Page 1

OCHRANA ĽUDSKÝCH PRÁV | 3. vydanie

3. n Klasifikácia ľudských práv Tendencie, vychádzajúce zo smerovania vývoja ľudských práv v našich dejinách podmieňujú aj kritériá delení ľudských práv. Dokonca jedno zo známych delení ľudských práv je priamo založené na historickom princípe a ľudské práva vymedzuje podľa generácií. Najdôležitejšie delenia ľudských práv sú založené na a) b) c) d) e) f) g) h)

filozoficko – právnom základe, historickom princípe, kultúrno – politickom kontexte, statusovom princípe, predmete ochrany ľudských práv, nositeľovi (subjekte) ľudských práv, pôsobení ľudských práv, právnej záväznosti.

Ad a) Najtradičnejšie kritérium delenia ľudských práv je založené na filozoficko – právnom prístupe. Nejde tu pritom o klasické delenie, ale o prístup k chápaniu podstaty ľudských práv. V zásade existujú dva základné filozoficko – právne prístupy k podstate a charakteru ľudských práv. Ide o prirodzenoprávny a pozitívnoprávny prístup k ľudským právam. Pritom ani v jednom prípade nejde o jednotné a univerzálne chápanie, pretože tak v rámci prirodzenoprávneho, ako aj pozitívnoprávneho prístupu existujú viaceré teórie. Prirodzenoprávne teórie vychádzajú z podstaty a unikátnosti ľudského jedinca, ktorý od počiatkov ľudskej civilizácie predstavuje zdroj a zároveň objekt ľudských práv bez ohľadu na existenciu iných spoločenských autorít. Človek narodením nadobúda určité prirodzené nároky na život s kvalitou zodpovedajúcou vývoju spoločnosti. Človek nie je odkázaný na inú spoločenskú autoritu, ktorá by mu tieto práva udelila, pričom len v záujme rešpektovania rovnakých práv iných ľudí a v záujme prežitia spoločnosti sa mu môžu tieto ľudské práva obmedziť. Na vznik ľudských práv z prirodzenoprávneho hľadiska nemá síce spoločenská autorita (napríklad štát) žiadny vplyv, avšak potvrdenie ich existencie spravidla v najvýznamnejších právnych dokumentoch (napríklad v Ústave) má dôležitý význam z hľadiska ich praktickej realizácie a právnej vymožiteľnosti. Každý človek má nárok na určitý objem materiálneho a duchovného blaha, ktoré musí rešpektovať (zabezpečiť) spoločnosť (štát)7). V rámci prirodzenoprávnych teórií sú najznámejšie tie, ktoré 7)

Pozri LUKAŠEVA, E. A.: Obščaja teoria ..., dielo cit. v poz. 4, s. 2.

18


Ľudské práva n I.

chápu prírodu ako tvorkyňu života a právo človeka na život je spojené s právom na život všetkých foriem života v prírode (Baruch Spinoza),

majú antropocentrický charakter a vychádzajú z chápania človeka ako pána prírody, pričom ľudské práva vyplývajú z podstaty človeka a ľudského spoločenstva,

vychádzajú z náboženského chápania ľudských práv a ich hodnoty nachádzajú mimo ľudskej spoločnosti8).

Prirodzenoprávne teórie sa odrazili v celej histórii ľudstva v praktických právnych dokumentoch. Ich novoveká renesancia je spojená najmä s Prehlásením nezávislosti Spojených štátov amerických (1776) a francúzskou revolučnou Deklaráciou práv človeka a občana (1789). Pre súčasnú Európu mala kataklizmatický vplyv II. svetová vojna a ústavné dokumenty prijaté po nej (napr. Ústava Talianskej republiky – 1947, Ústava Spolkovej republiky Nemecko – 1949), ktoré vychádzajú z prirodzenoprávneho chápania ľudských práv. Výnimkou nie je ani Ústava Slovenskej republiky (1992), ktorá sa v článku 12 jednoznačne prihlásila k prirodzenoprávnej filozofii ľudských práv. Podľa odseku 1 tohto článku: „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.“ Na tejto právnej filozofii sú založené aj základné medzinárodnoprávne dokumenty zakotvujúce medzinárodne uznávaný štandard ľudských práv (napr. Všeobecná deklarácia ľudských práv – 1948, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd – 1950). Pozitívnoprávne teórie vychádzajú z prepojenia vzťahu medzi štátom a právom, pričom existenciu práva viažu na štátom uznanú formu. Štát ako spoločenská autorita teda zohráva vo vzťahu k ľudským právam konštitutívnu úlohu a nielen deklaratívnu, ako je tomu v prípade prirodzenoprávnych teórií. Jednoducho povedané, je to štát, kto ľudské práva dáva či priznáva a bez jeho vôle sú neuplatniteľné. Štát rozhoduje o ich obsahu i rozsahu, čo najmä v prípade základných ľudských práv a slobôd (právo na život, osobnú slobodu, majetok a pod.) znamená subordináciu existencie človeka vôli štátu. Pozitívnoprávne teórie mali veľký vplyv na právnu prax 19. storočia i prvej polovice 20. storočia. Vznik týchto teórií priamo vychádzal z objektívnej potreby prenosu ľudských práv zo všeobecných deklarácií do konkrétneho obsahu právnych dokumentov, čo bolo v kontinentálnej Európe vzhľadom na historickú systematiku prameňov práva nevyhnutné. Z prirodzených práv sa stávajú základné práva v právnom poriadku 8)

