Issuu on Google+

Čo je dejepis? Všetky minulé deje sú súčasťou histórie ako takej. História ako veda sa začala formovať v Antickom Grécku, keď ľudia začali zhromaţďovať záznamy o minulých udalostiach. Slovenským ekvivalentom slova história sú dejiny. Historická veda sa zaoberá procesom vývoja ľudskej spoločnosti, skúmaním a porovnávaním výkladov minulých dejín.

Členenie dejín: 1. Priestorové členenie (všeobecné) – zaoberá sa historickým vývinom ľudstva v jednotlivých obdobiach a krajinách. 2. Regionálne členenie – zaoberá sa históriou jednotlivých národov, prípadne regiónov, menších územných priestorov. 3. Vecné členenie – zaoberá sa jednotlivými udalosťami ľudskej spoločnosti. 4. Chronologické členenie – periodizácia (členenie dejín, oddelené významnými historickými medzníkmi: pravek, starovek, stredovek, novovek, súčasné dejiny).

Marxistická periodizácia vzťah človeka a pracovného procesu) : 1. Prvotnopospolná spoločnosť – spoločenská rovnosť, 2. Otrokárska spoločnosť – otrokári, otroci, 3. Feudálna spoločnosť – feudáli, poddaní, 4. Kapitalistická spoločnosť – kapitalisti, robotnícka trieda, 5. Socialistická spoločnosť – sociálne zvýhodňovanie, 6. Komunistická spoločnosť – spoločná rovnosť.


Meranie času v histórii Základnou jednotkou v histórii je 24 hodinový deň, na základe ktorého zostavený kalendár poznali Asýrčania a Chaldejci. Deň je prirodzená jednotka, týţdeň je jednotka umelá, vypočítaná z úsekov pohybu Slnka a Mesiaca počas roka, ktorý ľudia vypozorovali z pohybu Zeme a dopadu slnečných lúčov. Pomenovanie mesiacov pochádza zo starovekého Ríma. Rimania zostavili za vlády Julia Caesara tzv. Juliánksy kalendár, ktorý zodpovedal jednému roku. V stredoveku bol pápeţom Gregorom vytvorený tzv. Gregoriánsky kalendár, s posunom niekoľkých dní, ktorý dodnes vyuţívajú pravoslávne cirkvi. Náš letopočet sa riadi narodením Jeţiša Krista. Vlastné kalendáre mali aj starovekí Gréci

Historické pramene Rozdeľujeme ich do skupín: 1. Písomné pramene úradného charakteru – prikladáme im najväčšiu vierohodnosť. 2. Pramene súkromnej povahy – z činnosti umelcov a učencov (pamäti, memoáre, rozprávacie pramene, periodická tlač, hmotné pramene, archeológia, obrazové pramene, ústne dochované pramene), prikladáme im menšiu vierohodnosť.

Pomocné vedy historické: Paleografia, epigrafika, diplomatika, sfragistika, heraldika, vexikológia, faleristika, genealógia, chronológia, numizmatika, kodikológia, historická metrológia, archivistika.

Historici – tvorcovia dejín alebo mýtov? Cieľom historického bádania je zachytiť a opísať historické fakty, udalosti a deje, ktoré sa skutočne odohrali, hľadať súvislosti medzi nimi a napokon nájsť všeobecnejšie zákonitosti vývoja. Uţ pri hľadaní a výskume historických prameňov sa môţu vyskytnúť falzifikáty, ktorých cieľom je zmiasť čitateľa a pouţívateľa prameňa alebo deformácie, ktoré mohli vzniknúť napríklad pri ručnom prepise záznamov o histórii.


PRAVEK Je to najstaršie obdobie ľudských dejín. Delí na sa: 1. PALEOLIT – (3mil. – 40 000 p.n.l.) staršia doba kamenná, boli v nej 4 doby ľadové a 3 medziľadové. Posledná doba ľadová bola v r. 10 000 p.n.l. Spôsob ţivota v paleolite: Prisvojovacie hospodárstvo – zberači a lovci. Spoločenské zaradenie – húfy, tlupy, kmene, rody, veľkorodiny. Vývojové etapy človeka: a.) Homo habilis – človek zručný b.) Homo erectus – človek vzpriamený c.) Homo sapiens – človek rozumný, neandertálec d.) Homo sapiens sapiens – človek dnešného typu Homo habilis – uchopoval menšie kamene a opracovávali nimi menšie a mäkšie kamene. Prvé nástroje boli kamene so zahrotenou časťou – pästný klin, neskôr tieto hroty kameňov opracovávali jemnejšie, úlomky kameňov slúţili ako ďalšie nástroje – čepele, škrabáky, rezadlá, bodáky, ihly. Homo sapiens – vyuţíval šípy, oštepy, harpúny z dreva s kamennými násadkami.

