Issuu on Google+

Fyzická osoba – subjekt a zároveň „objekt“ záujmu medicíny

a významnejším „zdrojom materiálu“ pre praktickú medicínu a farmakológiu. Načrtnuté otázky môžu teda znieť akokoľvek morbídne, ale pri súčasnom stave vedecko-technického pokroku v oblasti medicíny či iných prírodných vedných oblastí je stále aktuálnejšie a potrebnejšie na ne hľadať uspokojivé odpovede rešpektujúce na jednej strane etické a morálne kritériá na druhej strane potreby už zmienených vedných oblastí.

II.3. PRÁVNA POVAHA ĽUDSKÉHO TELA, JEHO ČASTÍ A MOŽNOSTI DISPOZÍCIE S NIMI Otázky právnej povahy ľudského tela a jeho súčasti majú široký záber, netýkajú sa totiž len mŕtveho ľudského tela, ale napr. aj oddelených častí tela živých osôb, odobratej krvi na účely transfúzie alebo na iné účely a vôbec biologických vzoriek, tkanív odobratých z tela osoby žijúcej či mŕtvej. Načrtnuté právne problémy sa nakoniec viac, menej sústreďujú do základnej otázky: „Je možné považovať mŕtve ľudské telo či oddelené časti živého ľudského tela za vec v právnom zmysle?“ V prvotných fázach vývoja ľudstva sa stretávame u niektorých národov s ponímaním, podľa ktorých ľudské telo bolo posudzované v určitom smere ako objekt pripúšťajúci zásahy ako do tela zvieracieho. Tento názor doznieva ešte v rozporne vykladanom zlomku archaického rímskeho práva dvanástich tabúľ, kde sa v súvislosti s uspokojovaním nárokov veriteľov hovorí o roztínaní ľudského tela – nie je jasné, či živého alebo mŕtveho. Avšak už v dobe rozkvetu rímskeho práva boli tieto predstavy opustené a základná antinomia medzi objektmi, ktoré tvoria predmet vecných práv a osobou človeka ako subjektom práv, bola považovaná za samozrejmosť. Dôsledkom toho je tiež záver o neprijateľnosti peňažnej ekvivalencie ľudského tela: „Liberum corpus non recipit aestimationem“.83) Pretože Občiansky zákonník výslovne nerieši otázku právnej povahy ľudského tela, pridržiava sa právna veda tradičného pohľadu prevzatého z histórie. Ľudskému telu a jeho neoddeleným častiam priznáva povahu objektu „extra commercium“ a „sine domino“ či povahu veci „sui generis“.84) V súčasnej dobe je vo všeobecnosti zastávaný právny názor, že telo tvorí integrálnu súčasť osobnosti človeka ako právneho subjektu. Nejde teda len o hmotný substrát osobnosti, ktorá by bola od tohto substrátu oddeliteľná, ale priamo o jej integrálnu súčasť. Uvedené nepochybne platí pre živé ľudské telo ako celok. Položená otázka však znie, akú právnu povahu má materiál oddelený od živého či mŕtveho ľudského tela.85) 83) „Telo slobodného človeka nie je možné oceniť.“ In ŠTĚPÁN, J.: Právo a moderní lékařství. Praha: Panorama, 1989, str. 282. 84) DRGONEC, J.: Ústavné práva a zdravotníctvo. Bratislava: Archa s. r. o., 1996, str. 247. 85) DOSTÁL, O.: Komu patří mé tělo: Několik úvah o právním statutu oddělených částí těla a mrtvoly. In Zdravotnictví a právo, 2003, roč. 7, č. 10, str. 9.

51

2.


OCHRANA OSOBNOSTI A MEDICÍNSKE PRÁVO

V zásade môžeme rozdeliť právne názory týkajúce sa položenej otázky do troch skupín: 1.

materiál oddelený od živého či mŕtveho ľudského tela a mŕtve ľudské telo nie je možné považovať za vec,

2.

materiál oddelený od živého či mŕtveho ľudského tela či samotné mŕtve telo v zásade nie je možné považovať za vec, materiál humánneho pôvodu sa však za určitých podmienok môže stať vecou,

3.

materiál oddelený od živého či mŕtveho ľudského tela, ako aj mŕtve ľudské telo je vecou, pričom do tejto skupiny patria aj názory mierne modifikované, pracujúce s hypotézou oddelených častí tela a mŕtveho tela ako vecí. Ad 1.

