bolo to možno aj vďaka podpore našich spolužiakov a učiteľov, ktorí využili každú voľnú chvíľu na to, aby nás prišli podporiť. A dopadlo to presne tak, ako sme chceli! Vyhrali sme! Náš tím sa tešil z 1. miesta. Na druhom mieste skončili hráči zo ZŠ Dominika Sávia, na treťom boli florbalisti zo Základnej školy na Jilemnického ulici a poslední skončili hráči zo ZŠ v Budči. Z tohto úspechu máme obrovskú radosť a dúfame, že už čoskoro si budeme môcť znovu zahrať na nejakom turnaji. Budeme sa snažiť, aby sme dosiahli ďalšie úspechy. Tým ju budeme dôstojne reprezentovať a dokazovať, že na našej škole neštudujú len jazykovo, ale aj športovo zdatní študenti. Martin Pospíšil, FBK Gymos, Kvinta B

6


HUDOBNÍCI NA ŠKOLE O tom, že našu školu navštevujú samí talentovaní žiaci, sme sa mohli presvedčiť už mnohokrát. Či už to boli školské akadémie alebo Kabu, vždy sa našli odvážlivci, ktorí nám neváhali predviesť svoj talent v speve či hre na hudobný nástroj. Ponúkame vám prehľad niekoľkých žiakov školy, ktorí sa vo voľnom čase venujú hre na hudobný nástroj, hoci kompletnému zoznamu by sme mohli venovať samostatné číslo Gymka. Primán JURAJ ŠKODA sa už šesť rokov venuje hre na sláčikový hudobný nástroj, violončelo, ku ktorému ho viedli rodičia. Vo voľnom čase navštevuje Základnú umeleckú školu vo Zvolene a tiež Detský folklórny súbor Zornička. Pravidelne cvičí s orchestrom, najmä skladby od J.S. Bacha a A. Vivaldiho. Jeho učiteľ, pán Vojtech Farkaš s orchestrom, sa preňho stal obrovskou inšpiráciou. Okrem Zvolena vystupoval aj v Brezne a zakoncertoval si napríklad aj v evanjelickom kostole. Ak by sa mu v hudbe darilo aj naďalej, chcel by sa jej v budúcnosti venovať profesionálne. Cimbalistka PAULÍNA ŠKODOVÁ z Kvarty B sa hre na tento zaujímavý hudobný nástroj, ktorého čaro jej ukázali rodičia, venuje už ôsmi rok. Navštevuje Základnú umeleckú školu Róberta Tatára v Banskej Bystrici. Svoj talent mala možnosť ukázať na rôznych podujatiach nie len vo Zvolene, ale tiež v Detve, Hriňovej, Banskej Bystrici, Štrbe a podobne. Vo svojom učiteľovi Marcelovi Comendantovi z Moldavska nachádza veľkú inšpiráciu, rovnako tiež v moldavskom cimbalistovi Toni Iordache. Hre na cimbal sa plánuje venovať aj v budúcnosti, možno si ňou dokonca privyrábať. JAROSLAV ŠUCHMA z Kvinty B sa osem rokov venuje hre na bicie, ku ktorým sa dostal v podstate úplne spontánne. Navštevuje Hudobno-tanečné štúdio vo Zvolene a inšpirujúcimi hudobníkmi sa preňho stali Phil Collins a Frank Sinatra. Hoci sa hudbou v budúcnosti živiť neplánuje, dúfajme, že ho bubnovanie nikdy neprejde. DANIEL KÉRY zo Sexty A tiež už ôsmym rokom hráva na gitaru (klasickú, kratšie elektrickú). Tejto záľube sa rozhodol venovať sám, no neskôr a vlastne doteraz nachádza veľkú podporu u svojich rodičov a učiteľa gitary. Navštevuje Základnú umeleckú školu vo Zvolene, ktorá zastrešuje mnohé podujatia, na ktorých sa pravidelne zúčastňuje, ako napríklad interné a gitarové koncerty v priestoroch ZUŠ či koncerty na Zvolenskom zámku a Námestí SNP. Inšpiráciu hľadá najmä v tvrdšej rockovej hudbe, ale tiež v jazze, ktorý, ako sám hovorí, je stvorený na improvizáciu, pre hudobníka veľmi dôležitú, a skladbách klasických skladateľov, ktoré hráva. Hoci sa v budúcnosti hudbou živiť neplánuje (a to z dôvodu, že uplatnenie v hre na klasickú gitaru je pomerne malé, obzvlášť, keď dnešná doba ponúka toľko nádejných mladých gitaristov), vo svojej najkrajšej záľube bude určite pokračovať naďalej. PETRA BOTHÁRA zo Sexty A kamaráti naviedli na hru na basgitaru, ktorej sa venuje tri roky. Navštevuje Základnú umeleckú školu vo Zvolene a občas si zavystupuje napríklad na Námestí SNP či na školskom podujatí. Inšpiruje ho metalová hudba a ani on sa hudbou v budúcnosti živiť neplánuje. MONIKA SLÚKOVÁ zo Septimy A za zvyšnými gitaristami rozhodne nezaostáva. Hre na gitaru sa venuje približne osem rokov. Všetko to začalo tým, že sa na gitaru chcela naučiť hrať jej mamina, no ako to už v živote chodí... Monika v minulosti navštevovala Základnú umeleckú školu vo Zvolene a Centrum voľného času tiež vo Zvolene. V súčasnosti vystupuje väčšinou na školských podujatiach. Hudba samotná je pre ňu veľkou inšpiráciou, no za najväčších umelcov pokladá Adele, Jessie J, Amy Winehouse, Pink, Boba Marleyho. Rovnako obdivuje mená ako Isaac Albeniz či John Williams, ktoré

7


predstavujú hudbu klasickú. Hudbou sa v budúcnosti živiť neplánuje, hrá pre seba a robí ju to šťastnou. ANDREJ KRABÁČ, Septima B, je ďalším gitaristom na škole. Gitare sa venuje dva a pol roka. Viedla ho k nej vlastná iniciatíva. Navštevuje Súkromné centrum voľného času vo Zvolene. Príležitostne vystupuje na rôznych koncertoch, ktoré centrum organizuje a niektorí z vás si ho možno pamätajú z tohtoročného Kabu. Hudbu plánuje mať aj naďalej len ako hobby. FILIP ŠKARČÁK zo Septimy B sa túžil naučiť hrať svoje obľúbené pesničky, a tak sa pred dvoma rokmi prihlásil do Hudobno-tanečného štúdia vo Zvolene, kde sa učí hrať najmä na klavír, no postupne sa zdokonaľuje aj v hre na basgitaru, gitaru či bicie. Zúčastňuje sa rôznych podujatí, hlavne však koncertov organizovaných Hudobno-tanečným štúdiom. Jeho najväčšími hudobnými vzormi sú určite kapely Linkin Park a Pendulum. Rád by sa dostal na konzervatórium, kde by svoj talent naďalej rozvíjal, pretože sa hudbou plánuje aj živiť. V živote sa rád riadi mottom: „Podstatná je láska a hudba“, s čím možno len súhlasiť. MICHAELU BOBROVÚ taktiež zo Septimy B celá škola veľmi dobre pozná ako speváčku, málokto však vie, že sa intenzívne venuje aj hre na gitaru (približne rok a pol) a menej hre na zobcovú flautu (približne štyri roky), ktorú mala povinnú v rámci tanečnej. Hre na gitaru sa učí v Hudobno-tanečnom štúdiu vo Zvolene, kde sa prihlásila po ukončení tanečnej. Koncertuje niekoľko krát do roka, okrem pravidelných podujatí, ktoré organizuje HTS, mala možnosť vystupovať napríklad aj na festivale Sliačske rockové leto či na podujatiach organizovaných školou. Jej najväčšou „srdcovkou“ je legendárna skupina The Beatles, ktorá ju vo veľkej miere inšpiruje. Hudbou sa živiť neplánuje, no možno svoje hudobné nadanie uplatní trochu iným spôsobom. PETER MARKOVSKÝ z 3.C sa aktívne venuje hre na gitaru, menej basgitaru, bicie, harmónium a zobcovú flautu. Na gitare hrá už šesť rokov a hudbou sa plánuje aj živiť, hoci len okrajovo. K hraniu ho naviedlo vlastné presvedčenie. Aj on navštevuje Hudobno-tanečné štúdio vo Zvolene, na ktorého koncertoch sa pravidelne zúčastňuje. Inšpiruje ho český underground, keltský folklór a legendy ako Frank Zappa, Jack White či kapela Jethro Tull. Barbora Kéryová, Septima B

8


Parlez-vous français? Na pôde našej školy sme opäť privítali lektorky francúzskeho jazyka. Prvýkrát od r. 2001 k nám zavítala lektorka z inej frankofónnej krajiny ako Francúzska. Alix Parodi je zo švajčiarskej Ženevy a Yvette Legall pochádza z francúzskeho Brestu. Obe motivovali žiakov k zdokonaľovaniu sa v tomto svetovom jazyku. Vyučujúce FJ na našej škole - Mgr. Poliačiková a Mgr. Žbirková - mali ďalšiu z mnohých príležitostí ako spestriť a obohatiť vyučovacie hodiny, napr. o zaujímavé cvičenia, reálie frankofónnych krajín a poskytli tak žiakom možnosť bezprostredného kontaktu s francúzštinou. Mgr. J. Žbirková

Hráš ping-pong? Ja áno! Tak toto tu ešte nebolo! Stolný tenis, ktorý si môžeš tento školský rok zahrať každý štvrtok po vyučovaní v malej telocvični, je skvelou príležitosťou ako si oddýchnuť a zrelaxovať. V pohodovej atmosfére si so žiakmi „zapinkám“ aj ja a je to poriadna zábava Cieľom nášho krúžku nie je odborná príprava na súťaže, ale zahrať si, zabaviť sa pohybom a pritiahnuť k športu všetkých bez rozdielu. Mgr. Jana Žbirková

