Issuu on Google+

Zahraničná

POLITIKA

XVI. ročník • č. 2/2012 • www.zahranicnapolitika.sk

Únia má stále problémy

Magda Magda Pospíšilová Pospíšilová

Najlacnejšie predsedníctvo v Rade EÚ Juraj Juraj Draxler Draxler

Kríza eurozóny: Proeurópsky obrat Slovenska – a čo za to?


SFPA Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku bola založená v auguste 1993 ako otvorené nestranícke diskusné fórum o medzinárodných otázkach a zahraničnej politike Slovenskej republiky. Jej hlavným cieľom je poskytovať priestor pre otvorenú výmenu názorov o zahraničnej politike. Je dobrovoľným združením fyzických a právnických osôb, ktoré sa zaujímajú o oblasť zahraničnej politiky. Prostredníctvom svojich programov šíri informácie o medzinárodných vzťahoch z pôvodných zdrojov. SFPA združuje občanov rôznej politickej orientácie. Členstvo v SFPA je otvorené pre každého, kto je presvedčený o dôležitosti diskusií o problémoch zahraničnej politiky a medzinárodných vzťahov. Ako sa stať členom SFPA? Členom SFPA sa môže stať každá fyzická osoba, ktorá zaplatí ročný príspevok 26,50 EUR (študenti 13,30 EUR, dôchodcovia 10 EUR, právnická osoba 830 EUR). Členský príspevok zasielajte poštovou poukážkou na konto Tatra banka 2627844935/1100. Člen SFPA získava predplatné dvojmesačníka Zahraničná politika, môže využívať služby knižnice SFPA a má právo zúčastňovať sa všetkých podujatí SFPA. Viac informácií poskytne sekretariát SFPA, Hviezdoslavovo nám. 14, 811 02 Bratislava 1, tel.: 02/544 33 151 RC SFPA, n. o. Výskumné centrum Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku, n. o., vzniklo transformáciou bývalej príspevkovej organizácie MZV SR Slovenský inštitút medzinárodných štúdií podľa zákona č. 13/2002 Z. z. na základe rozhodnutia vlády SR č. 1113 zo dňa 26. 11. 2003. V rámci svojej pôsobnosti poskytuje nasledovné všeobecne prospešné služby: nezávislé odborné analýzy kľúčových otázok medzinárodných vzťahov a zahraničnej politiky SR; vydáva odborné periodické i neperiodické publikácie, ktoré slúžia k prehĺbeniu poznania v oblasti medzinárodných vzťahov a zahraničnej politiky SR a slúžia ako zdroj kvalifikovaných informácií pre odbornú a laickú verejnosť; organizuje odborné podujatia a podieľa sa na medzinárodnej vedeckej spolupráci v oblasti výskumu medzinárodných vzťahov a bezpečnosti; prispieva k skvalitneniu odbornej diskusie o medzinárodných vzťahoch a zahraničnej politike Slovenskej republiky; vytvára priaznivé prostredie pre rast novej generácie slovenských odborníkov v oblasti medzinárodných vzťahov; podnecuje širší záujem občanov Slovenskej republiky o dianie vo svete, hlbšie pochopenie významu zahraničnej politiky a jej prepojenia s domácou politikou.

REDAKČNÁ RADA Vladimír Bilčík, Peter Brezáni, Juraj Buzalka, Alexander Duleba, Július Lőrincz, Martin Muránsky, Lucia Najšlová, Eliška Sláviková, Tomáš Strážay, Aneta Világi, Rebecca Murray REDAKČNÝ KRUH Ingrid Brocková, Pavol Demeš, Rudolf Chmel, Juraj Stern, Soňa Szomolányi, Magda Vášáryová ŠÉFREDAKTORKA Lucia Najšlová REDAKTORKA Rebecca Murray ADRESA REDAKCIE RC SFPA, n. o. Redakcia Zahraničná politika Hviezdoslavovo nám. 14 811 02 Bratislava 1 Tel.: +421/ 2/ 544 33 157 Fax: +421/ 2/ 544 33 161 E-mail: sfpa@sfpa.sk www.zahranicnapolitika.sk JAZYKOVÁ ÚPRAVA Karolína Kašparíková (slovenský text) Jana Fabryová (český text) PREDPLATNÉ: murray@sfpa.sk DIZAJN, ZALOMENIE: Karolína Kašparíková TLAČ: PACE print, s. r. o., Bratislava DISTRIBÚCIA: LK Permanent, spol. s r. o., Bratislava VYDAVATEĽ: Výskumné centrum SFPA, n. o. IČO: 36077534 Jednotlivé príspevky vyjadrujú osobný názor autorov a nemusia korešpondovať s názormi vydavateľa. Prešlo jazykovou a redakčnou úpravou. ISSN 1336-7218, evidované MK SR pod číslom EV 3757/09 FOTOGRAFIA NA TITULNEJ STRANE: imagebank.sweden.se, Gösta Florman/The Royal Library Dátum vydania: 12. 11. 2012 Vychádza dvojmesačne. Periodikum vychádza s podporou Ministerstva zahraničných vecí SR. Zahraničná politika je nástupkyňa Listov SFPA, ktoré vychádzali od roku 1997.


Obsah

Editoriál

Zahraničná politika 2/2012 TÉMA: Únia má stále problémy 2

UDALOSTI FÓRUM

3

Juraj Mesík Trpaslík medzi obrami: komu pomáha SlovakAid?

7

Eliška Sláviková Nekonečný príbeh kosovskej nezávislosti

10

Oľga Gyárfášová Transatlantické partnerstvo krízou upevnené SUSEDIA

3

Jan Adamec O potřebnosti státu

5

Patrycja Bukalska Poľské leto pod pyramídami

7

Jana Patsch Ako viedenskí radní strkajú hlavu do piesku

9

Eszter Zalán Zaseknutí v postkomunizme PARÍŽSKY ŠALÁT

12

Pavol Szalai Haló, Brusel? Tu francúzska revolúcia! ROZHOVOR

13

16

Najib Ghadbian, Lucia Najšlová Som optimista – úspech sýrskej revolúcie môže byť záležitosťou mesiacov Klára Bednářová, Lucia Najšlová V Líbyi si zatiaľ všetci dávajú pozor BEZPEČNOSŤ

20

22

Erzsébet Nagyné Rózsa, Viktor Marsai NATO, severná Afrika a Blízky východ – nové výzvy, staré prístupy Jean-Loup Samaan NATO v Zálive: partnerstvo bez cieľa TÉMA ČÍSLA

27

Magda Pospíšilová Najlacnejšie predsedníctvo v Rade EÚ

29

Martina Rubešková Francie ve světe. Změna či kontinuita?

31

Juraj Draxler Kríza eurozóny: Proeurópsky obrat Slovenska – a čo za to?

33

Zsolt Gál Eurokríza: veľa scenárov, ale žiadne riešenie

35

LISTY NANUKOVI

36

VIRTUÁLNA KNIŽNICA / AKTUÁLNE

T

o je snáď vtip, nie? Za čo? Že rum musíme volať um? Keď Nobelov výbor v polovici októbra vyhlásil, že cenu mieru vyžreboval tento rok pre Európsku úniu, ťažko sa dalo dopátrať inej reakcie než cynickej, posmešnej, alebo dokonca spravodlivo rozhnevanej. Nechýbali ani podozrenia, že EÚ si to „vybavila“ a celé je to vlastne len PR. Tieto hlasy kričali tak veľmi, že úplne prehlušili tých, ktorých táto zvesť úprimne potešila. Aj u nadšencov patrí jemne ironický úsmev k bontónu. Intelektuál predsa nemôže pôsobiť naivne (a hlavne sa mu na túto tému nechce stále hádať so sulíkovcami a klausovcami). Nech si majú svoju pravdu, my máme Nobelovku. Od roku 1901, odkedy sa cena udeľuje, ju dostalo zhruba sto ľudí a organizácií. Je jasné, že za posledné storočie chodilo po svete mierotvorcov niekoľkonásobne viac. Takže Nobelova cena bola vždy okrem zásluh trochu aj o šťastí, náhode, historickom kontexte a – keďže sa udeľuje v Nórsku – asi aj počasí. Tak ako iné roky, aj tento by bolo mnoho iných „obhájiteľných“ kandidátov. Kubánska blogerka Yoani Sanchez, ktorá každý deň podáva neoficiálne správy z ostrova neslobody, hoci ju za to môžu kedykoľvek zavrieť. Alebo hociktorá učiteľka či sociálna pracovníčka v osade, kde za pár drobných robí prácu, ktorá je síce spoločensky potrebná, ale málokomu sa do nej chce. Alebo ktorýkoľvek humanitárny pracovník, ktorý v týchto dňoch pašuje do Sýrie vrecká s krvou na transfúzie či iný zdravotnícky materiál. Mimochodom, mnohí z nich sú občania Únie. Vtipom sa mi skôr zdá byť prevažujúca reakcia na európsku Nobelovku – posmech a nezáujem. S nezáujmom by sa zrejme stretol aj laureát zo vzdialenej africkej krajiny. Ale málokomu by napadlo vysmievať sa mu. Sledujúc alergickú reakciu, ktorá sa zmocnila mnohých EÚ-panov, keď zistili, že Nobelovku dostali práve oni (a nie „Barroso“ a „Brusel“ – to je len malá časť EÚ), ťažko sa ubrániť zamysleniu: Netvoria veľkú časť našej spoločnosti bigotní fundamentalisti presvedčení, že napríklad také garancie občianskych slobôd im padli priamo z neba, pretože sú vyvolení a pekne sa modlili? Alebo je EÚ-panom až tak dobre, že cítia potrebu aspoň naoko pohŕdať svojimi vymoženosťami? Porovnajte si bezpečnosť, slobodu prejavu, objem poskytovanej rozvojovej pomoci v EÚ a vo väčšine krajín sveta. EÚ naozaj nie je výrazne menej efektívna či empatická ako barmský disident, konžský lekár alebo bolívijský právnik. Iste, veľa vecí Únii zatiaľ nevyšlo. Ukážkou je Grécko, kde to v týchto dňoch nie je s bezpečnosťou najružovejšie (najmä ak ste imigrant). K európskej solidarite a pomoci by nejeden Grék iste čo-to dodal; o slobodách novinárskej profesie (najmä ak sa snaží chrániť verejný záujem) by vedel rozprávať napríklad Kostas Vaxevanis. Kúsok od Grécka je severný Cyprus – tam zas EÚ ukázala, ako jej to ide s riešením konfliktov. A mohli by sme pokračovať. Koniec koncov, ani ten Gándhí, pri ktorom mnohí banujú, že Nobelovku nikdy nedostal, nebol svätý. Stačí načrieť do priehrštia jeho rasistických výrokov z čias, keď žil v Južnej Afrike. Nobelovka nie je vysvätením – len povzbudzujúcim gestom pre ľudí a organizácie, ktorým sa napriek krízovým podmienkam, v akých pracujú, niečo podstatné podarilo. Takže: vďaka Nóri, trafili ste sa.

Lucia Najšlová najslova@sfpa.sk

Zahraničná

POLITIKA

1


Udalosti September – október2012 6. 9. Slovensko má vrátiť Bruselu 5 miliónov eur. Z dôvodu zlého verejného obstarávania pri projektoch Operačného programu Vzdelávanie musí Ministerstvo školstva vrátiť peniaze do rozpočtu EÚ. Na nedostatky a chyby sa prišlo počas auditu, ktorý preveril zmluvy z obdobia 2008 až 2010. Európska komisia neuznala zabezpečenie počítačov a inej techniky v školách, ktoré tvorili najväčšiu položku, ako oprávnené výdavky. 11. 9. V Líbyi zabili amerického veľvyslanca. Veľvyslanec a ďalší traja zamestnanci ambasády boli zabití počas útoku v meste Benghází. Motív útoku je stále predmetom vyšetrovania, nie je vylúčená možnosť teroristického útoku pri príležitosti výročia 11. septembra. V prvých dňoch mnohí interpretovali útok na ambasádu ako reakciu na film Nevinnosť moslimov, ktorý vyvolal vlnu masových demonštrácií najmä v moslimských krajinách . 12. 9. Nemecký ústavný súd dal zelenú fiškálnej zmluve. Rozsudok súdu hovorí, že krajina môže ratifikovať vznik trvalého eurovalu a fiškálnu zmluvu. Podmienkou je, že finančné záväzky nesmú prekročiť 190 miliárd eur bez toho, aby o tom zahlasoval parlament. Prezident Joachim Gauck tak môže podpísať oba zákony, ktoré parlament schválil ešte v júli. Gauck podmienil svoj podpis verdiktom súdu. 14. 9. Boj o ostrovy Senkaku/Tiao jü. Krátko po tom, ako japonská vláda rozhodla o odkúpení troch ostrovčekov vo Východočínskom mori od súkromných vlastníkov, vyslal Peking do oblasti hliadkové plavidlá. Po celej Číne sa rozšírili najväčšie protijaponské protesty za posledných 40 rokov a do ulíc vyšli desiatky tisícok ľudí. Spor o neobývané ostrovy trvá už od roku 1895, kedy ich Japonsko obsadilo na úkor Číny. 23. 9. V Bielorusku nič nové. Ani posledné parlamentné voľby neboli slobodné či spravodlivé. Dve najväčšie opozičné strany Jednotná občianska strana a Bieloruský ľudový front vyzvali svojich voličov, aby šli v čase volieb na hríby alebo ryby, účasť dosiahla nakoniec 74,3 %. Lukašenko médiám odkázal, že voľby sú pre Bielorusov, nie pre Západ˝, a odmietol ich zmanipulovanie. Voľby boli poznačené aj zatýkaním a väznením opozičných aktivistov. 1. 10. Gruzínsky sen si splnil svoj sen. Parlamentné voľby v krajine vyhrala opozičná koalícia na čele s miliardárom Bidzinom Ivanišvilim a jeho stranou Gruzínsky sen. Tá obsadí v 150-člennom parlamente 85 kresiel, a doteraz vládnuca strana prezidenta Saakašviliho Zjednotené národné hnutie 65. Voľby boli tento rok o to dôležitejšie, že ústavná reforma, ktorá vstúpi do platnosti v roku 2012, presunie kľúčové právomoci z prezidenta na parlament a na premiéra. 4. 10. Sýria a Turecko v ozbrojenom konflikte. Turecké delostrelectvo odpovedalo ostreľovaním vojenských cieľov v Sýrii na to, ako sýrsky mínometný útok zabil v pohraničnom tureckom meste Akçakale piatich civilistov. Parlament v Ankare po incidente povolil vláde aj prípadnú vojenskú operáciu v Sýrii. Vláda v Damasku zároveň priznala „tragickú nehodu“ a zdôraznila, že takéto incidenty sa už nebudú opakovať. 7. 10. Venezuelu naďalej povedie Chávez. Prezidentské voľby tento rok pritiahli k urnám rekordný počet voličov – viac než 80 %. Ani to však kandidátovi zjednotenej opozície Henriquemu Caprilesovi nepomohlo poraziť úradujúceho prezidenta, ktorý slúži už trinásty rok. Chávez získal 55 % hlasov, Capriles 44 %. 8. 10. Trvalý euroval bol spustený. Ministri financií krajín eurozóny podpísali zakladajúce dokumenty trvalého eurovalu. Úverová kapacita fondu je 500 miliárd eur a slovenský podiel je 0,824 %, v prepočte 5,83 miliárd eur, z čoho hotovosť tvorí 659 miliónov eur. Prvá úloha trvalého eurovalu bude rekapitalizácia španielskych bánk. Zahraničná

2

POLITIKA

9. 10. Slovensko v roku 2013 bez potravinovej pomoci. Nevytvorenie vhodných podmienok na zaistenie bezpečnej, správnej a včasnej implementácie programu potravinovej pomoci vyradilo Slovensko z programu. Sociálne odkázaní občania sa tak v roku 2013 nedostanú k potravinám zadarmo. Slovensko okrem toho bude musieť vrátiť aj zálohu 1,1-milióna, ktoré dostalo z európskych peňazí. 10. 10. Jedna členka Pussy Riot je na slobode. Odvolávací súd v Moskve zrušil Jekaterine Samucevičovej nepodmienečný dvojročný trest na podmienku. Dvojročný trest pre Nadeždu a Mariu za protest proti Putinovi v moskovskom Chráme Krista Spasiteľa ostáva. Podľa Jekateriny sú obe členky vo väzenských kolóniách v Perme a Mordovii z čias sovietskeho Ruska ohrozené na zdraví a živote. Jekaterina sa obrátila so sťažnosťou aj na Európsky súd pre ľudské práva. 12. 10. Únia má Nobelovku za mier. Na ocenení sa tento rok výbor pod vedením generálneho tajomníka Rady Európy Thorbjorna Jaglanda zhodol jednohlasne. Dvadsaťsedem štátov Európskej únie a jej občania získali ocenenie za svoju dlhodobú rolu v zjednocovaní kontinentu po druhej svetovej vojne. Negatívne reakcie na seba nedali dlho čakať – podľa Stáleho medzinárodného výboru mieru je dokonca nezákonná, pretože „EÚ sa nesnaží o realizáciu odzbrojenia medzinárodných vzťahov.” 15. 10. Škóti si zahlasujú o nezávislosti. Britský premiér David Cameron a škótsky nacionalistický líder Alex Salmond podpísali dohodu o konaní referenda o nezávislosti Škótska. Referendum by sa malo uskutočniť v roku 2014. Podľa prieskumov je však za samostatnosť len 30 až 40 % Škótov. 26. 10. Rok väzenia pre Berlusconiho za krátenie daní. V rokoch 1994 – 1999 si Berlusconiho mediálny koncern Mediaset krátil dane na predražených nákupoch práv na americké filmy pre kiná a televízie spolu za 470 miliónov eur. Pôvodný verdikt znel štyri roky, no kvôli preplneným väzniciam ho súd znížil na jeden. Berlusconi mal sedieť už trikrát, zakaždým sa však odvolal a v cele nestrávil ani jednu noc. 28. 10. V Grécku zatkli novinára Kostasa Vaxevanisa. Polícia ho zadržala po zverejnení mien viac než dvetisíc bohatých Grékov, ktorí majú svoje peniaze uložené vo švajčiarskych bankách. Ako dôvod polícia uviedla, že Vaxevanis porušil zákon o ochrane súkromia občanov. Zoznam ešte v roku 2010 poskytla gréckej vláde Christine Lagard ako francúzska ministerka financií a súčasná generálna riaditeľka Medzinárodného menového fondu. Vaxevanis pred súdom uviedol, že sporný zoznam zverejnil pre nečinnosť vlády, ktorá doteraz neprešetrila, či ide o daňové úniky. Súd nakoniec po rýchlom procese Vaxevanisa uznal za nevinného. 28. 10. Aj Ukrajinci si volili novú vládu. V čase uzávierky čísla ešte oficiálne výsledky neboli známe a v piatich okrskoch boli výsledky označené za neplatné. Opozícia protestuje proti údajnému zmanipulovaniu volieb, strana Vlasť (Baťkivščina) pod vedením väznenej expremiérky Tymošenkovej hrozí bojkotom novozvoleného parlamentu. Za víťaza sa vyhlásila vládna Strana regiónov prezidenta Janukovyča. Tá vyhrala aj podľa exit pollu, druhá je Baťkivščina a bronz získala strana boxera Vitalija Klička UDAR. 29. 10. Spoločné zasadnutie českej a slovenskej vlády. Vôbec prvé spoločné zasadnutie vlád ČR a SR malo symbolizovať nadštandard vzťahov pri príležitosti 20. výročia vzniku samostatných štátov. Na stretnutiach v Trenčíne a v Uherskom Hradišti sa hovorilo najmä o spolupráci v oblasti bezpečnosti, energetiky a spoločných infraštruktúrnych projektov.


FÓRUM SUSEDIA Juraj Mesík

Trpaslík medzi obrami: komu pomáha SlovakAid? Rozvojová pomoc nie je v slovenskej ani vyšehradskej politike témou, ktorá by bola prioritou pre politikov či diplomatov. Omnoho viac nás zaujímajú peniaze a pomoc, ktorú dostávame, než tá, ktorú sami dávame. Veď aj ide o rádovo odlišné čísla: berieme neporovnateľne viac ako dávame. A to málo, čo dávame, dávame zväčša preto, lebo musíme, nie preto, že by sme chceli.

S

lovensko sa stalo poskytovateľom oficiálnej rozvojovej pomoci v dôsledku vstupu do OECD a EÚ. Pred rokom 1989 Československo spolu s ďalšími krajinami východného bloku vyvážalo do spriateleného sveta zbrane, lekárov, geológov, technikov a tiež celé priemyselné komplexy. Na túto pomoc sme po roku 1989 nenadviazali a systém rozvojovej pomoci sa začal budovať viac-menej „na zelenej lúke“. Pri definovaní jej geografickej orientácie jednoznačne prevládli regionálne politické záujmy vyšehradských politických elít o Balkán a východných susedov. Globálne rozvojové rámce ako miléniové rozvojové ciele zostali len okrajovými „povinnými jazdami“. Tomu zodpovedajú aj finančné alokácie pre relatívne bohaté krajiny (Middle Income Countries, MIC) ako sú Srbsko, Čierna Hora, Bosna a Hercegovina, Bielorusko či Ukrajina, v porovnaní s alokáciami pre najchudobnejšie krajiny Afriky a Ázie (Low Income Countries, LIC – krajiny s príjmami menej ako 1025 dolárov na hlavu). Povinná solidarita V roku 2010 dostalo Srbsko s menej ako 7,2 miliónmi obyvateľov a s nominálnym HDP vo výške 5 270 dolárov na hlavu od Slovenska v rámci oficiálnej rozvojovej pomoci toľko isto peňazí ako päť krajín z najchudobnejšej skupiny (Etiópia, Južný Sudán, Mozambik, Afganistan a Haiti). V nich žilo 150 miliónov obyvateľov a ich nominálny HDP na hlavu bol od 360 dolárov v Etiópii po 670 dolárov v Haiti. Pre porovnanie – Česká rozvojová agentúra poskytuje krajinám so strednými príjmami ako sú Moldavsko, Mongolsko, Srbsko, Gruzínsko podobne neproporčne vysokú podporu v porovnaní s nízkopríjmovými krajinami Afriky a Ázie. Tabuľka nižšie poskytuje prehľad toku prostriedkov slovenskej ODA v roku 2010. Vyplýva z nej, že zaokrúhlene 40 609 177 eur – alebo 73% – z celkovej pomoci SR predstavovala mnohostranná rozvojová pomoc, čiže takzvaná „povinná solidarita“. Bilaterálna rozvojová pomoc Rozvojové projekty Mikrogranty (realizované prostredníctvom zastupiteľských úradov) Humanitárna pomoc (materiálna + finančná)

15 203 603,7 5 395 501,2 346 299,8 1 894 897,2

Spolufinancovanie európskych projektov

46 030,9

Projekt MZV – Transfer skúseností z prístupových procesov

24 000,0

Utečenci

1 867 777,0

Štipendiá pre študentov z rozvojových krajín, výučba slovenčiny

2 251 947,9

Misie MV SR, MO SR (Bosna, Kosovo, Afganistan, Gruzínsko, Moldavsko, Ukrajina)

529 702,0

Školenia, služobné cesty, odborné stáže

365 739,8

Administratívne náklady

2 456 043,0

Systém vykazovania ODA Multilaterálna rozvojová pomoc Príspevky do medzinár. organizácií, medzinár. finančných inštitúcií

25 665,0 40 609 177,1 4 249 177,1

36 360 000,0

ODA

55 812 780,8

Zdroj: Slovenská rozvojová pomoc v roku 2010, Bratislava: Platforma MVRO, September 2011

Jan Adamec

O potřebnosti státu Devadesátá léta minulého století se nesla v triumfálním, neoliberalistickém chóru o neschopném, přerostlém, špatně hospodařícím státu. Hrdinou byl soukromý podnikatel, selfmademan, který se vypracoval k bohatství od nuly vlastní prací (to v lepším případě) nebo prostě zbohatl (a nebylo slušné ptát se jak).

S

tát, ať už tím byly myšleny ústavní instituce, byrokracie nebo místní samosprávy, se měl osekávat a zlevňovat, prostě měl stále více svých pravomocí přenechávat silám trhu a volné soutěži. Jak šel čas, stát se sice liberálům ani socialistům nijak umenšit nepodařilo, naopak narostl a nabobtnal, ale jeho obraz jako lidu nápomocné a ochraňující instituce podléhal korozi. Pro mnohé se z něj stala hlavně dojná kráva, skrze niž protékala spousta snadno dosažitelných peněz, a služebníci státu – politici, úředníci a soudci – se především na těch nejvyšších postech samozvaně pasovali do pozice majitelů, kteří mohou se státem nakládat jako se svým soukromým majetkem. Za samozřejmost se pokládala premisa, tak příznačná pro raný kapitalismus bez zodpovědnosti, že zisky náleží soukromníkům, ale ztráty a negativní ekologické či sociální externality jdou na vrub státu, respektive daňových poplatníků. Dokud ekonomika šlapala a státní rozpočet se pohyboval ve snesitelném minusu, problémy nebyly tak vidět. Vypukla však finanční a hospodářská krize a naplno se obnažila nebezpečí slabého a nerespektovaného státu. Jedna korupční aféra stíhala druhou a v létě tohoto roku se paralýza státní moci projevila konkrétně, drsně a nemilosrdně. Začalo to zdánlivě prkotinou, přechodem na nový registr automobilů, který vinou manažerského šlendriánství zkolaboval, takže stovky lidí byly nuceny trávit letní dovolenou na úřadech, jen aby si mohly Zahraničná

POLITIKA

3


SUSEDIA FÓRUM zaregistrovat automobil a získat „techničák“. Když se pak novináři dotazovali jednoho německého úředníka z podobné instituce, jak by situaci řešili v zemi Goethově, odmítal uvěřit, že s takovou banalitou může být vůbec nějaký problém, natož aby se z toho stala celostátní aféra kývající židlí ministra dopravy. Pak ale přišla „zubatá s kosou“ a během metylalkoholové aféry si s sebou vzala několik desítek životů. Je jedno, jak a kdo ten jed nalil do láhví a neváhal ho distribuovat, úkolem efektivního státu a jeho represivních složek je takovým excesům předcházet, ne na ně jen hystericky reagovat. Ve stínu umírajících se najednou státní aparát rozjel, hyperaktivní policie odhalovala jednu nelegální palírnu za druhou a spektakulárně zatýkala metylové desperáty. Bohužel pro 30 občanů pozdě. Česká republika tak vhodně obohatila svou pověst ráje neregulovaného hazardu s velmi hustou koncentrací automatů na počet obyvatel a země s předraženými telekomunikačními službami a nekvalitními řetězcovými potravinami o další atribut – krajinu prosáklou levným a pančovaným alkoholem. Hřebík do rakve české hrdosti pak zatloukl frustrovaný vyučený kuchař a svářeč, který v severočeské Chrastavě několikrát vystřelil z plastikové pistole na Václava Klause, aniž by se někdo z prezidentovy ochranky obtěžoval svého chlebodárce chránit nebo útočníka zneškodnit. Karl Marx říkal, že dějiny se opakují, jednou je to tragédie, podruhé fraška. Svatá pravda. Atentát se totiž odehrál v den výročí sv. Václava, nejznámějšího českého světce, kterého Češi začali uctívat až po jeho smrti – mimochodem násilné smrti z rukou vrahů najatých jeho bratrem. Ano, i takto originálně my Češi slavíme den naší státnosti. Dohromady se tak skládá obraz nefunkčních státních struktur, na které se nemůže spolehnout ani prezident. Běžný smrtelník aby pak snad ani nevycházel z domu. Samozřejmě zabolí, když se podruhé v krátké době po sobě rodná vlast dostane do hlavních zpráv CNN i BBC v nepříliš lichotivém světle a je k smíchu národům blízkým i těm tisíce kilometrů vzdáleným. A to nás ještě čekají volby… Sv. Václave, patrone české země, oroduj za nás!!! (Autor je historik.) Zahraničná

