Issuu on Google+

IV.B 1.

Kontrola ústavnosti právnych predpisov

Kapitola IV.B

IV.B

1. Pojem „ústavnosť právneho predpisu“ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 211 2. Orgány kontrolujúce ústavnosť právnych predpisov . . . . . . . . . . . . . . . . . 215 3. Procesné pravidlá kontroly ústavnosti právnych predpisov . . . . . . . . . . . 221 4. Princípy kontroly ústavnosti právnych predpisov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 234 5. Konanie o neplatnosti právnych predpisov a výklad ústavy . . . . . . . . . . . . 248 Kontrola ústavnosti právnych predpisov

S legislatívnou praxou úzko súvisí kontrola ústavnosti právnych predpisov, ktorá sama osebe nie je síce súčasťou legislatívneho procesu, ale na tvorbu právnych predpisov má veľký vplyv, či už v štádiu prípravy právnych predpisov (preventívny efekt kontroly ústavnosti) alebo pri využívaní právnych predpisov v praxi (represívny efekt kontroly ústavnosti). Pri kontrole ústavnosti právnych predpisov je dôležité vymedzenie: ¾

objektu kontroly, to znamená obsahové vymedzenie pojmu „ústavnosť právneho predpisu“,

¾

subjektu, to znamená vymedzenie orgánov vykonávajúcich kontrolu ústavnosti právnych predpisov,

¾

procesných pravidiel kontroly ústavnosti právnych predpisov,

¾

princípov kontroly ústavnosti právnych predpisov, ktoré vychádzajú zo záverov tejto kontroly.

1. Pojem „ústavnosť právneho predpisu“ 1.

Ústavnosť právneho predpisu sa chápe väčšinou v úzkom význame ako zhodnosť textu právneho predpisu s obsahom ústavy107). Priestor pre takéto chápanie ústavnosti právneho predpisu je optimálny v krajinách, ktoré majú písané a rigidné ústavy, avšak tam, kde sú ústavy nepísané alebo sú flexibilné, vynárajú sa ďalšie otázky, ktoré zasa spätne pôsobia aj na nutnosť rozšírenia pojmu ústavnosti právnych predpisov v krajinách s písanou a rigidnou ústavou, ako je tomu aj v prípade 107) Súčasná hermeneutika takéto znížené chápanie prekonáva. Bližšie HOLLÄNDER, P.: Filozofie práva, Plzeň, 2006 a literatúra tam obsiahnutá.

211


TEÓRIA A PRAX LEGISLATÍVY

Slovenskej republiky. Ústavnosťou právneho predpisu v širšom slova zmysle sa rozumie okrem zhodnosti textu právneho prepisu s obsahom ústavy aj: ¾ ústavnosť postupu pri prijímaní právneho predpisu, ¾ bezrozpornosť právneho poriadku. Ústavnosť postupu pri prijímaní právneho predpisu108) znamená, že k porušeniu ústavnosti nedošlo porušením ústavy v legislatívnom procese. Ústavná úprava legislatívneho procesu v Slovenskej republike je však mimoriadne strohá a v súvislosti s tvorbou zákona obsahuje len ustanovenia o: ¾ zákonodarnej iniciatíve (čl. 87 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), ¾ právomoci prijímať zákony (čl. 86 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), ¾ spôsobe hlasovania pri prijímaní zákona (čl. 84 Ústavy Slovenskej republiky), ¾ právomoci prezidenta vrátiť zákon s pripomienkami a o jeho opätovnom prerokovávaní [čl. 102 ods. 1 písm. o), čl. 87 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky], ¾ podpisovaní zákona [čl. 102 ods. 1 písm. f), čl. 87 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky], ¾ vyhlasovaní zákona (čl. 87 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Navyše Ústava Slovenskej republiky s výnimkou vyhlasovania zákonov ani výslovne nesplnomocnila zákonodarcu na podrobnejšiu zákonnú úpravu. Ústavný súd Slovenskej republiky síce s tvorbou zákona spája aj zákonnú úpravu, ktorú predstavuje zákon č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky (Príklad B IV/1), avšak nepokladá ho za ústavnú úpravu, ktorej porušenie by mohlo byť predmetom ústavnej kontroly ústavnosti právnych predpisov.