9


Reportáž z Hodžovho novinového článku 2011 Dňa 21. júna 2011 som sa ja spolu s pani profesorkou Hadvigovou, zúčastnila vyhodnotenia 4. ročníka celoslovenskej novinárskej súťaže Hodžov novinový článok 2011, ktorej téma znela „Ako sa v človeku nestráca človek“. Téma bola vyhlásená Základnou školou Milana Hodžu v Bratislave v spolupráci s Ústavom politických vied SAV a Národným osvetovým centrom v rámci Dní Milana Hodžu. Inšpiráciou vyhlasovateľov súťaže pri jej vymýšľaní sa stali slová len nedávno zosnulého slovenského spisovateľa Ladislava Ťažkého: „Človeče, zostaň človekom, bráň sa, aby sa z teba nestal stroj na ničenie, na zabíjanie ľudí, alebo krvilačné zviera. Chráň si city, na druhého sa dívaj ako na seba, ver, že žiješ v druhých ľuďoch, v ich milióntych podobách, v rôznych vekových skupinách, s bielou, čiernou, žltou, červenou farbou pleti. Ak budeš ľudským človekom, budeš človekom bohatým, človekom moderným, človekom budúcnosti.“ Ocenené práce boli rozdelené do troch pásiem - na zlaté, strieborné a bronzové. Osobitú kategóriu tvorili čestné uznania. Celkovo bolo do súťaže zaslaných 99 prác zo všetkých kútov Slovenska, no v spomínaných víťazných pásmach sa však umiestnilo len 31 prác. Moja práca s názvom „Aby človek neprestal byť človekom“, bola ocenená v rámci strieborného pásma, v ktorom sa spolu so mnou umiestnilo aj ďalších desať žiakov a študentov vo veku trinásť až pätnásť rokov. Zlaté pásmo pozostávalo zo šiestich ocenených, medzi ktorými bol aj môj spolužiak Vladimír Ďurčík s prácou „V mojich spomienkach na Ladislava Ťažkého“. Slávnostný ceremoniál vyhlasovania výsledkov sa konal v priestoroch Pálffyho paláca na Novozámockej ulici. Okrem ocenených žiakov a študentov sa ho zúčastnili príbuzní Milana Hodžu a taktiež aj predstavitelia z MÚ Bratislava Staré mesto a Odboru školstva MČ Staré mesto. Prirodzene nechýbali ani členovia poroty a zástupcovia organizátorov súťaže, či generálny riaditeľ Národného osvetového centra a taktiež nesmeli chýbať ani riaditeľ Ústavu politických vied a riaditeľka základnej školy Dr. Milana Hodžu. Po slávnostných príhovoroch kompetentných a kultúrnom programe žiakov spomínanej základnej školy nasledovalo vyhlasovanie výsledkov a udeľovanie diplomov. Po jeho ukončení sme sa všetci ocenení spolu s našim doprovodom presunuli na Úrad vlády Slovenskej republiky, kde nás prijala predsedníčka vlády Slovenskej republiky Iveta Radičová. Keďže sa ale slávnostné vyhlasovanie výsledkov nekonalo v našom Zvolene, ale v samotnom hlavnom meste – Bratislave, Úrad vlády pre nás nebol konečnou zastávkou. Tou sa stala až hlavná vlaková stanica vo Zvolene, kam sme dorazili po vyše dvojhodinovej ceste vlakom s taškami plnými kníh a dobrým dojmom z nezvyčajne, no o to príjemnejšie, stráveného dňa. Viktória Juhaszová, Sexta A

10


Stratení susedia na Gymnáziu Mateja Bela vo Zvolene Stratení susedia - Pocta detských obetiam Holokaustu - je názov putovnej výstavy, ktorú si v priestoroch nášho Gymnázia Mateja Bela v dňoch 21. až 30. novembra mohli prezrieť žiaci tejto školy, ako aj široká verejnosť. Výstava je jedinečná v tom, že je výsledkom práce žiakov a študentov českých škôl v rámci projektu Stratení susedia, ktorý realizuje a koordinuje Vzdelávacie a kultúrne centrum Židovského múzea v Prahe v spolupráci s občianskym združením Zapomenutí. Projekt Stratení susedia predstavuje ďalší krok v hľadaní interaktívneho prístupu pri výučbe moderných dejín, pretože povzbudzuje mladých ľudí k pátraniu po susedoch, ktorí z najbližšieho okolia zmizli v období druhej svetovej vojny na základe postupne uplatňovaných norimberských zákonov a stali sa obeťami holokaustu. Výstava na 20 paneloch približuje tragické osudy jednotlivcov, ľudí poctivo očíslovaných, označených, spoločensky nevhodných. Návštevník má možnosť vcítiť sa do pocitov konkrétnych hrdinov, ktorí sa stali obeťami tej doby. Podľa názoru žiakov (okrem domácich žiakov výstavu navštívili deviataci zo ZŠ na Alexyho ul., študenti SPŠ Dopravnej a súkromné osoby) vystavené materiály motivujú ľudí k tolerancii a rešpektu medzi ľuďmi a vedie ich k poznaniu, že proti utrpeniu a pošliapaniu ľudských práv treba bojovať v každej dobe.

Vedecká hračka “Dá sa pochybovať o tom, že by ľudská vynaliezavosť dokázala zostaviť takú hádanku, ktorú by správne použitá ľudská vynaliezavosť nedokázala vylúštiť.” Tento citát ma postretol už pred rokom pri mojom bezcieľnom pátraní na internete po inšpirácii na začiatok mojej prezentácie. Vtedy som ho našla a zaujímavé je, že mi doteraz utkvel v pamäti.Nedá sa pochybovať o tom, že sme každý jeden predurčení doslova k nemožnému. Každý z nás má k dispozícií 100% vlastnej mozgovej kapacity, no už horšou správou pre naše sebavedomie je, že prevažná väčšina využíva 20% z vlastných možností. Mozog je orgán, ktorý spotrebuje až 25% energie z potravy, ktorú za deň prijme ľudské telo. A potom si predstavme, v akom rozsahu by sme mohli zlepšovať naše mentálne, logické, tvorivé, umelecké a ďalšie zručnosti. Je to len otázka sebazaprenia a vôle. Asi som trochu odbočila od témy, ale vidíte, koľko otázok môže takáto nevinná téma prebudiť v mladom človeku a na koľko oblastí nadväzuje niečo ako vynaliezavosť, ktorú sme videli na výstave o vedeckej hračke od . do . novembra na pôde našej školy. Veď predsa všetko so všetkým súvisí. Mne osobne nápad takýmto spôsobom oživiť vyučovanie je veľmi sympatický a po strávení 45 minút v prírodovednej učebni som bola veľmi pekvapená, ako človeka pohltí niečo riešiť a teoreticky vyriešiť. Pri našom objavovaní sa prejavila kreativita, predstavivosť, logika a obrazotvornosť. Je skvelé vidieť spolužiakov pracovať ako zosúladený tím. Je to určitým spôsobom tréning prispôsobovania sa a následne uplatnovania vlastnej činnosti v zamestnaní. Schopnosť presadiť sa ide ruka v ruke so schopnosťou prijať názor druhých. Nápad zorganizovania a celkové prevedenie výstavy sa mi páčilo a len dúfam, že do budúcnosti takýchto kreatívnych skúseností s vedou bude ešte viac. Natália Polcová, Kvinta B

11


Prečo písať... Stále viac nás ubezpečujú, že školopovinné deti málo čítajú. A ja dodávam - málo píšu. Všetko je to na zváženie okolností. Treba upresniť : mládež číta, no možno menej beletrie. Takže číta. Že menej píše, neviem objektívne posúdiť. Možno na písanie treba veľa normálnych podnetov. Je faktom, že na našej škole najkvalitnejšie výsledky dosahujú žiaci v písaní slovenských literárnych textov. A umiestňujú sa na popredných miestach v celoslovenských súťažiach. Čo im to prináša? V prvom rade pocit, že sú schopní komunikovať vecne, esteticky a získavajú prehľad ako píšu iní, porovnateľne s nimi. Poradie im oznamuje, kam sa majú zaradiť. Pri oficiálnych celoslovenských vyhodnoteniach majú možnosť spoznávať veľa popredných osobností z kultúrneho, spoločenského a politického života. Dostať sa na miesta, kam sa bežný smrteľník nikdy nedostane a pozná známe miesta len z televíznych šotov. Spomeniem niektoré literárne súťaže, projekty a miesta, na ktorých sú vyhodnotené. Projekt Európa v škole priniesla možnosť víťazkám Diane Klocháňovej a Adriáne Švecovej v priestoroch IUVENTY precítiť pocit z úspechu. Pri vyhlásení výsledkov literárnej súťaže Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko naši víťazi – Klocháňová, Švecová, Ďurčík, Hazlingerová a Kéryová - osobne mali možnosť stretnúť prezidenta SR Ivana Gašparoviča, či predsedu Matice slovenskej. Spoznať mnohé známe osobnosti z ministerstiev kultúry či z ministerstva školstva, či redaktorov detských časopisov. Posledné významné ocenenie našich literátov v súťaži Hodžov novinový článok 2011 bolo v júni v priestoroch Pálfyho paláca. Tam nás osobne privítal riaditeľ SAV-u, ktorý predával vecné dary - Viktórii Juhászovej a mne /keďže nastal komunikačný šum, zabudli nám oznámiť, že najvyššie ocenenie získal Vladko Ďurčík, tak som cenu prebrala ja/. Naša cesta spolu so všetkými ocenenými pokračovala na Úrad vlády SR, kde sme v neformálnom prostredí komunikovali s premiérkou vlády, s pani Ivetou Radičovou. Prebrala som osobne z jej rúk, ako jediný pedagóg, ocenenie pre žiaka. Celá tá jedinečná atmosféra bola ocenením za prácu, ktorú sme vykonali v prospech tejto súťaže. A ako sme posielali spomínané prace? Na poslednú chvíľu za pomoci nášho kolegu Peťa Bečkeja, ktorý nám pomohol, aby bezpečne naše literárne práce v komunikačných tokoch doplávali do potrebného prístavu, do Základnej školy M. Hodžu v Bratislave. Opísala som vám, aké je sladké preberať ceny - žať to, čo bolo správne zasiate. No za úspechom sa skrýva najprv intuícia, potom písanie, korekcia. Text sa uleží, skoriguje a pošle. Toto je možno návod pre tých, ktorí chcú písať. Ak to chcete skúsiť, píšte, povedzte o vašej činnosti pedagógom, iste vás radi usmernia. V blízkej dobe sa znova uskutočnia spomínané súťaže. Tak prečo sa do nich nezapojiť ? Mgr. Ľudmila Hadvigová