4

POLITIKA

Po rozvojových projektoch a administratívnych nákladoch šla tretia najvyššia položka z bilaterálnej pomoci na štipendiá pre študentov a výuku slovenčiny a štvrtá na utečencov (obe celkom 4 milióny z 15,2 určených na bilaterálnu pomoc). Hodnotiaca správa Platformy mimovládnych rozvojových organizácií (PMVRO) z roku 2011 konštatuje, že neexistujú žiadne štatistiky sledujúce koľkí zo 40 až 50 poberateľov štipendií ročne sa vrátia do svojej domovskej krajiny, ale „podľa skúseností väčšina zostáva na Slovensku, čím táto aktivita prispieva skôr k úniku mozgov z rozvojových krajín“. Peniaze vykazované SR ako rozvojová pomoc v skutočnosti produkujú rozvojové škody. Za dva a štvrť milióna eur, ktoré tento program stojí, by Slovensko mohlo napríklad vytvoriť program „Učitelia pre Afriku“ a vysielať cezeň do chudobných krajín stovky slovenských vysokoškolských a stredoškolských učiteľov. Stovky slovenských (a prípadne českých, poľských a maďarských) učiteľov by vzdelanosti v rozvojových krajinách pomohli oveľa viac ako štipendiá pre pár desiatok zahraničných študentov u nás. V prípade 1,9 milióna eur na utečencov vykazovaných v rámci bilaterálnej pomoci v skutočnosti nejde o rozvojovú pomoc, ale o výdavky na našu vlastnú vnútornú bezpečnosť. Mali by teda byť časťou rozpočtu ministerstva vnútra a v ňom by aj mali byť vykazované. Inak len kreatívnym účtovníctvom podvádzame sami seba a samozrejme aj ostatný svet. Vedú Balkán a východná Európa Bližší pohľad na alokácie z rozpočtovej položky „rozvojové projekty“ vo výške zaokrúhlene 5,4 milióna eur odhaľuje už spomínanú zaujatosť slovenskej ODA v prospech krajín so stredným príjmom na Balkáne a vo východnom susedstve. Spoločne tieto dve stredne bohaté oblasti dostali viac ako polovicu slovenskej bilaterálnej rozvojovej pomoci! Nejde o to, že by Slovensko nemalo svojich susedov podporovať – naopak. Treba ale otvorene a jasne povedať, že to, čo vykazujú ako „rozvojovú pomoc“, je v skutočnosti predvstupová pomoc v rámci procesu európskej integrácie západného Balkánu a eventuálne aj Moldavska, Ukrajiny a Bieloruska. Peniaze vyčlenené na túto pomoc preto treba vykazovať ale z úplne iných rozpočtových kapitol. Pre podporu týchto krajín by bolo adekvátne a súčasne najefektívnejšie vytvoriť samostatné špecializované národné mechanizmy v gescii ministerstiev zahraničných vecí alebo – ešte lepšie – dva regionálne mechanizmy podobné Visegrádskemu fondu. Rozvojové potreby krajín Balkánu aktívne usilujúcich o členstvo v EÚ sú s rozvojovými potrebami najchudobnejších afrických či ázijských krajín úplne neporovnateľné a rovnako neporovnateľné sú aj nástroje na účinné poskytovanie pomoci. Nepodstatní v Afrike Pri pohľade na scénu svetových rozvojových programov a organizácií ľahko dospejeme k záveru, že to, čo robí v Afrike slovenská alebo česká ODA je viac-menej nerelevantné. Odkrýva to napríklad pohľad na donorskú scénu v Keni, ktorá je spomedzi nízkopríjmových krajín najväčšou cieľovou krajinou slovenskej oficiálnej rozvojovej pomoci. Keňa dostávala v rokoch 2009 a 2010 od USA ročnú pomoc v hodnote 579 miliónov dolárov, od Svetovej banky 193 miliónov dolárov, od Veľkej Británie 125 miliónov dolárov. Desiaty najväčší donor Kene – Dánsko, krajina veľkosťou porovnateľná so Slovenskom – dala na jej rozvoj 64 miliónov dolárov. Podpora SlovakAid bola v danom roku 966-tisíc eur, teda asi 1,3 milióna dolárov. Podobne je to aj v Sudáne. Keďže k jeho formálnemu rozpadu na dve krajiny došlo až v lete 2011, OECD zatiaľ nemá údaje pre Južný Sudán, ktorý bol cieľovým územím slovenskej ODA. Čísla aj tak dostatočne ilustrujú trpasličiu úlohu, ktorú slovenská rozvojová pomoc v tejto krajine zohráva. Pripomeňme si, že len rozloha Južného Sudánu je 620 000 km2, teda 12-násobok rozlohy Slovenska, ale bez ciest a inej infraštruktúry. Desiaty najväčší donor Sudánu – Nemecko – poskytol v roku 2010 Sudánu pomoc vo výške 43 miliónov dolárov, 5-miliónové Nórsko viac ako dvojnásobok, 104 miliónov dolárov. Pomoc Slovenska v tom istom roku bola 534-tisíc eur, čiže asi 670-tisíc dolárov (koncom augusta 2012 bol výmenný kurz eura a amerického dolára približne 1 : 1,25). Aj pri zohľadnení toho, že časť nemeckej alebo nórskej rozvojovej pomoci šla do iných oblastí Sudánu – napríklad do Dárfúru – niet pochýb, že aj v Južnom Sudáne zohráva rozvojová pomoc zo Slovenska minimálnu úlohu. Pomoc Česka, Maďarska a Poľska na tom nie je inak. A zase tie inovácie Zásadná otázka potom je: môžu mať „trpaslíci“ rozvojovej pomoci aj iný zmysel ako okrasný? Odpoveď je podmienečné áno. Majú ho vtedy, keď na scénu rozvojovej pomoci


FÓRUM SUSEDIA Patrycja Bukalska dokážu priniesť niečo nové, keď dokážu obsadiť neobsadenú, ale dôležitú niku v priestore alebo tematicky. Čo teda robiť, aby sme vyrástli z postoja infantilných národov, ktoré desaťročia s natrčenými rukami prijímajú štedrú pomoc od iných, a stali sa dospelými národmi ochotnými a schopnými štedro a účinne pomáhať tým, ktorí sú na tom najhoršie? Na politickej úrovni to samozrejme znamená začať brať vážne sľuby, ktoré sme dali pri vstupe do OECD a EÚ. Je skutočne nedôstojné snažiť sa tieto záväzky nenápadne ignorovať v nádeji, že si to nikto nevšimne. Rovnako trápne je vyhovárať sa na hospodársku krízu alebo nedostatok financií. Ten bude so železnou neúprosnosťou aj ďalšie roky. Visegrádska štvorka je prijímateľmi o rády vyššej pomoci z fondov EÚ ako sama vydáva na pomoc, a to aj napriek tomu, že všetky krajiny V4 patria do skupiny najbohatších štátov sveta. Je preto potrebné rešpektovať záväzok dávať v roku 2015 na rozvojovú pomoc 0,35 % ich HDP. Znamená to, že v prípade krajín V4 ju treba zvýšiť v priebehu troch rozpočtov – 2013, 2014 a 2015 – troj- až štvornásobne. V prípade Slovenska z 56 miliónov na zhruba 220 miliónov eur. Okrem peňazí Finančná rozvojová pomoc je len jednou súčasťou z balíka rozvojových intervencií, ktorými vyspelé krajiny podporujú rozvoj v chudobnom svete a ktoré hodnotí Index nasadenia pre rozvoj (Committment to Development Index, DCI). Ďalšie dôležité rozvojové intervencie sú politiky v oblasti otvorenosti trhov, prijímania imigrantov, prispievania k bezpečnosti, transferu technológií, podpory súkromných investícií do chudobných krajín a politiky ochrany životného prostredia. Kde dnes Slovensko, Česko, Poľsko či Maďarsko v týchto oblastiach stoja, nevieme. Jedna z úloh pre zahraničnú politiku V4 je preto stať sa v rámci OECD členmi Výboru pre rozvojovú pomoc (DAC – Development Assistance Committee) a požiadať o naše začlenenie do každoročného hodnotenia Indexu nasadenia pre rozvoj. Až potom získame komplexnejší obraz o tom, ako si v tejto oblasti vedieme, a súčasne sa staneme predmetom porovnávania a „peer pressure“. Keď sa začneme na rozvojovú pomoc pozerať z tejto širšej perspektívy, môžeme zistiť, že navýšenie financií pre ODA na úroveň 0,35 % HDP nemusí byť politicky najnáročnejšia úloha: omnoho ťažšie môže byť napríklad rozhodnutie prijímať viac imigrantov alebo posielať našich vojakov do mierotvorných misií v nebezpečných a nehostinných tropických krajinách. Napriek tomu práve rozvojový dosah účasti na takýchto intervenciách môže byť povedzme v prípade Južného Sudánu omnoho významnejší ako podpora pár rozvojových projektov. Zvýšenie objemu prostriedkov na rozvojovú pomoc v duchu medzinárodných záväzkov, preklasifikovanie pomoci Balkánu a Východnému susedstvu z rozvojovej na predvstupovú pomoc, zrušenie neefektívnych a zrejme dokonca škodlivých štipendií, skončenie s praxou vykazovania asistencie utečencom v rámci finančnej rozvojovej pomoci sú všetko kroky, ktoré by zvýšili objem prostriedkov dostupných pre pomoc najchudobnejším krajinám. V prípade slovenskej ODA by aj bez zvýšenia rozpočtu na rozvojovú pomoc v zmysle záväzkov Slovenskej republiky mohlo ísť až o zhruba 7 miliónov eur, teda z 1,6 milióna v roku 2010 na asi 8,5 milióna eur (v kurze v auguste 2012 asi 10,6 milióna dolárov). Pokiaľ by sa celá túto suma skoncentrovala na jedinú krajinu – konkrétne Keňu, v ktorej je slovenská rozvojová pomoc najhlbšie ukotvená – predstavovala by slovenská rozvojová pomoc ani nie 20 % zo 64 miliónov dolárov, ktoré na pomoc Keni v roku 2010 poskytlo Dánsko. Menej Sudánu, viac Kene Tých 10,6 milióna dolárov už nie je trpasličia suma, napriek tomu je to v krajine s rozlohou 580 000 km2 a so 42 miliónmi obyvateľov (v roku 2012) kvapka v mori. Na dosiahnutie maximálneho rozvojového dopadu by ju bolo preto potrebné ďalej koncentrovať: geograficky aj tematicky. Pri tomto by malo zobrať Slovensko pozorne do úvahy analýzu rozvojových pascí spracovanú oxfordským ekonómom a bývalým riaditeľom Development Research Group Paulom Collierom, vrátane problému pasce, v ktorej sú vnútrozemské krajiny s nedostatočne rozvinutými domácimi trhmi a problematickými susedmi. Z tejto analýzy vyplýva napríklad vynikajúca príležitosť geograficky zamerať slovenskú rozvojovú pomoc na užšie, ale strategicky najvýznamnejšie územie. Keňa, Tanzánia, Uganda, Rwanda a Burundi sú krajiny, ktoré sa dlhodobo usilujú o svoju užšiu integráciu v rámci Východoafrických spoločenstiev (East Africa Commu-

Poľské leto pod pyramídami Spočiatku to vyzeralo, že Poľsko čaká veľmi pekné leto, ktoré v júni rozbehlo EURO 2012. Atmosféra v mestách bola výborná a aj ľudia, ktorí sa inokedy veľmi o šport nezaujímajú (ako napríklad aj ja), sa nechali udalosťou uniesť. S koncom majstrovstiev a školského roka sa však na nás začali sypať menej optimistické správy.

N

ajprv skrachovalo pár cestoviek a Poliaci ostali v nezaplatených hoteloch kade-tade po svete. Potom padli dve aerolinky – Air Poland v apríli a OLT Express Poland v júli, len niekoľko mesiacov po tom, ako spoločnosť začala podnikať. Hoci podobné nepríjemnosti sa v časoch ekonomickej krízy stávajú, prípad OLT Expressu bol len začiatkom škandálu, ktorý otriasol poľskou politickou scénou. Čoskoro totiž vyplával na povrch fakt, že OLT Express bol napojený na inú spoločnosť – Amber Gold. Tá svojim klientom sľubovala vysoké výnosy zo svojho údajného investovania do zlata. Nanešťastie veľa ľudí uverilo ich profesionálnej reklamnej kampani a okázalým kanceláriám. Až keď Amber Gold skrachovala, všetci zákazníci sa dozvedeli, že šlo len o ďalšiu pyramídovú hru a ich investície sú s najväčšou pravdepodobnosťou nenávratne preč. Veci ešte len začali byť zaujímavé po tom, ako vysvitlo, že zakladateľom spoločnosti je istý Marcin P., ktorý bol už niekoľkokrát obvinený z finančných podvodov, ale všetky obvinenia boli stiahnuté a aj naďalej pokračuje vo svojom pofidérnom podnikaní. Vyšetrovanie ešte stále prebieha a na svete je už aj podozrenie, že spoločnosť bola len práčkou na špinavé peniaze. Na prípade si samozrejme zgustla najmä opozícia. O to viac, keď sa prišlo na to, že pre OLT Express pracoval premiérov syn Michal Tusk. Predseda vlády Zahraničná

POLITIKA

5


SUSEDIA FÓRUM Donald Tusk sa to snažil vysvetliť tým, že jeho syn je dospelý, spravil chybu a jedným z dôvodov jeho pochybenia je aj fakt, že on sám mu nijakým spôsobom nepomohol s hľadaním práce. To však nezastavilo otázky opozície a požiadala aj o zostavenie špeciálnej parlamentnej komisie, ktorá by vyšetrila prípad Amber Gold. Ich žiadosť bola zamietnutá. Premiér Tusk ale prisľúbil, že všetky aspekty tohto prípadu budú objasnené a prešetrené. Jeseň je tu a škandál Amber Gold je stále najhorúcejšou témou v Poľsku. Dokonca aj šokujúce správy o spomalení poľskej ekonomiky akosi nezaujali pozornosť verejnosti. Ekonomický rast počas druhého štvrťroku sa odhaduje len na 2,4 %, pričom ešte v prvom štvrťroku dosahoval 3,5 %. Hlavným dôvodom sú nižšie investície (EURO sa skončilo, ale cesty nie sú aj tak dokončené), ale aj zákazníci, ktorí sa snažia míňať menej peňazí. Poliaci sú síce závislí na nakupovaní, no zrazu akoby si uvedomili, že kríza ešte nejakú tú dobu v Európe zrejme pobudne, a preto si musia dávať väčší pozor na svoje peniaze. A najlepšie riešenie je, ak sa im podarí nenakupovať takmer vôbec. Čoraz väčšiu popularitu si preto získavajú rôzne akcie, na ktorých si ľudia vymieňajú oblečenie alebo všelijaké iné veci. Stále síce zbožňujeme dobré jedlo, no čoraz častejšie chodíme do výpredajových obchodov a diskontov. Časy delikates sú preč. Do obľuby sa tiež dostalo nakupovanie priamo od farmárov. Možno to vyznie príliš trpko, no takáto zmena môže prispieť k vytvoreniu rozumnejšieho prístupu k míňaniu a dokonca k zdravšiemu životnému štýlu. Finančné problémy Poliakov možno predstavujú prekážku pre vládu, no paradoxne sa popularita strany Donalda Tuska – Občianska platforma – stále drží na rovnakej úrovni a škandály a strety s opozíciou ňou nijako neotriasli. Podľa prieskumu verejnej mienky by Občiansku platformu v prípade septembrových volieb volilo 31 % opýtaných. Jej odveký rival – pravicová strana Právo a Spravodlivosť – by získal svojich tradičných 23 %. Ostatné strany získali pod 10 %. Zdá sa, že nech krajinu čaká akákoľvek strastiplná budúcnosť, Poliaci inú alternatívu ako Donalda Tuska nevidia. (Autorka je redaktorkou týždenníka Tygodnik Powszechny.) Zahraničná

6

POLITIKA

nities, EAC). Kým Keňa a Tanzánia sú prímorské krajiny, Uganda, Rwanda a Burundi sú krajiny vo vnútrozemí a ich rozvoj je teda do značnej miery závislý na vývoji a infraštruktúre v Keni a Tanzánii. Jedna z dynamík, ktoré integráciu piatich štátov so 130 miliónmi obyvateľov sťažujú, sú napríklad obavy ekonomicky menej rozvinutých krajín z dominancie dravého podnikateľského sektora Kene. Pre EAC by mohli byť užitočné a inšpirujúce nedávne aj súčasné skúsenosti krajín V4 s procesmi postupnej integrácie malých a ekonomicky slabých krajín V4 do EÚ, ale aj detaily vyšehradskej spolupráce, zmysel a fungovanie Visegrádskeho fondu a mnohé iné. S využitím Collierovej analýzy by bolo účelné sústrediť slovenskú ODA pre východnú Afriku na geograficky užší segment územia East Africa Communities, konkrétne na jadrové územie východoafrického integračného procesu v prihraničnej oblasti Kene, Tanzánie a Ugandy. Otvorená by bola aj možnosť podpory pilotných aktivít a projektov v Rwande a Burundi. Vymedzený priestor je kľúčový z hľadiska procesu východoafrickej integrácie a z praktického hľadiska je väčšina z neho dobre prístupná, a teda aj ľahšie a lacnejšie monitorovateľná, napríklad zo slovenskej ambasády v Nairobi pokrývajúcej všetkých 5 krajín EAC. Región teda poskytuje dostatočne silný absorpčný priestor pre podporu veľkého množstva malých projektov s veľkým lokálnym rozvojovým dopadom. Tomuto návrhu by ľudsky úplne pochopiteľne oponovali mimovládne organizácie angažované v pomoci v Južnom Sudáne. Faktom ale je, že Slovensko nemá finančné a ani ľudské kapacity na to, aby slovenská rozvojová pomoc v tejto rozľahlej, ťažko dostupnej a konfliktnej krajine mohla priniesť významnejší rozvojový dopad. V Južnom Sudáne dokážu naši lekári, učitelia alebo poľnohospodárski odborníci zlepšiť podmienky života tisícok ľudí a určite aj zachrániť mnoho životov. Náklady na poskytovanie a monitorovanie rozvojovej pomoci v tejto krajine sú však mimoriadne vysoké a vzhľadom na možnosti takého malého hráča, akým je slovenská ODA, neudržateľné. Slovensko a V4 navyše na rozdiel od procesov integrácie nemá s konfliktmi a postkonfliktovými intervenciami žiadne skúsenosti. Pozdvihnutie Južného Sudánu bude veľmi dlhodobým procesom, v ktorom s výnimkou plánov na výstavbu ropovodu cez severnú Keňu momentálne nevidno žiadne hodnoverné „okno príležitosti“. Je vysoko pravdepodobné, že táto krajina bude ešte mnoho rokov v stave viac-menej permanentnej krízy, teda v stave, v ktorom má miesto skôr humanitárna ako rozvojová pomoc. Rozvoj tretieho sektora Postkomunistickým krajinám strednej Európy, ktoré v uplynulých dvoch dekádach prešli transformáciou svojich spoločností, sa ponúka možnosť využiť získané skúsenosti aj v rozvojovej pomoci. V prípade Slovenska šlo o búrlivú transformáciu a politici pri moci radi a rýchlo zabúdajú, že na jej úspechu sa zásadným spôsobom podieľali mnohé mimovládne organizácie a nadácie podporované Západom. Dnes by sme mohli aj v rozvojovej práci v Afrike využiť skúsenosti z podpory rozvoja neziskových organizácií u nás zahraničnými donormi, predovšetkým americkými súkromnými nadáciami. Ďalšie doma odskúšané nástroje sú „matching“ a „challenge“ granty, ktoré sú vhodné na stimulovanie zapojenia aktérov ako sú obce, mestá, školy a širší okruh občianskych organizácií do rozvojovej pomoci, twinningu miest a budovania kapacít neziskových organizácií a nadácií vo východnej Afrike. Lenže tu je problém: inštitucionálna pamäť toho, čo sa v 90. rokoch dialo v občianskej spoločnosti na Slovensku, nikdy neležala a neleží v štátnom aparáte a v politických stranách. Až na malé a vzácne výnimky má štátny aparát, vrátane rezortu zahraničných vecí, len veľmi nejasné tušenie o nástrojoch a práci občianskych organizácií a domácich aj zahraničných nadácií na Slovensku. Profesionálov máme, ale nie na správnych miestach Konečne je tu problém profesionálnej kompetentnosti aparátu slovenskej ODA. Je len veľmi málo pravdepodobné, že by bolo možné niekoľkonásobne zvýšiť výkonnosť a dopad slovenskej rozvojovej pomoci bez toho, aby ministerstvo zahraničia zmenilo prístup k rozvojovej spolupráci a nezabezpečilo personálne obsadenie SlovakAid pracovníkmi s relevantným vzdelaním a skúsenosťami zo života a terénnej práce v najchudobnejších rozvojových krajinách. Na Slovensku je dnes už dostatok ľudí, ktorí takéto skúsenosti majú, takže posun od trafík k meritokracii a kompetentnosti je tu v prípade politickej vôle úplne reálny. (Autor je vysokoškolský pedagóg.)


FÓRUM SUSEDIA Eliška Sláviková

Nekonečný príbeh kosovskej nezávislosti Kosovo sa postupne vydáva slovenskou cestou akumulovania sviatkov a spomienkových dní spojených so samostatnosťou. Najnovšie 10. septembra oslávilo údajný koniec medzinárodného dohľadu nad nezávislosťou, ktorú vyhlásilo vo februári 2008. Predstavitelia medzinárodného diplomatického zboru a kosovskí politici sa na konferenciách, banketoch a v televíznych vystúpeniach navzájom potľapkávali po ramenách a blahoželali si k zásluhám za úspechy za pokrok dosiahnutý v najmladšom balkánskom štáte. Čo sa to teda v Kosove stalo?

D

o nekonečného zoznamu konferencií s VIP účasťou zorganizovaných za posledné desaťročie v Prištine sa zaradila ďalšia s tajuplným názvom Chapter Closed in the Balkans. Málokedy sa organizátorom konferencií podarí v názve tak presne vystihnúť esenciu podujatia. Nezávislému pozorovateľovi totiž priebežne unikalo, kto to vlastne oslavuje a čo presne. Ak by sme nechceli organizátora osláv, medzinárodného civilného predstaviteľa (International Civilian Representative) Pietra Feitha, a jeho úrad podozrievať z nepatričnej recesie, ponúka sa vysvetlenie, že sa pred opustením krajiny rozhodol zhromaždiť všetkých svojich priateľov (a zároveň priateľov Kosova, ako sa sami s obľubou označujú) a poskytnúť im priestor, aby si každý oslávil čokoľvek, čo si pod voľnou témou podujatia predstaví. V tomto duchu boli poňaté aj príhovory. Fínsky diplomat Martti Ahtisaari, ktorý v mene generálneho tajomníka OSN viedol v roku 2006 rozhovory medzi Kosovom a Srbskom vo Viedni, sa k téme postavil mainstreamovo a vyjadril radosť nad tým, že sa môže zúčastniť zavŕšenia „kapitoly dohliadanej nezávislosti a otvoriť kapitolu nezávislého Kosova“. Komisár EÚ pre rozširovanie Štefan Füle zas prišiel spoluotvoriť „novú kapitolu v histórii Kosova“. Takto to aspoň uvádza stránka Európskej komisie. Poznámka pod čiarou vysvetľuje, že názov „Kosovo“ je v tomto prípade použitý „bez toho, aby prejudikoval pozíciu voči statusu a je v súlade s rezolúciou BR OSN 1244/99 a stanoviskom Medzinárodného súdneho dvora ohľadom vyhlásenia nezávislosti Kosova”. Táto formulácia má vyjadrovať oficiálny názor EÚ, že bez ohľadu na to, za aký útvar Kosovo považujeme a čokoľvek by sa tam končilo alebo začínalo, nikto nemôže EÚ upodozrievať z toho, že by na to mala názor. „Dnes zatvárate významnú kapitolu. A otvárate novú, ešte dôležitejšiu,“ zakončil Štefan Füle svoju zdravicu a v duchu filmu s otvoreným koncom viac neprezradil. Ale zablahoželať sa predsa patrí. Čo sa to teda vlastne malo v Kosove skončiť? Najprv trochu dejín. Počiatkom roku 2007 predložil Martti Ahtisaari generálnemu tajomníkovi OSN plán kosovskej nezávislosti pod medzinárodným dohľadom (supervised independence). Vychádzal z politickej reality, že Kosovo nie je možné vrátiť pod správu Srbska, a ponechať ho vo vzduchoprázdne pod nekonečnou správou OSN by bránilo pokroku v Kosove, ako aj v širšom regióne vrátane Srbska. Okrem toho, že návrh stanovoval základné atribúty štátoprávneho usporiadania Kosova a právomoci medzinárodných misií, garantoval mimoriadne kolektívne práva menšinám, najmä srbskej. (Väčšinovo srbské okresy majú napríklad viac právomocí ako ostatné, trebárs možnosť spravovať si svoje nemocnice alebo vyššie školstvo, či financovanie aj prostredníctvom fondov zo Srbska.) Poskytol tiež špecifické práva Srbskej pravoslávnej cirkvi. Najvyšším princípom budúceho štátu mala byť „multietnicita“. „Ahtisaariho“ plán sa nakoniec nedostal na hlasovanie Bezpečnostnej rady OSN kvôli obave z ruského veta. Vo februári 2008 vyhlásil kosovský parlament nezávislosť podľa starostlivo skoncipovaného scenára USA a štyroch veľkých krajín EÚ, ktoré boli hnacím motorom snahy o uzavretie nedokončeného kosovského príbehu. Medzinárodný civilný pred-

Jana Patsch

Ako viedenskí radní strkajú hlavu do piesku Burgtheater, Univerzita, Generálne konzuláty Nórska, Dánska a Monaka vo Viedni, ako aj niekoľko firiem a súkromných domácností majú novú adresu, a to bez toho, aby sa presťahovali. Viedenské zastupiteľstvo po dlhoročných diskusiách v lete premenovalo časť centrálnej triedy (Ringu), kde tieto ustanovizne sídlia. Táto prominentná ulica bola totiž doteraz pomenovaná po uznávanom viedenskom politikovi, známom aj pre jeho antisemitské názory.

D

r. Karl Lueger, podľa ktorého sa doteraz časť Ringu volala, bol v rokoch 1897 až 1910 viedenským starostom. Do histórie sa zapísal ako významný modernizátor metropoly Rakúsko-Uhorska a zakladateľ kresťansko-sociálnej strany, predchodkyne dnešnej Ľudovej strany (ÖVP). Za jeho starostovania bol postavený vodovod, ktorý ešte dodnes zásobuje Viedeň alpskou vodou. Pionierskym činom bola aj stavba veľkého starobinca v areáli nemocnice Lainz. Lueger zmodernizoval verejnú dopravu mesta tým, že nechal postaviť hromadnú rýchlodráhu Stadtbahn, ktorá sa stala základom pre neskoršie postavené metro. Na jeho podnet prešlo zásobovanie elektrinou a plynom do rúk mesta. Napriek veľkým zásluhám v komunálnej politike, ktoré mu neupierajú ani politickí protivníci, prednedávnom začali historici poukazovať aj na Luegerovu negatívnu stránku – mimoriadne talentovaného populistu, pre ktorého nebolo nič tabu. Aby upevnil vlastnú moc, začal diskriminovať určitú vrstvu obyvateľstva. Židov nazval ľudom, ktorý zavraždil Ježiša: „Veľká Viedeň sa nesmie stať veľkým Jeruzalemom“, „Všetky nešváry v Rakúsku sú rozdúchavané Židmi“, „Kto je Žid, o tom rozhodujem ja“. TaZahraničná

POLITIKA

7


SUSEDIA FÓRUM kéto a podobné heslá mu pomáhali k rastu popularity. Mladý Adolf Hitler, ktorý žil v čase Luegerovho funkčného obdobia vo Viedni, bol takýmito vyhláseniami nadšený. Má to byť práve Karl Lueger, ktorý Hitlera inšpiroval k nenávisti proti Židom. Dlhé desaťročia sa nikto neopovážil veľkého starostu Luegera, ktorý mal mýtus svätého, verejne kritizovať. Až sto rokov po jeho smrti, v roku 2010, začali vychádzať prvé odborné články, z ktorých vyplýva, že tento všeobecne uctievaný „otec mesta“ vlastne etabloval antisemitizmus ako politický program. Verejná diskusia trvala roky, Viedenčania sa rozdelili do dvoch táborov, za a proti Luegerovi. Terajší starosta strkal hlavu do piesku, aby si nepobúril časť voličov. Predovšetkým pod tlakom akademickej obce Viedenskej univerzity sa mestské zastupiteľstvo napokon prednedávnom rozhodlo Dr.-Karl-Lueger-Ring premenovať na Universitätsring. Kritika však neutíchla ani po tom, ako boli vymenené uličné tabule na Ringu. „Rakúšania sa nemôžu čestne vyrovnať s minulosťou,“ hlásia korešpondenti pre zahraničné médiá a poukazujú na pokrytectvo viedenskej radnice. Meno Karl Lueger je v meste všadeprítomné, nesie ho ešte námestie v ďalšej časti Ringu, kostol v secesnom štýle na veľkom cintoríne Zentralfriedhof, ktorý patrí medzi pamätihodnosti Viedne, ako aj jeden z mostov cez rieku Wien a fontána v siedmom okrsku. Pamiatku tohto rozporuplného komunálneho politika pripomínajú aj početné busty a pamätné tabule, ktoré visia na každej budove postavenej za Luegerovej éry. Návrh na odstránenie majestátneho pamätníka Karla Luegera na rovnomennom námestí stroskotal nedávno na vete pamiatkového úradu. V taktike „vlk nažratý a ovca predsa celá“ má viedenská radnica tradíciu. Už pred šiestimi rokmi bolo premenované námestie v ôsmom okrsku bez toho, aby si to široká verejnosť všimla. Zo Schlesingerplatzu sa stal Schlesingerplatz. Pôvodne bolo pomenované po politikovi Josefovi Schlesingerovi, ktorý bol veľkým stúpencom Karla Luegera. Schlesingerova antisemitská rétorika v ničom nezaostávala za jeho jasným vzorom. Nové pomenovanie je po publicistke a političke židovského vyznania Therese Schlesinger, ktorá sa preslávila v boji za práva žien. (Autorka je novinárka. Žije v Rakúsku) Zahraničná

8

POLITIKA

staviteľ a jeho úrad mali dohliadať, aby sa plán stal súčasťou kosovského právneho systému. Pred pár mesiacmi medzinárodný úrad oznámil, že väčšina plánu bola realizovaná, a nastal preto čas, aby úrad svoju prácu v Kosove skončil. V Kosove však budú naďalej pôsobiť ostatné medzinárodné misie. Zostáva civilná misia EÚ (EULEX), ktorej mandát, predĺžený tohto roku do júna 2014, garantuje okrem mentorských právomocí v oblasti polície, spravodlivosti a colnej správy aj exekutívne právomoci. Zostáva rovnako vojenská misia KFOR, ktorá zodpovedá v Kosove za bezpečnosť. Paradoxne, ICR prežila aj misia OSN (UNMIK), s ktorej prítomnosťou „Ahtisaariho“ plán nepočítal, keďže Kosovo spravovala od roku 1999 a predpokladalo sa, že s vyhlásením nezávislosti ju nahradia iné misie.