Obydlia – umiestnené pri vodných zdrojoch, chránené pred vetrom, skalné previsy, jaskyne, chatrče z dreva, koţí a kostí. Oheň – náhodné objavenie, vznik ohňa trením, ochrana ohňa – úloha ţeny, následné vedúce postavenie ţeny v spoločnosti, ţena bola darkyňou ţivota, zabezpečovateľka rodu. Matriarchát – je to spoločenský systém, v ktorom zohrávajú hlavnú úlohu ţeny. Súvisí s deľbou práce – vznikla na prirodzenom základe (muţ – lovec, ţena – ochrana ohňa, detí, obydlia, spracovanie potravín, zberanie plodov). Osídľovanie : Afrika – Keňa, Uganda, Tazmánia. Blízky východ – Palestína, Mezopotámia. Jáva, Európa, Austrália, následné rozšírenie na všetky kontinenty. Umenie – zachovali sa nástenné maľby znázorňujúce lov zvierat(mamuty, medvede). Najznámejšie nástenné maľby boli objavené v jaskyniach Altamira, Lascaux. Nástennými maľbami človek vyjadroval vďaku a úctu zvieratám, ktoré boli zdrojom obţivy. Svoje predstavy človek stvárňoval aj v podobe malých sochárskych výtvorov z kostí alebo kameňa v podobe zvierat, venuše – sošky ţien(Moravianska venuša, Venuša z Nitrianskeho hradu, Viestonická venuša, Willendorská venuša).


2. NEOLIT – mladšia doba kamenná, koniec poslednej doby ľadovej (10 000p.n.l.) Nastala zmena podnebia, následkom otepľovania vyhynuli veľké cicavce a bolo nutné zmeniť spôsob obţivy. Začalo sa formovať poľnohospodárstvo – roľníci a pastieri. Neolitická revolúcia – usadlý spôsob ţivota, domestifikácia rastlín a ţivočíchov, prví roľníci a pastieri, vznik prvých remesiel – hrnčiarstvo a tkáčstvo. Deľba práce: 1. pastieri a roľníci, 2. poľnohospodári a remeselníci. Začali sa rozvíjať duchovné predstavy a nárast duševných schopností – reč, umenie. Eneolit – neskorá doba kamenná, veľké kultové stavby z veľkých kamenných kvádrov – monolitov v severnej a strednej Európe. Chalkoit – obdobie pouţívania a spracúvania kovov: meď + cín = bronz → bol pevnejší a tvrdší, vyrábali sa z neho prvé bronzové nástroje a zbrane. Vznikali remeslá spracúvajúce kovy, kovotepectvo a kovolejárstvo. S rozšíreným kovových nástrojov a zbraní vznikla spoločenská nerovnosť a súkromné vlastníctvo. So vznikom spoločenskej nerovnosti niektoré osoby získavali v spoločnosti vedúce postavenie – náčelníci mali lepšie moţnosti na získavania obţivy, stávali sa bohatšími, mohli mať vplyv na rozhodovanie vo svojom okolí. Tento proces sa v dôsledku priaznivých prírodných podmienok a prebytku potravín formoval hlavne v Mezopotámii. Narastala úloha muţa a začínal sa formovať patriarchát. Chrámové hospodárstvo – veľkorodiny sa sústreďovali do rodových (dedinských) občín, z ktorých sa postupne vyvíjali susedské občiny, kde sa premiešavalo obyvateľstvo jednotlivých veľkorodín. Zo svätyne sa postupne stávalo centrum ţivota a kňaz sa stal vedúcou osobnosťou spoločenstva, začalo vznikať redistributívne hospodársto – v chráme sa sústreďovala všetka úroda a výrobky a kňaz obyvateľom rovnomerne rozdeľoval prostriedky na ţivobytie. Časť si kňaz nechal pre svoju potrebu a časť obetoval bohom.


STAROVEK, NAJSTARŠIE CIVILIZÁCIE Ríše na území Mezopotámie Akkadská ríša – teritoriálny štát. V roku 2340 p.n.l. ovládol Sargon I. Kiš a zaloţil nové hlavné mesto Akkad. Zjednotil mestské štáty na severe Mezopotámie. Zjednotenie malo ekonomické výhody (obchod, výmena tovarov, stavba zavlaţovacích zariadení). Na čelo spoločnosti sa dostával vojenský veliteľ – malo to vojenské výhody (obrana proti útokom). Zaniklo vedúce postavenie kňazov a s tým spojené aj chrámové hospodárstvo a začalo sa rozvíjať chrámové hospodárstvo. Okolo roku 2200 p.n.l. ríša zanikla z dôvodu nájazdov okolitých kmeňov.