12


Slávnostná akadémia sekierskych gymnazistov Slávnostná akadémia z konca školského roku 2010/2011 v Dome kultúry ŽSR, ktorú organizovalo vtedy ešte Gymnázium na Okružnej ulici v utorok 28. júna, bola príjemným prekvapením nielen pre príbuzných a priateľov vystupujúcich študentov, ale i pre širokú verejnosť. Diváci tu mali možnosť vidieť predstavenia v piatich cudzích jazykoch ako aj hudobné, tanečné či šermiarske vystúpenia, ktoré len dokázali, že žiaci tejto školy sú skutočne nadaní a talentovaní, nielen v triede ale i mimo nej. Mnohí z nich sú vo svojom obore skutočnými majstrami a s podporou ich obetavých učiteľov, bol celý program pútavý, poučný a hlavne nacvičený s istou dávkou humoru a elegancie, ktoré z tohto navonok obyčajného predstavenia vytvorili priam profesionálnu divadelnú inscenáciu. Keďže ohlasy boli veľmi priaznivé, nie je vylúčené, že toto bol len prvý ročník udalosti, ktorá sa stane tradíciou. Petra Jankovská, Septima B (Článok bol uverejnený vo Zvolenských novinách 5. júla 2011)

Kampaň Červené stužky 1.decembra sa na našej škole uskutočnila Kampaň Červené stužky, ktorá sa spája so svetovým dňom boja proti AIDS. Súčasťou tejto akcie bola výroba a nosenie červených stužiek, ktoré sú symbolom boja proti AIDS, premietanie 30 – minútového filmu v anglickom jazyku so slovenskými titulkami pod názvom IN YOUR FACE. Medzinárodná organizácia Doktors for live International v ňom prezentuje preventívnu prednášku, ktorú si v Afrike vypočula už tisícka žiakov. Film podporuje myšlienku kampane Červené stužky. In your face ( Do tváre ) je dokument, ktorý nič neprifarbuje a predstavuje zdravotné a morálne následky voľného nechráneného sexu. V rámci spomínanej prezentácie sme sa so žiakmi pokúsili vytvoriť aj obrovskú červenú stužku. Túto závažnú tému – problematiku choroby AIDS - sme sa rozhodli zviditeľniť a priblížiť žiakom. Ak si myslíte, že sa vás to netýka, tak ste na veľkom omyle. Ľudia, ktorí trpia touto chorobou, sú neustále okolo nás a my si to ani neuvedomujeme. Preto je potrebné, aby žiaci vedeli o tomto nebezpečenstve a vedeli svojím správaním a konaním čeliť tejto nevyliečiteľnej chorobe. Rozhodnite sa, či naďalej budete takúto závažnú tému ignorovať, alebo sa zamyslíte nad ňou a oboznámite seba aj svojich známych s týmto problémom. Vírus AIDS je stále okolo nás a treba mu prikladať istú dôležitosť. Nevedomosť neospravedlňuje. Život máme len jeden, preto ho žime kvalitne. Mgr. G. Výbochová

13


Štvrtá na Majstrovstvách sveta 2011 vo fitnes Barbora Mičianová – študentka Gymnázia Mateja Bela vo Zvolene – triedy Oktáva A. Je aktívnou športovkyňou v oblasti fitnesu. V roku 2011 sa stala Majsterkou Slovenska v kategórii dorasteniek a v kategórii junioriek nad 163 cm. Je organizovaná v SAKFST, pod záštitou ktorého sa konajú preteky na Slovensku a sú nominačné pre účasť na Majstrovstvách Európy a sveta. Na základe dosiahnutých výsledkov v júni 2011 bola nominovaná na Majstrovstvá Európy v kulturistike fitness juniorov a masters 2011 IFBB, ktoré sa konali V Španielsku v Madride. Vo svojej kategórii – nad 163 cm skončila tesne za medailovými priečkami na 4. mieste. 19. novembra 2011 sa uskutočnili preteky juniorov v Dubnici nad Váhom –Veľká cena Dubnice, ktoré sú nominačnými pretekmi na Majstrovstvá sveta. V spojenej kategórií do a nad 163 cm Barborka obsadila 3. miesto. Svojím umiestnením sa nominovala na IFBB Majstrovstvá sveta v Španielsku, ktoré sa konali 26.-27. novembra 2011 v španielskej Santa Susane, kde sa umiestnila na výbornom 4.mieste. Úspech našej študentky nás veľmi teší! PaedDr.Mária Dolinská

14


Turisti na Sitne Tak, ako to už býva zvykom, aj tento rok naša skvelá pani profesorka Janka Bothárová a o nič menej lepší pán profesor Pivarči pre nás, turistov, zorganizovali 22. - 23.októbra 2011 prvú tohtoročnú turistickú akciu - jesenný výstup na SITNO. V sobotu ráno sme sa všetci stretli na vlakovej stanici vo Zvolene, plní radosti a nadšenia. Vlakom sme sa dopravili do Banskej Štiavnice, kde nás už čakali veľmi milí ľudia, v ktorých penzióne sme boli ubytovaní a odviezli nás priamo k nim. Zložili sme si teda veci a mohlo sa ísť! Túra nebola náročná, išli sme všetci rezko a s dobrou náladou, ku ktorej prispievala veselá a ešte vždy „naša“ pani profesorka Janka Zvolenská. Bez menších problémov sme tento malý sitniansky kopček, ktorý má mimochodom 1006 m.n.m., absolvovali a zišli sme krásnou novou trasou opäť dole. Poobede a večer nám to už išlo jedna radosť. Vymýšľali sme si rôzne aktivity, prechádzali sa, rozprávali... Jednoducho povedané, mali sme o zábavu postarané. Páčilo sa nám tu natoľko, že na druhý deň sa nám ledva chcelo ísť domov. Utešil nás len fakt, že na budúci rok (a možno aj oveľa skôr) sa sem môžeme opäť vrátiť a prežiť nové dobrodružstvo. Myslím, že každý z nás si z tohto výletu odniesol kopec zážitkov a vychutnal si krásy slovenskej prírody. Už teraz sa tešíme na ďalšiu turisticko-geografickú akciu! Natália Onderková, V.B.

15


Zo zákulisia tried PRÍMA A Do nášho gymnázia sme sa hlásili ešte pod názvom Gymnázium na Okružnej ulici, no od septembra 2011 sme sa stali dvadsiatimi najmladšími žiakmi GYMNÁZIA Mateja Bela vo Zvolene. A odkiaľ sme? Pochádzame nielen z okresu Zvolen, ale aj Detva. V triede prevláda 15 dievčat nad 5 chlapcami. Našou triednou učiteľkou je pani Mgr. Katka Ferjancová. Bližšie sa vám predstavíme : Aďa je až z Hriňovej - má vzťah ku tenisu a basketbalu. Braňo je zo Sielnice, je športovo zdatný a mal psa. Barča má krásne husté vlasy, rada počúva hudbu a má psa. Viki je zo Sekiera, rada kreslí a vedomosti si prehlbuje vo vedomostných súťažiach. Anička Dao sa vo voľnom čase venuje nielen zvieratám, ale aj korčuľovaniu a plávaniu. Veronika je z Kováčovej, obľubuje prácu na internete a venuje sa zvieratám. Ninu zaujíma množstvo aktivít, venuje sa ľudovému tancu / tancuje v Zorničke/ a zvieratá sú jej neodmysliteľnou súčasťou života. Lukáš má rád hry na PC. Ivana Bonnie inak Ivi Kivi sa narodila v Nieles v USA, venuje sa športovaniu, napr. cyklistike a hre na klavír. Janka z Očovej sa zaujíma o kreslenie, šport a zvieratám. Aňa z Klokoča je tanečníčka, speváčka v Zorničke. Miška rada hrá na gitare, spieva, pláva, dobre behá a ku zvieratám má blízky vzťah. Maťka pekne kreslí a svoj talent prehlbuje v ZUŠ-ke. Klaudia pochádza z Košíc a tu vo Zvolene rada tancuje, korčuľuje a jej naj priateľom je pes. Zuzička má tiež blízky vzťah k USA a občas si tam zabehne, no na Slovensku je doma a tu tancuje ľudové tance. Rada sa hrá na PC. Klaudia - Klauduška rada chodí po vonku, hrá sa na PC, rada sa korčuľuje. Paťo má rad plávanie, cyklistiku, zvieratá a počítačové hry. Juraj z Dobej Nivy je výborný hudobník, violončelista a hrá aj na medzinárodných súťažiach. Zornička tiež napĺňa jeho voľný čas. Magdalénka – hrá výborne basketbal, má rada psy a zajace a dokonca pletie náramky. Viktor má mnoho záujmov – šermuje, hrá futbal a jazdí na koňoch. TO SME MY – VŠESTRANNÍ PRÍMANI- kolektív najmladších študentov tejto školy.