Príklad B IV/1 Z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL. ÚS 13/97: „Na proces tvorby ústavných zákonov a zákonov sa vzťahujú ustanovenia ústavy uvedené v čl. 84, čl. 86 písm. a), c) a f), čl. 87 v spojení s tými ustanoveniami ústavy, ktoré zabezpečujú základné princípy zvrchovaného demokratického a právneho štátu, základné práva a slobody (prvá a druhá hlava ústavy), princípy hospodárstva, územnú samosprávu, postavenie ústavných orgánov, ich pôsobnosť a ustanovenia desiatej časti zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady. Proces tvorby ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov potom vyplýva z uvedených ústavných úprav a zákonných splnomocnení podľa čl. 120 a 123 ústavy, prípadne čl. 68 ústavy vo veciach územnej samosprávy a čl. 71 pri prenesení úloh miestnej štátnej správy na obec.“ 108) J. Blahož ju označuje ako formálna ústavnosť na rozdiel od zhody právneho predpisu s ústavou, ktorú označuje ako materiálna ústavnosť. BLAHOŽ, J.: Soudní kontrola ústavnosti. Srovnávací pohled. ASPI, CODEX, Praha, 2001, s. 25.

212


Kontrola ústavnosti právnych predpisov

Na druhej strane však zákon upravujúci legislatívny proces tvorby zákonov považuje za zákon ako každý iný109), ktorý môže byť predmetom kontroly jeho ústavnosti (z mnohých napríklad rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL. ÚS 9/04). Ústavný súd Slovenskej republiky ďalej kontroluje ústavnosť právnej úpravy legislatívneho procesu prostredníctvom: ¾

článku 125 Ústavy Slovenskej republiky,

¾

výkladu Ústavy Slovenskej republiky (Príklad B IV/2).

Príklad B IV/2 Z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL. ÚS 5/94: „Vrátenie zákona s pripomienkami prezidentom Slovenskej republiky podľa čl. 87 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky nie je podmienené dodržaním formy, pretože Ústava Slovenskej republiky neupravuje formu prejavu vôle prezidenta Slovenskej republiky na vrátenie zákona s pripomienkami Národnej rade Slovenskej republiky. Za vrátenie zákona s pripomienkami treba pokladať každý prejav vôle prezidenta smerujúci k Národnej rade, z obsahu ktorého je zrejmé, že ho prezident vracia podľa čl. 87 ods. 3 alebo podľa čl. 87 ods. 4 ústavy, je v ňom uvedená pripomienka a prezident ho urobil v lehote podľa čl. 102 písm. n) ústavy.“ Druhou zložkou kontroly ústavnosti právnych predpisov v širšom slova zmysle je kontrola bezrozpornosti právneho poriadku, ktorá môže v našich podmienkach vyplývať aj zo všeobecných princípov právneho štátu, a to najmä z princípu zvrchovanosti zákona. Obsahom tohto princípu je jednak vytvorenie hierarchie právnych predpisov z hľadiska ich právnej sily a jednak požiadavka, aby právny predpis nižšej právnej sily neodporoval právnemu predpisu vyššej právnej sily. Pre kontrolu ústavnosti právnych predpisov by to znamenalo, že do jej obsahu by bola začlenená aj kontrola súladnosti napríklad nariadenia vlády alebo vyhlášky so zákonom. Ústava Slovenskej republiky sa v tomto prípade priklonila k chápaniu kontroly ústavnosti právnych predpisov v širšom slova zmysle a v článku 125 zverila Ústavnému súdu Slovenskej republiky do kompetencie aj rozhodovanie o súlade so zákonom: ¾

nariadení vlády, všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy [čl. 125 ods. 1 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky],

109) V niektorých krajinách je tento proces upravený buď priamo v ústave, alebo ústava priamo zmocňuje parlament na vydanie zákona, ktorý má potom vyššiu právnu silu ako obyčajný zákon.

213

IV.B 1.


Kontrola ústavnosti právnych predpisov

¾

všeobecne záväzných nariadení obce a vyššieho územného celku (samosprávneho kraja) za podmienky, že o nich nerozhoduje iný súd [čl. 125 ods. 1 písm. c) Ústavy Slovenskej republiky].