Starobabylonská ríša (1894 – 1594 p.n.l.) Centrum ríše bolo mesto Babylon. Najvýznamnejším panovníkom bol Chammurapi, ktorý vytvoril prvý právny systém – Chammupariho zákonník – prvé spísanie právnych zásad spoločnosti, bolo v prospech vládnucej triedy, nebolo rovnocenné pre všetkých, otrok nemal ţiadne práva. Orientálna despocia – spôsob vlády v najstarších civilizovaných štátoch, keď všetka moc bola sústredená do rúk panovníka, ktorý mal právo na ţivot a smrť ostatných. Moc mu pomáhali udrţovať kňazi a vojsko. Sumerské náboženstvo – Sumeri uctievali viacerých bohov (polyteizmus), stavali im rozsiahle chrámy. Mnohé náboţenské predstavy Sumerov sa zachovali aj v neskorších obdobiach a prostredníctvom rôznych kultúr sa stali duchovným bohatstvom celého ľudstva. Sumerská veda – geometria, aritmetika, astronómia, šesťdesiatková sústava, koleso, klinové písmo, slnečné hodiny, zverokruh, najväčšia kniţnica n Ninive, báje eposy o stvorení sveta, o potope.. Výtvarné diela – stély – čadičové alebo alabastrové ploché tabule s reliéfmi zobrazujúcimi výjavy zo ţivota, z bojov, poľovačiek. Stavebníctvo – stavali z tehál z usušenej hliny, spájali ich asfaltom, vzory maľovali z bielej a ţltej farby. Najznámejšie stavby: Murdokova cesta, Ištarina brána, Zikkurat.


Staroveký Egypt V údolí Nílu vznikla vyspelá civilizácia, pretoţe tam bola úrodná pôda – pestovalo sa tam mnoho plodín. Vznikali poľnohospodárske osady, ktoré sa ne skôr spájali do väčších celkov – nomov a vytvorili sa dve oblasti: Dolný a Horný Egypt.


Ostatné orientálne civilizácie Ríša Chetitov – Chetícia Poloha: vnútrozemie Malej Ázie – dnešné Turecko Povrch: hornatý, skalnaté pohoria Podnebie: subtropické, vo vnútrozemí málo zráţok Vodstvo: bez veľkých riek, málo vodných tokov Poľnohospodárstvo: nepriaznivé podmienky na pestovanie rastlín, chovanie dobytka na pasienkoch Nerasty: ţelezná ruda, meď, kameň Chetíciu tvorili mestské štáty, ktoré v r. 1800 p.n.l. panovník Anitaš zjednotil a zaloţil hlavné mesto Chattušaš. Na čele štátu stál najvyšší politický a náboţenský predstaviteľ, kráľ, ktorý sa opieral o kráľovskú radu – pantuš, v ktorej boli bohatí zástupcovia pastierskych rodov a zároveň vojsko a jeho velitelia rozhodovali o dôleţitých otázkach štátu – vojenská demokracia. Chetiti pouţívali klinové písmo, ktoré vytesá vytesávali do skál. Rozlúštil ho Beřich Hrozný.

Sýria Leţala na území medzi Afrikou a Malou Áziou, ktoré na východnom pobreţí lemuje pohorie, na ktorom rastú cédre – poskytovali drevo na stavbu lodí a chrámov. Cez Sýriu prechádzali obchodné cesty a na ich kriţovatkách vznikali obchodné mestá, napr. : Ebla, Ugarit, Tyros, Sidón, Byblos. V 3. tisícročí p.n.l. tu sídlili semitské kmene, od 2. tisícročia p.n.l. ich vystriedali kmene Amorejcov. Keď boli Sýria a Fenícia nezávislé a nastala v nich vláda obchodníckych rodín. Feníčania boli námorníci a obchodníci, v severnej Afrike zakladali obchodné osady, zaloţili mesto Kartágo, ktoré bolo jedným z najväčších obchodných miest staroveku. Zjednodušili klinové a hieroglifické písmo, vytvorili hláskové písmo, ktoré malo asi 30 znakov a veľmi rýchlo sa rozšírilo a dodnes tvorí základ nášho dnešného písma – latinky. Feníčania obchodovali s indigom, rastlinným farbivom z Indie, dnes sa indigom farbia jeansy. Taktieţ získavali z morských slimákov farbivo purpur, ktoré bolo veľmi vzácne, pretoţe sa ním farbili kráľovské a cisárske plášte.