16


Cestujeme po Slovensku Literárno - historická exkurzia 26. októbra 2011 sme sa vydali na cestu smerom do Košarísk, Modry a Nitry. V autobuse sa spolu viezli žiaci kvínt a septím. Exkurzia bola tematická, viazala sa k 28. októbru 1918, k vzniku Československej republiky, na ktorom mal svoj veľký podiel práve Milan Rastislav Štefánik. Jeho rodná dedina, Košariská, bola našou prvou zastávkou. Dozvedeli sme sa veci známe aj neznáme. Milan Rastislav Štefánik sa narodil 21. júla 1880 do rodiny evanjelického farára ako šieste dieťa. Bol astronómom, politikom, francúzskym generálom, cestovateľom, fotografom, ale aj iluzionistom. Zaujímavosťou pre nás bola informácia, že na jeho tvári boli jazvy, ktoré mal od detstva kvôli ovčím kiahňam. Keď prišiel do Paríža študovať astronómiu, nič nemal a peniaze si začal zarábať ako iluzionista. Predvídal 1. svetovú vojnu, v ktorej sa za 3 roky „vypracoval“ od dôstojníka po generála. Z veľkosti jeho uniforiem sme vydedukovali, že postavou bol nízky. Pri prvom zo šiestich výstupov na Mont Blanc vydržal 2 týždne o hlade, keďže batožinu s jedlom si zabudli v základnom tábore. Dvakrát precestoval svet a všade bol uznávaný, ako napr. v Číne, skadiaľ po jeho smrti poslali na Slovensko jeho bustu. Po Košariskách sme vystúpili aj na Štefánikovu mohylu v Brezovej pod Bradlom, kde si hlavne naše pani profesorky - p.Šuchmová a p. Zacharová - zaspievali Slovenskú hymnu. My sme sa skôr snažili o čo najlepšiu fotku „na skalách“. Mohyla bola postavená obyvateľmi Košarísk a vďaka Štefánikovmu priateľovi je pochovaný blízko svojho rodiska. V mohyle je tiež umiestnená tekutina s jeho srdcom. V Modre naša exkurzia nepokračovala poznávaním života Milana Rastislava Štefánika, ale inej významnej osonosti našich dejín, Ľudovíta Štúra. V jeho múzeu sme však vnímali hlavne bratislavský prízvuk sprievodkyne. Voš li sme aj do pietnej izby Ľudovíta Štúra už s inou sprievodkyňou. Avšak z jej prevracania očí bolo jasné, že ju otravujeme a oberáme o čas. Múzeum v Modre v nás nezanechalo dobrý dojem. Autobusom sme sa premiestnili do Nitry. V nákupnom centre Mlyny sme strávili dve, pre nás zaujímavé, hodiny. Naša cesta potom pokračovala už len domov. Spievajúc sme sa vrátili do Zvolena vo večerných hodinách. Na Bradle bol silný vietor, neodfúkol nám však pekné spomienky zachytené v nás a na našich fotkách. Eliška Pramuková, Septima A

17


Literárno-historické potulky po meste Martin 14. októbra 2011 sa žiaci Sexty A z novopremenovaného Gymnázia Mateja Bela zúčastnili exkurzie v Martine. Tento neobyčajný výlet do nádherného historického mesta Martin, sa začal v piatok ráno o 7.00, kedy sa mali všetci stretnúť na Veľkej vlakovej stanici vo Zvolene, skadiaľ o 7.20 odchádzali medzinárodným rýchlikom do miesta cieľu. Vo vlaku panovala dobrá nálada, preto cesta ubehla ako voda a už sa muselo vystupovať v Martine. Zrazu všetkých ovanul čerstvý, studený martinský vzduch. Našťastie sa vlaková stanica nachádza blízko centra mesta. Na Matičnom námestí v Martine sa pani profesorka ujala vedenia a poukazovala žiakom všetky známe a dôležité budovy, ktoré sa tam nachádzali. Okolo 9.00 hodiny celá zvolenská skupinka dorazila pred Slovenské národné a literárne múzeum, kde sa všetci odfotili, aby na tento výlet nezabudli. Po vstupe do tohto históriou dýchajúceho múzea sa všetci presunuli do veľkej priestrannej miestnosti, kde na nich už čakala pani lektorka, ktorá sa im celý čas venovala. Toto múzeum predstavuje celú históriu slovenskej literárnej tvorby, už od jej počiatkov v 9. storočí s príchodom Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu, až po koniec 1.svetovej vojny v roku 1918. Bohužiaľ, v múzeu nemajú dostatočné priestory, a preto sa nemôže zbierka ďalej rozrastať a pribúdať v ňom nová literárna tvorba. Keďže v súčasnosti sa žiaci v škole venujú slovenskému literárnemu realizmu, začala pani lektorka svoju prednášku 19. storočím. Spomenula matičné roky, slovenskú jar, 1.slovenské národné zhromaždenie a mnoho ďalších historických faktov. Po tejto zaujímavej prednáške sa všetci vybrali pozrieť si expozície, ktoré sa v múzeu nachádzajú. Všetky sú usporiadané chronologicky a sú veľmi zaujímavo podané. V múzeu žiaci strávili celé 3 hodiny, počas ktorých vyhladli a vysmädli, a preto sa všetci veľmi tešili na obed. Tento rozchod trval asi hodinu, po ktorej sa o 13.30 mali všetci znova stretnúť na vlakovej stanici v Martine. Cesta späť prebehla bez problémov a okolo 15.30 vlak dorazil do Zvolena. Všetci boli s exkurziou spokojní. V Martine je neuveriteľne veľa možností na školské exkurzie a už teraz sa žiaci tešia na ďalšie podobné akcie zamerané na prehlbovanie slovenského národného povedomia. Simona Marušáková, Sexta A

18


,

Sútaže ˇ

Literárna Senica Dobrovoľníctvo človeka (Článok do časopisu) Médiá nás dennodenne bombardujú správami o terorizme, hladomoroch, chudobe, prírodných katastrofách... Nikdy však nepochopíme, aké to je, kým sa s tým nestretneme tvárou v tvár. Zdá sa nám, ţe problémy sú od nás ďaleko, tisícky kilometrov vzdialené, ale vlastne sa to týka nás všetkých. Všetci sme ľudia. Takí istí, s tými istými právami, bez rozdielu farby pleti alebo vierovyznania. Ale aj tak, aj cez nič neriešiace prísľuby vysokých politických osobností, súcitenie populárnych spevákov pomocou piesní alebo slzy slávnych hercov, aj napriek tomu všetkému sú na svete ľudia, ktorým boli základné práva odopreté. Ľudia, ktorí nemajú prístup k pitnej vode, jedlu, nemajú moţnosť vzdelávať sa, bezstarostne sa hrať. Deti musia vychovávať mladších súrodencov, pretoţe ich matky zomreli na následky epidémie. Som však hrdá, ţe medzi miliónmi obyvateľov našej planéty sa ešte nájdu duše, ktorým tieto udalosti nie sú ľahostajné. Duše, ktoré nielen súcitia s týmito ťaţkými osudmi, ale neváhajú a idú pomôcť. Bez nároku na mzdu, na to, aby to, čo robia bolo uverejnené v časopisoch, ale zato sa s odvahou a obrovskou energiou vrhajú do pomoci slabším. Rok 2011 je vyhlásený Európskou úniou ako Európsky rok dobrovoľníctva. Vo Všeobecnej deklarácii o dobrovoľníctve, ktorá bola schválená Medzinárodnou asociáciou dobrovoľníckeho úsilia IAVE je napísané, ţe dobro voľníctvo je okrem iného zaloţené na osobnej motivácii a slobodnom rozhodnutí. V poslednom čase sa stále viac a viac stretávam s názormi: „Načo pracovať, keď z toho nebude ţiadna odmena?” Dobrovoľníci sú ľudia, ktorí majú, podľa môjho názoru, peniaze v rebríčku hodnôt aţ ni ekde na poslednom mieste a nechýba im štipka voluntarizmu. V súčasnosti existuje na Slovensku mnoho dobrovoľníckych organizácií, ktoré ponúkajú rôzne moţnosti ako sa angaţovať. Pracujú v nich ľudia, ktorí slovo solidarita nepoznajú len zo slovníka cudzích slov. Solidarita. V slovníku sa toto slovo vysvetľuje ako spolupatričnosť, vzájomnosť, ochota navzájom si pomáhať a podporovať sa. Ale čo toto slovo znamená v praxi? Rozpoviem vám príbehy troch ľudí z rôznych krajín, ktorí dobrovoľne poskytli pomoc. Osud iných ľudí v ich dobe – dobe vojny, dobe odcudzenia sa človeka človeku – im nebol ľahostajný. Môj prastarý otec, Ján Uhliar z Môťovej, počas 2. svetovej vojny, keď na Slovensku vypuklo Povstanie, slúţil na pancierovom vlaku Štefánik. Vlak op eroval na trati Hronská Dúbrava – Kremnica. Prastarký, ale aj ostatná posádka vlaku, sa do boja prihlásili dobrovoľne, nikým neboli nakomandovaní, boli zaevidovaní ako vojaci v zálohe. No nasadzovali aj vlastný ţivot, pretoţe nemecké lietadlá často ostreľovali pancierový vlak. Keď sa presila fašistov 25. októbra 1944 pribliţovala k Zvolenu, Štefánik bol presunutý zo Zvolena do Uľanky. Tam posádka znehodnotila zbrane a najdôleţitejšie súčiastky, aby sa pancierový vlak nedostal do rúk fašistov. Potom sa všetci rozutekali do blízkych hôr. Boli však chytení. Nemci ich z Uľanky deportovali do Banskej Bystrice, kde mali byť väznení, odsúdení a mnohí odvedení do koncentračných táborov. Pri prechode dedinou kráčal prastarký na kraji štvorstupu. V jednom momente ho niekto schytil za rukáv a vtiahol za bránku do dvora. Bola to jedna stará, pre neho neznáma ţena, ktor á mu svojou odvahou moţno zachránila ţivot. Neváhala, jednoducho schytila prvého, kto prechádzal popred jej dom. Zachránila neznámeho človeka. Moţno ju k tomu prinútilo vlastenectvo. Moţno sa jej zdalo nespravodlivé odvádzať do zajatia ľudí, ktorí bojujú za svoju slobodu. Moţno v prastarkom videla niekoho známeho. Obdivujem jej odvahu. Je zvláštne, ţe sa to stalo nám, ţe práve naša rodina mala toľké šťastie. Bol to osud alebo iba náhoda?