Pozri BLAHOŽ, J., BALAŠ, V., KLÍMA, K.: Srovnávací ústavní právo, CODEX BOHEMIA, Praha, 1998, s. 124 – 125. K historickému vývoju koncepcií ľudských práv pozri tiež POSLUCH, M., CIBULKA, Ľ.: Štátne právo Slovenskej republiky, Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského, Bratislava, 2000, s. 72 – 80, PALÚŠ, I.: Základné práva a povinnosti občanov ČSSR, Bratislava, Obzor, 1988.

19


OCHRANA ĽUDSKÝCH PRÁV | 3. vydanie

krajiny a štát sa stáva zodpovedným za ich formulovanie i ochranu. Rozčarovanie z výsledkov revolúcií v rokoch 1848 – 1849 ešte viac prehĺbilo potrebu pozitívnoprávneho zakotvenia ľudských práv. H. Maier k tomu uvádza, že „v atmosfére pozitivistického ducha doby a všestrannej skepsy voči filozofickým myšlienkam ľudské práva vybledli a stali sa z nich iba idey regulujúce konanie štátu. Prirodzenoprávny oheň vyhasol a osvietený štát sa sám zaviazal k uskutočňovaniu štátnej správy podľa zásady právneho štátu“.9) Negatívne skúsenosti s uplatňovaním pozitívnoprávneho princípu ochrany ľudských práv však v súvislosti s II. svetovou vojnou priniesli obrat. Renesanciu zažívajú pôvodné koncepcie ľudských práv založené na prirodzenoprávnych teóriách. Výrazne sa tento trend prejavil najmä pri budovaní nového právneho poriadku v porazených krajinách (Nemecko, Taliansko), ako aj na medzinárodnej úrovni (Organizácia spojených národov, Rada Európy). Napriek tomu pozitívnoprávne teórie ľudských práv boli (a sú) aj po II. svetovej vojne využívané najmä v totalitných štátoch, ku ktorým boli zaradené aj štáty v záujmovom vplyve bývalého ZSSR. V súčasnosti sa pozitívnoprávny prístup uplatňuje najmä pri hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, kde ich rozsah a obsah priamo závisí najmä od ekonomických možností štátu a je preto naviazaný na vôľu štátu ako zákonodarcu. Normatívne zachytenie ľudských práv v medzinárodných zmluvách a ústavných dokumentoch bolo podporované aj vplyvnými filozofmi tohto obdobia, ktorých možno veľmi zjednodušene rozdeliť na liberálne orientovaných a konzervatívne založených. K prvým patrí najmä J. Rawls (označovaný aj ako ľavicový liberál)10) a R. Nozick (označovaný aj ako pravicový liberál)11) a k druhým najmä skupina novotomistov (J. Finnis)12) a komunitaristov (A. Mac Intyre).13)

Ad b) Delenie ľudských práv vychádzajúce z historického hľadiska je veľmi rozšírené, najmä vďaka „univerzálnym“ celosvetovým organizáciám. Vychádza z tzv. generačného princípu. Ľudské práva delí na tri generácie podľa obdobia, v ktorom sa stali konkrétne ľudské práva všeobecnejšie uznávanými.14) 9)

Pozri MAIER, H.: Lidská práva – nárok na obecnou platnost a kulturní diferenciace, In.: Lidská práva: Nárok na obecnou platnost (ed. J. Hanuš), Centrum pro studium demokracie a kultury, Brno 2001, s. 16.