Palestína Poloha: Východné pobreţie Stredozemného mora, prechod medzi Afrikou a Áziou – územie dnešného Izraela. Povrch: Na pobreţí bola níţina, ktorá postupne smerom do vnútrozemia prechádzala do pahorkatiny, za ňou sa smerom na východ nachádza údolie rieky Jordán. Východnú hranicu Palestíny tvorí vyššia pahorkatina. Podnebie: Subtropické, na pobreţí vlhšie, vo vnútrozemí suché a horúce. Vodstvo: Na severe – Genezaretské jazero, z neho vyteká rieka Jordán, ktorá sa tiahla celým územím Palestíny, rieka tvorila údolie Kanaán, na juhu Palestíny je Mŕtve more. Poľnohospodárstvo: V povodí Jordánu boli vhodné podmienky na pestovanie obilia, zeleniny, ovocia. Na menších pahorkoch sa pestovali datle, figy, broskyne, marhule a citrusy. Na hornatinách sa pestovali olivy, vínna réva. Na pasienkoch v horských oblastiach sa choval dobytok, ovce a roţný statok. Na pobreţí a v jazerách prevládal rybolov. Zamestnanie obyvateľstva: Pastieri, roľníci, remeselníci, obchodníci. História: Odvodzuje sa od Abraháma z Uru, ktorý priviedol pastierske kmene do oblasti Kanaánu. Poloţil základy ţidovského národa, ktorý tvorilo 12 semitských kmeňov. Pri hľadaní nových pasienkov sa dostali pod nadvládu Egypta, z ktorej ich vyslobodil Mojţiš. Postupne sa vrátili do Kanaánu, prešli na usadlý spôsob ţivota. Náčelníci kmeňov zo súdnom právomocou sa postupne zjednotili za vlády ich spoločného kráľa Saula. Jeho nástupca Dávid rozšíril územie štátu Izraelitov, ako sa tieto ţidovské kmene nazývali, porazil filištíncov a zaloţil hlavné mesto Jeruzalem. Jeho syn Šalamún dal v Jeruzaleme vystavať ústredný chrám, ktorý bol centrom spoločenského ţivota, nadväzoval na vládne paláce a bol miestom uctievania jediného Boha. Izraeliti mali iný typ náboţensvta ako napríklad Egypťania alebo Sumeri, uctievali len jedného Boha – Jahveho. Uctievanie jedného Boha je náboţenský systém, zvaný monoteizmus. Dejiny ţidovského národa zaznamenáva posvätná kniha Starý zákon, ktorú tvorí viacero kníh: Genezis, Exodus, Levitikus, Numerály, Deutorónium. Ţidovský národ musel prekonávať útoky okolitých národov, dostával sa do područia napríklad Asýrčanov (tzv. Babylonské zajatie Ţidov). Tento útrpný vývoj mal zvrátiť príchod očakávaného Mesiáša, na ktorý ho pripravovali proroci, napr. Jeremiáš, Izaijáš, Zachariáš, Eliáš. Nakoniec zbúrali jeruzalemský chrám Rimania.

Asýria Leţala na severe Mezopotámie, jej hlavné mesto bolo Aššur. Asýrski obchodníci rozširovali svoj vplyv do Malej Ázie, zakladali tam obchodné kolónie, prepravovali odtiaľ do Asýrie hlavne vzácne kovy. Do Malej Ázie zasa prepravovali látky a vlnu. Asýrčania boli výborní bojovníci, pouţívali bojové vozy, po dobytí nepriateľskej krajiny sťahovali podmanené obyvateľstvo na svoje územie.


Novobabylonská ríša Na troskách Asýrskej ríše vznikol nový štát – Novobabylonská ríša. Jej panovníci pokračovali v politike asýrskych vládcov – vojensky obsadzovali susedné územia, sťahovali obyvateľstvo z dobytých území do Mezopotámie. Starobylé mesto Babylon bolo opäť vystavané za panovníka Nabukadnezara a stalo sa jedným z najväčších miest svojej doby. Hlavnou stavbou mesta bol chrám boha Marduka, ku ktorému viedla niekoľko kilometrvo dlhá slávnostná cesta. Jej steny a tzv. Ištarina brána boli zdobené farebnými glazovanými tehlami. Na spríjemnenie ovzdušia boli v meste vybudované niekoľkoposchodové terasy s okrasnými cudzokrajnými stromami. Tieto Semiramidine záhrady patrili v staroveku k siedmym divom sveta. Novobabylonská ríša však neexistovala dlho. Roku 539 p.n.l. dobyl jej hlavné mesto Kýros Veľký, zakladateľ Perzskej ríše.