Ústavnému súdu Slovenskej republiky takáto ústavná úprava nebráni preskúmať ústavnosť právnych predpisov nižšej právnej sily, ktoré by síce neboli v rozpore s právnym predpisom bezprostredne vyššej právnej sily, ale boli by v rozpore priamo s ústavou, napríklad vyhláška by neodporovala nariadeniu vlády alebo zákonu, ale odporovala by ústave. Ústavný súd Slovenskej republiky však nemá kompetencie na preskúmanie ústavnosti právnych predpisov rovnakej právnej sily, aj keby tieto boli vo vzájomnom rozpore. Slovenská právna doktrína pritom vychádza z unifikovaného pohľadu na právne predpisy rovnakej právnej sily a napríklad na rozdiel od francúzskej právnej doktríny nerozlišuje kvantitatívne medzi zákonmi a neuprednostňuje tzv. organické zákony pred obyčajnými zákonmi. Rovnako tak neakceptuje ani iné kritériá, ktoré majú význam pre metodiku výkladu práva ako napríklad pri vzťahu všeobecného zákona k osobitnému zákonu (Príklad B IV/3).

Príklad B IV/3 Z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 3/98: „Právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky (v zákonnom texte príslušnosť na prerokovanie veci) v konaní o súlade právnych predpisov je daná ustanovením čl. 125 Ústavy Slovenskej republiky, ktorú vykonáva ustanovením § 37 ods. 1 zákona Národnej rady č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady č. 293/1995 Z. z. Z obsahu ustanovení jednoznačne vyplýva, že právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky na konanie vo veci súladu právnych predpisov je daná len vtedy, ak navrhovateľ žiada vyslovenie nesúladu právneho predpisu nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily. To platí aj vtedy, ak sa tvrdí, že medzi právnymi predpismi rovnakej právnej sily ide o vzťah všeobecného predpisu (lex generalis) k osobitnému predpisu (lex specialis).“ Ústava Slovenskej republiky výslovne nepripúšťa Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby kontroloval ústavnosť právnych predpisov v priebehu ich tvorby a prijímania v rámci legislatívneho procesu. V článku 125 ods. 4 Ústava Slovenskej republiky výslovne uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky nerozhoduje o ústavnosti návrhu zákona alebo návrhu iného všeobecne záväzného právneho predpisu. 214


IV.B 2.

Kontrola ústavnosti právnych predpisov

Pre účely kontroly ústavnosti sa „ústavou“ vo formálnom slova zmysle (a v ďalšom texte tejto kapitoly bude tak označovaná) rozumie: ¾

Ústava Slovenskej republiky (pôvodný text ústavného zákona č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov, ktoré tento text priamo novelizujú),

¾

ústavné zákony,

¾

medzinárodné zmluvy, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom,

¾

zákony v prípade kontroly ústavnosti podzákonných právnych predpisov.

Okrem vymedzenia „ústavy“ vo formálnom slova zmysle však Ústavný súd Slovenskej republiky vymedzuje „ústavu“ aj v materiálnom slova zmysle (Príklad B IV/4).

Príklad B IV/4 Z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL. ÚS 6/94: „Ústavný súd Slovenskej republiky v rámci konania o súlade právnych predpisov v danom prípade sledoval nasledovné princípy ústavy: 1. princíp neodňateľnosti základných práv (čl. 12 ods. 1 ústavy), 2. princíp zákonného obmedzenia základných práv rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú zákonom ustanovené podmienky (čl. 13 ods. 3 ústavy), 3. princíp reálnosti výkonu ústavou zaručeného základného práva (čl. 25 ods. 2 ústavy). Princíp neodňateľnosti základného práva, t. j. práva na odmietnutie vojenskej základnej služby z dôvodov svedomia alebo náboženského vyznania, znamená, aby akákoľvek skupina odvedencov, ktorí vykonali odvod pred 16. 1. 1992, mala možnosť svoje ústavné právo reálne uplatniť. Ústavný súd ČSFR vyriešil vo svojom náleze zo dňa 10. 12. 1992 postavenie tých odvedencov, ktorí boli odvedení pred 16. 1. 1992, ale nepožiadali, prípadne im nebol povolený odklad vojenskej základnej služby. Pre túto skupinu odvedencov však bolo typické, že pred vydaním nálezu Ústavného súdu ČSFR im základné právo upravené v čl. 25 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo fakticky odňaté.“