Foto: Creative Commons/Dieter S

Rezolúcia BR OSN (1244/99), ktorá ustanovila správu OSN nad Kosovom (a teda UNMIK), však zostala v platnosti aj po vyhlásení nezávislosti a všetky medzinárodné misie v Kosove sú UNMIK-u podriadené. Paradoxne, skončením mandátu Pietra Feitha a zatvorením jeho malého úradu odchádza z Kosova jediná medzinárodná misia, ktorá uznávala Kosovo ako nezávislý štát. Tí, čo zotrvávajú, nemajú na nezávislosť Kosova názor. Okrem toho, odchod ICR je posledným potvrdením, že „Ahtisaari“ je uzavretá kapitola a medzinárodné spoločenstvo nebude tlačiť na to, čo sa neurobilo. Nezrealizovali sa veci, ktoré neboli až tak v moci kosovskej vlády, ale skôr EÚ a medzinárodného spoločenstva, a to najmä integrácia severného Kosova. Odchod ICR je teda posledným dôkazom, že sa medzinárodné spoločenstvo odvážne pustilo do hľadania iného riešenia pre severné Kosovo. Akého, to sa zatiaľ môžeme len dohadovať. Keď Kosovu vládnu diplomati Za štyri a pol roka svojho pôsobenia v Kosove nemusel Pieter Feith ani raz uplatniť svoje výkonné právomoci a oficiálne zvrátiť akékoľvek rozhodnutie kosovských inštitúcií. Nemusel, lebo v Kosove stojí tlak medzinárodnej komunity nad občianskymi petíciami či opakovanými masovými protestmi, alebo dokonca aj nad neochotou poslancov hlasovať za niečo. Žiarivým príkladom tohto princípu bolo prijímanie Zákona o Prizrene, ktorý predpokladal Ahtisaariho plán. Zákon okrem iného ustanovuje, že v tomto najzachovalejšom historickom meste na juhu Kosova budú mať v mene ochrany kultúrneho dedičstva Srbskej pravoslávnej cirkvi jej hodnostári de facto právo vetovať rozhodnutia týkajúce sa rozvoja historického centra. Diskusia o tomto zákone trvala veľmi dlho aj kvôli tomu, že sa proti prijatiu zákona v takomto znení nebývalo aktivizovali občania, združenia a organizá-


FÓRUM SUSEDIA cie v Prizreni, ale aj inde v Kosove. Keď sa na jar tohto roku o zákone diskutovalo v kosovskom parlamente, poslanci dostali od vlády presné inštrukcie, ako hlasovať pri jednotlivých pozmeňovacích návrhoch. Úrad Pietra Feitha nevyvrátil tvrdenia viacerých poslancov, že im poslal inštrukcie cez vládu. Z nejakého dôvodu bolo dôležité, aby ICR nemusel tento kontroverzný zákon, proti ktorému sa zjednotila viac-menej celá spoločnosť bez ohľadu na stranícku príslušnosť, zrušiť svojím rozhodnutím. Asi by o dva mesiace na to ťažšie vysvetľoval, že je načase opustiť Kosovo. Ale ani po jeho odchode nehrozí, že by si kosovskí Albánci mali vládnuť sami. Vplyv veľvyslanectva USA a niektorých ďalších západných diplomatov, ako aj predstaviteľov EÚ v Kosove, najmä na súčasnú vládu Hashima Thaçiho, je verejnosti dobre známy. Hoci už teraz v Kosove nie je úrad, ktorý by mohol formálne rušiť zákony parlamentu, nedá sa očakávať, že by sa medzinárodní diplomati prestali významným spôsobom podieľať na riadení vecí verejných v Kosove. To má však ničivý vplyv na budúcnosť Kosova. S najväčšou pravdepodobnosťou sa teda stále nezačína éra, kedy bude môcť občan Kosova demokraticky ovplyvňovať rozhodnutia svojich inštitúcií, tak ako je to dobrým zvykom v krajinách EÚ. A tak, ako si EÚ aspoň verbálne želá, aby bolo dobrým zvykom aj na Balkáne vrátane Kosova. Načo to divadlo? Natíska sa teda otázka, prečo bolo treba robiť okolo zatvorenia úradu ICR v Kosove také hlučné divadlo. Odpovede sa dajú iba tušiť. Prvá prirodzená, ktorá sa ponúka, je snaha o zlepšenie nálady bežného kosovského občana. Osláviť ďalšie kolo nezávislosti bolo dobrou príležitosťou ako vzbudiť vo frustrovanom priemernom Kosovčanovi pocit, že sa niečo deje a že toto dianie má pozitívny trend. Aj keď ho kosovská vláda presviedča o opaku, väčšina z nich si nemohla nevšimnúť, že zahraniční investori sa do krajiny nehrnú. Ba navyše aj tí, čo v nej sú, postupne odchádzajú, najmä ak sa im neujde z koláča veľkých vládnych projektov, na ktoré ide veľká časť rozpočtu. Ekonomika nerastie a sociálna situácia sa nezlepšuje. Navyše, izolácia Kosova sa po vyhlásení nezávislosti ešte prehĺbila. Kosovčania sú jediný národ na západnom Balkáne, ktorý potrebuje na cestu do EÚ víza, a tie je veľmi ťažké získať. Okrem toho paralelne s každodenným uisteniami EÚ, že Kosovo patrí do Európy, sú jeho občania svedkami priebežného spochybňovania faktu, že sú nezávislým štátom a majú právo na existenciu. V neposlednom rade, uvedomelejší občania sú už roky svedkami toho, ako si verejnú debatu zmonopolizovala vládnuca Demokratická strana Kosova (PDK). Jej interpretáciou demokracie sú totiž kolosálne korupčné aféry, rozkrádanie, manipulácie pri hlasovaní v parlamente a podozrenie z účasti na veľmi závažných trestných činoch. Premiér a líder PDK Hashim Thaçi poblahoželal sám sebe a úspechom svojich vlád v článku, ktorý pri príležitosti kosovského míľnika na ceste nezávislosťou cirkuloval v medzinárodnej tlači. Vykreslil v ňom Kosovo ako úspešný príbeh demokratických hodnôt (čo je samozrejme jeho zásluha) a EÚ spolu so zvyškom medzinárodného spoločenstva mu toto tvrdenie znovu odklepli. EÚ ešte skutočne Hashima Thaçiho potrebuje, najmä aby dokončil začatý dialóg so Srbskom o technických záležitostiach. Dialóg bol prerušený kvôli srbským voľbám, ale predpokladá sa, že by sa zase čoskoro mali obnoviť rokovania v Bruseli. EÚ potrebuje stabilné Kosovo za každú cenu a nedajbože, aby sa táto stabilita narušila napríklad aj kvôli tomu, že by občania začali volať svojich politikov na zodpovednosť za nedodržané sľuby, nekompetentnosť, nedostatok vízie o smerovaní krajiny a tony klamstiev a podvodov, ktoré už nikto ani nestíha sledovať. Asi aj preto sa v krajine, ktorej obyvateľov roky presviedčajú, že všetko ide tým najlepším smerom, len majú byť trpezliví, postupne ozýva viac a viac kritických hlasov. Redaktorka Hana Marku napísala na blogerskom kritickom portáli Kosovo 2.0, jednom z mála priestorov pre skutočnú debatu, že jej je jedno, či je na kosovkú nezávislosť dohliadané alebo nie, lebo si nemyslí, že Kosovčania dosiaľ vybudovali čokoľvek, na čo by mohli byť pyšní. A toto je debata, ktorá sa zatiaľ vedie len na blogoch a na Facebooku alebo v početných prištinských kaviarňach medzi mladou vzdelanou a kriticky premýšľajúcou kosovskou generáciou. Je však len otázkou času, kedy sa viac a viac ľudí v Kosove odváži verejne povedať a napísať, že cisár je nahý. (Autorka pôsobí v Inštitúte pre európsku politiku EUROPEUM.)

Eszter Zalán

Zaseknutí v postkomunizme Maďarská Fidesz-vláda rada vybavuje veci (verejné) v noci. Pred niekoľkými týždňami parlament diskutoval o iniciatíve zaradiť domáce násilie medzi trestné činy, ktorá sa tešila všeobecnej priazni, o desiatej večer. Fidesz bol proti návrhu a snažil sa celú debatu ukryť. Jeden z členov Fideszu navrhol, aby ženy mali najprv 4 až 5 detí, a až potom boli považované za „emancipované”, čo by následne znížilo napätie v rodinách. „Vďaka” tomuto faux pas a následnému ostrému protestu sa strana rozhodla iniciatívu podporiť.

Z

ačiatkom októbra parlament rokoval o novom volebnom zákone – debata bola opäť zaradená na neskorý večer. Podľa návrhu Fideszu by sa mal zaviesť povinný registračný systém pre voličov. Ide o široko nepopulárnu myšlienku – až 70 percent populácie je proti návrhu, a to dokonca aj podľa agentúr pre výskum verejnej mienky, ktoré sú silne naklonené Fideszu. Novela by totiž mohla podkopať legitimitu volieb, ale Fidesz argumentuje, že je to jediný spôsob, ako zaistiť, aby sa aj Maďari žijúci v zahraničí mohli podieľať no voľbách. S takto nastaveným systémom totiž hrozí, že z volieb by mohli byť vylúčení všetci nerozhodnutí, ktorí v súčasnosti tvoria najväčšiu časť voličov v Maďarsku (3 milióny z 8 miliónov). Kritici tvrdia, že presne o to premiérovi Viktorovi Orbánovi ide. Popularita Fideszu v porovnaní s obdobím spred dvoch rokov, kedy sa strana dostala k moci so ziskom dvoch tretín kresiel v parlamente, prudko klesla. Odvtedy totiž protidemokratické opatrenia Fideszu priniesli aj svoje prvé ovocie. Napriek faktu, že popularita strany je na ústupe, Fidesz má aj naďalej nepopierateľnú moc nad médiami a zdrojmi a mnoho ľudí je na vláde FiZahraničná

POLITIKA

9


SUSEDIA FÓRUM deszu existenčne závislých. Opozícia je však rozštiepená a slabá, niektoré strany nemajú ani dostatočnú kredibilitu a žiadna sa nejaví ako skutočný možný súper. Výskumy ukazujú, že v krajine existuje túžba po zmene vlády, avšak zároveň aj zúfalý nedostatok alternatív. Nový volebný zákon je najnovším prvkom zo série legislatívnych zmien, ktorých cieľom je zvýšiť kontrolu vlády nad nezávislými inštitúciami. Niektoré časti novej legislatívy práve detailne skúma Rada Európy, ktorá sa zamerala najmä na zákon o médiách a právnu legislatívu. Obe oblasti už boli pozmenené na základe odporúčaní Benátskej komisie. Zároveň sa Maďarsko dostalo aj do súdneho sporu s Európskou komisiou kvôli dvom kauzám: skorší odchod do dôchodku pre sudcov (kritici tvrdia, že ide skôr o stínanie hláv súdnictva) a predčasné stiahnutie ombudsmana pre ochranu dát. Voličské sklamanie a apatia majú svoj vplyv aj na sociálne vzťahy v krajine. Antisemitizmus a xenofóbia sa v krajine udomácnili. Verejnej diskusii opäť raz dominuje nevyriešená história krajiny – najmä Trianonská mierová zmluva z konca prvej svetovej vojny a holokaust. Ultrapravicová Nová maďarská garda prijala koncom augusta 130 nových členov, a zároveň si stovky sympatizantov pripomenulo piate výročie pôvodnej Maďarskej gardy; militantnej, antisemitskej a protirómskej skupiny, ktorá je napojená na Jobbik. Napriek tomu prieskumy hovoria, že Jobbik, tretia najväčšia strana v parlamente, nie je atraktívna pre nerozhodnutých voličov. Ale Fideszom vedená vláda sa riadi chorou domnienkou, že musí načrieť aj do týchto extrémnych sentimentov, aby si neodcudzila svojich ultrapravicových sympatizantov, a zároveň získala voličov Jobbika. Ďalším problémom Maďarska je aj jeho ekonomické zaostávanie. Podľa posledných čísel Eurostatu je Maďarsko na samom spodku ekonomického rastu vo východoeurópskom regióne a technicky je v recesii. „Magický nástroj”, alebo inak povedané 16-percentná rovná daň, ktorá mala podľa Orbána nakopnúť ekonomiku, pomohla tak akurát bohatým a chudobným uškodila. Napriek všetkému, čo sa v krajine deje, sa vôbec nezdá, že by mal Orbán v pláne zmeniť svoj smer. A tak sa Maďarsko prediera a zasekáva vo svojej postkomunistickej sieti. (Autorka je novinárka. Žije v Maďarsku.) Zahraničná

10

POLITIKA

Oľga Gyárfášová

Transatlantické partnerstvo krízou upevnené Pred dekádou prišli predstavitelia GMF s myšlienkou realizovať výskumný projekt zameraný na transatlantickú spoluprácu, ktorého cieľom bolo nastavovať si zrkadlá. Iste, ani oni sami vtedy netušili, že transatlantické partnerstvo čakajú turbulentné časy, projekt prekročí dekádu svojej existencie, rozrastie sa o nové krajiny i nové aktuálne témy. Podľa slov Pavla Demeša, dlhoročného spolupracovníka GMF a kľúčového človeka v procese udomácnenia projektu na Slovensku, pri kolíske projektu stálo vizionárstvo Rona Asmusa, medzičasom zosnulého brilantného analytika; a „uvzatosť“ a realizačná dôslednosť Craiga Kennedyho, prezidenta GMF. Skrátka, vzťahy sú najmä o ľuďoch. Aj tie transatlantické. Kríza zomkla tradičné partnerstvo V roku 2012 – jedenásť rokov po teroristických útokoch v USA, uprostred ekonomickej krízy a v roku amerických prezidentských volieb – môžeme konštatovať, že transatlantická spolupráca má pevnú väčšinovú podporu na oboch stranách Atlantiku. Konkrétne: dve tretiny respondentov v Európe a 63 % v USA hovoria, že USA a Európa majú dosť spoločných hodnôt, aby mohli spolupracovať pri riešení medzinárodných problémov; iba celkom marginálnych 5 % respondentov v Európe a 7 % v USA si myslí, že vzájomné vzťahy sú zlé. Naozaj, ako keby pokračujúca ekonomická kríza preverila spoločné hodnoty a po „flirtovaní“ s Áziou sa ukazuje pevná báza transatlantického spoločenstva. Tak napríklad v Európe si minulý rok 37 % percent respondentov myslelo, že Ázia je dôležitejší región pre národné záujmy ako USA, v tomto roku je to len 30 % a 61 % jasne vidí ako dôležitejšiu Ameriku. Posun v USA je ešte dramatickejší – minulý rok si väčšina (51 %) myslela, že Ázia je dôležitejšia ako Európa, dnes je to presne naopak – 55 % považuje Európu za dôležitejší región pre národné záujmy krajiny. Hodnotenie USA, jeho líderstva a výkonu medzinárodnej politiky má silne personalizovaný podtón. Obrovský zlom nastal v roku 2009, keď v Európe málo populárneho prezidenta Georgea Busha vystriedal Barack Obama. Bezprecedentný nárast popularity amerického prezidenta v očiach európskej verejnosti „potiahol“ aj ďalšie indikátory vnímania politiky USA. Na sklonku prvého prezidentského cyklu sa obraz Obamu u európskej verejnosti síce zreálnil, ale stále je jeho rating vysoký a jeho multilaterálny prístup k medzinárodným otázkam vysoko oceňovaný – 71 % respondentov v Európe schvaľuje spôsob, akým pristupuje k medzinárodnej politike, a ak by sa americké prezidentské voľby konali v Európe, súčasný prezident by úplne jednoznačne vyhral nad svojím republikánskym vyzývateľom Mittom Romneym, ktorý je v Európe málo známy. Kladný postoj k medzinárodnej politike amerického prezidenta však nie je prepojený na dôveru k priaznivému vývoju v krízových oblastiach. Budúcu stabilitu v Afganistane vidí optimisticky len štvrtina Európanov a 38 % Američanov, o niečo priaznivejšie vidia Irak – 29 %, resp. 45 %. Ostrovy optimizmu sú z roka na rok menšie a v zhode s tým rastie aj percento tých, ktorí by podporili stiahnutie alebo zníženie vojenských misií svojich krajín v Afganistane. Načo NATO? Tradičnou otázkou prieskumu je aj vzťah k NATO – považujeme túto organizáciu za dôležitú pre našu bezpečnosť? Do tejto odpovede sa premieta aj dôvera v zmysluplnosť, efektívnosť a oprávnenosť Aliancie. Výsledky nie sú zlé, ale ani úplne presvedčivé. Predstavitelia členských krajín asi čakali po Chicagskom summite od verejnosti viac ako vlažných 58 % podpory od európskych respondentov a 56 % amerických. Interpretovanie týchto čísel je samozrejme zaťažené „uhlom pohľadu“. Slovenská verejnosť mala v minulosti k členstvu v Aliancii pomerne rezervovaný vzťah. Aktuálne je slovenský výsledok tes-


FÓRUM SUS ne nad priemerom európskych členských krajín – 61 %, pričom v roku 2004, keď projekt na Slovensku začínal, čiže krátko po vstupe, kladne na rovnakú otázku odpovedalo iba 47 % opýtaných. Trendy sú teda v našom prípade priaznivé a táto dimenzia spojenectva – verejná podpora – možno dnes už aj predbieha iné aspekty, napr. týkajúce sa záväzkov, ktoré sú v gescii exekutívy. Názorový posun, ktorý sme výraznejšie zaznamenali v roku 2010, nenastal automaticky. Prispelo k nemu viacero okolností, predovšetkým asi čas. Od vstupu Slovenska do NATO uplynulo viac ako osem rokov a občania SR si navykli na členstvo a s ním súvisiace geopolitické zaradenie Slovenska ako na realitu, o ktorej sa nediskutuje. Niekdajšie koncepty slovenskej neutrality, vízie našej krajiny ako mosta medzi východom a západom, ktoré boli v 90. rokoch populárne v časti politickej komunity i širšej verejnosti, prestali byť aktuálne. Dôležitým faktorom je aj to, že Slovensko sa správa ako zodpovedný člen a aktívna účasť našich vojakov na misiách je dôvodom na hrdosť a identifikáciu. Navyše, vojenská angažovanosť SR nebola zásadne spochybnená ani jednou z relevantných politických strán. Skrátka: protiatlantickou či protiamerickou kartou sa v politickej aréne už niekoľko rokov nehrá. V neposlednom rade k „atlanticizácii“ slovenskej verejnosti prispela aj vyššia mediálna prítomnosť či viditeľnosť slovenskej bezpečnostnej komunity a jej zapojenia do medzinárodnej transatlantickej siete, napr. medzinárodná konferencia Globsec, ktorú každoročne organizuje Slovenská atlantická komisia. Názory na EÚ a euro v pohybe Kým transatlantické a bezpečnostné témy majú v projekte svoje tradičné miesto, v posledných 2 – 3 rokoch sa stále viac pozornosti venuje aj európskej agende a ekonomike. Ekonomická kríza sa stáva prierezovou témou, akýmsi optickým filtrom, cez ktorý verejnosť vníma všetko ostatné. Subjektívne vnímanie dopadov krízy je totiž rozšírené vo všetkých krajinách (iba vo Švédsku a Nemecku je podiel ľudí, ktorí sa cítia dotknutí krízou, pod 50 %). Na Slovensku až 83 % respondentov uvádza, že ekonomická kríza negatívne ovplyvnila ich osobnú finančnú situáciu, čo je o 5 percentuálnych bodov viac ako vlani a až o 15 bodov viac ako v roku 2010. Iste, tento pocit nie je objektívnou správou o stave ekonomiky, má však vplyv na to, ako ľudia premýšľajú a hodnotia svet okolo seba. Napriek rozšírenému uvedomovaniu si dôsledkov krízy na Slovensku stále prevláda názor, že členstvo v EÚ a v eurozóne má na národnú ekonomiku pozitívny vplyv. Miera nadšenia z EÚ však zaznamenáva značné medziročné poklesy. Vo vzťahu k členstvu v EÚ podiel pozitívnych odpovedí klesol na Slovensku zo 68 % v roku 2010 na 56 % v roku 2012, čo je o niečo menej ako priemer za EÚ12. Klesol aj podiel tých, korí sú presvedčení o pozitívnych účinkoch členstva v eurozóne – zo 64 % v roku 2010 na 54 % v tomto roku, čo je však stále najviac zo všetkých skúmaných krajín eurozóny. Prípadné vystúpenie z eurozóny by na Slovensku podporilo len 17 % opýtaných, čo je najmenej zo všetkých skúmaných krajín používajúcich euromenu. Táto pozitívna bilancia má i svoju odvrátenú stranu: výskum zisťoval aj názory európskych verejností na príspevky ich krajín do „záchranného“ fondu pre krajiny s rozpočtovými problémami. Príspevky v priemere schvaľuje 54 % európskych respondentov. Z dvanástich skúmaných krajín EÚ je najvyššia podpora v Taliansku (66 %), Španielsku a Francúzsku (65 %) a najnižšia na Slovensku (31 %). Na Slovensku sa teda vo vnímaní verejnosti vynára takýto vzorec – áno, euro je dobré, ale solidarita už nie. Tieto čísla majú svoju ľahko čitateľnú diagnózu – hlasy proti eurovalu sú v politickej diskusii prítomné a oslovujú aj existujúce sebaobrazy o chudobných Slovákoch, ktorí si už pridlho a pritesno uťahujú opasok. Ochota byť solidárny však veľmi úzko súvisí aj s predstavou o spravodlivosti. A v tomto „teste“ Slovensko úplne prepadlo: drvivá väčšina opýtaných (až 83 %) je presvedčená, že náš ekonomický systém nie je spravodlivý, profituje z neho len zopár ľudí, iba 6 % si myslí opak. Podobný výsledok zaznamenal tohtoročný výskum len v Bulharsku. Treba doplniť, že nikde nie je spravodlivosti dosť, ale v krajinách ako Švédsko, Holandsko, USA sa číslo tých, ktorí systém hodnotia ako spravodlivý, pohybuje okolo jednej tretiny, priemer za dvanásť krajín EÚ je 12 %. Výskum sa síce pýtal na ekonomiku, dá sa však odhadovať (aj na základe iných aktuálnych výskumov), že intenzívny pocit absencie spravodlivosti súvisí aj s inými oblasťami našej spoločnosti – právnym systémom – vymožiteľnosťou práva, korupciou, politickým klientelizmom a ďalšími neduhmi. Nepríjemným

dôsledkom takéhoto masívneho presvedčenia je občianska pasivita, rezignácia, paušálna predstava o nepoctivých politikoch. Čo sa týka vzťahu Európanov k EÚ, aj výskum TT potvrdil, že názory sú polarizovanejšie, ostrejšie, napr. s rozšírením právomocí EÚ v oblasti hospodárskych a rozpočtových politík členských krajín by súhlasilo 53 % nemeckých respondentov, ale len 15 % britských; spôsob, akým EÚ pristupuje k ekonomickej kríze, schvaľuje vyše 60 % Bulharov i Rumunov, ale len tretina Španielov či Britov. Je to jasný signál, že európska agenda sa stáva predmetom domácich politických debát, že niekdajší „pasívny konsenzus“ je minulosťou a dá sa očakávať „viac EÚ“ aj v národných politikách členských štátov. Podhľad do/z Ruska Geografická diverzita projektu urobila tento rok významný skok – do výskumu bolo zaradené aj Rusko. Môžeme sa na ňu pozrieť minimálne v dvoch perspektívach – ako svet vníma Rusko a ako ruská verejnosť vníma svet. Ukazujú sa dva rozdielne obrazy – postoje k Rusku sú vo väčšine európskych krajín prevažne nepriaznivé – iba Bulharsko a Slovensko sú výnimkou. Zo slovenských respondentov dve tretiny (64 %) vnímajú Rusko priaznivo, čo je podstatne viac ako priemer za 12 krajín EÚ (37 %). V USA sa priaznivo o Rusku vyjadrilo 42 % opýtaných. Dištanc voči Rusku tradične prejavujú poľskí respondenti. Postoje slovenskej (a bulharskej) verejnosti sú popri slabej historickej ostražitosti voči „matičke Rusi“ prejavom aj súčasnej tolerancie voči „putinizmu“, ktorej korene by sa iste dali vystopovať v pozíciách a prejavoch politických elít. Druhý pohľad je smerom z Ruska na svet. A tu vidíme prevládajúce plusové znamienko priaznivých postojov – najvýraznejšie k Nemecku (71 %), ale aj k EÚ (64 %), Turecku (61 %), či USA (50%). Ruská verejnosť na jednej strane odmieta líderstvo krajiny inej ako svojej vlastnej, na druhej strane vidí zdieľané záujmy a hodnoty, ktoré sú predpokladom vzájomnej spolupráce. Vyše polovica Rusov vidí spoločné záujmy s USA, vyše 60 % s EÚ, ale aj s Čínou. A iste nijako neprekvapí, že najdôveryhodnejšou inštitúciou pre ruskú verejnosť je prezident (69 %), v tesnom závese nasleduje armáda (67 %) a cirkev (65 %). Výsledky tohtoročného výskumu ukazujú, že transatlantické vzťahy sa po dekáde prudkých výkyvoch stabilizovali. Druhý nástup Baracka Obamu už nebude v Európe prijímaný tak euforicky ako zmena v Bielom dome v roku 2009. A ak by si americkí voliči zvolili republikánskeho kandidáta, pravdepodobne sa ukáže, že negatívna personalizácia americkej zahraničnej politiky sa prejavuje až v spojení s konkrétnymi krokmi. Navyše, Európania sú dnes priveľmi zamestnaní krízou a vlastnými problémami a transatlantické spojenectvo radšej vidia ako pevný bod na mape sveta. Je totiž jeden z mála. (Autorka pôsobí v Ústave európskych štúdií a medzinárodných vzťahov FSEV UK; spolupracuje s GMF pri analýze a zverejnení výsledkov na Slovensku.) Zahraničná

POLITIKA

11


PARÍŽSKY ŠALÁT Pavol Szalai

Haló, Brusel? Tu francúzska revolúcia!

Platí to už od pádu Bastily: o štátnych financiách rozhoduje francúzsky ľud. Štátnu pokladnicu spravuje cez volených zástupcov. Tí určujú jej príjmy a výdavky bez toho, aby to niekto odobroval. Nová európska zmluva, takzvaný fiškálny kompakt, ku ktorému sa hlási aj Paríž, má silu zmeniť starú tradíciu. Ako skĺbi hlavný výdobytok francúzskej revolúcie s dynamikou európskej integrácie nový francúzsky prezident?