Staroveká India Leţala medzi riekami Indus a Ganga. Na území vtedajšej Indie sa nachádzala vyspelá civilizácia. Ľudia kopali studne na pitnú vodu, budovali kanalizáciu a ulice, ktoré sa kriţovali v pravom uhle, pouţívali písmo, ktoré zatiaľ nebolo rozlúštené. V r. 1750 p.n.l. na územie tejto ríše prišli nové kmene Árijcov z juho–ruských stepí. Mali bledšiu pleť aj vlasy. Vytláčali pôvodné obyvateľstvo na juh, prípadne si ho podmaňovali. Vodcovia týchto kmeňov – rádžovia vyberali poplatky od pôvodného obyvateľstva, dohliadali na poľnohospodárske práce, výrobu a vojenskú povinnosť. Neskôr sa obyvateľstvo rozčlenilo na kasty – oddelené skupiny obyvateľov podľa sociálneho postavenia. Najvyššie postavenie v spoločnosti mali kňazi – brahmani. Pod nimi boli bojovníci – kšatriovia. Ďalšiu skupinu tvorili roľníci a remeselníci – vaišovia. V poslednej kaste boli tzv. nedotknuteľní, teda nečistí (pôvodné obyvateľstvo) – šúdrovia. V tomto období sa rozvinulo náboţenstvo brahmanizmus, ktorý veril v reinkarnáciu, teda v to, ţe človek sa po smrti mohol v budúcom ţivote prevteliť do niţšej kasty, človek z najniţšej kasty sa mohol prevteliť do zvieraťa. V neskoršom období sa vyvinulo nové náboţenstvo – budhizmus. Toto náboţenstvo sa vyvinulo v oblasti okolo rieky Ganga, v dnešnom indickom štáte Bihär. Vznikla tam Maghadská ríša. Budhizmus, odvodený od svojho učiteľa Budhu, popieral rozdelenie obyvateľstva na kasty a príčiny utrpenia v ţivote hľadal v ľudskom údele. Utrpenie moţno prekonať poznaním, cieľom ktorého je dosiahnutie pokoja duše – Nirvány.


Staroveká Čína Čínska civilizácia sa rozvíjala na rozsiahlom území medzi riekami Chuang-che a Jang-c´ťiang. Veľkú časť územia tvoria úrodné sprašové terasy s dostatkom vlahy. Územie bolo v staroveku pokryté hustými lesmi. V údoliach riek vznikali neolitické osídlenia ľudí, ktorí sa pomerne skoro naučili pestovať obilniny, ovocie, čaj, ale predovšetkým ryţu, ktorá je dodnes základom obţivy miestneho obyvateľstva. V hospodárskom ţivote čínskeho obyvateľstva malo veľký význam aj pestovanie technických rastlín a chov priadky morušovej, z ktorej zámotkov sa získavalo hodvábne vlákno. Rozvinutá bola aj remeselná výroba. Čínski kováči a spracovatelia bronzu vyrábali kvalitné a drahé zbrane a bronzové nádoby, ktoré slúţili najmä panovníkom pri bohosluţobných a rituálnych obradoch. S rozvojom remeselnej výroby sa rozvíjal obchod. Čínski obchodníci dováţali potrebné suroviny (kovy) a vyváţali hodváb a iné luxusné výrobky. V druhej polovici 3. storočia sa v neolitických sídlach začala prejavovať silná sociálna diferenciácia. Začínali sa vyčleňovať mestá ako centrá remeselnej výroby a vidiecke oblasti zamerané na tvorbu potravín. V 13. storočí p.n.l. na území Číny vznikol rozsiahly štát Jin. Spoločnosť bola rozdelená na jednotlivé spoločenské vrstvy, budoval sa rozsiahly administratívny aparát a vojsko. Panovník, wang, ako politický predstaviteľ štátu, vojenský veliteľ a najvyšší kňaz bol despotickým vládcom. Okrem štátu Jin postupne na území Číny vzniklo niekoľko nezávislých štátov, ktoré medzi sebou súperili o politickú moc a územie. Od konca 4. stor. p.n.l. sa v Číne prejavovala tendencia zjednotiť všetky štáty pod jednou ústrednou mocou. Tento proces začal v štáte Čchin a zjednotiteľom krajiny sa stal Čcheng. Keď ovládol okolité štáty, vyhlásil sa za cisára, prijal meno Čchin-Š´-chuang-ti (,,Prvý zvrchovaný cisár“) a začal budovať organizačnú štruktúru zjednotenej Číny. Krajina bola rozdelená na jednotlivé okresy, ktoré riadili správcovia, priamo podriadení panovníkovi. Po celej krajine budoval sieť ciest, zaviedol jednotné váhy a miery. Zrušil zákony platné v pôvodných samostatných štátoch a vyhlásil jeden zákonník pre celú ríšu. Zaviedol pouţívanie zlatých a bronzových mincí ako jednotné platidlo v celej Číne. Tak sa mu podarilo zjednotiť krajinu a prispieť aj k formovaniu jednotného čínskeho národa. Na obranu vnútrozemia krajiny pred útokmi kočovných národov zo severu začal stavať Veľký múr, ktorý dosiahol dĺţku viac ako 5 000 km. Po smrti prvého čínskeho cisára sa v bývalých samostatných štátoch začali sociálne nepokoje a hnutia, ktorých cieľom bolo opäť získať samostatnosť. Z týchto bojov nakoniec víťazne vyšla dynastia, ktorá zaloţila nový štát Chan v r. 209 p.n.l. Jeho vládcovia rozšírili územie štátu a hranice na juhu posunuli aţ k moru. V období existencie štátu Chan Čína nadviazala obchodné styky s rozličnými národmi. Smerom na západ vznikla hodvábna cesta spájajúca Čínu so Stredozemným morom. Prepravoval sa po nej najrozličnejší tovar, ale predovšetkým hodváb. Čínski obchodníci podnikali námorné cesty pozdĺţ juţného pobreţia Ázie. Objavili kompas, ktorý im pomohol orientovať sa na mori. Dnešná vyspelá civilizácia vďačí Číne za mnohé technické vynálezy, predovšetkým papier, pušný prach a tlačiarenskú techniku.