Vo všeobecnosti je možné povedať, že súčasná civilistická právna teória odmieta chápať ľudské telo a jeho oddelené časti ako vec. Zástancovia tohto názorového prúdu vnímajú ľudské telo a jeho časti ako objekty extra commercium a sine domino, samozrejme nie ako veci v zmysle Občianskeho zákonníka. Ani mŕtve telo nemôže byť považované za vec, nemôže byť predmetom vlastníctva. Za živa disponuje svojím telom fyzická osoba, a to v zásade voľne, len s obmedzeniami jasne stanovenými zákonom. To, čo ako časť živej prírody bolo počas života subjektom práv, nestáva sa po smrti objektom práv.86) Z toho vyplýva záver, že mŕtve telo a oddelené časti tela je možné považovať za objekt sui generis odlišný od pojmu „vec“, v prípade celého mŕtveho tela od pojmu „osoba“, pričom dispozícia nimi je upravená špeciálnymi predpismi. Tieto právne predpisy upravujú najmä otázky piety a rešpektu k telu, z toho hľadiska je stanovená aj dispozícia tretích osôb s mŕtvym telom, prípadne oddelenými časťami tela. Načrtnutý právny názor vo svojich rozhodnutiach rešpektujú aj mnohé súdy. Zaujímavým je napr. rozhodnutie istého francúzskeho súdu, ktorý prejednával spor medzi pohrebným ústavom a vdovou o výkon zádržného práva k telu zomrelého, ktoré pohrebný ústav uplatnil k zaisteniu vzniknutých nákladov potom, čo vdova svoju pôvodnú objednávku k zabezpečeniu pohrebu neskôr odvolala. Súd neuznal oprávnenosť výkonu zádržného práva a v odôvodnení rozsudku výslovne uviedol, že toto právo môže byť uplatňované výlučne k veciam, mŕtve ľudské telo však vecou nie je.87) Vzhľadom na to, že mŕtve telo a oddelené časti tela vzhľadom na svoju právnu povahu nemôžu byť predmetom občianskoprávnych vzťahov, spôsob 86) ŠTĚPÁN, J.: Právo a moderní lékařství. Praha: Panorama, 1989, str. 285. Švestka a Knap napr. uvádzajú: „Podľa platného právneho stavu treba bezvýhradne trvať na stanovisku, že aj mŕtve ľudské telo je integrálnou súčasťou osobnosti, a to po celú dobu, pokiaľ sú telesné pozostatky človeka individualizované.“ In KNAP, K. – ŠVESTKA, J.: Ochrana osobnosti podle československého občanského práva. II. Vydanie. Praha: Panorama, 1989, str. 163. 87) Tribunal civil de la Seine, 20. 12. 1932, In: KNAP, K. – ŠVESTKA, J.: Ochrana osobnosti podle československého občanského práva. II. Vydanie. Praha: Panorama, 1989, str. 163.