Foto: Creative Commons/DarFin Oil Painting

Z

mluva o stabilite, koordinácii a správe v hospodárskej a menovej únii (fiškálny kompakt) je dieťaťom Angely Merkelovej a Nicolasa Sarkozyho. Zrodilo sa z politického kompromisu. Nemecko, ktoré prostredníctvom európskych záchranných mechanizmov vynaložilo a vynakladá najväčšie úsilie na odvrátenie krachu južanských ekonomík, potrebovalo záruky, že nerozumnému hospodáreniu bude možné v budúcnosti predísť. A Francúzsko, ktorému hrozilo a hrozí podobný osud, mu ich poskytlo v podobe novej európskej zmluvy. Fiškálny kompakt zaväzuje štáty prijímať vyrovnané národné rozpočty, napísať to do ústav a koordinovať hospodárske politiky. Európskym inštitúciám umožňuje štáty potrestať, ak neposlúchajú. Nechajme teraz bokom diskusie, či sa nová medzivládna zmluva radikálne odlišuje od súčasného komunitárneho práva, aj o čosi ostrejšiu debatu, či naozaj dokáže zabrániť novej gréckej tragédii. Politika je ďaleko od právnej a hospodárskej reality. Džin menom fiškálny kompakt bol vypustený z fľaše, a to rovno do francúzskych volieb. Kandidát socialistov François Hollande zvíťazil s rétorikou „dosť bolo šetrenia, chceme rast“, a túto pečať musel vtlačiť aj fiškálnemu kompaktu. Znalec francúzskej ľavice Denis Sieffert tvrdí, že odkedy sa francúzski socialisti počas šetriacich kúr v 80. rokoch rozišli s vlastnou ideológiou, dúfajú, že socializmus sa presadí aspoň na európskej úrovni. Inak povedané, Európu nemáme na to, aby nás nútila šetriť, ale aby sme mali sociálny zmier. Socialista Hollande nemohol inak. Nový francúzsky líder vyjednal s kancelárkou dodatočný protokol o raste, ktorý sľubuje 120 miliárd eur na investície i vyššie zdanenie európskych bánk. Lenže väčšina, ktorá bude v Paríži vládnuť najbližších päť rokov, sa Zahraničná

12

POLITIKA

k dieťaťu Merkelovej a Sarkozyho správa macošsky aj z druhého dôležitého dôvodu. Francúzski socialisti nechcú Európu len sociálnu, ale aj Európu politickú – čítaj demokratickú. Nechajme bokom, že – ako upozornil think-tank Notre Europe – fiškálny kompakt nediktuje smer príjmov a výdavkov štátu („dane a čo za ne“), ale výšku ich rozdielu, teda rozpočtový schodok a dlh. Skrátka, každá ruka, ktorá siaha na francúzsku rozpočtovú suverenitu, musí pocítiť silu ulice. Tú, ktorá pred 223 rokmi zvrhla Bastilu, a tú, ktorej sa francúzski politici odvtedy hrozia. Ak má teda francúzsky ľud „zdieľať“ rozpočtovú zvrchovanosť, musí to byť aj zdieľaním politickej moci, teda demokracie. Inými slovami, ak čerstvo zvolení členovia francúzskej vládnej väčšiny hlasno kritizujú „nedemokratickosť“ európskych inštitúcií, ktoré sa im budú miešať do rozpočtovej kapusty, utíšiť ich možno novou demokratizáciou Európskej únie. Francúzski socialisti ju už teraz žiadajú s o to väčšou nástojčivosťou, že po sedemnástich rokoch majú v Elyzejskom paláci svojho človeka. Potrebujú politické výsledky. Náruživosť vládnych ľavicových euroskeptikov, medzi ktorých sa rátajú viacerí ministri, sa neukáže hneď. Vládna väčšina v Národnom zhromaždení mala podľa predpovedí v októbri fiškálny kompakt nakoniec odobriť. Potopiť ho by znamenalo potopiť aj novozvoleného prezidenta Hollanda, ktorý sa zaňho na európskom fóre zasadil, a s ním aj seba. Po nemeckom ústavnom súde tak novú európsku zmluvu zrejme odobrí aj Francúzsko. Dôležité však je, čo príde potom. Fiškálny kompakt uspokojil Berlín, Brusel a finančné trhy. Ale potom budú na rade parížske barikády, ktoré žiadajú podriadiť rozpočet vôli ľudu, nie Európskej komisie. Rodiacu sa celoeurópsku diskusiu o politickej reforme Únie sa oplatí túto sezónu sledovať z Francúzska. Historička Sophie Wahnich navrhuje, aby sme ju sledovali očami francúzskej revolúcie. Krajina, kde sa politici boja ulice, ukáže, akým smerom sa bude uberať ďalšia politizácia a demokratizácia Európskej únie. A treba dávať pozor. Pretože ako sme už videli, v hre je mnoho polovičatých argumentov. Ak francúzski politickí lídri navrhnú posilnenie Európskej rady (kde sedia premiéri a prezidenti), ktorá práve ovláda európsky projekt a rozhoduje za zatvorenými dverami, bude to ten horší prípad. Ak naopak navrhnú viac právomocí v oblasti fiškálnych politík pre Európsky parlament, bude to ten lepší variant. Táto jediná priamo volená európska inštitúcia by sa tak vo francúzskom ponímaní – a nielen v ňom – stala skutočným európskym parlamentom. Stav francúzskej politiky, ekonomiky, dlhov a diskusie o nich nedáva veľa dôvodov na optimizmus. Ale práve francúzska skúsenosť nám pripomína, že presun rozpočtových právomocí bez posilnenia demokracie je neudržateľný. A tu už nejde len o galského kohúta. (Autor je publicista. Vyštudoval európske záležitosti na Sciences Po v Paríži.)


ROZHOVOR

Najib Ghadbian: Som optimista – úspech sýrskej revolúcie môže byť záležitosťou mesiacov Dr. Najib Ghadbian je profesorom politológie a blízkovýchodných štúdií na University of Arkansas v USA. Je zakladajúcim členom Sýrskej národnej rady zastrešujúcej skupiny opozície proti Asadovmu režimu. Ghadbian odišiel zo Sýrie v 80. rokoch 20. storočia. Vyštudoval politológiu v Spojených arabských emirátoch a v Spojených štátoch. Medzi jeho výskumné záujmy patrí demokratizácia a vodcovstvo v arabskom svete, Foto: Archív N. Ghadbiana sýrska politika a islamistické hnutia. Často vystupuje v médiách v USA, Európe a na Strednom východe, vrátane al-Džazíry a BBC. Rozprávali sme sa o kríze v Sýrii a reakcii Západu.

Začnime náš rozhovor v roku 1989, keďže tento rok sa po začiatku arabského prebudenia často spomínal. Sledovali Arabi stredoeurópsku tranzíciu už pred dvadsiatimi rokmi? Áno. Občianska spoločnosť sa inšpirovala. Dokonca i vlády vtedy začali zavádzať niektoré liberalizačné opatrenia, umožňujúce viac slobody prejavu v tlači, slobodnejšie parlamentné voľby. Ale potom prišla iracká invázia do Kuvajtu a bol koniec, vojna v Zálive sa stala hlavnou otázkou v celom regióne. Prípad Sýrie bol však vždy veľmi špeciálny – Asad starší začiatkom 90. rokov 20. storočia vyhlásil, že to budú Arabi, ktorí na zmenách v roku 1989 najviac stratia. Dôvodom bolo, že mnohé stredoa východoeurópske krajiny začali s Izraelom obnovovať vzťahy zmrazené počas studenej vojny.

Asad bol zároveň počas studenej vojny považovaný za súčasť protiimperialistického bloku. Koncom 80. a začiatkom 90. rokov si uvedomil, že ho zmeny vo východnej Európe pripravili o strategického spojenca – Sovietsky zväz. Takže sa začal pozerať po nových možnostiach, ako byť súčasťou tohto nového usporiadania sveta. A taká príležitosť prišla, keď Saddám napadol Kuvajt. Asad a Saddám súperili o vedúce postavenie v regióne. Asad sa teda vlastne pridal k proamerickej aliancii. Bolo to v skutočnosti porušenie všetkého, čo ideologicky zastával: jeden baasistický režim išiel spolu s USA proti bratskému baasistickému režimu. Tak je to s autokratickými režimami – môžu do určitej miery preorientovať svoju politiku, a zároveň nájsť spôsoby, ako to opodstatniť. Sýria však aj napriek tomu, že sa príležitostne spojila so západnými alianciami,

odolala reformám. Keď v roku 2010 začalo povstanie v Tunisku, čakali ste, že dôjde aj na Sýriu? Niektorí odborníci tvrdili, že v Sýrii sa to roky nestane, keďže mladí ľudia mali údajne prezidenta radi a Sýria nebola súčasťou prozápadného tábora. Dokonca aj Bašár Asad poskytol minulý rok Wall Street rozhovor, v ktorom tvrdil, že v Sýrii sa to nestane, „pretože my sme iní“. Som presvedčený, že rozhodujúcim bodom zvratu bola zmena v Egypte. Egypt je ústredná krajina. Druhým a dôležitejším faktorom však bolo, že sa tento región stával jednou kultúrnou jednotkou. Všetci sledovali al-Džazíru – ľudia boli prilepení na obrazovky. Dôležitosť médií je kľúčová. Dostupnosť aktuálnych informácií je však mierne pozoruhodná, vzhľadom k potláčaniu slobody prejavu režimom. Sýria roky figurovala na najnižších priečkach v správach organizácie Reportéri bez hraníc o slobode prejavu. Rozhodne. Sýria vstúpila do informačného veku neskôr než ostatné krajiny v regióne, možno však práve to malo na svedomí veľmi dobrú znalosť informačných technológií u mladých Sýrčanov. Sú veľmi dômyselní pri nachádzaní proxy serverov na spustenie a prístup na zakázané stránky. Kvôli nedostatku technológie sú schopní rozobrať počítač a vytvoriť nový. V televízii však momentálne veľa dobrých správ o sýrskej revolúcii nevidíme. Dobrou správou o sýrskej revolúcii je, že začala mierumilovne. Režim nemohol tvrdiť, že má legitímnu potrebu použiť proti protestujúcim zbrane a násilie. V skutočnosti existuje niekoľko zdokumentovaných príbehov, kedy sa režim snažil protestujúcich vyprovokovať a podnietiť ich, aby použili zbrane. Doslova: „Choďte a bráňte sa a niekoho zabite.“ Ľudia boli veľmi opatrní, lebo poznali brutalitu tejto hry. Potom sme ale videli militarizáciu revolúcie, a som presvedčený, že to, čo k nej prispelo, bol Zahraničná

POLITIKA

13


ROZHOVOR sektársky faktor. V Líbyi a v Egypte je verejnosť homogénnejšia, existuje tam silnejší zmysel pre národnú identitu. Keď došlo k protestnému hnutiu v Egypte, moslimovia a kresťania ukázali jednotu. V mocenskej štruktúre Sýrie však dominuje jedna sekta. Tá navyše reprezentuje menšinu populácie. A to je nezvyčajné. Pozrime sa tiež na brutalitu, ktorú tento režim predviedol. Myslím si, že je to sčasti preto, lebo menšina má pocit existenciálneho ohrozenia. Hovoríme tu o asi 10 % Alevitoch, pričom obyvateľstvo tvorí 75 % sunnitských Arabov, sú tam samozrejme aj kresťania, Kurdi a ďalší. Takže v oblastiach, kde máte tieto zmiešané sunnitské dediny, boli určité pokusy a provokácie zo strany tajnej polície vytvoriť sektárske napätie. Na niektoré z týchto krutostí začali ľudia reagovať sebaobranou. V určitom bode, keď to pokračovalo a neprestávalo, začali ľudia počas mierového protestu nakupovať zbrane, aby sa mohli brániť. Sýrske povstanie začalo v marci 2011. Odvtedy sa množstvo krajín pokúšalo zakročiť, ponúknuť Asadovi rady alebo dokonca i exil v prípade, že odstúpi. Mnoho krajín, ktoré boli Asadovými priateľmi, mu radilo, aby zaviedol reformy. Chceli, aby sa vyhol osudu ostatných vodcov. Jednou z tých krajín bolo Turecko, keďže turecká vláda toľko zainvestovala do vzťahu s Asadom – išlo o súčasť tureckej stratégie „nula problémov so susedmi“. Ponúklo Sýrii pomoc s hospodárskymi a politickými reformami. Už minulé leto poslal turecký minister zahraničných vecí Davutoglu Asadovi veľmi silný odkaz. Povedal: „Počúvaj, nemáš toľko času,“ a požiadal ho, aby zaviedol ústavné reformy a povolil volebnú súťaž. Asad pár hodín počúval a povedal: „Dobre, urobíme to.“ A neurobil. Turecká iniciatíva bola pre Asada šancou zostať pri moci. Čo je podľa Vás hlavný dôvod, prečo to neurobil? Po tom, ako videl, čo sa stalo s predstaviteľmi Egypta a Tuniska... Pozrime sa najprv na dôvody toho, prečo nezaviedol reformy už v roku 2000, keď sa dostal k moci. Myslím si, že v roku 2000 sa do Asada vkladalo veľa nádejí. Bol mladý, študoval medicínu v Londýne. On bol však presvedčený, že zdedil režim sovietskeho typu. Mal prehľad o Gorbačovových reformách v Rusku a vedel, že keď sa Gorbačov dostal k reZahraničná

14

POLITIKA

forme sovietskeho systému, bol nefalšovaným komunistom. A pritom podkopal vlastný režim. Asad si uvedomil, že si vážne reformy nemôže dovoliť. Pretože podstatné reformy by viedli k slobodným voľbám a on by prehral. Je to klasický príklad toho, o čom sa Huntington zmieňoval ako o „kráľovej dileme“. Ak totiž chcete viesť krajinu a máte pocit, že musíte zaviesť reformu, tá reforma môže podkopať vašu vládu. A ak reformu nezavediete, budete pod neustálym tlakom. Čo bolo motiváciou Ruska a Číny, aby vetovali rezolúciu Bezpečnostnej rady v roku 2011? Po prvé, obe krajiny boli znepokojené tým, že by sa v rámci medzinárodného práva mohol vytvoriť precedens medzinárodnej intervencie do vnútorných vecí krajiny. A tieto dve krajiny sú zraniteľné. Druhým dôvodom bolo, že sa cítili podvedené pri Líbyi. Prijali rezolúciu BR OSN o uvalení bezletovej zóny, ktorá mala chrániť civilné obyvateľstvo podľa princípu „zodpovednosti chrániť“ (responsibility to protect). Misia NATO však priniesla zmenu režimu, nielen ochranu líbyjských civilistov. Mohli by ste tvrdiť, že je v tom kus pravdy. Tie tri rezolúcie, ktoré Rusko vetovalo, však nemali nič spoločné ani len s povolením niečoho podobného intervencii na ochranu civilného obyvateľstva. Prvá rezolúcia by napríklad odsúdila režim za použitie násilia, žiadala by politické riešenie a vyzvala režim, aby povolil mierové protesty, prepustil väzňov, a tak ďalej. Sýrčania sú istým spôsobom obeťou líbyjského úspechu v zmysle zahraničnej intervencie, ktorá prišla do krajiny chrániť civilné obyvateľstvo. Posledným dôvodom – a to najmä pre Rusko – je, že vidí Sýriu ako posledného dôležitého spojenca v regióne. Myslím si, že v tomto prípade sa rozhodli pre tvrdú hru. Na Sýrii im záleží viac ako na Líbyi. Rusko podporovalo režim aj finančne a zbraňami. Máme nejaké odhady, koľko materiálu sa podarilo prepašovať Rusku do Sýrie od začiatku revolúcie v marci minulého roku ? Nemáme presné čísla. Hlavná podpora zo strany Ruska bola politická. Využitie práva veta trikrát za krátky čas. Pritiahli aj Číňanov, čo je zaujímavé, keďže Číňania nemajú rovnaký záujem – možno určitý obchodný, ale nie natoľko silný ako Rusko. Rusko ako hlavný dodávateľ zbraní do Sýrie pokračovalo v zásobo-

vaní náhradnými dielmi, muníciou a helikoptérami, ktoré pomohli potlačiť ľudové povstanie. Druhým podporovateľom režimu je Irán. Irán dúfal, že sa podarí Asadovi potlačiť hnutie odporu tak, ako to Irán urobil so Zeleným hnutím v roku 2009 po prezidentských voľbách. Keď však Asad začal používať zbrane, nemohli povedať nie a poskytli mu technológie, ktorými mohol špehovať mierové protesty. Demonštranti predtým používali satelitné telefóny, ktoré mnohí prepašovali zo zahraničia. Režim sa čoskoro naučil čeliť technológii mladých revolucionárov. Irán poskytol Asadovi aj spravodajskú službu, peniaze a zbrane. A čo sa týka podporovateľov revolúcie? Po tom, ako Rusko vetovalo druhú rezolúciu BR OSN, objavila sa nová skupina pod menom Priatelia Sýrie – na začiatku to bolo zhruba šesťdesiat štátov. Problém Priateľov Sýrie bol, že mali rôzne priority a chýbalo im vedenie. Medzinárodná komunita uspela v Líbyi, lebo sa Sarkozy rozhodol prebrať vedenie po tom, ako sa mu to veľmi nepodarilo v Tunisku a Egypte. O Sýrii dnes naši priatelia hovoria tie správne veci, ako napríklad „Asad musí odstúpiť“, ale nerobia až tak veľa ako prívrženci režimu. A tých je menej. Prečo je to tak? Každá krajina má na to vlastné dôvody. V USA je volebný rok a Obama práve ukončil stiahnutie amerických vojakov z Iraku. Pred voľbami nechcel žiadne problémy. A vláda USA stále odkazuje na to, že americká verejnosť nemá chuť na ďalšiu intervenciu. Čo sa týka vojenskej stránky veci, pre americkú armádu je Sýria na rozdiel od Líbye obávaná krajina. Možno sa na to štáty Západu pozerajú aj z hľadiska skúseností z minulosti – či niekde zasiahli alebo nie, stali sa predmetom kritiky. Určite by to mohli povedať. Ale zase si uvedomili, že je to pre nich trochu nákladnejšie. Líbya bola v skutočnosti z pohľadu NATO veľmi úspešná. NATO nestratilo jediného človeka. Ale Líbya je ľahký prípad. Kaddáfího nenávideli všetci. V Sýrii však máme ruský faktor a Rusi ukázali, že sa tak ľahko nevzdajú, až kým možno za to ustúpenie nedostanú od Západu tú správnu cenu.


ROZHOVOR Späť ku skupine Priatelia Sýrie – čo je teda ich hlavným prínosom? Po prvé si myslím, že to dodalo legitimitu boju sýrskeho obyvateľstva, a to uznaním ich práva vybrať si svoju vládu tak ako ktokoľvek iný. Máme tam tú politickú, morálnu, psychickú podporu. Niektoré krajiny poskytli humanitárnu pomoc. A tiež keď sa napríklad krajiny EÚ spolu s USA a Kanadou rozhodli stiahnuť veľvyslancov z Damasku, bolo to posolstvo: „Takéto správanie je neprijateľné.“ A to všetko izoluje Asadov režim. Porozprávajme sa trochu o Sýrskej národnej rade, ktorú skupina Priatelia Sýrie uznáva ako legitímneho predstaviteľa sýrskeho ľudu. SNR bola vytvorená takmer pred rokom v Istanbule, a to najmä sýrskymi vysťahovalcami, ako som aj ja sám. Mali pocit, že treba pre Sýriu niečo urobiť. Na rozdiel od Tuniska, Egypta alebo Líbye, kde prišlo vedenie zvnútra krajiny, v Sýrii nebol kvôli rozsahu represií priestor na to, aby sa objavili lokálne vedúce osobnosti. Mladí ľudia v Sýrii robili veľa – demonštrácie, mobilizáciu, núdzovú pomoc, starali sa o zranených. Nám sa však zdalo, že revolúcii chýba politický hlas. Preto sme začali so systematickejšou prácou, mapovali sme všetkých potenciálnych politických predstaviteľov v krajine aj v zahraničí. A prišli sme s myšlienkou, že musíme vytvoriť niečo inkluzívnejšie, zastrešujúcu organizáciu, ktorá bude zahŕňať kľúčových hráčov – z diaspóry, ale aj mimo Sýrie. Jedným z hlavných cieľov je apel na medzinárodnú komunitu, aby akýmikoľvek prostriedkami chránila sýrskych občanov. Medzinárodná komunita však naďalej opakuje, že nie sme jednotní. Jeden západný diplomat sa ma opýtal na jednotnosť opozície. A ja som mu položil otázku: „Kde je jednotnosť medzinárodnej komunity?“ Keď sa pozrieme na zloženie SNR, existujú viaceré frakcie, vrátane kurdského bloku. A máte aj prehlásenia, že ako SNR sa zaväzujete uznať kurdskú národnú identitu. Nie je tam však nič o iných menšinách, napríklad Alevitoch. Pokúsili ste sa ich zapojiť? Kurdská otázka je niečo iné ako sektárske rozdelenie v Sýrii. Vo východnej časti Sýrie je asi 10 % Kurdov. V Sýrii sú však integrovaní viac než v Iraku, Iráne, či dokonca v Turecku. Väčšina z ich požiadaviek sa týka kultúrnych, občianskych práv, ale aj občianstva, o ktoré mnohí v 60. rokoch prišli. Aleviti sú v

inej situácii – sú menšina, ale neboli preto diskriminovaní, práve naopak. Mnohí Aleviti sa v súčasnosti samozrejme boja dôsledkov v prípade, že revolúcia uspeje. Týmto problémom sa určite musíme zaoberať, ponúknuť im uistenie a integrovať ich. Z tejto perspektívy musí byť pre SNR vlastne veľmi iritujúce, keď sa Vás stále pýtajú na Alevitov. Vyplýva to z niektorých reakcií Západu na Arabskú jar – aká drahá bude ropa, čo sa stane s Izraelom a kresťanmi. Začnem od kresťanov – kresťanská komunita bola za Asadovho režimu prijímaná, mnohí z nich veria, že tento režim k nim bol dobrý, neboli prenasledovaní. Jeden z dobrých bodov, ktoré by si Asad mohol nárokovať, je, že chránil menšiny. Preto neboli až takí veľmi nadšení, keď začala revolúcia. Znamenalo to, že sa im naruší stabilita života, ktorú si mnohí Sýrčania cenili. Začnú ale teraz ľudia prenasledovať kresťanov? Nemyslím. Treba si však uvedomiť, že predlžovanie konfliktu nesie so sebou náklady – a môže vzrásť nedôvera medzi komunitami. Obavy o menšiny v budúcnosti Sýrie sa však týkajú najmä vzťahov medzi sunnitmi a Alevitmi. Niektoré extrémistické skupiny budú viniť Alevitov z veľkej časti utláčania zo strany Asadovho režimu. Preto venujeme obrovskú pozornosť prechodnej spravodlivosti a skúmame, ako to riešili v rôznych regiónoch. Teraz Vám položím bulvárnu otázku – ako dlho ešte potrvá kríza v Sýrii? Ako raz povedal jeden vedec, robiť predpovede je veľmi ťažké, najmä čo sa týka budúcnosti. Ja som optimista. Vidím to ako záležitosť mesiacov. Myslím si, že rozhodujúcim faktorom, ktorý by to mohol ukončiť, je buď nejaká silná intervencia, napríklad bezletová zóna, alebo aspoň poskytnutie strategických zbraní Slobodnej sýrskej armáde, či vnútorný prevrat v rámci síl lojálnych Asadovi. Odkiaľ momentálne získava Slobodná sýrska armáda zbrane? Napáda armádne muničné sklady a základne, ktoré sa neskôr dajú využiť. Podľa nedávnych odhadov 80 % zbraní Slobodnej sýrskej armády sú buď tie, ktoré si vojaci zoberú so sebou pri dezercii, z napadnutých skladov alebo ich kúpia od skorumpovaných dôstojníkov, a 20 % je prepašovaných z Turecka, Libanonu, Iraku.

A čo pomoc od Západu – okrem morálnej podpory? Nuž, niektoré krajiny ohlásili „nesmrtiacu“ pomoc opozícii, a vlastne stále rozmýšľame, čo tým mysleli. USA konečne objasnili, že pošlú lekárske potreby alebo komunikačné nástroje. Taliansko vytvorilo nemocnicu pre utečencov. Nemecko a Spojené arabské emiráty v rámci Priateľov Sýrie vytvorili ekonomickú skupinu a chcú post-Asadovskej Sýrii ponúknuť čiastočný Marshallov plán, čo by sme veľmi ocenili. Niekedy robia tieto krajiny vyhlásenia, ktoré nepomáhajú. Napríklad Susan Rice (americká veľvyslankyňa pri OSN), ktorá je naším priateľom a bola na Asada veľmi tvrdá, povedala: „Nuž, viete, uvaliť bezletovú zónu je veľmi komplikované, pretože...“ A režim potom povie niečo ako „hej, pokoj, neprídu,“ a posilní využívanie letectva. Generálny tajomník NATO urobil tiež viacero vyhlásení, že nebudú do Sýrie zasahovať. Nuž, ak nebudete, tak to nehovorte! Dávate tak akési záruky Asadovmu režimu. A to nie je dobré pre morálku ľudí. Veľa dobrého sa dá urobiť práve tým, že sa takéto veci nehovoria. Prejdime na deň po. Predpokladám, že musíte v SNR viesť veľa diskusií o postupe krokov – doma a v zahraničí – potom, ako sa vojna skončí. Očakávam posun vo vzťahoch Sýrie s regionálnymi aj medzinárodnými hráčmi, keď Asad odíde. Sýria bola dlho v takzvanom tábore odporu v arabskom svete, a vodcom tohto tábora je Irán. Väčšina Sýrčanov s týmto vzťahom nie je spokojná. Sýriu vidia ako podriadeného partnera, ktorý sa prispôsobil štátnym záujmom Iránu. V tejto osi nemáme veľa výhod. Máme však pocit, že Sýria patrí do arabského tábora a bude vylepšovať vzťahy najmä s meniacimi sa režimami Egypta, Tuniska, Líbye, a dokonca aj s takzvanými umiernenými krajinami Perzského zálivu. To by v skutočnosti mohlo priniesť Sýrii pomoc. Naše hlavné priority budú v budúcnosti Sýrie najmä domáceho rázu. Obnovenie krajiny, rekonštrukcia infraštruktúry. Bude potrebných veľa dlhodobých investícií do kvality života, vzdelania, zdravotnej starostlivosti, privedenia krajiny do informačného veku. Bude to veľká výzva. Už teraz diskutujeme o rôznych návrhoch na volebnú reformu, konštitucionálnu reformu, atď. najslova@sfpa.sk Zahraničná

POLITIKA

15


ROZHOVOR

Klára Bednářová: V Líbyi si zatiaľ všetci dávajú pozor

Foto: Archív K. Bednářovej

Líbya má rok a pol po revolúcii novú vládu – koalíciu Aliancie národných síl a Strany spravodlivosti a výstavby – politickej sekcie Moslimského bratstva. Na čom sa tieto dve sily zatiaľ zhodli? Toto aktuálne mocenské spojenie je dôležité, aby dokázali dostať pod kontrolu radikálnejšie politické prúdy. Zároveň tieto strany nemôžu existovať jedna bez druhej – potrebujú sa, prítomnosť oboch vo vláde je dôležitá pre dosiahnutie zmierenia v spoločnosti. V líbyjskom kontexte je dôležité chápať úlohu náboženstva vo verejnom živote. Možno Alianciu Mahmouda Džibríla zvonku vnímame ako sekulárnu silu, ale náboženstvo je v Líbyi všadeprítomné. Nikto zatiaľ nechce vyzerať, že ide „proti islamu“; to je definujúci faktor. Ani tvrdí zástancovia sekularizmu o tom nebudú hovoriť na verejnosti. Ďalším faktorom je nebyť spájaný s bývalým režimom. Kde je tá hranica u bývalých vládnych úradníkov Kaddáfího vlád je otázka, na ktorú si Líbyjčania musia jasne odpovedať. Zahraničná

16

POLITIKA

Klára Bednářová pôsobí v ľudsko-právnej sekcii českej humanitárnej organizácie Člověk v tísni, ktorá patrí k najväčším v strednej Európe. Vyštudovala bezpečnostné štúdiá na Fakulte sociálnych vied Karlovej univerzity v Prahe. V súčasnosti rozbieha projekty ČvT v Egypte a Líbyi, cieľom ktorých je podporiť miestne občianske združenia hľadajúce spôsob, ako prispieť k nasmerovaniu Líbye na cestu demokracie a dodržiavania ľudských práv.

Keďže hovoríme o dvoch politických silách, majú aj osobitné agendy. Kde očakávaš vnútrovládne spory? Uvidíme zrejme súťaž o moc, ale ešte nie sú známe konkrétne predstavy, ako má vyzerať nový líbyjský štát. Čakám spory týkajúce sa ústavy – uspokojenie kmeňových požiadaviek na rozloženie síl, pozícia Berberov, do akej miery bude šaríja prestupovať zákonmi. O tom, že šaríja bude základ legislatívy, niet pochýb. Treba tiež mať na pamäti, že postoje líbyjského Moslimského bratstva, islamistov, sú podstatne menej známe ako egyptského, hnutie bolo v Líbyi potlačené oveľa výraznejšie. Všimnime si tiež, že keď sa v post-kaddáfíovskej ére začali etablovať nové politické sily, nehovorilo sa o stranách, ale o politických „entitách“. Politické strany boli doteraz zakázané. Líbya má dosť krátku históriu vlastnej štátnosti – nezávislosť získala v roku 1951, od roku 1969 jej vládol Kaddáfí, ktorý centralizoval moc. Ako to

dnes vyzerá s inštitúciami verejnej správy? Na praktickej úrovni sa ich fungovanie údajne príliš nezmenilo, hierarchie už však nie sú také jednoznačné. Po otvorení Líbye ale vzniká oveľa väčší tlak na verejnú správu – zo strany obyvateľov, občianskej spoločnosti, zahraničia – a očakávaní je skutočne veľa. Momentálne sa zdá, že v štátnych inštitúciách panuje skôr strach z možného obvinenia z korupcie. Boja sa rozdávať peniaze, boja sa označenia, že podporujú jednu alebo druhú stranu. Istá opatrnosť vyplýva aj z toho, že po Líbyi sa ešte stále pohybujú ozbrojené milície. Elity, ktoré boli zvolené, sú tiež zdržanlivé – majú strach, že keď ukážu slabosť, stratia legitimitu. Niektoré inštitúcie pritom zatiaľ čerpajú len 30 percent ročného rozpočtu. Takže opatrnosť víťazí nad odhodlaním robiť reformy? Áno, ľudia vnímajú strach ísť s kožou na trh, urobiť rozhodnutie a stáť za ním. Všetci sa snažia nerobiť kontroverzné rozhodnutia, aby to neboli tie nesprávne. Zlé rozhodnutia v krajine, kde sa len relatívne nedávno skončil boj, v krajine, kde je časť obyvateľstva stále po zuby ozbrojená a nový politický systém ešte len vzniká, môžu byť drahé. Takže sa tu nedá hovoriť o nejakej prirodzenej autorite súčasných centrálnych síl. Skôr je to chodenie okolo horúcej kaše. To je pre mnohých ľudí, čo sa zúčastnili revolúcie, zdrojom sklamania. Problémy sa nenazývajú pravými menami, elita sa schováva. Udiali sa teda vlastne od pádu Kaddáfího nejaké zásadné reformy, ktoré by mali dopad na životy bežných Líbyjčanov? Nenazývala by som to reformami, skôr priestorom. Budem hovoriť o tom, čo je mi najbližšie, čiže občianska spoločnosť. Tá má relatívnu slobodu. Nik nebráni vzniku a registrácii nových organizácií. Majú síce problém s financovaním, ale aj veľký priestor pre činnosť.