Od 2. tisícročia Číňania pouţívali znakové písmo, pričom jednotlivé znaky označujú pojmy a nie hlásky. Je veľmi zloţité a obsahuje asi 40 000 znakov. Píše sa v stĺpcoch sprava doľava. Minimálny počet znakov na porozumenie čínskeho jazyka je asi 2 000.

STAROVEKÉ GRÉCKO Najstaršie štáty na území Grécka Kykladská kultúra - vyspelá civilizácia, poznali bronz, vyrábali z neho predovšetkým pracovné nástroje, - idoly – sošky z bieleho mramoru znázorňujúce ţenské postavy, - prejavovali umenie náboţenského myslenia.

Minojská kultúra - na Kréte, ktorá bola bohatá a úrodná, - budovali rozsiahle paláce – komplexy budov, chodieb, schodísk – býval v nich panovník, - remeselníci, obchodníci, roľníci. Mykénska civilizácia - mestské štáty, - budovali silné hrady – ţil v nich panovník a jeho vojenská druţina, - Trójska vojna – Mykénski Gréci proti obyvateľom Tróje.

Grécko kráľov Grécke kmene sa do Grécka sťahovali postupne. Prvú vlnu predstavovali Achájci, po nich nasledovali Ióni a napokon ako poslední prišli v 12. stor. p.n.l. Dóri. Hoci sa všetky tieto kmene označovali ako Gréci, odlišovali sa nárečím a mnohými zvyklosťami. Jednotlivé kmene (fýly) sa delili na menšie jednotky – rody a tie zasa na rodiny.

Homérske obdobie Sociálne vzťahy obyvateľstva boli oveľa jednoduchšie ako v minojských či mykénskych štátoch.


Obyvatelia tu sídlili prevaţne v dedinách zaloţených na úzkych pokrvných zväzkoch. Na čele dediny stál kráľ ( grécky basileios), ktorému pomáhala jeho vojenská druţina chrániť územie. Slobodní obyvatelia obrábali svoje pozemky alebo pásli stáda oviec a kôz. Slobodní muţi sa mohli v neobmedzenej miere zúčastňovať na rozhodovaní o verejných záleţitostiach. Obyvateľstvo nepouţívalo písmo, a preto sa toto obdobie nazýva temným obdobím. Hlavným dielom, ktoré nás oboznamuje s vtedajšou spoločnosťou je Homérov epos Odysea, preto sa toto obdobie nazýva aj homérskym obdobím. Koncom tohto obdobia sa spoločnosť začala meniť. Moc kráľov sa obmedzovala, do popredia sa dostávala rodová aristokracia. Aristokrati sústreďovali vo svojich rukách pozemkové vlastníctvo (keď zadĺţení nemohli splácať svoje dlhy, odoberali im pôdu). V niektorých oblastiach boli hlavným bohatstvom rodovej aristokracie stáda koní alebo dobytka.

Archaické obdobie Rodová aristokracia sa úplne zmocnila politickej moci. Namiesto kráľov sa volili úradníci pochádzajúci z aristokratických rodín. V Aténach to boli archonti, ktorí si rozdelili funkcie kráľa. Tvorili zbor 9 najvyšších úradníkov, boli volení na jeden rok. Jeden archont riadil štát a podľa neho sa aj datovali udalosti, druhý archont vykonával náboţenské funkcie. Najväčšiu moc sústredil vo svojich rukách vojenský náčelník, koprý viedol vojsko. Keď archonti skončili svoju funkciu, stávali sa členmi rady starších, ktorá sa nazývala areopág.

Olypmijské hry Najznámejšie celogrécke športové slávnosti vznikli v meste Olympia na Peloponézskom polostrove. Prvé olympijské hry sa konali v roku 776 p.n.l. a od tohto roku Gréci začali datovať svoje dejiny. Na týchto hrách sa súťaţilo v behu, pästných zápasoch, hode diskom a oštepom, v päťboji a v pretekoch konských záprahoch. Na hrách sa mohli zúčastňovať len Gréci a počas hier sa nesmelo nikde bojovať – grécke mestá museli udrţiavať posvätný mier. Súčasťou športových súťaţí v Olympii boli aj umelecké súťaţe. Gréci vyznávali ideál spojenia krásy a dobra, tela a duše – kalokagatiu. Kaţdý človek mal byť telesne zdravý a duševne vyspelý. Preto Gréci zobrazovali na sochách mladých ľudí s peknou postavou.