19


Sir Nicholas Winton bol pôvodne úradníkom nemecko-ţidovského pôvodu , ţijúci a pracujúci v Anglicku. Tesne pred začiatkom druhej svetovej vojny organizoval transporty detí z Československa do Anglicka, kde pre ne hľadal nové domovy. Aby nebol podozrivý, cez deň pokračoval v práci burzového makléra a v noci pripravoval dokumenty na transport. Dokonca sám predstavoval deti novým rodinám. Keďţe ho nikto nesponzoroval a všetko robil na vlastnú päsť, proces transportov bol zdĺhavejší. Musel vybavovať falošné dokumenty pre ţidovské deti, ktoré mali odísť vlakmi d o Londýna. Pracoval intenzívne, vedel, ţe do vypuknutia vojny neostáva veľa času. Pred istou smrťou v koncentračných táboroch zachránil 669 detí. Aţ do roku 1988 o jeho činoch nikto nevedel, kým jeho manţelka Gréta nenašla na povale knihu výstriţkov a zoznamy zachránených ţidovských detí . Pán Winton v tomto roku oslavuje 102. narodeniny. Začiatkom tohto roku navštívil spolu so „svojimi deťmi“ Českú republiku. Sir Winton, Spravodlivý medzi národmi, je uţ po druhýkrát navrhnutý na Nobelovu cenu za mier. Irena Sendlerová vyštudovala polonistiku, no pretoţe vstú pila do socialistickej strany, nemohla vyučovať. V roku 1939 vtrhol do Poľska hitlerovský Wehrmacht. Po kapitulácii Poľska začali nemeckí okupanti separovať Ţidov od Poliakov. Irena sa stala členkou desaťčlennej konšpiračnej skupiny, v rámci ktorej pomohla sfalšovaním dokumentov asi trom tisícom Ţidov. Keď Nemci uzavreli ţidovské get o (okolo 450 000 osôb) vo Varšave 18 kilometrov dlhým a 3 metre vysokým múrom, Irena sa rozhodla pomáhať ďalej, hoci jej hrozil trest smrti. Ako zdravotná sestrička nosila spolu s kolegyňami do geta potraviny, lieky a predmety dennej potreby. Jej solidárnosť neskončila ani vtedy, keď Nemci začali s deportáciou Ţidov do koncentračných táborov. Stala sa vedúcou detskej sekcie Zegoty (Rada pomoci Ţidom), presviedčala rodičov, aby sa pokúsili zachrániť svoje deti a ona pre ne hľadala nové domovy. Z geta ich so spoločníkmi vyváţali rôzny mi spôsobmi: zabalené pod nosidlami v sanitkách, vo vreciach pre mŕtvoly, v odpadkových košoch. Kojencov prehadzovali cez múry geta a ukrývali v škatuliach od topánok. Irenu aj vypočúvali a mučili, no nič neprezradila a po tom, ako sa dostala z väznice, opäť sa pustila do pomáhania. Zomrela v roku 2008 vo veku 98 rokov, no vďaka nej preţilo holok aust vyše 2500 ţidovských detí, za čo bola navrhnutá na Nobelovu cenu za mier. Nezískala ju, no myslím si, ţe by mala dostať nielen cenu za mier, ale aj cenu za ľudskosť a odvahu. Na svete však existujú ľudia, ktorí nie sú tak známi a moţno ani nebudú, ale pre spoločnosť a rozvoj komunity toho spravili veľmi veľa. Patrí im moja úcta za ich obetavosť, ochotu a hlavne za ich výnimočnosť. Niekedy v budúcnosti by som sa aj ja chcela stať takým človekom. To, či sa ním stanem, závisí len na mne a na tom, či naberiem dostatočnú odvahu vymaniť sa z okov, ktoré spútavajú túto spoločnosť. Či budem dostatočne silná vidieť toľké utrpenie a neutiecť od neho. Ale hlavne, či dokáţem byť iná, líšiť sa od tých, ktorých slová „Mňa sa to netýka“ majú ďaleko od humánnosti. Moja filantropia a chuť pomáhať s pribúdajúcim vekom rastú. Viem, ţe pravdepodobne nezachránim celý svet, ale ak bude vďaka mne šťastný aspoň jeden človek, moje úsilie bude prospešné. A ak sa bude pomáhať ďalej, môţeme na svete vytvoriť reťazec pomáhajúcich si ľudí. Pretoţe práve tak to podľa mňa funguje. Ja pomôţem tebe, ty pomôţeš jemu a on zase inému. Rozprávky vţdy končia tak, ţe dobro na koniec nad zlom zvíťazí, tak prečo by sme to nemohli aplikovať aj do reálneho ţivota? Vo sv ete sa často stretávame so xenofóbiou, intoleranciou, strachom a neistotou. Je potrebné učiť sa a sa naučiť byť solidárnymi.. Ako jednotlivec a aj ako celok. Ľudstvo má veľa moţnos ti, kam sa uberať. Buď sa vyberie cestou vojen alebo cestou mieru. To, ktorým smerom sa rozhodneme kráčať, je len na nás... Iva Zacharová, Septima A

20


Olympiáda zo slovenského jazyka Môže škola ovplyvniť vzťah mladých ľudí k čítaniu? (Diskusný príspevok)

Vážené pani profesorky, milí žiaci, rád by som nadviazal na našu konverzáciu a povedal pár vlastných slov k tejto téme. Myslím si, že v dnešnej dobe číta naozaj veľa ľudí a aj veľa mladých ľudí. Existuje však aj určité množstvo ľudí, ktorých čítanie či už náučných kníh, alebo beletrie, až tak nebaví. Na to môžu mať rôzne dôvody, napríklad taký, že im nemá kto poradiť, aké dielo by bolo pre nich najvhodnejšie a najlepšie by sa im čítalo. Prípadne na čítanie nemajú dosť času, pretože sa venujú inej záujmovej činnosti. Myslím si však, že na dobrú knihu by si aj v dnešnej hektickej a rýchlej dobe mohol nájsť čas hádam každý. Veď predsa navštíviť knižnicu a požičať si nejakú beletriu snáď zvládne ktokoľvek. Ako som už spomenul, možno práve tu však nastane zlom a človek zrazu nevie, akú knihu si má vybrať. V tejto problematike nás vo veľkej miere dopĺňa naša škola, pretože už od nižších ročníkov preberáme a robíme rozbor mnohých zaujímavých diel od menších, k tým najväčším velikánom literatúry. A práve toto by nám malo poskytnúť nejaký nápad, vďaka tomuto by sme si mali spraviť svoj vlastný názor na jednotlivé obdobia, žánre a aj samotné diela literatúry. Škola a náš pedagóg nám dáva akúsi recenziu na dielo a mnohokrát nás svojím spôsobom prinúti prečítať si knihu vo vlastnom záujme. Čítanky sú plné zaujímavých, relatívne dlhých ukážok niektorých diel, a ak nás to práve tu zaujme, nie je problém si jednoducho danú knihu vypožičať, prípadne kúpiť a zistiť, aké tajomstvo skrýva celé dielo, nie len jeho ukážka. Priznám sa, že ja vo svojom voľnom čase nečítam veľa kníh. U mňa je problém asi rovnaký, ako som už spomínal. Vytvoril som si však aspoň ako taký názor na niektoré diela, prípadne žánre, a keď si najbližšie budem vyberať nejakú knihu, budem si vyberať z už zúženého spektra možností a môj výber bude špecifickejší. Môj názor na túto tému teda už poznáte. Myslím si, že škola dokáže výrazne ovplyvniť nielen výber literatúry, ale aj celkový vzťah mladých ľudí k čítaniu.

Daniel Kéry, Sexta A

21


Je kódex novinárskej etiky iba popísaným papierom? (Diskusný príspevok) Dobrý deň, vážené pani profesorky, milí žiaci, dnes by som aj ja chcela prispieť svojim názorom do diskusie s názvom „Je kódex novinárskej etiky iba popísaným papierom?“ Táto téma je mi veľmi blízka, pretože aj ja by som raz chcela byť novinárkou a ukázať ľuďom pravdu. Ja osobne pojem novinár nechápem ako jeden, ale má pre mňa dva významy. Novinárov si rozdeľujem na dva typy a to na bulvárneho novinára a slušného. Bulvár podľa mňa nemá nič spoločné s kódexom novinárskej etiky, sú to žurnalisti, ktorí o kódexe možno nikdy nepočuli, alebo naň len zabudli. Bulvárni novinári svetu neprinášajú nič potrebné, ich práca je viac menej zbytočná. Ide im len o to, priniesť čo najväčšiu senzáciu. Väčšinou títo novinári len vyhrabávajú, čo ktorá celebrita kedysi v minulosti urobila, akú má rodinu, fotia ich v intímnych situáciách. Neviem, či ste postrehli takú kauzu, že sestra moderátorky Jany Hospodárovej je závislá na drogách. Ja som si to čítala na jednom internetovom portáli a ako u mňa býva zvykom, klikla som si na diskusiu. Zistila som, že mnoho ľudí taktiež zdieľa môj názor - a to „načo je potrebné písať o takýchto veciach?“ Určite by ani jeden z nás nechcel, aby sa ostatní ľudia dozvedeli o informáciách, ktoré sú súkromné a veľmi citlivé. Na druhej strane tu však máme novinárov, ktorých ja nazývam slušnými. Nie sú to tí, ktorí píšu len o všeobecne známych veciach, taktiež vyťahujú na povrch špinu, no robia to eticky. Ukazujú verejnosti pravdu, pretože aj ona má právo na pravdu. Takým príkladom slušného novinára, osobným vzorom pre mňa, je Štefan Hríb. Je to šéfredaktor časopisu Týždeň a zároveň vedie reláciu Večer po lampou, ktorá je vysielaná na STV2. Je to človek, ktorý vie ostro, no slušne vyjadriť svoj názor. V relácii Pod lampou sa nepýta na osobné otázky daného hosťa, nepýta sa priamo, no podľa odpovedí hostí aj obyčajný človek, obyčajná učiteľka alebo robotník pochopia, kade vetry vejú. Dokonca aj 16-ročný študent ako ja. Myslím si, že novinár by mal slúžiť ľuďom, odhaľovať rôzne machinácie, ale ľuďom podávať iba pravdivé informácie. To, či sa riadi kódexom, je len na ňom, na tom, či má štipku slušnosti a či chce robiť prácu novinára poriadne. Osobne to však vidím tak, že novinárska etika ešte stále funguje, všetko je len na charaktere človeka a braní jeho práce vážne. Dúfam tiež, že ak sa mi raz podarí stať novinárkou, tento môj názor ma neprejde a budem sa správať slušne, budem poukazovať na pravdu a prinesiem niečo užitočné pre spoločnosť. Ďakujem za pozornosť . Iva Zacharová, Septima A