ROZHOVOR Ak sa pozrieme na konkrétne sektory – zdravotníctvo, školstvo, súdnictvo – čo je momentálne prioritou vládnucej elity? Líbyjčania, čo majú blízko k vláde, opakujú, že prioritou je integrácia milícií a vyrovnanie sa s minulým režimom. K inštitucionálnym reformám doteraz prevažne nedošlo (okrem vytvorenia Národnej rady a krokov k nezávislému súdnictvu), prioritou je teraz bezpečnosť. Nakoniec, krásne to bolo vidieť pri menovaní novej vlády – do parlamentu následne vtrhli ozbrojené brigády. Takže možno sa v tejto atmosfére reformy robia ťažšie. Ešte pred voľbami bola Národná prechodná rada často kritizovaná za to, že mala napríklad prijať nejaké zásadné rozhodnutie, a neurobila to. Ale keď naopak prijala rozhodnutie, bola kritizovaná, pretože nebola volená, čiže nebola legitímna. Takže sa všetky rozhodnutia posúvali. Hoci terajšia vláda získala dôveru, nie u všetkých.

túcií. O to citlivejšia je táto otázka. Na jar vznikla Komisia pre integritu – niečo ako lustračný výbor, zároveň bol prijatý aj kontroverzný zákon o „zákaze glorifikácie“ bývalého režimu. Výbor má skúmať pozadie predstaviteľov verejného života, ale jeho mandát je veľmi vágny. Napríklad teraz ohlásil, že ide skúmať minulosť šiestich členov novej vlády. V parlamente má za chrbtom ozbrojcov – tie tvrdia, že im vadí práve kaddáfíovská minulosť niektorých členov vlády. Zároveň mi nie je jasné, prečo komisia nepreverila všetkých členov vlády už pred menovaním. Nezdá sa, že tam ide o systémový prvok, ale len o ad hoc reakcie na želania ulice. Aj to je však lepšie než úplné bezprávie, ku ktorému bohužiaľ tiež dochádza. Nenapadla by mi však alternatíva. V celej tej spleti vplyvov kmeňových väzieb, milícií, nových politických, ekonomických a iných záujmov to vôbec nie je jednoduché.

Ako prebieha vyrovnávanie sa s minulým režimom? Keď hovoríme o vyrovnávaní sa s minulým režimom, musíme brať do úvahy nielen kontext pádu brutálneho režimu, ktorý Kaddáfí stelesňoval, ale aj násilie páchané počas nedávneho konfliktu – a to na oboch stranách. To sa už pohybujeme skôr v procese „prechodnej spravodlivosti“ (transitional justice), s ktorou líbyjskej vláde pomáha aj niekoľko medzinárodných inšti-

Na druhej strane je možno pochopiteľné, že po rokoch núteného ticha chce každý formulovať svoje požiadavky. Vráťme sa ešte k inštitúciám – nové politické elity zdedili starú štátnu administratívu. Do akej miery ju majú pod kontrolou? Nové sily získali legitimitu, keď padol režim. To bol ich najsilnejší zdroj moci nad inštitúciami, keďže iná alternatíva nebola. Samozrejme, to sa časom rozdrobuje, ich manévrovací priestor nie je

veľký. Úradníci sa správajú obozretne. Ani nerebelujú, ani sa neprimkli k novým elitám, lebo nevedia, z ktorej strany príde aká reakcia. Takže je to skôr taká paralýza inštitúcií – každý sa bojí prijať rozhodnutie. Na ministerstvách napríklad nedošlo k väčšej obmene úradníkov, hovorí sa, že sa snažia sťažiť prácu nových elít. Prečo? Skryte tomu neveria, prišli o pozíciu. Ale tu hovorím o dojmoch a o tom, čo som počula. Ani samotní Líbyjčania nie vždy celkom vedia, kto má veci skutočne pod kontrolou, a ako som už spomenula, inštitúcie sú pod tlakom. Je možnosť, že Líbya sa vráti do predkaddáfíovských čias, ale bez Kaddáfího? No samozrejme, o tomto najviac hovoria nové politické elity: „Pozor, hrozí nám kontrarevolúcia,“ a podobne. Iste, prokaddáfíovské jednotky sú stále aktívne, dochádzalo k únosom a mučeniu aktivistov. Jedným z takých výsledkov bol útok proti brigádam z Beni Walid. Súčasne sú v Líbyi desiatky, možno stovky ozbrojených skupín, ktoré stoja na rôznych miestach politického spektra. Ale v Líbyi je prakticky každý ozbrojený. Aká je úloha týchto ozbrojených skupín? Pre mnohých sú zdrojom stability – na miestnej úrovni sú zdrojom bezpečia. Ale

Foto: Creative Commons/Ammar Abd Rabbo

Zahraničná

POLITIKA

17


ROZHOVOR dlhodobo zároveň aj destabilizujúcim prvkom, príkladom čoho je brigáda Ansar Sharia. Naviac časť z tých, ktorí po nociach postávajú po ulici, sú iba chlapci s pištoľami. Brigády ale napríklad ochraňujú dediny alebo susedstvá, odkiaľ pochádzajú. Často ich povolá vláda, alebo lepšie povedané, nechá ich nejakú dobu pôsobiť – tak to bolo na letisku v Tripolise, ktoré strážila brigáda zo Zintánu. Hoci si Líbya buduje nové celoštátne bezpečnostné zložky, zatiaľ to funguje tak, že v momente, kedy chce zasiahnuť (napríklad v Beni Walid), do operácie sa nepúšťa iba centrálna sila, ale musí vziať na palubu aj brigády, ktoré fungujú autonómne. Odkiaľ majú zbrane? Mnoho sa toho rozobralo počas konfliktu – z armádnych skladov. Južné hranice Líbye sú tiež priepustné, aj keď teraz toho prúdi dosť opačným smerom. Aj do Egypta. Ani Katar a krajiny Zálivu sa netajili podporou ozbrojencov. Za Kaddáfího bola Líbya informačne dosť izolovaná – ako je na tom dnes? Samozrejme, explózia. Vzniklo mnoho nových novín, aj dvojstránkových bulletinov. Hlad po informáciách je obrovský – ľudia majú plné zuby tajnostkárstva minulého režimu, takže dobiehajú zameškané. Mnohé z nových informačných kanálov sú aj online – ako je to s prístupom na internet? Pripojenie k internetu bolo v Líbyi ešte pred revolúciou kontrolované štátom. To pokračuje. Získať pripojenie nám ako mimovládke trvalo niekoľko týždňov, ani získať sim kartu nie je úplne jednoduché. Čo preto musíš urobiť? Obehnúť niekoľko obchodov (smiech). Nie je to drahé, skôr ide o to, že všetky siete údajne kontroluje štát. Aj keď pripojenie existuje, je na veľmi zlej úrovni. Dostupné nie je všade, a keď už je, je také zlé, že sa na to nemožno spoľahnúť na každodennej báze. Opäť, krajina sa otvorila, ale infraštruktúra na to nie je celkom pripravená. A priority sú pochopiteľne zatiaľ inde. Keď si odmyslíme aktivistov, ako sa dostávajú k informáciám ostatní? Povedzme vidiečanka v strednom veku? Líbya je veľmi kontaktná spoločnosť, je tam veľa neformálnych väzieb, ľudia sa rozprávajú. A platí: „Veríme tomu, komu veríme.“ Naviac, čaká sa, že to, čo sa píše, nie je úplná pravda. No a samozrejme, viac než noviny funguje rádio a televízia. VzniZahraničná

18

POLITIKA

kol rad súkromných kanálov, nezávislosť ktorých je otázkou, ale zas nikde nič nefunguje bez zdroja peňazí. Čo je však poznať, je priestor občianskej spoločnosti. Po tranzícii sa do krajiny zvyknú nahrnúť investori, donori a zahraničné mimovládky – s peniazmi a radami. Ako reaguje Líbya na záujem a ponuky zahraničia? V ropnom priemysle je vplyv silný, investície tam prúdia, Líbya má záujem viac sa otvoriť Západu. Čo sa týka podpory občianskej spoločnosti a inštitúciám – tu platí, že nie každý chce pôsobiť v prostredí, ktoré nie je úplne bezpečné. Skôr je veľa plánov a sľubov, a potom sa nič neurobí. Ale nejaké prostriedky prišli, a tie sú vnímané pozitívne aj vládou. Pretože občianska spoločnosť je dôležitá aj pre stabilitu vlády – či už hovoríme o integrácii bývalých bojovníkov alebo rekonciliácii. Zahraničnému financovaniu občianskej spoločnosti sa na oficiálnej úrovni nekladú prekážky, pokiaľ prebieha transparentne. Na ministerstve kultúry vzniklo centrum na podporu mimovládneho sektora, ktoré sa tejto oblasti priamo venuje. Spolupráca s ním bola doteraz vždy dobrá. Vláda vie, že tie organizácie potrebujú prostriedky na svoju prácu. To je zaujímavé trebárs v porovnaní s Egyptom, ktorý dávno a jasne povedal, že napríklad nechce americké vládne peniaze. V Líbyi teda nie je odpor k západným peniazom? Nie na oficiálnej úrovni. Ale medzi ľuďmi existujú rôzne názory. Na ilustráciu: vznikla tu istá elita občianskej spoločnosti. Pár ľudí, ktorí radi debatujú so západnými mimovládkami, chcú s nimi spolupracovať. A potom je tu veľa ľudí, ktorí zatiaľ nemajú dobre vybudovanú sieť – nepoznajú zahraničné organizácie, nemajú prístup k zdrojom, mnohí nehovoria anglicky, necestovali do zahraničia. Tých by som nazvala prirodzenou občianskou spoločnosťou. Keď sa s nimi rozprávam, často sa pýtajú – prečo ste tu? Čo od nás chcete výmenou za pomoc? Nemyslia to v zlom, skôr sú prekvapení a zvedaví, naviac kladú aj úplne legitímne otázky. Majú problém vyjasniť si, o čo tým cudzincom vlastne ide. A tak sa ľahko šíria aj fámy a podozrenia. Západné mimovládky sa často samé kontaktujú práve na tú elitu, ktorú si spomínala. A tu je práve tá výzva pre nás – musíme sa naučiť lepšie vysvetliť našu úlohu (aj to, čo robíme doma). Transparentnosť je kľúčová. Tak ako sme my boli podozrievaví – neznalí k Líbyi, Líbyjčania sú podozrievaví

k nám. Navyše, organizácie, ktoré komunikujú len s elitou, nikdy nezískajú obraz o premýšľaní normálnych ľudí. Ako Líbyjčania vnímajú Európsku úniu? Ako silného aktéra, ktorý im môže pomôcť. Zdroj peňazí a možnej spolupráce, niekoho, kto má zodpovednosť pomôcť Líbyi na ceste ku stabilite a demokracii. Z toho, čo som zažila ja, sa zatiaľ proti nej nestavajú, vidia, že to nie je niečo, čo sa ich snaží kolonizovať, to nezaznieva. Skôr je tu otázka hrdosti (legitimity) – politické elity nechcú byť vnímané tak, že chod vecí diktuje medzinárodné spoločenstvo. Ale so západnou podporou občianskej spoločnosti problém nemajú, naopak. Problém majú skôr s vplyvom Zálivu. Ale býva to samozrejme aj opačne. Štátne elity si teda uvedomujú, že občianska spoločnosť je nápomocná a nevnímajú ju ako nepriateľa. V Líbyi by napríklad bez občianskej spoločnosti nebolo možné riešiť humanitárnu situáciu počas vojny. Takže rôzne združenia sú vnímané ako kľúčoví partneri pre rozvoj a riešenie hlavných problémov – integrácia bojovníkov, aktivity, ktoré dostanú mladých z ulice, atď. Do akej miery sa to zmení, ak občianska spoločnosť začne vládu príliš kritizovať, je iná otázka. Ešte nevieme, kde je hranica, kam až môžu zájsť. Čo v týchto dňoch robí v Líbyi Vaše združenie? Začali sme základnou humanitárnou pomocou počas konfliktu, potom sme zistili, že je tu veľa nových iniciatív, ktoré chcú niečo robiť pre lepšiu Líbyu, ale ešte presne nevedia ako. Naša transformačná skúsenosť je pre nich cenná – zatiaľ robia kroky intuitívne a radšej si vypočujú, čo sme zažili, chcú vedieť, ako sme robili veci, čo fungovalo, čo nie. Tieto rozhovory sú pre nich zásadné – zaujíma ich všetko, od manažmentu mimovládiek po strategické plánovania. V Líbyi sme doteraz robili školenia na prípravu kampaní ako spolupracovať s médiami. Teraz tiež pripravujeme cestu do Tripolisu, kde budú naši ústavní právnici a experti diskutovať s líbyjskými kolegami a skupinami občianskej spoločnosti, ktorí sa snažia zapájať do prípravy ústavy. Onedlho v Prahe privítame aj skupinu občianskych aktivistov z rôznych kútov Líbye a budeme sa venovať napríklad boju s korupciou alebo spolupráci štátu a mimovládnych organizácií na lokálnej úrovni. najslova@sfpa.sk


BEZPEČNOSŤ

Erzsébet Nagyné Rózsa, Viktor Marsai: NATO, severná Afrika a Blízky východ – nové výzvy, staré prístupy Jean-Loup Samaan: NATO v Zálive: partnerstvo bez cieľa


BEZPEČNOSŤ Erzsébet Nagyné Rózsa Viktor Marsai

NATO, severná Afrika a Blízky východ – nové výzvy, staré prístupy V dejinách Severoatlantickej aliancie nikdy nezohrával región Blízkeho východu a severnej Afriky (Middle East and North Africa – MENA) kľúčovú úlohu. Počas studenej vojny sa NATO sústredilo na východnú, strednú a sčasti južnú Európu. Hoci po rozpade veľkého nepriateľa – Sovietskeho zväzu – Aliancia prehodnotila svoje úlohy a misie, jej pozornosť sa upriamila na arabský svet až o vyše dekádu neskôr.

D

ekádu po skončení bipolarity prijalo NATO v roku 1999 vo Washingtone nový strategický koncept, podľa ktorého malo aj naďalej pôsobiť najmä ako primárny ochranca euroatlantickej bezpečnosti, Aliancia však našla svoju novú úlohu v operáciách krízového manažmentu. Je potrebné dodať dôležitý fakt, že NATO v podstate vôbec neobjavilo žiadny nový inštrument a Aliancia konceptom iba legitimizovala už vtedy prebiehajúce operácie na Balkáne. Účasť NATO na ukončení vojny v Juhoslávii rokoch 1991 – 95 a v kosovskej kríze prispela k posilneniu euroatlantickej bezpečnosti, no zároveň ani nepriniesla žiadnu radikálnu zmenu v eurocentrickom vnímaní bezpečnosti zo strany Aliancie. Zlomový bod prišiel po 11. septembri, keď NATO uznalo fakt, že bezpečnosť severoatlantického regiónu sa nezačína na hraniciach jeho členských štátov. Aj keď okolnosti v Afganistane a implementácia článku 5 Washingtonskej zmluvy boli oveľa komplexnejšie, dôsledky novej reality boli jasné: NATO sa zaviazalo k plneniu operácií krízového manažmentu a budovaniu štátov nielen v Európe, ale aj kdekoľvek inde vo svete, kde Aliancia videla alebo zadefinovala svoje záujmy. Limity NATO Aliancia začala svoje operácie „mimo územia“ postupne v Iraku, Pakistane, v Adenskom zálive, Dárfúre, Somálsku a v Afganistane. Rozsah angažovanosti bol samozrejme iný v každom jednom prípade. Aliancia sa zapojila aj do misií, ktoré boli zamerané na udržanie a vytváranie mieru, budovanie štátu, núdzovú asistenciu, reformu bezpečnostného sektora, protiteroristických a protipirátskych misií a poskytovala tréningovú, konzultačnú a logistickú pomoc. Na druhej strane tieto aktivity poukázali aj na limity NATO. Vnímanie Aliancie v moslimskom svete sa nepochybne stalo negatívnejším. Pre obyvateľov Blízkeho východu a severnej Afriky sa podľa analytika Ghali Hassana stala Aliancia symbolom „amerického imperializmu“. PR snahy Aliancie odvrátiť tieto tvrdenia zlyhali, pretože hoci boli zaznamenané určité úspechy v Afganistane, žiadny veľký zlom v krajine nenastal. ISAF operácia NATO evidentne vyčerpala a po tom, ako organizáciu zasiahla aj globálna ekonomická kríza, sa v ďalších rokoch Aliancia začala obzerať po medzinárodných aktivitách, ktoré by boli menej náročné. Takzvaná „Arabská jar“ priniesla v tomto kontexte pre Alianciu samé nové a nečakané úlohy. Región nebol pre Alianciu nikdy úplne neznámym. Stredomorský dialóg spustený v roku 1994 bol strategickým rámcom pre spoluprácu medzi Alianciou

Zahraničná

20

POLITIKA

Foto: NATO.int

a partnerskými štátmi v regióne (v súčasnosti Maroko, Alžírsko, Mauritánia, Tunisko, Egypt, Izrael a Jordánsko). Cieľom dialógu bolo po prvé prispieť k regionálnej bezpečnosti a stabilite, zlepšiť vzájomné porozumenie a rozptýliť negatívne predstavy o NATO medzi partnerskými krajinami. Spolupráca väčšinou prebiehala najmä na bilaterálnej úrovni (NATO + 1), i keď boli dostupné aj multilaterálne stretnutia. V 90. rokoch bol však Stredomorský dialóg takmer úplne nečinný (uskutočnilo sa len pár workshopov, tréningov a cvičení). Až summit v Istanbule v roku 2004 dodal spolupráci nový impulz. Odvtedy sa napríklad každý rok prijíma Pracovný program Stredomorského dialógu (Mediterranean dialogue work programme – MDWP). Ten obsahuje prioritu a oblasť spoločných aktivít, na ktoré sa štáty každý rok zamerajú. MDWP zvýšil počet aktivít zo sto v roku 2004 na sedemsto v roku 2011 v 30 rôznych oblastiach (vrátane vojenského vzdelávania, obrannej politiky, spravodajstva atď.), vo všeobecnosti však intenzita spolupráce ostala nízka. Prioritné strategické záujmy NATO boli na kilometre vzdialené od severnej Afriky a Blízkeho východu a napätie medzi južnými krajinami Stredomorského dialógu zabránilo akémukoľvek


BEZPEČNOSŤ

prehĺbeniu spolupráce. Naviac, ako zdôrazňujú Martin A. Smith a Ian Davis z Kráľovskej vojenskej akadémie Sandhurst, „Stredomorský dialóg/Istanbulská iniciatíva pre spoluprácu sa počas svojej relatívne krátkej histórie vo väčšine prípadov sústredili viac na záujmy a bezpečnostnú agendu Aliancie, a nie na záujmy partnerov.“ Aliancia nemala v podstate žiaden obraz o arabských spoločnostiach, ekonomike alebo politickom prostredí. Kapacity Aliancie boli zviazané misiou v Afganistane a MENA sa za poslednú dekádu javila ako relatívne stabilný región. Intenzita arabsko-izraelského konfliktu bola nízka, autoritatívne režimy zatvorili pred Európou hranice, a tým aj pred ilegálnymi imigrantmi a teroristickými skupinami. Relatívne bezpečné a predvídateľné ekonomické prostredie bolo ideálnym pre európske investície. Existovali síce chýry o nerovnomernom prerozdeľovaní štátnych výhod, korupcii, zbedačovaní, despotizme a rozpade strednej triedy, ale nikto tieto tvrdenia nebral vážne. Až do januára 2011. Konať až keď je to nevyhnutné NATO a ani iní medzinárodní aktéri vrátane EÚ, Arabskej ligy či Africkej únie neboli pripravení na Arabskú jar. Dilema, pred ktorou stáli, bola veľká: stabilita regiónu bola pre Alianciu najdôležitejšia a autoritatívne režimy ju mohli zaručiť. Ale základné hodnoty Aliancie – demokracia, sloboda a ľudské práva, čiže argumenty, ktoré stáli za účasťou NATO v Kosove a v Afganistane – hrali proti jej záujmom. Aj preto na začiatku Arabskej jari každý len čakal s vyhláseniami a aktivitami, až kým sa neukázalo, ktorým smerom sa udalosti vyvinú. V prípade Tuniska a Egypta sa zdalo, že stratégia vyčkávania bude fungovať. Dal sa použiť argument, že silné krajiny nezmenili svoju lojalitu a podporu až do momentu, keď sa už situácia nedala odvrátiť. Občianska vojna v Líbyi však ukázala, že Západ nemôže donekonečna ustupovať od aktívneho zapojenia sa do krízového manažmentu. Niektoré európske krajiny – prominentní členovia NATO a EÚ ako Francúzsko, Taliansko a Veľká Británia – mali v ohrození svoje záujmy na líbyjskom energetickom trhu, v infraštruktúre, ale aj iných ekonomických sektoroch. Jedinou otázkou, ktorú si teda krajiny potrebovali vyjasniť, bolo rozhodnutie, pod dáždnikom ktorej organizácie zasiahnu, a či bude alebo nebude operácia podporená a/alebo limitovaná rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN. Čoskoro sa ukázalo, že EÚ nevyužije možnosť ukázať v Líbyi efektívnosť Spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky (Common Security and Defence Policy – CSDP), a to aj napriek tomu, že by bola schopná viesť leteckú operáciu autorizovanú Bezpečnostnou radou OSN. Aby EÚ zabránila stratám na životoch na svojej strane, ako aj ďalším negatívnym následkom konfliktu, rozhodli sa európske krajiny požiadať o pomoc Spojené štáty a radšej využiť spôsobilosti NATO. NATO sa tým ocitlo pod veľkým tlakom zo strany svojich európskych členov. Aliancia nechcela ďalšiu nepredvídateľnú intervenciu v moslimskom svete a mnoho expertov dokonca varovalo, že Líbya by sa mohla stať „novým Afganistanom“. Francúzsko a Veľká Británia však presvedčili Spojené štáty, že Európa potrebuje stabilizovať Tripolis zvrhnutím Kaddáfího a uponáhľané francúzske rozhodnutia určovali aj ďalšie kroky Západu. NATO v Líbyi NATO začalo operáciu Zjednotený ochranca (Operation United Protector – OUP) pod záštitou OSN 22. marca 2011 uva-

lením embarga na dodávky zbraní pre Kaddáfího režim. Dva dni nato Aliancia rozhodla o vytvorení bezletovej zóny. A keďže Rezolúcia 1973 Bezpečnostnej rady OSN (BR OSN) dávala medzinárodnej komunite mandát podniknúť všetky kroky k ochrane civilistov, NATO začalo uskutočňovať aj vzdušné nálety proti jednotkám režimu, ktoré útočili aj v osídlených oblastiach. Počas 222 dní operácie OUP vzlietli vzdušné jednotky NATO 26 000-krát a poškodili alebo zničili 6000 vojenských cieľov. Misia sa skončila 31. októbra 2011. Operácia v Líbyi odhalila mnoho čŕt z nového prístupu NATO (a Západu) v prípade krízových operácií v moslimských krajinách. Po prvé, Aliancia cítila potrebu mať operáciu podporenú Bezpečnostnou radou OSN. Európske krajiny ani USA už nechceli ďalšiu nelegitímnu misiu. Aj napriek nesúhlasu s Rezolúciou 1973 zo strany Číny a Ruska je takmer isté, že bez rezolúcie OSN by sa Západ do krízy v Líbyi vojensky nezapojil. Po druhé, aj po odsúhlasení zo strany OSN sa Aliancia snažila zaistiť pre operáciu podporu najkompetentnejšej regionálnej organizácie – Arabskej ligy. Časy jednostranných akcií sú dávno za nami a NATO sa necítilo politicky dosť silné na to, aby viedlo takú operáciu bez stabilnej regionálnej podpory. Tretí bod vyplýva priamo z druhého: NATO určilo jasné limity svojho zapojenia. Aliancia zdôraznila, že bude dohliadať na bezletovú zónu, zbrojné embargo a chrániť civilistov tak, ako to určuje BR OSN. Napriek tomu, že vojnové lietadlá spojencov spravili viacero náletov proti Kaddáfího silám a v rozpore s Rezolúciou BR OSN 1973 značne prispeli k pádu diktátora, NATO odmietlo akékoľvek pozemné operácie a vyhlásilo, že sa nebude podieľať na krízovom manažmente a budovaní štátu po odstránení Kaddáfího. Operácia Zjednotený ochranca bola jednou z najúspešnejších operácií v histórii Aliancie a mnohí očakávali aj ďalšie zapojenie NATO v severnej Afrike. Márne. NATO – ako bolo prisľúbené – ukončilo svoju úlohu v Líbyi a neexistujú žiadne náznaky, že by sa pripravovala podobná intervencia v Sýrii. Zdá sa, že líbyjský krízový manažment bol ojedinelým prípadom a NATO nezačne ďalšie misie v tomto regióne. Priama hrozba bola odstránená a po kontroverznom páde Kaddáfího neexistuje šanca na získanie podobného konsenzu a autorizácie rezolúciou BR OSN. Naviac záujmy európskych štátov v Sýrii sú oveľa menšie než to bolo v prípade Líbye. Počas stretnutia v Berlíne v apríli 2011 NATO pripravilo nový balíček pre partnerské štáty Stredomorského dialógu a navýšilo počet spoločných MDWP aktivít na viac než tisíc ročne. Takéto opatrenia však nie sú dostatočnou náplasťou na základné problémy spolupráce a môžu prispieť k stabilite MENA krajín len veľmi obmedzeným spôsobom. Pozornosť a kapacity NATO sa stále sústreďujú na Afganistan. V kontexte klesajúcich armádnych rozpočtov už preto hlavnou otázkou nebude „kde sa budeme ďalej angažovať?“, ale „ako si môžeme dovoliť ďalšiu novú nákladnú operáciu?“ A preto ak sa stabilita v severnej Afrike a na Blízkom východe rapídne nezhorší, záujmy a úloha NATO v regióne aj naďalej ostanú veľmi obmedzené. (Erzsébet Nagyné Rózsa je výkonnou riaditeľkou Maďarského inštitútu pre medzinárodné vzťahy, Viktor Marsai pôsobí na Národnej univerzite verejnej správy v Budapešti.)

Zahraničná

POLITIKA

21


BEZPEČNOSŤ Jean-Loup Samaan

NATO v Zálive: partnerstvo bez cieľa?

Osem rokov po tom, ako NATO iniciovalo spoluprácu s krajinami Zálivu prostredníctvom Istanbulskej iniciatívy (Istanbul cooperation initiative – ICI), sú výsledky skromné, ak nie rovno sklamaním. Iste, pár úspechov stojí za zmienku – v roku 2011 sa Spojené arabské emiráty (SAE) a Katar zapojili do operácie NATO v Líbyi a SAE vymenovali svojho prvého veľvyslanca pri NATO. Napriek tomu sa dnes partnerstvo NATO a Zálivu stretáva s tými istými problémami ako pri svojom vzniku v roku 2004.