2. Orgány kontrolujúce ústavnosť právnych predpisov 2.

Pri určovaní subjektov vykonávajúcich kontrolu ústavnosti právnych predpisov je potrebné odlíšiť legislatívu ako proces tvorby právneho predpisu a legislatívu ako výsledok tejto tvorby v podobe platného právneho predpisu. 215


TEÓRIA A PRAX LEGISLATÍVY

Kontrola ústavnosti právnych predpisov vykonávaná v niektorej z etáp legislatívneho procesu je priamou súčasťou tohto legislatívneho procesu. Kontrola ústavnosti platných právnych predpisov je nepriamou súčasťou legislatívneho procesu a má charakter represívny i preventívny. Obsahom represívneho charakteru je prehlásenie o neústavnosti právneho predpisu, ktorého právnym následkom je strata účinnosti právneho predpisu a v prípade nezosúladenia právneho predpisu s ústavou v šesťmesačnej lehote aj strata platnosti právneho predpisu. Obsahom preventívneho charakteru je využitie rozhodnutia o neústavnosti právneho predpisu pri tvorbe nových, resp. novelizovaných právnych predpisov v zmysle precedenčného pôsobenia týchto rozhodnutí. Z hľadiska druhu orgánov vykonávajúcich kontrolu ústavnosti právnych predpisov možno hovoriť o: ¾

verejno-politickej kontrole ústavnosti právnych predpisov, ktorú vykonávajú orgány verejno-politickej moci, t. j. orgány zákonodarnej moci (národná rada) a orgány výkonnej moci (prezident Slovenskej republiky a vláda Slovenskej republiky),

¾

súdnej kontrole ústavnosti právnych predpisov, ktoré vykonávajú orgány súdnej moci.

Orgány verejno-politickej moci vykonávajú kontrolu ústavnosti právnych predpisov v rámci legislatívneho procesu ako jeho súčasti, pričom ústavnosť právneho predpisu posudzujú v najširšom slova zmysle tohto pojmu. Táto kontrola je vykonávaná vo všetkých etapách legislatívneho procesu s výnimkou predprípravnej etapy. Konkrétne pri zákone v: ¾

prípravnej etape legislatívneho procesu vykonáva kontrolu ústavnosti návrhu zákona Legislatívna rada vlády Slovenskej republiky,

¾

schvaľovacej etape legislatívneho procesu vykonáva kontrolu ústavnosti návrhu zákona Ústavnoprávny výbor národnej rady,

¾

promulgačnej etape legislatívneho procesu vykonáva kontrolu ústavnosti zákona prezident Slovenskej republiky.

Ústava Slovenskej republiky nepripúšťa ingerenciu súdnej moci do legislatívneho procesu. Orgány súdnej moci sú naopak výlučnými subjektmi kontroly ústavnosti platného právneho predpisu, pričom Ústava Slovenskej republiky zverila kontrolu ústavnosti zákonov, nariadení vlády a všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Ústavnému súdu Slovenskej republiky a pri kontrole všeobecne záväzných nariadení obcí a vyšších územných celkov umožnila zákonodarcovi, aby 216


Kontrola ústavnosti právnych predpisov

túto právomoc udelil aj všeobecným súdom, pričom Ústavný súd Slovenskej republiky by mal subsidiárnu právomoc.110) Ústavný súd Slovenskej republiky vykonáva kontrolu ústavnosti platných právnych predpisov: ¾ v pléne, ak ide o ústavnosť zákonov, nariadení vlády, všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy (k vymedzeniu pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky (pozri Príklad B IV/5), ¾ v trojčlennom senáte, ak ide o všeobecne záväzné nariadenia obcí alebo vyšších územných celkov.