52


Fyzická osoba – subjekt a zároveň „objekt“ záujmu medicíny

dispozície s nimi je striktne upravený a v zásade smeruje len k ich „likvidácii“ či „uloženiu“ rešpektujúc zásady piety. Mŕtve telo má byť pochované za podmienok stanovených zákonom č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve v platnom znení (ďalej len ako „zákon o pohrebníctve“). Ustanovenia § 3 zákona o pohrebníctve upravuje dispozíciu aj s tzv. inými pozostatkami,88) medzi ktoré zarátava potratené alebo predčasne odňaté ľudské plody, ako aj časti tela alebo orgány odňaté žijúcim alebo mŕtvym osobám. Pokiaľ sa tieto iné pozostatky nepoužijú na vedecké alebo vyučovacie ciele, uložia sa do zeme na cintoríne alebo sa spopolnia v spaľovniach zdravotníckych zariadení, ak nie je podozrenie z trestného činu. Vzťahovať režim ostatkov na všetok biologický materiál by samozrejme bolo absurdné, veď biologickým materiálom humánneho pôvodu sú aj ostrihané vlasy, nechty, prípadne pot. Ako uvádza Štěpán (1989), výraz „časti tela alebo orgány odňaté“ je zrejme nutné dávať do súvisu len s dispozíciou s amputovanými alebo inak oddelenými časťami tela v súvislosti s poruchami zdravia a s činnosťou zdravotníctva.89) Ak je orgán, prípadne tkanivo určené na transplantáciu, oprávnená osoba vykonávajúca transplantáciu môže s časťou ľudského tela disponovať len za účelom zavŕšenia transplantačného výkonu. Ad 2. Niektorí právni teoretici vyslovujú názor, že časť ľudského tela sa môže dodatočne stať „vecou“. Napr. Štěpán (1989) si kladie otázku (cit.): „Aj keby sme časť tela zomrelého určenú k účelom výuky nepovažovali za vec v právnom zmysle, môže sa ňou stať dodatočne? V tomto prípade asi nie je pochybností o kladnej odpovedi. Ak bola lebka alebo kostra preparovaná ako didaktická pomôcka (ktorá bude eventuálne označená aj inventárnym číslom), bude ako „výrobok“ nepochybne vecou. Podobne, ak bola krv spracovaná do formy konzervy aplikovanej podobným spôsobom ako napr. iné tekutiny používané k infúzii, ak bola z krvi vyrobená očkovacia látka alebo z buniek zložitým biotechnologickým postupom vypestované liečivá, diagnostická látka a pod. – potom zrejme nemusíme pochybovať, že tieto výrobky majú povahy vecí.“90) Touto transformáciou prestávajú byť „res extra commercium“ a stávajú sa vecou, ktorá môže byť predmetom právnych vzťahov, ktorou je možné disponovať. Ad 3. Tento názorový prúd sa opiera napr. o tvrdenie, že živé telo má status integrálnej súčasti osobnosti práve preto, že je nerozlučne spojené s tým, čo osobnosť definuje, teda so schopnosťou myslenia, pričom akýkoľvek zásah 88) Ľudskými pozostatkami je v zmysle § 2 písm. a) zákona o pohrebníctve len mŕtve ľudské telo (ako celok). Preto zákon ďalej upravuje aj „iné pozostatky“, ktoré nespĺňajú znaky pojmu „ľudské pozostatky“ (pozn. autora). 89) DRGONEC, J.: Ústavné práva a zdravotníctvo. Bratislava: Archa s. r. o., 1996, str. 248. 90) ŠTĚPÁN, J.: Právo a moderní lékařství. Praha: Panorama, 1989, str. 289.

53

2.


OCHRANA OSOBNOSTI A MEDICÍNSKE PRÁVO

do živého tela ovplyvňuje celú osobnosť. Naproti tomu oddelená časť tela alebo mŕtve telo nie je nerozlučne spojené s centrom osobnosti, ide o predmet „bez duše“. Inak povedané, živé ľudské telo je v práve „osobou“, pretože je schopné myslieť a právne jednať. Oddelené časti tela alebo mŕtve telo sú vecami, pretože sami „nemyslia“ ani „nejednajú“, naopak, sú objektom nakladania zo strany iných osôb.91) Správne sa namieta, že súčasný status quo nedefinujúci právnu povahu (prípadne tradičné právne chápanie) oddelených častí tela či mŕtveho tela pôsobí v dnešných pomeroch medicíny a farmakológie, ale aj vo vedeckých oboroch naoko vzdialených od medicíny mätúco.92) Drgonec (1996) poukazuje v prípade názorov uvedených Ad 2. na nesystematickosť takejto kvalifikácie častí ľudského tela, keď uvádza, že táto konštrukcia právnej povahy ľudského tela vychádza spočiatku z etických dôvodov opodstatňujúcich argumentáciu o potrebe rozlíšiť ľudské telo od vecí v právnom význame, ale neskôr etické argumenty opúšťa v prospech účelovosti, pričom, ako poznamenáva (cit.): „určenie právnej povahy častí ľudského tela by sa malo vyznačovať predovšetkým dôslednosťou“. Drgonec (1996) navrhuje, aby sa diferencovalo medzi ľudským telom v celku a časťami ľudského tela. Živé ľudské telo po narodení by nemalo byť objektom, ale jedine subjektom práva. Dispozície s ním by zabezpečoval režim práv na ochranu osobnosti. Oddelená časť ľudského tela by sa mala stať vecou v právnom význame, bez ohľadu na to, či ide o končatiny, tkanivá, orgány, telové tekutiny, genetický materiál, pohlavné bunky alebo o ľudské embryo trvalo oddelené od tela matky.94) Vlastníkom oddelenej časti ľudského tela by sa stal ten, od koho tela bola táto časť oddelená. Súčasťou dispozičných oprávnení vlastníka by bolo rozhodovanie o tom, či a za akých podmienok časť svojho tela daruje inému (darovanie krvi, orgánu, placenty), či sa táto časť má zlikvidovať, alebo či má záujem o jej prinavrátenie k svojmu telu, ak to okolnosti umožňujú (napr. prišitie prstov ruky oddelené pri úraze).95) K názoru, že oddelené časti tela a mŕtve telo je potrebné a účelné považovať za vec v právnom zmysle slova, sa prikláňajú viaceré rozhodnutia zahraničných súdov.96) Slovo k zásadnému významu k meniacemu sa pohľadu na 91) DOSTÁL, O.: Komu patří mé tělo: Několik úvah o právním statutu oddělených částí těla a mrtvoly. In Zdravotnictví a právo, 2003, roč. 7, č. 10, str. 9. 92) Ako úsmevne poznamenáva Dostál (cit.): „Skutočnosť, že mŕtvola nie je „vecou“ by mohla sťažiť život pracovníkom Národného múzea v prípade, ak by sa im podarilo získať egyptskú múmiu – nielen že by ju nevlastnili, ale najskôr by s ňou museli naložiť ako s ľudskými pozostatkami, teda ju pochovať.“ In dielo cit. v predchádzajúcej pozn., str. 9. 93) DRGONEC, J.: Ústavné práva a zdravotníctvo. Bratislava: Archa s. r. o., 1996, str. 248. 94) DRGONEC, J.: Ústavné práva a zdravotníctvo. Bratislava: Archa s. r. o., 1996, str. 248. 95) Tamtiež, str. 250. 96) Napr. v prípade R. v. Kelly (R. v. Kelly, 1998, All ER 741), kedy nemocničný technik kradol časti tela pre sochára, ktorý ich používal ako modely pre svoje plastiky, boli tieto časti ľudského tela uznané súdom za veci spôsobilé byť predmetom krádeže. In DOSTÁL, O.: Komu patří mé tělo: Několik úvah o právním statutu oddělených částí těla a mrtvoly. In Zdravotnictví a právo, 2003, roč. 7, č. 10, str. 10.