10) RAWLS, J.: Teorie spravedlnosti. Praha, Victoria Publishing, 1995. 11) NOZICK, R.: Anarchia, štát a utópia. In: O slobode a spravodlivosti. Bratislava, Archa, 1993, s. 114 – 173. 12) FINNIS, J.: Natural Law and Natural Rights. Oxford, 1980. 13) Mac INTYRE, A.: Ztráta cnosti. K morální krizi současnosti. Praha, Oikoymene, 2004. 14) V teórii sa objavujú aj názory o vzniku štvrtej generácie ľudských práv. Pozri BENAR, G.: Vers de droits de l´homme de la quatrieme dimension: essai de classification et de hiérarchisation des droits de l´homme. In: Karel Vasak Amicorum Lie ber: les droits de l´homme a l´aube de XXI siecle. Bruxelles, Bruylant, 1999, s. 94.

20


Ľudské práva n I.

Medzi ľudské práva prvej generácie sa zaraďujú najmä základné ľudské práva, ktoré boli vytýčené v priebehu buržoáznych revolúcií v oponentúre k feudálnym koncepciám založeným najmä na stavovskom odstupňovaní ich rozsahu. Preto medzi základné práva prvej generácie boli zaradené právo na život, princíp formálnej rovnosti, právo na osobnú slobodu a právo na majetok. Spolu s týmito čisto ľudskými právami boli už v prvých dokumentoch (napr. vo francúzskej Deklarácii práv človeka a občana) zakotvené aj občianske a politické práva ako sloboda prejavu, združovacie právo, zhromažďovacie právo, volebné právo. Pravda kým základné ľudské práva a slobody boli presadené už v počiatkoch tak mnohé občianske a politické práva sa presadzovali len postupne. V prvej polovici 20. storočia sa volebné právo rozširovalo aj na ženy a v druhej polovici tohoto storočia sa znižovala veková hranica aktívneho volebného práva až na v súčasnosti v demokratických krajinách najrozšírenejší vek 18 rokov, čo výrazne ovplyvnilo aj záujmovú orientáciu voličov. Druhá generácia ľudských práv je spojená so vznikom ľavicových politických strán. Začali sa presadzovať v druhej polovici 19. storočia15) a dá sa povedať, že tento proces nie je doteraz ukončený, pretože ich zabezpečenie závisí podstatne viac na ekonomických možnostiach štátu, ako je tomu v prípade ľudských práv prvej generácie, kde, naopak, aktivita štátu je minimálna. Medzi typické práva druhej generácie patrí právo na prácu, právo na odborové organizovanie, právo na zdravie, právo na sociálne a dôchodkové zabezpečenie, právo na vzdelanie, právo na primeranú životnú úroveň a pod.16) Tretia generácia ľudských práv je spojená s druhou polovicou 20. storočia a ich cieľom je chrániť človeka pred tlakom postmodernej doby a postindustriálnej spoločnosti, ktorá novoformuje aj vzťahy človeka k svojmu okoliu, a to voči štátu, druhým ľuďom a voči prírode. Okrem výsostne osobných až intímnych práv ako právo na život podľa vlastných predstáv, či právo na ticho a kľud, ktoré majú človeka uchrániť pred stresmi a tlakom pretechnizovanej spoločnosti je pre práva tejto generácie charakteristická snaha o ich kolektívny princíp. Kým práva prvej a druhej generácie boli v prevažnej väčšine individuálnymi právami, tak práva tretej generácie sú, naopak, vo väčšine kolektívnymi právami. Vo vzťahu k štátu ide pri ľudských právach tretej generácie o stále sa prehlbujúce právo na informácie, právo participovať na tvorbe rozhodnutí štátnych, ale aj politických orgánov, právo na samosprávu, právo na občiansku spoločnosť i právo na občiansku neposlušnosť. Vo vzťahu k prírode 15) V praktickej realizácii na rozdiel od niekedy utopických predstáv politických strán, resp. ich ideológov (Marx, Engels) bol v tomto smere najďalej nemecký kancelár Otto von Bismarck, ktorý vychádzal najmä z nábožensko-politických predstáv M. Luthera. 16) Prehľadne o tom BOUČKOVÁ, P.: Rovnost a sociální práva. Praha, Auditorium, 2009.

21

Ochrana ľudských práv, ukážka  

Ochrana ľudských práv, ukážka

Read more
Read more
Similar to
Popular now
Just for you