Príklad B IV/5 Z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL. ÚS 41/95: „Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. ústavný súd je spôsobilý v pléne konať a uznášať sa, ak je na rokovaní a rozhodovaní prítomných aspoň sedem sudcov. V konaní o veci PL. ÚS 41/95 boli prítomní všetci desiati sudcovia. Podľa ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. sa plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky uznáša nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Keďže sa pri hlasovaní o predloženom návrhu prezidenta Slovenskej republiky vo veci súladu čl. I, § 3 ods. 2 zákona Národnej rady č. 72/1995 Z. z., ktorým sa mení zákon Národnej rady č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe s Ústavou Slovenskej republiky, nedosiahla nadpolovičná väčšina hlasov všetkých sudcov, ústavný súd podľa citovaného ustanovenia návrh zamietol.“ S vymedzením subjektu vykonávajúceho kontrolu ústavnosti platných právnych predpisov súvisí aj otázka subjektu oprávneného podať právne kvalifikovaný podnet na takúto kontrolu. Východiskom k takémuto vymedzeniu je článok 130 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý vymedzuje subjekty oprávnené podať návrh na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Medzi ne patrí: ¾ najmenej pätina poslancov Národnej rady, ¾ prezident Slovenskej republiky, ¾ vláda Slovenskej republiky, ¾ súd, ¾ generálny prokurátor, 110) K tejto otázke pozri podrobnejšie DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Komentár. HEURÉKA, Šamorín, 2004, s. 651-654.

217

IV.B 2.


Kontrola ústavnosti právnych predpisov

¾

verejný ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

¾

Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky v prípade ustanovenom v čl. 126 ods. 2,

¾

každý, o ktorého práve sa má konať v prípadoch ustanovených v čl. 127 a 127a,

¾

každý, kto namieta kontrolnú pôsobnosť Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky v prípade ustanovenom v čl. 126 ods. 2.

V praxi vznikli pochybnosti o rozsahu oprávnenia všeobecného súdu podať návrh na začatie kontroly ústavnosti právnych predpisov najmä v súvislosti s článkom 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý ukladá súdu právo/povinnosť prerušiť súdne konanie, ak sa domnieva, že právny predpis odporuje ústave (Príklad B IV/6) a tiež aj pri vymedzení pojmu súd v zmysle článku 130 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (Príklad B IV/7).

Príklad B IV/6 Z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL. ÚS 22/02: „V konaní všeobecných súdov je súdom oprávneným podať ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov, o ktorom by ústavný súd konal a rozhodol vo veci samej, len ten súd, ktorý dospel k názoru alebo sa domnieva, že právny predpis nižšieho stupňa právnej sily nie je v súlade, resp. odporuje právnemu predpisu vyššieho stupňa právnej sily. V trestnom konaní v súvislosti s riadnymi a mimoriadnymi opravnými prostriedkami nemôže túto zásadu prelomiť ani viazanosť nižšieho súdu právnym názorom vyššieho súdu a povinnosť vykonať úkony, ktorých vykonanie tento súd nariadil (§ 149 ods. 6, § 264 ods. 1 a § 270 ods. 4 Trestného poriadku), lebo by to bolo v rozpore so sudcovskou nezávislosťou v zmysle čl. 144 ods. 1 ústavy a § 2 ods. 2 a 3 zákona Národnej rady č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Pokiaľ teda vyšší súd dospeje k názoru o nesúlade právnych predpisov, má podať sám ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov, pričom nie je oprávnený v tomto smere vysloviť záväzný právny názor a uložiť nižšiemu súdu nejakú povinnosť.“ 218


Kontrola ústavnosti právnych predpisov

Z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL. ÚS 7/04: „Legitimácia všeobecného súdu na podanie návrhu na začatie konania pred ústavným súdom teda predpokladá spojitosť konania pred všeobecným súdom vyjadrenú tak, že podaniu návrhu musí predchádzať rozhodovacia činnosť takého súdu. V tejto rozhodovacej činnosti ako zákonom upravenom postupe je potrebné podľa úsudku všeobecného súdu vyložiť a použiť všeobecne záväzný právny predpis, ktorého nesúlad s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, všeobecný súd mieni uplatniť v návrhu na začatie konania pred ústavným súdom. Rozhodovaciu činnosť všeobecného súdu v zmysle § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavný súd preto chápe ako postup, v ktorom po začatí konania všeobecný súd smeruje k rozhodnutiu vo veci samej, t. j. k výroku o tom, čo je požadované v návrhu na začatie konania (v žalobe) a v jeho odôvodnení. Ak v tomto postupe nemá miesto interpretácia a aplikácia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorého vyslovenie nesúladu všeobecný súd mieni uplatniť v návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, potom nie je splnený základný predpoklad na ochranu ústavnosti poskytovanú ústavným súdom v konaní podľa čl. 125 ústavy, za ktorý treba považovať len také konanie o súlade právnych predpisov začaté všeobecným súdom, ktorému predchádza konanie pred všeobecným súdom, v ktorom má materiálne dôjsť (podľa obsahu prítomného návrhu) k použitiu napadnutého ustanovenia zákona , t. j. k subsumpcii skutkového stavu pod napádanú právnu normu (právne normy). Tento predpoklad nie je splnený, ak k takému použitiu napadnutého ustanovenia nielenže nedochádza, ale pre nedostatok procesných podmienok alebo zjavnú neopodstatnenosť žaloby ani nemôže dôjsť. Ak všeobecný súd napriek tomu, že nie sú splnené tieto dva kumulatívne predpoklady jeho aktívnej legitimácie na podanie návrhu na začatie konania pred ústavným súdom o súlade právnych predpisov, podá návrh na také konanie, je návrh podaný zjavne neoprávnenou osobou [§ 25 ods. 2 v spojení s § 18 ods. 1 písm. e) zákona o ústavnom súde].“