Súťažiaci školského kola olympiády zo slovenského jazyka

22


Z našej tvorby Fénixov žalospev Elégia fénixa, vznešeného, večného, srdce každému zastavila, kríže do nich pribila, súmrak zo dňa slnečného. Všetci stíchli, pieseň sa ich dotkla, do činov ich popchla. Spieva fénix pieseň smutnú, srdcervúcu, oceňuje našu prácu, plače a rany tak celí, že niekto z nich prežije verí. Pieseň v ušiach rozlieha sa, čistá, nádherná, moje uši ozdravuje, všetko sa tak strašné zdá. Po výbuchoch, bojoch, hrôzu napĺňa pokojom. Žalospev ako hrejivý plameň, moje srdce oblizuje, teplom ho napĺňa, zasiahlo ma to ako ostrý kameň, že ticho ho dopĺňa. Hlasný a pritom splýva s tichom, dopĺňaný stonmi, krikom. Ja tu len stojím a žasnem, no zobudiť sa musím, s tým spevom sa v žiali dusím, neviem, či pokračovať skúsim, že otvorím oči, toho sa desím. Mŕtvych odnesiem preč, potom zvesím hlavu, veď aj fénix stratil reč. Boj sa skončil, vyhrali sme i prehrali, so životmi iných sme sa zahrali. Viem, že som vyhral hlavnú bitku, no šťastia nemám ani štipku.

Bezduché oči mŕtvych spaľujú mi tvár, zbĺkol aj fénix sám, odvďačil sa mi že proti nemu nehrám, a v tom som uvidel teba, malý vtáčik spadol z neba, hŕba popola a tvárička bledá. Zdvihnem ho zo zeme, strčím ho do vrecka, všetci vieme, že prežije mnohé decká. Jediná spomienka, jediné dedičstvo, budem mať u neho rodičstvo. Odchádzam z bojiska, s fénixom vo vrecku, že som v poriadku, neodolám tomu herectvu, aj keď bojím sa, vyhrali sme dneska. Pochovám mŕtvych, ošetrím zranených... fénix zhorel kvôli mne... cítim sa ako zavrený v tme... ...zostávam navždy ranený. Aj keď žiadam asi veľa, chcem zase teba, tvoj život padol, zhasol ako lampáš, ty sa vo mne máš, a ja som na nohy spadol... ...a padám stále nadol.... Bolo by priveľa žiadať tvoj život späť, no ja musím chcieť... ...Búrka ustala a ty si tíško zaspala...

Lucia Valúchová, Kvarta B

23


Výber básní Petra Markovského Padlý Anjel (Navrátenie Tvojho Ukradnutého Sna)

Uspávanka I.

Len vietor so zvukom Padlého anjela sa Zakráda, no netuší kam

Roztečené Slnko vosku Vlieva nás do seba Posledné svetlo na dne neba Zhasína Ako pri poslednom bozku Na dobrú noc

Možno raz, keď nenájdeš východisko Nájdem Ťa v smútku schúlenú pri tichých jazerách Prederiem sa hmlou a Vrátim Ti ten ukradnutý sen Potom sa už možno smútku stratíš Keď v spánku Sa zakráda k Tebe Padlý anjel so zvukom Vetra ...

Krásna nočná mora zrodená V sladkých snoch...Čierny Anjel, ...Skúsme lietať, keď nemôžme ísť... Svieca zhasína Na oblakoch tuhne vosk V poslednom záblesku Rozkvitne čierna ruža Ako posledný bozk ...Na dobrú noc...

29. jún 2011 (150.) 20. júl 2011 (161.) Na Dosah Ruky Zajtra Som Mŕtvy Kým nevstúpiš do ohňa. Do tej chvíle... ...nezhoríš... Stále si to Ty ...kým ostávaš sama Sebou... Neskĺzaš po steblách Do chladnej vody ...dobre viem, že z Lásky do rána v spánku ...nevytriezviem... Veci sa rozvíjajú a kvitnú Vyrážajú v ústrety Nad obzorom, keď je Slnko & Mesiac Na dosah ruky Mi podrážajú nohy... 6. september 2011 (178.)

24

Dnes žijem trikrát Zajtra už možno vôbec ... Ak ma nepoznáš neuveríš mi, že zajtra umriem... a pozajtra sa znovu zrodím Zajtra tvár v zrkadle... ...zmizne Pozajtra sa zjaví... ... No neviem, či sa ešte spoznám... 4. august 2011 (168.)


Osvedčená metóda, ako sa naučiť cudzí jazyk (Fejtón) Každý z nás má svoje metódy, ako sa mu dá čo najlepším spôsobom naučiť cudzí jazyk. Ja si myslím, že aj tie moje metódy sú niečím výnimočné, hoci nie veľmi správne. Jeden spôsob, ktorý ja osobne preferujem, je ten, keď nám učiteľka povie, že o dva dni píšeme písomku zo slovíčok, ktoré sme sa mali pribežne učiť. Vtedy sa tie slovíčka musíte naučiť nie tzv. „dlhodobou“ pamäťou, aby ste ich vedeli na 100% a v budúcnosti ste ich aj využili, ale rýchlejšou a zároveň kratšou pamäťou, aby ste si ich zapamätali aspoň na pár dní, až kým z nich nenapíšete písomku, a potom ich v kľude vypustíte z hlavy. A tak, po tomto oznámení, ktoré „poteší“ každého žiaka, v strese behám po triede a rozmýšľam, kedy sa tie slovíčka budem učiť. No nakoniec si poviem, že sa mi ich stačí naučiť večer pred písomkou, a tak sa na to vykašlem. A keď už nastane ten večer s veľkým „V“, kedy sa mám tie slovíčka naučiť, moje svedomie mi prehovorí do duše a s radosťou poznamená, že sa to stíham naučiť aj zajtra cez veľkú prestávku alebo vyučovaciu hodinu pred hodinou cudzieho jazyka, čiže zaspávam s hrejivým pocitom na duši, ako som to dobre premyslela. No ráno, to už nie je ten poznaný hrejivý pocit, vtedy je to už ľadový pot, čo ma oblieva a ja si vtedy hovorím: „Ty teľa, mala si na to dosť času, aby si sa na to čo i len pozrela, ale ty nie, vždy si všetko necháš na poslednú chvíľu!“ V ten deň, hneď ako prídem do školy, si v kľude sadnem a snažím sa sústrediť na slovíčka a nenechať sa rozptýliť triednym ruchom. No akokoľvek veľmi sa snažím nevšímať si, čo sa okolo mňa deje, aj tak sa chtiac či nechtiac zapojím do najbližšej debaty, čo okolo mňa prebieha. Takto to ide každú prestávku, až na tú, ktorá je pred spomínaným cudzým jazykom, tá má od základu iný charakter. Všetci v triede sú ticho - takmer, prípadne milí, ak niečo potrebujú, každý si navzájom medzi sebou pomáhame. Vládne proste úžasná atmosféra vytvorená len a len pre učenie sa slovíčok. Popri tom ako sa učím, respektíve snažím sa čo najviac slovíčok si zapamätať, vždy musím robiť niečo, čo ma aspoň trošičku ukľudňuje. Najčastejšie si krčím alebo šúľam papier s tými slovíčkami, ktoré sa učím, potom ho chvíľu naprávam, pozriem si ďalšie slovíčka a znova ho skrčím. Jednoznačne najrýchlejšie sa ich naučím, keď si ich hovorím nahlas, a to je asi najnormálnejšia časť z celej mojej prípravy na písomku. Na písomke sa snažím čo najrýchlejšie napísať slovíčka, ktoré si pamätám čo najmenej a potom v kľude dopíšem tie, ktorými som si najviac istá. Nemyslím si, že moje metódy učenia sú ukážkové a ani by som nikomu neradila ich používať, ale ja som s nimi doposiaľ spokojná. Viem, že by som sa mala učiť slovíčka tak, aby som ich vedela využiť aj o pár rokov a nie pár dní po naučení, ale aj tak si myslím, že keď človek potrebuje a veľmi chce, tak sa vie dorozumieť aj rukami, nohami.

Košková Lucia, Septima A

25


Hymna Gymnázia Mateja Bela Každý na svoju cestu sa dá 1. Ako dieťa nezrelé, charakterom mladá bytosť. Život niekam zavedie ťa, si kolektívny článok. Učitelia sú pre nás veľké smerujúce body. Pod nohami stále máme nestabilné pôdy. Refr. : Škola modeluje človeka z nás, ľudská individualita je preveľká. Inšpiráciou doby sú mladé osobnosti a každý na svoju cestu sa dá. 2. Naše dospievanie spája sa vždy, väčšinou s prvou láskou. Možno škola tým čarovným miestom bude. Slovo autorita zmysel stráca, pri učiteľskom prekáraní. Nám už nič nepomôže, sme zaľúbení. Refr. : Škola modeluje človeka z nás, ľudská individualita je preveľká. Inšpiráciou doby sú mladé osobnosti a každý na svoju cestu sa dá.