A

bsencia komplexného a skutočne regionálneho prístupu či nedostatočná konzistencia politickej a vojenskej agendy – to je kritika veľmi podobná počiatočným vlažným hodnoteniam z prvých rokov pôsobenia ICI. Takého hodnotenie je však paradoxné, a dokonca aj problematické, ak sa zamyslíme nad strategickým významom ICI. Záliv je – a v blízkej budúcnosti aj s najväčšou pravdepodobnosťou ostane – kritickým regiónom pre NATO. Stelesňuje všetky hlavné bezpečnostné výzvy, s ktorými sa musí Aliancia popasovať: námornú bezpečnosť v Hormuzskej úžine, riziko šírenia jadrových zbraní, zlyhávanie štátov a v Jemene aj vedľajší produkt tohto javu – terorizmus. Naviac, v časoch finančnej krízy v členských štátoch NATO sa ukazuje prístup partnerstiev ako najvhodnejší spôsob, ako medzi členov Aliancie a lokálnych partnerov prerozdeliť finančné bremeno a úlohy. Ako je možné vysvetliť chýbajúce výsledky a slabý výkon ICI, ak berieme do úvahy všetky spomenuté elementy? A ako môže NATO prekonať existujúce prekážky a zrenovovať partnerstvo tak, aby bolo schopné čeliť budúcim bezpečnostným výzvam? Súčasná bezpečnostná situácia v Zálive Monarchie Rady pre spoluprácu štátov v Zálive (Gulf Cooperation Council – GCC) čelia obrovským domácim aj zahraničným výzvam. Zmeny, ktoré priniesla Arabská jar, stiahnutie amerických vojakov z Iraku a neustála kríza okolo iránskych jadrových ambícií sa stali rozhodujúcimi faktormi nastavenia novej rovnováhy síl v regióne. Navyše koniec vládnutia Ali Abdullaha Saleha v Jemene vnáša do obrazu aj otázku schopnosti novej vlády v Saná čeliť vzniku bezpečnostného vákua, povstalcom (Ansar al Shariaah) a terorizmu (Al-Káida) na vlastnom území. Každý z týchto trendov má svoje dôsledky pre región. Bližší pohľad do jednotlivých monarchií však ukazuje, že každá krajina na ne reaguje iným spôsobom, čo podčiarkuje aj jednu z prvých lekcií NATO a jeho spolupráce s GCC: Záliv je všetko, len nie súdržný regionálny bezpečnostný komplex. Jeho aktéri preto v mnohých prípadoch prichádzajú s odlišnými, a niekedy úplne protichodnými politikami. Dôsledky Arabskej jari I keď monarchie v Zálive nezažili protesty a vzbury v takej intenzite ako niektoré krajiny severnej Afriky a Levantu, neboli ani úplne imúnne voči vlnám sociálnych protestov. Najkritickejšia

Zahraničná

22

POLITIKA

Foto: Creative Commons/mollyali

situácia je v Bahrajne, kde sunnitská menšina, dynastia Al-Khalifa, vládne v krajine posledných dvesto rokov. Šiitská väčšina za posledné dve dekády opakovane demonštrovala a požadovala politické reformy – k žiadnym však nedošlo. V Bahrajne teda Arabská jar neznamenala ani tak budíček pre chudobných šiitov, ako skôr ďalšiu eskaláciu napätia medzi vládnucou vrstvou a zvyškom občanov. Situácia v Bahrajne je aj naďalej najkritickejšia, no Saudská Arábia, Kuvajt a Omán tiež čelia veľkým problémom, i keď otázka prežitia ich režimov ešte vážnejšie ohrozená nebola. Problémy sa začali ozbrojenými zrážkami v lete 2012 vo východnej časti Saudskej Arábie, kde žije šiitská menšina a nachádza sa tam väčšiny ropných polí. Konflikty na východe krajiny poukázali na zložitú situáciu šiitskej menšiny v krajine, ale aj na fakt, že z dlhodobého hľadiska to Rijád nebude mať s kupovaním si mie-


BEZPEČNOSŤ ru v krajine vôbec také ľahké, ako predpokladal vo februári 2011. Vtedy ohlásil balík stimulov vo výške 37 miliárd dolárov. Počas jari 2011 sa konali demonštrácie aj v Ománe a dominovala im sociálna agenda – predovšetkým nezamestnanosť a boj proti korupcii. Sultanát reagoval okamžite a vyhlásil sériu opatrení (dávky v nezamestnanosti, vytvorenie 50 000 nových pracovných miest vo verejnom sektore, zvýšenie miezd a penzií). Nespokojnosť síce nezmizla úplne, no intenzita protestov značne klesla. V Kuvajte sa počas posledných dvoch rokov neobjavili žiadne výraznejšie protesty a nespokojnosť, no úrady sa čoraz častejšie potýkajú s akousi inštitucionálnou únavou, čo vidieť na rastúcej nestabilite exekutívnej a legislatívnej moci a ich neschopnosti udržať dobré vzájomné vzťahy. Od roku 2006, keď sa šejk Sabah al-Ahmad stal emirom, sa vystriedalo už deväť vládnych kabinetov a prebehlo štvoro parlamentných volieb, keďže politici neboli schopní riešiť problémy občanov. Výsledkom týchto problémov je nárast islamizmu a kmeňového systému v politickom živote, ktoré síce neohrozujú existenciu režimu, ale môžu výrazne zabrzdiť politický život v krajine. Katar a SAE sa museli vysporiadať len s niekoľkými menšími demonštráciami. Hospodárske bohatstvo Emirátov, ktoré pramení z jeho prírodných zdrojov, odvrátilo protesty. Katar, najbohatšia krajina v Zálive (podľa výšky HDP na obyvateľa), výrazne investovala do sociálneho a ekonomického sektora, a zároveň prijala niekoľko skromných politických reforiem (nová ústava v roku 2003 alebo lokálne voľby). Irak, Jemen a riziko bezpečnostného vákua Okrem domácich výziev všetci veľmi pozorne a s obavami sledujú aj vývoj v Iraku a v Jemene. Budúce smerovanie Iraku po odchode amerických vojenských síl 20. decembra minulého roku je prameňom najväčších obáv krajín Zálivu, najmä Saudskej Arábie a Kuvajtu. Hoci na Západe sa už na to takmer zabudlo, Kuvajt si ešte živo pamätá inváziu Saddáma Husajna v roku 1990 a Irak považuje za bezpečnostnú otázku číslo jedna. Vzťahy Saudskej Arábie a Iraku poháňa najmä vzájomná nedôvera. A i keď saudské úrady vymenovali začiatkom roka 2012 v Iraku veľvyslanca – prvého za dvadsaťdva rokov – toto rozhodnutie len veľmi ťažko zmení vnímanie v Rijáde, že vláda Nuriho al Malíkiho v Bagdade je nedôveryhodná a vysoko ovplyvnená, ak nie kontrolovaná Iránom. Odstúpenie prezidenta Ali Abdulláha Saleha a neustále podnecovanie bojov v južných a severných častiach Jemenu sú tiež zdrojom znepokojenia pre Saudskú Arábiu. Rijád je aj naďalej najvplyvnejším zahraničným aktérom na jemenskej pôde a krajinu vníma ako svoj zadný dvor. Inými slovami, dlhodobá nestabilita v Saná ohrozuje bezpečnosť južných provincií Saudskej Arábie, keďže s Jemenom zdieľa 1770 kilometrov dlhú hranicu. Podľa úradníkov zo saudského ministerstva vnútra teroristické siete v Jemene dokonca pomohli Al-Káide prepašovať do Saudskej Arábie zbrane a spustiť niekoľko operácií. Aj preto Saudská Arábia v posledných mesiacoch intenzívne spolupracovala s ozbrojenými silami USA v niekoľkých protiteroristických operáciách v Jemene. Iránsky matrix Hovoriť o bezpečnostnej politike krajín v Zálive bez toho, aby sme zohľadnili Irán a jeho pokus o hegemóniu, je takmer nemožné. Podľa dokumentov ministerstva zahraničia USA, ktoré boli zverejnené na WikiLeaks, saudský kráľ Abdulláh a bahrajnský

kráľ Hamed Ibn Isa Khalifa opakovane obhajovali preventívny zásah Spojených štátov proti jadrovým zariadeniam v Iráne. Prípad Saudskej Arábie priťahuje najviac pozornosti, pretože rivalita medzi režimami v Rijáde a Teheráne je najvážnejšia v regióne. Niekoľkokrát sa už dokonca objavili aj tvrdenia, že Saudská Arábia a Pakistan podpísali dohodu, na základe ktorej Pakistan môže v kráľovstve umiestniť jadrové zbrane, ak by sa Rijád chystal odpovedať na jadrom vyzbrojený Irán. „Pakistanskej možnosti“ sa nedá právne nič vytknúť, pokiaľ by zbrane neboli pod kontrolou prijímajúcej krajiny. Pre SAE je súčasný hlavolam okolo údajných plánov Iránu vybudovať jadrové zariadenia pre vojenské účely len jednou z ilustrácií ich vzájomných sporov za posledných tridsať rokov. SAE okrem jadrového programu často poukazujú aj na stále nedoriešený spor o tri ostrovy – Veľký a Malý Tunb a Abú Músá, ktoré Irán okupuje. Ostatné krajiny v Zálive majú o niečo ambivalentnejší prístup k tejto problematike. Napríklad Katar je sídlom regionálneho ústredia Centrálneho velenia Spojených štátov, no zároveň v roku 2012 podpísal dohodu o obrannej spolupráci (i keď s veľmi skromným obsahom) s Iránom. Ománsky sultanát je spomedzi GCC monarchií krajinou s najlepšími – alebo najlepšie vyrovnanými – vzťahmi s Iránom. Koreňmi tohto postoja je zrejme opatrnosť Ománu voči aktivizmu Saudskej Arábie v Zálive. Ani vládnuca rodina Kábús nepovažuje šiitskú menšinu v krajine za iránskeho trójskeho koňa, čo je názor s čoraz väčšou podporou vo všetkých ostatných monarchiách. Ku všetkým spomínaným výzvam, ktorým krajiny Zálivu čelia, treba pridať ešte nedostatok akejkoľvek reálnej koordinácie v oblasti bezpečnosti. Tento fakt, žiaľ, v posledných rokoch pravdepodobne podcenilo aj NATO. Inak povedané, NATO sa len ťažko mohlo zapojiť do spolupráce s GCC, lebo neexistovala takmer žiadna spolupráca v rámci GCC, na ktorej by sa dalo budovať. Ponaučenia z ôsmich rokov Istanbulskej iniciatívy Istanbulská iniciatíva pre spoluprácu bola oficiálne spustená v júni 2004. Pôvodne vychádzala z predpokladu, že nenarazí na tie isté prekážky ako to bolo v prípade Stredomorského dialógu (Mediterranean Dialogue – MD), ktorý vznikol ešte v roku 1994. Kým Stredomorský dialóg rátal s tým, že diplomatický dialóg pomôže prekonať politické prekážky, ICI vychádzala z opačnej logiky. Pomocou budovania praktických väzieb medzi ozborojenými silami sa malo dosiahnuť politické zmierenie. Od začiatku však NATO podcenilo problematiku spolupráce v Zálive, keď sa nazdávalo, že GCC je súdržná entita a vytvára jeden robustný bezpečnostný systém. Saudská Arábia a Omán hovoria „nie“ Obranné výdavky Saudskej Arábie a Ománu predstavujú približne 70 % výdavkov na obranu celého Zálivu, a obe krajiny odmietli byť súčasťou ICI. Hoci súhlasili, že sa budú podieľať na niektorých aktivitách, zdržali sa inštitucionalizácie svojich vzťahov s NATO. Omán síce úplne neodmietol spoluprácu s NATO a v posledných rokoch sa objavilo niekoľko náznakov toho, že sultanát má záujem o bližšie vzťahy. Napriek tomu sa vzťahy medzi Maskatom a NATO stále riadia opatrnosťou a vyvažovaním s ďalšími záujmami krajiny. V regióne sa totiž o spolupráci NATO a GCC často hovorí ako o protiiránskej aliancii, pričom Omán chce mať s Teheránom dobré vzťahy.

Zahraničná

POLITIKA

23


BEZPEČNOSŤ Saudská Arábia ako regionálny hegemón zas nechce byť v jednom vreci s ostatnými malými kráľovstvami, ktoré sú do veľkej miery bezpečnostne závislé od vonkajších síl. Inými slovami, ak má Saudská Arábia vytvoriť formálne vzťahy s NATO, musel by byť ich rámec vytvorený na mieru a niesť sa v duchu bilaterálnosti. Saudská Arábia sa však v porovnaní s Ománom otvorene zúčastňuje na mnohých aktivitách NATO vrátane seminárov, kurzov a konferencií. Aj preto je bližšie partnerstvo pravdepodobnejšie v prípade Saudskej Arábie než Ománu. V dôsledku tohto nastavenia venovali svoju pozornosť aj predstavitelia NATO predovšetkým Saudskej Arábii. V júni 2012 saudský minister pre zahraničné veci Nizar Madani navštívil centrálu NATO v Bruseli, aby s generálnym tajomníkom Andersom Fogh Rasmussenom prediskutoval otázku politickej spolupráce. No Rasmussen len znovu zopakoval postoj Aliancie: „Saudská Arábia je kľúčovým hráčom v regióne a NATO by prijalo možnosť spolupracovať so saudskou vládou v rámci Istanbulskej iniciatívy pre spoluprácu.“ Vedúce postavenie Saudskej Arábie v regióne znamená okrem iného aj to, že ak NATO nezapojí do aktivít v regióne aj Rijád, len ťažko bude môcť hrať v regióne aktívnu úlohu. Nová regionálna asertivita Saudskej Arábie ale nie je ani automaticky prvým krokom k obdobiu spolupráce s NATO. Saudskí panovníci sa tradične obávajú akéhokoľvek miešania sa Západu do bezpečnostných záležitostí v Zálive. V hocijakom momente by sa mohli rozhodnúť pre posilnenie štruktúr GCC, a tým znížiť závislosť krajín na vonkajších rámcoch, akým je aj ICI. Prevaha bilaterálnej cesty Druhou prekážkou pre ďalšie napredovanie ICI je jej neschopnosť ísť multilaterálnou cestou. Odhliadnuc od Saudskej Arábie a Ománu, aj ostatné krajiny zapojené do ICI (Kuvajt, SAE, Katar a Bahrajn) prejavili záujem o bilaterálny rámec, a nie multilaterálny (ako je to v prípade Stredomorského dialógu). Podľa výskumu NATO Defense College sa v roku 2008 štáty Istanbulskej iniciatívy zúčastnili na 57 spoločných aktivitách (SAE 25, Katar 13, Bahrajn 12 a Kuvajt 7). A aj keď ide o nárast o 72 % v porovnaní s rokom 2005, stále využívajú len desať percent všetkých možných aktivít. Partnerské krajiny ICI pristúpili k iniciatíve NATO podobným spôsobom ako k svojim viacerým národným bezpečnostným plánom a garanciám so západnými mocnosťami. V oboch prípadoch sa krajiny GCC v prvom rade snažia o úzke bilaterálne vzťahy, prostredníctvom ktorých môžu presadzovať svoje rozličné diplomatické ciele. Bahrajn, Kuvajt a Katar majú na svojich územiach vojenské základne Spojených štátov, kým SAE poskytujú novopostavenú základňu v Abú Dhabí francúzskemu námorníctvu. Po invázii Iraku v roku 1990 podpísal Kuvajt obrannú dohodu s Francúzskom, Veľkou Britániou a so Spojenými štátmi. Katar si užíva odstrašujúci efekt už len tým, že je sídlom Centrálneho velenia USA, a zároveň podpísal aj obrannú dohodu s Francúzskom. Aj SAE majú vytvorené väzby s Francúzskom a s Veľkou Britániou prostredníctvom obrannej dohody. Pri pohľade na posledných osem rokov bolo pre NATO azda najväčšou výzvou nájsť medzi všetkými týmito dohodami a rámcami pre seba tú najvhodnejšiu úlohu. Intenzita a počet bilaterálnych obranných dohôd v regióne naznačujú, že problémom nikdy nebol nedostatok bezpečnostných záruk, ale skôr preplnenie regiónu dohodami. Zároveň stále platí, že v prípade ICI majú úradníci a diplomati z krajín Zálivu aj naďalej tendenciu

Zahraničná

24

POLITIKA

ignorovať NATO agendu svojich susedov a formulujú vlastné stratégie bez toho, aby uvažovali o nejakej spoločnej GCC dimenzii. Prevažuje súťaživý bilateralizmus na úkor kolektívnych priorít. Je teda zavádzajúce používať v prípade GCC analógiu akejsi Európskej únie pre monarchie v Zálive. Tieto režimy sú ďaleko od toho, aby svoje politiky navrhovali systematicky a cez optiku GCC tak, ako to robia krajiny EÚ. Naviac, partnerské krajiny ICI sú častokrát nerozhodné čo sa týka ich vzťahu s NATO a so Západom vo všeobecnosti. Viacero predstaviteľov GCC krajín počas rozhovorov pre tento článok uviedlo, že „ICI je partnerstvo bez cieľa“. V niektorých prípadoch miestni pozorovatelia, ktorí zastávajú rôzne konšpiračné teórie, dokonca podozrievajú Istanbulskú iniciatívu a hovoria o akejsi skrytej agende. Keďže podľa ich logiky neexistuje žiadny jasný alebo presvedčivý cieľ, musí nevyhnutne existovať nejaký skrytý. Iniciatívu tiež často vnímajú ako nástroj západnej kontroly nad regiónom. Realita, ktorú si NATO potvrdilo za posledné roky, teda je, že politiky a prístupy jednotlivých GCC krajín sú si menej podobné, než sa na prvý pohľad zdalo. Jedným z vysvetlení, prečo NATO zlyhalo v zapájaní celej GCC do spolupráce, teda je, že žiadna regionálna predstava GCC v podstate nikdy neexistovala. V nasledujúcich mesiacoch sa táto situácia možno zmení vďaka myšlienke Saudskej Arábie založiť Úniu Zálivu. Budúci december sa bude konať aj dlho očakávaný summit GCC. Dovtedy by malo NATO pozorne sledovať vývoj v regióne, pretože len jeho pochopením môže prehodnotiť svoj prístup v rámci Istanbulskej iniciatívy. Stále však hovoríme len o jednej strane rovnice, ktorú NATO nedokáže a nemôže ovládať. Čo sa týka partnerstva ako takého, Aliancia by už nemala strácať čas prehodnocovaním svojho prístupu zospodu nahor. Posilnenie spolupráce na operačnej úrovni mohlo byť efektívne, ak by existovala jasná spoločná predstava o zmysle Istanbulskej iniciatívy. Naneštastie tento rovnicový vzorec už nie je použiteľný, a preto je nevyhnutné partnerstvo zrenovovať. Ako zúročiť výsledky Aj keď význam Iniciatívy ako strategického rámca sa stretáva skôr so skepsou, niektoré jej výsledky sú hodné úvahy a využitia aj v budúcnosti. Po prvé, krajiny Zálivu patrili v operáciách medzi najaktívnejších partnerov. SAE a Bahrajn spolupracovali s ISAF v Afganistane. V roku 2011 sa SAE a Katar zapojili do operácie Zjednotený ochranca v Líbyi a koordinovali svoje zdroje so silami NATO na veliteľstve spoločných síl v Neapole. SAE ďalej poslali šesť F-16 a šesť stíhačiek Mirage do Líbye a Katar poskytoval skupinám povstalcom priamu vojenskú pomoc, zasielal zbrane, asistoval povstalcom priamo v teréne a poskytoval im komunikačnú podporu. Na jeseň 2011 SAE vymenovali svojho prvého veľvyslanca pri NATO, čo bol bezprecedentný a inovatívny spôsob ako podporiť vzťahy v rámci partnerstva. Ani Kuvajt so svojimi aktivitami nezaostáva a na svojom území v súčasnosti buduje regionálne NATO centrum, ktoré bude krajinám GCC a NATO ponúkať vzdelávacie aktivity, čím chce posilniť väzby vo vnútri regiónu. Tieto úspechy potvrdzujú, že v ohrození nie je politika NATO v Zálive ako taká, ale skôr ICI ako nástroj na jej presadzovanie. Tento paradox bol neraz spomenutý aj niektorými pozorovateľmi v Bruseli, ktorí tvrdili, že vyššie spomenuté úspechy „nemajú nič spoločné s ICI a dosiahli by sa pokojne aj bez Iniciatívy“. A tak


BEZPEČNOSŤ ak chceme predísť v budúcnosti situácii, kedy bude ICI len irelevantným rámcom, musíme vylepšiť jej metodológiu a priority jej agendy tak, aby odrážali bezpečnostné záujmy NATO aj partnerských krajín Iniciatívy. Strategický dialóg medzi NATO a Zálivom Prvým a kľúčovým krokom je rozšírenie súčasného bilaterálneho nastavenia Iniciatívy. To neznamená, že krajiny, ktoré si želajú aj naďalej udržiavať svoje špeciálne vzťahy s NATO, by už nemali možnosť zariadiť bilaterálne stretnutia a návštevy. Multilaterálna forma spolupráce by sa však mala stať prioritnou v rámci nastavenia Iniciatívy. Jednou z možností, ako to dosiahnuť, je vytvorenie pravidelného strategického dialógu medzi súčasnými partnermi Iniciatívy. Takýto dialóg by sa konal dvakrát ročne; raz v Bruseli a raz v jednom z hlavných miest v regióne. Stretnutí by sa zároveň mohli zúčastniť aj Saudská Arábia a Omán ako špeciálni pozorovatelia. Dialóg medzi NATO a Zálivom by nemal mať formu klasických, veľmi formálnych a oficiálnych stretnutí, ale skôr platformy, na ktorej sa môžu vymieňať čerstvé nápady a podporovať ďalšia spolupráca. Takýmto fórom môže byť napríklad NATO Defense College, kde sa často organizujú kurzy a semináre, na ktorých diskutujú predstavitelia Aliancie a jej partnerských krajín. Ambiciózna politická agenda Na začiatku roku 2004 sa dizajnéri Iniciatívy rozhodli, že partnerstvo obmedzia na praktické otázky ako napríklad obrannú spoluprácu, vojenskú interoperabilitu, boj proti terorizmu alebo bezpečnosť hraníc. Táto agenda mala byť prvou úrovňou ambicióznejšieho dialógu, ktorý by v konečnom dôsledku zahŕňal aj politickú dimenziu. Teraz sa však zdá, že NATO a jeho partneri sa zasekli v prvej fáze a zabudli na dlhodobý cieľ, ktorým je iniciovanie politických diskusií. A práve Strategický dialóg medzi NATO a Zálivom by mohol nasmerovať diskusiu späť na pôvodný cieľ, a zároveň otvoriť diskusie na aktuálne politické témy. Prvou témou je posilnenie námornej bezpečnosti. Vzostup pirátstva v Indickom oceáne od roku 2008 alebo vývoj balistických rakiet krátkeho doletu, či námorných mín krajinami akou je Irán, s účelom zastrašiť NATO a GCC krajiny v Hormuzskej nížine, sú dnes fenoménmi spoločného záujmu. Ďalšou témou je riešenie bezpečnostného vákua na Blízkom východe. NATO má desiatky rokov skúseností s budovaním spôsobilostí novovznikajúcich bezpečnostných síl v Iraku aj Afganistane. A keďže krajiny Iniciatívy viackrát prejavili svoje obavy z krehkosti štátnej suverenity v okolitých krajinách (Irak alebo Jemen), Aliancia by mohla zohrať užitočnú rolu a zmierniť riziko vzniku bezpečnostného vákua v regióne. Aj v otázke Iránu môže zohrávať NATO kľúčovú úlohu a zabrániť nežiadanej eskalácii problému. NATO a krajiny GCC

Foto: Creative Commons/DVIDSHUB/Staff Sgt. Samuel Roger

budú musieť vytvoriť určitý formálny rámec, prostredníctvom ktorého povedú s Iránom dialóg. A aj keď to znie ako trochu pritiahnuté za vlasy, teoreticky nič nebráni Iránu v účasti na diskusiách Iniciatívy. Rozhovoru by síce predchádzalo odstránenie niekoľkých politických problémov, no z dlhodobého hľadiska môže takýto dialóg vytvoriť priestor na prediskutovanie postojov, a v konečnom dôsledku tak predísť nesprávnym odhadom a eskalácii konfliktov. Páni, došli nám peniaze? Niet pochýb, že nastal najvyšší čas na predefinovanie Istanbulskej iniciatívy. Ponaučenia z jej osemročnej existencie ukazujú, že problémom nie je cieľ partnerstva, ale skôr jeho metodológia. Ak sa na problém pozeráme z tejto perspektívy, zistíme, že súvisí s oveľa väčšou výzvou, ktorej NATO čelí. V súčasnosti NATO bojuje s vnútornou finančnou krízou, a tak sa snaží zrevidovať svoju globálnu úlohu cez koncept „inteligentnej obrany“, ktorý predstavil generálny tajomník Anders Fogh Rasmussen. Cieľom inteligentnej obrany je získať z nižších obranných rozpočtov viac, a to prostredníctvom užšej spolupráce. Spolupráca s partnermi Iniciatívy počas operácie NATO v Líbyi je azda najlepšou ilustráciou toho, ako môže inteligentná obrana vyzerať v praxi a aké sú jej výsledky. Aj preto by implementácia ambiciózneho, no zároveň realistického strategického dialógu s krajinami Zálivu mohla pomôcť Aliancii pri prehodnotení svojho prístupu na Blízkom východe. Viac než sto rokov dozadu, keď bolo laboratórium na pokraji krachu, fyzik Lord Rutherford povedal svojim kolegom: „Páni, došli nám peniaze. Budeme sa musieť zamyslieť.“ A keďže transatlantickí partneri čelia podobným problémom, mali by sa skutočne zamyslieť nad „inteligentnými“ partnerstvami. (Autor pôsobí na Fakulte Blízkeho východu NATO Defense College v Ríme. Redakčne krátené. Pôvodná verzia článku bola publikovaná ako „NATO in the Gulf: Partnership Without a Cause?“ a je dostupná na www.ndc.nato.int/research.)