Grécko v klasickom období V archaickom období sa vytvorili všetky predpoklady na rozvoj Grécka, ktoré v nasledujúcom klasickom období dosiahlo jeden z vrcholov politického a kultúrneho rozvoja. Základom rozvoja gréckych štátov v klasickom období bola poľnohospodárska a remeselná výroba. Hromadne sa vyuţívala práca otrokov, čo slobodným občanom umoţňovalo zúčastňovať sa na riadení štátu a venovať sa kultúrnym a náboţenským aktivitám. V Grécku vzniklo mnoho menších či väčších mestských štátov, ktoré sa postupne spájali do väčších celkov. Najvýznamnejšími boli Sparta a Atény.


Sparta Bola najvýznamnejšie, najvyspelejšie a najmocnejšie politické centrum v archaickej dobe. Dórski prisťahovalci, ktorí sa zmocnili územia pri rieke Euróta (Lakónia), si privlastnili celé achájské obyvateľstvo a nazývali ho heliótmi. Helióti (štátni nevoľnici) nemali ţiadne práva, boli prideľovaní spolu s pôdou Sparťanom, ktorí sa zaoberali poľnohospodárstvom, remeselníctvom a obchodom a boli potomkami Dórov. Taktieţ venovali veľkú pozornosť vojenskej výchove, spoločenskému stolovaniu muţov, tvrdej výchove mládeţe i opakovaným výpadom proti heliótom (udrţovane v poslušnosti). V Sparte vládli dvaja volení králi, ktorí boli aţ do helenistickej doby členmi rady starších. Okrem tejto rady existovalo zhromaţdenie spartských občanov, ktorí mali určitú právomoc, aby kráľovstvo nemohlo prerásť do absolútnej monarchie.

Atény Existovali uţ v mykénskom období. Leţali v strednej časti Grécka, ktorá sa nazývala Atika. Časť územia Atiky bola veľmi úrodná, pestovalo sa tu obilie, neskôr olivy a vinič. Ďalšia časť územia tohto kraja bola hornatá s loţiskami rúd a mramoru. Choval sa tu dobytok. Prostredníctvom prístavu Pireus mali Atény spojenie so všetkými časťami Stredozemného mora.

Grécko-perzské vojny 1. Bitka pri Maratóne Perzské vojsko sa vylodilo na plošine Maratón v Atike, grécke vojská Perţanov z oboch strán obkľúčili a porazili. Vojak Feidipos beţal so správou o víťazstve z Maratónu do Atén cca 42km a po doručení správy zomrel od vyčerpania. 2. Bitka pri Theromiplách Kráľ Leonidas viedol Sparťanov do bitky s Perţanmi, ktorí bolo v početnej prevahe vedení kráľom Xerxesom. Taktika Sparťanov, ktorí chceli nepriateľov vlákať do úzkeho údolia bola zradená, Perţania sa do údolia dostali cez horskú cestičku z boku a obkľúčili prekvapených Sparťanov. Vopred prehratý boj Sparťania nevzdali, ale aj keď všetci do jedného zomreli, stali sa morálnymi víťazmi boja. 3. Bitka pri Salamíne Bola to najväčšia námorná bitka staroveku, v ktorej sa Perţania pri ostrovoch v Egejskom mori rozhodli definitívne poraziť Grécko. Mali rozmerné lode so širokými dnami prepravujúce veľké mnoţstvo vojakov. Boli pouţívané aj ako obchodné lode. Medzi gréckymi ostrovmi boli ťaţko pohyblivé. Aténčania vytvorili úzke, štíhle vojenské lode s bodákom na prove, ktoré boli obratné a pohyblivé v úzkych prielivoch. Aténčania tým uštedrili Perţanom zdrvujúcu poráţku. Merodotos, otec dejepisu, opisuje túto udalosť: ,,.. kedy more sčervenelo krvou bojovníkov.. „


4. Bitka pri Platajách Bola to posledná pozemná bitka a znamenala definitívnu poráţku pyšných Perţanov, ktorí za neúspech „vďačili“ aj vojsku, v ktorom nebojovali odhodlaní vlastenci, ale príslušníci podmanených národov.