54


Fyzická osoba – subjekt a zároveň „objekt“ záujmu medicíny

právnu povahu materiálov humánneho pôvodu a k otázke zachovania vlastníckych práv k nim po oddelení od tela vyslovili kalifornské súdy v 80. rokoch 20. storočia. Najznámejším z nich bol prípad Moore v. Regents of University of California.97) Tento judikát je svojou povahou, rozsahom a spôsobom, s akým sa súd vyrovnal so žalobným návrhom a s vyjadreniami žalovanej strany, pre našu tému veľmi zaujímavý, preto ho uvádzame detailnejším popisom. Iniciátorom súdneho konania bol John Moore. Roku 1976 mu na Kalifornskej univerzite v Los Angeles diagnostikovali zriedkavý typ leukémie. V rámci liečby mu vyoperovali slezinu. Ošetrujúci lekár J. Moora pracoval na úväzok aj v biotechnologickom výskume Kalifornskej Univerzity. V rámci tejto činnosti zistil, že bunky z Moorovej sleziny sú morfologicky neobvyklé a funkčne unikátne, keďže produkovali sedem dôležitých proteínov. Ošetrujúci lekár z buniek vypestoval bunkovú líniu a bez toho, že by J. Moora o tom vyrozumel a vyžiadal si jeho súhlas, požiadal o udelenie patentu na bunkovú líniu. V roku 1984 dostal patent chránený názvom „Mo cell line“. Vzápätí začal lekár rokovať s dvoma farmakologickými spoločnosťami o komerčnom využití patentu. Zisk z využitia Mo cell Lline do roku 1990 sa odhadoval na 3 mld. amerických dolárov. V septembri 1984 sa J. Moore náhodou dozvedel o trhovej úspešnosti svojich buniek. Podal na súd žalobu z dôvodu, že jeho slezina, krv i Mo cell line sú hnuteľnosťami v jeho vlastníctve a že lekári ho protiprávne poškodili, keď si ich privlastnili na komerčné využitie bez jeho súhlasu. Žalovaní vzniesli námietku voči všetkým bodom obžaloby a prvoinštančný súd im vyhovel. John Moore podal odvolanie.98) Apelačný súd pre Druhý distrikt v konaní hľadal odpovede na množstvo otázok. Najprv uviedol, že koncepcia vlastníctva nie je reštriktívna a môže zahrnúť „každý druh práva alebo záujmu vhodného na užívanie, za ktorý je praktické poskytnúť peňažnú protihodnotu“. Ďalej vyslovil, že „ vlastníctvo je druhový pojem, ktorý zahŕňa každý predmet vlastníckeho práva“. Potom ako precedens uplatnil rozhodnutie Najvyššieho súdu štátu Maryland, v ktorom tento vyslovil: „Nemožno vysloviť, že osoba nemá vlastnícke práva k odpadom alebo iným materiálom, ktoré niekedy boli pripojené k jej telu alebo vo vnútri jej tela obsiahnuté a ktoré sa spravidla zahadzujú po oddelení od tela“. Na podporu tohto stanoviska použil aj iné súdne rozhodnutia vynesené vo veciach odberu očných rohoviek z mŕtvol pre potreby transplantácie. Zo všetkých týchto argumentov potom odvodil svoj záver: Odňaté časti tela nie sú opustené na to, aby sa ich niekto iný zmocnil, ale sú predmetom dedičovho práva nakladať nimi.“99) Moorovi odporcovia jeho žalobu napadli pomocou štyroch argumentov. Prvým minimalizovali Moorov prínos k vytvoreniu Mo cell line. Namietali, že Moore nemohol mať vlastnícke právo k odňatým bunkám, pretože bol len zdrojom skúmania a že ozajstnými vynálezcami bunkovej línie 97) 98) 99)