Zahraničná

POLITIKA

25


TÉMA

ÚNIA MÁ STÁLE PROBLÉMY

Martina Rubešková: Francie ve světe. Změna či kontinuita? Juraj Draxler: Kríza eurozóny: Proeurópsky obrat Slovenska – a čo za to? Zsolt Gál: Eurokríza – veľa scenárov, ale žiadne riešenie

Foto: Creative Commons/Goombay

Magda Pospíšilová: Najlacnejšie predsedníctvo v Rade EÚ


Magda Pospíšilová

P

ritom v porovnaní s inými krajinami získalo Dánsko iné „naj” hodnotenia – o. i. napríklad zvládlo svoje šesťmesačné šéfovanie Rade EÚ s najnižším rozpočtom, čo sa dá pripísať nielen skúsenostiam z minulých predsedníctiev, ale aj pragmatickosti a mentalite Dánov. Hoci žijú v jednej z najbohatších krajín Európy, svoje bohatstvo nezvyknú navonok ostentatívne ukazovať. Agendu určila kríza Tohtoročné predsedníctvo prebiehalo v kontexte finančnej krízy európskej menovej únie (EMÚ). Jeho výkon bol čiastočne limitovaný tromi výnimkami, ktoré má Dánsko v rámci svojho členstva v Únii: neúčasť na spoločnej obrane, spoločnej mene a zachovanie suverenity v právnej a policajnej oblasti. V prípravách na predsedníctvo vláda daný fakt aktívne využila na podčiarknutie škodlivých dopadov opt-outs a presviedčala svojich občanov o potrebe zrušenia výnimky z obrannej spolupráce a nahradení výnimky z právnej spolupráce tzv. „opt-in” riešením. Vysoké ambície Dánska primárne v oblasti zelených technológií a v energetike narazili na Nemecko a Poľsko a boli objektívne výrazne limitované riešením finančnej krízy. Účinnosťou Lisabonskej zmluvy sa rola predsedníckej krajiny zmenila vo viacerých smeroch, čo dánske ministerstvo zahraničných vecí vítalo ako uľahčenie výkonu predsedníckej krajiny. V najdôležitejších otázkach úzko spolupracovalo s prezidentom Európskej rady Hermanom van Rompuyom a vysokou predstaviteľkou pre zahraničnú politiku Catherine Ashton. K paradoxom patril fakt, že kým bolo Dánsko dobre vnímané v rámci EÚ, doma predsedníčka vlády Helle Thorning-Schmidt bojovala s pokračujúcim poklesom preferencií svojej strany Sociálna demokracia a rovnako aj svojich osobných. A to aj napriek tomu, že napríklad prestížny panel 78 najvýznamnejších dánskych ekonómov pozitívne hodnotil spôsob vládnutia stredoľavej dánskej vlády. Tá mimochodom prebrala predsedníctvo v Rade EÚ od Poľska len tri mesiace po nástupe do úradu. To pritom môže byť podobné situácii v Slovenskej republike počas predsedníctva v roku 2016. Konsenzus ako dánska špecialita Dánsko prevzalo predsednícky post v dobe pre EÚ náročnej, keď existovalo riziko rozkolu medzi členskými krajinami, spôsobeného a silne ovplyvneného krízou. Hoci nie je členom eurozóny, od premiérky Helle Thorning-Schmidt, či populárnejšieho

TÉMA

Najlacnejšie predsedníctvo v Rade EÚ Dánske kráľovstvo má za sebou už siedme predsedníctvo v Rade EÚ. Hoci nebolo poznamenané podobným historickým míľnikom ako v roku 2002, keď sa Dánom podarilo uzatvoriť prístupové rokovania s desiatimi kandidátskymi krajinami vrátane Slovenska, aj tohtoročné bolo úspešné. Dánski diplomati ukázali svoje profesionálne schopnosti pri vedení rokovaní.

ministra pre európske záležitosti Nicolaia Wammena bolo v Kodani viackrát počuť odhodlanie „byť mostom medzi sedemnástimi štátmi a celou dvadsaťsedmičkou”. Domáce i zahraničné médiá upozorňovali, že dánske úsilie sa môže minúť účinkom – veď Dánsko nepatrí medzi silných hráčov Únie. Počtom obyvateľstva (5,6 milióna ľudí) je porovnateľné so Slovenskom, navyše kameňom úrazu – popri troch opt-outs – mohol byť fakt, že Dánsko (v referende o zavedení eura v septembri 2000) zostalo verné svojim korunám. Napriek tomu sa Dánsko v rámci predsedníctva sústredilo – či presnejšie povedané – bolo nútené sústrediť sa v prvých týždňoch svojho predsedníctva práve na osud eura. Nosným bodom rokovaní bolo hľadanie spôsobov, ako navrátiť dôveru občanov v európske inštitúcie a dôveru zahraničných investorov v európske trhy otrasené dlhovou krízou. Práve súčasná kríza obmedzila možnosti presadzovania dánskych záujmov a všetkých cieľov v zelenej agende, ktoré boli pred prevzatím predsedníctva kľúčové. Súviselo to však aj s tým, že dánske ambície boli a sú naďalej v tomto smere ďalekosiahlejšie než u iných krajín. Druhá polovica mandátu už Dánom umožnila zamerať sa viac aj na presadzovanie vlastných cieľov, t. j. lepšie využívanie obnoviteľných zdrojov, zelenú agendu, energetickú úspornosť atď. Ako zdôrazňovala dánska premiérka už v prvých dňoch, Dánsko sa snažilo presadzovať opatrenia, ktoré by na jednej strane podporovali úsporné požiadavky predkladané najmä Nemeckom (podmienka dodržania finančnej dohody), na druhej strane argumentovalo v prospech rastových iniciatív na obnovu Európy. Opozícia a vládna koalícia uzatvorili počas predsedníctva „občiansky mier”, rovnako ako počas predsedníctva v roku 2002, keď sa vtedy opozičná SD vyhla akýmkoľ-

vek útokom na vtedajšiu liberálno-pravicovú vládu. Konsenzus je v dánskej zahraničnej, ale i vnútornej politike osobitným fenoménom. Nezáleží na „farebnosti“ vlády ani opozície, kabinet sa vždy usiluje (neraz dlhými politickými rokovaniami, naposledy napr. trvali tri mesiace) dosiahnuť dohodu v takých otázkach, akými bola trebárs dohoda o novom dánskom pláne pre Afganistan, obrannom rozpočte a podobne. Dánsko v práci Slogan predsedníctva bol „Európa v práci“ – a to plne platilo o dánskych diplomatoch. Treba dať klobúk dolu pred profesionalitou dánskeho MZV, ale aj iných rezortov, pretože vecné priority mali kompetentní vo svojich „šuflíkoch” už niekoľko mesiacov pred septembrovými voľbami, čakajúc „len” na politické odobrenie víťaza volieb. Hoci má predsedníctvo po prijatí Lisabonskej zmluvy nižšiu viditeľnosť, Dánsko zohralo vcelku dôležitú úlohu v zákulisí ako sprostredkovateľ a vyjednávač medzi euroskupinou a krajinami mimo nej. Najmä minister pre európske záležitosti Nicolai Wammen (bývalý mimoriadne úspešný a populárny primátor mesta Aarhus) plnil významnú úlohu v zložitých rokovaniach o rozšírení EÚ a o budúcom rozpočte. Intenzívny bol tiež program ministra spravodlivosti Mortena Bodskova, v rezorte ktorého bola nová azylová politika a nové možnosti pohraničnej kontroly. Priblíženie predsedníctva občanom Podľa ministra Wammena v predsedníctve „išlo o malé víťazstvá a konkrétne výsledky, ktoré majú pozitívny dopad na bežný život radového občana”. Z hľadiska priblíženia či spopulárnenia svojim občanom (napr. viac práce pre mladých ľudí, väčšiu súťaživosť a menej byrokracie, lacnejšie cezhraničné nákupy na internete, zníženie a stanovenie jednotného stropu cien mobilných hovorov Zahraničná

POLITIKA

27


TÉMA pre celú Európu atď.) to bol veľmi dobrý PR – marketingový ťah. Ako jeden z markantných príkladov v tomto smere možno uviesť nové nariadenie o roamingu, vďaka ktorému od júla 2012 klesla cena za minútu hovoru na 29 centov, pričom do roku 2014 sa bude ďalej znižovať až na úroveň 19 centov. V oblasti modernizácie jednotného trhu sa Dánom podarilo realizovať štyri z 12 kľúčových iniciatív, ktoré majú znížiť administratívne bariéry pre podnikanie v EÚ, posilnia sociálnu dimenziu jednotného trhu, zlepšia prístup ku kapitálu najmä pre malé a stredné podniky atď. Úspechom bolo aj udelenie kandidátskeho štatútu Srbsku a dohoda o posilnení ekonomickej spolupráce cez tzv. „two-pack”. Dánsko je dokonca prvou krajinou, ktorej sa podarila dobrá spolupráca so zahraničnou službou EEAS (European External Action Service) Catherine Ashton. Víťazstvom dánskeho predsedníctva (v ich vlastnom ponímaní) bolo schválenie smernice o energetickej úspornosti, na ktorej Dánsku mimoriadne záležalo. Naopak, neočakávaným a neželaným faktorom sa dva týždne pred záverom dánskeho predsedníctva stalo prerokovávanie Schengenského hodnotiaceho mechanizmu a zmeny právneho základu v pléne Európskeho parlamentu v Štrasburgu. Tu sa na samotné predsedníctvo a kabinet Helle Thorning-Schmidt zosypala mimoriadne tvrdá kritika zo strany všetkých politických frakcií EP (vrátane SD, do ktorej politicky dánske predsedníctvo patrilo). A to aj napriek tomu, že viedlo v tomto smere úzky dialóg s Európskou komisiou, Právnou službou Rady a malo plnú jednomyseľnú podporu všetkých členských krajín. Výsledkom bolo prijatie rozhodnutia o pozastavení práce na piatich návrhoch týkajúcich sa Schengenskej spolupráce, ktoré sa odložili pre cyperské predsedníctvo. Pocta kohútikovej vode Do osobitnej pozornosti treba dať fakt, že dánske predsedníctvo bolo nízkonákladové a jedno z najlacnejších za posledné roky. Z dôvodu úsporných opatrení bola pevne určená výška jeho rozpočtu – 34 mil. eur (t. j. 260 mil. dánskych korún, v roku 2002 to bolo 390 mil. korún). Pre porovnanie – švédske predsedníctvo v roku 2009 stálo vyše 42 mil., poľské 116 mil. a maďarské šéfovanie Rady EÚ 81 mil. eur. Dánske MZV ušetrilo prostriedky aj obmedzením miest konania všetkých neformálnych a expertných zasadnutí či konferencií v rámci predsedníctva. V mesiacoch január – marec sa všetky konali v Kodani (Bella Centrum), v druhom štvrťroku 2012 v Horsens Zahraničná

28

POLITIKA

(polostrov Jylland), kým napr. pre porovnanie Švédsko malo 20 lokalít, Poľsko nasmerovalo účastníkov rokovaní svojho predsedníctva EÚ do siedmich lokalít. Zaujímavosťou je, že Horsens bolo jediné provinčné mesto, ktoré sa prihlásilo do konkurzu a bolo ochotné splniť prísne požiadavky dánskeho MZV. Jednou z nich bola napr. 3-mesačná záruka exkluzivity, t. j. byť k dispozícii bez toho, aby MZV vedelo vopred poskytnúť presné dátumy. Napr. mesto Aarhus nebolo ochotné riskovať stratu iných príjmov z cestovného ruchu. Ministerstvo poľnohospodárstva, rybárstva a potravinárstva si zase našlo vhodnejšie kapacity v Koldingu, odkiaľ 250 hostí denne cestovalo cca 90 km do Horsens. V stanovenej sume však neboli zahrnuté bezpečnostné opatrenia. Výdavky späté s činnosťou policajných zložiek boli pokryté priamo z rozpočtu ministerstva spravodlivosti, výdavky na zapojenie ostatných bezpečnostných zložiek hradilo ministerstvo obrany. V prípade organizovania tzv. expertných stretnutí – platilo pravidlo „priorít“ – museli byť výdavky pokryté z existujúcich rozpočtov toho-ktorého rezortu, napr. rokovanie politických riaditeľov ministerstiev zahraničných vecí v rámci predsedníctva muselo byť financované z rozpočtu dánskeho MZV. Dánsko naplnilo aj svoju ambíciu stať sa prvým predsedníctvom s certifikátom ISO (International Organization for Standardisation), keď získalo ISO20121 – Event sustainability management systems. Norma bola vyvinutá v súvislosti s LOH 2012 v Londýne a dánske predsedníctvo sa stalo jedným z prvých veľkých medzinárodných podujatí, ktoré certifikát získali. Požiadavky boli integrovanou súčasťou logistického plánovania a realizácie predsedníctva. Išlo o nároky na dodávateľov tovarov a služieb, vylúčenie určitých služieb (merchandise a i.) a uzatváranie sponzorských dohôd s podnikmi (dodávanie „zeleného“ prúdu atď.). Certifikované boli priestory konania mítingov, prísne kritériá sa kládli na hotely, catering, kancelársky materiál, recykláciu, používali sa káble neobsahujúce PVC. Keďže jednou z tém predsedníctva bol trvalo udržateľný rozvoj, maximálne sa využila MHD, hostia mali zdarma k dispozícii bicykle, minimalizovalo sa používanie limuzín. MZV zriadilo konzorcium Danish Sustainable Events Initiative s radom partnerov (Visit Denmark, Wonderful Copenhagen, Bella Center, SAS, Visit Aarhus, komúna Kodaň a iné organizácie v oblasti správy, cestovného ruchu a služieb), ktoré tieto iniciatívy rozvíjajú

ďalej aj po skončení svojho predsedníctva. Predsedníctvo šetrilo aj na darčekoch – kým v roku 2002 sa rozdávali dáždniky a tašky v hodnote vyše 402-tisíc eur, tohto roku dostali ministri a vedúci delegácií budík od slávneho dánskeho dizajnéra Arne Jacobsena (v cene cca 90 eur), ostatní už tradičnú kravatu alebo šatku s predsedníckym logom (v hodnote cca 13 eur). Merchandise bolo celkovo maximálne obmedzené ako „nie nevyhnutné výdavky.“ Snáď jediným momentom, v ktorom kvantitou toto predsedníctvo prevýšilo predchádzajúce, bola medializácia a počet kontaktných osôb na úrade vlády, MZV a ďalších rezortoch. Tí mali na starosti sprostredkovanie posolstiev a výsledkov vlády dánskym a zahraničným médiám. MZV pri ich počte vychádzalo z toho, že dobrá komunikácia je jedným z kritérií úspešnosti predsedníctva. Minister pre európske záležitosti Wammen mal k dispozícii 85 spíkerov, kým v roku 2002 to bolo 60. Daný moment dávam do pozornosti o to viac, že rezort diplomacie posilnil tento rozmer práve v čase, keď štátna správa znižovala stavy zamestnancov. Tam, kde vláda šetrila finančné a materiálne zdroje, ťažila viac zo skúseností a efektivity. Príkladom je intenzívne sledovanie medzinárodných médií. Dánske zastupiteľské úrady osobitne pozorne sledovali tlač a aktuálne témy, každé ráno sa na úrade vlády stretával osobitný „taskforce“ politických poradcov a odborníkov na komunikáciu a analyzoval aktuálny stav, aby sa zaistilo, že dánske myšlienky nájdu správnu odozvu. Skupina mohla poradiť vláde zmenu kurzu alebo upravenie prehlásenia tak, aby ich úsilie dosiahlo čo najväčší efekt. Tohtoročné dánske predsedníctvo v Rade EÚ bolo „školským“ príkladom toho, ako sa dá aj za menej peňazí vyťažiť veľa. Severský pragmatizmus a dlhodobé skúsenosti s organizáciou podobných podujatí (napríklad summitu COP 15 konaného v Kodani v roku 2010) dokázala táto malá krajina opätovne vyvážene pretaviť do praxe. V časoch, keď sa hľadajú všetky možnosti znižovania verejných výdavkov, škrtajú sa zdroje vyčlenené na posilnenie „zelenej energie“ či trvalo udržateľného rozvoja, dokázali Dáni kombináciou úsporných opatrení a prezentácie ich životného štýlu propagovať aj ciele svojho predsedníctva. Už len rozhodnutie ponúkať na rokovaniach namiesto fľaškovej vody tú z kohútika im vynieslo výborné PR. (Autorka pôsobí na Veľvyslanectve SR v Kodani v pozícii radca-minister.)


Martina Rubešková

K

dyž nastupoval do úřadu Sarkozy, již ve svém inauguračním projevu dával silně najevo, že by chtěl vrátit Francii její ztracenou pozici na světové diplomatické scéně. Oproti tomu byl Hollande od počátku komentátory vnímán jako skromnější prezident, který se nebude snažit strhnout veškerou pozornost hlavně na sebe. Během kampaně se Hollande vyjadřoval především k Evropské unii, což je částečně politika domácí. Na Hollandovu vizi vztahů se zbytkem světa si bylo nutné počkat, až bude zvolen. Sázka na zkušenost Prvními náznaky, které mohou napovědět, jakým směrem se bude nový prezident ubírat v zahraniční politice, jsou jeho nominace na post premiéra, případně ministrů a poradců. Hollande si za premiéra zvolil Jeana-Marka Ayraulta, svého dlouholetého kolegu, přítele, a především zkušeného politika. Komentátoři si rychle všimli, že premiér je bývalý učitel německého jazyka. Ministrem zahraničních věci se stal Laurent Fabius, bývalý premiér Francie za Mitterrandova prezidentského období. Mitterrand jej vybral po špatném začátku vládnutí po svém zvolení v roce 1981. Po třech letech, kdy preference Mitterranda a jeho Socialistické strany šly jasně dolů, musel ukázat změnu. Tu představoval Laurent Fabius, symbol modernizace, který nastolil změnu v socialistické politice po prvních třech letech. Laurent Fabius je tedy především ekonom a velice zkušený politik, neboť v další socialistické vládě premiéra Jospina zastával pozici ministra financí. Je zajímavé, že si Hollande vybral právě Fabiuse, proti kterému stál v roce 2005 v kampani o evropské ústavě. Obdobně je to s ministrem pro evropské záležitosti Bernardem Cazeneuvem, který rovněž podporoval odmítnutí evropské ústavy v referendu. Na druhé straně se však ministrem financí stal Pierre Moscovici, který býval jedním z místopředsedů Evropského parlamentu a doposud je Proevropanem. Tyto rozepře ukazují, jak je Socialistická strana sama rozdělena v otázce postoji k EU a euru. Snahou Hollanda je tedy obklopit se zkušenými politiky, kteří by zakryli jeho vlastní nedostatky v oblasti zahraniční politiky. Za dobu své politické kariéry se Hollande více zaměřoval na témata vnitřní než zahraniční. Samozřejmě není možné, aby se jakožto prezident nevěnoval zahraničním záležitostem, ale lze očekávat, že se bude více

TÉMA

Francie ve světe. Změna či kontinuita? Elysejský palác má již téměř šest měsíců nového nájemníka. Po 17 letech se jím stal socialista – Francois Hollande. Své voliče nalákal na slib změny oproti nastolené linii Nicolase Sarkozyho. Pět let vládnutí Sarkozyho přineslo mnohé, především velikou aktivitu prezidenta v zahraniční politice. Co nového do vztahů Francie s Evropou a zbytkem světa přinese Hollande?

Foto: Creative Commons/photogreuhphies

věnovat těm evropským. Světovou politiku pak přenechá Quai d’Orsay, neboť Fabius má mnoho zkušeností nejen jako bývalý ministr, ale také jako premiér. Jak bylo řečeno, EU již natolik zasahuje do vnitřní politiky státu, že by pro Hollanda bylo nemožné se Evropou nezabývat. Na rozdíl od Sarkozyho se však rozhodně ne-

bude snažit být za každou cenu ve světle světových reflektorů. Staronové priority Nové priority zahraniční politiky představil Hollande na každoroční výroční konferenci francouzských velvyslanců v Paříži dne 27. srpna 2012. Hollandův projev byl Zahraničná

POLITIKA

29


TÉMA očekáván s napětím, neboť už v té době byl kritizován pravicí za svou neaktivitu především v souvislosti s událostmi v Sýrii. Nebyl by to francouzský prezident, kdyby na začátku svého projevu neopomněl připomenout význam Francie pro svět. Francie se stále ráda opírá o svůj status světové mocnosti, neboť je obdařená jadernou kapacitou a je stálým členem Rady bezpečnosti OSN. Hollande potvrdil hlavní francouzská spojenectví – francouzsko-německý tandem, NATO a vztah se Spojenými státy americkými. Hlavním zájmem Francie zůstává Evropská unie, ovšem s ní přichází první krize – krize eura, které musí Francie čelit. Francie je odhodlána konat pro Evropu a hájit euro, avšak za cenu reorientace Evropy, v níž francouzsko-německé spojenectví bude zásadní, nikoliv však exkluzivní. Tím se Hollande jasně odlišil od svého předchůdce. Sarkozy se rozhodně více obracel, i pod vlivem nastalých událostí, na své spojenectví s Německem a evropské instituce spíše ignoroval. Podle Hollanda je naopak posláním Francie diskutovat s každým svým partnerem a s evropskými institucemi, které by měly hrát podstatnější roli než dříve. Ani Hollande nemůže opomenout, že spojenectví s Německem je zásadní, avšak určitě se bude snažit o vyrovnanější vztah, aby nebyl v očích Francouzů za poskoka Merkelové. Na jednom z posledních setkání Hollande odmítl obdobné spojení jmen, jaké proběhlo ve světovém tisku u předchozího prezidenta – Merkozy. Francouzsko-německý vztah vidí jako „kompromis, který povede ostatní“. Rozhodně by podle něj mělo dojít k posílení setkávání států eurozóny za účasti států, které chtějí, aniž by se čekalo na ostatní. Sarkozy zahájil v rámci bezpečnostní politiky těsnější spolupráci se Spojeným královstvím, v čemž bude pokračovat i Hollande. Bude ji prohlubovat s cílem posílit evropské obranné kapacity. Sarkozy rovněž oznámil návrat Francie do vojenských struktur NATO, o což se již dříve snažil Chirac. Hollande bude určitě nadále pokračovat v nastoleném směru, který podtrhla i Bílá kniha, vydaná Sarkozym v roce 2008. Před Sarkozym, za celou dobu trvání páté republiky, byly vydány pouze dvě takovéto knihy – v roce 1972 a 1994. Nyní, po pěti letech od posledního vydání, má být Bílá kniha nově zpracována. Se Spojenými státy, hlavními členy Zahraničná

30

POLITIKA

NATO, bude Hollande i nadále udržovat dobré vztahy, i když nebudou tak vřelé jako za Sarkozyho, nejproameričtějšího prezidenta Francie. Nové vztahy s Tureckem a africkými zeměmi? K určitému posunu dojde v otázce Turecka a EU. Francie dosud rozhodně stála proti možnému přistoupení Turecka do EU. Vztahy s Tureckem byly velice napjaté, zejména poté co parlament v lednu letošního roku odhlasoval zákon umožňující stíhat občany popírající arménskou genocidu. Přestože zákon byl nakonec Ústavní radou Francie odmítnut, vztahy byly jasně narušeny. Hollande je v tomto směru otevřenější, v rámci prezidentské kampaně v letošním roce odsoudil napětí, které panovalo mezi Francií a Tureckem za Sarkozyho. V dnešní situaci, kdy se hned vedle Turecka odehrává syrský konflikt, je nutné vnímat Turecko jako spojence. Hollande si uvědomuje, že Turecko v následujících pěti letech do EU téměř s jistotou nevstoupí, což se mu v zásadě hodí, neboť francouzské obyvatelstvo je proti vstupu Turecka do EU. Ovšem i když vyzývá znovu k zahájení dialogu s Tureckem, nezapomíná na to, že by Turecko mělo vyřešit kyperskou otázku či uznat arménskou genocidu. Důležitým bodem francouzské zahraniční politiky jsou vztahy se Středozemím. V této oblasti se v nejbližších letech nerýsují žádné změny. Pro plánování spolupráce jsou důležitá setkání 5 + 5 (pět zemí jižních států EU a pět zemí Maghrebu), avšak hlavním institucionálním rámcem zůstává Unie pro Středomoří, kterou inicioval Sarkozy. V současnosti Francie pragmaticky dává přednost nikoli velkým vizím, ale konkrétním projektům, jako je například výměna univerzitních studentů či podpora infrastruktury. Po mnoha letech, kdy byly vztahy Francie a některých afrických států založeny především na osobních vztazích hlav států, což bylo Francii často vytýkáno, chce Hollande, aby tyto vztahy byly otevřenější, a především založené na větší transparentnosti. Špatné zkušenosti měla Francie na začátku arabského jara, kdy i přes nastalé revoluce příliš dlouho stála za tuniským prezidentem Bin Alím. Snaha o nápravu a rychlejší reakce přišla s konfliktem v Libyi, kdy západní státy zahájily akci nad Libyí právě díky Sarkozyho aktivitě. Sarkozyho aktivita je to, co

opozici u současného prezidenta chybí v souvislosti s palčivým problémem posledních měsíců – Sýrií. I když jako jeden z prvních vyzval syrskou opozici na vytvoření prozatímní vlády, kterou by Francie mohla uznat, se Sarkozyho činorodostí jsou jeho kroky nesrovnatelné. Kontinuitu priorit naopak vidíme v odmítavém postoji Francie k možnosti, aby Írán vlastnil jaderné zbraně, uznávání práva Palestinců na sebeurčení a Izraeli právo na jeho bezpečnost. Rychleji z Afghánistánu Posledním klíčovým zahraničním tématem je francouzská přítomnost v Afghánistánu. Již Nicolas Sarkozy slíbil odchod francouzských vojáků z Afghánistánu do konce roku 2013, tedy o rok dříve, než budou staženi vojáci NATO. Hollande tento limit zkrátil o jeden rok – od 1. ledna 2013 zde již nebude přítomen žádný francouzský voják, přestože USA trvaly na setrvání až do roku 2014. Francie přítomna zůstane, i když ne přímo vojensky. Hollande tedy prozatím následuje Sarkozyho v jeho nastolené zahraničí politice. Nepřichází s žádnou radikální změnou, ve své funkci je však teprve několik měsíců. Má před sebou dlouhé období, ve kterém se toho může ještě hodně změnit… Sledovány budou především jeho aktivity na poli evropském – právě ty ukážou, zda je Hollande schopný aktivně řešit krize. Rozhodně lze říci, že nebude Sarkozyho následovat v jeho politickém stylu. Jeho kroky by měly být rozvážnější, a tedy účinnější a úspěšnější. Byla to právě hyperaktivita, která Sarkozymu nakonec spíše uškodila, když nebyl opětovně zvolen francouzským prezidentem. To se stalo teprve podruhé za páté francouzské republiky. Hollande neotevřel dveře do Elysejského paláce v nejlehčím období. Spíše naopak – Evropa je zatížena evropskou krizí, svět sleduje s obavami krizi v Sýrii, ale zůstává opatrný v tom, jak se k ní postavit. Pokud Hollande chce dostát svému prohlášení, měla by se jeho aktivita mírně zvýšit. Zahraniční politika Francie se bude muset rovněž vyrovnat s ekonomickou krizí, která ji donutí utáhnout si opasek, což není dobrou zprávou pro vlastní pocit světové velmoci. Dnes se musí Francie spoléhat na své partnery – a Hollandova umírněnost může být dobrým začátkem. (Autorka pôsobí v Inštitúte pre európsku politiku EUROPEUM.)


TÉMA

Juraj Draxler

K

eď premiérka Iveta Radičová sedela v Bruseli na zasadaní Európskej rady, kývla na riešenia predkladané Nemeckom a Francúzskom. Doma sa však snažila hrať „gréckou kartou“. Až do tej miery, že na rokovaní Európskej rady pred rokom, na jeseň 2011, požadovala dať do protokolu nezmyselnú konštrukciu, že Slovensko prispeje do spoločného Európskeho finančného stabilizačného mechanizmu (European Financial Stability Facility – EFSF), ale „slovenské eurá“ nesmú ísť Grécku. Ani to nestačilo, vláda sa nakoniec – ako vieme – kvôli otázke ďalšieho postupu v kríze eurozóny nečakane rozpadla. V protiklade k tomuto lavírovaniu vl��da SMERu-SD na jednej strane politicky nevybočuje z väčšinového názoru na úrovni EÚ, a na druhej aktívnejšie hovorí o nutnosti európskej spolupráce. To sa prejavuje vyhláseniami pre médiá, aj entuziastickou komunikáciou s európskymi partnermi. Napríklad nedávny summit neformálneho zoskupenia 15 členských štátov Priatelia kohézie v Bratislave bol zorganizovaný v pomerne veľkolepom formáte. Pritom keď na začiatku svojho prvého vládnutia v roku 2006 Robert Fico ako premiér lietal do Bruselu na zasadnutia Európskej rady, verejne sa sťažoval, že ho tie zasadnutia nudia a nemajú podľa neho zmysel. A ešte pri prvých diskusiách o gréckej pôžičke na jar roku 2010 vyhlasoval, že pôžičku jeho vláda schváli len za tvrdých podmienok pre Grécko. Dnes komunikuje inak. Navyše z hľadiska európskej politiky má nečakane silnú pozíciu. Vďaka nemu je Slovensko pre mnohých pozitívnym príkladom krajiny, kde kríza nedoviedla k moci nacionalistických populistov, ale stranu, ktorá sa hlási k sociálnej demokracii. Okrem toho aj po voľbách dodržuje kurz pomerne konzervatívnej ekonomickej politiky. Roberta Fica tak oceňujú ako technokratické elity v Bruseli či Berlíne, tak aj jeho stranícki kolegovia z iných členských štátov Únie. Nečudo, že sa objavila dokonca (prehnane optimistická) správa, že si ho niektorí vedia predstaviť aj ako kandidáta na šéfa Európskej komisie. Nové východné jadro Slovensko sa tak snaží zaradiť do „nového východného jadra“ Únie po boku Poľska a Česka, teda krajín, ktoré sú mimoriadne silno ekonomicky integrované do eurozóny a snažia sa tiež viac-menej nasledovať politiku Nemecka. A to ako podporou opatrení na záchranu eura, tak hlásením sa

Kríza eurozóny: Proeurópsky obrat Slovenska – a čo za to? Tento rok došlo k pomerne výraznému obratu v európskej politike Slovenska. Predošlá vládna koalícia zaťažená vlastnou rétorikou z volieb v roku 2010, ktoré nečakane vyhrala, musela tvrdo bojovať s očakávaním vlastných voličov. Zaujala schizofrenický postoj.