Text: Natála Polcová Hudba: Filip Škarčák

26


Román na pokracovanie ˇ EMO Emily - Román na pokračovanie 4.kapitola Deň v škole prešiel pomaly. Hrozne pomaly. Kamošky odo mňa celý deň chceli vedieť, ako vyzerá a ja som mlčala, i keď ma vydierali tým, že ak im to nepoviem, tak si budú myslieť, že som si ho vymyslela (našťastie v pravý čas zistia, že je skutočný). Aspoň, že už sa škola skončila a ja som mohla ísť v pokoji domov (vlastne nie v pokoji, ale v autobuse). Doma ma čakal celkom príjemný šok. Päť správ od Emila. Jo! Napísal: „Ahoj, Láska! Chýbaš mi!“ vrcholne milé. „Ahoj!! Pozri viem, že je noc (asi tri ráno), ale prosím, ozvi sa.“ „Tak teda, keď spíš, nedá sa nič robiť. P.S.: Asi som ťa týmito nudnými kecmi uspal , čo?“ „Po škole mi zavolaj alebo napíš, alebo pošli sms. Alebo vieš čo? Zavolám ja.“ Poslednú správu poslal o 4:30. „Idem spať. Prestalo ma zabávať písať správy samému sebe. P.S.: Aj keď spím, tak na teba myslím.“ Radšej som si skontrolovala, či mi nevolal, keďže vlastne nevedel, kde som, alebo čo robím. Ups! Dva neprijaté hovory od neho. Jaj, radšej mu zavolám späť! Píp,píp,píp... „Haló?“, ááááá! „Ahoj zlato! To som ja. Prepáč, že som ti neodpísala a zabudla zavolať, ale nemala som čas.“ „Hej! Vieš, ako som sa bál? A vieš, čo som si myslel?“ „Čo také?“ „Že si s niekým iným a na mňa si už zabudla. Vieš, ako som sa cítil? Nabudúce, keď toto urobíš, tak idem ku vám prvým autobusom.“, hmmm, jeho hlas je tak krásny! Oh, čože to povedal? Že som s niekým iným a na neho som zabudla? Ale ja nie som nejaká hlupaňa, čo ide s každým, už len preto, že na ňu pozrie! „Haló? Si tam?“ „Áno, len som mierne šokovaná! Ja nejdem s každým! Čo si to o mne myslíš?! A prečo si hneď žiarlivý? A prečo...prečo...“, nemohla som dokončiť. Došiel mi hlas aj slová. „Nehnevaj sa. Prosím! Ja len, že ty si perfektná a iste si už mala predo mnou dosť chalanov, a tak som si pomyslel, že ťa zasa každý bude chcieť. A ja...“, pre zmenu teraz došiel hlas jemu. „Vieš čo? Keď ti dôjde, čo si mi to chcel vlastne vykoktať, tak zavolaj alebo vieš čo? Nevolaj. Nechcem s tebou prehovoriť ani ň. Maj sa!“ povedala som mu naštvaná. A potom som zložila. Aj keby mi poslal rovno kyticu ruží červených ako krv, tak by mi to bolo jedno. Viem, že som sa nahnevala za sprostosť, ale ja som musela. Potom sa mi znažil volať asi tak 200-krát (tak dobre 20), ale ja som mu to nezdvihla. Na facebook mi poslal aj 14 správ, ale všetky som ich bez mihnutia oka vymazala. Robenie úloh mi dosť trvalo, a tak som sa ani nenazdala a bolo desať večer. Išla som spať skoro, ale mne to nevadilo, lebo som bola unavená. Na to, že bola jeseň a okrem toho bol večer, tak bolo teplo a ja som si otvorila okno dokorán, nech sa do rána neroztopím. V noci som počula čudný šuchot a cítila som, ako ma niekto pobozkal na čelo i to, ako si ku mne do postele niekto ľahol, ale bolo mi to jedno, lebo som mala také ťažké viečka ako to len bolo možné. Tipovala som, že je to moja sestra, pretože vždy, keď má nočné mory, prilezie. Ráno som sa zobudila na to, že ma ten záhadný niekto objal okolo pása. Vstala som a pozrela som sa kto to je, no v tme som dobre nevidela, a tak som zapla svetlo.

27


Nemohla som uveriť vlastným očiam, keď som uvidela, kto leží v mojej posteli a ani svetlo ho nezobudilo. Bol to môj padlý anjel! Nedalo mi to a musela som ho zobudiť. „Haló! Vstávaj, Ruženka! Čo tu robíš? V noci si sa opil a zmyslel si si, že ma prídeš len tak zo zábavy navštíviť? Hm?“ „Dobré ránko, kráska! Vieš, aká si zlatá keď spíš? Dokonca nechrápeš a neberieš mi perinu!“ To je neuveriteľné! On ma naštval ešte viac, ako som to plánovala! „Nevyhýbaj sa otázke. Čo? Tu? Robíš?“ „Prepáč, že som sem prišiel, ale musel som sa ti ospravedlniť. Bál som sa, že si ma znenávidela. A to by som teda nezniesol. Viem, že sa to takto nerieši a viem aj to, že som tu bol pred jedným dňom, ale keď si mi neodpovedala na žiadnu zo správ a ani na asi 20 hovorov.“ Ó bože... Jemu načisto šibe. Aj keď bola jeho reč pekná, aj tak ma to veľmi neukľudnilo. Čo mama? Čo mi povie na to, že mám v posteli padlého anjela? (Len pre info: ja ho tak volám, jasné? Zvykajte si.) Začala som po izbe chodiť sem a tam . „A čo si si myslel, keď sa sem dovalíš? Že to bude fajn? Že môj hnev prejde?“ Sadla som si na zem čo najďalej od neho. „Prepáč, prepáč, prepáč, prepáč, prepáč, prepáč, prepáč, prepáč, prepáč...“ opakoval so psími očiskam. Ja mu proste neodolám. Nemôžem. Je to hrozné, ja viem, ale je to padlý anjel a tí majú rôzne temné schopnosti. „Dobre, dobre. Hlavne buď ticho, lebo sestra má uši lepšie ako netopier.“, zašepkala som. „Odpúšťaš mi? Oh, ďakujem!“. Po týchto slovách vstal a donútil ma postaviť sa, aby ma mohol objať. Zbožňujem sa s ním objímať. A potom som dostala prvú pusu. Úplne. A bola proste úžasná a... vášnivá. „Hm, a kde budeš do rána spať? Je len polnoc?“ spýtala som sa ho. „Myslel som, že môžeme spať... no vieš...tak ako doteraz. V tvojej posteli,“ povedal neisto. „Vážne? Ja len, že...“, vlastne v tom nebol žiaden háčik. Ja som priam chcela byť čo najbližšie pri ňom. „Tak fajn, ale žiadne blúdiace ruky,“ dodala som. „Okej.“ Najprv si ľahol on a potom ja. Keď sme už ležali v posteli objal ma rukami, šepkal mi sladké slová a znova ma pobozkal. Potom, ani neviem ako, sme zaspali v objatí a obaja s úsmevom na perách. Ráno, keď ma zobudil budík, už tam nebol a po ňom tam ostal len list, z čoho mi bolo pochopiteľne dosť smutno. Bolo v ňom písané: Moja milovaná Emily! Ak toto čítaš, tak už si hore. Prajem dobré ráno! Ráno som sa vyparil, aby si od rodičov nemala problémy. P.S.: Milujem ťa a je mi ľúto, že som ráno odišiel bez rozlúčky. Bozkáva a miluje Emil Ja ho tak veľmi ľúbim! Keď som sa konečne prebrala, umyla som si zuby, obliekla sa, najedla, išla som do školy. Ani som sa kvôli nemu nemohla poriadne sústrediť na výklad. Len kamarátky ma na obede v podstate prebrali aj to len vtedy, keď som sa, omylom, okyckala jogurtom. Ó môj bože... Život je tak ťažký, keď sa zamilujete... Emma Materlínová, Kvarta B

28


Bájecné ˇ ˇ Vecicky

Autosalón

Volkswagen Chrobák Volkswagen Chrobák je legendárny automobil vyrábaný firmou Volkswagen od roku 1938 do 2003 (v roku 1998 bola celá jeho výroba prenesená do Mexika.) Navrhol ho rakúsky automobilový konštruktér Ferdinand Porsche. Pri návrhu vychádzal z jestvujúceho prototypu "autá pre masy" konštruktéra Hansa Ledwinku, hlavného konštruktéra automobilky Tatra (po rokoch došlo k mimosúdnému vyrovnaniu medzi Volkswagenom a Hansom Ledwinkom. Označennie "Chrobák" však oficiálne dostal až v roku 1967. Za celé obdobie bolo vyrobených vyše 21,5 milióna týchto vozidiel v mnohých typoch a prevedeniach. Prvý krát v dejinách kvôli výrobe jedného typu auta vzniklo "na zelenej lúke" nové mesto Wolfsburg.

Ľudový automobil V roku 1931 začali Ferdinand Porsche a Zündapp vyvíjať "Auto für Jedermann" (auto pre každého) a po prvý krát bolo použité meno "Volkswagen". Porsche preferoval plochý, vzduchom chladený štvorválcový motor, ale Zündapp použil vodou chladený päťvalec. V roku 1932 predstavili tri prototypy. Všetky tieto automobily boli zničené počas vojny, posledný v roku 1945 počas bombardovania Stuttgartu. Porsche Typ 12, 1931/32 od Zündappa v Nürnbergu

Vojenský Chrobák a výroba do roku 1945

V roku 1933 Adolf Hitler schválil nákresy Porscheho návrhu "Volks-Wagen" ("Ľudový automobil"), jednoduchého automobiluu schopného prepraviť dvoch dospelých a tri deti rýchlosťou 100 km/h. Ľudový automobil mal byť dostupný občanom Tretej ríše za 990 ríšskych mariek, čo bola vtedajšia cena malého motocyklu.Autorom designu Chrobáka je Erwin Komenda, Porscheho šéfdesigner. Výroba začala v roku 1939, ale vojna začala skôr, než sa začali vyrábať automobily Volkswagen masovo a výrobné linky boli zabrané pre výrobu vojenských vozidiel. Výroba civilných VW začala až po vojne.

Keď projekt začal, predchádzajúci názov Porsche 60 Ferdinanda Porscheho bol nahradený oficiálnym názvom KdF-Wagen. Názov odkazoval na organizáciu Kraft durch Freude, odnože nacistickej Nemeckej pracovnej fronty. Neskôr bol projekt známy ako Typ 1, ale preslávil sa ako Chrobák po skončení druhej svetovej vojny.