Moore v. Regents of University of California, 249 Cal. Rptr. 494(Cal. App. 2nd Dist. 1988). In DRGONEC, J.: Ústavné práva a zdravotníctvo. Bratislava: Archa s. r. o., 1996, str. 251. Tamtiež, str. 251. Tamtiež, str. 251.

55

2.


OCHRANA OSOBNOSTI A MEDICÍNSKE PRÁVO

sú lekári. Túto námietku súd odmietol s odôvodnením, že Moorove bunky boli esenciálne pre vytvorenie bunkovej línie. Ako druhý argument proti žalobe poslúžilo tvrdenie, že DNA z Moorových buniek nepredstavuje časť tela, nad ktorou má človek najvyššiu dispozičnú moc počas svojho života. Súd tento argument odmietol s odôvodnením, že „ak súdy, dostatočnosť majetkových záujmov, pokiaľ ide o celú osobu, prečo by človek nemohol mať práva k vlastnému genetickému materiálu, niečomu oveľa bližšiemu ľudskej unikátnosti, než predstavuje tvár alebo meno. Tretím argumentom žalovaná strana odôvodňovala, že uznanie finančných nárokov pacientov pri použití ich tkaniva bude mať negatívny dosah na medicínsky výskum. Výskumníci potrebujú nezatarasený prístup k ľudským materiálom zbavený všetkých obmedzení vrátane povinnosti získať súhlas či už pred odňatím tkaniva, alebo po ňom. Súd na to rozhodol, že „ lekárski výskumníci už ďalej nemajú voľnosť priznať prednosť svojím záujmom pred súhlasným využitím buniek, než akú všetci iní porušovatelia práv k iným predmetom vlastníctva.“ K tomu tiež dodal: „Keď sa veda stane vedou kvôli dosiahnutiu zisku, nevidíme nijaké ospravedlnenie pre vylúčenie pacienta z deľby dosiahnutého zisku.“ Ako štvrtú námietku proti žalobe súd vypočul tvrdenie, podľa ktorého priznaním vlastníckych práv pacientovi na materiál mu odňatý sa zvýšia ceny za transplantáty. Súd túto námietku označil za nepodloženú skúsenosťou a všetky následné problémy odkázal na riešenie zákonodarcom.100) Potom ako vyslovil, že John Moore má práva vlastníka k svojmu tkanivu, sústredil sa súd na otázku, či odňatie buniek a ich komerčné využitie lekármi bolo protiprávne. Žalovaná strana tvrdila, že k protiprávnosti nedošlo, lebo J. Moore opustil svoju slezinu pri operácii. Hoci J. Moore udelil súhlas na chirurgické odstránenie sleziny, súd tento prejav vôle nestotožnil s úmyslom vzdať sa sleziny. Návrh žalovanej strany, aby súd vyslovil, že „každý, kto súhlasí s chirurgickým výkonom, prenecháva svoje odstránené tkanivo prvej osobe, ktorá si ho bude nárokovať“, súd zamietol z dôvodu, že intenzívne etické a náboženské diskusie o použití ľudských materiálov v biotechnológiách môžu u mnohých pacientov viesť k odporu voči takému naloženiu s ich tkanivami. Považovanie oddelených častí ľudského tela za „veci“ má ďalekosiahle právne dôsledky. Vlastník má všetky oprávnenia vyplývajúce mu z jeho vlastníckeho práva, ako napríklad brániť sa proti protiprávnemu zasahovaniu do jeho vlastníckeho práva, ktorým v tomto prípade môže byť nakladanie s jeho „vlastníctvom“ v rozpore s jeho vôľou. Samozrejmosťou je, že takýto predmet vlastníckeho práva je aj predmetom dedenia. Otázky dedičského práva k biologickému materiálu sú taktiež predmetom viacerých rozhodnutí zahraničných súdov.101) 100) Tamtiež, str. 252. 101) Napr. istý francúzsky súd uznal dedičské právo manželky na spermie, ktoré uložil jej zosnulý manžel do spermobanky. Po smrti manžela žiadala jeho manželka spermobanku, aby jej uložené spermie vydala, čo spoločnosť odmietla s odôvodnením, že darca jej neudelil žiadne