Foto: facebook/mzv.sk

ku striktnej fiškálnej politike. Poľsko, pravda, nie je v eurozóne, ale ekonomicky na nej pomerne silno závisí a politicky dnes hrá čoraz sebavedomejšiu úlohu Európana. Česko tiež nepoužíva euro a máva občas euroskeptickejšie postoje (pripomeňme nepripojenie sa k fiškálnemu kompaktu alebo negatívny postoj Českej národnej banky k bankovej únii), no je zo všetkých krajín EÚ najviac ekonomicky naviazané na Nemecko a v praktickej politike väčšinou tiež nie je rebelom. Slovensko je obchodne s Nemeckom previazané takmer rovnako silno ako Česká republika. A v podstate je od Nemecka

a eurozóny závislejšie ešte viac. Česi majú totiž pomerne veľký potenciál pre diverzifikáciu, ako ukazujú momentálnymi silnými investíciami a obchodnými kontraktmi mimo Európy, najmä do Ruska. Slovensko má manévrovací priestor oveľa užší a je od vývoja v eurozóne životne závislé. Na druhej strane, nemá mať prečo väčšie námietky voči väčšine procesov, ktorými sa eurozóna snaží vyrovnať s krízou. Ako EÚ bojuje s krízou Okrem vytvárania záchranných fondov (najprv dočasného a potom stáleho eurovalu) Európska únia posilnila reguláciu Zahraničná

POLITIKA

31


TÉMA finančných trhov. V prvom rade vytvorila tri nové agentúry. Ide o Európsky bankový dozor (European Banking Authority – EBA), Európsky dozor nad trhom s cennými papiermi (European Securities Markets’ Authority – ESMA) a Európsky úrad pre dozor nad poisťovňami a zamestnaneckými dôchodkovými fondmi (European Insurance and Occupational Pensions Authority – EIOPA). Tieto tri agentúry pracujú v úzkej súčinnosti a pravidelne zverejňujú spoločné správy o stave finančných trhov. Nemajú priamu regulačnú ingerenciu, sú skôr akýmisi poradnými orgánmi, ale majú pomerne široké spektrum úloh a možností vplývať na legislatívny proces. Inými slovami, sú oveľa významnejšie ako tie nezávislé agentúry EÚ, ktoré v podstate zbierajú dáta (napríklad Eurofound), a viac sa približujú tým, ktoré priamo vplývajú napríklad na harmonizáciu štandardov (napr. European Medicine Agency – EMA). Ďalším krokom bude kontroverzné vytvorenie „bankovej únie“. Pod týmto termínom sa rozumie najprv presun bankového dozoru na Európsku centrálnu banku (ECB). Národné štruktúry síce ostanú zachované, ale ECB bude mať v regulácii voľné ruky a posledné slovo, teda podobnú pozíciu, ako má Európska komisia v protimonopolnej politike. V druhom rade má dôjsť aj k vytvoreniu spoločného poistenia bankových vkladov. Detaily však budú jasnejšie až po decembrovom summite. Ďalším trendom je posilňovanie harmonizácie ekonomickej politiky. EÚ tak vytvorila systém „európskeho semestra“, teda pravidelné spoločné monitorovanie rozpočtovej politiky. To bolo oficiálne včlenené do procesu harmonizácie ekonomických politík v rámci stratégie Európa 2020, kde je hlavným nástrojom „otvorená metóda koordinácie“ (Open Method of Coordination – OMC). Ďalším harmonizačným rámcom je Pakt Euro Plus, ktorý by mal v budúcnosti viesť k zbližovaniu najmä sociálnych a daňových politík, a to na rozdiel od OMC harmonizovaním práva využívajúc zrejme najmä metódu „bližšej spolupráce“ (enhanced cooperation). Zatiaľ zrejme najdiskutovanejším opatrením vedúcim k ekonomickej centralizácii je práve ratifikovaný fiškálny kompakt (oficiálne Zmluva o stabilite, koordinácii a riadení ekonomickej a menovej únie). Tu sa pomerne radikálnym spôsobom presúva suverenita vo fiškálnych otázkach na európsku úroveň s kľúčovou úlohou Rady, Európskej komisie a Európskeho súdneho dvora. Otvorená ostáva otázka prípadného vytvorenia druhého, doplnkového európskeho rozpočtu, ktorý by fungoval iba pre Zahraničná

32

POLITIKA

krajiny eurozóny. Jeho funkcia by nebola primárne redistribučná, ale proticyklická, čiže hradili by sa z neho operácie zachraňujúce ekonomiky smerujúce k recesii. Zároveň prebieha uvádzanie balíka regulačných opatrení Bazilej III do praxe a ďalej sa rokuje o zavádzaní dane z finančných transakcií. Tu neexistuje zhoda na úrovni EÚ a daň zrejme prijme len podskupina členských štátov. Veľký otáznik visí nad snahami vytvoriť prorastové fondy na európskej úrovni, či spoločné makroekonomické stabilizátory, ako napríklad jednotné poistenie v nezamestnanosti. Slovenské priority Slovenský bankový sektor tvorí v podstate komerčné bankovníctvo a ovládajú ho veľké európske bankové skupiny. V oblasti finančnej legislatívy preto krajina nemá vyhranenú pozíciu a má tendenciu pridať sa k väčšinovému názoru. Slovensko je zároveň jednou z najotvorenejších ekonomík sveta, silne závislou na vývoze tovarov a dovoze kapitálu, s malým vonkajším zadlžením. Do veľkej miery sa ho preto netýkajú diskusie, či ďalej skresávať dlhy alebo naopak stimulovať domáci dopyt. Hlavným slovenským záujmom je teda udržanie kohéznej politiky v čo najširšom rozsahu a prípadné prehodnotenie spoločnej poľnohospodárskej politiky tak, aby sa zvýšili hektárové platby na Slovensku. Pre slovenskú diplomaciu tu vznikla zdanlivo jednoduchá, príjemná negociačná

Foto: eu2012.dk

pozícia: podporíme riešenia, ktoré navrhuje Nemecko, ak ono bude čo najmenej za okresávanie kohéznej a štrukturálnej politiky, a prípadne podporí zmeny v spoločnej poľnohospodárskej politike. Je jasné, že v praxi bude toto osou slovenských aktivít. Aj preto, že Slovensko tradične nemá kapacity a ambície na to, aby prichádzalo s technickými riešeniami, alebo aspoň hralo úlohu šikovného sprostredkovateľa. Je to však škoda. Slovensku by prospelo, ak by Nemecko bolo partnermi donútené prijať opatrenia na stimuláciu jeho domáceho dopytu. Podobne môže Slovensko získať, ak sa náhodou teoretické diskusie o prorastových fondoch premietnu aj do praktických riešení a dôjde tak napríklad k výrazným európskym investíciám do infraštruktúry na periférii EÚ, vrátane Slovenska. V neposlednom rade by Slovensko potrebovalo výpomoc pri riešení „rómskeho problému“, na ktorý nemá vnútorné kapacity. Tá by mohla prísť v podobe extra nádielky kohéznych fondov alebo vytvorením špeciálneho komunitárneho programu. Ide o niečo, čo nemá nič spoločné s riešením krízy eurozóny, ale pohyb okolo inštitucionálnych nastavení, ktorý kríza vyvolala, a trend k užšej integrácii tu otvárajú nový priestor. (Autor je výskumný pracovník bruselského Centra pre výskum európskej politiky CEPS.)


TÉMA

Zsolt Gál

P

rvý možný scenár je, že štáty, banky, podniky, ľudia, ktorí nie sú schopní splácať svoje záväzky, zbankrotujú. Pri riadenom bankrote nastane reštrukturalizácia dlhu: veritelia jednu časť odpíšu, zostávajúcej zmenia úroky, dobu splatnosti a ďalšie podmienky. Poškodení sú najmä veritelia, majú jednorazové vysoké straty. Pod veriteľmi si netreba predstaviť len majetných investorov, ale aj milióny bežných ľudí, ktorí stratia časť úspor v bankách, dôchodkových a investičných fondoch, poisteniach a pod. Výhodou série bankrotov je vyčistenie trhu. Zombie ekonomiku živých mŕtvol (zadlžených štátov, bánk, podnikov, ľudí) nahradí živá ekonomika schopná udržateľného rastu. Rizikom je, že vzhľadom na prepojenosť ekonomík v EÚ, kde sú dlhy vlastnené krížom-krážom, by vlna bankrotov mohla viesť k reťazovej reakcii s ťažko predstaviteľnými následkami. Preto politici a centrálni bankári v posledných troch rokoch použili všetku kreativitu, aby zabránili takému vývoju. V druhom scenári hrá hlavnú úlohu Európska centrálna banka (ECB), ktorá disponuje zázračnou zbraňou: môže natlačiť papierové peniaze teoreticky v neobmedzenom množstve. Preto len teoreticky, lebo v Argentíne sa už stalo, že sa minul špeciálny papier a aj robotníci v tlačiarni začali štrajkovať. A teraz vážnejšie: každé nadmerné tlačenie peňazí (vytváranie elektronických peňazí je v zásade toho ekvivalentom) prináša riziko príliš rýchleho rastu peňažnej zásoby v ekonomike a vedie k zvýšenej inflácii. V Argentíne sa to stalo vždy, a párkrát už zažili aj hyperinfláciu. Praktickým obmedzením inflačnej politiky je teda hrozba roztočenia inflačnej špirály, ktorá sa môže vymknúť spod kontroly. Inflácia – podobne ako bankroty – pomáha dlžníkom (reálna hodnota dlhov klesá) a poškodzuje veriteľov. Okrem nich však môže poškodiť všetky skupiny obyvateľstva od pracujúcich až po dôchodcov (nie nevyhnutne v rovnakej miere) poklesom ich reálnych príjmov. Inflácia teda dokáže prostredníctvom nižšej kúpnej sily peňazí rozložiť straty z dlhov na širšie spoločenské vrstvy, ale aj roztiahnuť straty na dlhšie časové obdobie. A čo je možno ešte dôležitejšie, straty sú oveľa menej viditeľné a zdajú sa aj menej bolestivé. Človek jednoducho ochotnejšie toleruje, keď kúpna sila jeho zárobku postup-

Eurokríza – veľa scenárov, ale žiadne riešenie Nalejme si čistého vína: neexistuje riešenie krízy v eurozóne. Aspoň v tom význame, čo väčšina ľudí myslí pod pojmom „riešenie“. Nahromadilo sa také množstvo dlhov, že sa nedajú len tak bezbolestne vymazať, aby krajiny mohli začať odznova. Otázkou je iba to, kto a ako zaplatí tieto dlhy. Existuje mnoho scenárov, ale žiaden realistický nemôže predpokladať, že je možné rýchlo sa vyrovnať s dlhmi a potom „naštartovať rast“ ekonomiky, zamestnanosti alebo miezd.

Foto: Creative Commons/DonkeyHotey

ne poklesne o 15 percent, než keby zajtra malo prísť 15-percentné zníženie výplaty. Napriek tomu, že „odinflovanie“ dlhov sa zdá byť priechodnejšie, je tu ešte jeden veľký problém. ECB bola postavená podľa vzoru nemeckej Bundesbanky a jej hlavným deklarovaným cieľom má byť protiinflačná politika (udržanie rastu všeobecnej cenovej hladiny pod dvojpercentnou hranicou). Tretí scenár predpokladá, že dlžníci budú splácať svoje dlhy vďaka uťahovaniu opaskov.

V prípade verejných dlhov to znamená kombináciu znižovania štátnych výdavkov a zvyšovania príjmov. Postihnuté môžu byť opäť široké spoločenské vrstvy (spravidla nerovnomerne) od všetkých, ktorí sú takpovediac na výplatnej listine štátu (verejní zamestnanci, dôchodcovia atď.), až po platiteľov daní a odvodov. V tomto prípade veritelia (investori, sporitelia) nie sú poškodení, lebo dlžník spláca dlhy, avšak v prípade štátov väčšinou nemusia konečný účet platiť tí, ktorí z úverov mali úžitok. Zahraničná

POLITIKA

33


TÉMA Poslednou možnosťou by mohlo byť aj to, že členské štáty „vyrastú“ zo svojich dlhov. Koniec koncov práve Slovensko to nie až tak dávno aj dokázalo. To by však musel výrazne narásť dopyt po výrobkoch a službách vyrobených v EÚ, zvlášť v problémových krajinách. Vzhľadom na stav svetovej ekonomiky nič tomu nenasvedčuje, táto možnosť je až príliš teoretická. Zostáva teda trojica bankrotov, inflácie a uťahovania opaskov. Respektíve ich rôzne kombinácie aj s možnosťou opustenia alebo rozpadu eurozóny. Asi nič také, čo si pod pojmom riešenie predstavujú voliči v EÚ. Čo doteraz skúšali, nefunguje Protikrízových summitov sme už zažili veľa, vyhlásení o prevratných rozhodnutiach a nových inštitúciách, ktoré budú mať dostatočnú palebnú silu, aby s krízou skoncovali, tiež. Nové skratky (EFSF, ESM, SMP, LTRO...) sme sa učili ako na bežiacom páse. Napriek tomu sa však ukazovatele reálnej ekonomiky (HDP, zamestnanosť, úroky štátnych dlhopisov, deficity) väčšinou zhoršovali. Doterajšia liečba nezabrala. Dobre to ilustruje agónia Grécka. Masívna pomoc tejto krajine mala zabrániť štátnemu bankrotu, rozšíreniu krízy do ostatných krajín, mala chrániť veriteľov od strát a vrátiť grécke verejné financie na udržateľnú trajektóriu. Nič z týchto cieľov sa však nenaplnilo. Grécko prešlo riadeným bankrotom (voči súkromným veriteľom, ktorí prišli o viac ako polovicu svojich investícií), kríza sa rozšírila do ďalších krajín eurozóny, stav verejných financií vôbec nie je udržateľný a ďalší bankrot je za rohom. Makroekonomické štatistiky prichádzajúce z Atén sú katastrofálne. Tieto „výsledky“ – vlastne čisté zlyhanie – sa podarilo dosiahnuť tak, že do gréckej ekonomiky naliali cez rôzne záchranné kanály za posledné tri roky okolo 400 miliárd eur! Tie prišli z bilaterálnych pôžičiek od krajín eurozóny (okrem Slovenska), Medzinárodného menového fondu, z pôžičky z dočasného eurovalu, z nákupu gréckych dlhopisov na sekundárnom trhu v réžii ECB, a tiež v podobe pôžičky gréckym komerčným bankám od ECB a gréckej Národnej banky. Na záchranu Grécka bola použitá závratná suma (pre porovnanie: ročný hrubý domáci produkt Slovenska predstavuje cca 70 miliárd eur). Pritom ide o malú jedenásťmiliónovú krajinu, ktorá produkuje necelé dve percentá HDP EuZahraničná

34

POLITIKA

rópskej únie. Keď vezmeme do úvahy, že grécky verejný dlh na úrovni 300 miliárd eur spôsobuje až takéto problémy, potom desaťnásobne väčší kombinovaný dlh Talianska a Španielska je ozajstnou nočnou morou. Je zrejmé, že členské štáty eurozóny si s takými obrovskými dlhmi členov toho istého klubu nevedia poradiť. Členské štáty na konci s dychom, ECB poslednou nádejou Vytvorením stáleho eurovalu (ESM) s plánovanou efektívnou úverovou kapacitou 500 miliárd eur členské štáty menovej únie dosiahli hranice svojich možností. Viac peňazí vo forme úverov ani garancií už nemôžu poskytnúť, lebo by nebezpečne narástol aj ich vlastný dlh (alebo záväzky), a samy by mali čoraz väčšie problémy požičať si na trhu. Bol by ohrozený aj ich rating, o najlepšie trojáčkové hodnotenie by mohli prísť aj posledné tri krajiny klubu – Nemecko, Holandsko a Luxembursko. Okrem toho, voliči v krajinách, ktoré sú netto prispievateľmi a garantmi záchranných balíčkov, sú čoraz viac proti ďalšej pomoci, schválenie ďalších peňazí by preto bolo politickou samovraždou. Vzhľadom na to, že španielsky a taliansky verejný dlh spolu šesťnásobne prevyšujú kapacitu eurovalu, je jasné, že zdroje nového fondu sú nepostačujúce. ECB sa preto ocitla pod čoraz väčším tlakom, aby vytiahla svoj čarovný prútik. Po tom, čo minula viac ako 210 miliárd eur na nákup dlhopisov problémových krajín na sekundárnom trhu, a v dvoch vlnách poskytla tisíc miliárd eur lacných úverov komerčným bankám v eurozóne, v septembri 2012 jeho šéf Mario Draghi predstavil program neobmedzeného nákupu štátnych dlhopisov z trhu krajín, ktoré majú problémy s financovaním svojho dlhu. Banka však stanovila aj tvrdé podmienky: bude kupovať iba dlhopisy s maximálne trojročnou splatnosťou, opäť zo sekundárneho trhu, a len tých krajín, ktoré predtým oficiálne požiadajú o pomoc z eurovalu a pristúpia na podmienky, ktoré im ESM dá. Čiže žiadne peniaze zadarmo, bez námahy. Aspoň podľa vyhlásení. Draghi sľuboval aj to, že ECB peniaze vynaložené na nákup dlhopisov obratom z trhu stiahne (odborným názvom sterilizuje), aby neprispeli k vyššej inflácii. Celkom premyslený plán, existujú však aj vážne trhliny. Čo sa stane, keď krajiny, ktoré pociťujú úľavu v dôsledku nákupov ECB, pre-

stanú plniť podmienky eurovalu? Bude Centrálna banka eurozóny dostatočne silná, aby odolala tlakom na pokračovanie nákupov – samozrejme v mene záchrany eura? Neoslabí ďalšia pomoc reformné snaženie európskych politikov? Môžu si povedať: načo sa ponáhľať so znižovaním deficitov, keď ECB aj tak vytvorí trh pre naše dlhopisy. Riziko morálneho hazardu je vysoké. Peniaze od ECB môžu byť návykové. Otázne je aj to, či je hrozba inflácie naozaj zažehnaná. Dokedy a v akom objeme môže kupovať ECB dlhopisy bez hrozby vyššej inflácie? Samozrejme, bez vyššej inflácie nie je možné ani spomínané „odinflovanie“ dlhov. Ďalším problémom je to, že Centrálna banka nebude mať štatút prednostného veriteľa. V prípade bankrotu by teda musela znášať straty podobne ako súkromní veritelia. To by mohlo zredukovať alebo dokonca vymazať celý základný kapitál banky. Členské štáty (ako akcionári ECB) by pravdepodobne boli vyzvané na navýšenie kapitálu, čo by znamenalo ďalšie náklady. Hoci ECB by čisto teoreticky mohla fungovať aj s negatívnym kapitálom, kvôli jej reputácii je takýto stav nepravdepodobný. Otázne sú aj postoje Nemecka. Je známe, že vedenie Bundesbanky na čele s Jensom Weidmannom je ostro proti nákupom, len boli prehlasovaní v riadiacej rade ECB. Proti je aj značná časť politikov vládnych strán, špičkových nemeckých ekonómov, ako aj čoraz väčšia časť nemeckej verejnosti. Ich argumenty sa opierajú o európske zmluvy a štatút ECB, ktoré zakazujú monetárne financovane verejných výdavkov, ako aj politické zásahy do menovej politiky ECB. Keďže ďalšie inštitúcie (banková alebo dlhová únia) podstatu problému neriešia, iba presúvajú dlhy inde, v budúcnosti bude kľúčové využitie eurovalu, politika ECB a reformné úsilie európskych vlád. Aj v najlepšom prípade nás čaká niečo na spôsob stratenej dekády Japonska: obrovské úsilie vlád a Centrálnej banky zabránia síce kolapsu ekonomiky, no nenaštartujú rast, skôr vedú k stagnácii. Nie je to optimistický záver, ale je realistickejší než prázdne reči o (nemožnom) naštartovaní rastu pomocou rôznych vládnych stimulov. Po krk zadlžené štáty si už jednoducho nemôžu požičať viac. (Autor prednáša na Katedre politológie FF UK v Bratislave.)


Juraj Mesík: Listy Nanukovi Milý Nanuk, od môjho predošlého listu pre Teba sa všeličo udialo a bolo by o čom písať. Slovensko má inú vládu, olympijskými medailami sa hrdia stovky ďalších ľudí, v Grécku, Španielsku a kdekade inde sa prehĺbila hospodárska kríza, v Sýrii beží naplno občianska vojna, v Egypte vojenskú diktatúru nahradilo čosi iné, demokraticky zvolené... O 10 – 15 rokov budú toto všetko dávno zabudnuté správy, mená dnešných prezidentov a ministrov, medailistov, či počty obetí konfliktov roku 2012 budú dávno prekryté prachom. Budem preto radšej písať o dvoch veciach, ktoré dejiny pravdepodobne zaznamenajú, aj keď dnes väčšine ľudí zamestnaných správami o každodennosti unikajú. Obe budú mať zásadný vplyv na svet Tvojej generácie a ďalších. V lete 2012 som videl snáď najstrašidelnejší graf svojho doterajšieho života. Je od cambridgeského profesora Petra Wadhamsa a ilustruje vývoj hrúbky a objemu ľadu pokrývajúceho v posledných rokoch Severný ľadový oceán. Extrapolácia krivky z minulosti do budúcnosti zachytávala voľný pád, ktorý v roku 2015 narazí na dno. Znamená to, že v auguste 2015 nebude na mori v Arktíde žiadny letný ľad. Ak sa pán Wadhams nemýli a dáta zo satelitov a jadrových ponoriek plaviacich sa pod ľadmi Arktídy sú správne – a nemajú byť prečo iné – potom sa potvrdzuje, že ohrievanie Arktídy je omnoho rýchlejšie, ako predpovedali tie najhoršie prognózy klimatológov. Arktída pritom nie je len domov Tvojich menovcov nanukov, tuleňov a mrožov, a nie je iba „kanárikom v bani“, varovným indikátorom rýchlosti stúpania teploty klímy. Arktída aj aktívny mechanizmus vo vývoji klímy: menej morského ľadu v Arktíde znamená menej slnečnej radiácie odrazenej z povrchu Zeme späť do vesmíru a viac pohlteného tepla. Topenie Arktídy tiež znamená riziko, že topiaci sa permafrost na pevnine a hydráty metánu z arktických morí budú do atmosféry uvoľňovať čoraz viac metánu, silného skleníkového plynu. Dva mechanizmy pozitívnej spätnej väzby regulujúce teplotu podnebia planéty rýchlo silnejú. Oba sú mimo ľudskej kontroly. Vypustili sme džina z fľaše... Už v auguste 2012 zaznamenali vedci najmenšie zaľadnenie Arktídy od začiatku satelitných meraní. Už hovorím preto, lebo najmenej ľadu býva v Arktíde vždy až v septembri. Doterajší rekord bol v septembri roku 2007. Veľká väčšina ľudí a politikov dnes netuší, že vývoj v ďalekej mrazivej Arktíde je dôležitý pre celý svet. O niečo viac ľudí v bohatých krajinách vie, že celá naša civilizácia závisí od potravín. Tie od výkonnosti poľnohospodárstva, a to je podmienené klímou a počasím. Rok 2012 priniesol rekordné sucho v USA, obilnici ľudstva. Sucho bolo také kruté, že dokonca aj americkí novinári začali znovu používať dávno zabudnutý pojem „dust bowl“ pripomínajúci extrémne suchá a prachové búrky v 30-tych rokoch 20. storočia. Píšu o „Veľkom suchu 2012“. Úroda kukurice a sóje bude rekordne nízka – a nielen v USA. O 20 % nižšia bude úroda obilia v Rusku, možno ešte viac v ďalších krajinách východnej aj strednej Európy. Už v júli 2012 vystriedal mierne klesanie svetových cien potravín prudký rast, ceny stúpli o 6 %. Do konca roka prekonajú ceny potravín historické rekordy. Pre nás Európanov to bude zatiaľ znamenať len menej peňazí na zbytočnosti a luxus. Pre miliardy chudobných na svete rozdiel medzi sýtosťou a hladom, pre milióny detí ako Ty rozdiel medzi životom a smrťou. Hladujúci budú hľadať príčiny a vinníkov svojho hladu. Tí, čo udržia zbraň, ich nájdu v tých, čo im vládnu.

Tvoj otec

Zahraničná

POLITIKA

35


V IRTUÁLNA K NIŽNICA EUROPEAN POLICY CENTRE

European Policy Centre sa profiluje ako nezávislý neziskový think-tank, ktorého ústrednou výskumnou témou je európska integrácia. EPC má štyri hlavné programy: európske politiky a inštitúcie, migrácia a diverzita, politická ekonómia EÚ a Európa vo svete. V rámci jednotlivých programov vedie EPC niekoľko ďalších projektov, napríklad Východné prísľuby, Balkánske fórum alebo Rozpočet EÚ. EPC pravidelne organizuje debaty na aktuálne témy a pozitívnym prínosom EPC je aj takmer denné publikovanie komentárov, analýz alebo policy papers, ktoré sú voľne dostupné na stránkach centra. www.epc.eu

NATO DEFENSE COLLEGE

Aj keď sa Akadémia obrany NATO (NATO Defense College) profiluje v prvom rade ako vzdelávacia inštitúcia, jej výskumný program (Reserach Division – RD) patrí medzi kľúčové aktivity akadémie. Hlavným cieľom RD je poskytovať lídrom NATO analýzy a odporúčania v súčasných otázkach, ktoré sú v záujme Aliancie. Veľká časť publikačnej a výskumnej činnosti je voľne dostupná na stránkach akadémie. Aktuálne analýzy sa venujú napríklad porovnaniu kandidátov na amerického prezidenta a ich možného prístupu k NATO, vzťahu NATO s krajinami Arabského zálivu, inteligentnej obrane a mnohým ďalším. NATO Defense College zároveň ponúka aj päť štipendijných programov v oblasti výskumu bezpečnostnej politiky. www.ndc.nato.int

ASPEN INSTITUTE PRAGUE

V júli 2012 začala v Prahe činnosť stredoeurópska pobočka amerického think-tanku Aspen Institute. Inštitút sa vo svojich programoch plánuje venovať predovšetkým strednej Európe, pripravuje stáže pre mladých lídrov, odborné debaty o rôznych sektoroch verejnej politiky a semináre pre verejnosť. Vydáva štvrťročník Aspen Review. www.aspeninstitute.cz

A KTUÁLNE GRANTY VYŠEHRADSKÉHO FONDU

Medzinárodný vyšehradský fond ponúka štipendium pre magisterských a postgraduálnych študentov z krajín V4 do vyšehradských krajín a ďalších štrnástich štátov východnej a juhovýchodnej Európy. Štipendium na akademický rok 2013/2014 je možné získať na jeden až dva semestre a po splnení vzdialenostnej podmienky ponúka Fond aj cestovný grant. Uzávierka podávania žiadostí o štipendium je 31. januára 2012. Bližšie informácie o podmienkach štipendijného programu vrátane prihlasovacieho formulára sú na www.visegradfund.org.

ENERGETICKÁ KONFERENCIA

STREDOEURÓPSKE FÓRUM

V dňoch 15. až 18. novembra bude divadlo Astorka/Korzo ´90 patriť Stredoeurópskemu fóru. Hlavnou témou štvrtého ročníka fóra je „Pravda a láska“. Ako píšu organizátori, sú to témy „relevantné pre súčasnosť a budúcnosť strednej Európy a sveta.“ K otázkam pravdy a lásky prídu do divadla diskutovať medzi inými aj Vladimir Arsenijević, Zygmunt Bauman, Pascal Bruckner, Radka Denemarková, Miklós Haraszti, Ivan M. Havel, Michal Hvorecký, Drago Jančaro, Alison Klayman, György Konrád, Adam Michnik, Andrzej Stasiuk, Jiřina Šiklová, Oksana Zabužko a mnohí ďalší. Všetky informácie sú na webovej stránke www.ceeforum.eu.

Výskumné centrum SFPA pripravuje už šiesty ročník medzinárodnej konferencie „Spoločná energetická politika EÚ a energetická bezpečnosť Slovenska“. Konferencia sa koná v dňoch 26. – 27. novembra 2012 v Kongresovej sále MZVaEZ SR. Cieľom konferencie je prispieť k hľadaniu lepších riešení pre energetickú politiku EÚ i Slovenska. Šiesty ročník energetickej konferencie sa zameria na viacero tém v rámci piatich diskusných panelov. Diskutujúci napríklad hodnotia, aké dôsledky môže mať Energetická cestovná mapa EÚ 2050 na energetický sektor na Slovensku a jeho energetickú politiku, aké sú vyhliadky pre vybudovanie slovensko-maďarského a slovensko-poľského plynovodného prepojenia, alebo ako postupovať pri vytváraní spoločných pravidiel pre zvyšovanie bezpečnosti riadenia jadrových elektrární v EÚ. Viac informácií je dostupných na stránke www.sfpa.sk.

36

Zahraničná

POLITIKA


Foto: Creative Commons/MISHPO

NABUDÚCE V Zahraničnej politike 3/2012 si prečítate EURÓPSKA DIPLOMACIA V AKCII

• Čo je najväčším úspechom Európskej služby pre vonkajšiu činnosť? • Darí sa európskej diplomacii lepšie zlaďovať záujmy členských štátov Únie? • Hľadá sa už nástupkyňa Ashton? • Bola európska diplomacia aktívna v kauze Pussy Riot?

BEZPEČNOSŤ

• Ako sa darí Albánsku a Chorvátsku v NATO?

FÓRUM

• A zasa to Grécko: Čo čaká Kostasa Vaxevanisa? • Bude Európa podstatný partner pre nového amerického prezidenta? • Čo nového v islandských rokovaniach o vstupe do EÚ? • Zápisníky – od susedov, z Ameriky, z Paríža

A MNOHO INÉHO...

POKYNY PRE AUTOROV

GUIDELINES FOR AUTORS

1. Hlavná téma čísla 3/2012: Európska diplomacia v akcii. Príspevky posielajte vo formáte MS Word do 25. novembra na adresu murray@sfpa.sk.

1. The main focus of issue 3/2012: European diplomacy in action. Send the articles in the MS Word format until 25th November to murray@sfpa.sk.

2. Rozsah príspevkov by sa mal pohybovať od 1000 do 2000 slov (3 – 6 normostrán).

2. The length of articles should be between 1000 – 2000 words (3 – 6 pages).

3. Autor preberá plnú zodpovednosť za presnosť referencií na zdroje v závere textu.

3. The authors are fully responsible for accurate references to sources at the end of the text.

4. Vzory pre uvedenie odkazov na zdroje a citácie:

4. The style for citing sources:

Knihy: Priezvisko, Meno: Názov. Miesto vydania, Vydavateľstvo, rok vydania, citovaná strana.

Books: Surname, Name: Title. Place of Publishing, Publisher, Year of Publishing, Page cited.

Zborníky: Priezvisko, Meno: Názov článku. In: Názov zborníka. Ed. (Meno editora so skráteným krstným menom). Miesto vydania. Vydavateľstvo, rok, strany.

Volumes: Surname, Name: Article title. In: Volume title. Ed. (Name of the editor). Place of publishing. Publisher Year, pages.

Časopisy: Priezvisko, Meno: Názov článku. In: Názov časopisu, rok, ročník, číslo, číslo strany.

Journals: Surname, Name: Article title. In: Journal title, year (volume), issue, pages.

Internetové zdroje: informácie uvádzajte ako pri časopisoch, pridajte aj internetovú adresu a dátum návštevy stránky.

Internet resources: Surname, Name: Article title. In: journal title, year (volume), issue. Internet link, date of access.


Zaujíma vás, čo sa deje u susedov?

www.visegradrevue.eu

Každý týždeň nové eseje, rozhovory a úvahy o politike a spoločnosti vo V4


Zahranicna politika 2/2012