Príklad B IV/7 Z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL. ÚS 7/02: „Z uvedených záverov vyplýva, že a) disciplinárny súd nie je súdom, ktorý je zaradený medzi všeobecné súdy, nevykonáva súdnu moc podľa čl. 142 ods. 1 ústavy a nebol zriadený tak ako každý všeobecný súd zákonom, b) disciplinárny súd vykonáva len disciplinárnu právomoc a jeho existencia je opodstatnená osobitnou povahou disciplinárneho konania, v ktorom sa stíha disciplinárne previnenie sudcu ako ústavného činiteľa, 219

IV.B 2.


TEÓRIA A PRAX LEGISLATÍVY

c) disciplinárny súd ako orgán samosprávneho riadenia všeobecných súdov nie je súdom, ktorý je oprávnený v zmysle čl. 130 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov a d) disciplinárny súd nemôže prerušiť konanie a súčasne podať návrh na začatie konania pred ústavným súdom, pretože takýto procesný úkon mu neumožňuje § 125 zákona o sudcoch a prísediacich.“ Veľmi diskutovanou, ale v rozhodovacej praxi Ústavného súdu Slovenskej republiky jednoznačne vyriešenou otázkou je možnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podať podnet na preskúmanie ústavnosti právneho predpisu. Od samého začiatku sa Ústavný súd Slovenskej republiky k tejto otázke postavil negatívne (Príklad B IV/8) a jeho postoj nezmenila ani kritika časti právnej teórie111) a ani nová ústavná úprava článku 127, ktorá podstatne rozšírila rozsah ústavnej sťažnosti (Príklad B IV/9).

Príklad B IV/8 Z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL. ÚS 6/93: „Fyzické osoby, pokiaľ nie sú uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až e) zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov nie sú procesne legitimované na podanie návrhu na konanie o súlade právnych predpisov. Taký návrh Ústavný súd Slovenskej republiky odmietne podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona ako podaný zjavne neoprávnenou osobou.“ Z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL. ÚS 4/93: „Odborový zväz pracovníkov telesnej výchovy a športu v Bratislave nie je procesne legitimovaným subjektom na začatie konania o súlade právnych predpisov.“ Z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL. ÚS 6/99: Ústavný súd na neverejnom zasadnutí pléna predbežne prerokuje každý návrh a zisťuje, či spĺňa všetky procesné náležitosti zákonom upravené pre konanie vo veci samej; v danom prípade pre konanie o súlade zákona s ústavou podľa čl. 125 písm. a) 111) „Odmietnutím práva namietnuť v konaní pred Ústavným súdom SR porušenie svojho základného práva alebo slobody právnou úpravou sa občanom upiera ich základné postavenie zdroja verejnej moci, od ktorých pochádza štátna moc (čl. 2 ods. 1 ústavy). Právnickým aj fyzickým osobám oktrojuje subordináciu voči štátu, ktorý sa v protismere zbavuje povinnosti zabezpečiť osobám dostupnosť tých práv, ktoré im v ústave priznal, ako aj zodpovednosti za to, že štátny orgán štátom garantované práva v procese tvorby práva nerešpektuje. Pritom, ak sa prijme všeobecne záväzný právny predpis, ktorý poruší základné právo alebo slobodu, nápravu nemožno zjednať inak než zmenou alebo zrušením právnej úpravy.“ Drgonec, J.: Ústava ... Dielo cit. v poz. 110, s. 712.

220


Teoria a prax legislativy - ukazka