Peloponézska vojna Začala sa v roku 431 p.n.l. Príčinou tejto vojny bolo obchodné a námorné súperenie Sparty a Atén. Aténčania mali výhodu v námornom loďstve, Sparťania mali lepšie pozemné vojsko – ťaţkoodenci. Bitka pri Aigispotamoi (405 p.n.l.)– Aténčania boli porazení, museli zbúrať hradby. Do čela sa dostali politici, ktorí prenasledovali demokratov. Občianske práva obmedzili na úzku skupinu občanov – oligarchia. Sparta sa stala najvplyvnejším štátom v Grécku. Korintská vojna (395 – 371 p.n.l.) – Aténčania s Tébami, Argom a Korintom bojovali proti Sparte. Touto udalosťou sa skončila nadvláda Sparty v Grécku a bola oslabená moc ostatných mestských štátov v Grécku. V polovici 4. stor. p.n.l. vyuţila situáciu Macedónia, ktorá leţala na severe Grécka.


Staroveký Rím

Kríza Rímskej Republiky Po Púnskych vojnách Rimania ovládali skoro celé Stredomorie. Svoju pozornosť začali sústreďovať na Malú Áziu, kde mali dobyté Grécko a Macedóniu a na území dnešného Turecka tzv. Kráľovstvo Pergamon, ktorého kráľ Atalos III. odkázal všetok majetok rímskemu ľudu. Rimania následne vytvorili provinciu Ázia. Z dobytých území plynulo do Ríma veľké bohatstvo vo forme vojenskej koristi, surovín, ktoré sa tam nachádzali a zajatých obyvateľov, z ktorých sa stávali otroci, ktorí pracovali v domácnostiach, kameňolomoch, na poliach, stavbách, v baniach, na lodiach a slúţili aj pre zábavu – ako gladiátori. Bohatí Rimania získavali v provinciách miesta úradníkov alebo pôdu ako veľkostatky – latifundicie. V Itálii sa obyčajní roľníci a remeselníci dostávali do ťaţkostí, pretoţe ich prácu nahrádzali otroci. Slobodní Rimania slúţili dlhé roky v armáde a ich polia pustli. Stávali sa z nich chudobní občania, ktorí odchádzali do miest hľadať prácu, ale často ţili ako námedzní robotníci alebo z darov bohatých občanov, ktorí sa ich snaţili pouţiť na svoje politické zámery. Usporadúvali pre nich zábavy a predstavenia. Z masy chudobných Rimanov sa stávala nebezpečná sila, ktorú mohol niekto zneuţiť na svoje mocibaţné zámery a ohroziť tým zákony Rímskej republiky.

Reformy bratov Gracchovcov Zlú situáciu v Ríme sa snaţili v r. 132 – 122 p.n.l. vyriešiť tribúni ľudu Tiberius Gracchus a Gaius Gracchus návrhom pozemkovej reformy, kedy by sa pôda veľkostatkárov rozdelila medzi bezzemkov. Reforma bola však neúspešná, Tiberia zabili a Gaius musel spáchať samovraţdu.


Vojenská reforma Keďţe veľa Rimanov chudobnelo, nemohli byť prínosom pre rímsku armádu. Gaius Marius rozhodol, ţe do vojska prijme aj chudobných občanov, ktorým bude platiť ţold za vojenskú sluţbu a po 16 – 20-tich rokoch sluţby sa stanú veteránmi a bude im pridelená pôda, aby mali zaručenú obţivu pre budúcnosť. Platených vojakov vojenskí velitelia v neskoršom období vyuţívali v prospech dosiahnutia svojich cieľov.

Prvý triumvirát - spolok moci, slávy a bohatstva. - uzavreli ho: Gnaeus Pompeius, Marcus Licinius Crassus a Gaius Jilius Caesar, aby skonsolidovali moc v Rímskej ríši. Pompeius – významný vojenský veliteľ v Stredomorí. Crassus – veliteľ vojsk proti Spartakovmu povstaniu, mal veľké bohatstvo z proskripcií. Caesar – populár, bol synovcom manţelky Gaia Maria, bol senátor a konzul, v Galii viedol významné vojny proti Galom a pripojil ju k Rímskej ríši.

Gaius Jilius Caesar - výborný vojvodca, - po Crassovej smrti bojoval s Pompeiom o moc, Jeho krédom bolo: ,,Radšej byť prvým v provincii ako druhým v Ríme“ Ďalšie jeho výroky: ,,VENI, VIDI, VICI“, ,,Kocky sú hodené“ Prevzal úrad diktátora a aj tribúna ľudu, rozšíril senát na 900 členov. V Egypte dosadil na trón Kleopatru z rodu Ptolemaiovcov. Chudobným rozdával obilie alebo im umoţňoval sťahovať sa do provincií. Urobil reformu kalendára, zaviedol tzv. Juliánsky Kalendár. Mal veľa priaznivcov, ale aj odporcov medzi senátormi, ktorí chceli obnoviť republiku podľa starých pravidiel. 15. marca v r. 44p.n.l. ho v senáte zavraţdili na pokyn Brutusa.


Druhý triumvirát


History