29


Vtipné okienko Telefonuje Angličan s obyvateľom Moskvy. Angličan: - Ževraj je u vás -60 stupňov. Rus: - Ale kde, u nás je -30. Angličan: - Ale na CNN hlásili -60! Rus: - Ahaaa, tak to mysleli asi vonku. Stretne sa Američan, Nemec a Rus. Američan hovorí: - My keď zasadíme zemiaky v máji, už ich kopeme v júli. Nemec hovorí: - My keď zasadíme zemiaky v máji, už ich kopeme v júni. A Rus hovorí: - My keď zasadíme zemiaky 1.mája, už ich kopeme 2.mája. Američan a Nemec sa pýtajú, že prečo tak skoro. - To viete, hlad je hlad. Je to červené a lezie to zo zeme do zeme. Čo je to? Udatná sovietska armáda. Americkí archeológovia začali kopať pod New-Yorkom 10 km do zeme. Našli kovový drôt. Z tohto perfektného nálezu usúdili, že pred 10 000 rokmi bolo v Amerike telefonické spojenie. Ich ruskí kolegovia začali kopať 20 km pod Moskvou a nenašli nič. Z tohto super nálezu zistili že pred 20 000 rokmi bolo v Rusku bezdrôtové spojenie. Ivan s Voloďom opravujú žumpu. Ivan vlezie dovnútra a hovorí Voloďovi: - Podaj mi kľúč. Voloďa mu podá, Ivan sa nadýchne a ponorí medzi obsah žumpy, po chvíli sa vynorí a pýta si iný kľúč, proces sa opakuje, pýta si iné nástroje. Keď to dokončia, vylezie Ivan zo žumpy, zapáli si a hovorí Voloďovi: - Vidíš, vidíš, Voloďa, keby si lepšie študoval, nemusel by si len kľúče podávať!

30


Z hudobného sveta The Beatles bola najvplyvnejšia a najúspešnejšia anglická- Liverpoolová hudobná skupina rockovej éry. Má 4 členov, Johna Lenona Paula McCatneyho, Georga Harrisona a Ringa Stara. John Lennon založil skifflovú skupinu pomenovanú The Quarrymen v lete roku 1956. 6. júla 1957 sa stretol v priebehu vystúpenia s Paulom McCartneym a čoskoro začali spoločne hrávať. V roku 1958 sa ku skupine pridal mladý gitarista George Harrison. V roku 1960 spoločne odcestovali do Hamburgu, kde sa následne stali The Beatles. V marci roku 1961 začali nahrávať, avšak pod menom Beat Brothers. V tom období (do roku 1962) bol členom skupiny aj Stuart Sutcliffe, ktorý ovplyvnil najmä výzor členov skupiny a ich zmysel pre štýl.The Beatles počas siedmich rokov kariéry vydali 13 radových albumov. Predaj albumov The Beatles presiahol 1,3 miliardy nahrávok (údaj z roku 2004), čo je viac, ako dosiahol ktorýkoľvek iný umelec v dejinách. Len málo umelcov v rôznych obdobiach dosiahlo úspech, kritické ocenenia a široký kultúrny vplyv ako The Beatles. V rebríčku 500 najlepších albumov všetkých čias, ktorý v roku 2003 vydal časopis Rolling Stone má skupina 11 albumov, z toho štyri sú v prve j desiatke. Bolo natočených i niekoľko filmov zaoberajúcich sa skupinou The Beatles, ako napríklad The Beatles A Hard Day’s Night, Help!, Magical Mystery Tour, Yell ow Submarine, Let It Be.

31


PC Revue ˇ Najväcšiu slávu má už PC za sebou. Oslávilo 30 rokov Počítač typu PC, tak ako ho poznáme dnes, počas 30 rokov svojej existencie dosiahol na vrchol. Teraz sa uberá do dôchodku. Z domácností ho postupne vytláčajú notebooky, netbooky, tablety či smartfóny.

Štatistiky hovoria jasnou rečou. Kým predaj notebookov exponenciálne rastie z roka na rok, o počítače je záujem čoraz menší. S výnimkou veľkých firiem či profesionálov si do domácnosti kupuje počítač už len náročný hráč, ktorému displej notebooku a možnosti jeho rozširovania nepostačujú. Notebooky si dnes kupujú manažéri, študenti či rodiny s deťmi. Vyberať je naozaj z čoho. Bežný počítač ako taký, nie je ani lacnejší, často ani výkonnejší a už vôbec nie taký spratný ako notebook. Mnohí preto hovoria o konci jednej významnej éry. V piatok 12. augusta oslávil počítač 30 rokov. Historickým míľnikom vo vývoji počítačov bolo uvedenie číslicového prístroja ENIAC v roku 1946. Ten ani zďaleka nebol tým, čo si pod počítačom predstavujeme dnes. Zaberal plochu 63 metrov štvorcových, vážil 27 ton a skladal sa z tisícok elektrónok. O jeho prevádzku sa neustále staral tím špeciálne vyškolených odborníkov, ktorí boli schopní prístroj obsluhovať a odstraňovať časté poruchy. V čase, keď sa Bill Gates s Paulom Allenom zaoberali myšlienkou vytvorenia programovacieho jazyka Basic pre počítače Altair, v garáži Steva Jobsa sa rodil konkurenčný prístroj, familiárne nazývaný „Apple.“ O využitie oboch zariadení sa čoraz viac zaujímali ľudia, ktorí chceli počítač presunúť z domácej kutice do veľkých firiem a obchodov, ako nástroj pre výpočty, prácu s tabuľkami a textom. História osobného počítača, s dnes už čiastočne preneseným významom, sa začala písať až v roku 1981. Spoločnosť IBM vytvorila modulárny počítač, ktorý bolo možné podľa potreby rozširovať o komponenty, ktoré mu priniesli nové možnosti využitia. V malej skrinke sa štandardne skrýval len priemerne výkonný procesor od Intelu s takom 4,77 MHz, 64 kB pamäť s možnosťou rozšírenia až na 256 kB. Len v priebehu jedného roka sa spoločnosti podarilo predať 35 tisíc kusov svojho PC, ku ktorému vo forme základného softvéru dodávala operačný systém QDOS a programovací balík Basic od Microsoftu. Len pre zaujímavosť, cena počítača IBM 5150 sa v závislosti od jeho výbavy pohybovala medzi 1565 až 3000 dolármi.

Významné zásluhy na miniaturizácii čipov si v roku 1971 pripísal Intel, ktorý predstavil mikroprocesor s číslom 4004. Ten s postupom rokov inovoval do tej miery, že sa stal vyhľadávaným artiklom u nadšencov po celom svete. Prelom nastal v roku 1975 s predstavením počítača Altair 8800, ktorý bol nielen že cenovo dostupný, ale bol takisto veľmi skladný. O masovom rozšírení však stále nemožno hovoriť, nakoľko pre počítače Altair neexistovali také nástroje, ktoré by využili aj bežní spotrebitelia, bez výrazných technických zručností.

Aj keď IBM predával počítače rýchlejšie než si sám predstavoval, konkurencia na vavrínoch takisto nezaspala a s pomocou bežne dostupných komponentov vytvorila vlastné „IBM kompatibilné“ alternatívy. Osobné počítače však zrejme tak rýchlo neskončia. Nie je dôvod myslieť Medzi takéto firmy patril si opak. Z pozície tvorcu trhu ich však vytlačia (ak už nevytlačili) napríklad stále známy Compaq. notebooky či tablety, a to aj napriek tomu, že ide o odlišný koncept K o n k u r e n c i a p o j e m P C zariadení. Zmení sa len pomer, akým sa budú využívať. predefinovala a spopularizovala do takej miery, že dnes si v súvislosti s PC na firmu, ktorá položila základy domácich osobných počítačov, spomenie len málokto. Samé IBM dnes hovorí o PC ako o konci jednej kapitoly, ktorá skončí rovnako ako CRT obrazovky alebo písacie stroje.

32


CD Príloha

A Zoznam skladieb 1. Ej, padá, padá, rosička..., V tom Zvolene, keď ma odobrali - Lukáš Kamenský, Pavol Škoda 2. J.S. Bach: Prelúdium d-mol - Pavol Škoda 3. S. Joplinn: Estrádny umelec - Lukáš kamenský 4. Mobil song - Oddelenie 1 5. Tercia - Oddelenie 1 6. Born this way (Lady Gaga cover) - Monika Slúková 7. V čom bol svet iný - Monika Slúková 8. Hymna GMB 9. Hymna GMB - Instrumental 10. Hymna GMB - Nemecká verzia 11. Bonus : Merry Cristmas Everyone - Filthy Mouth 12. Bonus: Prečo je to tak (DEMO) (cover Iné Kafé) - Filthy Mouth B Nahrávky zo Slávnostnej akadémie pri príležitosti preberania čestného názvu Gymnázium Mateja Bela uverejnené v Slovenskom rozhlase v októbri 2011


Fotografie

Pripravujeme: Európa v škole Venček v kvartách Prečo mám rád slovenčinu... Florbalové sústredenie Pozvánka do divadla Prezentačné dni Skúšky z dospelosti

www.gyzvlipovec.eu

Gymko

Virtuálny casopis Gymnázia Mateja Bela vo Zvolene ˇ Adresa redakcie: Gymnázium, Okružná ul. 2469, 960 01 Zvolen e-mail: skolskycasopisgymko@gmail.com Jazyková spolupráca: Mgr. V.Šuchmová Mgr. Ľ.Hadvigová Grafika: J.Šuchma Šéfredaktorky: Jankovská P., Kéryová B. Redakčná rada: Materlínová E., Polcová N., Markovský P., Onderková N., Pramuková E., Juhászová V., Kéry D., Pospíšil M., Zacharová I., Marušáková S., Košková L., Valúchová L. Príspevky: Mgr. Ľ. Hadvigová, Mgr. J.Žbirková, Mgr. G. Výbochová, Mgr. M.Zacharová, PaedDr. M. Dolinská

Partneri: Zábery z Akadémie v DK ŽSR na konci šk.r. 2010/2011

Samuel Suja 2.B

eurOKontakt - Ing. Milan Benko Ing. Jozef Pavúk


Od 1.septembra 2011 už nie sme iba bezmenné Gymnázium!

Mateja Bela

My totiž sme


Gymko 2/2011