56


Fyzická osoba – subjekt a zároveň „objekt“ záujmu medicíny

Je potrebné podotknúť, že právny názor rozobratý v Ad 3. je na pomery slovenského právneho poriadku prístupom de lege ferenda. Faktom ostáva, že slovenský právny poriadok exaktne nerieši právnu povahu mŕtveho ľudského tela a oddelených častí ľudského tela. Právna konštrukcia počítajúca s biologickým materiálom humánneho pôvodu ako s vecou v právnom zmysle sa podľa nášho názoru zdá užitočná. Pri právnej úprave tejto problematiky je však nevyhnutné byť obozretnými a nezaradzovať všetok biologický materiál paušálne do jednej skupiny. Bolo by na mieste, aby tento materiál podliehal sprísnenému režimu nakladania s jasne definovanými podmienkami a obmedzeniami, zameranými najmä na zamedzenie obchodovania s ľudskými orgánmi a tkanivami či genetickými pokusmi s ľudskými zárodkami. Svojou povahou by mŕtve telo a oddelené časti tela stále ostávali „res extra commercium“. Tento právny režim musí byť v súlade s rešpektovanými zásadami etiky a v súlade s právom na ochranu osobnosti a v neposlednom rade samozrejme aj s požiadavkami hygieny. Dôležitým momentom je, že orgán alebo tkanivo by nadobudlo právnu povahu veci až svojím oddelením od živého ľudského tela. V prípade mŕtveho ľudského tela by sa telo stalo „vecou“ momentom smrti. Praktické požiadavky vzniknuté vďaka možnostiam v biológii a v medicíne vyžadujú prehodnotenie prístupu k materiálu ľudského pôvodu. Je nevyhnutné si uvedomiť, že tento materiál sa stáva dôležitým zdrojom informácií o osobe a tiež význačnou majetkovou hodnotou. V súčasnej dobe sa ťažko dá udržať názor, že oddelené časti tela nemôžu byť predmetom vlastníctva. Tiež je ťažké prijať situáciu, keď je pôvodca tohto materiálu zbavený práv nakladať a mať z nich prospech len preto, aby bol tento odobratý prospech prerozdelený iným osobám alebo aby bolo nariadené ich zničenie. Ústavnú a medzinárodnú ochranu vlastníckeho práva nie je možné obísť tým, že sa určitý predmet či určitá hodnota prehlási za „ne – vec“ a vylúči sa z oblasti súkromnoprávnych dispozícií.102) Z týchto dôvodov považujeme za potrebné zásadne prehodnotiť právnu definíciu a právnu úpravu týkajúcu sa mŕtveho ľudského tela a oddelených častí ľudského tela.

pokyny, ako so spermiami naložiť po jeho smrti, ani ju nezaviazal, aby ich vydala jeho manželke. Na základe podanej žaloby súd zaviazal spoločnosť na vydanie spermií žalobkyni, a to z titulu, že žalobkyňa je oprávneným dedičom po svojom zomrelom manželovi. In DRGONEC, J.: Ústavné práva a zdravotníctvo. Bratislava: Archa s. r. o., 1996, str. 253. 102) DOSTÁL, O.: Komu patří mé tělo: Několik úvah o právním statutu oddělených částí těla a mrtvoly. In Zdravotnictví a právo, 2003, roč. 7, č. 10, str. 13.

57

2.


Medicínske právo - ukážka